Muž cez palubu Richard Mičuda Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Richard Mičuda Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2020) 111000 O knihe Muž cez palubu je zbierka, ktorá obsahuje nerýmované verše. Je plná filozofie a najrôznejších obrazov. Prepája farebnosť so zvukomalebnosťou. Autor v knihe ukazuje lásku či vieru v Boha. V knihe sú netradičné slovné spojenia a tiež vzťah k prírode. Poézia je o hĺbke ľudskej duše a všetkých našich tajomných komnatách. Nejedno slovo je poskladané z viac slov. Je to zvláštny úmysel autora, ktorého jazykové spracovanie je úmyselne doplnené o neexistujúce, no veľavravné slová. 1 (Šípková Ruženka) nevieš vypuknúť vyliezť zo seba ako slza z oka zabudol si plakať do duše je ďaleko ako k počiatku kvazary ti ukazujú vek ktorého si sa dožil a čo si urobil pobozkal si síce po sto rokoch Šípkovú Ruženku ale ruže si jej nedoniesol 2 vymknutý pes šteká do vysvieteného okna kde ho nechcú počuť opitý muž sa túla po mori veľké čajky plachtia až by sa zdalo že zlietajú zo slnka ulica počúva prázdne kroky prichádzaš k sebe ešte nespíš túlavé psy našli stopu nasiaknuté budúcou krvou navždy striehnu na čierne mačky prechádzajúce raz sem raz tam do dverí skúšaš kľúč potom akože doma upraceš ticho a vojdeš do steny rovno hlavou oproti múru 3 (skica o 04.30 ráno) nočným šramotom zdá sa však krysy nie žena v bielych šatách celkom s bicyklom sóluje po poľnej ceste však veľmi jej to nejde praskla jej duša s bicyklom po pravej strane čľapká blatovoducestu kamsi mieri hľadá novú tvár rána v nadávkach hlava ako vodojem žena v bielom kľučkuje s bicyklom prasknutá duša atakďalej 4 (vianočná I.) diabol sa už najedol zaplatil ostnatým smiechom po líci rina chcel by som sa prebdieť až za smrť keď sa zmietaš na koberci ako vorvane v ohnivom pohľade kamenitých veľrybárov toľko vína v Tebe bolo pri narodení rozkvapkal si porozlieval len dopíjaš zlievaš do dlaní more tie sny sa popotkýnali o seba vypáchli vybledli pričasté premieľanie zubami ich roztrhlo na prskavky Vianoc 5 (odysea) to riziko nežiť je väčšie ako byť pri tom vložiť sa do slnka zatavené postavy tesne pred tým ako stihli poznať samotu jediný výkrik ktorý je celým románom more čo hlce skaly útesu hľadá štrbinku kadiaľ sa prevtelí do kvapiek živej vody v detských dlaniach 6 (štvanec) do dna sa škriabem ešte som pričistý ešte Kristus žije ešte si pýta piť ponáhľam sa mu dať octu keď dokoná potom sa spustím na dno jaskýň duše kde nájdem pravek myšlienok ohryzok jablka zo stromu poznania evinu rozkoš ktorá ma priviedla k nahote žíznim a dávaš mi to najlepšie víno hladujem a nasýtim sa tvojim telom zomieram a vtedy zomieraš so mnou klesáme na dno z druhej strany toho dna je nebo spojené s peklom tajnou chodbou cez ktorú občas horiaci utekám 7 (správa tesne od smrti) V čase keď nebesia sú plné olova neprehltnuteľného od horúcich očí slnka ktoré sa do včera večera celkom vyplakalo do dna náruživých vín ktoré celkom pretiekli duchom neprítomným časom v ktorom aj zašepkanie vydesí na smrť tichého šoféra za malým okienkom krajinky vidí dážď hrať na bicie skvelé melódie ktoré si už nikdy nezapamätá sa stane súčasťou kvapiek na líci dámy 8 (spoveď fajčiara) a tak to dieťa ktoré skrížilo cesty krížnikov ešte nechápe že zomrie ako svetielko v rukách fajčiara len chvíľu sa pohrávaj s myšlienkou na život občas rýchlejšieho ako smrť rakovina a iné rozkoše ťa znesú z tejto ešte modrej planéty kam sa otočíš samé slnko len chvíľu počkaj vietor kým si pripálim to ohnivokrátke čarokrásne requiem 9 (advent) keby nebolo hodín neodbíjali by polnoc len horiaci kohút by ťa stretol pri zapieraní dverí zopár slnovratov pár gaštanových podzím nemilovala by si sa keby nebolo času nebola by bolesť to škrknutie zápalky roztrhlo vesmír na oblohu a more a do toho obrazu pomedzi poryvy vetra vsunula vášeň kúsok skaly ktorá sa pretrpela do hliny v nej miesi svoje šťastie praveký hrnčiar sliní slzou 10 ráno keď obloha je nabitá energiou len mlčí tiché dni v Clichy len založiť oheň na brehu stretnúť prievozníka do raja drevo v sebe nosiť treba drevo pre každú príležitosť len vzbĺknuť ako pokosená nedeľná tráva pokvapkaná omšovým vínom milovania je ráno ráno aké ešte nebolo a ani nebude tehotné nebo onedlho zvrieskne a ty sa staneš kamienkom žabkou na hladine vypustenou z najmilovanejších rúk na svete 11 muž čo odolával kameňu podľahol vode rose z dlaní vystretých za rána po nočnej bitke zovretých vo sne kričiacimi ústami ktoré neotvoril sladko spal prežúval piesok dôslednými zubami chváliac ničotu daroval všetko za peniaz z ľadu retiazkou spútal rieku o kameň cez ktorý sa noc čo noc prevaľuje 12 (Armagedon) v určitom momente zastal dážď len ústa popukané ostali nemé to ticho dráždi smäd po krvi bažia bažiny ktorými sa brodíš nocdeň aby si videl umierať slnko samo v sebe oheň sa pohltí prílišným horením nadstavuješ dlane ktoré ti stihli odrezať ten smútok je už pod zatlačenými viečkami aj ty si šiel okolo priateľ môj a nemal si ocot po ruke len vlastnú krv 13 vidíš skaly nad sebou nad nimi nebo aby si zbadal treba vydržať pár myšlienok to dunenie v tepnách náraz do kostrče to bolí dýchanie cez ihly v srdci to láka utiecť ale teloduša je pozváraná pôrodnými bolesťami matky je obraz rozmaľovaný počatím otvor všetky čakry a skaly prehltni zvetraj ich na hlinu raja 14 (tulák v daždi) na dážď dážď snáď padá snáď aspoň tiene v tom daždi všetky zmizli na obchôdzku vybral si sa čiaru nakresliť je ľahšie ako po nej prejsť v tom daždi ani pes ťa neuhryzne celkom bez bolesti prídeš k rohu kde končia všetky možnosti obzrieť sa späť 15 (I love You) ináč by the way mám ohromnú zbierku pier farebných čiernych červených zmývateľných s náplňou bez konca večných ako svinstvo láska zrada život ináč Ťa ľúbim neviem síce dokedy ale zatiaľ mi nadránom stojí a myslím na teba a píšem Ti píšem Ti volám Ti 112 volám Ti 112 ľúbim ľúbim ľúbim a tak sa potácam od mantinelu k mantinelu od smrti k životu a neviem čo to pleseň láska zmŕtvychvstanie nádej dar prekliatie ľúbim Ťa ľúbim Ťa ľúbim Ťa 16 (Keď doplačeš) keď doplačeš povedz vreckovku vyhodím aj teba keď doplačeš zbaľ si svoje spomienky dlane otázky na ktoré ti neodpovie nik keď doplačeš tak vygumuj kresbu svojho tela a papier zahoď nájdem si inú rozkoš iné otázky na ktoré neodpoviem iné dlane do ktorých budem nosiť kvety potom pozriem hore do očí a zbadám že si to zase ty v inej koži s inými vlasmi plná budúcich spomienok 17 (Duet pre červené víno) najprv sme si vošli jazykmi do úst potom rukami do vlasov potom očami do očí potom rukami do tiel nakoniec telami do seba a potom už nebolo kam ísť som zostal po dobu dvoch pohárov vína potom sme vyšli zo seba telami očami z očí rukami z rúk nakoniec sme odtrhli jazyky a ostali sme samejší ako inokedy chcel som kričať že nie tak ale už sa pohol výťah už vchodové dvere tisícok podobných panelákov zavreli ilúzie o tom že s pohárom vína si kúpiš celú krčmu 18 (Malé večerné blues) zapálil som si cigaretu a iskry Tvojho tela sa rozleteli po krajine ako kŕdeľ jarichtivých vtákov zase si sa rozviedla koľkýkrát s tým istým mužom bez ilúzií bláznom hádžucím tupou dýkou po svojom obraze v Tvojich smutných očiach nepočkaj ma posledný špinavý sneh predjaria horúce dlane položím na studený pohár ukľudňujúcich nápojov odídem sám s dlhmi na krku ako čierna mačka s kliatbou babylónskych povier komu prejdem cez cestu smeruješ do raja? - práve sa odtiaľ vraciam drahá je tam sakramentsky drahé lôžko anjeli spievajú ti do ucha barokové árie všetko v bielom- ja prebdiem sa očistcom namiesto spevu spomienka na tvoj vášnivopružný jazyk ozdobený zbytočne krásnymi slovami si anjel padajúci z neba so vztýčenou hlavou tvoj oheň ma spáli na drahokamy pahreby jánskej noci len treba trošku prižmúriť tie priveľmi nebesky modré posvätné oči 19 (na okraji stola) -blázni- pijúci vodu platia ohňom -netrpíš?- nie také zviera už dávno vymrelo čo nehryzie len drieme v zajatí hladu ktorý sa nenaplní do dna neulovíš život na kus syru ešte jedno pane? -nie- môj účet končí tamto pri tých podväzkových nohách hojdajúcich sa bokov až v nebi -tak choďte do pekla- práve sa odtiaľ vraciam pane bola mi tam ZIMA 20 nadranné vetry hľadajú múry so škárami pískajú si v nás pri rannej káve melódiu ktorú čoskoro zabudneš na peróne postojíš dlhšie ako obyčajne pretože nikto nemá čas byť presný len naháňame tiene ktoré sa nedajú prekročiť ani podliezť môžeš mi na poludnie zavolať? budem čistý bez peňaženky schopný vypočuť si slovo bez n-zmyslov priame čiže mlčanie v poludňajšom drinku necháš plávať pery zovreté od básne ktorú tie múry nevydržali 21 (ráno) otvoríš oči a vidíš obrovské slnkomodré nebo v hlave máš včerajší hvizd guliek ktoré ťa zase netrafili neteš sa o chvíľu zavolá povie vôbec ťa neľúbim je to len klamanie telom zavzdychneš a odídeš do chladničky kde už tŕpne skrehnutý osamelý údenáč príde mi ho ľúto zase len pivo a tak sms Ti že už nevládzem pozorovať páranie pančúch odídem na presklenené zastávky kyvadlovej dopravy zbalím sám seba vezmem sa za ruky ešte tečiem neviem kam deň narastá ráno zomiera myslím na toho údenáča potichu zarastajúceho mrazivým tichom 22 (Jazz for Lovers) holuby konečne roztiahli krídla a pustili búrku ktorú tam držali tak dlho Tí dvaja si pustili jazz každým bleskom strieľalo šampanské pili rieka do roztvorených rúk nasávala chuť vzdialeného mora červené strechy ako horiace lode plávali po rozbúrenom nebi bohovia sa rozhodli spoznať všetko (aj všetky bohyne) a čas ako malé dieťa sa snažil cez zatvorené dvere ísť ďalej 23 (víkend) víkend čaká na pozvanie na večeru čo si dáš hlt samoty pohár tajomného smiechu obaľované snenie- len keby tie večere netrvali tak dlho keď slnko sa miluje s hviezdami ten okamih šera ťa vždy dostane tam kam živí chodia po špičkách a mŕtvi chodia snívať o živote obklopený davom a predsa toľko prázdnych ulíc je v tebe môžeš bežať nikto ťa nezastaví nikto sa ťa nespýta kam ideš alebo koľko je hodín čas už dávno spáchal samovraždu 24 (babie leto) na končekoch presvietených prstov sa pásla kobylka túžiaca po skoku na prstoch clivých ako neskoré leto ornamenty svojich pŕs si nechala pri rieke kobylka skočila ostala jeseň dlhá ako rovná cesta mlčiaci muži v dlaniach pestujú dotyky a keď príde vinobranie všetko prepijú 25 keď musíš –áno- a tie náprotivné oči kričia s nasadením a detskou dôverou -NIE- oči pre ktoré si jedinou záchranou a ty im musíš mlčky povedať -NIE- lebo si obutý do želiez ktoré zatiaľ si nezodral kotlík nedoplakal ťaviu kožu neprepotil ešte krvou 26 kým si privrel dinosaurie oko ubehlo takmer 60 miliónov rokov a už sú štvrtohory spíš vonku nový svet na ktorý pozeráš oknom v lebke ktorú práve vyhrabali ešte živý muž mlčky pozerá na čas ktorý prepadáva neustále medzi nezastaví ho ani ona ani druhá stráca časom chuť a schopnosť precítiť bolesť už len pozeráš do nepríčetných diaľav vesmíru ktorý si raz vznikol a nikoho sa nepýtal či mu to nebude vadiť hoci len o trochu len o pár sekúnd 27 držíme sa zubami nechtami jeden druhého vznášajúci sa medzi peklom a nebom natieram sa tvojim vlhkom ako najdrahšou voňavkou vtieram sa do teba ako šero do hustých lesov namiesto otázky kladiem ti jazyk presne na bod kde sa boh rozpoltil na Seba (bytie) a Lucifera (svetlo) a ty odpovedáš prvotným úžasom akým vzniklo poznanie objavuješ chodby spájajúce všetky časy a svety v okamihu keď si pozeráme do očí a nič nevidíme 28 ako voda v ústi kam patrí rieke či moru ako náboj v hlavni ešte nie je v cieli ani v bezpečí už chceš zomierať dávaš sa do rúk lomcovaniu vraciaš na materinských prsiach ľúbiš ďalej si sa nedostal lebo ti zapchali ústa zviazali nohy ruky odrezali ostala busta na ktorú serú holuby mieru 29 (pradenie) konečne neskoré čakanie na večerný čaj sa premenilo na dýchanie prítulných zvierat pradieš prstami ten priestor medzi mávnutím krídel rýchlych sokolov unavené nohy vystrieť do neba očami merať cestu tam a späť zaspávať v tajomnom záblesku na hornom okraji porcelánového hrnčeka ktorý nikdy nevieš dopiť do dna 30 (štvaná zver) spojení nábojmi dosadnúť na dno hniezda sluka večera perie z olova pooberáš od pohľadov ktoré ťa nestihli zasiahnuť až tam sa prediera milosrdný dravec má len jednu ranu pod závojom osedlaná túžba nádej ktorá nezomiera posledná veď ktože by zomrel bez nádeje vydržíš to? ten čas ktorý sme si nevybrali ako cestu na mape aj tak pôjdeme inokade 31 (večerný spev) práčka doprala odstredené nohavičky tričká vreckovky potichu čakajú na ruky pokryté zamatom a predsa schopné uniesť všetko aj nemožné pohládzaš smutnými očami dlhú šnúru balkón ako výklad duše nevypadneš z nej sú zábradlia ktoré ešte držia všetko si zatiaľ vydržala tak aj tento most prejdeš cez rieku čo niekde už vyschla inde ešte tečie a na inom mieste sa spája s morom a na inom mieste si ešte dievča a na druhom veľká odvážna žena ktorá láske neverí pomaly vyvešaj práčku a zostarni ešte trošku na inom mieste ešte čakáš a na druhom si sa už nedočkala 32 (ranná modlitba) voda zovrela v náručí špirál škrupinky rána hádžem pod stôl lúpem ich dôkladne lebo kto si ako ustelie tak bude spať kyvadlové dopravy raz tam raz ešte ďalej tamm tamm tamtamy sa ozvali z polovice duše čo mi ostala po noci Mark Twain pripláva na ramene si pristúpim svoj ranný chvost správy čerstvejšie ako krv neznámych detí od mora hľadajú ma poklady vykopávajú sa pred očami (niekde som zabudol tie oči) že by si mi na nich sedela drahá prútené slnko rastie v špirálach šíriacej sa vône čaju Dilmach chcem sa narodiť pri mori 33 je bod v tebe kde končí púšť a začína more neustále pohyblivý ako oči na diaľnici ako mačka v letnom poludní na plechovej streche je miesto ku ktorému akože smeruješ ale pritom ho nosíš v sebe cestuješ k nemu letíš preliezaš padáš je v tebe lokalita nezapísaná v zozname UNESCO tichý oheň ktorý spaľuje vlastnú krv živí sa pohľadmi smerom von export citov na neznáme bytosti ktoré nazývame zatiaľ ľuďmi a v tom bode kde púšť sa mení na oázu vznikajú tie najpodstatnejšie veci začína to čo možno nazvať láskou alebo iným slovom ktorým označíš import všetkého späť sedíš v kobke z ocele a silno stískaš pery aby si tým vesmírom v tebe nepovracal čisto natreté biele steny samoty 34 (nová kapitola) schytíš tie vlasy opálené do červena pravekou vášňou v ktorej olivy praskli v dlaniach čiernych od čakania na vyhnanie z raja odišli zaľúbení napchatí do kože v ktorej už žiadne zvery nevydržali ohňom ich vyhnali oheň zhltli a majú ho v očiach a dušiach bez spáleného dreva ohňa niet 35 (ľúbiť je) čítam ťa ako sa vyzúvaš z výhovoriek zo sandálov z podväzkov si nahá a ľúbiš bez pomlčky pred ŤA takú som ťa mal v hlave prv než som mal hlavu ešte v tme bolesti som vnímal ženskosť ako vzdor odovzdanosť čo búra strach a brána je tam kde sa začína ľúbiť kde stopy schnú pomalšie ako stopár v závetrí smrti 36 (moonrider) z útulku snov utiecť vo svetle strážnych lámp neprevlečieš ani ťavu aj ticho niekedy huláka opitým šerom sa zakráda dychjazz vyzliecť sardinky z konzervy dať im poslednú jazýčkovú ani viečkom nepohnú -naštartuješ?- neviem je zelená a cez prechod ešte kráča dieťa je priesvitné žiť od splnu do splnu 37 (momentka z dažďa) tá žena v daždi uteká spôsobom lodičiek strieka jej na päty už bielu neznáša ubieha búrka do vrchov kde čaká oheň aby na stenách jaskyne vykreslil album osamelých túli sa k rúčke dáždnika cez prstienky krásy prelieza vášeň ako detskými hojdačkami staroba hrdzavie kosák smrtky čakáš na zázrak ktorý vlastníš už od narodenia 38 (pavúk je čas) čas krúži dookola ako vlci zimnou krajinou bez viet stále je za 5 min 12 (alebo 5 min po 12-tej) každá cigareta raz dohorí do popola ktorý vrátiš do duše ak nejakú máš alebo sú to len neviditeľné balvany čo prehĺtaš v rytme piana čo bolí menej ako ticho ticho sa povracalo do nedopitých pohárov sa nasťahovala mŕtva mucha pavúk čaká ďalej jeho život je čakanie dalo by sa povedať že pavúk je čas objíma ťa svojimi nesmrteľnými nohami ešte stihneš ľúbiť aspoň trošičku kým stihne upliesť pevné povrazy na ktoré zavesíš svoje farebné plátno keď sa dovyzliekaš keď dozvraciaš keď dopovieš krátku vetu ktorú zrejme nikto nebude počuť 39 (ranné prívaly) rozhryzený ránom na nechty ktoré sa škriabu zo snov pohodený vešiak šaty v ruke tak kráčaš nahým bytom kde každé zaváhanie je nová nádej zamykáš pocit úľavy prechádzaš ulicami ako tisícročná voda berieš všetko ustupuješ do seba potom nechávaš ruže tŕne si prehltol 40 (malý utečenec) bosé nohy ktoré by tak radi odkopli to masívne železo vagónov stojacich na slepej koľaji po x-tý krát obehla zem slnko a nenašla peklo len tí s bosými nohami ním drepčia šialený tanec smrti s ústami prepichnutými špendlíkom s odkazom - PRÍDEM HNEĎ- 41 (zlatý podzim) na pleciach a rukách vysedávajú straky striebra a zlata je už dosť len hniezda kam dosadnúť a vypláchnuť ústa tichom vysokým tónom v srdci otvoriť brány dokorán zlatohrivú jeseň stiahnuť do sudov a linky očí nakresliť prstom jeden druhému do denníčka