SEN O DOMOVE
Prekliatie temnych elfov
Tretia kniha










Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2020)
001100
O knihe
	Prekliatie temnych elfov pokracuje tretou kapitolou. Posledni zo zvysnych temnych elfov musia opustit svoje podzemie a vydat sa na strastiplnu cestu, ktora vedie do neznama. V druzine nie su takmer ziadni bojovnici ani cernoknaznici, ktori by ostatnych pocas nebezpecneho pochodu ochranili pred smrtiacimi hrozbami. Buducnost je tak znacne neista. 


	Nad tym vsetkym su skusky od boha smrti, ktory je pre svoje pobavenie ochotny obetovat cokolvek a kohokolvek na celom kontinente. Sen o domove sa meni na horor a dobrodruzny pribeh, v ktorom nikto nema istotu, ze sa dozije dalsieho dna.








Obsah
SEN O DOMOVE	1
O knihe	2
Mapa	4
1. kapitola – Dvere	5
2. kapitola – Helanina volba	12
3. kapitola – Chakram	15
4. kapitola – Pevnost	18
5. kapitola – Druha Helanina volba	23
6. kapitola – Duel	25
7. kapitola – Novy kurz	30
8. kapitola – Spojenec	33
9. kapitola – Zurgan, zurgan a znovu zurgan	38
10. kapitola – Prekvapenie	42
11. kapitola – Agnesov pribeh	45
12. kapitola – Necakana navsteva	51
13. kapitola – Vyglafova vidina	54
14. kapitola – Herdanova poistka	56
15. kapitola – Lesni elfovia	60
16. kapitola – Piratka	62
17. kapitola – Posledni	64
18. kapitola – Krvava dohoda	67
19. kapitola – Zradca?	69
20. kapitola – Sen o domove	75
Pokracovanie	78
Mapa
1. kapitola – Dvere

	Pochod je coraz narocnejsi. Nedostatok potravin sa meni na nulove zasoby. Posledne zbytky hub, masa ci zeleniny z povrchu su nenavratne prec. Hlad vsak nie je jediny problem.

	Smad. Neistota. Prakticky nemozna orientacia v terene. Coraz menej svetla. Samozrejme, vsetko so vsetkym suvisi. Fakli je na tak velku skupinu velmi malo a pridavne svetlo, ktore zabezpecuju cernoknaznici, slabne. Je velmi narocne pochodovat, hladovat a neustale mysliet co i len na tie najjednoduchsie kuzla. Raz v strede skupiny, inokedy na niektorej strane ci uplne vzadu sa premiena slabe svetielko na velmi silnu tmu.

	Hrdinovia i ti ostatni, kazdy z nich vidi len na niekolko krokov a moze kedykolvek spadnut do niektorej z priepasti. V casto tesnych tuneloch pocut kazdy pohyb, ale napriek tomu je vsade az neznesitelne ticho. Nikto im nejde odrezat cestu, lebo sem nikdy nikto nechodieva. Napriek tomu sa tu i tam najde nieco, co pripomina civilizaciu z dob velmi davno minulych.

	Vacsi strach je uz len z Herdana. Co vyvedie nabuduce? Aku volbu im da? Herdan ma vela mien a Pan volieb je jedno z nich. Da volbu, kde su obidve moznosti zle, nespravne ci uplne brutalne. To je jedno z jeho velkych pokuseni.

	Temni elfovia, alebo inak Arini, maju pred sebou este dlhu cestu. Nevedia kam a casto maju strach z toho, co sa ukaze na druhej strane. Cesta z jaskyn na povrch je casto zradna a nejeden elf z hlbin nema ziadne skusenosti s Arowe. 

	Po Saarenovej smrti sa neustale zmensuje vplyv klanu Kalannarov na celkove dianie. Skupina pod vedenim Vyglafa odisla a ani prosby a hrozby tomu nezabranili. Klan Sordinov je zaroven na vrchole svojich vojenskych sil, ale s minimalnym potencialom do buducna. Armada bez zasob ale nebude armadou vecne. Kto chce, moze odist. Bolo by to vsak len odlucenie od skupiny, ktora poskytuje aspon bezpecie pred neznamymi nastrahami. Kazdopadne sa nasli aj taki, ktori si neboli isti, kam ist. Zvlast Eludia uvazovala velmi dlho. Viac ma spolocneho s Vyglafom nez so Sordinmi. Ostala vsak z jedneho dovodu. Podla niekoho sa ten dovod vola strach, podla inych je to lojalita. 

	Nadej vsak ostava. Karana, drziaca mec od Eraniel, svieti ostatnym na cestu. Malo znama bojovnicka ma mec uplnou nahodou. Bola najblizsie po tom, co sa ho vzdala ina. Co vsak moze robit? Na podnet ostatnych meni smer. Uz nejde k najblizsiemu vychodu z podzemia pri Lanisporte. Vybera iny smer. Svetlo Eraniel jej dodava nadej.

„Karana, ako je to daleko?“ Bojovnicky sa pyta Gerana. Ta, ktora odmietla mec.
„Neviem. Hovori mi len kadial ist. Neviem odhadnut vzdialenost.“
„Musime ist opatrne.“

	Zatial co Gerana vyzyva na opatrnost, jej sestra, Helana, je skor zbrkla a kona okamzite, bez uvazovania. Necudo, ze maju ine myslenie. Su mimoriadne odlisne, ale stale su to sestry a jedna si druhu vazi. Minimalne ako divadlo pre ostatnych.

„Mali by sme ist na Lanisport. Budeme skor na povrchu a Eraniel mi preda svoju moc.“
„To nie je mudre, sestra. Pojdeme inou cestou, aj ked to bude dlhsie.“
„Nemame co jest. Nemame ani svetlo na to, aby sme mohli pochodovat.“
„Tak si odpocinme.“

	Zatial co vacsina suhlasi s nazorom Herdanovej knazky a cernoknaznicky, jej sestra sa chce dostat na povrch co najskor. Nemysli na unavu, len na to, co je podla nej potrebne urobit.

	Skupinka vpredu moze pozorovat nove, nezname svetlo. Vedie k nemu cesta, ktora klesa do vacsej hlbky. Nedava to logiku.

„Svetlo. Zvlastne. Nemozeme byt pri ziadnom vychode,“ hovori Gerana.
„Ale mozeme. Podme.“
„Nemam z toho dobry pocit.“
„Aj ja si myslim, ze to moze byt nieco zle. Nejake Herdanove prekvapenie.“

	Ako Arini prichadzaju blizsie, zastavuju od uzasu. Zdroj svetla nie je ziadna zabludena fakla alebo ohen. Neuveritelne svietia dvere. Vyzeraju ako uplne nove. Su nadherne, svetlomodre, ako jaskynny lad. Nie su na nich ziadne zavory a su jemne otvorene. Bizarnost situacie dotvara celkom tmave prostredie opustenych tunelov a chodieb. Dvere posobia ako past na oko. Maju len jedinu ozdobu. Nieco, co pripomina jednoduchu kocku. Ale so vsetkymi viditelnymi stranami.

„Trpaslici?“ Pyta sa Helana. Je v retaziach, nemoze pouzivat ruky. Usta ma vsak volne.
„Nemyslim si. Pozri na ten symbol. Bol aj v chrame.“
„Herdanova robota?“
„Skor Herdanova pomstva.“
„Za co?“
„Bojim sa, ze to prave uvidime.“
„HEJ HERDAN! OBJAV SA! ZJAV SA NAM A VYSVETLI, CO OD NAS CHCES!“
„Neobjavi sa ti.“
„Preco?“
„Pretoze toto je jeho hra. Hra sa s nami. Poznam ho. Dal tu tieto dvere na to, aby sme cez ne museli prejst.“
„Preco sem nedal armadu?“
„Bojim sa, ze toto moze byt nieco horsie, ako keby proti nam stala armada.“
„Prejdeme cez dvere. Jednoduche. Dvere nikoho nezabili.“
„Ale mozu ho oslabit. Viem, ako premysla. Ked cez ne prejdes, nieco sa stane. Nieco, co bude vyhovovat Herdanovi. A jemu je uplne jedno, ci to bude vyhovovat aj tebe alebo komukolvek z ostatnych.“

	Cela skupina stoji. Zacina sa dalsia debata. Gerana nechce prejst a najradsej by isla inou cestou. Helana by zas bez problemov presla. Pre Turknuta a ostatnych je najjednoduchsie riesenie znicit dvere a tak cez ne prejst. Ak uz maju nieco ukryvat.

„Ty,“ knazka ukazuje na jedneho z bojovnikov. „Zober si faklu a prejdi cez dvere.“

	Vybrany bojovnik poslucha rozkaz. Otvara dvere dokoran a bez problemov cez ne prechadza dalej.

„Vsetko vyzera byt v poriadku. Mozno to ani nie je Herdanova robota.“
„Mozno nie je. Ale nezda sa mi to. Ako ho poznam, vzdy urobi nieco krutejsie, ako by nam mohlo napadnut. Karana, prejdi cez dvere.“

	Elfka bez problemov prechadza. Namiesto fakle nesie mec od Eraniel a svieti s nim v temnote.

„Nic sa ne...“

	Chce povedat, ze je vsetko v uplnom poriadku, ale nemoze. Kratucku chvilu po prechode dverami sa meni na nevzhladnu hmotu. Pada na kolena a nasledne este hlbsie, ako keby rychlo prichadzala o vsetky svaly i kosti. Nedokaze zdvihnut hlavu a cela sa rozpusta, ako keby sa vykupala v kyseline.

„Stojte! Vsetci stojte!“

	Gerana to krici zbytocne. Len co si ostatni vsimli, co sa deje, tak sa v nich nieco zastavilo. Hroza im znemoznila akekolvek pohyby. Elf, ktori presiel cez dvere ako prvy, musi obratit zrak. Posledne jedlo ho opustilo tym najmenej pritazlivym sposobom.

„Tadialto nemozeme ist. Musime sa vratit.“
„Preco on presiel a ona nie?“ Pyta sa sputana Helana.
„Mec. Vsimni si, ze ten mec je uplne iny, ked ho ma zena.“
„Takze Herdan vytvoril dvere, ktore zabijaju tych, co nesu ten mec?“
„Alebo zabija zeny.“
„Hajzel. Hajzel je to!“
„Vedela som, ze nieco urobi. Teraz sa musi na nas pozerat a neskutocne sa smiat, aj ked na tomto nie je vobec nic vtipne.“
„Oddelil nas od meca. Prisli sme on.“
„Mame jeden pokus. Mozeme poziadat toho bojovnika, aby nam doniesol mec.“
„Ma polovicnu sancu, ci zomrie? To nie je dobra sanca.“
„Moze ho hodit.“

	Skvela myslienka od Gerany zlepsila o nieco naladu v celej skupine. Ta je vsak stale neuveritelne ponura. Skupina prisla o clena, Herdan vie o nich vsetko a nenecha ich na pokoji.

„Myslim, ze rozumiem jeho logike,“ zapaja sa Turknut. „Dava nam tu najtazsiu volbu. Zabit polovicu, aby mohla ta druha polovica prejst. Uvazujte. Ten mec je silny v rukach zeny. Tak zabije vsetky zeny. Je to hlupe, barbarske a akurat to sedi na sadistickeho boha smrti, pre ktoreho ide o ziadanu dramu. Sme sucastou divadielka a nam ide o krk, jemu o potesenie.“
„Zabit polovicu, aby ta druha mohla zit. To je priserne. Radsej by som tu privitala nepriatelsku armadu, ktora po nas bude strielat z balisty a z lukov.“
„Mozno bude aj to.“
„Namiesto toho nas maju zabit dvere. Vidno, ze Herdan je chlap.“
„Preco?“
„Zabit zeny. To by zena nevymyslela.“
„To by nikto rozumny nevymyslel. Len niekto ako on. Nevidim mu do hlavy, ale teraz urcite chce, aby sme sa hadali. Aby sme viedli spory navzajom. Musime mu to prekazit. Dohodnime sa vsetci na rozumnom postupe. Ja navrhujem strhnut dvere.“
„To sa neda.“
„A zabit polovicu nasich sa da?“

	Turknut vydava jasne pokyny. Niekolko chlapov sa pokusi strhnut dvere. Zvalit ich, znicit, cokolvek. Akymkolvek sposobom. Nablizku nie je nic, co by sa dalo pouzit ako baranidlo. Zacina seria roznych uderov a inych pokusov znicit dvere. Nepomaha. Snaha zdvihnut dvere a zvesit ich je tiez neuspesna. Dvere su prilis tazke. Napriek tomu sa daju lahko otvorit. Nech ide o akukolvek cinnost, robia ju len muzi. Vsetky zeny musia povinne stat dalej. S vynimkou Gerany, ta potrebuje vsetko dobre premysliet a nenecha sa odohnat.

„Mam napad. Tie dvere su carovne. A my mame fialoveho dracika. Mohol by neutralizovat kuzlo.“
„Je to maly dracik a tie dvere su tak obrovske, ze by sme nimi mohli prechadzat po piatich naraz.“
„Vyskusame to.“

	Gerana privolava fialoveho dracika, ktory bol doteraz vzdialeny na druhej strane kolony. Maly tvor striedavo lieta a poskakuje. Da sa povedat, ze jeho rast je zazrakom. Rychlo sa dostava az ku Gerane.

	Dracikovi sa vsak k dveram vobec nechce. Stahuje chvost a vydava zvlastne zvuky, ktore by sa dali prirovnat k zvukom zufalstva. Nechce ist k dveram. Turknut ho dviha a fyzicky ho nesie, ale musi sa velmi snazit, aby mu neusiel.

„Len tu bud. Nic nemusis robit, iba sa odtialto nepohni. Dobre?“

	Dracik nerozumie. Napriek tomu ho pri dverach drzi Turknut nasilim.

„Ako zistime, ci to funguje?“
„Niekto by mal prejst. Zena.“
„Tak pod prva.“

	Na takuto misiu sa len tazko najde nejaky dobrovolnik. Alebo to funguje a zeny mozu prejst, pretoze drakova pritomnost zneutralizovala kuzlo, alebo… staci pohlad na to, co ostalo z Karany. Nepopisatelna mlaka, ktora zacina silno pachnut.

„Idete na to zle. A uz ma konecne pustite z tych retazi. Dobre? Pustite ma! Nezoberiem ten mec, len ma pustite!“ Vykrikuje Helana a na jej prekvapenie z nej skutocne odstranuju retaze.
„Ides prva. Toto je tvoja chvila.“
„Myslis, ze mam strach?“
„Myslim, ze si jedina, kto ma strach.“

	Turknut posmeluje Helanu a ta ide. Myslienka, ze sa podari drakom zneskodnit dvere, sa jej paci. Navyse bude prva. Vsetci ostatni sa budu tlacit. Kto vie, mozno bude zvysok uvazneny v temnych jaskyniach.

„Nebojim sa.“

	Helana prechadza dverami. Ide pokojne, co je v tejto situacii velka vzacnost. Pri pohlade na zvysky Kareny sa aj jej prevracia zaludok. Caka na to, co s nou urobi tento Herdanov trik. Nic sa vsak nedeje. Stoji vzpriamena a hrda na seba.

„Funguje to. Som v poriadku.“

	Dvaja su na druhej strane. Helana vsak nie je ta, ktora by cakala na zazraky. To ona chce byt zazrakom. Berie do ruk mec od Eraniel a v priestore okolo nej znovu svieti svetlo.

2. kapitola – Helanina volba

„Helana, pozri sa. Nieco sa tam hybe.“

	Bojovnik po jej boku berie do ruky svoju dyku. V temnote sa skutocne nieco pohlo. Je to tmave a desive, ale vyzera to podozrivo znamo.

	Ukazuje sa duch, ktory nema ziadne telo, ale napriek tomu z neho vychadza desivy hlas. Nie je pochyb. Je to dalsia z tvari Herdana.

„Chvalim ta. Chvalim vas vsetkych. Predpokladam, ze vies, preco som vytvoril tie dvere.“
„Vedela som, ze je to tvoja praca. Bojis sa Eraniel a ten mec je silnejsi, ked ho drzi zena.“
„Ten mec len svieti. To je vsetko, co dokaze. Ale teraz by sme sa mali porozpravat. Len ty a ja.“

	Elf po jej boku sa meni. Samo z neho zlieza oblecenie a nasledne i koza. Pada na zem bez toho, aby mal nejake zranenie.

„Co robis?“
„Krmim dracika.“

	Herdan silou svojej mysle presviedca draka, aby sa vyslobodil z Turknutovych ruk a prisiel k nemu. Ten sa skutocne vytrhava a zacina sa krmit masom elfskeho bojovnika. Inym kuzlom sa zatvaraju dvere. Nikto nemoze prejst.

„Co ma toto vsetko znamenat?“
„Vy, elfovia, ste nasli riesenie, ktore som neocakaval. Prekvapili ste ma. Prekvapenia mam rad. Teraz dame dalsiu hru.“
„Nechcem s tebou hrat hru. Preco vlastne chces, aby sme prekonavali vsetky tie prekazky?“
„Nemozete sa vratit a je pred vami este dlha cesta. Dobrodruzstvo pokracuje. Mam rad dobrodruzstvo. Aj volbu. A jedna volba je priamo pred tebou.“
„Aka volba?“
„Musis si vybrat. Ty, alebo oni.“
„Ako ja alebo oni? Co pod tym myslis?“
„Alebo budes moja kralovna, budes mat neobmedzenu moc a vsetci sa ti budu klanat, budu sa ta bat, milovat ta a zmyslom ich bytia bude len tvoje potesenie, alebo pomozes svojim krajanom, aby sa uz nikdy netrapili.“
„Nemozes odo mna ziadat takuto volbu.“
„Mozem ziadat co chcem. Ty mozes robit co chces. Tvoje trapenie je mojim potesenim. Citim v tebe silu. Rozhodni sa, ci chces byt chladny plamienok vo velkej burke, alebo ci chces byt burka, pred ktorou sa nikto neukryje.“
„Nech sa rozhodnem akokolvek, ty budes stastny a ja budem len tvoj poskok.“
„Pozri sa na toho dracika. Je neskodny. Dobre sa pozri, ako si pochutnava. Je vysledkom velkej obety tvojho ludu. Zabi ho a ziskas moju moc. Alebo pomoz svojim priatelom. Z ich strany sa dvere nedaju otvorit, iba z tvojej. Mas na to. Ale rozhodni sa rychlo. Tvoj lud ma v podzemi ovela viac nepriatelov, ako doteraz. Cesta na povrch je blizko.“
„Preco to robis? Vies, co by som robila na tvojom mieste?“
„Povedz mi. Pouc boha smrti, co je to najspravnejsie.“

	Helana je prekvapena. Herdanovi cez rozum neprejde. Jej sikovnost v boji so zbranami je jej k nicomu. Inu cestu nevidi. Alebo ano?

„Znicila by som tie hlupe dvere. Dala by som vsetkym jedlo a vodu. Dostala nas na povrch a my by sme mohli ist niekam, kde by nam nikto neublizil.“
„To je nuda. Toto nie je to, co chce pocut boh smrti.“
„Boh smrti i boh zivota. Je to tak? Mas rad boje. Mas rad dlhe vojny a velke straty. Dovol nam znovu nabrat silu. Ziskame uzemie, zvysime populaciu, budeme mat viac bojovnikov. Naucime sa nove, silnejsie kuzla a rozdrvime kazdu pevnost a kazdu armadu. Budeme vladnut svetu a vsetci ta budeme milovat. Nezabudneme na teba.“
„Takze ty mi navrhujes tretiu moznost. Dobre. Pacis sa mi. Ale potrebujem dokaz, ze mi budes oddana.“

	Helana berie do ruk mec a dlanou prechadza po jeho ostri. Ukazuje mu zranenu ruku.

„Par kvapiek ma ma nadchnut?“
„Co vlastne chces?“
„Ak chces pre svoj narod skutocnu moc, musis ju okusit. Je jednoduche stratit trochu tvojej krvi. Musis byt odvaznejsia.“
„Ak zabijem toho draka, aku mam zaruku, ze splnis to, o com sme sa rozpravali? Naozaj nam pomozes?“
„Som vela veci. Niekedy som aj klamar. Ale tebe klamat nebudem. To by bolo az prilis lahke. Mas moje slovo.“
„Potom viem, co musim urobit.“

	Helana dviha mec a celou silou sa snazi seknut do dracika. Tesne pred dopadom sa jej mec straca z ruk. Nerozumie tomu.

„Kde sa podel ten mec?“
„Hadam si nemyslis, ze to bude take jednoduche. Skus toto.“

	Herdan dava Helane do ruk novu zbran. Vrhaci chakram. Zbran, ktora pripomina male koleso, ale len z vnutornej strany sa da chytit. Vonkajsie okraje su mimoriadne ostre.

	Bojovna elfka berie chakram pevne do ruk. Vie narabat s touto zbranou. Dokaze s nou bojovat v boji na blizku a nie je jej cudzie ani hadzanie.

	Herdan je jej prvym cielom. Chakram vsak jeho duchovi neublizuje.

„Ja som ti ochotny pomoct a ty si sa ma chcela zbavit?“
„Vedela som, ze ti neublizi.“
„Ty mi nebudes verna.“
„Budem ti verna. Ale ak ti mam sluzit, musis aj ty vediet, ze nie som ziadna handrova babika. Budem ti sluzit, ale nebudem tvoj otrok.“
„To je vyzva. Dokaz to.“

	Dracik pochopil, o co ide. Prestal zrat a dal sa na najrychlejsi utek, aky dokaze. Co najdalej od dveri a hlavne co najdalej od chakramu. Ten vsak leti rychlejsie ako maly dracik.

3. kapitola – Chakram

	Turknut a vsetci ostatni su velmi prekvapeni. Svetlomodre dvere, ktore niekto zabuchol, sa hybu. Najskor pomaly, ale coraz rychlejsie. Obrovske dvere, ktore by vydrzali dlhe utoky od baranidiel, sa postupne rozpadavaju. Odlietaju kusky neznameho kovu a kazda cast sa meni na mensie a mensie casti. Vysledkom je, ze dvere klesaju, ale hladina drobneho piesku rychlo stupa.

	Gerane je jasne, ze znicit nieco tak obrovske a vystavane Herdanovou magiou sa nerozpadne len tak. Treba na to niekoho, kto ma ohromnu magicku moc. Vacsiu, ako ma ona sama. Ale kto pozna Herdanove cary najlepsie?

„Herdanova praca.“
„Myslis? Preco by nicil nieco, co sam vybudoval?“
„Je to jeho dalsia hra. Rozdava falosnu nadej. Chce na niekoho zaposobit. Ukazuje, ze je tu a jeho moc je realna.“
„Podme odtialto prec.“

	Gerana suhlasi s tym, ze sa treba odtialto dostat co najdalej. Je vsak velmi zvedava, co Herdan robi. Aka je jeho sucasna motivacia. Co planuje a ako velmi to ovplyvni temnych elfov. Ako prva prekracuje jemny prach, v ktorom sa brodi az po clenky. Posobi ako nadrobno namleta muka a preosiata, ktoru niekto nafarbil. Ostatni ju nasleduju.

„Gerana, rad ta zas vidim,“ oslovuje ju Herdanov duch.
„Preco si postavil tie dvere?“
„Myslel som si, ze je Vas prilis vela na to, aby ste boli skutocne zufali. Chcel som vyriesit tento problem.“
„Aky problem? To je problem, ze je nas coraz menej a chces nas aj tak zabijat?“
„Ti, co preziju, budu silnejsi. Co ta nezabije, to ta posilni.“
„Preco si potom upustil od tohto planu?“
„Za svoj zivot i za zivot polovice temnych elfov mozes dakovat svojej sestre. Prehovorila ma. Teraz vam budem vsetkym pomahat.“
„Nestojime o tvoju pomoc.“
„Hovoris za vsetkych? Aj za tych, ktori uz dlho nejedli a maju strach? Aj za tych, ktori si chcu vziat zivot z cireho zufalstva?“
„Nemiesaj sa do nas. Chod kde chces a nas nechaj na pokoji. Posielas proti nam uplne kazdeho a my ti mame dakovat za malu pomoc?“
„Hovor tomu ako chces. Ja tomu mala pomoc nebudem hovorit.“

	Pre boha smrti nadisiel cas na nieco sialene. Pripravil dvere, ktore mali zabit polovicu putnikov. Teraz vyskusa svoj plan na niecom celkom inom. Do jaskyn pridava stovky fakli a zrazu je dobre vidno stredne velku miestnost. Proti temnym elfom stavia troch strasiakov, akych pouzivaju ludia na poliach na plasenie vtakov z poli. Jednoduche drevene tyce, stare kosele a trocha slamy.

„Co to ma znamenat?“
„Chceli ste boj. Bojujte.“

	Herdanov duch zmizol. Kazdemu je jasne, ze sa vrati. Aj to, ze ide o dalsiu jeho hlupu hru. Proti armade temnych elfov stoji trojica neskodnych panakov.

„Podte, znicime ich a mozeme ist dalej,“ hovori Helana a dviha svoj novy chakram.
„Pokojne. Stoj. Nemozeme doverovat Herdanovi a tebe tiez nie. Co je s dracikom?“
„Musela som ho zabit, aby ste vy mohli zit. Dal mi moznost. Podvolila som sa Herdanovi. Inak by ste vsetci umreli hladom.“
„Ty si mala toho dracika rada a aj tak si ho zabila? Nevidim na tebe ziadnu lutost. Zmenila si sa.“
„Musim byt tvrda. Nemozem byt ina. Teraz urcite nie. Herdan nie je moj priatel, ale radsej mu budem sluzit, ako keby nas mal vsetkych pozabijat.“
„Co mec? Mec od Eraniel, kde je?“
„Zmizol. Zobral si ho. A dal mi toto.“
„Ukaz. Hmm, zaujimave.“
„Na co si prisla?“

	Gerana sa nepokusa zobrat chakram do svojich ruk. Nepotrebuje dalsi konflikt so sestrou. Nemusi vediet vela o zbraniach, aby jej bolo jasne, ze ide o skutocne smrtelny nastroj.

„Uzivaj si ho, kym mozes.“
„Ako to myslis? Je moj. Nikto mi ho nevezme.“
„Pod Arowe uz nebude mat ziadnu magicku moc.“

	Helane to neda. Nevedela, ze na zbran posobi nejaka magia. Povazovala to len za nadherne spracovany kus kovu.

„Myslis, ze pod Arowe mi bude uplne nanic?“
„Nebude to smrtelna zbran. Bez priameho Herdanovho posobenia to nebude mat ziadny ucinok.“
„Tak sleduj, sestricka.“

	Helana hadze chakram do vzduchu a pri dopade ho zachytava na malicek. Lahko s nim toci. Nasledne ho bez velkej namahy hadze po strasiakoch. Tomu nalavo odrezava hlavu pri hodeni, tomu napravo pri navrate disku do Helaninych ruk.

„Posobive. Jedneho si minula.“
„Znicila som dvoch jednym hodom a ty sa mi budes posmievat? Skus to ty.“
„Nie, dakujem. Nezoberiem si tu zbran do ruk.“
„Prichadzas o toto, sestricka.“

	Helana hadze druhykrat do steny, ktora je hned vedla strasiaka. Niekolko odrazov urobilo z panaka, ktory tu nema co robit, osem kuskov.

„Ani sa ti nevratil do ruky.“
„Niekedy si strasna, vies o tom?“
„Len pokojne vy dve. Hlavne sa odtialto musime dostat. Nezabudajte, ze sa musime niekde dostat. Nemozeme sa tu utaborit a cakat na smrt. Najvyssi cas dat sa znovu na pochod.“

	Turknut presviedca k pokracovaniu pute. Nema ziadne specialne nadanie na predpovedanie buducnosti, ale citi, ze sa blizi nieco naozaj strasne.

4. kapitola – Pevnost

	Cesta v podzemi bez poriadneho svetla je pomala. Elfov trapi asi vsetko. Vacsina z nich nema s dlhymi presunmi skusenosti. Niekedy sa vsak mozu zmenit podmienky naozaj necakane rychlo.

	Helana, ktora si nesie svoju dyku a chakram, sa len tesne vyhyba niecomu nezvycajnemu. Nie je to ziadna skala, ale i tak je tu uz velmi dlho.

„Co je to?“ Pyta sa svojej sestry Gerany.
„Nie som si isty, ale je to nieco ako hniezdo. Davno opustene.“
„Ak tu nieco mohlo zit, tak sme asi nedaleko od vstupu do jaskyn.“
„Mozes mat pravdu. Ale neviem, aky tvor tu mohol kedy zit. Pokracuj.“

	Po mozno dvesto krokoch sa vsetko opakuje. Dalsie hniezdo. A potom zas dalsie a dalsie. Male, vyschnute, bez zivota. Ich pocty sa vsak rychlo zvacsuju.

„Pockaj,“ zastavuje Helanu velitel Sordinov.
„Co je zas?“
„Zurgan.“
„Zurgan? To je zas co?“
„Skaza trpaslikov. Male stvorenia, ktore prepadali trpaslikov i ostatnych.“
„Ja o tom nic neviem, ani sestra, ani Sagrat. Ako je mozne, ze ty o tom nieco vies?“
„Nahodou viem. Z rozpravania. Ale mozem sa mylit.“
„Co je to ten Zurgan?“
„Zurgan je… neviem ako to popisat. V podstate je to nieco medzi bajnymi jaskynnymi skriatkami a krvavymi netopiermi.“
„Ulovme jedneho a mozeme ho zjest.“
„Alebo zozeru oni nas. Pozri sa na toto.“

	Turknut ukazuje stenu, ktora patrila davnej pevnosti. Potom dalsiu a dalsiu. Dokonala praca majstrov trpaslikov. Prichadzaju blizsie a vsade vidno remeselne dokonale diela, ktore su vsak davno opustene.

„Boli tu trpaslici a ti netopieri skriatkovia ich vyhnali.“
„Skor ich kompletne vycucali z krvi. Mozeme byt lahkym cielom.“
„Tak budme ticho, aby nas nenasli.“

	Turknut lutuje, ze o tychto tvoroch vie tak malo. Daerryl, ten bol na nich odbornik. O nom sa hovori, ze ich zahnal ohnom a ocelou, ked bol na akejsi zvlastnej vyprave…

„Na povrch!“
„Ano, ideme na povrch.“
„Nerozumies. To Daerryl. On bojoval s tymito priserami, ked isiel na povrch cez vychodne jaskyne. Chcel sa dostat na povrch, ale nie pri Lanisporte. Nieco ho tahalo sem. Tu s nimi bojoval a to nie je tak davno.“
„Rozumiem, treba sa mat na pozore.“
„Prave naopak.“
„Naopak?“

	Velitel si povolava tych najdolezitejsich z obidvoch klanov. Vysvetluje, ako sa da bojovat proti tymto bytostiam.

„Takze nenavidia ocel, svetlo, ohen a hluk. Maju z toho panicku hrozu. To neznie ako velmi nebezpecny protivnik. Ak sa niekto boji vsetkeho, v com sme dobri, tak ho lahko porazime.“
„Prvu vlnu mozno. Dalsich patdesiat nie. Zurgani su pocetni. Je ich obrovske mnozstvo.“
„Preco si si na nich spomenul az teraz?“
„Neveril som, ze nieco take existuje. Az ten tvar hniezda mi napovedal, ze by to mohla byt pravda.“
„Ako daleko sme od povrchu?“
„To nemam tusenie. Jedine, co viem, je to, ze by sme tu nemali dlho ostavat.“

	Skupina vstupuje do stredne velkej trpaslicej pevnosti. Dvere su zamknute, co vsak pre Zurganov nebol ziadny problem. Vyzera to tak, ze trpaslici vobec nevedeli, ze nieco taketo existuje. Az kym nebolo neskoro. Alebo sem prisli a nebolo tu nic, no tie bytosti si vsimli, ze prichadza niekto novy. Nova krv.

„Pozrite,“ vola na ostatnych cernoknaznik Sagrat. „Tu nieco je.“
„Vyzera to ako kuchyna. Mozno tam bude jedlo.“

	Vo velkom sklade potravin sa nachadzaju rozne dzbany s vodou i vyhasnute pece. Nechyba davno znicene ovocie a chleby, s ktorymi sa daju zabijat klince do steny. Niekolko flias ukryva alkohol. Po mase nie su ziadne stopy, ale na stoloch su stale spinave taniere a misky.

	Horsie vyzera to, co je pod stolmi a pri brane. Kostry bytosti, ktore su nizsie od ludi ci elfov. Vsade je dotrhane oblecenie a niektore lebky su odtrhnute od tiel. Zem je pokryta zmesou prachu a vysuseneho tkaniva.

„Fuuuuj, to je hnus.“

	Helana berie do ruk chakram a rychlo sa pozera na kazdu stranu. Nikde nevidi ziadny pohyb. Je jej jasne, ze to, co tu ostalo, sa stalo uz velmi davno. Napriek tomu chce byt pripravena.

	Ti z elfov, co si nenesu skoro nic, si beru zasoby od trpaslikov. Vela jedla tu nie je a bojove sekery a kladiva su pre elfov nevhodne. Napriek tomu ich beru so sebou, rovnako ako kuchynske noze a ine naradie. 

	Alkohol chuti skazene. Turknut si otvoril jednu z flias, ale po prvom glgu mu prislo zle napriek tomu, ze to zo seba rychlo dostal. Ako jeden z mala ma skusenosti s pitim od trpaslikov, ale toto je naozaj zle.

	Jeden objav vsak robi radost kazdemu z temnych elfov. Je to mapa. Cele vychodne jaskyne. Obidva vychody, uzemia jednotlivych ras az po hranice Sordinov a Kalannarov. Iste, ta mapa je stara a nemusi uz uplne platit, ale je na nej naznacena poloha i vzdialenost k najblizsiemu vychodu z podzemia.

	Arini pripravuju nove fakle. Dreva, horlaviny a dalsich veci je tu dostatok. Skutocne jedlo tu vsak chyba. Rovnako ako vybava pre liecitelov. Obvazy dosli uz davno a nie je tu ani nic na tlmenie bolesti.

	Turknut si berie pevne lano, zatial co Gerana berie so sebou niekolko susenych bylin, ktore nasla v malej drevenej krabicke.

Chyba.

	Temni elfovia nikdy nepoznali pevnosti postavene trpaslikmi a ti nikdy nezabudli, ze ich bohatstvo budu chciet aj ostatni. Po pevnosti je niekolko nenapadne ukrytych samostrelov, ktore dokazu zlikvidovat neziadanych zlodejov. Jeden sip triafa Geranu do boku s takou silou, ze akykolvek pohyb je pre nu neskutocnym utrpenim.

„Stojte! Stojte, nechodte k nej. Sagrat, zastav sa!“

Neskoro.

	Darmo sa Helana snazila, Sagrat ju nepocuval. Isiel k tazko ranenej Gerane a dalsi samostrel ho zasiahol do krku a preletel skrz. Okamzita smrt.

	Turknutovi sa spolu s Helanou a Eludiou dari presvedcit ostatnych, aby sa vobec nehybali.

„Nemali sme sem chodit,“ sucho hovori svoj nazor Turknut.
„Musime zistit, co spravime s Geranou. Sagrat to ma zratane.“
„Co navrhujes?“
„Ist tam a odniest ju do bezpecia. Zachranit ju.“
„Videla si, co to spravilo Sagratovi. Nemozeme stratit aj teba. Dostala hlboku ranu. Mozno uz teraz je v soku. Keby sme tam boli, asi by sme ju nezachranili.“
„Existuje sposob.“
„Ty sa tam dostanes? Si rychla, ale myslis si, ze sa dostanes k nej, dostanes ju nazad a ona bude ako predtym?“
„Iny sposob.“

	Eludia chape, co chce Helana dosiahnut. Snazi sa ju od toho odhovorit, ale vazne. Pokusa sa ju odtlacit prec, ale nema na to dost sily.

„Ak urobis nejaku hlupost, ohrozis vsetkych. Vratane seba.“
„Nestaraj sa a vypadni!“ Odpoveda jej Helana este otravenejsim tonom, ako obycajne.
5. kapitola – Druha Helanina volba

	Helana klesa na kolena. Bojuje v nej smutok, hnev i zdesenie. Najroznejsie utrapy jej davaju silu a ta je pre Herdana velkym lakadlom. Zjavuje sa jej, priamo pred vsetkymi ostatnymi.

„Ty vies, co chcem,“ oslovuje Herdanovho ducha.
„Ty vies, co za to chcem,“ odpoveda jej Herdan.
„Zachran ju.“
„Zabi ho.“
„To nemozem.“
„Vies, co musis urobit. Tvoja sestra bude zit. Znicim vsetky samostrely a dam skutocne jedlo. Maso, huby, zeleninu, vyzivne korienky. Dokonca aj skutocny alkohol. Nie ten, co je tu uplne skazeny. Zivot a vsetko ostatne pre vsetkych temnych elfov pod tvojim velenim – za zivot.“
„Chcem ju vidiet.“
„Nech sa paci.“

	Herdan svojou mystickou silou prenasa stale zive telo Gerany na stol vedla jej sestry. Herdanova knazna je tazko zranena a straca velke mnozstvo krvi. Drzi si ranu rukami, ale pomedzi prsty z nej vyteka zivotodarna tekutina. Aj na temnu elfku je bleda a od uzkosti drzi oci zatvorene.

„Nemozem urobit to, co odo mna ziadas.“
„Mas dve zdrave, silne ruky. Aj moj chakram. Urob to. Urob.“

	Gerana uz nedycha. Ruky jej padaju a akykolvek pohyb sa zastavil. Helana sa ju nepokusa prebudit. Vie, ze je koniec.

„Urobim, co chces. Ale bude zit. A uz nikto jej neublizi.“
„Sprav to a ty budes jedina, kto ju bude moct zabit.“

	Bojovnejsia zo sestier berie pevne do ruk ostry chakram. Jeden velky nadych a vydych.

„Povedz meno.“
„Turknut.“
„Povedz mi ine meno. Eludia. Astrassa. Ktokolvek.“
„Hovorim Turknut.“
6. kapitola – Duel

	Temni elfovia s velkym zaujmom sleduju duel. Malo ist o jednoduchu vrazdu. Jedno hodenie chakramu z ruk skusenej bojovnicky a koniec. Nestalo sa tak.

„Nenecham sa zabit. Ak tolko chces moju smrt, musis si ju vybojovat. Duel namiesto ritualnej vrazdy.“
„Vies, ze ma nemozes porazit.“
„Preco? Lebo je Herdan na tvojej strane? Si jeho heraldom?“

	Helana pouziva svoj chakram. Hadze ho a znovu chyta. Bojuje s nim ako s akoukolvek zbranou na blizko, ale Turknut blokuje jej utoky a elegantne od seba odhana protivnicku.

„Ak zomries, moja sestra bude zit!“
„Veris Herdanovi tak velmi, ze chces obetovat priatelov kvoli klamstvu?“
„Musim ta zabit.“

	Duel pokracuje a namiesto slov lietaju iskry zo zbrani. Ostatni su v bezpecnej vzdialenosti. Niektori si az teraz zacinaju uvedomovat, o co ide. Nejde len o boj dvoch bojovnikov. Ide o volbu, kto bude viest vsetkych ostatnych k dalsim dobrodruzstvam. Vyzera to tak, ze Turknut bojuje za temnych elfov a za to, aby vsetci ostali pohromade a pomahali si. Helana bojuje za seba a za svoju sestru. A za Herdana.

	Zo zaciatku je boj vyrovnany. Helana vela utoci a Turknut sa efektivne brani. Po kratkom case sa to vsak zacina menit. Samotna agresivita jej prestava stacit. Ziadne seknutie nevychadza tak, ako planuje a ani hod chakramom neprinasa ziadne vysledky. Naopak, na rukach jej pribudaju drobne seknutia od meca.

	Zacina jej byt jasne, ze tento boj nevyhra. Minimalne cestne nie. Mohla by skusit nejake kuzlo, ale to nikdy nebola jej parketa. Ak by aj nieco vyskusala, velmi rychlo by jej to prekazil skusenejsi Turknut.

	Ostava jedina nadej. Vlastne dve. Poklaknut a prosit o odpustenie, alebo poziadat o pomoc Herdana. Ma po boku boha, ktory ma neobmedzenu moc a prave ublizovanie inym je jeho specialita.

„Pomoz mi,“ hovori v duchu a mysli pri tom na Herdana.
„Je to tvoj boj. Vyhraj a tvoja sestra bude zit.“
„Musis mi pomoct. Zabi ho. Omrac ho. Spomal. Cokolvek.“

	Turknut zacina byt pomalsi ako obycajne. Jeho udery su rychle, ale nie tak rychle, ako predtym. Len s najvacsou namahou sa brani a musi ustupovat krok za krokom.

„Mala si svoju sancu. Teraz prichadza ta jeho.“

	Duel sa obracia. Helana je pomalsia a rychlo prichadza tak o chakram, ako i o dva prsty. Dostava uder do hlavy rukovatou meca a nasledne cepel na krk.

„Vzdaj sa. Nemusis zomriet. Budem ta potrebovat. V tmavych jaskyniach i na povrchu.“
„Nemozem sa vzdat. Ak sa vzdam, Gerana zomrie.“
„Pozri sa! Poriadne sa na nu pozri! Je mrtva. Uz to tak ma byt. Ty zijes. Nemozeme prist o obidve nadane sestry.“
„Ty tomu nerozumies. Ona musi zit.“
„Tak ako Daerryl? Tak ako Tarken? Sian? Varena? Saaren? Sagrat? Doriti, Sagrat lezi par krokov od teba a ty riesis len svoju sestru. Vzdaj to!“
„Herdan slubil, ze sa vrati.“
„Kolkych musis zabit, aby sa vratila?“
„Teba!“
„A ak ma zabijes, urcite bude tvoja sestra v poriadku? Herdan zariadi, aby ste bojovali proti sebe. Len pre jeho potesenie. Naozaj to chces?“

	Helane sa dari vykrutit sa z pozicie na lopatkach. Berie do ruky dyku, ale zistuje, ze ju s tromi prstami nevie dobre ovladat. Skusa ju hodit, ale jej hod je velmi nepresny.

„Skoncite to. Jeden nech zomrie!“

	Ozyva sa z davu a obidvaja su z toho prekvapeni. Nieco tu nesedi. Temni elfovia uz zazili vela smrti v svojich radach a rozhodne nechcu prist o dalsich vodcov. Napriek tomu teraz vykrikuju a zelaju si smrt jedneho z akterov.

„Prisla si o dva prsty. Chces prist i o hlavu? Vzdaj sa!“
„Nevzdam.“

	Stastie praje Helane, dari sa jej seknut do poskodeneho brnenia. Tam vsak jej stastie konci a Turknut nema inu moznost, ako ukoncit tento suboj. Snazi sa ju omracit, ale Helana sa vzdy postavi a bojuje dalej. Stale a stale utoci. Na hrud, na stehna, na ruky. Kdekolvek. Bojuje za to, comu veri a co je pre nu spravne bez ohladu na to, co si myslia ostatni. Turknut musi prevziat iniciativu a zbavit aj druhu sestru zivota.

„Pekne seknutie. Dobry rez. Trochu som ti dopomohol, tak to islo priamo do stredu krku a vacsou silou, ako by si to dal ty. Ale aj tak pekne.“
„Nechcem tvoju pomoc, Herdan. Chcem od teba pokoj.“
„Nieco som slubil tej malej rychlej. Splnim to nakoniec tebe.“

	Stoly sa zacinaju plnit. Tam, kde boli len spinave taniere, sa ukazuje cerstve maso. Dalsie sa objavuje v hustej polievke. Stoly plni aj pecivo a vsetko, co patri do jedalnicka elfov, trpaslikov a ludi.

	Zmena sa deje aj pri Gerane. Doteraz nehybne telo poriadne zakaslalo. Mladej zene vyteka krv z boku, na co jej Turknut priklada kus latky.

„Ako sa citis?“
„Co sa stalo? Citim sa zvlastne.“
„Len pokojne. Na co si pamatas ako posledne?“
„Na prazdno. Temnotu. Zdalo sa mi, ze padam a neviem kam. Ziadne dno.“
„Mozes vstat?“
„Necitim si nohy. Vobec si ich necitim. Co je to? Skusim sa postavit. Auuuu!“ To nebol dobry napad... Zdvihnes ma z podlahy?“

	Turknut okamzite prikazuje, aby pre velmi slabu Geranu doniesli nieco, co by posluzilo ako nosidla. Co vsak pouzit? Sam sa pripaja k hladaniu vhodneho materialu, zatial co ostatni hoduju. Pre temnych elfov je uz jedno, od koho to jedlo je. Hlavne je, ze sa to da jest.

	Posledne udalosti su vsak pre celu skupinu velkou tragediou. Nech bola Helana akakolvek, vsetkym bude jej sila a odhodlanie velmi chybat. Taktiez strata cernoknaznika Sagrata a to, co sa stalo Gerane.

	Gerana vyzera o nieco lepsie, ale rychlo sa meni z uzitocnej pomocnicky na pritaz. Rozumnejsia a magicky nadanejsia z dvoch sestier nemoze chodit a musia ju niest. Turknut vlastnorucne vybera styroch, ktori budu niest improvizovane nosidla.

„Povedz mi, co teraz planuje? Ake su Herdanove ciele?“
„Bude sa snazit nahradit moju sestru tebou. Chce si ta vyskusat.“
„A mam mu plnit priania, alebo sa proti nemu razne postavit? Co je lepsie pre prezitie skupiny?“
„Hlavne sa nenechaj zabit. To by bola smrt nas, vsetkych.“

	Po vydatnom obede a naplneni vreciek sa bojovnici pod vedenim Turknuta priblizuju k miestu, kde by mal byt vychod. Nikto nevie, ako je to este daleko a stale castejsie je mozne pocut myslienku o tom, ze ziadny vychod neexistuje. Len dalsia temnota.

„Uz to nie je daleko.“
„Vies to urcite, Gerana?“
„Herdan to vie. Ale nenecha nas odist len tak. Nieco chysta.“
„Si si ista, ze ide o nieco neprijemne? Kazdemu dobre padlo to jedlo a pitie.“
„Pamataj. Musis zit. Nenechaj sa zabit. A teraz tadial.“

	Skupina vedena velitelom a knazkou na nosidlach naraza na zvlastny ukaz. Pred nimi je dalsia skupina strasiakov. Dalsi neoriginalny for od Herdana.

„Co teraz chce?“
„Pouzi chakram.“
„Naco? Tie strasiaky by som nechal na pokoji. Kto vie aku magiu do nich pridal Herdan.“
„Praje si, aby si ich znicil chakramom. Pouzi ho.“

	Turknut hadze chakram, ktory si zobral. Triafa jedneho zo strasiakov a prelieta skrz.

„To je vsetko?“
„Ja neviem.“
„Myslis, ze je to len o tom, aby som sa to naucil lepsie hadzat? Boh smrti potrebuje prave strasiakov na trening? Mohol urobit nieco ovela desivejsie. Napriklad troch obrovskych trolov.“
„To by bol prilis velky ciel, nemyslis?“

	Velitel Sordinov berie do ruk mec a obidvoch strasiakov jedinym uderom posiela k zemi. Nasledne berie chakram znovu do ruk a kraca uzkymi chodbami dalej.

	Vidi dve veci, ktore neocakaval. Objavuje sa svetlo. Skutocne svetlo, ktore sa prediera cez skaly. Najskor slabucke, ale postupne silnie. Zvest o svetle sa rychlo siri po tabore velmi rychlo. Omnoho rychlejsie sa vsak siri nieco, co je len tazko popisatelne. Z dolamanych strasiakov vychadza silna vona, ktora nie je prijemna. Elfom vsak nesposobuje ziadne tazkosti. Aspon zatial. Tempo jej sirenia je vsak prilis rychle a zanedlho sa dostava aj do najroznejsich dier v okoli.

	Dobry pocit z konca tejto casti cesty strieda zmatok. Zvlast ti, co su na konci kolony, zacinaju utekat. Bojovnici v prednom voji nevedia preco. Zatial.

„Citis to?“ Pyta sa Gerana.
„Nech je to cokolvek, nechcel by som byt tomu vystaveny ani o chvilu dlhsie, ako je potrebne.“
„Herdanovo dielo. Pripravil nieco strasne.“
„Da sa proti tomu bojovat?“
„Lepsi by bol utek. Ver mi.“

7. kapitola – Novy kurz

	Kayla pevne drzi kormidlo. Je to zbytocne, ale drzi ho. Lod je zakotvena v hlavnom pristavisku v Lanisporte. Je to dobre miesto. Namornici zo Zeleneho ostrova to tu dobre poznaju a maju tu priatelov. Cisarovnu poznaju v kazdej krcme a nejedneho namornika tiez.

	Caka na ostatnych. Vzdy opusta lod ako posledna. Samozrejme s vynimkou, ked musi poslat rychlu spravu. Kedysi bolo prave toto jej zivobytim. Pozera sa okolo seba a vidi armadu drsnych chlapov zo Zeleneho ostrova. Zien s vajtarom alebo inou zbranou je len minimum. Tie, ktore su na misii, vsak nie su ziadne zaciatocnicky a casto velia chlapom, ktori vedia bojovat a pouzivat lode, ale to je asi tak vsetko.

	Poratat takuto silu je narocne. Sama Kayla na tom so vzdelanim nie je najlepsie. Celkovo sa v Lanisporte vyloduje sestica lodi a kazda z nich ma 150 clennu posadku. 900 vojakov s dobrym vycvikom. Niektorym chyba par zubov, inym ich zas par ostalo.

	Kayla je sice cisarovna a ma v podstate neobmedzenu moc, ale stale musi ratat s nebezpecenstvom, ze sa ju pocas jej nepritomnosti pokusi niekto nahradit. V historii sa to uz niekedy stalo, hlavne pocas dlhych obchodnych ciest do Marelovej zeme. Niektori vladcovia Zeleneho ostrova po ziskani titulu neopustali ostrov, v jednom pripade dokonca ani hlavne mesto.

	Kazdopadne je jej lodstvo len velmi nepodstatne pri porovnani s tym, co dokazali zhromazdit Maraskeni. Obrovske galeony stavane na dlhe plavby po otvorenom mori i stredne velke lode, pouzivane skor v blizkosti pobrezia. Plavidla plne vojakov, obliehacich strojov, najroznejsich zasob a vybavenia. Vedla rychlych lodi su plavidla, ktore pripominaju plavajuce pevnosti, ktore mozu pozdravit kohokolvek zo svojich pocetnych kanonov. Niekolko lodi je aj od inych rodov, ale Maraskeni vo flotile, podobne ako v mnohych inych veciach, vzdy vynikali.

	Pre Kaylu je to trochu smutny pohlad. Jej lodstvo sa vyrazne zmensilo. Cast je na pravidelnych obchodnych cestach, ina je v dokoch a potrebuje opravy. Niekolko lodi znicila obzvlast kruta burka. Bola len nedavno, ale ti, co ju prezili, ju pomenovali velmi jednoducho: Herdanov hnev. Vhodny nazov pre burku. Prinajmensom pre to, ze vacsina tych, ktori prezili, spominali jeho meno. Ci usetril tych, ktori v neho veria, alebo cielene zabijal neveriacich, na to sa nazory rozchadzaju. Na Zelenom ostrove je vsak jednoduche prislovie: Radsej volat meno vraha, ako byt jeho obetou. Nejednemu namornikovi to pomohlo dozit sa dospelosti.

	Vsetci obyvatelia Lanisportu vedia, ze existuje akasi cesta do podzemia. Nikto vsak nevie, kde presne by sa mala nachadzat. Najcastejsie sa spomina laguna hned vedla pristavu. Tam sa tiez presuva vacsina armady pod Kaylinim velenim. Cesta je zo zaciatku jednoducha, ale nasledne poskakovanie po kamenoch, ktore su tesne nad alebo pod morskou hladinou je idealna skor na vytknutie si clenku, nez na pochod vojakov.

	Cesta je plna zabludenych morskych jezkov a v podstate asi cohokolvek, co dokaze prepichnut topanky. Najroznejsie kamienky, ktore by mali byt krasne okruhle, su ostre ako britva. Cestu tiez komplikuju konare miestnych velmi specialnych stromov. Su z mimoriadne tvrdeho dreva, ktore sa da preseknut mozno na desiaty krat. Rastu tak nahusto, ze pri sekani sa clovek velmi rychlo unavi. Cepele zbrani su coraz viac uplne otupene a vyskakuju z unavenych ruk.

„Takto to nepojde. Tu by nikto nepresiel. Pojdeme cez lagunu. Doneste clny.“

	Niekolko muzov sa skutocne obracia a idu na opacny smer, k lodiam. Zatial vsak vobec ziadny vchod nevidno.

	Nikde nie su stopy, ze by tadialto niekto prechadzal. Obyvatelia Lanisportu sem nechodia. Mozno si len vymysleli, ze vchod do podzemia je niekde tam, kde je teren najmenej priaznivy.

„Oklamali nas,“ hovori Tuomen, prvy porucik.
„Preco myslis?“
„Maju zbrane od trpaslikov. Navyse Lanisport je a vzdy bolo obchodne mesto na krizovatkach ciest. Urcite vedia, kam vedie prava cesta.“
„Posielaju nas sem. Niekedy tu mohla byt casto pouzivana cesta. Tie zbrane maju mozno desiatky rokov a za ten cas sa mnohe zmenilo. My odtialto nie sme tak daleko.“
„Kedy si naposledy videla trpaslika?“
„Co ja viem? Asi minule leto.“

	Kayle to akurat doslo. Nieco nie je v poriadku. Nikto sa nevracia s clnmi. Cesta vpred je coraz tazsia a po temnych elfoch nie je ani stopa. Ani po nikom inom.

8. kapitola – Spojenec

	Ak existuje nieco naozaj typicke pre ludsky druh, je to schopnost spravat sa nepredvidatelne. Prisposobit sa akemukolvek prostrediu, chopit sa sanci a vyuzit to, co maju k dispozicii.

	Kayla a vsetci zo Zeleneho ostrova si dlho uzivaju mier, len s minimalnymi konfliktami tu a tam. To vsak neznamena, ze su obyvatelia tohto miesta velmi oblubeni vo svete. Maju priatelov mozno tak v Lanisporte, aj to vsak nie je celkom iste. Nemaju ich radi carodejnici z Marelovej veze, ani Laskeri ci Maraskeni. Pre nich su to len akysi odpadlici, pirati ci jednoducho ti, co sa sice vedia plavit na mori, ale nevedia obrabat podu.

	Legie Laskerov lahko porazia lahko obrnenych namornikov zo Zeleneho ostrova. Mocna flotila Maraskenov je vsak este vacsia hrozba. 

	Namornici sa obracaju a po rovnako nespolahlivom terene sliapu tak rychlo, ako sa da. Ustup je vsak coraz desivejsi. Kayla, ktora vsetkych viedla, je zrazu na konci a snazi sa chranit tych poslednych pred akoukolvek hrozbou.

	Vstup do pristavu vsak pripomina tu najhorsiu nocnu moru. Medzi nimi a ich lodami stoji armada rytierov na obrnenych konoch. Za nimi nespocitatelne mnozstvo lukostrelcov. Posadka siestich lodi nema najmensiu sancu proti tak obrovskej presile, ktora ma na stitoch loga Maraskenov.

„Do riti, co ma toto znamenat?“ Pyta sa jeden z namornikov, ktory ako prvy uvidel armadu.
„Rychlo zavolajte Kaylu. Bude vediet, co treba robit.“

	Kayla si vsima, ze sa nieco deje a jej muzi sa prestali hybat. Pridava do kroku, ale bude chvilu trvat, kym sa dostane na celo kolony. Rychly krok meni na beh, ale to nestaci. Maraskeni pouzivaju svoje sipy. Neda sa kam skryt. Zasiahnuti bojovnici sluzia ako improvizovany stit pre tych, co ostavaju nazive. Dalsie a dalsie salvy ukazuju, ze tato technika nie je uplne ucinna. Po kratkom case sa i Kayla musi skryvat za tych, z ktorych trci niekolko sipov. Nadava na cely svet, preklina Maraskenov, ale je jej to len malo platne.

	Pokusa sa zdvihnut cast bieleho odevu na tyci, ale toto gesto ostava nepovsimnute.

	Ostava jedina moznost. Znovu sa obratit a dostat sa co najdalej od lukostrelcov. Kayla musi prekonavat tretikrat ten isty teren a vzdalovat sa od pobrezia. Ti, co prezili, ju nasleduju.

„Mame stastie. Tymto terenom na konoch nepojdu.“
„Neviem, ci je to stastie. Ledva sa po nom dostaneme my. Mozu za nami poslat pesiakov. Posledne, co chceme, je boj za najhorsich moznych podmienok.“
„Kto nas zradil? Kto vsetko? Stavim sa, ze ich bolo viac.“
„Maraskeni. Urcite tiez Laskeri. A ten Nadreh. Ma v tom prsty.“
„Vyborne. To je super.“
„Kayla, mali by sme rychlo odist. Doplavame na Zeleny ostrov, ak to bude treba.“
„To si radsej zaobstarame lod.“

	Vyzera to tak, ze zatial nikto neposiela pechotu proti ostrovanom. Zit v obkluceni a bez zasob vsak nie je nic prijemne.

	Zakotvene lode sa zatial stavaju cennou koristou podstatne silnejsej flotily. Tych niekolko namornikov, ktori ostali na lodi, sa rychlo stalo obetou presily. Kayla a jej muzi sa nemaju ako vratit.

	Spolovice zaplaveny chodnik je este nebezpecnejsi, ako sa zdalo. Je to dno velkej priepasti. Idealne miesto pre pascu a pre zabijanie ludi tazkymi kamenmi z vysky. Ostrovania nevedia, kto po nich z vysky hadze kamene, ale je v podstate nemozne sa vsetkym vyhnut. 

„Vsetci k stene! Najdite si nejaky ukryt!“
„Kde mam do riti najst ukryt?“
„Ak ho nenajdes, tak je po tebe.“
„Ty si nas do toho namocila. Ty si chcela opustit ostrov a bojovat proti niekomu, koho vobec nepozname. Je to vsetko tvoja vina.“
„Ale co. Hod pekne vsetko na mna.“

	Tuomen pokracuje a neprestava ani po tom, co mu Kayla dala poriadne po papuli.

	Kym sa namornici zo Zeleneho ostrova hadaju a snazia ukryt, dalsia skupina im vstupuje do cesty. Taka, aku by tu hladal len malokto. 

	V ceste im stoja traja strasiaci do pola. Vyzeraju uplne bezbranne, ale je jasne, ze nikto pri zmysloch by ich nedaval prave sem.

„Co to ma byt?“
„Neviem, mozno nejake totemy.“
„Pochybujem. Nieco take som videla na psenicnych poliach. Nedava to zmysel.“
„Tu nic nedava zmysel.“

	Skor, ako sa stihnu dotknut strasiakov, prichadza dalsie prekvapenie. Jeden za druhym zacinaju tieto figuriny horiet. Bez zjavnej priciny. Jednoduche slamene panaky pohlcuje vyrazny ohen.

„Kto to robi? Kto to zapalil?“
„Myslim si, ze oni.“

	Tuomen ukazuje na skupinu, ktora sa k nim blizi. Niekolko bojovnikov a carodejnikov, vsetci v ciernom. Maju namierene svoje kratke kuse, ale nestrielaju. Lavou rukou signalizuju, ze nechcu nikomu ublizit.

„Kto ste? Predstavte sa!“
„Kto si ty?“
„Som Kayla, cisarovna Zeleneho ostrova. Nechajte nas prejst.“
„Nieto kam prejst. Od nas ti nehrozi nebezpecenstvo.“
„Predstav sa.“
„Moje meno nie je dolezite. Dolezite je len to, ze proti Herdanovi musime postupovat spolocne.“
„Herdanovi?“
„Kto si myslis, ze skutocne posiela bojovnikov proti ostrovanom, elfom, temnym elfom a vsetkym ostatnym?“
„Idu po nas Maraskeni a nevieme preco.“
„Herdanova praca. Bavi ho sposobovat utrpenie.“
„Proti nim sa nemozeme postavit. Je ich privela.“
„Existuje viac moznosti, ako bojovat. Tadialto vsak ziadna cesta nevedie.“
„Preco nie? Tadialto musi viest cesta.“
„Herdan ju zasypal.“
„Radsej budem celit kamenom ako sipom.“
„Ver mi, zasypanie je strasne. Len ti, ktorych vidis, ostali nazive.“
„Aky je vas plan?“
„Prezit. Opustit nase jaskyne a hladat neisty domov.“

	Temni elfovia a ostrovania maju rovnakeho nepriatela. Nemaju vsak velku nadej na jeho porazenie. Navyse medzi nimi nie je ziadne priatelstvo.

„Preco by sme mali verit temnym elfom?“
„Neziadam od teba nic. Ale my potrebujeme prejst a nechceme bojovat proti vam. Herdan je nepriatel, nikto iny.“
„Stale si mi nepovedal, kto si.“
„Som Vyglaf. Velitel tejto malej jednotky. Pokial viem, sme jedini z Arinov. A prebojujeme sa na slobodu, aj keby sme mali prejst cez vas a cez vsetkych bojovnikov, ktorych Herdan oklamal.“
„Nikdy som o tebe nepocula, Vyglaf. Povedz nam svoj osud a vsetko, co ta sem privadza.“
„Nemame na to cas. Ale dobre. Spolu s ostatnymi sme sa aj my rozhodli opustit nase jaskyne. Sme z klanu Kalannar. Drvivu vacsinu nasich bojovnikov zabil Herdan alebo jeho posluhovaci. Nasledoval som ostatnych, ako isli k Lanisportu. Rozdelili sme sa, pretoze som nesuhlasil so smerom a ani s tym, aby nas viedli Sordini. Sordinom neverim. Prechadzali sme cez prazdne siene a prekonavali sme jedno dobrodruzstvo za druhym. Bojovali sme s bytostami, ktorych meno ani nepozname. Utocili na nas trpaslici a teraz chceme najst novy domov, aj keby to bolo priamo pod Arowe.“
„Arowe?“

	Vyglaf dviha ruku k Slnku a opakuje slovo Arowe. Vsetci temni elfovia schovavaju svoje zbrane a ostrovania ich nasleduju. Nateraz maju rovnaky ciel. Temnych elfov pod vedenim Vyglafa je velmi malo a su vycerpani. Neziadaju o jedlo, ale po tom, co im bojovnici zo Zeleneho ostrova ponukli trochu masa a jednoduche pecivo, sa jeden za druhym uklonili. Vsetci uznavaju Kaylu a proti stale vyrazne pocetnejsim namornikom nechcu bojovat.

	Pre Kaylu je to mimoriadne vyhodny obchod. Spolu s tou malou skupinou temnych elfov maju vacsiu sancu na prezitie a dlhodobo sa vzdy hodi mat niekoho, kto dokaze nieco ine. Prave pri stretnuti s hlavnou armadou temnych elfov by im mohli byt elfovia pod Vyglafovym vedenim uzitocni.

	Kayla sleduje, ako maju jej novi spojenci strach zo Slnka. Vyhladavaju tien a zo silneho ziarenia maju nieco, co mozno ani nie je strach, ale nieco horsie. Pri pohlade na ich blede tvare je jej uplne jasne, ze nikto z nich nezazil dlhsi pobyt na slnku.

9. kapitola – Zurgan, zurgan a znovu zurgan

	Zatial co sa Vyglafova skupina dostava do okolia Lanisportu, temni elfovia pod Turknutovym vedenim sa predieraju na povrchu omnoho juznejsie. Prezili nastrahy i zvlastne dary od Herdana. Ten posledny je vsak zo vsetkych najblaznivejsi.

	Vona, ktoru Turknut vypustil zo strasiakov, prilakala obrovsku armadu Zurganov. Slovo armada je vsak pravdepodobne velmi slaby vyraz. Su mali, rychli a hlavne velmi pocetni. Na kazdeho temneho elfa by ich pripadlo minimalne dvadsat. Dalsi neustale prichadzaju. Elfom ukazuju svoje kridla a zuby, ale neutocia. Pred prelaknutymi elfmi dokonca opatrne ustupuju. Niektori sa snazia ako keby zautocit, ale v poslednom momente sa bleskovo obracaju.

„Maju hlad.“
„Na to nemusis byt expert na zurganov. Radsej navrhni, co budeme robit,“ odpoveda velitelovi Gerana.

	Turknut a niekolko dalsich sa snazi ist za svetlom, ale pohlad na takuto presilu dokaze aj s mocnym bojovnikom robit divy. Na druhej strane kolony su ti najslabsi z celeho zastupu a ich pozicia je uplne zahalena mracnom zurganov. Elfovia vpredu nevidia elfov vzadu.

„Ty poznas Herdana. Co od nas pozaduje?“
„Neviem.“
„Dava nejake instrukcie?“
„Uz som povedala, ze neviem.“
„Tak mu povedz, aby sa objavil.“

	Gerana sa prihovara bohovi smrti, ale ten na nu nereaguje. Nezobrazuje sa. Sleduje, co sa bude diat a od nadsenia rozmysla, co urobit. Da zurganom povel k utoku? Povie im, aby roztrhali elfov na kusky a nasytili sa ich krvou? Nie, to nie. Zurganov je tak vela, ze by sa kompletne nezasytili. 

„Myslim, ze by sme si ich nemali vsimat. Pravdepodobne nemaju v laske Arowe.“
„Pravdepodobne viem, co od nas Herdan chce.“
„Co?“
„Pouzit ich. Ako zbran. Vybrat im ciel.“
„Ciel? Ale koho? Nevieme, kto na nas caka na povrchu.“
„Pravdepodobne nemozu ist von. Ostava moznost pouzit ich proti niekomu v jaskyni. Proti vsetkym, ktori nas chcu v podzemi vyhubit.“
„Na carodejnicu ti to velmi dobre mysli. Ale nemyslim si, ze by sme mali nieco, co vobec nepozname, poslat proti nasim nepriatelom.“
„Tak im skus nieco rozkazat. Posli ich spat.“
„Preco to neskusis ty?“
„Skusala som. Nepocuvaju ma. Skus to ty.“

	Turknut zatvara oci a v mysli dava drobnym bytostiam rozkaz. Vratit sa, spat a cakat na dalsie povely. Ziadna odozva. Niekolko zurganov sa na neho prekvapene diva. Nemaju z neho strach, ale len tazko hovorit o nejakom respekte.

„Nemozes ich nejako ocarovat?“
„Oni uz su ocarovani. Ale nie mnou ani nikym z nas.“
„Existuje este jedno riesenie.“

	Kazdy jeden zurgan prestava kyvat kridlami v obvyklom rytme. Ako blesky odchadzaju do vsetkych kutov jaskyn. Opustaju miesta, kde su zbytky temnych elfov a rychlo prekonavaju prekazky, ktore su pre tych, co kracaju po dvoch nohach, len velmi narocne. Okolo zadnych vojov prelietavaju takou rychlostou, ze odlisit jednotlivych jedincov je uplne nemozne. Zaroven sa objavuju dalsi a dalsi zurgani a vsetci po tom, co zbadaju temnych elfov, odchadzaju. Putuju na rozne smery, ale predovsetkym na zapad.

„Turknut, co si im povedal?“
„Aby nas nechali na pokoji.“
„Neklam mi. Povedz mi, co si im povedal naozaj. Celu pravdu.“
„Naozaj som im povedal, aby sa vratili k spanku. A ak uz chcu niekde utocit, nech nas nechaju na pokoji.“
„Koho nas? Nas dvoch? Tuto skupinu?“
„Arinov. Temnych elfov.“
„Ty si zosalel? Neuvedomujes si, aku genocidu si sposobil?“
„Moja zodpovednost je v prvom rade za tuto skupinu. Ty, ja, ostatni z rodu Sordinov, ti co ostali z Kalannaru a inych rodov.“
„Herdan ti dal mocnu zbran a ty si ju pouzil. Uvedomujes si to? Pouzil si Herdanovu zbran proti vsetkym tvojim protivnikom.“
„Nepojdu na povrch. Ostanu tu v podzemi. My tu mozeme ostat tiez. Nemusime vobec ist na povrch. Vratime sa na nase povodne uzemia. Opravime spalene a zhodene mosty. Znovu obsadime nase domovy.“
„Teraz si zabil vsetkych trpaslikov, trolov a neviem koho vsetkeho v jaskyniach. Zabil si ludi, svetlych elfov a vsetkych, ktori sa dostali do podzemia. Tu to neskonci. Herdan musi mat z teba obrovsku radost.“
„Viem, co som urobil. To by urobil kazdy dobry velitel, ktory miluje svoj lud.“
„Za cenu genocidy? Neferoveho boja? Mucenia, vrazdenia a kompletneho vyhubenia? Sme narod cernoknaznikov a bojovnikov, ale ty si zariadil, aby sme boli len hlupi a zbabeli vrahovia.“
„Prehanas to. Navyse urcite je to lepsie, ako keby mali zozrat nas.“
„Ak su toto tvoje skutocne slova, tak uz nechcem byt odkazana na teba.“

	Gerana vytahuje obetnu dyku, ale Turknut jej ju okamzite berie z ruk.

„Co si myslis, ze robis?“ Turknut okamzite reaguje a velmi dobre si uvedomuje, co by strata Gerany znamenala.
„Nechcem zit v takomto svete.“
„Pozri sa okolo seba. Ani oni nechcu zit v tom svete, kde ziju. Ale ak chces, aby nasli novy domov a dostali sa tam zivi, potrebuju tvoju radu. Kolki z nas este musia zomriet?“
„Nemusel si zabit vsetkych okrem nas.“
„Zatial nikto nezomrel.“
„Cerveny drak.“
„Aky cerveny drak?“
„Dar od samana. Tajny dar. Jeho telo je roztrhane zurganmi.“
„Ako to mozes vediet?“
„Herdan to vie. A dakuje ti z celeho svojho srdca. Ma srdce z kamena, ale ty si mu urobil skutocnu radost tym, ze si inym doprial neskutocne utrpenie.“

	Zatial co sa velitel a byvala Herdanova knazka rozpravaju o genocide, zurgani prenikaju skrytymi tunelmi dalej a dalej. Bude trvat, kym sa dostanu az k trpaslikom a vsetkym ostatnym rasam. Niektore z nich su pred Arinmi dobre skryte, ale proti tejto novej hrozbe nemaju vobec ziadnu obranu.

	Nikto z Arinov vsak nevie o tom, ze aj ini vedia o tomto nebezpecenstve. Carodejnici z Cierneho radu predpovedali tuto udalost a momentalne ju intenzivne sleduju. Netreba sa cudovat, vsak ti, co stvorili Marelovu vezu, dali zivot aj novym formam zivota. Predovsetkym tym, ktore sa im skutocne zapacili, darovali rychlost, agresivitu i vytrvalost.

10. kapitola – Prekvapenie

	Arowe. Ako zazracne znie to slovo pre tych, ktori o tejto velkej sile poculi len z rozpravania. Ohen na nebesiach a svetlo, ktore ukaze smer, nech sa kraca kamkolvek. Sila, ktora umoznuje rastlinam rast a ktora sfarbila pokozku do cervena, do hneda i do cierna.

	Ludia sa tesia z kazdeho dna. Iste, toto tvrdenie je trochu prehnane a ti, co su nuteni pracovat od skoreho rana na poliach, by si radi dopriali dlhsiu noc a viac odpocinku. Ale temni elfovia? Jaskynni bojovnici, ktori sa dobre orientuju v temnote a poznaju skor fakle ako slnko? Pre nich je to nova nocna mora. Alebo, lepsie povedane, denna mora.

	Vchod do jaskyne vyzera byt malo udrziavany. Tu i tam sa najde niekolko veci. Je ocividne, ze vstupna cast je pouzivana ako skladisko. Pre koho vsak? Vacsina najdenych veci je jednoducho odpad. V niektorych keramickych dzbanoch je zvlastna tekutina, ktoru nechce nikto pit. Nechybaju kusy stareho zeleza. Kruzkovana zbroj je akousi dominantou. Vyzera zvlastne. Na jednej strane je to tazke brnenie, ktore ochrani proti mecom ci sekeram. Na druhej strane su v nej miestami ovela vacsie diery, ako by mali byt. Opravovane casti vyzeraju krehko a pripominaju pracu niekoho, kto sice vie urobit zakladne opravy, ale od experta ma velmi daleko.

	Arowe je samozrejme problem. Arini pod posobenim Arowe stracaju svoju silu. Len tazko sa sustredia a rychlo na nich pada nesmierna unava. Ich pokozka trpi a rychle zalievanie vodou pomaha len minimalne.

	Jasteri, na rozdiel od ich jazdcov, zvladaju pobyt na povrchu relativne dobre. Vyhladavaju tien, ale zaroven chcu skumat okolie a najst si nieco pod zub.

	Turknut rychlo zistuje, kto byva na tomto mieste. Za nizkymi stromami je dom. Nie je to ziadna chalupka, ale velky dom s primitivnou strechou a so stenami z hliny a ihlicia. Je to uz davno, co videl taketo byvanie. V zapadnych krajinach su skor mesta a dobre planovane dediny, nez nevzhladne opustene domy uprostred nicoho.

	Okolo domu je vysoky plot. Tazko povedat, akou farbou bol kedysi natrety. Niektore casti boli pravdepodobne biele, ine zas cierne. Po dlhom case su to uz len ine odtiene sivej farby, ktora je tu i tam trochu spestrena zltou alebo zelenou. Pripomina to pracu niekoho, kto ma stale ine napady a pri nicom nevydrzi prilis dlho. V plote je niekolko lat uplne rozmlatenych, ine chybaju. Dostat sa tak k samotnemu domu nie je problem pre nikoho. Brana je otvorena a posobi velmi krivo. Ak bola opravovana, muselo to byt velmi davno. Napis na brane je zoskrabany, len obcas sa najde malo poskodene pismeno.

	Turknut vstupuje do domu priamo cez branu. Je rychlejsi ako ostatni, pretoze s pobytom pod Arowe ma svoje skusenosti. Aj jemu je vsak pobyt na povrchu neprijemny. Plot obkolesuje dom, studnu a ohnisko. Vsetko zanedbane, ale stale relativne pevne. Z komina na streche vychadza nevyrazny dym.

„Zistim, kto tam byva. Ostante tu.“
„Nechod sam,“ ziada ho Gerana.
„Nechcem toho, kto tam je, vyplasit. Nepozname to tu a ak nam ten niekto pomoze s orientaciou, bude to pre nas vyhoda.“
„Tak som to nemyslela. Ak sa na teba vyruti tlupa divochov, tak bude dobre, ak im nebudes celit sam.“
„To zvladnem. Ostan tu.“

	Turknut pomaly prechadza jednoduchym dvorom a bucha na dvere. Nerozmysla nad tym, co povie. Na to nie je cas. Po chvili pocut tazke kroky na drevenej podlahe. Niekto velky a tazky sa pohybuje k dveram.

„Kto ma budi? Kto chce spoznat Agnesov hnev?“
„Sme elfovia. Prichadzame za tebou z daleka.“

	Agnes otvara dvere a premeriava si Turknuta skor cuchom ako ocami. Natahuje svoju mohutnu ruku po nom, ale velitel Sordinov ustupuje o dva kroky spat.

„Kde si? Ukaz sa, nech si ta obzriem.“
„Som priamo pred tebou. Nevidis ma?“
„Vsetci elfovia vedia, ze som slepy, ale ty si prvy, co predomnou uteka. Kto si a co skryvas pred Agnesom?“
„Pravdepodobne nepoznas vsetkych elfov.“
„Pre mna ste vsetci rovnaki.“
„Ako som povedal, prichadzame z daleka a chceme ta spoznat lepsie, o mocny. Dovol nam spoznat teba a tento nadherny kraj.“
„Neverim, ze si elf. Vy sa o vsetko starate tak, aby to bolo v harmonii a vo vsetkych tych veciach. Tento kraj nie je krasny a urcite nie je krajsi ako ten, z ktoreho prichadzas. Takze si slepy ako ja!“

	Obrovsky Agnes sa zacina neskutocne silno smiat. Vyzera to tak, ako keby sa uz davno na nicom tak dobre nezasmial. Turknut spociatku nevie, co ma robit, aby ho neurazil. Zacina sa smiat s nim, aj ked vlastne nevie na com.

„Kolko Vas je?“
„Bohuzial, nie vela. Presli sme mnozstvom nastrah a nejeden z nas za to zaplatil zivotom.“
„Tvoj lud umieral len preto, aby uvidel stareho Agnesa? Si klamar. Si klamar, alebo podvodnik.“
„Mas pravdu, mocny Agnes. Nie som vsak podvodnik. My, co sme sem prisli, hladame novy domov. Ten nas nam ukradol ten najhorsi zo vsetkych. Nevieme, kam nas cesta dovedie, ale s tvojou pomocou sa ti, co sa nemaju kde schovat pred nastrahami sveta, dostanu na pekne, neobyvane udolie, kde budeme zit v mieri a prosperite.“
„Pod blizsie. Neublizim ti. Ver mi, ak chces, aby som aj ja veril tebe.“

	Turknut suhlasi. Prichadza blizsie a Agnes sa ho dotyka na hlave.

„Si elf, ale nie si elf. Nepoznam teba ani tvoj lud, ale urcite sa najde nieco, co mame spolocne. Bud ku mne uprimny. Hovor mi vzdy pravdu a ja ti rad poviem to, co chces vediet. Poviem ti aj to, co vsetko musis urobit, ak chces to najdolezitejsie na svete.“
„Co je podla teba najdolezitejsie? Silna armada? Kuzla? Spojenci? Drahokamy?“
„Stastie. Obycajne a neobycajne stastie. Prived ostatnych k velkej borovici. Pri nej sa porozpravame.“

11. kapitola – Agnesov pribeh

	Pre Arinov je akykolvek tien pred paliacim slnkom velkou ulavou. Pri velkej borovici, ktora je nedaleko Agnesovho domu, je skutocne prijemne prostredie. Potocik sa klukati po jemne nerovnom terene a mohutny strom poskytuje tien. Velke balvany, ktore su poukladane v tvare nedokonaleho polkruhu poskytuju tien pre mnohych. Za kazdy sa zmestia traja az styria.

	Nosici, ktori doniesli Geranu, si idu lahnut do tiena. Cesta je pre nich velmi narocna. Samotna Gerana sa tesi z toho, ze nie je priamo pod Arowe.

	Vsetci sa pozeraju predovsetkym na Agnesa. Nie je to ziadne prekvapenie. Nikdy o takomto tvorovi nepoculi, ale nie je v nich ziadna nenavist, len otvoreny zaujem. Popijaju vodu, ktora je chutnejsia ako ta, na ktoru su zvyknuti z podzemia.

	Vsetci hadaju, kto zacne rozhovor. Bude to Turknut alebo Agnes? Kratku chvilu ticha nakoniec prerusuje Gerana.

„Je pravda, ze tvoje meno je Agnes?“
„Ano, to je pravda. Ake je tvoje meno?“
„Gerana. Volaju ma Gerana.“
„Ha-ha-ha, si ma rozosmiala. Gerana je zenske meno. Kto ti dal take meno?“
„Ale ja som zena. Nevidis to na mne? Alebo si nepostrehol, ze mam iny hlas?“
„Je to uz dlho, co som sa rozpraval so zenami. Je to dlhy a smutny pribeh. Prepac. Ja, Agnes, sa ti ospravedlnujem.“

	Agnes sklapa hlavu na znak niecoho, co temni elfovia velmi nepoznaju. Gerana sa to snazi napodobnit, ale velmi jej to nejde. Nemoze hybat nohami a cela je otrasena tak fyzicky, ako i psychicky. Len malokto stratil tak vela, ako ona.

„Nikdy som o nikom menom Agnes nepocula. Myslela som si, ze je to zenske meno.“
„Ako sa opovazujes! Slubil som, ze ten, kto mi take nieco povie, uz nikdy v zivote nebude chodit!“
„Tak to sa splnilo. Nemozem sa postavit. Moje nohy su ochrnute. Nebolo to tak vzdy, stalo sa mi to nedavno. Je to trest za to, ze som sa vzoprela Herdanovi.“
„Urcite je to za to, ze si sa vzoprela Herdanovi? Mne nemozes klamat. Poznam to.“
„Trafil ma samostrel v trpaslicej pevnosti. Herdan chcel, aby som trpela.“
„Nepoznam celu pravdu, ale verim ti. Ak nemozes chodit, ako si sa dostala az sem?“
„Vdaka Turknutovi. Zachranil ma. Niekolko Arinov ma nieslo na nosidlach.“
„Arini! Klames mi! Vsetci Arini su mrtvi!“

	Ak by Gerana mohla cuvnut, tak by to urobila. Hromovy hlas Agnesa je pocut vsade. Kazde jedno ucho je prekvapene tou raznou a hlucnou reakciou. Vzduch je plny Agnesovho hnevu a nepochopenia vsetkych ostatnych.

„Povedz mi, prosim, co vies o Arinoch. Kazdy detail.“
„Su to bezcitne bestie. Kedysi to boli elfovia, ale prepadli zlu. Zabijali pre radost. Vrazdili cele narody. Zosielali ohnive kuzla, ktore spalovali cele mesta a ovladali zurganov, ktori sa zivili krvou ich protivnikov. Je to uz davno, co sa objavil niekto taky. Skor, ako tu boli Laskeri ci akykolvek ludia a skor, ako sa elfovia starali o lesy. Arini nosia so sebou zlo a nenavist kamkolvek sa dostanu. Koho navstivia, ten zomrie.“
„Potom som sa pomylila.“
„Nie, nepomylila si sa. Pod sem.“
„Ja...“
„Hovorim, pod sem!“

	Ruka Agnesa sa neuveritelne rozrasta a berie si chudu Geranu medzi prsty. Chyta ju do momentalne obrovskych dlani.

„Nemala si ma klamat. Za toto budes trpiet.“
„Pockaj, zadrz!“ Zapojil sa do debaty Turknut.
„Co chces?“
„Chcem pravdu. Chcem ju tak, ako ty. Rad ti poviem pravdu. Celu pravdu. Poviem ti pribeh nasho ludu a nic nevynecham a ty mi povies, ci sme hodni tvojej priazne.“
„Ak ste Arini, tak nie ste hodni mojej priazne.“
„Nie sme Arini z minulosti. Sme temni elfovia. Aliancia niekolkych klanov. Rozhodli sme sa, ze si dame meno, ake je zname z davnej minulosti. Nevedeli sme vsetko o tych, ktorych mozes poznat ty. Vedeli sme len to, ze boje medzi sebou su zbytocne. Dali sme si hlupe meno, aby sme ochranili mudrych a slabych medzi nami a aby sme spolocne postupovali pred skutocnym nepriatelom. Dali sme si meno, ktore mozeme zmenit. Ale nechceme zmenit nas ciel. Najst domov pre tych, ktori su prenasledovani, slabi a potrebuju ochranu.“
„Tvoje recnicke umenie je velke, ale to neznamena, ze ti mozem doverovat. Vsetko, co robis, moze byt loz.“
„Vyzeras, ako niekto, kto si pravdu velmi vazi. Teraz ti poviem jednu z pravd. Tu, na ktorej mi najviac zalezi. Ak ublizis Gerane, tak sme skoncili. Jej rodicia i jej sestra, vsetkych zahubil niekto, kto nema zlutovanie. Moze za to niekto, kto je tvojim opakom. Ty nechces ublizovat. Chces pokoj a spravodlivost. Ty Geranu nepotrebujes k tomu, aby si prezil. My ju potrebujeme. Aj ked nemoze chodit, vie nas viest. Nie je dokonala, ale to je len dobre. Pre nedokonalost sa kazdy z nas moze zlepsovat. Stavat sa niekym inym. Objavovat svoju lepsiu cast a budovat lepsi svet.“
„Ako sa volas?“
„Som Turknut.“
„Aj Turknut je podla mna zenske meno.“
„To je mozne. Pre mna su dolezitejsie veci ako mena. Co chces urobit s Geranou? Poloz ju na zem. Prosim ta.“
„Ty ma prosis?“
„Ano, prosim ta. Preco je ti to zvlastne?“
„Pretoze Arini neprosia. Oni len beru to, co chcu.“
„Poloz ju a poviem ti pravdu o Herdanovi.“
„O nom uz pravdu viem.“
„To je dobre. Ale nevies moju verziu tejto pravdy. Ani Geraninu.“

	Obor pusta Geranu na zem. Stavia sa do svojej plnej vysky. Doteraz bol prevazne zhrbeny. Je o tri hlavy vyssi od Turknuta a jeho telo je posiate chlpmi a spinou. Napriek tomu je na nom vidno skor starosti ako nejaku agresivitu. Tichy obor, tak by ho mohli volat.

„Povedz nam svoj pribeh, Agnes. Mame radi pribehy. Co si zazil v svojom zivote a ako si sa dostal az sem?“
„Nikomu som ten pribeh nerozpraval a myslel som si, ze by ani nikoho nezaujimal.“
„Teraz si stretol priatelov. A ti chcu vediet aj to, co nie je mile a prijemne.“
„Tak dobre. Hmmm. Kde zacnem. Narodil som sa v osade, ktora sa dnes vola Marelov sud. Prezil som otrasne detstvo. Bili ma, posmievali sa mi. Obcas si ma vybral carodejnik z Marelovej veze na nejaky pokus. Nikto sa ma nezastal. Dostal som mena Biely Havran a Lord Pletron.“
„Preco prave tieto mena?“
„Pre jedno divadlo. Chceli, aby som hral havrana. Dali mi bielu latku a smiali sa, ze som biely havran. Nic som nemohol zmenit. Ta latka bola hrozna a ked som musel tancovat pred panmi, potkol som sa o zlatu sosku. Silno som si narazil nohu. Ked to videl dalsi carodejnik, vybral si mna a dalsich dvoch, ktori nemohli dobre chodit. Kazdemu dal meno Agnes. Vyhlasil, ze kto premeni Agnesa na zlatu sochu, vyhra. Ja som sa ukryl, nenasli ma. Ti dvaja sa ale zmenili na zlate sochy. Neviem, co sa s nimi stalo.“
„Co si urobil potom?“
„Utekal som. Co mi sily stacili. Ale chytili ma. Mucili ma. Kvapkali po mne nieco, z coho ma vsetko palilo. Myslel som si, ze horim. Skusali na mne strely, ako kedysi Marel a este pred nim Luccus. Vzdy som sa snazil utiect a aj tak ma chytili. Potom sa to stalo. Chceli ma zacarovat, aby som bol silny a aby som sa bil v arene pre ich potesenie. Narastol som. Vtedy som bol mlady a silny. Tesil som davy a bojoval som s holymi rukami proti presile. Kopali do mna, hryzli ma, a ja som ich kopal a hryzol. Potom ma kupil niekto zo Zeleneho ostrova, ale lod sa v burke potopila. Tak som sa ocitol tu. Len malokedy ide niekto okolo. Zvykol som si na samotu. Postupne som prisiel o zrak, ale pamat mi stale sluzi. Pocul som o bojovnikoch, ktori boli oslepeni v tych najtazsich bojoch a stale bojovali dalej, ale moj pribeh je jednoduchsi. Cas je velky pan a proti nemu sa neda bojovat.“
„Teraz mas priatelov. Su veci, ktore potrebujeme, ale hlavne ma zaujima, co potrebujes ty. Ak pamatas udalosti spred davnych cias a po vacsinu zivota si pamatas samotu, tak musi byt nieco, co chces.“
„Chcem pravdu. Stale mi niekto klamal. Chcem stastie. Chcem lasku. Chcem sa budit kazde rano s tym, ze mi nikto nechce ublizit. Nikto nie je v bezpeci. Ked opravim strechu, praskne do nej blesk. Ked zasadim novu urodu, dive prasata mi vsetko rozryju.“
„Ako ta mame volat? Pretoze ak ti dal meno Agnes niekto, pre koho si bol len akousi trofejou, tak si to meno nemusis nechat. Daj si take meno, ake sa tebe paci a ake ta vystihuje.“
„Nevedel som, ze to mozem.“
„Mozes velke veci. Kazdy z nas moze.“
„Aky je tvoj pribeh?“

	Turknut rozmysla. Su veci, ktore by nemal povedat. Genocida vlastneho ludu kvoli dracikovi, ktoreho aj tak Helana zabila. Genocida vsetkych v podzemi len preto, ze nevedel, co robit so zurganmi. To je len zaciatok. Rozhodol sa vsetko skratit.

„Sme obyvatelia jaskyn. Nase jaskyne musime opustit. Prisla vojna a nas je malo. Navyse sa sam boh smrti pokusa zabijat nas jedneho za druhym. Zoslal sialenstvo na nase klany a bojovali sme proti sebe. Podzemie uz pre nas nie je bezpecne a potrebujeme novy domov.“
„Tu nemozete ostat.“
„Kam mozeme ist? Poznas miesto, kam sa mozeme dopravit bez toho, aby bolo niekomu ublizene?“
„Viem, kto Vam pomoze. Moj priatel. Vyzera presne ako vy. Volal som ho Daerryl.“
„Daerryl je mrtvy. Zabili ho. A ako vies, ze vyzera ako ja? Nemas zrak.“
„Viem, ze je mrtvy. Ale aj tak Vam moze pomoct. Iluzia vydrzi len kratko. Musis byt rychly.“

	Agnes je zvlastna postava. Je nemozne ho niekde zaradit a nemozne je tiez urcit, co presne dokaze a co nie. Vytvara obraz, ktory vyzera ako uplna realita. Daerryl sa objavuje pred temnymi elfmi, ktori sa na to pozeraju s otvorenymi ustami. Turknut dobre pochopil, ze iluzia nebude trvat dlho. Zacal s tym nadolezitejsim.

„Daerryl, potrebujeme pomoc. Vsetci su proti nam. Musime sa dostat do bezpecia. Ludia, elfovia z povrchu, vsetci. Herdan prislubil kazdemu odmenu za nase hlavy. Sian je mrtvy, Saaren a mnohi dalsi tiez. Asi sme jedini Arini stale nazive.“
„Rychlo hovoris. Trochu uber. Postupne. Ako ste sa sem dostali?“
„Cez jaskyne. Vychodne chodby.“
„Vychodne chodby su kvoli zurganom zakazane.“
„Zobudili sme ich a myslim, ze chcu vrazdit trpaslikov, trolov a ostatnych. Nas nechali na pokoji.“
„Ked sa nasytia, vyrazia na povrch a nikto ich nezastavi.“
„To je zle. Musime vsak vyriesit najskor tento problem. Potrebujeme novy domov.“
„Ked zabiju ostatnych, budete na rade vy. Nikde sa neschovate. Preletia velke vzdialenosti.“
„Aj na Zeleny ostrov?“
„Mozno ano. Neviem. Teraz pocuvaj. Ak vas Herdan nechal na pokoji, tak to len preto, ze chce skodit niekomu inemu. Znovu na vas zameria svoju pozornost. Musite sa Herdana zbavit. Ak to urobite, vsetci vam budu vdacny a potom si lahko najdete domov.“
„Ako mame zastavit Herdana?“
„Gerana musi...“

	Daerryl zmizol. Agnesova kuzelna moc prestala fungovat.

„Vies ho vratit? Nieco dolezite nam chcel povedat.“
„Nezastavil som to ja. Musel to byt niekto iny. Mocnejsi ako ja.“
„Herdan. Doriti! Je tu!“

12. kapitola – Necakana navsteva

„Vitam vas na povrchu,“ rozhovori sa Herdanov duch, ktori sa prave objavil. Len tak, ako to ma vo zvyku.

	Pre temnych elfov to nie je ziadna radostna sprava. Kazdemu jednemu nejako ublizil ten, kto sa pre vlastne potesenie stale objavuje a mizne. Kazda jeho navsteva prinasa nejake nove zlo. Nove vyzvy a varovania su uz uplne pravidelne.

„Preco nas nenechas? A nemas strach z Arowe?“
„Preco by som mal mat? Ja som zivot i smrt. Som svetlo i temnota. Vlastne som si prisiel Arowe pozicat.“

	Herdan hovori zaklinadla a den sa meni na noc. Ohniva gula na oblohe sa meni na tmavu, priamo az ciernu gulu. Prichadza uplna tma. Odrazu nevidno ani na krok.

„Preco to robis?“
„Pripravujem vyhodu. Pre vas.“
„Aku vyhodu?“
„Povedal som, ze som vam ublizil uz dost. Teraz chcem pomoct. Na ceste su vojaci z Marelovej veze. Cierny rad a Cierna ruka. Maju v nazve ciernu, ale v uplnej tme mate vyhodu vy. Nie oni.“
„Preco nam chces pomahat? Ak by si chcel naozaj pomoct, tak ich posles opacnym smerom.“
„Tak by som prisiel o zabavu. Bojujte dobre. Stavil som si na vas. Sice sam so sebou, kedze nikomu nedoverujem, ale aj tak. Dufam, ze ma nesklamete.“
„Tak nech je po tvojom. Odkial pridu? Kolko ich bude?“
„Pozri sa smerom k moru. Tam zanedlho uvidis lode. Jedna obet a nikto z nich sa nedostane na breh. Jedna jedina.“

	Turknut rozmysla. Vobec sa mu nepaci to, co Herdan navrhuje. Na druhej strane je potrebne postarat sa o vsetkych. Neurobit hlupe chyby, ktore zabili hrdinov.

„To ti nesplnim. Skusal si to na inych a ja ti s tym nebudem pomahat.“
„Jeden zivot zachrani stovky zivotov. Budem tu stat a pospevovat si veselu pesnicku. Jeden zivot a ja ich zmetiem zo sveta, alebo bude boj, ktory mozete vyhrat, ale vela z vas padne.“
„Nikto sa neprosil o tvoje rady a pomoci. Ak chces pomoct, tak im povedz, aby sa vratili.“
„Mal by si vediet, o ake meno mi ide.“
„Urcite chces zabit Geranu. To ani nemusim hadat.“
„Nie. Geranu nie.“
„Tak koho? Agnesa?“
„Mojho najlepsieho poradcu? Toho urcite nie.“
„Agnes je tvoj poradca?“
„V tej jeho velkej hlave su zaujimave napady. Daju sa vyborne pouzit. Nemusi s tym suhlasit. Aj na napad zmenit den na noc prisiel on. Nepovedal ti to? Ani nemusel. Ja to viem. Teraz si vypytaj meno.“
„Nie, nevypytam si meno.“
„Tak dobre. Poviem Ciernemu radu vasu presnu polohu, presne pocty i to, ako velmi ste vsetci unaveni. Zozeniem im spojencov na boj proti vam.“
„To robis stale. Na to netreba varovanie.“
„Varoval som ta. Agnes je poslusnejsi ako ty. Agnes, zabi ho! Zabi toho elfa!“

	Niekolko Arinov sa postavilo medzi obra a velitela, ale nemali sancu. Agnes ich jednoducho odtlacil prec. Turknut samotny nema ziadnu chut bojovat proti priatelskemu obrovi. Vytahuje chakram, ale nevie, na co ho pouzit. Po chvili sa rozhodne utekat smerom k pobreziu. Ak uz ma zomriet, aby mohli ostatni zit, tak nech je to smrt hodna hrdinov.

	Po chvili sa otaca. Uz neuteka.

„Rozmyslel som si to. Budem bojovat.“
„Vyborna sprava. Tak do toho.“
„Daj mi mec od Eraniel. Viem, ze si ho zobral ty.“
„Je to hracka. Ale ako chces. Tu ho mas.“

	Herdanov duch prinasa mec a dava ho do ruk Turknutovi. Ten si ho pozera z kazdej strany. V jeho rukach z neho ziadne svetlo nevychadza.

	Utoci na obra. Seka s mecom do obra tak, aby to Herdan dobre videl. Jedno seknutie na jednu stranu, druhe na druhu. Nesposobuje vsak ziadne vyznamnejsie zranenie. Je to divadlo. Nieco, na pobavenie i na to, aby sa viac priblizil ku Gerane. Naznacuje dalsi vypad, ale rychlo ho prerusuje. Mec hadze Gerane a ta ho pevne chyta do ruk.

„Zbav sa Herdana! Bojuj s nim!“

	Na prekvapenie vsetkych sa Gerana stavia na nohy, i ked by to malo byt uplne nemozne. Pozera na Herdana a on na nu. Nieco si medzi sebou vymienaju v neznamom jazyku. Po chvili sa hrdinka zacina vyparovat. Jej telo postupne mizne a mec spolu s nou. Rovnako mizne aj Herdan.

„Co sa to deje?“ Pyta sa Turknut. Nikto mu nevie odpovedat.
„Si skvely velitel. Urobil si dobre,“ odpoveda mu Agnes.
„Stratili sme Geranu.“
„Nie. Nestratili. Dal si jej novy zivot. Aj jej, aj Eraniel. Dobre sa pozri. Co vidis?“
„Nic. Tam kde bola Gerana je prazdno.“
„Aj tam, kde bol Herdan, je prazdno. Jeden druheho nemozu zabit. Budu vsak bojovat v dlhej a tazkej vojne, bez vitazstva. Z mrzacky je bojovnicka a z Herdana je vazen, ktory nemoze ovplyvnovat okolity svet.“
„Uvidim ju este niekedy?“
„Eraniel je velmi zvlastna. Pocul som pribehy o nej a pocas dlhych cakani na zazrak som sa jedneho dockal aj ja. Eraniel sa vrati a spravidla sa objavi tomu, kto ju zabil naposledy.“
„Nerozumiem. Hovoris nezmysly, Agnes.“
„Nehovorim nezmysly. Len ju poznam lepsie ako ty. Ty mozes poznat lepsie Herdana, ja poznam lepsie Eraniel. Kedysi sa objavila aj mne po tom, co som bol nuteny ju zabit.“
„Vtedy si naozaj prisiel o zrak?“
„Nie. Neklamal som ti, zrak mi zobral vysoky vek. Nepotrebujem vsak dobre oci na to, aby som videl, ze stale ostava dobro na tomto svete.“

13. kapitola – Vyglafova vidina

	Vyglaf a jeho elfovia nerozumeju svetu na povrchu. Pred ich zrakmi prebieha boj ludi proti ludom. Len teraz prisli z temnoty a uz su pre niekoho nepriatelia. Nemaju sancu v boji proti ludom z Aringoldu a inych bohatych miest. Nebol by to vsak Herdan, aby nepribalil malu zabavku aj v tomto pripade.

	Namornici zo Zeleneho ostrova si myslia o temnych elfoch svoje. Nerozumeju im a vlastne si nerozumeju navzajom. Odlisne kultury, iny styl zivota a myslenia. Kayla a jej zabijaci nepoznaju jaskyne a pre temnych elfov je more uplne nezname.

„Povedz mi, Vyglaf. Ty si nejaky carodejnik alebo co to si. Vies nejake kuzla, ktore by pomohli?“
„Znalost kuziel a schopnost ich vycarovat na dostatocnej urovni su dve uplne odlisne veci.“
„Takze ano, alebo nie? Vies Maraskenov spalit na popol?“
„Ja nie. Asi nikto. Magiu musis pochopit. Nie len ziadat nemozne v priebehu okamihu.“
„Takze nie. Nemozeme zdrhnut, neprebojujeme sa odtialto, nepomozu nam kuzla. Ostava len smrt.“
„Smrt moze byt riesenie.“

	Vyglaf prichadza s dykou k najblizsiemu mrtvemu namornikovi. Rychlym chvatom mu otvara hrud.

„Co robis?“
„Krvava magia.“
„To, co robis, je naozaj hnusne.“
„Ale uzitocne.“

	Cernoknaznik vyuziva svoje znalosti. Hlada cestu. Taku, aku by nenasiel len tak hocikto. Ruky ma od krvi a v mysli sa mu ukazuju rozlicne obrazy. Tento je vsak iny, ako mnohe ostatne. Necakany. Ukazuje Kaylu. Nie vsak zivu. Vidi pred sebou obraz cisarovnej, ktora lezi na zemi a vobec sa nehybe.

„Co to robi? To co robis s tymi spinavymi rukami.“
„Vdaka krvnej magii vedia niektori z nas vidiet do moznej buducnosti a komunikovat na dialku. Ukaze to obraz, ktory moze ale nemusi nieco napovedat.“
„Co ti to povedalo? Som zvedava. Na Zelenom ostrove nic take nie je.“
„Ukazalo mi to smrt… Krala Maraskenov. Zomrie tvojimi rukami.“
„Tak sa stane. Vsetky plany su pripravene.“

	Potesena Kayla ide k svojim najvernejsim. Na tvari jej vidno obrovsku radost.

14. kapitola – Herdanova poistka

	Existuje vela veci, ktore nemaju obyvatelia Zeleneho ostrova v laske. Silne burky, ktore poskodzuju lode. Nemiluju tiez horucavy, zosuvy pody a akekolvek prirodne nastrahy. Omnoho viac vsak nadavaju na ludi a niektore ich nazory. Neraz ich niekto povazoval za jednoduchych, priamo az hlupych. Kto chce okradnut alebo oklamat ostrovanov, tomu sa to moze podarit – ale zaroven musi ratat s tvrdou odplatou, ked sa to vsetko odhali.

	Kayla mozno nie je najmudrejsia na svete, ale dobre vie, ze ti, co ovladaju magiu, su nebezpecni. Nemusia vzdy hovorit pravdu. Samozrejme vie, ze ziadny kral Maraskenov nie je. Pouzivaju iny titul. A ak by sa uz naozaj hovorilo o kralovi, islo by o krala ludi. Nie vsetkych, ale aj tak drvivej vacsiny. Sanca, ze by prave ona niekoho takeho zabila je minimalna. Navyse je to nelogicke. Ladova zatoka s Aringoldom priamo i nepriamo obchoduje.

	Na druhej strane si uvedomuje aj to, co sa deje prave teraz. Mozno sa uz nikdy nedostane na Zeleny ostrov. Co bude robit? Ak sa nedostane na more, bude cestovat po susi? A az do Aringoldu? To je hlupost. Tak isto ako cesta v utajeni na lodi nepriatelov. I ked sa to uz niekomu v davnych dobach podarilo. Traja sa ukryli a v noci pozabijali alebo zviazali vsetkych ostatnych. Ci to tak bolo naozaj, co… to nikto nevie. Je to legenda.

„Co ti povedal?“ Pyta sa jej Tuomen.
„Vraj zabijem krala Maraskenov.“
„Nic take nie je.“
„To ja viem. Ale oni asi nie. Myslim, ze im nemozeme celkom verit.“
„Chces s nimi bojovat? Alebo sa vydat do tych jaskyn, ktore opustili? Vraveli, ze su zasypane. Aj v tom klamali?“
„To neviem. Zistim to.“

	Kayla sa znovu priblizuje k Vyglafovi. Nechava si na ustach svoj usmev.

„Nemozeme na more. Pojdeme do jaskyn a zabijeme krala Maraskenov.“
„Do jaskyn sa nedostanete a rozhodne tam nie je bezpecie.“
„My sa dostaneme vsade. Ked ste presli vy, tak prejdeme aj my.“
„Nie vsetci sme sa dostali na povrch. Pozri tie zranenia na mojich chlapoch. Spytaj sa kohokolvek z nich. Jaskyne su nasim domovom. Mozno nie tieto, ale i tak tam nikto z nas nepojde.“
„Mam ti verit, ze sa tam neda dostat?“
„Je to fakt. Dam ti dokazov kolko len chces.“
„Verim len svojim ociam. Ideme.“

	Vyglaf nerozumie jej logike. Po dlhej debate zistuje, ze to nema cenu.

„My, co nevieme nic o zivote pod Arowe, budeme tu. Zatial co vy, co nepoznate jaskyne, sa tam pokusite dostat. To nema logiku. Je to uplna hlupost.“
„Ako kral Maraskenov?“
„Elon Marasken je aktualny kral ludi. Zjednotil tie najvacsie ludske rody pod jednu vlajku.“
„Povedz mi, co si videl. Vsetko, kazdy detail.“
„Nie vsetko, co vidno v krvavej magii, sa skutocne stane.“
„Co si videl? Naozaj. Neber ohlady a povedz mi celu pravdu.“
„Pokojne ti poviem pravdu, ale bez vsetkych suvislosti ti to moze dat uplne nespravny obraz. Mozem vidiet len cast pravdy, ktora sa moze ukazat ako loz. Tak sa aj smrt moze ukazat ako zivot a zivot ako smrt.“
„Sakra chlape, co si videl? Alebo tie tvoje dlhe usi nepoculi, co som sa pytala?“
„Videl som teba. Mrtvu. To je vsetko. Ziadne znamky po zasahu zbranami. Len tak si lezala, bez zivota.“
„Jed?“
„Mozno. Proti nam je Herdan. Proti tebe a tvojim ludom asi tiez. Jed je jedna z jeho oblubenych zbrani.“
„Povedz mi o nom a o jede. Kedy ho pouzil a ako?“
„Na toto nie som expert. Vela o tom neviem. To by bola skor otazka na Daerryla. Co viem, tak si velmi davno vybral nejaku velmi slabu skupinu. Zoslal na nich akysi mor. Nieco, co im neskodilo, ale vsetkym ostatnym ano. Po kratkej dobe boli armady, ktore stali proti nim, mrtve. Oni prezili. A pretoze pomreli aj ti, co im mali doniest jedlo a pitie, ako i diva zver a jedle rastliny, bol to ich pomaly, hnusny koniec.“
„Da sa zistit, ci je nieco take zoslane na vas? Alebo na nas?“
„Tazko. Asi nie. Mozeme trochu spomalit sirenie vacsimi vzdialenostami od seba. To je teraz problem.“
„Naozaj sa neda ist do jaskyn?“
„Prejdi niekolko stoviek krokov a uvidis nasich, ako im padajuce kamene rozdrvili lebky.“

	Kayla nevie, co ma robit. Nema moznosti. Vie, co je potrebne, ale nema tusenie, ako to dosiahnut. Dostava sa do stadia, ktore je velmi bezne na konzervativnom Zelenom ostrove. Hladanie nepriatela. Potrebuje niekoho, na koho zvali vsetky problemy. Alebo minimalne vacsinu. Niekto, kto toto vsetko sposobil. Pohladom skuma skody. Prisla o lode, o vela silnych chlapov i o unikovu cestu. Plus zasoby potravin uz v podstate neexistuju. Rychlo si spomina na Nadreha. Nadreh a Herdan. Teraz je jej vsetko jasne, ale kedysi to tak nebolo. Ak vsak vsetko hodi na neho, ako bude pokracovat? A co vsetci ostatni?

„Za vsetko moze Nadreh. Prisiel na nas ostrov a nasluboval nam zlato za to, ze s vami budeme bojovat.“
„To je typicke. Pokial vsak viem, my sme vam nikdy neublizili. To skor ludia z pevniny.“
„Uz je to jedno. Je po nas. Nemozeme ich porazit a ani utiect.“
„Mozno nemas pravdu. Su aj mocnosti, ktore dokazu porazit Maraskenov, Laskerov a ostatnych.“
„Ano? A kto?“
„Ty nie, ani my. Ani spolu nemame sancu. Ale co lesni elfovia? Tych je dost a toto okolie poznaju dobre, ak sa nepletiem.“
„Doteraz boli vo vojne a idu proti vam. Vy ste ciel, nie ludia.“
„Ak im ale povies, ze sme mrtvi, tak co budu robit oni? Proti komu budu bojovat? V mojej skupine je minimum bojovnikov. Mozes ich presvedcit, ze sme zahynuli vsetci.“
„Preco by som to robila?“
„Pre tvoj lud. Chces sa dostat domov a ja ti s tym mozem skusit pomoct.“
„Nerozumiem. Este raz. Aky je tvoj plan?“

	Vyglaf zhlboka dycha. Napriek tomu, ze je v tieni, mu pobyt pod Arowe nie je prijemny. Hrozba smrti v akomkolvek okamihu mu tiez nepomaha.

„Pozri sa na to takto. Zjednodusim to. Kazdy nas chce zabit. Ak tu nebudeme, tak si budu musiet najst novy ciel. Znovu budu bojovat elfovia a ludia o uzemia. Tak isto, ako doteraz. Vy sa budete moct vratit. Je len potrebne zariadit, aby sa znovu pustili do seba.“
„Preco to hovoris mne?“
„Lebo len ty sa vies dostat tak k elfom, ako i k ludom. My by sme boli prilis napadni.“
„Fajn. Ako sa tam dostanem? Jedina pristupova cesta je zablokovana. Nebudu sa pytat, ci sa chcem rozpravat. Jednoducho zacnu strielat.“
„Najdeme inu cestu. Magia ti najde inu cestu.“

	Len co to dopovedal, prisli k nemu dalsi traja cernoknaznici. Vedeli, aky napad sa objavil vo Vyglafovej hlave.

„Odloz vsetko, co nepotrebujes.“
„Chces ma vyzliect?“
„Chcem, aby si bola co najlahsia. Kuzlo, ktore urobime, je dost narocne. Nas je malo a nasa sila je pod Arowe ovela nizsia.“
„Ziadny clovek, elf ani nikto ma nebude vyzliekat!“
„Odloz tu smiesnu zbran.“
„Moj vajtar? Nikdy!“
„Dobre, nech je po tvojom. Postav sa sem. Zatvor oci.“
„Postav sa sem a zatvor oci? Co to ma znamenat?“
„Budeme ta dvihat.“
„Nebojim sa vysky.“
„Ale mala by si sa. Pripravena?“

	Kayla nerozumie. Arini povedali par krkolomnych zaklinadiel a ona sa zacala dvihat. Leti. Nie ako vtak, je to skor tarbave dvihanie akousi neviditelnou rukou vyssie a vyssie. Az tam, kde konci roklina a zacina krasna, zelena luka. Kuzlo ju pomaly uklada do travy.

15. kapitola – Lesni elfovia

	Svetli, lesni alebo jednoducho normalni elfovia sa od tych jaskynnych vyrazne lisia. Iny nazor na svetlo a temnotu, na harmoniu… v podstate na vsetko. Da sa povedat, ze elfovia z povrchu su jednoduchi a pokojni. Maju svoj poriadok, svoje lesy a idealy. Problem je, ze ich susedia nie su tak mierumilovni, ako oni. Preto musia casto brat luky na svoju obranu. V zaznamoch vsak nie je nic o utocnych vojnach.

	Podla legiend boli kedysi skoro vsade. V malych skupinach zili v sulade s prirodou svoje dlhe zivoty a udrziavali svet tak, aby sa menil len minimalne. Kedysi netrpeli nedostatkom, nepoznali vojny a choroby. Uz od mladeho veku sa ucili spravat dostojne a vazili si kazdu zivu bytost.

	Potom sa zjavili trpaslici. S tymi si nerozumeli, ale nemali vyrazne konflikty. Horsie to bolo s ludmi. Ti chceli viac. Stale viac. Postupne ukrajovali z uzemia elfov a aj ked prehravali boje, nevzdavali sa. Elfovia ich nikdy celkom nevyhubili a o dve ludske generacie sa ich sila zvacsila natolko, ze elfovia museli branit svoje hranice. Nie vzdy ich ubranili.

	Dnes vychadzaju elfovia a ludia spolu skor zle. Nejedna vojna o uzemia skoncila tak, ze sa posvatne lesy zmenili na velke polia, na ktorych rastie hlavne psenica. Elfov je menej, ale v umeni vojny vynikaju. Na druhej strane, ludi je podstatne viac. Hlavne po tom, co sa stala udalost, ktoru elfovia i temni elfovia oznacuju ako Velky odchod.

	Elfovia sa rozdelili. Ti, ktorym nevyhovovalo privela zakazov a pravidiel, sa rozhodli vyjadrit svoju nespokojnost odchodom. Osidlili tak ostrov Azoya, rozne mociare, ako i niektore polopustne uzemia. Najviac sa im vsak darilo v jaskyniach.

	Lesni elfovia tiez nezahalali. Pod vedenim najroznejsich velitelov budovali opevnene obydlia a venovali sa kulture, technike a mnohemu dalsiemu. Lesni elfovia dosiahli velke vitazstva napriklad pri spracovavani ocele. Ich zahnute mece patria k tomu najlepsiemu, co sa da na celom kontinente zohnat. Navyse sa dostali do priameho konfliktu po magickej stranke s Ciernym radom, cernoknaznikom od temnych elfov a roznych zahadnych bytosti z velkych dialok.

	Napriek tomu su elfovia z povrchu vo velmi zlej situacii. Su v skoro nepretrzitej vojne s ludmi, hlavne s mocnym rodom Laskerov. Vojenska vyprava proti Ciernemu radu dopadla katastrofou v prvom i druhom pokuse a netreba zabudnut na to, co dokazal Herdan za kratky cas. Vlastne nielen Herdan. Boh smrti a Varena, ktora kratky cias viedla temnych elfov, sposobili neuveritelne utrpenie. Cele armady sa dostali pod mocne kuzla a zautocili na svoj vlastny lud. Pripadne na ludi, co znamenalo silnu odvetu od Laskerov a ostatnych ludskych rodov. Niektore slobodne mesta, na cele s Lanisportom, prestali akokolvek obchodovat s elfmi.

	Ta najhorsia udalost je samozrejme smrt. Smrt kralovnej Anuen za neznamych okolnosti. Vina je samozrejme hodena na Herdana. Smrt si prisla po poprednych velitelov, napriklad po Aimara. Chram Eraniel bol premeneny v prach.

	Tak ako ostatni, aj elfovia dostali ponuku. Mnozstvo zlata za kazdeho mrtveho temneho elfa. Ponuka, ktora dava zmysel. Predsa len, temni elfovia, alebo inak Arini, sa odsudzili. Su nepriatelia. Ale zaroven su to ti najblizsi. Lesni elfovia sa nedelia na klany, rody ani nic podobne. Su jednotni. Okrem seba vsak nemaju komu doverovat. Vsade okolo nich su ludia. Ti sice netahaju za jeden koniec, ale ziadnej skupine nemozu verit. Predovsetkym nie Ciernemu radu.

	Nevrazivost medzi Ciernym radom a lesnymi elfmi sa zacala uz davno. Velmi sa prehlbila po potvrdeni sprav o nekromancii. Tuto praktiku lesni elfovia zakazuju a carodejnici im poslali oziveneho poslicka, ktoremu napisali na celo napis: „Dajte sa vypchat!“

16. kapitola – Piratka

	Elfska hliadka neskryva svoje prekvapenie. Lietajuca piratka nie je nic obycajne. Po preruseni bojov s ludmi sa cast lesnych elfov presunula do blizkosti Lanisportu. Klasicke sledovanie situacie na svojich hraniciach. Vsetko na zapad od Lanisportu patri elfom a v samotnom pristavnom meste nie je problem spozorovat prislusnikov tejto rasy.

	Hliadku zaujalo nielen jej objavenie, ale hlavne sposob, ako sa dostala tak vysoko. Niekolki sa pozreli cez okraj priepasti a uvideli tak namornikov zo Zeleneho ostrova, ako i temnych elfov. Okamzite poslali posla do vnutrozemia so spravami o tychto dvoch odlisnych skupinach.

„Zloz zbrane. Okamzite.“
„Pokojne. Prichadzam za vami… v mieri.“
„Zbran na zem!“
„Moj vajtar? Ale no tak. Vas je vela a ja som jedna.“

	Elfovia vyberaju svoje sipy. Nema kam ujst.

„Spokojni? Tu ho necham. Neublizujte mi.“
„Co chces dosiahnut? Ty a tvoji podzemni priatelia?“
„Sme obkluceni ludmi z Aringoldu. Rozhodli sa zachranit aspon mna.“
„To nie je pravda. Povedz mi celu pravdu.“

	Velitel elfskej hliadky sa na nu pozera nemilosrdnym pohladom. Nedovoluje nikomu z hladky, aby sa k nej priblizil.

„Co presne chcete pocut? Priplavili sme sa do Lanisportu a Maraskeni nam ukradli lode a zacali po nas strielat.“
„Nechceme sa dostat do konfliktu. Posleme ta spat. Zoskoc, alebo ta prinutime zoskocit.“
„Hladam pomoc a vy ma chcete zabit?“

	Od velitela hliadky neprislo uz ziadne slovo. Ako prvy vypalil sip a za nim rovno dalsi. Zeleny ostrov prichadza o svoju cisarovnu.

„Co s nou teraz?“
„Teraz by sme ju mali zhodit. Potrebujem nieco dlhe. Najdite co najdlhsi konar. Alebo cokolvek dlhe. Zhodime ju dolu.“
„Preco ju jednoducho nechytime a nezhodime?“
„Nikto sa jej nedotkne. To je rozkaz. Myslim, ze viem, aky je plan temnych elfov.“
„Ako by nam ublizila, ked je mrtva?“
„Preco by presuvali jedneho cloveka k nam? Moja praca je v prvom rade zabezpecit nase hranice. Oni radi narusia nasu harmoniu. Temni elfovia zabili uz mnoho nasich. Dalsich si zotrocili. Najlepsie riesenie je nic neriskovat. Nie su to nasi priatelia a nech chcu cokolvek, nebudeme riskovat nase zivoty pre ich dobre ci zle rozhodnutia.“

	Lukostrelci prichadzaju s dlhym hrubym konarom. Po kratkej namahe sa mrtve telo dostava na spodok rokliny.

„Co ostatni? Co s tymi tam dole?“
„Mozeme ich zabit. Pri strelbe z vysky mame velku vyhodu.“
„Nenechame ich zabit ludmi? Alebo pomriet od hladu? Nemaju ako ujst.“
„Nie. Zbavime sa tejto hrozby co najskor.“
„Nemame dost sipov. Je ich privela.“
„Tak do temnych. Palte, kym vam nedojdu sipy.“
„To je proti tomu, comu verime. Je proti harmonii zabijat tych, ktori sa nemozu branit.“
„Strielaj, ak nechces, aby som ta zhodil do rokliny.“

	Elfski lukostrelci postupne vystrielali vsetky sipy a davaju sa na pochod do vnutrozemia po posily a dalsie sipy. Velitel ostava na mieste k nepochopeniu vsetkych ostatnych.

	Dole v rokline sa kazdy snazi schovat pod akykolvek previs alebo pod telo namornika alebo temneho elfa. Mrtvych temnych elfov je vyrazne viac. Vyglafovi je jasne, kto dal v skutocnosti pokyn na strelbu. Pre dva sipy, ktore z neho trcia, vsak nemoze urobit vobec nic.
17. kapitola – Posledni

	Turknutova snaha priniest svoj lud do bezpecia prinasa ovocie. Pre tych, ktori prezili dlhu cestu, je cas na odpocinok. Nikto vsak nevie, kolko casu im ostava. Dobre si uvedomuju nebezpecenstva.

	Na rozdiel od Vyglafovej skupiny maju jednu vyhodu. Len malokto vie, kde sa nachadzaju. Dostat sa vsak odtialto do bezpecia je velmi narocne. Zvlast, ked nikto nevie, kde je bezpecie.

	Turknutovi chyba pomoc od tych, ktorym veril. Gerana je prec, Helana tak isto. Sagrat, Saaren… vsetci su prec. Teraz su vsetky rozhodnutia na nom. Moze doverovat Agnesovi? A hlavne, kam dovedie svoj lud? Kde bude kedysi mocny klan Sordinov bojovat o prezitie?

„Viem, kam by si sa mal vydat. Ale je to cesta, ktora sa ti nebude pacit.“
„Kam? Povedz mi, kam by bolo dobre ist?“
„Naspat. Do jaskyn. Do vasho povodneho domova.“
„Prisli sme az sem. Mame ist znovu naspat?“
„Nemozete tu ostat. Silna armada zabijakov a carodejnikov z Marelovej veze s vami nebude mat zlutovanie. Poznam ich silu a nech je sila tvojho ludu akakolvek, bude to vas koniec.“
„Neviem o nich skoro nic. Ale musi byt sposob, ako ich porazit.“
„Ani za cenu velkych strat sa vam to nepodari.“

	Agnes ma s Ciernym radom skusenosti. Na rozdiel od temnych elfov, ktori nepoznaju miestnu krajinu a ani to, kto tu ma skutocnu moc.

„Myslim si, ze existuje sposob, ako ich porazit.“
„Ako? Nemas sancu. Mozes mi verit.“
„Dobyjeme Marelovu vezu. Porazime ich armadu tu, nasledne ich sily na mori a potom posadku ich mesta.“
„Ako? Vojensky su silnejsi. Aj magicky. Nemas sancu.“
„Ako je mozne, ze ty si stale nazive?“
„Nie som pre nich hrozba.“
„Ani my pre nich nie sme hrozba. To si myslia.“
„Mas so sebou zeny a deti. Mas svojich krajanov, ktori nevedia bojovat. Ak ich neuchranis, zomru. Nemozes ich uchranit.“
„Zaved ma k lesnym elfom.“
„Ti ta zabiju.“
„Uvidime.“

	Agnes nerozumie. Preco by mal zariadit stretnutie odvekych nepriatelov? Cierny rad chce smrt temnych elfov. Ludia chcu smrt temnych elfov. Lesni elfovia chcu smrt temnych elfov. Nech sa Turknut stretne s kymkolvek, nikto s nim nebude spolupracovat.

„Poznam tvoju tuzbu, Turknut. Chces poslat svetlych elfov proti Ciernemu radu. To by malo zmysel, keby nevedeli nic o kuzlach a ovladani inych. Ale oni su v tom vacsi experti ako ty. To nevyjde.“
„Preto by si to ani neskusil?“
„Neskusil. Tadialto cesta nevedie.“
„Ale co mame robit? Ak by sme sa aj dostali niekde daleko. Do niektorej puste alebo na opusteny ostrov. Pridu za nami a zabiju nas.“
„To mas pravdu.“
„Mozno by to chcelo zmenu myslenia. Najdem miesto, kde za nami Cierny rad nemoze.“
„Take miesto neexistuje. Dostanu sa vsade.“
„Nasadneme na lode a odplavame co najviac na zapad.“
„Na zapad je Marelova zem.“
„Tak na vychod.“
„Nemas lode.“
„Vyrobime lod.“

	Agnes sa zacina smiat. Turknutova naivita je pre neho zdroj zabavy. Hovori o veciach, ktorym nerozumie. Nevie nic o stavbe lodi, o ich pouzivani, o morskych prudoch a o tom, ako moze vietor ulahcit cestovanie pomocou plachiet. Nevie nic. To sa mu paci. Konecne niekto, kto sa nevzdava a neustale hlada riesenie. Aj tam, kde ziadne nie je.

„Nevies vytvorit lod, ani keby si mal vela casu. Lode nie su riesenie.“
„Co iluzia? Presvedcit ostatnych, ze tu nie sme? Magicky sa schovat?“
„Mas na to kuzla? Dost carodejnikov? Dostatocnu silu? A vies, ze ta ti z Marelovej veze lahko prekuknu?“
„Potom existuje len jedina moznost.“
„Aka?“
„Cierny rad moze bojovat proti Ciernemu radu. Mozu bojovat proti sebe.“
„Vies to urobit? Ako to urobis?“
„Ty to urobis. Sledujem, ako dobre ich poznas. Musel si im prejst cez rozum. To je dovod, preco si nazive. Nenechali by ta na pokoji. Mas na nich nieco. Vies ich slabost. Vies, ake su ich plany a co urobia.“
„Ak ti pomozem, zabiju ma.“
„Ak mi nepomozes, zabijeme ta my.“
„Silne slova. Myslis, ze by ste ma premohli?“
„Nemame co stratit. Ale ak nam pomozes, mozeme ta zobrat so sebou. Budes nas radca, nas priatel a kym budeme zit, budeme si ta ctit. Poznas samotu. My pozname beznadej. Prekonajme to.“
„Mudre slova. Ale povedz mi. Co chces urobit? Chces bojovat, kym tvoj lud nezomrie? Alebo kym zabijes vsetkych svojich nepriatelov?“
„Mier je docasna zalezitost a vitazstvo neprichadza bez obeti.“
„Si bojovnik. Ale vies byt aj vodca v mierovych casoch?“

	Turknut uvazuje. Napada mu niekolko viet, co moze povedat. Vie, ze ho Agnes skusa a trpezlivo caka na jeho odpoved.

„Neviem. Ak ale dosiahnem mier, tak mi bude jedno, kto nas bude viest. Vzdam sa velenia, ked skonci vojna. Znovu sa ho ujmem, ked pride nebezpecenstvo.“
„A ak bude neustale nebezpecenstvo? Nikdy sa nevzdas velenia? Budes dozivotny diktator?“
„Neviem, ako je to u ludi a u ostatnych. U nas vlada konci nozom v chrbte.“
„Radsej odid spat do jaskyn.“
„Posli za nami tych zabijakov. Vsetkych. To je to, co chcem.“
„Ako si prajes.“

18. kapitola – Krvava dohoda

	Agnes je dost inteligentny na to, aby pochopil najroznejsie plany. Na druhej strane vie vyzerat nechapavo, ked chce. Nie je bojovnik, nie je pre neho dolezita hrdost ci cest. Len zivot a boj so samotou.

	Pre obavanych carodejnikov nepredstavuje Agnes ziadnu realnu hrozbu. Beru ho ako spojenca ci informatora, i ked je pravda, ze prave oni to nepotrebuju. Ti najlepsi carodejnici maju hned niekolko darov. Okrem destruktivnej magie, ktora prekona aj akekolvek umenie temnych elfov, ovladaju aj najroznejsie iluzie a vyvolavania. Velmajstri radu dostavaju od ostatnych spravy cez vlastny system komunikacnych kuziel a tak vlastne nikam nemusia chodit.

	Zabijaci z Ciernej ruky pocuvaju svojich panov na slovo. Aj keby islo o tie najnarocnejsie ulohy, ktore vyzaduju bezcharakterne spravanie.

„Rad ta vidim, Zarin. Co nasa dohoda, stale plati?“
„Zalezi na tebe. Co vies?“

	Zarin je clenom Ciernej ruky. Jeden z tych, ktorym ludskost nic nehovori a o to menej sa pyta. Ziadne dlhe rozhovory sa od neho nedaju cakat a viac, ako svoje usta, pouziva ruky. Najsilnejsi, najrychlejsi a najviac bezohladny. Kedysi davno urobil dohodu s Agnesom. Jeho zivot za jeho informacie.

„Viem mnohe. Pri zivote v samote dumam nad zivotom a nadavam na bolavy chrbat. To ma posuva dopredu.“
„Zarty bokom. Kde su temni elfovia? Boli tu.“
„Boli. Prisli za mnou. Chceli radu a poradil som im.“
„Co si im poradil?“
„Aby sa vratili. Tu nemozu byt a nemaju sa ako dostat prec.“
„Kedy odisli?“
„Den dozadu. Ale pohybuju sa pomaly. Maju zeny a deti. Aj ranenych.“
„Vyrazime okamzite.“

	Sedemdesiat elitnych zabijakov sa rychlym krokom dostava do podzemia a carodejnici za nimi. Dvadsiatka ludi, ktori ovladaju magiu na vysoko nadpriemernej urovni a nemaju strach. Zvlast ked maju so sebou taku silnu ochranku.

	Doveruju Agnesovi. Zvlast Zarin. Keby chcel, tak by si aj s takym obrom poradil. Omnoho viac ho zaujima zlato a dobrodruzstvo. Postavit sa proti tomu najlepsiemu z temnych elfov a porazit ho v cestnom suboji, to je velka vyzva. Nevie, kto ich vedie. Ale je mu jasne, ze len tak hocikto sa mu nepostavi celom.

	Napriek ocividnej sile a nepopieratelnych schopnosti je pre Agnesa a Turknuta jednoduche prejst im cez rozum. Ked sa vsetci z Marelovej veze dostali do jaskyne, Agnesovi stacilo zatarasit vchod obrovskym balvanom. Isto, s pomocou silnych kuziel je mozne rozdrvit akykolvek balvan na prach. Tu vsak prichadza na rad sila, ktoru dal Herdan temnym elfom. Kontrola zurganov. Krvilacnych bestii, ktore posluchnu kazdy povel a svojimi poctami rozdrvia akukolvek armadu. Na povel sa cele hordy tychto bytosti ukryli a hibernovali pri vychode z jaskyne. Jedno lusknutie prstami a v momente sa okridlene bytosti spustili na nic netusiacich zabijakov a carodejnikov. Zarinovi neostalo nic ine, nez odrazat utoky. Dokazal to dlhsie ako ostatni.

	Medzi temnymi elfmi chyba niekto, kto by hovoril myslienky o moralke, etike a celkovo o tom, kto je spravny. Ti, co ostali, su vsak stastni. Nie z utrpenia inych a z vykrikov tych, ktori sa stali obetami zurganov. Su stastni, ze su nazive.

„Agnes, je po vsetkom. Otvor. Odsun ten balvan.“

	Nic. Ziadna reakcia. Vsade je len tma a svietiace oci zurganov, ktori nemaju v plane napadnut temnych elfov. Postupne sa rozchadzaju hlbsie do jaskyn, zatial co temni elfovia len nechapavo pozeraju na balvan. Snazia sa ho odtlacit, ale bezuspesne.

19. kapitola – Zradca?

	Turknut nerozumie. Nie je to prvykrat, co sa mu plan pokazil. Ako vsak improvizovat, ked je medzi jaskynou a svetom na povrchu obrovsky balvan?

„Eludia?“
„Ano?“

	K Turknutovi sa presuva jedna z temnych elfiek. Doteraz bola skor vzadu a nevie, preco ju velitel vola k sebe.

„Ty poznas Vyglafa. Myslis, ze nas mohol zradit?“
„Ako to myslis?“
„Nedostane sa cez ten kamen. Niekto musel zabit Agnesa.“
„Myslis, ze by to dokazal?“
„Myslim, ze ano.“
„To je blbost. Preco by to urobil prave on? Keby som mu vo vsetkom verila tak idem s nim. Nie som tu s tebou. Mozno si sa zblaznil. Co vieme? Vieme len to, ze niekto zavalil dvere balvanom a uz ich neodvalil. Presli sme obrovsku vzdialenost a ma nas zastavit jeden balvan?“
„Agnes ho zavalil. To viem.“
„Nie, nevies. Predpokladas to. Mne sa to zda logicke. Dostane tych, co nas chcu zabit, do pasce. Je to velmi jednoduche. Ale neodvalil balvan. Rozmyslaj. Turknut, si skvely vodca. Verim v teba a ostatni tiez.“
„Napriek tomu sme na konci cesty. Zradili nas.“
„Mozno. Ale nie sme zbabelci. Sme narod bojovnikov. Nam patri krvava magia. My vieme vytvarat ohnive kuzla a vrhat blesky, ked je to potrebne. Na to si nepomyslel? Ale pomyslel si na to, ze jeden z nas zradil ostatnych? Co sa s tebou deje?“

	Niektori Arini sa presuvaju akoby na jej stranu. Ma pravdu. Citia to, co citi ona. Hnev, ale nie beznadej. Siri sa z nej odhodlanie. Pre niekoho je to jasny dokaz, ze Turknut by nemal viest svoj lud. Mal by dat vedenie niekomu inemu. Je silny, ale prestava verit sam sebe.

	Napriek tomu je podla Eludie dobrym velitelom. Aj podla tych, ktorych Eludia nepresvedcila.

„Chces ma pripravit o vedenie.“
„Nie. Nechcem. Ty si dobry velitel.“
„Ale chces.“
„Nechcem. Ale vies co? Urobim to. Pod mojim velenim sa dostaneme na povrch. Ked tam budeme, tak ti mozno aj samotna Arowe doda nove sily.“
„Dobre. Zober toto.“

	Turknut odovzdava chakram a Eludia ho vdacne prijma. V jej rukach mozno nevyzera tak hrozivo a vidno, ze s takymito zbranami nema skusenosti.

„Lepsie?“
„Zvlastne. Lepsie. Mam taky zvlastny pocit...“
„Aky mas pocit? Co sa stalo?“
„Ked som ti dal ten chakram, tak je mi akosi lepsie na dusi. Neviem to vysvetlit. Skoda, ze tu nie je Gerana. Ta by to mozno chapala.“
„Povedz mi, ako sa teraz citis.“
„Lepsie. Jednoducho lepsie. Akoby ma nieco tazilo, stahovalo k zemi. Teraz je to prec.“
„Nikto by nemal mat tu zbran prilis dlho. Je to Herdanovo dielo. Nikto nevie, co urobi s tym, kto sa mu podmani.“
„Nechaj si ho. Teraz je cas dostat sa von.“
„Takeho velitela si pamatam.“

	Turknut sa dotyka balvanu. Dlanou sa snazi o nom zistit co najviac. Preskumat kazdy detail. Je prilis tazky na to, aby s nim pohli. Jedine Agnes s nim pohol a aj on sa s nim musel poriadne namahat.

„Spalime ho.“
„Kamen nehori.“
„To nie je dovod to neskusit.“
„Nemame ziadnych cernoknaznikov. Vsetci zahynuli cestou alebo sa pridali k Vyglafovi.“
„Dobre. To je v poriadku. Ale su medzi vami taki, co maju zakladne magicke nadanie. Alebo nie? Kto vie urobit nejake kuzla?“

	Velitel ocakava, ze sa zdvihnu ruky. Tu a tam sa podvihne ruka a dany elf povie, co v oblasti magie dokaze. Da sa najst sposob, ako kuzla zosilnit. Alebo vhodne skombinovat.

	O to horsi pohlad je na mnozstvo utecencov, ktori nevedia o magii nic. Nie je tu nikto s nadanim Vareny. Nie je tu Daerryl, ktory by nasiel sposob, ako prekonat nepredstavitelne. Gerana je prec. Vsetci ti, co nieco vedia, uz nie su medzi zivymi. Nedvihaju sa ruky a Turknut si uvedomuje, ze to asi nebol najlepsi napad. Namiesto novej magickej sily je len prehlbujuca sa depresia.

	Mysli na to. Predstavuje si, ako si narod Arinov, jeho vlastny narod, nevie ani len zapalit drievka v ohnisku. Samozrejme, ze sa daju pouzit kremene. Pre tych, ktori boli hlboko respektovani pre magicku silu, je to obrovska potupa.

„Skusme ho odtlacit. Dajme dopredu tych najsilnejsich. Vidno trochu svetla. Sme blizko. Len musime dobre pouzit svoju silu,“ hovori Eludia.
„Skusit to mozeme. Podme na to. Silni dopredu, ostatni dalej. Rychlo, dajme sa do toho!“

	Armada, ak je mnozstvo bezbrannych civilistov a par bojovnikov nazvat armadou, sa dava do pohybu. Podla velitelovych instrukcii sa ti, ktori dominuju fyzickou silou, presuvaju co najblizsie k balvanu. Pre kazdeho to znamena minimum priestoru. Vznika husta tlacenica. Kazdopadne sa z celeho zastupu dokaze natlacit priamo k balvanu len pat chlapov.

	Sam Turknut nechava svoje miesto inym. Odpocitava.

„Chlapi, na tri. Raz, dva… TRI!“

	Obrovska snaha sa vyplaca. Balvan sa o kusocek posunul smerom prec z jaskyne. O trochu viac svetla sa dostava do temnoty. I cez velku snahu je vsak balvan jednoducho prilis tazky. Obrovsky kamen sa znovu zosunul na povodne miesto.

„Mame ine moznosti?“
„Agnes to zavrel sam. Staci sa dostat von niekolkym z nas a odtlacit ho. Ak to bude pod inym uhlom, mozno to bude podstatne jednoduchsie.“
„Mam lepsi napad. Co keby sme jednoducho Angesa zobudili? Stale uvazujeme, ze nas zradil. Alebo ze ho niekto zabil. To sa samozrejme mohlo stat. Ale co ak jednoducho spi? Volali sme na neho. Volajme znovu. Mozeme ho zobudit a sam nam otvori.“
„Volaj, ak chces. Uz sa to skusalo a nikto neprisiel.“
„Nepoculi sme ziadny smiech. Ziadne reci. Nic. Mozno nas naozaj nepocul. Ak sa poriadne vsetci zapru, bude nas ten obor lepsie pocut. Potrebujeme zvacsit puklinu.“
„Suhlasim. Moment. Nieco som si neuvedomil doteraz. Ked sme vychadzali z jaskyne, tak tam ziadny balvan nebol. Ked sme sa vracali do jaskyn, tak tam nebol. Sam som videl, ako sa blizi Cierny rad. Ani oni nevideli ten balvan. Jednoducho sa zjavil. Je to zahada. Zvlastna zahada. Nebol nikde a zrazu bol v Agnesovych rukach a pouzil ho. Pre mna je to podozrive.“
„Tak sa ho spytaj, az tu bude. Teraz musime prejst cez ten balvan.“
„Mam toho dost. Uz stacilo. STACILO! CHCEM ODTIALTO VYPADNUT!“

	Turknut nema v ruke chakram, ale aj tak sa zacina spravat inak. Zvlastne a nepochopitelne.

„Vsetci od tej steny. Vsetci prec!“

	Eludia a ostatni ho okamzite posluchaju a odstupuju od prekazky.

„Nieco si mi chcela vratit.“
„O com hovoris?“
„Ty vies, o com hovorim.“

	Doteraz takmer neznama bojovnicka mu vracia vrhaci chakram. Ten si ho potazkava.

„Co mas v plane?“
„Musime sa dostat von.“
„Samozrejme. Ale co mas v plane?“

	Turknut sustreduje vsetku svoju vnutornu silu a hadze chakram takou silou, aku len dokaze vynalozit. Triafa do balvanu. Priamo do stredu. Na jeho prekvapenie i na prekvapenie vsetkych sa ukazuje mala trhlina, ktoru na biednom svetle takmer nevidiet. Opakuje hod znovu a znovu a objavuju sa dalsie male trhliny.

„Ide ti to skvele. Pokracuj.“
„Nie. Nejde mi to skvele. Ale viem, co je potrebne.“
„Co je potrebne? Vacsiu silu? Silnejsiu zbran?“
„Vieru. Musis verit. Aj keby to znamenalo verit nepriatelovi. Aj keby ta to malo stat zivot.“
„Viera? Aj za cenu smrti? Radsej mi vrat ten chrakram. Myslim, ze prichadzas o rozum.“
„Existuju ine cesty. A ver mi. Teraz prichadzam o viac nez len o rozum. Magia je v krvi. Krv je v magii. Harmonia je loz a bez obeti nie su velke vitazstva.“
„Stoj. Rozumiem. Zastav sa.“

	Turknut nepocuva a chce si s prekliatym chakramom siahnut na zivot. O to viac je prekvapeny, ked mu Eludia a Astrassa vytrhavaju zbran z ruk.

„Uz nikdy sa nedotknes tohto chakramu. Pocujes? Uz nikdy!“

	Doteraz bolo vsetko zvlastnym divadlom. Pre Arinov, ktori sa snazia utriedit si myslienky, je ta najsialenejsia myslienka tou uplnou poslednou. Bez obeti nie su velke vitazstva. Slova velkych nacelnikov, ktori ukazuju svoje odhodlanie. Taktiez slova samovrahov v jaskynnom systeme Sordinov. Casto ich posledna myslienka.

	Eludia vrha chakram a jej nevlastna sestra Astrassa, ktora zatial nepochopila cely vyznam, pada mrtva k zemi. Krvavy chakram potiera dalsou krvou, ktora prudom vyteka z elfky. Len co je kompletne sfarbeny na tmavocerveno, tak ho hadze celou silou do balvanu.

	Chakram mizne. Ziadny zvuk odrazu od kamena. Ani ziadne znamky po tom, kam sa dostal. Preletel skrz? Po chvili pocut zvuk, ako sa vracia. Lenze zosilneny. Ako by islo o varovanie.

	Temni elfovia sa zohybaju. Zvuk neustale silnie, ale nikto nema odvahu stat hned za balvanom. Kto ma menej odvahy, ten uteka hlbsie do jaskyn.

	Naraz prichadza nieco, co nikto necaka. Kruhova zbran naraza do obrovskeho balvana z opacnej strany a trha ho na kusy. Velke kusy i male kamienky su vrhnute obrovskou silou do jaskyne. Chakram je zniceny, su z neho malicke ulomky, zatial co kamen urobil z najblizsich temnych elfov len nepekne kusy masa, kosti a krvi.

	Eludia vie, aka je jej uloha. Zistit, kto prezil a kto nie. Nie je cas na pohrebne reci, treba zachranovat zivoty. Okamzita smrt pre velku cast skupiny a rozne zranenia pre ostatnych. Nevie, kolkych sa podari zachranit. Ani to, kam ich bude musiet viest. Podstupila velku obetu. Mohla by sa podakovat Turknutovi za vsetko, co urobil. I ked nebol dokonaly. Najskor vsak musi najst jeho telo. To, co z neho ostalo.

	Dve veci su jej zrejme. Pradavna magia ma svoje skutocne caro. I to, ze nikdy neboli temni elfovia tak silni a zaroven tak slabi, ako dnes. Namiesto vojenskych pokrikov pocut narek vdov nad mrtvymi telami inych vdov.

20. kapitola – Sen o domove

	Temni elfovia sa snazia dosiahnut svoj sen. Sen o domove, daleko od silnych nepriatelov. V rovnakom case, ako sa Turknut a ostatni snazia dostat z jaskyne, prebieha zaujimava debata medzi tymi, ktori pocituju k temnym elfom zvlastny typ nenavisti i respektu. Dve osoby, ktore by tu nikto necakal a ktore maju toho viac spolocne, ako sa moze na prvy pohlad zdat.

	Dievca, ktore nepozna kraj. Nevyzna sa v politike sveta. Nema v podstate nic, ale aj tak ma vsetko. Nesie so sebou cierny noz. Prekliaty kusok tajomnej temnoty, ktoru by nevytvoril ziadny clovek. Momentalne od krvi. Zo skusenosti vie, ze krv netreba utierat. Cela sa vsiakne. Je pritom jedno, koho krv to je. Moze ist o zivotnu tekutinu namornikov z kralovskeho lodstva, svetlych ci temnych elfov alebo kohokolvek. Vratane obrov a tych, ktori sluzili alebo utekali pred Ciernym radom. Presiel cas, ked toto dievca bojovalo s jablkami. Teraz je z nej niekto iny a je len velmi tazke popisat, kym vlastne je. Nikoho tu nepozna a nikto nepozna ju. Vie vsak pocuvat. Ucit sa a hlavne sa rychlo dostat na tie spravne miesta a zmiznut bez toho, aby si ju niekto mohol poriadne vsimnut.

	Herdan ju pozna. Ako jeden z mala. Bol pri nej v case, ked skusal, co dokaze Varena. Bol sucastou najroznejsich konfliktov a teraz je tu, pri Agnesovom obydli a rozprava sa so Saliou.

„Vyborna praca. Urobila si presne to, co je potrebne, malicka.“
„Uz davno som sa rozhodla. Pomstim sa vsetkym, ktory ublizili mne a mojej rodine.“
„Zabila si toho, kto pomahal vrahom tvojej sestry a ostatnych. Chces teraz vidiet Julitu? Chces vidiet, ako sa hra na luke? Alebo ako stretne chlapca, s ktorym bude zit v stasti a spokojnosti?“
„Ano, prosim. Ukaz mi to znovu. Rada sa pozriem na to, aka mohla byt stastna.“
„S radostou. Dam jej tie najkrajsie saty, ktore mala najradsej.“

	Salia sa tesi. Vidi to, co videla uz predtym. Krasne dievcatko tancuje na luke medzi pupavami a je s nou chlapec, ktory ju skutocne miluje. Slnko svieti, v okoli poletuju pestrofarebne motyliky. Muzi a zeny z dediny hraju na jednoduche hudobne nastroje a lucne kvety krasne vonaju. Vsetci sa usmievaju, panuje dobra nalada a vsetko sa vidi ako uplna realita.

	Herdan navyse nevypina tuto iluziu. Salia v nej moze byt tak dlho, ako chce. Zasluzila si to. Zabila par namornikov, ktori sa proti nej postavili. Zabila barmana v Lanisporte, lebo jej nechcel naliat. Premohla v necestnom suboji tych, ktori ju mali za hlupu chuderu kdesi z okrajovych casti Aringoldu. Vzdy sa nieco naucila o boji, pouzivani cierneho noza alebo o tom, ze odpustanie je pre slabych. Herdan jej rad dodaval silu, ale nikdy ju neucil kriticky uvazovat. Ona sa nepytala a on jej nehovoril veci, ktore by ju mohli dostat z cesty.

	Z cesty stat sa tym najlepsim zabijakom. Nemilosrdnym nastrojom, ktory neustupi a nepozna strach. Ked sa zranila, tak sa jej zjavil a osetril jej rany a urychlil hojenie. Ked jej bolo smutno, prisiel k nej a rozpraval jej vymyslene pribehy a bavil ju veselymi kuskami. Ked mala hlad, objavil sa s cerstvym pecivom a krasne nasolenym a opecenym masom.

	Vedela o nom to, co jej on povedal. Uverila vsetkemu, i ked zo zaciatku pochybovala. Pocula, ze ten, kto sa o nu stara, je jej priatel z minuleho zivota. Niekto, komu udajne ona zachranila zivot a teraz jej to vsetko vrati a rad.

„Salia, moj poklad. Je tu nieco dalsie. Ale neviem, ci si na to pripravena.“
„Som! Som pripravena!“
„Pamatas si na Varenu? Ano, na tu, ktora ti ublizila zo vsetkych najviac. Je odtialto nedaleko.“
„Naozaj? Zabijem ju a konecne sa pomstim.“
„Vyborne. To som chcel pocut. Ale musis byt opatrna.“
„Mam cierny noz. Zabijem ju. Kde je? Kde je?“
„Len pokoj. Dobre pocuvaj. Nedaleko odtialto je jaskyna. Ten obor pomahal temnym elfom. Spolu zabili carodejnikov a vsetkych tych zabijakov, ktori mali len malu cast tvojho talentu.“
„Kde presne je ta jaskyna?“
„Pockaj. Nechaj ma dohovorit. Ty si zabila Agnesa. Toho obra, ktory vsetkych zavrel velkym balvanom. Je len otazkou casu, kedy sa dostanu cez balvan aj temni elfovia. Bude ich viest jedna elfka, ktora si hovori Eludia. Nenechaj sa oklamat. Je to Varena, aj ked vyzera inak a ma uplne ine spravanie. Tu je moj plan. Skamaratis sa s nou.“
„Skamaratim? Preco? Nebudem sa kamaratit s niekym, kto mi tak velmi ublizil.“
„Ale len naoko. Rozumies? Tvoja uloha je ta najtazsia a najviac hodna tvojho talentu. Neputuje sama. Skamarat sa s nou. Povedz jej, ze si Agnesa musela zabit, lebo on chcel zabit teba. V skutocnosti bol vzdy verny len sam sebe a vsetko to vymyslel tak, aby sa zbavil vsetkych.“
„Nerozumiem. Preco sa mam skamaratit?“
„Aby zomrela ako posledna. Budes tichy zabijak. Niekoho zabijes. Koho budes chciet. Ale tajne a potichu. Aby ta nikto nevidel. Az ostane len ona samotna. Ju zabijes v dueli. Jedna na jednu. Ale najskor sa zbavis vsetkych ostatnych.“
„Spozna ma a pokusi sa ma zabit.“
„Nespozna ta. O to sa postaram.“
„Co urobis ty?“
„Pozri sa na toho obra. Co vidis?“
„Prebodnuteho obra.“
„Spalim ho bleskom. Tak, ako by to urobili ti najlepsi carodejnici z Cierneho radu. Pridam ich tela priamo k nemu. Potom… vlastne nie. Naco to komplikujem?“

	Herdan vycarovava troch carodejnikov z Marelovej veze. S palickami a v ich typickom obleceni. Jeden z nich sa zacina pytat, co sa deje a ako sa sem dostal.

	Salia velmi dobre vie, co robit. Nikto nie je s ciernym nozom rychlejsi ako ona. Ukazuje, co vsetko ju Herdan behom kratkeho casu naucil. Ten zacina potichu tlieskat nad trojicou mrtvych.

„To bolo dobre. Vyborne, Salia.“
„Mam povedat, ze oni zabili Agnesa a ja som zabila ich?“
„Uz ta nemam co ucit. Vystihla si to dokonalo. Teraz uz len na nich pockaj. Budem nablizku. Len pridam jednu necakanu vlastnost mojmu chakramu."

Pokracovanie

	Pokracovanie pribehu je k dispozicii v dalsich knihach. Priame pokracovanie, Slepa dovera, najdete v Greenie kniznici. Mozete sa tesit na nove postavy, ako i pokracovanie pribehu postav z tejto knihy.

Greenie kniznica: http://greenie.elist.sk