Po stopach 2



Maria Furmanova














Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Maria Furmanova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2016)
110111

O knihe	3
Prolog - CO SA TO STALO?	4
1. Kapitola - MILI-ZUM	6
2. Kapitola - TINA	21
3. Kapitola - OBEDOVE MENU	34
4. Kapitola - KNIZNICA	43
5. Kapitola - POPOL	50
6. Kapitola - VYCITKY	57
7. Kapitola - ZNOVU	63
8. Kapitola - OBJEDNAVKA	75
9. Kapitola - CHRAM	92
10. Kapitola - ODKAZ	97
11. Kapitola - FOTKA	110
12. Kapitola - LUCENIE	116
13. Kapitola - CESTA	126
14. Kapitola - NOVY ZACIATOK	142
15. Kapitola - MAPA	148
16. Kapitola - JAZMIN	154
17. Kapitola - PRVA CAST	163
18. Kapitola - CLN	170
Epilog - TAJOMSTVO	176

O knihe

Pokracovanie knihy Po stopach: Dobrodruzstvo v dzungli. Marianna pomaha hladat Tornadovych starych rodicov a popri tom sama objavuje historiu a tajomstva ostrova. Pokusa sa zistit, aku ulohu zohrava zlaty zvitok v dejinach domorodcov a hlavne aku ulohu hra v jej zivote. Coraz viac sa zamotava do planov jej byvaleho profesora Mokneskeho, ktorym vobec nerozumie.
Neustale pritahuje problemy a dalsim problemom je neustale zasahovanie jej rodicov tak do zahad v dzungli, ako aj do jej vztahu s Tornadom. Cim viac sa Marianna dozveda, tym menej vsetkemu rozumie.























Dakujem a venujem najlepsej „Eme“, Anne Marii Kovalickej, ktora pri mne stala uplne na zaciatku, v strede aj na konci. Bola mi inspiraciou, kritikom a je moja stala opora i povzbudenie. Dakujem.
Prolog - CO SA TO STALO?

28. jun 1864
Niekde hlboko v dzungli

Muz s dlhou macetou pretal bambus a odhodil ho na stranu. Cistil teren od lian a papradia, aby vytvoril aspon nejaky chodnik. Za nim kracali este styria ludia. Prechadzali dzunglou a hladali miesto, ktore bolo na mape.
Po dlhom case naozaj nasli to, co hladali. Zrucanina chramu uprostred nepriechodnej zelene. 
Mlade dievca v dlhych modro-ruzovych satach preslo dopredu. Vystupilo hore po polorozpadnutych schodoch a obzrelo sa. Dlhe kucery jej viali v miernom vanku.
Jej spolocnici na nu hladeli s doverou a nadejou. Verili, ze vie, co robi a doverovali jej. Muz s macetou, mladik v starej vojenskej uniforme, dievca priblizne v jej veku a dalsi mlady muz, ktory bol narozdiel od prveho upraveny a v slusnom obleku.
Dievcina sa otocila spat a vosla dnu. Cely chram bola len kopa kamenov a papradia. 
Nikto z jej spolocnikov sa ani nepohol. Bali sa sice dievca nechat same, no aj oni sami sa bali. Neusili, co je vo vnutri a nechceli riskovat.
O niekolko minut poculi vykrik. Mlady muz v uniforme sa rychlo rozbehol po schodoch. Preskakoval kamene, kluckoval a neustale zrychloval. Videl, ze maly chram na ostrovceku obklopenom vodnou priekopou sa ruca. Jedine, na co v tej chvili myslel, bolo, ze sa tam musi dostat vcas.
Vbehol medzi padajuce kamene a hned zbadal dievca v strede sediet na podlahe. 
„Emily!“ rozbehol sa k nej.
Vyhybal sa padajucim skalam a kusom stropu. Hned ako k nej pribehol, klakol si vedla.
„Kirk, pomoz mi!“ 
Zbadal, ze v ruke nieco drzi. Nemal vsak cas skumat to. Jedna z jej topanok sa zasekla v strbine medzi dlazdicami. 
Pozrel jej do tvare. V ociach jej zbadal obrovsky strach. Nadherne gastanove kucery mala spinave od prachu a bezmyslienkovite tahala podpatok zo strbiny.
Pozrel na jej nohu. Snazil sa co najskor rozopnut remienok na topanke. 
Ked sa mu to konecne podarilo, pomohol jej vstat. Vzal ju za ruku, no nestihli spravit ani krok. V tej chvili cely strop spadol. 

*	*	*

Starec zabuchol dvere a znicene si sadol do kresla. Mlady muz, ktory stal pri okne, sa letmo otocil. Oboch osvetloval iba tlmeny luc sviecky.
„Tak co?“ opytal sa mladik po dlhsom tichu.
„Nieco sa deje. Zo Zoranovho skladu dnes utieklo nejake dievca.“ vazne prehlasil starec.
„Povedz mi, co je teba do toho? Este sa dostanes do problemov. Ako keby si ich nemal dost.“
„Citim, ze je to tu, Marko.“
Mladik mavol rukou. „Hlavne to nezacni hned rozkrikovat. Nemozes si byt isty.“
„Som si isty. Konecne prisiel rok orchidei. Bolo ich dvanast.“
„No a co?“
„Trinasta prinasa koniec trapenia.“ starec pozrel do prazdna.
Marko prevratil ocami. „Zblaznil si sa.“
Starec len ticho pokrutil hlavou a zas sa zamyslene zahladel na stenu. Mladik si vzdychol, vzal zo stola krcah na vodu a vysiel von. 

1. Kapitola - MILI-ZUM
Marianna sa vystverala po schodikoch a zatvorila dvere. Potom pozrela na Bonga a vedla neho sediaceho profesora.
„Odletme uz, nech sa nerozplacem.“
Bongo sa zasmial a nastartoval motory. Polozil si sluchadla na usi a obratil sa k nej. „Takze na Mili-zum.“
„Kam?!“ vykrikla prekvapene.
Moknesky sa tiez obzrel. „Idete na Mili-zum.“
„Kto to povedal?“ 
„Ja.“ ozval sa zozadu Artbub. „Vasi rodicia musia vediet, kde ste.“
„No skvele.“ prilozila si ruku na celo. „To mozete rovno vystupit. Usetrili by ste si cestu tam a spat.“
Uz si vedela predstavit, aki budu jej rodicia nateseni z toho celeho. A ked sa tam zjavi aj Moknesky, jej mama vyskoci z koze.
„Ako chcete, no ja z lietadla nevystupujem.“ zahlasila napokon.
Sadla si na zem k jednemu z okien a oprela sa o debnu. Gogo jej vyskocil do narucia a zacal sa hrat s jej vlasmi. Ona si ho nevsimala, len pozerala von na ostrov, ktory sa pomaly vzdaloval.
„Co ta stve?“ Tornado si k nej prisadol, no ona nanho ani nepozrela.
„Nic.“
„Tak co potom?“
„Nepaci sa mi napad, ist na Mili-zum.“
Tornado pokrutil hlavou. 
Marianna sa rozhliadla. „Ak to tvoj otec chce riadit sam, nemal si pytat nasu pomoc. Jedna z veci, ktore neznasam, je, ked sa niekto stara do toho, co robim.“
„Marianna, ja ti hovorim, ze otca poznam dost dobre na to, aby som vedel, ze o hodinu mu to bude jedno.“
„Naozaj?“
„Ano, nechaj ho. Nech ma chvilu pocit, ze to ma pod kontrolou.“
„Tak dobre, ale nasim rodicom sa budeme z dialky vyhybat!“
Tornado prikyvol a tiez pozrel von oknom. Pod nimi sa rozprestierala nekonecna modra hladina. Hoci mala krasnu farbu oproti jeho ociam to bolo nic. 
„Vidis, aku ma to more peknu farbu?“ ozvala sa Marianna.
„Mam taky pocit, ze tato farba sa ti paci.“
„No... ano. More takejto farby som doteraz videla len na obrazkoch.“
Tornado zas prikyvol a zostal ticho. Marianna sa zamracila a pozrela na Goga.
„Co ti zas je?“
„Nepaci sa mi to. Som si ista, ze len co pristaneme na ostrove, sa nam rodicia pripletu do cesty.“
„Ale no tak...“
„Mam v tom prax.“ dodala mrzuto.
Tornado chcel nieco namietnut, no Bongo ho prerusil. „O minutu pristavame!“
Vsetci na palube sa potesili, okrem Marianny, ktora iba prevratila ocami. Pozrela von na zelene palmy a predstavovala si, co by asi teraz robila na Malawi.
Ako Bongo povedal, o necelu minutu lietadlo zacalo klesat. Asfaltova plocha pod nimi sa zvacsovala. Vysunul sa podvozok a s lahkostou sa znieslo na zem. Motory prestali hucat, svetielka zhasli a dvere sa odistili. 
„Vystupovat!“ zahlasil Moknesky.
Marianna sa rychlo vysvihla a zabranila Artbubovi otvorit dvere.
„Teraz ma pozorne pocuvajte.“
On sice pustil klucku, no odo dveri neodstupil ani o milimeter.
„Nezaujima ma, preco ste sem chceli ist, ale jedno viem iste. Ak stretneme nasich rodicov, budeme im musiet povedat pravdu alebo klamat dalej.“
Pozrela na vsetkych pritomnych a jej pohlad skoncil na vodcovi.
„Ja osobne si myslim, ze by ste rodicom nemali klamat.“ ticho namietol Moknesky.
„Vy by ste sa mali zdrzat hlasovania, pan profesor!“ Marianna sa ledva ovladla.
„Pokoj, ja ti len hovorim, ze klamat nie je dobre.“
„Vy hovorite mne?! Najprv sa tvarite ako ucitel, potom ako paserak uhlia a nakoniec ste tajny agent!“
„Som policajna zlozka.“ opravil ju milo.
„Je mi suma fuk, co ste!“
Cele lietadlo len ticho cakalo, co sa bude diat. Dokonca ani Marianna nevedela, co jej Moknesky povie.
„Nemusis byt hned taka jedovata, snazim sa vam len pomoct.“
„Fajn.“ odvrkla a otocila sa. „A viete co? Ja s vami nikam nejdem. Pokojne si rieste, co chcete, ja idem za rodicmi a idem domov.“
Necakala na ziadnu odpoved ani nic podobne. Jednoducho otvorila dvere a vybehla von.
„Idem za nou.“ postavil sa Tornado.
„Nie, ja za nou idem.“ zastavil ho Moknesky a tiez vyskocil z lietadla. Rozbehol sa za Mariannou a nasiel ju, ako stoji na konci pristavacej drahy a kope do kamienkov.
„Cakala som Tornada.“ trpko sa zasmiala.
„Tak vidis. Mas tu mna.“
Bezfarebne nanho pozrela. „Co chcete?“
„Chcem vediet, co proti mne mas?“
„Neviem, ale nejaku zbran si isto zozeniem.“
Prevratil ocami. „Marianna...“
„Naozaj to neviete?!“ rozhodila rukami. „Dotiahli ste ma na Malawi, podhodili ste mi nejaku opicu, ci co to bolo a este kopa dalsich veci.“
Moknesky si vzdychol a pozrel na palmy za nou. „Vsetko ti vysvetlim, ked na to bude vhodny cas.“
„Jasne... Skoda, ze pri sebe nemam kvetinace.“
„Co?“ zarazil sa.
„Vase oblubene. Kvetinace.“ uskrnula sa.
„Aha, tak.“ prikyvol. „To ti tak vadi? To, co som spravil Nine?“
„Nie. Za to vas nenavidi mama. Ja mam svoje dovody, ktore som vam pred chvilou povedala.“
Moknesky sa na chvilu odmlcal. „Volaj ma Ivan.“ zahlasil po chvili.
Marianna nadvihla obocie. „To je akoze kompenzacia?“
„Nie, to je moje meno.“
Nesuhlasne pokrutila hlavou. „Ste predsa moj oblubeny profesor.“
„Ivan.“
„Uvidim.“ odvetila po chvili.
„Marianna!“ vykrikol odrazu akysi hlas.
Tak sa sustredila na Mokneskeho, ze si ani nevsimla dvojicu, ktora sa k nim priblizila.
„Marianna?“ jej mama prekvapene vyvalovala oci.
Ona uplne stratila rec. Len kmitala pohladom z Ivana na rodicov.
„Ivan?“ pan Murfan otvoril usta dokoran.
„Ahojte.“ pozdravil Moknesky, akoby sa nic nedialo a usmial sa. „Ninka, rad ta zas vidim.“
Pani Murfanova stala bez pohnutia skoro minutu. „Co robis pri mojej dcere?!“ zasycala nakoniec.
„Vsetko vysvetlim.“ zacala Marianna.
Jej mama na nu vrhla zlostny pohlad. „Kde sa tu vzal?“ kyvla hlavou na Mokneskeho.
„Poviem ti to, ale najprv sa upokojime a sadneme si.“ 
„Ivan?“ k skupinke sa od lietadla priblizil aj Bongo.
Obaja rodicia na neho prekvapene pozreli. „Nie ste vy nahodou ten pilot z toho tabora?“
Nikto nestihol odpovedat, pretoze z lietadla sa vyhrnula cela posadka. Artbub, Tornado, Dalia, Lesia aj s Marianinymi priatelmi.
„Co keby sme isli do hotela a vsetko sa vysvetli?“ navrhla Marianna, ked videla pohlady svojich rodicov.
Najprv vsetci mlcali, no potom suhlasili a zamierili k hotelu. Ked dosli pred velke sklenene dvere, slova sa ujala Mariannina mama.
„Predpokladam, ze vsetkych rodicov to bude zaujimat.“
„Budeme potrebovat extra velky stol.“ zasmiala sa Marianna, aby aspon trochu pozdvihla naladu.
Nikto iny sa ani len neusmial. Pan Murfan vybehol hore po ostatnych rodicov a jeho zena medzitym na recepcii objednala stol pre dvadsatpat osob.
Po niekolkych minutach, ked boli vsetci usadeny, slova sa zas ujala Marianna. 
„Takze, najprv si dame predstavovacie kolo. Toto je Artbub a je vodca v dedine, kde sme byvali. Tornada uz poznate, je to jeho syn a toto je Dalia, jeho mama. Potom tu mame Lesiu, to je Daliina nevlastna dcera. A tychto dvoch poznate. Profesora Mokneskeho specialne predstavovat nemusim a...“ pozrela na Bonga. Rozmyslala, ako ho ma predstavit. 
Pozrela na Ivana. Hladel na nu uprene a ani sa nepohol. Bongo si ju tiez premeriaval.
„Toto je Peter, ktoreho poznate pod menom Bongo. Je to Ivanov kolega.“
„Odkial to vies?“ dostal zo seba po chvili ticha.
Marianna pozrela na rodicov. Zdalo sa, ze vnimaju uplne kazde slovo, dokonca aj kazdy nadych.
„Viem to uz od prveho stretnutia na letisku.“ pozrela na Petra.
„Teraz uz zacni vysvetlovat.“ naliehala pani Murfanova. „Pekne od zaciatku.“ 
Marianna si vzdychla. „Zacalo to skolou...“
Podrobne vysvetlila rodicom vsetko od chvile, ked zbadala na ulici tu postavu, az pokym zas nenasadli do lietadla. Vsetci pozorne pocuvali, dokonca aj Artbub s Tornadom. Samozrejme, nevynechala ani svoje poznamky a pripomienky. Nesomenula vsak casti s Tornadom. Rodicia a vsetci ostatni okolo nemuseli vediet vsetko.
„Dobre, uzavrime to.“ prikyvla pani Murfanova na konci. „Za vsetko moze on?“ kyvla hlavou k Mokneskemu.
„Ano, Ninka. Nebyt mna, tvoja dcera stale sedi doma a cita si.“ Ivan sa oprel o stolicku a trochu sa naklonil dozadu.
„A ty si akoze co?!“ jedovato nanho vybehla.
„Som clovek, moja mila.“
Mariannina mama sa uz zacala dvihat zo stolicky. „Idem volat policiu.“
Vsetci pritomni nadvihli obocie. 
„Pokojne,“ zasmial sa Ivan, „povedz, ze pozdravujem.“
„A poviem aj, ze si mi uniesol dceru a takmer ju zabil. Preco si ju do toho zaplietol?! Paseraci uhlia... to, to si spravil naschval?“
Ivan sa zas zasmial. „Pokoj, nic sa nestalo. O nicom neviete. Je to tajne a chcem, aby to tak aj ostalo.“
„A kam to vlastne chcete ist? Celkom som tomu nerozumela.“ prerusila hadku Emina mama.
„To nevieme.“ odpovedala Marianna. „Hlavne chceme pomoct Dalii najst jej rodicov.“
„Na to zabudni. Ideme domov.“ zahlasila pani Murfanova a postavila sa.
„Hovorila som.“ otocila sa Marianna k Artbubovi.
„Pani Murfanova,“ oslovil Artbub Marianninu mamu, „vasa dcera nasla moju zenu a pomohla aj mojmu bratovi.“
„To je pekne, ale ani s jednym som nesuhlasila.“ Nina sa snazila posobit vyrovnane, no zlost ju premahala coraz viac.
„Chapem, teraz je toho na vas vela. Nemusime o tom rozhodovat dnes. Nechajte si to ulezat v hlave.“
„Ja... pocujte. Nebudete mi hovorit, co mam robit! Toto co sa tu deje je take... hlupe, ze mam problem tomu uverit. Budte radsej ticho.“
Artbub uz zmlkol, ale Marianna sa zas ozvala. „Mami, no tak. Zajtra sa na to budes pozerat inak.“
„Marianna, vobec si neuvedomujes, co sa deje?! Vsetkych si nas oklamala. Stravila si skoro dva tyzdne na ostrove s neznamymi ludmi a este sa ozyvas?!“
„Mami, ak by si bola taka mudra, tak by si prisla na to, ze ta klamem!“ Marianna sa postavila a zazerala na mamu.
„Moja mila, mala som podozrenie. Samozrejme, ze ano. Ale verila som ti! Nikdy si nic take neurobila a pripadala si mi ako slusne dievca.“
„Tak ma asi dobre nepoznas!“ 
„Nekric na mna! Som tvoja matka, tak maj trochu respekt.“
Marianna prevratila ocami. „Neviem, preco sa hras na dolezitu.“
„Ako sa to so mnou rozpravas?! Co to tam s tebou porobili?“ pani Murfanova pozrela na Ivana a Artbuba.
„Nic, mami, nic. To iba ty mas vecny problem s Ivanom. Vlastne neviem, co tu riesis.“
„Ivan?! Ty mu hovoris Ivan?“
„A ako ho mam volat? Alfonz?“ Marianna prekrizila ruky.
„Marianna, prestan!“ upozornil ju jej otec. „Tvoja mama ma pravo byt na teba nahnevana.“
„Tak nech sa hneva. Pokojne. Ale nemusi hned vyskakovat na ludi okolo seba.“
„Ludia okolo mna nas dostali do tejto situacie!“ branila sa Nina.
„Naozaj? Takmer som si to nevsimla!“
Ostatni spolusediaci len nemo sledovali ich hadku. Rodicia zhrozene, deti prekvapene a Moknesky pobavene.
„Ninka, vidim, ze je to naozaj tvoja dcera.“ zasmial sa.
„Ty...“ pani Murfanova uz isla obist stol, no jej manzel ju zastavil.
„Nina, pokoj.“ primiesala sa Emina mama. „Je pravda, ze je toho naraz vela a musime si to nechat ulezat v hlave. Navrhujem, aby sme sa tu zajtra po ranajkach stretli a porozpravame sa ako kultivovani ludia.“
Vsetci, okrem pani Murfanovej, prikyvli.
„Si si ista, ze je to dobry napad?“
„A co ine chces robit? Vidis, ze to inak nejde.“ Emina mama kyvla na este stale zlostnu Mariannu.
Nina sa poobzerala. Vsetky pohlady sa upierali na nu. Nakoniec si sadla a pomaly prikyvla. „Tak dobre.“
„Oficialne rozpustam toto stretnutie.“ zahlasil Edyho otec a postavil sa.
Aj zvysni rodicia vstali od stola. Tak isto aj Mariannini priatelia. Nakoniec sa postavil aj Artbub s Daliou a Lesiou. Tornado zostal na chodbe a cakal na Mariannu. 
Ona pozrela na mamu, potom na Ivana a bez varovania vysla von. Tesne za dverami zastala a zviezla sa popri stene.
„Marianna.“ pozrel na nu Tornado.
„Vsetko je zle. Vsetko. Ja som tvojho otca varovala!“
Tornado vzdychol a pomohol jej vstat. Potom ju silno objal.
„No a co? Vasi by sa to dozvedeli tak ci tak.“
„Mas pravdu.“ prikyvla a usmiala sa.
Odrazu ju ktosi chytil za ruku a odtiahol od Tornada.
„Marianna, toto co ma byt?!“ Jej mama stala za nou a zlovestne sa mracila.
„Mami, nechaj ma.“ Marianna ohrnula nos.
Pani Murfanova pozrela na Tornada. „Varujem ta, ak nedas mojej dcere pokoj, zle sa to skonci.“
„Mami!“ Marianna sa jej vytrhla a postavila sa vedla Tornada. „Prestan! Preco si taka?“
„A aka mam byt?!“ 
„Nina, upokoj sa.“ pan Murfan tiez vysiel na chodbu. „Chod hore a nechaj to na mna.“
Ona nanho chvilu hladela, no nakoniec posluchla a zamierila smerom k schodisku. 
Mariannin otec za nou pozeral, az kym nezmizla. Potom sa otocil k dcere.
„Povies mi, co to vyvadzas?“
„Ja?!“ neveriaco vyvalila oci Marianna. „To mama zacala vrieskat.“
„Lenze na to mala dovod, nemyslis?“
„Jej dovod je ten, ze neznasa Ivana.“
Pan Murfan prekrizil ruky a prizmuril oci. „Ivana nechaj teraz tak,“ potom pozrel na Tornada, „o vsetkom sa porozpravame neskor. Dohodli sme sa s ostanymi, ze budete s nami na izbach. Mozes si k nam priniest kufor. Izba styridsatpat.“
Marianna prikyvla a vzdychla.
„Neboj sa, mama sa upokoji, len potrebuje cas.“
Pan Murfan si este raz premeral Tornada a aj on odisiel k schodisku. 
Marianna bola naozaj stastna, ze jej otec bol presny opak jej mamy. Vzdy vedel zasiahnut v spravny cas.
„Idem za otcom a Bongom, dohodnut sa.“ oznamil Tornado.
„Preco ho nevolas Peter?“ obratila sa k nemu Marianna.
„Preco by som mal? On sa nam predstavil ako Bongo, tak ho tak budem volat.“
„Jasne.“ prikyvla Marianna a donutila sa usmiat. „Chod a daj mi vediet, co sa deje. Budem tu niekde. Blizko hotela.“
„Hlavne sa nestrat. Nezabudaj, co sa stalo minule.“ varoval ju a odisiel prec.
Ona zostala na chodbe uplne sama. Chvilku len tak stala, no potom sa rozhodla, ze pojde von. Potrebovala si precistit hlavu.
Vysla hlavnym vchodom, presla parkovisko a zastala az tesne pri plazi. Bol tam rad laviciek. Vacsina z nich uz bola obsadena, ale dalej od hotela zazrela aj par volnych.
Pomalym krokom vykrocila smerom k nim. Chodnik bol vyskladany z kamenov a cim dalej isla, tym viac sa prostredie menilo. Zmizli umele zahrady, parkoviska a obchodiky, a vystriedali ich jednoduche drevene dedinske domy.
Marianna podisla k volnej lavicke a unavene sa na nu zvalila. Na jeden den toho bolo akurat dost. Oprela si hlavu, ponorila sa do vlastnych myslienok a bez pohnutia pozorovala more. 
Sedela tam velmi dlho. Az pokym slnko nezacalo klesat. Vtedy sa konecne prebrala.
Rovno pred nou sa male dievcatko hralo s loptou. Bola tam s nou aj zena, zrejme jej mama. Najprv si loptu hadzali, potom uz len kotulali po piesku.
Ona ich so zaujmom sledovala. Preslo niekolko minut, ked ju odrazu niekto vyrusil.
„Mozem si prisadnut?“ vedla lavicky stala akasi mlada zena.
„Tina?“ zacudovala sa Marianna a posunula sa o kusok.
„Ano, myslela som si, ze to budes ty.“
„Fiha,“ Marianna si ju premeriavala a rozdychavala prekvapenie, „necakala som, ze ta tu stretnem.“
„Ale, som tu cele leto.“ Tina si sadla a pozrela na Mariannu. „A co ty?“
„Ja, no... som tu na dovolenke.“ usmiala sa.
„Ale, naozaj? Ako to, ze som ta este nestretla. Som animatorka v hlavnom hoteli.“
Marianna pozrela na hrajuce sa dievcatko. „V poslednom case som bola aj na Malawi.“
„Naozaj? Nevedela som, ze tam nieco je.“
„No... ani nie je. Mna len... zaujimaju ma domorodci a ich zvyky. Bola som sa len pozriet.“ hladala nejake rozumne vysvetlenia.
„Aha, tak. Zaujimave.“ Tina prikyvla a premerala si ju.
„Inac, volam sa Marianna. Marianna Murfanova.“ podala jej ruku. „Zabudla som sa ti vtedy predstavit.“
„Ale, to nevadi. Tesi ma, Marianna.“ aj Tina jej podala ruku a potriasla nou.
„Takze si animatorka?“
„Hej. Letna brigada. Nechcelo sa mi len tak sediet doma.“
„To je super. Mne by sa to tiez pacilo. Si na nadhernom ostrove a navyse sa nenudis.“
Tina sa zachichotala. „To je pravda. Ty sa tu nebodaj nudis?“
„Tak to sa naozaj neda povedat.“ zamrmlala Marianna. „Je to tu naozaj... zaujimave.“
Tina prikyvla a pozrela dopredu. Zena s dievcatkom si zas hadzali loptu. Odrazu vsak zafukal vietor a loptu odfukol. Zastala az tesne pri muriku pod lavickou. 
Marianna sa postavila, zoskocila na piesok a vzala loptu do ruk. 
Dievcatko k nej medzitym pribehlo.
„Mas peknu loptu.“ usmiala sa na nu Marianna. 
Ona len hanblivo sklopila ocka, potom pozrelo na loptu. 
„Neboj sa, vratim ti ju.“ zasmiala sa Marianna a podala jej hracku.
Dievcatko povedalo nieco v domorodom jazyku a utekalo spat k mame. Marianna sa zas vysplhala na murik a sadla si na lavicku.
„Aj ty to vies s detmi.“ usmiala sa Tina.
Mykla plecami. „Ja vychadzam takmer s kazdym.“ 
„To je dobra vlastnost.“ 
Zrazu za sebou zaculi kroky. „Marianna!“ 
Ona sa otocila a zbadala Tornada. Stal niekolko metrov za lavickou a premeriaval si Tinu.
„Ahoj,“ usmiala sa, „co je?“
„Otec by s tebou rad hovoril.“ oznamil a stale pozeral na Tinu, ktora sa tiez otocila. 
„Fajn.“ Marianna sa postavila. „Kde je?“
Tornado neodpovedal.
„Oh, skoro som zabudla. Toto je Tina. Pomohla mi, ked som potrebovala odviest.“ 
Tina sa tiez postavila a usmiala sa. „Tesi ma.“ natiahla k nemu ruku.
Tornado nou potriasol, no nedovercivo na nu zazeral. 
„A toto je Tornado. Je z ostrova Malawi.“ doplnila Marianna, ked videla, ze nic nepovie.
„Ale, nehovor. Doteraz som nepocula nic o inych ostrovoch.“
Marianna sa rozpacito usmiala. Netusila, preco je Tornado taky divny.
„Nechcel nieco tvoj otec?“ otocila sa k nemu.
Pozrel na nu. „Chcel.“ kyvol hlavou, no stale kutikom oka zazeral na Tinu.
„Ides do hotela?“ Marianna sa k nej otocila.
„Ale, nie. Pojdem sa trochu poprechadzat.“
„Fajn, tak sa maj. Dufam, ze sa este stretneme.“
„Posledne sa ti to splnilo.“ zasmiala sa Tina a zamavala im.
Marianna jej tiez s usmevom zakyvala a rychlym krokom nasledovala Tornada.
„Co ti je?“ opytala sa, ked ho dobehla.
„Nepaci sa mi.“ 
„Nema sa ti pacit.“ zasmiala sa. „Dufala som, ze od toho som tu ja.“
„Marianna, je hovorim vazne. Nieco je na nej velmi zvlastne. Je taka...“
„Aka? Co sa ti nepaci?“
„Neviem, ako to popisat. Ked som prisiel, citil som sa tak... vyzaruje z nej nieco zvlastne.“
Marianna sa znovu zasmiala. „Ale no tak. Nehovor, ze veris na taketo zle sily a energie.“ zamavala rukami. „Tina je fajn. Pomohla mi, aj ked ma nepoznala.“
„A nezda sa ti to zvlastne?“ nedal sa Tornado. „Pomohla ti, sprava sa milo a pritom ta vobec nepozna.“
„Tak po prve, aj ja sa spravam milo k ludom, ktorych nepoznam a po druhe... pomohla mi, pretoze je mila a dobra.“
„Mila a dobra? Takto rozpravaju male deti.“
Marianna zastala. „Tornado, nedovolim ti, aby si ma od nej odohnal. Je to fajn baba a jedina, s ktorou sa na tychto ostrovoch citim dobre.“
On tiez zastal a premeral si ju. „Naozaj?“ urazene sa otocil a zas sa pohol dopredu.
Marianna nastvane vydychla, prevratila ocami a bez dalsich slov ho nasledovala. Dosli az k parkovisku pri hoteli, kde stal Artbub, Ivan, Dalia a Lesia.
„Marianna, konecne.“ potesil sa vodca.
„Chceli ste nieco?“ opytala sa mrzuto.
Artbub si ju poriadne premeral. „Deje sa nieco?“
Marianna pozrela na Tornada. „Nie, nic.“ pokrutila hlavou.
Prikyvol, no ona vedela, ze si pomyslel svoje. „Len som ti len chcel povedat, ze pocas pobytu tu zostaneme u otcovho stareho priatela.“
„Pokojne. A zajtra sa mozete zbalit a vratit spat.“ 
„Marianna, zajtra sa zas porozpravame a vsetko sa vysvetli.“ ozval sa Ivan.
„Ked myslis.“ odfrkla.
Ivan pozrel na Artbuba. „Ja uz pojdem za... Petrom. Ak by ste nieco potrebovali, budem tu.“ 
„Od teba nic potrebovat nebudeme.“ zavrcala Marianna.
Moknesky si ju premeral, no bez slova sa otocil a zmizol medzi autami.
Marianna za nim chvilu skaredo pozerala. Potom sa otocila k vodcovi. „Ukazete mi, kde je ten dom? Pre pripad, ak by som s vami potrebovala hovorit.“
„Samozrejme. Tornado ta potom odvedie naspat.“ zahlasil Artbub a smeroval k chodniku. 
Ten, narozdiel od toho, ktorym prisla, viedol opacnym smerom. Chvilu prechadzal popri plazi, no potom sa stracal medzi domami. 
Vodca zastal az na jeho konci tesne pred dzunglou, kde stala mala a osarpana chatrc z dreva.
Akurat z nej vysiel akysi starec. Ked zbadal Artbuba, potesil sa.
„Artbub, chlapce, dlho som ta nevidel.“ zvolal a prisiel blizsie.
„Su to uz roky.“ usmial sa Artbub a objal starca. „Vela sa toho zmenilo.“
„To je pravda, to je pravda. Musime prebrat vela veci.  Len je mi luto, ze tu uz nie je tvoj otec.“
Artbub smutne prikyvol. „Ale nezaoberajme sa minulostou. Mohli by sme u teba par dni zostat?“
„Samozrejme. Kto su tito mili ludia?“ starec si vsetkych premeral.
„Toto je moj syn Tornado, moja zena Dalia a jej nevlastna dcera Lesia.“ 
Starec sa na vsetkych milo usmial.
„A toto sice nie je sucast rodiny, ale naozaj nam pomohla. Marianna Murfanova z Nipapu.“ predstavil ju Artbub.
„Si z daleka.“ starec prisiel blizsie. „Ako si sa dostala az sem?“
Marianna sa usmiala. „To je dlhy pribeh. Ale urcite to nebola nahoda.“
Okamzite spozornel. „Co si to povedala?“
„Ze to urcite nebola nahoda.“ zopakovala sokovane.
Pozorne si ju premeral. „Marianna. Naozaj... pekne meno.“ povedal napokon.
Ona sa len usmiala a prikyvla. 
Artbub pozrel na rodinu. „Toto je stary priatel mojho otca. Nasib.“
 „Podte dnu, nebudete predsa stat vonku.“ Nasib kyvol ku dveram.
Tie sa odrazu otvorili a vysiel z nich mlady muz. Len co ich zbadal, sklopil hlavu.
„Moj synovec Marko.“ predstavil ho Nasib.
Marianna si ho zvedavo premerala. Hoci mu dlhsie vlasy zakryvali skoro celu tvar, vsimla si, ze pod pravym okom ma obrovsku modrinu.
„Ano, spominam si.“ prikyvol Artbub.
„Marko, toto je vodca Artbub z Malawi spolu s rodinou. Budu u nas niekolko dni.“
Marko prikyvol, cosi zamrmlal a bez toho, aby zdvihol hlavu, zmizol za domom.
„Nic to.“ mavol rukou Nasib. „Podte dnu.“
Marianna pozrela na Artbuba. „Ja uz pojdem. Rano to skusime este raz prebrat s rodicmi.“ 
„Dobre.“ vodca prikyvol a pozrel na syna. „Nezabudni sa vratit.“
Marianna nanho tiez pozrela. „Nepotrebujem, aby isiel so mnou.“
„Ale pojdem.“  tvrdo odpovedal Tornado.
„Fajn.“ otocila sa na odchod. „Dobru noc.“ Ani nepockala na Tornada a vykrocila dopredu.
Dalia, Lesia, Artbub a Nasib za nimi nechapavo pozerali.
„Artbub,“ oslovil ho po chvili starec, „kto je to dievca?“
„To je dlhy pribeh.“ zasmial sa vodca.
„Ale som si isty, ze mi ho rozpovies.“
„Neboj sa. Musime si vyjasnit vela veci.“
Nasib len prikyvol a otvoril dvere. „Vitajte na Mili-zum.“
Marianna s Tornadom zatial kracali k hotelu. Obaja boli ticho. Len isli vedla seba. 
„Preco si taka?“ nevydrzal to nakoniec Tornado.
„Lebo ma znenavidela moja mama, slubila som nieco, co asi nesplnim, rodicia si myslia, ze som len obycajna klamarka a ty,“ ukazala nanho, „sa mi snazis nahovorit, ze Tina pre mna nie je vhodna.“
„Bol to dlhy den.“ vzdychol nakoniec.
„To teda bol!“ odsekla nastvane.
„Uvidis, ze zajtra bude lepsie.“ 
„Pochybujem. Zajtra budeme na ceste domov.“ smutne pozrela na more. „A to som si slubila, ze sa este vratim na Malawi.“
„Vratis sa!“ 
„Pochybujem.“ pokrutila hlavou a zahla na parkovisko. 
Okolo nich sa pomaly zacali rozsvecovat poulicne lampy. Oproti dedine to bola velka zmena. Auta na parkovisku stali v uhladenych radoch, sem-tam niekde zahucal motor.
Dosli az k hlavnemu vchodu. Marianna sa otocila a pozrela na Tornada. 
„Povedz otcovi, nech si zajtra dobre premysli, co povie.“
„Neboj sa. Podla mna bude hovorit mama.“
Marianna nadvihla obocie. „Pre istotu.“
„Dobre.“ zasmial sa.
„Marianna!“ 
Ona sa az strhla. Na rohu stal Ivan a premeriaval si ich. 
„Co ten zas chce?“ zasepkala otravene.
„Marianna,“ objal ju Tornado a otocil hlavu od Mokneskeho, „davaj pozor. On nie je typ cloveka, ktoremu sa da verit. Opatrne!“
Ona sa usmiala a prikyvla. „Neboj sa. Dam na seba pozor.“ 
Ked ju pustil, este raz sa usmial a otocil sa na odchod. Marianna sledovala jeho chrbat, az kym jej nezmizol z dohladu. Potom pozrela smerom k Ivanovi. Prekvapilo ju, ze uz stal len niekolko metrov od nej.
„Co chces?“ odmerane otocila hlavu.
„Preco na tak nenavidis?“ pozorne si ju premeral.
„Chces to pocut este raz?! Dovliekol si ma na ostrov, donutil si ma nahanat dvoch Lemurov a navyse si ma zatiahol aj k Zoranovi.“
„To ta tak stve?“
„Nie!“ rozhodila rukami. „Stve ma to, ze mi nechces povedat preco!“
Ivan prikyvoval a poobzeral sa. „Pod so mnou.“
„Zabudni.“ zasmiala sa.
„Marianna, ja...“
„Je mi jedno, co ty chces! Dnes som toho zazila akurat dost.“ Rychlo sa otocila a vbehla do hotela. Nepotrebovala uz dalsie problemy.
Len keby si tak pamatala cislo izby jej rodicov. Rychlo zahla k recepcii. Akurat tam stali dvaja muzi. Postavila sa za nich a nervozne podupkavala nohou. 
Po chvili ju dobehol Moknesky. Hned ako zazrel muzov, zastal a premeral si ich. Potom sa rychlo presunul k schodisku.
Marianna za nim len nechapavo pozerala.
„Slecna,“ oslovil ju recepcny, „prejete si?“
„Viete,“ otocila hlavu, „moji rodicia tu maju izbu. Rada by som vedela cislo.“
„Meno?“
„Murfan.“ odpovedala a prisla blizsie.
Ti dvaja tam este boli. Postavali bokom a zrejme na niekoho cakali. 
Odrazu zapipala tlaciaren. Vysiel z nej akysi papier. Recepcny ho vzal a polozil na pult. Jeden z muzov prisiel blizsie.
Marianna musela pockat. Oprela sa o pultik a pozrela na hodiny. Bolo pol deviatej. Vonku sa uz zacalo stmievat.
Muz pri pulte odniekial vytiahol pero a podpisal papier. Potom ho polozil vedla. 
Pult bol, nanestastie, krivy a pero sa rychlo skotulalo na zem. Dopadlo rovno k Marianninym noham.
Ona sa zohla a zdvihla ho. Bolo naozaj pekne. Tmavozelene so striebornymi castami. Na jednej strane bolo dokonca nieco vyryte.
Otocila pero v ruke a pozrela na ozdobne pismo. JPT-AH. Chvilku len rozmyslala, kde to uz videla. O sekundu jej svitlo. Ta organizacia, pre ktoru pracoval Zoran!
Uz sa ani necudovala, ze Moknesky utiekol. Musel ich spoznat. Ale ako to, ze sa tu tak volne premavaju? A ako to, ze maju vlastne reklamne predmety?
„Slecna, dovolite?“ ozval sa muz.
Marianna zdvihla pohlad. Bol mlady a posobil celkom milo. 
„Dovolite?“ natiahol k nej ruku.
Ona sa milo usmiala. „Samozrejme, prepacte. Zaujalo ma to ozdobne pismo. Je naozaj krasne.“
Muz sa zasmial. „Je to reklamny predmet. Ma to uputat pozornost.“
„Toto je meno nejakej firmy?“ kyvla na skratku.
„Da sa to tak povedat. Je to skor organizacia.“ prikyvol muz.
Ten druhy sa posunul o kusok blizsie. „Ponahlaj sa.“
Prvy pozrel na recepcneho. Ten prikyvol a nieco natukal do pocitaca. Z tlaciarne vytiahol este jeden papier a muz si ho zalozil do vrecka. 
Este raz sa usmial na Mariannu a s kolegom odisiel. Ona si ho dobre premerala. Vysoky, dobre stavany, cely v ciernom. To sa podobalo na Zoranovych poskokov. 
Lenze tento vyzeral inak. Nesla z neho hroza a vobec neposobil ako zlocinec. 
„Takze, co ste to chceli?“ pozrel na nu recepcny.
„Murfan, cislo izby.“
„Moment...“ zas nieco tukal po klavesnici. „Izba cislo styridsatpat.“
„Dakujem. A...“ zavahala. „Neviete, ci je tu ubytovany aj pan Moknesky.“
Recepcny si ju premeral. 
„Viete, ked som sem dnes prisla, omylom sme si vymenili tasky. Nasla som tam jeho meno a rada by som tu svoju dostala spat.“ usmiala sa.
„Moment.“ povedal nakoniec, no stale na nu nedovercivo zazeral. „Druhe poschodie, izba cislo sedemdesiatdva.“
„Dakujem.“ Marianna sa otocila a zamierila k schodom. 
Vysla na prve poschodie a rozhliadla sa. Na tretich dverach zlava svietilo zlate cislo styridsatpat. Ona ale zabocila a zas stupala hore. Musela si s Ivanom nieco vyjasnit.
Prechadzala chodbou druheho poschodia a sledovala cisla. Ivanova bola skoro na konci.
Prisla ku dveram a zaklopala. Nikto neodpovedal. Bola si vsak ista, ze je tam, pretoze dole nezisiel.
Znova zaklopala, teraz silnejsie. Zas nic. Uz jej pomaly dochadzala trpezlivost.
„Ivan. Otvor. Tu Marianna.“ vzdychla nakoniec.
Vtedy zamka tukla a dvere sa odchylili. Moknesky ju nechal vojst dnu. Ona presla dverami a otocila sa celom k nemu.
„Co je JPT-AH?“ opytala sa, len co zatvoril dvere.
On zostal bez pohnutia, no potom mykol plecami. „Neviem. Co to je?“
„Ivan, nerob hlupeho!“
„Kde si to pocula?“ stisil hlas.
„Ja sa pytam, co to je!“
„To je lepsie nevediet.“ pokrutil hlavou a presiel k oknu. 
Marianna sa otacala za nim a nespustala z neho oci. „Lenze ja to chcem vediet! Zoran k nim patril a videla som tu skratku aj tu, na ostrove. Ti dvaja su tiez odtial.“ kyvla hlavou ku dveram. „Utekas pred nimi.“
„Pred nikym neutekam!“
„Co je JPT-AH?“ zopakovala otazku Marianna.
Moknesky nereagoval a len pozeral von oknom.
„Ivan!“ okrikla ho.
„Nemozem! Nemozem ti to povedat!“ konecne sa otocil.
„Preco?“
„Vies, Marianna, stale patrim k policii. Mam rozkazy a tie musim plnit.“
„Tak preco si tu s nami? Co este chces?!“
Ivan sa zas otocil a zostal ticho. Marianna ho chvilu nastvane pozorovala. Potom zlostne rozhodila rukami a otocila sa na odchod. 
„Pockaj.“ otocil sa, no ona uz stlacala klucku.
Otvorila si dvere a vysla na chodbu. Moknesky pribehol ku dveram a zastavil ju.
„Nikomu o tej skratke nehovor, jasne?“
„Preco by som ta mala pocuvat?“
Ivan len pokrutil hlavou. Marianna sa zatial rozhliadla po chodbe. Zdalo sa jej, ze na schodoch pocuje kroky. 
Odrazu sa tam zjavili dve postavy. Dvaja muzi. Boli to ti dvaja z recepcie. Rozhliadli sa po chodbe. 
Aj Ivan tam pozrel. Hned ako ich zbadal, stuhol. Aj oni zastali, ked uvideli Mariannu a Ivana. Rychlo sa rozbehli chodbou.
Moknesky vtiahol Mariannu dnu a zatresol dvere. Potom ich zamkol.
„Co to robis?!“ skrikla Marianna.
„Chod na balkon!“ prikazal Ivan a k dveram potlacil kreslo.
„Co?“ nechapala a len pozerala, ako stahuje jednotlive kusy nabytku ku dveram.
„Marianna, na balkon!“
Ona sa tvrdohlavo zatala. „Nie, nebudem ta pocuvat!“
Moknesky vzdychol a pustil stolik. Vbehol do vedlajsej izby, vzal si veci a odniekial vytiahol zbran.
„Co to je?“ prekvapene si ho premerala.
„Som policajt.“ zahlasil a pozrel na dvere. 
Niekto na ne zabuchal. Ivan pozrel na Mariannu a kyvol hlavou k balkonu. Ona sa ani nepohla.
Dvere sa nebezpecne zakolisali a podla buchotu sa dalo usudit, ze sa ich snazia vyvalit.
„Co su zac?“ nechapala Marianna.
„Teraz naozaj nie je cas na vysvetlovanie.“
Dvere vyleteli z pantov a zastavil ich len ten naskladany nabytok. Muzov to nezastavilo. Pretlacali sa a snazili sa dostat dnu. 
Moknesky necakal a parkrat vystrelil. Potom chytil Mariannu za zapastie a tahal ju na balkon.
„Dolu!“ prikazal.
„Zblaznil si sa?! Sme niekolko metrov nad zemou! Ani nevies, co tam dolu je.“
Muzom sa podarilo odsunut dvere a vrutili sa do izby. Moknesky   
po nich zacal strielat, co ich prinutilo schovat sa. Potiahol Mariannu az k zabradliu a stale strielajuc na nepriatelov stupil do zeleznej medzery.
Marianna neisto spravila to iste. Prehupla sa cez zabradlie a zostala visiet nad tmou. Slnko skoro zapadlo a na tejto strane hotela uz nebolo nic vidno. 
Ivanovi medzitym dosla municia. Muzi sa postavili a tiez vytiahli zbrane. On preliezol zabradlie a postavil sa vedla Marianny.
„Na tejto strane je bazen.“ oznamil a pozrel dolu.
„Ale aj tak nikam nejdem! Skokov som mala na Malawi akurat dost.“ pokrutila hlavou.
Dvaja neznami vysli z ukrytov a smerovali k balkonu. Ivan na nic necakal, silno zdrapil Mariannu a potiahol ju dolu. 
Ona sa chtiac-nechtiac musela pustit a s vykrikom letela vzduchom. Tak ako Moknesky povedal, dolu bol naozaj bazen. Akurat ze bol plny studenej vody.
Obaja sa vynorili nad hladinu a Marianna vykasliavala vodu.
„Ty nie si normalny!“
„Ak by sme zostali hore, stalo by sa nieco zle.“ pokyval hlavou.
„Preco sa ta snazia chytit? Co su zac?“
Ivan na nu pozrela a pohol sa smerom k schodikom. „Ako si iste vsimla, su z organizacie, pre ktoru pracoval Zoran.“
„Ano, ta... JPT-A... Ako to ide dalej?“
„JPT-AH. Je to spickova zlocinecka organizacia. Aj ked oni si hovoria trochu inak. Hlavne sidlo maju niekde tu, na ostrovoch.“
„A oni sa ta snazia chytit kvoli Zoranovi?“
„Aj kvoli nemu. Je to zlozite a teraz velmi nemam cas ti to vysvetlovat. Hlavne vylez z tej studenej vody.“
Marianna presla k schodikom a tvrdohlavo odmietla jeho pomocnu ruku. „Nenamahaj sa.“
Ivan pokrutil hlavou a ustupil o kus dozadu. Potom pozrel hore. V jeho izbe sa este stale svietilo, no muzi uz zmizli. 
Ich pritomnost si vsak vsimli aj dalsi ludia. Spravca hotela sa hnal k bazenu so zvazkom klucov a rozsvietenou ziarovkou.
„Marianna, odchadzame.“ zahlasil Ivan a schmatol ju za zapastie.
„Co? Nie! Ja s tebou nikam nejdem!“
„Pod!“ tahal ju za sebou. Zamieril na druhu stranu budovy, kde nedopadalo ziadne svetlo poulicnych lamp ani svetlo mesiaca.
„Ivan, pusti ma!“
„Psssst!“ zasepkal a postrcil ju do vysokych a pichlavych krikov pri stene.
Ona uz isla protestovat, no odrazu zacula buchotave kroky.
„Je tu niekto?“ opytal sa hruby hlas a svetlo baterky poletovalo okolo.
Moknesky potiahol Mariannu blizsie k muru a takmer nedychal. Spravca tam este chvilu postaval a obzeral sa. Potom sa otocil a zmizol tak rychlo, ako prisiel.
Marianna si vytrhla ruku z Ivanovho zovretia a vysla von. Cele ruky a nohy mala poskriabane a do vlasov sa jej zamotalo niekolko vetviciek.
„Tak, a teraz koncim!“ vykrikla. „Ja... nechcem uz dalsie problemy. A len kvoli tebe ich mam vyse hlavy!“
„Marianna, upokoj sa.“ vzdychol Ivan a pokusil sa vytiahnut jej jednu vetvicku z vlasov.
Ona mu nastvane tleskla po ruke a cuvla. „Nedotykaj sa ma! Ty... Mala radsej ako zlostneho a mrzuteho ucitela!“
„Naozaj?“ zasmial sa.
„Ano. A este nieco ti poviem. Mozes robit, co len chces, ale mama ta neprestane nenavidiet.“
Moknesky na nu zarazene pozrel. „Ja sa ne...“
„Odchadzam! Dobru noc.“ nenechala ho dohovorit.
„Kam ides?“ 
„Idem sa prezliect, lahnem si do postele a budem dufat, ze toto tu je len zly sen a rano sa zobudim zas doma!“ rozhodila rukami a rozbehla sa k hlavnemu vchodu.
Preletela sklenenymi dverami, prebehla cez vstupnu halu a nevsimala si zvedave pohlady. Cestou dolu na schodoch stretla tych dvoch muzov.
„Utekal na plaz.“ oznamila, ani nezastala.
Muzi na nu prekvapene vyvalili oci.
„Pokojne ho zastrelte. Spravite tym laskavost viacerym ludom!“
„Preco nam to hovorite?“ opytal sa ten vyssi.
Marianna zastala v polovici kroku. Pozrela nanho a zamracila sa.
„Donutil ma skocit z balkona, strcil na do kriku z bodliakov a este plno dalsich veci. Ak by som mala zbran, spravim to sama!“
Muzi prikyvli a rozbehli sa dolu. Ona zas vykrocila hore a pobavene sa uskrnula. Bola si stopercentne ista, ze Moknesky isiel za Petrom. Ti dvaja sa pokojne mozu celu noc nahanat po plazi, aj tak ho nenajdu. Aj ked... Bola si ista, ze ak by jej niekto pozical zbran, Ivan by bol na muske ako prvy.

2. Kapitola - TINA
Rano sa Marianna prebudila cela dolamana. Musela spat na zemi, pretoze ked sa konecne vysusila a prezliekla, jej rodicia uz spali. 
„Ideme na ranajky. Potom sa zas stretneme.“ oznamil jej otec a otvoril dvere. „Pohni sa, nech nemeskas!“
„Jasne.“ zamrmlala Marianna a posuchala si zlepene oci.
Obaja jej rodicia vysli z izby a ona zostala sama. Prezliekla sa, ucesala si vlasy a vzala si z radiatora teraz uz suche modre saty. Ako ich tak niesla napriec izbou, cosi cinklo na drevenu podlahu. 
Obratila sa a zbadala na zemi lezat ten strieborny klucik, ktory nasla v knihe pri mape. Zohla sa pon a pozorne si ho prezrela.
Nakoniec sa rozhodla, ze o nom musi povedat Tornadovi. Zas si ho strcila do vrecka, odlozila saty a potom vybehla z izby.
Dolu uz cakali vsetci priatelia s rodicmi a spolu s nimi aj Artbubova rodina. Ivan s Petrom chybali.
„Marianna!“ zvolal Edyho otec, az nadskocila. 
Zbehla uplne dolu a premerala si skupinku. 
„Ranajky uz mame za sebou.“ oznamila Emina mama.
„Takze,“ vzdychla Marianna, „co keby sme si zas sadli a porozpravali sa?“
Vsetci do jedneho prikyvli. Jeden z casnikov ich zaviedol k najvacsiemu stolu a tam si posadali. Potom sa vsetky oci upreli na Mariannu.
„No,“ zacal pan Murfan, „zhrnieme si to. Dozvedeli sme sa, ze cely tento vylet bol len vymysel, pretoze Ivan vas zavolal na ostrov. Tam ste mu pomohli chytit paseraka uhlia a prisli ste sem, pretoze...“
„Hladame Daliinych rodicov.“ doplnila Marianna.
„Spravne. A co cakas, ze povieme?“
Ona len mykla plecami. Naozaj netusila, co od toho ocakavala. Vlastne, cakala presne takuto reakciu. To Artbub sem chcel prist.
„Ja som cakala presne toto.“ povedala nakoniec.
„Naozaj?“
„Hej.“
Rodicia na seba prekvapene pozreli. 
„Dobre,“ uzavrela to nakoniec Emina mama, „rozhodli sme sa, ze... ak uz sme tu, preco to nevyuzit.“
„Coze?!“ Marianna sa vzpriamila na stolicke.
„Pokojne si na ostrove mozete robit, co chcete, len nech uz po vas nikto nestriela.“ prikyvla Dannyho mama.
„Vam je to jedno?“ prekvapene sa obzerala Ema.
„Nie je nam to jedno, ale vieme, ze aj keby sme vam to nedovolili, Marianna najde nejake riesenie.“ prehovorila Nina.
„Takze mozeme pokracovat?“ 
„Ano, ale iba na ostrove. Nikam inam sa nepojde.“ zahlasil pan Murfan. „A iba pokym nam v hoteli nepovedia, ze mame odist.“
Marianna oboma rukami zvierala stolicku a s vyvalenymi ocami si premeriavala rodicov.
„Toto je nejaky vtip?“
Vsetci na nu pozreli.
„Nie, preco by mal byt?“ odpovedal jej otec otazkou.
„Lebo sa mi nezda, ze by ste nam to dovolili.“
Obaja jej rodicia na seba pobavene pozreli.
„Dobre, dobre...“ zamavala Marianna rukami, skor ako niekto nieco stihol povedat. „Suhlasim. Skor ako si to rozmyslite.“
„Takze my uz pojdeme.“ zdvihol sa od stola Edyho otec.
Marianna pozrela na Tornada. Opieral sa o stolicku a so zaujmom sledoval rodicov, ktori odchadzali.
Ked sa za nimi zaklapli dvere jedalne, Artbub pozrel na Mariannu.
„Nebudeme vam zavadzat. Ak budete nieco potrebovat, najdes ma u Nasiba.“
„Dobre.“ prikyvla.
Artbub s Daliou sa tiez postavili a odkracali k dveram na opacnej strane.
„Co budeme teraz robit?“ pipla Emilia.
Marianna si premerala priatelov. „Pokracujeme v hladani Daliinych rodicov.“
„A ako?“ premeral si ju Samo.
„Normalne. Na vyvesnej tabuli som videla, ze je tu kniznica.“
„No a?“ nechapal Edy.
„Len tolko, ze ak sa pred tridsiatimi rokmi Dalia naozaj stratila, musel o tom niekto vediet.“
„A?“
„A som si ista, ze ak sa strati dieta nie je to len nejaka malickost. Ak tu v tom case mali noviny, muselo sa o tom pisat.“
Tornado prikyvol. „Skvela uvaha. Lenze nevieme, kedy sa to stalo. Chces prehladavat vsetky noviny spred tridsiatich rokov?“
„Mame rok.“ pridala sa Ema.
„Lenze noviny sa vydavaju denne.“ protirecil Samo. „To je tristosestdesiatpat kusov.“
„Ak ich tam maju.“ doplnil Tornado.
Marianna naklonila hlavu do strany a oboch si ich premerala. „Odkedy vy dvaja,“ ukazala na nich prstom, „spolu suhlasite?“
Samo pozrel na Tornada. „Neviem, ale rozhodne sa mi nechce prehrabavat v starych novinach.“
„Fajn.“ urazene ohrnula nos.
Ema sa zdvihla zo stolicky. „Do kniznice mozeme ist po obede. Co keby sme si teraz isli obzriet ostrov, hm?“
Marianna na nu pozrela. Nevedela, co si o tom ma mysliet.
„No tak, bude to zabava.“ pridala sa Barbie. 
„Tak fajn.“ prikyvla nakoniec. 
Aj ostatny sa postavili a zasunuli za sebou stolicky. Potom vysli z jedalne a zastali az vo vstupnej hale. 
„Fajn,“ zacala Marianna, „teraz si mozete robit, co len chcete, ale po obede zaciname.“
„Super.“ potesila sa Barbie. „Ja chcem ist do dediny. Kto ide so mnou?“ poobzerala sa.
Presvedcivo sa usmievala, a tak nakoniec s Emou, Emiliou a Lesiou vysli von na parkovisko a odtial zabocili do dediny. 
„Ja idem spat.“ oznamil Samo.
„Co ides?“
„Spat. Ako si mohla zistit, na zemi sa velmi nevyspis. Chcem vyuzit to, ze nasi su prec.“
Marianna prikyvla a nechala Sama odist. Danny s Edym si isli nieco zahrat a ona ostala sama s Tornadom.
„Nepojdeme sa prejst?“ navrhol.
Ona len mykla plecami a spolu vysli cez terasu na chodnicek pri plazi.
„Rozpravala si sa vcera s Mokneskym?“
„Hej.“ prikyvla stroho.
„A ako to dopadlo?“
„Ani sa nepytaj.“ prevratila ocami.
„No tak, Marianna. Chcem vediet, co ti povedal.“
Ironicky sa zasmiala. „Nemusel hovorit nic.“
„Co sa stalo?“ nedal jej pokoj.
Ona chvilku hladela na more, no potom mu vyrozpravala vsetko, co sa jej vcera stalo. Nevynechala ani to s tymi dvoma muzmi.
„Takze ak spravne rozumiem, niekto ho nahana a teraz sa snazia chytit aj teba?“
„Nie.“ zasmiala sa. „Vcera som im povedala, ze ak by som mala zbran, zastrelim ho sama. A je to pravda.“
„No tak... o takych veciach sa nezartuje.“
Nastvane nanho pozrela. „Myslis, ze zartujem?! Po tom vsetkom?“
„Dobre, dobre...“ branil sa, „len sa zas nedaj zas zatiahnut do nejakych jeho planov a problemov.“
„Neboj sa. To by mi ani nenapadlo.“ 
Prechadzali sa popri plazi. Chodnicek pomaly stupal a medzi nich a piesok sa dostali palmy. Nakoniec vysli z dediny. Domy vystriedali kamene porastene machom a travou. Sem-tam sa ukazal aj nejaky stromcek. Pod nimi bola tiez niekolko metrov skala trciaca z mora. Piesok uplne zmizol.
„Je to tu ine.“ ozvala sa Marianna.
„Co tym myslis?“
„Malawi je vcelku rovny. Ale tu je uz niekolko metrov za dedinou strmy zraz.“
„Kazdy ostrov je iny.“ vysvetloval Tornado. „Tu je horuco, ale dolu na juhu ostrova Dili nerastu palmy, ale borovice.“
„To je zaujimave.“ 
Kracali este niekolko minut. Potom dosli na razcestie. Jedna cesta pokracovala po skale dalej popri mori a dalsia vpravo vchadzala do priesmyku.
„Kam pojdeme?“ obzeral sa Tornado.
Medzi cestickami stala aj stara a osuchana tyc s dvoma sipkami. Akurat, ze slany vzduch, dazd a slnko ich tak poskodili, ze sa cez hrdzu a zlupanu farbu nedalo precitat nic.
„Co je tamto?“ Marianna zbadala nieco farebne.
Lezalo to napravo v hustom krovi. Pohla sa k tej veci a zistila, ze je to sytozlta satka zachytena o trne.
„Niekto stratil satku.“ oznamila Tornadovi a zdvihla ju.
„Mozno sa ten niekto vrati.“
Marianna si ju blizsie prezrela. Na jednom z rohov cosi zazrela. Bola tam znacka hotela a drobnymi pismenami napisana adresa.
„Je z hlavneho hotela.“ citala. „A je tu aj meno.“
„Komu patri?“
„Tine.“
Tornado sa zamracil. „Nechaj to tu, mozno sa vrati.“
„Co ti zas je?“ premerala si ho.
„To dievca sa mi nezda. Neverim jej.“
Marianna vzdychla a pokrutila hlavou. „Nechaj to tak. Vezmem jej tu satku.“ uviazala si ju okolo krku.
„Ako chces.“ pozrel na sipky. „Ideme dalej?“
„Nepojdeme tadeto?“ obzrela sa Marianna na chodnik medzi skalnatymi kopcami.
Tornado prekrizil ruky a mykol plecami, no prisiel k nej. „Ale do obeda sa mame vratit.“
„Stihneme to.“ usmiala sa a pozrela na cesticku.
„Tak dobre.“ prikyvol napokon.
Marianna sa otocila na chodnicek, ktorym prisli. Potom pozrela dopredu a spolu s Tornadom vyrazili. 
Cesticka nebola velmi uzka, ale Marianna sa citila medzi tymi vysokymi skalami ako v pasci. Po tom, co zazila v jaskyniach na Malawi, mala pocit, ze dostala klaustrofobiu.
O niekolko metrov sa vsak chodnik koncil. Ocitli sa na skoro rovnej plani, posiatej mensimi skalami. Rozhliadli sa.
„Aha,“ ukazala Marianna pred nich, „tamto vyzera ako dom.“
Prasna cesticka dalej pokracovala a kdesi daleko pred nimi na upati skal sa z travnatej planiny vynarali male domceky.
Marianna si vobec nepripadala ako na ostrove. Skor niekde vo vnutrozemi. Vysoka, miestami sucha trava, prasna cesta a nikde navokol ziaden strom. Tato pustatina bola zo vsetkych stran obklopena vysokymi skalnatymi stenami.
„To je zmena.“ poznamenala. „Presli sme par metrov a sme v uplne inom svete.“
„Ideme do dediny?“ poobzeral sa Tornado.
„Jasne.“ 
Obaja sa vybrali dopredu. Po ich nohami sa viril prach a malicke kamienky odskakovali nabok. Prechadzali krajinou a Marianna si pozorne vsimala okolie. 
Poda mala jemny cerveno-oranzovy nadych. Trsy travy z nej vyrastali na vsetkych stranach az do vysky jedneho metra. Slnko palilo, nebo bolo nadherne modre a nikde okolo nebol ani znak nejakej vody. 
„Je to tu ine.“ ozvala sa po chvili.
„Uz si to spominala.“ odpovedal Tornado cez plece.
Marianna si ho zozadu premerala. „Bol si tu niekedy?“
Tornado pootocil hlavu, ale neodpovedal.
„Len sa pytam.“ 
„Vyzeram na to, ze by som tu niekedy bol?“ otocil sa zas spat.
Ona nadvihla obocie a nechapavo mykla plecami. „Neviem, ako vyzera clovek, ktory tu uz bol.“
Tornado prevratil ocami a zastal. Potom sa k nej otocil a pozorne si ju premeral.
„Co je?“ nechapala.
„Vies, co mi vadi?“
Prekrizila ruky. „Nie.“
„To, ze ma neberies vazne. Myslel som, ze sem ideme spolu a ze sme priatelia.“
„Ja som zas isla na Malawi spolu so Samom a pozri, ako to skoncilo. A len aby si vedel, sme priatelia. Lenze nebudem vsetko, co mi povies, hned brat smrtelne vazne. Ja nie som taka.“
„Ale mohla by si si to aspon vypocut!“
„Kedy som ta nepocuvala?“ rozculene sa poobzerala. 
Zahladela sa na jeden z kamenov trciacich spomedzi vysokej travy. Chvilu nan len tak pozerala. Ked uz isla pozriet zas na Tornada, zazdalo sa jej, ze sa ten kamen posunul o niekolko centimetrov.
„Marianna, si tu?“ vyrusil ju Tornado. „Vidis, napriklad teraz si vobec nevnimala.“
„Vnimala!“ branila sa a len tazko spustila oci z kamena.
„Co som povedal?“ prekrizil ruky Tornado.
Marianna rozpacito kruzila pohladom po okoli.
Tornado len pokyval hlavou a tiez pozrel na trsy travy. „Ja sa nechcem hadat. Len hovorim, ze by si si mala vypocut vsetko a az potom sa rozhodovat.“
Ona prikyvovala a zas pozrela na ten kamen. Zazdalo sa jej, ze sa pomaly vzdaluje. Lenze... ako by sa mohol kamen vzdalovat?
Chvilu nan len tak pozerala. Po asi minute sa kamen posunul o krok dopredu.
Zmatene pozrela na Tornado. Ten ju teraz so zaujmom sledoval.
„Co je?“ nechapala.
„Nic.“ mykol plecami, no nespustal z nej oci.
„Pocuj, zda sa mi, ze sa ten kamen... hybe.“ povedala nakoniec.
„Kamen sa hybe?!“ sokovane si ju premeral. „To myslis vazne?“
„Tamten,“ ukazala prstom, „sledovala som ho a on sa posunul o par centimetrov.“
Tornado vzdychol a pokrutil hlavou. „Marianna, takto. Ja chcem, aby si sa so mnou rozpravala a nie mi tvrdila nezmysli. Len sa ti to zdalo.“
„Viem, co som videla.“ trvala na svojom.
„Ja netvrdim, ze si to nevidela,“ zasmial sa, „len ti hovorim, ze mozog si obcas robi, co chce. Vtedy vidis veci, ktore skutocne nie su.“
„Tornado, nepotrebujem prednasku o ludskom mozgu. Videla som to a basta!“ 
Zas pozrela na kamen. Bol o nieco dalej. Naozaj sa hybal dopredu!
„Ten kamen sa hybe.“ tvrdohlavo vzdorovala. 
Tornado sa otocil a pozrel na kamen. „Marianna...“
„Dokazem ti to. Idem sa tam pozriet!“ nenechala ho dohovorit.
Rychlo sa rozbehla dopredu. Odbocila z prasnej cesticky a vrhla sa medzi trsy travy. Predierala sa dopredu a nespustala oci z kamena. Cim k nemu isla blizsie, zdal sa jej cudnejsi. Az ked bola od neho len niekolko metrov, zistila preco.
Tornado sa medzitym pohol za nou. Zlostne odtisol jeden zo zavadzajucich trsov. Preco sem s nou vobec isiel?
„Dobre, Marianna,“ zacal, ked bol necele dva metre za nou, „nechaj kamene kamenmi a radsej sa vratme.“
Ona ho nepocuvala. Veselo sa zasmiala a zohla sa. 
On nechapal, co sa deje a prisiel blizsie. 
Lenze namiesto kamena pred nimi bola obrovska a zrejme aj stara korytnacka. Stala na silnych, ale kratkych nohach a dlhy krk s ovisnutou kozou otacala k nim. 
Svojimi ciernymi ockami pozrela na Mariannu. Papulku mala pevne spojenu a zrejme sa snazila zistit, ci su pre nu nebezpecni.
„Korytnacka?“ prekvapene vyvalil oci Tornado.
„Tu mas chodiaci kamen.“ Marianna sa postavila a vitazoslavne nanho pozrela. „Mala som pravdu.“
„Tak ako vzdy.“ vzdychol a opatrne presiel ku korytnacke.
Ta zjavne vyhodnotila ich pritomnost ako neskodnu, pretoze sa zas otocila dopredu a spravila krok vpred.
„Je ich tu viac.“ zahlasil Tornado a poobzeral sa.
Ak si blizsie prezrel kamene vytrcajuce z travy, zistil, ze su to vlastne panciere. Vsade okolo nich boli obrovske korytnacky.
Marianna sa natesene poobzerala. „To je uzasne. Tie zvieratka su uzasne.“
„Vidim, ze mas rada plazy.“
„Mozno.“ mykla plecami a pohladila korytnacku po pancieri.
Este raz si ju so zaujmom prezrela a bez dalsieho slova sa otocila a vratila sa spat na chodnicek.
Tornado zostal len tak stat. Neslo mu do hlavy, co sa to s nou deje. Prezrel si korytnacku, ktora sa zas pohla o krok dopredu. 
„Ides?“ okrikla ho Marianna stajaca niekolko metrov pred nim.
Zdvihol zrak a pozrel na vzdialenu dedinu. Domy sa nejasne crtali v palave slnka.
„Idem.“ zahlasil a rozbehol sa za nou.
Ticho prechadzali cez takmer vyprahnutu krajinu. Vsade okolo nich sa pomaly presuvali korytnacky. Dokonca im zopar mladych skrizilo cestu, ked sa pokusali prejst krizom cez chodnik. 
Miernym tempom za pol hodinku presli skoro celu dlzku pustiny. Dedina uz bola blizko. Bol to zhluk kamennych domcekov, ucupenych na upati skaly. Teren mierne stupal a skalnate steny boli skoro nalepene na domy.
Uz z dialky zbadali ludi chodiacich po uliciach popri domoch. Dedinka vyzerala velmi uhladene. Prasna cesta sa menila na cestu z kamenov.
Spolu vosli medzi domy a presli prvou ulickou. Bola velmi uzka a domy boli nalepene na seba. Zo starej znicenej omietky odpadavali vacsie aj mensie kusy a drobili sa po zemi. Potom prisla druha, presne taka ista. Tretia, stvrta. Ulicky na seba nadvazovali a nie a nie skoncit.
„Co vlastne hladame?“ nechapal Tornado.
„Nic, len sa tu ak prechadzame.“ mykla Marianna plecami ani sa neotocila.
„Dobre, ako chces.“
Po chvili sa posledna ulicka koncila a oni sa ocitli na zaciatku maleho namestia. Popri stenach, tak ako v ulicke, boli poukladane velke kvetinace a v nich male exoticke stromceky.
Zem bola vykladana kamennymi dlazdicami. Mariannu dost prekvapilo, ze sem-tam zazrela aj behajucu macku alebo psa. 
Po celom namesti sa hemzili ludia, dokonca tam stalo aj par stankov. Predavali sa tam ryby, ovocie, zelenina, maso, proste vsetko. 
Marianna s usmevom vosla do davu a otocila sa okolo vlastnej osi. Domy, ktore lemovali namesticko boli trojposchodove, ale sirsie ako tie ostatne. 
Jeden dokonca pripominal kostol. Mal sikmu strechu, vezu a aj velke hodiny. Rucicky ukazovali stvrt na jedenast.
Pozrela na Tornada. Vyzeral dost neisto a pozorne vnimal kazdy pohyb.
„Pokoj.“ usmiala sa a za ruku ho tahala do stredu.
„Ja len... este nikdy som nebol v takom dave ludi.“
„Zvyknes si.“ stale sa radostne usmievala. Ani nevedela preco. „Nie je to uzasne?“
Tornado si ju pozorne premeral. „Tento usmev som uz videl.“
„Naozaj?“ zasmiala sa. „Kedy?“
„Pockaj...“ tvaril sa, ze rozmysla. „Napriklad vtedy, ked si zbadala oblohu plnu hviezd alebo ked si sledovala jazera.“ Pozrel jej do oci. „Takto sa usmievas, ked si naozaj stastna.“
Mariannu jeho odpoved dost zaskocila. „To naozaj?“
„Neveris mi?“
„Nie, nie, verim.“ rychlo pokrutila hlavou a poobzerala sa. 
Ludia prechadzali okolo nich a vobec si ich nevsimali. Ako keby to bolo normalne. Rozpravali sa vsak dost nahlas, takze vsade bolo pocut sum a krik.
„Rozumies im?“ pohla sa k jednemu zo stankov s ovocim.
Tornado sa ponahlal za nou, aby ju nestratil. „Iba nieco. Jazyk na ostrovoch je podobny, ale vsade su nejake zmeny.“
Marianna si obzerala zvlastny druh ovocia. Bolo to stredne velke a zlte podlhovasteho tvaru. Sem-tam z toho vykukol nejaky pichliacik.
Za drevenym pultom stala mila babicka, ktora sa skor podobala na sudok vina. Bola taka nizka, ze ju za pultom takmer nebolo vidno. Milo sa usmiala na Mariannu a ukazala na ovocie.
„Co je to?“ opytala sa Marianna.
Starenka jej neodpovedala, len na nu hladela.
„Rozumiete mi?“ Marianna pozrela na Tornada. „Prekladaj.“
On stal vedla s prekrizenymi rukami a sledoval dav hemziacich sa ludi.
„Tornado!“ okrikla ho, az sa strhol.
„Co je?“
„Prekladaj. Opytaj sa, co je to za ovocie.“
Tornado pozrel na babicku. Ukazal na ovocie a nieco povedal v rodnom jazyku. 
Starenka sa zasmiala a premerala si ho. „Tak vy prist z Malawi?“
Marianna nadvihla obocie. „Rozumiete mi?“
Tornado prelozil starenke, co sa Marianna pytala. 
Ona odpovedala dlhym suvislym sledom slov v domorodom jazyku, ktorym Marianna, samozrejme, nerozumela.
Tornado sa chabo usmial. „Ke.“
Babicka pozrela na Mariannu. „Ty prist z daleko, mat pravdu?“
„Ano, mate pravdu.“ prikyvla pomaly a kmitala pohladom z Tornada na nu.
„A ty nepoznat nase jazyk.“ pokracovala starka.
Marianna zas prikyvla. 
„Preco tu ty byt s vodca syn?“
„Ako viete, ze je syn vodcu?“ nechapavo pozrela na Tornada.
On prelozil otazku.
„To byt lahka. Odpovedat, ale tazke. Chciet kiwano?“ ukazala na ovocie.
„Nie, nie,“ Marianna razne pokrutila hlavou, „pockat.“
„Ty nechciet kiwano?“
„Neodpovedali ste mi na otazku.“
„Ty chciet ine ovocie?“ nevsimala si ju starka. „Ja mala durian, bekee, huetes.“
Marianna pozrela na Tornada. „Kto to je? Ty ju poznas?“
Mykol plecami.
„Tornado, odpovedaj celou vetou!“
„Nie, nepoznam ju!“
„Tak ako vie, kto si?“
„Neviem.“
„Tak sa spytaj!“ kyvla hlavou.
Tornado vzdychol, otocil sa k babicke a vysypal na nu dlhy sled slov. Obcas obaja pozreli na Mariannu. Ona zatial cakala a obzerala si ovocie.
Ked skoncil s monologom starka zas pozrela na Mariannu. „Ty byt velmi mudro dievca.“
„To som rada, ale ako viete...“ nestihla dokoncit, pretoze starka ju zastavila.
„Ty nestarala sa.“ prikazala razne.
Mariannu to prekvapilo. „Dobre.“ pipla.
„Chciet kiwano?“
Tornado pozrel na Mariannu. „Vezmi si jedno.“
Ona vopchala ruku do vrecka. Nasla tam par drobnych striebornych minci, ktore sa tam nevedno ako objavili. Podala ich starenke a ona jej zas dala zlte ovocie.
„Dakujem.“ vzala si kiwano. 
„Ty nedakovala.“ zas ju razne zahriakla starka.
Marianna nevychadzala z udivu. „Dobre, ako poviete.“
Babicka sa usmiala a pozrela dozadu. Tam sa pri jednom z domov hrali deti. Starka hromovym hlasom nieco zakricala na jedno dievca. Ona sa okamzite postavila a pribehla k nim.
Potom cosi povedala Tornadovi. Ked skoncila, on pozrel na Mariannu.
„Toto je jej vnucka Lor.“
„Tesi ma.“ usmiala sa este stale zaskocena Marianna.
Starka jej cosi povedala a ona prikyvla. Potom sa vypotacala spoza stanku a kyvla na Tornada s Mariannou.
„Lor strazit ovocie. Vy isla so mnou.“
Marianna s obavami pozrela na Tornada.
„Neboj sa,“ zasepkal, „je to len starenka. A navyse... som tu s tebou. Nic sa nestane.“
Ona chvilu zvazovala, no nakoniec prikyvla. Pevne chytila Tornada a spolu sa rozbehli pomedzi ludi za starenkou. 
Ta sa zatial dostala ku kostolu a zahla do vedlajsej uzkej ulicky. Obaja ju nasledovali. Kracali po kamennej dlazbe a vyhybali sa zakradajucim sa mackam.
„Prepacte, ale kam nas to vediete?“ nedalo Marianne po niekolkych minutach.
„Nepytala sa!“ razne odpovedala starenka.
„Ale ja...“
„Nepytala sa!“
Marianna zufalo pozrela na Tornada. On pokrutil hlavou a kracal dopredu.
O chvilku sa dostali k poslednym domom. Pred nimi chodnicek koncil a zacinal tam strmy zraz. Pod nimi boli len kopce a ostre skaly.
Starka zastala a otvorila posledne dvere. Vosla dnu a cakala, pokym nevojdu aj Tornado s Mariannou. 
Hned ako prekrocili prah, starenka spustila prud slov a pozrela na Mariannu.
„Mas si dat dolu satku, pretoze u nich je vrcholne neslusne, aby mlade dievca v dome malo na sebe nieco co je nad ramenami.“ zrekapituloval Tornado.
„Satka?“ nechapala Marianna a dotkla sa krku. „Aha, tato. Samozrejme.“ Rychlo a nesikovne si odvazovala zltu latku. „Zabudla som, prepacte.“
„Dala mi to,“ natiahla k nej starenke ruku, „ja odlozit to.“
Marianna chvilku vahala, no odporovat tejto babicke zrejme nemalo zmysel. Podala jej satku a rozhliadla sa.
Ocitli sa v izbe, ktora bola cela z kamena. Steny vystavane z malych hranolov kamena, na podlahe kamenne dlazdice... Strop v nej bol dost nizky. Len tak dva metre od zeme. Vsetky steny boli zalomene a vytvarali krasny obluk.
Ako nan tak Marianna pozerala, zacinala sa bat, ci to nahodou nespadne. V izbe bola zmiesana kuchyna, jedalen a chodba.
Vsetko zariadenie bolo drevene, okrem pece, ktora stala rovno pred nimi. Ta bola murovana a komin sa tiahol do vyssich poschodi.
„Toto je vas dom?“ opytala sa starenky.
Ta sa milo usmiala a posuvala sa k stolu so stolickami. Ukazala na ne a Marianna si hned sadla. Po vsetkych tych prejdenych metroch ju riadne boleli nohy.
Medzitym sa babicka vratila s poharmi a dzbanom cierneho caju. Kazdemu naliala jeden pohar.
„Ja nepijem caj.“ Marianna pokrutila hlavou a odsunula pohar.
Starenka mykla plecami a obsah jej pohara vyliala spat do dzbanu. 
„Takze, preco tu sme?“ zacala zas Marianna.
„Vy byt moj host.“
„Dobre, ale preco?“
„Preco ty stale pytala?“ odpovedala jej starenka otazkou.
Marianna sa tentoraz nedala zastavit. „Pretoze to chcem vediet.“
Babicka si sadla a odpila si z caju. „Mudry odpovedat. Velmi mudry.“ Zas sa postavila a odtrhla z kvetinaca jeden cerveny kvet.
„Takze mi odpoviete?“
„Non. Ty odpoved mudry, ale pytala zly. Ty musiet vedela dobre pytala.“
„Mam sa vediet dobre pytat?“ Marianna si ju zaskocene premerala.
Babicka prikyvla. Z kvetu odtrhla stonku, kvet vzala medzi prsty a naraz odtrhla vsetky lupene. Potom ich hodila na stol.
„Tvoje otazka byt ako kvet teraz.“
Marianna pozrela na rozhadzane lupene.
„Iba velmi mudra clovek vediet, ako poskladat otazka zas do kvet.“
„Mam skladat otazky do kvetu?“ ona nechapavo krutila hlavou.
Starka odniekial vybrala platenne vrecko a zosypala don lupienky. „Rozmyslala.“ podala jej ho.
Marianna pozrela na vrecko. „Kto ste?“
„Teraz doby pytala.“ zasmiala sa starenka. „Ja volat Senne.“
„Tesi nas. Toto je Tornado,“ ukazala nanho, „a ja som Marianna.“
Starenka si ju vazne premerala. „Ma arrianne?“
„Nie, Marianna.“
„Och, ke. Mari ana.“
Senne vzala dzban zo stola a odniesla ho prec. Marianna vyuzila chvilu a nahla sa k Tornadovi.
„Co sa to tu deje?“ sepkala.
„Netusim.“
„Mali by sme odist. O chvilu je obed a musime sa vratit. A navyse... ta starenka je nejaka zvlastna.“
Vtedy zacali hodiny na namesti odbijat. Bolo jedenast hodin. Ked hodiny dozneli, vratila sa Senne.  
„Viete, radi by sme uz isli.“ vyhrkla Marianna.
Starenka mykla plecami a zrejme jej to bolo jedno. Otvorila dvere a ukazala von z domu.
„Dakovat za navsteva. Prisla aj zas.“
Marianna zmatene pozrela na Tornada. Ten kyvol hlavou ku dveram. 
„Tak... dovidenia.“ usmiala sa a vysla na ulicu.    
„Ty nebala sa. My uvidiet este.“ prikyvla Senne a hned ako vysiel aj Tornado, zatresla dvere.
„Mile.“ skonstatovala Marianna a poobzerala sa. Co sa to tam dnu vlastne stalo?
„Mali by sme ist.“ ozval sa Tornado. 
Marianna prikyvla, no stale sa neisto obzerala. Presli spletou uzkych uliciek, az sa po patnastich minutach zas ocitli na namesti. 
Lenze teraz bolo ine. Nikde ani zivej duse. Ani listok sa nepohol.
„Toto nie je dobre.“ zastonala Marianna.
„Pod.“ Tornado ju potiahol za ruku smerom k jednej z uzkych uliciek. 
Ked uz zmizli medzi drsnymi stenami, zaculi, ako sa k nim blizia klopkave kroky. Tornado na nic necakal a schytil Mariannu. Potiahol ju do jedneho sirokeho vycnelku zakryteho kosatym druhom palmy.
„Co robis?“ nechapala, no Tornado jej prikryl usta rukou.
„Pssst, pozeraj.“ opatrne ju pustil a odhrnul list.
Z vedlajsej ulicky prichadzal klopkot a zjavil sa tam aj nepatrny tien. Postava vysla spoza rohu. Zastala, ostrazito sa rozhliadla a potom nenapadne vklzla do dalsej uzkej ulicky. Bola to Tina.
„Ako si to vedel?“ sepkala Marianna a rychlo vysla na ulicu.
„Vcera vecer mala tie iste topanky.“ kyvol hlavou. „Podme.“
„Kam?“
„Za nou predsa.“
Marianna pokrutila hlavou. „Nie, naco? Ponahlame sa.“
„Marianna, stavim sa, ze ona sa tu nezakrada len tak, pre nic za nic.“
„A ja sa zas stavim, ze je to len zhoda... okolnosti.“
Tornado pokrutil hlavou. „Nezabije ta to. A len mi dokazes, ze mas pravdu.“
Marianna vzdychla, no nakoniec prikyvla. Nazrela do ulicky. Na jej konci zbadala mihnut sa Tinine vlasy.
Spolu s Tornadom sa rozbehli a nehlucne zabrzdili na konci. Zabocili tym smerom ako Tina a zbadali ju, ako sa obzera na razcesti.
Marianne neslo do hlavy, preco je taka opatrna. Odrazu ju Tornado schmatol za zapastie a potiahol za stromcek. Tina sa totiz otocila a kontrolovala okolie.
„Podme.“ prikazala, ked Tina zmizla a vybehla spoza kvetinaca.
Nesla rovno, pretoze by ju videli, takze mali len dve moznosti.
„Tato.“ zahlasil Tornado a ukazal na ulicku.
„Ako vies?“
Zohol sa do ruky a vzal nieco zo zeme. Zdvihol to a ukazal Marianne.
„Lupen?“
„Taka ostrovna Marienka. Bud chce, aby ju niekto nasiel, alebo si nepamata cestu.“
Marianna si az teraz vsimla, ze pozdlz celej ulicky su porozhadzovane lupienky kvetov. 
„Ideme.“ ukazala na vyznacenu cesticku.
Zas sa rozbehli, az ich to doviedlo do slepej ulicky. Domy sa koncili a pred nimi bola len hola skala. Zastali a zmatene sa obzerali.
„Kam zmizla?“ nechapala Marianna. 
Tornado presiel az ku skale. Cesticka z lupienkov koncila tesne pri nej.
„Nedava to zmysel.“
„Asi sme len isli po zlej ceste.“ mavla rukou.
Lenze Tornadovi to nedalo. „Ako sem potom dala tie kvety? Nemala ako ujst. Nasli by sme ju tu.“
„Tornado, co ak to nebola ona. Zrejme isla tou druhou cestou a toto tu len rozhadzalo nejake dievcatko.“
Vzal zo zeme hrst lupenov a privonal si k nim. Boli z ruze. Natiahol ruku k Marianne.
„Ovonaj.“
Ona si zopar vzala a neisto ich onuchala. „A co ma byt?“
„Su to ruze.“
„Uhm,“ nasala vonu este raz, „to je pravda.“
„Marianna, tu ruze nerastu. Nejake dedinske dievcatko nemohlo v tejto pusti najst ruzu.“
Marianna sa pobavene zasmiala. „Tebe to uz tusim lezie na mozog.“
„Pocuj, nieco tu nesedi.“
„Hej, to je moja veta!“ prekrizila ruky, no nedokazala skryt pobavenie. „Pod uz. To slnko ti nerobi dobre.“
Tornado pokrutil hlavou a hodil lupene na zem. Potom si este raz premeral skalu a otocil sa na odchod. 
Marianna sa nenapadne zohla a odlozila si do vrecka zopar lupenov. Potom sa nanho milo usmiala a zladila s nim krok. „No tak, pust teraz Tinu z hlavy.“
„Nemozem. Vies... poznas pocit, ked sa ti zda, ze nieco nie je v poriadku?“
„Ano, na vasom ostrove som ho zazivala dost casto.“
„Tak sa teraz citim ja.“
„Tornado,“ vzdychla, „vsetko sa da logicky vysvetlit. Pocuvaj, Tina isla inym chodnikom, preto sme ju tam nenasli.“
„A tie ruze, hm? Ako vysvetlis toto?“
„Jednoducho. Nejake male dievcatka sa hrali. Natrhali si lupene a porozhadzovali ich.“
„Ruze tu nerastu.“        
„Tak ich mozno pestuju v kvetinacoch, co ja viem. No tak,“ poobzerala sa, „nechaj to tak. Mali by sme sa vratit do hotela.“
Tornado nakoniec prikyvol. Nejako sa im podarilo vymotat zo spleti uliciek a zas sa ocitli na chodniku uprostred vyprahnutej savany.
„Marianna.“ oslovil ju po dlhsom tichu.
„Ano?“
„Pamatas si tie denniky?“
„Myslis, ze mam kratkodobu pamat?“ opytala sa pohorsene. „Jasne, ze si pamatam.“
„Vcera vecer, ked som prisiel spat k Nasibovi, pocul som ho, ako sa rozprava s otcom.“
„O tych dennikoch?“
„Nie som si isty. Rozpravali starym jazykom a dost rychlo, ale stihol som zaregistrovat nieco o dedovi a o jeho poslani, ktore Ovofrit prevzal.“
Marianna sa zamyslela. Ovofrit zdedil nejaku ulohu od svojho otca. Lenze preco on, ak sa vodcom stal Artbub. 
„Pocul si len toto?“
Tornado pokrutil hlavou. „Nie. Hovorili aj nieco o proroctve a tiez o nejakej orchidei.“
„O kvete?“
„Asi ano. Neviem, co to malo znamenat, ale ako nahle som otvoril dvere, obaja zmlkli a tvarili sa akoze nic.“
„Preco mi to teraz hovoris?“
„Vies,“ Tornado sa zamyslel, „ked Senne spomenula orchideu, spomenul som si.“
Marianna zalovila v pamati. „Nespominala ziaden kvet, okrem toho, ktory mi dala.“
„Ale ano.“ zamyslene pozrel na obrovsku korytnacku, ktora sa im zaplietla do cesty. „Ma arriane.“
„To moje skomolene meno?“
Tornado prikyvol. „Ma arriane v preklade znamena druh vzacnej ciernej orchidei. Cele storocia sa o nej rozpravaju legendy.“
„Ake?“ vyzvedala Marianna.
On len pokrutil hlavou. „Nepamatam si. Ale urcite som ich zazrel v niektorom z dennikov. Je to naozaj stare.“
Marianna ticho prikyvla a rozmyslala. Bolo zvlastne, ze mala podobne meno ako vzacna kvetina.
„Kolko je hodin?“ prerusil ticho Tornado.
„Najvyssi cas ist na obed.“ zahlasila Marianna pri pohlade na rucicky hodiniek a pridala do kroku.  
Pocas cesty sa este niekolkokrat ostrazito obzrela. Neustale mala pocit, ze ju nieco alebo lepsie povedane niekto sleduje. Aj ked vedela, ze v takejto rovine sa nema kde ukryt, nedalo jej to pokoj. 
Vrecko s lupenmi zvierala v ruke a rozmyslala nad tym, do coho sa zas zaplietla. Vedela vsak len jedno. Iba jedina osoba ma vsetky odpovede na jej otazky. 

3. Kapitola - OBEDOVE MENU
Cesta do dediny Marianne a Tornadovi netrvala dlho. Presli pomedzi skaly, spat po chodniku az sa zas ocitli medzi domcekmi na plazi. Nikde nebola ani stopa po zivote vo vnutrozemi.
„Ideme do hotela?“ pozrela Marianna na Tornada.
On s hlbokym vydychom suhlasil. 
Ako tak prechadzali popri plazi, Marianna zbadala to iste dievcatko, ktore tam bolo aj vcera. Zas sa hralo s loptou.
„Ako sa tu asi tak zije?“ opytala sa zamyslene.
„Kde tu?“
„Na tychto ostrovoch.“ ukazala dookola, aby pochopil.
Tornado sa poobzeral. „Predpokladam, ze podobne ako u nas.“
„A to je ako?“ nedala mu pokoj.
„Pokojne,“ odpovedal po dlhsom tichu, „ale obcas je to tazke. Vsetko zalezi od toho, co od zivota chces.“
Marianna len ticho rozmyslala nad tym, co povedal a viac sa uz nepytala. O par minut dosli k parkovisku. 
„Mam ist pohladat ostatnych?“ ponukol sa Tornado.
Marianna pokrutila hlavou. „Sadneme si do jedalne a hadam pridu sami.“
Vykrocila krizom k hlavnemu vchodu a Tornada nechala za sebou. On na seba nenechal dlho cakat a hned ju dobehol.
„Rozmyslala si uz o nejakej suvislosti medzi Mokneskym a zvitkom?“ opytal sa potichu.
Marianna stroho prikyvla. „Neustale. Viem, ze nieco chysta a ja pridem na to, co to je.“
Tornado sa zasmial. „Na niekoho ako ty clovek nenarazi tak casto.“
„Len sa smej! Ale jedno ti poviem. „Bongo“ ako ho vy volate patri k Ivanovi. Na tvojom mieste by som mu neverila uz ani nos medzi ocami.“
Tornado len pokrutil hlavou a otvoril dvojkridlove dvere do jedalne. Bola skoro prazdna, no pomaly zacali prichadzat hostia z roznych casti hotela. 
Marianna s Tornadom si sadli k najmensiemu stolu uplne v rohu.
„A ostatny?“ nadvihol nechapavo obocie.
„Potom si presadneme. Nebudeme teraz sami dvaja sediet za desatmiestnym stolom. A navyse... toto je vyhodna pozicia. Mame vyhlad na celu miestnost a nas si pomaly nikto nevsimne.“
Tornado len prikyvol a zvalil sa na stolicku. Marianna spravila to iste.
„Uf, som rada, ze konecne sedim.“
„Hovoril som ti, ze nie je zabava prechadzat sa po nasich ostrovoch.“
„Jasne.“ prevratila ocami. „Ty si hovoril vsetko.“ Nestihla vsak nic dodat, pretoze sa pri nich odniekial zjavil casnik.
Bol to mlady ciernovlasy chalan v rifliach a tricku, akurat mal prepasanu vinovocervenu zasteru s vreckom. V ruke drzal podnos s poharmi a usmieval sa na Mariannu ocarujucim usmevom.
„Zdravim. Co vam prinesiem?“
Marianna sa tiez milo usmiala, ale nevedela sa zbavit pocitu, ze toho chlapca uz niekde videla. Tie hnede oci sa jej okamzite vryli do pamati.
„Co tak jedalny listok, frajer.“ nabrucane sa ozval Tornado.
Casnik si ho meravo premeral, no nenamietal. Usmial sa na Mariannu a odisiel.
„Hlupak.“ zavrcal, len co casnik odisiel.
„Hadam by si neziarlil.“ uskrnula sa. 
„Ja?! Ani v najhorsom sne!“
Marianna sa zachichotala, ale potom zvaznela. „Ja som ho uz niekde videla.“
„Toho casnika?“
„Nie, ten pohar s dzusom...“ prevratila ocami. „Jasne, ze jeho. Len si neviem spomenut, kde.“
„Nebolo to vcera? Mozno si ho zazrela na chodbe.“ 
„Urcite to nebolo tu.“ pokrutila hlavou a nervozne bubnovala prstami po stole.
„Ahojte.“ ozval sa vedla nich odrazu tenky hlasok. 
Stala tam Lesia v nadhernych cervenych satach. Vlasy jej volne viseli popri tele a milo sa usmievala.
„Uz ste sa s babami vratili?“ otocila sa k nej Marianna.
„No, nie. Mna uz nebavilo behat po obchodoch. Nie som na to zvyknuta.“
Marianna sa zasmiala. Vedela si predstavit, ake sialene tempo ma Barbie, ked sa rozbehne.
„Sadni si.“ postavil sa Tornado a uvolnil jej stolicku. Potom zasiel k vedlajsiemu stolu a ukradol si odtial dalsiu. 
„Cakate na obed?“ rozhliadla sa Lesia.
„Nie, na frajera s jedalnym listkom.“ odpovedal Tornado.
Lesia najprv nepochopila, pretoze si myslela, ze je to nejaky vtip.
„On to mysli vazne.“ zasepkala Marianna. „Ziarli na jedneho casnika, pretoze je milsi ako on.“
„To som pocul.“ zvysil hlas. „A len aby ste vedeli, neziarlim.“
Obe sa zasmiali. O minutku sa pri nich zas zjavil casnik. Niesol dva karty a podnos prikryty striebornou prikryvkou. 
Polozil podnos pred Mariannu a Tornada hrubo ignoroval. 
„Co to je?“ nechapala.
„Pozornost pre krasnu slecnu.“ usmial sa a polozil na stol aj listky. Potom jeho pohlad zastal na Lesii.
Ked sa ich oci stretli, obaja stuhli. Casnikovi zamrzol usmev na tvari a Lesia zovrela okraj stola.
Marianna nechapavo pozerala z jedneho na druheho. Ani Tornado nechapal.
„Potrebujete este nieco?“ prebral sa odrazu.
Marianna zaskocene pokrutila hlavou. 
Casnik sa zas usmial a co najrychlejsie sa im stratil z dohladu. Aj Lesia sa postavila. 
„Kam ides?“ nechapal Tornado.
„Nieco som si zabudla. Hned sa vratim.“ letmo sa usmiala, ani nanho nepozrela.
Vymotala sa spomedzi stoliciek a doslova utekala na chodbu. Marianna za nou nechapavo pozerala.
„Co to malo byt?“
Tornado len mykol plecami a vzal si do ruky obedove menu.
Marianna opatrne prisunula podnos este blizsie, chytila prikryvku a opatrne ju nadvihla. Na jej velke prekvapenie tam nic nebolo. Iba zalepena obalka.
„Tornado.“ vyjachtala prekvapene.
„Zaskocil ta darcek?“ opytal sa ironicky a dalej usilovne studoval menu.
„To teda hej.“ prikyvla a vytrhla mu listok z ruk.
Tornado zlostne zavrcal a premeral si obalku. „Len? Cakal som, ze fesak sa zmoze na nieco... chutnejsie.“
Marianna mu pod stolom nastvane kopla do nohy.
„Au,“ zastonal, „to bolo zaco?!“
„Za hlupe reci.“
On prevratil ocami. „Tak to otvor.“
„A co ak to nie je pre mna?“
„Pre koho ineho by to bolo?“ odpovedal jej otazkou. „Frajer ti to priniesol. Je to tvoje.“
Marianna chvilku vahala. Na obalke nebolo meno a mohlo sa stat, ze vzadu niekto vymenil podnosy a ona mala naozaj dostat dezert. Potom sa ale premohla, vzala obalku do ruk a otvorila ju. Dnu bol poskladany papier. Opatrne ho roztvorila.
To, co hladala si minule, zaciatok ti teraz ukaze. Len ak sa pozries na veci minule, to co hladas, najst dokazes.  
Marianna polozila ruku na stol a vzdychla. Zas je to tu.
„No, co je?“ vyzvedal Tornado.
Ona mu bez slova podala papier. Ked docital, vratil jej ho a poobzeral sa dookola. 
Lesia zatial vybehla na chodbu a zbadala casnika, ako rychlo odvazuje zasteru. Pribehla k nemu a zastala par milimetrov od jeho tvare.
„Co tu robis?!“ sepkala.
On sa az strhol. Poobzeral sa dookola a odtiahol ju do kuta za velku palmu.
„Lesia, prosim...“
„Povedz mi, co tu robis?“
„Tym sa netrap. Hlavne nikomu nic nehovor.“
„Mal si byt...“
„Viem, kde som mal byt,“ prerusil ju, „lenze veci sa zmenili. Je spat.“
Lesii sa slova zasekli v hrdle. Podlomili sa jej kolena a oboma rukami sa musela pevne chytit.
„Je spat?“ vydychla. „Kto...“
„Neviem. Ale jedno viem. Bude chciet teba a Mariannu. Obe na seba musite davat pozor. Nikam nechodte.“
„Kde budes ty?“
„Neboj sa, vsetko bude dobre. Marianna pozna cestu.“
Lesia zmatene zazmurkala. „Marianna?“
Chlapec sa usmial a silno ju objal. „Davaj na seba pozor. Onedlho sa vratim.“ Pobozkal ju na vlasy a vzdychol.
„Lesia?“ ozvalo sa odrazu spoza nich.
Stala tam Barbie a zvlastne si ich premeriavala. Lesia sa odtiahla a otocila. Casnik ich medzitym rychlo obisiel a vytratil sa von.
„Kto to bol?“
Lesia neodpovedala.
„Si tu?“ zamavala jej Barbie rukou pred ocami.
„Ano, ano.“ chabo sa usmiala a pozrela na nu.
„Kto to bol?“ zopakovala otazku.
„Ale... nikto.“ pokrutila hlavou a vysla spoza palmy. „Mali by sme ist. Marianna s Tornadom cakaju v jedalni.“
Barbie nadvihla obocie, no prikyvla. 
„Barbie,“ otocila sa k nej, „prosim, nikomu o tom nehovor. Velmi ta prosim.“
Ona sa povzbudivo usmiala a prikyvla. „Tak podme.“
Pri dverach ich uz cakali ostatni. Spolu vosli do jedalne a pri poslednom stole zbadali Tornada a Mariannu, ako si obzeraju nejaky papier. 
„Naozaj si myslite, ze sa zmestime k takemu malemu stolu?“ Samo presiel za Tornada a zvedavo pozrel na Mariannu.
„Ideme inde.“ pokrutila hlavou. Potom pozrela na Lesiu, ktora stala uplne vzadu. „Kto to bol?“
Ona zaskocene mlcala.
„Poznas ho?“ Marianna sa postavila a podozrievavo na nu pozrela.
Ona rychlo pokrutila hlavou. 
„Preco si sa ho tak zlakla?“
Lesia len mykla plecami. „To nebolo preto. Na nieco som si spomenula.“
Marianna pomaly prikyvla, no nezdalo sa jej to. Nechcela ju ale trapit, a preto sa pohla k vacsiemu stolu. 
Ked si vsetci posadali, Marianna im vysvetlila, co sa stalo. Nechala ich, nech si precitaju hadanku a tiez nezabudla spomenut ani to, co sa stalo v tej dedine.
„Fuha,“ Samo si pretrel celo, „naozaj neviem, co si o tom mam mysliet. Vy hej?“
Nikto neodpovedal. Ani jeden z nich netusil, co sa deje. Popravde oni netusili, co sa deje, uz ked prvykrat v Nipape nastupili do lietadla.
„To je jedno.“ zhodnotila Marianna.
„Co?!“ ozvalo sa jednohlasne a vsetky oci boli okamzite na nej.
„Moze nam to byt ukradnute. Neviem ako vy, ale ja na tomto ostrove hladam Daliinych rodicov. Nic ine.“
Jej priatelia pomaly prikyvli, no Tornado si ju zamyslene premeriaval. Nepozdavalo sa mu to. 
Po obede vysli z jedalne a zastali vo vstupnej hale.
„Ako sme si slubili,“ zacala Marianna, „ideme do kniznice. O desat minut pri tej palme.“ ukazala ma kvetinac.
Vsetci zborovo prikyvli a rozisli sa. Len Tornado pri nej ostal a zas si ju zvedavo obzeral.
„Co je?“
„Naozaj je ti to ukradnute?“
Zostala ticho.
„Hovorila si nieco ine. Vraj Ivanovi nedas pokoj.“
„Nemyslim, ze to bol Ivan.“ ozvala sa nakoniec.
„Naozaj? Pretoze podla mna sa to nanho dokonale hodi. Ved to on cely cas planoval tie veci.“
„Tak fajn. Nechcem, aby sa mi do toho miesali. Najprv si vsetko chcem premysliet.“
„Takze budes svoje plany tajit pred priatelmi?“
Ona len pokrutila hlavou.
„Preco ten papier jednoducho nehodis do kosa?“
„Naozaj by som chcela! Ja uz nechcem dalsie problemy! Videl si, ako Lesia stuhla? Urcite ho pozna a ja som ho uz tiez videla. Stavim sa, ze patri k Zoranovi.“
„No a co?! Nech si patri kam len chce.“
„Ty to nechapes?! Ivan, Bongo, Zoran... vsetci su to jedna banda. Aj ked velmi tuzim dokazat Ivanovu vinu, mama ma pravdu. Zistime odkial prisla tvoja mama a pojdeme.“
„Tebe nenapadlo, ze je mozno nieco viac, ako len Ivan a moja mama?“
Marianna nechapavo nadvihla obocie. „Co tym myslis?“
„Sama si povedala, ze neveris na nahody.“
„Neverim a co to s tym ma?“
„Myslis, ze ten listok je nahoda? To co sa stalo v tej dedine je nahoda?“
„Nie! Je to zly sen.“ vytiahla z vrecka klucik, na ktory uplne zabudla.
„Co je to?“
„Ked som isla k tebe do jaskyn, toto vypadlo z knihy.“
Tornado prikyvol. „Co s tym teraz?“
Marianna si ho premerala. „Je to tvoje.“
„Nie, nechaj si ho. Ja to nepotrebujem.“
„Lenze...“
Tornado pokrutil hlavou. „Ja... Opytam sa otca, co o tomto vsetkom vie.“
„Zblaznil si sa?!“
„Nie, preco?“
„Chces mu to povedat? To nie je dobry napad.“
„Mas lepsi?“
Marianna uz zostala len bez slova stat. Klucik stale zvierala v ruke a premeriavala si listok.
„Otec nam povie aspon to, co vie.“
„A co ak nic nevie? Nad tym si nerozmyslal?“
„Urcite nieco vie. Som si isty.“ trval na svojom.
Ona pokrutila hlavou a pozrela von cez okno. „Fajn, ideme za tvojim otcom.“
Tornado sa zasmial a podal jej ruku. „Nikdy nebudes tvrdohlavejsia ako ja.“
„Mozno.“ zamrmlala.
„Marianna!“ zastavil ich hlas.
Ona sa prekvapene otocila. Na medziposchodi stal Edyho otec a tvar mu zakryvala kopa skatul.
„Chod za otcom sam. Dobehnem ta.“ otocila sa na Tornada a rozbehla sa k schodisku. 
Edyho otec jej hned podal tri skatule. „Podrz to.“
„To vsetko je vase?“
„Nie, nie. Idem to odniest do auta. Ten pan, ktory byva oproti nam, odchadza a potreboval pomoc.“
„Chapem.“ dychcala Marianna a zavalena kartonom schadzala po schodoch. 
Edyho otec ju potom nasmeroval k sklenenym dveram a pomedzi auta na parkovisku. Zastala az pri mensom zelenom renaulte. Polozila skatule na chodnik a zbadala, ze za nou okrem Edyho otca ide aj Barbie s Edym. Tiez plne nalozeni.
Za nimi sa spoza sklenenych dveri vynoril aj starsi manzelsky par. Mohli mat nieco nad sestdesiat. Zena bola aj v takomto veku velmi pekna. Teraz uz biele vlasy, ktore mali mozno tristvrt metra mala elegantne zopnute, stihlu postavu jej tvarovali krasne letne saty a aj jej oci boli nadherne. Nadherne modre, priam hypnotizujuce. Az sa jej zdalo, ze take oci uz niekde videla.
Muz tiez vyzeral celkom slusne. Rozhodne to nebol ziaden zosuvereny starec.
Ked zastali pri aute, muz vytiahol kluce a otvoril ho. Pomaly zacali nakladat skatule do kufra. Slo im to vcelku rychlo. 
Nakoniec zostala len veza z tych mensich. Zena sa po ne zohla, no ked ich dvihala, tie dve, ktore boli navrchu sa zakyvali a spadli na zem. Ich obsah sa rozkotulal po okoli. 
„Och.“ zena vlozila zvysok do kufra a klakla si na zem.
„Pomozem vam.“ ponukla sa Marianna a uz aj ona zbierala rozhadzane veci.
„Dakujem.“ usmiala sa zena.
O chvilku boli skatule zas plne a pevne ulozene v kufri. Edyho otec deti predstavil manzelom. 
„Toto je moj syn Edy a jeho priatelky Barbie a Marianna.“
Vsetci traja sa usmiali a zdvorilo kyvli hlavou.
„Tesi nas.“ prehovorila zena. „Dakujeme vam za pomoc.“
„Uz odchadzate?“ zaujimala sa Marianna.
„Ano,“ prikyvla, „chodime sem kazdy rok. Ale neodchadzame uplne. Este zopar dni budeme niekde na ostrove.“
Marianna s usmevom prikyvla. „Tak to vam prajem peknu dovolenku.“
Zena pozrela na manzela a so smutnym usmevom prikyvla. „Dakujeme. Aj vam.“
Potom obaja nastupili do auta, nastartovali a uz ich nebolo. Marianna este pozerala za miznucou zelenou skvrnou a mala velmi zvlastny pocit. Ani to nevedela opisat. Akoby nieco stratila.
„Takze, co planujete dnes robit?“ vyzvedal Edyho otec.
„Ideme do kniznice.“ pohotovo odpovedala Marianna a zvrtla sa na odchod.
Odrazu ju nieco uputalo. Pri jednom kriku ruzi cosi lezalo. Vyzeralo to ako kusok papiera. Zohla sa po to a zistila, ze je to stara fotografia. 
Pozorne si ju prezrela. Bola ciernobiela a usmievali sa na nu z nej traja ludia. Zrejme rodina, rodicia a dcerka. V mame hned spoznala tu starsiu zenu s krasnymi ocami. Fotka asi vypadla zo skatule a vietor ju odfukol z dohladu. 
Marianna pozrela za autom. Uz ju nemohla vratit. Rozhodla sa preto, ze si ju necha. Na pamiatku. Supla si ju do vrecka a rozbehla sa do hotela.
V hale stal Edyho otec s jej priatelmi. O niecom sa zivo rozpravali.
„A, Marianna. Prave som hovoril, aby ste boli opatrny.“
„Co tym myslite?“ nechapala.
„Potuluje sa tu plno zlych ludi.“
„O com to hovorite?“ cudovala sa.
„Otec pred par dnami pomahal miestnym policajtom.“ objasnil Edy.
„Aha, tak. A co s tym?“
„Nic. Len vam hovorim, aby ste si davali pozor. Ten mlady muz, ktory sa chcel vlamat sem do hotela na prvy pohlad nevyzeral vobec nebezpecne.“
„Do hotela?“
„Pred par dnami. Dobijal sa niekde tam hore, na najvyssie poschodia. Ked sem prisli policajti, zistili, ze dokonca napadol dievca, ktore tam bolo. A pritom on sam dostal riadnu nakladacku.“
„Tak to byva.“ umelo sa usmiala Marianna a chystala sa odist, lenze Edyho otec stale nahlas rozmyslal.
„Ako sa to volal... Martin... Mirko... nie, nie, uz to mam! Marko. Volal sa Marko.“
Marianna zastala. Pred ocami sa jej vybavil obraz v ich prvy den na ostrove. Ten chalan, ktory byval so starcom. Tiez sa volal Marko. A spomenula si aj na tu velku modrinu pod jeho okom.
„Ste si isty?“ opytala sa.
„Ano, ano, som si isty. Take nieco si clovek zapamata.“
Ona prikyvla a zas sa otocila na odchod. Edy sa rozlucil s otcom a spolu s Barbie bezali za nou.
„Marianna, co je?“ nechapala Barbie.
„Ale nic. Len chcem hovorit s Tornadom. Mal zistit nieco o tom odkaze. O pat minut som spat.“ presla sklenenymi dverami a rozbehla sa do dediny. Kluckovala pomedzi domceky az k tomu Nasibovmu. 
Ked tam dosla, zaklopala na dvere. Chvilu sa nic nedialo, no potom zacula kroky. Dvere sa pomaly otvorili a stal v nich... Marko.
Len co ju zbadal, otocil hlavu tak, aby nebolo vidno tu modrinu. 
Marianna si ho nedovercivo premerala. „Je tu Tornado?“
On uz isiel nieco odpovedat, no zdvihol zrak a pozrel za nu.
„Marianna, hladal som ta.“
Za nou stal Tornado a veselo sa usmieval.
Pohotovo sa otocila. „Aj ja teba.“ 
„Bol si za otcom?“
Tornado pozrel na Marka. Aj Marianna sa otocila a pozorne si ho premerala. 
„Marianna, este ste sa asi nestretli. Toto je Marko.“ predstavil jej ho Tornado.
„Tesi ma.“ stroho sa usmiala.
Marko len chabo kyvol hlavou a ani na nu nepozrel. Otocil sa na odchod a zmizol za domom.
„Je trochu tichy, ale inac s nim je zabava.“ Tornado sa snazil zachranit situaciu.
„Jasne.“ nadvihla obocie. „Tak bol si za otcom?“
„Nenasiel som ho. Vraj isiel s Nasibom do dzungle.“
Marianna prikyvla. „To je dobre. Aj tak som s nim chcela hovorit aj ja.“
„Nejdeme k ostatnym?“ otocil sa.
„Hej, cakaju v kniznici. Mohli by sme uz konecne zacat robit to, pre co sme sem prisli.“ vycitavo nanho pozrela.
On len prevratil ocami a vykrocil dopredu po prasnej cesticke medzi domami. Ako tak isli, Tornado ju z nicoho nic chytil za ruku. Mariannu to najprv trochu zaskocilo, no nedala na sebe nic poznat a nadalej sa veselo usmievala.
Ked dosli az k hlavnemu hotelu, spomalili. Presli cez sklenene dvere a Marianna na recepcii zistila, ze kniznica je na tretom poschodi.
Nechcelo sa im ist po schodoch, tak si pockali na vytah. Ten naozaj o par sekund prisiel. Dvere sa samy otvorili a Tornado s Mariannou vosli dnu. 
Marianna uz-uz isla stlacit trojku, ked sa odkialsi ozval hlas.
„Pockajte!“ a do vytahu vletelo mlade dievca.
Prekvapena Marianna len drzala ruku vo vzduchu a ani sa nepohla. 
Dievca si vydychlo. Potom sa otocila a zasmiala sa na Marianninom vystrasenom vyraze. Bola to Tina.
„Ale, Marianna.“
Ona sa konecne prebrala a tiez sa zasmiala. „Nesmies ma takto strasit.“
„Nechcela som. Lenze, samozrejme, ako vzdy nestiham.“
„To chapem.“ usmiala sa Marianna a konecne stlacila tlacidlo. Potom si vsak uvedomila, ze sa ani nespytala, kam Tina ide. „Prepac, zabudla som. Na ake poschodie?“
„Ja?“ veselo sa usmiala. „Ale, az uplne hore. Urcite vystupujete skor ako ja.“
Marianna prikyvla a pozrela na Tornada. Stal uplne v rohu na opacnom konci ako Tina. Ruky mal prekrizene a nebezpecne na nu zazeral. Az sa zacinala bat, ze si to Tina vsimne. Nechcela stratit kamaratku len preto, ze mal Tornado zlu naladu.
Lenze bolo neskoro. Tina sa konecne otocila aj k Tornadovi. Veselo sa usmiala, no ked zbadala jeho zlostny vyraz, trochu zneistela.
„Vidim, ze je tu aj tvoj priatel. Tornado vsak?“
On nepohol ani chlpom.
„Moja pamat na mena je v poslednom case dost mizerna. Stretavam kopec novych ludi.“
„Chapem.“ zasmiala sa Marianna a snazila sa odlahcit atmosferu.
Uz skoro zastali na tretom poschodi, ked s odrazu vyplo svetlo a vytah zastal. Zostali visiet medzi poschodiami v takmer uplnej tme.

4. Kapitola - KNIZNICA
Marianna sa zmatene obzerala. „Co sa stalo?“
„Ale, zrejme nieco vypadlo.“ s lahkostou odpovedala Tina. „Dnes to nie je po prvykrat. O chvilu to zas naskoci, uvidis.“
Marianna nakoniec prikyvla, no Tornado to len tak nenechal.
„Nemali by sme niekoho zavolat?“
„Nebudeme ich tym otravovat. O chvilku sa to opravi samo.“ odpovedala Tina s usmevom, ktory vsak uz nebol az taky priatelsky.
„Tak fajn,“ Marianna sa zviezla dolu popri stene a sadla si na zem, „pockame.“
Tina s Tornadom zostali stat a nebezpecne na seba zazerali.
„Co dnes robis?“ snazila sa prerusit ticho Marianna.
„Ja?“ nechapala Tina.
„Hej.“
„Ale, tak ako kazdy den. Dopoludnia mam program pre deti, popoludni pre cely hotel a po veceri pre dospelych. A medzitym robim cokolvek ine, co mi prikazu. A co vy? Nenudite sa?“
„To rozhodne nie.“ precedil cez zuby Tornado.
Marianna sa povzbudivo usmiala. „Nie, neboj sa. Tieto ostrovy su velmi zaujimave. Akurat ideme do kniznice.“
„Ale, do kniznice?“ cudovala sa Tina.
„Hej, chcem najst nieco o ludoch, ktori tu ziju. Hovorila som ti, ze ma to cele fascinuje.“
„Tusim, ze si to spominala.“ lovila v pamati Tina.
Marianna sa usmiala. Potom si spomenula na satku, ktoru nasli. Kam ju len dala?
„Inac, vies, ze tam za kopcom je jedna dedina? Je dost blizko.“
„Naozaj?“ Tina mykla plecami. „Netusila som to. Ale mohli by sme si tam spravit vylet. Dakujem za tip.“
„Nemas za co.“ velavravne nadvihla obocie. Vsimla si vsak, ze jej na jednom uchu chyba nausnica. „Stratila si nausnicu?“
Tina zdvihla ruku a ohmatala si ucho. „Asi hej.“ usmiala sa. „Musela mi spadnut niekde do mora.“
„Do mora?“
„Dnes rano som sa bola s priatelom potapat. Musela mi vypadnut.“
Tornado si ju premeral. „Zvlastne, ze ti to vobec neprekaza.“
Marianna ho rychlo buchla do nohy. 
„To nie.“ Tina sa zasmiala, no Tornado citil, ze zacina byt nervozna. „Je to len nausnica. Su ovela dolezitejsie veci.“
„To je pravda.“ postavila sa Marianna, aby sa nahodou nepobili.
Odrazu sa svetlo zaplo a vytah konecne zastal na svojom mieste. Dvere sa otvorili a Tornado s Mariannou vystupili. 
„Vidite, hovorila som, ze sa to opravi.“ usmiala sa Tina a stlacila najvyssi gombik. „Prajem este pekny den.“
Marianna jej veselo zamavala a pockala, kym sa dvere nezavru. Potom sa otocila a bez slova kracala dopredu k velkym drevenym dveram, nad ktorymi bol napis KNIZNICA.
„Toto sa vola ironia osudu.“ zavrcal Tornado.
„Mozno.“ mykla plecami Marianna a kracala dalej.
Tornado len pokrutil hlavou.
Spolu dosli az k dveram. Bola na nich vyvesena tabulka otvaracich hodin.
„Mame este pat hodin na to, aby sme nasli noviny, ktore potrebujeme.“ zasmiala sa Marianna a odtisla dvere.
Kniznica bola aj na take stiesnene priestory hotela dost velka. Vysoke regaly lemovali obe strany miestnosti a okrem nich tam stalo este zopar policiek s knihami. Napravo odo dveri stal pult, kde mala knihovnicka svoj pocitac.
„Dobry den.“ usmiala sa na nu Marianna.
„Aj vam.“ odpovedala zena, ani na nu nepozrela. „Co potrebujete?“
„Hladam oddelenie archivu.“
„Archivu?“
„No miestnost, kde skladujete stare dokumenty, noviny, a tak.“ 
„Aha, tak.“ nadvihla obocie knihovnicka. Bola dost mlada a mala mierne azijske crty tvare. „Tiez ste tu s panom Mokneskym?“
Mariannine kutiky klesli uplne dolu a vyvalila oci. „Ivan je tu?“
„Ano,“ pritakala knihovnicka a zamkla pocitac, „podte za mnou.“
Vysla spoza pultu a viedla ich krizom cez miestnost do vedlajsich dveri. Tie viedli do uzsej chodby. Mala presklenu celu pravu stenu, na zemi lezal jednoduchy tvrdy koberec a na jej konci boli dalsie drevene dvere.
Knihovnicka na ne jemne zaklopala a potom otvorila. Ustupila nabok a nechala prejst Mariannu a Tornada.
Dnu boli vsetci jej priatelia. Ema, Samo, Edy, Barbie, Danny a Emilia. Okrem nich tam vsak bol aj Ivan Moknesky, ktory akurat listoval v zazltnutych novinach.
Ked zdvihol pohlad, usmial sa a polozil ich na stol pred sebou. „Marianna, konecne si prisla.“
Kyvol knihovnicke, ktora prikyvla a zavrela dvere. Marianna pootocila hlavou, aby sa uistila, ze je zatvorene. Potom sa nahnevane oborila na Emu a Sama.
„Co tu tento robi?!“ 
„Marianna, upokoj sa.“ pristupil k nej Samo. „Ivan nam pomohol dostat sa sem.“
„Aha tak.“ zasmiala sa kyslo. „A predpokladam, ze Ivan sa aj sam pridal a tiez nam ochotne a nezistne pomaha.“
„Presne.“ prikyvla Ema.
„No tak, preberte sa!“ skrikla Marianna, prisla blizsie k stolu a ukazala nanho rukou. „Nevidite, ako vami manipuluje?!“
„Bez neho by sme sa sem nedostali.“ namietala Ema.
„To vam tiez nahovoril?“ prudko sa k nej otocila Marianna.
„Nie, my...“
„Skusali ste sem ist sami? Povedala vam ta pani, ze sem bez neho nesmiete?“ prerusila ju. 
„Nie, ale...“
„Je niekde napisane, ze sem musime ist s Ivanom Mokneskym?“
„Marianna.“ oslovil ju Ivan.
„Ty sa neozyvaj!“ ukazala nanho tentoraz prstom. Potom sa rozhliadla po miestnosti. „Neverim, ze ste sa dali tak lahko zmanipulovat!“
„Dali sme sa,“ aj Samo zacal kricat, „a vies preco? Lebo sme tu vsetci uplne neschopni a cakali sme len na teba, kym sem neprides a neobjasnis nam to, vies!“
„Nekric na mna!“ ohradila sa Marianna.
„Ty si zacala! Myslis, ze sami nevieme zistit, kedy si z nas niekto robi blaznov? A len aby si vedela, to, ze ty Ivana nenavidis, neznamena, ze to teraz budeme robit vsetci.“
„To od vas ani nechcem! Len chcem, aby ste vedeli, ze on sa nam nesnazi pomoct.“
„Ako vies?“ zapojila sa do rozhovoru Ema.
Marianna pozrela na Ivana. On so zalozenymi rukami sledoval ich hadku.
„Vies ako to viem? Ked som sa s nim isla porozpravat, tak po nas zacali strielat, donutil ma skocit z balkona a mal tu drzost povedat, ze vsetko je v poriadku. Vam este stale nedoslo, ze toto nie je ucitel? Je zapleteny s neviem akimi zlocincami, nahanaju ho Zoranovi ludia a kopa dalsich.“
„Lenze to sa nas netyka.“ trvala na svojom Ema.
„Vas mozno...“
„To by stacilo!“ razne ju prerusil Ivan. 
Marianna sa nanho zamyslene zahladela. „Hej?“
„Hej. Ak ma tu nechces,“ zdvihol dlane, „dobre. Ale mysli na to, ze som za vas zodpovedny.“
„Nie si.“ precedila cez zuby.
„Chapem, ze si to nechces pripustit, ale som. Zavolal som vas sem, takze som. Som zodpovedny aj za vasich rodicov, aj za vas.“
Marianna zatala paste, no zahryzla si do jazyka. Nech si hovori, co chce. Svojimi blbymi recami ju nevyvedie z miery.
„Takze,“ obisiel stol, „mam odist?“
Marianna sa poobzerala. Vsetci na nu len ticho hladeli.
„Marianna, potrebujeme pomoc.“ ozval sa Samo.
„Od neho nepotrebujem nic.“ odvrkla.
„Ako chces.“ mykol plecami Ivan. Presiel popri nej a zamieril ku dveram. 
Tam ho zastavil Tornado. „Pockajte.“ 
Ivan nanho prekvapene pozrel. Aj Marianna sa sokovane obratila.
„Povedala si, ze si nemyslis, ze to bol on. Preco by nam potom nemohol pomoct?“
Marianna pokrutila hlavou. 
„Co sa to tu deje?“ nechapal Ivan.
Tornado vytiahol z vrecka listok s hadankou a podal mu ho. 
„Tornado!“ Marianna k nemu bleskovo vystartovala a chcela Ivanovi zobrat papierik z ruky, no Tornado ju zastavil.
„Pokoj. Nechaj to na mna.“ velavravne na nu pozrel.
Ona sa nakoniec vzdala a odstupila. Ivan si medzitym precital hadanku a nechapavo obracal papier.
„Mas pravdu, toto som nepisal.“ uznal. „Ale priznavam, ze som to vymyslel.“ Podal to Tornadovi spat a zamyslene pozrel na stenu.
„Co?“ nechapala Marianna.
„Ale nic.“ Ivan pozrel na Tornada a zas zamieril k dveram. 
Teraz sa mu uspesne podarilo vyjst. Az ked za sebou zabuchol dvere, Marianna si premerala priatelov.
„Vidite, on nam nepomoze. Len povie, ze to potom vysvetli, musi niekam ist, a tak dalej.“
„Dobre, dobre.“ uznal Samo a ukazal na kopu na stole. „Ale ty by si nam pomoct mohla.“
Marianna prisla blizsie a prehrabla stare noviny. Boli zazltnute a niektore a potrhane.
„Toto su kusy z archivu?“
„Sme na takmer opustenom ostrove, co cakas?“ mykol plecami, no potom zaregistroval Tornadov pohlad. „Teda, zrejme tu uz pred nami bolo vela ludi, ktori si ich tiez prezerali.“
Marianna nadvihla obocie, ale zostala ticho. Sadla si na jednu  z drevenych stoliciek a vzala si jeden vytlacok. Nebol az taky stary. Mal len desat rokov.
„Preco su tu vsetky vytlacene kusy za poslednych styridsat rokov?“
„Pretoze ich tu nemaju zoradene.“ odpovedala Ema mrzuto. 
„To su akoze poukladane uplne od veci?“ zufalo vzdychla Marianna.
„Akoze hej.“ zavrcal Samo a tiez si vzal jedny do ruk. „Takze by sme si mohli pohnut.“
Marianna prevratila ocami a oprela sa. Aj Tornado si sadol a vzal si kopu novin. Ona zdvihla tie, ktore drzala v ruke a pozrela na datum. 
13. april 2005
Na titulnej strane nebolo nic zaujimave, preto otocila list. Hned na prvej vnutornej stranke svietila velke cierno-biela fotografia. Boli na nej popadane stromy, nakladne auto a zopar muzov s pilami. Pod fotkou bol velky nadpis.
Koniec odlesnovania
Clanok bol dlhy skoro na tri stranky. Marianna ich len prebehla ocami, no uprostred druhej ju zarazilo jedno cislo.
... doteraz sme zaznamenali ubytok stromov o 40 percent, co predstavuje asi 200 000 stromov za pol roka,“ vyjadril sa starosta ostrova Mili-zum a jednym dychom dodava, ze to nenecha len tak. „Samozrejme, ze sme uz zalarmovali svetove spolocnosti. Nase ostrovy su jednou z mala prirodnych rezervacii zachovanych v povodnom stave, preto je nehorazne, ako si niekto dovolil nieco take. Ocakavame, ze v najblizsej dobe dojde k zlepseniu.“
Marianna docitala odsek dokonca. Na dalsej strane bola zas velka fotografia dvoch muzov podavajucich si ruky. Podla popisu pod nou zistila, ze ten vyssi a starsi je starosta ostrovov a ten malicky s klobukom na hlave bol riaditel nejakej svetovej organizacie.
Chvilu len tak hladela na fotku a nevedela sa zbavit zleho pocitu, ked sa pozrela na mensieho muza. Jeho usmev a vyraz v ociach boli skoro zlovestne.
Rychlo vsak potriasla hlavou a odohnala ten pocit prec. Prelistovala cele vydanie, no nic zaujimave uz nenasla. Odlozila ich vsak osobitne na parapetnu dosku, ktora bola za nou, aby sa jej nestratili. 
Takto prechadzala spolu s priatelmi este vyse stovku vytlackov asi dve hodiny. Ked uz mali konecne prazdny stol, Samo chcel priniest dalsie, no dnu vosiel Ivan.
„Rodicia vas hladaju.“ oznamil a rozhliadol sa po miestnosti.
Vsetci okamzite vyskocili zo stoliciek. Teda okrem Marianny. Ona len zdvihla pohlad od zaujimaveho clanku o ananase.
„Kde su?“ opytal sa Samo.
„Dolu na parkovisku.“ oznamil Ivan. „Niekam sa chytaju.“
Deti zaradom polozili noviny na stol a vybehli z kniznice. Marianna si len nerusene citala a cakala, kym vsetci odidu. Nakoniec dnu zostala len ona, Ivan a Tornado.
„Tornado, odkazal by si mojim rodicom, ze musim nieco dokoncit? Popraj im za mna peknu cestu.“ milo sa usmiala.
Tornado chvilu vahal, no nakoniec prikyvol a tiez odisiel.
„Dakujem!“ zakricala za nim.
Ivan pockal, kym jeho kroky dozneju na chodbe a zavrel dvere. S pobavenym uskrnom sa otocil k Marianne.
„Co je ti smiesne?“ opytala sa, ani nezdvihla pohlad.
„To aka si ku vsetkym mila, iba ja som pre teba menej ako tie noviny, co drzis v ruke.“
Marianna zavrela noviny a polozila ich na stol. „Neviem ako ostatni, ale moje priatelstvo si musis ziskat. A obzvlast, ked si hnusny klamar a podvodnik.“
„To si urcite zapamatam.“ prikyvol a oprel sa o stol.
„Kam si ich poslal?“
„Koho?“ nechapal.
„Rodicov predsa.“
„Isli na vyletnu plavbu. Maju to v programe. Ja som ich nikam neposlal.“
„Hovor si co chces. Ja viem, ze ty mas prsty vo vsetkom. Urcite si im podstrcil ten napad alebo si to nahovoril niekomu tu v hoteli.“
„Opakujem, ze ja s tym nic nemam. To tvoja priatelka Tina.“
„Odkial vies, ze sa priatelim s Tinou?“ premerala si ho.
Ivan pozrel von oknom. „Na takom malom ostrove sa nic neda utajit.“
Marianna prizmurila oci. „Takze uz ma zas spehujes?“
„Mohla by si prestat?“
„Ja?!“
„Ano, ty. Rad by som sa s tebou porozpraval.“
Marianna prevratila ocami a zvalila sa na operadlo. Ivan podisiel o par krokov blizsie a premeral si ju.
„Co keby si prestala hrat nafukane a urazene dievcatko?“
Marianna prekrizila ruky. „Co keby si ma nechal na pokoji?“
„Marianna, ty sama si s tymto suhlasila.“
„Nesuhlasila. Ja som...“
„No, co si?“ nadvihol obocie. „Nechcela si presne toto? Prestan, prosim, hrat na obe strany. Ak chces odist domov, ja vas tu nedrzim. Ale ak tu chces ostat, budes hrat moju hru.“
Marianna sa postavila zo stolicky a otocila sa k oknu. Nepacilo sa jej, ze na nu Ivan tak zazera.
„Doteraz som ti to toleroval, ale uz staci. Ja tu nie som na vylete. Takze ak mi chces seriozne pomoct, spravaj sa podla toho. Aj moja trpezlivost ma hranice.“
„K tvojim poslednym vetam sa radsej vyjadrovat nebudem. Ale rada by som sa opytala na tvoju hru. Pokial mi nepovies, co sa tu deje, nebudem ti pomahat.“
„Vysvetlim ti to. Ale najprv si vyber.“
„Preco?“ otocila sa.
„Lebo take su pravidla. Aj ja som si musel najprv vybrat.“
„Ja nie som ty.“
Ivan len pokrutil hlavou.
„Mam si vybrat?“ zamyslela sa. Co by povedali jej priatelia? Im sa na ostrovoch paci a pravdupovediac aj jej. A navyse je tu Tornado.
Z jej uvazovania ju vytrhlo nejake skrabanie pri dverach. Niekto tam bol a cosi robil. Pozrela tym smerom a potom na Ivana.
„Pocujes to?“
„Co?“
„Tam pri dverach niekto je.“
Ivan si dvere premeral a pocuval. Lenze teraz bolo vsade ticho. Ten niekto bud odisiel, alebo tam naozaj nikto nebol.
„Tak dobre.“ vzdychla Marianna nakoniec. „Ale,“ dodala rychlo, „povies mi, kto v skutocnosti si a co este s Petrom chystate.“
„Dohodnime sa, ze sa to postupne dozvies.“ navrhol.
„To teda nie! Toto od teba pocuvam od zaciatku.“
Ivan sa chystal nieco namietnut, no okno za Mariannou sa odrazu rozletelo a dnu vletel tazky predmet. Chvilku sa kotulal po zemi. Sklenene crepiny lezali vsade naokolo a Marianna len v soku stala a nevedela sa pohnut.
Ivan vsak na nic necakal a doslova ju odniesol od okna. Vec, ktora dopadla na zem zacala hned horiet. V sekunde sa zapalil aj stary koberec a papiere, ktore lezali na zemi.
Marianna sa len roztrasene prizerala, co sa deje. Ivan sa zas rozbehol k regalom a cosi hladal. Ked videl, ze tam len tak stoji, ukazal na dvere.
„Bez po pomoc!“
Marianna posluchla a rozbehla sa ku dveram. Teraz uz zacinal horiet aj stol a drevene regaly.
Ona rychlo prisla ku dveram a stlacila klucku. Ta sa sice pohla, no dvere zostali zatvorene. Boli zamknute.
Marianna na ne len zizala. Po niekolkych sekundach sok vystriedala panika. Zacala nimi lomcovat, buchat, ale ani sa nepohli.
„Je zamknute!“ zakricala vystrasene na Ivana.
On prekvapene vyvalil oci. „Co tym myslis?!“ prihnal sa ku dveram a tak silno nimi potriasol, az sa Marianna bala, ze ich znici.
„Dokelu!“ vykrikol a rozbehol sa k oknam. Vsetky otvoril dokoran, aby sa aspon trochu zbavili stiplaveho dymu, ktory uz naplnal miestnost.
„Hladaj nieco, cim to uhasime!“ prikazal a zas zacal mlatit do dveri.
Marianna sa cela roztrasena poobzerala. Nikde nevidela ziaden vyklenok alebo nieco podobne, kde by sa dal dat hasiaci pristroj. A tiez vazne pochybovala, ze by v kniznici hotela nejaky mali.
Z toho dymu ju pomaly zacala boliet hlava. Ta bolest sa dost rychlo dostala aj do noh a o chvilu sa uz popri stene zviezla dolu na zem. Oproti nej horel koberec a zvysky novin.
Ked si Ivan vsimol, ze Marianna je na zemi, okamzite k nej pribehol a zdvihol ju na nohy.
„Nie, nie, nie. Nezatvaraj oci!“ prikazal a tahal ju k oknu. 
Teraz uz horelo uplne vsetko. Ohen im pomaly ukrajoval z podlahy a vysoke plamene slahali az po strop. V celej miestnosti bolo strasne horuco a Marianna takmer nic nevidela, pre vsetok ten husty dym.
„Nedychaj ten dym!“ prikazal Ivan a vysadil ju na parapet.
Lenze bolo uz neskoro. Marianne sa zatvarali oci a v plucach mala vela dymu a popola. 
Jedine, co si este stihla zapamatat, boli Ivanove vystrasene oci a to, ze ktosi buchal na dvere.

5. Kapitola - POPOL
Tornado zbehol po schodoch do vestibulu. Za sklenenymi dverami zbadal na parkovisku stat Marianninych rodicov. Chytil klucku a vsimol si, ako sa mu chveje ruka. Ani v najhorsom sne si vsak nechcel pripustit, ze by z nich mal strach.
Nakoniec sa zhlboka nadychol a vysiel von. V hlave si opakoval rozhovor, ktory si vymyslel cestou dolu.
„Zdravim.“ usmial sa milo, ked k nim dosiel. 
Mariannina mama nanho vrhla nahnevany pohlad, no jej otec sa zdvorilo usmial.
„Kde je Marianna?“
„Zostala v kniznici.“ odpovedal pohotovo. „Mam vam popriat pekny vylet.“
„Jasne,“ zasmiala sa Nina, „ona nam praje pekny vylet, zatial co...“
„Nina, pokoj.“ zastavil ju jej manzel. „Preco neprisla dolu?“
Tornado si ich oboch premeral. V hlave sa mu hned vynorila odpoved, ze zostala s tym ucitelom, no kedze videl, aku naladu ma pani Murfanova, radsej zostal ticho.
„Hm, preco tu nie je? Ostatny sem prist mohli.“ pripojila sa jej mama.
Tornado sa snazil nieco vymysliet, no nic mu nenapadalo. „Neviem.“ odpovedal nakoniec.
„Nevies?“ cudoval sa pan Murfan.
Len mykol plecami. 
„Tak teda dobre. Ocenujem tvoju uprimnost. Ale s Mariannou sa este porozpravam.“ 
Tornado prikyvol a pozrel na ostatnych. Rodicia zacali nastupovat do taxikov, ktore akurat prisli.
„Nina, mali by sme ist.“ upozornil pan Murfan manzelku.
Ona prikyvla, no pozrela na Tornada. „Mam taky zvlastny pocit. Si si isty, ze je v poriadku?“
Tornado pohotovo prikyvol. V tej istej chvili zaculi, ako sa kdesi rozbilo sklo. Vsetci sa strhli a zmatene sa obzerali.
„Co to bolo?“ zneistela pani Murfanova. 
„Len nejake sklo.“ usmial sa Tornado, no aj on mal mensiu pochybnost.
„Mali by sme sa ist pozriet.“
„Neboj sa, oni si to vyriesia. Musime sa ponahlat.“ tahal ju prec jej manzel.
Nina vsak stala ako priklincovana. „Nie. Najprv idem za svojou dcerou. Ked tu pobehuje Ivan, nemam dobry pocit.“ pozrela na manzela.
Tornado sa medzitym otocil. Nepotreboval pocut nieciu hadku. Mal ich dost doma.
Radsej si zvonku prezrel hotel. Hned si vsimol husty cierny dym valiaci sa z bocnej pristavby. 
Najprv len zaskocene stal. Potom zacal pocitat poschodia. Horelo na tretom. Nalavo od vytahu. V zadnej pristavbe.
„Marianna.“ dostal zo seba a rozbehol sa dnu.
Pani Murfanova, ktora ho pocula, tiez pozrela na dym. Dosiroka otvorila usta a rozbehla sa za nim. 
Vsetci pritomni na nich len prekvapene zizali. Az ked si vsimli husty dym, Edyho otec, pan Murfan a Samo okamzite utekali do hotela.
Tornado uz zdolaval schodistia neprekonatelnou rychlostou. Mariannina mama, ktora bezala hned za nim ho na druhom poschodi dobehla a dokonca dosla na tretie skor ako on.
„Do kniznice, dolava!“ zakrical a snazil sa chytit dych. 
Pani Murfanova bezala bez prestavky. Vbehla do otvorenych dveri kniznice a tam ledva stihla zastat. Nikde nikoho nevidela. Ani ziaden ohen. 
Stol s pocitacom bol prazdny a knihovnicka nebola ani medzi regalmi. 
Tornado tiez rychlo vbehol, no nezastavil. Hnal sa k bocnym dveram. Rychlim svihom ich otvoril a prebehol chodbickou. Dalsie dvere boli zatvorene a okraje mali mierne cierne. Z medzier kde-tu vychadzali oblaciky dymu. 
Svizne chytil klucku a zalomcoval nimi. Ani sa nepohli. Niekto ich musel zamknut.
„Marianna!“ aj Nina zacala buchat na dvere.
Tornado na nic necakal a rozbehol sa prec. „Pockajte tu!“ prikazal jej.
Pohladom preskenoval celu kniznicu, a ked nenasiel knihovnicku, vysiel von. Akurat, ked sa poobzeral, dvere vytahu sa otvorili a vystupila z neho mala zena s konskym chvostom a okuliarmi.
„Kde ste boli?!“ spustil Tornado a pribehol k nej.
Ona nerozumela, co sa deje.
„Rychlo! Mate kluce od tej dalsej miestnosti?“ chytil ju za predlaktie a dotiahol ju az do kniznice. 
Zena vystrasene vytiahla zvazok klucov a podala mu ich. On ju pustil a rozbehol sa zas k Nine. Knihovnicka ho nasledovala.
Pribehol k dveram a zacal zaradom skusat kluce. Ked zena zbadala obhorene dvere a zacitila dym, otocila sa a bezala zavolat pomoc. 
Tornadovi sa na siesty raz podarilo odomknut a otvorit dvere. Hned ako to spravil, zavalil ich oblak dymu. Jeho to vsak nezastavilo a vosiel dnu. 
Horelo tam uplne vsetko. Dokonca aj nejake casti podlahy. Na lavej strane zbadal pri okne dve postavy. 
Preskocil ohniky a pribehol k oknu. Ivan stal pri parapete, na ktorej sedela Marianna. Oci mala zatvorene a hlavu ovisnutu.
„Co sa jej stalo?!“ prekvapene na nu pozrel. 
„Potrebuje vzduch. Priotravila sa.“ odpovedal Ivan. Zdvihol ju do vzduchu a spolu s Tornadom ju preniesli ku dveram. 
Tam medzitym dosli aj pan Murfan a Edyho otec, ktori niesli vodu. Aj nejaki zamestnanci hotela im prisli pomoct. 
Ivan a Tornado, celi cierni od dymu, vyniesli Mariannu az do hlavnej kniznice. Tam na nich cakala Nina. 
Hned ako zazrela Ivana, zovrela paste a oci jej naplnila nenavist. Potom sa ale zacala venovat svojej dcere. Pomohla Tornadovi ulozit ju na koberec a bezala pootvarat vsetky okna. 
Ivan sa medzitym zviezol do kresla a hlavu si vlozil do dlani. Nechybalo vela a aj on by skoncil ako Marianna.
Nina si rychlo klakla k dcere a skontrolovala jej dychanie a pulz. Marianna nastastie este dychala, no pomaly slabla.
„Priotravila sa oxidom uholnatym.“ informoval ju Ivan.
„Co si ty lekar?“ opytala sa ironicky.
„Som chemik. Ale ano, mam kurzy prvej pomoci.“
„Tak mi pomoz!“ 
Moknesky sklzol z kresla a klakol si vedla Niny. Pozrel na leziacu Mariannu.
„Dones studenu vodu.“ prikazal Tornadovi.
On sa rychlo postavil a vybehol na chodbu.
Ivan si pretrel oci a zas pozrel na Mariannu. 
„Si v poriadku?“ premerala si ho Nina.
„To bude dobre.“ prikyvol, no netvaril sa prave najstastnejsie.
Tornado sa vratil s flasou vody nasledovany knihovnickou. Ked zbadala leziacu Mariannu, zastala v polovici kroku.
„Uz ide pomoc.“ ubezpecila Ninu.
„Dakujeme.“ usmiala sa a vzala flasu od Tornada. Vytiahla z vrecka servitky a zopar z nich poliala vodou. Potom ich prilozila Marianne na celo a krk. 
Nakoniec sa otocila k Ivanovi, ktory teraz ledva dychal. Posadila ho do kresla a splechla mu do tvare polovicu vody, ktora zostala vo flasi.
„To aby si sa prebral.“ zahlasila, ked mu podavala vreckovku. „Este budes mat prilezitost vsetko vysvetlit.“
O asi tri minuty dosli hasici, policajti a doktor. Ohen sa podarilo uhasit a nasla sa aj zapalna flasa, ktora vsetko sposobila. Lenze Marianna sa nepreberala. Doktor jej nasadil masku s kyslikom, zatial co dalsi kontroloval Ivana.
„Co je s mojou dcerou?“ ustarostene pozrela Nina na Mariannu.
„Ma v krvi privela oxidu uholnateho. Viac ako sestdesiat percent. Bude chvilu trvat, kym zas prijme dost kyslika. Ak by dnu ostala este minutu, bola by to smrtelna davka.“
Nina pozrela na Tornada, ktory stal oproti nej.
„Mali ste naozaj stastie.“ dokoncil doktor. „Vezmeme ju do nemocnice. Zopar dni bude mimo.“
Pan Murfan sa pridal k manzelke. Obaja spolu s Tornadom pozerali, ako Mariannu odvazaju prec z kniznice. Za nou nasledoval aj Ivan v sprievode dalsieho doktora.
Na chodbe cakali jej zvysni priatelia spolu s rodicmi. Ked zbadali Mariannu, chvilu im trvalo, kym si uvedomili, co sa vlastne stalo. 
„Marianna.“ zasepkala Ema a oprela sa o stenu. 
„Co sa to deje?“ nechapal Samo.
„Nic dobre.“ 
„Mali by sme odist!“ rozhodla Emina mama.
„Teraz rozhodne nie.“ nesuhlasila Nina. „Marianna tam zostane niekolko dni.“  
„Teraz sa hlavne vsetci upokojime.“ z dveri vysiel Edyho otec a pozorne si premeral vsetkych pritomnych. „Najlepsie sa na to zabudne, ak tu nebudeme. Vsetci idu povinne na vyletnu plavbu. Dnes vecer.“
„To rozhodne nie.“ razne pokrutila hlavou Nina. „Ja sa uz od svojej dcery nepohnem.“
Edyho otec sa k nej otocil. „Nina, premyslaj. Tym, ze sa budes celu noc trapit jej nijako nepomozes.“
„Co by si na mojom mieste robil ty?“
„Hlavne pokoj.“ zasiahol Mariannin otec. „Bolo to tazke popoludnie. Na veceri sa dohodneme, co budeme robit.“
Rodicia suhlasili a pomaly odchadzali k schodisku alebo do vytahu. Len Mariannini priatelia a Tornado zostali pred kniznicou. 
Dnu boli este stale nejaki policajti a par hasicov.
„Vysvetli mi niekto konecne, co sa deje?“ zopakoval svoju otazku Samo.
„Vyhorela kniznica.“ oznamil Tornado a s prekrizenymi rukami sa oprel o zarubnu. 
„Len tak?“ nechapal Edy.
„Niekto hodil dnu cez okno zapalnu flasu.“
„Ale preco?“ Ema sa oprela chrbtom o stenu a zviezla sa dolu. „Preco by to niekto chcel urobit?“
„Zrejme niekomu vadila Marianna v kniznici.“ zhodnotil Samo.
„Alebo Moknesky.“ pridala sa Barbie.
Cela skupinka na nu prekvapene pozrela. 
„Co je? Ved sama Marianna hovorila, ze je do niecoho zapleteny. Co ak to malo patrit jemu?“
„Lenze co ak nie? Co ak je na vine zas Marianna?“ odporoval jej Samo.
„Mam taky pocit, ze na vsetky tieto otazky vedia odpovedat len dvaja ludia.“ vyhlasil Tornado.
Samo nanho uprene pozrel. „Suhlasim.“
„Takze teraz budeme len tak cakat, kym sa Marianna da dokopy?“ oboch si ich premerala Ema.
„Nie, nepotrebujeme predsa Mariannu na to, aby sme zistili, co sa stalo.“ 
„Nebola by som si taka ista.“ zachichotala sa Barbie. „Poslednykrat to nedopadlo najlepsie.“
„Lenze vtedy sme nevedeli to, co teraz.“
„A smiem vediet, co vieme teraz?“ pripojila sa Ema.
„Hladate rodicov mojej mamy.“ odpovedal Tornado. „A okrem toho, Marianna sa snazi zistit nieco o zlatom zvitku a o ucitelovi.“
„Naozaj?“ Ema sa postavila zo zeme. „Toto nam este presne objasni.“
„Dobre, ale nie tu.“ ostrazito sa obzrel. „Stretneme sa o pol hodinu pred hotelom.“
Ema pozrela na ostatnych. Ked videla, ze nikto neodporuje, prikyvla.
Potom sa jeden po druhom pobrali do izieb. Len Tornado zostal na chodbe. Presiel k oknu na jej konci, oprel sa o parapet a cakal.
Od Marianny sa naucil, ze vsetko podozrive treba skontrolovat. A toto bolo viac ako len podozrive. Mozno bola pravda, ze niekto chcel zneskodnit Ivana, no nevedel si predstavit, preco by to robil takto. 
V mysli sa mu vynarali rozne utrzky spomienok na dnesnu navstevu kniznice. Na chvilku si vybavil, ako Marianna zaujato hladela na jednu fotku v novinach. A potom... potom ich odlozila. Za seba na parapet. 
Skusil si tu chvilu vybavit este raz. Prisli spolu, Marianna si sadla a vzala si prve, co jej prislo pod ruku. Otvorila noviny, nieco citala, otacala stranky a potom len tak hladela. Zatvorila noviny, poobzerala sa a polozila ich za seba. Presne.
Tornado pozrel na dvere od kniznice. Boli mierne pootvorene a pocul spoza nich kroky. Za malu chvilku vysli na chodbu dvaja poziarnici. Ani si nevsimli, ze tam stoji, len prisli k vytahu a odisli.
O dalsich par minut vysli aj zvysni policajti. Tornado sa zohol dolu a tvaril sa, ze kontroluje elektricku zastrcku. Chvilu sa zdalo, ze si ho nevsimnu, no jeden z nich sa odrazu otocil a kracal rovno k nemu.
Tornado naprazdno prehltol. Zacala ho chytat panika. Co spravi, ak policajt zisti, ze nie je elektrikar? 
Policajt medzitym prisiel az k nemu.
„Ty tu pracujes, vsak?“ opytal sa prisne.
Tornado nespustil oci zo zastrcky a prikyvol.
„Fajn. V kniznici horelo a niekto by sa mal pozriet na elektrinu.“ 
„Pojdem tam.“ odsekol Tornado a snazil sa, aby sa mu netriasol hlas.
„Dobre.“ prikyvol policajt a viac si ho uz nevsimal. Otocil sa a pripojil sa ku kolegom vo vytahu. 
Ked sa dvere zatvorili, Tornado si vydychol. Postavil sa zo zeme a zamieril rovno do kniznice. Dvere neboli zamknute, takze s tym nemal problem. Presiel az ku dveram do dalsej miestnosti. 
Boli otvorene. Kedysi biele steny chodbicky boli teraz sede s ciernymi flakmi. Dvere do archivu novin boli vybrane z pantov a polozene vedla. Okna este stale dokoran sem-tam zatvoril vietor vonku. Miestnost bola teoreticky prazdna. Koberec a noviny zhoreli uplne, stol, regaly a casti podlahy boli len obhorene.
Vsetko bolo mokre. Po zemi tiekli potociky vody, ktore sa miesali s popolom. Bol to naozaj smutny pohlad. 
Tornado opatrne presiel k stolu a rozhliadol sa. Na parapetnej doske pred nim sa naozaj nieco belelo. Presiel az k oknu a odhrnul prach s popolom. 
Pod vsetkou tou spinou naozaj lezali neporusene noviny. Boli sice cele premocene, no dali sa vysusit. 
Opatrne ich vzal do ruk, tak aby ich nepotrhal a precital si datum. 
13. april 2005
Zrejme to boli tie noviny, ktore si Marianna odlozila. Jemne ich prelozil, aby sa neznicili a chystal sa odist.
Odrazu zbadal, ako sa nieco na dlazke zalesklo v lucoch slnka odrazajucich sa od okna.
Presiel k tomu miestu a zohol sa. Bolo to napravo od dveri pri jednom z regalov. V popole z novin lezala zlata nausnica s lesklym ruzovym kamenom. 
Podvihol ju a ocistil od spiny. Potom si ju pozorne prezrel. Zdalo sa mu, ze takuto nausnicu uz niekde videl. Najprv rozmyslal, ci ju nestratila Marianna, lenze ona mala obe nausnice, ked ju niesol prec.
Potom si spomenul na rozhovor vo vytahu. Tina mala presne taku. Ale len jednu. Vravela, ze ta druha jej spadla do mora. 
Spomenul si aj na knihovnicku, ktoru dotiahol do kniznice. Az vtedy si uvedomil, ze to nebola ta, ktora tam bola, ked prisli.
Tato bola mladsia a vyzerala inak. A tiez jej na jednom uchu chybala nausnica.
Tornado sa pozorne zamyslel. Vtedy vobec nerozmyslal. Ked si to tak prehraval, zistil, ze ta druha knihovnicka vlastne vobec nebola knihovnicka. Bola to Tina.
Zovrel nausnicu a rychlo vybehol von. Hlavne dvere za sebou zatresol a ocistil si topanky od popola. Potom sa rozbehol k schodisku. Noviny opatrne poskladal a nausnicu si vopchal do vrecka. 
Zbehol dolu a zastal az vo vstupnej hale. Sam ani netusil kam ide, no chcel hlavne zmiznut z hotela. 
„A, Tornado, kde si nechal Mariannu?“ ozval sa vedla neho vesely hlas.
Az sa striasol. Vedla neho stala Tina a milo sa usmievala. On jej ten usmev uz vobec neveril.
„Hm, vyzeras trochu... sokovane.“ usmiala sa este sirsie.
„Mam na to dovod.“ odvrkol.
„Naozaj?“
„Asi si nepocula, ze tu horelo.“
Tina sa zatvarila prekvapene. „Horelo? Kde?“
„V kniznici.“
„Ale ved tam ste...“ vyvalila oci a ustarostene si ho premerala.
„Ano, boli sme tam.“
„Ste vsetci v poriadku?“
Tornado si ju premeral. Vyzerala, ze ju to naozaj zaujima. „Ani nie.“
„Co tym myslis?“
„Marianna sa otravila. Je v nemocnici.“ 
Tina dosiroka otvorila usta a prekvapene nanho zizala. „To naozaj?“
Ticho prikyvol.
„To je mi strasne luto. Pridem ju pozriet, ak budem moct.“ 
„Neobtazuj sa. Bude v poriadku.“ odbil ju a bez dalsieho slova ju obisiel.
Tina zostala len prekvapene stat uprostred haly a nicomu nerozumela. Tornado naopak presne vedel, co planuje urobit. Dostat sa od nej co najdalej. A taktiez si slubil, ze jej nedovoli stretnut sa s Mariannou. On jej to divadielko nezhltol.
Vo vrecku zovrel nausnicu a prebehol cez parkovisko. Dokaze Marianne, ze to Tina je tu ta zla. Potom si spomenul este na jednu vec. 
Vtedy vo vytahu isla az uplne hore. Pokial vedel, nic tam nebolo. Len sklad. 
Otocil sa a pozrel sa hore. Teraz uz konecne mal dokazy, ze Tina sa k Marianne nedostala len nejakou nahodou. Tak ako stale hovoril, nahoda neexistuje.
Potom sa rozhliadol po parkovisku. Uplne na jeho konci zbadal Lesiu. Sedela na obrubniku a hlavu mala v dlaniach. Nad nou stal nejaky chalan a nieco jej hovoril. Ked neodpovedala, chytil ju za ramena a potriasol nou.  
Tornadovi sa to nezdalo a kracal k nim.
„Lesia!“ zakrical, naco rychlo zdvihla hlavou a pozrela na chlapca.
On sa otocil a ked zbadal, ze Tornado ide k nim, rozbehol sa prec. Prebehol zvysok parkoviska a vbehol medzi stromy do dzungle.
Tornado na nic necakal a rozbehol sa za nim. Lesia sa ho chystala zastavit, no bol velmi rychly. Bleskovo nasledoval neznameho a o par sekund mu uz bol za patami.
„Zastav!“ vyzval ho a odstrcal od seba konare. 
On neodpovedal, len zrychlil. 
„Ako chces.“ zamrmlal si Tornado viac-menej pre seba.
Ked sa uz chystal naciahnut, neznami prudko zabocil dolava. Predral sa cez huste papradie a pokracoval dalej v nepristupnej dzungli.
Tornada to trochu zaskocilo, no aj on odbocil a za chvilku ho zas dobehol. Neznamy sa ho snazil striast vsetkymi moznymi sposobmi, lenze Tornado sa ho drzal ako kliest. 
Az ked dosli na zaciatok bambusoveho lesika, Tornado neodhadol prudkost a ohybnost konara, takze ked ho neznamy ohol, trafil ho rovno do hlavy.
To ho na chvilu zastavilo, co neznamy vyuzil a zmizol medzi bambusom. Tornado zlostne odsotil konar a dotkol sa tvare. Od obocia, cez nos az po krk sa mu tiahol obrovsky skrabanec.
A navyse mu usiel aj ten chalan. Zlostne kopol do hrudy hliny a poobzeral sa. Nemalo zmysel hladat ho medzi bambusom, pretoze uz bol zrejme daleko. 
Neostavalo mu teda nic ine, iba sa otocit a vratit sa spat.

6. Kapitola - VYCITKY
Tornado sa vynoril spomedzi listov papradia. Lesia stale sedela na zemi.
„Kto to bol?“ sadol si vedla nej.
Neodpovedala.
„Lesia, kto to bol?“
„Preco to chces vediet?“
„Chcem ti pomoct.“
Zdvihla hlavu a pozrela nanho. „Pomozes mi tak, ze na to zabudnes.“
„Kto to bol a co od teba chcel?“ trval na svojom Tornado.
„Nemozem ti to povedat.“ pokrutila hlavou.
„Preco?“
Hlavu si oprela o kolena a vzdychla.
„Lesia, si skoro moja sestra. Bojim sa o teba.“
„Ak mi chces pomoct, slub, ze o tom nikom nepovies.“
Tornado si ju premeral. „Slubujem, ale povies mi to.“
„Bol to jeden znamy. Je to moj priatel, mozem mu verit.“
Podozrievavo prizmuril oci, no prikyvol. „Ako myslis. Ale nech ta ani nenapadne tulat sa po dzungli. Tu nie sme na Malawi.“
„Neboj sa. Pojdem za mamou.“
Tornado prikyvol. Aj on by uz mal ist. Slubil Marianninym priatelom, ze sa porozpravaju. „Ja pridem o pol hodinu.“ 
Lesia prikyvla a postavila sa. Aj on vstal.
„Neboj sa. Zvladnem to.“ usmiala sa.
Tornado sa otocil a zamieril spat do hotela. Tina tam nastastie nebola, no aj tak sa ostrazito obzeral. 
Vo vstupnej hale ho uz cakal Samo spolu s Emou, Dannym, Edym, Barbie a Emiliou.
„Nemali sme sa stretnut pred hotelom?“
„Nie je to jedno.“ pokrcil plecami Samo. „Hlavne uz niekam podme.“
„Dobre, hlavne daleko od hotela.“ prikyvol.
„Preco?“ nechapala Barbie.
„Vsetko vysvetlim, len podte prec.“ suril ich, pretoze na schodoch zazrel Tinu.
Vyviedol Marianninych priatelov von na parkovisko a zamieril za hotel. Tam bol uzky chodnicek zakryty papradim. Isiel ako prvy a odhrnal im listy spred nosa.
„Suvisi s tvojim zvlastnym spravanim ta Tina?“ opytala sa Ema.
Tornado chvilu rozmyslal, co odpovie. „Ako to vies?“
„Marianna spominala, ze s nou mas nejaky problem.“
„A mam na to aj nejaky dovod. Dost dobry dovod.“
Ema si ho zozadu premerala. „Aky?“
Vtedy chodnik skoncil a oni sa ocitli pri riecke. Teren mierne klesal, co sposobilo, ze prud na kamenoch vytvaral vodopad.
Vsetci si posadali na suche balvany a Tornado vytiahol z vrecka noviny a nausnicu.
„Co je to?“ nadvihol obocie Samo.
„Vsetko vysvetlim. Ked ste odisli, pockal som, kym zmiznu policajti a vosiel som do kniznice. Zostal tam len popol a tieto noviny, ktore si Marianna odlozila bokom.“ podal ich Samovi.
„Ako vies, ze si ich odlozila?“ nechapal Edy.
„Videl som, ako ich polozila na parapet. Tam ich ohen nezasiahol a aj ked su trochu mokre, stale drzia pokope.“ dodal. „Dalej. Na zemi som nasiel aj tuto nausnicu. Patri Tine.“
„A toto mas zas odkial?“ pochybovacne nadvihol obocie Samo a podal noviny dalej.
„Ked som isiel s Mariannou do kniznice, isla s nami vytahom. Hovorila, ze jej nausnica padla do mora. Lenze lezala na podlahe kniznice.“
„A co ak mal niekto rovnake nausnice?“ nedal sa Samo.
„Nemal.“ skonstatovala Barbie a natiahla ruku. 
Tornado jej ju podal a premeral si Sama. 
„Tieto su vyrabane rucne a na objednavku. Su velmi drahe. Je to prave zlato a polodrahokam podla vyberu. Poznam ludi vo firme, kde ich vyrabaju. Bola som tam na praxi.“
„Vies zistit, kto si objednal takuto?“ cudoval sa Danny.
„Daj mi telefon a dve hodinky. Budes to mat hned z prvej ruky.“ prikyvla. 
„Skvele.“ prikyvol Tornado. 
„Tak a teraz zas spat k tebe.“ premeral si ho Samo. „Preco tak nenavidis Tinu?“
„Marianna vam asi nerozpravala o nasom vylete do dediny na upati hor.“
Vsetci pritomni naraz nadvihli obocie.
„Myslel som si.“ zasmial sa a porozpraval im vsetko, co sa v dedine stalo. Ked skoncil, ostatni len prekvapene vyvalovali oci.
„Ako nam to mohla zabudnut spomenut?“ nechapal Edy.
„Nezabudla,“ skonstatoval Samo, „nechcelo sa jej.“
„Ale aj tak tomu nerozumiem. Sme predsa jeden tim.“
Tornado si ich premeral. „Pomozete mi?“
„S cim?“ nechapala Ema.
„Dokazat, ze Tina patri k tym zlym. Nieco sa tu chysta a mam pocit, ze Marianna a Ivan nam nepovedali vsetko.“
„Chces, aby sme sa spolcili proti najlepsej kamaratke?“
Samo suhlasne pozrel na Emu. „Najprv sa porozpravame s Mariannou.“
„Lenze ona bude Tinu obranovat, nechapes? Je pre Mariannu nebezpecna. Aj pre nas vsetkych.“
„Mas aj ine dokazy ako len ruze?“ Ema sa postavila a zacala sa prechadzat okolo.
Tornado zostal ticho. 
„Myslela som si.“ uskrnula sa. „Ale aby si nepovedal, budeme si na nu davat pozor.“
„Ako myslis.“
„Hlavne musime dokoncit to, pre co sme sem prisli. Kym nasim rodicom nedojde trpezlivost.“ zasiahol Samo.
„Presne, takze prvy bod je, najst dalsi sklad novin, aby sme uz konecne zistili, odkial Dalia prisla.“ prikyvla Ema.
„Ja, Danny a Edy prejdeme cely ostrov.“ 
„A ja si spolu s Barbie a Emiliou posvietim na Tinu.“
Obaja pozreli na Tornada. On pomaly prikyvoval.
„Podme.“ navrhol Edy. „V dzungli toho vela nespravime.“
„Pravda.“ prikyvla Barbie.
Vsetci sa postavili a nechali potocik za sebou. Po jednom sa zas dostali z dzungle az k hotelu. Dosli takmer na koniec parkoviska, ked zbadali, ako k nim kraca postava.
Zapadajuce slnko za nou sa jej odrazalo od vlasov a vytvaralo na chodniku dlhokansky tien.
Mariannu zobudilo hlasne zatresnutie dveri. Vobec vsak nedokazala otvorit oci. Nechceli ju pocuvat. Usi mala, nastastie, vporiadku. Pocula, ako sa niekto postavil zo stolicky a niekto dalsi prisiel blizsie.
„Este mas tu drzost prist sem?!“ pocula hlas svojej mamy.
Podla tonu, akym to povedala, si bola uplne ista, ze to Moknesky tam sedel.
„Ano, mam.“ odpovedal Ivan pevne.
„Ivan, nehadajte sa, prosim. Marianna potrebuje pokoj.“ zasiahol jej otec.
„Nechcem sa hadat.“
„Chces sa hlavne ospravedlnit a potom zmiznut.“ tvrdo rozkazala Nina. „Viem, ze sa mi chces pomstit, ale moju dceru nechaj na pokoji.“
„To by mi ani nenapadlo!“ branil sa Moknesky. „To co sa stalo...“
„Vsetko co sa stalo je len tvoja chyba! Stacila minuta a bola by mrtva!“
„Toto som naozaj nechcel, ver mi!“
„Neverim!“ Nina spravila krok k Ivanovi. „Tolerovala som, ze ju ucis ty. Aj to, ako si sa k nej spraval. Prijala som tvoje ospravedlnenie a nechala som sa prehovorit na tuto dovolenku. Prezila som aj to, ze si nas sem dotiahol a deti si zaplietol s nejakymi paserakmi. Ale to, ze nedas pokoj mne ani Marianne, nieco chystas a takmer ju zabijes, to neakceptujem!“
„Nechcel som nikomu ublizit.“ oponoval, no tichsie.
„Aha, tak to je ine...“ Nina pozrela na manzela. „Vies, co si prajem? Aby som ta nikdy nestretla! Preklinam ten den, ked sme sa my dvaja stretli!“
„Nina, pokoj.“ pan Murfan jej polozil ruku na plece.
„Kaslem na to, ze vy dvaja ste priatelia! Nenavidim ta, Ivan! Nenavidim! Zmizni z nasho zivota!“
Moknesky len tak stal a hladel na nu. To, co mu Nina povedala, sa ho nesmierne dotklo.
Marianne prislo ticho podozrive, preto sa snazila co najskor prebudit. Nakoniec sa jej to podarilo. Otvorila oci a zhlboka sa nadychla.
„Marianna!“ Nina doslova odsotila Ivana a silno objala svoju dceru.
Aj Marianna ju objala, no hladela pritom na Ivana. Stal uprostred izby vedla jej otca a so zvesenymi plecami a smutnym pohladom na nich pozeral.
„Som taka rada, ze si v poriadku.“ Nina nepustala svoju dceru.
„Aj ja som rada. Ale za to moze Ivan. Bez neho by som tam zhorela.“ Marianna sama nechcela verit, ze to povedala.
Nina sa otocila.
„Dakujem.“ podakovala mu Marianna, co ho aspon trochu potesilo.
„Ty mu este dakujes? On moze za toto vsetko! Sama si to povedala.“
„Moze za vela veci, ale za to, ze v kniznici zacalo horiet, za to nemoze.“ pokojne vysvetlovala Marianna. Ani netusila, kde sa v nej ten pokoj vzal.
„Mozeme sa porozpravat?“ zacal ticho Ivan.
„S kym chces rozpravat?! Uz som ti povedala, ze mas vypadnut a nechat moju rodinu na pokoji!“
„Nina.“ ticho ju upozornil manzel a hlavou kyvol na Mariannu.
Ona ho nevnimala a pohladom spalovala Ivana. „Uz som ti povedala, ze mas vypadnut. Co si na tom nepochopil?!“ postavila sa z postele.
„Mami, nechaj ho.“
„Nie, nechala som ho doteraz. Od tejto chvile vas dvoch uz nechcem vidiet spolu!“
Marianna sa zasmiala a odhodila zo seba paplon. „To vyznelo naozaj zvlastne.“
Nina na nu zlostne pozrela. „Marianna, ani sa nepokusaj hadat sa so mnou, pretoze tentokrat nevyhras.“
Vtom sa dvere otvorili a dnu vosiel doktor. Premeral si vsetkych pritomnych a nakoniec pozrel aj na Mariannu.
„Vyborne, uz ste sa prebudili. Nespali ste ani pol hodinu.“
„To je dobre nie?“ prikyvla Marianna.
„Ako sa citite?“ prisiel blizsie.
„Celkom fajn.“ odpovedala.
Doktor jej skontroloval pulz a prezrel jej oci. „Vyzera to v poriadku.“
„Super,“ zoskocila z postele, „takze mozem ist.“
„Kam by ste isli?“ premeral si ju. „Slecna, musite tu ostat este aspon dva dni.“
„Nemusim.“ precedila Marianna cez zdvorily usmev.
„Je mi to luto, ale s tym nemozem suhlasit.“
„To je smola.“ Marianna sa uz neusmievala. Otocila sa a kracala ku dveram. 
Jej otec a Ivan ju naraz zastavili. „Mala by si pocuvat.“
„Nie, pocuvala som doteraz. Snazila som sa robit veci tak, ako mi bolo povedane. Lenze to sa nevyplaca. Lutujem.“
„O com to rozpravas?“ cudovala sa Nina.
„Su aj dolezitejsie veci, ako len tak lezat v nemocnici.“
Marianna sa tvrdohlavo zatala. Bolo to jej rozhodnutie a jej rodicia vedeli, ze ju nepresvedcia.
Ivan sa vsak nevzdaval. „Marianna, je potrebne, aby si sa uplne vyliecila.“
„Sam doktor povedal, ze vsetko je v poriadku.“ oponovala mu a uz vychadzala z dveri.
„Ako myslis.“ zamrmlal a pozrel na Ninu.
„Je treba nieco podpisat?“ opytal sa pan Murfan doktora.
„Podte za mnou.“ on kyvol hlavou a tiez vysiel na chodbu.
Mariannin otec ho nasledoval.
„Martin,“ zakricala za nim Nina, „daj pozor na Mariannu!“
On prikyvol a zmizol za doktorom. Nina medzitym pozrela na Ivana.
„Chcel si sa porozpravat, tak rozpravaj.“
Ivan zavrel dvere. „Chcem ti vysvetlit, preco som sem Mariannu zavolal.“
„Ivan, ty mi nic nevysvetluj. Vezmi nas spat domov.“
„Nina, pocuvaj ma! Viem, ze som ta nahneval, ale mal som dovod doviest vas sem.“
„Jasne, tak ako skoro zabit moju dceru, ze?!“
Ivan prisiel k nej a chytil ju za ruky. Nina sa mu pokusala vytrhnut, ale nedovolil jej to.
„Vobec si sa nezmenila.“ pozrel jej do oci.
„Ak mam povedat pravdu, ani ty. A teraz ma pust!“ sklbala rukami.
„Az ked si vypocujes, co ti chcem povedat.“
„Nie.“
„Nina, nikdy by som Marianne neublizil. Prave preto, ze je to tvoja dcera. Ani po dvadsiatich rokoch sa nic nezmenilo.“
„Ivan, pust ma! Martin na mna caka.“ vytrhla sa mu a presla ku dveram. Ked uz mala ruku na klucke, otocila sa. „Vsetko sa zmenilo. Vybrala som si jeho. Zmier sa s tym.“
Necakala na Ivanovu reakciu, len bez dalsieho slova vysla von. Nemohla s nim byt v jednej miestnosti.
Marianna zatial vysla pred budovu. Stala na uplne opacnom konci dediny ako hotel. Ani sa necudovala. Tato cast ostrova bola ina. Nemocnica, moderne budovy, vilky, jachty...
Ziadny povodni obyvatelia, ani krasna priroda. Asfalt bol vsade, kde sa len dalo a obrovske palmy, ktore lemovali chodnik boli len umelo vysadene.
„Marianna.“ oslovil ju jej otec, ktory schadzal po schodoch.
Ona prevratila ocami a otocila sa k nemu.
„Chapem, ze tu nechces ostat, ale davaj na seba pozor.“
„Neboj sa, budem.“
„Doktor povedal, ze sa nesmies pretazit, pretoze este mozes mat v krvi oxid uholnaty. Nemas sa vystavovat zatazi a stresovym situaciam.“
„Chapem.“ zamrmlala otravene.
„A ziadna fyzicka aktivita. Nebudes nikam liezt, behat, splhat, plazit sa, chodit na dlhsie trasy...“
„Nebolo by jednoduchsie povedat, co mozem robit?“ prerusila ho ironicky. „Urcite by toho bolo menej.“
Martin prevratil ocami a pozrel na dceru. „Marianna, snazime sa, aby sa ti nic nestalo.“
„Ja na seba viem dat pozor, oci. A navyse, si Ivanov priatel. Vies predsa, ze nerobi nic zle.“
„Ivana teraz nechaj. Rozpravame o tebe.“
„Ja uz rozpravam o nom. Preco sa ho nezastanes?“
Martin si vzdychol. „Pretoze niekedy si musis vybrat medzi tym, co chces a co je pre teba naozaj dobre.“
„Ak mi teraz ides rozpravat o tom, co musim urobit, ako sa mam spravat a bla, bla bla, tak nie. Dakujem.“
„Len chcem, aby si vedela, ze v zivote su aj chvile, ked musis pozerat viac na praktickost a na dosledky, ako len na svoje pocity. Co by som ziskal tym, ze by som obranoval Ivana?“
„Dobry pocit.“
„Lenze zlost tvojej mamy by ho jednoznacne prebila.“ velavravne nadvihol obocie.
Marianna konecne pochopila. „Takze sa bojis toho, co ti mama povie?“
„Nie, len pre mna znamena viac ako Ivan. A aj ked sa ti to nezda, obranujem Ivana ako sa len da.“
Marianna zostala ticho. Po chvili prikyvla a poobzerala sa. 
Vtedy sa dvere do nemocnice rozleteli a dolu schodmi zbehla Nina. Chytila manzela za ruku a tahala ho prec.
„Podme, ostatni uz urcite cakaju. A ty,“ pozrela na Mariannu a jej hlas znel varovne, „slub, ze budes Ivana obchadzat na kilometer.“
„Mami...“
„Slub mi to!“
Marianna prevratila ocami. „Slubujem, ze nespravim nic zle.“
V tej chvili vysiel aj Ivan. Nina nanho ani nepozrela, len tahala manzela co najdalej. Mariannina odpoved jej zrejme stacila.
Ivan zisiel dolu schodmi a zastal pri Marianne. „Tvoja mama ma definitivne nenavidi.“
„Cudujes sa jej?“ premerala si ho.
„Nie.“ odpovedal ticho a Marianna citila, ze je akysi iny.
„Stale mi dlzis vysvetlenie.“
Ivan si ju premeral. „Teraz rozhodne nie. Vsetko vysvetlim, len... Nina ma pravdu.“
Marianna nadvihla obocie. „To ta az tak vzalo to, co ti povedala? Prosim ta, mama mala len hystericky vystup. Nic si z toho nerob.“
„Tvoju mamu poznam dost dobre. Viem, ako to myslela.“ odpovedal. „Hotel je tam.“ kyvol hlavou.
„Ty nejdes?“
„Nie.“ otocil sa a kracal uplne opacnym smerom.
Marianna len zas nadvihla obocie, pokrutila hlavou a vydala sa po chodniku smerom k hotelu. Uz jej to vsetko naozaj zacalo liezt hore krkom.

7. Kapitola - ZNOVU
Marianna sa nakoniec rozhodla, ze zabudne na to, co sa pred chvilou stalo. Pomaly kracala k hotelu a pozerala na slnko nad morom a ludi, ktori odchadzali z plaze. 
Ake by to bolo uzasne, ak by tu prisli len tak, na dovolenku. Jej rodicia by boli ovela stastnejsi. A aj jej priatelia. Za vsetko mohla iba ona. Nemala vtedy zobrat ten kamen. Nemala klamat.
Taketo myslienky ju sprevadzali celou cestou k parkovisku. Dokonca si ani nevsimla, ze pred nou sa objavila mensia skupinka.
„Marianna!“ vykrikla Ema a rozbehla sa k nej. Silno ju objala a takmer ju zvalila na zem.
„Ema, pokoj.“ zasmiala sa Marianna a pozrela na zvysnych priatelov. 
Tiez boli radi, ze ju vidia, no na ich spravani sa nieco zmenilo. Aj Tornado bol iny. Takmer sa ani neusmial a stal obdalec.
„Stalo sa nieco?“ nedalo jej, ked ju Ema pustila.
Nikto neodpovedal, no podla ich rozpaciteho mlcania vedela, ze sa urcite nieco stalo.
„Marianna,“ zacal nakoniec Tornado, „rozmyslali sme a...“
„A?“ nechapala.
„A nie sme si isty, ci si este clenkou nasho timu.“ doplnil Samo.
Marianna len chvilu v soku zmurkala a akosi jej nedochadzalo, co prave pocula. „Coze?“
„V poslednom case si sa dost... osamostatnila.“ vysvetloval Danny. 
„Na zaciatku sme pracovali spolu, ale teraz si uz len ty a Moknesky. Pripadne tvoj frajer.“ kyvol hlavou Samo.
„Nie, to nie je pravda! Stale ste pre mna rovnako doleziti.“ odporovala mu. 
„Naozaj, tak nam povedz nieco o tom, co chystas s Ivanom.“
„Ja s Ivanom nic nechystam.“
„Tak o com sa stale dohadujete?!“
„To on mi neda pokoj!“ zlostne rozhodila rukami. „Ja len chcem, aby mi vysvetlil, preco nas sem vzal.“
„Tak preco si nam nepovedala o vylete do dediny?“ pridala sa Ema.
Marianna pozrela na Tornada. „Nebol na to cas.“ odpovedala rychlo.
„Samozrejme.“ prikyvol Samo, naco sa k nemu Marianna prihnala ako vichor.
„Zas zacinas s tymi svojimi vystupmi?“
„Marianna, Samo ma pravdu. Ak sme este stale tim, mala by si nas do toho viac vclenovat.“ zastavila ju Barbie.
„Viete co? Nie som povinna vam nic vysvetlovat. Ak mi neverite, tak prosim.“ otocila sa a kracala k hotelu.
„Marianna.“ Tornado len pokrutil hlavou a rozbehol sa za nou.
Zastavil ju tesne pred sklenenymi dverami.
„Nechaj ma!“ odstrcila ho. „To ty za vsetko mozes!“
„Ja?!“
„Neviem o co ti ide, ale prestan!“
„O nic mi nejde, jasne!“
Prudko sa otocila a prst namierila na jeho hrud. „Vylet do dediny, musel si im to vykladat?!“
„Ja nemozem za to, ze si im to nepovedala.“
„Chcela som! Lenze ja za nimi nebezim hned, ako sa nieco stane.“
„Ale mala by si! Ste jeden tim.“
„Mas pravdu, sme. Nerozumiem, preco sa do nas miesas.“
„Lebo sa ti snazim pomoct!“
„Tak, ze proti mne postves priatelov? Uzasna pomoc!“
Medzitym k nim dosli aj ostatny a len ticho pocuvali.
„Tak mi chybali hadky s tebou.“ zasmial sa Tornado, co Mariannu este viac vyprovokovalo.
„Tak vies co? Pokojne. Ak so mnou mas problem, nemusim tu byt!“
„Len som ti chcel pomoct. Ziaden problem s tebou nemam.“
„Ty mi uz radsej nepomahaj! A vy,“ otocila sa k priatelom, „ak si myslite, ze uz nie som clen timu, fajn. Odchadzam.“
„Dobre.“ mykol plecami Samo.
„Samo!“ zhrozila sa Ema. „Nie, Marianna, pockaj...“
Samo ju vsak odsotil a postavil sa oproti Marianne. „Rob si co chces. My najdeme Daliinych rodicov aj sami.“
„Fajn.“ ohrnula nosom. Potom pozrela na Tornada. „Takze koniec?“
„Myslim, ze ano.“ zamracil sa. 
„Fajn.“ prikyvla, vsetkych si zaradom premerala a vosla do hotela. Celu ju zozierala zlost. Co sa to so vsetkymi porobilo?
Presla az k vytahom a jeden si privolala. Kym cakala, snazila sa zistit, co by mala spravit. Pred tym, ako sem prisli, by pokojne povedala, ze jej priatelia toho vela nezistia, lenze teraz si nebola az taka ista. Urcite by mohli najst Daliinych rodicov aj bez nej. Preto to musela spravit prva.
Vytah zacinkal a otvoril sa. Marianna vosla dnu. Stlacila cislo jeden a cakala, kym sa dvere zatvoria. Zas ju rozbolela hlava. Otec jej sice povedal, ze sa nema stresovat, no na tychto ostrovoch to jednoducho neslo.
Vytah za par sekund zastal na prvom poschodi. Marianna vystupila a presla k dveram izby jej rodicov. Zaklopala a cakala, kym niekto otvori.
Za chvilu sa vo dverach zjavila hlava jej otca. 
„Marianna, co tu robis tak skoro?“
„Ako skoro?“ nechapala.
„Mysleli sme, ze ides za priatelmi.“ poriadne otvoril dvere.
„Bola som.“ skonstatovala a vosla dnu. 
Jej mama akurat vysla z kupelne. Mala oblecene dlhe letne saty a dokonca si aj namalovala oci.
„Idete niekam?“ Marianna nadvihla obocie.
„Vyletna plavba okolo ostrova.“ zahlasil jej otec a zavrel dvere. Mal na sebe koselu a vlasy elegantne scesane dozadu.
Marianna na nich oboch prekvapene hladela. „Aha.“
„Nechces ist s nami?“ navrhla jej mama, ked sa Marianna zvalila do kresla. „Potrebovala by si si oddychnut od tychto...“ kyvla na dvere, „zvlastnych veci.“
„Nie, dakujem. Nemam zaujem stravit vecer na lodi, kde budu vsetky pariky z hotela.“ zabrucala otravene.
„Tak vezmi aj Tornada.“ pozrel na nu otec.
„Martin.“ zasycala jej mama.
„To nepojde.“ Marianna pokrutila hlavou.
„Preco?“
„Lebo sa mi tam nechce ist.“ zavrcala a presla do vedlajsej izby, kde vysypala na zem obsah svojej tasky.
Nina pozrela na manzela. „Ako chces, len sa potom nestazuj, ze sa nudis.“
„To by ma ani nenapadlo!“ zakricala Marianna.
„Kluce su pod zrkadlom.“ hlava jej mami sa zjavila vo dverach.
„Fajn.“
„Vecera bude o siedmej.“
„Fajn.“
„A nezabudni pozhasinat svetla.“
„Fajn!“ Marianna uz zvysila hlas a polozila papiere.
„Nahradne kluce mame, nezabudni sa zamknut.“
Marianna sa otocila a pozrela na mamu. „Nemam tri roky. Vy si len pekne chodte a ja sa o seba postaram.“
Presla ku dveram, kde ju mama objala. 
„Ja so o teba tak bojim.“ 
„Mami, som v poriadku.“ ubezpecila ju Marianna a odtiahla sa.
„Ja viem.“
Martin otvoril dvere a velavravne pozrel na dceru. „Nieze sa vratime a ty budes zas lietat v problemoch.“
„To neplanujem.“ ubezpecila ho.
„Tak dobre, davaj na seba pozor.“ rozlucila sa s nou mama a vysla von.
Jej manzel ju nasledoval a zavrel za nimi dvere. Ked uz boli obaja prec, Marianna si vzdychla a zviezla sa popri stene. Pozrela na svoj odraz vo velkom zrkadle pred sebou.
Po asi patnastich minutach stravenych na zemi sa konecne zdvihla. Vosla do spalne a pozrela na svoje veci hodene na podlahe.
Klakla si k nim a saty zas nahadzala do tasky. Zostali tam len papiere od Emy, Tornada a tiez kniha, ktoru si pozicala od Artbuba.
Vzala si ju, sadla si na postel a zacala v nej listovat. Najprv si len prezerala kapitoly, no potom presla na podrobnejsie skumanie kazdej strany.
Ak jej priatelia riesia Daliinych rodicov, ona moze pokojne skumat denniky a zlaty zvitok.
Hladala cokolvek, co by mohol Tornadov dedo zanechat v knihe. Tajnu spravu, znacku, cokolvek. 
Trikrat presla celu knihu odspodu az po vrch stranok, dokonca aj obal, ale nic nenasla. Ani len naznak nejakej napovedy.
Odrazu niekto zaklopal na balkonove dvere. Marianna vyskocila z postele a vystrasene vykrikla. Zas ju rozbolela hlava. 
Opatrne sa prikradla k zavesom a jemne ich odhrnula. Na balkone nikto nebol. Zdalo sa jej to zvlastne. Pocula predsa, ako niekto klope. Alebo nie? Otvorila preto dvere a vysla von. Priestranny balkon bol prazdny.
Vonku uz bolo skoro sero. Polovica slnka zapadla a jeho zvysok plaval na teraz oranzovej hladine mora. Jej rodicia mali izbu otocenu akurat tak, ze mali vyhlad aj na more, aj na parkovisko.
Marianna presla az k zabradliu. Vtom jej na hlavu dopadlo nieco tazke. Oblapilo ju to okolo krku a hunaty chvost jej vopchalo rovno do ust.
„Gogo!“ vykrikla. „Okamzite dolu!“
Lemur ju pocuvol a zoskocil na dlazdice. Marianna sa oprela rukami o kovovy okraj a zhlboka sa nadychla. Gogov neocakavany prichod ju nesmierne vystrasil.
Ked sa konecne upokojila, pozrela na lemura. „Ako si ma nasiel?“
On len vyvalil svoje zlte ocka a maval chvostom.
Klakla si k nemu a pohladila ho po hlavke. „Kde si doteraz bol?“
Lemur natiahol male labky a chytil ju za prsty.
Vtedy si vsimla, ze na krku mal tenkym lankom priviazanu rolku papiera. Opatrne lanko odviazala a vzala si papier do ruky.
Gogo si zatial vsimol otvorene dvere a kopu papierov na zemi. Pohol sa k nim a cestou veselo maval chvostom.
Marianna stale klacala na balkone snazila sa odmotat papierik tak, aby ho neposkodila. Nakoniec sa jej to podarilo. Rozvinula ho a v tom mizernom svetle sa snazila zistit, co je tam napisane.
Atrament este ani poriadne nezaschol. Ak to vobec bol atrament. Podobalo sa to skor na nejaku prirodnu farbu. A samozrejme, bolo to pisane v domorodom jazyku. Ako vzdy.
Zrazu dnu nieco zarincalo. Gogo vyskocil na stolik a zhodil skleneny pohar. Ten sa rozpraskol na podlahe. Crepiny boli uplne vsade. 
Marianna sa rychlo postavila a vbehla dnu. Zavrela dvere na balkon a poobzerala sa.
„Gogo, zly lemur!“ pohrozila mu a opatrne precupkala pomedzi sklo.
Gogo rychlo preskakal az na najvyssiu skrinu, kde sa schoval. Marianna polozila odkaz na postel. Zahla sa, opatrne pozberala papiere a z chodbicky si vzala metlu. Potom pozametala crepiny a vyhodila ich do kosa.
Ked bolo vsetko v povodnom stave, vratila sa zas k zahadnej sprave. Kto jej mohol po Gogovi poslat zasifrovany odkaz? 
Jedine Tornado alebo Artbub. Len oni vedeli, ze Goga dostala. A len oni vedeli, kde bol. Ani ona netusila, kam sa stratil po tom, co ho nechala v lietadle.
Vzala si z kopy papierov Tornadov slovnik a zacala prekladat. Lenze hned s prvym slovom bol mensi problem. O ostatnych ani nehovorila. 
Ouro arata xa nari afos, o sua nime ea oculato almaz. Mal sera chota tesouro oculat, soro uto-esi melati.
Zapalila si svetlo, porozkladala papiere a zacala podrobne prehladavat slovnik. Po asi stvrt hodine to slovo konecne nasla.
„Zlato!“ vykrikla. „Konecne.“ 
Na cisty papier naskrabala preklad a pokracovala dalej. Prelozit celu spravu jej nakoniec trvalo vyse dvoch hodin. Chybalo jej uz iba posledne slovo. Lenze to nemohla najst. Trikrat presla celu knihu a nic.
„Koncim.“ zahlasila a pozrela na lemura spiaceho na skrini.
Skotulala sa z postele a tvrdo dopadla na podlahu. Vedla nej na nocnom stoliku svietil digitalny budik. Bolo uz takmer desat hodin.
So zastonanim sa postavila a pozrela na postel. V hlave sa jej miesalo neskutocne vela slov. Musela z tej izby vypadnut. Co najdalej.
Vzala si do vrecka spravu, aj papierik s prekladom. Uistila sa, ze dvere na balkon su poriadne zatvorene, aby Gogo neusiel, zhasla svetlo a zavrela aj dvere do spalne. Zo skrinky pod zrkadlom vzala kluce od izby a vysla na chodbu. 
Este raz sa uistila, ze vsetko je v poriadku, zavrela dvere a zamkla ich. Netusila, kedy sa rodicia vratia, no ona potrebovala cerstvy vzduch.
Necakala na vytah. Rychlo zbehla po schodoch a presla vstupnou halou. Okrem zamestnanca na recepcii tam nikto nebol. Vysla von na parkovisko a rozhliadla sa. 
Velmi ju zaujimalo, kde su teraz jej priatelia. Hoci si to nechcela pripustit, bala sa o nich. Vedela, ze sa tu skryva neskutocne vela nebezpecnych veci.
Presla parkovisko a vykrocila po chodniku popri plazi. Slnko uz zapadlo, takze cestu jej osvetlovali len poulicne lampy a ak zafukal vietor, tak aj mesiac vykukol spoza mrakov.
Dosla az k najblizsiemu molu. Tam zastala a pozrela na more. Bola to nekonecna sumiaca tma. 
Poobzerala sa. Ked nikto nesiel, sadla si na murik vedla chodnika a nohy nechala visiet nad pieskom. Pofukoval mierny vetrik, ktory rozhanal jej vlasy na vsetky strany.
Odrazu si k nej niekto prisadol. Marianna takmer vykrikla. Rychlo zoskocila do piesku a bleskovo sa otocila pripravena na utok.
„Pokoj, nechcem sa bit. A uz vobec nie s tebou.“
Bol to Ivan. V tme vyzeral ovela viac priatelskejsie. Asi preto, ze mu nevidela poriadne do oci.
„Co tu robis sama?“
„To iste sa mozem opytat aj ja.“ odvrkla.
„A ja ti pokojne odpoviem.“ kyvol hlavou na murik vedla seba.
„A co ak ma to nezaujima?“ ani sa nepohla.
Ivan sa zasmial. „Marianna, prestan. Dohodli sme sa, ze sa nebudes hrat na urazene dievcatko.“
„Lenze mna naozaj nezaujimaju tvoje dovody na nocnu prechadzku!“ vyprskla a pohla sa k molu. 
Piesok bol od prilivu mokry, preto sa jej lepil na podrazky.
„Ale mna zaujimaju tvoje.“ aj Ivan zoskocil a kracal za nou.
„Chod radsej otravovat mamu. Nemam zaujem o rozhovor s tebou.“
„To ani ona.“ zamrmlal si popod nos a dobehol ju. „Marianna, stoj.“
Ona pomaly zastala, no kypela zlostou. Ani nevedela preco. Jednoducho nenavidela Ivanovu spolocnost, aj jeho osobu. Pokoj a vdacnost z nej uz vyprchali. 
„Mam jednu otazku, na ktoru mi musis odpovedat.“
„Aj ja ich zopar mam.“ prekrizila ruky.
Ivan vzdychol. „Dobre, odpoviem ti, ale najprv ty.“
„Fajn.“ prikyvla stroho.
„Kde je zlaty zvitok?“
Marianna nadvihla obocie a v hlave si rychlo davala veci dokopy. Ovofrit ho od nich chcel a donutil ju najst ho. Ovofrita ovladal Peter a jeho zas Ivan. Takze o to mu cely ten cas islo! O ten zvitok!
„Takze toto cely ten cas chces.“ povedala ticho. „To nie Ovofrit, ale ty si ho chcel najst.“
„Je to trochu zlozitejsie.“ pozrel jej do oci. „Kde je?“
Marianna nastvane stisla pery. A just mu nic nepovie! „Neviem.“ mykla plecami.
„Marianna, ja nezartujem.“ varoval ju.
„Ani ja. Netusim, kde je.“ A bola to vlastne pravda. To Tornado ho skryl. Ona vobec netusila kde je.
„Kto ho ma?“
„Nikto.“
„Tak kde je?“ Ivanova trpezlivost ju prekvapila.
„Hovorim ti, ze neviem!“ vyprskla podrazdene. „Si hluchy?“
Ivan len pomaly kyval hlavou. 
Marianna nechapala. Ako to, ze bol stale taky pokojny? Preco sa jej nedarilo vyprovokovat ho?
„Na co ho chces?“
„Vysvetlil by som ti to, ak by som ho mal.“ odpovedal este pokojnejsie.
„Ivan, prestan s tym!“ vykrikla. „Ten tvoj pokoj ma...“ az potom jej to doslo. O to mu cely cas islo. Vyprovokovat ju!
„Somar!“ odstrcila ho a obrovskymi krokmi sa rozbehla k molu.
Ivan sa len zasmial a bezal za nou. Niekolko metrov od drevenych pilierov jej zatarasil cestu. 
„Zmizni!“ snazila sa ho obist, no tak ako Tornado, aj on ju chytil za plecia a nemusel ani vynakladat velku namahu na jej udrzanie.
„Pockaj.“ 
„Nebudem cakat, Ivan, zmizni niekam!“
„Marianna,“ jemne nou potriasol, „pocuvaj.“
Ona nanho nenavistne pozrela. 
„Nemusis ma mat rada, ale potrebujem vediet, kde je ten zvitok.“
„Hovorim ti, ze neviem!“ vymanila sa spod jeho pevnych ruk.
„A kto to vie?“
Marianna sa zamyslela. Urcite Tornado. A okrem neho asi nikto iny. „Dedincania.“
Ivan nadvihol jedno obocie. „Dedincania? Si si ista?“
„Ja neviem. Len som ho nasla. Ovofrit si ho potom vzal.“
Jemu sa to zrejme nezdalo, no prikyvol. „Dobre, ako povies.“
Marianna prevratila ocami a konecne ho obisla.
„Kde mas priatelov?“
„Co ja viem?“ mykla plecami.
Ivan naklonil hlavu. „Nemozeme sa normalne porozpravat?“
„Nemozeme! Nemam na to dovod.“ zastala pri jednom drevenom nosniku.
„Myslel som, ze konecne budeme priatelia.“ premeral si ju.
„Naozaj? Nehovoris nahodou o mame?“ odvrkla posmesne.
Ivan prisiel blizsie. „Nie.“
Zmena atmosfery sa Marianne nepozdavala. 
„Tvoja mama...“ nedokoncil a pozrel na more.
Ona nanho zamyslene hladela. „Preco ta tak vzalo to, co ti mama dnes povedala?“
Ivan na nu pozrel. „Co myslis?“
„To v nemocnici.“
„To.“ na chvilu sa odmlcal. „Co si myslis ty?“
„Neviem,“ mykla plecami, „mama ti moze byt ukradnuta.“
„Ale nie je.“ zamrmlal a odkaslal si.
Az vtedy si Marianna uvedomila, ze sa vlastne k niecomu priznal.
„Co mas ty s mojou mamou?“
Ivan sa poobzeral. „Nesadnes si?“
Marianna pozrela doprava. Ani nie dva metre od nej bol betonovy murik. Sadla si nan a nohy nechala zas volne visiet. Ivan sa oprel o nosnik a pozrel na nu. V svetle poulicnej lampy za Mariannou sa mu oci zvlastne leskli.
„Takze este raz? Preco ti tak zalezi na mojej mame?“
„Nas pribeh ti zrejme vykladat nemusim.“ premeral si ju.
Marianna sa zamyslela. „Asi nie. Lenze to bolo pred dvadsiatimi rokmi.“
Ivan sa zasmial. „Dvadsat, patdesiat, sto, desat... Nie je to jedno?“
„Ale...“ konecne zistila, co tym mysli. „Ale hadam by si este stale...“
„Marianna, este nevies o laske nic. Urcite si pocula, ze „stara laska nehrdzavie“, vsak?“
Ona sa nezmohla na slovo. Clovek, ktoreho nenavidi sa jej prave priznal, ze lubi jej mamu.
„Ale ona ta nechce ani vidiet.“ protestovala. 
„To viem.“ zasmial sa, no tento raz smutne. „Velmi dobre to viem.“
„Preto si ma sem zavolal?“ 
„Nie.“ pokrutil hlavou. „Nina je v podstate len bonus.“
Marianna vobec nicomu nerozumela. 
„Preto som na teba cely cas daval pozor. Aj ked som nemusel. Ale aj napriek tomu sa ti stale stavali vsetky zle veci.“
„Aj ty si si vsimol?“ prevratil ocami. „Tak este raz. Stale lubis moju mamu. Ona ta nenavidi. To je zaklad. Ale preco som tu ja a moji priatelia?“
Ivan pozrel na mesiac. „To ti mozem povedat, az ked dostanem ten zvitok.“
„Aspon mi vysvetli, co je hlavnou pointou tohto vyletu, pretoze uz som sa vo vsetkych tych udalostiach tak trochu stratila.“
„Pokojne.“ zasmial sa. „Hlavny bol Zoran, zlaty zvitok a vsetko okolo toho. To, ze hladate neviem koho, ste si vymysleli sami.“
„Tak fajn.“ prikyvla. „Ale preco Zoran? A preco ja?“
Ivan sa odrazil od dreva a ostrazito sa poobzeral. Prisiel blizsie a pozrel jej do oci. „Nikomu to nepovies, jasne? Nikomu!“
Ona prikyvla.
„Pytala si sa ma, co je to JPT-AH. Je to organizacia, proti ktorej stojime. Ja, Peter a este par ludi. Zoran k nim patril, ako si uz zistila. Ti ludia su naozaj zli. A to nehovorim len ako vyhrazku. Su schopni odstranit ta, ak im vlezies do planov.“
„Vid tvoj priklad, ze?“ nadvihla obocie.
„Nie, ja som iny pripad. Ja som ich oklamal a viem o nich viac nez ktokolvek iny. Ale o to tu nejde.“
„A o co teda ide?“
„Tiez patrim do jednej nadnarodnej tajnej organizacie. Poviem ti viac, ak budem moct, ale nie teraz. Hlavne je, aby si davala pozor. Ta kniznica to nebolo urcene mne. Ja som tam vobec nemal byt. Rozumies?“
Mariannu trochu vystrasil Ivanov pohlad. Najprv nechapala, no potom jej to zacalo pomaly dochadzat. 
„Uz idu aj po mne?“ 
Ivan prikyvol. „Davaj si pozor, co komu hovoris a komu veris.“
„To si mi uz raz povedal.“
„Hovorim ti to znovu.“
„A ja sa znovu pytam, ci ti mozem verit? Vtedy si mi povedal, ze tento svet nie je taky, ako sa zda, ale neodpovedal si mi.“
Ivan sa zamyslel. 
„Mozem ti verit?“
„To je len na tebe.“ povedal nakoniec.
Marianna pomaly prikyvovala. Ani nevedela preco, ale takuto odpoved chcela. Do nicoho ju nenutil a dal jej moznost vybrat si. Asi prvykrat.
„Skvela odpoved.“ 
„Viem.“ prikyvol. „Ale ak by si predsa len nieco potrebovala a rozhodla sa, ze na chvilku odlozis nenavist, pokojne prid.“
Aj Marianna prikyvla. Zaujimalo ju vsak to o jej mame.
„Cakala som, ze sa budes pytat na mamu.“
Uskrnul sa. „Myslis, ze by som sa znizil az na taku uroven? Vyzvedat u teba?“
„Neviem. Zufali ludia robia rozne veci.“
„Pripadam ti zufaly?“ nadvihol obocie. 
Marianna naklonila hlavou. Ani nevedela, ako jej pripada. Zdalo sa jej zvlastne, ze prave jej rozprava o svojom vztahu k jej mame.
„S otcom ste predsa priatelia?“ uvazovala nahlas.
„No a?“ sadol si vedla nej.
„Je to jeho zena. To chces len tak prist a povedat mu: „Ahoj, prepac, ale stale milujem tvoju manzelku.“ ?“
Ivan sa zasmial. „To urcite nie.“
„Tak co potom?“
„Nic.“ mykol plecami.
„Nic? Ty jej to neplanujes povedat?“
„Myslim, ze tvoja mama ma dost dovtipu, aby na to uz prisla aj sama.“ pozrel na nu.
„Ale aj tak... Nie je to trochu hlupe?“
Ivan prikyvol. „Hlupy som bol ja. Pred dvadsiatimi rokmi.“
Marianna sa uz radsej neozyvala. Prislo jej velmi zvlastne rozpravat sa o tom a hlavne bez pritomnosti jej mamy. 
Ked tak nad tym rozmyslala, ak by sa neboli pohadali, ona by bola Ivanova dcera. Odrazu sa citila este zvlastnejsie. Kutikom oka nanho pozrela. Zrejme aj on rozmyslal o tom istom.
„Ked uz sme pri tvojich rodicoch,“ prerusil ticho, „mala by si ist. Aby sa nebali. Uz je neskoro.“
Marianna prikyvla. 
Ivan vstal ako prvy a natiahol k nej ruku. 
Ona rozmyslala, co spravi. Nakoniec ju vsak chytila a dovolila mu, aby ju vytiahol na nohy.
„No tak,“ usmial sa a objal ju, „netvar sa tak vazne.“
Mariannu to nesmierne zaskocilo. Cela stuhla a ani sa nepohla. Hlavou jej hned preblesklo, ze sa musi od neho dostat co najdalej.
Aj Ivan si zrejme uvedomil, ze to trochu prepiskol. „Prepac.“ pustil ju.
„To je v poriadku.“ zastrcila si pramen vlasov za ucho a pozrela na svietiaci napis hotela, ktory bolo vidno na niekolko kilometrov.
„Podme.“ kyvol Ivan a vykrocil po chodniku.
Marianna sa k nemu pridala. „Kde si bol cely den?“
„Najprv v kniznici, potom som sa presunul do nemocnice.“ uskrnul sa.
Aj Marianna sa nepatrne usmiala. „To viem, ale potom, ked si ma nechal ist samu do hotela.“
„To je jedno.“ mykol plecami a Marianna z jeho tonu hlasu vycitala, ze o tom nechce rozpravat. „Vsetko ti vysvetlim.“ povedal odrazu, co ju prekvapilo.
„Coze?“
„V spravny cas sa dozvies uplne vsetko.“
„A to bude kedy?“ nadvihla obocie, no na jej velke prekvapenie uz neznela podrazdene ani pohrdavo.
Aj Ivan si to zrejme vsimol, pretoze sa usmial. „Coskoro.“ Potom vsak dodal. „Ked mi das zlaty zvitok.“
„Ja ho nemam.“ protestovala.
Ivan na nu pozrel pohladom, ktory ju pretinal skrz-naskrz. „Ja viem.“ zmurkol.
Marianna nevedela, co povedat. Jedna jej cast sa chcela rozosmiat a druha zas kricat. On jej neveril. Bral ju ako male dieta, ktore mu svoje tajomstvo skor ci neskor povie.
Aj ked bola pravda, ze hoci nevedela, kde presne sa nachadza, vedela, ze ho ma Tornado a ze je niekde na Malawi. Lenze to zatial neplanovala Ivanovi povedat.
„Preco si bol ucitel chemie, ak patris k tej tajnej organizacii?“
Ivan pozrel na svietiaci hotel. „To je tazka otazka. A odpoved na nu je este tazsia.“ 
„Zas je to tajne?“ Marianna nadvihla obocie.
„Tak nejako.“ prikyvol.
„Fajn. Ale vedel o tom Zoran? Bol predsa tvoj sef.“
„To je naozaj zaujimava otazka.“ usmial sa. 
„Ivan, to budes iba hodnotit moje otazky, alebo mi aj odpovies?“ vycitala mu s usmevom.
„Nevedel o tom. Samozrejme, ze nevedel.“
„Takze ti to prikazala tvoja organizacia?“
„Sikovne.“ skonstatoval.
Marianna nadvihla obocie. „Coze?“
„Dokazes zo mna vypacit odpoved bez toho, aby som o tom vedel. Si prvy clovek, ktory to dokazal.“
Marianna mierne scervenala a bola rada, ze to v tej tme nie je vidno. Vlastne ani nevedela preco. Ivanove lichotky mohli byt iba sposob, ako ju dostat na svoju stranu. 
Lenze ona mu to nejako uverila. Uverila mu, ze naozaj chce byt jej priatel a zahodila vsetky pochybnosti dufajuc, ze to nebola najvacsia chyba v jej zivote.
Zvysok cesty sa uz niesol vo veselej atmosfere. Marianna sa dokonca aj zasmiala. Rozhodla sa Ivanovi verit.
Ked dosli k parkovisku, bola uz riadna zima. Marianna pozrela na okna svojich rodicov. V oboch sa svietilo, co znamenalo, ze sa uz vratili. A uz zrejme nasli aj Goga, co bolo horsie.
„Mala by si sa ponahlat.“ skonstatoval Ivan, ked videl, kam pozera.
„Hej, mala. Nechala som na skrini lemura.“
„Nasla si ho?“ opytal sa prekvapene.
Marianna nechapala jeho otazku. „Ako nasla?“
„Vies, Peter ti ho chcel vratit, lenze ked prisiel k lietadlu, uz tam nebol.“
„Zrejme si isiel prezriet ostrov.“ zasmiala sa Marianna a zas ju pochytilo podozrenie. „Nevies nahodou, ci Zoran nehladal nejake drahe kamene alebo nieco podobne?“
Ivan chvilu rozmyslal. „Netusim. Preco? Mas nejake podozrenie?“
„Len tak rozmyslam.“ mykla plecami.
„Tak dobre. Hlavne na seba davaj pozor. A...“ na chvilu zavahal. „Na tvojom mieste by som si daval pozor aj na Tinu.“
„Co proti nej vsetci mate?!“ nastvane rozhodila rukami.
„Vsetci?“
„Nehovor, ze si sa s Tornadom nedohodol.“
Ivan pokrutil hlavou. „On povedal, ze je nebezpecna?“
„Nie tak celkom. Len ju nema rad a snazi sa ma presvedcit, ze je zla.“
„Ako to vie?“
Marianna prekrizila ruky. „Vraj z nej nema dobry pocit.“
Ivan si cosi zamrmlal. Potom prikyvol. „Daj na jeho radu.“
„Prave pre to som sa s nim rozisla.“ oznamila.
„Vy...“ Ivan vyvalil oci. „Kvoli Tine?“
„Scasti. Je to moja priatelka a nedovolim, aby sa k nej Tornado takto spraval.“
„Marianna, ver mi. Mala by si ho pocuvnut. Drz sa od nej co najdalej.“ varoval ju.
Ona si ho premerala, no nakoniec musela prikyvnut, aby ju s tym dalej neotravoval.
Chvilku na seba len tak pozerali a ked sa uz Ivan isiel otocit na odchod, Marianna ho z nicoho nic objala. Sama netusila preco to robi. Jednoducho to musela spravit. 
On najprv len prekvapene stal, no potom spustil ruky a aj on ju pevne chytil.
„Slubujem, ze na vas dam pozor.“ povedal, ked ju pustil. 
Marianna prikyvla, aj ked vedela, ze tym „vas“ mysli ju a mamu. Potom sa otocila a presla cez sklenene dvere do vstupnej haly.   
Obisla recepciu a vycupkala po schodoch na prve poschodie. Dvere do izby sa ani nepokusala otvorit, rovno zaklopala.
Otvoril jej otec. „Uz si spat?“
„Hej, preco?“
„Vies nieco o zvieratku na skrini?“ podozrievavo nadvihol obocie.
Marianna sa nevinne usmiala. „To je Gogo.“
„Kto?“
„Gogo, moj lemur.“
„Ako tvoj?“ vynorila sa odniekial jej mama.
„Nechcete ma najprv pustit dnu?“ premerala si rodicov.
Obaja ustupili a Marianna vosla do chodbicky. Pan Murfan zavrel dvere a zamkol ich. Potom sa vsetci presunuli do spalne, kde este stale na skrini sedel lemur.
„Gogo, pod sem.“ zavolala ho Marianna a ukazala na stol.
Lemur zoskocil dolu a sadol si na miesto.
„Ako sa sem dostal?“
„Prisiel cez balkon. Ked sme prisli, stratil sa mi, ale teraz sa zas vratil.“
„Odkial ho mas?“ dalej ju vypocuvala ju jej mama.
„Dal mi ho... Dostala som ho od dedincanov.“ zahovorila rychlo.
„Hnevas sa na Tornada?“ 
„Mami, nechaj to tak.“ mavla rukou a vyzula sa.
Nina pozrela na manzela pijuceho caj. „Povedz nam o tom.“
Marianna sa nastvane otocila. „Ja tiez nerozoberam tvoje vztahy s Ivanom.“
„Nevolaj ho Ivan.“ Nina az zaskripala zubami.
„A ako ho mam volat? Alfonz?“
„Stop, stop.“ zasiahol pan Murfan. „Je neskoro vecer. Ide sa spat.“
Nina prikyvla a zmizla v kupelni. Martin zatial pozrel na dceru.
„Nevyvolavaj zbytocne hadky.“
„Ona si zacala.“ kyvla hlavou.
„Ona je tvoja mama a stara sa o teba. Nezabudni na to.“ upozornil ju a siel odniest salku.
Marianna prevratila ocami a upratala z postele papiere. Hodila ich k taske a spolu s nimi aj knihy od Tornada. Vzala si svoj pozicany spacak, otvorila ho a rozprestrela na zemi. Potom sa don zabalila a vzala k sebe aj Goga.
Ked sa jej rodicia vratili, tvarila sa, ze uz spi. Nemala chut teraz sa s nimi rozpravat. Chcela si konecne poriadne oddychnut. V hlave sa jej vsak stale prehanali rozne myslienky.
Nakoniec sa jej podarilo zahnat ich prec a spolu s lemurym chvostom pod hlavou zaspala.

8. Kapitola - OBJEDNAVKA
Hned ako sa Mariannine vlasy stratili za dverami, Ema sa vrhla na Sama.
„Si normalny?! Sme jeden tim.“
„Sme. Ale bez nej.“ striasol ju zo seba.
„Bez Marianny? Ved ona nas dala dokopy a bola nasa sefka.“ pripojil sa Edy.
„Zvladneme to aj bez nej.“ Samo pozrel na Tornada. „Zajtra sa stretneme.“
On ho vsak nevnimal. Pozeral na Mariannine vlasy miznuce vo vytahu. Vobec nechapal, preco povedal ano.
„Hurikan, vnimas ma?“ zamaval mu rukou pred ocami.
„Nechaj ma na pokoji.“ zavrcal.
„Ty si nas k tomu dohnal, tak zo seba teraz nerob nevinneho.“
„Nepovedal som vam, ze mate vyhodit Mariannu. Len som vas chcel upozornit na Tinu!“
„Dobre, pokoj.“ zastavila Ema bliziacu sa bitku. „Zajtra sa porozpravame a dohodneme s Mariannou. Dnes si vsetci potrebujeme oddychnut.“
Tornado nebezpecne pozrel na Sama, no nic nepovedal, len sa otocil a odkracal prec.
„Hlupak.“ odfrkol Samo.
„Uz zas zacinas?“ pohrozila mu Ema. „Nezabudaj, ze mu pomahame.“
„Jasne, jasne.“ prevratil ocami.
„Ja idem telefonovat.“ zahlasila Barbie a vytiahla nausnicu.
„Teraz vecer?“
Prikyvla. „Mam kontakt, ktory mi zdvihne telefon aj o polnoci.“
„Idem s tebou.“ pridala sa Ema.
Vosli do vstupnej haly, kde sa rozdelili. Chlapci a Emilia isli na poschodie do izieb a Barbie s Emou zostali pri recepcii.
Akurat dolu schodmi schadzali ich rodicia.
„Kam idete?“ obratila sa Ema na svoju mamu.
„Mame rezervovanu vyletnu plavbu.“ odpovedala a rychlo sa ponahlala von.
Ema len mykla plecami a sledovala, ako Barbie vytaca cislo na telefone. Recepcny im dovolil vziat si ho k nedalekemu konferencnemu stoliku. Sadli si do makkej sedacky a cakali. 
Barbie zapla reproduktor, aby pocula aj Ema.
„Vyrobna Ebner, pri telefone Brano. Zelate si?“ ozval sa muzsky hlas.
„Brano, tu je Barbie. Som rada, ze ta zas pocujem.“ zasmiala sa.
„Barbie, odkial volas? Ako sa mas, dievca?“
„Mam sa celkom fajn. Som na dovolenke. Potrebujem od teba jednu vec.“
„Aku, zlatko? Hovor.“
„Nasla som tu jednu vasu nausnicu a potrebujem zistit, komu patri.“
„Len tolko? Pokojne, srdiecko. Daj mi vyrobne cislo, aspon priblizne zlozenie a mas to mat.“
„Pockaj.“ Barbie si vzala do ruky nausnicu a otocila ju. Vzadu boli vygravirovane male cisielka a pismena. „AS674. Okruhla, priemer priblizne tri centimetre, miniperlicky, v strede bruseny granat.“
„Skvele, dievca. Pockaj par minut.“ zasmial sa Brano a telefon na chvilu zmlkol.
„Kto je to?“ zasepkala Ema.
„Spoznali sme sa na praxi.“ zasvitorila Barbie a odniekial vytiahla pilnik na nechty. „Je velmi mily,“ zmurkla a zasmiala sa, „ale je zenaty.“
„Taka skoda.“ prevratila ocami Ema. 
„Tiez si myslim.“ 
O par minut sa Brano zas ozval. „Barbie, si este tam?“ 
„Som tu. Mas to meno?“ 
„Mam a podla toho, co uz o tebe viem, budes ho poznat.“
Ema a Barbie na seba prekvapene pozreli. Ked im Brano nadiktoval meno, zostali sediet ako obarene. Ema hned vytiahla papierik a zapisala si ho. Barbie sa zas podakovala Branovi, dohodla si s nim kavu a zlozila sluchadlo.
„Toto bude Sama a hlavne Mariannu velmi zaujimat.“ zamavala papierikom Ema.
Spolu s Barbie vratili telefon, vysli hore a dohodli sa, ze hned na ranajkach sa to vsetci dozvedia.
Tornado medzitym prechadzal okolo dedinskych domcekov. Vobec nevnimal svet okolo seba. Videl len Mariannin pohlad a jej vlasy miznuce vo vytahu.
Preco bol taky hlupy a povedal ano? Preco sa nechal vyprovokovat? Naco to vobec Samovi vesal na nos?
„Tornado.“ oslovil ho znamy hlas.
Jeho mama stala vo dverach Nasibovho domceka a usmievala sa nanho.
„Mami.“ aj Tornado sa usmial, no neposobilo to velmi presvedcivo.
„Pod na veceru.“ objala ho, ked prisiel k nej a vtiahla ho do domu.
Pri stole uz sedel Artbub, Lesia, Nasib a aj Marko. Zrejme cakali len nanho. Sadol si vedla Lesie a mama priniesla varene zemiaky s trochou peceneho masa.
Vsetci zaradom si nabrali, len on sedel a hladel na stenu.
„Tornado, naber si.“ ponukla ho mama a ustarostenymi ocami si ho premerala.
„Vyzera to velmi dobre, ale nie som hladny.“ usmial sa na mamu, pobozkal ju na lice a zas vysiel von.
Dalia pozrela na Artbuba a nepatrne kyvla hlavou. On polozil lyzicu na stol, postavil sa a vysiel za synom.
Tornado stal na druhej strane cesty oprety o zabradlie nad plazou. Pozeral na zvysky slnka nad hladinou. Artbub k nemu pomaly presiel a oprel sa vedla neho.
„Som v poriadku, otec.“ prevratil ocami.
„Nepochybujem,“ prikyvol, „to len aby bola mama stastna.“
Tornado prikyvol a dalej ticho pozeral na hladinu. Aj Artbub sa zapozeral pred seba.
Po par minutach Tornado ukosom pozrel na otca. „Poslednykrat si sa o mna takto zaujimal pred piatimi rokmi.“
„Pocitas to?“ opytal sa Artbub, ani nanho nepozrel.
„Pocitam kazdy den odkedy som bol naposledy tvoj syn.“ odpovedal vycitavo.
„Nezvelicuj.“
Tornado pozrel na otca zranenymi ocami. „Naozaj? To je vsetko, co mi povies?“
„Nemozem za to, co z teba vyrastlo.“ ohradil sa Artbub a konecne nanho pozrel.
„Si moj otec! Kto iny by za to asi tak mohol?!“
Artbub sa k nemu otocil celym telom a zamracil sa. „Neda sa s tebou rozpravat.“
„Samozrejme, pretoze ma nikdy nepocuvas.“
„Toto naozaj pocuvat nebudem.“ otocil sa na odchod.
„Presne o tom hovorim!“ zakrical za nim Tornado. „Kedy si sa ma naposledy opytal, co som robil cez den alebo ako som sa mal?“
Artbub zastal a otocil sa. „Preco by som sa pytal take hluposti?“
„Lebo si moj otec a malo by ta to zaujimat! Nikdy ma nepocuvas. Stale mi len nieco zakazes!“
„Ty stale vytvoris nejaky problem!“
„Ale ty si moj otec a mal by si ma pochopit.“
„Prestan stale dookola omielat, ze som tvoj otec! Ty si moj syn a mal by si sa podla toho spravat, ale nespravas sa!“
„A co by som mal robit?! Sediet v kute a drzat hubu ako si to robil ty?!“ 
Artbub sa nastvane prihnal k synovi. „Tieto veci sme uz vyriesili. Dohodli sme sa, ze hadky o minulosti uz nebudu!“
„Ako chces!“ Tornado sa zas otocil a pozeral na more.
„Rad by som sa s tebou porozpraval, ale ako s rozumnym clovekom, nie ako s rozmaznanym deckom.“ 
Tornado zatal paste. „S tebou sa rozpravat neoplati. Stale omielas to iste!“
„Tak ako aj ty!“
„Tak sme si kvit.“ ukoncil hadku Tornado a modlil sa, aby Artbub konecne zmizol.
On si syna premeral a vratil sa spat do domu. Vsetci za stolom sedeli ticho a hladeli si do tanierov. Z toho vodca usudil, ze ich hadku zrejme pocula cela dedina.
Rozhodol sa, ze pojde do zahrady. Cestou vsak vo dverach narazil na Daliu.
„Preco si k nemu taky?“ opytala sa smutne.
„Aky?“ namosurene zavrcal Artbub.
„Ak ste sa cely cas takto hadali, necudujem sa, ze sa takto sprava.“
„Dalia, nemozem za to, ze je taky tvrdohlavy.“
„To nie je o tvrdohlavosti. Potrebuje, aby si ho pochopil a podporil. Potrebuje pomoc, radu a hlavne lasku. Potrebuje otca.“
Artbub ju obisiel. „Prezije aj bez toho.“ 
„Preco? Lebo tak si prezil ty?“ Dalia prekrizila ruky. „Nehovoril si, ze nechces byt ako tvoj otec?“
„Musime to teraz rozoberat?“ vzdychol Artbub.
„Musime. Tornado je nas jediny syn. Nase jedine spolocne dieta. Nedovolim, aby od nas utiekol.“
„Ty si jeho matka. Rob si co chces.“
„Ty mas byt v prvom rade jeho otec!“ pripomenula mu Dalia.
„Som jeho otec.“ 
„Nie si.“ pokrutila hlavou. „Netrestaj za chyby svojho otca nasho syna.“
Artbub len pokrutil hlavou. Dalia vzdychla a vratila sa spat k stolu. Nechala manzela ticho stat vo dverach.
Ked sa vsetci najedli, Nasib s Markom isli niekam do dzungle a Lesia s mamou zacali upratovat po veceri. Dalia umyvala riad a pozerala von oknom. 
Pohlad jej akurat padol na Tornada vonku. Stale sa opieral o zabradlie a osvetloval ho len luc poulicnej lampy. 
Dalia odlozila taniere a vysla von. Zavrela za sebou dvere, presla cez cestu a postavila sa k synovi. Bez slova ho pritisla k sebe a tuho objala. Aj Tornado ju objal a v jeho ociach sa zjavili slzy.
„Otca neber vazne.“ zasepkala Dalia a pohladila ho po vlasoch.
„Snazim sa.“ 
„Stalo sa nieco?“ opytala sa ustarostene.
Tornado jej porozpraval o Marianne a Tine. Dalia ho pozorne pocuvala a ked dorozpraval, chapavo sa usmiala.
„Skus ist za Mariannou a bez hadky si to vysvetlite.“ 
„Lenze ona ma nechce pocuvnut.“
„Tu nejde o to. Ak ta ma naozaj rada, bude ta respektovat. Je to skvele dievca, nestrat ju pre obycajnu hlupost.“
„Nejako dobre ju poznas.“ zas sa oprel o zabradlie a pozrel na svietiaci napis na hoteli.
„Neboj sa, len mi ver.“ zasmiala sa a odtrhla z kriku zlty kvietok. „Co keby si jej dal nieco take?“ 
Tornado ho vzal do ruky a prezrel si ho. „Myslis?“
Dalia sa zasmiala a pozrela na syna. „Ja to viem. Hned ta bude mat radsej.“
„Ako povies.“ prikyvol a vdacne ju objal. „Dakujem.“
„Mam ta rada.“ zasepkala. 
Tornado prikyvol a otocil sa k hotelu. Vecer by uz asi nemal chodit za Mariannou. Pocka to aj do rana.
Konecne sa usmial na mamu a spolu vosli do Nasibovho domu. Marko s Nasibom sa uz vratili a aj Artbub sedel dnu. Tornado sa nechcel zdrziavat v jeho blizkosti, preto si len vzal deku a siel na poschodie. 
Vosiel do Markovej izby, v ktorej uz dlhsi cas nebyval. Hlavne preto, ze bol skoro celu noc prec. 
Lahol si na postel a pod hlavu si dal pokrceny kus latky. Prikryl sa dekou, otocil sa k oknu a hladel na hviezdy, ktore scasti zakryvali mraky.
Myslel pri tom na Mariannu. Jeho mama ma pravdu. Musel by byt nesmierne hlupy, ak by sa na smrt pohadali kvoli niekomu, koho ani jeden z nich poriadne nepozna. Rozhodol sa, ze jej zajtra vsetko poriadne vysvetli.
Potom prestal rozmyslat, vyprazdnil si mysel, otocil sa na druhu stranu a zaspal.
Rano sa zobudil cely dolamany. Deku spolu s „vankusom“ zlozil na kopku a zisiel do spodnej casti domu.
Dalia uz stala v kuchyni a nieco krajala. Tornado prisiel k nej a objal ju.
„Uz si hore? Tak skoro?“ cudovala sa.
„Kolko je hodin?“ opytal sa a sadol si na polo rozpadavajucu sa stolicku.
„Nieco cez pat. Aj otec dokonca este spi.“
„To je skvele.“ zamrmlal.
Dalia hodila pokrajane casti do hrnca. „Nepacia sa mi tie vase hadky.“
„Ver, ze ani mne.“ Tornado znervoznel z pomyslenia na otca. „A to si tu len par dni.“
„Musime sa porozpravat. Vsetci. Cela rodina.“
„Skus ho presvedcit. Zistis, ze je to nemozne.“ presiel k poharom a nalial si vodu. „Ver mi.“
„Lenze takto to uz dalej nejde.“
Tornado nic nepovedal. Polozil pohar a vysiel von. Dalia pozrela na vodu, oprela sa o skrinku a zufalo vzdychla.
On sa medzitym dostal na ulicu. Nechcel byt s otcom v jednom dome. Nechcel mat s Artbubom nic spolocne. 
Presiel az ku koncu dediny, kde konecne zacinala dzungla. Predral sa pomedzi listy papradia. Chcel najst nejake kvety pre Mariannu, tak ako mu poradila mama. A kde inde by nasiel krajsie, ak nie priamo v dzungli?
Marianna sa zatial v hoteli snazila rozlustit posledne slovo z Gogovho odkazu. Vstala velmi skoro, este pred svitanim. Z nejakeho neznameho dovodu nemohla spat. Celu noc sa budila. Mala velmi zvlastny sen.
Najprv to bol ten isty, ktory sa jej snival pred odletom na Malawi. Ocitla sa na nejakom divnom mieste, kde bola velmi husta hmla. Bola taka nepriehladna, ze si zacala mysliet, ze nema koniec. 
Stala na tvrdej udupanej zemi. Otocila sa okolo vlastnej osi. Nikde nic. Ani tien, ani svetielko, ani vlas. Pokusila sa prejst par krokov, no akoby sa ani nehybala. Stale kruzila dookola.
Z hmly zrazu pocula hlas: ,, Cakame ta. Nesklam ma.“
Obzrela sa okolo seba a hladala toho, kto jej to hovori. Tak ako pred tym.
„Nehladaj ma tu, ale na mieste, kde by si to necakala.“
Odrazu sa pred nou zjavili tie iste predmety. Najprv sa hmla pred nou vytvarovala do akejsi chatrce, z ktorej prave vysiel starec, potom sa zvirila a vytvorila maly dreveny privesok v tvare akejsi masky. 
Po par sekundach sa aj ta rozplynula a namiesto nej Marianna uvidela nadhernu nausnicu s velkou bielou ruzou. Za nou sa zacala crtat nejaka mapa s farebnymi ciarkami.
„Sny su mocne, draha. Nepodcenuj ich.“ zahromzil hlas.
Marianna pokrutila hlavou a vystrasene sa obzerala. Potom sa vsak vo sne objavilo nieco nove.
Zrazu sa tam zjavilo aj pat zvierat. Sova, korytnacka, pav, liska a pelikan. Lenze to neboli len tak nejake zvierata. Vyzerali akoby cele zo zlata, podobne ako sochy. Stali pred nou a len tak si ju premeriavali.
„Odvaha neznamena nemat strach. Znamena to, postavit sa mu a prekonat ho.“ vykrikol hlas.
Potom sa vsetko okolo nej zahalilo do nepriehladnej hmly. Tie slova sa jej vsak zaryli hlboko a nevedela sa ich zbavit.
Bezmyslienkovite hladkala Goga po hlave a rozmyslala. Co sa to zas deje? Preco jej tie zahady nedaju pokoj?
Ked uz stvrtykrat presla cely slovnik odpredu dozadu a nic nenasla, rozhodla sa, ze to vzda. Postavila sa a na svoje letne satky si natiahla hrubu mikinu. Strcila si papierik do vrecka, papiere porozhadzovane po zemi nechala tak a vysla na balkon.
Vzduch bol este sviezi a chladny. Pofukoval mierny vetrik, no nebo bolo zatiahnute sivymi mrakmi. Zrejme sa blizil dazd.
Marianna sa oprela o zabradlie a pozorovala more. Vlnilo sa, prelievalo, listy palm pri plazi sa hybali vo vetre. Bolo uzasne len tak tam stat a pozorovat svet okolo. Keby si len mohla uzivat dovolenku. 
Neskor pozrela na parkovisko. Nebolo tam vela aut, no hned ju uputala jedna postava. Tornado. Akurat prechadzal. Zrejme vycitil jej pohlad, pretoze zastal a pozrel priamo na nu. 
Chvilu na seba len pozerali, potom Tornado kyvol hlavou. Naznacoval jej, aby prisla dolu. Ona nanho len nemo hladela a rozmyslala. 
Co od nej moze este chciet? Naco sem vobec prisiel? Lenze pravda bola, ze jeho pritomnost jej strasne chybala. 
Nakoniec prikyvla. Vbehla do izby, zavrela sklenene dvere a ticho precupkala okolo rodicov. Zo skrinky si vzala nahradne kluce, otvorila si, vysla von a opatrne za sebou zamkla. 
Vobec necakala na vytah a rychlo zbehla dolu schodmi. Hotel este stale spal. Ukradomky pozrela na hodinky. Sest hodin a zopar minut.
Presla cez vstupnu halu a vysla von do zimy. Tornado stale cakal na tom istom mieste. Priblizila sa k nemu. 
„Co potrebujes?“ opytala sa lahostajne.
On si ju premeral. „Teba.“
„Aha,“  prikyvla, „tak fajn. A co to presne znamena?“
Uskrnul sa a prisiel blizsie. „Chcem odvolat vsetko, co som ti vcera povedal.“
Marianna sa zamyslela. „Aj ak nezmenim nazor na Tinu?“
„Marianna,“ zasmial sa, „nechcem sa s tebou hadat kvoli cloveku, ktoreho ani jeden z nas poriadne nepozna. Nestoji to za to.“
Ona len prikyva.
„Mrzi ma, ze som proti tebe postval tvojich priatelov a mienim to napravit. Mrzi ma to.“
Mariannu jeho ospravedlnenie trochu zaskocilo. „Myslis to vazne?“
„Smrtelne vazne.“ uskrnul sa a spoza chrbta vytiahol kyticu kvetov. Boli rozneho druhu a roznych farieb. 
„To je pre mna?“ prekvapene otvorila usta a nevedela sa vynadivat na vsetky tie krasne farby.
Tornado vycaril ziarivy usmev a podal jej kvety. Marianna k nim privonala. Bola to nadherna zmes sladkych voni. Este krajsia ako nejaka znackova vonavka.
„Dakujem.“ usmiala sa a objala ho okolo krku. 
Aj Tornado ju pevne chytil a tesil sa, ze si ju ziskal spat. Aj Marianna bola stastna. Za tych par hodin sa nemala s kym porozpravat.
„To znamena, ze sme zas spolu?“ opytal sa ticho Tornado.
Marianna sa odtiahla a zamyslela. „Neviem, ci sme vobec niekedy boli oficialne spolu.“
„Dobre,“ zasmial sa, „v tom pripade sa mozeme dohodnut. Odteraz budeme oficialne spolu.“
Aj ona sa zachichotala. Nikdy nad ich vztahom nerozmyslala takto. Nemala na to ziaden cas. Ale ked uz zacal tuto temu, preco v nej nepokracovat? Ako tak zatazovala svoje mozgove bunky, vsimla si, ze Tornado je pri nej odrazu nebezpecne blizko.
Tvar mal len niekolko centimetrov od tej jej. Takmer prestala dychat. Pozrela mu hlboko do jeho krasne modrych oci a usmiala sa.
Tiez sa usmial a lavou rukou jej zastrcil pramen vlasov za ucho. Potom zastal na jej lici. Aj druhou rukou ju chytil a zrazu ju pobozkal.
Marianna len prekvapene vyvalila oci a netusila, co ma spravit. 
„Ani nevies, ako dlho som to chcel urobit.“ zasepkal, ked sa od nej odtiahol.
„Radsej mi to ani nehovor.“ zasmiala sa a teraz pobozkala ona jeho.
„Odkedy som ta prvykrat uvidel.“ dopovedal, aj napriek jej varovaniu.
Premeral si jej oci. Pri lucoch vychadzajuceho slnka predierajuceho sa pomedzi listy palm vyzerali este krajsie.
Nahle odniekial zafukal mierny vetrik a Mariannine vlasy zacali poletovat okolo hlavy. To vsak nebolo jedine, co lietalo vo vzduchu. Z vrecka jej vypadol papierik s odkazom od Goga a tiez sa volne vznasal okolo nich. 
Marianna si ho vsimla, az ked odlietal smerom k dzungli. 
„Oh, nie.“ zastonala a rozbehla sa za nim.
Tornado ju predbehol a jednym smahom ruky vlniaci sa papierik zachytil.
„Co to je?“
„Chcela som ti to ukazat. Vlastne som chcela, aby si mi s tym pomohol.“ vysvetlovala rychlo.
Ocami rychlo prebehol slova v domorodom jazyku. Ked docital, s nadvihnutym obocim na nu pozrel.
„Odkial to mas?“
Marianna kyvla hlavou na balkon svojich rodicov. „Gogo to mal okolo krku.“
„Gogo?“ nechapal. „Bola si v dzungli?“
„Nie, on prisiel za mnou. A mal na krku toto.“
Zamyslene si ju premeral. Sam toho lemura vycvicil a vedel, ze mu to musel niekto vyslovene prikazat.
„Povies mi, co sa tam pise?“ prerusila jeho myslienky.
Pobavene sa uskrnul. „Mas svoj slovnik.“
„Ja viem,“ vytiahla z vrecka aj preklad, „ale to posledne slovo tam nie je.“
Tornado si precital jej preklad a porovnal ho s originalom. „Celkom to ujde. Prekladas doslovne.“
„Celkom?! Sedela som nad tym vecnost!“ zamracila sa.
„O tom nepochybujem.“ zasmial sa. „Ale je tu par chyb. Nie je to myslene presne tak, ako sa tu pise.“
„Tak mi to, prosim ta, preloz.“ prevratila ocami.
„S radostou. Lenze nie tu uprostred parkoviska.“
„Co ti vadi?“ nadvihla obocie.
„Podme si sadnut dnu.“ navrhol a za ruku ju odviedol dovnutra hotela.
Sadli si k okruhlemu stoliku s pohovkami, kde vecer pred tym sedeli Ema a Barbie.
„Takze,“ zacal Tornado a polozil papieriky vedla seba, „prva veta je: Ouro arata xa nari afos.“
Marianna pozrela na svoj preklad. Naozaj bol doslovny a ked nan tak pozerala, aj dost nespisovny.
„Tvoj preklad nie je zly, len ho treba trosku upravit. „Zlato laka uz stovky rokov.“ Tak to ma byt podla mojich jazykovych znalosti.“
„To neznamena, ze sa nemozes pomylit.“ podrypla ho.
Len prevratil ocami. Obaja velmi dobre vedeli, ze Mariannina sanca prelozit hadanku v domorodom jazyku bola oproti Tornadovej nepatrna.
„Dalej tu je: O sua nime ea oculato almaz.“ pokracoval nerusene. „Znamena to, ze v sebe ukryva drahy kamen, zrejme diamant. Ale aj to co si napisala je dobre.“
„Tesi ma, ze mam jazykove schopnosti, ale mohol by si to uz dokoncit?“ naliehala nedockavo.
Tornado nadvihol obocie, no bez slova posluchol. „Mal sera chota tesouro oculat, soro uto-esi melati. Ak chces najst poklad skryty, nasleduj vonu...“
„Vonu coho?“
„Hmm, no... nepamatam si presny nazov tej rastliny.“ priznal.
„Co?“
„Neviem, ako sa vola u vas.“
Marianna zacala horuckovito rozmyslat. Chcela sa konecne dozvediet koniec napovedy. Rychlo schmatla kyticu a strcila mu ju pod nos.
„Je tu?“
Tornado si prezrel vsetky kvety, no pokrutil hlavou. „Este nerastie. Mam pocit, ze zacina kvitnut az o par dni.“
Marianna nastvane zvesila ruku. „To nie je fer.“
„Neboj sa, zistim, ako sa vola.“ slubil a vratil jej papieriky. „A co ta hadanka od casnika?“
Zatvarila sa nechapavo.
„Vtedy na obede. Lesia. Casnik...“ vymenuval, akoby to bolo celkom jasne.
„Aha, ta. Pockaj.“ Marianna siahla do vrecka a vytiahla pokrceny papierik. Taketo veci mala vzdy pri sebe. „To, co hladala si minule, zaciatok ti teraz ukaze. Len ak sa pozries na veci minule, to co hladas, najst dokazes.“
„Uz si prisla na to, co to znamena?“
„Ani som nad tym nerozmyslala.“ priznala. „Ale aj tak netusim. Co som hladala minule?“
„Lemura.“ zasmial sa Tornado pri predstave na svojho uja.
„Nie, mam taky pocit, ze to nesuvisi s tym.“ zamyslene pokrutila hlavou.
„A s cim? Nic ine si nehladala.“
Neodpovedala. Len ticho prepalovala listok meravym pohladom. Urcite to bola dalsia hadanka. Nemohlo to byt az take jednoduche.
„Je v tom nieco ine. Veci minule... Hmm...“
Tornado ju nechal premyslat a pozrel na velke nastenne hodiny. Bolo niekolko minut pred siedmou. Zrejme by sa uz mal vratit, aby otec nevyvadzal.
„Musim ist.“ postavil sa.
„Kam?“ nechapala Marianna.
Vzdychol a kyvol hlavou smerom k dedine. „Otec... musim ist aspon na ranajky.“
Marianna si ho premerala. „Stalo sa nieco, o com si mi nepovedal?“
„To je na dlhsie.“ zahovaral.
„Ja mam cas.“
„Ale ja nie. Poviem ti to potom. Pridem po ranajkach.“ povzbudivo sa usmial a odisiel.
Marianna len sledovala, ako mizne za sklenenymi dverami a medzi teraz uz vacsim poctom aut na parkovisku. Vedela, ze sa nieco stalo a vedela, ze v tom hra ulohu Artbub. Zrejme sa zas pohadali. Ako vzdy, ked boli spolu.
Pokrcila papierik v ruke, hodila ho do vrecka, vzala si kyticu a vybrala sa po schodoch k izbe rodicov. 
Otvorila si nahradnymi klucmi a na jej velke prekvapenie, uz boli hore.
„Kde si bola?“ opytala sa Nina, ktora akurat uhladzala postel.
„Nieco som si musela... vybavit.“
„Tak skoro rano?“ podrypol ju jej otec, no neznelo to nahnevane.
„Niektore veci nepockaju.“ presla do spalne, polozila kvety na stol a vzala na ruky lemura.
„Videli sme.“ zasmial sa Martin a vysiel z kupelne.
Marianna si ich nechapavo premerala. „Co?“
Obaja jej rodicia sa tajomne usmiali. Vlasy jej odrazu rozstrapatil vanok z vonku. Dvere na balon boli otvorene. 
„Vy ste ma sledovali?“
„Nie,“ branila sa Nina, „len sme si vsimli, ze si prec.“
„A potom zas, ze stojis s Tornadom na parkovisku.“ pridal sa Martin.
Marianna sa zacervenala. Necakala, ze jej uzmierovanie s Tornadom niekto sledoval.
„Som rada, ze konecne viete, co pre mna Tornado znamena a dufam, ze sa mi do toho nevmiesate a nepokazite mi to.“ uzavrela debatu.
„Marianna, my sa nesnazime nic kazit.“ ohradil sa jej otec.
„Mozno, ale velmi vam to nejde.“ uskrnula sa a sadla si na postel.
Nina pozrela na manzela. 
„Tak fajn,“ zacal, „ja idem dolu odniest pohare a opytam sa aj na ranajky.“ 
Jeho zena len prikyvla, Marianna mykla plecami. Bolo jej uplne ukradnute, co chcu robit jej rodicia.
Martin vysiel von a zavrel za sebou dvere. Nina zas presla do spalne a sadla si k dcere na postel.
„Chcem sa s tebou porozpravat.“ zacala.
„Preto si poslala oca prec?“
„Nie, on o tom nevie.“
Marianna nadvihla obocie.
„Chcem hovorit o Ivanovi.“
„Mami,“ Mariannin nastvany ton sa nedal prehliadnut, „ak si myslis, ze ma presvedcis...“
„Nie, pockaj. Teraz ma len pocuvaj.“ zastavila ju Nina. „Chcem len, aby si vedela, ze medzi nami nic nie je. Aj ked ti mozno nataral nieco ine. Ja som s nim skoncila.“
„Lenze to neznamena, ze aj on s tebou.“
Nina si premerala dceru. „Takze nataral.“
„Mami, no tak. Prestan.“
„Marianna, Ivan nie je dobry clovek. Ver mi. Nie len pre to, co spravil, ale uz len z principu. Je nebezpecny. Pracuje pre nejaku tajnu policiu. Ani nevieme co su zac. Neverim mu a neverim, ze sa zmenil. Davaj si nanho pozor.“
„A vies, co mi povedal on?“
Nina len ticho sedela. 
„Ze vraj „stara laska nehrdzavie“. To je vsetko, co ti na to viem povedat ja. Nechcem, aby ste ma medzi seba zatahovali.“ nastvane sa postavila. „Vyrieste si to medzi sebou!“
Vtom sa otvorili dvere a vosiel jej otec.
„Deje sa nieco?“ pozrel na zenu sediacu na posteli a Mariannu s nastvanym vyrazom.
„Vsetko je ako vzdy.“ skonstatovala Nina a postavila sa.
„Dobre, ranajky su o pat minut.“
„Ja uz idem dolu.“ zahlasila Marianna a bez varovania vysla von.
Presla chodbou az ku schodom. Zisla pomaly dolu a zabocila do jedalne. Tam uz za jednym stolom sedeli jej priatelia. O niecom sa burlivo radili.
Hned ako Ema zbadala Mariannu, zamavala na nu. Ona len nadvihla obocie a sla si sadnut na opacny koniec miestnosti.
„Idem po nu.“ prevratila ocami a rozbehla sa za Mariannou.
Ked ju dobehla, potiahla ju za ruku.
„Stoj.“
„Preco?“
„Samo... a vlastne my vsetci by sme ti chceli nieco povedat.“
Marianna si ju zamyslene premerala.
„No tak, pod. Zistili sme nieco, co ta bude urcite zaujimat.“ povzbudivo sa usmiala, tak ako rano Tornado.
„Ak ste nezistili, preco sme tu, tak ma to nezaujima.“
„No tak.“ Ema ju zacala tahat napriec miestnostou k ich stolu.
Marianna sa nakoniec dala prehovorit a prisla az k nim. Vsetkych priatelov si po jednom premerala. 
Ema sa postavila za Sama. „Chceli by sme ti nieco povedat.“
Samo len prevratil ocami. Ona ho vsak kopla do nohy.
„Dobre, dobre.“ pozrel na Mariannu. „Prepac.“
„Mrzi nas ten vcerajsok. Nikto z nas netusi, co sa stalo.“
Marianna na nich chvilu pozerala, no potom sa usmiala a prikyvla. „Aj mna mrzi, ze som vam nepovedala vsetko.“
„To je v poriadku. Ale mohli by sme sa dohodnut, ze odteraz uz budeme vsetci vediet, co sa deje.“
Jej priatelia za stolom prikyvli.
„Fajn.“ suhlasila Marianna a tiez si sadla. „Ema hovorila, ze mate nieco, co by ma velmi zaujimalo.“
Samo pozrel na Barbie. „Zacneme radsej od zaciatku.“
Ona nedbalo mykla plecami.
„Vcera za nami dosiel ten tvoj frajer. Ze vraj bol po poziari v kniznici a nasiel tam tvoje noviny a nejaku nausnicu. Povedal, ze patri Tine.“
Marianna len prevratila ocami. „On len chce dokazat, ze to, ze mi vtedy pomohla... ze to nebola nahoda.“
„A bola?“ vyzvedala Ema.
„Nie,“ razne pokrutila hlavou, „ale Tina nie je zla.“
Barbie vytiahla nausnicu z vrecka a polozila ju na stol. Marianna si ju zvala do ruky a uprene na nu hladela. 
„Naozaj vyzera, ako ta jej. Lenze jej spadla do mora. Urcite sa len podoba. Kolko ludi moze mat taku nausnicu?“
„Len jeden.“ odpovedala Barbie.
Prekvapene na nu pozrela. „Ako len jeden?“
„Su vyrabane rucne a na objednavku. Navyse, kazda ma seriove cislo.“
Marianna obracala maly kruzok v ruke.
„A neuhadnes, kto kupil tuto.“ zaskeril sa Samo.
„Odkial viete, kto ju kupil?“
„Barbie ma kontakty. Zistila to vcera vecer. No, hadaj.“
Otocila sa k nej. „Tina?“
„Nie.“ pokrutila hlavou.
„Vidis, hovorila som to.“ zvolala vitazne.
Samo sa zaskeril. „Na tvojom mieste by som sa tak neradoval. Je to este horsie.“
Nechapavo nadvihla obocie.
„Tu nausnicu kupil...“ zacala Barbie.
Odrazu k nim prisiel casnik. Ten isty, ako ked Marianna sedela s Tornadom. Ten, ktoreho Lesia zrejme poznala. Dost ju to prekvapilo, pretoze necakala, ze sa este niekedy ukaze.
„Ranajkove menu?“ opytal sa milo.
Vsetci ticho prikyvli, okrem Marianny.
„A vy, slecna?“ otocil sa k nej.
Prenikavo sa mu zahladela do oci. „To co minule. Akurat s mensim vysvetlenim.“
Casnik sa len usmial a odisiel. 
Mariannu zaplavili zvedave pohlady. Ona len mykla plecami.
„To je ten casnik, ktory priniesol tu hadanku.“ vysvetlila ticho. „Ale este stale neviem, kto kupil tu nausnicu.“
Jej priatelia sa hned dostali zo soku.
„Jasne,“ prikyvla Barbie, „len prosim ta, zostan sediet a pockaj do konca ranajok.“
„Coze?“
„Sme si stopercentne isty, ze ked sa to dozvies, vyletis odtial rychlejsie ako Marek z triedy pred pisomkou z chemie.“ vysvetloval Samo.
Marianna sa zachichotala. Az taka rychla by nedokazala byt.
„Takze, Brano, moj zdroj, mi povedal, ze si tu nausnicu objednal, zaplatil a aj vyzdvihol...“
Zas nestihla dopovedat, pretoze sa zas zjavila obsluha. Teraz vsak prisiel este jeden casnik a spolu niesli sedem tanierov. Zahadny casnik podal tanier Emilii. Potom ho polozil aj pred Mariannu. Ona si hned vsimla, ze v prstoch drzal papierik, ktory zasunul pod tanier. 
Usmiala sa akoby sa nic nestalo. Pockala, kym odidu a nahmatala papierik. Bol naozaj tam. Nesnivalo sa jej to.
Chcela vsak najprv vediet, kto kupil nausnicu najdenu v kniznici.
„Barbie, len to meno. Skor ako sem zas niekto pride.“ naliehala.
Ona si vzdychla. „Ivan.“
„Kto?“ myslela, ze zle rozumela.
„Ivan Moknesky.“ zopakovala.
Marianna dosiroka otvorila usta. Chvilku trvalo, kym to vstrebala a uvedomila si, co Barbie prave povedala.
„Nas ucitel?“
„Aj paserak uhlia, clen tajnej policie a clovek, ktoreho tak nenavidis. Presne.“ uistil ju Samo.
Ona len sokovane sedela a hladela na nausnicu. Nevedela, co si mam mysliet.
„Ivan kupil Tine nausnice?“ dostala zo seba nakoniec jedine ako-tak logicke vysvetlenie.
Samo, Ema a Barbie naraz pokrcili plecami. Ostatny sa k tomu nevyjadrovali.
„Preco?“
„Opytaj sa ho.“ navrhol Samo.
„Nie.“ razne pokrutila hlavou.
„Nie?“
„Presne tak. Lepsie bude, ked nebude vediet, ze sme to zistili.“
„Preco?“
„Neviem, ale myslim si to. Nikto mu nic nehovorte.“
Vsetci prikyvli. Marianna vratila nausnicu Barbie s prikazom, aby ju dobre strazila. 
„Mali by sme to zjest.“ navrhol Edy.
Marianna prikyvla a vzala do ruky pribor. Na tanieri toho bolo naozaj vela. Prazenica, sunka, zelenina, zopar kuskov peciva.
Ked sa najedli, prisiel dalsi casnik a pozbieral taniere. Ona si rychlo uchmatla papierik, tak, aby to nikto nevidel.
„My ideme zistit, ci je archiv este niekde inde.“ zahlasil Samo.
Marianna suhlasne prikyvla. „Dobre, ja pojdem za rodicmi a zistim, aky maju dnes program.“
„Ja si potrebujem kupit topanky.“ zahlasila Barbie.
Ostatni naraz otocili hlavy.
„Teraz?“ 
„Vcera sa mi rozpadli. Asi som v nich nemala chodit do mora.“
Ema prevratila ocami. „Tak fajn. Ja s Mariannou pojdem hore, chlapci sa pozru na archiv a Barbie s Emiliou si pojdu pozriet topanky.“
„Preco aj ja?“ nechapala jej sestra.
„Lebo rada chodis s Barbie.“
„To je pravda.“ zasmiala sa a spolu sa postavili od stola. 
Vo vstupnej hale sa rozdelili. Marianna s Emou isli hore, kam pred par minutami odisli aj ich rodicia.
Akurat vsetci stali na chodbe a na niecom sa dohadovali.
„Aky je dnes program?“ zaujimalo Mariannu.
„Zrejme budeme len tak na plazi. Uzivat si dovolenku.“ pozrela na nu Emina mama.
Ona kratko prikyvla. 
„Ako dlho tu este planujete byt?“ opytal sa Edyho otec uplne vazne.
Marianna zamyslene pozrela na druhu stranu chodby. „Netusim.“
„Tak sa skuste poponahlat. Vy mozno mate prazdniny, ale uz sme tu viac ako dva tyzdne a ako vacsina dospelych ludi, musime pracovat.“
Pomaly prikyvovala. „Zajtra sa dohodneme.“
Rodicom to zrejme stacilo, pretoze sa vsetci pobrali do svojich izieb.
„Kam ideme teraz?“ otocila sa k nej Ema. 
Marianna vybrala z vrecka listok od casnika. Najprv chcela vediet, co za hadanku jej zas posiela.
Ak chces najst odpoved, musis byt trpezliva. Recepcia, cislo 222.
Precitala si odkaz a nadvihla obocie. Potom ho podala Eme.
„Co to je?“
„Dal mi to ten casnik. Ako bonus k ranajkam.“
Ema si ju premerala. „Ides na recepciu?“
„Mozno, ale najprv sa prezleciem.“
Presla k dveram izby svojich rodicov a stlacila klucku. Obaja akurat stali na chodbicke a zrejme sa uz chystali odist.
„Budeme pred hotelom, ak by si nas hladala.“ oznamil jej otec. „Nahradne kluce mas, ak by si nieco chcela.“
„Pekne sa bavte.“ usmiala sa a pockala, kym odidu a Ema vojde.
Vosla do spalne, kde ju cakal Gogo sediaci na posteli a okusujuci jednu ceruzku.
„Mas tu lemura? Vedia o tom?“
„Kto? Rodicia? Myslim, ze hej.“ uskrnula sa a vytiahla z vaku zlte saty s velkymi bielymi kvietkami.
„Nie, myslim v hoteli.“
Len lahostajne mykla plecami. „Nemusim im vsetko vesat na nos.“
Ema sa zachichotala. Jej najlepsia priatelka bola zas vo forme. Marianna ani nevedela, ako jej chybala ta jej drzost a iskra.
„Tak fajn, pojdeme na recepciu, spytam sa tam na toho casnika a potom by som bola rada, keby sme konecne po dlhom case zas pokecali.“
Ema suhlasila a spolu s Mariannou vysli z izby. Dole vo vstupnej hale sa uz zacali motat ludia. Marianna zasla k recepcii a milo sa usmiala na recepcneho. 
Ten len kyvol hlavou. „Prajete si?“
„No... ani neviem... hovori vam nieco cislo 222?“
Recepcny si ju chvilu prezeral. „Slecna Marianna?“
„Ano...“ s nadvihnutym obocim pozrela na Emu.
„Pockajte.“ otocil sa a odisiel.
Ona za nim nechapavo pozerala. 
Ked sa vratil, niesol nejaky klucik a dalsi odkaz. 
„Toto som naozaj necakala.“ zamrmlala si.
Recepcny jej podal to, co niesol.
Marianna si prezrela klucik. Netusila k comu by asi tak mohol patrit.
„Na druhom stvrtom poschodi ju nieco podobne ako uschovna. Je to odtial.“ vysvetlil, ked zbadal jej pohlad.
„Dakujem.“ usmiala sa a schytila Emu za ruku.
Rychlo ju odtiahla nabok za velky kvetinac s kosatou palmou.
„Toto nie je dobre.“ zasepkala.
„Coze?“ nechapala Ema.
Marianna kyvla hlavou. „Pozri.“ 
Ema vykukla spoza listia. Nic zvlastne nevidela. 
„Ti dvaja.“ kyvla Marianna na muzov, ktori prave presli halou a az prilis napadne sa obzerali.
„Kto je to?“
„Patria k jednej organizacii. Neviem... maju nieco s Ivanom a on ma do toho zatiahol. Teraz idu uz aj po mne. Zoran k nim patril tiez.“
Ema este raz vykukla a teraz ich uz uvidela. Stali uprostred haly a rozhliadali sa. Zrejme niekoho hladali.
„Hladaju niekoho.“
„Bud mna alebo Ivana.“ skonstatovala Marianna a aj ona sa rozhliadla. Museli sa nejako dostat na druhe poschodie. „A ja nechcem zistit, ktory z nas to je.“
Po chvili zbadala pod schodiskom vytah. Bol sice o polovicu mensi ako ten normalny, no fungoval.
„Aha,“ ukazala Eme, „ideme hore.“
„Si normalna?“
Marianna sa zamyslela. „Ty chod po schodoch. Nepoznaju ta. A vyzdvihni ma na stvrtom.“
Ema nadvihla obocie, ale tento plan bol rozhodne lepsi, ako ist s nou v tom malickom vytahu.
„Tak dobre. Cakam ta.“
Vysla spoza palmy, akoby nic a vybehla hore po schodoch. Marianna sa zatial popri stene zakradala k vytahu. Mensi problem bol s jeho otvorenim, no nakoniec sa jej to podarilo. 
Dnu sa poskladala tak, aby sa tam zmestila cela a stlacila zvonku tlacidlo cislo styri. Dvere sa pomaly privreli a vytah sa so strasnym sprievodnym zvukom pohol hore.
Marianna zacala pochybovat, ci to bol dobry napad. Nakoniec vsak bezpecne zastala a mohla si vydychnut.
Ema vonku stlacila zeleny gombik a dvierka sa zas otvorili. Marianna pomaly vystrcila nohy a vyhupla von.
„To by sme mali.“ rozhliadla sa a na druhom konci chodby zbadala miestnost, o ktorej hovoril recepcny. 
Ticho presli chodbou a zabocili do otvorenych dveri. Pri pulte stala starsia zena. Ta im len kyvla a venovala sa dalej svojej knihe.
Cela velka miestnost bola od podlahy az po strop zapratana zeleznymi skrinkami. Boli medzi nimi len uzke ulicky. Kazda na sebe mala cislo.
„Mas na kluci cislo?“ opytala sa Ema.
Marianna pozrela na kluc. Bol leskly a ziadne cislo na nom nevidela. Lenze ona vedela, do ktorej skrinky patri.
„Dvestodvadsatdva.“
Aj Ema pochopila. „Ide sa hladat.“
Presli prvym radom, druhym, tretim, dosli az po cislo stopatdesiat. Skrinku 222 vsak nenasli. Tolko ich tam nebolo.
„To nie je mozne.“ krutila hlavou Marianna.
„Mozno to nie je cislo.“
„A co ine by to bolo?“
Marianna pozrela na prvy odkaz. Potom si spomenula na ten druhy. Otvorila ho. 
To, co najdes, ti pomoze. Sleduj ciaru. Jedine to, co zistis, ti vsetko vysvetli.
„Ziadne cislo.“ skonstatovala. „Bude to v tej dvestodvadsatdvojke.“
„Skus dva plus dva plus dva.“
„To je sest.“
Marianna presla k skrinke uplne vpredu. Kluc dnu sice vopchala, no nemohla nim otocit.
„Tak nic.“ vzdychla Ema.
„A co minus?“
„Naozaj myslis, ze tu maju skrinku minus sest?“
„Tak to vynasob.“
„Osem.“
Marianna vytiahla kluc a presla o dve skrinky dalej. Kluc tam zas pasoval.
„Skus to.“ vyzvala ju Ema.
Ona otocila klucikom a na jej velke prekvapenie, zamok cvakol. Dvierka povolili a skrinka sa otvorila.
„Super.“ potesila sa Ema. „Konecne.“
Marianna pozrela dovnutra. V zeleznej skrinke lezala jedina rolka papiera. Bol mierne zazltnuty. 
Vybrala ho a roztocila. Bola to stara mapa. Viedla od parkoviska niekam do dzungle. Aspon tak si to Marianna myslela.
„Naco ti to je?“ cudovala sa Ema.
„Na konci tej ciary mam nieco najst. Nieco, co my vysvetli tu hadanku.“
„Ty tam naozaj chces ist?“ sokovane si ju premerala Ema.
„Co ma nepoznas?“
Odrazu do miestnosti vosli ti dvaja chlapi. Nastastie k nim obe stali otocene chrbtom. Ich vsak vobec nezaujimali. 
„Kde je skrinka cislo dvestodvadsatdva?“ opytal sa jeden.
Marianna az stuhla. Museli vypadnut z hotela, z tej miestnosti. Hned!
Schytila Emu za predlaktie a nenapadne ju tahala smerom ku dveram.
„Taku tu nemame.“ odpovedala zena bez stipky zaujmu.
„Musite ju tu mat.“ zavrcal muz.
„Skrinky su tu len po cislo stosestdesiat. Viac ich tu nie je.“
Obaja muzi na seba pozreli a rozdelili sa. Marianna vyuzila ich nepritomnost a spolu s Emou sa rozbehli prec. Rychlo zamierili ku schodom. Zastali az pred hotelom.
„Ako to, ze aj oni hladali tu skrinku?“ nechapala Ema.
„Zacni si zvykat na zivot podla Ivana Mokneskeho.“ Marianna prevratila ocami a pohla sa smerom k zaciatku ciary na mape.
„Kam ideme?“ 
„Podla tej mapy.“
Ema sa uz radsej nic nepytala, len ju nasledovala. Presli parkovisko a vosli do dzungle. Po asi desiatich minutach dosli k potociku a odtial mali ist do hlbsie a hlbsie.
Marianna zatial povedala Eme vsetko o Tornadovi, zlatom zvitku, dennikoch a Ivanovi.
„Ako mozes toto vsetko mat v hlave?“ cudovala sa nakoniec Ema, ked sa uz predierali riedkym papradim.
„Neviem. Niekedy si pripadam, ze som uz na konci so silami. Ja len chcem zistit co sa tu deje a ist spat domov.“
„To je pravda. Nikto z nas netusil, ze sa z jedneho tabora stane nieco take.“
„Ema, mali sme to vediet! Mali sme vediet, ze je to uplna hlupost!“
Ema sa povzbudivo usmiala. „Ale no tak. Nehovor, ze ta nebavi byt v strede pribehu, o ktorych bezne iba citas.“
Marianna sa nad tym zamyslela. Bola sice pravda, ze vzdy chcela zazit nejake knizne dobrodruzstvo, no toto sa jej vobec nepacilo.
Cim isli dalej do dzungle, tym viac rastliny okolo nich hustli. O asi pol hodinu boli uprostred nepriechodnej dzungle. Toto uz nebola taka sranda ako na Malawi.
Tato dzungla bola viac skutocna. Vsade viseli pavuciny, liany a kopa hmyzu. Ciara na mape vsak stale pokracovala. 
Po asi dalsej pol hodine uz ani jedna nevladala. 
„Este ako dlho?“ vzdychla Ema a oprela sa o hruby strom.
„Mal by tu niekde byt nejaky stlp.“
„Stlp? V dzungli?! Dostala si upal?“ zvolala Ema.
„Nie, naozaj, aha.“ ukazala jej mapu.
Ema ju zlostne odsunula. „Ta mapa je len podvod. Pod, ideme spat.“
Marianna ju vsak nepocuvala. Ten stlp tam niekde musel byt. Odrazu sa pri nich zjavil lemur. Gogo.
„Gogo, kde si sa tu vzal?“ nechapala Marianna.
On jej skocil na rameno. Potom sa odrazil a vyrazil dopredu. Rozbehol sa medzi stromy.
„Pockaj!“ Marianna sa za nim hned rozbehla.
„Marianna, toto nemyslis vazne! Chces nahanat lemura?!“ kricala za nou Ema.
Ona ju vobec nepocuvala, len sledovala Gogov chvost. On ju viedol dzunglou, az kym sa uplne nestratila. Ema bezala tesne za nou.
Zrazu Gogo vyskocil hore. Marianna zastala a pozrela pred seba. Spomedzi listia sa zo zeme tycil hruby kamenny stlp skoro rovnako vysoky ako ona.
Gogo sedel na jeho vrchu. Marianna presla okolo kamenov valajucich sa okolo a premerala si stlp.
Bol zrejme rucne vytesany do jedneho kusu kamena. Po celom obvode boli rozne ornamenty. V strede bola velmi jemna plastika korytnacky.
„Takze tento stlp.“ prikyvla Ema. „Dobre, mala si pravdu. Ale co teraz?“
Nato sa Gogo postavil a skocil za kamen, akoby jej hovoril, kam maju ist.
Marianna odlozila mapu a nasledovala lemura. Chvilu sa museli predierat listami, no potom prisli na miesto, kde sa stromy aspon na chvilu koncili.

9. Kapitola - CHRAM 
Rovno pred nimi stala mierna zrucanina kamenneho chramu. Bol skoro cely obrasteny zelenou, niektore jeho steny uz iba lezali na zemi, no predsa posobil honosne.
Marianna cela udivena preskakala po kamennych kvadroch na zemi az k vchodu do chramu. Bol scasti zarasteny. Aj napriek tomu bol obrovsky. Mal aspon tri metre, ak nie viac. A na sirku aspon dva.
Stavba bola cela zo sivych opracovanych kvadrov. Okna, ak sa to tak dalo nazvat, boli vyplnena zvlastnymi orezavanymi spiralovitymi tycami, hrubymi asi ako kmen mensieho stromu. 
Cela stavba posobila nesmierne velka. K vchodu viedli kamenne schody, teraz uz len rozbite kusy kamenov. Chram takmer vobec nemal strechu, ak nejaku niekedy mal. Nad okrajove mury vsak zvnutra vystupovali stlpy podobne greckym.
„To je krasa.“ hlesla Ema a prisla k Marianne.
Ona zas podisla k okraju dveri, kde boli nejake znaky a obrazky. Nepochybovala, ze to bol nejaky pribeh. Korytnacky, ludia, priroda...
„Pozrieme sa dnu?“ vahala Ema.
„Myslim, ze preto nas sem poslal.“
Marianna odtiahla ruku od muru a opatrne odhrnula poplazy zelenej rastliny obrastajucej vchod. Dnu presvitalo nejake svetlo pomedzi stromy, no nebolo to najlepsie. Bolo tam omnoho viac kamenov ako vonku. Zrejme zvysky strechy. 
Kedze stali vo vyvysenej pozicii, naskytol sa im pohlad na cely chram. Bol obrovsky. To, co videli z vonku, bola iba predna strana. 
Po obvode bolo nieco ako ambit, kryta klenuta chodba s arkadami otvorena do priestranneho dvora. Nieco podobne sa objavovalo pri kostoloch v baroku.
V strede dvora stala velka kvadrova stavba. Okolo nej bolo nieco podobne ako vodna priekopa, v ktorej uz teraz rastli stromy. Mostik, ktory cez nu viedol bol zasypany kopou kamenov. 
Za tym bola stena s branou, veduca do dalsej casti.
„Toto je uzasne.“ obzerala sa Ema.
Gogo sa k nim hned pridal. Vystartoval dopredu a namieril si to rovno k stavbe uprostred.
Ema sa uz chystala ist za nim, ale Marianna ju zastavila.
„Musime davat pozor pod nohy. Gogo ma tri kila, lenze pod nami by sa tie kamene mohli posunut. A ako poznam Tornadovych predkov, urcite tu nastrazili aj nejake pasce.“
„To je pravda.“ prisvedcila Ema a nohou skusala, na ktory kamen moze stupit.
Obe opatrne preskackali dolu schodiskom az na dvor, kde zrejme kedysi bola trava. Teraz tam rastlo vsetko mozne a kopy kamenov skoro znemoznili pohyb.
Marianna preliezla za Gogom a dostala sa az nad vodnu priehradu. Ema ju nasledovala. Trvalo im to sice dlho, no nakoniec sa obe bezpecne postavili na machom obrasteny stupienok.
„Ideme dnu?“ opytala sa Ema.
„Uvidime, kam nas Gogo zavedie.“ Marianna pozrela na lemura.
On si sadol pred velke kamenne dvere a cakal. Marianna musela zaklonit hlavu, aby dovidela az na ich vrch.
„Tak s tymto nepohneme.“ skonstatovala.
Gogo si z toho tazku hlavu nerobil. Postavil sa a zamieril doprava popri stene. Obe ho hned nasledovali, aby sa im nestratil.
Lemur isiel este asi pat metrov, potom odrazu zmizol v stene. Marianna si klakla na koleno a odhrnula visiace rastliny.
„Je tu otvor.“ zajasala.
„Vojdeme sa tam?“ pochybovala Ema.
„O chvilu to zistis.“ zasmiala sa Marianna a po styroch sa preplazila v otvore po chybajucich kamenoch. 
Tato stavba v strede na rozdiel od zvysku chramu vyzerala udrziavana. Az na ten mach a rastliny. Neboli na nej vsak ani znamky po rozpadavajucich sa stenach a aj strecha, hoci bola rovna, pevne drzala.
Marianna sa preplazila dovnutra. Bola tam nesmierna tma. Okna boli len malicke a navyse ich skoro cele vyplnali tie divne stlpiky.
Bolo tam vsak strasne mokro. Cele jej nohy boli od vody. A aj Gogo sa im stratil z dohladu.
Marianna sa opatrne postavila, aby hlavou do nicoho nevrazila a z vrecka na teraz uz zablatenych a mokrych satach vytiahla baterku.
Rozsvietila ju a premerala si okolie. Na jej prekvapenie, vnutro bolo ciste, upravene a dobre udrziavane. Vobec sa nepodobalo na zvysok chramu vonku.
Aj Ema sa postavila. „Odkial mas baterku.“
„Stale mam baterku.“ usmiala sa Marianna a presla do stredu. 
Na zemi bola z farebnych kamenov vytvorena mozaika. Velky kruh, v ktoreho vnutri stala nejaka zena. Mala suknu po kolena z tenkej latky s opaskom zdobenym drahymi kamenmi, uzky vrchny diel, tiez ovesany roznymi cackami a na hlave veniec z najroznejsich kvetov. Priam ziaril farbami. Ako kytica, ktoru Marianne priniesol Tornado.
Zena bola velmi mlada. Jednu ruku mala pokrcenu, akoby niesla podnos s taniermi. V nej drzala rastlinu s ciernymi kvetmi. Nevedela presne urcit, aky to bol druh.
Mala vsak privelmi velke oci. Ich odtien bol sivomodry, no akonahle sa Marianna postavila inde, farba sa mierne zmenila.
Ako moje oci, pomyslela si. 
Pozorne si premerala obrazok. Vsimla si aj, ze druhu ruku zena drzala za chrbtom. Bolo vidno, ze v nej zviera dyku vykladanu zlatom a drahokamami. 
„Pozri!“ zavolala na nu Ema. Ona zatial presla k zadnej casti. Na vyvysenom mieste tam stal obrovsky balvan opracovany do dokonaleho kvadra. Po jeho bokoch boli kamenne misy.
Marianna nechala mozaiku a presla k Eme. Kvader bol popisany zo vsetkych stran. No text bol rozdeleny na dve polovice. Nalavo bolo zvlastne pismo, ktore sa nepodobalo ani na to ich, ale ani na pismo domorodcov.
Napravo na jej velke prekvapenie boli normalne latinske pismena. Akurat, ze slova nedavali velky zmysel.
„To je uzasne.“ dotkla sa kamena Ema.
„Rozumies tomu?“
„Nie, ale viem co to je za jazyk. Vyzera ako jazyk nasich predkov.“
„Aky je stary?“
„Mozno tak tisicpatsto rokov.“
Marianna si premerala text. Ako tak prechadzala po riadkoch zopar slov aj rozumela. Zemlia, kwiat, wigasnutie, rodzina, corka... Vacsina slov vsak bola velmi necitatelne napisana.
Zaujalo ju aj ozdobenie stien. Boli tam obrazy, pismena a aj opakujuce sa ornamenty.
Zisla zas na dlazku a presunula sa k stene nalavo. Ema spravila to iste. 
Niektore obrazy boli vytesane, ine poskladane z farebnych kamenov. Vsade bol text, ktory zrejme vysvetloval, co sa tam deje. A vsade bol rozdeleny na dve casti.
Na obrazkoch boli znazornene rozne boje, ale aj bezny zivot. Vsade boli dva typy ludi. Jedni sa podobali na Tornada a domorodcov a ti dalsi mali tmavu, obcas az ciernu pokozku.
Nahle odniekial zadul mierny vanok. Mariannina sukna sa zavlnila. Premohol ju velmi zly pocit. Nevedela, odkial sa vzal, no bol silny. 
Otocila sa smerom k Eme, ale hlas ju nechcel pocuvat.
„Deje sa nieco?“ premerala si ju Ema.
Pocit bol razom prec. Vsetko bolo tak, ako predtym.
„Nie.“ Marianna pokrutila hlavou.
Baterku namierila na strop. Tam bola velka podobizen zeny na podlahe. Akurat, ze mala na sebe takmer priesvitnu zlatu tuniku a namiesto kvetu jej robilo spolocnost pat zvierat. Zlatych zvierat.
„Sova, korytnacka, pav, liska, pelikan.“ otacala sa Marianna a vymenuvala ich. Boli to tie zvierata z jej sna. Bola si ista.
„Presne.“ prisvedcila Ema.
V tej chvili jej chladny vzduch presiel po krku a odfukol jej vlasy nabok. Zly pocit sa vratil a bol este intenzivnejsi. Nieco tam bolo ine. Nieco sa jej nepozdavalo.
Pohlad jej padol na popisany kvader. Objavila sa na nom kytica krasnych farebnych kvetov. Marianna na nu hladela s vyvalenymi ocami.
„Marianna?“
„Ema...“ zasepkala a spravila krok dopredu.
Aj Ema si vsimla kyticu. Lenze ona sa vobec netvarila vystrasene. Bola len prekvapena.
„Co to ma byt?“
Marianne sa roztriasli ruky. Baterka jej vypadla a s tuknutim dopadla na dlazbu. Nieco sa v nej asi zlomilo, pretoze hned prestala svietit. 
Nebolo to vsak uz potrebne. Fakle zavesene v kamennych drziakoch sa ako lusknutim prsta rozhoreli. Vsetky naraz. 
Vtedy si uz bola Marianna ista, ze sa deje nieco divne a zle. Pocit vo vnutri ju zvieral a pritom vobec nevedela, ako sa tam vzal.
Zrazu zaculi kroky. Z tiena pri obrovskych kamennych dverach vysiel muz. Jeho pokozka bola cierna, ako ti ludia na obrazkoch. Oci mal hrozivo biele a aj na tvari mal nejaku bielu farbu. Vyzeral hrozivo. Ako ti strateni domorodci v roznych filmoch.
Dokonale sa podobal na ludi z obrazov. Marianna mala chvilku podozrenie, ze z jedneho musel vyskocit. Potom si vsak uvedomila, ako hlupo to znie.
Muz vysiel na svetlo ohna a v ruke sa mu zaleskla dyka. Rovnaka aku mala ta zena na zemi. Na jednom pleci mu sedel Gogo.
Marianna na lemura zhypnotizovane hladela. Muz sa k nim zatial priblizoval.
„Por que veu vir?“ opytal sa hromovym hlasom.
Marianna nebola schopna slova. Len stala a vyjavene nanho pozerala.
Ema nechapala, preco neuteka prec.
„My... len... lemur nas sem doviedol.“ vyjachtala ticho. 
To, ze muz poznal ich jazyk ju este viac desilo. Kto to bol? Otocila sa na Emu, ktora si ju zdesene premeriavala.
„Co je?“ jej pohlad ju este viac vystrasil.
„Ako to, ze poznas jeho jazyk?“ dostala zo seba prekvapene.
Marianna chvilu v soku stala. Potom sa dotkla svojho hrdla. Ona nepoznala jeho jazyk. On predsa hovoril tym jej.
„Ja... nepoznam. To... on hovori...“
Ema pokrutila hlavou.
Marianna zdesene pozrela na muz. Stal uz len niekolko metrov od nej. Sama neverila, ze sa to naozaj deje.
„Estrao perigo azar.“ pocula hovorit muza, no v hlave sa jej zjavilo. „Cudzincom hrozi nebezpecenstvo.“
„Nechajte nas odist. My... nechceli sme vas rusit.“ jachtala.
Ema len vystrasene hladela na kamaratku. Co sa deje?
Muz prisiel tesne k Marianne a pozrel jej do oci. Dlho ich sledoval, potom sa posunul o par krokov vedla a zas si premeriaval jej oci.
Marianna sa ani nepohla. Aj ona poslusne sledovala jeho oci. Tie boli v podstate len cierne diery. Ked skoncil, tvaril sa inak. Uz sa nemracil ani nezvieral dyku.
„Quer e? Kto si?“ opytal sa jej.
„Marianna.“ odpovedala ticho. Nieco ju nutilo odpovedat.
„Ma arriane.“ odpovedal muz a zdvihol pohlad ku stropu. „Finalmente.“ 
Marianna vystrasene preglgla. Pozrela na svojho lemura sediaceho na jeho pleci.
„Mes para lle mostar e tempo. Sonos som poderosos, Ma arriane. Non desanimo. Mesiac ti ukaze cestu aj cas. Sny su mocne, Ma arriane. Nepodcenuj ich.“ povedal muz a Gogo zoskocil k jej noham.
Potom natiahol ruku a z vrecka jej vytiahol mapu. Vzal si ju a hodil na zem. 
Odrazu pri nej stala aj Ema a uprene hladela na muza. Marianna az nadskocila z jej nahlej pritomnosti. 
„Podme prec.“ zasepkala jej Marianna.
Ona vsak upierala skleneny pohlad pred seba. Ani sa nepohla. 
Marianna vystrasene pozrela na muza. On drzal v ruke hrst cerveneho prasku. Fukol im ho rovno do tvari. 
„Melati de flores. Se apresurarom.“ zneli jej v usiach slova muza, zatial co pohlad sa jej rozostroval. Nakoniec uz nevidela nic, len tmu, do ktorej spadla.

10. Kapitola - ODKAZ
Marianna zacala pomaly otvarat oci. Ked nad sebou zbadala obrys postavy, zlakla sa. Zeby stratila vedomie a zostala lezat uprostred chramu?
Trhlo nou a odrazu v sebe objavila vlnu energie, ktora ju razom postavila. Celne vrazila do osoby nad sebou.
„Marianna, pokoj.“ pocula znamy hlas, no nevedela zistit, kto to je.
„Nechajte ma, prosim.“ odhanala postavu rukami. 
Osoba ju pevne chytila, takze sa nemohla pohnut. „Marianna.“
Ona prudko otvorila oci a zhlboka sa nadychla. Hladela rovno na Tornada. On sa ani nestihol spamatat a prudko ho objala.
„Marianna.“ oslovil ju nezne.
Ona ho silno zvierala a slzy mala na krajicku. „Bala som sa.“
„Uz si v poriadku.“ chlacholil ju.
Aj Ema sa prebrala, akurat, ze si na nic nepamatala. Netusila ani, ako sa dostali k potociku.
Marianna sa pomaly upokojila a zacala vnimat okolie. Nikde nebolo stopy po chrame alebo hustej dzungli. Takmer pri hoteli. A podla toho ako Ema lezala opreta o skalu usudila, ze tam boli uz nejaky cas.
„Ako ste nas dostali z dzungle?“
„Boli ste len na kraji.“ odpovedal Nasib, ktoreho si az teraz vsimla.
„Nie, boli sme v tom chrame.“ protestovala Marianna.
Tornado a Nasib nadvihli obocie.
„V chrame? V akom chrame?“ nechapal Tornado.
„Uprostred dzungle. Bol nadherny, velky, cely z kamena a boli tam krasne obrazy. A aj ten divny muz.“
Tornado pozrel na Nasiba.
„Ako ste sa tam dostali?“
„Najprv sme isli podla mapy a potom nas viedol Gogo.“ Marianna zacala smatrat po vreckach, no mapa tam nebola. Matne si spomenula, ako jej ju ten muz vzal.
„Gogo? Ten prisiel z hotela.“ protestoval Tornado.
„Nie, on nas zaviedol k stlpu, potom do chramu, cez dieru v stene a sedel tomu muzovi na ramene. Verte mi.“ videla pochybnosti v Tornadovych ociach.
„Marianna, nic sa nedeje. Nadychali ste sa vone z kvetov oleandru. To co si videla boli len halucinacie.“ ubezpecil ju Nasib.
„Nie,“ trvala na svojom, „tu mapu sme nasli v skrinke v hoteli. Ten casnik mi ju podstrcil.“
„Ten s hadankou?“
„Hej. Isli sme podla nej do dzungle a potom prisiel Gogo. Zaviedol nas az do chramu. Bol nadherny. Bolo tam zvlastne pismo a nadherne mozaiky. Uctievaju tam nejaku mladu zenu s ciernym kvetom a zlatymi zvieratami.“
„Zopakuj to.“ neveriaco sa k nej otocil Nasib.
„Uctievaju tam zenu s kvetom a zlatymi zvieratami.“
„Ako to vies?“
„Videla som ju.“
Nasib vyvalil oci.
„Teda videla som obraz.“ opravila sa rychlo. „Bol na zemi a na strope. A takisto tam bol aj muz. Mal ciernu plet a na tvari bielu farbu. V ruke drzal dyku so zlatou ruckou.“
„Hovoril ti nieco?“ zaujimal sa starec.
Marianna sa snazila spomenut si. „Hmmm... najprv sa spytal, preco sme tam prisli. Odpovedala som mu, ze nas doviedol lemur. Pohrozil nam, ze cudzincom hrozi nebezpecenstvo a...“
„Ako vies, co ti hovoril? Rozpraval vasim jazykom?“
Ona sa zamyslela. Uz si spomenula. Preto bola Ema a ona vystrasena. „Nie.“ pokrutila hlavou.
„Ako si mu potom mohla rozumiet?“
„Neviem, on... ja... cele to bolo zvlastne. Pocula som ho hovorit nejakym starym jazykom, ale v hlave sa mi to prelozilo. Neviem, co sa tam stalo.“
Tornado pochybovacne nadvihol obocie, no Nasib prikyvol. 
„A dalej?“
„Spominam si, ze mi dlho skumal oci.“
Starec zbystril pozornost. „Ako dlho.“
„Neviem, pozorne si ich prezrel, potom sa postavil na ine miesto a zas si ich prezeral.“
„Povedal potom nieco?“
Marianna pozrela na more. Zufalo si snazila spomenut na slova toho muza.
„Opytal sa, kto som. Povedala som mu svoje meno a on ma zas oslovil Ma arriane.“
„Zas?“
„Ved aj vy ste ma tak nazvali.“ pozrela nanho. „Aj ta starenka v dedine.“
Nasib prikyvol. „To bolo vsetko?“
„Nie, povedal mi este toto: Mes para lle mostar e tempo. Sonos son poderosos, Ma arriane. Non desanimo.“ vysypala zo seba ani nevedela ako. 
Tornado na nu prekvapene pozrel. „Ako si to... tento jazyk je stary... ja sam mu nie vzdy rozumiem.“
„On to povedal a aj: Melati de flores. Se apresurarom. Lenze neviem co to znamena.“
„Vtedy si mu nerozumela?“
„Odniekial vytiahol prasok a fukol nam ho do tvare. Zahmlili sa mi oci a toto bolo posledne, co som pocula.“
Nasib prikyvoval. „Akej farby bol ten prasok?“
Marianna zavrela oci. „Cerveny.“
„Presne tak.“ prikyvol ticho.
„Presne tak co?“ nechapal Tornado.
„Je to pravda.“ prisvedcil Nasib. 
„Hadam si nemyslis, ze...“
„Bola som tam!“ trvala Marianna na svojom. „Opytaj sa Emy.“
Tornado pozrel na sediacu Emu. „Pamatas si na nieco z toho?“
Ona len pokyvala hlavou. „Viem, ze sme niekam isli a pred niekym sme utekali, ale viac si nepamatam.“
„Tak sa opytaj casnika, alebo recepcneho. Dal mi ten kluc.“
Tornado vzdychol. „Dobre, nechajme to tak. Mali by sme sa vratit.“
Nasib pomohol Eme, on Marianne a pomaly vykrocili k hotelu. Marianna mohla chodit aj sama, o Eme sa to povedat nedalo.
Ona vsak rozmyslala nad tym co sa stalo. Urcite sa to stalo. Aj ked nemala mapu. Boli tam. Pozrela na svoje saty. Boli spinave. Zaspinila si ich, ked liezla do diery v stene.
Strcila si ruku do vrecka. Urcite tam boli. Pod prstami sa jej objavilo nieco tvrde. Nieco mala vo vrecku. Chytila to do ruky a vybrala. 
Bola to mala drevena maska. Nieco ako privesok. Zas vec z jej sna! Ten muz ju jej tam musel dat, ked vyberal mapu. Mala dokaz!
„Sny su mocne!“ znelo jej v hlave. 
Aj keby to nebola pravda a naozaj iba ovonali zle kvety, bol to sen. A tym treba verit. Urcite sa nieco stalo. Aspon v jej mysli.
Pokym dosli k hotelu bolo uz davno poobede. Marianna pomohla Tornadovi doviest Emu do jej izby. Nasib sa s nimi rozlucil a isiel do svojho domu.
Ona sa tiez sla prezliect z tych spinavych siat. Masku, ku ktorej bol pripevneny aj kozeny snurok si zavesila na krk a schovala ju pod tricko.
Spomienky na ten chram uz mala uplne ciste. Dokonca si pamatala aj to, co si vtedy nestihla uvedomit. Lenze Tornado jej neveril.
Cakal ju na chodbe, kym ona sa prezliekala. Pohlad jej vsak stale zabludil ku Gogovi, ktory sa hral s ceruzkou. Teraz to bol len hlupy lemur, no vtedy akoby naozaj rozumel a snazil sa im pomoct a doviest ich k tomu chramu. A akoby poznal aj toho muza.
Gogo zrejme zbadal, ze ho prebodava pohladom. Na chvilu pustil ceruzku a pozrel na nu. Jeho oci vsak boli typicky prazdne a zvieracie.
Ked uz bola oblecena, spolu s Tornadom zisli dolu. V poloprazdnej jedalni na nich uz pri stole cakali jej priatelia.
„Kde je Ema?“ opytal sa Samo.
„Je jej trochu zle. Ovonali sme nespravny kvet.“ povzbudivo sa usmiala Marianna a pozrela na Tornada.
Cestou dolu po schodoch ju presvedcil, aby zatial nikomu nehovorila o tom chrame, kym nezistia nieco viac.
„Bude v poriadku?“
„Jasne, len sa potrebuje vyspat.“
Obaja si k nim sadli. Tornado si vsak nemohol nevsimnut, ze Marianna so Samom na seba cas od casu pokukuju.
„Co ste zistili?“ opytala sa Marianna po az velmi dlhom tichu.
„Maju tu este jeden archiv. Na radnici.“ oznamil Samo lahostajne.
„Fajn.“ prikyvla Marianna rovnakym tonom. „Ideme.“
„Teraz?“
Pozrela na priatelov. „Cim skor, tym lepsie. Nasi rodicia uz chcu odist.“
„Preco?“ nechapala Barbie.
„Ze vraj sme tu uz patnast dni, co je pravda, a oni musia pracovat.“
Vsetci zborovo prikyvli. 
„Tak fajn,“ suhlasil Samo, „podme.“
Postavili sa od stola a vysli von. Vzduch bol sviezi a zaroven teply. Idealny cas na dovolenku.
Marianna chytila Tornada za ruku a spolu s priatelmi zamierili medzi domy. V strede spleti uliciek stala velka biela radnica. Sidlili tam aj policajti a hasici.
„Ako si zistil, ze to tu je?“ zaujimalo Mariannu.
„Mam svoje metody.“ mykol plecami.
Vysli po schodoch a presli cez velke dubove dvere. V obrovskej a okruhlej vstupnej hale pri drevenom stole sedela mlada sekretarka.
„Dobry den.“ pozdravila Marianna.
„Aj vam.“ nieco tukala do pocitaca. „Co si zelate.“
„Chceli by sme ist do archivu s novinami, ak by sa dalo.“
Zena zdvihla pohlad od monitora. 
„Rita,“ prerusil ich muz schadzajuci po schodoch, „poslite tie ucty a zajtra presunte obed s kapitanom o hodinu.“
Sekretarka prikyvla a nieco natukala. 
„A vy ste kto?“ obratil sa muz na Mariannu.
„Marianna Murfanova.“ predstavila sa.
„Marianna, velmi zvlastne meno.“ premeral si ju. „Pocula ste uz niekedy o Ma arriane?“
„Ano, niekolkokrat.“ prikyvla.
„Je to bajny kvet,“ pokracoval muz, „moja stara mama o nom stale basnila.“
Marianna sa milo usmiala.
„Ach, samozrejme, uz zacinam starnut. Som Netro Taman. Starosta ostrova Mili-zum.“
Vidiet ostrovana v obleku bolo naozaj zvlastne. Marianna si nevedela predstavit, ako by na jeho mieste vyzeral Tornado.
„Tesi ma.“
„A preco ste vlastne tu?“
Marianna mu porozpravala, ako hladaju Daliinych rodicov a co sa stalo s kniznicou v hoteli.
„To je zaujimave.“ prikyvol. „Pokojne si pozrite, co chcete. Rita, odvedte ich, prosim, do archivu.“
„Samozrejme.“ prikyvla zena a vstala. 
„Dufam, ze najdete, co potrebujete, Marianna.“ usmial sa. „A ak by ste nahodou nasli ciernu orchideu, dajte mi vediet.“
„Urcite.“ prikyvla Marianna a s usmevom sa rozlucila.
Sekretarka ich odviedla po schodoch na prve poschodie. Tam v jednej miestnosti sidlil archiv. Vyzeral omnoho lepsie, ako ten v hoteli. Zasuvky boli oznacene rokmi.
„Ak by ste nieco potrebovali, budem dolu.“ rozlucila sa zena a nechala ich samych.
„Super.“ potesil sa Samo. „Uz len najst tie spravne a mame to.“
Vsetci zacali hladat roky 1976 a 1977. Bolo to priblizne seststo vytlackov.
„Nieco si urcite nechame aj na zajtra.“ usudila Marianna hladiac na kopu. „Ale dnes by sme moli prezriet vacsinu.“
Kazdy si vzal jedny noviny a zacal v nich listovat. Takto tam sedeli skoro dve hodiny. Ale okrem receptov a tunajsich slavnosti sa nic nove nedozvedeli.
„Uz pojdem.“ zahlasil Tornado.
Marianna zdvihla zrak od clanku o cisteni kamenov. „Preco?“
„Nemal by som nechavat mamu s otcom tak dlho spolu samych.“
„Preco? Artbuba zas chytilo zvlastne obdobie?“
„On ho ma cely zivot.“ zamrmlal nastvane.
Marianna nanho sucitne pozrela. „Tak fajn. Pozdrav mamu.“
„Neboj sa.“ usmial sa na nu a pobozkal ju na celo. „Dnes som sa o teba bal. Nieze zas niekam pojdes.“ zasepkal.
„Neboj sa.“ uskrnula sa a nechala ho odist.
Medzitym sa z hotela vykradol Ivan. Zasiel dozadu k bazenu a odtial presiel na odlahlu plochu uplne vzadu. Tam ho uz cakali dve postavy.
„Ivan.“ pozdravil ho mlady muz.
On sa nepatrne usmial. „Alex, som rad, ze zijes.“
„Ja tiez.“ zasmial sa mladik. Bol to casnik, s ktorym sa Lesia rozpravala.
„Bracek, prestan.“ Lesia stala vedla neho a tvarila sa dost neisto.
„Uz je to overene.“ prikyvol Ivan. „Je vonku.“ 
Alex ticho zanadaval, aj ked to vedel, ako prvy. Jeho otec prisiel rovno za nim.
„Ale ved ste ho chytili.“ protestovala Lesia.
„JPT-AH je rok co rok mocnejsia. Necudoval by som sa, ak by mali cloveka rovno vo vlade.“
„Co teraz, Ivan?“ Alex pozrel na sestru.
„Ak sa niekto z nich dozvie, ze si pri nas, zabiju ta. Zoran chce Mariannu a nic mu v tom nezabrani.“
„Myslite, ze pride za mnou?“ strachovala sa Lesia.
Ivan sa zamyslel. „Neviem. Mozno. Urcite by si teraz nemala zostavat sama. Bud s mamou alebo s Tornadom.“
Lesia prikyvla a pozrela na brata.
„Sestricka, pockaj ma pri bazene.“
Ona bez slova posluchla a vybrala sa k bazenu.
„Ivan, co teraz?“
„Alex, vies aka je hlavna uloha.“ velavravne nanho pozrel. „Vsetko ostatne je vedlajsie.“
„Lenze oni sa odniekial dozvedeli, ze potrebuju to dievca. Dnes tu dvaja boli. Videli ju.“
„Tu?!“ Ivan sa zatvaril rozhorcene. „Nic sa nestalo?“
„Nie, nastastie. Mala tolko rozumu, aby sa im vyhla.“
„A zvysok?“
Alex prikyvol. „Splnene.“
„Fajn,“ Ivan sa poobzeral, „ak sa zas ukazu, hlas to sefovi. Slubil, ze sa o nich postara, aby sme mali pokoj.“
„Lenze nam bezi cas, Ivan. Uz o styri dni.“
„To stihnem. Len mi odpracte tych idiotov z cesty.“
Alex prikyvol a pohol sa k bazenu. Ivan tam zostal len tak stat a rozmyslal, co spravi. Nemal velmi na vyber, preto sa rozhodol rychlo. 
Obisiel hotel a vosiel dnu hlavnym vchodom. Presiel vstupnou halou a vstupil do akurat otvoreneho vytahu. Zufale situacie vyzaduju zufale riesenia. 
Zhlboka sa nadychol, otocil sa a stlacil gombik smerujuci na najvyssie poschodie.
„Ja koncim.“ zahlasila Marianna a polozila precitane noviny na obrovsku kopu vedla seba. 
Vonku uz bola tma a mala taky pocit, ze ich tu sekretarka zamkla.
„Tiez si myslim, ze by sme mali ist.“ vyhlasila Barbie.
Vsetci zlozili rozcitane noviny a zacali ich ukladat spat. Stihli prejst vsetky vytlacky z roku 1976 a nieco z nasledujuceho. Cim dlhsie do nich vsak pozerali, tym viac sa im zatvarali oci.
„Prideme zajtra.“ uzavrel to Samo a ako prvy vysiel von.
Marianna pockala, zhasla svetlo a zavrela dvere. Dolu uz stala Rita a drzala vchodove dvere. Popriali jej pekny vecer a vysli von.
Slnko nad morom zapadlo, ostalo po nom len ruzovkaste nebo. Cela skupinka prechadzala ticho po chodniku smerom k hotelu.
Asi na pol ceste zbadali na parkovisku male svetielka. Ked tam dosli, zistili, ze to su sviecky porozkladane po celom obvode.
„Co sa to tu deje?“ nechapal Samo.
„Ale, Marianna a jej priatelia.“ poculi za sebou vesely hlas.
„Tina.“ usmiala sa Marianna, no bola jedina. Jej zvysny priatelia nepohli ani chlpom.
„Idete na veceru?“
„Asi hej. Co sa to tu deje?“
„Ale, hrame s deckami taku hru. Nechcete sa pridat?“ 
Nikto neodpovedal. 
„Radsej sa pojdeme najest.“ usmiala sa Marianna.
Tina prikyvla a vratila sa ku kriciacim detom.
„Co proti nej mate? Ved je skvela.“ nechapala Marianna, kym prechadzali halou do jedalne.
Zas boli vsetci ticho.
„Fajn.“ prevratila ocami. „Pojdem skontrolovat Emu. Rano sa dohodneme, kedy pojdeme dokoncit noviny.“
„To je dobre.“ usmiala sa Barbie. 
Aj ona sa chabo usmiala a dala sa na odchod.
„Marianna,“ zastavil ju Samo, „pockaj.“
Ona sa otocila a pozrela nanho.
„Vies, tak som rozmyslal...“
„To musi byt naozaj vazne.“ zaskerila sa.
„Hej, ale aspon rozmyslam skor ako nieco spravim.“ vratil jej to.
„Vlastne som ti chcel za vsetkych podakovat.“
„Podakovat?“ neverila vlastnym usiam.
„Bez teba a tvojich sialenych napadov by sme nikdy nezazili nic podobne. Je skvele, ze sme tu.“
Marianna sa uprimne usmiala. „Aj ja vam dakujem, ze ste sa dali prehovorit.“
Samo prevratil ocami a kyvol k jedalni. „Vecera caka.“ Ona vsak videla, ze sa mu kutiky ust zdvihaju do usmevu.
Ale kedze hlad premohol radost, nechala ich ist na veceru a vybehla hore po schodoch. Cely hotel bol zrejme dolu v jedalni.
Zaklopala na dvere Eminej izby a cakala. Nastastie jej prisla otvorit ona sama.
„Ema,“ silno ju objala, „som rada, ze uz ti je lepsie.“
„To aj ja.“
Vosla do jej izby a Ema zavrela dvere. Isli si sadnut na pohovku.
„Pamatas si nieco?“ opytala sa Marianna.
„Prave som nad tym rozmyslala. Je to zvlastny pocit. Som si ista, ze sa na tej prechadzke nieco stalo, dokonca viem, ako som sa citila, ale ani za nic si na to neviem spomenut.“
Marianna len ticho rozmyslala. Vybavila si jej skleneny pohlad, ked stala vedla nej.
„To je jedno. Zrejme ma Nasib pravdu.“
„Nema.“ pokrutila hlavou. „Keby to bolo tak ako hovori, preco by si si ty pamatala vsetko a ja si neviem spomenut ani na to, kde som bola. Alebo preco si nepamatam, co si vybrala zo skrinky a zvysok ano?“
To bola dobra otazka. Ani Marianna netusila co sa to deje. 
„To spravil ten cerveny prasok.“
„Myslis?“
„Myslim a tiez si myslim, ze o tom Nasib vie nieco viac.“
Ema uz nic viac nepovedala. 
„Nepojdeme na veceru?“ opytala sa nakoniec.
Marianna pokrutila hlavou. „Ak chces, tak chod. Ja si chcem oddychnut.“
„Ja som zas hladna ako fosa.“ zasmiala sa.
Aj Marianna sa usmiala a spolu vysli na chodbu. Ona isla do izby svojich rodicov a Ema zas dolu do jedalne.
Ako predpokladala, jej rodicia tiez vecerali. Zavrela za sebou dvere a zvalila sa na postel. Gogo sedel na skrini a zdalo sa, ze spi.
Marianna mala nanho priamy vyhlad. Nemohla sa zbavit pocitu, ze je to viac ako len hlupe zviera.
Takto lezat ju nasli az jej rodicia. Najprv si len ticho lahli, no potom sa zacali vypytovat na to, co cez den robila. Ona to obisla zvycajnou odpovedou, ze tak ako predtym hladali Daliinych rodicov a rozbalila si spacak.
Lenze nemohla zaspat. V hlave sa jej virilo tolko veci, ze to jednoducho neslo.
„Mami, idem sa prejst.“ zahlasila.
„Teraz?“
„Nemozem spat. O chvilku som spat.“ nedala priestor na dalsie otazky, len zabuchla dvere. 
Zbehla dolu do haly a cez sklenene dvere vysla von na parkovisko. Rychlym krokom cezen presla. Potrebovala sa upokojit a na to nej najviac pomahalo ticho a pokoj.
Preto sa rozhodla, ze si na konci dediny najde kusok, kde bude ticho a tam bude rozmyslat o tom, co sa stalo.
Presla az na uplny koniec, ked konecne za jednym z domov zbadala cesticku do dzungle. Nestarala sa o to, komu ten dom patri, len isla.
Dzungla bola o takomto case temna, no pokojna. Rukami smatrala pred seba, aby nahodou do niecoho nevrazila. Cestu jej osvetloval len chaby mesacny svit, pretoze jej baterka sa rozbila v chrame. To bol dalsi dokaz, ze tam naozaj bola.
Kracala este len chvilku, ani nie par minut a uz sa dzungla koncila. Pred nou sa zjavila mala cistinka. Mesiac osvetloval malu kamennu studnicku v jej strede. Bola to nadhera.
Marianna sa potesila, ze si konecne sadne a bude sama. Odrazu vsak z tiena vysla postava. Marianna takmer vykrikla.
„Neboj sa.“ ticho ju upokojil hlas. Bol to Nasibov synovec Marko.
„Co tu robis?“
„Ja? Ja idem domov. Skor, co tu robis ty?“ premeral si ju.
„Nemohla som spat.“
Marko prikyvol. „Nemala by si zostavat sama. Pod.“
Ona chtiac-nechtiac suhlasila a spolu vyrazili spat k domom. Ked vysli spomedzi listov, Marko ju odrazu zastavil.
Niekto sa zakradal okolo domu pred nimi a stretol sa tam s niekym. Opatrne prisli blizsie. V druhej postave spoznala Marianna Nasiba a ten prvy bol... starosta.
„Pozri, moj milovany brat.“ pohrdavo prehodil Marko.
Marianna nanho prekvapene pozrela. „Starosta je tvoj brat?“
„Cudujes sa?“
„Dost.“ uznala.
„Nemam zaujem pocuvat jeho kecy. Maj sa.“ rozlucil sa a zmizol kdesi vzadu.
Marianna zostala sama stat uprostred tmy. Nakoniec sa rozhodla, ze to vyuzije a vypocuje si aspon nieco.
„Vie o tom matka?“ opytal sa starosta.
Nasib prikyvol.
„Nehodlate s tym nic robit?“
„Vsetko sa ukaze, len musime pockat.“
„Cely zivot cakate.“
„Viem, ale o tom to je. Aj tvoja matka to vie.“
Starosta sa nastvane poobzeral. „Stryko, ja som si isty, ze to je ona.“
„Netro, velmi dobre vieme, co znamena tvoje meno a aj ja som si isty, ale predsa len musime pockat. Nesmieme spravit chybu.“
„Na co chces cakat?“
Nasib neodpovedal.
Marianna sa rozhodla, ze uz ani viac pocut nechce. Teraz toho mala v hlave este viac ako predtym. Nastvane vykrocila k hotelu. Preco jej to ti ludia robia?
Snazila sa co najtichsie obist dom. Ked sa nejakou oklukou dostala az ku plazi, niekto ju zastavil.
„Marianna.“
Ona sa pohotovo otocila. Nasib stal oproti nej. 
„Chcel by som s tebou rozpravat.“ oznamil jej.
„Dobre.“ prikyvla prekvapene.
Starec ukazal na stary betonovy panel leziaci nad plazou. Obaja si tam sadli. 
„Chcem vediet viac o tom chrame.“ pozrel jej do oci.
„Bol nadherny. Cely z kamena, obrasteny machom. Ale preco to chcete vediet? Bola to predsa len halucinacia.“
Nasib pokrutil hlavou.
„Ako to viete? Preco si to Ema nepamata? A ako to, ze sem sa odtial dostali az k potoku?“
„To je privela otazok.“ povedal pokojne, no neodpovedal.
Marianna si spomenula na staru zenu a na jej radu. „Iba velmi mudry clovek vie poskladat svoje otazky do kvetu.“
Ticho rozmyslala. Kvet sa sklada z jadra, lupenov a okvetnych listkov. Co je v jej pripade jadro? Chram, napadlo jej hned.
Nasib len ticho cakal a premeriaval si ju.
„Viete nieco o tom chrame?“ opytala sa. 
Starec sa postavil a odisiel do domu. Marianna netusila, co ma robit. Rozhodla sa, ze pocka.
Nasib sa nakoniec vratil aj s velmi starou knihou v rukach.
„Chram, o ktorom hovoris, vyzeral takto?“ otvoril knihu a ukazal jej obrazok. 
Bol nakresleny zrejme farebnymi ceruzkami, no naozaj netusila, kde by ostrovania vzali ceruzky. Potom svoju pozornost upriamila na objekt na obrazku. 
Bol to nadherny chram zo svetleho kamena. Okolo jeho stien boli vysadene ozdobne palmy, po schodoch hore kracali ludia v pestrych tunikach.
„Ak si odmyslim ludi, zaspinim kamene a necham ho cely zarast dzunglou, tak ano.“ prikyvla zamyslene. 
Nasib obratil stranu. „Tuto zenu zrejme poznas.“
Marianna sa pozrela blizsie. Bol to rovnaky obrazok ako na podlahe.
„Ano. Kto to je?“
„Iris. Dcera dzungle, mora a oblohy. Strazkyna ostrovov Markez a strazkyna Tajomstva.“
„Akeho tajomstva?“
„To nikto nevie. Tajomstvom bol nazvany nevyslovny poklad, ktory Markezania mali. Co to bolo v skutocnosti sa uz zrejme nedozvieme.“
„Kto boli Markezania?“
„Uz si o nich pocula?“
Marianna sa zamyslela. „Videla som jednu knihu s takymto nazvom.“
„Markezania alebo obyvatelia ostrovov Markez boli clenmi kmena podobneho tomu nasmu, ktory sa rozkladal na ostrovoch Dlha Diasen. Akurat, ze ich kultura zostala jednotna, narozdiel od tej nasej.“
„Co sa s nimi stalo?“
Nasib zamyslene pozrel na more. „To nie je iste. Vedci vravia, ze prisla nejaka prirodna pohroma a ich ostrovy sa potopili.“ Nalistoval v knihe dvojstranku s mapou. „Vies, ako vyzera mapa nasich ostrovov?“
Marianna prikyvla. Pat ostrovov podobnych trojuholnikom otocenych cipmi od seba.
„Toto bola povodna mapa ostrovov Markez.“ 
Mapa bola takmer totozna s tou novou. Akurat uprostred piatich ostrovov svietil este jeden okruhly.
„Toto bol ostrov nesuci hlavne mesto Markezskej civilizacie. Po tom, co sa tu pred dvetisic rokmi odohralo, sa pat povodnych ostrovov zas vynorilo a zivocichy, ktore nevedno ako prezili, zas zacali obyvat ostrov. Lenze ostrov v strede,“ ukazal prstom, „zostal pod hladinou. Spolu so vsetkymi Markezanmi a ich Tajomstvom.“
„Ako sa sem dostal vas kmen?“ zaujimalo Mariannu.
„Moji predkovia priplavali na drevenych clnoch z najblizsich ostrovov. Hovori sa, ze niciva skaza, ktora tu vypukla, bola viditelna na stovky kilometrov. Zrejme preto prisli. Nasli prazdne ostrovy a zacali tu byvat.“
Marianna pozrela na knihu. „Myslite, ze som bola v chrame, ktory postavili obyvatelia Markez?“
„Som si tym isty.“
„Lenze,“ vzdychla zufalo, „preco je to take zvlastne? Bol tam uz niekedy niekto?“
Nasib pokrutil hlavou. 
„Ako to?“
„Nikto doteraz netusil, ze tam nejaky chram je.“
„A preco si Ema na nic nepamata?“
Starec pozrel na more. „Zacni od zaciatku a spominaj si aj na tie najmensie detaily.“
Marianna zatvorila oci a v spomienkach si vybavila cestu do chramu.
„Isli sme podla tej mapy. Mali sme najst stlp. Potom sa odniekial zjavil Gogo. Vybehol dopredu a doviedol nas tam. Najprv sme nasli len stlp, potom cely chram. Vosli sme dnu. Mala som baterku. Vsetko bolo uplne normalne. Na zemi bola nadherna mozaika Iris, vsetko bolo farebne. Drzala v ruke cierny kvet. Mala krasne oci, skoro... ako moje. V druhej ruke mala dyku. V zadnej casti chramu stal nejaky kvader.“
„Aky?“
„Po bokoch mal kamenne misy. Bol popisany zo vsetkych stran. Text bol rozdeleny na dve polovice. Vsetky steny po obvode chramu lemovali malby. Pri kazdej bol text. Boli tam dva typy ludi. Jedni boli domorodci a ti dalsi cernosi. Potom nahle zadul mierny vanok. Vtedy ma premohol velmi zly pocit.“
„Zly pocit? Aky?“
Pokrutila hlavou. „Neviem. Bol velmi silny a netusim, odkial sa vzal. Odrazu bol vo mne. Ked som sa ale otocila k Eme, bol prec. Spolu sme obdivovali strop. Bola tam Iris spolu so zlatymi zvieratami. Odrazu mi vanok presiel po krku a pocit bol spat, este silnejsi. Na kvadri sa odrazu zjavila kytica. Podobnu som dostala od Tornada.
Vypadla mi baterka. Rozbila sa, ale bolo to jedno, pretoze fakle po celom obvode sa rozsvietili. Vsetky naraz. Ten pocit ma vo vnutri zvieral. Vtom som zacula kroky. Z tiena pri dverach vysiel muz. Pokozku mal ciernu. Oci mal hrozivo biele a na tvari mal bielu farbu. V ruke mal Irisinu dyku a Gogo mu sedel na pleci.“
„Tvoj lemur?“
„Ano. Opytal sa ma, preco sme prisli. Odpovedala som mu, ale bolo mi divne, ze pozna nas jazyk. Potom som vsak zistila, ze to som ja, kto ovlada ich jazyk.“ 
„Ovladala si jazyk starych Markezanov?“
Marianna pozrela na starca a prikyvla. 
„Tak mi nieco povedz.“
„Ja neviem. Vobec som netusila, ze tak rozpravam.“
„Zaujimave,“ zamyslel sa, „pokracuj.“
„Dlho si premeriaval moje oci. Opytal sa ma, kto som. Ked som mu povedala svoje meno, povedal: Ma arriane, konecne. Mesiac ti ukaze cestu aj cas. Sny su mocne, nepodcenuj ich. Gogo potom prisiel ku mne. Muz si vzal moju mapu. Odrazu pri mne stala aj Ema. Oci mala sklenene a neodpovedala mi. 
Muz zatial odniekial vytiahol ten cerveny prasok a povedal cosi ako: Melati de flores. Se apresurarom. Lenze to som mu uz nerozumela. Potom som spadla do tmy a zobudila som sa az pri vas.“
„Nic viac?“ opytal sa starec.
Pokrutila hlavou. „Poviete mi, co znamenaju tie vety, ktore mi povedal?“
„Jazmin kvitne. Nastal cas.“
„Viete aj, co to znamena? Preco mi to povedal?“
Nasib pokrutil hlavou a obratil list v knihe.
„Povedzte, ze to bol len zly sen.“ zastonala.
On neodpovedal, len hladel do knihy. „Preco si sem prisla?“
„Zavolal ma Tornado.“
„Preco si sem prisla?“ neodbitne zopakoval otazku.
Marianna prekvapene nadvihla obocie. Preco sem prisla? Netusila. Premohla ju zvlastna intuicia.
„Moja intuicia. Mala som taky zvlastny pocit.“
Nasib prikyvol. „Skus najst svoje odpovede v dedine na upati. Tam ti poradia.“
Ona prikyvla.
„Preco pomahas Tornadovi?“ opytal sa odrazu, no mala pocit, ze to uz nesuvisi s chramom.
„Pomaham jeho mame najst rodicov. Mam ho rada.“
„Rodicov? Ona sa narodila tu?“
„Neviem. Priplavala na ostrov, ked bola mala. Nasli ju na plazi. Zrejme vypadla z nejakej lode.“
Starec stuhol a premeral si ju. „Ako viete, ze mate hladat prave tu?“
„Spomenula si, ze jej rodicia boli na vylete na Mili-zum.“
„Kolko ma rokov?“
Marianna sa zamyslela. „Neviem. Tak okolo... styridsat. Mozno viac. Naozaj neviem.“
Nasib len prikyvoval. 
„Viete o tom nieco?“ opatrne sa opytala, ked videla, ze neodpovie.
Starec na nu pozrel s unavenym a smutnym vyrazom. „Viem.“
Marianna od prekvapenia skoro vykrikla.
„Bolo to velmi davno,“ rozhovoril sa, „v roku 1977. Pred tridsiatimi osmimi rokmi. Bol som ovela mladsi a mal som vlastny cln. Obcas som sa dal nahovorit a previezol som turistov okolo ostrova. Stalo sa to v juli. Akurat v ten den dorazila velka vyletna lod. Sledoval som ludi, ktori z nej vychadzali. Popoludni som bol na plazi. Pribehlo ku mne male dievcatko, vraj sa nudi a chce sa previezt. Najprv som nesuhlasil, no ked povedala, ze ju posielaju rodicia a zaplatila, nemal som pochybnosti.“
„Vzali ste ju?“
„Vzal. Povedala, ze vie plavat. Isli sme dlho, nechcel som s nou ist do velmi hlbokej vody. K veceru, ked sme boli na severnom cipe sa pocasie odrazu zmenilo. Zacalo liat a vlny silneli. Dostali sme sa daleko od brehu. Potom to prislo. Vlny prevratili lodku a dievcatko odniesli prec. Nestihol som ju zachytit. Dlho som plaval a hladal som ju. Nic. Ked mi uz dochadzali sily, priplaval som k brehu. Akurat v jednej „turistickej oaze“. Zalarmoval som ludi, prisli policajti, hliadky na clnoch, jej rodicia, ale nenasli sme ju.“
„Viete ako sa volala?“
Nasib pokrutil hlavou. „Nepovedala mi to a ja som sa zbytocne nepytal. Mala so sebou nejaku decku. Nechcela ju pustit z ruky.“
Teraz si Marianna bola ista, ze to dievca bola Dalia.
„Kedy presne sa to stalo?“
„Nepamatam si den, ale viem, ze to bol jul v roku 1977.“
 Marianna prikyvla a postavila sa. „Dakujem, pomoze mi to.“
„Ak myslis.“ vzal knihu a pobral sa do domceka. „Davaj na seba pozor.“
„Budem.“ prikyvla skor pre seba a rychlim krokom sa vybrala k svietiacemu hotelu.
Ked k nemu dosla, uz bola hlboka noc. Vsetci spali. Len na recepcii a na spodnej chodbe sa svietilo. Marianna vysla po schodoch a opatrne si otvorila dvere.
Nepochybovala o tom, ze jej rodicia uz spia. A nemylila sa. Zamkla za sebou dvere, lahla si na svoje miesto a pretrela si oci.
Bola uz naozaj velmi unavena. Hlava ju vsak nechcela posluchat. Ivan, zlaty zvitok, chram, Marko, starosta... Toto vsetko sa jej tam miesalo. Nakoniec sa jej vsak podarilo vsetko utriedit a neskoro v noci konecne zaspala.

11. Kapitola - FOTKA
Rano sa zobudila, az ked pocula kroky na podlahe. Jej rodicia sa uz chystali na ranajky.
„Preco ste ma nezobudili?“ vycitala im, ked si sadla.
„Mysleli sme, ze si potrebujes oddychnut.“ odpovedala Nina.
Marianna pokrutila hlavou a pozberala sa zo zeme. Teraz nemala cas oddychovat.
„Po ranajkach by sme sa chceli porozpravat.“ oznamil jej otec, ked spolu vychadzali z izby.
Ona len prikyvla a zbehla dolu po schodoch. Jedalen sa pomaly zacala plnit ludmi. Aj jej priatelia tam uz boli. Prisadla si k nim a spolu sa naranajkovali.
Marianna cely cas hladala casnika s hadankami, no nemohla ho nikde najst. Zmizol.
Po ranajkach sa cela skupina rozhodla, ze zas pojdu na radnicu. Vo vstupnej hale ich vsak zastavili rodicia.
„Venujte nam este sekundu.“ oslovil ich Edyho otec.
Vsetci spozorneli.
„My ako rodicia sme sa zhodli, ze uz  je cas vratit sa spat. Mal to byt len kratky tabor.“
„Lenze este sa nemozeme vratit.“ protestovala Marianna.
„Musime sa vratit. Zrejme kazdemu uz telefonoval sef, kde tolko trci.“
„A co ak by sme tu niektori zostali?“ navrhla Ema.
„Presne tak. Co na to povies, otec?“ povzbudivo prikyvol Edy.
„Co hovorim na co?“ 
„No, ja, Danny a Barbie sa vratime s vami do mesta, pretoze nam zacina letna skola, ale ostatny by tu mohli zostat.“
„Mariannu tu samu rozhodne nenecham.“ nesuhlasila Nina.
Marianna prevratila ocami. „Tak tu ostan s nami.“
Nina pozrela na zvysnych rodicov, potom na manzela. „To je dobry napad. Som ucitelka, takze sa nikam neponahlam.“
Samo sa posunul blizsie k Marianne. „To si tomu dala.“
Ona len vzdychla a kyslo sa usmiala. 
„Tak dobre,“ uzavrel debatu Edyho otec, „my spolu s Edym, Dannym a Barbie...“
„Aj ja chcem ist.“ prihlasila sa Emilia.
„... a Emiliou pojdeme spat domov. Nina, mas nastarost zvysnych styroch.“
Ked vsetci suhlasili, Mariannini priatelia sa este poslednykrat v plnom pocte presunuli na radnicu. Rodicia sa isli pobalit, ale este pred tym si Martin odchytil Ninu.
„Si si ista, ze je to dobry napad?“
„Vies velmi dobre, ze ju tu s Ivanom nenecham.“
Martin pozrel na sklenene dvere, cez ktore prave presiel Ivan a zamieril rovno k nim.
„Preco sa tvarite tak vazne?“
„Co je teba do toho.“ odfrkla Nina.
„Len sa pytam.“
„Rodicia sa dohodli, ze dnes odchadzaju.“ vysvetlil Martin, naco nanho manzelka skaredo pozrela. 
„Nechavate mi tu deti?“ cudoval sa Ivan.
Nina sa pobavene zasmiala. „Zatial este nie sme padnuty na hlavu. Jasne, ze tebe ich nenechame.“
„Beriete ich so sebou?!“
„Nie, ja tu zostavam. Ako iste vies, ucitelia maju cez prazdniny volnejsi program.“
 „Ach, tak.“ Ivan prikyvol a uskrnul sa. „Este si nevidela vsetky krasy ostrova?“
„Nie, snazim sa pred tebou ochranit moju dceru.“
„S Mariannou sme uz priatelia.“ vypichol hrdo.
„Mozno si ju dokazal zmanipulovat svojimi recickami, ale ja ti na to neskocim. Viem, co si zac.“
Na chvilu stichli, pretoze okolo nich presiel jeden zo zamestnancov hotela.
„Nedovolim, aby si moju dceru vyuzival na riesenie tvojich problemov.“ zasycala a bez dalsieho slova vysla hore po schodoch.
Ivan pozrel na Martina.
„Daj na nich pozor.“ rozlucil sa a bezal hore za manzelkou.
Marianna zatial otvarala velke dobove dvere na radnici. Mlada sekretarka ich zas zaviedla do archivu, kde lezali noviny presne tak, ako ich nechali.
„Nasib pri tom bol.“ oznamila Marianna.
„Pri com?“ nechapal Samo.
„Vtedy, ked sa Dalia stratila.“
„Bol pri tom?“
„Vlastne... on za to moze.“ dodala.
Vtom vosiel aj Tornado. Vyzeral, ze jeho dobra nalada je na bode mrazu, no snazil sa posobit, co najpokojnejsie. Marianna vsak hned spozorovala, ze sa nieco stalo.
„Ako dlho ste tu?“ opytal sa nenutene.
„Len par minut.“ usmiala sa Marianna.
On sa tiez letmo usmial a sadol si k velkej kope. Nastvane zacal preberat noviny.
„Stalo sa nieco?“ opatrne sa opytala Marianna.
Tornado zdvihol pohlad a poobzeral sa. Vsetci sa tvarili, ze su strasne zaneprazdneni novinami. Len ona nanho ustarostene pozerala.
„Nie, preco?“ mykol plecami.
Chvilu nanho zamyslene hladela, no nakoniec prikyvla a zas zacala prezerat noviny. Teraz presne vedela, aky mesiac a rok ma hladat. Jul roku 1977. Skoda, ze si Nasib nevedel spomenut aj na den. Tridsat vsak bolo rozhodne menej, ako tristo.
Nakoniec v skatuli zostali posledne dva vytlacky.
„Ktory si vyberies?“ opytal sa Samo.
„Posledny.“ odpovedala Marianna a vzala si noviny z uplneho dna. „Ak to teraz nenajdeme, tak to vzdavam.“
Otvorila noviny. Na prvych stranach boli len same hluposti. Nic, nic, nic, clanok o zatmeni slnka, nic, nic...
Pretocila stranu a bola presne v strede vytlacku. Bolo tam vyjadrenie stareho starostu k nejakej velkej slavnosti. Uplne nalavo v dolnom rohu ju uputala mala fotka.
Bola to mlada rodina. Otec, mama a mala dcerka. Chvilu na nu hladela a zdalo sa jej, ze ju uz niekde videla. Pritiahla si noviny blizsie k sebe. Boli stare, fotografia nebola najkvalitnejsia a navyse cierno-biela.
Potom stuhla. Tuto fotku uz videla. Dokonca ju aj drzala v rukach. Mala ju v izbe.
Doslova vyskocila z kresla a vybehla von. Nedala priatelom ziaden priestor na otazky. Preletela dolu po schodoch a vybehla z radnice. Uz pocas cesty k hotelu vytahovala kluce z vrecka. 
Ani si neuvedomila, kedy zacala behat tak rychlo. Obycajne nemala skoro ziadnu kondicku, ledva dosla do skoly. Teraz trielila k hotelu a Tornado, ktory vyrazil hned za nou, mal problem dobehnut ju.
Rozrazila sklenene dvere a nespomalila ani vo vstupnej hale. Schody brala po dvoch a ledva vnimala svet okolo. Nakoniec prudko zastala pred hotelovou izbou. 
Roztrasenou rukou vopchala kluc do zamky a otocila nim. Zamka este ani necvakla a ona uz rozrazila dvere. Vbehla do spalne, vysypala svoje veci a prehrabala ich. 
Nakoniec to konecne nasla. Stara fotografia, ktora vypadla manzelom, ked im spolu s Edyho otcom pomahali.
Tornado vbehol dnu cely zadychcany. Zviezol sa vedla nej na zem a spytavo na nu pozrel.
„Mam to!“ vykrikla. „Nasla som ich.“
On len nechapavo pokyval hlavou. 
Strcila mu do ruky fotku. „Toto,“ vydychla, „su rodicia tvojej mamy.“
Prekvapene pozrel na fotku. „Rodicia?“ dostal zo seba. Potom sa spamatal. „Odkial to mas?“
„S Edyho otcom sme pomahali jednym manzelom. Vypadlo im to. Netusila som, ze je to dolezite.“
„Rodicia mojej mamy boli tu?!“ zvolal.
Marianna si to doteraz ani neuvedomovala. „Ano.“
„Tak na co este cakame?“ pomohol jej postavit sa.
„Idem za Edyho rodicmi.“ oznamila a rozbehla sa prec.
Vonku pred hotelom nasla rodicov na plazi cvicit. Spolu s jednou lektorkou vpredu synchronizovane dvihali nohy, ruky a otacali sa.
Marianna k nim pribehla ako neriadena strela. Okamzite sa vrhla na Edyho otca.
„Pamatate si na tych manzelov spred par dni?“
„Ano.“ zmatene prikyvol.
„Ako sa volali?“
„Netusim, predstavili sa mi velmi zvlastnym menom. Zrejme Pelo, ale nie som si isty. Preco sa pytas?“
„Je to dolezite.“ zamrmlala naliehavo. „Neviete krstne mena?“
Edyho otec sa zamyslel. „Myslim, ze zena sa volala Arieta a jej manzel... Vydrz moment. Kemil, ano, presne. Ako hovorim, velmi zvlastne mena.“
„Neviete, kam isli?“
„Nepytal som sa.“ mykol plecami. „Ale povedali, ze sa este chvilu zdrzia na ostrove.“
Marianna pozrela na Tornada. Bez dalsieho slova sa otocila a zamierila zas k hotelu. Vedela, kto by jej s tym vedel pomoct. A vedela aj, co ju to bude stat.
Presla vstupnou halou a vytahom sa vyviezla na druhe poschodie. Tornada nechala zamerne dolu, pretoze toto musela vyriesit sama. 
Ozvena jej topanok sa ozyvala po celej chodbe. Kracala pomaly a v hlave si prehravala vety, ktore povie. Zastala az pri izbe s cislom sedemdesiatdva.
Razne zaklopala a cakala na odpoved. Netrvalo to dlho. Na podlahe sa ozvali kroky a dvere sa trosicku odchylili.
Hned, ako zbadal, ze to je ona, otvoril poriadne a donutil sa usmiat. Marianna si okamzite vsimla zbran v jeho ruke.
„Koho si cakal?“ opytala sa s nadvihnutym obocim.
„To je jedno.“ pokrutil hlavou. „Potrebujes nieco?“
„Myslis, ze by som za tebou isla, ak by som nieco nepotrebovala?“
Neodpovedal. Zrejme si dal predsavzatie, ze na hlupe otazky odpovedat nebude.
„Budeme sa rozpravat cez dvere?“
Odstupil a pustil ju dnu. Bez jedineho slova.
Marianna vosla, no hned sa otocila, aby nanho videla. Ivan zavrel dvere a pistol polozil na komodu vedla.
„Co potrebujes?“ opytal sa priamo.
„Zistit, kde sa prave nachadzaju dvaja ludia.“ Vedela, ze nema zmysel tvarit sa, ze prisla na priatelsku navstevu.
„Co s tym mam ja?“
„Ivan,“ sadla si na postel, „nikto iny mi nevie pomoct.“
„Ani ja ti neviem pomoct. Je to proti pravidlam.“
Marianna len nadvihla obocie nad jeho zvlastnou naladou. Takeho ho este nevidela. Vyzeral unavene a nahnevano. 
„Potrebujem to.“
„Aj ja potrebujem milion veci.“ pretrel si oci. „Napriklad, aby si mi konecne pomohla.“ Otocil sa a zamieril do kuchynky.
„Fajn.“ zastavila ho v polovici kroku.
Prekvapene sa otocila.
„Ak mi pomozes a zistis, kde su ti ludia, dam ti zlaty zvitok a pomozem ti.“
Ivan sa vratil spat a podozrievavo na nu pozrel. „Co su zac? Ty by si nieco take nespravila len tak.“
„Tornadovi stari rodicia.“ velavravne nanho pozrela.
On prikyvol a vzdychol. Chvilu na nu pozeral zvlastnym pohladom, no nakoniec suhlasil. „Ale nikto, naozaj nikto, sa o tom nedozvie.“
„Fajn.“
Presiel k malemu stoliku vedla a vzal si kusok papiera. „Hovor.“
„Arieta a Kemil Pelo.“
Ivan si vypocul mena a stazka vzdychol. „Vecer sa dozvies, co som zistil.“
Marianna prikyvla a postavila sa. „Dakujem.“ 
On len mavol rukou a sadol si do kresla s ustarostenym vyrazom.
Presla ku dveram, otvorila ich, no nieco ju donutilo otocit sa. „Si v poriadku?“ premerala si ho so skutocnou obavou.
„Neboj sa.“ prikyvol a cakal, kym odide.
Ona sa nenechala prosit a vysla na chodbu. Zavrela za sebou dvere a rychlo presla k vytahu. Rozkazala si nemysliet nanho.
Len co Marianna zatvorila dvere, z kryteho rohu v kuchynke vysiel Alex.
„Hadam to nechces naozaj urobit.“ pozrel na sediaceho Ivana.
„A co ine mam robit, hm? Ona nam da zvitok, len ak jej najdem tych ludi.“ kyvol na papierik. „A navyse... chcem to pre nu urobit.“
„Zblaznil si sa?! Co povies sefovi?“
„O to sa ty nestaraj.“
„Nelezie ti jej matka velmi na mozog?“ kyvol hlavou ku dveram.
Ivan sa zlostne postavil. „Teba do toho nic! A malo by ti na tom zalezat. Su to scasti aj tvoji stari rodicia.“
Alex pohrdavo odfrkol. „Nie su. Moja matka zomrela a otec... bol by som rad, ak by na tom bol podobne. Mam uz len sestru a o tu nehodlam prist, Ivan. Takze nech si slecna pohne, pretoze ta nebudem donekonecna kryt.“
Ivan si ho premeral a vzal do ruky mobil. „Neprosil som ta o pomoc.“
Alex prevratil ocami a s tresnutim dverami zmizol.
Marianna medzitym dosla k Tornadovi. Opieral sa o stenu vedla kvetinaca a nedockavo na nu cakal.
„Tak co?“
„Suhlasil.“ prikyvla.
„Len tak?“ nechcelo sa mu verit.
„Jasne, ze nie len tak. Slubila som mu pomoc a... a to, ze mu poviem, kde je zlaty zvitok.“ posledne slova skoro zasepkala.
Tornado si ju bez slova alebo pohybu premeriaval. „To si mu vazne slubila?“
„Inac by nesuhlasil.“
„A planujes to naozaj splnit?“ presiel na podstatnejsiu otazku.
Marianna na chvilu zavahal. „Uvidim.“
„Uvidis? Ten clovek nie je len tak niekto. Marianna, s nim by som sa nezahraval.“
„Viem, co robim.“ vyhlasila isto a tym ukoncila tuto temu. „Vecer nam da vediet.“
Tornado prikyvol. „Mali by sme vysvetlit ostatnym, co sa stalo.“
Obaja sa otocili a vysli von z hotela. Na parkovisko prave prichadzali jej priatelia. Cestou z radnice sa zrejme neponahlali.
„Ma tvoj utek nejaka vysvetlenie?“ opytal sa Samo.
„Nasla som ich.“
„My vieme. Videli sme noviny. Ale to este nie je dovod na to, aby si ako sialena vybehla von.“
Marianna prevratila ocami a vybrala fotku. „Lenze ja viem, kto su jej rodicia.“
Edy, ktory stal najblizsie si ju vzal. Hned spoznal manzelov spred par dni. „To naozaj?“
„Presne.“ prikyvla Marianna. „Daliini rodicia tu pred par dnami boli. Mozno este stale su na ostrove.“
„Odkial mas tu fotku?“ opytal sa Samo.
„Nasla som ju. Vypadla im.“
„Ty mas nenormalne stastie.“
„Ak myslis.“ zas prevratila ocami a kyvla k hotelu. „Vecer sa dozvieme, kde su teraz.“
„Preco az vecer?“ nechapala Ema.
„O tom teraz nesmiem rozpravat.“
„Ivan.“ oznamil ostatnym Samo a vybral sa k hotelu.
Marianna sa otocila na pate a zozadu si ho premerala. „Kam ides?“
„Ak si si este nevsimla, uz bude obed.“ oznamil cez plece.
Ostatni len mykli plecami a isli za nim.
Do jedalne prisli akurat na cas. Viac-menej pokojne sa naobedovali a potom isli kazdy do svojej izby. Edy, Danny, Barbie a Emilia si zbalili veci a cakali na rodicov. 
Cele poobedie sa nudili a cakali, kym za nimi pride Ivan s nejakymi informaciami. Hlavne Marianna cakala. Konecne to vyriesia a pojdu domov. Uz sa naozaj tesila.

12. Kapitola - LUCENIE
Na veceri sa Ivan neukazal. To Mariannu poriadne nastvalo. Nemohla sa sustredit vobec na nic. Vidlickou prehadzovala kusky zemiakov a pokukavala po o nieco veselsich rodicoch. 
Ich zrejme vobec netrapilo, ze Daliini rodicia su uz mozno na druhom konci sveta. Ale ako tak pozerala, trapilo to asi iba ju.
„Ako sa mozes este usmievat?“ zamrmlala.
„Marianna, prestan.“ vycitavo na nu pozrel Samo. „Edy, Barbie a Emilia su tu posledny vecer. Co keby sme nieco vymysleli?“
„Co take?“
Mykol plecami. „Neviem. Opytaj sa Tiny.“
Marianna zapichla vidlicku do vareneho zemiaka. „Neprovokuj.“
„Myslim to vazne. Mozno maju nejake... ja neviem.“
Ona sa rozhliadla po jedalni. Tinu nikde nevidela. Zlozila pribor, pretoze vedela, ze dnes toho uz viac nezje a postavila sa. Odniesla tanier a vysla von. 
V hale nebol takmer nikto. Az na Tinu. Stala pri recepcii a zrejme na niekoho cakala. Marianna sa rozhodla, ze vyuzije prilezitost a s usmevom sa vybrala k nej.
„Ahoj.“
„Ale, ahoj.“ usmiala sa Tina.
„Chcem sa ta opytat, ci dnes nahodou nie je nejaky program.“
„Program?“
„Vies, niektori uz zajtra odchadzaju a Samo myslel, ze by sme mohli nieco vymysliet.“
„Ale, naozaj uz odchadzaju. To je skoda. Este nevideli ostrov.“
„Myslim, ze to je v poriadku.“ zamrmlala a usmiala sa. „Ak by si o niecom vedela, povedz.“
Chystala sa odist, no Tina ju zastavila. „Nahodou viem. Asi o pol hodinu vyplava z pristavu taka mensia lodka. Ide na okruznu plavbu okolo malickeho ostrova nedaleko.“
Mariannu to zaskocilo. „Je tu aj siesty ostrov?“
„Ale nie, toto je len... vacsia skala trciaca z more. Nie su tam ludia, len zopar stromov.“
„Aha, tak. Dobre, poviem to priatelom. Dakujem.“
Tina sa usmiala a prikyvla. 
Marianna ju nechala pri recepcii a zas zamierila do jedalne. Este sa ale nepatrne otocila, lebo si vsimla, ze sa recepcny vracia. Niesol v ruke obalku a mensi balicek. 
Tina si to od neho vzala a zamierila k vytahu. Marianna ani nemusela vidiet, aby vedela, ze stlaca gombik na najvyssie poschodie. Musi sa tam niekedy ist pozriet.
Vosla vsak do jedalne a sadla si k priatelom.
„Co si zistila?“
„O pol hodinu odchadza lodka na maly ostrovcek niekde v okoli.“
Samo nadvihol obocie. „Ideme tam?“
„Neviem,“ mykla plecami, „ak chcete.“ Pozrela na Edyho a Barbie.
„Pokojne.“ prikyvli.
„Tak fajn. Mali by sme si pohnut.“ Marianna pozrela na hodinky. „Idem zavolat aj Tornada.“
„Preco?“ nechapal Samo. 
„Lebo chcem.“ prekrizila ruky a oprela sa na stolicke.
Ema nenechala Sama povedat nic dalsie. „Dobre, pokojne chod. Pockajte nas pri mole.“
Marianna prikyvla, nastvane pozrela na Sama a vysla z jedalne. Tam rovno vo dverach narazila na Ivana. Skoro nestihla zastavit.
„Tak tu si.“ 
„Zistil si nieco?“ opytala sa s nadejou v hlase.
„Ano,“ vzdychol, no rychlo pokracoval, ked ho chcela zaplavit otazkami, „ale musis mi slubit, ze pockas do zajtra.“
„Povedz mi co vies a dohodneme sa.“
„Marianna, slub mi to!“
„Fajn.“ suhlasila prekvapena jeho tonom.
„Su na opacnej strane ostrova. Uz asi tri dni.“
Marianna otvorila usta a uz sa chystala rozbehnut prec, ked ju Ivan chytil za plece. 
„Nezabudaj na slub.“
„Lenze, co ak do zajtra odidu?“
„Kam by v noci isli?“
„Ivan,“ zamracila sa, „v noci mozno nie, ale zajtra rano. Tak ako rodicia. Aj keby sme vyrazili na svitani, dojdeme tam mozno az vecer.“
„To nie je dovod hned tam utekat.“
Mariannu uz jeho argumenty prestali bavit. „Pocuj, pokojne ti pomozem so zvitkom, ale toto nechaj na mna.“
„Nenecham. Ty pocuvaj mna! Zajtra rano vas odveziem, len vydrz.“
„Preco by si sa mal do toho starat?“
„Lebo na teba davam pozor. Zajtra rano odprevadite rodicov, ja s Petrom zozenieme auta a odvezieme vas tam.“
„Nechaj to tak.“ Nechcelo sa jej dalej hadat.
Ivan jej zablokoval cestu ku dveram. „Viem cislo ich auta. Mam ich mena aj presne suradnice hotela, kde sa zapisali. Marianna, prosim. Mam ta na starost a nepotrebujem dalsie problemy.“
Ona si ho pomaly premeriavala. „Fajn, ale vsetko, uplne vsetko mi vysvetlis!“
Viditelne mu odlahlo a prikyvol. „Ked sa vratime, sadneme si a vsetko vysvetlim.“
„Fajn.“ obisla ho a aj tak zamierila ku vchodovym dveram.
„Kam ides?“ otocil sa za nou.
Ju ta otazka nastvala, ved co sa ma on do toho starat, no ovladla sa. „Za Tornadom.“
„Davaj pozor.“
Rychlo prikyvla a vybehla von. Nemohla sa dockat, ako mu to oznami. Tesila sa tak velmi, az zabudla vnimat okolie. Ani sa nenazdala a stala na konci dedinky. Otocila sa na spiatocnu cestu, ked na plazi zbadala Artbuba, Daliu a Lesiu.
Nevyzerali velmi stastne. Lesia sa mracila na Artbuba a on na nu. Opatrne prisla blizsie a schovala sa za hrubu palmu nad plazou.
„Ty nie si moj otec! Nemusim ta pocuvat!“ kricala Lesia a Marianna ju nespoznavala. 
Lesia bola stale mila, ticha a slusna. Toto nemohla byt ona.
„Nemozem za to, ze tvoj otec je v base. Teraz patris do mojej rodiny.“ 
„Artbub, pokoj,“ tisila ich Dalia, „Lesia, viem, ze je to pre teba tazke, ale teraz sme tvoja rodina.“
„Nie ste! On urcite nebude moj otec a ty nie si moja mama!“ 
„Ak budes drza, mozeme ta nechat tu na Mili-zum!“ zahromzil Artbub.
„Ak sa mozete vyhrazat, mozem sa aj ja! Otec to len tak nenecha! Vypali vam tu hlupu dedinu do tla!“
„Ako asi, ked je kilometre odtial?“ zasmial sa vodca, naco sa nanho Lesia snazila vrhnut, no Dalia ju zachytila.
„Nedotykaj sa ma! Ty nie si moja mama!“ kricala a kopala okolo seba.
„Marianna.“ oslovil ju zrazu hlas za nou.
Prudko sa otocila a stala tesne pred Tornadom. „Ahoj.“
„Co tu robis?“
„Isla som za tebou a...“
„Zas si pocula nieco, co si nemala?“ nadvihol obocie a pozrel na zvysok svojej rodiny.
Marianna len ticho prikyvla.
„Co je s Lesiou?“ opytala sa po dlhsom tichu.
Tornado mykol plecami. „Netusim. Od vcera sa sprava divne.“
„Ako?“
„Zacala kricat na mamu a otca, je drza, na vsetko sa stazuje. Mama nevie, co ma robit.“
Marianna nanho zamyslene pozrela. „Nesuvisi to s tym casnikom?“
„Skusal som to zistit, ale neda sa s nou rozpravat.“
Marianna sa otocila a pozrela na Lesiu. Vytrhla sa Dalii a utekala prec.
„Preco si prisla?“ zmenil temu Tornado.
„Edy, Barbie a Emilia zajtra odchadzaju, tak Samo vymyslel, ze pojdeme na mensej lodke k nedalekemu ostrovu.“
„Nedalekemu?“
„Vraj tu niekde je taky malicky. Vraj len vacsia skala trciaca z mora. Ale ma to byt posledny spolocny vylet.“
„A?“
„Chcem, aby si isiel so mnou.“ 
„Preco?“
Nahnevane prevratila ocami. „Je to az take nepochopitelne?“
„Nebudem zavadzat.“ pokrutil hlavou.
„Ak tym myslis Sama, kasli nanho.“ mavla rukou. Potom si spomenula, co by mu mohlo dvihnut naladu. „Neuhadnes, co povedal Ivan.“
Tornado na nu prekvapene pozrel. „Zistil, kde su?“
„Hej, a skus hadat, kam ich vietor zavial.“
„Marianna, hovor.“
„Su na druhej strane ostrova.“ Usmiala sa.
„To je skvele,“ chytil ju za plecia, „a?“
„Zajtra rano vyrazame. Treba to povedat tvojej mame.“
„Poviem jej to, pokojne mozes ist.“
Marianna sa zatvarila tvrdohlavo a prekrizila ruky. „Pojdes zo mnou. Rodicia jej neutecu, ale nam utecie lod.“
„Nie som si isty, ci je to dobry napad.“
„Potrebujem sa s tebou porozpravat.“ velavravne nanho pozrela, co umlcalo jeho argumenty.
„Molo je tamtym smerom.“ ukazal do dediny a vyrazili.
Marianna sa este raz otocila a pozrela na vodcu a jeho zenu. O niecom sa rozpravali a Dalia zberala vyplavene morske riasy.
Ticho presli dedinou, okolo hotela, az dosli k mensiemu molu, kde uz pri lodi cakali ich priatelia. Naozaj nebola velka, taka jachta.
Ked Samo zbadal Tornada, zmizol mu usmev z tvare. „Ona to myslela vazne.“ zamrmlal vedla stojacej Eme.
„Samo, prestan!“ zasycala.
Marianna k nim medzitym prisla. Z lode vystupil aj kapitan spolu s Tinou. 
„Spravaj sa slusne.“ zasepkala Marianna Tornadovi.
Ten ked zbadal Tinu, zastal v polovici kroku. S pochmurnym vyrazom sa postavil k Samovi a vsetci cakali, kym im Tina vsetko vysvetli.
Potom mohli konecne nastupit na lod. Okrem nich a Tiny nikto iny nesiel. Vyplavali na pokojne more rovno k slnku, ktore uz klesalo k hladine. Prec od pevniny tiahnucej sa do obidvoch stran pokym len dovideli.
Neplavali dlho. O niekolko desiatok minut uz lodka zastavila pri vratkom drevenom mole na malom ostrovceku. 
„Mozete sa tu poobzerat.“ usmiala sa Tina a s kavou v ruke si sadla na okraj paluby.
Marianna prikyvla a s obavou skocila na molo. To sa zakyvalo, no zostalo stat. Presla po dreve a zastala az na drsnom kamennom povrchu ostrova. 
Ten celkom nesplnal jej predstavu o skale trciacej z mora. Toto bol podla nej ostrov ako sa patri. Sirku mal okolo dvoch kilometrov a dlhy bol priblizne rovnako.
Vsade boli cierne kamene a skaly, kde-tu vykukol nejaky krik ci dokonca stromcek. V trsoch travy sa skryvali vtaky podobne bazantom, ktore sa pred nimi bez strachu premavali.
„Podme sa prejst.“ navrhla Marianna.
Vsetci sa rozprchli po ostrove, len ona ostala s Tornadom. Odtiahla ho od najblizsej skupinky co najdalej, az takmer k okraju.
„Chcela som s tebou rozpravat.“ zacala a pomaly vykrocila dopredu.
„O com?“
„Vies nieco o Markovi?“ pozrela nanho.
Tornado sa zatvaril prekvapene. „O Markovi? Co presne?“
„Vsetko, co o nom vies.“
„To dokopy nic nie je. Vacsinu casu nie je v dome, a ked pride, nic nehovori.“
„V noci som sa prechadzala a dosla som az k studni. A... On, Nasib a starosta nieco vedia.“
Marianna mu prerozpravala vsetko, co videla, opisala aj hadku Nasiba so starostom, a tiez to, co jej Nasib povedal.
„Pockaj, pockaj... teraz je toho uz vela. Najprv Nasib. Naozaj bol pri tom, ked sa mama stratila?“
Ona prikyvla.
„Preco nic nepovedal?!“
„Netusil, ze je to Dalia, nevedel jej meno.“ tisila ho Marianna a odtiahla ho este dalej.
„A ty mu veris?! Aj o tom chrame?“ neveriaco na nu pozrel. 
„Preco by som nemala?“ opytala sa podozrievavo.
Tornado mavol rukou a nastvane kopol do kamienkov.
„Bola som tam a on mi veri.“ vykrocila dopredu.
„Marianna...“ zastonal a rozbehol sa za nou. Hned vsak zastal v strede kroku. Na zemi sa nieco zalesklo.
„Marianna!“ zavolal ju spat.
Ona sa nastvane otocila a prisla k nemu. „Co sa deje?“
„Pozri.“ ukazal.
Medzi ciernymi kamenmi sa na zemi leskol trciaci privesok. Marianna si klakla a opatrne ho vytiahla. Hned zistila, ze je to len nepatrna cast toho, co sa skryvalo pod kamenmi. 
Z maleho privesku sa vykluli az dva nahrdelniky. Boli prepletene jeden do druheho.
Prvy vyzeral ako starozitnost. Boli to zrejme prave perly na dvoch tenkych lankach. V strede obe casti spajal ten privesok. Vyzeral, ze je zo zlata a bieleho zlata. Bolo to srdce s uzasnym vzorom a vyrezavanim.
Tieto perly boli poprepletane obycajnou nitkou s drevenymi koralmi kedysi zrejme nafarbenymi do pestrych farieb. Teraz z farby ostali len smuhy.
„Co to je?“ dostala zo seba nakoniec Marianna.
„Neviem.“ Tornado pokrutil hlavou a pomohol jej vstat.
Spolu s Mariannou si dlho prezerali nahrdelnik. Nakoniec si ho Marianna schovala do vrecka a vybrali sa spat k lodke.
Tesne pred tym, ako nastupila na palubu, ju odkialsi zavolal Samo.
„Pockaj ma tu.“ usmiala sa na Tornada a rozbehla sa za Samom.
On chtiac-nechtiac prikyvol a ukosom pozrel na sediacu Tinu.
Marianna medzitym dobehla k priatelom. Vsetci stali asi patdesiat metrov od mola.
„Pozri.“ ukazala Ema na zem, len co dobehla. 
Ona pozrela k vacsiemu balvanu, kde Ema ukazovala. Ledva potlacila vykrik. Vyvalila oci a zmatene cuvla. 
Spomedzi kamenov trcala kostra ruky. Biele clanky ledva drzali pokope a cosi zvierali. 
„C-co je TOTO?!“ zvolala nakoniec.
„Pssst!“ zahriakol ju Samo. „Nasla to Barbie. Zrejme to bude niecia ruka.“
„To vidim, ale preco je tu?!“ Marianna bola este stale v soku.
„To je velmi dobra otazka.“ prikyvol.
„Musime to niekomu povedat.“ zasepkala Ema.
„Komu? Starostovi alebo policii?“ ironicky sa opytal Samo.
„Ivanovi.“ zamrmlala Marianna.
„Komu?!“ Samo myslel, ze zle pocul. „Vazne mu chces toto vesat na nos?“
„Musime to niekomu povedat.“ oponovala. „Ivan bude vediet, co robit.“ Pozrela na biele kosticky. „Ale dovtedy nikomu ani pol slova.“
Vsetci prikyvli a uplne pokojne sa vracali k lodi. Marianna pocitala kroky a snazila sa zapamatat si, kde presne bolo to miesto.
Tornado sa nastastie nic nepytal a Tina tiez nie. Kedze sa uz zacinalo stmievat, len co nastupili na palubu, kapitan zapol motory a lod odfrcala prec. 
Marianna este dlho sledovala miznuci ostrov a vobec nechapala, co sa pred chvilou stalo.
Spat na Mili-zum sa vratili az po zapade slnka. Na ich velke prekvapenie, ich na mole niekto cakal. Aj v tak mizernom svetle Marianna spoznala Ivana.
„Kde ste boli?“ vyrutil sa na nich, len co lod zastala.
„Na vyletnej plavbe.“ pokojne odpovedala Tina.
Marianna ich oboch kutikom oka pozorovala a sledovala ich reakcie.
„Marianna, co to ma znamenat?“ obratil sa k nej.
„Posledny spolocny vylet.“ odpovedala nedbalo a skocila na drevene molo.
„Nemal by o tom niekto vediet?“
„Niekto myslis seba?“ milo sa usmiala.
„Nie.“
„Rodicia o tom vedia. To, ze ti to nepovedali, je ich vec.“
Ivan si premeral lod. „Povedali mi to. Ale sami ste nemali nikam chodit.“
„Neboli sme sami.“ upozornila ho.
Na to uz nic nepovedal, len kyvol k hotelu. „Vsetci vas cakaju v jedalni. Mala by si Dalii nieco povedat.“
Marianna prikyvla a pozrela na Tornada. On len mykol plecami a spolu s ostatnymi sa vybrali k hlavnemu hotelu. Ivan siel v tesnom zavese za nimi. 
Ked tam dosli, v hoteli bolo az velmi rusno.
„Co sa deje?“ opytala sa Marianna Ivana.
On mykol plecami a urcil kurz smerom k jedalni. 
„Tak fajn.“ prevratila ocami a nasledovala ho.
Dnu bolo este zopar ludi, no stol s rodicmi sa nedal prehliadnut. Boli tam aj volne stolicky pre nich.
„Konecne.“ potesil sa Edyho otec.
Marianna sa na vsetkych veselo usmiala.
„Vraj mate dobre spravy.“ milo sa jej prihovorila Dalia.
Vyzerala nesmierne krehko, ale aj krasne. Skoro ako anjel.
„Ano,“ Marianna si sadla vedla svojich rodicov, „mame.“
„To je uzasne. Konecne. Ake?“ opytala sa Emina mama.
Marianna pozrela na Ivana. „Nepovedal vam to?“
„To je tvoja uloha.“ odpovedal a oprel sa o vedlajsi stol.
„Tak fajn. Na radnici sme podla novin zistili, kedy ste zmizli.“ otocila sa k Dalii. „Bolo to z 26. na 27. jula v roku 1977. Prisli ste tu s rodicmi na vyletnej lodi. Pri clanku v novinach bola aj fotka.“ 
Vytiahla ju z vrecka a podala Dalii. 
„A tato vypadla pred par dnami jednym starsim manzelom, ked som im spolu s Edym a jeho otcom pomahala. Je rovnaka, ako v novinach.“
„Oni mali fotografiu mojich rodicov?“ opytala sa ticho.
„Nie len to. Myslim, ze ONI su vasi rodicia.“
Dalia na nu prekvapene pozrela. „Oni?“
Marianna prikyvla.
„Viete kde su?“ ozvala sa zas po dlhsom tichu.
„Ivan zistil, ze uz niekolko dni su zapisani v hoteli na druhom konci ostrova a este sa neodhlasili.“
„To znamena...“
„To znamena, ze su este stale tu.“ prikyvla Marianna.
Vsetci rodicia pochvalne prikyvli.
„Takze zajtra rano odchadzame za nimi.“ ukoncila. „Ivan s Petrom nas tam odvezu.“
„Preco nejdete lietadlom?“ opytal sa Edyho otec Ivana.
Marianna ticho cakala, co odpovie. 
„Lietadlo by bolo... prilis... nemali by sme kde pristat.“ dopovedal nakoniec.
„Hlavne na nich dajte pozor.“ Ivanova odpoved mu zrejme uplne stacila.
„Tak fajn. Zajtra rano odprevadime tych, ktori odchadzaju domov a hned potom vyrazame.“ Pozrela na Daliu. „Najdeme ich.“
„Ja viem. Dakujem vam.“ rozlucila sa Dalia a pozrela na syna.
„Pockaj ma vonku, mama.“ pokusil sa o mily usmev.
Dalia vysla z jedalne a s nou aj zvysok skupiny. Dnu ostala len Marianna s Tornadom a Ivan stojaci kusok od nich. 
Marianna vedela, ze s nou chce rozpravat a... vlastne aj ona chcela rozpravat s nim.
„Marianna,“ oslovil ju Tornado, „rozmyslal som o tom, co si mi povedala.“
Ona si najprv musela spomenut, o com mu vlastne rozpravala. V tom case sa toho udialo strasne vela.
„O Nasibovi.“ upresnil. „Prepac mi, ze som ti neveril.“
„To nevadi. Chapem to.“ zasepkala, aby ju Ivan nepocul.
Potom ho silno objala a snazila sa nevnimat Ivanov upreny pohlad.
„Davaj pozor, co mu slubujes. A na tvojom mieste, by som mu velmi nevykladal o tom, co sa stalo predtym.“ povedal ticho a pustil ju.
„Neboj sa, viem, co robim.“ uistila ho a pockala, kym aj on vyjde z jedalne.
Aj Ivan cakal. Hned ako sa zabuchli dvere, pohol sa k nej. 
„Nieco by som zjedla.“ lahostajne sa obzerala.
Ivan sa uistil, ze dnu nikto nie je. „Povedal som ti, aby si sa drzala od Tiny dalej. A ty si z nou odplavas na sire more. Vies, co sa ti mohlo stat?“
„Tina je moja priatelka!“ vyprskla jedovato. „Rozpravas o nej, ako keby bola jedna zo Zoranovych ludi. Co sa mi mohlo stat... Vsetky tie veci ti uz asi poriadne lezu na mozog.“
„Marianna, ona je naozaj nebezpecna. Ver mi.“
„Ako povies,“ uskrnula sa, „zrejme ju poznas osobnejsie ako ja.“
Nechapavo na nu pozrel. „O com to rozpravas?“
Vytiahla z vrecka Tininu nausnicu a prehadzovala si ju v prstoch. „Toto zrejme poznas.“
„Co to je?“ 
„Nausnica.“
Ivan chvilu nechapal. „Preco by som ju mal poznat?“
„Skus uhadnut, komu patri.“
„Netusim.“ dochadzala mu trpezlivost.
„Patri Tine, ale to ty dobre vies.“ uskrnula sa. „Ako som na to prisla? Kupil si jej ich.“
Ivan nevydal ani hlasok. Premeriaval si ju scasti prekvapene a scasti nastvane.
„Odkial to mas?“
„Tornado ju nasiel v kniznici.“
„Odkial vies, ze som jej ju kupil?“ zopakoval otazku raznejsie.
„To by si chcel vediet, co? Poviem ti len, ze aj ja mam svoje zdroje.“ premeriavala si nausnicu.
Ivan vzdychol a pretrel si oci. „Dobre, kupil som ich, ale nie je to tak, ako si myslis.“
„A ako to je?! Preco ma tak starostlivo varujes pred Tinou? Nechces, aby som sa dozvedela, co je medzi vami?“
„Tak to nie je. Dovol mi vysvetlit ti to.“
„Nedovolim. Takmer som ti uverila. Vsetci ma presviedcali, ale ja som skocila na tvoje recicky o mame a tom vsetkom. Mala som vediet, ze klames.“
„Neklamal som ti. Vysvetlim ti tie nausnice.“
„Nechcem to pocut! Ani sa nenamahaj. Neviem, co hladas na ostrovoch, ale pomahat ti nebudem.“
Ivan spozornel. „Nieco si mi slubila.“
„Fajn, dam ti ten hlupy zvitok, ale viac ani chlp.“
„Lenze ja potrebujem aj teba! Ak by som ta nepotreboval, nebola by si tu.“ vykrikol, co Mariannu dost prekvapilo. 
Najviac ju ale prekvapilo to, co povedal. 
„Takze takto je to.“ ticho prikyvovala.
„Ano, nechcel som ti to hovorit, ale... donutila si ma.“
Vtom dnu vosiel jej otec. Rozhliadol sa po prazdnej jedalni. Ked ich zbadal, usmial sa na dceru.
„Mama ta chce hore.“ kyvol hlavou.
„Hned pridem.“ nasilu sa usmiala.
Martin nechal dvere zabuchnut a prisiel blizsie. „Deje sa nieco?“
„Nie.“ Ivan pokrutil hlavou. „Len sme si nieco objasnili.“
„Aha, tak.“ podozrievavo si ich premeral. „Ponahlaj sa. Nech mama nevie, kde si bola.“
Marianna prikyvla a pockala, kym odide.
„Co si si myslela?“ pokracoval Ivan. „Ze si tu na dovolenke? Alebo ze bolo v plane hladat nejakych ostrovanov?“
„Problem je v tom, ze ja vobec netusim co v tom plane je.“ odfrkla urazene.
„O chvilu sa to dozvies. Zatial rob to, co ti poviem. Mam malo casu a ty mi to naozaj neulahcujes.“
Marianna si ho ticho premerala. 
„A nikomu ani pol slova.“ varoval ju. „Toto uz nie je hra.“
„Mas pravdu.“ odmeranost v jej hlase ju samu prekvapila. Nenechala to vsak na sebe poznat a bez dalsieho slova vysla von. 
Vybehla hore po schodoch a zahla do izby rodicov. Dvere neboli zamknute. Sama si otvorila a zbadala mamu, ako bali veci zo skrine do kufra.
„Nejdes mi pomoct?“
Marianna unavene zvesila plecia. „Som unavena. Idem radsej spat.“
Nina len prevratila ocami a popriala dcere dobru noc.
Tornado medzitym dosiel k Nasibovmu domceku. Vsade bola temna noc, len slaba poulicna lampa osvetlovala kus chodnika. 
Zahol k zahradke a zadnym dveram, aby nezobudil cely dom. Presmykol sa popri mure a potichu vosiel dnu. 
Hned zbadal, ze v kuchyni svieti mala sviecka. Presiel k zarubni a pocuval, co sa deje.
Jeho rodicia boli zas zrejme uprostred hadky. 
„Je to pre mna dolezite.“
„Lenze je to aj hlupe. Naco sa tam budes trepat?!“ nesuhlasil Artbub.
„Su to moji rodicia. Naozaj nevidis, co to pre mna znamena?“ sklamane sa opytala Dalia.
„Vidim, ale co ked to nie je pravda?“
„Preco by nebola?“
„Si privelmi doverciva. Myslis, ze sa im to naozaj podarilo zistit?“
Vtom Tornado vosiel do kuchyne. „Otec, Marianna od rana do vecera sedela nad starymi novinami a hladala. Myslis, ze by klamala? Bol som pri tom.“
„Oklamala aj teba. Nevidel si aka je skvela klamarka?“
Tornado nadvihol obocie a pozrel na mamu. 
„Nechaj to tak. Pokojne chod spat.“ usmiala sa.
„Nenecham,“ vyhlasil, ked videl, ako sa jej otcove poznamky dotkli, „otec, mohol by si prestat?“
„Ty mi nemas co rozkazovat! Tu plati to, co poviem ja!“ roztrasenym prstom maval vo vzduchu.
Tornado si az teraz vsimol poloprazdnu flasu vedla tanierov. Zas pozrel na otca. 
„Mal by si ist spat. Mozno do rana ten alkohol zmizne.“
„Co si to dovolujes?!“ pohol sa k nemu, no nohy ho nechceli pocuvat. Nastastie ho zachytila Dalia. „Pusti ma, zenska. A ty,“ ukazal na syna, „spravaj sa slusne.“
„Ty by si sa mal spravat slusne. Najma k mame. To uz naozaj nemas co robit?“
„Nemam! Trpim to tu, pretoze som chcel byt so svojou rodinou. Ovofrit je zrejme stastny na otcovom mieste a mne zivot zneprijemnuje to dievca.“
„O com to tu rozpravas?“ nechapal Tornado.
„Tvoja Marianna je ovela dolezitejsia, ako si myslis.“ zamaval mu prstom pred tvarou.
„Tak to by stacilo.“ usudil Tornado a pomohol mame odtiahnut otca aspon do vedlajsej izby.
Potom sa zas vratili do kuchyne. Dalia si unavene sadla na stolicku a Tornado zatial odpratal flasu tak, aby ju uz otec nenasiel.
„Si v poriadku?“ opytal sa mami, ked si sadol oproti nej.
„To je dobre. Mrzi ma, ze si musel otca vidiet takto. Ked sme boli prec nejako to nezvladol.“ chytila syna za ruku.
„Zvykol som si.“ prevratil ocami. „Preco myslis, ze ho tak nenavidim?“
„Takto nehovor!“ 
„Mami, ty si s nim nebola desat rokov. Zmenil sa, priznaj si to. Uz to nie je laskavy, obetavy a mily clovek.“
Dalia si vzdychla. „Vsetci sa menime. To nic.“
„Ak myslis.“ mykol plecami.
„Chod uz spat.“ povzbudivo sa usmiala.
Tornado sa postavil, pockal na mamu a sfukol sviecku. Spolu presli okolo Artbuba leziaceho teraz uz takmer na zemi a vysli po drevenych schodikoch na poschodie.
„Z otca si nic nerob. Ja a Lesia sa tesime s tebou.“ objal mamu a vosiel do Markovej izby. 
Dalia len vzdychla a tiez si sla lahnut. Tornado vsak nemohol zaspat. Vedel, ze otec vobec netusil, co rozprava, ale to, co povedal o Marianne... pripadalo mu, ze nechtiac povedal nieco, co tajil.
„... je ovela dolezitejsia, ako si myslis.“ prehraval si v hlave a myslel na to, co mu dnes povedala.
Aj Nasib nieco vedel. Ten chram naozaj musel nieco znamenat.
Nakoniec sa rozhodol, ze o tom zisti co najviac. Marianna to mozno netusila, ale on vedel, ze s davnymi legendami a magiou sa netreba zahravat.

13. Kapitola - CESTA
Marianna sa zobudila hned po vychode slnka. Bolo este len pat hodin, ale ona nemohla spat. Tento den bol zrejme najdolezitejsi odkedy prisli.
Obliekla sa na cestu, do tasky si vzala slovnik, vsetko o com si myslela, ze by to mohla potrebovat a zisla do vstupnej haly.
Na jej nemile prekvapenie tam nasla Ivana s Petrom stat pri recepcii.
Ivan ju hned zbadal. Ona vsak neplanovala ist k nim, preto rychlo vysla sklenenymi dverami von. Vzduch bol este studeny. Slnko sa predieralo pomedzi palmy a na parkovisku vytvaralo zaujimave tiene.
Bez dlheho rozmyslania sa rozhodla, ze pojde na plaz. Ticho si sadla co najblizsie k moru a nechala si vlnkami hladkat nohy. Takto sedela a rozmyslala o tom, preco je vobec tu.
Ivan ju potreboval. Nejako to suviselo so zlatym zvitkom a tymi divnymi hadankami a odkazmi. Vytiahla z vrecka preklad odkazu od Goga.
Ak chces najst poklad skryty, nasleduj vonu jazminu.
Ziadna z veci jej nedaval suvis s tou dalsou. A Ivan jej nechcel nic povedat. Vraj ziadna hra. 
Nakoniec ju takto nasiel sediet Tornado. Prisadol si k nej a ticho cakal.
„Si tu skoro.“ uprene hladela na more.
„Nie,“ pokrutil hlavou, „ty tu sedis velmi dlho. Vasi rodicia uz cakaju v hale.“
Marianna pozrela na hodinky. Na plazi presedela viac ako dve a pol hodiny. Prekvapene pozrela na Tornada. Hned si vsimla velke kruhy pod jeho ocami a unaveny pohlad.
„Stalo sa nieco?“
„To je dobre.“ pokrutil hlavou.
„No tak,“ otocila sa k nemu, „pokojne mi to povedz.“
Tornado vzdychol a prevratil ocami. „Je to hlupost. Otec vcera vyrabal problemy.“
„Tvoj otec? Kde? Ved on pocuva aj svoj vlastny tien.“ zvolala prekvapene.
„Dakujem ti pekne.“ 
„Nie, prepac, tak som to nemyslela.“ ospravedlnovala sa rychlo. „Ja len...“
„Viem, ako si to myslela.“ uistil ju unavene. „Pamatas, ked som sa... ked som ho udrel?“
„Mam taky pocit, ze na to sa neda zabudnut.“ prehodila opatrne.
Tornado nadvihol obocie, no nekomentoval to. „Otec si zvykol, ze ked je v krizovych situaciach, tak jeho najlepsim priatelom sa stava flasa.“
Marianna zamyslene prikyvla.
„Vcera to dost prehnal. Trepal vsetko, co mu prislo na jazyk a mamu to dost vzalo.“
„Chapem.“ smutne sa usmiala. 
„Ale to je jedno. Pod uz.“ pomohol jej postavit sa.
Marianna sa otrepala od piesku, ale pocit, ze ona sposobila toto vsetko ju prenasledoval celou cestou k hotelu. Tam uz vonku cakali vsetci rodicia spolu s jej priatelmi. 
„Marianna, hladali sme ta.“ prihovoril sa jej Edyho otec.
„Zabudla som na cas.“ letmo sa usmiala. Ocami hladala Ivana. Na jednu vec predsa len zabudla. Ako sa rodicia dostanu do Nipapu. 
„Vsetko je pripravene.“ ozval sa spoza nej jeho hlas.
„Vcera sme zabudli vyriesit, ako odidu z ostrova.“ otocila sa.
Ivan sa priatelsky usmial. Pretvarku ovladal dokonale. „To som vyriesil.“
„Esteze ta tu mame.“ premerala si ho a sla sa rozlucit s Edym, Barbie a Emiliou. 
„Ak budes nieco potrebovat, pokojne zavolaj.“ uistil ju Edy.
„Nebojte sa, prideme hned za vami.“ smutne sa usmiala. Vobec sa jej nepacilo, ze sa ich skupina rozchadza. 
„No tak, Marianna, toto boli uzasne prazdniny.“ objal ju, ked videl jej cervene oci. „A doma budu pokracovat.“
„Mozno.“ 
„Nieco pre teba mam.“ usmiala sa Barbie. 
Marianna sa otocila k nej. 
„Toto som nasla v jaskyni, ked sme zostali uvazneni v sopke.“ podala jej kamienok, ktory sa podobal na privesok.
Marianna si ho vzala. Vyzeral skoro ako kvet. „Dakujem.“ 
Potom objala aj Emiliu. „Moja plostica mi bude chybat.“
„Neboj sa, budem ti pravidelne podavat spravy z mesta.“ 
Odrazu k nim odniekial prisiel nejaky mladik. Bol mozno o trochu starsi ako ten casnik.
„Mali by sme ist.“ obratil sa na Ivana.
Marianna si ho podozrievavo premerala. „A vy ste kto?“
Prekvapene sa otocil na Mariannu.
„Toto je Lorenzo. Pilotuje lietadlo do Nipapu.“ predstavil ho Ivan.
Lorenzo sa na Mariannu ziarivo usmial. Ona len nadvihla obocie a pozrela na Ivana.
„Mozes na chvilku?“
Ked prikyvol, presli trochu dalej. Zasli az za vacsiu palmu, kde ich rodicia nemohli pocut.
„Nedovolim im nastupit do lietadla, ak ho nebude pilotovat Peter. Najma ked viem, coho su ludia ako ty schopni.“
„Ako ja?“ nechapal. „Pozri, Peter ide s nami. Nemoze byt na dvoch miestach naraz.“
„Nepotrebujeme ho.“
„Vies soferovat?“ nadvihol obocie.
„Nie, ale moze s nami ist mama.“
Ivan pokrutil hlavou. „Ju tam naozaj nepotrebujeme. Pozri, Lorenzovi mozes verit.“
„Kto to je?“ prekrizila ruky.
„Jeden kolega. Garantujem ti, ze do Nipapu doletia vporiadku.“
Marianna prevratila ocami. „Kolko vas tu je?“
„Vela. Hlavne nerob ziadne sceny. Ponahlame sa.“
Neochotne prikyvla a s milym usmevom sa vratila k rodicom. 
„Bola to len mensia nezrovnalost, ale uz sme to vyriesili.“ vysvetlila. „Kde je lietadlo?“
„Na letisku.“ odpovedal Lorenzo.
Marianna si ho nedovercivo premerala. „Tak fajn. Ideme na letisko.“
Vsetci si vzali veci a presunuli sa za hotel na velku vyasfaltovanu plochu. Bolo tam viac lietadiel. Lorenzo ich zaviedol k vcelku novemu sukromnemu lietadlu. Bolo dost velke pre patnast ludi.
„Sef ho vybral.“ oznamil Ivanovi, no poculi to vsetci.
On kratko prikyvol a otvoril dvere.
„Naozaj to viete pilotovat?“ pochybovacne si lietadlo premerala Marianna. 
Aj ked o lietadlach nevedela vobec nic, uz len ten nazov G650 v nej vyvolaval pocit, ze to nebude jednoduche.
„Teraz som s tym priletel z Nipapu. Nebojte sa.“ uistil ju Lorenzo.
„Z Nipapu?“ nadvihla obocie.
„Nasadat.“ zvolal Ivan a nastvane pozrel na kolegu. 
On len pokrcil plecami a tiez nastupil. 
Rodicia medzitym odlozili kufre a posadali si dnu. Nina sa rozlucila s manzelom a postavila sa k dcere. Ivan pevne zatvoril dvere este nieco hovoril Lorenzovi.
„Slub mi, ze sa nezapleties do tej ich prace.“ zasepkala Nina.
„Neboj sa. Nemozem sa dockat, kedy sa vratime domov.“
O chvilu lietadlo konecne nastartovalo, rozbehlo sa a vzlietlo. Marianna za nim len smutne hladela.
„O pat minut pri hoteli.“ zahlasil Ivan.
„Fajn. Musime sa ponahlat.“ suhlasila Marianna a pozrela na priatelov. Zostali uz len traja. Samo, Ema a ona.
Spolu s nimi a Tornadom sa vratili na parkovisko. Tam cakali zaparkovane dva terenne auta a pri nich Peter.
Nina si ich nedovercivo premerala. „Naozaj planujete odchod na tomto?“
„Ideme cez dzunglu. Tvoj oblubeny fiat by nedosiel ani na koniec parkoviska.“ odpovedal Ivan.
„Hlupak.“ zasomrala. „S tebou ja v aute nejdem.“
„To bude tym, ze ty tu ostavas.“ premeral si ju.
Mariannu znepokojovala jeho nalada. „Pokoj.“ vstupila medzi nich.
„Ako to ze nejdem?! Preco myslis, ze som ostala? Svoju dceru v tvojej pritomnosti nespustim z oci.“
„Mama, prestan! Aj ty!“ ukazala na Ivana. „Ideme vsetci.“
Obaja zaryto mlcali. Marianna nechapala, co sa medzi nimi stalo. Pozrela na Tornada. On mykol plecami a kyvol hlavou k okraju parkoviska, kde sa objavila Dalia s Lesiou.
„Takze... S Petrom v aute pojdu Samo, Danny, Ema a Lesia.
Zvysok pojde s Ivanom.“
„To rozhodne nie.“ nesuhlasila Nina.
„Marianna je sefka.“ mykol plecami a vytiahol kluce. Otvoril auto a sam si sadol za volant.
Aj Peter spravil to iste. Samo si sadol vedla vodica a zvysni jej priatelia dozadu. Dalia si vybrala miesto za Ivanom, vedla nej si sadol Tornado. Cakalo sa len na Ninu a Mariannu.
„Idete? Lebo som mal pocit, ze sa ponahlame.“ sucho si ich premeral Ivan.
„Ja si vedla neho nesadnem.“ prekrizila ruky Nina.
„To od teba nikto nechce.“
„Nenecham ta sediet vpredu.“
Marianna prevratila ocami a vliezla do auta. Bolo pekne priestranne a ciste. Ivan vlozil kluc do zapalovania.
„Nina, ides?“
Pani Murfanova nastvane zavrcala a sadla si za Mariannu vedla Tornada. 
„Mozeme ist.“ zahlasil Ivan a nastartoval. 
„Poznas cestu, vsak?“ uistovala sa Marianna.
Ivanov pohlad uplne stacil ako odpoved. Auta sa pohli a vysli z parkoviska na cestu popri plazi. Ta nesla dlho cez dedinu. Po niekolkych metroch lavu stranu lemovala skala obrastena roznymi druhmi rastlin.
Popri plazi isli asi pol hodinu, pokym sa nedostali na uplne severny cip ostrova. Tam bolo razcestie. Jedna cesta viedla dalej popri plazi, druha smerovala do vnutrozemia.
Ivan nasmeroval auto na druhu cestu. Peter siel celu cestu za nimi a spravil to iste.
„Vyber mapu.“ Ivan kyvol na priehradku pred Mariannou.
Ona ju otvorila a vybrala poskladany papier. Roztvorila ho a polozila na kolena.
Bola to mapa Mili-zum. Marianne sa akurat nepozdavalo, ze miesto, kde boli bolo oznacene ako juh.
„Nie je tam chyba?“ opytala sa.
„Kde?“ Ivan ani nepozrel na mapu.
„Nesli sme nahodou na sever?“
„Nie, isli sme na juh. Presli sme juzny cip a teraz sa snazime dostat napriec ostrovom.“
Marianna pozrela na vyznacenu cestu. Koncila sa na uplne opacnej strane ostrova.
„Naviguj.“ prikazal.
Kedze este dlhsi cas mali ist rovno, spustila oci z mapy a pozerala von oknom. Okolie sa podobalo na krajinu, ktora bola pred horskou dedinou. Chybali len korytnacky.
Cim isli dalej do vnutrozemia, tym viac bola zem vyprahnuta. Aj trava pomaly mizla. Vsade naokolo boli len pne niekdajsich stromov a kopy hliny, akoby po nejakych vykopavkach.
„Co sa tu stalo?“ zhrozila sa Dalia.
Marianna si spomenula na clanok z hotelovej kniznice. Jediny kus novin, ktory sa zachoval. Otvorila svoju tasku a vytiahla ich.
„Odlesnovanie.“ nalistovala stranu s fotografiou.
„Coze?“ nechapala Nina.
„Vyrub stromov. Pred desiatimi rokmi tu vyrubali vela stromov.“
„Odkial to vies?“ opytal sa Ivan, ktory nespustal oci z cesty pred sebou.
„Nasla som noviny.“ zamavala nimi v ruke.
Ivan na chvilku otocila hlavu a pohlad mu padol rovno na fotku starostu s riaditelom nejakej organizacie. Takmer strhol volant.
„Kde si to nasla?“ opytal sa smrtelne vazne.
„V kniznici.“ nadvihla obocie.
Ivan uz nic viac nepovedal.
Marianna sa otocila na opacnu stranu a pozerala von oknom. Co sa to s nim stalo?
Nad podobnymi otazkami vsak len mavla rukou a sustredila sa na prirodu okolo seba. Vedela si predstavit, ze kedysi tu bola podobna dzungla ako na Malawi. 
Po prasnej ceste isli dalsiu hodinu. Pomaly sa priblizoval cas obeda, ked konecne dosli na miesto, kde zacinala dzungla. Bolo to velmi zvlastne. Na jednej strane ani steblo travy a hned vedla vysoke stromy, paprade, liany a kvety.
„Na chvilu zastavime. Potrebujem nieco dohodnut s Petrom.“ zahlasil Ivan a odparkoval v tieni.
Aj auto pod vedenim Petra zastalo. Vsetci vystupili. Vonku bolo riadne dusno. 
„Bude prsat.“ oznamila Dalia.
„Najprv nech sme tam. Potom moze prist aj hurikan.“ Ivan vzal mapu a siel za Petrom. 
Marianna medzitym presla k priatelom. Tvarili sa celkom spokojne.
„Vidim, ze mate dobru naladu.“
„Hej, je to celkom sranda. S Petrom sa super rozprava.“ usmial sa Samo. 
„Aspon niekto.“
„Vidim, ze ty sa nemas az tak dobre. Co sa stalo?“ premerala si ju Ema.
„Ivan nema dobru naladu. Nerozumiem, co sa to s nim stalo. A navyse mam v aute mamu.“
„To naozaj hovori za vsetko.“ uskrnul sa Samo.
„Prestan.“ strcila donho.
Samo sa zasmial a objal ju okolo pliec naco sa Ema rozosmiala. To prinutilo Mariannu aspon trochu sa usmiat.
Ivan medzitym rozprestrel mapu na kapotu Petrovho auta. 
„Ideme velmi dlho. Tu by sme mohli zist z cesty a ist skratkou.“ ukazal prstom.
„Lenze nevies, aka cesta tam je. Ja by som zbytocne neriskoval. Ak si pohneme, budu to tak dve hodinky.“ nesuhlasil Peter.
„Ja s Ninou v aute nevydrzim ani pat minut.“ vazne nanho pozrel Ivan.
„Nechcel si prave to?“
„Mozno, ale ked je pri nej Marianna uplne jej preskakuje. Je podrazdena a ma pocit, ze ju musi predo mnou chranit.“
„Ale to nie je dovod riskovat, ze niekde zapadneme.“ 
Zrazu sa pri nich zjavila Nina. Obaja zmlkli.
„Dufam, ze neplanujete dlhu cestu, pretoze ja s nim,“ ukazala na Ivana, „uz v aute nezostanem.“
„Nie, Ninka, prave sme planovali skratku.“ Ivan sa otocil k mape.
Ona pozrel na Petre. Len mykol plecami.
„Dobre, len nech tam sme cim skor.“
„Neboj sa.“ ani sa neotocil. 
Nina si ho premerala a rozhodovala si, ci odist.
„Potrebujes este nieco?“ opytal sa zdvorilo.
„Viem, ze moja dcera ti slubila pomoc.“
„No a?“
„Ivan, poznam ta velmi dlho. Neviem a ani nechcem vediet, co robis na tychto ostrovoch a co si robil predtym, ale Mariannu nechaj na pokoji. Nechcem, aby kvoli tebe skoncila ako ty alebo este horsie.“
„Ako ja?! Co s tym vsetci mate? Ja mam svoju pracu rad.“ rozculil sa.
„Jasne! Tak naco ti je moja dcera?“
„O tvoju dceru mi vobec nejde! Cely cas mi islo o teba. O to aby si tu prisla.“ zaklamal, aby sa jej zbavil.
„Klames! Ako vzdy.“
„Neklamem, preco by som klamal?“
„To staci!“ razne ich prerusila Marianna. „Kricite tu tak, ze vas pocuju na druhej strane ostrova.“
„Nemiesaj sa do toho.“ odbila ju Nina.
Ivan sa vsak zas otocila a studoval mapu. 
Marianna si ich oboch premerala. „Fajn, ideme. Vsetci zas do aut.“ Nemala chut pocuvat mamu a Ivana. A uz vobec nepotrebovala, aby vsetci naokolo vedeli, co vsetko maju medzi sebou oni dvaja.
Pred tym ako vosla do auta ju zastavil Tornado. 
„Vsetko v poriadku?“ 
Vzdychla a prikyvla. „Chcem ist domov.“
„Neboj sa. Pojdes.“
„Co sa deje?“ Nina stala hned za svojou dcerou.
„Nic, mami, nic sa nedeje. Teda okrem toho, ze tu s Ivanom na seba vrieskate.“
Nina si sadla do auta a buchla dverami.
Marianna pozrela na Tornada. „Bud rad, ze tvoja mama je normalna.“
„Som.“ vzdychol a obisiel auto.
Ivan si vzal mapu a nastartoval auto. „Ked budeme pri tej bodke, povedz mi.“ prikazal Marianne.
„Fajn.“ odsekla a sledovala dzunglu okolo.
Cesta cez nu im trvala tristvrt hodinu. Potom konecne dorazili na miesto, ktore bolo na mape oznacene bodkou. Rozvetvovala sa tam cesta. Ta ako-tak udrziavana bola o nieco dlhsia a viedla po okraji dzungle. Druha, ktoru skoro ani nebolo vidno pod vsetkymi tymi rastlinami isla priamo cez dzunglu a koncila kusok od turistickeho rezortu.
„Ty chces ist tam?“ ukazala na zanedbanu cestu.
„Bude to kratsie a usetrime kopu casu.“ strhol volant a prudko zmenil smer.
„Tak fajn.“ mykla plecami a pre istotu sa priputala.
Cesta dzunglou bola naozaj ako na horskej drahe. Vsade boli diery, popadane drevo, liany, ktore sa omotavali okolo kolies.
Ked auto uz stvrtykrat zapadlo do bahna, Marianna stratila nervy.
„To si spravil naschval?!“ rozhodila rukami.
Ivan zlozil ruky z volantu a nohu z plynu. „Ano, narocky som nas nechal zapadnut v dzungli! Marianna, rozmyslaj trochu.“
Zas celou svojou vahou sliapol na plyn, az auto vyletelo plnou silou do dzungle. Tvrdo dopadlo na cestu a Ivan okamzite vyrazil s nohou na plyne. 
Narazal do listov, pretrhaval liany a demoloval vsetko, co mu prislo do cesty. Peter vzadu len neveriaco pozeral. Ani by mu nenapadlo spravit podobnu hlupost.
„Co to Ivan stvara?“ Samo sa nahol dopredu, aby lepsie videl vzdalujuce sa auto.
„Neviem, ale nie je to dobre.“ zasomral Peter a aj on mierne sliapol na plyn. „Ivan, toto nie je rely dakar.“
Marianna medzitym tuho zvierala okraj sedadla. Tornado, Dalia a Nina vzadu sa boli priam prilepeni k sedadlam a ledva dychali.
Ivan len pritlacal pedal k podlahe a prudko sa vyhybal prekazkam. Marianna sa ho uz chystala zastavit, no zrak jej padol dopredu na cestu.
Z nicoho-nic pred nimi zastalo cosi cierne. Vyzeralo to ako zviera, no v tej rychlosti si nestihla vsimnut detaily.
Pamatala si len, ze vykrikla a Ivan strhol volant na stranu. Auto sa plnou rychlostou rutilo pomedzi hrube palmy. 
„Toc tym volantom!“ vykrikla Nina.
Ivan sa snazil aspon trochu vyhybat stromom, no neslo to. Horuckovito hladal nejaku unikovu cestu. 
„Nenapadlo ti pouzit brzdu?“ Marianna uz tahala rucnu brzdu dozadu. 
Ivan stlacil pedal, ale velmi to nepomohlo. Sice hnuse zaskripali, no na tom blate bolo skoro nemozne zastavit.
Odrazu sa pred nimi zjavil hruby strom. 
„Ivan, Ivan, Ivan!“ vrieskala Marianna a strhla volant. Bolo jedno, akym smerom, len aby sa vyhli stromu.
Nedopadlo to celkom tak, ako Marianna ocakavala. Hlavna cast auta bola zachranena, ale kufrom predsa len oskreli kmen. Auto prudko zmenilo smer.
Cela posadka vykrikla a vsetci sa modlili, aby uz konecne zastali. Marianna sa horuckovito obzerala. Nastastie nestretli ziadne zvierata. 
Odrazu prudko zastali. Autom trhlo zo strany na stranu. Zostali ako-tak stat na svahu, ktory sa zvazoval a hlina sa prepadala. 
„Vsetci von!“ zavelila Marianna a horuckovito rozopinala pasy. 
Aj ostatni vyskakovali z auta. Ivan pomohol Dalii a Tornadovi. Akurat Nina zostala zaseknuta. 
Kolesa auta sa zacali posuvat dolu kopcom a blato sa zacalo prepadat.
„Marianna!“
„Mami!“ Marianna vliezla do auta druhou stranou a tahala mamu von. Lenze Nine sa v tej rychlosti zasekla topanka.
„Ivan!“ vrieskala Marianna a uvolnila mu miesto. 
Tornado s Daliou sa zatial snazili ako-tak zastavit auto. 
Ivan sa vopchal k Marianne. „Ty tahaj a ja sa pokusim uvolnit topanku. Na tri, dobre?“
Marianna uz isla prikyvnut, ked sa auto zosunulo o kus nizsie. Takmer stratila zem pod nohami.
„Zijes?“ pozrel na nu.
„Urychli to.“ zastonala a chytila mamu za obe ruky.
„Tri!“ Ivan potlacil sedadlo dopredu, no ani sa nepohlo.
„Zaseklo sa to! Ivan!“ Nina sa cela triasla a po licach jej stekali slzy.
„Mami, pokoj.“ chlacholila ju Marianna a zurivo pozrela na Ivana.
Auto sa zas smyklo a Marianna neudrzala rovnovahu. Hlavou narazila do sedadla a pustila mamu. Ivan ju nastastie zachytil a pomohol aj Marianne.
„Pohnite si!“ zakrical Tornado a celou silou zvieral plechy. Lenze dzip bol nanho pritazky.
Ivan vyhodil von Mariannu a cely sa vhupol do auta. Zohol sa k Nininej nohe, rozsnuroval sandalu a opatrne ju vytiahol. Najprv vycuvol on, potom pomohol aj jej.
Ona sa len co stupila na pevnu zem vrhla k dcere.
„Marianna, Marianna...“ cela sa triasla a tuho ju zvierala.
Zatial k nim zhora dobehol Peter so zvyskom posadky. Peter vsetkych skontroloval a pozrel aj na auto. To sa zosunulo uplne dolu a vrazilo do stromov.
„Myslis, ze to hradi poistovna?“ otocil sa k nemu Ivan.
Peter len neveriaco hladel. Netusil, co ma robit skor.
„Je niekto zraneny?“
Marianna dokladne prehliadla mamu. Mala len par drobnych skrabancov. Tornado s Daliou boli tiez v poriadku.
„Nastastie nie.“ odpovedala a postavila sa.
„Ako to, ze si taka pokojna?“ opytala sa Nina.
Marianna sa zasmiala. „Podobne veci sa mi stali pocas tychto prazdnin tolkokrat, ze som si uz zvykla.“ pozrela na Ivana.
„Co teraz?“ rozhliadol sa Samo.
„Jedno auto je na srot, sme strateni v dzungli a musime sa dostat do letoviska.“ vzdychol Peter. „Ivan, mozem s tebou rozpravat?“
„Hej.“ prikyvol a pozrel na auto.
Marianna zatial behala od mami k priatelom. 
„Ivan, toto nebolo rely dakar! Vies, co sa im mohlo stat? Si normalny?!“ sepkal nastvane.
„Ja viem, mrzi ma to.“ sklopil zrak. „Nechcel som znicit auto. Len som ho nechcel nechat zas zapadnut.“
„Tak si ho nechal spadnut z kopca. Skvele.“
„Mozno ho rozhybeme.“
„O tom dost pochybujem!“
Vtom ich hadku prerusila Marianna. „Pokojne sa hadajte, ked dorazime, ale teraz sa potrebujeme dostat k tomu hotelu.“
Peter si ju zamyslene premeral a prikyvol. „Idem sa pozriet na auto. Hadam sa rozhybe.“
„Marianna...“ Ivan na nu pozrel, no ona ho zastavila zdvihom ruky.
„Neozyvaj sa. Myslela som, ze sa z teba konecne stal normalny clovek.“
„Nespravil som to naschval.“
„Je mi to jedno.“ pokrutila hlavou a odisla k Tornadovi.
On spolu s jej priatelmi a Daliou sedeli na balvanoch obrastenych machom. 
„Bol to dobry napad?“ spytavo na nu pozrel.
Marianna len pokrutila hlavou. 
„To bude fajn.“ objal ju a Ema sa povzbudivo usmiala.
„Co sa vlastne stalo?“ Samo pozrel hore. „Len tak ste vybocili z cesty.“
„Nieco tam bolo. Zastalo to pred nami.“ objasnovala Marianna.
„Co tam bolo?“
„Neviem. V tej rychlosti sa to jednoducho nedalo rozlisit. Jednoducho nam to vbehlo do cesty.“
„Ale mi sme nic nevideli.“
„Tak to asi zutekalo, ja neviem. Zvierata sa predsa boja.“ mykla plecami, ale zas ju premohol zvlastny pocit.
Sadla si k mame a vsetci spolu cakali, co povie Peter. Ked po asi pol hodine pozrela na hodinky, ukazovali nieco cez tri hodiny.
Odrazu pocula niekde v dialke hlas. Postavila sa, aby lepsie pocula. Niekde v dzungli niekto krical. 
„Pocujes to?“ otocila sa na Tornada.
Aj on sa postavil vedla nej, ale len mykol plecami. „Nie.“
„Nevadi.“ pokrutila hlavou. Aj vtedy, ked kricala Lesia nic nepocul. „Idem sa pozriet, ako je na tom Peter.“ oznamila dost nahlas, aby ju vsetci poculi.
„Pojdem s tebou.“ navrhol Tornado.
„Zostan tu s mamou.“ kyvla na Daliu a nedala priestor na dalsie navrhy.
Zosmykla sa dolu kopcom a mierne sa stratila z dohladu. Vyuzila to a zmenila smer. Krik prichadzal akoby zo severo-zapadu, pokial si dobre pamatala mapu.
Isla podla hlasu pomedzi palmy a papradie. Snazila sa aspon ako-tak oznacit cestu, aby sa dokazala vratit spat. O par minutach zvuk ustal a ona zastala. Pocula len vietor, obcasne zlomenie vetvicky, hmyz a vtaky. 
Zrazu sa listie z nou odhrnulo. Ona az odskocila pripravena sa branit.
„Pokoj.“ Ivan drzal ruky vo vzduchu.
„Uplne si sa zblaznil?!“
„To sa pytas ty?“ rozhliadol sa.
„Len som... chcela nieco... overit.“ prekrizila ruky.
„Dobre, ale teraz sa vrat. Nepotrebujeme, aby si sa stratila.“
„Ivan...“
„Podme.“ ukazal spat.
„Nieco som pocula.“ dodala rychlo.
Ivan si ju premeral. „Co presne?“
„Krik.“
„Pre to si sa sama vybrala do dzungle? Chces mat dalsie problemy?“
Marianna prevratila ocami a pohla sa rychlo dopredu. Ivanovi stacilo spravit par krokov a bol pri nej.
„Sama tam nepojdes.“
„Tak pod so mnou.“ odsekla nastvane.
Ivan pozrel za seba a vzdychol. „Ale rychlo.“
„To... ja som to nemyslela...“ krutila hlavou.
„Ak niekam chces ist, pohni si.“ prerusil ju razne.
Marianna sa zamracila, no rozbehla sa dopredu. Vobec netusila kam ide, ale to Ivan nemusel vediet. Po niekolkych metroch sa k nej odniekial pripojil Gogo.
„Gogo.“ zvolala prekvapene a otocila sa k Ivanovi. 
On si vobec nic nevsimol. Mal plne ruky prace s tym, aby sa nestratili. 
Gogo sa ujal vedenia a tak, ako predtym ukazoval Marianne, kam ma ist. Krik uz sice nepocula, no kdesi pred nimi hucal vodopad.
Ivan sa stale zdrziaval vzadu, aby oznacil cestu, takze sa ho lahko zbavila. A aj keby chcela ist s nim, Gogo bol velmi rychly.
O chvilu zacali rastliny rednut, az sa Marianna dostala ku korytu rieky. V dialke nalavo od nej sa crtal vysoky vodopad.
Gogo po kamenoch preskakal na druhy breh. Ona chcela spravit to iste, ale vyrusil ju pohyb. Na druhej strane niekto bol.
Zdvihla hlavu a zbadala, kto. Cierny muz, presne ten isty ako bol v chrame. Na tvari mu svietila biela farba a v ruke drzal Irisinu dyku.
„Kto ste? Co odo mna chcete?“ zakricala Marianna, ktora sa teraz nenechala vykolajit.
„Segredo mellor gardado. Strazim tajomstvo, Ma arriane.”
„Preco vas vidim iba ja?“
Muz prisiel tesne k vode. „Jeto hooro scoll. Ty si vyvolena.“
Marianna si odrazu spomenula na cierne zviera na ceste. Nebolo to zviera. Zdvihla zrak k muzovi. Zbadala uz len, ako natiahol ruku a hodil po nej dyku. 
Nestihla uhnut. Nebolo to vsak potrebne. Dyka sa zapichla vedla nej do vlhkej hliny.
„Toto budes potrebovat, Ma arriane. Davaj pozor.“
Zohla sa k dyke. Vytiahla ju zo zeme a prezrela si ju. Bola skoro taka dlha ako jej predlaktie spolu s dlanou. Rukovat vyzerala byt zo zlata, v ktorom boli vsadene rozne drahe kamene.
Pretoze nevedela, kam ju ma dat, vyzliekla si sveter a zabalila ju don. Ked ju uz mala bezpecne skrytu, pribehol k nej Ivan. S hukotom vysiel spomedzi listov.
Ona hned zdvihla pohlad a hladala cierneho muza. Nebol tam.
„Upozornujem ta, ze mne len tak lahko neujdes.“ premeral si ju. 
Ona si len premeriavala druhy breh. Ani muz, ani Gogo. Vsetko zmizlo tak, ako pred tym. Ale dyka v jej rukach bola dokaz, ze to nebol len sen.
„Podme spat.“ zahlasila.
Ivan si ju dlho prezeral, no nakoniec suhlasil. Otocil sa a viedol ju po vlastnych znackach spat k autu, ktore tam uz nebolo.
„Marianna, Ivan, tak tu ste!“ zamaval na nich Samo zhora. „Peter ako-tak opravil auto. Odchadzame.“
„Ideme hore!“ usmiala sa a liezla po strmom svahu. 
Tornado ju pockal a pomohol jej vysklbat sa k nim. 
„Daj sem ten sveter.“ natiahol ruku. 
Dyku zabalenu v nom vobec nebolo vidno, takze to vyzeralo, ako keby len tak niesla sveter.
„To zvladnem.“ zaprela sa nohami a uspesne vyhupla hore. 
Tornado potom pomohol aj Ivanovi. Marianna si zatial vzala tasku a opatrne do nej vopchala dyku. Nastastie taska bola dost velka. 
„Fajn, mozeme vyrazit.“ oznamil Peter. „Ja si vezmem Ivanovo auto, ak by s nim bol problem. Nasadat.“
Peter nastupil do zdemolovaneho auta, Ivan si otvoril dvere Petrovho hnedeho dzipu. Zostava sa prakticky nezmenila, takze Marianna si sadla k Ivanovi a jej priatelia k Petrovi. Akurat Nina mala problem nastupit. 
„Ja s nim v aute nejdem. Povedala som to pri hoteli a hovorim to teraz.“
„Mama...“ Marianna vzdychla a presla k Petrovmu autu. „Samo, vymen sa s mojou mamou.“ poprosila ho.
„Ja pojdem.“ rychlo sa prihlasila Ema a uvolnila miesto. 
Marianna nenamietala. Bola rada, ze sa to vybavilo tak rychlo.
„Marianna,“ zavolal si ju Peter, „teraz vediem ja, ale davaj pozor na Ivana. Pochybujem, ze by to zopakoval, ale pre istotu.“
„Neboj sa.“ prikyvla.
„Bojim sa. Potom sa s tebou chcem porozpravat.“ pozrel na nu vaznymi ocami.
Len si ho ticho premerala a vratila sa k svojmu sedadlu. Nastupila a Ivan nastartoval.
„Nechcela som sem poslat Sama.“ vysvetlila jej Ema a nenapadne kyvla na Tornada.
„Fajn.“ mykla plecami.
Peter vystartoval po zanedbanej ceste dopredu. Ivan bol v tesnom zavese za nim. Dzunglou bludili este asi pol hodinu, potom nasli odbocku a presli na tu upravenu cestu. 
Ivan sledoval auto pred sebou a ticho soferoval. Marianna zvierala tasku v rukach. Bol to velmi zvlastny pocit. Ako tak rozmyslala, dosla k zaveru, ze by to mala povedat Ivanovi. Lenze v poslednom case bol nesmierne zvlastny. Mala pocit, ze sa medzi nim a jeho mamou stalo nieco, o com nevedela. 
Teraz im uz cesta netrvala dlho. Okolo pol osmej uz z dialky uvideli siluety hotelov. Peter vpredu mierne pridal, no Ivan sa prevodovky ani nedotkol.
„Drz sa z nimi.“ prikazala. 
Ivan sa zhlboka nadychol a aj on sliapol na plyn. Nic nehovoril, len soferoval.
Kym sa dostali do letoviska, slnko zacalo zapadat. Popri dlazdenych chodnikoch sa pomaly rozsvecovali lampy. Hnedy, spinavy a otlceny dzip pomaly zastal a zeleny za nim spravil to iste. 
„Zaparkujeme pri tamtom hoteli.“ oznamil Ivan, obehol Petra a presiel na jedno z vacsich parkovisk.
Hned ako sa vypli motory, Nina vyskocila z auta a presla k dcere.
„Idem najst telefon a oznamit ostatnym, ze sme v poriadku.“
Nikto nenamietal, a aj keby nahodou, ona uz bola takmer pri vchodovych dverach.
„Musime najst to auto.“ zahlasila Marianna a tiez vystupila.
„To pocka, draha.“ milo sa usmiala Dalia. Ten usmev jej vydrzal celu cestu.
„Nie, nepocka. Zajtra uz moze byt neskoro.“ zavrtela hlavou a rozhliadla sa po parkovisku. „Su v tomto hoteli?“
Ivan vystupil a pozrel na Petra.
„Pytala som sa...“
„Tam.“ Ivan ukazal na vedlajsi mensi hotelik.
„Fajn.“ prikyvla.
Od neho a Edyho otca vedela cislo a vo svojich spomienkach vylovila mensi zeleny renault. Parkovisko pri hoteliku bolo preplnene. Marianna sa pohla tym smerom. Ivan ju vsak razne zastavil.
„Ostan tu, pokym sa nevrati tvoja mama.“
„Co keby si ju pockal sam.“ zamrmlala naoko zdvorilo.
„Pockame spolu.“ uzavrel debatu a pozrel smerom ku dveram.
Marianna nechcela dalsiu hadku ani s nim, ani s mamou, preto poslusne pockala.
Nina sa vratila skoro po desiatich minutach. 
„Bezpecne dosli do Nipapu.“ oznamila.
Ivan pozrel na Mariannu. Ona prevratila ocami a ukazala na hotelik.
„Tam najdeme tych ludi.“
„Tak za nimi chod, povedz, co chces a odchadzame.“ kyvla Nina.
Marianna mykla plecami a spolu s priatelmi, Tornadom a Daliou sa vybrali na parkovisko. Peter, Ivan a Nina si sadli zas do aut. 
Na parkovisku sa rozdelili. Marianna im opisala auto a po skupinkach ho zacali hladat.
„Mam ho!“ zakrical Samo zo vzdialeneho konca.
„Skvele.“ vydychla si Marianna.
Vsetci sa zisli pri malom zelenom auticku. 
„Pojdeme sa opytat do hotela.“ rozhodla a vybrala sa smerom ku vchodu.
Dnu nebol takmer nikto. Hotel bol zariadeny ako na zaciatku dvadsiateho storocia. Na oknach boli tazke zavesy, vsade na zemi koberce, ozdoby z lesteneho dreva... pripominal skor muzeum.
Na recepcii za pultom stal mlady muz cosi tukal do pocitaca. 
Marianna k nemu prisla a vytiahla papierik s menami.
„Dobry den.“ oslovila ho.
On zdvihol pohlad. „Prajete si?“
„Hladam Arietu a Kemila Pela.“ precitala.
Recepcny znudene tukal do pocitaca. „Su tu ubytovani, ale momentalne tu nie su.“
„Kam isli?“
Zas tukal do pocitaca. „Na vyletnu plavbu.“
„Co s tym vsetci maju?“ zasepkal Samo.
Recepcny nadvihol obocie. 
„Fajn, dakujeme.“ usmiala sa Marianna a presla dalej. „Povieme to... pri autach sa dohodneme.“ ujasnila a vysla von. 
Zamierila k vedlajsiemu parkovisku. Dzipy stali vedla seba. Nina sedela v zelenom a Ivan s Petrom sa rozpravali v tom druhom. Hned ako zbadali, ze sa vracaju, vystupili. 
„Zistili ste nieco?“ 
„Su na vyletnej plavbe.“ oznamila Marianna.
Nina prevratila ocami. „Skvele.“
„Dostaneme sa na lod.“ oznamil Ivan.
„Suhlasim.“ rychlo prikyvla Marianna. 
Obaja sa naraz otocili k hoteliku, ani necakali na suhlas ostatnych. Oni sa ani nepokusali namietat, pretoze to bolo zbytocne.
Do hotela vtrhol prvy Ivan. Presiel k recepcii a vypytal si listky na lod.
„Uz nemame miesta.“ oznamil recepcny.
Ivan polozil ruky na pult. „Chcem listky na tu lod.“
„Pane, povedal som vam, ze uz nemame miesta.“ 
„Lenze my sa tam potrebujeme dostat.“ prosila Marianna.
„Je mi luto, uz nemame miesta.“ zopakoval.
Vsetci ostatny sa postavili kusok od nich. Ivan pozrel na Mariannu.
Zrazu z vytahu vysiel muz a postavil sa rovno vedla nej.
„Chcem to vratit.“ povedal recepcnemu a podal mu pat listockov.
Recepcny si ho prekvapene premeral, no zobral si ich a vratil muzovi peniaze. Na nic sa nepytal.
Ked muz odisiel, Marianna sa takmer vrhla na recepcneho. On ju zastavil zdvihom ruky.
„Mame len pat miest. Lod odchadza o pat minut.“
Marianna pozrela za seba. Ich bolo devat. Styria museli ostat. 
„My ostaneme.“ zahlasila Ema a ukazala na Sama.
„Ja tiez, som unavena.“ pridala sa Lesia.
Dalia si ich premerala. „Nemozete tu ostat sami.“
„Budu s Petrom.“ ubezpecil ju Ivan. „Zaplatim to.“
Marianna nanho vrhla zlostny pohlad, no neprotestovala. Nemala chut sa s nim hadat.
Ked uz drzali listky v rukach, Marianna pozrela na Emu.
„Davajte pozor.“
„Neboj sa. Budeme s Petrom.“ ubezpecila ju. „Vela stastia.“
Ona prikyvla a spolu s Daliou, Tornadom, mamou a Ivanom sa rozbehli k molu. Bolo dost daleko. Uz pri nom kotvila obrovska lod a nastupovalo do nej mnozstvo ludi.
K mostiku dobehli akurat, ked nastupili posledni cestujuci. Ukazali listky, vyskriabali sa hore a vydychali sa.
„Mame co robit.“ vydychla Marianna.
Lod mala dve poschodia a bolo na nej podla jej odhadu aspon patsto ludi.
„Zvladneme to.“ usmiala sa Dalia. 
„Fajn, rozdelime sa.“ rozhliadla sa.
„To nepojde.“ pokrutil hlavou Ivan.
„Preco?“
„Ty si jedina z nas, kto vie, ako vyzeraju.“ 
Bola to pravda. Mali sice fotku, ale bola viac ako tridsat rokov stara.
„Fajn, pojdeme spolu.“ prikyvla. „Zacneme tu dolu.“
Marianna sledovala vsetkych ludi, ktori presli okolo nej. Presli spodnu palubu, schodisko, druhe poschodie, ale nikde nenasli ani jedneho z paru.
„Najdeme ich na konci. Vystupime ako prvy a pockame si.“ navrhla Nina, ktoru uz otravovalo chodit stale dookola.
„Skvely napad.“ potesila sa Dalia. 
Ivan len mykol plecami.
„Tak dobre.“ uznala Marianna a sadla si na najblizsie volne sedadlo.
Nina odisla niekam prec, Ivan za nou a Dalia zisla dolu. Tornado si sadol k nej a pozrel na more. 
„Pozeraj na svetla a na nic nemysli.“ prikazal Marianne a ukazal na vysvietene pobrezie.
Ona prikyvla, aj ked bolo tazke vsetko len tak pustit z hlavy.
Nina medzitym zastala na druhej strane lode. Dufala, ze ju aspon chvilu nebude nikto vyrusovat. Oprela sa o lod a pozrela dolu do tmavej vody.
„Nemala by si byt sama.“ ozval sa spoza nej Ivan.
„Nemala by som byt ani s tebou. Radsej budem sama.“
Presiel k nej. „Ten vcerajsok ma mrzi.“
Nina otocila hlavu na opacnu stranu. 
„Nemozeme byt priatelia?“
„Mali by sme byt?“
Ivan sa tiez oprel a pozrel na hviezdy. „Nechcel som, aby to takto dopadlo.“
„Ani ja. Ale dnesok ma iba utvrdil v tom, ze som spravila dobre.“
„Ja... chcel som iba...“
„Neospravedlnuj sa. Sme jednoducho ini ludia. To, ze sme si niekedy rozumeli nic neznamena. Zmenili sme sa.“
„Nic sa nezmenilo.“
„Ivan, vela sa toho zmenilo.“
Prisunul sa k nej blizsie a zozadu ju objal. „To nevadi.“
„Vadi.“ odstrcila ho. „Je tu moja dcera, nechaj ma.“
„Je na druhej strane.“
„Moze sem kedykolvek prist.“ namietala.
Ivan vzdychol. „Vie, co medzi nami bolo.“
„Ale nevie, co medzi nami je.“
„Konecne si to priznala.“ zasmial sa.
„Ano priznala. Sama netusim, co medzi nami je. Mam rodinu, manzela, pracu, skvelu a jedinu dceru... vsetko co som chcela mat s tebou, to vies.“
Ivan prikyvol. „Mozes to zmenit.“
„Nemozem.“ 
„Martin je moj priatel, ale my dvaja...“
„Je to moj manzel. Marianna je moja dcera. Neopustim ich.“
„Mariannu mozes zobrat so sebou.“ navrhol ticho.
„Nicomu nerozumies.“ prudko sa otocila a zmizla medzi davom ludi.
Marianna zatial sledovala svetla na pobrezi.
„Vsetko je take zlozite.“ vzdychla.
„Vyriesi sa to.“ uistil ju Tornado. 
„Naozaj?“
„Som si isty.“
Marianna sa nervozne postavila a zacala sa prechadzat.
„Ked sa vratime, nieco ti chcem ukazat.“
„To pocka.“ chytil ju za ruku a spolu prechadzali okolo ludi.
Dosli az na koniec paluby. Zastali pri okraji a Marianna pozrela na hviezdy. 
„Teraz by som radsej bola na tom strome.“
„Neboj sa. Vezmem ta tam kolkokrat budes chciet.“ objal ju.
„Chcem ist domov.“ 
„Ja viem.“ pohladil ju po vlasoch. „Pojdes.“
Marianna sa zasmiala a pozrela mu do oci. Uz davno nemala cas rozmyslat o nom tak, ako na zaciatku. Jeho oci mali v tej tme pri svetle lamp zvlastny tmavy odtien.
Aj on pozeral na nu. Odrazu ho nieco donutilo pobozkat ju. Mariannu to najprv prekvapilo, no nechala sa prehovorit. 
„Chcem vam pomoct.“ odtiahla sa po chvili.
„Pomahas nam.“ pokrutil hlavou.
Ona sa usmiala a objala ho. Pohlad jej zabludil dolu, na prvu palubu. Uplne na jej konci stali pri zabradli dvaja ludia. Nad nimi svietila lampa. Tie vlasy uz Marianna niekde videla. Zena mala nadherne svetle a dlhe vlasy.
„Nasla som ich.“ zvolala veselo.
Tornado sa hned otocil a pozrel na par.
„Najdi mamu.“ prikazala a rozbehla sa dolu.
Zbehla dolu schodmi a kluckovala pomedzi ludi. Ku koncu opatrne spomalila. Pristupila k paru a so zdvorilym usmevom ich oslovila.
„Prepacte.“
Obaja sa otocili. 
„Ano?“ opytal sa muz.
Boli to oni.
„Zrejme si ma nepamatate. Pomahala som vam so skatulami.“
„Ach, ano.“ prikyvla zena.
„Viete, som tu, pretoze niekoho hladam.“ podala im fotku. 
Svetlo lampy ju akurat osvetlovalo. Manzelia si ju pozorne prezreli.
„Odkial ju mas?“ opytal sa muz.
„Vypadla vam.“ vysvetlila. „Ste to vy?“
Obaja prikyvli.
„A toto?“ podala im aj noviny.
Zas prikyvli. Teraz smutne. „Chodime sem kazdy rok, ak by sa nahodou nasla.“ vysvetlil muz.
Marianna prikyvla. Uz sa k nim blizil Tornado s Daliou.
„Chcem vam pomoct.“ usmiala sa.
Dalia prisla az k nim.
Zena si ju skumavo premeriavala. Zrejme mala pocit, ze ju uz niekde videla.
„Kto ste?“ opytala sa.
„Toto je mama mojho priatela. Zije na ostrove Malawi kusok odtial. Vola sa Dalia.“
„Ako?“ muz neveril vlastnym usiam.
„Dalia. Vodca dediny ju kedysi nasiel na plazi. Vyplavilo ju more. Spolu s deckou s jej menom.“
Zene vyhrkli slzy. „Dalia. Nasa Dalia.“ vrhla sa jej okolo krku.
Ani muz dlho necakal a pridal sa k nim. Vsetci plakali. Dalia, jej mama aj otec. Marianna s Tornadom len ticho pozerali. Nechceli vyrusovat stastnu rodinku. 
Marianna spokojne vydychla. Nasla to, co chcela. Konecne sa jej nieco podarilo.
Tornado prisiel k nej a zozadu ju objal. „Dakujem.“
„Nemas za co.“ zasepkala a obaja sledovali obnovenu stastnu rodinku. 

14. Kapitola - NOVY ZACIATOK
Z lode na pevninu sa dostali az neskoro v noci. Dalia sa nepohla od svojich rodicov ani na milimeter. Tornado ich nechcel rusit, preto zostal s Mariannou, ktora musela pockat mamu. Ivan jej bol nesmierne proti srsti, takze odtiahla dceru prec este pred jeho odchodom.
„Takze ideme domov.“ skonstatovala Nina, ked cakali na kluce v mensom hoteliku.
„Dalo by sa to tak povedat. Len ja som este slubila Ivanovi...“
„To je mi ukradnute. On nech si robi svoju pracu. Odchadzame.“
Marianna zovrela svoju tasku a pozrela na Tornada. 
Jej priatelia a Peter uz boli davno na izbach. SDalia a jej rodicia si toho mali co povedat a zrejme neplanovali ist spat.
„Chod hore sama. Potrebujeme sa este porozpravat.“ oznamila Marianna mame.
Nina si premerala Tornada. Stale mu nedoverovala. „Neopovazte sa zas spadnut do nejakych problemov!“ 
„Nebojte sa.“ ubezpecil ju Tornado.
„To sa teda bojim.“ vzdychla a nechala ich stat pred recepciou.
Marianna sa usmiala a vysla von z hotela. Bola hlboka tma, svietil len mesiac. Presla az k lavicke a cakala, kym k nej Tornado pride.
Spolu si sadli a ona opatrne vytiahla z tasky dyku. Vybalila ju zo svetra a jej zlaty povrch sa zaleskol v mesacnom svetle.
„Co to je?“ nechapal Tornado.
„Dnes som v dzungli pocula hlas.“ pozrela nanho.
„Och, nie.“ vzdychol a pretrel si oci. „Co sa zas stalo?“
„Ten cierny muz, bol v dzungli. To on vbehol pod kolesa a sposobil tu havariu. Povedal mi, ze strazi tajomstvo. A potom po mne hodil tuto dyku.“
„Hodil?“
„Vraj ju budem potrebovat.“
Tornado si ju pozorne prezrel, potom zdvihol pohlad na Mariannu. Vyzerala neisto a bezradne. 
„Neboj sa.“ povzbudivo sa usmial. „Som si isty, ze sa vsetko vysvetli.“
„Myslis?“ 
Tornado stisol pery a pozrel na dyku, no nakoniec sa povzbudivo usmial. „Urcite.“
Aj ona sa smutne usmiala a objala ho. Tornado rychlo cuvol a ruku s dykou vystrcil nad piesok.
„Pokojne, nechcem ta tu prebodnut.“ vazne na nu pozrel.
„Prepac.“ mykla plecami. 
Tornado prikyvol a podal jej dyku. „Povedala si to Ivanovi?“
Nesuhlasne pokyvala hlavou. 
„Planujes mu to povedat?“
„Neviem. Ale planujem za nim ist. Chce zlaty zvitok, tak ho dostane.“
Tornado sa zatvaril, ze zle pocul. „Dostane ho?! To nemyslis vazne!“
„A co mam robit?“
„Neviem, ale zlaty zvitok mu nepatri. Je to kus nasej historie a nedovolim ti len tak mu ho dat!“
Marianna sa zamracila a pozrela na more pred sebou.
„Povedala si mu o Tine?“ zacal po chvili.
Prikyvla.
„A co povedal?“
„Vraj to nie je tak, ako si myslim a chcel mi to vysvetlit.“
Tornado cakal, ze bude pokracovat. „A?“ 
„Nepotrebujem jeho klamstva. Viem velmi dobre, ako to je.“
„Si si ista? Vies, neber to v zlom, ale nie vzdy je tvoj odhad spravny.“
Ona sa tvarila, ze nepocula a zabalila dyku zas do tasky. Tornado zamyslene sledoval more a cakal, co povie.
„Uz je neskoro. Ja... pojdem za Ivanom a zajtra sa dohodneme, co bude dalej.“ navrhla.
„Dobre,“ postavil sa a jemne jej zdvihol bradu tak, aby jej mohol pozriet do oci, „ale slub mi, ze skoro neodides.“ 
Marianna sa tiez zdvihla z lavicky. Stala od neho len par centimetrov. 
„Ja... mama uz chce ist domov.“ zasepkala, pretoze sa jej zlomil hlas.
„No a? Tvoja mama ma nezaujima.“ zasmial sa.
„Tornado, aj ja by som uz isla domov.“
Trochu ho to zarazilo, no nevyviedlo z miery. Nahol sa k nej a jemne ju pobozkal. 
„A teraz? Stale chces ist domov?“
„Vezmem si ta so sebou.“ uskrnula sa a ovinula okolo neho ruky.
„Nebol by som si taky isty.“ zas ju pobozkal.
Marianna si ten pocit uzivala, kym nezbadala v jednom okne svoju mamu. Sledovala ich s nie velmi milym vyrazom. 
Hned sa odtiahla a pustila Tornada.
„Co sa deje?“
„Moja mama.“ schmatla tasku a jeho ruku a odtiahla ho na zaciatok parkoviska.
Tornado len vzdychol a pretrel si oci. „Je este sialenejsia ako ty.“
„Neporovnavaj ma s mamou.“ pleskla ho po ruke. „Nemam to rada.“
„Prepac.“ chytil ju za ruku a vtisol jej otcovsky bozk na celo. „Pri Ivanovi davaj pozor. Budem v izbe...“ vytiahol kluc, „dvadsattri ak by si nieco potrebovala.“
„Neboj sa.“
Premeral si ju. „Ako tak pozeram, tak sa nebojim o teba, ale o Ivana.“
Zas ho pleskla po ruke, no nestihla povedat nic dalsie, pretoze jej s uskrnom zmizol za dverami hotela. Marianna zostala stat na parkovisku. Netusila, kde by mohol byt Ivan. 
Naposledy ho videla, ked sa rozdelili na lodi. Pri zakotveni ju jej mama doslova odtiahla prec. Odvtedy sa nestretli.
„Kde ho mam hladat?“ zasepkala si sama pre seba.
Presla naokolo hotela a sledovala okna. Mozno by ho v niektorom zazrela. Ale Ivan by predsa nebol taky hlupy, zamietla svoj napad, ked nic nenasla. 
Potom odkialsi zacula zvuk padajuceho kovu. Pozorne sa rozhliadla okolo. Vsade len tma. 
Presla dozadu k velkemu plotu za hotelikom. Za nim sa na zemi crtal pas svetla. Vychadzalo zo starych polorozpradnutych garazi.
Marianna nasla malu branku, ktoru s miernym skripotom otvorila. Tasku si prevesila cez plece a opatrne naslapovala dopredu.
Velke drevene garazove dvere boli mierne odchylene. Zvnutra pocula muzske hlasy a sem-tam aj cinkajuci kov.
„Ja ta raz prerazim, Ivan, to ti slubujem!“ polohlasne nadaval hlas.
Marianna v nom spoznala Petra. Priblizila sa k dveram a nakukla dnu. 
Dzip, ktory soferoval Ivan, stal uprostred a obaja muzi na nom opravovali, co sa len dalo. Prislo jej to nesmierne vtipne.
„Dostali ste odpoved od poistovne?“ vosla s pobavenym vyrazom.
Obaja instinktivne vytasili zbrane.
„Pokoj, alebo ma uz nepotrebujete?“ odfrkla smerom k Ivanovi.
Ten prevratil ocami a odlozil pistol na miesto. Marianna obisla auto. Vyzeralo este horsie, ako ked havarovalo.
„Vy ho rozoberate? Oplati sa vam to?“ podpichla ich.
„Preco si prisla?“ zurivo polozil kladivo na stol.
Marianna sa oprela o stenu. „Nemyslis, ze by si mi mohol povedat, co sa bude diat v nasledujucich dnoch?“
„Co by som ti mal povedat? Vratime sa do hotela a das mi ten zvitok.“
„Nedam.“
Peter s Ivanom na seba pozreli. Marianna vedela, ze medzi nimi funguje ocna komunikacia. Nechala ich dohodnut sa a zatial vytiahla zabalenu dyku.
„Tak dobre,“ vzdychol Ivan a prisiel blizsie, „teraz ma pocuvaj. Tie zvitky su dolezite. Potrebujem ich.“
„Zvitky?“ nadvihla obocie.
„Citala si predsa tu hadanku.“
„Hadanku?“
„Pat zvitkov existuje, ale kazdy je iny. Len ked sa spoja, davaju zmysel. Otvorit ich moze len vybrana osoba.“
Marianna sa zamyslela. „Povedal si vybrana osoba? To je rovnake ako vyvolena, vsak?“
„Asi, ale na toto teraz nemame cas.“
„Nie, prave teraz je ten cas. Povedz mi uz konecne, co znamenaju tie zvitky!“
„Nemozem.“ pokrutil hlavou.
„Preco?“
„Lebo to neviem, jasne! Dostal som rozkaz najst tie zvitky a priniest ich.“
„Tak ako vies, ze potrebujes mna?!“
Ivan neodpovedal. 
„Neodpovies? Fajn. Ak by si mi to normalne vysvetlil, pochopila by som.“
„Nemozem! Ty nerozumies?!“ tresol po stole.
„Ivan, pokoj.“ ozval sa Peter.
„Preco nemozes?!“ aj Marianna uz bola napalene.
Ivan pozrel na dyku, ktoru drzala v ruke. „Co je to?“
„Nemen temu!“
„Mam rozkazy. Sef si vyslovene nepraje, aby si sa nieco dozvedela pred tym, ako najdes vsetky zvitky. Chce ti to vysvetlit osobne.“
Marianna si ho premerala. Povedal to pokojne a cely cas jej pozeral do oci. Lenze bol to Ivan.
„Naozaj?“
„Mozem ti to potvrdit.“ prikyvol Peter.
„Tak fajn. Ak by si mi toto povedal hned na zaciatku, bolo by to lahsie.“ vzdychla.
„Viem.“ zas pozrel na dyku. „Co je to?“
„Hovorila som ti o chrame v dzungli?“ premerala si ho.
Pokrutil hlavou. „Myslim, ze nie.“
Marianna mu vyrozpravala vsetko o chrame, muzovi a o tom, co jej povedal Nasib. Nakoniec mu opisala aj zazitok v dzungli.
Ivan pozorne pocuval. Spolu s Petrom si sadli do auta pred Mariannu a nevychadzali z udivu.
„To je ta dyka.“ odbalila ju a podala ju Ivanovi.
Obaja si ju prezreli a potom jej ju vratili. 
„Zaujimave.“ zamrmlal Ivan zamyslene. „Nemyslel som si, ze az tak... No nic,“ pozrel na nu, „porozmyslam nad tym a zajtra sa dohodneme. Mam nieco, co ti chcem dat.“
Marianna zatial zabalila dyku zas do tasky. Nevedela, co ma robit. Nechcelo sa jej hladat dalsie zvitky. Mala tychto zahad plne zuby. Ale ak by odisla s mamou do Nipapu, Tornado by tu musel zostat.
„Tak fajn, ale slub mi, ze mama nebude o nicom vediet.“
„To ti slubovat nemusim. Nikdy by som jej to nepovedal.“ zasmial sa.
Podozrievavo si ho premerala. „Tak dobre.“
„Bez za mamou. My tu musime este nieco dokoncit.“ vystupil z auta a vzal do ruky kladivo.
Marianna sa zasmiala. „Preco ho nicite?“
„Opravujeme ho.“ zamracil sa Peter.
„Tomu hovorite oprava?“ dotkla sa pokrceneho plechu.
Ivan s Petrom zabuchli vsetky dvere.
„Vies nieco lepsie?“
„Nie som automechanik.“ zamrmlala a vysla z garaze. 
Vzduch vonku bol sviezi. Okrem svetla za nou bola vsade tma. Jemny vietor hybal listami palm v pravidelnych intervaloch. Okolo noh sa jej odrazu obtrelo cosi chlpate.
Gogo so svojim dlhym chvostom vzpriamenym dohora cupkla vedla nej. Marianna len presla cez branku, popri stene hotela, az k dveram. 
Hotel vobec nebol velky. Mal len par izieb. Vybehla po schodoch hore na prve poschodie a nasla maminu izbu. Aj u Tornada sa este svietilo, ale uz ho nechcela otravovat.
Pomaly otvorila dvere a vosla dnu. Jej mama sedela za stolom, pila caj a listovala v nejakom casopise.
„Kde si bola?“
„S Tornadom.“ hodila tasku na postel.
„Tornado prisiel pred asi dvadsiatimi minutami.“ zatvorila casopis a odniesla salku.
„Ty... mohla by si ma nechat na pokoji?“
„Si moja dcera. Staram sa o teba a bojim sa, ked v noci neviem, kde si.“
„Fajn, prisla som cela a zdrava.“ Marianna si sadla na postel.
Nina sa zabalila do zupanu. „Kedysi si ma mala rada.“
„Mami, stale ta mam rada, len... neviem, co mam robit.“
„Vies, rob to... co ti hovori tvoje... tvoje srdce.“ sadla si vedla dcery. „To mi stale hovorila moja mama. Ale nepocuvala som ju. Myslela som si, ze len rozumne rozhodnutia mi prinesu stastny zivot.“
„Rozhodnutia ako pustit Ivana k vode?“
„To bolo jedno z nich. Mam sice svoj vysnivany zivot, ktory som si tvrdo vydrela, ale nieco mi stale chyba.“
Marianna objala mamu a prikyvla. „Neboj sa. Babka to hovorila aj mne.“
Nina sa usmiala a nechala dceru prezliect sa. Potom si obe lahli a Marianna zhasla svetlo. 
Tornado medzitym sedel v kresle, pozeral cez balkonove dvere do noci a cakal mamu. Lesia uz davno spala. On sa vsak chcel s mamou porozpravat.
Vratila sa az takmer nad ranom. Nastenne hodiny ukazovali nieco po tretej.
„Preco nespis?“ prekvapilo ju, ked nasla Tornada.
„Chcel som sa s tebou porozpravat.“
„Nepockalo by to dozajtra?“
„Zajtra sa uz musime rozhodnut.“
Dalia si sadla na gauc a pozrela na syna. 
„Viem, ze si svojich rodicov nasla po dlhych rokoch, ale co budes robit teraz?“
„Vies, rozmyslala som, ze by sme s nimi mohli odist.“
„My?“
„Cela nasa rodina.“
„Otec nebude suhlasit.“
Dalia sklonila hlavu. „Aspon raz by mohol spravit nieco pre mna. Presvedcis ho?“ zdvihla pohlad.
„Otca?“ odfrkol. „Kde vlastne byvaju?“
„Daleko.“
Tornado sa postavil a vysiel na balkon. 
„Bolo by to len par tyzdnov.“
„Mne to nevysvetluj.“ zamrmlal.
Marianna sa sice stazovala na svojich rodicov, no oni boli uzasni. Aspon drzali spolu a mali sa radi.
„Mrzi ma to.“ Dalia sa postavila vedla neho.
„Nechala si ma s nim desat rokov. Neznasal ma. Vsetci prenho boli stokrat lepsi.“
„Nespravila som to naschval.“
„Otec sa cely ten cas topil v sebalutosti.“ nepocuval ju. „Zapojil sa do planov toho Bonga alebo Petra, ci ako sa to vola. A Ovofrit, jediny clovek, ktoremu na mne zalezalo, odisiel.“
„Tvoj otec nemal prave najlepsie detstvo a najlepsi zivot.“ branila ho.  
„Ja tiez nie! Co som nespravil sam, to som nemal. Kaslal na mna tak, ako to robi teraz. Bol som mu len na pritaz.“
„Nie je zly, len... cim si bol starsi, podobal si sa na svojho deda.“
„To je uzasne vysvetlenie.“ prevratil ocami.
Dalia ho objala. „Rozmyslala som, ze... odideme sami. Len ty, ja a Lesia.“
„To by otca definitivne odrovnalo.“ zvaznel.
„Je na case zacat novy zivot, Tornado. Ci sa nam to paci alebo nie.“
„Malawi je moj domov.“
„Chcel si odtial predsa odist.“
Tornado pozrel na mamu. „A co Naya?“
Dalii sa v ociach zaleskli slzy. „Ona... by bola stastna spolu s nami.“
„Porozpravajme sa vsetci spolu.“ ukoncil debatu a vosiel do izby.
Roztiahol si gauc, vzal si deku a lahol si. 
Dalia isla do spalne, kde uz spala Lesia. Pozrela na nu a otocila sa k Tornadovi. 
Obe jej deti boli nestastne a obom chybal otec. Preco len mala take mizerne stastie na muzov, ktori ju zachranili? Preco sa jej stastie otocilo chrbtom?

15. Kapitola - MAPA
Rano sa Marianna prebudila so strasnou bolestou hlavy. Snival sa jej zvlastny sen. Mlade dievca priblizne v jej veku, v starych satach, ake videla v muzeu sa predieralo dzunglou s macetou v ruke. Po jej boku stal mlady muz obleceny vo vojenskej uniforme tiez aspon spred sto rokov a v ruke zvieral automaticku pistol.
Obaja prechadzali dzunglou, az dosli na miesto, kde sa do velkeho jazera vlievalo pat riek. Tam sa sen zasekol a Marianna uz nevidela nic, len tmu. 
Pocula vsak hlasy. To dievca a mladik si nieco hovorili v cudzom jazyku. Potom nieco buchlo a nasledoval hlasny vykrik, pri ktorom tuhne krv v zilach.
Pri tom vykriku sa Marianna prebrala. Lezala zamotana do deky na posteli vedla mamy. Vlasy mala na vsetky strany a mihalnice sa jej lepili.
Vymotala sa z deky a prezliekla sa. Zbalila si tasku, otvorila malu chladnicku a vzala si tycinku. Hodiny ukazovali len pol siestej, preto nechala mamu spat a na stol jej len polozila odkaz.
Rovnake kusky papiera hodila popod dvere do izieb aj priatelom a Tornadovi.
Potom zisla dolu. Na parkovisku zazrela Ivana s Petrom pripravovat auta. Vysla von a pristavila sa pri nich.
„O chvilu vyrazame.“ oznamil jej Ivan.
„Fajn, ja som pripravena.“ 
Ivan prikyvol a hodil poslednu bundu do kufra. Potom nastupil a cakal. Marianna sa oprela o auto.
Po asi pol hodine zacali prichadzat dolu jej priatelia. Samo, Ema a Danny odovzdali na recepcii kluce a tiez naskakali do auta. Jej mama dorazila tesne po nich, spolu s Tornadovou rodinkou.
Daliini rodicia pristavili svoje auto a navrhli, ze odvezu Daliu spolu s Tornadom a Lesiou.
„Skvele, takze sa vsetci zmestia k Petrovi.“ potesil sa Ivan.
„Skvele.“ potesila sa Nina.
Marianna si sadla na miesto spolujazdca. „Ja idem s Ivanom.“
„To rozhodne nie.“
„Mami, potrebujeme si nieco doriesit.“
Nina uz isla namietnut, ale vedela, ze to nema zmysel. Varovne pozrela na dceru, potom na Ivana a nastupila k Petrovi.
Ked uz vsetci sedeli, Ivan nastartoval auto a ako prvy vyrazil. Za nim isli Daliini rodicia a nakoniec Peter. 
Isli po asfaltovej ceste naokolo ostrova, pretoze maly zeleny renaoult sa nemohol vyrovnat dvom dzipom.
„Otvor priehradku.“ prikazal po par minutach Ivan.
Marianna ho posluchla. Pred nou sa zjavil dost velky ulozny priestor.
„Vytiahni ten papier.“
Na jednej strane lezal poskladany kus uz zrejme starsieho papiera. Vytiahla ho von a rozprestrela. Bola to mapa.
„Teraz je to tvoje.“ otocil k nej hlavu. „Je to cesta k dalsiemu zlatemu zvitku.“
„Odkial ju mas?“ 
„Dostal som ich.“
„Ich?“
„Ku kazdemu zvitku vedie nejaka cesta.“
Marianna nadvihla obocie, no neriesila to. „O koho si ich dostal?“
„Dal mi ich sef.“ pozrel na nu. Zrejme usudil, ze klamat jej a vymyslat si pribehy, nema zmysel.
Marianna si prezrela mapu. Boli na nej naznaky stromov, nejake domy a hlavne cesta, ktora viedla do stredu ostrova k nejakej jaskyni.
Potom jej nieco napadlo. Vytiahla z tasky noviny, ktore si vtedy v kniznici schovala a otvorila ich na strane s fotkou dvoch muzov.
„Spominal si, ze ty aj Zoran pracujete pre nadnarodne organizacie. Poznas toho muza?“ ukazala na toho vedla starostu.
Ivan si fotku letmo premeral a pokrutil hlavou.
„Naozaj?“
„Marianna, ver mi.“ odsekol, co ju len utvrdilo v tom, ze nieco vie.
„Ako myslis.“ odlozila si noviny aj mapu do tasky.
Ivan sledoval cestu pred sebou, no potom a k nej otocil. 
„Vsetko sa dozvies v spravny cas. Nie je dobre hned vediet vsetko. Prides o prekvapenie.“
Ona nic nepovedala, len sa otocila k oknu a sledovala mihajuce sa stromy. Spomenula si na chvilu, ked do jej izby vletel kamen s listkom. Taky isty, ako maju na skolskom dvore. Musel ho narychlo vziat, ani nad tym nerozmyslal.
„Nenapadlo ti nic originalnejsie, ako kamen zo skoly?“
„Coze?“ nechapal.
„Hodil si mi do okna jeden z kamenov, ktore su na skolskom dvore.“ otocila sa zas k nemu.
„Nemal som cas zhanat extra kamene.“
„Asi si nemal cas na nic extra, pretoze vies, co som si este vsimla?“
„Netusim.“ zamrmlal.
„Tie veci, ktore boli pripravene na Malawi... oblek Lemura, odkazy v tlejucich zbytkoch, jaskyna, ktora tam naozaj nie je... Nezda sa ti to povedome?“
„Vymyslel som to.“ obisiel kopku bananov na ceste.
„Nie, okopiroval si to. Z mojich knih. Vsetko, co ma cakalo na ostrove som si uz raz prezila vo svojej fantazii.“
„Nezmysel.“ 
„Ivan, prestan! Velmi dobre vies, ze mam pravdu.“
Nastvane oblapil volant. „Uznavam, ze som sa nechal inspirovat.“ 
Marianna len prevratila ocami a zas sa otocila k oknu. 
„A chcem ich vsetky naspat.“ prehodila lahostajne.
Ivan nic nepovedal, sustredil sa na cestu. V takomto dusnom tichu nakoniec dosli az k hlavnemu hotelu. Vsetci zaparkovali na parkovisku pred nim a rozisli sa svojim smerom.
„Idem zatelefonovat domov. Nieze niekam zmiznes.“ oznamila Nina Marianne a odisla k recepcii.
„Marianna!“ zavolal si ju Ivan.
Ona k nemu musela chtiac-nechtiac prist. „Co je?“
„Po ten zvitok musime ist zajtra.“
„Preco?“ 
„Mesiac ta cakat nebude.“ zabuchol dvere a vybral sa smerom k Petrovi.
„Aky mesiac? Co to tu zas trepe?“ mrmlala sama pre seba.
„Deje sa nieco?“ zastavil sa pri nej Tornado.
„Vela veci, mas cas?“ rozhliadla sa. 
Tornado pozrel smerom k dedine. Dalia tahala svojich rodicov k Nasibovmu domceku.
„Hej, nechcem byt pri tom.“
„Fajn.“ prikyvla a na nic sa radsej nepytala. 
Vzal ju za ruku a odviedol dalej od dediny, skoro na koniec plaze. Tam si sadli na lavicku s priamym vyhladom na more.
„Mame uz uplne preskocilo.“ vzdychol po chvili.
„Chapem.“
„Nie, to nie je ako tvoji rodicia. Oni drzia spolu, maju sa radi a hlavne maju radi teba. To ako sa spravaju robia kvoli tebe.“ pozrel na lodky daleko na mori. „Mojho otca zaujimaju len jeho vlastne problemy a mama... aj ked sa snazi... po tych rokoch vztah medzi nami...“
„To bude dobre.“ objala ho a dovolila mu, aby zaboril hlavu do jej vlasov.
„Nebude. Bude to len horsie. Mama chce odist s rodicmi a viem si predstavit co povie otec.“ potiahol nosom.
„Pod sem.“ tuho ho k sebe pritisla a sama ledva zadrzala slzy.
Takto sedeli este dlho. Nakoniec sa Tornado zas vzpriamil a uhladil jej vlasy.
„Prepac.“
„To je vporiadku.“
„A co si chcela ty?“ premeral si ju.
Natiahla sa po tasku a vybrala z nej mapu. „Toto mi cestou dal Ivan. Povedal, ze je to mapa k zvitku.“
„Odkial ju ma?“ Tornado si vzal mapu a dokladne si ju prezrel.
„Dostal ich. Vraj ma jednu ku kazdemu zvitku. A po tento musime ist zajtra.“
„Preco zajtra?“ vratil jej mapu.
„Neviem... hovoril nieco o mesiaci.“
Tornado sa otocil a pozrel kdesi na oblohu. „Zajtra v noci je nov. Stvrta faza mesiaca.“
„Pockaj, vtedy ked sme hladali ten prvy, na vasom ostrove... vtedy bola stvrt. Mesacne luce v presnom uhle dopadajuce na prsten otvarali strom.“ 
„Lenze zajtra mesiac nebude svietit vobec.“ 
„Ale stale to nejako suvisi. Mesiac v tom zohrava nejaku ulohu.“
Tornado si pretrel oci. „Vsetko je zlozite.“
„Mal by si ist za mamou.“ kyvla hlavou. „Aspon sa snaz vytvarat rodinu.“
„Tak dobre.“ prikyvol a podal jej ruku. 
Ona skryla mapu a spolu sa zas vybrali k hotelu. 
„Vecer pridem.“ uistil ju.
Marianna prikyvla a sledovala, ako jej mizne medzi domcekmi. Vedela, ze o chvilu sa budu musiet rozlucit.
Smutne myslienky zahnala kyvnutim hlavy a otocila sa k sklenenym dveram. Vosla do haly a chcela zajst na recepciu zavolat Barbie, ako sa ma, ale zbadala Tinu, ktora prave vosla do vytahu. 
Tvarila sa velmi podozrivo. Niesla nejaku skatulu a ostrazito sa obzerala, akoby nechcela, aby ju niekto videl. Sama vosla do vytahu a stlacila najvyssi gombik.
Marianna zastala a rozmyslala. Velmi by ju zaujimalo, co je tam hore. Pockala, kym sa vytah zastavi, prenechala ho este jednej dvojici a az potom vosla aj ona.
Opatrne vstupila, ako keby sa bala, ze ju to nejako prezradi. Ked sa dvere samy zatvorili, jemne stlacila posledne tlacidlo. 
Vytah sa s trhnutim pohol hore a po trochu dlhsej jazde zastal. Dvere sa s cinknutim otvorili v prazdnej a tmavej chodbe. Napravo aj nalavo pred nou boli dvoje dveri. Nikde ziadne okno, len slaba ziarovka.
Vyklzla z vytahu za presunula sa k prvym dveram na pravej strane. Tie sa odrazu otvorili a ona zostala zakliesnena za nimi. Vysli z nich dvaja muzi, ktori sa o niecom rozpravali. 
Marianna nakukla dnu cez strbinu. Nevidela tam nikoho. Opatrne odtisla dvere a presmykla sa dnu. 
Ocitla sa v nie velkej miestnosti, ktora bola zariadena, ako pozorovacie stredisko. Vsade popri stenach stali monitory a klavesnice. Kazda obrazovka ukazovala iny obraz. Opatrne prisla blizsie k jednemu pultu.
Na monitore zbadala recepciu hotela a vstupnu halu z vysky. Na dalsich boli chodby a parkovisko. Cim sa ale posuvala dalej, tym viac zostala sokovana. Zrejme kamery monitorovali aj plaz, ulicky v dedine, kusy vyprahnutej plane a dokonca aj osadu pri skalach.
Marianna zbadala na jednej obrazovke vnutro radnice. Stal tam starosta spolu s nejakou zenou.
„Ako sa ich mam zbavit?“
„Vzal si si to na zodpovednost.“
„Bol som hlupy a myslel som si, ze to zvladnem. Lenze oni  chcu stale viac. Nechcem niest celu vinu.“
„Bola by tu jedna moznost, ako odstupit, ale musel by s tym suhlasit.“
Odrazu zacula z chodby nejake kroky. Rychlo a v panike sa rozhliadala. Na druhej strane boli dvere, ktore viedli do vedlajsej izby.
Utekala k nim a rychlo vbehla dnu. Ledva stihla zatvorit, pretoze ti dvaja sa vratili. Odrezali jej tak unikovu cestu.
Otocila sa a v temnej izba nahmatala vypinac. Svetlo prasklo a rozsvietilo sa. Stala v izbe s dlhym stolom pokrytym mnozstvom papierov.
Opatrne k nemu presla a prehrabla kopku. Vacsina z nich bola nahusto popisana, ale nasli sa aj nejake s grafom alebo nakresom.
Nemala velmi cas studovat ich, ale vsimla si, ze blizko jej ruky su nejake vypisy a plany. Suviselo to s vyrubom dzungle.
Pisalo sa tam o predaji dreva roznym statom a organizaciam, planovane vyruby a zoznamy robotnikov.
Ked sa uz isla pozriet na druhu stranu miestnosti, nalavo od nej niekto stlacil klucku. Mala len par sekund na to, aby zmizla. Rychlo schytila vrchny papier a schovala sa za dvere.
Tie sa otvorili a dnu vosli nejaki ludia. Nestihla ich ani spocitat, pretoze hned, ako sa nepozerali, vybehla na chodbu. 
Z vedlajsej miestnosti vsak vychadzali dvaja muzi. Ona sa rozbehla k vytahu a rychlo stlacala gombik. Nastastie sa rychlo otvoril a ona vbehla dnu. Dvaja muzi sa este na chvilu zastavili medzi dverami, co jej dalo moznost nebadane zmiznut.
Az ked vytah bezpecne klesal, konecne si vydychla. Zastavila ho az na prvom poschodi. Vystupila a isla rovno do izby, kde jej mama prave balila kufor.
„Co to robis?“ nenapadne strcila papier medzi svoje zvysne.
„Balim. Povedali sme predsa, ze len co najdes tych ludi, odchadzame.“
„To bude trochu zlozitejsie.“ zamrmlala.
„Coze?“
„Ale nic. Dnes vecer by si si este mohla uzivat dovolenku.“
Nina neodpovedala. Zazipsovala kufor a vzala si mensi.
Marianna sa zatial zvalila na postel. Chcela si este trochu oddychnut po dlhych hodinach v aute.
Zobudila sa, az ked bola vonku tma. V jej izbe bolo ticho. Nina zrejme niekam odisla. 
Postavila sa z postele a natiahla sa k vypinacu. Tuknutim ho zapla. Potom sa rozhliadla po izbe. Jej mama stihla zbalit takmer vsetko. Len jej veci zostali rozhadzane dookola.
Na stole lezala aj mapa, ktoru jej dal Ivan. Bolo jej to divne, pretoze si nepamatala, ze by ju vyberala z tasky. Presla k nej. Niekto ju dokonale rozprestrel a dokonca na nej pribudla aj mala bodka.
Marianna sa nahla a poriadne sa prizrela. Bodka nakreslena bielou farbou skoro v strede mapy.
Odrazu niekto zabuchal na balkonove dvere. Marianna sa strhla a odskocila. Pozrela sa tamtym smerom.
Gogo veselo maval chvostom a stal prilepeny ku sklu. Az teraz si vsimla, ze vonku zuri hrozna burka. Dazd narazal az na balkon a vietor ohybal palmy.
Otvorila dvere a pustila lemura dnu. Otrepal sa od vody a vyskocil na postel. Marianna poskladala papiere na jednu kopu. Rozmyslala, ci ju Tornado caka aj v takomto pocasi. 
Dosla k zaveru, ze ma dost rozumu na to, aby v takejto burke zostal radsej dnu. Sadla si teda k Gogovi a cakala, az kym sa jej nakoniec oci nezatvorili samy od seba.
Tornado cele poobedie stravil pocuvanim hadky medzi mamou a otcom, aspon vecer chcel mat pokoj. Prechadzal sa palmovou alejou a rozmyslal, preco tak velmi chcel, aby mal konecne mamu. 
Bol to sice dobry pocit mat ju spat, ale vedel, ze otec nema az taku skvelu naladu. Nikdy nebol spokojny a teraz mal len dalsi dovod hnevat sa.
K noham sa mu zakotulala lopta. Male dievcatko pribehlo hned za nou, no vystrasene zostalo stat pred nim.
„Neboj sa.“ podal jej loptu. 
Dievcatko si ju hanblivo zobralo.
„Bez domov, bude prsat.“ usmial sa.
Uz dlhsi cas citil zmenu vzduchu a tlaku. Teraz, ked sa nad morom objavili mracna, bol si isty.
Dievcatko medzicasom utieklo a nechalo ho stat na ulici. K Marianne sa mu velmi nechcelo ist, preto sa otocil a siel spat. 
Uz z ulice pocul vymenu nazorov medzi rodicmi. Nasib sedel vonku na lavicke a orezaval nejake drievko.
„Tu si, chlapce.“ 
„Mam ist dnu?“ pozrel na dvere.
„Hadaju sa odkedy si odisiel.“
Tornado prikyvol a s hlbokym nadychom vosiel. 
„Tak dost!“ pocul zarincat sklo.
Rozbehol sa do kuchyne, odkial vychadzal krik. Artbub stal pred mlakou s kopou skla a Dalia sa so slzami v ociach opierala o kuchynsku linku.
„Otec...“ Tornado sa postavil medzi nich.
„Zmizni!“ zareval Artbub.
„Nie, ty sa upokoj.“
„Ja ta...!“ vrhol sa k nemu, no Tornado sa uhol, takze spadol na zem.
Dalia zhikla a odskocila.
„Ty ma posluchnes a pojdes prec.“ prikazal tvrdo a rovnako ho aj zdvihol zo zeme.  
Artbub este pozrel na zenu, no nakoniec sa vypotacal z kuchyne a zmizol zadnymi dverami.
„Tornado...“ Dalia sa k nemu vrhla.
„Mami, pusti ma.“ prikazal jej a aj on odisiel prec.
Nemal naladu na taketo vylevy. Obaja jeho rodicia sa nenavideli, o par dni mal stratit najlepsiu priatelku a jeho stari rodicia ho chceli odviest niekam prec.
On len chcel ist domov.

16. Kapitola - JAZMIN
Rano sa Marianna prebudila zabalena do prikryvky. Jej mama prekladala nejake taniere a Gogo cakal na balkone.
„Kde si v noci bola?“ opytala sa.
Nina sa otocila a pozrela na nu.
„Potrebovala som nieco vybavit.“
„Mami...“
„Marianna!“ upozornila ju.
Ona len prevratila ocami a zoskocila dolu. „Fajn, ja si budem nieco vybavovat cez den.“
„Nieze to skonci katastrofou.“ upozornila dceru.
„Neboj sa.“
Marianna sa prezliekla, vzala si do tasky vsetko potrebne a vysla z izby. Dolu v hale uz cakal Ivan. Bol sam, ale nevyzeral velmi stastne.
„Mozeme vyrazit?“
„Len my?“
„Chcela by si armadu alebo co presne mas na mysli?“
„Samo a Ema pojdu s nami. Aj Tornado.“
Ivan si pretrel oci. „Nemaju dovod ist s nami.“
„Tornado ovlada domorody jazyk a nepochybujem, ze sa s nim stretneme. Samo a Ema mi pomahaju od zaciatku.“
„Cim nas bude menej, tym lahsie splynieme z dzunglou.“
„Tvoje dovody ma nezaujimaju.“ mavla rukou a cakala na priatelov.
Ivan zlostne zavrcal, no nechcel vzbudit pozornost, pretoze v hale bolo privela ludi.
Po chvili prisli dolu aj jej priatelia a Marianna zbadala Tornada stat vonku.
„Teraz mozeme vyrazit.“
Ivan nic nehovoril, len ju nasledoval.
Vonku sa cela skupina presunula na kraj parkoviska. Marianna vytiahla mapu, Ivan zas kompas.
„Severo-vychodne.“ oznamil a postavil sa na celo.
Odhrnal im spred nosa papradie a liany a viedol ich hlbsie do dzungle. Vsetci boli cestou ticho, dokonca aj Marianna. Len chytila Tornada za ruku a spolu kracali za Ivanom.
Peso im cesta do stredu ostrova trvala dvakrat dlhsie, ako autom. Az poobede sa ocitli niekde v strede. Vzduch bol horuci a slnko prazilo aj cez listy. Vsade poletoval otravny hmyz.
Ivan uz zacinal byt bezradny. Nikde ani stopy po civilizacii alebo aspon po jej zvyskoch.
„Ideme spravne?“ pochybovacne sa ozvala Marianna.
„Ideme podla mapy.“ odsekol a zas sa venoval kompasu.
Odrazu rovno pred nich zo stromu zoskocil Gogo. Chvost drzal hrdo dohora a labkami zvieral listy.
„Mame tu navigatora.“ zasmiala sa Marianna a pohladkala ho.
„Som naozaj zvedavy, ci nas tam dovedie.“ zapochyboval Ivan, no nechal Mariannu s Gogom na cele skupinky.
Lemur sa hned rozbehol dopredu a kluckoval medzi palmami. Mali problem dobehnut ho. Marianna si uz myslela, ze ho stratila ked sa odrazu vynorili na malom priestranstve so starymi popadanymi stromami obrastenymi machom.
Pred nimi sa tycila asi dva a pol metrova skalna stena, v ktorej bola jaskyna.
„Nasli sme to.“ otocila sa Marianna. „Zvitok je v jaskyni.“
„Skvele,“ pristupil k nej Ivan, „uz len ho ziskat.“
Cela skupinka presla blizsie a zlozili sa pri vchode do jaskyne. 
„Dnu pojdeme len my dvaja.“ rozhodla Marianna a chytila Tornada za ruku.
„Nie.“ Ivan hodil vak na zem a pokrutil hlavou.
„Hovor si, co chces, ale nepresvedcis ma. Isla by som tam sama, keby som ovladala ich jazyk.“
„Co ak sa nieco stane?“ 
„Preto zostavate vonku, aby ste mohli zavolat pomoc.“ vytiahla z tasky baterku a posvietila do tmavej jaskyne.
Okolo krasne vonal jazmin a ta vona ju upokojovala. 
„Soro uto-esi melati.“ zasepkala.
„Coze?“ nechapal Ivan.
Tornado sa zasmial a zo skaly odtrhol biely kvietok. Marianna si ho vzala a privonala k nemu. 
Ta vona bola nadherna. Sladka a celu ju omamila. Parkrat zazmurkala, aby sa prebrala. Vtedy zbadala na druhej strane pri strome stat cierneho muza. Rychlo pokrutila hlavou a on zrazu zmizol.
„V poriadku?“ podoprel ju Tornado.
„Hej, hej. Len je to... silna vona.“ prikyvla a dala si kvietok do vrecka.
„Si si uplne ista, ze tam zvladnes ist?“ varovne na nu pozrel Ivan.
Uz mu chcela odvrknut nieco stiplave, ved to on ju tam poslal, ale nakoniec sa ovladla.  
„Vezmeme zvitok a vratime sa.“ ubezpecila ho.
„Davaj na seba pozor.“ pochopil a starostlivo si ju premeral. „Som za teba zodpovedny.“
„Nie si.“ dotkla sa hlucika kvetov. Potom chytila Tornada za ruku a spolu vkrocili do jaskyne. 
Najprv vyzerala obycajne, no cim isli dalej a stracali slnecne svetlo, tym viac boli steny popisane a zem dlazdili kamenne stvorce.
Svetlo baterky nedokazalo uplne osvetlit chodbu, co ju znervoznovalo.
Presli niekolko desiatok metrov, ked sa Marianne zazdalo, ze pocuje vodu.
„Dufam, ze to nedopadne tak, ako minule.“ vzdychla a pevnejsie ho chytila.
„Bude to v poriadku.“ ubezpecil ju.
Hned ako zasli za roh, naskytol sa im pohlad na priestrannu jaskynu s velkym jazerom. Na brehu stala drevena lodka pripevnena zeleznymi retazami. Trochu dalej lezali tri skrinky.
„Posviet mi tam.“ Tornado ukazal prstom na stenu oproti lodke. 
Bol tam vyryte domorode znaky.
„Toto je prva uloha.“ oznamil. „Musime sa lodkou dostat na druhy breh. V tych skrinkach su kluce, ktore odomknu retaze.“
Marianna presla po mokrom strku ku skrinkam. Boli drevene a boli to skladacky. 
„Musime vytvorit spravny obrazec.“
„Lenze ja netusim, aky.“ 
Tornado vzal prvu skrinku. Trochu poprehadzoval dieliky a dreveny vrchnak povolil. To iste spravil aj s druhou a tretou.
„Ako si to vedel?“ zasla.
„Boli to aj moji predkovia.“ 
Povyberali napoly zhrdzavene kluciky a odomkli nimi zamky. Tornado odstranil retaze a Marianna potlacila lodku.
„Drz sa.“ prikazal jej a vzal veslo.
„Vies, ako sa bojim hlbokej vody.“ varovala ho.
„Neboj sa.“ zaprel sa do vesiel.
Na druhy breh sa dostali pomerne rychlo. Lodku odtiahli prec od vody pre pripad, ze by ju este potrebovali.
Dalej do jaskyne viedol tunel. Bol pomerne uzky, no nebolo to az tak zle. Trvalo len zopar minut, kym zas narazili na prekazku. Tentokrat vsak bola obrovska. 
Stali na konci skaly, nad obrovskym kamennym bludiskom. Zhora prenikalo svetlo, vdaka okruhlym otvorom v strope. Na jeho opacnom konci Marianna zazrela vychod.
„S tymto sa zabavime dlhsie.“ uskrnul sa Tornado a zisiel dolu po kamennych schodikoch.
Marianna ho nasledovala s este stale prekvapenym vyrazom. Dolu ich cakala kamenna tabulka. Pomocou baterky Tornado zistil, ze ich caka niekolko otazok.
„Stale si musis vybrat medzi dvoma cestami, ktore su odpovede. Spravna vedie dalej, zla ti prinesie nemile prekvapenie.“
„Dufam, ze vies odpovede.“ zastonala pozrela na prvu chodbu.
„Ideme na to.“
Chytili sa za ruky a vosli do prvej chodby. Po niekolkych metroch sa pred nimi zas zjavila stena s tabulkou. Chodba sa rozvetvovala napravo a nalavo.
„Je to tazke a nic to nevazi.“ precital.
„Ake su odpovede?“
Tornado presiel rukou po lavej stene. Pod nanosom prachu sa odkryli ryhy pismen.
„Voda.“
Marianna ocistila pravu stenu. „A tu?“
„Hadanka.“
Obaja sa zamysleli. 
„Co myslis?“
„Ja by som isla doprava. Voda sa mi zda... nepride mi to logicke. Voda sa predsa da odvazit.“
„Pisali to pred dvetisic rokmi, mysli aj na to.“
„Ale aj tak...“
„Ako povies.“
„Nie ako ja poviem,“ protestovala, „musime sa dohodnut obaja.“
„Suhlasim, ze je to hadanka. Toto si chcela pocut?“ chytil ju za ruku a spolu isli vpravo. 
Zas presli par metrov a zas ich cakala tabulka. 
„Co sa vyskytuje raz v kazdej minute, dvakrat v momente, ale ani raz v roku?“
Marianna nechapavo pozerala. „Odpovede?“
„Tu sa pise, ze myslienka.“ Pozrel napravo. „A tu zas... je tu len pismeno M.“
Obaja prisli blizsie k stene. 
„Musi to pokracovat.“ Marianna prstami prechadzala po kameni. „Alebo asi ani nie.“ spomalila.
„Ani nie? Odpoved je iba pismeno?“
„Rozmyslaj. M. Minuta. Jedno M. Moment. Dva M. Rok. Ani jedno.“
Tornado prikyvol. „Si dobra.“
„Ideme.“ kyvla na lavu chodbu.
Prechadzali chodbami uplne bez problemov, az kym nedosli do stredu. Tam presne v strede labyrintu stal stlpik s kamennou tabulkou.
„Pozor,“ cital Tornado, „uloha sa meni. Ako korytnacka pomaly chod. Rozum pouzi a vaz kroky.“
Marianna pozrela pred seba. Do dalsej polovice bludiska viedli styri cesty. 
„Kam teraz?“
„Netusim.“ Tornado pokrutil hlavou.
„Mame rozmyslat. Ja by som povedala... podme rovno.“
„Preco?“
Marianna sa otocila. „Ak chces mozeme ist aj inou cestou.“
„Marianna,“ prevratil ocami, „prestan. Chcem, aby si zas bola tvrdohlava, sebavedoma a taka, ako pred tym. Nemusis ma lutovat.“
„Ja ta nelutujem.“
„Marianna...“ nadvihol obocie.
„Prepac, nechcela som.“
„V poriadku.“ Smutne sa usmial. „No nic, ideme rovno.“
Isli pomaly a davali pozor, kam stupaju. Marianne to ticho medzi nimi prislo zvlastne. Nechcela sa s nim pohadat, ale nechcela ani, aby celu cestu mlcali.
„S Tinou je nieco zvlastne.“ 
„Hovoril som ti to.“
„Vcera som ju sledovala na najvyssie poschodie. Je tam... ani neviem ako to nazvat. Zdalo sa mi, ze sleduju cely ostrov.“
Tornado na nu pozrel. „Mala si ma pocuvat. A stavim sa, ze Ivan ma s nimi nieco spolocne.“
„Ivan... s Ivanom je to zlozite.“
„Vies nieco, co mi ostatni nie?“ zastal a otocil sa. 
„Nie.“ pokrutila hlavou.
„Naozaj?“ 
„Hovorim, ze nie.“
„Ako myslis.“ otocila sa a siel dalej.
Marianna sa zamracila a predbehla ho. „Preco mi neveris?“
„Verim ti.“
„O Ivanovi nic neviem. Slubil mi, ze ak mu najdem zvitok, da nam pokoj.“
„Naozaj?“
Marianna vzdychla. „Tak to myslel. Urcite.“
Tornado ju chytil za plecia a smutne sa usmial. „Kasli na Ivana. Nemusis to robit prenho. Pomahas predsa mne. Aj ja chcem zistit, co sa na tychto ostrovoch deje.“
„Fajn.“ prikyvla.
Obaja sa zas sustredili na cestu. Zatial sa im nic nestalo, no davali si pozor. Presli uz skoro polovicu cesty, ked sa odrazu labyrint otriasol a kamenne steny sa zacali hybat. 
„Co sa to deje?!“ nechapala Marianna a snazila sa vyhnut prachu, ktory steny zvirili. 
„Nedavali sme pozor na kroky.“ vysvetlil Tornado, ktory na zemi nieco skumal. 
Marianna si k nemu klakla, ciastocne aby sa citila bezpecnejsie, na trasucej sa zemi. Spod prachu a spiny vyhrabal maly plochy kamen, ktory bol teraz zasunuty do zeme. Zdobili ho nejake ornamenty.
„Spusta to pasce.“
„Mozu byt hocikde.“ vzdychla Marianna a bola rada, ze hluk ustal.
Obaja sa postavili. Bludisko sa uplne zmenilo. Teraz pred nimi stala hola stena. Boli v slepej ulicke.
„Mozeme sa vratit.“ kyvol Tornado a vzal ju za ruku.
„Mala som davat pozor.“
„To nevadi. Urcite najdeme vychod.“
Vratili sa niekolko metrov spat. Na pravej strane bola dalsia chodba, ktora sa klukatila a rozdelovala. Sli stale len podla instinktu. Pre istotu sa vyhybali vsetkym kamienkom a podozrivym vycnelkom.
Ani nevedeli ako dlho uz bludia, ale Marianne sa zdalo, ze chodia stale dookola. Nakoniec sa oprela o mur a sklzla na zem.
„Uz nevladzem.“
Tornado si sadol vedla nej. „Ako dlho tu uz sme?“
Marianna pozrela na hodinky. „To je zvlastne.“
„Co?“
„Ked sme vchadzali, pozrela som sa. Podla nich preslo len pat minut.“
„Bludime tu aspon dve hodiny, ak nie viac.“
„To je jedno,“ pokrutila hlavou, „stale je svetlo, takze nemoze byt az tak neskoro.“ 
Vybrala z tasky malu flasku vody. „Vodu?“
Tornado si ju od nej vzal a vypil takmer polovicu. 
„Hej, setri trochu! Nikto nevie, kedy odtial vypadneme.“
„Prepac.“ s usmevom jej vratil flasu.
Marianna ju vratila spat a pokusila sa postavit. Rukami sa odrazila od steny a vyskriabala sa hore. Odrazu zacitila, ze kusok steny sa zasunul. 
Rychlo sa otocila. Bol asi vo velkosti toho kamena a tiez bol popisany.
„Oni su aj v stenach?“
Tornado sa bleskurychle postavil a vzal ju za ruku. Ostrazito si premeriaval steny okolo.
Asi pat metrov od nich sa v zemi posunuli dva panely a odkryli tmave diery. Postupne z nich zacali vychadzat pavuky. Najprv len pomaly, no potom sa vyrojili ako vcely. Rozliezli sa vsade naokolo aj po stenach a znemoznili im vratit sa spat.
„Utekaj!“ potiahol ju Tornado a spolu sa rozbehli prec. 
Pavuky rychlo postupovali dopredu a bolo ich coraz viac. Nastastie mali pred sebou este dlhu chodbu. Bezali najrychlejsie ako vedeli. Ked ziskali odstup, obaja sa obzreli. Pavuky ich prenasledovali. 
Marianna zrychlila, no akonahle otocila hlavu dopredu, narazila do steny.
„Co to je? Bola tu cesta. Videla som ju. Pokracovalo to!“ buchala po kameni. 
Tornado ju dobehol s pavukmi za patami. „Tu!“ zabocil dolava.
Marianna zasla. Cesta pokracovala tam. Lenze pred minutou tam bola iba hola stena.
Nemala vsak cas riesit to, lebo pavuky ich dobiehali. Boli neunavne. Bezali stale dopredu a Marianna uz stracala dych. 
Odrazu sa rovno pred nimi zjavila stena. Z nicoho nic. Cesta pokracovala doprava.
„Videl si to?“ vykrikla prekvapene.
„Pavuky!“ znela Tornadova odpoved. 
Marianna nechapala, az kym sa neotocila. Pavuky, ktore ich prenasledovali boli trikrat vacsie. Zrychlila a zastala az na razcesti.
Aj Tornado na par sekund zastal, aby chytil dych. 
Museli sa rozhodnut, ktorou cestou ist.
„Co ti hovori intuicia?“ vydychol.
„Isla... by... som... doprava...“ dychcala. 
„Tak dolava.“ schmatol ju za ruku a potiahol vlavo.
„Ja som... hovorila som...“
„Ja viem. Lenze co ak tie pavuky zmatieme?“
Nestihli vsak prejst ani tri metre, ked Marianna takmer stupila na hada. A nebol tam len jeden. Po celej chodbe sa plazila stovka hadov. Marianna ani nemusela byt biolog, aby zistila, ze su jedovati.
„Spat.“ zastavila Tornada a potichu cuvala. 
Hady si ich ale stihli vsimnut. Zasycali a plazili sa rovno k nim.
„Bez.“ vzdychol Tornado a rozbehli sa spat. 
Tam spoza rohu vychadzali pavuky. Mali len jednu moznost. Utekali ako o zivot. 
„Co je toto za bludisko?“ zastonala Marianna a ledva udrzala slzy.
Nahanali ich obrovske pavuky, jedovate hady, cesty sa menili podla toho, ako samy chceli... Naozaj uzasne!
Odrazu zacitila nieco, co ju donutila zastat. 
„Pod!“ Tornado ju chytil za ruku.
„Pockaj.“ zavrela oci a vnimala vonu. „Jazmin.“
„Idu sem tie pavuky. Nemame cas skumat jazmin!“
„Nie, mam pocit, ze... pod za mnou.“ nadychla sa a sledovala vonu. Tornado si zahryzol do pery, chvilu rozmyslal, no nakoniec sa rozbehol za nou.
Marianna kluckovala ulickami a jednoznacne prechadzala na razcestiach. Po asi desiatich minutach ich pavuky a hady prestali prenasledovat.
„Pockaj.“ zastavil ju Tornado.
Marianna sa oprela o stenu a zas si sadla na zem. Mala pocit, ze odkedy vosli, presli dni.
„Toto nie je normalne.“ rozhliadol sa Tornado.
„Na tomto ostrove to nie je jedine.“
„Myslis ten chram, v ktorom si bola?“
„A nezabudaj na miznuceho muza.“ velavravne nanho pozrela.
Uskrnul sa. „Jasne.“ 
„Som blazon.“ vzdychla.
„Pytas sa ma to?“
„Nie, oznamujem. Toto,“ ukazala okolo seba, „naozaj nie je normalne.“
„To neznamena, ze si blazon.“
„Normalnym ludom sa taketo veci nestavaju!“
„Nikto netvrdi, ze si normalna.“ usmial sa a presadol si vedla nej. „Musis byt hned blazon, ak nie si normalna?“
Oprela si hlavu o jeho rameno. „Ten muz povedal, ze som vyvolena. Vies o tom nieco?“
Pokrutil hlavou. „Mozno...“
„Co?“ 
„Mozno je nieco v dedovych dennikoch. Skumal celu nasu kulturu. Ak...“
„Nie som blazon.“ doplnila.
„Ano,“ zasmial sa, „tak sa tam o tom niekde musi pisat.“
„Najprv musime vypadnut z tohto labyrintu.“ postavila sa a teraz davala pozor, aby nic nepokazila. Zas zavrela oci a zhlboka sa nadychla. Vona jazminu tam stale bola.
„Ak je to pravda, tak ta vona nam ukaze cestu, tak ako hovori ta... napoveda.“ pohrabala sa v taske a podala Tornadovi listocek, ktory nasla priviazany na Gogovi.
„Tak nas ved.“ usmial sa a chytil ju za ruku. 
Marianna sa snazila co najviac vnimat vonu. Ked co i len trochu vybocila z cesticky, stratila sa. A cim dalej isli, tym bola silnejsia. Nakoniec sa dostali do ulicky obrastenej rastlinami jazminu. Na jej druhej strane bol vychod. 
Marianna sa k nemu s radostou rozbehla. Bol to vchod do tunela v skalnej stene pred nimi. Po oboch stranach horeli fakle a dolu viedli uzke kamenne schody.
„Marianna,“ Tornado neisto pozrel na ohen, „odkedy myslis, ze to hori?“
„To je jedno. Vezmi jednu a pod.“ mavla rukou.
„Ako povies.“
Opatrne schadzali do tmy. Stonky jazminu sa plazili popri nich. Niektore boli naozaj hrube. Museli rast desiatky, mozno stovky rokov.
Po dlhej ceste dolu sa ocitli vo velkej sieni. Najprv bola vsade tma, no ako stupili na prvu kamennu kocku, ohen v misach a fakle sa zacali rozsvecovat. Presne ako v chrame.
„Marianna?“ otocil sa k nej Tornado.
„Ani sa nepytaj.“ pohla sa dopredu. 
Na stenach boli rozne malby. Podlaha bola z lesteneho kamena, takisto aj stlpy lemujuce steny. Na strope bol presne v strede kruhovy otvor, ktorym by malo presvitat mesacne svetlo. Lenze teraz po nom nebolo ani pamiatky. Na oblohe sa trblietali len hviezdy.
Pod tymto kruhom stal kamenny stojan a na nom lezal zlaty zvitok. V svetle plamenov sa nebezpecne leskol.
„Tu je.“ hlesla Marianna.
„Stoj!“ schmatol ju za ruku Tornado.
Instinktivne sa posunula spat a pozrela dolu. Podlaha okolo stojana bola popisana a farebne odlisena. Najprv boli tmave kamene, tie tvorili vonkajsi kruh, potom sive a nakoniec biele, z ktorych bol zrejme vytesany aj stojan.
„Co teraz?“ 
„Vydrz.“ Tornado sa zohol nad kamene.
No aj ked sa snazil ako len vedel, nedokazal rozlustit, co tam bolo napisane. Naopak Marianne to islo lahko. 
Znaky na kameni sa jej pred ocami zacali menit na pismena a tie, ani nevedela ako, davali zmysel.
„Jezkove oci!“ 
„Co je?“ vzpriamil sa a pozrel na nu.
„Ja... ja tomu rozumiem. Viem to citat!“
„Naozaj?“
„Ano.“ prechadzala dookola. „Je to piesen. Musim ju spravne poskladat.“
Stupila na prvy kamen. Ten sa zasunul do zeme a vydal zopar tonov. Marianna ani netusila, co robi. Akoby ju nieco ovladalo. Aj ta piesen, niekde ju uz pocula. 
Zacala si hmkat. „Na, na, na, nana,“ zaradom stupala na kamene a tie spievali s nou, „nana, na, nanana.“
Tornado len neveriaco pozeral. Ona ho vobec nevnimala. Skakala z jednej kocky na druhu, az sa pomaly blizila k zvitku. 
Ked skocila na poslednu notu, kamene sa zas vratili na povodne miesto a vsetko stichlo. Marianna si prezrela zvitok. Tak nadherne sa leskol. 
Este skor ako ho zobrala, si vsimla, ze na jednej nastennej malbe presne oproti je nakreslenych dvanast dievcat. Vsetky boli znazornene rovnako, ako trhaju cierny kvet. Na kresbe zostalo volne miesto este na jeden obrazok.
Naklonila hlavu a skumavo si obzerala stenu. Jeden obrazok.
„Marianna, rychlo.“ vyrusil ju Tornado.
Vtedy zazmurkala a vsetko bolo zas po starom. Ta divna schopnost zmizla a spolu s nou aj piesen a vsetko, nad cim rozmyslala. 
Natiahla ruku, chytila zvitok a opatrne ho vzala. Cakala, no nic sa nedialo. Rychlo zacuvala k Tornadovi.
„Mame ho.“
„To je fajn.“ prikyvol.
„To je. Ale co teraz?“

17. Kapitola - PRVA CAST
„Bez!“ vykrikol odrazu Tornado a schmatol ju za ruku. 
Stojan sa zasunul do zeme a ta sa zacala prepadat. Na druhej strane nastastie zbadali vychod. Aspon si mysleli, ze to je vychod. Vrhli sa tam, no museli sa vyhybat prepadajucej sa podlahe a balvanom, ktore sa uvolnovali niekde v strope a padali rovno na nich.
„Prisla som na to, co presne je na najvyssom poschodi!“ zakricala Marianna dopredu na Tornada.
„Povies mi to inokedy, dobre?“ vydychol zadychcane a ledva sa stihol uhnut kusu stropu, ktory skoncil rovno pri jeho nohach.
„Tak fajn.“ mykla plecami. Netusila, co to do nej voslo. Citila sa uplne pokojne. Akoby sa nic nedialo.
Odrazu zastala a zastavila tak aj Tornada.
„Co zas robis?“ oboril sa na nu.
„Pockaj.“ zahlasila pokojne.
„Marianna, musime odtial prec! Ruca sa to.“
„Nie, ten tunel sa aj tak zavali. Je to pasca. O chvilu sa zvali stena a za nou bude vychod. Tam je unikova cesta.“
Tornado na nu prekvapene pozeral. Netusil, co to do nej voslo. Rozhodol sa vsak, ze ju bude pocuvat. Pevne ju objal a spolu stali len na jednej dlazdici. Kamene okolo nich padali, no ani sa ich nedotkli. 
O par minut sa stena nalavo od nich uplne zrutila. Prach sa viril okolo a uplne vyplnil miestnost. Tornado chytil Mariannu za ruku a viedol k tunelu.
Ked uz boli dnu, utreli si oci a mohli si poriadne vydychnut.
„Ako si to vedela?“ 
„Netusim.“ pretrela si oci a bola rada, ze zas moze ovladat to, co robi.
„To je jedno, musime prec skor, ako sa zruti aj toto.“
Marianna suhlasila a uistila sa, ze este stale ma zlaty zvitok. Schovala ho do tasky a vytiahla baterku. Podala ju Tornadovi a chytila ho za ruku.
Obaja sa rozbehli podzemnou chodbou. Jedine, co sa mihalo okolo nich boli kvaple a obcas aj nejake netopiere. Kluckovali medzi zavalenymi miestami a davali pozor pod nohy.
Mariannu uz medzicasom rozboleli. Mala pocit, ze presli kilometre. Akurat ked sa rozhodla, ze zastavi, zbadali koniec tunelu. 
Uz z daleka prudil cerstvy vzduch a hviezdy vonku jasne svietili. Tornado vypol baterku a pustil Mariannu. Ona vybehla von a oprela sa o najblizsi strom.
„Uz nikdy nepojdem do ziadnych jaskyn. Nikdy.“ krutila hlavou.
„To bude dobre.“ uskrnul sa a postavil sa oproti nej. „Kam teraz? Asi sme zas vysli niekde uplne inde.“
Marianna prikyvla a rozhliadla sa. Ked zas pozrela na Tornada, vykrikla a vyskriabala sa na nohy. 
„Co je?“ nechapal.
Kyvla hlavou zanho. 
Pomaly sa otocil. Pri vychode z jaskyne stal muz. V tej tme ho vobec nebolo vidiet, pretoze mal ciernu plet, ale farba, ktorou mal pokreslenu tvar a vlastne aj zvysok tela, takmer svietila.
Tornado prekvapene vyvalil oci a cuval k Marianne.
„Aj ty ho vidis?“ prekvapene nanho pozrela.
„Nemal by som?“
„Nie.“ nechapavo naklonila hlavu.
Zahadny muz sa ani nepohol. Na pleci mu sedel Gogo a tvaril sa, akoby vsetkemu rozumel.
„Druhu cast ulohy si zvladla, Ma arriane.“ povedal odrazu, az Marianna nadskocila.
Pustila strom a prisla pred Tornada. „Vy-vy viete... viete co sa to tu deje?“
„Ty,“ ukazal na nu, „si vyvolena. Ma arriane, ktoru sem poslal brat osud. Lenze nemas prvu cast odkazu. To preto nerozumies.“
Marianna pozrela na Tornada. „Rozumies tomu?“ zasepkala.
On na nu hladel s vyvalenymi ocami.
„Nerozumie markezskej reci.“ zahucal muz.
„Nevie o com sa rozpravame? A-ako to, ze vas vidi?“
„Je to strazca, vidi ma.“
Marianna nicomu nerozumela. Vobec nerozumela. A zdalo sa, ze ani Tornado.
„Davaj pozor, Ma arriane. Teraz sa chysta vacsie zlo. Ty skoncis dlhy boj o poklad.“ varoval ju muz a v mihu tam uz nebol. 
Zostal po nom len Gogo s hompalajucim sa chvostom.
Marianne chvilu trvalo, kym spracovala spravu. Potom sa otocila na Tornada. On este stale nechapavo pozeral.
„Volal ta Ma arriane?“ dostal zo seba nakoniec.
„To nie je nic nove. Na ostrovoch ma tak volaju pomaly vsetci.“ prevratila ocami. Cakala trochu dolezitejsiu otazku.
„Cierna orchidea...“ mrmlal si Tornado.
„Je to take dolezite?“
Pozrel na nu. „Nie. Vratme sa k Ivanovi.“ pokrutil hlavou.
Gogo sa hned ujal vedenia. Viedol ich cez dzunglu a zrejme nevybral najkratsiu cestu.
„Ako to, ze ty si ho videl a ostatny nie?“ rozmyslala nahlas Marianna.
„Nepytala si sa ho?“
„Ako vies?“ nadvihla obocie.
„Je to logicke.“ mykol plecami.
Marianna prikyvla. „Povedal, ze si nejaky strazca. Ze ho mas vidiet.“
„Ja?“
„Nie, Gogo.“ ukazala dopredu a prevratila ocami.
Pobavene sa uskrnul. 
„Co je?“
„Som rad, ze si naspat.“
„Vazne? Ja som si ani nevsimla, kedy som odisla.“ smutne vzdychla. „Deje sa nieco zvlastne.“
Tornado pozrel na hviezdy. „Tvoj ucitel nam to urcite rad vysvetli.“
„To urcite.“ prevratila ocami a sledovala lemury chvost.
Po trochu dlhsej chvili zbadali medzi palmami mihotajuce sa svetlo. Sem-tam sa ozval aj nejaky hlas.
Prisli blizsie a zbadali Ivana so Samom a Emou sediet pri vstupe do jaskyne. Vedla nich stali rozsvietene dva lampase.
„Konecne.“ potesil sa Tornado, ale Marianna ho zastavila.
„Pockaj.“
„Naco?“ 
Neodpovedala, len pozrela dopredu. 
Vsetci traja sa tvarili mrzuto a nervozne. Kontrolovali vstup do jaskyne, stromy a tmu okolo.
„Fuj!“ Ema rozpucila komara a vyskocila na nohy. „Ja koncim. Marianna nehovorila, ze na nu budeme musiet cakat uprostred noci niekde v dzungli.“
„Pokoj.“ chlacholil ju Ivan.
„Vy budte radsej ticho.“ ukazala nanho prstom.
„Marianna vie, co robi.“ zastal sa jej Samo.
„Odrazu?“ premerala si ho Ema. „Pred par dnami si hovoril nieco ine.“
„Mas pravdu, ale zmenil som nazor.“ mykol plecami.
„Preco?“
„Neviem, Ema, potrebujes na vsetko odpoved? Mam taky pocit, ze vsetko je ine, odkedy sme sem prisli.“
„Ine?“
„Ano. Vsetci sme sa zmenili. Od Marianny som uz dlho nepocul nic ironicke. Ty sa nespravas ako Ema. Tento ostrov je... zvlastny.“
„Presne.“ prikyvla ticho Marianna. 
Tornado ju vzal za ruku a spolu vysli spomedzi stromov. Ivan sa bleskovo postavil a namieril na tmave osoby zbran.
„Neviem ako by si mame vysvetlil, ze si ma nechtiac zastrelil.“ uskrnula sa Marianna.
Ivan prevratil ocami. „Kde ste boli?“
„Hladali sme ti zvitok.“ flochla nanho pohladom. „Len aby si vedel, uz nikdy viac.“
„Toto sa mi paci.“ prikyvla Ema.
„Kde je?“ rovno sa opytal Ivan.
„To sa dozvies az v hoteli.“ odsekla Marianna.
„Marianna...“
Ona neodpovedala.
„Mali by sme vyrazit. Mame pred sebou dlhu cestu.“ prehodil Tornado akoby len tak.
Ivan si ich oboch premeral, bez dalsieho slova pozbieral veci a skontroloval okolie. 
Marianna pohladila Goga a nechala ho, nech ich vedie cez hustu a temnu dzunglu. 
Bez baterky si nedovideli ani na koniec nosa. Hviezdy zakryvali vysoke stromy a mesiac taktiez nesvietil. Ostre svetlo vsak plasilo lemura, takze si museli vybrat.
Nakoniec sa rozhodli, ze odlozia baterky a pojdu pomaly za Gogom. Dzungla v noci im uz nepripadala taka strasna. Zvykli si.
Takmer nad ranom dosli na miesto, odkial vyrazili. Na parkovisku stalo zopar aut. V ziadnom hotelovom okne nesvietilo svetlo a von nebola ani ziva dusa.
Unavene presli cez asfalt a zastali pred vstupom do hotela. Ivan pozrel na Mariannu.
„Co je?“
„Ty predsa vedies tuto skupinku.“
„Jasne,“ prevratila ocami, „asi tak, ako ty si ucitel.“
„Myslim, ze by sme si vsetci mali oddychnut.“ vstupil medzi nich Samo.
Potom sa on aj  Ema jednoducho otocili a presli cez sklenene dvere. Marianna iba s nadvihnutym obocim hladela, ako vchadzaju do vytahu. 
Aj Tornado spravil nieco, co necakala. Pobozkal ju na lice a rozlucil sa. 
Ona sa nestacila cudovat.
„Co sa to tu...?“
V tom soku ani nestihla Tornada zastavit. Zmizol jej medzi domami. Prekvapene pozrela na Ivana.
On len mykol plecami.
„Tak fajn.“ pretrela si oci.
„Aj ja pojdem, len mi daj ten zvitok.“ natiahol ruku.
„Najprv mi povies, naco ho potrebujes.“ prekrizila ruky.
Ivan stisol pery. „Uz som ti to vysvetli. Nemozem a neviem.“
„Tak sa zastav, ked budes moct.“ otocila sa a tiez vbehla do hotela. 
Vobec Ivanovi neplanovala dat zvitok. Ani ak by si vymyslel najlepsi dovod. Vedela, ze je velmi cenny a jediny, kto si ho podla nej zasluzil, boli dedincania na upati kopca. 
Bola to ich kultura, ich predkovia, tak isto ako aj ludia na Malawi. Nedovolila by, aby sa taketo cennosti dostali k nejakym zlodejom.
Vysla na prve poschodie a zaklopala na dvere maminej izby. O par sekund sa otvorili. Zjavila sa v nich Nina s unavenymi ocami.
„Kde si bola?!“
„Vysvetlim ti to dnu.“ Marianna sa rozhliadla po chodbe.
Nina ustupila a pustila dceru dnu. Ona si vydychla a hodila tasku na postel. Zlaty zvitok s dykou v nej zahrkali.
„Kde si bola?“
Marianna si bola ista, ze by mala povedat pravdu, no jej usta rozpravali skor, ako si to stihla uvedomit.
„Isla som sa s Tornadom prejst a trochu sme sa stratili v dzungli.“
„Bola si prec jeden cely den!“
„Viem, prepac. Ale uz som tu.“ pozrela na stol. Stalo na nom asi pat salok, vsetky od kavy.
„Mami, ty si nespala?“ premerala si ju.
„Nie. Ani ty by si nespala, ak by sa tvoja dcera neukazala dvadsatstyri hodin a behala by niekde po dzungli.“
„Bola som s Tornadom.“
„A Ivan?“ podozrievavo nadvihla obocie.
Marianna si zahryzla do spodnej pery. „Netusim kam zmizol.“
Nina na nu este chvilku zazerala, no nakoniec sa zmierila s jej vysvetlenim a sla si lahnut. Marianna si vzala z postele tasku a isla na balkon. 
Tam stal mensi zahradny stolik zo zeleza a pri nom dve stolicky. Zvalila sa na jednu z nich a tasku si polozila na kolena. 
Opatrne ju otvorila a po jednom vybrala jej obsah. Dyku polozila pred seba, vsetky papiere, slovnik a hadanky polozila na jednu kopu. Stale so sebou nosila vsetky veci. Ak by nahodou nieco potrebovala. 
Nakoniec nahmatala zlaty zvitok. Ked sa ho dotkla, az sa jej zachveli prsty. Citila sa velmi zvlastne. Pred ocami jej cosi preblesklo. 
Chvilu si myslela, ze to bol len odraz vychadzajuceho slnka, no nieco jej hovorilo, ze nema pravdu.
Opatrne vybrala zvitok a blizsie sa nan pozrela. Zrejme bol skutocne zo zlata. Tenkou ciarou v nom boli vyryte rozne obrazce a znaky. Na koncoch mal dva polgule ako pravy staroveky zvitok. Podobalo sa jej to skor na obal. 
V strede vycnievala zdobena ploska, akoby tlacidlo na otvorenie. Objavila aj tenku ciaru, ktora sa tahala po celej dlzke zvitku. Cim dlhsie nan hladela, tym si bola istejsia, ze vo vnutri nieco je.
Odrazu si spomenula na Gogov odkaz. Vyhrabala ho z kopy papierov.
„... v jeho vnutri je ukryty diamant...“ zasepkala. 
Lenze co presne bol ten diamant? Skusila zvitkom trochu potriast, no dnu sa nic nehybalo. 
Marianna ticho sedela a pozerala na vychadzajuce slnko. Nevedela, co ma robit. V ziadnom pripade nechcela dat zvitok Ivanovi, no nechcela ani, aby zostal u nej. 
Nakoniec sa rozhodla. Zas si vsetko zbalila od tasky a vosla do izby. Potichu sa prezliekla a vycupkala na chodbu, aby nezobudila mamu. 
Vzala si nahradne kluce, zamkla za sebou a zbehla dolu schodmi. Rozhodla sa, ze sa pojde poradit so starenkou, ktoru s Tornadom stretli. Bola presvedcena, ze ona jej pomoze. 
Rychlo vysla z hotela a modlila sa, aby nikde nestretla Ivana. On sa ale zrejme niekde dohadoval s Petrom. 
Presla popri plazi a po chodniku dosla az k znacke a k razcestiu. Zabocila doprava na cestu pomedzi kamenne steny. Ked skoncili, zas sa ocitla vo vyprahnutom stredozemi. 
Pridalo do kroku a snazila sa nevsimat si korytnacky ani obcasne mracna prachu, ktore zviril vietor. Co najrychlejsie sa chcela dostat do dedinky. 
Upatie kopca sa blizilo a Marianna uz zazrela prvych ludi. Zrejme im neprekazalo, ze je skoro rano. 
Presla popri prvych domoch a ani nevedela ako, ocitla sa na malom namesti. Predavaci akurat zacinali vykladat svoj tovar. 
Marianna zastala a rozhliadla sa. V tej chvili na sebe zacitila prenikavy pohlad. Hned nasla starenku, ktora stala na tom istom mieste, kde predtym a so zaujmom na nu hladela. 
Ona sa ani nemusela pohnut. Starenka, Marianna si len matne spominala, ze sa volala Senne, kyvla hlavou smerom k ulicke, kde byvala. Marianna pochopila a raznymi krokmi presla cez kamennu dlazbu. 
„Vediet, preco ty prist.“ zastavila ju starenka, ked otvorila usta.
„Viete?“
„Ty ist so mnou.“ 
Marianna neprotestovala a nasledovala ju do uzkych uliciek. Zastali az pri jej dome. Senne otvorila dvere a pustila ju dnu. 
Ona si sadla k stolu a cakala, kym si starenka prisadne. Ta vsak zasla niekam dozadu. 
Marianna odtial pocula nejaky buchot, akoby sa niekto prehraboval vecami.
Potom sa Senne vratila a nieco niesla v ruke. Polozila to na stol pred nu. Bol to maly balicek z hladkej koze, previazany nejakym spagatikom.    
„Co je to?“ 
„To, co ty hladala.“ vysvetlila starenka.
„Nie, to je omyl,“ rychlo vysvetlovala, „vobec netusim, co sa tu deje, ale ja uz nic nehladam.“ Otvorila tasku a vytiahla zlaty zvitok.
Ked ho polozila na stol, Senne skoro zhikla. „Toto som vam prisla dat.“
„Preco by mi to ty davala?“ neveriacky krutila hlavou. 
„Nechcem, aby sa k tomu dostali zli ludia. Patrilo to vasim predkom a chcem vam to vratit.“
Starenka pokrutila hlavou a prisunula k nej balicek. „Toto tvoje.“
„Ja...“ Marianna nechapala.
Nakoniec si to vzala a rozbalila. Dnu bol kusok nejakeho velmi stareho papiera, az sa bala, ze sa jej v rukach rozpadne, a nieco podobne ako zeton v tvare zvieratka, zrejme z nejakeho polodrahokamu. Mal tvar korytnacky a bol cervenej farby. Ak sa nim pozrela oproti slnku, pripominal farebne sklicko.
„Co to je?“ nechapala. 
Ani Senne zrejme nerozumela Marianninej reakcii. Sadla si oproti nej a zamyslene na nu hladela. 
Ona zatial vratila veci do balicka a posunula ho k starenke. „Nie, dakujem. Ja... uz chcem odtial ist prec. Nie miesat sa zas do dalsich veci.“
„Toto,“ ukazala po chvilke Senne na zvitok, „videla uz ty niekedy?“
Marianna prikyvla. 
„Kedy?“
„Pred asi tyzdnom. Nasla som podobny na Malawi.“
„A ziaden clovek nic nepovedat teba?“
Marianna nerozumela. „Preco by mi mal niekto nieco hovorit?“
„Ty o tom nerozpravat s vodca?“
„Ani nie.“ priznala.
„Ty nic nevediet?“
„O com by som mala vediet?“
„Ty nedostala prva cast?“
„Prvu cast coho?“ Marianna uz zacinala byt zufala.
Starenka vzdychla a zabalila balicek do povodneho stavu. Postavila sa, odniesla ho spat a Mariannu nechala bez odpovede.
Ked sa o par minut vratila, len si zas sadla oproti nej a mlcala.
„Co sa tu deje? Preco...“ Marianna nenachadzala slova. „Co sa na tychto ostrovoch deje?“
„Ja ti nemoct povedat nic. Ty musiet hovorit s Malawi najprv.“
Pozorne si starenku premerala. „Musim? Je v tom nejaka postupnost?“
„Ako hovorit.“
„Ale o com mam hovorit a s kym?“
„Vodca povedat teba. Ja nesmiet hovorit, kym ty nevediet prva cast.“
„Artbub my nic nepovedal.“ skonstatovala Marianna viac-menej pre seba.
„Non!“ zasiahla Senne. „Iba naozaj vodca poznat prva cast.“
„Naozaj vodca?“ 
Starenka prikyvla a postavila sa. „Teraz ty ist.“
Marianna tiez vstala. Teraz uz naozaj nerozumela. Senne jej podala zvitok a velavravne na nu pozrela.
„Nikdy to nikomu nedat. Nikomu nehovorit.“
Prikyvla a nasledovala starenku ku dveram. Uz sa chystala odist, no zastavila ju. 
„Ty minule zabudnut.“ podala jej do ruky zltu satku. 
Uplne na nu zabudla. Tinina satka. 
Vzala si ju a podakovala. Uistila sa, ze nic nezabudla a s hlavou plnou otazok sa vybrala do uzkych uliciek.
Nepresla ani par metrov a uz sa jej zacali spaja suvislosti. Naozaj vodca znamenalo, ze musi byt skutocny. A ako vedela od dedincanov, skutocny vodca...
V tom momente zastala. Otocila sa a pozrela spat do uliciek. Musel to byt najstarsi syn. Nie Artbub vedel o tomto vsetkom, cely cas to bol jeho starsi brat. 
Vtedy si spomenula, ako sa rozpravala s Tornadom o tom, co pocul od Nasiba. To Ovofritovo zdedene poslanie.
Jedine Ovofrit jej vedel vsetko objasnit. Ze na to neprisla skor. Mala to zistit, ked sa snazil dostat k tomu zvitku. 
On vedel, co znamena a preco ho nasla. A teraz s nim musela co najskor hovorit. 
 
18. Kapitola - CLN
Marianna sa rozbehla a zastala skoro az na razcesti. Chcela sa co najrychlejsie dostat k Tornadovi. Prebehla okolo domov, na hotel ani nepomyslela a rychlym kluckovanim sa dostala az pred Nasibov dom.
Zaklopala a netrpezlivo preslapovala z nohy na nohu. Po par sekundach niekto otvoril dvere. Lenze to nebol Tornado. 
Oproti nej stal Nasib a zdalo sa, akoby ju cakal. 
„Pod dalej.“
„Ja len potrebujem nieco povedat Tornadovi, nezdrzim sa.“
„Aj ja by som sa s tebou rad porozpraval.“ vysvetlil a odstupil.
Marianne neostavalo nic ine, len pocuvnut.  Vosla dnu a Nasib ju nasmeroval do miestnosti vedla kuchyne. 
Steny skoro vsade zakryvali knihovnicky plne starych papierov a knih. Na stole lezala nejaka otvorena kniha a v miestnosti chybalo svetlo. 
„Sadni si.“ ponukol jej stolicku.
Ona posluchla a opatrne si sadla. 
„Viem, ze si nasla zlaty zvitok.“ sadol si oproti.
Marianna zostala ticho. Starenka jej prikazala, aby o tom s nikym nehovorila.
„Viem, ze o tom teraz nechces rozpravat, ale chcem ti pomoct.“
„Ako?“
„Nemozem ti povedat vsetko, ale nie je fer, ze ty o tom nevies vobec nic.“
„O com by som mala vediet?“ nechapala.
„Preco sa ti deju vsetky tie zvlastne veci.“
Okamzite spozornela a nedovercivo si ho premerala.  „Co o tom viete?“
Nasib sa postavil a presiel k jednemu z regalov. „Na nasich ostrovoch sa informacie prenasaju z generacie na generaciu. Zapisovat sa zacalo az neskoro. Rodicia vsetko ucili deti a tak sa to prenasalo tisice rokov.“
Vytiahol jednu malu knizku. Zmestila sa mu do dlane. Presiel k nej a podal jej ju.
Vtom niekto zaklopal na vchodove dvere. Nasib sa ticho usmial a isiel otvorit. Marianna si zatial prezrela knizku. 
Vyzerala dost staro. Samozrejme, ze bola v domorodom jazyku, no sem-tam nasla aj obrazok.
„Marianna.“ oslovil ju znamy hlas a ona vedela, ze uz je po rozhovore. 
Ivan stal vo dverach vedla Nasiba.
„Co tu robis?“ zamracila sa.
„Hladam ta.“
„Preco? Len som sa chcela porozpravat s Tornadom.“
„Lenze on ta caka v hoteli. Prisiel za tebou hned po ranajkach.“ Ivan nadvihol obocie.
Marianna pozrela na Nasiba. Zrejme jej to neplanoval tak skoro povedat.
„Aha, fajn.“
„Marianna, tvoja mama sa ide zblaznit. Pekne ta prosim, vrat sa co najskor.“
„Pokojne chod.“ pridal sa Nasib.
„Ale co...“
„Nechajme to na potom.“ nenechal ju dohovorit.
Marianna len ticho prikyvla a polozila knizku na stol. 
Ivan sa otocil a rychlo vysiel z domu. Ona ho nasledovala, no Nasib ju zastavil.
„Vezmi si to.“ podal jej knizku a nedovolil jej vratit ju. 
„Dakujem.“ usmiala sa a utekala za Ivanom.
„Nedakuj, este nevies, co ta caka.“ zamrmlal tak, aby ho nepocula.
Marianna zatial dobehla Ivana. Velmi sa ponahlal. 
„Kde si bola?“
„Prechadzala som sa. Uz ani to nemozem?“
„A co ten starec?“
„Hladala som Tornada.“
„A on ti zabudol spomenut, ze tam nie je?“ nadvihol obocie.
„Nemozem za to.“ branila sa.
Ivan len prevratil ocami.
Marianna mu na to vsak nemala co povedat. Bola to pravda. Konecne bolo nieco pravda.
V tichosti dosli az k hotelu. Tesne pred hlavnym vchodom Marianna zazrela Tinu. 
„Hned pridem.“ zastala.
„Co?“ otocil sa Ivan.
„Musim este nieco vratit. Dobehnem ta.“
On len mykol plecami a takmer vyrazil sklenene dvere. Marianna nadvihla obocie a pokrutila hlavou.
Potom sa pohla smerom k Tine. Zdalo sa, ze akurat nieco robi s kvetmi pri parkovisku.
„Ahoj.“
„Ale, Marianna. Ako sa mas? Dlhsie sme sa nestretli.“
„Celkom to ujde.“ usmiala sa.
„To som rada.“ prikyvla Tina a s rukavicou dalej plela zahon.
Marianna vytiahla z tasky jej satku. „Toto som nasla dnes rano. Prechadzala som sa po dedine a zazrela som to v krikoch.“
Tina si oprasila ruky a vzala si svoju satku. „Ale, hladala som ju. Velmi ti dakujem. Budem ju este potrebovat.“
„Nemas za co.“ Marianna pozrela na kvety pred nou. Az teraz si vsimla, ze su to cervene ruze. 
Podvedome siahla do vrecka nohavic. Boli to tie iste, ktore na sebe mala pri prvej navsteve dediny.
V pravom vrecku nahmatala nieco drsne. Boli to vyschnute cervene lupene. Podal jej ich Tornado, ked ich nasli na chodniku.
Lupene cervenej ruze.
„Deje sa nieco?“ milo sa usmiala Tina.
Marianna na nu meravo pozrela. Zeby mal Tornado vo vsetkom pravdu? Zeby to predsa len neboli nahody?
Zacala ustupovat a v prstoch drobila suchy lupen.
„Marianna?“
Ona neodpovedala, len sa otocila a rozbehla sa do hotela. Nevedela preco, no mala zle tusenie. Nieco zle odrazu viselo vo vzduchu.
Tina za nou len nechapavo pozerala.
Ivana, mamu a Tornada nasla pri vstupe do jedalne. 
„No konecne.“ skonstatoval.
„Kde si bola?“ vystrasene sa opytala Nina.
„Len som sa isla prejst.“ nechapala, preco sa jej mama tak velmi strachuje.
„Odteraz uz nikam nepojdes sama.“ 
Ona len nechapavo pokrutila hlavou. Odrazu ju Tornado silno objal.
„Ludia, co sa vam stalo?! Len som sa presla po dedine.“ vyvalila oci.
„Vies...“ zacal Ivan. „Mali sme sen.“
„Co?“ nechapavo pozerala z mamy na Ivana a z neho na Tornada.
„Taky isty sen. Bol o tebe.“ 
„Vsetci traja?“
„Ano.“ prikyvla Nina.
„Stalo sa ti nieco strasne.“ pripojil sa Tornado.
Marianna naprazdno preglgla. V hlave jej slabucko zablikala veta z jedneho jej sna. „Sny su mocne, nepodcenuj ich.“
Potom sa vsak usmiala a snazila sa vyzerat lahostajne. „Hadam by ste to nebrali vazne.“
„Marianna, bolo to...“
„Bol to sen.“ Marianna prerusila Ivana. Nechcela, aby sa znepokojovali, a hlavne nie jej mama a Tornado. „Iba hlupy sen.“
„Nebol to len sen.“ upozornil ju vazne. 
Prenikavo sa nanho zahladela. 
„Trva to dalej. Stane sa nieco zle, ver mi.“
Marianna uz isla mavnut rukou, ked k nim po schodoch zbehli Samo a Ema. Ona len co zbadala Mariannu, vrhla sa na nu.
„Som taka rada, ze si v poriadku.“
„A nemala by som byt?“ zasmiala sa.
Samo na nu vazne pozrel. „Obaja sme mali strasny sen. Isla si dzunglou a spievala si si. Zrazu sa tam zjavili nejaki zvlastni ludia a oni... oni ta...“
Nemusel ani pokracovat. Marianna si velmi dobre vedela domysliet, ako to bolo dalej.
„Vy tiez?“ strachovala sa Nina.
„Nehovorte, ze aj vam sa ten sen snival.“ zhikla Ema.
„Vsetkym trom.“ prikyvol Ivan.
Vsetci pozreli na Mariannu. Nemohla dovolit, aby sa o nu bali. Potlacila strach a zas v sebe nasla nejaky herecky talent.
„Hadam by ste neverili snom.“ mavla rukou.
„Neviem,“ zapochyboval Samo, „bolo to...“
„Bol to sen. Dohodnime sa tak.“ prerusila ho Marianna a povzbudivo sa usmiala.
„Ako povies.“ prikyvol Ivan, no velmi dobre vedel, ze Marianna si o tom mysli nieco ine.
„Co tak ist na plaz?“ navrhla veselo.
„Naozaj?“ neveriaco sa opytala Ema.
„Jasne, potrebujeme trochu oddychu.“
„Tak dobre.“ prikyvla Nina. „Co keby sme sa stretli tu o desat minut.“
„Preco tu? Podme rovno na plaz.“ protestovala Marianna. „Par metrov od hotela je pekne miesto.“
„Dobre.“ prikyvol Samo.
Marianna pozrela na Ivana.
„Ja si musim este nieco vybavit.“ zahlasil a vysiel von.
Jej priatelia sa sli do izby prezliect a jej mama tiez. Ona zostala s Tornadom sama. Rychlo ho objala.
„Zacinam sa bat.“ priznala.
„Nie je to dobre. Mali by sme ist z tohto ostrova prec.“ suhlasil.
„Presne to som si myslela aj ja.“ usmiala sa a pustila ho. 
„Naozaj?“
„Pocuj,“ zacala sepkat, aby ich nahodou niekto nepocul, „potrebujem sa vratit do vasej dediny a najst tvojho uja.“
„Preco?“ sokovane si ju premeral.
„Rano som bola za tou starenkou. Ukazala som jej zvitok, ale ona povedala, ze na to aby som pochopila, co sa deje, sa musim najprv porozpravat so skutocnym vodcom na Malawi.“
„S Ovofritom? Ale preco?“
„Vraj to ma nejaku postupnost, alebo co.“
Tornado pomaly prikyvol. „Dobre, Peter nas tam moze odviest.“
Marianna mu uz isla odpovedat, no zarazila sa. Teraz sa s nim nechcela hadat. Museli zmiznut, kym boli jej priatelia a mama na plazi. 
„Fajn, potrebujem si vziat nejake veci.“ kyvla k schodom.
Spolu vysli hore a Marianna zaklopala na izbu s cislom styridsatpat. Jej mama akurat odchadzala.
„Cakam ta.“
„Neboj sa. O par minut som tam.“ usmiala sa. „Zober si kluc, ja zamknem nahradnym.“
„Preco?“ podozrievavo si ju premerala Nina.
„Ak by si sa chcela vratit.“
Ona nadvihla obocie, no nechala to tak. Vzala si kluce a privolala si vytah.
Marianna s Tornadom zatial vosli dnu. Marianna schmatla svoj kufor, vytiahla vacsiu tasku a zacala do nej davat vsetky veci, o ktorych si myslela, ze sa jej zidu.
Tornado si sadol na postel a sledoval ju. Nepovedal ani slovo.
„Inak, s Tinou si asi mal pravdu.“ prehodila, akoby nic.
„Asi? Ako to?“ hned spozornel.
„Ked som ju dnes videla pri tych cervenych ruziach, zacali mi dochadzat niektore dolezite fakty.“
„Hovoril som ti to.“
„Ja viem, prepac.“ polozila plnu tasku vedla neho a vzala si zopar cistych papierov. 
Sadla si za stol a zacala nieco pisat. Tornado sa jej nic nepytal, len sedel a pozoroval ju.
Ked skoncila, vzala si papiere, tasku a zamkla za sebou izbu. 
„Pockaj ma dolu.“ usmiala sa a podala mu tasku.
Potom sa rozbehla na druhe poschodie. Nasla Ivanovu izbu a jeden z odkazov mu prestrcila popod dvere.
Potom nasla aj k dveram jej priatelov a zvysny papier im nechala. Ked uz mala vsetko vybavene, nasla vo vstupnej hale Tornada a chytila ho za ruku.
Opatrne ho viedla po parkovisku, tak aby si ich nikto nevsimol. Presli poza hotel, okolo bazenu a zastali az pri velkom mole, kde stali rybarske lode, ale aj motorove clny.
Vtedy Tornado zastal. „Co tu robime?“
„Fajn,“ Marianna sa otocila, „nemozem cakat na Petra a uz vobec to nemozem povedat Ivanovi ani mame.“
„Zblaznila si sa?!“ 
„Ja... nesmiem to nikomu povedat.“
„Preco?“
„Prikazala mi to Senne.“
„Aha, tak to je nieco ine.“ suhlasil ironicky.
Marianna sa poobzerala. „Ak nechces, tak so mnou nechod. Ale ja sa musim dostat k Ovofritovi co najskor.“
Tornado pozrel za seba a zufalo vzdychol. Citil, ze nechat teraz mamu nie je dobre. Ale nechcel byt s otcom a chcel sa vratit domov. „Nikdy by som ta nenechal ist samu.“ usmial sa nakoniec.
„Dakujem.“ pobozkala ho na lice a otocila sa k clnom. 
Boli priviazane k molu hrubymi lanami. Hned sa k jednemu vrhla a zacala uvolnovat uzol.
Tornado sa k nej hned pridal.
„Marianna, Tornado...“ zaculi za sebou kroky. 
Obaja sa naraz otocili a pustili lana.
„Lesia.“ usmiala sa Marianna. „Co tu robis?“
„Co tu robite vy dvaja?“ nedovercivo si ich premerala.“
Marianna vzdychla a spravila par krokov k nej. „Nebudem ti klamat. Potrebujeme sa co najrychlejsie dostat spat na Malawi a nechcem, aby o tom niekto vedel.“
„Nie, nechodte tam.“ krutila hlavou.
„Musim sa tam dostat. Prosim, Leisa, nikomu o tom nehovor. Hlavne nie mojim priatelom a mame.“
Aj Tornado prikyvol. 
Ona si ich oboch premerala. 
„Slub mi to.“ naliehala Marianna.
Lesia chvilu rozmyslala, no nakoniec prikyvla. „Slubujem.“
„Dakujem.“ zasepkala Marianna a spolu s Tornadom sa zas pustili do lana. 
O chvilu uz mali volny cln. Obaja don naskocili. Marianna nastartovala. Trvalo sice, kym sa motor rozbehol, no fungoval. 
Cln sa pohol po vode a Tornado sa chopil kormidla. Marianna este zamavala Lesii a sledovala ako sa ostrov vzdaluje.

*	*	*

Nina si po par minutach spomenula, ze si v izbe zabudla slnecne okuliare. Podala Eme svoju tasku a vybrala sa spat k hotelu. 
Vosla dnu, vysla po schodoch a odomkla si. Vosla do prazdnych izieb. Z nocneho stolika si vzala okuliare a chystala sa odist, ked si vsimla, ze pod zrkadlom lezi nejaky papier.
Vzala si ho, roztvorila a hned spoznala rukopis svojej dcery.
Mami, prosim, nehnevaj sa, ze som to spravila. Musela som. Odisla som s Tornadom na Malawi. Potrebujem konecne zistit, co sa deje a nechcem, aby si sa o mna bala. Nehovor to Ivanovi, velmi ta prosim. Nemusis sa o mna bat, vratim sa najrychlejsie ako sa bude dat.
Lubim ta. Tvoja Marianna. 

Epilog - TAJOMSTVO
Lesia pozerala za miznucim clnom a cakala, kym uplne nezmizne z dohladu. Aj ona by sa velmi rada vratila spat.
Odrazu na svojom pleci zacitila silnu ruku.
„Dcerka moja, co pekne mi povies?“ 
Cela sa roztriasla. Naprazdno preglgla a zahladela sa do zeme.
„Nieco som sa pytal?“ 
Za nou stal jediny clovek, ktoreho chcela zo svojho zivota vyhodit. Nikdy by si nemyslela, ze tak znenavidi vlastneho otca.
„Kam isla Marianna?!“ zvysil hlas.
„Neviem.“ pipla.
„Klames. Viem, ze ti to povedala.“
„Isli sa len previest.“
„S ukradnutym clnom?“ zasmial sa, no otocil si Lesiu k sebe. „Si moja dcera, no ak nebudes hovorit, zle sa to skonci.“
Leisa potiahla nosom a otocila hlavu.
„Hovor!“
„Isla spat na Malawi.“ povedala rychlo a vytrhla sa mu.
„Naozaj?“ zaskeril sa na more. „Bez si zbalit veci, odchadzame!“ prikazal Lesii.
Ona ho zo strachu pocuvla a rozbehla sa k dedine. 
Zoran zostal na mole sam. Skodoradostne sa usmieval a s prekrizenymi rukami sledoval more. Vlasy mal o nieco dlhsie, preto mu v miernom vanku povievali okolo hlavy. 
Z vrecka ciernych nohavic vybral telefon a vytocil hned prve cislo.
„Ano, presne tak.“ povedal do telefonu. „Mame ju, sef. Palma sa vracia do dzungle... Rozumiem... Nebojte sa, zvladnem to.“
Odlozil telefon a pozornym pohladom si premeral okolie.
„Marianna Murfanova. Nasa hra este neskoncila.“ zasmial sa a otocil sa na odchod. Zmizol tak rychlo, ako sa objavil. Jedine, co po nom ostalo, bol piesok na hladkom drevenom mole.