Medjay a Moralka
Medjay sa predstavuje











Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Stanislav Hoferek	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Stanislav Hoferek

O knihe

Zaradenim prva poviedka zo serie Medjay a Moralka sa zameriava na postavu Medjaya. Ukazuje jeho myslenie, davne dobrodruzstvo, netypicky pisane v minulom case. Medjay pred stretnutim s Moralkou skusal to, co je pre neho v neskorsom zivote dolezite. Prezit v dvojici, niekedy i proti celemu svetu. Medjay miluje citanie, co je skutocne zaujimave vo svete, kde vie citat len malokto.

Medjay a Moralka: Medjay sa predstavuje

Na namesti prave nastupila nova jednotka. Dva tucty chlapov. Stari, mladi, nie vzdy odvazni a vacsinou slabo vyzbrojeni. Nebolo potrebne im dlho vysvetlovat situaciu. Rozkaz znel jasne: chranit cestu medzi dvomi mestami. Nicit vsetkych moznych zombikov alebo kohokolvek, kto chce narusat presun ludi a tovarov.

Pan s kravatou, ktory velil celemu mestu, vybral velitela. Nepoznal jeho meno, len sa mu zdal byt najsilnejsi. Nikto sa nepytal na vek, zrucnosti ci prezite bitky. Niekomu stacilo, ze dva tucty nie je ani vela, ani malo. Tak akurat. Ian bol jeden z nich. Jeden z tych, co museli vzdy nieco povedat a neustale sa vyjadrovat.

„Ak je on velitel, kto ho bude zastupovat?“ pyta sa Ian.
„On!“ ukazal na ineho chlapa muz s kravatou a odisiel.
„To je dobra sprostost. Nepozname sa. Nevieme, kto z nas co dokaze. Sme banda ludi, co o sebe nevie vobec nic. Nie sme lovci, sme korist.“
„Ty si nejaky vychytraly. Ako sa volas?“ pyta sa ho velitel.
„Som Ian. Zapis si to.“
„Neviem pisat.“
„Tak mi dajte niekto pero a papier. Zapisem mena.“

Ian chcel najskor povedat nieco o tom, ze pisanie a citanie je dolezite, ale pri pohlade na tychto chlapov by sa ani necudoval, keby vedel citat a pisat len on. Ian zapisuje mena a k velitelovi dava aj styri hviezdicky, k jeho zastupcovi tri. Sebe jednu.

„Co su tie znacky?“
„Hodnost. Ty si velitel, mas styri. Tvoj zastupca tri. Vyberte niekoho co bude mat dve, ja si ponecham jednu.“
„Fajn. Toho bradateho. Vyrazme.“
„Nechces vediet, co dokaze?“

Jednotka sa konecne dala na pochod. Cez paliace slnko a silny vietor, ktory sa kazdu chvilu menil na uplne bezvetrie.

Ak o nieco nie je nudza, tak su to rozni pochybni ludia, ktori sa zatial vacsej skupine vyhybaju. Skupina vsak nebola jednotna. Niektori z tych, co uz dostali na zaciatok cast zoldu, jednoducho odisli. Vobec im neslo o nejaku slavu ci odvahu, len o tych par penazi. Nocny utok bol neprijemny, padlo pat chlapov. Vratane zastupcu. Mozno aj preto, ze nikto nemal nocnu hliadku. Velitel nikoho neurcil a nikto sa sam neprihlasil.

Armada sa posuvala a posuvali sa aj zbrane medzi coraz preriedenejsimi vojakmi. Ian nemal na zaciatku vobec nic, len hole ruky. Postupne ziskava vidly, neskor macetu, revolver a nakoniec samopal. Neboli to dary ci odmeny, len predmety, ktore uz mrtvi nepotrebovali.

Dalsie straty predstavovali choroby, slabo liecene zranenia, ktore boli infikovane, alebo dalsia dezercia.

„Co znamena ta tvoja hviezdicka?“ pyta sa jeden zo zostavajucich vojakov.
„Som zastupca zastupcu zastupcu velitela. To znamena, ze ked zmizne velitel, jeho zastupca a este aj jeho zastupca, tak tu velim ja.“
„Lenze ja ta neuznavam.“
„Uznavaj koho chces. Teraz si v divocine. Cim mensia skupina budeme, tym sme pre niekoho lepsi ciel. Dostanme sa do mesta a potom uvidime.“
„Nie. Ja ta neuznavam. Nechapes to? Koncim!“

Skupina sa z dvoch tuctov zmenila na dvojicu. Ostal len Ian a mlady muz, ktory nechcel byt sam. Jeden skuseny bojovnik a jeden, ktory sa chcel stat skusenym bojovnikom.

„Povedz mi, Pablo, preco sme podla teba len dvaja?“ pyta sa Ian.
„Ostatni boli sprosti.“
„Povedal by som to inymi slovami, ale po velmi, velmi velkom zjednoduseni, mas pravdu.“
„Preco boli taki?“
„Na to ti dam tu najdolezitejsiu otazku na celom svete. Vedela tvoja babka pouzivat brokovnicu?“
„Vedela.“
„A dokelu. To som necakal. A tvoj dedo?“
„Ten nie.“
„Tak vidis. Ty mas brokovnicu v ruke. Videl som ta, ako si z nej palil, ako si ju nabijal, vies o nej vsetko potrebne. Je v dobrych rukach. A pritom ju tvoj dedo nevedel pouzivat.“
„To ma naucil otec.“
„To je v tomto pripade uplne v poriadku. Tvoj otec vie, tvoj dedo nevie. Naucil sa to sam.“
„Naucila ho to moja babka.“
„Dobre, mas zaujimavu rodinu. Ale dolezite je, ze nieco ta naucia rodicia, nieco ta vie naucit babka s brokovnicou, ale nieco sa naucis sam. Vies citat? A vie niekto z tvojej rodiny citat?“
„Nie.“
„Tak vidis. Mam vyhodu, ja citam vela a rad. Bavi ma, co sa kedysi stalo, ake boli kedysi vojny a co vsetko sa da z nich naucit. Velitel by mal urobit par veci inak. Vacsina chlapov by zila. Ale ako si videl, ani citat nevie. A ked niekto nevie citat, tak nevie ani citat situaciu so skutocnym porozumenim.“
„Co tym chces povedat?“
„Nevies citat? Nauc sa to. Nevies plavat? Nauc sa to. Nevies varit? Aj to sa vies naucit.“
„Ale ja nie som zena. Naco mi je varenie?“
„Na to, aby nezdochol hladom a na to, aby si mohol varit spolu s nou. Dolezite je ucit sa, robit nieco so svojim mozgom. Pozri sa, spominal som pisanie. Vies, ako vyzera pismeno A?“
„Nie.“
„Urobis len toto a mas. A teraz vies najst v napise toto pismeno. Vies lahko najst nieco na A, napriklad alkohol. Alebo vies najst A na konci a asi to bude meno nejakej zenskej.“

Pablo posobil zo zaciatku zmatene, ale postupne si zacal uvedomovat, ze Ian je asi ten najmudrejsi clovek, akeho kedy mohol poznat.

„Ak ma vsetko naucis, naco ti to bude? Chcem ist do dalsieho mesta, za mojou milou. Chcem mat s nou pekny zivot a chcem mat s nou deti. Ak sa vratis z mesta spat, alebo budes pokracovat, uz sa neuvidime.“
„To chapem. Niekedy je dolezite to, co vies dat niekomu, koho dobre nepoznas. Nauc sa dobre citat a pisat a naucis to svoju zenu a svoje deti. Niekedy vam to velmi pomoze. Mozno budete ako rodina vplyvni a bohati. A stastni. Nauc sa to, posun to dalej.“
„A ak povie, ze sa to nechce naucit? Ani jej rodicia to nevedia.“
„Tak najdes taku, co sa to bude chciet naucit. Lahko zistis, ci ta ma alebo nema rada, ak je ochotna sa nejako zmenit k lepsiemu pre to, aby aj tebe, aj jej bolo lepsie.“
„Ako vyzeraju dalsie pismena?“

Pre Iana znela tato otazka ako ta najlepsia hudba. Jednoducha otazka, ktora kombinuje zaujem, snahu i aktivne pocuvanie. Po prichode do druheho mesta odisiel Pablo za svojou milovanou. Ian zas navstivil miestneho starostu a informoval ho o stave skupiny.

„Pane, vyrazilo nas 24. Prisli sme dvaja. Chyby vo veleni, dezercie, utoky od zombie.“
„Si prvy, ktory ako prvu vec spomenie chyby vo veleni. Nikto tymto zatial nezacal.“
„Zabilo to viac ludi nez zombici. Tak ide po poradi.“
„Potom si dobry velitel. A vidim, ze to aspon jeden prezil. Mladik, co ma zivot pred sebou, presiel tu vzdialenost, zatial co silni chlapi nie.“
„Je snazivy. Chce sa naucit citat a pisat.“
„Co znamena ta hviezdicka pri tvojom mene?“
„Zastupca zastupcu zastupcu velitela.“
„Potom mas dve moznosti, Ian. Mozes byt vrchny velitel, alebo samotar. Pripadne mozes byt ochranca niekoho zaujimaveho a doleziteho.“
„Tiez mi to napadlo. Velit skupine hlupakov nie je pre mna. Jedneho hlupaka ci naopak inteligenta zvladnem. Mozem byt pokojne medjay, pretorian ci musketier. Samota je nudna.“
„Nepoznam tie slova. Ale mozes byt co chces, Ian.“
„Tak nebudem Ianom.“

Starosta dava vojakovi s novym menom vsetko, co si praje. Zasoby, municiu, dokonca novy klobuk.

Pri nocnom utoku na mesto nezomrel nikto. Skupina zombie, ktora bola vedena akymsi zvlastnym, zamaskovanym muzom, nema velku sancu. Mesto malo mury, ochrancov a okrem relativneho pohodlia zarucuje aj velmi dobru bezpecnost.

Pre Medjaya to vsak nebolo miesto, kde by chcel byt co najdlhsie. Nenachadzal zmysel vo vysedavani v prazdnej kniznici, ktora akurat sluzila ako silo na psenicu. Chcel dobrodruzstvo a chcel sa postavit nebezpecenstvu celom, nie cakat, kym sa to nebezpecenstvo dostane az k hradbam.

Stretol Pabla a jeho zenu. A bol smutny. Plany na to, aby sa nieco nove naucili, isli nabok. Vraj nie je cas a dovod ucit sa vsetky pismena. Treba upratat, navarit a skoro spat. Jeho zena pracuje s ihlou a nitou a tam vraj netreba pismena.