MESIACOVE MESACNE DOBRODRUZSTVA
Maria Margitfalviova






Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Maria Margitfalviova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2020)
100011
O knihe
Mesiacove mesacne dobrodruzstva su s velkou davkou humoru zobrazene clovecie problemy, radosti aj starosti, vyjadrene v zivote rastlin a zvierat. Kratka odlahcena forma rozpravania neunavi a nezatazi citatela. Zamerom je ho pobavit.


Mesiac a stara sopa

Mesiac sa lenivo flakal po oblohe a okukoval vychadzajuce hviezdicky. Tie nanho sibalsky zmurkali.
„Hm, bolo by dobre, keby zo mna trocha ubudlo,“ pomyslel si a stiahol brucho. Ako tak plaval, zacul zo starej sopy somranie.
„Je toto spravodlivost?“ hundrali hrube stlpy. „Uz skoro sestdesiatpat rokov tu stojime na jednom mieste a podopierame dosky. Uz mame narok na pohodlny dochodok.“
„No, to je nejaka praca, len tak stat?“ pridali sa k staznostiam klady, ktore lezali na stlpoch a drzali na svojich pleciach staru strechu.
„My uz tiez chceme mat pokoj. Bolia nas aj spoje, kde pozatlkali zelezne skoby. Stale sme len v tme, nemame nic z toho zivota“ frflali zlostne.
“A ta namyslena strecha, len sa tam vyhrieva na slnku a pysi sa cervenymi skridlami.“
Ako ano ako nie, raz poobede priletel zo severozapadu zlostny, studeny vetrisko, velkopansky sa vsade roztahoval, nakukal do kazdej skary a vletel do kazdej medzery.
Rano gazdovi vlasy vstali dupkom, ked videl tu spust. Skridle zo strechy popadali a stare bocne laty vyzerali ako vykyvane strbave zuby. Na naliehanie gazdinej musel urobit poriadok.
Cinil sa usilovne dva dni a zo sopy zostali len tie hrube stlpy a pevne klady. Ony boli nadsene zo slnka, vanku a dazda, ktory im pozmyval usadeny prach. Citili sa ako nove, len na tolkom svetle sa hanbili za svoju nahotu. Bolo by treba niecim zakryt a spestrit.
Gazdina rozhodla, ze na voz da kvety, kazdy to tak mal a ku stlpom posadi brectan. Ten rychle rastie a je stale zeleny. Prvy aj druhy rok sa stary rebrinak vytrcal v spolocnosti pestrych pelargonii a petunii.
„Iii, aky som krasny“ myslel si v duchu.
Brectanu sa dobre darilo, jemu sa dari vsade dobre a doma najlepsie.
Plazil sa do sirky, do dialky a na stlpy do vysky. Zamieril aj na stary rebrinak. Vyzeralo to prenaramne, ako v rozpravke.
Aj gazdinej sa to pacilo a uz ani nedala na voz kvetinace s farebnymi kvetmi, lebo by to narusalo ten, ako sa to, aha dizajn.
Brectan, ked videl ze je taky uznavany, rastol a rastol odusu. Po kratkom case uz stlpy ani klady nebolo vidno, boli celkom ukryte pod jeho dlhymi zelenymi ramenami.
Raz tak v noci, mesiac sa len tak gulal pomedzi mraky, lebo bol zase plny, zacul somranie. To sa ozyvali stare rozhegane stlpy a klady.
„Aka je toto spravodlivost? Zase sme v tme a vlhku, nevidime ani lucik slnka. Nemozeme ani dychat, lebo sa hned rozkychame od toho plaza.“
„Nuz tak veru“ pomyslel si gulaty mesiac: „spravodlivost nebola, ani nebude.“

Co zase pocul mesiac

Noc prave prevetravala svoj plast a celkom sa jej paci ligot, ktory vydavaju tie nezbedne hviezdy. Mesiac sa zase len tak pomaly sinie nad zahradou, ked tu zrazu zacuje kychanie. Ktoze to je o tomto case vonku? Pozrie sa spravnym uhlom pohladu, nic nevidi len travy, ktore sa tam povaluju. Vietor, ktory je na nocnej obchodzke, ci oblietke prinasa ich sepot.
„Suseda lipnica, to vy tak kychate? Azda je vam zima na stebla?“ „Ale kdeze susedka kostrava, to ja nie. To pocut hen z toho kuta pri sope.“ Ktoze to tam len moze byt, susocu si. Z nas trav ziadna, my sme zvyknute na zimu a vietor. Zase len poculi kychat a pokasliavat.
„Na zdravicko“ zazelali slusne. „Dakujem“ odvetila mata cokoladova, lebo veru ona to bola. „Je mi tu zima na vetre“ „Coze tu porabate?“ pytaju sa travy.
„Ach, ani neviem ako som sa sem odsiala. Muselo to byt uz davnejsie, teraz som vyrastla. Zabudli tu na mna. Moja sestra je v prednej zahradke a gazdina ju na jesen ostrihala, tak ju vietor neprefukuje“ stazovala sa mata.
„Veru, to vidime tu paradnu zahradku“ pritakali travy. „Tam je za plotom aj moja sesternica kostrava siva, namyslena fiflena. Nasla si aj frajera, nejakeho cudzinca carex bronz. Pcha, este to olutuje.“
„Ten carex sa odsial aj sem k nam, ale gazdina ho hned odpratala naspat dopredu. Vraj tu to nie je pre neho dost dobre“ pridala polienko na ohen lipnica. „Ja tam vpredu poznam ostricu chocholatu, ved uvidi ako jej ten chochol spadne.“
„Ssss mozes byt rada cokoladova, ze ta nezrezali, ved z tej tvojej tetky uz davno narobili caj. Pocul som, ze ju oblievaju horucou vodou“ pridal sa do debaty vietor. „Pockajte moje mile, uz sa dlzia dni, bude viac slnka, uvidite ako vam bude sveta zit“ utesoval ich vietor.
„Ach, ja by som aj tak radsej za plot, dopredu. Gazdina by ma tam osetrovala, okopavala. A tu, aby som sa bala kosacky“ snivala mata. „Co tam po kosacke“ rozhovorili sa travy:
„Ked uz nam narastu vlasy, mame jarny zostrih a sme zase krasne.“
Mesiac sa nestacil cudovat, co to za reci splietaju tieto travy po nociach. Musel ich okriknut, ved je noc treba spat.

Mesiac zase pocuval

Taka nanic noc. Hviezdy sa kdesi skryli a mesiac tiez nic nevidel, lebo vietor mu prehanal oblaky popred nos. Nuz zmyslel si, ze sa popresuva hore-dole, mozno nieco zaujimave zacuje. A veru volajaky buchot mu vietor priniesol k usiam. „Co to, kto to teraz v noci buchoce?“ pomyslel si.
Presunul sa za jeden oblak, ktory mu prave stal vo vyhlade. Nieco zase zabuchotalo. Pozrie blizsie, a to stara branka tak buchoce. „No ale stara, co ty tu takto v noci buchoces?“ oslovil branku.
„A ktoze ti je stary, ved mam len sto rokov, ja som veru este mladica oproti tebe.“ Nedala sa branka. „Buchocem, kedy chcem, mam na to pravo“ mudrovala. „Zlostim sa uz sto rokov. Neviem, kde mal hlavu ten gazda, postavil ma naopak. Vsetci susedia maju najprv branku pre ludi a potom branu pre rebrinaky. Len tamten babrak ma dal z druhej strany. Pcha, ze vraj najprv vozy a potom ludia. Kto to kedy slychal“ nadavala branka a buchotala odusu.
Mesiac si pomyslel, ze to su len take babske reci, ved to je jedno, na ktorej strane stoji a snazil sa ju upokojit: „Vedze sa uz nezlosti, je to uz tolky cas, teraz uz mas pokoj, cez branu aj tak ziadne vozy nechodia, ty si najdolezitejsia.“
„Ha, zevraj pokoj“ rozculila sa zase branka. „Nedavno tu predo mnou stal starosta a vravel gazdinej, ze musim ist prec, lebo zavadziam novej cyklotrase. Pocul si uz o takom cude?“ dudrala.
„Veru, veru, aj my sme to poculi“ vstupili do diskusie dve strieborne jedlicky. „Mne uz gazdina odpilila predne konare, aby netrcali cez plot na tu, ako sa to vola, cyklokrasu.“ „Aj zo mna odpilili“ pridala sa druha jedlicka: „vraj by im zavadzali na chodniku.“
Mesiac sa veru cudoval, lebo o nicom nevedel. Ako by aj mohol, ved vsetko sa deje cez den, ked on ktovie kde sa tula. Ako sa tak prevaloval pomedzi mraky, ktore si plavali oblohou pohanane dychom vetra, spomenul si na nieco. Minulu noc ked bol na obchodzke, vsimol si vzadu na dvore dlhy prazdny plot. Keby sa tam zavesila branka, vyzeralo by to ako vchod na tajne miesto. Mozno by aj ten plot bol rad, ze nie je taky pusty z obycajnych tvarnic. Hmhmhm, pohmkaval si mesiac. „Musim si to este par noci premysliet a potom to zafukam gazdinej do usi. Alebo do us? Azda do usu? Ci do uch? Snad nie do uchov?“

Mesiac zvedavec

Mesiac prave ubudal. Bol z toho dost nervozny. Bal sa, aby do niecoho nepichol, len sa tak opatrne pohyboval pomedzi mrakmi. Hviezdicky nevidel, asi niekde sadali na lep, akoze reziserovi, ktory im sluboval pekne postavenie na mliecnej drahe.
 Zrazu zacul detsky krik a plac. Ladne sa presunul o kus dalej k starej sope, odkial sa to ozyvalo. Stocil spicku kosaka do diery po chybajucej skridle a nakukol dnu do pritmia. Krik zosilnel a v slabom svetle, ktore sam vydaval, zazrel dve macky, ktore zvadzali stareho kocura. Ten sa ukryval v sypke stareho srotovnika.
„Kocurik, chlpacik, neskryvaj sa, pod sem k nam“ vyspevovali macky, co im hrdlo stacilo.
„Dajte mi pokoj, baby blaznive. Nikde nejdem, urcite len chcete obsadit moj starozitny
pribytok, ste obycajne zlatokopky“ podrazdene mraucal kocur.
„Kocurik, maznacik chceme sa len zabavit“ nedali sa macky a priblizovali sa k otvoru srotovnika.
Kocur sa nahrbil, najezil sa cely az po koncek chvosta a strasne zasycal: „Ksss“ a vystartoval z ukrytu.
A v tej nahlivosti narazil do pootvorenych dvierok na zeleznej skrini. Macky sa zlakli tej akrobacie, tiez vyleteli a rozkyvali tu nestastnicu. Ozval sa strngot skla a porcelanu. Vysypali sa z nej taniere a pohare, ktore tam boli odlozene uz roky rokuce.
„Ach jaj, jajajaj“ bedakala skrina. „Bola som niekedy v robotnickej satni, musela som dychat tu zvlastnu vonu. Stale mi buchali s dvierkami. Uz som myslela, ze tu budem mat pokoj. Co len povie gazdina, ked to uvidi. Ved to boli stare taniere, co kupila este matka jej svokry na svadbu. A teraz toto. Ach jaj“ lamentovala.
„Nic sa neboj, gazdina ich aj tak chcela vyhodit, len nenasla odvahu. Teraz bude mat ciste svedomie“ utesovala skrinu kotucova pila, ktora stala hned vedla.
„Nie, nie, nie“ kricali taniere, ktore este zostali cele. „Chcela nas zachranit ako spomienku, ked sa jej svokra vydavala.“
„Veru tak, mala uz sice svoje roky, ale vratil sa zo zajatia sikovny murar, ktory sa do nej zalubil“ snivali kvietkovane taniere.
„Cha, vraj zalubil. Nemal kde byvat a ulakomil sa na dom“ odporovala pila. Iste to hovorila len zo zavisti, lebo jej vzali hrdzavy kotuc.
„Pamatame sa, akoby to bolo dnes“ nedali sa znechutit taniere. „Boli sme plne nalozene. Pecena kacka, knedlik a cervena kapusta. To bola vona. Boli sme cele mastne“ snivali dalej. „A tych hosti, co tu bolo. Taky hurhaj, nie ticho ako dnes“
„A co, dobre ze je ticho. Gazda odisiel a nemusim tu hucat cely den, skripat zubatym kotucom a dusit sa pilinami“ hudla svoje pila.
„Chachacha“ skodoradostne sa smiali taniere„a cim bude kurit gazdina, ha?“
„Nuz, zapne si plynovy ohrievac, aj tak sa jej uz nechce vyberat klince z popola“ uzavrela debatu pila.
Mesiac uz toho mal dost, aj kosak mu uz trpol, co ho mal strceny v diere.
„No ticho nech uz tu bude. Zajtra to gazdina da do poriadku.“ Odsunul sa dalej od strechy a plaval dalej po nocnej oblohe. Ved za chvilu uz tu bude nakukat slnko.

Prekvapeny mesiac

Mesiac sa nudil. Hviezdy sice svietili a zmurkali, ale teraz by chcel nieco zaujimavejsie a putavejsie. Blysol sem, blysol tam a veru nic. Len sa tak ponevieral po oblohe a zrazu zazrel na schodoch, predo dverami starsieho domu, nejake postavy.
„Preboha, azda nie nejaki zlodeji“ pomyslel si. Priplaval blizsie, ze si na ne posvieti.
 Boli to zeny. Jedna mala, druha vyssia. Ta vysoka chuda, mala hrde drzanie tela, vlasy upravene v hladkom ucese. Vynikla je bleda, prisna tvar, nad bielym cipkovym golierom. V ruke drzala akesi papiere a sibrinkovala nimi pred tvarou tej druhej zeny. Tato bola mensia tetka v ciernej sukni a na hlave mala ciernu kasmirku. Tiez rozhadzovala rukami, akoby sa branila. Hned zbadal, ze nie su z tohto sveta a teda mohol sa im prihovorit.
„Mile damy, prepacte, ze som taky zvedavy, ale co tu porabate v takomto case?“ zdvorilo sa opytal.
„Ale nic, nestaraj sa“ odvrkla ta mensia - Justina
„Ach, ach“ zavzdychala druha, hovorme jej Anna
Mesiac sa nepohol, len bledo svietil a trpezlivo cakal, co bude dalej, ved casu mal.
Vyssia Anna, ktora akoby vystupila zo stareho obrazu chcela nieco povedat:
„Mesiac, ved ty by sa mohol pamatat na davne casy, ked za touto kockou stal dlhy dom?“ „Moj dom“ zdoraznila
„No, nieco sa mi mari“ suhlasil mesiac. „Bol to dlhy biely dom so stlpmi a vzadu bola mastal.“
„Ano, ano to je on. Mam na to papiere, je to moj dom, musi byt tu niekde“ potesila sa Anna
„No a kde je? Ked tu nie je?“ skriepila sa Justina
Mesiac si nevedel s nimi rady, tak ich poslal, odkial prisli a slubil, ze nad tym porozmysla. A veru rozmyslal az sa mu z kecky parilo a zo zeme to vyzeralo, ze bude prsat, lebo sa okolo neho vytvoril halo„dvor“. Vietor sa ponukol, ze mu pomoze a spolu zacali planovat.
Cez den ked gazdina otvorila dvere, vklzol dnu, poprefukoval papiere, co boli rozlozene na stole a nad ktorymi gazdina krutila hlavou. Stale len povieval okolo domu a ked vysla von, sprevadzal ju az k obecnemu uradu. Nahodou bolo otvorene okno a tak nadvihoval zaclony a pocuval.
Zistil, ze bola reklamovat danove priznanie z nehnutelnosti, lebo tam boli zapisane dva domy a teda aj vyssia dan. Uradnicka vycitala z papierov, ze stary gazda, manzel Justiny sice nahlasil novy dom, ale to ze stary dom zbural uz nie. No, co sa da cakat od chlapa, ze? Vsetko sa dalo do poriadku a stary dom zmizol nielen zo zemskeho povrchu, ale aj z papierov.
Hned tu noc vetrisko zvestoval spravu Mesiacu. „No to je dobre, teraz este musim vystriehnut tie dve, aby som ich upokojil“ pomyslel si tento.
Par noci sa len tak motal okolo, az nakoniec ich zbadal potulovat sa okolo a boli dokonca tri. Hned sa im lepsie prizrel.
„Prijemnu noc mile damy, som rad, ze vas zase vidim“ pozdravil ako pravy gavalier. Zeny len kyvli hlavami, ale Justina mu predstavila dceru Etusku, svokru gazdinej. Ked im vsetko povysvetloval, videl ze sa upokojili. Etuska aj ked nemala rada svoju nevestu, bola spokojna, ze sa to uz vybavilo. Lutovala len, ze si chybu nevsimla skor a tolke roky musela platit vyssiu dan.
„Moje mile, bolo mi s vami prijemne, ale vam bude lepsie na druhom svete. Tu to teraz aj tak vyzera vselijako“ rozlucil sa Mesiac.

Mesiac klebetnik

Vetrisko uz fukal druhy den. ESHaeMU vydal varovanie, ze hrozi nebezpecenstvo prevratenia a netreba sa zdrziavat na volnych priestranstvach. Preto sa Mesiac radsej ukryval za mrakmi. Velmi mu to nepomohlo, lebo tie stale vietor odfukol niekde inde. A kvoli zavyjaniu ani nic nepocul. Tak si skusil podriemat na sivom oblaku. Naraz nieco treslo. Azda to nie je hrom zacudoval sa Mesiac.
Vyklzol spoza oblaka a zbadal, ze to nasrdeny vietor roztvoril dvere na prasacom chlieve. Teda, prasaci bol niekedy davno, ked este zil stary gazda a choval prasata.
Potom jeho synovi sa uz lenilo, pretoze mal ine zamestnanie a z chlieva sa stal haraburdnik. Tu strcil vsetko, o co uz stratil zaujem. Gril kupeny v akcii, bicykel a moped. Usalasil sa pohodlne na vlnitej strieske chlieva a cakal, co sa bude diat. Zrazu zacul chrchlavy smiech:
„Chachr, chachr vy ale vyzerate chudence“ to sa smial gril, ktory zaberal miesto v kure.
„Ste len take obycajne haraburdy kupene v bazari“ pokracoval namyslene. „Mna kupili v supermarkete“ vychvaloval sa dalej.
„Chacha, zevraj v supermarkete“, pridala sa plynova bomba. „Len preto, ta kupil, ze si bol v akcii o 75% lacnejsi. A teraz nevie, co s tebou tak stojis v kute“ skodoradostne sycala.
„Kch, kch“ zakaslal gril: „On len caka na vhodnu prilezitost, ked bude mat okruhle narodeniny“ obranoval sa.
„To si este pockas zopar rockov“ smiala sa bomba.
„A co ked ma kupil v bazare“ ozval sa neonovo zeleny moped„Mna aspon pouzival a bol som uzitocny“
„No veru, ale dlho mu to nevydrzalo“ pridala sa do debaty benzinova bandaska.
„Nemohol za to, ze bolo zle pocasie a prsalo, nemohol sa vozit so mnou“ zase nesmelo podotkol moped. „Predsa ma viac vyuzil ako tot bicykel“ dodal dolezito.
„Pch, ja som novy. Na mne sa prehanal na hradzi a udrziaval si formu“ pysne hovoril bicykel.
Teraz mesiac zacul zborovy smiech ako sa hovori: stendigovejsn. Smiali sa vsetky harabudy.
„Ze formu“ zadusal sa od smiechu moped. „Chcel sa ukazat pred novou priatelkou, ale dlho nevydrzal“.
„Chichi, cheche, haha“ smiali sa aj prezute pneumatiky, ktore boli ulozene v druhom kute naproti grilu.
Mesiac sa tiez dobre bavil a bol spokojny, ze sa mu tato noc celkom vydarila. Opustil ich, nech sa tam zabavaju dalej a nechal sa vetrom odfuknut na nocnu oblohu.