Laska medzi cislami














Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Tatiana Tuharska	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Tatiana Tuharska
O knihe
Zoe Zemianska uci na cirkevnej zakladnej skole slovensky jazyk a popri praci studuje matematiku.  Je zvyknuta byt najlepsou studentkou, ale len do chvile nez na univerzitu prestupi Felix Adamco, odbornik na prirodne vedy s viacerymi doktoratmi. Zoe sa riadi prisnymi moralnymi aj krestanskymi pravidlami, ale Felix testuje jej trpezlivost aj zasady. Bude Felix pre Zoe pomoc alebo konkurencia? Ake tajomstva ukryva Felixov zosit? Kto z nich ziska ocenenie najlepsieho studenta? 

VITAJ, NEMEZIS
„Tresk!“ rozleteli sa dvere na ucebni. 
Adam Walker ich zachytil v poslednej chvili, aby nenarazili do steny. Matematicky genius zdedil dlhe havranie vlasy a cierne oci po vzdialenych indianskych predkoch. Oprasoval si kremove platene nohavice a rozopnutu kremovu koselu. Novy doktorand na katedre matematiky v srdci Slovenska sa zjavoval Zoe v predstavach, odkedy ich garant studia zoznamil. Skoda, ze este neucil. Dokazala by pocuvat aj telefonny zoznam, keby ho diktoval. 
„Prepacte. Neudrel som vas?“ prehovoril s vyraznym anglickym prizvukom. 
Zavrtela hlavou. Neverila ani hlasu, ani komunikacnym schopnostiam dost na to, aby mu odpovedala. 
„Prvacka? Rovnice?“ mieril na nu oboma ukazovakmi.
„Tretiacka. Numericka matematika,“ automaticky sa prisposobila jeho sposobu komunikacie.
„To je skoda.“
Keby srdce vedelo cvicit, pokusilo by sa o kotrmelec. 
„Som v zlej ucebni, u nespravneho matematika,“ hodil pohlad na vyvesnu tabulu nad vchodom. 
Zatvoril dvere a zamkol: „Ponahlajme sa, nez kolega zisti, ze som sa pomylil.“
„Walker. Zase moja ucebna?! Este raz a zacnem to brat osobne,“ ozval sa hlas veduceho katedry.
Zoe sa neodvazila obratit. Tvar jej horela hanbou, akoby ich prichytil pri niecom zakazanom. 
„Zemianska! Co tu stojite ako svaty za dedinou?! Uz ste mali sediet na zadku s otvorenou zbierkou na kolenach a pocitat. Chcete, aby som vas vyvolal k tabuli a pred vsetkymi nachytal?“ 
„Ospravedlnujem sa. Zabudla som si kavu,“ rychlo odpovedala profesorovi Segnerovi.
Nepotrebovala sa ani obzriet, aby zistila, ci si vosiel do vlasov a upravoval uces sediveho Elvisa. Vzdy si posunul okuliare na spicku nosa, aby ju pohladom skritizoval od hlavy po paty. 
Necakala na dalsie poznamky. Vytratila sa na svoju alma mater, katedru slovenskeho jazyka, kde si dopriala nekvalitny kofeinovy napoj v papierovom pohari. Komentare veduceho katedry boli horkejsie, nez kava, do ktorej si zabudla pridat cukor. 
V sobotu rano vladol v tejto casti fakulty pokoj a ticho. Rozsirujuce studium slovenskeho jazyka na tejto univerzite neotvorili uz treti rok. Vyucujuci slovenskeho jazyka nechybali. Len matematici boli nedostatkovy tovar. Po dvoch rokoch stravenych na katedre by vedela rozpravat preco. Len najsilnejsi jedinci prezili dvetisic okamihov, ked sa pytali sami seba, co robia na tejto katedre a tisic momentov, ked sa psychicky zrutili. Studium matematiky niekedy pripominalo „tabor prezitia.“ Hlavnu misiu studenta nepredstavovalo ani pocitanie, ani uspesne zvladnut vsetky skusky, ale prejst a nezblaznit sa z toho.
Jej samotu narusil neznamy muz na schodoch. Najprv sa zjavili jeho blond vlasy, prenikave zelene oci a dominantny nos, potom stihle telo oblecene do tricka, rifli a hnedych topanok. Nezastavil sa, stupal hore po schodoch a mrmlal si popod nos: „Katedra matematiky.“
„Druhe poschodie. Na konci chodby,“ odpovedala mu automaticky. „Ak minutku pockate, odvediem vas tam.“
„Vyzeram na to, ze som sa stratil?!“ odpovedal ostro a zamaval jej planikom pred nosom.
Vyzeras na to, ze si nielen na zlej katedre, ale aj v zlom desatroci, lebo tvoje oblecenie vyslo z mody este za cias tuzexovych obchodov, hoci vekom budes tridsiatnik. Pomyslela si jedovato. Prehltla ostru poznamku, pridala sa k nemu na schodisku a vyrovnala s nim krok.
„Chcela som vam len pomoct. Aj ja tam idem.“ 
Zhodnotil ocami jej tridsatrocnu stihlu postavu od vysokych opatkov, ciernych siloniek, ciernej sukne, modreho topu az po dlhe blond vlasy. Modre oci vynechal. Venoval jej dlhy pohlad s nadvihnutym obocim. 
Zaklipkala mihalnicami a len v poslednej chvili sa zdrzala, aby sa ho neopytala, co ma za problem s jej vyzorom. Ako veduca skupiny sa snazila nevytahovat hned bojovu sekeru. Vystrela ruku k nemu.
„Zoe Zemianska. Chodim do tretieho rocnika. A vy?“ 
„Dama. Nemam zaujem uzatvarat priatelstva,“ odsekol beruc schody po dvoch, aby mu nestacila. 
Zostala stat hladiac na jeho vzdalujuci sa chrbat. 
„Ako chces, panacik. Ale potom neprid za mnou, ze nieco potrebujes,“ potichu si mrmlala.
Dufala, ze nepatri do jej rocnika. Ak by mala hadat, co je v ich odbore prisne zakazane, tak by ho tipovala na Felixa Adamca. Nove meno, ktore sa objavilo v spolocnych mailoch posielanych referentkou. Prestupil do srdca Slovenska zo severu. Medzi klebetnicami v ich skupine sa sepkalo, ze sa nepohodol s profesorom a musel dobrovolne-nasilu zmenit univerzitu. Ich veduci katedry asi skakal od radosti, ze ziskal takeho konfliktneho studenta. Bude mat moznost vyskusat si na nom vsetky techniky lamania charakteru. 
Pri vstupe do ucebne Zoe pozdravila, ale nikomu nevenovala plnu pozornost. Posadila sa na miesto vedla kuceravej Ester Vaskovej. Zatial ju nevzala na vedomie, lebo prave spoluziakovi zapalisto opisovala organizaciu vyletu. Zoe si pripravila zosity, peracnik, vytlacene skripta a kalkulacku. Pohlad sa proti jej vlastnej voli vydal k tabuli a zavadil o spoluziakov v prvych laviciach. Uplne vpredu sedel jej neprijemny spolucestovatel schodmi. Jej teza, ze ide o ich spoluziaka, bola potvrdena. Dlhy dokaz nebol potrebny. Nieco si usilovne zapisoval do zosita. Tak tento urcite pocita este aj v spanku. Podla stavby tela sa venoval matematike aj namiesto ranajok a vecere. Na obed mozno zhltol nejake ovocie, napriklad par bobul hrozna a pocital dalej. 
 Dvere za chrbtom Zoe buchli, len co ich profesor rozrazil. Nestihla doviest svoju teoriu do konca. Felix rychlo vymenil zosit za iny. Upratal si veci na stole a vystrel sa.
„Zemianska! K tabuli! Piste si sustavu!“ stekal prikazy. 
Zdvihla sa len co zacula svoje meno. Nestihla dojst ani k tabuli, uz profesor diktoval. Nastastie zadanie zopakoval. Velmi rychlo poznacila sustavu rovnic a polozila kriedu.
„Vyrieste ako Gauss, Seidel a Jacobi.“
„Mozem si vybrat metodu?“ opytala sa s nadejou.
„Povedal som snad alebo? Vyriesite vsetkymi troma metodami a porovnate ich.“
Zacala tym najjednoduchsim sposobom, ktory jej trval chvilu, najtazsi si nechala nakoniec. Citila pohlad zapichnuty do chrbta odniekial z prednej lavice. Vyucujuci ako zvycajne cital noviny. Hral s nimi taku hru. Ak nedopocita skor, nez sa dostane na koniec stranky v novinach, prida jej k domacej ulohe v zbierke dalsich desat prikladov. 
Po skonceni vypoctov cele riesenie este skontrolovala, ci sa niekde nepomylila. Zdalo sa, ze vsetkymi metodami jej vysli takmer rovnake hodnoty s minimalnou odchylkou. 
Obratila sa chrbtom k tabuli a overila si, ci profesor este cita. Stretla sa s pohladom zelenych oci. Kyvla Felixovi hlavou a v duchu sa mu prihovorila. Nesud knihu podla obalu a nepodcenuj ma. Poobzerala sa po triede a pristavila sa pri Esterinom zhrozenom vyraze. Vratila sa k tabuli a objavila nevykrateny zlomok. Vysledok opravila par sekund predtym, nez profesor polozil noviny na stol. S prizmurenymi ocami pocital v hlave kazdy jeden krok na tabuli. Zoe sa ani nepohla, ked prechadzal jej vypoctami. Vydychla si, az ked sa vystrel na stolicke a lezerne si oprel chrbat.
„Menej licenia, slusnejsie oblecenie a bude z vas nieco,“ zahlasil.
Otvoril zosit a pripisal jej body k tym, co uz ziskala. Zamrmlala podakovanie, ponahlala sa k lavici a stazka dosadla na svoje miesto. Napriek tomu, ze si nikdy nedovolila prist na hodinu nepripravena, bez domacej ulohy a tazko ju niekto dokazal prekvapit prikladom, jej nervozita sa dala krajat, ak stala pred profesorom Segnerom. Nastastie kazdu prednasku zacinal tym, ze ju vyvolal k tabuli ako prvu. Optimista by povedal, ze ju pouzival ako vzor, ale v skutocnosti mu sluzila ako nastroj na zastrasovanie ostatnych studentov.
Ester isla hned po nej a triasla sa ako listok vo vetre. Profesor jej nadiktoval dalsiu sustavu linearnych rovnic a otocil stranu v novinach. 
Zoe namiesto pocitania hodnotila noveho spoluziaka. Neprekvapilo ju, ze skoncil o polovicu skor ako ostatni. Jeho arogancia sa dala vysvetlit len jeho sebaistotou, ze je najlepsi. Vyznacoval sa neochotou pomoct ostatnym. Ignoroval spoluziackine otazky. Zakryl si zosit, aby do neho nevidela.
Timovy hrac asi velmi nebude. Mrkla na hodinky a rychlo zacala odpisovat z tabule, aby to stihla, nez sa profesor prejde pomedzi lavice a skontroluje, ci pisu. Dusil studenta za studentom, kym neprisiel na rad Felix. Teraz sa ukaz, macher, vyzyvala Zoe v duchu Felixa.
Krieda lietala pod jeho rukou bez prestavky, kym neskoncil. Na Zoe urobil dojem, aj ked vypocet nebol perfektny. Bojovala so sebou, ci ho na chybu upozornit. Nikto sa nemal k cinu, aby ho zachranil. Kruzivym pohybom prsta mu Zoe skusila naznacit, aby sa obzrel. Stal ako stlp a krutil hlavou. S prekrizenymi rukami a pohrdavym vyrazom si prezeral spoluziakov, ktori neboli taki rychli ako on. Ani jeden nezdvihol hlavu. 
Zoe sa snazila nenapadne ukazat Felixovi na problematicke miesto na tabuli, dokonca mu do vzduchu kreslila ciarku. S obavou sledovala profesora, ktory sa pohladom blizil ku koncu strany. Zoe sa v duchu modlila, aby sa ten arogantny blbec obzrel a skontroloval si vypocet. Ked videla, ako profesor sklada noviny, vzdala sa. V poslednej sekunde sa Felix obratil, desatinnu ciarku zotrel a posunul na spravne miesto. Kriedu uz nestihol polozit, nez sa profesor obzrel. Kvapky potu na cele prezradzali, ze Felix nie je taky pokojny, ako sa tvari. Nechybalo vela a znemoznil by sa hned v prvy den.
„Zemianska!“ zvolal profesor.
Zoe nadskocila na stolicke. Zlakla sa, ze ju nachytal, ako radi spoluziakovi. Odolala nutkaniu ospravedlnit sa. Predstierala, ze sa nic nestalo. 
„Bojis sa konkurencie?“ podpichol ju profesor. 
Zoe radsej neodpovedala. Uz v prvom rocniku sa naucila rozoznat recnicke otazky od tych, co si vyzadovali odpoved. 
„Mate prestavku dvadsat minut. Potom pokracujeme,“ oznamil vyucujuci. Strcil si noviny pod pazuchu a rychlym krokom opustil miestnost.
Zoe si vydychla, postavila sa, aby si natiahla nohy a presla sa ulickou medzi lavicami. Prisla az k Felixovi, ktory uz opat sedel na svojom mieste so zositom na lavici. Pero mu behalo po papieri a zanechavalo necitatelne poznamky. Mal horsie pismo ako ona, co by predtym nepovazovala za mozne. Vsimol si ju, zakryl poznamky a vzhliadol k nej. 
„Dovolis? Na niecom pracujem,“ odvrkol. 
„Ospravedlnujem sa. Len som chcela...“
„Nepovedal som dost jasne, ze sa nechcem s nikym rozpravat?!“ osopil sa na nu.
Zoe sa zvrtla na pate a vypochodovala z ucebne nasledovana dvadsiatimi parmi oci. Vsetci spoluziaci sledovali ich vymenu nazorov. Zoe si dala zavazok, ze na neho viackrat neprehovori. Vlastne ani nevedela povedat, preco ho oslovila. Necakala, ze sa jej podakuje za pomoc a rozhodne jej rady nepotreboval. Keby mal nejake otazky, adresoval by ich referentke. Bude lepsie, ked si ho prestane vsimat. Vratila sa minutu pred zaciatkom druheho bloku cviceni. Sustredila sa na vysvetlovanie dalsej metody a zapisovanie poznamok. Uspesne ignorovala namysleneho spoluziaka. Zdalo sa, ze on na nu uz zabudol. 
Len co ich Segner po styroch blokoch a troch prestavkach prepustil, pozdravila sa a vystrelila z ucebne. Nechcela viac celit odmietavemu vyrazu vyucujuceho a ani perfektneho spoluziaka. 
KOOPERACIA
Zoe stravila cely tyzden pocitanim, aby do bodky splnila, co sa od nej cakalo. Ale nech sa snazila, ako chcela, posledne zadanie sa nechcelo poddat. Vyskusala vsetky metody, na ktore si spomenula, aj tak jej vysiel iny vysledok nez v knihe a skuska sa nepodarila. Poziadala o pomoc aj v studijnej skupine, ale nikomu sa ulohu nepodarilo vyriesit. Hladala podobne cvicenia na internete, ale bezvysledne. Vyuzitie umelej inteligencie sa rovnalo podvodu. Spoluziaci tvrdili, ze ani ta im v tomto pripade nepomohla. Este aj vo sne sa trapila s matematikou. Akoby mala pred sebou jeden z neriesitelnych numerickych problemov, na ktore bola vypisana odmena milion dolarov. Este sa jej nestalo, ze by im profesor zveril tazky udel. Jediny spoluziak, ktory sa nezapojil do konverzacie, bol ten novy. Ani to od neho necakala. Ak nedokazal vyriesit problem, nebude sa tym chvalit. Ak ho vyriesil, nebude zdielat tuto informaciu, aby sa vyhol natlaku podelit sa o pracu. 
V tomto sa nepodobali. Nemala problem pomoct kedykolvek s cimkolvek, aj ked mala svoje hranice. Presne vedela, kedy to uz bola lenivost spoluziacok a vyuzivanie inych na riesenie, ktore sa potom len naucili naspamat a na skuske excelovali. Este sa aj chvastali, ake je to jednoduche. Zoe si velakrat musela zahryznut do jazyka, aby im nevycitala, ze ulohy nevyriesili samy. Mali stastie, ze mnisky, ktore ju vychovali, ju ucili pokore a pomoci bliznemu svojmu. Aj ten najmensi naznak pychy prisne trestali. Premyslat uprimne si mohla dovolit, len ked osamela. Niekedy premyslala, ci jej matka predstavena videla az do zaludka. Akoby poznala aj jej najtajnejsie myslienky. Kym nestretla noveho doktoranda, nemala na muzov cas a ani naladu. Snazila sa nikoho nesudit. Az sa hanbila, ze ju Felix vyprovokoval k tak nepeknym slovam, aj ked ich vyslovila len vo svojej hlave. Akosi tusila, ze vecerna omsa jej nebude stacit na pokanie.
Len co prekrocila prah prednaskovej miestnosti, zdoverila sa Ester: „Neviem, co sa to so mnou deje, ale v poslednej dobe ma prenasleduju nepekne myslienky.“ 
Ester sa rozosmiala. „Konecne. Myslela som si, ze si robot a nie clovek.“ 
„To nie je smiesne. Este nikdy som nepochybovala o tom, ci niekomu pomoct. Nikoho som v duchu nenazvala panacikom. Ani nedokazem pokracovat, co moja nahnevana mysel zosypala na Felixa.“ 
„Je to ludske. On je tvoj Nemezis. Stretla si niekoho, kto je lepsi ako ty a este aj prehnane sebavedomy. Felix by nastval aj svateho. Moje myslienky boli vulgarne nielen slovne, ale aj fyzicky. Cudujem sa, ze ho este nikto nezmlatil, lebo si o to koleduje.“
„Ako mozes takto hovorit? Ma trochu zlozitu povahu, to ano ale...“ 
„Nas Igor ma zlozitu povahu s tym svojim Aspergerovym syndromom. Ten druhy je neznesitelny trn v zadku, ktory si mysli, ze je dokonaly a ma vzdy pravdu.“
„Nie je tak daleko od dokonalosti aspon inteligencne,“ vydychla Zoe. 
„Dokonalost neexistuje. Aj on ma chyby. Napriklad sa nekamarati s desatinnymi ciarkami.“
„Profesor Segner znervoznuje kazdeho,“ Zoe sa zastala Felixa.
„To je pravda. Plat nie je dostatocne ohodnotenie, tak si vyucujuci pridaju bonus. V jeho pripade je to vojensky vycvik studentov,“ zhodnotila Ester. 
Zoe sa snazila ovladnut, ale usmev si akosi nasiel cestu na jej pery, ked si predstavila profesora na vojenskej akademii, ako nuti vojakov v burke za pochodu pocitat rovnice.
Usmev jej zamrzol na tvari, ked do triedy vpochodoval Adam Walker. Keby to nepovazovala za hriech, modlila by sa, aby si nezmylil ucebnu. 
„Som tu spravne na analyticku geometriu u tretiakov?“ strngal klucmi.
„Ano, doktor,“ prehlasil triedny hovorca Igor, ktory nedokazal byt ticho pri ziadnej polozenej otazke.
„Este nie som, ale dakujem za povysenie desiatnika na majora,“ zazartoval Magister Walker.
Zoe citila, ze sa cervena aj na takych miestach, ktore neboli na prvy pohlad viditelne. Sklopila zrak a venovala sa zapisovaniu nazvu predmetu do zosita. Dopisala aj datum, miestnost, meno vyucujuceho.
Pridavala dalsie a dalsie nepodstatne detaily, len aby sa nemusela na neho pozriet. Odmietala reagovat na Esterino drganie. 
„Volam sa Magister Adam Walker, pre tych, co ma nepoznaju. Coskoro dufam doktor. A dnes sa spolu pozrieme na teoriu analytickej geometrie a zadania. Rovno vas potesim, ze z mojho predmetu ziadna skuska nebude.
Vyznacim vam z zbierke uloh priklady a tie mi vyriesene na dalsiu hodinu prinesiete. Sucastou hodnotenia bude aj spolocna praca dvojic studentov. Ako si rozdelite tuto pracu je na vas, ale nech je zretelne vidiet, ze to pisali dvaja ludia a nie jeden. V skriptach je jedenast kapitol, ktore potrebujete upravit. Bol by som rad, keby ste tieto skripta spracovali ako pripravu na vyucovanie a cvicenia premenili na vzorove.“
V miestnosti sa ozval sum. Studenti sa hned zacali dohadovat, kto s kym bude. Ale vyucujuci ich umlcal zdvihnutim ruky. 
„Avsak nebudete spolupracovat vo dvojiciach, v akych ste zvyknuti. Chcem, aby ste sa naucili vychadzat aj s kolegami, ktorych by ste si hned nezvolili. Dvojicu vam vyberie vase priezvisko. Jeden student od konca a jeden od zaciatku abecedy.“ 
Adam Walker vyhrabal z poznamok papier s mennym zoznamom. 
„Zemianska – Adamco,“ oznamil prve mena.
V Zoe by sa krvi nedorezal. Tusila, ze to pride, uz ked spomenul abecedu. V duchu sa pripravovala, ze jej prischne novy kolega. Nevnimala dalsie mena. Hladela do prednej rady, kde Felix ani nepocuval, usilovne pracoval na svojom projekte, akoby si ani neuvedomoval pritomnost vyucujuceho. 
„Vyborne. Formu hodnotenia by sme mali. Ako si to predstavujem, na kolko stran, akou formou a ine detaily vam poslem e-mailom, aby sme sa s tym nezdrziavali. Vrhneme sa rovno na najmensi geometricky utvar bod,“ Walker sa obratil k tabuli. 
Zoe nedokazala stravit novu informaciu. Pozorovala Felixa ako konecne vzal vyucujuceho na vedomie a vymenil si zosity. Az ked jej Ester poklepkala ceruzkou po zosite, odtrhla zrak od Felixa a zahladela sa na tabulu, kde Walker prave kreslil rozne polohy bodov, useciek a priamok.
„Ja by som mu radsej ukazala polohy dvoch telies v priestore pri dynamickom pohybe,“ sepkala jej Ester. 
Zoe prudko ocervenela, zaborila pohlad do papiera a rychlo sa odsunula na okraj lavice, aby Ester nepokracovala.
Zoe podrobne skumala platno, na ktorom Magister Walker prave premietal rysovanie v Geogebre, v doverne znamom programe od prveho rocnika. Nikdy by si nepomyslela, ze niekedy da prednost geometrii pred algebrou.
V prvom rocniku ich to ucila najmilsia a najlepsia matematicka na celej katedre. Na povysenie na najlepsiu vedkynu na Slovensku Zoe nemala k dispozicii dost dat. Ale verila, ze pri vyskume by velmi rychlo metodou sporu dokazala pravdivost hypotezy.
Podarilo sa jej v Zoe prebudit zaujem o cast matematiky, s ktorou si netykala. Zoe dobehla vsetko zameskane, co nepochopila na strednej skole a naucila sa aj mnoho noveho. Ako na zaciatku preklinala Geogebru, dnes si bez nej nevedela predstavit riesenie geometrickych ani aritmetickych cviceni. Potesilo ju, ze sa v analytickej geometri k nej vratili. Na chvilku zabudla na nemilu povinnost cakajucu po prednaske na vybavenie.
Koniec vyucovania prisiel skor, nez si predstavovala. Adam Walker ich nezdrziaval zdlhavym vysvetlovanim. Zhrnul len to podstatne, co sa nenaucia zo skript. Prepocital niekolko vzorovych prikladov a o pol tretej ich pustil, aby sa mohli dohodnut na spracovani zadanej ulohy. 
Zoe vyskocila zo stolicky, ze pred Felixom utecie a celu pracu urobi sama. Karhavy hlas matky predstavenej znejuci v hlave jej to nedovolil. Pomaly si pobalila veci, aby si stihla premysliet, co mu povie a potom sa vydala k jaskyni medveda. Zastala v dostatocnej vzdialenosti, aby ju nemohol obvinit, ze mu nakuka cez plece do jeho poznamok. 
„Felix. Ako si predstavujete splnenie poziadavky?“ gratulovala si, ze isla priamo k veci, nech to ma cim skor za sebou. 
„Vyberte si, co chcete a potom mi to oznamte, aby som vedel, co mam spracovat. Alebo nechajte tak. Urobim vsetko sam,“ mavol rukou, akoby odhanal muchu, ktora ho otravovala. 
„Matka predstavena,“ opakovala si v duchu aj posepky, aby sa upokojila.
„Pozrite, Felix, co keby ste na pat minut vystrcili nos zo svojho zosita, otvorili by ste skripta a spolu by sme sa pozreli na prvu kapitolu a spravodlivo si ju rozdelili. Potom ma mate z krku, kym to nebudeme davat dokopy.“ 
Konecne ku nej vzhliadol a zazmurkal. Zdalo sa, ze az vtedy si naplno uvedomil, kto stoji pred nim. Presiel po nej hodnotiacim pohladom matematika. 
„Myslim si, ze som dokazala, ze som hodna spoluprace a ze inteligencne sme na rovnakej urovni,“ obhajovala sa. 
„Moj inteligencny kvocient je stosestdesiat. Priemerny clovek sa mi rovnat nemoze,“ opravil jej vyhlasenie.
„Ja nie som priemerny clovek. A hoci nemam IQ az take vysoke, ale vela mu nechyba,“ branila sa. 
„Rozhoduju len exaktne cisla,“ upozornil.
„O svoje exaktne cisla sa s vami budem delit neskor. Teraz riesime nieco ine,“ pripomenula.
„Mate tu skripta?“ vzdychol si otravene. 
Poponahlala sa k svojim veciam vyhrabat, co potreboval, nez si to rozmysli.
Vzal jej ich z ruk skor, nez zastala pred nim. Nevedel sa dockat, kedy sa jej zbavi. 
Prelistoval zaciatok a navrhol: „Vezmite si prvu cast – teoriu s prikladmi a ja si vezmem druhu podkapitolu - teoriu s dokazmi. Vyhovuje vam to?“ 
„Moze byt,“ prikyvla Zoe.
„Na buduci tyzden sa stretneme a dame to dokopy,“ navrhol. 
„To je fajn napad,“ suhlasila. 
„Tak sa maj, Zoe,“ zrazu presiel do tykania. 
Stavila by sa o cokolvek, ze si nepamatal jej meno. Ukazalo sa, ze sa mylila. 
„Maj sa pekne, Felix,“ usmiala sa na neho.
Nemohla by povedat, ze bol mily. To ani zdaleka. Ale aspon sa premenil na znesitelneho. Na spoluziaka to bude stacit. Obaja si vzali veci a vypadli skor, nez ich vyzenie upratovacka. Zoe opustala ucebnu ako posledna s plnou hlavou uloh, vhodnych aj nevhodnych myslienok.
PREKVAPENIE
Zoe vypocitala vsetko. Napriek tomu, ze sa dohodli na rozdeleni kapitoly, nedalo jej to a spracovala ju celu. Seminarnu pracu vytlacenu na pomocnom papieri objimala ako davno strateneho priatela. Srdce jej bilo az v krku. Aj bez prilozenia prstov na tepnu citila svoj rychly pulz. Nohy sa jej menili na zelatinu, ked si kontrolovala, ci na nic nezabudla. Netrpezlivo cakala na spoluziaka na katedre slovenskeho jazyka. Dufala, ze sa zjavi skor, nez jej srdce vybuchne od nedockavosti. Neprisiel zdola, ako ocakavala, ale z lavej strany. Zrejme ju najprv hladal na katedre matematiky. Este to by jej chybalo, aby niektory profesor bol svedkom ich komunikacie. Aj bez toho jej nervozita dosahovala vrchol. 
Na prvy pohlad Felix drzal v rukach navlas rovnaku kopku materialov ako ona. On by ju opravil, ze priblizny odhad overi presne spocitanie papierov. 
„Ahoj,“ pozdravil prvy, ako sa na slusne vychovaneho muza patrilo. 
„Ahoj. Mas?“ zvedavost jej nedovolila predlzovat konverzaciu.
„Mam. Vidim, ze aj ty. Ukaz mi to!“ podrobil ju vyzve.
„Az po tom, co mi ukazes ty svoje,“ podpichla ho protiutokom.
„Co keby sme si prace vymenili naraz,“ navrhol Felix.
„Dobre,“ suhlasila Zoe.
Obaja sa pohli k stolicke a zlozili svoj poklad na opacny koniec miestnosti pozorujuc protivnika ako pistolnici tasiaci kolty na prave poludnie. Len co sa ich prsty vzdali vzacneho dokumentu, utekali k papierom konkurenta a spolupracovnika, az sa takmer zrazili uprostred. V poslednej chvili sa vyhli jeden druhemu. Naraz zdvihli trofej zo stolicky a vymenili si s nou miesto. Zacitali sa do prace toho druheho. Na chodbe vladlo absolutne ticho, okrem pomaleho otacania stran a zrychleneho dychania dvoch zapalenych buducich vedcov.
Zoe perifernym videnim zachytila, ze polozil jej papiere vedla seba na stolicku, skor nez ona dosla na koniec tych jeho. Odplasila myslienky, ze to spracovala prilis jednoducho a nemohla superit s jeho genialnou myslou. Prebehla ocami jeho teoriu, vypocty a dokazy, hladala, co i len najmensiu chybicku. Ale neobjavila ani len posunutu desatinnu ciarku, ci nespravny zapis, az kym neprisla na koniec a nevratila sa k cislam prikladov na zaciatku. V tej rychlosti najprv prehliadla, ze mu dva chybali. Urcite ich preskocil z nepozornosti. Vylucila moznost, ze by ich nevedel vypocitat. Jej neveriacky pohlad zaletel na druhy koniec radu stoliciek a pozoroval Felixa ako odpisuje. 
„Je to skvele,“ pochvalila ho.
„Nie az take, ako tvoje riesenie,“ zamrmlal tak potichu, az si nebola ista, ci mu dobre rozumela.
„Mam medzery v dokazoch,“ priznala uprimne, aby ho upokojila. 
Jeho obocie sa zamracilo prekvapenim. Este raz
nalistoval druhu cast jej prace.
„Dokaz je dobry, len je tam zopar chybnych zapisov, ktore sa lahko daju opravit.“
Snazila sa potlacit usmev. Zda sa jej to, alebo sa pokusa ospravedlnit jej nedostatky v ulohach?! 
„Ani moja praca nie je dokonala. Nedokazal som vypocitat dva priklady.“
„Na riesenie cvicenia potrebujes rovnicu dotycnice kruznice, ktoru budeme preberat dnes. Ale da sa to aj inak. Ked si to prekreslis do sustavy suradnic a uvedomis si, co o kruznici vieme a pouzijes Pytagorovu vetu, z nacrtu zistis jeden udaj a z neho potom vypocitas druhy udaj,“ vysvetlila a na papier nakreslila prehladny obrazok.
„Ved je to celkom jednoduche. Ako to, ze som na to neprisiel?!“ somral si pre seba.
„Ja nemam to posledne cvicenie zo zbierky. Vyslo mi jedno riesenie zo styroch, na dalsie tri som nedokazala prist.“ 
Felix chvilu vahal. Pozorovala ako zvadza boj sam so sebou, ci jej ukazat svoje poznamky.
„Podelila si sa o tvoje vedomosti, je rad na mne,“ rozhodol sa nakoniec. „Ale ukazem ti to len pod jednou podmienkou. Nebudes to zdielat s nikym inym.“
„Slubujem, ze riesenie zostane len medzi nami,“ suhlasila rychlo, nez si to sama rozmysli. 
Najradsej by sa este pokusila prist na to sama, ale zvedavost jej nedovolila cakat ani minutu.
Felix si polozil zosit na kolena a nalistoval spravnu stranu v papieroch, ktore dnes odovzda. Velmi rychlo vysvetloval, nez sa jeho mysel vzburi a odmietne jej dat, co chcela. Snazil sa Zoe doverovat, ze od neho neodpise a doplnene neodovzda, ze tajomstvo zostane medzi nimi. 
„Uz si poslala seminarnu pracu Walkerovi?“ opytal sa, ked skoncil.
„Nie. Mali sme ju predsa dat dokopy spolu,“ upozornila ho.
„Suhlasim. Co keby sme vybrali najlepsie casti z oboch prac tak, aby sme mali rovnomerne zastupenie a potom to vlozili do Moodle.“ 
„No tak to asi spravodlive zastupenie nebude, lebo tvoja praca je ovela lepsia ako moja,“ priznala Zoe.
„Ani by som nepovedal. Tvoja prva podkapitola je prepracovanejsia nez moja.“ 
„Budeme sa tu navzajom chvalit alebo si pohneme s upravou a poslanim?“ surila ho, aby zakryla rozpaky. 
„Hned to bude. Mas tu USB kluc s materialom?“
„Mam, ale poslala som to aj do skupiny,“ pripomenula mu.
„Skupinu mam stisenu, aby mi stale nepipali upozornenia,“ prehodil akoby medzi recou.
„Zvykneme sa tam dohadovat na terminoch hodnotenia, ak nam daju viac moznosti. Bolo by dobre, keby si to pravidelne sledoval, aby si potom nepovedal, ze sme ta vynechali.“ 
„Ja sa prisposobim. Mne nezalezi na termine,“ upokojil ju.
„Ako chces. Len aby ti nieco neuniklo,“ skusila ho este raz upozornit.
Zdalo sa vsak, ze sa uz plne sustredil na ulohu, ktoru mali splnit. Trvalo mu len par minut prekopirovat nove zadania do spolocneho dokumentu a odovzdat profesorovi celu pracu aj svoju cast do softveroveho baliku pre tvorbu vyucbovych systemov. Obratil k nej notebook, aby sa mohla prihlasit do svojho skolskeho profilu a urobit to iste. Cely proces im trval kratsie, nez si predstavovali. Zostavalo im vela casu do prednasky.
„Mozem ta pozvat na kavu ako podakovanie?“ opytal sa Felix zrazu.
„Ty si mi tiez pomohol, takze sme vyrovnani,“ namietla. 
„To teda nie sme,“ protirecil jej.
Viac nevysvetloval ani sa nehadal. Hodil mince do stroja a bez opytania natukal na nom cisla. 
„Ako vies, aku kavu pijem?“ nedokazala zastavit otazku.
„Minule si zadala 19 a potom 23. Je to ako ciselny kod. Cisla, ktore akoby tvoria nejaku postupnost alebo rad nikdy nezabudnem.“
S takymto javom sa este nestretla. Zeby mal Felix fotograficku pamat?!
„Ake oblecenie som mala na sebe prvykrat, ked sme sa stretli?“ skusala jeho schopnosti.
„Kombinacie a variacie farieb som si vtedy neuvedomoval, teda si to nepamatam.“ 
Pery jej zvlnil usmev. Vsetko, co videl, bola pre neho matematika. Stavila by sa o cokolvek, ze urcil, aka bola pravdepodobnost, ze si vyberu prave tie dve stolicky, na ktorych sedeli. Svoju myslienku nedokoncila, lebo stroj im oznamoval, ze kava je pripravena. Siahol po nej skor ako ona a podal jej ju aj s obruskom, aby sa nepopalila. Ake ohladuplne od neho. Posadila sa sedacku vedla automatu, nez si Felix vybral druh horuceho horkeho napoja. Tipovala by ho na ciernu kavu bez cukru a bez mlieka. Nesklamal jej ocakavania. Ona si teda rada osladila kavu a zvycajne riedila napoj jedna k jednej. V automate sa neodvazila pridat do neho mlieko. 
„Caka nas stodvadsat statnicovych tez. Co keby sme si ich rozdelili?“ 
Ani vo sne by jej nenapadlo, ze Felix pride prvy s podobnym navrhom. 
„Myslis v nasej matematickej skupine? To nam asi nevyjde. Kazda predchadzajuca snaha o projekt skoncila neuspechom. Niektorych ludi proste nedonutis pocitat a niektori zase...“ vcas sa zastavila, aby nepovedala, ze sa neradi delia o svoje genialne vysledky. 
„Hovoril som na nas dvoch. Posledna spolupraca priniesla vysledky, ktore prekonali ocakavania. Myslim si, ze keby sme spojili nase sily, tak by priprava na zaverecne skusky bola pre nas oboch jednoduchsia a mohli by sme venovat vacsiu pozornost inym projektom a pisaniu zaverecnej prace.“ 
„Akym inym projektom?“ vyzvedala Zoe.
„Ty nemas ine zaujmy? Venujes sa len skole?“ vratil jej to Felix.
„Venujem sa divadlu, ale od zaciatku studia som nan nemala cas,“ priznala sa a celkom nechapala suvislost.
„Presne to bol moj argument pre kolaboraciu,“ obhajoval sa. 
„Myslim si, ze by sme to mohli skusit,“ premyslala nad jeho navrhom.
Nevedela, ci jedneho dna svoje rozhodnutie neolutuje. Momentalne nemala, co stratit. Tak ci tak museli spracovat jednotlive temy. Ak zacne jeden od konca a druhy od zaciatku, bud sa stretnu uprostred alebo obaja prejdu nakoniec. Pri sucasnych datach, ktore o sebe mali, „b“ bude spravne. Obaja spracuju vsetko. Pri oboch moznostiach bude vyhodnejsie, ak si poznamky navzajom porovnaju. 
„Dobre, plati,“ suhlasil Felix.
Zoe vystrela k nemu ruku na znak uzavretia dohody. Chvilu pozoroval jej zmierlive gesto a potom dokoncil potrebny ukon a potriasol jej nou. Venoval jej prvy uprimny usmev, ktory mu rozjasnil tvar. V tichej zhode dopili kavu, pozbierali si veci a vydali sa na prednasku. Vo dverach sa rozlucili. Felix si isiel sadnut na volne miesto v prednej lavici a Zoe zaujala svoje pri Ester. Zoe sa nedokazala prestat usmievat, ani ked Walker vstupil do miestnosti, aby sa venoval kuzeloseckam. Prvykrat jej radost nepatrila atraktivnemu vyucujucemu, ale novemu spoluziakovi, ktory si nevybral svoj zahadny zosit. Po chvili sa obzrel za seba a ich pohlady sa stretli v tichej zhode. Nieco sa medzi nimi zmenilo.
MYSTERIOZNE SPRAVY
Po prednaske sa Zoe vratila domov na internat, odfotila svoje poznamky, aby ich poslala do skupiny. Len co si splnila povinnost, vsimla si, ze jej svieti notifikacia. Musela sa ustipnut, ci nesniva, ze jej Felix poslal ziadost o priatelstvo. Na obrazovke svietil jasny dokaz. Chvilu premyslala, ci smie uzavriet priatelstvo s neznamym muzom. Nakoniec stlacila prijat. Felixa nevnimala ako muza, len ako spoluziaka a poznali sa. Matematik sa nezaujimal o jej sukromie, islo mu len o spolupracu, ich kontakt bude cisto studijny, skolsky, formalny.
Jeho prva sprava bola riadne neohrabana. „Ahoj. Plati nasa dohoda, ze si pomozeme?“
„Ano. Nezvyknem davat sluby, ktore nedodrzim,“ ohradila sa Zoe.
„Tak som to nemyslel. Chcel som navrhnut, aby sme rozsirili pomoc aj na pocitanie. Ako sa hovori v reklamnom sektore, dvojita kontrola.“ 
Zoe si precitala jeho spravu dvakrat, ci jej dobre rozumie a ci ju nevyslovil, len ako nahly impulz. Felix nevyzeral ako impulzivny clovek. V jeho slovach nenasla ziadnu pascu.
„Myslim si, ze je to dobry napad,“ odpovedala opatrne. 
„Tak sme sa dohodli. Ako si to predstavujes? Chces zacat od zaciatku alebo od konca?“
„Preco mam moznost vybrat si ako prva?“ 
„Lebo dama ma prednost.“
Nevedela sa rozhodnut, ci to od neho povazovat za galantnost alebo za podcenovanie, ze nie je schopna sa prisposobit. Nesud, aby si nebol sudeny. Votreli sa jej karhave slova do myslienok. Nerozumela, preco hlada u Felixa stale nieco negativne. Mozno to bola jej zakorenena nedovera voci muzom. Nechcela mysliet na tu jedinu skusenost, pre ktoru sa rozhodla nevpustit do svojho zivota ziadneho chlapa. Aj preto sa uchylila do sukromnej cirkevnej skoly nedaleko klastora, kde ucili len zeny, vacsinou mnisky.

Na katedre prednasali vacsinou muzi, ale ich vek sa pohyboval niekde okolo sestdesiatky. Medzi spoluziakmi mali len kolegu, ktory mal uz dceru v jej veku, Igora, ktory mal vlastne problemy a mladeho zenateho kolegu, ktory sa neunuval chodit na prednasky a prechadzal skuskami len vdaka poznamkam a materialom manzelky. Felix bol prva osoba muzskeho pohlavia v jej veku, ktoreho stretla po rokoch. A teraz Walkera, ale vyucujucich nepocitala. Pochybovala, ze by mali iny nez akademicky zaujem. Jej zasady by jej nedovolili rozvijat predstavy o zamestnancovi katedry. 
„Mam lepsi napad. Co keby sme si urobili tyzdenny plan a kazdy vecer si skontrolovali riesenia?“ navrhla Zoe.
„Si si ista, ze so mnou dokazes drzat krok?“ upozornil ju Felix. 
„Co sa stalo s pochvalnymi slovami, ktore si mi dnes adresoval?“ podpichla ho.
„Len sa uistujem, ci sa budeme drzat mojho alebo tvojho harmonogramu?“ opravil sa.
„Tak si to tak mal povedat. Musime popracovat na tvojej socialnej interakcii,“ odsekla. 
„Na nevyhnutne veci je moja uroven socialnej interakcie dostacujuca,“ ohradil sa.
„Ved sa neurazaj. Len som ta chcela upozornit, ze tvoje slova by mohli niekoho urazit. Ja nie som precitlivena,“ obhajovala sa.
 „Ked s tym nemas problem, pojdeme podla mojho planu.“ 
„Suhlasim.“ 
O par minut jej poslal velmi ambiciozny harmonogram. Chcel mat vsetko vypocitane za tri dni. Olutovala, ze mu dovolila taky sibenicny termin. Bojovala sama so sebou, aby nepriznala pred nim slabost. Nakoniec sa rozhodla pre uprimnost. Nielen preto, ze klamat sa nema. Ak by samu seba ustvala matematikou, neprospelo by to nicomu.
„Skusas moju trpezlivost? Provokujes ma?“
„Ved si povedala, ze so mnou udrzis krok?!“
„A ty si mi hned musel dokazat, ze nie som taka dobra ako ty,“ obvinila ho 
„Prehnal som to?“ kontroloval. 
„Ak chces zo mna urobit hlupanu, tak s tebou nechcem pocitat.“ 
„Ospravedlnujem sa. A co to rozdelit na styri dni? Bude to lepsie?“ 
„Ano. Tak si to predstavujem.“
„Vidis? Viem robit kompromisy.“
„To sa ukaze. Vies, ze tymto dohadovanim sme prave stratili vzacny cas, ktory sme mohli stravit pri studiu?!“ 
„Ty sa chces dnes este venovat matematike?“
„Som unavena. Uz nechcem pocitat.“ 
„Tak co ta pripomienka o case?“ vyzvedal Felix.
„Ze by sa dal vyuzit aj lepsie, ked ma nebudes skusat?“
„Pochopil som. Som excelentny v casovom manazmente.“
„O tom nepochybujem. Ale bolo by lepsie, keby si nechvalil sam seba.“
„Falosna skromnost nie je mojou silnou strankou. Mam dva velke doktoraty z prirodnych viet, z biologie a chemie. Oba som skoncil s cervenym diplomom v prvej patke studentov. Coskoro budem pracovat na svojej docenture.“
Zoe takmer vypadol telefon z ruky. Dva velke doktoraty?! Ona sa zmohla len na jeden maly. Ester mala pravdu. Boh jej poslal do cesty spoluziaka, aby skrotil jej pychu. 
„To ti gratulujem,“ ovladla nevolu.
Zavist jej bola cudzia, ale mrzelo ju, ze nedokazala aspon polovicu z toho, co on. Nesmie sa tak ruhat. Prisiel do jej zivota, aby jej pomohol. 
„Dakujem. Idem si urobit pripravy na vyucovanie na cely tyzden,“ ukoncil ich konverzaciu.
„Ja tiez. Maj sa,“ rozlucila sa. 
Odpovedou bol palec hore, co znamenalo, ze uz sa v ten den neozve. 
Zoe do neskoreho vecera stihla vsetky pripravy na cely nasledujuci tyzden. Dlho odolavala nutkaniu pozriet sa do zbierky, aby ziskala pred Felixom naskok. Pokusenie bolo privelke, ale nepoddala sa.
Poslusne zacala pocitat az v nedelu po ranajkach. Prve priklady boli celkom jednoduche. Stihla by ich viac, keby chcela, ale neporusila dohodu.
Drzala sa Felixovho pripraveneho planu. Radsej venovala vacsiu pozornost kontrole. Nechcela, aby chyby objavil Felix. 
Az vecer si spomenula, ze sa nedohodli na presnom case, kedy si budu vymienat riesenia. Musela sa prihlasit a pockat, kedy jej ich posle, aby nemeskala. Ulohy jej pristali v schranke o siedmej, ked uz ani nedufala, ze sa ich docka. Obratom mu poslala svoje. V dvoch cviceniach pouzil iny postup ako ona, ale inak rozmyslali velmi podobne. S tym rozdielom, ze si rada zjednodusovala veci. 
„Velmi dobre zvladnute, ale nepouzila si spravny vzorec.“ 
„Vytvorila som nakres a z neho som odvodila riesenie.“ 
„To ale nie je odsuhlaseny sposob.“ 
„Chcem to mat tak, ako to je.“ 
„Ked si to prajes vypocitat nespravne.“ 
„Ani ty si nerozpisal postup na upravu rovnice zo vseobecnej na stredovu.“
„Udaje su jasne viditelne z rovnice, nepotrebujes prevod.“ 
„Ale profesor to riesil takto, takze ani ty si sa nedrzal navodu.“ 
„Ale moj postup nie je nespravny, len je skrateny.“ 
„Vies co. Toto nebude fungovat. Ty mi budes opravovat aj dobre riesenia, ktore nebudu podla tvojich predstav a ja budem stracat cas prepisovanim. Nepotrebujem, aby si ma zneistil. Bude lepsie, ked budeme pocitat kazdy sam. Skoncili sme.“
„To si vzdy takato citliva na kritiku?“ 
„Ozval sa ten pravy.“ 
„Asi sme nezacali najlepsie.“ 
„Zacali sme najhorsie ako sa dalo a vzdy skoncime pri hadke.“
„Dobre tak som trochu panovacny, tvrdohlavy a kriticky.“ 
„Len trochu?!“ 
„Myslel som si, ze to si si priala. Upozornit na chyby a nie potlapkat po pleci, ako super to mas vypracovane?!“
„Chcela, ale ten sposob, akym to robis, ma vytaca.“ 
„Asi ti rozumiem. Pokusim sa krotit kriticke komentare.“
„Dakujem. Nic viac nechcem.“
Krotenie neznesitelnej povahy prebiehalo pomaly. Jeho hodnotenie prace casto zahrnovalo slovne pripomienky. Mas to zle. Ako to, ze to nevies? Ved je to lahke. Aj moji ziaci by to zvladli lepsie. 
Zoe sa snazila ovladat a zo zaciatku len skripala zubami. Na treti den sa neudrzala a vybuchla s vycitkami, ze sa vobec nevie spravat. Toto nebolo hodnotenie, ale ponizovanie. Ak sa takto sprava aj k studentom, tak ich lutuje. Ukoncila ich vzajomnu spolupracu po druhykrat, na stvrty den mu neposlala, co vyriesila. Na spravy mu vobec neodpovedala. Bola len krocik od toho, aby ho zablokovala, ale zatial to neurobila. 
Druhu sancu uz dostal a napriek tomu sa nepoucil. Vedela, ze zmenit niekoho spravanie nie je take jednoduche. Obycajni ludia dokazu vycitit, ked niekoho urazia, ale u Felixa sa zdalo, ze to, co mu pridali na inteligencii, to stratil na emociach.
Nakoniec to na druhy den rano nevydrzala a napisala mu. Nechcela prist o jeho spolupracu. Chybal jej jeho dohlad, nemohla byt bez jeho pochvaly. Nie vsetky poznamky k jej praci boli zle. Uz si bez jeho uistenia, ze jej riesenia su spravne, nevedela predstavit vecer. Spalo sa jej ovela lepsie. 
„Ospravedlnujem sa. Nemozem byt bez tvojej kontroly,“ napisal jej skor, nez svoju spravu dokoncila.
Dlhy text plny vycitiek, ako sa nevie spravat, vymazala. 
„Ani ja nie. Ale mozes sa zdrzat komentarov, ktore naznacuju, ze som hlupejsia nez tvoji studenti? Urazas ma,“ postazovala sa. 
„Mozes mi povedat, ktore to su?“ 
„Napisem ti zoznam,“ zazartovala.
„Dakujem,“ bral to vazne. „Nehovorim len o tom zozname. Som ti vdacny, ze si mi odpustila. Prosim ta, aby si to so mnou nevzdala. Slubujem, ze sa polepsim.“ 
Zoe sa usmiala: „Pred cielom sa nevzdavam. Do statnic sa snad navzajom nepohryzieme.“ 
„Verim, ze to so mnou vydrzis.“ 
„Uvidime.“ 
„Zvladneme to... spolu,“ uistil ju Felix.
Posledne slovo sa jej pacilo. Pomoci sa jej dostavalo zriedka, nemohla si dovolit odmietnut ziadnu, najma nie pre par nestastne napisanych fraz. Rozhodla sa dat Felixovi dalsiu sancu a spolahnut sa na jeho slovo. Ticho sa modlila, aby jej doveru nesklamal.
KAMEN URAZU
Ich prva cesta v budove fakulty prirodnych vied viedla ku kavovaru, potom na katedru matematiky na sekretariat, aby tam nechali domace prace. V stupnovitej ucebni ju cakalo prazdne miesto po Ester. Nemohla prist, lebo jej najlepsia kamaratka sa vydavala.
„Budes sediet sama?“ opytal sa Felix.
„Ano. Spoluziacka neprisla. Nieco ma,“ prehodila Zoe usadzajuc sa.
„Mozem si prisadnut?“ opatrne vyslovil poziadavku.
Vzhliadla k nemu, preskenovala ho pohladom s nadvihnutym obocim, ci to mysli vazne. Nakoniec mu uvolnila sedadlo pri sebe a posadila sa na okraj. Aby zakryla rozpaky, urobila si miesto pre seba a rozlozila si po stole veci na oddelenie ich casti. 
Pritomnost Ester vnimala pocas prednasok len okrajovo, ked sa prudko pohla alebo sa nervozne mrvila. Vacsinou sa plne sustredila na vyklad profesora. Dnes vsak vnimala kazde nadychnutie suseda vedla seba, co ju trochu rozptylovalo. Ale algebra bola jeden z jej najoblubenejsich predmetov, takze svoju nepozornost coskoro prekonala. 
Cez obednu prestavku si vsimla, ze Felix je akysi nesvoj. Mala na jazyku, ze sa ho opyta, co sa stalo, ale nestihla. Zacal sam.
„Nerozumiem tej Hornerovej scheme.“
Prebehla po nom prekvapenym pohladom, ale ihned sa ovladla. Nechcela, aby sa citil este horsie. Naklonila sa k nemu, aby ich nikto nepocul.
„Vysvetlim ti to, ale podme von.“
Nepotrebovala mu to povedat dvakrat. Velmi rad s nou isiel. Ani jeden z nich nechcel, aby ich niekto pocul. Sadli si v parku na lavicku tak, aby neboli ludom na ociach.
Zoe otvorila poznamky z minuleho roka, ktore mala v rovnakom zosite a vysvetlovala metodu podla videa. Felix ju pocuval so zamracenym vyrazom, ktory sa mu postupne vyjasnoval. 
„Preco to nevysvetlil takto? Keby som ja ucil studentov ako on, tak by ani jeden nic nepochopil,“ rozculil sa nakoniec.
„Neviem. Aspon nie som sama, kto si musi vyhladavat videa na internete, lebo obcas ich vysvetleniu nerozumie.“
„Mne sa to stalo prvykrat.“ 
Zoe si zalozila ruku v bok: „Aspon raz si mohol byt kolegialny a zahryznut si do jazyka.“
„Prepac. Stale mam potrebu obhajovat sa.“ 
„Predo mnou sa nemusis. Ked sa pomylis, aspon viem, ze si clovek a nie umela inteligencia.“
„Umela inteligencia sa ani zdaleka nevyrovna ludskej a este dlho jej nedokaze konkurovat.“ 
„Velmi dobre vies, ako som to myslela.“ 
Zoe sa nepokojne pomrvila. Uz hodnu chvilu jej trpol chrbat od neustaleho sedenia. 
„Podme sa prejst,“ navrhla.
„Kam chces ist? O par minut sa nam zacne prednaska. Nezajdeme daleko.“
„Len si potrebujem natiahnut nohy,“ priznala polovicu problemu a vstala.
Opatrne sa presla okolo lavicky a potriasla koncatinami. Urobila par drepov, aby si uvolnila svaly okolo chrbtice.
„Boli ta chrbat?“ vsimol si Felix.
„Trochu. To prejde,“ ubezpecila ho.
„Posad sa. Pomozem ti.“ 
Nadvihla obocie a ostrazito sledovala, co chce robit. Pomaly sa vedla neho posadila. Prehodil si nohu, aby sedel na lavicke obkrocmo. 
„Nie takto. Posun sa cela na lavicku chrbtom ku mne tak, aby si mala pokrcene nohy.“ 
Vyslovil zvlastne poziadavky, ale posluchla.
„Vlasy dopredu.“ 
Nepockal, nez splni prianie, odhrnul jej ich sam. Na kozi jej naskocili zimomriavky, ked sa dotkol jej pliec. Zdalo sa jej, ze ju pohladil. Jej ruky putovali dozadu, kde jej ich opatrne vystrel a potiahol. Pocitila male puknutie, potom druhe.
Nahle uvolnenie sposobilo slabost v jej chrbte, az sa musela o neho opriet. Felix ovinul ruky okolo Zoe, aby nespadla. Obzrela sa ponad plece.
„Dakujem,“ usmiala sa na zachrancu. 
V tej chvili zabudla, co chcela povedat. Sklonil sa k nej, az sa ich nosy dotkli. Dva pohlady sa stretli a skumali sa navzajom. Jeho chrbat ju zohrieval. Nahly zaujem bol viac nez prijemny. 
„Hned sa posuniem,“ zachranovala situaciu.
„Zostan tak,“ prehovoril sucasne s nou.
Zhoda vyvolala na ich perach usmev, ktory si vymenili. V skutocnosti sa Zoe nechcelo pohnut. Velmi dlho necitila blizkost druheho cloveka. Ani netusila, ako jej to chybalo, kym sa neocitla pri Felixovi. Na cirkevnej skole vladol prisny rad a mnisky udrziavali odstup. Jedina kamaratka, ktoru mala, sa odstahovala cez polovicu Slovenska, ked sa vydala. Ich kontakt sa obmedzil na pisomny. A Ester nebola prave pritulny typ cloveka. Na zaciatku sa v nej mylila, tak ako zle odhadla aj Felixa. Niekolko desiatok sprav za posledny tyzden nejavilo znamky toho, ze by sa az tak zblizili. Ale osobne stretnutie ju presvedcilo o opaku. Zacinali si rozumiet, co prirodzene prinieslo otazku. Preco by nemohli byt priatelia? 
„Felix?“ oslovila ho, ale vlastne ani nevedela, ako sa ho to ma opytat.
„Vidim na hodinky. Uz je cas ist,“ oznamil jej zbytocne.
Hnevala sa na cas a na prerusenie. Chcela s nim prebrat, co ju trapilo. Bude to musiet pockat do dalsej prestavky. Poslusne vstala a oprasila si nohy, nez sa pohla. Zastavila ju jeho ruka. 
„Dakujem, ze si mi pomohla.“
Zoe vrhla pohlad na jeho ruku, ktora drzala jej zapastie a potom sa vratila k jeho ociam.
„Kamarati si vzdy pomahaju,“ nacala temu, v ktorej planovala pokracovat neskor.
Na chvilu sa zarazil, ale potom sa usmial: „Ano, pomahaju si.“
Vratili sa do ucebne a zaujali svoje miesta. Prvykrat sa nevedeli dockat prestavky viac nez dalsieho bloku vyucovania, ktory sa vliekol. 
Dalsiu prestavku stravili porovnavanim poznamok a natahovanim sa o papiere. Nevedeli sa dohodnut, koho zosit pouziju ako vzor a kto ich bude kontrolovat. Nakoniec Zoe ustupila. Ako hovorievala Ester: 
„Chlap musi mat navrch, inak je zle.“ 
„Zacnem od konca, ak dovolis. Budem si dopisovat, co mi chyba. Nie ze mi budes cmarat do poznamok perom,“ varovala Felixa.
Rozosmial sa a podpichol ju: „Budem to opravovat cervenym perom ako pisomku.“
Stuchla ho laktom pod rebro: „Len si to skus a ja ti na kazdu stranu dokreslim ruzovy kvietok.“
„To by si neurobila,“ uistil ju.
„Ale urobila,“ varovala ho.
„Mas vobec ruzove pero?“ 
„Nemam, ale to je len drobny detail,“ zasmiala sa, ze zabudla na prakticku stranku vyhrazky.
Nakoniec jej radsej vzal peracnik, aby nemohla uskutocnit pomstu. Vedla neho polozil svoj, nechal si len ceruzku. Nechcel ju provokovat. Pre natahovanie toho vela nestihli, ale do ucebne sa vracali s takou dobrou naladou, aku nikdy v skole nemali. Nielen preto, ze ich cakal posledny blok.
Len co sa s nimi profesor rozlucil a pozbierali si veci, vratili sa na svoju lavicku a dokoncili kontrolu poznamok. Humor ich presiel. Dalsi tyzden ich cakala posledna prednaska a zacinalo sa skuskove obdobie prvym zapoctom. 
Aj ked sa obaja ponahlali domov prepisovat poznamky, lucilo sa im velmi tazko. Osobny kontakt bol predsa len lepsi.
„Nezostaneme este a nevypocitame par kapitol zo zbierky?“ lakal ju Felix.
„Ty este vladzes?“ opytala sa prekvapene Zoe.
„Dnes nie som taky unaveny ako zvycajne. Ale ak si ty unavena, tak...“
„Dnes ani nie,“ prerusila ho, aby nepokracoval. 
„Ak sa neponahlas, tak by sme este chvilu mohli pocitat, hlavne priklady na tu Hornerovu schemu. Nech si overim, ci ju budem vediet pouzit aj v praxi.“
„Mozeme,“ suhlasila Zoe.
Niekolko zadani vypracovali plece pri pleci, az dospeli k symbioze, ze vypocet ukoncili takmer naraz. Felix hned pochopil princip metody a velmi rychlo ju aplikoval na vsetko. 
Zoe sa vystrela, pomrvila a podala mu svoje vypocty.
„Myslim si, ze na dnes uz stacilo.“ 
„Moj chrbat ma definitivne dost,“ priznala.
„Prepac. Zabudol som nan,“ pohladil ju po krizoch.
Odtiahla sa: „To je v poriadku. Doma si lahnem, oddychnem a prejde to.“
„Bolieva ta casto?“
„Len obcas, ked som napata ako struna.“ 
„Dufam, ze som to nesposobil ja. Nemal som si k tebe sadnut, asi by si radsej...“ 
Chytila ho za ruku: „Nie. Som rada, ze si sedel pri mne.“
„Aj ja som rad...“ odpovedal jej automaticky, ale hned sa opravil: „inak by som niektore veci nevedel.“ 
„Prisiel by si na to casom aj sam,“ ubezpecila ho mavnuc dlanou. 
„Uz budem musiet ist,“ hovoril viac sebe nez jej, ale nehybal sa.
„Aj ja by som uz mala ist,“ zopakovala jeho repliku, ale nepohla sa z miesta.
Stisol jej ruku: „Tak sa maj.“
Len velmi nerada ho opustala: „Aj ty sa maj pekne.“
Nakoniec sa ich dlane predsa oddelili, tak ako aj ich tela sa od seba vzdalovali. Pri autach sa este obzreli a venovali si dlhy pohlad. Dal jej prednost na parkovisku, aby vysla ako prva a zamaval jej na rozlucku, nez sa stratila v premavke.
ULTIMATUM
Pomaly sa vracala na internat a snazila sa nepozorovane presmyknut popri vratnikovi.
„Tvoje oblecenie radsej nebudem komentovat.“ 
Od laku az nadskocila. Matka predstavena prehovorila na nu skor, nez sa vynorila z tiena chodby. Zoe musela rychlo ukryt emocie do najhlbsej skatulky, ktoru si pre tieto pripady vytvorila. Mimovolne si potiahla suknu nizsie. Prehltla poznamku, ktora sa jej drala na jazyk.
„Podme do mojej kancelarie,“ matka predstavena prehodila ponad plece a vykrocila.
Mniska sa nepotrebovala presvedcit, ci ju nasledovala. Neposluchnut znamenalo trest, ktory ziadna podriadena nechcela riskovat. A ked si dala tu namahu, ze prisla osobne az do internatu a cakala na nu, Zoe musela vykonat nieco velmi zle. Na nic si vsak nevedela spomenut. Za svoje oblecenie uz potrestana bola a musela si na sukne nasit lemy, aby ich o par centimetrov predlzila. Mohla ich nosit len mimo vyucovania, aby ju ziaci nevideli. Modru minisuknu, ktoru si obliekla specialne kvoli Felixovi, nechala ako jedinu v povodnom stave v pripade, ze by niekedy stretla muza, na ktoreho bude chciet urobit dojem. Chcela sa citit ziaduca. Slova nadriadenej nahradili jej radost hanbou. Sklopila pohlad do zeme a nasledovala ju. 
Len co sa sestra Rachel usadila za stol, Zoe ju napodobnila.
„Nedovolila som ti posadit sa,“ prehovorila ostro, kym sa prehrabavala v papieroch.
Zoe vyskocila, zastala pred stolom a zopla ruky v tichej modlitbe. Patrala v pamati, co zle mohla spachat, ze si zasluzila take zaobchadzanie. 
„Mam tu tvoje studijne vysledky,“ vytiahla spodny papier z velkej kopy.
„Snazim sa ako viem, ...“ zacala, ale ihned stichla pod prisnym pohladom mnisky.
„Este mi skaces aj do reci?!“ prebehla po nej odsudzujucim pohladom. 
„Prepacte,“ sepla Zoe a sklopila oci k zemi.
„Ze sa obliekas nevhodne, to este v ramci normy tolerujem. Si mlada a potrebujes sa najst. Ze hovoris bez vyzvania aj na to som si uz zvykla a som ochotna ti to odpustit. Ale podvadzanie pri ulohach ti tolerovat nebudem.“ 
Zoe zbledla, ale zahryzla si do jazyka, aby sa nezacala obhajovat skor, nez matka predstavena skonci.
„Preco je na praci meno ineho studenta?“ 
Zoe si vydychla, ked zistila o co ide: „Nie je to tak, ako to vyzera, matka predstavena. Je to nieco, co sme mali vypracovat vo dvojiciach. Kazdy z nas urobil svoju cast a potom sme ju spojili do jedneho dokumentu, ale je jasne vidiet, kto co spracoval. Nikdy by som nechcela byt zlym vzorom pre svojich ziakov. Podvadzanie nemam v povahe a nepotrebujem ho. Som druhy najlepsi student v rocniku.“ 
„Tvoja pycha mi tiez robi starosti. A preto budes doucovat slabsich ziakov, ktori zaostavaju, aby si sa vratila na spravnu cestu.“ 
„Velmi rada by som pomohla, ale zacina mi skuskove obdobie. Potrebujem sa ucit.“ 
„Je to len hodina a pol. Budes mat dost casu na pripravu.“ 
„Prosim vas. Nechcem si pokazit hodnotenie...“
„Mojmu nariadeniu sa neodporuje. Ked poviem, ze budes doucovat, budes doucovat. Rozpis uz visi na nastenke. Kopiu ti odovzdavam. A do konca tyzdna ta chcem vidiet na kazdej vecernej bohosluzbe.“
Zoe si ako namesacna prebrala papier od matky predstavenej, ale ani sa nan nepozrela. Sustredila sa na to, aby premohla slzy, ktore sa drali von. Konecne nasla nieco v com vynikala a chceli jej to vziat. Povedat, ze to nie je fer, by bolo v tejto chvili malo. Neodvazila sa protestovat, aby jej nepridali dalsi trest. 
„To je vsetko. Mozes ist,“ prepustila ju.
Zoe sa zvrtla na pate a bez pozdravu odisla. Keby prehovorila, neovladla by sa. Za dverami sa dala na utek do svojho utociska. Nedbala na to, koho minala, nikomu neodpovedala na pozdrav, ani na otazku: „Co sa stalo? Co urobila?“
Vbehla do izby. Prudke buchnutie dveri za chrbtom spustilo lavinu. Oprela sa o dreveny vchod, zviezla sa dole po zarubni, zvesila hlavu do dlani a rozplakala sa. 
Trvalo jej niekolko dlhych minut, nez dokazala ovladnut smutok, aby mohla premyslat. Podisla k posteli, klakla si a uprela oci k nebu: „Boze, az tak som sa neprevinila, aby som si zasluzila takyto trest. Vies, ze troch najlepsich studentov caka po skonceni studia pobyt v zahranici na prestiznej univerzite, kde sa zucastnia konferencii a naucia sa lepsie pracovat s problemovymi ziakmi. Nie je to len moje sebecke zelanie byt najlepsia. Viem, ze by som sa pre takuto vec nemala modlit, ale prosim ta o pomoc. Nemam nikoho, kto by mi pomohol.“ 
„Felix,“ rozsvietilo sa jej v hlave.
Uvedomila si, aka je nespravodliva. On jej predsa poslal do cesty niekoho, kto jej moze pomoct. Nevahala ani chvilku, rychlo z tasky vyhrabala mobil a napisala mu: „Pridali mi povinnosti, tento tyzden nebudem stihat pripravovat sa. Nerada ta o to ziadam, ale nemohli by sme si rozdelit priklady a potom si ich navzajom vymenit?“ 
Odpovedal jej hned: „To ma mrzi. Pravdaze. Pomozem ti, ako budem moct. Ty sa sustred na prvu polovicu na tie jednoduchsie ulohy a ja si vezmem tie tazsie. Ak nebudes nieco vediet, urobime si videohovor a vysvetlim ti to.“
„Dakujem. Neviem, co by som bez teba robila.“ 
„Hlavne nebud smutna. Spolu vsetko zvladneme.“
„Doverujem ti.“
„Mam ta rad. Kiezby som ta mohol objat.“
Telom jej preslo prijemne teplo, ktore sa usadilo na mieste, kde tvrdili, ze sidli ludska dusa. Citila, ze jej hori tvar. Nevedela, co mu ma na to odpovedat. Natukala: Kiezby som ta tiez mohla objat. Ale bez odoslania to zmazala. Napisala: Kiezby som... Nedopisala. Po pismenku sa aj toho zbavila. 
„Dakujem. Aj ja teba,“ napisala a odoslala, nez si to rozmysli.
„Mozem ti vecer zavolat?“ poziadal po dlhsej prestavke.
„Vecer nemam cas. Musim splnit zelanie matky predstavenej,“ odpisala.
Vynadala si za chladny ton odpovede. 
„Aha, tak prepac. Uz ta nebudem otravovat.“ 
Rychlo pisala: „Neotravujes ma, len musim byt na omsi.“
Skor, nez sa sprava odoslala, Felix sa odhlasil. Zoe verila, ze si ju precita skor, nez bude musiet odist na omsu. Rychlo sa prezliekla do siat s rukavmi dlhymi az po zem. Nechcela budit pohorsenie. Potom si sadla k uloham. Nedokazala sa vsak sustredit. Stale kontrolovala, ci Felix videl jej spravu. Presla len to, co vypocitali spolu. Stihla malo, nez sa musela ponahlat na omsu do nedalekeho kostola. Cas, kedy sa Felix naposledy prihlasil sa predlzoval a do jej odchodu sa uz znova neobjavil.
Snazila sa pocuvat kazen farara, ale nedokazala sa sustredit. Jej myslienky patrili Felixovi. Preco tak rychlo ukoncil ich konverzaciu? Preco sa uz nevratil? Co takeho povedala? Co si myslel? Osvietilo ju svetlo poznania az pri zaverecnych modlitbach. Povedala mu, ze musi splnit zelanie matky predstavenej. 
Ach, co to urobila? Musel si mysliet, ze bola na bohosluzbe v klastore s ostatnymi mniskami. Vyznelo to, akoby bola novicka. Nechcela mu klamat. Keby jej loz neskor odhalil, nahneval by sa. A co je horsie, skoncila by v pekle. Ale nemusela spominat matku predstavenu. Ako mu ma vysvetlit svoju situaciu? Po vzajomnom pokoji a laske pockala, nez sa vsetci rozidu, aby bola medzi poslednymi, co sa vzdialia. Potrebovala vylepsit mienku veducej klastora, pokusit sa zmiernit trest. 
Po navrate na internat riesila druhy problem. Mrzelo ju, ze sa Felix stale neprihlasil na profil. Ale upokojovala sa tym, ze sa urcite venuje pocitaniu, aby dodrzal slovo. Bola v pokuseni vymazat povodnu spravu, ktoru este nevidel, lebo mohla sposobit este vacsi zmatok, ale napokon si to rozmyslela. 
„Ucim v sukromnej cirkevnej zakladnej skole, ktoru vedie matka predstavena. Nie som mniska ani novicka,“ vysvetlila situaciu v dalsej sprave.
Nechala si zapnute upozornenia, aby pocula, ked jej odpise. Po chvili cakania sa pobrala k uloham. Dnes ich musela aspon zopar vypocitat. V nedelu ju cakali pripravy nielen na vyucovanie, ale aj na doucovanie. Nedufala, ze by sa vtedy dostala k matematike.
Pohlad je bludil ku komunikacnemu prostriedku, akoby ho hypnozou dokazala prinutit ozvat sa. Stihla asi stvrtinu prace, nez jej sadla na viecka unava. 
Na chvilu sa vystrela na skripta, aby dopriala unavenym ociam oddych. Nemala si zvolit taku pohodlnu polohu. Citila, ze ju zmaha spanok. Chcela otvorit oci, ale volanie rise snov sa ukazalo byt silnejsie. Jej unavene telo a mysel sa nechalo zlakat na slub, ze to bude len na chvilu. Podarilo sa jej zaspat.
SLZAVE UDOLIE
Zoe sa zobudila s usmevom na tvari do slnecneho rana. Snival sa jej krasny sen s anjelom, ktory drzi nad nou ochrannu ruku. Opakoval jej, ze vsetko bude v poriadku. Pohlad na hodinky jej oznamil, ze vstala velmi zavcasu a stihne vypocitat aspon jednu kapitolu. S chutou sa do nej pustila. Velmi rychlo jej zadania ubudali a riesenie pribudalo. Zvonenie budika takmer prepocula. Rychlo ho vypla a v hlave uz kalkulovala, ze keby vstavala takto skoro rano, mohla by stihnut aj katastroficky plan.
Nafotila riesenia, aby ich poslala Felixovi. Ked sa prihlasila, cakala na zname pipnutie oznamujuce prichod novej spravy. Srdce jej poskocilo, ked sa oznam opakoval trikrat. S usmevom tukla na ikonku aplikacie. Stratil sa tak rychlo, ako sa objavil. V skupinovom chate sa pytali na pocitania. Poslala im, co stihla. Druha sprava bola od Ester s fotkami zo svadby. Preletela rychlo obrazky bez vacsieho zaujmu. Jej sklamanie sa dalo krajat. Odolavala nutkaniu, ale napriek tomu tukla na Felixovo meno. Zistila len tolko, ze jej spravu nevidel ani sa neprihlasil. Opakovala si, ze sa da na neho spolahnut. Verila, ze slub dodrzi.
Ked sa jej do pondelka neozval, zacala sa bat, ze sa mu nieco stalo. Jej podozrenia, ze zostala na skusku sama, prave vo chvili, ked zistila, ze druha, tretia a vsetky ostatne kapitoly boli plne dokazov, boli zrazu druhorade. Modlila sa rano aj vecer, aby jej napisal a dal vediet, ze je v poriadku. Kazdu volnu chvilku travila nad dokazmi a kropila papiere slzami. Nevediac, ci viac place nad hroznymi cviceniami alebo nad obavami o Felixa. 
V utorok rano to uz nevydrzala. Odhodlala sa k zufalemu kroku a napisala Ester.
„Mas este kontakt na byvalu kolegynu z Oravy?“ opytala sa hned.
„Mam. Preco?“ vyzvedala Ester.
„Nemohla by si sa jej opytat na Felixa?“ 
„Nie. Nemohla. Nebudem na noveho spoluziaka vyzvedat,“ ohradila sa Ester.
„Prosim. Potrebujem len vediet, ci je v poriadku. Uz dva dni sa mi neozval.“ 
„A nenapadlo ti, ze sa proste na teba vykaslal?“ tala Ester do ziveho.
„To by mi neurobil,“ branila ho.
„Ale urobil. Ze si to ty, idem jej hned napisat, aby si sa o neho zbytocne nebala.“
Zoe cakala niekolko hodin, nez jej Ester volala aj s novinkami.
„Presne, ako som si myslela. Felix je zivy, zdravy, usilovne pracuje a pocita.“
„To mi odlahlo,“ vydychla si Zoe.
„Ulavilo sa ti, ze sa na teba vykaslal? Ja by som radsej chcela pocut, ze lezi v nemocnici s dolamanymi rukami a rozbitym telefonom, ako to, ze na mna chlap zabudol.“ 
„Ester, neruhaj sa. Ako mozes niekomu priat nieco zle?“ 
„Ja mu to neprajem. Ja by som mu urobila nieco hnusne, keby sa ku mne spraval tak ako k tebe.“ 
„Dakujem za vsetko,“ Zoe zastavila jej rec.
„To ja som ti vdacna. Bez teba by som tuto skolu nedala.“
„Vecer ti poslem dalsie priklady,“ uistila ju Zoe o pomoci.
„Nehovorim to kvoli tomu. Si skvela. A nezasluzis si, aby s tebou niekto takto zaobchadzal. Nemoze byt ako pocasie. Jeden den mu na tebe zalezi a ste priatelia a druhy den ti ani len nenapisat. Tieto hry nech hra s niekym inym.“ 
„Prosim ta. Netrap ma,“ sepla Zoe potichu.
„Prepac. Uz nepoviem ani slovo. Rovno mu jednu vrazim, ked ho stretnem. Priprav sa,“ zastrajala sa Ester.
Za inych okolnosti by Zoe Ester karhala za to, co povedala, ale nahnevane slova jej vyrazili dych. Polozila telefon bez pozdravu. Ako jej mohol slubit pomoc a nedodrzat slovo? On ju nepotrebuje, tak ich dohoda pada? Ako mniska, ci novicka si musi poradit sama? Ako moze jeden den hovorit, ze je jeho kamaratka a druhy den mu nechybat? Netrapi ho, co sa s nou deje, nema obavy, ci to zvladne? Ako moze porusit slub, ktory da zene, ktorej tvrdil, ze mu na nej zalezi? Ale najviac sa hnevala na seba, ze mu dovolila, aby sa dostal k nej tak blizko, ze jej dokazal ublizit. Keby zostal len jej spoluziakom, jeho spravanie by sa jej nedotklo. 
Opakovala si, ze mu krivdi. Mozno ma vela prace, ci nejake ine problemy. Snazila sa nestratit vieru, ze jeho odmlcanie sa ma ine dovody, nez to, ze mu na nej prestalo zalezat. 
V stredu vecer opustil ich spolocnu skupinu a o vieru prisla. Ronila krokodilie slzy nad zadaniami, ktore jej tancovali pred ocami a malokedy davali zmysel. Ked sa jej podarilo nieco vyriesit, snazila sa najst stratenu radost, ale bez uspechu. Felixov odchod prebudil v nej pochybnosti o sebe. Mozno nie je pre neho dost dobra. Mozno si povedal, ze ju precenil. Zrejme nema ziadny prinos pre jeho pocitanie. Dokazy jej nikdy nesli, takze mu vlastne nemala s cim pomoct. Iba by ho zdrzovala, keby jej musel niektore veci vysvetlovat. 
„Tentokrat tu skusku asi nedam,“ plakala Zoe vo stvrtok vecer Ester do telefonu.
„Nakopem ho do...!“ vystekla Ester. 
„Ester...“ napomenula ju Zoe cela cervena.
„Chcela som povedat do zadnej casti tela, ale ked tak nad tym premyslam, tak aj tam, kam si myslela.“ 
„No tak...“
„Co? Chlap, ktory donuti pochybovat o sebe zenu ako si ty, si nic ine ani nezasluzi. Nevies, co by som bola ochotna obetovat, aby som dokazala to, co ty.“
„Dokazes viac veci nez ja. Studium nie je vsetko.“ 
„To nie je pravda. Ale to nie je dolezite. Urob mi laskavost a uz nikdy o sebe nepochybuj. Ani kvoli matke predstavenej, ani kvoli chlapovi.“
„Pokusim sa,“ slubila Zoe neisto. „Ale citim sa taka hlupa.“
„Vitaj v klube. Ja sa tak citim pred kazdou skuskou z cohokolvek.“ 
„Ako s tym bojujes?“ 
„Mam skvelu kamaratku, ktora je moj oporny bod a pripomina mi, ze vsetko zvladnem.“
„Dakujem.“ 
„Vypocitam co viem a pomodlim sa k Svatej Rite, aby som si vytiahla otazky, ktore viem.“ 
Zoe sa prvykrat za cely tyzden zasmiala: „Ty si cislo, Ester.“ 
„Ak si mozem vybrat ktore, tak chcem byt sedmicka.“ 
„Pre mna si jednotka.“ 
„To si ty a obe to byt nemozeme. A padaj sa uz ucit.“ 
„Rozkaz. Utekam.“
Zoe sa citila aspon trochu lepsie, a tak sa rychlo pustila do uloh, nez ju dobra nalada prejde. Snazila sa nemysliet na nic ine, len na svoj plan, ciastkove ciele a hlavne na ten hlavny ciel vyriesit a naucit sa, co najviac. Podarilo sa jej svoj smutok odlozit do skatulky ku svojim ostatnym pocitom, ktore skryvala pred matkou predstavenou a obcas aj sama pred sebou. Bude sa nimi zaoberat neskor po skuske. Vtedy bude cas vyrovnat sa s pocitmi a zmierit sa s tym, co je nevyhnutne.
Vecer pred skuskou si ju dala zavolat matka predstavena.
„Prepacte, sestra Rozalia, nemohlo by to pockat hodinku? Este par prikladov som si nepresla.“
„Veducu klastora nemozete nechat cakat a dlho vas urcite nezdrzi.“
Zoe neochotne, ale predsa len vstala a nasledovala mnisku. Prekvapilo ju, ze ju nevedie do hlavnej kancelarie, ale do kaplnky. Len co vosla, prezehnala sa. 
„Tretia rada vpravo,“ mniska oznamila Zoe, kam sa ma posadit.
Zoe sa presunula na dohodnute miesto v dobrej viere, ze to bude mat rychlo za sebou. Coskoro sestra Rachel vysla zo spovednice a namierila si to rovno k nej. 
„Najradsej by som ta poslala na spoved, ale chcem ti prejavit doveru, ze mi povies pravdu.“ 
„Nebudem klamat,“ slubila Zoe, ale nervozne zmolila v rukach spevnik, ktorym si kratila chvilu cakania. 
„Spachala si hriech?“
„Ano. Niekolko. Nevhodne sa obliekam, obcas ma ovlada pycha, mam nepekne myslienky o ludoch.“
„Tak som to nemyslela,“ mniska ju presacovala ocami. 
„Na pisomke som nepodvadzala, ulohy, ktore bolo treba odovzdat, som sama pocitala,...“ 
„To sme si uz ujasnili. Pytam sa na tvoj vztah s profesormi.“ 
„Obcas v duchu o nich nepekne rozmyslam, ale inak vzdy slusne pozdravim, moje spravanie sa neda vyhodnotit ako nevhodne.“ 
„Takze sa nedeje nic neslusneho medzi tebou a vyucujucim?!“ 
Zoe citila, ze jej hori tvar. Akoby matka predstavena vedela citat myslienky, akoby bola na katedre, ked stretla Walkera. Ale ako mohla vediet...? V hlave sa jej rozsvietilo. Ze jej to nenapadlo skor. Vedela kazdy detail o jej zivote na katedre, lebo tam mala svojho speha.
„Nic nevhodne sa medzi mnou a vyucujucim nedeje. Raz sme sa zrazili vo dverach s mladym doktorandom a doslo k nedorozumeniu. Nic viac.“
„To mi odlahlo. Nezabudni na svoj sen. Bola by som nerada, keby si sa ho vzdala pre muza. Muz pre zenu vybuduje rozpravku a dovoli jej v nej chvilu zit, kym ju nevyzenie pre inu. Zostanu len spomienky, oci pre plac a znicene sny.“
„Matka predstavena...“ oslovila ju, ale vlastne ani nevedela, co jej chcela povedat. 
Este nikdy sa takto neotvorila. Zoe takmer citila bolest, ktora sa za tymi slovami skryvala. 
„Som rada, ze ty si si uz zvolila cestu a nedovolis nikomu, aby ta z nej zviedol.“ 
Matka predstavena sa kratko dotkla jej ruky, aby zastavila jej slova, potom vstala. Nez sa abatisa pobrala prec, rozdavala prikazy mniskam, akoby sa ten rozhovor nikdy nestal. 
Zoe premyslala o jej slovach. Jej rady vzdy boli mudre a vychadzali zo skusenosti, ale malokedy sa tykali muzov. Tejto teme sa vyhybala. Ako to uz v skolach byva, jej pribeh nestastnej lasky bol verejnym tajomstvom.
Zoe nikdy nechapala, ako dokazala matka predstavena odpustit muzovi, ktory jej tak ublizil, vychovat jeho dceru ako svoju a prijat ju do radu. Ale vedela, co by jej odpovedala, keby sa na to opytala. Musis odpustit pre pokoj svojej duse. 
Mozno jedneho dna to aj ona dokaze. Ale zatial nebolo v jej silach odpustit svojej prvej laske a ani Felixovi. Viac nez toho, ze neurobi skusku sa bala, co to s nou urobi, ked ho pred skuskou uvidi. Snazila sa psychicky pripravit nielen na pisomku, ale aj na stretnutie. 
ZLYHANIE
Felix dorazil na katedru nevyspaty, nestastny s vycitkami svedomia. Mniska. Ako je to mozne? Ved sa tak vyzyvavo obliekala. A tie jej poznamky. Ale jej spravanie nezodpovedalo jej vyzoru. A to ako sa cervenala... Pravda neskutocne bolela. Hanbil sa za svoje myslienky, ale hlavne za to, co robil s novickou. Nemohol sa ani pozriet na seba v zrkadle. Najradsej by sa zahrabal pod zem, ale museli mu stacit ucebnice a skripta. Studoval vsetko, co mu prislo pod ruku len, aby zabudol na to, co sa dozvedel. Ale na Zoe nedokazal prestat mysliet. Stokrat drzal v ruke telefon, ze jej napise. Mal pripravene materialy, ktore jej chcel poslat. Trapili ho vycitky svedomia, ze porusil slub. Ale opakoval si, ze pripravu zvladne aj bez neho. Nevedel, co by jej povedal. Nebol pripraveny na to, co by sa od nej dozvedel. Nadaval si do zbabelcov, ale zmenit to nedokazal. Uzavrel sa do seba a venoval sa tomu, co malo pevne zakony, comu rozumel – matematike. 
„Skusku mame na tretom poschodi vo velkej sale,“ oznamila mu spoluziacka, ktorej meno si nepamatal. 
Podakoval jej a overil si v akademickom informacnom systeme, ci mu hovori pravdu. Nechtiac sa prihlasil aj na profil. Hned mu prisla sprava. Odhlasil sa, ale nie dost rychlo na to, aby si ju nestihol precitat. Jeho oci uz preleteli po pismenkach. Nemohol uverit tomu, co vidi. Rychlo klikol na spolocnu konverzaciu so Zoe. 
„Idiot,“ unikla mu nadavka.
Este nikdy nenadaval sam sebe, ale teraz si nadavku zasluzil a este aj ovela horsie veci. Vybehol hore schodmi, aby sa jej ospravedlnil. Medzi poschodiami zrazu zastal. Co jej povie? Prepac, myslel som si, ze si mniska a preto som ti neodpisal. Ani som sa ta neopytal, nepockal na vysvetlenie. Nezalezalo na tom, co jej povie, ale na tom, co urobi. Musi to napravit. Ale ako? Hladal ju v dave, ale nikde ju nevidel. Nastastie zbadal Ester.
„Zoe este neprisla?“ 
„Nerozpravam sa s tebou a vzdial sa odo mna skor, nez ti ublizim,“ zasycala na neho tak, aby ju ostatni spoluziaci nepoculi.

Felix ju posluchol a bojoval s este vacsimi vycitkami svedomia. Ani chvilu nepochyboval o tom, co bolo pricinou jej nepriatelskeho spravania. Vedel, ze by si mal opakovat dokazy, ale nedokazal to. Jeho pohlad hypnotizoval schody a vysielal silnu myslienku, aby prisla skoro. Po schodoch stupal profesor Segner a Zoe stale nikde. Naklonil sa cez zabradlie, ci ju nezazrie dole, ale bez vysledku. Spamatal sa, az ked na neho vyucujuci zavolal.
„Idete na skusku alebo zostavate tu?“ opytal sa ostro.
Felix chvilku vahal, potom schmatol svoju tasku a ponahlal sa do miestnosti. Jeho myslienky bludili po inych chodnickoch nez matematickych. Ak Zoe nepride, nikdy si to neodpusti. Bojoval sam so sebou, ked dostal papier s pisomkou. Jeho ruka odmietala otocit papier. Bez nej nebude pisat ani on. 
V tej chvili sa ozvalo nesmele klopanie na dvere. Profesor isiel otvorit. Vo dverach sa zjavila tmavovlasa spoluziacka s ospravedlnenim. Felix sklamane sklopil zrak do lavice. Triasol chvejucimi sa rukami, aby ich uvolnil. 
„Prepacte, ze meskam. Mozem este ist na skusku?“ 
Felixovi vyletel pohlad hore a na chvilu sa mu ulavilo, ked pocul jej hlas. Len do chvile nez Zoe uvidel. Bola strapata, nenamalovana, oci cervene od placu. Uz len pohlad na nu ho bolel. Najradsej by odvratil zrak, ale prinutil sa pozerat na dosledky svojho spravania. Zasluzil si vidiet, ako jej ublizil. 
Vybehla po schodoch do najvyssieho radu, co najdalej od neho. Ked sa posadila, konecne od nej odtrhol zrak a rozkazal si otocit papier. V usiach mu hucalo, len s problemami vnimal, co cita. Citil pohlad zabodnuty do chrbta, ktory patril Ester. Veril, ze keby mohla, zabodla by do neho viac, nez len pohlad. Pri tretom cviceni sa jeho matematicka mysel rozbehla a jeho emocie sa na chvilku vypli. Ruka automaticky pisala, co vo svojej mysli videl ako riesenie. Dovolila mu vsak vypracovat len dve ulohy. Len co sa chcel vratit k predchadzajucim zadaniam, jeho myslienky sa zatulali k Zoe. Chytil sa lavice, aby zabranil telu, aby sa obratil za nou. Jeho krk vsak mal vlastneho pana a otocil sa. Zamrzol uprostred pohybu, ked videl, ako jej tecu slzy a kvapkaju na papier. Obratil sa, zabodol oci do tabule a v ruke zmolil svoj papier s umyslom roztrhat ho. Prudko vstal, az takmer prevrhol stolicku. Profesor Segner na neho zazrel. Felix hypnotizoval kos so silnym nutkanim pokrcit a zahodit svoj papier.
Nakoniec vsak vyhral prisny pohlad vyucujuceho. Rychlo podisiel ku katedre, hodil profesorovi pisomku aj svoje riesenia a ponahlal sa bez pozdravu prec, nez urobi nieco neuvazene za co ho vyhodia aj z tejto katedry. 
Dvere sa za nim zabuchli a on sa ponahlal von na cerstvy vzduch, kde sa snad bude moct nadychnut. Ako vedec vedel, ze je to hlupost. Kvalita kyslika nemala nic spolocne s tym, co mu vyrazilo dych, akoby dostal pastou do zaludka. Snazil sa zmiernit pocit viny myslienkou, ze odisiel, aby sa Zoe mohla lepsie sustredit. Veril, ze to zvladne. 
Svedomie mu opakovalo: Ale ublizil si jej. Nebud zbabelec a naprav, co si pokazil. Prudko vstal. 
Vratil sa pred prednaskovu miestnost. Neskoro. Vsetci uz boli prec. Takmer zabudol, ze ich cakala po pisomnej aj ustna skuska. Vybehol po schodoch rovno pred kancelariu. Zoe nikde nevidel. Asi bola vnutri.
„Kto pojde dalsi dnu?“ opytala sa Ester. 
„Ja to nebudem,“ ozyvalo sa odvsadial.
„Pojdem ja,“ ponukol sa Felix. 
Vsetci sa mu rozostupili, aby mohol medzi nimi prejst. Povazoval to za svoju osobnu ulicku hanby. Ponahlal sa na zaciatok radu, len co spoluziacka vysla z profesorovych dveri. Nebola to vsak Zoe. Nemal cas po nej patrat, musel vojst. Odpovedal spravne na vsetky otazky, ktore mu profesor polozil. Vyucujuci rezignovane polozil papier na stol.
„Pekne, ze ste si pozreli ulohy, ktore ste nevedeli, ale nemozem vam dat lepsiu znamku ako C za to, co mate na papieri.“ 
„Dakujem,“ odpovedal automaticky Felix.
Nezalezalo mu na znamke. Musel najst Zoe. Zacinal mat o nu strach.
„Nebudete sa so mnou hadat?“ 
„Nie, pan profesor. Mozem uz ist?“ 
„Chodte,“ prepustil ho krutiac hlavou.
Za inych okolnosti by sa viac snazil presvedcit vyucujuceho, ze to vie. Lepsie povedane v inej situacii by to nebolo potrebne. Jeho pisomne vysledky by hovorili same za seba. Dnes nemal svoj den. Mohol si za to sam.
Ked ublizis dobremu cloveku, zivot ti to stokrat vrati, hovorievala jeho mama. Este nikdy nepocitil silu tejto predpovede. 
Prehladal celu budovu, nez Zoe objavil. Skryvala sa na katedre biologie pri zivych zvieratkach. Jej plac pocul skor, nez ju uvidel. Zastal uprostred pohybu neschopny pohnut sa. Najradsej by pockal, nez sa trochu upokoji, ale nemohol sa pozerat na jej smutok. 
„Zoe,“ oslovil ju potichu a klakol si pred nu.
Ruka jej vystrelila a tvrdo dopadla na jeho lice. Zhrozene si zakryla rukou usta a rozplakala sa este viac. V ociach ho zacali palit slzy viac, nez miesto, kde ho udrela. Stiahol ju k sebe na kolena a objal ju. Nedbal na to, ze ho udrela do hrude. Nepustil ju skor, kym sa neupokojila. Len co sa unavene oprela o neho, hladkal jej vlasy: „Mrzi ma to. Nechcel som ti ublizit.“
Prudko ho odstrcila a vyskocila na nohy: „Arogantny hlupak. Neplacem kvoli tebe. Ty si mi ukradnuty.“ 
Felix si sadol na stolicku a stiahol si kamaratku na kolena „Ano, som idiot, hlupak, somar a plno dalsich veci. Pokojne povedz, co mas na jazyku a udri si, kolko chces. Zasluzim si to. Len neodchadzaj.“ 
„Zrazu nechces, aby som odisla? A kde v pekle si bol predchadzajuce dni?“ vycitala mu. 
V tej chvili si uvedomila, ze mu prezradila, ako velmi jej chybal, a tak ihned zmlkla. 
Riskol, ze mu utecie. Drzal ju len jednou rukou, nez si vybral okrasnu vreckovku z kosele. 
Kym jej utieral slzy, rychlo vysvetloval, nez ho prerusi. 
„Myslel som si, ze si novicka a bude z teba mniska. Nedokazal som sa s tym zmierit.“ Na chvilu zavahal, ci jej to ma povedat. 
Nez sa postavila, vyhrkol: „Mam ta rad, Zoe.“
Zdvihla hlavu tak prudko, ze skoro spadla. Ovinul ruky okolo jej pasa, aby ju pridrzal. 
„Ides z extremu do extremu,“ vyhrkla prve, co jej napadlo. 
Samu ju prekvapilo, co povedala. 
„Nechcel som ti ublizit. Dufam, ze mi dokazes odpustit.“ 
„Musim si to rozmysliet. Nie som si ista, ci ti mozem este verit.“ 
„Rozumiem. Slubujem, ze uz ti nikdy neublizim. Budem sa snazit znovu ziskat tvoju doveru, ale najprv musime spolu dokoncit skusku.“
„Chod. Ja nejdem,“ prekrizila si ruky na hrudi. 
„Nevymyslaj. Ideme.“ 
Nedal jej sancu na odpor. Postavil ju na nohy a viedol ju za ruku po chodbe. Nastastie ju tak prekvapil, ze sa ani velmi nevzpierala. Nemal potrebne svaly na to, aby ju tahal za sebou nasilu.
Len co vysiel dalsi student z dveri, predral sa cez dav.
„Dovolite. Teraz sme na rade my.“ 
Ester im skoro zastala cestu, ale spoluziacka ju stiahla nabok. 
Felix postrcil Zoe do dveri a oprel sa o zarubnu, tak aby ho nebolo vidiet. Odmietal sa pohnut. Ale nie preto, aby pocul, co sa tam bude diat, ale pre pripad, ze by sa rozhodla pre utek. Vedel, ze ked odtial vyjde, ze mu to poriadne spocita, ale radsej riskoval jej hnev, nez slzy.
Po chvili roztrasena vysla. Natiahol ruky, ze ju podoprie, ale zastavila ho.
„Nedotykaj sa ma. Stale som na teba nahnevana.“ 
Ozval sa jej zaludok, tak hlasno, ze prudko ocervenela. 
„Mozem ta pozvat na obed?“ opytal sa. Bol si isty kladnou odpovedou.
„Na kolac, ale len preto, ze som si nezbalila desiatu,“ varovala ho.
„Ako povies,“ zdvihol ruky na znak toho, ze sa vzdava.
Odisla opacnou stranou, nez prisli. Felix ju nasledoval.
BURLIVY CAS
Zoe kracala pred Felixom az do restauracie, kde sa posadila k prvemu stolu. Nedala mu moznost vybrat si miesto. Chapal, ze ho chcela potrestat. Zasluzil si to. Bol rad, ze s nim vobec niekam isla. Len co sa zjavila casnicka, objednala dva rovnake kolace a mineralnu vodu. Ani sa ho nespytala, co si da. Ocividne sa ho snazila, co najskor zbavit. Nechal ju v tom, ze jej to vychadza. Felix pockal, nez sa vrati casnicka. Nechcel Zoe nahnevat este viac, kym sa nenaje. Pozoroval, ako sa chvela pod klimou.
„Nechcela by si si presadnut?“ odvazil sa opytat. 
„Tu mi je dobre,“ tvrdohlavo trvala na svojom. 
Skepticky sa pozrel na zimomriavky na jej pokozke.
Vyzliekol si sveter a prevesil jej ho cez plecia. Ocakaval, ze si ho vyzlecie a hodi mu ho do tvare. Nepodakovala, ale zavinula sa do vlneneho kusu oblecenia. Odolal a neusmial sa. 
Zmysly jej posteklila krasna vona. Nikdy pri mori nebola. Ale vedela si predstavit, ze takto nejako vonia vzduch nad morom zohriaty slnkom. Keby objatie malo vonu, toto by bol jej zaklad. Nerozumela sama sebe. Este nikdy nestretla cloveka, ktoreho by chcela vytrestat a zaroven objat. Nez sa stihla rozhodnut, priniesli im objednavku.
Zoe to brala ako znamenie, ze ma najprv vychladnut z najvacsieho hnevu, aby nepovedala, alebo neurobila nieco, co bude neskor lutovat. Jedla kolac a pri tom sledovala Felixa, ako sa bude tvarit na spaldovu mandarinkovu kocku. Nepovedal ani slovo, zjedol vsetko. Potom sa oprel dozadu a ponad pohar mineralky ju pozoroval. Predlzovala chvilu, kedy sa mu bude musiet pozriet do oci. Ked nezostali zo sladkej pochutky ani omrvinky, ich pohlady sa stretli. Zoe sa snazila ovladnut, ale vycitky, ktore sa hromadili niekolko dni, sa drali von. 
„Slubil si, ze mi pomozes. Nedodrzal si slovo. Aj keby som bola mniska, nezasluzila som si pomoc?“ takmer na neho kricala.
V restauracii zavladlo ticho, rychlo zmlkla. Felix sa ponad stol nezne dotkol jej ruk, aby ju upokojil. Zoe sa rychlo odtiahla. Nepriala si, aby sa jej dotykal.
Prudko vstala, odsunula sa od stola. Potiahla so sebou obrus a prevrhla svietnik. Felix zachytil sviecku, kym sa dotkla obrusu. Postavil ju spat do svietnika. Horuci vosk mu pri tom kvapol na ruku. Snazil sa ho striast.
„Co sa stalo?“ pribehla casnicka. 
„Prepacte. Nechcela som,“ ospravedlnovala sa Zoe a znova si sadla.
„Nic sa nestalo,“ ubezpecil ju Felix. 
Mavnutim zaujal pozornost casnicky. „Mozem vas poprosit o ucet?“
„Pravdaze. Hned ho prinesiem,“ ponahlala sa splnit poziadavku.
Zoe zhrozene sledovala Felixovu popalenu ruku: „Prepac. Nechcela som ti ublizit. Musime to ihned schladit vodou,“ tahala ho za zdravu ruku.
„To nie je treba. Nic vazne sa mi nestalo,“ ubezpecil ju.
Ked sa pokusila postavit, Felix ju stiahol k sebe na kolena.
„Vsetko je v poriadku,“ snazil sa ju upokojit. „Staci obklad.“
Vzal servitku zo stola, namocil ju do mineralky a polozil si ju na popalene miesto. „Vidis?“
„Nie. Vstavaj. Musi sa to osetrit pod tecucou vodou,“ prehovarala ho.
Nehadal sa s nou, poslusne vstal. Dovolil jej, aby ho odviedla k najblizsiemu umyvadlu. Dokonca sam nastavil ruku pod zapnuty kohutik. Aj ked sa branil, studena tekutina prijemne chladila poranene miesto a ulavila od bolesti. 
Zoe musela odvratit zrak, nemohla sa pozerat na to, co sposobila: „Odpust mi, ze som ta popalila.“
„Popalili sme sa obaja.“ 
Felix si zdravou rukou pritiahol Zoe k sebe. Oprela sa o neho a skryla si tvar na jeho hrudi. Chcela zahojit bolest, ktoru mu sposobila. Polozil si bradu na jej hlavu a hladkal jej chrbat. Stali v objati, az kym ich neprisla casnicka skontrolovat. Len co ju zazrel, zastavil vodu, aby nemusel nic vysvetlovat. Neochotne pustal Zoe z objatia. Preplietol si s nou prsty, aby mu neusla. Vysli von skor, nez ich prichytili. Vzal ucet, rychlo zaplatil, nechavajuc stedre prepitne za tecucu vodu aj za chaos, ktory sposobili. Casnicka mu podala gazu a leukoplast. Podakoval jej s neskryvanym prekvapenim v hlase.
„Prepacte a dovidenia,“ rozlucila sa Zoe.
Felix zopakoval jej slova a spolocne opustili restauraciu. Presli namestim a zamierili do parku. 
Zoe ho stiahla na najblizsiu lavicku: „Musim ti to osetrit.“ 
Nehadal sa s nou, podal jej potrebne nastroje a sledoval jej snahu. Sklonila hlavu, aby mu pofukala poranene miesto. Striasol sa. Na rukach sa mu objavili zimomriavky. Ako mu susila okolie popaleniny, chladilo to. Opatrne mu zranenie prekryla gazou a zalepila. Len co mala volne ruky, vzal jej ich do svojej zdravej, zdvihol si ich k peram a pobozkal jej hanky. 
„Tvoje dlane maju liecive ucinky.“
„Kiezby,“ zasepkala.
Dotyk jeho pier na pokozke jej vzal hlas a este sa jej nevratil. Palcom hladil jej prsty. Len co presiel na zapastie, pohladenie citila vo vsetkych nervovych zakonceniach. Podvedome sa k nemu naklonila v tej istej chvili, ako si ju pritiahol blizsie. Jej ruky zostali uvaznene medzi ich telami. Patral v jej pohlade, ci sa ho chysta odstrcit. Neobjavil ani naznak odporu. Sklonil sa k nej a riskol letmy bozk na pery. Laskal ju pomaly a nezne. Zoe opatrne spustala svoju obrannu hradbu. V poslednom zablesku obav sa mu zaprela do hrude. Len neochotne prerusil bozk. 
„Co som urobil zle?“ vyhrkol bez rozmyslu.
„Sme len priatelia,“ upozornila ho zadychane.
„Uz nie,“ opravil ju. 
Ukradol si pomaly bozk. Chytila sa jedinej pevnej veci nablizku, jeho ramien. Stratila kontrolu nad svojim telom. Ich pery sa spajali a oddelovali v pravidelnom rytme, az kym nebojovali o kazdy nadych. Venoval jej posledny bozk. Oprel si celo o jej, citil odozvu jej bozkov v celom tele. Chytil sa dosky lavicky. Vystrel nohy pred seba a pomrvil sa, aby schladil tuzbu, ktora sa v nom hromadila, nez bude viditelna. 
O chvilu pocitil nezny dotyk, ktorym mu kreslila na dlani obrazce. Odmenil jej nezbednu ruku bozkami, na dlan, na pulzujucu zilku na zapasti. Ked pocitila jeho dych na pleci, sklonila hlavu, aby mal k nej lepsi pristup. Citila jeho usmev na pokozke.
Ked sa presunul na jej krk, obratila hlavu a spojila ich pery. Hlavou jej preletela vycitava myslienka, ale hned aj zmizla. Felix ju objal okolo pasa.
Nez stihla zaprotestovat, ocitla sa na nom s ovinutymi nohami okolo jeho bokov. Posunul ju, aby sa nepriblizila k zdroju vasne, ktory prosil o uvolnenie. Ked sa jej koleno obtrelo o jeho brucho, odsunul jej ho a zabranil jej, aby sa posunula. 
„Musime sa zastavit,“ upozornil ju s nevolou.
V rozpore so svojimi slovami jej hladkal nohy. 
„Nemozem,“ sepkala bez dychu.
„Sme v parku,“ pripomenul jej.
Prudko zdvihla hlavu, ze ho takmer udrela do brady. Ich pohlady sa stretli. Zoe citila ako jej horia lica. Felix sa poobzeral, ci nikto nevidel, co tu spolu robili. 
„Prepac, ze som sa nechala uniest.“
„Obaja sme uneseni,“ pripomenul jej posepky. 
Mimovolne jej pri tom hladkal chrbat. Sustredil sa na ten pravidelny rytmus, aby nemyslel na to, ze ich deli len par centimetrov a niektore casti tela si pytaju blizsiu vzdialenost. Zoe sa drzala jeho pliec a sustredila sa na kazdy nadych aj vydych, aby schladila svoju tuzbu. Dlho boli len spoluziaci, kratko priatelia a minuly tyzden takmer nepriatelia. Ale dnes po nom tuzila tak, ze bola schopna milovat sa s nim v parku za bieleho dna. Zosmykla sa z neho a postavila sa na nohy, hoci jej telo kricalo, aby to nerobila. 
„Mali by sme sa prejst,“ sepla, ked sa jej vratil hlas.
„Daj mi chvilku. Momentalne ma nohy neunesu,“ priznal sa Felix. 
„Prepac. Nechcela som...“ zacala bordova v tvari, ale nedokoncila. 
Vyhla sa pohladu na miesto, kde pred chvilou sedela a obratila sa smerom do parku. Hanbila sa. Co to robili na verejnosti?! Nie zeby spachali nieco zle, ale miesto, ktore si na to vybrali, uz horsie byt nemohlo. Citila k nemu az animalnu pritazlivost. Nerozumela, ako mohla sediet vedla neho a nevsimnut si chemiu medzi nimi. Nikdy by si nepomyslela, ze Felix ju tak dokaze vyviest z miery, ze mu neodola. 
Pocitila jeho ruky na pleciach: „Mrzi ma, ze som sa prestal ovladat na verejnom priestranstve, ale nelutujem ani jeden dotyk, ani jeden bozk.“ 
Pery jej zvlnil usmev. Obratila sa mu v naruci: „Ani ja nic nelutujem.“
Aj ich oci si vymienali usmev a tisic pocitov, ktore nedokazali vyjadrit slovami. 
„Ides na skusku zlepsit si znamku z kuzeloseciek, vsak?“
„Ze sa vobec pytas,“ podpichla.
„Mozes po skuske zostat na vikend?“ overoval.
„Felix...“ ocervenela az po korienky vlasov. 
„Tak som to nemyslel. Nie kvoli tomu, co sme robili pred chvilou. Pockam si, nez budes na to pripravena. Ale chcem s tebou travit viac casu, nez si len ukradnut par minut na lavicke na fakulte alebo v parku.“ 
„Rozumiem,“ zastavila jeho dlhu rec vedenu rozpakmi. 
„Aj ja chcem byt s tebou sama. Tuzim spolocne pripravit pukance. Snivam o tom, ze si s tebou v objati pozriem film a ine krasne veci.“ 
„Ja si to prajem tiez. Tuzim sa ta dotykat, ked spolu pocitame.“ 
Zoe sa rozsirili oci hrozou: „Felix. Celkom som zabudla. Ved ja som profesorovi nedala USB kluc, aby mi nahral tu zbierku.“ 
Zalovil vo vrecku a maval jej nim pred nosom a podpichol ju: „Este, ze mas mna.“
Ovinula mu ruky okolo pasa a oprela sa o neho: „Som stastna, ze ta mam. Uz sa nikdy nehadajme a neodlucme.“ 
„Slubujem, ze uz ti neublizim. A budem s tebou kazdu volnu chvilku. Ale nie teraz.“
„Musime uz ist?“ vrcala nespokojne.
„Ano, musime.“
Odtiahla sa od neho a pichla ho do hrude: „Ak mi nezavolas hned ako prides domov, budem sa velmi hnevat.“ 
„Ak mi nezdvihnes telefon po prvom zvoneni, pridem si po teba.“
„Felix...“ napomenula ho so smiechom.


Odprevadil ju k autu. Na rozlucku jej venoval taky bozk, ze do auta nenasadla, ale spadla do neho. Na sedadlo sa posadila az po chvilke. Mavala mu po cely cas, ako siel k svojmu autu. Venoval jej dlhy horuci pohlad. Nedaval pozor a takmer sa doverne zoznamil s lampou. Rozosmiala sa, ale zamaskovala to kaslom. Pockala, nez jeho auto zmizlo z dohladu, az potom bola pripravena nastartovat svoje a odist.
 PREHRA, CI VYHRA?
Felix dodrzal slovo a telefonoval jej, len co prisiel domov. Kym vyhrabala mobil, prijala hovor, az po druhom zvoneni. 
„Vies, co som ti slubil. Mam prist?“ 
„Velmi rada by som ta videla, ale nie preto som nestihla zdvihnut. Od samej radosti mi vypadol telefon z ruky. Vidis, co so mnou robis?“ 
„Ukazem ti, co robis ty so mnou?“ 
„Nie. Spravaj sa slusne. Som v klastore.“
„Myslel som len na slusne veci.“ 
„No to urcite. Statisticky je to nemozne, lebo tvoje myslienky su zavisle na doobednajsich aktivitach a teda nadvazuju aspon ciastocne na udalosti. Teda musime prijat alternativnu hypotezu o priamej pozitivnej zavislosti.“
„Ak ma zvadzas, tak ti to ide dobre.“
„Vobec nie. Chcela som ta schladit. Musime sa venovat algebre. Caka nas skuska.“
„Toto ma schladilo. Ale mohli sme si dopriat volny den.“
„Co keby sme urobili kompromis a dopriali si volny vecer, ale az po tom ako zvladneme par prikladov.“
„Odkedy nie si po skuske unavena?“
„Odkedy mam 100 zadani na prepocitanie.“
„To su len polynomicke funkcie a rovnice. To bez problemov zvladneme.“ 
„Hmmm. Mam lepsi napad. Dame si preteky. Kto skor vypocita, ten vyberie popoludnajsi program.“ 
„To nie je fer. Poskytuje mi to nespravodlivu vyhodu.“ 
Jej pery sformovali neveriace „o“: „Ty si neuveritelne domyslavy. Zachcelo sa mi pokorit tvoje ego. Vyberiem priklad a ideme na to. Suhlasis?“
„Ako povies. Ty vedies.“ 
Pripravili si zosit a ostatne nevyhnutne veci. Zoe mu napisala stranu a cislo prikladu a cakala, nez si ho v online zbierke najde.
Vybrala mu taky, kde bude potrebovat Hornerovu schemu, nech sa trochu zapoti. Zapisali si zadanie a v dohodnutu minutu sa pustili do pocitania. Zoe vedela, ze s novou metodou sa jej sance na vyhru zvysuju, pretoze poznala zlepsovaci postup, o ktorom mu nepovedala.
Bola asi v polovici riesenia, ked ju zacalo hryzt svedomie, a tak spomalila. Uvedomila si, ze sa nezachovala cestne. Spomenula si na Esterinu radu, ze ho nesmie porazit, inak budu mat problem hned na zaciatku znamosti. Hryzla si peru premyslajuc, ci necha vyhrat svoje ego alebo pokoj v ich vztahu. Hned po tejto myslienke prisla dalsia, ze jej to za to nestoji. Prestala pouzivat svoj tajny sposob s kontrolou kazdeho vypoctu. Ked zdvihla hlavu, s hrozou zistila, ze Felix este pocita. Sklonila hlavu, aby predstierala, ze este pise, ale uz si ju vsimol. 
„Vyhrala si,“ skonstatoval so sirokym usmevom, ktoremu nerozumela.
„Este si to musim skontrolovat,“ vyhovorila sa rychlo. 
„Overenie si vysledku nebolo sucastou dohody. Predved sa, co mas.“ 
Neochotne, ale ukazala mu svoje riesenie. Okamzite priznala: „Pouzila som zlepsovaci postup, ktory vymyslel jeden zahranicny matematik. Mala som nespravodlivu vyhodu.“ 
Sklopila zrak bordova v tvari, neschopna sa na neho pozriet.
„Nestanovili sme, akym sposobom budeme zadanie riesit. Volbu som nechal na tebe, aj ked som vedel, co vyberies. Predpokladal som, ze si prisposobis okolnosti vyhodne pre teba. Keby som chcel vyhrat, nedovolil by som ti to.“ 
„Ty si to urobil naschval. Nechal si ma vyhrat.“ 
„To zase nie. Snazil som sa, ako som vedel, aby som ta predbehol, ale si jediny clovek, u ktoreho mi nevadi, ked ma porazi.“ 
Stratila hlas, prisla o slova, nevedela, co mu ma na to povedat.
„A kedze budes mat teraz vycitky svedomia, skratis pocitanie na polovicu a k mojim planom sa dostanem uz pocas skoreho vecera.“ 
Zoe sa rozosmiala. Od zaciatku to planoval a dokonca sa nechal porazit, aby dosiahol svoje.
„Vedel som, ze by si mi aj tak nedala pokoj s ucenim aj keby som vyhral.“ 
„Ty si ale...“ 
„Inteligentny, sikovny,...“
Smiala sa: „Manipulativny a prefikany...“
„Ale len v prospech nas oboch.“ 
„Sice som vyhrala ja, ale mam pocit, akoby som prehrala.“ 
„To sa ti len zda. Podme si urobit studijny harmonogram na buduci tyzden.“ 
„Nemen temu.“ 
„To by som si nedovolil.“ 
Musela stlmit smiech, lebo si vedela predstavit, ze ak este parkrat takto vybuchne, mnisky sa pridu pozriet, co sa tu deje. Nie zeby robili nieco zakazane, ale kolegyne nemuseli vediet, kolko casu spolu travia a ako.
Felix a Zoe si urobili vlastne plany a potom ich skombinovali tak, aby vyhovovali obom. Potom sa pustili do pocitania toho, co mali naplanovane na ten den. 
„Ako mozes pouzit taky vzorec?“ stazovala sa Zoe.
„Rozptylujes ma.“ 
„To je teda dobra vyhovorka,“ karhala ho so smiechom.
„Nelahni si tak, aby som ti videl do vystrihu a mozno sa budem vediet sustredit aj na matematiku.“ 
„Felix,“ pokarhala ho, ale jej oci zabludili, kam sa pozeral.
Ihned vystrelila do sediacej polohy a cela cervena si napravala tricko. 
„Nie zeby som sa stazoval. Na teba je vzdy krasny pohlad.“
„Dakujem,“ sepla. „A teraz sa zameraj na studijny predmet.“
„Ako povies,“ sklopil zrak do svojho zosita.
Rychlo sa ponahlala s vypoctami, akoby jej horelo za patami. Chcela to mat cim skor za sebou, kym sa este dokaze sustredit. Toto asi nebol najlepsi napad, za tychto okolnosti pocitat spolu cvicenia. Ale dnes uz museli vydrzat. 
Len co skontrolovala aj posledny vysledok a zdvihla hlavu, zistila, ze nielen skoncil, ale uz si ju dost dlho aj obzeral. Velmi rada by vedela na co myslel. Ale podla plamienkov v jeho ociach asi radsej nie. 
Odfotila svoje ulohy a poslala mu ich. Hned sa venovala kontrole jeho prikladov. Mala ju skoro za sebou, lebo sa im nedalo nic vytknut. Vsetko vypocital do detailov tak, ako by to urobil sam profesor. Jeho riesenia mohli pouzivat ako vzor na opravovanie. Zoe tusila, ze urobila malu chybicku, aj ked ju presiel mlcanim. 
„A teraz sa rozlucime, lebo musim ist do kupelne,“ chcela ziskat cas. 
„Ale len na chvilu, lebo nas caka este vecerny program, ktory vyberiem ja,“ prehliadol jej taktiku. 
Suhlasila bez vahania a rychlo sa odhlasila. Prezliekla sa do neforemneho pyzama a az potom sa prihlasila. Dufala, ze naplanoval nieco prijemne. Vynadala si za take myslienky. Brala spat svoje zelanie. Nech je hlavne ich zabava slusna.
Len co sa objavila v zabere, Felix sa rozosmial: „To je ale chutne pyzamko.“ 
„Problem? Neschvalujes ho?“ 
„Naopak. Velmi sa mi paci. To ma byt indicia, aky film som mal vybrat?“ 
„Nie. Mas oblubenu princeznu?“
„Len matematicku.“ 
„Felix.“
„Co? Paci sa mi tvoja inteligencia, tvoje vedomosti, tvoja tvrdohlavost, cielavedomost a vnutorna sila.“
„Takze by si ma chcel postavit na piedestal, ako modlu?“ rypla si do neho, aby zakryla rozpaky. 
„Chcel by som ta ulozit a vybozkavat ta.“
„Nehovor tak, lebo to pyzamo vzblkne.“
„Aj ja cely horim,“ presiel do sepotu.
„Myslela som hanbou,“ schladila jeho nadsenie: „Som v klastore.“
„Prepac. Pozabudol som sa.“
„Co keby sme si radsej pustili ten film?! Vybral som tri.“
„Co keby sme si pustili nove video od docenta Kubaceka. Naco je nam matematika? Videla som, ze pribudlo. Ak si ho este nevidel. Ale film si mal vybrat ty a urcite si chces oddychnut od ucenia,“ rapotala ako mlyncek.
„Vobec nie. Len nemozem uverit, kolko toho mame spolocneho?!“
„Tak si ho pustime.“ 
Trvalo im niekolko vybuchov smiechu, nez sa im podarilo spustit video naraz.
Kratky rozhovor si prezreli rychlo. 
„Urobime si serialovy maraton, kym nezaspime, co na to povies?!“ navrhol Felix. 
„Skvely napad. Ktory serial mas na mysli?“ 
„Mladeho Sheldona. Videla si to?“
„Nie, len zopar utrzkov.“ 
„Dobre, tak zacneme od zaciatku. Myslim si, ze na Voyo by mal byt.“
Ani jeden z nich nebol obycajny divak, a tak im nedalo nehladat vysvetlenia k odbornym znalostiam, ktore sa objavili v castiach. Postupne odolavali nutkaniu vsetko pochopit. Zoe viac vnimala vztahy v rodine, kym Felix sledoval viac ju, ako serial, pri com ho viackrat pristihla. Ale nepovedala ani slovo. Jeho zaujem jej bol prijemny. Lutovala, ze sa mozu len vidiet, ze sa nemozu objat.
Zoe sa snazila vydrzat, ale jej unaveny chrbat sa potreboval vystriet. Len co sa dostala do leziacej polohy, zacali sa jej zatvarat oci, az jej otazeli viecka a zaspala. 
Felix ju pozoroval ako spi a zelal si, aby ju mohol prikryt, lezat vedla nej a hladit ju. Nikdy by si nepomyslel, ze niekedy bude nieco alebo niekoho lubit viac ako prirodne vedy. Ale potom prisla Zoe a damy biologiu a chemiu postavila velmi daleko za seba.
Dlhe hodiny sa branil volaniu rise snov a pozoroval jej miestami nepokojny spanok. Mal milion zelani, ale najsilnejsie bolo, aby ju smel v tej chvili pohladit a uz nikdy neprestat. Kde sa to v nom vzalo?
VELKY KROK
Kazdy den pocitali a ucili sa, ale nezabudli si vyhradit hodinu aj na online schodzku. Bavilo ich planovat alternativy realnych stretnuti – kina, vecere aj vyletov. Jeho online prechadzka bola lahsie realizovatelna, ako ta jej. Zoe sa musela potichu vykradnut z klastora, ak mu chcela ukazat oblubene miesta. Vedela, ze by sa mala citit previnilo, ale bolo to, akoby sa vratila v case do stredoskolskych rokov, kedy to robit nemohla. Straz mnisok a jej zodpovedne ja jej to nedovolilo. 
Len co sa ocitla vonku z internatu, do zil sa jej vlial adrenalin siriaci sa po celom tele. Bala sa, ze ju nachytaju a bude sa zodpovedat, ale zaroven sa nikdy necitila taka slobodna. Tak takto chuti porusovanie pravidiel? Uz sa nedivila, ze studentov tak lakalo. 
„Nechcem, aby si sa kvoli mne dostala do problemov,“ strachoval sa Felix.
„Prinajhorsom skoncim v riaditelni alebo dostanem domace vazenie,“ smiala sa Zoe. 
„To nie je smiesne,“ varoval ju, ale podozrivo sa mu chvel kutik ust. 
„Podla mna je to zabavne. Usla som kvoli tebe zo skoly,“ smiala sa az jej slzy tiekli. 
„Je to ine, ked si ucitelka.“
„Nekaz mi pocit, ze robim nieco zakazane.“ 
„Keby som bol pri tebe, ukazal by som ti novy vyznam slova zakazane.“ 
Horucava sa zmocnovala jej tela, ked Felix daval najavo, ako velmi po nej tuzi. Jej mysel sa stale hanbila, ale jej telo si ziadalo svoje. 
„Dufam, ze si sa dobre obliekla.“ 
„Neboj sa. Som zahalena ako Tutanchamon. Nikto neuvidi nic, co je urcene len pre tvoje oci.“ 
Postupne opustala neiste zosnurovane ja, na ktore sa premenila, ked bola s tym, co ho nechcela uz nikdy menovat. Postupne sa prestavala citit previnilo za svoje tuzby, za svoje sny. 
„Keby sme nemali skusku, vzal by som si volno a prisiel by som za tebou.“ 
„Keby sme nemali povinnosti, usla by som s tebou.“
„Uz len dve skusky a potom nas cakaju dva mesiace priprav na statnice.“
„Zase sme pri studiu. To sa nevieme bavit o nicom inom?“ 
„Ospravedlnujem sa. Je to momentalne druha najdolezitejsia vec.“ 
„A co je ta prva?“
„Ty. Tvoja tvar, usmev, kazde slovo...“
„To je...,“ nedokazala pokracovat od dojatia. 
„Neviem skladat basne, hovorit sladke reci ani vyjadrovat, co citim.“ 
„Myslim si, ze ti to ide velmi dobre.“ 
„Radsej by som ti to hovoril osobne, nez po sieti. Lubim ta, Zoe.“ 
„Aj ja ta lubim, Felix.“ 
V najnevhodnejsej chvili ich vyrusil telefon.
„Co sa deje?“ vyzvedal.
„Slaba baterka sa hlasi.“ 
„Vrat sa, domov, nez sa ti vybije, prosim. Chcem vediet, ze si dosla v poriadku.“ 
„Uz idem, aby si sa nebal.“ 
Velmi rychlo sa vratila do zodpovednej podoby. Ale vylet do sveta, kde moze vsetko, sa jej pacil a urcite si ho v dohladnej dobe rada zopakuje. Obmedzila vsetko, co sa dalo, aby setrila baterku a mohla zostat na video hovore, kym neprekroci prah svojej izby. 
Az ked za sebou zatvorila dvere, vypol sa jej mobil. Velmi rychlo ho dala na nabijacku, aby mohla Felixovi zazelat dobru noc. Predbehol ju a napisal: Sladke snicky, moja draha. 
Odpisala: Krasne sny, moj dobyvatel. 
Po tajnom vecernom vylete medzi nimi zavladla ticha dohoda, ze sa uz do skusky budu venovat len pocitaniu a uceniu. Obaja si v posledny den vzali volno v praci a stravili ho ucenim. Nepadlo medzi nimi ani jedno slovo, ktore by nesuviselo s matematikou. Vymienali si len zbozne pohlady. 
Pred skuskou si padli do narucia, vyobjimali sa, akoby sa nikdy nechceli pustit. 
„Chybala si mi. Verim, ze skuska dopadne na vybornu.“
„Ako vies, co sa mi ziada pocut?“ 
„Lebo ja to tiez potrebujem.“
„Aj ty si mi chybal. Dnes dostaneme A.“ 
„Chces si nieco este zopakovat?“
„Nie, iba ma to dopletie.“ 
„Staci mi objatie. Chces si nieco pozriet?“ 
„Nie. Chcem ta objat a nepustit, az kym nebude cas.“ 
Ukryti pred spoluziakmi a profesormi na katedre slovenciny vpijali do seba silu toho druheho. 
Pipnutie budika oznamujuceho par minut do skusky, im pripadalo ako nespravodlive. Mali pocit, ze preslo len par sekund. Do skuskovej miestnosti vosli drziac sa za ruky. Zaujali pozornost vsetkych pritomnych. Nikto z nich sa nepokusil o komentar, len profesor si nieco mrmlal popod nos. 
Zoe si sadla na opacny koniec saly ako Felix, aby ich nepodozrievali, ze budu od seba odpisovat. Na hodinu a pol sa obaja sustredili len na pisomku. Do poslednej sekundy, nez profesor zahlasil, ze maju minutu do konca, kontrolovali riesenia a opakovali si, co vsetko malo byt v zadani. Odovzdali par sekund predtym, nez profesor oznamil, ze zbiera papiere. 
Po zozbierani testov Felixa zdrzal profesor. Zoe sa pri nich pristavila a cakala. 
„Chcete nieco, Zemianska?“ opytal sa velavravne vyucujuci. 
„Nie, ale...“ Nevedela ako ma dokoncit vetu. „Tuzim sa dozvediet, co chcete od mojho priatela,“ by sa asi nehodilo.
„Postaram sa o to,“ navrhla Ester a tahala ju prec. 
Zahanbena Zoe jej dovolila, aby ju odviedla von z miestnosti, ale pred toaletami sa zastavila. 
„Co si si naplanovala mucenie, ze ma tahas na zachod?“ 
„Si vtipna. Chcem ist tam, kde nas chlap nebude pocut.“ 
Zoe nasledovala Ester, prepadla ju zvedavost, co za tajnost pred Felixom moze od nej chciet. Ester za nimi zavrela dvere a zaprela ich vozikom na upratovanie, aby ich nikto nerusil.
	Ester chytila Zoe za ruku, vlozila jej do nej kluce a zahlasila: „To je na vikend.“ 
	Zoe ihned krutila hlavou: „To si nevezmem. Co si to o mne myslis?!“
	Tvar jej horela hanbou, ale srdce a aj ine casti tela tuzbou znova urobit nieco zakazane. 
	„Vezmes si to. O tom nebudeme diskutovat. Idem na vylet a potrebujem zalievat kvety.“ 
	Zoe na nu hodila skepticky pohlad: „Myslis ten smutny kaktus, co polievas raz za tyzden?“ 
	„A musis sa postarat o Trevora.“ 
	„A to je zase kto?“ zazmurkala Zoe.
	„Bolo mi smutno za byvalym frajerom, tak som si zaobstarala potkana.“
„Zartujes?!“ Usta Zoe sformovali velke O. Nevedela si predstavit, ze by jej chybal ten emocionalny chudak, ta muzska troska s nevyriesenou minulostou.
„Jasne, ze mi ten debil nechyba,“ prevratila oci. „Kedysi som mu Trevora darovala, asi som uz vtedy tusila, ze su rovnakeho druhu. A teraz mi ho priniesol naspat. Pobyt sa uz neda zrusit a nemozem ho vziat zo sebou. Potkani kutik tam nemaju. Prosim, postaras sa mi o neho?“ 
„Dobre,“ Zoe premahala nutkanie rozosmiat sa. „Na chvilku som si myslela, ze ti ide o mna a o Felixa.“
„Tvoj instinkt ta nesklamal. Vezmi so sebou aj frajera.“ 
„V ziadnom pripade. Pochopil by to zle,“ varovala ju Zoe.
„Sice je suchar, ale nemyslim si, ze ma az take dlhe vedenie na to, co obaja potrebujete.“ 
„Kazda zena, ktora pozve muza k sebe domov sa chce s nim milovat a kazdy chlap, ktory to prijme, chce to iste. A ja nechcem, aby nadobudol zly dojem,“ stazovala sa Zoe.
„Ja nehovorim, ze sa mate vrhnut na seba hned vo dverach. Stravite spolu vikend a uvidite, kam vas to zavedie. Ak do postele, tym lepsie.“
„Ester!“ Zoe zvolala varovne.
„Pokoj. Budes v jednom byte s Felixom. Pravdepodobne budete jest, pit, spat, krmit Trevora a zvysok casu pocitat, ako ho poznam. Nemam cas sa s tebou natahovat. Ci budes v byte v noci sama v cudzom meste alebo si vezmes ochrancu, to je na tebe. Ja musim utekat, lebo zmeskam vlak.“
Ester ju rychlo objala, odbremenila dvere a ponahlala sa von. Nepustila ju k slovu, len ponad plece ju varovala: „Nie, ze v nedelu vecer najdem Trevora hore bruchom. Chytaj ho len s rukavicou. Hryzie.“ 
„Myslis ako tvoj ex?“ 
„Od Trevora aspon nic nechytis, na rozdiel od tej muzskej pliagy,“ zakricala Ester.
Zoe vybehla za kamaratkou na schody a volala ju spat, ale marne. 
Zoe zatelefonovala matke predstavenej, aby jej dala vediet, ze sa nevrati do klastora.
„Mozem vediet dovod?“ zacal sa vysluch.
„Zostavam v byte u kamaratky starat sa o potkana.“
„Tak takuto vyhovorku som este nepocula.“ 
„Hovorim pravdu. Budem u Ester strazit.“
„Sama?“ pokracovala vo vysluchu.
Zoe na chvilku zavahala. Nemohla klamat mniske, ale povedat pravdu nebol dobry napad. Nezostavalo jej nic ine nez obetovat vikend s Felixom.
„S potkanom a kaktusom,“ vyhrkla bez rozmyslu.
„Ved ta ta drzost prejde, ked sa vratis. Budes...“
Zoe instinktivne zrusila hovor. Viac vycitiek nepocula. Mobil rychlo vypla, aby sa jej nemohla dovolat. V podstate mnisku nic nebolo do toho, ako travila svoj vikend. Zoe ju vzdy respektovala, ale zacinala zachadzat pridaleko. Nebola jednou zo studentiek, aby jej abatisa mohla rozkazovat, co smie alebo nesmie robit. A nebola v klastore za trest, aby ho mohla opustit len s dovolenim veducej. 
Ked pocitila ruku na svojom pleci, od laku poskocila.
„Si v poriadku? Boli ste tam dlho,“ strachoval sa Felix. 
Vystruhala usmev: „Je mi fajn. Chcela so mnou hovorit o niecom sukromnom.“
„Stalo sa jej nieco? Mozem nejako pomoct? Videl som ako utekala prec.“
„Ponahlala sa na vlak. Ma zaplateny rekreacny pobyt.“ 
„To je dobre, ci nie? O tom chcela s tebou hovorit?“ 
„Mam sa jej postarat o domaceho milacika,“ priznala opatrne Zoe.
„To je mile. A co to bude? Podla Ester by som odhadol, ze asi kobra.“ 
 Zoe sa rozosmiala: „Je to potkan menom Trevor.“ 
„Tak to by bola moja tretia volba hned po tarantule.“ 
„Nebud zly na moju najlepsiu kamaratku, lebo ta potrestam.“
„Ked stravis vikend bezo mna, tazko ma budes trestat.“
„Kto povedal, ze stravim vikend bez teba?“ doberala si ho a ani si neuvedomila, ze ho vlastne pozvala. 
Obaja zostali zarazene stat. Zoe nedokazala vziat svoje slova spat. Felix nevedel odmietnut pozvanie, ale bal sa ho prijat. Cakali, kto skor prehovori. 
„Velmi rad by som s tebou stravil nejaky cas, Zoe. Chcem byt s tebou akymkolvek sposobom, aky mi dovolis. Prajem si, aby si vedela, ze neocakavam...“ nevedel, ako jej to ma povedat. 
Ak vzdat sa toho, na co myslel, znamenalo, ze s nou moze byt skoro dva dni sam, bol ochotny zaplatit tuto cenu. Urobi cokolvek, aby konecne prezili skutocne chvile nielen tie virtualne.
„Dobre. Nechcela som, aby si si myslel, ze som sa ti ponukla.“ 
Skryl ju v objati: „Mam o tebe len tie najkrajsie predstavy.“
„Klamar,“ rozosmiala sa.
„Nepovedal som, ze su vsetky slusne,“ posteklil ju.
„Podme nakupovat, nez si to rozmyslim a poslem ta domov.“ 
„Obaja vieme, ze taky hriech by si nespachala.“ 
Nez ho stihla uistit o omyle, venoval jej bozk, ktory ju takmer pripravil o vsetky myslienky.
TAJOMSTVA
Po nevyhnutnych nakupoch potrebnych veci na spolocne byvanie si Zoe musela spomenut, kde vlastne Ester byva. Na navstevu ju pozvala len raz aj to davno. Ked o tom prestala premyslat, len kracala, nohy ju same zaviedli, kam potrebovala. Vydychla si, az ked nasla meno na zvonceku a kluce pasovali do spravnych dveri. Otvorili sa im nove moznosti, ktore pre nich tento vikend pripravil. Zatvorili sa tu pred svetom. Zostali len oni dvaja. 
Zoe znervoznela z definitivnosti rozhodnutia. Ponahlala sa skontrolovat Trevora, ci Ester nenechala nejake instrukcie, ako sa o neho starat. Nasla ich. No aspon k jednemu tvorovi v tomto byte mala navod. Vobec netusila, ako by sa mala spravat k Felixovi. Nikdy nebyvala s muzom. Ako budu spat? Akoze prva vec, co ti napadne, je spankovy rezim? Stazovala sa sama sebe. Este nebol ani obed. A co tu budu vobec robit? V klastore mali jasny rozvrh, medzitym mala malo casu na cokolvek. Zrazu nevedela, co skor. Vlastne si so sebou nevzala nic na pocitanie, ani knihu na citanie a ani zosit na pisanie. Cas sa jej kratil na scenar divadelnej hry na koniec skolskeho roka. Ale za Felixovej pritomnosti by to aj tak neslo. Neskoro si uvedomila, ze cita par riadkov niekolko dlhych minut. Taketo zblizenie prislo pre Zoe priskoro a bez pripravy.
„Neviem, ako sa mam spravat, kedze som host hosta,“ prehovoril Felix za jej chrbtom.
Zvlastne sa jej ulavilo, ze sa Felix priznal, ze je rovnako nervozny a neisty ako ona. 
„Najprv by sme si asi mali objednat jedlo, ak nechceme umriet od hladu, lebo na veceru a ranajky sme sice mysleli, ale na obed veru nie.“ 
„Navrhol by som ist sa najest niekam von.“ 
„Chcel by si radsej jest v restauracii?“ prekvapene sa k nemu obratila.
„Ako introvert sa necitim dobre medzi ludmi, co si si uz mozno vsimla, ale velmi rad ta vezmem na obed do restauracie, ak by si chcela.“
„Ani ja nemam rada okolo seba ludi, ked jem. Radsej by som sa davom vyhla.“
„Mam nieco uvarit? Nie som sice dobry kuchar, ale co sa da pokazit na cestovinach, ze?“
Zasmiala sa, potom si zahryzla do pery: „Uz davno velmi tuzim nieco vyskusat.“ 
Felix sledoval jej rozziarene oci. Je mu jedno, ci mu teraz povie, ze chce ochutnat chobotnicu. Urobi vsetko preto, aby jej ju zohnal. „Zjem cokolvek, co navrhnes.“
„Daj pozor, mohol by si to lutovat.“ 
„Je par odpornych veci, ktore jest nebudem, ale cokolvek z normalnej restauracie prezijem.“ 
„Budes sa mi smiat.“ 
„Slubujem, ze nebudem.“ 
„Este nikdy som nejedla jedlo z donasky.“
„Ani len pizzu?!“
„Nie. A slubil si, ze si ma nebudes pre to doberat.“
„Nechystal som sa.“ 
Pritiahol si ju k sebe a tuho ju objal : „Preco ste si nikdy neobjednali jedlo domov?“
Nechcel sa pytat, ale akosi sa nedokazal prinutit mlcat. Chcel vediet kazdy detail jej zivota. Potreboval jej rozumiet. Citil, ze informacie medzi recou vyrieknute su k tomu kluc.
„Pretoze som nikdy ziadny domov nemala. Vyrastala som u profesionalnych rodicov, potom sa ma ujali mnisky. Klastor je jediny domov, ktory poznam. A tam platia prisne pravidla.“
Felix privrel oci. Predstavil si hadku s otcom. Este rano sa mu zdala dolezita, no teraz mu pripadala malicherna. Hoci sa mu vratil do zivota az po patnastich rokoch, ale aspon sa vratil. Mohol si vybrat ktorekolvek miesto, ale on si zvolil prave synovu skolu, napriek tomu, ze vedel, ze to povedie k hadkam. Rano Felix este nebol pripraveny zdvihnut telefon a zavolat mu, ale slubil si, ze do pondelka sa pripravi na stretnutie.
„Nad cim premyslas?“ Zoe sa odtiahla, aby na Felixa videla.
„Nie je to rozhovor na hladny zaludok. Objednam nam pizzu a potom ti poviem.“ 
„Idem vybalit potraviny,“ navrhla Zoe.
Akosi vycitila, ze si sam potrebuje utriedit myslienky. 
Poukladala potraviny do kuchynskej linky a potom s rukavicou vymenila potkanovi vodu, aby si zvykol na to, ze sa tam pohybuje niekto cudzi. Nezdalo sa, ze by bol zvedavy, kto mu vzal jeho nadobku a potom ju vratil spat. Zalezeny v drevenom domceku s vystrcenou nohou a dlhym chvostom spokojne spal. Aspon jeden z nich sa dnes urcite dobre vyspi. Pohlad na zvieratko ju zvlastne upokojoval. 
Zoe pocitila Felixovo objatie: „Nepomyslel by som si, ze nejaky kanal grazel bude vyzerat milo.“ 
„Tento nikdy kanal ani nevidel, nie to, aby v nom zil,“ upozornila ho so smiechom. 
„Vies, ako to myslim.“
„A tiez mam pocit, ze som pri tej klietke stravila viac casu, nez je zdrave.“ 
„Co keby sme si dali kavu, nez nam prinesu obed?“ 
„To je vyborny napad.“
O par minut neskor, ked miesali tekutu vzpruhu, Felix sa odvazil prehovorit.
„Ked som odisiel na strednu skolu, moji rodicia sa rozviedli. Od rozvodu som otca nevidel, az do tohto tyzdna, ked sa zrazu zjavil na mojom pracovisku ako novy skolnik. Nemali sme ziadny kontakt, okrem sprav, ktore mi kazdy tyzden posielal. Nikdy som mu neodpovedal. Velmi som sa na neho hneval.“ 
Nedokazal sa pozriet na Zoe. Nechcel vidiet, ako velmi ju sklamal. Zrazu pocitil jej ruky na svojich ovinutych okolo hrnceka a zdvihol hlavu.
„Keby sa moji rodicia zjavili predo mnou, neviem, ako by som reagovala.“
„Bal som sa, ze budes o mne zmyslat zle, ze som sa vyhybal jeho pokusom o kontakt.“ 
„Nebudem ta odsudzovat, ale...“
„Viem, co mi chces povedat. Porozpravam sa s nim.“ 
„Pre tvoj pokoj, aby si dostal odpovede na otazky. Ja by som ich chcela vediet.“
Zoe vstala, aby odlozila salky a zamaskovala slzy, Felix si ju stiahol na kolena. Odlozil riady na stol a privinul ju k sebe opruc si celo o jej. Zoe sa chytila jeho krku nielen pre udrzanie fyzickej stability.
„Kto upokojuje koho?“ opytala sa.
„Zalezi na tom?“
„Ani nie,“ oprela si hlavu o jeho plece a zavrela oci. 
Takmer si zdriemla v jeho naruci, ked zazvonil zvoncek. Pokusil sa ju postavit na nohy, ale branila sa: „Nechod nikam. Takto nam je dobre.“ 
 „Donaskovej sluzbe sa to nebude pacit,“ sepol jej do ucha. 
 Otvorila oci a zahanbila sa: „Skoro som zabudla na jedlo.“ 
„Nestazujem sa,“ doberal si ju. 
Postavila sa napravajuc si suknu, potom vzala riady a pustila sa do umyvania, kym Felix isiel prevziat objednavku. 
Vratil sa s nadherne vonajucou skatulou. Keby nebola dama, slintala by ako Pavlovov psik pri zapnuti svetla. Naciahla sa po dva taniere na policke, ale Felix ju zastavil. Len co polozil krabicu na stol, posadil sa a stiahol si Zoe na kolena.
„Co robis?“ smiala sa Zoe.
„Chystam sa ta krmit.“
Vzal trojuholnik pizze a pridrzal jej ho pred ustami. Krutila hlavou, ale poslusne do ponukanej maskrty zahryzla. Hladna ako vlk nevnimala intimnost chvile, kym nezjedla treti kusok. Nalial vodu len do jedneho pohara, pridrzal jej ho, aby sa napila a potom sa napil z rovnakej strany. Spod privretych viecok ju pozoroval ako dezert. Sklanala sa k bozku, ked si uvedomila, co robi.
Rychlo sa zosuchla z jeho noh a zvacsila vzdialenost medzi nimi. Ak si neda pozor, porusi svoju zasadu ani nie hodinu po prichode a skoncia spolu v posteli. 
„Co keby sme si pozreli film,“ navrhla rychlo.
„Vyborny napad. Uz si sa nasytila?“ 
„Uz mam dost. Necham si aj na neskor.“
Ale len pizzu, dodala pre seba v duchu. Musi to ustrazit. Nie je predsa jedna z tych, co nemysli na nic ine, nez na milovanie. Ale nemoct sa ho dotknut, ked je tak blizko... Snazila sa mysliet na to, co jej prezradil o svojej rodine a na chvilu to malo zelany ucinok, schladilo to jej myslienky. Odmietla rozlozit gauc, nechcela zhorsovat uz aj tak napatu atmosferu. Felix naslepo vybral film, ani sa nepozrel na titul. Nezalezalo mu na tom, co budu pozerat. Potreboval sa, cim skor rozptylit, aby prestal mysliet na to, co by s nou chcel robit. 
Schulila sa mu v naruci v bezpecnej nevasnivej pozicii a on ju objal vo vsetkej pocestnosti. 
Napinavy film odputal ich mysel od nebezpecnych vod, ale len do poslednej sceny. Uz pocas objatia vo filme Zoe citila, ze jeho prsty bludia po jej ramene, k dlani a spat. Na kozi jej naskocili zimomriavky. Pri bozku na obrazovke si ju privinul tesnejsie, aj ked ju mal radsej pustit. Ked par na platne dopadol na postel, obaja naraz odvratili oci od televizora. Ich pohlady sa stretli a vpijali blizkost toho druheho. Pokusili sa odtiahnut, ale objatie ich pritiahlo spat k sebe. Odmietali sa pustit. Jeden bozk neublizi.
Cert to ber. Zaznelo v ich mysli naraz. Stretli sa na pol ceste v horucom hladnom bozku, ktory predlzovali. Slubili si, ze bude iba jeden. Odhodlanie velmi rychlo vyprchalo. Zoe sa ocitla na Felixovi. Ani jeden z nich netusil, ako sa tam dostala. Felix sa pod nou posadil, rozopol jej gombiky a zbavil ju bluzky. Zvysne oblecenie si vyzliekla sama, kym on sa zbavoval svojho. Bol rad, ze to stihol skor, nez pred nim zostala stat naha. Nemohol od nej odtrhnut oci. Nikdy nevidel nic krajsie, ako jej nahe telo. Najradsej by vybozkaval kazdy kusok, ale v momentalnom stave by to nezvladol. Spolahol sa len na svoje ruky, ktore skumali tie najdolezitejsie casti. Len poslednym kuskom jasnej mysle ju stihol ochranit, nez ju ulozil na gauc a vzal si ju. V jej sladkom naruci velmi rychlo dosiahol vyvrcholenie. 
Ked na nu klesol, objala ho a bludila mu po chrbte. 
„Ospravedlnujem sa,“ zasepkal zahanbene.
„Ak za to, ze teraz v duchu pocitas, tak to je neodpustitelne,“ snazila sa uvolnit atmosferu.
„Ani nahodou. Momentalne si neviem spomenut ani na objem kocky,“ uistil ju.
Obratil sa spolu s nou, tak aby na nom lezala. Nechcel sa vzdat jej blizkosti
„Ospravedlnujem sa, ze som sa ponahlal.“ 
„Myslim si, ze vinnici sme obaja. V jednej miestnosti sami, to inak dopadnut ani nemohlo.“
„To som nechcel povedat. Sex s tebou by som nikdy nelutoval, len keby si bola mniska.“ stisol ju v naruci.
„Felix.“
„Dobre. Uz to nebudem spominat. Je to uzavreta vec.“ 
„Ani ja nelutujem, co sa stalo. Bolo to krasne“
„Vazne? Ani ked si nemala... Ved vies,“ rozpaky mu nedovolili nazvat veci pravym menom. 
Zoe ocervenela az po konceky palcov na nohach a zakryla si tvar rukami. Nevedela, co ma povedat. 
„Na moju obhajobu, si krasna, ziaduca, nedokazem sa pri tebe ovladat. Este nikdy som...“
To, ze to povedal nahlas, si uvedomil, az ked sa posadila a hladela na neho s neznym usmevom. Radsej priznanie nedokoncil.
Ani nemusel. Zoe v tej chvili zabudla na vsetko. V jej mysli zostali len jeho posledne vyznanie. Prave dostala najkrajsi dokaz dovery a lasky. Nevedela, co mu ma na to povedat. Najradsej by mu zverila to iste. S uvedomenim, ze nemozes jej presiel mraz po chrbte. Odvratila sa od neho a chcela ujst. Felix ju objatim zadrzal. 
 PRIZNANIE
Keby pouzila silu, dokazala by sa oslobodit, ale nechcela mu sposobit bolest. Nie vacsiu ako zapricini jej priznanie. 
„Prosim, nechaj ma odist,“ ticho poziadala.
„Uz ta nikdy nepustim. Ja viem, ze som babrak, ale podme to riesit.“ 
„Ty nie si problem,“ sepla. 
Jej smiech presiel do placu. 
„Sss. Kdekolvek je problem, spolu ho vyriesime,“ stisol ju v naruci silnejsie. Trel jej ramena aj chrbat s umyslom zohriat ju.
„Toto sa neda napravit. Matka predstavena ma pravdu, odpustenie niektorych hriechov nepomoze.“
„Milacik, co uz si len ty mohla take strasne spachat?“ snazil sa odlahcit situaciu. 
„Nechcem o tom hovorit po tom, k comu si sa mi priznal. Hanbim sa. Mlada a hlupa som urobila chybu. Myslela som si, ze ma lubi tak, ako ja jeho. Po cely cas mi klamal,“ rozpravala sa viac sama so sebou nez s Felixom. 
„Je mi luto, ze ti niekto ublizil.“
„Ublizila som si sama, ked som verila nespravnemu cloveku.“ 
„Ja ti nikdy viac nesposobim bolest. Urobim vsetko preto, aby si bola stastna.“ 
„Viem. Ale ja by som si priala vratit cas.“
„Si si ista? Ja by som nechcel prezit obdobie zivota, kedy som ta nepoznal. Akoby som sa znova narodil, ked sme sa stretli. Na tom, co bolo predtym, nezalezi. Ak teda nesmutis za tym...“
„V ziadnom pripade. Lutujem kazdu sekundu s nim. Nelubila som ho tak ako teba. Si to najlepsie, co ma v zivote stretlo.“
„To som chcel pocut. Radsej by som sa porozpraval o nasich vikendovych planoch. Ale ak ta to trapi a potrebujes sa o tom porozpravat, som pripraveny ta pocuvat.“
Nechcel vediet nic o muzovi, ktoreho mala pred nim, ale obetuje sa, ak sa bude citit potom lepsie. Prial si, aby uzavreli vsetko, co by v buducnosti mohlo priniest problemy do ich vztahu. Nedostatok komunikacie ich uz raz dostal, kam nechceli.
„Nie. Uz je to prec. Velmi si vazim, ze si sa mi priznal a nevies si predstavit, aku mam z toho radost. Mrzi ma, ze nemozem povedat to iste.“ 
„Milujem ta taku, aka si aj s tvojou inteligenciou, ktora ma obcas poraza, aj s tvojimi kratkymi suknami, ktore ma pripravuju o rozum, aj s tvojim telom, ktore ma rozptyluje.“
„Aj ja ta milujem aj s tvojimi poznamkami k mojim metodam riesenia, s tvojimi bozkami, ktore ma privadzaju na nevhodne myslienky a tvoje ruky, ktore mi...“
Jeho bozk jej ukradol zvysok vety. Jej ruky spoznavali hrudnik milovaneho. Uvaznil jej ich, ospravedlnujuco pobozkal a sepol: „Nechaj chvilu nezbedne ruky odpocivat.“ 
Jej protest zanikol v stone, ked ju sikovnym pohybom stiahol do leziacej polohy. Planovala ho neposluchnut, nacahovala sa za jeho telom. Na vsetko zabudla, ked ju pobozkal na miesto na krku, kde citil jej tep. Vlhka stopa putovala az k busiacemu srdcu. Nevynechal ziadne miesta prosiace o pozornost. Z pier jej unikol hrdelny ston. Dlan odpocivajuca na jej bruchu sa vydala na cestu po jej boku az na vnutornu stranu stehien. Skumal cast medzi nimi, kym nenasiel miesto, ktore ju prinutilo vypnut sa do obluka. Netrvalo mu dlho najst ten spravny rytmus. Nekontrolovatelne sa zacala hmyrit. Jej vyvrcholenie sprevadzal slaby vykrik a triaska, ktora ju nechcela opustit. 
	 Pozoroval jej zatvorene oci a sokovany vyraz. Dotykom jemnym takmer ako trepot motylich kridel jej hladkal boky, aby sa upokojila. Ani sa nesnazil zamaskovat hrdy usmev. Nemohla ho vidiet. Sklonil sa a venoval jej bozk. 
Ked sa chcel odtiahnut, nepustila ho, prekrizila si nohy na jeho chrbte. Vracala mu jeho horuce bozky. 
Z ochrany si urobila hru, ktora ho takmer pripravila o vsetko sebaovladanie. Pozbieral posledne zvysky, aby ju dostal pod seba. Vysla mu v ustrety a sama spojila ich tela. Jeho umysel milovat ju pomaly sa rozpadol ako domcek z kariet. Pomiloval ju drazdiac jej citlivu cast tela. Oboch ich priviedol k vrcholu sprevadzaneho triaskou a hlasnymi stonmi. 
Klesol vedla nej neschopny sa pohnut, mysliet, dokonca musel skontrolovat, ci je pri vedomi. Do jeho omamenej mysle preniklo jej rychle dychanie. Dotkla sa ho jej horuca pokozka, ked sa k nemu privinula. Prve pozbierane sily vyuzil na pohyb ruky napodobnujuci objatie. Obratil hlavu, jeho pohlad klzal po nadhere leziacej vedla neho. Na zamatovo jemnej pokozke lesknucej sa od potu pretrvavali zimomriavky. Prechadzali nim nove vlny chvenia. Po chvili vedla neho zavladlo ticho, pohyb ustal. Zoe zaspala opreta o jeho plece. Tak rad by jej pohladil tvar, ale jeho svaly este neboli funkcne. Miesto bozku pohladil jej nos svojim, oprel sa o jej celo a zatvoril oci.
 Do jej mozgu preniklo hlasne piskanie. Na neznamy neprijemny zvuk ihned otvorila oci. Chvilu jej trvalo uvedomit si, kde sa nachadza. Vedla nej pokojne spal Felix neruseny protestom maleho zvieratka. Trevor jej nahlas daval najavo nespokojnost. Zoe sa vymanila z Felixovho objatia. Ponahlala sa nakrmit zvieratko, nez zobudi Felixa. Najprv vsak hodila na seba nocnu kosielku. Nechcela po byte behat naha. Saten objimajuci telo jej pripomenul Felixove ruky. Povrch jej tela zostaval citlivy na dotyk. Co dnes zazila prekonalo ocakavania, predstavy, vsetko, co vedela o fyzickej laske dvoch ludi. Nadpozemsky zazitok nedokazala opisat slovami. Zatvorila oci, snazila sa spamatat a prebudit k cinom omamenu mysel. 
Vynechala cistenie klietky. Vzala rukavicu, vymenila Trevorovi vodu a pridala mu jedlo do krmidla. Len co odstupila, vydal sa k miske. Najprv ju len skumal a vycitavo pistal. Zoe sa mracila a v duchu sa modlila, aby zacal zrat. Nevedela, ako by vysvetlila kamaratke, ze jej potkan pri nej schudol. Po chvili stazovania sa, ochutnal, ci je to take, ako mu davala panicka. Jedlo preslo testom, a tak sa do neho pustil. Zoe sa pohla prec, aby ho pri jedle nerusila. 
Vybrala sa do kuchyne uvarit caj. Rozlozila na tanier zvysne kusky pizze a odniesla ich Felixovi. 
Otvoril oci, len co vosla. Rada by si myslela, ze ho zobudila jej pritomnost a nie vona pizze. Posadil sa a pretieral si oci. Zoe sa nezne usmiala. Rozospaty vyzeral velmi sladko. Odlozila jedlo aj napoje na stol, aby jej neprekazali. Vrhla sa k Felixovi a venovala mu dlhy bozk. Chytil ju, aby jej pomohol udrzat balans a vybozkaval jej tvar. 
Ked sa do ich bozkov vkradla vasen, odtrhol sa od nej.
„Nemohli by sme sa najprv najest, nez budeme pokracovat?“ 
Zachichotala sa a venovala mu este vasnivejsi bozk.
„Tak nie. Najprv milovanie a potom jedlo.“ 
Ani si nevyzliekla kosielku, nez si ju vzal. 
Jedli vychladnutu pizzu a pili takmer ladovy caj, ale ani jednemu z nich to neprekazalo. Naopak stali sa zdrojom poznamok, ktorymi si jeden druheho doberali. 
„Caj je studeny, ale ty si horuci.“
„A ty si taka sladka, ze nepotrebujem cukor do caju.“ 
Uz si ju neposadil na kolena, ani ju nekrmil. Nezamyslal zacat nieco, co nemohol dokoncit. Vasen nateraz uspokojil, ale nedokazal sa jej prestat dotykat. 
„Hlad som uz zasytila,“ svietila jej v ociach vyzva.
„Ja tiez,“ vratil jej provokaciu v ociach.
„Ale este by som...“ 
„Jedla nieco sladke,“ dokoncil za nu.
„Ako si vedel?!“ zvolala prekvapene. 
„Davam pozor, co hovoris aj co robis.“ 
„Este dobre, ze si trval na mrazenom dezerte.“ 
„Este dobre, ze som ti tortu nedovolil odlozit, teraz by nam zmrzli zuby.“ 
„Aspon by nas trochu schladilo.“
„Nestihlo. Nie je take lahke skrotit ma.“ 
Nasucho prehltla. V jeho slovach znel tichy prislub noveho pokusenia.
„Krotit selmu budem neskor, teraz by som sa rada postarala o poriadok,“ postavila sa aj s taniermi v ruke. 
Usadil ju spat a upozornil: „Od dnes smies utekat len ku mne, nie odo mna.“
Smiala sa: „Ja neutekam. Len sa spravam ako host.“
„Chcem ti nieco ukazat,“ vyhrkol skor, nez si to stihol rozmysliet. 
Podelil sa s nou o svoje myslienky, obavy, studium, zivot aj o svoje telo. Teraz bol rad na jeho posledne tajomstvo, o ktorom nikto nevedel. Od zaciatku vyzvedala, co si to zapisuje. S napatim sledoval jej vyraz, ked siahol do svojho batohu, vybral z neho zosit a podal jej ho. 
Neveriacky hladela na to, co jej podaval. Uvolnila miesto pre zosit a vzala ho do ruk. S otvorenim vsak vahala. 
„Si si isty, ze sa mozem pozriet?“ kontrolovala.
„Ano. Otvor ho,“ prehltol nasucho. 
Zvedavost jej nedala, posluchla jej volanie. Ocakavala cisla, vzorce, rovnice, cokolvek len nie pribeh. Po prvych riadkoch sa Zoe pozrela na Felixa. Nemohla uverit tomu, ze toto je to, co skryval. Pisal pribeh o vysetrovatelovi, ktory pracoval s policiou na pripadoch a pomocou matematickych algoritmov ich pomahal riesit. Napad nebol originalny, prevedenie vsak ano. Vedec zaroven pracoval na jednom z nevyriesenych matematickych problemov, ku ktoremu este neexistovalo riesenie. Teda dodnes. Na niekolko dlhych minut celkom zabudla na Felixa a zahlbila sa do pribehu. Presla tretinu, ked si uvedomila, ze hlavna postava pravdepodobne objavila kluc k rieseniu. Mozno tato cesta viedla k slepej ulici, ale neverila tomu. Felix by jej to neukazal, keby mal chybnu teoriu. Verila, ze sa ocitol len niekolko krokov od riesenia problemu, na ktory vypisali milionovu odmenu.
„To je uzasne,“ vydychla, ked nasla hlas.
„Nie som spisovatel, ale na nieco som prisiel a nenapadlo mi nic ine, ako svoj prevratny objav ukryt.“ 
„Podla mna je to skvely napad. Co s nim planujes urobit?“
 „Chcem to na vlastne naklady vydat skor, nez to niekto ukradne. Zdoveril som sa totiz niekomu a moze sa stat, ze skor nez to publikujem, tak sa aj ten clovek dopatra riesenia a potom bude neskoro.“ 
„Och, to ma mrzi. Neviem, kolko toho ten clovek vie, ale nie je ty. Nedokaze dokoncit, co si zacal,“ stisla mu ruku.
„Ale aby sme tomu zabranili, posleme to do vydavatelstva. Bude to mat lepsiu pravnu ochranu.“ 
„To bude problem. Uz som dostal jednu zamietavu odpoved. Vraj je tam privela stylistickych chyb a pribeh nie je konzistentny. Ani neviem, co to znamena.“
„Za prve nie je tu len jedno vydavatelstvo a za druhe s tym by som ti vedela pomoct.“ 
„Myslis, ze to pomoze?“ 
„Uvidime. Mas to uz aj prepisane do pocitaca?“
„Mam, ale v kodovanom subore.“
„To je dobre. Vzal si si to so sebou?“
„Vzal, ale tento vikend mal byt nas.“
„Bude este vela spolocnych chvil a toto nepocka. Sadneme si k tomu. Mozem ti do toho ceruzkou pisat?“
„Ty mozes vsetko,“ pobozkal ju nezne.
Pery sa jej roztiahli do usmevu a vratila mu bozk. Vzala si ceruzku a pustila sa do prace. Nestazoval sa, ked Zoe zacala trhat zosit a podavala mu stranku za strankou. Felix podla jej poznamok opravoval kazdu chybu v pocitaci. Ked prebehol prvu cast, stazoval sa na svoju neschopnost, ale postupne stichol a pracoval ako stroj. 
Den sa prehupol do noci, co si vsimli az ked zacali obaja zivat a ani jeden uz nevidel na pismenka. Unavene tela aj mozgy si vyziadali spanok.
ROZLUCKA
Na briezdeni Zoe nechala Felixa dlhsie spat a po rannej hygiene sa vrhla na upravy. Ranajky mozu pockat, koniec pribehu nie. Nemohla uverit, ake nadherne dielo vytvoril. Ako moze niekto pisat tak skvelo odborne clanky a zaroven byt uzasny rozpravac?!
Citila ako Felix presiel popri nej bez vyrusenia. Zrazu sa pred nou objavili ranajky. Neodtrhla pohlad od riadkov, naslepo siahla po chlebiku a odhryzla si susto. Felix jej venoval bozk na lice, v tichosti si vzal papiere s poznamkami a pustil sa do opravovania. 
Mlcky pracovali az do obeda, kedy mu konecne podala posledne papiere. Kym dokoncoval upravy, odpratala riady z ranajok a uvarila im polotovar - cokoladove gulky s vanilkovou plnkou. 
„Skoncil som,“ vystrel sa na stolicke vo chvili, ked mu priniesla horuci sladky obed aj so salkou kavy. 
„To je skvele. Uz len sprievodny list a kratky obsah a mozeme vsetko poslat,“ opakovala v duchu.
„Myslis si, ze je to take dobre, ze to vezmu?“
„Uzasne, ale nemozem ti zarucit prijatie.“
„Skusim to znovu len preto, ze mi nosis stastie.“
„Aj ty si moj talizman,“ ubezpecila ho.
„Ak sa to podari, zblaznim sa.“ 
„Nezblaznis,“ protestovala. 
Stisol jej ruku: „Som ti vdacny, ze vo mna veris.“ 
„Nikdy som o tvojich talentoch nepochybovala, len som netusila, ze ich mas az tolko,“ objala ho okolo krku.
Sklonil sa k jej peram a pobozkal ju: „Zvadzas ma?“ 
„Nie. Najprv vybavime korespondenciu,“ navrhla nepresvedcivo.
Radsej sa rychlo odtiahla, nez sa necha zlakat na dalsi vasnivy zazitok. Este sa nespamatala z tych prvych. Umyla riady aj ruky, aby sa schladila, az potom sa vratila k Felixovi. 
„Mile vydavatelstvo...,“ zacala od dveri diktovat e-mail.
„Vydrz chvilku, nech sa prihlasim,“ zastavil ju so smiechom. 
Zastala si za neho, aby videla, co robil. Len co sa na obrazovke zjavil jeho e-mailovy profil, znovu mu zacala diktovat, ale pomalsie, aby stihal pisat. 
O chvilu bola kratka sprievodna sprava pripravena. S charakteristikou pribehu to bolo zlozitejsie. Trvalo im to desatinu casu, ktory potrebovali na upravu textu. 
„Nezabudni na prilohu,“ upozornila ho Zoe, nez stihol kliknut na odoslat. 
Nechcela, aby sa ocitol ako hlavny protagonista vtipu o lietadle s napisom e-mail a schodiky s pasaziermi s napisom priloha, kde lietadlo odletelo, ale schodiky zostali na letisku. Sprava by odisla bez rukopisu, co sa prilis casto stavalo. Priloha hrala v tomto pripade zivotnu rolu.
„Uz som to pridal a odoslal, nez si to stihnem rozmysliet.“
Len co sa na obrazovke zjavilo „sprava uspesne odoslana,“ ustrnul, akoby zamrzol. 
Pracoval ako robot nepremyslajuc nad tym, co taketo rozhodnutie sposobi. Pravdepodobne dostane dalsiu zamietavu odpoved, ale prichadzala do uvahy aj miziva sanca, ze uspeje. A hlavne, nechcel vidiet vyraz tvare Zoe, ked zisti, co urobil, ked sa od neho vzdialila. Kocky uz boli hodene, znenie sprievodnej komunikacie sa nedalo vziat spat. Uz pristala v schranke vydavatelstva. Este sa mohlo stat, ze vsetko poslal na nespravne miesto, lebo klikol na prve vydavatelstvo v zozname, skopiroval adresu a poslal to. Na stranku neklikol ani na nazov sa nepozrel. Nech rozhodne nahoda. 
Takyto nedostatok planovania sa na neho nepodobal a ani netusil, co to do neho voslo, ze si nepremyslel kazdy krok, tak ako pri prvom pokuse. Ale teraz mal pri sebe Zoe a nedokazal sa sustredit na svoje plany, ked ju tuzil objimat, bozkavat, zopakovat si minulu noc. 
„Hotovo. Zostava uz len cakat,“ natesene poskakovala na gauci. 
Felix objal jej boky a pritiahol si ju k sebe. Ustrnula uprostred pohybu, potom sa na neho vrhla. Podarilo sa jej zvalit ho na gauc. S usmevom vitaza si brala od neho bozky. Klakla si na neho, kym sa zbavovala oblecenia. Pozoroval nadherne divadlo a hladkal jej nohy, az sa premenili na zelatinu.
Tahala ho do sediacej polohy, nedockavo mu potahujuc oblecenie, aby sa tiez vyzliekol. Postavil ju na zem, aby mohol splnit jej zelanie. Pohladila mu hrudnik od krku az po brucho.
Nez sklzla nizsie, nohy ho prestali posluchat a klesol na gauc. Stala nad nim ako bohyna pomsty. Prudko si ju pritiahol k sebe. Neudrzala rovnovahu a skoncila na nom s kolenami okolo jeho bokov. Rukami sa oprela o jeho plecia, ked spojil ich pery v bozku. Privinul si ju k sebe, aby sa ich tela dotykali. Nadvihol sa a ukazal jej, po com tuzi. Vymenila si s nim omameny horuci pohlad a na dlhu chvilu zavahala. Uz ked si myslel, ze ho odmietne, spojila ich tela. Zastonali obaja. Felix zatvoril oci a sustredil sa na ovladnutie reakcie svojho tela.
Milovala ho pomaly, aj tak citil, ze dlho jej sladke tryznenie nevydrzi. Snazil sa zamerat pozornost na svoje ruky hladkajuce jej oble zenske tvary. Ked jej pohyb nabral na intenzite, presla nim vlna slasti, ktoru nebol schopny zastavit. Okamih predtym nez stratil kontrolu nad telom, zmeravela a slabulinko vykrikla. Ich vyvrcholenie prislo naraz a prinutilo ich to hnat sa za dalsou vlnou slasti. 
Klesla na neho a tuho ho objala. Felix jej bezmyslienkovite hladkal chrbat. 
„Krasne,“ vydychla posepky.
„Ty si nadherna,“ vratil jej to. 
V miestnosti znel len ich zrychleny dych v zvlastnej harmonii do nezvycajneho ticha. Az privelkeho. Zoe do omamenej mysle prenikol strach. Celkom zabudli, ze v byte nie su sami. Sklzla z Felixa a uz stala na nohach.
„Co sa deje?“ spozornel aj Felix.
„Zabudli sme na Trevora.“
„Som si isty, ze je v poriadku,“ snazil sa ju objat.
Striasla jeho ruky a ponahlala sa skontrolovat klietku. Vopred sa desila, co v nej uvidi. Krmidlo aj napajadlo boli prazdne a po Trevorovi ani stopy.
Navliekla si rukavicu a vybrala domcek. Ulavilo sa jej, ked ho objavila, ale zlakla sa, ze sa nehybe. Ani ked poklepala po domceku, vobec nereagoval. Zoe premahala slzy. Vysypala ho z obydlia na dlan, aby ho skusila ozivit. Prevalil sa bez odporu nabok a zostal lezat. Ovinula prsty okolo nehybneho telicka.
Pocitila tlkot malinkeho srdiecka sekundu predtym, nez ju male ostre zubky pohryzli. Sustredila sa na to, aby ho nestisla a od laku ho vypustila z ruk. Zhrozene sledovala ako ruti k zemi. 
Dopadol na prikryvku, ktoru pod neho Felix rychlo rozprestrel. Zoe sa od ulavy podlomili kolena a musela sa chytit steny. Felix nadvihol tkaninu a vratil potkana spat do klietky, nez hlodavec stihol ochutnat latkovu smykacku. Neodisiel vsak bez rozlucky. Zanechal na bielej latke smradlavy darcek. 
Momentalne vsak Felixa zaujimala viac Zoe, nez flak. Objal ju a obratil tak, aby videla, ze mala potvorka veselo beha po klietke a vrtanim do misky si vyzaduje pozornost a jedlo. 
„Nic sa mu nestalo,“ opakoval Felix.
„Vdaka Bohu,“ vydychla si Zoe.
„Si v poriadku?“ opytal sa ustarane.
Napriek pohladu na nezbedne zvieratko, ktoremu evidentne nic nebolo, sa neprestala chviet. 
„Nikdy by som si neodpustila, keby sa mu nieco stalo,“ sepkala so slzami v ociach.
„Je sice hladny, ale zivy a zdravy,“ ubezpecil ju Felix.
„Mali by sme ho rychlo nakrmit,“ navrhla, ale ani sa nepohla. 
„Ja mu umyjem napajadlo a misku na jedlo a ty sa posad.“
Felix ju chcel odprevadit k sedacke, ale Zoe sa nepoddala.
„Nie. Ja to urobim. Zatial zloz gauc. Nez odideme, musime to tu dat do povodneho stavu.“ 
Uistil sa pozorovanim jej cinnosti, ci je v poriadku a az potom sa ponahlal splnit jej ziadost. Po chvili sa k nemu pridala a pokracovala v upratovani obyvacej izby, kuchyne, praniu prikryvky a baleniu svojich veci. 
Zatvorila tasku: „Chvile s tebou su vzdy prekrasne.“
„Uzivam si kazdy jeden spolocny okamih.“

Jeho ruky si ju pritiahli blizsie, ked sa ich pery stretli v bozku. Zaprela sa mu do brucha, aby sa nedotykali celym telom. Ak by sa dostali prilis blizko k sebe, skoncili by znova na pohovke, ktora by uz mala dost materialu na klebety, keby vedela rozpravat. 
 Jej sluch zaznamenal zvonenie zvonceka, ale do jej mysle este nepreniklo. Zdalo sa, ze Felix sa ho tiez rozhodol ignorovat. Vyrusilo ich az buchanie na dvere. Naraz sa na seba pozreli premyslajuc, kto to moze byt. Felix sa pohol ako prvy.
„Idem ja. Pre istotu, ak by islo o nepozvanu navstevu,“ ponukol sa, ze ju ochrani. 
„Ideme spolu. Co uz by sa len mohlo stat?!“ doberala si ho, aj ked naladu na zarty rozhodne nemala. 
Spolu sa pohli k dveram. Felix udrziaval bezpecnu vzdialenost od nej. Postavil sa tak, aby ju skryval a v pripade potreby ochranil. Dvere nemali priezor, tak sa nemohol presvedcit, kto to klope. 
Prudko otvoril dvere dufajuc v moment prekvapenia cloveka za nimi. Ale sok sa nekonal. Od ucha k uchu sa na nich usmievala Ester.
„Caute. Ako ste sa mali?“ 
„Preco zvonis vo vlastnom byte?“ neodpustila si zvedavu otazku Zoe.
„Aby som vas pri nicom nevyrusila,“ zmurkla na oboch.
Zoe zalial zradny rumenec a velmi rychlo sa tvarila, ze hlada stratenu vec. 
„Mozem ti pomoct, laska?“ ponukol sa Felix v rozpakoch.
„Niekde som stratila gumicku. Pomozes mi ju pohladat?“
„Samozrejme. Velmi rad,“ suhlasil.
„Myslim si, ze som ju nechala v kuchyni.“ 
„Mozem vam pomoct?“ pridala sa Ester.
„Nie,“ zvolali Felix a Zoe naraz.
„Ty si pekne odnes veci do spalne, urcite si unavena, ja sa pozriem po gumicke a Felix zatial pripravi kavu,“ rychlo sa vynasla Zoe.
„To je dobry napad,“ suhlasila Ester.
Felix a Zoe sa ponahlali do kuchyne.
„Skvely sposob, milacik, ako zmenit temu. Pomozem ti pohladat, co si stratila?“ 
„A kde chces najst neexistujucu vec?“ 
Felix sa rozosmial: „Ja sa z teba zblaznim.“ 
Potom zvaznel a pritulil ju k sebe: „Co jej povieme?“ 
„Zeby milujeme sa po vsetkych strankach?“ 
„To sa mi paci.“
„Som rada.“ 
„Nelutujem ani sekundu s tebou a vykricim do celeho sveta, ako ta milujem, ale prajem si, aby to, co sa stane medzi nami za zatvorenymi dverami, tam aj zostalo.“ 
„Citim to rovnako. Nemusis sa bat, ze by som niekomu nieco prezradila, ale...“
Zrazu nevedela, ako pokracovat. Je len jeden clovek, ktoremu bude musiet o nom povedat. Uz teraz sa na to netesila. Ale v takej chvili nemoze clovek klamat, lebo prida na zoznam hriechov dalsi. 
„Na spovedi to musim povedat.“
Felix ju stisol tuhsie a hladkal jej ramena: „To je v poriadku. Viem, ze nemas na vyber.“
„Slubujem, ze do detailov zachadzat nebudem.“
„Doverujem ti.“ 
„Uz ste to nasli?“ strcila Ester hlavu do dveri.
„Bohuzial nie. Povazujeme to za stratene,“ vynasiel sa Felix.
„Ziadny strach, ak ju stratila tu, tak sa niekde objavi. Do neba sa nevyparila a na zemi ju najdeme,“ zartovala Ester.
Felix nalial do troch hrncekov kavu, kym Zoe rozpravala Ester, ako sa starala o Trevora, co jedli a co robili. Stale rozpravala, aby nedala kamaratke sancu pytat sa na intimne veci. Aj ked vedela, ze prave tou nervozitou sa pravdepodobne prezradza. 
„To mi chcete povedat, ze ste si to tu vobec neuzili?“ 
Zoe skoro zabehol napoj. Bojujuc so zradnym rumencom nevedela, co jej ma na to odpovedat. 
Ester vobec nebola v rozpakoch a pokracovala dalej: „Preco ste nevyuzili moju vanu s masaznymi tryskami ani vino, co som vam tu nechala na romanticky vecer?“ 
„Vies, ze nepijem a popri venovaniu sa matematike sme nestihli podrobne skumat kupelnu. Ale hlavne sme tu hostia. Ako by to vyzeralo, keby sme zneuzili pohostinnost?“ 
„Co keby sme sa spolu pred odchodom najedli?“ navrhla Ester
„Nemame cas. Dost sa ponahlame. Dlha cesta domov. Nechcem prist za tmy,“ rychlo zahovarala Zoe.
„Musim este pripravit vyucovacie hodiny. Najlepsie bude, ked vyrazime hned,“ pridal sa aj Felix.
„Neostanete este chvilu robit mi spolocnost?“ prehovarala ich Ester.
„Bohuzial, nemozeme. Matka predstavena trvala na tom, aby som sa vratila pred vecernou modlitbou,“ spomenula si Zoe.
„To som nevedel, tak podme,“ suril ju odhodlane Felix. 
Rozlucili sa dlhym objatim, pri ktorom Zoe sepkala Ester, ze jej napise. Felix jej podal ruku. Objatia neboli jeho styl s vynimkou Zoe, tu by najradsej nepustil z narucia. 
Pri vchode do jednej ruky chytil tasky, do druhej ruku milovanej zeny a vykrocil s nou na cestu k autam v ustrety kratkemu odluceniu.
ODHALENIE
Zoe viedla vozidlo, ako jej to rychlostne obmedzenia dovolili, ale aj tak parkovala pred internatom, az ked sa stmievalo. Zapla si mobil, aby Felixovi napisala, ze dorazila v poriadku. Vtedy jej naskakalo mnozstvo zmeskanych hovorov od matky predstavenej. Snazila sa ignorovat obavy a neprijemne pocity, ktore sa jej zmocnovali. Najprv odoslala spravu svojmu milemu a az potom zamierila do kancelarie nahnevanej nadriadenej. S malou dusickou si pripravovala ospravedlnenie, preco sa vratila domov az po vecernej modlitbe. 
„Dobry vecer, ospravedlnujem sa, ze meskam,“ spustila len co otvorila dvere na pracovisku riaditelky skoly. 
Prekvapene zastala. Za stolom sedela zastupkyna.
„Sestra Rachel je este v kostole, zostala tam po omsi.“ 
„Dakujem vam,“ Zoe odvetila zdvorilo.
„Je ta taka skoda, dievca,“ zamrmlala si pre seba skor, nez Zoe opustila miestnost. 
Zahadne slova Zoe znervoznili este viac. Trela si ruky jednu o druhu v zufalej snahe sa upokojit. Obvykle sposoby nefungovali. Citila, ako sa jej potia dlane, aj ked sa vyrazne ochladilo. Pri vstupe do bozieho chramu sa prezehnala a nielen kvoli pritomnosti starodavnej drevenej sochy. Zamierila do oblubenej lavice ctihodnej matky. 
Zastala pred klaciacou starou zenou a cakala. Neodvazila sa ani hlasnejsie dychat. Pery sestry Rachel sa pohybovali v tichej modlitbe, ktoru nepoznala. 
Chvila jej pripadala ako vecnost, kym mniska sklopila zrak z nebeskych veci na pozemske. Zoe netrpezlivo cakala na jej pohlad. Potrebovala vediet, co si mysli, co citi. Z jej profilu sa to nedalo vycitat.
„Zhresila si?!“ obvinenie vyznelo viac ako konstatovanie, nez ako otazka.
Velmi rada by kvoli pokoju povedala nie, ale nemohla zapriet lasku k Felixovi a nedokazala klamat ctihodnej matke. 
„Ano,“ sepla Zoe.
V tichu kostola sa ozvena priznania vracala. 
Priala si dodat, ze ju mrzi, co urobila, ze to nebolo spravne. Ale ako mohla slovami pospinit cokolvek, co zazila s Felixom. Keby sa mala znova rozhodnut, urobila by to iste. 
Sestra Rachel zopla ruky a zatvorila oci, akoby sa chcela ponorit do modlitby. Ale trvalo to prilis kratko, aby stihla povedat viac nez prve vety. 
„Mas predstavu, co si urobila?“ precedila cez zuby.
„Viem, ale lubim ho a on lubi mna,“ branila sa Zoe. 
„Hlupucke, naivne dievcatko. Kazdy chlap to hovori, nez dostane, co chce,“ odfrkla si matka predstavena s neradostnym uskrnom. 
„Felix taky nie je,“ branila ho Zoe.
„Teraz. Ale skor, ci neskor kazdy muz odide. Zena priberie, ochorie alebo zostarne a on si najde chudsiu, krajsiu, zdravsiu a mladsiu.“ 
„Verim, ze sa to nestane,“ presviedcala ju Zoe.
„Jediny, ktoremu mozes verit je ten hore,“ uistila ju mniska a konecne jej venovala pohlad. „Mala si taky potencial.“ 
„Stale som to ja,“ sepla Zoe neisto.
„Uz nie, Zoe moja,“ vzdychla si stara mniska. 
„Ako to myslite?“ vyhrkla skor nez sa stihla zastavit. 
Akoby jej po chrbte presla ladova ruka. Nechcela ani mysliet na trest, ktory si pre nu pripravila zena, ktora bola ako jej matka. 
„Uz nemozes byt jednou z nas.“ 
Zoe citala v jej ociach sklamanie. Klesla na sedadlo vedla sestry Rachel. Stara mniska sa od nej odsunula, co najdalej, sta by hriech bol nakazlivy. Zoe sa nedokazala pohnut, akoby sa prilepila k drevu. 
„Ani predtym som nemohla. Nie som novicka.“
„Dufala som, ze sa nou po studiu stanes.“ 
„Nikdy som vam nic neslubila. Vy viete lepsie, nez ktokolvek iny, ze na to nemam povahu a ani schopnosti.“ 
„Ziskala by si ich, keby si nestretla toho...“
„Prosim, neurazajte ho,“ skocila jej do reci zufala Zoe. 
„Vsetko znicil a ty si mu to dovolila,“ odvrkla jej mniska bez toho, aby ju karhala, ze je drza.
„Planujeme spolocnu buducnost,“ vynasla sa Zoe rychlo. Verila, ze nehovori loz, aj ked sa s Felixom o tom este nerozpravali. 
„Myslis si, ze si ta vezme?“ venovala jej posmesny pohlad.
„Verim, ze jedneho dna ano,“ uistila ju Zoe nie velmi presvedcivo.
„Ani netusis, akeho zivota si sa vzdala pre muza, ktory si ta nezasluzi. Ale ja uz pri tom nebudem, ked sa v nom sklames.“
Sestra Rachel vstala a pohla sa k oltaru. 
„Kam sa chystate?“ opytala sa Zoe hlupo.
Len velmi pomaly jej dochadzalo, co jej povedala. 
„Ten kto odide, budes ty. Si prepustena. Vrat sa do izby, zbal si veci, nech si do hodiny prec.“ 
Mniska jej odmietla venovat dalsi pohlad. Zoe sedela ako prikovana neschopna uverit tomu, co si prave vypocula. 
„To nemozete urobit,“ sepla Zoe zufalo. 
„Uz sa stalo. Cas ti bezi. Nenut ma, aby som ta nechala odviest nasilim.“ 
Zoe sa postupne zmocnoval sok a v ociach ju palili slzy. 
„Boh je laska a odpusta,“ snazila sa zachranit situaciu.
„Na neho si sa mala obracat predtym, nez si spachala hriech. Teraz ti uz nepomoze,“ odvrkla jej abatisa.
„Prosim. To nemozete urobit. Ublizite detom,“ zmohla sa na posledny zufaly pokus.
„To ty si im ublizila. Nie si pre nich dobry vzor. Vstan a chod. Maj aspon kuska sebaucty.“
Namesacna Zoe automaticky posluchla a pobrala sa k dveram. Tam sa vsak obratila.
„Prosim. Dovolte mi zostat do zajtra a rozlucit sa s detmi, “ dovolavala sa sucitu. 
„Nie. Nech ti ani nenapadne stretnut sa s niektorym z nasich deti. Mniska ta odprevadi do tvojej izby, pocka, kym sa zbalis a presvedci sa, ze odides.“ 
Zoe sa z pier vydral vzlyk, ktory nedokazala ovladnut. Po nom nasledovali dalsie. Nahromadene slzy jej v prudoch stekali po licach. Nedbala na mnisku kracajucu vedla nej ako vazensky dozorca. Nevsimala si, ktora z nich to bola. Pohlad na otvorene kufre rozlozene na posteli ju rozplakal, ze takmer nevidela na svoje veci. Napriek tomu sa prinutila zbalit si vsetko. Nemohla si dovolit nechat v klastore ani jednu vec. Len co zazipsovala posledny kufor, mniska ju potiahla za rukav, ze uz musia ist.
„Nedotykajte sa ma,“ kricala na nu Zoe. 
Sestra Rozalia stiahla ruku, ale neodpustila si poznamku.
„To by si nebola ty, aby si neurobila scenu.“ 
Zoe prehltla hnusne slova, ktore sa jej drali na jazyk. Nie preto, ze by sa citila previnilo. Ale uz jej na nicom nezalezalo.
Mniska jej strcila do ruky papier, ktory prehliadla. Nemusela sa ani nan pozriet, aby zistila, ze je to jej vypoved. Ani jej podpis nepotrebovali. Jedinym papierom sa jej zbavili ako nepotrebnej veci pre jednu chybu, ktoru urobila. 
Ked prechadzala cez park, obzrela sa na internat. Zmocnil sa jej silny zachvat placu, ked si spomenula na ziakov, ktorych uz nikdy neuvidi. Ako zajtra vojdu do triedy a nenajdu ju tam. Budu sa pytat, kde je. Kolegyna ich len okrikne, aby boli ticho. Zostanu bez ucitelky a bez vysvetlenia. Nevedela, ci by im to dokazala oznamit, ale nech by to stalo, co stalo, pokusila by sa im to povedat tak, aby im neublizila.. 
V duchu sa modlila, nie za seba, ale za deti, aby im nezlomili tie ich nevinne male srdiecka. 
Automaticky nalozila kufre do auta, sadla si za volant a vyrazila. Az vtedy si uvedomila, ze vlastne nema, kam ist. Presla nou vlna hrozy, co s nou teraz bude. Prisla o pracu, o domov, o rodinu. Na svete uz nema nikoho. Prichadzali skarede myslienky, ze uz nema preco zit. Jej zivot stratil zmysel. Bolest, ktora ju prepadla, bola neznesitelna. Pre slzy takmer nevidela na cestu. Stracala pojem o case a mieste, kde sa nachadzala. Privrela oci, aby sa ovladla.
Hlasne trubenie ju prebralo. Prudko otvorila oci. Zhrozene hladela do dvoch priblizujucich sa svetiel. V poslednej sekunde strhla volant na svoju stranu vozovky. Vyplasena zastavila pri prvej prilezitosti na kraji cesty. Ruky si ovinula okolo tela a prudko dychala. Mozno ju prepadla myslienka na ukoncenie svojho zivota, ale nechcela so sebou vziat aj niekoho ineho. 
Ozvalo sa klopanie na okno. Od laku takmer vykrikla.
„Ste v poriadku, slecna?“ opytal sa neznamy muz.
„Ano, som,“ zakricala mu.
„Tak nabuduce sa nemalovat, ale davat pozor na cestu.“
Obhajit sa uz nestihla. Po uisteni, ze sa jej nic nestalo, odisiel. Do tmy jej zasvietil mobil. Zapla si svetlo a zistila, ze sa jej prevrhla kabelka a polovica veci sa z nej vysypala. Automaticky ich zacala zbierat. Pri tom si do tmy posvietila mobilom. Na obrazovke uvidela Felixovu usmiatu fotku, tri zmeskane hovory a dve spravy. Si v poriadku? Ked si najdes spravu, prosim, zavolaj mi.
Felix, milacik. Ako na neho mohla zabudnut?! Zatuzila ho vidiet. Vedela, ze to, co robi, je blaznovstvo, ale opatrne obratila auto a vydala sa opacnou stranou za hlasom svojho srdca. Zapla si navigaciu, aby bez problemov trafila. Soferovala opatrne. Nechcela, aby si jej ziaci a Felix museli precitat v novinach o jej nehode. To by im neurobila.
Niekolkokrat sa stratila, nez konecne uvidela znacku usmernujucu jej cestu ku skole. Dufala, ze konecne ku tej spravnej. 
Vydychla si, az ked uvidela napis Stredna skola strojarska. Dufala, ze parkovisko pre navstevy nebude preplnene. Aspon v tomto mala stastie, ze zostalo dost miest na vyber. Pri pohromach, ktore sa jej dnes stali sa bala postavit auto pod strom, a tak zaparkovala, co najblizsie k vchodu. 
Oslobodila mobil zo stojana, aby zavolala Felixovi. Pohlad na hodinky ju vsak zastavil. Ukazovali hodinu po polnoci.
Nemoze ho teraz zobudit. Nepatrilo sa o takomto case zvonit na zvoncek. Straznik by ju nahlasil na policii, keby sa pokusila dostat do internatu takto neskoro v noci. Zbavila sa aj myslienky, ze by preliezla cez plot. Okolie skol bolo lepsie strazene kamerovym systemom ako vladne budovy, lebo z nich sa kazdu chvilu nepokusali vytratit tinedzeri. Doslo jej, aky hlupy napad to bol vybrat sa za Felixom. Znova mala slzy na krajicku. Radsej mala ist za Ester. Uz vsak bolo neskoro obratit auto. Kym by sa dostala ku kamaratke, bolo by rano. Citila, ze uz by nedokazala prejst ani kilometer.

Zmahala ju unava. Najradsej by zaliezla do postele. Lenze nemala do ktorej. Bola bezdomovec. Na hotel ani nepomyslela. Ako cerstvo nezamestnana si nemohla dovolit utracat peniaze. Hlavne, ked nevedela, co bude. Prepadol ju strach. 
Kam pojde? Co bude robit? Kde teraz najde pracu, ked ju prepustili pre hrube porusenie discipliny? Zamestna ju este niekto? Co s nou teraz bude? 
Zivla. Unava z cesty jej zatvarala viecka. Ledva ich drzala otvorene. Plac ju este viac vycerpal.
Presunula sa na zadne sedadlo a velmi rychlo zamkla auto, aby ho ochranila pred necakanymi navstevnikmi a zlodejmi. 
Lutovala, ze si z kufra nevzala deku, ale odmietala uz vyjst z auta a vybalovat veci. Bala sa, ze by ju okradli. Nasla len ochrannu plachtu na celne sklo. Vyuzila ju aj ako prikryvku, aj ako ukryt pred nezelanymi ocami. Napriek unavenemu telu a ubolenej mysli, nedokazala zaspat. Kazdy hlasnejsi zvuk ju vytrhol z driemot, do ktorych sa ponarala. Trapil ju smad a hlad, kedze nevecerala. Lutovala, ze sa nezastavila na nejakej benzinke a nekupila si nieco na jedenie. Udalosti poslednych hodin sa jej vracali ako zostrihane sceny katastrofickeho serialu. Prehadzovala sa na sedacke neschopna najst si polohu na spanie. Nepohodlie a samota ju rozplakali. Plac ju pripravil aj o posledne zvysky sil. Upadla do plytkeho spanku plneho nocnych mor.
STAROSTLIVOST
„Pan ucitel, pan ucitel. To musite vidiet,“ pribehol za Felixom ziak z prveho rocnika. 
Takto nadseneho ho nikdy nevidel, lepsie povedane, nepocul ho povedat viac nez par slov, pokial ho neskusal. Student s najlepsimi znamkami, ale zaroven najvacsi introvert. 
Felix, ktory mal prave dozor, sa ponahlal k oknu, aby sa pozrel, co ziaka tak zaujalo. Bolo to rychlejsie, nez mu vysvetlovat, preco sa nemoze pohnut z miesta. S nim sa presunula aj studentska gaucova kultura rozlozena na sedackach na chodbe, okrem zamilovaneho pariku. Ten nevnimal nic a nikoho okolo, len si hladel do oci, akoby tam citali knihu. Pokial zostanu len pri tom, bude vidiet na ich ruky a bude to obraz, ktory nie je mladezi nepristupny, tak sa bude tvarit, ze nic nevidel. 
Vyzrel von oknom, ale nic nezaujalo jeho pozornost. 
„Ked raz budem mat auto, dam si nan rovnaku nalepku.“
Felix nasledoval prst ziaka a vyklonil sa viac z okna. 
Na parkovisku stalo niekolko aut, ale jeho zaujimalo len to s obrovskym napisom na kufri e = mc2 s obrazkom kladiva. Mal pocit, ze sa mu sniva. Tak intenzivne na Zoe myslel, ze dokonca videl jej auto. Ale to nie je mozne. Co by tu robila? Preco by mu vopred nezavolala? Preco by sa neohlasila, ale radsej zostala vonku? Akokolvek sa mu to zdalo absurdne, aka je pravdepodobnost, ze dvaja ludia maju rovnaku znacku auta, farbu aj nalepku? Posledna myslienka ho dala do pohybu. Zastavil najblizsieho kolegu.
„Prosim ta, vezmi to na chvilu za mna. Musim ist von. Niekto pravdepodobne potrebuje pomoc.“ 
Ledva pockal, nez kolega prikyvne, pohrabal sa vo vrecku hladajuc vchodovu kartu, aby si otvoril dvere. Triasla sa mu ruka, ked ju prikladal k snimacu. Pipanie sa ozvalo az na treti pokus. 
Ponahlal sa na parkovisko nedbajuc, ze by mohol mat problemy, ze opustil budovu skoly, ked ma sluzbu. Musi sa, cim skor presvedcit, ci je to jej auto, ale hlavne, ci je v poriadku. 
Stacilo vidiet znacku a odpoved na prvu otazku mal hned. Pridal do kroku, az takmer bezal k autu. Nazrel na predne sedadlo, ked ju nenasiel, presiel k zadnemu oknu. Pohlad na spiacu Zoe ho neupokojil. Potichu jej zaklopal na okno, aby ju nevystrasil. Zlakol sa, ked sa ani nepohla. Skusil to hlasnejsie. Konecne sa pomrvila a otvorila oci. Co vsak bolo dolezitejsie, odomkla dvere. Po chvili zistil, ze si prilahla kluce. 
„Si v poriadku, milacik?“ kontroloval jej stav. 
„Felix,“ sepla.
Pomaly sa posadila, zmurkala, aby na neho zaostrila. Provizorna prikryvka sa z nej zosuchla a ona sa striasla. Felix sa pohol ku zadnej casti auta a otvoril kufor. Zaskocil ho pohlad na batozinu. Nebol vsak cas na otazky. Vzal odtial len deku a kufor znova zatvoril. 
Zoe sa pomaly sukala z auta. Felix ju opatrne vytiahol von a zabalil jej chvejuce sa telo do deky.
„Som pri tebe. Vsetko bude v poriadku,“ snazil sa ju upokojit. 
Jediny dotyk jej horuceho tela ho vyviedol z omylu.
„Vodu,“ sepla.
Pery mala suche ako saharska pust a v hlave mala koncert metalovej skupiny. Vsetko prehlusila radost, ze ju Felix drzi v naruci.
Pustil ju len na sekundu, nez vytiahol z auta kluce a zamkol jej auto. Potom ju opatrne podoprel a viedol ju k vchodu: „Pod so mnou.“ 
Neprotestovala. Poslusne kladla nohu pred nohu. Opierala sa o neho, lebo sa bala, ze ju dolne koncatiny neudrzia. 
„Kto je to?“ 
„Odkial prisla?“ ozyvalo sa odvsadial. 
Studenti boli zvedavi na navstevu. Felix sa ju snazil chranit pred ich zvedavymi pohladmi, ako mohol. Viedol ju do svojho kabinetu, kde ju posadil na stolicku. Napravil jej oblecenie prezerajuc si jej chvejuce sa telo.
Trvalo mu len okamih, nez vlozil do jej ruk salku s vodou.
Hltavo, rychlo vyprazdnila nadobu. Trel jej plecia, aby ju zohrial. Mal na nu kopu otazok, ale tie pockaju. Najdolezitejsia bola len jedna.
„Ako sa citis?“ 
„Je mi zima a boli ma cele telo,“ drkotala zubami. 
Ozvalo sa tiche klopanie. Ani nestihol povedat dalej, ked sa dvere otvorili. Zastupca zostal stat oprety o zarubnu.
„Prepacte, ze som opustil chodbu, ale nieco sa stalo. Toto je moja priatelka, prisla ma navstivit a neciti sa dobre,“ ospravedlnoval sa Felix.
„Vypisem vam priepustku. Postarajte sa o nu,“ vyjadril pochopenie.
„To nemozem. Mam dnes vela hodin,“ namietol Felix.
„Ospravedlnim vas a vypisem zastupovanie. Len chodte.“
Felix bojoval so zodpovednostou, ale len na kratky okamih. Zoe je jeho vsetko. Ak sa jej nieco stane, uz nic nebude mat pre neho zmysel. 
„Dakujem vam,“ podal mu Felix ruku.
„Vezmite ju k zdravotnikovi,“ prikazal zastupca. 
Felix podakoval este raz. V panike ho sameho nenapadlo, ze najblizsieho zdravotnika ma priamo v budove. Boli jedna z tych stastnejsich skol, ze sa delili o detskych lekarov, ktori sa s pohotovostou u nich po dni striedali.
Zoe sice nebola dieta, ale snad sa lekar neodmietne na nu pozriet. 
O chvilu vychadzali z ordinacie s lepsimi spravami, nez do nej vchadzali. Nastastie ju trapilo len nachladnutie a mala dehydratacia. Ine lekarske vysetrenie ani osetrenie sa nevyzadovalo. Napriek tomu ju Felix odviedol k sebe na internat. Straznik neziadal od nej preukaz totoznosti, radsej im otvaral dvere, aby ju nemusel Felix pustit z narucia.
Podakoval mu a slubil si, ze mu prinesie rumove pralinky, ktore mal tak rad. Straznik sa kyvnutim hlavy rozlucil.
Bezpecne sa dostali do izby, kde ju Felix najprv odviedol do kupelne a osprchoval. Potom ju obliekol do cisteho tricka a ulozil do postele. Po dalsom pohari vody spustila: 
„Velmi ma mrzi, ze som ta takto prepadla, ale nevedela som, kam mam ist,“ rozplakala sa.
Felix ju objal: „Som rad, ze si prisla. Co sa stalo, laska?“
Zoe mu trhane zopakovala rozhovor s matkou predstavenou aj udalosti predchadzajuceho vecera a noci. 
„Som bez prace a bez domova. Prisla som o vsetko.“ 
„Je mi to luto,“ sepol Felix. 
Hladkal jej chrbat a ramena, az kym jej plac neustal.
„Neviem, co mam robit,“ sepla zufalo. 
Momentalne nemal odpovede na vsetky jej problemy, lebo vsetko naraz sa riesit nedalo.
„V prvom rade potrebujes dostat do seba nejake jedlo.“
„Nie som hladna,“ odula peru.
„Si slaba. Nieco musis zjest. Urobim ti polievku do hrnceka. Hned to bude,“ prehovaral ju.
Nez to dopovedal, uz mal kanvicu zapnutu. Nez stihla vyslovit viac protestov, podaval jej hrncek so slabou napodobeninou prveho obedoveho chodu. 
Vzala si ju od neho a podakovala. Kym pomaly usrkavala z horuceho jedla, vzal jej druhu ruku do svojich.
„Pokus sa trochu si oddychnut a na nic nemysliet.“
Opatrne dopila, polozila hrncek na stol a objala ho. 
„Keby som teba nemala, tak...“ nechala visiet vo vzduchu nevypovedane. Nechcela sa priznat, ze myslela na to najhorsie.
„Nech sa deje cokolvek, spolu to zvladneme.“
„Nemozes...,“ ani vlastne nevedela, co mu ma povedat, byt zodpovedny za jej problemy, komplikovat si zivot kvoli nej, trapit sa, pochopit, ake je to prist o vsetko ako ona. 
Vsetky tieto myslienky jej virili hlavou a mnoho dalsich, ked sa snazila upokojit paniku, ktora sa jej zmocnovala. 
„Sss. Starosti si budeme robit neskor. Skus si lahnut a pospat si trochu.“ 
„Nedokazem zaspat,“ protestovala. 
Dovolila mu, aby ju znova ulozil do postele a prikryl ju paplonom. Hladkal jej nohu, aby ju upokojil.
„Lezi sa ti pohodlne?“ uistoval sa.
„Ano,“ ubezpecila ho.
„To som rad,“ venoval jej nezny usmev a vstal. 
„Nie,“ vykrikla a v panike ho chytila za ruku.
Felix si znova sadol a prezeral ju: „Co je? Boli ta nieco?“
„Nechod, prosim,“ tahala ho spat k sebe.
„Len som ti siel vziat veci. Ani by si sa nenazdala a bol by som spat.“ 
Zoe sa posadila a prudko ho objala: „Neopustaj ma, prosim.“
Felix ju stisol v naruci a snazil sa ju upokojit.
„Pri mne nemusis mat strach. Postaram sa o teba.“ 
Striaslo ju a Felix ju objal pevnejsie.
„Budem musiet ist po tvoju batozinu. V aute nemoze zostat. A potrebujes svoje veci.“ 
„Nechod, kym nezaspim,“ vyjednavala.
„Dobre, len pokojne. Pod si lahnut.“
Vystrel sa na posteli a pritiahol si ju do narucia, rozhodnuty ukolisat ju k spanku. 
Posluchla ho a lahla si k nemu. Napravil si ju v naruci, tak aby sa im obom pohodlne lezalo aj aby ju mohol hladit. 
Jeho ruky sa rozpamatavali na krivky jej tela v neznych opakovanych gestach. Natiahol sa po paplon a poriadne ju pozakryval. Striasla sa a mrvila sa na nom, nez sa jej telo zohrialo. Trvalo vela okamihov, nez sa zacala uvolnovat a upadla do nepokojneho spanku. 
Felix trpezlivo cakal, nez zaspi, az potom sa vymanil spod jej nezneho objatia. Potichu opustil izbu. Po jej batozinu takmer bezal. Velmi rychlo cestou vysvetlil straznikovi v skratke, ze Zoe je jeho priatelka a niekolko dni u neho zostane, co samozrejme vybavi s veducou internatu, ked pride. Straznik jej poprial skore uzdravenie a vymenil si smenu s kolegom. Pred odchodom mu ponukol pomoc s batozinou, ale Felix to odmietol a rozlucil sa. Velmi rychlo sa vratil na svoje miesto k Zoe, kam patril. 
STRETNUTIE
Do druheho dna sa Zoe citila lepsie, ale len fyzicky. Opakovala rozhovor s matkou predstavenou znova a znova a vzdy sa rozplakala. Felix ju trpezlivo pocuval. Nepomahalo nic, co skusil, aby sa citila lepsie. Len spala a plakala. Pila len polievku a caj, ine jedlo odmietla. Ked spala, snazil sa vyuzit cas na pripravu hodin na dalsi den, ale stale ju mal na dohlad, keby sa zobudila. Premyslal, ci ju nevziat k nejakemu odbornikovi. 
Rano bojoval so sebou, ci ist do prace alebo zostat s nou. Vedel, ze by nebol problem vziat si par dni volna.
„Dobre rano,“ ozval sa tichy sepot. 
Zabudol na to, ze drzal telefon a chystal sa zavolat zastupcovi. Ponahlal sa k Zoe.
„Ako sa citis?“ 
„Lepsie,“ ponatahovala sa s naznakom usmevu. 
„Akurat som chcel zavolat do prace, ze nepridem,“ vyhrkol prvu vetu, co mu napadla. 
Podisla k nemu a objala ho: „Si sladky, ale to nemusis. Budem pocitat a ucit sa. Caka nas dalsia skuska.“ 
Felix si ju poriadne prezrel, ci dobre odhadla svoju naladu.
„Si si ista, ze si v poriadku?“
„Este nie som, ale budem. Musim sa pozbierat a venovat sa studiu. Prilis vela som obetovala, aby som to teraz vzdala.“
Felix jej venoval bozk a privinul si ju k sebe: „Spolu vsetko zvladneme, slubujem.“
„Viem. Dakujem,“ opatovala mu bozk.
„Si si ista, ze ta tu mozem nechat samu? Nebude ti smutno? Nechcem prist domov a najst ta tu v slzach.“
„Slubujem, ze uz kvoli matke predstavenej plakat nebudem. Ale co sa tyka matematiky, tak to slubit nemozem,“ snazila sa zobudit zmysel pre humor. 
Felix jej venoval nezny usmev: „Ani skole nedovolim, aby ta trapila.“
„Velmi ma mrzi, ze si kvoli mne prisiel o den na ucenie.“
„To nech ta netrapi. Spolu to dobehneme.“
Poriadne ju vystiskal do zasoby, aby mal na cestu a aj na cely den, ked mu zacne chybat. Potom sa rychlo pripravil a s bozkom na rozlucku sa ponahlal do prace. Nechal Zoe kluce, aby mohla zamknut, ak by chcela niekam ist. 
Den ubiehal Felixovi pomaly, ale predsa len prisiel cas ist domov. Mal trochu vycitky svedomia, ze mal radost z toho, ze ho po praci niekto doma caka, kvoli situacii, za ktorej sa to stalo. Mal chut zajst za matkou predstavenou a pokusit sa ziskat jej pracu spat. Ako mohla take nieco Zoe urobit?! Nikdy nepoznal laskavejsieho a nevinnejsieho cloveka ako Zoe. Okrem toho, ze ho lubila vsetkymi sposobmi, sa nicim neprevinila. Musi sa nejako dostat k matke predstavenej. Zdvihol telefon a zavolal kolegyni, ktora organizovala vylet a trochu ho presmeroval. Povodne chcel vyuzit nepritomnost studentov a vziat si volno, aby si ukradol par chvilok so Zoe, ale ked bola teraz s nim, tak sa pokusi dat do poriadku jej zivot. Trapilo ho len, ci ma Zoe o tom povedat alebo nie. Tusil, ze by nesuhlasila. Napokon sa rozhodol, ze pokial sa ho na vylet sama neopyta, tak jej podrobnosti nebude hovorit. Oznami jej to, az po navrate. Neuspech, ze by ho stara mniska neprijala, si nepripustal. Urobi vsetko preto, aby si ho aspon vypocula. Prave preto jej nebude volat, ale priamo ju navstivi. Len si musi pripravit, co jej povie, lebo ak ho bude chciet prerusit, strati nit aj odvahu. Po praci sa ponahlal nakupit potraviny, aby Zoe cim skor mohol robit spolocnost. 
Jeho plan zahrnal zamestnavat jej mysel matematikou natolko, aby nemala cas mysliet na udalosti predchadzajuceho dna, zaroven aj seba, aby ani nahodou neprezradil, co ma v umysle.
Nastastie sa ich zamery stretli na pol ceste a len co prisiel venovali sa inej cinnosti nez matematike a pri tej sa premyslat nedalo. Jeho telo sa ihned nastavilo na zmenu planu. Chybala mu jej vasen. Milovali sa pomaly. Nikam sa neponahlali. 
Az pri velmi neskorom obede sa vratili k statistike, predmetu, ktory im pribudol uprostred semestra, bez prednasky len s videami, pracou a skuskou. Zoe bojovala s Excelom, a tak s mnozstvom navodov nemala cas venovat sa inemu, nez programu. Felix zatial dobiehal, co Zoe doobeda stihla vypocitat.
Svoj dotaznik a vyhodnotenie stihol urobit uz v nedelu vdacny za kurzy, na ktore ich skola posielala. Vdaka nim sa naucil mnoho uzitocnych veci, aj ked sa mu spociatku nezdali.
Skoncil skor nez Zoe, a tak pripravil veceru. Po veceri napriek jej protestom jej upravil chyby, ktore urobila. Sice si vecer lahli k notebooku, ze si pozru film, ale po par minutach Zoe v jeho naruci zaspala. Felix si vydychol. Uz len par hodin a nebude musiet skryvat tajomstvo. Ukazalo sa to, ako extremne tazky udel. Nechcel pred Zoe nic tajit. A nielen preto, ze by sa to mohla dozvediet od niekoho ineho a mohla by si to zle vysvetlit. Vycitky mu nedovolili zaspat. Predstavil si, ako vystrajal, ked sam nieco zle pochopil, ked pred nim Zoe nieco tajila. Keby sa znova pohadali, nezniesol by to. Velmi dlho spanku odolaval, a ked si zdriemol mal nocnu moru, ze sa ich cesty coskoro rozidu. 
Zoe len velmi v kratkosti opisal, kam sa chysta na vylet so studentmi. To, ze zmenil trasu na cestu popri klastore vynechal. Pevne dufal, ze sa mu podari staru mnisku presvedcit, aby Zoe odpustila a zrusila jej vypoved. 
Felix zbieral informacne suhlasy od ziakov a znacil si do zoznamu k menam prichod. Neprisli dvaja ziaci, ale ti sa na poslednu chvilu ospravedlnili, ze nemozu ist. Zaciatok vyletu prebehol bez problemov, co samo o sebe bolo alarmujuce, predzvestou toho, ze sa nieco pokazi neskor. Ale snad sa to nebude tykat jeho misie. 
Posadil sa vedla kolegyne, ktora sa hmyrila vedla neho, stale kontrolujuc situaciu za sebou. Felix bol myslienkami na predposlednej zastavke. Vobec netusil, ako sa dostane do kancelarie k riaditelke. Mohol sa len spolahnut na to, ze bude v skole, do zenskeho klastora by ho nepustili. Odolal pokuseniu rozprestriet papier, na ktorom mal napisanu rec. Spisal ju rano a snazil sa ju naucit naspamat. Citil sa trapne, ze si nieco take kratke a jednoduche musi pisat, ale kvoli Zoe si nemohol dovolit ziadnu chybu.
Cesta im ubiehala pomaly, pristihol sa, ze tiez kontroluje triedy za chrbtom. Uvedomoval si, aka zodpovednost mu lezi na pleciach. Vybrali sice studentov, ktori nemali problem so skolskym poriadkom, ale to nebola zaruka, ze spolu nieco nevyvedu. Stacil jeden blaznivy napad, ktorym budu chciet dokazat, ze su ako mladez „in.“

Cesta tam prebehla bez problemov. Dokonca aj navsteva kulturnych pamiatok a tovarne prebehla bez naznaku niecoho, co by sa podobalo na mladeznicku nerozvaznost. S kolegynou sa dohodli predlzit rozchod studentov na hodinu, namiesto urcenej polhodiny. To sa Felixovi hodilo, aby si vybavil, co potreboval. 
Kolegyna ho pozvala na kavu, isiel s nou, ale ponahlal sa, aby sa mohol vzdialit. 
„Cely den si cudny, Felix,“ kontrolovala ho Agnes.
„Prepac. Myslienkami som inde,“ ospravedlnil sa.
„Ak si chcel zostat s priatelkou, nemusel si ist so mnou. Som si ista, ze kolegyna Vasarova by ta rada nahradila.“
„Agnes, slubil som ti, ze pojdem a svoje sluby vzdy plnim. Je pravda, ze som myslienkami pri nej, ale musim ju nechat aj dychat,“ siahol po prvej vyhovorke.
Momentalne som jej uzitocnejsi tu, dodal si pre seba.
„Je to taky nezvyk, ze mas niekoho,“ povedala opatrne. 
„Tak teraz neviem, ci by som sa nemal urazit.“ 
„Nie. Rozhodne som sa ta nechcela dotknut, len proste vyzeras na to, ze mas radsej svoje laboratorium, nez zeny.“ 
Felix sa rozosmial: „Vies, ze donedavna to mozno bola aj pravda?!“
Agnes sa zmenila na burkove mracno a takmer vybuchla.
„Samozrejme, to neplati pre kolegyne. Tie som si vzdy vazil a respektoval.“ 
„Ved preto,“ stuchla ho do pleca.
„Uz som sa zlakol, ze som ta urazil.“
„Skoro ano. Ale nie, zartujem. Mozem ti nejako pomoct?“
„Dakujem, ale nie. Musim to vybavit sam.“ 
„Tak si zaobstaram este jeden par oci na strazenie studentov.“ 
„Budem sa ponahlat, slubujem.“
„Nemusis. Zvladneme to tu chvilu, kym budes prec.“
„Si poklad,“ podakoval jej svojskym sposobom.
Zaplatil a ponahlal sa za svojim poslanim. Hoci si nasiel miesto na mape a bol si isty, ze vie, kde to je, napriek tomu si zapol GPS, aby nezabludil. 
Ked sa ocitol pred skolou susediacou s obrovskou budovou pripominajucou nadrozmerny kostol, zavahal, ci ma vojst. Jedina myslienka na Zoe mu dodala odvahu prejst branou az k budove. Zazvonil na zvoncek na kulturnej pamiatke. 
Trvalo len par minut, nez sa zjavila mlada zena oblecena do mnisskeho habitu. Ak mala posobit odstrasujuco, podarilo sa. Felix mal chut sa v momente spovedat zo vsetkych svojich hriechov a to ani nebol krsteny. Jeho matka bola vedkyna, takze existenciu akejkolvek bozskej bytosti odmietala. To by mohol byt problem, ked ju budem zoznamovat so Zoe, ale to je problem na dalsi den, najprv mniska, potom matka predstavena a az potom jeho vlastna matka. 
„Prajete si?“ opytala sa sestra.
„Som tu v naliehavej zalezitosti. Potreboval by som sa rozpravat s Matkou predstavenou,“ zacal naliehavo.
„Tyka sa to nejakeho ziaka alebo ziacky?“ 
„Nie. Ide o nieco ine.“ 
„Ak mi nepoviete dovod navstevy, tak sa obavam, ze vam nemozem pomoct.“ 
Takmer mu zabuchla dvere pred nosom.
„Tyka sa to zamestnanca,“ snazil sa ju zastavit.
„Som si ista, ze nemate dovod sa stazovat na kohokolvek. Vsetci nasi ucitelia su uplne bezuhonni a spravaju sa ukazkovo, tak voci detom, ako aj v osobnom zivote.“ 
Felix zatal zuby, aby jej nepovedal, co robia s tymi, co nesplnaju ich sialene kriteria. Nemohol si dovolit nahnevat cloveka, ktoreho potreboval, aby ho dostal, kam musel ist.
„Nejde o staznost. Je to vsak sukromne, preto by som chcel konzultovat dovod mojej navstevy len s vedenim.“
Premerala si ho odsudzujucim pohladom, ale napokon ho vpustila do skoly.
„Drzte sa vedla mna, neobzerajte sa a neopovazte sa odo mna vzdialit,“ rozkazala mu.
„Ano, ctihodna sestra,“ precedil cez zuby. 
Opakoval si, ze nesmie stratit trpezlivost a radsej myslel na listok s recou, ktory ho palil vo vrecku.
Mniska ho uviedla k ctihodnej matke, ale odmietala odist.
„Ospravedlnte ma, ale toto je sukromny rozhovor. Ocenil by som, keby som s nou mohol hovorit osamote,“ oznamil jej a cakal, kym opusti miestnost.
Mniska sa vsak ani nepohla, az kym jej sestra Rachel nedovolila, aby sa vzdialila. Felix premyslal, ze aj tak bude pravdepodobne pocuvat za dverami. Ale velmi rychlo sa sustredil na to, preco sem prisiel. 
„Ctihodna matka. Volam sa Felix Adamco a milujem Zoe Zemiansku. Ona je dovod preco som meral taku dlhu cestu. Ako ste mohli Zoe tak ublizit? Co ste to za hroznu zenu?“
„Neopovazte sa ma urazat, vy smilnik. Vsetko je to vasa vina,“ prudko vstala, aby mu ukazala, kto tu vladne.
„Custe,“ okrikol ju. „Ja som Zoe nevyhnal, ale vy.“
„Tento ton si vyprosim. Respektujte...“
„Mne je uplne jedno, aku poziciu tu zastavate. Respekt si musite zasluzit. Ako sa spravate vy ku mne, tak ja k vam. Ja nie som Zoe,“ stisil slova na normalnu hlasitost, aby nikoho neprivolal, nez povie, co chce.
„Znicili ste jej buducnost. Ako sa opovazujete prist mi na oci?!“ vycitala mu mniska.
„Cim som sa previnil, to si zodpoviem. Urobite to iste? Ani vsetci muzi dokopy, ktorych nenavidite, nedokazali tak ublizit Zoe, ako vy. Kde bola vtedy vasa viera?!“
„Neruhajte sa,“ napomenula ho sestra Rachel.
„Zle sa to pocuva, ze? Kam sa podelo sudit moze iba Boh? Kam ste dali krestansku lasku, odpustenie a pomoc zabludenej ovecke? Sluzite pomste.“ 
„Vypadnite!“ zvrieskla mniska stracajuc trpezlivost.
Jej krik privolal sestru, ktora ho okamzite nesetrne strkala ku dveram volajuc na ochranku.
„Idem, ale nie bez toho, aby som vam povedal, ze sa vo mne mylite. Milujem Zoe a vezmem si ju. Ale neviem, co urobite vy, aby ste odcinili, ze ste ju odvrhli rovnako ako jej matka.“ 
Posledne slova nechal zniet, nez vysiel z dveri. Ponahlal sa prec z tohto pochmurneho miesta, cudujuc sa, ako tam mohla Zoe tak dlho vydrzat. Chvel sa na celom tele od rozculenia, ze veci nesli tak, ako planoval. Dufal, ze dokaze roztopit chladne srdce mnisky, ale nepodarilo sa mu to. A obaval sa, ze na vine je tak trochu aj on. Zabudol polovicu toho, co si napisal, stratil trpezlivost a vlastne to najdolezitejsie si nechal na koniec. 
A teraz nevedel, ako sa prizna Zoe so svojim tajomstvom. Ponahlal sa k autobusu, aby pomohol kolegyni prepocitat studentov a skontroloval ich stav. Vacsina ziakov bola v poriadku, okrem dievcata a chlapca, ktori smrdeli od cigariet ako tovarensky komin a evidentne boli v podnapitom stave. 
Felix uprel oci k nebu a prial si byt veriaci, modlit sa, aby nemali problemy, ze ich neustrazili. Nastastie zvracali len pred odchodom a zaspali len co si sadli. Zobudili sa az ked autobus zaparkoval pred budovou skoly. Vyzdvihli si ich zahanbeni rodicia, ktorym Felix volal. Siesti ludia zamierili rovno do riaditelovej kancelarie, ale Felixa s Agnes riaditel poslal po kratkom rozhovore domov.
Doma ho cakala vecera a natesena priatelka, co sa malo o chvilu zmenit. Najprv Zoe pobozkal a venoval jej velmi dlhe objatie, aby mu pomohlo preckat nasledujucu burku.
„Som stastna, ze si doma. Chybal si mi,“ vzdychla Zoe. 
V duchu ju ziadal, aby sa drzala tejto myslienky aj pocas rozhovoru. Celu cestu si pripravoval rec, ale zrazu nevedel, ako zacat. 
„Aky si mal den?“ vyzvedala, ked uz pridlho mlcal.
„Na vylete sme si urobili malu obchadzku a zastavil som sa v skole u Matky predstavenej.“ 
„Co si urobil?“ prinutila sa hovorit pokojne, pretoze jej to krestanska vychova prikazovala, ale najradsej by sa na neho rozkricala. 
„Isiel si bez mojho vedomia prosit, aby ma vzali spat?“ 
„Nesiel som...“
„To nebola otazka, Felix. Ani netusis, co si sposobil. Preco si najprv neprisiel za mnou?“
„Pretoze by si sa ma od toho snazila odhovorit,“ snazil sa dotknut jej ramien, aby ju upokojil.
„Nechaj ma,“ uhla pred jeho dotykom. 
Sklamane mu ovisli ruky a sklopil pohlad. Nevedel, co viac jej ma povedat. Zoe vstala, aby zvacsila vzdialenost medzi nimi a zacala sa prechadzat. Ked sa nebezpecne priblizila k dveram, Felix sa zlakol a stiahol ju silou zotrvacnosti k sebe. 
„Neodchadzaj, prosim.“
„Kam by som asi tak isla? Uz nemam domov.“
„Moj domov bude vzdy aj tvoj.“ 
Sledovala ich spojene ruky, ktore takmer roztopili jej hnev, ale odmietala sa vzdat tak lahko. 
„Zoe. Necakala si snad, ze ked ti niekto ublizi, ze to necham len tak?“ snazil sa ju presvedcit, ze to myslel dobre.
„Nie,“ pripustila neochotne.
„Keby bola situacia opacna, co by si urobila ty?“ 
„Najprv by som sa s tebou poradila.“
„Keby si o tom vedela, trapila by si sa cely den a nemyslela by si na nic ine.“ 
Hral sa s jej vlasmi a ona mimovolne podisla blizsie k nemu. Felix to bral ako male vitazstvo a pokracoval skor, nez sa mu vzdiali: „Snazil som sa jej pripomenut, aky si dobry clovek a ze jej viera jej kaze odpustat.“ 
„Nechcem si predstavovat, ako reagovala.“ 
„Zle, ale verim, ze casom zmeni nazor.“
„Neverim. Je tvrdohlava, zasadova a striktne dodrziava pravidla.“ 
„Uvidime, ci vyhra ludskost alebo pycha.“
Dovolil si Zoe pritiahnut blizsie k sebe. Neodtiahla sa. Pohladil jej tvar: „Len sa, prosim, netrap.“ 
„Nebudem mat cas. Caka nas skuska, desiatky statnicovych tez a zaverecna praca,“ zmenila temu a snazila sa mu vysmyknut.
Felix ju odmietal pustit. Zavinul ju do narucia: „Zoe...“
„Stihla som vela. Ak to chces dobehnut, mali by sme sa do toho pustit. Aby som nezabudla, zastavil sa tu udrzbar.“
„Ktory udrzbar sem prisiel?“
„Florian. Je mily, ale nemusis ziarlit, je dvakrat tak stary ako ja.“
 „Ja viem presne, kolko ma rokov. Je to moj otec.“
 Zoe na neho hladela neschopna slova. 
Felix sa snazil vyrovnat s tym, ze s nim hovorila skor ako on. Ako mohol na neho zabudnut? Hned si aj odpovedal, lebo sa tomu stretnutiu vyhybal.
„To bol tvoj otec? Och, to je trapne. Pravdepodobne sem prisiel za tebou a ja som ho nechala opravit vodovodny kohutik.“
„Tym sa netrap. Som si isty, ze mu to nevadilo. Mrzi ma, ze som tu nebol.“
„Byva v bunke pri kotolni. Ak by si ho chcel navstivit...“ 
„Viem, ze musime pocitat, ale toto neznesie odklad. Idem za nim hned. Nevadi ti to?“ 
„Nie. Ak nie si hladny.“ 
„Slubujem, ze nebudem dlho.“
Felix venoval Zoe bozk, potom vysiel z izby. 
Velmi rychlo zbehol po schodoch a zaklopal na dvere, nez si to rozmysli.
Otec mu otvoril okamzite, akoby po cely cas stal za dverami a cakal na neho. Pozdravil, ale oslovenie vynechal. Ako mu mal hovorit? Florian alebo pane? Na oslovenie otec sa este necitil, odvykol si od neho. 
„Som rad, ze ta vidim,“ prelomil otec mlcanie.
Felix by rad povedal to iste, ale klamat nedokazal. Prezeral si svojho sediveho otca s vraskami, zhrbenym chrbtom a mozolnatymi rukami drziacimi sa dveri ako zachranneho kolesa. Cas sa na nom podpisal viac, nez cakal. 
„Prisiel si len na chvilku alebo ta mozem pozvat dalej?“ opytal sa Florian zdvorilo.
„Dlho ta nezdrzim. Caka ma priatelka.“ 
„Nezdrzujes ma. Zoe je velmi mile dievca.“ 
„To teda je.“
„Som rad, ze si si nasiel niekoho, kto ta lubi.“ 
„A ty mas niekoho?“ vyzvedal Felix.
Ani netusil, preco sa to otca spytal, ale zrazu mu to pripadalo ako najdolezitejsia otazka. 
„Zijem sam.“ 
„Ani po rozvode si si nikoho nenasiel?“ 
„Nikoho doleziteho. A nez sa ma opytas, nemas surodencov. Nie preto som chcel s tebou hovorit.“ 
Sam nevedel, co by urobil, keby mu otec oznamil, ze ma brata alebo sestru, o ktorych detstvo prisiel. 
„Si chory?“ 
„Trochu ma trapi vysoky krvny tlak, ale inak nie.“ 
„Tak preco si ma po rokoch vyhladal?“ 
„Prisiel som sa ospravedlnit. Mrzi ma, aky clovek som bol v minulosti. Lutujem, ze alkohol bol pre mna dolezitejsi ako ty a tvoja matka.“ 
„Ak ti ide len o odpustenie, tak ho mas,“ snazil sa Felix uzavriet minulost a pohol sa na odchod.
Dlhe roky cakal na tento okamih, kedy pride, ospravedlni sa a vysvetli mu, preco od nich odisiel. Nie zeby to pomohlo samotnemu faktu, ale nezodpovedane otazky ho pichali viac nez zrada. 
„Neslo mi len o to, ze si posledny clovek, ktoremu som sa neospravedlnil.“ 
„Ako to myslis posledny? Vie o tebe mama?“ 
„Ano, vie. Stretol som sa s nou predtym, nez s tebou.“
 „A ona ti odpustila?“ 
„Viac menej ano.“ 
„Preco mi to nepovedala?“ 
„Pretoze som ju o to poziadal. Nechcel som, aby sa za mna prihovarala.“ 
„To by nikdy neurobila. Preco si teda prisiel? Co odo mna chces okrem odpustenia?“ 
„Nic od teba nechcem, synak.“ 
Felix nadvihol obocie. 
„Prepac. Nechcel som. To mi len vyklzlo,“ opravil sa. 
„Opakujem. Preco si ma zastavil?“ 
„Nieco by som ti rad dal. A dufam, ze to prijmes.“
Florian zmizol vnutri a o chvilu sa objavil s obalkou.
Felix si ju automaticky od neho vzal, ale ked videl, co je v nej, hned mu ju vratil. „To nemozem prijat.“ 
„Musis. Ja viem, ze si hrdy, ze to nepotrebujes. A nedavam ti to preto, aby som vykupil svoje svedomie. To si vybavim s Bohom. Snazim sa splnit si povinnost otca. S prvou skolou som ti nepomohol, ale dovol mi zaplatit ti aspon toto studium.“ 
„Nejde o to, ze by som nechcel prijat tvoje peniaze, ale nepotrebujem ich. Viem sa o seba postarat.“ 
„Tomu verim, vzdy si bol zodpovedny a samostatny.“ 
„Zober si to,“ podal mu spat obalku. 
Florian sa zrazu poddal. „Dobre. Vezmem si to spat, ale len preto, ze naliehas.“ 
„Trvam na tom.“
„Mozem ta aspon pozvat na obed?“ 
„Rozmyslim si to a poviem ti po poslednej skuske,“ odpovedal Felix.
Nebol si isty, ci chce s nim sediet za jednym stolom a rozpravat sa, akoby tie roky ani neexistovali, ale potreboval odpovede. 
„Samozrejme. Studium je najdolezitejsie.“ 
„Dakujem za pochopenie. Idem. Zoe ma caka s vecerou.“ 
„Dobre. Ved sa uvidime,“ mavol rukou otec.
 „Mozno,“ trval na svojom Felix. 
„Som hrdy na to, co si dokazal,“ zavolal Florian za nim. 
Felix sa tvaril, ze ho nepocul. Keby sa obzrel, neudrzal by sa a povedal by otcovi, co by ich oboch bolelo. Nebol si isty, ci sa chce k tomu vracat. Kedysi by mu rad vmietol do tvare vsetku nespravodlivost a hnev, ktory citil, ale po prekroceni tridsiatky uz nemal potrebu vrtat sa v starych ranach. Clovek, ktory sa vratil do jeho zivota, nebol ten isty, ktory z neho odchadzal. Vsade na neho pocuval samu chvalu. Videl ho ako chodi pomedzi studentami so sklonenou hlavou a premaha slzy. Nikomu nepovedal, ze su rodina, aby ho nezahanbil. Ani raz ho sam od seba neoslovil a nespraval sa k nemu inak nez k ostatnym zamestnancom. 
Len co sa Felix vratil k Zoe tuho ju stisol v naruci a vybozkaval jej celu tvar.
„Milujem ta. Nikdy ta neopustim, ani sa len od teba nevzdialim na viac ako par krokov.“
„Ty si blazon. A ako budes pracovat?“
„Nieco vymyslim,“ doberal si ju. 
„Ako prebehlo stretnutie?“ opytala sa opatrne.
„Zaujimavo,“ prehodil myslienkami vzdialeny pri otcovi.
„Hneval som sa na neho, chcel som mu vsetko vykricat. Ale ked konecne stal predo mnou, citil som len radost, ze sa vratil, ze dostanem odpovede. Chcem vediet, kde bol, co robil, preco sa nevratil skor?“
„Rozumiem ti,“ Zoe ho chytila za ruku.
Pri zohriatej veceri Felix Zoe zopakoval cely rozhovor. 
„Dnes som mal tazky den,“ skonstatoval nakoniec. 
„Aj kvoli mne,“ snazila prevziat cast viny na seba.
„Nie. Vdaka tebe su moje dni krajsie. Jeden tvoj usmev vyzenie vsetky chmary,“ uistil ju Felix.
Zoe sa na neho pokusila usmiat, ale nepodarilo sa jej to.
„Podme pocitat, nez zaspim. Velmi sa mi drieme,“ postazoval sa Felix. 
„Co keby sme to nechali na zajtra?“ navrhla.
„Ale budeme v casovom sklze,“ upozornil ju.
„Ani jeden z nas sa teraz nedokaze sustredit na matematiku. Ja myslim na ctihodnu matku a ty na otca.“ 
„Si velmi inteligentna.“
„Dakujem. Ty si este mudrejsi.“
„Tak co budeme robit?“ 
„Co keby sme si pozreli nejaky film. Som si ista, ze do par minut budeme obaja spat.
„Preco nie,“ odsuhlasil jej plany Felix. 
Pripravit hniezdocko lasky im trvalo dlhsie, nez sa ulozit, najst si pohodlnu polohu a zaspat v nej. 
SKLAMANIE
Od nasledujuceho dna nepripustali ziadne rozptylovanie. Venovali sa len priprave na skusku, ktoru sa im podarilo urobit na vybornu znamku. 
Vikend stravili hladanim noveho zamestnania pre Zoe, co zatial neprinieslo ziadne vysledky. Aj Felix sa zatial vyhybal otcovi. Este nebol pripraveny vstrebat vsetky informacie. 
Do tretice im v pondelok pokazilo naladu odmietnutie z vydavatelstva. Lutujeme Vas pribeh sa nam nehodi do edicneho planu. 
„Uz ho nikam nebudem posielat. Hovoril som ti, ze to nie je az take dobre,“ stazoval sa Felix.
„Nemozem tomu uverit, ze to hovoris prave ty, po tom ako si ma cely vikend povzbudzoval, ze klastorna skola nie je jedina, kde mozem ucit. To ty si mi nedovolil vzdat sa.“
„To nie je to iste,“ pokusil sa namietat. 
„Nemozeme prestat hned pri prvom odmietnuti. Mame minimalne desat dalsich moznosti.“
„Nemyslim si, ze to dopadne inak,“ zufal si Felix.
„Tak na to nemysli. Este si k tomu sadneme, upravime to a potom posleme inam.“
„Ale kam? Zda sa ti, ze pravdepodobnost je na nasej strane, ale neberies do uvahy casovu premennu cakania na odpoved a tri druhy moznych odpovedi.“ 
„Zabudni na chvilu na matematiku. Toto nevyzaduje logiku, ale trochu viery.“
„Ja si prave myslim, ze sme urobili chybu, ze sme pri vybere nepouzili vedomosti. Keby sme vzali premenne jednotlivych vydavatelstiev, podla coho sa rozhoduju, tak by sme mozno vedeli urcit, u ktoreho je najvacsia pravdepodobnost, ze povedia ano.“
„Vies, ze je to genialna myslienka?!“ zamyslela sa Zoe.
„Viem, lebo je z mojej hlavy,“ doberal si ju.
„Co keby sme si urobili maly prieskum o nasich desiatich premennych?“ 
„Myslim si, ze to mozeme zuzit na tri premenne, ktore nam odporucili,“ dedukoval Felix. 
„Vyborne, tak zacneme nimi. Mozno budu mat najlepsie cisla,“ brala si do ruk zosit na kontrolne vypocty. 
Na chvilu odlozili pisanie zaverecnej prace a venovali sa novej ulohe. Felix jej vysvetlil system bodovania a princip vyberu najvhodnejsieho kandidata. Keby si rozdelili vypocty na polovicu, skoncili by v pomere sest ku styrom, lebo on pocital rychlejsie. Zoe prenechala pocitanie na Felixa a ona zatial upravovala pribeh. Prekvapilo ju, kolko veci si pri prvej kontrole nevsimla. 
On skoncil vypocty pred vecerom a vdaka nim vybral vhodne vydavatelstvo. Z dvoch tretin sa im zhodovali udaje s odporucaniami. Felix prepisal z pribehu celu teoriu, vypocty aj dokazy a vlozil ho do zaheslovaneho suboru, aby uz na to potom nemyslel. 
 Zoe este vecer upravovala. Odmietala si ist lahnut, nez nedokonci aspon stvrtinu z pribehu, co sa jej podarilo az o polnoci. Dovtedy Felix uz spal. 
NOVY NAPAD
Zoe trvalo tyzden, nez upravila cely text a spolu ho potom poslali do vybraneho vydavatelstva. Zatial Felix pokrocil so svojou zaverecnou pracou. Ona nastastie uz koncom druheho rocnika stihla napisat teoreticke kapitoly, ktorych casti posielala v ramci seminaru o zaverecnej praci skolitelovi pocas celeho semestra. Uz jej chybal len vyskum. Temou jej prace bola vedecka exkurzia. Uz jej zostavalo len vytvorit dve pripravy na matematicke prechadzky. Bola velmi vdacna, ze si minuly rok nafotila zaujimave miesta okolo klastora. Hoci sa velmi tuzila mat zamienku vratit sa na svoje pracovisko, nemohla. Matky predstavenej sa nebala. Vonku na pozemku nemala pravomoc, patril cirkvi. Vyhodit ju mohol len miestny farar, ktory nikdy ziadneho cloveka neposlal prec, ked sa chcel pomodlit, ci si len oddychnut. Nemohla sa stretnut so ziakmi. Nechcela vediet, co im mnisky narozpravali, preco musela odist. Zaludok mala ako na vode, ked si predstavila, ako skaredo sa o nej mohli vyjadrovat. Dufala, ze im to vysetrili setrne, ze nie su schopne ublizit detom. Citila sa ako zbabelec, ze ani neprotestovala proti takemu zaobchadzaniu.
Vzdy ked pozrela na fotku nejakeho miesta, vybavila sa jej k nemu spomienka prezita so ziakmi. Neubranila sa slzam.
Felix prerusil pracu, podisiel k nej a objal ju: 
„Viem, ze mame malo casu, ale uvidis, ze vsetko stihneme. Nemal som ti dovolit stracat cas. Kniha mohla pockat.“
„Nebojim sa, ze by som to nestihla. Polovicu mam hotovu. Uz mi zostava len prakticka cast. Ide o tie fotky.“
Prezrel si jej navrhy. Najprv nerozumel, podla neho boli dost kvalitne a napady na aktivity pri nich sa mu zdali vynikajuce. Pri kazdej mala niekolko moznosti. Mohla vytvorit hodinu pre dva rocniky a este by jej zostalo par uloh. Ziskala viac materialu, nez potrebovala. Nevidel problem, kym na jednej z fotografii nespoznal miesto, okolo ktoreho prechadzal. V tej chvili pochopil, co musi urobit, aby ju zbavil starosti. 
„Nechces zacat odznova? Aj my tu mame zaujimave ukazy, ktore by sa dali vyuzit.“
„Uz nemam cas to kompletne prerabat,“ sepla smutne.
„Mozem si fotky na jeden den pozicat?“ poziadal ju.
„Mozes. Dnes nie som schopna sa pozriet ani na jednu.“
Felix jej podal vreckovku a objal jej plecia.
„Nebud smutna. Pokusim sa s tym nieco urobit.“ 
Zoe ho stisla v objati a odmietala sa ho pustit.
„Za predpokladu, ze sa mozem vzdialit ku svojmu stolu.“ 
„Az o chvilu,“ prosila ho.
Velmi rad jej vyhovel. Podrzal ju v naruci, aj ked uz chcela vstat, co ju rozosmialo. 
„Idem uvarit veceru, kym budes kuzlit s tymi fotkami. Vobec netusim, co s nimi chces urobit, len ich nevymaz.“
„Neboj sa. Stiahnem si ich do notebooku. Len co budem hotovy, tak ti to ukazem.“
„Doverujem ti,“ venovala mu rychly bozk a vstala.
Stiahol ju spat do narucia: „To nebola poriadna rozlucka.“ 
Nez sa spamatala, znova spojil ich pery a prehlbil bozk. Vzal jej na chvilu dych aj vsetky myslienky. 
Na niekolko dlhych chvil ich zamestnavalo ine, nez matematika, vecera alebo praca. 
Potom Felix poslal Zoe do kuchynky, kym on sa venoval prekreslovaniu obrazcov a geometrickych a aritmetickych zadani do Geogebry. Obratil sa tvarou ku dveram, aby mu Zoe nemohla nazerat ponad plece. Vzdala to az po troch nakuknutiach. Sustredila sa radsej na supanie zemiakov a grilovanie syra. 
Ked sa vracala s pariacimi sa pochutkami na tanieroch, Felix uz skladal jej poznamky na kopku.
„Skontroluj si e-mail,“ usmieval sa od ucha k uchu.
Zoe polozila taniere na stol, rychlo zobudila svoj notebook zo spankoveho rezimu a prihlasila sa do uctu. Mnozstvo suborov ju prekvapilo, ale nie tak ako obsah prveho. Takmer jej vyhrkli slzy stastia. 
„Ja tomu nemozem uverit. Ty si vsetko prerysoval a aj popisal.“ sepla.
„Uz sa nebudes musiet pozerat na obrazky, pre ktore si taka smutna.“ 
Zoe zvyskla a vrhla sa na neho. V poslednej sekunde stihol odsunut notebook do bezpecia. „Dakujem. Budem to moct prerysovat a nemusim pouzit fotografie. Si to najlepsie, co ma stretlo.“ Bozkavala ho, kam dosiahla. 
Felix sa smial: „Co keby si si vdacnost nechala po vecery? Teba by som si radsej dal, ako zakusok, nez ako predjedlo.“
„Si si isty?“ klzala rukou po jeho hrudi. 
Zvalil ju na postel: „Ako povies, ale potom sa nestazuj, ze vecera bude studena.“
„Nebudem. Nabuduce...“
Nestihla dopovedat, ze im urobi salat, aby sa tomu vyhli, lebo ju bozkaval na takych miestach, ze sa slastne vlnila. Zabudla na pracu, na jedlo aj na skolsku techniku. 
ANO AJ NIE
Nasledujuce dva mesiace sa niesli v znameni uprav rukopisu, vypracuvania statnicovych otazok, ucenia a grafickych uprav knihy. 
Ked uz ani nedufali, posledny tyzden pred statnicou im prisiel mail z vydavatelstva. 
„Vazeny pan Adamco, mame zaujem vydat Vas pribeh. Odpovedzte nam cim skor, aby sme mohli dohodnut podmienky.“
Zoe musela Felixovi precitat spravu trikrat a sam ho musel prebehnut este aspon dvakrat, nez si uvedomil, ze sa mu nesniva. 
„Vies, co to znamena?!“ pozrel sa na nu.
Zoe mala slzy v ociach: „Ze si uzasny?“ 
„Nie, my sme ako tim neporazitelni. Bez teba by som to nikdy nedokazal,“ priznal sa. 
„Ale ano. Len by to mozno trvalo trochu dlhsie, ale nakoniec by sa ti to podarilo,“ pochvalila ho Zoe.
Zoe mu diktovala dakovny list a prosbu, ci by sa nedal vybavit skorsi jesenny termin vydania pre casovu senzitivnost nametu.
Popri dohadovani podmienok s vydavatelstvom, planovani obcerstvenia na statne skusky, samotnej priprave na statnice a obhajobe prace si lihali neskoro v noci na smrt unaveni a vstavali skoro rano nedostatocne oddychnuti. 
Posledny den pred skuskou si uz len presli najdolezitejsie poznamky a obhajobu zaverecnej prace. 
V den statnic sa na fakultu vybrali Felixovym autom vo velkom casovom predstihu, aby vsetko pripravili. Podarilo sa im prihlasit ako prvym. Zacinalo sa uz od osmej. 
Zoe zvolila decentne modre saty s dlhou suknou a obula si lodicky. So sebou si vzala aj sandale na prezutie. Felix sa zladil s nou s modrou koselou v klasickom ciernom obleku. 
Zoe plaval zaludok ako na vode, ked v rukavickach pripravovala chlebiky, kolace, kavu, caj, mineralku a dalsie potrebne veci na prestavku. Pri tom sledovala hodinky, aby stihla ist este na toaletu pred slavnostnym otvorenim. Profesor Segner nakukol na nich a jej zaludok sa prepadol kamsi do juznych krajin, ze sa musela ospravedlnit a odist do kupelne. Posadila sa na misu a zlozila si hlavu medzi kolena, aby ju presiel zavrat. 
Jej modlitby neboli vypocute, zbytocne sa tesila, ze nebol na rozpise. Na poslednu chvilu ho vymenili. 
„Si v pohode? Si biela ako stena,“ ozvala sa Ester.
„Keby si mi to nepovedala, ani neviem,“ odvrkla Zoe.
„Dobru grotesku si predviedla,“ upozornila Ester.
„Kto vsetko to videl?“ zhrozila sa Zoe.
„Cela komisia,“ uistila ju Ester. 
Skryla si tvar do dlani: „To je hroza.“
„Len nevymyslaj a podme uz,“ surila ju Ester.
„Nejdem. Este nie,“ zatala sa Zoe. 
„Ako chces, ale o desat minut je osem,“ varovala ju Ester.
„Do pekla,“ zahresila Zoe a rychlo vystrelila z kabinky. 
Do miestnosti vchadzala vo chvili, ked aj prvy blok spoluziakov skladajucich skusky pred prvou prestavkou. 
Felix jej nenapadne stisol ruku a vymenil si s nou povzbudzujuci pohlad, kym im profesor adresoval prve slova na privitanie. 
Ani jeden zo studentov nevnimal, co im hovori. Kazdy myslel na zaciatok svojej obhajoby. Po prihovore ich poslali von, len Zoe zastavili. 
„Vy tu uz zostante,“ ozval sa Magister Walker. 
Zoe sa snazila pozerat na neho a ignorovat vsetkych ostatnych. Ruky sa jej tak triasli, ze takmer netrafila klucom do spravneho portu. Pocvicila prstami, aby sa zbavila triasky. Zatvorila oci a v duchu sa pomodlila, aby sa jej prezentacia nacitala. Nastastie po chvili mala otvorene nielen oci, ale aj spravny subor. 
„Vsetci sme pracu citali, nepotrebujeme dlhu exkurziu do problematiky, zhrnte hlavne prakticku cast prace a prinos pre realne vyucovanie,“ ozval sa predseda komisie. 
Zoe nasucho prehltla a zahladela sa na prvu snimku premyslajuc, ako skratit pripravu. Precitala prvu vetu z obhajoby a vypadlo jej z ruk ukazovadlo. Prisla o psychicku oporu, ale pozbierala sa. Obratila sa k pocitacu a pomocou ikonky sa pustila do vysvetlovania, ako den predtym vysledky vyskumu zhrnula Felixovi. Ignorovala rady o ocnom kontakte. Skoncila skor, nez ju zastavili. 
Po precitani posudkov preklikla na poznamky k pripomienkam a k samotnej obhajobe, nevynechala ziadny ani len ten najmensi bod. 
„Zatial najlepsia obhajoba, aku som v tieto dni pocul,“ ozval sa predseda komisie. 
Zoe sa podlomili kolena od ulavy, ale cakala ju horsia cast zaverecneho kolokvia – ustna skuska. Slovo si vzal profesor Segner. 
„Zemianska. Porozpravajte mi o principoch zazitkoveho ucenia a exkurzii ako jednej z foriem,“ vyzval ju. 
Zoe zatvorila oci, prestavila si teoreticku cast svojej prace a vysypala mu zhrnutie prvej kapitoly. Po prvej otazke nadobudla vacsiu istotu. 
„Vymenujte mi numericke metody riesenia sustav linearnych rovnic,“ zaznela dalsia otazka. 
Zoe sa usmiala. Lahsia otazka neexistovala. Na cviceniach nimi pocitali neustale. 
„Predvedte sa, Zemianska,“ podpichol ju profesor. 
Pohlad jej zaletel k nemu a v tej chvili dostala okno. Nevedela si spomenut ani na jedno meno matematika. Hlavou jej virilo scitanie, dosadzovanie, dokonca aj matice, ale ani jedno meno. 
„No tak mysli,“ opakovala si v duchu Zoe. 
Otocila sa k tabuli, aby sa sustredila. 
„Tam odpovede nenajdete,“ ozval sa profesor. 
„Kolega. Nechajte ju nech odpovie,“ zahriakol ho veduci komisie.
Zoe zatvorila oci a predstavila si, ze je na hodine a ide k tabuli. Zdvihla ruku s kriedou a zopakovala: „Pocitajte ako Gauss, Seidel a Jacobi.“ 
„Zemianska. Vy ma napodobnujete?!“ zhikol profesor. 
Walker maskoval kasel, ktory sa podobal na smiech. 
Zoe prudko ocervenela, vyplestila oci a rychlo sa obratila. 
„Prepacte. To by som si nedovolila. Len som spominala na to, ako som doma pocitala zadania,“ zachranovala situaciu. 
„Vedeli by ste charakterizovat Simpsonovu metodu?“ nedal sancu pytat sa nikomu inemu.
„Vazeny kolega, to nepatri medzi statnicove otazky,“ upozornil ho veduci komisie.
„Simpsonova metoda sluzi na numericky vypocet urciteho integralu, niektori ju nazyvaju aj parabolicka, lebo prostriedkom aproximacie su paraboly - polynomy druheho stupna - na podintervaloch,“ vysypala Zoe prisposobenu poucku. 
Zdalo sa, ze aj profesor onemel. 
„Myslim si, ze uz sme sa dost pytali. Cas nam vyprsal. Mozete zavolat dalsieho studenta. Vysledky oznamime po porade pred obedom,“ prepustil ju predseda komisie. 
Zoe sa opatrne sunula dveram neista, ci ju nohy udrzia. Pred otvorenim dveri sa zhlboka nadychla a pokusila sa vystruhat usmev. Dalsim na rade bol Felix a nech by sa stalo cokolvek, nesmela ho rozrusit pred skuskou. Dovolil si kratky nenapadny dotyk ruky, nez sa vymenili v skuskovej miestnosti. 
Zoe v momente zabudla na svoje kratke zavahanie, takmer zlyhanie aj zahanbujuci moment. Myslela na Felixa a modlila sa, aby sa dokazal sustredit. Prechadzala sa hore dole po otvorenej ucebni a odradzala vsetky pokusy o konverzaciu. 
Ked sa Felix znova objavil, vrhla sa k nemu a vypytovala sa ho: „Tak ako? Vsetko v poriadku? Vedel si?“ 
Nepochybovala o jeho kladnej odpovedi, ale aj tak sa chcela uistit, ze mu profesor nevyviedol nieco zakerne. 
„Pri jednej otazke som zavahal a nie som si isty, ci som neodpovedal s odchylkou, ale vacsinu som vedel,“ vydychol si.
Zoe sa k nemu privinula: „Som na teba hrda.“ 
„Vypadnime odtialto na nase miesto,“ navrhol Felix. 
Zoe neprotestovala a pobrala sa do fakultnej zahrady, kde sa v objati posadili na svoju oblubenu lavicku. 
„Uvedomujes si, ze asi neskoncime v prvej trojke najlepsich studentov?“ sepla Zoe sklamane.
„Nezalezi mi na tom. Moja priorita si ty a nas spolocny projekt. Nic ine pre mna nie je dolezite. Ty si to najlepsie, co som tymto studiom ziskal,“ vyznal sa Felix. 
„Ani mne nezalezi na odmene, kym mam teba. Vyberam si cas straveny s tebou a vzdy dam prednost tebe,“ pridala sa Zoe.
„Uvedomujes si, ze sme matematici?“ vydychol s posvatnou uctou Felix.
„Este to nie je oficialne, kym neoznamia vysledky,“ upozornila ho, aby nezakrikol ich stastie.
„Je to len formalita, ale nebudem pokusat osud,“ upokojil ju Felix. 
„Nie si hladny?“ kontrolovala Zoe.
„Myslim si, ze este by som nic do seba nedostal.“
„Ale kavu by sme si mohli dat,“ navrhla druhu moznost.
„Tu neodmietnem,“ usmial sa. 
Na chvilu sa presunuli k automatom na ich miesto prveho stretnutia, kde si zaspominali na nedavne dramaticke zazitky. Potom sa vratili na svoju lavicku. 
„Co budeme robit, ked sa toto skonci?“ overovala si Zoe.
„Najprv sa pojdeme najest a potom sa vratime na internat,“ vysvetlil jej.
„Myslela som na dlhodobejsie plany,“ ozvala sa Zoe. 
„Najprv ti najdeme pracu a potom si zozenieme spolocne byvanie,“ odpovedal jej.
„Chces so mnou byvat?“ prekvapila sa Zoe.
„Akosi sme spolu uz prvych par dni byvali, nez sa uvolnilo lozko v zenskej casti internatu,“ pripomenul jej Felix.
„Viem, ze toto riesenie bolo len docasne, ale vyhovovalo mi to a som taka unavena, ze si nie som ista, ci som pripravena na dalsie zmeny. Nemohli by sme par dni len proste byt spolu a neriesit este buducnost, nez sa nevyriesia niektore zalezitosti,“ oponovala mu Zoe.
„Buduci tyzden ides na pohovor a verim, ze dobre dopadne. Ta buducnost tu bude skor, nez sa nazdame,“ filozofoval Felix.
Netrvalo dlho a volali ich spat do skuskovej miestnosti. Vchadzali do nej ruka v ruke. Uz nemali dovod skryvat svoj vztah. O znamkach uz bolo rozhodnute. 
Zoradili sa pred komisiu a napato cakali na vysledky. Uzili si prvych par slov pochvaly od profesora Segnera, ktore im pripadali ako sen. Zvlastnu pochvalu si vysluzila Zoe spolu s ospravedlnenim, ze bol na nu prilis tvrdy. 
Nevedela, ako sa ma postavit k verejnemu priznaniu chyb a snahe o napravu. 
„Zoe Zemianska: Zaverecna praca A, skuska B, priemer B, vysledne B.“ 
Zoe cakala takyto vysledok, so sklopenym pohladom potichu podakovala. Felix vedla nej stuhol pripraveny branit ju. Zoe mu stisla ruku, aby to nerobil. 
„Felix Adamco: Zaverecna praca A, skuska A, priemer B, vysledne A.“ 
Zoe sa k nemu privinula a sepla mu „Gratulujem.“ 
Ani keby sama ziskala najlepsiu znamku, nemala by vacsiu radost, nez z jeho vysledkov. Zasluzil si ich.
Ani jeden z nich uz nevnimal dalsie znamky spoluziakov. Cakali len na verdikt, ze vsetci urobili a uistenie, ze vysvedcenie a diplom im pridu postou. 
Nez sa nazdali, podavali si ruky s vyucujucimi a lucili sa navzdy. 
Vonku Ester neodolala a napisala kriedou na chodnik.
„Prisli sme, videli sme, pochopili sme, urobili sme a odchadzame.“ Podpisala vsetkych, na ktorych si spomenula. Odfotila dielo a poslala do skupiny.
„Nechces sa ist s nami najest?“ Zoe pozvala Ester.
„A byt piate koleso na voze? Nie, dakujem. Len sa vy pekne najedzte a ja idem domov dospat tyzdenny deficit spanku,“ vysvetlila Ester. 
„Dobre, tak sa maj,“ vystiskala ju Zoe.
Nepochybovala o tom, ze zostanu v kontakte aj po ukonceni studia. 
Trojrocne priatelstvo sa nedalo len tak zahodit, len preto, ze dovod, preco vzniklo, uz pominul. 
„Stale tomu nemozem uverit, ze je po vsetkom,“ ozvala sa Zoe, len co sa usadili v restauracii.
„Ani ja. Chvilu mi bude trvat, nez mi to dojde,“ priznal Felix. 
„Co urobime s volnym vikendom?“ opytala sa Zoe. 
„Nechcela si si oddychnut?! Len ty a knihy?“ doberal si ju Felix.
„Nejakym vyletom na pokojne miesto by som nepohrdla,“ premyslala Zoe nahlas. 
„A co takto romanticky vikend v nasom novom domove?“ uz nedokazal v sebe udrzat tajomstvo. 
„Ale ved sa najomnici maju vystahovat az koncom mesiaca,“ namietla Zoe.
„Volala mi realitna maklerka, ze sa vystahovali o mesiac skor. Jediny problem predstavuje nedostatok nabytku. Byt je okrem kuchynskej linky a kupelnoveho zariadenia uplne prazdny,“ vysvetlil Felix. 
„Mne to nevadi, ze nie je zariadeny. Podme tam, prosim. Musim ho vidiet este dnes,“ prosila Zoe slovami aj dlanami. 
„Ako rychlo sa dokazes zbalit, ked prideme domov?“ vyzvedal Felix. 
„Podme hned a ja ti to o par hodin ukazem,“ vstavala od stola. 
Felix ju zadrzal: „Spomal nedockavost. Potrebujeme doplnit tekutiny a nejake vitaminy. Na kave nevyzijeme.“ 
Zoe sa hned posadila: „Tak dobre. Ale dame si len nieco rychle. Neviem sa dockat spolocneho vikendu.“ 
Asi by sa ho malo dotknut, ze sa viac tesila na novy domov, nez na jeho spolocnost, ale necudoval sa jej, ze sa tak tesila na priestrannejsie byvanie, nez je izba na internate.
Objednali si len salat, ktory im velmi rychlo priniesli, spolu s vodou s kuskami citrona. Napriek nedockavosti si Zoe vychutnala skvele jedlo aj obed so svojim milovanym Felixom. Nezabudla, ze je to ich slavnostny obed k ukonceniu statnic. Po jedle pridala k nemu aj spolocny dezert. Felix z neho zjedol len kusok, vacsinu nechal jej. 
Ponahlal sa zaplatit ucet, aby cim skor vyrazili na cestu. 
NOVE BYVANIE
Zoe sa zbalila ani nie za hodinu. Felixovi to trvalo dlhsie, lebo musel pred nou skryvat prekvapenia. Hlavne dal pozor, aby nezabudol na kluce od bytu. 
O stvrt hodinu od odchodu Felix odomykal ich novy domov. V duchu podakoval realitnej maklerke za vymenu zasekavajucej sa zamky. Necakal na Zoe, utekal otvorit okno, aby sa zatuchnuty byt vyvetral. 
„Chcel som ta sem priviest, az by sme spolu vybrali nabytok a domov by bol zariadeny a pripraveny na byvanie,“ vyjadroval svoje plany.
Sledoval ako zastala a obzerala sa. Na tvari mala necitatelny vyraz. Netrufal by si hadat, ci je sklamana alebo spokojna. 
„Pri dverach by som chcel mat maly dreveny obuvak s vesiakmi. Pozdlz celej steny veducej z chodby do kuchyne by som dal skrinu na satstvo a vsetko nevyhnutne. To by sme dali vyrobit na mieru. Kuchynsku linku, stol a stolicky si predstavujem z orecha. Videl som nejake vzory v katalogoch. V obyvacej spalni by sme mohli mat postel, pri druhej stene slivkovomodry gauc so stolom a skrinkou. Oproti obyvaciu televiznu stenu so stvorcovymi polickami na zbierku knih. Ak by sa ti pacili, mohli by sme pridat aj nocne stoliky. Pre lepsiu predstavu ti to mozem ukazat v programe,“ vysypal rychlo, aby neolutovala rozhodnutie byvat s nim. 
Prazdny byt neposobil tak utulne ako zariadeny. Polozil na zem tasky a hladal, do ktorej odlozil laptop.
„Je krasny,“ zastavila ho Zoe sepkajuc s posvatnou uctou. 
Felix sa obzrel za nou. V ociach sa jej leskli slzy. V momente zabudol na batozinu a ponahlal sa k nej. Zozadu ju objal. 
„Nikdy som nemala svoj domov. Je to prvykrat,“ priznala.
„Az dokoncime jeho zariadenie, bude este krajsi,“ slubil jej Felix. 
„Uz teraz je perfektny a nechcem z neho odist,“ uistila ho.
„Ani ked budeme vecerat na krabici zo stahovania a spat na zemi?“ kontroloval Felix.
„Ani vtedy nie. S tebou kdekolvek,“ vyvratila hlavu, aby na neho videla. 
Felix sa sklonil k nej a venoval jej rychly bozk na pery. 
„Co keby si si napustila vanu, nez pripravim veceru?“ navrhol. 
„Boze, na vanu som skoro zabudla,“ vystrela sa v celej svojej vyske a ponahlala sa k nerozbalenemu kufru dolujuc uteraky.
Felix sa uskrnul nad svojou prefikanostou. Otestoval ponechanu malu ruru, ci funguje a na plech vlozil mrazenu pizzu. Kym bude piect ich veceru, zatial pripravi vsetko potrebne.
Najprv sa venoval spalni, kde pomocou zaby nafukal provizorny matrac, rozprestrel nan dva vankuse a dve oblecene prikryvky. Na zem ulozil deku a nan podusky na buduce stolicky na sedenie. Obratil krabicu naopak a na nu rozprestrel utierky a rozlozil plastove taniere, pohare a dreveny pribor ako na piknik.
Medzi obyvacku a spalnu umiestnil projektor hviezdnej oblohy. Odbehol skontrolovat jedlo, aby mu neprihorelo. Bolo by zahanbujuce, keby mu mrazene jedlo pri peceni scernelo.
Par minut a vsetko bude hotove. Sampanske nemal zatial kam dat chladit a nevedel ani vymysliet alternativu. Mala chybicka jeho planu, co nedomyslel. 
Nemal uz ani cas, lebo kupelnove dvere sa otvorili a vysla z nich Zoe oblecena do bordovej kosielky a satenoveho zupana rovnakej farby. Jej tvar sa snazila z ich farbou drzat krok. 
„V klastore som sa ho neodvazila nosit, ale je velmi prijemny na dotyk,“ obhajovala sa.
Felix nasucho prehltol a pritiahol si ju k sebe: „Si v nom nadherna. Oblec si cokolvek, v com sa citis pohodlne.“
„Dakujem,“ pritulila sa k nemu a vychutnavala si objatie.
„Nieco tu krasne vonia,“ pozastavila sa nad vyberom chodu.
„Je to len mrazena pizza. V takychto podmienkach sa vela vykuzlit neda, ale snazil som sa. Mame k tomu aj ovocie a sladke rozky, ak by si mala chut,“ znervoznel Felix, ze sa jej prekvapenie nebude pacit.
„Tie si nechame na ranajky. Vies, ze pizza sa stala mojim najoblubenejsim jedlom v akejkolvek podobe,“ ubezpecila ho.
Pohladila ho po tvari a vybrala sa do vedlajsej izby. Felix este nechcel, aby sa jeho tajomstvo prezradilo. Stiahol ju k sebe a pobozkal. Pohol sa k sporaku a poziadal: „Daj mi este dve minuty a potom prid za mnou vedla.“ 
Zoe prudko zazmurkala, ale dala mu suhlas: „Tak dobre.“
Mala na jazyku otazku, co by chcel, ale mlcala. Nesmie byt nedockava. Nechcela mu pokazit radost. Velkoryso mu nechala pat minut, az potom sa k nemu pridala. 
Zmena spojenych miestnosti ju prinutila zastat. V ociach mala slzy dojatia, ktore nedokazala premoct.
„Felix, co si to... Ako si to...?“ nedokazala skoncit ani jednu otazku.
„Prial by som si, aby nasa prva spolocna noc v novom domove bola nezabudnutelna. Bojove podmienky mi to celkom nedovoluju, ale...“ 
Zoe k nemu pristupila a polozila mu prst na pery: „Neviem si predstavit, ze by to este mohlo byt krajsie.“ 
„Drz sa tejto myslienky po veceri,“ venoval jej zahadny usmev. 
Nakrajal pizzu na trojuholniky a oddelil ich, aby vychladli. Najprv si pripili na nove zaciatky, az potom sa pustili do vecere. Obaja jedli ako o zavod. Konecne po mesiacoch stresu sa im chut do jedla vratila. Felix sa nevedel dockat programu.
Ked zasytili hlad, Felix jednou rukou zakryl Zoe oci a zapol projektor sepkajuc jej: „Televizor nemame, ale myslim si, ze toto by sa ti mohlo pacit.“
Len co sa naplno rozbehol, odkryl jej tvar. 
Zoe vydychla uzasom: „Akoby sme spali vonku.“
„Nie je to ziadne kuzlo. Len projektor hviezdnej oblohy s viacerymi funkciami,“ vysvetloval. 
Zoe sa obratila k priatelovi a podakovala mu bozkom. Potom sa mu schulila do narucia a uprela zrak k umelemu nocnemu nebu.
Felix ju objal a zdvihol zrak k premietanemu divadlu, akoby ho videl prvykrat. So Zoe vsetko bolo ine, nezalezalo na tom, kolkokrat predtym sa to opakovalo. Nelutoval, ze si precital jej oblubenu knihu, aby sa inspiroval pri pripravovani romantickej schodzky. 
„Nevedela som si predstavit, ako moze vyzerat absolutne stastie, ale pri tebe neviem, co je to smutok,“ vydychla s posvatnou uctou.
Obratila sa mu v naruci a odsadla si, aby na neho videla. Felix si ju znova pritiahol blizsie a posadil na seba obkrocmo. 
„Taketo veci robia len pobehlice,“ pocula znamy hlas. 
Zaznel v jej hlave, hoci si myslela, ze ho uz vypudila. Stuhla, zliezla z Felixa a odtiahla sa do bezpecnej vzdialenosti. 
„Urobil som nieco zle?“ opytal sa Felix. 
„Nie, ty nie,“ vyskriabala sa na nohy a usla z bytu. 
Felix vzal jej zupan a pobral sa za nou na balkon. Nikam inam v papuciach ist nemohla. 
„Prosim, neutekaj predo mnou. Nikdy ti neublizim,“ prisahal jej Felix. 
Prehodil jej zupan cez plecia. S malou ulavou sledoval, ako si ho oblieka a bali sa do neho, nez mu odpovedala.
„Neusla som pred tebou, ale pred svojimi myslienkami. Tak dlho som si na neho nespomenula. Preco sa mi zase votrel do zivota? Nikdy sa ho nezbavim?“ hovorila viac pre seba a hladela kamsi do dialky. 
Felix natiahol ruky, ze ju objime, ale neodvazil sa. Akosi predpokladal, ze teraz by sa odtiahla. 
„Kto ti ublizil?“ opytal sa Felix.
Otazkam o jej byvalom priatelovi sa vyhybal, nechcel jej ho pripominat. Pokial jej to neublizovalo, nezalezalo mu na tom, co bolo pred nim. Dnes si uvedomil, ze sa mali o tom porozpravat. Ked sa o probleme mlci, neznamena to, ze zmizne. Zdalo sa, ze ani neupadne do zabudnutia. 
Zoe si ovinula ruky okolo tela v obrannom geste.
„Nechcela som na neho spominat, ale votrel sa mi do pamate,“ sepla zufalo a oprela sa o zabradlie, akoby jej vedelo poskytnut oporu. 
„Chodil so mnou len preto, ze ho lakalo, ze som novicka. Dosiel k rovnakemu mylnemu nazoru ako matka predstavena. Uspel pri zvedeni nevinneho dievcata,“ priznala Zoe, striasla sa vycitiek svedomia nad naivitou.
„To je odporne,“ vyplul Felix tuho zovruc zabradlie. 
Zoe si vzdychla: „Bolo aj horsie.“
Felix si nebol isty, ci chce pocut, co este mohlo byt hnusnejsie, nez co mu uz povedala. 
„Keby len predstieral lasku, casom by som na neho zabudla, ale on...“ Zoe sa zastavila a privrela oci. 
Felix riskoval jemny dotyk jej chrbta, aby ju uistil, ze stoji pri nej a nemusi dokoncit spoved, ak nechce. 
„Vzdy, ked sme sa milovali a urobila som nieco, co sa mu nepacilo, opakoval mi, ze to robia len prostitutky a prinutil ma pozerat sa na videa pre dospelych, aby mi ukazal zeny, akymi sa nechcem stat,“ vysypala zo seba, aby to mala cim skor za sebou.
Felix vedla nej zmeravel a jeho dlan na jej chrbte zastala. Nemohol uverit vlastnym usiam.
„Teraz uz vies, do akej zeny si sa zalubil,“ sepla Zoe odmietajuc sa na neho pozriet. 
„Jeho chore myslienky ani uchylne nazory ma nezaujimaju. Poznam zenu, ktoru milujem. Je inteligentna, zenska, sladka, milujuca, odvazna, cielavedoma, cestna a hlavne nevinna,“ uistil ju a jemne sa dotkol jej ramien.
Zoe sa poddala a dovolila mu, aby ju obratil k sebe, ale skryla si tvar do dlani: „Vsetko, co mi povedala matka predstavena mi to len pripomenulo.“
„Povedala to v hneve. Jej pohladu na teba vladnu predsudky. Nazor ineho cloveka, neurcuje to, akou si sa stala.“
„Pozna ma od mojho krstu,“ upozornila ho Zoe.
„A to je zaruka, ze nemoze urobit chybu v posudzovani? Odkedy je psychologia exaktna veda, ktora funguje na zaklade experimentov a dokazov?“ vytahoval vedecke argumenty. „Co si si myslela, ked si ma stretla prvykrat a co si myslis teraz o mne?“
„To nechces vediet,“ uistila ho Zoe.
„Bola to len recnicka otazka a ukazkovy priklad,“ vysvetloval Felix.
„Lepsie tvrdenia a tezy na podlozenie nemam. Moje poznatky su cisto vedecke. Vsetko, co som sa naucil, viem z biologie. Jedine skusenosti mam s tebou a viem, co som zazil,“ dodal Felix. 
Na perach Zoe sa objavil usmev a pritulila sa k jeho hrudi. 
„Vies, ze ta pre to milujem este viac,“ doberala si ho. 
Felix ju skryl v objati a pobozkal na vlasy: „Mozem ti odprisahat, ze nikdy ta neoslovim nelichotivo, nech by si urobila cokolvek, ci uz v spalni alebo ktorejkolvek inej miestnosti. Neslubujem, ze budem so vsetkym suhlasit,“ dodal s usmevom. 
Zoe sa zachichotala: „Ani som to necakala.“ 
„Mozes mi kedykolvek povedat, po com tvoje srdce tuzi a spolu prideme na to, co sa nam obom paci,“ sluboval jej. 
„Vratme sa,“ navrhla zrazu a vzhliadla k nemu. 
Felix jej dovolil vojst prvej a nasledoval ju spat do bytu.
„Mrzi ma to, ale som unavena,“ sepla Zoe.
„Nie je dovod sa ospravedlnovat. Ulozime sa a poriadne sa vyspime. Obaja si to zasluzime,“ ubezpecil ju. 
„Milujem ta,“ zopakovala a venovala mu kratke objatie.
Nedovolil jej odtiahnut sa, ulozil ich oboch na matrac a poriadne ich poprikryval. Natiahol sa, ze vypne projektor, ale Zoe ho zadrzala: „Nechaj to, prosim.“ 
Felix si ju privinul tuhsie: „Nezabudni, ze vzdy som pri tebe alebo aspon nedaleko.“ 
„Mrzi ma ako vecer dopadol,“ sepla Zoe nestastne. 
„Preco? Stalo sa nieco, o com neviem?“ prisposobil sa Felix sepkaniu. 
„Nestalo sa, co sa malo,“ opravila ho.
„Vsetko moze pockat, nez si oddychneme,“ uistil ju.
Nenapadne odpratal krabicku s prstenom do bezpecnejsej skryse. Dnesny vecer nebol vhodny na takuto dolezitu udalost. Neprijemnosti bral ako znamenie, ze by nemal miesat terminy statnic a zasnubenie. Pocka si na lepsiu prilezitost. 
PRAVDA BOLI
Po vikende sa vratili na internat po zvysok veci. Ruka v ruke vosli do budovy. 
„Stahujete sa skor?“ oslovil ich Florian vracajuci sa do svojho bytu.
Felix si vzdychol, uz viac nemohol odkladat rozhovor s otcom na neskor. Uvidia sa menej, nez kedykolvek predtym. V praci sa nebudu moct nerusene rozpravat. 
„Mas chvilku cas?“ opytal sa Felix. 
„Pre teba vzdy. Chces ist dalej?“ pozval ho Florian. 
„Rad,“ suhlasil Felix po kratkom zavahani.
„Das si nieco? Kavu? Caj? Mineralku?“ ponukol ho.
Felix vedel, ze sa nepyta len na napoj. V ponuke bola aj otazka, ako dlho sa zdrzi. 
„Kavu s jednou lyzickou cukru,“ ubezpecil otca, ze mu da moznost porozpravat sa s nim.
„Aj ja taku pijem,“ prehodil Florian.
Jeho obydlie vyzeralo ako typicka internatna izba krizena s mini garsonkou. Bola takmer o tretinu mensia nez ich byt. 
„Byval som aj ovela horsie,“ odpovedal otec, akoby Felixovi cital myslienky. 
Felix mal tolko otazok, ze nevedel, ktorou zacat.
„Kym zovrie voda, umyjem sa a prezleciem,“ oznamil mu Florian na pol ceste do kupelne. 
„Kvoli mne nemusis, mne monterky neprekazaju,“ ubezpecil ho Felix.
„Som rad, ze to hovoris,“ otcova tvar sa rozziarila. „Ale bude lepsie, ked sa zbavim pilin.“
Felix vyuzil samotu na obzeranie si zariadenia a pripravu kavy. Vratil sa o pat minut vonajuci mydlom v cistych teplakoch a tricku. 
„V noclaharni bola viac ako trojminutova sprcha luxus,“ odpovedal mu na nevyslovenu otazku. 
„Spal si v centre pre bezdomovcov?“ nedokazal Felix zastavit hlupu otazku. 
Velakrat si predstavoval, ako je otec stastny s novou rodinou, ze odisiel od nich k lepsiemu zivotu. 
„Vela noci, ked som sa potreboval stratit,“ odpovedal mu pravdivo. 
„Pred kym si sa skryval?“ zamracil sa Felix.
„Odpoviem ti na akukolvek otazku, okrem informacii, o ktorych nesmiem hovorit, ale asi bude lepsie, ked zacnem od zaciatku. Urcite sa chces ako prve opytat, preco som odisiel?“ Florian sa snazil utriedit si myslienky. 
„Mama mi povedala, ze si sa stratil za lepsim zivotom,“ porovnaval si informacie. 
„To ma mrzi, ale mozno ani nie. Asi je lepsie verit, ze sa niekto ma lepsie, ako to, ze bojuje o majetok a zivot,“ premyslal Florian. 
„Nerozumiem,“ neochotne priznal Felix. 
Neexistovalo vela veci, o ktorych to mohol povedat. Nechapal, ako mohol otec opustit milovane osoby. 
„Nebudem ta nudit detailmi. Poviem len tolko, ze som urobil zle obchody a mal som velky dlh nielen v bankach ale aj u velmi zlych ludi,“ priznal sa otec.
„Nie som dieta, mozes mi to povedat priamo,“ ubezpecil ho Felix. 
„Pozical som si peniaze od uzernikov, aby som vykryl straty,“ opravil sa Florian.
„Takze si pred problemami utiekol?“ obvinil ho Felix.
„Neobvinujem ta, ze si to myslis, ale mylis sa. Prave naopak. Hned ako som videl, ze je zle, cez pravnika sme s tvojou mamou uzavreli podielove vlastnictvo manzelov, aby som ochranil strechu nad hlavou, ktoru sme dostali od tvojich starych rodicov. Banky si vzali vsetko ostatne a dohodli sme sa na splacani. Bohuzial, uzernici maju iny splatkovy kalendar. Nezostavalo mi nic ine, nez sa s tvojou mamou rozviest. Stari rodicia vas potom prestahovali na miesto, o ktorom som nesmel vediet ani ja. Vtedy sme si mysleli, ze mi bude trvat splatit dlzoby len niekolko mesiacov, ale potom som prisiel o pracu a tento cas sa neskutocne predlzil. Dlh sa nezmensoval, ale narastal. Skoncil som na ulici a presuval sa z miesta na miesto, aby ma uzernici nemohli najst. Trvalo mi niekolko rokov ziskat novu pracu a uplne splatit dlhy este viac.
Nehladat vas bolo neznesitelne, ale nemohol by som zo sebou zit, keby vam kvoli mne niekto ublizil,“ Florian stichol. 
„Hrozi ti este nieco?“ opytal sa Felix.
„Nie. Nikdy by som vas nevyhladal, keby vsetko, co vas ohrozovalo, nebolo vyriesene,“ branil sa Florian.
„Nepytam sa kvoli sebe,“ vysvetlil Felix.
„Odo mna tvojej Zoe nic nehrozi,“ ubezpecil syna. 
„A to ti trvalo az patnast rokov?“ obvinil ho Felix.
„Mal som slabe chvile na ulici, kedy som vela pil. A alkoholika nikto nechcel zamestnat. Dokonca raz.. Ale to nepotrebujes vediet,“ opravil sa zhrozeny, k comu sa skoro priznal.
„Co raz?“ Nabadal ho Felix.
„Nechces vediet, aky sa zo mna stal zbabelec. Povedzme, ze spomienky na vas a nadej, ze sa jedneho dna k vam vratim, mi nedovolili vzdat sa a vsetko ukoncit,“ zaobalil priznanie. 
Felixovi v hrdle navrela hrca. Takmer o neho prisiel a ani by sa to nedozvedel. 
„Dakujem, ze si mi to povedal. Musi byt tazke o vsetkom rozpravat,“ odkaslal si Felix vracajuc sa k racionalnej stranke. 
„Peklo boli tie roky bez vas. Hovorit o tom, ked uz som pri vas sa s tym neda porovnat,“ ubezpecil ho Florian. 
Felix by si nikdy nepomyslel, ze niekedy bude sediet vedla otca plece pri pleci a rozpravat sa o stratenych rokoch a este menej, ze pre otca bol ten cas tazsi nez pre nich. Kavy sa zatial ani nedotkli, ani jeden nedokazal prehltnut ani kvapku. 
„O svojich zazitkoch som hovoril dost. Povedz mi o sebe, co stredna skola, tvoje zaluby, prve lasky, studium, prva praca... Tvoja mama mi ukazala fotky, ale rad by som to pocul od teba.“ 
Felix zavahal. Nevedel, odkial zacat. 
„Ale ak nechces, pochopim to,“ ohradil sa rychlo Florian a naciahol sa za salkou s kavou. 
„Nie. Rad ti o tom porozpravam, len sa bojim, ze sa budem prilis chvalit,“ prezradil Felix. 
„Mas sa cim. Som na teba hrdy,“ uistil ho Florian. 
Felix si odkaslal, aby sa zbavil dojatia a potom sa rozhovoril o svojom zivote od nasledujuceho roka ako otec odisiel. Vyhybal sa castiam, kde sa obzeral a cakal, ze ho otec prekvapi a necakane sa zjavi pri dolezitej zivotnej udalosti a aky sklamany bol, ked sa tak nestalo. 
Z otcovho previnileho vyrazu vedel, ze ani nemusel. 
Trvalo viac nez dve hodiny, kym sa vratil k Zoe, ale akoby presli roky. 
POHOVOR
O par dni Zoe nervozne zmolila v ruke vytlaceny zivotopis a pripravovala sa na pracovny pohovor. Dopisovala si nejake poznamky, keby sa na nieco pytali a ona by si nevedela spomenut.
Pohlad na desat dalsich uchadzacov jej nervozitu este prehlbil. Aku mala sancu pri takej konkurencii? Takmer sa obratila na odchod a zbabelo usla, ked zaznelo jej meno. 
Sekretarka preskenovala jej oblecenie spod okuliarov na retiazke, ci je vyhovujuce. Zoe sa neodvazila nepohnut sa smerom k nej. 
Presla cez dlhu kancelarsku miestnost venovanu sekretariatu az ku dveram s napisom riaditelna. Sekretarka len zaklopala, nepockala ani na povel dalej a dosiroka otvorila dvere.
Riaditel bol chlap okolo patdesiatky s ebenovymi vlasmi, okruhlou tvarou a bradou, s dominantnym obocim a zelenymi ocami skrytymi za modernymi okuliarmi, obleceny v bielej koseli bez kravaty a tmavomodrom saku obopinajucim mierne brucho. Viac z neho pre stol nevidela. Premeral si Zoe skumavym pohladom, az sa citila ako hmyz pod mikroskopom. Odolala pokuseniu uhladit si nohavice. Pri pozdrave sa donutila vystriet chrbat a pozriet mu priamo do oci, az potom sklopila pohlad.
„Mozete sa posadit,“ ukazal jej na pripravenu stolicku oproti stolu.
Zoe sa na nu opatrne zlozila.
Riaditel upriamil pozornost na papiere na stole a pomaly v nich listoval. „Mate skvely zivotopis aj odporucania.“
„Dakujem,“ sepla potichu.
Zahryzla si do jazyka, aby nevyhrkla prosim? Neexistovala osoba, ktora by bola ochotna sa za nu prihovorit. Vsetky mnisky z byvaleho zamestnania sa postavili na stranu matky predstavenej. 
„Volala nam sestra Rachel Radekova a spievala na vas same chvaly,“ prehrabaval sa v papieroch a hladal list.
Zoe prepocula, co jej cital. Sustredila sa na hrcu v krku, ktora jej nedovolila prehovorit a hrozila, ze ju prinuti rozplakat sa. Matka predstavena sa osobne za nu zarucila.
 Nemohla sa sustredit na to, co jej hovoril, v hlave jej este stale zneli slova starej mnisky, ked sa lucili. Tajne dufala, ze ich odvola a poziada ju, aby sa vratila spat. Jej nadej prave zomrela.
„Poslem vam e-mail so vsetkymi informaciami. Chcete sa nieco opytat?“ overil si jej buduci zamestnavatel.
Iba pokrutila hlavou neschopna slova.
Automaticky vstala, ked aj jej novy sef a rozlucila sa podanim ruky. Takmer si neuvedomovala, co sa deje. Niezeby ju prijatie netesilo, ale ta definitivnost, ze ju matka predstavena uz nikdy nechce vidiet, ju bolela. 
Ked opustala kancelariu, uz nedokazala zadrzat slzy.
Felix cakajuci pred dverami sa mracil: „Laska, co sa stalo? Bol k tebe neprijemny, drzy, urazil ta?“
„Ani jedno,“ vplavala mu do narucia.
„Vybrali si niekoho ineho?“ hadal dalej.
„Nie. Pracu som dostala,“ plakala Felixovi do kosele.
Nerozumel nicomu: „Chces sa radsej vratit domov?“
„Moj domov je pri tebe. Viem, ze sa nemozem vratit, ale dufala som, ze ma o to matka predstavena aspon poziada a nie ze mi vybavi pracu niekde inde, aby sa ma zbavila.“ 
„Sestra Rachel sa za teba prihovorila?“ cudoval sa.
„Tiez ma to prekvapilo. A aj potesilo, ze mi odpustila, ale pravdepodobne to urobila preto, aby som sa nepokusila vratit.“
„Na take veci nesmies mysliet. Verim, ze ti odpustila a ze vsetko vybavila kvoli nam.“
„Ty si myslis, ze schvalila nas vztah? Na to zabudni. To od nej necakaj.“ 
„Musim sa ti k niecomu priznat.“ 
„Och, co si urobil? Dnes uz nezvladnem dalsiu pohromu,“ odtiahla sa od neho Zoe.
„Sice ta to nepotesi, ale nie je to az take zle.“ Nez ho stihla prerusit, pokracoval: „Poziadal som sestru Rachel o tvoju ruku.“ 
„Zblaznil si sa?! Nikdy nam pozehnanie neda.“ 
„Sice na moj list neodpovedala, ale myslim si, ze tvojimi odporucaniami s tym mlcky suhlasila.“ 
„Ty si vysvetlujes jej konanie po svojom. Nepoznas ju, ona nikdy nerobi veci oklukou, vzdy priamo.“ 
„A ja si stale myslim, ze som dostal povolenie ta poziadat o ruku a aj o vsetko ostatne.“ 
„Felix,“ napomenula ho s vyraznym rumencom na tvari.
Siahol do svojho batohu. Zoe zbledla, ale vydychla si, ked uvidela v jeho rukach rukopis. Precitala si jeho meno, ale pod nim este jedno.
„Felix, zblaznil si sa? Ja a spoluautorka? Myslela som si, ze ta to casom prejde,“ odmietala to prijat. 
„Pracovali sme na tej knihe spolocne. Chcem, aby tam boli obe nase mena. Budeme slavni, laska.“
„A ak povies ano, tak to bude posledne dielo, na ktorom bude tvoje meno za slobodna,“ zamaval jej pred ocami krabickou.
„Felix, tu nie,“ snazila sa ho zastavit.
„Prave tu sa zacne nas novy spolocny zivot. Zoe Zemianska, zlepsila si moj zivot viac ako matematicky vzorec vypocet, moja laska k tebe je ako rad nekonecna, nepozna limitu, milujem ta viac ako periodicku tabulku, kalkulacku a hvezdarsky dalekohlad dokopy. Vezmes si ma?“
„Si blazon,“ obzerala sa za ludmi, ktori sa okolo nich zacali zbierat.
„Odpoved, prosim,“ sepol jej. 
„Ano, vezmem si ta,“ zvolala nahlas, aby ju vsetci poculi.
Ocitla sa v objati, ktore sa s nou tocilo, tak ako sa obracal jej zivot tym spravnym smerom.
SVADBA
„Nevrt sa tolko! Nie som kadernicka, aby som ti dokazala vypnut vlasy, ked si v pohybe,“ stazovala sa Ester. 
„Co ked to nestihneme?“ strachovala sa Zoe.
„Stihneme, ked ma nechas pracovat,“ surila ju Ester.
Ester vzala uterak a priviazala Zoe o stolicku. Zoe sa rozosmiala, ale konecne aspon na chvilu znehybnela ako socha. Ester sa podarilo zapnut jej natocene vlasy ohybnou sponkou s hrebenom do slusiveho splyvaveho chvosta. Vplietla jej do pramienkov umelu orchideu s tromi kvietkami a upravila jej licenie. Az potom oslobodila jej telo z put a spod plachty. Pomohla jej obliect si suknu a vyhrabala spod kopy odlozeneho oblecenia cipkovanu stolu. Prezrela si jej nadherny korzet so striebornym lemovanim v tvare vln, skontrolovala perlicky, ci sa ani jedna neuvolnila. Prihladila jej volne splyvajucu suknu dlhu tesne nad kolena. 
„Si moje umelecke dielo,“ pochvalila sa Ester.
Zoe si obzerala vysledok v zrkadle s neskryvanym dojatim a poprosila Ester: „Zopakuj mi, ze to stihneme.“
„Prestan sa uz tolko strachovat. Mame to na minutu naplanovane s hodinovou rezervou. Aj keby sme cuvali, prideme tam vcas,“ upokojila ju Ester. 
„Nehovorim o sobasi. Myslela som krst, ci sa stihneme presunut,“ vysvetlila Zoe.
„Teraz si si uvedomila, ze sa neda stihnut krst knihy medzi obradom a hostinou? Mimochodom, ci genialny napad bol urobit to v jeden den?“ stazovala sa Ester.
„Moj. Chcela som, aby to bolo vynimocne. No povedz. Koho citatelia este mozu povedat, ze bol s autormi v ich svadobny den?“
„Tak ste ich mali pozvat na svadbu,“ Ester krutila hlavou. 
„Do slavnostnej vecere sme spat,“ slubila.
Ester prehltla dalsie namietky. Uz bolo neskoro nieco preplanovat, radsej sa ponahlala k autu a otvorila Zoe zadne dvere, co najviac dokoran, aby si nezaspinila suknu. Pockala, kym si sadne a zavrela ich za nou. 
Zoe citila, ako jej nervozita narasta. Po niekolkych mesiacoch sa vracala do svojho kostola. Naposledy ho navstivila predtym, nez ju matka predstavena vyhodila. Vsetky nalezitosti okolo svadby vybavoval Felix. Tisickrat sa jej opytal, ci sa chce vydavat tu. Stale opakovala, ze nic by si nepriala viac. Starsi knaz, ktory by ich odmietol zosobasit, uz sa pobral do domova dochodcov a nahradil ho mlady prave vysvateny knaz. Modlila sa, aby dnesny obrad nic nenarusilo. 
Ester zaparkovala auto na vyhradene miesto. Zoe nepockala, nez jej otvori dvere, nedockavo sa vydala v ustrety k znamemu miestu. Prudko zmurkala, aby jej nezacali tiect slzy a neznicila si licenie. Prudko zastala pred velkymi drevenymi dverami so starozitnymi klukami a oprela sa dlanami. Citila staru znamu energiu bozieho stanku. V tej chvili sa otvorili dvere a Zoe vpadla do narucia svojho buduceho svokra.
„Hopla. Keby som to bol vedel, poslem sem syna,“ snazil sa uvolnit atmosferu. 
„Dakujem. Prepacte,“ zapyrila sa Zoe. 
„Rad som posluzil. Uz mi damy nepadaju k noham,“ zmurkol na nu. 
„Dajte im cas,“ ozvala sa Ester. 
„Staci mi jedna konkretna,“ sepol Florian.
„Vsetko v poriadku?“ nakukla z otvorenych dveri Felixova mama Valeria. 
„V tom najlepsom,“ usmial sa na nu Florian. „Prave obdivujem nasu krasnu a mudru buducu nevestu.“ 
Zoe prudko zazmurkala, aby ovladla slzy. 
„Hej. Rozmazete jej licenie,“ napomenula ho Ester, ale sama rychlo zmurkala, aby sa jej neroztiekla farba na mihalniciach.
Stvorica sa postavila do zelanej formacie.
„Ideme,“ oznamil Florian sekundu predtym, nez sa jeho ruka dotkla klucky a otvorila dvere.
Sprievod pockal na prve tony svadobneho pochodu a pohol sa smerom k oltaru. 
Pred krizom Florian odovzdal Zoe synovi a potom ponukol rameno Valerii, aby ju usadil do prvej rady. Ester si zastala vedla Zoe a Florian sa vratil k Felixovi, aby sa obrad mohol zacat. 
Zoe podala kyticu kamaratke a chytila Felixa za ruku. Knaz venoval ich spojenym rukam prekvapeny pohlad, ale nekomentoval ho a pokracoval v obrade, akoby sa nic nestalo. 
Zoe potrebovala oporu sledujuc oltar, pri ktorom sa casto modlila a kde ju dvakrat odvrhli. Prvykrat ju tu vlastna matka nechala ako babatko a potom ju matka predstavena poslala prec. 
Stale to bolelo, akoby sa to stalo vcera. Len dotyk Felixovej ruky jej pomahal vratit sa do pritomneho okamihu a vychutnat si chvilu, ktora zluci ich zivoty navzdy. 
Len co manzelia spojili pery v manzelskom bozku, spolu so svedkami sa podpisali do sobasnej knihy a zazneli posledne slova knaza, utekali z kostola akoby ich nahanali. 
„Chces sa dostat na fararovu ciernu listinu?“ doberal si ju Felix zadychane pred dverami kostola. 
„Kym prideme krstit prve dieta, zabudne na nas,“ uistila ho Zoe.
„To je vysoko nepravdepodobne. Statisticky...“ zacal svoju analyzu Felix.
Zoe ho umlcala bozkom a oprela ho o dvere: „Najprv pokrstime knihu, potom sa naveceriame a az potom ma budes zvadzat teoriami.“ 
„Ako poviete, Zoe Adamcova,“ suhlasil Felix.
Velmi rad vyhovel jej poziadavke, vyhladal vyzdobene auto a uniesol svoju manzelku na prvu spisovatelsku akciu. 
EPILOG
O rok neskor
„Som teoretik a nie inzinier. Netusim, ako sa sklada detska sedacka,“ stazoval sa Felix, ked prekladal sedacku do svojho auta.
„Podrz na chvilku Florinku a ukazem ti to,“ ponukla sa Zoe a podavala mu babatko.
„Dovolite mne?“ ozval sa Florian senior.
Posunuli sa, aby mohol prejst. 
Za par minut bez problemov zlozil sedacku.
Zoe mu podakovala. Opatrne posadila dietatko tak, aby sa jej nepokrcili saty na krstiny. 
„Vazne vam to nevadi?“ kontrolovala Zoe.
„Do nasho kostola som prestal chodit uz velmi davno. Viem, ze ten farar vas sobasil, budem rad, ked pokrsti aj princeznu,“ pohladil vnucku po lici. 
Flora sa usmiala na stareho otca, ale potom sa venovala hracke polozenej na sedacke. 
Pred kostolom ich uz cakala krstna mama Ester a Adam Walker. Bude len symbolickym krstnym otcom, lebo nemal rovnaku vieru ako Ester. Coskoro prisla aj Felixova mama. 
„Mozem si ju na chvilku vziat?“ poziadala Valeria.
„Pravdaze,“ odpovedala jej Zoe s usmevom.
Vybrala malicku zo sedacky a podala ju starej mame.
„Dufam, ze nemeskam,“ ozval sa znamy hlas.
Zoe zamrzla uprostred pohybu a prudko sa obratila. Bola rada, ze uz nedrzi dieta. Obavala by sa, ze by ho niekto musel chytat. 
„Ctihodna matka?“ sformovali jej pery, ale nevydala ani hlaska. 
„Viem, ze tu nie som vitana, ale prisla som sa ti ospravedlnit a poziadat o odpustenie. Urobila som obrovsku chybu, ktoru som lutovala kazdy den. Rok som stravila na puti, nez som sa vyspovedala zo vsetkych hriechov. Ak mozes, odpust mi, Zoe, ze moje predsudky pochovali vo mne ludskost.“ 
„Ja...“ Zoe nevedela, co ma povedat. 
Cakala na tuto chvilu tolko mesiacov, ale uz sa zmierila s tym, ze nikdy nepride. A teraz tu stala vedla svojej dcerky a manzela a sledovala zazrak. 
„Prenechala som svoj urad aj vedenie skoly niekomu inemu a poziadala som o prelozenie. Utiahnem sa do ineho klastora ako radova sestra, kde budem pomahat tym, ktori to potrebuju,“ pokracovala sestra Rachel.
„To ste nemuseli,“ zmohla sa konecne Zoe na slovo. 
„Ale musela. Zneuzila som svoju pravomoc. Zmenila ma na cloveka, ktorym som sa nikdy nechcela stat. Mrzi ma, ze som bola na teba taka prisna. Vzdy si bola pre mna viac nez moje zverenkyne a kolegyne. Bola to moja snaha udrzat si od teba odstup. Ale ty si za nic nemohla.“ 
„Matka predstavena,“ prerusila ju Zoe.
„Uz len sestra Rachel. Nespravala som sa vobec ako matka a uz vobec nie ctihodna. Nedrzala som sa svojho slubu. Kedysi som milovala tvojho otca,“ priznala sa.
Zoe sa musela pridrzat najpevnejsieho bodu vedla seba. Felix ju hned objal poskytujuc jej potrebnu oporu. 
Zoe nemohla uverit, ze pribehy kolujuce po klastore, boli o jej otcovi a matke predstavenej. To by znamenalo, ze...
„Vy ste...?“ Zoe sa zatmelo pred ocami. 
„Nie,“ krutila hlavou sestra Rachel a mavala pri tom rukami. „Tvoja mama sa vola alebo volala Zora Zemianska. Neviem, ci este zije. Kratko po porode usla z klastora. Podla letenky, co som videla, ked som ju prezliekala, pravdepodobne do Londyna.“
„Ako mohla?“ sepla Zoe prerusiac jej spoved.
„Rodina sa jej zriekla, tvoj otec ju opustil kvoli inej zene, tak ako mna kvoli nej,“ vysvetlila neochotne matka predstavena.
„A moj otec este zije?“ Zoe nedokazala zastavit otazku. 
„Zla burina nevyhynie,“ odfrkla si sestra Rachel.
Ale potom sa pozrela k nebu: „Ospravedlnujem sa. Takto sa nesmie hovorit. Tvoj otec nie je tak daleko, aby si nemohla...“ 
„Nechcem ho spoznat,“ Zoe jej skocila rychlo do reci.
„Na to je obavam sa uz neskoro. Tvoj otec je profesor Segner,“ povedala sestra Rachel opatrne. 
„Nieee,“ nestastny vykrik sa rozliehal po celej ulici. 
Zoe sa podlomili kolena a len Felixove pohotove ruky jej zabranili v pade. Zabalil ju do narucia a venoval jej nezny bozk na spanok. 
Mala Florinka sa srdcervuco rozplakala a ani starky Florian so starkou Valeriou spolocne ju nedokazali utisit. Zoe vpijala do seba pokoj salajuci z manzelovho tela, do jej mysle prenikol detsky plac. Otvorila oci a uprela pohlad plny slz na dcerku a na svojich svokrovcov. Za posledny rok sa oni stali jej rodicmi. Co na tom zalezi, kto poskytol geneticky material? Zena, co ju porodila, usla, muz, co bol za jej pocatie zodpovedny, sa k nej ani po rokoch nepriznal. 
Zoe vzala dcerku do narucia, kolisala ju a sepkala jej ospravedlnenie, az kym sa neupokojila. 
„Prepacte. Nechcela som vas rozrusit. Asi radsej pojdem,“ ozvala sa sestra Rachel previnilo. 
„Nechodte,“ sepla Zoe.
Zoe podala Florinku Felixovi a chytila sestru Rachel za zapastie: „Nic z toho, co sa stalo, nie je vasa vina. Uz ste sa trapili dost pre hriechy ludi, co ma splodili. Nielen ja, ale ani vy ste si nezasluzili, co vam urobili. Nemali pravo ziadat od vas, aby ste sa pozerali na dokaz nevery muza, ktoreho ste milovali,“ Zoe sa zlomil hlas. 
„Tak o sebe nehovor, dieta. Napriek vsetkemu ta mam rada ako dceru. Hnevam sa len na neho,“ kyvla hlavou. 
„Odpustte mi, ze...“ zacala Zoe.
„Nemam co. To ja musim vela veci napravit,“ priznala sestra Rachel. 
„Nemusite. Uz som vam odpustila,“ uistila ju dojata Zoe. 
„Viem, ze to nemate rada, ale mozem vas objat?“
Mniska podisla k zverenkyni a objala ju.
 Zoe ju stisla v naruci a usmiala sa.
Zrazu sa dvere na kostole otvorili a zjavil sa v nich netrpezlivy knaz tukajuci na hodinky. 
Zoe neochotne pustila mnisku z objatia. 
„Prepacte, ze som vas zdrzala,“ ospravedlnila sa sestra.
„Nezdrzali ste nas. Bola by som velmi rada, keby ste isli s nami,“ navrhla Zoe.
Vymenila si pohlad s manzelom, ktory suhlasne prikyvol.
„Velmi rada by som sa zucastnila obradu, ale nechcem vam prekazat,“ sepla mniska s pokorou.
„Ste vitana,“ pridal sa Felix.
„Potom velmi rada pojdem s vami,“ suhlasila.
„Ale mame jednu podmienku,“ namietla Ester. „Budete Florinke najlepsou starou mamou pod slnkom.“ 
„Pokusim sa,“ odpovedala mniska s dojatym usmevom.
„Prvu sluzbu mate v sobotu,“ pridala sa Zoe.
Ich dielo sposobilo obrovsku senzaciu, ani nie tak v literarnom, ako v odbornom svete. Vedci sa pretekali v tom, kto vyvrati ich teoriu. Ale manzelia sa nebali, ze by sa im to podarilo. Skusit to mohli na konferencii, kam sa chystali. Nebude na skodu, vziat so sebou opatrovatelku.
„Prosim?“ mniska nadvihla obocie.
„Iba som zartovala. Florinku beriem so sebou na konferenciu a nech sa opovazi niekto z tych starych paprdov ozvat, tak s nimi zatocim, ze...“ sa z toho poseru uz nedopovedala.
Zhrozene si zakryla usta, co chcela povedat pred mniskou, ale co je horsie aj pred svojou dcerou. Uz o par mesiacov si bude musiet davat pozor na to, co povie, lebo to po nej drobec zopakuje.
„Prepacte, matka predstavena, chcela som povedat sestra Rachel,“ rychlo sa snazila zachranit situaciu. 
„Neodvazia sa, ked ich budem sledovat pohladom sliepky cihajucej na dazdovku,“ doberala si ju sestra Rachel.
„Vy by ste isli s nami?“ zvolala Zoe prekvapene. 
„Ak mi to dovolis, rada by som bola sucastou vasho velkeho dna. Som na vas hrda,“ venovala dlhy pohlad Felixovi.
„Mrzi ma, co som o vas povedala, Felix. Nezasluzili ste si to,“ ospravedlnila sa.
„Odpustam vam,“ ubezpecil ju.
Sestra Rachel zahrnula do ospravedlnenia aj Felixa. Zoe viac k stastiu nepotrebovala. 
„Dufam, ze odteraz budeme spolu pri vsetkych dolezitych dnoch,“ Zoe si vynutila slub.
„Budeme,“ slubila sestra Rachel a ukazala do neba, ze na dodrzanie bude dohliadat vyssia moc. 
„Mozeme uz ist?“ surila ich Ester, ktora pozorovala knaza tukajuceho uz aj po slnecnych hodinach pred kostolom. 
„Ideme,“ zavelila Zoe.
Vsetci nasledovali farara, ktory sa stratil v utrobach svatostanku. 
Dvere do kostola sa stali ich branou do spolocneho zivota.
DOSLOV AUTORKY
Mila citatelka, dakujem Ti za pozornost a za cas, ktory si stravila pri mojich riadkoch. Bez tvojej podpory by moje pribehy nemali to prave kuzlo. Dufam, ze Ti tento pribeh priniesol mnoho krasnych momentov a prijemnych citatelskych zazitkov.