O NÁS
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Zuzana Balašovová Donátová |
Verše - myšlienky o nás. O našich prehrách, ale aj úspechoch. O našich postojoch, zamysleniach a rôznych smeroch uvažovania o živote a smrti. Verše takmer o všetkom, čo nás v živote môže postretnúť.
Úvodnú ilustrácia nakreslila Olga Gromova, olgagromova.com
Možno tkáš rannú báseň
zamotanú v rose,
Možno tvoríš v mysli scenár
s ceruzkou blízko pri nose
a možno fajčíš prvé dnešné cigáro.
Okolie ešte spí
a tvoje včera sa stalo pradávnom.
Možno dnešný deň je sviežim začiatkom,
zážitky z večera len otlačkom
vo vesmíre rozsiahlom.
Možno.
Koho je to výmysel,
čo prírodu vymyslel,
čože to má za silu,
čo z hĺbky ťahá za pílu,
čože je to za srdce,
čo vo hviezdach tlkoce,
koho je to výmysel,
aby sa človek zamyslel?
Rozmýšľal
a mal svoj názor.
V dave vadil
ako nádor.
Rozmýšľal
a mal svoj názor.
Dnes má dozor,
vraj je blázon!
Život nie je dokonalý,
vždy nájde sa kaz.
Postoj k nemu
môže byť dokonalý,
prameniaci z poznania
a bez príkras.
Ak som sám životom
a ovplyvňujem jeho dej,
hrám sa sám so sebou
i šteklím jasnú nádej.
Ako raz pochopím
tejto hry zmysel,
azda nie som tu nadarmo,
usmieva sa ten, kto to vymyslel.
Miluješ - silnieš.
Dôveruješ,
preveruješ, zdokonaľuješ.
Ideš.
Telom i dušou sa hýbeš,
nie vždy sa vyhneš, ale žiješ.
Chápeš,
v tajomstvách tápeš,
životom vládzeš.
Ty!
To dokážeš.
Vždy som si ťa vážil, povedal mi priateľ, kamarát,
len ma pri tom neodvážil,
viem, že i dnes má ma zľahka rád.
V zrkadle vždy nejako vyzeráme,
krásne, nešikovne, vtipne,
občas i retušovať je márne.
V zrkadle vždy nejako vyzeráme,
avšak čo je v myšlienkach,
nie je známe.
Postoj chvíľa, si krásna!
A či krásnou zdáš sa?
Svet je len taký,
akým ho vidíme.
Nešťastným, biednym
azda aj voňavým,
keď tajné sny plníme.
Postoj život, my ťa cítime.
Tak málo stačí,
aby sa človek smial,
tak málo stačí,
aby dobré prial,
tak málo stačí,
aby s umom zlé odohnal.
Tak málo stačí,
aby sa zobúdzal šťastný,
tak málo stačí,
aby bol druhým radný,
tak málo stačí,
aby nebol duchom hladný.
Tak málo stačí,
aby človek žil,
tak málo stačí,
aby v sebe "nebo"
pochopil.
Tak málo…
Dýchaj
Vnímaj
Cíť.
Pozoruj
Načúvaj
Sýť.
Výskaj
Stískaj
Maj.
V duši
V srdci
Raj.
V hlbokom tichu
myšlienka sa rozjasní,
niekto cvičí, medituje
a nejeden si zabásni.
Súzvučiť s tichom nevie každý.
Pod zámienkou starostí
zostáva v duši nevidiaci, vlažný.
Občas sa v samote stíš
a počúvaj.
Pśśśt.
Ako kvapka stráca sa v daždi,
spomienky sa roztratia
do úplna – navždy.
Bola raz jedna lavička,
skromne vsadená v parku,
sedia na nej dvaja a babička
o palicu opiera si hlávku.
Vníma slnká aj vesmíre
vo svete rozdielnych ľudí,
zaľúbencov ako z rozprávok
i starenku čo hluchotou zuní.
Pamätá si lavička,
že aj starká boli mladou,
že červenali sa jej líčka,
v náručí mladíka so šarmantnou bradou.
Všetko má svoj čas aj poéziu,
niet obdobie života, ktoré pozná iba sivú.
Nechápali kadiaľ kráča,
ale ona šla.
V pohľadoch očí ticho sa stráca,
stopy radné v jej vnútri spia.
Nepostrehli, odkiaľ kráča,
keď sa odrazila.
Zo snov, túžob aj ilúzií,
zo zažitého dna.
Nepoznajú, kam zas kráča,
do neznáma snáď.
Ochutnať púť vlastnú,
vie, že neistoty nehodno sa báť.
Počúvam ticho v tichu,
myšlienkou hladím tenký tón,
čo trbliece sa v nezvučnosti
i cinká nežný óhm.
Niekto v tichu cíti boha,
iný pokoj duše, jas,
niekto sa v ňom stráca,
iný rastie z hlbín krás.
Počúvam ticho v tichu
vyzlečená z informačných
šiat,
ponechaná sama sebe
i voľnosti ducha bez debát.
Stretneme sa zajtra, dnes nemám čas,
zahundre si často nie jeden z nás.
Slová každodenné verné obyčaje,
veci stále vraj normálne,
zvykli sme si na ne.
Až nás postretne nečakané,
rútime sa slzou z kopca.
Čo bolo tak samozrejmé,
ticho rozozvučí srdce zvonca.
Dnes je dnes, zajtra je už iné,
rozkvitla vráska, človek sa rodí, hynie…
Slnko zašlo,
zmračnieva sa,
lístie tajne
zelená sa.
Kvapky sa hojdajú
na šnúre z oblakov,
kým sa nerozplynú
v daždivom amoku.
Slnko zašlo,
lúče rozprestiera.
Nevidím ho,
ale cítim,
tak znie nádej
i ľudská viera.
Za mračnami sa ligocú
slnka hrejivé vlasy,
azda znamená to,
že nezhaslo asi.
Existujú tajomstvá
v útrobách zeme vryté,
stačí len vnímať a spoznávať
to, čo v očiach snivé.
Kráčať, pohodou sa zmáčať,
elixír hviezd stáčať.
Len tak.
Vo chvíli bdieť
a k myšlienke nedospieť.
Len tak.
Vnímať,
krásu okamihu snímať,
nehodnotiť, neporovnávať.
Len tak.
V tichu a so sebou
si rozumieť.
Len tak.
Beží Káťa po chleba
auto ani bus jej netreba.
Dostala darček od detí,
tašku na kolesách, čo sama poletí.
Mama, nechoď nikam,
my ti nákup prinesieme,
ozýva sa z úst starostlivých
odniekiaľ z kúta vchodovej siene.
Vari mám len doma sedieť,
štrikovať, piecť a prať?
Pozerať program pre seniorov,
o chorobách rapotať?
Chcem spoznávať stále svet,
seba, vesmír, internet,
novodobé teórie, úvahy a vtip,
aj keď telo starne, nedám sa ním znechutiť!
Odložím sako aj vážne zaprášené lodičky,
úzku sukňu i pančuchy posuniem do poličky.
Rozopnem blúzku, odlepím objímajúcu "podprdu",
zľahka ich uložím na oddychovú, lenivú hromadu.
Šťastne vyzlečená, obliekam si šaty
utkané z kvetov i trávy z lesa, čo srdcu sa ráči.
Vo svetle slnečníc, v rytme vtáčieho džavotu,
s dlaňami na duši, pobežím voľne k životu.
Nielen iba v sobotu.
Pre Evku je normálne,
že zavčas rána cvičí,
pre Jozefa zas,
že švihom po dedine fičí.
Pre Ďura je normálne,
že hodiny pri počítači sedí.
Sonička normálne ovláda
viacero cudzích rečí.
Je úplne normálne,
keď sa muž v krčme naleje
a normálna žienka
bez rečí montérky vyperie.
Pre Novákovcov je normálne,
že v nedeľu chodia do kostola,
pre tetu Jóžiku zas,
ak je po práci zaprášená od popola.
Čo je normálne v našej zemi,
nie je aj za oceánom,
čo je normálne v diaľave,
u nás smrdí kriminálom.
Tak rozdielne vo význame
je slovo NORMÁLNE.
Čo tak ho pozmeniť na individuálne?
Byť normálnym je spoločenským väzením.
Byť spojený s prirodzenosťou
a svojím Ja je vyslobodením.
Alebo je to nenormálne?
Je ráno.
Tak rád by som zakričal: Hurá, do života, áno!
Zobúdzam sa často iný, ospalý, lenivý, málo činný.
Snáď zo včerajšej driny, nie fyzickej, prízvukujem.
V bezstarostnej hĺbke duše svetom si vypiskujem.
Útroby svojho vnútra mám zanesené dosť!
Skúsim sa zbaviť nečistôt, vezmem si to na starosť!
Z úvahy vytrhne ma žieňa, svištia jej kolesá chodníkom.
Zahalené je kapucňou, nesie sa invalidným vozíkom.
Na chrbte jej visí potravinový váčik, v ruke stíska neisto močový "sáčik."
Azda nie je vonku prvýkrát, pohybuje sa ulicou smele,
ponáhľa sa niekam za svetlom, uväznená v nemohúcnom tele.
Ak mávaš občas pocit, že život nemá zmysel,
pozdrav obyčajné ráno, dnes, zajtra a tisíckrát.
Snáď stretneš svoje svieže Áno.
Tak ži!
A nielen jedinýkrát.
Život každého z nás
je ako dlhý film.
Som hlavnou postavou i režisérom,
už som pochopil.
Spoliehať sa na "neho,"
že prepíše scenár, keď hrdinom sa mi byť nedarí?
Azda je to omyl,
som to ja, kto svoje chyby popri natáčaní, napraví.
Dnes je vonku slnečno, tak krásne,
teplúčko i hravo, nejedno srdce radosťou žasne.
A predsa niekde vo svete, chmára oblakmi vrtí
ľudia bežia, utekajú, plačúce su zveri, deti.
Točí sa Zem vo vleklom rytme, slnko zotrvačne hreje,
neovplyvní, neutíši, arómu, čo spoločnosťou zneje.
Pozorujú, nahliadajú okom dravca jasným,
neublížia, nezasiahnu, do vývoja, čo v duši je ostro chladným.
Je to cesta a či osud, čo za oceánmi randí,
veľmi smutné, boľavé i príkre, občas sa za rod náš- hanbím.
Čo keď skutočnou prácou
nie je tá, kam chodiť musíme,
ani tá, odkiaľ peniaze nosíme.
Čo keď skutočnou prácou
nie je tá, s ktorou nás stotožňujú,
nie je tá, kde nás nemusia, alebo zvelebujú.
O nejaký čas aj tak nahradia nás iní,
odídeme spokojní, alebo smutní,
či vyhorení z pracovnej driny?
Čo keď je prácou práve tá,
kde pozorujeme seba pri práci,
kde spoznávame život, aj keď sme len sediaci.
Čo keď je prácou práve tá,
kde sa v sebe zlepšujeme,
s novými postojmi a myslením život maľujeme.
Mať miesto, kde som sám,
v tichu s hlavou v oblakoch,
bez hluku, zvonení a správ.
Mať miesto, kde sa tvárim bársako,
bez bontónu, bez pravidel, bez vážnej masky,
hľadiacej k oblakom.
Mať miesto, kde porozmýšľam na chvíľu,
kam smerujem, ako žijem,
či netlačím silno na pílu.
Mať miesto, kde sa cítim slobodne,
kde som, aký som,
oblečený, vyzlečený aj úprimný
- v noci i vo dne.
Zavolala včera, ticho povedala mi:
Neprídem, nieto síl, som pripútaná k posteli.
S vetrom života sa ponáhľame,
jeden druhému málo sa ozývame.
V skratke naznačíme, ako sa máme,
však nad sebou málo sa zamýšľame.
Akoby sme aj mohli, veď nestíhame!
Točíme sa vo víre niekoho výmyslu
bez pointy a pochopenia.
Sme unášaní silou nezmyslu
bez stopky i obmedzenia.
Bežíme, lebo zarábať sa musí!
Zastaviť sa a seba v “marazme” uvidieť?
Bŕŕŕ!
Myšlienka sa nám hnusí.
Kam smeruje náš atletický krok,
klus či cval?
Nad otázkou Prečo? niekedy sa zamýšľam.
Odpovede i zastavenia nech každý hľadá sám.
Snáď pomôžu v bezmocnosti, ktorej sa s ťarchou prizerám.
Cestovať, zažívať aj uvidieť, je túžba zvedavá,
pocítiš, odfotíš a uložíš, do počítača, diára.
Po vytriezvení zo zážitkov točíš sa v kolotoči nového,
strácajú sa chvíle minulé s atmosférou staršieho.
Objavovať zaujímavé v sebe, byť spokojným doma
a nielen na výlete,
byť šťastným so sebou na bársakom mieste
je stupienkom k zrelosti na životnej, ľudskej ceste.
Svoj život vidím najjasnejším,
ak občas zahalí sa tmou,
túlam sa v sieňach hviezdnej noci
za svetlom, v tichu pod šatkou.
Osud so mnou čmára
svoju cestu z rozmaru,
v srdci zneje nádej i žiara,
chôdzu lesom skrývam pomalú.
Svoj príbeh vnímam obyčajným
v trme - vrme tohto sveta.
Ľudí zjemniť? To nespravím,
zdokonaliť možno seba.
Ak nie sú svätojánske mušky jasné,
počkám, kým nebo k večeru pohasne.
Sme zatvorení
v šumienkách bežných vôd,
v dialógoch vravných duší,
v nevedomí, bez smerových stôp.
Sme ohlučení
na ľúbeznom zjave,
na planéte menom Zem
v dočasnom rozmare.
Sme utíšení,
keď emócie blednú,
pocity rynieš nezahmlene
i srdcom kreslíš nehu.
Zastav sa občas v každodennom behu…
V počítači množstvo tvárí
v ľavom rožku známej siete,
každá z nich sa rôzne tvári,
v stoji, v leže, v polosede.
Zaujať túži,
snáď ohúriť svet,
čím krásnejšia je z tvárí,
viac "priateľov" získa hneď.
Čo sa skrýva vo výraze,
málokto z nás tuší,
pravdivý obraz pod obalom
vo "fejsbuku" čuší.
Chceš byť múdry?
Nie, iba šťastný.
Chceš byť múdry?
Nie, iba takým, ako sa patrí.
Chceš byť múdry?
Nie, iba spokojný.
Chceš byť múdry?
Nie, viacej pokojný.
Chceš byť múdry?
Načo, stačí byť bohatým.
Chceš byť múdry?
Načo, stačí byť zdravým a udatným.
A si?
Nie, ale chcel by som byť!
Krásnym zvonku, aj zvnútra.
Tak chceš zmúdrieť?
Hm.
A ponúkneš kúsok z múdra?
Nie je ani tak dôležité,
kým si bola včera, ale kto si dnes.
Neobzeraj sa,
nelez smutne na útes.
Okúpať sa vo vlastnom bahne
zmysel má,
ty, posilnená skúsenosťou,
letíš ďalej do svetlého dňa.
Nie je ani tak dôležité,
kým si bola včera, ale kto si dnes.
Ak si zosilnela i pochopila,
tak s vierou v seba bež.
Tak už vstaň, viem, že to vieš!
Život je cvičiskom.
Ľudia krížom krážom.
Okolnosti sú bojiskom.
Peklo meria silu s rajom.
Krok nie je náhodilý,
ani rozhodnutia nemé.
Čin čo sme nespravili,
čaká v pomyslnej cele.
Stretnutia sú záhadou,
menia hviezdnu predpoveď.
Rozchody s vôňou rozmarnou
sú stále odznova a späť.
Tancujúce príčiny v peletóne následkov,
život stále dokola, opäť v nových podpätkoch.
Myslíš si,
že je nešťastný,
lebo neuvažuje tak ako ty.
Lebo nežiada od života
to čo ty,
lebo nevidí život tak ako ty.
A čo ak si nešťastný
práve ty?
Šťastie sa nehľadá,
šťastie sa tvorí,
nečakaj od života,
že ho stvorí.
Šťastie je práve tu
a možno tam.
Otázka znie,
v čom šťastie vidí každý sám.
ROZTRHLO sa vrece s ľuďmi,
prednášajú ako správne žiť,
ponúkajú iba návod,
môžeš ho ďalej v sebe dotvoriť.
Nevyriešia, nespasia ľudské nezdary,
sú len sprievodcami na ceste,
ktorú vôľou i odhodlaním napravíš.
Čakali, kým sa dočkali
reality bielych dní,
že ilúzia ich nezachráni,
z trápenia nevyslobodí.
Čakali, kým spoznali,
že všetko musia samé,
aj si poplakať, aj sa potešiť
a nestrácať sa v dave.
Čakali, až sa usmiali
nad svojimi plánmi,
že cesta je ešte ďaleká,
plná života a ľudských prianí.
Z tisíc možností
rozhodol sa pre jedinú.
V tom čase správnu,
jasnú, v duši pravdivú.
Neľutuje, že to bola práve tá,
riskantná, naivná až pochabá.
Každé rozhodnutie odvahu vlastní,
aj keď život zabolí,
vyviazneme múdrejší a šťastní.
V množine ľudí a predsa sám,
v kolotoči úsmevov, vážnosti,
aj duší chmár.
V metre krátkych poznámok,
v náručí slušného gesta,
zabudnutý v dave čísiel,
náročná je k cieľu cesta.
V koloseu emócií
rinčiacich v reťaziach,
zapletené v bežných slovách,
skákajúce v debatách.
Medzi svojimi ale sám.
Za ruky so sebou
silu svoju nepozná.
Pozorujeme, ako druhý žije,
z množiny zvedavej energie
rynie sa jej dosti.
Sledujeme cez okná
porovnávania
a dverami posudzovania
utužujeme myšlienkové kosti.
Nechtiac narazíme
na dymiaci v podsvetí,
z nánosov neprávd postavený,
komín, čo sa tvári nezvestný.
Ten, čo chŕli rýchlym súdom,
čo zanesený je smutnou nudou,
Ten, čo nepočúva, ohovára,
šomre, kto a ako sa správa.
Rečami vystužený, bez poznania a správneho komentára.
Naozaj poznáme priateľa
v núdzi?
Môže ním byť hocikto,
človek okoloidúci.
Pomôže snáď každý,
žiaľ výnimkám.
Je to ľudské a prirodzené:
Predsa ho tam nenechám!
Priateľ je niekto,
koho často nevidím.
Je hlboko v mojom vnútri,
v peňaženke ani v ráme ho nedusím.
Priateľ je niekto,
kde trhám spoločenskú masku.
Zmizíkujem krátky titul,
zabúdam na frázu či naučenú otázku.
Priateľ je niekto,
ktorého strata dlho bolí,
porozumením a prijatím
rýchlešie sa bolesť hojí.
Priateľ je človek neviditeľný,
s ním sa učím, chybujem
i počúvam.
Jeho blízkosť ma nemučí,
s dôverou mu srdce odovzdám.
Menom,
titulom
"bossom,"
hlavou, telom s nosom.
Som
v rodnej zemi,
štáte,v rodine,
v župe, v meste, v dedine.
Mám
dom, auto,
dobrý plat,
alebo je to naopak.
Som
duša,
myseľ,
charakter.
A kde som ja,
čo ty na to, čitateľ?
V sladkom opojení
nerobím nič
a predsa niečo.
Tancujem si myšlienkami
vo svete tajomstiev,
uvažujem prečo.
Prečo sa neviditeľné
nazýva ničím?
Nič predsa nie je,
do prázdna kričím.
Tak užívam si sladké nič,
čiže niečo
a nepýtaj sa, prečo!
Keď čítaš svoj príbeh,
čo píše život bez pera,
do akej záložky patrí:
Komédia, dráma alebo opera?
Keď čítaš svoj príbeh
i pozeráš z diaľky na seba,
ako sa vidíš, vnímaš,
alebo šťucháš autora?
Keď čítaš svoj príbeh
a túžiš zmeniť nudný dej,
možno práve je tá chvíľa,
keď nachádzaš nový smer.
Aj nápadov je habadej…
Urazili kameň zo skaly
vietor i dážď, čo ponad ňu lietali.
Visí volne sťaby na vlásku.
Som urazený?
Rozoberá v sieňach ticha
vážnu otázku.
Na kúsok ma odrazili roztopašné, rýchle živly,
emócie, gejzír z kuše, do srdca sa rázne vryli.
Urazili kameň zo skaly.
Silou vôle, s vtipom ducha zostáva s ňou stmelený.
Apropó neurazený!
Dostal Jožko do daru,
teplomer na náladu.
Je strážcom tepla aj duševnej víchrice,
nič sa pred ním neutají,
uškŕňa sa, červeň stúpa mu na líce.
Ak prevezmú emócie opraty,
vláčia ho sem i tam, raz, dva, tri.
Zmätene bliká citlivý barometer,
nepočúva, roztrhá i vlastný sveter.
Dostal Jožko do daru
radu na neposlušnú náladu.
Barometrom si ty sám,
pouvažuj a nepodľahni jej chápadlám!
Prišiel som zďaleka, vznešený pane,
poraďte mi v bludisku chcení,
kde sedím sám na dne.
Chcel by som lepší svet,
spokojných a šťastných ľudí
a bezradných nevidieť.
Chcel by som len dobré vnímať,
počuť láskavé slová
a s priateľstvom sa zvítať.
Chcel by som zmeniť
tento svet!
Zázračného lieku asi niet.
Ak poznáš smútok,
vychutnávaš šťavu z radosti,
ak poznáš bezmocnosť,
udržuješ sa v mocnosti.
Ak poznáš tmu,
tešíš sa zo svetla,
ak poznáš nepriazeň,
zamýšľaš sa, prečo ťa stretla.
Chcel by si lepší svet?
Začni od seba
i pokús sa v sebe ho uvidieť.
Vedz, netrvá to až sto liet!
Nálada jej v duši klesá,
dažďom mokria sa horské plesá,
slnko v mrakoch čupí v spánku,
vietor ladí uspávanku.
Aký je dnes krásny deň!
Napovie niekto, prikývne.
Získa opäť odvahu
pozdvihnúť smutnú náladu.
Nevedela, že to vie,
s veršom i vám rozpovie.
Aj keď vonku voda prší,
nejedno srdce láskou srší.
Aj keď svetom víchor veje,
niekoho pieseň krásne zneje.
Aj keď sa teplo schováva,
neznamená, že nie je a z diaľky lúčom nemáva.
Neovplyvním daždivý deň,
len vlastnou pohodou zmáčať sa smiem.
Prajeme si všetko DOBRÉ,
myslíme to DOBRE.
Ako vieme, čo je DOBRÉ?
Pocitom a porovnaním,
keď nie je DOBRE.
Ako DOBRE, že nie je iba DOBRÉ.
Nespoznali by sme skutočné DOBRE.
DOBRE?
Hľadieť do blba
vedia iba blázni.
Ale neblázni!
Pozerať do prázdna je nemožné,
napĺňaš sa predstavou i myšlienkou všemožne.
Hľadieť doblba je dôležité.
Tvorí sa niečo hlboké a skryté
pred očami iných uzamknuté.
Všetko je v našej hlave -
obrazy šťastia, radosti,
smútku i žiarlivosti.
Keď prežívame život v sebaklame,
klameme sami seba, práve?
Ľudský mozog je dosť veľký,
má funkciu malej obrazovky.
Premieta do vedomia predstavy
o kráse, láske i poznaní.
Keď sa nám v živote nedarí,
čo náš neúspech napraví?
Skúsme sa pozrieť do hlavy.
Akého žánru sa vo vnútri točí film?
Ó, obrazom smútku "nefandím".
Rozhodla sa sama v jeden jasný deň:
nech je filmár v hlave hocikým,
nedovolí, aby hala- bala menil jej sen.
Odhalila v sebe vôľu, trpezlivosť i odvahu,
vlastnou silou premenila v radostnú depresívnu predstavu.
Nech sme kdekoľvek, kedykoľvek a v čomkoľvek,
keď prší, sneží, či víchor vreští "come back",
keď niekto smúti ba aj plače,
keď sa raduje či veselo skáče,
nech sme na horách, v divadle či v práci,
v aute za volantom či prísediacim,
nech sme kdekoľvek, kedykoľvek a v čomkoľvek,
to ako sa cítime - ovplyvniť vieme sami!
Aj keď je to ťažké, len tak medzi nami.
Hovorí sa, že v meste na rohu predávaju pohodu.
Uháňa tam v chvate Vilo, prekvapene ešte šumí
jeho nedopité pivo.
Kam to bežíš, Vilo, bez teba je tu clivo!
Čože seba nepoznáš? Veď pohodu v srdci máš!
Pokoj, vtip ani lásku nekúpime na rohu,
ani za horami, za dolami, ani za modrými oceánmi.
Je stále v nás a s nami!
Len ju poodhaliť pod navrstvenými starosťami.
Čaká a ticho prosí
o zázrak, slza sa tvárou nosí.
Dušou lieta smutný drak,
bolí, tlačí, uchmatol mu radosť snáď?
Očakáva, až sa kajá,
kým zachráni ho niečia žiara.
I pošepol mu slová zlaté
z "duchovného srdca" vzaté:
Neočakávaj pomoc od sveta.
Ty si vlastného úsilia odveta.
Nemeň to, čo zmeniť sa nedá,
len rozhodni sa nebáť.
Rozuzli myšlienky a odstrihni beznádeje,
sila je v nás, nech čokoľvek vzduchom zneje.
Očakávanie ťa povedie k sklamaniu,
nádej v lepší život k zamysleniu a uvažovaniu.
Bežal, cválal tam, kam sa už nedá.
Hľadal, skúmal pokoj i útechu z neba.
Našiel i vo výškach uvidel opäť iba seba.
Kamkoľvek ujdeš, kdekoľvek budeš,
svoju tvár i srdce uzrieš.
Ak už bežať musíš, tak si bež!
Poznanie seba samého v diali nenájdeš.
Je hlboko v tvojom vnútri, vieš?
Má tvoja cesta cieľ?
A vôbec, porozmýšľať by si chcel?
Ak dosiahneš svoj cieľ,
kráčať ďalej by si smel?
Čo ak je cesta nekonečná,
skutočná, bezcieľna a večne večná?
Má tvoj život jasný cieľ?
Čo ak je ním život samotný
a cieľ iba výmysel?
...akosi som zneistel.
Na Zem som prišiel
malý aj nahý.
Odchádzam v obleku,
ej, či bol drahý!
Privítal som svet s plačom,
odchádzam v tichu,
plakať?
Načo!
Do života som vstúpil
nepočmáraný,
odchádza poznačené telo,
ja zostávam slobodný.
Už je ďaleko a predsa tak blízko,
neodišiel, ona to vie isto.
Odišiel iba so zlomeným telom,
v mysli, v duši, hlavne v srdci vytesané,
má jeho meno.
A tak pobež, bež v šíru diaľ!
Ona nezabudne, tajne ťa vníma zovšadiaľ.
Na chvíľu pokrčená
žiaľom zostane jej tvár.
Odišiel?
Áno.
Kam?
Kde lietaš bez krídiel.
Už nie je ?
Je.
Ako je to možné?
Raz ti rozpoviem.
Žil šťastne?
To vie len on.
Aký zmysel to celé malo?
Každá minúta v živote je
rozhodujúca napokon.
Nik nečaká smútok,
drzý je to hosť,
preniká všade, chuligán nezvaný!
Ach, už je ho dosť.
Zahaľuje úsmev,
tvár kropí slzami,
v duši je zrazu prázdno,
odchádzaš už nie po zemi.
Nik nečaká smútok,
žije ticho v nás,
v emocionálnom dave,
premôže vôľu zas a zas.
Za smútkom svieti slnko,
rozpleští lásky lúče,
ak vládne niekde smutno,
otvor srdce jemu do náruče.
Čím hlasnejšie znelo ticho
v duši jeho tajomstiev,
tým krásnejším sa mu javil
spevavý, vtáčí spev.
Vzápätí uzrel i vnímal to,
čo pre šum v mysli nevidel.
To nádherné mĺkvo
i nežný trepot ich krídiel.
Stojím a zízam
na machule vodnej pary.
Je to brána do iného sveta?
Azda sa to očiam marí.
V knihách ich volajú
stratosféra, krajšie napísané,
poletujúce mraky.
A či som ja znalec dáky,
čo je ďalej nad oblakmi?
Tajomný priestor medzi planétami,
kam nemožno zájsť raketami?
V náručí vesmíru
tancujú hviezdy, slnká,
naša zem sa môže zrovnať
s maličkosťou makového zrnka.
Čo je teda za mrakmi,
za modravými oblakmi?
Iný svet z neznámych svetov?
Môžem začať takto s vetou?
Všelijaké jestvujú svety,
nevidieť ich a to nie som slepý.
Vzájomne sa prelínajú,
aj keď sú tak rozdielne,
zákonitosť nesú nepoznanú
zo stvoriteľovej dielne.
Ktorý je tým naším,
prvý, tretí a či piaty?
A tam v diaľke vesmírnej
sú divosi či kamaráti?
Ak niekoho zočíš
a poznanie ti zverí,
pouvažuj ticho v srdci,
tu na zemi ti aj tak nik neuverí.
Možno časom sa to zmení.
Deťom,
čo s láskou vnímajú
človeka, zviera i kvet.
Deťom,
čo matku i otca strádajú
i túžia vrátiť všetko späť.
Deťom,
čo pred zlom utekajú
i nevrátia sa hneď.
Zapálim sviečku.
Mladým,
čo s rozumnými ideálmi
prekvapujú svet.
Dospelým,
čo načúvajú druhým
ba nielen sebe.
Starším, pomalejším,
už nie dôležitým
v spoločenskej abecede.
Zapálim sviečku.
Zvieratám aj nepoznaným tvorom,
v celom univerze, na súši aj pod morom.
Tak a už horí...
S láskou a úctou,
pozvoľne a v tichu - v štýle po svojom.
Načo sú nám tituly,
pred rakvou ich zmažú.
Načo sú nám majetky,
príbuzným ich odkážu.
Načo je nám hlava,
vekom sa milo pletie,
načo je nám telo,
v starobe nás mätie.
Načo je nám srdce,
to duchovné v nás?
Aby sme vnímali,
aby sme chápali, že nie sme tu len raz…
Uvidel som
a nevidené pochopil.
Zabudol som
a do spomienok uložil.
Zmúdrel som
a telo odložil.
Smrť je azda iba hra,
nepoznaná, tajuplná,
ktorá sa len hrá.
S ľudským strachom
žiaľom sa sýti,
rastie, krásnie,
i človek smutným sa cíti.
Je kňažkou
bájami opradených siení,
v ich útrobách sa veľký človek
na slabého mení.
Smrť je azda iba hrou,
ten, kto naletí,
stáva sa jej súčasťou.
Tak ako nie je jasným
vnútorný svet atómu,
tak ako pravdepodobným
je výskyt elektrónu,
tak ako príčiny ochorení
sú nám neznáme,
tak nepoznáme čas,
ktorý tak často NEMÁME.
(Je možné tvrdiť, že niečo nemám,
ak to nepoznám?)
"Podarilo sa vám z postele vstať?
Vraj nič ťažšie sa už dnes nemôže stať."
Vtipná je pre mladých veta,
pre starších aj chorých realita.
Buďme s telom spokojní
a v mysli hraví, užívajme dneška životnú stať,
neodplašme strachom i hnevom
anjelov, čo chcú pri nás stáť.
Dedina je ako polica, kde každý dom je ozdobenou knihou,
keď komínom dovnútra nahliadneš, začítaš sa do príbehov
napisanych neviditeľným perom.
Si, som, sme - hrdinami vlastnej knihy,
tvoríme ju sami alebo niekto iný?
Je deň.
Viem.
Je farebne i jasne.
Veď je to jasné.
Je jeseň.
Spievam v srdci pieseň.
Jar i leto spí,
zima z dneškov číta sny
i zemička sa ladne vrtí.
Gaštany zrejú, šarkanejú deti.
Je deň.
Viem.
Výnimočný ako každý
i všetkým s vetrom rozpoviem, aby pamätali navždy.
Urobím si deň krajším, povedala,
odhrnula perinu snivú,
do džbánu horúci nápoj rozlievala,
rozvoňal sa život z ospalého splínu.
Nálada vo farbe snežienková,
hieroglyf v pamäti svieti,
nastávajúca chvíľa opäť - znova
cukrom i korením sú, v jej duševnej sieni.
Urobím si deň krajším, zavolala
oblečená v predstavách sviežosti,
s radosťou ako malá,
posilnená víchrom ...a čo ty?
Vo vesmírnej požičovni
rezervoval som si telo,
zaplatil som nie málo,
človekom byť sa mi chcelo.
Nasúkal som oblek tažký
v ružovkastom plátne,
s vnútorným rádom i hierarchiou,
premysleného zdatne.
Prechádzam sa cestou ľudí,
hľadím cez ich oči,
snímam tvary, farby, čiary,
hmlu, čo v emóciách sa točí.
Ocitám sa za hradbami
v skafandri jedného života,
čo väzní i ochraňuje,
môže za to informačná žobrota.
Krásne telo vyrovná sa
naleštenej kapote z Ferari,
keď zostarne a poničí sa,
umiera s ňou bytosť, vraj sa jej už nedarí.
Vizáž, prachy, textílie
tvoria silný mamon,
kým sú mladí, vyhrávajú
a zamyslenie?
Odpočíva v sklade starom.
A tak žijú v nóbl schránkach
do zdanlivého konca,
zabudli na ducha v tele,
vzlykajú u tichého zvonca.
Vyzul som si ľudské telo
i planúc rozmýšľam s vetrom,
ešte nejednu dobu potrvá…
Pokecám si o tom s Petrom!
Stretli ste sa s nepochopením
a s prekvapenou tvárou,
keď žiarili ste pohodou
a ostatní iba s chmárou?
Stretli ste sa s nepochopením,
keď ste boli bez starostí,
slobodní, radostní so silou
a v neslabosti?
Stretli ste sa s nepochopením,
keď ste stále zdraví,
s rozcvičkou a otužením
po rannom zobudení?
Stretli ste sa s nepochopením,
keď poviete, že za veľa si môžem sám,
že okolnosti nie sú na vine,
ani počasie a ľudia, ktorých poznám?
Stretli ste sa s nepochopením?
Tak veľmi som chcel, až som uvidel.
Zistil som, že som nevidel.
Vidiac hory, moria i malebné stráne,
nevnímal som seba, keď hľadel som na ne.
Vidiac púšte, stepi i tajomné oceány,
necítil som vôňu duše
tancujúci v radosti, či stratený v žiali.
Raz som našiel v srdci seba
i pozoroval to, čo očami vidieť sa nedá.
Ktoráže je moja tvár,
tá s detským úsmevom,
radostná a čistá,
či farbami ozdobená,
prísna, dôležitá
sebavedomá a istá?
Ako rozpoznám, ktorá je skutočná
a nie v počmáranej maske násilne vtlačená.
Koľko tvárí v živote máme,
koľko z vlastnej prirodzenosti schovávame?
Každý na niečo čakal, alebo čaká.
Leží aj sedí, v mysli svoj cieľ hmatá.
O čom premýšľa v dlhom čakaní?
Akej farby, vône je čakanie - povedz mi.
Každý na niečo čakal, alebo čaká.
Aj keď telo odpočíva, myseľ i duša maká.
Čakanie môže byť krásne tvorivé,
ale aj s prázdnym pohľadom a pri pive.
Bežím mestom po radu,
do cteného úradu.
Viem, čo opýtať sa chcem,
pohladím vítajúcu obrazovku
a lístok s číslom odnesiem.
Vyhŕknuté slová
narážajú na plexi-sklovú prepážku,
úsmev za ním sa mierne kriví,
cítim blížiacu sa porážku.
Nevieme, čo bude, všetko sa dnes mení..
Domnienky neisto sa rynú
vo vleklom znení.
Ďakujem ctenému úradu,
že dozvedela som sa nič,
rozmýšlať budem vlastnou hlavou
a nie ako kôň, ktorému hrozí bič.
Zastaviť kolotoč,
aké to neľahké,
krútiť sa v ňom neustále,
prijateľné, vraj normálne.
Neskoré príchody,
krátke víkendy, s kamošmi večer na pivo.
Nieto času zájsť do prírody,
aj keď cítime sa v mestách nemilo.
Povinné stretnutia, aby sme neurazili,
čakanie u lekára, keď sme už poisťovňu zaplatili,
večierky, porady, nákupy a tak dokola.
Točíme sa rýchlo,
málo ujedáme spolu zo stola.
Zastaviť kolotoč je asi nemožné,
pozmeniť sa v ňom možné aj odvážne.
Hlavou si bežím a je mi dobre,
depresia o pozornosť žobre,
opačne ju s vetrom posielam.
Vnáram sa do fantázie
snov i ľahkej ilúzie,
kde s lampášom hviezd
sa usmievam.
Túlam sa v hĺbke „duchodna“
a cítim pokoj jarí
s kúskom poznania, lásky,
boľavé ranky hladím.
A či sa mi to marí?
Načo je krása okolo,
keď vo vlastnom vnútri
vládne ledabolo?
Načo je slnečný deň,
keď v srdci smútkom bdiem?
Načo sú texty
a dobre mienené slová,
keď zúri víchor v duši
a začínam odznova?
Upratať aj vir-var zarovnať
skúsim najprv v sebe.
Možno s nadšením zistím,
že som úžasný, len pridlho driemem.
Za volantom v autobuse
rozmýšľa človek s cígom v puse.
O živote, priateľoch a tak.
Chytí koleso kliniec
a otáča kolos naopak.
Nedá sa človek, vyrovnáva statočne.
Tiahne rýchlo do poľa,
kde umazaný láta potrebné.
Po kolená v blate do diaľky hľadí,
žiadna prekážka jazdiť ho neodradí.
Ako dobre je nebyť v hlave,
len "zamrznúť" a nemyslieť.
Bez doterných starostí
v každodennej vrave,
len v prítomnosťi žiť
a minulosťou netrpieť.
A tak sa občas ulož
s nohami v horizontále,
nemysli a nezúfaj.
Viem, nie je to možné stále,
ale teraz sa na to daj!
Opevnený priestor z tehličiek zo šamotu.
Praskajúce drevo aj zablúdený vietor
plašiaci samotu.
Rozdávané teplo v tóne pomaranča blčí,
volajú ho smelo krb ,
skvostný to úkaz majstra Či.
A čo tak rozpáliť ho
vo vlastnom vnútri?
Priamo v strede v ľudskom tele.
Uvidieť svetlo čo neruší,
v zákutiach tela i v podbruší.
Vytvoriť ho nie je ľahké
tak ako v chladnej chatke
či v kozube bez dreva.
Beznádejne to vyznieva?
Rozžhavme ho svojou silou.
Tou, čo bdie v každom z nás.
Bez dreva i vzácnych tehiel - v krbe ľudskej mysle más.
V spleti ľudských osudov,
v ríši zvierat a poddruhov,
v zábleskoch informačných myslí,
a v skriptách matematických číslic,
v astronomických mapách,
a v geografických dátach
existujú tajomstvá.
Blízko i ďaleko v útrobách nejedného života.
Ak nazrieš pod veko poloprávd,
ak sa dotkneš dna, ktoré tak nemáš rád,
ak opačne pôjdeš ako známy smer,
snáď nájdeš cestu do seba samého – ver!
Neverím na náhody.
Raz uzrela som človeka
ponoreného do ľadovej vody.
Dnes už nie je sám.
Otužilcov pribúda bez výnimiek dám.
Čože je to za nápad
čvachtať sa v štvorstupňovej vode?
Asi im nič nechýba a majú sa dobre!
Vždy sa nájde teplo oblečený turista,
čo pokrivené slová zadrísta.
Môžete do nej vhupnúť
rôznym spôsobom.
S predstavou zdravia, sviežosti
alebo s výrazom zúfalca,
ktorému netečie aqua z vodovodov.
Pozor na hlavu! Držte ju nad vodou!
Keď sa do vody ponoríš,
tŕpne ti miestami celé telo.
Spontánne sa zadychčíš,
aj keby sa ti nechcelo.
Výskaš ako v mladosti – kričíš,
tvrdú hrču v duši ničíš.
Bez zastávky v múdrej hlave
vždy sa niečim zaoberáme.
Čo sme varili, robili,
čo ešte máme v pláne.
Premýšľame, spomíname
a padáme od únavy.
Ak ste doposiaľ nevedeli,
ľadový kúpeľ je istý reset hlavy.
Po výskoku z vody
sčervená ti chladné telo.
Potľapkaj ho, dlaňami vyplieskaj.
Rozvlň esenciu života
a v radosti sa vystískaj.
Čistá myseľ, zdravé telo a ty sa cítiš skvelo!
Rozmýšľa blato
na slepačom dvore,
ako sa rýchlo dostane
za blankytné more.
Už ma nebaví
život blata viesť,
túžim sa ako zlato
v spoločnosti niesť!
Požiada o radu váženú sovu
z tajomne bútľavého stromu.
Chceš byť ako zlato?
Nuž, poradím ti ako na to!
Krok po kroku zdokonaľuj seba,
použi vôľu, rozum a čin.
Pozoruj zmenu zvnútra,
nepolihuj, nezabávaj sa hocičím.
Múdre sú tvoje slová, milá sova!
Nechce sa mi dlho čakať,
opýtam sa inde znova.
I požiada šibala-kocúra,
nech "lepší" nápad vyňúra.
Požičaj od gazdu pozlátený šat,
uvidíš, ako ťa kupci budú hnať.
Aj sa stalo.
Stačilo málo
a z blata s kúskami slepačieho trusu
vzniklo "zlato" podľa najnovšieho vkusu.
Skončili sa časy,
kedy sa váľalo na dvore aj v lese.
Tancuje smelo bez prestávky
s platinou aj zirkónom na plese.
Keď tu zrazu:
Spotilo sa i zaliala ho horúčava.
Ojojoj, spustila sa veľká vrava.
Pozrite sa, podvodník akýsi!
Veď je to iba blato s oblekom zlatistým.
Nadarmo vlastníš lesklý plášť,
nepatríš k nám - nie si náš!
Tak ako zašpinené zlato zostane vždy zlatom,
pozlátené blato zostane len blatom.
Čo vy na to?
V hlbokom zamyslení sníval,
ako byť čistou ľaliou,
ako splynúť v oceány
a nebyť tvrdou pevninou.
Ako sa zbaví a vyzliečie z ega,
však rýchlo a ľahko sa to nedá.
Je to pevný skafander,
či na mieru vsadený priľnavý cylinder.
Protokoly, návyky,
dobro ba aj zlozvyky
krášlia ľudské brnenie.
Rozmlátiť ho?
Je umenie.
Raz rozlúčil sa s egom,
skoro pri tom zgegol.
Hľadá svoju ľaliu, azda podarí sa,
ak staré vzorce pominú.
Obdĺžniky z dreva
švihajúce sem i ta.
V okovách prísnych pántov
voľnosť s nimi zametá.
Rozprávajú,
aj keď sú nemé.
Vo víre hnevu trieskajú,
ak bôľ zmierniť chceme.
Hlasne revú,
aj keď nehybne mlčia.
Smiech, vášeň aj plač nesú,
čo im sily stačia.
Sú ako bité vrece,
kde stretáva sa ťah, švih aj tlak.
Dôverne svetu prezrádzajú,
čo sa deje medzi ľuďmi
a tak…
Kde máš domov?
V izbe, v lese
a či v chráme?
V dome, v rieke
či v širokom láne?
Kde si sám a v bezpečí,
či v niekoho náručí?
Kde ťa prijímajú,
kde ťa radi majú
a bez pomoci nenechajú?
Domov je ako srdce,
pulzujúce v nás.
Tak kde máš domov?
Pýtam sa zas.
Načo ho hľadať v diaľave,
je v hlbokom našom vnútri - bez okrás.
Úžasná vec je hlava,
zasnúbená s krkom
otáča sa, usmieva sa,
uhýba sa stretom.
Oči na nej žiaria,
v pleti nos sa týči,
pery sa nezastavia,
uši čušia v líci.
Úžasná vec je hlava,
pancier nad myšlienkovým tokom,
rozmanitá v útrobách správa
spojeniami letí, cvála krokom.
Vo vnútri niekto uvažuje, cíti, ba aj rozhoduje,
obrazy kreslí, so spomienkami koketuje.
Viete azda, kto to je?
Zo semienka,
stebielka i rastliny,
vyrástol silák spanilý.
S farbou slnka zladený,
hlboko v zemi vsadený,
rozdáva z čerstvých plodov,
vo vzduchu i na zemi.
"Prečo toľko dávaš
a sebe nenechávaš?"
odniekiaľ zaznel tichý tón.
"Už si skúsil niečo darovať
a nič pri tom nepociťovať?"
odpovedá strom.
Poznanie mi je doménou
a pocit vlastnou odmenou.
Ak túži niekto ochutnať,
nebudem mu brániť ani hnať.
V slobode dozrievam
i v nej seba spoznávam.
Ver plody môjho srdca
rozdávam.
Vďaka ti, vzácny strom,
za tvoj myšlienkový dar.
Ja zamýšľam sa nad pocitom,
ktorý práve prežívam.
Á, už to mám!
Padáme,
aj keď na vrchu sme ešte neboli.
Klesáme,
aj keď nám to nie je po vôli.
Kedy sme vlastne hore a kedy dolu?
Kedy sa cítime štastní a kedy máme smolu?
Kto určuje výšku nášho úspechu,
kto zmeria života neplechu?
Naše vzlety aj pády nie sú skutočné.
Sú len hrbolcami na ceste
v živom nekonečne.
Letia vrany ranným lesom
hľadia na biele polia,
ticho cestou rozvoniava,
v ovčíne zvonce zvonia.
Chrumkajú čižmy ľadom,
myšiarka letí z lovu,
vtáčky ticho štebotajú,
zháňajú zrnko k dobru.
Vyskočím na chvíľu z hlavy,
z besnenia mysle farebnej,
ponorím sa v náruč chladu
do srdca hory malebnej.
Rozjímam u šálky kávy,
unikám z jej tepla,
zima opäť ako vlani
do básne mi svižne vlietla.
Kniha je z papiera,
človek je z kože.
Knihu stvoril človek
a človeka, Bože?
V knihe ozýva sa príbeh,
človek je ním sám,
knihu si môžem prečítať,
človeka, len ak príležitosť dá.
Toľko ľudských príbehov.
Sú ich na zemi stovky, tisíce,
azda viacej ako kníh,
nezmestia sa už do knižnice.
Ak rozruší ma človek,
počúvam slová jeho "knihy",
snáď dozvie sa ucho hladné,
prečo v duši zanechalo ryhy.
Než súdiť započnem,
nazriem do príbehu človeka,
snáď uvidí oko ostrozraké
aj to, čo v ňom roky narieka.
Kniha je z papiera
človek je z kože.
Knihu stvoril človek,
ale človeka príbeh, alebo
Bože?
Báseň sa rodí z pocitu,
ten z tlkotu srdca.
Srdce ladia z kokpitu
myšlienkami “duchca”.
Je záťažou aj radosťou
sťa farbisté jablko jesene,
obdarí tvorcu zrelosťou,
sýti ducha aj smädné korene.
Báseň nikdy neumiera,
raz už bola stvorená,
či sa pergamenom jasní, či sa o nej spieva,
navždy v spomienke je vtlačená.
Ten, čo ťa perom maľoval, zo siení hlbín doloval,
nevediac, kým vlastne bol, zamyslenie miloval.
Vo vôni domova odpočíva
i s nohami pri krbe do snov líha.
Kiežby náš život plynul ako v rozprávke.
Kde víťazí múdrosť a láska
nad zlom a prázdnotou vo farebnom ošate.
Rozprávky nie sú iba rozprávkami
ale snáď i poslami.
Roznášajúce čistotu srdca,
hĺbku rozumu aj lásku medzi nami.
Ak sme v osobnosti dôležití ba aj výškou veľkí,
nehanbime sa za to, keď chrumkáme zvodne
u farebnej telky.
Odfotil sa na horách a čaká.
Či dostane lajk od kamošky či kamaráta.
Urobil si krásny záber z exkluzívnej večere,
ak mu to nik nelajkne, pekne ho to nas....
Napísal článok a ešte k tomu v noci.
Nechty nervózne obhrýza, či ohodnotia super alebo keci.
Čo s tým? pýta sa Paľo v jednej z piesní...
Určuje hodnotu okolie, alebo sme ňou my?
Ospalé telo z postele ťahám,
zobúdzajú sa nápady,
neodolám bielym krásam,
lenivo švihám do prírody.
S vôňou chleba i čiernej kávy,
šantením mysle rozmarnej
vŕzgajú čižmy za oknami
a ticho v hlave ustarostenej.
Bež, telo lenivé, s myšlienkou, čo ťa vedie,
žiješ s ňou a ona v tebe, ver, do temna ťa nepovedie.
malebnej sedí si v tichu,
myšlienky tancujú,
kým sa nerozplynú.
Vytúžený pokoj tajomného ducha
zafarbil jej dušu, čo ľahko neposlúcha.
Vyzdravela z nerestí,
strapatých nálad a sebaľútosti.
Oknom do duše búrka sa vysmieva:
"Jedným ťahom zmetiem pokoj,
ktorý vraj prospieva!"
Hlas srdca
rozozvučí sa na chvíľu,
k čomu je modlitba,
ak necítim vlastnú silu?
A tak uniká z liečivého ticha.
Do hurikánu okolností, kde aj ticho občas tiká.
Čo máme, keď "odchádzame”?
V posteli telo a v chorobopise
niečo počmárané.
Po čom túžime, keď odchádzame?
Po pravde o zmysle cesty
vo vesmírnej božskej manne.
S kým sme, keď odchádzame?
Tváre blízke aj vzdialené,
viac či menej známe.
Čo máme, keď odchádzame?
Spomienky a myšlienky
hlavou tisnúce sa zdarne.
Treba azda nadanie
pre záujem o života poznanie?
Tak, odišiel si,
v srdci je mi tesno.
Tak, zatancuj si
s tajomným hviezdnym miestom.
Tak, opustil si
na dlhší čas zem.
Že sa to vraj nedá?
V srdciach sa nám škľabíš.
Ja cítim, ja viem.
Uvažuje cez deň Edo,
kde je vytúžené nebo.
Zahľadí sa smerom hore,
ba aj dolu, kde tečie more.
Nie je istý, či je to správne,
veď predsa Zem je guľatá.
Na jednom z pólov sú iné hviezdy,
obloha je inokedy zimou fľakatá.
Uvažuje večer Edo,
možno je v nás modré nebo.
Nie je hore, ani dole.
Nie je tam, kde vykúka zore.
Dodnes hľadá pravdu Edo,
kde je vysnívané nebo…
Pohoda, ticho ani tabak v cigare,
nie sú tou príčinou, že je na Áre.
Tak ako sa píše v Kabale, že silou oplývajú slová,
zamýšľal sa pod prístrojmi,
o čom premýšľal, kým uchmatli ho rútiace sa kolá.
Môžu naše myšlienky meniť osudovú cestu
a veci točiace sa dookola?
Alebo nám vládne náhoda či temná smola.
V pokoji rozjímal, kým dotiekla infúzia nová.
Možno si doma,
možno v práci
a možno tam, kde navôkol spieva les.
Možno len tak
neprítomne hľadíš do nebies.
Možno si ozajstný a možno nie.
Skutočný v predstave, túžbe aj sne.
Kde naozaj si a sme?
Tam, kde sa dotýkame zeme,
alebo ďaleko v myšlienkach v záhadnom rozmere?
V polohe ležmo uvažujem,
aký to jav, keď oddychujem.
Odložím telo k priezračnej vode,
rozbehnem ho s vetrom po slobode,
či pod perinou v nehybnosti ponechám?
Ak odpočíva telo, relaxuje aj naša myseľ?
Dáva to vôbec zmysel?
Veď neustále skáče sem, ta i tam,
kde bola pred chvíľou neisto pamätám.
V zážitku včerajšom či vo chvíli minulej,
v minúte terajšej alebo predošlej?
Ona si robí, čo len chce.
Bez hanby si niečo zmyslí,
konáme činy, vravy aj nezmysly.
Ako dozorovať vrtkú myseľ?
Usmernením myšlienok,
aby tiekli prúdom tam,
kam túžim Ja alebo Ty.
Byť slobodný v myslení.
V tichu a v knihách
zľahka pohodený.
Byť slobodný v myšlienkach.
Nepatriť nikomu, ani učiteľovi.
Byť slobodný v uvažovaní.
Neopakovať slová, nedávať
mamon šéfovi.
Byť slobodný v konaní.
Rozvíjať sa samostatne,
bez pochýb v uvažovaní.
Byť slobodný…
V prítmi lesa je moja oáza.
Ale i tam,
kde plameň sviece sa odráža.
Na kopci kníh aj na lúke,
v pustine, doma aj v kaplnke.
V náručí milého aj v kaviarni.
V chalúpke pod horou,
s priateľom túžbou zaliati.
Po tichu vo vode v "jednoici"
s dôverou v seba i nehou v líci.
Všade, kde som, je aj ona - oáza,
zabalená v duši, nikdy sa nestráca.
Je staroba jeseňou,
kde lístie krásnie a jablká zrejú?
Veď človek v čase stratený je,
už nevládze priložiť ruku k dielu.
Je staroba jeseňou,
kde sa tlsté hrozno zberá?
Veď človek často bezmocný je,
už nepamätá, čo bolo ráno, nieto včera.
Staroba nie je jeseňou,
len telá v sile tíchnu,
aj mnohé v hlave zamĺklo,
do spomienok do hmlistého splínu.
Staroba nie je jeseňou
ale známou neznámou.
Stratí sa až na ceste
v diali nekonečnej za bránou.
Keď sa z rána rozvidnieva,
mysľou prefrnkne jej rozcvička
v pyžamovej košeli, v lete bez trička.
Krásny to obraz ľudskej vôle,
keď človek pohybom kričí,
skutočnosť je často iná,
pohodlne s telom pod perinou čučí.
Raz si všimla muža bez športového vkusu.
Bežal vtipne ale smelo
v náruč štartujúceho trolejbusu.
Spozoroval šofér staršieho bežca v zrkadle.
Zotrvá chvíľku i postojí
vzápätí vezie ujca v sedadle a pôsobí,
že sa nebál a ani nebojí.
Á, denne cvičiť a bežať k "troláku"!
Rehoce sa v jej hlave myšlienka,
za úsvitu alebo sekundu predtým,
kým k výjazdu zacinká.
Aj dnes ešte cvičí
a inšpiroval ju neznámy starček.
Veď uznajte, rýchlo "makať" vo vyššom veku
je pre vytrvalcov zaslúžený darček.
Dni bežia a mesiace sa vezú,
opakujúce sa hodiny
v živote človeka, stromu aj kvetu.
Rastieme, silnieme do veľkosti aj krásy,
starneme, chradneme a v telách zhasína
prameň jarný.
Kolobeh života, nič zvláštne na tejto zemi,
v rovnakom čase sme a na jednej lodi.
Nie sme viac ani menej, sme si azda rovní,
v poznaní rozliční a v srdciach vzdialení.
Tak veľmi.
Rôznia sa svety v ľudskom dave.
Kráčajúc mestom vnímam práve
obrazy šťastia aj radosti,
smútku, hnevu i skleslosti.
Naša hlava je dosť veľká,
tvrdá, hladká ako obrazovka.
Premietame v nej predstavy
o živote, vzťahoch a poznaní.
Akej vône sú tie vaše,
čo s myšlienkami blúdia,
od čoho závisia, alebo sú stále?
Radostných smutní nudia.
Akého žánru je váš vnútorný svet?
Kto tvorí nálady a vracia zo dna späť?
Kúsok od nás sa mlátia ľudia.
Lietajú stoličky, zo snov nás budia.
Revúce hrdlá a chvejúce sa hlasy.
Emócie lietajú, alarm sa opäť hlási.
Kúsok od nás prší voda,
a niekde sa trasie zem,
padajú stromy, dolina je holá,
ničíme sa, ničíme ťa.
Viem.
Kúsok od nás plačú deti,
hlad a bieda spaľuje ich svet.
Rozmýšľame vôbec nad tým?
Už nieto slov ani dlhých viet.
Kúsok od nás…
Vraj žije rýchlo.
Asi tak ako keď sa mu kýchlo.
Kedy sa v živote spomalí?
Keď nohy bolia a cíti sa chorľavým?
Vraj tak žije skoro každý,
v behu, v letku ba aj v daždi.
Čudná to éra bežného človeka -
v žhavej rýchlosti prítomnosť zametá.
Chvíľou je tu alebo už tam,
v sekundách svoj výkon počíta.
Naháňa nás práca, škola, šéf.
A kde ste vy?
Pýtam sa pomaly v tichu dnes.
…Kedy ste povedali otcovi aj mamke, že ich máte radi?
Kedy ste pošepkali deťom, že sú výnimoční kamaráti?
Kedy ste žienke naposledy doniesli kvety?
Tak to vykonajte, veď nikto z nás nie je svätý.
Vyslovte a posuňte myšlienkový čin:
Kým nás vníma, kým je s nami
lebo v minúte poslednej darmo zvažovať výhry, rany…
Životom kráčala ako každá iná,
rástla, kvitla, poslušne ako divá.
Až zablúdila v spleti mladých nezdarov,
omamných túžob, lások, svetských pokladov.
Raz stretol ju človek, svieži ako lúč,
vložil jej tajne do mysle záhadný to kľúč.
Nebol on zo zlata, striebra, či hliny,
neviditeľne sa ligotal, čitateľ milý.
Otvoril oči nesmelej dievčine,
povzbudil vieru v seba zaspatej nečinne.
Rozuzlil tajomstvá v jej srdci ukryté,
ukázal kým bola a kým teraz je.
Životom si kráča, ako každá iná,
odolnejšia - sem tam vtipná.
Spoznala ten pravý poznania kľúč
od bytosti, čo vraví: samostatnou buď!
Nikto nám um nedaruje,
ani nás nič nenaučí,
len v snahe - klame motivuje,
sila krehká dušou zurčí.
Hľadáš majstra a či boha,
keď v tebe vládne zhon?
Ako vieš, že ním nie si a nie on?
Chvíle poézie už odzneli.
V kalendári, či médiách snáď,
v duši pisateľa, básnika,
o múzu netreba sa báť.
Drieme v našich srdciach,
rastie a kvitne s nami,
lež únava, stres, robota,
utlmia talent jarí.
Géniami sme azda všetci
v ľudskom sebavneme,
snáď spomenúť si na vek mladý
a objaviť to, čo ešte nevieme.
Vraj stretnutia nie sú náhodné.
Ale kto o tom rozhodne?
Odchody aj rozlúčky sú nečakané.
Kto nás sprevádza,
keď cítime sa skvelo a či na dne?
Je to bytosť, viera, cit?
Mám sa do diali zahĺbiť?
Rozmýšľam perom, čo sa deje,
keď sme šťastní, aj keď bez nádeje.
Vie naozaj človek, čo je za hviezdami?
Je odpoveďou odpoveď
v dávnych knihách maľovaných?
Životom kráčaš,
stúpaš, bežíš.
Životom sa nesieš,
plynieš,
aj keď v spánku ležíš.
Životom dospievaš,
starneš, usmievaš sa
plačeš,
len tak si v ňom snežíš.
Ten dnešný je len tvoj.
Zamysli sa, postoj.
Cíť v duši pokoj.
Hej!
Kam už zas bežíš?
Zuzana
B. Donátová – Verše chlpaté – O nás