JEDLO AKO ZAPLATA Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Zuzana Balasovova Donatova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 011101 O knihe Tento pribeh sa tyka mozno viacerych dospievajucich dievcat, ktore pod tuzobnou vidinou seba ako modelky padaju do smutkov a depresii zo zivota. Je tazke vysvetlit, ze su krasne, take ake su, ked to ony vidia inak. Autorkou obalky je Olga Gromova, https://www.facebook.com/olga.gromova.16 Jedlo ako zaplata Zoja vstava ako kazde rano a suchtavym stylom pohana svoje telo smerom do kupelne. Dlanami si pohladi rozospatu tvar a rozmysla co s nacatym dnom. Nik ju necaka, a tak sa jej ani nikam nechce. Vonku je krasne, ale ona cez clonu vo svojich ociach krasu nevnima. Ledabolo sa ucese, prehodi cez seba zupan a schadza do kuchyne. V chladnicke nie je dokopy nic. Nenakupila. Predstava chrumkaveho peciva je asi to jedine v tejto chvili, na co mysli. To je ta spravna vyzva, pre ktoru je ochotna sa obliect a ist von. Medzi regalmi v potravinach sa pohybuje ako v knihkupectve a pozorne vybera to najlahodnejsie susto. Nie, nie je hladna. Len chutove pohariky su natolko rozzeravene, ze chut ovladla cely jej myslienkovy svet. Ako jediny pozitok dna je v tejto chvili dobre makke susto. V kosiku sa okrem peciva ukryvaju napolitanky, pre zmenu chuti slane chrumky a cokoladova tycinka na cestu domov. Pocit slasti vsak trva kratko. Vsetko to lahodne a dobre sa akosi rychlo posunulo z ust do zaludka. Nastava to menej prijemne. Ozyva sa u nej pocit tazkosti a vycitky z rychlo zjedeneho mnozstva jedla. „Ach, dnes som to zase pokazila,“ pomysli si. „Ved vcera vecer som si naordinovala mrkvovo–ryzovy den. Ach tak,“ obvinuje sa, ze opat zlyhala. „Citim sa ako balvan, nezapnem ani nohavice. Vraj mam ist do posilnovne. S takymto bruchom? Nikdy.“ Ukoncuje svoj monolog a smutne zostava doma. Zase sama a bez kontaktov. Vonku je krasne, deti sa hraju na ihrisku, sused Fero leti na bicykli, ale ona v tichu a smutku trci doma. „Pocuvaj, tatko, ta nasa dcera…,“ povzdychne si Zojina mama. „Nemali by sme ist s nou na vysetrenie k doktorovi? Mozno ma spomalenu cinnost stitnej zlazy a vtedy sa vraj pribera,“ zamysli sa. „Vyskusame to. Tiez si myslim, ze nieco nie je v poriadku,“ odpoveda Zojin otec. Ked sa Zoja dopocula o navsteve lekara, rozhodla sa ze, tam pride pripravena. “Ved akoby to vyzeralo … a este taka skareda s bruchom ako tsunami?“ Rozhodne sa preto dodrziavat prisnu dietu az hladovku. Po tyzdni jedenia len ceresni a ryze sa odhodlane vyberie s mamkou k lekarovi. Po prehliadnuti mladej pacientky lekar skonstatuje: „Nie je tam nejaky ocividny problem, ale krv a vysetrenia vam urobime. Nedrzite prisnu dietu alebo hladovku? Citim aceton,“ povie lekar. Zoja sa zacervena. Ved tak chcela pred doktorom vyzerat dobre… a teraz toto. Mlcky sa vratili domov. „Nasej dcere vlastne nic nie je, len opat hladuje,“ zdorazni jej mama u vecerneho stola. Otec sa zamysli: „Budeme ju viacej pozorovat.“ Dni akosi pomaly ubiehali a Zoja sa tocila dokola vo svojich pravidelnych „prejedackach“ a naslednych hladovkach. Tento zlozvyk sa stal sucastou jej mladeho zivota. Jedneho vecera si liha spat ako obvykle. Premieta si v hlave, co zase dnes zleho pojedla a ze od zajtra, uz ale naozaj prestane. Ked tu zrazu k nej pristupi maly nosaty skriatok v cervenej ciapke. Sadne si jej na perinu a len tak cudne na nu pozera. „A ty si kto?“ spytuje sa Zoja. „Co nevidis? Ved skriatok,“ zamrmle. „Nieco ma k tebe pritiahlo a ja neviem co. Asi by som ta mal rozveselit,“ a zacne sa nahlas chichotat. Priam sa rehoce a vala na chrbat a opat sa navracia do povodnej sediacej polohy. Zoja sa nesmeje, len s otvorenymi ustami mlci. „Asi uz blbnem,“ pomysli si. Skriatok akoby precital jej myslienky a odpoveda: „Nie, mile dievcatko. Ty si uplne v poriadku, len si zabudla, kto si.“ „Ako to myslis?“ zvedavo sa opyta Zoja. „Pozri sa na mna. Som nosaty, maly a skaredy. Avsak nie som sam. Mam vela priatelov, ktorym je uplne jedno ako vyzeram. A co ty? Preco si smutna a sama? Lebo ti chuti jest a obvinujes sa za to?“ vyzveda skriatok. Zoja mlci a skriatok pokracuje v rozpravani. „Si uz velka. Mas zivot pred sebou, ale nevies, co robit s casom. Jedlo sa ti stalo jedinou tvojou zalubou, ale aj zahubou. Poviem ti, ako sa dostat von zo zacarovaneho kruhu.“ Usalasi sa este hlbsie v jej perinach a spusti: „Vy, ludia, si myslite, ze ste iba telom. Ale to sa mylite. Vy ste tym, kto rozhoduje, ako sa k telu bude spravat.“ Priblizi sa blizsie jej k tvari a zdorazni: „Tvoje telo, Zoja, je tvoj chram. Nedavaj mu len fyzicku ale aj dusevnu potravu. Kam sa stratili tvoje zaujmy, knihy, sport, prechadzky po prirode? Pojdes tam len vtedy, ked budes dokonala? A mozno nebudes nikdy… . A preto prestanes zit?“ „A co mam teda robit,“ ticho sepka Zoja, aby nezobudila rodicov spiacich vo vedlajsej izbe. „Chod tam, kde ist mozes. Nohy ta ponesu, su zdrave. Ked nasytis svojho ducha, jedlo nebude az take dolezite.“ Usmeje sa potmehudsky skriatok. „Vyskus…“ a uz nedopovie, lebo jej viecka zaklapnu a zaspava tuhym spankom. Zoja vstava ako kazde rano, ale predsa trochu inak. Porozhliadne sa po izbe, ci niekde neuvidi nocneho radcu. Pozrie sa von oknom, kde po dlhej dobe vnima krasne vychadzajuce slnko, svitoriace vtaciky aj uhanajuceho Fera na bicykli. „Ahoj Fero,“ zamava mu na pozdrav. Zabrzdi svoj bicykel a s usmevom hladi pod oknami na este rozstrapatenu Zoju. „Nepojdeme sa dnes bicyklovat?“ nesmelo sa opyta Fero. „Neviem… ,“ vaha Zoja. Spomenie si na svojho skriatka s cervenou ciapkou a odpovie: „Ale, vies co, idem,“ rozhodla sa Zoja. „Natlacim sa do tych novych nohavic a pojdeme sportovat, vsak nohy mam zdrave!“ vykrikne Zoja a radostne zatvara okno. Pocas letnych prazdnin preziva Zoja krasne naplneny cas. Jej den osvetluje slnko, fesak Fero a sport. Ochutnava prve dotyky lasky a jej zivot zazracne chyta ruzovy nadych. Citi sa stastna a spokojna. Po par tyzdnoch nastava pre Zoju cas priprav na vysoku skolu. Je coraz viacej zaneprazdnena a obmedzuje stretavania aj prechadzky s Ferom. Jedneho dna vsak neprisiel… . Ako je to mozne? Clovek, ktory jej sprijemnuje zivot, pri ktorom nemysli na svoju nedokonalost, je odrazu prec. Len povinnosti, ktore musi… . „Nuz, ale taky je zivot dcera moja. Neboj, takych este bude, ty mas teraz ine starosti,“ povzbudzuje uslzenu Zoju citiaca mama. Z pohladu skusenejsich – banalita, nie je vsak pre Zoju vobec jednoducha. Ruca sa jej prijemny svet a dieru v bolavej dusi opat plata jedlom. „Vsak pre koho by som sa mala upravovat? Odisiel a teraz obhana urcite druhe,“ uvazuje Zoja. Zoju sice prijali na vysoku skolu, ale ani na tej sa jej nedari. Kruti sa vo svojich smutkoch a zajeda ich dobrym sladkym jedlom. Opat naskakuje do toho isteho kolotoca co predtym. A nie a nie z neho vystupit. Po roku studia opusta skolu a vyberie sa do zahranicia do krasneho prostredia Alp. Ako pomocna sila pracuje v hoteli, ktory je umiesteny priamo pod lesom. „Ako v rozpravke,“ pomysli si a zaspava na luke pocas volneho dna. Ked tu zrazu sa objavi opat skriatok v cervenej ciapke. Usalasi sa v trave hned vedla nej a rozprava: „Ach, Zoja, ty spis, ale ja som tu. Prisiel som, lebo citim, ze si nepochopila.“ „Jeej, skriatok, ty si na mna nezabudol? A ako si sa sem dostal?“ vyzveda Zoja. Skriatok sa tajomne usmeje, ale neodpoveda. „Nuz prejdem hned k veci, mila Zoja. Povedz mi, co si myslis o svojej sile. Mas vobec nejaku a od coho zavisi?“ Zoja sa zamysli: „Silu aj chut do zivota som mala, ked som bola s Fe….,“ a nedopovie vetu. „Aha, tvojim zdrojom sily bol ten chlapec? A kedze si teraz bez neho, hladas silu v sladkostiach a jedle?“ oslovuje ju otazkou a pokracuje. „Nie, mylis sa. Sila je v tebe, dievca drahe. A ako s nou budes narabat, je len na tvojom poznani. Ak sa rozhodnes svoju pozornost venovat trapeniu, tak sila pojde tam a ty zostanes slaba. Ziadne jedlo z muky alebo bielkovin ti ju nenahradi. Myslim silu duse a ducha. Vies, kazdy clovek ma vo svojom vnutri ukryty pramen sily. Posilnujes ho, ked radostne a rozumne zijes. Ked neminas silu na zbytocne burlive emocie ci uz radosti, smutku, hnevu, zaste, ziarlivosti. Cim si viacej v pokojnej atmosfere, ponechavas si silu pre seba a s jasnou hlavou mozes riesit nastavajuce prekazky. Utri si slzy, Zoja, a prestan sa hnevat. Vies, umenie zivota je najst jeho krasu a vlastne uspokojenie v nom, aj ked nam to neprinasa okolie. Mas svoj pramen sily zivota, tak si ho nepustaj kade – tade. Nadychni sa, Zoja, a chod! Cakaju ta este nove zazitky aj skusenosti a ty musis byt silna.“ Skriatok sa pomaly zodvihne zo zelenej travy a zasepka. Mozem prist za tebou na tento svet len trikrat. Nezabudaj, ze tato navsteva je uz druha a rychlo mizne v dialke. Zoja sa preberie zo svojho popoludnajsieho spanku. Poobzera sa okolo seba, ale skriatka niet. „Asi sa mi to len snivalo,“ pomysli si. Avsak nic sa nedeje len tak. Opat sa jej v hlave rozjasnila myslienka. O tom, ako bude dalej zit, rozhoduje sama. Vlastnym chcenim, volou, pokojom a rozvahou. Bez zaste, hnevu, lutosti a prehnanych emocii. Jest musi, ale tak, aby sa dobre citila nielen v tele ale aj v dusi. Rozhodla sa byt stastna bez ohladu na to, ci ju stastnou robi okolie. „Je to tazke, ale nie nemozne,“ zahlasi skriatok a odlozi atramentove pero dokonceneho pribehu. Po treti krat uz nieje nutne Zoju navstevovat. Staci len pozorovat a usmievat sa z dialky. Kiezby takych skriatkov bolo viac, ktori by dokazali pomoct viacerym dievcatam v ich narocnom dospievajucom veku.