Mimo siete 2












Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Peter Stec	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	AI

O knihe

Mimo siete 2 je pokracovanim cesty Kaatje Aarendse za Arthurom Trystom v jeho hladani stratenej identity. Nespokojna a osamela Kaatje sa ho rozhodne vyhladat v nehostinnej namibijskej pusti a napriek vsetkemu, zistit pravdu o tom, kto vlastne je Arthur Tryst. Podari sa Kaatje najst Arthura, jedineho muza, ktory jej prehadzal jej doterajsie priority?


Kapitola 1
Na Newton Street vo Windhoeku sa blizila zaverecna v jednom malom podniku v nemeckom style. Mnoho ludi sem chodi na prave nemecke pivo, ktore je v Namibii napriek nemeckej kolonialnej historii stale velmi oblubene. Mnoho Nemcov tu i ostalo a ich kultura tu ostala s nimi tiez. Nemecky jazyk sa uz sice nepouziva tak casto, v celej krajine dominuje anglictina, no najdu sa tu i afrikanske komunity a tiez i komunity khoisanske, ci miesane cernosske z prilahlych krajin. Je to krajina, ktora sa rapidne zmenila po kolapse Juhoafrickej republiky. Mnoho ludi predpovedalo skory koniec Juznej Afriky, krajiny, ktora sa inak ako „zlepenec mnohych, casto voci sebe nepriatelskych kultur“ ani nedala nazvat. Isty cas sa povazovala za najvyspelejsiu a najmodernejsiu krajinu Afriky, ktora samotnu Namibiu i okupovala. Iste, ani Namibia to nema na ruziach ustlane, najma kvoli suchemu podnebiu, nemoznosti nic dopestovat, fakticky len dvom pristavom, kam sa musi vsetko dovazat zo zahranicia, dlhorocnymi spormi medzi obyvatelmi s velmi odlisnymi prijmami a relativne slabou ekonomickou silou.
Pravda, po kolapse Juhoafrickej republiky a prechodu na supermoderne technologie v USA a Europe, sa Namibia stala zvlastnym utociskom pre ludi, ktori maju technologie uz plne zuby. Dokonca si zvykli pouzivat stare mobilne siete a analogove prijimace. A Namibia sama pochopila svoj smer rozkvetu – zapracovala na jednoduchsom prijimani cudzincov, ponukla im mnozstvo vyhod, ale za urcitu cenu – doklady musi mat kazdy z cudzincov a ked sa ten niekto zapoji do trestnej cinnosti – je vyhosteny a moze sa uchadzat o pravo zit v Namibii az o desat rokov.
Napriek tomu sa Namibia nestala miestom pre utecencov. Mnoho ludi sem prichadza s viziou jednoduchsieho zivota a mnoho cudzincov tu rozbehlo i svoj biznis. A vdaka tejto selektivnej imigracii je minimalne Windhoek uz konkurencieschopnym mestom, viditelnym na mape sveta.
Kaatje Aarendse vsak nic z toho prave teraz nezaujimalo. Ani to, ze v podniku uz takmer nikto neostal. Mala pred sebou poloprazdny krigel a v sebe uz pat piv, no stale sa citila prazdna. Barman, ktory jej ich nosil, ju trocha poznal, nie uplne dopodrobna. Ale teraz sa dival na osamelu a nestastnu krasku a prislo mu jej dost luto. Uz nikto nechodil a nemal co robit. Napravil si golier, vysiel na verandu a sadol si oproti nej.
„Kaatje, zlatko, preco si tak skodis? Vies, ze ti pitie piva nepristane. Nieco sa stalo? Nevyzeras stastne.“
Kaatje dalej hladela do ustalenej peny svojho piva, prstami prechadzala po kvapkach kondenzacie, ked si zastrcila za ucho zatulany blondavy pramienok vlasov: „Myslim, ze sa neviem pretvarovat, ze je vsetko v poriadku, ze Jochen?“ Dlho si usrkla, citila horkost piva, ktore jej uz ale akoby vypalilo chutove bunky. Chutilo, ale uz je sieste – mozno iba jej zmeravel jazyk z tolkeho pitia.
„Arthur,“ pokracovala tichym hlaskom, „chyba mi. Nie, nie je mrtvy. Len… strateny. Niekto mu ukradol identitu a on sa rozhodol, ze si ju najde sam, niekde v tejto krajine sa snazi znova najst sam seba. A ja som tu, pijem pivo, pretoze nemozem robit nic ine.“ Zasmiala sa kratkym, trpkym smiechom. „Pateticke, vsak? Som zamilovana do ducha.“
„Nie, nie je, Kaatje. Myslim, ze existuje chlapik, ktory sa specializuje na take pripady, ci skor databazy? Neviem. Nejaky von Riemsdyk, ich denke?“ Jochen pokrutil hlavou, akoby zabudol, ze Kaatje hovori po anglicky. „Prepac. Len hovorim, ze vzdy existuju ludia, ktori vedia pomoct.“
Kaatje zamrzli prsty na pohari, pomaly otocila hlavou, jej plachy usmev zmizol a nahradilo ho stuhnute napatie v jej pleciach. „Rino,“ vyslovila to meno tak opatrne, ako len vedela, „Rino von Riemsdyk. Skvely? Jasne. Problemovy? Si pis!“ Odmlcala sa, pohlad jej opat klesol na stol a prstom presla po viditelnom skrabanci po dreve. „Ale je… komplikovany. Mame spolocnu historiu. A nie prilis dobru.“
Pozrela sa na Jochena s necitatelnym vyrazom v tvari: „A co by som mu vobec povedala? Vies najst muza, ktoreho vymazali? Vysmial by ma. Alebo este horsie, pozrel by sa na mna tym pohladom, ktory tak neznasam – ze ho otravujem s malickostami.“
„Pan Riemsdyk ma pravdepodobne tiez problemy. Videla si ho niekedy v poslednych mesiacoch? Ja nie. Pokial ide o skryvanie sa, niet sikovnejsieho cloveka. A myslis si, ze tvoj Arthur sa ho tiez snazi najst?“
Kaatje zatajila dych, prudko sa nadychla a pod vyblednutou zltou koselou sa jej zdvihla hrud. Nepozrela sa na Jochena, ale jej profil bol strnuly, sanka stiahnuta. Siahla si na jednu z pierkovych nausnic, ktore mala tak rada.
„Nie, nevidela som Rina uz… mesiace. Nie odkedy…“ jej hlas sa zastavil a prstami pomaly kruzila po okraji pohara, „odkedy mi povedal, aby som sa Arthura zbavila.“
Otocila sa k Jochenovi, oci ma tmave a skumave. „Ty nieco vies, vsak? O mne. O tych… pochybnych veciach,“ jej hlas sotva hlasnejsi od sepotu.
„Nie, vela toho neviem,“ rychlo dodal Jochen, „mam len nejake podozrenia. Ako sa pozeras okolo seba. Ako hladas zrkadla, aby si videla aj za seba. Pretoze ja robim to iste,“ Jochen povedal posledne slovo takmer potichu, „ludia si totiz myslia, ze Namibia sa stala rajom pre ludi, ktori su unaveni z elektronickeho sveta okolo seba. Ale ten prilev ludi vytvoril… povedzme ze – novu zlocinecku siet. Takze musime byt opatrni, Kaatje. Ludia, ktori sem prichadzaju – je na nich nieco podozrive.“
Kaatje prizmurila oci a skumavym pohladom si prezrela Jochena – nepoznala ho az tak dobre, ale toto jeho priznanie znamenalo viac, nez si doteraz myslela – Jochen nie je len takym obycajnym barmanom a casnikom. Zrejme sa vyzna, podobne ako ona. Pomaly si usrkla z piva.
„Moj otec hovorieval, ze pust tajomstva neukryva. Len ich pochovava hlbsie,“ jej hlas sa znizil, „ale mas pravdu. Ti novi… pohybuju sa ako duchovia. Ziadna historia. Ziadne korene. Len tu proste… su.“
„Rino sa skryva, pretoze ho niekto prenasleduje. Velmi pochybujem, ze je to niekto z nas alebo tvoj Arthur. Mozno nejaka skupina, ktoru Rino odhalil. Pravdepodobne.“
Jochen sa rozhliadol a zakryl si usta, akoby chcel Kaatje povedat velmi tajnu informaciu: „Moj starsi brat ma velmi dobreho priatela v policajnom oddeleni Windhoeku. A ten mi povedal, ze sa deje nieco zvlastne – zlociny pachaju uz zosnuli ludia. Alebo ludia, ktori nikdy Windhoek ani nevideli z lietadla, alebo nenasli prstom na mape. To znamena, ze niekto, pravdepodobne ti isti ludia, ktori kradnu tieto identity, pachaju svoje zlociny v mene tychto ukradnutych identit.“
Kaatje to uz pocula, ale aj tak sa jej zatajil dych, ked to pocula od niekoho dalsieho. Jej kozena bunda ju zrazu akoby zvierala. Hladela na Jochena s dosiroka otvorenymi ocami. „To… spravili i Arthurovi. Vzali mu meno, jeho zivot… vsetko. Urobili z neho ducha v jeho vlastnom pribehu.“ Potom sa pozrela na Jochena, jej vyraz drsny a zranitelny. „Myslis si, ze ich Rino odhalil? Preto sa skryva? A Arthur… sa snazi najst Rina, pretoze si mysli, ze mu Rino moze pomoct ziskat spat svoju identitu. Musim ho najst. Skor ako ho najdu oni.“
Jochen sa pomrvil na stolicke. „No ak je to pripad i tvojho Arthura, je mozne, ze ten zlocin sa uz planuje niekym inym a ako hlavneho podozriveho pouziju Arthura. Povedala si, ze Rino chcel, aby si sa Arthura… zbavila, alebo niecoho podobne? Pretoze to nedava ziadny zmysel. Len pre pripad, ze by chcel ochranit teba alebo jeho. Ale nemozem si byt uplne isty. Zda sa mi, ze sa nam nieco skryva priamo pred ocami a ak to prestane byt take skryte, moze to byt zlomovy bod, kedy budeme… ako to povedat mierne… v prdeli?“ snazil sa zavtipkovat nemecky Namibijcan.
Kaatje sa kratko, ostro zasmiala – prekvapilo to dokonca aj ju samu. Jochen dokazal dobre rozptylit to rastuce napatie v nej. Zakryla si usta rukou, pokrutila hlavou a na perach sa jej objavil prchavy usmev, jej ramena sa trochu uvolnili.
„Mas pravdu, Jochen. Nedava to zmysel. Rino chcel, aby Arthur odisiel. Ale preco?“ Nepokojne rytmicky poklepavala prstami o stol. „Povedal si, ze sa nam nieco skryva priamo pred nasimi ocami. To je… presne to. Arthur je niekde tam vonku v pusti a snazi sa najst sam seba. A tito zlocinci pouzivaju mrtve identity na pachanie svojich zlocinov.“
„Mozno Arthura len sleduju, aby ich priviedol k Rinovi. Nikdy nevies, Kaatje.“
Kaatje sa znova pozrela na Jochena tym vaznym pohladom, na ktory uz takmer zabudla, ale teraz sa jej znova vratil: „Kamarat tvojho brata pracuje v policajnej spravodajskej sluzbe. Mozeme… mozeme sa s nim porozpravat? Zistit viac o tychto… tychto zlodejoch identity?“
Jej hlas bol tichy, ale skryvalo sa v nej to stare odhodlanie: „Musim ochranit Arthura. Aj ked si to nezela.“
„Je to trochu nebezpecne, ale dam ti vediet hned ako budem mat viac informacii,“ Jochen si odkaslal a pokracoval: „Rino je pre mna velkym prekvapenim vzdy, ked s nim hovorim. No, nerozpraval som sa s nim uz mesiace, ale vsetci hovoria, ze je najlepsi, vsak? Nedavno som zacal dovazat nase pivo do Droefonteinu. Uz to nie je take tajomne miesto ako kedysi. Potreboval som, aby Rino vytvoril zabezpecene sietove spojenie priamo s Droefonteinom. Priamo odtialto.“
Kaatje sa rozsirili oci. To prave potrebovala. „To… to nie je nahoda. To je suvislost. Poznam tam jedneho chlapika. Je… je to dobry clovek. Vela toho natara, ale vie byt napomocny. Uz davnejsie pomahal ludom docasne sa ukryt v Droefonteine.“ Zhlboka sa nadychla, jej hlas zrazu pevnejsi a odhodlanejsi: „Musim ho najst, Jochen. Skor, nez bude neskoro.“ Pozrela sa na neho, v ociach prosebny, ale odhodlany pohlad: „Pomozes mi?“
„No, nie som v tomto expert, ale predpokladam, ze na tvojom Arthurovi tym zlocincom az tak nezalezi. Jeho identitu pouzivaju len na to, aby robili cokolvek nezakonne, aby si kryli zadky a stazili Arthurovi zivot – ak pouziju jeho identitu, Arthura bude prenasledovat policia, nie ti zlocinci. A ja ich nepoznam, nikto ich nepozna… okrem… “ Jochen si znovu odkaslal a zrazu sa rozhliadol, akoby chcel z tejto konverzacie vycuvat: „To je prilis nebezpecne, aj ked ten chlap radikalne zmenil svoje spravanie.“
Kaatje aj zabudla na pivo. Videla tu Jochenovu nahlu zmenu. Placha, vahajuca cast jej osobnosti sa chcela stiahnut, nechat konverzaciu utichnut. Ale ta druha cast, ta, ktora Arthura zo srdca miluje, ktora sa o neho boji, sa naklonila dopredu a pozadovala odpoved. „Okrem koho, Jochen? Potrebujem to vediet. Ak existuje niekto, kto pozna tychto zlocincov, kto nam moze pomoct najst Arthura skor, ako bude neskoro… “ Tazko preglgla: „Urobim cokolvek. Aj keby to bolo nebezpecne.“
Jochen si vzdychol. „Myslis si, ze to zvladnes? Nerobim si ziadne iluzie, nepoznam ta tak do hlbky, ale Kaatje – pozri sa, si krasna mlada dama. A ak poviem to meno, vystavim ta nebezpecenstvu. Namibia moze byt najbezpecnejsou krajinou v Afrike kolko chce, ale prilev ludi zvonku je dost pozoruhodny. A ak sa ti nieco stane… no spat pokojne nebudem.“
Tie slova ju zasiahli ako fyzicky uder. Ten vzacny, tak priamy kompliment, z ktoreho jej nabehli zimomriavky. Sklonila bradu a prstami sa hrala so svojimi zltymi pierkovymi nausnicami. Zdvihla hlavu, aby sa mu pozrela do oci, jej cierne oci odhodlane napriek hanblivosti. „Cely zivot som utekala, Jochen. Pred… pred vecami. Pred ludmi. Mozno pred sebou samou. Ale Arthur…“ jej hlas sa stal neznejsim, ked ju takmer zabolelo pri srdci, len co vyslovila jeho meno, „Arthur je teraz jediny clovek, ktory ma nuti prestat utekat. Zastavit sa. Bojovat. A o mna sa neboj. Zvladnem to. Musim to zvladnut.“
„A kto sa postara o tvoj obchodik so suvenirmi na Goetheho ulici?“ Ked vsak Jochen uvidel, ze Kaatje na jeho otazku ani snad neodpovie, iba si vzdychol: „Benjamin Matengu. Ma asi patdesiat. Cernoch, pohodovy chlapik, velmi inteligentny a vzdelany. Nie ako ten mladik z Tanzanie, ktory ho nahradil na cele poulicneho gangu, ktory Matengu vytvoril. No, pravdepodobne ti povie, ze nevytvoril gang, ale skor obrannu dohodu poulicnych gangov z Namibie, ako su Khoisanci, Ovambovia, Hererovia, proti novym poulicnym gangom zo susednych krajin – najma z Juznej Afriky, ktora sa teraz rozpada, ale – ja osobne tomu neverim.“
„Ten clovek este zije?“
„Ano, Kaatje, prednedavnom sa vraj vratil zo studia v Amsterdame. Ja neviem, mozno sa snazi byt prezidentom alebo aspon starostom Windhoeku alebo nieco podobne. Aj ked je to pochybne, myslim si, ze uprimne chce zmenit mesto k lepsiemu. Ale hej, politika… nie je to moja salka caju.“
Kaatje sa podivala na Jochena, jej vyraz zmesou nedovery a nastupujucej hrozy: „Myslis si, ze pozna tychto zlocincov? Tych, ktori pouzivaju mrtve identity?“
„Pravdepodobne ich pozna, nie po mene, to asi nie, ale podla miest, kde sa schadzaju, co robia a podla mrtvych identit, ktore pouzili.“
Kaatje pokrutila hlavou, rychlym, trhavym pohybom: „To nedava zmysel. Matengu bol… bol ochrancom, svojim vlastnym sposobom. Udrziaval ulice ciste. Neobchodoval s kradnutymi identitami.“
„To som ani nepovedal,“ branil sa Jochen, „hovorim len, ze mozno pozna ludi, ktori ich pouzivaju.“
„A ze radikalne zmenil svoje spravanie… co tym myslis?“
Jochen sa pozrel na svoje hodinky na zapasti. Naozaj je cas zavriet. Ale napriek tomu pokracoval: „Ben chape to, co vela ludi nie – otvorene pohrda tym, co nazyva africkou mentalitou, mysli si, ze je Afrika chudobna, pretoze si ludia neudrziavaju svoje domovy, spolocenske priestory a jednoducho hovoria Dajte mi to a na oplatku ponukaju sekeru do hlavy. Ale nie som ten spravny clovek, ktory by o tom mal hovorit. Moze to zniet rasisticky alebo nieco take, Ich weiss nicht.“
Kaatje sa trochu upokojila, ked konecne dopila svoje pivo a krigel posunula Jochenovi: „Pomozes mi najst Matengua? Alebo aspon… pomozes mi odovzdat mu spravu? Cez priatela tvojho brata? Alebo cez Rinovu siet? Viem, ze je to nebezpecne. Viem, ze ziadam vela. Ale Arthur je tam vonku, sam, a tito zlocinci… pouzivaju mrtve identity. Ak sa k nemu dostanu… “
„Pokusim sa. Ale pozor – Matengu je mozno mudry, ale stale je nebezpecny. Jeho minulost je pravdepodobne prespikovana este temnejsimi vecami ako ta tvoja.“
Obaja sa postavili takmer narovnako.
„Je neskoro. Bar sa zatvara.“
Kaatje sa usmiala, konecne, aj ked to bol skor zdvorily usmev. „Ja nemozem len tak ist domov a cakat. Nemozem.“
Jochen musel s informaciou von. Presvedcili ho tie krasne cierne oci tejto Afrikanky. „Diazova ulica. Neviem presne cislo, ale myslim, ze su to dve cislice. Ale jednu vec o nom viem – vlastni Ferrari, ale vzdy jazdi na starom bielom Suzuki, takze nikto by necakal, ze ma take drahe auto. A vzdy ho parkuje pred branou svojho domu. Aj keby bolo znicene vandalmi, nebude mu to vadit.“
Kaatje si vzala z vesiaka za nou svoju siroku fedoru a stiahla si ju tak nizko do cela, ako sa dalo. „Diaz Street, dvojciferne cislo. Biele Suzuki. Vzdy zaparkovane pred branou,“ siahla do vrecka a vytiahla maly, osuchany zapisnik a pero. Rychlo tam cosi nacmarala, stranku vytrhla a podala ju Jochenovi: „Toto je moje cislo. A adresa mojho obchodu na Goetheho ulici. Ak sa o niecom dozvies – o Arthurovi, o Rinovi, o Matenguovi – zavolaj mi. Alebo prid do obchodu. Zvycajne tam byvam do piatej, ale niekedy, ked robim trzbu alebo preberam tovar, tak i do siedmej.“ Strcila si zapisnik spat do vrecka: „A Jochen, dakujem. Za pivo. Za informacie. Za vsetko.“
Otocila sa a vykrocila do noci. Neobzerala sa. Len kracala a v mysli si uz planovala trasu na Diazovu ulicu. Ale ako kracala, napadla ju myslienka, chladna a ostra: Matengu. Muz, ktory pohrda africkou mentalitou. Muz, ktory chce zmenit mesto. Muz, ktory by mohol vediet o mrtvych identitach. Zastavila sa pod poulicnou lampou, podivala sa na svoj vlastny tien – obrys jej sirokej fedory jej kreslil okolo hlavy svatoziaru. Vytiahla telefon, palec jej prechadzal po obrazovke. Mohla by zavolat Mattysovi Verdoornovi. Mohla by sa ho opytat na Rina. Mohla by sa ho opytat, ci je Arthur v poriadku. Ale nie. Este nie. Zajtra zajde za Matenguom.
Na druhy den tesne pred obedom sa Kaatje bez vacsich problemov presunula svojim autom juznejsie od Klein Windhoeku nedaleko Juznej priemyselnej oblasti Windhoeku. Podivne ticha ulicka, akoby delena napoly kratkou castou bez akychkolvek domov. Ale stale na africke pomery velmi cistou a bezpecnou oblastou. Domy su tu opevnene vysokymi murmi, v Namibii a hlavne v Juznej Afrike tak znamymi – siroke chodniky tu maju svoj vyznam, podobny ako i v Johannesburgu alebo Pretorii – aby mali nainstalovane bezpecnostne kamery co mozno najvacsie uhly, v pripade nejakych vlamaciek. V Namibii ich uz tolko nebolo, ale v Juznej Afrike – neexistuje rodinny dom bez ochrany nejakou bezpecnostnou firmou, nie zriedka i s vlastnymi slnecnymi kolektormi, pretoze Juzna Afrika uz nedokaze vyprodukovat ani len tolko elektriny, aby to vystacilo vlastnemu obyvatelstvu.
Vystupila, len co zbadala branu domu sestdesiat sedem s bielym Suzuki, zaparkovanym pred jeho branou, presne ako povedal Jochen. Zastavila sa na druhej strane a jej postava akoby splyvala s tienom velkej akacie. Nenapadny, ale na africke pomery stale honosny dom s vysokymi murmi a zeleznou branou. Ale akoby tam nikto nebol. Obzrela sa, ci ju niekto nesleduje, ci to nie je len jedna velka pasca. Trochu zavahala. Mohla by radsej zavolat Mattysovi. Alebo by mohla proste pockat. Ale na druhej strane nechce vyzerat ako niekto kto bude spehovat okolie. Pozna zopar ludi, ktori su az prehnane haklivi na podobnych ludi – len tak stojacich v obytnej oblasti, najma ak tam ani nebyvaju. A tak sa iba nadychla, upravila si svoj klobuk, ktory predtym nikdy nenosila, ale zacala ho nosit znova, lebo jej pripominal Arthura. Pomaly presla mlkvou ulicou k brane a pozorovala ultramoderny interkom. Zvlastne – ked k nemu natiahla ruku, vysunuli sa k nej male tlacidla. Takze Matengu kombinuje ultramoderne veci s archaickymi tlacidlami? Este zaujimavejsie. Napokon sa odhodlala a stlacila cervene tlacidlo na interkome.
Chvila ticha. Potom praskanie.
„Ano?“ Muzsky hlas. Hlboky, pokojny, cernossky.
Kaatje tazko preglgla: „Hladam Benjamina Matengua. Volam sa Kaatje Aarendse. Potrebujem sa s nim porozpravat o… o mrtvych identitach. A o muzovi menom Arthur.“
Chvilami cakala, jej srdce busilo v hrudi ako blazon. Potom interkom tisko zapraskal.
„Podte dnu, Kaatje Aarendse. Brana je otvorena.“
Brana hned kratko na to cvakla a otvorila sa dovnutra do dvora. Kaatje nou presla a i ked sa trochu bala, vedela, ze si poradi. Matenguov dom vyzeral menej honosny, nez aky Kaatje cakala. Ak ma vo svojej obycajne vyzerajucej garazi svoje Ferrari, znamena to, ze si tento chlap nepotrpi na prilisne obsivanie sa so svojim bohatstvom. Nechce byt prilis na ociach. Aj ked susedia o jeho aute mozno i vedia. Mozno nie.
Benjamin Matengu vysiel zadnymi dverami svojho domu. Vysoky, mierne zavality chlapik, ale nie obezny, vyzeral byt vo velmi dobrej kondicii a ze ma svaly napriek tym par kilam navyse, ktore ale maskoval celkom dobre. Na sebe mal nadrozmernu oranzovu koselu, ale v kombinacii s peknym oblekom, ktory k nej zvlastne ladil. Benjamin je clovek s nezamenitelnym sarmom, ale srsala z neho zaroven i autorita, ktora Kaatje trocha zneistovala.
„Vitajte, slecna Aarendse. Vyzerate dobre…“ podal jej ruku, ktora bola takmer dvakrat vacsia ako jej, „ale zaujimalo ma, preco sa taka kraska zaujima o identity mrtvych? Mal by som o nich vediet nieco viac?“
Kaatje na chvilu zamrzla na mieste, pohladom si ho premeriavala. Zavahala, ale i ona mu podala ruku. „Benjamin Matengu,“ prehovorila na jej pomery drsnym, ale stale pokojnym hlasom, „dakujem, ze ste ma prijali. Zaujimaju ma identity mrtvych, pretoze moj priatel Arthur je nezvestny. Ukradli mu identitu. Niekto ju moze zneuzit na pachanie trestnych cinov, ak to uz nahodou tak nespravil. Myslim... myslim, ze by ste o tom mohli nieco vediet. Povedali mi, ze rozumiete uliciam.“ Priblizila sa o krok a jej hlas sa znizi do sepotu. „Musim ho najst, Benjamin. Skor nez bude neskoro. A myslim si, ze mi mozete pomoct.“
Benjamin sa na nu pozrel podozrievavym pohladom: „Slecna Aarendse, myslite si, ze poznam vasho Arthura – alebo niekoho, kto zmizol prave teraz? No, neviem. A prosim, povedzte mi, kto vas ku mne posiela? Uz sa nevenujem ziadnemu poulicnemu biznisu.“ Jeho hlas bol hlboky, ale nie nepriatelsky. „Arthur… nemozem povedat, ze tohto chlapa poznam. Musite mi povedat viac. Date si kavu?“ ukazal na svoj dom.
Kaatje prikyvla a nasledovala ho do domu a ocami prehladavala interier. Je to tak zvlastne obycajny dom, ale citit v nom poriadok a kontrolu, ale zjavne mu chybala zenska ruka, ktora by ho trochu ozdobila. Sadla si za kuchynsky stol a pozorne sledovala cernocha, ako pripravoval kavu,
„Jochen Vichters,“ prehovorila nevyraznym hlasom, „tak sa vola ten, kto ma k vam posiela. Povedal mi o vasom Suzuki a tiez i o Ferrari. A o vasich nazoroch.“ Naklonila sa dopredu, lakte oprete o stol. „Povedal, ze mozno poznate ludi, ktori pouzivaju mrtve identity. Nepovedal, ze ich pouzivate vy sam. Povedal, ze o nich mozno viete.“ Prstami prechadzala po kresbe dreva na stole. „Arthur Tryst je z Polska. Je skvely tanecnik – klasickych stylov, vsetkych. Je tu na pracovne vizum. Je to dobry clovek, Benjamin. Toto si nezasluzi.“
Benjamin uvaril dve rovnake salky tmavej kavy, vedla jej salky polozil dve kocky cukru a do svojej dal nezvycajne az styri kocky. „Jochen Vichters… poriadne odvazny chlap. Je to ten s prepojenim na policiu Windhoeku?“
Kaatje prikyvla: „Ano. Ma kontakty. Vyzna sa.“ Odpila si z kavy, horkej a silnej.
Benjamin pokracoval: „Samozrejme, ze som nepouzil tie prekliate ukradnute identity. Osobne poznam vela ludi, ktori takto zmizli. Ale to bolo uz davno.“ V ociach sa mu skryvala akasi zvlastna, ticha a skryta bolest. Ale potom sa usmial: „Pracovne vizum… hm, slecna Aarendse, ste si tym ista? Ale dobre, pokusim sa tuto ocividnu loz nevnimat. Zatial. Takze – potrebujete nejake mena, miesta alebo nieco ine? A moje nazory na Afriku... co maju s tym vsetkym spolocne?“
Naklonila dopredu, lakte oprete o stol. „Potrebujem mena. Miesta. Cokolvek. Ludi, ktori pouzivaju mrtve identity. Tych, ktori ukradli Arthurovu. Musim ich najst. A musim najst jeho.“
Benjamin si usrkol zo svojej presladenej kavy: „Vizum alebo nie, je mi to jedno. Len som si nie tak celkom isty, kto potrebuje klasicke tance – tu – uprostred nicoho, kde ludi treba neustale napominat, aby si udrziavali aspon aky-taky zivotny standard, ktory im je neustale ponukany.“ Jeho hlas trocha zagresivnel, ale okamzite zjemnil ton: „Nehovorim konkretne o vas, Kaatje. Iba sa podivajte, co sa stalo v Juznej Afrike – belosi, ktori tu krajinu vybudovali – odchadzaju. Su nuteni odist. Mnohych z nich poznam. Z Pretorie, Bloemfonteinu, ale i Johannesburgu. Je tam doslova opacny apartheid! Cernosi maju zrazu moc a miesto toho, aby krajinu zveladovali, ju este viac nicia! Nie vsetci, to urcite nie – ale ak ludia povodom z Tanzanie, Zambie a odniekial inde, ktori ziju v Juznej Afrike, hovoria, ze bieli musia odist? A ak odidu vsetci, co urobia? Nevedia riadit ten chaos, ktory sami narobili. Videli ste tie cedule pri ceste Juznou Afrikou? Od tohto bodu ste zodpovedni za vlastnu bezpecnost? To je riesenie tej sialenej kriminality?“
Iba naznacil, zeby najradsej buchol po stole, ale pokracoval: „Do Johannesburgu uz nepremavaju vlaky. A Windhoek, ktory mal stanicu zatvorenu po dlhe desatrocia, znovu funguje. A viete preco tie vlaky nechodia? Vytvaraju priamo na neudrziavanych zeleznicnych tratiach chudobne stvrte! Sam som cernoch, ale hanbim sa za inych, ktori ani nedokazu zit ako ludia.“ Potom si vzdychol. „Ale co uz s tym narobim ja? Jeden proti milionu. Mozno tolko uvedomelych ludi zije takto na celom kontinente. Ale podivajte sa – Namibia ako taky experiment – nejako funguje. Nuz ale spat k veci…“ odpil si z kavy a jeho tvar zjemnela, „Kaatje, povedzte mi – milujete toho muza, tohto Arthura? Viete – laska je slepa a vy pre neho riskujete.“
„Ano,“ odpovedala hned, tichym, ale pevnym hlasom, „milujem ho. Viem, ze laska je slepa. Viem, ze riskujem. Ale je mi to jedno.“
„A preco sa vlastne vobec stratil? Urobil take nieco v minulosti, alebo vam povedal, kam priblizne isiel?“
Zdvihla zrak a jej cierne oci sa stretli s jeho. „Je nezvestny, pretoze mu niekto ukradol identitu. Rozhodol sa ist najst ju spat. A teraz… teraz je prec. A ja neviem, ci je nazive alebo mrtvy.“
„Snazil sa najst pomoc niekde inde?“ opytal sa Benjamin a vytiahol nieco z vrecka a polozil to na stol. Bol to archaicky vyklapaci telefon. Odpil si z kavy. „Nemozem vam priamo pomoct, slecna Aarendse. Nie, ked nevieme, kde je. Mozno by sme mohli premyslat o tom, ako ho niekam vylakat. Ale tak, aby sa citil v bezpeci.“
Kaatje jeho telefon prilis nezaujal. „Arthur je fyzicky nezvestny,“ prehovorila, „je proste prec. Neviem, kam isiel. Neviem, ci sa snazi najst pomoc niekde inde. Nic neviem.“
„Zlocinci, ktori kradnu tie identity. Uz to vzdali. Nechcu sa branit technologii – chcu sa jej podriadit. Hovoria, ze technologia je uz nevyhnutna a kazdy musi byt sledovany, kvoli ich vlastnej bezpecnosti. Samozrejme, ze je to uplna kravina. Napriklad…“ ukazal prstom na svoj telefon, „tato starinka umoznuje telefonovat a posielat spravy. A to je vsetko. Viem o technologiach mnoho, aj to, ze i SIM karta sa da sledovat – preto pouzivam mesh siete a vlastny hardver, ktory SIM kartu vie zablokovat.“
Benjamin sa pozrel z okna, premyslajuc o tom, ako Kaatje pomoze. Zacal uvazovat nahlas: „Mozno niekoho hlada. Neviem. Dufajme, ze este zije. Ste si ista, ze tu nemal nejake pochybne konexie? Pretoze ti cudaci pouzivaju vacsinou uz zosnulych ludi alebo niekoho, kto sa im hodi na ich buduci zlocin. Takze mozno nejaky polsky tanecny institut – ak nieco take vobec existuje vo Windhoeku alebo inde? Niekto ho musel poznat. Zamyslite sa nad tym – na aky zlocin potrebujete polskeho obcana – mozno na tom nezalezi, mozno ano.“
Kaatje ho pocuvala, pohlad uprety striedavo na jeho vyklapaci telefon a striedavo na Benjaminovu tvar. Neprerusovala ho, mysel jej pracovala na plne obratky. „Neviem. Neviem nic o jeho zivote predtym, ako sem prisiel. O svojej minulosti vela nehovoril. Viem, ze bol vo Walvis Bay a nasiel ma cez Alfonsa de Portaga. Hlada Rina von Riemsdyka. Ale ten je rovnako strateny ako on sam.“
Benajmin pokrutil hlavou. „Hovorime o krajine, ktora je mozno taka velka ako cela stredna Europa plus polovica Balkanu. Skusali ste Droefontein? To jedno miesto len pre Burov? Myslim, ze su znami tym, ze sa tam skryvaju ludia pred vonkajsim svetom – urcite len bieli, ale nemozem povedat, ze som videl cierneho Poliaka.“
Kaatje sa pri zmienke o Droefonteine zuzili oci. Uz znova toto mesto? Tak zeby predsa len Arthur mohol vziat Mattysovu ponuku? „Arthur nie je Bur. Je Poliak. Nebol by tam vitany. A raz uz odmietol ponuku skryt sa tam. Bola som pri tom.“ Nechcela Benjaminovi prezradit Mattysovo meno – presne rovnako ako i pred Jochenom. Z cistej opatrnosti.
Benjamin sa opatrne zasmial: „Urcite by Arthur potreboval povolenie od miestnej komunity, ale mozno tam je! Droefontein nepouziva tie iste systemy ako my.“
„To nie,“ pozrela sa na Benjamina s drsnym vyrazom v tvari, „ale mozno bol uz zufaly. Mozno sa bal. Mozno sa tam isiel schovat pred ludmi, ktori mu ukradli identitu. A aj ked s Droefonteinom ako takym nesuhlasil, mozno mu predsa len nic ine neostalo.“
„Droefontein nie je nepriatelske miesto. Uz nie. Zmenilo sa. Urcite by som ho teraz mohol navstivit aj ja! Len ako turista, ale aj to je pozitivna zmena. Ano, dobrovolne sa izolovali od sveta, ale to neznamena, ze s nim neudrzuju kontakt. Nemozu si to dovolit.“
Benjamin potom vytiahol z vrecka svoju penazenku a ponukol Kaatje akusi kriklavu zelenomodru vizitku. Alebo teda skor parodiu na vizitku. „Vezmite si ju. Uz jeho sluzby nepotrebujem. American. Dost zvlastny a otravny, ale svoju pracu si robi viac nez dobre.“ Na vizitke boli len tieto slova: Jaxon Vale. Ak ma budes potrebovat, najdem ta skor, nez povies ‚Som kralovsky v prdeli!‘ a pod tym jeho adresa a telefonne cislo. Kaatje si vizitku vzala, jej prsty sa dotkli kriklaveho zelenomodreho papiera.
„Co je to za chlapa? Sukromny detektiv? Hacker? Nieco ine?“
„Vsetko v jednom. Je to chlap, ktory dokaze takmer vsetko. Ak on nenajde vasho Arthura, tak potom uz nikto.“ Dopil svoju kavu a vystrazne ukazal na tu vizitku: „Ale pozor! Je to aj kralovsky blb. A je tiez drahy. Ale ak vam mozem nejako pomoct – zaplatte mu mojimi peniazmi. Malo by to stacit, myslim.“ Uskrnul sa a z penazenky vybral par namibijskych bankoviek. Kaatje vyratala, ze mohlo by ist pokojne i o tritisic namibijskych dolarov. Odkedy tato mena posilnila, pokojne moze ist i o tisic americkych dolarov. Potom Benjamin polozil svoju salku do drezu. „Som jeden z tych bohatsich cernochov vo Windhoeku – to je pre mna vreckove.“
Kaatje si penazi prilis nevsimala. „Preco uz nepotrebujete jeho sluzby? Bol tiez nejak zapleteny v miestnych gangoch?“
Benjamin Matengu sa znova otocil na Kaatje: „V biznise som urobil zopar velkych chyb. Jaxon bol moj cistic, ak viete, co tym myslim.“
Ta sa nadychla a jej hlas sa znizil do sepotu. „Vyrovname sa potom, ked budem mat istou, ze Arthura najdeme.“ Peniaze teda nevzala a postavila sa. „Ale vezmem si tu karticku. Zvazim toho Jaxona. Dakujem, Benjamin.“
Otocila sa na odchod, ale potom sa zastavila a pozrela sa na neho s drsnym vyrazom v tvari, ale s malou dusickou: „Ale skor, ako odidem… povedzte mi jednu vec: myslite si, ze Arthur zije? Myslite si, ze existuje nadej, ze ho najdeme?“
Benjamin si vzdychol: „Vsetko, co mozem teraz povedat je, ze napriek tomu vsetkemu je Arthur teraz slobodnejsi, nez bol pravdepodobne kedykolvek predtym. Nikto ho nemoze sledovat. Moze sa objavit, kedy a kde chce. Pozrite sa, moj otec vzdy hovorieval: Afrika potrebuje tvrdo pracujucich muzov, nie filozofov. Ale ja som si uvedomil z mojej vlastnej skusenosti, ze s velkymi napadmi a otvorenou myslou prichadzaju lepsie prilezitosti pre uplne kohokolvek, aby svet okolo neho rozkvital. Takze sa opytam naspat: Myslite si, ze vas Arthur je niekto s velkou myslou? Niekto, kto sa pripravuje na cokolvek? Aj ked nepozna namibijsku kulturu a ludi, ale napriek tomu si dokaze najst cestu z problemov? Ak verite, ze je toho schopny – ma velku sancu prezit.“
Kaatje stala pri dverach, stale zvierajuc vizitku v ruke. „Arthur je proste skvely,“ prehovorila tichym, ale rozhodnym hlasom. „Je to tanecnik, takze ma v hlave uplny poriadok, ked si musi pripravovat svoj tanec a kroky. A hlavne: pozoruje. Uci sa. Prisposobuje sa. Je zvedavy. Je… vynaliezavy. Ale je tiez dovercivy. Je laskavy. Nevidi v ludoch to zle, az kym nie je neskoro. Preto mu niekto ukradol identitu. Doveroval niekomu, komu nemal. Aspon to si myslim, ze sa stalo.“
Ked spolu vysli z domu a nasadla do auta, chvilami v nom este sedela, nez sa nim pohla naspat domov. Nasledujuca zastavka: Jaxon Vale. Clovek, ktory uz s Arthurom pracoval. A prave pri nom sa Arthur zranil. Jaxon bude teda riadna primadona, alebo riadny fiskus, ktory sa diva iba na svoj prospech. Ale ak je fakt tak dobry, ako o nom Benjamin hovori, aj ked je drahy a riadny blbec, skusi to. Benjamin sa ponukol, ze zaplati, ale ona odmietla. Nechce byt nikomu dlzna. Nechce byt dlzna muzovi, ktory ju vnima ako problem, ktory treba vyriesit. Zastavila pred svojim domom, ale z auta nevystupila, iba vypla motor. Potom sa znova pozrela na na vizitku. Jaxon Vale. Ak ma budes potrebovat, najdem ta skor, nez povies ‚Som kralovsky v prdeli!‘ Kaatje sa zasmiala kratkym, trpkym smiechom. Uz sa citi, ze je v prdeli. Arthur je stale nezvestny, srdce ju boli a je sama v meste, ktoremu je to jedno. Vytiahla svoj telefon – lacny, stary smartfon a vytocila cislo na karticke od Benjamina, prsty sa jej triasli. Zazvonilo raz, dvakrat, trikrat. Potom sa ozval hlas, drsny a americky. „Ano?“
Kaatje sa zhlboka nadychla, hlas jej znel pokojne. „Som kralovsky v prdeli!Potrebujem niekoho najst. Vola sa Arthur. Je nezvestny. Niekto mu ukradol identitu. Moje meno je Kaatje Aarendse.“
Na linke chvilu zapraskalo nieco ako staticka energia, nez sa ozval sebavedomy hlas cloveka so silnym texaskym prizvukom. „Kralovsky v prdeli? Super! Tu frazu som nepocul… no, od dnesneho rana.“ Nastala kratka pauza, potom zvuk posunutia cohosi, akoby si napraval telefon pri uchu: „Jaxon Vale pri telefone. Tak o co ide, slecna Kaatje?“
Kapitola 2
Vietor vial Kaatje do vlasov cez otvorene okno Toyoty Land Cruiser, ked sa viezla s Jaxonom Valeom napriec pustou. Tento napohlad neohrabany American soferoval, obsluhoval pocitac a fajcil – vsetko naraz. A vsetko zvladal. Kaatje sa nepozdaval – tento clovek neustale hovoril v cislach, vychvaloval sa s jeho priamym a sebavedomym, rozculujuco ocarujucim hlasom s texaskym prizvukom.
„Takze Arthur Tryst, tridsat tri rokov, kratke cierne vlasy. Nosi staru hnedu bundu a niekedy kovbojsky klobuk. Tento.“ Kaatje mala Arthurov klobuk pri sebe. Chcela mu ho dat osobne.
„Ano. Obcas prisiel do mojho obchodu porozpravat sa. O svojej minulosti vela nehovoril.“ Nadychla sa a jej hlas klesol, no pokracovala: „Naposledy, co som ho videla… bol v mojom obchode a premyslal, ci by mal navstivit Droefontein alebo nie. Aby nasiel Rina von Riemsdyka. Jeho pas a doklady su prec a Rino mozno vie viac. Ale ten je schovany mozno este lepsie ako Arthur…“
Jaxon sa zaskeril a povysenecky odpovedal: „Rozmyslas prilis obmedzene, Kaatje. Hladas ihlu v kope sena. Nuz ale co – ja som ten, co zostrojil magnet.“ Odkaslal si, jeho hlas nadobudal ten rozculujuco sebavedomy, prednasajuci ton, zatial co tukal do pocitaca a Kaatje hneval tym, ze nedaval pozor na vozovku, ale aj tak ostaval perfektne vo svojom jazdnom pruhu: „Najprv klobuk. Ako tak pozeram, urcite by som vedel podla neho lokalizovat i obchod, kde ho kupil. Jedine, co viem, je, ze je kupeny urcite v Namibii. Tento typ koze sa do Europy nevyvaza.“ Odmlcal sa a potiahol si z cigarety. Jeho neoholena tmava brada z neho vytvarala obraz chlapa, ktory sa o seba nestara, no vyzera stale dokonale. „Po druhe, Rino von Riemsdyk – uz som si ho preklepol, ocekol s namibijskymi digitalnymi a analogovymi ciernymi trhmi. Robi to prefikane, amater. Maskuje sa nejakym nizkofrekvencnym analogovym signalom, ktory ho lokalizuje do narodneho parku Namib-Naukluft. Ale sam dobre vidim, ze tam nie je ani nahodou.“
Potom sa rozhliadol, akoby zabudol, ze je v aute a poskrabal sa na brade. „A Arthur? Asi mu na ten jeho fejkovy signal prisiel tiez, lebo v Rinovom okoli nie je nic okrem jedneho bliziaceho sa auta, ktoreho trajektoria je v priamej kolizii s jeho polohou. Ale ako som to zistil? To je nadlho. Podstatne je toto: Arthur zije. Momentalne je vo vozidle pohybujucom sa na severozapad rychlostou priblizne tridsat mil za hodinu. A nie je sam.“
Kaatje sa necitila pri Valeovi bezpecne, ale doverovala mu. Musela. Pokusila sa podivat na jeho zariadenie v ocakavani, ze tam najde stream Artuhrovej polohy. Nerozumela ani polovici z toho, co povedal, ale istota v jeho hlase – arogantna a absolutna – jej stiahla zaludok. Vie privela. I z jej vlasu by zistil, co mala na obed pred desiatimi rokmi. Bez spektroanalyzy.
„Aha! Tu je, vidis? Je v striebornom Land Cruiseri, s poznavacim cislom NAM 447. Dobra volba auta!“ namyslene nadhodil Vale, kedze obaja sedeli v takom istom, ibaze ciernom.
„Vies o tom aute este nieco?“
Jaxon sa odmlcal a nafukane stiahol celust. Uz to davno vie, pomyslela si Kaatje.
„Vozidlo je registrovane na schrankovu spolocnost so sidlom na Kajmanskych ostrovoch. Vraj ho vlastni niekto, kto podla udajov nezije uz asi rok. Klasika. Ale preco vobec ide v takom aute? Asi krytie.“
Asi? To je odpoved od niekto, kto vie vsetko?
Potom sa Jaxon odmlcal, vobec sa riadeniu nevenoval, ale auto islo stale rovno po asfaltke. „Aha!“ Ten Land Cruiser prave odbocil z hlavnej cesty na prasnu cestu. Mieri hlbsie kamsi – k nejakej budove. Daj mi minutu a zistim o nej vsetko.“
Kaatje si to vsimla na obrazovke – vlastne to ani nie je nejak extra daleko od ich sucasnej polohy. To ten Vale ma take stastie, alebo proste vsetko vie?
„Aha! Stara biela budova s meteorologickym vybavenim. A Arthur k nej kraca. A auto odchadza prec. Bude sranda.“
Na obrazovke sa objavil zasumeny obraz zo satelitu. Meteorologicka stanica. Mozno opustena. Alebo mozno nie. Dvere budovy mierne pootvorene. Arthur k nim dostal, na chvilu sa zastavil, potom ich otvoril a zmizol vo vnutri.
„Aha! Stara meteorologicka stanica asi hodinu od Droefonteinu. Odbocujem. Za par minut sme tam.“ Kaatje sa zatajil dych, no Jaxonov hlas ostal pokojny: „Uz som vykonal analyzu strukturalnej integrity. Budova je pevna, ale zaklady sa posuvaju – sedem centimetrov za rok. Arthur momentalne stoji v hlavnej pozorovacej miestnosti. Nie je sam. Je tam druha osoba. Muz. Zvyseny tep. Drzi zbran – pistol raze devat milimetrov.“ Potom zase nieco naklikal do obrazovky a potiahol si z cigarety. „Videla si ten dron na streche mojho auta? Vyslem ho k tej budove. Vydymime ich odtial von.“
Kaatje sa zhacila. „Jaxon! Nie je to nebezpecne?“
American sa na podival na Afrikanku, dalej perfektne klikal do notebooku, fajcil a soferoval. Ten chlap robi styri veci naraz a vsetky perfektne! Iba ten vyraz – akoby pohrdal jej otazkou: „Vobec nie. Na streche tej stanice je vetracia sachta. Je stara, ale pristupna. Dron tam hodi dymovy granat. Je to iba zmes sody bikarbony a octu, plus zopar – specialnych ingrediencii – ale vsetko legalne a bezpecne. V plastovej flasi.“
A potom zacula bzukot a uvidela dron, ktory pilotoval Jaxon. Len na sekundu, pretoze ten dron bol znacne rychlejsi ako jeho Land Cruiser. Asi by som mala prevziat soferovanie ja, pomyslela si Kaatje, ten clovek robi vsetko naraz!
Obrazovka na notebooku sa rozdelila na stream zo satelitu a stream z dronu. A vsetko pilotoval Jaxon tak precizne a bez namahy, ze pochopila Benjaminove slova. Je to idiot. Ale je najlepsi.
Dron sa velmi rychlo dostal k budove, stream prenasal i jeho bzuciaci zvuk. Priblizil sa k streche budovy, nasiel malu, hrdzavu mrezu, sotva dostatocne siroku na to, aby sa cez nu dostal clovek, mozno nejake dieta maximalne. Zo spodnej strany dronu sa vytiahli ramena a mreza bola do par sekund vypacena. Kaatje sa hrozila toho, ze Jaxon robil tolko veci naraz, ale zatial nespravil jedinu chybu. Potom dron pustil flasu s improvizovanym dymiacim granatom dnu. To uz boli i oni autom relativne blizko k budove – uz z dialky ju videli. Chvilu sa nedialo nic. Potom sa ozvalo slabe sycanie a potom Jaxon zasipel: „Fajn, fire in the hole. Do minuty sme tam a verim, ze dovtedy vylezu i oni z ich skryse.“
Netrvalo dlho a Jaxon zaparkoval nedaleko meteorologickej budovy s Arthurom a este jednym chlapom vnutri. Jaxon sa nikam neponahlal, zaklapol notebook, dalej fajcil a sledoval Kaatje, ako vysla z auta. Potom sa zaganil a zacal odpocitavat: „Tri… dva… jeden…“
Dvere sa rozleteli dokoran presne vtedy, ked Jaxon mienil povedat nula. Z dveri sa vypotacal Arthur Tryst, bez svojho klobuku, ale v jeho oblubenej hnedej kozenej bunde, teraz pokrytej prachom. Rozkaslal sa, dival sa vokol seba, zahliadol Jaxonov Land Cruiser, ale vyzeral byt aj tak dezorientovany. Kaatje sa k nemu rozbehla. Arthur, tu si!
Arthur znova zakaslal: „Kto, do diabla… ?” Zapotacal sa a snazil sa pochopit, co sa stalo. Zasiel za roh budovy, chrbtom sa opieral o jej rozhorucenu stenu a dalej v predklone kaslal. Kaatje sa zdal chudsi, ale bol to on. Je to moj Arthur.
Kaatje sa k nemu rozbehla, nehladiac na dymiacu budovu, nehladiac na Valea v aute. „Arthur,“ prehovorila sotva sepotom, „to som ja, Kaatje.“
Priblizila sa este trocha a natiahla k nemu ruku. Potom sa zastavila. Arthur sa na podival, jeho vyraz sa zmenil – dezorientacia ustupila a nahradila ju zvlastna nedovera. „Kaatje… co tu, do pekla, robis?“ zufalo sa snazil prejst do anglictiny, ale neprichadzali mu slova na jazyk, kym si plne neuvedomil, kde je, a ze je pred nim Kaatje Aarendse: „Ty si… prave… hej, Rino je stale vnutri! Podarilo sa mi ho najst a teraz… teraz, ked som ho konecne nasiel… tak mi to takto prekazis?“
Kaatje jeho slova zasiahli ako vystrel z luku. Rino?! Je dnu? A… Arthur ma obvinuje z toho dymoveho granatu, ze som mu prekazila jeho… no pockat… dotkla sa jednej zo svojich pierkovych nausnic a nervozne ju skrutila. „Ja… ja som nevedela. Jaxon povedal, ze tam este niekto je. Muz so zbranou. Povedal, ze je nebezpecny. Myslela som si… ale ten dym spravil on… nevedeli sme, ze je tam Rino.“
„Nie, Kaatje, zlaticko… len som sa s nim chcel porozpravat, ked som ho uz konecne nasiel… no a ten chlapik so zbranou – som ja.“
Arthur vytiahol zbran a pustil ju na zem. „To bol napad, Kaatje, fakt! Spolcit sa s Jaxonom? No hotova nocna mora…“
Jaxon iba vystupil z auta a dalej fajcil, viditelne sa o nic nestaral, ale predsa len vybral flasu vody z priehradky na dverach auta.
Arthur sa zaganil na Americana, no potom sa podival spat na Kaatje.„Musim tam ist… zachranit Rina! Zadusi sa!“
„Arthur, pockaj! Nemozes sa tam vratit. Dym… je husty. Zadusis sa aj ty!“
Arthur sa len usmial, zatvaril sa tak, ako si ho Kaatje pamatala – ako uhladeny profesional: „Jednou nohou tu, jednou uz naspat! Alebo ako sa to hovori? To znamena – hned som spat, zlaticko!“
Zakryl si nos koselou a rozbehol sa naspat do budovy. Kaatje sa citila zahanbena, otrasena, nepotrebna a bezmocna – aj ked Arthura nasla. Arthur mal pravdu – mala ho nechat na pokoji. Takto vlastne s Jaxonom iba zhorsili situaciu. Srdce jej busilo zbesilym rytmom.
Arthur bol prec len nieco vyse pol minuty, ked sa dvere opat rozleteli a z mraku bieleho stiplaveho dymu, ktory sa rutil von otvorenymi dverami byvalej meteorologickej stanice, sa potacali dvaja muzi – Arthur a chlapik, ktoreho podopieral: Rino von Riemsdyk. Rino prudko kaslal a nadaval v afrikancine, az kym sa obaja nezrutili na horucu zem, lapajuc po dychu. Kaatje vydychla, zastavila sa par metrov od nich a nevedela, co ma povedat. Slova jej uviazli v hrdle, prepletene vinou, ulavou a ostrym, bodavym strachom z Jaxona.
„Arthur…“ zasepkala, „ty… ty si to dokazal.“
Konecne sa dal do pohybu i Jaxon Vale, beruc do ruk dve flase s vodou. Ked k nim podisiel, podal jednu z nich Arthurovi. „Arthur Tryst… no teda… vyzeras dehydratovany. Ale pokoj, tvoja hladina hydratacie je nad patdesiat percent. Tu mas vodu. Je to najmenej, co mozem urobit po… no, po tom, co som ti zachranil zivot.“
Arthur si vzal od neho flasu, ale len co ju otvoril, prilozil hrdlo flase k Rinovym ustam. Nechal ho hltavo pit, kym Rino nebol schopny sediet bez jeho pomoci.
„Dakujem. Ale uz drz hubu, dobre?“ Arthur sa posmesne usmial na Americana. Ten vsak jeho sarkazmus nepochopil: „Drz hubu? Drz hubu? Arthur, priatel moj, prave som ti zachranil zivot. Zase. Neutralizoval som hrozbu…“
„Prekazil si mi plany a takmer priotravil mna a Rina, ktoreho som konecne nasiel. Fakt ti za to pekne dakujem! A ta zbran? Nemam v nej ani naboje. Vy dvaja ste si fakt mysleli, zeby som ju vedel pouzit? To, ze vyzeram ako kovboj, neznamena automaticky, ze sa viem obsivat so zbranou.“
„Tak naco si ju vlastne tahal so sebou?!“ opytal sa Jaxon karhavo.
„Aby som dodal svojim slovam trocha… povedzme… vahy? Ale Jaxon, priznaj si: chces pomoct a este viac to pokazis.“
„Kreten…“ Jaxon Vale sa otocil na odchod. Ked nasadol do svojho Land Cruisera, zavolal Matenguovi, aby sa s nim vyrovnal. Pre neho sa praca skoncila. Znova urobil vsetko, co vedel a nikto mu ani len nepodakuje… to su moresy.
Arthur sa otocil ku Kaatje, ked sa postavil zo zeme a neuspesne sa pokusal oprasit si bundu. „Zlaticko – hovoril som ti, aby si ma nenasledovala. Bolo to prilis nebezpecne. Ale teraz musime zachranit Rina. Hovori vacsinou po afrikansky a jeho anglictina je niekedy este horsia ako moja,“ zasmial sa nevyraznym smiechom.
Kaatje to zaroven neznasa a miluje – preco ju tak vola? Zlaticko… to slovo posledne pocula od svojej starej mamy pred desiatimi rokmi a potom uz len od Arthura. Nevie, co s tym ma robit. Fyzicky ju to boli. Otocila sa k Rinovi: „Rino, dis Kaatje. Onthou jy my? Jy moet kalmeer. Ons is him om jou te help.“
Rino jej na to nieco odpovedal, co Kaatje ihned anglicky prelozila Arthurovi: „Hovori, ze sa musi skryt. Niekto po nom ide. Arthur, co budeme robit? Kam pojdeme?“
Arthur sa usmial: „Ja viem, co hovoril. Nie, zeby som vedel afrikansky, ale uz mi to povedal anglicky. A okrem toho tu vraj ma niekde skryte auto.“
Rino ukazal kamsi za budovu a odvetil anglicky: „Idem do auta. Som v pohode. Nastartujem a pridem sem.“
„Kam pojdeme?“ opytala sa Kaatje anglicky. Rino iba pokrcil plecami, ked odchadzal po auto. Otocila sa k Arthurovi a konecne sa s nim stretla pohladom, ked si prstami znovu presla po jednej zo zltych pierkovych nausnic. „Porozpravame sa v aute. Skryjeme sa. Budes soferovat.“
Arthur zmurkol na Kaatje svojim neodolatelnym, krivym usmevom Indiana Jonesa: „Dobre, zlaticko! Podme uz!“
Kapitola 3
Rinova stara dodavka znacky Ford sa vliekla namibijskou pustou. Za volantom sedel Arthur Tryst, vedla neho Kaaje Aarendse a vzadu Rino von Riemsdyk, ktory sa este stale snazil vycistit si hrdlo od tej zmesi, ktorej sa nadychal v meteorologickej stanici. Iba sa viezli. Kaatje sa obzerala dozadu, akoby stale videla Jaxona Valea, akoby ich dalej sledoval. Arthur sa venoval jazde a ticho v dodavke bolo prerusovane Rinovym obcasnym kaslom. Raz zakaslal tak prudko, ze v afrikancine nadaval, ze mu takmer vypadli oci. Ale po tomto prudkom kasli sa mu znacne uvolnilo.
Kaatje sa znovu zmenila na nesmelu damu. Vzdy, ked je s Arthurom, je takato. Nevie si pomoct. „Podme trochu rychlejsie. Nechcem tu sediet ako kacica na vajciach.“
Arthur sa krivo usmial a potom detinsky zakvakal ako kacer: „Pf. Kedysi davno som vedel napodobnit hlas Kacera Donalda. Teraz som uz len… kacer.“
Zvuk Arthurovho kvakania prerezalo napatie ako noz maslom – absurdne, neocakavane a nejak zvlastne presne take, ktore Kaatje vycarilo jemny usmev na perach, uprimny a plny vnutorneho porozumenia – je to divna situacia a Arthur vie, ako absurditu nasobit dalsou absurditou. A tak radsej natiahla ruku k zadnym sedadlam a schmatla opraveny Arthurov klobuk, ktory predtym polozila vedla Rina.
Arthur sa podival neveriacky na Kaatje, zatial co sa sustredil na cestu: „Pockaj – je to – moj klobuk?“
„Ano. Vravela som ti, ze ti ho dam opravit. Na to by som ja sama nestacila,“ zase si Kaatje prstami nervozne presla po jednej z pierkovych nausnic. Nepozrela na neho. Ani nemohla.
Arthur sa usmial: „Ach, Kaatje… ako by som to mal povedat… bal som sa, ze ta uz nenajdem.“ Potom trochu spomalil tempo auta a pokracoval: „Neviem, ako to povedat… mam ta tak nejako… radsej ako ostatnych ludi,“ zacervenal sa kovboj z Polska.
Pust vokol nich sa prilis nemenila, co sa nedalo povedat o vnutru Kaatje Aarendse. Zrazu sa citila odhalena a zranitelna ako pustny kvet, ktory niekto prudko otocil k slnku. Podivala sa na neho. Uz ho natolko poznala a vedela, ze tie slova myslel vazne. Nepredvadza sa, nehra to na nu.
Arthur sa dalej snazil sustredit na cestu: „Ale to bolo od teba prilis nezodpovedne, Kaatje, ze si sa ma rozhodla vyhladat. Uz som mal veci vo svojich rukach. Nasiel som Rina… zistil som, kto je za to vsetko zodpovedny… a nakoniec som si uvedomil, ze… som sa tak nejak prestal zaoberat svojimi dokumentami a viac som myslel… na teba.“
Kaatje sa na neho pozrela intenzivnym pohladom, horucejsim ako samotna pust: „Moj zivot je proste taky – niekedy hram na istotu, niekedy nie. A ked som uz zhucala do problemov, casto som zutekala. Teraz som tak ucinit nechcela.“ Prstami prechadzala po leme jeho klobuka, stale ho mala v lone. „Zalezi ti na mne,“ povedala a jej vlastne slova zneli prilis cudzo, „ale preco? Ja som… komplikovana. Som ticha. A casto sa bojim.“
„No tak skusime teraz od seba uz neutekat, co ty na to, zlaticko?“ Arthur sa usmial a Kaatje by mu bud rada dala facku, alebo ho pobozkala. Pretoze tak to v sebe tlmila – tak velmi! Pozrela sa na neho spat, jej vyraz drsny a zranitelny: „Ale ked si na mna zmurkol… ked ma nazyvas zlaticko… nemam chut nikam utekat. Chcem ostat. Pri tebe.“
Ani jeden z nich si nevsimol, ako sa na nich dival Rino zozadu. Vysmiaty, s iskrickami v ociach a usmevom, pri ktorom odhalil zuby, sa anglicky k nim doberavo prihovoril: „No tak! Uz sa pobozkajte!“
Toto nahle prerusenie rozbilo krehku bublinu intimity, ktora sa medzi nimi budovala. Obaja sa zacervenali, Arthur sa takmer zadusil slinou a Kaatje sa otocila na Bura a vystekla: „Rino, sklapni.“ Ale z jej slov nesla ziadna skutocna horlivost. Mozno zbytocna ostrazitost. Ked uz i Rino vidi, ako to medzi Kaatje a Arthurom iskri… Pokusila sa radsej zmenit temu.
„Co… ehm… co s tymi ludmi, ktori ta prenasleduju, Rino?“ opytala sa uz pevnejsim hlasom, ktory sa menil na profesionalnejsi.
Rino sa oprel pohodlne do sedadla a vzdychol si, hovoriac po anglicky, aby rozumel i Arthur, aj ked jeho anglictina neznela prirodzene, ale Arthur mal radost, ze sa Rino aspon snazil komunikovat anglicky.
„Nemaju oficialny nazov. Pokial viem, nie. Volam ich Syndikat. Niekto z nich zistil, ze sa mi podarilo najst bug v databazach identit. Ludia, ktori uz nedychaju, ludia, ktori sa zrazu rozmnozili – to znamena, ze existuju duplicitne zaznamy alebo zaznamy, ktore su cisto – fiktivne. A chcu tieto identity ako macka, ktora chce mlieko.“
Arthur sa uskrnul: „No to moj problem v skutocnosti neriesi. Som tu a zijem.“
„Ano! To je na tom zvlastne. Musel si tie dokumenty niekomu aktivne a dobrovolne dat. Prepac, Arthur, tu chybu si urobil sam… “
Ticho, ktore nasledovalo po Rinovych slovach, bolo zrazu tazsie ako horucava v pusti Namib. Kaatje videla, ako sa Arthur na to ani neodvazil nic povedat. Stale mala na kolenach jeho klobuk. Potom sa nahla k Rinovi dozadu: „A na co im tie identity su?“ Priblizne vedela, co jej na to Rino odpovie, ale chcela to pocut.
„Misdaad, samozrejme! Takze ak urobia nejake priestupky, mozu to zvalit na tie falosne osobnosti. Nuz, falosne, duplikaty alebo jednoducho ukradnute ako v pripade Arthura.“
Vedela to. Ale bolo zvlastne upokojujuce pocut to prave od Rina. Ten pokracoval svojou lamanou anglictinou: „A je tu i druha vec – Analogovi rebeli. Jedna frakcia chce znecitlivit technologiu, aby zostala ludska, ta druha – poskladali ju ako domcek z karat a chcu, aby sa ludia prihlasovali do databaz a tabuliek – pre ludsku bezpecnost, tvrdia. A vacsina tychto clenov Syndikatu su vacsinou ti isti podvodnici, ktori chcu mat moc nad technologiou, aby ovladali ludi, ktori sa im prihlasuju – takze – chcu ovladat technologiu, aby ovladali ludstvo – Analogovi rebeli, moja rit!“
„Kravina,“ odvetil Arthur, „to uz potom nie su rebeli. Tvaria sa, ze nimi su. Ale chcu iba vladnut.“
Rino sa otocil na Kaatje: „Hovorila si s Benom Matenguom?“
Kaatje prikyvla.
„Je to Analogovy rebel. Ten ozajstny. Tak ako i ja!“ jeho hlas znel hrdo, „ale ja a Arthur uz vieme o tom jednom chlapikovi, ktory… ma odhalil a ukradol identitu Arthurovi.“
„Ano, urobil som chybu. Ale ako to pomoze? Ten chlap je pravdepodobne velmi daleko odtialto.“
Kaatje sa otocila k Rinovi: „Povedz mi to. Kto ta odhalil? Kto ukradol Arthurovi identitu?“
Arthur vsak pokracoval, akoby nechcel, aby Kaatje to meno pocula: „Bola to hlupa chyba. Kyvol som jednemu chlapikovi na malu… pomoc. Kaatje… pamatas si, ako som zuril, ked ma diskvalifikovali v sutazi?“
Kaatje prikyvla, no stale ostala otocena k Rinovi.
„Chcel som sa trochu pomstit. Zlyhal som. A pritom som stratil aj svoju identitu. Poziadal som toho chlapa o dalsiu pomoc a on ma poslal sem do Namibie, aby som nasiel Rina. Ten chlap ma proste len vyuzil, aby som miesto neho nasiel Rina ja. Predal moju identitu Syndikatu a mozno chcel vysplhat v ich hierarchii alebo nieco take.“
Rino neurcito prikyvol: „Asi. Nuz ale ten chlap – vola sa Jochen Vichters. A Arthur, uz som ti povedal, ze ten chlap je vo Windhoeku! Vytvoril som komunikacne spojenie z jedneho miesta do Droefonteinu na predaj piva.“ Potom si uvedomil, co tym sposobil: „Skatel, het hy 'n direkte lyn na Droefontein? Ek het my eie mense in gevaar gestel… “
Jochen Vichters?! To predsa nemoze byt pravda! To veru necakala. A to sa s nim este prednedavnom rozpravala… Arthurov kovbojsky klobuk jej vypadol z lona a s tichym buchnutim dopadol na podlahu auta. Ani si to nevsimla. „Nie,“ zasepkala, oci dosiroka otvorene, uprete na nejaky bod za celnym sklom. Pust vonku sa rozmazavala do bezvyznamnej hnedej a zlatej smuhy.
„O nicom som nevedel,“ branil sa Arthur, „stretli sme sa v Berline, hovoril celkom dobre po anglicky a je aj Nemec! Nevedel som, ze je to namibijsky Nemec!“
Rino sa afrikansky opytal Kaatje, ci pozna Mattysa Verdoorna. Arthur prikyvol tiez, akoby rozumel. „Aj ja ho poznam. Snazil sa ma ukryt v Droefonteine.“
„A mal si ho pocuvat. Jochen ma mozno ocakaval v Droefonteine. Tak podme tam! Dlzim to tamojsej komunite. Musim prerusit tu komunikacnu linku. Ze pivo do Droefonteinu? To urcite…“
Kaatje nadhodila: „Jochen Vichters ma poslal za Benjaminom Matenguom… “
Rino sa len uskrnul: „Zaujimave. Urcite si len kupoval cas pre seba.“
Kaatje sa naklonila dopredu a potom sa podivala na Arthura: „Droefontein. Podme tam. Rino, prosim ta, naviguj Arthura priamo do mesta. Prerusime tu komunikacnu linku a zastavime Jochenove plany – nech su uz akekolvek. Poratame sa s nim. Najdime Mattysa, ten nas ochrani.“
Arthur Tryst sa zacervenal: „Je to vsetko moja chyba. Bol som prilis dovercivy k cudzincovi. Chcel som sa pomstit. Ale kurwa mac, ako Poliak by som nikdy nemal doverovat Nemcovi!“ obomi pastami buchol do volantu v pre neho tak netypickom vybuchu zlosti, ktorym sa chcel zbavit tarchy, ktora sa zdala i pre jeho plecia pritazka.
„Mala som vediet, ze keby som bola zasiahla, mohol si byt s Mattysom v bezpeci. A ty… ty si nechal Jochena Vichtersa, aby ta pouzil na najdenie Rina. A tiez i mna.“ Pozrela sa z okna, pust sa tiahla akoby donekonecna. „Rino ma pravdu. Pojdeme do Droefonteinu. Prerusime tu komunikacnu linku. Najdeme Mattysa. A potom… potom si budeme musiet vazne pohovorit o dovere.“
Arthur sa obratil ku Kaatje s vyrazom, ktory u neho este nevidela: „Naozaj, Kaatje? Dovera? A co som si mal mysliet vtedy, ked ti Rino poslal spravu, aby si sa ma zbavila, hm? Co ste vy dvaja so mnou planovali urobit?“
Kaatje hladela na Arthura, cierne oci rozsirene od soku, potom sa zuzili do zmesi bolesti a hnevu: „Coze? Myslis… myslis si, ze by som sa ta zbavila?“ trhavo a prudko pokrutila hlavou. „Nie. Nikdy! Nevedela som,“ povedala sotva pocutelnym hlasom, „prisaham, Arthur, nevedela som. Myslela som si, ze si v nebezpecenstve. Myslela som si, ze ta ochranim.“
Rino mu polozil ruku na rameno. „Pokoj. Jednoducho som nechcel, aby si ma sledoval, Arthur. Jochen ta evidentne nalakal ako navnadu, aby ma nasiel – Kaatje je v tom pripade pravdepodobne nevinna.“
Arthur sa nedokazal hnevat prilis dlho, ale i tak pokrutil hlavou: „Vy ste mi dobri – jeden sa hra na rodeneho Berlincana, ktory ma okradol o vsetko, druhy sa hrabe v databazach a ide po nom horda zlocincov a niekto ma zase maly mily obchodik so suvenirmi, aby sa skryl pred svojou minulostou. A to este nespominam de Portaga ani toho Matengua… ale dobre, uz viem, ze vy dvaja mate spolu nejaku temnu minulost. Ja sa v nej hrabat nebudem. Co bolo, bolo. Nebudem ani patrat po tom, co ste so mnou planovali urobit, ale teraz viem jedno, Kaatje: ze platim cenu za to, ze som bol prilis dovercivy! Ale to je iba moj problem. A odteraz by som asi uz nikdy nemal verit nikomu.“
Nastalo drsne, tazke a dusive ticho, ked Arthur otocil auto o devatdesiat stupnov na zapad, priamo do Droefonteinu. Kaatje hladela priamo pred seba, videla, ako Arthur v sebe zadrziaval hnev. Zjavne nechcel povedat nieco este horsie. Nepozrela sa na neho. Nemohla.
Rino sa pokusil zosumarizovat situaciu, aby si vsetci uvedomili, co bude nasledovat: „Ideme do Droefonteinu. Jochen tam nie je vitany. Je Nemec, nie Bur. A co Arthur? Ak ho ludia z Droefonteinu uvidia so mnou, prijmu ho. A Mattys – ten ho tiez prijme.“
Kaatje sotva vnimala Rinove slova. Jej mysel bola vo vire pochybnosti a bolesti. Mala som mu to povedat. Mala by som mu povedat, co za minulost ukryvam. Ma pravdu – nemozem hovorit o dovere, ked sama nedoverujem tomu, co mu chcem povedat. Spominala si na Rinov odkaz, na zasifrovane slova, ktore sa zdali take naliehave, tak potrebne.
Kapitola 4
Arthur odsoferoval auto az k vysokym branam Droefonteinu, mesta urceneho povodne len pre Burov. Branu strazili dvaja strazcovia, ich tvare zatienene ostrym poludnajsim slnkom, oci podozrievavo zuzene, ked si prezerali prichadzajuce vozidlo a jeho pasazierov. Arthur spomalil, ako sa len dalo a aby neprovokoval, zastavil v uctivej vzdialenosti, ale jeho opatrnost bola zbytocna. Rino sa vyklonil z okna a nieco im zakrical. A jeden zo strazcov sa uz k nim blizil a nieco spolu preberali v afrikancine. Straznik sa len letmo zadival na Kaatje a na Arthura za volantom. Arthur rozumel mena Zander a Mattys Verdoorn. Kaatje mu ani nic neprekladala, Rino tiez nie. Straznik pomaly prikyvol a pokracoval v afrikancine, az dokym Rino neprepol do anglictiny: „Mame tu priatela – Arthura Trysta. Sice nie je Bur, ale Poliak, ale dobry chlap. Mattys ho uz pozna. Prepust nas, Zander, musim sa skryt vnutri.“
Straznik zavahal. Jeho pohlad opat presiel po aute a zastavil sa na Arthurovi. Nieco sa opytal Rina a ten prisvedcil. Potom straznik poklopal Arthurovi po ramene a prehovoril anglicky: „Ak vam doveruje Mattys a aj Rino, nie je najmensi dovod, aby som vas nepustil,“ usmial sa a nieco sa opytal Kaatje, ktora mu afrikansky odpovedala. Straznik sa usmial, nieco signalizoval tomu druhemu stale pri brane a potom ukazal Arthurovi, ze moze nastartovat. Nakoniec anglicky vsetkych privital slovami: „Vitajte v Droefonteine!“
Brana sa otvorila a Arthur pomaly vosiel dnu do mesta. Droefontein je zvlastnym miestom, ktore nie je ihned zastavane za branou, cesta pokracovala dalej do riedko osidlenej oblasti, ktore sa ale zacalo objavovat az po dobrych piatich kilometroch od brany. Auto sa pomaly pohybovalo smerom do centra a Arthur neveril vlastnym ociam: z puste sa pomaly stavala polopust, az dokonca savana. Arthur este v Namibii zelensiu travu nevidel. Potom uvidel i uhladne ucupene domceky – ziaden luxus, ale urcite jednoduche, utulne, privetive a dostatocne vybavene. Arthur si nevedel spomenut, z ktorej strany to vyburali dieru do miestnych murov z Valeom.
Rino sa usmieval celu cestu, potom sa nahol dopredu a zacal svojou lamanou anglictinou vysvetlovat Arthurovi historiu tohto miesta: „Kulturny sok, Arthur? Mozno nepoznas Oraniu v Juznej Afrike. Droefontein je tiez nieco podobne, taka namibijska verzia. Najprv nejaki Buri kupili pozemok uprostred nicoho, len aby ho premenili na oazu v pusti. Najprv len pre Burov so zakladatelom menom Christo Snyman. Christo bol idiot a pravdepodobne velky rasista, obdobne ako druhy prezident Droefonteinu – Johan van Dyk. To Johan spravil z Droefonteinu trochu nepriatelske mesto. Ale treti prezident, ktory je dodnes pri moci – Divan de Bruyn – to je pohodovy chlapik, ktory toto mesto otvara aj cudzincom! Myslim, ze tu zije aj asi pat Americanov a traja Fini. A co Mattys Verdoorn? Ma velku ulohu v senate. Fungujeme ako polonezavisly mestsky stat.“
Netrvalo dlho a uz sa blizili k budove droefonteinskeho senatu, skromnej, ale aj tak impozantnej stavbe z kamena a dreva, pred ktorou Arthur zastavil auto. Kaatje sa odopla, ale predtym sa spytala Rina: „Myslis, ze Mattys vie o Jochenovi? O Syndikate? O… vsetkom?“
„Nemyslim si, ze vie nieco viac ako my, Kaatje. Ale ludia v senate Droefonteinu su velmi dobre informovani o vonkajsom svete,“ natiahol sa ako macka a nieco zadrmolil v afrikancine. Arthur si to prelozil ako Konecne doma a tiez vahavo vystupil z auta. Potom sa porozhliadal vokol seba. Polnohospodarske polia s automatickymi zavlazovacimi systemami, maly lesik s palmami, stabilne vyzerajuce domy a dokonca aj detske ihrisko? Je to ako uplne ina krajina, pomyslel si. A ked sa blizili k senatu, cesticka sa zmenila na uhladnu kamennu dlazbu. Arthura zaujal zvuk blizkej fontany, malej, ale nadhernej. Ukazal na nu prstom. „To tu mate aj fontany? Neprehanate to ale trocha?“ usmial sa.
Rino vyzeral, ze je pysny na toto mesto: „Jednoducho vieme, kde vodu hladat a ako si udrziavat nas zdroj. Ak vies, ako sa starat o svoje okolie, dokazes evidentne vytvarat zazraky. Ale uprostred puste sme zatial ziadne perly este nenasli,“ doberal si Arthura.
Arthur potom trochu spomalil, aby nechal Rina vojst do budovy senatu a on sa mohol venovat Kaatje. Ponukol jej rameno a usmial sa. „Zlaticko – prosim, usmej sa na mna. Vyzeras trochu napato.“
Kaatje sa zastavila a pozrela sa na Poliaka. „Nie som napata,“ prehovorila usecnym a obrannym hlasom, „ja… premyslam.“ Odvratila zrak, jej pohlad prechadzal po fontane. „Droefontein bol vzdy krasnym mestom. Ale je postavene na starych muroch a starych predsudkoch. Neviem, ci mozem doverovat takemuto miestu. A neviem, ci mozem verit i tebe Arthur. Ale pokusim sa.“ Neusmiala sa. Ale ani sa neodtiahla od jeho ponuknuteho ramena. Len tam stala a cakala, kym sa Rino vrati s Mattysom.
Arthur sklopil zrak, ale nevyzeral smutne: „Chapem. Ale podivaj sa – moje priezvisko je takmer rovnake ako trust – dovera,“ zazartoval, ale tiez len stal vedla Katje a nepokusal svoje stastie. „Hm… viem, ze som to pokazil. A ospravedlnujem sa ti. Pozri, ludia robia chyby, vsak? Ja som urobil jednu velku. A bol som za to potrestany stratou dokladov, nie? Iba ti neviem dokazat, ze niekto s menom Arthur Tryst naozaj aj existuje.“
Kaatje ho chapala. Vedela, co to je byt neviditelnou, aj ked nikdy o sebe a svojom mene nepochybovala. „Aj ja som urobila mnoho chyb a doverovala nespravnym ludom. Ukryvala som tajomstva, ktore som nemala. Ja… neviem, co si urobil, Arthur. Neviem, preco si stratil dokumenty. Ale viem, ake to je byt potrestany za veci, ktore si neurobil umyselne.“
„Kaatje… cokolvek som urobil – bolo to davno predtym, ako sme sa my dvaja stretli. Dostal som len pokyny z Walvis Bay od de Portaga. Vravel mi, aby som ta vyhladal. Takze ak si myslis, ze som ta dotlacil do nejakej nebezpecnej situacie – prepac. Alebo ako sa to povie po afrikansky… jammer?“
Aspon jej podal ruku: „Velmi ma to mrzi, Kaatje. O tvojej minulosti som nevedel. Ani teraz o tvojej minulosti neviem. A mozno to ani nie je take dolezite. Len – prosim ta – ak odidem a uz sa nikdy neuvidime, prosim, nepovazuj ma za zradcu alebo zleho cloveka,“ jeho hlas bol tichy a akoby sa mu uzilo hrdlo.
Kaatje mu nepodala celu ruku, iba polozila jej konceky prstov na jeho dlan. Zdvihla hlavu a jej pohlad sa opat stretol s jeho. „Do nicoho si ma nedotlacil, Arthur. Rozhodla som sa pomoct Mattysovi. Rozhodla som sa ta najst. To ide na moje triko. A… a ak odides… ak sa uz nikdy neuvidime… nebudem ta povazovat za zradcu. Budem ta povazovat za muza, ktory sa stratil a ktory sa znovu snazil sameho seba. A budem si pamatat, ze si ma volal zlaticko, aj ked som si to nezasluzila.“
Kratko na to z budovy senatu vysiel Rino a zamaval rukou, akoby pozyval Kaatje a Arthura dnu. Arthur sa snazil Kaatje odvetit, ze si titul zlaticko zasluzi, ale namiesto toho sa snazil udrzat si svoje nervy na uzde a ukazal na Rina: „Aha, nas databazista uz pravdepodobne nasiel Mattysa.“
A obaja sa pomalym krokom vybrali k budove senatu, Arthur asi krok za Kaatje. Este predtym ako vosli dnu, jej polozil ruku na rameno, iba na kratky okamih. „Kaatje, dakujem ti. Za vsetko, co si pre mna urobila.“
Dnu bol prijemny chladok. Interier v budove skromny, ale dobre udrziavany – kamenne steny, drevene lavice, niekolko zaramovanych fotografii zakladatelov mesta. Vsetko tu vonalo starym papierom, lakovanym drevom a opakovanym pouzivanim levandulovych vonnych tyciniek. Rino ukazal na tie najvacsie dvere v sale. „Este rokuju. Mattys povedal, ze mozeme ist do salonu hore. Bude tam o desat minut. Ano, pocul si ma spravne. Salon. Aj s biliardovym stolom!“ Potom ukazal na drevene schody na poschodie vedla rokovacej saly, vsetci sa vybrali nimi hore, schody pod nimi vrzgali.
Kaatje sa do salonu dostala ako prva a otvorila dvere. Miestnost bola prazdna, pokojne aj rovnako velka ako i rokovacia sala pod nou. V strede salonu dominoval biliardovy stol s nedotknutou zelenou plstou. Okolo neho rozmiestnene plysove kresla a v rohu stal maly bar. Miestnost stvorena na konverzacie alebo na neformalne dohody mimo rokovacej saly.
Kaatje si vsak nesadla, ale prikrocila rovno k biliardovemu stolu a presla prstami po okraji plsti. Zdvihla do ruky tago a skusala jeho vahu v ruke. Bolo masivne a vyzeralo zrestaurovane – akoby malo uz minimalne patdesiat rokov, no blyskalo sa ako nove. Rino vzal do ruk ine tago, zo svetlejsieho dreva ako to Kaatjeino, a s vervou vybral vsetky hracie gule z prirucneho stolika. Ocividne sa tesil, ze si zahra. Podival sa na Arthura a jeho lamanou anglictinou sa znova hral na vzdelaneho: „Mozno mala lekcia z historie pre teba, Arthur! Toto bolo bezne v minulosti – v britskych casoch – nieco podobne mozes navstivit aj v Harare alebo Bulawayu v dnesnom Zimbabwe. Briti sa zabavali pri piti a rozpravani o zakonoch. Niekedy boli taki opiti, ze sa museli casnikov pytat, ci si pamataju, o akych zakonoch diskutovali!“ zasmial sa Bur a rovno i s energicky rozohral, aj ked nikoho nepoziadal, aby s nim hral.
Kaatje sa nepridala, iba sa opierajuc o stenu divala, ako Rino hral. Ale predsa len ked videla, ze sa Rinovi prilis nedarilo, pomyslela si, ze mu to ukaze. Ten sa usmieval od ucha k uchu, zjavne ho hra bavila, aspon kym cakali na Mattysa. „Rino,“ prehovorila nakoniec lezernym tonom Kaatje, „kym cakame… povedz mi o tej komunikacnej linke. O tej, ktoru sme tu prisli prerusit. Kto ju ovlada? Kto ju monitoruje?“
„Jochen chcel vytvorit tu komunikacnu linku na dorucovanie piva do Droefonteinu. Tak mi to vtedy povedal. Tak som to urobil. Ale je to skor ako telefonna linka – nemoze Droefonteinu ublizit zo samotnej linky – nie, ked spojenie aktivne nepocuva. Je to ako stary telefon – obe strany musia komunikovat sucasne. Nie som hlupy – nevytvaram zadne vratka priamo do Droefonteinu… ci uz je to Jochen, alebo nie.“ Potom uplne pokazil uder na cervenu gulu a schuti si zanadaval: „Ah, verdomde hel.“
Kaatje sa konecne usmiala, ked videla jeho pokazeny uder, pri ktorom sa mu vysmyklo tago, a takmer sa jeho druhym koncom trafil do vlastneho oka. Pohladila svoje tago po jeho hladkom dreve, cakajuc, kedy sa jej naskytne dobra prilezitost zahrat si s Rinom bez pravidiel. A ta sa ukazala, ked si Rino otieral kriedu o spicku taga o nieco dlhsie. Zaujala polohu pri bielej guli. „Si si isty, ze ta linka neodpocuva?“ opytala sa, ked sa odhodlala na uder do bielej gule. Ta sa hladko zakotulala a s jemnym buchnutim poslala cervenu gulu do rohovej jamky.
Rino zakyval hlavou: „To by som si nedovolil, aby to odpocuvalo. Som predsa Analogovy rebel. A Droefontein je moj domov. Opatrnosti nikdy nie je dost.“
„Tak aky je teda nas plan?“ opytal sa Arthur, ktory doteraz len sledoval Kaatje a Rina pri hre z pohodlneho kresla. „Kedze ta linka neodpocuva, nedava Jochenovi ziadnu vyhodu, ak spravne chapem tuto situaciu. Myslite si… ze ho mozeme nalakat? Povedzme, ze si sem objedname nejake debny piva… ?“
Kaatje sa oprela o tago a hladela na Arthura pohladom, ktory bol napoly pobaveny, napoly podrazdeny. Potom presla okolo stola, obzerajuc si situaciu na stole. Tazky uder na zelenu gulu. Bingo. Sustredene udrela do bielej gule s profesionalnou silou, ktora ticho prerusila ostrim prasknutim do zelenej, ktora sa zatocila do bocnej jamky.
„Mattys rozhodne. My sme tu v ukryte. Zavolat Jochena by znamenalo prezradit sa, ci uz tu Rino ozaj je alebo nie.“ Polozila tago a presla k barovemu pultu, kde si naliala maly pohar whisky a hned si odpila, aj ked podla pravidiel bola na stale na rade. Hrali len preto, aby zabili cas.
Rino sa znova odhodlal na svoj uder, ktory pokazil, ale cervena gula sa odrazila od steny do protilahlej jamky, ktoru ani nechcel trafit. „Tak som to chcel…!“ usmial sa a svoje tago podaval Arthurovi, ktory si ho vsak nevzal. „Kaatje ma pravdu. Mame vsetok cas sveta. A sme tu v bezpeci. Ak ma vsak Jochen chce – iba mna – mozno zavolat mu nie je az taky zly napad. Ale musime byt pripraveni. Mattys bude vediet viac.“
Ked sa otvorili dubove dvere a dnu vkrocil Mattys Verdoorn, Rino von Riemsdyk takmer pustil svoje tago na zem. Mattys vyzeral trochu inak, ako si ho Arthur pamatal – ako bursky naprotivok jeho samotneho – dnes sa nehral na kovboja. Mal na sebe mierne pokrcene sako a svetlooranzovu kravatu uvolnenu pri golieri. Potichu za sebou zavrel dvere a jeho pohlad sklzol k stolu a ludi vokol neho: Kaatje pri barovom pulte, Rino s tagom v ruke pri tom biliardovom a Arthura, ktory sa akurat postavil zo stolicky. Presiel tiez k barovemu pultu a bez okolkov si nalial whisky.
Rino mu podal ruku: „Maat, ty si ani nepozdravil svojho stareho kamarata…“ doberal si ho a potom pokracoval, „som v poriadnej sracke. Vlastne sa tu schovavam. Vies nieco o Jochenovi Vichtersovi, co my nevieme? Pretoze si myslim, ze je to len mala ryba v oceane. Mozno len povieme bu bu bu a mame ho.“
Mattys napravil svoju chybu a pevne mu stisol ruku, kratkym, silnym stiskom, ktory svedcal o spolocnej historii a nevyslovenej dovere. Znova si usrkol whisky: „Jochen je mala ryba, ale plava vo velmi velkom a velmi tmavom jazierku. A podnika kroky. Tiche kroky. Upevnuje si poziciu v Syndikate.“
Takze vie o Syndikate. Mohlo mi to napadnut, pomyslela si Kaatje. Arthur sa znova posadil: „Mattys… Rino je teraz vo vacsom nebezpecenstve ako ja. Najprv ochran jeho. Moje dokumenty pockaju… ved to su len nejake papiere, nie?“ usmial sa.
Mattys ho ale zahriakol: „Tie papiere su tvojou identitou, tvojou minulostou a buducnostou. Bez nich si v tejto krajine duch, muz bez mena, bez historie, bez prava. A ak sa Jochen – alebo ktokolvek iny – dostane k tvojim dokumentom – mozu ta prepisat a spravit z teba niekoho ineho.“
Potom sa na chvilu odmlcal: „Pripad Dakoty Matenguovej – jej identita bola ukradnuta podobne ako tvoja, Arthur, a Syndikat ju zavrazdil. Nejde len o dokumenty. Ide o zivot.“
Rino sa zhacil: „Benova zena… je prec? Docerta… tak preto je Benjamin taky odhodlany znicit tento Syndikat. Ale okrem toho – preco Jochen poslal Kaatje priamo za Benom? Len aby ziskal trochu casu? To nedava ziadny rozumny zmysel.“
„Jochen poslal Kaatje za Benom…“ prehovoril Mattys analytickym, chladnym tonom, „pretoze to bol test. Sonda. Chcel vidiet, ako Ben zareaguje. Chcel vidiet, ci sa Ben zlomi, ci sa podda. Chcel vidiet, ci je Ben stale tym muzom, akym byval. A zaroven si kupil trochu casu, ano, Rino.“
Rino sa len usmial a odhodlal sa pokracovat v biliarde bez pravidiel, ked navrhol: „A co keby sme ho nalakali a dohodli s nim dohodu, hm? Napriklad… Jochen poskytne Syndikatu zamerne nepravdive informacie o mne, zatial co my jeho nechame tu, v Droefonteine – ak zmeni svoje spravanie. Zachrani ho pred Syndikatom, ja si tiez kryjem zadok!“ usmial sa.
Rino ocividne nebol rad, ze kvoli Arthurovi musel tak dlho hovorit anglicky a Mattys to vytusil. Ale z ucty k Poliakovi ani on neprepinal do afrikanciny. S tichym tuknutim polozil prazdny pohar, kde si este pred par minutami nalieval whisky. „Dohoda? Chces uzavriet dohodu s Jochenom Vichtersom? S muzom, ktory nemal problemy ozbijat ludi o ich identity? Chces mu verit, ze Syndikatu poskytne zamerne nespravne informacie?“ Pomaly a rozvazne vykrocil k Rinovi: „A co sa stane, ked sa Jochen rozhodne, ze mu dohoda uz nebude vyhovovat? Podavali by sme mu vodzku priamo k nam.“
„Mozno by sme popri tom mohli zhromazdit nejake informacie o Syndikate, nie? Co este navrhujes, Mattys? Myslel som, ze by sa ti moj napad mohol pacit,“ Rino sa napriahol, no pokazil dalsi uder, biela gula sa odrazila od mantinelu a len mierne suchla ruzovu gulu miesto toho, aby ju poslala do kapsy. Sklamane nadhodil: „Nikdy nebudem dobry v snookeri… “
„Tvoje schopnosti sa za tie roky prilis nezmenili, maat…“ Mattys presiel k biliardovemu stolu, vzal si do ruk tretie tago a nepritomne si ho prezeral, palcom prechadzal po hladkom dreve. Nehral, len ho drzal, aby mal pocit, ze ma nejaku moc – ako dzokej drziaci jazdecky bic. „Tvoj napad nie je na zahodenie,“ pripustil odmeranym a opatrnym tonom. „zhromazdovanie informacii zvnutra – to je celkom fajn. Ale to riziko… a Jochen je oportunista. A oportunisti nezostavaju verni dohodam. Zostavaju verni sami sebe.“
„Mattys, myslis si, ze Jochen vyuzije situaciu, ked si bude mysliet, ze by nas mohol zradit? Pretoze potom nesuhlasim s Rinovym napadom,“ zamiesal sa do rozhovoru Arthur, „jasne, ak je zlomeny a chce tu zmenu, alebo aby bol v bezpeci v Droefonteine, preco nie… ale to neriesi moju stratenu identitu. A tym, ze ho privedieme do Droefonteinu – no, popravde, iba si koledujeme o problemy.“
Mattys pomaly prikyvol zamyslenym pohybom hlavy, ktorym akoby uznaval vahu Arthurovych slov. „Arthur ma pravdu,“ odpovedal pevnym hlasom, „nemame ziadne informacie o Arthurovych dokumentoch.“ Priblizil sa k biliardovemu stolu, ruku mal polozenu na hrane lesteneho dreva. „S Jochenom teda ziadnu dohodu neuzatvarame,“ pokracoval, „ale vyuzime ho. Nechajme ho mysliet si, ze ma navrch. Ale najprv musime vediet, kde su tie dokumenty. Musime vediet, kto ich ma. A musime vediet, preco ich Jochen vobec vzal. To je kluc k tomuto vsetkemu.“
„Jochen vie, ze som hladal Rina. A ze ma Jochen pouzil na to, aby sa dostal k Rinovi. Takze by som sa mozno mal porozpravat s Jochenom. Poviem mu, ze som Rina nasiel. Samozrejme ze nie tu…“ potom sa podival na Kaatje a pokracoval: „Nejak nezvycajne ticho, Kaatje… mas iny plan ako my, zlaticko?“
Zlaticko. Zase. Na chvilu jej pohlad zamieril na polskeho kovboja, no rychlo sa odvratil, ked sama pocitila, ako jej zruzoveli lica. „Jochen ma poslal za Benom,“ zacala potichu, „aby som ho otestovala. Aby som zistila, ci sa zlomi. Myslim, ze ma Jochen tiez podcenil. Mysli si, ze som len kurierka. Mala ryba.“
Rino medzitym skusil este jeden tah, uder s velkou silou, ale zahral ho zle, a tak nechal svoje tago lezat na stole a prestal hrat, evidentne nahnevany na svoju nesikovnost: „Suhlasim – nebudeme riskovat, ze Droefontein bude takto odhaleny. Mozno ho tym dam na radar Syndikatu. Ale nie. Postavili sme toto mesto ako bezpecny pristav pre vsetkych dobrych ludi. A ja osobne nechcem, aby Jochen vstupil do mesta,“ sadol si blizko Kaatje a nalial sebe, i jej, poriadne namibijske pivo.
Mattys si pritiahol stolicku, tazko si sadol a oprel si lakte o kolena. Jeho pohlad pomaly prechadzal po skupine. „Rino, mas pravdu,“ prehovoril tichym, chraplavym, no rozvaznym hlasom. „Droefontein nie je pre niekoho ako Jochen.“ Potom jeho pohlad presiel k Arthurovi: „Arthur, Jochen ta vyuzil. A bude ocakavat, ze sa vratis. Bude chciet, aby si sa vratil. Ale nie tu. Niekde, kde to mame pod kontrolou.“
„Jasne! A hned ako odideme z Droefonteinu, zrus to spojenie s jeho barom, Rino. Aby vedel, ze sa budu diat vazne veci!“ odpovedal Arthur nadsene a potom pristupil blizsie ku Kaatje a takmer sa jej dotkol ruky, ked sa znova otocil na Mattysa: „Ale aj tak – co mu ponukneme? Nejake vymyslene informacie? Nie – to by nam mohlo kupit trochu casu, ale mozno ho takto len zbytocne vystrasime. Mozno tym dokonca celu situaciu len zbytocne vyhrotime a vrati sa nam to i s urokmi. A zaroven nikto z nas nechce, aby sa motal po Droefonteine,“ otocil sa ku Kaatje a usmial sa s jeho typickym sarmom, ktorym vzdy Kaatje odzbrojil.
Mattys sa otocil spat na Arthura: „Povieme mu to na rovinu: ma jednu sancu. Odist. Zmiznut a vyparit sa. Ak to neurobi, prezradime Syndikatu, co vieme. Nech si s nim poradia. Jochen je parazit, ale aj paraziti sa boja toho, kto ich dokaze rozdrvit.“
Arthur jemne upravil Kaatje lavu pierkovu nausnicu, pretoze sa jej zamotala do vlasov: „Matt, mame vobec nieco pre Syndikat? Mozno len ten Dakotin pripad…? A mozno moje stratene dokumenty. To je vsetko. Nieco, co spachali oni samotni. Preco by nas mali pocuvat… ? Alebo by som mal vediet o tom, ze tu ma niekto nejake eso v rukave?“
Kaatje Arthurov dotyk uz odzbrojil nadobro a Arthur to dobre vedel. Uplne znehybnela. Neodtiahla sa, iba zmurkla a prinutila sa stiahnut sa. Uz by sa aj odhodlala bud mu na to nieco povedat, alebo mozno i spravit, ked kratke ticho prerusilo nahle lusknutie prstov. Rino na nieco prisiel.
„Mame to cely cas pod nosom, priatelia… Syndikat nejde proti mne. Chcu, aby som im hackol databazy – aby som ziskal viac identit. Uz som tie chyby opravil, takze zatial ziadne uniky. A ziskanie iba jednej identity ako ta Arthurova ich stalo prilis vela energie. Takze – navrhujem – ak vytvorim falosnu databazu na svojom lokalnom izolovanom serveri podobnu tej uniknutej a dame kluce Jochenovi, mozno uvidime, kto sa k nej pokusi pripojit. Chytime tych gaunerov. Co vy na to? Ja som tu pan databaz a kladenia pasci!“
Mattys prikyvol: „To je dobry plan. Tak teda postav tu klietku pre nasich gaunerov. My sa postarame o to, aby sa chytili!“ Jeho ruka potom kratko spocinula na Rinovom ramene: „Ale ta pasca musi byt perfektna. Ziadne stopy veduce k nam.“
Arthur zamerne priblizil svoju ruku ku Kaatje: „To sa mi paci viac. Ale musime to spravit tak, aby by nebol Rino prilis odhaleny a zaroven aby Jochen nestratil zaujem. Mozno mu povieme, kde je Rino? Falosna poloha? Mozno mu dame GPS signal z nejakeho dronu a budeme tvrdit, ze je to vozidlo, v ktorom sedi Rino. A ak sa vybiju baterie, nastavime dron tak, aby zostal na nejakom odlahlom mieste a nevracal sa… mozno by mohol pomoct Jaxon Vale… ? Vie take nieco pilotovat?“ obratil sa na Kaatje.
„Ano, Jaxon pilotuje drony lavou zadnou. Vyberieme si miesto. Mozno stare solne panvy. Povedzme Jochenovym ludom, ze tam Rina presuvaju v konvoji,“ odpovedala Kaatje pokojne.
Arthur sa na nu usmial ako Indiana Jones v najlepsich rokoch: „To znie ako solidny plan. Takze, Mattys, mali by sme hladat miesto, ktore je daleko od Droefonteinu, ale nie prilis daleko od Windhoeku, aby si Jochen nemyslel, ze planujeme pascu.“
Kaatje vsak uz hned jednu lokalitu i navrhla este predtym, nez sa Mattys stihol zamysliet: „Stara polovnicka farma stryka Willema. Je vychodne od Okahandji. Uz styri roky iba chatra, potom co oom zomrel. Rozbity plot, stary veterny mlyn… a vedie tam len jedna cesta.“
Rino sa usmial: „Mattys, co si o tom myslis?“ Nedal mu ale odpovedat a hned pokracoval: „Dovtedy musim najst Kaatje a Arthurovi dom, kde v Droefonteine prespia aspon na noc. Mozno jeden z tych, co ponukame turistom, vsak, Mattys?“
„Suhlasim, ten plan bude fungovat. A… apropo… mame tri byty na okraji mesta. Die een na die dam – tie pri priehrade. Je tam ticho, ziadni susedia, ktori by sa na nieco pytali. A zajtra to rozbehneme,“ postavil sa a ukazal na Rina: „Rino, maak die pad skoon.“
„Jasne, Mattys!“ Rino sa usmieval ako nikdy predtym a vysiel rezkym krokom zo salonu ako prvy, nez ho ostatni nasledovali. Pred budovou Senatu zastavil dalsieho stareho priatela, s ktorym sa energicky bavil afrikansky, takze Arthur znova nic nerozumel. Chlapik vyzeral ako dobra partia a potom nahodil ten usmev, ktory Arthur takmer spoznal – akoby si myslel, ze Arthur a Kaatje su par.
„Snaaks, daardie mense,“ povedala Kaatje usecne, akoby nemala na to anglicku frazu. Ale co, nebude predsa niekomu vysvetlovat, ci Kaatje a Arthur su par alebo nie. Niet co vysvetlovat.
Kapitola 5
Len co sa Rino, Kaatje a Arthur dostali k chalupke, samostatne stojaceho domceku pri priehrade, Mattys sa s nimi rozlucil a zamieril k svojmu domceku obdalec. Tieto domceky neboli samozrejme ziaden Holiday Inn, ale mali jednoduchu sprchu, tecucu vodu, pohodlnu postel a malu kuchynku.
Rino ich hostom este prezradil, ze ten chlapik, s ktorym sa bavil pred budovou Senatu, vlastni malu firmicku, ktora operuje aj mimo Droefonteinu. Upratuje hostovske izby, pricom aj vlastni maly hotel i v meste. Maly pocet ludi operuje tu v Droefonteine, ta vacsia cast vo Windhoeku. A ze poslal dve chyzne, aby pre nich pripravili jednu z tych chalupok, ktore prenajimaju turistom. A ze to trochu potrva, nez sa budu moct dostat dnu.
Vtom sa stalo nieco necakane. K Arthurovi sa dokotulala futbalova lopta. Ten sa na nu podival a potom na ihrisko asi dvadsat metrov od nich, potom na miestnu mladez, ktora hrala. Nieco hovorili Arthurovi po afrikansky, ale on im nerozumel. Mavali na neho s uskrnom, jeden z nich sa dostal az k Arthurovi, ktory mu loptu prihral po zemi. Nieco zadrmolil afrikansky. Rino tlapol Arthura po pleci: „Chcu, aby si hral. Nemaju brankara.“
Arthur zdvihol potmehudsky obocie na Kaatje: „Hm, kde inde by som sa tu mal zabavit a ucit miestnych, ako hrame futbal v Polsku?“ zasmial sa a svoj klobuk nasadil na hlavu Rinovi, potom zamaval chlapcom a pridal sa k nim.
Kaatje sledovala, ako sa Arthur pridal k tinedzrom – ako sa na ihrisku pohyboval, ako muz, ktory nezabudol hrat futbal. Zapocula odtial anglictinu aj od chlapcov – mnohi z nich sa anglicky este len ucili, ale s Arthurom by si rozumeli celkom dobre, napadlo ju. Nespustila pohlad z ihriska – videla, ako sa Arthur schuti zasmial na nejakom vtipe s jednym z mladych muzov.
Rino sa oprel o Kaatje a zosiroka sa usmial: „Za chvilu budete mat vasu chalupku pripravenu. Su tam dve sluzky: Rozane a Anja. Ked odidu, vsetko je pre vas pripravene. No… vyzera to, ze Arthur sa zabava s chlapcami z Droefonteinu, vsak?“
Kaatje sa divala na Arthurove pohyby – nepochybne tanecne. Dostal prihravku od jedneho z tinedzerov, otocil sa a strielal – vyzeralo to tak precizne, akoby to driloval cele dni.
Rino bol v dobrej nalade a podpichol Kaatje: „Vy dve zlaticka, necakajte dve izby a dve postele! Len jedna izba a jedna postel!“ zasmial sa a potom dodal: „Jedna izba, ale postele by sa dali oddelit, neboj sa. Myslel som si, ze aj ty… a on... vies… sa mate radi.“
Potom obaja videli rychly protiutok a Arthur dostal zbytocny gol. Arthur v predstieranej frustracii zdvihol ruky, akoby hovoril Proti tomu sa nedalo branit.
„Arthur! Branit, preboha!“ Rino hravym hlasom zakrical na Arthura.
Postele sa daju oddelit. To je jedine, co Kaatje potrebovala pocut. Hanbila sa, aj ked by zaprisahala, ze nie.
Arthur sa potom otocil na Kaatje a zmurkol na nu. Hra sa znova rozbehla. Arthur sa zacal hybat tak, ako to uz Kaatje raz videla. Snazil sa a vyzerat na ihrisku sebavedomejsie a dovolil si aj prvu vydarenu klucku.
Rino uznanlivo zapiskal: „Och, pozri, Kaatje. Tvoj Arthur vie hrat velmi dobre.“ Potom sa jeho hlas trochu zmenil na vaznejsi a polozil si ruku na jej rameno: „Kaatje… dovol mi nieco ti povedat… Arthur – on – ako to povedat – zachranil mi zivot. Ved si ty i to videla. Ale predtym este dvakrat. Pred tymi muzmi zo Syndikatu. Neviem vyjadrit, ako si to vazim. Tento muz je poklad. Skvely muz. Pozri – aj ked nenajde svoje doklady a namibijska policia ho bude prenasledovat… rad mu pomozem usadit sa tu v Droefonteine. Mozno stratil svoj stary zivot – ale mozno mu ty mozes pomoct najst si novy.“
Kaatje takmer ani nedychala a nemohla sa prestat pozerat na Arthurove pohyby. A zaroven nevedela, co na to Rinovi odpovedat. Sklonila bradu a vzala mu Arthurov klobuk z hlavy a sama si ho nasadila. „Rino,“ prehovorila tichym hlaskom, „hy het my gedans gewys.“
Arthur si v hre rozumel s jednym vysokym mladikom, s ktorym oprasili ten stary brazilsky futbalovy styl jogo bonito a kratko po tom, co si asi tri razy vymenili loptu, naznacil strelu, polozil si brankara a nikym neatakovany strelil jednoduchy gol do prazdnej brany. Jeho cast mansaftu eruptovala nadsenim a s Arthurom si tlapli po vydarenej akcii, ale Arthur sa od nich znovu odpojil a zamaval im. Ostal trochu zapraseny na kolenach, ale aspon svoju predoslu chybu pri braneni odcinil uhladnym golom. Pridal sa k Rinovi a Kaatje. „Tie decka su ozaj nieco, Rino. Ak im to takto dobre hra v pusti… tak maju velmi dobru kondicku!“
„Jasne! Nahodou tu mame silnu futbalovu kulturu. Na druhej strane Droefonteinu zase su poriadni ragbisti. A tiez drsni chlapi.“ Potom si vzdychol, takmer znova prepol do afrikanciny, ale v poslednom okamihu sa zhacil a pokracoval anglicky: „No, mozno by som vas ako dvoch zalubencov mal na chvilu nechat osamote. Uzite si pobyt v Droefonteine. A dobre sa vyspite. Zajtra nas caka velky den.“
Kaatje to znova zabolelo. Dvaja zalubenci. Ach, uz to vidia vsetci. Riskla pohlad na Arthura, jeho klobuk na jej hlave jej zakryval oci. Potom sa rychlo odvratila: „Podme dnu,“ povedala ukosom a odkracala k otvorenym dveram domceka.
Arthur urobil gentlemanske gesto ruky, aby ju pustil dnu ako prvu. „Pod, zlaticko. Tak velmi potrebujem ten kupel. Prisaham ze, toto namibijske teplo je horsie, nez som cakal. Nemate tu doslova uplne opacne pocasie ako v Polsku?“
Kaatje si vzdychla. Tajne neznasala, ako to Arthurovi tak slo – ako na nu posobil takym neskryvanym a nesilenym sarmom s lahkostou muza, ktory presne vie, ako si Kaatje ziskat. Vkrocila do chladnejsieho interieru chalupky a prechod z oslepujuceho bieleho svetla vonku dovnutra ju prinutil zmurknut. Zastavila sa tesne vo dverach a mierne otocila hlavu. „V Polsku je zima, lad a siva obloha. Tu teplo len… spali vsetko, co je prilis slabe,“ odpovedala s miernym usmevom.
Arthur sa uskrnul: „Pf, mozno si este nezazila europske horucavy bez klimatizacie, ked k nam naveje tropicky vzduch zo Sahary, ktory sa nad Europou udrzi pokojne i cely tyzden. Je to akoby ta strcili do otvorenej rury na pecenie.“
Kaatje zmizla dalej v chodbe a napadlo ju, ze nie je k Arthurovi uprimna a dokonca aj nespravodlivo chladna, ale bol to zatial jediny sposob, ako zastavit to chvenie v hrudi. Kratko sa zasmiala: „Europske teplo je… vlhke,“ hovorila a jej hlas sa mierne ozyval v uzkej chodbe, „a nalepi sa na teba. Tu je teplo suche. Vyzlecie ta donaha.“
Arthur sledoval, ako Kaatje polozila jeho klobuk na malu linku na chodbe, otvoril dvere do kupelne a nakukol dnu.
„Uteraky su v druhej skrinke odspodu,“ poznamenala, „ale s vodou, prosim, setri. Nemame jej tolko ako v Polsku.“
Arthur sa podival lepsie a nasiel tam i nejake nove oblecenie. Prekvapeny tou stedrostou sa spytal: „Pockaj… tebe hovoril Rino o nejakom novom obleceni? Kedze to moje je naozaj sotva pouzitelne. Povedz mi, je tato stedrost sucastou zazitku?“
Kaatje sa otocila a oprela sa o zarubnu spalne, ruky prekrizene na kozenej bunde, golier stale vyhrnuty. „Rino je… prilis laskavy. A nema rad, ked hostia vyzeraju tak, akoby bojovali s pustou a prehrali.“
Oci Arthura Trysta zaziarili vdacnostou: „Och, za to sa mu musim neskor podakovat. Hned som spat, zlaticko. Hned ako sa osprchujem – a pustim si vodu tak studenu, ako sa len da.“ Vosiel dnu a zavrel za sebou dvere.
Kaatje sa ani tentoraz nedokazala odputat od oslovenia zlaticko. Iba si vydychla a pokusila sa uvolnit. Ale neslo to. Prilozila si ruku na hrud a zacitila, ze jej srdce busilo ako blaznive. Nemohla dalej klamat samu seba, ze jej tento muz neprehodil priority. Odstupila od zarubne, ked sa pomaly vyzula a pomaly vosla do malej obyvacky a ocami sa divala po upratanom interieri a zacitila nahle, neodolatelne nutkanie byt niekde inde. Ta dualita – nemoze vydrzat bez Arthura, nemoze vydrzat ani bez neho.
Potom ju uputal zvuk tecucej vody v kupelni a Arthurov hlas, ktory napodobnoval gitarovy riff do Rolling Stones a pospevoval si ich hit Satisfaction. Podivala sa na dvere kupelne, pocuvala jeho nie velmi vydareny spev a predstavovala si ho, ako si uziva sprchu. Mierne sa pousmiala. Potom Arthur akoby zabudol text a prepol na inu klasiku s podobne chytlavym gitarovym riffom, ktory mu isiel rozhodne lepsie ako spev – Sharp Dressed Man od ZZ Top. Kaatje sa teraz uz zasmiala, aj ked len potichucky, ale o to viac uprimne. Zakryla si usta rukou, oci dosiroka otvorene. Zarazalo ju, ako dokaze byt Arthur bezprostredny. Jemu bolo urcite jasne, ze to Kaatje zaiste musela pocut cez relativne tenke steny kupelne, iba zo seba robil sasa, ale nevadilo mu to. A Kaatje sa zasnila a dalej pocuvala, cakajuc na dalsi skomoleny refren, dalsie vymyslene gitarove solo, dalsi moment, ked zabudne slova. A Arthur nesklamal, znova zabudol text piesne, ale kedze sa mu zamotal jazyk a vyslovene slova nemali ziaden zmysel, ale podobali na slova inej piesne, hravo presiel rovno do nej – Bla Bla Bla od Gigi D’Agostina. A to uz Kaatje, ako fanusika tanecnej hudby, odzbrojilo – tu nepotreboval spievat narocne sola. Kaatje si podupavala nohou a mierne kyvala hlavou zo strany na stranu. Tento chlap je lepsi ako radio, pomyslela si.
Potom vypol vodu, ale pokracoval k odriekavani naoko nezmyselneho textu, ked sa prezliekal. Jej tvar sa zmenila na masku sucheho pobavenia, ked sa klucka dveri na kupelni otocila, znova si uvedomila, ze klame len samu seba.„Gigi D’Agostino,“ prehovorila rozvaznym hlasom, „Italodance. 1999. Krasne si to zmasakroval.“
Arthur sa iba usmial: „Neviem spievat. Nikdy som to nevedel. Ale ked si tak dobre pocuvala…“ hravo sa otocil na pate a tvaril sa vazne ako model na modnej prehliadke: „Uz som teraz sharp dressed man?“
„Jasne ze ano!“ riskla pohlad hore na neho, ked znova urobil maly obrat modelky, uskrnal sa a hravo sa pretvaroval a sledovala, ako si upravoval pozicanu koselu.
Potom sa obzrel vokol seba. „Je tu celkom utulne. Nebyt toho zapasu, uz by som mal cely tento domcek poriadne preskumany.“
Kaatje urobila jeden krok vpred. Potom dalsi. Akoby chcela zistit, aka najvacsia vzdialenost je potrebna na to, aby jej tento muz kradol dych. Potom to zacitila – mydlo, ktorym sa umyval. „Chces vidiet, ako zijeme?“ usmiala sa. „Tak pod, kovboj. Podme sa pozriet. Ale neocakavaj ziaden pathviezdickovy apartman.“
Arthur si vzdychol. Bola to zmes hravosti a smutku, tej nostalgie, ktora nas nuti usmiat sa nad nasimi nepodarkami z minulosti. „Ani to neocakavam, zlaticko. Vsetko je lepsie ako Under Windhoek’s Brigdes Inn, to ti mozem povedat!“ Arthur si rad a casto zacal doberat tu krasnu Afrikanku. Dostaval pocit, ze sa Kaatje znova zacinala pri nom citit pohodlnejsie. „Ale zase ani nehovor, ze tato chalupka ledva drzi pohromade… raz som spal v takom divnom hoteli v Gdansku. Myslel som si, ze tu chatku v noci odfukne vietor.“
Kaatje sa ani nechcela tak ostro a nahlo zasmiat, ale podarilo sa jej to. Uvedomila si, ze Arthur znova prelomil jej obranu a potom si zakryla usta.
Neskor toho vecera si Arthur a Kaatje dali dobru kavicku a potom isli do svojich posteli. Nie spolu – oddelene. Ale uprostred noci sa Kaatje zobudila a zistila, ze Arthur v tej svojej nebol. Vzala si deku, ktoru sluzky nechali pod postelou a vysla von z chalupky. Ani svoje nausnice si nenasadila. Prichytila sa, ze sa bez Arthura citila nesvoja. Pomaly otvorila dvere s jemnym vrzganim, stojac zabalena v deke a bosa na malej betonovej ploche, zazrela Arthura sediaceho na betone, ktory tvoril maly schodik na verande pred domcekom. Snazila si napravit rozstrapatene vlasy.
„Arthur, nie je ti zima?“ opytala sa opatrne.
„Ani nie,“ odpovedal potichu.
Kaatje zvaznela, jej ruky pevne zvierali deku okolo jej ramien. Pust v noci je chladna a nevyspytatelna. „Zobudila som sa. A tvoja strana bola prazdna. Som si myslela, ze… “ Mala by sa vratit dnu. Mala by ho nechat na pokoji. Mala by… jej prsty nenachadzali nic, s cim by mohla hybat – ziadne nausnice, ziadny golier bundy. Len okraj deky, ktory si krutila medzi trasucimi sa prstami.
Arthur drzal v prstoch kratku palicu, vyzerala ako mala vetvicka z nedalekeho stromu. Vyzeral trochu smutne a nervozne. „Kaatje, zlaticko… nerobim si starosti kvoli Jochenovi. Nie je pre mna az taky nebezpecny.“
Kaatje pochopila – vedela, ze Arthur byval kedysi silny fajciar, hoci ho sama fajcit este nevidela. Ale pamatala si jeho hod cigaretovou krabickou priamo do jej smetneho kosa.
„Premyslal som o mnohych veciach. Napriklad – co sa stane, ak ho zdolame? Myslim Jochena… alebo i Syndikat, ktohovie… mam sa vratit spat do Polska? A ak ano – preco by som sa mal vratit… okrem tanca vlastne nemam nic. Jasne, je to moje rodisko a milujem svoju krajinu. Ale… vratit sa spat po vsetkych tychto problemoch tu v Namibii… ?“
Kaatje sa pomaly k nemu sunula a vliekla so sebou deku ako kridla. Zastavila sa tesne vedla neho, ale neodhodlala sa k nemu sadnut. „Si nervozny…“ kyvla hlavou na palicku v jeho prstoch.
Arthur sa pozrel na svoju palicku: „Je to len konar. Ale psia krew, prave teraz mam taku chut na cigaretu, ze ma az trasie.“
Kaatje pozrela hore na hviezdy – mozno tie iste hviezdy, ktore prave ziaria nad Polskom, povedala si. „Myslis si… ze ist spat znamena cuvnut?“ pritiahla si deku pevnejsie k telu, jej rameno sa dotklo jeho ruky. Ci uz nahodou alebo nie.
Arthur hodil palicku opacnym smerom od Kaatje. „Nemal som na vyber, zlaticko, musel som prist sem. Kvoli najdeniu mojich stratenych dokumentov. Ale vsetko bolo nakoniec uplne inak – Jochen ma pouzil na to, aby som nasiel Rina. Jochen mi nikdy nechcel pomoct. Nikdy. A teraz ani neviem, co dalej. Ci uz cuvnut, alebo sa tvarit, ze mi tento vylet do Namibie nejak pomohol…“
„Ja som odisla z Juznej Afriky, pretoze som si myslela… ze odchod ma napravi. Ze vzdialenost ma zo mna spravi lepsieho cloveka. Jasne, v Juznej Afrike sa aj tak neda momentalne slusne zit, to je jedna vec, ale vzdialenost nezmeni nic na tom, co si do noveho miesta so sebou vezmes.“ Horko za zasmiala a konecne sa nanho pozrela a proste si musela k nemu sadnut. Deku si zlozila pod zadok, aby jej nebola zima. „Ak porazis Jochena… potom si vyberies. Polsko, Namibia alebo niekde uplne inde. Nie je lahke si vybrat. Ale dnes vecer… “ prisunula sa blizsie a venovala mu kusok z tepla jej deky, „dnes vecer je pust dost studena. Ale ty si tu. A ja som tu s tebou. A zajtrajsok moze pockat.“
„Kaatje, odkedy som tu, naucil som sa vela veci. Dokonca aj byt nejaky cas sam sebou. Vies – myslel som si, ze som stratil vela zo svojej predoslej hravosti, ktoru som potreboval pri tanci. Tam si nemozes dovolit byt skromny a utiahnuty. Ale ja… citim… ze si mi pomohla najst aspon nejaku cast z tej hravosti. Ked som s tebou, citim sa znova sam sebou.“
Kaatje sa zatajil dych, pozrela sa na jeho ruky – ruky, ktore drzali palicku, ktorej Arthur prisudil rolu nahrady za cigaretu, sa mierne triasli. Takmer urcite nie od zimy. „Hravost… “ zamrmlala, akoby nevedela, ako pokracovat. A vskutku to nevedela. Arthur ju vsak do nicoho nenahlil. Jej pohlad zabludil az k horizontu, kde sa obloha prave zacinala velmi mierne rozjasnovat, „s tvojou hravostou nemam nic,“ odpovedala rychlo, mozno az prilis rychlo, „ty… ty si si ju priniesol sem sam. A jedno ti poviem: vzdy si ju mal pri sebe. Iba ostala zahrabana niekde hlboko v tebe.“
„Kaatje, nie – mas na tom zasluhu – priviedla si ma spat k sebe samemu – chtiac alebo nechtiac. A som za to vdacny. Naozaj.“
Kaatje sa k nemu otocila plecom a oprela sa o jeho rameno, aby si schovala tvar, aby nevidel emocie, ktore jej zaplavovali lica. „Ty… sposobujes mi, ze sa citim… menej zlomena,“ zasepkala, ani si neuvedomila, ze jej anglictina znela ako z Rinovych ust.
Arthur objal Kaatje a zasnene sa dival do dialky: „Nie je to zvlastne, ze nas tato zima uci zdielat teplo?“ Potom ju pomaly a jemne zacal hladit po vlasoch: „Citim sa opat zivy. A ak by som sa mal vratit spat – vratim sa k svojmu staremu zivotu a budem tym neviditelnym outsiderom. Presne tym, ktorym som sa bal stat, ak raz prestanem tancovat. A co ty? Ako sa vratis spat k svojmu zivotu?“
Kaatje stuhla v jeho objati, ale potom si uvedomila, ako je Arthur prave teraz zranitelny a citila ten zvlastny pokoj, ktory v nej vyvolali jeho jemne dotyky. Aj tak vsak citila nieco viac, nieco, co si nezasluzila. Nieco prilis nezne pre niekoho ako ona. „Aky zivot… odisla som, pretoze… pretoze uz nebolo co rozbit. Uz som bola dost rozbita na kusy, ktore sa snazili udrzat si tvar. A teraz? Teraz sa bojim. Pretoze si ma prinutil citit sa… menej osamela. A to je nebezpecna vec, Arthur Tryst. Potrebovat niekoho.“
Arthur sa otocil ku Kaatje a jemne jej prstom pohladil lice. „Kaatje, zlaticko… vyzera to, ze sme obaja v nebezpecne podobnej situacii, aj ked s uplne odlisnymi pribehmi a okolnostami. Nie je to takmer poeticke, ze sme sa stretli? Podobni, ale odlisni?“ Potom ju znova jemne objal, nie prilis pevne, ale nie prilis hanblivo: „Chcem, aby si sa citila bezpecne. Viem, ze si silna zena, ale aj tak… zatial to neviem vysvetlit, ale vzdy, ked ta vidim, chcem ta ochranit… pred cim? Pred mnohymi vecami… aj keby to mala byt samota…“
Kaatje sa znovu zatajil dych zvukom niekde medzi vzlykom a sepotom. Zaborila tvar do jeho pozicanej kosele: „Daardie woord… wat beteken dit… die woord...“ neodvazila sa ani prelozit jej posledne slova, ale tak nejak vedela, ze im Arthur rozumel. Nemala chut sa od neho odtiahnut. Mala pocit, ze tak je to spravne. Nemala dovod byt k nemu neuprimna. „Chces ma ochranit pred samotou? Tak potom musis vediet… ze moja samota je stara. Je… hruba ako hrosia koza. Uz sa stala mojou sucastou.“ Odtiahla sa len natolko, aby sa nanho mohla pozriet. Jej cierne ocka mierne zvlhli, ale vzdorovito drzala bradu hore. „Bojim sa, Arthur. Ek is bang om te voel. Ale… viac sa bojim, ze budem… opat neviditelna.“
„Kaatje…“ Arthur jej jemne odhrnul pramienok vlasov z cela, „aj ja sa bojim. A poznam ten pocit – byt sam a pravdepodobne si to aj uzivat. Ale s tym sa da vysporiadat – potrebovat niekoho je uplne v poriadku. A – nemusis byt s nim kazdu sekundu. Ale mat niekoho, komu na tebe zalezi a pomoze ti v tazkych casoch – je vzacna vec. A Kaatje… pre mna nikdy nebudes neviditelna. Nikdy.“
Kaatje sklonila bradu a divala sa na jeho mierne sa trasuce ruky miesto toho, aby sa znova stretla s tym pevnym pohladom, pretoze Arthur vidi cez kazdu vrstvu jej pancierovej koze. „Obavam sa, ze to, co ti teraz poviem… je trochu odvazne. A obavam sa, ze to moze medzi nami vela zmenit. A ze nie je strategicke povedat to tesne pred zajtrajskom…“ Arthur odvratil zrak, ale Kaatje stale drzal v objati ako predtym, iba si tazko odfukol.
Pozrela sa na neho s lesknucimi sa ciernymi ockami: „Ak sa tym nieco zmeni… som ochotna to risknut. Len… to povedz, Arthur.“
Preglgol. „Uz som ti raz povedal, ze… ta mam radsej ako vsetkych ostatnych… to je stale pravda. Mozno som mal pouzit ine slova, Kaatje…“ Arthurov dych sa trochu triasol. „Lubim ta, Kaatje.“
Kaatje sa svet naprosto zastavil. V jej hrudi vsetko stichlo. Mierne sa odtiahla z objatia, aby sa nanho lepsie pozrela – naozaj sa nanho pozrela. Uprela na neho svoje cierne pozorne ocka, hladajuc akykolvek naznak neuprimnosti. Nic take nenasla. „Ek is nie... ek is nie goed met hierdie woorde nie… “ presla do afrikanciny, pretoze anglictina sa jej teraz zdala neosobna. Ale z ucty k Poliakovi, ktory sa tiez dost trapil so svojou anglictinou, rychlo presla naspat: „Cely svoj zivot som bola… neviditelna. Ako duch. A teraz ty… ty ma vidis taku aka som a teraz si vravel…“
Nemohla to skryvat. Viac nie. Z jej ciernych ociek prave unikla prva slzicka.„Neviem, ci to dokazem povedat spat. Nie preto, ze by som to necitila. Ale preto, ze… sa desim, ze ak to poviem, uplne sa zosypem.“
„To je v poriadku, zlaticko, chapem,“ Arthur nevyzeral byt rozruseny, iba jej utrel slzu z lica. „Ja… povedal som to, pretoze je mozne, ze budeme spolu uz len zopar nasledujucich hodin. A potom, ktovie… mozno najdem svoje dokumenty a vratim sa naspat do Polska. Mozno tu zostanem este par dni. Alebo sa mozno do Gdanska uz nikdy nevratim. Ale toto som ti chcel povedat uz viackrat. Ale… ak sa uz v buducnosti uz nikdy neuvidime, chcel som ti dat najavo svoje skutocne city, aj ked ich neprijmes. Ja… rozumiem.“
Kaatje tazko preglgla. Oci mala vlhke, ale nieco sa v nich pohlo – zablesk vzdoru. Prinutila sa mu pozriet do oci. „Ja… neviem tie slova vyslovit. Este nie. Nie som pripravena.“
„Kaatje… nic nemusis. Do nicoho ta nenutim. Len, prosim, zostan taka, aka si – vrucna, roztomila a sebavedoma. Respektujem ta taku, aka si. Nemusis nic menit – bud sama sebou. Len – budem este stastnejsi, ak mi budes viac doverovat. Niekedy mam pocit, ze medzi nami je stale akasi neviditelna stena, ktora, uprimne povedane, nie je potrebna. Prosim… povedz mi… co mozem urobit, aby si mi viac doverovala…? Povedz mi… ja nemam pred tebou co skryvat, zlaticko.“
Kaatje sa odtiahla tak akurat, aby sa nanho pozrela, ale jej pohlad sklzol k jeho ramenu namiesto k jeho ociam. Nedokazala ho udrzat. „Stravila som roky… budovanim toho muru. Nie preto, ze by som chcela. Ale preto, ze… posledny clovek, ktoremu som doverovala… si zo mna vzal nieco, co som uz nikdy neziskala naspat. Takze mne trva, kym zacnem niekomu doverovat. A neviem, ako… otvorit tie dvere. Neviem, kde je kluc. Stratil sa.“
„Ja… ehm… nehovorim to prilis casto, pretoze sa potom citim starsi…“ Arthur sa zlahka usmial a nenutil Kaatje sa na neho podivat, „ale ak sme nieco stratili, mozno ani nestoji za to, aby sme to znova hladali. Mozno je lepsie vytvorit nieco nove, ak nedokazeme zopakovat veci a pocity, ktore su davno prec. Ak si stratila kluc – dovol mi vytvorit pre teba novy – leskly, krasny, mozno v tvare pierka… hm?“ jeho hlas o nieco vrucnejsi.
Kaatje sa chcela zo zvyku dotknut svojich nausnic, ktore aj tak ani nemala nasadene, no narazila na Arthurove prsty. Zatajila dych. „Hm, pierkovy klucik…“ potichu zopakovala a po prvykrat dnes v noci sa na jej na perach mihlo nieco, co pripominalo uprimny usmev. „Na kovboja si celkom romanticky, nemyslis?“
„Asi ano. Ale ja nie som kovboj. A hlavne – nechcem ta do nicoho nutit. Sama urcite dobre vies, co je pre teba dobre.“ Potom jej znova pohladil vlasy: „A vies co…? Som ostatne rad, ze som ti povedal, ze ta lubim. Mam pocit, ze som sa zbavil tazoby, ktoru som nosil kazdy den odvtedy, co som ta stretol v tvojom obchodiku. Citim, ze teraz pred tebou uz nic neskryvam. Vidis skutocneho Arthura Trysta – neuspesneho polskeho tanecnika, ktory miluje afrikansku zenu s pierkovymi nausnicami a dvojfarebnymi vlasmi!“ zasmial sa s uctou, sebavedomejsie a podrobnejsie skumal jej cierne vlasy s blond pramienkami.
„A ty, Arthur Tryst, hovoris tieto veci, akoby boli jednoduche. Ako keby laska bola len… nieco, co polozis na stol a povies aha, vezmi si ju.“ Jej hlas sa triasol. Nechcela na neho byt drsna. Upokojila sa. „Prepac… mne take nieco nikto nikdy nepovedal. Nie takto. Nie s takou… vaznostou.“ Oprela sa o neho. „Som rada, ze si mi to povedal.“
„Tak to je potom dobre, zlaticko. Az teraz som nasiel tu spravnu prilezitost to povedat. Prilis dlho som to natahoval. Ale ak je zajtra nas posledny den spolu, jednoducho by som uz nemusel dostat tu prilezitost ti to povedat.“ Jemne sa dotkol jej lica. „Som tu pre teba, Kaatje. Mozeme tu chvilu zostat v chlade alebo sa vratit do postele. Ale dakujem – myslel som si, ze zareagujes inak. Ale som rad, ze nie. Tvoja reakcia ma vlastne posilnila. Mam teraz este vacsiu chut zajtra nakopat Jochenovi zadok.“
Kapitola 6
Ked sa Kaatje okolo siedmej rano zobudila v posteli, Arthur ju uz cakal s podnosom s ranajkami. Bola na nom polozena kava, makky chlieb, vajcia, slanina, grilovane paradajky, boerewors a mala miska s olivami.
„Goeiemore, Kaatje! Mattys ti posiela ranajky. Velmi mile od neho, vsak?“
Kaatje sa posadila a zmurkla proti makkemu rannemu svetlu, ktore prenikalo cez okno chaty. A ked zacitila klobasku, kavu a zemitu vonu droefonteinskeho chleba, zdvihla sa z polohy lezmo, vlasy este rozstrapatene ako zvycajne a pomaly si nasadila oba zlte pierkove nausnice. Poriadne sa posadila a pritiahla si deku okolo ramien a do lona, aby zabezpecila podnos, ktory jej pristal priamo pred nou.
„To si vstal tak skoro, aby si mi priniesol ranajky do postele?“
„Ano, zlaticko. Vela som toho nespal. Myslim, ze som spal asi tak styri hodiny…?“ Kaatje si vsimla, ze jeho hlas bol ovela tichsi a naozaj ineho zafarbenia, takeho unaveneho. Ale hlavne je urcite este rozcitliveny po vcerajsej noci, ked sa obaja rozpravali.
Arthur sa len usmial, ked Kaatje siahla po kave a nadychla sa jej vone. Zatvorila pri tom oci. Fakt dobra kavicka, pomyslela si.
„Dakujem, Arthur. Za vsetko. Si zlaty.“
„Mam problemy prichystat aj studene jedlo, nie to este teple. Nuz co, kuchar zo mna nebude, ale napadlo mi, ze ta potesim takto zrana. Tak som poprosil o pomoc Mattysa. Nevahal a okamzite si objednal tieto ranajky z hotela, ktory je nedaleko odtialto.“
Kaatje si az teraz vsimla aj druhu salku kavy na ponose, Arthur zjavne zjedol ranajky skor, ale s kavou pockal, aby si ju mohol vychutnat s nou. Jej pohlad zabludil kamsi k oknu, pretoze opat zacitila tu nebezpecnu pritazlivu silu, ktora jej srdce tahala smerom k nemu. Potom sa pustila do ranajok. Chlebik je cerstvy, boerewors dobry – koreneny, teply a tak nejak pravy – nie ako tie napodobeniny vo Windhoeku. Potom svojou lyzickou tukla do jeho salky: „Daj si kavicku. Urcite ti uz vychladla.“
Arthur si salku vzal a napil sa. Bol zjavne unaveny, ale snazil sa fungovat ako clovek: „Fu, styri hodiny su pre mna naozaj malicko. Teraz sa citim dobre, ale poznam svoje telo. Cez obed sa uz mozeme hrat na zubara!“ Potom sa zaklonil a otvoril usta, akoby simuloval, ako unaveny bude – a naozaj to vyzeralo, akoby sedel v zubarskom kresle. Kaatje mala co robit, aby sa nezadusila kavou od smiechu. „Som rad, ze si sa dobre vyspala. Myslim si, ze tato chatka je pokladom uprostred nicoho. Ludia z Droefonteinu mozno naozaj vedia carovat.“
Potom sa mu pohlad vyjasnil, ked si dal este za dva dusky kavy: „Uz som hovoril s Rinom. Hovori, ze ma falosnu databazu nahranu na datadisku. Pracoval na nej hodiny a cistil kazdu stopu, ktora by ho prezradila. Nahral tam trojskeho kona, ktory je vraj velmi sofistikovany. Ked sa najes a budes pripravena, najdeme Rina a zavolame Jochenovi. S trochou stastia ho mozeme presvedcit, aby nas prisiel do Okahandji pozriet. Databaza – za moje dokumenty. Ale pochybujem, ze to bude take jednoduche.“
„Jochen podla mna nebude z tych, co si dava na seba pozor. Moze sa divat do zrkadiel, kolko len chce, natolko opatrny byt vie. Ale podla mna nerozozna intrigy, ktore v zrkadle nevidi.“
Ranne slnecne luce, ktore cez okno dopadali na blondave pramienky vlasy Kaatje Aarendse, dodavali jej vzhladu takmer anjelsky vyzor, ked si pomaly odpila z kavy a na perach sa jej mihol naznak usmevu.
„Ale mame iny problem, Kaatje – druhu cast planu – Jaxona Valea a jeho dron. Este nevieme, ci to vobec prijme. Poznas ho – chce pomoct, ale zvycajne veci zhorsi a sprava sa, akoby to nebola jeho chyba. Ak nebudeme mat Valea na palube, nas plan je v troskach.“
„Bena respektuje. Ben ho desi tak akurat. Zavolame najskor jemu.“
„No, ja jeho cislo nemam. Ale Mattys takmer urcite.“ Arthur vstal, ale hned sa znova posadil, ked sa mu zatocila hlava. Usmial sa: „Som v poriadku. Len ma trochu boli hlava z toho stvorhodinoveho spanku.“
Kaatje sa dotkla jeho ramena a nedovolila mu znova vstat. Miesto toho vstala ona: „Prinesiem ti vodu. Kava urcite nestaci.“ Odisla na par sekund do kuchynky a doniesla mu pohar s vodou. Sama drzala cely dzban. Potom si sadla na postel vedla neho. Arthur sa usmial, ako to dokazal len on – ako Indiana Jones v najlepsich rokoch a napil sa – dal si rovno naliat este jeden pohar. Potom si otestoval svoju koordinaciu tym, ze sa znova postavil. Zdalo sa, ze islo len o chvilkovu slabost.
„Asi by sme mali vyrazit, zlaticko. Nerad by som sa chcel dozvediet o tom, ze Arthur Tryst je podozrivy zo zlocinu, o ktorom nema ani potuchy.“
Kaatje instinktivne sklonila bradu: „Zase to zlaticko? Len v tom pokracuj a zvysok tej vody ti vylejem na hlavu,“ doberala si ho jemnym usmevom, ked si rukou snazila narovnat jej rozstrapatene cierno-blond vlasy.
Arthurovi sa pacilo, ze bola Kaatje konecne sebavedomejsia. Najma po vcerajsku. Postavil sa. „Dobre, zlaticko. Podme za Mattysom a Rinom. Zoberieme si od Rina ten datadisk a zavolame si, kam bude treba. Dufam, ze nam nejake odmietnutie neprekazi nase plany.“ Ale len co vystupil vonku, ihned sa vratil naspat: „Je pol osmej rano! Ako moze byt vonku take horuco? Kde je moj klobuk...?“
„A to nie si v pusti, ale v Droefonteine, kde tu este na teba tu vodu fakt mozem vyliat. Ale inde – nemal by si tolko stastia,“ usmiala sa Kaatje. Nasla jeho klobuk zaveseny na operadle stolicky, zdvihla ho, raz ho pootocila v prstoch s nabielo nalakovanymi nechtami a sama mu ho nasadila na hlavu. Trochu nakrivo. Potom si odkaslala a schmatla si z prirucneho stolika jej vlastny, cierny klobuk a nasadila si ho bez velkej ceremonie. Ale skor, ako Kaatje stihla cokolvek urobit, ju Arthur chytil za rukav a jemne otocil k sebe. Ona mu prekvapene omylom polozila ruku dlanou na hrud.
„Predtym, ako nieco urobime, chcem ta objat. Je mozne, ze je to nas posledny spolocny den. A to, co som povedal vcera, stale plati…“ pomaly jej presiel prstami po jej lici. „Dakujem, Kaatje. Za vsetko. Davas mi silu pokracovat.“
Kaatje sa na chvilu vobec nepohla, aj ked jej prvy instinkt jej hovoril, aby sa mala znova stiahnut. Ale teraz nie. „Nerob to…“ jemne ho upozornila, „nehovor, ze nas caka posledny den. Ako keby uz bolo rozhodnute.“
Ale predsa len sa poddala a objala ho. Drzala sa ho pevnejsie, nez by chcela. Pevnejsie, nez by si kedy priznala, az si vsimla, ze sa Arthurovi zatriasli ruky. Hned vedela, kolka bije. „A takisto si nezacinaj znova s tou samovrazednou tycinkou len preto, ze si Jochen mysli, ze sa moze zahravat s tvojim zivotom.“
Arthur vsak nahle sklonil hlavu: „Podla mna nas plan zlyha. Nebude to fungovat, aj ked sa to zda uskutocnitelne.“
Kaatje nesuhlasne pokynula hlavou: „Nie je to samovrazedna misia. Je to obchod,“ opravila ho tichym hlasom, „aj ten dron – je to len nastroj a Vale je len pilot. Jedine, na com zalezi, je okamih, ked niekto otvori tu databazu.“
Arthur si odkaslal a dorazne sa snazil zachovat pokoj: „Som v poriadku. Som chlap, len sa tak musim i zacat spravat… “ hovoril si pre seba, ale tak, ze to Kaatje jasne pocula. „Mozno mas pravdu. Je to len vymena a uvidime, ako to dopadne.“ Usmial sa na Kaatje so svojim typickym usmevom. „Vziat ten datadisk s pascou od Rina. Zavolat Benjaminovi, potom Jochenovi a presvedcit ho, aby sa s nami stretol v Okahandji. Modlit sa, aby tu pascu nevidel. Zobrat dokumenty. Jednoduche, vsak?“
„Zvladneme to,“ zamrmlala Kaatje.
Netrvalo vsak dlho a Rino si ich nasiel este predtym, nez sa od seba oddelili. Rino dnes vyzeral este rozsafnejsie, nez bezne, istotne sa do akcie tesil. Na sebe mal nadrozmernu koselu, ktora ho opticky robila este chudsim, na opasku mal pripevnene nieco ako pager. Vysmiaty ako vzdy, sa zastavil rovno pred nimi a s teatralnou sibalskou tvarou zopal spolu dlane, divajuc sa na Arthura a Kaatje: „Ach! Pozrite sa na toto! Ako dve hrdlicky!“
Arthur vsak Kaatje nepustil, ale presiel do profesionalnejsieho tonu, aj ked so zmesou pochybnosti a beznadeje: „Rino. Mas ten datadisk? Nastrazil si pascu so sledovacom tak, ako si slubil? A si si uplne isty, ze sa to Jochen nedozvie? Nie je sice technicky velmi sikovny, ale…“
Rino ho hned prerusil, ked si siahol do svojho nadrozmerneho vrecka na bezovych lanovych nohaviciach, aby vytiahol tazky kovovy disk, ktory potom drzal vo vzduchu ako posvatnu relikviu, oci mu ziarili sebavedomim: „Jochen je dinosaurus! Stale je z tych, co si mysli, ze cloud je nieco, co prinasa dazd!“
Arthur pretocil s ocami. Rino bude dnes asi neznesitelny. „Takze – ten trojsky kon…“
Znova nedopovedal. Rino dnes vyzaroval tak sebavedomu energiu, ze priam ziaril: „Staci na to, aby Jochen uveril, ze ziskal tajomstva vecneho zivota. Ked si zapoji disk k sebe, kon sa prebudi a zasepka nam svoju polohu. Nie je to unik; je to navnada! Dokonala digitalna pavucina!“
„Ale co potom? Zistime jeho polohu. Parada. Ale… to cele je vymena, vsak? Dame mu datadisk a polohu Valeovho dronu, o ktorej predpokladame, ze je tvoja falosna poloha, a mal by mi vratit dokumenty… no nemyslim si, ze moje dokumenty su take cenne, Rino, ak mu dame datadisk plny udajov, ktore by sa dali pouzit rovnako ako moje.“
„Mysli ako obchodnik, Arthur! Jochen nechce dokumenty, pretoze su cenne; chce ich, pretoze su pakou. Pre neho je tvoja identita vodzka. Nechce citat tvoj rodny list; chce mat moc nechat ta zmiznut jedinym telefonatom. Jochen bez vahania vymeni tvoje male papieriky za tento disk, pretoze je chamtivy a chamtivost je najlahsie zneuzitelny bug v akomkolvek systeme! Je to jednoducha rovnica: tvoj zivot za poklad, ktoremu nedokaze odolat.“
Arthur si vzdychol. „Dobre teda. Ale ak nebudeme mat Valea, sme v koncoch. Mame plan B?“
„Bude s nami, Arthur. Je prilis arogantny na to, aby nechal zlyhat pre neho tak jednoduchu misiu.“
Arthur neveriacky krutil hlavou, ale jednoducho sa pokusil zmierit so vsetkym, najma potom, co ich prekvapil zvuk terenneho vozidla, v ktorom sedel Mattys Verdoorn. Zastavil rovno pred Rinom, ktory sa na Mattysa skeril ako kaukazsky kocur. Arthur pockal, kym nastupil do auta i Rino, ale hlavne Kaatje.
„Mozes mi prosim povedat, Mattys, co v Droefonteine este nemate?“ spytal sa doberavym hlasom.
Mattys sa nanho nepozrel, jeho oci boli uprete na horizont, pomalym pohybom zaradil rychlost a auto sa mierne pohlo dopredu. „V Droefonteine mame vsetko, co potrebujeme, a nic, co by sme nemali. Teraz sa usadte. Cesta do Okahandje je dlha a toto auto ma hrozne perovanie.“
Arthur sa podival na Kaatje. Co tito dvaja? Jeden je rozsafnejsi ako bezne a druhy je zase tajomnejsi ako hrad v Karpatoch. Kaatje sa len usmiala a pokrcila ramenom. Potom siahla do vrecka na svojej kozenej bunde, vytiahla mobilny telefon a posunula ho po sedadle smerom k Arthurovi. Jej pohyby boli pomale, oci uprete na neho s pohladom, ktory bol napoly varovny a napoly povzbudzujuci. Arthur sa s miernou nervozitou pozrel na Kaatje, ked mu potom podala aj maly papierik s cislami.
„Dobre. Najprv Benjamin. Clovece, ako ja neznasam telefonovat ludom…“ usmial sa. Nechcel otalat a tak hned, ako sa auto pohlo smerom k branam Droefonteinu, zavolal najprv Matenguovi.
„Halo, Benjamin? Tu Arthur Tryst… ten chlap, ktoreho chcela najst jedna osobka menom Kaatje Aarendse. Ano, som nazive a mam sa dobre. Volam, pretoze potrebujem trochu pomoci.“
Na druhom konci linky nastalo dlhe, tazke ticho. „Hm, trochu pomoci je vcelku vagna ziadost od cloveka, ktory ma vo zvyku pritahovat chaos,“ poznamenal Benjamin chladnym, ale nie nepriatelskym tonom, „takze mi povedzte, do coho ste sa to dostali tentokrat…“
„Och, to nic nie je. Len… ide opat o Jaxona Valea. Chcel som vediet, ci mi moze znova pomoct. Minule sme mali mensi incident, ale kedze poznam Jaxona, vsetko, co tento chlapik robi, konci podobnymi incidentmi. Potrebujem jeho schopnosti pilotovat dron, nic ine. Aby napodobnil konvoj aut. Aby nam dal pohybujucu sa cervenu bodku na mape, nic ine. Ale… nemame… peniaze, aby sme ho skutocne zaplatili.“
„Chcete si najat toho najarogantnejsieho pilota na celej juznej pologuli a volate mne, pretoze mate prazdne vrecka… “
„Ja viem. Neznie to ako premysleny plan. Ja mam uplne vycerpane vrecka kvoli Jochenovi Vichtersovi. Chcel, aby som nasiel jedneho chlapa. A ja som minul peniaze na cestu z Polska do Namibie a potom na prezitie – som tu uz vyse pol roka. Ale ja nechcem vasu, ani Jaxonovu pomoc zadarmo… mozno to este neviete, ale Jochen Vichters je napojeny na Syndikat. Na ten isty, ktory urobil vasej Dakote tie hrozne veci. Odpustte mi, ze to spominam… ale aj vy bojujete s tymi gaunermi, vsak?“
Ticho, ktore nasledovalo po Arthurovej zmienke o Dakote, sa lisilo od predchadzajucich prestavok; bolo tazke, dusive a huste. „Mozem to pokojne nazvat aj citovym vydieranim, Arthur. Ale ste prvym clovekom po dlhom case, ktory mi ponuka kusok Syndikatu na striebornom podnose. Ak klamete, najdem si vas. Ak mate pravdu… potom je cena za Valeove sluzby oficialne na mojom ucte.“
„Benjamin, je mi luto vasej straty, ale som na polceste k rovnakemu osudu. Bez mojich dokladov, na mieste, ktore nepoznam, proti tym gaunerom. Ak ma zabiju, bude to akoby som nikdy neexistoval. Takze... zavolam hned, ako sa dohodnem s Jochenom. Mozem vam zatial povedat, ze sme si vybrali miesto s nazvom Okahandja. Ale je na mne a Jochenovi, aby sme sa dohodli na presnom case a okolnostiach.“
„Tak ma nenechajte cakat a hlavne sa nenechajte zabit,“ odpovedal Benjamin, ktory necakal na rozlucku a zavesil. Arthurovi busilo srdce. Otocil sa na Mattysa, ktory prave spomaloval, aby pozdravil straznikov pri brane.
„Myslim, ze suhlasil, ze posle Jaxona… ale teraz to najhorsie zo vsetkeho – Jochen.“ Arthur sa zhlboka nadychol a predtym, ako vytocil Jochena, sa pozrel na Kaatje. „Zlaticko, chyt ma za ruku. Potrebujem puto so skutocnym svetom, aby som vedel, ze som este nazive.“
Kaatje zmurkla, tato nahla poziadavka ju zaskocila. Zatajila dych a na chvilu sa pozrela na Arthura, akoby prave prehovoril cudzim jazykom, ktoremu takmer rozumela, no nepovedala ani slovo. Jej mala, bleda ruka sa natiahla a jej prsty vklzli do jeho dlane. Arthur zdvihol telefon znova k uchu, ked vytocil Jochena.
„Och, hej, Jochen, hadaj kto? Arthur Tryst. Prekvapeny? Myslel som si, ze mi pomozes.“
„Arthur Tryst… musim povedat, ze tvoja vytrvalost je takmer rovnako posobiva ako tvoj nedostatok usudku. Predpokladal som, ze sa uz toho Rina ani nedockam… comu vdacim za potesenie z tohto necakaneho zmrtvychvstania? Dufam, ze nevolas, aby si sa ospravedlnil za svoje predchadzajuce zlyhania; to by bolo strasne nudne.“
„No jasne, Kumpel! Ja len, ze si to rovno mohol povedat a nenechat ma hadat. Ale vies co? Nasiel som ho. Momentalne neviem jeho presnu polohu, ale mam informacie, ze bude v kolone aut nedaleko Okahandje. Najdem tu kolonu a vystopujem ju pre teba, ak mi odovzdas moje vlastne dokumenty. A mozno pre teba mam aj bonus.“
Arthur pocul akysi pobaveny smiech muza, ktory prave videl predvidatelny tah na sachovnici. „Hm, konecne hovoris mojou recou – podarilo sa ti vzbudit moju zvedavost. Daj mi suradnice a cas a ja rozhodnem, ci tvoje dokumenty stoja za tu cestu.“
„A aby si vedel, ze sa s tebou nehram – ten zahadny bonus je v skutocnosti datovy disk, ktory ma Rino pri sebe – plny veci, ktore by ta mohli zaujimat – Rino je sam o sebe dost zahadny, to vies – a databazu osobnych udajov mnohych zaujimavych ludi nosi stale pri sebe. Takze – povedzme – jeden riadok tejto databazy – moj – oproti tisicom dalsich? Och, niekedy sa zamyslam, ci nie som prilis dovercivy alebo trochu pristedry. Takze… dohodnute? Uz som na ceste do Okahandji. Musi to byt dnes, lebo ked ma odhalia, znova ho schovaju a my jednoducho stratime jeho stopu na dalsie tyzdne.“
„Dohodnute,“ odpovedal Jochen chraplavym hlasom bez vrucnosti. „Okahandja. Poludnie. Prines disk a ja ti prinesiem tvoje vzacne dokumenty. Ak zistim, ze sme iba marnili cas, nebudes sa musiet starat o svoju identitu – pretoze ti ziadna nezostane.“
„Datovy disk… jasne, zozeniem ho, nech sa udeje cokolvek. Je to pre teba najcennejsia hodnota, aj keby Rina znova skryli. S diskom si mozes kupit cas. Povazuj to za hotove. Farma hned za Okahandjou. Je tam veterny mlyn. Neda sa to minut.“
„Tak skus prist nacas, Arthur. Myslim si, ze dochvilnost je casto to jedine, co odlisuje uspesneho podnikatela od mrtvoly.“ Linka s ostrym, klinickym cvaknutim utichla. Arthur vsak nevahal ani sekundu a zavolal spat Benjaminovi presne tak, ako slubil.
„Benjamin, tu je zas Arthur Tryst. Jochen suhlasil. Farma hned za Okahandjou. Je tam veterny mlyn. Dnes. Mohli by ste, prosim, zavolat Jaxonovi Valeovi, ak by bol k dispozicii s dronom?“
„Vale dostane instrukcie, len co zlozim. Nerad robi laskavosti, takze si od vas pravdepodobne nauctuje priplatky, ale ucet je zatial na mojom stole,“ odpovedal Benjamin hladkym a istym hlasom.
„Kurwa mac, tento Vale je obycajny, pridrahy idiot… no dobre, nevadi. Iba mi povedzte, chcete odo mna nieco osobne, priamo od Syndikatu? Ten datovy disk, ktory sme pripravili – dame to Jochenovi – je to uniknuta databaza, ale sfalsovana. Ma tichy sledovaci system, co znamena, ze ktokolvek ju otvori, ukaze sa nam ako na striebornom podnose. Mame na nasej strane jedneho z najlepsich hackerov v celej Namibii a Juznej Afrike.“
„No, to bude urcite uzitocne. Takze si tie data nenechajte pre seba, dobre? Ked ich zozbierate, poslite mi ich. Dam veci do pohybu.“
„Budeme vas priebezne informovat, Benjamin. Len sa uistite, ze Jaxon ma s nami rovnaky nazor. Alebo mu mam aj tak zavolat?“
„Ja si ho uz ustrazim.“ Potom sa linka prerusila.
Arthur vratil telefon Kaatje. „Vsetko je pripravene. Ale aj tak sme v koncoch. Jaxon je trochu drahsi a myslim si, ze musime urobit viac, nez len zachranit moje dokumenty. Benjamin ocakava, ze tie udaje, co zozbierame – ze mu ich posleme.“
Rino sa obzrel za seba na Kaatje a Arthura. Mal v rukach divne zariadenie, do ktoreho klikal a mal v nom pripojeny datadisk. Vyzeralo to ako modifikovane vreckove zariadenie z minulej dekady, vyzeralo to skor ako kus stareho potrubia nez ako pocitac. Mozno nejaky cyberdeck.
„Trojsky konik sa votrie do Jochenovych vzacnych systemov a posepka nam vsetky jeho tajomstva! Mysli si, ze je lovec, ale je to len chrobak v mojej pavucine!“
„A co ak to zisti a odpoji nas? A aj keby to fungovalo, co mozeme dosiahnut? Ich poziciu. Parada. A my tam prideme s jednym autom a budeme pozadovat, aby cely Syndikat padol?“ opytal sa Arthur zamerne samolubo.
„Jochen bude prilis zaneprazdneny slintanim nad datami, aby si vsimol konika, kym ju mu budem pekne cesat hrivu!“ S horuckovitou presnostou zacal tukat po klavesoch na svojom neohrabanom zariadeni a na obrazovke zablikalo male zelene svetielko. „A my od nich nepozadujeme, aby prestali, Arthur. Najdeme unik, najdeme chybu a potom… bum! Zrutime domcek z kariet od dna! Ziskame data, s ktorymi Matengu bude vediet, co dalej.“
Arthur sa ale nezdal byt presvedceny. „To by mohlo pomoct, ano, ale Jochen pozna ludi z policajneho oddelenia.“
„Benjamin je jediny muz v tomto regione, ktory ma zdroje na to, aby premenil informacie na ciny,“ pridal sa do rozhovoru aj sofer tereniaku, Mattys.
„Ale – ako? Benjamin Matengu s nimi bojuje uz roky. Tento jeden cin zachrani… vsetko? Prepacte – co ja o tom viem… som len Poliak, ktoremu sa nepodarilo kvalifikovat na majstrovstva Europy v klasickych tancoch. Nie som podnikatel ani chlap, ktory sa v takychto akciach vyzna a zvlada ich s prstom v nose.“
Mattys akoby naschval zrychlil, aby svojich pasazierov, najma Arthura prilepil do sedadla, ked potreboval dodat svojim slovam kus vaznosti: „Aj ty ako tanecnik musis vediet, ako tancovat, aby si nespadol. Momentalne je tvoja vaha na Benjaminovi. A to ti hovorim, ze to je stabilita, ktoru nema len tak niekto.“
Aj Kaatje ho povzbudila pevnym stiskom ruky, zatial co sa Rino hral so svojim zariadenim. Nieco uploadoval do toho datadisku. „Kym si Jochen uvedomi, ze bol oklamany, informacia sa uz dostane k jedinej osobe, ktora ju dokaze vyuzit ako zbran. Nic sa neboj, Arthur, dame mu co ako.“
Nevyjadril sa uplne gramaticky spravne a Arthur ho ani nechcel opravovat. Iba sa apaticky posadil do sedadla: „Nech je to ako chce, len nech to uz mame za sebou. A uz nech sme v Droefonteine este pre vecerou.“
Zjavne zartoval, ale nepohol rukou, ktoru mu Kaatje stisla. Kaatje citila napatie v Arthurovej dlani, rytmicky pulz, ktory odrazal uzkostlive bubnovanie jeho srdca. Neodtiahla sa; namiesto toho sa o neho oprela ramenom, jej pritomnost bola tichou, pevnou kotvou uprostred chaosu, v ktorom sa Arthur ocitol. Cesta sa rozmazavala do okrovej a sivej smuhy a citila, ako ich k sebe pritahuje vaznost ciela. Pozrela na osuchanu kozu rukava a potom spat na Arthura, ked auto prekonalo posledny, trblietavy hreben a krajina sa otvorila, aby odhalila ciel: osamelu, poveternostnymi vplyvmi oslahanu usadlost, ktora sa drzala krovinoveho porastu. Uprostred cistinky stonala pod tarchou sucheho vanku kostra veterneho mlyna, ktoreho lopatky sa otacali s rytmickym kovovym skripanim, ktore znelo ako varovanie. Horucava bola akoby fyzickou stenou, ktora skreslovala horizont do vodneho oparu, zatial co ticho namibijskych plani akoby pohltilo hukot motora. Mattys spomalil, pneumatiky skripali po zmesi soli a strku.
„Toto fakt nevyzera ako Droefontein, skor ako mesto, kam nikto nevkrocil uz aspon desat rokov,“ povedal Arthur a pozoroval Rinovu pracu. „Rino – co ty? Urcite tu nemozes ostat, ked pride Jochen. To bude katastrofa, ked ta k nemu privedieme na striebornom tanieri. A kde je ten Valeov dron?“
Rino sa snazil schovat vnutri auta, akoby tam ani nebol. „Som duch, Arthur! Fantom v stroji!“ zasycal, hoci jeho hlas sa lamal zmesou hrozy a manickeho vzrusenia. Vyzrel z okna a oci sa mu rozsirili, ked zbadal zablesk niecoho kovoveho, co sa prerezavalo cez horuci opar vysoko nad hlavou. „Pozri! Oko na oblohe! Vale uz tancuje nad nasimi hlavami! Je… v pozicii, aby zahral symfoniu aut duchov!“
„Matt – co urobime s Rinom? Mali by sme ho schovat? Obavam sa, ze by ho Jochen mohol velmi lahko najst…“
Mattys sa na Arthura nepozrel, jeho pohlad zostal uprety na veterny mlyn, ked auto definitivne zastavil. S mechanickym buchnutim zaradil neutral a ticho, ktore sa vratilo do kabiny, sa zdalo tazsie ako vonkajsie teplo. „Rino zostane v aute. Ak vstupi co i len jednou nohou na tu hlinu, stane sa pritazou, ktoru si nemozeme dovolit,“ povedal Mattys tichym hlasom, „zamkneme dvere. Ak sa situacia zmeni, mame presne desat sekund na to, aby sme sa sem vratili.“
„Och, to je asi tak riskantne ako objednat si jedlo od pochybneho poulicneho predavaca v Hyderabade. Toto neskonci dobre, hovorim vam, ludia… ak stratime Rina, sme v riti,“ Arthur naozaj nepotreboval hrat, ze je rozruseny.
Kapitola 7
Ticho plani prerusilo vzdialene, rytmicke dunenie – nezamenitelny zvuk vysokovykonnych motorov precesavajuce pieskove duny. Na zapadnom horizonte sa zacal zdvihat oblak okroveho prachu, ktory signalizoval prichod Jochenovej skupiny. Z neba sa ozyvalo jemne, vysoke kvilenie s rovnakou frekvenciou ako srsen, ked Valeov dron zacal svoju neviditelnu choreografiu a premietal tepelne signaly ustupujuceho konvoja vzdialeneho len niekolko kilometrov. Arthur stal na zemi pokrytej solou a prastarym pieskom a teplo sa mu okamzite prilepilo na pokozku ako vlhky rubas. Citil sa maly, nevyznamna bodka polskej uzkosti na pozadi lahostajnej namibijskej pustatiny. Vedla neho stala Kaatje ako ticha strazkyna a jej pritomnost bola jedina vec, ktora mu branila v ustupe spat do bezpecia zaparkovaneho auta.
Arthur si predsa len dovolil maly vtip z tej uzkosti, ktoru prezival: „Som v pohode, zlaticko. Moje papiere su bezcenne vzdy, ked stojis tak blizko mna.“ Potom ju pohladil po vlasoch. „Ide o Rina. Ak stratime Rina, Jochen a Syndikat vyhraju. Ja prehram a Benjamina poriadne nahnevam. Ziadny tlak, vsak…?“
Kaatje stuhla, ked jej Arthurove prsty prehrabali vlasy a napriek spalujucej horucave sa jej po krku rozlial tmavokarminovy rumenec. Instinktivne sklonila bradu, jej klobuk jej zatienil oci, ale neodtiahla sa. Prezyvka zlaticko ju vzdy emocionalne destabilizovala, zavratny vir naklonnosti a rozpakov, ktory na chvilu sposobil, ze sa citila nestabilna. „Prestan… vies, ze ked to robis, nedokazem jasne mysliet,“ zamrmlala, hoci sa na kratku sekundu naklonila do jeho dotyku. Jej vyraz sa potom zostril a jemnost zmizla, ked sa pozrela smerom k bliziacemu sa oblaku prachu. „Rino je v aute v bezpeci. Sustred sa na Jochena, Arthur. Ak sa na neho nemozes pozriet, pozri sa na mna.“
„Ako ste si vsetci tak isti, ze je Rino v bezpeci, ked bude vyslovene na dosah ruky… neviem, odkial beriete taku istotu…“ Arthur sa pohol, akoby siahal po krabicke cigariet v naprsnom vrecku kosele, ale spomenul si, ze ziadne naprsne vrecko tato kosela ani nemala. „Och… sila zvyku… “
Kaatje ho sledovala, ako sa uzkostlivo snazil najst neexistujuce vrecko a z ust jej unikol tichy, uprimny smiech. Bol to ludsky okamih, zablesk nemotorneho muza, ktoreho zboznovala. „Pretoze ja a Mattys sme ti, ktori sa postaraju o to, aby zostal v bezpeci,“ odpovedala a jej hlas sa znizil do odhodlaneho sepotu. Postavila sa mierne pred neho, jej postoj sa zmenil z placheho dievcata na ochranny stit a jej oci prehladavali horizont, kde sa teraz rychlo rozpinal oblak prachu.
„Povedz mi ako, zlaticko? Nie ze by som o tebe pochyboval… to nikdy… naozaj si ma nasla v pusti, aj ked som ti povedal, aby si ma nesledovala… viem, ze si to schopna spravit znova. Ale ako by sme, preboha, zachranili Rina, ak by Jochen zastavil priamo pred autom?“
Kaatje neodpovedala okamzite. Namiesto toho preniesla vahu a jej ruka sa nacvicenym, plynulym pohybom pomaly blizila k skrytej cepeli v bunde. Jej pohlad zostal uprety na bliziaci sa prach a jej vyraz sa zmenil na necitatelnu masku, ktora odrazala stoicizmus okolitej krajiny. „Ak zastavi pred autom, zisti, ze nemam rada, ked mi ludia blokuju cestu,“ povedala hlasom bez obvykleho vahania. „Uz som sa s muzmi ako Jochen stretla, Arthur. S muzmi, ktori si myslia, ze luxusne auto a par gaunerov z nich robia kralov. Zvycajne zabudnu skontrolovat okolie, az kym nie je neskoro.“
Arthurove oci sa snazili sledovat dron, nie nozik, ktory mu Kaatje letmo ukazala. Nebol si isty minulostou tejto Afrikanky, ale bola to snad prva ozajstna indicia, ze Kaatje si co-to prezila v zlej spolocnosti a musela sa branit. „Sme v koncoch, Kaatje. Tato dronova sou je zbytocna. Ani stopy po pneumatikach od toho nasho vymysleneho konvoja. Nada. Nic. Nawet gowna tam nie zobaczysz. To je tak ocividna pasca, az to boli…“
„Chamtivost robi muzov slepymi voci ocividnym pasciam. Len sa drz planu,“ odvetila, no Arthura vobec neupokojila. Ten sa radsej vratil k autu, kde sa krcil Rino. Mattys bol medzitym schovany vnutri usadlosti.
„Rino, noze mi podaj ten datovy disk. A prosim ta, uisti ma, ze si si uplne isty, ze tento trojsky kon bude fungovat,“ prihovoril sa Arthur databazovemu specialistovi. Ten len odvetil: „Ver mi, ten konik zje jeho hesla na ranajky a jeho tajomstva na obed!“
Arthur sledoval, ako sa terenne vozidla s kvilenim zastavili a zdvihli oslepujucu clonu okroveho prachu. Z prveho vozidla s teatralnym gestom vystupil Jochen, jeho drahe talianske kozene topanky vyzerali absurdne nemiestne na drsnej namibijskej pusti. Nepozrel sa na Arthura; jeho oci boli uprete na horizont a divali sa cez horuci opar smerom, kam sa udajne vzdaloval fantomovy konvoj. „Aha, pozrimeze – Arthur Tryst a Kaatje Aarendse. Aky krasny parik. Som si nemyslel, Kaatje, ze ty a on…“ Zasmial sa, no pokracoval: „Takmer si to nestihol, Arthur,“ zvolal Jochen samolubym hlasom. Neurcito ukazal smerom k vzdialenym prachovym stopam, ktore vytvoril Valeov dron, a na perach sa mu zvlnil tenky usmev. „Tvoji priatelia prakticky v panike utekaju z miesta cinu. Takmer mi ich je luto – takmer. Verim, ze si stihol ziskat aspon ten disk.“
Arthur sa snazil svoju rolu hrat co najlepsie: „Ano, odisli nie tak davno. Mozem povedat, ze nikto nechce mat nic s chlapom, ktory tvrdi, ze je Arthur Tryst, ale nemoze im ukazat dokaz.“ Nateraz zatial nevytahoval datovy disk zo svojej bundy. „Ale mozno to nejaky namibijsky Nemec menom Jochen dokaze. Ak mi ukazes moje vlastne dokumenty, aspon to, ze ich vobec mas – a ja ti na oplatku ukazem ten disk, co som slubil.“
Jochen vykrocil vpred a siahol do vnutorneho vrecka svojho saka na mieru, aby vytiahol mierne zozltnutu obalku. Drzal ju vo vzduchu a potom z nej vytiahol Arthurov pas. Pravy. Davnejsie si ho Arthur oznacil drobnou paskou vo farebnej kombinacii polskej vlajky, ale medzitym sa osuchala, a tak ju odlepil – Arthur i teraz videl ten mierne svetlejsi obdlznik na obale. Fakt je to moj pas!
„Ale zase sa netvarme, ze sme na diplomatickom summite. Najprv disk, potom dokumenty. Mam velmi nizku toleranciu voci napatiu a ked viem, ze tu stracam cas, ked takmer vidim toho von Riemsdyka v dialke…“
„Len jedna vec, Jochen – pouzil si ich? Tym myslim – spachal Syndikat v mojom mene nejaky trestny cin? Pretoze v tom pripade ma bude prenasledovat hocikto. A ak nie – malo to vsetko vobec nejaky zmysel? Ukradnut mi dokumenty a cakat, ze pridem s niecim, ako je ten disk?“
Jochen pristupil este blizsie, naklonil sa k Poliakovi: „Mas zvlastne, takmer dojimave presvedcenie, ze Syndikatu zalezi na „pravde“ o tvojej identite, Arthur. Pre nich nie si clovek; si podpis na uctovnej knihe, pohodlny duch, ktory absorbuje nasledky niekolkych... nepohodlnych transakcii. Ci pouzili tvoje meno, alebo ho jednoducho vymazali, je irelevantne. Dolezite je, ze si momentalne jedinou premennou v tejto rovnici, ktoru je mozne uplne nahradit.“
„No, mne je to fuk, co Syndikat robi, Kumpel, iba mi ide o to, ci sa este nahodou niekde neuvidime – alebo ci nebudem mat tu cest vidiet tvojho znameho v policajnom oddeleni,“ Arthur sa potmehudsky usmial, ked vytahoval disk z bundy. Divne – keby som bol vo filme, uz by na mna tasili zbrane, pomyslel si. „Uisti sa, ze s tymto pouzivas starsie krypto kluce. Vies, Rino – vzdy offline, vzdy opatrny. Uniknuta databaza – to je ta, ku ktorej omylom zverejnil kluc. Ta, ktora ho dostala do problemov. Ta ista, o ktorej chce Syndikat nieco vediet. Pozrel som sa na to zariadenie. Stovky a stovky ludi z celeho sveta. Nemozem uverit, ze vymienam tisice zivotov len za jeden – moj,“ zanotil, zahral to dobre.
Jochen upieral oci na disk, zrenicky sa mu rozsirili nahlym, ostrym hladom po peniazoch, ktore utrzi od Syndikatu za takuto databazu. Samotna predstava o tom, zeby si mohol dopomoct k riadnym prachom a mozno i povyseniu v organizacii, mu zamotala hlavu a poplietla mozog. Natiahol ruku, prstami sa s majetnickou rychlostou obtreli o studeny plast disku a vytrhol ho Arthurovi z ruky skor, ako stihol co i len zmurknut. „Tisice zivotov,“ zamrmlal Jochen, „fascinujuca moralna dilema, Arthur. Ale vo svete dat su zivoty len zapismi v stlpci. Tragedia jedneho cloveka je pakou druheho.“ Ani sa nepozrel na dokumenty, ktore drzal v ruke; jednoducho hodil obalku Arthurovi na hrud odmietavym pohybom zapastia. „Tu mas. A padaj.“
Arthur teatralne naklonil hlavu a chytil si vlastne dokumenty na hrudi. „No, dakujem, Kumpel! Radost s tebou obchodovat! Som spat ako Arthur Tryst.“ Potom ukazal na horizont, juhozapadne od ich polohy. „Mozem ti aj poslat odkaz na sledovanie GPS signalu, ktory sa mi podarilo nalepit na auto, v ktorom je Rino. Pat ochrancov. Par zbrani. Ale teraz sa da aspon vystopovat.“
Jochen sa odmlcal, palcom uz prechadzal po okraji disku. Pozrel sa smerom k juhozapadnemu horizontu a v mysli si predstavoval, co urobi. Na tvari sa mu rozlial pomaly, dravy usmev, ked si predstavil vyraz hrozy na Rinovej tvari, ked ho zbada. Neobtazoval sa rozlucit; jednoducho sa otocil na pate a vliezol spat do hlavneho SUV, dvere sa s tazkym, poslednym buchnutim zatvorili, ozvena sa rozliehala po solnych planach.
Arthur tam potom stal na svojom mieste prilis dlho. Nechcel, aby ho videli, ako kraca k autu, kde sedel skutocny Rino von Riemsdyk. Ked k nemu pristupila Kaatje, hravo povedal: „Zlaticko, v takychto pripadoch by som si naozaj mal kupit aspon par hnedych nohavic.“
Kaatje sa nezasmiala, ale napatie v jej pleciach konecne polavilo a jej drzanie tela zmaklo, ked sa k nemu priblizila. Natiahla ruku a prstami sa mu dotkla latky rukava, aby ho nasmerovala spat k autu. Arthur nechal Kaatje sediet hned vedla Mattysa a sam si sadol vedla Rina dozadu. Ani si nevsimol, kedy sa Mattys vratil spat za volant. „Mattys, musime odtialto vypadnut. Este nie do Droefonteinu. Rino musi povedat, ci nas nesleduju alebo ci uz je aktivovany trojsky kon. A ak ano, ake udaje posiela a kde sa zhromazduju. Musime k tymto informaciam priamo poskytnut pristup Matenguovi,“ rezolutne odpovedal, akoby sa na tu jednu sekundu premenil v profesionalneho obchodnika. Potom otvoril obalku a odhalil jeho doklady. Su jeho. Su prave. Zatvoril oci. „To moje dokumenty, do cholery.“
Rino freneticky tukal po klavesnici jeho starozitneho notebooku a potom vydal vitazoslavny pokrik: „Aktivny! Je aktivovany! Trojsky kon nie je len host; je to teraz majitel domu! Poziera hesla, prehlta sifrovane hlavicky – aha, pozri! Pozri sa na stream!“ Trasucim sa prstom ukazal na obrazovku, kde sa po monitore zacali kaskadovito valit riadky surovych dat ako digitalny vodopad. „Posielam pakety cez sedem roznych proxy serverov v Reykjaviku a Singapure. Jochen si mysli, ze nahana ducha, ale v skutocnosti mapu poskytuje svojej vlastnej skaze! Matengu bude mat vecerne menu Syndikatu este pred zapadom slnka!“
Arthur si obzrel prud dat, netvaril sa, ze mu rozumel, ale dalej si zachovaval chladnu hlavu. „Nebudem spokojny, kym si nebudem isty, ze tie data nedostane Ben. A ze Jochen v skutocnosti nahana Valeov dron. A ze nie sme s nimi v koliznej drahe, to by bolo velmi divne.“
Mattys zaradil rychlost a zrychlil z miesta vymeny, pricom jeho pohlad zostal uprety na cestu, hoci pozorne sledoval i spatne zrkadielka. „Jochen prenasleduje digitalnu fatamorganu smerom na juhozapad. My smerujeme na severovychod. Ale ak tie pakety obsahuju nespravne alebo poskodene udaje, Rino… budem velmi sklamany.“
Rino sa ale len usmial na sofera, potom sa otocil spat k obrazovke a zacal mu nieco vysvetlovat v afrikancine. Arthur sa ani nesnazil nicomu porozumiet. Jedine, comu rozumel, bol jemny stisk jeho ruky od Kaatje.
„Prefiltroval som sum a nechal som len cistu, lahodnu pravdu o Jochenovom zlyhani. Pakety prichadzaju na Matenguov server ako poslusni vojaci pochodujuci na vitaznu prehliadku! Vidim cisla uctov, sifrovane zaznamy o „konzultacnych poplatkoch“ vyplatenych ministrom a… aha! Zoznam skrytych ulozisk vo Windhoeku! Uctovna kniha Syndikatu je otvorena a je napisana jazykom chamtivosti!“
Arthur sa letmo usmial: „Skvele. Teraz predpokladame, ze pojdeme autom naspat do Droefonteinu. Nase bezpecne miesto, kam Jochen nemoze zajst ani len na pivo…“ v suvislosti s jeho predoslou, teraz uz odpojenou linkou, to vyznelo ako ich interny humor, „ale ak zisti, ze nahana len nejake drony, bude velmi nahnevany.“
Mattys posluchol takmer okamzite. Sam by bol radsej teraz u seba doma, nez takto otvoreny na pusti. Motor zaburacal, ked Mattys tlacil vozidlo na hranicu jeho moznosti, podvozok prudko rachotil na nerovnom terene. Krajina vonku sa zmenila na rozmazany pruh spalenej oranzovej a prasnej sivej, rozlahlost namibijskej divociny pohltila vzdialenost medzi nimi a utociskom dediny. Ked slnko zacalo pomaly zapadat a vrhalo dlhe, kostnate tiene na plane, objavili sa prve vzdialene obrysy droefonteinskeho opevnenia. Dedina, alebo mesto, to bolo tazke urcit, sa tycila ako kamenna straz na obzore, jej hradby boli prislubom bezpecia vo svete, ktory sa pre Arthura a jeho spolocnikov zrazu stal ovela nebezpecnejsim.
Rino si vydychol a starostlivo zatvoril notebook, ked si bol isty, ze sa data posielaju Matenguovi. „A sme doma,“ zamrmlal a na kratku sekundu zavrel oci, „konik sa nakrmil, data su v bezpeci a ja... myslim, ze by som si mal tri dni vyspat a zjest poriadny kus kolaca.“
„Nie skor, ako ta porazim v snookeri, Rino,“ zakontroval Arthur a rozhliadol sa po okoli. „Dufam, ze Ben ma, co potrebuje. Ja tiez. Myslis, ze by sme mali zavolat Benovi hned teraz, alebo este chvilu pockat?“
„Data mu uz kricia v usiach. Zavolat mu teraz by bolo ako volat dazd, aby mu povedal, ze zmaca zem. Ma cenu; nech si este hodinu vychutnava paniku Syndikatu.“
„Tak potom pockame,“ Arthur vstal zo svojho miesta a podisiel rovno k Mattysovi. „Clovece. Ja… musim sa ospravedlnit. Mal som ta posluchnut, ked si mi ponukal, aby som zostal v Droefonteine skor, nez som takmer zomrel a zachranil Rina. Toto vsetko by mozno nikdy nezaslo tak daleko. Ale asi sme si pockali dobre, vsak?“
Mattys sa usmial a kamaratsky mu chytil ruku: „Urobili sme, co bolo potrebne. Zahral si s rozdanymi kartami a zachoval si si chladnu hlavu, ked na tom zalezalo. To je jedine vitazstvo, ktore sa pocita.“
„Davaj pozor na Rina, dobre? Ten spravca databazy ma velky potencial – akurat si casto nedava pozor.“
„Je to chodiaci chaos,“ pripustil Mattys pokojnym hlasom, „ale dam na neho pozor. Teraz si chod oddychnut. Myslim, ze vsetko prebehlo dost hladko. A tak si sa bal…“
Mattys a Rino sa pohli smerom k tichemu utocisku kamenneho domu, zvuky Rinovho zbesileho afrikanskeho stebotania doznievali vo vecernom tichu. Arthur zostal prikovany k autu a nahle ticho dediny ho zahalilo ako tazka prikryvka. Kaatje pristupila blizsie, vzdialenost medzi nimi sa zmensovala, az kym nezacitil slabu, no upokojujucu vonu jablk a pustnych ruzi. Neprehovorila, ale jej pohlad bol intenzivnym, skumavym bremenom; citila zavratnu zmes ulavy a zvlastnej, novej krehkosti. Vidiet ho celeho a v bezpeci po hazarde s Jochenom sa citilo, akoby jej z hrude zdvihala fyzicka vaha, no zaroven sa citila odhalena, srdce jej busilo o rebra zranitelnostou, ktora ju desila viac, ako by kedy mohol Syndikat.
„Zlaticko… co teraz? Myslim tym… dokazali sme to, ale obavam sa, ze to este nie je koniec, kym mi nezavola Ben a kym sa neskonci Rinova praca s tymto vsetkym. Som prilis maly na to, aby som sa sam postavil proti Syndikatu. Ale ziskal som spat svoju identitu. Teraz mozes povedat, ze muz pred tebou je ozajstny Arthur Tryst. Aj ked neverim Jochenovi, ze moje meno uz nepospinil v nejakom pochybnom biznise.“
Kaatje vykrocila vpred, preklenula zostavajucu medzeru a objala ho v nahlom, prudkom objati, ktore mu takmer vyrazilo dych. Pritlacila si tvar k jeho ramenu a prstami zvierala latku jeho bundy, akoby mohol zmiznut, keby ho co i len na sekundu pustila. „Nie si maly, Arthur,“ zasepkala tlmenym hlasom, ktory mu priliehal k hrudi a prekypoval emociami, ktore si zvycajne nechavala pre seba. „Si ten najtvrdohlavejsi, ale zaroven najlepsi muz, akeho som kedy poznala. A si tu, pri mne. To je jedina identita, na ktorej mi zalezi.“
Arthur ju pevne objal, akoby cakal, kedy mu Kaatje zmizne z narucia. „Kaatje, zlaticko, co teraz? Vratis sa spat do Windhoeku?“
„Este nie. Zostaneme tu, v tichu, a nechame Bena, nech nam povie, ci Syndikat krvaca alebo sa len hneva. Co sa tyka tvojho mena… ja osobne najdem niekoho, kto ti s tym pomoze!“
„Zlaticko, si poklad, vies o tom?“ jemne sa dotkol jednej z jej pierkovych nausnic. A mas uplnu pravdu. Pockame.“
„No tak… nevolaj ma tak,“ zamrmlala, hoci v jej hlase nebolo ziadne presvedcenie a neurobila ani krok, aby sa odtiahla. „To ty si poklad, ty trdlo. Mattys ma pravdu ohladom…“
Arthur necakal, kym Kaatje dokoncila vetu, jemne ju chytil za ruky a zmurkol na nu. „Pamatas si este ten pierkovy krok vo foxtrote ako som ti ho pred mesiacmi ukazal na tvojej zahrade?“
Nedal jej sancu protestovat a jemne ju stiahol do stredu ticheho nadvoria. Jednu ruku jej pevne polozil na jej driek a vzal ju za ruku, viedol ju pomalymi, rytmickymi rotaciami foxtrotu. Tanec bol dlhym, intimnym rozhovorom bez slov, kazdy odmerany krok bol ako uzemnujuca kotva, ktora ich oboch tahala spat z okraja chaosu, z ktoreho prave unikli. Kaatje citila, ako sa jej zatajil dych, srdce jej zbesilo busilo o rebra, co ostro kontrastovalo s pomalym klzavym pohybom ich tela. Nechala sa viest, telom sa k nemu pritulila, hlavu si oprela o jeho rameno. Pre zenu, ktora sa cely zivot vyhybala reflektorom, sa tento sukromny tanec zdal byt jedinym miestom na svete, kde ju skutocne niekto videl, a po prvykrat po rokoch sa jej tiene minulosti zdali male a bezvyznamne.