Medjay a Moralka Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2025) Stanislav Hoferek O knihe Medjay a Moralka je kratka poviedka z Ohniveho pera. Poviedka je plna cierno-cierneho humoru a odohrava sa vo svete, ktory zaujimavym sposobom kombinuje vieru, dobrodruzstvo, beznadej a filozofiu. Poviedka je jemne predlzena a opravena, pricom si zachovava svoju atmosferu plnu absurdity na mieste, kde nie je lahke prezit. Medjay a Moralka Pomaly prichadza noc. Dalsia neutesna noc. Jedna z tych, kedy nie je cas pozerat sa na hviezdy. Treba prezit. To je to hlavne a jedine. Jedina je aj budova v sirokom okoli. Stary kostol. Kusy plechu, ktore drzi pohromade spina a nostalgia. A par klincov, ktore si pamataju aj lepsie casy. Medjay vstupuje ako prvy. Nie je to jeho povodne meno, len prezyvka. Kedysi otvoril knihu, tak ako otvara teraz dvere, a nieco si vybral. Vtedy slovo medjay, dnes si berie stary kalasnikov. Niekto ho tu nechal. Je jedno, komu patri alebo patril. Teraz je jeho. Za nim prichadza jeho mila. Moralka, ako ju nazyva. A ona ma na tuto prezyvku velmi dobry dovod. Su len dvaja. Ziadna tretia postava, nikde ziadny majster ci ucitel. Len dve ludske bytosti v nebezpecnej pustine. „Dvanast,“ hovori Medjay. „Nikdy som si nemyslela, ze sa prave ty dostanes do kostola,“ odpoveda mu Moralka. „Nikdy som ta nepovazovala za velmi nabozneho.“ „Len dvanast.“ „Netusila som, ze niekedy povies ako prve slovo v kostole prave toto. Este si tu dvanastku aj zopakoval.“ „Nic viac.“ „Nehovor takto v hadankach. Co je ta tvoja dvanastka?“ „Naboje.“ „Fajn. Dvanast nabojov. V tom krame je dvanast nabojov. Teraz mozem v pokoji umriet. Dvanastkrat.“ Medjay prehladava priestor. Rukou, samopalom, kuskom dreva alebo cimkolvek, co si akurat zoberie do ruk. Nachadza vsak len par starych a casto prevrhnutych lavic, zniceny oltar a akysi generator, ktory ma najlepsie roky davno za sebou. Niekolko skrin so vsetkym moznym ani nemusi otvarat, pretoze sa uz ocividne dlhy cas nedaju zatvorit. „Rozmyslala som. Sme M a M. Ako tie cukriky. M&M. No nie je to sladke?“ „Dvanast.“ „To si uz vravel. Dvanast nabojov.“ „A zaroven je tu aj dvanast mrtvych chlapov. Kazdy z nich ma nieco v ruke. Kus dreva, pistol, sklo. Cokolvek.“ „Super, ze mi pripominas prave toto.“ „Vsak som ti otvoril. Som gentleman.“ „Tak dakujem, o, preveliky!“ Moralka ma zaujimave meno. Nie je to nieco, co by si sama vybrala. Jej byvalemu velitelovi sa to zdalo byt velmi vtipne. Zombie ju dohryzli na rukach a ruky museli ist prec. Ona prezila. Pocas amputacie stratila vela krvi, ale stale kazdemu nieco hovorila a navrhovala. Moralka je tak skratka moralnej podpory. Ked uz nemoze prilozit ruku k dielu. „Hej, co si este nasiel?“ pyta sa Moralka. „Dvanast.“ „Coho zase dvanast? Coho?!“ „Rozbitych okien.“ „Vyborne, mame dvanast rozbitych okien. Ako nam tato informacia pomoze prezit?“ „Ak by sme zabarikadovali dvere, tak by tie ozivene potvory presli cez okna. Dvanast naraz. To je privela,“ odpoveda Medjay skleslejsie ako obycajne. „Takze to tu neubranime? To sa aj da cakat. Predsa len, je to kostol, nie pevnost. A keby to aj bola pevnost, tak sme dvaja. Proti hordam toho vela nezmozeme.“ „Chces… moralnu podporu?“ obracia sa na Moralku s velmi silenym usmevom. „Nie, dakujem, vydrzim bez toho.“ „Popravde by som bol rad, keby nas pan, co nosi kriz… mal radsej plamenomet. A je mi jedno, kto by to bol, aj keby to bol svaty za dedinou… niekolko dni chodze za dedinou… ale mal by nam pomoct. Predsa len, krucifix je v boji asi menej ucinny ako poriadny gulomet ci plamenomet.“ „Co vlastne znamena tvoja prezyvka, ktoru si si dal? Ten Medjay?“ „Tak sa hovorilo istym divnym chlapom z puste, velmi davno. Nosili krive mece. Preco sa ma to pytas prave teraz?“ „Hovori sa tomu uprimny zaujem. Si jeden z poslednych ludi, co ma nechcu zabit. Trochu zaujmu nezaskodi. A ty by si chcel byt jednym z nich?“ „Ked dojde tych dvanast nabojov, tak asi ano. Ale oni asi nestretavali mrtve, zmutovane potvory, ktore chcu tvoj mozog.“ „Moj mozog?“ „Tak, ruky uz nie. Ale vidis, urobim nejaku dobru pascu a ty len skrtnes zapalkou.“ „Neskrtnem.“ „Zase aby som vsetko robil ja!“ „Ty to zvladnes.“ „Dakujem ti za moralnu podporu… ty moja moralna podpora.“ Neskory vecer strieda nocna temnota. Z okolia vychadzaju tiche, tlmene zvuky. Medjay sa pripravuje na boj. Ma kalasnikov, tucet sanci, pistol s dvomi nabojmi, noz a zapalku. Moralka sedi pri nadrzi s benzinom. Opiera sa o prazdnu brokovnicu a dobre vie, co ma robit. Ak ich bude malo, tak ma vsetky tie hnijuce mrtvoly odplasit. Napriklad nadavkami. A ak ich bude vela, tak naopak, prilakat. Nech si vonu benzinu neuziva len ona. „Pocuj, mam napad,“ ozyva sa znovu Medjay. „Aky?“ „Ak by sa dalo, skus nejakemu zombikovi, ktory by tu pobehoval aj s nabojmi, rozpravat nieco o nejakej viere. Je jedno akej. Prekonvertuj ho na cokolvek. A nech nam ako desiatok novej viery da par nabojov.“ „To len tak?“ „Moze byt len tak. Alebo do alobalu, kosika, obalky, vsak ty nieco vymyslis.“ „Ty si uplny blazon!“ „S tou obalkou by to bolo zaujimave. Predstav si zombikov olizovat obalku, aby sa dobre zatvorila.“ „Tak to uz fakt radsej do ruk.“ „Tak je! Ruku na to!“ Medjay ukazuje jedno zo svojich oblubenych gest. Len jedna vec je horsia ako boj. To nekonecne cakanie. Kedy vystrelit a kedy este nie. Uvahy o dostrele komplikuje ta najabsurdnejsia vec. Vona. Vona svatenej vody, teda ak hrdza posvacuje, benzinu, mocu a krvi. Pomaly sa zliezaju vsetky tie ozivene mrtvoly zo vsetkych stran. Hordam nemrtvych sa vsak velmi nechce do boja. Len postavaju. V pravidelnych rozostupoch, ako keby plnili precizne rozkazy niekoho ovela silnejsieho. „Co robia?“ pyta sa Medjay. „Asi si ta premeriavaju, ci ta chcu alebo nie.“ „A cudujes sa?“ „Ako to myslis?“ „Teba asi nikto z nich nechce poziadat o ruku. Mna mozno ano,“ hovori posmesne Medjay. „Este kolkokrat si budes utahovat z toho, ze som tu zmotana ako mumia a nemozem ta ani prefackat?“ „Podaj mi tu brokovnicu.“ „Velmi vtipne. Teraz vazne. Co urobime, ak tu budu len tak cumiet na nas?“ Medjay uz asi pozna odpoved. Nevidel ziadne rany od zubov na mrtvolach. Asi vie, co sa stalo. Mozno sa tu objavili rovnako ako teraz on a Moralka. Nevedeli sa dostat von. Vedeli vsak, ze sa neprestrielaju. A mrtvi si pockaju. Od hladu a zufalstva chytili to, co mali poruke. Uvedomuje si svoju vyhodu. Vie, ze ho Moralka nezabije. Ak mu z jej slov nahodou nevybuchne hlava. „Asi mam riesenie,“ povie Medjay. „Ake?“ „Uplne jednoduche. Primitivne. Nevsimat si ich. Nejdu sem. A my musime ist dalej. Len co zmiznu, co bude asi rano, musime pokracovat.“ „Pokracovat? A kam? Pochybujem, ze mozeme niekde prezit. Zombie su vsade. Je nejake miesto, kde mozeme v pokoji zit?“ „Zober len tolko, co unesies. Asi nas caka dlha cesta. Ako ten Medjay z historie, co niesol kriz.“ „To si nejako doplietol.“ „Mozno. A nech ma krizov, kolko chce. Ja mam kalasnikov,“ odpoveda Medjay a zapaluje si poslednu cigaretu. Je hnusna, celkom prepotena. Setril si ju uz dlho. Posledna zapalka konci vypalena na podlahe. Za hordou zombie sa ukazuje akysi divny chlap. Vysoky, zahaleny do povodne bielej latky. Hovori jedine slovo, neznamym jazykom. Je jasne, co hovori. Okamzite sa vsetky tie hordy dostavaju do pohybu. Blizia sa ku kostolu, v presnych rozostupoch. Ich krok sa meni na beh. Zrychluju. Niektori padaju, ale hned sa znovu zdvihaju a pokracuju. Uz im nevadi ziadny pach. A nic ich nezaujima viac, ako Moralka. Medjay okamzite pali do toho zahaleneho cloveka. Znovu a znovu. Nechce skumat, kto alebo co je vlastne zac. Po chvili sa vsak vsetci nemrtvi zastavuju. Nadalej zvedavo pozeraju na dvoch ludi v rozvalinach kostola, ale nikto im nediktuje, co maju robit. Medjay nechce strielat do nemysliacich bytosti. Nechce ich vyprovokovat. „Uz nam neublizia?“ pyta sa zvedavo Moralka. „To neviem. No myslim si, ze bude najlepsie sa im vyhnut. Co ak by nepresli na tvoju vieru? A ozaj, ako by sme ich krstili?“ „Vies byt chvilu aj vazny?“ „Viem. A vazne by sa nam hodili naboje. Ostava ich devat. Ale vies, co by bolo uzasne? Keby sme my dvaja mali svadbu. Tu a teraz. Kostol mame, svedkov tiez. Este by sa hodili prstienky, sluby a nieco o tom, ze aj v zdravi aj po premeneni na zombie… myslis, ze by nam niekto z nasich mnohych svedkov mohol venovat mapu, zasoby jedla ci plamenomet?“ „Pochybujem. A ty si myslis, ze by som si ta vzala?“ „Rozhodne! Este viem aj to, kde rychlo zohnat biele saty! A mozno len raz nosene. To nemoze byt nahoda. Operu sa od krvi, smrti a manipulacie a este ti budu aj dost volne, ak by si z depresie zivota so mnou zacala priberat.“