IN ILLO TEMPORE Jana Mišeková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Jana Mišeková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2021) Magdaléna Biščová O knihe Keď sa Martin Heidegger pýtal načo sú básnici, našiel odpoveď, že básnik je ten, ktorý zakúša v nezdarnom nechránenosť a privádza tak smrteľníkov na stopu bohov, ktorí odišli. Básnik odomyká túto „noc sveta“ tak, že odomyká seba, nahliada aj temno bez nádeje, aby znova zachytil dejúci sa zmysel a odpoveď v tápaní po ňom. Aby pochopil čas tmy ako súčasť svetla a naopak. A načo je nám básnik v tento núdzny čas? „Čas noci sveta je núdzny, pretože je stále núdznejší. Doba už je tak núdzna, že nie je schopná vidieť chýbanie boha ako chýbanie.“ Obsah IN ILLO TEMPORE 1 O knihe 2 Ambivalencia 4 Stopy času 5 Pokora 7 Ako letí dej 9 Sila chvíle 10 Trpké príčastie 11 Skoro 12 Keď 13 Len 14 Míňame 15 Nádej na dej 16 Posvetská 17 Vek času 18 Tempo nálad 19 Postupnosť 20 Keď spí Blanchot 22 Tok vety 23 Časí sa 24 Nepamäť 25 Keď sa stane 26 Precítiť časosvet 27 Sny samé 28 Vlna trvá 29 Pokým 30 Občas 31 Naraz 32 Pýcha napovie 33 V plynutí 34 Stred 35 Kým je byť 36 Reč 37 In illo tempore 38 V dychu týchto viet 40 Ambivalencia korene ducha miesto v umení svet akoby akoby stvorený volá po cítení zážitku chvíle píše minúty i keď nie sú milé často núdzne a sivé divé ambivalencie o vzniku skladby slov z chaosu keď stal sa tok rytmus veršov znaky dôb keď v našich dňoch začal chýbať boh Kiež žiadnym slovom nespôsobím nijaké zlo ! Stopy času Dá sa povedať čo bude zajtra? Je isté čo bolo včera? Za rohom ktorým čaká mláka z blata? Čo dialo sa pred hodinou? Tak silný je ten tlak mať život a svet pod kontrolou Tak silná túžba mať čas ovládať kam až má zájsť pohyb nechať sa ťahať tlakmi v plynúcich dňoch ako stopy kreslené pravidlom Keď voľnou rukou ťahám čas nemá pravítko beriem do úvahy všetko oslobodená chvíľou a či strnulo niečo medzi slovom a činom Naďalej sa v tom hýbem len nateraz napíšem: Nech každý skutok na zemi každý ako posledný je blažený nádychom v stopách mojich písiem V nich nemeriam nebudem nenamerala som len pozorujem, že všetko vo mne i nie je rovnako dôležité i ničotné tak isto ako všetko iné a že čas nie je otázka, ktorú by sme mohli my zodpovedať. Pokora Povedzte mi niečo, čo môžem mať navždy a nestratiť Povedzte mi, že mi patrí každý nádych aj keby to bolo ďaleko od pravdy už viem, že iba odpútanosť nám dáva silu milovať a milovať nie je vlastniť Tak v nezaujatosti prekračujem beznádeje a zúfalstvá svetskej lásky áno bývam spútaná ale len momentami Tak povedzte mi niečo čo môžem mať navždy a nestratiť Napísala som bolesti, že ju neviem milovať, tak ako mňa nemilujú tí, čo nechcú počúvať keď mi je do plaču a tvrdia, že chápu lásku Zarazia do mňa klin strachu a keď nevedia ho vytiahnuť tak odchádzajú Vzťahujem sa k nim no zostávam omámená sebou bdiem tak ako sním a volám vás k sebe akoby ste nikdy neodišli: Pokora nikdy nepovstane zo slov, poučiek, ani kníh iba z dní a cítiť iných Kiež by tak tie vlákna, ktorými nás spája mohli zhorieť ako tabak a ja len odfúknem ten dym Ako inak vysvetlím čo nejde vysvetliť? Veď sa bojím, keď sa bojíte Veď padám, keď sa viníte a že sama už nie som sebou Keď ľudská forma pomaly vymizne, už je len medzipriestor ako čakáreň na bolestivé tápanie výčitiek za zlyhanie A keď myseľ chvíľou stíchne a ja tu chvíľu stihnem vďaka vám som cestou, ktorú nechá bolesť keď zmizne Ďakujem, že cítime to isté Ako letí dej V záhradách včerajška v šere ešte drieme či s dňom dnes pripláva záhada. Denne zo strachu vstávam či naučia ma počúvať dážď Dnes v pološere oblakov som, akoby som vedela a než sa znova spamätám obloha sa stmieva a sovy hlásia spánok perám slovám – slzám – stenám a tie malé čiastočky dňa poletujúc v mojich očiach vykypujú do sna Sila chvíle Mám strach keď nenávisť vyhráva Nenávidia iba slabí tí, ktorí boja sa báť neveriac, že snáď mier dokážu nájsť domov v slobodách pokoja zahnať hnev v hmlách ak svoju myseľ odzbroja a srdce nepoložia len do boja za chcenia iných čo v slabej chvíli zabudli, že nie sme tak odlišní, že nie sme iba vinní a nevinní ale aj medzi tým často hmlistý do očí sype sa nám hnev čistý ako my soľ do rán blízkym Často v slabej chvíli keď máme byť my tí silní Trpké príčastie Pasívne prijímam silokrivky diania splývam s riadkami s číslami hodín Keby sa sama seba zdám ja ako medzerami času chodím zabudla by som čo sa mi prisnilo a to bolí V sne nás čas nemá keď duša učí sa lietať nepodliehajúc telám nič viac nikdy nechcela Pričasto o tom spieva rečou súbežného sveta Pričasto hľadiac na svet akoby bola slepá Skoro Čiary na ceste miznú do tmy noc zvádza boj o posledný dotyk výrazov plynúcich medzi hory Niet slov tých čo uzatvoria tento pocit do formy času Niet veršov takých čo pamäťou vyhasnú Skôr ako každý z nich uväzním do sveta hlasu Je niečo ako my Je čas a ty keď svet ešte spí trvalá adresa chvíľ Skoro sa nám podarí znova na ňu doraziť Keď Budík odrátava rána chvíle pre radosti i straty čas súženia tela, zmeny, čas na hriechy Nalaďujem šum šumenie sveta Keď park hladké povetrie spieva hmla zastiera úbytok hviezd nezbieha z cesty a priťahuje ďalšie svety tmavé neobozretné hravo rozpínavé opojné ako letný deň Keď zatrasú nami otrasy už znova nič len otázky a odkazy nutná viera v smrť zvláštna záľuba pre frázy Hmla je prázdno keď plynúce nemožno zachytiť do plna napiť sa dňa do dna žiť do úplna keď stále ešte netušíme ako blízko je nám sloboda Len Pondelok Utorok Streda Štvrtok Niekoľko štvrtkov Niekoľko cigaretových papierikov Niekoľko kníh Niekoľko spisov Rátame sa na dni Myseľ na týždne Pamäť na roky a plynieme Ľahko Ťažko Nikdy nie nijak vždy nejako Nikdy nie nič vždy niečo Míňame Deň ako minúta minutý Ako rýchlo pominul ľútostný kiež by chvíľu dal ešte radosti nelipnú, plynú naše životy a my? Chceme si vyberať čo cítiť V chvíli, ty čo čerpáš silu z môjho smútku v zapadajúcich hviezdach vidíš deň v ľahkých viečkach cítiš sen prepadám ďalej tomu, že si tieň mrak čo visí nad hlavami čo túži stať potope ich trápenia sa smiať Pomiň! Pomiň ako deň! Odíď keď pociťujem! Nádej na dej Cez oblaky presvitli nové otázky Nové lúče očakávania Nové predstavy o dianí V listoch vetra V zašumení sveta Nový nádych nech zaspieva Čo bude? V nových krokoch húpe sa Smerom k nebesám Veď ak otvorí dvere jeden úsmev jedna veta prečo cezeň denne nehľadieť na priepasť čo fiktívne delí muža od ženy od dospelého dieťa od človeka zviera Čo nás a nie len mňa oddeľuje od cítenia? Láska nie je slovo Láska je veta sveta Láska je svet pre nás Posvetská Pričasto prázdno tým časom naplniť obsah do formy Pátos rituálov nateraz stratili zmysel ich úkony a v nich topí sa podstata dejov Ako zovšednie dychov deň čo kedysi svätil našu zem ako súčasť bežného rutinného pohybu – tanca sprchy – očisty spevu – hrania odovzdania dychu Ako pľúca naplniť bez nádychu? Prázdno v rukách nás dvoch je sveta dej a v ňom hlasno nevieme čo nebude ale jasno v tom, čo ubudne ak naše dlane príliš sebou spútané zabudnú hľadieť na deň Vek času Z ticha rána zotrel žiaľ tajomný okraj Hnev napísal ďalšiu báj ťahajúc do obáv družku svetla Len dažďa opar a odznova je hmla Ničivá prítomnosť ako dar plávajúc hore znak vo vlnách bez obáv bez vízie pokoja bez citu domova Hnev zbroj svoju má No čo ak utopí sa vo víre dychu v páse zakrytom stuhou ukryje dýku a na chvíľku v poloľahu ťažkých oblakov ukryje pýchu Potom vzlietne presiaknutý tieňmi Čo ak zostanú navždy na tom istom mieste lebo svetla deň a čas nepohli sa Je hmla odznova Tempo nálad Každá poloha života v nálade svojej sa motá a zaujme nás tak, akoby sama svetom bola V kolobehoch týchto polosvetov, deň s nocou sa objíma v dni idú za svetlom v noci tma ich schytí zas Aký život dýchava v týchto našich dejinách? Pevne zviazaných každou mierou čo určuje dej našich smerov Kam budeme sa upínať? Nálada v našich dolinách skoro svetlo polotieňov držiac naše ľavé rameno diktuje rytmus v tichých hodinách našepkáva hrdým nám ako byť či nebyť sám kedy byť či nebyť hrdina Postupnosť Ostrím si hrany neľútosti do stratena aby nebolo vidno, že nejaké mám Ľútosť nie je súcit no ja sem tam prepadám myšlienkam, že každý potrebuje byť načas tyran načas obeťou mať moc i bez moci stáť sám pred sebou Tak ostrím si rany obeťou a hádam, že moc je sila byť ale pokora sila prežiť a prijať, že i v tých chvíľach kedy bývam necitlivá cítim strach tlak - rovnaký príval, ktorý ma rozkýva a odokrýva čo duša v hĺbke skryla no zároveň učí ma otočiť sa nestáť padať hľadieť k tak prostým veciam, v ktorých vidím svet sa skrývať a ako sa dáva raz chrbtom raz čelom raz ruku podáva no v jeho dlaniach sa odrážam ja Keď spí Blanchot Noc patrí svetu ja patrím spánku no nevzdávam sa dňa Keď však spánok zavolá na to čaro sna ako činnosť ktorá sľubuje mi úsvit a čírosť tak hľadám dôvod sa zobudiť Spánok dáva inak byť núka nachvíľu sa vzdialiť cez trhlinu vašich tvárí zabudnúť ich výrazy minúty čo stáli v nekonečnom dni Až do prebudenia nekonečná rozptýlená sprítomňujem noc aj keď plačem zo sna aj keď v ňom nahá som a chodím bosá nebojím sa zostať Noc má sen toho bdelého posla ktorý berie ducha hmote dňa ktorý prinavracia ku hviezdam moje snívajúce nahé srdce Tok vety Začarované listy sa hýbu, vzduch máva im konármi. Ako fauni keď chytia lýru, oprieť sa do vetra, nech ľútosti odídu do víru, niekam nech strachy odletia. Prosím len o chvíľu  diania čo zmysel má, ako slová spred činu čo bodli posvätné väzby, keď hľadali príčinu zmätenia zo sveta. Len prázdno na teraz, tak ľahučko ľahké jemné ako súvetia, čo spievali o láske bratom, matkám, sestrám. Kiež tak viem, sklamanie zo seba ďalej niesť na perách a nič nepovedať. Neochorieť len tak bez pochopenia. Ako ľahko zabudnúť žiť život, ako ťažko keď je srdcu clivo a pľúca vo vzlykoch  dýchajú tak plytko. Keď oťaží zátylok a my pokorne skláňame sa v ticho. V tej tme tichosti prázdna nás nevyruší nikto. V zlatom prachu posvätných chvíľok týchto tečie nami živo Časí sa Znova vidím tváre ľudí cítim život húfy holubov v parku poletujú perá hľadajúce hniezda oranžové hradby s rozlukou k slnku nápev dovidenia v tom prísľube je nádej Znova vítam tváre ľudí chýbal mi ich údiv údiv, ktorý v nás cit budí tiché gestá, ktoré pravda plodí z úsmevu Trnava – mozaika sveta znova som tvoje dieťa život znova tebou lieta nech jeho pohyb už neminie ťa! Nepamäť Presiahol ma stret s búrkou nulový stupeň sna čelom krupobitiu ktoré bije moju tvár Takú silu má až poľaviť sa zdá ako možnosť jediná pre zore tohto dňa Keď vietor zafúka strom listy rozohrá nie je nič tak ťažké ako my pod náporom svojho sna nie je nič tak ľahké ako my keď lákame sa odovzdať a nepamätať až pokým chvíľa svoj tón dohrá Keď sa stane Keď začne život bolieť strácame vieru či hory vyrastú z hmly či zvon ďalší deň odzvoní či vo svete sú takí ako my v trápení Keď spálime si ruku strácame nádej či nás život pohne ďalej či spev vtákov ešte zaznie či dýcha pre pokoj náš priateľ či boh neuväznil bolesť v čase kedy prišla na svet Keď neprichádza úľava hľadáme boha lebo slová stiahnutého srdca sú slová strachu Keď sa stane čosi v pohľade čo nenávratne sklame naše duše boľavé hľadáme postavu zo svetla, ktorá podáva nám ruku do tmy a miluje nás chápe naše zloby slabosti i stony v očiach boha sme vraj všetci dobrí Precítiť časosvet Slová odomkli čo svet schoval keď sme hľadajúc útechu milovali predstavu keď sme príliš slabí pre pravdu zabudli, že rozum je len ostrov v nekonečnom mori Keď sme zabudli na gesto odovzdania činy štedrosti a humor: úsmev ako dielo, ktoré zažne svetlo Zabudli sme let vtákov priestor medzi oblakmi a hlboké diery zeme Medzi nimi tam niekde v strede sme a vyberáme si putá zabúdame sa odpútať a vábiť ducha aby pristúpil ku nám Zabudli sme, že slová sú tu aby odomkli čo svet nám schoval Sny samé Zadymila som strechu plynúcimi snami V nich píšem po kriede tabulami básne, v ktorých ľudskosť zostáva s nami, a že vidím viac lásky, že cítim slová a nestrácam ich sú slobodné ako nádych Zvuky z parku patria neznámym poznám ich diaľky Stratili sa davy čo kričia nenávisť Cítiť viac úľavy a blízkosť plynie našimi srdcami Tak taví ľad a stráca tváre čo smútia Lietajú vtáci a voda je všade čistá život ako kryštál žiadne stromy nevyťali dožívajú svoje dni s nami a medzi ich listami tak blízko svet zdá sa mi hlboký a krásny plný v údive pokojných chvíľ, ktoré ustáli stratenú núdzu Tak je to s nami Tak je to so snami Vlna trvá Plynie plač z plných očí ale nezjavuje sa uväznený medzi srdcom a hrdlom lebo nie je dosť radosti na slová keďže nejaký môj pocit sa znova zamotal v cudzích stopách a nekričí je tichý Tak bezmenná nateraz sa norím v medzerách tie tancujú medzi tieňmi tápam ako v spomienkach nepatria mi svety a predsa bolí ich v sebe nájsť nemajú mená a predsa plynú mojou mysľou ako more v svojich riekach kiež tak zdvihne vzduch perá na našich strechách a ramená ovinú zem celého sveta keď vlní sa hruďou plač cítiť je myslieť naopak Pokým Ešte sme asi nestrávili dosť času samy Nevieme nájsť hady neviditeľné, pre ktoré stále viac svet tvoria dohady než pravdy Ešte sme nestrávili dosť času vedou, aby mohla duša vykročiť naším smerom Pokým na pokyn strachu bude sa srdce naďalej báť zdanlivo strnieme no skutočne strhne nás vír času v ňom utopí sa ozvena vnútorného hlasu a duša naša bude nadarmo bažiť po krídlach, ktoré tak zdarne pristrihla nám vystrašená chvíľa Pokým sa ďalej budeme báť dvíhať tvár k prázdnu hľadajúcemu výraz upadneme do doby, ktorá zrkadlí nás Občas Strnulí hrôzou zatvárame oči pred vlastnou zbabelosťou Áno sme aj zbabelí Občas občas sme prikrátki občas príliš zasnení Ako básniť v núdzny ten čas víno piť aby mohli sme chlieb povedať Občas naraz už na začiatku byť odpoveďou na modlitbu svetu nedusiť sa v hriechu neodolať úprimnému smiechu V ťažobe týchto dní čo rukami tečú ešte jeden list ešte jednu vetu aby sme vdýchli vieru kde nádej ju skryla nemú lebo slovo je súhlas popis polemika zajatie Naraz Začo žiť v žilách týchto chvíľ v čase, ktorí bude biť a bil na srdce aby ho prebudil keď zasypané kamením zabudlo cestu Náraz sveta prajem tvojmu svetu aby prosba o mier prestúpila každú i nevypovedanú vetu Naraz strať dôležitosť i seba Naraz neprestajnosť síl čo ti povedia, že je treba za činy sa zodpovedať smrti sa nebáť a využiť jej rád vysoký násyp debát opevnenia tela Sme deti kameňa nie kmeňa spadavé pády zákony deja Pýcha napovie Hanbím sa písať o smútku z toho, že niečo nemám, že nie je podľa mojich predstáv lebo tak úpenlivo utekám verím, že unikám telám čo mi nohy stačia, čo nestačí mne a tá krkavčia láska ku všetkému čo vo vývine nevie ihneď byť tým, čím je tak napodobňuje závidí a šíri hnev no ja vidím len ako ublíži mne ak vôbec viem celistvosť cez svetlo a tieň jemnosť a krehkosť tých zmien, do ktorých vedú premeny mien udupať do hliny Roztočiť sa im na bruchu a potom pustiť ich, hodiť čo najďalej od pýchy Princezná pýcha čo s nimi? V plynutí Obraz s niekoľkými vrstvami chvíle chce dosiahnuť večnosť zatiaľ čo ona uteká zradená odhalením Ešte jej svet mohol toľko toho povedať a teraz v slovách zastavená mýli sa vo svojom zlyhaní míňa sa s cudzími chvíľami aby sa našla taká, aká má byť V ráme chvíľa zo zachytených dianí vytrhnutá zo všedných čakaní čo zrýchliť čas jej pomáhali Už nezostarne vo večnosti navždy bude sama už niečo vraví Stred Báseň povedz niečo viac, o tom, ako nás stráca čas, čo dokázal by vziať nekonečno z večna. Ako ovláda nás? Ja presvedčená dokráčať ku hviezdam, ku snom bez tela, bez reklám, čo súc len klam. Im práši sa z úst sťahujúc ramená v kŕč: čo všetko môžeme mať a nemáme. Čím všetkým budeme lepší oklame, bez čoho životy sú márne, ponúkajú nám žiť len v predstave. Nepravé, neľavé nepoznajúc svoj stred, pravý zoznam viet, čo prežíva nás, čo silný má hlas, čo prekoná čas!? Kým je byť Kým sa minú slová chcela by som zdolať svoju úzkosť z času Kým živé vety nevyhasnú pocítiť silu ich hlasu v tichu neniesť sveta váhu Kým sa minú slová chcela by som dodať, že nebyť neznamená spásu len nezabudnúť života dráhu nemať kľúče nemať mapu ako vyhýbať sa strachu Kým sa minie čas, ktorý míňa nás zväčšia sa medzery listov len stromov nech pribúda pokým duše splynú nám vo večných púštnych dunách, pokým byť znamená dúfať Reč Až hrdlo vlčie stíši mesta čas v hodinách presype, čo deje sa v nás do zrnka piesku zachytí sa čas čo potom hodná reč nás bude stáť? Čas, večnosť, dejinnosť a snáď mýtus, čo drámu dokáže zahrať Báseň už nepatrí do našich záhrad keď vlci vyjú, poézia na hrad! In illo tempore Vek času Len Sny samé Tempo nálad Ambivalencia Nepamäť V náraze Keď Míňame Stred Postupnosť a Trpké príčastie Občas Keď sa stane z Toku vety Skoro Posvetská reč Precítime časosvet a Ako letí dej Pokým Pokora a Sila chvíle Pýcha V dychu týchto viet Časí sa a Stopám času napovie Kým je byť Keď Blanchot spí a Nádej na dej Trvá v plynutí Keď sa ešte časopočet nemeral ručičkami hodín, bol podstatou pozornosti voči plynutiu sveta. Človek prežíval čas vo svojom vnútri a tak dával pozornosť a teda intenzitu rôznym aspektom samého seba. Čas nebol vonkajší a človek choval úctu k plynutiu. Preto sa hovorí, že ľudia stáli k prichádzajúcemu času čelom. Dnes sa človek stavia čelom k času, ktorý od neho odchádza, trpí pohľadom na každodennosť. Ak to chce zmeniť, musí prestať plytvať okamihmi a netlačiť sa prostredníctvom nich dopredu, nezrýchľovať, nemíňať, nenaháňať. Zastaviť každodennú scénu i drámu, pozorovať myšlienky. A ak si nebude vedieť poradiť, na okamih sa stiahne a nechá svoju myseľ blúdiť tichom, bude hľadieť na myšlienky ako na mraky, uvoľní sa a vzdá kontroly mysle. Len vtedy sa času postaví znova čelom, on sa znova stane jeho priateľom a v tichom plynutí piesňou ho znova naplní súzvuk. V dychu týchto viet každá báseň začína tichom a tichom končí no vnútri nech zahrmí ako blesky v lete Keď oslepí i rozjasní zasiahne i uľaví srdce rozbúcha i uvoľní a ak šťastím vie zasmiať sa je ako dym v dažďových kvapkách Každá báseň je srdce na dlani môže byť múdre a smie nás i udrieť do trhlín ktoré nechceme uzrieť No ak už vopred zľakli sme spoveď slov ako lúče nech dažde púštne nie sú len pusté dajme im uzrieť Každá báseň začína tichom a tichom končí Ak dáme jej len trochu z našich očí natoľko čo búrkou hora onemená hmla jej odletí tam, kam príde ďalšia čo konca ešte nemá