POVIEDKY Z INYCH SVETOV
Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Kolektiv autorov
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2016)
101100
Obsah

POVIEDKY Z INYCH SVETOV	1
Obsah	2
O knihe Poviedky z inych svetov	3
Neznamy hrdina (Dominik Krivak)	4
Zo dna na den vojakom (Stanislav Hoferek)	7
Biely rytier (Maria Novakova)	9
Kostlivec na moste (Stanislav Hoferek)	12
Clovek, co stale umieral (Ladislav Mrena)	14
Ked bojovnik zavaha (Veronika Valent)	17
Sebaklam (William Nay)	20
Skoro (Beata Farkasova)	23
Hlas z temnoty (Stanislav Hoferek)	26
Spomienky (Stanislav Hoferek)	29
Stara skola (Peter Sufliarsky)	34
Prelomovy rok 2288 (Veronika Valent)	37
Galahad (Goran Lenco)	45
Vesmirny putnik (Beata Plucinska)	47
Mier v dusi (Ivan Tron Kucera)	53
Upir (Ivan Tron Kucera)	54
Utok (Stanislav Hoferek)	55

O knihe Poviedky z inych svetov
Hovori sa, ze realita je zla. Pochmurna, nevesela, stereotypna. Alebo inymi slovami, nie kazdemu vyhovuje. Niekolko autorov, ktori maju v laske aj trochu ine svety, dalo dohromady tuto kratku knihu. Zacitajte sa do science fiction, fantasy a hororovych pribehov, ktore vas odvedu daleko od beznych starosti. Najdete tu zamyslenia nad (akymkolvek) svetom a niektore kratke poviedky by sa nezaobisli bez humoru. Ak vas poviedky zaujali, mozete sa aj vy dat na tvorive pisanie a vyuzite svoju kreativitu.
Antologia vznikla na zaklade napadu Dominika Krivaka, ktory tiez napisal prvu poviedku. Nasledne sa zapojili dalsi: Stanislav Hoferek, Maria Novakova, Ladislav Mrena, Veronika Valent, William Nay, Beata Farkasova, Peter Sufliarsky, Goran Lenco, Beata Plucinska a Ivan Tron Kucera. Pochvalu za poctivo nakreslenu obalku si zasluhuje Pavel Malanik. Poviedky z inych svetov obsahuju sedemnast kratkych pribehov od desiatich autorov.




Neznamy hrdina (Dominik Krivak)
	Ako malemu mi hovorili, ze v zivote mozem byt cimkolvek budem chciet. Neviem z akych pohnutok som sa rozhodol byt vojakom. Vtedy, ked prisiel cas ucinit rozhodnutie, mi to asi prislo ako dobry napad. 

	Na vojne ma dali, ako sa vravi, do laty. Aspon po fyzickej stranke. Po mentalnej som stale rovnaky magor. Ked uz nic ine, aspon som nabral svaly a mohol sa v lete predvadzat pred zenami. Ej, podaktore slintali ako besne, to vam poviem. Az som si chvilu sam zavidel. Clovece, ako to, ze vyzeras tak dobre? Odpovedam: Sak som bol na vojne! Zivot bol skvely. Az pokial...
... az pokial neprileteli henti curaci! Z akej chmary sa sem dovalili, nikto nevie. Vraj sa blizi roj asteroidov, hlasili najprv. Potom im doslo, ze to nie su asteroidy. Ze to su poondiate lode. A ze vraj invazia. 

	Videli ste niekedy suboj pavuka s muchou, ktora sa chyti do siete? Nie? Ani ja. Pavuk vyhra bez boja, mucha skape. Vzdy a stale. Bodka. 
Az neskoro nam doslo, ze my sme tie muchy. A roj pavukov nam lieta nad hlavami. 

	Najskor povolali vsetkych do sluzby. Musel som sa do dvoch dni hlasit u veliaceho dostojnika. Ked si to zratali, zistili, ze muzov je stale malo. Rozhodli, ze spravia muzov aj z tych, ktori vojnu neabsolvovali. 

	Predstavil som si mojho spoluziaka z gympla – Davida. Ukazkovy buzik. Este aj klzisko v zime sa pri nom menilo na termalne kupalisko. Clovek musel pouzivat patdesiatku faktor, aby sa v jeho pritomnosti nespalil. Prisambohu! Pri predstave, ako z neho robia muza, som sa hrozne smial. No dobre, mozno nesmial...

	Sedime nasukani ako sardinky v obrnenom vozidle a mierime na frontu. Vcera v noci sa prvi z „curakov“ vylodili na planete. Nech si obcuravaju vlastnu planetu, nasu teda nebudu! Vsetci sme plni entuziazmu a verime v dobry vysledok. Ved nam pred odchodom servirovali hovadzie steaky, tak ako by sme aj nemohli! Zrejme im doslo, ze toto je koniec a nema zmysel viac setrit na poondiatych KD-ckach. Ked este raz v zivote uvidim ten odporny lansmit ci pastetu, co nam do toho balia, asi sa dogrciam. Nastastie, vzhladom na situaciu naokolo, mi to zrejme nehrozi. 

	Prichadza den D, hodina H, minuta M, ci ako sa to hovori, a vyskakujeme z vozidla. Bezim instinktivne za svojou jednotkou, sotva si vsimam okolie. Sme v nejakom lese, vsade su posrane stromy. Hovno vidim. Odrazu chlapik vedla mna schyta zasah, urve mu to nohu. Kuuurna! Ina supa! Nemam cas nad tym premyslat, ani mu pomahat.

	Spomeniem si na instrukcie, ktore sme dostali. Aj keby veliacemu dostojnikovi pred vami odstrelilo hlavu, kym vam dava rozkaz, dopocuvate ho a rozkaz vykonate! Smejem sa pri tej predstave. No dobre, mozno nesmejem...

	Vidim niekolkych predo mnou padnut. Vobec netusim, odkial po nas strielaju. Vypalim naslepo. Tusim som nieco zasiahol. Nas. Kurva! 

	Dobehneme k akemusi provizornemu zakopu. Co sme pri Verdune, doboha? Kde su stihacky, letecka podpora? Preco nepocujem palit dela? Kde je kurnik nejaka artileria, ktora by tych smradov roztrhala na kusy?

	Vytahujem ploskacku a dugnem si poriadny hlt. Eeeech, ci je len dobra. Hned som veselsi. Snazim sa ziskat par mimozemskych skalpov, no neda sa. Chvilu ich totiz vidim, potom z nicoho nic zmiznu. Co to ma do riti, znamenat?

	Stucham do veliaceho dostojnika, ze sa ho reku spytam, ake su vlastne rozkazy a co je nasa misia, okrem toho, ze skapat v tomto zakope, lenze schyta gulku do hlavy a padne rovno na mna. Som cely zasraty od jeho krvi. Uchvatne. 

	Do vecera cucime ukryti, strelba pomaly uticha. Sem tam pocut zbludily vystrel, akoby niekto palil iba tak, z dlhej chvile. Snazime sa vysielackou spojit so zakladnou, no marne. Pocut iba sum. 

	Ploskacka je prazdna a ja prepadam pochmurnej nalade. Ani myslienka na ranny steak nepomaha, ba prave naopak. Teraz som uz aj hladny. Na KD-cko radsej nemyslim.
Odrazu sa z radia ozve sum, aj ked je vypnute a my jasne pocujeme hlas. Znie trochu roboticky, chrchlavo, akoby mal prepite hlasivky, ale rozumiet mu. 

„Dakujeme, ze ste nam to tak ulahcili.“ Chrch, chrch. Vazne, clovece, mal by si prestat chlastat! „Stacilo vas postrasit a postrielali ste sa sami. Dovod, preco nasich vojakov nemozete vidiet je stit, ako tomu vy hovorite, neviditelnosti. Prave teraz vas ale maju zameranych. Ak do desiatich sekund nevyleziete s rukami nad hlavou, zomriete.“

	Radio sa odmlci, ozve sa dlhy pipavy zvuk a stichne. 

	Pomaly mi dochadza, co som pocul. Uvazujem. Co chcem viac? Zit ako otrok, robit pokusneho kralika nejakym curackym emzakom alebo umriet za svoju vlast? A odrazu, scista-jasna, si spomeniem. Spomeniem si na dovod, preco som ako decko snival o tom, ze budem vojakom. Lebo byt vojakom pre mna vzdy znamenalo konat dobro a byt hrdinom pre inych. Dviham zbran, strielam naslepo a smejem sa pri predstave, ze o mojom hrdinstve ale nebude mat kto rozpravat... 

Zo dna na den vojakom (Stanislav Hoferek)
	Odstrelte niekto toho hajzla s novinami! Asi tolko k mojim myslienkam, pan doktor. Predstavujem si situaciu, ktora ma caka. Postavit sa pred doktora, otvorit na neho hubu, vyplazit na neho jazyk a vypocut si, ze moj zdravotny stav je v norme. A hned potom hura do prvej linie. Dostanem musketu z niektoreho muzea, tri alebo styri naboje a na boj z blizka rybicku, ktoru ktosi hodil do potoka. Nadhera.
 
	Navsteva doktora bude mozno este kratsia. Na vsetkych sa pozrie a odide. Dobre asi vie, ako to s nami dopadne. Zacala vojna a mladikov treba poslat do boja. Zatial co nad tym uvazujem, sedim vo vlakovom kupe s piatimi dalsimi. Mladi i stari, vacsinou bez emocii. Ziadne tasky plne darcekov, len zakladne potraviny a trocha oblecenia. Vsetky ksichty sleduju mravca, ktory sa po kupe prechadza sem a tam. Nikto nic nehovori. Uplne ticho. Ideme na zhromazdisko armady, ale klasik by povedal, ze ideme sice oklukou, ale aj tak do sraciek.
 
	Jeden z chlapov, ak sa to da tak povedat, cita noviny. Sedim oproti nemu a vidim velky napis o vojne. A on cita poslednu stranu. Sport? Nejaka krizovka? Netusim. Ale viem, ze vojenska tematika to nebude. Naco by to cital? Vsetci to uz citali. Vyhlaska, rozkazy, upozornenia. Nudne kecy a ziadne pozitivne recicky, ako sa budeme mat vsetci dobre, az vyhrame. Ak vyhrame.
 
	Odrazu prisla strasna rana a vlak sa zastavil. Sedadla sa zatriasli a ten chlapik s novinami sa ocitol na mojom sedadle. Najradsej by som ho niekde kopol, ze co to skusa, ale bolo mi ho luto. Kopnut do 40 kil kosti a koze nie je moj styl. Boli to, ale nic nemam zlomene. Aj ostatni lietali po kupe a som trochu prekvapeny, ze tie starucke sedadla sa vobec nezmenili. Poctive zelezo. A ja mam na sebe poctive kosti neznameho cloveka. Na ksichte mam clanok o tom, ze sa zacala vojna. Super, babicka si to precita mozno az teraz. Ale co my? Posledne, co chcem, je niekde na nepriatelskom uzemi a so zbranou v ruke pocuvat, ze zacala vojna. Spomienka na domov, kde ma nutili cistit zemiaky, ked som akurat cistil zemiaky. Teraz by som dal prednost zemiakmi pred ranou bodaku. Alebo pred tym, ako do mna niekto zacne pichat tupou rybickou.
 
	Vsetci sa vratili na svoje sedadla, len ja som otvoril okno a pozrel sa von. Prve tri vagony su mimo mosta, ale ostatne su stale na nom. Som v strede vlaku. Uplne posledny vagon nie je rovno. Nieco sa stalo, nieco strasne. S vlakom? S mostom?
 
	Nerozmyslam. Nic neberiem so sebou. Utekam. Na uplny zaciatok vlaku. Presiel som cez dvere kupe a utekal som, co mi sily stacili. Dopredu, neustale dopredu. Mal som pocit, ze som na olympiade a vyhravam majstrovstva sveta v maratonskom behu cez prekazky. Stupnovala sa moja sila a odhodlanie, ako i unava. Boleli ma vsetky svaly v tele, aj tie, o ktorych som dovtedy ani nevedel. Utekal som a mal som pocit, ze ten prvy vagon je uz blizko. Okamzita reakcia a bezchybne vychytavanie vsetkych otacok. Mal som v zilach ohen a mozno som za sebou nechaval ohnivu ziaru. To neviem. Nemal som kedy dychat, nie to este obzerat sa dozadu.
 
	Tu je to. Koniec prveho vagonu. Snazim sa otvorit dvere, ale nejde to. Su pevne uzamknute. Nedokazem cez ne prejst. Vyskakujem z vlaku. Utekam dalej, popri kolajnici. Nevsimam si severak, ktory si ma az privelmi vsima, a napredujem. Dlan pred tvarou mi proti studenemu vetru vobec nepomaha. Vratim ju pri behu na svoje povodne miesto, a je to este horsie.
 
	Zradca! Dezerter! Odbachni ho! Zabi ho! Zo zadu pocujem vykriky, ale nerozumiem ich vyznamu. Popri mne preleti gulka. Prvykrat sa obraciam. Som za mostom a chcem vediet, co maju vsetky tie vykriky znamenat. Dalsi vystrel ma tentokrat trafil. Do stehna. Neskutocna bolest ma rychlo posadila. Oni po mne strielaju. Som zradca? Coze? Vsak som len utekal z… co sa to deje? Pozeram sa na chlapov so zbranami, ako sa spolu s celym vlakom pohybuju dozadu. Cely vlak cuva. Ide opacnym smerom. To most! Pozeram sa na most, aj ked moja krvacajuca noha je tiez silne lakadlo pre oci. Most sa ruca a vlak taha so sebou. Niekto znicil most? My, alebo oni? Ako domino, alebo ako domcek z kariet, cele sa to ruti nadol. A ja som v bezpeci. Ti z prveho vagonu pochopili moju myslienku, ale uz je pre nich neskoro.
 
	Ostavam len ja. Bojova linia sa zacina na konci trasy, ktoru musim prejst. Hovorim si, ze pomaly dalej zajdem. Cesta spat uz neexistuje. Pomaly sa dostanem do ciela. Na chvilu si sadnem, aby som si vydychol od uporneho behu. Vycerpanie ma dostalo. Pozeram na svoju nohu a nadavam na vojnu, aka je krvava. Svet predo mnou sa zacina stracat.

Biely rytier (Maria Novakova)
	Mlady muz sa prechadza po namesti mesta, ktore nepozna. Nekraca sam, je s nim jeho dobra priatelka, ktora toto mesto pozna. Zastavia sa spolocne pri starej soche, ktora je ciastocne znicena vandalmi i prirodou. Pozeraju sa na jej obrysy a znamenitu pracu starych majstrov.

„Kto je ten muz s mecom?“ Spytal sa muz svojej priatelky.
„Ako to mozes nevediet? Je to socha Bieleho rytiera. Dufam, ze vies, kto to bol Biely rytier a co vsetko dokazal.“

	Muz chvilu rozmysla. Snazi sa spomenut, ci sa neucil nieco na dejepise alebo niekde inde. Nevie. Pozera sa na hnedovlasku po svojej lavici a so smutnym pohladom caka na prezradenie. Tesi sa, ze si vypocuje pekny pribeh, ale nechce to na sebe nechat poznat.

„Povies mi pribeh?“
„Najskor mi povedz, co si myslis ty. Ako to podla teba bolo? Preco je slavny?“
„Myslim si, ze to bol velky bojovnik a porazil vela nepriatelov. Urcite zobral ten svoj mec a rozsekal vsetkych, co mu stali v ceste!“
„Ale kdeze. To by nebol hrdina a nemal by tu sochu.“
„Tak kto to bol?“ Spytal sa muz.

	Jeho priatelka sa na neho usmiala a jemne s nim zatriasla, az sa zacal cervenat.

„Biely rytier bol skutocny hrdina. Zomrel pre lasku. Nie je to uzasne?“
„Nechapem, co je na tom tak uzasne. Zomriet sa da pre vsetko. Zomrel aspon v boji?“
„Ano. Zomrel, ked ochranoval svoju milovanu zenu proti vsetkym nepriatelom. Bol odvazny a sikovny.“
„Ale aj tak sa nechal zabit. Aspon dost tych nepriatelov pozabijal?“
„Filip, ty si hrozny. Nejde tu o pocty ale o to, co vsetko dokazal. Bol to skutocny hrdina.“
„Bojoval, zomrel. A potom mu spravili sochu. Co sa este stalo? A preco chcel jeho zene niekto robit zle?“
„Biely rytier bojoval proti Turkom. Ked sa dozvedeli, kto to je, tak si prisli po jeho zenu, aby sa vzdal. Ale on sa prebojoval az k unoscom a zachranil ju. To je take pekne.“
„Takze to bol bojovnik. Kto tu ma este sochu?“

	Hnedovlaska sa pozera na svojho milovaneho. Nerozumie mu. Nevie, co to hovori. Pre nu je ten Biely rytier niekto uzasny, zatial co pre Filipa neznamena vobec nic.

„Iba on. A aby si vedel, on dal vsetky peniaze, ktore mal, svojej zene. A ta mudro rozhodovala a vystrojila mu pekny pohreb.“
„Prepac, ale ten tvoj hrdina mi nie je vobec sympaticky,“ povedal Filip.
„Aky by mal byt?“
„Urcite menej pod papucou a mal by sa viac spravat ako chlap. Ak bojovnik, tak poriadny. Taky, co nepozna strach a dokaze rozprasit armadu. Ak si ale nevie ustrazit svoju zenu, tak to je nic moc.“
„On ju lubil a to je dolezite. Ty nevies, co to znamena naozajstna laska?“
„Poviem ti moju predstavu, ako by mohol zit niekto, kto tu ma sochu. Bol to chlap, ktory dokazal zobrat mec a nahnat kazdemu strach. Kto sa postavil proti nemu, tomu odtal hlavu a niekedy aj s turbanom. Nikto sa mu neplietol do cesty viac ako raz. Zomrel ako stary ujcek v posteli a ani v poslednych hodinach zivota nebol dobry napad poriadne ho nasrat. Alebo vies co? Zomrel v tom najlepsom boji. Vsade okolo mrtvoly a on bol na najvacsej hrbe sam a plaval v potoku krvi svojich nepriatelov.“
„To je strasne. Niekomu takemu by som nepostavila sochu.“
„Tu postavili ti, ktori mu chceli takto preukazat vdacnost za to, ze ich nechal nazive.“
„Mylis sa. Podla legendy ju urobili stari majstri, ktorym zachranil zivot.“
„To je to iste, moja mila.“
„Nie, to nie je to iste. On im pomohol.“
„Aj podla mna. Iny je len uhol pohladu.“
„Ja hovorim o Bielom rytierovi, ty asi o krvavom.“
„Nie je to jedno? Navyse je to socha a ta je biela tak ci tak. Uz si videla cervenu sochu? Naozaj cervenu? Ja este nie. Tak to bol nejaky rytier a nemyslim si, ze je dolezite poznat farbu.“
„Bol to Biely rytier.“
„Mozno mal len slaby obeh krvi a o to viac po nej tuzil. Mozno bol bledy ako stena.“
„Biela je farba cistoty. Bol to svaty bojovnik, ako hovori legenda.“
„Legendy su nieco ine ako fakty. Jedine, co vies s urcitostou je to, ze to bol bojovnik, lebo mal mec. Mozno ani to nie. Mohol ho niekomu ukradnut.“

	Hnedovlaska sa odtiahla. Neverila tomu, co pocuju jej usi a zacala bojovat sama so sebou, ci ma cenu byt s niekym, kto neuznava tie iste hodnoty. Biela a cierna su na opacnych poloch, tak ako vojna a mier.

„Vies, co som si uvedomil?“
„Co take?“
„Nech uz to bol ktokolvek a bol akykolvek, asi by nechcel, aby sme sa pri nom hadali a aby sme medzi sebou bojovali.“
„To mas pravdu,“ povedala zena a znovu podisla k svojmu milemu blizsie.

Kostlivec na moste (Stanislav Hoferek)
	Co to ma znamenat? Cez tu odpornu rieku sa da dostat len dvomi sposobmi. Po moste, alebo ju pomaly prebrodit. Iste, most je lepsie riesenie. Aj ked je tu uz len jeden. Druhy odniesla velka voda. Prechadzka po moste vsak nie je ziadna prechadzka ruzovou zahradou. Cely ten most, ktory uz prezil naozaj hocico, je strazeny.

	Jeden kostlivec. Pche. Teoreticky to nie je velky problem. Stacilo by ho poriadne rozsypat na kosti. Dat mu jednu pecku, nech lezi a da ostatnym pokoj. Poriadne ho pokropit svatenou vodou, spalit ohnom ci nejako odcarovat. Co ja viem? Nikdy som sa velmi nezaujimal o likvidaciu kostlivcov. Vsak aj kostlivec je len clovek. Aspon z casti. A tak ma svoje prava.

	Samozrejme, mozem tu diskutovat sam so sebou, ci je spravne ho nejako poslat prec, zabit, zmrzacit. Bez ohladu na to, co v tomto pripade vlastne to zabitie alebo zmrzacenie znamena. A to ani nehovorim, ze to ma mozno ako poslanie. Ako pracu. Vyhodili by ste niekoho z prace len tak? Z nejakeho hlupeho dovodu, napriklad, ze sa na vas skaredo pozrie? Alebo pre vas neurobi malickost, o ktoru ho poziadate? Pripadne kvoli tomu, ze ma vase miesto?

	To je aj moj ciel. Byt chvilu na jeho mieste a pobudnut chvilu na moste, aby som sa dostal na tu druhu stranu. Len take male pobudnutie. Nechcem ziadne nasledky. Vlastne mi nejde ani tak o most ci o kostlivcov, ale o tu rieku. Jednoducho mi vadi. Robi tu prebytocnu prekazku vo volnom pohybe.

	Tak teraz neviem. Ako to vyriesim? Idealne by bolo, keby ten kostlivec z mosta odisiel. Nikomu sa nic nestane. Zdvihne ten svoj zadok, alebo to, co z neho ostalo, a postavi sa niekde inde. Alebo nech si sadne, lahne, cokolvek. A kdekolvek. Len nie na moste. S kostlivcami je to strasne tazke. Ked si nieco zoberu do hlavy, tak to len tak neodide. Aj ked, az tak vela toho v hlave nemaju. Ziadne fyziologicke potreby. Ani upal nedostanu, ani neprechladnu v noci, na dazdi ci pri severaku. Nic. Ani na hlupy zachod si neodskoci. Len tam tak stoji a skaredo ziza na okolie. Huncut! Nieco celkom ine, ako vsetky tie deti, ktore sa jednoducho nechcu zastavit a vsade behaju, skacu, lozia a neviem co. Tento kostlivec tu ma svoju bastu. Svoju pevnost. A ako hrdy strazca tu jednoducho zavadzia.

	Ostava mi niekolko moznosti. Prebrodit sa cez rieku, dohodnut sa s tym kostlivcom, alebo sa ho zbavit. Ale, otvorene, kto sa uz s kostlivcom niekedy dohodol? Ako by sa s bytostami z kosti dalo dohadovat? S ludmi je to nieco ine. Date im zlato, vino, cokolvek. Kazdy clovek nieco potrebuje, alebo sa tvari, ze to potrebuje. Vzdy sa da s nimi dohodnut, ak je ta spravna cena a za tu spravnu sluzbu. Ale co by chcel kostlivec? On nenosi zlate sperky, ani si za zlato nic nechce kupit. Nic nepije. Abstinent jeden. Ani sa neprejeda. Tabak na neho neplati, ani krasne zeny. Nepotrebuje ani pozemky, slachticky titul. Vobec nic. Ani tie vyssie fyziologicke potreby. Napriklad sebarealizacia. No iste. Nie, s nim sa nedohodnem.

	Preto su uz len dve moznosti. Brodenie a boj. Ale ako mozem zabit alebo aspon zahnat kostlivca? Mam sa mu normalne prihovorit s tym, ze ak ma neposluchne, tak mu zlomim ruku? On vlastne nema ruky. Tak co mu mam zlomit, stehennu kost? Potom by usiel? Dokelu, ani utopit ho nemozem. Ako fakt, preco je na moste? Jemu by malo byt jedno, ci je na moste, alebo priamo vo vode. Ani len kyslik mu netreba. Pridem k nemu, hodim ho do vody a vybavene.

	Jediny problem je v tom, ze moze urobit to iste aj on mne. Asi som to na dnes s filozofiou trochu prekombinoval. Ani mne nevadi to, ze je ta rieka hlboka. Dychat nepotrebujem. Pluca nemam. Iba kosti. Asi jednoducho zajdem za tym kostlivcom a nejako sa dohodneme. Mozno je rovnako ako ja dobrak od kosti. Veselo sa vyberiem k nemu a ked sa ma bude pytat, preco som tak dlho stal na brehu, tak mu poviem, ze som zas rozmyslal o zivote. Ten bol o nieco viac zaujimavy.

Clovek, co stale umieral (Ladislav Mrena)
Prvy krat som zomrel, ked som mal dvanast. Spadol som z hojdacky na detskom ihrisku, rovno na hlavu. Urobil som si do nej nechtiac dieru. Bolo to niekedy okolo roku 1890, na jesen myslim. Otec si na chvilu odbehol do blizkeho stanku kupit dnesne noviny. Ked sa vratil bol som uz mrtvy. Nasiel ma lezat v kaluzi krvi. Strasne plakal. Volali ma Kevin.

Druhy krat som zomrel este pri porode. Moju mamu priviezli do nemocnice v New Castle s komplikaciami. Od zaciatku tehotenstva som mal zdravotne problemy, ktore vyustili do zle otoceneho babatka. Pupocnu snuru som mal omotanu okolo krku a nevedel som dychat. Mamu rozrezali rychlo cisarskym rezom a doktor sa ma snazil zachranit. Ale bol som uz mrtvy, ked ma vytiahli von. Bol som totalne modry a ani resuscitacia mi vzduch do pluc nevratila. Skonstatovali uz len predcasnu smrt. Vsetci strasne plakali. Chceli mi dat meno Charlie.

Po treti krat ma skolilo nakladne auto. Pisal sa rok 1910 a ludia nosili smiesne obleky. Bol som mlady samopasny teenager s rozstrapatenymi vlasmi a sibalskymi ocami. Stale som niekde lietal a mama ma velakrat nevidela cely den. Miloval som stromy, prirodu a divoke rieky plne ryb. Byvali sme v malom mestecku Olse blizko lesa. Cez mesto viedla len jedina hlavna cesta, ktora spajala dve velkomesta, Venver a Intercity. Toho dna bola vonku krasna jar plna slnecnych lucov, a ja som zasneny prechadzal cez cestu v nespravnej chvili. Uz ani neviem co mi behalo myslou, ked som doslova skocil pod kolesa. Moje male krehke telicko nemalo sancu voci zeleznemu obrovi. Nakladne auto uhanalo rychlo a po naraze ma este jednu ulicu tahalo so sebou. Alebo skor torzo tela, ktore zo mna zostalo. Bolo tam strasne vela krvi. Strasne ma vsetci lutovali. Plakal aj vodic. Volal som sa Brian.

Na stvrty krat, sa mi podarilo konecne aspon dospiet. Akurat som oslavoval osemnaste narodeniny a strasne dobre som sa zabaval. Dom bol plny ludi z rodiny. Vsade vladol smiech a dobra nalada. Mal som tam aj svoju priatelku a mnoho kamaratov. Po sfuknuti sviecok z torty som sa rozhodol otvorit sampanske aby sme si spolocne pripili. Chcel som sa riadne opit a vecer vysukat z priatelky dusu. Kondomy lezali bezpecne ulozene vo vrecku nohavic. Flasu sampanskeho som poriadne roztriasol ako som to videl v mnohych filmoch a otvoril ju. Korok vystrelil obrovskou rychlostou, ktora prekvapila vsetkych. Trafil ma rovno do laveho oka. Ten naraz a tlak vtlacil oko do lebky, kde prasklo. Ozvalo sa zapraskanie a potom mlaskavy zvuk. Krv vystrekla na tortu a pokropila aj ludi co stali blizko. Vydral sa zo mna vykrik a zrutil som sa k zemi v bezvedomi. Zavolany zachranari ma rychlo odviezli na pohotovost. Cez hlavu mi znami prehodili a na pevno utiahli tricko niekoho z hosti. Mal velky napis Nadej nikdy nezomiera. Co bola ironia, pretoze som umrel o par sekund nato ako mi ho lekari dali dole. Robili co mohli, to sa neda popriet, no proti silam prirody nemali vela sanci. Cas umrtia bol zaznamenany na piatu podvecer. Vsetci plakali a najviac asi moja priatelka Natalia. Bola krasna a planovali sme spolocnu buducnost. Volala ma Macko. 

Na dalsi krat, piaty, som bol bezdetny mladenec. Mal som tridsat pat a bol som plny zivota a energie. Dusevne vyrovnany a velmi pekny muz. Zil som spokojny zivot samotara. Mal som pracu, byt aj peniaze. Nie vela ale dostatok na vsetko. Zenit som sa neplanoval, aj ked som zeny striedal. Miloval som ich. Vsetky. Miloval som hlavne flirty a jednorazovy sex s neznamou z baru. Sex som hladal kazdu noc, az kym som nenarazil na kozatu stripterku Michell v mojom oblubenom podniku, u zajacika. Sedel som akurat vtedy na svojom oblubenom mieste pri bare a nalieval sa uz myslim siestou whisky s ladom. Michell bola podla mna najkrajsou zenou v tomto striptizovom bare. Jej krasne stvorky a dokonala prdelka sa nedali prehliadnut. Bola ako bohynou krasy a sexu. Afrodita by mohla ist kozy past pri nej. Toho vecera som si priplatil aby venovala vacsiu pozornost mne. Chcel som sukromne cislo a planoval som sa jej odovzdat. Vyliat si srdce. Vsetko slo po masle. Klaplo to lepsie ako som predpokladal a akurat mi ho fajcila v sukromnom private, ked dnu vstupil jej snubenec. Bol to presne ten okamih v zivote, ked si poviete, a kurva! Som mrtvy. Bol to klasicky dvojmetrovy typek s brokovnicou v ruke. Len – len, ze sa Michell uhla, ked z nej vystrelil rovno dve rany do mojej odhalenej hrude. Ozvala sa rana ako z dela a ja som zacitil stiplavu bolest. Zivot zo mna v okamihu vyhasol a vznasal sa nad telom ako heliovy balonik. V hrudniku som mal cisty priestrel a v mieste kde malo byt srdce bolo vidiet skrz. Moj vyplaseny pohlad este dlho potom koloval na titulkoch novin a casopisov. Na pohrebe som mal mozno pat pritomnych, a z toho jeden bol hrobar. Nejako to nadsenie z mojej osobnosti u ludi upadlo po mojej smrti. Volal som David. 

Vtedy som si uvedomil, kratko pred smrtou, ze stale umieram. Ale preco? Netusil som. A vzdy som sa ako zazrakom objavil v inom zivote, v inom tele. Ale bol som to ja. Znie to neuveritelne, ale toto bol moj zivot. Takze som si povedal, ze si to zacnem uzivat. Takzvanu nesmrtelnost. A zacal som zit riadne bujari zivot. Myslim ten dalsi. Vecierky, alkohol, drogy, sexualne orgie, kokain, marihuana. 

Jedneho dna, po vyfajceni tretej marihuany a jedneho kralovskeho bonga, neratajuc mnozstvo alkoholu v krvi, som sa prebudil vo svojom stane a vyliezol som von na denne svetlo pred stan. Naskytol sa mi neuveritelny pohlad na tisicky stanov a karavanov na jednom velkom poli. Tisicky ludi s dobrou naladou tancovalo a radovalo sa zo zivota. Vsade boli namalovane kvety a srdiecka. Vsetko hyrilo farbami. Odvsadial sa ozyvala rajska hudba. Ano, bol som na najvacsom stretnuti hipisakov vsetkych cias. Bol som vo Woodstocku. Ako som prechadzal medzi stanmi, usmieval som sa na vsetkych. Vsetci mi pripadali ako priatelia, strasne mili ludia. Niekto v pozadi bubnoval melodiu svojho zivota, niekto hral na gitare solo, ale vsetci sa radovali zo zivota. Vsetci sme milovali jednu spolocnu vec, marihuanu. Ked som sa predral na druhy koniec nekonecnych stanov, vosiel som rovno do modreho karavanu. Patril Lucy, mojej vtedajsej priatelke. Lucy, s prsiamy ako jedna basen. Privitala ma s usmevom a objala, ako keby sme sa nevideli roky, a pritom som ju minulu noc do sucha vylizal. Posadili sme sa a ona vysypala na stol kokain. Bol som vtedy pevne rozhodnuty, ze si musim dat aspon na chvilu pauzu. No dlho netrvala. Stratil som sa v jej modrych ociach a bujnom vystrihu. Tak som zas polavil. Lucy mi povedala len tolko, ze milovanie pod ruskom kokainu je ta najlepsia vec na svete. Ani tu vetu nedokoncila a uz som mal biely nos. Citil som sa ako najstastnejsi clovek na svete. Plny neutichajucej energie. Lucy zacala tancovat na mojom lone, kym ja som lezal. Pomaly sa vyzliekala v rytme hudby. O chvilu sa mi oci prevratili naruby a zacala mi vytekat biela pena z ust. Kto mohol tusit, ze mam epilepsiu? Uz som sa neprebral. Lucy plakala dlho ale rychlo nasla utechu v naruci ineho nabijaka. Ale mrzela ma tato smrt lebo som si myslel, ze som mal jeden z najkrajsich zivotov. Volal som sa Jeremy. 
Ubehlo potom asi tridsat mozno styridsat rokov, ked som ako mlady muz vysiel v teplakoch von pred dom na verandu pre noviny. Slnko pekne hrialo a vyzeralo to na krasny zaciatok dna. Otvoril som noviny a zrazu som si uvedomil, ze som tu zas. Ze zijem. Som spat.

Ked bojovnik zavaha (Veronika Valent)
Pohltil ju smutok. Strasidelne silny, bolestivy. Tento den bol pre nu velmi tazky. Od rana ju prenasledoval. Ako to vsetko rychlo ubehlo. Jej posledne dieta, najmladsi syn Ehril, sa dnes stane dospelym a navzdy opusti rodny pribytok. Kedysi sa v nom ozyval smiech a vyskot deti, k tomu patril vecny neporiadok a kopec roboty okolo nich, ale Nomen to milovala. Povila sedem deti, ktore dali zmysel jej zivotu. Napriek velkej tuzbe dalsieho potomka sa uz nedockala. Mudra Matka Priroda to tak zariadila a Nomen sa s tym nakoniec zmierila.
Na rozdiel od nej mal Ehril dobru naladu. Takisto ako jeho hrdy otec a Nomenin manzel, ktoremu sa dostalo cti odviest svojho druhorodeneho syna na cesticku Sluzby a pokory. Obaja posledne tyzdne vytrvalo trenovali, aby sa dnes Ehrilovi podarilo dosiahnut co najlepsie hodnotenie. Prijimacia skuska dospelosti sa odohrava na jar, hned potom ako odkvitnu vsetky ceresne. Jedinou podmienkou je, ze sa musia nazbierat aspon traja vekovo vhodni kandidati spomedzi horskych kmenoch severneho Imladrisu. Nastastie vobec nezalezalo na pohlavi, takze spriatelene rodiny zo siroka-daleka mali skoro kazdy rok dovod na spolocne stretnutie, zaujimave divadlo a naslednu vecernu oslavu. A ta bola veru velkolepa, lebo sa slavil aj koniec dlhej zimy a prichod jari.
„Mama, uz je cas,“ sadajuc si na vyrezavanu stolicku povedal krasny vysoky mladik s ocami farby neba po letnej burke. Take boli modre a ciste.
Nomenin pohlad sa zahmlil. Napriek tomu zobrala do ruky starodavny kosteny hreben vykladany vzacnymi kamenmi a dala sa do cesania dlhych striebornych vlasov, tak ako to robila cele roky. Uvedomovala si, ze je to naposledy a ruky jej odmietali poslusnost. Kym si Ehril nenajde zenu, bude sa musiet o svoje vlasy starat sam. A nielen o to.
Opar sa postupne menil na letny dazdik, ktory dopadal na splyvavu nadheru pod jej prstami. Syn nic nezbadal a veselo sa rozpraval s otcom. Dostaval posledne rady ako na konkurentov. Ehril sa stoj co stoj chcel stat bojovnikom. Ale ak by mu bolo sudene byt kovacom, ako je dedo, zmieril by sa stym. Vzdy miloval vonu ohna a roztavenej rudy. Ukul uz nejeden mec, ale viac ho bavilo ohanat sa nimi.
Nomen zaplietla synovi hruby vrkoc a vzdychla si: „Dieta moje, neboj sa nic. Milovala som ta doteraz a budem nadalej bez ohladu na to, ako dnes skusky dopadnu. Dakujem Matke, ze som sa mohla doteraz o teba starat a vraciam ta do jej lona. Ona sa o teba mudro postara.“
„Dakujem, mama, budes na mna vzdy hrda. Slubujem,“ povedal Ehril a odisiel s otcom na cvicnu luku, kde sa mali skusky zacat co nevidiet.
Prisiel nacas. Slnecne luce uz vysusili poslednu kvapku rosy a stale trochu vlhky ranny vzduch vonal po kvetoch, ktore otvorili svoje kalichy. Trubac zatrubil po druhy raz a vsetci vedeli, ze mladi sa o chvilu vydaju na Cestu. Divaci si hladali miesta s najlepsim vyhladom na kopci a skalach nad lukou.
Ehril velmi rychlo pochopil, ze to nebude mat jednoduche. Na cvicisku sa zhromazdilo spolu az patnast mladych a bojovnicke miesta boli iba tri. Dobre, ak Ehril odratal sedem dievcat, mal rovnaky pocet protivnikov. Nepredpokladal, ze by o tuto pracu malo zaujem niektore z nich. Zenam sa malokedy podarilo presadit medzi ochrancov. Zvacsa skoncili ako vedmy, ucitelky, liecitelky, strazkyne prirody, tkacky alebo tie s umeleckym citenim ako uznavane dekoraterky. Muzi mali menej moznosti. Okrem uz spominanych sa mohli stat stavitelmi, obchodnikmi, lesnikmi, ucencami alebo este kovacmi. Nevyhodou skusky bolo, ze sa nedala opakovat. Nielen tunajsi elfovia verili, ze Matka sa nikdy nemyli.
Tupy uder do chrbta prebudil znepokojeneho Ehrila do reality. Nechtiac do neho sotil zadychany oneskorenec. Mlady elf sa otocil a uvidel za sebou krasnu neznamu s ciernymi vlasmi zapletenymi do komplikovaneho vrkoca. Niektore pramienky mala medene. Pozrela na neho zvlastnymi zlatozelenymi ocami a s ospravedlnujucim usmevom povedala: „Prepac, nechcela som ti ublizit.“
Ehril sa nevedel rozhodnut, co ho viac zaujalo, usmev, oci alebo nezny hlas.
„Nevadi, nie som zo skla,“ odpovedal jej. Ona sa znovu pousmiala a predierala sa dalej dopredu, aby lepsie pocula posledne pokyny nacelnika.
Kamarat stuchol Ehlira pod rebra a povedal: „To je Inal, sirota. Ludska matka zomrela pri jej porode a otec sa zbytocne vzdal nesmrtelnosti v snahe zachranit ju. Zomrel o par rokov v boji proti Urgom. Vychovala ju rodina jeho brata z osady vedla Zvoniaceho vodopadu.“
Od tej chvile mal Ehril problem plnit ulohy, pretoze potajomky sledoval nevidane zaujimavu krasku. V behu porazila vsetky dievcata, v plavani takisto, v teste liecivych bylin bola zo vsetkych najlepsia, v pleteni kosa zas najpomalsia a popravde, ten jej by sa nedal pouzit na nic ine iba na zalozenie ohna. Aj to len po vyschnuti. Potom nasledoval test citovania svatych pisiem, tak bola znova na chvoste, ale v strelbe z luku si vystrielala krasne tretie miesto aj medzi muzmi.
Po tejto discipline boli rozdeleni na dve skupiny, kym ostatni sa venovali hre na harfu a podobne umelecke ulohy, piati chalani a Inal mali privolat volne pusteneho kona a previezt sa na nom, zobrat zo zeme sekeru a trafit do terca. Ona to elegantne zvladla, asi najlepsie zo vsetkych, hoci kon bol stale ten isty a kazdym zavolanim menej ochotny k spolupraci a ona ho privolavala ako predposledna. Na strom sa vysplhala dokonca rychlejsie ako Ehril. Nakoniec prisli zaverecne discipliny. Osobne suboje. Najskor mecom. Inal prvy zapas vyhrala, to ju posunulo rovnako ako Ehrila do druheho kola.
Ocitli sa v spolocnom suboji. Este rano na vsetko odhodlany mladik stal oproti dievcatu s dokonalou postavou, ktore sa mu pozeralo priamo do oci a uvazovalo ako ho porazit. Videl v jej ociach velku tuzbu splnit si svoj sen. Horela v nej vasen, vnutorna sila, ale aj bolest. Cely suboj sa snazil jej magickemu pohladu vyhybat. Velmi chcel zvitazit.
Pomerne rychlo ju odzbrojil a naucenym hmatom hodil o zem. Rukou stihol zachytit jej hlavu tesne pred uderom. Zacudovane sa na neho pozrela. Tie oci ho prosili. Sklanal sa nad nou a chystal sa naznacit seknutie mecom, no nedokazal to. Vedome zavahal. Ona to rychlo vyuzila, kopnutim ostrym kolenom do chrbta a vykrutenim zapastia v tom istom okamihu ho odzbrojila, neskutocne rychlo sa uvolnila a jeho vlastnym mecom naznacila zasah z boku do krku. Vsetci jej tlieskali a zahanbeny Ehril zachytil otcov nechapavy pohlad. Zato matka sa na neho podozrivo milo usmievala. Nomen ako jedina vedela, co k comu pred zrakmi vsetkych ich priatelov, rodiny, znamych doslo. V tom momente sa prestala o buducnost Ehrila bat. Bojovnik s laskou v srdci sa bije ako lev, ale s rozumom, pretoze ma poriadny dovod na navrat.
Mladik sa z prehry rychlo otriasol a sustredil sa na boj muza proti muzovi. Nastastie tentoraz nemusel zapasit s devou, tak skoncil ako vitaz. Na vysledky cakal vo vybehu s konmi. Ich energia ho upokojila a zmiernila sklamanie. Nebol si isty vysledkom.
Slnko sa uz klonilo k veceru. Unavu z celeho dna takmer necitil. V myslienkach sa vracal k jednotlivym disciplinam. Niektorymi mohol prejst o nieco lepsie. Drobne chyby ho priviedli k neistote. Prave uvazoval nad svojim dalsim osudom, ked sa jemna zenska ruka dotkla hlavy kona a ten spokojne zafrkal. Pred chvilou lstiva bojovnicka mu cosi posepla, pobozkala ho a on pokojne odisiel za stadom. Ehril sa prichytil, ze mu zavidi bozk tych krasnych pier.
Kraska sa otocila k odzbrojenemu mladencovi. „Volam sa Inal a prisla som sa ti podakovat. Ak sa vdaka tebe dostanem medzi ochrancov, nikdy ti to nezabudnem. Budem ti v bojoch verne kryt chrbat,“ slavnostnym tonom prislubila.
Pobavila ho. Obaja to mali neiste. Obchodnicky poznamenal: „Som Ehril. Myslim, ze si zasluzim nieco, aj ked sa tam nedostaneme.“
Inal mu venovala ocarujuci usmev. „Dobre. Dohodnute. V tom pripade vymyslim nieco ine,“ povedala a odbehla za zvukom lesneho rohu, ktory oznamoval ukoncenie hodnotenia.
V tej chvili si Ehril uvedomil, ze na vysledku mu az tak nezalezi. Na svoju buducnost sa zrazu zacal pozerat uplne inymi ocami. Takymi zlatozelenymi.
Sebaklam (William Nay)
Sotva precitol, odlepil dokalicenu tvar od vlhkej pody a uz aj vypluval horku hlinu, ktora sa mu pocas padu usadila v podnebi. Postupne sa rozpamataval na prepravny vagon s ciernymi pasaziermi. Jediny zdroj svetla poskytovala petrolejova lampa. Ked sa vsak za nou v noci natiahol, nebola tam. Pokusil sa nahmatat aspon svoj ruksak, lenze aj ten sa v tme akosi stratil. Akysi mladik nanestastie v tej chvili odsunul dvere. Interier vozna osvietil mesacny svit sprevadzany studenym vankom a bradac konecne uvidel nocnu oblohu posiatu hviezdami. Mihotali sa nad nekonecnym kukuricnym polom. Uprostred tejto prenadhernej scenerie sa stale nachadzala silueta muza. „Zober mu tu mapu!“ ziapal na manzelku, ktora prave zapasila s podivinom z dnesneho rana. Ten cudak sa pocas celej cesty venoval iba svojim kniham. Kym nervozny skokan cakal na svoju druzku, pochaby vietor mu z hlavy odfukol klobuk a bradac okamzite spozornel. Klobuk pristal nedaleko strateneho ruksaku.
Zvysok cestujucich celemu divadlu len necinne prizeral. Necitili potrebu zasiahnut. Sledovali ako knihomol mlati zenu a ako potom bez sebamensieho zavahania strka jej milovaneho muza pod vlak. 
Vagon nepatrne podskocil a bezmocne ziena sa so srdcervucim narekom rozbehlo k dveram. Bradac sa za nou vrhol v poslednej chvili, no ktosi ho schmatol pod krk a pomocou tupeho predmetu ho poslal do rise snov. Tu jeho spomienky skoncili.
Lezal vedla kolajnic a pred nim sa rozprestieralo kukuricne pole zahalene do tmy. Bradacove strapate vlasy smrdeli petrolejom. Mal ich v tvari, no len co si ich odhrnul, zaregistroval siluetu kovboja. Bol otoceny chrbtom a prave vykonavala malu potrebu. Zblnkot smradlavej mlacky nutil bradaca vstat, lenze rovnovahu dlho neudrzal. Podlomili sa mu nohy a svet sa s nim otocil o stoosemdesiat stupnov. Bradac skoncil prevaleny na druhy bok, chtiac-nechtiac otoceny tvarou v tvar mrtvole.
„Kurva!“ zvolal zdesene, pretoze v nej poznaval zenu z vlaku. Uvedomil si, ze cela jeho snaha vysla navnivoc.
„Dobre ranko,“ prihlasil sa neznamy kovboj o slovo.	
„Co sa kurva stalo?“
„Uz nekurvi a pozviechaj sa,“ riekol bezstarostne posobiaci muz podavajuc bradacovi pomocnu ruku. Len co mu pomohol vstat, prilozil mu k peram poloprazdnu flasu vodky. „Pi!“
„Ved je tam kurva voda!“ postazoval si bradac, no obsah flase razom vyprazdnil.
„Pijes ako duha, kamosko,“ riekol cudzinec odoberajuc dehydrovanemu bezdomovcovi flasku z ruk. Vzhladom na obednajsiu chlastacku, vycitil bradac z kovbojovych slov isty sarkazmus.
„Pozname sa?“
„Volam sa Graham, ale priatelia ma volaju Kovboj. Som lovec - lovec priser!“ Pri predstavovani snal kovboj z hlavy klobuk, cim odhalil hrozostrasne vyzerajucu ranu siahajucu do hlbin ludskej lebky. „Nepamatas si ma? Ukryval som sa s bratom v zasobovacom vozni. To on si medzi nami vsimol toho nakazeneho. To Mark - Mark ho uvidel prvy!“ Kovbojove spomienky boli az take silne, ze nedokazali vzdorovat emociam. „Mark - moj brat sa volal Mark,“ ukazal prstom na klobuk, ktory si privlastnil. „To Mark v panike rozbil petrolejovu lampu, ktora svietila tomu zombikovi do tvare. Chcel sa zachranit, no namiesto toho otvoril dvere a...“
„A ty si ho strcil!“ doplnil ho bradac.
„Vies predsa, ze ked ta nakazia, skor ci neskor sa stanes jednym z nich. Bolo to nevyhnutne - nevyhnutne k zachrane ludstva!“ nahovaral si kovboj. „Aj teba som vyhodil - zachranil - a vidis, prezil si. Zivot za zivot!“
„A ta zena?“
„Vari si si nevsimol, ze aj ona mala v ociach smrt? Oslobodil som ju.“
Bradac zmeravel strachom, pretoze prave skrz kovbojove plece zbadal svoj strateny ruksak. Lezal od nich iba niekolko metrov. Spolocnost mu robila ostra maceta zapichnuta v zemi, ktoru si vcera bradac pribalil na cestu spolu s mapou.
„Potrebujem asistenta. Pole je posiate zombikmi a sam ich nezvladnem.“ 
„O com to kurva tocis?“
Kovboj si prilozil k ustam ukazovak a zapocuval sa do cvrlikania cvrckov. „Pocujes?“ pristupil k bradacovi a so sialenym vyrazom v tvari mu pozrel do oci. „Uz prichadzaju.“ 
Bradac krutil neveriacky hlavou, no namiesto odpovedi dostaval iba dalsie stupidne otazky.
„Bojis sa smrti?“ 
„Nebojim.“
„Tak to je dobre,“ 
Kovboj sa nenapadne presunul k macete a sotva ju vytiahol zo zeme, uz aj ju prilozil bradacovi na krk. „Ta nakaza prisla totiz z ulice - od takej chatry ako si ty! Nakazil si mojho brata, jeho zenu, nakazil si cely svet!“
Bradac sa rozculil posledny krat v zivote. „Tebe snad kurva jeblo!“ Sledoval ako sa mu ostra cepel macety zatina do krku. Bol to moment, ktory akoby trval vecnost. Pocas svojej cesty spoznal bradac roznych ludi. Dobrych, zlych a ako sa neskor ukazalo, tak aj sialenych. Nikdy ich vsak nedokazal vcas odhadnut. 
Svoju zhovorcivost pri obednajsej flaske vodky trpko olutoval. V poslednych okamihoch bytia si zacal uvedomovat, ze keby sa nebol zmienil o tej mape, o prazdnej chatke tam za kukuricnym polom, urcite by mal hlavu na spravnom mieste.
„Prave som zachranil svet,“ skonstatoval kovboj a s hrdostou zapichol macetu do bradacovej hrudi a jeho hlavu odkopol ako futbalovu loptu. Len co skontroloval svoj novy ruksak, rozhodol sa, ze najlepsie urobi, ak pocka na bliziace sa rano. 
Cas si kratil ako obycajne, citanim hororovej literatury. V jednej ruke baterka, v druhej kniha, realitu striedali sny.
V nasledujuce rano vyskocil z kukuricneho pola stary farmar. „Preboha! Co sa to tu stalo - v mojom poli?“
Starec sa zdrahal uverit vlastnym ociam. Lezali pred nim mrtve tela, ktore uz medzicasom zacali obletovat muchy. 
„Nebojte sa, uz vam daju pokoj!“
„Kto oni?“ 
„No predsa mimozemstania,“ zahlasil kovboj uvazneny v tajuplnych hlbinach vlastneho vesmiru. 

Skoro (Beata Farkasova)
Zomrela som dnes rano okolo piatej. Dozila som sa sedemdesiatky, co je podla niektorych dost. Vedela som, z istych vedeckych vyskumov, ze ludia so srdcovymi chorobami umieraju v skorych rannych hodinach. Ale ked to prislo, napriek tymto vedomostiam, ma to dost zaskocilo. Nespala som, lebo odkedy som dosiahla patdesiatku, spala som len par hodin denne. Len som tak lezala sama vo velkej manzelskej posteli, tak ako poslednych desat rokov, odkedy som ovdovela. Premyslala som nad tym co si dnes uvarim na obed, a ze by som mohla, ak ma nebudu velmi boliet nohy, zajst do kniznice.
Knihy boli moja celozivotna vasen. Citala som vela, to vedeli vsetky moje priatelky, ale ked sa ma pytali co… len nerada som sa priznavala k tomu, ze som posadnuta citanim sci-fi. Vacsinou to nechapali, a chcela som sa vyhnut komentarom typu „Sci-fi, v tvojom veku?“ Obcas, ked mi bolo trapne, som polozartom vravievala: „ja ked umriem, stanem sa novou rozpravkovou bytostou.“ Na tom sme sa zasmiali, a ja som rychlo vymyslala dalsiu temu na odvratenie pozornosti. Chystala som sa, ze vstanem, ved ma uz od lezania boleli krize. Posadila som sa a spustila nohy dole, ked ma odrazu buracie kladivo zasiahlo do hrude. Pritisla som si ruky na prsia, a pohlad mi zaletel k nocnemu stoliku, na ktorom mavam nitroglycerin. Poplasene som si uvedomila, ze tam nie je. Dalsia vlna bolesti mi vyrazila dych a aj pot. Vedela som, ze ak ihned neuzijem svoju tabletku, este dnes sa dozviem ci po smrti nieco je alebo nie.
V panike som rozmyslala, kde som tie prekliate tabletky nechala, a v zapati mi doslo, ze som ich naposledy uzivala v kuchyni. Takze budu tam. S rukami pritisnutymi k hrudi, a spotenym celom som pockala, kym zvierava bolest trocha ustupi, aby som si po ne mohla dojst. Cez otvorene dvere na spalni som videla do kuchyne na stol, premerala som ocami vzdialenost, a povedala som si, ze to zvladnem. Ale moje nohy, v tej chvili tazke ako z olova, ma doniesli len do polovice. Tam prislo posledne zovretie, a potom tma. Typicke. SKORO som to prezila. Tak ako knihy, tak aj slovo SKORO ma sprevadzalo celym mojim zivotom. SKORO som si vzala prvu lasku, ale havaroval tyzden pred svadbou. Vydala som sa bez lasky na truc osudu, a SKORO som mala dobreho muza. Keby nepil, a nepodvadzal ma. SKORO som bola matkou. Choroba a komplikovana operacia ma o tuto vysadu navzdy pripravili. Taktiez som SKORO vyhrala jackpot v lote, ale prvy krat po dvadsiatich rokoch som zabudla podat tiket. A takto v tisicich roznych obmenach ma slovicko SKORO sprevadzalo az po samotnu smrt. Ale teraz, paradoxne po smrti, mam nadej na nieco ine, lepsie. Lezim tu v tme, a cakam, co mi prinesie slnko a novy den. Nebluznim. Aj ked som si to najskor myslela aj ja sama. Ked som teda v chodbe, na polceste medzi spalnou a kuchynou, na polceste medzi zivotom a smrtou padala, cela moja dusa kricala: „NIE, takto sa to predsa nemoze skoncit!“
A ani sa neskoncilo. Prestala som vnimat vahu svojho stareho, zosuvereneho tela, prestalo ma boliet nie len v hrudi, ale necitila som ani bolesti, ktore boli mojou sucastou dlhe roky. Padla mi na oci tma, a uplne slepa, ako cerstvo narodene stena, som citila neobycajnu lahkost. „Nie je to zle,“ pomyslela som si. Napinala som zrak, ci neuvidim ten tunel, alebo nieco take, ale moje oci zostali dalej nevidome. Len pocit, ze sa vznasam, bol coraz intenzivnejsi. Prave som si pomyslela, ze sa takto budem vznasat asi az do sudneho dna, ked ma cosi zacalo vtahovat do seba. Absolutne dezorientovana v tej tme, som ani netusila kam sa to rutim stale rychlejsie a rychlejsie. Hore? Dole? Do stran? Tak kam do pekla! Nastastie to netrvalo pridlho. Pred ocami sa mi zacalo rozjasnovat. Pomaly tmu zacali rozriedovat molekuly svetla. Teraz bola okolo mna husta hmla, a aj ta sa zacinala po okrajoch trhat. Ked zmizla uplne, zistila som, ze lezim presne v takej istej polohe, ako ked ma premohla slabost, a ja som spadla. Aj ma napadlo, ze som len stratila vedomie a teraz sa preberam u mna doma, ale pohlad na mramorovu podlahu pretkavanu zlatymi ziariacimi zilkami ma uistil, ze nie. Hmla sa uplne stratila, a ja som prvy krat ohromena uvidela, kde to vlastne som. Bola to miestnost, ak sa tak da nazvat. Nieco, co tvori tma ziariaca tymi istymi zlatymi zilkami ako na podlahe, ibaze tieto sa menili a hybali ako nieco zive. Vlastne jedine pevne veci sme tu boli ja, podlaha a stolicka z rovnakeho materialu ako podlaha. Uvedomila som si, ze ani neviem co to je, ale najviac zo vsetkeho mi to pripominalo sakramentsky drahy mramor, aj ked nebol studeny, ba naopak, prijemne hrial. Stale leziac, zapozerala som sa na menavu stenu bez uhlov a rohov, obdivovala krasu mramoru pod sebou, ked som pocitila, ze uz nie som v miestnosti sama. Pohlad mi zaletel k tronu, a videla som, ze uz nie je prazdny. Zaplnala ju osoba v dlhom, sedom plasti, s kapucnou spustenou do tvare, ktora sa stracala v tieni. Mlcal. Bol ticho, a ja som bola ticho tiez. Bala som sa, ci nie je pre mna nebezpecny. Ci tu nie som nejakym strasnym nedopatrenim. Prosto som sa citila ako votrelec. K tomu vsetkemu sa moje stare telo zacalo prebudzat, a davalo o sebe vediet vsetkymi starymi bolestami. Lamalo ma v krizoch, a vyschlo mi v krku od smadu.
Ale moment. Nic z toho by som predsa citit nemala. Ci ano? Som mrtva sice prvykrat, ale taketo to asi nema byt. Alebo nie som, a som uvaznena v nejakej nocnej more? Spytam sa toho v plasti? Skusim. Ved co sa mi uz moze stat? Bud som mrtva, a tym padom uz nech odpocivam v pokoji, alebo spim, a konecne sa prebudim. V podstate sa nie je coho bat, idem na to.
„Hm, hm“, nesmelo som vydala z vyschnuteho hrdla tichy skripavy zvuk, ale skor nez som mohla pokracovat, osoba zdvihla ruku, a dlanou vystretou proti mne ma umlcal. Trochu dotknuto som sa zacala v duchu hecovat, ze takto sa predsa nemoze spravat, nech je to ktokolvek. Posadila som sa posmelena hnevom, co sa vo mne zacal prebudzat. A prave, ked som sa rozhodla ostro protestovat, vedla mna sa objavil pestrofarebny vir. Bol to lievik tvoreny viriacim sa vzduchom. Pevnejsie som si pritiahla nocnu koselu, a z ustami dokoran som fascinovane pozerala na viriace farby. Odrazu zmizol este rychlejsie ako sa objavil, a po sebe zanechal dievca leziace na.... mramore? Bola mlada a bala sa. To sa jej zracilo v tvari, ked sa mi pozrela do oci, a ja som sa v nich skoro utopila. Lutostou. Chcelo sa mi ju zovriet v naruci, a vraviet ze vsetko bude dobre. Ale to som nemohla, lebo sama som mala strach a nevedela som nic. Ci? A co? Ma byt dobre. Tak sme chvilu obe sedeli, bali sa urobit cokolvek ine, ako pozerat sa jedna na druhu. Stara na mladu, mlada na staru. Ked som sa uz zacala obavat, ze toto bude nebodaj moj osobny ocistec, sediet tu a pozerat na vystrasene dievca, alebo nehybnu postavu v plachte, ci do sudneho dna skumat menave zilky, ktore boli doslova vsade… pohol sa. Pohol sa, a tak uputal nasu pozornost. Nekonecne pomaly si zlozil kapucnu z hlavy, a my sme uvideli cudne neludskeho cloveka. Hlavu mal bez vlasov, a pokozku az po krk pokrytu tenkymi ciernymi vzormi… ci symbolmi.… ci prosto ornamentmi. Nos, lica, usi, dokonca aj siroke masite pery. Uprel na nas vodnate oci bez obocia, a prekvapivo tenkym hlasom, tonom zbavenym akejkolvek emocie povedal:
„VITAJTE! STE PO SMRTI. SOM TU Z POVERENIA VESMIRNEHO KONTINUA. MATE MOZNOST ZIT V INEJ REALITE.“ Zakrutila sa mi hlava, tolko otazok sa mi tislo na jazyk. No nez som stihla polozit prvu, prispendlil ma pohladom upretym priamo do oci, tak som radsej sklapla, a cakala co bude dalej. Zavrel oci, a ked ich otvoril znova, prehovoril tym hlasom, ktory som poznala aj za ziva od uradnikov. Unudeny, nezucastneny a chladny. 
„NEPYTAJ SA! ODPOVIEM. VESMIRNE KONTINUUM MATE V SEBE, PRETO KAZDY DOSTANE TO, CO CHCE. V CO VERI. COHO SA BOJI. V CO DUFA. VY STE CHCELI BYT… CITUJEM… NOVOU ROZPRAVKOVOU BYTOSTOU. PRETO BUDETE. STE DVE. SU DVE. PRINCEZNA. CARODEJNICA. TY SI BOLA PRVA. VYBERAJ.
Poplasene som lietala pohladom z dievcata ktore na mna prosebne pozrelo, na potetovanu kamennu tvar cloveka, co ma nuti vybrat si, a neda mi moznost dalsich otazok.
Na akom zaklade sa mam rozhodnut? A preco docerta akurat princezna a carodejnica? Co ked nic z toho nechcem? Premyslaj, premyslaj… carodejnice su stare, a ja som stara uz velmi dlho. Ale co chuda dievca? Zase sa chcem obetovat! Premyslaj… tento krat to nepokasli. No a co, nech vie, ake to je byt stara! Nie, nemam to srdce, ja som uz zvyknuta. Tak budem carodejnica. Dufam, ze aspon dobra. Nieco v mojom pohlade mu zrejme naznacilo ze som sa rozhodla, lebo nez som stihla nahlas vyslovit ako dopadla moja „Sofiina volba“, znova prehovoril. „TERAZ POCKATE NA NOVE RANO. S NIM PRIDE NOVY ZIVOT. VELA STASTIA. Z  poslednymi slovami sa miestnost zacala hybat. Vlnila sa, zilky pod nohami aj okolo nas zacali ziarit tak intenzivne, ze som musela zavriet oci, aby som neoslepla. To vsak nebolo nic v porovnani z bolestou, ktora nahle zachvatila cele moje telo. Pocula som ako mi pukaju kosti, a celu pokozku som mala ako v ohni. Napadlo mi, ze to vsetko pred tym, bolo len nejake delirium pred smrtou, a toto je uz samotne umieranie. No po chvili bolest ustupila, a zmiernila sa aj ziara za vieckami. Odvazila som sa opatrne pootvorit oci, a vzapati som ich vyplestila naplno. Miestnost sa uz nehybala, pokresleny uradnik zmizol, a predo mnou stala neznama krasavica, ktora si ma tiez zo zaujmom prezerala. Nez mi stacilo cokolvek dojst, objavil sa znamy farebny vir, obalil ma celu a vyplul do tmy. Hmatala som okolo seba, a pod prstami som citila studeny kamen. Hmatom som zistila, ze aj steny su kamenne a hrbolate. Napinala som unavene oci, aby som aspon trochu odhalila, kde to som. Marne. Tma bola nepreniknutelna. Unavena som to vzdala a pomaly, stvornozky, som nahmatala kut, kde som sa schulila.
Ako to povedal? Nove rano...novy zivot. Hm tak na ten si rada pockam. Ale kto len bola ta krasavica? Taka by som chcela byt aj ja. Rysave huste vlasy, krasna postava… zeby? Ale nie. To predsa nemoze byt to vystrasene dievca. Alebo moze? To znamena... ze mozno aj ja? Vzrusene som si presla rukami po tele, a zistila som, ze tam, kde boli pred tym zahyby a faldy starej koze, je mlada, hladka a jemna pokozka. Presla som si rukami po tvari a prsiach a vsetko ma ubezpecovalo o tom, ze je to tak. Ze som znova mlada a mozno aj krasna. Mozno som sa zmenila ako to vystrasene dievca. Objala som si kolena. rozhodnuta cakat na prvy ranny zablesk, a neprespat zaciatok noveho zivota. Zobudil ma chlad co sa mi zahryzol do prstov a nasiel si cestu aj pod moj chatrny nocny odev. Stale bola tma, ale oproti miestu, kde som sedela, bola tma o cosi svetlejsia. Vedela som, svita. Zostala som na mieste, a pozorovala, ako kazdou minutou nabera miesto, kde som sa ocitla na konturach. Po desiatich minutach mi bolo jasne, ze som v jaskyni, ci skor v dutine v skale, a uvedomila som si, ake som mala stastie, ze pri nocnom tapani som nevypadla von. Cela jedna stena, bol vlastne okruhly vchod. Ake cudne miesto pre novy zaciatok. Preco jaskyna? Ako sa odtialto dostanem? Hadam len po mna niekto pride. Boze, ako ja neznasam vysky. Mozno po mna pridu, ked vyjde slnko. Urcite. Len pokoj. V ocakavani som coraz netrpezlivejsie hypnotizovala otvor, a cakala az bude dost svetla, aby som videla ako vysoko vlastne som. Kratila som si chvilu tym, ze som si obzerala moje hladke znova mlade telo, a lutovala, ze si nevidim tvar. Odrazu moje nohy zalialo zlate svetlo, a ja som prekvapene zdvihla hlavu v ocakavani slnka. To co som vsak uvidela zaplnit okruhly vchod, mi zastavilo srdce. To co ziarilo nebolo slnko, ale zlate supiny na obrovskej hlave draka. Otvoril papulu plnu obrovskych zubov, a ja som si stihla len trpko pomysliet. SKORO som bola rozpravkovou bytostou. Nemala som svoje rozhodnutie byt carodejnicou na poslednu chvilu menit.

Hlas z temnoty (Stanislav Hoferek)
	Asi som sa zle narodil. Co zle, priamo priserne. Trpaslik. Bana. To je taka otrepana kombinacia. Preco by mali byt trpaslici prave v podzemi? Naco trieskat do skal kladivami, sekerkami a vsetkym, co je poruke? Neustale zostupovat nizsie a dolovat sutre, ktore su sice pekne, ale priserne vydrete.

	Somrem si popod nos. Tak, ako dnes rano a tak, ako cely vcerajsok, den predtym a s malymi prestavkami cely zivot. Citim sa ako babka. Nadavajuca babka. Jedine, ked som bol na osetrovni, tak mi bolo celkom dobre. Nemusel som sa strachovat, ze mi od prace odpadnu ruky a ze ma v tme nieco zozerie. Moj zivot sa nezmeni. Bez ohladu na to, co tam kdesi v hlbinach objavim. Som trpaslik a nemam rad bane, banictvo a o banskom plyne ani nehovorim. Nechce sa mi do lesa ci plavit sa cez ocean, ale este viac sa mi nechce plnit tu kazdodennu rutinu.

	Ako minule. Nasiel som striebro. A nie hocijake. Lyzicu! Aj si pomyslim, ze mam stastie. Striebro ma svoju hodnotu. A normalne som sa tesil. Predsa len, na striebro nenarazim kazdy den. Starostlivo tu lyzicu vytiahnem zo zeme a dostanem na povrch. A tam zistim, ze ju iny trpaslik jednoducho zahodil. Iste, u nas su vsetky lyzice su strieborne, ale aj tak. Co su to za sposoby? Prekliaty konzumny zivot.

	Dnes to vyzera na pokracovanie trieskania stien. Od rana do vecera. Podla tych hore. V uplnej tme, len miestami zmenenej faklami, je to aj tak jedno. Odrazu zacinam nieco pocut. Hlasy. Hlasy z hlbin. Spustam sa nizsie. Tam, kde vacsinou nechodi nikto z nas, s vynimkou tych najvacsich blaznov. Sam seba sa pytam, preco tam idem. Asi som prepracovany.

„Poznam tvoje trapenie. Pod. Pod blizsie.“
„Kto si?“
„Som odpoved na vsetky otazky. Som svetlom v temnote.“
„Co to ma znamenat? Co su to za nezmysly?“
„Pod blizsie. Neboj sa.“
„Neviem kto si a neviem, co chces.“
„Dotkni sa ma.“
„Kde si? Vidim len tmu.“
„Dotkni sa ma.“
„To si uz hovoril. Ale kde si? Ty ma vidis?“
„Vidim ta. Este kusok.“

	Nahmatal som nieco ostre. Nieco nebezpecne. Pocitoval som v to nedoveru, ale moja zvedavost bola silnejsia. A zvedavost trpaslikov je legendarna, tak ako hovoria stare pribehy. Vacsinou su to tragedie.

	Zostupujem este o nieco nizsie. To, co som nahmatal, ma ostre hrany. Napriek porezaniu to dviham. Je to velke, ale neuveritelne lahke. Je to… je to zbran? Vytahujem nieco, co je cierne. Co cierne, najcernejsie. Ak take slovo existuje. Je to ciernejsie ako uplna tma a ked sa na to poriadne pozriem s lampou, vidim tmavy mec, posiaty runami. Neviem to vysvetlit. Kvapocky mojej krvi na tom meci ziaria ako vecerne slnko, ktore si pamatam z osetrovne.

	Chytam mec do obidvoch ruk a zrazu vidim svetlo. Temne zakutia jaskyne su bielym palacom. Nepotrebujem faklu. Zahadzujem ju. Nepotrebujem lano, pretoze mam pocit, ze letim. Spoznavam cely svet aj s hviezdami, i ked som hlboko v jaskyni. Prestavam poznat strach a zacinam poznat silu. Energiu. A odhodlanie, urobit nieco velke. Nieco, co bude v historii zapisane obrovskymi pismenami. Ten mec… je lahky. Citim doveru. Zvlastny pocit. On doplna vsetko, co mi chybalo. Milujem jeho zvuk pri najmensom pohybe.

„Dlho si ma hladal. Teraz som tvoj. Uz ziadne musis. Mozes, co chces. Nikto ti nebude stat v ceste. Ziadne prekazky a ziadny strach. Ziadne dlhe premyslanie a ziadna lutost. Cesta vpred je na tebe a kto ti bude stat v ceste, nedozije sa dalsieho dna.“

	Na nic sa nepytam. Uz nehladam odpovede. Vsetko je krystalovo jasne. Neobzeram sa okolo seba, viem kam mam ist. Najblizsia cesta na povrch je priamo hore. Chcem sa naucit lietat. Teraz hned. A mec mi to umoznuje. Bez namahy. Postupujem vyssie a vyssie. Stretavam ostatnych trpaslikov, ale nemam dovod sa im zdravit. Ako keby ma nevideli. Este chvilu. Ano, to je ono. Som pri vchode. Mozem odist. Dvaja trpaslici su na strazi. Arogantni fuzaci mi stoja v ceste. Sekam a ich brnenie nema sancu. Som rychly ako blesk. Nikdy som nemal v ruke skutocne zbrane, ale mam pocit, ze teraz by som zvladol cely zastup tych najlepsich bojovnikov. A celkom sam. Nevidim dovod na to, aby som otvaral dvere. Kuzelnym mecom robim z nich robim hromadu polamanych dosiek.

	Vsetci sa boja, ale nikto mi nejde z cesty. Trpaslici stoja pred banou a v zufalstve sa pozeraju na vsetky tie dosky. Nikto sa nepozera na mna. Tak, ako mi povedal mec. Nikto mi nebude stat v ceste.

	Vsetci, co mi ublizili, odchadzali. Ti ostatni len stali v ceste. Ostal som len ja. Cela dedina vymrela. Uz ziadni banici a obchodnici. Zeny uz nebudu nikoho oplakavat a deti sa nebudu hrat. Ostalo jasne svetlo a temnota za mnou. Som najsilnejsi. Som neznicitelny. Som Strach, Smrt, boh vojny a kat. A som sam. Nepocuvam svoje telo. Pocuvam svoj mec.

	Odchadzam. Cim dalej som od bani, tym je sila meca nizsia. Kracam za osudom, a vsetko sa meni na to, co som poznal Rano znovu vychadza slnko a vecer prichadza noc. Pevne drzim mec. Nepustam ho z ruk. Putujem dalej, cez luky i hrebene. Nepoznam krajinu. Opusta ma svetlo a mam uz len cierne myslienky. Teraz to prislo. Do cesty sa mi vrutil jelen a ja som ho jedinym seknutim zabil. Tie oci. Nieco mi chcel povedat. Ale nestihol to.

	Odkladam mec a zrazu pocitujem hlad a smad. Najradsej by som zjedol celeho jelena. Zozral by som ho suroveho. Ale… moje svaly nefunguju. Nohy ma nedokazu udrzat. Natahujem ruku za mecom, aby mi pomohol. Aby ma napravil. Aby… Ale uz je neskoro. Koniec cesty. Som sam a bez priatelov. Bez seba sameho.

Spomienky (Stanislav Hoferek)
	Laboratorium sa plni zvedavcami. K posteli na jej konci sa ponahlaju spickovi odbornici. Vynalez desatrocia, storocia ci podla inych zaciatok konca je upevneny v lebke pacienta, ktory o nicom nevie.

„Tak uz ma nenapinajte, co ste to vlastne dokazali?“ Pyta sa vysoky muz, ktory je ocividne nenavyknuty na hygienicke prostredie.
„Jedinecne zranenie a suhlas jedineho rodinneho prislusnika su silna kombinacia, general. S vysledkom budete spokojny.“
„Chlapce, nemam zaujem o mile slova. Chcem ciny a fakty. Dokazu nase bezpecnostne zlozky to, co sa pozaduje, alebo nie?“
„To je samozrejme otazka dalsieho vyskumu. Skor, ako sa to potvrdi aj na ludoch a s dostatocnou presnostou je potrebne vykonat dalsie testy a upravit pripadne problemy tejto technologie.“
„Potrebujem jednoduchu odpoved. Ano, alebo nie?“
„Ano… pravdepodobne… pane.“
„My to financujeme a vy nam davate same nejasne odpovede. Poznate zadanie a poznate aj to, co dokazete v pripade zastavenia penazi. Rozpocty nie su nekonecne, tak ako moja trpezlivost.“
„Robime co je v nasich silach, pane. Nedokazeme vyvinut technologiu, kompletne ju otestovat a vychytat vsetky chyby za tyzden.“
„Zavolajte mi niekoho z tych geniov, co to cele vymysleli.“
„Je to praca jedneho cloveka. Nemozem ho ale zavolat.“
„Preco nie? Povedz mi rozumny dovod, preco nie.“
„Len co sa dopocul, ze armada ma zaujem o jeho pracu, pokusil sa znicit vsetky dokumenty a utiekol z krajiny. Zachranili sme, co sa dalo.“
„Co potrebujete na urychlene dokoncenie celeho projektu?“
„Bez neho to nebude dokoncene tak rychlo. Bez ohladu na to, kolko penazi alebo ludi na to vyclenite.“

	Pacient sa snazil otvorit oci. Pocul, ale nevidel. Zaujimalo ho, o co ide. Nebol cas informovat ho o vsetkom. Unikatne poskodenie mozgu otvorilo nove moznosti. A to prave jemu. Byvaly vojak uz nema v ruke pusku, ale akesi papiere. V hlave chaos a v tele hadicky. To najhorsie je vsak ostra bolest v hlave. Krici od bolesti, ale z jeho hlasiviek nevychadza ziadny zvuk. Najradsej by zo seba postrhaval vsetky hadicky, ale pre bolest a povrazy sa nemoze ani pohnut.

„Vojak! Viem, ze ma pocujete a nemozete odpovedat. Vasa vlast ale potrebuje vasu pomoc!“

	General zacat hovorit razne, ale vojak mu neodpovedal. Posobil rovnako krcovito, ako predtym, ked bol sam.

„Dajte mu nieco od bolesti, potrebujem s nim hovorit.“
„Uz mal. Dalsia davka by bola len dalsie zdravotne riziko.“
„Dajte mu to aj tak. Berte to ako rozkaz!“

	Styria pracovnici sa pozeraju na generala. Vsetci su prekvapeni. Nikomu sa nechce posluchnut priamy rozkaz. Nepacilo sa im spravanie armadneho generala, ktoremu ocividne nejde o zdravie jedneho z vojakov a vyzaduje len odpovede. Po chvili sa zacali pozerat na seba navzajom. Kto da dalsie lieky na tlmenie bolesti? A co by to vsetko znamenalo? Mala by zvysena davka nejaky ucinok? Alebo by sposobila dalsiu v dlhom rade komplikacii?

„Nedam mu dalsie sedativa. Nebolo by to spravne.“
„Ukazem ti, co by bolo spravne. Ak nemas odvahu a nevies sa problemu postavit celom, tak si niekto iny zasluzi byt veducim tohto projektu.“
„Skutocny veduci odisiel cez hranice. Ak chcete zabit cloveka, ktory sa nemoze branit, urobte si to sam.“
„Ty,“ general pozrel na ineho pracovnika, „odteraz si novym veducim projektu. Urob, co je potrebne.“

	Uz druhy zamestnanec vychadza pod tlakom armady z dveri. Je si dobre vedomi, co sa stane. Neriesi svoju buducnost a neciti sa ako dobrodruh. Uz nevie, co je spravne. Na chodbe sa rozpravaju ini specialisti o inych pripadoch, ale aj tak si mysli, ze mu kazdy rozumie. Pozera sa do zrkadla. Uvazuje, ako velmi sa na generala podoba. Nasledne mu prichadza na um, ako by asi on vyzeral, keby bol zviazany na posteli a vsade by mal hadicky a obvazy.

„Jozko, si v poriadku?“ Prihovorila sa mu jedna zo sestriciek, ktora sa akurat vracala z vonku. Jozef na nej videl starosti a citil z nej nikotin, decht a dalsie zlozky jej pravidelnej desiaty.
„Preco?“
„Nikdy som ta nevidela, aby si sa pozeral tak dlho do zrkadla. Trapi ta ten general?“
„O tom projekte by si nemala nic vediet, ak sa nepletiem.“
„Ale viem. Vsetci vieme. Ak by to fungovalo, bolo by to uzasne!“
„Uzasne? Co je na tom uzasne? Pustit do svojich spomienok armadu.“
„Hovoris ako Andrej.“
„Mozno ho budem nasledovat. Stale hovoril, ze radsej odide na Kubu. Viem, ze odisiel a umyselne aj nam hovoril nespravne miesto, len aby ho nenasli.“
„Andrej nemusel odchadzat. Mal dobre plateny dzob a s tym vzdy prichadzaju komplikacie. To mal vediet.“
„Ale to je jasne. Asi pojdem tiez. Na Kubu.“
„Vydrz to este. Ak odides ty, bude to riadit niekto iny a urobi to, coho sa ty bojis.“
„Nezabijem cloveka v mene akehosi vojenskeho pokroku.“
„Mozno zabijes, mozno nie. Len si uvedom, co vsetko by sa dalo urobit. Kasli na armadu, mysli na vsetkych ludi, ktorym pomozes. Cely ten zazrak, co ste dali dokopy, dokaze zosilniet pamat na niektore udalosti. Lepsie by si si pamatal vsetky tie dolezite okamihy. Prvu jednotku, prvu pusu na skole, sex s tou tvojou, kym ste neboli pohadani. Vsetko. A ze to chce armada ma az tak netrapi a nemalo by aj teba. Zistia, co kedy videl ktory vojak. A co.“
„Lenze uvidia aj to, co chces zakryt. Zistia vsetko o tvojich blizkych, aby ta mohli vyuzivat alebo znicit. Tomu musis rozumiet.“
„Kazda minca ma dve strany. Alebo zostanes na veducej pozicii a budes mat aspon ciastocnu kontrolu, alebo budes uplne odpisany. Vies, co by dala kazda mamicka za to, aby mohla vidiet prve kroky svojho dietatka? Alebo ako by bol rad kazdy tinedzer, keby presne vedel, kde nechal peniaze a kluce? Alebo ako rad by si zapamatal vsetky tie definicie, vzorce a obrazky, ktore boli na tabuli?“
„Cim viac pozitiv najdes, tym viac bude aj negativ. Je krasne, co hovoris. A je hnusne, co vsetko s tym armada dokaze.“
„Rob ako myslis. Pozdravuj Castra.“

	Sestricka odchadza a Jozef sa pozera za nou. Nie je velmi pekna a nesedi mu ako clovek, ale ma pocit, ze aj ju si niekto kupil. V mene… pokroku? Nieco mu hovori, ze by sa mal vratit do miestnosti a tam si vybrat jednu z moznosti. Spolupracovat, alebo dat generalovi jednu do zubov.

	Po chvili uvazovania sa rozhodol vratit. Jeden z dalsich pracovnikov uz dal dalsiu davku lieku na otupenie bolesti. Zatial to prebieha bez komplikacii.

„Rozhodli ste sa zmenit svoj postoj?“
„Ano, rozhodol. Skusime na nom tu technologiu. Samozrejme vas musim vyzvat k trpezlivosti. Nemozeme nieco tak velke uponahlat.“
„S tym suhlasim, ale cas je obmedzeny.“
„Vymyslime nejaky dobry kompromis, nebojte sa,“ hovori Jozef a snazi sa generalovi nehladiet do oci.

	Pozera na striekacky na inom stole. Vie, ktore z nich by sposobili koniec tohto mucenia. Skusa zivotne funkcie pacienta, ktore sa ale stale nezmenili.

„Pane, nevieme ako dlho bude toto stadium trvat. Zavolame vas, len co bude mozne ziskat nejake informacie.“
„To je v poriadku, ja si pockam na vysledok.“
„Ale pane, to moze byt aj niekolko hodin. Vonku su lavicky. Je odtial vidno dnu.“
„So mnou nemusis jednat takto vo vanicke. Mam svoje rozkazy a chcem byt tu a teraz.“
„Dobre. Mozeme to vyuzit. O aku myslienku by malo ist?“
„Posledna misia.“
„Aka bola jeho posledna misia?“
„Preto je ten pristroj, co ste zostavili. Nevieme o tej misii skoro nic.“
„Potrebujeme nejake udaje, aby sme mohli o nej vediet viac.“
„Nic neviem. Misia zacala a co sa odohralo, to vie len on. A mozno ten uzasny pristroj.“
„V poriadku, zistime co budeme vediet. Musime ziskat a spracovat co najviac udajov. Bude to trvat mozno aj tyzden. Roztriedenie roznych pozitivnych a negativnych skusenosti bude naozaj casovo narocne. Pockajte na chodbe, alebo pokojne mozete ist domov. Dnes nam nic nepovie ani on a ani pristroj.“

	General rozhorcene odchadza. Jozef sa pozera na vsetkych svojich kolegov.

„Co ste mu v skutocnosti dali? Skutocne sedativa, alebo ten priehladny roztok s oznacenim sedativa?“
„Ten roztok. Co je to?“
„Voda. Cista voda.“
„Ty si nechal toho vojaka trpiet?“
„Ver mi, fyzicka bolest je lepsia ako psychicka. Musime sa postarat o to, aby armada nevyuzivala tuto technologiu. Musime sa postarat o to, aby to cele nevyslo.“
„Preco? Ty si zosalel? Chces sa hrat na hrdinu, ako Andrej?“
„Nieco vam ukazem!“

	Jozef vytiahol zo stolika papier, ktory ukryval medzi starymi dokumentami. Je popisany rucne a vidno, ze ho niekto pisal v rychlosti.

ODCHADZAM. IDEM NA KUBU. NEDOVOL ARMADE ABY SA TOHO ZMOCNILA. ZISTIL SOM, ZE TEN GENERAL MA VNUCKU, KTORU NIEKTO SUROVO ZBIL. PRAVDEPODOBNE TEN VOJAK. NEJDE MU O ZIADNE UZASNE CIELE ALE O POMSTU. NA NOM AJ NA JEHO RODINE. ARMADA TIEZ PLANUJE KAZDEMU KRIMINALNIKOVI UZ V PRIEBEHU DALSICH 10 ROKOV VNUTIT PRISTROJ DO HLAVY A NESKOR HO CHCU VNUTIT AJ VSETKYM PODOZRIVIM. JE TO SPIONAZ V MYSLI KAZDEHO CLOVEKA A VSETKY HUMANITARNE BONUSY BUDU NIC V POROVNANI S TYMI NEHUMANNYMI. PRETO MUSIM ZNICIT CELY VYSKUM A DUFAT, ZE SA TO NIKOMU NEPODARI ZREKONSTRUOVAT.

„Co budeme robit?“
„Nie som si isty,“ povedal potichu Jozef. „Mate nejake napady?“

Stara skola (Peter Sufliarsky)
Pred tridsiatimi rokmi to bolo jednoduchsie. Tie casy mi naozaj chybaju. Sice sa hovori, ze zaciatky su najtazsie, s odstupom casu zistujem, ze je to cele este ovela zlozitejsie. Nikdy nezabudnem na moje zaciatky. Prva obet sa vam do pamati vryje ako gulka do mozgu a zostane tam navzdy. A ja  rad spominam..... 

Ani objemny vystrih ma neodradil od toho, aby som z vrecuska, ktore drzala, vytiahol kamen s cislom... 14! Zopakovala profesorka Elvira a podala mi maly batoztek. Obsahoval drevene kladivo, na pohlad lahke, dreveny kolik - udajne ostry a rusko, zabalene v sacku, pravdepodobne nepouzite. V zapati vytiahla papier s popisom. Teraz som uz mal vsetko potrebne. Podla informacii islo o akehosi vtipalka. S takymi je to vzdy najtazsie. Teoreticke casti skusok pre mna nikdy nepredstavovali problem, ale prax? To uz je o niecom inom.

Rusko nasadene, miestnost pachla, v ustach nechut. Nastroje uz lezali na kovovom stoliku a nado mnou blikala stara neonka, ktorej neprijemne bzucanie ma rozptylovalo. Kedze nas vsetkych odvliekli hlboko do podzemia, mohol som byt rad aj za to male svetielko. Predo mnou mramorovy kvader, na ktorom sa vynimala prachom zapadnuta rakva s cislom 14. Oprasil som ju a opatrne odkryl veko. 

V starej truhle odpocival Arpad Papundekel. Navzdory ocakavaniam vyzeral spokojne. Komicky vyraz dotvaral dlhy nos a huste zrastene obocie, nehovoriac o nezdravej farbe jeho pleti. Sucit musel stranou. Co uz, vsetko raz musi skoncit. Zhlboka som sa nadychol a potlacil vsetky pocity. Len co ruky siahli po naradi, otvoril oci! Aj napriek sputanym noham a rukam, drzal sa statocne. Bud si neuvedomoval svoju situaciu, alebo mu to bolo jedno. Radsej som sa drzal druhej varianty. 

DONG! „Jaj!“
DONG! „Uaa!“
DONG! „Auuu!“
...co uder, to vykrik bolesti...

Tieklo zo mna ako v saune, priskoro ma opustali sily. Bolo to uplne ine nez na trenazeri. Kladivo v rozklepanej ruke, Arpadov hrudnik uz zdobil kolik. Profesorka Elvira reagovala a pohotovo prebehla poza moj chrbat a nieco si zapisala do poznamok. Nebolo tazke vycitit jej nespokojnost. Kolik bol sice zapichnuty na spravnom mieste, ale nie dost hlboko. V pripadoch ako je tento treba ist na vec silou a nie rozumom.

A preto...

DONG! „V roku 1918 som sa zucastnil expedicii v Himalajach a videl som Yetiho!“
DONG! „... v 1945-om som asistoval pri pitve mimozemstana v Roswelli!“
DONG! „...a pred tridsiatimi rokmi, ked som v Irsku krmil kacky, z jazera sa vynorila...“
DONG!

...co uder, to spomienka na zahady zivota...
.
Arpadove slova zneli neuveritelne. Navzdory tomu, ze bol uznavanym badatelom, neostavalo mi nic ine nez verit a zavidiet. Jeho sucasna pozicia bola naopak nezavideniahodna. Keby sa tolko nezaoberal zahadami, mozno by neskoncil ako upir, bohuzial kazdy spas nieco stoji. 
Arpad hlasito preglgol daviac sa vlastnou krvou. Cas bezal a bolo to treba ukoncit. Chrcal len chvilku, no potom opat nabral novych sil. Ja ale tiez! 

„Ukonci to!“ povzbudil ma v bolestivych krcoch. Ruka sa prestavala triast, lebo po tychto slovach som si prestal pripadat ako vrah. 

Teraz ho konecne oslobodim z utrap zivota!
 
DONG! „Uz som videl hocico...“
DONG! „...ale toto...“
DONG! „...je nieco uplne nove!“
DONG!

... co uder, to pocit blaha...

Posledny uder mu konecne s chrupnutim prerazil hrudnik a jeho sen o konci sa naplnil. Dnes spoznal smrt. Uz nemusel pozerat do tmavych stien rakvy. Stal sa jej sucastou. 

DONG!		DONG!		DONG!		DONG!
Chrups!		Chrups!		Chrups!
DONG!		DONG!	
DONG...

...znelo z temnot...

To ostatni ziaci este stale zapasili s nelahkou ulohou. Koho premohol sucit, mal jednoducho smolu. Jeden smrtelny uder jednicka. Dva udery dvojka. Tri az sest trojka, viac ran stvorka. Ak Vam upir prezil, mali ste to za pat. Dnes mi stacila aj stvorka. So ziadnym slabochom sa tu nemaznali. Mnohi z nas ani nepresli. Drzat diplom z Helsingovej univerzity znamenalo stat sa cestnym lovcom upirov. Zacali krasne casy. Vytvorili sme skupiny a pustili sa na lov. 

A dnes?

Je nas strasne malo, zatial co nasich nepriatelov je stale viac. Zmutovali do mnohych podob. Niekedy ste mali len upirov zijucich z ludskej krvi, no teraz maju niekolko podob, vratane zombie, ktorych vyslachtili nasi skveli genetici. Uz nepomaha cesnak a aj kolik by ste mali zbytocne. Dnesni upiri nemaju srdce. Krv? Kdeze. Piju nervy, vycuciavaju penazenky, su takmer vsade a podmanili si takmer cely svet. My to ale nevzdame a budeme bojovat do poslednych sil. Uz ziadne kladivko a kolik ako kedysi. Mame nieco presvedcivejsie… strieborne gulky!

BENG! “Robil som to pre vase dobro!“
BENG! “Ja sa zmenim!“
BENG!

...co vystrel, to klamstvo...

Prelomovy rok 2288 (Veronika Valent)
Lucas si klakol k modlitbe. Chvilu zotrval v rozjimani o sebe, svojom zivote, praci, ktora ho v ten den cakala. Podvedome citil, ze pomoc zhora bude potrebovat. Uz mu dochadzali sily. Mesiace bludil v kruhu a nevidel riesenie. Psychicka unava sa zmenila na fyzicku a nevedno kolke ponocovanie v rade nad pracou mu iba pritazilo. Uz zrana sa necitil vo forme.
Stihly tmavovlasy muz zdvihol zrak k holografickemu obrazu svojej oblubenej prorokyne. V jej zvraskavenej tvari bez oci miloval kazdu crtu. Skaredo-krasna starena sa na neho zhovievavo usmievala. Poznal ju od nepamati. Vieru v nu mu vstepovala mama a stara mama. Storocie a splnenie mnohych z jej predpovedi bolo potrebnych, aby bola nakoniec uznana za svatu. Ludstvu trvalo naozaj velmi dlho, kym pochopilo, ze jej ustami ich samotny Boh chce varovat pred skazou. V 23. storoci nebolo krajiny na Zemi, kde by ju nepoznali a hlboko neuctievali.
´Ach, Vanga, pomoz mi! Naozaj sa chcem stat nastrojom v tvojich rukach. Dovol mi to, prosim.´
Po tychto slovach, ktore predniesol nahlas do ticha miestnosti, pobozkal Lucas dlazku, symbol Zeme a presunul sa na sedacku opretu o stenu v inej casti moderne zariadenej miestnosti. Nasadil si okuliare a spustil prijimanie sprav. Lucas zil roky sam a mal rad najnovsie technicke vychytavky. Z casu na cas s nim zdielala priestory bytu osoba zenskeho pohlavia. Napriek jeho postaveniu, primeranej materialnej situacii s nim ziadna dlho nevydrzala. Nie je jednoduche zit s introvertom, ktory si navyse mysli, ze je stredobod vesmiru.
Absencia pokojneho rodinneho zivota nebolo jedine minus Lucasovej povahy a povolania. Az prilis ho trapili nedosiahnute ambicie. V dobe, ked priemerny vek cloveka vo vyspelych oblastiach pokoril hranicu devatdesiatky, jeho styridsatdva rokov neznamenalo ziadnu tragediu. Stale mal viac ako polovicu zivota pred sebou. Napriek tomu sa jeho frustracia z roka na rok zhorsovala. Lucas si zivot vecne duchom nepritomneho vedca celkom pochvaloval. Malo to svoje vyhody. Okolie mu tolerovalo vykyvy nalad a on sa vyzival v presvedceni, ze jeho obeta na oltar vedy nakoniec prinesie ludstvu pokrok a jemu nehynucu slavu.
V praci, bohuzial, stale patril medzi „mlade ucha“, pretoze stari pani vedci sa urputne drzali svojich pozicii az po hrob. Je to nepisany vedecky zakon, ktory nikdy neprestal platit. Na jednej strane bol vdacny vazenym kapacitam, ze ho prizvali na spolupracu, ale keby neboli taki skostnateni, mohli byt s vyskumom uz davno niekde inde.
Z bezmyslienkoviteho sledovania nudnych a nicim zaujimavych najnovsich pozemskych aj kolonialnych sprav ho vytrhol hovor. Rychlym zmurknutim nan prepol okuliare, myslienkou dal zvacsit 3D postavu volajuceho a zlozil si aparat z hlavy. Aj ked to uz nebolo moderne, on stale uprednostnoval pohlad „z oci do oci“. Obrovska tvar prehovorila: „Prepacte, ze vas takto zrana otravujem. Ale mame problem. Nieco sa poriadne pokaslalo.“
Volajuci muz bol jeho asistent. Mlady chalanisko, ktory prednedavnom skoncil tretiu univerzitu. Lucasa stvalo, ze ma lepsie vzdelanie ako on a preto mu obcas pridelil poriadne mizernu robotu. Jemu samemu sa uz nechcelo studovat. Stacili mu dve vysky, dva doktoraty a jedna takmer hotova profesura. Okrem laboratoria vela casu travil prednasanim na vysokych skolach doma aj v zahranici. Zavidel mu cas na studium, ktory on nemal, az prilis skoro sa vrhol do pracovneho procesu.
„Fajn, Pathin, nenatahuj ma a vysyp, co sa stalo!“
Vystraseny mladik tmavsej pleti povedal: „Je to moja chyba. Strasne ma to mrzi. Prisiel som do laboratoria skor ako ostatni a chcel som vsetko pripravit na dnesny pokus. Sadol som si k riadiacej jednotke, zacal som kontrolovat jednotlive obvody...“
Jeho nadriadeny netuzil pocuvat siahodlhe rozpravky, nervozne ho prerusil: „K veci!“
„Prepacte,“ vyjachtal zblednuty Pathinko, „kontrolka pri AC jednotke signalizovala chybu. Tak som ju opatrne vybral, prehliadol, usudil, ze je len znecistena prachovymi a tukovymi casticami, ktore bolo nutne odstranit. Opatrne som ju polozil na stol a odisiel po cistiaci VAK, do ktoreho som ju umiestnil. Ako viete, proces udrzby trva nejaky cas. Chcel som ho rozumne vyuzit, preto som si odskocil na kavu...“
Podla nekonecne dlheho uvodu Lucasovi doslo, ze sa naozaj stalo nieco vazne a musi ist okamzite do prace. Vypol projekciu, hodil na seba pracovny odev a z chladnicky zobral dva reklamami najodporucanejsie protenergeticke cerekeksiky lakajuce napisom ´Vyvazene zlozenie, vyvazena chut.´ Mal by niekedy zajst k starej mame, ta este vie piect ich nezdravu obdobu. Tieto mu nikdy nechutili, ale kvoli zdravotnym benefitom si zvykol. Varenie a pecenie sa vo vseobecnosti povazovalo za nezdravy prezitok a venovali sa mu len pokutni umelci, ktorym nezalezalo na zdravi a dlzke zivota. Lucas sa na niektorej z ich predrazenych soiree z casu sa cas ocitol. No co, za umelecky zazitok si musi clovek priplatit.
„Kasli na to Pathin, o desat minut som v laboratoriu. Potom mi dopovies celu historku.“
„Teslov akcelerator je v prdeli,“ zahlasil z reproduktorov v celej miestnosti mladik pred tridsiatkou.
Lucasovi prislo zle: „Ako v prdeli?! Co ste s nim spravili? Bez neho sme skoncili!“
S osudom zmiereny byvaly asistent dopovedal: „Profesor Janowski zapol prototyp bez AC-cka. Nastalo prehriatie, mala explozia v konektore a vsetko sa vyplo. To bolo stastie v nestasti, mohlo to dopadnut horsie, napriklad vybuchom. Mohli sme prist o cely prototyp.“
„Ten stary deb...! Pathin, vyhod kazdeho z laborky a nicoho sa do mojho prichodu nechytaj. Zopakuj mi to!“ skrical na cely byt ambiciozny vedec, ktory sa prave dozvedel o obrovskej komplikacii. Musel sa cim skor dostat do prace a zachranit, co sa este dalo. Nemienil vsak asistenta pocuvat, ani sa s nim bavit, preto ho nechal nic netusiaceho rozpravat do nevypnutych okuliarov.
XXX
„Niekolkostotisicova skoda,“ precedil zniceny cez zuby. Zlost ho uz presla, ale hrca v hrdle zostala. Bude ho to stat mesiace, mozno roky, presvedcovania sponzorov, mnoho nekonecne nudnych rozhovorov, kym tie prachy vyzobre. Uz teraz mu z toho bolo na grcanie. Bezradne si opieral hlavu dlanami nad svojim pracovnym stolom a horuckovito uvazoval o tragedii.
Profesor Yanowski si chybu samozrejme nepriznal a vsetko zvalil na mladeho asistenta, ktory svoj udel hrdinsky prijal. Po prvykrat si Pathin vysluzil Lucasove sympatie. Osobne sa ho zastal pred starcom a nedovolil mu ho na hodinu vyhodit, ako mal povodne v umysle. Celkom slusne sa pohadali a vysledkom bolo, ze sa o neprofesionalite vedenia celeho laboratoria dozvedia najvyssie miesta. Darmo Lucas oponoval, ze to bola nestastna nahoda. Tu vedci zasadne neuznavaju na rozdiel od jej kladnej priatelky. Na nejakeho vinnika bolo treba predsa ukazat a potrestat ho. Za toho skutocneho sa musela najst uveritelna nahrada.
Bola hlboka noc. Vsetci uz davno odisli, iba Pathin s nim zostal. Nehlucne pracoval na svojej ciastkovej ulohe, ktoru znicenie dolezitej casti pristroja neovplyvnilo. Odkedy Lucas prisiel do prace, nevidel ho jest. Prislo mu ho luto. Otvoril zasuvku svojho stola, vytiahol krabicku hmyzich cipsov az z pralesov Amazonky s podtextom deluxe. Bol to dar od vysokopostaveneho kamarata v OSN. Otvoril ju a prisadol si k utrapenemu chalanovi.
„Daj si,“ posunul pochutku k nemu blizsie. „S hladnym zaludkom sa sice lepsie uvazuje, ale dnes sa to akosi mina ucinku. Na ziadne rozumne riesenie som neprisiel.“
Pathin zdvihol ubolene oci od „obrazovky“, s rozpakmi sa pozrel na svojho sefa a povedal:„Dakujem. Aj za to, ze ste sa ma zastali.“
„Mas potencial. Inak by som to nespravil,“ zahovoril Lucas.
Obaja chlapi hlasito chrumali chutne lupienky a spolocne hladeli do neznama umiestneneho v hlbkach projekcie. Jeden zvazoval dat vypoved, druhy sa zaoberal moznostou vyuzit konexie a poslat starca na zasluzeny odpocinok. Priamo intrigovat proti nemu nemohol. Pan profesor by vedel, odkial vietor fuka. Ale nebolo zlozite vytipovat si osobu, ktora by to bola ochotna urobit za neho, predsa kazdy vysoko postaveny clovek ma dostatok neprajnikov.
Tok pomstychtivych myslienok zrazu prerusil Pathin.
„Tak to nahradme!“
„Cim?“
Pathin sa presiel k suciastke a s baznou ju chytil. Jej schranka bola mierne znicena, vnutro vsak odislo uplne. Na svete boli vyrobene doposial len tri exemplare, aj to na mieru. Kazda mala ine rozmery na zaklade poziadaviek pristroja, do ktoreho mala byt vlozena. Ak aj zozenu na nu peniaze, bude trvat dalsi mesiac, kym ju zostroja a odskusaju.
„Neviem, vyrobme si jednu. Ked toho bol schopny pred viac ako tromi storociami Tesla, tak by sme to mohli zvladnut. Mame viac moznosti, materialov, pristrojov na vyrobu, ako mal on.“
„Ale nie schopnosti. Chyba nam prax, roboty nas dokonale nahradili,“ namietal Lucas. Popravde, nemal ani predstavu, cim by odstrihol kus plechu. Kvoli vysokemu IQ nikdy ani nepricuchol k rucnym pracam. Vzdy bol zaradeny k studentom s vedeckym potencialom a inak sa k nemu nepristupovalo. Az teraz zistil, aka to bola chyba.
„Zoznamim vas s mojim pradedom. Ak by sme zohnali konstantanovu desatmilimetrovu cievku, v com vidim najvacsi problem, mohol by sa o to pokusit.“
Jeho nadriadeny sa zamyslel: „Chces nahradit manganin konstantatom? Zaujimave. Pockaj.“
Strhol mu z hlavy celenku na ovladanie obrazovky pocitaca a sam sa dal do hladania technickych zariadeni s cievkami spominaneho zlozenia. Manganinove nemali potrebne rozmery. Ale do hodiny nasiel pristroj na skumanie jaskynnych priestorov, vyduti a prasklin s cievkou, ktoru potrebovali. Malo to vsak hacik, od jeho vyroby sa upustilo pred tridsiatimi rokmi. Neostavalo nic ine ako navstivit stranky bazarov, starozitnikov a prehladat ich. Trvalo im nakoniec tyzden, kym zohnali dve, kupili ich za smiesnych 208 kreditov. Zlozili sa na to s Pathinom. Isli napoly. Hoci on nakoniec obetoval svoj polovicny plat, Pathin skoro cele tri mesiace. Obom sa to zdal ferovy obchod a vydychli si, ked im roboticky kurier stare suciastky doniesol. Prisiel cas navstivit stareho otca-kutila.
XXX
Veci nabrali prudky spad. Po zapojeni nahradnej suciastky sa velmi rychlo zistilo, ze su blizko ciela. Po testoch na nezivych predmetoch a zivych organizmoch prisiel na rad clovek. Dobrym zvykom vedcov vo finalnom stadiu pokusov byva osobne zainteresovanie. Do uvahy kvoli veku a zasluham na oprave stroja boli automaticky vybrani Pathin a Lucas.
„Mal by si ist ty,“ skromne zahlasil starsi z dvojice, „bol to tvoj napad a bez prastarkeho by sme ho nikdy nedokazali dotiahnut do konca.“
Za posledne styri mesiace mu jeho asistent velmi prirastol k srdcu. Potom ako spoznal jeho najblizsiu rodinu, pochopil, ze mu nieco v zivote chyba. Rodinne vztahy sa mu takmer rozpadli. Planoval na nich v blizkej buducnosti zapracovat. Teda, az ked bude mat trocha viac osobneho volna. Prave prezival najhektickejsie obdobie svojho zivota a nielen rodina isla uplne bokom.
„To je sice pravda, pan docent. Ale mne to neprinalezi. Vy ste tomu obetovali viac rokov a energie ako ja,“ prvy raz po dlhej dobe mu Pathin otvorene protirecil. V ociach mal napisane, ze to mysli smrtelne vazne a ze od svojho postoja neustupi. Nehovoril zo strachu pred svojim nadriadenym alebo samotneho pokusu. Naozaj si uvedomoval, co vsetko uz clovek stojaci pred nim svojmu poslaniu obetoval a citil jeho svate pravo.
Lucas ho dojato potlapkal po pleci. „Dakujem, vazim si to a nikdy ti to nezabudnem.“
„Niekto tu musi zatial dohliadnut na profesora,“ vtipne poznamenal Pathin a donutil svojho nadriadeneho zasmiat sa.
„To je fakt, potrebujem, aby mi tu niekto kryl chrbat.“
„Nechcem byt drzy, ale zaujimalo by ma, kam pojdete?“ Spytal sa mladik, ktory by ani netusil, kam by sa vybral on. Vedel si predstavit stovky zaujimavych moznosti.
Lucas sa na neho pozrel s rozziarenym ocami a odpovedal: „Existuje len jedno miesto, ktore som chcel vzdy vidiet a nebude nas to stat ani vela energie. Mlady, podme do prace. Slubujem, ze dalsi na rade budes ty.“
XXX
7. august 1996, Europa, mala bulharska dedina Rupite
Lucas sedi namrzeny na dvore svojej milovanej svatice. Presli hodiny, pobyt v tomto case a priestore sa mu kratil, zacinal byt z toho poriadne znepokojeny, do jeho odchodu zostavala hodina a nieco, a on ju este ani nevidel.
Z dveri vysiel vysoky, mocny, sivovlasy muz a zakrical: „Dalsi!“
Lucas mal uz plne zuby jeho ignorancie, nabral odvahu, postavil sa mu do cesty, aby odhodlane povedal: „Som na rade. Nemozete ma donekonecna prehliadat!“
Neprijemny chlap si ho premeral a bez mihnutia oka s pokojom profesionalneho vyhadzovaca odvetil: „Uz som vam trikrat hovoril. Nie ste na zozname. Baba vas prijme, ked bude chciet. Cakajte!“
„Nie, cakal som dost! Musim ju vidiet. Okamzite! Nemam cas tu vysedavat,“ branil sa zufaly vedec. Pocitac, ktory mu zabudovali pred cestou v case do hlavy a ktory bol prepojeny so sosovkami v oboch ociach, mu simultanne prekladal vety do dobovej Bulharciny. Vsetko, co v minulosti Lucas zazije sa zaznamena na interny hardisk, ktory ako jediny mohol prekonat cestu do minulosti. Docasne zabudovany pocitac mu pomahal zorientovat sa v prostredi vdaka datam, ktore vedci z roku 1996 z oblasti pohranicia Bulharska a Grecka vopred nazhromazdili.
Hlava nabita informaciami, uces prisposobeny dobe. Nikto by na prvy pohlad nezistil, odkial pochadza. Aj oblecenie mal autenticke, hoci bolo vyrobene zo specialnej biosyntetickej latky, ktoru sa podarilo vyrobit len prednedavnom a ma vsetky parametre druhej koze. Povodne bola urcena pre pacientov s masivnymi popaleninami. Az neskor bol vytvoreny volnejsi variant pripominajuci saty. Vyroba tohto specialneho obleku na jednu prilezitost trvala dva tyzdne, ale nebude ziaden problem ho po dnesnom pouziti, tak ako dnes skoro vsetko, zrecyklovat na vyrobu uplne noveho modelu.
Na vsetko bol Lucas pripraveny. Na vsetko okrem fiaska. Ani v najhorsom sne ho nenapadlo, ze prva misia cestovania v case skonci takymto neuspechom. Jeho kolegovia sa budu na bezcennych zaznamoch na jeho ucet poriadne zabavat. To, co tu zazival, nemalo nic spolocne s nejakou vedeckou hodnotou alebo aspon dobrodruzstvom. Najskor stal hodiny na horucom slnku obklopeny teplom a suchom vypalenou krajinou. Dav zien a niekolkych muzov, ktori svoje nezne polovicky hned zrana do zapadakova priviezli, si ho nevsimal a on ich mohol pokojne studovat.
Spociatku ho dojimalo, ako blizko mali k sebe tito v utrpeni spojeni ludia. Pocuval ich rozhovory, temy chorob, smrti sa opakovali dookola. Zeny prejavovali prilis vela emocii. Spievali, plakali, modlili sa cakajuc. Muzi nervozne fajcili a Lucas mal problem nedychat smrtelny dym, ktory sa od nich siril. Po navrate urcite bude musiet ist na detox.
Jeho nervozita sa zvysovala nepriamoumerne s casom, ktory sa mu kratil. Rad sa postupne zmensoval a cestovatel sa konecne dostal pred dvere maleho dreveneho domceka, ktory bol „pracovnou“ baby Vangy. Nadej, ze ju uvidi, vzdy stroskotala na neprijemnom sedivom muzovi, ktory sa ho rozhodol nepustit dovnutra.
Po jeho dalsom vystupe, si rezignovany Lucas sadol na lavicku v tieni tahaveho hrozna, ktore chranilo priestor pri dome pred otravnym slnkom. Neostavalo mu nic ine iba modlit sa. Robil to uprimne z celej svojej zufalej duse. Namiesto hodin rozhovorov prosil iba o moznost stravit jednu jedinu minutu v jej blizkosti. Chcel ju vidiet, nazivo pocut, chcel dychat vzduch, ktory dychala, chodit po dlazke, po ktorej chodila, chcel sa dotknut niecoho, coho sa zvykla dotykat. Cast z toho sa mu uz splnila na dvore jej domceka. Bola na dosah a predsa bola stale pre neho nedosiahnutelna.
Z hlbky svojho rozjimania o premarnenom vedeckom pokuse, ktory mohol byt omnoho lepsie vyuzity, si skoro nevsimol, ze z dveri vysla uplakana zena. So sklonenou hlavou zachytil informaciu, ze je to slavna bosniacka herecka Silvana. Obzrel sa az na zasumenie davu, ktory sa bleskovo sucitne rozostupoval verejne znamej osobe. Potom sa vsetky tvare obratili smerom k domu v sekunde sa ich vyraz zmenil od sucitu k obdivu. To ho uz prebralo uplne. Pozrel sa ich smerom a na prahu domceka stala Vanga, ohnuta slepa starena par dni pred smrtou. Otocena priamo k nemu, ako keby ho videla, povedala: „Teraz mozes predstupit predo mna.“
Rychlym obratom udalosti zaskoceny Lucas sa zodvihol a nasledoval ju. Spolu vosli do domu, Vanga si sadla do kresla vystlaneho kozusinou a „pozrela“ sa z okna na lavicku, na ktorej este pred chvilou sedel nestastny vedec.
„Ale ti to trvalo,“ poznamenala.
Vtedy nadobudol pocit, ze ona ho odtialto svojim nevidomym sposobom pozorovala. Mozno pocula jeho myslienky, mozno videla do jeho duse. Co ak cely cas cakala iba na jeho modlitbu? Zrazu sa pred nou citil ako nahy a nechapavy. Vobec nerozumel jej poznamke.
„Prepacte,“ ospravedlnil sa ani nevediac za co.
„Nehovorim o modlitbe, hovorim o tvojej navsteve. Skoro si ma nestihol.“
Pochopil, na co naraza. Datum jej smrti nastane o styri dni.
Bezoka, bezzuba zena s hlbokymi vraskami okolo ust zobrala kocku krystaloveho cukru medzi palec a ukazovak pravej ruky. Pozrela sa niekam hore a akoby sama pre seba povedala: „Uz mozete. Pustila som ho.“
Potom sa oprela do kresla a povedala Lucasovi: „Nebudeme sami. Posol nam bude robit spolocnost. Roky s nim spolupracujem a pripravoval ma na tvoj prichod. Ale kym nadviazeme kontakt, mozem sa ta nieco opytat? Co si cenis vo svojom zivote najviac?“
„Moju pracu. To co som dokazal pre ludstvo. Napriklad tuto cestu do minulosti.“
„Zla odpoved, brat z buducnosti. Velmi zla. Nechala som ta stat na slnku, sediet v osviezujucom chladku ratolesti vinica, aby si sa poriadne pozeral okolo seba a do seba. Ty mas zrak, ale pritom nevidis, co je zjavne. Lasku. Vsetci, co sem dnes prisli, niekoho velmi miluju. Niekoho, pre koho chcu dalej zit alebo niekoho, kto ich nedobrovolne opustil a oni sa chcu uistit, ze mu je na druhom svete dobre. Laska, synu, len tak lahko neumiera. Rodi sa a kym zije milujuca osoba, neumrie. Je to dobro prelinajuce sa cez generacie. Ty mi vsak pripominas opustenu rastlinu umiestnenu v horucom lete na slnecne stanovisko. Aj ta zivori, prosi o vodu a tien. Nema blizku rastlinu, ktora by cas dna ju chranila svojim tienom. Dufa, ze raz bude lepsie. Pride noc a na chvilu pookreje. Pride den a peklo nema konca. Ani ty nemas nikoho blizkeho, kto by ti pomohol. Si sam a bojis sa milovat.“
Poodhrnula cipkovanu zaclonku a nevidomymi ocami sa pozrela z okna. „Teraz to nie je take zjavne, pretoze nemaju vela kvetov. Skoda, ze si sem neprisiel v juni. Videl by si, ako mi v predzahradke krasne kvitnu ruze v polotieni vinica. Mal by si byt ako ten vinic a najst ruze, ktore ocenia v lete tvoju opateru pred slnkom a v zime ochranu tvojich spadnutych listov, ktore ich budu zahrievat pred mrazom. Ak budes ty niekomu oporou, urcite sa najde niekto, kto bude stat pri tebe.
Caka ta este dlha cesta, ale podari sa ti to. Na sklonku tvojho dlheho zivota si na mna spomenies a das mi za pravdu, ze ludi sediacich pri tvojej smrtelnej posteli budes povazovat za svoje najvacsie zivotne vitazstvo.“
Jej slova sa mu starostlivo ukladali do internej, aj obycajnej pamate a dokonca do srdca.
Zena zijuca desatrocia sama prezivala viac lasky ako on. Prenikol ho prudky pocit hanby.
Vahavo otvoril usta: „Vazim si vase slova. Dakujem za radu do zivota, slubujem, ze sa pokusim nou riadit. Ale neprisiel som sem kvoli tomu...“
Vanga sa chriplavo zasmiala: „Isteze neprisiel. Ani len netusis, preco si prisiel. Dostanes viac, ako si myslis. Na tvoj prichod som cely zivot cakala. Sedeli, klacali tu ministri, prezidenti dokonca aj sam cisar. Vsetkym som bola napomocna. Aj tebe budem. Prisla som na svet, aby som spojila dve civilizacie. Mna aj teba si vybral Boh spomedzi ludi, aby sme nadviazali vztah s priatelmi. Mozes sa ukazat. Jeho srdce je uz pripravene,“ povedala vzduchu pri okne. Ten sa zavlnil spolu so zaclonou a na tom mieste sa zhmotnilo telo zvlastnej bytosti. Mala hlavu, oci, koncatiny aj trup, ale nebol to clovek. Len nieco, co ho zdanlivo pripominalo.
„Zoznamte sa. Lucas a Abrik. Aby si rozumel, som jasnovidka, vidim buducnost zijucich ludi, ale s dalekou buducnostou ludstva mi pomaha on a jeho priatelia. To oni mi vsetko nadiktovali, oni ma pripravovali na tento den, na rozhovor s tebou.“
„Tesi ma,“ slusne povedal Lucas.
Abrik sa mu privravel priamo do mysle.
„Potesenie je na mojej strane. Budem pokracovat v obraze Vangy. My sme boli doteraz pre vas neviditelny vinic, ktory vas z dialky ochranoval pred extremami. Ked ste mali zle obdobie, nadviazali sme kontakt s prorokom, ktory vas mal nasmerovat na spravnu cestu. Nechceme vas vyuzit, ani zneuzit. Tisice rokov sme cakali, kym ste dospeli do vyvojoveho stadia schopneho spoluprace s nami. Vdaka pristroju, ktory ta sem preniesol, budete moct cestovat, tak ako my, po inych galaxiach. Nepojde o fyzicky presun. Ty sa stanes otcom cestovania v case a priestore astralnymi telami, ktore sposobi prudky rozvoj ludstva. Dovol mi, Lucas, dotknut sa ta a nahrat presne miesto a cas, kde si vy, Pozemstania, a my, lud planety Vamfim, sadneme prvykrat za pomyselny stol ako dvaja rovnocenni partneri.“
Zvedavost vedca a zaroven maleho dietata donutila omameneho Lucasa s doverou podist k vysokej svetelnej bytosti a dovolila mu polozit ruku na pocitac v jeho hlave. Nic necitil. Nic nepochopil. Prenesene informacie zostali uzamknute. Horuckovito rozmyslal nad ich zabezpecenim.
Po skonceni obradu sa opytal: „Pristupove heslo alebo kluc nedostanem?“
Abrimove usta urobili pohyb vzdialene pripominajuci blahosklonny usmev.
„Problem nie je v hesle, to uz davno poznas, ale v osobe, ktora povedie vasu delegaciu. Skus na to nezabudnut.“
Tesne predtym, ako Lucasov cas definitivne vyprsal, mu stara zena stihla povedat: „A ja ti davam k tomu moje pozehnanie. V mene Otca...“
XXX
Heslo naozaj nebol problem, ani upgrade stroja casu podla navodu mimozemstanov. K stretnutiu malo prist na planete v uplne inej galaxii, ale ani vzdialenost nehrala zavaznu ulohu. Presun astralnych tiel si v praxi vedci vyskusali v ramci vlastnej galaxie a bez problemov fungoval. Pochopitelne, jednoduchsie je premiestnit energiu ako hmotu.
Najvacsi problem bolo vybrat piatich spomedzi Pozemstanov, ktori mali ludstvo reprezentovat. O styri miesta sa strhol nekompromisny zakulisny boj. Zaujem mali celni predstavitelia Zeme, kolonii na Marse, aj na Mesiaci, ako aj vodcovia vyznamnych politickych stran. Lucasovmu institutu bolo pridelene jedine miesto, o ktore nekompromisne bojoval od zaciatku. Vsetkym bolo jasne, ze to robi kvoli vlastnej ucasti a akceptovali to. Jemu boli zverene informacie, ktore k tejto historickej chvili viedli. Vdaka nemu stalo ludstvo na prahu noveho veku.
Lenze Lucasa stretnutie s babou Vangou, pokornou zenou, hovoriacou myslienky niekoho ineho, navzdy zmenilo. V jednom jej dal za pravdu. Najdolezitejsia je laska a vsetky jej podoby. Nielen pri tomto rozhodovani, ale v celom svojom nasledovnom zivote, svoje slovo vazeny vedec dodrzal. A preto piatym clovekom, ktory bol preneseny do inej galaxie na prelomove rokovanie v dejinach ludstva, sa nemohol stat nikto iny ako jeho najlepsi priatel Pathin.

Galahad (Goran Lenco)
	Perceval, Bors, hladali ste svaty gral, a napokon ste ho nasli v sebe.

 Lezal tam, medzi bielymi stenami na bielej posteli, uprostred noci, na hranici smrti.
Srdce mu prudko bilo, akoby na protest, ze uz onedlho bude musiet navzdy utichnut. Tazko dychal; preryvane, sipavo, smrtelne chory clovek. Triasol sa, hoci nebola zima. Bal sa, strasne sa bal.
 Na izbe spali este dalsi traja ludia, nebol teda sam, ale citil sa tak.
 A umieral sam. Ostatne, takto to predsa chcel, nezniesol by pohlad na utrpenie svojich blizkych. Tiez chcel odist hrdo, bez zbytocneho nareku, bez slz. Slzy? Na vankus dopadala horuca rosa, kvapka za kvapkou. Teraz pochyboval, ci je dost silny na to, aby vydrzal posledne chvile. Zufalo potreboval niekoho, kto by ho chytil za ruku, kto by mu vratil odvahu. Nie, sestru volat nebude, nechce cudzieho cloveka, nechce zbytocneho svedka vlastnej smrti. Pripominal postreleneho umierajuceho vlka, co sa dostojne odoberie zhynut do hor a na uplnom konci slabnucim hlasom zavyja na druhov, ktorych opustil. 
 Uz to nebude trvat dlho.
 Strach prerastol v paniku. 
 ~ Mam len strnast, som prilis mlady, prilis...
 Co ked nic nie je, absolutne nic? Len tma. Za chvilu ma pohlti. Zmiznem v pazeraku zabudnutia? Akoby ani nic nebolo, absolutne nic! Listie, co odpadne a nasledne zotlie, obrati sa v prach. Z existencie sa stane nebytie.
 Spominam si na zapad slnka za morom. Ten okamih som sa snazil uchovat na vecnost, no pominie sa so mnou. Naco som potom pisal basne? Pokusal som sa zachytit nadheru – pravdu, a podelit sa o nu s ostatnymi. Nie iba zaznamenat vyumelkovane prazdne slova. Moje usilie vyslo nazmar. Teraz som poznal skutocnu pravdu: nic nebude, pretoze nic nie je. Celkom nic.... ~
 Panika sa zmenila v hnev.
 ~ Nenavidim tento zivot! Nemal nijaky zmysel! ~
 Na stene, presne v zornom poli jeho vycitaveho pohladu visel kriz s Kristom. Videl ho detailne, smutny svit mesiaca nedovolil tienom, aby zahalili nemocnicnu izbu.
 Rozplakal sa. Plakal velmi dlho a velmi potichu. Cas sa akoby spomalil, prestavky medzi jednotlivymi udermi zvona boli coraz dlhsie.
 ~ Boze, odpust mi! Mam len strach. ~
 Zvon zmlkol, ozvena zanikla. 
 Tma a ticho. Potom ticho vystriedal sepot hudby a tma ustupila, ked otvoril oci.
Nachadzal sa v rozlahlej katedrale. S baznou sa rozhliadal okolo seba. Pred nim stal oltar, a nad oltarom bola socha Ukrizovaneho. Pocul kroky a tlmeny spev. Otocil sa. Portalom vchadzal vzneseny sprievod. Prvy kracal mladik, v rukach zvieral kopiju s hrotom sfarbenym od krvi. Nasledoval ho chlapec s kadidlom a za nim isli dalsi dvaja, ktori niesli svietniky s mnohymi ramenami. Potom kracala panna a s nou aj svetlo. Dlanami objimala kalich z tepaneho zlata, to ten kalich ziaril jasnym svetlom, jasnejsim nez plamene sviec. Sprievod uzatvaralo dievca drziace strieborny podnos. Procesia zastala a rozostupila sa. Dalej pokracovala iba panna s kalichom. Podisla k nemu, pozdvihla nadobu ku Kristovej soche, jemne sa uklonila, a potom mu ju podala. Posunkom mu naznacila, aby poklakol a napil sa. Prilozil pery k okraju case. To nie je vino!
 Tma a ticho. Ked otvoril oci, tma ustupila.
 Zvon, srdce bilo tak pravidelne ako nikdy predtym. Na stene, presne v zornom poli jeho dakovneho pohladu visel kriz s Kristom.

Vesmirny putnik (Beata Plucinska)
Uplynulo vela pozemskych rokov, ako sa zo Zeme odputala vesmirna lod. Jej cielom bolo objavovanie novych planet v suhvezdi Maliara. Prave tato cast vesmiru bola malo zmapovana pretoze lezala daleko, az pri hranici mliecnej drahy. Sestclenna posadka sa preto uz teraz tesila na navrat domov...

V pritmi malej kajuty lezal horuckou rozpaleny Ben. Na poslednej planete sa mu stala nehoda. Postipal ho cudny fialovy chrobak.Uz piaty den sa zmietal vo svojich nocnych desivych snoch. Mal neustale vizie o svojej smrti a nestasti posadky. To vsetko sposobilo, ze v spanku vstal a nevediac o sebe si otvoril dvere kajuty. Kracal po tmavej chodbe. Napoly omameny liekmi, ktore mu predpisala doktorka. Zastal pri dverach riadiacej miestnosti. Male svetielka blikajuce od podlahy, odhalili jeho upotenu, strhanu tvar. Kapitan Sun sa prave zaoberal pisanim spravy o priebehu cesty. Odpil si z kavy a na chvilu sa zasnival. Boli v celku uspesni. Domov si niesli mnozstvo odobranych vzoriek z kazdej preskumanej planety, ktoru navstivili. Rastliny, podu, drobne organizmy. Ale co bolo zaujimave, nikde sa nestretli s tvorom, ktory by pripominal aspon v naznakoch humanoida. Ozvalo sa zapipanie a dvere sa otvorili. Otocil sa aby zistil kto ho to vyrusuje, ked z nenazdajky dostal uder do hlavy. Ten ho okamzite zlozil na podlahu. Ben sa nanho vrhol, zovrel mu hrdlo akoby ho chcel zaskrtit. V ociach mu blcalo cire sialenstvo. Nezmyselne pritom vykrikoval:
„Vsetci tu zahynieme! Ale ja nas oslobodim!“ 
Sun bol sice mohutny chlap, ale toto necakal. Napoly omraceny schytil ho za ruky a snazil  sa ho zo seba striast.
„Prestan! Spamataj sa, si na lodi, tu ti nik neublizi!“ 
On vsak vobec nevnimal. V jeho chorej mysli, bola tuzba nicit a zabit. 

Na ich krik dobehol Patrik, ktoremu prave zacinala sluzba. Chcel  ho rychlo odtiahnut, no nedarilo sa. Preto zo steny zvesil zbran. Vsetky tam mali ulozene a nastavene na omracenie. Namieril nan, no nestihol strelit, pretoze Ben sa rychlo otocil, skocil po nom a zbran mu vytrhol. Vtedy z nej vyslahol zablesk. Patrik stihol odskocit a luc dopadol tesne za jeho chrbat rovno na obsluzny panel, kde ihned silno zaiskrilo. V momente sa spustil poplach. O malu chvilu dobehla zvysna posadka. Doktorka pribehla posledna. Medzitym ho chlapi uz spacifikovali na zemi. Klakla ku nemu a pichla utisujuci liek. O chvilu uz lezal pokojne a bez pohybu.
„Pre istotu ho sputajte a odneste do jeho kajuty!“ rozkazal kapitan a utrel si zakrvavene celo.  Liliana mu ho rychlo obviazala. 
„Nebojte sa Sun, nie je to vazne,“ utesovala ho. 
On len mavol rukou.
„Rozumiem,“ povedal a jeho pohlad zabludil na pult z ktoreho sa dymilo. Miestami zaiskrilo a kryt bol zoskvareny. Mali stastie, ze nevypukol poziar.
„Prave teraz sa to muselo stat pri nasim navrate domov!“ rozculene povedal. „Po tom co sme tolko noveho videli a zazili,“ pokyval neveriacky hlavou. „Nakoniec nas znici vlastny clovek.“
Pozrel na ostatnych. „ Musime zistit rozsah poskodenia co najrychlejsie!“ 
Okamzite sa pustili do diagnostiky pristrojov a hlavneho pocitaca. Dve hodiny im trvalo kym zistili, ze je prepaleny rozvadzac regulacie, tretieho plazmoveho motora. Taktiez im to poskodilo pristroj na replikaciu jedla. Sun zbledol. Tusil co to znamena. Ich lod pohanana uz len dvoma motormi, nemohla nabrat potrebnu rychlost. Okrem toho, ze sa im cesta domov poriadne predlzi, problem s jedlom musia okamzite vyriesit. 
„Co budeme robit?!“ rozrusene sa ho pytal Marek. 
„Mame jedinu moznost a to spat do hybernacnych komor,“ odpovedal. Teraz budeme hladat najblizsiu zivotaschopnu planetu, na ktorej by sme mohli pristat a opravit poruchu. Pocitace naprogramujem tak, aby nas prebudili, ked k nej dorazime. Je to nasa jedina sanca.“
Pochopili a nenamietali. Ved to nebolo prvykrat, co takymto sposobom prekonavali velke vzdialenosti. Bena ulozili do spanku ako prveho. Pre istotu ho priputali, aby ich po prebudeni neohrozoval. Kapitan si lahol posledny. Dufal len, ze takto neostanu navzdy.

Ciernym vesmirom plavala kozmicka lod. Zivot na nej uz davno utichol a len svetielka po okrajoch naznacovali, ich trufalu nadej. 

Presli necele tri mesiace, ked sa lod automaticky zastavila. Pod nimi sa v dialke objavila neznama planeta. 
Palubny pocitac zacal budit posadku, podla vopred urceneho programu. Po niekolkych hodinach od zobudenia, zacali pripravu na pristatie. Sondu ktoru ihned vyslali, im poslala udaje o zlozeni atmosfery. Kedze bola dychatelna, mohli zostupit bez obav. 
„Tak priatelia,“ povedal kapitan. „Je cas vyrazit.“
Korab zacal pomaly schadzat dole. Posadka sedela priputana a nemo pozorovala cez male okienka, ako sa k nim pomaly priblizuje neznama zelena vegetacia. Asi kilometer nad zemou znenazdania vleteli do neskutocnej hmly. To necakali a nestihli preto rychlo zareagovat. Naraz lode na zem bol prudky a vsetci citili ako sa po nej klzu. Neustale narazali do stromov, ktore sa pred nimi objavovali. Ked zastavili nastalo neskutocne ticho, az sa ho bali prerusit. S namahou otvorili zaseknute dvere a to co videli, im doslova vyrazilo dych. Okolo nich stali mohutne vysoke stromy. Za nimi sa tiahla ohniva stopa, ktoru zanechali pri pristavani. V povetri bolo pocut sum roznych zvukov. Oni sami so svojou dochramanou lodou, vyzerali ako maly fliacik v obrom lese. Oproti tomu vsetci citili, ze su lahsi. Ich vaha sa tu zmenila. Pochopili, ze gravitacia tejto planety je mensia, ako boli zvyknuti. Bolo uz sero a preto kapitan pre istotu rozmiestnil okolo lode bezpecnostne skenery. Potrebovali sa takto chranit pred nevitanymi hostami.
„Rano si obhliadneme okolie a pozrieme skody na lodi. 
Liliana v ten vecer neskoro odchadzala od svojho pacienta. Konecne sa upokojil. Vonku uz vladla tma, ked si unavene lahla na lozko. Divala sa cez okienko, ako sa kolisu konare stromu nad nou. Mala strach, pretoze dnes prvykrat sa kozmicka lod dotkla cudzej Zeme. Doteraz dolietavali na skumane planety specialne vybavenym modulom. A materska lod, ich vzdy cakala na obeznej drahe danej planety. Napokon musela zaspat, pretoze ked otvorila oci bolo uz vidno a jej kajuta sa kupala v slnecnych lucoch.
Rano sa vsetci stretli u kapitana. Tam vypracovali nudzovy plan. 
„Marek spolu s Richardom si pozru lod v akom je stave a daju mi vediet,“ povedal kapitan.
„Ja s Patrikom preskumame oblast okolo nas. Liliana ty tu ostanes a das pozor na nemocneho Bena. To je zatial vsetko.“
Tak sa vsetci rozisli, aby splnili rozdelene ulohy. Po prehliadke zistili, ze lod je poskodena viac nez sa zdalo. Pretoze pri dopade na Zem, im este aj trup lode praskol. Bola to vazna komplikacia a nevestila nic dobre.

Uz stvrty den sa tu takto morili s opravou, ale zatial bezvysledne. Napriek tomu sa nechceli vzdavat nadeje. Cez den na nich neustale svietilo cudne biele slnko, ktore nemilosrdne palilo. Za ten cas zistili, ze roznorody zivot, sa tu zacina sumrakom a trva az do rana, kedy zapadnu dva mesiace, ktore osvetluju nocnu oblohu. Preto sa im pohyb cez den, zdal celkom bezpecny. Dalsie rano, ako obvykle opravovali trup lode obaja mechanici, ked sa po okoli ozval poplach. Kym si uvedomili co to znamena, za ich chrbtami pristal obrovsky tvor s mohutnymi blanitymi kridlami. Ich vykriky hrozy sa zmiesali s jeho neprijemnym piskotom vo chvili, ked oboch prikryl svojimi blanami. Aj Liliana to zacula a okamzite vybehla von. Tam ostala stat skamenena hrozou. Oproti nej sa krcila prisera, ako z nejakeho zleho sna. Tvor otocil hlavu priamo k nej. Jeho svietiace oci zaziarili nenavistou. Vsimla si, ako mu spod oci vytrcaju tri dlhe zuby a pod nimi dalsie celustie. Bol sivy a z chrbta mu viseli ostne. V momente schytil nestastnikov do svojich obrovskych pazurov a vzniesol sa s nimi do vysky. Kapitan s Patrikom na tie vykriky hrozy tiez dobehli, ale uz neskoro. Uvideli ho, ako odlietava prec. Zacali ihned do neho strielat, ale dravec sa iba mykol a letel dalej.
„Doktorka, ihned sa vrat do kajuty a zaisti za sebou dvere,“ rozkazal kapitan. 
Nato sa obaja muzi rozbehli do nelutostnej dzungle. Vo vnutri poskodenej lode ako stratene deti, ostali jej posledni obyvatelia. Ponoreni do vlastnych myslienok cakali a dufali. Vonku sa uz zotmelo, ked sa muzi vratili. Prisli sami a boli nesmierne unaveni.
„Kapitan?“ pozrela na neho.
„Lutujem,“ povedal. „Nenasli sme po nich ani stopu.“ 
Vyhrkli jej slzy. Vtedy Patrik k nej pristupil a bez slova ju objal. Pritulila sa ku nemu. Potrebovala citit ochranu a oporu. 
„Musime odtialto. Inak umrieme,“ sepla ticho. 
„Myslim, ze to bude problem. Poskodenie lode je prilis velke,“ povedal kapitan. „Ale nesmieme sa podat beznadeje.“ 
Sun odkracal do svojej kajuty. Lahol si na lozko a slzy smutku sa mu tlacili do oci. Hroza poslednych dni a poznanie, ze sa asi nedokazu vratit, ho zasiahla velmi hlboko. Napriek tomu vedel, ze musi ostat oporou svojim priatelom. V tu istu noc na hrube sklo Benovho okna dopadol tmavy tien tvora, ktory sa na neho dival svojimi cervenymi ocami. Nestastnik sa od strachu nezmohol ani na vykrik. Senzory ihned zaznamenali pohyb na trupe a okamzite spustili poplach. Sun s Patrikom zacali prehladali lod. Vtedy zistili, ze Ben zmizol. Sklo z okna jeho kajuty bolo derave, akoby ho niekto polial zeravinou. Na podlahe nasli niekolko kvapiek krvi. Mohli uz len tusit, ze sa tu odohrala dalsia tragedia. Tej noci uz nik nezazmuril oci a spolocne v kapitanovej kajute ozbrojeni cakali na usvit.

Po prebdenej noci sa dohodli, ze budu pokracovat v hladani svojich priatelov. Este vzdy sa nevzdavali nadeje. 
„Pokial nenajdeme ich tela, tak ich nemozeme len tak odpisat,“ povedal Sun.
Poriadne vyzbrojeni sa ponorili do nelutostnej hustej vegetacie. Kracali dlho a po ceste si vsimali roznorode vtacie druhy a aj to, cim sa krmia. Takto si boli isti, ze plody ktore zjedia nie su otrava. Zoserilo sa, ked narazili na vysliapany chodnicek. Okamzite zbystrili pozornost. 
Patrik ktory kracal vpredu odrazu znehybnel. Zazrel totiz skupinku postav. Schovali sa do vysokej travy a odtial ich pozorovali. Boli to zvlastne bytosti. Cele telo mali pokryte modrymi supinami a zahalene kozenymi zasterami. Ich hlavy, boli neprimerane velke a krk bol hruby a dlhy. Ruky a aj nohy mali zakoncene sirokymi pazurmi. 
Prave postavali pri nevelkom jazierku a lovili nieco ako cierne hady. 
„Pravdepodobne su to tunajsi domorodci,“ sepol kapitan. „Skusme sa s nimi zoznamit.“
Vystrel sa v celej svojej vyske, aby si ho vsimli. Ked ho zbadali, na chvilu ostali stat v uzase. Potom ako na povel, vsetci zutekali. 
„Pockajte!“ krical na nich, ale po nich uz nebolo ani stopy. 
Stal tam bezradne nevediac co dalej. Zotmelo sa uplne a oni pochopili, ze domorodci sa nevratia. Rozhodli sa, ze tuto noc prespia v korunach stromu. Tam aspon na chvilu budu v bezpeci. 

Nasli si pohodlne konare a snazili sa zdriemnut. Liliana sedela pritulena pri Patrikovi. Toto nestastie ich velmi zblizilo. Kapitan sedel oproti nim a na perach mu pohraval usmev. 
„Aspon sa tu obaja nasli,“ pomyslel si v duchu. Potom hlasno poznamenal:
„Zajtra ich pojdeme pohladat znovu. Potrebujeme tu spojencov. Sami by sme tu dlho neprezili. V nasej vesmirnej lodi pomaly uz nic nefunguje.“

Len co sa rozbriezdilo, vydali sa po stopach domorodcov. Kracali v rannom slnku uz hodinu, ked poculi tlmene kroky. Tie sa priblizovali priamo k nim. Kedze nevedeli co sa deje, vytiahli zbrane a ukryli sa za najblizsi husty kriak. Nedaleko od nich prebehlo male, udychane domorode dieta. Niekolko metrov za nim ho prenasledovala chlpata selma s troma rohami na hlave. Bolo uplne jasne, ze ho prave lovy. Bolo len otazkou niekolkych minut, kedy sa na unaveneho dietata vrhne. Nevahali ani sekundu a okamzite vystrelili na dravca. Zviera zasiahli priamo do hlavy a ono padlo uz na zem mrtve. Dieta pred nimi zakoplo a zrutilo sa na zem. Bolo uplne v koncoch. Skrutilo sa do klbka a cele sa chvelo. Liliana sa ku nemu zohla a ponukla mu flasku s vodou. 
„Neboj sa,“ usmiala sa na neho. Jemne ho pohladila po hlave. Pomaly sa upokojilo a spytavo sa na nu pozrelo. Dotklo sa jej svetlych vlasov a jemnej koze. Otvorilo usta a vydalo hvizdavy zvuk. 
V hustych krovinach pred nimi sa odrazu ozval lomoz. V momente sa objavili dve vysoke bytosti. Pozerali so zaujmom na zabitu selmu a tiez zahvizdali. Zdalo sa, ze tymto zvukom sa dorozumievaju. Dlho nad tym pokyvovali svojimi hlavami. Napokon dvihli dieta na ruky a naznacili nasim putnikom, aby ich nasledovali.

Po pol hodine sa uz nachadzali v ich osade. Bola postavena vysoko v korunach stromov a medzi jednotlivymi chatrcami, boli poprepajane useky z rebrikoch po ktorych chodili. Len co sa tam objavili vsetko naokolo zacalo hvizdat. Z vrchu nad nimi sa spustila tenka lavicka, tiez upletena z lian. Nastupili a oni ich vytiahli hore. Privital ich viditelne najstarsi obyvatel a tlacil rovno do svojho pribytku. Na ich velke prekvapenie, tam nasli svojich stratenych mechanikov. Lezali ubolene na drevenych lozkach, ktore boli vystlane sirokymi zltymi listami. Vykriky radosti boli obojstranne. Tam sa dozvedeli, co sa im prihodilo. Okridleny netvor ich po chvili pustil, pretoze bol zraneny a nevladal ich dlho niest. Mali stastie, ze ich pustil vo chvili, ked prelietavali ponad huste konare stromov. Dopadli pomerne dobre. Mali sice nejake pomliazdeniny, nic vsak vazne. Neskor ich nasli tunajsi domorodci a zobrali zo sebou.
„A Ben je tu tiez s vami?“ spytal sa kapitan.
Prekvapene pokyvali hlavami.
„No, aspon ste to obaja prezili. Zda sa, ze tunajsi obyvatelia uz vas poznaju, tak nas s nimi zoznamte.“ 
Posadka lode ostala u svojich domorodcov este niekolko dni a potom sa vsetci vratili napat k lodi. Nemohli ju len tak nechat samotnu. To co ale uvideli ich odrovnalo. Plechy po celom obvode boli vytrhane neznamym silnym tvorom. Vnutrajsok ktory nebol prisraubovany, bol rozhodeny vsade po okoli. Vyzeralo to tak, akoby nejaka neznama sila sa chcela na nich vyvrsit. Kapitan si bezradne sadol na zem. Kym predtym este dufal, ze sa vratia, teraz to uz ale nebolo mozne a oni tu musia ostat. Pozrel na svojich priatelov a v ich ociach cital to iste. Tu znenazdania vyskocil a dal sa prehliadat lod. Z uzavretej skrinky vytiahol neposkodenu malu sondu. Oci mu zasvietili nadejou, ked povedal:
„Az sa nam podari vyslat sondu, tak sa mozeme este po case vratit domov. Zakodujeme do nej spravu o nasom stroskotani a budeme dufat, ze dojde k nasim. Hadam sa dockame zachrany.“
Po jej vypusteni si pozbierali neposkodene a este stale dolezite veci a vratili sa spat k domorodcom. 

V jeden teply vecer sedeli okolo ohna nasi ludia Zeme. Patrik a Liana sa opierali o seba a s laskou pozorovali svoje najmladsie dvojicky, ako sa ihraju s ostatnymi detmi v osade. Ich tvare uz zostarli a vrasky odhalovali tazky zivot, ktory tu neustale prezivali. Ostatne ich deti uz boli dospele a stali sa plnohodnotnymi obyvatelmi tejto planety. Preslo uz dvadsatpat rokov od chvile, kedy tu museli pristat. Kazdy zo zvysnej posadky mal svoj vlastny zivot. Kapitan po roku zomrel pri love diveho zvierata. Obaja ich priatelia sa tu ozenili a mali vlastne deti, ktore boli zmesou cloveka a mimozemstana. A tak unaveni svojim zivotom, sa obcas stretavali pri ohni, aby si zaspominali. V tu noc prave zazreli v dialke nezvycajne ostre svetlo, ako zostupuje z neba dole na miesto, ich uz zabudnutej lode. Rozruseni tymto javom vyskocili. Srdcia sa im rozbuchali nadejou. Potom sa vsak pozreli na seba a v tej chvili si uz neboli taki isti, ze chcu odtialto odist. Ved tu prakticky prezili cely svoj zivot. 

Mier v dusi (Ivan Tron Kucera)
Miguel mal strazit 5-mesacneho brata Ramina. Nakukol do jeho kolisky, ale nebol v nej. Vybehol von. Na verande nasiel schulenu anakondu. 
Anakonda v dzungli nema prirodzeneho nepriatela. Samica je schopna vrhnut stocentimetrove mladata. Ich pocet sa lisi, ale existuju legendy o vrhu s desiatkami mladat. Ani sekundu sa o ne nestara. Uz behom prvych dni zacinaju lovit mensie ryby. Nie je jedovata, je nieco horsie - ma dozadu otocene zuby, takze je takmer nemozne vyslobodit sa z jej papule. Nastastie maju tie mrchy aspon tolko ucty, ze spravidla predtym, nez zacnu obet zrat, ovinu ju a zadusia. Sympatickejsie su uz len komodske draky... Anakonda korist travi cele mesiace. Schulena, stocena. V pokoji. Majestatna, obludna a priserna. Pani hadov. Tato merala styri metre a mala vypulene, skvrnite brucho. Hystericky zacal kricat, ale nikto ho nepocul. 
Had sa zobudil. Anakondy nemaju sluch, ale citia vibracie. Schmatol macetu, priskocil k nej do bezpecnem vzdialenosti a dvoma silnymi a bleskovymi seknutiami jej odtal prednu a zadnu cast tela. Pozrel na zdute brucho. Pocul o pripadoch, ked obet este zila, ked ju vytahovali z rozparaneho plaza. Toto vsak nebol ten pripad: z brucha vyklzol Ramin, no uz scasti straveny. Pokozku na telicku mal rozozratu od zaludocnych stiav anakondy. 
Miguel nikomu v dedine nic nepovedal, len si nabrusil macety a odisiel do dzungle. Daleko za hranice, kam nikto nechodil. Na tych miestach vladla zla atmosfera a opice tam na vas z vysky vestecky ziapali a triasli korunami ako keby vedeli, ze je to vasa konecna. 
Miguel sa z dzungle vynoril o desat rokov a v ociach mal nieco, kvoli comu sa mu vsetci vyhybali. Nikdy nikomu nepovedal, preco tam isiel. Vsetci si mysleli, ze sa zblaznil… a dozaista to svojim sposobom bola pravda. V skutocnosti mal ale velmi pragmaticky, prisne realisticky dovod.
Isiel sa tam zmierit s duchom svojho braceka.

Upir (Ivan Tron Kucera)
Slnko zapadlo uz pred mnohymi hodinami a mesto spalo; v stredu o jednej rano neboli v uliciach ani macky.
Upir nespustal z chlapa pred sebou zrak. Este par metrov a dostane ho.
Chlap vsak odrazu zrychlil krok, akoby vycitil nebezpecenstvo. Upir teda tiez pridal do kroku. Uz ich od seba delilo iba par metrov. Este chvilku a ma ho.
Nestastnik zahol do uzkej, tmavej ulicky.
Upir tiez. „Hej!“ zreval pobavene, naciahol sa po chlapovi a schmatol ho za rameno. Citil jeho pot. Drazdilo ho to. „Pozri sa na mna, ked sa s tebou bavim.“
Chlap posluchol jeho vyzvu, otocil sa mu tvarou v tvar a bez jedineho slova mu vrazil ocelovy kolik priamo do srdca.
„Whistler. Volam sa Whistler, ty svina.“
Utok (Stanislav Hoferek)
„Povedz mi svoj nazor,“ velitel sa pyta jedneho zo svojich poradcov.
„Elfov je vela. Pri hlavnej brane je ich tolko, ze priamy utok by bola samovrazda.“
„Co navrhujes?“
„Utok na vedlajsiu branu. Tam ich je menej. A hlavne, tu poziciu je omnoho tazsie udrzat.“
„To vieme my. A vedia to aj oni. Budu predpokladat utok na zranitelne miesto. Urobia vsetky protiopatrenia.“
„Ak to stihnu,“ hovori poradca.
„Viem, ze sa dokazu pohybovat rychlo. A nemozeme zautocit na obidve miesta naraz.“
„Mozno ano. Mali by sme zautocit na obidve brany. Aspon jednu z nich tak mozeme dobit.“
„Za cenu obrovskych strat? Dobit sa do pevnosti a v nej bojovat proti presile? To je vylucene!“ Velitel nervozne presiel z pokojneho hlasu do beznadeje. Ma svoje rozkazy a ma armadu, ktora uz neraz slavila velke vitazstvo.
„Moze byt jeden z utokov len tak. Naoko. Na odlakanie pozornosti. Navrhujem zautocit s malou castou armady na hlavnu branu a nasu hlavnu silu sustredit na tu vedlajsiu. Tu dobijeme. Alebo mozeme skusit tretiu moznost. Urobit si vlastny vchod. Na tomto mieste je hradba najslabsia.“
„To je napad. Budeme sa snazit presvedcit elfov, ze nasim cielom je ten obranny val. A plnou silou udrieme na vedlajsiu branu.“
„Vyborny plan, vojsko ocakava vase rozkazy!“

Preslo niekolko hodin. Armada zautocila s obliehacimi strojmi na zranitelny mur a vacsina vojska udrela na vedlajsiu branu. Presne to, co si elfovia najviac zelali. Cele okolie vedlajsej brany bolo pokropene horlavym olejom a na vitazstvo potreboval narod lukostrelcov jediny sip.