V novom svetle

O knihe

Kniha V novom svetle je pohľadom do snového sveta jednej menej úspešnej kapely, ktorá hľadá nové nápady a inšpirácie. V tomto novom svete je všetko inak, farebné a plné nejasností, podivností a prekvapení. Kapela začne koncertovať i v snovej realite, kde spoznajú ich vášnivú fanúšičku, ktorá sa napokon vďaka svojmu hlasovému prejavu a talentu stane členkou ich kapely. Podarí sa im napokon preraziť i v reálnom svete?

Predslov

Vážený čitateľ,

táto kniha mala byť pôvodne iná ako všetky moje predošlé, obhliadnuc od faktu, že som rátal s tým, že mala byť vysoko experimentálna. Inšpiráciou pre tvorbu snového sveta mi bol môj vlastný snový svet. Určite sa vám stalo (ak ste rovnaký snílek ako ja), že sa vám občas prisnijú veľmi zvláštne sny, ktoré majú vysoký dejový potenciál. A ešte častejšie akoby schválne, je sen ukončený v tom najlepšom, aby sme nemali naň celý pohľad. Ale je to potrebné brať s nadhľadom a práve naopak – vziať si z toho čo možno najviac. Máme voľnosť, aby sme ten sen dokončili.

A tak sa zrodil i dej tejto knihy. Niektoré sny sa môžu pokojne vliecť dlhé minúty, no nezaujmú natoľko, aby sme im venovali dostatok pozornosti. Niektoré môžu preblesknúť na pár okamihov, ale veľmi špecifických, inšpirujúcich. Pôvodný plán bol vytvoriť hybridný príbeh, ktorý by sa sčasti odohrával v realite a druhá časť v snovej realite. A pasáže snovej reality mali byť divné schválne. Rôzne formáty písem, symbolov, rôzne zarovnania, naprostý chaos. Také sny totiž často bývajú, sú často nestále a menia sa. Nemusíme ich chápať prírodnými zákonmi. Umožňujú nám podívať sa na súčasnosť novými očami, pochopiť ho z inej strany. Obával som sa aj toho, že veľa čitateľov snové pasáže odradia od čítania, keď si s textom a jeho rozbitou formou nebudú vedieť dať rady.

Kniha nie je sci-fi, ale vypožičiava si z nej rôzne aspekty a v pláne bolo zahrnúť ten prazvláštny koncept slipstreamu. Slipstreamové príbehy majú sklony rozbiť realitu tak ako nikdy predtým. Otvárajú nám pohľady určitého druhu, ktoré sa občas nedajú vysloviť ani slovom. Slipstream je v súčasnosti chápaný ako akýsi protichodný žáner k sci-fi, avšak veľmi často má od neho veľmi ďaleko a často prechádza od jedného žánru k druhému. S poriadnou dávkou sarkazmu slipstreamové príbehy trhajú štruktúru každodenného života na franforce. Je to ako by ste sa pozreli pod nohy a miesto dlaždíc vidíte zvláštne útvary, z ktorých sa tvoria maľované obrazy v rámoch na stranách. Vysmievajú sa tradičnému ponímaniu bežnej reality nadprirodzenými javmi a udalosťami, ktoré nemajú racionálne ani žiadne „to správne“ vysvetlenie. Slipstream je mlynček, kam hodíte všetko, na čo si len pomyslíte. Ale mlynček melie nepravidelne a trucuje, zasekáva sa. To, čo z neho vypadáva, môže byť polotovar, môže to byť jej výsmech, môže to byť kolážové dielo. Možnosti sú nekonečné. A prečo má byť text len čierny? A musí sa čítať len v jednom smere? A všetky písma musia vyzerať rovnako?

Hlavnou myšlienkou bolo, aby sa čitateľ pri čítaní najmä snových pasáží cítil podivne – verte tomu, že to bol môj zámer. Snová realita má človeka plne zachvátiť, nedať mu pokoj, postrašiť, poláskať, vydesiť, pomilovať… len aby čitateľ odchádzal s viac otázkami, než odpoveďami. Ale veď o to každému autorovi predsa ide, nie? Pohrať sa s čitateľom, potrápiť ho, vzbudiť u neho zvláštne asociácie, zamyslieť sa a pochopiť.

Napokon z toho nápadu ale vzišlo. Limity mojich znalostí s prácou s makrami a limity textových editorov mi napokon neumožnili snovú realitu precítiť dostatočne. Malo to byť dielo, ktoré by sa aspoň sčasti inšpirovalo knihou Marka Z. Danielewského „House Of Leaves“, ktorá má tak protichodné recenzie, že niektorí ju radia medzi top knihy, ktoré dokážu otvoriť oči a niektorí ju zahodili, len čo textu neporozumeli. Ale aj „vďaka“ týmto limitom som sa rozhodol nakoniec čitateľovi nepodsúvať text, ktorý bude nerozlúštiteľný alebo inak príliš podivný. Nakoniec je aspoň trochu farebný. Text má hlavne pobaviť a ak podesiť, tak len trošku, naozaj. Popravde, sám môžem označiť knihu za farebnú, veselú a pozitivistickú. Čo v nej objavíte vy, nechám čisto na vás. Možno dokonca nájdete i to, čo som do textu ani nezakomponoval. Možno to len hodíte na kopu „lacných brakov“, ktoré len chceli šokovať a ukázať svoju bizarnosť a proste to nevyšlo. Príjemné čítanie. Alebo nepríjemné. Ako si to kto vezme.

Autor

UPOZORNENIE: Kniha „V novom svetle“ je dielom autorovej fikcie. Mená, postavy, udalosti a príhody sú výsledkom autorovej fantázie. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, živými alebo mŕtvymi alebo skutočnými udalosťami je čisto náhodná. Môžu sa vyskytnúť mená, značky javy alebo udalosti, korešpondujúce s reálnym svetom, ale autorovi nejde o žiadne zosmiešňovanie alebo hanobenie, prípadne skrytú alebo neskrytú propagáciu daných mien alebo značiek. Môžu sa vyskytnúť prvky rasizmu, násilia, neznášanlivosti alebo inej intolerancie na základe farby pleti, jazyka, náboženstva, občianstva, etnického či národnostného pôvodu, sexuálnej orientácie a rodovej identity. Autor vyhlasuje, že knihou žiadne tieto prvky neznášanlivosti nepropaguje, ani sa k nim nehlási, žiaľ, v reálnom svete sú však tieto prejavy bežné a mnohokrát dokresľujú kolorit príbehu.

Niekde začať musíme

Viktor víťazoslávne šmaril pero na stôl a obdivoval svoj čerstvo napísaný a celkom popísaný papier čiernou centrofixkou. Len on sa mohol vyznať vo svojich kresbách a popritom sa aspoň trochu venovať textu, ktorý tam načmáral. Zdalo sa mu, že napísať text pesničky pre punkrockera bude to najjednoduchšie v živote. Také priblblé básničky veď písal už i na miestnej základke, ktorú mal doslova cez ulicu. Aj vtedy sa mu zdali jeho texty skvelé, až kým si ich neprečítal tak o pár rokov neskôr. Ale jeho brat? Jeho texty nikdy zmysel nedávali a tak sa ich ani nesnažil zhudobniť. Dokonca ani samotný Tibor nie. Pousmial sa a vzal si do ruky svoju elektrickú gitaru, zapojil ju a nahodil si na hlavu slúchadlá. Ešte pár ráz musel šmírovať s konektorom, už celkom vychodeným. Musí si kúpiť nejakú novšiu a krajšiu gitaru, túto má už vyše sedem rokov a to ju má v rukách takmer každý deň. Posnažil sa niečo zahrať a do toho mrmlať text, ale bezúspešne. Dokelu, vždy keď si skúšam nový text, tak mi do toho pasuje Rammstein, pomyslel si Viktor. Účinky jeho fajčiva už i tak odzneli a potom dostal obrovský smäd. Svet už konečne nadobudol tie správne farby a nie tak šialené, ako tomu bolo ešte pred polhodinou.

A tak si zahral nejaké riffy od Rammsteinu a do toho len zbežne mrmlal svoj text. Ten text sa mu zdal akoby bez korenia. Niekto sa presadí tým, že v songu stoštyridsaťštyri ráz zopakuje frázu „Around The World“ a niekto musí vymýšľať slovné hračky, to nie je fér! Ani teraz nič. Dobre, keď to nejde, tak to nejde, veď to spieva už i Zdenka Predná. Osobne ju v síce v Štiavnici nikdy nevidel, ale vraj sa tu niekde potuluje. Keby som toľko nehúlil, iste by som ju videl, zasmial sa na vlastnom nepodarenom vtipe. Znova vzal svoj popísaný list papiera a poprečiarkoval na ňom nejaké slová a nahradil ich inými. Dobre, posledný pokus! Už sa z toho neurčitého polotovaru niečo miesilo, ale formu to nedostávalo. Viktor bol už zúrivý a tak asi po štvrtom pokazenom akorde hodil svoju gitaru na posteľ a už sa jej viac nevenoval. Tak kde je ten Tibor?

Viktor už nežil s rodičmi. Pohádali sa. A tak o nich dostával len skusmé informácie od Tibora, ktorého práve vyrazili z vysokej, keď už nemohol prenášať predmety. Tibor si teda bude musieť čochvíľa začať hľadať robotu. Ale veď čo, veď jeho by zobrali i do reštaurácie. Nie za kuchára, panebože! Mohol by tam robiť čašníka. V Štiavnici tu máme reštaurácií ako nasratých, tak prečo nie? Trebars taký Kachelmann, prečo nie? Tam varia celkom dobre, je to podnik na úrovni. Alebo založíme už konečne tú zasratú skupinu a budeme novými Horkýže Slíže. Ale sám Viktor vedel, že od toho majú príliš ďaleko. Na Kukove texty je Vik asi príliš triezvy. Vyhodil von balkónom vyfajčenú „cigaretu s aditívami“. Už je to aj tak len špak. Tak kde je Tibor? Umelec, no to určite. Vychodil aj ZUŠku a napokon sa za klavír už asi nikdy neposadí. Ostala mu len basgitara, občas niečo zaspieva, ale to až potom, kedy už konečne prestal mutovať. To mi je umelec, veru. Bije bandu s rodičmi, ktorí mu dali neviemaké vzdelanie a predsa len zlyhal. Ako i ja. Viktor si chcel šľahnúť do žíl ďalšiu dávku.

Napokon sa ale brata dočkal. To mu trvá, kým sa doterigá na Drienku a to má ešte i auto, sopliak malý, pomyslel si Viktor a čo ho prekvapilo bolo, že ten zvuk bzučiaka takmer ani neregistroval. Komouši vždycky do tých bytoviek šľahali bzučiaky, ktoré zobudia i stádo hluchých byvolov. Tibor sa pozdravil a nevyzeral nejak extra nadšene.

„Čo je Tibor? Vyzeráš ako prejdený valcom.“

„To je školou.“

„Vyser sa na školu. Založíme kapelu a bude.“

„A kde chceš skúšať?“

„Furt s tým robíš caviky. Veď tu jeden starý dedko predáva byt a s ním i garáž.“

„Nemáš auto,“

„Však preto, ty trdlo!“

„Ale neodklepnú ti ho práve preto, lebo nemáš auto.“

„Ale ty máš.“

Viktor bol vždy hovado, pomyslel si Tibor, rozhodne miernejší od svojho šialeného brudera. On chce skúšať tu na sídlisku, pako. Aj keď sa zavrieme do tej garáže, budú nás počuť ľudia až spod Kalvárie.

„Musíš mať pobyt v bytovkách, čo patria družstvu, trdlo. A vieš, že my bývame na Trojici.“

Na Trojici. Už len boháči si tam dovolia bývať, pomyslel si Viktor.

„Neboj nič, napíšem ešte zopár songov a bude.“

„Ty si dobrý. Nemáme vôbec nič, bohatstvo. Máme jednu elektrickú gitaru, jednu basgitaru, asi tri repráky a dvoch spevákov. Z čoho chceš spraviť skupinu?“

„Joj, no tak niekoho už len nájdeme, zase len dramatizuješ. Spravíme konkurz na nejakého ďalšieho vokalistu a bubeníka, keď si taký fajnový.“

No boha, pomyslel si Tibor, strácam tu čas k týmto trtkom. On si myslí, že je život gombička. Ako vždy.

„Nejaká šikovná speváčka by ale spravila…,“ skúsil Tibor. Viktor bol od neho vždy väčší sukničkár, ale vedel by si predstaviť nejakú bláznivú krásku, ktorá by spievala miesto jeho škreku. Ale nie, zlepšil sa, poznamenal Viktor a keď si to tak v hlave začal mierne upratovať, zistil, že tiež by privítal nejakú mladú kosť v ich skupine. Ženy, najmä tie mladé a krásne, predsa predávajú najlepšie.

„Aj bubeníka by to chcelo. Ja som na bubny hral naposledy ako päťročný,“ zasmial sa Viktor a vytiahol si zo skrine asi jediné poriadnejšie nohavice, v ktorých sa mohol ukázať vedľa svojho mladšieho brata.

„Ešte píšeš texty?“ opýtal sa Tibor a zohol sa po roztrúsených papieroch, popísaných centrofixkou.

„Pravda. Ale keď si nič do žíl nešľahnem, tak tie texty stoja za hovno.“

„Aj tak lepšie, než moje,“ sucho poznamenal mladší brat a vzal si do rúk Viktorovu gitaru a chvíľu na nej brnkal, kým sa Viktor prezlečie.

„Ale stále horšie ako by som chcel. Čo ja viem, starnem, boha.“

„Neke, ty, veľký Viktor Kašiar?“

„Aj sa starnem. Ako pivo a nie ako víno.“ zasmial sa znovu Viktor a znova dostal chuť si zapáliť.

„Počuj, keby sme spravili konkurz na speváčku?“ opáčil Tibor a zažiarili mu oči.

Tu sa Viktor zachichotal a znova sa pokúsil byť čo možno najsarkastickejší: „Ahá, no pozrimeže! Najprv „kde budeme skúšať“ a potom „spravíme konkurz na speváčku?“. No tak, nebuď smiešny. Budeme radi, keď nás niekde zavolajú zahrať. Ale čo, možno po čase, kto ho vie? Asi ti už dlho chýba ženská, čo.“

„Daj pokoj, ja mám predsa priateľku.“

„Iste.“

Viktor dobre vedel, že jej Tibor už pár ráz zahol. A že vraj on, Viktor, je ten idol žien, to mu tak verím holý trt, riekol sám pre seba Viktor. Áno, rád si zo ženami zažartuje, ale je to skôr Viktor, kto by chcel ženu na celý život.

Viktor bol už pripravený a chvíľami ešte čakal na brata, ktorého začalo to brnkanie na nervy celkom baviť. „Tak ideme do toho Zvolena, či kieho?“

Tak, bubeníka by sme mali...

Viktor vyšiel z ambulancie a Tibor ho už čakal. Až tak veľa ľudí zase u doktora nebolo, takže si vybavil, čo potreboval a tak sa môžu znova odterigať späť do Štiavnice. Viktor mal začínajúcu veľmi ľahkú formu reumy. Veru tak, i v jeho veku je možné dostať reumu. Viktora však tešilo, že zatiaľ si ju vie kontrolovať a v podstate len tlmiť, zatiaľ nezasahuje do jeho bežného života viac, než by mala. Stále by dokázal poriadne vyvádzať na pódiu ako na strednej. Tam založili nejakú kapelu, ale okrem skúšania hrali spolu len tri razy. Vystupovali i v Banskej Štiavnici, ale i Krupine a Zvolene. Dalo by sa považovať, že v šestnástich narobiť taký hurhaj nedokázal len tak niekto. Ale potom sa pohádali a kapela to napokon neprežila. Minimálne aspoň rovesníci v Štiavnici im predpokladali veľkú kariéru. Ale nič z toho nebolo. Tibor sa vtedy ešte len učil hrať na basgitare, nebol súčasťou Kanárikov, ako sa vtedy nazývali. Áno, mysleli si, že to je skvelý názov pre pankáčov. Ale čo, boli mladí a sprostí a keď podrástli, už ostali iba sprostí, zaspomínal si Viktor a krivo sa usmial sám pre seba. Znova mu ale ostala nepríjemná pachuť v ústach, keď sám seba videl na jednom zo starých videí, ako sa pretŕčajú na javisku v tričkách v pastelových farbách a myslia si o sebe, že sú majstri sveta a že preštia Aerosmith.

Bratia sa napokon ešte zaviezli k obchodnému domu Európa, kde si Tibor potreboval niečo vybaviť v pobočke banky, keďže takto v sobotu je samozrejme pobočka v Štiavnici zavretá. Tam bolo zase kopa ľudí a čakalo sa tam i pätnásť minút, kým sa človek dostal na rad.

„Počkám vonku,“ odvetil Viktor.

„Veď sa môžeš pokochať výkladmi v obchodoch,“ podpichol Tibor staršieho brata a vystrúhal mu grimasu.

„Nechaj si tieto doberačky.“

Viktor nebol pravý pankáč, obliekal sa ako každý frajer v jeho veku, nepotreboval vytŕčať z radu ovešaný nejakými reťazami a čírom, hoci miloval svoje kožené nohavice, ale obliekal sa skôr trendovejšie, človek by nebol povedal na prvý pohľad, že je pankáč. Ozajstných pankáčov aj tak príliš nemusel, hovoril, načo sa obliekajú tak výstredne, keď to nie je potrebné a dokonca ani pekné? Iba nemal rád komerciu, to bolo celé. Keď príde do obchodu po nové handry, zoberie si to prvé, čo sa mu zapáči, zaplatí a odíde. Aj to si nové handry kúpi až vtedy, keď je to fakt nutné. Tibor je iný. Ten má snáď fetiš na tenisky a poriadne topánky, vlastní ich vyše pätnásť párov. To aj vôbec vynosí?

Ale napokon to zase až tak neriešil a bol v podstate rád, že si doktora vybavil pomerne za krátky čas. Jeho nohy ho už aj tak dosť poslúchali a reuma skôr driemala, než aby sa prejavovala a to Viktora tešilo zo všetkého najviac. Dokonca mohol pokojne zabudnúť na nejaké starosti, ktoré mával ešte pred piatimi rokmi. Dnes je z toho vonku, i keď vie, že plne zdravý už nikdy nebude. Aj kvôli jeho hlave a problémami s učením, ktoré máva dodnes. Preto radšej vidí svet v hudbe, ktorá hovorí jeho rečou.

Vyšiel pred Európu predným vchodom a v podstate sa ocitol takmer v centre mesta pred Parkom Ľudovíta Štúra. Takto v sobotu tam bola kopa ľudí s deťmi. Ďalej sa prechádzal a prekročil hranicu pešej zóny. A začul nejakého pouličného umelca. Hral na bicie. Harmonický hrmot bicích sa ozýval práve z pešej zóny. Započúval sa. Najprv sa rozohrával, ale potom svoj set rozbalil a fúúúú… znelo to parádne. A Viktorov šiesty zmysel – hudobný – mu napovedal, že zrejme narazil na jackpot. Boha, nech už ten Tibor vyjde z tej banky, rozhodne musíme za tým týpkom, nech je to ktokoľvek! Bubnoval rýchlo a precízne. Doslova machroval! Zaimprovizoval niečo, čo by sa hodilo do nejakého drum and bassového songu a potom prešiel plynule do čohosi jemnejšieho, dokonca by sa dalo povedať, žeby na jeho podmaz mohli pokojne deti zaspievať Kohútik jarabí. Teda sa zdá, že je schopný zahrať čokoľvek, nielen rock alebo hardcore.

Nečakal na brata, iba vošiel dnu do banky. Zdalo sa, že brat sa ešte ani len nedostal na rad. „Počuj, keď ma budeš hľadať, idem k pešej zóne. Je tam počuť nejaké bubny, idem to omrknúť.“

„Neblázni, kde ťa mám potom nájsť?“

„Choď za zvukom,“ odvetil a zdúchol.

Tibor len zatočil s očami.

Bolo príjemné počasie a teplo ho hrialo príjemne na koži. Tak sa vybral pozdĺž parku k pešej zóne a potom k bubeníkovi. Počúvala ho asi dvadsiatka ľudí. Zvuk sa na širokom námestí ozýval v mnohých ozvenách. Podišiel k bubeníkovi. Ten znova machroval. Bubnoval veľmi rýchly beat a medzitým si pohadzoval paličky. Je to sakra profesionál, pomyslel si Viktor. Ten týpek vyzeral tak na štyridsať a i na miestnych pôsobil ako zjav. Tu vo Zvolene nie sú príliš zvyknutí na pouličných umelcov (čo ma potom, ani v Štiavnici ich príliš nevídame, pomyslel si Vik), ale ak sa tu nejakí objavia, tak sú určite ešte starší a hrajú na husliach alebo dokonca na saxofóne. S miestnym Rómom, saxofonistom, sa Vik dokonca i odfotil a dal mu dvadsať eur. Ale ten človek aj tak vyzeral, že si za tie peniaze potom kúpil nejaký ten alkohol. Tento tak nepôsobil. Zrejme poriadny chlap ako tak súdil. Silu má, bubnuje ostošesť a síce sa udýcha ako kôň, hrá bez prestávky už šesť minút. Mieša štýly, raz dá dobreže nie speedcore, ako si ide a potom zahrá niečo veľmi rytmické a príjemné na počúvanie, dokonca by sa dalo povedať, že rockové. Z bubnovania je štýl rozpoznať ťažko, ale Vik sa do hudby vyznal. Teraz sa zase chlap zatváril prísne a začal hrať niečo, čo Viktora presunulo na vojenskú prehliadku. Dlho ale taký výraz neudržal, musel sa uškrnúť, keď videl, že sa usmievajú i jeho poslucháči. Takže niekde vnútri je to tiež rebel a zrejme i veselá povaha. Vik ako hudobník nikdy nepoznal introvertné duše, tí väčšinou zo seba neradi robiť šaša, aj keď zopár výnimiek sa vždy nájde a to hudobníci radi ocenia.

Viktor bol spokojný. Musí s tým človekom prehovoriť a opýtať sa na jeho kariéru. Čo ja viem, aký má motív hrať na otvorenom priestranstve? Jeho asi polhodinový set skončil priam famózne a dokonca by Viktor dokázal povedať, že ho rytmickým udieraním na bubny priam zhypnotizoval.

Simply enjoy the world how it is

Bubeník je miestny štyridsiatnik, ktorý sa volá Adrián Križan. Viktor ho pozval na pivo, len čo poodnášali jeho nástroje na kraj pešej zóny. Po bubny si prišiel jeho známy, ktorý vlastní kamión s prívesom, v ktorom často preváža nábytok. Naložili teda bubny do prívesu a odviezli sa všetci spolu v tom prívese! Tu sú tie Viktorove nápady. Prišli na okraj Zvolena, kde pomohli Adriánovi zložiť bubny naspäť na miesto ich pôsobiska – do garáže. Viktor stále v takej sigma nálade poznamenal: „Vidíš, Tibor, tu by sme mohli skúšať!“ pričom sa tváril, akoby mu to tam všetko patrilo.

Dali si po pive v bare asi dvesto metrov od jeho bydliska, ako Adrián naznačil, deti sú takto v lete u starých rodičov a žena v práci v nemocnici ako zdravotná sestra.

„Celkom ti to hrá, Aďo!“ podpichol ho Viktor.

„Pokúšal som sa hrávať v niekoľkých kapelách, ale vždycky to zlyhalo. Neviem, čím to je. Je to strašne nákladné.“

Tibor sa uškrnul na Viktora. To je to, čo si o jeho zatiaľ neexistujúcej kapele myslí. Nemáme zhola nič a on chce spraviť kapelu. Už tri roky.

„Vždycky to narazilo na nejaké problémy. Ale veď sme stále na Slovensku. Ak nemáte priateľov a pozadie v marketingu, môžete si viete čo. Pískať.“

„A čo ste hrávali?“

„Občas nejaký ten rock, heavy metal a s jednou kapelou sme hrali ľudovky. Nedívajte sa tak na mňa, fakt sme si vtedy mysleli, že zmodernizujeme Senzi Senzus. Ale to tiež nevyšlo.“

„Viktor chce založiť kapelu. Ale neberte ho vážne, to hovorí už tri roky a nikde stále nie sme,“ nadhodil Viktor, upíjajúc si z Urpinera.

Vik sa obzrel na brata, akoby hovoril v mandarínčine: „Založíme tú skupinu. Skôr či neskôr. Ale to je jedno. Bubeníka by sme teda mali.“

„A aj keby, stále by sme boli len traja. Aj Depešáci sú aspoň štyria a to hrajú elektroniku!“ zakontroval Tibor.

„Chlapi, mne je to v podstate jedno. Hudbou si iba ventilujem svoje úzkosti.“

„Nevyzeráš na to.“

Boha, aspoň keby si zložil tie slnečné okuliare, pomyslel si Tibor, je tu tma ako v rohu.

„Mám nudnú robotu a také bežné starosti doma, nič špeciálne.“

Vik si konečne zložil okuliare a pôsobil ako znalec ľudských duší. Toto mi robí schválne, zaúpel Tibor v duchu, teraz sa bude tváriť, že Adriánovi vidí až do žalúdka a bude mlieť o tom, ako pozná, že hudobníci nechcú zažívať nudný jednotvárny život a že pre Adriána je to vlastne za trest.

„To poznám. Hudobníci nemajú prečo zažívať nudný jednotvárny život. Veď to je normálne za trest.“

Nezapriem, že brata poznám, povedal si Tibor v duchu a očividne pretočil s očami. To pri bratovi robil často. Niekedy mal pocit, že je bratom Jima Carryeho, akurát bez tých ksichtov.

„Čo zase točíš s očami, ty Očitoč? Nemám pravdu? Veď keď som celý čas doma a spravím za deň jedno veľké ho, tak si myslíš, že si to užívam?“

„Aj tie bubny. Možno ste si všimli, že držia pohromade silou vôle. Iné nemám, musel by som si na ne nasporiť, čo zase by taký problém nemusel byť, ale často uvažujem, či sa na to už nevykašlem.“

„Určite nieee!“

Tibor by sa najradšej prepadol. Odvolávam tie ksichty. Ale zasiahnuť už musel.

„Viktor! Aj keby sme Adriána pribrali do našej neexistujúcej skupiny, čo mu môžeme ponúknuť? Nemáme kde skúšať, máme len elektrickú gitaru, basgitaru a bubny.“

„Však spievaš. A ja tiež. A ja ešte do toho vrieskam. Tak čo ešte chceš?“

„Čo ja viem, nejaké synťáky alebo aspoň ešte ďalších dvoch ľudí, preboha. Aj Horkýže Slíže majú päť členov.“

„A čo my sme horší od nich?“

Nevenoval sa viac tejto zbytočnej poznámke. „Adrián, poznáš ešte niekoho, kto by do toho chcel tiež ísť?“

„Poznám. Ale možno pôjde o to, čo by sme hrali. Ja zabubnujem všetko, nie je problém. Ak chcete, aby som bol pankáč, dajme tomu.“

„Nikoho nebudeme do ničoho nútiť,“ odvetil Tibor a pozrel na Viktora. Ten to nepochopil. „Chceme hrať punkrock, ale rozhodne nechceme kopírovať Horkýže. Máme svoje texty, ktoré sú skôr bližšie heavy metalu, ale žiadne emárske kecy.“

„Čo si. To by som nenapísal. Nech si emo týpci svoje kecy naložia do octu a nech si užívajú život.“

Ten je isto nafetovaný. A myslí si, že je majster svetla, nič menej. Nemáme mu čo ponúknuť.

„Proste si to premysli, môžeme spolu robiť na nejakých veciach, iste, keď nám to náš frontman, Viktor Kašiar, vybaví,“ tajuplne sa usmial Tibor.

„O tom nepochybuj.“

Fake it till you make it. Ach, buď má Viktor nejaký tromf, o ktorom neviem, alebo je silne pod vplyvom. Tibor vycítil, že je čas ísť.

„Dobre, chlapi, nie je problém. Môžeme niečo naskúšať, ale nič nesľubujem.“

Tibor zaplatil za pivá a Adrián ich odviezol naspäť pred Európu, kde Tibor nechal svoje auto a rozlúčil sa. Ani Adrián si nebol istý, či nie sú bratia príliš optimistickí, ale akosi si zvykol, že posledné roky ho príliš ničím nenapĺňajú a možno nejakú zmenu by si zaslúžil. Ale popravde, v ten deň ho príliš nepresvedčili. Preto ani nič nesľúbil, iba podotkol, že môžu niečo skúsiť. Podľa toho sa ďalej rozhodne či to bude mať zmysel, či nie.

Viktor trepal v aute celú cestu. Tibor sa chcel sústrediť na jazdu, ale pri bratovi sa to príliš nedalo, ale odpovedal mu často len jedno – dvojslovne. Keď ho už poriadne vytáčal, že ten blázon nemienil zavrieť hubu, tak ho občas vystrašil v početných zákrutách do Banskej Štiavnice. Viktor iba poznamenal, že vygrcia črevá, ale on mal vždy žalúdok na všetko, takže mu to Tibor nebaštil. Už bol mysľou pri svojej frajerke. Doteraz sa čuduje, že mu nedala košom. A viac ráz jej zahol. Viktor bol viac mužný než on, viac príťažlivý a viac drzý. A to sa ženám páči. Vik bol ale samotár, i keď to so ženami vedel.

„Proste bum,“ Viktor silno tleskol dlaňami, „ vidíš, že to ide! Už máme bubeníka. Ak to takto pôjde ďalej, zajtra nabalíme nejakú speváčku a pozajtra marketéra a je to! Banda ako vyšitá. Už len meno musíme vymyslieť. Niečo, čo znie cool, ale nie pateticky, čo navrhuješ?“

Už dosť.

„Viktor. Prosím ťa, teraz na rovinu. Predo mnou sa na frajera hrať nemusíš. Niečo ti chýba?“

„Čo tým myslíš, či mi niečo chýba?“

Povedal to tak neľudským hlasom, že si bol Tibor istý, že si musel niečo šľahnúť.

„Tri roky chceš založiť kapelu a nemáš nič. Dobre, mali by sme bubeníka, ale založiť kapelu, to chce viac, než len to. Hovorím ti to už sto ráz každý deň, čo s tým na mňa vyrukuješ. Ty nerobíš, ja ale by som chcel a mal by som. To všetko bude stáť hromadu peňazí, Vik.“

Najprv bol ticho a pozeral pred seba. A potom len precedil: „Divné, že to hovoríš ty. Ty máš peňazí, koľko chceš.“

„Vik, nezačínaj. Už sme si to toľko ráz vyjasňovali. Nemôžem za to, že sa rodičom finančne začalo dariť až keď som mal nastúpiť na základku.“

„Iste, ty za to nemôžeš.“

A nemôžem ani za to, že si sa pohádal s rodičmi, ty trdlo, pomyslel si Tibor, už zatáčajúc okolo Belianskeho tajchu. Mohol si si pokojne aj ty užívať voľnosti, keby si si neprepil mozog. A potom sa pokarhal za tú myšlienku. Zabudol, že Viktor má určitý problém v hlave, na ktorý žiaden doktor ešte neprišiel a kvôli ktorému mal problémy v škole. Niečo zrejme podedil od otca. Jeho život tak bolo samé trápenie, až kým nezačal písať texty piesní. To mu musel uznať – dokázal sa celkom zanietiť do písania a šlo mu to. Jeho texty mali hĺbku, ale muselo sa veľa škrtať, aby dávali i rytmicky zmysel. Doteraz si pamätajú, ako spolu zložili pesničku „Krídlatý kôň“. To boli ešte malí smradi a song bol tiež taký, detinský. Ale na svoju dobu vyspelý. Ale rytmicky zlý. Museli veľa škrtať a nakoniec z toho spravili text, ktorý stále znel rytmicky zle, ale aspoň v rámci zábavy to vyznelo tak, že to bol zámer.

Poklady starej Štiavnice

Pár dní sa nič nedialo, obaja bratia si žili svoj život ako doteraz. Viktor ďalej tvoril, aj keď vedel, že jeho texty nebudú mať zmysel, keď ich neprednesie publiku. Pomaly dokončoval asi piaty song, ale až pri tom piatom zistil, že rozmýšľa príliš otvorene. A pripustil, že sa jeho mladší brat rozhodne nemýlil a hnevalo ho to. Napokon jeden celý deň len tak preležal a nespravil vôbec nič. Poobede si pospal, keď ho vyrušil telefón. Zdvihol len preto, lebo to bol Tibor. Možno má nejaké novinky o Adriánovi.

„Viktor, žiješ? Nehlásiš na mi na Facebooku.“

„Nasrať Facebook. Som radšej, keď mi zavoláš. Čo máš nové?“

„Nejdeš so mnou do mesta?“

„Na pivo?“

„Hľadať.“

To bolo ich tajné heslo. Hľadať. Ešte ako malí chodievali po zbúraných objektoch v okolí Banskej Štiavnice a hľadali. Tu nejakú starú mincu, tu kus dávno strateného denníka, občas kus sošky. Ešte ich otec Emil chodieval takto po centre a hľadal stopy starého mesta. Jeho synovia sa ale museli mierne preorientovať, keďže za otcových čias bolo veľa objektov pred rekonštrukciou. Sám si spomína, že Banská Štiavnica od sedemdesiatych až po deväťdesiate roky takto turistov nelákala ako dnes. Odvtedy sa veľa budov zrekonštruovalo. Synovia teda už chodievali na odľahlejšie miesta na lov. Šli i za legendami opradeného rozostavaného domu v Štiavnických Baniach, kde údajne straší duch nemeckého vojaka. Nič také zaujímavé tam nenašli.

Viktor nemal príliš chuť ísť do mesta a tak navrhol sa prejsť okolo Klingeru a možno si dať i takú menšiu túru odtiaľ k Veľkej Vodárenskej. V podstate sa chcel len porozprávať. Už v aute vyzeral akosi skleslo.

„No čo je? Nevyzeráš nejak veselo.“

„Ja neviem. Štve ma niečo, neviem čo. Asi to, že si mal pravdu.“

Tibor vedel, že teraz bude nasledovať dlhé kajanie sa.

„Asi žiadnu skupinu nezaložíme. Dával som si dokopy dva a dva a zdá sa, že nemáme šancu. Poznáš ma, viem veľa vybaviť, ale akosi mi došli nápady. A tiež peniaze.“

Tibor sa len uškrnul. Zrejme mu vyprchali drogy a tak si určite bude nejaké peniaze pýtať od mladšieho brata, preto hneď vyštekol: „Nič ti nedám.“

„Nie, nič nechcem.“

To bolo prekvapivé. Takto hral na city Tiborovi a ten mu vždy občas nejaké peniaze dal. Teraz ale nie.

„Štve ma to. Nikde sa neposúvam. Možno by tá kapela ma prebrala k životu, ale problém je ten, že neviem, kde začať. A ak by som aj začal, čo ďalej? Už ťa s tým musím unavovať, že? Asi budem len obyčajný tuctový chlapík v nudnej robote. Asi čím skôr sa s tým zmierim, tým lepšie. Pre teba i mňa.“

Dnes bolo príjemne teplo, ale v Štiavnici je vždycky miesta, kam sa v hornatom teréne dá schovať pred slnkom. Aj jej hornatá poloha zaručovala veľa slnečných dní i v zime. Mala však jednu obrovskú meteorologickú nevýhodu: keď začalo pršať, tak lialo. A dokázalo liať i celý deň. Vtedy malo zmysel sa iba schovať a prečkať ten deň v suchu. Dnes tomu tak našťastie nebolo. Bratia ale v okolí Klingeru nevedeli nájsť miesto, kde Hľadať. Lokalitu mali už poriadne preskúmanú, dokonca si Tibor o tom robil kedysi i záznamy, ale už ich denník nálezov je rok bez nového záznamu. Nie preto, žeby nič nenašli, iba si ho so sebou už tak často nebrávali. Obaja vlastnili celkom peknú zbierku krásnych zbytočností, ktoré im pripomínali detské časy. Dnes nič nenašli a to prekutali celé okolie a autom sa vyviezli až na Hornú Roveň. Aj tam už ale obaja poznali každý kamienok. Preto sa vybrali naspäť do mesta. Dajú si pivo, znova popreberajú, čo je nového a pôjdu po svojom. Zrazu sa ale ozval podivný rachot a auto očividne začalo bočiť doľava.

„Doriti! Mám po kolese!“ zhúkol Tibor. A naozaj, auto zrejme dostalo defekt.

„Ty si ešte stále nevymenil tú pneumatiku odvtedy, čo sme boli v Prievidzi?“

Kto mlčí, ten svedčí.

„No dobre, tak čo teraz?“

Tibor sa snažil udržať auto na ceste a v rýchlosti uvažoval: „Pôjdeme na benzínku nad Grünerkou. Aj tak som toho tátoša chcel umyť. Tam vymením i tú gumu, ešte že som si ju nechal v kufri.“

Tibor to odstavil tak, aby nikomu nezavadzal a obaja vyšli z auta. Tibor si to namieril rovno do kufra a niečo tam hľadal. Viktor mu ponúkol pomoc, ale Tibor takéto veci zvláda sám a tak ho nechal moriť sa s tým samého. Hlavne teraz musí vychladnúť, keď sa mu niečo pokazí na aute, je nervózny a je taký dovtedy, kým nedá auto znova do cukríkového stavu. Viktor sa teda rozhodol, že zájde do kaviarne na benzínku. Poznal sa tam s obsluhou, občas si vymieňali kvalitné, často nedostupné fajčivo.

„Nazdar, Robo, tak čo, kšefty idú?“ zahúkal Viktor na celú, teraz prázdnu kaviarničku.

Robo sa pozdravil a zažartoval: „No však vidíš, že tu mám natrieskané!“

Bratsky si podali ruky.

„Čože ťa tu sem zavialo dnes? Dáme bagetu, či niečo silnejšie?“

„Bageta postačí. Brácho píchol a teraz tam vonku mení gumu.“

Robo sa zatváril podozrivo. „Na aute?“

„Jasnéže, na aute!“

Robo dal Viktorovi bagetu a ten hneď požiadal i o druhý kus tej istej bagety: „Nebudem sebec a dám mu tiež ochutnať z mojej bagety.“

Robo sa znova zatváril rovnako podozrivo, teraz dobreže nevybuchol od smiechu.

„Človeče, apropo, dobre, že ťa vidím. Ešte chodíte hľadať poklady?“

Viktor spozornel. Robo sa o ich Hľadanie nikdy nezaujímal, ale vedel o tom.

„Aj dnes sme boli, ale našli sme akurát kameň na ceste, čo nám rozbil pneu. Štiavnicu a okolie už poznáme pridobre na to, aby sme tu našli niečo nové.“

„Tak to máš potom dneska šťastie ako fras,“ zanôtil Robo a vybral niekde spod pultu (ale že to tam musel dlho hľadať) niečo, čo hneď upútalo Viktorovu pozornosť.

„Vieš, že mne sú také taľafatky nanič a viem, že ty také zbieraš.“

Robo mu ukázal akýsi šperk. Podľa jeho ďalších slov ho Robo našiel na povale domu, ktorý kúpil v Štiavnických Baniach. Menší banícky domček rokmi nepoužívaný a poriadne schátralý. Šperk našiel len tak pohodený na „super starom stole“, nikdy ním asi nebolo ani hýbané. Vzal ho, nechal ho profesionálne očistiť a schovával si ho tu práve pre tento okamih. Viktor svojho času do kaviarne často chodieval, no práve vtedy, keď túto zrejme bižutériu našiel, akoby naschvál sa ten človek neukazoval.

Šperk sa nezdal nejak extra vzácny. Bola to ostane guľôčka, avšak s jednou stranou trochu plochšou, aby pekne rovno stála. Bolo to pekné guľaté sklenené ťažítko s priehľadným sklom. Ak by mal ešte jedno také, krásne by sa obe vošli do dlane. Vnútri skleného ťažítka sa vynímal krásny modrý zaoblený kamienok vo farbe modrej skalice, možno polodrahokam, akých sa v Štiavnických vrchoch našla už kopa. „Keď som ho našiel, cez to sklíčko ten kamienok nebolo vidieť. Je tam dokonca po obvode vidieť akýsi piesoček. Divné, že sa vôbec nehýbe, asi je zaliaty do priestoru medzi sklom a kamienkom,“ poznamenal nálezca ťažítka a pokračoval: „Ten historik, čo mi ho leštil, poznamenal, že môže mať štyridsať rokov, že videl podobný za socíku. Takže asi príliš veľkú hodnotu nemá.“

Teraz sa rovnako podivne zahľadel Viktor na Roba. Tomu do došlo až za hodnú chvíľu: „Leštil mi to sklíčko!“ zachichotal sa.

To mi je jasné!“ uškrnul sa Viktor a vzal si ťažítko do ruky. Bolo neobyčajne ľahké, možno to ozaj nebolo ťažítko. Pár papierov by snáď podržalo, ale nie celé hárky. Zvláštne. Nikdy na také niečo nenatrafili. A to sa vlámali i do ťažšie dostupných domov. Prečo ho len Robo nevolal, keď o ich koníčku vedel? Mohli mu spraviť s Tiborom „kompletnú historickú expertízu domu!“

Robo, akoby vedel, na čo Vik myslí: „Nič také zaujímavé, čo by teba, alebo Tibora zaujímalo, sme nenašli, len samé taľafatky z komunistickej Štiavnice. Ale toto je predsa len aspoň pekné, nie? Možno nejaký amulet, čo ja viem. Pre šťastie, ktorého ste dnes príliš nemali.“

Viktor si nebol istý, či tento predmet už niekde nevidel, ale hneď sa Roba opýtal, čo za neho chce. „Ale no tak, kamarátovi predsa i zadarmo. Čo by som z takej veci mal? Nikto to u nás nepoužije a keď už máme to dieťa na ceste, ešte by sa to i rozbilo. Ale keby si mi predsa len chcel za to niečo dať, postačilo by mi aj nejaké to oregano, if you know what I mean.“

Zisky z misky

Viktorovi sa napokon splnil sen. Spontánne zahral na gitaru v jednom zo štiavnických podnikov a zožal vcelku úspech. Bola to síce akustická gitara a na nej ako hovoril „zabudol hrať“, ale predsa len zaimprovizoval akustickú verziu jeden zo svojich pesničiek a stal sa hviezdou podniku. A hneď ho samotný majiteľ podniku ponúkol, aby zahral na menšom festivale, ktorý bude poriadať. Keď sa Viktor priznal, žeby by nemusel byť v tom sám, majiteľ bol nadšený. Zavolá si i brata a Adriána a zahrajú. Asi to ešte nebude ono, na skúšanie majú necelý mesiac, ale pokúsia sa. Hneď bratovi zavolal. Spoločne zavolali Adriánovi a ten im naznačil, že má do Štiavnice aj tak cestu a že sa zastaví.

Tibor si prenajal jeden menší dom na pol roka. Bol trochu od ruky a mimo hlavných ciest, preto sa prenajímal ťažko a predával ešte ťažšie. Majiteľ domu bol i tak uzrozumený s tým, že bývať sa v ňom bude len zriedka, keďže pôjde skôr o skúšobňu. Tibor si to už i tak mohol dovoliť, začal pracovať v miestnej fabrike a robota to bola síce fyzicky náročná, Tibor sa toho nezľakol. Zarobil si tak akurát, aby mohol platiť nájom. Viktorovi ale pohrozil, že to je ešte len začiatok a keď sa neuchytia za ten polrok, tak to balí. Viktor rozumel. Až príliš dobre.

Na festival prišli pripravení, trochu vystresovaní, ale napokon to celkom zvládli. Zahrali tri songy podľa textov od Viktora. Predstavili sa ako skupina „Over The Edge“, to vymyslel Viktor doslova namieste. Vôbec nad názvom nepremýšľali, šli do toho len kvôli tomu polroku, kedy to môže byť úspech alebo to skončia predtým, než sa to vôbec rozbehne. Ale s tým rátali všetci účastníci.

Viktor dokonca skoncoval s ľahkými drogami. Celkom náhodne mu do uší začal hrať na youtube akýsi set future garage žánru, zameraného na sústredenie. Viktor doslova prestal na desať minút písať a vyzeral, že si tú hudbu priam užíval. Tibor sa musel presvedčiť, že nesníva a tak mu dlaňou prešiel popred oči. Viktor bol duchom ale plne pri vedomí. „To je hudba pre moje uši. Škoda, že také niečo nebude predávať. Ale čo, aspoň sa pri tom dá dobre sústrediť a oddýchnuť.“

Pár ráz ešte v Štiavnici zahrali. Aj v Krupine i Zvolene. Ale honorár bol vždy skôr symbolický a to prešli už dva mesiace a Tibor stále platil nájom zo svojho, veľa si nezarobili. A i keď sa im podarilo na festivale v Banskej Bystrici získať trošku vyšší obnos, napokon mu museli vraziť do techniky, hlavne ozvučenia. Po tých dvoch mesiacoch to teda vyzeralo znova zle-nedobre, aj keď mali už miniatúrnu fanúšikovskú základňu. Stále to nebolo ono. Rozhodne ich to bavilo, hrali síce dokola tých istých päť songov a Viktor sa vedel poriadne rozohniť, ako bolo u neho zvykom. Užívali si to, ale financie dochádzali.

Mierny úspech zažili v Trenčíne. Konal sa tam punkový festival a tam to konečne malo grády. Zahrali dva songy ako predskokani a vyzeralo to tak, že sa možno konečne dostanú na hudobnú mapu Slovenska. Kiežby tomu tak bolo. Marketingu sa nikto z nich nerozumel a i keď Viktor vedel vybaviť temer všetko, na niektoré veci bol celkovo prikrátky.

Miniúspech, ktorý takisto príliš nepomohol, nastal v Čechách. Trepali sa tam pol dňa aby vystúpili na desať minút. Ale zas a znova, po ich vystúpení boli zase členom davu. Bolo to zvláštne. Keď človek zahrá pred tisícom ľudí a tí sa bavia, keď potom zostúpi z pódia, nikto po ňom ani neštekne. Tiborovi to zase až tak nevadilo, Adrián si užíval tiež, ale Viktor bol z toho nešťastný. Brácho mu dal len pol roka a zatiaľ to nevyzeralo nijak extra.

Kým sa doterigali z toho koncertu do Štiavnice, bola už noc. Striedali sa za volantom a debatovali o budúcnosti kapely. Len Viktor to videl v zlých farbách, Tibor a Adrián sa zdali, že si to užívali, teda aspoň kým majú financie.

„Ale no tak, Vik, pozri sa, založili sme kapelu? Založili. Koncertujeme? No dajme tomu. Po pol roku prídu výsledky, nič sa neboj.“

„O to by nešlo, Tibor, ale sme všade skôr za amatérov. Videl si tie ksichty vpredu? Presne ako v Trenčíne. Len čakali na to, kým skončíme.“

„Vyser sa na to.“

Tibor si upíjal z plechovkového piva a priťukol si s Adriánom. Dobre, takže to budem musieť došoférovať až do Štiavnice, pomyslel si Viktor. Takmer nikdy nie som triezvy a teraz som ostal triezvy ako jediný z našej bandy, to som teda dopadol.

Prišli do svojho nájomného domu všetci nakomplet unavení ako myši. Tibor sa celkom dobre ožral, ale kontroloval sa, nebol celkom na mol, iba veselý ako Smelý zajko v Afrike. Adrián mal aspoň toľko súdnosti, aby sa vysprchoval a trochu osviežil. Aj tak už len zaľahnú na tie najlacnejšie postele, ktoré našli v obchode s nábytkom a budú chrnieť až do rána. Adrián ale prišiel v celkom dobrej nálade. „Je-libo pohádku?“

To si takto z bratov uťahoval. Adrián vedel rozprávať kopec vymyslených príbehov, ktorými bavil najskôr svoje deti a potom i bratov Kašiarovcov. Viktor sa zahľadel na jednoduchý stôl z Ikey, ktorý bol plne zahádzaný všakovakou technikou. Tam vybalili asi polovicu zo všetkých vecí, ktoré si so sebou zobrali do Česka. Potom sa pozrel na menší stolík uprostred izby, okolo ktorých boli naukladané postele v dôstojnej vzdialenosti. Ten bol zavše prázdnejší, váľal sa tam ovládač od telky a nejaké papiere, zaťažené ťažítkom, ktoré dostal od Roba. Viktor priznal, že je neporiadny, to ťažítko mal už dávno odniesť medzi ostatné zbytočnosti.

Adrián sa šmaril na postel, až to zaprašťalo. Tibor už takmer spal a Viktor si chcel vsugerovať, že nie je unavený, dostával sa znovu do depresií, ale šoféroval takmer polovicu cesty tak i naspäť. Takže unavený bol až do špiku kosti.

„Myslíte si, že niekedy prerazíme?“ od tmy sa ozval Adrián.

„Myslím, že by sme mali zamestnať nejakého marketéra. S ním to pôjde ľahšie,“ zamrmlal Tibor.

„A aká by podľa vás mala byť? Mladá, štíhla?“

„A schopná!“

Viktor nerozumel. Zrazu to bol on, ktorý sa správal utiahnutejšie, než jeho brat. To bude tým, že som triezvy a už som dlho nemal žiaden Oregon, pomyslel si. Ťažké časy.

Adrián ich ešte trochu naťahoval a začal prednášať nejaké básne. Neustále sa niečo vypytoval. Viktor teraz zistil, prečo si dával do žíl ľahké drogy. Bez nich je život nafigu. Napokon ale zaspali všetci naraz a nejako podozrivo tvrdo.

Snová realita

Viktorovi sa oči zatvorili ako poslednému. Nebol si istý, či už spí, alebo ešte nie. Zdalo sa mu, že vo sne vidí presne to, čo v realite a teda izbu, mierne osvetlenú svetlom z nočným lámp a interiér ich domu, ale zazdalo sa mu, že zo stola niečo svieti. Buď tam omylom nechal zapnutý mobil, ktorému zasvietila obrazovka, alebo sa mu niekto snažil dovolať? To by snáď mal počuť i nejaké zvuky. A veruže niečo počul. Ale znelo to ako psychedelická hudba z magnetofónovej pásky, ktorá sa natiahla pred rokmi a hrá falošne, až to fyzicky bolí. Na magnetofónové pásky si Viktor ešte pamätá, a to i na deň, kedy už ich nebolo možné zohnať v bežných obchodoch. Nahrával si na ne svoje prvotiny. Ale toto znelo falošne a disharmonicky. Tak počkať, žeby som si predsa len šľahol nejaký ten Oregon? Nepamätal sa, žeby si ho od niekoho kupoval alebo menil. Tak to mi je sen teda…

Vstal. Tma okolo neho bola… divná. Akoby stál v čiernej hmle, cítil, ako sublimovala. Tak potom stál v čiernej kocke? Nebol to telefón. Predmet na stole, ten talizman, svetielkoval na jasne modro, a to až tak, že z neho vyžaroval chlad. A potom začal blikať a blikal a blikal a blikal. A všetci vstali. Hej, bol si to ty? Kto? Ja? Nepýtaj sa? Čo to je: Adrián vstal. „Hej, človíčku nešťastná, čo sa deje? Mám pocit, akoby sme ………..….. br, čo? Neviem sa ovládať.“

Viktor len stál a očami hypnotizoval ten predmet. Modré. Adrián sa snažil prebrať, ale takisto len stál a mal pocit, že stojí nad útesom. „Boha, Viktor, vysvetlíš… mi, čo sa, krucinál, deje?“

„Čo ja viem, spíme? Ale ehm, to sa fakt nedá,“ zanôtil Viktor a uvedomil si, že tento sen bude možno nočnááá mora. Nie všetci vstali. Tibor sa len rozospato díval na oboch a zazíval.

„Čo nespíte, kluci a kľučky...?“

„Ja by som aj, ale čo to s nami je?“

„Dobre, plán. Čo sa dofrasa, deje? Spýtal sa Adrián a zrazu bez problémov presúval miestnosťou. „Hm, aj rozprávať zrazu viem. Zaujímavé. Asi to prejde, šulini, poďme von.“

„Aké svetlo?“ snažil sa niečo vidieť Viktor a díval sa cez okno, neuvedomujúc si, že tiež už dokáže artikulovať.

„Niečo si hovoril o svetle? Akom?“

Všetko sa zmenilo. A boli na celkom inom mieste. Na Trojičnom námestí. Pričom ich dom od neho stál asi dva kilometre. „Hej, Viktor, sick oblečenie!“ zanôtil Tibor. Viktor si nevedel spomenúť, ako sa k nemu dostal, veď ešte len teraz ležal na posteli. Dobre, asi mám halucinácie, prikývol Viktor. Ale schválne sa pozrel na svoje oblečenie. Mal na sebe dlhý kožený kabát, ktorý akoby mierne svetielkoval. Pozrel sa na Tibora. Prečo všetci vyzeráme tak cool, pomyslel si. Aj Viktor vyzeral zrazu inak. Vlasy mal upravené ako pravý punker, blond vlasy s akýmsi mierne červeným nádychom, začesané dohora, s vyholenou ľavou stranou. Nikdy ho takto vystrojeného ešte nevidel. Takisto mal akýsi plášť svetlej farby s kapucňou a keď sa Viktor zahľadel na svoje topánky, priam žasol. To je tá jeho posadnutosť teniskami. Tieto mali zvláštne tvary, ale napriek tomu vyzerali zaujímavo a efektne. Toto je ozaj super! Odniekiaľ vyšiel Adrián. Ten vyzeral, akoby šiel do boja, panečku! Jeho oblečenie zase kombinovalo modernú módu s akýmsi brnením. Adrián si však na neho vôbec nesťažoval, prišlo mu ľahké a úžasné.

„Svietime ako žubrienky, človeče,“ poznamenal Adrián a díval sa na svoje nohavice, ktoré mu sadli náramne a po bokoch mali akési neónové pásy. Viktor si zložil okuliare a tie chvíľami študoval. Divné, sú tmavé a zakrývajú mi určite celý ksicht, ale všetko cez ne vidím i tak svetlé a farebné, pomyslel si.

Aj okolie sa drasticky zmenilo. Trojičné námestie vyzeralo rozhodne inak. Farebné, neónové, plné farieb, budov, ktoré sa im menili pred očami a tmavou oblohou, ktorá sa skôr zdala ako čierny blankyt, ktorý pokrýval celý horizont.

„Asi mám halucinácie,“ neskryte poznamenal Viktor a pozrel do dlane. Určite na rukách nemal rukavice, čo sa pozeral tak pred minútou. Ale nenašiel tam žiadnu cigaretu ani nič tvrdšie. „Viktor! To nebudú halucinačky, ale niečo horšie. Alebo lepšie, ako si to vezmeš.“

„O čom táraš?“

„Že to by sme mali mať halucinácie všetci snáď, nie?“

„No len počkaj, keď sa z toho zobudím, ak si to budeš pamätať, tak potom zaiste. Poďme niekam.“

Ak by ich brala kamera spredu, vyzerali by ako najväčší machri, čo kedy stúpili na povrch zemský. Tibor, Viktor a Adrián kráčajú smerom do kopca na Trojičné námestie. Zrazu sa okolo nich objaví mnoho ľudí. Vyzerajú vo festivalovej nálade. Teraz pri morovom stĺpe vyrástlo pódium. Zahrali jeden zo svojich anglických songov. Celkom sa odviazali a hrali akosi lepšie, než kedykoľvek predtým, nikdy to takto Viktor nevnímal. Jedno však vedel. Hrali veľmi krátko. Pamätá si to niekto vôbec? A stalo sa to? Ani si nepamätal, že bral do rúk gitaru!

Toto vystúpenie by pokojne mohli považovať za úspech, ale Tibor dobehol svojho staršieho brata a rýchlym chmatom si ho otočil k sebe: „Boha, prečo si tak improvizoval? Na tom sme sa nedohodli!“

„Neviem, čo som hral, prisahám. Ale viem, že som reagoval som len na Adriána, keď začal svoje sólo hneď na úvod.“

Adrián sa škrabal na hlave a zistiac, že v snovej realite má plešinu o čosi menej výraznú, len zamrmlal: „Neviem, čo sa stalo. Ale nehovorte mi, že som to spískal len ja. Tibor hral akordy ako z iného sveta.“

Tibor zmiernil rétoriku a obzeral sa po svojich kolegoch: „Dobre, nechali sme sa uniesť všetci. Ale čím to je?“ položil si nerečnícku otázku.

„Asi si si nevšimol, môj krásny bruder, že sme v snovej realite. Tu je akosi všetko iné! Asi tá zmes farieb, neónu, tých veselých ľudí a Štiavnica z iného uhla nás proste opantala.“

Tibor i Adrián napokon prisvedčili.

„Nikdy som sa necítil takto voľný,“ odvetil Adrián, stále sa obzerajúc okolo seba, akoby ešte stále nespracovával veci okolo seba, „ale čo s tým budeme robiť ďalej?“

„Môžeme sa tváriť, že sa to nestalo.“

„Nestalo sa čo? Že sme zaimprovizovali lepšie songy, než aké dokážeš napísať?“ podpichol Tibor. Neznel, že si z brata uťahuje. Viktor sa zamračil.

„Poďme sa prebudiť.“

„Vidíte to, čo vidím ja?“

Niekto farebný k nim pristúpil. Usmievala sa. Kto to je? Vlásky po plecia jej hýria farbami dúhy, lišiackym pohľadom spoza tmavých slnečných okuliarov častuje členov kapelu „Over The Edge“ svojim úžasným, mladistvým výzorom. Naprosto ich ohromuje. Má na sebe tesný tmavý kostýmok bez rukávov, ktorý len tak tak dosahuje dĺžku po stehná. Rozopla si ho a odhaľuje svoje biele telo ešte viac, stále ale v rámci podivnej, ale stále trochu prudérnej neperverznosti. Viktor mal pocit, že mu srdce vynechalo jeden úder a začalo sa mu dýchať o niečo ťažšie.

„Aha! Moja nová obľúbená skupina!“ zanôtila a hneď sa k nim prihrnula ako veľká voda. „Ahojte, ja som Kristínka!“

A hneď sa prihrnula k Viktorovi a ten sa spamätal aj najrýchlejšie a hneď si ju privinul k pásu – ako pravý lámač ženských sŕdc. Tibor si až teraz všimol, že má vo vlasoch akúsi čelenku, ktorá jej na hlavu umiestnila trojuholníkové ktovieakého zvieratka, zrejme plyšového. Farebná a hravá, akoby prišla z nejakého comic conu. Viktor sa hneď otočil k bratovi a neskrývane a veselo odvetil: „Tak vidíš, aké fanúšičky tu máme!“

Kristínka bola ozaj trochu bláznivá a rovnako náruživo sa zvítala i s Tiborom a Adriánom. Ten celkom očividne očervenel.

„Nechceš podpisy?“

„Radšej si zájdem s vami na drink, čo vy na to?“ mierne vyplazila jazyk.

Bavili sa o všeličom možnom. Kristínka s dúhovými vláskami, ktoré jej padali do čela a vždy si ich musela zhrabnúť. Ale je to bláznivá a veľká kočka. Adrián z nej bol síce unesený takisto ako bratia, ale radšej si držal odstup. Nevedel, čo môže od tohto divného sveta očakávať.

Fakt krutá halucinácia

Bar v snovej realite. Vôbec sa nepodobá sa nič, čo existuje v Banskej Štiavnici. Všade panuje dobrá nálada, hrá hudba v štýle reggaeton, ale celé je to akoby doplnené AI. Okolo sa neustále menia farby a tvary. Viktorovi sa zase zatočila hlava. Divné stavy sa vracajú. Vracajú?

„Boli ste skvelí!“

„Ďakujeme. Nehráme ešte tak často, žeby sme sa tak etablovali na hudobnej scéne, ako by sme možno i chceli.

„Ale tu ste v snovej realite. A tu vás všetci milovali, to ste predsa videli.“

Viktor sa snažil tváriť zamyslene: „Možno je to tak. Ale i tak nevieme, čo je toto za realitu – a prečo naše odevy vyzerajú tak – cool! To bude...“

„Vlastne, pravda, Kristínka, ty zaiste vieš niečo viac o tomto svete,“ skočil bruderovi do reči Tibor.

Kristínka sa trochu pomrvila na stoličke, chytila si hlavu do oboch dlaní, pričom si mierne pokrivila čelenku s ušami: „Neviem, užívaj si.“

„To sa mi páči. Ale ako sa z tohto sveta dostaneme?“

„Nie žeby sa nám tu nepáčilo, ale musíme si na seba zarobiť, “ starší z bratov Kašiarovcov si ťažko odfúkol.

„Azda to spoznáte. Neviem.“

„Dobre. Takže ty nemáš nič do činenia s týmto svetom.“

„Neviem, kam tým mieriš,“ to bol čo za sladký úsmev?

„Iba sme v tomto svete prvý raz a sme trocha zmätení,“ pridal sa do debaty bubeník.

„To nevadí. Zvyknete si. Možno budete môcť prísť i inú noc.“

„Možno ešte jedna otázka: Takto sme hrali prvý raz. Tie skladby sme dosť zimprovizovali. A ja si z toho asi viac než polovicu ani nepamätám...“

„Išli sme len akoby podľa osnovy. Proste sme ten song zahrali inak. Čím to je?“ Viktor sa znovu krivo zadíval na brata, ktorý mu znova skočil do reči.

„Fakt? Tak to uši dolu, šéfe!“

„Ale tak to je jedno teraz, pripime si!“

„Na zdravie!“

Všetci si štrngli, medzitým sa hudba zmenia na punk metal, chvíľu si popíjajú a Kris sa vlní v rytme hudbe.

Viktorovi sa zdalo, že tá hudba akoby ani nešla z priestoru, ale skôr z jeho hlavy. Nechal sa ňou unášať a začal si spievať refrén skladby „Zisky z misky“ aspoň tak, ako si ho pamätal. Ostatní sa pridali. Kris dokonca tiež, ale až pri druhom verši. A to, čo Viktor v tom momente zažil, nedokázal popísať. Kristínkin hlas – tak vznešený, dostatočne silný, s krásnou farbou a dokonalým zvukom! To bolo ozaj dobré! Fakt, že to ušlo. Taký hlas mať v skupine, človeče!