IN ILLO TEMPORE Jana Misekova Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Jana Misekova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Magdalena Biscova O knihe Ked sa Martin Heidegger pytal naco su basnici, nasiel odpoved, ze basnik je ten, ktory zakusa v nezdarnom nechranenost a privadza tak smrtelnikov na stopu bohov, ktori odisli. Basnik odomyka tuto „noc sveta“ tak, ze odomyka seba, nahliada aj temno bez nadeje, aby znova zachytil dejuci sa zmysel a odpoved v tapani po nom. Aby pochopil cas tmy ako sucast svetla a naopak. A naco je nam basnik v tento nudzny cas? „Cas noci sveta je nudzny, pretoze je stale nudznejsi. Doba uz je tak nudzna, ze nie je schopna vidiet chybanie boha ako chybanie.“ Obsah IN ILLO TEMPORE 1 O knihe 2 Ambivalencia 4 Stopy casu 5 Pokora 7 Ako leti dej 9 Sila chvile 10 Trpke pricastie 11 Skoro 12 Ked 13 Len 14 Miname 15 Nadej na dej 16 Posvetska 17 Vek casu 18 Tempo nalad 19 Postupnost 20 Ked spi Blanchot 22 Tok vety 23 Casi sa 24 Nepamat 25 Ked sa stane 26 Precitit casosvet 27 Sny same 28 Vlna trva 29 Pokym 30 Obcas 31 Naraz 32 Pycha napovie 33 V plynuti 34 Stred 35 Kym je byt 36 Rec 37 In illo tempore 38 V dychu tychto viet 40 Ambivalencia korene ducha miesto v umeni svet akoby akoby stvoreny vola po citeni zazitku chvile pise minuty i ked nie su mile casto nudzne a sive dive ambivalencie o vzniku skladby slov z chaosu ked stal sa tok rytmus versov znaky dob ked v nasich dnoch zacal chybat boh Kiez ziadnym slovom nesposobim nijake zlo ! Stopy casu Da sa povedat co bude zajtra? Je iste co bolo vcera? Za rohom ktorym caka mlaka z blata? Co dialo sa pred hodinou? Tak silny je ten tlak mat zivot a svet pod kontrolou Tak silna tuzba mat cas ovladat kam az ma zajst pohyb nechat sa tahat tlakmi v plynucich dnoch ako stopy kreslene pravidlom Ked volnou rukou taham cas nema pravitko beriem do uvahy vsetko oslobodena chvilou a ci strnulo nieco medzi slovom a cinom Nadalej sa v tom hybem len nateraz napisem: Nech kazdy skutok na zemi kazdy ako posledny je blazeny nadychom v stopach mojich pisiem V nich nemeriam nebudem nenamerala som len pozorujem, ze vsetko vo mne i nie je rovnako dolezite i nicotne tak isto ako vsetko ine a ze cas nie je otazka, ktoru by sme mohli my zodpovedat. Pokora Povedzte mi nieco, co mozem mat navzdy a nestratit Povedzte mi, ze mi patri kazdy nadych aj keby to bolo daleko od pravdy uz viem, ze iba odputanost nam dava silu milovat a milovat nie je vlastnit Tak v nezaujatosti prekracujem beznadeje a zufalstva svetskej lasky ano byvam sputana ale len momentami Tak povedzte mi nieco co mozem mat navzdy a nestratit Napisala som bolesti, ze ju neviem milovat, tak ako mna nemiluju ti, co nechcu pocuvat ked mi je do placu a tvrdia, ze chapu lasku Zarazia do mna klin strachu a ked nevedia ho vytiahnut tak odchadzaju Vztahujem sa k nim no zostavam omamena sebou bdiem tak ako snim a volam vas k sebe akoby ste nikdy neodisli: Pokora nikdy nepovstane zo slov, pouciek, ani knih iba z dni a citit inych Kiez by tak tie vlakna, ktorymi nas spaja mohli zhoriet ako tabak a ja len odfuknem ten dym Ako inak vysvetlim co nejde vysvetlit? Ved sa bojim, ked sa bojite Ved padam, ked sa vinite a ze sama uz nie som sebou Ked ludska forma pomaly vymizne, uz je len medzipriestor ako cakaren na bolestive tapanie vycitiek za zlyhanie A ked mysel chvilou stichne a ja tu chvilu stihnem vdaka vam som cestou, ktoru necha bolest ked zmizne Dakujem, ze citime to iste Ako leti dej V zahradach vcerajska v sere este drieme ci s dnom dnes priplava zahada. Denne zo strachu vstavam ci naucia ma pocuvat dazd Dnes v polosere oblakov som, akoby som vedela a nez sa znova spamatam obloha sa stmieva a sovy hlasia spanok peram slovam – slzam – stenam a tie male ciastocky dna poletujuc v mojich ociach vykypuju do sna Sila chvile Mam strach ked nenavist vyhrava Nenavidia iba slabi ti, ktori boja sa bat neveriac, ze snad mier dokazu najst domov v slobodach pokoja zahnat hnev v hmlach ak svoju mysel odzbroja a srdce nepolozia len do boja za chcenia inych co v slabej chvili zabudli, ze nie sme tak odlisni, ze nie sme iba vinni a nevinni ale aj medzi tym casto hmlisty do oci sype sa nam hnev cisty ako my sol do ran blizkym Casto v slabej chvili ked mame byt my ti silni Trpke pricastie Pasivne prijimam silokrivky diania splyvam s riadkami s cislami hodin Keby sa sama seba zdam ja ako medzerami casu chodim zabudla by som co sa mi prisnilo a to boli V sne nas cas nema ked dusa uci sa lietat nepodliehajuc telam nic viac nikdy nechcela Pricasto o tom spieva recou subezneho sveta Pricasto hladiac na svet akoby bola slepa Skoro Ciary na ceste miznu do tmy noc zvadza boj o posledny dotyk vyrazov plynucich medzi hory Niet slov tych co uzatvoria tento pocit do formy casu Niet versov takych co pamatou vyhasnu Skor ako kazdy z nich uvaznim do sveta hlasu Je nieco ako my Je cas a ty ked svet este spi trvala adresa chvil Skoro sa nam podari znova na nu dorazit Ked Budik odratava rana chvile pre radosti i straty cas suzenia tela, zmeny, cas na hriechy Naladujem sum sumenie sveta Ked park hladke povetrie spieva hmla zastiera ubytok hviezd nezbieha z cesty a pritahuje dalsie svety tmave neobozretne hravo rozpinave opojne ako letny den Ked zatrasu nami otrasy uz znova nic len otazky a odkazy nutna viera v smrt zvlastna zaluba pre frazy Hmla je prazdno ked plynuce nemozno zachytit do plna napit sa dna do dna zit do uplna ked stale este netusime ako blizko je nam sloboda Len Pondelok Utorok Streda Stvrtok Niekolko stvrtkov Niekolko cigaretovych papierikov Niekolko knih Niekolko spisov Ratame sa na dni Mysel na tyzdne Pamat na roky a plynieme Lahko Tazko Nikdy nie nijak vzdy nejako Nikdy nie nic vzdy nieco Miname Den ako minuta minuty Ako rychlo pominul lutostny kiez by chvilu dal este radosti nelipnu, plynu nase zivoty a my? Chceme si vyberat co citit V chvili, ty co cerpas silu z mojho smutku v zapadajucich hviezdach vidis den v lahkych vieckach citis sen prepadam dalej tomu, ze si tien mrak co visi nad hlavami co tuzi stat potope ich trapenia sa smiat Pomin! Pomin ako den! Odid ked pocitujem! Nadej na dej Cez oblaky presvitli nove otazky Nove luce ocakavania Nove predstavy o diani V listoch vetra V zasumeni sveta Novy nadych nech zaspieva Co bude? V novych krokoch hupe sa Smerom k nebesam Ved ak otvori dvere jeden usmev jedna veta preco cezen denne nehladiet na priepast co fiktivne deli muza od zeny od dospeleho dieta od cloveka zviera Co nas a nie len mna oddeluje od citenia? Laska nie je slovo Laska je veta sveta Laska je svet pre nas Posvetska Pricasto prazdno tym casom naplnit obsah do formy Patos ritualov nateraz stratili zmysel ich ukony a v nich topi sa podstata dejov Ako zovsednie dychov den co kedysi svatil nasu zem ako sucast bezneho rutinneho pohybu – tanca sprchy – ocisty spevu – hrania odovzdania dychu Ako pluca naplnit bez nadychu? Prazdno v rukach nas dvoch je sveta dej a v nom hlasno nevieme co nebude ale jasno v tom, co ubudne ak nase dlane prilis sebou sputane zabudnu hladiet na den Vek casu Z ticha rana zotrel zial tajomny okraj Hnev napisal dalsiu baj tahajuc do obav druzku svetla Len dazda opar a odznova je hmla Niciva pritomnost ako dar plavajuc hore znak vo vlnach bez obav bez vizie pokoja bez citu domova Hnev zbroj svoju ma No co ak utopi sa vo vire dychu v pase zakrytom stuhou ukryje dyku a na chvilku v pololahu tazkych oblakov ukryje pychu Potom vzlietne presiaknuty tienmi Co ak zostanu navzdy na tom istom mieste lebo svetla den a cas nepohli sa Je hmla odznova Tempo nalad Kazda poloha zivota v nalade svojej sa mota a zaujme nas tak, akoby sama svetom bola V kolobehoch tychto polosvetov, den s nocou sa objima v dni idu za svetlom v noci tma ich schyti zas Aky zivot dychava v tychto nasich dejinach? Pevne zviazanych kazdou mierou co urcuje dej nasich smerov Kam budeme sa upinat? Nalada v nasich dolinach skoro svetlo polotienov drziac nase lave rameno diktuje rytmus v tichych hodinach nasepkava hrdym nam ako byt ci nebyt sam kedy byt ci nebyt hrdina Postupnost Ostrim si hrany nelutosti do stratena aby nebolo vidno, ze nejake mam Lutost nie je sucit no ja sem tam prepadam myslienkam, ze kazdy potrebuje byt nacas tyran nacas obetou mat moc i bez moci stat sam pred sebou Tak ostrim si rany obetou a hadam, ze moc je sila byt ale pokora sila prezit a prijat, ze i v tych chvilach kedy byvam necitliva citim strach tlak - rovnaky prival, ktory ma rozkyva a odokryva co dusa v hlbke skryla no zaroven uci ma otocit sa nestat padat hladiet k tak prostym veciam, v ktorych vidim svet sa skryvat a ako sa dava raz chrbtom raz celom raz ruku podava no v jeho dlaniach sa odrazam ja Ked spi Blanchot Noc patri svetu ja patrim spanku no nevzdavam sa dna Ked vsak spanok zavola na to caro sna ako cinnost ktora slubuje mi usvit a cirost tak hladam dovod sa zobudit Spanok dava inak byt nuka nachvilu sa vzdialit cez trhlinu vasich tvari zabudnut ich vyrazy minuty co stali v nekonecnom dni Az do prebudenia nekonecna rozptylena spritomnujem noc aj ked placem zo sna aj ked v nom naha som a chodim bosa nebojim sa zostat Noc ma sen toho bdeleho posla ktory berie ducha hmote dna ktory prinavracia ku hviezdam moje snivajuce nahe srdce Tok vety Zacarovane listy sa hybu, vzduch mava im konarmi. Ako fauni ked chytia lyru, opriet sa do vetra, nech lutosti odidu do viru, niekam nech strachy odletia. Prosim len o chvilu  diania co zmysel ma, ako slova spred cinu co bodli posvatne vazby, ked hladali pricinu zmatenia zo sveta. Len prazdno na teraz, tak lahucko lahke jemne ako suvetia, co spievali o laske bratom, matkam, sestram. Kiez tak viem, sklamanie zo seba dalej niest na perach a nic nepovedat. Neochoriet len tak bez pochopenia. Ako lahko zabudnut zit zivot, ako tazko ked je srdcu clivo a pluca vo vzlykoch  dychaju tak plytko. Ked otazi zatylok a my pokorne sklaname sa v ticho. V tej tme tichosti prazdna nas nevyrusi nikto. V zlatom prachu posvatnych chvilok tychto tecie nami zivo Casi sa Znova vidim tvare ludi citim zivot hufy holubov v parku poletuju pera hladajuce hniezda oranzove hradby s rozlukou k slnku napev dovidenia v tom prislube je nadej Znova vitam tvare ludi chybal mi ich udiv udiv, ktory v nas cit budi tiche gesta, ktore pravda plodi z usmevu Trnava – mozaika sveta znova som tvoje dieta zivot znova tebou lieta nech jeho pohyb uz neminie ta! Nepamat Presiahol ma stret s burkou nulovy stupen sna celom krupobitiu ktore bije moju tvar Taku silu ma az polavit sa zda ako moznost jedina pre zore tohto dna Ked vietor zafuka strom listy rozohra nie je nic tak tazke ako my pod naporom svojho sna nie je nic tak lahke ako my ked lakame sa odovzdat a nepamatat az pokym chvila svoj ton dohra Ked sa stane Ked zacne zivot boliet stracame vieru ci hory vyrastu z hmly ci zvon dalsi den odzvoni ci vo svete su taki ako my v trapeni Ked spalime si ruku stracame nadej ci nas zivot pohne dalej ci spev vtakov este zaznie ci dycha pre pokoj nas priatel ci boh neuvaznil bolest v case kedy prisla na svet Ked neprichadza ulava hladame boha lebo slova stiahnuteho srdca su slova strachu Ked sa stane cosi v pohlade co nenavratne sklame nase duse bolave hladame postavu zo svetla, ktora podava nam ruku do tmy a miluje nas chape nase zloby slabosti i stony v ociach boha sme vraj vsetci dobri Precitit casosvet Slova odomkli co svet schoval ked sme hladajuc utechu milovali predstavu ked sme prilis slabi pre pravdu zabudli, ze rozum je len ostrov v nekonecnom mori Ked sme zabudli na gesto odovzdania ciny stedrosti a humor: usmev ako dielo, ktore zazne svetlo Zabudli sme let vtakov priestor medzi oblakmi a hlboke diery zeme Medzi nimi tam niekde v strede sme a vyberame si puta zabudame sa odputat a vabit ducha aby pristupil ku nam Zabudli sme, ze slova su tu aby odomkli co svet nam schoval Sny same Zadymila som strechu plynucimi snami V nich pisem po kriede tabulami basne, v ktorych ludskost zostava s nami, a ze vidim viac lasky, ze citim slova a nestracam ich su slobodne ako nadych Zvuky z parku patria neznamym poznam ich dialky Stratili sa davy co kricia nenavist Citit viac ulavy a blizkost plynie nasimi srdcami Tak tavi lad a straca tvare co smutia Lietaju vtaci a voda je vsade cista zivot ako krystal ziadne stromy nevytali dozivaju svoje dni s nami a medzi ich listami tak blizko svet zda sa mi hlboky a krasny plny v udive pokojnych chvil, ktore ustali stratenu nudzu Tak je to s nami Tak je to so snami Vlna trva Plynie plac z plnych oci ale nezjavuje sa uvazneny medzi srdcom a hrdlom lebo nie je dost radosti na slova kedze nejaky moj pocit sa znova zamotal v cudzich stopach a nekrici je tichy Tak bezmenna nateraz sa norim v medzerach tie tancuju medzi tienmi tapam ako v spomienkach nepatria mi svety a predsa boli ich v sebe najst nemaju mena a predsa plynu mojou myslou ako more v svojich riekach kiez tak zdvihne vzduch pera na nasich strechach a ramena ovinu zem celeho sveta ked vlni sa hrudou plac citit je mysliet naopak Pokym Este sme asi nestravili dost casu samy Nevieme najst hady neviditelne, pre ktore stale viac svet tvoria dohady nez pravdy Este sme nestravili dost casu vedou, aby mohla dusa vykrocit nasim smerom Pokym na pokyn strachu bude sa srdce nadalej bat zdanlivo strnieme no skutocne strhne nas vir casu v nom utopi sa ozvena vnutorneho hlasu a dusa nasa bude nadarmo bazit po kridlach, ktore tak zdarne pristrihla nam vystrasena chvila Pokym sa dalej budeme bat dvihat tvar k prazdnu hladajucemu vyraz upadneme do doby, ktora zrkadli nas Obcas Strnuli hrozou zatvarame oci pred vlastnou zbabelostou Ano sme aj zbabeli Obcas obcas sme prikratki obcas prilis zasneni Ako basnit v nudzny ten cas vino pit aby mohli sme chlieb povedat Obcas naraz uz na zaciatku byt odpovedou na modlitbu svetu nedusit sa v hriechu neodolat uprimnemu smiechu V tazobe tychto dni co rukami tecu este jeden list este jednu vetu aby sme vdychli vieru kde nadej ju skryla nemu lebo slovo je suhlas popis polemika zajatie Naraz Zaco zit v zilach tychto chvil v case, ktori bude bit a bil na srdce aby ho prebudil ked zasypane kamenim zabudlo cestu Naraz sveta prajem tvojmu svetu aby prosba o mier prestupila kazdu i nevypovedanu vetu Naraz strat dolezitost i seba Naraz neprestajnost sil co ti povedia, ze je treba za ciny sa zodpovedat smrti sa nebat a vyuzit jej rad vysoky nasyp debat opevnenia tela Sme deti kamena nie kmena spadave pady zakony deja Pycha napovie Hanbim sa pisat o smutku z toho, ze nieco nemam, ze nie je podla mojich predstav lebo tak upenlivo utekam verim, ze unikam telam co mi nohy stacia, co nestaci mne a ta krkavcia laska ku vsetkemu co vo vyvine nevie ihned byt tym, cim je tak napodobnuje zavidi a siri hnev no ja vidim len ako ublizi mne ak vobec viem celistvost cez svetlo a tien jemnost a krehkost tych zmien, do ktorych vedu premeny mien udupat do hliny Roztocit sa im na bruchu a potom pustit ich, hodit co najdalej od pychy Princezna pycha co s nimi? V plynuti Obraz s niekolkymi vrstvami chvile chce dosiahnut vecnost zatial co ona uteka zradena odhalenim Este jej svet mohol tolko toho povedat a teraz v slovach zastavena myli sa vo svojom zlyhani mina sa s cudzimi chvilami aby sa nasla taka, aka ma byt V rame chvila zo zachytenych diani vytrhnuta zo vsednych cakani co zrychlit cas jej pomahali Uz nezostarne vo vecnosti navzdy bude sama uz nieco vravi Stred Basen povedz nieco viac, o tom, ako nas straca cas, co dokazal by vziat nekonecno z vecna. Ako ovlada nas? Ja presvedcena dokracat ku hviezdam, ku snom bez tela, bez reklam, co suc len klam. Im prasi sa z ust stahujuc ramena v krc: co vsetko mozeme mat a nemame. Cim vsetkym budeme lepsi oklame, bez coho zivoty su marne, ponukaju nam zit len v predstave. Neprave, nelave nepoznajuc svoj stred, pravy zoznam viet, co preziva nas, co silny ma hlas, co prekona cas!? Kym je byt Kym sa minu slova chcela by som zdolat svoju uzkost z casu Kym zive vety nevyhasnu pocitit silu ich hlasu v tichu neniest sveta vahu Kym sa minu slova chcela by som dodat, ze nebyt neznamena spasu len nezabudnut zivota drahu nemat kluce nemat mapu ako vyhybat sa strachu Kym sa minie cas, ktory mina nas zvacsia sa medzery listov len stromov nech pribuda pokym duse splynu nam vo vecnych pustnych dunach, pokym byt znamena dufat Rec Az hrdlo vlcie stisi mesta cas v hodinach presype, co deje sa v nas do zrnka piesku zachyti sa cas co potom hodna rec nas bude stat? Cas, vecnost, dejinnost a snad mytus, co dramu dokaze zahrat Basen uz nepatri do nasich zahrad ked vlci vyju, poezia na hrad! In illo tempore Vek casu Len Sny same Tempo nalad Ambivalencia Nepamat V naraze Ked Miname Stred Postupnost a Trpke pricastie Obcas Ked sa stane z Toku vety Skoro Posvetska rec Precitime casosvet a Ako leti dej Pokym Pokora a Sila chvile Pycha V dychu tychto viet Casi sa a Stopam casu napovie Kym je byt Ked Blanchot spi a Nadej na dej Trva v plynuti Ked sa este casopocet nemeral rucickami hodin, bol podstatou pozornosti voci plynutiu sveta. Clovek prezival cas vo svojom vnutri a tak daval pozornost a teda intenzitu roznym aspektom sameho seba. Cas nebol vonkajsi a clovek choval uctu k plynutiu. Preto sa hovori, ze ludia stali k prichadzajucemu casu celom. Dnes sa clovek stavia celom k casu, ktory od neho odchadza, trpi pohladom na kazdodennost. Ak to chce zmenit, musi prestat plytvat okamihmi a netlacit sa prostrednictvom nich dopredu, nezrychlovat, neminat, nenahanat. Zastavit kazdodennu scenu i dramu, pozorovat myslienky. A ak si nebude vediet poradit, na okamih sa stiahne a necha svoju mysel bludit tichom, bude hladiet na myslienky ako na mraky, uvolni sa a vzda kontroly mysle. Len vtedy sa casu postavi znova celom, on sa znova stane jeho priatelom a v tichom plynuti piesnou ho znova naplni suzvuk. V dychu tychto viet kazda basen zacina tichom a tichom konci no vnutri nech zahrmi ako blesky v lete Ked oslepi i rozjasni zasiahne i ulavi srdce rozbucha i uvolni a ak stastim vie zasmiat sa je ako dym v dazdovych kvapkach Kazda basen je srdce na dlani moze byt mudre a smie nas i udriet do trhlin ktore nechceme uzriet No ak uz vopred zlakli sme spoved slov ako luce nech dazde pustne nie su len puste dajme im uzriet Kazda basen zacina tichom a tichom konci Ak dame jej len trochu z nasich oci natolko co burkou hora onemena hmla jej odleti tam, kam pride dalsia co konca este nema