Poeticka transfuzia Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Jana Ostrihonova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2026) Jana Ostrihonova O knihe Poezia ma mnoho podob. Moze byt potesenim pre srdce, pohladenim pre dusu, objatim pre zmysly. Clovek pri nej zaziva pocity melancholie, prekvapenia, nadsenia i sklamania. V kazdej basni je ukryty maly fragment duse, zabudnuta spomienka i vyrazna stopa emocii. Slova, verse a rymy su odrazom vnutorneho prezivania, ktore sa zhmotnuje na papieri a vlieva do zil cerstvu chut pritomneho okamihu... Obsah Poeticka transfuzia 1 O knihe 2 BUDUCNOST 4 BABYLON 5 BYTOSTI 7 KOLOBEH 8 ULOMKY ZENY 9 NOSTALGIA 11 CO JE BASEN? 12 KAVA 13 METAMORFOZY 14 MOZAIKA DVOJICE 15 PAD 17 SPOMIENKA 18 ZMENA 19 POCITY 20 ANARCHIA 21 BUDUCNOST V zilach nam koluje krv, laska, adrenalin i strach, ze nase tela casom zmenia sa na prach. Dnes silni, zreli, nemenni, s povodom i bezmenni, no zajtra? Kto vie, co caka svetske duse? Aky osud? Aka cesta? Vzostup a ci krach? Od tiaze hriechov svedomie nas kuse, ludskost strieda zversky pach. V zilach nam koluje cit, tuzba, temperament i hnev, ze nase mysle casom zmenia sa na chliev. Srdce zurivo busi, prahne po hojnosti sveta a clovek – tvor malicky medzi dobrom a zlom sa zmieta. BABYLON Pod hromadou ruin tela sa kopia a schradnute matky slzami kropia zem, co v hlbinach hrdinov skryva. Agresor nezlomnej vole, zastav sa! Opity uspechmi, mamonom, uznanim, pohliadni na skutky zbujneneho ega! Za obranu rodnej hrudy v pote tvare, v suzeni, muzi – kazdy srdcom verny krajan, v kvantach noci prebdenych, so zvieranim hrude, v strachu o seba, rodinu, ci smrt ohlasi zitia poslednu hodinu. Babky v rukach systemu, obete masinerie nasilia. Preliata krv, vyhasle zivoty, zhanobena ludskost vojenskej pechoty. Dostojnost trpi porazkou – znasa bolest, stratu i krach. Co Boh dal, vojna vzala. Co mat zrodila, zem pochovala. Sediva pritomnost barbarsky utlaca slobodu, brani jej vykrocit spustnutou krajinou s vitaznou piesnou na perach. Na prehnitom dne zmatenych iluzii oziva nejasna buducnost. Otvara dietkam Stasteny naruc dokoran. Slubuje vieru v priaznivy osud, ktory im azda raz... ...dopraje lasku v mieri. BYTOSTI Odeti do tiel z masa a kosti, pripominame docasnych pozemskych hosti. V zrychlenom tempe splasenych koni, chrbat od unavy k zemi sa kloni. Vytraca sa ludskost, empatia, laska, na usiach klapky, cez oci paska. Na pranier znasame cudzie skutky i tajomstva, ale vlastne chyby pod koberec zmetame. Kto nam hodi zachranny pas, ked parazit lakomstva hloda v kazdom z nas? Kristus na krizi v mukach vzdycha nad hlupostou ludstva. Ustrnulo v zivote, v priestore, v case, srdcia vekmi stvrdnute v kamenne fosilie, mysle sputava mamon a pycha. Cakame zazraky, do raja pozvanie, no v hriesnych dusiach zuri povstanie. Osud zraza cloveka na kolena, vala ho v prachu prehniteho ega. Lavina vzkriesenych citov oziva, na dne nachadza sameho seba. KOLOBEH Pozeram cez oblok ako zivot preteka pomedzi prsty. Stromy sa stavaju matkami, rodia sladke ovocie, nebo z oblakov formuje obrazce – raz anjela i holubicu, inokedy tvar, ci srdce. Spomienky v rychlom tempe nahradza realita. Kolobeh casu prechadza v monotonne klise, pretkane pavucinou zazitkov, braniacich mysli ustrnut v momentoch stastia, ktore by azda mohli trvat vecne. Ludia sa stale za niecim plasia, nemaju v dusi kusok pokoja. Chcem na nich zakricat: „Postojte na chvilu! Kam sa tak nahlite?“ Lenze nikto nepocuva. Pozeram cez oblok ako zivot preteka pomedzi prsty. Este vcera som bola malou slecnou, co nedotiahla na klucku dveri. Dnes je zo mna zrela zena. A zajtra? Kym sa stanem? ULOMKY ZENY S horuckou tela i duse, pod ruskom smelych predstav, tuzbou prikryta zaspavam s myslienkou na cudzinca, co vstupil mi do zivota v nespravnom case. Citovy barbar. Emocny zradca. Chladna bestia. Taky je on. Sputava volu okovami, pecat ziadostivosti vpaluje do srdca. Som zajatkynou jeho nerozhodnosti. Vnimam roztriestenost, vnutro rozbite na tisice kuskov v bolestnej mozaike, pretkanej ulomkami sklamania i nadeje. Dohara plamen viery, ze niekedy bude moj. Azda v inej dimenzii, v inom vesmire, na inej planete vytvorime idealny par. Ale dnes este nie... Dnes sme figurkami, bludiacimi po sachovnici osudu. Stojime oproti sebe na opacnych brehoch rieky. Nevedie cez nu most – iba prekazky, predsudky a strach. Viem, ze raz ich zdolame. Najdeme cestu do spolocnych snov. Ale dnes este nie... Dnes zostava cudzincom, co vstupil mi do zivota v nespravnom case. NOSTALGIA V udoli slz znie tiche blues. Zronena dusa smutne peje, lahodny hlas semoti v letnom vanku, naraza na klenby mohutnych skal, opakuje clivu piesen v ozvenach, kym posledny ton nezamrie na perach. Pramen lasky zo srdca vyviera, naplna bunky schradnuteho tela. Vir citov klesa na dno Marianskej priekopy, lenivo sa v nom rozvali a mizne ako zatulana lod v Bermudskom trojuholniku, zatial co priliv morskych vln stale trva. Laska v kute drieme, sniva. Vie, ze nebola jeho prva. Zrada sa stala sokynou dovery. Tam, kde zo semienka vyrastla neha, teraz v trni a bodlaci hynie, nepriazni osudu sa vzpiera. Tuzbu skropil dazd, vzkvitla nevera. Milovat nestaci, milovat je viera, ze jeden pre druheho skroti v sebe zviera. Dospeje, zostarne, zlomi sa haluzka, iba moc suznenia vyhra boj zblizka. CO JE BASEN? Basen je intimna spoved duse. Tajomstvo, driemajuce v zakutiach clovecenstva. Prezivanie, talent, krehka stranka bytosti. Tvoje druhe Ja, ktore tuzi zhmotnit sa na papieri. Tvorive umenie, cit, vnutorny monolog. Hieroglyf vyryty v inspiracii muzou. Pecat ludskej DNA. Vzneseny fragment poezie, pohladzajuci zmysly citanim a srdce dojmami. Emocia, vyvierajuca z hlbin bytia ako neskrotna lava. Je nemozne zastavit ju. Otvara tajne zasuvky mysle, na svetlo sveta vynasa myslienky, slova, verse a rymy v priamej umernosti k peripetiam zivota. KAVA Silnu a horku, bez cukru a bez mlieka. Presne taku ju mas rad. Netreba ti ju sladit. Ved sladkostou zivota som ti ja. Pijes ju pomaly, zamyslene i sustredene, akoby kazda kvapka toho lahodneho napoja v sebe skryvala pravdu pritomneho okamihu. Napokon predo mna polozis prazdny hrncek, nech ti vestim z kavovej usadeniny. Citam v ciernych zrnkach, patram po symboloch buducnosti a nachadzam len same pozitivne obrazce. Zatial co ty, nechapavo krutiac hlavou sa zhovievavo usmievas, ze verim takym nezmyslom. METAMORFOZY Topiac sa v bahne vlastnej viny, v pocitoch odpornej vnutornej spiny, uniknut z priestoru, uniknut z casu, zlozit na piedestal skutocnu krasu. Snazit sa prekonat sameho seba, vysmiat sa chybam, odolat strachu, cakat na odpoved – znamenie z neba, ked nadej zlomena vala sa v prachu. Kto v pekle si teple miestecko hreje a ukladmi zivoty inych nici, tomu sa diabol do tvare smeje, sputana dusa v plamenoch krici. MOZAIKA DVOJICE Zmizol si rychlo. Ako ranne briezdenie. Bez slova, bez rozlucky, zanechajuc vo mne dusevne bezvetrie. Preco sa lahsie zhoji kost nez zlomene srdce? Skrtnem zapalkou, spalim zvysky ohrdnutej lasky. Vyckam, az cit dotlie, az sprachnivie sklamanie, rozmetam popol na vsetky svetove strany, nech ho divy vietor odnesie prec do zabudnutia. Mozaika stastnej dvojice povoluje, praska, rozsypa sa, crepiny prenikaju pod kozu, citim ich kazdou bunkou, kazdym porom ako tisice ostrych nozov. Privieram oci od bolesti, vymazavam tvoju tvar z mysle. Dnes stoji tu silna, pevna, nezlomna zena - odolna Bastila, Johanka z Arku, ktora vitazi v bitke nad nepriaznou osudu, nad potupou jednej nestastnej lasky, vyslobodena zo slepej ulice vztahov, z labyrintu slz a trapenia. My dvaja sme uz len osamele polne klasky, ci hlavy slnecnic, hladiace kazda inym smerom. Pretnute puto, blednuca minulost, vzdialena spomienka. To sme my. PAD Uz spravodlivost na krk dycha, ta pravda z Bozich mlynov ticha. Samolubost v bolestiach vzdycha, ked cloveka na zem zraza pycha. Zranene ego pod nadvladou strachu je zrazu tak velke jak zrnko hrachu a z temnych hlbin osobneho krachu pokora vitazne povstava z prachu. SPOMIENKA Prachom zapadnuta v utrobach zakladov, navzdy zabudnuta pod hrbkou napadov, v mysli zamknuta na tisic zapadov. Niekedy farebna, obcas jak ciernobiely film, mila aj bolestna, v tichej hre pantomim. Z najhlbsich zakuti naliehavo a s dorazom, nahle sa vynori, prekvapi svojim odkazom. Utkana spletou obrazov, z pocitov stvorena, zjavena v mori zazitkov, spomienka vzkriesena. ZMENA Az obratis posledny list, nebude navratu. Az vyhodis posledny cent, pomysli na stratu. Az pokoris poslednu prekazku, zberaj plod usilia. Az odrazis poslednu urazku, vyhasnu prikoria. Az spracujes posledne trapenie, nastupi pohoda. Az zazijes posledne sputanie, zvitazi sloboda. POCITY Starnuca tvar, halena v pochmurnom zavoji, miznuci smiech, neradost v zivotnom postoji. Sebaklam hovori: „Ved sa nic nedeje!“ Vo vnutri duse vsak umreli nadeje. Osud nas uci byt silnymi, kracat s uspechmi v naruci. Ked vsak dojdeme do ciela, kto nam spokojnost zaruci? Na misky vah kladieme dobro aj zlo – klady i zapory, v poryvoch srdca vedieme vnutorne boje bez podpory. Citove vzplanutia – neznamy pojem pre silne bytosti. Lenze bez lasky clovek nenajde svet v radosti. Vsetko zda sa prchave byt – okamih, laska, stastie, viera. Splnenim tuzby rozum vytriezvie, v srdci vsak zostane diera. ANARCHIA Hori svet. Ponara sa uprostred sireho oceanu do hlbin, ktore nemaju dna, nemaju konca. Nicota ciha nad nami, obmedzuje nas aj nasu slobodu. Bezbranna nevedomost, aky dalsi krok bude v poradi? Aka prekazka zbrazdi mozog, zrani ruky, posliape srdce? Nic nie je nemenne. Svet zrovna so zemou vsetky zmysly. Zostane pust a prazdnota, more slz, strachu a hriechov, zabudnutych pod nanosmi osamelych jaskyn a skal. Tak pod a napi sa z tej rozvodnenej rieky, nech ta pohlti jej mohutny boj. Skoncia vsetky nepravosti, ktore ti nedaju spankov, snov. Ty, Dusa, ktora volas vo dne, v noci o pomoc, nevyslysana a uboha, marniva i blazniva ako pycha a pokora, nad vecami vsednych dni, v tychto koncinach, podobajucich sa nicote, zanechajuc iba prazdnotu vo vyprahlom srdci.