Medjay a Moralka
Cerveny den











Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Stanislav Hoferek	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Stanislav Hoferek

O knihe

Siesta poviedka zo serie Medjay a Moralka je odlisna od inych poviedok. Suvisi so science-fiction tematikou a zombie apokalypsou, ale odohrava sa v nemocnici, nie v pustine. Ukazuje moralku Moralky a silu slov v svete, kde su dolezite silne ruky. Cerveny den navyse nie je o velkych udalostiach vo velkom svete, ale rozprava kratke pribehy o poziadavkach uplne obycajnych ludi v nehostinnom svete.

Medjay a Moralka: Cerveny den

Pamata si bolest. Stratu ruk, myslienok, nervov a buducnosti. Moralka, ktora pouziva tuto skratku z moralnej podpory ako vlastne meno, lezi na najlepsej posteli, aku si pamata. Je to postel nemocnice. Ma zdvihnute nohy, co pre nu nepredstavuje problem, a je napojena na hadicky. Krv jej odoberaju z pleca.

„Ako ti je?“ pyta sa doktor Moralky.
„Bude v poriadku? Uzdravi sa?“ pyta sa prestrasena Moralka.
„Uvidime. Teraz musis mysliet hlavne na seba.“
„On ma zachranil. Uz tolkokrat!“ pripomina Moralka.
„Urobim, co budem moct.“ hovori doktor.

Biele steny nie su tak biele ako kedysi. Stale ale ide o jedno z najkrajsich miest. Stara nemocnica na periferii davno zniceneho mesta. Moralka v nej lezi, nenavyknuta na nicnerobenie. Doktor jej dava vodu s pomocou slamky. Ona uz nechce pit, ale musi. Roztok vody, kofeinu a blizsie nespecifikovanych latok sa vymiena za krv z jej zil.

„Si statocna, vies o tom?“ posmeluje ju doktor.
„Len lezim.“
„Tvoja krv je vzacna. Prezila si uhryznutie. Mas imunitu. Mozno nie kompletnu a nie na vsetko, ale pri dostatku casu vies pomoct mnohym ludom.“


Moralka si spomina na posledny tyzden. Dostala sa do mesta spolu s Medjayom. Nikto ho nechranil proti zivym, len proti mrtvym. Hordy nemrtvych utocili na statocnych obrancov. Nikto necakal na smrt. Kazdy muz i kazda zena bojovali. Pusky, lopaty, cokolvek bolo treba. Hrdinovia so skusenostami a s odvahou, ktori mali proti hordam zombie jednu velku nevyhodu. Nedostatok. Personalu, streliva, jedla ci zbrani. Nie vsak spominanej odvahy.

Niektori padli. Smrt zubami tych, ktori sa uz neradia medzi zivych ludi. Do toho skrabance ci zranenia sposobene tahanim. Pamata si, ako Medjay schytil stolicku a zahanal sa s nou, ked mu z ruky vypadla maceta. Schytal niekolko ran zubami, ale ochranil ju.

V ten den a v naslednu noc boli pohryzeni skoro vsetci. Aj Moralka prilozila ruku k dielu. Teda nohu. Snazila sa odkopavat od seba i od ostatnych zombikov. Parkrat spadla, ale vzdy bol pri nej niekto s macetou alebo stolickou, kto ju chranil.

Doktor hovori o inkubacnych dobach. Ako dlho bude trvat, kym sa clovek prestane spravat ako clovek. Nie su to ziadne zlozite cisla. Tri alebo styri dni, hlavne na zaklade poctu zasahov.

„Je ti jasne, ze by som mal dostat prvu davku, vsak?“ pyta sa doktor.
„Ako prvu davku?“ pyta sa nechapavo a velmi unavene Moralka.
„Som doktor. Viem, co a ako funguje. Ak sa mam starat o dalsich, musim zit. Mame rovnaku krvnu skupinu.“
„Chcem zachranit Medjaya.“
„Aj ja. Jeho i ostatnych.“

Moralka rozmysla nad vsetkym, aj nad svojim menom. Ked uz ma meno Moralka, tak co je moralne spravne? Podla coho si vyberat? A mala by o zivote ostatnych rozhodovat ona, alebo niekto za nu?

„Rozumiem tvojmu strachu a tvojim prianiam. Chces zachranit velkeho bojovnika, ktoreho poznas dlho a dobre. Ale tvoja krv ma limity. Ak jej das privela, zomries. A zistit, ktora cast tvojej krvi najlepsie pomaha proti premene na nemrtvych, je narocne. Sam to neviem, ale mam najblizsie k tomu, aby sa to podarilo. Musim zit.“
„S plnou slusnostou a vaznostou, chapem tvoju ulohu. Ale chcem zachranit Medjaya. Chcem, aby mohol zit a mohol aj dalsim pomahat tak, ako pomaha mne. Dam prednost jeho zivotu pred mojim.“
„Ty mas vacsiu cenu. Viem, ze to teraz nechces pocut, nie takymito slovami. Ale mas imunitu. Mas kluc k tomu, aby sme mohli prezit vsetci.“

Doktor ukazuje dalsie lozka. Devat dalsich ludi lezi. Vsetci su pre istotu priviazani silnymi lanami k posteliam.

„Kolko ludi bude zit tak ako doteraz?“
„To neviem povedat. Najlepsie by bolo, keby ich tvoja krv dokazala vyliecit. Ale to je velmi, velmi tazke.“
„Chcem zachranit co najviac ludi.“
„Tak mysli aj na seba. Prva zasada pri zdravi. Chran seba. Ak zomries, nikomu nepomozes. A ak zoslabnes, tak bude trvat velmi dlho, kym budes moct hocikomu pomoct.“
„Priala by som si to naopak. On by urcite zil a ja by som cakala, co sa so mnou stane.“
„Z neho by bolo viac krvi. Prepac, viem, ze som niekedy malo empaticky. Nesmies zomriet ty a nesmiem zomriet ja. Potom moze byt prioritou on. Je to skvely bojovnik a priatel. Teraz nehyb telom. Nerozpravaj.“
„Co sa stalo?“
„Prekrocila si beznu davku pre muza. Ty si zena a mas menej krvi, pretoze ti ziadna neprudi v rukach. Teraz oddychuj, nerozpravaj.“

Moralka chce vstat. Dostat svoju krv do Medjaya. Nepocuva navrhy doktora a pokusa sa vstat. Koordinacia je strasna a rychlo pada na zem.

„Hej, zodvihni ju a daj zdroj na lozko!“ vola doktor na svojho pomocnika a vychadza von. Do ruk si berie cigaretu a zapalovac.

Pomocnik ju jemne zdviha a uklada. Len co je s nou sam, prehovara na nu.

„Pomoz mojej dcerenke. Urobim pre teba vsetko. Len jej pomoz!“

Pre mladu zenu je to zvlastne. Uplne cudzi clovek od nej chce, aby zachranovala niekoho, o kom nevie vobec nic, i ked jej ziadna sila neostava. Moralka neodpoveda.

Pomocnik berie nazbieranu krv. Hadicky s cervenou tekutinou uz vtekaju do zeny mladsej od bezrukej hrdinky. Dievca sa zacina metat. Krv jej stav zhorsuje a prichadzaju nove bolesti.

„Co sa deje? Co sa stalo? Ty budes zit! Pocujes? Budes zit!“

Doktor, ktory sa vracia z pauzy na cigaretu, okamzite napomina svojho pomocnika.


„Tak vzacny zdroj a ty ho mrhas!“
„Je to moja dcera. Ona musi zit.“
„Podla reakcie ma uplne inu krvnu skupinu. To ti mohlo napadnut. Vies vobec citat, ty tupec? Vies, co si urobil?“
„Ale ona musi zit.“
„Neviem, kolkych ludi si teraz zabil. Ale vedz, ze si prave o svoju davku prisiel!“

Doktor a jeho asistent sa dostavaju do hadky. Medjay, ktory lezi nablizku, si to vsima. Chce prehovorit. Jeho hlas je vsak velmi slaby.

„Doktor, daj mojej zene nieco z tvojej krvi. Ak sedi skupina, tak pomozes ty jej a ona tebe. Ona potrebuje krv a ty tiez. Vymente si jej, kolko sa da.“
„Ale ja svoju krv potrebujem,“ odpoveda mu doktor.
„Ak jej nic zo svojej nepohryzenej krvi nedas, tak ju z teba vymackam. Ty uhryznuty nie si, tak to vyuzi. Ty jej krv nepotrebujes.“
„Vsak nevies ani chodit.“
„To nevadi. Mackat viem. Ak to spravis, zasluzit si zit. Ak nie, zasluzis si zomriet.“

Doktor si sada a berie do ruk stahovaciu pasku na ruku a vsetko potrebne k odberu zo svojej ruky.

Po par dnoch a narocnej praci v tazkych podmienkach ziju vsetci, ktori zit mozu. Len styri umrtia. To sa v tychto casoch hodnoti ako uspech. Vsetko na zaklade uplne inej krvnej skupiny. Doktor, Moralka a vacsina ostatnych su vycerpani, ale zivi. Pri zmysloch. Vacsina je stastna, pretoze niekedy netreba vela k stastiu. Navyse len jediny clovek neustale place. Ten, kto prisiel o zenu, dve starsie dcery a teraz i tu najmladsiu. Hlava rodiny, ktora je bez rodiny.
Place, stazuje sa, nie vzdy sa dobre sustredi, ale snazi sa ucit. Raz aj on bude doktor. Niekedy sa z asistentov stavaju doktori na zaklade pozorovania. A inokedy sa z obycajnych ludi stavaju hrdinovia. A hrdinky.

„Ake to je? Pocut, ze mas obrovsku cenu?“ pyta sa Medjay Moralky.
„Vies, ze vlastne zvlastne? Cakala som, ze vzdy budem nieco menej, od tej nehody. Vzdy budem ta zataz, ta nedolezita, o ktoru sa treba starat. A teraz, ked je to na chvilu ine, tak to so mnou nic nerobi. Jednoducho zijem. Si moja podpora.“
„Aj ty si moja podpora. Doslovne,“ hovori Medjay a rozmysla, ktoru cast divociny navstivi spolu s jej nateraz drahou manzelkou.

Pomocnik si prezera svoje ruky. Moralka pozna jeho trapenie. Vie, ze v idealnom mieste by sa vsetky testy dali urobit lahko a rychlo. Ovela menej ludi by zomieralo, keby boli miestni doktori so skutocnym vzdelanim a vybavenim. Vie tiez to, ze kazdy chce zdravie, imunitu a bezpecie, ale nie kazdy sa k tomu moze dostat.