Medjay a Moralka Moralka sa predstavuje Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2026) Stanislav Hoferek O knihe Druha poviedka z cyklu Medjay a Moralka predstavuje zensku hrdinku. Jej zaciatky a tiez utrzky zo zivota, ked mala ruky. Moralka, povodnym menom Vasilija, ziskala svoju prezyvku od cloveka, ktorym pohrda, no aj tak si ho nechala. Poviedka tiez velmi jemne spomina Emerald, jedno z miest, kde este stale funguje nejaka civilizacia. Prequel ukazuje aj uplne prve stretnutie Medjaya a Moralky. Medjay a Moralka: Moralka sa predstavuje Emerald je to najkrajsie mesto na svete. Nikto tomu neveri, ale obcas je tento text zapisany na zrucaninach kedysi dolezitych budov. Napriek tomu na tom nieco naozaj je. Kedysi na pomery pustiny velke mesto ma skutocne pekne centrum. Niektore domy su velmi dobre udrziavane a skutocne krasne. Ti najlepsi z najlepsich ziju a pracuju v centre. Cenou za tento stav je fakt, ze vsetko mimo centra sa postupne zmenilo na kamenolom. Populacia po obrovskom najazde zombie a naslednom vystahovavani klesla na nieco menej ako tretinu. Mesto pre dvadsat tisic ludi stratilo pekarov, hudobnikov ci vojakov. Zhodou roznych okolnosti vsak stavitelov stratilo len minimum. Ina teoria hovori o tom, ze presunut kvalitny kamen ci kus plechu z vedlajsej ulice je jednoducho rychlejsie ako akakolvek vyroba. Vojenska cata, ktora mala 60 clenov, sa uplne rozpadla. Nikto nechce byt hrdym obrancom. Vojaci nedostali vela chvaly a rozhodne nemaju dostatok nabojov na akekolvek obranne snazenie. Moralka poklesla a netreba sa cudovat. Velitel, jeho zastupca a zastupca zastupcu, ti vsetci teraz lezia v jednom spolocnom hrobe. Spolu s pekarmi a dalsimi. V elitnej casti miestnej armady sluzili aj tri zeny. Jedna z nich sa dozila dospelosti, druha sa jej mozno dozije bez vacsich problemov a pre tretiu prebieha ten najhorsi boj prave teraz. „Stratila si ohromne mnozstvo krvi. Aj na zaklade toho sa ti budu rany hojit len velmi pomaly. Ak to vobec prezijes. Nebudem ti klamat, tvoje sance su male.“ hovori jej miestny lekar. Vasilija neodpoveda. Zaziva tazky boj. Nedostatok krvi, prebytok bolesti a ziadne lieky, ktore by mohli s bolestou pomahat. Posledne zasoby isli vojakom, ktori nemali sancu na prezitie. Ich cesta na druhy svet je tak menej bolestiva ako u tych, ktori na tomto svete este mozno chvilu pobudnu. „Lavu ruku sme museli odstranit. Vysoka strata krvi a mnozstvo stop po zuboch. Prava bola na tom lepsie, len jedno zahryznutie, ale prave v oblasti lakta z vnutornej strany. Je mi to luto.“ Vasilija stale neodpoveda. Rada by poprosila o dalsi kus handry do ust, ale nedokaze to. Bolest je prilis silna. Odmieta jest, nemoze spat a aj drzanie hlavy v jednej polohe je velmi narocne. Lezi v polosede, aby mala ramena nad urovnou srdca. Spomina si na svoju poslednu misiu. Podavala granaty, lopaty ci nabojnice. Strielala z maleho revolveru. Odnasala ranenych do aspon trochu lepsieho bezpecia. Bola ako ticha mys, ktora je vsade a okolo nej sa deju veci. Jedna z tych, ake potrebuju armady, i ked neobsluhuje tazke zbrane. Pred bitkou zasivala oblecenie a pracovala u zbrojara, ktory vyrabal naboje. Nie vzdy rovnakej kvality, ale stale najlepsie ake sa dali. Okolo jej lozka prechadza jeden zo silnejsich chlapov a oslovuje ju. „Znovu ta beriem do armady. Budes moralna podpora.“ Vasilija nepozna jeho meno, ale nema mu ani ako odpovedat. Pre bolesti nemoze intenzivne uvazovat a nechce sa vratit do bojovej linie. Ma vsak na vyber? A co moze urobit teraz pre bezpecnost seba a ostatnych? Pyta sa sama seba na to, co bude robit, az sa tie hordy nemrtvych vratia. Cele tri dni je Vasilija na lozku. Ubolena, hladna, ale ziva. Napriek mnohonasobnemu zahryznutiu a roznym skrabancom je plnohodnotnym clovekom. Nemeni sa na zombie. Doktor ju pravidelne kontroluje a konecne donasa aj tacku s jedlom. Kukuricna placka, kusky suseneho jablka a voda v pohari. Nechava ju samotnu, nech sa pokojne naobeduje. „Vyhrali sme!“ „Prosim?“ pyta sa doktor, ktory pocuje od mladej zeny prve slova po dlhsom case. „Vyhrali sme.“ „Prepac, zabudol som, ze ta teraz musi niekto krmit. Asi halucinujes.“ „Prezili sme. To je vitazstvo.“ „To je pekna myslienka, taku teraz nikto nehovori.“ „Pre mna je dolezite, ze tu sme. Nemuseli sme byt, ale sme. Vyhrali sme.“ Doktor vola noveho velitela, ktory sa u Vasilije zastavil uz skor. Hovori mu, co sa stalo. Samotna Vasilija je prekvapena, ze jej slova o vitazstve niekto neberie ako samozrejmost. „Vraj si statocna.“ hovori jej vojak po tom, co si vypocul doktorove slova. „Nejde o statocnost. Prezili sme. Vsetci su smutni. Stratili priatelov, niektori prisli o vsetko a neustale si v hlave opakuju vsetky hrozne veci. Nikoho nezaujima, ze sme to prezili, sme tu a mame moznost pokracovat.“ „O com to hovoris? Je z teba bezruka chudera. Ostanes sama. Kto sa bude o teba starat, ha? Kto ti bude rit utierat? Teraz si rada, ze zijes, ale co budes mat z toho zivota?“ „Viac ako ty. Viem vidiet krasne veci. Nepozeram sa len na trapenie a smrt. Svet potrebuje nadej.“ „A ta nadej ti bude utierat rit? Nazeries sa nadejou? Budes kripel do konca zivota, len na obtiaz. Zobral som len ako srandu, ze by som ta zobral do armady. Si k nicomu.“ „To je v poriadku. Mas rad fakty. Aj ja ich mam rada. A fakt je, ze budem len taky vojak, ako budes ty velitel. Takze ziadna slava.“ „Asi potrebujes prefackat.“ „Posluz si, vojacik. A vies co? Aj keby si ma prefackal znovu a znovu, tak by som stale nechcela mat tvoje myslenie. Nechcela by som mat na krku gulu plnu hnevu a nenavisti.“ Vojak sa smeje, ale vidi, ze Vasilija sa nesmeje a namiesto toho sa pozera na strop. „Budes sa teraz pozerat do stropu? To je tvoj plan?“ „Pozerala som sa na teba. Ale strop je zaujimavejsi.“ Vojak odchadza. Nazlosteny, cerveny a velmi urazeny. Mohol by jej ublizit, ale nema to pre neho cenu. Este mu napadaju dalsie ustipacne poznamky, ale je mu neprijemne, ze by prehral diskusiu s mladou zenou na posteli. „Ty si mu ale dala.“ poznamenava doktor. „Aj on mi nieco dal. Uz nechcem byt Vasilija.“ „Nechces byt? A co chces byt?“ „Moralka. Ak nemozem robit to, co chcem a nemozem si ani len zaplavat, tak budem aspon ostatnych drzat nad vodou.“ Postupne ubiehaju dni. Vsetko sa dostava do normalu, ktory ma od idealu daleko. Moralka sa snazi pomahat, chce pracovat, ale je len velmi tazke najst pre nu pracu. Aj preto casto recni a snazi sa pouzivat to, co jej ostalo. Ma usta na rozpravanie, ma usi na pocuvanie a ma nohy, aby mohla aspon nieco presuvat z miesta na miesto. A vobec jej nevadi, ze ma casto cez plece prehodenu tazku tasku, ktoru niekto urobil presne pre nu. Ma tak zmysel i nieco na zahnanie zlych myslienok. Dokaze davat nadej a zaroven zakryvat fakt, ze v sebe dusi velke mnozstvo trapenia. „Aka je tvoja mudrost na dnes?“ pyta sa muz, ktory zavital do mesta uplnou nahodou. „Nie som stroj na mudrosti. Len zijem.“ „A tak si lepsia ako vsetky nezijuce, mechanicke stroje na mudrosti.“ „To znie, ako keby som bola najhorsia z najlepsich.“ „Pod tebou su potom len zombici a flakaci. To je na dobru depresiu.“ „Radsej depresia ako smrt.“ hovori Moralka. „Tak na to sa napime. Je tu len jeden problem.“ „Aky? Chces povedat, ze nezvladnem poharik, lebo si ho nemam ako prilozit k ustam?“ „Skor som myslel, ze miestny alkohol chuti ako koriander s ponozkami zaliaty mocovinou. Takze je to druhy najhorsi chlast s akym som sa kedy stretol.“ „Fakt? A aky bol najhorsi?“ pyta sa zacudovane Moralka. „Pocula si o meste slepych? Clovek, co to miesal, na to ani dobre nevidel. Aroma metanolu a pokazenych vajec mi stacila. Niekedy treba jednoducho odist. A niekedy ostat.“ „Ja nemam kam ist.“ „Tak pod len tak, do neznama.“ „Sama? To nezvladnem.“ „Pod so mnou. Ukazu ti cestu rajem. Trochu vysknutym, pustym, oziarenym, plnym zombikov a ludi tak dementnych, ze sa ti aj ta osoba v zrkadle bude zdat ako vrchol inteligencie. Ukazem ti svet, kde mozes nadavat na vsetko a nebudes v tom sama.“ „Bola som v armade. Viem nadavat.“ „Tak pod nadavat spolu so mnou.“ muz jej podava ruku a ona jednoducho prikyvuje.