Medzi tmou a svetlom Mária Nováková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Mária Nováková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2014) 010001 O knihe Svet, ktorý žijeme, nie je len o svetle. O niečom dobrom, známom a priateľskom. Svet je totiž aj o temných zákutiach, ktoré dávajú dôvod žiť. Objavovať niečo nové a pripravovať sa na výzvy, ktoré niečo prinesú. Viac svetla alebo viac tmy, prípadne niečo medzi tým. Preplávajte s touto knihou neznáme končiny fantázie, ktorá prechádza realitou ako ostrý nôž maslom, a nahliadnite do duše človeka, ktorého životom sú básne. Rýmovaný antistres, ktorý nahradil tak každodenný smútok, ako i antidepresíva. Mária Nováková v svojej už desiatej zbierke básní skúma nielen tmu a svetlo v každom z nás, ale i lásku, silu charakterov, motiváciu a svoje vlastné začiatky s písaním i zmenou životného postoja. Medzi tmou a svetlom nie je to isté, čo medzi svetlom a tmou. Smer je dôležitý, a keď smerujete od tmavších miest k svetlejším alebo naopak, ovplyvňujete viac ako len svoj život. Obsah Medzi tmou a svetlom 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto úvodu 4 Berlínsky múr 5 Minulosť 6 Na bielom koni 7 Celoslovenská 8 Asi nie som žena 9 Nenávisť 10 Láska a iné zverstvá 11 Splnený sen 12 Odišla nenávisť 13 Hrdina 14 On Svetlo a ona Tma 15 Poď so mnou 16 Medzi tmou a svetlom 17 Sama 18 Zachránená 19 Poďakovanie za šancu písať 20 V bielej tme 21 Namiesto úvodu Silu tvojej spomienky, nezničí ani čas, k paličke už od plienky, patríš medzi nás. Berlínsky múr Postavili sme medzi sebou, zátarasu z odlišných svetov, ani s láskou ani s nehou, bodka za poslednou vetou. Berlínsky múr je naša hranica, som tvojim vzdialeným východom, tvojimi slovami neschopná samica, žiť začínam až s tvojim odchodom. Ty si bol môj slobodný západ, prislobodný na krásne milovanie, stále sa v spomienkach špárať, namiesto života dlhé premýšľanie. Oddelila som sa od teba a rada, keď vojna citov zasiahla hrude, hlavné mestá života pod sekerou kata, ži sám, nechcem žiť s tebou v blude. Nepoznáš a nepochopíš moju stranu, pre teba je čiernobiela a pre mňa farebná, labuť tam kde hľadáš čiernu vranu, plakať budem rada na dotyk iného ramena. Minulosť Odpočíva človek dávno minulý, nepoznal lásku cez esemesky, bez lyží a kolieskových korčulí, počúval len dážď a hromy blesky. Nič nemal a nič mu nechýbalo, bol so svojim svetom spokojný, všetko sa s človekom zahrávalo, na studenej zemi bol spánok pokojný. Dnes tomu aj tak nikto neuverí, aj sama som dlho na pochybách, nežili v blahobyte a sladkom mieri, umierali a mrzli na svojich chybách. Nezmenili sme sa ako ľudia, stále máme aj to čo nepoznáme, výčitky a beznádej nás budia, aj keď sa na mocných bohov hráme. Pri hrobke stojím s novou píšťalou, skúšam tú najstaršiu melódiu, ako v mori som len kvapkou malou, zmenená a nová na prázdnom pódiu. Na bielom koni Na bielom koni prichádza muž, cvála celkom sám a odhodlaný, silný ako strom, ktorý prežije púšť, už dávno nie maznáčik svojej mamy. V tvojom okolí hľadá nevestu, krásnu a ochotnú byť šťastná, pri tvojom dome sa pýta na cestu, aj keď je jej hlava stále mastná. Vyjdeš von ako s vetrom o preteky, kto ťa bude rešpektovať stále, schopná žiť naveky s niekým, nezabudne na teba už pri rannej káve. Načas no neskoro vychádzaš z domu, pri iných dverách našiel svoje šťastie, čakáš radosť ale priprav sa na pohromu, všade vôkol teba už rastie. Volal sa Martin a nesplietol si adresu. nedoniesol sneh ale príležitosť, dokonalý ako pán z pekného nákresu, ukázal odvážnejšej, že je krásna bytosť. Celoslovenská Spoznávame mesto Košice, hlavne ty a moje líce, aj tam za kostolnou vežou, v nádhernom meste Prešov. Keď ideme cez Žilinu, ty odrazu myslíš na inú, ešte ďaleká cesta do Bystrice, ale ty už máš jej skice. Facka ostrá ako britva, keď hlásia stanica Nitra, hádžeš zrazu na mňa vinu, keď sa blížime k Trenčínu. "Ale ty si len taká hravá, pozri sa, tu je Trnava." "Nie som, ty hlava deravá, pozri lepšie, Bratislava." Udobrujeme sa a nie biedne, keď vlak zabrzdí kus od Viedne. "Máš v hlave navyše koliesko, s tebou rád znovu prejdem Slovensko." Asi nie som žena Nemám drahé topánky, nezdajú sa mi byť nutné, ani výzor pani hrobárky, stvorenia, čo je stále smutné. Nemám v kabelke vôbec nič, neviem tam dať celú drogériu, maľovanie je pre mňa kríž, nemám rada červenú ani sivú. Nakupovanie je státie v rade, to čo chcem tam nikdy nebude, radšej so zlou postavou ako o hlade, nech je spokojná náplň do hrude. Prsia mám ako žehliaca doska, nechápem zmysel plastiky, ani foťák presviedčať, že som kočka, nevadia namiesto vankúšov špendlíky. Pri romantických filmoch dávno spím, však čo že je to nezvyčajné, až s reklamou za filmom sa zobudím, asi nie som žena, mám to po mame. Nenávisť Trháš moje fotky na kúsky, zahadzuješ prsteň daný z lásky, zaraďuješ ma medzi húsky, žiješ život bez jednej otázky. Fotky došli, aj moje listy, z ktorých si vysypal písmená, nezahreje v peci prvý ani stý, posledná pusa ozaj posledná. Nemyslím na teba, ty na mňa áno, živí ťa nenávisť veľkou silou, nepôjdem s tebou tou bránou, aby som bola ako hruškou hnilou. Rozhodol si sa ma nenávidieť, neviem či ťa do toho niekto nútil, tak ako čas vo večnosti plynie, ty si v svojom svet zablúdil. Raz zistíš že to nemá cenu, vybíjať energiu na čisté zlo, preň nestretneš tú správnu ženu, namiesto lásky sa budeš predierať tmou. Láska a iné zverstvá Už... by aj stačilo, láska a iné zverstvá, slnko tvoje sa mračilo, si jediná alebo šiesta? Vraj zmysel nášho života, idea nášho slávneho bytia, čakať čo povie porota, od ľudí, niekde do prítmia. Schovávať sa pre pocit, že si niekto zaslúži dôveru, o kúsok života prosiť, potom prečo máme neveru. Hovoril ako veľmi ľúbil, ten čo na to zabudol, jedno urobil a druhé sľúbil, viac ako jeden rok mu pribudol. A ona na tom nie je lepšie, celý život čaká na toho pravého, ukrytá v ulite a jej šance sú menšie, zverstvá veku už dávno nie zlatého. Splnený sen Splnený sen je na spadnutie, už snívať len desať životov, také kratučké pobudnutie, alebo z polotovaru brechotov. V prístelke vedľa nepochopenia, ktoré kradne ilúzie naberačkou, tam je splnený sen iného znenia, naopak, ale s lepšou omáčkou. Splní sa sen ten či ktorý? Ako sa medzi nimi vyberá? O láske, čo vôbec nikdy nebolí? O čokoláde, z ktorej sa nepriberá? Alebo sen o tom, že sme sami sebou, nikto nám nedáva na zápästia číslice, žiť spokojne s láskou a nehou, alebo umierať ako veľké prasnice. Raz sa mi splní jeden konkrétny sen, snívam o tom že bude ten pravý, či sa nepomýlim a rozhodnem preň, poteší, povzbudí. Alebo - len - otrávi? Odišla nenávisť Odišla nenávisť, zdvihla svoje kotvy, stačil jediný hvizd, stratila sa do bodky. Neposlala žiadnu správu, mobil aj Facebook čuší, nie pre ľudí alebo stravu, dala pokoj (aj) mojej duši. Možno odišla na taxíku, keď sa stratila tak náhlo, nechce byť nablízku, určite mala naponáhlo. Neviem kde ju nájdem, zamietla za sebou chodník, škoda, niečo pekné jej prajem, krásny život alebo pomník. Potom prišlo prebudenie, nenávisť sedí na mojej posteli, za srdce ma chytilo podozrenie, kedy sa nenávisť vo mne osmelí. Hrdina Ako hasič čo hasí plamene, ty hasíš len svoj smäd. Si hrdina, čo má srdce kamenné, akých nemôžem povedať že niet. Ako dieťa, ktoré zachráni rodičov, niekedy aj pred požehnaním, medzi hadmi malou jaštericou, s mottom „bez chvosta sa zachránim“. Neľúbiš, lebo sa to neoplatí, v hlave dobrú kalkulačku máš, neporátaš tú hromadu objatí, keď sa na niekoho len hráš. Dám prednosť inému na motorke, ktorý sa rúti z rána záhubou, si zablúdený hlupák vo svorke, ignorovaný ešte aj potupou. Si hrdina, ale čo poviem deťom? Ako vychovám k láske a životu? Natieral si každé slovo medom, zabralo to... na chudobnú sirotu. On Svetlo a ona Tma Boli dve nádherné deti, potomkovia iných rodičov, v mladosti čas rýchlo letí, ako leto prikryté pšenicou. Kliatba sa na nich dovalila, on sa stal pánom svetla, tma si zas ju podmanila, rozchod ako kúsok pekla. Chceli byť spolu celý život, ale svetlo pretína temnotu, inokedy ustupuje necitlivo, samé čaká na mrákotu. Keď on odišiel, ona prišla, zobrala žezlo do dlaní, on čakal na svoj signál, vrátil sa na svitaní. Nakoniec k sebe našli cestu, stretávali sa večer a ráno, cez deň i noc čakali na prestup, prekliati prechádzali bránou. Poď so mnou Poď so mnou a uvidíš more, modrejšie ako nebo nad nami, len sa pozri tam úplne hore, a my sme pri zemi schovaní. Chyť ma za ruku, ktorú ti podávam, je plná starostí, ale teba zvládne, pri chôdzi ťa držím, pri páde naprávam, čakám na otázky, jemné či chladné. Poznám tvoju adresu, aj tvoje tajné miesta, kam ťa s barlou odnesú, aj kde je tvoja siesta. Myslíš, že ma nepoznáš dobre, celé roky na mňa nepomyslíš, nezahrnieš ma nikdy do viet, iné ruky na tvári pocítiš. Som a vždy budem tvoje druhé ja, len pre teba som stále zapnuté, veľa toho zvládneme spolu, obaja, poď so mnou a držme zlo zamknuté. Medzi tmou a svetlom Medzi tmou a svetlom je nič, ľudia to nič volajú všetko, niekedy na holý chrbát bič, inokedy lúka plná kvietkov. Kompromis alebo rýchly prechod, revolúcia našich omylov, namiesto vyznaní len brechot, za láskou novou i prehnitou. Kŕč smutných pier na križovatke, kde sa dá odbočiť len nesprávne, biela zástava a odchod k matke, srdce sa zmení na polárne. Alebo iná, krajšia cesta, pre tých čo sa neboja tmy, alebo sa naučili nebáť, neboja sa byť poslední. Len ty vieš čo obkresľuje tmu, nie je to vždy svetlo samotné, zahrajme sa na tmu takú hru, kde aj to temné vie byť dôstojné. Sama Priviazaná svojimi pocitmi, tam kde končí sloboda, za slnkom niekde v prítmí, zaseknutá do plota. Dobre vidno cestu preč, ale je ťažké sa odraziť, nemá ako Frodo meč, nevie samú seba poraziť. Keby prišiel jeden krôčik, všetko by bol iný príbeh, stačí niekde zabočiť, dopriať si lepší výbeh. Ale ostáva celkom sama, zranená a bezvládna, žiadna úchytka či hrana, bude viac smutná a oválna. Krásny princ pôjde okolo, ona bude kývať zástavou, na happy end by to nebolo, umrie sama smrťou pomalou. Zachránená Už nepotrebujem tabletky na depresie, zachránila ma milovaná hudba, pomaly zisťujem ako sa žije, pomohli tí najobyčajnejší ľudia. Žiadne celebrity slávne, vavríny patria starým rodičom, život riadime sami a to je hlavné, bez toho vedomia je žitie o ničom. Môžem byť stokrát zatratená, ak mi má kto podať svoje lano, hladná, smädná a zranená, príde večer, noc a ďalšie ráno. Hovor si, že sa nič nedá, ale nečakaj že ti uverím, realita vie byť bledá, ak sa ukrývaš do perín. Môžeš počúvať pravdu z kazety, ale hlavné je sa postaviť zlu, dospelí nečakajú na deň detí, daj depke facku poslednú. Poďakovanie za šancu písať Sedela ticho v zásuvke, Zablatená princezná, mala svoje uši hluché, myslela si, že je posledná. Čakala tam na svoj koniec, aj keď nepoznala začiatok, chystala sa padnúť do vriec, nesúcich posledný zostatok. Stal sa zázrak alebo niečo, vystúpila na svetlo stola, ani sama neviem prečo, nadšená som nebola. Nepoznala som nádheru, ktorú som volala temnotou, celkom som dala na poveru, že princezná trpí aj slepotou. Uvidela som svet bez tabletiek, kde hrá len hudba ktorú milujem, radosť už nie je vecou momentiek, za to a veľa ďalšieho ďakujem. V bielej tme V bielej tme čakám na čierne lúče, chytia ma za srdce a odvlečú. zatlačia ma domov a dajú papuče, do ktorých potoky sĺz potečú. Dočkám sa, už ostáva iba hodina, možno biologická a možno nie, zväzuje mi členky a bolí ma, bojím sa, keď čakám na svitanie. Dobre viem, že všetko raz skončí, ako korálky padnem na dlažbu, budem atraktívnym cieľom, či? Pre hlaveň aj pre pažbu. Ako ukrižovaná ticho stonám, okolo chodia druidi s kosákmi, kladivom mi otvárajú srdce dokorán, dostávam objatia žihľavou a bodliakmi. Už neviem akej farby je sneh, myslím na prebudenie z nočnej mory, mrznem i horím na vrcholoch striech, v bielej tme, okolo čiernej hory.