Pozehnanie s cervenou magynou











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Eva Kara Pifkova
O knihe

Tretia a zaverecna cast kratkej trilogie o pozehnani, ktore je pre mnohych ovela viac prekliatim. Pribeh plny zenskych postav vrcholi vo svete, kde je zien skutocny minimum. Ako sa da skombinovat ohniva magia a duch z davnej minulosti? A co vsetko dokaze mimoriadne nadana magyna, ked nie je tak celkom sama sebou?

Tretia kniha je taktiez o dvoch uplne odlisnych pristupoch tak k magii, ako o i hodnote ludskeho zivota a sebaobetovani.



Obsah
Pozehnanie s cervenou magynou	1
O knihe	2
1. kapitola: Cervena legia cislo 7	4
2. kapitola: Nocna hra	7
3. kapitola: Stopar	9
4. kapitola: Dva odtiene magie	12
5. kapitola: Krvave puto	15
6. kapitola: Hlas	17
7. kapitola: Ty, mesacna dyka a tvoj ciel	20
8. kapitola: Krali, rytieri a barbari	23
9. kapitola: Obchodnik s otrokmi	28
10. kapitola: Dedicstvo	32
11. kapitola: Juhasova uloha	35
12. kapitola: Modry stol	39
13. kapitola: Plavec	43
14. kapitola: Vymena	46
15. kapitola: Otrok s obchodnikmi	47
16. kapitola: Konfrontacia	50
17. kapitola: Epilog (po desiatich rokoch)	52
1. kapitola: Cervena legia cislo 7
Kara sa oblieka. Povinna uniforma je necakane pohodlna a zaroven uzitocna. Nie je to brnenie, ale urcite je lepsie nosit toto ako saty obycajneho sedliaka, ktory pracuje na poli. Vela sivej, jemnej latky, ktora je zdobena cervenymi pasikmi. Prave tie pasiky su dolezite a ich ulohou je odlisit ju od bojovnikov z mesta Emalia.

Emalia je jedno z najdolezitejsich miest celej ludskej rise a pocas generacii sa zmenilo na nepoznanie. Este stale patri medzi nove mesta s nedavnymi zakladmi, ale uz bolo tak centrom novej viery, ako i kniznice a velmi nedavneho povstania. V Emalii sa stale nieco deje a to uz od cias, co oficialne vymreli Maraskeni a najroznejsie rody vo vzajomnych bojoch este viac znizili populaciu celeho kontinentu. 

Tak ako ostatne, stale dolezite mesta, aj Emalia stavila na armadu. Hovori sa o nej ako o cervenom meste uz dlho. Cervene legie su presne tam, kde je to potrebne. Nie su to vsak ziadne ohromne armady. Kazda takato legia je v skutocnosti skor akousi vojenskou skupinou, ktora ma obvykle 40 clenov. Velitela, stopara, 37 bojovnikov a jednu cervenu magynu.

Kara je cervenou magynou. Pre niekoho, kto je z daleka, sa cervena farba spaja s ohnom. A ten niekto ma pravdu. Skutocnou ulohou cervenych magyn je oslabit nepriatelsku armadu. Ziadne liecenie ci pozehnavanie vlastnych jednotiek, ale poctive ohnive gule, vrhane do prostriedku zastupov nepriatela. Tak ako ostatne, aj Kara sa musela ucit ohnive kuzla. A tak ako ostatne, aj ona nedobrovolne.

Byt cervenou magynou pritom nie je ziadna vyhra. Musi pochodovat tak rychlo, ako zvysok armady. Musi sa spoliehat na ostatnych a ostatni sa musia spoliehat na nu. Staci jedina chyba a smrtelnym kuzlom skosi vlastne jednotky. Taktiez staci chyba v obrannom postaveni a cervena magyna je lahky a zaujimavy terc pre vsetky sipy, ostepy a mece. Trofej pre toho, kto ma stastie i odvahu.

Nejeden cestovatel, ktory prechadza cez Emaliu, sa pyta na cervene legie. Ich meno je totiz velmi zvlastne prijimane. Niekedy dokazu legie urobit ohromne veci a ubranit dolezity most alebo dokonca dobit hrad, ale inokedy dostanu poriadne na frak od armady ineho mesta. Vsetko zalezi z velkej casti od spoluprace jednotlivych prvkov legie. Ak je slaby velitel, slaby stopar ci slaba magyna, moze byt zle. A ak nepriatel prejde cez bojovnikov, ktori maju chranit ostatnych, tak je casto este horsie. 

Ked sa niekde spomenie pojem cervena magyna, vacsine napadne niekto, kto ma v sebe iskru. Niekto, kto s vasnou spaluje svojich nepriatelov, uziva si zivot plnymi duskami a rozhodne nema problem s nicim na svete. Niekedy je tato predstava uplne mimo.

Kara je odvedena proti svojej voli. Vyskolena zabijat a vyuzivat svoje magicke schopnosti skor, ako najde na bojisku smrt. Lahky a zaujimavy ciel pre nepriatelov, ktori vedia, ze jeden dobry sip moze znacne oslabit celu cervenu legiu a sposobit chaos. Niekto by povedal, ze ide o rizikove povolanie. Najblizsie nebezpecenstvo je vsak ovela blizsie ako akekolvek cudzie armady a Kara to dobre vie. Vacsinou jedina zena na 39 muzov. Vacsina z muzov je bez zeny a casto i bez najroznejsich zabran. Je sice pravda, ze velitel ma specialny trening na upokojovanie ostatnych, ale ten nemoze byt vzdy v tej spravnej chvili na spravnom mieste. A aj on nemusi byt dokonaly. Dostat sa tak do armady, na dolezitu poziciu a este nedobrovolne nie je ziadna praca snov.

Siedma legia je specialna jednou jedinou zvlastnostou. Ma uz piatu cervenu magynu za posledny rok.

„Velitel, je to pravda?“
„Co ci je pravda, ohnivka?“ Pyta sa jej velitel.
„Zomreli styri magyne za sebou v tejto legii?“
„Ano, je to pravda. A pozri sa, nebudem ti to nejako specialne opisovat. Ides s nami a hotovo. Mas vsetko co potrebujes? Je to dlha cesta.“
„Uz som oblecena. Len nechapem, naco ma chcete. Vsak som len teraz dokoncila vycvik.“
„Potrebujeme cervenu magynu a pridelili mi teba. Tak si svihni. Nemame cely den.“
„Nepacis sa mi.“
„Ani ty mne, ale mam svoje rozkazy. Modlila si sa?“
„Ano, tak ako vzdy.“
„Dobre. Ideme.“

Velitelia legii a vsetci nad nimi vyzaduju, aby sa vsetci clenovia cervenej legie pravidelne modlili. Je to potrebne, ziadane a v pripade neposluchnutia, je to trestne. Mala cervenovlaska si berie este poslednu vec so sebou. Male vrecusko s cajom.

Velitel ju neustale pohana, az sa dostava na male priestranstvo. Zhromazduju sa ludia. Kara nevie, kolko ich je, ale vidi, ako prichadzaju dalsi. Toto je jej uplne prve nasadenie a je tak mlada a hlavne nizka, ze sa moze dobre schovat za stit.

„Toto je jednotka, ktorej budes az do smrti sluzit.“
„Som cervena magyna, nemali by sluzit oni mne?“
„Postaraju sa o to, aby ta nepriatel nezabil, ale ty musis tych parchantov spalit co najviac. Rozumies? Viac nepriatelov spalis, menej dobrych chlapov z tvojej jednotky padne. Rozumies tomu?“
„Zatial som palila len figuriny.“
„Tak si to dobre zopakuj. Mame nocnu hru. Tak nech nieco vidime.“
„Nechcem nocnu hru.“
„Ani ja nie. Ale je to rozkaz a vlastne je mi jedno, co chces.“

Kara intenzivne premysla. Musi sa rychlo obliect a vyrazit. Len dnes dostala pergamen s tym, ze odteraz je cervena magyna. Ziadna ceremonia, len odovzdanie z ruk do ruk. Povolavaci rozkaz je na vacsom kuse pergamenu ako cele to oznamenie o ukonceni studia. Kratkeho studia.

2. kapitola: Nocna hra
Velitel vysvetluje celej cervenej legii aktualnu nocnu hru. Hovori o nej presvedcivo, ale niektorym je jasne, ze su to naucene frazy.

„Tuto noc budeme hrat pretlacanie s inou legiou. Musime ich porazit.“

Kara je mozno mlada, dokonca by mohla byt dcerou vacsiny bojovnikov, ale ocakavala viac, ako len zadanie ulohy. Ziadne tipy, ziadne povzbudenie. Pamata si, ze jednu legiu by malo tvorit styridsat ludi, ale nevie, kolko ich nastupilo na tomto mieste. Navyse nikde nie je ziadna legia. Po chvili jej to dava logiku. Polovica pojde proti polovici. A v jednom z timov bude ona.

„Budeme sa delit na polovice?“
„Ak nevidis ziadnu inu legiu, tak ano. Ides do druheho timu. Pohyb!“
„Do druheho timu? To preto, lebo som zena?“
„Ano, preto. Vitaz dostane viac potravin.“
„Chcem byt uplne vpredu.“
„Dohodnite sa v svojom time ako chcete.“

Velitel a ti najsilnejsi chlapi idu do prveho timu. Stopar, magyna a vacsina slabsich bojovnikov do druheho. Postupne sa pripravuju na znacky a beru do ruk velmi dlhe lano. Ostava len chvila. Kto chce, ten si meni svoju poziciu. Karu presuvaju uplne na koniec, aj ked proti tomu protestuje. Nikto ju neberie vazne a jej nenapadny hlasok je pre vacsinu muzov na smiech.

Odstartovane. Stred lana sa chvilu vobec nehybe. Obidva timy tahaju z plnych sil. Prvy tim ziskava prevahu, ktora sa neustale zvacsuje. Niektori padaju na zem a coskoro sa cele lano ocita v rukach silnejsieho timu.

Vsade pocut slova o nespravodlivosti. Velitel vsak zakazuje akekolvek zmeny v zostave a prikazuje dalsie kolo. Vsetko sa opakuje. Aj vsetci, s vynimkou malej cervenovlasky.

„Je len jedna moznost, ako ich mozeme porazit. Dajte ma dopredu.“
„To je zbytocne.“
„Chcete vyhrat ci nie? Dajte ma dopredu. To je rozkaz!“
„Ty si zena, nemozes nam rozkazovat.“
„Som a budem. Tak ma dajte dopredu. Ak nebudem vpredu, prehrate.“
„S tebou vzdy prehrame.“
„Dobre, tak vystupujem z vasho timu. Prisli ste o magynu. Kto si mysli, ze to nema zmysel, nech ide za mnou.“

Na prekvapenie velitela sa druhy tim skutocne oslabuje. Za magynou idu este niektori, uplne najslabsi bojovnici. Druhy tim tak uz nema dvadsat ludi, ale len patnast a po chvili len desat. Dobre si uvedomuju, ze teraz nemaju vobec ziadnu sancu. Velitel veli k zaciatku a dvadsiati silni lahko pretlacaju desiatich priemernych.

„Nedovolim ziadne zmeny v zostave. Pojdeme znovu.“ Hovori velitel.
„Prikaz im, aby ma dali na zaciatok.“
„Neprikazem. To si musis vydobyt sama.“

Kara sa stavia na zaciatok a tentokrat ju nikto neodhana. Jej polovica je skutocne slabsia a stavia sa na znacky s pocitom, ze ich caka dalsia, uz tretia prehra.

Zapas zacina a podla ocakavania, slabsi tim drzi svoju poziciu len s velkou namahou a musi ustupovat. Lano sa vsak sprava inak ako predtym. Zacina byt horuce, priamo pekelne horuce. Na celom useku od Kary po koniec silnejsej polovice. Nehori, ale zacina sa z neho dymit a jeden za druhym musia dat ruky prec. Odrazu drzi lano coraz menej silnych bojovnikov a ti slabsi dokazu tahat lano k sebe coraz vacsou rychlostou. Velitel len neveriacky kruti hlavou. Toto este nikdy nevidel.

„Ty podvadzas.“
„Nie, nepodvadzam.“
„Pouzila si cary.“
„Vy ste pouzivali svoje svaly. Ja take svaly nemam, tak musim pouzivat hlavu. Zvitazili sme.“
„Vyhrali ste jedno kolo z troch. Vitazmi sme my.“
„Takze sme nic nedokazali?“
„Presne tak. Este raz vyskusas nieco taketo pocas cvicenia a proti vlastnym a postaram sa, aby ta prevelili k jednotke do najtazsich bojov!“

3. kapitola: Stopar
Stale je tma. Nocna hra este bude mat nejake discipliny, ale nikomu sa do toho nechce. Pre Karu je este horsie to, ze niektori ludia, na ktorych sa ma spoliehat, maju popalene ruky.

„Viedla si si vyborne.“ Magynu oslovuje stopar.
„Dakujem.“
„Som rad, ze som bol v time s tebou.“
„Ako to mozes povedat?“
„Pozri sa na to takto. Dvakrat sme prehrali. Sme slabsi. Ale nevzdali sme to. A nemame popalene ruky. Vdaka tomu, ze si vyuzila to co vies proti ostatnym, nie proti nam.“
„To je od teba mile, ale ked mi to hovoris, tak si mozno narobis nepriatelov v jednotke.“
„Ja a nepriatelov? Som stopar, casto som daleko od ostatnych. Bojujem len vtedy, ked je to nutne. Ale ty potrebujes povzbudenie. Byt magynou musi byt uzasne.“
„Ver mi, uzasne to nie je. Sirota, u ktorej objavili nieco, comu som nerozumela. A tak ma dali na magicky vycvik a teraz som tu.“
„Kedysi som poznal jednu velmi silnu magynu. Bola uzasna vo vsetkom. Mozno ju este niekedy stretnem. Kto vie?“
„To je zvlastne. Ja ziadnu silnu cervenu magynu nepoznam. Ucili ma len muzi a tie, ktore som stretla na vycviku, nejako zvlastne nevynikali. Dievcata, ktore trenovali pracu s ohnom.“
„Kto hovori o cervenej? Ake este poznas?“
„Ja neviem, neucili ma o inych. Ale asi su modre a zlte.“
„Vies, co robia?“
„Nie.“
„Tak si to zhrnme. Ty si presla vycvikom na cervenu magynu a ani nevies, co robia tie, ktore su ti podobne. Nie je to zvlastne?“
„Ucili ma pracovat s ohnom, neucili ma ine veci.“
„Vies preco?“
„Neviem.“
„Je to preto, lebo ta chceli naucit to, co je podla nich dolezite. O kuzleni neviem nic, ale rad by som vedel viac ako ostatni. Som stopar, viem stopovat, ale chcel by som vediet aj to, co ovlada sikovny zlodej, zabijak ci sam kral. Ale neviem to. Nikto ma to neucil. To vsak este neznamena, ze sa nemozem dozvediet nieco ja sam.“
„Ako sa volas?“
„Juhas. A skor, ako sa spytas, naozaj by sme mali mat v tychto krajinach viac mien.“
„Preco?“
„Vies, kolko ludi ma toto meno? Mali ho rytieri, najroznejsi krali a teraz ho mam ja. A stavim sa, ze niekde je dalsia Kara.“
„To neviem.“
„Dievca zlate, nemusis vsetko vediet. Kazdopadne ti dakujem.“
„Bude teraz dalsia hra?“

Stopar aj s magynou sa pozeraju na velitela. Vyzera to tak, ze nova hra je uz vymyslena. Znovu pojde o nieco, co vyzaduje silu. Vsetkych utisuje a berie si slovo.

„Druha hra bude zamerana na vasu schopnost vrhania. Kto dostane dole tamto jablko, vyhrava.“

Znie to logicky, ale je v tom hacik. Jablko, na ktore ukazuje, je na miestnej obrovskej jabloni. Niektore rastu ovela rychlejsie, ako kdekolvek na svete a tato je hadam desatkrat vyssia ako dospely muz.

„Preco je ta jablon tak obrovska?“
„To neviem s uplnou presnostou. O legendach viem malo, ale pocul som, ze to malo nieco spolocne s arinmi, temnymi elfmi. Ale to bolo uz velmi davno. Ta ich krvna magia. Vidis, dalsi druh magie, o ktorej by si mohla vediet viac.“
„Naozaj si stopar? Vies o vsetkom.“
„Preto som stoparom. Mam stopy z toho a z hentoho a zaroven mam uz dost vela v nohach.“

Sutaz sa zacina. Jednotlivi vojaci hadzu svoje ostepy. Silni hadzu ostep naozaj lepsie ako ti, ktori maju sily menej. Velitel mina ciel, zatial co stopar ani nedohodil na taku ohromnu vzdialenost. Posledna prichadza na rad Kara.

„Ta to nehodi, nema sancu! Je slaba! Je to este dievcatko!“

Tieto a podobne myslienky pocuva zo skoro celej jednotky. Najdu sa vsak aj taki, ktori su zvedavi. Co dokaze to dievca?

Mlada magyna si berie do ruky ostep a skusa, ako velmi je tazky. Ma problem ho zodvihnut a na taku vzdialenost by ho nehodila, ani keby ho mala hadzat pred seba a nie to este do vysky. Ide na to inak. Uklada ostep znovu na zem a pokusa sa vytvorit jednoduchu ohnivu strelu. Sustredi sa a vypusta ju. Triafa konar, ale nie jablko. Ohen sa zacina rychlo sirit po suchom dreve, dokonca ovela rychlejsie, ako by si sama vedela predstavit.

„Pche. Netrafila…“

Velitel nedopovedal myslienku. Konar, ktory Kara zapalila, mu pada na hlavu. Kara s usmevom dviha jablko. Je stastna, ze ho ma v ruke, ale nikto sa na nu nepozera. Ani stopar nie. Ten sa snazi zistit, co moze urobit s velitelom, z ktoreho vyteka krv. Z tak velkej vzdialenosti vie byt aj padajuci konar skutocne smrtelnou zbranou. Nadava na seba, preco vypalila tu strelu tak nestastne. Teraz vsak vidi nieco uplne ine. Skuseni vojaci sa snazia velitela odniest co najdalej od stromu, ktoreho kompletne rozozieraju plamene.

Kara nevie, ci urobila nieco zle. Nikdy nepalila drevo. Kazdopadne rychlost horenia je priamo neuveritelna a strom hori ovela rychlejsie, ako pri akomkolvek poziari. Iste, v poslednych dnoch bolo velmi sucho, ale toto je neocakavane a jednotlive konare padaju na zem, casto tam, kde este pred chvilou stali bojovnici.

„Ona zabila velitela! Zabila velitela!“
„Pokojne, mladenci!“ Snazi sa ich upokojit stopar. „Je to nehoda. Nechcela ho zabit. Nikomu nechcela ublizit. Nechajte ju na pokoji, rozumiete? NECHAJTE JU NA POKOJI!“

Stopar robi, co moze, ale mlade dievca dostava ranu za ranou. Jeden z bojovnikov berie do ruk ostep a chce ho pouzit, ale na jeho prekvapenie pada na zem a ostep sa vznasa priamo pred nim, pripraveny prebodnut ho v ktoromkolvek okamihu. Vsetci, ktori Kare ublizili, zrazu padaju na zem a vsetko sa opakuje.

„To robis ty?“ Pyta sa stopar magyne.
„Nie, ja nie. Niekto iny.“
„A kto?“
„Neviem.“
„Airana?“
„Kto je Airana?“

4. kapitola: Dva odtiene magie
Ku Kare sa blizi velmi zvlastna dvojica. Mlada, mimoriadne pekna magyna v modrych satach a pohladny mladik s uplne nepritomnym vyrazom. Obidvaja su bledi a modra magyna sa pohybuje len s pomocou mladika.

Stopar sa snazi rozohnat ostatnych. Nie vsak zbranou, len slovami. Ostepy, ktore stale poletuju vo vzduchu, su vsak lepsim dovodom na utek. Cela cervena legia ide prec, s vynimkou stopara, magyne a velitela, ktory lezi na zemi.

„Juhas, si to ty?“
„Airana, co tu robis?“
„Prisla som sa zohriat k ohnu.“
„Vtipna ako vzdy, ale naozaj, co tu robis? Som rad, ze si prisla, rad ta vidim, ale toto je podozrivo velka nahoda.“
„Ver mi, nemala som tu cestu. Bola som uplne inde a neviem, ako som sa sem dostala. Potrebujem pomoc.“
„Samozrejme. Cokolvek.“
„Prebodni toho chlapa na zemi s tymto.“

Mladik, ktory doteraz niesol Airanu, ju pomaly uklada na zem a podava stoparovi mesacnu dyku. Ten sa zacudovane pozera a nechape, co od neho Airana chce.

„Nerozumiem, preco mam bodnut mrtvolu?“
„Este trochu zije. Aaaaa…“

Modra magyna krici od bolesti a mladik, ktory ju sprevadza, ide k mrtvole sam. Z celej sily ho opakovane boda a nesie dyku spat k Airane. Ta si ju priklada, ako keby to bol nejaky ritual.

„Povies mi, co to malo znamenat? A co je s tebou? A kto je tento... Tento mlady muz?“
„Vodu. Dones mi vodu.“

Stopar jej dava vsetku vodu, co ma u seba a ona pije, zatial co vykasliava vlastnu krv.

„Si v poriadku?“
„Nemas nieco s ocami? Samozrejme, ze nie som. Potrebujem viac vody. Pomoz mi, Juhas. Pomoz mi.“
„Skusim nejaku najst. Aj s ostatnymi vecami pomozem. Co sa ti stalo? Si zranena?“
„Sip. Aaaaa.“
„Ziadny nevidim. Vytiahla si si ho? Ukaz, pozriem sa.“
„Neobzeraj sa a zozen vodu! Juhas!“
„Idem. Ostan… tu?“

Stopar sa vytraca a Kadar, ktory pomahal Airane doteraz, prehladava okolie. Nachadza jednu malu flasu, ktora pravdepodobne patrila velitelovi, a donasa ju Airane.

Kara sa na vsetko len neveriacky pozera. Ma tu cest stretnut modru magynu? Zachranila ju? Ona, co je bleda a slaba, dokazala ocarovat ostepy?

„Ako si to dokazala?“
„Hroty ostepov su kovove. Da sa do nich vlozit kuzelna energia. Drevo to stazilo.“
„Tomu nerozumiem.“
„Ty, co si spalila jablon, ktoru zasadila Eraniel? Len sa na nu pozri. Namiesto ohromneho stromu je ohromna hromada popola.“
„Nevedela som, ze bude tak horiet.“
„To nevadi. Ja som to vedela.“
„Co vsetko dokazes?“
„Dokazem poslat stareho znameho priatela po vodu. Dokazem tiez dufat, ze mi ju prinesie skor, ako bude uplne neskoro.“
„Mozem ti pomoct?“
„Ak nepoznas kuzlo na doplnenie krvi, tak nie.“

Kara je znovu zmatena. Vidi magynu, ktora je uplne ina, ako ona. Starsia, podla slov ovela mudrejsia, s vacsim prehladom. Ale rozhodne nevyzera dobre. Este aj s tou bledou tvarou je krajsia.

„Bez teba by ma zabili.“
„Neboj sa, nezabili by ta. Poriadne by ta zmlatili, opakovane znasilnili a potom by ta niekde zahrabali alebo predali. A budu mat pridelenu novu magynu. Viem o cervenych legiach. Ale neviem povedat Kadarovi, aby ma hrial poriadne. V poslednom case to flaka a mne je zase zima.“
„Mozes ist blizsie k ohnu. Alebo mozem nanosit kamene a drevo a urobim maly ohnik specialne pre teba.“
„To znie dobre. Kadar, bez po kamene a drievka. A ty, dievca, pod blizsie. No tak, pod sem.“
„Preco?“
„Jediny clovek, ktory ma doteraz hrial, zhana vsetko na ohen. Teraz ma budes hriat ty. Si ohniva magyna, urcite vies zahriat niekoho, kto to potrebuje.“

Kara si sada vedla Airany a snazi sa ju dlanami a celym telom trochu zohriat. Zaroven neveriacky sleduje, ako si modra magyna dava tu prekrasnu dyku priamo do rany. Nerozumie tomu, ale vie, ze dnes sa nauci viac, ako len pochodovat v cervenej legii.

5. kapitola: Krvave puto
Airana hovori len s tazkostami, ale chvali Karu, ktorej ruky hreju ovela lepsie, ako tie Kadarove. Dychanie jej stazuje vzduch presyteny splodinami, ale citi sa byt v bezpeci. Aspon nateraz.

Svet je plny muzov, ale pri horiacej jabloni sa k sebe tulia dve zeny. Jedna silna a zaroven slaba, zatial co ta druha bola priskoro nasadena do sluzby, ktorej plne nerozumie, pre ludi, ktori sa ju pokusili zabit. Alebo horsie.

„Neviem, ako ti mozem podakovat. Zachranila si ma. Urcite mas za sebou uzasne dobrodruzstvo.“

Airana neodpoveda. Kara citi a pocuje, ako dycha, ale vyzera to tak, ze modra magyna jednoducho zaspala. Uvazuje, ci ju ma zobudit, alebo prave naopak – nechat spat. Hreje ju a snazi sa jej urobit co najviac pohodlia na tvrdej zemi. Uvazuje nad tym, ci aj ona bude niekedy tak krasna. Skutocne, aj ked je Airana teraz spinava a uplne vysilena, je nadherna.

Mladucke dievca je vsak v porovnani s nou uplne nezaujimave. Nudne spinave cervene vlasy nie su tak pekne ako dokonalo gastanove vlasy modrej magyne. Chcela by byt ako ona. Chcela by byt vyssia, atraktivnejsia. Kara jednoducho nema tie sny, ktore by mohli mat velki znalci mocnych kuziel. Naucit sa nove kuzla, zosilnit tie existujuce, spalit kazdeho na prach. Nikdy neuvazovala nad drvenim celych armad uplne presnymi strelami. Nikdy nechcela byt ta najsilnejsia v magickych subojoch ci v tom, kto spali viac nepriatelskych lodi skor, ako sa dostanu az ku brehu. Chce uplne bezne veci. Trochu lasky, respektu a stastia. Vie, ze bude mat modriny, nedostane normalnu pracu a vlastne sa jej zivot skoncil. V case, ked sa zivot inych este len zacina.

Niektore jej vrstovnicky su uz matkami. Namiesto ciest po krajine su na jednom dvore a strazia deti. Hlavne vela chlapcov, medzi ktorymi je niekedy jedno osamotene a nezaujimave dievcatko. Tak, ako ona. Niekedy nadava, ze preco ma vlastne ona magicke nadanie. Preco ho nema niektora ina. Niekedy uvazuje nad tym, ci je pravda, co sa hovori o nej a ostatnych. Byt sirotou vraj zlepsuje sustredenie na ohnive kuzla. Nevie, co si o tom moze mysliet. A vobec, koho by sa mala na toto pytat? Kde najde skusenu magynu, ktora vie o svete nielen z kratkeho treningu, ale jednoducho vie skoro vsetko?

Hladi Airanu po vlasoch a vsima si, ze inak krasna hlavicka modrej magyne ma hlboko pod vlasmi niekolko stop po brutalnom zaobchadzani.

Kadar ani Juhas sa zatial nevracaju. Jedine, co vidiet, je dohasinajuci ohen. Z treningov vie, ze ohen vie lakat pozornost. Nikto sa vsak nejde pozriet na miesto, kde este pred chvilou bola ohromna jablon.

Mysli na Airanu a na to, co s nou je. Kara dobre vie, ze kazdy clovek je z masa, kosti a krvi. Uvazuje, ci moze ona sama nieco urobit. Kym sa sustredi, znenazdajky sa jej v ruke objavuje mesacna dyka. Najskor je to len, bezna dyka, ale odrazu zacina svietit na cerveno. Instinktivne skusa, ci je ostra, ale po chvili s tym prestane. Dyka jej robi malicku ranku na prste, cez ktoru vsak okamzite vyteka krv. Netecie vsak na zem, ale vyzera to tak, ako keby sa nasavala priamo do dyky, ako do nadoby. Pokracuje to, aj ked vydesena mlada magyna uklada dyku na zem. Moze robit cokolvek, aj kracat od dyky prec, stale prud krvi prechadza z nej do dyky. Ma pocit, ze dyka si zobrala ovela viac krvi, ako sama vazi a neustale si berie viac a viac.

Krici o pomoc. Nikto ju vsak nepocuje. Krici znovu a znovu, doslova ako o zivot, ale nie je to nic platne. Musi nieco urobit. Zahrabat tu dyku? Na to je uz mozno neskoro. Mohla by sa pichnut aj do druheho prsta, ale to by mohlo vsetko este viac zhorsit.

Spomina si na to, ze sa ta dyka ukladala priamo do rany. Dviha ju a uklada len kusok od Airaninej rany. Jeden prud krvi prechadza z Kary do dyky a druhy z dyky do Airany, ktora sa stale nezobudza.

Uplne vystrasena Kara sa rozhodla, ze Airanu donuti zobudit sa. Akokolvek. Kope do nej, snazi sa jej zahryznut do ruky, pokusa sa ju prefackat. Kazda z tychto cinnosti je stale tazsia a tazsia, priamo nemozna. Po chvili sa zastavuje prud krvi z dyky do Airany, ale nie z Kary do dyky. Mladucke dievca sa nemoze pohnut.

6. kapitola: Hlas
Airana spi, ale nie je to bezny sen. V jej mysli sa odohrava davny pribeh, v ktorom bojovali davne dobro a zlo. Ziadne krasne vitazstvo dobra, prave naopak. Zlo tvori dalsie zlo. Ma pocit, ze kazdu z tych postav legendarnej historie pozna, aj ked nevie odkial. Nie su to ziadne jasne obrazy, ale rozmazane ciny a emocie, ktore sa neustale miesaju a komplikuju. Do toho cista temnota, absolutne prazdno s tichom, ktore trha usi, vsetky myslienky a znemoznuje dychanie. Alebo je v tom nieco ine?

„Nelez na mne takto, neda sa mi dychat. A hrej poriadne, dievca.“

V polospanku hovori par slov, ale nic sa nemeni. Postupne sa uplne prebera a vidi, ze na nej lezi mrtve dievca s cervenymi vlasmi.

„Co sa ti stalo? Co… je s tebou?“

Airana okamzite vyskakuje ako mlada srnka plna energie. Poriadne si prezera Karu. Je lahsia ako predtym, studena a podla pohladu, v ktorom skoncila jej put, aj uplne nestastna. Airana okamzite berie do ruk mesacnu dyku, ktora bola na inom mieste ako predtym. Ta je vsak uplne rovnaka, nevazi viac a nijako nesvieti. Nech sa uz stalo cokolvek, Kara jej to povedat nemoze.

„Stratila si krv? Ja som v poriadku, ale ty si… co si urobila? Nejako si vyuzila dyku, aby dala tvoju krv mne? Mne chybala a ty nemas vobec ziadnu. Toto si chcela? Alebo… si toto nechcela a nieco sa pokazilo? Dievca nestastne.“
„Herdanov zub jej krv nevrati.“
„Kto to hovori? Kadar, si tu? Juhas? Dievca?“
„Dievca sa vrati, chlapec sa strati.“
„Coze? Ukaz sa!“

Airana nerozumie. Pocuje zvlastny hlas. Patri zene, ale aj tak je uplne iny ako cokolvek, co kedy poznala. Neposobi zlomyselne, skor tak zvlastne lahostajne. Skor hlas stareny ako niekoho v jej veku. Modra magyna chce s tym hlasom hovorit, ale nedostava uz ziadnu odpoved. Ostava len sama s telom dievcata, ktorej meno ona nepozna, na rozdiel od Juhasa.

Vola na Kadara i na Juhasa, ale nikto z nich nie je nablizku. Rozmysla nad tym, ako tazke je doniest par kamenov a drievok na ohen? Sama by to zvladla za kratky cas.

„Vyzeras rovnako.“ Hovori smerom k dyke. „Nieco je vsak ine. Zmenila si sa. Viem, teraz vyzeram ako hlupana, ktora sa rozprava s predmetom. Ale ty nie si len tak nejaky predmet. Mas v sebe krv, vsetku krv nevinnej mladej zeny. To s tebou musi nieco urobit. Ten hlas s tebou suvisi, je to tak? Ta dyka je jednym z obrazov tvojho utrpenia. Viem to. Viem, kto si, ale mozem sa mylit.“

Airana pocuva odpoved, ale ta neprichadza. Nic sa nemeni. Pozera sa na dievca a nevidi sposob, ako jej moze pomoct. S dykou alebo bez nej. Uvazuje stale nad tym menom.

„Mesacna dyka? Preco take pomenovanie? Pre svietenie, alebo pre nieco ine? Mesiac prichadza vtedy, ked Slnko, pre mnohych Arowe, zachadza za obzor. Niekto pride, ked niekto iny odide. Vecny kolobeh.“

Znovu ocakava odpoved, ale jedine, co pocuje, je vracajuci sa Juhas. Vola na Airanu a je hned vedla nej, ale zda sa, ze ju vobec nevidi, ako keby ju obklopovalo velmi precizne zoslane kuzlo. Airana vola na Juhasa, ale on ju vobec nevnima. Su vedla seba, ale z pohladu prieskumnika tu nie je nic. Airana chyta dievca za ruku a trasie s nou, ale vyzera to tak, ze ani toto nepomaha. Pocuje slova svojho priatela, vidi vodu v nadobe, ktoru doniesol, ale nemoze mu dat ziadny signal.

Alebo moze? Dotyka sa travy a ta rychlo mrzne. Vrstva zmrznutej travy sa siri do kazdeho smeru a Juhas po chvili vidi, ako sa trava meni vsade, s vynimkou kruhu priamo pred nim.

„Airana, si to ty? Si zakryta? Ake je to kuzlo? Vidim zamrznutu travu, ako sa siri. Ale v jej strede nie je nic.“

Airana rychlo vystupuje z kruhu a v dojati objima svojho priatela.

„Co sa stalo?“
„Ja neviem. Tieto kuzla nie su moje.“
„Vies robit s ladom, ci nie?“
„To viem. Ten lad je moj. Ale to… to druhe, nech je to cokolvek, som nezoslala ja. Niekto iny a neviem kto. A to dievca, ta cervena magyna, je pri mne. Bez krvi. Musela nieco urobit. Obetovala sa. Ani som nevedela, ze sa to da.“
„Ako sa obetovala?“
„Pouzila mesacnu dyku.“
„Mesacnu dyku?“
„Nikdy si nepocul o mesacnej dyke? Alebo… Herdanov zub?“
„Nie.“
„Bola o tom taka velmi zvlastna basnicka. Pockaj, spomeniem si… Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.“

Len co to dopovedala, skryvacie kuzlo okamzite zmizlo. Na zemi je dievca bez krvi, ktore teraz vdaka Airane lezi na zamrznutej trave.

„Co si jej to urobila?“
„Ja som nic neurobila, Juhas. Ako hovorim, obetovala sa. Sama tomu nerozumiem. Chcela, aby som zila.“
„Vies… nemozem povedat, ze tym kuzlam rozumiem, ale neda sa to zvratit? Mas v sebe jej krv? Vsetku? Vies jej cas vratit?“
„Ten hlas mi vravel, ze jej to krv nevrati.“
„Vykasli sa na hlasy a skus, ci to dokazes.“
„Neviem ani ako.“
„Daj to sem. Nastav zilu… pockaj, ako ju dostaneme do nej? Nemame ziadny sposob ako jej ju dostat priamo do zil.“
„Pochovame ju. So vsetkymi poctami. Zachranila mi zivot. Tak, ako kedysi Kadar. Uz dvakrat. Kde je Kadar?“
„Ten chlapec co nerozprava? Nevidel som ho odkedy som odisiel.“
„Si stopar, nie? Vystopuj ho. Prosim.“
„Nemusis ma prosit. Pravdepodobne isiel tadialto.“

7. kapitola: Ty, mesacna dyka a tvoj ciel
Najst Kadara nie je velky problem. Vedla neho je niekolko dobrych, suchych vetviciek. Nieco ho muselo zastavit. Nieco nahle. Vyzera to tak, ze jednoducho odpadol.

„Co sa mu podla teba stalo, Airana?“
„Nie som si ista. Ten hlas hovoril, ze dievca sa vrati, ale chlapec sa strati.“
„Stratil sa tak blizko?“
„Myslim ze sa stratil v inom vyzname. Skratka uz tu nie je, aj ked sme nasli jeho telo.“
„Hovoris v hadankach a vobec ti nerozumiem.“
„Ver mi, tiez tomu dobre nerozumiem. Ale mam napad.“
„Aky?“
„Odnesme ho. K tomu dievcatu. Ako sa vlastne vola?“
„Kara.“
„Fajn, odnesme ho ku Kare. To je zvlastne. Len co som to povedala, tak mam pocit, ze so mnou ta dyka… neviem…“
„Co robi ta dyka? Je to len dyka, nie? Co moze s tebou robit dyka? To je smiesne.“
„Suhlasit.“
„S tebou suhlasi zbran?“
„Pre mna zabija, zachranuje zivoty a robi najroznejsie veci. Teraz suhlasi. A berme ho rychlo.“

Dvojica presuva Kadarovo telo ku Kare. Nic sa nedeje, len su dva mlade zivoty v odlisnom stave vedla seba.

„Povedz to zaklinadlo, basnicku alebo co to je.“
„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.
„Nic sa nedeje.“
„To vidim.“
„Kde stoja ti ludia?“
„Co?“
„Asi si tu basnicku alebo… to je jedno co to je. Povedala si to inak ako predtym. Povedala si len ze ludia stoja.“
„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.“

Airana opakuje tieto slova a znovu sa objavuje hlas. Nehovori ziadne slova, len akesi tazko popisatelne zvuky. Krv sa z celeho tela Kadara presuva do Kary. Chlapec je coraz viac bledy, zatial co dievca, ktore bolo doteraz bez krvi po dost dlhu dobu, sa zvacsuje, nadobuda povodny tvar. Nedycha vsak a srdce jej nebije.

„Povedz zase tu basnicku.“
„Preco? Urcite necakame na tie slova. Sama sa preberie.“
„Myslim, ze nie. Ak ich nepovies, tak to bolo zbytocne. Tiez tomu neverim, ale skratka to urob.“
„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.“

Kadarovo telo sa bez akejkolvek priciny samo od seba zapaluje. Mlady muz mizne v neuveritelne rychlom ohni, zatial co Kara sa so silnym kaslanim snazi nadychnut. Je spotena, zda sa byt velmi slaba a vyzera ako niekto, kto ma krce po celom tele a vobec nevie, co ma robit.

„Kara? Kara, pocujes ma?“

Airana sa pyta Kary, ci ju pocuje, no ta sa namiesto toho otaca k nej a namiesto slov vykasliava krv. Velke mnozstvo krvi, ktorej mal Kadar viac ako ona. Juhas odvracia tvar, ale Airana sa na nu usmieva. Je rada, ze ju vidi. Usmev vsak mizne aj z nej, ked sa pozera na to malo, co ohen nechal z Kadara.

Berie do ruky dyku, ako keby to bolo male dieta. Rozprava sa priamo s predmetom a sama je este stale prekvapena, ze sa to da.

„Teraz by som ti mala povedat nieco velmi zaujimave, ale neviem ani, co by to malo byt. Neviem, ci ta mam chvalit alebo niekde zakopat.“
„Pouzivaj ma.“
„Kto si? Povedz mi tvoje prave meno.“
„Mam viac mien, Airana.“ Odpoveda jej dyka.
„Povedz mi ich aspon zopar. Aspon tie zaujimavejsie.“
„Mesacna dyka, Herdanov zub, Eraniel, Herdan, Kara, Hairon Marasken. Teraz sme jedno.“
„To je vela mien. Dobrych aj zlych. A preco sa so mnou rozpravas? Co odo mna ziadas?“
„Kazda cast od teba nieco chce. Kazdy kusok mojej osobnosti ma inu tuzbu. Niektore sa ti mozu pacit, ine sa ti budu hnusit. Herdan chce tvoju smrt.“
„Ako ma chce zabit?“
„Chce ta donutit, aby si do konca zivota stavala chram Eraniel, v ktorom ta nasledne zasype.“
„Herdan je zly duch z minulosti. Vyhnali ho.“
„Ten duch je mojou sucastou. Tak ako vsetci ostatni.“
„No dobre a das mi nejaky poradovnik? S cim mam zacat?“
„Zavediem ta k niekomu, kto musi zomriet.“
„Budem hadat. Krasne dievcatko, ktore ma zivot pred sebou.“
„Nie.“
„Skor, nez mi povies cokolvek ine, potrebujem nieco vediet. Preco rozpravas? Co sposobilo, ze sa da s tebou rozpravat?“
„Krv cervenej magyne.“
„Ale ona ma teraz krv od Kadara. Bude v poriadku, nezmenena. Mam pravdu?“
„Nie.“
„Dobre, podme zachranovat. Vsetkych, vsade, v danom poradi. A s usmevom. Pod dyka, roztocime to!“

Kara vobec nerozumie, ako moze mat teraz Airana tak dobru naladu. Rozprava sa s dykou, ktora ma hned niekolko mien. O ziadnom nikdy nepocula, s vynimkou Eraniel. Jednoducho nema take vzdelanie, ako ma Airana.

„Airana?“
„Ako sa citis, Kara?“
„Necitim sa byt vo svojom tele.“
„Tomu rozumiem. Ale to niekedy kazdy, i ked tvoj pripad je naozaj specificky. Mas svoje telo, ale nemas svoju krv. To je zvlastne.“
„Zvlastne? Co?“
„Zvlastne a fascinujuce zaroven.“
„Mam z teba strach.“
„Zo mna? Vyborne. Tak to mi nebudes odvravat, ked pojdeme na vypravu niekde do dalekych krajov. Len ty a ja. Chlapov so sebou neberieme, lebo to moze byt mimoriadne nebezpecne a tak sa budes ty starat o mna a ja o teba. Plati? Juhasa samozrejme ano, na neho je spolahnutie.“
8. kapitola: Krali, rytieri a barbari
Kara zatvara oci a vobec nerozumie, co sa deje. Spolu s Juhasom a Airanou sa ocita na uplne odlisnom mieste. Ziadna dlha put cez zlozity teren s prespavanim za svitu mesiaca. Okamzita zmena, z ktorej sialene boli hlava a nielen ju. Ocita sa v zvlastnom hladisku. Lavice su v radach nad sebou a v strede sa nachadza stol s niekolkymi ludmi.

„Kde to sme?“
„Vychodny Aringold.“
„Bola si tu niekedy?“
„Samozrejme. Je to v strede rise ludi, aj ked to je asi dost nepresne pomenovanie. Skratka da sa ist odtialto na kazdy smer a vsade bude nieco aspon trochu zaujimave. Tu boli velke udalosti a tiez velke sidla Maraskenov. Byvale hlavne mesto, ktore je teraz zaujimavou zmesou ruin a podivnych podnikov. Dost neprijemne miesto pre niekoho, kto hlada cokolvek ine ako blaznive dobrodruzstvo.“
„Preco sme tu?“
„Neviem. Ale podme si pozriet hru. Juhas, pod blizsie k stolu.“

Stopar sa velmi nenapadne presuva blizsie a pocuva, o com sa rozpravaju jednotlivi ludia. Rychlo mu dochadza, ze su to hraci a akurat hraju dolezitu hru. Po chvili sa vracia k magyniam.

„Hraju KRB. A povedal by som, ze ide do tuheho. Ten tucny stavil svojich styroch synov, ten chudy stavil svoju dceru.“
„KRB?“ Nechapavo sa pyta Kara.
„Krali, rytieri a barbari. Nepoznas tu hru?“
„Nie.“
„Airana ti ju vysvetli. A mne by mohla vysvetlit, co tu vlastne robime.“
„Preco si myslis, ze vsetkemu rozumiem?“ Zapaja sa Airana. „Jedno ale viem. Ak stavia svoje deti, tak je to podla Eraniel zle. Chce tomu zabranit. Urcite jej bude vadit, ked niekto na zaklade hlupej hry pride o rodinu.“
„A co chce ta Eraniel? Mame niekomu pomoct? A komu? Tomu, co chce vyhrat dceru, ci tomu, ktory chce vyhrat styroch synov?“
„So synmi je menej starosti, tych ti okamzite niekto neukradne. Ale dcera sa da lepsie predat.“

Kara nechape diskusii. Zamyslene mlci, az si to Airana vsima a viac ako len jemne do nej stucha, aby aj ona nieco povedala. Posmeluje ju, ale cim viac ju posmeluje, tym viac chce byt Kara uplne ticho a idealne uplne prec.
Vobec si nevie predstavit, ze by vyhrala deti niekoho ineho. Co by s nimi robila? To by sa jej rodina rozrastla na dvojnasobok ci trojnasobok na zaklade nejakej hry, tak preco by do toho sla? Kara je sirota, o to viac by chcela mat pri sebe svojich najblizsich a urcite ich neriskovat v nejakej hre.

„No tak, co si myslis? Teraz si ty ten hlas rozumu a ja som hlas cinu. Tak co navrhujes?“
„Aby sme odisli.“
„Teda, nikdy by som nemohla byt cervena magyna. Toto by mi nenapadlo. Si uzasna!“

Airana sa dviha a ide priamo ku hracom. Smeje sa, zartuje len tak sama pre seba a Juhas drzi Karu, aby nesla za nou. Pokracuje tanecnym krokom ako zena, ktora presne vie, co chce a neda pokoj, kym ju nebudu ostatni povazovat za bohynu.

„Teraz len cakaj. V tomto pripade nie je dobre, aby sa jej niekto staval do cesty.“
„Co urobi?“
„Nieco hlupe, nespravne a nebezpecne. Vsak ju poznas.“
„Vlastne nepoznam.“
„Poviem ti tajomstvo. Nikto ju nepozna. Teraz ide ako vichrica a ak sa niekto postavi proti nej, tak ho uz mozno nikto nenajde. Teraz len sleduj. A ak sa modlis k nejakym bohom, tak sa modli.“
„To pomoze?“
„Ak su tvoji bohovia menej sialeni ako Airana, ked dostane jeden z tych jej stavov, tak dufam ze ano.“

Airana bez pozvania prichadza ku skupinke muzov. Sada si na volnu stolicku. Stol je pre siestich a ona je prave teraz ta siesta. Traja nehraju, len sleduju rozhodujucu hru. Jeden z nehrajucich miesa v nepriehladnej nadobe zafarbene gulocky. Zlte gulocky symbolizuju kralov, modre rytierov a cervene barbarov. Zmysel hry je velmi jednoduchy a je uplne o stasti. Kto ziska najviac gulocok jednej farby, ten vyhrava. Krali, barbari a rytieri maju rovnaku hodnotu, lisia sa len farbou.
Vytiahnut piatich kralov alebo celkovo sest rovnakych gulocok je to najlepsie, co moze byt. Najhorsi vysledok je vytiahnut dve gulocky z kazdej farby.
Chudy hrac, ktory vsadil svoju dceru, vytahuje piatich barbarov a jedneho krala. To je velmi dobre, ale stale prekonatelne. Teraz zalezi na tom, co vytiahne ten tucny hrac. V hre sa neda svindlovat, gulocky sa pravidelne kontroluju a maju rovnaky tvar. Ani ti najlepsi nepocitia v svojich prstoch rozdiel. Druhy hrac vytahuje krala a vie, ze uz moze len remizovat alebo prehrat. Dufa v remizu a dalsie kolo. Kazdych gulocok je sest, spolu osemnast. V tomto je KRB jednoduchy, ale zaroven putavy a dolezity pre spolocnost. Jednoduchy hazard, v ktorom moze ist skutocne o velmi vela. Zvlast, ked sa proti hospodarstvam vsadia ine hospodarstva, aj s budovami a zvieratami. Alebo ak niekto vsadi svoje deti, aby mohol ziskat ine dieta. Vacsinou s inymi pohlavim. Nie vzdy su v stavke veci, zvierata ci ludia v rovnakej hodnote.
Vytahovanie konci remizou. K zarmutku prveho a obrovskej radosti druheho hraca. Airana berie do ruk vsetky cervene gulocky, ako keby chcela vyskusat, ci su rovnako tazke.

„Hram aj ja. Na sest gulocok pre kazdeho.“
„Kto si? Toto je KRB, hra pre chlapov. A ty si zena.“
„Ak chcem hrat, tak budem hrat. A ty ak nechces byt eunuch, mrtvola ci niekto, kto bude moct hrat KRB uz len nohami, tak ma nestvi! A este som tych tvojich synov ani nevidela. Asi nie su nic moc, ked ich takto predavas.“
„Ide o vela. Nechceme dalsieho hraca.“
„Urcite nie?“
„Nemas co stavit.“
„Ze nemam? Pozri sa tam. Ten chlapik, ten nenapadny, je na predaj. Vlastnim ho.“
„O neho nemam zaujem. Skor o tu malu vedla neho.“
„Vedela som, ze to povies. Vsadte svoje deti, ja vsadim svoju dceru.“
„To nemoze byt tvoja dcera.“
„Ty lichotnik, dakujem, ze hovoris, ze stale vyzeram mlado. A vies co? Ked si dam vino, tak som este mladsia a este veselsia!“
„Plati!“

Jeden z muzov miesa vsetky gulocky a postupne podava vrecko ku kazdemu z troch hracov. Zacina s Airanou. Ta sebaisto vytahuje pat cervenych gulocok, jednu za druhou. Nasledne poriadne prehrabava vrecko, ako keby nejako carovala, ale prechadza ju istota. Ziada ostatnych, aby si tiez zobrali pat gulocok s tym, ze budu hrat len s piatimi. Proti tomu sa obidvaja jednoznacne postavili. Modra magyna musi vytiahnut jednu gulocku. Vytahuje modru.

„Pat cervenych, jedna modra. Kto ide dalsi? Pod ty, co prejdes cez dvere.“
„Co?“
„Skratka pod!“

Na jej prekvapenie vytahuje ako prvu prave cervenu gulocku a za nou modru a zltu. Je to jasne. Airana vyhrala. Nikto nedokaze vyrovnat jej naskok.

„Ako si to urobila, ty carodejnica?!“
„Poviem ti presny postup. Vytiahla som jednu cervenu. Potom druhu. Nasledne tretiu, stvrtu a piatu. Potom som trochu zdrzovala, aby to bolo napinave. A zariadila som, aby hned dalsia gulocka po tej mojej bola cervena.“
„Ako? Ty podvadzas.“
„Nie, nepodvadzam. Dnes mam vsak stastny den. A par deticiek. Predam ich v Jase alebo na Zelenom ostrove. Tak ich privedte.“
„Urcite si podvadzala.“
„Nie, nepodvadzala som. Ale aby ste nemali tak velky pocit straty, zlutujem sa. Beriem si len troch mladencov a tri stvrtiny tej slecny.“

Otec dievcata vola strazcu, ktory by mal Airanu zastavit. Mohutny chlap vsak nema najmensiu sancu proti rychlo letiacej mesacnej dyke. Po zasahu pada na kolena, zatial co Airane tato nadherna zbran sama putuje priamo do ruky. Vobec ju nemusi cistit od krvi ani od nicoho ineho.

„Nastval si ma. Chcela som ti stvrtinu dcery nechat, ale teraz si ju necham celu!“ Airana sa zlovestne smeje, az nikomu z pritomnych nie je ani trochu do smiechu.
„Za to zaplatis.“
„Nemusim platit, vyhrala som ju. A tiez tych troch mladencov. Alebo styroch?“
„Troch, urcite troch. Najstarsieho si necham. Mozem si nechat jedneho!“
„Ach, tie cisla. Ale dobre. A musis povedat prosim.“
„Prosim. Pekne prosim. Na kolenach ta prosim.“
„Tak sa mi to paci. Teraz pekne k zemi. A vies co? Mozno ich odo mna mozes odkupit. Este si premyslim cenu.“

K Airane prichadzaju traja mladi muzi. Vsetci zdravi, silni a vysoki. Popri nich prechadza male, chorlave dievcatko bez ruky a bez oka. Podla jaziev pravidelne bicovane a hladne.

„Hej, takto sa spravas k svojej dcere?“
„Konecne ju vidim. Ukradli mi ju. Teraz som ju konecne nasiel a draho kupil, aby bola so mnou. Milujem ju. Moja zena vsak rozhodla, ze ju musim vymenit za styroch chlapov. Len co som ju kupil a objal, uz som ju sem musel doviest. Moje srdce je zranene a teraz som o nu prisiel znovu. Moj zivot nema cenu.“
„Mas pravdu. Tvoj zivot nema cenu. Ale chapem ta. Rozumiem ti. Ti styria chlapi su lepsia volba. Lepsia hodnota. Su praktickejsi. Nehnevam sa ani na teba, ani na tvoju zenu. Ale povedz mi, kto jej toto urobil?“
„Neviem jeho meno.“
„A vies, kde byva? Alebo kde ho stretnem?“
„To viem.“
„Zaved ma za nim. Okamzite. A vy, vsetci, podte za mnou.“

Kara, Juhas, vsetci mladici i hraci idu za Airanou. Jediny, kto ostava, je stvrty mladik, s jasnym prikazom, aby z tej malej dievciny nespustil oci. Airana si taktiez neodpusti poznamku a ziada to malicke dievcatko, aby z neho nespustilo oko. Dievcatko tento hlupy a zbytocny vtip chape, ale vobec jej nie je do smiechu. Ovela viac ako pobavenie jej to prinasa pripomenutie mimoriadne neprijemnej udalosti.

Kara sa znovu pyta Juhasa na to, ci je spravanie Airany v poriadku. Ten jej s urcitostou nemoze nic povedat, lebo tentokrat sa modra magyna skutocne prekonava. Uhana a v ruke neustale stiska mesacnu dyku, ktora ako keby horela jej hnevom. Tu odvaznu a presibanu magynu pripomina len minimalne a s kazdym jej krokom je mozne citit bliziacu sa pohromu.

Airana pripomina Eraniel po tom, co bola opakovane mucena. Chce dobro, ale rozhodne si nevybera tie najlepsie prostriedky a akekolvek jej idealy vyzeraju a zneju skazene.

9. kapitola: Obchodnik s otrokmi

Po chvili prichadza Airana, Kara a vsetci ostatni k obchodnikovi s otrokmi. Obchodnik v pestrofarebnych satach, ktore pripominaju orgovan a musia stat asi tolko, co skutocne krasna zena, akurat niekoho predava. Airanu nezaujima ten clovek, ktoreho povazuje obchodnik za tovar. Ani cena. Vlastne ju zaujima len jedina vec.

„Hej ty, co predavas otrokov. Pozri, kto je so mnou. Par ich mam. Chcem rozsirit svoju zbierku.“
„Mam pekne kusky. Dalsi tovar je na ceste.“
„Nauc ma bicovat. Tak, ako to vies len ty.“
„Mas otrokov a nevies bicovat? To sa mi nezda. A co si zac?“
„Pozri sa na tuto malu. Vraj ste sa uz stretli.“
„Bola drza, tak som ju zbicoval. Ten chlap si ju kupil aj zbicovanu, tak je vsetko v poriadku.“
„Ma tu sestru. Je velmi blizko. Chces ju vidiet?“
„Chcem.“
„Doneste mi niekto zrkadlo! Okamzite!“ Vykrikuje Airana a jej hlas duni ako prichadzajuca burka.

Jeden z obchodnikov so vsetkym moznym, ktory nestal daleko od obchodnika s ludmi, jej hned ponukol zrkadlo za medenu mincu.

„Co chces s tym zrkadlom?“
„Len sa na seba pozri. Viem ta zmenit. Pozri sa poriadne!“

Airana sa dotyka otrokara a ten sa meni. Jeho postava dostava uplne iny tvar a vyzera ako rovnake dievcatko, ako to, ktore predtym zbicoval. Ale zdrave.

„Co to robis? Co si mi urobila?“
„Nemalo by ta skor zaujimat, co ti idem urobit?“

Mozno hnevom a mozno je to mesacnou dykou, Airana je neskutocne rychla. Po niekolkych presnych uderoch nadhernou zbranou prichadza otrokar o ruku. Rychlo si ju chyta druhou rukou, aby stratil co najmenej krvi. Airana ho na jedno oko oslepuje dalsim presnym uderom.

Nikto nechape jej pocinanie a Kara spolu s tym dievcatkom musia odvratit zrak a prichadza im zle. Airanu to nezaujima a najskor uvazuje, ze necha otrokara zomierat dlho a v bolestiach. Po chvili vsak ukoncuje dykou jeho utrpenie a ziskanu energiu si v dyke nechava pre seba. Strazcov otrokara, ktori sa nedali na utek, taktiez premiena na energiu. Zem sa farbi cerstvou krvou, ale len malokto sa na to dokaze pozerat.

„Vies jej pomoct?“ Pyta sa Juhas a ukazuje na dievcatko.
„Samozrejme, ja mozem vsetko!“ Odpoveda Airana a blizi sa s dykou v ruke k dievcatku. Po troch krokoch vsak zastavuje a dyka jej vypadava z ruk.

Kara i Juhas vidia a citia, ze nieco je inak. Airana sa jednoducho zastavila a ten pomaly az diabolsky usmev je prec. Posobi, ako keby sa dostala z nejakeho tranzu a znovu moze mysliet ako ona sama.

„Airana, vies jej pomoct? Tak vies?“ Pyta sa Kara.
„Ja… neviem celkom co sa stalo. Dyka. Pockaj. Myslim, ze ano. Moment. Neviem celkom…“
„Pomoz jej.“
„Idem. Neboj sa, malicka. Neublizim ti. Ukaz mi tie tvoje rany.“

Modra magyna pomaly, s citom, vklada dyku do najhlbsej rany po bicovani, ale nic sa nedeje. Ziadne liecenie ani zmena. Iba co ju este o trochu viac porezala. Namiesto svetla z dyky vidno zufalstvo priamo z Airany.

„Co sa deje?“
„Nie som si ista. Viem, co mam robit. Aj ako to robit. Ale nieco je zle. Prepac, nemozem sa sustredit.“
„Airana? Neviem co presne robis, ale mozno ta dyka nelieci rany z bicovania.“
„Nejde o rany. Nieco je zle. Ta dyka. Myslim, ze chce viac zabijat a menej liecit. Neviem to vysvetlit. Je to len taky moj pocit.“

Mesacna dyka Airane sama vyskakuje z ruky a zabodava sa do dievcatka s jednou rukou. Ziadne liecenie, ale chladnokrvna a presna poprava.

„Ja som to nebola. To nie je moje dielo, prisaham!“ Airana, este pred chvilou vesela a bojovna, upada do placu a jej slova je coraz menej rozumiet.
„Co budeme robit?“
„Budeme? Vy pojdete odo mna prec a mna nechate samotnu. Nemozem byt pri vas.“
„Zachranila si ma. Teraz by si mi neublizila.“

Len co to Kara vyslovila, dyka sa rozletela za nou a len s namahou a vypatim vsetkych magickych sil ju Airana zastavila pred tym, aby zasiahla Karin hrudnik. Nie je vsak cas na chvalenie. Obidvom je jasne, ze ta ista situacia moze nabuduce dopadnut uplne inak.

„Chodte prec. Vypadnite! Vypadnite vsetci! Juhas, posli vsetkych prec a chod s nimi!“

Mesacna dyka je viazana silou rozplakanej modrej magyne a ta ju berie pevne do ruk. Nasledne mysli na to, ze by ju mala odhodit co najdalej od ludi, najlepsie az do velkeho mora az za Azoyou, ale v tom si uvedomuje, ze ju jednoducho nemoze pustit z ruk. Ma v rukach ultimatnu zbran, ktoru ovlada len s tazkostami, zatial co pre zbran nie je vobec ziadny problem zabijat.

„Prestan, dyka! Prestat!“ Potichu a s placom sa jej prihovara a ani neocakava, ze bude nejaka odpoved.
„Lana.“
„Co Lana?“
„Ty vies co. To je moje prianie.“
„Ale co s nou? Je v nebezpecenstve?“
„Odteraz uz ano.“

Dyka presuva Airanu, jedine ju, do palaca. Priamo do osobnej komnaty Lany. Ta je samozrejme mimoriadne prekvapena, ze tu teraz vidi Airanu. O to viac, ze v ruke drzi dyku.

„Nepytaj sa ma, neviem, co sa deje. Ale ak pustim tuto dyku a dovolim jej konat, dopadne to velmi zle.“
„Ty si kamaratka mojej mamy. Alebo nie?“
„Dobre ma pocuvaj, Lana. Utekaj. Neobzeraj sa a utekaj. Co najdalej.“
„Preco?“
„Posluchni ma. Urob to teraz hned. Nemame cas.“
„Prisla si ma ochranit? Niekto prepadne hrad?“
„Nerob sa sprostou a okamzite zmizni! Utekaj tak rychlo, ako ti nohy budu stacit.“
„Tak dobre, odidem. Verim ti.“ 

Lana odchadza, berie si teple saty a otvara dvere. Nemoze vsak nimi uniknut. Mesacna dyka vyletela Airane z ruk a teraz sa vznasa priamo v dverach. Neumoznuje Lane odist.

„To robis ty?“
„Ja nie. A ver mi, som skoro bezmocna.“
„Obetovala si sa, ked si ma prisla varovat.“
„Zober si mna, nie ju! Zober si mna!“
„Nerozumiem ti, magyna.“
„Nehovorim tebe, hovorim tej dyke.“

Mesacna dyka opusta priestor dveri a jedinou presnou ranou zabija Airanu. Lana okamzite hika a nevedomky ustupuje aspon o dva kroky. Sleduje, ako Airana starne na svoj skutocny vek. Namiesto mladej zeny sa pred nou ukazuje vetcha starena, pre ktoru je zrazu oblecenie prilis velke. Svit v ociach jej odchadza a krasne a bohate hnede vlasy sa menia na niekolko striebornych chlpkov na hlave, s ktorymi sa zahrava vanok.

Lana je zdesena. Vobec nevie, co sa deje. Vie len jedno. Ta dyka je jej nepriatel. Berie ju do ruk a hadze ju cez okienko von z hradu tak silno, ako to len dokaze. Mesacna dyka meni smer a putuje smerom k vychodnemu Aringoldu.

10. kapitola: Dedicstvo

Trh s otrokmi je to najlepsie miesto na sledovanie efektu pozehnania. Kazde piate dieta je dievca, co sposobuje velmi kuriozne, priamo az hlupe situacie. Mladi, silni muzi, sa predavaju malo. Ich cena je relativne vysoka. Zato priemerni su ovela lacnejsi. Do prace v mlynoch, na poliach, v pekarnach ci zbrojovniach tak bohati ludia kupuju skor obycajny, sedy priemer. 

Celkom ina situacia je s dievcatami a zenami. Zeny su vyhladavane a nie kazdy predajca ma co i len jednu na predaj. Niektore su profesionalne skraslovane, aby vyzerali co najlepsie. Ine su pravidelne bite a tyrane, ale predaju sa aj tak. Co na tom, ze za trochu nizsiu cenu. Pre muza, ktory potrebuje zenu na to, aby ju bil a ponizoval, nie su bitky a ponizovania od predajcu ziadny problem.

Kara spoznava jedneho cloveka. Vysoky vojak, jeden z Emalie. Clen cervenej legie, ale uz nevie ktorej. Nepozna ho dobre, ale tuto tvar si pamata. Mohol by byt jej otcom, mozno i dedom. Teraz je tovarom, ktory by mohla kupit, keby chcela a keby mala par medenakov.

Ironia pozehnania je tiez v tom, ze vzdelany, sikovny a pracovity muz si bude moct dovolit casto len slepu, nemotornu a hluchonemu zenu bez nazorov a vychovy, ak bude mat stastie. Priemerni muzi nemaju ani to. Alebo aspon nie dlhodobo. Nevestince su plne muzov, ktori nieco chcu, ale casto sa jednoducho nedostanu na rad. 

Airana je pre Karu vzorom, aj ked v poslednom case jej nerozumie. Aj tak jej vsak drzi palce. Vsima si, co dokaze ten zvlastny predmet, ale predovsetkym si vsima, co dokaze majitelka tej dyky a ako odvazne sa postavi k niecomu celom.

Juhas berie cervenu magynu za ruku a taha ju prec. Doslo mu skor, ze ich ochrankyna je prec. Nachadzaju sa pri najroznejsich obchodnikoch s ludmi, pricom mnohi z nich maju svoju tlupu s palicami a bolami. A prave boly su idealnym nastrojom na znehybnenie niekoho, kto nevie kam ist. Kara je idealny ciel a zaroven idealny clovek, ktory sa da vymenit za mince.

Nemoze sa pohnut. Nohy jej zvazuju dobre hodene boly. Dve gule spojene povrazom sa vzajomnym krutenim omotaju o obet, ktora pada na zem a nemoze pokracovat, kym sa nevyslobodi. Juhas sa ponahla ku Kare, aby jej pomohol, ale po zasahu bolami tiez pada na zem. Vie sa z nich dostat ovela rychlejsie ako Kara a berie do ruk svoj noz na rychle prerezavanie povrazov. Nerozmysla nad nikym inym ako nad Karou. Stavia sa do ulohy jej ochrancu.

Dalsia bola leti na Karu, ale tentokrat sa namiesto omotavania rozdeluje v lete na dve casti. Podobne dopadaju dalsie boly, mierene tak na Karu ako i na Juhasa. Nieco rychle ich zneskodnuje skor, ako maju sancu ublizit. Ozbrojene oddiely, ktore to vidia, okamzite prestavaju hadzat boly a ustupuju. Nechavaju dvojicu na pokoji.

„Co sa stalo?“
„Neviem. Mas skusenosti s bolami?“
„Co je to?“
„Tie gule, co ta zasiahli a ovinuli.“
„Vidim to prvykrat.“
„Nieco ich zneskodnilo v lete. Poznas na to kuzlo?“
„Nie. Nemozem poznat kuzlo na nieco, co vobec nepoznam.“
„Airana obcas nasla cestu. Teraz musime odist. Tu nie sme v bezpeci, bez ohladu na to, kto alebo co nam pomaha.“

Juhas vedie Karu prec od trhu s otrokmi, ale sam nepozna cestu. Nevie, kam ist. Potrebuje cas na premyslanie, ale aj to mu nemusi pomoct.

„Mali by sme sa vratit do Emalie.“ Navrhuje Kara.
„Tam by ta zabili. Za zradu. A mna tiez.“
„Kam teda pojdeme?“
„Skusme najst nejakych dobrych ludi, u ktorych mozeme stravit noc. Potom sa uvidi.“
„Poznas tu niekoho?“
„Zatial nie. Ale vyuzijeme pozehnanie.“
„Ako?“
„Si zena.“
„Nerozumiem a som este len dievca.“
„Ktokolvek ta prichyli, ked ma mat moznost ta trochu pohladit po licku.“
„Nechcem aby ma nejaky neznamy muz hladil po licku.“
„Ja zase nechcem, aby nas niekto predaval na trhu alebo pozabijal. Sem nepatrime.“

Kara rozmysla nad navrhom. Nikdy nemyslela tak ako Juhas. Jednoducho nie je ani stoparka, ani muz. Sama si vsak uvedomuje, ze postracala uz niekolko priatelov a nemoze sa vratit domov. Musi najst svoju vlastnu cestu. Zaroven jej zalezi na Juhasovi a na Airane.

„Kde je Airana?“
„Ako to mam vediet? Viem to, co ty.“

Znenazdajky sa niekto priblizuje ku Kare odzadu a uklada jej noz na krk. Unosca je vsak velmi prekvapeny, ked sa ine ostrie ukazuje aj priamo pred nim. Mieri na neho dyka, ale rozhodne nie obycajna. Vznasa sa pred jeho tvarou a on zdesene odhadzuje svoj noz a dava sa na utek.

„Zober ten noz, hodi sa nam. Musis sa vediet chranit.“

Kara sa zohyba, ale skor, ako sa ho dotyka, sa mesacna dyka dostava elegantnym pohybom do jej dlane. Cervena magyna citi, ze uz ten obycajny a ciastocne hrdzavy noz nebude potrebovat.

11. kapitola: Juhasova uloha

Juhas si chce prezriet dyku poriadne zblizka, ale vyzera to tak, ze samotna dyka ma svoju volu. Nechce dovolit, aby sa jej dotykal tento muz. Namiesto toho sa presuva na opacnu stranu, ako keby chcela byt pred nim schovana za malickou Karou. Pocas tychto pohybov si robi s rukou cervenej magyne co chce, ako keby to bola lahucka haluzka.

„Nieco nas zachranilo pred bolami. Nieco ostre a rychle. Ta dyka?“
„Asi ano.“
„O zaklinadlach neviem nic. Ale ak ta chce predmet chranit a ochrani ta pred vsetkym, tak je to nieco, co ma ohromnu moc a teda aj ohromnu cenu.“
„Nepredam ju.“
„To som nemyslel, Kara. Myslel som, ze ju bude chciet od teba niekto zobrat. Ziskat ju pre seba. Ktokolvek.“
„Aj ty?“
„Preco by som ti chcel brat dyku? Vsak vdaka nej som aj ja nazive a ochranila aj moj zivot.“
„Chces ju pre seba. Chces zistit vsetky jej tajomstva.“
„Nie, nechcem. Nechaj si ju.“

Zatial, co dvojica vedie tento zvlastny rozhovor, dyka len tak sama vylieta, ako keby isla na zvlastnu, netypicku misiu. Po chvili sa vracia. Ziadne vysvetlenie.

„Kam si poslala tu dyku, Kara?“
„Nikam, vobec neviem kam isla.“
„Dobre ma pocuvaj. Musime sa porozpravat. Ale nie tu.“
„A kde?“
„Neviem. Niekde daleko.“
„Dobre. Privolam ju.“
„Ty to dokazes?“
„Dufam, ze ano.“

Kara sa pokusa vyuzit to malo, co vie z magickeho treningu, na privolanie dyky. Nic sa vsak nedeje. Nepozna predmety a moznost ich vyuzitia v magii. Vie len niekolko zakladnych ohnivych kuziel, ale nic, co by sa teraz dalo pouzit.

„Vies nas presunut? Dostat nas prec? Si magyna ako Airana, nieco urcite vies.“
„Nie, neviem. A neviem ani ako to Airana robila.“
„Ako vela toho vlastne vies o tej dyke?“
„Skoro nic. Asi tolko co ty.“
„Rad by som nieco vyskusal. Skusim ta ohrozit. Ak mam pravdu, prileti na tvoju ochranu.“
„Co ak ta zabije?“
„Ja hlupak, na to som nepomyslel. Tak vies co? Podme odtialto a ona sa vrati, az to bude potrebne.“
„Myslim si, ze citim nejake spojenie. Neviem to vysvetlit.“ Hovori Kara a zatvara oci. Zacina sa mrvit a je velmi nepokojna, co si Juhas okamzite vsima.
„Vies, co teraz robi?“
„Viem. Je to strasne.“
„Co robi?“
„Pohybuje sa velmi rychlo. Zabija ludi. Niekde tam. Neviem preco a ja som jej to nekazala.“
„Akych ludi? Otrokarov?“
„Ach nie. Musis ju zastavit. Musime ju zastavit! Okamzite!“
„Nemame ako.“

Cervena magyna pada na kolena a place. Uvedomuje si, co sa deje. Ma pocit, ze je prepojena s dykou, ako svetlo jedinej sviecky a nekonecna temnota. V mysli sa jej opakuju zname slova. Nutia ju, aby ich povedala nahlas, ale nechce to urobit. Kara si zakryva usi, ale to nema vobec ziadny efekt. Zvlastny a zlomyselny hlas jej neustale opakuje ten isty text. Po chvili ho zacina hovorit aj ona a konecne pocituje ulavu.

„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel“
„To som uz pocul. Co to znamena?“
„Vela veci. Neviem co vsetko. Suvisi to aj s tebou, aj ked iba okrajovo. Predovsetkym sa to zameriava na mna. Na ludi, ako som ja. Na zeny, ako som ja.“
„Nerozumiem. Co robi?“
„Musime ju zastavit. Akokolvek. Ver mi, toto je nutne. Okamzite musime tu dyku zastavit! Skor, ako bude neskoro.“
„Nemame ako. A ake neskoro? Co sa to, do Eludie, deje?“

Juhas vytahuje noz a uklada ho Kare na krk. Nechce jej ublizit, ale chce zastavit tu rychlu a nebezpecnu dyku, ktora podla Kary robi nieco nepredstavitelne zle.

„Nic sa nedeje. Neleti sem.“
„Vie, ze by si mi naozaj neublizil.“
„A co mam robit? Zavolat vsetkych, co ti chcu ublizit, aby prisli sem?“
„Skus to. Skus cokolvek. Musis ju zastavit, je to dolezitejsie ako moj zivot. Prosim.“

Kara place a straca slova i akukolvek silu zit. Pripomina cloveka, ktory sa prave dozvedel, ze cela jeho rodina a vsetci priatelia zomieraju na mor a nikto im uz nemoze pomoct.

Tazke rozhodovanie. Zabije niekoho, na kom mu zacina zalezat a koho moze povazovat za dceru, alebo necha nepochopitelny predmet, aby robil nieco nepopisatelne otrasne niekde daleko. Vie, ze sa musi rozhodnut rychlo a Juhas sa vie rychlo rozhodovat. Predovsetkym ked nevie vsetko. Teraz sa nemoze naucit nieco nove a uzitocne pri rozhodovani a je to on, kto musi urobit razny krok. Ci sa mu to paci, alebo nie.

Vyhrna Kare vrchne oblecenie, ako keby to malo nejaky vyznam, a boda ju do srdca. Nic sa nemeni. Obloha je rovnaka, neprichadza na ziadne nove myslienky, len Kara kratko zrevala od bolesti. Tak kratko, ako sa len da. Rana s nozom je mimoriadne presna.

Dyka sa vracia. Jej rychlost je tak znacna, ze by ju nedohnal ziadny sip, vystreleny z toho najlepsieho luku. Mesacna dyka prilieta a rychlo vo vzduchu obchadza dvojicu. Zmateny Juhas nevie, co ma robit. Dyka vsak ano. Sama sa chce dostat do rany, ale brani jej v tom stoparov noz. Juhas ho vytahuje a dyka ukazuje svoju silu. Okamzite zahojuje ranu a Karino srdce znovu bije. Stopar hovori jednoduche dakujem, ale dyka znovu leti prec. Ziadne dakujem ju nezaujima.

Stopar chvilu uvazuje, ze to zopakuje, ale rychlo ho tento napad prechadza. Uz Karu raz zabil a urcite to nechce urobit znovu.

„Co sa stalo?“
„Ja… prebodol som ta nozom. Nic ine mi nenapadlo. Musel som zastavit tu dyku na vyprave, ako si vravela. Prepac, je mi to luto, naozaj luto. Si… v poriadku?“
„Musi to dokoncit.“
„Kto musi co dokoncit?“
„Uz ich vela neostava.“
„Koho vela neostava?“
„Airana ti to vysvetli.“
„Airana je mrtva. Chces vidiet jej telo?“
„Nie je. Teraz to musia dokoncit. Oni to musia dokoncit.“
„Oni? Kto su oni?“
„Ona a ti druhi.“

Juhas si sada co najblizsie ku Kare a objima ju, ako jej ochranca. Urobil to, o co bol poziadany. Teraz nevie, ci to malo aspon nejaky zmysel.

„Je hotovo.“ Hovori Kara po chvili.
„Co je hotovo?“
„To povie Airana. Na bezpecnom mieste.“
„Ona je mrtva. Uz to pochop.“
„Prichadza.“

12. kapitola: Modry stol

Mesacna dyka sa vracia. Je uplne cista, nikde ziadna krv. Pomaly sa vznasa, tentokrat medzi Karou a Juhasom. Kara ju chyta, ale dyka jej nedovoluje, aby si ju stiahla k sebe.

„Chyt ju aj ty.“ Rozkazuje mu Kara svojim dievcenskym hlaskom.
„Nie, dakujem. Uz viem, co dokaze.“
„Tvrdi, ze nevies, co dokaze. Chce ti to povedat a hlavne ukazat.“
„Ta dyka s tebou hovori?“ Cuduje sa Juhas.
„Je to velmi zvlastne, ver mi. Mimoriadne zvlastne.“

Juhas sa dotyka dyky a vsetky farby sveta sa zacinaju menit. Ma pocit, ze leti, spolu s Karou. Niekam mimoriadne daleko. Vidi zname kraje, za nimi nezname kraje a ohromne mnozstvo vody. Ostrovy, ohromne oceanske burky, ako i zeme, ktore su spalovane neutichajucou horucavou. Obidvom prichadza nevolno, ale cesta stale nekonci. Prichadza dalsia voda a tiez miesta, ktore sa znovu zdaju byt zname. Dyka ich vedie cez cely svet, ale cesta vyzera, ako keby isli okolo celeho sveta znovu a znovu.

Konecne dyka spomaluje a blizia sa k malemu ostrovu, ktory ma len jednu zvlastnost. Nieco, co by sa dalo popisat ako stol. Pocas pristavania sa ostrov straca a dvojica znovu plnou rychlostou putuje dalej. Dalsia voda a sus. Vyludnene mesta striedaju polia, na ktorych pracoviti ludia zbieraju urodu. Znovu prichadza ostrov a mesacna dyka tam obidvoch dopravuje. Ziadne makke pristatie, ale pre obidvoch je uzasne, ze je tu koniec cesty, nech uz isla ta cesta kamkolvek.

Spolocne sa pozeraju na to, co pripomina stol, ale po chvili si vsimaju zvlastnu vec. Ostrov, na ktorom su, meni svoju polohu. Raz je vsade tma a vidno hviezdy, inokedy je sice tiez tma, ale hviezd vidno len minimum. Menia sa cele moria i jazera.

„Kara, co sa deje?“
„Neviem.“
„Sme na ostrove, ak je to ostrov.“
„Co to potom je?“
„Povedal by som, ze nieco ako prisne tajna svatyna. Miesto, kde je nieco dolezite, co nema len tak hocikto najst. Dat nieco taketo na ostrov dava zmysel.“
„Je mi zle.“
„Aj mne, Kara. Aj mne. Ale urcite je dovod, preco sme tu.“
„Kde je tu? Kde sme?“
„Povedal by som, ze na roznych miestach. Nikto tu vsak nie je. Len my. My a ta dyka.“

Kara berie do ruky mesacnu dyku. Najradsej by ju zahodila, ale nemoze to urobit. Pre nieco ju sem ta dyka doniesla.

„Airana by vedela, co sa deje.“
„Je v dyke.“
„Ako to myslis, ze je v dyke? Ukaz ju sem.“

Juhas berie dyku do ruk. Je to nadherna zbran, ale pre neho len zbran, i ked dokaze neuveritelne veci. Prechadza sa s nou po malom ostrove, tu a tam. Nic sa nedeje. Sada si na stol a diva sa nadalej na dyku. Kara sleduje jeho pohyby a vsima si nieco necakane.

„Pozri sa, vidis to aj ty?“
„Co?“
„Vidim… teba. Ale tak inak. Pozri sa.“
„Kam?“
„Zlez z toho stola a pod na moje miesto.“

Juhas ju poslucha a Kara si sada na stol. Nad nou sa objavuje svetlomodre svetlo s jej podobiznou.

„To si ty?“
„Myslim, ze ano. Ale neviem, co to znamena.“
„Citis sa nejako… inak?“
„Nie, stale rovnako.“
„Asi to mam. Ten stol je carovny. Su v nom nejake cary.“
„Je to mozne.“
„Si predsa magyna, nevies to?“
„Airana by vedela.“
„Pod sem. Teraz poloz na stol dyku a cakaj.“
„Preco?“
„Pre nieco tu sme, nemyslis?“

Kara uklada dyku na stol a prechadza blizsie k Juhasovi. Spolu sa pozeraju hned na niekolko svetlomodrych svetielok. Vyzera to tak, ze jednotlive svetielka medzi sebou superia. Hadaju sa, bojuju medzi sebou. Jedno z nich je vacsie ako ostatne a je zapojene do akehosi zvlastneho, mystickeho konfliktu.

„Kara.“ Hovori jedno zo svetielok, ktore je nateraz oddelene od vsetkych ostatnych.
„Kto si?“
„Eraniel.“
„Prepac mi tu jablon, prosim.“
„Nejde o jablon. Dala si dyku na stol a to je dolezite. Teraz vidis pravdu.“
„Urobila som to, lebo ma o to poziadal Juhas. On na to prisiel.“
„Ludia ako on su Herdanovym nepriatelom.“ 
„Herdanovym?“
„V tvojom narode ma povazovali za bohynu dobra a Herdana za boha zla. Chcem, aby si pachala dobro, zatial co Herdan chce, aby si pachala zlo. Posiluje ho nenavist, utrpenie a sklamanie. Vsetko zle na svete mu dava silu a chut robit nieco, co ho posilnuje. Urobi cokolvek, ale my, co sme v dyke, s nim bojujeme. Niekedy prehravame.“
„Ty ma nechces zabit?“
„Nikto z dyky ta nechce zabit, okrem Herdana. Mas tu priatelov.“
„Koho?“
„Som na tvojej strane. Vsetci uvazneni v tejto schranke, ktorym zalezi na zivote, su na tvojej strane.“
„Preco komunikujete so mnou a nie s niekym silnejsim ako ja?“
„Zapojim sa do boja namiesto Airany. Ona ti to dobre vysvetli.“
„Airany?“
„Je cennou posilou v dyke. To sa trochu tazko vysvetluje.“
„Nikdy nebudem ako ona.“
„Pozri sa na toto malicke svetielko na konci. To si ty. Si ako ona. Aj cast tvojej duse bojuje proti Herdanovi.“
„Mojej duse?“
„Tvoja krv sa zmenila. Aj tvoja dusa. Vsetko sa meni, aj nenavist, ktora nie je len medzi ludi. To dodava silu nasmu nepriatelovi. A pozri na vsetky tie malicke svetielka, ktore nam pomahaju.“

Kara si mysli, ze o magii vie skutocne malo. Nikto jej nikdy nehovoril o predmetoch, ktore su ako schranky. Ani o Eraniel. Ani o tom, ze aj ona je zatiahnuta do suboja, o ktorom nic nevie.

Vidi, ako sa svetielka striedaju. Eraniel sa presuva a ine svetlomodre svetlo ide do popredia.

„Si Airana?“
„Tak ma volali a tak ma mozes volat. Chranim ta. Pred bolami i pred zbranami, ktore si nevies predstavit.“
„Dostala si sa do dyky?“
„Obetovala som sa. Nevedela som, co presne sa stane. Len som tu a asi tu aj naveky ostanem. Vies, aka je to tu uzatvorena spolocnost? Do Eludie aj s tymi, od ktorych nemozes utiect!“
„Co sa stalo? Preco dyka odisla?“
„Modry stol oddeluje duse od seba. Herdan niekedy ziska kontrolu a urobi cokolvek, len aby niekomu ublizil. Berie ta ako hrozbu. Preto ta dyka opustila. Kazda cervena legia prisla o magynu. Si posledna svojho druhu. Tak si to zela Herdan. Chce, aby si sa za vsetko citila zodpovedna. To mu nemozes dovolit. Nesmies. Musis bojovat. Kazde zabitie mesacnou dykou posilnuje silu Herdana. Teraz zabil dvadsat magyn. Vsetky, okrem teba. Preto, aby ukazal svoju moc, svoju zvedavost a chut psychicky ta znicit. Nesmies sa dat, Kara.“
„Nemozete ho uvaznit?“
„Nemozeme. Mozeme sa len branit a dufat. Jeho sila stupa so vsetkym, co dokazu ludia a nielen ludia urobit v neprospech inych.“
„Ale mesacna dyka lieci.“
„Lieci, ale hlavne zabija. A ty budes musiet zabijat tiez. Cim viac smrti, tym bude on silnejsi a my, co sme tu spolu s nim, slabsi.“
„Chcem ti pomoct. Chcem ta dostat znovu na svet.“
„Neda sa to. Uz sa to stalo takto. Mozem ti byt napomocna, ale ked sa dostane k moci Herdan, budu sa diat hrozne veci. Hrozne pre kazdeho. Musis pomahat ludom. Musis vyuzivat svoj dovtip. S velkou mocou prichadza velka zodpovednost. Nie si tak bojovna, ako ostatni. Najdi ine moznosti. Musis vediet, za koho a proti komu bojujes. Herdana vsak nikdy neporazis.“

13. kapitola: Plavec

Zatial co sa Kara rozprava, Juhas pocuva rozhovor a uvazuje, co moze urobit. Nie je to ziadny carodejnik, ale mysli mu to dost na to, aby nasiel chybu v planoch protivnika. I ked je ten protivnik niekto s prakticky neobmedzenou mocou a chutou vsetkych pozabijat.

Premysla hlavne nad tym stolom, ktory oddeluje duse. Ako sa to da vyuzit? Ak by bolo viac dusi v jednom tele, daju sa nejako oddelit? Ak by bol niekto kompletne ovladany inou osobou, mohol by pomoct tento stol? Co ak by bolo mozne oddelit dobro od zla alebo pravdu od lzi?

„Kara, spytaj sa, ci ma Herdan aj nejaku dobru stranku. Nieco, co by sme od neho mohli oddelit.“

Kara sa na to pyta Airany i Eraniel, ale ani jedna nikdy nepocula o ziadnej dobrej stranke, ktoru by Herdan mohol mat. Ciste, silno presvedcene zlo. Ziadna cast osobnosti, ktora by mohla pomoct proti jeho zlej casti.

„Nema ziadnu dobru cast.“
„A co vsetci, co su v tej dyke? Vsetci, co sa tam nejako ocitli? Kto vsetko tam je a kto tam nie je?“

Kara sa pyta na tuto odpoved, ale neodpoveda jej Eraniel ani Airana. Niekto iny, o kom doteraz nepocula.

„Zdravim ta, mocna cervena magyna. Si silnejsia, ako si myslis. Viem, ze mas strach a nemyslis si, ze prave ty mozes urobit nieco velkolepe. Zijem dvojity zivot. Som v dyke, ale moje telo a moja mysel je aj medzi zivymi. Nepacil by sa ti moj vzhlad a ani moj pribeh, ktory je plny nenavisti a intrig. Nevedel som, preco som nazive. Nikto ma nemoze zabit, ani ty nie, ale verim, ze prave ty najdes sposob ako pomoct vsetkym.“
„Kto si?“
„Moje meno nie je podstatne a aj tak si na mna uz nikto nepamata. Zomrel som mlady, i ked stale zijem. Teraz som len stary muz ukryty v jaskyni.“
„Preco si v dyke?“
„Tu su len niektore obete, ale i ti, pre ktorych je urcena ako vazenie.“
„Preco v nej nie su vsetci, ale len niektori?“
„To bude vediet iba Eraniel. A Herdan.“

Modre svetielka su v neustalej akcii. Vacsie a mensie svetielka sa pohybuju sem a tam, neunavne a razne. Po chvili sa vsetko upokoji, len aby konflikt znovu zacal po kratkej pauze. To sa opakuje znovu a znovu.

Juhas si to vsima a snazi sa odpozorovat jednotlive fazy. Zda sa mu to vsak byt ovela viac nahodne ako predtym, ako to zacal seriozne skumat.

„Kara, musime znicit tu dyku. Je to jediny sposob, ako sa zbavit Herdana.“ 
„To by zomrela aj Airana a vsetci ostatni.“
„Oni by to urobili. Obetovali by svoje zivoty, nech su akekolvek, za koniec Herdana.“
„To nemozes vediet.“
„Mozem a viem. Si este naivna a nevies, co vsetko urobil Herdan v minulosti. Ani ja to neviem, ale vsetky tie svetielka, osobnosti alebo ako len chces nazvat tych v dyke by mi dali za pravdu.“
„Mylis sa.“
„Nemylim a pokojne sa ich spytaj.“

Kara uvazuje, zacina sa stracat na pomedzi dvoch uplne odlisnych realit. Sama sebe hovori, ze nema co stratit. Skusi to. Pyta sa tych, ktori su uvazneni vo vnutri dyky.

„Chcem znicit dyku. Aj so vsetkymi vo vnutri.“
„Ak znicis dyku, vsetci sa dostanu von. Tu mozeme s Herdanom bojovat, ale ked unikne, pozabija vsetkych, ktorych este nepozabijal. Jedneho za druhym. Vacsina dusi zmizne okamzite, ale ta jeho pretrva.“
„Takze nie je spravne znicit dyku?“
„Nie, nerob to. Aj tak sa ti to nepodari. Ver mi, ked som ju nechtiac vytvoril, po nicom takomto som netuzil. Namiesto toho som nadseny, ze pomaha. Aj ked sa niekedy dostane do ruk uplneho zla.“
„Kto si? Ake je tvoje meno?“
„Hairon, Hairon Marasken.“
„A vies carovat?“
„Nie som ziadny carodejnik, ale pre pozehnanie i prekliatie som tu. Viem, co dokazem, ale nechcem, aby sa niekto dostal do rovnakej pasce ako ja.“

Pre Karu je to meno ako kazde ine. Nepozna historiu. Juhas tiez nie je znalec, ale uvedomuje si, ze to meno uz pocul. Hairon Marasken, posledny z velkeho rodu. Prvy a posledny, pozehnany a prekliaty. Posledny Marasken. Nevedel, co sa s nim stalo, tak ako ostatni. Teraz uz vie. Telo niekde daleko, mysel v dyke a neustaly boj.

V dyke je velke mnozstvo malych osobnosti, ktore zvysuju silu stojacu pevne proti Herdanovi. Napriek tomu znovu vitazi boh smrti a utrpenia. Ma kratkodobu vacsinu a rychlo presuva dyku do vzduchu, mimo stol. Dalsi pohyb je vsak horsi ako obycajne zdvihnutie. Ovela horsi. Mesacna dyka, niekedy nazyvana i ako Herdanov zub, prechadza mladuckou ohnivou magynou ako nahriaty noz maslom. Leti prec, ale po vzdialenosti niekolkych krokov pada dyka do vody, obkolesujucej maly ostrov.

Juhas sa okamzite vrha do vod a potapa sa. Vie velmi dobre, co musi teraz urobit.

Stopar plava presne k miestu, kde sa ponorila mesacna dyka. Ponara sa tiez a svizne sa dostava do coraz vacsej hlbky. Ma vyhodu, ze vie vyborne plavat. Vacsina clenov cervenych legii to nedokaze.

Najst vsak kovovy predmet v coraz tmavsom prostredi pod vodou nie je nic jednoduche. Pestrofarebne koraly hraju vsetkymi farbami a ako ubuda slnecneho svetla, tak i pribuda viac koralov.

Juhas ma len jednu moznost. Hladat, nadychnut sa na povrchu a hladat dalej. Len co nachadza nieco, co by sa mohlo podobat na dyku, natahuje svoju ruku. Dyka pomaly prichadza az do jeho ruky, pomaly sa prediera slanou vodou. Nadseny Juhas sa ju pokusa vytiahnut a spolu s dykou mieri priamo k ostrovu. Ostrov sa vsak premiestnuje a tam, kde bola sus, je teraz len dalsia voda. Okamzite sa snazi najst dalsiu pevninu. Ta je vsak uplne daleko. Uvedomuje si, ze bez ohladu na jeho rychlost plavania sa nedostane az na koniec mora a nevstupi na breh. Je strateny.

14. kapitola: Vymena

Juhas plava kdesi v neznamych vodach a drzi pri tom dyku. Moze urobit len jednu jedinu vec, ostat na mieste a snazit sa prezit co najdlhsie. To moze znamenat cele dni cakania. Nema vsak nic, co by mu pomohlo proti vysileniu.

Uvazuje nad legiou. Co by urobila cela legia, 40 ludi, keby sa ocitli v rovnakej situacii? Pravdepodobne by ich chcel velitel v prvom rade upokojit. Co vsak potom? Zacali by vsetci plavat k najblizsiemu brehu?

Ulohou velitela je udrzat moralku, postarat sa, aby vsetci plnili jasne rozkazy. Ulohou stopara je zabezpecit, aby sa legia nedostala do pasce ci inych tazkosti. Teraz je on, stopar, v pasci a hrozi mu utopenie. Nikto mu nedava rozkazy a keby aj niekto taky bol, ziadny z nich by nemohol splnit.

Alebo ano? Prezera si mesacnu dyku. Chcel by vediet o nej vsetko to, co o nej vie Airana alebo iny znalec. Chcel by ju pouzit k vlastnej zachrane. Ako to vsak moze urobit?

„Je tu niekto, koho mozes zachranit.“

Juhas pocuje, ale nerozumie. Je to teraz on, s kym chce ta dyka komunikovat?

„Preco taka hlupa otazka. Urobim cokolvek, len ma dostan odtialto. Prosim.“
„Nie si zena, nemozem ti doverovat tak, ako keby si bola zenou.“
„Neviem kto si, neviem kto so mnou presne hovori, ale rad zachranim nejaku zenu, ak ma odtialto dostanes. Akukolvek.“
„Som Eraniel.“
„Pomoz mi, Eraniel, a ja urobim vsetko co budem moct, aby som pomohol tebe. Alebo komukolvek, na kom ti zalezi.“
„Priprav sa na cestu, aku si este nikdy neabsolvoval.“
„Som pripraveny, nech to znamena cokolvek. Nemam na co cakat.“

15. kapitola: Otrok s obchodnikmi

Airana sa ocita vo velmi zvlastnej pozicii. Je v tele, ktore jej nepatri. Je cela premocena a v ruke ma mesacnu dyku. Rychlo si uvedomuje, kde sa nachadza. Trhy s otrokmi. Iny ako predtym, aj ked spolocnych crt sa da najst hned niekolko. Po celom Kariene su trhy s najroznejsimi ludmi a ich vyznam sa este zvysil po pozehnani.

„Prisli ste si kupit? Mame co len chcete. Bojovnikov, basnikov, zahradkarov, kohokolvek.“
„Prisla… prisiel som kupit. Este neviem koho. Premyslam.“
„Musis byt carodejnik, tu neprsalo dlho a neviem, ako si sa sem dostal tak mokry.“
„Ak ti poviem, ze ma posielaju stari bohovia, uveris mi to?“
„Uverim.“
„Ako sa volas? A ake mas ceny?“
„Som Kadlo. A ty?“
„Juhas.“
„Cervena legia?“

Airana je prekvapena. Niekto ju tu pozna. Vlastne niekto tu pozna Juhasa.

„Dobre ma pocuvaj. Viem ze tu mas vela chlapov, ale ja hladam vlastne zeny. Dievcata, idealne s magickymi schopnostami. Tak trochu nam dochadzaju cervene magyne. Mas tu takyto luxusny tovar? Viem dobre zaplatit.“
„To je poriadne luxusny tovar. Nemam, co hladas. Jedno dievcatko mi doniesli, ale uz je slubena. Kupec pride zajtra.“
„Prebijem jeho ponuku.“
„Ponuka mi dva striebornaky, to je dobra suma. Je mlada, ma pekne zuby a tvar.“
„Ma aj meno?“
„Kazdy ma meno. Neviem ako sa vola.“
„Zlata minca z cias Eludie znie ako dobra motivacia, aby si zmenil nazor.“
„Pod za mnou.“

Airana v tele Juhasa uvazuje, ci je mozne tomuto cloveku verit. Ma skusenosti s cervenymi legiami, ale co sa stane, ak zisti, ze je niekto uplne iny? Pocas pochodu premysla, ci je dobre, ze sa vymenila s Juhasom. Juhasova mysel je v dyke, zatial co v jeho tele je ona. Expertka na vsetko, aspon tak by ju popisal stopar.

Vsima si dalsie dievca. Je mladucka, vo veku ked sa zeny v dobrych rodinach ucia suvisle rozpravat. Berie ju za ruku.

„Co robis?“
„Zoberiem si tych zien viac. Aj dievcatiek. Vycvicime si ich.“
„Rozpravali sme sa o jednej.“
„A ja som na nakupe a slubil som poriadnu odmenu. Tak co riesis? Tak mladu by aj tak kupil malokto, je primlada.“
„Pozri sa, tu je ta kraska. Obzri si ju, ak chces.“

Airana si prezera dievca. Pozna ju, zatial co dievca ju nespoznava.

„Ako sa volas, dievca?“
„Nechcem byt znovu predana.“
„Nie som len tak hocikto.“
„Pre mna si.“
„Spoznas svet, v ktorom si este nebola tak dolezita.“
„Nechcem dolezitost.“
„Ked budeme pri Kadarovom hrobe, tak sa budes znovu citit dolezita. Alebo ked sa stretneme s blaznivou kralovnou. Mozno znovu stretneme elfov, kto vie?“
„Odkial to vies.“
„Som Juhas, z cervenej legie. A ty teraz presne vies, ci hovorim pravdu. Teraz pod so mnou.“

Airana si berie este niekolko zien. Vsetky z celeho trhu. Dnes je na trhu drviva vacsina muzov. Monna za nou ide velmi rychlo, ostatne len s nedoverou.

„Slubila si mi zlatu mincu. Kde je?“
„Dostanes ju. Nemusis sa bat. A mam viac sposobov, ako ti zaplatit. Chces byt obklopeny mnozstvom zien?“
„Samozrejme.“
„Vyborne.“

Airana dava Kadlovi na plece ruku a vymiena ho. Mysel otrokara, i ked ludskejsieho ako ostatni, sa dostava do dyky. Kara sa dostava do jeho tela.

Modra magyna pomaly vymiena kazdu cervenu magynu, ktoru dyka zabila, za otrokov z trhu. Je rychla a otroci ani nevedia, co sa deje. Meni kazdeho, no kazda vymena je pre nu stale narocnejsia. Plne kontrolovat dvadsat magyn je viac, ako si myslela, ze dokaze. Posledna bytost, ktoru vymiena, je Eraniel.

Plan vychadza. Dyka sa plni jednoduchymi otrokmi, ktori su pre psychicku silu Herdana jednoduchym cielom.

Dyka sa vznasa. Je plne pod Herdanovou kontrolou. Eraniel v tele otrokara nebojacne berie dyku do ruk a lame ju na dve casti. Ostrie a rukovat su od seba oddelene. Nikto by to nedokazal silou, ale vyzera to tak, ze sila nahnevanej a dlho uvaznenej bohyne je viac ako len dostatocna.

16. kapitola: Konfrontacia

Herdanov duch vystupuje zo zlomenej mesacnej dyky. Vidi pred sebou hned niekolko ludi, ktori sa sustredia na neho. Dobre vie, ze tela otrokov su naplnene jeho nepriatelmi. Vsetci z dyky sa dostali von, s vynimkou Hairona. Ten, tusiaci plan, nechcel opustit dyku. Az do konca chce bojovat s Herdanom, aby dal ostatnym co najlepsiu sancu.

„Airana vas dostala von. Staci ju zabit a vsetko bude znovu v poriadku. Ake jednoduche. Odpadava od unavy a je tak pre mna lahky terc.“

Herdan sa priblizuje k Airane, ale Eraniel mu to znemoznuje. Teraz je silnejsia ako on, ale to sa vie kedykolvek zmenit.

Zo vsetkych, ktori sa dostali z dyky, prebera iniciativu Kara. Mala, nova cervena magyna s minimalnou silou. Skusa svoju ohnivu strelu a drobne zranenie sposobuje na Herdanovi viac usmevu ako bolesti. Skusa to znovu a Herdan sa zacina uhybat. Pridavaju sa dalsie magyne, ktorym ide Kara vzorom. Piata, desiata, postupne vsetky magyne skusaju svoje ohnive kuzla a tie najskusenejsie posielaju silnejsie kuzla, ako len obycajne ohnive strely.

Herdan sa dava na utek, ale sleduje, ze sa nemoze nikam pohnut. Eraniel mu znemoznuje utek a aj ked je znama ako bohyna dobra, teraz si uziva to, ze niekto Herdanovi ublizuje. Dalsie ohnive kuzla nicia tmaveho ducha ohnom. Nemoze ustupit, ale uz nema silu ani na to, aby sa efektivne branil.

Je jedno, kto dava poslednu ranu. Herdan pada a pre vsetkych je to ulava. Hlavne pre Eraniel, ktora bola v dyke i mimo dyky pod najvacsim utlakom od Herdana. Je stastna, ale namiesto oddychu sa dotyka kazdeho cloveka a meni ich tela. Kara ziskava svoje povodne telo, podobne ako Airana a vsetky ostatne zeny.

„Eraniel, blahozelam ti. Vsetkych si zachranila.“
„Nezasluzim si gratulacie, Airana. Uz som dlho na tomto svete a tym, ze som zachranila zeny, som specatila zivot muzov z trhu. Zachranila som jednych a zabijala druhych. Nie som idealna, nemozes ma pochopit.“
„Chapem ta. A pochop aj to, ze si zabila Herdana. Uz ziadne jeho pozehnanie a ziadne utrpenie od neho. Zabila si niekolkych, aby si zachranila vsetkych.“
„Musim ist.“
„Zober ma so sebou, Eraniel. Zober ma.“
„Nemozem. Toto su tvoji priatelia, budes ich viest a pomahat im. Existuje niekto, koho chcem vidiet. To je len moja uloha.“

Airana premysla a obracia sa na Monnu.

„Je pravda, co hovori? Je to skutocne Eraniel?“
„Ano, je. Naozaj si mysli, ze Herdan je mrtvy a ty budes vsetky tieto magyne viest.“

Eraniel odchadza. Uz nechce byt sucastou tejto skupiny. Odchadza svojou kuzelnou mocou daleko od Airany a ostatnych. Az do jaskyn, kde stretava svojho davneho priatela. Jedineho, ktory ju po dlhych rokoch moze uplne pochopit.

Airana berie do obidvoch ruk mesacnu dyku. Obidve polovice su teraz len zmesou uplne obycajnych materialov, akakolvek magia z nej zmizla. Jej vnutro je dute, uplne vyprazdnene. Teraz moze sluzit uz len ako pekna dyka, ktoru moze v buducnosti niekto opravit. Mozno bude este niekedy sluzit ako zbran, ale viac sa hodi ako dekoracia.

Monna je smutna. Prisla o Kadara, aj o niekolkych znamych. Je vsak s Airanou a so zenami, ktore vedia carovat. Jedna zo starsich cervenych magyn ju berie za ruku. Chce byt s nou sama. Monna nevie preco, ale potesilo ju, co jej povedala:
„Ak sa cele to pozehnanie konci a bude rovnako muzov a zien, uz nebudu potrebne ziadne cervene legie s jedinou zenou. Pod so mnou. Ja viem ohnive kuzla a ty vies nieco, co nevie niekto iny. Budes so mnou, po mojom boku.“
„Len ak sa prida aj Airana.“
„Dobre, pojdeme za dobrodruzstvom. My tri.“
„Kam?“
„Airana by povedala ze to zalezi na chuti a pocasi. Ja som povodne z Jasu, z mesta v Zemi zatratenych. A uz velmi dlho som tam nebola.“

Jediny, skutocne smutny clovek, je Kara. Prisla o niekoho, koho nepoznala dobre, ale mala pocit, ze mu rozumie. Juhas a mnohi dalsi su obetou v konflikte, ktory ma svoj zaciatok, ale nikdy nie je iste, ci bude mat aj definitivny koniec.

17. kapitola: Epilog (po desiatich rokoch)

Ubehlo desat rokov od zlomenia mesacnej dyky.

Kara sa pozera na desatrocny hrob. Nevie citat a pisat, tak ako mnohe dalsie magyne. Aspon oficialne. V skutocnosti cita znovu a znovu ten isty napis. Na kameni je napisane, ze ide o hrob mladeho muza menom Kadar. Niekto do kamena vytesal, ze bol syn pisara. Niekto iny vytesal slovo dakujem.

Cervena magyna ho nepoznala, ale velmi ovplyvnil jej zivot. Po zlomeni dyky sa tajne naucila citat a pisat a dostala sa ku kniham, ktore mali byt pred nou skryte. Kara sa naucila viac o ohnivych kuzlach ako ostatne magyne, ale tu rozhodne neskoncila. Isla za tymi najlepsimi. Vela sa pytala, vela skusala a vacsinou jej pokusy nedopadli slavne. V tom je vsak sila cloveka. Nevzdavat sa. Ist dalej. Za desat rokov sa zmenila z malo nebezpecneho dievcatka na niekoho, kto sa krasou a sikovnostou vie vyrovnat Airane.

Dobre vie, ze studium nie je vsetko. Opustila cervene legie, obcas aj hlavny kontinent a mocnymi plamenmi spalila chramy, ktore niekto zasvatil Eludii ci Eraniel. Nie preto, ze by nieco rada nicila, ale aby zamietla stopy. Kazdeho, kto by za normalnych okolnosti padol pri marnej obrane, dostala do bezpecia. Z malej magyne sa stavala velka hrdinka.

Naucila sa to, co vedela Monna od utleho veku. Odlisit loz od pravdy. Vyuzila tuto schopnost na to, aby pomohla ostatnym. Osobne spalila telo Monny, ktora zomrela mlada.

Po zlomeni dyky a porazeni uz vtedy velmi zoslabeneho ducha Herdana si myslela, ze vsetko bude lepsie okamzite. Az neskor prisla na to, ze to nie je pravda. Zlomenie prekliatia znamena ovela viac zenskych novorodencov, ale nie viac zien. To vyzaduje cas. Mudri ludia toho obdobia  rozhodli, ze plnoletost prichadza vo veku 15 rokov. U obidvoch pohlavi. Po desiatich rokoch je tak stale velmi malo zien, ale ovela viac dievcat ako predtym. Niektore z nich su vybrane na trening s ohnivymi kuzlami.

Kara nikdy neprijala moznost ucit ohnive kuzla. Ani nic, co suvisi s bojom. Vie si vsal zapamatat  najroznejsie udalosti a hladat suvislosti tam, kde ich najde len malokto. Existuje jeden clovek, ktory sa od nej nechce odtrhnut. Lana.

Lanin zivot sa velmi nezmenil. Stale je ukryvana, i ked je to uz davno zena. Uci sa kuzla, aby bola s Karou, ale podla vsetkych znalcov ma skutocne minimalne magicke nadanie. Lana tak ma kamaratku, ktora je vsak stale niekde inde a nema na nu vobec cas.

Teraz, pri hrobe Kadara, uvazuje Kara nad tym, co mohla urobit lepsie. Neustale prehodnocuje svoje ciny, ked bola ona sama este mlade dievcatko, mladsie od Kadara, na ktoreho hrob sa prave diva. Pri jednoduchom hrobe nie je sama.

„Este raz mi prosim povedz, co tu robime?“ Pyta sa Airana.
„Sme pri hrobe niekoho, koho si poznala.“ Odpoveda Kara.
„Poznala som ho dobre?“
„Ano, velmi dobre. Zalezalo mu na tebe a tebe na nom.“
„Naozaj?“
„Zachranil ti zivot, viac ako raz.“
„To ti kto povedal.“
„Ty si mi to povedala. Velakrat. Pred desiatimi rokmi si aj ty pomahala vytvorit tento hrob. Nepamatas sa?“
„Nie.“
„Ani na to, ako si okuzlila krompac a lopatu, aby kopali za ostatnych?“
„Nie.“
„Pamatas si nieco?“
„Krompac. Co je to krompac?“
„Taky nastroj. Na kopanie. Uz si sa to pytala aj minule. Pamatas si aspon mna?“
„Ty si Airana, pamatam sa.“ Hovori Airana.
„Nie. Ty si Airana. Ja som Kara. Kedysi si ma vela naucila a teraz ta sprevadzam.“
„Kto ta plati?“
„Nikto ma neplati, robim to rada. Len ti musim stale vsetko pripominat a vysvetlovat. Som rada, ze ti Eraniel nechala tvoje krasne telo a ze nestarnes, ale s tou tvojou hlavou je to naozaj tazke.“
„Ty si Kara? Ale Kara bola cervena magyna, ked som bola mlada.“
„Ano, som. A ty si stale mlada. Aspon tak vyzeras. Pod, vratime sa. Zacina byt chladno a ked ti je chladno, byvas mrzuta ako stara babka, ktora uz vie len na vsetko nadavat.“
„Ale Kara bola cervena magyna, ked som bola mlada.“ Odpoveda Airana a Kara sa len usmieva.
„Vies, co je zaujimave?“

Airana na chvilu zastavuje. Prezera si Karu a ma jeden zo svojich teraz uz pravidelnych stavov, ked chce vsetko vediet, ale nechce nic pocut. Uz chce len svoje ticho a pokoj. Po chvili z nej vychadza veta, ktora sa opakuje uz dlho.

„Musime sa vratit.“
„Vratit kam? Ideme do tepla. Pod, zahrejeme sa.“
„Zabudla som tam dyku. Taku krasne zdobenu.“
„Ta je znicena. Uz sme sa o tom rozpravali.“
„Nemoze byt znicena, je tam, ty ju nevidis? Je presne tam. Pozri sa, Airana. Tu je.“
„Nie som Airana. Zase si pleties mena. No ukaz, co to vidis.“

Kara sleduje, ako Airana zdviha sivy kamienok, akych je v okoli dost. Vzdy si vyberie iny.

„Tak sme sa vratili. Mas kamienok. Vies, co je zaujimave? Kedysi si bola ty ta silna a ja ta slaba. Teraz je to naopak. Teba si pamataju ako legendu, mna ako buducnost. Spolu vyborne vychadzame.“
„Mam dyku.“
„Dobre, dnes budeme tento kamienok volat dyka. Zajtra tak budeme volat iny kamienok. Pod do tepla. Alebo ta mam hriat tu vonku, ako kedysi?“
„Si mila a ked budem stara, tak budem chciet, aby si bola pri mne.“
„Ukazem ti jedno kuzlo. Naucila som sa ho len nedavno. Este nas aj zahreje.“

Kara vycarovava ohen, ktory sa da tvarovat na cokolvek. Vyraba z neho uplne obycajny stvorec, ktory svieti coraz mensim plamenom.

„Dobre sa pozri. Je to zrkadlo. Obidve vyzerame mlado, ale ty mas ovela viac rokov ako ja. Keby si nehovorila tak z cesty, mala by si vela napadnikov. Si krasna, Airana. A aj ked sa stracas, pre mna sa nikdy nestratis. Prvykrat ti ukazujem ohnive zrkadlo, ale uz asi viem, co mi povies.“
„Poviem ti, ze by si sa nemala hrat s ohnom. Kto si myslis ze si, cervena magyna?“
„Tak si ma predsa prekvapila.“
„Nieco si pamatam, ale mam to problem poskladat. Obcas mi napadne meno a to, co sa stalo, ale nieco je v tom zle. Nesedi to. Pomozes mi s tym, Airana?“
„Este raz. Nie som Airana. Ale pomozem ti. Tak velmi, ako len budem moct.“
„Uz nemozes. Tvoj cas nie je nekonecny. Tak ako tato dyka. Zda sa mi, ze vyzera ako obycajny kamen, ale ja viem, co vsetko dokaze.“
„Povedala by som, ze aj teraz mas uzasny zmysel pre humor, ale viem, ze to myslis asi vazne. Nemozem ti pomoct, ale niekedy je dolezita cesta, nie len ciel. Obcas si treba zodrat nohy, ked chces urobit malu zmenu na svojom dome.“

Kara laskyplne objima Airanu a dodava jej svoje teplo. Uz nechce zaliezt do vnutra ziadnej budovy, chce len byt vonku a spolu so svojou davnou priatelkou sledovat hviezdy a kochat sa na dvoch mladych tvarach v ohnivom zrkadle.

Ohniva magyna nevie, nad cim premysla Airana, ale uz to vlastne ani nechce vediet. Mohla by poziadat Eraniel, aby Airane pomohla. Aby si spomenula. Ale neurobi to. Chce, aby sa vsetko menilo bez zasahov vyssich bytosti a aby ten, kto odchadza, mohol spokojne odist, az pride ten spravny cas.

„Pamatam sa, ako som ta prvy krat uvidela.“ Hovori Airana po chvili.
„Rozpravaj mi o tom.“
„Chcela som nahrdelnik. Uvidela som dyku a zobrala som si ju od teba. Zmrazila som teba i toho starsieho pana.“
„Ja si nic take nepamatam.“
„Potom si ma vyhladala. Mala si taky zvlastny korzet, aky by som si nikdy neobliekla.“
„To som nebola ja.“
„Eli, bola si to ty. Bolo to presne vcera, ale to miesto vyzeralo inak. Musis si to pamatat.“
„Skor si pamatam, ze ma raz nazves tak a raz tak. Uz si mi dala aspon desat mien, ale iba raz si si zapamatala moje prave meno. Eli zomrela velmi davno a ty si si spomenula na nieco, coho nie som sucastou. Muselo sa to stat ovela skor ako som sa narodila.“
„Ako sa volas? A ako sa volam ja?“
„Ja som Kara, ty si Airana. Ja som cervena, ty si modra. Ja som sluzila v cervenej legii, zatial co ty si zachranovala svet a naramne si sa pri tom bavila.“
„Ty si Kara? Ale Kara bola cervena magyna, ked som bola mlada.“

Nocny chlad prinasa niekolko snehovych vlociek a Kara presuva svoju priatelku do domu. Jemne ju taha za ruku a podopiera, aj ked je Airana stale o nieco vyssia a vyzera byt aj silnejsia. Vstupuju do domu, kde krasne vonaju levandule a krehke kvety priamo pri vchode sa dotykaju siat obidvoch zien. Kara uklada Airanu na postel a jednoduchym kuzlom zahrieva vodu na caj, zatial co Airana pozera striedavo do steny a na svoju ruku, v ktorej stale drzi sivy kamienok.