Milica Mikulová
Pred kým sa nehanbíte vyzliecť si košeľu? A pred kým zhodíte ešte viac? Ak poznáte ten pocit, stáť úplne nahí, no vôbec nie prázdni, s nasledujúcou zbierkou básní by ste si mohli rozumieť.
Texty s voľnou stavbou a jednoduchým, úderným jazykom vám predstavia svet, v ktorom je „všetko ako má byť“. Modrina v ňom nepotrebuje make-up, túžby už nechcú ospravedlnenie a láska sa tiež zaobíde bez vyznaní. Aj keď, komu z nás občas nenapadne spýtať sa: Ľúbiš ma? Naozaj zostaneš? Najťažšie na prirodzenosti je možno poznanie odpovedí.
Veľmi pocitové básne sa však nedívajú do očí len vnútornému, ale aj vonkajšiemu. Zatiaľ čo jeden človek sa pred realitou niekedy zdráha v objatí, on sám chce pre svet rázne zobudenie z pokrivených rozprávok. Možno by sa potom dýchalo ľahšie obom.
Niektorí dlho váhajú, či ísť s kožou na trh. Milica Mikulová túto dilemu elegantne obišla - prišla rovno bez nej. Dajte si pozor, aby sa nedostala aj pod tú vašu.
Obsah
|
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Možno raz uvidím tvoju tvár
…budem počuť tvoj hlas
Možno raz nebudeš viac sám
...budeme hovoriť o „nás“
Keď zavriem oči, stále čakám
...do izby vkročíš pohladíš mi líce
dúfam v úsmev
čo na tvár skočí,
...padnú mihalnice
chytíme ich medzi prsty
...želať si budeme
ja teba, ty mňa
...v láske splynieme...
Dotýka sa ma
ani keby mráz prešiel atómami môjho srdca
hľadím na nepoškvrnený sneh za oknom
ale každú vločku si nájde svoj pes
(biele nezostane ani svedomie)
a ja mám zrazu byť ten vodca
čo prejde pustatinou všetkých pozemských miest
hľadajúc nelogický pocit
ktorý som vyčítala z tvojich viet
čo si nikdy nevyslovil.
No zaťažko je pánovi opustiť svoju pevnosť
a ja viac nevládzem sama vstať a ísť
i keď viem, že ty si ten maličký čriepok
čo mal ešte do môjho života prísť
(pre úplnosť)
každý tvoj neviditeľný úsmev
všetky bozky vo vetre
vzbudzujú vo mne nádej
že /zrejme/ to skutočnosť je
Stále nerozumiem, ako sa to mohlo stať
pri všetkých bezpečnostných opatreniach
keď povedal si „mám ťa rád“
a tým zovrel srdce moje vo svojich dlaniach
Ilúzia včerajšieho rána
ma prinúti zajtra dýchať vzduch
bola to pre mňa veľká rana
keď uzatvoril si bludný kruh
/či trojuholník/
to nám však nepovedal nik
koľko kvapiek spadne z toho oblaku
na pomník
nášho životného zázraku
ako utopia sa ilúzie
zhorí nádej
...
tak ser na všetko a ešte nalej...
Snažím sa neveriť tvojim slovám
/že/ viac ti na mne nezáleží
svoje city ťažko schovám
čas zrazu prekliate pomaly beží
uzamknutá v sebe čakám
až prestaneš dýchať horký vzduch
a začneš ma ľúbiť tak
ako môže milovať len ľudský duch
bez hmotných abstraktností
bez krásy tela
bez rozprávkovej cnosti
tak milujem ja teba
Stále sa ti zdal
Svet ďaleký, plný krás
Všetkého (i mňa) si sa vzdal
A išiel na doraz
Za západom slnka
Našiel si
Čo netuší ani srnka
Zmizol si
Teraz klopeš na dvere
Ale kľúča už niet
Rozdelili sme si postele
Povedali toľko viet
A viac ťa už necítim
V duši mám plno iných snov
Veci sa zmenili medzitým
Ja som s ním a ty
...si s ňou
A skončil sa deň,
Keď chcela som len
Aby si ma miloval
Z môjho sna zas
Nevidiac nás
Ostala biela inovať
A snívať už viac?
Nehladiac na mesiac
Nemám chuť bojovať...
Ako Biele pierko
snáď z krídel anjela
lietam si povetrím.
Bez vytýčenej trasy, len tak...
miest na pristátie je však veľa
Nikomu neverím.
Plápolá oheň vo vnútri tela
žeravá láva srdce spaľuje
dávno mám všetko čo som kedy chcela.
Prečo mi teda tak strašne smutno je?
Západ slnka viac nič neznačí
len že som tu (bola).
A možno to všetko úplne stačí
ten pocit neúplnosti, keď všetkého je priveľa
neviditeľná ruka ma už k útesu tlačí...
ostáva len skočiť do rúk svojho anjela
Chýbajú mi
večery s tebou
keď túžila som
opíjať sa nehou
a ty si bol ako oceľ.
Neukovala som z teba žiaden zvon
čo ukončil by
túto rozprávku
len si tu proste bol
a mal všetko na háku.
Ja v pretvárke slov
som sa smiala
túžby horeli tmou...
Vtedy,
prvý raz som sa bála.
No už som bola prirastená k tebe.
Bez nádeje, beznádejne...
V presýpacích hodinách
S rachotom padá posledné zrnko piesku
Uvedomujem si svoju prehru
Ležím ti znova pri nohách
No posledný krát
Odbíja umieráčik tých nocí
čo boli sme „svoji“
Nemám viac silu k tebe vykročiť
je po krvavom boji
Srdcia rozdriapané.
Kľačíš
a plačeš
Pre to čo sme nemali
Hrali sa na priateľstvo
Ako deti hnevali
Zakázaná láska sa nekonala.
Dusili sme ju
Zámerne, zákerne
pretože sa nepatrí
Kradnúť inému ženu
A pobehlica tá, čo siahne na inej muža
Tak,
sme iba ja a ty
(nikdy my)
I keď tlie v nás túžba...
Nepriznaná láska v srdci škrtí červené krvinky
jednu za druhou ich chytá...pod krk
je ťažké dýchať ten istý vzduch
ako dýchaš ty
v žalúdku preciťujem všetky novinky
čo dostali sa mi do uší
trošku to vlastne aj tuším
ako žiješ dnes
...bez lží
čo hovoril si každý deň
s láskou
ktorú si ty cítil len
k nej?
vraj to tak všetko malo byť
môžete ma už však bozať v riť
keď viem až teraz
čo cítila som včera
V tieni jabloní spáva sladkosť našich chvíľ
keď si bol môj, ja Tvojou s prívlastkom navždy
Tancovali sme v kruhu víl
v čase nenávratnom
(nie však stratenom)
To nemá šťastie zažiť každý
dýchať ústami cudzími
kyslík však patril dvom
Opájať sa citmi silnými
život stal sa hrou
ktorú hrávali sme spolu
Ako jedno telo, jedno srdce, duch
Miloval si ma vrelo
teraz cítim v duši puch...
Možno sa mi chce plakať
Nad všetkým čo sme stratili
Alebo od radosti skákať?
napokon, sme to prežili
(bez ujmy?)
A zrazu
milujem už len spomienky na teba
Na Nás
Bolo to dávno, no som rada
Že dala som ti seba
Vtedy prvý raz
A ja
vlastnila som na sekundu práve,
Teba...
Znovu som prišla...
Bez krvilačných výčitiek
Opíjať sa s vervou
Dravej šelmy
tebou
Zo všetkých tvojich viet
mám vlhko
(nie len v oku)
Ver mi
bola som možno len kvet
Ale teraz...
Ber povraz
A zviaž ma!
Silno
k tvojim nohám
Som tvoja
Rada sa poddám,
pohrám
Toto telo
dávam ti ho
na posteľný oltár
Vychutnaj si rozkoš, ranné zore
Okús všetko,
mňa i seba...
Nehovor „milujem ťa“
to viac netreba
Pretože už patríme jeden druhému
Ako "nátierkový" chleba
Dostala som sa ti pod viečka.
Do lebečnej kosti.
Zjavne ťa to zlostí.
Pajedíš sa ako dieťa.
Vraj som dotieravá,
nedodržujem odstup od tvojho tela
Dela.
Pána s veľkým P
/V nohaviciach/
Vieš, že som ťa chcela.
Celého.
Dostala som sa ti pod rebrá.
Do ľavej srdcovej komory.
Zjavne ťa to hnevá.
Neustále hovoríš,
že nie som tá pravá.
Priveľmi hravá.
Dievčatko s malým d
smelá,
mladá na lásku.
STOP!
Už chcem len odpoveď
...na otázku
Ľúbiš ma??
A znova ticho.
Mŕtvo.
Čosi v duši kruto pichlo.
Kto sa pýta ten sa dozvie.
Hrozné...
Pravda bolí.
Viac už,
nie sme svoji.
Nečakaj ma na známom mieste.
Bude pusté.
Ako moje srdce.
Keď mi z neho nadobro vyschneš.
Žijem ja tu
a ty
tam
S rumencom v tvárí
sa tvárim, že
nič sa nedeje
Ale
Deje sa!
Nebesá
i zem sa stavajú
proti mne, tebe, nám
Peklom strašia
V tme
však nečujem Ich žalospev
Len cítim toľko preklínaný
odsudzovaný večný a prirodzený
hnev
Žijem ja tu
a ty
tam
Na oblohe žiadne chmáry
no v duši
žiaľ
Príšerne páli
ryje znamenie mi
hlboko do dlaní
Pači sa ti, keď trpím?
Keď v kŕči prosím?
O tvoje bozky!
V Úzkosti
Z tvojej letargie
Plačem
Srdce predtým živé
Hnije
„Osprostela si láskou“
V tej jednej prekliatej vete
Ktorá štípe v očiach
Škrípe medzi zubami
Si pošliapal všetko
Čo bolo medzi nami
Sama
Zahĺbená do teba
Hľadím
Do neba
Pekla
Za nami
Už netrúfam si hádať
Čo nás ešte čaká
Za poslednými,
ôsmimi dverami
chcem sa ťa dotýkať
túžim ťa cítiť
práve v tejto chvíli
až na večnosť
nekonečnosť
dýchať
cez tvoje pľúca
kyslík
túžba horúca
viac nemysli
len buď
so mnou
vo mne
zakotvený
doživotne
Bolíš ma!
Besne!
Skuvíňam
ako ranená srnka
Ako kvetina
bez slnka
Zdevastoval si ma!
Moju Dušu
Tie naše malicherné nezhody
Mučia
Hryzú
Vrčia
Mi do uší
.
Plačem
Srdce stále...
...búši
Hlučne
Krvilačne
Pýta si svoje
Tvoju lásku
Ranné zore
V objatí...
Ja a Ty
Nastal čas večere
Horúca.
Čaká.
Na stole.
Ale,
realita JE!
Taká...
bez Teba.
Osamotená sviečka
páli posledné molekuly
kyslíka.
Kvapky
zmrznutého neba
búchajú
na okenný rám
Nik z nás nevzlyká
A predsa
sme každý...
Sám.
V sebe.
Uzákonené pravidlá hry
Nedovolia,
mne,
ani Tebe
zaželať krásne sny
v spoločnom objatí
Niekde
medzi peklom a zemou
medzi mnou a tebou
je rozdiel mám rád a milujem ťa
medzi hriechom a slasťou
medzi ranou a náplasťou
a pri tom tak podobná veta
medzi zimou a letom
medzi pádom a doletom
-a predsa medzi týmto svetom-
no nie však rovnaká...
A ja už zrazu nie som tou,
čo som bola včera.
Neurčito sa mi lesknú oči.
Vonku je mráz
Taký ako v duši
Čo ostalo z nás?!
Možno trošku tuším...
Možno to aj viem
Viac sa mi nechce snívať ten sen
...O šťastnom svete plnom sedmokrások
O živote naplnených prvých lások
O splynutí dokonalých tiel
Viac nechcem dúfať v nápravu
Lepiť rozbité zrkadlo
Byť Pejkom v konskom záprahu
Milovať ťa bezhlavo
Dobiehať roky v popol rozpadnuté
Štopkať staré ponožky
Usmievať sa keď je srdce zamĺknuté
Premýšľať,
či si to mal byť TY
Skamenený výkrik ostal hlúpo stáť
Slová požul na drobné piliny
Nedalo sa na to viac pozerať
Ako sníva, že on je ten jediný
Kto vie šepkať i kričať správne slová
No hlasivky nezmenia dejiny
A ona...víla snová
Hovorila len samé kraviny
O pozemskom raji
Nebeskej láske
O hlave na vankúši
Až slnko zhasne
O veciach, čo sa nestávajú na ulici
… nechápala
Že o nich píšu iba idealistickí básnici
Tak otočil kľúčom vo vzdušnom zámku
Nechal ju kľačať pod oknom
Mal ju úplne na háku
… bola iba brakovou hrou
V polke skoku spomalili
Hľadali...
fiktívnu realitu
keď sa spolu milovali
nie vždy boli práve tu
Roky zlievajú všetky ich slová
do nesúvislého výkriku strachu
/Šepkané je klamané/
a ona
vždy odhodlaná
ľahnúť s ním do voňavého machu
No skok sa zmenil na pád
Bolia kosti zlámané
nepovedal „mám ťa rád“
srdce stalo sa kamenné
Kyslík ma dusí
práve keď sa mi nechce vzdychať
asi sa musí
za všetko dobré pykať
čakám až príde kus tvojho ja
chce sa mi míňať energiu na výhovorky hlúpe
kedysi patril mi aj bez urputného boja
ale teraz už...
nepotrebujem cítiť dotyky aj tak boli skúpe
fajn, kecám blbosti
chcem dotyky, bozky, sex
… a iné márnivosti,
čo dláždia cestu do pekla
stále som plná výčitiek a zlosti,
že nechal si
...ma samú
aby som sa vyzliekla
(z kože)
zašité ústa mlčia
v prihlúplom úškrne
naše srdcia láskou blčia
no nik to nepovie...
zo strachu pred tým druhým
a možno pred svedomím vlastným
vieš, nie som z tých krásnych bohýň
viem, ty nie si princom jasným
každú noc obcujú naše duše
100 rôznych polôh z Kámasútry
stovky kilometrov sa ľahko prekluše
(prstami po klávesnici)
tak už mi slzu utri
niekedy ma túžba po tebe mrazí
no ignorujem čo sa deje
lebo život sa tak rýchlo kazí
keď prichytím sa pri nevere
(TVOJE)
bozky na „kopečky“
silnejšie sú než je rum
po nich sedím dlho mlčky
zastretý mám (TEBOU) um
večernú rozkoš na drobné rozmením
cez deň ich hodím do fontán
že si tu (so mnou) si cením
tajuplný, „neznámy“ pán
kašlem na pravidlá o mlčaní pier
možno len cítiť kúsok teba
túžim byť naivná, neveriť v deň
len vychutnávať vôňu tvojho tela
vziať, čo mi nepatrí
tváriť sa nevinne
počítať bozky...raz, dva, tri...
vieš,
obaja sme na vine
Neverila som v lásku
A ty si ma naučil čosi viac
Za tmavých nosí nedívať na mesiac
Lež do živ(eln)ej tmy
A teraz city visia na vlásku
Dávno to nie sme my
Tvoju tvár mám
vmaľovanú v mysli priesvitnými farbami
telo sa trasie
si v diaľke sám
a ja by som chcela dotýkať sa ťa (nie len) rukami
vysloviť, ako rada ťa mám
Už nerátam každú chvíľu bez teba
Keď zabuchne sa okno
Zrazu mi ťa viac netreba
Pretrhlo sa súkno
Čo spájalo pľúca naše
Už stačí vykašľať všetok hlien
Vyhrabať sa z tejto kaše
Prebudiť sa v nový deň
Milica
Mikulová – Vyzlečená z kože