Jemne netradičná detektívna poviedka
Stanislav Hoferek - druhé vydanie - November 2011 - CC–BY–SA
Zdroj obrázku: http://www.paintingsilove.com/image/show/205582/english-country-garden
Autorom obrázku je Alan Lewis. Jeho internetová stránka je http://www.theworldoffineart.com
Ďalšie literárne diela, vrátane najnovšej verzie tejto knihy, sa nachádzajú v Greenie knižnici: http://greenie.elist.sk
Odohráva sa v Anglicku, rok 1873
Dočerta aj s týmto počasím. Vonku je premoknuté naozaj všetko a dnu je relatívne sucho, narúšané len netesnými dverami, ktoré treba vymeniť. Vietor i dážď to všetko tlmia, ale nie dokonale. Prechádzam sa po izbe a všímam si starú podlahu. Kvalitné drevo. Neviem ako dlho tu už je, ale je oň dobre postarané. Vlastne o všetko sa niekto stará a je to vidno. Až na tie dvere.
Sadám si do kresla, vedľa usmievavej blondíny s náhrdelníkom. Nie som znalec, ale podľa mňa to nie je pravý rubín, iba ofarbené sklíčko. Niekto by sa dal oklamať, ale aj tak má ten náhrdelník oveľa vyššiu hodnotu ako všetko, čo mám na sebe ja. Hodiny kukajú a do príchodu hlavných hostí ostáva ešte hodina. Zatiaľ je atmosféra pokojná, no môže sa očakávať, že bude naozaj živo.
Stôl ešte nie je prichystaný, ale očividne sa na tom pracuje. Majiteľ domu má peňazí dosť na to, aby v ňom fungovalo takmer všetko a takmer dokonale. O stôl sa starala chyžná, ktorá ho čistila akousi handrou. Neviem, čo to bolo za materiál, ale bola biela ako sneh. Až na to, že som tak biely sneh ešte nevidel. Z kresla si všímam, ako sa naťahuje. Som pozvaný ako hosť a tak slušne čakám, no nemôžem si pomôcť. Je naozaj veľmi pekná. V ruke handra a tá lieta zo strany na stranu. Chyžná plná energie a ešte k tomu sa usmieva. Až teraz si všímam, že dotiahne všade vďaka maličkému stolíku, ktorý som si doteraz vôbec nevšimol. Len čo stôl dokonale utrela, doniesla pečivo. Niečo na zahryznutie nemôže byť zlé. Čakám na hostí, v mysli si predstavujem čaj a nevychovane posielam svoju ruku k veľkej miske. Neuveriteľné, naozaj neuveriteľné. Neviem, ako to tá malá dáma urobila, ale to pečivo má magickú moc. Rozvoňalo celú miestnosť a ruka za ním vystrelila. Výborné, naozaj znamenité. Niečo také by som privítal každý deň.
„Celkom Vás chápem, v Londýne som dlho hľadala niečo, čo by sa priblížilo k tomuto, ale márne. Tá malá mrška mi ale nechce dať recept,“ povedala s úsmevom Greta, dcéra domáceho. Pekná blondína s nápadne červeným náhrdelníkom.
„Možno niekedy urobíš niečo ešte lepšie. Môžeme sa nechať prekvapiť.“
„Ja? No určite! To by sa nedalo jesť!“
Očakávala smiech všetkých okolo, ale nedočkala sa ho. Trápne sa zatvárila a bola by najradšej, keby začala diskusia o niečom úplne inom. O niečom, čo nesúvisí s jej varením. Očami sledovala dvere, ktorými len pred chvíľou odišla chyžná a kuchárka v jednej osobe. Zameral som svoj pohľad rovnakým smerom. Pri stole bola štvorica ľudí. Okrem mňa tam sedela ešte Greta a jej tichá sestra, ktorá zatiaľ nevydala ani hlások a sám Jack Gardener, ktorý mňa i ďalších pozval v toto údajne krásne popoludnie. Nenápadne som sa zapozeral do stredu okna a sledujem to šialenstvo, ktoré sa deje za ním. Sviečky sú viac dekoráciou ako reálnym osvetlením, ale ich plameň tancuje ako tie najlepšie tanečnice. Chvíľu žiadny pohyb a zanedlho je polovica sviečok roztancovaná a druhú polovicu treba zapaľovať nanovo. Čas neubiehal, vláčil sa. Všímam si asi všetko, čo sa len dá. Okno a všetko za ním, sviečky, Gretu a jej náhrdelník či krb. Viac ako krb ma ale zaujala debnička dreva pri ňom. Naštiepané na naozaj maličké kúsky a vyzerajú byť takmer úplne rovné. Ktokoľvek si dal námahu, nebolo to ľahké a rýchle. Práca nejakého vzorného šialenca.
Hodiny ukazujú štvrtú a niekoľko minút k tomu. Trochu rozmýšľam nad čajom. Ak sa čaj naozaj priblíži k môjmu žalúdku a bude z polovice tak dobrý ako tie pečené dobroty na stole, tak to bude úplné nebíčko. Zrak obrátim k dievčaťu, ktoré sa zatiaľ neozvalo. Nevedel som o nej nič. Mladá, to áno, ale úplne neznáma. Opísal by som ju ako stredne vysokú na dievča jej veku, dospelá len rok alebo dva a mimoriadne talentovanú v športovej disciplíne pozerania do steny. Nevedel som, či sa ozvať. Sľubovala sa nulová odozva, ale na druhej strane som človek, ktorý má rád prekvapenia. A rád sa nechám príjemne prekvapiť.
„Zaujímalo by ma, ako je možné, že si tak pochutnávam na tejto dobrote a nikto iný nenaťahuje svoje ruky.“ Povedal som to pohľadom som prezrel všetky tváre. Zameral som sa na to dievča, ktoré som nepoznal. Meno Grety som vedel už nejaký čas dopredu, s Jackom sa poznám myslím celkom dobre, ale tá tretia bola záhadou.
„Ver alebo never, je to rodinné tajomstvo. Veľká rodinná finta, ktorú si odovzdávajú generácie. Tú len tak neprezradíme. Robí nás ale slušnými hostiteľmi a zo slušnosti až neslušnými hosťami.“
„To je veľmi zaujímavé, rád by som sa o tom dozvedel viac.“
„To by si si musel vybrať za nevestu jednu z mojich dcér!“
„Mňa nemôžeš, už som našla svojho romantického princa, ktorý síce nevie jazdiť na koni, ale je tak zlatý,“ pridala sa do diskusie Greta. Pohladila si brucho. Došlo mi, čo tým chce naznačiť. Za pár mesiacov sa táto rodinka rozrastie.
„Tak mi ostávaš už len ty.“ Skúšal som nadhodiť diskusiu na tú tichú slečnu, ktorá sa ale nechopila slova. Vlastne sa takmer ani nepohla.
Ruka sa naťahuje už po treťom kúsku. V duchu rozmýšľam, či je to naozaj dobré a všetko čo dokážem upiecť ja je v porovnaní zlé, alebo je v tom niečo viac. Rozmýšľam a trávim čas trávením. Neuveriteľné kúsky, najradšej by som zjedol celú misku a ako vandal za starých čias vyplienil kuchyňu. Najskôr som sa divil, že som jediný s tak hravými a hladnými rukami, ale teraz sa mi to javí ako najväčšia záhada svojej kariéry. Skúsim sa ešte raz spýtať pána domu, možno mi z toho tajomstva niečo povie.
„Vy sa neponúknete? Je to naozaj výborné.“
„Nuž, veru neponúknem. Ale bez problémov sa ponúknite vy, máme toho ešte dosť. Možno zistíte niečo z receptu.“
„Naozaj si nedáte?“
„Veru nedám, naša rodina je v tomto známa a raz nás to možno preslávi. My si to nedáme.“
Podozrenie ma núti dojesť kúsok, z ktorého neostávalo v ruke už takmer nič. Čistím si myseľ, keď tu pri pohľade na hodiny odchádzajú minúty slimačím tempom. Som v miestnosti, ktorá je určitou zmesou jedálne a horárne. Pozerá na mňa Greta, domáci pán, sem tam na mňa pozrie aj to tiché žieňa a okrem nich aj pár jeleních paroží, vypchatá líška a ďalšia zverina. Priamo nad Jackovou hlavou medveď. Nie hocijaký, ale naozaj obrovská hlava. Pomyslel som si, že bol asi sám veľkým poľovníkom. Opakovane skúšam svoj zrak na hodinách, ktoré sa znovu pohli, ale menej, ako som si prial.
„Pekný medveď, Váš úlovok?“
„Môj tak celkom nie. Videl som na vlastné oči, ako sa rútil našim smerom, keď ho môj starý otec trafil.“
„Fíha, veľmi pekný kúsok. Vyzerá ako živý!“
„Nuž, je tu od môjho detstva. Všimnite si hlavne oči, stále je v nich hnev.“
Keby som bol poľovník, tak nevyjdem z úžasu. Hlava medveďa je skutočne veľkolepá. Niečo mi ale na nej nesedí. Neviem čo, ale prídem na to. Do miestnosti vstupuje chyžná, ale nejde k hosťom. Vyzerá to tak, že používa jedáleň len ako najrýchlejšiu cestu. Vybieha z kuchyne a smeruje do miestnosti vedľa jedálne, kde sú hlavné dvere do domu. Neuveriteľné, kráča úplne potichu a zatvára za sebou dvere tak rýchlo a ľahko, ako keby nikdy v živote nerobila nič iné. Profesionálna otváračka a zatváračka dverí, so silou obra a dámskou eleganciou. Aj ja chcem takú chyžnú!
Počuť kroky a nadávky. Silný mužský hlas. Niekto, kto rozhodne veľa rozpráva a vždy chce, aby ho bolo počuť. Dokonalo zatvorené dvere medzi vstupom do domu a jedálňou nezakrývalo výrazne nedokonalé správanie nového hosťa. Chvíľu som si myslel, že medveď na stene ožíva. Hlas bol ale ľudský, prísny a veľmi drsný. Bolo počuť nejaký hrkot a po chvíli vstúpil do jedálne hosť. Človek, ktorý to tu už na prvý pohľad dobre poznal.
„Tak vážení, toto je môj brat, George. V lepšej nálade ho možno niekedy nájdete, no mne sa to zatiaľ nepodarilo,“ ozval sa mierny tón Jackovho hlasu. „Ako si sa mal? Vyzeráš, ako zmoknutá myš.“
„Zmoknutá myš? Vonku je neuveriteľne hnusne, debilné počasie! Mám nervy, mám poriadne nervy! Najradšej by som niekoho rozkopal!“
„Tak George, poznáš všetkých, až na Richarda.“
„Teší ma,“ povedal George tak nasilu, že tu viac už asi nemohlo byť. Začal jesť jeden kúsok pečiva za druhým. Zo svetra, ktorý mal pod plášťom, mu padali kvapky na stôl a na podlahu.
Zaujímavý človek. Dokáže zásobovať okolie nervozitou, nanútene podávať ruku a popri tom sa napchávať. Konečne aspoň niekto, kto sa naozaj ponúka. Nie som sám. Napadlo ma nejako ho posudzovať, ale vybral som si skôr krátky pohľad z okna. Peklo. Žiadne plamene a čert nikde ani jeden, ale takto nejako by som si peklo vedel predstaviť. Voda kropí stromy, lúky, cesty a úplne všetko, čo sa nemôže schovať pod aspoň trochu kvalitnú strechu. Ak čerti existujú, tak si budú tie špinavé vlasy sušiť ešte dlho. Pomedzi tmavé mračná a nespočetné kvapky utekajú blesky a ja ďakujem, že na mňa nekvapká. Nad hlavou pevný strop a namiesto oblakov luster so zapálenými sviečkami. Až teraz som si všimol, koľko ich tam je. Niečo mi nesedí. Tak na medveďovi, ako aj na lustri. Ako môže byť všetko tak perfektné? Musí tam byť sviečok aspoň 50 a sú v takej výške, že by sa tam len tak niekto nedostal. Potichu sa znovu otvárajú dvere.
Skúseným okom pozerám na chyžnú ako detektív a niekto, kto by chcel byť znovu neskúseným mladým mužom. Pekná, naozaj pekná, ale maličká. V mysli ju skladám na najvyšší stôl, ale stále tam chýba pár lakťov. Nedotiahne. Zdá sa mi to zaujímavé a pre niečo dôležité, ale vôbec neviem prečo.
George si sadá a nikomu nedáva najavo nič iné, ako neochotu baviť sa o čomkoľvek. Pri stole je šesť ľudí. Ja, vedľa mňa Greta, ďalej Jack, George a to tiché dievča. Šiestou je chyžná, ktorá sa rýchlo presunula z kuchyne až k stolu. Berie takmer prázdnu misku a na jej miesto kladie inú, pripomínajúcu porcelán z východnej Ázie. Vonia úžasne a je plná pečiva, ktoré bolo nie len vôňou neodolateľné. Znovu odchádza a necháva nás piatich. Stále tu nie je piata hodina a opakuje sa moja naťahovaná ruka k miske. Tentokrát som ale pocítil neuveriteľnú chuť nie len ja. Rozmýšľam, koľko kúskov už zakotvilo u mňa v bruchu, ale neviem to porátať. Zdá sa mi to znovu pre niečo dôležité, ale tá potreba vychutnávať si to je silnejšia.
„Ako idú obchody?“ Jack sa začal pýtať brata na podrobnosti jeho cesty. Naozajstný záujem kombinovaný so snahou zjemniť jeho hnev.
„Obchody? Príšerne, ako inak? Ten dážď robí zo všetkých nervákov, s nikým sa nedá dohodnúť!“
„Dažde raz prestanú a znovu pôjde všetko tak, ako za starých čias. Uvidíš.“
„Ako za starých čias, keď nebolo na chleba? Doba je zlá a bude zlá. Všetci sú chamtivci, ide im len o majetok a stokrát obrátia každú Libru, kým ju minú. Aj to často na takú neskutočnú blbosť.“
Rozmýšľam, s čím asi George podniká. Chytám ten hlúpy pocit, že je to niečo naozaj zvláštne a netypické. Očividne nervózny pán, to mi pripomína zodpovednosť. Tak veru, veľkú a dôležitú zodpovednosť. Ide o veľa. Určite nepredáva kvietky alebo dáždniky, aj keď tie by sa naozaj hodili. Navyše prišiel bez tejto improvizovanej strechy nad hlavou. Len čo sa objavil, pustil sa do jedla. Hladný je, možno robí niečo náročné. Alebo len musel prejsť aspoň míľu po daždi.
„Ak môžem vedieť, s čím podnikáte?“
„S cukrom. Mám najlepší cukor z celého Anglicka a viem sa postarať aj o ten najlepší cukor z Francie či dokonca z Ruska.“
„Zaujímavé. Uskladnenému cukru asi voda nepomáha.“
„Šľak aby trafil tie dažde. Je to svinstvo. Normálne sa nič nedeje a nech si prší koľko chce, ale na streche sa spravila diera a ja mám znehodnotený poriadne drahý cukor. Hlupáci sa nechceli pustiť do opravy skôr a ja nemám peniaze na to, aby som dal strechu vymeniť.“
„Musíte mať kvôli dažďom poriadne straty.“
„Nejako ťa to moc zaujíma.“
Stíchol som. Už mám asi v povahe tie otázky. Veď som detektív. Neočakávam, že sa niečo stane, ale je to možné. Zo všetkého sa mi najviac nepozdáva to tiché dievča. Čo som tu, tak len raz myklo hlavou. Nepovedala ani slovo a neukazovala veľký záujem.
George požiadal Jacka o súkromný rozhovor, mimo zvedavých očí a uší. Surovo mu povedal, že sa s ním musí rozprávať osobne. Neviem, prečo to urobil. Možno nemá dôveru v Gretu, tú tichú či vo mňa. Som tu nový a som len neznámy hosť. To dáva logiku. Taktiež môže mať nedôveru pred tou chyžnou, ktorá sa môže kedykoľvek objaviť. Ostal som sám s dvomi ženami. Greta je o niečo staršia a rozhodne ukecanejšia. Pri obchodných veciach je úplne ticho. Oslovujem ju, s cieľom dozvedieť sa niečo a hlavne zabiť rozhovorom aspoň časť tej nudy, ktorá tu všade pretrváva.
„Vyzerá to tak, že teba veľmi obchodovanie s cukrom nezaujíma.“
„Ale no tak, zdanie klame. Niekedy dokonca tak často, až si to neuvedomujeme.“
„Takže ty sa tiež vyznáš v cukre?“
„Môj obchod, ktorý som naozaj vydrela, sa dostal do rúk Georga. Teraz robím do niečoho úplne iného, ale aj tak sa vôbec nedarí.“
„Do čoho, ak môžem vedieť?“
„Ste detektív, skúste to zistiť. Obzrite si ma z každej strany!“
Greta sa zdvíha z pohodlného polokresla, alebo ako to nazvať. Stolička, no tak luxusná, až to pripomína kreslo, ale nie je to kreslo. Robí otočku, ako keby chcela zdôrazniť svoju krásu. Na chyžnú vôbec nemá, ale aj tak, je pekná aspoň nadpriemerne.
„Voňavky? Šaty?“
„Vedľa pán Detektív, vedľa. A môžem vám hovoriť Riško? To je také zlaté.“
„Môžete, nech sa páči. Pôsobí to naozaj zvláštne, nemyslíte?“
„Čo pekné prinášate? Alebo ste sa prišli najesť? Žiadnu vraždu sme nenaplánovali, ale tak možno nabudúce.“
„Som tu len tak, na pozvanie. Asi bolo treba niekoho ďalšieho k stolu, a tak som teda tu. Že som tak smelý, ako to, že... že ste vy dve tak celkom odlišné?“
„Ona je divná. Nepatrí sem.“
„Moment, teraz si stále robíš žarty, alebo to myslíš naozaj takto vážne?“
„Mary je už taká.“
Dievča sa zodvihlo a utekalo k dverám. V iných šatách by bežala rýchlejšie. Zatvorila za sebou dvere, celkom nehlučne a dala sa do plaču. Pozerám za ňou, keď tu mi chladne Greta povie, aby som si ju nevšímal. Nevšímať si niečo zaujímavé, to je naozaj zvláštne. Ale som detektív a niečo takéto si nemôžem dovoliť.
Piata hodina. Konečne. Kartári by povedali Full house a tá pekná chyžná by asi tiež niečo povedala, ale mala dosť roboty s roznášaním čajov a všetkého možného, čo tešilo aj oči, aj žalúdok. Je len veľmi ťažko povedať, čo bolo potešené viac. Na mieste boli všetci a viedli rozhovor na toľko tém, že sa to nedalo nie len písať, ale ani pamätať. Obchody, šatočky, politika, dobrodružstvá nejakého vzdialeného príbuzného v Rusku a Otto von Bismarck sa spomínal s veľkou nevôľou. Neviem o tomto politikovi nič, ale z nejakého dôvodu ho tu nemajú v láske.
Sedím na luxusnej stoličke, ako všetci ostatní. Vedľa mňa Greta, miestny záhradník Joseph, Jack, George, Mary a suseda, ktorej meno zatiaľ neviem. Náhodný hosť, rovnako ako ja. Myslel som, že nás bude niečo spájať, ale nespája nás vôbec nič. Hovorila stále len o niekom, koho údajne dobre pozná a je v Rusku. Tej sa ústa nezastavia. Nie že by to niekoho zaujímalo.
Ju radšej neoslovujem, lebo dostanem odpoveď, ktorú naozaj nepochopím alebo nechcem počuť. Hovorí tak rýchlo, že ani pritakávať sa nedá. Ako keby nerobila nikdy nič iné, ako rozprávanie. O čomkoľvek, od pestovania paradajok cez Rusko po ohováranie miestneho zvonára, ktorý ju budí keď chce spať. Všímam si jej ruky. Ani škrabanec. Nie je oblečená v niečom hodnotnom, vôbec nevyzerala bohatá, ale ani veľmi pracovitá. Rozumie si s Gretou a ja som akurát medzi nimi.
Greta to, Donna hento. Nebolo ťažké zistiť meno, keď po nej zvolal Jack, aby sa trochu utíšila. Možno práve preto nepočujem veľa zo zaujímavejšieho rozhovoru, ktorý je na druhej strane stola. Nechcel by som mať takú susedu. Aby toho nebolo málo, vrátila sa k tomu Rusku. Nezaujímavé výmysly, časť druhá. Myslel som si, že žiadna osoba nedokáže prepojiť cestovanie po Rusku so štrikovaním, ale táto Donna to dokázala a primiešala tam aj to, že sa u nich v záhrade objavil krtko. Najskôr som tak jemne obdivoval, že sú pri stole všetci. Pán domu, blízka rodina i služobníctvo. Je to skvelé, no niekedy by som bol radšej, keby sa k stolu, ku ktorému som bol pozvaný aj ja, nepridávali niektoré osoby zo susedstva. Jack je jednoducho klasik a obľúbený človek, ktorý má vlastné pravidlá.
„Donna! Donna! Je to studené!“ Neverím, Donna volá na Donnu. Tá chyžná je tiež Donna. Okamžite dorazila, doslovne na zavolanie. Zobrala porciu a utekala s ňou ku krbu. Zemiaky s rybou, neoriginálne. Ale veľmi dobré. Porcie neboli veľké, veď to nebol obed alebo večera. Zato čaju bol dostatok. Rôzne miestne čaje, ale i špeciality z Indie a Čierneho kontinentu. Všetko prvotriedne a výborné. Zahľadel som sa na porciu. Chýbal z nej len jeden kúsok zemiaku, ktorý mala Donna na vidličke. Pri jedení od samého rozprávania nemá čas na jedlo.
„Donna sa na Donnu vôbec nepodobá, alebo áno?“ Oslovila ma Greta. Všimla si moje počudovanie, ktoré bolo naozaj nápadné.
„Vôbec nie, sú veľmi ro...,“ skúšal som slušne odpovedať, keď ma rečami prekonala suseda. Znovu pokračovala v niečom, čo je podľa jej osobného úsudku mimoriadne dôležité.
Prvý dojedol George. Naštvaný, rozhadzoval rukami a prudko artikuloval. Popri tom stihol bez požutia hltať všetko, čo sa prinieslo a ďalej sa kŕmil pečivom, ktoré sa zo stredu stola presunulo pod jeho ruku. Postupne dojedali všetci, len Donna nedokázala jesť a hovoriť naraz. Doniesla sa jej zohriatá porcia, no tá znovu vychladla a nanovo sa ohrievala. Ešte jedna osoba nedojedla, Mary. Rozmýšľam, prečo si ju nikto nevšíma. Má neuveriteľný spôsob jedenia. Vôbec nemá ruky od seba, na stole či vo vzduchu, ale pri sebe. Zaberala minimum miesta a opatrne narábala s nožom, ako keby sa ho bála. Každý kúsok nakrájala na menšie a menšie kúsky a aj také drobné maličkosti v nej mizli len veľmi pomaly. Všetkým ale veľmi chutilo a oblizovali sa. Tiež by som bol rád, keby moje jedlá boli rovnako lahodné. Záhradník ma zaujal taktiež. Diskutuje len málo, odpovedá len na tie otázky, ktoré sa týkajú jeho a práce, ktorú vykonáva. S nevôľou sa pozerá von. Z dažďa je už len niekoľko kvapiek. Starší pán, dostatok skúseností. Vidím, ako sa pozerá na budúcnosť. Silný dážď priniesol viac škody ako úžitku. Pôsobí nemilosrdne a drsne. Jasný vrah, už len vražda chýba.
„Greta, nechcela si náhodou niečo povedať?“ Ozval sa zrazu Jack. Spomenul si na niečo oveľa neskôr, ako plánoval. Bavil sa s bratom o cenách cukru, keď ho zrazu napadol dôvod stretnutia.
„Ja? A čo také?“ Odpovedala Greta, vysmiata od ucha k uchu a hrajúca nechápavú.
„No tak, von s tým!“
„Ahaaa, už viem! Tak všetci počúvajte, idem sa vydávať!“
Neuveriteľná zmes potlesku, ticha, nervozity a smútku. Greta dopovedala a ozval sa potlesk od ukecanej Donny, Jacka, Georga a záhradníka. Pridal som sa tiež, viac zo slušnosti ako z naozajstného záujmu. Mary reaguje inak. Nevidno na nej úsmev. Stále je ticho a aj to slimačie tempo jedenia sa úplne zastavilo. Snažím sa nezasahovať, veď som len hosť, ale nesedí mi tak celkom táto Mary. Možno by sa tiež rada niekedy vydávala, no neverí, že sa jej to podarí. Alebo jej môže svadba medzi Gretou a nejakým neznámym mužom narobiť nejaké nepríjemnosti.
„Kto je ten pravý pre teba? Povedz povedz povedz!“ Donna ju prosila tak rýchlo a svedomito, že sa na to ťažko dalo niečo povedať.
„No predsa Tim!“
„Tim? Ten Tim, čo nevie trafiť domov keď mu nalejú?“
„Ale jasné, že nie ten Tim. Ten druhý. Ten Tim, vieš ktorý, no nie?“
„Ten krpatý, čo pravdu nepovie, ani keď sa pomýli?“
„Ale nie!“
„Ten zeleninár?“
„Nie!“
„Záhradník?“
„Donna, ty koľko Timov poznáš?“
„Neviem, asi dva tucty.“
„Tak tohto asi nepoznáš. Je vysoký, má božské oči a...“
„Tim z tej špinavej ulice? A takú jazvu má na ruke a...“
„Toto zažívam stále,“ ozval sa pán domu a na podiv smeroval očami ku mne, „stretnú sa tieto dve a zrazu každý pozná každého, množstvo mien a žiadny poriadok.“
„Ale musíš uznať, že je pekný,“ obrátila sa na Jacka Greta a očakávala hlasné áno.
Zatiaľ čo pokračovala debata, všimol som si záhradníka. Stále pozeral von oknom, keď si všimol novo prichádzajúcu ženu. Poštárka s listom. Zaklopala a záhradník sa zdvihol, že pôjde otvoriť. Bola to práca pre chyžnú, ale išiel aj tak. Sledoval som jeho pohyb a zaujala ma tvár aj ruky. Nervozita z neho priamo žiarila. Čakal, že bude niečo pre neho. Preberá list, ďakuje za jeho doručenie a ide s ním cez jedáleň do kuchyne.
Chyžná reaguje bleskovo. Nôž do ruky, pripravený na otváranie obálky, len čo sa záhradník ukázal ani nie v polovici jedálne. Vytrháva z rúk a jedným ťahom noža otvára obálku. Som od kuchyne ďaleko, ale takú prácu bolo vidno veľmi dobre. Jeden šmyk a hotovo. Žiadny strach z nožov. Napadá ma vrhanie nožov ako druhá práca, popri práci chyžnej. Záhradník len nechápavo pozerá, ako jeho obálka opúšťa jeho ruky a otvorená sa ocitá pred Georgom, ktorého meno je na nej napísané.
Nedelí sa s ostatnými o obsah listu. Nie je to potrebné. Mračí sa, nadáva a spomína akéhosi Alexeia. Hnev by sa dal krájať. Obálka sa zmenila na niekoľko kúskov papiera v momente. Obchodníkovi s cukrom by sa patrilo vybiť obrovské množstvo energie. Z nervozity začal znovu pojedať pečivo, až úplne zmizlo.
„Čo sa deje?“ Pýtala sa suseda Georga. Nemyslím, že ju to zaujíma, ale z nejakého dôvodu to chce vedieť. Nevyhovuje jej kolektív, alebo sa mi to len zdá?
„Jeden taliansky blbec mi posiela list, v ktorom mi oznamuje, že už so mnou obchodovať nechce. Vraj našiel dvakrát lepšie ceny. Klamár! A navyše podliak!“
„Prečo ťa to tak trápi?“
„Ako prečo? Ak nepredám nikomu, tak nič nezarobím a keď príde ďalší dážď a neopravím strechu, budem to môcť všetko zavrieť!“
„Požičal by som ti,“ znovu sa ozval dobrosrdečný Jack, „ale už som sľúbil inde.“
„Sľúbil si mne! Nezabúdaj na to!“ Neverím vlastným očiam pri skákaní očami medzi Jackom a Gretou. Vyzerá to tak, že sa mu dcérka veľmi nepodarila. Peniaze sú všetko. Prečo je tak veľa ľudí práve takýchto?
Peniaze, peniaze, peniaze. Vyzerá to tak, že Jack ich má a vie ich použiť. Nerád sa ich vzdá, ale musí. Nemá ale dosť pre každého. Zisťujem, že po peniazoch túži hlavne jeho dcéra Greta a brat George. A určite ešte niekto. Vyzerá to na hádku. Zahovorím to nejako. Ako? Jasné, záhrada. Trochu nevkusne skočím do diskusie.
„Pekná záhrada. Dobre sa o ňu staráte, pán záhradník.“
„Joseph. Bolo by to lepšie, keby namiesto silných dažďov boli prehánky.“
„Ale staráte sa a to je hlavné. Ste tu spokojný?“
„Na robotu som zvyknutý, len nezarobím toľko, čo inde. Na menšej záhrade zarába záhradník oveľa viac.“
„Ale tam vôbec nevedia čo s peniazmi,“ s úsmevom sa zamiešal pán domu.
„Záhradníkovi peniaze netreba, musíš šetriť mne na svadbu,“ pridala sa vzápätí do diskusie Greta. Ticho, úplné ticho a do toho pád taniera a pravdepodobne rozbitie na kúsky v kuchyni.
„Ako to môžeš povedať? Robí dobrú prácu a vidno výsledok. Nemôžeš mu brať peniaze len tak,“ začul som chyžnú, ktorá sa len tak objavila z ničoho nič. Ako blesk z čistého neba.
„Ale môžem, lebo potrebujem na svadbu a musím všetko zariadiť aj pre hostí, hudbu, jedlo a...“
„A kto by prišiel, ha? Si rozmaznané bláznivé decko, ktorému ide len o peniaze!“ Greta vstala a chcela sa pustiť do chyžnej, no tá ju veľmi ľahko hodila o zem. Zvláštny pohľad.
„Tak dosť, nebite sa tu. Už som sa rozhodoval, peniaze pôjdu Grete, sú už pre ňu pripravené.“
„Dúfam, že ma pozve,“ vyšlo od susedy. Blázninec kompletný. Už chýba len to, aby sa do toho pustil záhradník.
„Jack, rozmysli to ešte,“ požadoval od neho George. Ak sa neopraví strecha, príde sa o majetok. Druhá svadba je menej dôležitá. Ani sa dobre nepoznajú.“
Súhlasím s Georgom, tam by boli tie peniaze potrebnejšie. Povedať to ale nahlas? Hlasovanie, to by bolo riešenie! V tomto kolektíve by to ale bola hotová katastrofa. Všetci by hlasovali za strechu, ak sa nepletiem. Hádka pokračovala a argumenty lietali. Aj toho medveďa by bolela hlava, keby žil. Po dlhom čase sa ukázal Jack a jeho rozumný názor za všetky peniaze. Ľahnúť si a spať. Suseda sa pripravovala na odchod, no nezabudla sa popri tom pustiť do intenzívneho dohadovania s Gretou. Mary potichu dojedala. Jedlo bolo studené, ale nežiadala ohriatie. Očividne skromná a zvyknutá jesť naozaj dlho.
Neuveriteľný pokus o spánok. Neviem, koľko tu mávajú návštev. Posteľ príjemná, ale skutočné zaspanie je tak trochu nemožné. Krásne ticho strieda hluk. Nie hocijaký. Som v izbe sám, ale z horného poschodia počujem chrápanie. Koho, to neviem, ťažko sa to určuje a veľa stlmil strop, ale... aj tak sa to nedá dobre vydržať. Prevaľujem sa z boku na bok a robím z vankúša ďalší strop, ktorý by tie zvuky stlmil čo najviac. Minimálny výsledok, ak je vôbec nejaký. V mysli si predstavujem pílu v čase, keď je tam najviac ľudí a každý človiečik sa ponáhľa. Tá suseda to nemohla byť, už odišla. Asi ani iná žena by nemohla chrápať práve takto, musí to byť niektorý chlap. Do izby vtrhla Donna. Rozrušená, smutná a aj v tme úplne bezradná. Chyžná ako sa patrí, schopná všetkého. Teraz ma začala ťahať z postele. Naliehavé. Ak by mala so sebou vedro, použila by ho.
„Vstávajte, vstávajte!“
„Čo sa robí? Horí?“
„Pána Jacka niekto zavraždil!“
Vyskakujem na nohy, na pyžamo dávam sveter, ktorý síce nebol môj, ale zato bol z neznámeho dôvodu na dosah ruky a idem za ňou. Vedie ma hore schodmi, potichučky našľapuje, kým moje kroky naozaj počuť. Jack leží v posteli. Mŕtvy, s rukou na krku, z ktorého pomaly vytekala krv. Bola všade a vytekala pomaly len preto, že sa veľká časť dostala do perín. Nevrhol som sa k obeti. Vidím v miestnosti vraha. Možno. Vedľa seba vidím všetky ženy, s výnimkou susedy, Georgea a Jacka, ktorý nehybnými očami pozeral na asi najnudnejšiu stenu v miestnosti.
„Kto ho takto našiel?“
„Ja som ho našla, iba pred chvíľou,“ so smútkom v očiach povedala chyžná, teraz už jediná Donna v dome.
„Nepohla si s ním? Bol presne takto?“
„Hneď som išla všetkých zobudiť. Najskôr Georga, potom Gretu a...“
„Ty si ho zabila! Ty fľandra hnusná, zabijem ťa! Zabijem!“
Kde nie sú dôkazy, iba zločin, tam bývajú citové obvinenia. Niekto za to môže a vinníka treba nájsť čím skôr. Greta zaútočila slovne na Donnu a tá jej to štipľavo vrátila. George sa ich snažil rozdeliť. Zúril a nebolo sa čomu čudovať, niekto mu zabil brata.
„Ako dlho... ?“ Prehovorila roztraseným hlasom Mary. Prvý krát, čo ju vidím niečo povedať. Na to, aká je malá a tichá, má neuveriteľne hrmiaci hlas. Pripomína niekoho, kto dokáže a je zvyknutý hovoriť celé hodiny, ale teraz je ticho. Dobrý dôvod? Hra? Veľká zmena v živote? Stratégia na oklamanie?
„Nie som na to špecialista. Má hlbokú ranu na krku. S takou ranou nemohol hovoriť ani nič urobiť. Môj odhad je vlastne nemožné povedať. Zbledol, ako každý, kto zomrie. Pre veľkú stratu krvi ale o niečo rýchlejšie.“
„Hodina? Dve?“ Zamiešava sa brat obete.
„To naozaj neviem, ale mohlo by to byť tak. Určite menej ako päť hodín, presnejšie to neviem povedať.“
Kým prezerám mŕtvolu, došiel záhradník. Spal a Donna ho zobudila. Prestalo chrápanie. Pozerá na obeť s rovnako neveriacimi očami, ako my všetci. Mal by som vyspovedať všetkých a logicky prísť na to, kto je za tento ohavný čin zodpovedný. Poznal som Jacka. Možno nie veľmi dobre, ale určite dosť na to, aby mi bolo za nim smutno. Ako detektív mám byť nestranný. Neviem, kto zabil môjho priateľa. Ktokoľvek to ale bol, dostane sa pred spravodlivosť. Ak to nedobabrem. Chrápanie. Prečo chrápe? Vlastne to je viac na lekára otázka, ale ak by on zabil Jacka a zaspal, nikto by ho normálne neupodozrieval. Ktokoľvek zavraždil Jacka, mohol rátať s chrápaním záhradníka. Nedostal som sa s tým nikde, ale aspoň niečo. Nechávam si to zatiaľ pre seba.
„Zaradom sa spýtam na alibi. Nájdeme motív, nájdeme aj vraha. Všetci dúfam súhlasíte.“
„Mňa sa nikto nič pýtať nebude! Ja som ho nezabila. Si slepý? Zabila ho ona, aj s tou jej debilnou sestričkou!“
Ach, Greta, ty si ale človek. V duchu rozmýšľam, či by nebolo lepšie začať práve ňou. Donna poznámku prijala a dala Grete také temperamentné zaucho, že by ju každý gentleman hneď dvíhal zo zeme. Gentleman som, alebo sa snažím byť, ale takej hlúpej husičke ruku podať neplánujem. George z nej tiež nebol nadšený, ale ruku jej podal. Dvíha ju a mračí sa zároveň. Vraj muži nedokážu robiť dve veci naraz.
„Môžem začať s tebou, Donna? Len dve otázky, čo máš s Jackom spoločné a kde si teraz bola?“
„Pricestovala som iba nedávno a našla som prácu. Jack ma zamestnal a rozumel mi, som mu veľmi vďačná. Po zotmení som skončila všetky práce a išla som si na hodinu odpočinúť. Potom som prišla za Jackom.“
„Aký si mala k tomu dôvod?“
„On... my...“
„Ty suka! Vyšklbem ti oči!“ Ty zasraná...“
„Tak dosť. Gentlemani, prosím vás, môžete Gretu niekde zavrieť? Nerád navrhujem niečo takéto, ale bude to asi potrebné.“
Joseph a George sa pustili do roboty. Urobiť niečo s neposlušnou a agresívnou dcérou nie je ľahké. Pokynul som Donne, aby dokončila vetu. Hovorí ťažko. Vrátili sa muži a z nej pomaly vychádzal dôvod návštevy.
„Má trochu pravdu, som taká ako povedala. Niekedy chodím za ním, pretože nemá manželku. Páčim sa mu.“
„Domáci pán s chyžnou. Uveriteľné to je, si naozaj pekná. On ťa požiadal, aby si prišla aj dnes, keď sú hostia?“
„Nežiadal ma. Sme tak dohodnutí, chodím za ním takto v štvrtok. Je to pracovitý muž, potrebuje trochu uvoľnenia a ja potrebujem strechu nad hlavou, jedlo a samozrejme peniaze. Mala som ho rada, ale neľúbila som ho.“
„Si úprimná, len málo kto by sa s týmto zdôveril. Myslíš, že by ťa vyhodil, keby si za ním nechodila?“
„Doba je zlá a viem, že obchody dobre nejdú a aj preto pracujem čo najlepšie, aby ma neprepustil. Je tu ale ešte iný dôvod.“
„Aký iný dôvod?“
„Mary.“
Matka a dcéra? Nie, to nepasuje, vekový rozdiel je medzi nimi príliš malý. Donna môže mať tak dvadsať šesť až dvadsať osem, Mary je už určite dospelá.
„Ste príbuzné?“
„Sme sestry. Obidve sme vyrastali bez matky, ďaleko od Anglicka. Sem sme len prišli. Som pre ňu zároveň sestra, kamarátka i niečo, čo by sa dalo nazvať mamou.“
„Je to tak?“ Spýtal som sa Mary, ktorá len smutne pohla hlavou. „Vedia ostatní, že sa takto poznáte?“
„Áno, vedia.“
„Ty si ho nezabila. Alebo áno?“
„Samozrejme, že nie. Som veľmi vďačná, že nás prichýlil. Nie každý bol taký.“
„Len tak, pre zaujímavosť, čo si robila predtým?“
„Snažila som sa prežiť. Bola som na rôznych miestach. V továrňach, na poli, na lodi a mala som aj také práce, o ktorých nechcem hovoriť pred Mary.“
Mary sa púšťa do plaču. Neviem presne čo ju ranilo, ale dobrý tip by bol to, že v svojom veku už vie o týchto prácach, ktoré musela Donna podstúpiť.
„Dobre teda, nateraz stačí. Kto bude ďalší?“
„Mary pôjde,“ nahovárala mladšiu sestru. „Nemáš sa čoho báť, len povedz pravdu.“
Donna sa zodvihla a jednoduchými pokynmi bez slov presvedčila Mary, aby sa posadila na jej miesto. Drevená stolička, nízka a nie veľmi pohodlná. Mohol som ju spovedať hocikde, nebolo potrebné presúvať sa, ale nepovedal som ani slovo. Mary poslúchala na slovo. Vlastne nie na slovo, ale na pohnutie rukami.
„Takže, voláš sa Mary, je tomu tak? To je... veľmi pekné meno.“ Začínam jednoduchou otázkou a čakám na odpoveď. Stále čakám. „Si Mary?“ Ponúkam jemne skrátenú otázku, ale odpoveďou je len neprítomný pohľad. Slzy jej po tvári netečú, no šťastne nevyzerá.
„Nemusíš sa báť,“ povzbudila ju Donna. „Nič sa nestane. Alebo sa ti nedá hovoriť?“
„Asi by sme to mohli odložiť, porozprávame sa neskôr, dobre?“
„Mám lepší nápad,“ zapája sa znova Donna. Hovorí ku mne, no hlavu presúva smerom k Mary. „Stala sa tu vražda, niekto dôležitý zomrel a ty k tomu môžeš niečo povedať. A vieš čo? Podľa mňa si ho zabila ty. Dokáž mi, že sa mýlim? Dokáž to! No tak, nehádž tie smutné očká a povedz niečo. Alebo si už zmierená s väzením? A čo takto mašľu okolo krku? Tak zaspievaš?“
Najneuveriteľnejší rozhovor medzi sestrami v mojom živote. Jedna vyzerá ako zabijak, druhá by sa najradšej zakopala pod zem, ale nemôže nájsť lopatku. Trochu to prehodnocujem. Neviem, aké práce mala Donna predtým, ale nech to bolo čokoľvek, bola to okrem iného aj práca s ľuďmi. Taká, akej sa venujú tie zvláštne typy ľudí, ktorých takmer nikto nechápe.
„Neviem, či bolo potrebné takto ju postrašiť.“
„Ale bolo. Môžete sa jej pýtať.“
Vraj sa môžem pýtať. Dobre teda, spýtam sa, ale niečo mi na vzťahu týchto žien vôbec, ale naozaj vôbec nesedí. Cítim to. Neviem presne čo, ale myslím, že sa niečo tají.
„Tak dobre. Mary, nemusíš sa ma báť. Povieš mi niečo o sebe? Prvá otázka, voláš sa Mary?“
„Áno.“
„Výborne, si statočná. Máš aj priezvisko?“
„Giardiniera.“
„Zaujímavé, si z Francie?“
„Áno, ale meno je z Itálie.“
„Pekné. Tak trochu neviem, prečo je dievča s Italským menom z Francie v Anglicku.“
„To vysvetlím potom ja,“ znovu skáče Donna do rozhovoru, „pýtajte sa jej na niečo iné“.
„Ale mňa to zaujíma vedieť od nej. Takže Mary, prečo ste teraz tu? A ako ste sa sem dostali? Obidve spolu, predpokladám.“
„Áno,“ vychádza z mladučkej ženy a čakám na niečo ďalšie. Márne.
„Áno ako ste spolu? No dobre. Teraz mi môžeš povedať, prečo ste práve tu.“
Sklopená hlava a jej staršia sestra mi znovu vysvetľuje, že bude lepšie, ak to vysvetlí ona. Mám ten hlúpy pocit, že robím niečo zle. Idem na to z nesprávneho konca. Som v malej miestnosti, ktorá slúži ako spálňa. Vedľa mňa je Donna, Mary, George a Joseph. Ešte k tomu Jack, ktorý sa ale vôbec nehýbe. Skláňam sa k rane. Najskôr som si myslel, že to bol nôž. Rana je ale príliš veľká. Niečo ostré to mohlo spôsobiť, no nemalo to takú čepeľ, ako nôž. Čo to ale môže byť? Samozrejme ma napadlo prezrieť okolie, či sa niekde nachádza zbraň. Nikde ale nie je ani stopa. Krvavá stopa, to by bolo, ale nikde nie je.
„Videl niekto nejakú zbraň? Niečo od krvi?“ Mlčanie. Podľa očakávania. Pozriem na Donnu, ktorá tvrdila, že prišla do izby ako prvá. Ani tá nič nevidela. Nech to urobil hocikto, zobral zbraň so sebou.
„Keď zistím, kto to urobil, tak ho vlastnoručne zabijem!“ Vyziapol z ničoho nič George.
„To je ono. Nie každý nás počuje.“
„Nechápem, čo chceš s tým povedať.“
„Choď a doveď sem Gretu, možno ona bude vedieť niečo o zbrani. Možno si niečo všimla ona.“
George sa vydal po Gretu a zanedlho boli v izbe obaja. Nenávisť medzi Gretou a Donnou, ktorá robila chyžnú, bola naozaj obrovská. Dala by sa krájať. Ani Greta ale nevie nič o zbrani.
„Takže máme mŕtveho a nemáme zbraň. Zobral niečo ostré, pichol sa do krku, zaniesol ju niekde ďaleko, ľahol tu a vykrvácal. Možno cestou pokosil trávnik, nariedil víno a navštívil toaletu.“
„Riško ako môžeš niečo také vysloviť? On taký nebol!“ Ozvala sa Greta, znechutená a nie celkom chápajúca situáciu.
„To je sarkazmus. Samozrejme, že sa nič také nestalo, ale postupne to skladám dohromady. Niektoré kúsky skladačky ale stále chýbajú. Hlavne zbraň. Čo by asi urobil vrah? Ak by som ho chcel zabiť ja, zasiahol by som ho do krku a zbrane by som sa rýchlo zbavil. Ako sa jej ale zbaviť? Nejaké nápady?
Zaradom sledujem pol tucta tvárí, vrátane Jackovej. Jediná, ktorá sa nehýbe a nepotí. Niektorým sa venujem viac, ako iným. Zvlášť Grete. Prišla, odišla, znovu prišla a stále sa mračí. Oprávnene. Využijem to.
„Greta? Ty si myslíš, že je vrahom tu Donna. Čo myslíš, kde by dala tú zbraň?“
„Ako to mám vedieť?“
„Len tak, prvé čo ťa napadne.“
„Pod posteľ?“
Pod posteľ by som to nedával, iba ak by som sa šialene ponáhľal. krčím sa a nazerám pod posteľ, no okrem... kde je prach? Nevidím ho. Neuveriteľne čisté.
„Donna? Ty upratuješ aj pod posteľami?“
„Áno, snažím sa udržať čistotu.“
„Zaujímavé. Ak by si ty niekoho chcela zbaviť, bolo by to určite precízne. Tak, že by si to nikto nevšimol. Veru áno, niečo mi na tej tvojej usilovnosti nesedí. Niečo sa stane a ty si na mieste prvá a pripravená na všetko. Prídeš, zavraždíš, všetko v okamihu upraceš a hneď na to začneš budiť ostatných.“
„Ja som to určite nebola, nemám dôvod. Som tu šťastná!“
„Ale bola si to ty! Ty suka! Zavrú ťa a budeš hniť do konca tvojho...“
„Heeeej, pomaličky. Dcéra zavraždenej a chyžná sa neznášajú. Na to môže byť dôvodov viac. Ty, Greta, okamžite súhlasíš so všetkým, čo môže Donnu nejako ponížiť alebo ideálne dostať za mreže. Alebo horšie. Zaujímavá horlivosť. Takže Donna upodozrieva Gretu, Greta upodozrieva Donnu. Výborne, tu to začína byť zaujímavé. Joseph, čo si o tom myslíš?“
Všetky oči sa pozreli na neho. Nikto nečakal, že ho spomeniem. Znovu a znovu povzbudzujem, aby sa vyjadril. Nehovorí ale vôbec nič. Vidím strach? Nie, strach to nie je, skôr rozospatosť. Vstával ako posledný. Navyše nemá veľké pochopenie pre vraždu. Tichý, pracujúci v záhrade. Dostatok času na vymyslenie akejkoľvek zaujímavej vraždy. Okrem toho asi nevie, kto som.
„Mohol si to byť bez problémov ty. Tráviš čas v záhrade, ale aj tak ti je jasné, že sa tieto dve neznášajú. Mohol si toho využiť. Kto by už len podozrieval záhradníka? Záhradníčina nie je len o prechádzke po záhrade. Je to drina. Práca s rukami. Myslím, že máš dosť sily a šikovnosti na to, aby si niekomu vrazil nôž do krku. Alebo čo to bolo.“
„Ani ja ale nemám dôvod a určite by som nikoho nevraždil. Mne náladu pokazí už málo čo a som so svojou prácou spokojný.“
„Ale chcel by si zarábať viac, môžeš to povedať otvorene.“
„Kto by nechcel? Peniaze si ale odkladám, lebo ich nemám kde použiť. Už mi nič netreba.“
„Zaujímavé. Hovoríš, že odkladáš a zároveň nič nepotrebuješ. Pôsobíš na mňa ako taký tichý, pokojný človek. Povedz mi, kto z týchto dvoch mohol skôr zabiť Jacka?“
„Určite Greta, chyžná je milá a jej sestra tiež.“
Zhŕňam dohromady to, čo viem. Niečo uniká, neustále ostáva neobjavené. Ale čo? Niekto je vrah a nechce sa prezradiť. Jack je mŕtvy, zavraždený. Niekto ho zabil a má na to dôvod. Ak sa spýtam, kto ho zabil, každý povie nie. Niekto ale klame. Ale kto?
„Povedz mi niečo o tvojej práci. Čo si robil tieto dni?“
„Počasie nie je veľmi dobré, ale keď som mohol pracovať, tak som pracoval. Tulipány ako v Holandsku potrebujú trochu opatery a tiež som strihal živý plot. V tomto období rastie a stráca svoj tvar. Musel som ho ostrihať.“
„Bol si niekedy v Holandsku?“
„Nie, nebol som.“
„A poznáš nejakých záhradníkov, ktorí majú v tomto mestečku holandské tulipány? Alebo s nimi majú vôbec niečo spoločné?“
„Nie, nepoznám.“
„Ďakujem, na teraz mi to stačí. Ešte niečo by som ale chcel. Nie len od teba, ale od všetkých. Donesie mi niekto nožnice na strihanie živého plotu? Napríklad ty, Greta, môžeš mi ich doniesť?“
„Ja? Ja nie som žiadna slúžka!“
„Tak teraz na chvíľu budeš.“ Okamžite ma napadlo, že som si to mohol nechať pre seba.
„Nebudem!“
„Dobre teda. George, môžeš ísť prosím ťa po nožnice?“
George odchádza. Naštvaný. Neviem, prečo mi ešte neskočil do reči. Aj to je zaujímavý človek. Možno je to intuícia, ale myslím, že práve nožnice prinesú viac svetla do tohto prípadu. Ostré, pre živý plot smrteľné. Vďaka nožniciam možno urobiť v plote poriadok, prípadne ho úplne zničiť. Podľa nálady. To isté dokáže určite aj s ľudským telom. Tiež som kedysi zostrihával plot pri svojom dome. Tá čepeľ by mohla byť naozaj nebezpečná v skúsených rukách. George sa nevracal.
V ruke držím nožnice, ako za starých čias. Miestnosť preplnená ľuďmi, so skriňami, kvetmi, veľkým stolom a posteľou. Aktuálne obsadenou. Hovorím Maryno meno. Mladá žena, výrazne vystrašená, otvára svoje pekné ústočká, ale nemá čo povedať.
„Skúsme si to tak trochu precvičiť. Zober tieto záhradné nožnice a skús ich použiť ako zbraň.“
„a...“
„No tak Mary, skús to.“
Nahováram ju, ale tá sa zdráha. Nadväzuje očný kontakt so sestrou. Netreba byť génius na to, aby bolo vidno, čo po nej požaduje. Je to volanie o pomoc.
„Ukážte to sem,“ povedala Donna a schmatla do ruky nožnice. Ťažké nožnice bez problémov udržala v jednej ruke a ukázala, ako by ich použila na obeti.
„Výborne. Kto bude ďalší?“
George urobil to isté. Aj on ich zobral do rúk a ukázal to. Záhradník tak isto. Práca s nožnicami mu bola známa, ale vraždenie ľudí nožnicami očividne nie. Rozmýšľam, kto je vrahom. Napadajú ma rôzne mená. Rana je ale iba jedna. Logicky ma napadá Greta ako prvá. Pes, ktorý šteká, nehryzie. Je to tak aj s ľuďmi? Niekedy áno, ale nie vždy. Druhá podozrivá osoba je záhradník. Mohol to byť on? Nemá motív, no nožníc sa nebojí. Ak mám istotu, že je rana spôsobená nožnicami. Mary je oriešok, vyzerajúci placho a jej sestra dokáže všeličo. Prečo by to ale robila?
Ostáva George. Kvôli peniazom sa dostal k stratám a peniaze potrebuje. Taktiež ho to poriadne naštvalo. Zabil by ale svojho brata? Bol by to dostatočne silný dôvod na vraždu?
„Ja to skúšať nebudem, nikoho som nezabila!“
„Skús to. Nemáš čo stratiť.“
„Neskúsim to!“
„Tak sa teda všetci zhodujeme, že si to urobila ty. Vlastne ešte nie všetci. George, ty si čo myslíš? Kto je pravdepodobnejší vrah? Greta, alebo Donna?“
„Ja do toho nechcem zasahovať.“
„Je mi to jasné, len som zvedavý na tvoj názor.“
„To chápem, ale aj tak na to nepoviem vôbec nič.“
Prechádzam sa po miestnosti, hľadám nejaký detail. Niečo, čo si vrah nevšimol. Určite niečo zabudol. Keď už vraždil, tak mal na to dôvod. Ale aký? Všetko sa točí okolo peňazí. Nejako to musí súvisieť.
„Vie sa niekto dostať k jeho peniazom? Kde ich má schované?“
„Trezor má hneď pri pracovnom stole, pod tou hŕbou papierov.“
„Ďakujem, Donna, len tak pre zaujímavosť, ako to vieš?“
„Utierala som na ňom prach. Teraz je tam ale veľa papierov a nechcela som ich presúvať, aby sa niečo nestratilo.“
„Bol ten trezor otvorený niekedy?“
„Áno, niekedy áno.“
„A náhodou nevieš, kde je kľúč?“
Donna berie do rúk stoličku, ukladá na ňu tri alebo štyri knihy a nahmatáva kľúč na skrini. Úplne hore. Trafila ho presne a s kľúčom v ruke bola za sekundu aj dole. Úplne potichu. Podáva mi ho do rúk, ale neberiem ho. Rovnako ako ona, aj ja vyskakujem na tú stoličku a na knihy. Som vyšší, vidím niečo málo z toho, čo je na skrini. Vlastne vidím to, čo tam vôbec nie je. Prach.
Žiadam Georgea, ako najbližšieho príbuzného, aby otvoril trezor. Bez dlhého rozmýšľania zobral kľúč a otvára ním trezor. Hlási, že tam nie sú vôbec žiadne peniaze. Ani tie určené pre Gretu, ani ostatné. Vnára sa mi otázka, ako je možné, že sa práve on tak dobre vyzná do peňazí svojho zosnulého brata. Ktokoľvek sa dostal do trezoru, zobral všetko. Kto by ale zobral hromadu peňazí? Niekto, kto ich potrebuje, alebo niekto, kto ich jednoducho chce. Ešte je tu jedna možnosť. Niekto, kto je dlhodobo slabo platený. Pozriem na záhradníka a ten skláňa hlavu. Ďalší pohľad na chyžnú, ktorá hlavu neskláňa a neuhýba pohľadu.
Jemne si to v hlave zhŕňam. Myslím, že by to mohol byť záhradník. Vrahom je záhradník, dosť neoriginálne. Nožnice, to by mohlo byť ono. Rana ukazuje, že by to mohlo byť práve nožnicami. Navyše je slabo platený. Mohol by to byť aj George, nikto nepotrebuje peniaze tak nutne, ako práve on. Prichádza o hodnotný tovar a jediný spôsob, ako ho zachrániť, je opraviť celú strechu v svojom sklade. To musí niečo stáť. Potom je tu Greta, ktorá mala peniaze prisľúbené, no je natoľko nepopulárna, že by mohla peniaze vziať a utekať s nimi preč. Taktiež je tu tá zvláštna dvojica mladých žien. Donna pozná všetko, všetkých a úplne potichu dokáže nemožné.
Jej mladšia sestra vyzerá byť nevinná, menej šikovná a tichá. Dobre to hrá? Alebo nie? Ak by ale naozaj bola tichá a závislá na svojej sestre, mohla by ju ovládať. Napadli ma preto dve možnosti, alebo ju Donna nejako prinútila, veď by to na ňu nikto nepovedal, alebo sa chce od Donny odtrhnúť a putovať svetom sama. Na to sa jej peniaze veľmi hodia. To všetko ale závisí na tom, že peniaze ukradol ten istý človek, ktorý zabil Jacka.
„Kto z vás poznal Jacka najlepšie?“
„Asi ja, boli sme spolu často a poznáme sa od malička,“ odpovedá George. Všímam si vek. Mohli mať tak narovnako rokov. Odlišné tváre i postavy, George vyzerá silnejší v pravom slova zmysle, Jackovi asi viac chutila slanina.
„Mal nejaké vnútorné problémy? Trápili ho nejaké bolesti?“
„V našom veku je to už normálne, ale pokiaľ viem, tak sa na nič konkrétne nesťažoval. Občas bolesti chrbta, zubov alebo tak, nič zvláštne.“
„Donna, ty vieš o niečom?“
„Neviem, nikdy sa mi s ničím takým nezveroval. Poznám ho ako dobrého človeka, úprimného. Myslím, že ak by ho niečo naozaj trápilo, tak by sa o to podelil.“
„Mary, ty tu máš určite nejakú úlohu, je to pravda?“
„Áno.“
„Môžem vedieť akú?“
„Záhrada a dom.“
„Joseph, pomáha ti Mary v záhrade?“
„Áno, pomáha. Musím ju pochváliť, ide jej to skvele. Rada polieva a nebojí sa večného zápasu s burinou.“
„Bol niekedy Jack proti tomu, aby ti pomáhala v záhrade?“
„Nie nebol, tešilo ho, že tam pracuje.“
„Škrtám ťa z podozrivých. Zarábaš menej ako iní záhradníci, ale máš dobrú pomocníčku, ktorá s časťou prác pomôže.“
„Aj všade inde majú záhradníci pomocníkov a pomocníčky. Niekedy aj troch.“
„Všetko sa to komplikuje. Vitaj znovu medzi obvinenými.“
Greta do mňa pichla, ako do zemiakov, keď sa skúša ich uvarenosť. Stále som v pyžame a svetri, zvláštna kombinácia, možno tak trochu komická.
„Už vieš, kto je vrahom?“
„Myslím, že už áno. Jacka niekto zavraždil a už viem kto.“
„Kto to bol?“
„Donna.“
„Ty suka, vytrhám ti vlasy a rozbijem ti hubu ty špina! Špina!“
Nestíham sa diviť a Greta je plná svojej nenávisti umiestnená v neprirodzenej polohe na zemi. V bolestiach. Povedal som meno Donna a okamžite vyskočila. I padla.
„Vrahom je Donna, tá suseda. Nie je tu, prečo? Pretože si užíva ukradnuté peniaze. Navyše ak Jacka niekto zabil záhradnými nožnicami, tak to nebolo týmito. Nie sú od krvi. Musela doniesť vlastné a aj s nimi odísť. Krv sa dá kompletne umyť, ale na to treba čas.“
„Okamžite začneme konať,“ vyšlo z úst Donny. Tentokrát tej prvej. Pri opakovanej demonštrácií sily a obratnosti, ktorú má táto zvláštna chyžná, mi začína byť ľúto susedy.
„V podstate je to veľká irónia. V dome zomrel Jack Gardener. Záhradník v priezvisku. Podozrivý je George Gardener, obchodník s cukrom, no taktiež človek s priezviskom Záhradník. Dve sestry Záhradnikové z juhu, Greta Záhradníková a ešte Joseph, ktorého priezvisko síce neviem, ale má zaujímavú profesiu. Napriek tomu všetkému je vrahom niekto, kto nie je záhradníkom. Suseda.
„Ako si na to ale prišiel?“
„Potrebuje peniaze. Odišla až večer. Nejakým zázrakom sa dozvedela, kde je kľúč. Možno jej to povedala Greta, to neviem. Mohla doniesť so sebou práve nožnice na živý plot, aby to všetko padlo na záhradníka.
„Ale možno to nebola ona.“
„To zistíme, až keď ju nájdeme. Alebo je hlúpa a teraz je doma, alebo je v tomto čase už veľmi ďaleko.“
Obliekam si normálne šaty a žiadam Georga, aby išiel so mnou. Prešlo niekoľko minút a opúšťame dvere. Cesta do susedného domu je krátka, no aj tak by som ju rád nejako urýchlil. Rýchle klopanie som nechal na Georga. Som len do počtu a navyše tá Donna nevie veľmi dobre, kto som. Zaujímavé dvere, ktoré si budem ešte dlho pamätať. Biele a špinavé. Od blata. Ako sa tam dostalo, to sa celkom nevie. Vyzerá to ale tak, že sa už dávno nikto nedal na čistenie. Domov lenivcov.
Otvára pán v rozťahanom tričku. Nečakal návštevu. George sa pýta na Donnu, ale odpoveďou je iba poškrabanie za uchom. Nebolo potrebné predstavovanie, boli susedia. Poznali sa. Po chvíli zavolal pán domu na svoju ženu.
„Donna? Poď dole, niekto ťa hľadá!“
„Kto to je?!?!“
„George od vedľa a ešte jeden pán!“
„Povedz im, že nie som doma!“
Je hlúpa? Pravdepodobne áno. Aj keď neviem, čo by teraz mohla robiť, ak by bola skutočne inteligentná. Pravdepodobne by bolo najlepšie čo najskôr utiecť, ani domov nechodiť. Premiestňovať sa dá naozaj rýchlo, ak je k dispozícii veľké množstvo peňazí. Je ale tu.
„Môžeme ísť hore za ňou?“
„Odkázala, že tu nie je. Nemá chuť rozprávať sa.“
„To plne chápeme, ale stala sa taká dosť nepríjemnosť. Viete, niečo dôležité bolo ukradnuté a musíme vypočuť aj ju. Potrebujeme si len na pár minút s ňou prehodiť reč.“
„Nemal by som Vás pustiť.“
„Ide o Gretu. Stratilo sa jej niečo na svadbu a musíme to nájsť čím skôr.“
Zanedbaná izba, vymenená voda v dávno mŕtvych kvetoch a dualita strachu a nenávisti. Sedím na poškodenej stoličke, ktorú by šikovný chlap ľahko opravil a pozerám na Donnu. Je ticho, oveľa viac ticho, ako minule. George sa posadil vedľa nej. Oči mu horeli, ale snažil sa ovládať. Nechal hovoriť mňa.
„Vieš mi povedať niečo o Jackovi?“
„Čo chcete vedieť?“
„Nuž, otvorene. Rád by som vedel, čo si si o ňom myslela, keď si ho zabila.“
„Ja? Čože? Nikoho som nezabila! On je mŕtvy? Ako?“
„Trafila si ho do krku ostrým predmetom, pravdepodobne záhradnými nožnicami.“
„Ako si dovoľuješ!“
„Hovoriť pravdu? Vieš, som detektív. Vedela si to? Možno áno a možno nie, na tom veľmi nezáleží. Teraz ti odporúčam priznať sa. Možno budeš mať menší trest.“
„Ale ja som nikoho nezabila.“
„Tak nám povedz, čo si pamätáš. Bola si na čaji, čo sa dialo potom?“
„Rozprávali sme sa a potom som išla domov.“
„Môžem vidieť tvoju kabelku?“
„Iste, tu je.“
Prehrabávam sa. Zaujímavé, to je až taká hlúpa? Neočistené nožnice tu boli. Alebo niečo úplne iné. Vražednej zbrane sa zbavila, ale na krv si pozor nedala. Papiere od krvi, zrkadielko tiež.
„Usvedčujú ťa dve veci. Táto krv a tiež to, ako sa tváriš. Niečo tajíš, je to tak? Budem hádať. Peniaze.“
„O ničom neviem. Naozaj.“
„Takže sa môžem pozrieť pod posteľ?“
„Dobre, priznávam sa, ale nechcela som. Naozaj som nechcela. Chcela som len peniaze a myslela som si, že sa mi podarí zvaliť to všetko na chyžnú alebo na záhradníka. Tá ich Donna je šikovná a dokáže všetko, lebo je to mrcha. Záhradníkovi som to chcela sťažiť nožnicami.“
„Zabiť človeka preto, aby si získala čas?“
„Aj tak som ho nemala rada.“
„Zaujímavé, čo ťa k tomu viedlo?“
„On podporoval tie dve južanky.“
„Len preto?“
„Sú to vrahyne! Každý vie, že sú v Anglicku preto, lebo by ich zabili. Utekali kvôli vražde. Obidve sú rovnaké bosorky, nedá sa im veriť.“
„Čakal som niečo takéto. Chcela si urobiť podľa teba dobrú vec, dostať vrahyne z domu. Metódu si si vybrala naozaj zvláštnu. Vraždu. George, môžeme ju odviesť. Vlastne ešte jedna vec ma zaujala. Je tu jedna vec, ktorá môže odpísať pár rokov. Ak sa tu a teraz napíše priznanie. Moment, hneď to bude.“
Píšem niekoľko slov a robím čiaru, kde by sa mal urobiť podpis. Zdvihla sa a podpísala to.
„Tak, ďakujem. Tento text si kludne zober so sebou, pochybujem, že ti pomôže.“
„Aký to malo zmysel?“ Pýta sa ma George.
„Text? Žiadny. Ani čítanie medzi riadkami. Jack bol zavraždený z takého uhla, že by ho mohol zabiť iba ľavák alebo ľaváčka. Všimol si si, v ktorej ruke držala pero? Malé potvrdenie nemôže byť na škodu.“
Suseda vyzerala s putami naozaj príšerne. Tak jej ale treba. Som rád, že sa to podarilo vyriešiť. Vrátil som sa k rodinke, u ktorej som bol na čaji. Greta si to so svadbou rozmyslela a peniaze použil pán domu, odteraz George, na opravu strechy v sklade. Špeciálne som požiadal o krátky rozhovor Donnu. Zaujímal ma jej osud.
Bol som s ňou sám, bez Mary a ostatných. V pekných šatách bola očarujúca, aj keď jej osud bol doteraz naozaj škaredý. Povedala, že pochádza z južnej Francie. Pracovala tam ako herečka. Pri jednom predstavení jej niekto vymenil divadelný nôž za obyčajný. Skutočne zabila iného herca. Namiesto väzenia sa rozhodla riskovať a utekať. Aj vďaka hereckému talentu sa jej podarilo dostať do Paríža, kde sa stretla s Georgom. Požiadala ho o možnosť byť v jeho dome v Anglicku. Povedala mu príbeh, ale nestačilo to. Presvedčila ho ale potom, keď sa jej podarilo presvedčiť jedného významného obchodníka, aby súhlasil s jedným veľkým obchodom, ktorý sa pre Georga naozaj oplatil. Nepovedala, ako to dosiahla. Ani ma to moc nezaujíma, ale podarilo sa jej to. Celou cestou sa postarala o seba i o sestru a odkedy je v dome, každý je s ňou spokojný. S výnimkou Grety. Keď sa však zistilo, že vrahom je Gretina stará známa a nie Donna z Francie, aj ich vzťahy sa o niečo zlepšili.
Autorom dokumentu je Stanislav Hoferek. Na úpravách gramatiky, štylistiky a dejovej postupnosti spolupracovali ďalší ľudia, menovite Aďa Hanešová, Diana Kastiová a Petr Šimčík.
Táto kniha, spolu s ďalšími knihami a dokumentami, pochádza z Greenie knižnice. Greenie knižnica je internetová stránka, na ktorej sú literárne diela rôznych autorov. Klasické knihy na vytlačenie i elektronické knihy pre hardvérové čítačky. Greenie knižnica okrem toho poskytuje rozhovory s literárne nadanými ľuďmi (spisovatelia, administrátori knižných portálov), literárnu tému, blog a rôzne články o písaní formou návodov a ľahko prístupných informácií.