Papagaj Roza a jej dennik Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Zuzana B. Donatova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Zuzana B. Donatova O knihe Vo svojich postrehoch zachytavam zazitky so svojou spolubyvajucou s ruzovym perim. S bystrou, vtipnou a obcas hysterickou samickou papagaja - kakadu ruzovy. Dennik nie je iba o huncustvach a vymysloch papagaja Rozky, ale aj o postoji cloveka k nemu. Presnejsie ako vytriezvet z iluzie o papagajoch, ktori su iba krotki a v polohe meditujuceho sedia pokojne na stojane. Realita je castokrat ina. Knihu ilustroval Radovan Vincze. ~ Uz ako dieta ma sprevadzali okrem zachranenych vrabcov a slimakov aj andulky - Papagajce vlnkovane. V dospelosti som sa k nim vratila a vyuzila ich milost, ucenlivost a pritulnost k cloveku v praci s chorymi ludmi. Andulka je velmi konzervativny, ale lahko clovekom osvojitelny, spolocnik. Pri chove anduliek je dolezita trpezlivost majitela a trochu informacii. Spominam si, ako sa jedna starsia pani stazovala, ze kupila svojmu "andulakovi" novu hracku a on sa vobec netesil. Iba sa bal. Andulky sa k novej hracke spravaju kamaratsky az po tyzdni, ak nie dvoch. Nove predmety umiestnene do ich domova musia najprv spoznat, a ked ich vyhodnotia ako bezpecne, prijmu ich za svoje. Tak podobne je to s rukou majitela. Ak su andulky po privezeni do vasho domova bojazlive, necudujte sa. Je to prirodzene. Ak sa rozhodnete chovat doma papagaje, je dobre uvedomit si, ze sa riadia svojimi vtacimi vzorcami spravania a instinktom. Vlastnim papagaja kakadu ruzovy a mozem uprimne povedat, ze je to ine kafe... Chov anduliek je oproti kakadu ako slabe kakavko voci silnej kave z “kotogo” nastroja. Spoznavame sa, ucime sa navzajom a narazame na nove tajomstva a zakutia vlastnych svetov. ~ Jednoducho prisla. Presnejsie bola donesena a umiestnena v klietke, ktoru jej nedobrovolne pozicali andulky. Je krasna, velka a mohutna. Papagaje z rodu kakaduorode sa prejavuju svojimi kuskami a vrtochmi ako komedianti. Ale povedzme si uprimne, kto z nas v zivote nie je tak trochu hercom a komediantom. Miluju oriesky a radi priberaju. Ale kto z nas nie? Oblubuju skrabkanie na hlave, ale kto z nas nie? Su hystericke, ukricane a zvedave. Imituju zvuky, obcas su radi same a vedia to dat pekne najavo. Maju radi odzobavanie haluziek, nabytku a preto nedobrovolne menim svoj domov. ~ Vraj ruzova je farba deti, mladych slecien v rozpuku a starsich dam. Symbolizuje detinskost, lahkost az blaznovstvo. „Pocujes, Rozka?” pytam sa svojej novej kamosky, ohrievajucej sa na rame svietiacej obrazovky. S tymto vyjadrenim vnutorne nesuhlasim. Jeden pohlad je zvonku, ktory nam ukazuje farbu peria u papagaja, farbu triciek u slecien a zupanov starsich dam. Ten druhy pohlad je pohladom na ich spravanie. Rozka uz od zaciatku prejavuje znamky svojej inteligencie. Az sa obcas pozastavim nad jej skumavymi ockami i figliarskymi kuskami. Verili by ste, ze tento papagaj ruzovy uz napodobnuje moje pravidelne piskanie, ktorym sa mu prihovaram? Verili by ste, ze hlasnym skrekotom vyjadruje svoje pocity veselosti ale aj zufalstva? Ze dokaze vtipkovat? Zavesi sa svojou nozkou o kabat a zvali sa na chrbat, pricom skrieka, akoby slo o zivot? Rozka je uplne v pohode, pretoze sa zabava. Avsak jeho majitelka je mierne sokovana a tazko si udrzi uces a nervy pohromade. Vedeli ste, ze kakadu ruzovy nepotrebuje stojany, ktore s laskou vyrobite, lebo s radostou pobehuje po zemi ako stena a odzobava, co vidi? Preto s presnostou zistujem, kolko ma nase obydlie kablov, aby sme ich mohli ochranit pred zmrzacenim. Vedeli ste, ze kakadu sa rehoce? Ze napodobni aj zvuky vasich roky nenamazanych dveri? Ze vas upozorni na zadery na prstoch alebo nepotrebne nausnice? Uf, utekam umyt riad, pretoze Rozka trieska varechou o neumyty hrniec. ~ Papagaje si vacsinou spajame s napodobnovanim zvukov. Mozno si nejeden z vas zelal aspon v detstve mat takehoto kamarata. Krasne sfarbeneho velkeho tvora pokojne sediaceho na stojane v spolocnej miestnosti, kde sa stretava rodina, ktory vtipne komentuje, alebo opakuje slova cloveka. Ja som z tejto iluzie vytriezvela. Moja krasna Rozka je ruzovoseda. Obcas mi pripomina mestskeho holuba. Stojan ma krasne zostrojeny a umiestneny v nasej spolocnej miestnosti. Avsak po vypusteni z klietky ho statocne ignoruje. Lampy s oblekom z prutia jej imponuju viac. Kedze su umiestnene na strope dost vysoko, pravidelne vystupujem na stol a diskutujem s uskriekanou a papulujucou ruzovou kamoskou, ze ma ist dolu. Cvicenie mi nezaskodi, a preto leziem na stol aj sestkrat v priebehu desiatich minut. Nuz stale verim, ze sa pochopime. Vo vsetkych priruckach ako chovat papagaje sa docitate novinku, ze treba mat trpezlivost. Ano, presne tak. Ked leziem za "ruzovou panterkou" visiacou na lampe v amoku a s penou v ustach, skonci to stipancami a s nervami "nadranc". Ked sa priblizujem rychlo, ale pokojne, niekedy sa aj sama necha odniest ako princezna na jej stojan. Co sa tyka treningu reci papagaja, pripomina mi to samovravu majitela, ktory sa zdravi sam so sebou. Ale oplati sa. Viete, aky je to super pocit, ked prichadzam este poslepiacky a rozospata k chladnej kanvici v snahe ju rozohriat a odniekial zaznie s chraplavo zafarbenym tonom hlasu - AAAHOJJJJJ! No a potom este stokrat za den.... ~ Ktore slovo naucit papagaja ako prve? Rozmyslala som a zvitazilo slovicko - ahoj. Nebola som si ista, ci to nasa Rozka dokaze, ale s nadejou na uspech som jej ho opakovala. Ahoj sa stalo uplnou samozrejmostou. Vyriekla som ho za den aj dvestokrat. Tak som sa stotoznila s rolou trenerky operenca, ze ako papagaj som posobila ja a nie to male ruzovosede mlada, ktore na mna nechapavo hladelo s orieskom v zobaku. Ked som niekde pocula vyrieknute ahoj na ulici alebo v televizii, myslela som na slovny trening papagaja. Az po par mikrosekundach sa rozsvietilo v mojej mysli, ze nikto nikoho netrenuje, len sa priatelsky zdravia. Ked sa prve slovicko ahoj vykotulalo z jej zobaka, postupne som presla na nieco tazsie. Bola to otazka, ako sa mas. Asi po dvoch tyzdnoch otazku zvladla az na nevyslovene ssss. To nie je pre papagaje "malina", alebo treba este trenovat. Ako ho vyslovujete vy? Vyskusajte. Az take lahke to nie je. Proces vo mne prebiehal ten isty a v meste som sa pri tejto otazke usmievala. Preco? Lebo Rozka, kedze nepozna vyznam slov, sa pozdravi aj hrncekom na polici, alebo sa opyta kuchynskeho hrnca, ako sa ma. Papagaj Rozka sa pyta v tretej osobe: „Ahoj! Ako sa ma? Ako sa ma?” Casto mi pri jej otazke napadne, na koho asi mysli. Na toho, na koho myslim? Volba prvych slov sa oplatila. Ked k nam niekto pride, dostane milu otazku aj s pozdravom. Vtipne je, ze sa nenauci iba slova, ale napodobnuje vsetky zvuky, ktore nase telo vydava. Rozmyslam, co ju naucit dalsie. ~ Kto este doma nemal papagaja kakadu, tak vedzte, ze nic jednoduche to nie je. Uvazujem realne, ze idealne by bolo premenit svoj pribytok na drevenicu, aby bol moj papagaj spokojny. Mozno by som mohla zmenit aj zamestnanie na IT majstra, ktory by si vedel vymenit a zrekonstruovat aj kable do pocitaca po utoku ruzovej bojovnice. Rozka, nas ruzovy kakadu, ma v klietke vsetko podla predpisov, teda drevene bidla, sepiove a ine kosti a utvary na obrusovanie zobaka. Ale po vypusteni z klietky sa mila pritulna Rozka, natrcajuca hlavicku na poskrabkanie, premeni na ruzoveho pantera. Pusti sa s chutou do odzobavania kuchynskej linky, alebo sa nenapadne vrhne na klavesnicu a ledva zachranite unikajuce ctrl alebo enter v jej zobaku. Po tejto skusenosti si poctivo zakryvam dekou pocitac aj vytrcajuce kable. Avsak su to tvory rozumne. Prisla na to. Dokaze si zobakom odhrnut vsetko nepotrebne, aby sa mohla slastne vnorit do makkej hustoty nic netusiaceho kabla. A co jej majitelka? V snahe zabranit utokom mladeho nevycvalaneho papagaja je oznackovana krvavymi ranami na rukach i krku. Nuz poviem vam, mat papagaja kakadu chce sud trpezlivosti. S poharom neuspejete. Kedze Rozka uz kvalitne opakuje naucene slovne frazy, po jednom z jej utokov na nase obydlie som si v kute zaslzila a rozlucila sa s myslienkou, ze z nej vychovam terapeuta. No odrazu z jej vtacieho hrdla zaznelo: „Ako sa mas, dobre?” Nuz, co jej na to odpoviete? ~ Rozka oslavi piateho oktobra rok svojho zivota. Jej zivot je zavisly na zivote cloveka. To si velmi dobre uvedomujem a snazim sa jej vytvorit prostredie, v ktorom bude spokojna. Samozrejme, najlepsie by sa citila vo volnej prirode, ale mlada, odchovane rucne, to nepozna. Podnety do jej zivota vklada clovek. Rozka dostala novy vacsi domcek, bezne nazyvany klietkou. Ma v nej haluzky a konare zo stromov, aby sa citili jej pazuriky komfortne a nevedome jej zabezpecovali vtaciu pedikuru. Chodenim a splhanim po drevenych bidlach ich obrusuje. Aj ked ma jeden hotovy rok zivota za sebou, prejavuje sa stale ako nevycvalane, uskriekane a trochu hystericke mlada. Este to potrva dva roky. Nuz, co mi ostava, len vydrzat. V imitovani zvukov nam predvadza svoje schopnosti. Ak si niekto v jej spolocnosti kychne, napodobni tzv. "kych" komicky, takpovediac po papagajovsky. Clovek si vtedy uvedomi, ake smiesne zvuky jeho telo vydava. Myslim si, ze keby Rozku umiestnili na mesiac do cakarne u lekara, stal by sa z nej polymorbidny vtak. (S mnozstvom diagnoz.) Aspon "naoko." Kedze som si poctivo pripravila scenar slov, ktore budem Rozku ucit, pravidelne som jej ich opakovala. Dokonca som jej do blizkosti klietky prikladala nahravku s nahovorenym slovom. Papagaje su tvory svojske a inteligentne. S tendenciou spravania - bude to ako ja chcem! Moje nahravky v zneni: Ja som Roza, Ja som Roza, zostali odignorovane. Rozka okrem kychania a kaslania, detailne a nahlas vykrikuje meno mojho muza. Peto! Peto! ~ Viete, ze kakadu ruzovy na rozdiel od zako kongo, ktory je majster v imitovani zvukov, ma svoj hlas? Zako napodobni presne farbu hlasu majitela, ale Rozka ma svoje zafarbenie, vysku aj ton. Tento fakt ju robi originalnou a samu sebou. Naucila sa par slovnych spojeni. Vetu „Ako sa mas?”som jej hovorila v roznych intonaciach v ramci treningu. Obcas rychlejsie, obcas pomalsie, alebo s predlzenym aaaas na konci slova. Slovo ahoj, bolo z mojich ust vyrieknute ako aaahoj, ale aj ahoj. Necudo, ze komunikativny papagaj opakuje vsetky verzie spomenutych viet. Niekedy uz nevydrzim a hlasno sa smejem. Pripomenie mi to casy vycviku, kedy som sa snazila dat doraz na urcitu hlasku. Pokojny papagaj na bidle mimo klietky zostava stale iba iluziou. Pripomeniem, ze Rozka ma jeden rok, takze je stale mladatom. Ked otvorim dvierka klietky, ochotne nastupi na moju ruku a pomaly sa po rameni vysplha az na plece. Rozhliadne sa, co je nove. Ked nic zaujimave na mne nie je, ako zips / zdrhovadlo/ svetra, nausnice, ktore by v mziku sekundy vytiahla z usnych dierok, rozleti sa a svojim hlasnym skriekanim pripomina Australiu. Odtial druh kakadu ruzovy pochadza. Pobyt mimo klietku je dynamicky nielen pre papagaja, ale aj majitelku. Podla informacii v knizke by ste mali s papagajom “lietat.” Neustale ju treba privolavat, ukazovat jej nove veci, ako predmety v zasuvke kuchynskej linky, lebo inak sa pusti do likvidacie vasej oblubenej policky alebo steny. Teoria je fajn, prax este lepsia. Napriek mojmu zabavaniu papagaja si nasla Rozka prilezitost na rozruch v mojej dusi. V skutocnosti o nic neslo, len o stamprlik z hrubeho skla, ktory sa uz nepodarilo zachranit. Pocas letu ho stihla vytiahnut z uzkej policky a pustit zo zobaku. Dobre to dopadlo. Stamprlik na zem a majitelka mierne na stranu. Nuz co. Ponaram sa dalej do studia o papagajoch. Po tomto sportovom vykone Rozky ma uz v knizke nicim neprekvapia. ~ Papagaje kakadu su betari. Ano, aj taketo pomenovanie ich spravania sa je vystizne. Rozka je este stale mladatom a casto vydava zvuk pripominajuci pipanie kuriatka. Pip, pip, v pravidelnych intervaloch. Som poucena, ze je to manipulacia zo strany papagaja. Vo vacsine pripadov je to aj tak. Moze sa ale stat, ze papagajovi naozaj nieco chyba, ako napriklad zrniecka, voda. Pip, pip…neustale a dokola znie opat z kuchyne. Odolavam. Uvedomujem si, ze Rozka ma skusa, pretoze v krmidlach ma vsetko cerstvo vymenene. Pip, pip ale neprestava a moje usi mi „naznacuju”, ze to dalej nevydrzia. Vtom ako otvorim dvere do kuchyne, Rozka sa priam rozbehne s nasuchorenou chocholkou na hlavicke smerom ku mne a zacne este hlasnejsie stebotat. Zvuk je hlasny az neprijemny. Zase ma dostala. Rozka je betarka. Pochopila, ze „pip” akosi zabera. Velmi je vtipne, ked strci hlavku do krmidla so zrnieckami a rozprava. Mam pocit, ze zartuje. Je to akoby ste vy rozpravali do ocelovej rury alebo konzervy. Dunivo, hlasno a smiesne. Nuz papagaje su nielen betari ale aj „vtipalkovia.” ~ Kazde dopoludnie vencim papagaja. Samozrejme, ze v domacich priestoroch. Rozka sa preleti po kuchyni aj patkrat a pritom hlasno skrieka. Akoby volala, pozrite sa, ja lietam… Naucila som ju, ze vzdy, ked ide z klietky von, poviem slovo Ideme. Uz to celkom ovlada a po zazneni slova mi vyhupne na ruku so svojim ruzovym telickom. Lieta, skrieka, odzobava, co ju zaujme. A tak dokola. Ked uz mam toho „plne zuby” a pomaly nevladzem odhanat papagaja vrhajuceho sa na stamprliky v policke, na tablet v kozenom obale ci zabalene potraviny v sustavych sackoch, schovam Rozku do vnutra klietky so slovickom domov. Nasla som sposob, ako to urobit nenasilne, aby som neskoncila s krvavym odznakom na kozi mojej ruky. Je ako straka, paci sa jej vsetko leskle alebo vydavajuce zvuk sacku. Na ozdobu z kabata alebo obal z potravin ju takmer vzdy do klietky dostanem. Jedneho dna ju po vytrvalom lete v kuchyni zavieram v jej domceku a presuvam sa spokojne do kupelne, ktora je hned vedla kuchyne. Umyvam sa. Vtom pocujem spoza dveri hlasne slovo ideme. A este raz, ideme. Nereagujem, ved poznam Rozkine slova vyblakujuce z domova. Ale toto ideme je akosi blizke a hlasne. Otvorim dvere kupelne. Roza sa nachadza na podlahe, gula svojimi ciernymi ocami a krici s otaznikom, ideme? Pricinou bola zle zavreta packa na krmidle, ktore sa nachadza z vonkajsej strany klietky. Nuz, nabuduce si musim davat pozor, aby mi takto nasa Rozka neodisla aj sama. ~ Ucim Rozku nadalej nove slova. Pravidelne jej opakujem nahovorene frazy, ktore by mohla imitovat podla mojej predstavy. Zakonite sa nauci vzdy nieco ine. Najnovsie je to spojenie Pod sem. Moj papagaj z klietky vykrikuje: „Ahoj. Ako sa mas? Pod sem!” Pripomina mi samostatneho jedinca, ktory s nami na zakladnej urovni komunikuje. Rozmyslim si, aky slovny repertoar v pritomnosti Rozky pouzijem. ~ Tazko sa vyhnem javu – nerozmaznat svojho papagaja. Mame ju radi a vzdy, ked prechadzam okolo jej klietky, sa jej prihovorim. Takmer vzdy. V literature o exotickych vtakoch chovanych v zajati sa docitate, ze to nie je ta najspravnejsia volba. Operenec si lahko zvykne na castu pozornost a vyzaduje ju nasledne od vas. A tak sa budim s tym, ze namiesto stebotu rannych vtackov mi z klietky vrieska ruzove nevychovane operene mlada. Hladam pomoc opat v literature a zistujem, ze papagaje radi pozeraju pohybujuce sa obrazy na obrazovke. Rychlo hladam tablet a v nom animovane filmy. Pustim jej tie, ktore sme ako deti mali najradsej. Zvitazili v mojej mysli: Tom a Jerry a No pockaj. Na moje prekvapenie to funguje. Rozka so zdvihnutou chocholkou na hlave pozoruje kresleneho vlka a po chvili spokojne suchoce na dne klietky. Pomaly si zvykam na znelku animovanych filmov aj sprievodnej melodie. Aj ked pocas filmu zneju plesky, tresky a piskanie, nevnimam ich ako neprijemne. Skor naopak. V jedno popoludnie si uvedomim, ze uz je film dlhsie pusteny, a rozhodnem sa ist ukoncit Rozkine kino. Avsak ozyvajuce sa tlesky a plesky imituje moja ruzova kamoska a kino je uz davno v pozicii off. ~ U papagajov ruzovych nie je typicke naviazanie sa na jedneho cloveka. Uverila som informacii z internetu. V praxi nasho zivota s operencom je to trosku inak. Rozka sa zahladela do mojho muzika. Akonahle sa objavi v miestnosti, kde je volne pustena, sadne mu na plece a papagajovsky zahlasi: Ako sa mas? Je to velmi mile az do chvile, kym nezacne Rozka jemne ozobavat jeho tvar. Stekli ho jemne jazyckom, ale ak natrafi na pupenec, ci bradavicu, zatlaci. Tuzi to nieco vytrhnut z pokozky. „Au au,” zreve muzik a lubostny akt konci fiaskom. Zalubena Rozka je jemne vyhodena z miesta lasky opat do vzduchu. ~ V domacnosti s papagajmi zije s nami aj rysavy kocur Saso. Patri k velkym kocurom s hmotnostou viac ako 5 kg. Jeho macacia mama bola potomkom slachteneho plemena dovezena z Lotysska. Kocur je nebojacny. Obcas sa stretava so susedovym polovnym psom v bojovej pozicii s ohnutym chrbatom a najezenou srstou. Je vyborny lovec a lezec po stromoch. Okoloiduci, ale aj susedia, ho oznacuju privlastkom krasny. Zoznamenie kocura Sasu s papagajom Rozkou prebieha rychlo. Sasko sa nufacikom dotyka mriezok klietky, ako to byva u maciek zvykom, ked sa zoznamuju s novymi vecami. Rozka roztahuje svoje mohutne kridla, este stale ako mlada, a hlasnym skrekotom odhana votrelca. Krik mi pripomina zvuk vtakov v dzungli alebo z dokumentarneho filmu, kde vystupuju papagaje ako bojovnici a ochrancovia. Kocur so sklopenymi uskami opusta rychlym krokom priestor. Zopakuje sa to este niekolkokrat, az kym si nasa ruzova panterka uvedomi, ze kocur je clenom spolocneho krdla. Jej uzasny krik pocujem aj vtedy, ked nam do dvora vbehne cudzi kocur. Rozka sa stava ochranarkou vonkajsich priestorov nasho dvora. Ked zaznie ten znamy strasidelny skrek, viem, ze niekto novy je v nasom dvore. ~ Rozka sedi na svojom bidle a odpociva. Pripomina mi meditujucu samanku niekde v pralese. Ma nasuchorene pierka, ktore su rovnomerne rozlozene na svojom telicku. Vyzera aj akasi vacsia. Akoby mala cerstvo oprate ruzove saty, ktore sa na nej vynimaju. Rozka pritom skripe zobakom, co je prejav jej spokojnosti a pokoja. Odpociva. Neodolam a priblizim sa ku klietke, ale tak, ze strcim svoj velky nos medzi mreze. Mam chut sa s nou pomazlit, ako to robia vtaky. Zobak na zobak. Ani sa nenazdam, ked tu zacitim ostry zasah do pokozky mojho nosa. S oznacenym a mierne krvavym nosom sa poberiem pomazlit s vatou a septonexom. Rozka moj prejav vyhodnotila ako zasah do jej teritoria, na ktory nebola pripravena. Nuz nie nadarmo sa vravi, nedrazdi tigra bosou nohou. ~ Otvorim dvierka na klietke a odidem do vedlajsej izby. Sledujem spoza dveri, co sa bude diat. Rozka sa okamzite zavesi zobakom na dvierka a sikovne prehupne svoje telicko na vonkajsiu stranu mrezi. Vyda hlasity zvuk, ktorym vola na svoj krdel, do ktoreho patrim aj ja. “Rozka, pod sem!” hlasne zvolam. Do izby, kde na Rozku cakam, vedie dlha uzka chodba. Len tak odletiet z priestoru, kde sa nachadza, nie je jednoduche. Klietka je vyssia, nez su zarubne dveri, cez ktore musi vyletiet. Rozka si poradi. Posadi sa na horny ram otvorenych dveri kuchyne, zobacikom sa zachyti o hranu, cim spusti telo nizsie a uz leti… Trepoce hlasno kridlami a zastavi sa az na mojom predlakti. Na chvilu si hladime do oci a chvalim ju za jej rychly a sikovny vykon. Avsak tato romanticka chvila netrva dlho. Skumavym pohladom sa rozhliada po miestnosti. Papagaje nicia vsetko, co je z makkeho materialu, takze garnize z plastu navstivi ako prve. To je zabava! A potom miesto na krbe, kde je omietka na spadnutie. Staci jeden zasek jej ostrym zobakom do steny a uz biela hmota klesa k zemi. Hlasno rozprava svoje naucene frazy ako prejav spokojnosti a dalej lupe omietku. „Pod sem! Pod sem!“ Hlasno zvolam a naznacujem Rozke, aby priletela ku mne. Rozka zamestnana vlastnou konverzaciou a aktivitou, pre ktoru sa rozhodla, odpoveda: Pod sem, pod sem, pod sem! Vtipne, pomyslim si. Viem, ze kondicku si treba udrzovat, ale lietat som sa este nenaucila. Tak ako je narocne sledovat Rozkine santenie v miestnosti, je este narocnejsie zavriet ju do jej domceka. Rozka velmi rychlo pochopila, ze ked ju lakam na navnadu vo forme chutneho orieska, je rychlo premiestnena do jej kovoveho domova. Ked sa takticky blizim ku dvierkam jej klietky sikovne sa prehupne na jej striesku a uleti. Hladam ine riesenie. Nie nadarmo sa hovori, ze zakazane lepsie chuti. Ako navnadu zvolim sustavy sacok, ktory je pre papagaje nevhodny, pretoze ho mozu svojim ostrym zobakom rychlejsie zlikvidovat ako majitelka predpoklada a mozu si uskodit. Medzi zakazane ovocie, ako dostat Rozku do klietky patri aj uzaver z gumy na igelitove sacky, ceruzka akejkolvek farby, ktoru rozseka ako v drvicke na odpad. Rozku sice nalakam na „zakazane ovocie”, ale po par sekundach ho vymenim za ovocie, zeleninu skutocnu. Ludovo povedane oklamem ju. Len neviem, ci sa to raz nenauci aj ona… ~ Par postrehov Slovicko Peto, ktore sa naucila Rozka imitovat, nevyslovuje len tak hala – bala. Vyslovi ho v pritomnosti mojho muza, ale aj ked si nie je niecim ista v neznamom priestore. Ked silnejsie dzobne zobakom a skriknem od bolesti. Ked sa citi osamelo, vola Petoo! Ked zvoni telefon mojho muza, alebo ked nanho volam jeho menom z vacsej vzdialenosti, Rozka automaticky po mne opakuje meno Peto ako hlasna ozvena. Ak sa s manzelom v pritomnosti klietky hlasno rozpravame, Rozka sa zapaja do debaty este hlasnejsim vydavanim zvukov. Prestavame sa navzajom pocut a sme nuteni skoncit rozhovor, presnejsie hadku. Papagaj Roza by mohla fungovat ako regulator nasich emocii a casom i vztahova koucka. Zivot s Rozkou nie je jednoduchy. Je chytra, bystra a vyzaduje si pozornost. Ale prijala som ju do svojho zivota a preto s nou aj zotrvam. O dalsie prihody sa s vami podelim v druhej casti, ktora sa pripravuje. Zuzana a papagaj Roza.