Legenda o troch kamenoch
cast druha - Jawen










Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Pavel Sekerak
O knihe
Len nedavno sa do Agaru vratila Linwe z odvaznej cesty neznamymi krajinami, aby vyslobodila svoju mladsiu sestru z ruk kruteho velitela zoldnierov – Nidasa. 

	Jeho pomsta prisla coskoro a obyvatelia Algaru celili presile jeho krvilacnej armady. Takmer s istotou by v tom boji vsetci zahynuli, nebyt zazracneho dietata, ktore ukoncilo ich besnenie. Osud algarov je odteraz v jeho rukach.



Obsah
Legenda o troch kamenoch	1
O knihe	2
Cesta do Eimmu	4
Vzacna navsteva	7
Rieka	12
Na druhej strane	16
Vyzva	19
Prepad	25
Necakane stretnutie	27
Druzina	33
V zatoke	39
V Eimmu	43
Vojna sa blizi	46
Myalsera	47
Kamen je na dosah	49
Garthonova odplata	52
Vlk	56
Zoe	59
Poslovia zo Sazaru	61
Ladova princezna	65
Vitazstvo	69
Hladanie	72
Navrat trpaslika	76
Ked tri sa stanu jednym	80
Cesta do Eimmu
Druhy den rano, za usvitu, opusta Algar mlady chlapec v sprievode zdatneho bojovnika Thondora. Neobzeraju sa spat. Vedia, ze za sebou zanechavaju nielen slzy, ale i nadej. Kracaju popri rieke smerom na juh. Jawen nikdy predtym neopustil Algar. Vsetko za hranicami dediny bolo pre neho nove. Kazdy vyhlad ci horizont, kazde zakutie, kazdy strom bol pre neho fascinujuci. Dokonca aj vzduch sa mu zdal akysi iny. Plny vzrusenia si sotva uvedomoval aka nebezpecna je jeho uloha. Nadsenie z dobrodruzstva z neho neopadlo ani po tom, co ho kvoli unavenym noham musel Thondor vziat na svoje plecia, pretoze odmetal zastavit a urobit si prestavku. Az ked sa zacalo stmievat. Az vtedy prvykrat pocitil chlapec strach a obavy z ich cesty. 

„Nemali by sme sa utaborit a niekde prenocovat, to chces ist dalej aj v noci?“ - pytal sa svojho ovela skusenejsieho suputnika.
„Tu niet kde prenocovat. Pojdeme dalej!“ - stroho odpovedal Thondor.
„Ale ved za chvilu nebudeme vidiet ani na krok…“
„Ale budeme!“ - polozil chlapca na zem a z batoha vytiahol dve pochodne.

Na okamih sa na ne zahladel a vzapati jednu z nich odlozil naspat. Tu druhu zapalil a podal chlapcovi.

„Tak co? Teraz sa uz nebojis, vsak?“

Jawen zavahal. Nevedel sa rozhodnut ci bude lepsie priznat svoj strach, alebo ci sa ma nadalej tvarit, ze je v poriadku.

„Lonor mi povedal, ze s tebou sa nemam coho bat. Si vraj ten najsilnejsi bojovnik na svete.“
„Je to stary taraj. Niekedy trochu prehana.“
„Neverim ti! Hovoril mi ako sa na teba vrhlo desat chlapov a ty si ich vsetkych pobil.“
„No vidis, tak to vobec nebolo. Zase prehanal. Nebolo ich desat, ale dvanast. A vsetkych som ich nepobil, dvaja utiekli.“ - usmial sa na chlapca a postrapatil mu vlasy.
„Vladzes?“
„No, ani moc nie...“ - priznal Jawen a pozeral na svoje chodidla.
„Kusok odtialto je stara drevenica. Byvali v nej zlatokopi. Lenze tu nebolo tolko zlata, kolko ocakavali, a ked sa dopoculi o velkych loziskach na vychode, odisli tam.“

Chlapec na neho hladel s ocami otvorenymi dokoran.

„Ty si tu uz bol, ked to vsetko tak poznas?“ - pytal sa s uzasom v tvari.
„Chlapce, nie si jediny, kto chce najst Garthona a ziskat ten kamen…“
„Co sa stalo? Nenasiel si ho?“
„Nie tak celkom, nebolo mi umoznene najst ho.“
„Ako to?“
„Tie lesy na juhu… Eimmu. Ziju v nich zeleni elfovia, zvlastne a hrde bytosti. Neboli ku mne moc priatelski. Na svojej prvej vyprave som tadial chcel prejst, ale nechceli mi dovolit vstupit do ich lesa. Nepresvedcil som ich. Ani prosbami, ani vyhrazkami.“
„Myslis, ze teraz nam to dovolia?“
„To ty predsa veris tomu tvojmu snu natolko, ze si presvedcil aj Lonora. Je jedno co si myslim ja. No ak je to naozaj tak, ako si hovoril, tak sa tam nejako dostat musime.“

Priblizne po hodine cesty dorazili ku schatranej drevenici. Vyzerala inak ako si ju Thondor pamatal. Strecha bola na jednom mieste prepadnuta a zdalo sa, ze sa cela stavba naklana na stranu. Poobzeral si ju zo vsetkych stran a potom z celej sily udrel svojimi mocnymi rukami do steny tohto naoko chatrneho pribytku. Zodvihol sa kudol prachu a spod strechy vyletelo niekolko vyplasenych vtacat.
„Je to v pohode. To vydrzi.“ - prikyvol spokojny so svojou metodou, ktorou zhodnotil statiku stavby a cez pokrivene dvere odvazne vstupil dnu. Jawen ho nasledoval, hladiac na neho ako na svoj najvacsi idol. Uvelebili sa v jedinej neporusenej miestnosti. Jawen takmer okamzite zaspal. Jeho priatel udrziaval ohen a strazil dvere kym neprislo rano.

„Vstavame, chlapce!“ - budil Jawena, len co zacalo svitat.
„Co… Co sa deje?“
„Musime ist. Nie je cas lenosit.“

Rozospaty chlapec si pretieral oci. Kym on spal, Thondor stihol ulovit v nedalekom potoku par ryb a upiect ich na ohni.

„Jedz! Potrebujes silu.“ - podaval mu jednu z nich.

Jawen si ju vzal bez jedineho slova. Uz sa pomaly preberal a jemu tiez zacalo svitat. Ma pred sebou dlhu cestu. Teraz musi zabudnut na pohodlie domova. Na okamih sa zamyslel. Co asi teraz robi jeho mama? A bratia? 

„Vari ti nechuti?!“ - pytal sa Thondor, ked videl ako chlapec drzi susto pred otvorenymi ustami.
„Ale chuti, chuti. Je vyborna. Ja len… Ale nic.“ - rychlo do seba hodil niekolko poslednych kuskov masa a bezal k potoku.

Studena voda stekala po jeho tvari. Okamzite ho prebrala. Pozeral sa na svoj odraz vlniaci sa na hladine. Bola to tvar chlapca, no on tam videl odvazneho bojovnika. Ku chatrci sa vratil plny odhodlania. Teraz uz mohli pokracovat v ceste.

Narozdiel od predosleho dna, teraz sa zdalo, ze Jawen v sebe nasiel nejaku skrytu silu, alebo nieco take. Putovali cely den takmer bez prestavky. Starsiemu z nich to, pochopitelne, vyhovovalo. Nerad sa zdrziaval. Trpezlivost nebola jeho silnou strankou. Podvecer uz jednym okom hladel po okoli s umyslom najst vhodne miesto na prenocovanie. Jawen bol na svoj vek mimoriadne bystry a hned si to vsimol.

„Dnes nie, Thondor. Budeme pokracovat.“ - povedal rozhodnym hlasom a vzal do ruky pochoden. 

Vzacna navsteva
„Lonor, pod sa pozriet! Blizi sa sem akasi podivna vyprava.“ - zavolal na neho jeden zo strazcov brany.

Z lesa prichadzala skupina asi dvadsiatich pestro odetych jazdcov. Necvalali, zdalo sa, ze casu maju dost. Niekolko metrov pred branou skupina zastala. Jeden z jazdcov sa priblizil ku hradbam a hlasno zvolal:

„Otvorte branu! Prichadza ku vam Langon, kral Sazaru.“
„Comu vdacime za jeho navstevu v nasom kraji?“ - trufalo sa spytal jeden zo strazcov.
„Hladame dve dievcata, ktore boli hostami nasho krala.“
„Preco? Co od nich chcete?“
„Maju nieco, co im nepatri.“

Strazca sa pozrel na Lonora a pokyval hlavou, aby mu naznacil, ci ich ma pustit, alebo nie. Namiesto toho vyliezol starec ku nemu a sam pokracoval v rozhovore.

„A co konkretne by to malo byt?“
„Vzali vzacny drahokam, ktori patri kralovi a ludu Sazaru.“
„V nasom kraji niet zlodejov, museli ste sa zmylit.“
„Vola sa Linwe a ta druha… Ako sa vola ta mala?“ - obratil sa jazdec na krala.
„Nidwen.“ - nasepkal mu.
„Volaju sa Linwe a Nidwen!“ - zahlasil sebaisto.
„Ak su vase umysly cestne, budete nasimi hostami, ale ak nie…“
„Chceme len to, co je nase. Nic viac. Prisli sme v mieri a v mieri aj odideme. Pokial nam vratite, co nam patri.“

Drevena brana sa otvorila a vyprava pomaly vosla dnu. Lonor prikazal napojit kone a pohostit vypravu, ktora mala za sebou ocividne dlhu cestu. On sam prisiel k Langonovi a poziadal ho o rozhovor v sukromi. Cestou ku jeho skromnemu pribytku si Langon vsimol, ze niektore domy boli len nedavno opravovane a kde-tu sa este stale nachadzali naznaky predoslych bojov. Zvedavo si obzeral algarov a hladal medzi nimi dve zname tvare. Pritom citil akusi nedoveru, ci skor obozretnost s akou sa na neho miestni obyvatelia pozerali. Bolo mu jasne, ze prezili nieco, vdaka comu si na cudzincov davaju velky pozor. Nehneval sa, len sa nad tym zamyslel, snazil sa to pochopit. Dom, v ktorom prebyval Lonor, bol sice zariadeny skromne, ale kazdy kto tam kedy bol, sa v nom citil prijemne. Bola to taka nenapadna, utulna chalupka, ktorej dvere boli otvorene pre vsetkych.

„Mate rad bylinkovy caj, Vasa excelencia…?“
„Jasne, ten mam velmi rad. A formality pokojne nechajme stranou.“ - usmial sa Langon, lebo videl, ze Lonor akosi nie je vo svojej kozi.
„Tak to som rad, lebo dvorna etiketa nie je moja silna stranka.“ - vydychol si starec.
„My sme jednoduchi ludia, tu sme si vsetci rovni.“ - pokracoval.
„Aj u nas. Ale nikomu to nehovor.“ - zasmial sa mlady kral.

Lonor sa otocil a prekvapene na neho prizmuril oci.

„To bol zart, priatelu, iba taky vtip.“ - vysvetloval – „U vas sa to da, ste len mala dedina a vsetci sa urcite poznate cely zivot. Ale ked mas na starosti tisice ludi, musi to mat nejaky rad. Inak by zavladla anarchia. Kazdy by si robil co chce. Vznikli by rozne skupiny, ktore by medzi sebou neustale bojovali a nikomu by to nic neprinieslo. Aspon nie nic dobre. Skratka, poriadok musi byt.“
„Mas pravdu.“ - prikyvol Lonor a polozil na stol dva pohare horuceho napoja.
„No a kdeze su tie dievcata? Nikde som ich nevidel?“
„Budu niekde vonku, najskor v lese. No kazdu chvilu by sa mali vratit.“
„Dufam, ze coskoro. Nemam v umysle sa tu teraz zdrzat. Musim ten kamen dopravit naspat do Sazaru.“
„Tak je to teda pravda? To s tymi kamenmi…“
„Nepochybujem o tom.“
„Ale Linwe nie je ziadna zlodejka!“ - razne sa ohradil Lonor.
„To veru nie je. Nebola to ona, kto ho vzal. Urobil to jeden skriatok. Ukradol nam ho a potom ukryl v taske, co mala Linwe pri sebe. Ten uz dostal svoje, to si mozes byt isty. Garantujem ti, ze ten uz nikdy v zivote nic neukradne.“ - dodal a spokojne si odpil z caju.

Rozpravali a vsetkom moznom i nemoznom, az kym sa vo dverach nezjavila Linwe. Nez vstupila do miestnosti ostala chvilku prekvapene stat. Mlcky sa cudovala, co tu Langon robi. Hovoril, ze pride, ale necakala ho takto skoro. Aj on sa na nu dival bez jedineho slova. Takmer ju nespoznal. Prezeral si to mlade dievca uplne inym pohladom, ako ked ju videl predtym. V tradicnom odeve algarskych zien vyzerala skvostne. Bola viac zenou, nez dievcatom, ake dovtedy poznal. Dlhe, volne, zelene saty, stiahnute v pase hnedou stuhou, este viac zvyraznovali jej zenskost. Razom akoby zabudol naco sem vobec prisiel. Vstal z kresla a s poharom v ruke hladel na Linwe. Vsetko ostatne zrazu prestalo existovat. Lonor si zamerne odkaslal, aby uvolnil narastajuce napatie. 

„Langon, co ty tu robis?“ - spytala sa a niesla do kuchyne kosik s cerstvo natrhanymi bylinkami.

Nevadilo mu, ze sa mu obratila chrbtom. Aj tento pohlad sa mu pacil. 

„Prisiel som za tebou, Linwe.“ - zacal az prilis ostychavo na krala.
„Necakala som ta tak skoro?“ - usmiala sa.

Langonom lomcovali emocie. Nebolo pre neho jednoduche priznat si, ze v skutocnosti sem neprisiel kvoli nej, ale kvoli kamenu. Hoci v tejto chvili mu kamen pripadal druhorady. Nemal na vyber, musi povedat pravdu.

„Pamatas si toho skriatka, ktory nam vtedy utiekol?“
„Zeqa? Samozrejme, ze pamatam.“
„Chytili sme ho. Ale kamen, ktory nam ukradol, uz pri sebe nemal, vraj ti ho dal do tasky. Potrebujem ho.“
„Mas pravdu, lenze ja ho uz nemam.“
„Nemas? Ako to?“ - cudoval sa.

Linwe mu vyrozpravala vsetko, co sa u nich v Algare za poslednu dobu udialo. Vsetko o Nidasovi, o tom ako boli donuteni vziat do ruk zbrane a pouzit ich proti inym ludom. A nakoniec aj o hrozbe zjavenej mlademu chlapcovi vo sne. Chlapcovi, ktory sa spolu s Thondorom vydal na cestu do Eimmu. Oni maju ten kamen teraz so sebou.

„Musim ho ziskat naspat. Patri mojmu ludu. Potrebujeme ho.“
„Co sa to s vami vsetkymi porobilo?! Z kazdej strany nepocut nic ine, len kamen, kamen... Myslela som si, ze ty si iny…“ - povedala nahnevane a smutne zaroven.
„Nechcem ho pre seba, Linwe. Nepotrebujem byt najmocnejsi, ani nesmrtelny. Chcem len, aby moj lud netrpel nedostatkom.“ - branil sa.
„To sa da predsa aj bez kamena.“
Zahladela sa mu do oci a jeho nohy sa roztriasli. Prestupovalo nim zvlastne teplo, neobycajny pokoj a nepokoj sucasne. Dobre vedel, ze Linwe ma pravdu. Ale dal svojmu ludu slub, ze ho najde a prinesie spat. Co by to bol za krala, ak by neplnil svoje sluby? Prisiel by o doveru a poslusnost svojich poddanych. V jeho mysli nastala konfrontacia argumentov pre a proti. Prisiel sem s jasnym cielom. Ale od momentu, co Linwe uvidel, sa jeho pohlad na vsetko zmenil. Pocuva jej slova a citi, ze ma pravdu. Ma ten kamen snad vacsiu moc a vacsiu hodnotu ako poctiva praca ludi? Je viac ako dobro, ktore maju tito ludia v srdci? Zrazu chape myslenie algarov. Zrazu mu to vsetko dava zmysel. Lenze slovo krala je zavazok, ktory nemozno len tak nesplnit. Musi to urobit, hoci teraz to uz berie len ako svoju povinnost.

„Linwe, ty predsa najlepsie vies, ze niekedy clovek musi urobit to, co je spravne a nie to, co je jednoduche, alebo to, co by chcel on sam. Musim to urobit. Musim ten kamen priniest do Sazaru. Raz to pochopis. Tak, ako som prave dnes ja pochopil teba a tvojich ludi.“

Bolo jasne, ze jeho rozhodnutie je nemenne a nemalo zmysel mu to vyhovarat. 

„Ak chces, pod so mnou.“ - navrhol s mierne naivnym ocakavanim.
„Rada by som isla s tebou, ale moje miesto je teraz tu. Tu ma potrebuju.“
„Rozumiem. Ked to vsetko skonci, pridem sem za tebou. Slubujem.“
„Ano, to si mi uz hovoril.“

Velky kral Sazaru sa zrazu citil uplne malicky. Zavazok, ktory dal mladej dievcine mal teraz pre neho vacsiu vahu, nez zavazok, ktory dal svojim poddanym. Nemoze ju sklamat. To nedopusti. Nez vysadol na kona a stratil sa za branami Algaru, zvesil si z krku retiazku s medailonom, ktory nosil a vlozil ho Linwe do dlani.

„Toto ti davam, draha Linwe, ako specatenie mojho slubu.“ - pohladil jej dlane a nezne v nich zovrel tento vzacny dar.
„Patril mojej matke a ma pre mna velku cenu. Opatruj ho, kym sa vratim.“
„To nemozem…“

Pohladil jej vlasy, vysadol na kona a spolu so svojou druzinou vyrazili za Jawenom a Thondorom do Eimmu.


Rieka
Za svetla pochodni putovali takmer celu noc. Thondor nechapal, odkial sa v Jawenovi zrazu berie tolka sila. Krok za krokom ukrajovali coraz vacsi kus z cesty. Kratko pred usvitom ich vsak zastavila rieka. Uz na prvy pohlad bolo jasne, ze dostat sa na druhu stranu nebude vobec jednoduche. Ziara pochodni sa odrazala na hladine hlbokej rieky, ktorej prud bol prilis silny nato, aby ho ustali na vlastnych nohach. Mohli ju skusit preplavat. Ak by bol Thondor sam, nepochybne by to dokazal. Lenze teraz tu stal i maly chlapec, pre ktoreho to bolo ocividne nad jeho sily. Rozhodli sa preto pockat do rana. Potom, za svetla, sa im bude lepsie rozhodovat co urobia. Zalozili ohen, aby sa trochu zahriali a opreti o strom aspon na kratky cas zavreli oci. Jawen zaspal takmer okamzite a i tentoraz ho vo sne navstivila tajomna ladova princezna.

„Jawen… Jawen… Spominas si na mna?“ - zasepkala tichym hlasom.
„Ano. Ano, spominam. Ty si… Kto vlastne si?“
„Ja som Zoe. Som tvoja ochrankyna. Som hlas, ktory ta povedie.“
„Povedie? Ale ved je tu Thondor. On vie kam mame ist…“
„Mysli si, ze to vie. Ale myli sa.“
„Myli? Ako to mozes vediet?“
„Ja viem vsetko.“
„Podla teba nejdeme spravnou cestou?“
„Nesmiete prejst cez rieku! Chodte na vychod, proti prudu rieky.“
„Na vychod? Ale Eimmu je predsa na juhu…“
„Nie je to bezpecne. Chodte na vychod. Posluchni ma!“
„Preco by som ta mal posluchnut, preco by som ti mal verit?“
„Uz si to predsa urobil. Inak by si nebol teraz tu.“
„Ale co ak tadial Thondor nebude chciet ist? Co potom?“
„Neboj sa. O to sa postaram.“

Pohladila chlapca po vlasoch a rozplynula sa v nocnej tme. Jawen spal pokojnym spankom az do svitania. Prebral sa na svetlo a hlasne Thondorovo chrapanie. Znelo ako ranena selma. Schuti sa zasmial pri pomysleni na to, ze vdaka tomu sa moze pri nom i v noci citit bezpecne. Ved kto by sa uz len odvazil priblizit sa v noci ku tvorovi, ktory vydava taketo zvuky? A pritom je to taky dobracisko. Kazdemu vzdy pomoze ako najlepsie vie, skratka nedokaze povedat nie. Ale nahnevat ho sa rozhodne nevyplaca. Aj preto Jawen trochu vaha, ci ho ma zobudit. Lenze ak ho nezobudi, mozno sa bude na neho hnevat, ze to neurobil. Tak tam teda iba stal s pohladom uprenym na svojho velkeho sprievodcu a premyslal co dalej. Ak sa vsak maju dostat do Eimmu co najskor a navyse oklukou, nemozu prilis vylihovat.

„Thondor. Thondor, vstavaj, zobud sa!“ - odvazil sa napokon.

Muz sa zaskeril, posuchal si nos a pridal este jednu grimasu. Nakoniec si este zivol a obratil sa na druhy bok.

„Thondor, vstavaj, musime ist dalej.“ - naliehal.

Nech sa Jawen akokolvek snazil, nedokazal ho zobudit. Potom mu v hlave skrsol napad. Pristupil k rieke, nabral do dlani studenu vodu a vysplechol ju Thondorovi do tvare. Zabralo to. V momente sa prebral a obzeral sa okolo seba, pripraveny potrestat toho, kto sa s nim takto zahrava. Nemal prilis vela moznosti. V skutocnosti mal len jednu. Ale na Jawena sa nemohol hnevat. Ved by mu mal byt vdacny, za takyto osviezujuci budicek. 

„Thondor…“
„Ja viem, musime ist. Musime na druhu stranu…“
„Ale prud je tu prilis silny. Tadialto neprejdeme.“
„Ani nemusime, nizsie po prude je brod.“
„Ja myslim… Myslim, ze by sme mali ist skor na vychod?“
„Na vychod? A to uz preco? Nic tam nie je!“
„Prave preto.“
„Co tym myslis, ze prave preto?“
„Znova prisla. Ta ladova princezna. Zase sa mi zjavila vo sne. Poziadala ma, aby sme isli na vychod. Vraj tu, ze riekou, to nie je bezpecne…“
„No tak, to sa ideme motat kade-tade podla toho co sa ti prisnije?! Ziadne nebezpecenstvo tam na nas necaka. Bol som tam, poznam tu cestu. Nikto ma nedonuti ist niekolko dni naokolo, len preto, ze tebe sa zase nieco snivalo! Nech sa na mieste prepadnem, ako by som mal ist tadial.“

Ani to nedopovedal a zem pod ich nohami sa s hukotom otriasla. Jawen padol na zem a zakryval si usi, zatial co vsetko okolo nich zahalil husty kudol zvirenej hliny a prachu. Po par sekundach bolo po vsetkom a Jawen opatrne zdvihol hlavu, aby sa poobzeral, co sa to tam vlastne stalo. Vtom zacul vykrik.
„Jawen! Kde si, chlapce? Pomoz mi!“ - hlboky Thondorov hlas prichadzal akoby z podzemia.

Nebolo to daleko od pravdy. Ked sa vsetko upokojilo a zvireny prach zosadol na zem, uvidel Jawen v jasnom rannom svetle pred sebou hlboky krater. V tom sa zacal smiat, az sa za brucho chytal.

„Tak vidis. To je znamenie…“ - smial sa a dival sa zhora na svojho sprievodcu.
„Ha ha, naozaj smiesne… Lenze ako sa odtialto dostanem? Toto nevyleziem, hlina sa mi droli pod rukami.“ - neuspesne sa pokusal vystverat sa spat na povrch.

Jawen sa vzdialil, aby pohladal nieco, co by mu pomohlo dostat sa hore. Zrazu sa pred nim zjavila Zoe. Tentokrat to uz nebol sen. Stala priamo pred nim, skutocna.

„Hovorila som ti, ze sa o to postaram.“ - usmievala sa a podavala mu niekolko metrov dlhe lano.
„Dakujem.“ - povedal s uprimnou vdakou, divajuc sa na tento dar.

Nez by stacil povedat cokolvek dalsie, zmizla. Rovnako necakane a nahle ako sa pred nim zjavila. Poobzeral sa do vsetkych stran, nebolo jej. Nevadi. - povedal si a bezal ku krateru, v ktorom sa Thorndor stale snazil vzopriet svojmu osudu, ale zakazdym skoncil na zadku, spat na dne jamy.

„Vydrz, Thondor, uz to bude!“ - upokojoval ho.

Jeden koniec obviazal okolo najblizsieho stromu a druhy hodil Thondorovi do jamy. Ten neveril vlastnym ociam, ked sa pred nim zjavilo hojdajuce sa lano. Bez zavahania sa ho chopil a vyliezol hore. Oprasil sa a nechapavo hladel okolo seba.

„Odkial mas to lano, chlapce?“
„To ona mi ho dala.“
„Ona?“ - divil sa a stale sa okolo seba obzeral, lenze nik dalsi tam nebol.
„Zoe. Ta princezna zo sna.“
„Tie tvoje sny…“ - hromzil, no tentokrat musel priznat, ze bude asi lepsie im verit.

Pozbieral vsetky ich veci, ktore boli teraz roztrusene po okoli a vydali sa na vychod.

Na druhej strane
Cely den putovali proti prudu rieky a nikde nevideli ziadny most, ci aspon brod, cez ktory by sa dostali na druhu stranu. Neviedla tadial ziadna obchodna cesta pre vozy s tovarom na vymenu, dokonca ani obycajny chodnik. Bolo to uzemie nikoho. Z kazdej strany ich obklopovali lesy. Akurat tie na juhu od nich delila rieka. Po zotmeni sa usadili nedaleko brehu a Thondor ulovil par ryb. Rieka nimi bola presytena. Nikdy predtym nevidel tolko ryb pohromade. Kym sa opekali na ohni, Thondora premohla zvedavost.

„Pocuj, Jawen, povedz mi, ako si dokazal porazit Nidasa? Co sa vtedy vlastne stalo?“
„Myslis to s tou palicou?“
„Ano, myslim presne to s tou palicou.“
„To zase ona.“
„Ta ista ona, co ti vsetko napoveda cez sny?“
„Ano. To vsetko Zoe. Povedala mi, ze mam vziat tu palicu a vojna sa skonci.“
„Neuveritelne. Ako je to mozne?“
„Netusim. Povedala, ze mna si vyvolila, aby som ukoncil nielen tu vojnu s Nidasom, ale aj vsetky dalsie, ktore vzniknu kvoli legende o kamenoch.“
„Takze to nebol posledny boj? Bude ich viac?“
„Obavam sa, ze ano.“ - odpovedal a obratil svoju smutnu tvar k ohnu.

Rano pokracovali v ceste. V pochmurnej nalade ukladali jednu nohu pred druhu. Zdalo sa, ze ten les nema konca, citili sa unaveni a ich tempo bolo coraz pomalsie. Thodor pozoroval rieku, ta nie a nie sa ukludnit. Kam ho to len to chlapca vedie? Ak by bolo po jeho, uz davno by boli v Eimmu. Namiesto toho sa stale motaju ktovie kde, bez nejakej jasnej vizie. Mysel mu naplnili pochybnosti o tom, ci bolo spravne ist tadialto. Ved tu naozaj nic nie je, presne tak ako hovoril. Co tam po nejakom nebezpecenstve, celkom isto by si poradil s kymkolvek, kto by im skrizil cestu. Ale na navrat uz bolo neskoro. Musia ist dalej. No nehodla viac bludit. Rozhodol sa, ze pri najblizsej moznej prilezitosti prejdu na druhu stranu, bez ohladu na to ci tam bude brod, alebo nie. No da chlapcovi este poslednu sancu.

„Povedala ti ta tvoja Zoe ako dlho mame ist na vychod? Lebo toto nema konca!“
„To nie. Nepovedala.“
„Tak sa jej opytaj!“
„Lenze ja neviem ako. Ona sa mi vzdy zjavi sama od seba. Ale od tej jamy sa mi uz viac neukazala.“
„To sa mi nezda… Tam bude niekde zakopany pes.“

Chvilu zadumani kracali. Nahle sa Thondor opat ozval.

„Pozri sa tam!“ - ukazoval na siroke koryto rieky niekolko metrov pred nimi.
„A co ako?“ - Jawen netusil co presne ma Thondor na mysli.
„Tam by to slo! Tam prejdeme na druhu stranu!“
„No neviem. Myslis, ze je to dobry napad?“
„A dokedy tu chces bludit? Ta tvoja vila, ci princezna, alebo cokolvek to je, ta opustila. Nechala nas tu samych. Je to len na nas!“

S nevolou nakoniec Jawen privolil. Bol uz unaveny a nedokazal argumentovat starsiemu a silnejsiemu suputnikovi. V mieste, kde sa Thondorovi zdala rieka najplytsia, vstupil do vody a za nim chlapec drziac ho za ruku. 

„Drz sa ma pevne!“ - upozornoval Jawena, ked ucitil ako mu silny prud podmyva nohy.

Pred nimi ostavala este polovica a Jawen uz mal vody po krk. Doslovne. Po par krokoch uz nedosiahol na dno, preto sa zavesil na Thondorova a pevne sa ho drzal okolo krku. Voda s nim lomcovala, ale on sa drzal ako kliest. Za ziadnu cenu sa nesmie pustit, inak ho strhne prud a je s nim koniec. Za polovicou bola rieka coraz hlbsia. Tentokrat jej mal po krk uz aj Thondor. Zacal panikarit. Uvedomoval si, ze to nebol prave najlepsi napad a jeho optimizmus razom vystriedal strach. Par metrov. Uz len par metrov ich delilo od druheho brehu. Stalo sa nevyhnutne. Thondor sa posmykol na jednej z klzkych skal a v momente boli obaja vo vode. Zmietali sebou ako ryby na suchu, zatial co ich silny prud rieky nemilosrdne unasal dalej. Jawen lapal po dychu, snazil sa plavat. Lenze toto bolo na mile vzdialene pokojnej riecke, v ktorej sa to ucil. Thondorovi to slo o cosi lepsie. Poriadne zaberal svojimi velkymi rukami a priblizil sa k Jawenovi. Ten sa ho okamzite chopil, pritom vsak nechtiac strhol batoh so zasobami a len bezmocne sledoval ako ho voda odnasa prec. Silne vlny im narazali do tvari a sily im rapidne ubudali, nastastie breh bol uz na dosah. Dokazali to. Ale za aku cenu? Zvalili sa na travu, uplne vycerpani, bez zasob, zato stastni, ze ziju. Bolo jasne, ze dalej dnes uz nepojdu. Ked sa vydychali, pozbieral Thondor suche drevo a rozlozil ohen, aby sa pri nom co najskor zohriali a vysusili mokry odev. Aspon ze su uz na druhej strane. - hovoril si, aj ked so sposobom, akym sa sem dostali, nebol spokojny.

Vyzva
„Preco si to urobil? Preco si mi neveril?“ - vycital Jawenovi uprostred noci znamy zensky hlas.
„Nemozem za to, nemal som na vyber.“ - ospravedlnoval sa.
„Vzdy mame na vyber.“
„Co bude teraz?“ - pytal sa zahanbene.
„Teraz ste v tom sami.“
„Ako to myslis?“
„Hovorila som ti predsa, ze na tejto strane rieky nie ste v bezpeci. Tu vas nemozem ochranit.“ - povedala a zmizla, ako obycajne.
„Zoe… Kde si?! Vrat sa, Zoe!“ - krical Jawen, tentokrat nahlas.
„Co je?! Co sa deje?!“ - okrikol ho Thondor, pretoze ho Jawen svojim krikom zobudil.
„Bola tu. Zoe. Bola tu. Ale uz je zase prec…“
„A co? Mas nieco nove? Povedala ti kadial ist?“
„Prave naopak. Nepovedala nic, iba to, ze sme v tom sami.“
„Vidis hovoril som ti, vykaslala sa na nas.“
„To nie! Akurat tu nema asi ziadnu moc, alebo take cosi… Povedala, ze na tejto strane rieky nam nemoze pomoct.“
„Lebo na tej druhej nam pomohla…“ - odvrkol Thondor s pohrdanim a pridal niekolko konarov do slabnuceho plamena.
„Ved na nu nebud taky…“
„Vies co? Zabudni na to! Zabudni na nu a radsej pod spat. Mame pred sebou tazky den.“

Ohen este tlel, ked sa prebudili do dalsieho rana. Nie je cas marnit cas. - hovorieval Thondor. Musia pokracovat v ceste do Eimmu, lenze kadial? Nikde ziadny chodnik ani naznak civilizacie, ci akejkolvek ludskej cinnosti. 

„Co to robis?“ - pytal sa udiveny Jawen, ked zbadal Thondora ako chodi okolo stromov a sustredene ich skuma.
„Zistujem kadial sa ide do Eimmu.“
„Ako to chces zistit? Objimanim stromov?“
„Presne tak. Oni nam povedia kadial ist.“ - povedal a obisiel este par z nich, aby sa uistil.
„Tadialto. Tymto smerom je Eimmu.“ - ukazal pravicou do husteho lesa.
„A to si vycital zo stromov?“
„Hovoria viac ako si myslis. Len im musis vediet nasluchat.“
„Ako to?“
„Pozri, vidis ten mach?“
„Ano, vidim.“
„Vsimni si, ze na jednej strane je ho viac ako na inych. Vidis?“
„Mas pravdu…“ - odpovedal prekvapene.
„Tam je sever. A ked sa lepsie pozries na konare, mozes si vsimnut, ze na jednej strane su hustejsie a je ich viac ako na druhej.“
„Ano, je to tak…“ - pritakaval udivene, videl totiz, ze vsetko je presne tak ako povedal jeho priatel.
„Tam je juh. A potom este slnko… Smeruje z vychodu na zapad. A to vsetko dohromady mi hovori, ze miesto, kam sa potrebujeme dostat, je tymto smerom.“
„Teda… Nemam slov.“ - pritakaval uznanlivo.

Vydali sa teda smerom, ktory urcil starsi a skusenejsi. Kracali uplne neznamym lesom. Oci a usi mali nastrazene. Jawen podchvilou mysle na to, co mu hovorila Zoe. Snad to nebezpecne uzemie, o ktorom hovorila, nebude prave toto. Zatial tomu nic nenasvedcovalo. Bol to les ako kazdy iny. Nicim sa nelisil od lesov, ktore poznal z okolia Algaru. Ale Thondor nebol uplne vo svojej kozi. Zdal sa byt akysi nepokojny.

„Co ti je?“
„Pocuvaj…“ - prilozil si ukazovak k ustam a hladel do korun stromov.
„Nic nepocujem.“
„Ved prave. Ani ja. Nepocut ziadne vtaky, ani hmyz. A vsimol si si, ze za celu dobu, co sme v tomto lese sme nenatrafili ani na jedno zviera?“

Jawen sa zamyslel. Skutocne. Po zvieratach tu neboli ani stopy. Obzeral sa okolo seba, isiel si oci vyocit, ale nikde ziadna znamka cohokolvek ziveho. Len stromy a kriky. Az vtedy si uvedomil, ze zrejme to nebude az taky obycajny les. Pristupil blizsie ku Thondorovi, aby tak nezaostaval. Pomaly, ale isto sa ho zacal zmocnovat strach. Strach z neznameho. S bliziacim sa vecerom jeho strach stale silnel. Aby toho nebolo malo, zmahala ho aj unava a hlad. Od rana nic nejedli. Nebolo tu co ulovit. Ich usta boli vyschnute ako hlina na obchodnej ceste za horucich letnych dni. Nikde ziadny potok, alebo jazierko ci studnicka. Ani len malicky pramienok vyvierajuci spod korenov… Nic. Toto bol bezpochyby najhorsi usek ich cesty. Jedinou vyhodou bol tien stromov, ktory ich chranil pred priamym slnkom. Lenze co sa cez den javilo ako vyhoda, obratilo sa vecer proti nim. Vsadepritomny chlad sposobil, ze Thondor nebol schopny zalozit ohen. Bez jedla, bez vody, bez ohna, bez svetla pochodni, uprostred podivneho neznameho lesa. Bezvychodiskova situacia. Ich myslienky sa upierali na svitanie. Tuzili po nom ako po nicom inom na svete. Snad okrem vody. Jawen v sebe len tazko nachadzal silu na kazdy dalsi krok. Ale teraz sa nesmu zastavit! Za ziadnu cenu! Musia si udrzat mysel bdelu a tela v teple. Ak by zastavili, ci nebodaj zaspali, nemuseli by sa dozit rana. Vycerpani a uzimeni sa odhodlane posuvali dalej. Verili, ze rano bude dobre. Opat vyjde hrejive slnko a snad najdu i nejaku vodu. 

Do usvitu ostavalo este niekolko hodin. Drzali sa blizko pri sebe a takmer naslepo kracali dalej. Podivne ticho, chlad, strach a vobec cela ta temna atmosfera, ktorou bol tento les presiaknuty im sposobovali husiu kozu. Radsej na nic nemysliet, len ist dalej stoj co stoj. Ked tu zrazu…

„Au! Do kelu! Co to bolo?“ - hromzil Thondor a zatinal zuby, kym sa jeho malicek pravej nohy za sprievodu prenikavej bolesti zvacsoval.
„Pen. Thondor, pozri, je to pen!“ - zaradoval sa Jawen, ked zbadal tento prvy naznak civilizacie.
„Pomerne cerstvy…“ - skonstatoval Thondor, ked si ho poriadne ohmatal. - „Ludia nebudu daleko…“

Malicka iskierka nadeje im dodala silu a hnala ich vpred. Rychlost ich chodze bola priamoumerna poctu pnov, na ktore narazili. A tie neustale pribudali. Asi po polhodine sa z iskierky stalo pomerne jasne svetlo. Nedaleko zbadali za stromami svetla prenikajuce do temneho lesa cez nevelke okna drevenice.

„Konecne!“ - povzdychli si nahlas a zamierili priamo ku nej.

Uprostred tej najvacsej temnoty, stal maly hostinec, ktory ocividne nemal nikdy zatvorene. Uz zdaleka citili vonu peceneho masa a poculi hlasy jeho navstevnikov. Kym vosli do vnutra, nakukli dnu cez okno. Pri svetle sviecok a ohna horiaceho v krbe, tu popijali a hodovali tie najroznejsie bytosti. Skriatkovia, elfovia, ludia… Vsetci bez rozdielu. To Thondora presvedcilo. Ved ak dokazu spolunazivat tak rozdielni tvorovia, urcite nebudu zli. Nemozu byt! Inak by tu neboli takto pekne pohromade. 

Presli okolo rozpadnutej vyvesky a vosli dnu. Thondor ako prvy. Ruch a vrava okamzite utichli a vsetky oci spocinuli na nom. Vysoky, urasteny muz si ich tiez premeral pohladom. Vyzeralo to na zmesku vyvrhelov, tulakov a utrapenych zivotom. Po par sekundach sa vratili k popijaniu. Ked vosiel Jawen, scena sa zopakovala. Prestali pit, prestali sa rozpravat. Zazerali na to male chlapca a divili sa, co tu robi. Toto nie je prave najvhodnejsie miesto pre deti. Jawen sa skryl za Thondora a poza neho sa presunul ku volnemu stolu pri vchode. Usadili sa a pohladmi premeriavali tunajsich stamgastov. Vacsina z nich prilis nedbala o osobnu hygienu, ale to im neprekazalo hlasito sa smiat a dosiroka otvarat svoje poloprazdne usta. Vo vlasoch niektorych z nich by sa dalo hadam aj pestovat. A to boli ti „stastnejsi“. Mnohi nemali vlasy vobec. Tvare znetvorene starostami, chorobami, ci nasledkami bitiek, hyrili vsetkymi odtienmi cervenej a modrej. A o odeve skoda hovorit… Kusy roznych vzajomne nesuvisiacich latok, drziacich pokope najskor zazrakom. Im to vsak neprekazalo. Zdali sa byt so svojimi ubohymi zivotmi zmiereni. Hlasne sa zabavali na vymyslenych historkach a hlupych vtipoch, fajcili, popijali… Cudzincov, ktori prave prisli, si takmer nevsimali. 

Po chvili konecne prisiel k unavenej dvojici tunajsi krcmar.

„Co vas ku nam privadza, mladenci?“ - pytal sa a spinavou handrou utieral stol lepkavy od rozliateho piva.
„Vona peceneho masa.“ - odvetil Thondor.
„Tamtoho?“ - pohybom hlavy ukazal na nieco, napichnute na razni nad ohniskom.
„Hej, tamtoho.“ - prikyvol Thondor.
„To nie je pre vas!“
„A pre koho je?!“

Krcmar sa otocil a ukazal rukou na stvoricu chlapov sediacich v rohu oproti nim. Uz na prvy pohlad bolo jasne, ze to nie su ziadne neviniatka. Zlo im cihalo z oci a zbrane mali doslova vsade. Dyky, mece… A na stole bola polozena kusa. Jeden z nich, najskor ich vodca, si krcmara vsimol. Okamzite sa okazalo postavil a hrubym hlasom zvolal: 

„Mas nejaky problem?!“
„Nie, ziadny problem, pane, vobec ziadny problem…“ - oponoval krcmar ustrachane.
„Tak co na mna ukazujes?! Mam ti tu ruku napravit?!“
„Nie, nie, len tuto, mlady muz sa ma pytal na maso…“
„To je moje! Ked chce maso, nech si ulovi!“ - zasmial sa skodoradostne a sadol si naspat ku svojim kumpanom.
„Poculi ste ho… Maso vam nemozem dat, ale zena vam urobi kasu, ak by ste chceli…“
„Dobre teda. Kasa je fajn. Doneste mi aj poriadny krcah piva. A chlapcovi vodu.“
„So stavou?“
„So stavou…“
„Dobre, ale najskor mi povedz cim to chces zaplatit!“

V tej chvili si Thondor uvedomil, ze ma prazdne vrecka. Tych par minci, co mal v batohu, odniesla rieka. Spolu s nim. Nemal dokonca ani nic na vymenu. Jedina vec, co mala aku taku hodnotu, bola jeho dyka. Lenze ak nou teraz zaplati za jedlo, ako si potom nieco ulovi? Ako sa potom ubrani, ak by sa nebodaj dostali do nebezpecenstva? Bola pre nich nevyhnutne dolezita. Nemoze sa jej vzdat. Vzapati dostal napad.

„Krcmar, ako sa vola ten muz, co mu pecies to maso?“
„Grukk.“
„Grukk? Grukk aky?“
„Nijaky. Len Grukk. Vsetci ho tak volaju.“

Thondor vstal od stola a presiel do stredu miestnosti. Tym uputal pozornost vsetkych pritomnych.

„Hej ty, Grukk!“ - oslovil ho vskutku odvazne – „co by si povedal na maly suboj v pretlacani?“

Grukk sa zacal rehotat na plne hrdlo. Jeho traja prisluhovaci tiez. Ostatni v napati cakali, co bude dalej.

„Ty uboziak! Skade si sem prisiel?! Ak budem chciet, rozpucim ta ako muchu! Netusis s kym sa zahravas.“ - vystatoval sa.
„Tak to dokaz! No ak ta porazim, to maso bude moje.“ - hecoval ho Thondor.
„A ked porazim ja teba? Co bude moja odmena?“
„Mozes si ho nechat.“
„Ty blazon, ved je moje! Naco by som sa s tebou mal vycerpavat?!“
„Tak dobre, ked sa bojis, zbabelec…“ - mavol rukou a otocil sa Grukkovi chrbtom.
„Co!? Co si to povedal?! Nikto mi nebude hovorit, ze som zbabelec!“ - hulakal, az mu navrela krcna tepna.

O chvilu uz bol uprostred pripraveny maly stol a dve drevene stolicky.

Prepad
Langon a jeho druzina na konoch, prechadzali cez brod juhozapadne od Aylalonu. Takmer vsetci uz boli na druhom brehu, ked sa jednemu z poslednych koni nieco zamotalo okolo noh. Jazdec z neho zoskocil a ponoril sa pod vodu, odkial vytiahol rozmoceny batoh. Bol uplne obycajny a preto ho chcel odhodit. Lenze pozornemu oku Langona sa na nom nieco nepozdavalo. Nieco sa v nom trblietalo a nemyslel si, ze by to bola iba voda odrazajuca sa v slnecnych lucoch. Zosadol z kona a prisiel sa na ten nalez pozriet osobne. 

„To nie je mozne!“ - zahlasil, ked zistil, co ten batoh ukryva.
„To je ich batoh! Toho chlapca a muza, ktory ho sprevadza!“ - okamzite myslel na najhorsie, ale dufal v najlepsie.
„Prehladame breh. Vy pojdete po prude a ostatni so mnou! Pred zapadom slnka sa tu zideme!“ - zavelil a skupinka jazdcov sa rozdelila.

Niekolko muzov smerovalo po prude rieky na zapad a zvysni sa vydali s Langonom na vychod. Dufal, ze ich najde. Dufal, ze su nazive a dostali sa z nepokojnej rieky na breh. Hoci kamen, ktory bol jeho prvoradym cielom, mal teraz v rukach, nemohol to nechat tak. Pred ocami mal laskavu tvar Linwe. Ako by jej mohol povedat, ze ziskal kamen, ale jej priatelov ani len nevidel? Uverila by mu vobec? To sotva! Musi zistit co sa im stalo, musi ich najst. Asi dvadsat jazdcov cvala proti prudi rieky a vola do lesa Jawenovo meno. 

Hodina ubehla ako nic, ale chlapca ani jeho sprievodcu nezahliadli. Snad su este nazive. Nemozu byt daleko, isli predsa pesi. - hovoril si Langon. Pomaly sa zacalo stmievat. Ako ubudalo svetla, ubudalo aj nadeje na ich zachranu. Mali by sa otocit a ist naspat ku druhej casti druziny. Ale tvrdohlavy Langon to nechcel vzdat. Neustale posuval pomyselnu metu az ich zastihla tma. Usudil, ze uz nema zmysel ist dalej, jeho nadej bola v koncoch. Vydal rozkaz na navrat ku brodu. Jazdci sa otocili a isli naspat. On este chvilu stal na mieste s umyslom naposledy sa rozhliadnut, aj ked uz bolo sotva nieco vidiet. Zrazu zacul akysi sramot, vykriky a udery kovovych predmetov. Prichadzalo to z miesta, kam sa presunula jeho druzina. Okamzite cvalal za nimi. Pred ocami mal obraz skazy. Mala skupina vagabundov napadla jeho sprievod a vacsinu z nich pozabijala. Ostali len piati, ktori sa vytrvalo branili proti takmer neviditelnym utocnikom. Aj na ich strane pribudali obete. Posledni styria z nich sa nakoniec rozutekali do lesa. Rozzureny Langon sa vydal za nimi, rozhodnuty zistit co su zac a hlavne pomstit svojich druhov. Uprostred noci vsak stratil stopu a isiel viac-menej naslepo. Napriek tomu, plny adrenalinu, pokracoval dalej.

Necakane stretnutie
Thondor a Grukk sa usadili oproti sebe a okolo ich maleho stolika sa zisiel dav nedockavcov zvedavych ako tento suboj dopadne. Grukk mal v tychto koncinach povest neporazitelneho. Dosial sa nikomu nepodarilo nad nim zvitazit. V poslednej dobe nemal prilis mnoho vyzyvatelov a z kazdej novej vyzvy si robil posmech. Zakazdym to totiz dopadlo rovnako. Silne reci a do par sekund bolo po vsetkom. Vyzyvatelia odchadzali so zlomenymi, prinajlepsom len s vyklbenymi rukami. Ani teraz neocakaval iny priebeh, na aky bol zvyknuty.

Ustanovili dvoch porotcov. Jedneho na kazdej strane stola. Po lavici Thondora stal jeden zo skriatkov. Vrch stola mal akurat vo vyske oci, tak bol na to vhodnym kandidatom. Oproti nemu bol jeden z Grukkovych kumpanov. Tesne pred zaciatkom Grukk vytrhol krcmarovi z ruk dva prazdne pohare.

„Trosku si to okorenime, co vy na to?!“ - chichunal sa ako sialeny a oba pohare rozbil o hranu stola.

Prizerajucim sa zacala pomaly tuhnut krv v zilach, ked si uvedomili co zamysla. Grukk vzal dna oboch poharov a polozil ich ostrymi zubatymi crepinami nahor, presne na miesta, kde by mali skoncit dlane porazeneho. Napatie sa dalo krajat, ale vsetky noze boli preventivne odstranene z dosahu. Nikto takmer nedychal a krcmu zahalilo zlovestne ticho. Boli pripraveni. Lakte pravaciek sa opierali o stol a dlane superov sa ocitli vo vzajomnom stisku. Jawen ostal radsej sediet v kute. Na toto sa nemohol divat.

„Teraz!“ - skrikol Grukkov poskok a suboj sa zacal.

Borci sa do seba zapreli v rovnakom okamihu. Pevne uchopili dlan supera a zo vsetkych sil sa snazili polozit tu druhu na stol. Grukk a Thondor si navzajom so zatatymi zubami hladeli do oci. Dychali kontrolovane a zapajali vsetky potrebne svaly. Najskor sa ku stolu pomaly priblizovala Grukkova dlan. Lenze ten sa zatal, hlasne zreval a odvratil hrozbu porazky. Bolo to veru davno, co naposledy narazil na takehoto supera. Teraz to bol Thondor, ktory trochu stracal. To dlhe putovanie a boj s rozburenou riekou ho pripravili o mnozstvo sil. Nehovoriac o tom, ze cely den nic nejedol. Ale drzal sa statocne. Jeho ruka sa naklanala len malicko. Grukk sa snazil zo vsetkych sil. Tvar sa mu sfarbila do cervena a na krku i na cele mu navreli mohutne zily. Uz sa nedival do Thodorovych oci, jeho pohlad bol upreny na pevne zaseknute dlane. Tak velmi sa sustredil. Naproti tomu Thondor bol bledy ako stena. Zdalo sa, ze kazdu chvilu odpadne a skonci pod stolom. Napriek tomu sa nevzdaval. Na sekundu trosku povolil, ale len preto, aby vzapati zabral este vacsou silou. Pomaly dvihal ruku z najvacsieho ohrozenia a boli opat na zaciatku. Dav jasal nadsenim, ale bolo jasne, kto je ich favoritom.

„Grukk, Grukk, Grukk, Grukk…“ - skandovali takmer vsetci v krcme.

Ruky superov pripominali jazycek na vahach, ktory sa striedavo naklana raz na jednu a raz na druhu stranu. Niektory sa uz zacali nudit. Obycajne to netrva takto dlho. Zato napatie a sustredenie medzi Thondorom a Grukkom bolo priam hmatatelne. Dokazom toho boli i pramienky potu stekajuce po tvarach obidvoch bojovnikov. Grukk opat ziskaval navrch a zdalo sa, ze tentokrat to Thondor neudrzi. Jeho dlan sa coraz viac naklanala nad crepiny rozbiteho pohara. Zaberal co to dalo, ale nemal uz dostatok sil. Aj jemu samemu bolo jasne, ze tento suboj nemoze vyhrat, pokial sa nestane nejaky zazrak.

Thondor uz takmer citil ostre crepy na svojej pokozke, ked sa nahle otvorili dvere hostinca a dnu vbehla stvorica grazlov. Bol to len okamih. Dokonca kratsi nez zmurknutie oka. Ale stacil na to, aby algar vyuzil zavahanie protivnika, ktory sa tym vpadom nechal vyrusit. Z poslednych sil sa zaprel a bleskovym svihom narazil Grukkovu dlan na opacnu stranu stola. Ostre crepiny sa zaryli do jeho ruky a stol pokryla krv. Zreval od ostrej bolesti co nim prenikala a v soku odskocil od stola. 

„Vitazom je cudzinec!“ - zahlasil skriatok.

Vtom sa strhla bitka. Grukk najskor odsotil nabok skriatka, rozohnal sa tak, az vsetci co stali okolo neho popadali na zem. Padali jeden cez druheho, vo vzduchu boli ruky, nohy… Nato sa pustil do jedneho z tych, ktory prave vosli. To oni predsa sposobili, ze takto potupne a v jeho ociach i neferovo prehral.

„Ty hlupak!“ - schytil ho pod krkom svojou zakrvavenou rukou a zovretou pastou tej druhej mu daval do tvare jednu ranu za druhou, az kym nebola krvava aj ona.

Dalsi traja, z tych co prave prisli, mu priskocili na pomoc. Nechapali co sa deje, kazdopadne museli dostat svojho kamarata co najdalej od toho sialenca, ktory ho mlatil hlava-nehlava. No zabranili im v tom Grukkovi poskokovia, ktory sa do nich pustili s rovnakou vervou ako ich sef. O chvilu lietali stoly, stolicky i ludia. Ti, co sa do bitky zapojili, alebo sa do nej len priplietli, schytavali rany z kazdej strany. Vacsina skoncila niekde na zemi, rovno pod nohami hlavnych akterov bitky. Par z nich sa zo zeme uz nezodvihlo. Pomaly uz ani nebolo jasne kto koho mlati. Kazdopadne agresivita sa stupnovala a na rad sa dostali polamane kusy nabytku, ktorych ostre ulomene hroty sa zabodavali do tiel s neobycajnou lahkostou. Krcmar sa ukryl v kuchyni, odkial cely tento cirkus pozoroval a v duchu pocital skody. Jawen sedel cely cas v rohu miestnosti. Aby ho Thondor uchranil od tohto zmyslov zbaveneho davu, prevratil stol na bok a skryli sa za nim. Pridal sa k nim aj skriatok – rozhodca.

Na podlahe pokrytej krvou mrtvych a ranenych sa smykalo tak, ze sa uz len malokto v strede miestnosti udrzal na nohach. Kto mohol a dostal sa ku dveram, radsej usiel do temneho lesa. Komu sa to nepodarilo, ukryval sa co najdalej od vytrznikov. Dvaja z narusitelov uz tiez lezali nevladni na zemi a z Grukkovej skupiny nakoniec ostal uz len on sam. Namierili si to rovno za nim. Zdalo sa, ze aj Grukk je uz na konci so silami. Pomaly im ustupoval, akoby hladal priestor kadial by usiel. No nevyzeralo to pre neho dobre. Uz boli takmer pri nom a tasili svoje krvou zmacane dyky, aby to s nim raz a navzdy skoncovali. Prvym svihom sa dokazal vyhnut, dalsi ho zasiahol do laveho ramena. Bol uz hotovy, nemal silu na dalsi boj, len sa tam potacal a uhybal cepeliam. Nakoniec prislo nevyhnutne, Grukk zakopol o jedneho z mrtvych a padol na zadok. Utocnici sa zlomyselne uskrnali. Dostali ho ako na zlatom podnose. Zodvihli dyky, pripraveni ustedrit mu poslednu ranu. Svihli s nimi obaja sucasne a obaja sucasne padli na zem mrtvi. Z tiel im trcali dlhe sipy. 

Grukk neveril vlastnym ociam. Rovnako tak ani Thondor, sledujuci tuto bizarnu scenu spoza stola na opacnom konci. Este cakal, vahal, pozoroval. Grukk zazrakom unikol istej smrti. Ale odkial sa tam vzali tie sipy? Komu patrili? Do miestnosti vstupili styria vojaci, ktory svojim zovnajskom rozhodne nezapadali do tohto prostredia. Ich odev bol cisty, nepotrhany a ich tvare mali prirodzene zdravu farbu. Dvaja z nich mali luky a dvaja zvierali dlhe mece. Vosli do miestnosti a ked videli tu spust, tu krv a tela vsade po zemi, nechapali, na co sa vlastne pozeraju. 

„Langon! Toto by si mal vidiet!“ - zavolal jeden z nich.
„Co sa to tu stalo?“ - krutil hlavou mlady kral.
„On nam to povie.“ - povedal lukostrelec, schytil Grukka pod krkom a posadil ho na jednu z mala neposkodenych stoliciek.

Lenze Grukk ledva lapal po dychu. Vycerpany a raneny takmer nevnimal, co od neho chce tento cudzinec. Vsetku svoju silu sustredil na to, aby vobec zil.

„Ja vam to poviem. Ja vam poviem, co sa tu stalo.“ - ozval sa spoza prevrateneho stola v rohu pri dverach mohutny hlas.
Thondor odsunul stol, za ktorym sa ukryvali a vysiel z temneho kuta. Langon v nom okamzite spoznal toho bojovnika, ktoreho stretol v Nidasovom hrade.

„Zase ty?! Vsade, kde sa objavis, po tebe ostava len hromada mrtvol! Co si vlastne zac?!“ - pytal sa razne.
„Som Thondor, syn Enora z Algaru.“
„Takze to si ty? Ty si Thondor?“ - zamyslel sa a v hlave si zoradoval suvislosti – „a kde je chlapec, ktoreho mas sprevadzat do Eimmu?“
„Kto sa pyta?“ - cudoval sa Thondor odkial vie tento neznamy chlapik o nom a o ich vyprave.
„Ja som Langon, kral Sazaru. Linwe mi povedala kam sa chystate, tak som prisiel za vami.“
„Co ta ku tomu viedlo?“
„Kamen, ktory si mal v batohu.“
„Ten je uz prec…“ - povedal rezignovanym hlasom.
„Mylis sa.“ - dal pokyn jednemu z muzov, aby doniesol Thondorov batoh.
„To nie je mozne!“ - divil sa mocny algar.
„Vsetko je mozne! Ale teraz mi povedz, ci je chlapec v poriadku!“
„Mozes vyjst.“ - otocil sa ku stolu a riekol pokojnym hlasom, v ktorom bolo citit radost a ulavu.

Spoza stola vysiel maly skriatok so spicatymi usami. Langon i Thondor sa na neho prekvapene divali. 

„Robis si zo mna srandu?! Mne to nepripada vtipne!“ - postazoval sa kral.

Thondor nepovedal ani slovo, v takom bol soku. 

„Pardon, myslel som, ze to patrilo mne…“ - ospravedlnoval sa skriatok a zacal kracat naspat za stol.
„Stoj! Nemusis sa skryvat! Sme priatelia.“ - presviedcal Langon to male popletene stvorenie.
„Jawen, pod aj ty ku nam. Uz je po vsetkom, uz sa nemusis bat.“
„Ja sa nebojim! A ani predtym som sa nebal!“ - odpovedal chlapec kracajuc k Langonovi.
„Bal som sa o teba.“
„O mna?“
„Ked sme cestou cez brod natrafili na tento batoh, mysleli sme si, ze ste obaja mrtvi. Ale ako vidim, Linwe mala pravdu. Si v dobrych rukach.“ - pozrel na Thondora, ktory sa stale vytesoval z najdeneho batoha.
„Sadnime si a povedzte mi, co sa tu stalo? Z tohto to asi nedostanem…“ - ukazal na nevladneho Grukka.

Thondor mu vyrozpraval pribeh o ich putovani, o prechode cez rieku a svetle, ktore ich nakoniec priviedlo sem. Povedal mu o suboji v pretlacani a zmatku, co nastal ked sem vtrhli ti styria banditi. Dozvedel sa, ze to boli presne ti, co pobili Langonovych vojakov a utiekli do lesa. A tak sa tu vdaka stastnej suhre okolnosti opat stretli.

„A kde je to maso, co si vyhral? Krcmar, noze ho dones sem!“ - rozkazal Langon a za okamih uz lezalo na stole.
„Trochu slachovite, ale chutne. Co to vlastne jeme?“
„To je aik. Nikdy si nejedol aika?“ - divil sa Thondor.
„Coze?! U nas sa to povazuje za skodnu. Napada nase stada, tak ich zabijame, ale nikdy nas nepadlo ich jest…“ - krutil Langon hlavou.
„Aspon teraz vidis o co prichadzate.“ - smial sa Thondor.

Zatial co krcmar s pomocnikmi odpratavali nehybne tela z hostinca a vojaci Sazaru pomahali ranenym, pri jednom z mala neposkodenych stolov si na pecenom aikovi pochutnavali, kral, skriatok, bojovnik, maly chlapec a raneny lovec. 

Druzina
Netrvalo dlho a zastihlo ich rano. 

„Nuz, bolo mi s vami dobre, ale tuto mlady muz a ja by sme mali ist dalej.“ - vstal Thondor pomaly sa vzdaloval od stola.

„Hej, ty! Thondor, vezmite ma so sebou.“ - zakrical za nim raneny lovec.
„Coze?!“ - otocil sa Thondor prekvapene.
 „Tu ma uz nic nedrzi a vam dvom sa podla mna zide pomocna ruka.“
„No neviem… Nechces ist radsej domov?“ - odradzal ho Thondor. 

Obzeral si jeho potrhany a krvou znecisteny odev. Cez diery bolo vidiet cerstve jazvy po hlbokych ranach. Ako im tento moze pomoct? V takomto stave je to len dalsi hladny krk a pritaz.

„Nemam kam ist. Moja rodina i moji priatelia su mrtvi. Mozme si byt vzajomne prospesni.“
„Ako? Ved ledva stojis na nohach…“
„Mam kone. Darujem ti ich, ak ma vezmete so sebou?“
„Ja ti neviem… Fakt sa na to citis? Nechcem ta urazit, ale vyzeras dost zle.“
„To priznavam, ale ako vravim, mozme si byt vzajomne prospesni. Poznam tieto lesy lepsie ako elfovia.“

Thondor v hlave zvazoval vsetky pre a proti. Nakoniec usudil, ze by tym az tak neutrpeli. Okrem toho, na konoch sa do Eimmu dostanu ovela rychlejsie ako pesi. A to je velke plus. Zdalo sa mu to vyhodne, aj ked Grukkove pohnutky mu neboli celkom jasne. 

„Kolko mas tych koni?“
„Styri. Su uviazane vzadu. Jeden je moj a ostatne patrili mojim priatelom. Lenze ti ich uz nebudu potrebovat…“
„Dobre teda. Ale nezabudaj, kto tu sefuje!“ - ukazal palcom sam na seba.
„A nemal by to byt kral, kto bude sefovat?“ - zapojil sa do ich rozhovoru Langon.
„Teba sa to predsa netyka, nie je to tvoja vec.“ - odbil ho Thondor.
„Mylis sa. Svojim sposobom to uz je moja vec.“ - povedal Langon a s tajnostkarskym vyrazom v tvari sa zahladel na sever.
„Perfektne!“ - zahlasil algar ironicky – Je tu este niekto, kto by sa chcel pridat?“ 
„Ja, pane. Este ja.“ - ozvalo sa odniekial.

Thondor sa obzeral po miestnosti, ale nikoho nevidel. Uz si zacal nahovarat, ze sa mu to len zdalo, ked zrazu pocitil ako ho niekto taha za odev.

„Ty?!“ - zacudoval sa pri pohlade dolu a takmer sa rozosmial.
„Mozem sa ti hodit.“ - odpovedal skriatok, ktory ako jeden z mala, prezil nocnu sarvatku.
„A naco?!“
„Som nenapadny. Co ak budes potrebovat…“
„Dobre, pod!“ - prerusil ho, nechcelo sa mu to pocuvat a v skutocnosti mu uz bolo jedno, ci pojdu siedmi, alebo osmi.

Vysadli na kone a vydali sa do juznych lesov.
 
„Neviem ako vy, ale ja by som aj nieco zjedol…“ - zahlasil Thondor po niekolkych hodinach v sedle.
„Tu zvierata neziju. Jakziv som tu ziadne nevidel.“ - povedal Grukk.
„Vsimol som si. Ale odkial si mal vcera toho aika?“
„Mrtvy les, takto ho tu volaju. Vraj za to mozu elfovia a ich cary. Zakliali ho, aby neposkytol obzivu nikomu, kto by sa tadialto chcel dostat az do kraja elfov. Dva dni cesty na juh je Eimmu, urobili to aby mali pokoj od ludi a ostatnych tvorov.“ - vysvetloval Grukk.
„Riadne sebecke. A vraj „vyssie bytosti“…“ - odvrkol Langon.
„A co ten aik?“ - dozadoval sa algar odpovede.
„Toho som ulovil kusok odtialto. Smerom na juhovychod je Triport, male zato bohate mestecko.“
„Jedna vec mi nejde do hlavy. Ked je nedaleko odtialto tak bohate mesto, co robi lovec ako ty v lese bez zivota? Preco nie si v Triporte?“
„No… Ako ti to… Povedzme, ze tam nie som vitany.“
„Ty si ho neulovil! Ty si ho ukradol! Vsak?“ - pustil sa do neho Langon.
„Je to uhol pohladu…“
„Vies co s takymi robime u nas v Sazare?!“
„Bez obav, chyry o vasej hladomorni sa dostali aj ku nam. Pribehy o zlodejoch uvaznenych bez jedla. O ludoch tak zufalych, ze zacali pozierat sami seba.“
„To fakt?!“ - obratil sa Thondor neveriacky na Langona.
„Zlodejov ani nasilie u nas netolerujeme!“
„Aj ked mate anjelsku tvaricku, az tak velmi sa od nas neliste, Vasa jasnost.“ - posmieval sa Grukk.

Langon mal co robit, aby sa udrzal na uzde. Kypela v nom zlost. Snazi sa robit maximum pre pokojny a hlavne spokojny zivot svojich poddanych a nejaky ufulany zlodej sa s nim bude porovnavat? Ved to je urazka! Moze byt rad, ze nie su v Sazare. Tam by na take cosi ani nepomyslel. Spoznal by hladomornu aj osobne, nielen z rozpravania.

„Tak ako sme na tom s jedlom?“ - snazil sa Thondor neodbytne vratit k teme.
„Mame zasoby tak na jeden, mozno na dva dni. Do Eimmu nam vystacia, ak budeme rozumni.“ - upokojoval ho jeden z Langonovych vojakov.
 „Hadam budu ti elfovia tentokrat pohostinny.“ - hovoril si Thondor.
„Na to by som sa prilis nespoliehal…“ - oponoval Gudrull.
„Co o tom moze vediet taky skriatok ako ty?“
„Urcite viac, nez algar, ktory tam v zivote nebol.“ - odpovedal Grukk za neho.
„On tam uz bol.“ - branil ho Jawen, mysliac na rozhovor cestou z Algaru.
„A?“ - uskrnal sa lovec a uprene hladel na Thondora.
„A nic!“ - okrikol ho Thondor a odvratil sa od neho.
„Co to ma znamenat?“ - zaujimal sa Langon.
„Len tolko, ze tuto pan vodca, nema ziadny plan.“ - dodal Grukk.
„Nemusel si ist s nami! Mohol si ostat v tej prasivej diere. Nikto ta o to neziadal. Naco si vlastne tu?“ - osopil sa na neho Thondor.
„To by si nepochopil…“ - mavol rukou a vzdialil sa od skupiny.

Po zotmeni sa utaborili. Tentokrat sa im podarilo rozlozit ohen, a tak si posadali okolo neho. Jedli a mlcky sa divali do plamenov. Pohlad na ne bol doslova hypnoticky. Zakratko vsetci zaspali a neostal ani jeden, co by drzal hliadku a udrziaval ohen. V noci sa Jawen prebudil na velky chlad. V tmavom tichu zacul praskanie vetviciek. Prichadzalo zo severu. A potom dalsie. Tentokrat zo zapadu. Nakoniec sa mu zdalo, ze pocuje kroky z uplne kazdeho smeru. Chcel nieco urobit. Chcel kricat. Ale strach mu to nedovolil. Sedel akoby skameneny a zaostroval pohlad do cierneho lesa. Nevedel coho sa boji. A to bolo na tom asi najdesivejsie. V jeho mysli sa zobrazovali najroznejsie prisery a temne bytosti, o ktorych pocul z rozpravania. Uz si predstavoval ako ich trhaju na kusy a po celej druzine nezostane nic viac ako len hromadka kosti volne pohodenych v temnom lese. 

Kroky boli coraz blizsie, no on bol stale stuhnuty strachom a neschopny pohybu. Takmer ani nedychal, aby mu zvuk dychania nebranil v nacuvani krokov. Tie sa sa po chvili zastavili len par metrov od spiacej druziny. Bol presvedceny, ze vidi teply dych neznamych tvorov kondenzujuci v chladnom vzduchu a tiez odlesky zltych parov oci. Mozno to boli vlci, mozno aikovia, mozno nieco ine, to netusil. Jedine, co vedel, bolo, ze ak rychlo nieco neurobi, skoncia vsetci roztrhani za ziva. Nezname tvory zacali kruzit okolo nich a Javen sa triasol strachom a napatim. Mrazive ticho narusilo chraplave vrcanie krvilacnych zvierat. Vtom jeden z tvorov preskocil spiacich vojakov a pomaly sa priblizoval k chlapcovi. Takehoto obrovskeho vlka este nikdy nevidel. Vlastne az doteraz nevidel ziadneho ziveho. Len zopar zabitych kusov, co raz priniesli jeho algarski bratia z lovu. Tento bol obrovsky. Hoci stal na styroch, Jawen mu hladel priamo do oci. Vlk zavrcal, prikrcil sa a jeho husta cierna srst sa najezila. Z papule plnej ostrych zubov mu pritom stekali sliny. Zatial nezautocil, namiesto toho sa intenzivne dival do oci maleho chlapca, akoby mu chcel nieco povedat, lenze bez slov.
Vtom sa prebudil Thondor a skrikol svojim hrubym hlasom. Okamzite sa postavil medzi chlapca a zviera. Prebudili sa aj ostatni a hned sa chopili zbrani. Jeden z Langonovych vojakov svihol mecom a pozdlzne zasiahol obrovskeho vlka do brucha. Ten sa okamzite odvratil od chlapca a upriamil sa na neho. Vzapati ho uz drzal v papuli a tahal prec od skupiny. Ostatni vojaci sa mu v tom pokusali zabranit. No skoncili podobne. Zo stran sa na nich vrhli zurive selmy a zahryzli sa do ich makkych tiel. Thondor, Grukk a Langon sa postavili okolo Jawena a chranili ho vlastnymi telami. Skriatok sa vyparil ktovie kde.

„Nieee! Prestante!“ - vykrikol Jawen a zrazu bolo po vsetkom, selmy sa aj so svojou koristou stratili v temnom lese.
„Si v poriadku?“ - pytal sa ho Thondor a obzeral si ho.

Jawen nemal ani skrabanec. Narozdiel od troch Langonovych vojakov, ktori zmizli v utrobach lesa. Tych uz zrejme nikdy neuvidia.

„Co, do pekla, to bolo?!“ - divil sa Langon a hladel pritom na Grukka.
„Odkial to mam vediet?!“
„Ty si predsa odtialto!“
„To som, ale taketo nieco som tu este nevidel.“ - krutil hlavou Grukk, mal v nej rovnake otazky ako vsetci ostatni. 
„Musime odist z tohto lesa. Nie sme tu v bezpeci.“ - povedal Jawen.
„Vazne?! Nevsimol som si.“ - ironicky poznamenal Langon, frustrovany tym, ze za dva dni prisiel o celu svoju vypravu.
„To mi povedal on…“ - chlapec sa zahladel do lesa.
„On?! Akoze, ten vlk?!“ - divil sa Grukk.
„Ano. Vraj mame ist hned, ak sa chceme dozit rana.“
„Mali by sme ho posluchnut.“ - postavil sa Thondor na Jawenovu stranu, lebo videl, ze mu Grukk neveri.
„Dobre, zbalme sa a podme.“ - pridal sa Langon.
„A kam sa podel ten maly? Gudrull…“ - obzeral sa Thondor, ale skriatka nebolo.
„Toho si dali ako predkrm. Alebo skor ako jednohubku.“ - povedal Grukk posmesne.

Nebol cas na zarty, ani na hladanie skriatka. S najvacsou pravdepodobnostou bolo po nom. Pobalili sa a pokracovali v ceste. Dalej museli ist pesi, pretoze aj kone sa niekam vytratili. Bud padli za obet vlkom, alebo sa od strachu rozutekali. V tej tme viac-menej dufali, ze idu spravnym smerom a pre istotu sa drzali tesne pri sebe. V rukach zvierali pripravene mece a dyky. Ak by sa znovu objavili ti vlci, budu v strehu.

V zatoke
Nevedeli pred cim utekaju, ale nemali v umysle sa zastavit az kym nedojdu do Eimmu. Pocas noci nastastie nezisli zo spravneho smeru, a tak boli k cielu kazdym krokom blizsie. Hoci sa im tento podivny les zdal priam nekonecny, kdesi vo vnutri citili, ze uz nie su daleko. Ze jeho koniec je na dosah. Po vychode slnka sa nalada v skupine zlepsila. S pribudajucim svetlom a teplom, pribudali aj pozitivne myslienky. Dokonca sa im zdalo, ze kdesi v dialke pocut rieku. To bolo dobre znamenie, budu si moct opat ulovit nejake ryby. A nielen to.

„Za tou riekou je uz Eimmu?“ - pytal sa Jawen Thondora.
„Neviem. Naozaj netusim. Ja som tam isiel uplne inou cestou. Presnejsie, siel som tam po ceste, nemotal som sa tri dni neznamym lesom.“ - odpovedal, ocividne otraveny tymto monotonnym prostredim.
„To je skoda…“ - zosmutnel unaveny chlapec.
„Ale vies co? Spomenul som si, ze v batohu mam mapu.“ - odpovedal s usmevom a zacal sa prehrabovat v utrobach batoha.
„Tu je!“ - vitazoslavne vytiahol kus pokrceneho papiera a rozprestrel ho na trave.

Skupinka zastavila a vsetci sa s ocakavanim naklanali nad mapou. Kde sa prave nachadzali si mohli akurat tak tipnut, no najviac ich zaujimala ta rieka. 

„Myslim, ze toto je ona.“ - ukazoval prstom na uz takmer neviditelnu ciaru.

Mapa bola len velmi tazko citatelna. Pocas toho, co sa v utrobach batohu plavila niekolko kilometrov dolu riekou, znacnu cast atramentu rozpustila voda. Je zazrak, ze sa zachovalo aspon nieco. 

„Si si isty?“ - pytal sa Jawen.
„Ano, tentokrat som si isty!“ - odpovedal Thondor.
„Na jedenast percent…“ - dodal.

Ostatni na neho hladeli ako na blazna. Nevedeli ci sa maju smiat, alebo plakat. Vlozili doveru do sprievodcu, ktory si je isty na jedenast percent. Utahuje si z nich, alebo naozaj nevie kadial maju ist? Dokonala tragikomedia. Thondor sa rozhodol zvysit presnost svojho odhadu a este raz sa poriadne zapozeral do mapy. Bol taky sustredeny, ze si ani neuvedomoval ake grimasy pritom robi. Ceril zuby, vyplazoval jazyk a doslova sa mracil, ked sa snazil zaostrit zrak na vyblednuty papier.

„Tak ako?“ - podpichoval ho Langon netrpezlivo.
„Sestdesiatdva.“
„Co sestdesiatdva?!“
„Percent. Bude to ona, ta druha rieka na ceste do Eimmu. Pozrite, tadialto vedie cesta, ktorou som tam isiel naposledy. My sme sa odchylili asi niekde tu a potom sme isli na juh. Takto. Teraz mozeme byt niekde tu, alebo tu. Kazdopadne, za riekou, ktoru pocujeme, je Eimmu.“ - vysvetloval a prechadzal prstom po mape.
„Mne to staci.“ - uspokojil sa kral a pokracoval smerom k rieke.

Ostatni ho nasledovali, tesili sa, ze budu konecne prec z tohto hrozneho miesta. Zanedlho sa pred ich zrakmi rozprestierala siroka zatoka. Hodili na zem vsetky veci, ktore niesli a bezali k vode. Nemohli sa jej nabazit, od utoku vlkov sa nemali coho napit. Vychutnavali si kazdy dusok. Pripadala im neobycajne chutna a husta. Rozhodli sa, ze sa tu utaboria. Potrebovali si oddychnut, najest sa a aj umyt. Prislo to v najvyssi cas. 

Rieka prekypovala zivotom a dopriala im vydatnu veceru. Okrem ryb sa im podarilo ulovit aj par rakov. V ten vecer zaspavali mimoriadne spokojni. Napriek vsetkemu sa vsak dohodli na nocnych hliadkach. Nechceli riskovat, ze ich opat napadnu vlci. Preto ostal Thondor hore a daval pozor. Viac-menej. Na oblohe nebolo ani mracka a nebo posiate hviezdami uputalo jeho pozornost na hodnu chvilu. Premyslal o legendach, podla ktorych su hviezdy duse mrtvych. Zakazdym, ked niekto umrie, pribudne na nebi jedna hviezda. Su tam hviezdy, za vsetkych nepriatelov i za tych, co mu boli blizki. Tiahli sa od jedneho horizontu k druhemu. Kam len dovidel, trblietali sa male svetielka. A ked sa pozrel proti prudu rieky, zdalo sa mu, ze dve z nich sa k nim priblizuju. Isli priamo k nemu a vzdialenost medzi tymi dvomi hviezdami sa nemenila. Priblizovali sa ku nemu sucasne. Chvilku mu trvalo, kym si uvedomil, ze to zrejme nebudu hviezdy.

„Vstavajte! Vlci! Vlci idu!“ - v panike budil ostatnych.

Okamzite vyskocili na nohy. Akoby ani nespali. Chopili sa zbrani a pripravovali sa odrazit dalsi zurivy utok. Obzerali sa dookola, no ziadne dalsie priblizujuce sa svetielka uz nevideli. Zeby to bol vlk samotar? Ti byvaju najhorsi… - pomyslel si Thondor. Napriek tomu odvazne vzal do ruky konar, ktoreho koniec bol doteraz v ohnisku a s touto improvizovanou pochodnou vysiel tomu stvoreniu naproti.
„Prestan! Nic nevidim.“ - prehovoril k nebojacnemu algarovi.
„Co?“ - zacudoval sa Thondor.

Nebyvalo zvykom, ze by vlci rozpravali. Ale tu sa uz nicomu nedivi. Zazil tolko podivnych veci, ze nejaky hovoriaci vlk ho predsa nemoze vyviest z rovnovahy.

„Sklon tu pochoden, svietis mi priamo do oci.“ - prosil ho.

Vtom zacal Thondor rozpoznavat siluetu aj hlas tohto tvora. Cim bol blizsie, tym bolo jasnejsie, ze to nie je ziadny krvilacny vlk.

„Ty zijes?! Uz sme ta oplakali…“ - prehovoril Thondor.
„Jasne, to ti tak budem verit.“
„Kde sa tu beries?“ - divil sa.
„Ked sa zjavili ti vlci, utiekol som. Kedze som taky maly, nevsimli si ma. Presiel som popri nich a utekal co mi sily stacili.“
„Hej, Thondor, co to ma znamenat?!“ - zakrical na neho Grukk, nechapal co tam robi, to sa zhovara s vlkom?
„To je Gudrull, kamarati! On to prezil!“ - oznamil ked prisli k ohnisku.
„Neuveritelne. Ukaz sa! Si cely?“ - obzeral si ho Grukk zvedavo.
„No tak, prestante. Pozerate na mna ako na zjavenie.“
„Bodaj by nie. Nie kazdy mal take stastie a prezil to.“ - dodal Langon.
„Ako si nas nasiel?“ - pytal sa Thondor.
„Nehladal som vas. Iba som chcel byt odtial co najdalej. Ale aj tak som rad, ze som na vas natrafil.“
„Tak pod medzi nas a nieze sa zasa stratis!“ - utahoval si Grukk.
„Ja?! To vy ste sa mi stratili. Budem musiet na vas davat vacsi pozor.“ - nedal sa.

Nastal okamih ticha nasledovany hlasnym smiechom. 

V Eimmu
S novym svitanim stala pred skupinkou putnikov nova vyzva. Najst vhodne miesto na prechod cez rieku. Mohli ist po prude az ku brodu, ktory sa pouziva bezne, ale to by im zabralo takmer cely den. Nechcel sa viac zdrziavat, preto hladali nejaku plytcinu co najblizsie ku nim. Zatoka bola siroka a dalo sa predpokladat, ze voda tu prilis hlboka nebude. Takto to obvykle byva, lenze vynimka potvrdzuje pravidlo. Preto sa rozhodli, ze to pojde niekto z nich vyskusat a ak to bude prijatelne, prejdu tadialto vsetci. Volba padla na Langona. Vstupil do studenej rieky a opatrne kracal na druhu stranu. Takmer do polovice mu nebola voda ani po pas. Nasledne dno prudko klesalo a prud silnel. Ustal to a po par krokoch bol opat v plytkej vode. Teraz vsak uz na druhej strane. Nasledoval ho Thondor, ktory vzal na svoje plecia Jawena. Kracal pomaly a predtym, nez urobil dalsi krok, presvedcil sa, ci miesto kam kladie nohu nie je prilis hlboke. Podarilo sa. Ostavali este Grukk a Gudrull. Ten sa zahladel na lovca a nebolo treba ziadne slova nato, aby pochopil, ze sam to neprejde. Grukk so skriatkom na pleciach sa blizil ku druhemu brehu. V najhlbsom mieste to s nimi mierne zakolisalo, ale nakoniec presli na druhu stranu bez ujmy. Gudrull dokonca uplne suchy.

„Tak a teraz kadial?“ - pytal sa Langon.
„Podla toho, co sa hovori, zije Garthon v jaskyni. A jedine jaskyne, o ktorych viem, su pod horou Emerwin. Cestou ku nej je cierna veza.“ - toto si pamatal Thondor z mapy ked bola este citatelna.
„Fajn a ako sa tam ide? Ktorym smerom?“

Thondor sa zamyslel a ostatni opat zneisteli. Ani on sam presne nevedel kadial sa tam ide, lenze oni od neho ocakavaju nejaku konkretnu informaciu. A najlepsie by bolo, ak by bola spravna.

„Vyleziem na strom a pozriem sa.“ - riekol a chopil sa prveho konara.

Ten to este ako-tak zvladol, ale dalsi sa zlomil a algar spadol na zem. Predsa len, nebol to ziadny drobcek. 

„Bude lepsie, ak pojde niekto lahsi. Co povies?“ - posmieval sa Grukk.
„Naozaj smiesne…!“ - zuril Thondor, ktory sa len tazko zviechal zo zeme.
„Ja pojdem.“ - hlasil sa Jawen.
„To v ziadnom pripade! Mohol by si spadnut! Pojdem ja!“ - ponukol sa Langon.
Necakal na vseobecny suhlas a svizne postupoval smerom hore. 

„Tak co, vidis nieco?“
„Ano. Stromy. V dialke je Biela hora, vidim aj hory Sazaru!“
„A co veza? Vidis vezu?“
„Nie, vezu nev… Pockat… Ano, vidim vezu. Vidim aj tu horu, co si spominal. Je to tadial.“ - ukazoval rukou, zatial co druhou sa pevne drzal vrcholku stromu.

Zisiel dolu, no nez stihli spravit dalsi krok, stal pred nimi obyvatel miestneho lesa. Vsetci si ho obzerali. Najma Jawen.

„Stat! Dalej ani krok! Co hladate na uzemi elfov?“ - pytal sa zeleny elf prisne.
„Pokoj, len tadialto prechadzame.“ - odpovedal Thondor.
„Prechadzate? A kam vedu kroky troch muzov, chlapca a skriatka?“
„Ideme do jaskyne pod horou Emerwin. Musime najst jedneho carodejnika, aby sme zabranili vojne.“ - vysvetloval Jawen.
„Zabranit vojne?! Tu ziadne vojny nie su! To len vy, ludia, medzi sebou stale bojujete.“ - povedal Lhoris a v jeho hlase bolo citit, ako velmi preto ludmi pohrda.
„Ak sa tam nedostaneme vcas, bude vojna aj tu.“
„To sotva. Krv elfov uz nepretiekla snad tisic rokov.“
„Mozes si o tom mysliet co chces, ale nam v ceste nezabranis!“ - postavil sa medzi nich Thondor.
„Si si tym isty?“ - mavol rukou, vzapati spoza stromov a zo vsemoznych zakuti vysli elfski bojovnici vyzbrojeni lukmi a mecmi.
„A vraj tu niet vojny!“
„My vojny nevedieme. Len chranime mier Eimmu.“
„Pusti nas, lebo tvoji priatelia zomru.“
„Nebud smiesny! Skor ako vytasis tu ubohu dyku, alebo co to vlastne je, zapichne sa ti do krku sip od jedneho z nich.“ - Lhoris dal pokyn bojovnikom, aby sa pripravili.
„Prestante!“ - zakrical Jawen a zdvihol ruku otvorenou dlanou smerom k elfovi.

Vyraz v tvari elfa sa nahle zmenil. Lhoris pristupil ku chlapcovi a zblizka si obzeral znamenia vyryte v jeho dlani.

„To nie je mozne! Myslel som si, ze je to len rozpravka…“ - riekol prekvapene a prikazal svojim druhom zlozit zbrane.
Poklakol pred chlapcom a povedal: „Mime heru…“ - co v elfstine znamena „moj pan“. 
Odstupil sa a spolocne s ostatnymi elfmi ich sprevadzal lesom az do Myalsery, skryteho mesta zelenych elfov.

Vojna sa blizi
Chyr o tom, co sa udialo v Algare sa rychlo siril krajinou a dalsi z ludi podlahli vidine moci, bohatstva a nesmrtelnosti. V Kabrone, na severozapade krajiny, sa uz zacala formovat armada, ktora mala jediny ciel - ziskat kamene od algarov. Aj pochybne zivly v Kileade prekonali vzajomne spory a chystali sa jednotne napadnut Algar. Mnohi z nich dufali, ze niektory z kamenov nakoniec skonci v jeho rukach. Nebol to ich spolocny ciel, kazdy chcel vitazstvo sam pre seba. Ale uvedomili si, ze osamote nemaju proti algarom ziadnu sancu. A uz vobec nie po tom, ako porazili Nidasa. Najobavanejsia armada krajiny padla rukami maleho chlapca. Lenze teraz bol prec. Teraz su algari slabi. Teraz je spravny cas zautocit.

Lonor si to uvedomoval, stale mal v Kabrone priatelov, ktory ho varovali pred bliziacim sa nebezpecenstvom. Obaval sa, ze drevene palisady vojsko Kabronu nezastavia. Dobre ich poznal. Ved kedysi bol jednym z nich. Algar sa opat zacal pripravovat na boj. Lonor citil, ze tentokrat to bez pomoci nezvladnu a preto poslal posla do Sazaru so ziadostou o pomoc. Ale stihnu prist vcas? A pridu vobec? Nic nebolo iste. Pustili sa do oprav a spevnovania palisad. Pribudla priekopa s drevenymi hrotmi, nove pozorovatelne a muzi zacali pod Lonorovym vedenim opat trenovat bojove techniky.

Akoby tento svet o mier vobec nestal. Zrejme si ho ani nezasluzil... Algari boli siroko-daleko jedini, ktori nepodnikali vypravy na ziskanie novych uzemi. Donedavna nepoznali vojnu. Az kym neboli nuteni branit svoje domovy pred Nidasom. Teraz celia novej hrozbe. Este sa nezahojili vsetky rany po poslednom boji a uz sa musia pripravovat na dalsi. Aj ked su teraz o nieco skusenejsi, vedia, ze ich sance ubranit sa pocetnym vojskam nie su prilis velke. Kazdopadne, vzdat sa nemaju v umysle. Este stale je tu nadej. Este stale veria v zazrak. V chlapca, ktory je na ceste za kamenom nesmrtelnosti.

Myalsera
Lesny chodnik viedol vypravu coraz hlbsie a hlbsie. Obcas sa pri nom objavila socha nejakeho fantastickeho tvora vytesana do skaly. Nadherne diela opracovane s citom majstra pribudali a im bolo jasne, ze sa blizia k civilizacii. Huste stromy Eimmu sa zanedlho akoby rozostupili a putnici sa ocitli pod drevenou klenbou brany, ozdobenou krasnymi reliefmi, zobrazujucimi bezstarostny zivot elfov. Od brany viedlo kamenne schodisko strmo dolu do akehosi udolia, ci kanonu. Tam, z kazdej strany lemovane skalami, lezalo mestecko Myalsera. Pribytky vytesane do vapencoveho masivu a uprostred nich jazierko s ostrovom, na ktorom stal kruhovy kamenny chram. Zisli dolu az na dlazdene namestie, ktoremu dominovala socha zakladatela mesta. Pristupilo k nim niekolko dalsich, skvostne odetych, elfov.

„Ahoj Jawen. Vitaj v Myalsere.“ - zdvorilo sa uklonil jeden z nich.

Podla odevu usudil, ze sa jedna zrejme o ich vodcu, alebo niekoho velmi vazeneho. Aj ostatni elfovia, stojaci za nim, sa uklonili.

„Dobry den. Vy ma poznate?“ - pytal sa chlapec zacudovane.
„Samozrejme, ze ta pozname.“ - smial sa elf, akoby to bola ta najprirodzenejsia vec na svete.
„Ale ako… Odkial ma poznate?“
„Zoe nam o tebe povedala. Uz sme ta ocakavali, aj ked niektori neverili, ze prides. Ty a tvoji priatelia budete nasimi hostami. Mozte si u nas odpocinut a doplnit zasoby. Moji najlepsi bojovnici ta budu sprevadzat kamkolvek sa rozhodnes ist. Ty a tvoji priatelia ste u nas vitani.“ - riekol Salenar a pozval pocestnych do svojho pribytku.

Po niekolkych dnoch putovania lesom to bola pre nich vitana zmena. Ocistili svoje telesne schranky a elfovia im velkodusne poskytli novy odev. Neskor sa zisli vo velkej sale, kde pre nich pripravili veceru. Putnikom takmer vypadli oci z jamok, ked uvideli vsetko to jedlo. Ale museli byt trpezlivy. Chvila, kym Salenar dokoncil prihovor a pripitok, im pripadala ako vecnost. Nakoniec sa predsa len pustili do jedla a po par poharoch vina isli vsetky formality bokom. Spoznali niekolkych tunajsich obyvatelov, s ktorymi si vymienali zazitky a skusenosti. Akurat Jawen toho prilis nenahovoril. No nezda sa, ze by to bolo tym, ze sa asi ako jediny nedotkol vina. Jeho mysel bola v Algare. Pri jeho rodicoch a kamaratoch. Myslel na ich buducnost, o ktoru sa trochu obaval. Nesmie zlyhat! Dolahla na neho tazoba zodpovednosti. Ano, bolo to jeho rozhodnutie a je presvedceny, ze bolo spravne. Lenze stale je to iba dieta, ktore sa teraz malo blaznit s kamaratmi po vonku a radovat sa zo zivota. No namiesto toho, sedi kdesi daleko od domova s uplne cudzimi ludmi a celi jednemu nebezpecenstvu za druhym. Nastastie je s nim Thondor. V jeho pritomnosti sa citi bezpecne. 

„Na co myslis, chlapce?“ - prihovoril sa mu Salenar a prisadol si k nemu.
„Na mamu, na otca a na vsetkych ludi v Algare…“
„Nebud smutny, coskoro sa ku nim vratis a vsetko bude ako predtym.“ - utesoval ho elf.
„Mozem sa Vas nieco spytat?“
„Samozrejme, pokojne sa pytaj.“
„Co Vam Zoe este o mne povedala?“
„Ze si vynimocny chlapec.“
„Naozaj?“
„Naozaj. A este nas poprosila, aby sme ti boli nablizku a ochranovali ta na tvojej ceste.“
„Musim najst toho carodejnika…“
„Moji ludia vedia kde je. Dam ti mojich najlepsich bojovnikov, budu ta sprevadzat a chranit. Mozes byt pokojny.“
„Rano pojdeme dalej.“ - povedal chlapec s kamennou tvarou a odobral sa do svojej izby.

Uz si takmer ani nepamatal aky je to pocit lezat v makkej posteli. Po dlhom case si mohol konecne odpocinut. Prikryty vonavou prikryvkou zaspal pokojnym spankom len co si lahol do postele. Tej noci sa mu vo sne opat zjavila Zoe. Nic nehovorila. Len bola pri nom a hladila ho svojou krehkou dlanou. Citil, ako mu to dodava silu a pokoj.

Kamen je na dosah
Kratko po vychode slnka sa na namesti v Myalsere zisla nevelka skupinka. Chlapec, skriatok, traja ludia a niekolko elfov. S odhodlanim a nadejou v srdciach sa vybrali na vychod ku horam. Prave tam sa nachadzal ciel ich cesty, tam v odlahlej samote prebyval Garthon, posledny znamy carodejnik. Pokial ich nic necakane nezdrzi, dorazia tam kym slnko opat zapadne. Krajina, ktorou prechadzali, sa v mnohom lisila od tej, ktoru poznal Jawen z domova. Rozmanite druhy stromov a krikov, ake dovtedy este nevidel. Vsade bol zivot. Z korun stromov sa ozyvalo stebotanie vtakov a na lukach sa pasli stada lesnej zveri. Vo vzduchu bola citit vsadepritomna harmonia. Avsak cim viac sa vzdalovali od mesta elfov, tym bol les tichsi a ponurejsi. Ak by elfovia nepoznali cesticky lesnej zveri, museli by sa presekavat hustym porastom pichlavych krovin. Takto sa im dokazali vyhnut a pokracovali takmer bez zastavenia. Ani po niekolkych hodinach putovania sa na elfoch neprejavoval co i len naznak unavy. Zato Jawen sa ku koncu cesty uz niesol na pleciach Thondora, a tak jediny, na koho museli obcas cakat, bol Gudrull. 

„Nerozumiem tomu, naco sme ho brali so sebou…“ - lamentoval jeden z elfov.
„Iba nas zdrzuje a ak by doslo na boj, bol by nam na nic.“

Gudrull ich pocul. Necitil sa velmi prijemne. Uvedomoval si, ze ich zdrzuje, ale chcel byt pri tom, ked porazia Garthona. Aj on sa chcel zapisat do dejin ako jeden z tych, ktori ukoncili vojnu v krajine Algarov. Na neustale ponizovanie kvoli tomu, ze je maly, bol uz zvyknuty. Aspon si to nahovaral. Zil vo svete, do ktoreho akoby ani nepatril. Svet, ktory poznal patril vysokym, silnym muzom. Nie je v nom miesto pre skriatka, teda ak nepocitame uzke sachty bani. Tam boli skriatkovia nepostradatelni. Lenze on chcel viac. Nechcel prezit zivot v bani, alebo ako atrakcia na slavnostiach. Chcel nieco dokazat, preto kedykolvek sa vyskytla prilezitost byt sucastou niecoho, co sa mohlo pokladat za vyznamne, bol tam.

„Co je s tebou, Gudrull? Nevladzes? Hyb trosku tymi tvojimi malickymi nozickami!“ - podpichoval ho elf.
„Mal by si si uvedomit, ze kym ty spravis jeden krok, ja musim urobit dva. Z tohto uhla pohladu som uz presiel dvakrat viac ako vy.“
„Takze co? Chces ist na kona ako tuto chlapec?“
„Ha ha, fakt smiesne!“ - myslel si o nich svoje, a aj ked to pre neho nebolo prijemne, huzevnato pokracoval dalej.

Slnko sa takmer dotykalo horizontu ked teren zacal stupat a oni si uvedomili, ze su uz velmi blizko. Zastavili a Silvyr sa rozhliadol okolo seba, aby urcil smer, ktorym budu pokracovat. Medzitym sa ostatni obcerstvili a trochu si odpocinuli. Aj Gudrull ich dobehol a stihol si aspon na chvilu sadnut.

„A kadial teraz?“ - pytal sa Jawen.

Za chrbtom mal les, z ktoreho prisli a pred sebou skalny masiv hory. Za okamih sa z oboch stran z lesa ku Silvyrovi priblizilo niekolko srn. Sklonil sa ku nim akoby im nacuval.

„Podte za mnou! Sme uz skoro tam. Tadialto!“ - zavelil a vydal sa ku severnej strane hory.

Ostatni ho nasledovali. Narastalo v nich ocakavanie a odhodlanie ziskat ten kamen. Napriek tomu, ze boli na nohach cely den, rychlym krokom nasledovali elfa, ktory ich viedol. Citili v sebe neobycajnu silu. 

Zastavili pred nevelkou jaskynou, z ktorej vystupoval biely dym. Na stenach, oranzovo sfarbenych plamenmi ohna, sa mihotal tien ludskej postavy.

„Garthon! Vyjdi von a vydaj nam Modru Hviezdu!“ - vyzval ho Silvyr.
„Kto si, ze sa opovazujes ziadat ma o to?!“ - zaznelo z jaskyne.
„Silvyr, syn Salenara, vladcu Eimmu.“

Zvedavost prinutila Garthona vyjst z bezpecia jaskyne. Nechapal preco by ho nejaky elf ziadal o kamen nesmrtelnosti. Ich taketo veci predsa nezaujimaju. Nepotrebuju ho. Nedavalo to zmysel. Vysiel teda von a pred vstupom do jaskyne zbadal skupinu elfov nasledovanu hrstkou ludi. Silvyr pred neho predstupil s vystretou dlanou. 

„Snad si nemyslis, ze ti ten kamen dam?“ - posmieval sa - „Vy elfovia ste boli odjakziva nesmierne naivni. A okrem toho, naco by vam bol?“
„Nechceme ho pre seba. Ten kamen patri ludu Algaru.“
„Omyl priatelu, ten kamen je moj! Patri mne, jedine mne a nikomu inemu!“
„Ak nam ho nevydas dobrovolne, budeme si ho musiet vziat nasilim.“ - oznamil Silvyr a rukou dal pokyn svojim bojovnikom, ti okamzite namierili svoje luky na carodejnika.
„Len to skuste!“ - provokoval ich mag sebaisto.

Garthonova odplata
Garthon sa ocividne nehodlal vzdat kamena bez boja. Siahol po svojej palici a odrazil letiace sipy elfov. Nasledne opisal otvorenou dlanou vo vzduchu kruznicu, stiahol ju k sebe a zovrel past, potom ju razantnym sposobom vystrel smerom ku vyprave a pridal par slov v jazyku, ktoremu nerozumeli. Jeho dlan sa rozziarila a vysla z nej akasi gula svetielkujucej energie, ktora razom vsetkych zrazila k zemi. Boli omraceni a oslepeni. Ked sa prebrali, zazreli carodejnika ako sa snazi ujst. Okamzite sa za nim rozbehli. Elfovia za nim poslali dalsiu davku sipov. Lenze Garthon bol akoby chraneny nejakym neviditelnym stitom a vsetky sipy sa od neho odrazili. Langon, Thondor i Grukk za nim bezali a uz ho mali takmer na dosah meca. Vtom ich mag zaklinadlom opat zrazil k zemi. Nezasiahli ho, ale aspon ho spomalili natolko, ze sa pred neho dostali elfovia a zatarasili mu cestu.

„Blazni! Mna nemozete porazit!“ - posmieval sa.
„To sa este uvidi.“ - oponoval mu Silvyr.

Pripraveny polozit zivot za chlapca, chraniac sa stitom, bezal oproti magovi s mecom v ruke. Garthon mavol svojou palicou a Silvyrov stit zrazu tak otazel, ze ho elf uz nedokazal udrzat, vyklzol mu z ruky a zaboril sa do zeme. Elf sa vsak nevzdaval a blizil sa ku carodejnikovi. Ten opat vystrel svoju palicu smerom k nemu. Vyslahli z nej zablesky modreho svetla, ktore sa Silvyr snazil odrazit mecom. Nepomohlo to. Jeho mec sa rozzeravil do cervena a Silvyr bol nuteny pustit ho z popalenych dlani. Nasledne k nemu vyslal carodej este jednu davku bleskov a elf padol mrtvy k zemi. Ostatnych sa zmocnil hnev a s este vacsou zurivostou sa vrhli na Garthona. Lenze on si so vsetkymi bez vacsich problemov poradil. Za chvilu pred nim lezali tela mrtvych elfov. Neprezil ani jeden z nich. Ked to videli ich ludski spolocnici, nevedeli sa rozhodnut ci zautocit, alebo si priznat, ze porazit tohto carodejnika je nad ich sily.

„Dosli sme az sem, teraz sa predsa nevzdame! Na neho!“ - zavelil Langon.

Vytasili mece a dyky a vrhli sa na carodejnika kazdy z inej strany. Garthon mal co robit, aby stihol odrazit ich utok. No na svoj vek sa tou palicou ohanal az necakane svizne. Ale iba do momentu, ked sa mu cepel Grukkovej dyky zapichla do stehna. Vykrikol a v bolestivej agonii uvrhol na Grukka zaklinadlo. Stuhol ako kamen, vzapati spadol a roztriestil sa na male kusky. Garthon obratil svoju pozornost na zostavajucich bojovnikov a jedneho po druhom ich roznymi zaklinadlami skolil k zemi. Obzeral sa okolo seba, ale uz nebolo koho kantrit. Ostal len maly chlapec, ktory sa spoza stromu dival na tuto hrozu. 

„Naivni hlupaci! Hovoril som vam to! Mna nemozete porazit! Nikto ma nemoze porazit!“ - krical Garthon, aj ked tam uz nebol takmer nik, kto by ho pocuval.
„Ja ano! Ja ta porazim.“ - odvazne oponoval Jawen.
„Ty?!“ - smial sa Garthon az sa za brucho chytal.
„Ano, porazim ta. Je to moj osud.“
„Osud neexistuje!“ - zakrical carodej a vrhol smrtiacu gulu svetla smerom ku chlapcovi.

Bola by ho istotne zasiahla, ak by z papradia nevyskocil vlk, ktory schnapol to dieta do zubov a odtiahol ho prec. Udialo sa to tak rychlo, ze sa mag nestacil divit, kam chlapec zrazu zmizol. Poobzeral sa okolo seba, a kedze uz nevidel ziadnu hrozbu, pobral sa odtial prec. Za vyvratom zatial maly algar rozdychaval, co sa prave udialo. Garthon je prec, vsetci jeho priatelia su mrtvi a on len o vlasok unikol istej smrti. Pokusal sa upokojit svoj dych a hladel pritom do hlbokych ciernych oci obrovskeho vlka. Ostal sam. Neuspel a nerozumel tomu preco. Vari to proroctvo nebolo skutocne? Alebo ho snad nespravne pochopil? 

„Musime ist, inak sa nam strati!“ - povedal vlk.
„Coze?“ - nechapal Jawen.
„Ten carodej. Budeme ho sledovat. Z bezpecnej vzdialenosti, pochopitelne.“

Vtom si Jawen uvedomil, ze ten hlas pozna. No az teraz, za denneho svetla, si moze poriadne obzriet tvora, ktoremu patri. Spoznava i tu dlhu jazvu na jeho boku. 

„To si bol ty, v tom temnom lese…“
„Ano, ja. Ale teraz ne je cas na reci. Vyskoc na mna a poriadne sa ma drz! Rychlo, inak sa nam strati.“

Jawen nevahal, vysadol na chrbat vlka a pevne sa chopil jeho hustej srsti. Pomalym krokom presli okolo tiel leziacich vo vysokej trave. V chlapcovych smutnych ociach sa zrodili pramienky slz, ked sa vzdalovali z toho miesta. Myslel na vsetko, co s nimi zazil. Najma na Thondora, ktory bol v jeho ociach neporazitelnym. Vzdalovali sa a on este naposledy otocil hlavu, aby sa zadival na miesto, kde spocinulo telo jeho priatela a ucitela. V duchu sa s nim lucil.

„Boli ste si blizki?“ - pytal sa vlk.
„Ano, boli. Aj ked sme sa nepoznali dlho…“
„Netrap sa pre to, co sa stalo. Nemohol si tomu zabranit.“
„Myslel som si, ze ano. Ved som to predsa ja, kto ma ukoncit vsetko utrpenie. Nerozumiem tomu…“
„Netrap sa. Niektorym veciam porozumieme az neskor.“
„Asi mas pravdu…“ 

Pokracovali po stopach raneneho carodejnika. Tie smerovali na severozapad. Zdalo sa akoby siel priamo do Algaru. Ale preco by to robil? Vie snad nieco, co oni nie? Ocividne! Ale na premyslanie budu mat cestou casu dost. Teraz je dolezite nestratit stopu. 

Cas plynul a stopy ubudali, drzali sa smeru, o ktorom boli presvedceni, ze je spravny. No bolo to skor zelanie ako istota. Nech sa vlk akokolvek snazil, nedarilo sa mu zachytit stopu carodeja. Asi sa mu podarilo zastavit krvacanie a ktovie, mozno pouzil nejake kuzlo znemoznujuce vypatrat ho. 

„Ozaj, ako sa vlastne volas?“ - pytal sa chlapec pevne sa drziac srsti.
„Nijako. Nemam ziadne meno.“
„Ako to?“
„My, vlci, nepotrebujeme mena. Kazdy vie kto je kto. A nato, aby sme cosi povedali, ci urobili, nam staci len zavrcat spravnym sposobom.“
„Ale ja vrcat neviem…“
„To ani nemusis. Hadam si si vsimol, ze ti rozumiem aj bez toho.“
„Mas pravdu. Ako je to mozne? A ako to, ze hovoris nasou recou?“
„Vsetko sa dozvies. V pravy cas. Teraz sa drz! Nieco som zacitil.“

Vlk sa rozbehol a preskakoval pritom kazdu prekazku, co sa mu postavila do cesty. Ci uz to bol kamen, krik, alebo kmen zvaleneho stromu. Jawen mal co robit, aby nespadol. 

„Stoj! Zastav! Uz sa neudrzim.“ - krical chlapec na vlka.

Ten vsak na neho nebral ohlad a zbesilo bezal dalej. Akoby na neho zabudol. Akoby ani necitil, ze mu ktosi sedi na chrbte a kvace ho za srst. Neunavne kluckoval pomedzi stromy. Jedine, na co myslel, bol carodejov pach, naznacujuci, ze je uz velmi blizko.

Vlk
Zavetril stopu a nemienil sa jej vzdat. Musi byt niekde tu. Mozno len kusocek od nich. Spomalil rovnako necakane ako sa rozbehol. Napokon sa celkom zastavil. Pohladom skumal lesne zakutia, usi mal nastrazene. Sustredene nacuval tichu, ktore okolo nich nastalo. Analyzoval kazdy pohyb. Od bezstarostne poskakujucich vtacat, vsadepritomneho hmyzu, az po stebla travy vlniace sa vo vanku.

„Je tu.“ - zasepkal.

Prikrcil sa, aby ich v trave nebolo vidiet a pomalicky sa plazil vpred.

„Zlez dolu a ukry sa tam za strom.“ - prikazal chlapcovi.

Ten ho bez vahania posluchol. Videl, co Garthon dokaze a nechcel dopadnut ako Thondor ci elfovia. So zatajenym dychom spoza stromu sledoval co sa bude diat. Vlk sa nenapadne plazil vpred. Ale kde je Garthon? Nikde ho nevidel. Vyklonil sa preto o cosi viac. Stupil pritom na suchy konar, ktory sa za zvuku hlasneho prasknutia prelomil na polovice. Vtom ho uvidel. Hladel mu priamo do oci. Carodej vysiel spoza krika a dival sa na chlapca, ktory sa od strachu nedokazal ani pohnut. 

„Zase ty?!“ - prehovoril k Jawenovi – „Kolkokrat ti to mam opakovat? Proti mne nemas najmensiu sancu!“

S umyslom ukoncit zivot chlapca vykrocil smerom ku stromu, za ktorym sa ukryval. To vyuzil vlk a necakane sa na neho vrhol. Ostre tesaky selmy sa zaryli do ruky carodejnika skor, ako by stihol uvalit kliatbu na dieta. Pevne zovretie vlcej tlamy nepovolilo nech sa ho mag akokolvek snazil striast. Carodejnikovi sa podlomili kolena a ich suboj pokracoval na zemi. Jawen to vsetko pozoroval. Chcel nieco urobit, ale prilis sa bal. Dufal, ze coskoro bude po vsetkom a po Garthonovi ostane uz len spomienka ci kaluz krvi pomaly vsakujucej do makkeho machu. Vlk driapal a hryzol co mu sily stacili, no carodej sa nevzdaval. Nejako sa doplazil ku svojej palici leziacej v trave a zo vsetkych sil vlka udieral. Ten schytaval ranu za ranou, ale vo svojom usili nijako nepolavoval. Az do momentu, ked ho jeden z uderov neomracil. Bezvladne telo selmy kleslo k zemi a Garthon sa konecne vymanil z jej zovretia. Vyuzil tuto prilezitost a jedinou kliatbou ho nemilosrdne usmrtil. V tej chvili ani len nepomyslel na chlapca ukryvajuceho sa za stromom. Obzeral sa okolo seba v obave, ze pridu dalsi co budu usilovat o jeho zivot. V okamihu sa stratil v hustom poraste. Musi najst bezpecne miesto, kde si osetri utrzene rany. Az neskor si uvedomil, ze strach bol v tych chvilach mocnejsi ako viera v kuzlo kamena, ktory bol zarukou vecneho zivota. No fakt, ze vyviazol zivy, jeho vieru v kamen este viac posilnil.

Ked sa mag dostatocne vzdialil, vysiel Jawen zo svojho ukrytu a bezal rovno za vlkom. Padol pri nom na kolena a tvar mu skropili pramene slz. Snazil sa ho prebrat z bezvedomia. Neuvedomoval si, ze je uz neskoro, ze dalsi z jeho priatelov polozil svoj zivot, aby ho ochranil. Nemohol tomu uverit, odmietal to prijat.

„Nie, to mi nesmies urobit! Nesmies...“ - vykrikol bezmocne.

Zufaly chlapec pevne drzal srst neobycajneho kamarata, ktory ho nahle opustil. Polozil svoju hlavu na telo vlka a citil ako pomaly chladne.

„Musis ist dalej. Musis pokracovat.“ - zaznelo odniekial.

Vtom sa jeho smutok a slzy premenili na tuzbu po pomste a nehladiac na okolnosti postavil sa rozhodnuty nasledovat Garthona a odplatit sa mu za vsetky zivoty, ktore ma na svedomi. Spinavou zakrvavenou rukou si utrel slzy z lic. Naposledy pohladil nehybne telo vlka a vydal sa za carodejnikom.

„Nedopustim, aby si zomrel zbytocne. Ani Thondor, ani ostatni. Pomstim ta, to ti slubujem!“ zhlboka sa nadychol a odhodlane vyrazil do lesa.

Rozhodnuty pomstit smrt priatelov putoval lesom takmer bez zastavenia. Lenze ako plynuli hodiny, sil aj motivacie ubudalo. Zotmelo sa a Jawen uz nevedel kadial dalej. Opat ho premohol strach. Neustale sa obzeral cez plece. Nevedel co ho v tom tmavom lese caka. Odkial pride dalsia hrozba? Unaveny, uzimeny a hladny schulil sa pri kmeni borovice a zaspal.

Zoe
Prislo rano a slnecne luce prebudili chlapca leziaceho na chladnej zemi. Po tazkej noci a vsetkom, co za posledne dni zazil, sa citil strateny a zmateny. Citil sa prilis slaby nato, aby pokracoval dalej a jeho myslienky boli coraz temnejsie. Nadej, ze sa mu podari naplnit svoj osud, alebo sa aspon odplatit Garthonovi za smrt priatelov, sa stracala v ciernom mori hlbokych pochybnosti, obav a unavy. 

„Jawen, vstan! Neboj sa! Ja som ti dala tuto ulohu a ja ti dam aj silu ju dokoncit.“

Chlapec otvoril unavene oci a rozhliadol sa okolo seba. Nikoho vsak nevidel. Ten hlas bol iba v jeho mysli.

„Jawen, nepochybuj! To, ze ma nevidis, neznamena, ze nie som skutocna. Ver mi! A ver aj sebe! I mali tvorovia dokazu velke veci.“
„Tebe sa to lahko hovori. Nie si tu! Netrpis ako my!“
„Mylis sa. Som tu. Som stale s tebou.“

Prizemna ranna hmla sa zacala virit. Zdvihla sa nad orosenu travu a zhmotnila do podoby krasnej mladej zeny. Jawen sa zahladel do jej uprimnych oci a uvidel v nich dobro. Zoe sa ku nemu sklonila a vystrela ku nemu ruku, aby mu pomohla vstat. Natiahol sa za nou, no nedokazal ju uchopit. Bola ako duch, ako nehmotny prizrak, ktory nie je z tohto sveta. Posadil sa, dival sa striedavo na svoju dlan a na tu nadhernu postavu odetu v bielych satach, ktora sa pred nim zjavila.

„Kto vlastne si?“
„Som ta, ktora ti pomoze naplnit tvoj osud. Som ta, co nad tebou bdie a drzi nad tebou ochrannu ruku.“
„Preco? Preco to robis?“
„Jawen, nie si sam komu na vas zalezi.“
„Je vas viac.“
„Viac ako si myslis.“

Usmiala sa a rozplynula sa v rannej hmle. Jawen este chvilu sedel a nad vsetkym premyslal. Nakoniec sa predsa len odhodlal, ze bude pokracovat, ze dokonci svoju cestu a splni ulohu, ktora mu bola zverena. Aj ked stale nevedel ako. No teraz v sebe ucitil hlboku nadej a odhodlanie sa nevzdat.

Pozbieral posledne zvysky sil a vykrocil. Hlavne nezastat, hlavne nestratit ciel z oci. Hoci bol uplne sam, vo vnutri citil, ze tomu tak celkom nie je. Citil podporu a nadej, ktora mu davala silu na kazdy dalsi krok. Este aspon ku tomu stromu. Aspon po tamten balvan. Povzbudzoval sa, hoci boli jeho kroky coraz tazsie. Lenze on sa nevzda, uz nie je malym ustrachanym chlapcom. Nie po tom, co prezil. Nedokazal odhadnut cas, ani vzdialenost, ktoru uz presiel, ale jednu vec dokazal rozpoznat s uplnou istotou. Zvuk rieky, ktory sa ku nemu blizil spoza nedalekych stromov. Zrychlil. Takmer bezal. Nezastavil ani na okamih. Vysileny dobehol k rieke, padol na kolena a hlavu ponoril do priezracne cistej vody. Pil ju plnymi duskami. Chutila mu viac ako cokolvek, co dovtedy ochutnal. Vynimocna a osviezujuca. 

Lahol si na chrbat a dival sa na oblaky plavajuce po nebi. Spoznaval v nich zname tvary, zvierata, ci dokonca ludi. Preskupovali sa, rozdelovali, spajali a vytvarali tak nove utvary. Na chvilu zabudol na vsetku tazobu, ktoru niesol na svojich pleciach. Potreboval si oddychnut. Aspon na par minut. Pocas nich myslel iba na pekne veci. Ani si neuvedomoval, ake to bolo v tej chvili pre neho dolezite. Odrazu v nom zavladol pokoj a rozvaha. Sadol si a rozhliadol sa okolo seba.

Obklopovalo ho len ticho a rieka, ktoru bolo opat potrebne prekrocit. Naposledy mal so sebou silneho priatela Thondora a aj tak mali co robit, aby si s nou poradili. Bolo vylucene, aby sa na druhy breh dostal bez pomoci. Rozhodol sa preto, ze pojde dalej po brehu, po prude rieky, dufajuc, ze natrafi na most. Je tam minimalne jeden, o ktorom vie. Hoci ten, je od neho vzdialeny asi tak jeden den cesty. Kazdopadne mu nic ine neostalo, a tak sa vydal smerom na zapad.

Poslovia zo Sazaru
Lonor sedel, ako obvykle, vo svojom kresle zahlbeny do myslienok. Cakal na spravy. Akekolvek. Hlavne vsak na tie dobre. Lenze uz niekolko dni neobdrzal ziadnu novu spravu. Nevratil sa ani jeden z poslov, ktorych poslal do Sazaru ci Eimmu. Znepokojovalo ho to, a tak hladel na svetlo olejovej lampy stojacej na stole a premyslal. Vedel, ze den ked budu musiet celit vojskam zo severu je uz blizko a on si nie je isty, ci sa im dokazu ubranit. Urobil vsetko co mohol, aby pripravil dedinu na obranu pred ovela silnejsim nepriatelom akym bol Nidas. No nechcel sa zmierit s tym, ze im ostava uz len cakat na utok. Pripustal este aj druhu moznost. Zazrak. Podobny tomu, ktorym ich Jawen zachranil naposledy. Ale kde je chlapec teraz? A zije este vobec? Suzoval sa pomyslenim na to, co vsetko sa mu mohlo prihodit. Ked mu bolo najhorsie, upokojoval sa myslienkou, ze je s nim Thondor, jeho najlepsi a najspolahlivejsi bojovnik. Tazke myslienky prerusilo neodbytne klopanie na dvere jeho pribytku.

„Co je? Co sa deje?“ - spytoval sa Lonor jedneho zo straznikov stojacich vonku pred domom.
„Poslovia. Poslovia zo Sazaru sa blizia. Za chvilu budu pri juznej brane.“ - povedal lapajuc po dychu.

Lonor im bez slova okamzite vyrazil naproti. Nevedel sa dockat novych sprav, ktore mu prinasaju. Ako sa priblizovali, naberali siluety jazdcov konkretnejsie kontury. Jedneho rozpoznal uz z dialky. Bol to Elvik. Spolahlivy a oddany algar, ktory mal zvlastny vztah ku svojim vlasom. Uz niekolko rokov si ich nedal ostrihat. Toho druheho nepoznal. Nemal odev aky nosia algari, urcite to bol cudzinec. Nech uz to bol ktokolvek, nebol to Aron, ktoreho s nim pred casom do Sazaru vyslal.

„Elvik! Elvik, tak rad ta vidim…“
„Aj ja teba, brat moj.“
„A kde je Aron?“ - ukazoval na neznameho muza, ktory s nim prisiel.
„Aron. Aron je mrtvy. Cestou do Sazaru nas prepadla banda nejakych hrdlorezov. Nebyt Therana, ani ja by som to neprezil.“
„Moj pane…“ - podal sazar ruku Lonorovi a uctivo sa poklonil.
„Z nicoho-nic sa vynorili z lesa a zautocili na nas. Pokusali sme sa im ujst, ale obklucili nas zo vsetkych stran. Darmo sme ich presviedcali, ze nic cenne so sebou nemame. Vzdorovat nemalo zmysel. Aron to skusil a okamzite mal dyku v hrudi. Prehladali jeho aj moj batoh. Myslel som si, ze ma pustia ked nic nenasli, ale mylil som sa. Boli to barbari co si nevazia ludsky zivot. Nastastie v tej chvili dorazil Theran so svojou druzinou a zahnali tych zloduchov spat do lesa. Potom ma vzali do Sazaru, kde ma osetrili. Aronovi uz zial pomoct nedokazali.“ - opisoval Elvik, co sa im prihodilo.
„Dvaja z mojej druziny prenasledovali tych lotrov do lesa. Ale stratili sa im. Juzne lesy su temne, ako stvorene pre kazdeho, kto chce zmiznut, alebo sa ukryt pred spravodlivostou. Cestou odtial natrafili na kona nesuceho bezvladne telo jedneho z nasich vojakov, ktori sprevadzali Langona. Z poslednych sil nam povedal, ze aj ich prepadli. Mozno to bola ta ista skupina. Poslal som ranenych so sprievodom na nas hrad, kde sa o nich postarali. Ja som sa vydal do lesa s umyslom najst nasho krala. Bludil som tmavym lesom az som nakoniec dosiel k jednemu hostincu. Vyzeralo to tam ako po najazde divochov. Nebol som daleko od pravdy. Krcmar potvrdil, ze sa sa tam strhla riadna bitka medzi banditmi, vojakmi nasho krala a cudzincami, medzi ktorymi bol i chlapec.“
„Jawen…“ - riekol Lonor a jeho vnutro naplnila nadej.
„Lenze kym som tam prisiel, boli uz prec. Vzali si kone a odisli smerom do Eimmu. Trvalo mi par dni, kym som sa z toho lesa vymotal a dostal sa ku rieke. Najst ich sa mi zdalo nemozne, nikde som nenatrafil na stopy po ich pritomnosti. Napriek tomu som pokracoval dalej. Az do krajiny elfov. Tam som nasho krala konecne nasiel. Bohuzial som si odtial odniesol uz iba jeho telo. Langona i zvysok jeho vypravy usmrtil carodej. Vsetci su mrtvi. Vsetci okrem chlapca. Ten zmizol a nikto nevie kde je. Obavam sa, ze sa dostal do ruk Garthona.“ - dokoncil Theran smutne svoje rozpravanie.

Lonora tato informacia silno zasiahla. Az tak, ze sa posadil na zem a hladel niekam do neznama. Nemohol uverit tomu, co pocul. Ak zahynul aj Thondor, je Jawen teraz v ovela vacsom nebezpeci ako kedykolvek predtym. Pokial je este nazive.

„Co sa tyka Vasej prosby o pomoc, mam pre Vas o cosi lepsie spravy. Niekolko nasich jednotiek je uz na ceste sem. Vyrazili mozno hodinu-dve po nas.“ - doplnil Theran.

Lonor ho vsak nepocuval. Jeho mysel bola pri chlapcovi. Tohto sa obaval zo vsetkeho najviac. Opat celil privalu vycitiek za svoje rozhodnutie. Preco len privolil, aby sa Jawen na tu cestu vydal?

„Musim ist za nim…“ - zahlasil Lonor rozhodne.
„Kam za nim? Moze byt kdekolvek!“ - poukazoval Elvik na blaznovstvo takehoto rozhodnutia.
„Je mi jedno kde je. Ja ho urcite najdem…“ - tvrdil starec neodbytne to svoje.
„Hladali ho ludia zo Sazaru aj elfovia. Niet po nom ani stopy…“ - pripojil sa Theran.
„Nezaujima ma kto ho hladal! Ja ho najdem!“ - ukoncil debatu a odisiel do svojho domu.
Zbalil si par nevyhnutnych veci a hotoval sa odist. Este sa natiahol po svoju palicu, ale v tom zmatku si vzal tu Agfeusovu. Palica ako palica. - povedal si a vysiel von. Akoby posadnuty tuzbou najst strateneho chlapca, uplne zabudol na bliziacu sa pohromu.

„Uz sa blizia! Vojaci Kabronu sa blizia!“ - kricali strazcovia.

Lonor sa razom prebral. Akoby mu niekto ustedril jednu dobre mierenu. Prepocitaval. Musel sa rozhodnut medzi chlapcom a vsetkymi ostatnymi algarmi. Nikdy vo svojom zivote nemusel urobit take tazke, take bolestne rozhodnutie. Obetovat jeden zivot za mnoho dalsich? Dufat, ze si algari poradia i bez neho a odist na vypravu, ktorej koniec bol prinajlepsom neisty?

„Lonor! Co mame robit?!“ - znelo z kazdej strany.

Nebol cas na premyslanie, sebaobvinovanie ani na sebalutost. Teraz musi byt tym, koho lud Algaru potrebuje. Musi byt ich vodcom.

„Vari ste uz zabudli vsetko co som Vas naucil? Vezmite luky a bezte na opevnenie! Ty vezmi par muzov a poriadne zabezpecte branu! Vy chodte na stanoviska na stromoch pri ceste a ty odved deti a zeny do bezpecia.“ - vydaval jeden rozkaz za druhym.

Coskoro uz bolo pocut ako sa po sirokej ceste k Algaru priblizuje nepriatelska armada. Dupot koni a pokriky vsak tentokrat algarov nezastrasili. Uz to predsa zazili, vedia co maju robit a vedia, ze Algar musia ubranit. Lukostrelci ukryty na predsunutych poziciach v korunach stromov zneskodnovali nic netusiacich vojakov jedneho za druhym. Ostatni hladali ukrytych strelcov, lenze ti boli v bezpeci. Za bohato obrastenymi konarmi boli takmer neviditelni. Dalsi z algarov si zopakovali osvedceny trik s lanami na ceste. I tentokrat boli uspesni. Nepriatelia padali z koni ako hrusky. V prospech algarov hralo najma to, ze zo severu do dediny viedla iba jedna cesta. A ta bola po stranach lemovana hustym, lesom. Odtial algari uspesne napadali nepriatela. Postup vojsk sa spomalil, ale nezastavil. Ciel mali stale pred ocami. Prekracovali svojich mrtvych a ranenych spolubojovnikov a blizili sa k dedine. Tam uz na nich cakali. Za opevnenim sa muzi Algaru pripravovali na obranu svojej rodnej zeme. 

Ladova princezna
Pol dna kracal Jawen po prude rieky a nestretol ani zivacka. Strach, ktory obycajne pocitoval, ked sa ocitol sam v neznamom, novom prostredi, bol minulostou. Jeho mysel sa upinala k domovu. Tesil sa, ze konecne uvidi svoju rodinu, milovanych ludi, milovane miesta. Aj ked sa mu tvar obcas zahalila smutkom pri pomysleni na to, ze jeho cesta rozhodne nedopadla tak ako ocakaval. Asi bol prilis dovercivy, prilis naivny. Ale to deti predsa byvaju. A on je napriek vsetkemu, co prezil, stale iba dietatom. Myslel na svoju matku. Ako sa teraz asi citi? Urcite sa boji. Nesuhlasila s touto vypravou. No presvedcil ju takzvany vyssi ciel. A tiez Jawenova tvrdohlavost, neustupcivost a viera s akou vsetkych presviedcal. Hoci ho viaceri od jeho umyslov odhovarali, bolo to uplne zbytocne. Jawen bol pevne rozhodnuty a nebolo tej sily, co by ho primala zmenit nazor. A teraz, ked sa neuspesny vracal domov, kladol si otazku, ci to vobec stalo za to. Ci toto je ten osud, ktory na neho cakal. Ci spravne pochopil vsetky vizie a sny. A ci si to vsetko nakoniec len nenahovaral.

Zamysleny stupal do makkeho piesku a hliny na brehu rieky. Nieco vsak narusilo jeho pozornost.

„To su predsa… To su stopy!“ - zaradoval sa nahlas.

Zdalo sa, ze sa blizi k obyvanemu uzemiu. Sustredene nasledoval objavene stopy. Isli rovnakym smerom ako on. Vyzerali, akoby ich tu niekto zanechal len nedavno. Nemoze byt daleko. Posmeloval sa a podvedome pridal do kroku. Premohla ho zvedavost. Komu patria? Preco ich tu nie je viac? Vari este niekto dalsi kraca celkom sam popri rieke? Coskoro dostal odpovede na otazky, ktore si kladol v mysli. Za nedalekymi stromami uzrel siluetu. Ktosi si umyval ruky v rieke. Priblizoval sa pomaly. Netusil, ci je ta bytost dobra, alebo nie. No ked podisiel blizsie rozpoznal na zahalenej postave zname crty. Bol to on! Garthon!

Chlapec vzplanul zurivostou a nemysliac na nasledky zautocil na carodejnika tym jedinym co mal v tej chvili po ruke. Na maga dopadal jeden kamen za druhym. Jawen dal do toho vsetku svoju silu. Prekvapeny Garthon sprvu netusil odkial to prichadza a bezradne sa okolo seba obzeral. Prikryval sa plastom. Ten ho vsak pred dalsimi kamenmi neochranil. Skaly roznych velkosti dopadali na telo oslabene po utoku vlka a sposobovali mu bolest. Doudierany carodejnik sa odplazil smerom k lesu, kde by sa mohol ukryt. Chlapec ho nasledoval. Hladel na cierny plast, ktory schytaval jeden zasah za druhym. Pritom sa ani nepohol. Jawen mu ustedril este par presnych zasahov, po ktorych sa plast zniesol k zemi. No bol tam iba plast. Plast bez tela.
„Hladas nieco, chlapce?“

Jawen ostal ako pribity. Uvedomil si, ze posledne skaly hadzal do plasta visiaceho na konari, zatial co jeho majitel stal opodial a posmieval sa mu. Karta sa nahle obratila. Teraz to bol on, kto musel hladat ukryt pred rozzurenym carodejnikom. 

„Kam bezis, malicky? Uz to nie je taka sranda, co!?“ - krical a z jeho ruk vychadzali luce ako blesky.

Jawen bezal a kluckoval v snahe vyhnut sa Garthonovym zaklinadlam, ktore nicili stromy a kriky, za ktorymi sa pokusal schovat. Lenze pred tymito zaklinadlami sa uz nebolo kam skryt. Vsetko, co zasiahli, sa okamzite zmenilo na popol. Aby sa zachranil, vrhol sa bezradny chlapec do prudu rieky. Urobil tak v poslednej chvili. Nebyt toho odvazneho skoku do vody, lezal by uz mrtvy na kamennom brehu. Pred carodejnikom si zivot zachranil, ale zachrani si ho aj pred mocnym prudom rieky? Jeho krehke telo sa zmietalo vo vlnach a udieralo o kamenne dno. Ledva sa mu podarilo nadychnut sa, uz ho to opat tahalo dolu. Miesto, na ktorom bojoval s Garthonom sa vzdalovalo neuveritelnou rychlostou. Prud ho nemilosrdne unasal dalej. Chlapec sa zo vsetkych sil snazil ziskat kontrolu nad svojim telom, ale prilis sa mu to nedarilo. Po niekolkych dalsich podvodnych kotrmelcoch narazil hlavou do dna rieky a vsetko naokolo zrazu prestalo existovat. Nastala tma.

Zatial co Jawenovo bezvladne telo unasal prud rieky blizsie k domovu, jeho mysel putovala dalekymi krajinami. Ocitol sa v krajine, kde bolo vsetko biele. Stal na upati bielej hory a dival sa krajinu okolo seba. Bose chodidla steklila biela trava nekonecnych luk posiatych bielymi kvetinami. Biele motyle veselo poletovali nad nimi. Napravo od neho sa rozprestieral biely les. Stromy ake v nom rastli sa nepodobali ziadnym ake dovtedy videl. Svetlo a tiene ohranicujuce ich obrysy zvyraznovali rozmanite tvary ich listov. Pomaly sa otacal a uvidel biely dym vystupujuci z nedalekej dediny. Na opacnej strane bola uz len vysoka biela hora, ktorej vrchol sa tycil do nebies. Nebolo mozne dovidiet nan. Napriek tomu sa o to pokusal.

„Uzasne, vsakze.“ - ozval sa necakane znamy hlas.
„Oh, ano, prave som myslel na…“
„Nie, este nikomu sa to nepodarilo.“ - odpovedala s usmevom nadherna biela bytost.

Prekvapeny Jawen na okamih zmlkol. Bol ohromeny a ocareny. No zaroven citil akysi iracionalny strach. Ako to mohla vediet? Ako moze vediet na co mysli a odpovedat na otazky, ktore este nevyslovil? Je to priatel, alebo sa jej ma bat? Ale hlavne, kde to je? A ako sa sem dostal?

„Preco sa bojis, Jawen, ved ma predsa poznas!“ - riekla a odhalila zavoj, ktory jej zakryval tvar.
„Kde to som?“ - spytal sa chlapec, ked si uvedomil, ze je to Zoe.
„Nie je dolezite kde si ty. Podstatne je to kde som ja. A ja som tu, s tebou.“
„Bojoval som s carodejnikom…“
„A vyhral si! Si zivy a to je to najdolezitejsie.“
„Nemam pocit, ze by som vyhral. Nemam dokonca ani pocit, ze by som bol zivy...“
„Nase pocity nas obcas klamu, tym sa netrap.“
„A co bude teraz?“
„Teraz mi podas ruku a pojdes so mnou.“

Chlapec nevahal a drziac dlan najkrajsieho stvorenia na svete kracal do neznama. Ich pohyby boli take lahke akoby ich tela vobec nic nevazili. Stebla travy, po ktorej stupali sa po kazdom dalsom kroku vratili do svojej predoslej podoby. Nezanechavali za sebou ziadne stopy. Nemierili vsak k dedine na kraji lesa, ale vydali sa na opacnu stranu, smerom k hore. Coskoro sa pred nimi objavil v skalnej stene portal, ktory lemoval vstup do utrob hory. Ornamenty pripominajuce listy a konare stromov boli dych vyrazajuce. Po oboch stranach brany stali vojaci odety do bieleho brnenia. Hlboko sa uklonili a umoznili dvojici vojst do vnutra. Za kratkou vstupnou chodbou sa rozprestierali priestranne siene. Jawen sa nevedel vynadivat na vysoke steny bielych skal a strop, ktory podopierali stlpy z bieleho mramoru. Aj vsetok nabytok bol biely. I ludia, co obyvali toto prekrasne miesto.

Presli cez niekolko sieni a niekolko chodieb kym dosli do jednej z mensich miestnosti. Bola zariadena skromne a jej dominantu tvoril velky kamenny stol s dvomi stolickami na protilahlych stranach. Zoe dala Jawenovi pokyn, aby sa usadil.

„Kym nam donesu jedlo dame si pohar sviezej vody, co ty na to?“

Chlapec prikyvol, no v skutocnosti ani nevnimal co hovorila. Jeho mysel bola plne zamestnana obdivovanim tohto neobycajneho miesta. Sedel uprostred hory, obklopovali ho skaly a lad a on napriek tomu necitil chlad. Vsade bol dostatok svetla, akoby jeho zdrojom bolo to miesto same. Nez sa stihol dosyta pokochat vsetkou nadherou, pristal pred nim pohar cistej vody. Priezracna tekutina sa trblietala v pohari, ktory nebol zo skla, ale z ladu. Prilozil si ho k peram, aby si vychutnal dusok pramenitej tekutiny. Zrejme sa vsak unahlil, mozno bol roztrzity, alebo len jednoducho neopatrny, pretoze voda sa nedostala kam mala a on sa zacal dusit. Mal pocit akoby sa topil. Snazil sa tu vodu vykaslat a nadychnut sa. Kazde zakaslanie bolelo coraz viac a Jawen ledva lapal po dychu. Zrazu ucitil na hrudi teplu dlan svojej hostitelky. Este niekolkokrat si odkaslal a spolu s vodou vyplul i trochu krvi. Konecne sa mohol zhlboka nadychnut. Stastny, ze sa nezadusil, chcel sa Zoe podakovat, ze mu opat pomohla. Lenze ona tam nebola. Nebol tam ani pohar, ani stol, ani hora a jej obyvatelia. Bol tam len chlapec leziaci v piesku na brehu rieky.

Vitazstvo
Napriek domyselne pripravenym pasciam sa vojaci Kabronu dostali az ku brane Algaru. Statocni dedincania hrdinsky drzali svoje pozicie. Niektori i za cenu svojho zivota. Branili svoj domov zo vsetkych sil a vsetkym co bolo po ruke. Na nepriatela dopadali salvy horiacich sipov, ci kamene vsemoznych velkosti. Mnohi z utocnikov skoncili napichnuti na drevenych koloch, alebo v priekope, ked sa pokusali prekonat palisady. Teraz si algari naplno uvedomovali dolezitost opevnenia. Svet sa zmenil. Dobro uz viac nie je zarukou spokojneho zivota, ci aspon prezitia. Vacsiu vahu ma hruba sila. O tom sa uz mali moznost presvedcit. A presviedcaju sa i teraz, ked brania opevnenie pred najazdom presily vojakov. 

Cas plynie a algarom pomaly dochadzaju sily. Darmo, nemozu sa porovnavat s vycvicenymi vojakmi kralovskej armady, ktory neodbytne dobiedzaju na ich hradby. Ti uz zistili, ze algari sa len tak nepodvolia a zdolat opevnenie nebude take jednoduche. Ale i na to su pripraveni. Vojaci tlaciaci sa pred branou sa necakane rozostupili a uvolnili cestu. Algari na to nechapavo hladeli z hradieb a vyvysenych stanovist. Zakratko tomu vsak porozumeli. Z lesa sa po prasnej ceste priblizovalo drevene baranidlo na kolesach. Lukostrelci okamzite vypalili niekolko horiacich sipov s umyslom zastavit ho.

„Prestante, hlupaci!“ - zuril Lonor – „Chcete nas vsetkych podpalit?!“

Lenze uz bolo neskoro, baranidlo zachvatili plamene. Vojaci z neho sice povyskakovali, ale stihli ho este roztlacit smerom ku brane. Naraz nebol nijako silny. Tazke, zvnutra dokladne podoprete, vrata sa ani nepohli. Horsie bolo, ze sa ohen z baranidla presunul na drevene palisady a naberal na sile. Obrancovia nan liali tolko vody, kolko len mohli. Ale ohen sa siril rychlejsie ako stihali plnit vedra vodou zo studne, ci zlabov pre dobytok a kone. To vsak neboli jedine zle spravy.

„Lonor, Lonor! Zapadna brana padla!“ - hlasil jeden z obrancov.

Stary muz sa pozrel za seba a uvidel ako sa od rieky do dediny vali skupina nedockavych hrdlorezov. Neskuseni algari odhodlane zvadzali nerovny suboj proti tym, ktori snad uz narodili s mecom v ruke. Vycvik, lepsie zbrane, brnenie, ci nespocetne skusenosti z bojov sa ukazali ako obrovska vyhoda. Vojaci Kabronu sa bez vacsich problemov doslova presekali do stredu dediny a mierili priamo k Lonorovi. Ten nevedel co skor. Ked vsak zbadal ako sa obhorena brana ruca k zemi, stiahol k sebe vsetkych obrancov v dosahu, aby spolocne celili obkluceniu. Za hlasneho bojoveho pokriku vtrhli dnu dalsi vojaci a zoldnieri z Kileadu. Nespomalili ich ani horiace pozostatky opevnenia. Algar zanedlho zahalil husty dym a situacia sa stala znacne neprehladnou. Strhla sa bitka, v ktorej ako sa zdalo, bojoval kazdy proti kazdemu. Aspon tak to vnimal Lonor.

A nemylil sa. Niekolko jeho priatelov z cias, ked sluzil v Kabrone, vyuzilo slabu viditelnost a zmatok na to, aby ho pomohli ochranit pred hrdlorezmi zo severu. A tak za murmi Algaru bojovali algari proti vojakom Kabronu i proti zoldnierom z Kileadu. A skupina rebelov z Kabronu im v tom pomahala. Pocet bojovnikov na vsetkych stranach sa vsak rychlo znizoval. Najviac na to doplacali algari, ktori boli v pocetnej nevyhode. Ubudalo i Lonorovych priatelov a zdalo sa, ze tento boj uz ma svojho vitaza. Slucka obklucenia sa coraz viac utahovala. No nepriatelsky vojaci v zadnych radoch zrazu zacali jeden po druhom padat k zemi. Zraky vsetkych zucastnenych sa upierali na juhovychod.

Ostre sipy bojovnikov zo Sazaru sa nemilosrdne zabodavali do tiel utocnikov. Zovretie algarov povolilo a obrancovia chytili druhy dych. Uvedomili si, ze v tomto boji nie su sami. Rovnovaha sil sa teraz naklonila na ich stranu. Pozbierali posledne zvysky sil a pustili sa do supera s takym odhodlanim ako este nikdy predtym. Sazarske vojsko patrilo k tym najmocnejsim v znamom svete a teraz prislo na pomoc obyvatelom malej dediny. Ostrie ich mecov sa zalesklo vo svetle slnka len na kratucky okamih. Vzapati sa sfarbilo krvou nepriatela. Utocnici coskoro pochopili, ze proti tomuto vojsku nemaju sancu zvitazit. Ti, co nepadli v boji, rozutekali sa do okolitych lesov. A cast sazarskych rytierov ich nasledovala. Ostatni ostali v Algare, aby pomohli s hasenim poziaru a osetrovanim ranenych.

Lonor sa s vdacnostou a pokorou obratil ku svojim blizkym a hladiac do oci velitelovi sazarskeho vojska priznal: „Neveril som, ze to ustojime. Neveril som, ze je mozne, aby sme sa ubranili…“

„Vzdy musis verit, Lonor. Vzdy! Inak ste strateni.“ - napomenul ho velitel.

Hladiac na ponicene palisady, na tela mrtvych povalujuce sa vsade navokol a na ranenych, ktori hrdinsky niesli svoj udel, zamyslel sa nad tym, aky ma toto vsetko zmysel. Smutny a vycerpany, sadol si pod strom nedaleko studne. Jeho mysel bola s ludom algaru. So vsetkymi, ktorych stratil, so vsetkymi, ktori o niekoho prisli. A s chlapcom, ktory niekde v neznamej krajine celi svojmu osudu uplne sam.

Hladanie
Druhy den Lonor sumarizoval skody. Znicene opevnenie a straty na zivotoch ci mnozstvo ranenych muzov este viac zvyraznovali horko-sladku pachut tohto vitazstva. Iste, vdaka pomoci spojencov sa mu podarilo ochranit dedinu pred uplnym vyhladenim. Cena, ktoru za to zaplatili, sa mu i tak zdala prilis vysoka. Mnohe zeny prisli o otcov, muzov, bratov, ci synov. Mnohi z prezivsich ostanu navzdy zmrzaceni. Ako by sa mohol radovat z vitazstva, ked vidi okolo seba tolko utrpenia? Domy sa opravia, rany zahoja, ale strata blizkeho cloveka sa neda nahradit nicim. Nic neutesi dusu matky, ktora prisla o syna.

Zamysleny, zastavil sa pred domom, kde byva Jawen. Zdalo sa mu, akoby za oknom zazrel jeho matku. Zaclona sa zavlnila a tien postavy za sklenenou vyplnou okna postupne zmizol. Vtom sa rozpamatal na moment tesne pred tym ako sem vtrhli vojska Kabronu. Otocil sa a rychlym krokom sa vratil do svojho pribytku. Vzal pripraveny batoh i palicu a zavrel za sebou dvere.

„Lonor, co sa stalo? Kam to ides?“ - prekvapila ho Linwe.

Starec sa tak ponahlal, ze na jej slova vobec nereagoval. Kracal priamo vpred nevnimajuc svoje okolie. Jeho pohlad bol uprety na jediny ciel. Musi najst Jawena a priviest ho spat domov.

„Tak pockaj! Teraz nemozes odist…“ - postavilo sa mu dievca do cesty.
„Musim, Linwe. Musim toho chlapca najst…“
„Preco si taky? Preco si myslis, ze si na vsetko vystacis sam?!“
„Dobre teda. Ak chces, pod so mnou.“ - privolil.

Nie vsak preto, ze by s nou suhlasil, nebodaj si priznal svoje pochybenie. Jednoducho chcel klud. Dobre si uvedomoval, ze by musel celit dalsim otazkam, naliehaniu a neodbytnemu presviedcaniu. Tak radsej suhlasil s tym, ze ho bude Linwe na jeho ceste sprevadzat. Ale prepocital sa. Nebola to totiz iba ona kto sa ku nemu chcel pridat. Kym si dievca zbalilo veci na cestu, dozvedeli sa o tom i jeho priatelia z Kabronu. Nakoniec sa za chlapcom vybrala z Algaru dvadsatjedenclenna vyprava zahrnajuca stareho muza, dievca, rytierov z Karbonu a niekolko vojakov zo Sazaru, ktori ochotne poskytli par koni tym, co ich nemali. Presli cez rieku na zapad od dediny a dosli na miesto, kde sa chodnik rozdvojoval.
„Kadial teraz, pan moj?“ - spytal sa Lewel, jeden z vojakov Sazaru.
„Na juh!“ - vyriekol Lonor bez najmensieho zavahania a vyrazil.

Lonor, hnany vycitkami a pocitom zodpovednosti za vsetko co sa v nedavnej minulosti udialo, nasadil vysoke tempo. Skupina ukrajovala jeden kilometer za druhym. Cvalali vpred, nasledujuc niekdajsieho rytiera, ktory sa ponahlal akoby sa mal cochvila stretnut s osudom.

Netrvalo dlho a dorazili ku drevenici, v ktorej prenocoval Jawen s Thondorom. Lonor nazrel dnu. Stopy po ludskej cinnosti boli jasne viditelne. Zrejme bolo aj to, ze su uz niekolko dni stare. Ohnisko bolo uz davno vychladnute a popol rozfukal vietor. Nemalo zmysel sa tu zdrziavat.

Pokracovali dalej na juh a vecer sa priblizili k Vale. Hukot tejto mohutnej a divokej rieky, pretinajucej takmer cely kontinent, bolo pocut uz zdaleka. Skupina spomalila, ale Lonor nie.

„Podte za mnou! Tam nizsie je brod. Tadial prejdeme.“ - zavelil.

Necakal na odpoved. V skutocnosti nic ine ako poslusnost ani neocakaval. Ved sa rozhodli sami. Ak nie je niekomu po voli putovat bez prestavky, stale ma moznost opustit skupinu a vratit sa spat. Na tuto moznost vsak nikto ani len nepomyslel. Ochotne a oddane ho nasledovali smerom ku brodu. Lenze po niekolkych stovkach metrov to bol prave Lonor kto spomalil. Nieco uputalo jeho pozornost.

Zastavil a zoskocil z kona. Vzal si mec, palicu a pomaly kracal vpred. Zastali aj jeho nasledovnici. Dvaja z nich ostali s konmi a ostatni isli za starcom po svojich. V rukach zvierali mece a nedovercivo sa rozhliadali po okoli. Vo vecernom sere uz bolo takmer sotva nieco vidiet. S prizmurenymi pohladmi a nastrazenymi usami kracali opatrne dalej. Kazde suchnutie ci prasknutie vetvicky putalo ich pozornost. Srdcia sa im rozbuchali v okamihu ked z blizkeho krovia vyletel hlucny parik drozdov. Nasledne sa zacali smiat. Prave porazili jednu z najobavanejsich armad a vylakaju ich obycajne vtaky? To su hrdinovia z Algaru.

Dobehli Lonora a presli este niekolko krokov v jeho pritomnosti, ked zbadali pred sebou siluetu postavy. Krivajuca postava sa norila z tmy a cim bola blizsie k vyprave, tym ostrejsie a jasnejsie boli jej kontury. Rozpoznali zranenu nohu a volne visiace ruky naznacovali znacnu unavu. Coskoro rozpoznali i dalsie dolezite detaily.
Lonor pustil mec i palicu na zem a rozbehol sa neznamemu naproti. Sokovani spoluputnici sa nezmohli na viac, nez na dosiroka otvorene usta. Vsetci okrem Linwe. Aj ona sa rozbehla vpred.

„Jawen! Jawen…!“ - vykrikla a oci sa jej zaleskli slzami, ked chlapca objimala.
„Ubohe dieta, si v poriadku?“ - zaujimal sa Lonor, hoci videl, ze jeho chodza mnohemu napoveda.
„Som unaveny. Unaveny a hladny…“ - riekol chlapec tichym hlasom.
„Utaborime sa!“ - zavelil stary muz.
„Tu? Na ceste?“ - pytal sa Joel z Karbonu a rukami ukazoval na miesto okolo nich.
„Ano, tu na ceste!“ - odvrkol Lonor s riadnou davkou sarkazmu a neveriacky krutil hlavou.

Je vobec mozne, aby sa ho take nieco opytal jeden z najlepsich bojovnikov akeho pozna? Ocividne je. - zamyslal sa Lonor. Joel nepatril k najbystrejsim, ale sily mal za styroch a v boji zdolal kazdeho protivnika, s krotym sa doteraz stretol. Takze bol vitanou posilou vojska, aj napriek tomu, ze bol, ako sa hovori, jednoduchsieho zmyslania.

„Samozrejme, ze nie tu. Pojdeme k rieke a tam prenocujeme. A zajtra sa vratime domov.“ - doplnil pre istotu, aby jeho slova nik nepochopil inac ako boli myslene.

Chlapca vysadili na kona k Linwe a presunuli sa na breh rieky. Tam zhotovili jednoduchy pristresok z konarov okolitych stromov. Husta cecina ihlicnanov prikryta plastom a inymi latkami, posluzila ako lehatko pre zranene dieta. Kym dievca cistilo a obvazovalo Jawenovi rany, niektori bojovnici sa vydali na lov a dalsi pripravili ohen. Lonor nedaleko od nich zbieral bylinky na caj.

Ked sa chlapec obcerstvil, vyrozpraval vsetkym co na svojej ceste zazil. Pocuvali ho so zaujmom a s uzasom. Bol zazrak, ze vobec este zije. Nieco, alebo niekto nad nim drzal ochrannu ruku. - hovorili si. I Jawen to tak citil. Vo vnutri vnimal, ze nebyt Zoe dnes by tu uz nebol. Tym si bol celkom isty.

S pocitom, ze sa vsetko dobre skoncilo, sa hlboko v noci napokon ulozili ku spanku.

Navrat trpaslika
Slaby dym z vyhasnuteho ohniska, nesmelo stupajuci k oblohe, pretinali ostre luce vychadzajuceho slnka. Kde-tu bzucal nejaky hmyz, ci cvirikalo vtaca. Nic z toho vsak nenarusovalo pokoj tohto rana. Cela druzina si po narocnych dnoch dopriala vydatny spanok. Nikam sa uz nemuseli ponahlat, pred nikym nemuseli utekat, nemuseli sa skryvat a ani nemuseli nikoho nahanat. Konecne pokoj, ktory im tak velmi chybal. Ale ten pokoj netrval prilis dlho. Jawen sa prelaknuty s hrozivym krikom strhol zo sna. Vsetci okamzite spozorneli. Bojovnici sa instinktivne chopili zbrani este skor ako otvorili oci.

„Je to v poriadku, si v bezpeci…“ - upokojovala ho Linwe.
„Mal som hrozny sen.“
„Neboj, bol to iba sen. Nic sa nedeje.“ - objala vystraseneho chlapca.
„Aky sen? Co v nom bolo?“ - vypytoval sa Lonor.
„Bol to obycajny iba sen…“ - zdoraznovala, akoby nechcela aby o tom Jawen hovoril.
„Ziadny sen, ktory sposobuje toto nemozno nazyvat obycajnym!“ - poukazoval Lonor na chlapca trasuceho sa od zimy aj napriek tomu, ze bolo teplo.

Linwe pochopila, ze jej priatel ma zrejme pravdu a posmelovala chlapca, aby im povedal co ho tak velmi vystrasilo.

„Z lesa sa smerom ku nam blizila temnota. Vsetko sa postupne zahalilo do tmy. Za chvilu uz nebolo nic vidiet. Bola zima a tma. A my sme pred tou tmou nedokazali ujst. Dostihla nas a jedneho po druhom nas pohlcovala. Kto sa ocitol v tme, okamzite zomrel. Bezal som. Bezal som najrychlejsie ako som vladal, ale aj tak som jej nedokazal utiect. Najskor mi pohltila nohu a postupne i cele telo. Bolo to studene, velmi studene…“ - triasol sa chlapec i nadalej.

Lonor si odsadol do ustrania a zamysleny hladel na rieku. Premyslal, nad vyznamom toho sna. Znepokojovalo ho pomyslenie na to, ze by to mohlo mat hlbsi vyznam. Mohla by to byt nejaka sprava, mozno varovanie… A mozno… Mozno je to naozaj iba obycajny sen. Nemozno sa divit, ze sa Jawenovi take nieco prisnilo po tom vsetkom co zazil. Nech uz je to akokolvek, je najvyssi cas pobrat sa domov, do Algaru.

Balenie netrvalo dlho a coskoro uz skupina opustala breh rieky. Vratili sa na cestu, po ktorej prisli a smerovali k domovu. Ale Lonor sa neustale obzeral cez rameno. Nieco ho znepokojovalo. Nieco, co si nevedel vysvetlit. Ostatni si to vsimli a tiez zbystrili pozornost. Zdalo sa, akoby ich niekto nasledoval. Nevideli ho, ale tusili, ze tam je. Ze niekde v tom lese za nimi je niekto, kto ich sleduje. Zomkli sa tak, aby kon s Jawenom a Linwe bol uprostred. Z kazdej strany ich chranil niektory z bojovnikov. Lonor isiel posledny a stale hladel do lesa. Po dvaja z jazdcov z kazdej strany vosli do okoliteho lesa a skrze porast smerovali naspat k rieke. Chceli nenapadne zistit, kto to je.

Presli niekolko metrov a potom ho uvideli. Blizila sa ku nim postava odeta v ciernom plasti s kapucnou. 

„Stoj! Kto si?! A co tu robis?!“ - adresovali prenasledovatelovi par jasnych otazok.
„Co vas do toho?“ - odpovedal drzo a nebojacne.
„Stoj! A odpovedz! Inak…“
„Inak co?“ - uskrnul sa, zodvihol ruky a svihol nimi smerom k nim a akasi neviditelna sila ich sotila k zemi. 
„To je on! To je Garthon!“ - vykrikol Jawen, ked zbadal, co sa deje za nimi.
„Garthon! Vzdaj sa a vydaj nam kamen, ktory mas v drzbe!“ - isiel Lonor priamo na vec.
„Nejaky sedivy pirat mi nema co rozkazovat!“ - chichunal sa a opat zodvihol ruky, aby na neho poslal rovnake omracujuce zaklinadlo ako na jazdcov pred chvilou.

Lenze ostatni bojovnici neostali bokom a ti co mali luk na carodejnika okamzite vystrelili davku sipov. Namiesto utoku sa tak musel branit. Ale prilis ho to nezatazovalo. Par pohybov rukami, par spravnych slov a sipy sa pred nim odrazili od neviditelneho stitu, ktory ho zrazu ochranoval. Znovu a znovu sa ho pokusali zasiahnut, ale zakazdym to skoncilo rovnako. Niektori preto zoskocili z koni a rozbehli sa k nemu zvierajuc v rukach dlhe mece.

„Tak podte! Len podte! Mna aj tak nepremozete. Som totiz nesmrtelny!“ - vystatoval sa Garthon sebaisto. - „Mam totiz nieco, co vy nikdy neziskate! To ja mam Modru Hviezdu a moja bude naveky!“ - siahol do vrecka, aby sa nou pochvalil a demonstroval tym svoju neohrozitelnost.

Na jeho prekvapenie ju vsak nikde nedokazal nahmatat. V panike sa prehrabaval raz v jednom a raz v druhom vrecku. Neveriacky sa presviedcal, ci nie su derave. Vsetko bolo v poriadku. Az na chybajuci kamen.

„Mas na mysli tuto Modru Hviezdu?“ - posmieval sa mu maly skriatok, co sa tu z nicoho nic objavil.
„Ako si…? Ty jeden…!“ - vyhrazal sa mu zovretou pastou.

Ale v tom momente uz k nemu letela dalsia varka sipov. Nez sa stihol spamatat zasiahlo ho viacero z nich. Niektore sa mu zapichli do hrude, ine mu trcali zo stehna. Mag padol na kolena a zvijal sa v bolestiach. V amoku ich jeden po druhom vytrhaval z tela. To mu vsak sposobovalo len dalsiu bolest a jeho odev v okamihu do cervena zafarbila krv vytekajuca z pocetnych ran. Prekvapeny tak ako este nikdy, nezmohol sa na nic cim by sa ubranil. Telo mal paralyzovane a z jeho ust uz nevyslo ziadne zaklinadlo. Hoci sa snazil este cosi povedat, jeho pery nevydali ziadny zvuk. 

„Tento ti posielam za vsetkych, ktorych si pripravil o zivot!“ - povedala Linwe a skusene natiahla tetivu svojho luku.

Vzduchom zasvistal posledny sip a prenikol cez lebku carodejnika. Krvacanie do mozgu sposobilo okamzitu smrt. Bezvladne telo najobavanejsieho carodejnika lezalo na zemi uprostred prasnej cesty. Bolo po vsetkom. Konecne. Jeden z vojakov vsak nechcel nechat nic na nahodu a magovi este pre istotu mecom oddelil hlavu od tela. Pritomni zajasali radostou a miestom sa ozyvali vitazne pokriky. Po licach im stekali slzy radosti. Nadsene sa potlapkavali a objimali.

A tentokrat neostal bokom ani Gudrull. Ved nebyt neho, ktovie ako by to dopadlo. Vtedy si Jawen spomenul na slova, ktore mu povedala Zoe. I mali tvorovia dokazu velke veci. Ani najlepsi bojovnici totiz nemohli Garthona porazit pokial mal pri sebe Modru Hviezdu. Zato, ze ho premohli, vdacia prave tomu najmensiemu z nich.

„Ako sa ti to podarilo? Ako si sa dostal ku tomu kamenu?“ - vypytoval sa Lonor.
„Sledoval som toho carodejnika odvtedy ako v Eimmu zabil mojich spolocnikov. Som maly a viem sa pohybovat velmi potichu. Nas skriatkov si nikto nevsima. Bol som taky nenapadny, ze ma neodhalil ani najobavanejsi carodejnik siroko-daleko. Bol som mu stale v patach. Aj ked mi to dalo poriadne zabrat, kedze moje kroky su o dost kratsie od vasich.“ - zazartoval.
„Videl som ako zabil vlka a ako mu chlapec unikol iba o vlasok. Veru, nebolo mi vtedy vsetko jedno. Ale nechcel som sa vzdat. Bol som ako jeho tien. Kamkolvek sa pohol, nasledoval som ho a trpezlivo som cakal na svoju chvilu. Ta prisla vcera vecer. Aj taky carodej ako Garthon sa raz unavi. Vedel som, kde ma ukryty kamen, a ked tejto noci zaspal, citil som, ze toto je moja sanca. Priplazil som sa ku nemu a vzal mu ho z vrecka.“ - vyrozpraval mu skriatok.
„Uzasne. A velmi odvazne.“ - pochvalil ho Lonor. - „A ako sa vlastne volas?“
„Ja som Gudrull. Gudrull pane…“
„Tak vedz, Gudrull, ze tvoj hrdinsky cin a tvoje meno budu naveky zapisane nielen v kronikach ludu Algaru, ale v kronikach celeho sveta.“ - na znak uznania a ucty sa pred nim uklonil a potriasol mu pravicou, co v skriatkovi vyvolalo pocit nesmiernej hrdosti.
„A teraz ten kamen…“ - vystrel Lonor ruku ku skriatkovi.
„Ako prosim?“
„Daj mi ten kamen!“ - zopakoval doraznym tonom.
„Aha, ano… Mate pravdu. Nechat si ho, by bolo prilis… nehrdinske.“ - pousmial sa maly tvor.
„Veru, presne tak, ako hovoris.“ - zasmial sa starec.



Ked tri sa stanu jednym
Od porazky Garthona preslo niekolko tyzdnov. Teraz boli vsetky tri kamene v rukach algarov a to z nich robilo najmocnejsi narod znameho sveta. Lenze Lonor aj napriek tomu nemohol pokojne spavat. Uvedomoval si, akym problemom boli vystaveni, ked mali iba jeden z nich. Teraz, ked maju vsetky, budu istotne cielom utokov dalsich ludi, ktori sa ich budu chciet zmocnit. Kamene musia byt znicene! O tom nebolo pochyb.

Hned rano vzal kamene a pokusil sa ich rozbit najtazsim kladivom ake nasiel v dielni. Bezuspesne. Kazda rana sa od nich odrazila a nezanechala na ich povrchu ani skrabanec. Potom mu napadlo, ze ich skusi roztavit v ohni. Ani to vsak neprinieslo ocakavany vysledok. A tak chodil bezradny muz hore-dolu dedinou a rozmyslal nad tym, ako ich znicit. Tu sa mu do cesty postavil Jawen.

„Mozem Vam nejako pomoct?“ - ponukol sa chlapec.
„To tazko… Jedine, ze by si vedel ako sa daju znicit tie prekliate kamene.“ 
„Znicit?! Preco?“
„Prinasaju len same utrpenie. Odkedy sa medzi ludmi rozsirila sprava o ich existencii, celime jednemu utoku za druhym. Netuzim po dalsej vojne.“
„Ved teraz si uz na nas nikto netrufne, ked vedia, ze ich mame.“ - riekol chlapec plny optimizmu.
„Obavam sa, ze sa mylis, chlapce.“ - potlapkal ho Lonor po pleci.
„Ale ak ich znicime, prideme o vsetku moc, ktoru vdaka nim mame.“
„Vsetko ma len taku moc, aku mu dame.“ - odpovedal mu stary muz.

Jawen sa nad tym zamyslel a chvilu sa prechadzal po boku Lonora. Potom vyslovil necakanu vetu.

„Dajte mi tie kamene, viem ako ich znicit.“
„Vies? A ako? Ako to urobis?“
„Ano, viem. Aj Vy to viete. Len tomu neverite.“
„Coze?“ - cudoval sa Lonor a aj ked tomu nerozumel, kamene Jawenovi vydal.

Modru Hviezdu i Slnko severu polozil na zem pred seba. Potom vzal Agfeusovi palicu, v ktorej bol stale vsadeny Mocny mesiac a naklonil ju nad tie dva. Zrazu sa vsetky kamene rozziarili. Ako chlapec dvihal palicu, vzniesli sa za nou i tie dva, co boli polozene na zemi. Svetlo, ktore z nich vychadzalo, bolo coraz jasnejsie. Svit poludnajsieho slnka zanikal v porovnani s ich jasom. Chlapec i stary muz si zakryvali oci dlanou. Napriek oslepujucemu svetlu vsak chceli vediet a hlavne vidiet co sa deje. Magova palica sa nekontrolovane triasla. Kamen v nej vsadeny sa zo vsetkych sil znazil dostat zo zovretia dreva. Podarilo sa mu to a tiez sa vzniesol do vzduchu. Pridal sa k dalsim dvom a spolocne stupali do vysky. Nad korunami stromov zacali pomaly kruzit. Ich rychlost sa postupne zvysovala natolko, ze rozoznat jednotlive kamene uz nebolo mozne. Kruh jasneho bieleho svetla v zdanlivo pravidelnych intervaloch zvacsoval a zase zmensoval svoj priemer. Napokon sa pri jednom zo zmenseni ozvala ohlusujuca rana a Algar zaliala vlna pulzujuceho bieleho svetla. Nasledne z oblohy na zem spadol jeden jediny kamen, ziariaci vsetkymi farbami.

Ked jeho jas zoslabol natolko, ze bolo mozne divat sa na neho bez obav z uplnej slepoty, priblizili sa ku nemu. Hladeli nan a premyslali nad tym coho su svedkami. Vtedy si Lonor spomenul na tu noc pri studni. Opat pocul ten hlas. Uplne rovnaky ako tej noci. Aj slova boli rovnake: Ked tri sa stanu jednym, vtedy sa vsetko skonci. Vtedy najmensi z vas povstane. Ten najmensi vas povedie. V jeho silu budete dufat. On vas povedie a obnovi rovnovahu. Dival sa na chlapca a na ten neobycajny kamen, ktory vznikol spojenim vsetkych troch. Toto je ten moment. A toto je ten chlapec. Proroctvo sa naplnilo. Nez by vsak stihol cokolvek povedat, pristupil ku kamenu Jawen a vzal ho do dlani.

„Vsetko ma len taku moc, aku mu dame.“ - povedal hladiac na Lonora.




Zavrel oci a z celej sily tlacil svoje dlane oproti sebe. Cez medzery medzi prstami prenikali von farebne luce svetla a spod chlapcovych dlani sa na zem sypal cierny prach. Ja som ti dala tuto ulohu a ja ti dam aj silu ju dokoncit, znelo v jeho mysli, zatial co sa jeho dlane ku sebe coraz viac priblizovali. Po par sekundach bol kamen zniceny. Rozdrveny na prach rukami maleho chlapca a odviaty vetrom do vsetkych svetovych stran.