Neviditelny Pavel Sekerak Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Pavel Sekerak Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 110001 Obsah Neviditelny 1 Obsah 2 Noc je mojim svetlom 3 Porazeny 4 Odovzdany 5 Nedotknutelny 6 Tvare-nie 7 Stastie 8 Nehybny 9 Som 10 Kosti 11 Vic 12 Kos 13 Zapad slnka na Klaku 15 Eliske 16 Rovnica 17 Len kvoli nadeji 18 Ozvena 19 Na kolenach 20 Au! 21 Sumrak 22 Na plazi 23 Neslusny navrh 24 Zvony 25 Horucka 26 Neviditelny 27 Noc je mojim svetlom Opat sa v noci mestom tulam, nemajuc ciel ani umysel. V odrazoch kaluzi skumam... Ma zivot zmysel, ci nezmysel? Kamkolvek sa pozriem, su iba prazdne ulice. Zmietam sa ako cervik, na konci bozej udice. Synefrin, taurin, kofein. Traja krali z vychodu. Udrzia ma na nohach, az kym dojdem k podchodu. Na jeho schodoch spociniem, v objati spinavych stien. Dufam, ze to tak ostane, ze nepride dalsi den. Noc je mojim svetlom, bdenie je moj spanok. Usvit pripomina pachut postovych znamok. Porazeny Podlomene kolena, telo bezvladne klesa k zemi. Vo vitazstvo som veril, padam vsak porazeny. Zatate zvysky zubov, zvuk praskajucich kosti. Ostra i tupa bolest, krvou zaliate vnutornosti. Rozmazane videnie, spolu so zvukom mizne. Uz som iba tienom, vlastnej podobizne. Pocity proti pocitom, bojovali vsetkymi zbranami. Je koniec, zima a tma. Vsetko je konecne za nami. Konci otvaracia doba, otvorenych ran. V krvavych rukach, svoje srdce mam. Odovzdany vo svetle tmy stojim pred tebou zahaleny do priehladnej nahoty ale ty stale nemas dost a vyzliekas ma dalej z mojich rymov z mojich myslienok z nevyslovenych tuzob v trasucich rukach na podnose z tuzob podavam ti ich vsetky do jednej bez obalu bez pridanych farbiv bez iracionalneho strachu Nedotknutelny sijes moju dusu rozbitu na milion ostrych fragmentov vsetko co si zelam je opat zacat verit asi sa prilis skoro vzdavam a mozno len potrebujem trochu viacej casu opat vidiet slnko tam, kde ini vidia tmu zlomeny do temnoty kricim nik nepocuje moje volanie len mesiac co neuzrie rano v ktorom kridla vtakov dazdom nedotknute tienom zakryvaju prazdne namestia v snoch smelo a bez obav prekracujem hranice s usvitom sa stracam a nadalej ostavam nedotknutelny Tvare-nie Nosime masky, cez usta pasky a slova falosne, ako usmev predavacky. Neustale v pokuseni, aj ked mimo podozreni, skusame nemozne a tvarime sa dospelacky. Stastie Mozno som cakal prilis dlho. Pocital dni a noci na prstoch. Stastie unavou neusnulo, vidim ho iba sem-tam v snoch. Uspesne skryva predo mnou, tvar aj cele svoje telo. Moze prist ku mne bez obav, keby len trochu chcelo. Nehybny Som nehybnym bodom v case, nehybnym bodom v priestore, farebna bodka v ciernej mase, robot z buducnosti v klastore. Nenavidel som samotu, trapil pre ne-zaujem. Cim viac ludi spoznavam, tym viac samotu milujem. Som zamlcany podmet vo vete, pravda neskryta vo vine, dych, ktorym odfuknes pupavu. Chyteny do asocialnej siete, uvazneny v hranatej bubline, opustajuci slnecnu sustavu. Zapadam za horizont ticha, objavim sa az v kvapke vody, v tej, ktora sa ti z lic odpari. Som pointa co neunika, osmy div zivej prirody, som chyba, ktora sa podari. Kosti V noci ku tebe pridem, tak bud na mna pripravena. Zosilnim frekvencny prijem, vymazem z kalendara mena. Nedam si servitku pred usta, ani do vlasov sponky. Na stenu nakreslim anjela, polamem kvetom stonky. Pridem zablateny a bosy, obleceny do nevinnosti. Musim to urobit skor, nez mi hlina zakryje kosti. Vic Neznam te, vsak nejsme si cizi, jedeme na stejne vlne. Me stopy v pisku jiz brzy zmizi a strati se v nove dune. Nez se tak stane, chci ti rict, jak hodne pro mne znamenas, kazdy den chci te vic, vic, nez cokoli co udelas. Kos Uprostred cesty stoji cerny kos. Nevnimaje vubec, ze je celkem bos. Nevnima svet kolem, jen uprene hledi. Barvy se mu slily do klubka temne sedi. Par metru od nej, v pomalem pruhu, je dalsi jedinec stejneho druhu. Hromadka cerneho peri. Je to porad on? Tomu se tezko veri. Utichl jeho zvon. Prosel na druhou stranu po duhovem moste. Budu radeji mlcet. Nechci mluvit sproste. Je mi ho lito, chudaka. Toho druheho taky. Stoji tam a dale hledi jak stahuji se mraky. Smraka se nad nimi, ziji na padesat procent. Ve ctyri rano vice neuslysim jejich koncert. Auta se zenou kolem, kazdy si sveho hledi. Hlavne, ze se jim dobre ve svych karach sedi. Nepovsimnut lidmi, ve smutku tam stoji dal. Tedy kolem osme uprostred cesty stal. Slunce se pohnulo, k vrcholkum hor se blizi. Neco je ve mne jinak. Neco me porad tizi. Na zpatecni ceste ma predtucha se potvrdila. Zivotni cesta kosa navzdy se ukoncila. Zapad slnka na Klaku Nebranme slnku zapadnut. Kde nie je svetlo, nie su ziadne tiene. Musi to takto dopadnut, je to tak prirodzene. Den umiera za obzorom, luci sa s nami farbami. Nesmut za nim a pozri sa, na tu nadheru nad nami. Miliardy hviezd a tuzob, vsetkych, co ku nim vzhliadaju, ziaria v tme a nedotknute, nase tajomstva skryvaju. Tajne si nieco zazelam, ked bude z nich jedna padat, aby si nasla priatela, naruc, kde nebudes sa bat. Aby si na zapady, nehladela sama. A aby si o to viac, milovala rana. Eliske Vyhrala si prvu cenu, za najsirsi usmev na Zemi, za radost tak prirodzenu, ze ostavame zahanbeni. Zabudli sme, ze nas bavil, zivot, ked sme boli deti. Ale ked sa usmejes, slnko opat svieti. V momente sa rozostupia, starosti aj mraky. A my opat zatuzime, trhat dive maky. Rovnica Za vieckami ukryvam sa, pred najvyssou entitou. Zivot je iba sen, zda sa, z ktoreho som precitol. Ani mrtvy, ani zivy, niekde medzi ciarami, upravujem algoritmy, no nic nevychadza mi. Nekonecna prazdnota, na druhej strane rovnice. A ja stale iba snivam, ze bozkavam ta na lice. Len kvoli nadeji Uz asi po sty krat, mozno sto desiaty, pokusam sa zdvihnut z prachu. Kolkokrat este, si rozbijem kolena o skaly? Plazim sa ako had, tuzim sa nevratit, na miesto co ma tu pachut, do sveta, v ktorom stracame to, co sme ziskali. Len pre tu nadej opat, dviham unavene hnaty, len pre nu sa este nevzdavam. A vstanem znovu, ciel z oci nestratim, v hlbinach seba spoznavam. Ozvena Raz, razz, razzz, razzz… Ozyva sa hlas, hlass, hlasss… A za nechtami mraz, mrazz, mrazzz, stipe ako das, dass, dasss... Snad, snad, snad, snad… nebudem sa bat, bat, bat… Na vrchole stat, stat, stat… A veselo sa smiat, smiat, smiat... Zatial vsak len bludim tmou, tmou, tmou… Aj ked mal by som byt teraz s nou, s nou, s nou… Uvazneny som v podzemi, podzemi, podzemi… Bez naroku odmeny, odmeny, odmeny... Na kolenach Presli sme uz kazdou cestou, mysliac si, ze vedu k cielu. Nemohli sme sa viacej mylit… Podam ti ruku ako gesto, v ktorom opat najdes vieru. Kto chce ist hore, musi sa najprv znizit. Az na tej urovni, az tam celkom na dne, zistis, ze si to ty, kto tvoje sny kradne. Az na tej urovni, ked dychas prach zeme, zistis odpovede, na vsetko co chceme. Au! Nebudem ti klamat, boli to jak svina. Mozme sa len hadat, cia to bola vina. Davam si dolu z cela kus omietky, povazoval som ta za tu pravu. Teraz len pisem kratke poviedky, a o stenu si bucham hlavu. Sumrak Za sumraku klesa teplota tvojich dotykov. S kazdou dalsou minutou su tvoje prsty chladnejsie. V poslednych lucoch slnka vidim co cez den mi uniklo. V ich svetle su tvoje zrenicky coraz cistejsie. Kazda z nich v sebe skryva vesmir prenikam do nich hlbsie. Tvoj dych sa zhmotnil do hmly a tiene su coraz dlhsie. Pohlti nas nekonecna tma a zakryje nasu nahotu. Pretoze je to laska, co navzdy ukonci samotu. Na plazi Nepoznam dovod, pre ktory nevnimam ostru bolest v hrudi. Hoci je nad slnko jasnejsie, ze nieco nie je v poriadku. Za sebou v piesku nechavam rozmazane stopy krvi. Bez slz je more cistejsie. A slova ulozene do riadku. Neslusny navrh Nevadilo by Vam ak sa vzdialime? Myslite od temy? Nie, od spolocnosti. Spocitame bublinky vo vine a potom nespravnou nohou vkrocime do vecnosti. Zvony Dvadsatosem tonov zahranych bez licencie. Na srdciach tazkych zvonov vyryte indicie. Rozumie im kazdy, navadzaju ta na cestu. Ich hlas sa bude sirit od mesta k dalsiemu mestu. Horucka Teplota mojho srdca nebezpecne stupla. Bolo tesne po tom ako si sa ho dotkla. Trvalo to kratko a ja teraz hladam cim zaplnim miesto po zmazanych fotkach. Neviditelny Ked idem okolo teba pripadam si ako duch. Hladis priamo na mna, ale vidis iba vzduch. Tvoj pohlad mnou prenika, akoby som tam nebol. To som v tvojich ociach tak hlboko klesol? Povedz, prosim, cim to je, ze nevnimas moju pritomnost. Pretoze sa neraz citim ako nepozvany host.