Medjay a Moralka
Svetlana











Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Stanislav Hoferek	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Stanislav Hoferek

O knihe

Dvanasta poviedka zo serie Medjay a Moralka predstavuje postavu Svetlany. Mladej, krasnej zeny, ktora je podobna i odlisna od Moralky. Ako to dopadne, ked sa stretne zena bez ruk, zena bez noh a muz so svojimi typickymi poznamkami? A ako sa dokaze prekryvat civilizacia v apokalyptickom svete so starymi pribehmi, ktore boli v svojom case hrozostrasne?

Medjay a Moralka: Svetlana

Medjay a Moralka oddychuju v jednom z poslednych miest, ktore by sa dali okomentovat ako slobodne, bezpecne ci prosperujuce. Voda je vo fontane i v niektorych domacnostiach, elektrina vacsinou funguje a ludia su casto priatelski.

„Historia sa opakuje,“ hovori pred dvojicou jeden z miestnych chlapov. Po chvili dalsi a dalsi.
„Co sa opakuje?“ pyta sa Moralka jedneho z nich.
„Aj tebe chybaju koncatiny.“
„Je tu niekto ako som ja?“

Muz ukazuje na najvacsiu budovu v meste. Ta funguje zaroven aj ako hostinec, aj ako administrativna budova. Zvlastna kombinacia.

„Na ktoru cast ukazoval podla teba?“ pyta sa Medjay.
„A ja viem? Asi na hostinec.“
„A to som si myslel, ze povies to druhe. Predsa len, ty posobis skor ako kancelarska krysa. Do ruk sa ti viac hodi pero ako polliter.“
„Nehodi sa mi ani jedno.“
„Tak skor posobis ako niekto, kto by mohol od rana do vecera hovorit, ze podte k vedlajsiemu okienku.“

Dvojica vchadza do hostinca a jednohlasne hovoria skoro vsetci, ze historia sa opakuje.

„Vysvetlite nam to, prosim,“ hovori Moralka.
„Pod sem,“ vola na nu priamo krcmar. „Myslia si, ze sa opakuje historia.“
„To viem, ale aka historia?“
„Kedysi niekto v noci nechal pred branou jedno dievca. Straze si vsimli, ze voz niekto doniesol, ale uz nevypatrali, koho to bola robota. Tak dievca zobrali dnu. Niekto ju tu nechal, lebo nema nohy. A zivot bez noh musi byt strasny,“ hovori krcmar.
„Veru. Bez noh nevybehne na stupen vitazov. Moze byt stvrta, ale na prvu trojicu miest, na vsetky tie medailove pozicie, sa nikdy nedostane,“ odpoveda Medjay.
„Mas stastie. Starosta je dobry clovek. Aj humoru rozumie. Ale Svetlana je stale smutna.“
„Takze ak ju rozosmejem, dostanem polovicu kralovstva?“
„To asi nie. Ale bude mat radost.“

Druha strana budovy je tichsia. Vsetky aspon trochu dolezite dvere su ovela sirsie ako inde. Vita ich sam starosta a opakuje slova, ktore dvojica uz davnejsie pocula: „Historia sa opakuje.“

„Mate zaujimavu prvu vetu. Niekde je to vitaj, niekde ahoj, inde nas rovno posielaju do vsetkych certov. Je to pekna zmena,“ zacina diskusiu Medjay.
„Nemyslime to zle. Ale toto dievca naozaj pripomina nasu Svetlanku.“

Starosta vola jej meno a pomaly pocut, ako z vedlajsej miestnosti prichadza mlada zena. Rychlo si prezera Medjaya a hlavne Moralku.

„Ja viem, historia sa opakuje,“ zacina Medjay.

Dievcina, mimoriadne prekvapena, ani neodpoveda. Len si vsima Moralku. Je to prvykrat, co vidi niekoho bez koncatin a zaroven bez nedavnych bojovych zraneni.

„Predstavim vas. Toto je Moralka. A ty by si mala byt Svetlana. Podajte si ruky,“ hovori so smiechom Medjay.

Moralka sa na Medjaya pozera svojim klasickym pohladom, ktory kombinuje opovrhovanie, usmev a chut mu poriadne vlepit. Uz je na to velmi dobre zvyknuta.

„Co sa ti stalo?“ pyta sa Svetlana Moralky.
„Dohryzli ma zombie. Mala som dve ruky, ale ako vidis, uz nemam ani jednu. Co sa stalo tebe? Ak o tom samozrejme chces hovorit.“
„Moj pribeh je jednoduchy, asi som nohy nikdy nemala.“
„Keby som mohla, hned by som sa s tebou vymenila. Zivot bez ruk je velmi tazky. Casto nielen nikomu nepomozem, ale ani o seba sa nepostaram.“
„Ja sa nikdy nevydam a nic nedokazem.“
„A co robis cele dni?“
„To je jedno, aj tak nic nedokazem. Opravujem ponozky, vesiam pradlo, hram na ukulele, peciem, citam knihy… nic zvlastne.“
„Vies, co by som si ja priala? Keby som mohla robit cokolvek z toho, co mozes robit ty. Rada by som dokazala to, co ty dokazes. Kedysi som strielala z revolveru, teraz neviem ani zdvihnut naboj zo zeme. Vlastne to teoreticky dokazem, ale musim sa kvoli tomu vyzut.“
„Dievcata, mam napad. Z dvoch pokazenych urobim jednu uplne v poriadku. Staci len zatat zuby a zohnat zosivacku,“ pridava sa Medjay.
„Medjay!“
„Co je? Ide mi o vylepsenie.“
„Ale toto nie je cesta.“
„Okej, skusime kobercovku? Mali by sme vybrat, ktora z vas ma krajsiu hlavu… k tym rukam sa hodia skor blond alebo hnede vlasy?“
„Nemozes takto rozhodovat o osude dvoch ludi, Medjay!“ napomina ho Moralka.
„Veru. Dame to na nahodu? Ma niekto z vas pri sebe mincu? Moralka, hadz. A ak by si to nejako odmietla, tu Svetlanka to moze vyskusat.“

Svetlana skutocne prezera vrecko na voziku a vybera mincu. Prezera ju. Uplne obycajna minca, ktora ma svoju prednu a zadnu stranu. Nehadze ju, len si ju prezera. Nasledne sa pyta Medjaya.

„Mas zaujimave napady. To, co navrhujes, este nikto nenavrhol. Rada by som mala nohy a bola by som rada, keby mala tvoja priatelka ruky. Ale myslim si, ze sa to jednoducho neda.“
„Kedysi bol taky doktor, co to dokazal.“
„Ano?“
„Veru. Volal sa doktor Victor Frankenstein. Mal sikovne rucicky. Ale tak skalpel, blesk a trochu hororu k medicine niekedy jednoducho patri.“
„Asi som cely zivot hladala niekoho, kto ma rozosmeje. Rada citam, poznam ten pribeh.“
„Teoreticky by mohol aj fungovat. Tou kobercovkou, uplne naopak. Dve zenske, mozete sa rozpravat pokojne aj o pocasi, ale mate nohy i vozicek, ruky i… moralnu podporu. Jedna moze strielat z pusky a dalsia moze zabehnut po dalsie naboje. Zenske, vy by ste boli ako tank!“
„Tank?“
„Ano, tank. Bojovy alebo filozoficky. Jedna striela, dalsia filozofuje. Nepriatel padne, pod vahou olova a argumentov. Uvidime, co bude rychlejsie.“
„Cela tvoja logika je o tom, ze ja nieco urobim a Moralka je len podpora.“
„Mat pri sebe idealnu podporu je nieco skvele. Vzdy stoji pri tebe. Ty by si pri mne nestala.“
Svetlana sa smeje, Moralka je znovu prekvapena a Medjay dostava chut si zapalit. Aj ked nefajci. Nechava ich samotne.

„Svetlana, teraz ti nebudem hovorit, ze ruky su lepsie ako nohy. Ani to, ze by si mala byt stastna a mas vsetko, co chces. Ani to, ze ti zavidim.“
„Ty mi zavidis?“
„Samozrejme. Pri cesani vlasov, piti vody, pri vsetkom co by som rada robila, ale nemozem. A je toho naozaj vela. Vies, ake to je, ked sa ti chce kychnut, instinktivne chces dat ruku pred usta a popritom zistis, ze to naozaj nejde?“
„Ty mas inu vyhodu. Ked potrebujes niekam ist, tak ides. Nemusis sa najskor dostat na vozicek. Nemusis bojovat s tym, ze na celej ceste je jeden, jediny schod, ktory tvoje plany zmeni na nemozne.“
„Schody su niekedy zlo. Tak sa zhodneme, ze nikto to nema jednoduche. Ale mozeme si pomahat. A mozeme najst niekoho, ako je Medjay alebo ako vsetci tito ludia, ktori ta maju radi,“ hovori Moralka.
„Si uzasna, vies o tom?“
„Aj ty si uzasna. Vies veci, ktore ini nevedia. Ja som napriklad o tom doktorovi nikdy nepocula. Keby som bola sama, velmi rada by som mala niekoho ako ty.“

Svetlana vytahuje Ukulele a kombinuje jednoduche tony s rozpravanim pribehu.

„Bol muz. Doktor. Vedator. Vytvoril cloveka. Bolo to telo zosite z roznych inych tiel. Pre inych to bolo monstrum. Nevideli mu do srdca, ale na jazvy. Ludia sa casto boja niecoho, co je ine a neprirodzene. Vlastne je to pribeh o samote. Niekto dostane zivot, chce ho vyuzit, ale nachadza len odmietanie a agresivitu okolia.“
„Aj zo mna si utahuju. Hlavne Medjay. Ale on mi neublizi. Viem len to, ze keby rozpraval tento pribeh on, tak by ma rozosmial s tym, ze ten doktor skladal cloveka ako nabytok.“
„Doverujes mu a poznas ho velmi dobre. To je casto viac ako ruky alebo nohy. Mat niekoho pri sebe, co bude pri tebe stat a pomahat ti. A aj taki ludia potrebuju pomoc od teba. Rada by som isla s tebou do divociny.“
„Paliace slnko, ostre skaly a zombici, to nie je pre teba. Ale ak by si nam dala dobre ponozky, to by bolo nadherne. Cim viac, tym lepsie.“

Svetlana je stastna. A z toho vznika dalsia opakujuca sa historia. Z cloveka s problemom sa stava clovek, ktory sice ma i nadalej problem, ale ziskava stastie a silnu volu zit. S tym, co ma.