Pavel Sekerák
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Cítim, že sa mi svetlo
pomaly vytráca z očí.
Všetko, čo má počiatok,
sa jedného dňa skončí.
No kým sa tak stane,
chcem cítiť ako voniaš,
do zreničiek ti hľadieť,
zo všetkých síl ťa objať.
Na končeky tvojich prstov,
ako z pamäťovej peny,
poukladať tie svoje
a čakať čo sa zmení.
Predtým ako naposledy,
slnko za obzor zapadne,
pobozkám ťa na pery,
tváriac sa nenápadne.
Želám si môcť len tak vedľa teba sedieť.
Nerobiť nič, len byť spolu.
Cítiť tvoje teplo,
dýchať tvoju vôňu.
Držať ťa za ruku,
cítiť ako sa ti prsty chvejú.
Hľadieť ti do očí,
na pery, čo sa smejú.
Dotýkať sa tvojich vlasov,
hladiť tvár skropenú slzami.
Prechádzať sa v poli klasov,
denne ťa vítať ružami.
Počúvať ako ti bije v hrudi,
srdce, prameň tvojej lásky.
Cítiť ako skrze nás prúdi
a nehľadieť na prekážky.
Byť s tebou celkom spriaznený,
úplne s tebou splynúť.
Vrátiť ti každý dotyk na pery,
v náručí ťa privinúť.
Aby si cítila, že si milovaná,
že mi na tebe záleží.
Aby si konečne mala,
toľko lásky, koľko ti náleží.
Láska, tá malá mrcha!
Nenechá moju myseľ na pokoji.
Denne mi šepká do ucha:
Ver mi. Uvidíš, že to za to stojí.
Tak som ju poslúchol,
kus mäsa mi teraz v hrudi horí.
Veľa sa diskutuje,
či je to ten, ktorý lásku tvorí.
Hľadaním odpovede,
nech sa trápia iní.
Ostanem bez spovede,
aj keď som asi vinný.
Už som ju dobre spoznal
a môj pohľad na ňu sa zmenil.
Je nad slnko jasnejšie,
že láska je bolesť v prestrojení.
V zovretí, z ktorého niet úniku,
ukryjem ťa
pred všetkým čo bolí.
Pusu na čelo dám ti zo zvyku,
a z
lásky čo v nás horí.
Tu budeš navždy v bezpečí,
nemusíš
už viac hľadať skrýš.
Objatie to všetko vylieči,
raz tomu
aj ty uveríš.
Dnes už chápem, že je to práve
diaľka, čo nás spája.
Pod rohožkou nechala si,
kľúče od nášho raja.
Otváram nimi zamknuté,
brány môjho srdca.
Čo bývalo nedotknuté,
tvoja láska rúca.
Prechádzaš sa zvedavá,
v ruinách tohto chrámu.
V zaprášených zrkadlách,
uvidíš krásnu dámu.
Si to predsa ty jediná,
komu ten chrám patrí.
On a celá krajina,
od Dunaja po Tatry.
Si posledný kúsok skladačky,
z ktorej sa moja duša skladá.
Stále nemôžem uveriť tomu,
že práve ty máš ma rada.
Láska však nedbá na hranice,
ani na bezohľadné zákony.
Aj napriek tomu, že nesmiem,
milujú ťa všetky moje atómy.
Two souls walking on the street,
when the lights come down.
So close to a new day,
but still in sleeping town.
Carefully touching each other.
What if the heart's not ready to open?
What if it all means something else
and all beautiful dreams will be broken?
They sitting together on the curb,
snuggling in a hot embrace.
Wiping their salty tears,
on the last day of the human race.
"Will you stay with me?"
She faintly whispered.
"To the end, believe me."
He finally breathed.
Where is the key?
I need to open the door.
I need to find,
remote control of my soul.
Last time I saw you in my dreams,
singing loud a happy song,
walking through the sunbeams,
and dancing all night long.
And then I woke up,
You were not by me.
Please try it once,
try to surprise me.
Neuposlúchol som varovanie,
napísané na hrdzavých ceduliach.
Nebezpečenstvo, zákaz vstupu!
Pohybuje sa tu neznámy vrah!
Prekročili sme hranice,
ako už predtým mnohokrát.
Veď sú to len nápisy,
niet sa vôbec čoho báť.
Otvor v skale vyhĺbený,
a rebrík, čo nás vedie dolu.
Šťastní, tajne zaľúbení,
máme na tajnú lásku školu.
Zvedaví, čo je za ďalšou stenou,
držíme sa za ruky.
S ťažkými dvermi som takmer nehol,
a všade samé pavúky.
Škrípot padajúceho kovu,
zdeformovaného kamením.
Tlaková vlna víriaca prach,
nie je dobrým znamením.
Všetko sa zmenilo v okamihu,
budeme tu uväznení navždy.
Píšem na stenu, že ťa milujem.
Nech sa o tom dozvie každý.
Ťažká klenba betónového stropu,
tlačí nás čoraz bližšie k zemi.
Nemáme pred sebou čo skrývať,
sme úplne obnažení.
Objím a miluj ma skôr,
než strop sa dotkne zeme
a my pod jeho váhou,
naposledy vydýchneme.
Cítim sa tak bezmocný,
ďaleko od tvojej bolesti.
Prečo nesmiem vziať ju na seba?
Ešte sa do mňa pomestí.
Urobil by som všetko preto,
aby si bola znovu veselá.
Dobre vieš, že vo mne máš,
viac ako len priateľa.
Mám o teba strach
a nemôžem nič robiť.
Nič viac než na kolenách,
sa za teba modliť.
Zamiloval som sa,
niet mi pomoci.
Cez deň už snívam,
viac ako v noci.
Iba pre seba chcem,
uchvátiť tvoje pery.
Sú pre mňa jediné,
ktorým môžem veriť.
Pozorujem ich pohyb
a milujem ich dotyk.
Zamiloval som sa,
o tom niet pochýb.
Cítiš tu silu, čo nás k sebe ťahá?
Nepočuť nič iba tlkot srdca.
Stojíš o chvíľu predo mnou nahá,
a tá chvíľa je tak horúca.
Som na tom úplne rovnako
a odovzdávam sa ti celý.
Spoločne dotykmi sme,
struny pocitov rozochveli.
V prítmí sa pod dekou,
učíme nové prstoklady.
A to čo cítime,
prekonáva predpoklady.
Nádherne opálenú,
objatím ťa oblečiem.
A v dotykoch zahalenú,
do krajiny snov odnesiem.
To je tá krajina,
kde láska je jediné čo stačí,
kde sú všetci šťastní
a nikto sa nemračí.
Krajina, v ktorej sa všetko zmení,
kde budeme správne narodení,
kde milovať ťa až na vždycky,
nebudem smieť len platonicky.
Aj keď je dom pre našu lásku prázdny,
ak nepočítam schránku plnú listov.
Dobre viem, že ho svojou láskou naplníš.
Snívam o tom, že v ňom budeme navždy.
Ty a ja zahĺbený do komiksov.
No iba dovtedy ako ma krásou oslníš.
Nevnímajúc jeho okná a steny,
budeme oddaní sebe navzájom.
A všetko vôkol nás zrazu zmizne.
Akoby elixírom očarení,
ponúkneme láske podnájom.
Bude sa na nás dívať termovízne.
V samote skrytí pred svetom,
opätujeme si krásne vyznania.
Vítam ťa modrým kvetom
a dotykmi, ktoré nezrania.
Horúco nám je aj keď je tu zima.
Vravíš, že niečo by si chcela
Silno ma objím a nepusti ma!
Pritisneme k sebe svoje telá.
Koža sa dotýka kože,
a ruka ruku hladí.
Dobre vieš, že ja nie som,
ten, ktorý bozkom zradí.
Do mojich rúk s dôverou,
svoje srdce kladieš.
A hlboko do mojej duše,
cez moje oči nazrieš.
Do tvojich očí sa pozerám,
vždy, keď zapnem mobil.
A okamžite zabúdam,
čo som práve robil.
A čo si vtedy predstavujem?
Poviem ti to celkom otvorene.
Ako si postavíme domov
a spolu v ňom zostarneme.
Dobrú noc moja milovaná,
nech sa ti niečo pekné sníva.
Keď za dňom zatvorí sa brána,
náš svet práve ožíva.
Stretneme sa v ňom, to je isté.
Býva to tak každú noc.
A potom v rána hmlisté,
kofeín žiadam o pomoc.
To, že mám otvorené oči,
neznamená, že nesnívam.
Krajinu, kam chodím v noci,
aj cez deň plne vnímam.
Žijeme v paralelnom svete,
je krajší, než ten skutočný.
Dvere do neho nechal som privreté,
Na mokrý papier, jemne slaný,
ukladám sny o nás dvoch.
Uprostred kamennej brány,
napíšem o nás sloh.
Prišla si do môjho sveta,
a celý ho naruby prevrátila.
Ako bez bodky veta,
nekonečná je táto chvíľa.
Nemám už vôbec nič,
aj moje srdce patrí tebe.
Stále o tebe snívam,
tak ako hladný o chlebe.
Uniesla si ma,
do inej dimenzie.
Čo bolo vo mne mŕtve,
to teraz zrazu žije.
Napriek všetkým krásnym,
romantickým predstavám,
do ktorých sa zasním,
nohami na zemi ostávam.
Netúžim po realite,
chcem sa vrátiť do snov.
Mám už po krk zlých ciest
a spálených mostov.
Obaja to dobre vieme,
noc sa ku koncu schyľuje.
Vedz, že ja budem navždy,
priateľ, ktorý ťa miluje.
Posledné lúče nádeje,
padajú do čiernej ničoty.
Splynie s ňou
a nebude viac po čom túžiť.
Studený pot ma zaleje,
keď si uvedomím, že to ty,
odchádzaš,
a ja len tajne ťa môžem ľúbiť.
Vzďaľuješ sa a ja sa pozerám,
ako miznú svetlá tvojho auta.
Neteším sa na ďalšie z rán,
na to prekliate zajtra.
Strácaš sa v tme noci.
Mesiac zatienil kŕdeľ vrán.
Tak chladivý je ten pocit.
Bez teba som len smutný klaun.