Malá kniha slnečnej sústavy Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Stanislav Hoferek Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Druhé (2020) Pavel Sekerák O knihe Slnečná sústava je úplne nepodstatná, v porovnaní napríklad s našou Galaxiou. Pre nás, ľudí, je však tou najdôležitejšou na svete. Spoznajte spolu s nami našich najbližších vesmírnych susedov. Zaujímavosti o Slnku a planétach spracované jednoduchou formou. Cieľom tejto krátkej zmesi učebnice a čítanky je spomenúť najdôležitejšie údaje a zaujímavosti. Kde sa môže nachádzať život? Ako je možné, že tu vlastne sme? Koľko mesiacov majú jednotlivé planéty? Ktoré objekty slnečnej sústavy sú úplné horúce či ľadové peklo? Ako vzniklo Slnko a planéty? Odpovede na tieto a mnohé ďalšie otázky nájdete v tejto knihe, ktorú možno ľahko prečítať na elektronickom zariadení alebo vytlačiť. Kniha bola vytvorená na základe faktov, obsiahnutých predovšetkým v nasledovných dielach: Cosmos channel.nationalgeographic.com/cosmos-a-spacetime-odyssey Wikipedia wikipedia.org Space facts space-facts.com Vesmír wiki wiki.vesmir.sk Správne výsledky testu pozornosti: 1A, 2B, 3C, 4C, 5A, 6A, 7A, 8A, 9B, 10A, 11C, 12B, 13A Obsah Malá kniha slnečnej sústavy 1 O knihe 2 Obsah 3 Veľkosť vesmíru a našej slnečnej sústavy 4 Slnko 5 Merkúr a Venuša 6 Zem 7 Mars a Jupiter 8 Saturn, Urán a Neptún 9 Planétky a asteroidy 10 Zhrnutie faktov 11 Odkiaľ to všetko vieme? 12 Osobnosti 13 Test pozornosti 15 Galéria 16 Veľkosť vesmíru a našej slnečnej sústavy Vesmír je veľký. Obrovský. Tá časť, ktorú môžeme pozorovať, je z obrovskej časti nepreskúmaná a je vlastne nemožné porovnávať ju s tou časťou, ktorú ani len pozorovať nemôžeme. V odbornej literatúre možno nájsť množstvo čísiel, ale predstaviť a uvedomiť si ich je skutočný problém. My, ľudia, na to jednoducho nie sme stavaní. Začať môžeme s vodíkom. Najmenším a najjednoduchším atómom. Nájdeme ho vo vzduchu, ktorý dýchame. Nájdeme ho vo vode, kde je situácia opačná. Drvivá väčšina vody je zložená z kyslíka a vodíka, ničoho iného. Bez ohľadu na to, či ide o vodu morskú, destilovanú alebo či ide o ochutenú minerálku. Zmerať jeden atóm vodíka vieme, ale ako už bolo napísané vyššie, my ľudia si to nevieme celkom predstaviť. Ak by sme merali na metre a vážili na kilogramy, boli by to čísla s obrovským počtom núl. Dokonca ak by sme porátali všetky atómy vodíka i kyslíka v jednej kvapke vody, dostali by sme sa k číslu približne 5 zetta, teda 5 000 000 000 000 000 000 000 atómov. Celkom dosť, alebo nie? A to je jedna jediná kvapka. Koľko je potom more, alebo napríklad Pacifik? Koľko ľudí by mohlo žiť len v tejto slnečnej sústave, keby bolo možné, aby ľudia žili na každej z planét v rovnakej hustote ako na Zemi? Na Zemi žije približne 7 miliárd ľudí. Spočítajme, koľko ľudí by mohlo (samozrejme len úplne teoreticky) žiť na Marse, Venuši a ďalších planétach. Na výpočet sa môže použiť celková veľkosť povrchu každej planéty, čiže plocha. U Zeme je to (veľmi zaokrúhlene) 500 000 000km2. Pre porovnanie, Slovensko má (opäť zaokrúhlene) 50 000 km2, asi jednu desaťtisícinu povrchu. Všetky hlavné planéty bez mesiacov majú takú plochu,, že sa tam vojde teoreticky až 237x viac ľudí, ako na Zem samotnú. Namiesto 7 miliárd by mohlo žiť len v našej slnečnej sústave 1 659 miliárd ľudí. Celkom dosť, alebo nie? A to sa nezarátalo Slnko, všetky mesiace, kométy, asteroidy, planétky a mnoho ďalšieho. Len pre zaujímavosť, Slnko je väčšie ako všetky planéty dohromady, jeho povrch je približne 12 000x je väčší ako má Zem a 100x väčší ako Jupiter. Teoretické miesto, kde by sa zmestilo 8 400 miliárd ľudí. Čo to znamená v porovnaní s celým vesmírom? Nič. Človek si ale uvedomí veľkosť vesmíru, až vtedy, keď zistí, že slnečná sústava neznamená vôbec nič ani s viditeľnou časťou vesmíru, ani s miestnou skupinou galaxií, a ani v rámci našej galaxie. V konkrétnom ramene našej galaxie by bol naozaj veľký problém vôbec nájsť našu miestnu skupinu hviezd. William Herschel, známy astronóm, ktorý okrem mnohého iného objavil planétu Urán, ukázal svojmu synovi veľkosť vesmíru na jednoduchom príklade. Slnko je od nás tak vzdialené, že svetlu trvá 8 minút a 20 sekúnd, aby sa k nám dostalo. Vzhľadom na to, že nič nie je rýchlejšie ako rýchlosť svetla, je to celkom dosť. Ak by Slnko z nejakého dôvodu zmizlo, trvalo by viac ako osem minút, kým by sme si to my, obyvatelia planéty Zem, vôbec všimli. Slnko ale nie je jediný objekt, ktorý je dosť ďaleko na to, aby sme sa udalosti na ňom dozvedali až s oneskorením. Už len samotný pohľad na náš Mesiac je niečo ako stroj času. Nevidíme, aký je Mesiac práve teraz. Vidíme len to, aký bol pred približne jednou sekundou. Je to preto, že Mesiac je k nám oveľa bližšie, ako Slnko. Čo ale všetky tie hviezdy na nočnej oblohe? Proxima Centauri je po Slnku najbližšia hviezda k Zemi. Svetlo tam však putuje viac ako 4 roky. Najlepšie viditeľná hviezda po Slnku, Sirius, je ešte 2x ďalej. Len približne 16 hviezd je k nám bližšie ako 16 svetelných rokov a najbližšia galaxia je vzdialená viac, ako 25 000 svetelných rokov. Rýchlosť svetla je (zaokrúhlene) 300 000 000 m/sec. Pre porovnanie, maximálna rýchlosť najrýchlejších športových áut je okolo 400 km/hod, čiže asi 111m/sec. Aká je veľkosť našej sústavy? Ak by sme zobrali len polomer, z ktorého sa dá vypočítať objem, dostali by sme sa k zaujímavému číslu. Po Neptún je to 30 násobok vzdialenosti Zeme od Slnka a ku koncu Kuplierovmu pásu až 50 násobok, čiže 7,5 miliardy kilometrov. Čínsky múr so všetkými rozšíreniami (22 200km) by sa dal natiahnuť asi 340 000x. A to je stále len polomer. Naša planéta je blízko k stredu sústavy. K nám putuje svetlo niečo cez 8 minút, na jej koniec skoro 7 hodín. Slnko Superbúrka. Aj tak by sa dala nazvať naša najbližšia hviezda. So Slnkom sa stretávame neustále a jeho prítomnosť je nevyhnutná pre náš život. Slnko je z nášho pohľadu ohnivá guľa, ktorá dodáva teplo a svetlo. Je však oveľa viac. Fakt, že je na planéte Zem život, je spôsobený veľmi vzácnou kombináciou sily Slnka a ochranných mechanizmov našej planéty. Bez nich by život nebol. V našej slnečnej sústave je Slnko, naša jediná hviezda, skutočným pánom. Ak sa niekoho spýtate, akú časť hmotnosti slnečnej sústavy má Slnko, môže povedať rôzne percentá. Pravdepodobne však nepovie 100%, aj keď je to (po zaokrúhlení z 99,87%) správna odpoveď. Spoločná hmotnosť všetkých planét, mesiacov a ďalších objektov je v porovnaní úplne nepodstatná, a to sa napríklad naša planéta s obrovskými plynnými obrami, ako je Jupiter a Saturn, nemôže porovnávať. Slnko je hráč. Len sa pozrite, čo všetko urobilo s planétami, ako keby išlo o hru na rozmanitosť. Merkúr okolo neho krúži ako bezvýznamná skalka. Venuša bola premenená na pekelný skleník, kde by sa človek okamžite udusil, otrávil, poleptal, rozpučil a roztavil. Zem je planéta života s veľkými oceánmi. Mars prišiel o vodu a atmosféru. Jupiter a Saturn, obrovské planéty s vlastnými mesiacmi okolo neho nemo krúžia a dve najvzdialenejšie planéty, Urán a Neptún, sa od neho napriek diaľke nemôžu odtrhnúť. Gravitačnú silu Slnka si môžeme uvedomiť aj tak, že tisíce komét, planétok a najrôznejších vesmírnych útvarov sa uzamklo do jeho gravitačnej siete. Kamienky veľkosti hrášku vo vzdialenosti, kde sa dostane svetlo až po siedmych hodinách, sú ovládané vzdialenou hviezdou. Vo vesmíre sa často stretávame s astronomickou jednotkou (AU). Je to vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou. Túto vzdialenosť prekoná svetlo za 8 minút a 20 sekúnd. Je to ale rýchlosť od povrchu hviezdy. K nám sa dostane rýchlo, ale kým sa dostane zo stredu hviezdy na jej povrch, môže to trvať aj desiatky miliónov rokov. Slnko totiž nie je nehybná pokojná guľa, ale obrovský búrkový chaos a mimoriadne výkonná elektráreň. Energia, ktorá sa k nám dostáva vo forme žiarení, vzniká v jej útrobách na základe premeny atómov na atómy iných prvkov. Najčastejšie sa premieňa najjednoduchší atóm, vodík, na susedné hélium. Atómové číslo vodíka je 1, u hélia 2. Pri premene sa uvoľňuje množstvo energie, ktoré by Slnko roztrhalo na kusy, nebyť sily pracujúcej opačným smerom. Gravitácie. Slnko je tak akousi rovnicou medzi protikladnými silami a je v neustálom pohybe. Ak sa v jednom okamihu premení viac vodíka na hélium, Slnko porastie. Okamžite sa však zvýši aj gravitačná sila, ktorá sa pokúša celý materiál napchať na čo najmenší možný priestor. Pre tento a ďalšie deje sa Slnko neustále mení a množstvo energie, ktoré sa z neho dostáva do vesmíru, sa mení spolu s ním. Vek Slnka je takmer rovnaký, ako vek celej slnečnej sústavy. Približne 4,6 miliardy rokov. Zásoby vodíka sa míňajú, zatiaľ čo hélia pribúda. Jadrová fúzia vo vnútri Slnka sa netýka len dvoch prvkov. Všetky nám známe prvky sú prítomné aj na Slnku, v rôznych koncentráciách. Fúzia je tým náročnejšia na požadovanú teplotu a tlak, čím zložitejších prvkov sa týka. V Slnku nevzniká striebro a zlato, podobne ako ďalšie vzácne prvky. Reakciami však môžu z vodíka a neskôr hélia postupne vznikať prvky ako uhlík, dusík či kyslík. Na vznik spomínaného zlata by muselo mať Slnko viac energie. Slnko tak rýchlo nezhasne. Bude tu ešte približne 5 miliárd rokov. Pretože ide o relatívne malú hviezdu, po vyhorení väčšiny zásob vodíka sa začne prudko rozpínať. Stane sa z neho červený obor. Nie je celkom isté, čo sa stane zo vzdialenejšími planétami našej sústavy, ale Slnko bude tak veľké, že bude siahať až za dráhu dnešného Marsu. Po tejto obrovskej expanzií sa začne znovu zmršťovať, do formy bieleho trpaslíka a zväčšujúcej sa hmloviny. Opačným spôsobom, teda z hmloviny, kedysi Slnko aj s planétami vzniklo. Slnko je asi 333 000x hmotnejšie ako Zem a je 1 300 000x väčšie. Napriek tomu je teplota povrchu Slnka nižšia ako v strede Zeme. Každé pôvodné náboženstvo má boha Slnka a monoteistické náboženstvá (napríklad Kresťanstvo) majú často boha odvodeného od boha Slnka z inej, staršej kultúry. Dáva to zmysel, však Slnko dodáva potrebné teplo a svetlo, nevyhnutné súčasti (takmer každého) života aký poznáme dnes. Merkúr a Venuša Merkúr je planéta extrémov. Nachádza sa veľmi blízko Slnka, pričom sa jeho teplota môže dostať až na +440C, čiže 12-násobok teploty ľudského tela. Veľmi riedka atmosféra, pomalé otáčanie okolo svojej osi a fakt, že sa na Merkúre nenachádzajú látky s vysokou tepelnou kapacitou (ako napríklad voda), spôsobuje teplotné extrémy. Po maximálnom zahriatí teplota klesá a klesne až na -180 stupňov. Na Zemi sa takáto teplota dá vytvoriť v laboratórnych podmienkach len na krátky čas. Ak by boli výkyvy počasia na Zemi 10x menšie, bola by bez pozemského života a po krátkom čase by bola celkom pretvorená. Žiadna planéta našej slnečnej sústavy neobieha okolo Slnka tak rýchlo, ako Merkúr. Nemá mesiac, vzhľadom na malú vzdialenosť od Slnka. Dokonca by sa dalo povedať, že sám Merkúr je malým mesiacom Slnka. Ide totiž od roku 2006, odkedy už nie je Pluto uznané za planétu, o najmenšiu planétu slnečnej sústavy. Merkúr je menší ako mesiace Ganymedes (Jupiter) a Titan (Saturn) a je približne rovnako veľký ako mesiac Kallisto (Jupiter). V podstate by sa dal Merkúr popísať ako železná planéta, ktorú Slnko premenilo na púšť. Jej vznik je záhada a dodnes vznikajú rôzne teórie. Merkúr má totiž veľké a ťažké jadro z rôznych ťažkých kovov, ale nachádzajú sa na ňom aj ľahšie materiály. S veľkou pravdepodobnosťou prišiel o vodík, hélium a iné veľmi ľahké prvky už pri formovaní planéty, vplyvom malej vlastnej gravitácie a obrovskej gravitácie Slnka. Merkúr je druhá najhustejšia planéta v slnečnej sústave, kde ho prekonáva jedine Zem. Venuša má s Merkúrom niekoľko spoločných vlastností. Nachádza sa (v porovnaní s ostatnými planétami) veľmi blízko Slnka, nemá žiadny mesiac a cez deň je na nej obrovská teplota. Tu však podobnosti končia a ak sa niečo na Venušu naozaj podobá, tak je to peklo. Venuša je podobná veľkosťou i hmotnosťou na Zem a taktiež vzdialenosť od Slnka je porovnateľná. Nie je to však miesto, kde by mohli ľudia žiť. Ak by sa na jej povrch dostal človek, zomrel by v priebehu menej ako sekundy. Teplota by mu znefunkčnila krvný obeh a všetky bunky v tele, pretože by mu okamžite vyvreli všetky telesné tekutiny. Zároveň Venuša nemá dostatok kyslíka, ale až 95% podiel oxidu uhličitého (CO2) by človeka okamžite udusil. K tomu poleptanie kyselinou sírovou a niekoľko ďalších problémov. Toto všetko ešte viac prekonáva tlak. Ten je na úrovni 90-násobku toho, čo poznáme na planéte Zem. Dosť na to, aby sa kosti zmenili na skladačku, prípadne na prášok. Venuša sa otočí okolo svojej osi za dlhší čas, ako prejde okolo Slnka. A to sa ako jediná planéta našej sústavy otáča opačným smerom. Na Venuši je tak deň dlhší ako rok. Obrovský podiel CO2 vytvára nenapodobiteľný skleníkový efekt. Na planétu dopadá teplo zo Slnka, ktoré nemôže uniknúť. Preto je Venuša horúca. Jej teplota sa dostáva na viac ako 500C v okolí rovníka. Dosť na tavenie olova. Napriek tomu je zloženie porovnateľné so Zemou. Hlavný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo na Zemi je obrovské množstvo uhlíka a jeho zlúčenín, hlavne CO2, v pôde či ľadovcoch, na Venuši je CO2 v atmosfére. Ide o nezvratný osud, keď sa planéta dostane na cestu budovania skleníkového efektu. Ďalším zahrievaním sa len väčšia časť CO2 dostane do atmosféry, čo situáciu naďalej zhoršuje. Jedným z dôvodov, prečo sa Venuša premenila na peklo, je neprítomnosť silnej ochrannej vrstvy proti škodlivým slnečným žiareniam. Nemá tekuté jadro, ktoré by vytvorilo dostatočne silné magnetické pole. Čiastočné magnetické pole spôsobujú oblaky. Zaujímavosťou Venuše je i to, že jej oblaky v skutočnosti nespôsobujú zahrievanie planéty, ale naopak znižujú jej teplotu. Celé zahrievanie spôsobuje oxid uhličitý, oblaky len znižujú množstvo tepla prichádzajúceho zo Slnka. V oblakoch je vietor, ktorý veje rýchlosťou až 350 km/h v horných častiach atmosféry (2x viac ako je rýchlosť hurikánov). V nižších vrstvách je rýchlosť do 20km/h, ale pretože je atmosféra mimoriadne hustá, už pri nízkej rýchlosti by so sebou tieto vetry brali budovy so sebou. Merkúr a Venušu možno pozorovať zo Zeme, väčšinou pri západe alebo východe Slnka. Zatiaľ čo Venuša sa pohybuje po takmer presnej kružnici, najbližšia planéta k Slnku sa približuje a oddaľuje, a tak sa nachádza v stále meniacich sa vzdialenostiach medzi 46 a 70 miliárd kilometrov. Zem Žiadnu planétu nepoznáme tak dobre, ako tú našu. Zem má asi 4,5 miliardy rokov. Je to najväčšia terestriálna, čiže vnútorná planéta slnečnej sústavy. Má najväčšiu hustotu, v pomere s planétou najväčší mesiac, silné magnetické pole. Povrch planéty Zem je rozkúskovaný na časti, ktoré sa pohybujú. Pohyb týchto tzv. lytosferických dosiek spôsobuje sopečnú činnosť a zemetrasenia. Na Zemi vznikol život a je jediná známa planéta, ktorá nám známe formy života podporuje. Vznik života na našej planéte prebehol v čase, keď sa Zem veľmi nepodobala na dnešnú podobu. Otáčanie Zeme sa pomaly ale isto spomaľuje. Jeden z tých modernejších poznatkov. Nie je to tak dávno, čo sme považovali práve Zem za stred vesmíru, alebo čo sme si mysleli, že všetky planéty sa otáčajú okolo Zeme. Vrátane našej jedinej hviezdy, Slnka. Formovanie poznatkov o našej planéte, tak ako o vesmíre a fyzikálnych zákonoch, sprevádzali osobnosti vedy. Okrem nich tiež inkvizícia, a tak bolo množstvo šikovných ľudí upálených, ukameňovaných alebo inak zabitých vtedajšou cirkvou. Môžeme povedať, že máme obrovské šťastie. Dlho sa špekuluje o živote na iných planétach, ktorých je vo vesmíre skutočne neporátateľné množstvo. Šanca, že bude niektorá planéta spĺňať všetky dôležité podmienky pre vznik a udržanie takého života, ako ho poznáme my, je veľmi malý. Zem je v správnej vzdialenosti od Slnka. Je možné, že by mohol byť život aj na Marse alebo Venuši, nebyť ďalších okolností. Okrem toho má Zem dostatok vody vo všetkých troch skupenstvách. Kvalitné ovzdušie bez kyselín či atmosferický tlak umožňujúci pohyb. To je niekoľko ďalších darov, ktoré dostala naša planéta. To najdôležitejšie je niekedy neviditeľné. Okolo našej planéty je silné elektromagnetické pole, ktoré ochraňuje všetko živé pred ničivými účinkami Slnka. Toto, spolu s ozónovou vrstvou, zamedzuje ultrafialovému žiareniu. Podnebie Zeme sa v súčasnosti mení a to hlavne aktivitami človeka. Spaľovanie fosílnych palív (letecká preprava, priemysel a podobne) presúva značnú časť tzv. skleníkových plynov zo zemskej kôry do atmosféry. To spôsobuje postupné zahrievanie Zeme. Toto zahrievanie sa bohužiaľ stáva katalizátorom pre ďalšie vypúšťanie CO2, ktoré je vo veľkých množstvách prítomné v ľahko rozpustných horninách (napríklad kyslými dažďami) a ľadovcoch. Preto sa predpokladá, že Zem sa stane mŕtvou planétou, podobnou Venuši. Až na jednu výnimku. Existuje celý potravinový reťazec, ktorý sa sústreďuje na dne oceána, ktorý žije z horúcich sírových výparov, čiže chemosyntéza. Forma života, aká by mohla byť aj na iných planétach, vzdialenejších od Slnka. Na základe relatívne rýchlej rotácie je Zem jemne sploštená guľa. Ak by sa planéta prestala otáčať okolo svojej osi, voda by sa začala presúvať k pólom a pobrežné mestá v okolí rovníka by mali približne toľko kyslíka, ako je v súčastnosti na Mt. Evereste. Voda na povrchu je v takom množstve, že pokrýva viac ako 2/3 zemskej kôry. Jej hĺbka siaha až po 11 kilometrov a je jej dosť na to, aby výrazne zjemňovala extrémy počasia. Vďaka vode a teplému golfskému prúdu je severný Atlantik obývateľný a na väčšine planéty sú štyri ročné obdobia. Tie sú tým výraznejšie, čím je konkrétna oblasť vzdialenejšia od vody. Krajiny, ako Veľká Británia, majú rozdiel medzi najvyššou a najnižšou ročnou teplotou omnoho menšie, ako napríklad Mongolsko alebo Kazachstan. Ročné obdobia sú ovplyvnené vzdialenosťou od Slnka len čiastočne a najbližšie je Zem k Slnku v čase najhlbšej zimy (na severnej pologuli). V lete dopadá svetlo zo Slnka na povrch Zeme pod kolmejším uhlom, ako v Zime. Preto sa aj viac energie dostane do Zeme a menej sa odrazí. Zmeny v uhloch spôsobuje odlišné naklonenie Zeme, ktoré sa neustále mení. Na niektorých častiach, hlavne v blízkosti rovníka, sú len dve obdobia – obdobie dažďov a obdobie sucha. Zem sa z hľadiska histórie rozdeľuje na prahory, starohory a prvohory až štvrtohory. Každé obdobie prinieslo zmeny tak v tvarovaní Zeme, ako aj v rozvoji života. Najstaršie obdobia ukazujú Zem ako planétu, ktorá má so súčasným stavom málo spoločného. Prvohory už boli časom bohatého života a vďaka prebytku kyslíka, ktorý vytvorili vtedajšie rastliny, mohol napríklad hmyz narásť do niekoľkonásobnej veľkosti. Druhohory boli obdobím dinosaurov, ktoré v drvivej väčšine vyhynuli medzi druhohorami a treťohorami, pravdepodobne kvôli zime spôsobenej dopadom asteroidu. Treťohory boli obdobím cicavcov a súčasnosť, štvrtohory, ovplyvňujú doby ľadové a vplyv človeka. Mars a Jupiter Mars možno považovať, spolu s Venušou, za planétu podobnú našej Zemi. Ide síce o 4x menšiu planétu, ktorá je od Slnka vzdialenejšia, ale jej povrch je porovnateľný s našom súšou a deň na nej trvá len o niekoľko minút viac, ako na Zemi. Na Marse boli v minulosti oceány vody alebo podobných tekutín, ktoré však v súčastnosti nie sú prítomné. O vode sa hovorí na Marse často, pretože sa v obmedzenej miere na planéte naozaj nachádza, pravdepodobne vo forme ľadu. Na Marse sa nachádzajú vulkány a v minulosti aj tektonický systém, podobný tomu nášmu. Vzhľadom na pevný povrch a fakt, že nie sú prítomné oceány, sú na Marse aj obrovské náhorné plošiny a pohoria. Vrch Olympus Mons meria cez 21 kilometrov a nič zvláštne nie sú ani obrovské kaňony. Mars je pokrytý zlúčeninami železa, ktoré spôsobujú červenkasté sfarbenie planéty a početné piesočné búrky. Na základe elipsovitej dráhy Marsu vytvoril Johannes Kepler tzv. Keplerove zákony o pohybe telies. Život na Marse je teoreticky možný, ale málo pravdepodobný. Planéta nie je chránená silným ochranným štítom, čo spôsobuje vyššiu mieru radiácie. Možno sa podarí nájsť priame stopy života, napríklad skameneliny. Na druhej strane, na Marse by mohli s pomocou technológií a so zásobovaním zo Zeme žiť ľudia. Dokonca sa uvažuje o natáčaní reality show na Marse. Jedným z problémov je fakt, že už len cesta na Mars trvá pol roka a všetci by sa museli stať vegetariánmi. Mars obiehajú dva malé mesiace, ktoré nie sú veľmi významné. Menší z nich, Fobos, do Marsu pravdepodobne narazí. Deimos je možno zachytenou planétkou. Medzi Jupiterom a Marsom sa nachádza veľká medzera, ktorej časť vypĺňa nespočítateľná hromada asteroidov. Za ňou nasleduje dvojica plynných obrov, Jupiter a Saturn. Toto pomenovanie je naozaj vecné, pretože Jupiter je naozaj ohromne veľká planéta. Jej hmotnosť je viac ako 317x vyššia ako je hmotnosť Zeme a objem našu planétu prekonáva viac ako 1 235x. Jupiter je niečo medzi planétou a hviezdou. Keby bol ešte väčší, vznikli by v ňom termojadrové reakcie, ktoré by vytvorili druhú hviezdu. Po pohltení ďalších planét by sa Jupiter zmenil spolu so Slnkom na dvojhviezdu. Jupiter je zaujímavý nielen svojou veľkosťou, ale tiež tým, čo všetko robí pre zvyšok sústavy. Svojou gravitáciou zachytáva najrôznejšie vesmírne častice, ktoré by mohli ohroziť menšie planéty, ako je napríklad Zem. Má neznámy počet mesiacov. Zatiaľ sme ich zistili približne 80, pričom ide aj o najväčšie a pre nás najzaujímavejšie mesiace slnečnej sústavy. Gigantický Ganymedes, ktorý je väčší ako planéta Merkúr a svojou veľkosťou sa môže porovnávať aj s Marsom. Io, mesiac plný sopiek, je ostatnými mesiacmi a samotným Jupiterom trhaný na kusy. Európa je zas mesiac plný ľadu, pod ktorým sa nachádza kvapalný oceán. Ideálne miesto pre niektoré formy života? Možno áno. Kalisto je zas mesiac plne pokrytý krátermi. Zo štyroch najväčších mesiacov slnečnej sústavy patria tri Jupiteru. Jupiter je zložený hlavne z vodíka. Je viditeľný zo Zeme, ako jednu z piatich planét ho môžeme uvidieť voľným okom. Otáča sa okolo svojej osi rýchlejšie ako Zem, plne mu stačí približne 10 hodín. Dosť na dobré zakrútenie hlavy, keď si človek predstaví celú tú silnú a rýchlu masu. Stále by však musel byť aspoň 80x hmotnejší na to, aby sa premenil na hviezdu. Jupiter je vplyvom plynného zloženia a rýchleho otáčania rozdelený na zóny či pásy. Jednotlivé časti sa nemajú kedy premiešať. V atmosfére možno nájsť obrovské búrky. Najznámejšia búrka, tzv. Červená škvrna, trvá už storočia a je niekoľkonásobne väčšia ako celá naša planéta. Rýchlosť vetra spôsobuje odlišný tlak a teplota. Čím väčšie rozdiely, tým väčšia je aj rýchlosť vetra. Teplota Jupitera sa mení od -160°C po teploty podobné povrchu Zeme v rozmedzí 60km, čo je pri tak veľkej planéte naozaj malá vzdialenosť. Na Jupiter dopadá len malá časť slnečného svetla v porovnaní so Zemou, približne 3,7%. Prstence má okrem Saturna aj Jupiter, aj keď oveľa menej výrazné. O to výraznejšie je však mytologické pomenovanie Jupitera. Nie každá planéta sa môže hrdiť tým, že je pomenovaná po najvyššom bohu tak v Ríme, ako aj v Grécku. Ganymedes je najväčším mesiacom Jupitera, v porovnaní s touto ohromnou planétou je však maličký. Okolo Jupitera obiehajú aj miniatúrne mesiace, ktoré sa s Ganymedom alebo napríklad našim Mesiacom nedajú porovnávať. Saturn, Urán a Neptún Saturn patrí medzi tzv. Joviálne planéty podobné Jupiteru. Rozdielov sa však niekoľko nájde. Ide o druhú najväčšiu planétu našej sústavy, je 2x ďalej od Slnka ako Jupiter a až 10x ďalej ako Zem. Zároveň je najmenej podobný na guľu (polomer k pólom je o 10% menší ako k rovníku). Saturn je ľahší ako Jupiter (a tiež ľahší ako voda), má väčší podiel vodíka a oveľa výraznejšie prstence. Práve prstence robia Saturn najnápadnejšou planétou našej sústavy. Početné prstence sú zložená z prachových častíc, malých kameňov a balvanov, ktoré prúdia okolo plynného obra. Malé kúsky hornín sú často obalené ľadom. Prstence sa pritom posúvajú odlišnými rýchlosťami, od 5 hodín po 2 dni, na základe vzdialenosti od Saturna. Najvzdialenejšie sa pohybujú najpomalšie. Okolo planéty sa pohybujú okrem prstencov aj mesiace, ktorých má Saturn porovnateľné množstvo ako Jupiter. Vzhľadom na dvojnásobnú vzdialenosť oproti Jupiteru je pravdepodobné, že stále nepoznáme všetky. Najvýznamnejším mesiacom, a to s veľkým náskokom, je Titan. Mesiac je len o trochu menší ako Ganymedes a je tak druhým najväčším mesiacom, aký poznáme. Prekonáva aj planétu Merkúr. Život na Saturne je veľmi málo pravdepodobný. Planéta, ktorá je ľahšia ako voda a obsahuje množstvo vodíka, nie je úplným ideálom pre vznik života. Naproti tomu má Titan zaujímavé vlastnosti pre život, ako ho poznáme my. Obsahuje hustú a nepriehľadnú atmosféru z dusíka, organické zlúčeniny a vodu, i keď zamrznutú. Veľmi sa podobá na Zem predtým, ako začali kyslík produkovať rastliny. Ďalšia možnosť života je na mesiaci Enceladus, ktorý pripomína Island s jeho gejzírmi. Urán je veľká plynná planéta, podobná Jupiteru, ale zároveň patrí spolu s Neptúnom medzi tzv. ľadových obrov. Netreba sa veľmi čudovať, že už nepatrí medzi planéty, ktoré ľudia poznali od Staroveku. Vzdialenosť medzi Uránom a Saturnom je rovnako veľká ako vzdialenosť medzi Saturnom a Slnkom. Urán je jednoducho ďaleko a podarilo sa ho objaviť až v roku 1781. Ide o studenú planétu z vodíka a hélia. Okrem toho, že je Urán naozaj ďaleko, obieha okolo Slnka len raz za viac ako 84 rokov. Aby to nestačilo, planéta sa otáča okolo svojej osy sklopene o približne 90 stupňov. Slnečné lúče sa tak dotýkajú severného alebo južného pólu, keď k Uránu po viac ako 160 minútach doletia. 19x väčšia vzdialenosť od Slnka v porovnaní so Zemou a fakt, že noc trvá 42 rokov v kuse, robí z Uránu dokonalú mrazničku, s teplotou len -224°C. Tento hmotnosťou (ale nie objemom) najmenší obor nemá žiadny naozaj významný mesiac. Najväčšie sú Titania a Oberon. Spolu má Urán približne 30 mesiacov a k tomu druhé najvýraznejšie prstence v slnečnej sústave. Zvláštny mesiac je Miranda. Nie je to veľký mesiac, ale obsahuje na povrchu rôzne kaňony či náhorné plošiny. Všetky mesiace sú pomenované podľa Shakespearových postáv a Urán samotný je pomenovaný podľa starogréckeho boha, nie rímskeho. Rímsky ekvivalent gréckeho Uranusa sa volá Cronos, syn Saturna. Posledná planéta slnečnej sústavy (od roku 2006, keď bolo Pluto preradené z planéty k planétkam) je Neptún. Ide o planétu, ktorá je síce menšia ako Urán, ale je ťažšia a hustejšia. Bola objavená zvláštnou zhodou okolností, v kombinácií porúch v dráhe Urána a pozorovania zo Zeme výkonným vybavením. Podobne ako Jupiter, aj Neptún je planétou búrok. Tie prúdia až neuveriteľnou rýchlosťou 600 metrov za sekundu (2 500km/h), čo je asi 6x viac ako najrýchlejšie Ferrari. Práve počasie a teplo vyžarované z vnútra planéty spôsobujú, že je Neptún niekedy teplejší ako Urán. Rozhodne za to nemôže Slnko, ktoré je vzdialené viac ako 4 hodiny rýchlosťou svetla, čiže 30-násobku úsečky medzi Zemou a našou jedinou hviezdou. Planéta je modrá, z dôvodu vysokého množstva metánu a neznámej látky, ktorá pohlcuje červenú farbu. 17 dní po objavení Neptúna bol objavený jediný veľký a kruhovitý mesiac, Triton. Pravdepodobne rovnako ako ostatné mesiace Neptúna bol zachytenou planétkou. Teplota je len -228°C. Proteus, druhý najväčší mesiac, je nepravidelný. Neptún je niekedy ďalej k Slnku ako Pluto. Planétky a asteroidy Ceres je najväčšia planétka či trpasličia planéta medzi Marsom a Jupiterom. Má možno až polovicu hmotnosti všetkých planétok medzi Slnkom a Jupiterom a poznáme ju od roku 1801. Pomenovanie získala táto planétka podľa bohyne úrody a poľnohospodárstva v Ríme. Na svoje súčasné miesto sa pravdepodobne len presunula a bola blúdivým objektom, ktorý zachytilo Slnko. Pluto bola pôvodne planéta a v čase jej objavenia sa predpokladalo, že má podobnú veľkosť a hmotnosť ako Zem. Podľa porúch v obežnej dráhe Neptúna sa očakávalo, že sa nájde oveľa väčšia planéta. Pluto obsahuje z veľkej časti vodu a je jej viac ako na Zemi. Samozrejme vo forme ľadu. Pluto má niekoľko mesiacov, najvýraznejší je Cháron. Vzhľadom k Plutu je to obrovský mesiac. Eris je najväčšia planétka, akú dodnes poznáme. Nachádza sa ďaleko, až za dráhou Pluta. Pôvodne malo ísť o desiatu planétu, ale podobne ako Pluto nesplnila prísne kritériá. Eris dosahuje teplotu len nepredstaviteľných -231°C a má podobnú veľkosť a hmotnosť ako Pluto, v závislosti na presnosti meraní je väčšia či menšia. Má jeden mesiac, nazvaný Dysnomia. Haumea je pomenovaná po bohyni pôrodnosti a plodnosti až z ďalekých Havajských ostrovov. Nemá guľovitý tvar a je menšia ako Pluto. Okolo nej obieha dvojica malých mesiačikov. Vzhľadom k tomu, že sa planétka niekedy dostáva k blízkosti Neptúnu, môže sa zmeniť na mimoriadne silnú kométu. Haumea sa otáča okolo osi najrýchlejšie zo všetkých objektov s priemerom nad 100km. Makemake je planétka pomenovaná po bohu z Veľkonočného ostrova. Má veľmi jednoduchú atmosféru a neskutočnú teplotu, iba -243,2°C. Pôvodné meno objektu bolo Veľkonočný zajačik. Sedna je jedna z najvzdialenejších veľkých objektov slnečnej sústavy. Slovo vzdialenosť chytá úplne iný význam, pretože Sedna má bližšie k dráham komét ako planétok a jej obeh trvá až 11 400 rokov. Pre porovnanie, je to väčšia časová vzdialenosť ako medzi začiatkom roľníctva a internetu. Teplota je podľa pozície. Dosahuje však až -260°C. Dosť na to, aby elementárne častice skoro stáli. Orcus dostal aj ďalšie meno – Antipluto. V čase priblíženia Pluta k Slnku je Orcus od neho najďalej. Orcus má mesiac menom Vanth, ktorý môže byť polovicou alebo tretinou planétky. Nibiru, niekedy nazývané aj planéta X, je údajne veľká planéta so silným magnetickým poľom. Hovorí sa, že práve ona vysvetľuje dráhu komét a asteroidov, podobne ako poruchy v dráhe Urána a Neptúna a tak podobne. Je to však mýtus. Planétka neexistuje, nie je nájdená na žiadnych záznamoch a je skôr výsledkom ľudskej fantázie ako skutočnej vedy. Ďalším vysvetlením nezrovnalostí je výskyt častíc, ktoré nemožno na takú vzdialenosť zmerať. Ide napríklad o tzv. tmavú hmotu. Najväčšími objektmi za dráhou Neptúna sú dnes známe planétky, ktorých gravitačná sila nie je dostatočná na to, aby ovplyvňovala Neptún. Hmotnosť všetkých asteroidov, komét a iných drobných telies je pomerne malá. Ich celková hmotnosť sa nemôže porovnávať s väčšími planétami. Kométy, podobne ako rôzne druhy asteroidov, môžeme pomocou moderného vybavenia sledovať. V minulosti boli kométy považované za predzvesť zla. Požiarov, vojen, moru, neúrody a podobne. Dnes vieme, že sú to telesá, ktorých povrch je z veľkej časti zložený z ľadu alebo iných látok, ktoré sa pri zvyšujúcej teplote odpútavajú z jadra. Pri priblížení k zdroju tepla, ako je napríklad Slnko, sa vytvára chvost kométy. Ich množstvo sa v našej slnečnej sústave znižuje, pretože sú pohlcované objektami so silnou gravitáciou, ako je Jupiter alebo Slnko, alebo sú postupne zmenšované na základe postupného rozpúšťania teplotou. Najznámejšia, Halleyho kométa, je viditeľná približne raz za 75,3 roka a môžeme sa na ňu tešiť v roku 2061. Pomocou vesmírneho teleskopu ju môžeme vidieť samozrejme oveľa častejšie. Kométy, ktoré sa pohybujú okolo Slnka, majú väčšinou dráhu, ktorá sa na kružnicu vôbec nepodobá. Naša sústava sa skladá zo Slnka, terestriálnych planét, pásu meteoritov, joviálnych a ľadových obrov a najrôznejších objektov za Neptúnom. K tomu prach, medziplanetárny plyn či sondy človeka. Zhrnutie faktov V našej slnečnej sústave je jedna hviezda, Slnko. Slnko má až 99,87% hmotnosti sústavy. Ide o menšiu hviezdu pri porovnaní s priemerom v našej galaxii. Máme tu 8 planét: Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. V minulosti boli planétami aj Pluto a chvíľu aj Ceres. Zvažovalo sa aj pridanie planétky Eris. Najväčšou planétou je Jupiter, ktorý je väčší ako všetky ostatné planéty dohromady a viac ako 3x ťažší ako Saturn. Najmenšou planétou je Merkúr. V sústave sú 4 terestriálne planéty s menšími rozmermi a kamenným povrchom a 4 plynové obry. Jupiter a Saturn majú najviac mesiacov. Je možné, že hlavne v blízkosti Saturna nepoznáme všetky. Najväčšie mesiace patria Jupiteru (Ganymedes, Kalisto, Io, Európa), Saturnu (Titan), Zemi (Mesiac) a Neptúnu (Triton). Najbližšia planéta okrem Zeme, ktorá má mesiace, je Mars. Mars má dva malé mesiace. Mesiace majú aj niektoré planétky a bývalá planéta Pluto ich má 5. Jupiter ich má okolo 80, Saturn možno ešte viac. Jediná planéta, o ktorej vieme, že podporuje život ako ho poznáme my, je Zem. Všetky ďalšie planéty slnečnej sústavy nespĺňajú niektorú, alebo skôr väčšinu podmienok. Pre život je potrebná ochrana proti nebezpečnému slnečnému žiareniu, voda v kvapalnom skupenstve, dostatočná a zároveň nie príliš vysoká teplota, vhodný tlak, organické zlúčeniny, atmosféra bez jedovatých plynov či kyselín a tak podobne. Ľudia boli na Mesiaci, ale len vďaka technológiám, ktoré pobyt priblížili Zemi. Za najpravdepodobnejšie miesta, kde by sme mohli nájsť jednoduchý život, považujeme planétu Mars a mesiace Enceladus a Európa. Space debris, alebo rozličný vesmírny neporiadok, sa nachádza v našej sústave od jej vzniku. Postupne sa však množstvo vesmírneho odpadu znižuje, za čo vďačíme hlavne gravitačnej sile Slnka a veľkých planét, predovšetkým Jupitera. Slnečná sústava je obrovská. Len do vzdialenosti medzi Zemou a Mesiacom môžeme poukladať zaradom všetky planéty. A to je Urán od Saturnu, čiže susednej planéty, ďalej ako je Saturn od Slnka. Hustota z pohľadu pomeru hmotnosti a rozmerov je veľmi nerovnomerná. Najhustejšou planétou je naša Zem. Vďaka ťažkým kovom, ako je napríklad nikel, sme chránený proti nepriaznivým vplyvom silnou magnetosférou. Na druhej strane je Saturn. Jediná planéta, ktorá je ľahšia ako voda. V obrovskom oceáne by plávala na hladine. Prstence majú štyri planéty. Každý z planetárnych plynných obrov, či už ide o joviálne (Jupiter a Saturn) alebo ľadové (Urán a Neptún) má väčšie alebo menšie prstence. Suverénne najväčšie prstence má Saturn. Prstence sú tvorené z malých útvarov, väčšinou skál a kúskov ľadu, pričom sú často len s minimálnou šírkou. Medzi jednotlivými prstencami sú medzery. Vodík je najčastejším prvkom v slnečnej sústave. Samotný vodík tvorí väčšinu v Slnku i vo veľkých planétach. Z veľkých vesmírnych telies ho má percentuálne najviac Saturn. Vodík sa nachádza aj na Zemi vo forme jednoduchých molekúl. Okrem samotného vodíka je veľmi rozšírená voda, a to hlavne vo forme ľadu. Len málo planét má časť vody vo forme kvapaliny. Vodík je tiež súčasťou metánu, amoniaku a rôznych ďalších zlúčenín. Celá funkčnosť Slnka je založená na zmene vodíka na hélium a následne na ďalšie látky. Vodík je na každej planéte a mesiaci. Ľudia si dlho mysleli, že Zem je stred vesmíru. Dokonca boli dlhé diskusie o tom, kde presne sa stred nachádza. Vedecké bádanie a náboženské učenie sa dostávalo do konfliktu a množstvo astronómov a fyzikov bolo upálených, umučených alebo zomrelo v hladomorniach. Najviac sa o to, čo vieme o slnečnej sústave, zaslúžili vedci ako Mikuláš Kopernik, Tycho Brahe, Galileo Galilei, Johannes Kepler, Isaac Newton, William Herschel, Albert Einstein, Edwin Hubble a ďalší. Odkiaľ to všetko vieme? Prvé poznatky o vesmíre získavalo ľudstvo ešte skôr, ako vlastne vzniklo. Predkovia súčastného človeka (Homo sapiens sapiens) sa pôsobením evolúcie menili. Ruky, predtým používané na chôdzu, sa začali špecializovať na rozličné činnosti. Presunula sa hlava a začali sme sa viac zaujímať o to, čo vidíme nad nami. Každá kultúra má iné báje či legendy o vzniku sveta. Netreba sa čudovať, že asi v každej je svet synonymum pre našu planétu. Židovsko - kresťanská tradícia hovorí o stvorení sveta najvyššou bytosťou s nesmiernou inteligenciou za 6 dní. V hinduizme je vesmír veľkým snom, ktorí bohovia snívajú s otvorenými očami. Po čase sa ich oči zatvoria a všetko zanikne. Rozličné príbehy mali rôzne indiánske kmene, Vikingovia či napríklad Japonci. Prakticky vždy ide o pôsobenie nadprirodzenej sily, ktorá bola personifikovaná do formy jedného alebo viacerých bohov. S postupom rozvoja civilizácie sa začali rozširovať aj naše poznatky tak o našej planéte, ako aj o okolitých svetoch. Veľmi stará a dlho jediná uznaná teória o vesmíre je tá, že Zem je v prostriedku celého vesmíru. Slnko, Mesiac a všetky vtedy známe planéty sa točia okolo Zeme. Kdesi ďaleko za nimi je pásmo hviezd, ako nejaká tapeta. Trvalo dlho, kým sa na tomto modeli začalo niečo meniť. Na pozorovanie zmien v hviezdach je potrebné dlhodobé pozorovanie, pretože sa pohybujú z nášho pohľadu nesmierne pomaly. Pred zrodom skutočnej astronómie boli vedecké bádania v tvrdom rozpore s náboženstvom. Dôvodov je na tom viac, od rôznorodosti výkladu konkrétnej náboženskej knihy cez pokrok v rôznych oblastiach vedy po boj o moc. Vtedajšia cirkev považovala vzdelanie širokých más za škodlivé, poškodzujúce ich záujmy. Pocítiť to mohli napríklad tí vedci, ktorí na základe dlhodobých pozorovaní získali slávu až po smrti, ktorá bola relatívne často upálením alebo inou formou týrania spojeného s usmrtením. Myšlienka, že Zem je doska, bola vyvrátená podobne ako stred vesmíru. Fern?o de Magalh?es oboplával planétu v rokoch 1520-1521. V podobnom roku prišli aj myšlienky o tom, že sa Zem, spolu s ďalšími planétami, pohybuje okolo Slnka. Aj tento údaj je však len jedným so zistení. Nasledovalo zistenie, že planéty sa nepohybujú po presných kružniciach, ale po elipsách. Spolu s pokrokmi v pozemských pozorovaniach kráčala matematika či optika. Od staroveku boli známe len niektoré planéty a až pokrok v optike umožnil spozorovať Urán a neskôr sa podarilo vypočítať z porúch jeho dráhy aj poslednú, Neptún. Naša predstava o vesmíre bola utváraná zisteniami rôznych osobností. Zo všetkých treba spomenúť hlavne Isaaca Newtona. Dovtedy sme nevedeli, na akých základoch sa vlastne pohybujú vesmírne objekty a čo drží celý náš – a nielen náš – solárny systém pohromade. S rozvojom optiky bolo možné pozorovať vzdialenejšie, menej výrazné objekty a zároveň sme sa dozvedeli oveľa viac o planétach, ktoré sme poznali. Astronómia sa dnes mení obrovskou rýchlosťou. Za posledných niekoľko rokov bolo vyriešených množstvo záhad a dozvedeli sme sa o vesmíre veľa. Po tom, čo sa dostali do vesmíru z dnešného pohľadu primitívne sondy vyslané USA a ZSSR, sme dostali na obežnú dráhu okolo Zeme ľudí. Prvým mužom vo vesmíre bol Jurij Gagarin (1961), prvou ženou bola Valentina Tereškovová (1963) a v tom istom desaťročí (1969) pristáli Buzz Aldrin a Neil Armstrong na povrchu Mesiaca. S pomocou Hubblovho vesmírneho teleskopu (1990) sme spoznali detaily našej galaxie a nazreli sme aj do vedľajších. Okolo Zeme sa pohybovala vesmírna stanica MIR (1986), ktorú neskôr nahradila ISS (2001). Dozvedeli sme sa viac o tzv. Veľkom tresku, ktorý je považovaný za začiatok vesmíru a zároveň sa vypracovali odlišné názory vzniku a ďalšieho vývoja vesmíru. Ten sa, na základe pozorovaní z orbitu zeme, ďalej rozširuje a vzdialenosti medzi galaxiami sa zväčšujú. Objavili a objasnili sme čierne diery, hviezdy tisíce krát väčšie ako Slnko a sondy Voyager preleteli celú sústavu. Napriek tomu všetkému si ľudia mýlia astronómiu s astrológiou, niektorí islamskí duchovní vyslovujú názor, že Zem sa neotáča, pretože by potom Mohamed padol do Číny a nie do Mekky. Iní veria, že Zem má 6000 rokov a je teda mladšia ako poľnohospodárstvo či niektoré jaskynné maľby. Osobnosti Ptolemaios, Claudius, 85-166 n.l. - egyptský astronóm, ktorý publikoval názory starovekých Grékov v knihe Almagest. Astronomické práce Ptolemaia ovládali vedecké myslenie až do 17. storočia. Jeho diela boli založené na prácach Hipparcha a iných. K nim pripojil svoje vlastné pozorovania, ktoré urobil zo strechy observatória. Ptolemaios si myslel, že Zem je ideálna guľa v strede vesmíru. Kopernik, Mikuláš, 1473-1543 - poľský astronóm, tvorca novej heliocentrickej sústavy. Roku 1507 napísal prvé astronomické dielo Commentariolus, v ktorom prvýkrát uviedol svoje tézy o heliocentrickom systéme. Uskutočnil veľa pozorovaní vlastnými prístrojmi. Hlavné dielo o heliocentrizme De revolutionibus orbium coelestium libri VI (O pohyboch nebeských sfér) dokončil okolo r. 1530; Na jeho dielo nadviazali G. Galilei, J. Kepler, I. Newton a mnohí ďalší. Brahe, Tycho, 1546-1601 - dánsky astronóm, najvýznamnejší pozorovateľ z éry pred vynájdením ďalekohľadov. Pracoval na dvore cisára Rudolfa II., r. 1572 podrobne študoval supernovu v súhvezdí Kasiopeia. Neprijal Kopernikovu heliocentrickú sústavu, zostavil vlastnú schému slnečnej sústavy, v kt. planéty obiehajú okolo Slnka a spolu s ním okolo Zeme. Jeho precízne pozorovania Marsu poslúžili J. Keplerovi pri objave zákonov pohybu planét. Bruno, Giordano, 1548-1600 - taliansky filozof, pôvodne mních, zástanca heliocentrizmu a učenia mnohosti svetov. Vydal dielo O nekonečnosti svetov, pre ktoré ho inkvizícia väznila a upálila. Galilei, Galileo, 1564-1642 - taliansky fyzik, matematik a astronóm. Roku 1609 ako prvý pozoroval oblohu ďalekohľadom vlastnej konštrukcie. Objavil štyri Jupiterove mesiace (nazývané aj G. mesiace), škvrny na Slnku, Venušine fázy, krátery na Mesiaci. Jeho dielo Dialóg o dvoch systémoch sveta malo rozhodujúcu úlohu v boji za heliocentrizmus. Kepler, Johannes, 1571-1630 - nemecký astronóm, fyzik a matematik. Objavil tri základné zákony pohybu nebeských telies, čím definitívne rozriešil spor medzi heliocentrizmom a geocentrizmom v prospech Kopernikovej teórie. Je aj autorom Rudolfínskych tabuliek na presné výpočty polôh planét. Cassini, Giovanni, 1625-1712 - taliansky astronóm, profesor astronómie na Univerzite v Bologni, sa venoval meraniu času, za ktorý sa Jupiter, Venuša a Mars raz otočia okolo svojej osi. Objavil aj štyri Saturnove mesiace a medzeru medzi prstencami planéty. Cassini naznačil, že prstence nie sú celistvým útvarom, ale tvoria ich samostatné kamene. Newton, sir Isaac, 1643-1727 - anglický fyzik, matematik a astronóm, od r. 1703 predseda Kráľovskej spoločnosti (Royal society). Roku 1687 vydal dielo Philosophiae naturalis principia mathematica, v ktorom sformuloval svoj gravitačný zákon a zákony mechaniky. Určil pomer hmotností Zeme, Jupitera a Saturna vzhľadom na hmotnosť Slnka, vysvetlil príčinu prílivu a odlivu. Roku 1672 sformuloval korpuskulárnu teóriu svetla; v diele Optics (1704) ju širšie rozviedol, vysvetlil zákony geometrickej optiky, disperziu, rozklad svetla, interferenciu difrakciu a polarizáciu. Römer, Olaf al. Olaus, 1644-1710 - dánsky astronóm, riaditeľ observatória a profesor matematiky v Kodani. Roku 1976 zmeral rýchlosť svetla zo zákrytov Jupiterových mesiacov. Vynašiel ekvatoreál, meridiánový kruh a iné prístroje. Halley, Edmond, 1656-1742 - anglický astronóm a matematik, ktorý dokázal, že niektoré kométy sú periodické a predpovedal, kedy sa vráti Halleyho kométa. V roku 1698 sa Halley stal kapitánom Anglického kráľovského loďstva, plavil sa cez severný a južný Atlantický oceán, meral odchýlky magnetického kompasu a dúfal, že objaví mechanizmus na meranie zemepisnej dĺžky. Nakreslil prvú mapu južnej oblohy. Zistil, že hviezdy sa pohybujú. Najznámejší je však predpoveďou, že Halleyho kométa sa vracia k Slnku každých 76 rokov. Herschel, William, 1738-1822 - Astronóm nemeckého pôvodu, ktorý vyrobil vynikajúce zrkadlové ďalekohľady a objavil Urán. Postavil najväčší ďalekohľad na svete so 100 cm zrkadlom, ktorý používal na prehliadku našej Galaxie. William objavil stovky hmlovín a zistil, že Slnko sa pohybuje k súhvezdiu Herkules. Jeho syn John (1792-1871) sa stal slávnym astronómom a vynašiel fotografiu. Ciolkovskij, Konstantin, 1857-1935 - ruský priekopník teórie kozmických letov. Sputnik 1 bol vypustený na pamiatku stého výročia jeho narodenia. Ciolkovskij vypracoval teórie raketovej techniky, ale nemal zdroje na postavenie rakety. Okolo roku 1898 vypracoval teóriu, ktorá ukázala, koľko paliva spotrebuje raketa a ako jej rýchlosť závisí od ťahu motorov. Einstein, Albert, 1879-1955 - nemecký teoretický fyzik, od r. 1933 žil v USA. Pokladá sa za najvýznamnejšieho teoretického fyzika 20. storočia. Zaslúžil sa o zásadný rozvoj viacerých oblastí fyziky. Vytvoril špeciálnu (1905) a všeobecnú teóriu realitivity (1916), ktorá ako zovšeobecnená gravitačná teória je základom modernej kozmológie a relativistickej astrofyziky. Jeho práce podstatne ovplyvnili vývoj astronómie (posun Merkúrovho perihélia, ohyb svetla v gravitačnom poli, červený posun, gravitačný kolaps atď.). Roku 1921 dostal Nobelovu cenu za objav fotoelektrického zákona a za zásluhy o teoretickú fyziku. Eddington, Arthur, 1882-1944 - anglický astronóm, ktorý ukázal, ako možno vypočítať z povrchových čŕt hviezdy fyzikálne vlastnosti jej vnútra. Predložil teóriu vnútornej stavby hviezd, objavil vzťah medzi hmotnosťou hviezdy a jej svietivosťou, zdôraznil, že jadrová syntéza je zdrojom energie hviezdy a zmeral, o koľko sa svetelný lúč odchýli od svojej dráhy v gravitačnom poli telesa. Vypočítal aj hmotnosť vesmíru, pričom tvrdil, že konštanty, napríklad rýchlosť svetla, od nej závisia. Hubble, Edwin Powell, 1889-1953 - americký astronóm. Ako prvý rozlíšil jednotlivé hviezdy v galaxiách a dokázal tak, že sú hviezdnymi sústavami; r. 1929 objavil expanziu vesmíru (H. vzťah); zaviedol prvú klasifikáciu galaxií. Pomenovaná je po ňom konštanta expanzie vesmíru i vesmírny ďalekohľad. Oort, Jan, 1900-1992 - holandský astrofyzik, ktorý sa venoval rádiovému výskumu Mliečnej cesty a predpokladal, že slnečná sústava je obklopená mrakom komét. Okolo roku 1927 zistil, že Slnko nie je v strede Mliečnej cesty, a že dráhy blízkych hviezd naznačujú, že stred Galaxie je od nás vzdialený 30 000 svetelných rokov, za súhvezdím Strelca. Zistil, že Slnko obehne okolo stredu Mliečnej cesty raz za 200 miliónov rokov, a že hmotnosť Galaxie je 100 miliárd krát väčšia než hmotnosť Slnka. Payenová-Gapoškinová, Cecilia, 1900-1979 - americká astronómka britského pôvodu, ktorá ako prvá tvrdila, že vodík a hélium sú hlavnými stavebnými prvkami vesmíru. Hoyle, Fred, 1915-2001 - anglický astrofyzik. V roku 1957 ukázal, ako by mohli vznikať vo vnútri hviezd prvky, napríklad lítium, uhlík, kyslík a železo. Keď veľké hviezdy nakoniec explodujú ako supernovy, tieto prvky sa rozptýlia do priestoru a znova sa použijú pri vzniku druhej generácie hviezd. Taktiež jedine pri explózií supernovy vznikajú ťažké prvky, ako je napríklad zlato. Preto sú ťažké prvky tak vzácne a letia k nám z ohromne veľkých vzdialeností. Tento text je kompletne prevzatý zo stránky http://wiki.vesmir.sk/osobnosti/osobnosti. Je upravovaný a krátený. Test pozornosti 1. Ktorá je najbližšia planéta k Zemi, okolo ktorej obiehajú mesiace? A) Mars B) Jupiter C) Saturn 2. Johannes Kepler sformuloval zákony o pohybe telies, k čomu mu pomohli pozorovania Tycha Braheho. Aké teleso títo dvaja vedci pozorovali? A) Halleyho kométa B) Mars C) Andromeda 3. V ktorom roku bolo Pluto oficiálne vyškrtnuté zo zoznamu planét a pridané medzi planétky? A) 1930 B) 1978 C) 2006 4. Jupiter je teleso medzi planétami a hviezdou. Koľkokrát by musel byť hmotnejší, aby sa zmenil na malú hviezdu? A) 3x B) 4x C) 80x 5. Rýchlosť najrýchlejších áut je približne 400km/h alebo 111m/s. Aká je rýchlosť svetla? A) 300 000 000m/s B) 30 000 000m/s C) 3 000 000m/s 6. Kto je autorom gravitačných zákonov, ktoré prevalcovali dávne teórie? A) Isaac Newton B) Albert Einstein C) Galileo Galilei 7. Koľko súčasných planét je pomenovaných po rímskych bohoch? A) 6 B) 7 C) 8 8. Ktorá planéta má najmenšiu hustotu a je ako jediná ľahšia ako voda? A) Jupiter B) Saturn C) Urán 9. Aký je vek Zeme? A) 4,5 miliardy rokov B) 5,3 miliardy rokov C) 5,9 miliardy rokov 10. Koľko zo štyroch najväčších mesiacov patrí Jupiteru? A) 2 B) 3 C) 4 11. V ktorom desaťročí sa ľudia dostali do vesmíru i na Mesiac? A) 1940-1950 B) 1950-1960 C) 1960-1970 12. V našej hviezde prebieha premena vodíka na hélium. Kde vzniká zlato? A) V najhorúcejších častiach hviezdy B) Pri explózií supernov C) V dvojhviezdach 13. Prečo Venuša naozaj pripomína peklo? A) Skleníkový efekt B) Príliš rýchla rotácia C) Blízkosť Slnka Správne odpovede sú v sekcií „O knihe“ Galéria