Mimo siete












Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Peter Stec	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	perchance.org

O knihe

Mimo siete je kratkym pohladom do zivota Kaatje, ktora pracuje v malom obchodiku so suvenirmi. Stretne cudzinca, ktory sa jej zapaci a ktoremu chce pomoct, ked sa jej zveri, ze mu niekto ukradol dokumenty a vlastne – celu jeho existenciu. Najde muz, ktory v nej vyvola predtym nepoznane city, svoj zmysel zivota ako Pan Nikto?


Mimo siete

Slnko vo Windhoeku prazilo ako vo vsedny julovy den, ked sa pred maly obchodik v sirsom centre namibijskej metropoly postavil chlapik, ktory akoby sem ani nepatril. Beloch kryjuci si povrch hlavy kovbojskym klobukom. Tazko a unavene si vzdychol, nabral si odvahy a vosiel dnu. Nad dverami zvnutra obchodu zazvonil zvoncek zvlastnym analogovym zvukom, ktory v dnesnom svete uz takmer vymizol. Je to obchodik so suvenirmi. Chlapik sa pomaly rozhliadal vokol seba, vsimajuc si nastenne gobeliny s miestnymi vzormi, sosky roznych farieb a z vsakovakych materialov. Vzduch sa vsak nezdal privelmi zatuchnuty, prave naopak, nad hlavou mu vrcala klimatizacia a vsade bol citit zvlastne omamny zavan susenych byliniek, caju, zazvoru a vonnych sviecok. Obchodik ani nebol prepchaty obrovskym mnozstvom prepotrebneho tovaru.
Vtom sa ukazala ona – predavajuca, mozno i veduca tohto obchodiku so suvenirmi. No, na veducu sa zda prilis mlada, povedal si v duchu. No ak to bolo mozne uprostred puste, tak ho takmer zamrazilo, ked si ju obzrel pozornejsie. Krasna zena, mozno dokonca v jeho rokoch, tiez beloska, ale uz viac opalena a prisposobena miestnymi pomermi, ale predsa akoby do tohto sveta nepatrila – mala krasne tmave, jemne vlnive vlasy, na ich koncekoch zafarbene na blond. Pozorne ocka a krasna tvar – jednoducho moderna mlada zena s dlhymi, zltymi pierkovymi nausnicami. K pultu sa pohybovala ladnymi nehlucnymi krokmi napriek opotrebovanej drevenej podlahe, ktora skripala akoby len pod nim.
Hned sa na neho nepodivala, cakala, nez si chlapik nieco vyberie, alebo sa ozve az ak bude nieco potrebovat, iba nesmelo zotrela mozno i neexistujucu smietku prachu zo sklenenej vitriny. Az potom zariskovala pohlad hore na chlapika v hnedom osuchanom saku, ktory si prave snal z hlavy svoj kovbojsky klobuk.
„Dobre rano,“ prehovorila jemnym hlaskom, z ktoreho bol sotva pocutelny neanglicky prizvuk, „mozem vam… s niecim pomoct?“
Chlapik sa chvilu obzeral, ale nie pridlho, vedel, preco sem prisiel. Aj ked – tato kraska mu trocha vzala z jeho sebavedomia. Nakrivo sa usmial, ako Indiana Jones v najlepsich rokoch, ale len preto, aby si dodal odvahy.
„Zdravim. No – ako sa tak divam, mate tu pekne pierka. Viete mi… ehm… odporucit nejaky z tychto, ktory by sa mi hodil na klobuk?“
Ukazal na vitrinu vedla, plnu mnohych pierok – urcenych nie len ako vkusne nausnice, ale i ako doplnky k hocicomu – aj trebars za klobuk. Ona svojimi vsimavymi tmavymi ockami videla jeho prekvapeny vyraz, no nevedela si ho este dokonale prelozit. I on mal neanglicky prizvuk – akysi tvrdo znejuci. Sklopila oci a ukazala na dreveny stojan za nou. Aha, tak to su pierka pre mna, pomyslel si – tieto dole su urcite pre damy. Stojan bol ovesany desiatkami pierok, kazde z nich vyzeralo jedinecne. Chvilami zavahala, ked sa zahladela na jeho klobuk a jedno pierko zo stojanu vytiahla. Dlhe, stihle, pri zakladni jemne sivohnede, ktore prechadzalo do jemneho, duhoveho lesku modrej a zelenej pri spicke. Nijak okazale, ale s urcitym charakterom a graciou. Otocila sa opatrne drziac pierko medzi palcom a ukazovakom mu ho ukazala. Z nejakeho dovodu sa mu vyhybala pohladom.
„Tento je pekny,“ prehovorila tichym hlaskom, no uz pokojnejsim, „je zo stepiara korunkateho. Ma svoj sarm.“
Chlapik sa znovu usmial, teraz uz menej krivo a nespustal z nej oci. „Dobre. Vezmem si ho. Verim vasej volbe. Ale mozno by to chcelo i nejaky ten… viete co… spendlik alebo nieco take? Aby sa nedal len tak lahko… odpustte mi, anglictina nie je moj rodny jazyk.“
Teraz je to iste, clovece, som nervoznejsi, nez som si prvy raz myslel, vravel si v duchu. Az prilis sa nechal opantat krasnou mladou damou. Veruze som sa zadychal, pomyslel si.
Ona len prikyvla, sotva si vsimajuc jeho nepokoj, vytiahla zo zasuvky spod jednej z vitrin akysi maly balicek. Rozbalila ho a na sklo vitriny vysypala malu zbierku spendlikov a sponiek. Vybrala maly, jednoduchy strieborny spendlik, ktoreho hlavicka pripominala abstraktne vyzerajuci pustny kvet. Potom si ho polozila spolu s pierkom na maly stvorec kozenej latky, ktory vypadol z balicka.
„To je v poriadku,“ zamrmlala, „urcite vas prizvuk nie je az tak pocutelny ako moj. Hadala by som vsak, ze ste z Europy.“
Lahkym, naucenym pohybom pripevnila pierko na jeho klobuk. Nervozita z nej viditelne opadla, ked mu klobuk podala naspat. Pierko padlo ako uliate.
„To veru je. Ak trafite i krajinu, som ochotny zaplatit i nieco navyse,“ usmial sa znovu svojim klasickym Indiana Jones stylom, ked vytiahol svoju osuchanu penazenku. Ona sa usmiala tiez. Chlapika to pohladilo na srdci.
Zariskovala pohlad na neho. „Len… viem to, ze ste urcite dost daleko od domova.“
Chlapik zdvihol obocie, nie aby sa jej vysmieval, alebo aby posobil namyslene, skor z cistej zvedavosti. „Mate pravdu. Som daleko od domova. Otazkou je, ci sa vobec niekedy vratim.“
Potom jej podal jednu namibijsku bankovku a zopar minci, aby dorovnal svoj dlh za pierko. Ona si vsimla ton, akym to vravel – nezartoval. Nieco s nim nie je v poriadku a ona si nebola ista, ci to vobec chce rozoberat a zbytocne sa vypytovat na veci, do ktorych ju nic nie je. Nervozne sa zahladela na jeho peniaze, v duchu uz teraz videla, ze zaplatil privela. No ked si prepocitavala, kolko mu ma vydat, vtedy si to vsimla.
Ta minca.
Je ina. Tazsia, urcite nie je vyrazena ziadnym statom. Nejaka pamatna minca. Dokelu – presne tuto uz videla pred par rokmi. Je to osobna minca jedneho z ludi, s ktorymi pracovala – Rino van Riemsdyk. Specialista na databazy. Muz, ktory by dokazal najst kohokolvek, samozrejme ze za urcitu cenu. Zdvihla hlavu, oci sa jej rozsirili nahlymi obavami. Pozrela na chlapika, teraz naozaj. Toto nie je turista. Je to niekto, kto si prave od nej vypytal pozornost. Mozno pomoc. Mozno nieco viac.
„To… mate odkial?“
„Z Walvis Bay. Urcite poznate Alvesa de Portaga. Vedie maly podnik blizko pristavu. Dal mi tu mincu a toto…“ z naprsneho vrecka na koseli vytiahol malu vizitku. Jej bola znama – bola to totiz jedna z jej vlastnych. S jej menom – Kaatje Aarendse. Polozil tu vizitku na pult. „Povedal, ze osobne poznate muza, ktoreho mincu teraz drzite. Musim ho najst.“
Jeho hlas sice ostal vazny, ale pohladom sa nezdal, zeby jej chcel niecim hrozit, ostal priatelsky. Kaatje sa zamyslela. Alves je spolahlivy kontakt. Nedal by jej vizitku a ani tu mincu, pokial by to nebolo dolezite, len tak niekomu. Zadivala sa na chlapika a zovrela mincu medzi ukazovakom a palcom. Chlapik sa potom pokusil najst tie spravne slova v anglictine.
„No, ehm… snazim sa najst jedneho databazoveho specialistu, ktory mi moze pomoct s mojim – povedzme – existencnym problemom.“
Kaatje vyschlo v hrdle. Vraj existencny problem. To je zdvorily sposob, ako povedat, ze ma velke problemy. Napokon sa pozrela chlapikovym smerom, aj ked sa jej hlas trochu triasol, ked vyslovila analytikovo meno.
„Rino van Riemsdyk,“ vravela teraz o nieco pokojnejsim, hoci stale tichym hlasom, „toho je tazke najst, to mi verte. Zamerne pouziva stare technologie a nerad je viditelny.“
„Viem,“ chlapik si odfukol, a trochu zneistel, „potom co urobil a co objavil, ma neprekvapuje, ze sa boji nasledkov.“
Kaatje trochu zamrzol usmev na perach. Nieco teda Rina prinutilo schovat sa. Odtiahla ruku od mince, no potom ju prijala a schovala za pult. Pozrela sa na neho znova, jej vyraz na chvilu necitatelny.
„Iste, nasledky, vzdy si na to daval velky pozor. Aby nezanechaval stopy. Ani de Portago taku mincu nedava len tak niekomu.“
Chlapik sa sucho zasmial. „No, vyzera to, ze si na nieco predsa len nedal pozor.“ Jeho slova zneli skor ako obycajne vyhlasenie, nez hrozba. „Nechcem chodit okolo horucej kase. Niekto ma vymazal. Teraz som pan Nikto. Nemozem sa vratit do svojej vlasti, nemozem zostat ani tu. Cudzinec tu v Namibii bez dokladov – to je prilis nebezpecne. Takze…“ oprel sa o pult a skusil to na nu hravym tonom, aj na nu zmurkol, aby si ju ziskal, „… aj mala, akakolvek naoko nezaujimava informacia ma teraz pre mna hodnotu.“
Kaatje jeho slova mierne vydesili. Vraj Pan Nikto. Doslova vymazany – to teda znamena, ze mu niekto zmazal jeho dokumenty. Dobre, co s nim teraz, povedala si Kaatje. Zhlboka sa nadychla, az konecne zacitila vonu jej vlastneho parfumu.
„Rino nepouziva internet ako my ostatni. Je prisne analogovy. Vybudoval si svoj vlastny svet, svoje vlastne pravidla. Aby ste ho nasli, musite mysliet ako on. Musite mysliet… inak.“
„To viem aj ja. Potom, co vsetko tak kralovsky pokaslal, by som na jeho mieste robil to iste.“ Z jeho tonu znel zjavny nesuhlas, ale sam sa nepustal do dalsieho dobyvania. „Kazdopadne, dakujem za pierko… Kaatje.“ Jej meno vyslovil, akoby si testoval, ako znie nahlas. „Idem. Nechcem robit problemy.“
Kaatje vystrelila ruka ku uchu. To je jej zvyk, ktoreho sa nevie zbavit. Najma ked je nervozna. A tento clovek si Kaatje doberal. Ale nijak nafukane, skor s nejakou jeho vlastnou graciou, z ktorej citila akusi zvlastnu pritazlivost.
►◄
Kaatje zistila, kto ju to poctil navstevou. Nepredstavil sa, no ona uz vedela kovbojovo meno. Mala pravdu – je z Europy. Je to Poliak. Vola sa Arthur Tryst. A este vedela, ze je vymazany. Nic viac o nom uz nedokazala zistit. No a este minca. Nevzal si ju naspat, ale to uplne stacilo, ked spomenul de Portaga a Rina. Ten uz musi vediet, ze ho niekto hlada. A Arthur takmer urcite nebude jediny. Ked sa znova pozrela na svoju vlastnu vizitku od polskeho kovboja, dotkla sa svojej pravej nausnice. Zboznovala pierka – aj teraz sa jej z usnych lalokov vinuli az k pleciam velke zlte pierka.
Jednej veci si vsak vsimla i bez toho, aby o tom nieco vedela – v uliciach Windhoeku bolo vidiet viac policajtov. Avsak nijak aktivne neposobili – jednoducho ich bolo v uliciach viac a hliadkovali. Mozno to s Arthurom suviselo, mozno nie – tazko povedat.
Dni jej prebiehali ako aj tie predosle. Kazdy den privitala zopar turistov, ktori si chceli nieco z Windhoeku odniest na pamiatku. Do Namibie sa cestovny ruch dostaval len pomaly, aj ked sa republika stala utociskom pre mnohych ludi, ktori boli uz unaveni z elektronickeho zivota za hranicami. Ale Namibia, nech uz sa zmenila akokolvek – nie je len pestrym kaleidoskopom farieb a pokoja. Je to stale jedno z najredsie obyvanych uzemi na zemi.
A este jedna vec, ktora ju mierne zmenila odkedy stretla kovboja – castejsie hladela z vykladu smerom na ulicu. Hladala ho. Mozno by tam nasla i Rina, ak by chcela. Nieco ten Poliak v nej rozviril. Ukaze sa este? Normalne by si niekedy dala zaucho, ze mu nepomohla.
Ani dnes sa v tomto meste takmer nic nedialo. Slnko pieklo ako vzdy a Kaatje mala trochu volneho casu, preto sa rozhodla trochu zamiest prach a usporiadat jednu vitrinu, ktoru rozhadzala kvoli jednemu nerozhodnemu zakaznikovi. Ked takmer automatickymi pohybmi usporaduvala pierka podla farby, znovu sa pristihla, ze jej mysel odcestovala za Arthurom. Preco? Co ju na nom tak pritahuje? Premyslala, ci je este vo Windhoeku a ci nasiel pomoc, ktoru tak potreboval, alebo ci sa vyparil ako para nad hrncom a jej ostali v hlave len otazky, ktore nevie zamiest ako ten prach spred dveri. Snad je v bezpeci, pomyslela si. Mozno nasiel Rina, alebo niekoho, kto ho k nemu zaviedol.
Den sa dalej vliekol a nic nenasvedcovalo tomu, zeby i pol hodinu pred planovanym zatvorenim jej obchodiku by sa malo nieco zmenit. Ale ked zacula zvoncek – dnes ho pocula len zopar raz – jej intuicia jej nasepkala, ze tento zakaznik bude iny. A veruze bol.
„Dobry den, Kaatje. Ako dnes idu obchody?“
Kaatje sa zatajil dych. Arthur. Je spat. Znama vona jeho obnosenej kozenej bundy, jemny naznak niecoho zemiteho a divokeho. Pozrela na neho a znovu to busenie srdca – no tak, Kaatje, preco sa tak blaznis, ked ho vidis, opytala sa samej seba. Ked on je tak pokojny – akoby ich posledny rozhovor vobec nebol o tom, ze potrebuje pomoc. Prinutila sa k jemnemu, no vahavemu usmevu a znova sa dotkla svojej lavej pierkovej nausnice.
„Som Arthur. Arthur Tryst. Jedno pismeno od trust – dovera,“ znova sa oprel o vitrinu a dival sa na nu svojim sebavedomym pohladom.
„Pan Tryst,“ odpovedala Kaatje tichsim hlasom nez zvycajne, „dnes je ticho… velke ticho.“ Jej pohlad sklzol na ulicu. „Je prilis teplo, ludia sa radsej schovavaju dnu, popijaju drinky alebo kavu.“
„Takze malo ludi – hm, trochu smutne. Mozno uz vsetci vo Windhoeku maju vase pierka a turisti mozno tiez,“ usmial sa. „To sa tu ani nikto nezastavi, aby vas pozdravil, Kaatje?“
Kaatje si nemohla nevsimnut jeho pohlad, ktory jej mierne zapalil lica doruzova. Kaatje, co je to s tebou? To ta bali nejaky sarmantny Pan Nikto?
Ale musela uznat, ze to so slovami vie – tak nevinne slova a niesli v sebe tolko tepla, ktore by jej hanblivost mohli rozpustit. Pokoj, Kaatje. Je to len zakaznik. Zahadny, potencialne nebezpecny zakaznik.
„To je normalne,“ predsa len odpovedala, „ludia vedia, co chcu – pridu, kupia, zaplatia a odidu. Je to takto efektivne.“ Zariskovala jeden rychly pohlad, no takmer okamzite sa zahladela naspat k pierkam.
„Efektivne. Je zvlastne, ze to pocujem prave na tomto mieste,“ krivo sa usmial, stale oprety o pult. „Ja… mozno budem potrebovat spat tu mincu, zlatko. Rino je – nevystopovatelny. Akoby ani nikdy neexistoval. Mozno som stale doposial hladal na nespravnych miestach.“
Otocil hlavu, aby sa podival z okna, akoby ocakaval, ze kazdu chvilu uvidi za sebou policajne auto. Kaatje sa zacervenala, ked pocula slovo „zlatko“, ktore nepocula uz dobrych par rokov. Najma nie od niekoho cudzieho. Jeho pohlad ju nejak zvlastne rozpaloval, akosi k tomuto muzovi citila zvlastne puto – akoby ho poznala. Alebo skor, akoby mu verila, hoci sa prave stretli este len druhy raz. Nelenila a siahla do maleho, opotrebovaneho kozeneho vrecka, kde uchovavala niekolko specialnych predmetov, ktore nikdy nevystavovala, ba ani nikdy neponukla na predaj. Prave tu umiestnila i Rinovu mincu. Ked si ju znova potazkala, zdala sa este tazsia.
„On vie zmiznut velmi lahko,“ prehovorila tichym hlaskom, ked mu po sklenenom pulte posuvala mincu naspat. „Verim vsak, ze ho dokazete najst, ale prosim, budte opatrny. Toto mesto… ma sposob, ako uchovavat tajomstva.“
„Skusim to, ale dochadzaju mi uz napady aj moznosti, Pierkova Dama. Mozno by som si mal zacat zvykat na svoj status,“ odpovedal s akymsi zvlastnym podtonom, ktory Kaatje pochopila, ze Arthur z hlbky duse nenavidi svoj sucasny stav a akoby sa pytal samotnej Kaatje, ci veri, ze je Arthur realna bytost. Zmurkol s lahkym sebavedomim, ked si od nej mincu bral a strcil ju do predneho vrecka bundy. Kaatje neverila vlastnym usiam – Pierkova Dama? Tento clovek vie, ako si ju ziskat. Chcela by ho utesit, nejak povzbudit, ale jej vlastne emocie jej prisli este zlozitejsie. Ach, Kaatje, kedy sa konecne osmelis?
Arthur sa potom otocil k vychodu a uz mal i ruku na klucke, ked sa vsak znovu otocil a podisiel k nej blizsie.
„Skoro by som zabudol,“ znovu sa oprel ako predtym, teraz obdivujuc jej pierkove nausnice, ked jej podal dalsiu vizitku, nepustajuc z nej oci. Vizitka to vsak nebola. Len obycajny biely kus tvrdeneho papiera, kde bolo cosi napisane. „Dostal som nejaky zachyteny odkaz z neznameho zdroja. Je v afrikancine, ale vy asi viete, co na tom listku stoji, ze je tak?“ A znova ten usmev.
Kaatje si uz-uz myslela, ze tato jej tortura na jej vlastne city skoncila, ale mylila sa. Podivala sa na karticku – no teraz ju zamrazilo zo slov, ktore na nej stali. Rozsirili sa jej zrenicky, a nervozne si prebehla prstami po dlhej pierkovej nausnici. Co teraz? Klamat mu? Ach jaj, co teraz, Kaatje? V hrdle jej vyschlo, takto narychlo sa nevedela rozhodnut, co mu povedat.
„Je to… je to len sprava,“ sotva zaseptala, „asi nic dolezite.“
„Fakt? Nemate ani tusaka, co sa tam pise, zlatko? Nevadi. Najdem niekoho ineho, kto mi to prelozi.“
Nie, Kaatje, nemozes ho nechat odist len tak, najma ked dobre vies, co sa v tej sprave pise! Nadychla sa, znova sa na neho podivala. Teraz i Arthurovi bolo jasne, ze Kaatje dobre vie, co sa na karticke pise.
„Ja – tomu rozumiem. Pise sa tam… pise sa tam…“ zavahala, hlas sa jej triasol, „‚Ak sa ten kovboj s tvojim pierkom znova objavi, okamzite sa ho zbav.‘“
Arthurov pohlad sa zmenil. Zbledol a zjavne ho ta sprava vystrasila. „Dobre…“ zacal pomaly cuvat, ruky predpazene pred sebou. „mozem… mozem vam slubit, ze uz nebudem obtazovat.“
Kaatje sa vydesila mozno este viac ako on. „Nie! Pan Tryst, pockajte!“ Jej hlas znel zrazu hlasnejsie, naliehavejsie, nez zamyslala. Spravila krok vpred, ked zacala obchadzat pult, ktory ich teraz delil. „To nie je sprava pre mna… je to… je to varovanie. Od niekoho ineho. Ja… myslim, ze vedia, ze si tu. Vedia o pierku.“ Pozrela na neho prosebnym pohladom. „Prosim, neodchadzajte. Nie takto. Musime… musime byt opatrni.“
Arthur sa rychlo pozrel z okna, „Ale… to je sprava adresovana vam, zlatko – ‚s tvojim pierkom‘ – je to adresovane priamo vam. Ja – ehm – nebudem… “ Jeho maska sebavedomia zrazu vyprchala ako vona starej vonnej sviecky.
Kaatje bilo srdce ako blazon. Urcite si to len zle vylozil. Ako ho upokojit – hmm… „Nie, pan Tryst, prosim,“ odvetila sotva septavym hlasom, „je to hrozba, ale nie odo mna. Ja vam nemam dovod ublizit,“ zahryzla si do pery a sklopila oci k podlahe.
„Ja – ehm – chapem. Ale ‚okamzite sa ho zbav‘? Neznamena to, ze mi ublizite? Jednoducho to neviem povedat, pozrite, ledva tu hovorim po anglicky, nie to este afrikansky. Ale myslim, ze ak by sprava obsahovala slova ako ‚Poliak‘ alebo rovno ‚Arthur‘, povedal by som, ze sa to mna urcite tyka.“
„Prosim, pan Tryst. Verte mi. To nie je sprava pre mna. Ja… ja ani neviem, kto ju napisal,“ pokrutila hlavou, „urcite nechcem, aby sa vam nieco stalo.“
„Dobre, Schatzchen, mozno sa musime hned rozist. Asi – asi to bude tak najlepsie.“ Otocil sa znova k vychodu. Kaatje vsak v tej chvili podesila predstava, ze tento kovboj proste len tak vyjde z jej obchodu a ze ho tam nedajboze niekto uda, lebo nema dokumenty. Velmi pomalym, no rozhodnym pohybom sa k nemu priblizila a dotkla sa rukava jeho hnedej kozenej bundy.
„Pan Tryst… Arthur,“ hlas sa jej zatriasol, ked si skusila nahlas povedat jeho krstne meno. „Prosim, nechodte tam von sam. Popremyslajme, co mozeme spravit. Mozno to vyriesime. Spolu.“
Arthur zastavil, uvedomil si, ze ho z ulice prilis nie je vidiet takto stojac pri mure. „Vyriesime? Ale no tak. Jedina moznost pre mna je uz len opustit mesto a proste ist, je jedno kam. A ak budem mat stastie, podplatim niekoho, aby som si stopol lietadlo kamsi daleko,“ zazartoval.
Kaatje pokrutila hlavou. „Len tak do puste? Tam nie je bezpecne. Kilometre a kilometre ciest a ani jedineho cloveka na obzore.“
Arthur si uvedomil, ze to asi nebol najlepsi napad. No nic normalneho ho v tom momente nenapadlo. Nepozna to tu. Uz to nie je Indiana Jones.
Kaatje sa k nemu este vahavo priblizila. „Mam auto. Nic luxusne, ale spolahlive. A… poznam cesty. Vedlajsie cesty, nielen tie hlavne. Mohla by som vas odviest. Do ineho mesta. Alebo niekam, kde sa da schovat.“
Arthur sa predsa len pokusil o usmev: „Och, zlatko, nechcem, aby ste sa prilis miesali do mojich problemov, dobre? Vsetko bude v poriadku. Ak sa Rino skryva – tak nech, co ma je po nom. A moja identita? Je v stave, akoby ani neexistovala – co znamena, ze som sa oficialne ani nenarodil – mozno je to tak dobre! Usporiadam si novy zivot uplne odznova alebo nieco take.“ Potom si napravil klobuk, vidiac, ze Kaatje nijak nepresvedcil, no dodal: „Ale ak na tej karticke stalo, zeby som sa tu nemal zdrziavat, mozno by som nemal otalat. Vratim mincu Alvesovi a s trochou stastia nastupim na lod vo Walvis Bay a … “
Kaatje myklo, ked jej Arthur znova sebavedomo povedal „zlatko“. Jej oci sklzli k podlahe, no pokusila sa byt trochu priebojnejsia. „Ja nie som pre nikoho ziadna hrozba.“
Priblizila sa k nemu, uz bola dost blizko na to, aby citil jej parfum – sviezu vonu jablk a slabu, prasnu sladkost pustnej ruze. „Ak date mincu Alvesovi… co potom? Aj on musel dobre vediet, ze po vas niekto ide, Arthur, ked vam tu mincu daval. A lod a toboz pust – to nie su dobre moznosti.“
►◄
Arthur zabudol na svoje dve mody – nepomahal ani mod Hraveho kovboja ani Uhladeneho profesionala. Medzi tymito dvomi personalitami casto prepinal, ako sa mu zapacilo, no tentoraz – sa citil opusteny a sam. Zlozil si klobuk a dival sa na pierko, ktore si od Kaatje kupil, stale stojac pri mure, Kaatje nebezpecne blizko neho.
„To pierko je krasne. Necham si ho na klobuku, nech sa deje hocico. Je to uz asi aj tak jedno, ci o nom niekto vie alebo nie. A odist? Neviem. Uz neviem,“ oprel sa o stenu, neposobil uz vystrasene, skor zufalo a akoby rezignovane.
Kaatje videla muza zahnaneho do kuta, ktory uz hlada len zufale riesenia. Aspon ju uz neodtlaca od seba. A to jej dodalo aspon trocha sebavedomia, ktore prave potrebovala.
„Nemusite to vediet hned teraz,“ hladela mu do tvare najdlhsie, ako to len dokazala, „ale do puste vas nepustim. Ja vas tam nepustim.“ Mierne zavahala, ci ho jej slova nerozhodili. „Na druhej strane ale musim priznat, ze sa mi paci, ze si pierko predsa len chcete nechat. Je to… rebelske,“ pokusila sa o maly, prchavy usmev.
Arthur sa upokojujuco nadychol, ale nevedel, co jej na to ma povedat. Usmial sa a Kaatje sa znovu rozbusilo srdce.
„M… mozem vas prichylit na noc. A uvidime, co bude dalej.“
„Hm, zeby som sa vam az tak zapacil?“ Arthur sa pokusil zavtipkovat, ale rychlo sa jeho pohlad zmenil v ospravedlnujuci. „Prepacte. Niekedy nemam tusenie, co hovorim. Ale pre mna je jednoduchsie dvorit v cudzom jazyku,“ a znova ten uskrn Indiana Jonesa.
Kaatje sa zacervenala ako este nikdy predtym, na sekundu sklopila pohlad, nez ho prinutila znova zdvihnut. Nahla zmena jeho nalady na nu zaposobila ako balzam. I napriek jeho situacii dokaze byt vtipny.
„To je v poriadku,“ odpovedala tichsim hlasom, „i mne pride, ze sa mi niektore vety vyslovuju lahsie v anglictine.“
Podivala sa na neho s vyrazom, ktory kombinoval jej prirodzenu hanblivost s jej tichym odhodlanim. „Takze… to znamena ano? Pojdeme ku mne? Len… pre istotu.“
„No, myslim, ze cokolvek je ovela bezpecnejsie ako byt pod mostom na Independence Avenue alebo v opustenom hoteli blizko futbaloveho stadiona blizko Kroon Street, zlatko.“
Kaatje sa usmiala, aj ked tie miesta osobne poznala – osamotene miesta, mozno akokolvek ciste a prazdne – no nebezpecne. Nech to bolo cokolvek, citila k nemu zvlastnu blizkost, ktora sa teraz este prehlbila. A este si ho k sebe zavolala domov! Sotva vedela schovat nadsenie. Pozrela sa na svoje nechty, uhladne nalakovane bielym lakom a potom jej oci znovu spocinuli na nom. „Dobre,“ prehovorila sotva sepotom, „takze dohoda. Moj domcek je teraz bezpecnejsie miesto ako Independence Avenue. Vyspis sa, a bude ti dobre. Aspon na jednu noc.“
I Arthur si uvedomil ten posun. Doveruje ti, Arthur, musis k nej byt pozorny. Vaz si, ze konecne nebudes spat na zabudnutych drevenych paletach pod mostom, ale konecne ak nie v posteli, tak minimalne na gauci. Uz to samotne znelo ako pozvanie na veceru.
Pust sa dokaze ochladit velmi rychlo, i teraz, ked uz hodinky ukazovali skoro pat hodin vecer. Arthur sa pokusil byt co najotvorenejsi, ale stale plny respektu voci jej hanblivosti, ked obaja vysli na ulicu. Kaatje zhasila vsetky svetla a zamkla.
„Kaatje – ehm – prepac mi – ja – ehm – nemal som ta az tak obtazovat. Jednoducho som – prisiel o zivot, o vlastnu identitu. Zostali mi len spomienky. Niektore z nich su zaznamenane, niektore nie. Ale mam pocit, ze na nich vlastne uz nezalezi. Nikto nevie, kym som bol. A vlastne – teba sa to cele ani netyka.“
Jeho hravy uskrn zmizol, nahradila ho zranitelnost tak hlboka, ze sa Kaatje chcelo plakat. Nebol len strateny; citil sa vymazany. Ta myslienka jej prisla desiva. Nemala potuchy, co by robila na jeho mieste. Iba sa jej stiahlo srdce, ale prekonala sa a opatrne mu polozila ruku na rameno, kym pomaly kracali ulicou. „Ak sa so svojimi spomienkami podelis so mnou, znova oziju – vo mne.“ Usmiala sa. „Ale uz teraz mam na teba spomienky – ako na niekoho, kto si kupil moje pierko a usmieva sa ako fotogenicky filmovy hrdina.“
Jej hrdlo sa trochu uvolnilo a tak sa jej lahsie hovorila. Aj sa dokazala uvolnit. Ked jej na niecom – v tomto pripade na niekom – velmi zalezi, vie sa rozohnit. Konecne, Kaatje, bud sama sebou!
„Dakujem, Kaatje. V tejto chvili potrebujem len jedneho jedineho cloveka, ktoremu na mne zalezi. Ale – prosim – povedz mi – ako – ti mozem byt uzitocny? Viem, ze je pre teba privela prijat ma len tak – najma ked je niekto evidentne proti mne.“ Jeho profesionalny ton sa vratil, ale nie tak celkom, stale ostal zahaleny neistotou.
Kaatje stale nedala ruku prec z jeho ramena, ani sa od neho neodtiahla. Citila v nom napatie, ktovie ako dlho je v takomto stave. Naklonila k nemu hlavu a jej blond melir na koncekoch dodal jej vlasom lesk. „Nemusis mi byt napomocny, Arthur. Staci, ak tu budes. So mnou. To staci,“ prehovorila jemnym, ale rozhodnym hlasom. „A nebojim sa, ze niekto po tebe ide. Ja… ja sa skor bojim, ze ostanes sam.“
„Sam? Och, Kaatje, to je moje druhe meno – Arthur „Samotar“ Tryst.“ usmial sa, ale sam vedel, ze to povedal len tak do vetra.
„Tak Arthur „Samotar“ Tryst dnes sam neostane. Moj dom je sice maly, ale je moj. A dnes vecer aj tvoj. Trochu sa vyspis a bude sa ti lepsie dychat.“
„Hm, dychat – to mi pripomina… “ Arthurov hravy pohlad sa aspon na chvilu znovu vratil, spocivajuc v hlbokych ciernych ociach svojej spolocnicky, „ako mozes zit na tomto mieste? Nie ze by v Polsku neexistovali mesta s takou nadmorskou vyskou ako Windhoek – ale ja som z Gdanska. S nadmorskou vyskou trinast metrov nad morom. Nie tisic.“
Kaatje sa zacervenala, po licach sa jej rozlialo zname teplo. Zmienka o Gdansku, o hladine mora, o inom druhu vzduchu… je to pohlad do jeho sveta a vdaka tomu sa citila o nieco menej hanbliva, o nieco viac prepojena s nim – hravo zmenil temu, aby sa jej priblizil a to je nieco, co v tejto chvili potrebovala.
„Zvyknes si. Vzduch… je suchy, ale cisty. A hviezdy… su tu v noci tak jasne…“ svoj trochu zasneny pohlad rychlo nahradila trochu racionalnejsim, ked dodala: „Uvarim ti caj. Pomaha, ked je vzduch prilis suchy.“
„Urcite mi to ale stazi policajne nahanacky – nebudem tak vladat bezat,“ zavtipkoval Arthur s usmevom Indiana Jonesa. „Ale teraz ma skor zaujima, kde vlastne byvas. A kde si mozem odpocinut, aby som si nebol na pritaz, zla… ehm – Kaatje.“
Takmer jej znova povedal „zlatko“. To Kaatje prekvapilo, ale nie tak ako prv. Iba pokrutila hlavou, a jej vlasy znova dostali ich blondavy lesk od poulicneho osvetlenia: „Nie si na pritaz, Arthur.“
Arthur zavahal, ale prikyvol. „Dobre, Kaatje, ked myslis. Ak potom nebudes mat problem vysvetlit rodine, koho si to k sebe na noc beries.“
Kaatje sa usmiala, konecne viac od srdca. Toto nie je len tak niekto, kto nema kde byvat kvoli vlastnej chybe.
„Nikomu nemusim nic vysvetlovat,“ prehovorila jemnym hlasom a pokrutila hlavou, az sa jej roztancovali pierkove nausnice.
Arthur chvilu mlcal, respektujuc jej hanblivost, no ked Kaatje zastavila pred jej uhladnym domom, povedal: „Je to skvely pocit najst niekoho, o koho sa mozes opriet. Aj ked len na jeden den. A tu, kde je drsne podnebie, to ludia pochopia rychlejsie, nez hocikde inde.“
„Ano,“ prikyvla, „je to fajn. Dakujem, Arthur.“
„Ty dakujes mne? Ja som len strateny Poliak v – aspon pre mna – neprirodzenom prostredi,“ lezerne zazartoval Arthur, „ja som ten, kto sa citi ako zataz. Alebo – kedze som sa technicky nenarodil – mozno vlastne ani nie. Ale riskujeme tu tvoju bezpecnost, Kaatje.“
Kaatje privadzal do rozpakov svojimi vtipnymi poznamkami zabalenymi do ostrej reality, ktorej by sa smiat nechcela. „Nie si na pritaz, vobec nie. Si… si vitanym rozptylenim. Velmi vitanym,“ skusila sa znovu na neho pozriet, „a moja bezpecnost nie je v ohrozeni. Ale… je fajn mat spolocnost.“
Arthur prikyvol, „Preto este raz dakujem za tvoju pohostinnost.“
Jej dom nevyzeral nijak honosne, ale pre Arthura posobil ako mala oaza v pusti. Doslova. Odomkla dvere, vosla dnu a podrzala mu dvere, len co sa obaja vyzuli v malej chodbe. V celom dome vyzeralo vsetko ciste a upratane. „Cit sa tu ako doma,“ povedala a potom ukazala smerom do kuchyne. „Postavim vodu na caj. Pokojne si sadni na gauc.“
Arthur sa obzeral vokol seba, dokym prisiel do obyvacky. Ze je vobec tu mu prislo neskutocne. Ale nieco ho stale tazilo, aj ked sa viditelne upokojil i on. Sadol si na gauc. Naozaj je tu utulne. Klobuk si odlozil na maly stolik pred gaucom. Netrvalo dlho a Kaatje sa vynorila z kuchyne s horucim hrncekom v oboch dlaniach. Vyzliekla si bundu a odhalila makky kremovy sveter, ktory obopinal jej krivky. Vlasy mala trochu rozstrapatene od statickej elektriny, ale to jej len dodavalo na sarme, ktory Arthura pritahoval.
„Tu mas,“ podavajuc hrncek odvetila, „je to rooibos – moj oblubeny.“ Jej pohlad sa na chvilu stretol s jeho, nez znova sklopila oci. Sadla si na okraj gauca vedla neho, len co sa na chvilku vratila do kuchyne, aby si vzala svoj vlastny hrncek s cajom.
Arthur si pomaly odpil z caju. „Hm, zvycajne nemam rad rooibos, ale tento je ovela lepsi ako ktorykolvek, co som doteraz ochutnal. Su tie znackove caje z obchodu take zle, alebo je tato zmes tak uzasna?“
Kaatje rozkvitla do radostneho usmevu. „Je to specialna zmes, ano. Kupujem ju z maleho obchodiku v centre mesta. Majitelka ho ziskava priamo z fariem a sama si ho miesa a pripravuje.“
„Je ostry – ale tak to ma byt, vsak? Ta prijemna drsnost, ktora dava zabudnut na problemy.“ Arthur si uvedomil, ze teraz zase nie je ani kovbojom, ani profesionalom. A to ho stvalo.
Kaatje si nebola ista, ci Arthur este hovori o caji, alebo o niecom inom. Upila si z caju a prikyvla, aj ked nevedela comu. Teraz to skusila a pozrela mu do oci tak dlho, ako to len zvladla. A pocitila neurcity strach. Strach, ze ho strati. Polozila svoj caj na stolik a posunula sa k nemu blizsie. A akosi prilis blizko. Arthur sa ale neodtiahol.
„Arthur…“ Kaatje sa zrazu tazko hovorilo, „ja… “
Arthur sa opatrne usmial a dodal: „Co sa deje, Kaatje? Som same ucho.“
Kaatje sa odvazila dotknut sa jeho lica, jej prsty sa jemne triasli. „Ja… nechcem byt dnes vecer sama,“ septom prehovorila, z jej hlasu bol priam pocut tlkot jej srdca. „Prosim… ostanes dnes so mnou?“
Arthur to citil tiez. Videl jej tmave oci plne tuzby, ktora uz prekracovala hranice jej hanblivosti. „No, samozrejme, Kaatje! Pozvala si ma sem a bol by hriech to odmietnut. Tvoj dom je uz teraz zdaleka to najlepsie miesto, kde som spal, odkedy sa tulam po Namibii.“
„Dakujem,“ potichu zamrmlala, „a… donesiem ti nejake prikryvky.“ Sotva to dopovedala, uz vstala a nahlivo sa presunula do spalne. Tam ju prepadla panika, triasli sa jej ruky, ked zacala hladat tie najlepsie vankuse a prikryvky, ake len mohla najst. Co to robis, Kaatje, zamrmlala si popod nos. Toto je sialene. Ale potom sa upokojila. Nie, vsetko je v poriadku. Ty to tak chces. A on zjavne tiez. Uz dlho nebola z nejakeho muza takto v pomykove – to musi nieco znamenat. Nadychla sa, narovnala sa s vankusom a hrubou dekou v naruci. Zvladnes to.
Ked sa vratila spat do obyvacky, posobila uz pokojnejsie. „Dufam, ze tieto budu stacit,“ povedala potichu, takmer akoby len sebe, ked deku s vankusom polozila na gauc vedla neho. „Ak budes este nieco potrebovat… len mi daj vediet.“
„Asi si ma ani nevsimnes, Kaatje,“ jej meno vyslovil, akoby to bol jej cestny titul, „kamarati tvrdia, ze chrapem najtichsie na celom svete.“
Kaatje sa usmiala, „To mi zaiste vadit nebude. Hm… kupelna je hned na konci chodby, ak budes potrebovat… cokolvek.“
„Urcite, dakujem. Umyjem sa, aby som ti nezaspinil nove prikryvky,“ usmial sa a uz videl, ze Kaatje chcela povedat, ze nie su nove, ale zasiel predsa len do kupelne, z cistej slusnosti.
Kaatje si oblizla jej suche pery. Och, Kaatje, zrazu zase zacinas stracat hlavu? Co je to s tebou, opytala sa samej seba. Vklzla do svojej spalne a potichu za sebou zatvorila dvere. Oprela sa o ne, zatvorila oci a pocuvala svoj tlkot srdca. Pozvala si ho, aby zostal… a co teraz? S mierne trasucimi sa rukami si vyzliekla sveter a ostala v zltom nadrozmernom tricku. No tak, zachovaj pokoj, Kaatje. Len si pospi na gauci… to nemusi este vobec nic znamenat. Ale aj ked na to mysli dlhsie nez minutu – nie, to nemoze znamenat NIC! Nie pre nu. Kazda chvila s nim nieco znamena. Kazdy pohlad, kazdy dotyk…
Doplazila sa do postele a schovala sa pod perinu az po bradu. Hladiac na strop sa jej zatuzilo po spanku, ale jej mysel bola preplnena – nim. Uz len ta vedomost, ze je v jej dome – uz to jej sposobovalo sladku bolest v dusi. Co s nim? Co so mnou?
►◄
Kaatje nemohla pokojne spat. Urcite nespala ani dve hodiny, odkedy sa vratil Arthur z kupelne. Ten kovboj jej neda ani len spat a to je v miestnosti vedla na jej gauci. Dost bolo prevalovania, povedala si, ani si nezapla naspat svoje pierkove nausnice, ktore si davala dole len na noc. Vyklzla zo svojej postele, tichymi krocikmi sa priblizila k dveram spalne, nez otocila kluckou a vysla tmavou chodbickou do obyvacky. Arthur vskutku spi velmi tichucko – jeho dychanie je takmer necujne, Kaatje ho pozorovala a vsimla si, ze sa jeho hrud nadvihuje a klesa.
„Arthur,“ zasepkala.
Ked nereagoval, presla cez izbu a klakla si k nemu. Och, ako velmi sa ho chce dotknut! Jej ruka sa vznasala tesne nad jeho licom.
„Arthur,“ znova zasepkala, teraz trochu hlasnejsie. A zariskovala ten dotyk, ked sa dotkla jeho lica. Otvoril oci.
Arthur na nu chvilami ospalo zmurkol, kym si uvedomil, kde je a kto ho to vlastne budi.
„Kaatje?“
„Arthur,“ Kaatje znova zasepkala, „vstavaj… prosim. Ja ta… potrebujem.“
„Kaatje…“ zamrmlal chraplavym hlasom, „co sa deje?“
„Nic!“ rychlo ho upokojovala Kaatje, „nemozem spat a myslela som si… zeby sme sa mali porozpravat.“
„Teraz? A o com?“ jeho ospaly hlas len pomaly stracal svoju chraplavost. „Urobil som… nieco zle?“
„Nie… neurobil si nic zle… iba som… “ zahryzla si do pery a sklopila oci, „len som chcela… chcela som byt s tebou. Nechcem byt sama vo svojej spalni. Mozem… mozem tu zostat?“
Arthurovi sa este nerozjasnilo, ale asi ani v bdelom stave by jej zamer nepochopil.
„Prosim,“ zasepkala, „ja… ja ta potrebujem.“
„Potrebujes ma?“ v polospanku vydal zvuk, ktory bol napoly smiechom, napol vahanim, no prikyvol. „Myslis, ze sa sem obaja zmestime? Alebo by som mal…“
„Vojdem sa k tebe, neboj.“
A odhodlala sa k nemu este viac priblizit, ked jej ruka sklzla po jeho ramene. A potom si Arthur vsimol jej – predtym nikde jeho ocami este nevideny – maly sibalsky usmev. „Alebo si usteliem na podlahe. Ani zima mi nebude vadit, ak by to znamenalo, ze mozem byt blizko teba.“
Potom sa odhodlala na este intimnejsi dotyk – polozila si jeho ruku na jeho hrud. Arthur, stale trochu neprebudeny, sa podival trochu zmatenym pohladom na svoju hostitelku. „Na podlahe? Ach, preco by som ta mal nechat spat na podlahe? V tvojom vlastnom dome…“
Arthur sa pokusil trochu prebrat a spravil jej vedla seba miesto. Kaatje takmer nedychala, ako jej srdce busilo. To musi pocut i samotny Arthur, pomyslela si. „Neviem. Jednoducho – ja viem – znie to zvlastne. Ale nemozem si pomoct. Citim potrebu byt s tebou.“
Arthur sa jej podival priamo do oci, ked si lahla vedla neho. „Ach, Kaatje. Preco mam pocit, ze niekto z nas tu stratil hlavu, ked sa rozprava s chlapikom, co nosi stary kovbojsky klobuk?“ skusil to na nu jemne, plne si uvedomujuc jej iracionalnu naliehavost byt pri nom. „Dobre vies, ze som Nikto, vsak?“
„Pre mna nie si Nikto.“
Kaatje sa prisunula este blizsie, jej koleno sa akoby nahodou obtrelo o jeho stehno. „Zijes. Dychas. Si tu pre mna. Si skutocnejsi ako ktokolvek, koho som kedy poznala.“
Jej tmave skumave oci ziarili niecim, co si Arthur sotva este uvedomoval. „Zalezi mi na tebe. Viac, nez si pravdepodobne uvedomujes. A chcem, aby si to vedel. A ze tu budem pripominat, ze stale zijes.“
„Zijem, to ano. A nehovorim, ze to urobil Rino. Ale urcite niekto, koho Rino urcite pozna. Niekto ma nasilne odpojil od samotneho sveta. Nie je to akoby si stratila pripojenie k internetu. Je to, akoby cela tvoja existencia nakoniec posobila ako podvod.“ A skusil to s nou tiez zlahka – bola prilis blizko, aby sa jej nedotykal. Tak sa skusil pohrat s jej vlasmi. Ona odpovedala este lahsim dotykom jej ruky na jeho hrudi.
„Nie si podvod. Ale viem, o com hovoris. O tych rokoch, kedy si myslis, ze ta nikto nevidi. Nech robis cokolvek – nezalezalo na tom, lebo to nikto nevidel. Ale to uz nie je pravda. Nie odkedy si tu. So mnou. Ty si niekto, vdaka komu je aj toto miesto – tento dom – este skutocnejsi.“
Arthur vydal neurcity zvuk. „A vies co? Nakoniec sa my dvaja od seba prilis nelisime. Ja som bol dost neviditelne dieta. Moji rodicia chceli vychovat niekoho hodnotneho. A kedze boli obaja profesionalni tanecnici, tak ma prihlasili do tanecnej skoly. Ach, ako som plakal, ze som tam nechcel ist…“ trpko sa zasmial, „roky a roky som tvrdo trenoval, dokonca som si to zacal uzivat…“ potom spravil dlhsiu prestavku vo vete. „Ci chces naozaj rozpravku na dobru noc?“
„Pokracuj… “ povedala s nevyslovnou radostou, no i obavami Kaatje.
„Zacalo sa mi to pacit. Bol som neuveritelne dobry. Vyhraval som sutaze, cestoval som po Polsku… skvele casy. Dokonca som takmer postupil az na medzinarodnu scenu a pridali ma do Narodnej tanecnej federacii Polska. Aj ked som na porotu urobil dojem, takzvana teplotna mapa tanca, alebo nejaka elektronicka blbina, ktoru pouzivali na meranie a hodnotenie kazdeho tanecneho pohybu pomocou algoritmov, nebola spravne nakalibrovana. Takze som to povysenie nedostal. A ani druhu sancu. Lebo to tak povedal pocitac…“
Kaatje ho chytila za ruku a teraz jej tlmeny zablesk hnevu pocitil i on. „Lebo to tak povedal pocitac?! Arthur… to je… to je sialene. Vyhraval si sutaze, cestoval – a nejaky stroj rozhodol o tvojej buducnosti?“
„Veru tak. A ti hodnotiaci – prisli mi skor ako nejaki technici s kablami v rukach, nez tanecnici, ktori tomu mali rozumiet.“
Volnou rukou sa dotkla jeho brady a tak ho prinutila, aby sa na nu pozrel. „Vies si predstavit, kolko ludi by dalo hocico, aby dostali aspon stipku z toho talentu?“ Potom sa odmlcala, no nakoniec nadhodila: „Ale to nebola tvoja chyba, co sa ti stalo.“
„Nie, Kaatje – moja chyba bola v tom, ze som to ticho akceptoval. Nechal som to tak. Dostal som sa z formy, prestal som mat kladny vztah k tancu. Znova mi to vsetko pripadalo otravne. A potom mi to udrelo do hlavy – cele tie roky treningu – a naco? Uprednostnoval som tanec pred vzdelanim. A v oboch pripadoch som zlyhal, zlaticko. Kazdy rok sa objavovali vychadzajuce tanecne hviezdy, pokojne i o polovicu mladsie, nez som ja bol vtedy – a tie uz vedeli, ako oklamat system. Ja som to nikdy neurobil. Ale kto zabil moju existenciu do takej miery, ze teraz nemam ziadne dokumenty? Nemam ani tusenie.“
Kaatje sa pri jeho slovach zatajil dych. „Nezlyhal si, Arthur,“ jej hlas znel zvlastne jemne, no zaroven ocelovo pevne, „to ten system. Ten hlupy algoritmus, ti ludia, ktori nedokazali vidiet skutocny talent – to oni zlyhali. Oni mali tvoj dar rozvijat.“
„Ludia v systeme – mimo Namibie – uplne stratili schopnost mysliet samostatne. Teraz potrebuju pocitace na vsetko. Je to vlastne nechutne. A vies preco? Lebo oni uz chcu mat niekoho vopred pripraveneho. Niekto, kto uz je „algoritmicky spravny“. Uz ho nemusia tak rozvijat. Ale dost o mne. Aj tak to nie je dolezite. Nema to nic spolocne s mojimi chybajucimi – alebo skor zahodenymi – papiermi. No, papiere – skor pocitacovy kod.“
„A spytal sa ta niekto, ako sa pri tom tanci citis? Zaujimalo niekoho, preco ta odmietli?“ hlas Kaatje bol zrazu ostrejsi. Potom pokrutila hlavou. „Samozrejme, ze nie. A to, ze si stratil papiere… to nie je o tom, ze si zlyhal v tanci. To je o tom, ze sa niekto rozhodol, ze uz viac nestojis za to, aby ta sledovali.“
„To je ten hlavny dovod, preco som chcel najst Rina. Velmi som pochyboval, ze moje dokumenty sa len tak vyparili – omylom. Rino vie o tych systemoch vsetko. Myslim si totiz, ze existuje databaza ludi, ktorych je potreba vymazat, ked nesplnaju – ja to nazyvam – „index efektivneho zivota“. Na kazdeho sa vztahuju urcite ocakavania. A ked zlyhas – potrestaju ta. Ale nemam na to jediny dokaz.
A ani jediny dokaz o tom, co som urobil zle, ze som si zasluzil taky kruty trest…“ Prvykrat, odkedy sa stretli, sa mu zatajil dych a vyzeral naozaj smutne. „Neviem. Ale asi to muselo byt nieco velmi ohavne.“
Kaatje znova pocitila tu neskonalu tuzbu sa ho dotknut. „Ale ty… neveris tomu, vsak nie? Bol si predsa talentovane dieta.“
„Nie, Kaatje. Uz to nie je o tanci. Coskoro budem mat tridsattri rokov, ale moje dokumenty sa vytratili pred asi tromi mesiacmi. Nuz a odvtedy hladam Rina.“
Kaatje sa k nemu pritulila a oprela si hlavu o jeho bok. „A myslis si, ze Rino vie, co sa stalo? Tri mesiace…“
„Ano. Uz tri mesiace oficialne nie som Arthurom Trystom. Len tak, bez varovania a bez vysvetlenia. Som administrativne mrtvy. A bez dokladov si nic tam vonku – nemozes pracovat, nemozes zarabat peniaze, nemozes sa pridat takmer k nikomu a nicomu. Citim sa kvoli tomu ako – zataz. Ako odpad. Ako pouzity papierovy pohar od kavy, ktory uz nesluzi svojmu ucelu.“
„Nie, Arthur. Nehovor tak, prosim!“ Jej oci sa zapalili ohnom odhodlania a protektorskej lasky. „Mozu ti vziat papiere, mozu predstierat, ze neexistujes v ich hlupych pocitacovych systemoch, ale to aj tak nezmeni, kym si. Si ten muz, ktory si kupil moje pierko a dal si ho na klobuk, pretoze sa ti pacilo.“
Arthur prikyvol, no zakontroval: „Viem, ale nie som sucastou systemu, nech si existujem, kolko chcem.“
Kaatje prudko pokrutila hlavou. „Ale preco ti to urobili?“
Arthur jej polozil ruku na lice. Horela od hnevu. „Kaatje, upokoj sa. To je v poriadku. V kazdom pripade – je to len a len moj problem. Namibia nema taku technokraticku vladu. Krajina je to obrovska, ale prazdna – tazko by sa tu ovladali ludia pocitacovymi systemami. Mozno preto sa tu Rino usadil.“
„Ta nespravodlivost – to je to, co ma hneva!“
Arthur sa znova hral s jej s vlasmi, aby ju trochu upokojil. „Kaatje – prosim. Teraz uz poznas moj pribeh. Momentalne toho vela nenarobime. Skus len zaspat. A zajtra – no – neviem, co budem robit zajtra, ale nieco vymyslim. Dobre?“
Ohen z jej vyrazu pomaly vyprchaval a na jeho mieste zostavalo nieco surove a zranitelne. Prikyvla, ale len preto, aby mu ukazala, ze mu veri. „Dobre. Pospime si.“
►◄
Rano sa Arthur zobudil skor. Podarilo sa mu vymanit sa z gauca, aj ked sa mu zamotala noha do deky. Kaatje vsak uz bola hore, iba sa tvarila, ze spi. Arthur, mysliac si, ze Kaatje este spi, podisiel k dveram. Obul sa, vzal si bundu a vysiel na dvor. Este nemal dovod odist. Ruky sa mu mierne zatriasli, ked si z bundy vytiahol cigaretu, uz pokrcenu, z balicka, kde este bolo asi pat kusov. Prilozil si ju k peram, ale zavahal. Nezapalil si a iba sa dival na vychod slnka.
Kaatje sa natiahla na gauci, vedela o tom, ze Arthur vysiel von. Nechal si tu klobuk – takze este urcite neodisiel, pomyslela si. Vstala, presla k dveram, ktore trochu zavrzgali. Arthur o nej uz vedel, ale neotocil sa.
„Este neodchadzam. Len som potreboval trochu ranneho slnka, aby mi posepkalo do ucha, aby som si tuto „tycinku smrti“ nezapaloval.“ Ukazal jej nezapalenu cigaretu. „Hm, na jednej strane je ohnik a na druhej samovrah.“
Kaatje striaslo.
„Bojujem s tym uz takmer rok. Alkohol som prestal pit pred rokmi. Ale toto – stale sa mi to vracia a vracia.“
Kaatje k nemu pomaly pristupila blizsie zozadu, jej hlas sotva hlasnejsi ako sepot: „Zvykla som… sa divat, ako moja mama podobne bojovala ako teraz ty. Nie s cigaretami. S inymi vecami. Hovorila im skaduwees – tiene, ktore ta vsade sleduju.“
Arthur pochopil rychlo, ale akoby premyslal, co teraz dalej. Ukazal na otvoreny odpadkovy kos nedaleko od seba, pri branicke k jej domu. „Myslis si, ze by som mohol byt skvely basketbalista?“ Jeho hlasu chybala jeho obvykla hravost, pretoze naozaj bojoval s pocitom, ze vyhadzuje nieco, na com je zavisly. Cigaretu vratil do skatulky a potom netrvalo ani par sekund, ked sa svojimi pohybmi podobal na basketbalistu, ktory sa pripravuje na trestny hod. Napriahol sa, precitil ten pohyb a cely balicek cigariet hodil smerom k otvorenemu smetnemu kosu. Perfektny hod – krabicka pristala bez dotyku stien priamo do smetiaka.
Kaatje sa milo usmiala. „Si dobry. Vies… myslim, ze som este nikdy nevidela niekoho takto vyhodit celu skatulku cigariet. Moj otec ich schovaval. Za ohrievacom vody. Prilepene zospodu na doske pisacieho stola. No proste vsade.“
„Som rovnaky. V Polsku som byval v dvojizbovom byte. V kazdej izbe som mal krabicku cigariet, dokonca i v kupelni,“ Arthur sa potom pozrel na zem, akoby lutoval ten hod, „takze ak sa ti dnes budem zdat neznesitelny, tak aspon vies preco.“
Kaatje si az teraz uvedomila, ze si este nenasadila svoje oblubene zlte pierkove nausnice. „Niekedy viem byt neznesitelna aj ja. Hlavne, ked sa niekomu otvorim. Potom taram jedna radost!“ v ociach sa jej mihol naznak sibalstva, zablesk vzbury proti jej obvyklej hanblivosti. „Alebo si mozeme dat kavu. A ty mi mozes porozpravat o Polsku. A ja ti poviem o tom, ako som sa raz pokusila nafarbit si vlasy stavou z cervenej repy.“
Arthur sa usmial. „Fakt? A zabralo to?“
„Nie. Nefungovalo to. Vlasy mi po tom… zruzoveli. Na tyzden. A vonali ako salat.“ Striaslo ju. „Brr, uz nikdy.“
Usmial sa. „Mna by zaujimalo, ci si nahodou nebola niekedy v Holandsku. Vraj afrikansky hovoriaci velmi dobre rozumeju holandsky, ale Holandania az tak dobre nerozumeju afrikancine.“
Arthur si vsimol jej sibalsky usmev, aj ked stale zabaleny do jej vecnej hanblivosti. „Holandsko… nie, nebola som tam. Ale moja stara mama hovori po holandsky a hovori, ze je to ako pocuvat velmi rychlu, velmi nahnevanu verziu afrikanciny.“
Arthur sa uskrnul a konecne sa k nej otocil. „Ruzove vlasy by ti vsak mohli pristat. Nie vsak ta vona salatu,“ zmurkol na nu. „A ja som chcel raz do Holandska zajst. Hned potom, co som sa vratil z Vilniusu. Bol som totiz sialene zamilovany do jednej Litovcanky. Ale jej to bolo jedno. Trepal som sa do Vilniusu patsto kilometrov kvoli nej uplne zbytocne.“
Kaatje posmutnela, ale nestracala dobru naladu. i usmev. „No teda. To nebolo od nej mile, ked si meral tak daleku cestu az za nou.“
„To veru nie. No aspon som si vychutnal vyber z litovskych cajov. Niektore vonali odporne, ale chutili uzasne. Nemam tusenie, co to bolo za bylinku – valeri… nieco.“
„Valeriana lekarska? Na upokojenie. Moja stara mama ju niekedy pouziva do caju. Vonia… zemito. Ale myslim, ze chuti celkom dobre.“
„Presne to. Ale vies, preco som mal potom chut zajst do Holandska?“ opytal sa Arthur a ukazal na odpadkovy kos. „Zachcelo sa mi po niecom inom ako po klasickej cigarete.“
Kaatje sa na chvilu odmlcala a potom pochopila.
„Caj bol dobry, ale nikdy ma neupokojil natolko, aby som na nu zabudol. Chcel som naozaj zabudnut. Nuz co, bol som hlupy,“ pokracoval Arthur. „Miesto toho som zacal fajcit este viac, pokojne i sest cigariet za den. Nuz ale teraz som si nezapalil uz dobrych desat dni. A uz som fakt nervozny.“
Jeho pohlad sa vratil k odpadkovemu kosu, mal chut dokonca dokracat k nemu a krabicku si odtial vziat.
„Desat dni,“ zopakovala, „to je… uzasne, Arthur. Naozaj. To je obrovsky uspech. A teraz si nervozny, lebo sa snazis prekonat. Ale vies…“ jej hlasok znova ziskal zafarbenie zo vcera, kedy sa odhodlala byt priamejsia, „mozno len potrebujes rozptylenie. A niekoho, kto ta bude pocuvat.“
Arthur prikyvol a z bundy vytiahol inu bielu tycinku. Oprasil jej hrot a vlozil si ju do ust ako cigaretu. „Je to tycka z lizanky,“ usmial sa, „sice nevyzeram ako drsnak Clint Eastwood, ale zato viem tancovat lepsie ako on.“
Kaatje v tom okamihu presne vedela, preco ju tak ten clovek pritahuje. Vie byt zabavny, utahuje si zo seba. Vie byt pozorny, aj ked bojuje so svojimi problemami. Aj tato tycinka z lizanky. Mile, takmer detske gesto, ale i to ma svoje caro. Vie totiz rozplynut jej vlastnu nervozitu.
Vtom sa Arthur uklonil a chytil ju za jej obe ruky. Jemne, ale s vaznou tvarou – snazil sa byt vtipne a teatralne vazny. „Uz si niekedy tancovala s profesionalom? S niekym, kto ta vie viest?“
Kaatje zatajila dych a jeho hrava vaznost jej vrazila cerven do lic, ked ju zacal sprevadzat miernymi postrceniami. „Pierkovy krok – a – tri kroky vpred, ty pekne so mnou, ale ja spravim treti vedla a mierne sa otocime doprava.“
Kaatje to prislo zaroven surrealisticke, no zaroven neuveritelne mile. Kovboj, ktory vie byt uzasne mily, profesionalny a zaroven hravy. Jej mysel sa na chvilu vycistila, ked si uvedomila, ze sa s nim pohupovala v jemnej elegancii. Ale potom sa mierne potkla, ked zabudla jeho pokyny a stupila mu na nohu.
„Och! Prepac!“ pozrela sa na neho s rozsirenymi ockami a cerven sa jej pomaly rozlievala az ku krku. „V tanci nie som dobra.“
Arthur si toho akoby ani nevsimol. Bol by z neho skvely tanecny instruktor, pomyslela si Kaatje, ked jej Arthur venoval este zopar stuchancov, aby sa vystrela, alebo ake dlhe kroky ma spravit. Netancovali dlho, no hlavne Kaatje sa sotva vedela nadychnut – nie preto, zeby bol foxtrot narocny, presne naopak – ale len to, ze mohla byt pri nom tak blizko…
„To je dobre, Kaatje,“ upokojil ju Arthur, ktory sa zbavil svojej tycinky od lizanky, ked ju vlozil naspat do vrecka, „tanec je dril – ked vidis vsetkych tych profesionalov, ako sa pocas celeho tanca usmievaju – najma na sutaziach je to uz akoby normalnou sucastou tanca, ale casto to vobec nie je prirodzene.“
Kaatje si vydychla, no uvedomila si, ako velmi sa jej zatriasol hlas, ked sa opytala: „Usmev je sucastou tanca?“
Pozrela sa na neho na jeden prchavy okamih, ked si uvedomila, ze pri nom ten usmev ani nemusi hrat. Potom sa ho pustila. „Dakujem, Arthur. Za tanec,“ venovala mu jej takmer ospravedlnujuci usmev. „Myslim… myslim, ze teraz by som mala ist uz dnu.“
„Tebe dakujem, Kaatje. Za noc, za rozhovor a za tanec. Vela to pre mna znamena.“
Kaatje takmer zabolelo pri srdci, ked si uvedomila, ze je cas, kedy sa musia rozist. „Bolo… bolo mi potesenim, Arthur,“ odpovedala potichu. „som rada… som rada, ze som mohla pomoct. Aj ked len trochu. Ale ty…“ zavahala, ked spravila maly krocik k dveram, „davaj na seba pozor, dobre?“
Arthur sa vratil s nou dnu, ale len preto, aby si vzal svoj klobuk s jej pierkom. Kaatje sa odvratila, aby si Arthur nevsimol jej cerven v licach. 
„Uvidime sa niekedy v tvojom obchode, zlaticko.“
Kaatje prikyvla, aj ked sa jej zatajil dych, ked znova od neho pocula slovo „zlaticko.“ Pockala, kym zavrie dvere.
Och, Kaatje… polozila si ruku na svoju hrud. Co mam robit? Dom je bez tohto najmilsieho kovboja na svete zase tak prekliato prazdny. Kovboj bez mena a identity, clovek, ktory sa ju pokusa zachranit tancom. Niecim uchopitelnym, co mu dava zmysel. Nieco, co sa da zaznamenat – niekam zapisat. Ked uz nie na video, alebo do notesa, tak aspon do pamate.
Zlaticko. Vravel, ze sa mu lahsie koketuje v anglictine ako v jeho rodnej reci. Ju to vsak aj tak presvedcilo ze to z rozmaru len tak niekomu nehovori. A uz vobec nie niekomu, kto ho prichylil – aj ked len na tu jednu noc. Oprela sa o zarubnu, na perach jej hral jemny usmev. V mysli si prehravala ich kratky tanec, jemny dotyk ich dlani a necakanu intimitu ich spolocnych krokov. Mozno kratke a prchave spojenie, ale bolo skutocne. Od niekoho, kto si mysli, ze je pan Nikto. Ten tanec… ano, ten bol dokazom, ze ma vplyv. Ze zije a existuje.
►◄
Arthur sa akoby stratil. Kaatje si uz robila starosti. Kdeze je ten moj kovboj, ktory tancuje lepsie ako Clint Eastwood? Mozno zhromazduje viac informacii, pomyslela si. Dni ubiehali pokojne a pre Kaatje predstavovali akusi zvlastnu zmes rutiny a nepokoja. Nechcela si to priznat, ale bala sa onho. Bolo jej uzko, castejsie sa divala cez vyklad na ulicu vonku hladajuc jeho kozenu bundu a klobuk s pierkom. Chybal jej. Och, a ako. Ked si znova pomyslela na ich spolocny tancek, zaroven sa jej uzilo hrdlo a zaroven hrialo pri srdci.
A potom si uvedomila – mala ho pustit to rano, ked si zatancovali? Mala este nieco spravit? Nieco prehliadla? Chcela konecne vediet nieco o muzovi, ktory jej tak prehadzal priority. Jedneho dna sa pristihla, ako si ho predstavuje stojaceho pri vitrinach. Dobre, Kaatje, to uz musi nieco znamenat, ked ho zacinas vidiet vsade. Nie je na tuto jej ocividnu zranitelnost zvyknuta a uz vobec nie na tu zjavnu chemicku reakciu, ktora medzi nimi vzplanula. Zaroven ju to znervoznuje aj vzrusuje.
Jedneho pokojneho dna, asi tri tyzdne po ich poslednom stretnuti, vo Windhoeku velmi slabo zaprsalo.
V Namibii je to naozaj tak caste, ako najst na pusti perlu. Ale potom, rovnako necakane ako samotny dazd, vosiel akysi znamy kovboj do jej obchodiku. Zvoncek znova zacinkal, aby oznamil, ze sa na miesto cinu vratil Arthur Tryst.
Avsak tentoraz to bolo celkom ine. Prisiel viditelne doudierany, s roztrhanou bundou, aj koselu mal natrhnutu – kusky latky z kosele pouzil ako obvaz na prave predlaktie. Napriek tomu vsetkemu sa i tak zvladol usmiat
„Ahoj, Kaatje. Nezabudol som na teba.“ Zlozil si pokrceny klobuk, pierko vsak na nom chybalo. „Stratil som tvoje pierko, ale nie mojou vinou. Mozem si kupit nove?“
Kaatje vyskocilo srdce az do hrdla, ked uvidela Arthura v tomto stave. Ihned sa za nim vybrala spoza pultu. „Arthur!“ zvolala, hej hanblivost akoby neexistovala. „Co sa ti stalo?“
„Nie je to moja chyba, Kaatje,“ znel trochu inak, nez zvycajne. Ocividne zadrziaval nervozitu alebo skor hnev. A vtedy sa do popredia dostaval jeho polsky prizvuk, „nasiel som Rina. Spolupracoval som s jednym chlapikom, aby sme sa k nemu dostali. Ale poviem ti, ten chlap je poriadny domkop!“
Kaatje zvrastila celo a jeho afrikanske slovo znelo tak znamo, aj ked ho nikdy nepocula hovorit jej rodnou recou. Hm, je frustrovany, to je vidiet. Kaatje mu ukazala kamsi za pult. „Tam je kreslo, sadni si, prosim ta,“ nestracala duchapritomnost – sama sa tomu cudovala.
„Nemohol som do nemocnice. Pytali by ma na dokumenty.“ Len narychlo jej ukazal svoje zranenie, ked odhalil svoj provizorny obvaz, prave predlaktie uplne cervene.
„Ach, Arthur,“ pristupila k nemu blizsie, ked si prehliadla jeho zranenie. Akoby sa suchal po nejakom hladkom povrchu, ktory mu mozno sposobil popaleniny. „To vyzera zle. Musime to poriadne vycistit. Mam lekarnicku a nejake antiseptikum. Dam ta dokopy.“
„Kaatje, Rino je v Droefonteine. To miesto ale na mape nenajdes. Je to namibijska verzia juhoafrickej Oranie. Len belosi – cisto burska komunita, nikoho si k sebe nepustaju. A Rino je tam – videl som ho. Zial, nestihol som sa s nim porozpravat. Zrejme to on poslal ten odkaz. Vie, ze som tu, vedel to i predtym.“
Kaatje pomaly odhrnula jeho docasny obvaz a ukazala mu, aby s nou zasiel hlbsie do jej obchodiku. Rino. To on chcel, aby sa Kaatje zbavila Arthura? Preco? Venovala Arthurovi jeden jemny pohlad, ked si Arthur sadol do kresla. „Rino nevie nic, sotva ma pozna. A teba uz vobec nie. On mi nema co kafrat do toho, s kym sa bavim, Arthur. Miesto toho mi povedz, co sa ti stalo.“
Arthur vstal. „Ten hlupy chlapik, s ktorym som pracoval – American Jaxon Vale. S nim sme rozbili jednu z hradieb Droefonteinu buracim zeriavom – nepytaj sa, ako sme sa k nemu dostali – ale spadli na mna nejake kamene, ktore mi rozdrvili klobuk aj pierko. A potom som sa zosuchol dole po rozbitej a drsnej stene, ktora mi popalila ruku.“
Pokrutila hlavou. „Buraci zeriav? Jissus, Arthur. Ani radsej nechcem vediet, ci to bol napad.“
Pozrela na jeho zniceny klobuk, potom na neho. Arthur len zasycal, ked sa mierne dotkol svojho zranenia. „Vale. Idiot. Jeho ulohou bolo nejako sa so mnou dostat do Droefonteinu. Urobil to, ale nepodarilo sa nam prehovorit s Rinom ani s nikym inym. Ludia z Droefonteinu mi chceli pomoct, ale ten maniak ma miesto toho zobral spat do Windhoeku. Kus kretena.“
Kaatje sa usmiala, no potom sa dotkla jeho nezranenej ruky, ked si overovala, ci nie je zraneny i tam. „Uz je dobre, Si tu so mnou. Kaslat na Rina, kaslat na Jaxona Valea.“
„Jebac Jaxona. Robim si vsak starosti o Rina. Urcite nie je stastny, ze sme opat spolu, aj ked neviem preco. Ale teraz musi pochopit, ze nemozem navstivit nemocnicu.“
Zlte nausnice Kaatje akoby zachytavali svetlo aj z ulice. „Teraz ti hlavne pomozem obviazat tvoju ruku. A potom… vymyslime, co s Rinom. Ale teraz je najdolezitejsie tvoje zdravie.“
„Chcel som sa porozpravat s Rinom, aby mi pomohol, a on nielenze ocividne vahal, ale este sa ma chcel zbavit. Ale preco je na nas dvoch taky citlivy? Nemam tusenie,“ odvetil a potom len zasycal. „Kruci, boli to. Potrebujem tecucu vodu. Mozem ist do tvojho obchodu – do zakulisia… tak sa tomu nadava, ci ako?“ Aj teraz sa snazil byt vtipny, ked jeho anglictina zlyhavala.
„Och, Arthur,“ Katje sa usmiala, aj ked z jej hlasu bolo citit zjavne znepokojenie. „Kaslime zatial na Rina. Teraz podme dozadu – je tam umyvadlo,“ ukazala dozadu za pult, „a lekarnicka tiez,“ teraz si bola ista, ze on proste jej pohlad v tejto chvili potrebuje.
Arthur si s namahou vyzliekol svoju pokrcenu a deravu bundu. Jeho kosela vyzerala este horsie, chybali jej oba rukavy, ktore pouzil ako docasny obvaz. Zapol vodu a potom polozil svoju pravu ruku az po predlaktie pod tecucu vodu. Potichu zasycal, ocividne to pekelne bolelo, sotva drzal oci otvorene. Kaatje zabolelo pri srdci, ked videla, ako sa trapil. Jeho ruka scervenala, bola zjavne popalena, minimalne zodrana. Sledovala jeho ruku pod tecucou vodou, zatial co z lekarnicky blizko umyvadla vytiahla cisty obvaz a dezinfekcny krem. „Len dychaj, aj ked ti to natriem, tak to bude stipat.“
Vypla vodu, nechala Arthura nadychnut sa a potom s jej lahkym dotykom zacala nanasat antiseptikum na jeho natiahnutu ruku. Arthur len zaklonil hlavu a zavrel oci od neznesitelnej bolesti, dokonca mu z nich vyhrkli slzy. Ale okrem mierneho sycania nevydal ani hlasky. „Len pokracuj Pierkova Dama, nevsimaj si ma.“ Ta bolest ho znacne rychlo unavovala. Kaatje dalej nanasala priehladny dezinfekcny krem na jeho zranenie, Arthur od bolesti ani nevedel, kde je, aj ked mu Kaatje ranu cistila s maximalnou starostlivostou.
„Uz to skoro bude,“ zamrmlala, „ide ti to dobre, si statocny.“ Kratko na to vzala gazu a zacala mu obmotavat jeho predlaktie cistym obvazom. „Tak. Hotovo.“ Ustupila. „Zvladol si to vyborne, Arthur.“
„Dakujem, zlaticko,“ Arthur takmer nedychal od soku a obrovskej bolesti, ale i tak sa zvladol krcovito usmiat. „Ci uz som statocny alebo nie, zachranila si ma a ostala si pokojna a profesionalna. Pracovala si niekedy v nemocnici?“ spytal sa hravym tonom, divajuc sa na svoje precizne obviazane predlaktie.
Kaatje mierne sklonila hlavu, jej prsty si opat nasli cestu k jej uchu, na perach jej ihral plachy usmev. Pohlad na jeho unaveny, mierne sokovany vyraz a zacervenanie v jeho ociach jej trhal srdce, ale jeho pokus o usmev, aj napriek bolesti, bol tak svojsky roztomily.
„Nie, nikdy som nepracovala v nemocnici. Len… som sa naucila nepanikarit,“ pokrcila plecami, „ale som rada, ze som ti mohla pomoct. Uz ti je lepsie?“
„Trochu. Ale po kratkom odpocinku budem uz v poriadku. Mozno je to tym adrenalinom, ktory mam stale v krvi. Ked opadne, budem mat asi taky hlad ako nikdy predtym,“ Arthur sa oprel o stenu a vyzeral znacne unavene, i jeho hlas, aj ked hravy, postradal jeho tradicne sebavedome zafarbenie.
Kaatje prikyvla a potom sa rozhliadla po zadnej miestnosti. Jej pohlad sa zastavil na jej oblubenom hnedom pohodlne vyzerajucom kresle v rohu. „Tam si mozes sadnut. A urob si pohodlie. A ked budes chciet nieco jest, daj mi vediet.“
„Dakujem, zlaticko. Och, ani neviem, ako sa ti odvdacim za vsetko, co si pre mna doteraz spravila,“ Arthur si sadol do kresla, pohodlne si zaklonil hlavu a svoje predlaktie si drzal opatrne pred sebou.
Kaatje sa po dalsej prezyvke „zlaticko“ znovu rozhoreli lica a rychlo sa odvratila, prstami si pohladila usny lalocik. Sledovala, ako sa usadil v kresle.
„Len si oddychni. To je vsetko, co od teba teraz chcem.“
„Ja… uz sa zacinam citit lepsie. Len chod, ked ta zakaznici budu potrebovat. Budem tu,“ zavrel oci. „Pridem za tebou, ked budem nieco potrebovat.“
„Dobre, Arthur,“ zasepkala s tichym teplom v hlase. Otocila sa a potichu vysla zo zadnej miestnosti.
Kaatje sa vratila spat prave vcas, ked do obchodu prisli turisti z Ciny. Kaatje ostala profesionalna a o svojich zakaznikoch sa prikladne starala, aj ked cast jej mysle sa neustale vracala k Arthurovi. Ked turisti odisli s nakupenymi drevenymi vyrezavanymi vtacikmi, na chvilu si narovnala svoje zlte pierkove nausnice, ktore sa jej zamotali medzi vlasy. Vtedy si spomenula na Rina. Preco je tak nepriatelsky ku nej a k Arthurovi?
Asi po hodine, co bola Kaatje zaneprazdnena vacsim poctom zakaznikov ako zvycajne, Arthur vstal zo stolicky. Pozrel sa na svoju obviazanu ruku a vyzeral dost smutne. Ked konecne odisiel posledny zakaznik a zvoncek nad dverami zazvonil na rozlucku, Kaatje si ticho vzdychla.
„Arthur?“ opytala sa potichucky, „citis sa uz lepsie?“ mierne naklonila hlavu, jej zlte pierkove nausnice zachytavali kusok svetla zvonku. Arthur sa dival na svoju obviazanu ruku, nesnazil sa divat na Kaatje.
„Ja… uvedomil som si, ze ak nas Rino nejako stale vidi, dokonca i z Droefonteinu, a jednoducho mi nechce pomoct – to znamena, ze som tu nadbytocny. Mozno by som sa mal jednoducho vzdat hladania svojho vymazaneho zivota a ist na najblizsiu policajnu stanicu. Tam sa prihlasim ako clovek bez dokladov a mozno…“
„To nie!“ odvetila pevnym hlasom, ktory bol v ostrom kontraste s jej obvyklym jemnym tonom. Pristupila k nemu blizsie, uprela nanho jej dozadujuci sa pohlad: „Arthur, nie si nadbytocny. Pre mna nie.“ Natiahla k nemu ruku, kym sa dotkla radsej jeho nezranenej. „Nevzdavaj sa, Rino nemoze rozhodovat o tvojej hodnote. A uz vobec nemoze rozhodovat o tom, ci sem patris. A ja… ja ti verim. Nie si v tom sam.“
Arthur sa jej znova zadival do oci, na sebavedomie hodne Indiana Jonesa akoby zabudol. Kaatje sa dotkla jeho ruky, uvidela v jeho ociach zablesk nadeje, ale ten rychlo zahasil, ked sa smutne zadival pod seba, akoby sa chcel vyparit a netahat Kaatje do svojich problemov. Nemoze mu ponuknut domov, nie taky, aky potrebuje, ale moze mu ponuknut nieco ine. Moze mu ponuknut priestor, sancu.
„Pozri,“ zacala, jej hlas ziskal tichucku rozhodnost, „moj obchod… nie je velky, ale vzadu je maly sklad. Nic extra, ale je tam sucho a bezpecne. Mohol by si tam chvilu zostat. Kym si to premyslime.“
Arthur sa na nu pozrel a dotkol sa jej nausnice. Mierne sa mykla, ale neodtiahla sa. „A stale sa skryvat ako nejaky zlocinec? To len predlzuje nevyhnutne. Ale paci sa mi, ze mi chces pomoct. Ale ak zostanem, Rino si to vsimne a zbavi sa ma, Kaatje. Mozno zajtra, mozno o tyzden…?“
„Nie, Arthur, ty nie si zlocinec,“ Kaatje pokrutila hlavou, jej blond pramienky zachytili trochu svetla zvonku. „iba ti ponukam miesto na prespanie. Na premyslanie. Na uzdravenie. A Rino? Bude sa musiet najprv vysporiadat so mnou. Ja sa ho nebojim.“
Arthur sa mierne uskrnul, ale v tvari mal stale vpisanu beznadej. „Kaatje, draha, uz som ti sposobil tolke problemy. Nemam tusenie, aku mate spolu s Rinom minulost, ale nebudem ta teraz z nej spovedat.“
„Nemysli na Rina. Nemysli na ziadne problemy. Len mysli na to, ako zvladnes dnesny vecer. A zajtrajsi. Tak co povies? Dovolis mi, aby som ti pomohla?“
►◄
Rino sa urcite snazi Arthura izolovat, pomyslela si Kaatje. Ale preco? Aby mal pocit, ze sa Arthur nebude mat na koho ineho obratit – iba na neho? Chce, aby dostal Arthur pocit, ze Rino je jediny clovek, ktory mu moze pomoct? Ale potom preco hra tu divnu hru? Doslova sa schovava na mieste, ktore nie je na mape. A ked sa tam Arthur prebojoval, ignoroval ho?
Zrazu Kaatje zapipal telefon. Sprava. Bezne by ju ani neprecitala, ale bola od neznameho cisla. Citala si tu spravu a Arthur vedel, ze je nejak dolezita.
„Neviem, kto mi poslal tuto spravu, ale odosielatel v nej pise, ze je z Droefonteinu. Vie, ze sme spolu. A ponuka nam miesto, kde sa mozeme schovat. Vraj ti chce pomoct… skryt sa pred policiou.“ Potom sa pozrela na na neho, v ociach sa jej zracila zmes zmatku a znepokojenia. „Tomu nerozumiem. Kto to napisal? A co vsetko o nas vie? Hm, podpisal sa ako „MV“.“
„Pasca. Ludia z Droefonteinu nepouzivaju standardne metody posielania sprav. Aspon nie na komunikaciu s nami.“
Kaatje si este narychlo precitala aj poslednu cast spravy: „Pise, ze pride dnes vecer do mojho obchodu. To je… odvazne. A riskantne, ak sa ti snazi pomoct skryt sa.“
„Ale Droefontein je odtialto asi hodinu a pol cesty autom. No mozno by som to mal risknut. Mozno Droefontein nie je az taky izolovany, ako som si myslel – vies, aj ja o nich viem velmi malo.“
Kaatje potriasla hlavou. „Ale tu ide o tvoju bezpecnost. A hlavne o to, ci mame verit „MV“. Ak ponuka pomoc, musime vediet, kto to je. Je to niekto, kto ti nieco dlhuje? Niekto, kto sa boji Rina? Alebo niekto, kto je sucastou toho, do coho je Rino zapleteny?“
Arthur si vzdychol. „Dobre, Pierkova Dama, budem pripraveny v kazdom pripade. Aby som ta ochranil, aby som nam obom kryl nase odhalene zadky,“ zavtipkoval a potom vstal, mierne sa zakymacal.
Kaatje ihned vystrelila k nemu. „Si v poriadku? Ak sa na to necitis, mozeme to odlozit.“
„Nic sa odkladat nebude, kraska. Ak ten zahadny „MV“ pride dnes, rad by som bol pripraveny, ci uz som zraneny alebo nie.“
Kaatje prikyvla a podivala sa na hodinky. „Kym pride, skus si trochu oddychnut, ak to zvladnes. A prilis sa netrap. Vymyslime to.“
Arthur sa znova posadil – teda skor si chcel takmer az lahnut do kresla. „Pockam. Ty urob, co potrebujes – upratat alebo dokoncit trzbu. Ja budem tu, pokusim sa na to cele vyspat. Ale keby si potrebovala pomoct – zobud ma.“
Vratila sa k praci, zatial co Arthurovi trvalo dobru hodinu, kym uspesne zaspal. Kaatje ho pravidelne sledovala.
Ked sa tesne pred zaverecnou objavil dalsi kovboj, Kaatje zamrazilo.
„Kaatje, cau!“ pozdravil sa hrubym hlasom so silnym afrikanskym akcentom. „Vidim, ze to tu stale funguje hladko ako svajciarske hodinky,“ dalej s nou komunikoval afrikancinou. Jeho vyraz trochu zvaznel, ked sa na nu zadival. „Pocul som, ze si sa pytala na Droefontein. Myslel som si, ze ti usetrim namahu s prilisnym patranim.“
Kaatje zatajila dych, prsty jej zamrzli na jemnom pierku, ktore aranzovala. Znamy, priatelsky hlas – na ktory uz takmer zabudla. Mattys Verdoorn. Duch z minulosti, o ktorej si myslela, ze je uz davno pochovany. Takze zije v Droefonteine. Tam sa schoval teda…
„Mattys, co tu robis?“ nepohla sa z miesta. „Potrebujes nieco?“
Mattys sa zasmial tichym, dunivym zvukom. Nezdalo sa, ze by ho jej chlad urazil; skor sa zdalo, ze ho ocakaval. „Vzdy priama, Kaatje,“ rozhliadol sa po obchode, jeho pohlad smeroval od pierok cez drevene vtaciky a odznaky s namibijskymi vlajkami, nez sa zastavil znova na nej, ked sa k nej naklonil. „Droefontein… uz nie je takym tajomstvom, akym byval. A chlapik, ktory nam tam rozbural stenu – bol velmi odhodlany. A schopny vsetkeho… “ vsimol si Arthurovu nohu, ktora trcala spoza dveri za pultom, ked sedel v kresle. „Vyzera to na dobreho chlapa, ktory by sa nam zisiel.“ Narovnal sa a snal si z hlavy svoj klobuk – honosnejsi ako ten Arthurov. „Ja nehryziem. Chcem si pokecat. O starych casoch… “
„O starych casoch… “ zopakovala Kaatje, v hlase jej zaznela trpka ironia, ktora pre nu ani nahodou nebola typicka. „Presne tie „stare casy“ su dovodom, preco si zduchol. A tiez i dovodom, preco ti uz neverim ani jednemu slovu.“ Kaatje sa odtlacila od pultu a zamerne ustupila, aby sa od neho oddialia este viac. „Len tak mi napises, akoby sa nechumelilo. Chces sa porozpravat? Tak sa porozpravajme. Ale ziadne hry. Co vies o Droefonteine a preco si tu vlastne?“ Jej ton bol nezvykle ostry.
Mattys si potichu a unavene vzdychol, presiel si rukou po rednucich blond vlasoch a potom si klobuk znova nasadil na hlavu.
„Mas pravdu – ziadne hry. Som tu, pretoze minulost ma tendenciu nas vsetkych dobehnut a radsej by som bol, keby si nas nasla s priatelskym varovanim ako s nozom v ruke.“ Mattys tiez pomaly ustupil, ale zjavne nesiel podryvat. „Rino odisiel z Droefonteinu. Vedel, ze ked ho nasiel i on,“ kyvnutim hlavy ukazal na Arthura vzadu, „nebude mat pokoj ani tam. Teraz je to bezpecnejsie miesto – bez neho.“
Kaatje sa zadivala smerom k Arthurovi. Ako by si priala, aby sa zobudil… nie – poradi si sama! „Ale preco si prisiel prave za mnou? Preco teraz?“
Mattys si vydychol, akoby mal zacat recnit tri hodiny v kuse, ale predsa len urputne zvazoval, co Kaatje povie. „Rino je v riadnych problemoch. Dobre, vzdy v nich bol, ale teraz riadne. Zaplietol sa s nejakym neznamym syndikatom. Aspon tak mi to povedal. Rino si myslel, ze moze hrat na obe strany. A prisiel som preto, aby som ta varoval – nie pred Droefonteinom – ale pred Rinom. A tvoj priatel ho chcel tak velmi najst – no nemal by, ak si chce zachovat zdravu kozu.“
Kaatje sa zazdalo, ze vzduch v obchodiku akosi zredol. Arthur je v nebezpecenstve. Urcite by uz Rina nemal hladat a radsej by mal najst niekoho ineho, pomyslela si Kaatje. „Takze len tak neutiekol,“ prehovorila jej jemnym hlasom. A nechce, aby ho niekto sledoval. „Ale ty,“ jej hlas znova nadobudol ostrost, „si tam Arthura len tak nechal, vsak? Zranil sa. Mal si mu to povedat, ked si bol ocitym svedkom toho, ako sa snazil preburat do Droefonteinu.“
Mattys si siahol do vnutorneho vrecka bundy prezieravym a pomalym pohybom. Na pult polozil mierne pokrcenu obalku.
„Vtedy som nemal v rukach nic. Teraz uz ano. Vies, Rino je puntickar – ale predsa len to nie je taky neluda, ako si myslis ty, alebo Arthur. Toto,“ poklepal prstom na obalku, „su dokumenty jedneho ducha. Mal by mat priblizne tolko rokov, kolko Arthur, aspon tak odhadujem. Nie je to dokonale riesenie, ale na zaciatok dobre, nie?“
Arthur sa medzitym prebral, pretoze pocul nejaky neznamy hlas, ale hlavne preto, lebo si zranenu ruku polozil pri spanku tak nestastne pod seba, ze ho rozbolela. Predklonil sa a vyhliadol k pultu. „Och, ahoj Kaatje! Prespal som nieco dolezite?“
Kaatje sa rozbuchalo srdce, len co znova pocula Arthurov hlas. Prinutila sa k malemu, napatemu usmevu. „Arthur. Si hore?“ priblizila sa k nemu, hladajuc akekolvek znamky jeho predoslej uzkosti.
Mattys si medzitym napravil golier na koseli a presiel do anglictiny. „Mattys Verdoorn, alias „MV“. Som Kaatjein stary priatel. A som tu, aby som vam obom pomohol zorientovat sa vo vasej… situacii.“
Arthur vstal z kresla, mierne sa mu zamotala hlava, ked presiel okolo Kaatje a cez pult podal napohlad starsiemu Mattysovi ruku. „Arthur Tryst. To je od vas pekne, ze chcete pomoct.“ Pozrel sa na obalku. „Co je to?“
„Tvoja potencialna buducnost. Dokumenty. Pravda, nie tvoje. Patrili komusi, kto ma presne opacny problem – dokumenty existuju, ale jeho telo nie.“ Mysteriozne sa usmial.
Ked sa Arthur chcel dotknut obalky, Mattys polozil svoju ruku na nu skor. „Nie tak rychlo. Je tu jeden problem – tie dokumenty si budu ziadat nieco viac, nez len – aha, teraz som ten a ten.“
„O to sa neboj – viem, ze to ma svoju cenu. Aku? Len si povedz,“ Arthur zakontroval co s najvacsim moznym respektom v hlase. „Mam zabudnut na to, ze sa volam Arthur Tryst?“
„Ano. Aj to je cena za novu identitu, Arthur. Nateraz je to duch. Willem van der Merwe – narodeny na odlahlom statku v Karoo. Zaznamy su neuplne, co je perfektne. Dava ti to priestor na vybudovanie vlastneho pribehu. Farmarov syn, ktory odisiel pracovat do bani a nikdy s otcom nezostal v kontakte. Muz bez digitalnej stopy, bez rodiny, bez kontaktov. Muz, ktoreho nikto nehlada.“
Mattys sa naroval, ruky si strcil do vreciek dzinsov. Jeho pohlad ostal neochvejny a plny istoty. „Nechap to ako darcek od Rina – chap to ako tvoju druhu sancu na zivot. A Droefontein sa stane tvojim utociskom, aspon dovtedy, kym sa situacia neupokoji.“
„No super. To ma Rino az tak nema rad?“ Arthur si v zufalstve polozil celo na na pult. „Takze vsetko, co som v zivote spravil, proste zmizlo. A teraz sa musim tvarit, ze som niekto iny. No teda – neviem, co je horsie – byt digitalne mrtvy alebo zabudnut na vsetko.“
„Willem van der Merwe nema ziadne dolezite spomienky. Ma pribeh. Jednoduchy, nudny pribeh. A budes sa ho ucit, az kym pre teba nebude skutocnejsi ako tvoje vlastne detstvo.“
„Ale… preco ma vobec niekto zmazal – ci uz to bol Rino, alebo niekto iny… preco?“ Potom predsa len zvladol dvihnut hlavu a podivat sa na Mattysa: „Nechaj ma hadat – digitalne stopy vymazanych ludi su pre zlocincov dobre, vsak? ‚No, ja som to neurobil, bol to Arthur Tryst!‘ A my pouzijeme presne rovnaku taktiku, aby si ma zachranil?“ Potom sa podival na Kaatje. „Kaatje, moje zlaticko, co si myslis, ze by som mal teraz urobit?“
Kaatje videla dobre, ze sa Arthurovi prave rucal jeho svet. „Ja… ja neviem,“ priznala uprimne, „ale nechaj si to prejst hlavou. Nerozhoduj sa unahlene, prosim.“
„Ak niekedy stretnem muza, ktory to urobil…“ Arthur zadrziaval v sebe narastajuci hnev, „a bude mi jedno, ci to bol sam Rino alebo hocikto iny – zmlatim ho.“
Kaatje po prvy raz zbadala ten kontrast – Arthurova neznost bola prec. Riskla na neho pohlad. Ale Arthur ju rychlo upokojil, ked si nezne privinul jej ruku k jeho licu. „Pokoj, Kaatje. Iba chcem, aby si ten clovek spomenul, ze za tou nudnou digitalnou identitou sa kedysi skryvala ziva bytost.“
Kaatje sa jemne dotkla Arthurovho klobuku, ktory nechal na malej stolicke pod pultom. Vybrala ho na svetlo. Pierko na nom ocividne chybalo, plst bola osuchana a miestami i natrhnuta. „Toto je stale tvoj klobuk, Arthur. Prezije. Ako aj ty.“
Arthur sa lahostajne zahladel na svoj klobuk: „Je v nom diera. A okrem toho, bol to Arthurov klobuk, nie moj,“ odpovedal temnym tonom hlasu akoby bol Arthur uplne niekto iny, nie on sam sebou.
Kaatje zarazil jeho ton hlasu, ktorym sa distancoval od Arthura Trysta – uz sa pomaly meni na kohosi uplne ineho. Arthurov klobuk teraz pripominal jeho vlastny nahrobny kamen. „Zasijem ti ho, Arthur. Stale ti bude sluzit.“
Arthur si vsak jej slov nevsimal, otocil sa na Mattysa: „To sa mam teraz zacat ucit afrikansky?“
Mattys pokrutil hlavou a pokojnym a vyrovnanym hlasom mu odpovedal: „Willem van der Merwe je muz zo Slobodneho statu. Hovori perfektne po anglicky. Chodil do dobrej skoly. Ale zaroven... citi sa pohodlne aj vo svojom materinskom jazyku. Ale ano, afrikancina je nutna.“
Pohlad Kaatje prechadzal medzi dvoma muzmi, videla to vycerpanie v Arthurovej tvari, aj ako mu mierne ovisli ramena. Fasada „chladneho kovboja“ praskala a je z neho zraneny a zaroven zranitelny muz.
„Ale co ti ludia, ktori Willema van der Merweho priamo poznali? Co ak sa zacnu pytat otazky, na ktore nebude este Arthur odpovedat? Nemozes mu len tak zmenit meno a poslat ho do jamy levovej. To nie je plan, to je rozsudok smrti.“
„Smrt mu uz dycha na chrbat tak ci onak, Kaatje…“ prehovoril vyrovnanym hlasom Mattys. „Ale hlavne, Willem van der Merwe nie je meno, ktore by som si vycucal z prsta. Je to skutocny muz. Farmar. Muz, ktory vlastni Droefontein. Muz, ktory je nezvestny uz dva mesiace.“
Arthurovi sa rozsirili ocne zrenicky: „Tak ale toto je este horsie, Mattys! Niekto, kto je vlastnikom podobnej kolonie, musi predsa afrikancinu ovladat perfektne. Ja som od toho daleko, meneer!“
Jedno z mala afrikanskych slov, ktore sa na neho v Namibii nalepilo, posobilo teraz takmer ako urazka. „Som Arthur Tryst. Nemozem byt nikym inym. Dakujem za pomoc, Mattys, ale takuto pomoc nemozem prijat. Radsej byt mrtvym muzom ako prominentnym chlapikom, ktory sa potrebuje o par tyzdnov naucit novy jazyk.“ A potom poklopal prstom na obalku.
Mattys si obalku znova schoval do naprsneho vrecka. „Arthur, stale mas sancu. Stale mozes odist z tejto miestnosti ako muz, ktory ma este sancu – az na to, ze ten muz sa nevola Arthur Tryst.“
►◄
Kaatje Aarendse sledovala, ako sa vyvijala situacia medzi obomi muzmi, nervozne sa dotykala zlteho pierka, ktore sa takmer dotykalo jej laveho pleca. „Arthur…“ zavolala ho jeho pravym menom, „mas pravdu. Nemozes byt nikym inym, nez Arthurom Trystom. Ale ty sa nemusis stat Willemom. Nemusis sa dokonale naucit jazyk. Musis byt len muzom, ktory nie je Arthur Tryst. Muzom, ktory nie je tercom pre nikoho.“
„Obe moznosti su hrozne. Tak preco sa s tym obtazovat?“ Arthura opustila akakolvek hravost, ktoru nahradila ticha, pragmaticka vaznost. „Skryvat sa este aj na mieste, ktore je samotnou skrysou – pride mi to nespravne – ak bol Willem len tak nejaky farmar – super. Ale ako majitel kolonie, ktory vlastne ani nie je Bur…“
Mattys sa pohladom prezrel Arthurov klobuk, presiel po nom prstami. „Tak to cele skusime inak: nebudes Poliakom. Ani Burom. Proste… prezivsim. Muzom bez minulosti. Muzom, ktoreho jedinym jazykom je ticho puste. Nepotrebujes prizvuk. Potrebujes pribeh bez slov. Mozes byt Nikym. Na to sa nepotrebujes pretvarovat. Jedine v Droefonteine mozes byt niekym, kto proste potrebuje pracu. Zufalo potrebujeme chlapov ako ty, Arthur.“
Arthur si vzdychol, nikdy by si nemyslel, ze jeho myslienky mozu byt tak porazenecke. Byt muzom, ktory nepotrebuje meno, niekto, kto si bude pytat raz lopatu, raz vedro, inokedy motyku… stat sa len nastrojom. Nastrojom predsa ludia nedavaju vlastne mena.
„Zabudanie je dar. Slnko z teba vypali vsetky spomienky. Vietor ich rozfuka. To je to, co Droefontein potrebuje. Nie muza s minulostou, ale muza s buducnostou, ktoru si moze vybudovat vlastnymi rukami.“ Mattysov pohlad sa stretol s Arthurovym.
Arthur si vzdychol a vyslovil otazku, ktora ho rozbolela pri srdci. „To mam… zabudnut aj na Kaatje?“
Kaatje sa rozsirili jej pozorne ocka, aj ju temer pichlo pri srdci. Vsetok vzduch, ktory este ostal v jej obchode, akoby lusknutim prstov zmizol.
Mattys stal nehybne, akoby sa ho to netykalo. Hlavne preto, ze sa ho to naozaj netykalo. „Aj Kaatje je spomienkou, ktoru si nosieval v sebe Arthur Tryst. Nie ten Nikto, ktorym sa stanes. Chces prezit? Chces byt uzitocny? Potom pocuvaj mna. Nie ju. Stanes sa nastrojom.“
„To si mi rovno mohol povedat, ze sa v podstate stanem robotom, Mattys,“ povedal Arthur, „Ale co ak sa niekto Kaatje na mna opyta? Alebo este horsie – bude sa jej kvoli mne vyhrazat? To nemozem dopustit.“
„Ak sa niekto Kaatje na teba opyta, povie, ze predala pierko muzovi bez mena. Cudzincovi. Duchovi. Takze nie, nebudes robotom, proste nepopisanou tabulou. A v tejto prazdnote najdes silu pracovat, prezit a chranit zenu, na ktorej ti vraj tak zalezi. Tym, ze na nu zabudnes. Tym, ze pre nu nebudes nikto. To je jedina cesta.“
Kaatje vsak sama tieto slova tazko znasala – to ten Mattys nemoze mysliet vazne?! „Uz teraz o Arthurovi hovoris, akoby bol len nastrojom a to dokonca pokazenym. Ale on nie je nastroj. Je to muz. A ten muz ma srdce. Nemozes od neho ziadat, aby sa stal Nikym. To nie je prezitie. To je takisto smrt. Zlomi ho to. A zlomeny clovek nie je nikomu uzitocny. Ani tebe, ani nikomu v Droefonteine.“
„Mattys, Kaatje ma pravdu. Droefontein sa moze stat mojim vlastnym vazenim, nie prilis odlisnym od toho skutocneho. Dokazem zabudnut, kto bol Arthur Tryst, ale zit bez akehokolvek zmyslu, len v namahavej praci, pretoze zjavne podla teba nemozem uz ani len citit alebo si nic nepamatat – je to len dalsia loz. Mozem byt pan Nikto. Mozem byt niekto iny. Ale nie takto. Otroctvom pre Droefontein – koloniu, ktora sa mi aj tak zda nepriatelska,“ Arthur sa pozrel na Kaatje s nadejou v ociach.
„Mattys… hovoris o preziti, akoby to bolo jedine, na com zalezi. Ale aky je to zivot? Clovek, ktory nic neciti… nielenze straca svoju bolest. Straca svoju radost. Straca svoju lasku. Strati seba.“ Kaatje sa priblizila k Arthurovi, v ktorom akoby znova kypela neznama sila. A nemylila sa. Arthur vstal z kresla a vykrocil k Mattysovi – nie aby mu nejak ublizil, len aby zistil, aky dokaze byt odhodlany.

„Chlape, hovoris, akoby som nemal inu moznost. Akoby som mal byt o tyzden uz mrtvy. Pripomeniem ti, ze som do Namibie prisiel pred tromi mesiacmi. A stale som tu. Ako Arthur, alebo ako pan Nikto,“ ukazal mu jeho zranene predlaktie, „a aha, aj toto zranenie som si sposobil sam, pretoze som nemotorny, a nie preto, ze ma niekto prenasleduje. A aj keby sa tu niekto objavil, aby ma nasiel – budem bojovat.“
Potom sa otocil spat ku Kaatje, presiel k nej par krokov, no otocil sa spat k Mattysovi. „Najdem Rina a vyzmykam z neho pravdu. A ak ma to bude stat zivot – prosim. Urcite lepsie ako byt otrokom nejakej kolonie belochov uprostred nicoho.“
Mattys ostal chvilu ticho, ale i Arthur vedel, ze Bur uz davno vedel, co ma povedat, aby Poliaka zneistil. „Asi preto ta nikto nenasiel, lebo im za tu namahu ani nestojis. Si duch v meste duchov. Tvoje zranenie svedci o tvojej vlastnej nemotornosti, nie o tvojej odolnosti. Myslis si, ze z niekoho ako je Rino vyzmykas pravdu? Rina uz nezaujimas. On ma horsie problemy. Ty si uz len muz kriciaci do vetra. A ten ta ma na haku tiez.“
Kaatje sa spravilo nevolno z Mattysovych priamych slov. Mattys bol vzdy muzom chladnej logiky – ale taky koniec si Arthur nezasluzi. Mattys mu tu premieta zivot bez farby. Bez hudby a rytmu, ktory Arthura tak naplna, bez citu, bez zabavy. Od svitu do mrku byt nastrojom. A Arthur to tiez citil rovnako. Zmurkol na Mattysa – nie hravo, ale skor akoby Arthur vskutku nemal co stratit.
„Ak mam zomriet, tak preco nie s efektami specjalnymi? Vtedy uvidime, ci niekomu na mne zalezi, ked urobim nieco velke, hm?“ Kaatje zaroven hrialo pri srdci, ze sa na svetlo znova dostala Arthurova kovbojska povaha, no stale ju desil ten fakt, zeby o neho takto prisla. „Rina najdem aj keby som mal tuto krajinu prekutrat celu. A ak Rino pre mna nebude mat odpoved – vyzmykam z neho ine meno.“
Mattys videl, ze u Arthura nepochodi. Uz ani nema co stratit. Je nepredvidatelny. Mierne ustupil. „V tom pripade sa uz nemame o com bavit.“
Kaatje to uz dalej nemohla pocuvat. Priblizila sa k Arthurovi, riskla jeden pohlad do jeho odhodlanych oci. „Arthur… a co bude s tebou potom? Nechcem, aby si prilis riskoval. Nie pre mna. Nechcem, aby si sa stal duchom.“
Arthur sa ku Kaatje priblizil a jemne si vzal jej ruku, ktoru si dlanou polozil na svoje lice. „Uz som pan Nikto. Ale ak dokazem znicit tych, ktori ma nim urobili, mohol by som zachranit vela inych ludi pred podobnou kradezou identity. Pre mna je uz neskoro, zlatko. Ale mozno mozem urobit nieco, co zabrani tomu, aby na tomto svete bolo este niekolko dalsich panov a pani Nikto.“
Kaatje sa instinktivne oprela o jeho dlan a na kratku sekundu zavrela oci. Ked ich znovu otvorila, pocitila akusi prudku, ochranarsku lasku, ktora ju tak putala k nemu. Pochopila, ze to je ten pocit, ktory citila len pri Arthurovi.
„Nie, Arthur, nikdy nie je neskoro. Ak nemozes prijat Mattysovu pomoc, skusime nieco ine,“ pocitila neskonalu tuzbu pritiahnut si ho k sebe a milovat az do poslednych chvil. „Ale ty nie si zlomeny. Este nie… ale ak musis ist… vezmi ma so sebou. Nenechavaj ma tu, prosim, osamote.“
„Ach, moja sladka Kaatje,“ pobozkal ju na lice. „Musis na mna zabudnut. Kvoli tvojej vlastnej bezpecnosti. Mozno – mozno na teba bude hned za rohom cakat iny chlapik a kupi si pierko ako ja. A bude to niekto – lepsi. Niekto s menom. Nie ja.“
Kaatje sa nikdy necitila tak bezmocna. „Zabudnut na teba? Nemozne. A nie, iny chlap vo mne nevyvola to, co ty.“ Sklopila pohlad do zeme a prstami si presla po zltej pierkovej nausnici. „Ale ak musis odist, sprav to a neobzeraj sa. Pretoze ak sa obzries spat, pojdem za tebou.“
Arthur polozil pravy ukazovak na jej pery. „Zabudni na Arthura. Uz ho niet. Aspon do casu, kym bud nezomriem alebo dokym sa nevratim ako novy muz – vitazny a schopny si ponechat svoje stare meno. Ale pamataj – nesnaz sa ma najst v Droefonteine – tam nepojdem. Len aby som zhrdzavel? Presne ako si vravela. Tam by ma cakal zivot bez farieb. Je to len ina forma prehry. A keby sa niekto opytal – nikto menom Arthur tu nebol. Len chlap, ktory nepovedal svoje meno, ale je zrejme, ze ta miluje.“
Kaatje sa snazila rychlo si zapamatat si vsetko, co si s nim prezila. A tiez i vonu jeho starej bundy, slaby polsky akcent a jeho ziarive oci plne neznosti, ktore jej adresoval. „Arthur,“ zasepkala jeho meno, akoby uz bolo zakazane. „Chapem. A zabudneme spolocne na Droefontein. Ak sa niekto opyta… najde len Kaatje. Dievca so zltymi nausnicami.“
Arthur jej venoval len najvrucnejsi usmev, aky si Kaatje pamatala, „Tak je to spravne, zlaticko.“ A prvykrat ju pobozkal na pery, akoby na znak toho, ze obaja vedia, o co prichadzaju. Pomaly, ale opatrne. A potom jej chrbtom dlane presiel po lici. Kaatje ten bozk uplne odzbrojil. Sotva dychala od zaplavy pocitov. A ked ju este pohladil, cela stuhla, stala na nohach len silou vole nezrutit sa od zialu.
„Nechcem ti nic slubovat. Mozno ti ani nenapisem ziadnu spravu. Ale ozvem sa ti, ak to bude bezpecne.“
„Ziadne spravy,“ zopakovala, len velmi slabo pocutelnym hlasom. „Chapem.“
Arthur sa naposledy dotkol jej vlasov, klobuk nechajuc na pulte a spolocne s Mattysom opustili jej obchod. Avsak Kaatje sama videla, ze sa Arthur vybral opacnym smerom ako Bur. Je jasne, ze sa k Mattysovi neprida. Kaatje vedela, ze ho nemoze nasledovat. Teraz nie. Vzdychla si, pohladila si svoju lavu pierkovu nausnicu a potom zdvihla Arthurov klobuk. Pritisla si ho k hrudi, na chvilu si zaborila don tvar, zhlboka sa nadychla a snaziac sa nezrutit, nasavala spomienky na neho predtym, nez vyprchaju.
Vela stastia, Arthur, zasepkala do teraz prazdneho miesta, kde este pred minutou stale ten odhodlany, no nezny polsky kovboj. Potom jemne polozila Arthurov klobuk spat na pult. Postaram sa on. Zasijem ho a necham ho opravit u koziara. Pocka si na teba, Arthur. Ja si na teba pockam – ci sa vratis ako Arthur, alebo ako niekto iny – ostan tym muzom, ktory ma miloval, prosim.