Prekliata desatina











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2024)
OpenArt.ai
O knihe
Povodne temna poviedka do literarnej sutaze Ohnive pero prepaja svet Karienu, kde sa odohrava Prekliatie temnych elfov ci Pozehnanie so zanrom mikropoviedky. Prekliata desatina je rozsirenie povodneho kratkeho diela a ponuka kratky pohlad do sveta, kde sa zlo prirodzene vyskytuje a kde je nielen tazky zivot, ale niekedy aj smrt.


Prekliata desatina
Josac ma pred ocami niekolko knih. Vacsina z nich uz ma svoje roky, ale rozhodne menej ako ich ma on. Vsetky uz precital. Nema z nich co ziskat, neovplyvni to jeho zivot. Dobre si uvedomuje, ze svoj zivot premrhal na celej ciare. Prerusil kontakt s kazdym, kto mu chcel dobre. Uzavrel sa. Napriek rokom najroznejsieho studia sa nenaucil, ako zit vecne. Vlastne uz mu na tom ani nezalezi. Uz chce pokoj. Opustit tento svet a vydat sa do neznama. Vie, ze na to mu ziadna priprava nepomoze.

Hovori sa, ze najlepsie sa strom skryje v lese a hladana osoba medzi tymi, ktori ju hladaju. Josac vytvoril nieco, co nedokaze len tak hocikto pouzit, ale ma strasnu moc. Tak strasnu, ze s nou nemoze nic urobit. Tak rad by celu tu krabicku s predmetom zakopal strasne hlboko alebo spalil na popol co najvacsim plamenom, ale nema na to silu. Dokonca nema silu ani na to, aby si normalne lahol. Nevladze zdvihnut deku, ktora mu spadla na zem pred tromi dnami. Ostava mu len cakat na koniec.

Vonku je priserne pocasie. Prudky lejak naraza do starej strechy, ktoru opravoval uz davno. V miestnosti je chlad a dazd rozhodne neprestava. Situaciu zhorsuje okno, ktore nema ako pevne zatvorit. Uz si ani nevybavuje to priserne skripanie, kedze je spravene dost nakrivo a navlhnute drevo tomu nepomaha.

Napriek tomu vsetkemu ma pocit, ze nie je sam. Niekedy ho prenasleduju najroznejsie vidiny a nahanaju mu hrozu. Toto je vsak ine. Ma pocit, ze niekto kraca po jeho malom domceku. Pomaly sa snazi zaostrit svoje unavene oci, ale vidi len velmi slabo.

„Kde mas schovane cennosti? Daj mi, co mas! Mince, vino, vsetko!“

Josac sa na zlodeja len rezignovane pozera a vie, ze nemoze robit vobec nic. Ani schovat to, co by sa nemalo dostat do zlych ruk.

Adar nema svoj den. Vlastne, kedy ma zlodej svoj den? Ked nieco ukradne, preda, ma odmenu a zaroven ho nikto nezabije, nezavrie ci poriadne nezmlati? Kraca lesom a snazi sa schovat tak pred vsetkymi ludskymi ocami, ako i pred silnym dazdom. Je cely premoceny. Nema na vyber a znovu musi zariskovat. Vidi opusteny dom, ktory je mozno prazdny. Dvere sice nie su otvorene, ale s trochou sikovnosti a sily sa lahko dostava dnu. Zamok tvori len jednoduchy kusok drotu. Hned si mysli, ze je to len nejake docasne riesenie, kedze niekto povodny zamok znicil.

Vstupuje dnu a rovno si berie cierne saty, ktore visia na klinci. Su v celkom dobrom stave, v lepsom ako tie, ktore ma prave na sebe. Vkrada sa aj do druhej miestnosti, kde nachadza len jedneho stareho chlapa, ktory sa nestavia na ziadny odpor.

Berie, co sa da. Par minci a dyku, ktoru ten chlap schovaval v krabicke.

„Ta sa hodi. Beriem ju! Mas ich viac?“
„Znici… ti zivot.“
„Zalezi na tom, komu ju ponuknem!“

Adar je spokojny. Ma lup. Dokonca ma kde zostat. Povodny majitel mu ani nemusi uvolnit postel, vyspi sa vo vedlajsej miestnosti. Zatvara okno a aspon trochu priviera dvere.



„Ta dyka… ta znici.“
„Preco by ma mala znicit, starec? Je to len dyka.“
„Je kuzelna.“
„Iste. Samozrejme. A ty si kuzelny dedusko z lesa.“
„Su v nej zvysky Herdanovho kuzla. Obsahuje esenciu Mesacnej dyky.“
„Trepes nezmysly. Bud rad, ze som ti zavrel okno a necham ta zit.“
„Nechcem zit. Vytvoril som velke zlo a kto bude z toho mat radost, ten je naveky strateni.“
„Nebudem zabijat stareho dedka. Co by som z toho mal?“
„Energiu pre dyku.“
„Energiu? Co to trepes? Chod spat.“

Zlodej je podstatne mladsi od kedysi legendarneho kuzelnika. Josac premysla nad tym, ake by to bolo, keby sa vsetko obratilo. A keby sa on uplnou nahodou dostal k pokladu, o akom sa mu nikdy ani nesnivalo.

Dalsi den Adar vstava zo zeme. Kontroluje dedka, ci dycha, a zistuje, ze ocividne nespal celu noc.

„Nech si ktokolvek, o dyke musis nieco vediet.“
„Da sa predat, to uz viem.“
„Desat smrti, jeden zivot.“
„To je vsetko?“
„Desat. Jeden. Pamataj. A kto sa z nej bude tesit.“
„To si uz vravel.“

Adar si vsima, ze starec sa uplne prestal pohybovat. Uz nebude davat ziadne rozumy ci varovania. Kazdopadne, nikdy nemal v ruke nic carovne. Berie si do ruky dyku a vsima si, ze je na nej hromada malickych necitatelnych pismen. Nevie pisat a citat, vsak len maloktory zlodej to vie, ale v pustatine daleko od Aringoldu ci inych miest to rozhodne nikto ani necaka. Pre neho je to nieco, co moze predat na trhu. Ma svoje kontakty.

Pred cestou si berie trochu jedla, ktore nachadza v dome. Taktiez pouziva Josacovu britvu. Uz je to nejaky cas, co sa poriadne neoholil pri nastennom zrkadle.

Cesta z domu k mestu trva celkom dlho. Nema ziadneho kona a tak len kraca a rozmysla. Aky clovek je v dome uplne sam? A ako sa moze niekto vobec stat akymsi kuzelnym dedkom? A co ma znamenat ta veta? Desat smrti, jeden zivot. Nedava mu to logiku.

„Ako to myslel s tymi smrtami? Aky jeden zivot? Co je to za hlupost? Pomateny dedo chce niekoho poucovat. Nic viac za tym nie je!“

Popri chodzi sa zamysla aj nad tym, co vymysleli v meste. Kralovi ochorela dcerka na akusi divnu, zakernu chorobu. Nikto si nevie rady, lekari z dalekych zemi su bezmocni a vselijaki podvodnici, casto hovoriaci jedine cardamou, skusaju jeden recept za druhym.

„Dcerka umrie. Skoda. Mozno by nebola zlou vladarkou. Mozno aj laskavejsou ako ten niktos, co slubuje… co to slubil? Vravel o nejakom malom hrade? Lepsi maly hrad ako velky povraz. Tak to vravieval otec. Kym odvisol. Mozno by som sa mal vydat do toho palaca. Mozno sa na mna usmeje stastie.“



Zlodej v palaci, to sa casto nestava. Aspon nie oficialne a s vedomim strazi. Samozrejme to nie je tak hladko, ako by si niekto predstavoval. Kym ho pustia ku kralovi, tak ho poriadne prehliadnu a este mu stoja v patach. Konecne ho pustaju na par krokov od krala a vyzyvaju ho, aby zastal. Adar ich poslucha.

„Mam sposob, ako zachranit vasu dceru, vasa vysost. Tato dyka je kuzelna. Vie jej pomoct. Vie jej vratit zivot.“
„Kuzelnika, zavolajte mi dvorneho kuzelnika!“ Rozkazuje kral.

Kuzelnik prichadza k Adarovi a premeriava si ho. Nasledne si poriadne prehliada dyku a citi jej jemnu energiu. Pocuva od zlodeja vsetko, co o nej vie. Zaujalo ho i to, kde ju ziskal. Kuzelnik sa obracia na krala.

„Je to tak, pane. Tato zbran je skutocne kuzelna. Iny kuzelnik sa rozhodol vlozit do nej prastaru magiu. Nie je to tak silna zbran ako original, ale pre nas postaci a zachrani tvoju dceru.“
„Co na to potrebujes?“
„Ak je vsetko spravne, tak zivoty. Zivoty za zivot. Ale to preberme sukromne.“

Kuzelnik s kralom odchadzaju a Adar si moze len domyslat, co musia tak surne a tajne prebrat. Nechavaju vsetkych ostatnych cakat. Kral dava pokyn miestnej kapele, aby hrala nieco vesele. Okamzite ho pocuvaju a dlhe cakanie je tak pre vsetkych aspon o trochu prijemnejsie.

Kral sa s kuzelnikom konecne vracia.

„Dakujem ti,“ prihovara sa kral zlodejovi, „ak vsetko vyjde, bude z teba slachtic a skutocny priatel kralovstva, nech si bol doteraz ktokolvek.
Kuzelnik, spolu s katom, okamzite skusaju dyku. Ak je pravda, ze potrebuje desat zivotov, tak kuzelnika okamzite napadlo zobrat zivoty tym, ktori on aj tak pridu. Smrtelne chori, odsudeni na statie sekerou, ci ti, ktorych kvoli bezpecnosti kralovstva nikdy nemozu pustit na slobodu. Zohnat desiatich nie je velky problem a kym niektori suhlasili, ze vymenia posledne hodiny svojho zivota za zivot princeznej, ini nemali na vyber. Zaujimavy pomer, presna polovica suhlasila s ranou hlboko do chrbta, zatial co mali previazane oci. Kuzelnik slubil malu odmenu pozostalym. Pri druhej polovici musel pomahat aj katov asistent a zvuky boja sa zo zalara nedostali ku dvoranom.

Prichadza chvila princeznej. Plne nabita, silne ziariaca dyka, moze podla kuzelnika vratit zivot niekomu, kto uz zomrel, ale aj zivemu cloveku. Rozhodne nechce zabijat princeznu. Sam vsak nema uplnu predstavu o tom, co sa stane.

Prechadza dykou popri srdci a ta vypusta svoju nahromadenu energiu. Princezna sa zacina menit. Horucka okamzite ustupuje, vracia sa povodna farba a povoluju krce. Zrazu je na tom tak dobre, ze si sama sada na postel.

„Si v poriadku?“
„Nie! Nenicte to! Idu! Idu! Nemohla som inak, nemohla! Moje deti, vratte mi moje deti!“ Vykrikuje mlada zena a posobi to, ako keby sa jej neustale menil hlas.
„Len pokojne, si v hrade a bezpeci, to su len zle sny.“
„Nechcem! Nechcem! Musel som!“ Z princeznej vychadzaju najroznejsie nezmysly a casto hovori recou plnou utrpenia.
„Len pokoj. Vsetko je v poriadku. Neboj sa.“
„Zabijem krala! Pomstim sa! Chodil po mojom pozemku a s mojou sekerou!“
„To su nezmysly. Neboj sa, za chvilu uz bude dobre.“
„Vsetkych zabijem! Ona a ta jej cierna macka su v spojeni s diablom!“
Darmo sa kuzelnik snazi nieco urobit. Rychlo vysvetluje kralovi, co sa stalo. Predpoklada, ze sa na nu presunuli aj vsetky spomienky. Spomienky vrahov, nasilnikov ci tych, ktori velku cast zivota poznaju len trapenie a bolest.

Princezna berie dyku a prerezava si hrdlo. Je rychla, kuzelnik ani nikto iny ju nedokaze zastavit. Z chorej princeznej sa stava mrtve telo. Kym kral zacina okamzite nariekat, kat s jeho pomocnikom beru Adara do zalara a okamzite ho davaju do retazi.

„Toto je tvoja praca! Chcel si mi ublizit!“ krici na Adara kral.
„Nie, to nie je pravda, pane. Len som k nej prisiel. Ja nie som ziadny kuzelnik, ale nasiel som sposob, ako jej pomoct. Uprimne ma mrzi, co sa stalo. Nemal som to ako vediet.“
„Ten niekto, od koho si to ukradol, ta nevaroval?“
„Varoval, ale…“
„Takze niekto ta varoval, ze to dopadne zle. A aj tak si prisiel aj sem. A co chces teraz, odmenu? Moja dcera si sama zobrala zivot. To nezvratis. Ty ani nikto iny!“

Kuzelnik si berie dyku so sebou. Vie, co teraz musi urobit. Oficialne ju bude studovat, aby nejako zvratil smrt princeznej. Vie, ze sa mu to nepodari, ale nemusia to vediet ostatni. Zaroven vsak vie aj to, co moze urobit niekomu, kto mu ublizil zo vsetkych najviac. Pride k nemu, zabije jeho deti, manzelku a sluzky a potom ten nestastnik zazije utrpenie. Len musi mat zviazane ruky, aby si nemohol vziat zivot.

Adar si vsima usmev a uprimnu, priamo az demonicku radost kuzelnika. Vola na krala, i na kata. Nikto ho vsak nechce pocuvat. Vsak kto by pocuval zlodeja, ktory chcel ublizit kralovskej rodine?

Dalsie rano znovu prichadza kuzelnik a katov asistent otvara Adarovu celu. Nachadza ho v ubohom stave. Zhoduju sa, ze Adar ani chvilu z noci neprespal pokojnym spankom.

„Vies, magia ma svoje pravidla. Ma svoje plany, svoje postupy, svoje pravdy.“
„Ty si ten posledny, co tu moze hovorit o pravdach.“
„A ty si ten prvy, ktory doda potrebnu energiu.“
„Mal by si vediet, ze chlap, od ktoreho to mam, mi povedal este nieco. Ten, kto bude mat z tej dyky radost, zahynie v horsich mukach ako vsetci ostatni.“
„Nie je to pravda. Nepocuvaj ho.“  zvlastny, tajuplny hlas, vychadza z dyky, nie z kuzelnika.

Udiera silnejsie, ako to cakal Adar, katov asistent ci on sam. Demonickou silou a hlavne presnostou sa vyhol chrbtici a urobil dieru priamo do busiaceho srdca.

Dyka si nachadza dalsiu obet. Katov asistent nehlucne pada k zemi. S rovnakou, uplne neomylnou, presnostou.

„Teraz si moj. Naveky moj.“ hovori dyka a kuzelnik sa jej podriaduje, nech sa uz deje cokolvek. Mieri k palacu, k lozku mrtvej princeznej. Kuzelnik si vsima, ze ju strazi jeden zo strazcov. Dyke je to jedno. Len male susto pred velkym cinom, o ktorom sa bude pisat este dlho. Ak samozrejme dovtedy nepadnu dykou vsetci pisari z celeho kralovstva.