Pokon a zrod










Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Laura M. Demcakova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2023)
Laura M. Demcakova

O knihe
Basnicka zbierka Pokon a Zrod opisuje a rysuje slovami ludskost. Od zivota a prirody cez emocie a ich podnety az po spolocnost dnesneho sveta. Krasy aj odpornost, slzy i radost, ludskost v kazdom z nas.

Venujem Wachumbe.
























Obsah
Pokon a zrod	1
O knihe	2
HUMANITNY BORDEL	4
ZATVA	5
POTOM	6
ZLATO	7
CLOVEK	8
KAMEN PO KAMENI	9
NEBO	10
ZAPAD SLNKA	11
SONETA	12
VRELY KRAS	13
KDE SI?	14
TVOR	15
STUHY	16
KONIEC	18
MORIA	19
TMA	20
VETA	21
KORUNA	22
TMA	23
POMOC	24
NADEJ	26
PERSEFONA	27
APHRODITE	28
ARES	29
HUMANITNY BORDEL
(spad)

Pozitok na starom gauci,
smog, hmlista idea.
Zlodej, vrah,
pre stos nadeje.
Kazetove videa.

Tmave viecka,
plytka sviecka,
tlie.

Zlate smeti,
asfalt nieti.
Spleti,
sieti,
mesiac svieti.
Znie ti?
Odlesk pleti,
potu v zrkadle.
Sceny v divadle.
V mori, 
na uplnom dne,
jak len v horsom,
dalsom sne.


ZATVA
(potreba)

Utrapu cas tichom travi. 
Prelezania
pre zelania.
Na prepychu ubity,
smuti.

Sta muti sa voda v jare.
Mysel zhustla,
len viac pusta, 
predstava,
nezchytna v mare.

Dusa saje
jar ubitu.
Zne uz pohltany klas.
A prezutu smrtnu zmiju
raz, dva raz.

Kutne vravi
„vari vravy“,
preplnene vzduchom davy.
Dravy,
tlkot slova je.

POTOM
(cas)

A co potom?
“Strast strieda slast,
tazko lasku striast,
vzruch ta ma len zmiast.“
Nebolo to mottom?
Ked som sa zaliala potom,
slanym coby pocity, co si mal,
co si vzal,
mne dal,
vylial,
prebodol mnou tazkym hrotom.
Co bolo potom?
Hovorime stale o tom?
O slzach riek preliatych,
o dotykoch prekliatych,
perach sladkych,
licach hladkych.
Je to na smiech.
Nebol to hriech.
A predsa zo striech,
zoskocila by som znova,
ak by bola sanca nova,
Teba znova zahliadnut.
Potom...
Bude potom. 


ZLATO
(materializmus)

Blysti sa to,
blyska sa to,
trblieta
a taha ma to.
Stoji za to?
Muti mysel,
nema zmysel.
Zvodne sepka,
chudoby zrak na nom zvisel.
Radosti priemysel...
Ci nezmysel?
Lucmi svitne, bleda zora,
ponad hory, spoza mora.
Pre slepych je cirim svetom
a ci zmysel, ci nezmysel,
pre tento svet iba spora.

CLOVEK
(novy rok)

Vrav a mrav to iste nie je.
Pravidlo sa cnosti smeje.
„Novy rok – novy ja!“ vravis,
prislub nie vsak snahou bdeje.
A ty znova nic nespravis,
iba dalej sluby davis,
„Tazke casy!“ Cest ohradis.

Smrad a pach sa rinie z veka.
Ta tvoja uprimnost makka?
Uz davno tam hnije.

Pocity ti vsetky zdraha,
vinou premileho vraha.
Umlcal si hrdost svoju,
teraz mlc zas pre tu moju.
Ved tvoj sucit nikdy nevahal
a moja dovera,
v hodnotu tvoju,
uz sa nenamaha.

KAMEN PO KAMENI 
(kamen)

Zahasinam v srdci plamen,
ten, co byval citov pramen.

Burina sa von-zem dviha.
Kde kedysi kvety boli,
tam svet zlyha,
poslednu zelen vjima.

Tazka hlava, duty dotyk mam,
vprostred temna stojim sam,
znam, co zivot spravil nam,
no ak mam sancu vybrat znova,
tak ju tebe znova dam.

Ak sa cas da vratit spat,
ak mam sancu opat zriet,
len pre ziaru tvojich oci,
pre lice, co srdce zmoci,

pre usmev, co ziari v tieni,
moje zblkle srdce mieni
obostavat steny sieni,
hoc i kamen po kameni.


NEBO
(obloha)

Clovek nevie davat zbohom.
Ved ako? V chaose mnohom?
Ked mracna zbiehaju zborom,
burka mysel zanesie.

Viem, je tazke trpko mavat,
na pozdrav „odchadzam“ davat.
Aj obloha zacne zdrahat,
kvapocky dokopy zvarat.

Tak po nociach stale bdiete, 
pre kus citu noci pliete.
V hviezdne temna lacnych slov,
sta by nebo bolo mnou.

Zracne, za letneho rana,
mracne jak vecerna plan,
lacne, zimy plne sala,
vdacne ako jarna lan
a predsa ma vlastnu dan.

Zvlastne pozerat sa nan.

Co ranami krasne vstava,
potom nocou, este krajsie,
do zbohom do snov nam mava.

ZAPAD SLNKA 
(zapad slnka)

Okraj hor uz kapa svetlom,
na krk sa mi lepi tma.
Tvar stale zaliata teplom,
temno preplavava svetom.

Zhali cierna biele kvety,
zhltne vsetkych farieb svety,
stiahne zaves cara hviezd.
Ponad moria, v dialky miest,
kde ma budu smelo niest.

Z motylov a hmyzu kras,
zostalo len mrazu tras
a to, co bolo vidiet, znat,
to, co obraz – 
museli zo steny snat.

Predsa stastie zmlie mi pluca,
kvapka za kvapkou sa ruca,
pri vedomi, ze som suca
pocut tvoj smiech zniet.
A s pohladom na hviezd siet,
mysel trpnuca...
To predstava vruca.


SONETA
(smutok)

Ozvena mi hraje v mysli,
v hrudi drzim nadych kysly.
Nepusti ma srdce dalej,
nenecha ma hladat nadej. 

Omamnym ma citom zalej,
vodopadmi slasti stalej,
bez strachu zo strasti nahlej,
pomaly ma ukrizuj.

Nechaj dychom drzat silu,
vzopriet pre myslienku milu,
ze mi stale v pozdrav mavas,
ze pri mne navzdy ostavas.

Nestracaj sa v hmle bdelosti,
nevpustaj vzduch do miestnosti.
Nerozplyvaj sa mi marne.
Som to ja, kto rychlo starne?

Precitni pre jeden bozk,
taky, co roztopi vosk.
Neodchadzaj laska, prosim,
lica za tebou zas rosim,

zostan pri mne, aspon raz...


VRELY KRAS
(rieka)

Stala stroha plytka rieka,
kolom lesa vro narieka,
steka krajom lesa veky,
zachytava mrtve pierka.

Pohltila mnoho ruk,
nikdy nekonciacich muk,
tam,
pri farbach jarnych luk.

Kvetov plne,
teplom zvana,
horucava dnom ju rana,
bledym zivotom zavana.

Vsetky farby sveta mina,
prekrasna, zelenou kyna,
datlom, vlcim makom liha,
nasimi skutkami hyna.

Mesacnym svitom prekryta,
svetluskami v polnoc svita.

Nech do vecna,
krasna slecna,
kvitne dnami nocami.

KDE SI? 
(laska)

Matny obraz v mysli mam,
sotva si uz pamatam,
razom silno odmietam,
v bolesti snov sa zmietam.

Rozbity sluch mam ja, zda sa,
Tvoj hlas v mojej hlave kmasa.
Opravit to vraj neda sa 
a z oci uz vlhkost drasa.

Predo mnou len vzduch je samy,
predsa malo ho, zda sa mi.
Snad kus tvojej vole daj mi,
tvoja skromnost chyba mi.

Zracim, cosi marne vidim
nachadzam, slzami dymim.
Ziaru tvojich oci asi,

chytam.

Nelapim.


TVOR
(chobotnica)

Tam, kde voda piesok zenie,
na takzvanom konci zeme,
zaval od vln z mora znesie
cosi velke, klzke, neme.

Ktokolvek uz povedal by,
ze ho vratia do mora,
no z toho tvora velke mdloby,
vravia, ze je „potvora“.

Hybat sa vraj snazi velmi,
ale slnko brani mu,
piesok sa mu svizne lepi
na kazdu koncatinu.

Velkou hlavou pohnut tazko,
osem noh uz bez snahy,
ze stavku o jeho smrti,
namornici skladali.

V noc, ked hviezdy padali,
povedat si nedali,
hodili ho spat do mora.

A tak padla ranna zora,
na hladine telo tvora –
mrtveho sa nebali.

STUHY 
(zivot)

Uplnou zrejmostou,
zamrazi vlny,
smutkom i radostou,
rozpoli duny.

Mracnami plnymi,
obnovi obzory.
Slzami zracnostou,
hrud stromov prekroji.

Pohladu uhyna,
zhambena do diale,
kracajuc v kriciacom
preplnenom dave.

Nevdacna odmena,
vzrastla k jej plavosti,
aj ked uz mala by,
plavat si v milosti.

Vystraham odkazov,
vyhyba sa stale.
Falosnost obrazov,
ukazujuc stare,
city a moznosti,
zasnenych hlav,
leziacich v plnosti
utesnych skal.





Vytvara ziariace
prietrze slovnych hier,
odmenu za prace,
slov, 
mozno suchych pier.

Stratena v slovach,
marnosti slepych striel,
kracam zas po stopach,
stratenych nasich tiel.

V plnosti pohladov,
zlaty prach niesol sa,
do hlav nam sypal sa.

Bez prikrych pohladov.

Pomizli starosti,
s nimi aj stastie.
Nasich strasti,
viazane masle.

Zabudli vyznamy,
uprimnych vyznani.
Ciastocne priznani,
kracaju sami.

Daleko do ciela,
bolestou u tela.
Vsak chceli by vela,
zostat tak bez rany.

KONIEC
(koniec)

Pohladmi preklinal
pravdive pocity.
Marne pomyslal,
ze k nej nic neciti.

Krokmi prechadzal,
s tlmenym dychom.
Neskazena pychou,
citom podpisana.

Krv tuha vali sa,
tazko mu cez ruky.
Citi ju dotykom,
len krasa, niet muky.

Obchadza predsudky.
Cary lemuju klen.
Klaka si pod ruky,
tu, k jeho telu len.

Pohladom zastava,
na krase pred sebou,
mozno tak vysnenou.
Ci klame sa len?

Moznostou odstupi.
Lasku uz nekupi.
Dalej je uz len tma,
dosiahli svojho dna.

MORIA
(priroda)

Lamu sa skaly a padaju do mora.
Steka po listoch pomaly ranna zora. 
V oblakoch obrazy slavnych maliarov, 
vo vzduchu slova nas, klamarov.

Prazdne momenty nasho boja. 
Oci,  co zrkadla nam seba stroja, 
ked myslia ludia, ze vsetko skolia. 
Zivot jak zazraky siedmeho mora.

Valia sa vlny bolesti i nezne,
pri hromobiti srdc a slnka ziary. 
Prameniace v ociach i pre nas bezne, 
su i ked byt by nemali. 

Spustit v hlave zosun pody,
nepotrebnej vypust vody.
Vahou iba tiazi vsetko, 
vlny su jej iba svedkom. 

Papierom i atramentom,
znakmi, co kam zavial vietor, 
do tej hlbky oceana, 
skryvajuc sa az do rana.

TMA
(kontrast)

Objavit rozkos,
napravit krasu. 
Kto by prirovnaval 
vasen k mrazu ? 

Dotyky jeho ruk, 
vytrhnu vzdy ma z muk. 
Odleskom jeho pier,
prebudza vo mne mier. 

Iskrenie v ociach bdie. 
Pretrva trapenie. 
V usiach je pocut smiech, 
hlad nepredchadza hriech. 

Dostojnost radi mi,
s rozumom porucha. 
City sa vzdaluju 
a srdce opucha. 

Spojili smad a slast,
no iba na naplast. 
drzala svoju cast, 
az kym nepadla.

VETA 
(krutovladca)

V moriach slz 
a horach skazy, 
vladne strach, 
co srdcia mrazi. 

Buriace sa vlny hnevu, 
zdviha vanok nenavisti, 
na brehu, kde vyhadzuju 
ludi ako spred brany cti. 

Co zmizla uz davno spolu 
s nadejou na zivot pravy, 
vyplavujuc nocne mory, 
na plazove ostre skaly. 

Tvarou vlasti tychto skaz, 
rovnakou sa stava nasa. 
Krutovladcami sme vsetci, 
ktorych laska je len flasa. 

Flasa plna falose, 
nesplnenych slubov,
marna snaha, pretoze
plni sme len bludov.

Neexistuju uz prave
vyznania, ze citim prave, 
neslychane prazdny pocit. 
Snad ma iba ludstvo klame. 

Preto vsetci zomierame
na rovnakom svete,
kde uz city existuju, 
iba v tejto vete.

KORUNA
(strom)

Ceruza v ruke,
pozeram do prazdna, 
bezmocne prsty, 
predstava otrasna. 

Klepkavam po stole, 
po prazdnom papieri. 
Napadov zoznam, 
do zahuby mieri. 

Hlava mi tiesni,
text vsetkych piesni, 
no aj tak vstavam,
dvere otvaram. 

Kracam po trave, 
zelenom hodvabi.
Vietor vo vlasoch, 
uz dlho ma vabi. 

Zahliadam strom 
korunou v nebi 
ukryva tajomstva 
nesmiernej biedy. 

Sadam si pod neho, 
do tiena cierneho, 
pohltil bolesti
vsetkych velkosti. 
Napadov hlava, 
Plna sa stava 
a ceruza pise, 
co cit udava.
Top of Form

TMA 
(chaos/romantika)

Tmou zhltnuti stojime
zoci-voci dvaja. 
Obaja si myslime: 
„Laska nie je draha.“

Pozeram do tvojich oci, 
diamantov ziariacich, 
plache hlasy v mojej hlave, 
nedokazem spalit ich.

Ty pozeras smerom mojim,
poza moje ramena, 
kde stoji ina, prezera ta, 
Ty vies, co to znamena.

Prejdes lahko okolo mna, 
bez naznaku citu. 
Ja padam na kolena, 
vzlykam, ze nie si tu.

Odhodlana vstavam znova, 
pohlad zdviham pred seba, 
kde uvidim buducnost stat, 
uz necakam na Teba.

S malym sramom na srdci 
a chaosom v hlave 
obraciam sa za seba, 
vidim ta len marne.
Na kolenach na zemi,
sledujes moj chrbat, 
ako kracam dalej tam 
a uz nenavratne vdial.
POMOC
(smutok)

Sice tema smutok byt ma, 
skryvat ma jas pusta zima. 
A ci i cez spad a mraz, 
zabudame na obraz, 
kazom
prepaleny v nas.

Mozno tvarou stastie skryva, 
pokial v smutku ju obmyva.
V rydzich hviezdach kracat tmou. 

Mladosti a mudra skaza,
teraz jeho slast nahradza. 
S ujmou kraca po uhlikoch, 
nekonecnych, zlych chodnikoch. 

Preco by mal padat v popol?
Preco zivot - skaza, plien,
ohavnosti cisto snima,
nici, hasi ten ohen. 

V ociach plamen maval vtedy,
zo slz nerobil si vedy. 
Bez zasypu hrudnej tiaze, 
teraz ho to lano viaze, 
nenachadza obety.

Avsak dobro stale zije, 
ostrovceky smutku myje.
Laskou, svetlom jasnym v tmach, 
no i z lasky ide strach.

Mocou ako sama Hera, 
aj zo smutku radost zdiela. 
Plave vlasy ma a vie, 
ze on je, komu vyhovie.

Slovami mu spravi cestu, 
poseka na vyjazd pestru, 
len nech vidi jeho tvar, 
znova ziarit opodial. 

Horke kvapky leju nocou. 
Lica vlhke v ociach smad.
Chcela by zas rada citit
ten radosti svojej kvet. 

Ked mala dovod svietit denne, 
teraz len hladi uprene, 
na ten jeho stastny vyraz, 
vytvoreny z jej slz
nie prvy raz.

NADEJ
(nadej)

Kazdy den len tazko dycham 
s prepichnutym hrudnikom, 
v hlave vlastnej plnej smadom, 
vyprahnutej putnikom. 

Hladam naznak svetlej ziary. 
Ustami koluju mravy. 
No ja hmatom prejdem davy, 
len Ty si mi unikom. 

Pred strachom a zloby zezla. 
Slovami mi pycha nezna. 
Prehrami vsak stracam vieru 
a city mi uz len beru. 

Rukou ladom, krvou tlom, 
dotykmi, ked iskri kov, 
nabruseny plytkych slov, 
zotne radost z nasich snov. 

Ty si mi dal silu svoju,
ruka moja pusta tvoju.
Opusta uz nadej moju
pocit letnych jasnych ran. 

Odchadza tam spolu s tebou
farba travy, neba, kvetov.
Trpezlivost tazko drzi
celu vahu bolest suzi.
Zima prejde, leto tiez, 
starym prislovim prezradza: 
Smutok pride, no pamataj, 
ze Slnko tiez aj vychadza.
PERSEFONA
(noc)

Ziara, slaby odraz v tvari, 
pohladom sa nieco mari. 
Sucho sa jej v ociach kali.
Nieco slabo zanedbali.. 

Pohlcuje modre oci
krasa, ktoru hore zoci. 
Nekonecne davy zmoci, 
solou, v ktorej citit boj. 

Stracal by sa v tmavej noci, 
ba i v modrych ociach hoci. 
Hlbka taha jeho srdce, 
co nedavno bolo vruce. 

Daleko, kde tmy uz nie je, 
k hviezdam, plneho nadeje.
Nechava zabudat vrelo,
kam by jeho srdce prelo.

K voni slasti jeho citov, 
pomaly uz iba mytov, 
ktorych radost niesla len pren, 
teraz uz len vyprahly kmen. 

Co nechyta vodu, farbu,
s bledou tvarou vidno hanbu.
Modre oci , bez pocitu,
v sebe maju bolest vrytu.

Co obloha, tak i ona, 
ta neboha Persefona, 
uvaznena vidi stale, 
jeho hviezdy - velke, male.

APHRODITE
(vasen)

V horkosti pohybov,
v tom jasnom rane snov,
marnosti neznych slov,
lahkosti pocitov, 

pocitat luce tmy.
 
Sut smutku do mna vry. 
Cistotou zlahne zem,
z bielej ma v ciernu zmen. 

V blizkosti tvojich pier,
na chrbte pali mraz, 
v sladkosti vsetkych mier, 
dotyku prazdnych fraz. 


Zaviala vankom, hla, 
chudobu mojho dna. 
Zlatom tak zasype
blystiaceho sa cla.

Chaos a zmatku zhluk, 
v malickost silnych muk.
Krv spela splyva nam
pomaly v hluchy ruch.

Plet svetla straca jas
v bolesti strannych faz. 
Krasou az mrazi v pas.

ARES
(protiklady)

Radost a smutok.
Smiech a plac.
Mudrost a hlupost.
Co je to zac?

Za utlo v svetle, 
za sumraku usmev . 
Co je to za pocit,
v teple i v zime?

Ked ohnom uz mrznem 
a biele clo hori.
Ked vysoky ton ta do hlbky vnori. 
Stalosti zmena ked v lone kvitne
a slabosti sila ti odvahu pritne. 

Ked hviezdna obloha city ti skryje, 
smutok v tvojom vnutri znova ozije.
Radosti spasa tak hlboko v snoch, 
slz sucho zas tvoju mysel obmyje.

Ta unava pre snahu bije do hrudi 
a bolest so samotou znova sa sudi. 

Krehkostou lame sa
pri vzbure Aresa.
Hanebnost otesa, 
do tela prudi.

Poslami narekov,
tajomny tazky kov, 
prekliaty, sta by lov,

uz nekonecny.