Jedovatá láska Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Komunita Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2024) Pavel Sekerák O knihe V jeden úplne bežný, typický deň, prišla báseň. Písal sa dátum 23.5.2024 a naraz prichádzali, bez nejakého rozkazu, podobne ladené básne. Láska, ale nie obyčajná. Pohľad na zaujímavý svet z pohľadu zaujímavých ľudí, ktorí chcú niečo povedať. Vyjadriť sa. Bez cenzúry, so svojim štýlom a s aktuálnou náladou. Tak nejako vznikli prvé básne zo zbierky Jedovatá láska, do ktorej sa zapojilo hneď niekoľko zaujímavých jednotlivcov… Prehľad autorov: Svetozár Barica, Tomáš Beník, Barbora Galbavá, Stanislav Hoferek, Jan Indrák, Andrea Jármayová, Rudo Kain, Petra Kamlachová, Linda Lietavová, David Matuš, Igor Novák, Mária Nováková, Ivan Nosál, Iva Nosálová, Jana Ostrihoňová, Svatava Přívětivá, Pavel Sekerák, Alena Sičáková, Kamča Steinová, Mária Streicherová, Miro Švercel, Tatiana Tuhárska, Zuzana Volentierová, Slavomíra Zaťková, Broňa Zelená Obsah Jedovatá láska 1 O knihe 2 Iva Nosálová 4 Stanislav Hoferek 7 Slavomíra Zaťková 14 Mária Nováková 15 Pavel Sekerák 17 Barbora Galbavá 19 Broňa Zelená 20 Ivan Nosál 21 Jan Indrák 22 Dávid Matuš 24 Linda Lietavová 28 Mária Streicherová 33 Petra Kamlachová 37 Jana Ostrihoňová 40 Svatava Přívětivá 42 Miro Švercel 44 Igor Novák 51 Tomáš Beník 55 Rudo Kain 57 Kamča Steinová 58 Andrea Jármayová 59 Tatiana Tuhárska 60 Zuzana Volentierová 61 Alena Sičáková 63 Iva Nosálová #1 Otrávil si ma svojím jedom, zabodol šíp do srdca, motúzy máčané medom ťahám si spod nosa. Vykúpal si ma v čiernom bahne, no moja duša je už čistá. Srdce mi viac neukradneš, tým som si istá. Roky nechala som sa klamať láskou, oči akoby som mala prelepené páskou. Pre niekoho, kto nemá chrbtovú kosť, teraz sa vo mne šíri len zlosť. Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany, no moje myšlienky sú čierne ako vrany. Bude ešte dlho trvať, kým na všetko zabudnem, snáď to príde skôr, než sa mi duša zmení na kameň. Zhodil si ma do smutnej temnoty, prežila som pochmúrne noci clivoty, no ešte horšie boli rána, vždy odznova začala dráma. Ťažko sa pláva v hlbinách žiaľu, začínam sa topiť, nádej mám malú. Už začínam cítiť v ústach chuť slanú, zachráňte ma z tohto temného oceánu. #2 Odtrhol si mi krídla, už neviem lietať. Po zemi sa plazím, podo mnou priepasť. V srdci si mi zanechal spúšť, v mojom vnútri je len nekonečná púšť. Slová plné jedu, v pohľade zrada, nevšímala som si, keď som ťa mala rada. Bozky jedovaté ako muchotrávka zelená, s ťažobou v duši na teba spomínam. Na raňajky, na obed dávkoval si mi svoj jed. Každý deň si mi načierno sfarboval svet. Namiesto kytice, nosil si mi trápenie. Namiesto pekných slov, prišlo len sklamanie. Pil si slzy z mojich líc, škorpión ti liezol z nohavíc. Jeho dotyk plný hnevu a bolesti, už ani nepoznám pocit radosti. Tvoje svedomie hriešne ako kobra, na tvoje hry som ti bola dobrá. Najlepšie roky života si mi vzal, pavučinu lží a intríg si tkal. Poslal si ma do čiernej diery expresným vlakom, už niet cesty späť, naše city zapadli prachom. Už viac nezacítim vôňu tvojich perín, náš vzťah si poslal na smetisko dejín. Stanislav Hoferek #1 Otrávila si ma neláskou Tvoje city musím reklamovať Chcela si ma mať na povrázku Musel som sa pred tebou schovať… #2 Nerozumiem láske Ale rozumiem sklamaniu Zamotáva sa v jednej otázke Zatiaľ, čo čaká on na ňu #3 Mám rany na duši neviem ich zrátať po mori, po súši utekám od teba prekračujem rýchlosti a smejem sa vetru tak ako sa ty smeješ mne a moja duša zatiaľ matne pripomína ementál #4 Srdiečok ako u kardiológa všetky sú falošné cez kopirák bez duše a bez zmyslu Hodíš srdce a dáš si tri mikiny skafander na vlastnú obranu pred odpoveďou Sľúbil som ti niečo aj dodržal ale ty mi na chleba mažeš len tie svoje omáčky z ľuľkovca zlomocného Hľadám spoločné chvíle a ty si ma držala za ruku aby som nemohol ísť za šťastím #5 Balím kufre otváram dvere zabalím ťa a pošlem do prdele #6 Vraj som tvoj jedinečný ten, čo je vždy iný ale ty s niekým iným už kecáš dve hodiny a ja nemôžem žiť nemôžem spať nemôžem sa ťa dotknúť a aj stokrát sa ti snažím povedať slová vrelé a slová plné nádeje ale ty na mňa nemáš čas a na iných míňaš minúty. Som opustený a utrápený aj keď som meter od teba a dotýkam sa tvojej ruky ktorá ma odstrkuje, úplne skvele a čo je ešte viac skvelé? Že ma posielaš do prdele. Nemôžem žiť a nemôžem spať len toxická doba prišla ty si duchom už odišla a tá tvoja fyzická schránka sa stráca v telefónnej sieti a držíš tie vynálezy kým ja držím teba nad priepasťou… #7 Pozeráš sa nemilo na nemilovaného očami nemilovanej ktorej nemilo chýba vôňa nemilovania na pláne milovania sa zjemnilo vanie nemilovaná samota na milosť a nemilosť #8 Ľúbiš svoj idol, svojho sympaťáka toho správneho a čestného kto má krajšie jamky na lícach a lepšie drží kabelku keď už nevie držať názor a slovo Ale tvoje ideály sú zošívané hanbou ľudskosť je neznáma, treba pečiatku autority odbornosť si dala dovolenku na päť rokov no aj tak znovu hodíš svoj hlas zlu pretože jedovatí ľudia radi hádžu jed na iných a dúfajú, že práve ty sa chytíš a budeš verným otrokom kultu osobnosti, kultu lží a kultu veľkého zla v pozadí Jedovatá láska k človeku, kto ťa neuznáva a potrebuje len pred voľbami idol pre ublíženie ostatným, nie pre pomoc tým, ktorí ju potrebujú #9 Zavreté dvere zlomené slová závisť pred nami za nami prázdno znova a znova Zostúpime zo svojho Olympu zaparkujeme v tme a bahne zostručníme svoje sľuby zabudneme čo je správne zomrie naša láska zamotaná a otázna zoslabená znetvorená zas padneme na kolená za budúcnosť, ktorá nie je za prítomnosť, ktorá sa smeje za minulosť, ktorá pamätá zlomeninu nášho sveta zasiahnutie šípmi od Amora zašívanie i bez doktora z lásky, z nehy, zo slova chlapa z čias, keď láska nebola jedovatá. #10 Ruže, čokolády a výlety vystriedalo vápno, súdny a klebety neobyčajná láska a v jednote je sila nahrádza ju nenávisť, poriadne prehnilá #11 Ak vieš nenávidieť lepšie ako iní ešte nie si lepším človekom vykúp sa v krvi nevinných však zabíja ich iný s ktorým vo všetkom súhlasíš Až bude doba temna nič nebude lepšie ale tomu ty neveríš nenávisť nie je jemná no ak ti zalepí oči tak ju neuvidíš #12 Vieš, že nemá veľkú cenu mať svoju pravdu nabiflenú tlačiť ju cez všetky múry až budeme všetci tuhí? Keď nezvládaš abecedu a vieš iba klamať nájdi vodcu či predsedu ktorému sa budeš klaňať Čakám lacnejšie potraviny keď už máme túto vládu akosi nič nezlacnelo tak si lížem labu… #13 Vydatá z veľkej lásky za rozvodového právnika fakty, žiadne otázky k tomu každodenná panika Šperky pod zámkom ústa pod kobercovkou sebavedomie pri krtkoch hovorí o samovražde Veselé statusy smutná realita pre lásku, akúsi zrodenú u koryta… #14 V pondelok si ma milovala V utorok už druhého mala V stredu je tretí, vo štvrtok štvrtý Od soboty treba obidve ruky V nedeľu mi vravíš o prvej desine Vraj číslo 9 je najviac na vine… Slavomíra Zaťková #1 Príliš som sa namotala, teraz slzy kvapkám do boľavých rán. City dávno pochovala, aj tak boli rozštiepené ako porcelán. #2 Veci máš už pred dverami, zabalené, aj so sweet rečami. No a čo, že hľadím na druhú!? V poriadku.. Tak ti vadiť nebude, keď na rozlúčku dostaneš na hubu. Mária Nováková 1# Potrebujem protijed na tú tvoju (proti)lásku zaručený, jediný liek nevidieť ťa na obrázku. Spomienky zabudnem aj na jedovatý dotyk jedno isto iste viem ty nie si melancholik. #2 Nepasujú kľúče a úsmevy v peňaženke sú iné fotky nikto nikoho neopelí nadávaš mi do bosorky. To je v poriadku, ty si Satan a máš jedovaté prázdno v hrudi nič iné ako jed nenahmatám nahradí ťa piaty, nielen druhý. #3 Skladal si mi básne dnes mi skladáš telefón zapudil si všetko krásne už si nemyslím, že si "ON". Namiesto poličiek na kvety keď si sa oháňal náradím máme len poličky a smutné deti ktoré si myslia, že sme náhradní. #4 Zlomená sánka aj obidve ruky žiadna pozvánka na život suchý. Vypadli mi stoličky ledva sa držím zábradlia jedová láska miesto rozcvičky ale ty sa so mnou len zahrávaš. #5 Namiesto happyendu je výhonok samoty láska bola bez cementu stále lebo ja, lebo ty… Pavel Sekerák #1 Už som prestal búšiť do zamknutých dvier. Už som svoju snahu vzdal. Vniká do mňa jedovatý nektár z tvojich pier. Všetku moju lásku vzal. #2 Kúpil som víno a jahody, pamätáš? Ostali na kuchynskej linke. Na stole už pre ne nebolo miesto. Zmestili sa iba dve telá. Nič navyše. Žiadne šaty, žiadne zábrany. Všetko ostalo hodené na zemi. Poznačené horúcim potom milencov. Boli sme jedným telom, jednou dušou. Jednou jednotkou vášne. Dnes už len spomínam ako som premokol a čakám kým za mnou zhasneš. #3 V pondělí jsi mě miloval. Od půlky týdne strádám. Ve dne jsi mi říkal drahoušku, v noci jen „Ano, madam“. V pondělí jsem byla pro tebe jediná. V úterý tě upoutala jiná dáma. Ve středu jen pusa povinná. Ve črvrtek jsem tě pořád milovala. V pátek jsem ještě pořád doufala. V sobotu tě už nechci zpátky. Je neděle a já zoufalá píšu tyhle smutné řádky. #4 Moja múza sa roztopila. Posledné myšlienky sa vyparili. Aj keď som sa dnes neopila, tancujem ako lesné víly. Desať hodín smolím vetu po vete. Našťastie včera som sa prekonala. Urobila som chybu v podmete, kužeľosečkou som ju odrovnala. #5 Natália už drží v rukách lopatu. Myslím, že koniec je už blízko. Najskôr prídem o celú výplatu, no i tak som to riskol. Mám rada odvážnych mužov, nečakane sa priznala. A tak jej smelo hovorím, či predsa len trošku nepribrala. Barbora Galbavá #1 Zabodneš jedovatý šíp a vaporizuješ ako sľub. Protilátka sa podáva až po zmene počasia vo tvojom vnútri. Odvraciaš zrak od pokrútených zvíjajúcich sa schránok. Trpia roky. Pre kvapku záujmu život utopili v soli desiatok mŕtvych morí kaliacimi ich zrenice. Milosrdenstvo sa nenosí. Kolobeh trvá. Všetko je sranda kým neotráviš sa vlastným jedom. Odrazu krutým je iný. A patetická ty. Ako všetci tí bodnutí láskou na zemi. Broňa Zelená #1 Boli sme pár, boli sme samá neha a rozkoš teraz keď Ťa počujem dýchať vrhám po Tebe nôž. Už nevládzem sa tváriť, že je všetko dobré, v mysli zakopávam Tvoje telo a hľadám na hrob miesto vhodné. Ty ako vždy nič nechápeš a všetkému sa smeješ, ja Ti balím kufre a posielam Ťa raz a navždy do prdele. #2 Tvé slova jsou jak polibek dementora, vysají lásku a s city jdou na procházku. Tvé tělo zůstane duté a ploché, protože tvé dny jsou zratané. Mrcho, jdi tam, odkud jsi přijela, opusť mé prachy a můj dům, a já zapomenu tvé jméno a obličej, a vysaji i poslední vlasy tvé z mého domu i života i z každé buňky mého těla. Ivan Nosál #1 Drahá, dnes si tak temná a trochu nepríjemná. Láska je trojzmenná, sviatky, voľná nezná. Tvoj tieň sa plazí ako had a zo srdca sem razí chlad. Démon tuší ľahkú korisť v tvojom pláne dnes sa rozísť. #2 Naše svetlo ťaží tieň. Dusí všetko, čo je v nás. Kvôli chmáram v noci bdiem, dlhé dni ťa neviem nájsť. Tlačím vagón výčitiek, dávno zišiel z koľají. Nevera je zradný liek, pichá do sŕdc boľavých. Kto bol dobrý, kto bol zlý? Kto sa prvý nechal zmiasť? Kto ten uzol rozuzlí? Muselo to až sem zájsť? Jan Indrák #1 Kolik ideálů máme, když chceme milovati Kolik snů a plánů s drahým protějškem Už tehdy však dlužíme a jednou budem platit Za vůni naivity, která vznikla se dneškem Kolik trpké bolesti snese naše duše? Kolik horkých slz pojme kapesník z látky? Němotou mluvíme, a posloucháme hluše Chceme jít dopředu, však vracíme se zpátky To ty, lásko krutá z plezíru, sekáš naše údy! Jsi nelítostným katem s rudou škraboškou Jsi pouťový kejklíř, a ráda ukazuješ bludy Upíráš nám naši drogu- trošku za troškou Chceš, abychom trpěli, za hloupost naší volby Milovanou bytost měníš v Erinyi sprostou Její křídla drtí víc, než v zimě sněžné rolby Srdce nám rozklovne a pozře každé sousto Shoď svoji paruku a obleč se zpět v cáry! Zlá macecho, co jsi chtěla býti za Sněhurku! Jak otrávená jablka Ty nabízíš své dary Železnou rukavicí, v níž máš zkrvavenou ruku #2 Jsme jako dva cizinci ve společné místnosti Hledíme na stejnou tvář, na jinačí duši Lhostejnost nyní přebývá v paláci radosti Blyštivá koruna ji na hlavě sluší Jsme jako dvě loďky, jež přišly o přístav Ač umíme mluvit tak chybí nám slova Jako já s Tebou, i Ty se mnou jsi nejistá Nevíme jak zbořit zeď, která je nová Jsme jak dvě strany v bitvě, co si vrací své raněné V pár taškách se válejí náhodné vzpomínky Na dvě rozbité nádoby, jež bývaly spojené Po tváři tečou mi dva slané pramínky Jsme jako dva náhrobky, co se ve stínu choulí Pomníčky na něco, co bylo překrásné Na noze cítím těžkou vězeňskou kouli Jak ji mám shodit, mi zůstává nejasné Jsme jako dvě pohádky na poslední straně Za nimi bílé místo a spousta otázek V rukou místo hojivých obkladů svíráme zbraně Jsme kladivo, střepy a rozbitý obrázek Jsme jako dva nástroje, které přišly o noty Zavřeli jsme okna, zatloukli okenice Je tma. Nocí jsem vláčen do němoty Proč jen jsi vyhasla… …Má karmínová svíce? Dávid Matuš #1 Padla tma na rozpálené strechy ďalšia zima za nami a jar, ty kde si? horúce večere už nestrávime spoločne izba plná tieňov a myšlienok, spomienok prázdno tam kde ležala si- už nik nekradne letnú deku stíchla izba ktorá bývala plná smiechu Opustil som tú izbu túto noc ma v nej nik neudrží úspešne vykročené do ulíc aj keď trochu prší ach tá sloboda ktorá tu nebola keď si ma zviazala potreboval som pochopiť že tiež mám svoju hodnotu a blúdiť v minulosti už nemám ochotu rozhodol som sa nájsť opäť svoje šťastie Už nesmútim, už nie asi sa žiadalo opustiť izbu ktorá sa stala celou aby zas mohla byť mojou čo nešlo silou pôjde vierou a ja už verím že si to šťastie zaslúžim preto to, čo začalo smútkom končí radosťou a svetlejším zajtrajškom #2 Snažím sa byť sebou- nie vždy prvý, snažím sa byť sebou- nie vždy prvý, nie vždy ten čo vraví niekedy skôr poslucháč Dávid- keď chceš byť svoj tak skáč, opakujem si - skáč do rovnakej mláky zas nájdeš v nej niečo čo si prvýkrát prehliadol snažím sa byť pravý a kráčať nahor, už som sa zbavil strachu z pádov zbavil som sa strachu z pádov… Som pripravený na skúšky, na chyby, na lásku, pokľaknutie a vypočutie toho krásneho… a každé ráno sa tešiť Som pripravený stať sa tým pravým pre budúcu rodinu, chrániť ju aj rozosmievať Som pripravený nemať vždy pravdu, som pripravený byť ten pravý, som pripravený byť dospelý aj hravý, plný rán aj viery že sa zacelia Som pripravený znamenať, čo znamenajú praví priatelia Z chlapca sa stáva pravý chlap pozri Dávid- dokázali sme to ešte pár omylov aby sme zosilneli, aby sme si pripomenuli, že skutočne nie sme dokonalí ale odhodlaní stať sa tým pravým, tým pravým pre teba Linda Lietavová #1 Láska nová, nepoznaná, našťastie v mojom srdci nikdy nepovstala. Niesla ma v oblakoch lásky zatiaľ, čo unášala sa v tokoch inej krásky. Prečo to temno postihnúť mohlo práve mňa? Čakám na odpoveď pri pozorovaní toho krásneho dňa. Láska nová, nepoznaná, čo hory doly prenáša a zároveň moje srdce lásky neznáša. Tak povedz mi už konečne, prečo tak snívaš o tej žene báječnej, ktorá ruky hliny nemá tak zdraté, ako ja od tej vecnej driny prinútiť ťa ľúbiť ma. Ľúb ma, no ty neľúbiš a nikdy nebudeš vedieť, čo moja láska znamená, dokým ju neskúsiš. Času si mal veľa, preveľa, ale ja budem šťastná s niekým iným, a to oveľa. Láska nová, nepoznaná, jedy rozlieva a do ohňa nenávisti čoraz viacej prilieva. Teraz už viem, že ľúbiť ťa sťa moje pokušenia mi neprivedie spravodlivé tvoje odpustenia. Preto láska nová, nepoznaná, je vždy tou najväčšou túžbou pre ľudí, ktorých ešte neskonala. #2 Zahrieva ma tlkot tvojho srdca ako aj jed, ktorý sa z neho stráca Držať ma silno vo svojom náručí ti pokoj na duši vždy zaručí Bál si sa odísť a nechať ma snívať samú, no tvoje oči pri našej láske nikdy neklamú Ukazujú mi strach a neveru, ktorá ma chce veľmi milovať, no dokáže len oklamať moju dôveru a pre svoje šťastie nevie riskovať Pocíť hnev môj nekončiaci, ako aj spev mojich hlások prosiacich o spravodlivosť Slzy utrápenia rozplývajúce sa nad tečúcou riekou zahlbujú ma nekonečnou biedou Tak chyť ma a povedz mi, že bez pocitu mojej lásky žiť dá sa len ťažko, no nedaruj mi prosím ten pohľad klamársky Pozri mi do očí a miluj ma Inak jed do srdca ti skočí a milovať ťa bude sťa hanba, ktorá pri každej inej na svetlo vykročí #3 Lúče slnka Spájajúc našu lásku V ten osudný deň Plávajúc na rovnakej vlnke Pamätáš, na tie časy bijúce sa, ako masy ľudí hľadajúc pravdu, lebo lož ich už nudí Bývali sme si ľúbení, no ty si ostal z toho znudený a ja som stále verila, že sme si súdení Pamätáš, po lanku tenkom kráčal si pri možnosti pustenia ma neváhal si A našu lásku celkom míňal si Poznala som ťa, ako človek pozná svoj osud, záhadný, no i tak podstatný takým si sa stal a ponížil si svoje srdce na úroveň ostatných Pamätáš, Svoju lásku som ti odovzdala, Aby som tvoju nenávisť a lásku porovnala Pamätať toho budem ešte veľa a i keď to nepošlo, zabudnúť mi moje slová nemožno, ale ja viem, že tebe to aj tak nedošlo Mária Streicherová #1 Láska a nenávisť. Dve sestričky. Jedna spriada láskyplné nite. Tá druhá… drží nožničky. #2 Polčas rozpadu Menia lásku na zradu Sú si príčinou #3 Imelový piercing stromov. Duša beží… Roráty a domov. Druhá adventná nedeľa. Je nám horúco na telá, je nám zima na duše. Vietor námrazu kolíše. Na cestu sneží ľadová triešť. Nechce sa mi zobudiť, sebe teba na sebe niesť. Na duši dedičný hriech. Láskanie odruší, …ech! Privedie ma k pokániu. Laxne milovaná oddávam sa vzrušeniu. #4 Spolužitie bez vášne, dotyky tiel nejasné. Duše na hony vzdialené. Príbeh o mužovi a o žene, príbeh so snahou zľúbiť sa. Láska je cesta skalistá. #5 Jedovatá lásky vata, duša kričí Pomoooc! Rataaaa! Obalené srdce jej mäkkosti repce, nevie sa v nej pohnúť z miesta, nebije, samo sa sebou trestá, utrápené orgie. Láska prežratá skrz naskrz, kde-tu jej torzo, trs rozdúvania vášne. Chirurgicky oddeliť lásku a jed, nemať niť na zošitie. Cit naprázdno neobišiel. #6 Iba reč. Po_su_nok. Dôvod na lásku i na útok. Iba reč a si z nej celý preč. Iba reč Miluj ma! Príkoriu sa vzprieč! Iba reč, odkaz, slovo. Myknutie plecom. Iba reč pojivkom je i mečom. #7 Citové banky, plusy a mínusy, láska neúprosná oživí i zadusí. Petra Kamlachová #1 Salon je pustý chrám, rozpité skvrny v nátěru, rozum přepadá stihomam, tísnivá agónie večerů. Tikot hodin měří čas, duše se samotou dusí, ubíhajících minut dutý hlas se táhne jak po nebi husy. Vytepaná slova básníkova čtu ospale z bledého papíru, v mysli z nich se mi ková drátěná košile na míru. Slova lásky jak krůpěje jedu, jako trny bodají do srdce, zradu já odpustit nedovedu, žal, který chutná po trnce. Lepkavá temnota smysly otupuje a sklenice vína hořkne jak pelyněk, jediná svíčka mi knihu ozařuje, skomírající plamen zašlých vzpomínek. Zemřel čas, teď z minuty jsou léta a místo pokoje hřbitov dívčích snů, krvavá orchidej na hrobě lásky vzkvétá a kvésti bude až do konce mých dnů. #2 Rty měla barvy jeřabin, když v kole se vesele otáčela, a nad hlavou jí visel stín. Když zpovídala se ze svých vin, krvavé ruce si namáčela do husté šťávy z ostružin. A její vlasy temně plály, černější křídel havranů, když její ústa lásku lhaly, plameny duši spalovaly. Tu krutou, krásnou Moranu však přesto všichni milovali. Muži o ní tajně snili, i když jí z očí čišel mráz, a třeba jen slůvko s ní prohodili, jiným se navždy zatratili, jen jí se vydali napospas, dokud se pro ni nezabili. Co básní a obrazů věnovali té tajemné, svůdné kouzelnici, věčnou lásku jí přísahali, z blízka, z dáli k ní putovali, snad zemřít s ní toužili na hranici, když jejím katům peklo slibovali. Měla rty barvy jeřabin a hlas její opojnější vína, když vyznávala se ze svých vin, šaty si zdobila trním z ostružin… Jak sladký příslib toho klína! A nad hlavou jí visel stín. #3 Jak těžké je první nadechnutí, jak zvláštní poprvé prožívat strach? Co za sílu tě dnes nutí cizího domu překročit práh? Jak sladké je první políbení, jak dokáže bolet první láska? Kouzelná noc, však ráno příběh mění, na tváři se zjeví první vráska. Už za sebou máš první hřích, krátké a bláznivé smyslů opojení. Kde ale zůstal zvonivý tvůj smích? Na cáry roztrháno jest růžové snění. Zlomené srdce teď horké slzy kropí, prvně jsi zemřela, však přesto žiješ dál, klekání odzvonili, teď zármutek tě topí, poprvé tě, milá, někdo obelhal. Jana Ostrihoňová #1 Telo sa sužuje, srdce bolesťou trasie, opäť sa sklamalo, stratilo krehké šťastie. Odišla láska tak vzácna a tajomná, skončila náklonnosť – už nie je vzájomná. Deň po dni ubieha, čas jak slimák sa vlečie, slza oko míňa, smutne po líci tečie. Tak, ako po búrke svet vlahou dychtivo sa kropí, tak i duša láskou zronená zrak svoj tíško klopí. Nechápe, nevie prečo opäť ostala sama a v náručí milého zaspáva iná dáma. Teraz tu stojí na okraji útesu, praje si odolať vlastnému poklesu. Rozvahu nechala pohltiť zmätkom, cíti, že zlyhala úplne vo všetkom. V priepasti pod sebou vidí obrovské kusy čiernych skál a spenené more tancovať s vlnami divoký bál. Jediný krok ju delí od nezvratnej pravdy, ktorú jej smrť na pery vpísať túži navždy. Ešte váha, pevne na zemi stojí, chrbtom steká pot, žalúdok sa bojí. Za horizont slnko zašlo, tmavá noc nastane, vietor dych v diaľ unáša, v duši zúri povstanie. Posledný pohľad na kraj, kde žila toľko rokov, Rozum kričí: Skoč! Zbav sa už mučivých okov! Odovzdaj sa moru, nech ťa pod hladinu stiahne, voda pľúca naplní, iskra vyhasne na dne. Aká krásna lož je láska! Srdce zvodom opantá. Skočiť? Ostať žiť? Ktorá možnosť je správna varianta? Vtom ju ktosi pevne za plece chytí, silou v nej mylné presvedčenia drtí. Uzrie pohľad záchrancu a v ňom tichú otázku. Prečo ho chce opustiť? Zabudla snáď na lásku? Už strach zo smrti na zem padá, ustupuje bezmocnosť, do popredia sa nádej tisne i sľub v lepšiu budúcnosť. Svatava Přívětivá #1 Potkaly se na ulici dvě paní - Lítost a Prázdnota. Začaly si povídat a v očích měly slzy. V srdci se jim totiž usadila Samota, která je pořád sama, a to ji mrzí. „Co kdybychom si sedly do parku?“ navrhla paní Lítost skromně. „Proč ne? Dáme si třeba polárku, nemusíš se přece bát o mě.“ Tu přijel na kole pan Smutek. Byl už starší, měl šediny na hlavě. Prý teď před Žárlivostí utek, že má toho dost právě. „Dámy, mohu vás pozvat na sklenku vína?“ Podívaly se na sebe a hlavou kývly. „Víte, cítím se sám a je mi zima. Proč neprožít spolu krásnou chvíli?“ V útulné kolibě pohoda vládla. V rohu u stolu sedí tiše Láska. Jen se dívá, jak oheň v krbu praská. Hodně ji bolí, že teď na zem spadla. Na přípitek cinkly plné skleničky. Smutek ji zval: „Lásko, pojď za námi!“ „Proč, ne?“ řekla a slzy měla pod víčky. Snad nevadí, když se vínem omámí. Tu pustila se láska do vyprávění, že asi ztratila nejlepšího přítele. Že zůstal jí jen svět pohádek a snění. Začaly zvonit zvony v kostele. Do místnosti vešla paní Žárlivost rázně. Měla na sobě róbu a na klobouku peří. „Smutku, máš doma málo kázně.“ Už mi bude líp - v to Láska pevně věří. „Jdeme domů, ty sukničkáři!“ Smutek vstal a sklopil zrak. „Ať se vám, dámy, dobře daří!“ Na nebi se objevil šedivý mrak. Pak se otevřely dveře a vešlo Štěstí s Nadějí. „Lásko, nemáš tu dobrou společnost. Pojď s námi už domů raději. Pomůžeme ti, slz už bylo dost“ Miro Švercel #1 Prepichla si mi dušu, pohľadom ovila zmysly, opásala zvodným jazykom. Mriem, tonúc v slinách riedených slzami. Trpím predstavami 17-ročného chlapca. Klopem, búšim do zjazveného ticha. Len mlčať a nechať si požierať srdce trpkými perami. #2 Mľaskáš cudzími ústami a kradneš slová z mŕtvych pier padlého anjela, už nezachrániš. Prepichnutý(á) trojzubom, pcháš prázdne útroby zvyškami stuchnutého sena. Pletieš hniezdočko na ďalšiu anonymnú noc. Nezdravíš spolubojovníkov v kartónových bivakoch. Chladnúce telo čerstvo balíš do starých správ. Usínaš v rytme retardovaného tepu zjazveného srdca. Meravé zrenice sa plnia epitafom - RIP. #3 Na hrsti veršíkov, hodených pod nohy, skĺzneme pomedzi strofy rovno k epitafu. Prológ je dávno za nami. Čiernobiele mozaiky stratili svoje rámy, no nerozpadli sa. Namaľuj slová tak, aby im nik nerozumel. Okrem nás. Naša tajná reč, ošatená do nedokonalosti sa stala materinskou. Oprášim tóny a nahmatám ťa - nevidomú s otvorenými očami. Tak tu ležíme a vrastáme do seba, navzájom prepletení. Strácame sa v slepom mlčaní - plnom lásky. #4 Stopy stratené v čase, zapadnuté snami, kráčajúce k smrti. Záchvevy v hlase. Známy – neznámy človek sa vrtí, v útrobách mamy život sa krčí. Volá o záchranu, ručičkami búši. Bráni sa však márne. Vôľa žiť zrádza mamu, slzy nevysuší. Smútok plynie a starne. Je čas ísť! Zabudnúť na trýzeň a zahryznúť do hrudy zeme! Spáliť starý list, zničiť tak jeho tieň! Zabudneme, či nezabudneme? #5 Som malá strana, chabo popísaná v tvojej knihe. Tak čítaj, čo cítim, medzi všetkým a ničím. Záchvevy duše, oživujúce pády, chvályhodné vady, ktoré nik nevidí?! Nauč sa ma naspamäť, nech môžem v tebe tlieť a hriať ťa v chladných dňoch. Obaja však vieme, že tá chvíľa musí prísť, keď povieš dosť a obrátiš list. #6 „Som ranná hmla, úplne nepriehľadná. No tak! Pohlaď ma! Krásny chlad, však? Som socha vo večnom parku. Vyznamenávam len za zásluhy. Kľakám pred tebou a prosím o prijatie – mám dar… Chceš tŕňový veniec? Moje meno?! Nepoznáš ho? Radšej nechci! Ukrývam sa len za vaše nedokonalé prezývky. A nikto mi nerozumie, ale ja všetkým. Nevidíš ma? Len cítiš moju meravú prítomnosť. Neboj sa, neboj sa, moja milá. Ja prídem, nenechám ťa v štichu. A potom sa prvýkrát zadívam do tvojich očí a naposledy!“ #7 Mám ťa pod nechtami, krásne voňavú. Tvoj roztečený make-up otlačím si na hlavu. A nemé oči sa ma pýtajú: „Pichlo ťa už svedomie ostrou výčitkou? Tak zamysli sa! Už si to robil, niekedy? A vôbec?“ „Poďme sa trápiť…“ Ponúkam ti svoj žiaľ, ale ty nemáš smäd. Tak sa upijem sám do snivej nemoty. Vchádzaš, odetá len v koži. Otváram oči a chcem zložiť tisíci kompliment. Ale niet komu. Schovala si sa mi… Privoniam ku prstom a usmejem sa: Bola si tu… #8 Čo ťa sere? V šere šumiacich listov od ne-známych… V hluku nevyrieknutých slov, ktoré rania, hoc mali pohladiť. Máš svoje dni? Zažltnuté ako týždeň nosené slipy. Sŕkaš čaj z lipy a potíš sa pri ne-milovaní, pri anonymnom sexe… Uspokojiť sa ti nechce. Vzdycháš, neprirodzene, prosebne, umelo, aby už svedomie nebolelo. Privieraš oči a sladko snívaš o nočnej more, ktorá ti nôti uspávanku do večného spánku… Tak spi sladko! Ja, ťa budiť nebudem… Igor Novák #1 Keď konvalinky plačú a nik ich nehladí. Slzy, už aj nám zhasnú, poď láska do ulíc. Pohlaď konvalinky v nej, nech slzy neroní. Nech láska jedom sĺz v nás city nezroní. Keď konvalinky plačú, bozkom ich neláskaj. Jed každej ich slzy ti neprinesie raj. Pohlaď konvalinky v nej, nech slzy neroní. Nech láska jedom sĺz v nás city nezroní. Keď konvalinky plačú, plačú v nás spomienky. Láska na hladinu vody hádže nám kamienky. Pohlaď konvalinky v nej, nech slzy neroní. Nech láska jedom sĺz v nás city nezroní. #2 Gotika, oltár pri kríži, nocou sa k tebe priblížim. Vosk steká sviečkou po tele, naše telá sú spojené. Si moja drsná Valkýra, ktorá sa v ohni umýva. Valhalla otvára sa nám, telo zahodím, dušu dám. Kráľovstvo duší, hviezdny prach, vzduchom sa šíri sladký pach. Jazykom stínam oblohu, modlíš sa telom ku bohu. Si moja drsná Valkýra, ktorá sa v ohni umýva. Valhalla otvára sa nám, telo zahodím, dušu dám. Lietať s tebou vo Vallhale, to jediné, je to pravé. S mečom sa prebojovať sem, po tom som túžil, to som chcel. Si moja drsná Valkýra, ktorá sa v ohni umýva. Valhalla otvára sa nám, telo zahodím, dušu dám. #3 Možno raz budeš, možno nie, možno to nie je súdené. Možno sa niekto zmiluje, ja ťa dnes úprimne milujem. Tak bráň lásku pred hadom. Tak bráň našej lásky strom. Tak bráň, ako len ty vieš. Tak bráň, nech nezničí náš svet. Neber si jablko od hada, jedom je plná záhrada. City sa strácajú v korunách, stromov a papierov, v zámenách. Tak bráň lásku pred hadom. Tak bráň našej lásky strom. Tak bráň, ako len ty vieš. Tak bráň, nech nezničí náš svet. Dnes si ma vyber, nie jablká, myšlienka lásky ti uniká. Jedom si stratila zábrany, ničomu sa, už nebrániš. Tak bráň lásku pred hadom. Tak bráň našej lásky strom. Tak bráň, ako len ty vieš. Tak bráň, nech nezničí náš svet. Tomáš Beník #1 Keby som vedel, že jed sa šíri vzduchom, tak by som len sedel, nehnal sa za ruchom a všetko by bolo inak. No ja som von vyrazil a našiel som teba. Tvoj zvodný pohľad na zem ma zrazil a aj keď mi to nebolo treba, zamiloval som sa na prvý pohľad. Akoby som bol zbláznený. Všetko som zavrhol, si tu len ty. Len tebou 24/7 omámený. Zaplnila si sebou aj moje sny. Priatelia ma vyškrtli, rodina už nie je. Všetky dvere sa zabuchli, no ja sa smejem, lebo, okrem teba, nič nepotrebujem. Prečo si ma chcela? Bol som ľahká obeť? Jed len do mňa si dať smela? Tak malý bol svet? Teraz ma len týraš. Trápiš ma, nedávaš mi spať. So mnou, v hlave a srdci bývaš. Som živou hračkou, s ktorou sa chceš hrať. Obrana nie je a ja ju ani nechcem. Možno aj prísť smie, no týraný byť chcem. Tvoj jed tvojej obeti chutí. Je to konská dávka, no ešte mi daj! Tých predo mnou kŕč smrti krúti, ale mňa pokojne zabíjaj! Ešte viac ťa budem chcieť… Ak sa to dá… Či ma chceš zabiť a ísť ďalej alebo do konca takto žiť, neviem, no nehľadám nádej. Až do konca svojho takto chcem byť! Aj čo ty? Aj ty? Či si pavúk, a či kobra, tvoj jed je ako nektár sladký. Chytila si ma, spáchala trochu dobra. Moja láska k tebe je nad všetky statky, lebo už nie som sám. A nevadí mi, že si jedovatá… Rudo Kain #1 V prítmí periférie kde slávici len digitálne štebocú a kryštalizuje teplo dotyku v smogu nenormálnych Gé a pop-up prianí skrývam sa s tebou v túžbe po milovaní Tam vášeň moja láme tvoj kód tam neha tvoja páli železné chrasty z môjho srdca Kryštály dotykov párajú sny a o hodinu je ráno Kamča Steinová #1 Tolik slov otrávených jedem. Tolik nocí v přítomnosti číhající zmije. Tolik spalujících pohledů do planoucích očí. Tolik lávou pohlcených slz. Tolik záměrně vyvolaných bouří. Tolik myšlenek na vyhaslé lidské srdce. A přesto po sobě střílíme šípy Amorovy. Andrea Jármayová #1 Ako trojhlaví draci oheň klamstiev na nás chrlili, len aby nás k urnám dostali, tam kde sme pekne jeden za druhým demokraciu pochovávali… #2 Zdraželi nám potraviny, ktože je už za to vinný? To vedia už aj malé decká, že tí nenažranci si nehanebne napchávajú vrecká. Vyškierajú sa na nás vysoké ceny, ale Slovensku máme zostať verní. Dôverovať našej vláde, skade majú dôchodci zobrať na jedlo, skade? Milujeme náš slovenský kraj, keby nás neokrádali, nižšie ceny a vyššie dôchodky dali, bol by tu raj. Tatiana Tuhárska #1 Naťahujem ruku, beriem si telefón v sladkom presvedčení, že je to on. Nadšenie strieda sklamanie, akosi som cítila, že nezostane, v jeho správach rýchlo ubúdali riadky, radšej než mlčanie, brala by som hádky, sľuboval, že neodíde za žiadnych okolností, bola som pre neho len jednou z možností, už niekoľko dní sa cítim rozpoltená, na rozlúčku nie som pripravená. Snažím sa zmieriť s tým, čo príde, dúfam, že skoro z mysle mi zíde. Stále ho mám rada, ale zostávam sama, kým v jeho mysli je už iná dáma, nehovorím, že jeho citom vládne iná žena, nemôže získať niečo, čo on nemá. Zuzana Volentierová #1 Tŕň jedu zaborím do tvojho tela, prepichnem tiché tiene milovania, kam si s myšlienkou vrátiť sa chcela, aj tí poslední žijúci ťa hania, že si tú lásku napustila jedom, prevrátila stoličky pokornosti, citlivé veci zmietla pred starý dom, zabila si ma do špikovej kosti. Mŕtve telo baží a čaká na súd, nežnosti neprichádzajú v noci, prestaň byť nevrlá a už sa zobuď, aj keď som ťa múdro miloval hoci, nespravím spätný časovaný režim, neberiem zodpovednosť za mdlé činy, miešala si arzénový čaj pre iných, za nič ťa tupým myslom nevinním, ži v spokojnosti a čistý štít maj, už som milovaný v budúcnosti. #2 Zlomený život, zlomený čas, niečo je napísané v nás. Ľúbosť je strašidelná dráha, dokonca stá žena sa zdráha, pochovať nenávisť v masách, takto rozmýšľať, nazdáva sa, muchotrávka strávila jedy, sladká príchuť jazykovedy. Matróna padá do záhuby, celý svet je stále naruby. Žlč s otravou píšu mená, zostala som napokon nemá, že jedovatá láska žije! Alena Sičáková #1 Duša tá túži slobodne dýchať. Rozum, by všetko diktovať chcel. Najkrajšia je pokora, nie pýcha. Láska, tá však nie je na prídel… #2 Dva svety sa stále prelínajú v duši. Pália ako oheň a chladia ako ľad. Láska je ako krásny motýľ na súši. Gejzír, ktorý strieka ako vodopád... #3 Spadla bolest z nebe, řekla, chci jen tebe. Já ti pomohu jít dál, abys překousl svůj žal. Řekla mu odvaha, bděla s ním do rána. Něha ho hladila přes čelo, lásky se ti tak moc zachtělo...