Muz cez palubu Richard Micuda Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Richard Micuda Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 111000 O knihe Muz cez palubu je zbierka, ktora obsahuje nerymovane verse. Je plna filozofie a najroznejsich obrazov. Prepaja farebnost so zvukomalebnostou. Autor v knihe ukazuje lasku ci vieru v Boha. V knihe su netradicne slovne spojenia a tiez vztah k prirode. Poezia je o hlbke ludskej duse a vsetkych nasich tajomnych komnatach. Nejedno slovo je poskladane z viac slov. Je to zvlastny umysel autora, ktoreho jazykove spracovanie je umyselne doplnene o neexistujuce, no velavravne slova. 1 (Sipkova Ruzenka) nevies vypuknut vyliezt zo seba ako slza z oka zabudol si plakat do duse je daleko ako k pociatku kvazary ti ukazuju vek ktoreho si sa dozil a co si urobil pobozkal si sice po sto rokoch Sipkovu Ruzenku ale ruze si jej nedoniesol 2 vymknuty pes steka do vysvieteneho okna kde ho nechcu pocut opity muz sa tula po mori velke cajky plachtia az by sa zdalo ze zlietaju zo slnka ulica pocuva prazdne kroky prichadzas k sebe este nespis tulave psy nasli stopu nasiaknute buducou krvou navzdy striehnu na cierne macky prechadzajuce raz sem raz tam do dveri skusas kluc potom akoze doma upraces ticho a vojdes do steny rovno hlavou oproti muru 3 (skica o 04.30 rano) nocnym sramotom zda sa vsak krysy nie zena v bielych satach celkom s bicyklom soluje po polnej ceste vsak velmi jej to nejde praskla jej dusa s bicyklom po pravej strane clapka blatovoducestu kamsi mieri hlada novu tvar rana v nadavkach hlava ako vodojem zena v bielom kluckuje s bicyklom prasknuta dusa atakdalej 4 (vianocna I.) diabol sa uz najedol zaplatil ostnatym smiechom po lici rina chcel by som sa prebdiet az za smrt ked sa zmietas na koberci ako vorvane v ohnivom pohlade kamenitych velrybarov tolko vina v Tebe bolo pri narodeni rozkvapkal si porozlieval len dopijas zlievas do dlani more tie sny sa popotkynali o seba vypachli vybledli pricaste premielanie zubami ich roztrhlo na prskavky Vianoc 5 (odysea) to riziko nezit je vacsie ako byt pri tom vlozit sa do slnka zatavene postavy tesne pred tym ako stihli poznat samotu jediny vykrik ktory je celym romanom more co hlce skaly utesu hlada strbinku kadial sa prevteli do kvapiek zivej vody v detskych dlaniach 6 (stvanec) do dna sa skriabem este som pricisty este Kristus zije este si pyta pit ponahlam sa mu dat octu ked dokona potom sa spustim na dno jaskyn duse kde najdem pravek myslienok ohryzok jablka zo stromu poznania evinu rozkos ktora ma priviedla k nahote ziznim a davas mi to najlepsie vino hladujem a nasytim sa tvojim telom zomieram a vtedy zomieras so mnou klesame na dno z druhej strany toho dna je nebo spojene s peklom tajnou chodbou cez ktoru obcas horiaci utekam 7 (sprava tesne od smrti) V case ked nebesia su plne olova neprehltnutelneho od horucich oci slnka ktore sa do vcera vecera celkom vyplakalo do dna naruzivych vin ktore celkom pretiekli duchom nepritomnym casom v ktorom aj zasepkanie vydesi na smrt ticheho sofera za malym okienkom krajinky vidi dazd hrat na bicie skvele melodie ktore si uz nikdy nezapamata sa stane sucastou kvapiek na lici damy 8 (spoved fajciara) a tak to dieta ktore skrizilo cesty kriznikov este nechape ze zomrie ako svetielko v rukach fajciara len chvilu sa pohravaj s myslienkou na zivot obcas rychlejsieho ako smrt rakovina a ine rozkose ta znesu z tejto este modrej planety kam sa otocis same slnko len chvilu pockaj vietor kym si pripalim to ohnivokratke carokrasne requiem 9 (advent) keby nebolo hodin neodbijali by polnoc len horiaci kohut by ta stretol pri zapierani dveri zopar slnovratov par gastanovych podzim nemilovala by si sa keby nebolo casu nebola by bolest to skrknutie zapalky roztrhlo vesmir na oblohu a more a do toho obrazu pomedzi poryvy vetra vsunula vasen kusok skaly ktora sa pretrpela do hliny v nej miesi svoje stastie praveky hrnciar slini slzou 10 rano ked obloha je nabita energiou len mlci tiche dni v Clichy len zalozit ohen na brehu stretnut prievoznika do raja drevo v sebe nosit treba drevo pre kazdu prilezitost len vzblknut ako pokosena nedelna trava pokvapkana omsovym vinom milovania je rano rano ake este nebolo a ani nebude tehotne nebo onedlho zvrieskne a ty sa stanes kamienkom zabkou na hladine vypustenou z najmilovanejsich ruk na svete 11 muz co odolaval kamenu podlahol vode rose z dlani vystretych za rana po nocnej bitke zovretych vo sne kriciacimi ustami ktore neotvoril sladko spal prezuval piesok doslednymi zubami chvaliac nicotu daroval vsetko za peniaz z ladu retiazkou sputal rieku o kamen cez ktory sa noc co noc prevaluje 12 (Armagedon) v urcitom momente zastal dazd len usta popukane ostali neme to ticho drazdi smad po krvi bazia baziny ktorymi sa brodis nocden aby si videl umierat slnko samo v sebe ohen sa pohlti prilisnym horenim nadstavujes dlane ktore ti stihli odrezat ten smutok je uz pod zatlacenymi vieckami aj ty si siel okolo priatel moj a nemal si ocot po ruke len vlastnu krv 13 vidis skaly nad sebou nad nimi nebo aby si zbadal treba vydrzat par myslienok to dunenie v tepnach naraz do kostrce to boli dychanie cez ihly v srdci to laka utiect ale telodusa je pozvarana porodnymi bolestami matky je obraz rozmalovany pocatim otvor vsetky cakry a skaly prehltni zvetraj ich na hlinu raja 14 (tulak v dazdi) na dazd dazd snad pada snad aspon tiene v tom dazdi vsetky zmizli na obchodzku vybral si sa ciaru nakreslit je lahsie ako po nej prejst v tom dazdi ani pes ta neuhryzne celkom bez bolesti prides k rohu kde koncia vsetky moznosti obzriet sa spat 15 (I love You) inac by the way mam ohromnu zbierku pier farebnych ciernych cervenych zmyvatelnych s naplnou bez konca vecnych ako svinstvo laska zrada zivot inac Ta lubim neviem sice dokedy ale zatial mi nadranom stoji a myslim na teba a pisem Ti pisem Ti volam Ti 112 volam Ti 112 lubim lubim lubim a tak sa potacam od mantinelu k mantinelu od smrti k zivotu a neviem co to plesen laska zmrtvychvstanie nadej dar prekliatie lubim Ta lubim Ta lubim Ta 16 (Ked doplaces) ked doplaces povedz vreckovku vyhodim aj teba ked doplaces zbal si svoje spomienky dlane otazky na ktore ti neodpovie nik ked doplaces tak vygumuj kresbu svojho tela a papier zahod najdem si inu rozkos ine otazky na ktore neodpoviem ine dlane do ktorych budem nosit kvety potom pozriem hore do oci a zbadam ze si to zase ty v inej kozi s inymi vlasmi plna buducich spomienok 17 (Duet pre cervene vino) najprv sme si vosli jazykmi do ust potom rukami do vlasov potom ocami do oci potom rukami do tiel nakoniec telami do seba a potom uz nebolo kam ist som zostal po dobu dvoch poharov vina potom sme vysli zo seba telami ocami z oci rukami z ruk nakoniec sme odtrhli jazyky a ostali sme samejsi ako inokedy chcel som kricat ze nie tak ale uz sa pohol vytah uz vchodove dvere tisicok podobnych panelakov zavreli iluzie o tom ze s poharom vina si kupis celu krcmu 18 (Male vecerne blues) zapalil som si cigaretu a iskry Tvojho tela sa rozleteli po krajine ako krdel jarichtivych vtakov zase si sa rozviedla kolkykrat s tym istym muzom bez iluzii blaznom hadzucim tupou dykou po svojom obraze v Tvojich smutnych ociach nepockaj ma posledny spinavy sneh predjaria horuce dlane polozim na studeny pohar ukludnujucich napojov odidem sam s dlhmi na krku ako cierna macka s kliatbou babylonskych povier komu prejdem cez cestu smerujes do raja? - prave sa odtial vraciam draha je tam sakramentsky drahe lozko anjeli spievaju ti do ucha barokove arie vsetko v bielom- ja prebdiem sa ocistcom namiesto spevu spomienka na tvoj vasnivopruzny jazyk ozdobeny zbytocne krasnymi slovami si anjel padajuci z neba so vztycenou hlavou tvoj ohen ma spali na drahokamy pahreby janskej noci len treba trosku prizmurit tie privelmi nebesky modre posvatne oci 19 (na okraji stola) -blazni- pijuci vodu platia ohnom -netrpis?- nie take zviera uz davno vymrelo co nehryzie len drieme v zajati hladu ktory sa nenaplni do dna neulovis zivot na kus syru este jedno pane? -nie- moj ucet konci tamto pri tych podvazkovych nohach hojdajucich sa bokov az v nebi -tak chodte do pekla- prave sa odtial vraciam pane bola mi tam ZIMA 20 nadranne vetry hladaju mury so skarami piskaju si v nas pri rannej kave melodiu ktoru coskoro zabudnes na perone postojis dlhsie ako obycajne pretoze nikto nema cas byt presny len nahaname tiene ktore sa nedaju prekrocit ani podliezt mozes mi na poludnie zavolat? budem cisty bez penazenky schopny vypocut si slovo bez n-zmyslov priame cize mlcanie v poludnajsom drinku nechas plavat pery zovrete od basne ktoru tie mury nevydrzali 21 (rano) otvoris oci a vidis obrovske slnkomodre nebo v hlave mas vcerajsi hvizd guliek ktore ta zase netrafili netes sa o chvilu zavola povie vobec ta nelubim je to len klamanie telom zavzdychnes a odides do chladnicky kde uz trpne skrehnuty osamely udenac pride mi ho luto zase len pivo a tak sms Ti ze uz nevladzem pozorovat paranie pancuch odidem na presklenene zastavky kyvadlovej dopravy zbalim sam seba vezmem sa za ruky este teciem neviem kam den narasta rano zomiera myslim na toho udenaca potichu zarastajuceho mrazivym tichom 22 (Jazz for Lovers) holuby konecne roztiahli kridla a pustili burku ktoru tam drzali tak dlho Ti dvaja si pustili jazz kazdym bleskom strielalo sampanske pili rieka do roztvorenych ruk nasavala chut vzdialeneho mora cervene strechy ako horiace lode plavali po rozburenom nebi bohovia sa rozhodli spoznat vsetko (aj vsetky bohyne) a cas ako male dieta sa snazil cez zatvorene dvere ist dalej 23 (vikend) vikend caka na pozvanie na veceru co si das hlt samoty pohar tajomneho smiechu obalovane snenie- len keby tie vecere netrvali tak dlho ked slnko sa miluje s hviezdami ten okamih sera ta vzdy dostane tam kam zivi chodia po spickach a mrtvi chodia snivat o zivote obklopeny davom a predsa tolko prazdnych ulic je v tebe mozes bezat nikto ta nezastavi nikto sa ta nespyta kam ides alebo kolko je hodin cas uz davno spachal samovrazdu 24 (babie leto) na koncekoch presvietenych prstov sa pasla kobylka tuziaca po skoku na prstoch clivych ako neskore leto ornamenty svojich prs si nechala pri rieke kobylka skocila ostala jesen dlha ako rovna cesta mlciaci muzi v dlaniach pestuju dotyky a ked pride vinobranie vsetko prepiju 25 ked musis –ano- a tie naprotivne oci kricia s nasadenim a detskou doverou -NIE- oci pre ktore si jedinou zachranou a ty im musis mlcky povedat -NIE- lebo si obuty do zeliez ktore zatial si nezodral kotlik nedoplakal taviu kozu neprepotil este krvou 26 kym si privrel dinosaurie oko ubehlo takmer 60 milionov rokov a uz su stvrtohory spis vonku novy svet na ktory pozeras oknom v lebke ktoru prave vyhrabali este zivy muz mlcky pozera na cas ktory prepadava neustale medzi nezastavi ho ani ona ani druha straca casom chut a schopnost precitit bolest uz len pozeras do nepricetnych dialav vesmiru ktory si raz vznikol a nikoho sa nepytal ci mu to nebude vadit hoci len o trochu len o par sekund 27 drzime sa zubami nechtami jeden druheho vznasajuci sa medzi peklom a nebom natieram sa tvojim vlhkom ako najdrahsou vonavkou vtieram sa do teba ako sero do hustych lesov namiesto otazky kladiem ti jazyk presne na bod kde sa boh rozpoltil na Seba (bytie) a Lucifera (svetlo) a ty odpovedas prvotnym uzasom akym vzniklo poznanie objavujes chodby spajajuce vsetky casy a svety v okamihu ked si pozerame do oci a nic nevidime 28 ako voda v usti kam patri rieke ci moru ako naboj v hlavni este nie je v cieli ani v bezpeci uz chces zomierat davas sa do ruk lomcovaniu vracias na materinskych prsiach lubis dalej si sa nedostal lebo ti zapchali usta zviazali nohy ruky odrezali ostala busta na ktoru seru holuby mieru 29 (pradenie) konecne neskore cakanie na vecerny caj sa premenilo na dychanie pritulnych zvierat pradies prstami ten priestor medzi mavnutim kridel rychlych sokolov unavene nohy vystriet do neba ocami merat cestu tam a spat zaspavat v tajomnom zablesku na hornom okraji porcelanoveho hrnceka ktory nikdy nevies dopit do dna 30 (stvana zver) spojeni nabojmi dosadnut na dno hniezda sluka vecera perie z olova pooberas od pohladov ktore ta nestihli zasiahnut az tam sa prediera milosrdny dravec ma len jednu ranu pod zavojom osedlana tuzba nadej ktora nezomiera posledna ved ktoze by zomrel bez nadeje vydrzis to? ten cas ktory sme si nevybrali ako cestu na mape aj tak pojdeme inokade 31 (vecerny spev) pracka doprala odstredene nohavicky tricka vreckovky potichu cakaju na ruky pokryte zamatom a predsa schopne uniest vsetko aj nemozne pohladzas smutnymi ocami dlhu snuru balkon ako vyklad duse nevypadnes z nej su zabradlia ktore este drzia vsetko si zatial vydrzala tak aj tento most prejdes cez rieku co niekde uz vyschla inde este tecie a na inom mieste sa spaja s morom a na inom mieste si este dievca a na druhom velka odvazna zena ktora laske neveri pomaly vyvesaj pracku a zostarni este trosku na inom mieste este cakas a na druhom si sa uz nedockala 32 (ranna modlitba) voda zovrela v naruci spiral skrupinky rana hadzem pod stol lupem ich dokladne lebo kto si ako ustelie tak bude spat kyvadlove dopravy raz tam raz este dalej tamm tamm tamtamy sa ozvali z polovice duse co mi ostala po noci Mark Twain priplava na ramene si pristupim svoj ranny chvost spravy cerstvejsie ako krv neznamych deti od mora hladaju ma poklady vykopavaju sa pred ocami (niekde som zabudol tie oci) ze by si mi na nich sedela draha prutene slnko rastie v spiralach siriacej sa vone caju Dilmach chcem sa narodit pri mori 33 je bod v tebe kde konci pust a zacina more neustale pohyblivy ako oci na dialnici ako macka v letnom poludni na plechovej streche je miesto ku ktoremu akoze smerujes ale pritom ho nosis v sebe cestujes k nemu letis preliezas padas je v tebe lokalita nezapisana v zozname UNESCO tichy ohen ktory spaluje vlastnu krv zivi sa pohladmi smerom von export citov na nezname bytosti ktore nazyvame zatial ludmi a v tom bode kde pust sa meni na oazu vznikaju tie najpodstatnejsie veci zacina to co mozno nazvat laskou alebo inym slovom ktorym oznacis import vsetkeho spat sedis v kobke z ocele a silno stiskas pery aby si tym vesmirom v tebe nepovracal cisto natrete biele steny samoty 34 (nova kapitola) schytis tie vlasy opalene do cervena pravekou vasnou v ktorej olivy praskli v dlaniach ciernych od cakania na vyhnanie z raja odisli zalubeni napchati do koze v ktorej uz ziadne zvery nevydrzali ohnom ich vyhnali ohen zhltli a maju ho v ociach a dusiach bez spaleneho dreva ohna niet 35 (lubit je) citam ta ako sa vyzuvas z vyhovoriek zo sandalov z podvazkov si naha a lubis bez pomlcky pred TA taku som ta mal v hlave prv nez som mal hlavu este v tme bolesti som vnimal zenskost ako vzdor odovzdanost co bura strach a brana je tam kde sa zacina lubit kde stopy schnu pomalsie ako stopar v zavetri smrti 36 (moonrider) z utulku snov utiect vo svetle straznych lamp neprevlecies ani tavu aj ticho niekedy hulaka opitym serom sa zakrada dychjazz vyzliect sardinky z konzervy dat im poslednu jazyckovu ani vieckom nepohnu -nastartujes?- neviem je zelena a cez prechod este kraca dieta je priesvitne zit od splnu do splnu 37 (momentka z dazda) ta zena v dazdi uteka sposobom lodiciek strieka jej na paty uz bielu neznasa ubieha burka do vrchov kde caka ohen aby na stenach jaskyne vykreslil album osamelych tuli sa k rucke dazdnika cez prstienky krasy prelieza vasen ako detskymi hojdackami staroba hrdzavie kosak smrtky cakas na zazrak ktory vlastnis uz od narodenia 38 (pavuk je cas) cas kruzi dookola ako vlci zimnou krajinou bez viet stale je za 5 min 12 (alebo 5 min po 12-tej) kazda cigareta raz dohori do popola ktory vratis do duse ak nejaku mas alebo su to len neviditelne balvany co prehltas v rytme piana co boli menej ako ticho ticho sa povracalo do nedopitych poharov sa nastahovala mrtva mucha pavuk caka dalej jeho zivot je cakanie dalo by sa povedat ze pavuk je cas objima ta svojimi nesmrtelnymi nohami este stihnes lubit aspon trosicku kym stihne upliest pevne povrazy na ktore zavesis svoje farebne platno ked sa dovyzliekas ked dozvracias ked dopovies kratku vetu ktoru zrejme nikto nebude pocut 39 (ranne privaly) rozhryzeny ranom na nechty ktore sa skriabu zo snov pohodeny vesiak saty v ruke tak kracas nahym bytom kde kazde zavahanie je nova nadej zamykas pocit ulavy prechadzas ulicami ako tisicrocna voda beries vsetko ustupujes do seba potom nechavas ruze trne si prehltol 40 (maly utecenec) bose nohy ktore by tak radi odkopli to masivne zelezo vagonov stojacich na slepej kolaji po x-ty krat obehla zem slnko a nenasla peklo len ti s bosymi nohami nim drepcia sialeny tanec smrti s ustami prepichnutymi spendlikom s odkazom - PRIDEM HNED- 41 (zlaty podzim) na pleciach a rukach vysedavaju straky striebra a zlata je uz dost len hniezda kam dosadnut a vyplachnut usta tichom vysokym tonom v srdci otvorit brany dokoran zlatohrivu jesen stiahnut do sudov a linky oci nakreslit prstom jeden druhemu do dennicka