LUKRATIVNY JOB Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Ladislav Mrena Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2023) Ladislav Mrena O knihe Co v pripade ked sa dostanes do bodu, z ktoreho niet cesty spat? Cesta napred je ale cesta k smrti. Posledne co ti ostane, je uzit si aspon ten moment. Lukrativny job Presne vedel, ze co bude nasledovat. Sedel v jeho kancelarii, na jeho kozenom kresle s dlanami na kolenach. Strasne sa mu potili ruky, tak si zaumienil, ze jemnym trenim o nohavice ten pot utrie. No nedarilo sa. Dlane zalieval pot stale rychlejsie. Jedinym dovodom toho vsetkeho bola skutocnost, ze sedel u sefa v kancelarii. Sedel tam minimalne uz pol hodinu, bez slovka a bez pohnutia. Jeho sef Cheff Cheferson, riaditel firmy Oncast, co uz desatrocia vyrabala pohodlne a makke vankuse pre Americanov, bol na neho nasraty. A tentoraz vedel, alebo skor tusil, ze neodide z jeho kancelarie iba s napomenutim. Tentoraz mu priharalo a Steve to vedel. Steve Sevens pracoval v Oncaste uz pomaly desiatym rokom. Tohto milnika by bol dosiahol za dva tyzdne, no toho sa uz nedozije, pomyslel si. Predytm bol obycajnym obyvatelom Ameriky, co sa napchava vo fastfoodoch a nepracuje. No v ten den, co sa mu zivot uplne zmenil, si povedal, ze so sebou nieco urobi. Uz ho nebavilo divat sa na seba v dvojmetrovom zrkadle jeho kupelne a zaostrovat, kdeze ten jeho penis vlastne sidli? Ved pred nedavnom tu este visel, tak kam sa zas podel? Steve bol vtedy tlsty. Bol viac ako tlsty, bol obrovsky ako korba lode Titanic. No ked dostal novu pracu vstupil si do svedomia a zacal aj chudnut. Chudol kazdym dnom a do dnesneho dna schudol neuveritelnych 75 kil. Dokazal zhodit 75 kil hnusneho tuku, ktore sa pravdepodobne nejakym zazracnym sposobom odparilo z tela a zanechalo po sebe prazdnu a vzduchom naplnenu kozu. Po takej drastickej diete musel zmenit aj jedalnicek a zacat riadne cvicit, aby sa ten priestor medzi kostami a kozou naplnil svalovinou, ktora by na pohlad nebola odpudiva ako pre neho, tak pre nezne pohlavie. Teraz vazil 65 kil a nosieval nohavice velkosti M. Bol tomu strasne rad. Znova sa zacal pacit zenam a dokonca aj kolegyniam. Po osmich rokoch chudnutia si konecne poriadne zasukal. Nebol to sice dlhotrvajuci sex, v prvom kole trval necele dve minuty, no konecne ho znova dosiahol. V tom druhom kole uz busil viac ako hodinu, pocas ktorej sa aspon dvakrat ozvalo to neuveritelne „Ouuu ano“ od zeny, ktora dosiahla svojho orgazmu. Neuveritelny pocit ako pre neho, tak isto pre nu. A najlepsie na tom vsetkom bolo, ze nemusel zaplatit dvesto dolarov kurve v salone aby roztiahla nohy a nechala si uzit velkeho chlapa. Stal sa z neho stihly a pekne upraveny chlap v najlepsich rokoch. Kratke upravene vlasy, muzne a velmi sexi zarastena brada zastrihnuta v modernom a vzdy aktualnom style a kvalitne oblecenie, ktore mu konecne pekne sadlo. Mal tridsat a pracoval na prestiznom mieste v najvyssom poschodi mrakodrapu so siestimi vytahmi a sto poschodiami, kde na kazdom poschodi boli drahe dekoracne sochy a obrovske vzdyzelene palmy a fikusy ako decentna vyzdoba. Z jeho kancelarie bol nadherny vyhlad na modry ocean, na ktorom sa premavali jachty miliardarov a zamoznych paniciek s navonanou frndou. Miloval ten pohlad. Raz za cas sa mu stavalo, ze sa zasnival do dialavy a zabudal na pracu, co mu lezala na stole v papierovej doske. V kancelarii mal vsetko, po com moze obycajny uradnik ako on, tuzit. Kancelarsky stol zo vzacneho ebenoveho dreva, pocitac s obrazovkou vo FULLHD rozliseni na celu stenu, rohovu kozenu pohovku z tmavej ciernej koze sibirskych tulenov, vlastny bar s barovym pultom a barovymi stolickami v tvare slonich noh, cely rad pravych kubanskych cigar a nelegalne drzanej marihuany, koksu, ecka a tripu, co skryval za tajnou priehradkou. Sfetovanemu sa mu pracovalo najlepsie, netusil preco. K tomu vsetkemu este koberec uprostred kancelarie z kozucha hnedeho medveda grizlyho a sekretarku za dverami s velkym plnym vystrihom a usmievavou tvarickou. Volala sa Jane, mala 24 a vyfajcit mu penis dokazala za necele dve minuty. Mala rada cervenu a ciernu farbu a neznasala vonu fialiek. Jej oblubenym jedlom bola cina a cervene vino, polosladke, ktore casto riedila s mineralkou pripadne spritom, ked sa nechcela privelmi opit. Pretoze ked bola opita, vystrajala neuveritelnym sposobom a bola ochotna roztiahnut aj svoju druhu dierku len aby chlapa uspokojila. Proste krasa. Vedel to, lebo mu to vsetko pred sexom vyrozpravala. Doteraz nechapal preco, ved chcel od nej len sex, nie vztah, nie rodinu a deti. No na sex bola ako stvorena. Nevedela si sice udrzat v hlave dve casove terminy toho isteho dna, no v sulozi bola ako stara ucitelka. Este aj teraz pri predstave posledneho sexu s nou Steve slintal a penis mu v nohaviciach ihned stvrdol az to zacalo boliet. No rychlo ho ta myslienka opustila, ked mu pohlad padol do rozzurenych oci sefa. Znova ho prepadla ta pochmurna a depresivna myslienka. Stratis pracu Steve. Mas vyhadzov to vies, nie? Vedel to, samozrejme, ze to vedel. Vedel to uz od uplneho zaciatku, ked mu na stole v tej krasnej kancelarii zabzucal telefon a Jane mu oznamila, ze ho sef hladal. Kurva! V tej chvili ho to hned napadlo. Mam vypoved! Od tej chvile tu sedel u sefa a pocuval tie jeho kecy. Alebo ani nepocuval, pretoze mu mysel behala uplne inam. Predstavoval si ako bude jeho zivot pokracovat dalej, ked strati tuto pracu. Ked bude uplne bez prace. Mozno si uz nikdy ziadnu nenajde. Mal sice nejake male uspory, no s tym vydrzi len kratku dobu. Asi tak dva dni. Sporenie nikdy nebolo jeho silnou strankou. Vzdy ked mal trochu penazi, tak zainvestoval do niecoho, v tej chvili strasne doleziteho pre jeho osobne potreby. Televizor, pocitac, sex, zeny, bar, alkohol, drogy a znova sex a zeny. V tomto poradi. Je velmi pravdepodobne, ze si tymto sposobom zivota kompenzoval ten zivot predosly, ked bol hnusny a tlsty. Mysel je neuveritelna bytost, vzdy vas dokaze prekvapit. Hladel na hybajuce sa pery sefa, no slova nepocul. Ako keby niekto vypol jednym stlacenim tlacidla STOP zvuk na jeho chrbte. To bol jeden zo stavov, ktore raz za cas maval. Nevedel, ako je to mozne, no nikdy to hlbsie neriesil. Bolo mu to vskutku jedno. Pre Steva to bol ochranny mechanizmus mozgu. Tak to nazyval. Chcel ho pred niecim chranit. A nad tym nemal potom uz kontrolu. Vsetko riadil mozog podvedome sam, Steve sa len viezol. Uz od narodenia vedel, ze jeho rozum je predurceny k velkym cinom. K cinom, ktore zmenia svet naokolo. No nikdy nevedel odhadnut, kedy ten den pride a podla vsetkeho tato chvila to tiez nebola. Teraz dostaval vypoved, to bolo jasne. Koniec krasnym casom, koniec krasnym bujnym prsiam s velkymi bradavkami jeho sekretarky. Koniec trojciferneho cisla na jeho vyplatnej paske. Prave z toho sa tak strasne potili jeho ruky zo strachu, co ho caka. Tusil, coho chce jeho rozum ochranit. Pred tvrdymi slovami sefa. No Steve aj tak vedel, co mu vravi. Nedokazal sice citat z pier, ale nieco podobne si uz vypocul dvakrat. Lebo dvakrat uz urobil tu istu chybu. A teraz po treti raz, aby toho nebolo dost a mohol to specatit. Ved takto si to chcel Steve, nie? Ved si chcel vypoved. S touto myslienkou si sa uz zahraval dlhsiu dobu. Ja to viem, pocul som ta. Nezabudaj, ze byvam v tvojej hlave. Som neustale s tebou. Steve mu potichu daval za pravdu. Vedel, ze jeho druhe ja mava pravdu. Skoro nikdy sa nemylilo, ako ekonomika Spojenych statov americkych. Hehe. Zasmial sa potichu a na jeho tvari sa objavil nepatrny usmev. Toho si vsimol aj jeho sef a zrazu ohureny prestal rozpravat. I ked v tom tichu to vyznelo groteskne. „Je vam nieco smiesne, pan Sevens?“ „Ach nie, prepacte sefe, len som si na nieco spomenul a neudrzal som smiech. S vami to nema nic spolocne.“ Ty klamar hnusny. Myslis si, ze to na tebe nevidi? Kazdy to na tebe vzdy vidi, ked sa zasmejes. Si ako otvorena kucharska kniha, staci si uz len nalistovat spravnu stranu. Dilino. „Pan Sevens. Ja vam tu vysvetlujem, v akej miere ste porusili pracovnu disciplinu a nedokazem si predstavit, co smiesne vas s niecim podobnym moze spajat?“ Zhlboka si vydychol a oprel sa oboma laktami o sefovsky stol, tiez z draheho dreva, mozno ebenoveho. Steve sa pomrvil v kresle, az to zapraskalo. Uvedomil si ako velmi je nepohodlne. Trocha si nadvihol pozadie, aby sa lepsie uvelebil a aby ustupilo stuhnutie. Krv mu zo zadku prestala prudit uz pred desiatimi minutami a momentalne si ho vobec necitil. Ako po injekcii od sestricky na chirurgii. „Este raz sa ospravedlnujem. Viac krat sa to uz nestane.“ Klames! Preco sa mu vobec ospravedlnujes? Ved tento tlsty chlap ta chce vyhodit a skazit ti zivot. Zasluzil by si okovy v zalari. Prestan uz! „Nestane sa co, pan Sevens? Mali ste na mysli incident, kvoli ktoremu tu teraz sme, vsak?“ Nie, mal som na mysli tu kovovu nohu stolicky pod vasim velkym zadkom, ktoru by som vam najradsej narval cez nosnu dierku az do zaludka. Steve sa pri tej predstave znova trochu usmial. „Ano, samozrejme. Presne to som mal na mysli.“ Zhlboka sa Steve nadychol. Jeho chvila prave nastala. Moment, ked musi za seba bojovat a skusit sa obhajit. „ Viem, ze sa mozno budem opakovat. Ze tieto slova ste uz odo mna neraz poculi,...“ „Inak nepripada vam to trocha smiesne, ze tu znova sedime, a preberame vec, ktora sa uz dvakrat opakovala? Nepripada vam to trocha ako dejà vu?“ Steve sa zasmial slabym detskym smiechom a dufal, ze tym odbura zabrany u sefa a vsetko dobre dopadne. No v skutocnosti tusil, ze ani smiech a vtipky mu uz nepomozu. Zbohom, krasna praca, mal som ta rad. Skoda, ze som z teba nevycical viac. Kiez by si mi este raz ukazala svoje cecky moci, aby som ich mohol podojit a vytiahnut z nich poslednu kvapku mlieka. Sefove oci sa zaleskli a skryli sa este viac za hrube hunate obocie stareho kapitana vraku. Aspon to Stevovi tak pripadalo. A pot z ruk nechcel zist dole. Lebo mas vypoved. Ja viem kurva, drz uz hubu a nestvi ma aj ty. Lebo ma nakopes? Steve sa citil coraz horsie. Spalujuci pohlad sefa ho uplne zabijal. „Nechcem vam tvrdit, ze lutujem, co som urobil, lebo by som sa opakoval a to urcite nechcete pocut. Tak isto toho nelutujem, to by som vam klamal a to naozaj nechcem.“ „Tak mi povedzte pravdu. Boli ste dvakrat upozorneny a predsa ste tu istu chybu urobili este raz. Poviem vam pravdu, pan Sevens.“ Steve stazka preglgol. Uplne mu vyschlo v hrdle. A teraz to pride kamosko. Si out! „Nechcem vas tu. Nechcem v mojej firme zamestnavat niekoho s tak falosnym ksichtom ako mate vy. Nechcem uz viac vidiet ten vas chudy a mlandravy zadok ako sa prechadza po vrchnom poschodi a nic nerobi.“ Mlandravy? Tak toto ma zabolelo. Za toto zhoris v pekle a satan ti bude pchat jeho tlsty cerveny penis do zadku. A bud si isty, ze nebude posledny. „Kym v tejto firme som ja riaditelom, vy tu nebudete!“ Vystrety ukazovak namiereny na Steva mala byt dostatocnou vyhrazkou, aby sa pobalil a odisiel v tichosti. No Steve bol urazeny a nasraty. A ked bol nasraty, nevedel odist v tichosti. Jeho ego mu to nedovolovalo. Mal povinnost voci sebe samemu, aby v spravnej chvili vyjadril svoj nazor. Teraz ta chvila nastala. „Viete, pan riaditel Cheferson,“ Velmi pekne si zacal, ale neboj sa. Kludne do neho. „Naozaj sa nechcem opakovat a ani nebudem, ale to, co ste povedali na moju osobu ma urazilo a prisaham vam, ze z tejto miestnosti odidem hned po vasom vrelom ospravedlneni. Ja som pokojny clovek. Pokojny a vyrovnany. Prezil som si svoje. Mal som zle obdobie, ktore trvalo naozaj dlho. No tato firma a praca tu ma zmenila do takej miery, ze som nasiel nove hodnoty v mojom zivote. Hodnoty, ktorych by som sa nerad zbavoval.“ Sef sa oprel celym svojim sirokym chrbtom do kresla a pozorne pocuval. Steve si uvedomil, ze je to prvykrat, co ho takto vidi. Pocuvat a nevraviet nic. Mozno mu nahnal strach, pomyslel si. Jasne, ze sa boji. Velky sef Cheff Cheferson si pred tvojimi slovami nasral do gati. Steva tato myslienka nadchla. Uz citil ako jeho osobnost rastie a staval sa vyssim. No v skutocnosti sa mu uz nechcelo sediet v tom maximalne nepohodlnom kresle a vstal. Urobil to tak razne, az jeho sefa myklo. Bolo to len kratke a nepatrne myknutie, no predsa sa to stalo. Steve to videl, aj ked si tym sef nebol isty. Dufal, ze si jeho zamestnanec nicoho nevsimol. No nedokazal skryt strach, co sa objavil v jeho zacervenanej tvari. Steve si robil pomale kolecka po obrovitanskej kancelarii sefa, no nespustal z neho oci. Snazil sa o neustaly ocny kontakt. Ak bola pravda, co mu mysel nahovarala, chcel sa tej moznosti cim skor chytit a vyzmykat z nej maximum. „Chapem vase postavenie, sefe. Mozno je to tazko pochopitelne pre muza vo vasom postaveni, ale je tomu tak. Ja vas uplne chapem.“ Co taras za kokotiny, Steve, na toto ti neskoci! „Sam by som uvazoval, samozrejme, ak by som bol vo vasej situacii a mal taktiez problemoveho zamestnanca, uplne rovnako. Tiez by sa mi nepacilo to jeho spravanie. Ale dal by som mu moznost napravy. Urcite by som mu dal poslednu sancu, aby svoje chyby napravil a uvedomil si, co vsetko moze stratit. Ja si to uvedomujem, pan Cheferson!“ Steve podisiel uplne az k jeho stolu a kym dopovedal posledne slova, uz sa opieral jednou rukou a tou druhou ukazoval na seba. Tak trochu sa citil ako pred sudom. Samozrejme, ze v roli pravnika obhajujuceho nevinneho cloveka. Znova ho nadchla jeho vlastna osobnost. No v skutocnosti si uvedomujem, ze by som si milerad v momentalnej chvili uzil so svojou sekretarkou Jane. Ktovie, co ma dnes oblecene. Cervene tanga alebo cierne francuzske nohavicky? Ani som si to poriadne nestihol vsimnut, ked som sem musel dofrcat ty tlsty mongolsky pojedac pomarancov. A teraz si si podpisal ortiel. Nie, ze ta da vyhodit ale este ta da aj na sud, kamosko. Sef sa skeril este viacej. Tak toto bol pre Steva druhy vyraz v jeho tvari, ktory este nepoznal. Sakra, ved tu robis uz pomaly desat rokov a ty ani nepoznas vlastneho sefa. „Velmi pekna rec, pan Sevens. Mozno by na sude obstala, ale nie u mna! Dajte si dole ruku z mojho stola a posadte sa na svoje miesto, prosim vas. Nie ste vo svojej kancelarii.“ Ukazal na to nepohodlne kreslo v strede miestnosti. Ked sa na kreslo Steve zadival, spomenul si na jeho nepohodlie. Este v nom ani nesedel a uz citil ako mu trpne zadok. Ale Steve nechcel sediet, on chcel stat. Chcel kracat po miestnosti ako pred chvilou. Ved mal tak krasny vyhlad na Manhattan. Slnecne luce prenikali cez presklenu miestnost a lamali sa v roznych smeroch. V miestnosti sa nachadzali stovky farieb, vsetky v jednej krasnej suhre harmonii. Steva tato chvila na tolko nadchla, az mu skoro vyhrkla slza z oka. Bol uz od detstva precitliveny na taketo prirodne ukazy. Bola to pre neho jednoducho krasa. Keby nestal v kancelarii preto, ze mu sef hrozil vypovedou, urcite by si pomyslel, ze je to jedna z najkrajsich chvil jeho zivota. Nebud decko! Zober do ruky ceruzku, co mu lezi na kopke na stole a zabodni mu ju do oka! Coze?!...Prelakane vyjachtal zo seba. Zrazu sa bal sam seba. Vobec netusil, odkial prisiel na taketo myslienky. Nikdy nic podobne este nezazil. Bol to pre neho novy pocit. Strach zo seba sameho. Bol by toho schopny alebo su to len take reci? To Steve netusil. No ta myslienka ho neopustila az do konca tohto trapneho predstavenia. Steve sa radsej posadil, lebo zacitil slabost v nohach a nechcel aby si toho sef vsimol. Prekrizil si nohu cez nohu, tak ako to robievaju zenske, ktore nemaju vajcia medzi nohami a zlahka si vydychol. Jeho sef zacal nieco uprene hladat v spodnej zasuvke. Nenachadzal to a bol coraz rozculenejsi, az zacal zo seba srsit seriu nadavok. Spomenul v nich aj svoju zasranu mater, ktora keby to bola pocula, urcite by sa k nemu uz viacej nepriznala. No mozno uz bola davno zakopana pod zemou, pomyslel si Steve. Stevova mama este zila. Byvala v Chicagu. V miestach s mnozstvom zelene a vysokych borovicovych stromov. Zila sama, lebo Stevov otec ich opustil este ked si on sral do plienok. Cely zivot bol vychovavany tvrdou rukou matky robotnicky, co striedala jednu robotu za druhou len aby ich uzivila. A niekedy maly Steve nemal co do ust vlozit. Na to obdobie si nerad spominal, v skutocnosti na to uz skoro aj zabudol, nebyt sefovej nadavky na mater. No Steve mal svoju mamu nadovsetko rad. Ved ho vychovala ako len vedela. Vzdy mu davala vsetko, len aby bol stastny. A on sa jej za to vsetko este ani nepodakoval. Nebolo casu. Kazdy rok sa chystal na prazdniny za nou, ale vzdy mu do toho prisla nejaka neodkladna povinnost. Vo vacsine pripadov to bola prave praca. Bud stara alebo prave novozacata. Ale zasluzila by si od neho jedno velke Dakujem, to je iste. A na miesto toho na nu series. Tak isto ako tuto pred tebou tento tlsty smrad na svoju. Stacilo nostalgie, ty decko. Konci! To nie je pravda! Ale prosim ta. Kazdy rok si najdes novu vyhovorku, aby si za nou nemusel chodit a vidiet jej starecku tvar plnu bolesti a utrpenia. Chod do riti. Uz ta nepocuvam. Co myslis, co by povedala, ak by zistila, ze jej synacik, na ktoreho bola tak hrda, ma zase vypoved? A sakra! Mama sa to nesmie dozvediet, ved dostane infarkt. A uz mas zase nasrane v boxerkach, ty prdola. Stevovi sa stiahlo hrdlo od hroznej predstavy, ze by prisiel o svoju poslednu rodinu vlastnym pricinenim. Uz videl svoju mamu v jej klasickom obleceni u nich doma. Dlha seda sukna s vysitymi kvetinami a vackami na zadku, cierna kosielka zapnuta az ku krku s cervenou vestickou na vrchu, a vlasy zopnute a scesane dozadu s mnohymi pramienkami sedivych. Vpadnute oci skryte za hrbou vrasok a starosti. Videl ju ako pricupita pomalymi krokmi k drncajucemu telefonu a zdvihne sluchadlo. Najprv je stastna, ze pocuje svojho syna a ma plnu hlavu otazok. No v druhej chvili po kratkom pocuvani sa jej tvar stiahne od strachu a zbledne. V tej chvili dostava bolestivu ranu do srdca a stuhnuta pada k tvrdej zemi v dome. Prave do miest, kde nie je ani kusok koberca. Po niekolkych hodinach v nemocnici doktor uz len skonstatuje nahlu zastavu srdca a smrt. Potom so slzami v ociach uz len Steve zacuje otazku. “Co ste si sakra mysleli, ked ste jej to oznamovali?“ spytuje sa neveriacky doktor a kruti hlavou. Trochu to prehanas, bracek, ale je dost mozne, ze sa podobny scenar zanedlho udeje. Mal by si sa na to pripravit. To Steve nemohol v ziadnom pripade dopustit. Zatial co on sa v mysli trapil o mamu, jeho sef zdvihol hlavu spod stola a cinkol sekretarke, aby dobehla do kancelarie. Velke dvere sa rozcapili a dnu vbehla krasna mlada brunetka na vysokych podpatkoch. I cez jej velku vrstvu makeupu prenikla cerven. „Ano, pan Cheferson. Co si prajete?“ zastonala roztrasenym dievcenskym hlaskom. Stevovi sa hned zapacila. Porovnaval ju so svojou sekretarkou a po kratkej chvili usudil, ze tato je o triedu vyssie. V predstavach ju uz videl lezat na svojom kancelarskom stole na bruchu s dosiroka rozkrocenymi dlhymi nohami. Tie podpatky by samozrejme mala na sebe. Vagina vlhka od rozkose a ocakavania tvrdeho sexu. A blazeny vyraz po vniknuti dnu a prirazani. „Slecna Andersonova, mohla by ste skocit co najrychlejsie do kopirky a priniest mi odtial formular B13?“ „B13? Och ano, rozumiem. Hned tam aj letim. Ved aj tak musim zaniest nejake papiere na sedmicku. Aspon to mam cestou.“ Usmiala sa ako uspokojena zena po celonocnom sexe. Stala v strede miestnosti a luce slnka sa jej opierali do dokonalej tvare. Cerven uz skoro uplne zmizla. Steve si ju za tu kratku chvilu stihol celu prezriet. Mal hlavne extra vyhlad na jej okruhly a formovany zadocek, za co v duchu dakoval svojmu miestu v kresle. Aspon na nieco je to kreslo dobre, ked je tak nepohodlne, pomyslel si. „Dakujem. Poprosim vas, aby ste sa co najskor vratila. Je to velmi dolezite.“ Aj sef sa usmial. Coze on sa vie aj usmievat!? Mongoloid jeden. „S dovolenim.“ A uz jej nebolo. Zostala po nej len dobra vona v miestnosti. Mozno Chanell alebo Swarovski. Formular B13, behalo Stevovi hlavou. Je to formular o vypovedi, to vedel. Uz ho neraz drzal v ruke a podpisoval, ked sa chcel zbavit niektorych zamestnancov, za ktorych zodpovedal. Nikto sa mu nepacil. Vzdy si vyberal hlavne zeny, krasne zeny. Mozno trochu sproste, co mali v hlave nasrate, ale krasne. Pre Steva to bola vacsia hodnota ako inteligencia. Muzov nechcel. Tych nenechal ani prejst cez sirsi konkurz. Ked potom nastalo posledne vyberove konanie, zavolal si kazdu jednotlivo na osobnejsi pohovor. Za lubom mal jedine. Ktora bude prva a ochotne sa s nim vyspi, aby dostala lukrativne miesto. Siel na to zostra. Po tych rokoch mal uz vysperkovany system. Samozrejme, ze sa to nik nesmel dozvediet. No niektora z nich si hubu otvorit musela, to vedel, lebo inak by tu nesedel a necakal na skurveny formular B13. Skurvil si si to Steve. Preco si s tym nevedel prestat po prvom upozorneni? Mohol si byt teraz v pohode a dalej kefovat svoju sekretarku, idiot. Ty mi to hovor. Ty by si mal najlepsie vediet, preco som to urobil znova. Ved to vies, ved ma poznas. „Nejako ste sa odmlcali pan Sevens. Azda na vas neprisli vycitky?“ zasmial sa slabym smiechom prefajceneho diabla, straziaceho pekelnu branu a triediaceho osoby na zle a este horsie. Presne tam patril. Do pekla k satanovi, pomyslel si Steve. No vskutku vedel, ze si za to moze sam, ale ako obycajne, nechcel si to pripustit. Preco by mal obvinovat seba ako to robievaju ostatni, ked moze vinit toto tlste prasa, co sa naucilo rozpravat az ked ho k tomu dokopali rodicia. „Nenazval by som to vycitkami pan Cheferson. Skor uvedomenie si vlastnych chyb. To azda vystihuje lepsie moju situaciu.“ Poskrabal sa vzadu na hlave. Nie, ze by ho tam svrbelo, to Steve robieval, ked bol v rozpakoch a nevedel ako dalej. Hocijako sa snazil premyslat, ine vychodisko nevidel. Musel ho donutit nepodpisovat formular. A musel ist na to tvrdo. Ak sa vrati slecna Andersonova aj s formularom bude neskoro. Sef ho podpise a on skoncil. Moze ist rovno do kanalu, lebo nikde inde pokoj uz potom nenajde. Hra zacala. Ides Steve, ides. Ja viem, ze to dokazes. Len po nu siahni, vytiahni ju a uvidis ako sa tu ten tlstoch bude plazit. Niet cesty spat! Steve prudko vstal. Este prudsie ako predtym. Pravdupovediac sa mu do toho nechcelo. On si do posledneho momentu myslel, ze sa so sefom dohodne. Ze ho sef pochopi, ale to este netusil, aky velky je to sviniar. Premahal sa, aby to neurobil. Boh vie ako velmi sa tomu branil, ale vecne sa utekat neda, ako sa vravi. Jedna jeho osobnost mu vravela, ze by to bola osudova chyba. Nic dobre by tym nedosiahol. No ta druha ho stale tlacila vpred. A v skutocnosti tu druhu mal radsej. Ona nebola posero ako ta prva. Bol to chlap s gulami ako sa patri, a taky on chcel byt vzdy. Tak teraz je ta chvila ukazat svetu Steve, ze si poriadny chlap. Steve podisiel tesne ku stolu a siahol za svoj opasok na chrbte. Uchopil pevne studeny predmet a vytiahol na sefa revolver. A mas to ty hajzel! „Hej, hej, hej. Pokojne, pan Sevens. Kurva, to predsa nemozete! Vy ste blazon!“ vyjachtal rychlo zo seba a rozpazil ruky na znak mieru. Jeho vyplaseny pohlad plny strachu stal za to, pomyslel si Steve. „Akoze nemozem, Cheff?!“ zvysil Steve hlas, no nechcel kricat, aby na chodbe nic nezaculi. Bal sa, ze sem vtrhnu policajti v ciernych kuklach a rozstrielaju ho na halusky. No kym nikto nic nezisti, je to v suchu. „Pomaly si zdvihnite ten tlsty zadok z kresla a prejdite sem, dalej od okien.“ Cheff ho posluchol na slovo. Bol nadmieru pokojny, akoby podobnu situaciu zazival kazdy den. To Steva strasne znepokojovalo. Bal sa, ze ma nieco za lubom. „Su tu niekde kamery?“ „Nie.“ Vystekol Cheff. „Chces mi nahovorit ty tlsta parodia na cloveka, ze takato obrovska budova nema ani jednu skurvenu kameru v kancelarii riaditela?“ Steve pomykal zbranou pred Cheffovymi ocami aby mu naznacil, ze sa nehra. „Nie nema.“ Povedal pokojne. „Ty si myslis, ze som totalny blbec? Robis si zo mna dobry den, ty tlsta sracka?“ Krical, aby ho vyplasil. Predpokladal, ze agresivnym konanim sa mu skor podvoli a povie pravdu. „Vravim vam to ako to je. Nemame tu kamery.“ Znova ten pokojny hlas. Kurva, ten srac ma fakt serie. Klame nam do oci, mysli si, ze mu na to naletime, a este to povie pokojnym sladkym hlasom, akoby hlasil pocasie v radiu. Zastrel ho, hned teraz. Nevahaj ani sekundu. Toto tlste prasa ti pravdu nikdy nepovie. „Fajn o starost menej.“ Povedal pokojnym tonom Steve. „A teraz si klakni tu na kolena, na tento uzasne makky koberec a daj si ruky za hlavu. A ziadne triky Cheff, jasne?“ „Jasne.“ Odvetil a klakol si. Steve sa zvalil nazad do svojho kresla, az to zapraskalo. Natocil ho ku sefovi a zacal sa usmievat. Zrazu nanho dolahla dobra nalada. Adrenalin sposobil vypustenie dopaminu, ktory sa rychlo rozlieval po tele. Ved malokedy sa stava, ze riaditel velkej spolocnosti klaci pred svojim zamestnancom. Bolo to naozaj smiesne. Ako v nejakom divadle. Hladel na sefa s obrovskou radostou. Sef sa bal pohnut. Ocividne mal strach, ze ho vlastny zamestnanec zastreli a vlastnou krvou zafarbi krasny koberec z Perzie. V duchu preklinal den, ked ho zamestnal. Steve si pomaly vyzul nepohodlne slusne topanky, co musel na pracovisku nosit a sadol si do tureckeho sedu. Okrem topanok mal na sebe cely oblek, reprezentujuci velku firmu. Bielu koselu s ciernou pasikavou kravatou a cierne nohavice. Tie boli uz v niektorych miestach pokrcene od dlheho a unavneho sedenia. „Pravdupovediac, nemuselo to takto dopadnut.“ Krutil hlavou Steve a zacal vysvetlovat. „Mohol si ma jednoducho vypocut a dat mi poslednu sancu. A vsetko by sa vratilo do starych kolaji. Ja by som si robil svoju robotu a ty zase tu svoju. No nie?“ „Co odo mna chcete?!“ „Ze co chcem? Myslel som si, ze je ti to jasne, Cheff. Chcem naspat svoju robotu. Nic viac. Dobre viem, ze na konci tohto dna by som bol nezamestnany a ty by si sedel v tomto kresle s priblblym usmevom na tvari a napchaval by si sa druhym hamburgerom z Mekacu. No nemam pravdu, Cheff?“ „Na to ti seriem Sevens!“ vybafol zo seba sef. „Ou, ou. Asi zabudas, ze teraz tu nic neznamenas, kobliha. Teraz tu rozhodujem ja!“ Steve tak prudko vyskocil z tureckeho sedu na rovne nohy, ze sa sef mykol do strany, akoby utrzil ranu. Oci mu skoro vyskocili z jamiek. Pot vystrekol ako gejzir. Zacitil smrt na jazyku. Skop toho zasrana. Nech si navzdy zapamata, s kym to ma docinenia. Steve, podrazdeny z jeho reci, vyskocil na rovne nohy a behom sekundy bol pri jeho hlave. Schmatol ho za nu a revolver napchal pred usta. „Otvor!“ Cheffovi vyhrkli slzy. Mozno z prekvapenia, mozno z krutosti jeho slov, ktore mohli znamenat koniec jeho tlstej prdele. S chvejucimi sa perami pomaly otvoril usta. Vydralo sa z neho zachrapcanie, ked mu chladna hlaven prechadzala popri zuboch do hrdla. Zatackal sa a spadol na chrbat. Maval pri tom rukami ako topiaci sa. Steve so zbranou nepohol ani kusok a cela hlaven mu lezala v ustach. Vystrasene oci sefa hladali utechu v okoli, no nenachadzali ju. Beznadejne klesol k zemi a poddal sa Stevovi. Snazil sa prosit, ale nebolo mu rozumiet. „Chces zomriet Cheff?!“ Spytal sa ho pokojne Steve. Zaujimave bolo na tej otazke to, ze podobnu si Steve polozil tiez. A velmi ho prekvapila odpoved, ktoru zacul vo vlastnej hlave. Zomries Steve.... ...Predpokladam, ze to uz vies. Z tohto bodu niet cesty do normalneho zivota. Nikdy uz nezazijes radosti zien, penazi a podobnych sraciek. To vsetko skoncilo. Je len tu a teraz. Zajtrajsok neexistuje. Tak ti radim si poriadne uzit tento moment, lebo dlho nepotrva. Snad bude koniec rychly a bezbolestny. Kurva ale by som si zasukal. „Myslel som si, ze prave ty ma pochopis. Ze budes vediet, ako sa citim a das mi druhu sancu.“ Vravel Steve sefovi. Cheff stazka preglgol a vyplul pri tom kopu slin, co mu stiekli po lici na koberec. Hlaven ho skrabala v ustach a davilo ho. „Ano, pretiahol som niektore kolegyne. Ano robil som konkurz na zaklade sexu. A co? Snad mi nechces povedat, ze ty si to nikdy nerobil Cheff!“ Steve sa nahol nad vystrasenu tvar sefa. Az tak blizko, ze citil jeho nepravidelny dych. V zilach citil zurivost, co sa mu nahromadila za cely zivot a teraz vyvierala von ako vybuchnuta sopka. Nedokazal sa kontrolovat. Konal ako zmyslov zbaveny. Nic pre neho nemalo vyznam. Nevadi Steve, som na tvojej strane. Tu som stale a kryjem ti chrbat. „Viem si predstavit konkurz na sekretarku. Nemyslim si, ze si si slecnu Andersonovu vybral iba na zaklade inteligencie. Mna neoklames Cheff. Prekukol som ta. Si taky isty sviniar ako vsetci! Urcite ju tu kefujes kazdy vecer a tvoja tlsta zena a deti ta doma cakaju s teplou vecerou. Vsak je to tak Cheff. Vsak?!“ Zo sefa sa vydral slaby vzlyk. Jeho oci boli zastrete bolestou a strachom zo smrti. Stevovi pripadal ako pred infarktom. „Myslim si Cheff, ze sme prisli ku koncu.“ Zastrel toho pankharta! Uz si nezasluzi zit. Sef sa zacal vyplasene mykat. Chcel bojovat o zachranu, ktora mu nebola umoznena. Chcel toho tolko povedat, no hlaven v jeho hrdle mu to nedovolovala. Chcel vykriknut a zavolat ochranku aby mu pomohli. Aby zabili toho blazna so zbranou v ruke. Myslel na svoju zenu, Sarah, co je mozno v obchode a nakupuje potraviny a prisady na veceru. Myslel na jej krasne nahe telo pod paplonom, roztuzene od neprestajneho sexu a vasne. Myslel na svoje dve deti. Na Petra a Andreu. Myslel na ich neustaly smiech a radost. Myslel na svoje krasne cierne auto znacky Mercedes AMG kompresor. A posledna myslienka mu padla na Jane. Na jeho milenku Jane. Naposledy si predstavil jej nahe prsia. Pevne velke prsia s malymi bradavkami uprostred sladke ako rumove pralinky. Vagina vzdy vlhka a pripravena na suloz. Steve nabudil svoju napatu a roztrasenu mysel a upriamil svoju pozornost do takmer mrtvych oci sefa. Do tych chladnych a sklenenych oci, za ktorymi bola iba ciernava. A stlacil spust. Ozvala sa ohlusujuca rana, co zatriasla vsetkymi oknami v miestnosti. Stevea spatny tlak odhodil. Az ho to prekvapilo, aku ranu moze mat jeden vystrel. Gulka preletela hlavou sefa od spodku z ust a vyletela zadnou castou hlavy. Krv zmiesana s mozgom vystrekla do vsetkych stran a pokropila podlahu, drahy koberec, nabytok aj kreslo. Odporny zapach sa hned niesol nad rozdrvenou hlavou. Gulka skoncila zavrtana v strope. Uau, to bola parada. Zajasala jeho mysel. Steve vstal zo zeme a postavil sa nad telo Cheffa Chefersona, byvaleho riaditela firmy. Jeho tvar bola na nepoznanie zmenena. Skrivena v cudesnej grimase. Nadradenost uz zmizla z jeho oci. Zostal v nich len vystraseny a prekvapeny vyraz. Z chodby k Stevovi prenikal krik a splaseny buchot zamestnancov, ktori netusili, o co ide. Vystrel ich vyplasil a oni blaznivo pobehovali po chodbach, aby sa cim skor dostali k vytahom. Predpokladali, ze nejaky sialeny terorista zacal strielat a bude postupovat po kancelariach a vrazdit, kym ho niekto nezastreli. Kazdou sekundou mohol vybehnut von a preto sa ako sardinky natlacili do vytahov a na schodisko. Vobec netusili, s kym maju do cinenia. Ani v najdesivejsich snoch si nemysleli, ze dnesny bezny pracovny den takto skonci. Kazdu chvilu sem niekto vtrhne. Vypadni uz odtialto! Uz je to aj tak jedno, nemyslis? Aspon sa pokus?... Po niekolkych minutach sa z ulice zacali ozyvat majaky. To policajne auta dorazili k budove. Zablokovali celu cestu, zapecatili priechody a muzi v kuklach, po zuby ozbrojeni, sa rychlo presuvali poschodiami. Zanedlho sa ocitli na poschodi, na ktorom Steve stal pri okne sefovej kancelarie a uzival si poslednych vyhladov na pobrezie, ktore ho tak upokojovalo. Prave vo chvili, ked sa dvere do kancelarie otvorili dokoran, Steve Sevens vyskocil cez okno. Nepremyslal, jednoducho konal instinktivne. Aspon raz v zivote posluchol svoju lepsiu cast mysle. Prerazil trojcentimetrove sklo, ktore sa mu zabodlo do vsetkych casti na tele. Boli to hlboke rany, ktore pretali aj tepny na rukach a krku. Krv sa doslova vyvalila a zaliala ho. Ale neumrel vo vzduchu. Citil kazdu jednu ranu. Bola to hrozostrasna bolest. Ale rychlo padal dole. Posledne, co videl, bolo rozbite okno kancelarie a rychlo sa mihajuce okna budovy. V rychlosti zatal zuby a zatuzil po rychlej smrti. Jeho telo dopadlo uprostred chodnika plneho chodcov na zltu postovu schranku. Ta prerazila jeho hrudnikom a rozpadla sa na kusky, ktore odleteli do stran. To uz ale necitil. Pad bol smrtelny. Vzduchom poletovali listy, ktore sa pri pade zo schranky uvolnili a vietor ich odvial. Ako zazrakom nikoho z okoloiducich netrafil. KONIEC