LEN PASKA CEZ USTA POZNA MOJE PROSIM Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2016) 010001 O knihe Svet sa meni. Brexit v Britanii, vojensky prevrat v Turecku, sialeni vrahovia vo Francuzsku. Len na Slovensku je vsetko stale rovnake. Nase zivoty sa nemenia, alebo napreduju len velmi pomalicky. Az na jednu malickost. Starneme. Stracame silu a namiesto toho, aby sme naberali mudrost, naberame jednu velku loz. Loz o tom, ze nic nemozeme zmenit, napravit alebo poludstit. Napriek tomu, ze sme ludia. Zistujeme, ze pasku na usta si davame vacsinou my sami. Niekedy len preto, aby sme nepovedali pravdu tomu, kto ju nechce pocut. Alebo preto, aby sme ukazali, ze sme az na spolocensky akceptovane malickosti, vsetci rovnaki. Verime tomu vobec? Nase prosby su casto nevyslysane, zvlast, ked sa nad nimi nezamyslime ani my. Obsah LEN PASKA CEZ USTA POZNA MOJE PROSIM 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto uvodu 4 Len paska cez usta pozna moje prosim 5 Rieky 6 Sedim na konari dole hlavou 7 Pristara na rozpravky 8 Pravda a nadhera 9 Dnes malujem tiene 10 Extremisti 11 Dialnica cez luku plnu kvetov 12 Nedycham nadarmo 13 Palime mosty pred nadejou 14 Kolena nad hlavou 15 Biely den pre cierne duse 16 Zivot v dazdi 17 Nemozem dalej 18 Priemer 19 To najlahsie 20 Namiesto uvodu Chcem kricat do sveta, vykricat si svoj hlas, ozvenou je nadej daleka, ale svet nema chut a cas. Len paska cez usta pozna moje prosim Len paska cez usta pozna moje prosim, nemam komu povedat dakujem, pred vlastnym tienom sa vozim, smutok, len to si dnes slubujem. Nazeram na dni, ktore mozno nepridu, krajaju smutny zivot na podkovy, pre stastie, ktore musi pominut, cakat na princa, ktory (sa) neotvori. Mam ocelovu gulu na jazyku, myslienky bolia, aj ked idu spat, tuzim po teple po chladnom dotyku, jesenne listy sa chcu so mnou hrat. Schovavacka medzi zivotmi, meta, na ktorej nie je adresa, opustena aj medzi otrokmi, tipujem, ktorym smerom su nebesa. Kricim do vetra meno vlastnej mamy, vrasky mat este nikdy nestihla, mam pasku aj medzi spomienkami, moje prosim je v kope sena ihla. Rieky Kolko riek prekrocit, aby sme boli v suchu, mame len zaslzene oci, ziadnu mihalnicu suchu. Zenieme sa po prude, aby sme isli proti nemu, ked pride cas zmudriet, prekricat seba pre zmenu. Nepozname spravne vesla, tie z kanoe nejdu na parnik, lameme ich, chceme nestat, vyvolat chaos hromadny. Niekedy viac, ako rieky, tuzime prekonat ocean, iny poklad ma svet daleky, slzy na palubu nalievam. Raz uvidime nezname brehy, na ktory padnu nohy dobrodruhov, zistime, ze sme na brehu rieky, nesie meno Styx a lodku duchov. Sedim na konari dole hlavou Sedim na konari, celkom dole hlavou, kazdemu sa dari, vsetko konci oslavou. Nikto nikoho nenavidi, vsetci si ruky podaju, svoje chyby kazdy vidi, aj ti, co ziadne nemaju. Deti spolu stavaju dom, aby sluzil spravodlivym, skryju sa pred dazdom, potom uvolnia miesto inym. Vsetci spolu viju vence, na Playstation pada prach, nadavat sa nikomu nechce, ziadny teror, ziadny strach. Ale aj ja sa vratim na zem, uz bude vsetko ako vzdy, na konar ist uz nevladzem, ostali mi len moje sny. Pristara na rozpravky Citam posledne riadky, ako budu vsetci stastni, zivot je zrazu hladky, ako v krasnej basni. Potom sa pozriem z okna, vsetko je sive, zronene, netesim sa, asi blok mam, nemam princa na ramene. Vlastne mi nevadia draciky, ani veze a zaby na prameni, ani ulohy, ktore maju haciky, skor ma desi, ze sa svet meni. Pozeram spravy, co sa deje, nech nie som mimo realitu, vsade sa vrazdia, kam svet speje, alebo uz mam mladost odzitu? Viac, ako rozpravky samotne, chyba ta, ktora mi ich citala, vediet, ze vsetko bude dobre, od tej, ktora ma vzdy usmiala. Pravda a nadhera Niekedy chcem zazit burku, protiklad zakonov pisanych som obycajna, ako z utulku, viazana skuskami. Dam ich? Nebudem skumat metodiku, ani mierky svojho usmevu, ako mam rychlo okom mihnut, preco mlcat, ked je do spevu. Nezapadam do novej mozaiky, ani do vzorca normalnosti, som seda mys v strede bajky, ktora sa na zaver zlosti. Dostanem spravnu kategoriu, budem mat svoj kod a misku, zoberu ma do systemu, zivu, co tam? Co mam vlastne risknut? Povedia o mne, ze som nadhera, len aby nemuseli hovorit pravdu. Pravda je zla, moznosti priviera, zit znamena aj na hubu padnut. Dnes malujem tiene Malujem tiene na obrazy, cierne, sive, bez nalady, ziadny clovek sa tam neplazi, aj ked su tienov cele hromady. Vsetko je ukryte za ciarou, a aj ta ma svoj vlastny tien, stotoznena s liniou pomalou, boji sa zivota, velkych zmien. Vsetko prejde cez ciaru, rozuteka sa do fantazie, na strunu, tazku a pomalu, pod palbou umeleckej razie. Scernel mi stetec, uz ociernuje, spomienky, radosti, farebne tvary, vsetko je v tieni, vraj naveky bude, ostavaju vrasky, v nich slzy na tvari. Sme tienom svojich zajtrajskov, kreslim spamati ciernu svatoziaru, zijeme v zamkoch. Za zamkou. pretekame sa v padoch na podlahu. Extremisti Pochoduju extremisti po dalekej Bratislave, o nic ini, taki isti, nemaju to OK v hlave. Zdvihnute pravice, to pozdrav temnoty, ziadny bozk na lice, srdcia bez dobroty. Aj ja viem palit vlajky, nas svet to ale nezlepsi. Budu ich plne vlaky? Koho to vlastne potesi? Netuzim po domobrane, chcem obranu pred tupostou! Jeden blby, vrana k vrane. Poznas fasistov s ludskostou? Boja sa vplyvu inej viery, baseballka miesto obcianskej. Zlo nici zlo, kto v to veri? Boja sa tuzby... po laske. Dialnica cez luku plnu kvetov Rozliate sny, cierny asfalt, len ty. A my. Zivot a kat. Stavias cesty, cez kvetiny, kompas presny, cez nase viny. Dialnica je, dokoncena, nahlit sa smie, ziadna zmena. Ziadny usmev, bez priatelov, znovu bluznim, len hlad. A lov. Ja dnes nespim, nezijem, vazne nie, olovnaty benzin, mi vonia ako lalie. Nedycham nadarmo Nedycham nadarmo, loz, ktora uz neboli, poznam ju, davno, vo vonavom udoli. Kde vsetci maju dost, tych vsetkych okolo, nenavist, koza a kost, vraj to davno nebolo. Zavidime nos medzi ocami, pretoze tak to uz ma byt, nenavidiet, co je s nami, a co nie je, nechat hnit. Klameme basne o laske, recitujeme myslienky ineho, sme tu stale v inej maske, poddani krala hlupeho. Denne slubujeme nemozne, aby sme sa neznemoznili, mozeme zit inak? Nemozme! Este sme sa nezobudili. Palime mosty pred nadejou Palime mosty pred nadejou, dnes je na nu nespravny kurz, kolko nas caka zajtra usmevov? Povie srdce, alebo jedna z burz? Ziadne topanky na zimu, oddnes verime iba v leta, dufame, ze nam nepominu, co ak ostane len hola veta? Male nic so starou vlajkou, beton okolo nasich obzorov, ako mame zit? S akou davkou? Alebo s chutou novou? Budeme mat chut na oslavu, len nema kto po nas upratat, ani nam nikto nedonesie slavu, ani silu, po pade zas vstat. Raz spalime aj posledny most, tam, kde je ludskost zadarmo, kazdy povie kazdemu "tak dost!" povrazdime sa zbranou a karmou. Kolena nad hlavou Mam hlavu dolu, nad nou i kolena, rozdavam smolu, dobru na spojenia. Som minulost, uz dost dlho, koza a kost, maly vrchol. Svet je velky, ja malicka, bez pastelky, na ocicka. Koncia zdrobneniny, nasleduje velky pad, evoluciou z hliny, uz viem, kde mam stat. Ale sedim na betone, ani kone nepasiem, som ako srdce na zvone, kto vie, ci aj podrastiem. Biely den pre cierne duse Biely den pre cierne duse, nenavist na tanieri, lebo tebe srdce lepsie tlcie? Ked vies kam namierit? Nepotrebujem tvoje pocity, ked city si nechal vo vetre, kto je iny, ma byt zbity? Kto po nom stopy zametie? Nepoznam od teba prepac, na to si este nedospel, ty nechces mat oci pre plac, oznacis ma na odstrel? Nadavas denne na zidov, aj ked si ziadnych nestretol, kedy mal tvoj mozog vylov, je obetou novych naletov? Aj ja viem ukazovat prstom, ale mam dovod to nerobit, je to pre teba silne susto? Alebo to nevies pochopit? Zivot v dazdi Stat v dazdi, mokra ako mys, idea, co drazdi, na mna nemyslis. Posles ma prec, na inu ulicu, moj dazd! Hes! Zozen si krabicu! Nie dost velku, aby si poznala zimu, nemysli na postielku, nechaj cas plynut. Zabudni na nadeje, mas na to presne den, nikto ti neprispeje, okamzite sa zmen! Na moju predstavu, studenu ako lad, mas slzy, svoju potravu, tento zivot sa budes bat. Nemozem dalej Nemozem dalej, aj ked je vola, svet v skrini malej, u krasky a netvora. Klucova dierka je svetlo, vsetko ostatne je tma, lahko ma to do nej zmietlo, som pred svetom ukryta. Vidim kabaty na zimu, som v nich cela spotena, skryta, ako pod perinu, bez lasky a bez vena. Nemozem sa dalej skryvat, mam volu na dva zivoty, som stratena, trochu diva, nevidim ciel, len ploty. Mam zamknute svoje sny, zlate kluce zmakli unavou, mam zivot, kruty a prisny, bijem sa s dusou bolavou. Priemer Mam priemernu postavu, aj tuzbu po silnom objati, priemerne hlupu hlavu, ktora za chyby zaplati. Mam priemerny zivot, tuzim po priemernej mzde, lubim, priemerne poctivo, stastie ani v laske, ani v hre. Nepoznam priemer Jupitera, ani dlhsi priemerny dialog, som sama, aj to je vela, stagnujem, mam priemerny blok. Na vysvedceni same trojky, v spravani je priemer jednotka, rovnaki su, a este kolki, a ja som medzi skrotenymi krotka. Som priemerna v priemernosti, mozno aj trochu nadpriemer, viem sa potesit aj nazlostit, viac ako ostatni? To neviem. To najlahsie Je lahke odpalit bombu, tam, kde je najviac ludi, nech zivi o zivot zobru, za to, ze niekto zabludil. Je lahke zabludit v svete, strateny hlada nepriatela, alebo naopak? Odpoviete? Drzime si strach od tela? Je lahke zariadit nech krv tecie, zobrat spravodlivost do ruk, ziadne vahy a ziadne mece, samopal znackuje slepu put. Je lahke spoznavat paniku, premenit poriadok na chaos, byt hluchy a celkom potichu, ked niekto mieri na nos. Je lahke byt na chvilu v telke, aj ked nejde o hrdinstvo, dosiahne sa... take velke... kolko chyb za hodinu? sto?