OSUD











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2021)
Pavel Sekerak

Obsah
OSUD	1
O knihe	3
Julia	4
Milos	6
Splneny sen	8
Navsteva	10
Noc plna vasne	15
Nedela	18
Ruza	20
O knihe
Pribeh o zdanlivo necakanom, ci dokonca osudovom, stretnuti dvoch osamelych ludi. Vzide z tohto stretnutia osudova laska ako z rozpravky, alebo si osud pre nich pripravil nieco ine?


Julia
Pat hodin rano. Spalnou sa rozoznela znama melodia Juliinho budika. Lenze ta uz bola davno hore a prave si zalievala kavu. Hlasitost zvonenia postupne stupala, budik sa tym neodbytne dozadoval vypnutia. Polozila preto kanvicu s horucou vodou na kraj stola a ponahlala sa ho vypnut. Len tesne ju minula, ked si to rychlym krokom namierila do spalne. Zatlacila tlacidlo na vrchu maleho stroja do vnutra, aby si mohla naplno vychutnat ticho hmlisteho jarneho rana. Cez pootvorene okno prudil do kuchyne chladny vlhky vzduch. Drziac salku horucej kavy oboma rukami, prilozila si ju k peram a uzivala si jeden dusok svojho oblubeneho napoja za druhym. Vzdy ju to nabudilo a doslova nastartovalo do kazdeho pracovneho dna. Aj dnes to citila rovnako a povzbudena kofeinom pokracovala vo svojom rannom rituale. I ked teraz bolo chladno, predpoved slubovala velmi teply den. Preto sa rozhodla vziat si na seba vesele, oranzove, kvetovane saty. Dokonale sa hodili ku jej hustym cervenym kuceravym vlasom. Za okamih sa uz kochala pohladom do zrkadla, v ktorom videla povabnu zenu odetu do nadhernych farieb. Spokojna s tym co videla vo velkom zrkadle, presunula sa do kupelne a prisiel na radu mejkap. Rada sa licila. Milovala vsetko krasne, ci uz to boli kvety, vone, hudba, alebo ona sama. A bola v tom dobra. Vedela ako spravne naniest ocne tiene, ci ako to neprehnat s linkou. Navyse, vdaka jej prirodzene dlhym nadhernym mihalniciam, nebola odkazana na tie skarede umele nahrady, ktore aj pri najlepsej voli, zakazdym vyzeraju neprirodzene. Co by za to ine dievcata, ci zeny, dali… Este naposledy sa naklonila ku zrkadlu, divala sa do svojich olivovych oci a naspulila pery pre velke finale. Prilozila ku nim vyrazny ruz a automatickym pohybom nanasala prvu vrstvu. Lenze uz sa tak trochu ponahlala, ranna kava jej dnes zabrala viac casu ako obycajne. Stacil jeden neopatrny pohyb a spicka ruzu sa zlomila. Prvotne sklamanie z toho, co sa stalo, trvalo asi tak styri milisekundy, pretoze ako spravna dama, hned mala po ruke dalsi. A tak uz o minutku s usmevom na tvari zamykala dvere domu.

Okolo garaze, v ktorej mala zaparkovane svoje auticko, presla bez povsimnutia. Uz dlhsie bolo pokazene a poslednu dobu aj tak nerada soferovala. Zvykla si jazdit do prace autobusom. Najma v zime to bolo pre nu omnoho pohodlnejsie. Kazdy den dochadzala do par kilometrov vzdialeneho okresneho mesta. Napriek tomu nikdy neuvazovala na tym, ze by sa tam prestahovala. Aj ked bola na vsetku pracu v dome sama, nevadilo jej to. Je to dedicstvo po jej rodicoch a stravila v nom cely svoj zivot. Opustit ten dom by bolo ako opustit milovane dieta. Neprichadzalo to do uvahy. Na zastavku to mala iba kusok. Dnes si vsak musela i trosku pobehnut, pretoze autobus tam uz stal a jeho dvere sa pomaly zatvarali. Stihla to v poslednej chvili.
„Uz som si myslel, ze Vam na dnes dali volno…“ - prihovoril sa jej sofer, ktory touto linkou jazdil pravidelne a Juliu vozil do mesta uz niekolko rokov.

„Ja a volno? To by nastal koniec sveta.“ - zasmiala sa schuti.

Usadila sa na obvykle miesto a divala, ako sa krajina pomaly odkryva. Hmla pozvolne ustupovala, dvihala sa a odhalovala okolite kopce a luky. Mala rada mestsky zivot, jeho ruch a rozhovory s ludmi. Ale za nic na svete by tento pohlad nevymenila. Tie ocarujuce lesne zakutia, dych beruce vyhlady. A hlavne ten pokoj, do ktoreho sa mohla ukryt vzdy, ked prisla z prace. Kazdy by mal mat nejake miesto, kde nacerpa silu a upokoji mysel. Kazdy by mal mat svoju butlavu vrbu. Julia ju mala. Pri jednom z rybnikov za dedinou stala starucka vrba. Ked bola Julia malym dievcatkom, udrel do nej blesk. Strom sa rozstiepil a cast kmena vyhorela. Zvysok stromu zostal akoby zazrakom nedotknuty. Dvojfarebny stromcek. Takto ju ako dieta volala. Ta vrba bola svedkom jej detskych hier s dievcatami, pocuvala jej plac, ked ju nieco trapilo, a bola aj pri jej prvom bozku. Sprevadzala ju cely zivot. Dokonca, aj teraz, ked je z nej dospela a samostatna zena, rada cita knihy v jej tieni. Ukryta za dlhymi visiacimi konarmi, ktore sa takmer dotykaju zeme.

Nostalgicke rozjimanie prerusilo oznamenie dalsej zastavky. Nachadzala sa priamo pred skolou, v ktorej pracovala. Praca bola jej druhym domovom. Ved akoby aj nie, kedze v nej travila tolko casu. Ale samotna praca ju bavila. Vesely dzavot deti, ich neobycajne otazky a ich jedinecny pohlad na svet, boli pre nu ako droga, ktorej davku potrebovala kazdy den. Obohacovali jej zivot a robili ho znesitelnym. Pri nich uplne zabudala na skutocnost. Na to, ze je sama a vecer ju bude cakat iba prazdny, aj ked milovany, dom. Nebolo to tym, ze by o nu muzi nejavili zaujem. Prave naopak. Vdaka svojmu atraktivnemu zovnajsku bola pre opacne pohlavie velmi pritazliva. No ziadny z nich sa nedostal az ku jej srdcu. Samozrejme, kazdy kompliment potesi. Lenze ona tuzila po niecom viac. Nemala zaujem o flirt, chcela nieco trvale. Uprimnu, osudovu lasku, o ktorej tolko citala v romanoch, v ktoru verila aj napriek tomu, ze cely svet okolo nej bol diametralne odlisny. Hodnoty, ktore vyznavala uz davno neboli „in“. Nazory ostatnych a reci o tom, ze je staromodna, ci dokonca zije v rozpravke, jej boli uplne ukradnute. Nepotrebovala ich. Dobre poznala svoju cenu. Kolegovia i kolegyne v praci si uz na nu zvykli, aj ked niektore s tym dost dlho bojovali. Snazili sa ju presvedcit, ze zena ako ona predsa moze mat koho chce. Otvorene sa priznavali ku tomu, ze ak by vyzerali ako Julia, bez vahania by mierili vyssie a namotali by nejakeho bohateho chlapa, ktory by ich zabezpecil a nemuseli by sa vycerpavat, niekedy dost nevdacnou, pracou v skole. V tomto sa nikdy nezhodli. No napriek tomu dokazali spolu celkom dobre spolupracovat. 
Milos
„Boooze, to bola zase noc…“ - povzdychol si a prilozil ruku na bolavu hlavu.

Len velmi neochotne sa vymotal z postele. Bol si vedomy, ze ani dnes nestihne prist do prace nacas. No dnes by nemal mat az taky vyrazny sklz, pretoze uz bol obleceny. V noci sa mu totiz zdalo uplne zbytocne zobliekat sa pre tie ubohe dve hodiny spanku, ktore ho cakali. Pomalym krokom zamieril do kupelne, aby sa aspon ako-tak upravil. Oplachol si tvar studenou vodou a prizmurenymi ocami sa dival na svoj odraz v spinavom zrkadle. Hladel do svojich hnedych oci plnych krvavych ziliek. Ostra bolest mu este nedovolila mat ich dlhsie otvorene. Pretieral si ich mokrymi rukami a tym to este viac zhorsil. Priserne ho rezali. Ani nevedel ako a opat sa ocitol v posteli. Zatvoril oci, aby ho tak neboleli a pri tom mal pocit akoby sa cely svet zacal otacat. Drzal sa postele, aby nespadol. Vsetko sa mu zlialo do jednej machule, ktora nakoniec stmavla az sa z nej stala cierno-cierna tma. Vtedy sa vsetko upokojilo a svet sa prestal krutit ako blaznivy. Dokonca prestal existovat. Cas sa zastavil a on sa ocitol na samom dne ciernej prazdnoty. 

Bol by tam hadam aj celu vecnost, ak by jeho kolega vzdal svoju snahu dovolat sa mu uz po tretom zazvoneni. Mobil vsak vytrvalo zvonil dalej. 

„H?“ - to bolo jedine, co jeho kolega pocul, ked mu konecne zodvihol.

„Milos, kde trcis?! Dnes je ta porada! Co si zabudol?!“ - pytal sa nahnevane a naliehavo zaroven.

„Uz idem…“ - povzdychol si Milos a nevedno ci zamerne, alebo nechtiac, vypol telefon uplne. 

Preslo par minut, oci mu stale slzili, ale uz neboleli. Znovu stal pred zrkadlom a skumal svoje krvave bielka. Tazko si povzdychol a opat nabral do dlani studenu vodu, ktora vzapati skoncila na jeho tvari. Mokrou rukou si presiel po vlasoch, poskriabal sa po brade a zhodnotil, ze je pripraveny ist do prace. Pred tym, ako za sebou zabuchol dvere prenajateho bytu, prilozil si k ustam prazdnu plechovku od energetickeho napoja v nadeji, ze tam je este aspon par kvapiek. Marne. Bola uplne prazdna. Rovnako ako vsetky ostatne. Iba nad tym mavol rukou a zbehol dolu schodmi ku autu. Ani raz sa cestou nepozrel na hodiny, nechcel sa zbytocne dostat do este vacsieho stresu aky uz mal z toho, ze nepride na poradu vcas. Nehovoriac o tom, ze si vobec nepripravil potrebne podklady, o ktore ho sef ziadal uz asi pred dvomi tyzdnami. Nie, nebol nezodpovedny, len toho mal jednoducho prilis vela. Zaparkoval na poslednom volnom mieste pred reklamnou agenturou, v ktorej pracoval a zrychlenym krokom sa priblizoval ku budove. Otvaranim vstupnych dveri sa nastastie nemusel zdrziavat, pretoze boli automaticke. Necakane lahkymi skokmi sa dostal na prve poschodie. Ostavalo par poslednych metrov.

Ajajaj, to nevyzera dobre. - pomyslel si, ked uvidel ako z jeho kancelarie vychadzal majitel firmy, ktory bol ocividne rozculeny. Navyse isiel priamo oproti nemu. V uzkej chodbe sa pred jeho hnevom nebolo kam skryt.

„Tento tyzden ste uz tretikrat prisli do prace neskoro! Viete co to znamena?!“ - krical, hoci uz bol pri Milosovi tak blizko, ze sa ich nosy takmer dotykali.

„Ze je streda?“ - vypadlo z neho neuvazene.

„Ved Vas tie srandicky prejdu! Nemyslite si, ze ste taky dokonaly. Uz sme tu mali takych ako Vy. Mysleli, ze su nenahraditelni. A ako dopadli? Kde su pani nedotknutelni teraz, co? Vase neskore prichody a pohrdanie pravidlami, na ktorych sme vybudovali nasu spolocnost su neakceptovatelne pre Vase dalsie zotrvanie vo firme. Odovzdajte vsetky Vase rozrobene projekty Neumannovi. Zajtra si uz budete moct pokojne pospat. Nemusite sa unuvat sem chodit, pretoze tu ste skoncili!“ - zakoncil so zdvihnutym ukazovakom a zmizol za dverami na konci chodby.

„Taaak, to by sme mali…“ - povedal len tak sam pre seba.

Usadil sa do pohodlneho kresla vo svojej kancelarii. Zapol pocitac, ale nie preto, aby pracoval. Nasadil si na hlavu priliehave sluchadla, otvoril priecinok s nazvom Trance a bez premyslania v nom oznacil niekolko suborov. Dva kliky a v usiach sa mu rozoznela jeho oblubena hudba. Zhlboka vydychol a zatvoril oci. Trvalo len par sekund kym zaspal. Sen, ktory sa mu teraz zdal, nevidel prvykrat. Priblizne raz za tyzden sa ku nemu vracal uz asi dva mesiace. Stale sa v nom opakovala ta ista situacia. Scena ako z americkeho filmu, ci kriminalneho serialu. Cele sa to odohrava spomalene a diva sa na to z roznych uhlov. Husty dym zahalujuci oblohu, takmer neznesitelne teplo a oranzove plamene siahajuce do vysok. Priamo z ich stredu vystupuje Milos. Kraca pomaly a vzpriamene a v naruci nesie bezvladne telo krasnej zeny, ktorej dlhe vlasy a saty veju vo vecernom vetre. Vzdy sa to konci rovnako. Prejde par metrov, polozi ju na zem a ked sa nad nu nakloni, zobudi sa. 
Splneny sen
Ani tentokrat to nebolo ine, zobudil sa skor nez sa dej posunul o krocik dalej. Do konca pracovneho dna toho uz vela neurobil. Rozrobene projekty sustredil do jednej zlozky a na svoj USB kluc si stiahol vsetok obsah, co povazoval za dolezity. Vypoved ho prilis netrapila, v poslednej dobe chodil do prace uz iba z povinnosti. Nadsenie, ktore pre nu kedysi mal, sa niekam vytratilo. Stereotyp a rutina su dokonalymi vrahmi akehokolvek zapalu pre vec. A mal na to aj ine dovody.

Bol to dlhy den. Dlhy, nezmyselny a premarneny den. To si hovoril, ked kracal na parkovisko k autu. Vtedy este netusil, ze tento den pre neho este ani zdaleka nekonci. Posadil sa do auta rozpaleneho jarnym slnkom a otocil klucom. Jeho dvadsatrocna skodovka iba tazko zakaslala, nieco v nej zasramotilo a z vyfuku sa valil kudol husteho bieleho dymu. Nastalo ticho. Konecna. Milos nahnevane vystupil a z celej sily tresol dverami. Cely tento akt okorenil stiplavymi nadavkami. Neostavalo mu nic ine, len ist domov autobusom. Cestou na zastavku rozmyslal nad tym, cim sa voci vesmiru tak previnil, ked sa mu neustale stavaju same zle veci. Neveril v karmu ci podobne zalezitosti, ale teraz si hovoril, ze v minulom zivote musel naisto vykonat nieco velmi zle.

Otraveny zivotom, na pokraji psychickeho i fyzickeho vycerpania, nastupil do autobusu. Ludi okolo seba nevnimal, nezaujimali ho. Bez opytania si k niekomu prisadol. Ani nevedel, ci je to muz ci zena. Zaklonil hlavu a zavrel oci. Sen, ktory sa mu teraz zdal, bol omnoho intenzivnejsi, nez kedykolvek predtym. Tentokrat vnimal vsetky suvislosti a detaily. Nevidel len seba vystupujuceho z ohna, videl vsetko, cely sled udalosti, ktore tomu predchadzali. Bol to prave ten autobus, v ktorom prave sedel. Niekolko stoviek metrov za hranicou mesta sofer autobusu prudko strhol riadenie dolava, aby sa vyhol cyklistke, ktora mu z neznamych pricin spadla takmer priamo pod kolesa. Vzapati otocil volantom na opacnu stranu, pretoze v protismere sa uz nezastavitelne priblizovali osobne auta. Po dalsej nahlej zmene smeru sa kabina s cestujucimi rozkyvala a nech sa snazil najviac ako mohol, tomu, co nasledovalo uz nedokazal zabranit. Desive kvilenie pneumatik a vykriky vystrasenych pasazierov prerusil neprijemny zvuk pokrceneho plechu, ktory sa smykal po vozovke zanechavajuc za sebou iskrive ryhy. Sklenene vyplne v okamihu explodovali a crepiny z nich sa rozleteli do vsetkych smerov. Po niekolkych metroch sa prevrateny autobus zastavil v oblaku prachu. Vsetky zvuky niekam zmizli a nastalo strasidelne ticho, v ktorom sa zastavil cas. Vsade okolo seba videl dorananych ludi a vo vzduchu bolo citit pach nafty, ktora sa medzi crepinami miesala s krvou ranenych. Nez sa vsak stihol zamysliet nad tym, ako je mozne, ze jemu sa nic nestalo, do autobusu leziaceho na boku vrazilo prve z aut. Nasledovalo este dalsich pat, ktorych vodici nestihli dostatocne rychlo zareagovat na necakanu situaciu, co sa pred nimi prave odohrala. To sa uz kabinou zacal sirit husty dym a objavili sa i prve plamene. Ti, co boli pri vedomi a dokazali sa este hybat, dezorientovani hladali sposob ako odtialto uniknut. V tej bielej tme vacsina z nich zamierila ku vetracim poklopom na streche. Tadial dnu prenikli prve luce svetla. V momente tam nastala tlacenica a dostat sa tadial von bolo nemozne. Milos si vsak nasiel vlastnu cestu. Presunul sa do prednej casti autobusu a vykopol celne sklo visiace uz len na vlasku. Kym spravil ten dolezity krok ku zachrane svojho zivota, este sa obzrel za seba. Z dymu sa smerom ku nemu blizila ciasi ruka. Nezavahal ani na moment a pevne ju uchopil. Silno ju potiahol smerom ku sebe a zistil, ze ta ruka ma i telo a tvar. Vzal tu nadhernu neznamu a vykrocili spolu von, prec z toho desiveho pekla. Cestou od vraku ju ochotne podopieral, lebo jej nohy ju neposluchali a ustavicne zakopavala a padala. Vzal ju teda do narucia, pomaly a vzpriamene sa vzdaloval od horiaceho autobusu. V naruci niesol bezvladne telo krasnej zeny, ktorej dlhe vlasy a saty viali vo vecernom vetre. Ked mal dojem, ze je uz v bezpecnej vzdialenosti, polozil ju na zem a naklonil sa nad nu. Odhrnul jej cervene vlasy a prilozil ucho k jej ustam, aby sa presvedcil, ze dycha. Jej slabucky teply dych ho upokojil. Az teraz, ked si vyberal z usi sluchadla, v ktorych este stale hrala hudba, uvedomil si, ze toto sa mu rozhodne nesniva. Vypol hudbu, aby mohol mobilom zavolat zachranku a neustale pritom daval pozor na tu neznamu krasku. Doudierana a doskriabana, no aj napriek tomu neobycajne krasna. Vobec nevnimal svet okolo seba, ani krv, co mu tiekla z poraneneho ramena. Jedina jeho starost bola zachranit tuto nadhernu zenu. Sadol si za nu, citlivo ju nadvihol a oprel o svoju hrud, nemohol ju predsa nechat len tak lezat na studenej zemi. Takto mal aspon istotu, ze je v poriadku. Prichylil ju vo svojom naruci az kym prisla sanitka. Potom ju s doverou odovzdal do ruk zachranarov a ich cesty sa rozisli. Nie vsak na dlho.

Par dni na to ju opat uvidel. Vracala sa z nemocnice autobusom domov. V momente ako ho zbadala vedela, ze je to on. Aj ked ho predtym nevidela. Skratka to vedela. Zaplatil za listok a bez toho, aby pockal na vydavok, kracal ulickou priamo za nou. Cim blizsie ku nej Milos bol, tym rychlejsi bol jej pulz. A ked pred nou zastavil, mala pocit, ze sa zastavilo aj jej srdce.

„Ahoj, mozem si prisadnut?“ - opytal sa, ale na odpoved necakal a posadil sa vedla nej.

„Ja… Ja… Neviem… Neviem ako sa Vam podakovat…“ - Juliou lomcovalo asi tisic pocitov.

„To nie je potrebne. Nemate vobec za co.“ - upokojoval ju Milos s usmevom, no akoby si to vzapati rozmyslel a dodal: „Myslim, ze pohar matoveho caju by to spravil.“
Navsteva
Po niekolkych dnoch intenzivneho pisania sa nakoniec stretli. Milos nervozne preslapoval na mieste. Uz chvilu bol pred branickou jej domu, ale napriek tomu sa zvonceka ani nedotkol. Nervozne hladel na hodinky. Prisiel o polhodinu skor. Nemohol sa dockat kedy ju opat uvidi. Julia na tom nebola inak. Vyzerala ho z okna uz pred hodinou. Zisla dole a otvorila mu dvere svojho domu. Dvere svojho srdca mu otvorila uz davno predtym, ale zatial to nesmel vediet. Po schodoch presli spolu hore do kuchyne. Usadila ho za stol oproti sebe, aby mala na neho co najlepsi vyhlad. Zasnene sa na nu pozeral, ked zalievala caj. Zakratko uz kuchynu naplnila vona cerstvej maty. Spolu s jej parfemom tvorila dokonaly sulad. Vzrusujuca vona a ticho v nich vyvolavali neovladatelne chvenie a cervenanie lic. Boli k sebe tak blizko, a napriek tomu, ze po tom obidvaja tuzili, ani jeden z nich sa toho druheho neodvazil dotknut. Keby len dotknut, vyhybali sa dokonca i ocnemu kontaktu. Nemohli predsa riskovat, ze ich pohlady prezradia starostlivo uchovavane tajomstva, o ktorych aj tak obaja dobre vedeli. Cim dlhsie bolo ticho, tym tazsie sa dokazali presviedcat, ze je vsetko v poriadku. Ze sa nic nedeje a je to iba bezna zdvorilostna navsteva. Bolo potrebne nejakym sposobom zakryt rozpaky a uvolnit napatu atmosferu. Aj ked mal Milos v hrdle poriadnu hrcu, predsa len sa na to podujal a prehovoril.

„Ten caj je vynikajuci.“ - zlozil Julii uprimny kompliment.

„Dakujem.“ - odpovedala s usmevom a pohladom sustredenym na Milosa.

A ticho pokracovalo dalej. Uz uz sa zdalo, ze opat nieco povie, ale ona si len prilozila pohar k peram a odpila si maly dusok caju. Milos ju nervozne kopiroval. Aj on si prilozil pohar k ustam a po azda najmensich duskoch na svete pomaly znizoval hladinu tepleho aromatickeho napoja v sklenenom pohari. 

„Je naozaj skvely.“ - zdoraznoval.

O tom caji by sa dala napisat kniha. Umelci by sa predbiehali v tom, kto o jeho voni zlozi krajsiu piesen. Maliari by skusali stovky roznych kombinacii farieb, aby dosiahli ten neobycajny odtien napoja, v ktorom sa prave odrazalo svetlo zapadajuceho slnka. Mohla by ho predavat a nedockavi gurmani by stali v dlhych radoch, len aby si mohli na nom pochutnat. Tolko pocitov v nom vyvolavala tato atmosfera a jedinecna chut, farba i vona jej matoveho caju. Lenze on sa nezmohol na viac, nez len na tie tri slova. Julia neodpovedala. Iba sa na neho usmiala a v jej cervenych licach sa objavili male rozkosne jamky. 

„Ta mata je z tvojej zahradky?“ - pokusal sa opat o rozprudenie konverzacie.

„Ano, je.“ - odpovedala stroho.

Dalej bez slova sedeli a pohare s cajom zvierali v rukach tak silno, akoby to boli tie povestne posledne stebla travy, ktore ich mozu zachranit. Milos sa nervozne hmyril na stolicke. Bol z tejto situacie nepokojny, i ked vo vnutri sa citil stastny. V jednom momente sa neumyselne dotkol Julie palcom na nohe. Okamzite sa narovnal a pokrcil nohy v kolenach. 

„Co vsetko tam este pestujes?“ - zareagoval co najrychlejsie, aby si nevsimla jeho rozpaky.

„Vselico. Zeleninu, bylinky, kvety… Ak chces, ukazem ti ju.“ - navrhla.

Milosovi sa roztriasli ruky, pretoze zrazu myslel na veci, ktore sa smu spominat az po 22:00. Predstavoval si vsetko mozne, len nie paradajky ci inu zeleninu. Jeho fantazia sa s nim zahravala. Stalo ho to nemale usilie, aby sa tym predstavam vzoprel.

„Budem rad.“ - suhlasil a po par minutach uz zanechavali stopy medzi zahonmi byliniek a kvetov. 

Bol prekvapeny tym kolko roznych druhov sa da vypestovat na tak malej ploche. Nebolo jedineho miesta, ktore by bolo nevyuzite. Vo vsetkom bol system a poriadok. To bolo nieco, co on poznal iba z rozpravania. Uzival si to. Konecne videl aj iny svet ako ten za klavesnicou pocitaca. Presli okolo policka s jahodami a zamierili do sklenika. Ladne, ako baletka prekracovala z jednej strany na druhu. Nevedel sa vynadivat na tie akrobaticke kusky, pri ktorych vynikla jej stihla postava. Jemu to az tak dobre neslo a niekolkokrat sa mu zaborila noha do hliny. 

„Pozor na hlavu.“ - upozornovala ho Julia na nizku kovovu konstrukciu.

Milos zodvihol hlavu, aby sa pozrel comu sa ma vyhnut. Ale v tom sa zapotacal a spadol do zahonu papriciek. Steny sklenika sa razom otriasali vibraciami hlasneho smiechu. Uprimne, aj ked trosku skodoradostne, smiala sa Julia z plneho hrdla a nevedela prestat. Vyzeral tak bezmocny, ked sa snazil postavit na nohy. Podala mu dlan a pomohla mu vstat. Teplo z jej prstov prenikalo jeho vnutrom a sposobilo mu zimomriavky. Stali pri sebe tak blizko, ze sa ich pery takmer dotykali a hladeli si priamo do oci. 

„Prepac, mrzi ma to.“ - ospravedlnoval sa zahanbene, ale jeho vnutro bolo plne vzrusenia a rozpakov.

„Nic sa nestalo, to napravim.“ - upokojovala ho laskavym hlasom.

„Co by si povedal na to, keby si sa isiel umyt? Ja zatial pripravim nieco na veceru.“

Tymto navrhom Milosa vskutku zaskocila. Nezmohol sa na viac, nez na tiche „ano“. Vratili sa naspat do domu. Predtym, nez sa sa Julia odobrala do kuchyne, ukazala Milosovi, kde je kupelna. O minutku uz pocula charakteristicky zvuk tecucej sprchy. Bez zaklopania otvorila dvere kupelne a vosla dnu, aby sa presvedcila ci dobre pocuje. 

„Mala som na mysli len ruky a tvar, ale v pohode…“ - smiala sa z plneho hrdla, zatial co zaskoceny Milos nevedel ako sa ma v sprchovacom kute otocit.

Citil sa maximalne trapne. Taketo nedorozumenie! Akoby nestacilo, ze sa strapnuje svojou ostychavostou, ci tym, ze spadol medzi papriky. Ku tomu este toto. Kym sa sprchoval myslel na to, ze prvy dojem sa da urobit iba raz. A nebol si vobec isty, aky dojem z toho vsetkeho v Julii zanechal. Umyl sa a bez slova sa ku nej vratil. Plne sustredena na varenie si ani nevsimla kedy vosiel do kuchyne. Sadol si za stol do kuta a pozoroval ju ako pripravuje veceru. Zdala sa mu pri tom neuveritelne pritazliva. Aj ked dobre vie, teda aspon si to myslel, ze ona na to teraz asi sotva pomysli. Lenze jemu to nevadilo, bolo mu jasne, ze on ju vidi inak ako sa vidi ona sama. Od prveho momentu ako uvidel jej tvar. Od prveho momentu ako pocul jej hlas. V duchu obdivoval jej zrucnost a akusi samozrejmost s akou robila vsetky potrebne ukony. Stala ku nemu otocena chrbtom a vlasy zopnute v cope odhalovali jej hladku siju. Pohlad na nu priam vyzyval k dotyku.

Este chvilu sa dival na jej povabnu siluetu. Nemohol si pomoct, predstavoval si ako hladi jej holy chrbat a dotyka sa kriviek jej pritazliveho tela. Rozmyslal ci aj ona niekedy mysli na neho takymto sposobom. Nikdy predtym o tom nehovorili, no zdalo sa ze obaja su na tom rovnako. Marne sa pokusali skryt vzajomnu naklonnost, aj ked boli prilis nesmeli, prilis opatrni na to, aby ktorykolvek z nich urobil ten rozhodujuci prvy krok.
Kym on sa zamyslal nad ich neobycajnym vztahom, kuchynou sa zacala sirit vona peceneho masa a vselijakych byliniek. Nakoniec predsa len potichu vstal a zo zadu sa ku nej priblizil. Opatrne ju chytil okolo pasa a bradu si polozil na jej plece. V prvom momente sa prelakla a stuhla. Od koncekov prstov az kdesi do vnutra do hrude preslo jej telom necakane chvenie. Tak trochu zo strachu, tak trochu zo vzrusenia. Prekvapilo ju to. Najskor chcela vykriknut a odstrcit ho, ale v zlomku sekundy si uvedomila, ze na to nema vobec ziadny dovod. Ved o takom niecom uz par dni tajne snivala. Uvolnila sa a vychutnavala si teplo jeho dlani, na svojom drieku. Jeho dych, ktory citila na svojej siji ju upokojoval. Aj tep, ktory sa jej pred chvilou prudko zrychlil, sa pomaly vracal do normalu. Vzapati sa vsak opat zrychlil, ked sa jeho pery dotkli pokozky jej krku. 

"Uz sa na to tesim. Istotne to bude perfektne." - zasepkal jej zblizka do laveho ucha.

Uvolnil objatie a predtym nez sa vratil spat za stol, zhlboka sa nadychol jej vone a este zlahka pohladil jej boky. Ruky sa jej rozochveli vzrusenim. Musela sa velmi ovladat, aby jedlo dokoncila bez ujmy na zdravi. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo. Uzivali si nielen vyborne jedlo, ale hlavne pritomnost toho druheho. Po tom objati sa akoby uvolnili zabrany a otvorili dvere ku vzajomnemu spoznavaniu. Cely vecer sa rozpravali. O vsetkom. Od vlastneho detstva az po globalne problemy ludstva. Zblizovali sa coraz viac a coraz viac si uvedomovali, ze su si v skutocnosti velmi podobni, aj ked zili uplne inym sposobom zivota. Slnko uz davno zapadlo a oni dvaja stale sedeli v kuchyni, pricom jeden z druheho nemohli spustit oci. Letmy pohlad na nastenne hodiny vsak ukoncil ich hlboke dialogy.

„Mal by som uz ist.“ - povedal Milos, ked si uvedomil, ze jeho zdvorilostna navsteva trva o cosi dlhsie, nez je za normalnych okolnosti vhodne.

„Ostan.“ - opat ho prekvapila Julia, ktoru rozhovory s nim bavili tak velmi, ze pri tom nevnimala cas.

Vo vnutri citila, ze uz nechce prist ani o jedinu minutu, ktoru by mohla stravit v jeho pritomnosti. Nedavalo to zmysel, nikdy by o sebe nepovedala, ze take nieco urobi. Ale, ako to uz byva, laska nedava zmysel. Ustlala mu na pohovke v obyvacke a hoci Milos tajne dufal v nieco ine, aj tak bol rad. Bolo by to predsa len prilis odvazne. Pred tym, nez sa ponoril do spanku vo vonavych bielych perinach, zazelal Julii pekne sny. Oplatila mu to rovnako laskavymi slovami, zhasla svetlo a stratila sa v tme za zavretymi dverami. Cez sklenenu vypln este zazrel jej siluetu, ked sa zahalena do osusky vracala z kupelne do svojej izby. Nebolo pochyb o com bude Milos snivat tuto noc. 
Hlboko uprostred noci sa mosadzna klucka na dverach obyvacej izby pohla smerom nadol. Ktosi potichu otvoril dvere a vstupil dnu. Lupic to rozhodne nebol, pretoze ta osoba sa aj v uplnej tme vyhla konferencnemu stoliku i ostatnym nastraham ako boli vsadepritomne kvetinace s izbovymi rastlinami. Jemne zenske chodidla sa zlahka dotykali makkeho koberca. Jej kroky nebolo vobec pocut, a tak Milos nic nepostrehol. Dalej pokojne snival svoj sen o Julii. Odraz stretavacich svetiel auta prechadzajuceho po ulici za domom na kratucky okamih odhalil jej identitu. Zatial nespozorovana, opatrne si klakla na koberec ku pohovke so spiacim muzom. So zatajenym dychom sledovala jeho tvar a so zaujmom pocuvala ako dycha. Chvilu sa divala na tie hlboke hnede oci, ktore ukradli jej srdce. Aj ked teraz boli zatvorene. A prave to ju tak fascinovalo. Premyslala na tym, co sa teraz odohrava na druhej strane jeho viecok. O com asi sniva? Kiezby tak mohla nazriet pod jeho viecka. Hoci mu to nepovedala, on i napriek tomu vedel, ze jej nie je lahostajny. Aspon sa tym utesoval, ked presviedcal sameho seba, ze jeho sny sa mozu raz splnit. K splneniu jedneho z nich bol teraz tak blizko a ani o tom nevedel. 

Zatial co Milos spokojne odfukoval, Juliou lomcovalo napatie a vzrusenie z toho, co sa prave chystala urobit. Natiahla k nemu lavu ruku a takmer sa dotkla jeho hustych vlasov. Pohol sa! Okamzite stiahla ruku naspat a pritisla si ju na usta. Skoro zviskla z toho prelaknutia. To by bol koniec… - hovorila si v duchu. Srdce sa jej rozbusilo a mala co robit, aby nespanikarila. Nastastie to bol iba plany poplach. Milos len zamrmlal zo spanku nieco nezrozumitelne a pokracoval dalej v snivani. Chvilu to trvalo kym sa znovu upokojila. Pripadala si akoby mala opat sedemnast, aj ked odvtedy uz pretieklo par kubikov vody dolu Vahom. Na moment o sebe zapochybovala a hovorila si, ze sa asi uplne zblaznila, ked vystraja taketo veci. No zakratko ju to preslo a povzbudzovala samu seba k druhemu pokusu. 

Usmievala sa pri pomysleni na to ako asi Milos zareaguje. Cervenala sa a dufala, ze ho tym nevydesi. Parkrat zhlboka kontrolovanym sposobom vydychla. Este ho nechcela zobudit. Este sa chcela aspon par minut na neho iba pozerat. Skumala kazdu vrasku v jeho tvari. Nemohla si pomoct, pripadali jej neobycajne pritazlive. Ked sa dosyta nabazila pohladom a prestalo jej stacit iba sa divat, naklonila sa nad neho. Vlasy si dala na jednu stranu, aby ho nebodaj nechtiac neposteklila. Jej dych sa spomalil, ale vzrusenie sa stupnovalo. Teraz ju uz nemohlo nic zastavit. Tak velmi ju pritahoval. Pomaly sa priblizovala az na licach ucitila jeho horuci dych. Zrazu mala pocit, akoby sa jej srdce zastavilo. Ale nebolo to len jej srdce. Nezne pritisla svoje pery k jeho ustam, a vtom sa zastavil cely vesmir. Zrazu neexistovalo nic iba oni dvaja. Nebolo predtym, nebolo potom. Bolo iba teraz. V zlomku sekundy sa jej zmocnili obavy, ci predsa len neprekrocila hranicu. Milosove laskave objatie a opatovane bozky ju uistili, ze sa vobec nema coho bat. A nepustil ju ani vtedy, ked si uvedomil, ze sa mu to nesniva. 
Noc plna vasne
Jasne luce sobotneho slnka uz nedockavo klopali na sklenene vyplne okien. Prestupili nimi a vkradli sa do miestnosti, postupne ju celu naplnali svojim jasom. Snazili sa dostat do kazdeho zakutia. Akoby nieco hladali, akoby nic nesmelo ostat skryte. Ani parik milencov, tuliacich sa k sebe na pohovke a spokojne snivajucich, neunikol ich steklivym dotykom. Zamraceny Milos si zatienil dlanou tvar, aby sa okolo seba v polospanku poobzeral. Pokusal sa najst mobil a zistit kolko je hodin. Ale nakoniec svoju snahu vzdal. Lavicou objimal milovanu zenu, ktora spocivala na jeho hrudi. Naco by mu bol mobil? V tejto chvili nebol udaj o case vobec potrebny. Bol zbytocny ako smerovky na Audi. Vsetko, co potreboval, ma prave v naruci. Kym sa zasnene dival na tu kuceravu krasku, premyslal o tom, ako sa to vlastne stalo, ze je teraz tu. Nevedel sa nabazit tych krasnych pocitov, tych dotykov… Cely jeho zivot bol doteraz len o praci. V jednej praci skoncil a presunul sa do dalsej. Do bytu chodil iba spavat. Ak sa to vobec dalo nazvat spankom. Castokrat to bolo len par hodin. Par hodin stravenych uvazovanim nad vsetkym, co sa mu za den prihodilo. Obcas sa v myslienkach zatulal tak daleko, ze ani on sam nevedel co je skutocne a co nie. Tentokrat si vsak bol isty, ze toto nie je sen. V ziadnom pripade! Citil predsa jej teplo, jej vonu a pocul jej pokojny dych. Nie, toto rozhodne nebol sen. Toto bol skratka osud. 

„Dobre rano.“ - prerusil Milosove rozjimanie tichy ospaly hlasok.

„Dobre rano.“ - opatoval Milos s usmevom a hladel na tie usmiate oci plne otazok, ale tiez plne stastia.

Nemusela sa ho pytat ako sa vyspal, ci je spokojny a podobne veci. Jeho tvar doslova ziarila radostou. To bola odpoved na vsetko co ju zaujimalo. Ani Milos necitil nutkanie prerusovat tuto chvilu nepotrebnymi slovami. Este viac Juliu k sebe pritisol a hladil jej holy chrbat. Zavrela oci a mlcky si to vychutnavala. Takto by mohla byt celu vecnost. Alebo aj dve.

Cely den stravili v jej dome. Rozpravali sa o vsetkom moznom aj nemoznom, vymienali si neznosti a laskave slova. Po neskorom obede, ktory spolocne uvarili, sa opat presunuli do zahrady. Milos sa oboznamoval s bylinkami a uskaliami ich pestovania, aj ked vnimal asi kazde tretie slovo. Hlavu mal este stale v oblakoch, ale vedel velmi dobre prikyvovat. Netrvalo dlho a zastihol ich vecer. Po chutnej veceri umyl Milos riad a potom sa vybral do kupelne ocistit aj seba.
Ani teraz nechcela prist Julia o moznost stravit noc s muzom, ktoreho milovala. Milos vysiel z kupelne rovno do obyvacky, ale perinu ani vankus na pohovke nenasiel. V celom dome bola tma, iba zo spalne prenikalo cez pootvorene dvere tlmene oranzove svetlo. Nasledoval ho a vosiel do izby. Na stenach sa vo svetle cajovych sviecok mihotal tien nadhernej zeny. Cista a vonava, zavinuta do osusky, cakala ho sediac na svojej posteli. Ticha hudba a vona sviecok este viac umocnovali tuto horucu atmosferu. S otvorenymi ustami na nu hladel od dveri a ona sa iba smiala. Pripadal jej velmi smiesny, ked tam tak prekvapene stal, strapaty a zahaleny iba v Juliinom ruzovom tricku. 

„Pod ku mne.“ - povedala tichym hlasom a vystrela ku nemu svoju dlan.

Ani na okamih ho nenapadlo, ze by odmietol. Posadil sa ku nej tak, ze sa objimali nohami a zblizka sa jej dival do oci. Konecne si ich mohol naplno vychutnat. Az teraz videl ake neobycajne farby v sebe skryvaju. Julia polozila ruku na Milosove lice a koncekmi prstov skumala jeho tvar. Neponahlala sa. Pomaly ho objavovala. Hoci po tom uz dlho tuzil, teraz bol nejaky nepokojny, zdalo sa akoby mal strach. Zrazu tam sedel uplne stuhnuty.

„Zavri oci.“ - zasepkala a chytila ho za konceky prstov.

Posluchol a nechal sa viest jej laskavym hlasom. Nevnimal takmer nic iba jej horuci dych a hlas, ktory mu sepkal upokojujuce slova. Zdvihla mu pravu ruku a on ju poslusne drzal hore. Cakal co sa bude diat. Nasledne mu zodvihla aj lavu. Aj tu drzal hore, akoby sa vzdaval. Vyzliect mu tricko tak bola pre Juliu hracka. Vzapati Milos ucitil ako sa jej prsty dotkli jeho naheho tela. Ked ho nezne pohladila po hrudi, presiel nim vzrusujuci elektrizujuci pocit. Stale mal zavrete oci, a tak nevidel, ze sa zbavila osusky, ktora ju dovtedy zahalovala. Pohladila jeho boky a ramena, nasledne vzala jeho dlane a prilozila ich na svoje prsia. Len tak zlahka. Ledva sa dotkli bradaviek. Pri kazdom dotyku si ticho vzdychla. A on tiez. Potom sa k nemu z celej sily pritisla. V tom horucom objati vnimal, ze ich srdcia biju v rovnakom rytme. Nielen rovnako rychlo, ale naraz. Udieraju v tom samom momente. Este chvilu sedeli na posteli a navzajom sa obdarovavali bozkami a dotykmi. Hladil jej vlasy, chrbat, boky... Zhlboka vdychoval jej ocarujucu vonu.

„Milujem ako vonias.“ - zasepkal jej trasucim sa hlasom.

Sviecky pomaly doharali a oni sa prikryti tmou dalej spoznavali. Ich bozky a dotyky boli coraz odvaznejsie a coraz vzrusujucejsie. Po asi tisic prvom bozku ostali lezat prituleni ku sebe navzajom. Chvilu len potichu lezali, potom sa Milos trosku odtiahol. Ale iba preto, aby mohol hladit jej nadherne brusko. Zmyselne, nenasilne, nezne. Jej horuci dych bol coraz rychlejsi. Prilozil ucho na jej hrud a pocuval ako bije jej rozvasnene srdce. Vtom ucitil ako sa jej ruka pevne zaborila do jeho vlasov. Nechal brusko bruskom, nasledoval jej naznaky a prilozil pery na jej krasne prsia. 

"Ano..." - zasepkala, ked na nich ucitila jeho pery a zuby.

Bola bez obav, lebo vedela, ze k nim bude nezny. Navaly prijemnych pocitov prudili jej vnutrom. Uzivala si ich a spokojnym vzdychanim mu davala najavo, ze to co robi je jej viac nez len prijemne. Cele jej telo sa otriaslo slastnym vzrusenim ked medzi stehnami ucitila jeho nezbedne prsty. Zlakol sa, nadvihol hlavu, aby zistil co sa deje.

„Neprestavaj!“ - usmernila ho razne a pritisla si jeho hlavu na prsia.

Po chvili jej telom rezonovali tie najkrajsie pocity. Spotena a vzrusena, chvela sa v objati milovaneho muza. Objimal ju s hlbokou laskou, stastny, ze ju vidi uspokojenu. 

„A teraz ty! Chcem ta!“ - zasepkala vzrusene.

Julia sa horlivo vrhla za svojim cielom. Tuzila uspokojit muza, ktoreho tak milovala. V okamihu celu spalnu naplnila vona sexu a milovania. Vzdychanie spotenych tiel, ktorych pohyby zapalili neutichajuci ohen vasne. Nenasytne bazila po kazdom kusku Milosovho tela. Nebolo miesta, ktoreho by sa jej pery, alebo jazyk nedotkli. Zvlast jednej casti jeho tela venovala osobitnu pozornost. Vsetko na nom ju fascinovalo. Bola ako zhypnotizovana, drava, vasniva, ale pritom dostatocne jemna. Cim vacsiu slast Milosovi posobila, tym vacsmi ju to vzrusovalo. A Milos nijako nezaostaval. Bol rozhodnuty spoznat kazdu krivku Juliinho nadherneho tela. Jeden druhemu sa navzajom odovzdavali a obdarovavali sa pocitmi rozkose. Horuce, spotene tela po sebe rytmicky klzali. Ked sa ich pery opat spojili, spojili sa aj ich tela neoddelitelnym putom. Milovali sa, horlivo, zivocisne, odovzdane. Este niekolko zmyselnych dotykov, niekolko nahlivych intuitivnych pohybov a ocitli sa na prahu extazy. Tlkot ich srdc bol coraz rychlejsi, az do momentu, ked sa Juliino telo zachvelo a ona so slastnym vzrusenim vykrikla. To uz Milos nemohol ustat a naplnil ju vsetkou svojou laskou. Tep sa spomalil, rychly dych vystriedalo tiche vzdychanie prerusovane dotykmi pier. Horuce tela chladli v mokrom objati. Zahaleni perinou v nom spokojne zaspali unavenym spankom.
Nedela
„Nieee!“ - vykrikol Milos vytrhnuty zo spanku desivym snom.
V soku sa prudko posadil a nahlivo sa snazil nahmatat pri sebe telo milovanej zeny. Chvilku totiz trvalo, nez sa jeho oci adaptovali na ranne svetlo. Srdce mu bilo tak silno, ze div nevyskocilo z hrude a z cela mu stekali pramienky studeneho potu. Ked sa na koncekoch prstov ucitil kucerave vlasy, trochu sa ukludnil. Ale jeho tep aj dych boli este stale rychle.

„Co… cco sa stalo?“ - pytala sa vystrasena Julia, pricom ho intuitivne ukryla v objati.

„Mal som strasny sen… Strasny…“ 

„Neboj, uz je dobre. Bol to iba sen…“ - upokojovala ho slovami aj dotykmi.

Milosov tep sa vratil do normalu, ale jeho mysel bola i nadalej nepokojna. Jeden sen sa mu uz splnil. Bol by vsak velmi nerad ak by sa mal splnit aj tento. Predstava, ze by sa tak mohlo stat ho doslova desila a jeho vnutro zozierali strach a obavy.

„Co ta tak vystrasilo, zlatko?“ - pytala sa so zaujmom. 

„Prepac, Juli, nechcem o tom hovorit…“

Milos sa odtiahol a so smutnou tvarou si to namieril do kupelne. Julii neostavalo nic ine, len to prijat a pokusit sa o to, aby na to co najskor prestal mysliet. Ranajky boli na to idealnou prilezitostou. Co ine dokaze upokojit mysel muza ako dobre jedlo? Dala sa teda do priprav.
Zakratko sa v kuchyni objavil Milos a uvidel tam pri sporaku stat nadhernu zenu odetu len v zvodnej nocnej koseli. Jej vonu vystriedala vona horuceho kakaa, ktore mu podavala s laskavym usmevom. Lenze Milosova tvar bola stale smutna. Bol stastny aj smutny zaroven. Takyto pocit dovtedy nepoznal.

„Tak povedz, co ta trapi?“ - prisadla si k nemu co najtesnejsie.

„Snivalo… Snivalo sa mi… ze si zomrela…“ - zdoveril sa nakoniec a oci sa mu zaleskli slzami.
„Neboj, som tu, nic mi nie je. Som ziva a zdrava. A tvoja!“ - dodala roztopasne.

Objala ho a pobozkala na jeho kakaove pery. V objati citila, ako sa jeho telo este stale chveje.

„Neboj, zlatko, bol to iba sen…“ - upokojovala ho. „Spravime si dnes pekny den, pojdeme niekam na vylet. Co ty na to?“

Milos privolil a prekvapivo uz asi po polhodine, drziac sa za ruky, kracali ku autobusovej zastavke. Dival sa na svoju milovanu a popod fuz sa usmieval. Bola taka rozkosna. Kazda bunka jej tela ziarila stastim, ze su spolu. Ze konecne myslel osud aj na nu a doprial jej tuto radost. Tieto krasne chvile. Prekypovala radostou a tesila sa na vsetko pekne co este spolu zaziju.
Nastupili do takmer prazdneho autobusu. Sadli si na predne sedadla a vychutnavali si cestu i vzajomnu blizkost. Za dedinou sa pred autobus z bocnej ulicky natlacil kamion s drevom. Milosa to znepokojilo. Julia si to okamzite vsimla.

„Co sa deje?“ - opytala sa, aj napriek tomu, ze to tak trochu tusila.

„Videla si Nezvratny osud 2?“ - odpovedal otazkou.

„Pokoj, take veci sa stavaju len vo filmoch. Alebo v zlych snoch. A toto presa nie je sen, aha…“ - bez varovania a so sirokym usmevom ustipla Milosa do ruky, aby ho presvedcila, ze toto sa mu urcite nesniva.

„Au! Dobre, dobre! Verim ti…“ - rezignoval.

„Ved preto! Lebo inak…“ - opat priblizila prsty k jeho ramenu akoby ho chcela znovu ustipnut.
 
Od toho momentu uz Milos nemyslel na ten zly sen, co ho tak vydesil a vychutnaval si pritomnost. Nemyslel na to, co by sa mohlo stat. Ved takych nepredvidatelnych situacii moze byt cela hromada. Kazdy den miname mnozstvo potencialnych nebezpecenstiev a pritom si ich ani neuvedomujeme. Preco by sme mali svoju mysel zatazovat takymito vecami? Nech urobime cokolvek, aj tak sa im nevyhneme. Ked nastane ich cas, pridu bez ohladu na to, co sme urobili, alebo co este len spravime. Ako povedala jedna stara sibnuta korytnacka: „Mnohi stretnu svoj osud na ceste, ktorou sa vydali, aby sa mu vyhli.“
Ruza
Dorazili do nedalekeho mesta, nad ktorym sa na skalnom brale tycil stary opusteny hrad. Teda skor to, co z neho zostalo. Povravalo sa, ze sa v nom nejaky cas zdrziavali Templari, a tak bol vyhladavanym miestom. Aj mestsky erb dokonca obsahoval typicky tvarovany templarsky kriz. Dobrodruhov odvsadial sem privadzala najma legenda o poklade, ktory ma byt vraj zakopany niekde okoli hradu. Malokto z miestnych tomu vsak aj skutocne veril. Mnohi z nich uz prehladali okolite lesy krizom-krazom, no ziadny poklad sa nikdy nenasiel. Boli aj taki, ktorym to nesmierne vyhovovalo a postavili na tom svoje podnikanie. Ubytovacie zariadenia, turisticki sprievodcovia a v neposlednom rade vyrobcovia a predajcovia suvenirov. Ti mali svoje stanky umiestnene priamo pod skalnym masivom. Tam smerovali aj prve kroky zalubeneho paru. Neboli jedini, kto mal v umysle kupit si nieco na pamiatku. Pri stankoch sa to doslova hemzilo ludmi tuziacimi po nejakom suvenire. Niekolko zamilovanych dvojic, par rodin s ukricanymi detmi a asi dva autobusy dochodcov, ktori sa predbiehali, aby sa im usli tie najlepsie kusky. Milos nepatril medzi najtrpezlivejsich ludi na svete a natahovat sa v dave zufalcov o kus plastu, ci kovu s nejakym logom, mu nepripadalo zaujimave a ani dostojne. Julia vsak nastojila, ze si chce nieco kupit a cielene pouzila na Milosa azda ten najzakernejsi zensky trik. Oci. Mladik, odzbrojeny „nevinnym“ zenskym pohladom, rezignoval. Proti tomuto nemal ziadnu sancu. Julia si uvedomovala, ze pre nu urobi cokolvek. Aj keby to malo znamenat, ze tam bude desat ci patnast minut nasilu stat a trpiet tento dav oveciek. Ale uvedomovala si aj, ze je to muz. Navyse muz, ktoreho rozhodne nechce stratit. Toboz nie, kvoli privesku ci niecomu podobnemu. 

„Ak nechces, nemusis tu stat so mnou.“ - navrhla zhovievavo.

„Vazne? Tak teda dobre. Pockam ta tam na lavicke.“ - ukazal smerom ku kvetinarstvu na druhej strane ulice.

Bozkom na pery specatili tuto obojstranne vyhodnu dohodu. Hladiac na rozmanite druhy kvetov, vedla ktorych sedel, napadlo mu, ze by mohol toto cakanie vyuzit a nejaky z nich pre svoju vyvolenu kupit. S vyberom sa prilis nevycerpaval, volba padla jednoznacne na ruzu. Obzrel sa za seba a zdalo sa, ze i Julia je uz vo finale, kedze v ruke drzala pripravenu penazenku. Zrazu sa ulicou ozval rachot padajucich skal, ktore sa uvolnili zo skalneho masivu a dopadli za jeden zo stankov obdalec. Ludia na ulici akoby zamrzli a ich pohlady sa upierali jednym smerom. Hore na bralo. Zrazu jeden z nich vykrikol: „Pozor, padaju dalsie!“ Milos sa rozbehol k Julii, pretoze prave nad tym stankom sa zosunula dalsia cast skalneho brala. Niektori utekali co najdalej odtial, ini, medzi nimi aj Julia, dufali, ze ich pred padajucimi kamenmi ochrani drevena strecha stanku. Milos sa tam zjavil v zlomku sekundy, zo zadu ju objal a chranil vlastnym telom. Nastastie to bolo len par malych skal, ktore sa ku stanku ledva dokotulali.

„Si OK?“ - pytal sa starostlivo, aj ked odpoved poznal.

„Ano, je mi fajn, ty moj hrdina.“ - ozvalo sa z Milosovho narucia.

Vtom sa pred nimi z nico nic zjavil podivny muz. Zapichol noz do hrude mladej zeny, vytrhol jej penazenku z ruk a zmizol kdesi v dave. Julii sa podlomili nohy, takmer bez slova sa zosmykla na zem, ktora uz bola na cerveno sfarbena jej krvou. Milos stal v soku a stuhnuty zvieral v ruke ruzu zmocenu krvou svojej priatelky. Tety v dave okamzite zacali kricat jedna cez druhu. Vsetko vsak zatienilo hlasite „Nieee!“, to bolo znamenim, ze osud vyplnil dalsi z Milosovych snov.