Medjay a Moralka
Quo vadis











Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Stanislav Hoferek	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Stanislav Hoferek

O knihe

Patnasta poviedka zo serie Medjay a Moralka ukazuje svet, ktory vie byt nielen kruty, ale i poriadne absurdny. Pribeh Moralky, ktorej sa pokazi aj to jedine, co funguje. Pribeh Medjaya, ktory robi presne to, co by Medjay robit mal. A pribeh obchodnikov ci beznych ludi, ktori velmi dobre vedia, co skutocne potrebuju. Medjay a Moralka zazivaju dobrodruzstvo, ktore by v inych casoch vobec nebolo potrebne.

Medjay a Moralka: Quo vadis

Dvojica ma zaujimavu ulohu. Preniest strelivo. Z miesta A na miesto B. K tomu dva kone, ktore samozrejme cestu ulahcuju. Po celom dni si dvojica konecne liha do ruin starej budovy. Ziadny zapach, len zakladna strecha nad hlavou a to je asi tak vsetko.

„Au!“
„Co sa stalo?“ pyta sa Medjay Moralky.

Moralka mu chce ukazat na problem s nohou, ale nema velmi ako. Namiesto toho po chvili pada na zem. Z nohy jej vyteka krv.

„Nemusime ani poriadne hladat zdroj problemu. Tento hrdzavy klinec ta pravdepodobne vobec nema rad. Hlavne tvoje chodidlo.“

Medjay prezera miesto. Rozhodne nechce, aby niekto stupil na dalsi klinec, ktory by sa tu mohol nachadzat. Podlaha je davno znicena a z budovy, nech uz sluzila k comukolvek, toho vela neostalo.

„Dame si lekciu latinciny. Opakuj po mne. Quo vadis.“
„Co?“
„Quo vadis. Znamena to nieco ako kam ides, ci kam smerujes.“
„Mozes s tym prestat? Boli to.“
„Cesta za poznanim je casto namahava a zlozita. Obcas mas v ceste mur, rieku ci somarov so zbranami, ale aj tak mozes kracat dalej tak daleko, ako to len bude mozne.“
„Naco mi to hovoris?“
„Len ma zaujima, ako budes teraz kracat.“
„Asi vobec.“
„Takto sa k idealom humanity privelmi nepriblizis,“ hovori Medjay az prilis vaznym tonom.
„Co so mnou bude?“
„Najblizsia nemocnica je daleko. A kedze ziadnu funkcnu nepoznam, tak este dalej. Ale pekne postupne, najskor ti to poriadne zaviazem. Skus s tou nohou nehybat. Z mudrych knih viem, ze hrdzavy klinec v nohe a dlhe pochody nie su dobra kombinacia.“

Medjay si rychlo uvedomuje, ze bude musiet niest Moralku. Sice len tu kratku vzdialenost medzi starou podlahou a konom, ale aj tak. Vie, ze nemoze robit paniku a musi Moralku poriadne upokojit. Musi zariadit, aby myslela na nieco ine ako na bolest a beznadejnu situaciu.

„Mam dobry napad. Poriadne to vyplachneme cistou vodou, nasledne alkoholom a potom to hygienicky zabalime.“
„Tak to urob.“
„Chyba mi skutocne cista voda, alkohol a nieco hygienicke.“
„Medjay!“
„Zakladny vojensky trening. Spomenies, co mas a co ti chyba. A ja mam napad, ale nemam prostriedky, ako ten napad co i len trochu… ako sa to povie pekne… dostat do chodu.“

Noc je smutna. Dvaja ludia sa tulia k sebe. Silny chlap nemoze spat, lebo clovek vedla neho je v bolestiach. Medjay sa tiez nechce privelmi pohybovat po okoli. Vie, ze v noci je ovela tazsie objavit klinec alebo cokolvek, co moze prejst cez topanku.

„Boli to.“
„Ja viem,“ odpoveda jej Medjay.
„Preco tu niekto nechal klinec?“
„Asi niekto nemal cas to tu poriadne upratat. Vsak kto sem chodi? Nikto tu davno nebyva. Mozno tadialto prejdu tulaci ako sme my. Nikomu to tu nepatri, nikto sa o to nestara. A ked mi odideme, tak sa nic nezmeni.“
„Ale mohlo by sa. Postavili by sa mury, plot a teply krb. Kto pojde okolo, ten si tu moze oddychnut,“ hovori Moralka.
„Ako plan je to pekne, ale kto to zaplati? Kto sa bude o to starat? Ak by to niekto naozaj urobil, postupne by sa vsetko dostalo do takeho stavu, aky… je tu dnes. Rozvalina. Ani nevieme, co to bolo za budovu.“

Nocny rozhovor prerusuje nahly hluk. Nic privelmi hlasne, ale o to nebezpecnejsie. Medjay okamzite berie do ruk macetu a ide ku konom. Tie sa snazia ujst. Nervozne si vsimaju hordu nemrtvych, ktora sa k nim blizi. Medjay okamzite berie nevyspatu Moralku a uklada ju na kona. Berie vsetky naboje, ktore treba dorucit, a dava sa spolu s Moralkou na cestu.

„Vies, co je blbe?“ pyta sa Medjay.
„To, ze sme si neoddychli?“
„Aj to, ale este aj nieco ine.“
„To, ze si neoddychli poriadne ani kone? A nemame pre ne seno ani dost vody?“
„Aj to, moja mila. Ale hlavne fakt, ze mame naboje. Mozeme ich maximalne tak hadzat. Nemame ziadnu poriadnu zbran. Trochu mi to pripomina vecny polievkovy problem.“
„Polievkovy problem? To je zase co?“
„To je, ked mas zeleninu, rezance, maso, korenie a vsetko potrebne, ale polievku nevies spravit.“
„Preco by si nevedel?“
„Lebo ti chybaju dve malickosti.“
„Ake malickosti?“
„Hrniec a voda. Len dve, ale dost podstatne.“

Dvojica cvala nocou. Nepoznaju presny smer a idu len pomocou znamych hviezd. Mesiac poskytuje len minimum svetla. Kym Moralka sa snazi neodpadnut od vycerpania a od bolesti, Medjay uvazuje. Nad tym, kto kde kraca. A preco.

Nehovori na Moralku, len ju sleduje. Posledne, co chce je to, aby sa jej nieco stalo. Boji sa, ze spadne z kona. Alebo ze unaveny kon, jeden alebo druhy, bude odmietat ist dalej.

Po dvoch hodinach zastavuje obidva kone. Pomaha Moralke zo sedla a privazuje obidva kone o vyschnuty strom.

„Si v poriadku? Zijes?“
„Zijem.“
„Uvazoval som. Keby sme prenasali menej nabojov a viac zbrani, mohli sme sa ubranit a jednoducho spat. Koho bol napad niest iba naboje?“
„Ich.“
„Jaj, pravdu mas. Aj mi to bolo podozrive. Presunut styri stovky nabojov. To znie ako dobry sposob ako dosiahnut, aby niekto nezmizol aj s nakladom. Samotny naklad by bol nanic, kedze ide o naboje do tazkeho gulometu, aky nikto nebude vlacit so sebou. Vlastne nesieme municiu do gulometu, ktory bude niekde na hradbe.“
„Mohli radsej posielat lieky a obvazy.“
„Vies co? Zoberiem nejaky naboj, vycarujem z toho hojivu masticku a zachranim ta, co povies?“
Medjay skuma a otvara pevne zatvorene krabice. Na jeho pocudovanie tam vsak nie su ziadne naboje. Aj ked by hmotnost mohla zodpovedat. Nachadza kovove diely, sklenenu sosovku a jednoduchy papier s instrukciami.

„Vycaroval si nieco?“
„Pravdepodobne ano,“ odpoveda Medjay.
„A co?“
„Vies, ze oficialne presuvame naboje, vsak? Realne to vyzera skor na gulomet. Dobre poskladany. Vsetky mozne diely su natlacene do tychto styroch krabic. Celu cestu nenesieme naboje, ale gulomet.“
„A to nam ako pomoze?“
„Naboje do gulometu su bez gulometu zbytocne. A gulomet bez nabojov je sice pekna skladacka, ale s tym ziadneho zombika neposles na onen svet. Ani ho nezmlatis navodom, ktory je len maly kusok papiera.“
„Sme tam, kde sme boli? Skoda, ze tam nie su lieky.“
„Veru, tie by sa hodili. Takto tu vlastne robime Mikulasa. Nesieme hracku. Take velke, kovove lego. Niekto posluchal, moze si to poskladat a moze polovat na zombikov. Dokonale. Ma hracku, peknu spolocnu aktivitu spolu s chalanom od vedla, ktory dostane to iste od svojich rodicov. Alebo pojde cela rodinka pekne na hradby a mozu palit, co to da. Jeden bude mat dva zasahy, druhy sedemnast a ked pride nejaky fakt velky, mocny zombik, tak sa bude pocitat len za jedneho. A vies, co je na tom este pekne? Ak by to dostali vsetci, tak nie su zbytocne rozdiely. Chces auticko? Dostanes gulomet. Chces babiku? Mozes dostat fialovu pastelku a namalovat si princeznicku na svoj gulomet. Chces dedit? Zdedis gulomet, naboje a najlepsie miesto v hladisku. Nie na statie, ale pekne na sedenie. A novy klobuk k tomu.“
„Som unavena.“
„To ti rozumiem. A nemam ti ako pomoct. Ale ak by si chcela, mam pre teba darcek. Taky velky, pevny, udajne pre mladych neprisposobeny, ale zase dnes mladez dospieva akosi privelmi rychlo. Aktualne bez nabojov.“

Do ciela su to este dva dni. Minimalne. Samozrejme so zastavkou, ktora je na ceste naozaj nutna. Medjay znovu preplachuje ranu na Moralkinej nohe. Vodou. Nie je uplne cista a jej kvalita i teplota sa menia podla aktualnej hodiny. Navyse je jej mnozstvo obmedzene.

„Az tam prideme, bude tam doktor?“ pyta sa Moralka.
„Urcite.“
„Budu vdacni a pomozu nam.“
„Alebo to k nim nesieme do srotu.“
„Dostali sme zaplatene dopredu, ci nie?“
„Este zatial nie. Tak uvidime.“

Po prichode do mesta sa starosta hned pyta na naboje. Vysvetluje, ze pravidelne im namiesto objednanych nabojov niekto posle gulomet. Pravdepodobne problem v citani s porozumenim, alebo s citanim vseobecne.