Broňa Zelená
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Chýba mi vôňa cudzieho tela,
tak veľmi by
som ju cítiť chcela.
Chýbajú mi dotyky všade a zároveň
nikde.
Čakám na lásku, no neviem či príde.
Chýbajú
mi tie krásne slová lásky,
pri ktorých človek uteká do
básní.
Chýba mi pocit, pri ktorom sa mozog vypína,
zrýchľuje
sa dych a telo kričí,
že s druhým telom chce byť.
Chýbajú
mi prechádzky prstami,
čo prejdú mojimi ňadrami.
Chýba
mi pohľad plný vášne
a neuspokojených predstáv,
ktorému neviem
odolať.
A tak na posteľ klesám...
Oslepilo ma slnko ako prvá láska,
ktorej
predstava sa ku mne stále vracia.
Schladila ma chôdza po
snehu,
ako Tvoj posledný dotyk bez nehy.
Uchvátila ma
krása prírody,
tak isto ako keď som uvidela,
po prvý
krát Tvoje vnady.
Prijala som dary mora,
ako Tvoje bozky
láska moja.
Leží on a stojí ona,
smutne hľadia do
prázdna.
Prichádza tá oná chvíľa,
prichádza koniec
čakania.
Naposledy ruka ruku zovrie,
úsmev pozrie
na Teba.
Zabudne sa, na čo sa patrí,
veľa k bozku
netreba.
Odchádza kúsok z nás,
odchádza
ďaleko.
Najbližšie stretnutie už nehrozí.
Strach a
zimomriavky prejdú po zátylku.
Nikto nechce odísť, ani
zostať tam.
Smútok prichádza, slzy, plač?
Posledný
pohľad...
Áách aké je ťažké toho, koho ľúbiš,
pochovať.
Je t’aime mon amore.
Šibalský úsmev na mňa sa smial,
a ja som
najdôležitejší prejav v živote rozprával.
Vedel som ho
naspamäť, no keď som zbadal ju,
prejav sa v hlave
rozplynul.
Pozerala drzo do neba,
nebavilo ju to, no byť
tam musela.
Počúvala koktajúceho chalana – čiže mňa
a
na znak priateľstva kývala do hora.
Konečne to trápenie
skončilo,
a moje srdce drzaňu hľadať začalo.
Odchytil
som ju na bok od davu,
vysúkal zo seba vetu nesmelú.
Iskričky
v jej očiach toho prezradili viac,
dostať jej číslo bol môj
plán.
Na druhý deň sme sa mali stretnúť v meste,
ani
pred skúškou som sa necítil tak biedne.
Správal som sa ako
opitý a idiot dokopy,
smiechom sa snažila zakryť mrákoty.
Na
otázku či sa stretneme zas,
jej zamrzol úsmev na perách,
mňa
skoro mŕtvica ranila,
no našťastie súhlasila.
A
tak sa druhé rande konalo
a moje srdce od radosti
skákalo,
dával som si pozor, aby som ju znova nevyľakal
a
čo najlepší dojem zanechal.
Mal som chuť od nervov sa ožrať
a lásku jej vyznať,
no šli sme do kina, tak som aspoň rukami
chcel šmátrať.
Po prvom pokuse mi to zatrhla,
do konca
filmu to ani ona nevydržala
a sama sa na mňa vrhla.
Potvora malá na okne nehybne stála,
na celý
svet sa usmievala.
Hľadela do prázdna a chcela lietať,
nemala
krídla, vzbĺkli jej predsa.
I tak sa svojich snov nevzdávala
a
tíško sedela
a na zázrak tam čakala.
No nikdy sa ho nedočkala,
lebo v lásku
veriť prestala
a do svojho srdca už nikoho nevpustila.
Láska tu už bola a neostalo po nej nič,
aké
jednoduché je znova sa zaľúbiť.
Zase mať hlavu v snoch a
blúdiť predstavami,
byť ješitný a krásne
(za)milovaný.
Myslieť si, že Ti patrí svet,
že
šťastnejšieho človeka ako Ty niet.
Že všetko sa musí
podariť,
veď je deň na to ako stvorený.
Zobúdzať
sa s pocitom, čo tu už dávno nebol.
Nadýchnuť sa vzduchu,
čo krásne vonia.
Vidieť všetko v iných farbách.
Ách,
aká je krásna tá láska kradmá.
Všimnúť si svoj
záhadný úsmev na perách.
Z ničoho zrazu nemať strach.
Za
sebou všetky prekážky nechávať
a do budúcna sa s vnútorným
pokojom pozerať.
Začať si svoje sny plniť
a mať
ďalšie a ďalšie na perách.
Nielenže ich vyslovovať,
no
hneď ich aj pri sebe mať.
Vedieť, že na všetko máš
čas, nárok, môžeš si to dovoliť.
So svojimi predstavami
viac nemusíš zápasiť.
Vieš, že si ich plníš a plniť
chceš.
Veď to je to nádherné na slovách – ľúbim Ťa a
miluješ.
No jedného dňa príde koniec tejto rozprávky
a
ty nechceš pozerať do diaľky.
Vlastne nechceš už nič.
Iba
sa na druhý deň nezobudiť.
V hlave Ti víri jedna jediná
veta:
Láska tu už bola a neostalo po nej nič,
iba
slzy, strach a to, že už sa nechceš viac zaľúbiť.
Všetko sa na prach obráti
a jedného dňa zafúka vietor
a všetko rozptýli,
do vzduchu.
A zrazu po nádychu,
máš v sebe viac osôb.
Či Ťa ovplyvnia je na Tebe.
Keď ich v sebe nechceš mať,
tak nedýchaj.
Smútok zaklopal na dvere
a ja som sa zabudla cez kukátko pozrieť.
A
otvorila som mu,
celú ma opantal...
Vydrapil srdce a
miesto neho prázdnotu nechal.
Odkopol všetku snahu, sny a
potrebu dúfania.
Slzy už z očí nevládzu páchať
samovraždu,
hlasivky inteligentné slová vydávať,
ruky
by najradšej vlasy začali vytrhávať.
A nohy?
Utiekli by najradšej preč,
bez tela,
srdca,
hlavy,
duše…
Rozum nechápe čo sa to deje,
žalúdok
hlási, že mu nejako zle je.
Voda už nevie odkiaľ by vystrekla.
A
krv?
Tá sa prechádza po tele,
a nič ju neserie.
Podstata bytia sa niekde vytratila,
už
nevládzem vzdorovať.
Asi to spravím.
Otvorím okno
a
dám posledný bozk asfaltu.
Nik si to neuvedomuje,
že len pár rokov tu
žije.
Včera, dnes koľko ľudí zomrelo?
„Vieš to?“
Určite viacej ako sa narodilo.
Krivka sa
zväčšuje,
vrah vraha nezabije.
Nikto nie je bez
viny,
tak sa napi – daj si ocot vinný.
Chlapec sám pri bare stál,
okolitý hluk si
moc nevšímal.
Do svojich myšlienok ponorený bol,
najradšej
by na všetko zabudol?
Pomaly pil svoj nápoj
zaplatený,
asi sa mu rúcal svet celý.
Sedel tam a
rozmýšľal,
každý sa už na neho vysral.
Zrazu mu
pípla esemeska,
stálo v nej – „Čo robíš dneska?“
Asi
sa niekto pomýlil...
zase ten neprítomný pohľad sa
navrátil.
A tak sedel tam ďalej sám smutne,
po
toľkých drinkoch videl všetko matne.
Mnohí mu chceli pomôcť,
no už sa nedalo,
jedno smutné srdce navždy ostalo.
Lampy smutne hľadia do prázdna,
mesiac
pozerá na ne
a hviezdy plačú za nás, za ne,
za všetkých.
Ďalšia sa rozsvieti do
tmy,
urobí kúsok svetla...
Začalo mrholiť nebo
a
zem sa raduje.
Mravčeky si zaželali dobrú nôcku,
mušky
posledný krát zabzučali,
vtáčiky posledný štebot vydali
a
všetci sa tešia na nové ráno, keď zatvárajú očká.
No v
tom ich človek rýchlo idúci zo sna preberie,
všetci
rozmýšľajú – „Kam sa asi ženie?“
Pozrie sa na nebo a
zahreší,
zima mu zájde za nechty,
zrýchli tempo a aj
dych,
za milou sa začal zrazu náhliť.
Vo svojom svete si
ani nevšimol,
že každý už spí, iba on sa túla tmou.
Hrdelný plač vydral sa zo zavretých
dverí,
odišiel niekto kto ostať mal.
Ako málo stačí k
tomu,
aby sa niekto pomiatol.
Svoju dušu navždy stratil,
do tohto
sveta už viac nepatril,
do melódie uspávanky sa celý deň
kolísal
a večer šťastne šibnutý zaspával.
Návštevy videl plakať
a v umelom úsmeve sa dusiť.
Nechápal
prečo, mu každý vravel,
aby mu minulosť odpustil.
S úsmevom na tvári
a s očami nemými,
zakýva na pozdrav návšteve.
Hrdlo namiesto
plaču,
vydá vetu – „Príďte ma pozrieť zas“.
A
návšteva pri odchode nestíha slzy utierať.
Moja duša je bezdomovec.
Nepáči sa jej v tele, ktoré obýva.
Hľadí na miesiac…
a deň, rok všetko jej splýva.
Chce tancovať a byť voľná ako jednorožec.
Nie viazať sa na telo a cítiť sa ako trestanec.
Hoci sa jej snažím vo všetkom vyhovieť,
búri sa, kope a zúri.
No bohužiaľ cesty späť niet.
Rada spoznávam ľudí ako si Ty,
ktorí sa nevzdávajú a bojujú o svoje sny.
Aj keď ich život fackuje a nešetrí,
oni sú usmiate a len tak ich nič nezlomí.
Nechápem odkiaľ máte toľko energie,
čím sa dobíjate.
A ako ešte po tom všetkom vládzete vstať z postele.
Chápem, že ste bohyne, no tým sa to nevysvetľuje.
Patrí vám moja úcta, obdiv a vďačnosť,
že robíte ľuďom život krajší
a nezľaknete sa žiadnych prekážok.
Skúšam zavrieť vákuum.
Aby už neutieklo von.
Ochránim ho pred ľuďmi.
Pred zlým životom.
Skúšam zavrieť samotu.
Aby už nikomu neubližovala.
Nech necíti smútok a bolesť z osamenia.
Skúšam zavrieť nesmelosť.
I keď sa sama smelá javí byť.
Nenechám ju predsa samú v tomto svete žiť.
Počúvam ticho,
tak krásne znie,
ako súlad sláčika a struny,
ako jemné milovanie.
Počúvam ticho,
slzy sa ním tiež kochajú.
Pri tanci dole tvárou,
skončia spolu pri poprsí.
Počúvam ticho
a v hlave vybuchuje sopka,
ktorá dlho kľudná bola,
láva sa valí do uší a okolia.
Počúvam ticho,
ako silný vietor sa mihalnice spoja.
Zažiješ na malinkú chvíľu tmu,
pokým sa vo svetle zase nerozdvoja.
Počúvam ticho,
hoc nádherné sa zo začiatku zdalo byť,
zapínam rádio,
nech prehluší ten hukot slín.
Neviem si predstaviť, že ma ľúbiš.
Neviem si predstaviť, že sa o mňa bojíš.
Neviem čo budeme robiť s našou malou láskou.
Bojím sa toho kde bude, keď nebude nás dvoch.
Neviem si predstaviť ako veľmi Ti chýbam.
Neviem si predstaviť, čo robíš v dni bezo mňa.
Neviem ako sa správaš keď tu nie som.
Bojím sa že zistíš, že bezo mňa si niekto.
Pozerám na tvár ktorú nepoznám,
jej črty sa mi zdajú byť známe.
Pomohli by okuliare do diaľky,
zmenili by bezcieľne tápanie.
Všetci majú pocit viny,
že som sama a Ty sám.
Stačilo by, keby chceli,
boli by sme pár.
Je mi horúce a chce sa mi spať.
Cítim samotu a tá ma žerie.
Rozbíja vnútro, ktoré sa ťažko zocelí.
Ách je to blbé keď sú dvaja nesmelí.
It’s beautiful or splendid day,
Is cloudy bud not rainy.
I thing on nothing.
My eyes cry and smile,
It’s rainy now.
I feel you in my heart,
You are there and nowhere.
I feel you and see you everywhere.
You are maybe at home,
and you don’t know,
where looking for love.
Už zhasni a nechaj ma žiť,
už zhasni a prestaň tu byť,
už zhasni a netvár sa, že sa nepozeráš,
už zhasni a zmizni mi zo života.
Neznášam, keď tak nečinne sedíš,
neznášam, keď na moje telo civíš,
neznášam Tvoj dych ,
neznášam to, čo robíš,
neznášam Tvoje spôsoby,
neznášam Tvoje nálady.
Nečum tak na moju tvár.
Nečum tak na to, čo už nemáš rád.
Nečum tak, keď chcem aby si niečo spravil.
Nečum tak blbo na tie správy.
Keby som cítila ako sa ma
chceš teraz dotknúť,
posunula by som sa, aby
si mal miesto po mojom boku.
Keby som zacítila vôňu Tvojho tela,
určite by som sa zachvela...
„A či ma ľúbiš?“ riekol si.
Ak nevidíš ako na Teba pozerám, slepý si.
Ak nevidíš ako len na Teba sa usmievam,
a pri Tebe sa len smejem (tak choď do prdele)
a ako mi bez Teba zle je,
tak potom neviem ako inak Ti mám,
či Ťa ľúbim dokázať.
„Chápeš to?“ „Žijeme iba štyri minúty“.
„Čo Ti šibe, do riti?“
Oproti veku slnku len toľko život náš trvá.
Tak prečo sa hnevať od rána do večera?
Prečo niečo búrať?
Začnime sa smiať a prestaňme si robiť problémy.
Prestaňme hnať tento svet do záhuby.
Uvedomme si konečne ako dobre tu je,
aké veľké máme šťastie.
Opustime čo nás brzdí, hnevá a nepáči sa nám.
A začnime si tie naše štyri minúty konečne užívať.