Na hlavu Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Martin Binovsky Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2024) Martin Binovsky O knihe Na trhu sa objavila nova znacka pokryvok hlavy, ktora sa okamzite stala hitom. Na hlave ju zacne nosit takmer kazdy, co by nebol az taky problem. Problemom je, ze tato firma nepochadza z nasej planety. Ide o vynikajuci produkt, ktory zlepsi nase zivoty, ci tieto ciapky a klobuky sluzia len ako prostriedok k ovladnutiu Zeme? Odpovede na tieto otazky sa pokusi najst hlavny hrdina poviedky Na hlavu, Jerry Thompson. Na hlavu Aj ked kroky v trave utichli v dialave, zlomeny kvet spomina. Carl Stevens, nakratko vystrihany mladik s pirsingom v oboci, sa v jeden obycajny vecer vratil domov, posadil sa na gauc a pustil si televizor. Potom si na maly konferencny stolik vylozil nohy. Citil sa dobre, dokonca by sa dalo povedat, ze sa citil vynikajuco. Bol spokojny, uvolneny, nic ho netrapilo, no len do tej chvile, kym za nim do obyvacky nevosla jeho matka. Dala si ruky v bok a prisne sa na Carla zadivala. Na sebe mal este stale oblecenu bundu a na nohach obute zablatene tenisky znacky Air Jordan. Ked jej zrak spocinul na tej prekliatej ciapke, zlostne pokrutila hlavou. „To sa ani neplanujes vyzliect?“ opytala sa zvysenym hlasom. Chcela kricat, najradsej z plnych pluc, ale pomohlo by to? Urcite nie, odpovedala si v duchu. „Daj si pohov, mama,“ odvrkol Carl bez toho, aby na matku pozrel co i len kutikom oka. Nezaujimala ho. „Iba teraz som prisiel a uz mas problem. Mala by si sa menej nervovat, lebo si privodis infarkt. Uz nie si najmladsia,“ ustipacne sa zasmial a dalej civel do obrazovky. „Co som ti povedala o tej ciapke?“ polozila mu dalsiu otazku, no tentokrat na odpoved necakala. „Pokial zijes pod mojou strechou, nezelam si, aby si ju nosil. Rozumel si? Okamzite si ju daj dole!“ „Daj mi pokoj.“ „Nedam ti pokoj!“ zrevala nanho. Potom k nemu pristupila a ciapku mu z hlavy strhla. V tom momente Carl vyskocil na nohy. „Vrat mi ju!“ V jeho ociach sa zracila cista nenavist. Zuril, ako nikdy predtym. A tiez sa ho zacala zmocnovat panika. Co ked mi ju nikdy nevrati? obaval sa. Nezvladnem to! Potrebujem ju! „Povedal som ti, aby si mi ju vratila, doriti! Co si hlucha?!“ Matka drzala cervenu ciapku z neznameho materialu za chrbtom a snazila sa zadrzat slzy. Ako je mozne, ze som nezakrocila skor? Uz je prilis neskoro, pripustila, ked hladela do tvare sialenca pred nou. Kde je moj syn? Vtedy ju Carl jednym rychlym uderom pastou zrazil na zem a vrhol sa nu. Ovladli ho zvieracie pudy. Surovo udieral matku do tvare, skrtil ju, trhal jej vlasy a zubami z nej vytrhaval kusy masa. Neprestaval, dokym si opat nespomenul na svoju ciapku. Pozrel na nu a vydychol si. Lezala na zemi vedla nehybnej ruky matky. Zobral ciapku do ruk a dal si ju na hlavu. Opat sa spokojne posadil na gauc. Znova sa zacinal citit fajn. *** Jerry Thompson vysiel z garaze, v ktorej sa posledne tri hodiny babral s prevodovkou svojho stareho Forda a cez nevelku predzahradku sa vybral k domu, malemu bungalovu s tehlovym obkladom. Mal naponahlo. Co nevidiet sa mala domov vratit jeho manzelka a ta s nim mala svoje plany. Rychlo sa osprchoval, hodil na seba teplaky a vytahane biele tricko a nalial si poharik skotskej whisky oblubenej znacky. Najradsej by si k nej zapalil aj cigaru, ale to si teraz dovolit nemohol. Mozno neskor, slubil si a s poharikom v ruke sa usadil do kresla indigovej farby. Ked Martha prisla domov, Jerry mal whisky uz dopitu. V ruke drzal ovladac od televizora a znudene prepinal kanaly. Marne hladal program, ktory by ho zaujal, preto bol aj celkom rad, ze s touto aktivitou mohol nateraz skoncit. „Ahoj,“ pozdravil manzelku. „Som si myslel, ze sa ta uz nedockam.“ „Prepac, trochu meskam,“ povzdychla si. Vzapati sa na jej tvari zjavil nateseny vyraz. „Ale pozri, co som si kupila!“ Otocil sa k nej a nadvihol obocie. Martha z tasky vytiahla elegantnu baretku s kratkym siltom. „Co na nu hovoris? Je to Clementine.“ Potom si dala baretku este s visackou na hlavu, ladne sa zatocila a zastala v poze, akoby bola modelka a chystal sa ju zvecnit fotograf z casopisu Glamour. Jerry zbystril pozornost. „Ta mimozemska znacka?“ Nadsene prikyvla. „Mala by si byt opatrna, pocul som o nej dost divne veci.“ Martha presla z modelkovskej pozy do klasickeho, uvolneneho postoja a prizmurila na manzela oci. „Je to len baretka, Jerry,“ informovala ho. „Navyse som si o nej citala recenzie a tam nikto nic divne nepisal. Mal by si byt viac pristupny novym veciam. Maju capice aj pre teba, nechces?“ „Nie, vdaka,“ odvetil stroho a otocil sa spat k televizoru. Keby v tej chvili Martha nepocitovala naval vzrusenia a nekonecneho stastia, urcite by mala pokazenu naladu. Ale kedze sa nic take neudialo, a Martha bola momentalne v takom emocnom stave, v akom prave bola, zavolala Jerryho do spalne. V tychto dnoch bola pravdepodobnost otehotnenia najvyssia. *** Ked sa o dva dni neskor vratil Jerry z prace, povedal si, ze by bolo vhodne konecne pokosit travnik. Nekosil takmer dva tyzdne a na niektorych miestach uz burina vyrazne prerastala travu. A tak sa po vypiti jednej zalievanej kavy prezliekol do pracovneho oblecenia a pobral sa do garaze, aby z nej vytiahol svoju staru, no stale spolahlivu kosacku Hyundai. Dotlacil ju pred garaz, skontroloval, ci je v nej dostatok benzinu a chystal sa ju nastartovat. Zrazu zacul hlasy. Obzrel sa a pred vedlajsim domom zbadal Morgana Derryho s manzelkou. Prave vykladali nakup zo svojho luxusneho pickupu Toyota Tundra, alebo Cundra, ako ho Jerry rad nazyval. „Zdravim, susedko,“ pozdravil Jerryho Morgan, zavality chlapik v okuliaroch, ked sa ich pohlady stretli. Potom na Jerryho vyceril svoje neprirodzene ziarivo biele zuby. „Kosime? Ked skoncis u seba, mohol by si s tou masinou prist aj sem k nam, co ty na to? Uz sa tu zacinam citit ako v dzungli,“ zasmial sa. Taktiez chcel napodobnit zvuky a pohyby simpanza, no ked videl Jerryho tvar, svoju vtipnu vsuvku si rozmyslel. Morganova vecne zvedava manzelka sa vystrela, aby zistila, s kym sa to jej manzel rozprava. Bola o hlavu vyssia nez on a ked zvedavym pohladom bludila po okoli, Jerrymu pripominala surikatu. Oblecene mala priliehave saty s obrovskym vystrihom a na hlave nasadeny ruzovy klobucik z vlnenej plsti so znamym logom. Clementine, zopakoval si Jerry v hlave nazov znacky. Morganova manzelka ho pozdravila a vratila sa k nakupom. Jerry len kyvol hlavou a snazil sa spomenut si, co o tych ciapkach vlastne pocul. Vraj vedia menit naladu cloveka a nie vzdy je to k lepsiemu, pocul od niekoho v praci, no nedokazal si spomenut od koho. To bolo este pred tym, ako si Clementine kupila Martha, takze tomu nevenoval prilisnu pozornost. „Ta tvoja kosacka je na benzin, vsakze?“ pokracoval v monologu Morgan. „Dofrasa, mal by si viacej dbat na zivotne prostredie, susedko,“ neveriacky pokrutil hlavou. Jerry vsak ani na tuto poznamku nereagoval. Namiesto toho prerusil tok myslienok a radsej sa otocil spat ku kosacke, aby zatvoril zatku nadrze. A ak bude mat stastie, aj papulu otravneho suseda. „To bol len for, kamarat! Srat na zivotne prostredie, aj tak su to vsetko kraviny!“ opat sa ozval Morgan a vetu zakoncil neznesitelnym smiechom. Ked Jerry ani na tento jeho pokus o komunikaciu nereagoval, Morgan si cosi zasomral popod nos a zo zadnej sedacky auta vytiahol novu siltovku. Dal si ju na hlavu a razom uplne zabudol na nevrleho suseda. Pocitil naval dobrej nalady, ktora sa mu zacinala sirit telom. Mal chut spievat, tancovat a mnozstvo dalsich veci, ktore mu este nestihli napadnut. Isto ich bude mnoho a vsetky budu skvele, pomyslel si. Svet je taky krasny... Po dokoseni travnatej plochy pred domom sa Jerry pobral domov, aby sa stihol osprchovat, kym sa Martha vrati z prace. Prisla priblizne o hodinu. To uz bol Jerry osprchovany, najedeny a prave dopijal svoj tradicny vecerny poharik whisky. „Ahoj,“ pozdravil ju. Marta si vyzliekla bundu a hodila ju na vesiak. „Zajtra nepojdem do prace,“ oznamila mu, „som nejaka unavena. Asi jarna unava, alebo co. Vraj to moze trvat pokojne aj tri tyzdne. Vedel si, ze to moze trvat tak dlho?“ Vyzula si topanky a zvalila sa na gauc. Jerry pokrutil hlavou. „Nevedel som ani to, ze jarna unava moze cloveka postihnut v maji. Nie je to neskoro?“ „Maj je este stale jar,“ informovala ho. „A vraj to netreba podcenit, lebo ma to moze dobehnut cez zimu a potom budem stale chora.“ Zatvorila oci a zhlboka sa nadychla. Potom oci otvorila a pozrela na Jerryho. „Nebude ti vadit, ked dnes nebudeme sexovat?“ Jerry lahostajne mykol plecom. „Bol to tvoj napad. Ak to nevadi tebe, ja som s tym v pohode.“ „Fajn.“ „Fajn.“ Jerry vstal, aby si nalial dalsiu whisky. Snad v tej ciapke nebude aj spat, povedal si v duchu a otvoril novu flasu tamnavulinky. *** Nasledujuci den sa Jerry po praci zastavil v obchode. Zastal pred znamym regalom s liehovinami a prezeral si flase. Porovnaval ceny oblubenych znaciek a po kratkom premyslani vlozil do kosika tri najvyhodnejsie z nich. Po ceste k pokladni sa znepokojivo obzeral po ludoch s ciapkami na hlavach. Vsetci mali Clementine. Ako je mozne, ze sa ta znacka presadila na trhu tak rychlo? premyslal. Je to len par dni, co sa v telke objavila prva reklama a uz ich nosia takmer vsetci. To sa este nikto nezamyslal nad tym, ake tie ciapky mozu byt nebezpecne? A co konkurencne znacky? Nikomu nevadi, ze sa ich produkty zrazu prestali predavat? Vzapati si odpovedal, ze je na to asi este prilis skoro. Casom sa urcite niekto ozve a zacne sa s tym nieco robit. A ked aj nie, tak zakroci protimonopolny urad, ubezpecoval sa. Ked sa vratil domov, nasiel Marthu nehybne lezat na gauci. Oci mala uprete na obrazovku televizora a divala sa na jeden z tych nekonecnych a prenho nekonecne nudnych serialov. Hlavu mala polozenu na poduske a na nej svoju novu baretku. Mal chut jej ju strhnut z hlavy a napchat do drvica odpadu. „Ahoj,“ pozdravil ju. Martha sice odzdravila, no dalej sustredene sledovala dianie na obrazovke. To ako fakt? opytal sa v duchu a znechutene pokrutil hlavou. Potom odkracal do kuchyne, povytahoval flase z tasky a jednu z nich si otvoril. Mozno je naozaj chora, uvazoval. Alebo za to moze ta ciapka. Mozno robi presny opak toho, cim sa chvalia v reklame. Ktovie, uzavrel nateraz Jerry tento myslienkovy pochod a vypil obsah poharika z ceskeho kristalu do dna. O niekolko hodin neskor, ked Martha prestala lezat na gauci a zacala lezat v posteli, si Jerry vzal prenosny pocitac a usadil sa do kresla. Na internete si vyhladal reklamu firmy Clementine. Na obrazovke pred nim sa zjavili traja ludia. Mlada zena, muz priblizne v rovnakom veku a zena, ktora pokojne mohla byt ich matkou. Mlada zena mala na hlave modernu baretku, podobnu tej, ktoru vlastnila Martha, muz sportovu siltovku a hlavu starsej zeny zdobil stylovy klobuk. Vsetci traja posobili mimoriadne optimisticky. Kracali k Jerrymu a usmievali sa. Hlas v pozadi ho informoval, ze pokryvky hlavy znacky Clementine su originalne, krasne a co je vraj najdolezitejsie, su vybavene najmodernejsou technologiou z planety Kreos, ktora v ludoch prebudza iba tie najprijemnejsie pocity. „Depresie su na hlavu. Dajte si na hlavu Clementine a budete stastni,“ zneli zaverecne slova reklamy. Jerry zatvoril pocitac a ponoril sa do myslienok. Myslel na Marthu – posledne dni prilis stastne nevyzerala. Co su vlastne zac ti Kreotania? zamyslal sa. Co ak im ide o nieco viac, nez len o ovladnutie trhu s ciapkami? *** Este v ten vecer Jerry dopil celu flasu whisky, sedel v kresle a pod vplyvom alkoholu dlho do noci premyslal o firme Clementine a ich skutocnych zameroch. Potom mu hlavu zamestnavala Martha a na radu sa, samozrejme, dostala aj Zoey. Vzdy na nu myslel, ked sa nachadzal v podobnom rozpolozeni. So spomienkou na nu, a so slzami v ociach, v kresle nakoniec aj zaspal. Nasledujuce rano, ked Martha nejavila zaujem vstat z postele, hoci bolo takmer desat hodin, si povedal, ze takto to dalej nepojde. Bud navstivi doktora, vravel si, alebo pojdem na policiu a podam na tu poondiatu firmu trestne oznamenie, ze z mojej zeny urobili zivu mrtvolu. Je z nej absolutne nefunkcna osoba, to im predsa nemoze prejst! V prvom rade sa vsak musi zbavit tej ciapky... Jerry vosiel do spalne, odhodlane pristupil k manzelke a prehovoril: „Tu ciapku si musis dat dole. Okamzite! Pozri sa na seba, nie je s tebou vobec ziadna rec. Stale len lezis a si uzavreta v tom svojom, neviemakom svete. Ved ty ani nevnimas, co sa okolo teba deje, preboha!“ Chvilu pockal, ako, a ci vobec Martha na jeho slova zareaguje, no odozvy sa nedockal. Spod paplona nadalej trcala len nehybna hlava s baretkou, oci nepritomne hladeli do stropu. A tak k nej vystrel ruku a prisnym hlasom prikazal: „Daj mi tu ciapku!“ Ani sa nepohla. V momente, kedy sa Jerry rozhodol, ze jej tu posratu baretku z hlavy strhne, sa Martha nahle prebrala, prudko sa strhla a zamracila sa na Jerryho tak, ako este nikdy predtym. „Opovaz sa mi ju zobrat, ty hovado! Prisaham, ze ak to urobis, zabijem ta!“ Zaskoceny Jerry niekolko sekund pozoroval tu cistu nenavist, ktora sa jej zracila v ociach. Pripadali mu prazdne, no boli plne hnevu. Citil ho az v zaludku. Zvieral mu ho, akoby bol tento hnev ruka, omnoho silnejsia nez Jerryho vnutorny organ. Nemal voci nemu ziadnu sancu sa branit. A tak sa radsej otocil a odisiel. Rozhodol sa, ze zajde na policiu. Mozno je takychto pripadov viac a budu mi vediet pomoct, zamyslal sa. Nemohol sa vsak mylit viac. *** Cestou na policajnu stanicu si vsimal okolie viac ako zvycajne. Mohli za to produkty firmy Clementine, ktore sa behom niekolkych dni rozsirili tak, ze ich na hlave nosil prakticky kazdy. A ten, kto ciapku od vyrobcu z cudzej planety este nevlastnil, urcite smeroval do najblizsieho obchodu, aby si jednu taku kupil. Rozdiel medzi ludmi s ciapkou a ludmi bez nej bol ocividny. Ti, ktori vlastnili pokryvky hlavy Clementine sa pohybovali pomaly a lezerne, akoby ich chodza nudila k smrti. Ich pohlady boli prazdne, akoby uplne stratili zmysel zivota. Jerryho pohlad byval kedysi rovnaky. A potom tu boli taki, ktori na hlave nemali nic, no tych bolo neporovnatelne menej. Tito ludia vyzerali medzi zivymi-mrtvymi komicky. Akoby ich ktosi zrychlil, ci zdrogoval. Ked Jerry dorazil do ciela, zaparkoval auto na parkovisku pred stanicou a pobral sa dnu, aby zistil, co sa v jeho situacii da robit. Skutocne veril, ze mu policia dokaze pomoct. Po prekroceni prahu obrovitanskej budovy ho vsak opustili aj posledne zvysky nadeje. Vsetci na stanici mali na hlavach produkty firmy Clementine. Kazdy jeden prislusnik policajneho zboru. Nie je na to nejaky zakon o rovnosate? cudoval sa. Kto by to ale kontroloval, ked tie skurvene capice uz urcite nosia aj ich nadradeni? Docerta s tym! zanadaval si v hlave a pobral sa za najblizsim policajtom, ktory si s nohami vylozenymi na pracovnom stole hvizdal akusi melodiu. „Dobry den,“ oslovil ho. Muz s miernou nadvahou sa nenahlivo vymanil zo svojho sveta a prisnym pohladom si premeral muza, ktory si dovolil vyrusit ho z jeho vnutornych zalezitosti. „Co chcete?“ zavrcal nadstrazmajster. Jerry pochopil, ze prist sem asi nebol ten najlepsi napad, no povedal si, ze ked uz je tu, pokusi sa ziskat aspon dake informacie. „Chcel som sa len opytat... viete... ako su teraz oblubene tie ciapky... Clementine... ci ste nahodou nezaznamenali nejake pripady, kedy z nich clovek ochorel. Moja zena si totizto jednu takuto ciapku kupila a teraz cele dni lezi v posteli. A ked jej tu ciapku chcem vziat, je neuveritelne agresivna.“ Policajt muza pred sebou pocuval, prikyvoval, snazil sa tvarit vazne, no ked mu Jerry svoj pribeh dorozpraval, zacal sa hlasno smiat. Nasledne si zlozil nohy zo stola a otocil sa na kolegov. „Pocuvajte! Mame tu dalsieho pacienta, ktory chcel niekomu zobrat jeho Clementine!“ Ostatni policajti v miestnosti sa zacali preberat, aby dali Jerrymu nahlas vediet, co si o jeho konani myslia. „Preco si to spravil?“ opytal sa jeden a pleskol sa po cele. „Sibe ti?“ „Dilino!“ zakrical druhy. „Cisty magor!“ „Samovrah je to!“ pokrutil hlavou treti. Policajt, s ktorym sa Jerry rozpraval, sa otocil spat k nemu a uprene sa mu zadival do oci. „Mate stastie, ze ste este zivy, pane, ked robite taketo hluposti. Poradim vam, nikdy nikomu neberte jeho Clementine.“ Na moment sa zamyslel. „Alebo vam dam este lepsiu radu, hned si chodte jednu ciapku kupit. Neviete o co prichadzate. Clementine je buducnost, dalsi stupen evolucie.“ „Co tym myslite?“ „Co tym myslim?“ Policajt sa zamyslel. „To bez tej ciapky nepochopite, pane. No pokial ste vyrovnana osobnost, nemate sa coho bat, s Clemenite sa budete citit ako v raji. Pozrite na mna,“ zosiroka sa usmial. „Citim sa fan - tas - tic - ky!“ Jerry po tychto slovach z policajnej stanice odisiel, sadol si do auta a dlhe minuty v nom premyslal o vsetkom, co mu policajt povedal. Dalsi stupen evolucie? Co tym, doslaka, myslel? Prebudilo to v nom zvedavost. Tu vlastnost, vdaka ktorej sa clovek vyvinul v to, cim momentalne je, a vdaka ktorej sa neprestajne zenie za dalsimi poznaniami. Co ked ma ten polis pravdu? Co ak to, co vravel, je realne? zvazoval. Ked to nepochadza z nasej planety, moze to byt aj mimo mojho chapania, no nie? Ved keby to nebolo take dobre, asi by tie ciapky nenosilo tolko ludi... Napokon sa Jerry rozhodol, ze si jednu kupi. Na skusku. Za to nic neda. Maximalne par kreditov, ale to bola naozaj mala cena za to, ze konecne pochopi, co na tej znacke vsetci vidia. A hlavne, co sa odohrava v hlave jeho manzelky. Zamieril preto do najblizsieho obchodneho domu a jednu ciapku Clementine si kupil. *** Po prichode domov si nalial poharik whisky. Usadil sa do kresla a skepticky sa zahladel na svetlohnedu siltovku, ktoru drzal v ruke. Zdala sa mu uplne obycajna. Par kusov kvalitnej latky spojenej uzkymi svami bez vytrcajucich koncov niti. Na pohlad precizna praca, no nic, co by naznacovalo, ze by sa mohlo jednat o vec, ktora dokaze ovplyvnovat ludske vedomie. Ziadna elektronika, iba akasi mimozemska tkanina. Jerry si ciapku este raz prezrel, akoby stale zvazoval, ci to naozaj chce urobit. Nakoniec sa odhodlal. Vypil obsah poharika a ciapku si nasadil na hlavu. Niekolko prvych minut necitil nic zvlastne. Dokonca zacal uvazovat, ci nahodou nekupil dajaku napodobeninu, ked vtom si zrazu uvedomil, ze sa usmieva. Prislo to scista-jasna. Ziadny postupny ucinok, len brutalna facka pozitivnych emocii. Vystrasene si ciapku strhol z hlavy. „Doriti! To je ale sila!“ Hoci mal strach, odrazu zatuzil zistit, co ta vec dokaze. Slubil si, ze to len vyskusa. Potom ju navzdy odlozim, vravel si. Navzdy... navzdy je rovnako radikalne slovo ako nikdy, zamyslel sa. To uz mal ciapku opat na hlave a zaplavovali ho prijemne pocity stastia, vzrusenia a nepredstavitelneho, nekonecneho dojatia. Nikdy ju nezlozim z hlavy, uz nikdy, slubil si. Tesne pred touto myslienkou sa mu pred ocami zjavila Zoey, jeho kedysi desatrocna dcera, ktoru mu pred par rokmi vzala jedna smrtelna choroba. Zoey teraz stala pred nim, krasna ako kedysi. Nevinna, stastna... A ziva. Jerry sa usmial a utrel si slzy, ktore mu stekali po tvari ako dva vodopady. Aj on bol stastny. Ked zacul znamy hlas, otocil sa. „Uz ti je lepsie?“ opytal sa jej, pretoze veril, ze skutocne vstala z postele. Opat budeme kompletna rodina, pomyslel si. A tento pocit v nom zotrval uz navzdy.