V hlbočine smútku II













Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

Autor obálky

Miroslav Hrabčak

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2024)

Miroslav Hrabčak

O knihe


24. júla 2018 kosatka Tahlequah (známa aj ako J35) porodila mláďa, ktoré, bohužiaľ, žilo menej ako jednu hodinu. Tahlequah si to však odmietala pripustiť a bezvládne telo svojho mláďaťa nosila nad hladinou takmer 1600 kilometrov po dobu 17 dní.

11. augusta sa ho napokon definitívne vzdala. Vedci pre výskum veľrýb sa vyjadrili, že tým sa „skončila jej cesta smútku“. Tento smutný príbeh bol bolestivo dojemný a desivý zároveň, lebo v hĺbke našej duše nám pripomenul náš najväčší strach – strach zo smrti milovaného dieťaťa. Aká je ta naša cesta smútku?



























Obsah

V hlbočine smútku II 1

O knihe 2

Úvodná 4

Sebaklam 5

Memorandum bolesti 6

Nie je tu 7

Stalo sa 8

Pokračovanie… ? 9

Snaha 10

Od vesmíru 11

Pri živote 12

Bez nej 13

Prostredie 14

Mať a byť 15

Zlomeným srdcom 16

Sledujem (Od Emmky) 17

Nájdení (Od Emmky) 19

Túžba v sne 20

Záver od autora 21


Venované našej EmmeLienke.

Úvodná


Keď veci nejdú ako majú,

píšeš básne.

Keď miluješ,

píšeš básne.

Keď stane sa zázrak,

píšeš básne.

Keď smútiš,

píšeš básne.


Sebaklam


Nočné svetlo noc odkrája,

kiežby ranná múdrosť.

Pre iných nočná mora,

pre nás skutočnosť.


Harmónia je v rozklade,

vietor stratený v krídlach.

V zmätku sa klameme,

korene zloby sú v stenách.


Je možné vidieť rovnako?

Vnútri je púšť.

Ilúzie a pravdivé slovo,

prijať žiaľ a bolesť.


Memorandum bolesti


Za mnoho dní i rokov veľa

ticho budeme vravieť si.

Rozštiepime častice svetla,

v kútiku spomínať ako kedysi.


Molekuly nezmenili cieľ svoj,

svetielko z anjela ovládlo izby.

Chod času, ako stroj,

chvíle roztopí v bolesti.


Odvaha v búrke strachu,

želáme svetlu i láske.

Vzácne náboženstvo pre lásku

v našom je memorande.


Nie je tu


Oprava nastane srdca

na vlnách myšlienok.

Vypláva loď života

každou chvíľou skúšok.


Druhým nevravím nie,

opodiaľ iní sú.

Tak stále ťažké je

prijať situáciu.


Zatiahnem žalúzie,

otvorím okno.

Rutiny sú dennodenné,

v izbe stvorenie si spievalo.


V izbe bez človečiny

súcit na pokračovanie.

Aké nádeje a útechy,

i tak tu nie je.


Stalo sa


Ako silno tlačia pocity smutné

vkladať sa ku spánku.

Na ruke meno skutočné

pre stvorenie – dievčinu.


Bol by život taký?

Čo by sa zmenilo?

Pre učenie, lekcie i úlohy

neuveriteľné sa stalo.


Zviera nás únava,

čím sme prešli.

Utrápené rána,

smutné večery.


Pokračovanie… ?


Inventúra skutkov minulých,

revízia činov.

Nepochopenie veci určených

ako prijatie našich plánov.


Zachrániť to prázdno

v obale novom.

Po dobe nevedno,

čakať stretnutie dňom.


Rozhodli minulé životy?

Láska neviditeľná.

Sú správne naše cesty,

princíp zla a dobra?


Snaha


Povrchné boli veci dôležité,

strach prekonal predstavu.

Zapálime nové sviece,

no spomienky nevyblednú.


Ťažko je chvíľami zas,

dôležité hrá paródiu.

Vykoná tú prácu čas,

reguluje čierna šelma energiu.


Zápas života,

tá radosť cez slzy.

Temnejšia je hlbočina,

zmätené sú názory.


Seba hľadám zdrvený,

zhromaždením, čo sa prežilo.

Hľadám čas stratený,

nemožné môže byť pravidlo.


Od vesmíru


Spirituálne začalo pátranie,

záležitosť déja vu.

Dusený nápad v nepokračovanie,

myšlienky nás trestajú.


Starší sme vekom,

utajene život napísaný.

Prečistíme tmu svetlom,

popíšeme ničotu slovami.


Improvizujem pre jazyk správny,

mystické je Vám cudzie.

A tak začnem veršami,

žiadam tak pochopenie.


Kozmická sila tieňov,

dobro vyvážené zlom.

V existencii energie zdrojov

bytie vesmírneho zla v ňom.


Pri živote


Spoločnosť nášho prostredia

ako baktéria je mystérium.

Pravidlá tohto fungovania,

rozhlásim vlastné evanjelium.


Hra vesmíru i vedomia,

tá múdrosť akákoľvek.

Až hľadíme do nepochopenia,

stratený je človek.


Zápasom, kde žiť sa musí?

Veď život je dar?

No, keď sa pokazí,

čo životu svet dal?


Pohľady stretli sa na kameni,

myšlienky ako slabý vánok.

Očakávanie uspokojenia v činnosti,

bytím je naším nárok.


Bez nej


Už len raz sme ju videli,

oči zatvorené, tvár pokojná a studená.

Rozlúčiť sa museli,

chcieť zomrieť, keď odišla.

Nevidíme ten život a utrpenie,

vzdialenosť času uplynula.

Uveriť je ťažké,

niet žiadosti i radosti, keď izba je prázdna.

Bolesť pripomína ako batoh ťažký, že nie je.

Ostali len predstavy, keď nestihla zážitky.

Nech ľuďom v pamäti ostane,

ináč mohlo byť bez tejto temnoty.

Udržať spomienky nech neblednú,

blúdime časom starší.

Dlhá cesta nádeji, v trvalom smútku,

tak ostala, ako z rámika tvár i očí.

Je ťažké zvyknúť si,

na svet ináč hľadíme.

Tak pusto je v našom okolí

a novej realite.


Prostredie


Na tenkom ľade

chcem mať jasno.

Zázraky sú všade,

na svete tesno.


Duša uviaznutá v komore,

brána na most.

Ohlodané srdce,

žiadny skvost.


Vplyv bytostí z okolia,

slová zloby a snaha o nezáujem.

Nasiaknuť od prostredia,

tam sa pohybujem.


Mať a byť


Byť zdrvený,

tak cítim.

Byť milovaný,

tak túžim.

Byť strádaný,

tak blúdim.

Byť neviditeľný,

tak chodím.


Mať výčitky,

tak prestanem.

Mať spomienky,

tak chcem.

Mať zázraky,

tak neviem.

Mať pocity,

tak žijem.


Zlomeným srdcom


Sú len prchavé sny

i krehké rozhodnutia.

Záblesky nádejí,

i pochybnosti zahalia.

Život komplikovaný a vyparený,

zvädnutú radosť nachádzať.

V snoch tak nezmysly,

na veci sa viazať.

Smútok v póre obydlia

tam rozvinul korene.

Odchádzajúci tlkot srdca,

žiaľ rozpustíme,

Také sú zábrany pre pocity,

ako dosiahnuť Himaláje.


Sledujem (Od Emmky)


Vychádzam z domu,

bežím hneď von.

Vietor ma chladí,

aj tí prázdni ľudia, viem to.

Nevidím svetlo,

iba hviezdy svietia ako peklo.

Vidím prázdne mesto,

občas nechápem to všetko.

A nikto z nás nedá ti návod

a nepovie ti, čo sa stalo.

A každý chce byť len tým pánom,

tak kľudne si buď tým pánom,

tým pádom daj mi pokoj.

Pýta sa, čo je so mnou.

Ja nestarám sa o vaše životy,

mávam zbohom.

Ale stále neviem, či to je tá správna cesta,

niekedy mám chuť vážne s tým prestať.

Ak ma chceš stratiť,

potom, prosím ťa, len neplač.

Ja vôbec nechcem počuť tvoje blbé prepáč.

Ale stále neviem, či to je tá správna cesta,

niekedy chcem vážne s tým prestať.

Kvôli tebe občas zvyknem v noci nespať.

Nechcem nič iné, len na jednom mieste nestáť.

Sledujem tých ľudí, čo vidím každý deň.

Niektorí ma chápu, no ostatní ani nie.

Ja chcem žiť, ako chcem,

nežijem podľa návodov, to nie je môj cieľ.


Že ja nepíšem si, z tvojich úst počuť len kecy.

Každý rieši kde som, čo som,

ale prosím vás všetci.


Budem písať, pokiaľ nepadnem na kolená,

a ty si asi chorý, zmierni drogy, modlí sa otčenáš.

Chcem sa zobudiť a snívať sny, nechať všetko tak a žiť.

Robiť si, čo chcem, neraďte mi, kam mám ísť.

Díky, Bože, za tých pravých, ktorí dali rady,

povedali veci, čo ma nenapadli z hlavy.


Kam mám ísť, a kade nie,

veď nejaká cesta vedie.

Ja nechcem byť ako tí,

čo sa vzdali i išli spätne.

Neboli to prázdne slová, nechcem spadnúť,

budem to skúšať znova, lepšie.

Občas nemám city, nemám chuť sa baviť s nikým.

Všetko skoro je sci-fi a mňa nebaví byť kritik.

Počuť iba tichý výkrik,

a, keď volám, ľudia zmizli.

Čakám, asi sa to nezmení nikdy.

Sledujem tých ľudí, čo vidím každý deň,

Niektorí ma chápu, no ostatný ani nie.

Ja chcem žiť ako chcem,

nežijem podľa návodov, to nie je môj cieľ.


Nájdení (Od Emmky)


Pozerám z okna, vidím len tmu,

cítim ten vzduch.

Som stále tu,

možno ako len duch.

Nevnímam seba, iba spln,

čo sa plaví ako čln.

Každý mi radí, ako mám žiť,

vravím, nechajte ma, život je zvyk.

Ja nie som z tých, čo chcú život zlý,

no nemám ten návod, kadiaľ mám ísť.

Píšem len to, čo mám v hlave,

chaos, stres. Pocity márne.

A my sa hráme, že všetko je fajn,

no nevieš, čo sa zajtra stane.

Chcem sa zbaliť a ísť preč,

ďaleko za tebou, veď ty to vieš.

Pýtaš sa, čo robím dnes,

nechaj ma snívať, realita je des.

Nebudeme stáť, budeme sa smiať,

aj keď budete mať stále tie kecy.

Nebudeme sa báť,

raz budeme stáť spolu na stage.


Túžba v sne


Túžba ostala v sne,

pevnosť sa zrútila.

Ostala v myšlienke,

radosť niekam unikla.

Tu rozdelil sa celok,

navždy všetko zavrelo.

Náš kríž je dnešok,

ostala nádej i keď sa zotmelo.


Záver od autora


Žiaľ a smútok, pocit byť či nebiť vládne stále.

Smerom dopredu tlačia sa myšlienky,

či ten plán, zámer na správnej je ceste.

Tak aspoň teším, radosť mám z týchto čiarok, slov a viet v básni.

Staviam v sebe chrám, keď slovom veršujem.

Výsledok môže byť smutne krásny i krásne smutný.

Aké vysvetlenie, pochopenie, aké vesmír má plány, to veru neviem.


Miroslav Hrabčak – V hlbočine smútku II 21/21 Greenie knižnica, greenie.elist.sk