Nepozeraj sa












Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Palea Ulla
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2023)
Palea Ulla
O knihe

Co maju spolocne tulacka, zalubenci z davnych cias a dievcina z utulku? Ich pribehy su poznacene existencnymi tazkostami, v ktorych najviac oziva tvorivost a sikovnost. A tak si vytvorili vlastne divotvorne prihody, akoby z ineho sveta sveta fantastiky. Autorka nas v nazve knizky varuje: Neda sa citat bezducho, citame ju srdcom.



Tulka
Zaligotala sa slza
Mrakota
A utichol dom.
Eterom vinie sa mierny
Prehlboky ton hlasu
Pripominajuci dudrajucu basu
A prelamuje ozon dusny
Vnasajuc do lasky zlom
Uz si v bezpeci... Usni



 VYPRAVA

Tulka sedela na drevenej lavicke pod stromom v akomsi polosne. Obloha bola siva, olovena a Tulka mala pocit, ze slnko, matne presvitajuce spoza oblakov, ju zahaluje do akehosi zlteho oparu, zahmlieva jej vlastnu osobnost. Citila sa takto prijemne, nejasne a uspokojene dumala nad svojim rozhodnutim. Ano, pojde uz domov. Spolocnost ju vycerpala. Cely ten rusny, kruty a pokrytecky bohabojny svet ju uz zunoval. Na prazdnych plochach bilbordov, honosne stojacich obdalec cesty, zazrela v duchu symboly stvorca. Niekedy mala taketo vnuknutia a stvorec pre nu znamenal zabezpeku, istotu a styri zivly. Styri steny, ohraniceny priestor, vazenie, bezpecie a ticho. Ulavilo sa jej. Na ulici zila uz druhy tyzden a bolo to na nej vidno. Zlepene vlasy jej mastne splyvali na ramena a na tvari mala vela scervenenych miest a sivych smuh. Jedla z nasetrenych penazi vacsinou rozky a macacie masove konzervy. Spomenula si na casy, ked drzala dietu a ocitla sa so zapalom slepeho creva v nemocnici. Co dostala na veceru? Rozok s natretou pastetou pre macky! Tu chut poznala dokonale a v jej vnutri vzblkol vtedy akysi vzdor voci celej spolocnosti. Trosku sa citila ako macka. To ju priviedlo k myslienke, ze je lepsie byt zvieratom ako clovekom. Naraz vstala z lavicky a knisajuc sa, zle naslapujuc na lavu nohu sa dumky prechadzala po nabrezi Vahu pri meste. V dialke sa ozyval monotonny sum naokolo prechadzajucich aut a na oblohe svoju vecernu raziu rozkrakorili vrany letiace smerom k parku. Na hladinu rieky hodila zabku. Urobila tri – pat skokov a s neviditelnym clupnutim zmizla pod hladinou. Tulka sa usmiala rozpamatajuc sa na basen Jana Smreka: „Zaba, zaba malicka... Skac mi pekne, zabicka...“ Alebo tak nejako. Obrazok odrazajuci detsku fantaziu sa vsak lisil od sucasnej podoby sveta pri Vahu. Stale ju to skrelo. Tridsatpat rokov ju tazilo na krku vacsmi nez uviazany balvan. Prehltla sliny, ktore sa jej od hladu hromadili v ustach, a vysla po vale k novinovemu stanku smerom do kupelnej zony mesta. Detsky civela do vykladu – vzdy ju pritahovali cacky a spomienkove predmety, vyvolavali taku domacu atmosferu. Zakazdym mala pocit, ze sa ocitla v teplej obyvacke s vazami, obrazmi na stenach a predovsetkym pohodlnou postelou. Samozrejme, s babickinou dekou vysivanou kvetmi a so zapnutym televizorom. Musel v nom do tmavej izbice svietit ciernobiely pradavny film pre pamatnikov a uspavajuce hlasy starych dob jej museli iskat vo vlasoch v sere podvecera. Sla domov k otcovi. Usmiala sa ako dusicka, ked si nanho spomenula. Na pokojne, triezve, belase oci, ktore jemnocitom jemu vlastnym vzdy dokazali najst ten spravny odtien pohladu. Vludnym hlasom maloval obrazy, ktore Tulku upokojovali a vhanali do zivota radost. Treba domov, otec si uz zvykol na jej tulacke nalady, a tak ju i pomenoval – Tulka. Prechadzala okolo predvianocne rozsvietenych vykladov v ulicke uzkej ako husi krk. Jastrila ocami po dalsich utulnych obyvackach a ak by neschovavala vo vrecku desateurovku, nemala by taku dobru naladu. I vkrocila do bazaru s pouzitym oblecenim. O sedem minut z neho vysla a na pleciach, kedze bol november, pribudol jej hruby tehlovy svetrik. Behala v tenkej bundicke, tu teraz supla do igelitovej tasky. Sveter bol dlhy po kolena a naramne jej svedcal. Overovala si to pred kazdym vykladom, okolo ktoreho prechadzala. Obraz pohostinnej obyvacky nahradila jej postava v ohnivom svetriku. Akoby uz citila praskat v krbe ohen, a tak pridala do kroku. Otec ju cakal doma s teplou vecerou, ktoru si zazelala ako odmenu za to, ze sa vratila ziva a zdrava. Ako v detstve z vyletu, ked otec zakazdym doma pustil radio a pripravoval vysmazane chlebicky. Mimovolne sa zalizla pri pomysleni na hrianku s roztopenym syrom.
Otvorila dvere do bytu po dlhom pasovani sa s vchodovymi dverami do panelaku. Nezatvarali sa uz roky, jazyk zamku sa musel klucom dobre zacvaknut, inak bolo zatvorenie nemozne. I v chodbe ju cakali vyklady. Farebne komunisticke vianocne svetla v tvare kristalovych priehladnych gul ako gombicky na klaunovom kabate lemovali zrkadlo i botnik. Uzrela v obyvacke otca.
„Ahoj!“ S veselym pozdravom si zobliekla svetrik a hodila ho na kreslo. „A...hoj,“ zazartoval otec a sibalsky zacal ako komediant prestupovat na mieste a gestikulovat rukami naozaj ako dieta. V Tulke este driemalo kus detstva, tak rozjasene pribehla objat ho. „Nic sa mi nestalo!“ Otec trosku zvaznel, no na dcerine vymysly bol zvyknuty a veru dlho bojoval sam so sebou, kym jej povolil tulactvo. Presli do kuchyne a Tulka s nadsenim z pekneho vecera, v ktorom uz bolo citit Stedry den, zbadala na tanieri calamadu s jaternickou a chlebom. Radost jej zmiernila iba nahla spomienka na rozpravku Dievcatko so zapalkami. Naozaj si vazila moznost vzdy sa vratit do utulneho domova najma potom, ako jej v mysli utkveli utrzky spomienok na zamastene bundy, pivove flase, sedive vlasy plne lupin a spinave popolniky plne ohorkov. Este opilecky pohlad do toho, vianocna medovina, zelene stanky a snehove vlocky a je to hotova Sodoma a Gomora ako darcek Slovenska v devatdesiatych rokov pod stromcek.



ZVLASTNE SNY?

Vecer si sadla vedla postele. Skor vedla matraca, spavala na nom na zemi. Blizkost zeme jej evokovala pokoj. Teraz ten pokoj cosi ozivilo, ale nenarusilo.
Vedla postele. Ano, tam. Tam je ten poklad. Tulka so vzrusenim a narastajucou baznou siahla po... knihe. Skola carodejnictva. No dobre, ved ked uz sa motka po svete, preco by sa nemohla spacirovat aj v inom svete?
„Zostavas nadlho?“ Otec si upravoval pred zrkadlom oblek. Chystal sa na stretnutie spoluziakov zo zakladnej skoly. Niektori uz pomreli. Tulka si az vtedy zacala vazit otca. Inak vyzeral mladistvo a co sa duse tyka, tak to bol nevyliecitelny romantik a optimista s neustalym zaujmom o svet, ludi a dianie vokol neho. Tajne dufala, ze bude ako on. S dcerskou oddanostou mu vzdy uznala mudre myslienky a vzhladom na jeho sedemdesiatku pochopila, ze clovek nemusi zostarnut, ak nechce. Chory nebol uz asi sest rokov a v tvari mu casto ziarila radost a nadhlad.
Pohladila obalku. Na tyrkysovom podklade nebolo nic ine, iba huf zlatych hviezdiciek. Najvacsia bola patcipa s hrotom smerujucim hore, nic viac, len hviezdy. Aj napis bol zlaty. Tulku premkol krasny pocit ozivenych citov a radosti. Tak sa teda zasvati. A sama!
„To teda nie...“ zacula za sebou zrazu nezny dievcensky hlas. Trhlo nou a prudko sa otocila. Nikde vsak nebolo nikoho, ziadna zena sa jej neprihovarala. Iba satka visela na klucke skrine, nehybne spocivajuc.
„Asi sa mi zamarilo,“ pomyslela si a znovu sa zahladela na knizku. „Ano.“ Tento hlas bol navysost zretelny a chraplavy, opat zensky.
„Ano?!“ skrikla v ulaku, ani si neuvedomujuc, co robi. Nic som nehovoril, zavolal na nu z obyvacky otec, este si balil tasku a nakukol jej do izby. „Pridem neskoro vecer. Najedz sa.“
„Ano,“ preglgla Tulka a zamavala mu s usmevom, ktory neprezradzal nic.
„A stastnu cestu!“ Tak zneli jej pravidelne pozdravy. Otec bol totiz vasnivy cestovatel, azda preto si Tulka nemohla najst muza – ziaden sa mu nepodobal. A hovori sa, ze zeny si vyberaju partnerov podla otca, aby mal kto neskor aspon trosku zastupit jeho miesto autority.
Tulka osamela a znovu ju premkol pocit niecoho zvlastneho. Halucinacie nikdy nemala. Pripisala zazitok svojej fantazii, osprchovala sa, vycistila zuby a lahla si na matrac ku knizke, slastne driemajuc pri pomysleni, ze mozno sa uz carodejkou stava. Kdesi pocula, ze zazraky sa deju, ale clovek sa najprv musi vysmiat svojmu rozumu, aby uvolnil energiu, ktora ich sposobuje. Ma vraj hovorit s predmetmi.
„Knizka, tesim sa na teba,“ povedala Tulka nahlas a pomaly, pomalicky zaspala. Len ta chvilka medzi spankom a bdenim... keby bola dlhsia. Tulka niekedy zazivala stavy alfa aj cez den, vtedy nebola schopna normalne reagovat, vyzerala ako opita. Dokazala si ich navodit zvacsa pocuvanim dokumentarnych filmov so zatvorenymi ocami a uvolnenym telom pod perinou. Ked vecer nemohla zaspat, nepocitala ovecky. Pocitala svoje vydychy. Sustredila sa pritom na svoje brucho, ako sa tak dvihalo a klesalo. Precitovala vzduch, ktory najskor vsavala nosnymi dierkami a potom vydychovala na brusko. Ked mala prilis zivu a bystru naladu, vybrala sa dierou v zemi do podsvetia a prechadzala sa tam po nadhernych lukach preziarenych letnym slncom. Vokol nej poletovali motyle a cela predstava pulzovala zivotodarnou energiou a zdravou silou prirody. Tulka cerpala vela svojej radosti zo spomienok na stastne detstvo stravene v lesoch. Otec sa staral o to, aby Tulka ako jedina dcera mala co najkrajsie detstvo. Mama zomrela pri jej narodeni, a tak otec vsetku svoju lasku k byvalej zene venoval dcerke, nerozmaznaval ju vsak. Dbal o to, aby jej dusa ostala cista a zaroven znala sveta. Trpel, ked videl, ze sa trapi. To sa stavalo najma vtedy, ked si az prilis jasne uvedomovala, ze je nezamestnana, zije zo socialky a keby nemala otca, stala by sa z nej bezdomovkyna. Uz len takto aspon v naznakoch, tulactvom sa snazila priblizit k svojej identite vo svete, svojej vonkajsej forme.
„A vnutorna...?“ Zazdalo sa jej, ci naozaj zacula mrmlanie? Cert to vezmi, zasa ta zenska! Otazka bola natiahnuta a akoby zo zartu, akoby sa jej niekto velmi nezne a s laskou vysmieval. Akoby niekto vedel, ze ona, Tulka, ukryva svoje vnutro pred svetom aj sama pred sebou, pretoze, ach, boji sa ho. Zena to vystihla iba tonom a dvomi slovami.

Otvorila v polosne oci a zadivala sa na okno, ktore zivalo ciernou prazdnotou cihajucou za nim. Neboli zaclony ani zaves a Tulku vzdy strasili nezakryte okna. I teraz hladela s malou dusickou a v napati, uplne v iracionalnom ocakavani, kedy sa uz za sklom vynori desiva plesata hlava s vypulenymi ocami a velkou mozgovnou. Take strasidlo raz videla vo sne – isla na potrebu a ono sedelo na zachode. Ked otvorila dvere a zbadala ohavu, hned sa zobudila a cely den sa bala ist na zachod. Bola uz velka, mohla mat dvadsatpat rokov, no sen bol neobycajne zivy a velmi ju vystrasilo, ze tvor bol muz, ktory bol velmi rozumny a smutny, aspon tak to vycitovala. Prebudila sa v nej myslienka, ci nahodou nevidela smutnu tvar svojho unaveneho otca.
„Vidis...“ pomaly si zvykala na zensky hlas, ktory sa s nou vytrvalo rozpraval. „Ano, vidim, ucite ma vnutru,“ odpovedala telepaticky a zaspala uz tvrdym, zdravym spankom.



Otec naozaj prisiel neskoro. Mohli byt tri hodiny rano, ked skontroloval, ci dcera spi a ci je vobec doma. Mlcky a potichu otvoril dvere na jej izbe a usmial sa. Tulka objimala knizku a otec si pomyslel, ze vrucnejsi vztah by nemohla mat ani k muzovi. Chapal ju. Aj on mal rad knihy, v jeho samotarskom zivote mu nahradzali citovu podporu, aku by mozno nasiel u zeny. Prednedavnom sa s jednou rozisiel, a to prave preto, ze Tulka trpela pri jej osobe viac nez dost. Nechcel na to ani mysliet. Zakrocil a o viac sa nestaral. Vsetko nech je na poriadku, jeho dcere sa nik vysmievat nebude. Tulka vstala asi az okolo jedenastej a hned si to namierila do mesta, do jeho kupelnej casti. Tesila sa, ze uvidi labute a prevezie sa troska na bicykli. Ako zacvakala prehadzovackou pred domom, taky isty zvuk sa ozval smerom od miesta, kde pracovali robotnici. Co to je? Tulka sa usmiala a citila akusi radost, radost z hry. „Vsak je este mala...“ Zacula sa rozpravat dve mamicky na chodniku, ktore prave kocikovali deti. Veta jej utkvela v mysli. Bicyklom presla cez cestu. Oproti nej kracal starsi pan s babickou. „Este mali...?“ Muz sa to pytal zrejme mamy alebo svokry a natahoval sa za sietovkou so zemiakmi. To uz je prilis! Tulka spanikarila. Tolko nahod a tak tesne za sebou...? Pripadala si ako v rozpravke, ako v poetickom filme, kde na hrdinku ako na Alicu v krajine zazrakov caka na kazdom rohu prekvapenie a okolnosti akoby boli nachystane na tento ucel. Prisla az do mesta a usadila sa na lavicke pred korytom Vahu. Hladela na vodu a v duchu jej obetovala vsetky svoje starosti a trapenia. Hodila ich do vody, nech ich riecny prud odplavi a rozpusti, rozviri a zatrati. Rada sa takto hravala, az pokym nemala pocit, ze je zbavena nanosu spiny.

*

Cochvila uvidis tisic svetov
Ako pat zivlov na hviezde
Zistis, ze v tomto svete nieto
Bolesti
Nareku
A to preto
Ze nase ja je iba vietor
Ked mame prazdno na mieste
Kde je ego


KTO TO JE?

„Ty si krasna!“ zubila sa Tulka na najvacsiu z labuti, asi na gunara. Bolo poludnie, slnce v ten den hladilo cele mesto a oteplilo sa. Tulka si chcela sadnut na kofolu, hladala teda spravne miesto. Do oci jej padol napis, ktory tam predtym nebol. U bielej labute. Visel na drevenej tabuli pod nedostavanou strieskou vo vchode vysokej budovy, asi stareho hotela, hned pri pesej zone pri rieke. Vsade sa prechadzali kupelni hostia. Na verande pod napisom stala zena v bielej hodvabnej bluzke a hladela na Tulku. Ta instinktivne vykrocila k nej s bicyklom po boku a ked sa priblizila, zvolala: „Mate uz otvorene?“ Zena zisla dolu schodmi a namiesto odpovede sa opytala: „Prinesiem vam malinovku? Dnes mame ribezlovu.“
Ano, dakujem,“ s usmevom odvetila Tulka. Zaparkovala bicykel do stojana vedla a usadila sa vnutri pri cisto novom barovom pulte. Bol zostaveny v netradicnom style, pricom vsetky jeho hrany boli zaoblene. Na stenach boli desiatky fotografii bez ramu. Zena nacapovala jasnocerveny napoj a polozila ho pred Tulku.
„Ste tu novi? Nepoznam vas,“ zahlaholila Tulka nesmelo a zena prikyvla. 
„Sme tu dva tyzdne. Vsetko si chceme upravit podla seba. Toto by mala byt kaviaren a restauracia. Styl si vyberu hostia, podla nich budeme robit upravy...“ Tulka sa podivila: „To som este nepocula. Znie to prijemne.“
„U nas sa hostia musia citit prijemne,“ usmiala sa zena. „Nas podnik by mal byt akousi terapeutickou zastavkou. Ja sama som liecitelka, i ked o tom nerada hovorim.“ Zena si uhladila vlasy a postrcila po barovom pulte Tulke misku s arasidmi. „Dajte si, na nas!“ Obe sa zasmiali.
Tulka bola o pat minut neskor svedkom toho, ako si zena zavolala do zadnej miestnosti dievca a stravila s nim asi hodinu. Vratili sa spolu; dievca usmiate a zena unavena. Zrejme naozaj liecila.
V ten moment vtrhli do vycapu neohlaseni hostia. Policia! Zamierili si to rovno k zene. „Uz zasa?“ Tulka vycitila, ze zena je bud podvodnicka, alebo ma nepohodlne paranormalne schopnosti.
Ked sa policajt postavil pred nu a ukazal jej preukaz, prebodla ho ocami, docapovala pripraveny pohar malinovky, prehodila si zlatu satku na plecia a mlcky odkracala pred nim do zadnej miestnosti. Tulka nerozumela, ale vsimla si, ze na fotografiach su podivne vyjavy, ktore jej pripominali sektarske ritualy. Odisla a bola rada, ze sa jej nic nestalo. Vonku ju slnce zalialo hrejivymi lucmi a vymalovalo jej v ostrom povetri ruze na licach.

V noci sa jej snival sen, ktory ju odlahcil aj o patnast rokov. Bola v akejsi pamiatkovej budove, sedela tam pri pive. Rozpravala sa s nebohou mamou, mala perletove nausnice a tragicky vyraz. Matka jej kupila akysi dazdnik ci skor padak, bol to vydobytok pre mladych. Vyklonila sa z akehosi stupienka, ktory jej pripominal vycnelok z hradu na Oravskom podzamku. Z toho vyklenku bez zabradlia, pod ktorym sa stracali hlbiny, asi zo stopatdesiatich metrov zhadzovali v stredoveku zeny obvinene z bosoractva priamo do Vahu. V Tulkinom sne to bol balkon tiez nekonecne vysoko. Povedala mame ahoj – a skocila istena padakom. Na svoje prekvapenie sa vzduchom niesla velmi lahucko, akoby bola v bezvahovom stave. Dokonca padala tak pomaly, ze na prizemi sa ako balonik presunula do jednej z miestnosti, kde bola kolkaren. Potom zrazu vysnila, ze to je drotovna, ale sny su uz take. Prebudila sa a skusala, ci sa dokaze vzniest. Zdvihla ruku a nic. Skoda, bol to pekny sen.

 *

„Tak sup, dnes nebudeme brazdit mesto, ideme do lesa, madam!“ Otec zbalil dve tasky, ruksak a obuval si topanky. Tulka uz vychystana zivala. Celu noc totiz citala o komunikacii s dusou zo svojej novej knizky. V tej chvili mala vsetky potrebne predmety pri sebe a v kutiku duse dufala, ze sa pocas dna stane nieco zazracne. Vlasy si schovala pod satku, pacil sa jej takyto styl. Hovorilo sa tomu etno, ale ona sa neriadila modou, iba vlastnym vkusom. Pred panelakom nastupili do auta a vybrali sa na Kopanice do opusteneho domu, ktory otec navstivil v lete a odvtedy nemal cas sa tam s Tulkou vybrat. Pred panelakom posedavali na lavicke dve babky s vajickami v kosiku. Otec sa este pred cestou stihol spytat jednej z nich: „To ste vy zniesli?“ Babka sa rozosmiala a Tulka tiez, taky hlupy humor. V aute to vonalo a hudba osemdesiatych rokov navodzovala pohodu. Tulka rozpravala, otec pocuval a sustredil sa i na cestu. O polhodinu boli na mieste, otec zaparkoval na cistinke pri lese. Pod horou stal dom. Z palenych tehal, slamy, prutenej vyplne zahadzanej hlinou a este so zvyskami povodnej malovanej omietky. Vskutku starozitnost. Pamatal este dobre roky: tisic devatsto dvadsat. Tulka sa zahladela na otca: „To si este nebol ani na svete!“ Posvatne mlcali, otec si posunul od radosti siltovku prec z cela a vykrocili k muranici. Tulka stiskala tkanu kabelu na boku.
Vkrocili do kostolne – tichej, tmavej a chladnej miestnosti. Ako kosti draka sa vsade povalovali rozbite skridle a dlazdice, zmiesane s pestrofarebnym listim. Pod tym vsetkym bola hlinena podlaha. Pod stropom viselo hojne pavucin, akoby zavesnych sieti.
„Tak ta necham,“ hlesol otec a Tulka prikyvla. Vosla do stredu miestnosti, pricom si utrela nos a koncentrovane hladela do zeme. Zlozila si z ramena tasku a vyzliekla kabatik. Posadila sa do tureckeho sedu a zacala vytahovat predmety z kapsy. Prva bola sol v plastovej skatulke s vieckom. Potom kadidlo vo vrecku, samozapalne uhlie, kamene styroch farieb, kristalova druza. Z maleho vrecka vytiahla stonky levandule a ibisteka. I pribrala sa k vykonaniu toho, po com tuzila. Chcela nadviazat spojenie s dusami, ktore kedysi byvali v tejto miestnosti, a hovorit s nimi. Na skridlu s jemnym privetivym usmevom polozila uhlik a zapalila ho. Chvilku prskal, kym sa uplne rozzeravil. Nezne nan vysypala bylinky a volala septom: „Pod, pod ku mne... ukaz sa mi!“ Vysypala solou okolo seba kruh a povolala styri svetove strany, na ktore rozlozila farebne kamene. Kruh obisla v smere hodinovych ruciciek a cosi si mumlala, potichu, vytrvalo. Zrazu bac! Spadla velka crepina z okennej tabule. Tulka sa obzrela, no nezavahala a pokracovala. „Zjav sa mi!“ Skrikla hlasno a uplne sa odmlcala.
Pred sebou zocila tonu. Ta bola priesvitne belava, ba az ziariaca. Crtala sa pred nou v tvare postavy. Pohybovala sa chvejivo do stran a zrazu tak ohlusujuco na okamih zasycala, ze Tulku myklo, ale poriadne. V izbici sa zablyslo a zostal v nej pach spaleniny, smoly. To je velmi zle znamenie! Tulka napochytre urobila zazehnavajuce gesto a vybehla z miestnosti. Otec stal vonku a vystrasene na nu hladel. Bez slov pribehli k autu a nastupili. Cestou sa o podivnom zazitku rozpravali, az kym otec nezaparkoval pri kupelnom ostrove. 
„Podme si oddychnut...“ navrhol a z cesty presli pesky do kupelneho arealu.
Tulka milovala tieto miesta uz od maleho babatka. Vo svojich detskych knizkach videla na obrazkoch motivy, ktore potom hladala tu naokolo. Vsetky zvierata, stromy... Oblubila si najma jazierka obohnane murikom zo siveho kamena s teplou, liecivou vodou. Cestu pomedzi vodne rastliny sa v nom predierali zubrienky, zabky, oranzove rybky i ryby – huf divotvornych veci! Za jazierkom sa klukatil upraveny kamenny chodnicek a v parku vytvaral dobrodruznu cesticku. Zo starozitneho napajadla s mramorovym umyvadlom a zlatou bateriou tiekla vriaca, tiez lieciva voda. I v treskucej zime sa pod nou dali zohriat skrehnute dlane, ba az popalit. Naokolo sa vznasali oblaky pary.
V travniku parku sa kde-tu ocitali carovne umelecke dielka i diela. Na strkovitom podklade stali zasadene do betonu criepky pomalovane bronzom a bronzove tvare lemovali cely priestor. Obdalec medzi borovicami sa skvel obrovsky asi pat metrov vysoky zadok. Mozno to boli gyce, v detskej fantazii to vsak boli zive predmety.
Potom tu bola Trpaslikova ulicka, priechod pomedzi rodinne domce na hlavnu cestu. V kazdom domci vykukali z bohato rozkvitnuteho zahona zdobeneho plotikmi velke sadrove figury usmievavych farebnych trpaslikov alebo srniek, ci zajacov. Cela ulicka bola rozpravkovym lesom a otec s malou Tulkou do nej chodil za odmenu. Tento fantasticky svet v nej neustale zil. Tak ako v nej zili zvlastne, tvrdo realne zazitky, ked pri prechadzke po mestskom parku zazreli v prazdnom vyschnutom bazene na dne zabitu macku, vranu a potkana s rozvlacenymi crevami na celu sirku. Bolo to neprijemne, ale dieta sa iba zacudovalo.

 DO DOMOVA

Dni plynuli a vztah Tulky a otca sa zacal narusat coraz viac. Ako Tulka dozrievala, uvedomovala si, ze ju otec dusi, ze nemoze zit. To vyustilo do mnohych konfliktov. Stary muz si jedneho dna zmyslel, ze ju zavrie do domova pre mentalne narusenych, za aku ju povazoval aj on. Otcova priatelka, ktora sa jej vysmievala a nadavala jej do ropuch a simpanzov, pretoze ako studentka nosila na chrbte tazke ucebnice a jej chodza podla toho aj vyzerala, umrela. Otec pustol, ostala v nom iba neustala snaha o to, aby Tulku kontroloval a zamedzoval jej prava. Vynakladal na to velke usilie, a tak ju do domova nakoniec strcil.
Pre Tulku to bolo porovnatelne so smrtou. Ju, ktora bola zvyknuta tak velmi na slobodu! Vzdy dokazala zo svojho dochodku vyzit. Stanovili jej nejasnu diagnozu a nikto nevedel, co a ci jej vlastne nieco vobec je.
Doktori nevedeli, Tulka bola bezna zena, no lisila sa prave tym, ako vnimala svet. Jedna lekarka jej povedala, ze ma urcite jasnovidne schopnosti a z toho plynu jej tazkosti. Tulku to jedovalo a snazila sa svoj dar potlacit, zahubit, no stale sa dral na povrch ako neutichajuca vola zit. Zadovazila si vykladacie karty. Kniha Skola carodejnictva otvorila aj tak uz dopoly otvorene tretie oko. Kartam rozumela a predpovede alebo vhlady do situacie, myslienok ci citov druhych jej vychadzali pravdivo.
Sedela v aute a ticho premyslala. Otec sedel za volantom ako rozvaleny general, bol jej uz dlho neprijemny, ba az odporny. Par vlasov, ktore mu ostali, strapatilo sa na lysine ako zvysok dobrej vole, ktora uz davno z jeho zivota odisla, vytratila sa spolu s prichodom Tulkinej zrelosti a s jej prvymi sedinami. 

Tulka hladela na dvor. Tri nepricetne postavy s ovisnutymi bruchami, muzi, fajcili ohorky z popolnika. Civeli pred seba prazdnymi pohladmi, mlcali a obcas sa posparal niektory z nich v nose. Tulka vycitila ich ohromnu tupost a odvratila sa. Podisiel k nej Julian: „Zas fajcia vajgle? Mohli by cistit ulice!“ Zasmial sa vysokym smiechom a mavol rukou. Tulke sa trochu odlahcilo. Julian bol pekny muz, jemny, na perach mal vzdy usmev a Tulka sa mala od neho co ucit.
„Zi! Akoby sa nic nedialo...“ povedal jej to dorazne, vedel, o com hovori. Tulka vysla hore schodmi a pobrala sa vylozit si karty. Ucesala sa ako kazde rano a obliekla sa do rifli a svetra. Lahla si na postel, rukou podoprela bradu a zasnivala sa...
Preco takto trpi? Preco sa jej osud posunul az k hranici unosnosti? Preco a pre koho teraz vlastne zije??
Julian bol jediny muz, ktoreho takto z blizkosti poznala. Nikomu sa pred nim neotvorila. Mal hnede, polodlhe vlasy a rozmaznaval ju. Kazdu chvilu, vzdy, ked ho poprosila, zalial jej lahodnu kavu. Bol od nej asi o patnast rokov starsi a Tulka by sa najradsej k nemu pritulila.
Bol trpezlivy, pomaly a hrial ju pri srdci. Nemohli ju pustit, o jej pobyte rozhodoval doktor domova. O jej osude rozhodoval otec, ktory, ked mu zomrela priatelka, uvidel v kute izby mys a myslel si, ze je to ona... Chora fantazia? Neschopnost triezvo posudit svet a realitu, udalosti? Tulka bola v takom napati, ze nejedla a skoro nespala. V noci sa jej neustale snivali katastroficke scenare o poziaroch, povodniach a vrazdach. Sposobovali to ludia, medzi ktorymi zila, dostavali sa do nej ich chore energie. Tulka bola sice prosta, ale nie sprosta a z duse znenavidela otca, ktory nou vlastne opovrhoval ako chuderou na jednej strane a obdivoval ju na strane druhej. Snazil sa ju vychovavat v strednom veku tym, ze ju zavrel tam, kde nemohla nic robit, a tak kaslala na dodrziavanie domovych pravidiel.
Pociatocna otcova laskavost sa premenila na povysenecku psychicku tyraniu psychopata. Takuto zmenu Tulka necakala. Ona, co vzdy rano bola pekna a mala usmev na tvari, budila sa uz len s lahostajnym pohladom a menila sa na zenu, ktorej na nicom nezalezi.


 LABORATORIUM

Nasadili jej lieky. Sledovali ju ako kriminalnicku, ci ich prehlta. Bola to sietova manipulacia s jej psychikou. Tulka bola tlmena, aby pocuvala rozkazy. Ona vsak bola mudra, neprejavovala sa citatelne, a tak nikto nevedel, co si mysli. Bola zaradena v systeme a prisluchala jej povinnost spolupracovat. Listovala v ponukach byvania a do oci jej padol inzerat s ubytovnou. Drotovna! Ved o nej sa jej snivalo... Len stopatdesiat eur...
Tulka si odpila z kofoly a hladela na otca v sere restauracie. Jeho postava sa zdala drobnejsia a tvar malicka. Ako take schulene vtaca. Nenechala sa stiahnut dojmom a pokracovala v odmeranom rozhovore s nim. Tak za polroka bude moct domov opustit, ostavalo jej pat mesiacov. To vydrzi. V hornom poschodi vily, kde uz nikto nechodi. K veceru tam ostala sama, ostatni odisli pozerat televizor.
Na chodbe sa ozval buchot, Tulka si myslela, ze tam niekto je. Presla na zachod, no nikde ani zivej duse. Trosku ju to rozrusilo. Zavrela dvere na izbe a buchot sa zopakoval dokonca dvakrat. Pomyslela si, ze to asi bude duch.
„Pomoz mi!“ zakricala hrubym hlasom a cakala. Opatovne buchnutie, akoby lyzicou o stol. Svojho ochrancu si uz vytvorila, vizualizovala i hovorila s nim, preto si uvedomila, ze je to on. A dozaduje sa pozornosti! O bytost s charakterom elementala sa treba starat a zivit ho davkami mocnej energie, ak nam ma byt napomocny. Prebytocnu silu mu darujeme a prijmeme nasu jej specificku potrebu. Ak duch zbujnie a vymkne sa nam spod kontroly, moze byt niecim ako astralnou larvou, ktora nas bude vyciciavat. Tieto poucky pocula Tulka v mysli, uz to nebol zensky hlas, iba myslienky, ktore boli pre nu prekvapujuce a o ktorych nemala odkial vediet. Svojho demona nazvala Abyst a jeho tvar vymodelovala z hliny. Zavesila si ju k posteli a vecer sa s nou telepaticky zhovarala. Mal mongolske crty – Abyst. Ked bola citovo podvyzivena a zdeptana, bol tu, aby ju pohladil, polaskal... ako zivy clovek. Viedla s nim siahodlhe debaty o zahadach ludskej existencie. Stavala sa tak vzdelanou v tom, co ini mali nastudovane z knih. Abyst bol postavou demonickou, aj ked plnil ulohu ochrancu. Dva tupe, hrube rohy sa mu tocili zo sluch dolu ako baranovi. Ked ju ucil, mal capi pysk, ale ked ho potrebovala, stal sa ciernym muzom, zmyselnym a neznym. Pocitovala teplo a mravcenie, ked sa jej dotykal. Abyst ju ani v neskorsom zivote neopustil, sprevadzal ju stale a ona si mohla byt ista, ze nikdy nie je sama. Nikdy mu vsak nedala svojbytnost, bol od nej zavisly.
Rozarka behala po izbe domova ako splasena, prave ju priviezli. Bola hladanou osobou, a tak devatnastrocnu dievcinu priviedli policajti. Usla z domu. Najprv si zafarbila vlasy, potom nalakovala nechty. Mala nadvahu a pokorne oci, no boli plne skrytej false a podvodu. Nebola zla, iba bolo vidno, ze uz dlho bojuje len sama o seba.
Na izbe bolo v zime chladno. Tulka sa pokusala joginsky si zohriat telo. Lahla si do postele a predstavovala si, ze ju oblizuju plamene, ze ju celu pohlcuju a i ona sa stava plamenom. Koncentrovala sa dobre a vyvolala samovolne teplo, ktore pocitovala v celom tele, no najma v nohach. Prichadzalo k nej vzdy, ked bola spokojna a citovo naplnena, ked ju cosi potesilo. Zatial co Rozi sa drglovala pod perinou, Tulka uz spala hlbokym spankom spravodlivych.

Cez lanovy zaves
K mrku nachylil sa den
Ako makka ziara petrolejky
Blika za sklom mesiac
A zaves naciahol sa pren

 NARODENIE

Tulka mala zvlastnu povahovu crtu: neuvedomovala si niekedy samu seba. Musela sa k tomu prinutit. Jednoducho iba Bola a musela sa naladit, aby bola zasa Tulka. Inak bola cistym vnimajucim vedomim. „To je dobre.“
Hlas jej znovu zacal radit a usmernovat ju: „More, more...!“ 
Co tym chcela povedat? Ano, je to sirosiry rozlahly priestor, volny. Ta predstava ju naplnila pokojom. Ano, to tym chcela docielit. Je to aj liecitelka a rada by ju videla. Sedela v parku na lavicke a zadivala sa pri uvahach na vzdialene stromy. Nedivala sa na listy, divala sa do priestoru, do tienov medzi nimi.
„A takto ber aj zivot!“ Hlas bol velmi dobrosrdecny. Civela na tiene a zrazu sa z nich vytvorila, pospajala tvar. Zenska tvar. Jaj, tak ju vidi! Vysoke licne kosti a sikme mongolske oci, akoby patrili Abystovi. Na perach neurcity usmev. Tulka sa na nu usmiala, usmiala sa opat i ona a zmizla s prvym rozcechranim listov stromu, rozplynula sa v seleste vetra.
Tulka mala z toho velmi prijemny, ukolisavajuci pocit a na okamih sa ocitla v stave, ked vnimala prvky
astralu, suvisiace s jej nastavenim. Nesuvisle predstavy sa jej vynarali ako Akasicka kronika. 
Vytvorila takto svet. Vnorila sa do ineho priestoru, ktory koexistuje vedla toho nasho. Z pohladu Abysta bol nerealny nas, obycajny svet. Bytost, ktora disponuje vlastnym vedomim, sa povazuje za skutocnu, individualne existujucu. Projekcie Tulky vo forme tajomnej pani su zive, pretoze ich ako mag vytvorila. Ona je clovek, ona to dokaze. Ako zena dokaze dat svetu dieta, je schopna dat i zivot v nehmotnej rovine. Myslienky ju unavili, a tak zacala opat dychat nosom a dych sledovat, kade a kam prudi. Az ju zacali obhanat driemoty...

„Dobre rano, tu mas vsetko...“ Julian zatukal prstami na dvere a otvoril ich. Tulke priniesol tasku s nakupom.
„Si poklad, Julian, vdaka.“ Vylozila na stol kukuricny chlieb, syr a kolu. Dnes ocakavala balicek od kuriera, objednala si vykladacie karty. Ako jej podaval vydavok, nezne mu sklzli prsty na jej dlan. Tulka sa malicko zachvela. Bolo v nom nieco chlapcenske, cosi pritazlive. Nic nedala na sebe znat a prepocitavala peniaze. Julianovmu skusenemu oku to neuniklo. „Dokazeme sa postarat,“ usmial sa a zisiel dolu schodmi do svojej izby.
Sedela na schodikoch. Popijala Julianovu kavu, ked vtom zbadala, ako k nej ozlomkrky bezi hromadka chlpov a kosti, vyjasene a belostne poskakujuc. Maca! Ale ake chutne, ledva odstavene od mlieka. „Miaaau!“ Vyskocilo jej odvazne do lona. Zatulila labky k sebe a na hlavicku dala bozk. Pritom vdychla vonu maciatka. Ved vonia! Co jej to len pripomina? Muzsky parfum, ale osoba... ktoremu muzovi patril...? Aha, uz vie. Je tomu necely rok, co brigadovala niekolko tyzdnov v koniarni u bohateho majitela. Osetrovala kone, cistila stajne. Muz ju neustale pokusal, hoci bol zenaty. Tulka potom odisla, nechcela znasat to napatie. Je mozne, ze si na nu spomenul? A ako zistil, kde je??? Maciatko jej zahryzlo do ukazovaka a zavrelo ocka. Tulka poprosila Sandru, kamaratku z domova, aby doniesla misku s mliekom. Sandra mala elegantny zovnajsok a doniesla misku so syrom. Male sa na to vrhlo. „Jaj, keby sme si ho tak mohli nechat...“ Za plotom si niekto odkaslal, zabuchol dvere auta a velavyznamne zavrcal motorom, potom odisiel. To je akesi mafianske vyznanie lasky, zazmurkala Tulka rozpacito a zauvazovala aj inak. Ten muz moze byt aj nahnevany, Tulka bola vzdy k nemu drza, a lovi si korist, tak, ako zvykol lovit divoke zvierata v lese. Mozno ju chcel rozcitliviet alebo jej ukazat, ze teraz je ako to tulave biele maca. Bola si skoro ista usudkom a rozhodla sa vykonat zazehnavajuce kuzlo, ktore by ho paralyzovalo v konani. Maciatku, ktore bolo jeho vlastnictvom, odstrihla z chvosta chumac chlpkov. Potom namalovala na kamen runu Lagus, to preto, aby ju iba chranil, a so zaklinanim maca polozila na murik obohnany okolo budovy. Kriedou nakreslila na celu vstupnu cast ciaru. Tak si zabezpecila oboje: Premenu jeho zaujmu na pomoc a zaroven nedostupnost jeho vplyvu na nu. „Bude tu chybat.“ Julian sa dival obdalec s rukami prekrizenymi na hrudi a pohodlne sa opieral o mur. Vrasky pri kutikoch oci sa mu smiali a tvorili vejarik, ktory bol hodny jeho pokory pred zivotom. Otca nemal a mama mu zahynula, ked mal dva roky. Vychovala ho teta. Alebo skor, vychoval sa sam. S ulubou sa pozeral na Tulku, ostrielany tulak, vagabund a Casanova. Ta sa nan hlboko a vazne zadivala bez slov.
Vecer v ocakavani rozbalila zasielku s kartami. Z balicka vybrala pekne zabalenu knizku a skatulku s druhom Lenormand. Po jednom si prezerala obrazky na kartach a srdce jej busilo. Nova opora, kratochvilka, nove krasne obrazce sa jej budu prihovarat niekolko rokov. Boli nadherne – malovane vajecnou temperou s temou rozpravkovych bytosti. So zvedavostou si hned urobila vyklad „na maciatko“.
Kytica – pan – dom – navsteva. Jednoznacna odpoved spocivala v presnosti symbolov, ktore ukazali priebeh situacie. Teraz, ked si overila zaklad, polozila otazku: Caka ma este nieco od neho? Hora – srdce – kriz. Tak teda jeho vztah k nej je karmickeho charakteru, zrejme musi v zivote niekomu pomoct, niekomu z rodiny alebo blizkemu cloveku, mozno svojej zene. Uz sa jej neozve a keby aj, neuskutocni sa stretnutie, pretoze city su blokovane horou a karmicka zataz ukazuje velku prekazku. Tak je spokojna. Bude pokoj. A Julian jej bude kazde rano zalievat kavu!

NAVRATY

„No pod...“
Tulka fajcila dalej na schodikoch a poopravila si nohavice.
„Tulka!“
Pozrela sa smerom k miestu, odkial volal hlas a vyjavene zmlkla. Za branou stal otec a maval na nu.
„Ide sa domov!“
Tulka zbledla. Najskor od radosti. Nohy jej zmalatneli, ledva sa na ne postavila. Nepytala sa, preco a ako, len zakricala: „Pobalim sa!“
Vybehla hore schodmi do izby, chvatne vsetko nahromadila do tasiek. Uz len zmiznut! Uz nikdy viac nebude prejavovat urcitym typom ludi svoje emocie.
„Pojdes do najmu k jednej pani.“
„Kam?“
„Do nasho mesta.“
Tulka cestou spozorovala auto, ktore sa zozadu na nich tlacilo a za volantom sedel muz v ciernych okuliaroch. 
„Idiot,“ zahresil otec a pridal plyn.
Tulka s nim o hodinu vosla do rodinneho domca blizko namestia. Do izby sa vchadzalo z verandy. Vstupila do nej. Bola utulna, mala a Tulka polozila tasky na zem k posteli. Pani domaca bola srdecna: „Len sa pekne zloz a cit sa tu dobre. Ja som este...“
Vtom sa ozval domovy zvoncek. „Pockajte chvilku, otvorim.“ Pani odkracala.
„A nieze budes blbnut,“ prisne sa na Tulku zadival otec.
Pani sa vratila.
„Zabudla som vam povedat, ze tu hned vedla byva aj moj syn. Predal koniaren aj s domom a vratil sa ku mne. Som velmi stastna...“
Muz si zlozil okuliare a pokojne sa usmial.

Indianske vlasky, rozpravka pre malych

Nad sirosirymi planami americkej prerie vychadzalo prave purpurove slnce. Z juhu na svieze travnate pustiny povieval vanok a hladil skalnate udolia i modre vrchy navokol. Len orli krik zaznieval z dialky, odtial, kde sa narodili mlade orlicata a hladnymi zobacikmi piskali svoje prve piesne. A ozvena im odpovedou vracala take iste piskanie patkrat, desatkrat, patdesiatkrat...
V jednom z udoli sa tycili zo zeme vigvamy jedneho z najvacsich indianskych kmenov – Vtacich indianov. Meno dostali podla toho, ze si zvykli svoje saty zdobit vtacim perim viac ako ostatne kmene a i zeny si do vlasov zaplietali orlie pera ako symbol sily a slobody, ktoru im takto tento velky dravec prepoziciaval.
Po veceroch zeny varievali rybiu polievku v kotlikoch pred stanmi, deti sa hrali a mladez sa zabavala tancom, spevom alebo pomahala nosit vodu a kalat drevo. Drobizg pobehoval mamam okolo sukni vacsinou aj so psikmi, ktorych mali indiani Vtacieho kmena v ucte ako najvernejsich priatelov, a psy chodili vsade s nimi. Kazdy mal meno a chranil svojho pana i svoju rodinu.
V nedelu sa podavalo na drevenych tackach v kazdom stane susene maso – pemikan s korenim a cibulou. Zajedalo sa kukuricnymi plackami a chutilo vynikajuco ako najjemnejsi syr.

V jedno rano v jednom zo stanov jedla i rodina Kangi, vranich muzov a zien. Mali velikanske cierne oci ako dve jazera a saty si zdobili iba cierno-modrym vranim perim. Do vlasov si vpletali dlhe chvostove pera a na nos si malovali ciaru ako zobak. Striebristy lesk ich uhlovociernych vrkocov odrazal slnecne luce ako jazerna hladina.
V stane rodiny Kangi si prave na korenistom pemikane pochutnavalo dievca, volalo sa Naska. V indianskom jazyku to znamenalo zabka a meno jej dali podla toho, ze Naska vela rozpravala, pri vsetkom musela byt, vsetko vidiet, vediet a pocut. Naskine cierne ocka sa udivene divali spopod husteho obocia a zvedavo skumali okolie. Nasku prezyvali Zabka aj preto, ze pri rozpravani casto preskakovala z jednej veci na druhu, a tak vytvarala zmatok. Bola ziva.
Bola vsak velmi ziva, a tak sa jej indianska mama a otec rozhodli, ze bude musiet stravit jednu noc v lese na odlahlom mieste, aby ju navstivil kamarat Rozum. Mala tam najst viziu a stat sa mudrym dievcatom. Dostala by nove meno. Naska natahovala uska, o com sa rodicia rozpravaju.
„Bojim sa,“ vravela matka. „Su tam aj dive zvierata, cudzi indiani... moze sa jej nieco stat!“
„Nedaleko budu taborit nasi dvaja bojovnici a budu nam na nu davat pozor. Nerob si starosti.“ Otec to povedal pokojnym tonom a mama sa usmiala.
„A potom, ked uvidim ranne zore, uz budem inaksia!“ Naska vykukla spoza pomalovanej koze stanu a zasmiala sa. Vycerila pritom biele zubky, ktore jej nedavno narastli namiesto mliecnych.

 *
„Tak... a v noci sa poriadne prikry, uz udieraju prizemne mraziky!“ Otec potlapkal Nasku po ramene. Ta sa s pekne ucesanymi vrkocmi vybrala na cestu k utesu.
Utes bol vysoky, bola to vysoka skala, na ktorej vrchole rastli na plosinke borovice a medzi nimi bolo velke ohnisko. Ked sa clovek postavil na okraj, videl celu indiansku dedinu ako na dlani. Stany ako male ohnicky lemovali okraj lesa a pomedzi ne ako mravceky prechadzali sa indiani a pobehovali blsky – psici.
Naska vysla hore briezkom do husteho porastu a bolo vidno uz len stracajuce sa vrkociky so skvejucimi tyrkysovymi koralikmi. Po polhodine cesty sa usalasila ako sykorka na okraji skaly pri ohnisku. Slnce bolo prave v zenite, chystalo sa spokojne s usmevom rozlucit s ludmi a ukoncit svoju celodennu put. Oblaky akoby niekto vymaloval ruzovym akvarelom s barankami belaso duhovej.
Naska sa ucuckala v malej jame, mozno to bolo jelencekovo lezovisko. Poukladala na kopku veci z batozka: lovecku dyku, satku, kresadlo. Poobzerala sa dookola a za vzdialenym kricim uvidela mihnut sa opalenu postavu bojovnika z kmena Kangi, jej domaceho priatela. Spokojne sa usmiala a licka jej sfarbil purpurovy opar rozprestierajuci sa vsade navokol ako zamatova prikryvka vecera.
Vyskocila Zabka na nozky a pobrala sa zbierat razdie na ohen. O chvilku mala prichystanu celu hromadu a tiez aj suche hrube kusky konarov, ktore pozbierala spod stromov. Postavila z drievok vezicku a prichystanu ju zapalila. Vzblkla najskor pomaly, sycala, dudrotala a potom sibalske ohnicky popreskakovali do velkeho plamena vypinajuceho sa v strede luky. Naska sa divala priamo do jeho stredu.
Premyslala, preco sa na nu casto rodicia hnevaju. V plamienkoch zrazu uvidela krasnu tvar svojej mamy, ktora sa na nu usmievala a cosi jej septala. Ohnik vsak horel prilis nahlas a Naska jej nerozumela. A tak pomalicky... pomalicky usnula.
A ako jej mudri rodicia tusili a chceli, prisla za nou jej vizia, jej indiansky sen.
Prebudila sa v krasnom stane, no na neznamom mieste. Odhrnula zo seba prikryvku a s radostou zistila, ze ma oblecene nadherne koralikove slavnostne saty a dlhe vlasy pospletane do ozdobenych vrkocov.
K pelasti jej postele zrazu prisla indianska starenka tiez slavnostne oblecena. K jej tvari priblizila okruhly predmet, ktory my pozname pod nazvom zrkadlo. Naska ho vsak nepoznala, jej zrkadlom bola vzdy iba vodna hladina.
„Vitaj,“ posepla jej starenka a Naska v zrkadle uzrela mladu indiansku krasavicu. Toto ze je ona?
„Dumka, uz ta cakaju, musis vykonat ten obrad vdacnosti!“ Naska si uvedomila, ze teraz sa teda vola Dumka a pretrela si oci.
„A... ako sa ten obrad robi?“
„Musis dovolit Popolovej pani, aby ti ich odrezala a odovzdala ich ohnu.“ 
Naska sa prelakla.
„Moje krasne vrkoce?“
„Inak nam nepriatelsky kmen neodpusti, ze sme ulovili viac bizonov a zautoci na nas, len pomysli! Ked si nacelnikova dcera spali vlasy, svoju krasu, povazuju to za obet hodnu uzavretia mieru. Bud uz rozumna, Dumka.“
Naska vysla zo stanu ako v mrakotach a po licach jej stekali slzy. Slavnostny pokrik ju privital v kruhu tancujucich muzov a zien okolo ohna. Zrazu k nej pristupila stara zena. Bola odeta v ciernych satach z byvolej koze, v nose mala kost a sedive vlasy jej splyvali skoro az na zem. So spevom vytiahla dyku a nadherne vrkoce Naske odrezala. Za bojoveho pokriku vsetkych indianov z kmena ich oblukom hodila do vatry a vztiahla ruky k nebu:
„Prijmi nasu obet, vsemocny! Odvaha tejto mladej zeny nam zaisti mier!“

Naska pocitila iba cmud z vlasov a stiplavy zapach. Zobudila sa, ale... co to? Jej vlasy, skutocne vlasy! Ach, horia, zapalili sa od vatry!
Uchytila tekvicu naplnenu vodou a vyliala si ju na hlavku. Hotovo. Zachranena! Mala Naska sa prave stala hrdinkou!
„A preco?“ opytala sa znova s usmevom mamina tvar crtajuca sa ako slnce v ohnivych plamenoch.
„Pretoze som si mozno zachranila nielen vlasy, ale aj zivot. Pretoze som neplakala, nebala sa a rychlo som konala! Pretoze mi neprekaza, ze teraz sa mi skoro holohlavej budu vsetci v kmeni smiat!“

Vtom uvidela z lesa prichadzat svoju mamu a otca. Bola pokojna. Takto ju nebezpecenstvo naucilo, ze deti maju byt i odvazne a i rozvazne. A aj dospeli! Jej pochabost uz odvtedy nikomu nestrpcovala zivot a ked jej vlasky dorastli a Naska nam vyrastla, ozenil sa s nou najsmelsi bojovnik v kmeni, no nie pre jej krasu, ale pre jej mudrost a laskavost.

Sny z buducna

„Si slaba... a studena ako mys!“ Rishi sa snazil zahovorit rozochvenie, ktore v nom vyvolaval pevny stisk, akym jej drzal dlan. 
„Citis moje srdce? Citis tep mojho dychu?“ Dival sa jej pritom uprene do oci, az stracala schopnost sudnosti. Obracala jednu kartu za druhou a uz vobec nevnimala suvislosti, ledva dokazala rozlisit symbol. Vnutorne videla obraz seba a Rishiho, ako sa bozkavaju. Pri tej predstave si dlan vymanila a nebezpecne sa na neho zadivala. Co si mysli?
Rishi bol trochu v razi, Agnes sa mu pacila kvoli svojej plachosti, ktorou ukryvala vnutornu silu. Ani nechcel, aby mu vykladala karty, ona sa mu vsak zaliskala. Prave fajcil pred penzionom a s rukou vo vrecku dzinsov pozoroval okoloiducich. Bol vecer, no do rozsvietenych kaviarni a barov sa mu ist neziadalo. V izbe cislo sedem ma svoju malu Agnes.

„Uz su hotove?“ Dvaja mladi muzi prisli k verande, na ktorej stal, a jeden z nich mu podal cigaretu. „Zasa pasovane?“ vratil Rishi chlapovi prihravku.
„Uz dva tyzdne na ne cakam. Viem, tu vysivku som si objednavat nemusel, no mas take zlate ruky...“
„Zajtra sa zastav, uz mi len schne koza.“ Rishi si z konca cigarety dovytriasal tabak a zapalil si.
„Bola to fuska, mas obzvlast specificky vkus. Fenixa som este nerobil.“
„Ja si vypytam jednorozca!“ zasmial sa druhy muz a napravil si klobuk. „Dobre, pojdeme, len nech su do konca tyzdna pripravene, v meste bude zabava.“
„Bez obav, mas ich pozajtra u mna.“
Topanky sa mu naozaj susili v dielni a boli nadherne. Na svetlohnedej hovadzej kozi boli, ktovie, ako to dokazal, pevnymi tahmi vysite kridla bajneho ohniveho vtaka vo farbe sarlatu, pomaranca a zlte. Duhovy preliv sposoboval, ze topanky posobili, akoby ich na sare lemovalo pavie oko s perletovym leskom. Vskutku krasne dielo.
Vsak sa Rishimu aj darilo, okrem neprekonatelnej zrucnosti v obuvnickom remesle ziskal po otcovi aj originalneho ducha a svoje napady dokazal vzdy uskutocnit. Len jedno ho skrelo – ze Agnes ma blizsie do svojej izby v penzione nez do jeho domu. Mala by sa prepychovo, nic by jej nechybalo. Ibaze sa stale akosi ostycha, brani, utoci a boji. Nevedel si dat rady. Vzal by ju do narucia a bozkaval by sa s nou az do sudneho dna. Odklepol popol a vysiel na ulicu.

„Sara, slubila si mi to...“ Agnes sa mracila na kuceravu kamaratku, no usmievala sa, v ociach jej poletovali sibalske iskricky.
„Ak tam so mnou nepojdes, uschnem od podvyzivy... Sama nejdem.“ Sara sa na Agnes zadivala vseveducky a napravila si korzet.
„Vies dobre, ze nakoniec pojdem, cert ber pekaren. Dva dni volna mi urcite daju, no kvoli tebe budem musiet buduci tyzden pracovat aj v noci!“ Zasmiala sa mladym smiechom, hoci jej tahalo na styridsat. Agnes bola jej rovesnicka, no co sa tyka zivotnej sily, boli to dvadsiatnicky zapalene vasnou k zivotu. Akoby len vcera opustili studentske lavice a s vysvedcenim vyzerali nove plany. 
„Pojde aj on?“ Sara zmurkla jednym ockom na Agnes.
„Asi. To nie je az take dolezite. V spolocnosti, ked pocujem hudbu a bavim sa, krasne sa mi zaspava. A, Sari, tie sny... A v nedelu spat az do obeda. V cipkovanej skrobenej kosielke prist k zrkadlu, pozriet sa sama sebe do oci a povedat si, ze zivot je nadherny...“

„Na sny ta je,“ smiala sa srdecne hnedovlaska. Agnes si prehodila dlhy cierny vrkoc na plecia a zavrtela sa: „Som striga, koho uzriem, ten skamenie!“ Blaznili sa takto este hodnu chvilu, az sa unavene veselostou a opite dobrou naladou rozisli do svojich izieb.
Agnes posunula petrolejovu lampu po stole blizsie k sebe a sliepnave, no jasne svetlo oziarilo matnym svitom peknu bledu tvar.
Karty vylozene na stole vyzerali ako tabulky vianocnej cokolady, zabalene vo farebnych papierikoch.
„Mam sa on zaujimat?“ vysepla otazku z pootvorenych, nezne krojenych pier. V ruzovom zivotiku vyzerala ako obrazok. Pomaly zacala otacat karty: prvu... druhu... tretiu...
Zahmlilo sa jej pred ocami. So zavratom sa oprela o stol a vzapati si cupla, potom celkom zbavena sil si klakla pod stol. Padala kamsi velmi, velmi hlboko...
Po chvili sa jej vyjasnilo. Citila sa trosku lepsie, uz jej nebolo nevolno. Predtym sa rutila kamsi do neznama, no za niekolko okamihov bola schopna postavit sa.
A co... co to... sprvu nevedela, kde je. Rozhliadla sa. V kute miestnosti stala akasi biela skrina s rukovatou a jemne bzucala. Zo stropu visela okruhla gula, asi zo skla. No co ju najviac prekvapilo, bola skrinka s gombikmi a sklenym celom, sivym ako kamen.
Podisla k nej a dotkla sa jedneho z gombikov. Potiahla ho k sebe, no bol pevny. Zatlacila nan a... stuk! V sklenej tabuli sa zaiskrilo a rozziarila sa. Angnes uskocila, myslela si, ze vnutro zapalila, uz aj chcela zhanat vodu, ked si vsimla, ze namiesto dymu a plamenov ziza z obrazovky muzska tvar. A... ale ved to je Rishi! Je to nejake okno na dvor, lebo za Rishim behaju kone a ludia... Prisla k obrazovke a zdupnela. Za oknom nebola stena, ako sa nazdavala, ale akesi droty, poprepletane a pripevnene k stene. Bolo toho na nu uz vela a sadla si pred televizor. Tupo a vycerpane hladela na obrazovku a nechapavo sledovala Rishiho, ako... Aha, tam je penzion! Ide k nej! Inu znamost tam nema. A uz jej klope na dvere, uz... A naozaj, niekto zaklopal na dvere do miestnosti, v ktorej sedela. Podisla k nim a otvorila. Za nimi stala postava v modrej pelerinke so siltovkou a velkou hnedou kozenou kabelou na boku. „Pre vas,“ podotkla a podala jej postovu obalku a dlhy modry predmet. „No prosim, podpiste sa, nemam cas.“ Agnes vzala do ruky pero.
„A kde je atrament?“ Postarka sa uskrnula: „No pani, nezartujte, prveho aprila bolo pred mesiacom. Co je? Vy asi nie ste kompletna. Dajte sem,“ vytrhla jej postarka nervozne pero z ruk a nacmarala do zosita podpis. „Majte sa!“

Agnes stala vo dverach ako obarena a po chvili sa upokojila. Isto sa jej sniva sen, preto je vsetko take podivne. Bude si to teda vychutnavat.
Usadila sa na gauc a pozerala sa do televizora. Jej napadnik prave vysadal z voza. „Rishi!“ zvolala, vstala a...
„Agnes, kde si sa tu vzala?“ Stala pred jeho domom a vsetko bolo opat normalne. Bola uz cela pomotana, a tak ho objala hladajuc vysvetlenie a istotu. Mlcala vsak a o svojom zazitku Rishimu nepovedala.
„Keby si vedel, ako si mi chybal!“
„A co ides z konca sveta, srdiecko?“ Agnes sa iba zasmiala a este tuhsie sa k nemu privinula.
„Vonias surovou kozou,“ sepla. Podisli spolu do jeho domu a Rishi jej ponukol obed, ktory mu prichystala gazdina.
„Nieco ti darujem, ale sama neviem, ci ta potesim, alebo popletiem...“ Agnes sa zapyrila a sediac vedla Rishiho pri stole podala mu neotvorenu obalku.
„Prisla ti posta?“ Vzal si obalku a zacudovane hladel na adresu prijemcu. „To nie je do penzionu, odkial to mas?“
„Jedna pani mi to doniesla.“ Agnes si uhladila vlasy a cakala. „Sama som zvedava, co v nej je.“ Rishi rozlepil koniec a z obalky vypadlo cosi ruzove, zlatisty listok.
„... A... Agnes Behul a Rishi Otta vam s radostou... Coze? Agnes, co je to?? Oznamenie, ze tretieho augusta vstupime do sviatosti manzelskej? Vysvetli mi to!“
Rishi sa usmieval a rukou si nervozne prechadzal po stici, ani zamak tomu nerozumel. Agnes vedla neho stala s velikanskymi, dosiroka roztvorenymi ocami a usta mala pootvorene. „A... aky je tam rok?“ Rishi si priblizil karticku k ociam: „1992?! Ved to je o polstorocie neskor!“ Pozreli sa na seba a Rishi poznamenal: „Niekto vtipkuje na nas ucet. Odkial to mas?“ Agnes sa zacervenala a strcila ruku do vrecka dlhej sukne. „Bola som na navsteve u kamaratky a...“ nevedela, co povedat. Nevedela dobre vysvetlit, co sa jej stalo, uz len preto o tom nehovorila. Dokonca si zazitok aj zle pamatala, suvislosti sa jej prelinali a tvorili akysi opar, ktory bol viac nez mysticky. Neskor sa v penzionate rozpamatala. Pytala sa predsa kariet, ci sa ma o Rishiho zaujimat. Ta posta mohla byt odpovedou, ako by sa to skoncilo! Zamyslela sa este vacsmi. Je to predpoved najblizsej dolezitej udalosti, ktora by nastala. Teda uz tomu porozumela, po otoceni troch kariet najde v inom svete odpoved.
Hned aj vyskusala, ci to funguje. Po vylozeni tretej karty sa ale nic nestalo. Pretrela si oci a zacala chystat veceru. Najedla sa, uz bolo sero. Vonku sa zacali v uliciach schadzat ludia, ich tlmena vrava sa niesla az do izby. Zapalila petrolejku a rozlozila opat vejar na stol.
„Lubi ma Rishi?“ Usmiala sa pri polozeni tejto otazky. Poznala sa s nim asi sest rokov, no nikdy sa tak hlboko nad ich vztahom nezamyslala. Rishi bol od nej starsi, mal by byt aj mudrejsi. Na lasku teda asi nemysli. Agnes uz vyrastla z dievcenskych snov, ale nechavala si ich po boku, vnasali jej do zivota prijemny ruch a osladzovali ho. Bola sama, rodicia jej pomreli a ona len tak bludila zivotom. Jej opatrovnici boli sice jej rodinou, mala vdaka nim pravidelny prijem, no byvali daleko a videla ich mozno sestkrat v zivote.

Blikotave svetlo ozarovalo miestnost ponorenu do vecerneho modreho svitu a Agnes si uvedomila, ze to ona je dovodom, pre ktory sniva v buducnosti. Otocila prvu kartu, druhu... na tretiu sa uz prichystala a prichytila sa okraja stola. A veru dobre urobila. Hned, ako uvidela obrazec, temer stratila vedomie. Sumelo jej v usiach, videla hviezdicky. Ked sa rozjasnilo, stala na rusnej hradskej zaliatej slnecnym svitom. Podla tiena mohlo byt poludnie, nevrhala skoro ziaden, iba po prasnej ceste okolo nej klusali kone zapriahnute do vozov.
„Pozor, zenska tupa!“ Pohonic strhol opraty tesne pred Agnes a vtom ju niekto uchytil a temer odhodil z cesty. Agnes leziaca v rozprestretych sukniach na zemi ledva dychala. „Teda, dievca, znicis ma...“ V soku hladala zachrancu, no zazrela ho uz iba z profilu. „Kde to sme?“ Nepocuval ju, spraval sa ako cudzi muz. Na sebe mal derave saty a mastne vlasy mu splyvali po neoholenych licach. Odisiel akousi zvlastnou chodzou. Ale tie saty... netradicne... a z vrecka mu vykukal akysi cierny obdlznik, ktory si drzal pri uchu a hovoril do neho zahladeny kamsi na zem. Sledovala ho este chvilu. Co to tam stoji vzadu pri strome? Zelezna skatula velkych rozmerov a po stranach ma kolesa... A akej je peknej farby! Cervena ako Agnesina pudrenka. Cosi cvaklo, na boku skatule sa otvorili dvere a Rishi sa nechal zhltnut aj s topankami. Agnes sa zachichotala a prilozila si satku k uchu, ako sa tak cez sklo z auta na nu dival a napodobnovala jeho gesta. Zapamatala si ich, ked rozpraval do mobilu. Rishi jej z auta zablikal a Agnes zostala pobavene stat.
„Rishi!“ zvolala.
A je to tu. Ocitla sa na posteli vo svojej penzionatnej izbe a licka jej horeli. Vzdy, ked nahlas zavola jeho meno, vrati sa do reality. Bola navysost spokojna, ze nasla odpoved na svoju pochabu otazku.

*




Sara si stetcekom z laku dozdobila necht. Pretiahla posledny tah a vyhlasila: „V zivote mame na burlive casy vyhradeny cas.“
Agnes si odpila z kavy a prikyvla: „My ho uz mame za sebou, Sari. Ale stale nemam pocit, ze som stara. Este tolko ma laka skusit!“
„Nikto ti nic nezakazuje, no nerob to preto, ze mas pocit, ze uz nic nestihnes. Nechaj to plynut. Zivot ti sam ponukne prilezitosti.“ Sara sa zamyslela. V jej vlastnom zivote nebolo vela radosti. Praca pekarky jej pridala na kilach a ubrala z krasy. Agnes vyzerala mladsie. Vsimla si, ako sa Sara znechutene tvari, upravujuc si licenie pred zrkadlom. „Sari. Vies, ze laska nikdy nie je pekna vizazou. Tolko trpi, tolko slz zbrazdi jej tvar a kazda jej vraska je prejavom sladkobolneho utrpenia. Kazdy sedivy vlas je jednym dnom burlivej noci. Laska je stara striga,“ uzavrela a rozosmiali sa. Vzdy skoncia debatu pri bosorkach. Vtedy sa citia najlepsie. Sara este napodiv nesedivela, zato Agnes mala vlasy akoby popretkavane kudelou zlteho lanu. „Asi som v zivote nemilovala,“ smiala sa Sara a dodala, „ukoncime to. Som bezcitna zena a ty chodiaca Afrodita. A este nam aj zabavu zrusili. Vraj rekonstruuju pivnicne priestory v sale.“
„Coze?“ Agnes vyplasene zazmurkala. Bola sklamana, tesila sa na posedenie s Rishim. Ale ved ona si najde inu radost. O dobrodruzstvach s kartami sice nikomu schvalne nepovedala, ani Sara by jej neverila... a potom... niektore veci nemusi nikto vediet. Uchova si tak svoj pokoj.
Vylety do snov jej v podobenstvach ukazovali odpovede. Nemohla si zazelat, kde sa ocitne, lampa nebola Aladinov prsten. Uvazovala. Hodnu chvilu jej trvalo, kym zistila, co ju tak velmi zaujima.
Agnes si nepamatala detstvo do patnastich rokov. Ani naznak spomienky, nic. Velmi ju to mrzelo. Sara casto spominala, ako sa so sestrami jasili v stodole svojich rodicov alebo stvarali pestva na jarmoku. Agnes vobec nevedela, ako jej rodicia vyzerali, cim boli, ani co mala v detstve rada. Rozhodla sa na to opytat kariet. Ktovie, kde sa ocitne a co vsetko uvidi. Vecer, ked vsetko pospalo a pred penzionom sa zacali zbiehat tulave macky, Agnes opat zapalila lampu.
„Co sa stalo, ked som bola mala?“
Opat zavrat, konceky prstov jej po otoceni tretej karty strpli a musela si sadnut na gauc.
Zrazu ucitila pach spaleniny. Udrel jej do nosa a zakaslala.
“Utekaj, Agnes!“ zacula vykrik zeny. Ocitla sa v akejsi starodavnej kuchyni, vsade bol dym a za ruku ju schmatla mlada zena. Mala rozstrapateny vrkoc a pribehla s nou k nejakemu muzovi. „Anton, do komory!“ Plamene oblizovali vsetko v dome a Agnes pocitila uzkost vacsiu nez obycajne. „Boze, zvierata! Bezme ich odviazat! Agnes, cakaj tu a ani sa nepohni!“ 
Zena ju nechala v miestnosti, kam plamene nedosiahli. Agnes si udrela koleno, a tak si ho dlanou trela. Chcela sa pozriet, ci jej netecie krv. Zbadala svoju ruku, malicku, detsku, s koralikmi na zapasti. Kolienko nebolo ovela vacsie. Hodnu chvilu stala v izbe, no plamene sa uz blizili aj k nej. Na starodavny nabytok sa kudolil dym so stiplavym zapachom a Agnes v uzkosti zvolala: „Rishi!“
„Milacik, co ti je?!“ Stal pri jej posteli v penzione a dlan jej drzal na cele. „Cela horis, donesiem ti vodu!“ Odisiel a Agnes si utierala pot z cela. Takze tragedia... Agnes vstupili pri spomienke na kontakt s rodicmi do oci slzy. Aspon na chvilku, na okamih spoznala ich tvare a osud, ktory jej ich kruto vzal... Rishi priniesol salku caju. Dlho nezazila taky pocit opatery a starostlivosti. Volkala si.
Rishi na druhy den sedel v dielni a prezeral si svoju pracu. Vychadzkove topanky s Fenixom kamarat vychvalil do neba. Uz sa v nich aj prechadzal po meste, no Rishiho zaujimalo nieco ine. Agnesine cudne stavy si nevedel vysvetlit, navyse mu vzdy na otazky odpovedala nieco banalne a vseobecne. Akoby citila, ze sa starosti, a vedela aj pricinu, s takou istotou sa vzdy zlahcujuco usmiala.

Niekto mu zaklepkal na dvere dielne. „Dalej!“ zvolal polohlasom.
„Rishi, ahoj. Pod na drink,“ vstrcil dnu strapatu hlavu kamarat. Presli do kaviarne oproti. Nikolaj sa zadival na Rishiho zvedavym pohladom a zacal:
„Agnes sa nam v poslednom case nezda. Chodi zmatena, je popletena. Ale k veci – pred dvoma dnami sme cistili studnu pri penzione. Su nad nou balkony. Aj ten Agnesin. Nuz a vieme, ze Agnes rada vyklada karty. A co sme nenasli v studni? Kartu. Studna je vyschnuta, karta je cela, takze ak ti to pripada ako dobry napad, vrat ju, istotne patri prave jej. Casto ju vidat za stolikom na balkone.“
Rishimu sa trosku vyjasnilo. „Ukaz mi ju.“ Kamarat vytiahol z vrecka vesty kartu. „Srdce...“ sepol Rishi. „To je ono,“ zasomral si.
´Nie som povercivy, ale... ak jej v suprave chyba prave tento symbol, moze to mat na nu neblahe dosledky. „Dakujem.“
Kamarat sa len spytavo pozrel na Rishiho bezvyraznu tvar a podivil sa. K Agnes sa v poslednom case zmenil. Nebol uvolneny, dumal a casto sa zapozeral do prazdna cez toho, s kym hovoril. Pobadali na nom i zivsie city, cely akoby zvyraznil. „Tak sa maj, idem!“ Kamarat odisiel z restauracie a za rohom sa stretol s druhym muzikom.
„Ako?“
„Nic, je v tom az po usi. Ale ani sam o tom nevie.“

*

„Vyklada karty...“ Rishi posunul pohar s vinom po stole a zapalil si. Vyfukol oblak dymu.
„Ak je na ne viazana, musela strata na nu zaposobit. Hovori sa, ze kartarky su velmi uzko spate so svojim balickom... Ak jej chyba srdce, ta suprava jej ho mohla vziat... Co to trepem. Uz zacinam rozmyslat ako hotentot.“ Nahlas sa zasmial, aby odohnal iracionalnu neistotu.
„Zajtra rano jej prinesiem. Jej srdce!“ Velmi spokojne sa usmial. Pomyslel si, ze je velmi odolny a chrabry. Darmo, narodil sa v znameni leva a ti su prilis hrdi na to, aby si priznali slabost. Oplyvaju hrdostou presne ako krali puste.

„... Kde si nasiel...?“ Agnes ziarila. Postavila sa na spicky a Rishiho jemne pobozkala na lice.
Od tych cias prestala navstevovat snove krajiny. Zato sen z buducnosti sa stal pritomnostou. O necele dva mesiace sa Rishi s Agnes zosobasili. Velmi dbal na to, aby sa jej zo supravy nestratila ani jedna z kariet. Tiez jej kupil medailoniky s menami jej rodicov. Teraz uz nie je taka sama. A nikdy viac ani nebude.

Sachove largo

„Dofrasa, nezavadzaj, nevidis, ze sa vybalujem?!“ zrukla na Vanesu bleda ciernovlasa patdesiatnicka, odsotila ju a zavrcala vykladajuc na postel s kovovym zabradlim bielizen.
„Uz len toto mi chybalo – ocitnut sa v takomto spinavom pajzli!“
Olga mala pohyby nervoznej opice a krcila sa ako puma pripravena k utoku. Vanesa si vsimla, ze z nosa jej vytrcaju cierne chlpy. Ledva zadrzala vybuch smiechu.
„Co na mna cumis? Ano, usla som pred druhom, radsej budem tu, nez sa divat na ten jeho otraveny, cynicky ksicht.“
Nohavicky jej spadli z postele na zem. Boli vyzyvave, vykrojene, cierno-cervene, vysivane koralikmi. Zrazu sa Olga rozsirenymi ocami zadivala na Vanesu a zacukrovala sladkym hlaskom: „Zober si ich, ja ich mam do aleluja.“
Vanesa s nevolou zdvihla zo zeme cirkusantsky kusok a trela ho v dlani. Mala nieco cez tridsat, kratke hnede vlasy, sviezu plet a pekny usmev. 
„Tak teda hadam sa vam tu bude pacit,“ zasevelila, zahrnula si vlasy za ucho, urobila smiesny pukerlik a dala sa celom vzad. Novu spolubyvajucu napoly obdivovala, napoly jej pripadalo jej chovanie vystredne a trapne, a tak iba nezucastnene presla do kuchynky, cestou pokyvajuc hlavou na pozdrav riaditelke utulku pre zeny.
„Vanesa, poukazovala si Olge, kde su zachody, kupelna a obyvacka? Dufam, ze sa budes chovat normalne a nebudu medzi vami vznikat konflikty. Vaz si, ze ta drzime pod ochranou cirkvi, vobec sem nepatris, si slabo veriaca.“
Vanesa sa mdlo usmiala a zaliala si kavu.
„Ja si myslim, ze Boh miluje vsetkych ludi, pretoze ich stvoril na svoj obraz. My obsahujeme Boha, my sme Bohovia.“ 
Povedala to trochu nevrlo a flegmaticky. Riaditelka sa postavila do pozoru, zrakom ju prebodnuc hned ju zacala karhat: „Prestan si dovolovat, lebo letis!“
Vanesa vysla na terasu a ako prechadzala cez dvere, naschval trochu vyliala pred socialnou miestnostou. Neznasala tu flakatu, kostnatu zenu, vedela iba jej priezvisko a v ziadnom pripade ju nenapadlo pocuvat ju. Chovala sa iba tak, aby si udrzala byvanie. A ked dodrzala pravidla, vzdy jej za urazky vyviedla za rohom nejaku lotrovinu. Riaditelka uz niekolkokrat pri rozhovore s nou ocervenela ako paprika, lebo Vanesa jej vzdy s pevnym pokojom sprtla pravdu do jej krvavych zabich ociek. Cela vyzerala sta prasa pred zakalackou, v najlepsej vahe.
„Hej, ty si nova?“ Jolana s dlhym ciernym chvostom a tehotenskym bruskom vysla na chodbu a ako obareny zajac sa zadivala na Olgu.
„Drz papulu,“ zamrmlala si Olga popod nos, prezuvajuc sa do slapiek.
„Len nepapuluj, pipka, u nas budes posluchat!“ Jolana si hlasito grgla a vysplechla usadeninu z kavy na zahon kvetin. „Tu poslucha kazdy. A pocuva.“
„A niektori aj za dverami,“ zakontrovala jej Vanesa, pofajcievajuc v malom altanku, ktory vyzeral ako mastal pre jednu kravu. Modre oci sa jej zlomyselne zuzili, ked sledovala novo prichodiacu Olgu, ako nervozne trasie nohou. Ta medzitym vysla von a na pol ucha pocuvala dievcata.
„Trocha slusnosti, damy, nezabudajte, ze mozeme kazdy den uvolnit miesta.“ Riaditelka zabuchla kancelariu, potom vonku branku skromneho rodinneho domu a za branou nastupila do auta.
„A co ti spravil ten tvoj?“ Jolana zatato pokracovala v autoritativnom tone.
„Preskocilo mu,“ zneistela Olga a snazila sa potlacit napatie, ktore citila v kazdom milimetri tela. „Chcel podpalit dcere auto, je to narkoman.“ Vzrusene si odkaslala a chytila si nausnicu. Ruka sa jej chvela ako od zimy, hoci bol koniec maja. Jolana zmlkla a velavyznamne hodila ockom po Vanese. Ta mykla plecami a odisla do izby, takychto vystupov a tragickych pribehov sa uz napocuvala neurekom.

Vanesa s lahkostou otvorila dvere herne. Vzdy ju ocarila ticha atmosfera s elektrickym chvenim, mlkve tvare pred monitormi a elegantna obsluha. Obliekla sa do volanikovej bluzky a rifli, aby sa citila pohodlne. Jemny make-up jej pristal a ciarka vo vystrihu uputala oko muza za pultom.
„Jednu kolu,“ vyslovila, prizmurila na neho macacie oci a upravila si kabelku na pleci. Zila. Od tridsiatky zacala dorazne pocitovat, ze je zenou. Bludila zrakom po volnom mieste. Na bordovom koberci zdobenom ornamentmi ju poukladane barove stolicky cimsi pritahovali. Akymsi snobsko-vagabundskym stylom. Usadila sa povedla mladej blondinky.
Uz na prvy pohlad bolo vidno, k akej kaste patri. Vlnila sa aj pri stlacani tlacidla. Afektovanym pohladom zhodnotila Vanesu a ta na nu veselo mrkla.
„Ideme na to!“ riekla vhodiac do stroja dvadsateurovku.
„Idete?“ Blondina sa vyzyvavo usmiala a zaklopkala dlhymi nechtami po doske automatu.
„Ano.“ Vanesa si bola ista sama sebou a blondinka nebola prva slapka, ktoru videla.
„Esteze Olgu vyrazil muz, inak by som tu nesedela,“ unavene zivlo dievca a Vanesa vytrestila oci. Az ju zamrazilo, toto nevyzera na zhodu nahod. Podsadila sa na stolicke a davala si cas. 
Po prvej vyhre dvoch eur sa len tak, a snazila sa, aby to vyzeralo ako mimochodom, opytala:
„Olga je vasa mama?“
Blondina sa na Vanesu pozrela ako dusiaca sa sova a nahlas zvolala:
„Mama?! Radsej psa nez taku matku! Je to zamestnavatelka.“
Odkaslala si ako chlap a topankou nechtiac prepichla calunenie na stene, kde mala vylozenu nohu. 
Vanesa sa uchechtla. „Ja pred svojou mamou utekam, vyhodila ma. Nemam peniaze.“ 
„A za co teda hras?“ Blondinka sa s ironickym tonom zatvarila neveriacky.
„Posledne.“
„Tak pod k nam. Nie je to bohvieco, ale vyzijes a este si aj samostatna.“
Zvuk automatov a pribudajucich vyhier pre jednu i druhu naznacoval kooperaciu.
„Skusim,“ Vanese plan vychadzal, „das mi jej cislo?“
Blondina sa zatvarila zmatene.
„Noo... ze si to ty, tak ano, ale sukromne cislo davat nesmiem. Ako zaciatocnicke ti verim.“ Pohrdlivo si ju premerala a vyvratila oci. Tupost na jej tvari sa premenila na akysi vyraz podobny treme. 
Vanesa prehrala dvadsiatku a zosukala sa zo stolicky na zem. Bola vysoka, a tak dopadla ako hruska. „Ozvem sa ti potom cez nu.“ Prehodila si kabelku cez plece a jemne ako macka naslapujuc po koberci vysla z podniku. Vitazoslavne sa usmiala a vyrazila do cukrarne. Este jej na ten den ostalo niekolko drobnych.

 *

„Ty si nieco vyviedla,“ nahnevane znel hlas Radka v telefone. Vanesa bola na jeho sceny zvyknuta. Ano, bola rozrusena a on to hned svojimi racimi antenami vycitil. Pomylil si vsak dovod.
„Povedz mi, co si spravila, alebo ti polozim! S kym si spala?“
Takato logika nezodpovedala ani Vanesinmu svedomiu, ani inteligencii. Bez vysvetlenia polozila prva. Tieto prietahy trvaju uz nekonecne tri roky! Obcas sa s Radkom stretla, no vztah im fungoval len na zaklade toho, ze obaja boli osameli a doverovali si ako brat a sestra. Teraz nemala cas zapodievat sa malichernostami. Nasla si v cukrarni tichy kutik. Objednala si gastanove pyre, dzus a chystala sa na svoju „misiu“. Vytukala do mobilu cislo od prostitutky. Zvonenie.
„Ano?“ ozval sa Olgin zachripnuty hlas. Vanesa v strese polozila. Uz pri vytacani jej busilo srdce a teraz si bola na cistom. Tak takto je to! Zjedla troska z pyre, potrebovala sa upokojit a sladke jej robilo dobre na nervy.

Krestanske sudicky sa hned po jej prichode do utulku ujali slova: „Co maryska, pivecko si si dala? Mame ti dat fukat?“ 


Jedna zo sestier svateho Jozefa sa na Vanesu skerila krivymi zubami, az to nebolo pekne. Tej sa vsak provokativny ton nedotkol. Ako v snach kracala do svojej izby za novou najomnickou. Nasla ju, ako sa zasa tym sladkym hlaskom prihovara tretej spolubyvajucej Norke. Norka bola naivna, no zivotom obita osemnastrocna dievcina z detskeho domova a priroda na jej zenskosti veru nesetrila. Olga drzala v ruke takisto ako Norka telefon a sestra Klara vsetko sledovala. Vanesa zacala mat paranoidny pocit ako z filmu. Sestra Klara bola prilis zaujata a suverenna na takuto situaciu. 
„Sestra,“ oslovila ju Vanesa s nadejou. Upriamila na nu odosobneny pohlad a so stuhnutymi perami sa jej opytala: „Co je??“
Cela bola akasi stuhnuta a najezena. Hned nato odisla do svojej kancelarie a Vanesa pocula, ako telefonuje, no slovam nerozumela. Podisla k Olge a skumala Norku pohladom. Sklopila oci a zrumenela. Ako bleskom jej bolo vsetko jasne. Bez slova sa divala do odpornych, chladnych a tvrdych oci Olgy, ktora pod tym tlakom znova znervoznela a odisla si zapalit.
„A dost!“ Pribehla zrazu za nou sestra Klara. „Uz mam tych tvojich hovadin dost! Pobal si veci a s okamzitou platnostou ta prepustam. Si mala drza svina.“
Vanesa vedela, ze tu uz zostat nemoze. Mafia utulku svateho Jozefa si vybera vzdy iba ciste obete. Preto si bez slova pobalila tasku s vecami.
O tri hodiny uz sedela u kamaratky v nedalekej dedine.
„Urcite to zorganizovala riaditelka, vies, kolko by dostala?“ skonstatovala Monika a uhladila si dlhe cierne vlasy. Vanesa sedela s poharom vina zronena vedla nej a necujne dychala. Mala pocit, ze sa z nej stala myska, ktora nesmie z nory ani do nej.
„Zavolaj mu. Radko ti predsa nestoji za to, rozchadzate sa uz rok. Peto by to s tebou zvladol a mysli to vazne.
„Pockaj!“ Vanesa chytila po dlhsom mlcani do ruky telefon. „Nieco skusim. A... hoj... Rad... ko, mohla by som ist k tebe zit? Ak na toto zareaguje odmietnutim, uz viac nemam co rozmyslat.“
Za niekolko minut jej prisla sprava. „U mna byt nemozes, pamatas si, ze nam to neklapalo. A nie som uz sam.“
„Tak a mas to!“ Monika ju potlapkala po ramene.
„Vaneska, spamataj sa! Chod za Petom, vzdy ti pomohol, nikdy ti neodmietol prenocovanie. Kto sa bude starat o jeho dcerku? Sam?“
Vanesa sa zacala obliekat. „Kam ides?“ Monika si pomyslela, ze ju snad urazila. „Neblbni, Vanesa, ja...“
„Este musim nieco vybavit,“ riekla s usmevom ta a prehodila si kabelku cez plece. „Hned som tu.“
 *
„Stalo sa mi to prvy raz!“ Vanesa nebola dobra herecka. Divala sa do tvare pochudnuteho patdesiatnika s vaznostou, pretoze vyuzila nahradny manever. I nahradny problem. Bala sa o Norku. 
„V kabelke si vzdy nechavam cely dochodok. No zmizol! V izbe bola iba Olga, prisla vcera. Hned sa mi na nej zdalo nieco podozrive,“ klamala, pricom si pri klamstve mohla dovolit prezivat prave emocie.
„Je to bezcharakterna zlodejka!“
„Ale no, pani, upokojte sa a spolahnite sa na nas. Vysleme tam hliadku co nevidiet. Ak ma peniaze pri sebe, dochodok sa vam vrati.“ Policajt sa poskriabal za uchom a zapisal si udaje jej obcianskeho preukazu. Potom sa rozlucil. „Hned sme tam, budeme vas informovat.“
Na dvorceku pred utulkom zastavilo zasahove vozidlo. Riaditelka bola prave v budove a vydesene nakukala spoza zaclony na muzov zakona vchadzajucich cez branku. „Ta suka,“ precedila pomedzi zuby. O chvilu jej zaklopali na dvere.
„Pani Uttenberova? Mame pokyn prehliadnut osobne veci klientky Olgy H., zavedte nas na jej izbu.“ Riaditelka zbledla a roztrasenou rukou im pokynula a zasipela: „Iste... nech sa paci, tadialto.“
V Olge by sa v tej chvili krvi nedorezal. Sedela na posteli ako stelesnena nehybnost, az zelena a sklbalo jej kutikmi ust. Ruky mala zopate na kolenach ako pri modlitbe.
„Pani, ukazte nam svoje osobne veci.“ Odznelo opat.
Olga mlcky vysla z izby, pricom im ukazala na skrinu. Vyzeralo to tak, ze sa dorozumeli. Uz tusila, co pride. Vonku si zapalila cigaretu a tupo zizala do tmy. Stoji jej takyto zivot za to? Alebo stal?

Najprv prehladali kabelku. Nasli lieky a bezne zenske potreby. „Este tasku,“ pokynul kolega policajta na skrinu. Nehladali dlho.

Tak, pani Olga, peniaze sme sice nenasli, ale za celu existenciu mojej praxe viem, co je to biely prasok v igelitovych vreckach. Zatykam vas! Podte, prosim, s nami.“
Uplne znicena a vyprahnuta Olga ich bez slova nasledovala. „A za vami, pani, prideme zajtra,“ zakrical cez rameno jeden z policajtov na riaditelku Uttenberovu. Stala na prahu a vyzerala o desat rokov starsie.
 
„A co ti povedal?“ pytala sa vzrusene Monika, ked na druhy den prisla z prace domov.
„Nasla jej drogy, Norke uz nehrozi nebezpecenstvo, velmi mi odlahlo!“ cela stastna ju objala.
„A Peto?“
„Berie ma k sebe... mala Katka sa vraj stale pyta, kam som pred rokom zmizla.“
Vecer sla Vanesa nakupit. Cely svet sa jej zrazu zdal nebezpecny, kruty a bala sa. Teraz vsak uz tomu nebude vystavena na ulici. Zadivala sa na male dievcatko tahajuce mamu za ruku. 
„Ma to zmysel,“ pomyslela si.