Konecne spolu











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Pavel Sekerak

Obsah
Konecne spolu	1
O knihe	3
Prazdniny v kempe	4
Vecer pri ohni	6
Vylet na Squaw Mountain	8
Jaskyna	11
Snivanie	16
Rozhodnutie	18
Zblizovanie	20
Nieco nie je v poriadku	22
Vylet do Ogdenu	23
Na kraji cesty	25
Navzdy spolu	26
Abnormalna laska	32
List pre Annu	33
Zo zapisnika Ethel	34
List pre Ethel	35
Jeden z poslednych	36
O knihe
Pred zhruba sto rokmi sa v Utahu odohral pribeh, ktory sa stal predlohou tejto poviedky. Je to pribeh o neobycajnom vztahu dvoch dievcat. O priatelstve a laske tak hlbokej, ze ich nakoniec uvrhla do nahlej smrti. 


Prazdniny v kempe
Toto je historia zvlastneho priatelstva, ktore vtiahlo mlade dievcata do ich neobycajneho sveta. Priatelstva, ktore vytvorilo ovela uzsie porozumenie, nez ake existovalo medzi beznymi priatelmi. Priatelstva, ktore ich nakoniec uvrhlo do nahlej smrti. 

August 1925 – taborisko Rock Canyon Campground, Provo, Utah

„Kedy tam uz budeme?“ - pytal sa David nedockavo.
Uz vyse hodiny kracali strmym udolim na miesto kde stravia najblizsi tyzden. Zdalo sa mu, akoby ta cesta nemala konca. Vobec nevnimal okolitu prirodu, ktora v toto slnecne dopoludnie vonala borovicami. Mozno to bolo tym kamennym chodnikom, na ktorom sa uz parkrat posmykol. A tak sa okolo seba radsej ani nepozeral. Nechcel sa rozptylovat, daval pozor na kazdy dalsi krok. Zatial co zvysok rodiny Bakerovcov si vykracoval vo veselej nalade, David si tento vylet prilis neuzival. Nevsimol si dokonca ani jaskynu, okolo ktorej prave prechadzali.
„Musis to vydrzat synak, sme este len v polovici cesty.“ - konstatoval otec po rychlom pohlade na poskladanu mapu.
Mladikovi neostalo nic ine, len pozbierat vsetky sily a kracat dalej. Poslusne, aj ked so zatatymi zubami, ukladal jednu nohu pred druhu. Moc sa mu sem nechcelo ist, lebo vsetci jeho kamarati ostali doma a on tu nema nikoho koho by poznal. Ak nepocita rodicov a starsiu sestru. Lenze ta sa s nim uz nehrava tak casto ako kedysi. A rodica byvaju bud unaveni, alebo zaneprazdneni. 
„Medveeed!“ - vykrikol David z celeho hrdla, ked v nedalekom krovi cosi hlasito zasustalo.
„Medved? Kde by sa tu nabral?“ - zasmial sa otec.
„Tam. V krikoch.“ - ukazal na kroviny vedla chodnika.
„Ukaz, pozriem sa na toho tvojho medveda.“ - zahlasil otec a z celej sily udrel turistickou palicou na konare, co ku nemu boli najblizsie.
Z krika s hlasitym piskotom vyletel parik vyplasenych ciernych drozdov. 
„Tu mas medveda, synak.“ - namieril palicu k nebu, ale vtaky sa medzitym uz skryli v korune stromu na druhej strane chodnika.
„Nic si z toho nerob, vsetci sa bojime veci, ktore nepozname.“ - s laskou potlapkal syna po pleci.
„Myslel som…“
„Ja viem. Ale nemusis sa bat, tu medvede neziju. Pisali to v sprievodcovi.“ - upokojoval ho a v ruke pritom zvieral malu zelenu brozuru. 
„Tak dobre.“ - pritakal David, ale po zvysok cesty mal oci ako na stopkach.

Zanedlho dosli na miesto, kde mali stravit najblizsie dni. Z vyvyseneho taboriska bol dokonaly vyhlad na kanon a prilahle doliny. Kam len oko dovidelo, tiahli sa uchvatne zvrasnene skalne masivy, huste zmiesane lesy lemovali brehy divokych riek a nad vsetkou tou krasou drzala ochrannu ruku ohniva gula namalovana na nebesky modrom platne. V kempe nebolo prilis vela ludi. Obsadeny bol ani nie z polovice. Manzelia Bakerovci si tak mohli vybrat z mnozstva volnych miest. Nakoniec sa rozhodli pre to, ktore bolo najblizsie k ohnisku. Aj ked boli tieto letne dni pomerne horuce, obavali sa chladnych noci v horach. Hladiac na par rozlozenych stanov bez ludi, postavili svoj docasny pribytok a zalozili ohen. Toto sa uz pacilo aj Davidovi. Prikladal do ohna suche konariky a so zaujmom sledoval ako ich stravuju plamene. Na medvede uz ani nepomyslel. Ethel s mamou pripravovali jedlo a otec robil posledne upravy stanu. Potreboval sa presvedcit, ze je vsetko spravne a nespadne im v noci na hlavu. Dnes nemali v plane nic viac. Zajtra ich caka tura na Squaw Mountain, tak musia setrit sily. Kym David s otcom vyrezavali z dreva postavicky a rozne zvierata, zenska polovica rodiny bola zahlbena do citania. Ethel si vzdy na dlhsie pobyty mimo domov bravala nieco na citanie. Vacsinou poeziu. Ani tentokrat tomu nebolo inak. V mestskej kniznici ju uz velmi dobre poznali. Vedeli, ze odtial znova odide minimalne s piatimi knizkami. Ethel si tuto pozornost tajne vychutnavala. Zakazdym odtial odchadzala s usmevom.

Vecer pri ohni
Kratko pred zapadom slnka sa do okolitych stanov vratili ich majitelia, ktori cely den stravili potulkami po tunajsich horach. 
„Vidim, ze mame novych susedov. Dobry vecer.“ - prehovoril pan Thomson ako prvy.
„Dobry vecer. Snad Vam to nebude prekazat, ze sme sa rozlozili tak blizko, deti chceli byt pri ohnisku…“ - vysvetlovala pani Bakerova.
„Prave naopak, budeme vdacni za spolocnost. Moje meno je Robert Thomson, toto je moja manzelka Ruth, synovia Emanuel, George a Michael. A nasa dcera Anna.“
Nastalo usmevne a mierne chaoticke podavanie ruk medzi jednotlivymi clenmi obidvoch rodin. Davida potesilo, ze tam budu aj ini chlapci, nevedel si predstavit co tam bude niekolko dni robit sam. Naopak Ethel nebola z toho mnozstva ludi, co sa tu naraz objavilo, prilis nadsena. Ak je nieco, co milovala, tak to bol pokoj, ticho a samota, v ktorej sa citila sama sebou. Podala ruku uz vsetkym okrem Anny. Ta stala utiahnuta o cosi dalej.
„Ahoj, ja som Ethel.“ - jemne stisla ruku krasnej blondinke s vlnitymi vlasmi.
„Anna.“ - odpovedala stroho.
Ethel si ju zvedavo obzerala. Anna ju neobycajne uputala. Nieco na nej bolo. Nieco, co sa snad ani neda opisat slovami. Pocitila akusi zvlastnu blizkost. Akoby sa uz davno poznali. Nevedela si to vysvetlit, vidi ju predsa prvykrat v zivote. Hej, dievca, spamataj sa! Preslo jej hlavou, ked si uvedomila, ze ich podanie ruky trva dlhsie, nez byva zdvorile.
„Ach, prepac… Ja som len… Ja… Len som ti chcela povedat, ze vyzeras skvele.“ - rozpacito sa ospravedlnovala.
„Dakujem.“ - stroho, zaroven zdvorilo odpovedala Anna a zmizla v pritmi stanu.
Ethel tam este chvilku stala. Striedavo hladela na svoju dlan a na bezovy stan, v ktorom sa ukrylo to nadherne dievca. Bola by tam snad do rana, keby ju nevyrusil otec.
„Ethel, co tam tak stojis?! Pod pomoct maminke pripravit veceru!“
Este raz sa zadivala na svoju dlan a potom sa odobrala splnit svoje povinnosti.
Ten vecer sedeli obe rodiny okolo ohniska a pri spolocnej veceri sa navzajom spoznavali. Muzi sa rozpravali najma o obchode. Amerika v tom case zazivala nevidany vzostup ekonomiky. Fabriky boli v nepretrzitom chode, aby dokazali uspokojit coraz vacsi dopyt po novinkach ulahcujucich ci sprijemnujucich zivot Americanov. Zatial co Europa sa len velmi tazko a pomaly spamatavala z ran, ktore utrpela v prvej svetovej vojne, v USA sa zacalo obdobie na prvy pohlad nezastavitelneho hospodarskeho rastu. Hovorilo sa mu Zlate dvadsiate roky. Amerika prosperovala a ludia minali svoje peniaze na auta, radia, gramofonove platne, ci modu. Bolo to obdobie, ktore prialo sikovnym obchodnikom ako boli Thomson a Baker. Ich zeny vsetky tie detaily prilis nezaujimali, mali to stastie, ze sa dobre vydali a mohli si vychutnavat vyhody, ktore im tato doba ponukala. Aj ich deti si uzivali toto bezstarostne obdobie. Chlapci urcite. U dievcat to bolo, vzhladom na ich vek, o cosi zlozitejsie. 
Ked sa minuli temy na konverzaciu, vsetko utichlo a rodiny sa postupne presunuli do svojich docasnych pribytkov. Trvalo len okamih kym vsetci zaspali. Vsetci okrem Ethel. Lezala zababusena vo svojom spacaku a hladela kamsi do nicoty. Snazila sa zaspat, no prilis sa jej to nedarilo. Vzdy, ked privrela viecka, uvidela Anninu siluetu osvetlenu plamenmi vecerneho ohna. Ohnive jazyky a tiene, ktore vytvarali, kopirovali krivky jej povabneho tela. V pulzujucej ziari ohna vyzerala vskutku pritazlivo. Ethelin dych sa spomalil. Dychala zhlboka a pomaly a Annu pred sebou videla dokonca aj ked mala oci otvorene. Jej obraz ju sprevadzal cely cas ako sa pokusala zaspat. Zamyslene sa divala pred seba a pritom sa dotykala prstov a dlane pravej ruky. Ta si stale uchovava ozvenu ich dotyku. Prechadzala po nej sem a tam, akoby chcela ozivit ten pocit, ktory citila ked sa ich ruky dotykali. Nieco na nej je… Nieco na tom dievcati bude… - hovorila si. Jej myslienky sa tulali od Anninych vlasov k ociam, ale nakoniec aj tak skoncili pri tej dlani. Pri tom neobycajnom dotyku. Ktovie, ci aj Anna na to mysli… Pokusa sa vybavit si v mysli jej hlas. Marne. Obe cely vecer takmer neprehovorili. Iba ked sa ich nieco pytali. Len vtedy zo seba vydali par nevyhnutnych slov. Vsetky Etheline myslienky sa nakoniec rozplynuli v ciernej tme hlbokeho spanku.

Vylet na Squaw Mountain
Po kratkej noci nastalo krute prebudenie do hmlisteho studeneho rana.

„Zlaticka, vstavame! Dame si rannu rozcvicku.“ - budil pan Baker zvysok rodiny.
Ethel, cela stuhnuta, sa len velmi neochotne vymotala zo spacaku. Neznasala tieto otcove napady. Pripadalo jej to trapne a neverila, ze by to bolo k niecomu dobre. Napriek tomu vykonala niekolko nutenych pohybov, aby uspokojila svojho otca, ktoreho oci ziarili nadsenim. Po rozcvicke sa Clark chystal oznamit rodine akesi prekvapenie.

„Moji milovani, dnes sa vydame na turu na Squaw Mountain.“ - zahlasil.
„Jupi!“ - skrikol David nadsene.
„Jupi…“ - znechutene zamrmlala jeho starsia sestra.
„Ale nepojdeme tam sami. Vcera vecer sme sa dohodli s panom Thomsonom, ze tam pojdeme spolu. Co vy na to?“ - ceril zuby nadsenim a oci mal dosiroka otvorene.
„Supeeer!“ - potesil sa David, konecne sa nebude citit sam a urcite si s chlapcami uziju cestou kopec zabavy.

Aj Ethel sa potesila, ale nedavala to najavo. Aspon bude mat prilezitost viac sa spoznat s tym zahadnym dievcatom. Po ranajkach sa obe rodiny stretli pri vstupe do kempu a spolocne sa vydali na turu. Pocasie im prialo, kym zisli na dno udolia, hmla sa rozplynula a teplote stupla na prijatelnu uroven.

„Oci, preco ideme dole? Nemali by sme ist hore, kedze ideme na vrchol hory?“ - pytal sa David, lebo zatial mu tato cesta nejako nedavala zmysel.
„Synu, cesta nadol vedie hore a cesta nahor vedie dolu. Kto sa povysuje, bude ponizeny a kto sa ponizuje, bude povyseny.“ - zahlasil pan Baker so samolubou spokojnostou.
„Aha…“ - odvetil David a uz sa radsej nic nepytal, usudil, ze nepotrebuje pocuvat veci, ktorym nerozumie a radsej pobehol dopredu za chlapcami Thomsonovymi.

Tam mu bolo ovela lepsie. Cestou sa zabavali piskanim na stebla travy, ci dvihanim kamenov, pod ktorymi hladali rozne zivocichy. Muzska cast vypravy opat vasnivo diskutovala o technologickom pokroku, ktory ich obklopoval. Za nimi kracali zeny, vymienajuce si skusenosti z domacnosti, najma z kuchyne. Celkom vzadu trochu zaostavali dievcata. Ten vylet bol dobry napad, spolocna cesta im pomohla prelomit ostychave ticho a trosku viac sa navzajom spoznat. Aj ked to boli z velkej casti take bezne frazy. Kazdopadne im to pomohlo viac sa jedna druhej otvorit. 

Vyprava zisla na dno kanonu a potom kracali za sebou uzkym chodnikom smerom na severovychod. Chodnik z oboch stran lemoval husty porast listnatych stromov. Prevladali brezy, ale nachadzali sa tam aj ine stromy, kvoli ktorym vobec nevideli kde su. Terasy skalnych masivov zostali pred nimi nateraz ukryte. Jedine co videli, boli stromy, kriky a uzka hlinena cesticka. Cely cas pritom mierne stupali. Bolo to otravne, pretoze v nohach to citili, ale oci nevideli ziadnu zmenu. Vsade okolo nich rovnaka krajina, rovnake stromy ako pre hodinou. Zanedlho sa chodnik zacal stacat dolava a pred nimi sa rozprestierala luka. Stromy sa rozostupili a oni si mohli konecne vychutnat slnecne luce. Pri pohlade priamo pred seba, videli tyciaci sa vrchol hory. Vtedy si uvedomili, ze toto bola iba prechadzka a skutocny vystup zacne za niekolko metrov. Obchadzali horu zo severu a brezovy les vystriedali borovice. Ich tempo sa spomalilo a coraz castejsie si davali kratke prestavky. 

„Uz sme skoro tam!“ - povzbudzoval ich Clark.

No zvysok vypravy ho nebral vazne. Za kazdym horizontom ich cakalo iba sklamanie a dalsie stupanie. Ta nekonecna a monotonna cesta hore im uberala coraz viac sil. A nie len fyzickych. Aj chlapci, ktori este pred chvilou prekypovali nadsenim, sa teraz vliekli z nohy na nohu. Ale pan Baker mal pravdu. Skutocne im uz do ciela ostaval iba kusok. Po asi patnastich minutach sa konecne ocitli na vrchole Squaw Mountain v nadmorskej vyske takmer 2400 metrov nad morom. 

„To je ale nadhera!“ - kochala sa pani Thomsonova.

Unaveni, ale stastni, posadali si na skaly a dlhe minuty sa mlcky divali na krajinu okolo nich. A najma na tu pod nimi. Nie je to najvyssi kopec v okoli, ale vyhlad z neho je vskutku uchvatny. Pod strmym bralom, na ktorom sedeli sa rozprestierala nekonecna krajina, uprostred ktorej sa v poludnajsich lucoch slnka leskla hladina jazera Utah. Daleko za nim z roviny strmo nahor vystupovali stity hor. Vrcholky niektorych z nich boli este stale pokryte snehovou prikryvkou. 
Stravili tam asi hodinu, mozno viac. Nebolo sa kam ponahlat, slnko prijemne hrialo a dnesny ciel uz maju splneny. Kochali sa vyhladmi a sediac na skale veselo kyvali nohami nad hlbokou priepastou. Boli by tam sedeli dlhsie, ale pan Baker, uvedomujuc si, ze ich caka este narocna cesta naspat do kempu, zavelil na odchod. Ako to uz byva, cesta spat sa im zdala ovela kratsia ako cesta tam. Mozno je to tym, ze uz okolie ako tak spoznali. Rozhodne sa vsak nikam neponahlali. Kracali pomaly a vychutnavali si pobyt v tejto nadhernej lokalite. Pri stupani do taboriska sa uz zacali prejavovat znamky unavy. Najma chlapci, nezvyknuti na taketo tury, prejavovali svoju unavu nervoznymi poznamkami. Ked dorazili do tabora, odpadli ako muchy. Zanedlho sa rozhorel ohen a okolie naplnila vona horiaceho dreva. Rodiny si posadali okolo ohniska a so spokojnymi vyrazmi v tvarach bilancovali dnesnu turu. Dievcata, ktore sa pocas tury celkom zblizili, sedeli tentokrat blizko pri sebe.

„Nasi hovorili, ze chcu zajtra uz len oddychovat, ale ja by som rada este niekam isla. Mohli by sme ist na nejaky kratky vylet. Len my dve. Co ty na to?“ - navrhla Anna.
„Rada.“ - usmiala sa Ethel – „Rada s tebou pojdem. Kam by si chcela ist?“
„To necham na teba, isto nieco vymyslis.“ - preniesla Anna zodpovednost na svoju o tri roky mladsiu kamaratku a kym sa nerozisli, zamyslene a s usmevom hladela do ohna.

Jaskyna
Svitanie v horach je uplne ine ako to, ktore poznala z mesta. Chladne, vlhke, ale krasne a vonave. Nebolo to slnko, ktore Ethel prebudilo, ani jej mladsi brat, ako to obycajne byva. Tentokrat ju zo spanku vytrhli kvapky studenej rosy, stekajuce po hrane stanu a padajuce na jej bose chodidla. Teploty tu byvaju veru zradne. Vecer takmer nezaspala, kvoli tomu ako bolo horuco a teraz ju zobudzaju kvapky ladovej vody. Rychlo stiahla nohy pod spacak a schulila sa do klbka. Rychlym pohladom na cifernik naramkovych hodin zistila, ze nie je este ani sedem. A tak sa este viac schulila a suchala si ramena, aby sa zahriala. Rozhodne nemala v umysle teraz vyjst zo stanu. Zavrela oci, ale zaspat sa jej uz nepodarilo. Myslela na dnesny den, tesila sa na turu so svojou novou kamaratkou. Kam pojdu? Jej dobrodruzna povaha velila jasne. Do tej jaskyne, ktoru videla nedaleko chodnika. Ale este nie, este je prilis zima... - hovorila si v mysli.
Po spolocnych ranajkach sa dievcata oddelili od rodin a vybrali sa na svoj vlastny vylet. Nebolo to daleko, tak si Ethel vzala len malu tasku s malym obcerstvenim a vodou.

„Davajte si pozor! A drzte sa chodnika! Tu sa da lahko zabludit…“ - daval im Ethelin otec este posledne instrukcie. 
„Neboj oci, nie som predsa mala…“ - lahkovazne mavla Ethel rukou.
„Pre mna budes vzdy moje male dievcatko.“ - pristupil blizsie a pobozkal svoju dceru na celo.
Po niekolkych metroch, ked bolo este taborisko v dohlade, zastali, aby zamavali rodinam. Potom uz isli svojou vlastnou cestou a uzivali si tieto chvile slobody. Slnko stupalo coraz vyssie, rovnako tak stupala i teplota. Im to vsak rozhodne nevadilo. Milovali teplo, ten pocit, ked citili ako ich na pokozke hladia prijemne hrejive luce letneho slnka. V tomto si boli obe dievcata velmi podobne. Cestu si kratili rozhovorom o skole a rodine. Ukazalo sa, ze od noveho skolskeho roka budu chodit do rovnakej skoly, kedze Ethelin otec bude pracovat pre obchodny dom v Rock Springs. Obe sa tomu velmi potesili.


„Anna, pozri tu to je!“ - ukazala Ethel prstom na dieru v skale hore nad chodnikom.
„Myslis, ze sa tam dostaneme.“ - vahala Anna.

Narozdiel od Ethel, bola vzdy skor opatrna, vahava. Nestavalo sa jej, ze sa rozhodovala impulzivne. Ani vtedy ked ju nieco nadchlo. Zakazdym robila radsej dva kroky spat a poriadne si vsetko premyslela. Nebola to prilis dobra vlastnost. Ktovie o kolko prilezitosti zazit nieco neobycajne uz takto prisla. Boh ju obdaril absolutnym sluchom ako hovorieval jej otec. V hre na klavir vynikala nad vsetkymi ostatnymi, ktorych poznala. Lenze prilis si neverila, bala sa, ze urobi chybu a bude vsetkym na posmech. Preto sa vyhybala akejkolvek verejnej prezentacii. Jej talent tak ostal skryty pred svetom. Kiez by mala pri sebe niekoho, kto by ju potiahol dalej, kto by ju uistil, ze sa nema coho bat. Jej rodicia vsak boli prilis zaneprazdneni. Otec travil vacsinu casu na obchodnych cestach po celych Statoch a matka tak niesla cele bremeno starostlivosti o domacnost na svojich pleciach. Aj preto svoj talent Anna viac nerozvijala a venovala sa hlavne skole a starostlivosti o mladsich surodencov. Toto je asi prvykrat, co je na vylete bez nich. Zvyknuta byt neustale obklopena ludmi, velkymi, ci malymi, vychutnava si, aj ked trochu vahavo, tuto skusenost.

„Nicoho sa neboj! Je to len kusok…“ - posmelovala ju Ethel a vystrela ruku ku svojej novej kamaratke.
„Tak dobre.“ - privolila Anna a pevne sa chopila ponuknutej dlane.

Spolocne sa vystverali na skalny utes tyciaci sa nad chodnikom. Presli este niekolko metrov a uz stali pred vstupom do jaskyne. Ovanul ich prud chladneho vzduchu valiaci sa z jej utrob. Dievcata si obliekli, vsetko, co zo seba dali dole cestou sem. 

„Naozaj tam chces ist?“ - chvela sa Anna, nebolo jasne, ci strachom, alebo tou zimou.
„Ked uz sme tu, bola by hlupost neist dnu.“ - Ethel v tom mala jasno.
„Co ak tam bude medved…?“
„Bez obav. Ocino hovoril, ze tu neziju.“
„Ako si moze byt taky isty?“
Namiesto odpovede ju Ethel uchopila za ruku a vtiahla dnu do jaskyne. Bola to taka rychlost, ze Anna nemala vobec ziadnu odporovat, alebo nad tym premyslat. Ethel ju pomaly tahala coraz hlbsie. Ako ubudalo svetla, bol Annin stisk coraz pevnejsi.

„Prestan, lebo mi tu ruku rozpucis!“ - okrikla ju Ethel neuvazene.

Anna sa zlakla a okamzite ju pustila. Akoby nestacilo, ze sa boji samotnej jaskyne, este teraz pride aj o jedinu oporu, ktoru tu ma. Zastala a otacala hlavu za svetlom. Chcela ist odtial co najrychlejsie prec. Von. Tam, kde je bezpecne, svetlo… A teplo. Lenze nohy jej stuhli strachom a nedokazala urobit ani krok.

„Ale drzat ma mozes.“ - vzala ju Ethel opat s usmevom za ruku.

Anna sa tomu nebranila. Ochotne podala dlan kamaratke, ktora bola teraz jej jedinou oporou.

„Ethel. Nechodme uz dalej. Ja sa bojim.“
„Draha, nemas sa coho bat. Si tu predsa so mnou.“ - upokojovala ju nebojacna tmavovlaska.

Otocila sa tvarou k Anne a hladela do jej vystrasenych oci. Dokonca aj v tej tme ich videla celkom jasne. Neobycajne ju pritahovali. Cim dlhsie sa do jej oci divala, tym silnejsie ju k sebe putali. Skumala ich. Akoby v nich hladala odpovede na otazky, co v sebe ukryvala. Tajomstvo, co smie uzriet iba vyvolena. Nasla ju? To coskoro zisti.
Pristupila ku Anne co najblizsie ako sa dalo. V obcasnych zableskoch svetla nesmelo prenikajuceho do utrob jaskyne bolo vidiet ako sa teply vzduch vychadzajuci z ust dievcat v chlade meni na paru. Anna sa este stale chvela. Hladela na svoju kamaratku s akousi odovzdanostou, alebo snad s ocakavanim. Ich pohlady sa pretinali a vo vzduchu bolo citit napatie. Dlane, ktore boli stale v pevnom zovreti sa im zacali potit a ich dych bol coraz rychlejsi. Teraz sa uz chveli obe. Stojac pri sebe tak blizko, ze sa ich tvare takmer dotykali, citili na licach horuci dych tej druhej.
Ethel sa pomaly coraz viac priblizovala k Anne, ktora uvolnila zovretie dlani a zavrela oci. Stala pripravena prijat to, co sa stane. V tej chvili ucitila na ustach dotyk makkych pier svojej kamaratky. Explozia prijemnych pocitov sa v nej valila vo vlnach, ktore by neustali ani ti najlepsi surfisti. Neprijemne chvenie sa zmenilo na velmi prijemne mravencenie. Teplo naplnalo jej telo a putovalo z hrude do lona a odtial az do koncekov spotenych prstov. Pominul nielen strach, zmizlo uplne vsetko. Cely vesmir sa kamsi vyparil. V tom momente sa ony dve stali vesmirom. Ked Anna vnimala, ze sa pery Ethel vzdaluju, pritisla ich rychlo naspat. Nechcela prist o tie nadherne pocity, ktore prestupovali celym jej bytim. Ethel na tom nebola inak. Tuzila po tom od prveho momentu, co Annu uvidela. Prekvapena, ale stastna, poddavala sa vasni, ktora medzi nimi vzplanula. Ohen, co v sebe citila, by sa dal prirovnat najskor ku tomu, ktory pochoval stary Rim. Tak silnu tuzbu a vasen v sebe citila. Objimala a bozkavala dievca, ktore nedavno ani nepoznala. Bola si ista, ze toto je to osudove stretnutie, po ktorom tak velmi tuzila. Hoci neraz prepadala depresii, pretoze nie vzdy dokazala verit, ze sa taketo nieco vobec stane. Najma ked musela svoje tuzby pred vsetkymi skryvat. Teraz na to vsak nemysli. Je v nebi. Takto si ho vzdy predstavovala. Ziadne oblaciky, ziadne choraly, ziadni anjeli s kridlami z peria a svatoziarou nad hlavou. Toto je jej anjel. Nadherne blondave dievca s uprimnymi ocami a sladkymi perami. Toto je jej nebo. Tma ukryvajuca ich vzrusujuce zblizenie. 

„Ja… Ja… Neviem co povedat…“ - prehovorila Anna, ktorej sa zmocnili pochybnosti. A nielen to. Nieco jej branilo uplne sa uvolnit a nechat sa ovladnut pocitmi. 
„Nehovor nic, uzivaj…“ - Ethel sa prisala na Annine pery, aby uz nepovedala ani slovo.
„Nie, pockaj… Musim… Musim ti nieco povedat.“ - pokusala sa Anna opat o slovo. Tentokrat bola o cosi raznejsia a na okamih sa vymanila z pevneho, aj ked prijemneho, zovretia priatelky.
„Aj ja ti musim nieco povedat Anna! Milujem ta! Milujem ta od prvej chvile ako som ta uvidela.“ - vyznavala Ethel opojena vzrusenim a nevsimajuc si, ze Annina tvar nahle zosmutnela, znovu prilozila pery k Anninej tvari.
„Ethel, to nemozme…“ - odtiahla sa necakane.
„Myslela som, ze aj ty to chces…“
„Ano, chcem, ale…“
„Ake ale?! Nie je to predsa uzasne, ze sme sa nasli? No povedz, nie je?“ - hladela na nu Ethel s dosiroka otvorenymi ocami.
„Je to to najkrajsie, co som v zivote zazila.“ - Annou opat prudilo steklive teplo ako pri ich prvom bozku.
„Tak vidis. Nemas sa coho bat.“ - pokusala sa upokojit svoju rozrusenu priatelku.
„Lenze ja sa nebojim o seba. Bojim sa, ze ti ublizim.“
„Co to hovoris? Preco by si mi mala ublizit?“
„Kvoli tomu, co ti chcem… Co ti musim povedat...“

Ethel sa na Annu zahladela pohladom plnym ocakavania a odovzdanosti. Nevedela co ma cakat. V duchu sa pripravovala na najhorsie. Nemala som to robit. Nemala som ist na nu takto zhurta. - hovorila si. Ale ked ona je taka rozkosna… Kto by odolal? Na zamyslenej tvari sa pod cervenymi licami objavil nesmely uprimny usmev.

„Ethel… Ja… Ja som vydata.“ - konecne to zo seba dostala a mohla si vydychnut.
„Co… Coze si?“ - neverila Ethel vlastnym usiam.
„Som vydata.“ - zopakovala. „Ale…“ - nenechala ju Ethel dokoncit.
„Som ja ale hlupa krava! A to som si myslela, ze my… Ze my by sme…“ - Ethel vybehla z jaskyne so slzami v ociach a do tabora sa vratili kazda zvlast. 
Ten den uz spolu neprehovorili ani slovo.

Snivanie
Ethel toho vecera zaspavala sklamana a nahnevana. Ale co vlastne cakala? Nemohla to tusit, ved sa v skutocnosti vobec nepoznaju. V mysli si opakovane prehravala situaciu z jaskyne. Znova a znova ju precitovala. So zavretymi ocami spulila pery do prazdnoty a predstavovala si Anninu vonu. Pritom jej telom opat prechadzalo vo vlnach to hrejive teplo, ako tam v jaskyni. Prilozila si ruku na prsia. Citila ako sa jej hrud napina vzrusenim. Uvolnila sa a opustila realitu. Predstavovala si, ako by to pokracovalo ak by Anna nevyslovila tu osudnu vetu. Videla ich dve v pevnom objati. Navzajom sa dotykali tvari, krku, usi… A ked sa ich prsty zaborili do vlasov, nesmele bozky sa stavali coraz vasnivejsimi. Predstavovala si, ako asi chuti Annin jazyk, ktory dnes nakratko ucitila na perach. Bez ohladu, na to co sa stalo, bola rozhodnuta, ze ho chce. Chce ho ochutnat. Chce Annu objimat a bozkavat a robit s nou veci, o ktorych sa nehovori. Zblaznila sa do nej. Bezpochyby. Znovu myslela na jej jazyk a pritom neopatrne hlasito vydychla. Srdce sa jej rozbusilo ako splasenemu konovi a prelaknuta okamzite otvorila oci, aby skontrolovala situaciu. Zdalo sa, ze vsetci spia ako zarezani. To jej odlahlo. Pre istotu este naoko zakaslala, ak by nahodou…

Zdalo sa, ze vzduch je cisty a moze pokracovat v snivani. Nechcela stracat cas, nechcela prist o tie vzrusujuce predstavy, ani o pocity, ktore pri nich prezivala. Dychala pomaly, potichu, kontrolovane. Sustredene privrela oci, chcela nadviazat na moment, v ktorom prestala. Lenze tentokrat sa ocitla na uplne inom mieste. Stala pred obrovskym vodopadom. Podobal sa na vodopad Bridal Veil. Ten videla z auta cestou sem. Bol mu velmi podobny, ale nebol to ten samy. To vie isto, pretoze cestou ku nemu nemusela stupat do strmeho, kamenmi posiateho, svahu. Prisla ku nemu celkom blizko a kochala sa farebnou duhou, co sa zjavovala a znovu mizla vo vodnej triesti. Kvapky padajucej vody prijemne chladili jej rozpalene celo. Spolu s nimi sa z hora valil prud osviezujuceho horskeho vzduchu, ktory v tej horucave posobil doslova blahodarne. Vychutnavala si toto necakane osviezenie, ale po chvili mierne znervoznela. Preco je tu? Preco nie je v jaskyni s Annou, tak ako si zelala? Obzerala sa okolo seba dufajuc, ze ju tam niekde uvidi. Mozno bude za stromom a mozno stoji hned za nou. Prudko otocila hlavu, ale marne. Bola tam celkom sama. To nie! Toto nie! - hovorila si a prizmurila oci o cosi silnejsie.
Blaznive, ale vyslo to! Bola tam! Stala priamo pod vodopadom. Usmievala sa, dvihala ruky v ustrety padajucej vode a dovolila jej zmacat ju uplne celu. Vlnite vlasy sa jej vyrovnali a prisli o svoju charakteristicku farbu. Ethel sa teraz zdali o dost tmavsie ako si ich pamata. Kratke turisticke nohavice, ktore mala Anna na sebe, razom otazeli a pod premocenym trickom vynikali jej mlade, dokonale tvarovane prsia. Voda stekala po ladnych krivkach Annineho tela. Ethel sa na nu zasnene divala. V tej chvili si zelala byt vodou. Byt hoci len jedinou kvapkou vody, aby sa mohla dotykat Anninej pokozky. 

Opat zatlacila na ocne viecka a zrazu sa ocitla priamo pred nou. Hladela jej zblizka do oci a kochala sa ich fascinujucimi farbami. Pri pohlade do nich padala ako do hlbokej priepasti plnej tuzob. V okamihu bola aj ona uplne premocena. Pojaseny, roztopasny smiech dievcat, ktory sa siril dolinou zrazu utichol. Mlcky si hladeli navzajom do oci. Vzduch bol presyteny tuzbou a ocakavanim. Tentokrat vsak uz dobre vedeli co bude nasledovat. Ich mokre pery sa pustili do navalu horlivych bozkov. Nemysleli na konvencie, nemysleli na nasledky. Dolezita bola prave tato chvila. Je tu teraz a uz sa nebude opakovat. Ethel aj Anna si uzivali kazdy jeden, coraz odvaznejsi, dotyk. Ethel konecne zistila ako chuti jazyk jej krasnej priatelky. Vychutnavali si tie vasnive bozky a mokre dotyky jazykov, sprevadzane zimomriavkami po celom tele, povestnymi motylikmi v brusku. Bozkavali sa tak intenzivne, ze takmer nebol priestor na nadych. Dalsiu vlnu neopisatelneho tepla a chvenia sposobil vzajomny dotyk ich vzruseneho poprsia, ked sa k sebe pritisli o cosi blizsie. A ked Ethel ucitila na svojich bradavkach nedockave Annine prsty, takmer sa jej od vzrusenia podlomili kolena. Bol to iba sen, ale ona ho prezivala tak intenzivne, ze si zavrtana v spacaku, lavou rukou pre istotu prikryvala usta. Prava jej medzitym sklzla do lona a vysnene pocity menila na skutocnost. Musi byt opatrna, nemoze riskovat, ze sa niekto zobudi a uvidi ju ako sa oddava vysnenej rozkosi. Prizmuri oci a zakratko sa dievca tisko a slastne zachveje.

Rozhodnutie
Rano vybehla Ethel zo stanu ako keby horelo. Musela cim skor vidiet Annu a povedat jej vsetko, co citi. A chcela sa jej aj ospravedlnit za to, ako sebecky a zbabelo vtedy usla z jaskyne. Bez toho, aby jej dala priestor na vysvetlenie. Lenze Thomsonovci boli uz prec. Ethel spala prilis dlho a ich susedia, ktory tu boli uz tyzden, sa pobrali naspat domov. Nastastie si ich otcovia vymenili adresy a telefonne cisla. Aspon mala utecha...

Po prichode domov sa Anna este viac uzavrela do seba. Netusila o tom, co Ethel preziva. Na jednej strane si to, co sa stalo v jaskyni, vycitala, na druhej strane, vzdy ked si na to pomyslela, zjavil sa jej na tvari spontanny usmev. Nechodila nikam kam nemusela, s nikym nekomunikovala. Prehovorila iba vtedy, ak to bolo nevyhnutne. Potrebovala cas. Potrebovala najst seba samu a cestu, po ktorej bude dalej kracat. Raz uz urobila chybu a nechcela ju znovu zopakovat. Nechcela sa unahlit. Aj ked cele jej vnutro teraz volalo jedine meno: Ethel.

Tazko opisat ten zmatok v jej vnutri. Ved len nedavno sa vydavala a teraz toto… Preco nemoze byt zivot jednoduchy? Preco musi kazde rozhodnutie tak boliet? - pytala sa seba samej. Jej manzelstvo bolo od pociatku nestastne. Uz po par mesiacoch sa pre neustale nezhody rozisli. S Boylom toho nemala vela spolocneho. Sama si kladie otazku, preco vobec privolila na to, ze sa za neho vyda. Mozno len nechcela pocuvat neustale naliehanie rodicov a reci o tom, aky je to dobry muz. Nakoniec bolo vsetkym jasne, ze je to len kvoli rodinnym majetkom a prestizi jej otca. Samu seba si naivne predstavovala ako damu z vyssej spolocnosti, ktora nepotrebuje pracovat a moze sa venovat vsetkym svojim zalubam. Upokojovala sa myslienkou, ze by bola „niekym“ bez toho, aby musela ostatnym cokolvek dokazovat. Ach ake to bolo naivne a hlupe. A za hlupost za plati. To jej bolo jasne uz kratko po svadbe. Nemoze sa stazovat, ze by sa ich laska tak rychlo vytratila. Obaja vedeli, ze ziadna nikdy medzi nimi nebola. Hoci Boyle sa mohol domnievat, ze by ta fyzicka pritazlivost, ktorou ho Anna ocarila, mohla byt nieco ako laska. Anna bola na svoj vek mimoriadne atraktivna a rozhodne to neskryvala. Azda si tym kompenzovala svoju trochu ustrachanu ci utiahnutu povahu. Navonok totiz na vsetkych, ktori ju nepoznali osobne, posobila uplne opacnym dojmom.
Za zavretymi dverami domacnosti sa vsak uz odohraval uplne iny pribeh. Boyle sa spraval ako uradnik nielen v praci, ale aj doma. Vsetko planoval, organizoval, kazda vec v dome mala svoje presne urcene miesto. Nedaj boh, aby s niecim pohla, alebo to presunula inam. Salela z toho. Bolo to ako zit vo vazeni. Nic nesmela. Aj vsetky jej zaluby museli ist bokom. Nezapadali do Boylovho planu stastneho zivota. A o milovani nemoze byt ani reci. Za par sekund sa na nej bezcitne urobil a odpadol akoby ho zarezali. Zivo si pamata tie chvile, ked neuspokojena a ponizena hladela potom dlhe minuty do stropu. Anna sa pravom citila odsunuta na druhu kolaj. Bolo jej jasne, ze taketo cosi uz zazivat rozhodne netuzi. To bude radsej sama… A preto od neho pred dvomi mesiacmi odisla a vratila sa k rodicom. Neboli jej rozhodnutim nadseni. Pochopitelne, najma otec tomu nebol nakloneny. Ten este stale dufal, ze ich odlucenie bude len docasne a ked si Anna uzije trochu volnosti, vrati sa spat na miesto, ktore jej urcil. Aj to bol dovod, preco boli na prazdninach prave v kanone. Vedel ako velmi Anna miluje turistiku a ako ju fascinuju taketo prirodne zakutia. Lenze tentokrat sa prepocital. Anna nemala v umysle vratit sa k manzelovi, namiesto toho zanedlho podala ziadost o rozvod. V devatnastich rokoch. Na to, ze este stale chodila do skoly, toho v tomto smere stihla zazit pomerne vela. Ved niektore z jej spoluziacok boli v jej ociach stale iba deti a o veciach medzi muzom a zenou sa dozvedali najma z ucebnice biologie. Kazdopadne Anna na seba nebola nijako hrda. Ako kazde dievca, predstavovala si to trochu inak. Aj ona snivala o osudovej laske, ktora pretrva vecnost. Mozno ju uz nasla, lenze je uplne ina ako si kedysi myslela. Zrazu bolo vsetko akesi ine. Anna sa tomu vsak nebranila. Lakala ju predstava o tom ake by to bolo. S Ethel…
Hoci bola na nu nahnevana, velmi sa tesila, ked od nej obdrzala prvy list. Bol plny uprimnych a otvorenych vyznani. Starostlivo ho uschovala. Ale neodpovedala nan. Parkrat si v navale vzrusujucich pocitov sadla k stolu a napisala niekolko riadkov. Lenze tie vzapati skoncili v kosi a neskor, pre istotu, ich spalila v krbe. 

Zblizovanie
Nakoniec sa uz zacal skolsky rok a obe dievcata nastupili do rovnakej skoly. Tam sa, po mesiaci od ich prveho stretnutia, opat uvideli. Ethel bola tentokrat odmerana. Cakala aspon nejaku odpoved, dufala, ze jej Anna napise. Verila, ze i ona citi rovnake pocity, ale ked od Anny nedostala ziadny list, vylozila si to ako nezaujem.

„Ethel, pockaj… Ethel, nechod prec.“ - prosila ju Anna, ked ju uvidela na chodbe.

Ale ona sa tvarila akoby ju nevidela a kracala dalej.

„No tak… Pockaj, chcem ti nieco povedat.“ - kricala za nou a rozbehla sa smerom k nej.

Ethel zastala a pohrdanim v hlase prehovorila: „To, co si mi povedala naposledy mi uplne stacilo. A ja som si myslela… Nechajme to tak, nechce sa mi uz o tom hovorit.“

Otocila sa Anne chrbtom a chystala sa odist. Lenze ta sa postavila pred nu a telom jej v tom branila. Oboma rukami ju chytila za plecia.

„Neblazni. Chcem ti vsetko vysvetlit.“ - ziadala aspon o chvilku pozornosti, obzerala sa okolo seba, ci sa na ne nik nediva a povedala tichym hlasom: „Ale nie tu. Podme niekam, kde budeme same.“

Ethel privolila. Velmi, velmi sa na nu chcela hnevat, ale nedokazala to. V skutocnosti bola stastna, ze ju opat vidi, ze pocuje jej hlas a citi jej vonu. A v jej blizkosti sa znovu prebudili k zivotu motyliky v jej brusku. Sadli si na lavicku na skolskom dvore, co najdalej od ostatnych, aby ich nik nepocul a mali tak dostatok sukromia.

„Poziadala som o rozvod.“ - isla Anna rovno k veci.
„Chcem byt len s tebou.“ - dodala vzapati.
„Tak preco si mi aspon nenapisala?! Alebo nezavolala?!“ - vycitala jej Ethel pekne nahlas.
„Napisala. Napisala… Velakrat…“ - snazila sa Anna o vysvetlenie.
„A?“ - naliehala Ethel, ktora ma rada vo vsetko hned jasno.
„Napisala… A potom som to spalila.“ - zahanbila sa.
„Preco? Preco si to…“
„Ja neviem! Ja naozaj neviem!“ - zvysila hlas aj Anna.
„Neviem co to so mnou je…“ - pokracovala a hlas sa jej zacal chviet.
„Nikdy v zivote som take nieco nezazila. Nikdy v zivote som necitila nieco take, ako citim k tebe. Necakala som to. Este stale som z toho zmatena. Netusila som, ze budem niekedy takto milovat nejake dievca.“ - dodala a po lici sa jej zacali kotulat kvapky slanych slz.

Kratko po tom sa vrucne obdobie priatelstva Ethel a Anny zacalo coraz viac prehlbovat. V skole, ci doma sa snazili nedavat svoju naklonnost prilis najavo. V ich nabozensky zalozenych rodinach by tym zrejme sposobili hotovu pohromu. Travili spolu coraz viac casu. Mnohokrat sa pod zamienkou spolocneho ucenia venovali vzajomnemu fyzickemu spoznavaniu a laskyplnym neznostiam. Ale co bolo pre ne najdolezitejsie, stali sa skutocne najlepsimi priatelkami. Rozumeli si a pomahali navzajom, boli jedna druhej oporou. Obcas sa pre nejaku hlupost pohadali a nasledne sa udobrovali. S kazdou novou skusenostou, s kazdym novym zazitkom bol ich vztah o cosi hlbsi a puto, ktore ich k sebe viazalo, pevnejsie. Milovali chvile neviazanej konverzacie, milovali chvile, ked spolu vykonavali nejaku cinnost, ci uz sa jednalo o nakupovanie, spolocne varenie, alebo cokolvek co vykonavali spolocne. Najviac vsak milovali chvile spolocnej intimity, tie vzrusujuce hodiny spolocneho milovania.

Este pred koncom roka Anna prosila Ethel, aby prisla do Rock Springs a zostala s nou. Ethel tak urobila a zili tu spolu niekolko mesiacov, az kym obe neskoncili skolu.

Nieco nie je v poriadku
Jul 1927 - Mountain View, Wyoming, USA

Po dalsej z coraz viac sa opakujucich hadok odisla Ethel na nejaky cas ku rodicom do Mountain View. Nebolo to prvykrat. Ale teraz mala pocit, ze je to naposledy. Ze sa ku Anne uz nevrati. Zdoverila sa je totiz so svojim umyslom odstahovat sa z Rock Springs a odist byvat ku otcovi do Kalifornie. Ethel s tym nesuhlasila. Nechcela opustit rodinu. Nevedela si predstavit, ze by mala byt takmer tisic mil od svojej rodiny. Dufala, ze Annu presvedci, aby zostala. Casto jej pisala, alebo telefonovala. Nakoniec sa zdalo, ze sa jej to podarilo a v septembri bola naspat v Rock Springs pri svojej milovanej Anne. Tuzila byt neustale pri nej. Nenavidela tieto dni odlucenia. Urobila by cokolvek, aby boli opat spolu. Zamestnala v miestnom klenotnictve. Zatial co Ethel chodila do prace, Anna sa starala o domacnost. Zdalo sa, ze uz bude vsetko dobre. Take, ako si to vysnivala. Ze budu spolu byvat a zit jedna pre druhu. Nikoho dalsieho nebudu potrebovat. Lenze Annine nalady boli poslednu dobu zvlastne. Akoby prestavala byt presvedcena o spravnosti ich rozhodnutia. Coraz viac sa vracala ku myslienke na odchod do Los Angeles. Ethel to len velmi tazko niesla, zacinala si byt vedoma, ze je to zrejme nevyhnutne a ona tu ostane sama. Aj pani Bakerova bola z celej tejto situacie znepokojena. Odvtedy, ako sa Ethel nastahovala k Anne, nemala z ich vztahu dobry pocit a obavala sa, ze pre jej dceru nie je dobre nechat svoje pocity plynut tymto smerom. Uvedomovala si, ze Ethel miluje Annu tak velmi, ze by pre nu urobila cokolvek. Zakazdym, ked ju dcera navstivila, mala vo zvyku zavolat Anne a rozpravat sa s nou cez telefon. Tak velmi boli tieto dievcata na seba naviazane. Az sa miestami domnievala, ze jej dcere tato neprirodzena naklonnost k slecne Thomsonovej prerastie cez hlavu. Koncom novembra Ethel znovu prisla k rodicom. Anna bola definitivne rozhodnuta odist z Rock Springs. Nez sa tak stane, chcela sa s nou Ethel este stretnut. Tazila ju predstava, ze Anna odide. Ale predstava, ze by mala odist bez rozlucenia, bez toho, aby ju este naposledy uvidela, ju tazila azda este viac.

Vylet do Ogdenu
27. november 1927 - Rock Springs, Wyoming, USA

Slnecne nedelne rano este viac rozjasnil usmev dievciny vykracujucej si po mestskom bulvari. Ethel sa nevedela dockat stretnutia s milovanou Annou. Mala pre nu prekvapenie, ktore, ako dufala, moze celu situaciu este zmenit – nadherny strieborny prsten. Do Rock Springs pricestovala, ako obycajne, vlakom. Ale dnesok nebude len taky obycajny den, to nie. Naplanovala pre ne vylet autom do Ogdenu, kde ziju viaceri jej pribuzni. Vela si od tohto dna slubovala a kratko po deviatej hodine rannej sa zastavila v klenotnictve, aby si od kolegu pozicala auto.

„Dovidenia a bud opatrna pri soferovani!“ - lucil sa Fred s miernymi obavami.

„Dovidenia, Fred. A neboj sa, ved vies, ze som vzdy opatrna!“ - lucilo sa dobre naladene dievca.

V to rano vstala Anna vesela a stastna s myslienkami na prazdniny odisla do nedelnej skoly. Ked sa vratila akurat jej volala Ethel, ze bude meskat, ale trvalo to len asi patnast minut. Anna ju uz nervozne cakala pred domom.

„Prepac, zlatko, musela som este vybavit cosi dolezite.“ - ospravedlnovala sa.
„Co dolezite?“ - vyzvedala Anna.
„Uvidis. Ale teraz uz pod, aby sme vsetko stihli.“ - naliehala Ethel a pritom si Annu dokladne obzerala.

V snahe urobit dobry dojem na kazdeho, koho by mohla stretnut, urobila Anna vsetky opatrenia, aby vyzerala co najlepsie. Nalicila sa, urobila si manikuru a pripravila si svoje najlepsie saty, vhodne i na vecernu vychadzku. Zvodne hodvabne saty, ktore prave dokoncila mala na sebe prvykrat. 

„Tak, co na ne hovoris? Pacia sa ti?“ - robila Anna pozy cestou k autu.
„Su nadherne! Nepochybujem o tom, ze v Ogdene zaziaris.“

Do Ogdenu, kde navstivili Ethelinho stryka Johna Bakera prisli asi o jednej popoludni. Nezdrzali sa tam dlho, mozno len hodinu, pretoze Ethel chcela vidiet este svojich starych rodicov z otcovej strany. Mala ich velmi rada, hoci sa az tak casto nenavstevovali. A prave preto sa cestou od stryka zastavili este u Ethelinho stareho otca Dana Bakera. Dievcata u neho stravili prijemne nedelne popoludnie. Neskor, po skorej veceri, sa zucastnili filmovej show v Egyptskom divadle, kde je Edna Bakerova, Ethelina sesternica, zamestnana ako pokladnicka. Edna bola vitazkou druhej ceny v sutazi krasy, ktora sa konala v Salt Lake minule leto. To bola pocta, na ktoru bola Ethel velmi hrda. Kedze sa odvtedy nevideli, bola to pre nu jedinecna prilezitost ako jej zagratulovat. Cely vecer sa bavili a po skonceni predstavenia, zhruba o siedmej hodine, sa s Ednou rozlucili. Ethel a Annu este cakala dlha cesta domov.

Na kraji cesty
„Daj to sem, to je moje!“ - naliehal maly Josh na svoju sestru.
„Nedam, mamka povedala, ze i ja sa mozem pohrat! Vsak mami?“
„Dufal som, ze o tomto case uz budu davno spat…“ - zahundral Fred a na okamih spustil zrak z vozovky, aby svojej manzelke sediacej na sedadle spolujazdca, venoval vycitavy pohlad. - „Takto je to zakazdym, ked sa vraciame od tvojej matky…!“
„No tak, deti, upokojte sa. Za chvilku uz budeme doma…“ - snazila sa Margaret zmiernit napatie na zadnych sedadlach.
V tento novembrovy vecer sa, obycajne dvojhodinova, cesta z navstevy u svokry zdala mimoriadne dlha. Fred tieto navstevy nenavidel. Cely den nosit na tvari falosny usmev a pre pokoj v rodine prejavovat zaujem o svokrine „mudre“ rady. Sam nechapal ako je mozne, ze to zatial vzdy dokazal vydrzat a nevybuchnut. Aby toho nebolo malo, deti sa celu cestu natahovali o drevene auticko. Tuto obet vsak bol ochotny podstupit. Vzdy lepsie ako keby mala svokra byvat u nich. - hovorieval. Navyse nesmele svetla mesta boli coraz blizsie, takze jeho utrpenie malo coskoro skoncit.
„Fred, pozri!“ - vytrhla Margaret manzela zo zamyslenia a naliehavo ukazovala na kraj cesty.
Bolo kratko po deviatej hodine vecer, ked vo svetle reflektorov uvideli stat vedla vozovky cerveno-cierny roadster. Premohla ich zvedavost, preto zastavili a sli sa ku nemu pozriet. Nikto v nom nesedel a dvere boli otvorene. Auto bolo uplne prazdne. Napadlo im hocico, ale na to, co uvideli za nim, rozhodne neboli pripraveni. Kym sa tam presunuli, zastavilo za nimi dalsie auto. Odrazu na tom mieste stalo niekolko osob uplne stuhnutych hrozou. Neschopnych cokolvek urobit, alebo aspon povedat. Mlcky hladeli na tela dvoch mladych dievcat leziacich vedla auta. Jeden z muzov sa predsa len vzchopil. Sklonil sa ku jednemu z dievcat a pri dotyku pocitil slaby pulz.
„Zije! Este je nazive!“ - vykrikol nahlivo. 
Nestracali cas. Spolu s dalsim muzom nalozili obidve ubohe dievcata do auta a co najrychlejsie ich previezli na urgentny prijem do nemocnice v blizkom Evanstone.

Navzdy spolu
Lekari robili co mohli, ale na ich zachranu bolo uz neskoro. Nedokazali im pomoct. Zapisali cas smrti a kontaktovali miestneho serifa. Este v ten vecer sa zacalo vysetrovanie podozriveho umrtia dvoch mladych dievcat.

Pani Bakerova bola o tragedii telefonicky informovana o 23:20 a rychlo prisla do nemocnice v Evanstone, kde bez akychkolvek pochybnosti pozitivne identifikovala svoju dceru a jej priatelku Annu Thomsonovu, ktorej matka sa po oznameni psychicky zrutila a ostala doma v opatere zdravotnej sestry. Obaja otcovia tragickych obeti sa z tichomorskeho pobrezia v ziali ponahlali do Evanstonu. Tela Ethel a Anny medzitym lezali zabalzamovane v marnici, kam ich vzali v pondelok skoro rano a kde sa popoludni vykonala pitva. Pani Anna Bakerova, matka Ethel, medzitym absolvovala vysluch, ktoreho cielom bolo objasnit okolnosti tragedie. Nesmierne ju nahnevalo ju, ked miestny vysetrovatel naznacoval, ze by jej dcera mala byt agresorkou v tragickej afere, ktora ukoncila zivoty dvoch dievcat. Po vypocuti pana Bakera si vysetrovatel zavolal na vysluch aj druheho z otcov.

„Je nemozne, aby sa zabila sama!“ zvolal pan Thomson premozeny zialom. "Som si isty, ze bola zavrazdena.“

Povedal, ze jeho dcera a slecna Bakerova pred niekolkymi mesiacmi nadviazali znamost, z ktorej sa vyvinula zvlastna oddanost. Zalezitosti dospeli do takeho stadia, ze poziadal Ethel, aby opustila dom Thomsonovcov a svoju dceru zavolal ku sebe do Los Angeles.

Uz v prvych momentoch vysetrovania tejto tragedie sa naslo viacero listov, na zaklade ktorych bolo mozne sledovat vyvoj ich intimity od nevinneho priatelstva skolacok, ktore sa zacalo pocas prazdnin v kempe, az po bod, ked bola ich korespondencia plna horucich prejavov lasky. Listy naznacuju, ze na zaciatku priatelstva bola slecna Thomsonova vo svojich prejavoch lasky ovela intenzivnejsia ako Ethel. Anna bola podnecovatelkou, prosiac o naklonnost menej skusenej Ethel. Z cisto priatelskeho tonu nadobudli takmer zurivy zapal kratko po tom, co sa Anna oddelila od svojho manzela. V tom case Anna prosila Ethel, aby prisla do Rock Springs a byvala u nej, comu mlade dievca vyhovelo. Vsetko svedcilo o sile a zufalstve vasne, ktoru pre seba obe dievcata chovali. Listy jasne vykreslili aj ubudanie Anninej vasne a neustaly rast vasne druheho dievcata, az kym ocividne nevyletela do smrtelneho a ziarliveho plamena, ktory ich obe pohltil.

Listy, ktore si dvojica dievcat pisala, odhalili zvlastne puto, ktore ich k sebe viazalo. Puto tak silne, ze podla presvedcenia dostojnikov slecna Bakerova uprednostnila smrt oboch, nez aby celila moznemu rozchodu.

Pri rekonstrukcii tragedie, vychadzajuc z listov, vypovedi znamych a poslednych znamych cinov dvojice sa policia domnieva, ze Ethel nalakala druhe dievca na poslednu jazdu autom s vopred premyslenym umyslom ukoncit ich zivoty. Niekde blizko miesta ich smrti zastavili pozicany roadster, mozno preto, aby prediskutovali rozdiely, ktore nedavno sposobili ich odlucenie. Co sa stalo potom, su do znacnej miery dohady a dedukcie. 

Policia teraz pracuje na teorii, ze slecna Bakerova sa zblaznila pri pomysleni na odchod slecny Thomsonovej do Kalifornie. Dala svojej kamaratke jed a potom sama vypila smrtelnu tekutinu. Slecna Bakerova mala pristup ku kyanidu v klenotnictve, kde pracovala. Pri pitve, ktoru v pondelok vykonal doktor J. J. Galligan sa zistilo, ze zmena farby a silny zapach v zaludkoch oboch dievcat poukazuju na pritomnost kyanidu draselneho. Kyanid, pravdepodobne obsiahnuty v termoske a zamaskovany pridanim nejakeho nealkoholickeho napoja, si podavali z ruky do ruky. Tusila Anna, ze obsahuje jed, ktory ju okamzite zabije? To policia nevie, ale vie nieco ine. Vedia, ze Anna, Anna, ktora bola unavena z toho zvlastneho priatelstva, Anna, ktora mala plany odist do Los Angeles v priebehu nasledujucich dvoch tyzdnov, Anna pila prva a najdlhsie.

Policia to vie, pretoze doktor John J. Galligan na zaklade posmrtnych znamok zistil, ze Anna bola mrtva nejaky cas pred tym druhym dievcatom. Vedia to aj preto, ze pitva v pondelok rano odhalila, ze Anna vypila ovela vacsie mnozstvo tekutiny obsahujucej kyanid. Preco? To je otazka, ktoru si kladie policia a na ktorej z velkej casti stavia svoju teoriu o moznej vrazde a utrpeni. Ethel, odhodena, mozno tuzila po zabudnuti, ale preco Anna, ktora bola mozno len unavena z ich ustavicnych hadok?
A ak by suhlasila so samovrazednym paktom, preco by sa odvazila zomriet ako prva? Je to otazka, na ktoru sa pravdepodobne nikdy nepodari najst odpoved, pretoze jedini dvaja ludia, ktori tuto odpoved poznaju, su uz na onom svete. Policia ma vsak svoje predbezne vysvetlenie. Toto vysvetlenie znie strucne: Anna nevedela, ze flasa obsahuje kyanid. 

Rutina vysetrovania, ktora stanovila bezprostrednu pricinu smrti dievcata a zaroven predlozila novu zahadu ako a preco, pokracovala v pondelok o jednej hodine popoludni pitvou, ktoru viedol Dr. Galligan. Povrchove naznaky otravy kyanidom pri pitve sa potvrdili aj neskor popoludni, ked po analyze obidvoch zaludkov, oznamil vysledky sefovi Burbidgeovi.

"Toto su najcharakteristickejsie pripady umrtia na otravu kyanidom, s akymi som sa kedy stretol," - povedal Dr. Galligan. - "V zaludku slecny Thomsonovej bolo dost kyanidu na zabitie troch, alebo styroch ludi a v zaludku slecny Bakerovej na zabitie dvoch, alebo troch."

Dr. Galligan povedal, ze kyanid bol nepochybne podany spolu s nejakym inym napojom, ale ze zatial nevie povedat s akym. Termosku, ktoru objavili v okruhu patnastich stop od auta, odovzdali na analyzu. Vo flasi stale zostala cast jej povodneho obsahu. V blizkosti auta sa nasla i zatka termosky a pohar. Predpoklada sa, ze jedno alebo druhe z dievcat pouzilo pohar na pitie smrtiacej tekutiny. Dno pohara obsahovalo dostatok krystalov na vykonanie testov na pritomnost kyanidu draselneho. Podla vysetrovatelov najdenie termosky poukazuje na teoriu o vrazde a naslednej samovrazde. Veria, ze smrtiaci elixir bol zamaskovany v nealkoholickom napoji a podany slecne Thomsonovej z ruk Ethel Bakerovej, ktora ho nasledne tiez sama vypila. 

„Podla stavu zaludka slecny Bakerovej bolo evidentne, ze bolo pozite len male mnozstvo jedu.“ - povedal neskor Dr. Galligan. - „Jej zaludok bol prazdny a len mierne zafarbeny chemikaliou. Slecna Thomsonova prehltla ovela vacsie mnozstvo jedu, jej zaludok bol velmi zafarbeny a obsahoval i castice jedla. V momente smrti, ani kratko po nom nedoslo k ziadnemu skresleniu crt u ani jednej z dievcat, to naznacuje, ze zomreli rychlo a bezbolestne.“
Vysetrovanie tiez potvrdilo, ze jed bol skutocne ziskany v obchode, v ktorom pracovala Ethel Bakerova, kde ho pouzivali na cistenie sperkov. 

Za touto tragediou je vsak cosi viac nez len ukladna vrazda. Su to dva roky intimity, aka sa len malokedy dostane pred verejnost. Vymena listov medzi Annou Thomsonovou a Ethel Bakerovou odzrkadluje podla miestnych lekarov a psychologov nezvycajnu vazbu medzi dvojicou, ktora by mohla naznacovat anomaliu, ktora existuje tak dlho ako ludska rasa. 

Vysetrovatelia vsak preverovali aj dve dalsie teorie. Jednou z nich je, ze dievcata zomreli v samovrazednom pakte. Predpokladali, ze uzavreli vzajomnu dohodu, ze radsej ukoncia svoje zivoty, nez aby boli oddelene. Dalsia teoria hovori, ze Ethel prehltla jed v navale depresie a ze Annu tak zachvatil smutok, ze sa rozhodla nasledovat svoju priatelku az na smrt. 

"Nuz, vsetci mame svoje zvlastnosti." - povedala pani Daughertyova, blizka priatelka rodiny Bakerovcov v pondelok, ked hovorila o Ethel.
"Ethel bola vesely typ cloveka, ale myslim si, ze kazde dievca, ktore sa blaznivo zamiluje do ineho dievcata, je zvlastne. Ale ak bola Ethel zalubena do Anny, Anna bola rovnako zahladena do nej. Casto ju navstevovala." - dodala.

Uviedla, ze naposledy videla Ethel v nedelu okolo desiatej hodiny dopoludnia, ked jej oznamila, ze pojdu spolu s Annou do Ogdenu navstivit pribuznych.

„Poznala som ju odvtedy, co prisla byvat k slecne Thomsonovej, ale velmi sme sa nerozpravali. Viem, ze bola mimoriadne naviazana na Annu, ale bolo to uzasne dievca a skvela priatelka.“ - uviedla suseda Thomsonovcov, slecna Johnsonova.

"Pokial viem, Anna nevidela Ethel viac ako mesiac. Pred tyzdnom Ethel zavolala Anne a chcela vediet, ci ma v umysle odist do Kalifornie bez toho, aby ju videla. Anna povedala, ze nie, a dohodli sa, ze v utorok vecer pojdu von. Posobila na mna ako mile, skor tiche a skromne dievca. Ten den isli spolu do kina. Predtym, ako Ethel v utorok dorazila, vsak Anna zacala pochybovat, ci by mala ist s nou von. Anna tvrdila, ze sa Ethel na nu hneva. Povedala som jej, ze Ethel na mna vzdy posobila dobrym dojmom, ze ju povazujem za mile, tiche dievcatko. Na to mi Anna odpovedala, ze nie vzdy mozeme sudit cloveka podla dojmu." - povedala slecna Johnsonova.

Viac svetla do pripadu vniesol Alfred Burrell, hodinar v obchode, kde bola slecna Bakerova zamestnana.

„Pri jednej prilezitosti slecna Bakerova povedala, aby si jej priatelka dala pozor na to aky liker pije, ak sa s nou rozide.“ - vyslovil pan Burrel.
"Raz sa ma pytala, ci je kyanid smrtelny pre macky, alebo potkany. Povedal som jej, aby na taketo nezmysly zabudla. Minuly tyzden mi povedala, ze svoju priatelku uz dlho neuvidi, mozno uz nikdy, kedze slecna Thomsonova odchadza zit do Los Angeles.“ - pokracoval vo vypovedi.

"Samovrazda? Smiesne!“ - povedala pani Hillova, dalsia zo susedov Thomsonovcov. „Anna by nikdy na svete nespachala samovrazdu! Anna sa dokonca aj pri hrach smrtelne bala, ze sa zrani a je smiesne predpokladat, ze by sa zabila."

Pani Hillova tvrdila, ze Annini rodicia ju odhovarali od blizkeho priatelstva s Ethel a poziadali ju, aby sa s nou o tom porozpravala a pokusila sa ich priatelstvo prerusit.

„Ethel mala nad Annou taku strasnu moc, ktoru sme nikdy nedokazali pochopit.“ - povedala pani Hillova. - "Cokolvek by Ethel navrhla, Anna by s tym nevyhnutne suhlasila. Nemala som ju rada. Ethel vedela, ze u nas doma nie je vitana, pripadala mi velmi zvlastna. Bola dost tmava, strednej postavy a nepacil sa mi jej hlas. Neviem vysvetlit preco, alebo co sa mi na tom nepacilo.“ - doplnila.
"Mala som z nej velmi neprijemny dojem. Niekedy dostala doslova zachvat hnevu, ked nieco nevychadzalo podla jej predstav. Anna mi pri jednej prilezitosti povedala, ze dufa, ze sa Ethel uz nebude spravat cudne. Bolo to velmi zvlastne dievca, naozaj zvlastne…“

Vsetky dokazy, ktore policia zhromazdila v snahe odhalit pricinu tragedie, smerovali k domnienke, ze prva nevedela o osude, ktory ju cakal, kym ta druha bola zachvatena chorobnou tuzbou ukoncit zivot svoj aj zivot svojej spolocnicky, ak by doslo k odluceniu.

Ked policia v pondelok a utorok opat sledovala kroky smrtelnej jazdy a udalosti, ktore k nej viedli, videli to ako zufalu snahu Ethel Bakerovej ktora vyvinula posledne usilie na udrzanie vztahu, ktory medzi nimi existoval. I za cenu zivota.

Abnormalna laska
Psychopaticka abnormalita, nie nezvycajna, a predsa taka zvlastna, ze psychologovia na celom svete pre nu tajne hladali konkretny dokaz, poskytuje pravdepodobne vysvetlenie vrazdy a samovrazdy, alebo dvojnasobnej samovrazdy, ktora priniesla tragicku smrt Anny Thomsonovej a Ethel Bakerovej. V takychto pripadoch zena prejavi naklonnost osobe rovnakeho pohlavia, naklonnost tak pravdivu, trvalu a hlboku, aku by bolo mozne prejavit len osobe opacneho pohlavia. Podla vedcov, ktori studovali ciny takto konstituovanych jednotlivcov, je to rovnako „prava laska“ ako ta, ktora tvori pozadie mnohych pohlcujucich romanov. Preco? Reakcie su rozne, ale vacsina psychologov ma sklon verit, ze vysvetlenie spociva v skutocnosti, ze kazdy clovek ma muzske a zenske vlastnosti, a rovnako tak ako negativne aj pozitivne iony, dokazujucu silu „magnetickej“ pritazlivosti. Dr. Adler, Nemec, ktory stravil mnoho rokov vyskumom v tomto smere, zistil, ze mnohe zeny pritahuju zeny kvoli ich muzskym vlastnostiam. Poukazuje sa na to, ze medzi zenami sa tieto muzske sklony casto objavuju navonok, ale existuju aj vnutorne, dusevne a emocionalne pocity, ktore sa nemusia prejavit na povrchu. Ak je clovek takej psychopatickej povahy, ze hlboko pocituje ucinky takejto lasky, je dokonca pravdepodobne, ze ten clovek urobi aj zufale opatrenia, aby si zabezpecil svoje stastie. Ziarlivost je skutocne sprievodnym znakom takejto naklonnosti a dodava motiv na vrazdu rovnako tak, ako to byva u inych milencov odlisnych v pohlavi.

List pre Annu
31. januara 1926

Najdrahsie srdiecko
Vcera vecer som sa ti pokusala napisat trikrat.
Ale nemohla som obsediet.
Som taka nastvana.
Citim sa tak nestastna a nespokojna.
Kiezby si tu bola.
Chcem ta tu mat, drzat ta pevne a dat ti jeden dlhy bozk a potom dalsi a dalsi.
Vzrusuje ma co i len pomyslenie na to, ze ta pobozkam.
Som do teba blazon.
Milujem a zboznujem ta, moja draha.
Chcem ta a jedneho dna ta budem mat a na nikom inom nebude zalezat.
Budeme len my dve. A budeme dokonale stastne.
Prosim, vrat sa mi coskoro, srdiecko moje.
Potrebujem ta. Chcem ta.
Zboznujem ta, milacik.
Nedokazem mysliet na nic ine ako na teba.
Som do teba blazon.
Nechces byvat so mnou ked sa vratis?
Ak nie, budem musiet po teba poslat niekoho, aby ta priviedol spat ku mne. 
Milujem ta.

Anna

PS: Milujem ta, zboznujem ta, som do teba blazon.
Zo zapisnika Ethel
25. jula 1926

Dnes som bola v skole naposledy.
Zajtra uz odchadzam domov.
Nemozem sa s Annou viac milovat.
Ak bude chciet, moze sa ku mne kedykolvek vratit.
Ked to urobi, moze ma mat.
Ak to neurobi ona, tak nech ma necha na pokoji.
Anna hovori, ze ma vzdy milovala, ale ja neverim, ze ano.
Bude to musiet dokazat.
Cas ukaze.
Chcem vsetko, alebo nic.
Dufam, ze to bude vsetko.
Ale teraz som iba kamaratka.

List pre Ethel
1. januara 1927

Konecne sme s mojou laskou spolu.
Strasne ju milujem.
Som do nej blazon.
Preco som sa k nej niekedy spravala tak prehnito, je mi zahadou.
Milujem ju kazdym dnom viac.
Pokial ma bude milovat, budem spokojna.
Som stastna, pri pomysleni, ze je cela moja.
Milujem ju kazdym dnom viac.
Milujem ju.
Ona je moja, len moja a dnes vecer ideme na svadobnu cestu.
Milujem ju stale viac.
Som do nej blazon a vzdy budem.

"Milujem ta, srdiecko moje - zboznujem ta."

ANNA

Jeden z poslednych
Tento list napisany v auguste 1927, plny laskavych vyrazov, hlasal nehynucu naklonnost k dievcatu a poukazoval na zamyslane odlucenie.


Najdrahsia Anna

Budes sa cudovat, preco ti pisem.
Nemozem uviest ziadny zvlastny dovod, iba ten, ze chcem.
Chcem ta vidiet, chcem ta pocut, chcem ta citit.
Obcas si myslim, ze sa o mna nezaujimas, ked ani nezdvihnes telefon.
Zlatko, nikdy nebudem stastna bez teba.
Je strasne tazke sa ta uplne vzdat, ked ta tak milujem a som na teba zvyknuta.
Kamkolvek idem a vsetko, co robim, ma boli.
Vidim teba a veci, ktore sme spolu robili.
Iste, clovek musi ist dalej, ale napriek tomu nebude stastny.
Nebude stastny bez toho, koho miluje.
Bez toho, koho milujes, zivot nestoji za to!

Ethel