Život malého vtáčaťa zaujme. Možno aj tým, že sa na obálke nachádza kôň. Lásku ku koňom možno nájsť v niektorých básňach, no v prvom rade v samotnej autorke. Ak má niekto naozaj rád kone, je to ona.
Motivácia
každého človeka plynie z niečoho iného. V tejto knihe sú motiváciou
všedné dni i rôzne oslavy, Vianoce či narodeniny. Celá zbierka básní
je zároveň zbierka pocitov a názorov na najbližších. Ventilácia či
antistres, v prvom rade však otvorený pohľad na všetko smutné. Asi
každý človek sa stretol s rôznymi sklamaniami a aj preto je táto
knižka osobná. Slzy, strach a beznádej, toto všetko a mnoho viac sa
dá dostať do básní a uľaví sa tak nielen ženskej duši.
Niektorí ľudia boli pri autorke, keď nebol dôvod na úsmev a iní jej úsmev zobrali a nevrátili. Každým dňom človek dospieva, postupne stráca naivitu a aj tu platí, že výnimky potvrdzujú pravidlo. Život malého vtáčaťa je život dievčaťa (teraz už mladej ženy), ktorá si veľa vytrpela, ale nevzdáva sa a bojuje za svoje šťastie.
V Greenie knižnici vychádza kniha ako 29. publikácia a zároveň 5. dielo obsahujúce poéziu.
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
V neďalekom kríčku vtáča sedí
a dúfa, že život sa zmení.
Osud bol však krutý
a nedoprial mu šťastie,
preto stráca iskru a pomaličky tíško hasne.
Maličký anjelik tíško stál,
z blízkeho okienka pozeral.
Chcel by raz nemyslieť na svoj žiaľ
a splniť si sen, čo si vždy prial.
Potíšku stál a len si prial,
aby ho niekto miloval.
V deň, keď ma smrť zahalí do čierneho závoja,
neuvidíme sa už nikdy viac, láska moja.
Bude to deň, keď ma smrť vyslobodí od všetkého trápenia
a nebude vo mne ani kúsok smútenia,
zabudnem na všetky úskalia,
vypustím dušičku nad polia,
je mi to ľúto, priatelia.
Chcem kráčať lúkou neveľkou,
radovať sa s priateľkou,
chcem plakať pod brezou velikou
a odcválať s krásnou kobylkou.
Nechcem tu nechať anjelov
a polámať tak krídla mojich priateľov,
no chcem vrátiť čas.
Vrátiť ten prekliaty, dlhý čas
a nestretnúť nikoho, nikoho z vás.
Žiť si svoj sen, tak ako som vždy chcela
a neprežívať bôľ, ktorého je dnes tak veľa....
Slniečko smúti,
lúče sa lámu,
tvrdia, že ju ľúbi,
no myslím, že klamú.
Kratučký čas spolu strávili
a jeden druhému sa vzdialili.
Nechce ju vidieť dlhý čas,
no ona dúfa, že sa snáď ozve raz.
Ona ho ešte neľúbi,
ale raz určite chcela by.
On jej to vyčíta pohľadom,
takým jedovatým, ako uštipnutie hadom.
Úsmev sa pomaly stráca
a dievča s plačom odchádza.
Vietor buráca,
sneh sa vytráca,
niekto ma zrádza,
bude to hrádza,
ach, zatratená práca.
Úsmev je čaro, ktoré rozžiari každú dušičku
a pohladí ťa po líčku.
Tie najkrajšie sny ti praje tvoja hviezdička,
čo na teba hľadí z blízkeho nebíčka.
Víly von tancujú, niekoho tam hľadajú.
Sníčky ti povedia, na koho čakajú...
Uprostred noci hľadám cestičku,
nie veľkú, len takú maličkú.
Až ju nájdem, chcem spraviť krok,
tak mi s tým pomôž a ďalej so mnou poď.
Si ako mesiac, čo svieti na nebi,
si roztomilý plyšák na mojej posteli,
si ten, koho myseľ ma vždy presliedi,
si ten, čo mi srdiečko veselí.
Smutný je človek, čo má prázdnu dušu,
nie som smutná, len mám blúdnu dušu.
Je však niečo, čo ma drží nad vodou,
má to len človek, ktorý býva občas so mnou....
Hľadáš odpoveď v očiach a či v oblakoch,
ak ju nájdeš, budem z toho v rozpakoch.
Belasý lúč sa mi odráža na tvári,
čítaj hneď, kým sa ti úplne nevzdialim.
Hlboké oči vidím stále,
pohľadom zúfalým bodáš ma práve.
Nevyznám sa veru v sebe,
neboj sa nie je to v tebe.
V mojom srdci odohráva sa veľký boj,
ak získaš moje srdce, môj život je iba tvoj.
Púta ma strach, som v pasci.
Stojím na kraji tmavej priepasti.
Ľadový dážď sa mi na plecia leje,
v diaľke tej búrky sa niekto smeje.
Ten smiech mi sem vietor vial a vial,
v srdci mi zostal už iba žiaľ.
Nesnaž sa pochopiť, čo teraz cítim,
búrlivé more si v sebe zas vírim.
Ľadová kryha mi na hlavu padá,
už som v tej ničote úplne sama.
Nemôžem spať, som na dne,
kedy mi zo srdca kameň padne?
Opustil ma človek, ktorého som mala rada,
aj keď som ho nikdy, nikdy nepoznala.
Vyhasla iskierka, kúsoček zo mňa,
starký môj, prosím ťa, nevidím do pňa,
zošli mi anjelov, nech prídu aj po mňa.
Už si ma neraz slovami dojal,
aj keď si ma nikdy neobjal.
Slovo vie veľakrát pohladiť dušičku,
presne tak, ako bozk darovaný na líčku.
Slovom viem ublížiť, keby som chcela,
slovom viem potešiť, len neviem či veľa,
slovom viem zamotať, dokonca aj seba,
slovom neviem povedať, že mám rada aj...
Očiam sa strácaš, srdcu si zas bližší,
prečo nám táto púť cesty neskríži?
Je to len sen, ktorý sa ráno stráca,
napriek tomu sa snívať naozaj vypláca.
Stádo divých koní si cvála po stráni,
v tom ho niekto odreže od voľnej pláne.
Ja som tam s nimi, aj keď ma nevidíš,
som jednou z nich a to už nezmeníš.
Stádo sa vyplaší, ak ho vyrušíš,
nič sa však nestane, ak to neskúsiš.
Dúfaš, plačeš, no aj tak tušíš,
že skôr, či neskôr to stádo vypustíš.
Mať rád, neznamená milovať,
mať rád, znamená lásku darovať.
Mať rád, znamená lásku neskrývať,
len na to treba štipku odvahy mať.
Mať rád, znamená aj v citoch blúdiť,
mať rád, neznamená sa sľúbiť,
mať rád, však znamená aj ľúbiť...
Krásne sú tie chvíle, ktorých je tak málo,
hľadieť ti do očí, to mi za to stálo.
V studenom snehu som sa hrala,
aspoň som ťa trošku rozosmiala.
Cválam si krajinou a zrazu zistím,
že na niekoho neprestajne myslím...
Za láskou neukrýva sa vždy kráska,
tak ako za krásou neskrýva sa láska.
Očarí ťa výzor, no je to len maska,
čo každým dňom pomaličky, tíško praská.
Myseľ prekryla ti zakliata páska,
otvor už oči, nie je to zlatovláska.
Pohľad na krajinu von ma láka,
detičky stavajú tam snehuliaka.
Stiesnené priestory so školou ma mátajú,
ďalekú cestu mi za tebou zahatajú.
Spraviť chybu, to by som nechcela,
opustiť svoje sny, to by som aj smela.
Povedať ti pár slov, len to by som chcela,
väznia ma však obavy, ktorých je tak veľa.
Je toľko slov, čo povedať som ti chcela,
tých bezduchých slov je však veľmi veľa.
Prepáč mi, že som ťa ranila
a málo som sa bránila.
Chcem, aby si bol v živote šťastným,
kašlať na mňa, že blúdim nešťastím.
Chcel si môj život, tak ti ho dávam,
beznádejou si už aj tak iba plávam.
Darujem ti môj život na dlani,
nesmúť už a usmej sa očami.
Môj smútok a bolesť raz pominie,
aj keď moja láska nikdy nezahynie.
Tmavé noci počas splnu,
cítim, ako sa sem hrnú.
Kráčam v nich sama a hľadám svoj tieň,
v mesačnom svite sa stráca môj deň.
Hľadím z balkóna a lúčim sa s hviezdou,
čudesné otázky blúdia mi mysľou.
Život je sťa piesok, čo sype sa cez nohy,
ten môj si len bezcieľne pláva po mori.
Som ako krehký kvet, čo zamŕza na poli,
ľadový sneh mi chladí srdce plné bôle.
Dívam sa na svetlo, čo na stôl dopadá,
nevidím v tom zmysel už to tak vypadá.
Uprostred tmavej noci za splnu mesiaca,
celý môj život sa na ruby obracia.
Len za svitu uzrieš postavu medzi poľami,
čo dotýka sa snehu bosými nohami.
Chlad a zima temnia jej myseľ,
začína chápať, že jej život nemá zmysel.
Všetko, v čo verila, bol len ľudský výmysel,
všetko, čo spravila, nemalo zmysel.
Nie som človek, ktorý ti je priateľom,
som iba tvojím strážnym anjelom.
Úsmevom ti srdiečko hrejem,
preto sa tak rada smejem.
Teší ma tvoja dobrá nálada,
lebo vtedy je život paráda.
Anjel ti nikdy neprezradí svoje nadanie,
zistíš ho až vtedy, keď splní svoje poslanie.
A tým je splniť ti tvoje najväčšie prianie.
Milujem tie chvíle, keď sa spolu smejeme,
keď si navzájom na nervy lezieme,
keď si pohľadmi myšlienky berieme,
keď stvárame kraviny, ktoré len my chápeme,
keď sa v kuchyni inteligentne tvárime
a popri tom nezmysly tárame.
Úsmev zlatý,
rúčky drahé.
Záhradku nám ľúbi stále.
O kom asi vravím práve?
Pomocníkov verných má,
so slovami sa rada hrá.
Lúšti často krížovky,
tie vždy zvládne skôr než my.
Je to poklad, ktorý máme,
sto pusiniek jej hneď dáme.
Ešte božtek na líčko,
veď je naše zlatíčko.
Darujem ti ružičku,
nie veľkú, len takú maličkú.
V ruži je láska,
v ruži je svet,
nie som ja zlatovláska,
ja som ten kvet.
Čarovné miesto plné prianí,
zaplavia kvety nežnej jari.
Na stromoch vykúkajú púčiky,
pomedzi ne preletujú vtáčiky.
Tvrdíš, že si lenivý,
ale čo ak je tvoj život perlivý?
Zbrklosť, tú ti ešte zhltnem,
no nezodpovednosť - tú už odmietnem.
Uhundranosť, tou trpí azda každý,
nenáročnosť, tá ti tento svet dláždi.
Skromnosťou si možno že len pískaš,
niečím si však ľudí určite získaš.
Čarovné miesto plné lesných vôní,
ukrýva sa v horskej tôni.
Slnečný lúč odkrýva tajomstvá tohto miesta,
široko-ďaleko vedie len jedna uzučká cesta.
Popri tej ceste pobehujú myšky,
občas tu uzrieš aj roztopašné líšky.
Ticho rozlieha sa celým lesom,
keď sa však zotmie, pýtaš sa - kde som?
Čierna noc je nebezpečná v tomto raji,
divokí priatelia číhajú na jeho okraji.
Hory ťa zradia, ak kráčaš v ústrety pasci
a znezrady ocitneš sa na kraji priepasti.
Burcujúci dážď a vietor sú len chvíľu tieň,
čo otvára náruč v nasledujúci jasný deň.
Poznáš ten pocit, keď ťa niekto objíme,
a potom znezrady ďaleko odíde?
Poznáš ten pocit, keď sa vám stretnú pohľady
a obom sa hneď zlepšia pochmúrne nálady?
Keď sa ti úsmev vyčarí na tvári v období,
keď sa ti vôbec nedarí.
Čarovný úsmev, ten niečo ukrýva,
prečo tomu úsmevu odvaha chýba?
Malé sebavedomie to už tak býva,
každý sa bojí, niečomu vyhýba.
Zapadá slniečko cez farebné zore,
pod ním sa rozlieha majestátne more.
Toto miesto je plné krásnych vôní,
široko - ďaleko niet žiadnych tôní,
Občas tu slzičky nejeden z nás roní,
keď v diaľke zlatých lúčov uzrie stádo koní.
Uprostred noci svieti jedna hviezdička,
nie je veľká, je úplne maličká.
dáva radosť a rozžiari očičká,
jej láska nemá konca sťa tečúca vodička.
Je nežná ako ranná rosička,
čo pokrýva rozsiahle políčka,
je prítulná ako mačička
a ukecaná sťa roztopašná kačička,
občas ju z nás bolí hlavička
a vtedy pomôže už iba kávička.
Veru že áno, tenká je ako palička,
no stále je to naša jediná mamička.
Už len 4 dni, povedal si mi včera,
lenže to pre mňa bolo stále strašne veľa.
Krôčik po krôčiku sa vytráca nedeľa,
akoby to aj ona veru vedela.
Vidíš to dievča, čo sedí si v tráve
a vejú mu vlasy v tom vánku práve?
Pozri sa sem a usmej sa na ňu,
veď už jej očká radosťou nehrajú.
Prečo tu sedí a zimou sa chveje?
Je to tým, že sa s ňou niečo deje?
Hoci je ľadová, hreje svoje okolie,
hoci je smutná, radšej to nepovie.
Do básní vkladá to, čo ju vždy trápi
a dúfa, že jej raz to dobré život vráti.
Nemám strach veriť, no bojím sa sklamania,
môj svet je zvláštny a plný pátrania.
Bojovať so strachom, to sa dá,
ak sa s ním bojuje tak ako sa má.
Rútim sa do vecí, ktoré ma lákajú,
nevidím však riziká, ktoré ma čakajú.
Milujem slobodu a užívam si voľnosť,
lebo len s tebou jej mám naozaj hojnosť.
Často sa pýtam, či patrím medzi ľudí,
prečo tu ešte stále s nimi blúdim.
Možno radšej ujdem a budem hľadať veľa,
budem len dúfať, že nájdem samú seba.
Je toľko spôsobov, ktorými môžeme bolesť vnímať
a bezduchých dôvodov, prečo nám môže dokopy splývať.
Vidieť slniečko, čo usmieva sa v diali,
spomedzi múrov sťa stien v žalári
a ani necítiť, ako silno na vás žiari.
Byť ako vtáča uzavreté v zlatej klietke
a prirovnať sa k jednej drobnučkej smietke.
Prebdené noci ma tretí deň mátajú,
cestičku k oddychu mi stále hatajú.
Neplač už dievča, veď ty si ten obrázok,
čo každému vždy podá záchranný povrázok.
S úsmevom vydrž, to nekonečné učenie,
aj keď už nevládzeš a je to mučenie.
Mysli na hviezdičku, tú čo sem lákaš,
na ktorú niekoľko dní neprestajne čakáš.
Niekto sa bojí, keď uvidí pušku,
ja sa bojím, keď robím maturitnú skúšku.
Najskôr sa dovalí kamarát stres,
potom sa cítim jak zbitý pes.
Čokoládou si obalím nervy,
asi som stresant moje nervy.
Iveta Griešová – Život malého vtáčaťa