SPALENE MOSTY Prekliatie temnych elfov Druha kniha Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2019) 001100 O knihe Prekliatie temnych elfov pokracuje svojou druhou castou, ktora sa odohrava hned za Sianovym osudom. Epicky fantasy pribeh zacina po tom, co sa Varena, nadana carodejnica, dostava k zdroju absolutnej moci. Kam az siaha zlo? Co je to zlo? A kto vsetko sa pokusi nahradit jedno zlo inym zlom? Varena ma vsetko pevne v rukach a aj ked nikto nepozna kazdy diel jej motivacie, jedno je iste. Nestrpi, aby jej niekto stal v ceste. V pokracovani sa vracaju vsetky postavy, ktore v prvom dieli nenasli svoju smrt. Zaroven sa pribeh posuva dalej a to tak do podzemia, ako i do rise ludi, do miest Cierneho radu, na Zeleny ostrov a ostatne miesta. Nechyba zrada, destruktivna magia a velka tuzba po moci. Ten, kto ma moc, chce tej moci viac. Netreba sa cudovat, ze nie kazdy dosiahne presne to, co si zaumieni. Obsah SPALENE MOSTY 1 O knihe 2 Mapa 4 1. kapitola – Skutocny nepriatel 5 2. kapitola – Hrdinka 12 3. kapitola – Aringold 15 4. kapitola – Namestie 22 5. kapitola – Skutocna moc 25 6. kapitola – Herdanov plan 29 7. kapitola – Zeleny ostrov 32 8. kapitola – Vajtar 36 9. kapitola – Cierny rad 39 10. kapitola – Marelova Veza 42 11. kapitola – Spat v jaskyniach 46 12. kapitola – Sordin 52 13. kapitola – Velky pomocnik 55 14. kapitola – Herdan a Eraniel 59 15. kapitola – Algebani a trolovia 60 16. kapitola – Saman 62 17. kapitola – Biele lode 64 18. kapitola – Misicka 67 19. kapitola – Beznadej 71 20. kapitola – Dve sestry 74 Pokracovanie 77 Mapa 1. kapitola – Skutocny nepriatel V jablkovom sade je krasne pocasie. Slnko svieti a v tieni stromov je moznost odpocinku pred horucavou. Poludnie vrcholi. Napriek tomu nema nikto dobru naladu. Vsetci pracuju tak dobre, ako vedia. Dokonca viac, ako v ine dni. Praca vsak nie je to, nad cim rozmyslaju najviac. Myslienkami su pri rodinach, ktore budu musiet opustit. Namiesto prace v sade budu trpiet hladom na vzdialenych bojiskach. Vojna sa blizi a slnecny den sa raz skonci. Uz zajtra bude den, na ktory sa nikto netesi. Den, ked sa odlozia podberaky a kazdy dostane do ruky kopiju, sekeru alebo to, co ostane. „Julita, dones dalsi vozik!“ Drobne dievca odbieha a za chvilu tlaci voz, ktory je pre nu prilis tazky. Tlaci ho do mierneho kopca. Aj ked je prazdny, pre nu je to narocna praca. Bude trvat este par rokov, kym bude aj ona pracovat naplno. Zatial len nosi vodu alebo robi nejaku pomocnu pracu. „Pleco mam nosit tie voziky plave ja? Su tazke a nemam ich lada.“ „Viem, ze ich nemas rada. Ale niekto to musi robit.“ Odpoveda jej jeden z pracovnikov. To iste sa pyta casto a od vsetkych dostava tu istu odpoved. „To je pleto, ze je ta vojna?“ „Ano, zlaticko. To je kvoli tej vojne.“ Julita sa uci spravne presuvat prazdne voziky a hladi na starsiu sestru, ako presuva skoro plne. Kedysi to robili muzi, ale vacsina z nich je teraz v najblizsej dedine. Vie o tom, ale nemoze s tym nic urobit. Pocula, co tam robia ostatni. Ucia sa za vojakov. Ziadne testy a ucenie od potulnych ucitelov. Kazdy dostane do ruk zbran a ucia sa, ako ich pouzivat. Proti panakom i jeden proti druhemu. Mnohi su v starych brneniach, ktore sice neochrania, ale su o nieco lahsie. Tie najlepsie brnenia, podobne ako najlepsie zbrane, su celkom inde. „Hej! Hej ty, davaj pozor! Znicila si koleso! Musis davat pozor na kamene. Rozumies? Tak… rozumies? A to prave teraz, ked mame najviac roboty!“ Starcek na nu krici a ona mu neodpoveda. Je vysilena a len sleduje, ako sa jej sestra objavuje hned vedla nej aj s kladivom a snazi sa opravit koleso na prazdnom voziku. „To nic, nic sa nedeje. Viem, ze si nenarazila na ten kamen naschval.“ „Ty mi velis, ale preco mi nikto ini neveli?“ „Veris. Musis povedat R. Rozumies?“ „Lozumiem.“ „Julita, sestricka, kedy ty dospejes.“ „Co to znamena dospejes?“ „Kedy uz budes dospela a tak. To je zlozite.“ „Ty si dospela?“ „Podla mami ano, podla otca nie. Ale to je jedno. Pozri sa, ked sa zas to koleso pokazi, musis rychlo zastavit a toto zdvihnut. Zdvihnes to?“ „Ja to neviem.“ „Ani ja som nevedela. Tu to chyt a tahaj. Poriadne. Dobre?“ „Doble.“ „Ach jaj, uplne naopak. Tak vies co? Ked sa nieco stane, tak mi len zamavaj a ja pribehnem.“ „Najladsej by som po tom stalom ujovi hodila jablko. Take hnusne a celvive.“ „To sa nepatri. Musis mi slubit, ze nic take neurobis.“ „Ale pleco?“ „Proste preto. A aj tak by si netrafila.“ Zatial co sa sestry rozpravaju pri voziku, ostatni usilovne pracuju. Nie vsetky jablka su uplne zrele, ale uz sa nemoze cakat s urodou. Cast ostava pestovatelom, ale vacsina ide pre armadu. Nedaleko od sadu sa z mladencov i starsich muzov stavaju vojaci. Nie je to ich rozhodnutie a pre tych, co su zvyknuty skor na polnohospodarske prace, je to o to tazsie. „Poriadne drz ten stit. Pekne hore!“ „Je tazky a nemotorny.“ „Ale zachrani ti krk ty hlupe chlapcisko!“ Tazko povedat, kto je najmenej vhodny na vojnu. Po dlhych hodinach treningu je vacsina viac zmorena, ako po celom dni prac v sade ci na poliach. Malo odpocinku a vela zeleza, s ktorym sa treba naucit narabat. „Ten stit ti pomoze. Ale musis ho vediet pouzit. Sakra, mas stit v ruke prvykrat?“ „Ano.“ „Hovori sa ano, pane.“ „Ano pane.“ „Pamataj si. Ty aj vy vsetci ostatni. Stit je dolezitejsi ako mec. Ak mas dobry stit, mozes s nim aj utocit. Ak po tebe palia elfovia zo svojich lukov, tak ti mec nepomoze. Stit ano.“ „Preco nie je dost stitov pre kazdeho?“ „Vsetko bude. Mece, stity, luky, palcaty, vsetko. Ale musite sa snazit.“ Na bojovom cviceni je asi patdesiat novacikov. Skusenych bojovnikov je podstatne menej. Jeden, ktory posudzuje stav a dvaja, ktori sa zapajaju do treningu. Nikto viac. „Hovoril som, ze mas zdvihnut ten stit. Dajte mi niekto kopiju.“ Hlavny trener a vyslanec krala je vysoky a silny chlap, ktory si vie urobit respekt. Koho ma zlomit, toho zlomi. Dvakrat odmietol tu robotu, ktoru prave robi. Verbovat novych bojovnikov zo sedliakov. Ucit zaklady boja na blizku a budovat disciplinu. Vzdy mal radsej skutocnych profesionalov, ktori idu od bitky k bitke. Rozkaz je rozkaz a niekto to musi robit. Zodvihol kopiju a celou silou udrel jednemu z novacikov do stitu, az ho o nieco odtlacil. „Teraz si predstav, ze nemas ziadny stit. Netrafil by som drevo, ktore ta chrani, ale tvoje pluca. Mozno by som ta prebodol. Alebo by som ti vybil dych, ty by si bol na zemi a mne sa staci k tebe zohnut a pridat dalsiu ranu. Vlastne sa nemusim ani zohybat.“ „Ale ten stit je tazky.“ „Keby bol lahky, tak ta neochrani. A teraz ty. Ja zoberiem stit a ty kopiju. Zautoc na mna.“ „Ako?“ „Poriadne. Ides! Sakra, prasti ma s tou kopijou. A znovu! Poriadne, takto by si ani muche neublizil!“ Zacina sa objavovat smiech a trener si vybera toho, kto sa smeje najviac. Potom dalsieho a dalsieho. Stale dookola. „Kedy bude prestavka? Slnko je uz vysoko.“ „Teraz. Ale nie dlho. Nacerpajte nove sily. Doneste mi niekto jablko a nejake pivo. Mate tu pivo?“ „Trochu ano,“ zamumlal ten mladik, pre ktoreho bol tazky stit a kamsi odbehol. Starsiemu vojakovi je jasne, ze z tychto muzov nebude ziadna elitna jednotka. Ti, ktori maju vojnu v krvi, su uz davno na fronte. Alebo robia tu pracu, ktoru robi prave teraz on. Ak maju stastie, sluzia priamo kralovi. Takych je vsak velmi malo. „Doniesol som to pivo.“ „Si dobry chlapik. Neber v zlom, ze som po tebe musel kricat. Musim z teba urobit chlapa a risa teraz potrebuje vela chlapov. Vela silnych, odhodlanych chlapov, ktori vedia, co je spravne urobit.“ „Doteraz som pracoval s hrablami, kosakmi a podberakmi.“ „Nic z toho ti nepomoze proti sipom.“ „Musime proti elfom bojovat? Necitim voci nim ziadnu nenavist.“ „To je dobre. Nenavist nepotrebujes. Nenavist zatemnuje mysel. Treba bojovnost, to ano, ale v prvom rade treba uvazovat.“ „Mozeme vyhrat?“ „Na to odpoviem vsetkym. Neraz som pocul tu istu otazku.“ Bojovnik, ktory ma na starosti verbovanie, sa stavia na velku debnu. Z tohto miesta je ho dobre vidno a ziskava si pozornost kazdeho jednotlivca. „Viackrat padla otazka, ci mozeme vojnu vyhrat. Odpoved je jednoducha. Je nas viac. Podstatne viac. Mozno desiati na jedneho, to nikto nevie. My mame profesionalnych vojakov a elfovia tiez. My mame civilistov a oni su na tom rovnako. Ak chceme zvitazit, zvitazime. U elfov nebudu bojovat vsetci, zatial co my mozeme. Potrebujeme nove uzemie. Novu podu a miesto, kde budu stat nase domovy.“ „Ale my nechceme vojnu, chceme mier.“ „Cim skor skonci vojna, tym skor zacne mier. A co je lepsie, mat mier a blahobyt, alebo mat mier a biedu? Teraz mame biedu.“ Jeho slova nepresvedcili kazdeho. Mnohi maju ovela lepsie podmienky, ako kedysi. Uz nemusia mysliet na biedu, ktora bola kedysi. Ti starsi si pamataju, ze vojny priniesli ovela viac biedy ako akehokolvek uzitku. O to viac, ze vojny s elfmi tu uz boli a nikto ich nepovazoval za velmi stastne riesenie. Najcastejsie zomieraju ti, co nemaju poriadnu zbroj a dostanu sa do prvej linie. Kto by uz len chcel byt v prvej linii, ak vie, ze druha strana moze byt silnejsia? Co ak maju bojovnici na druhej strane lepsi vycvik a lepsiu vystroj? „Ty v tom sivom. S tou sekerou. Bojoval si uz predtym, je to tak?“ „Mam dve dcery, musim vediet bojovat, aby som ich ubranil.“ „Kde su teraz?“ „Pracuju v sade. Budu pracovat aj ked my budeme prec.“ „Takze su v bezpeci. Bojuj statocne a nic sa im nestane.“ „Im by nikto neublizil.“ „To som si nie celkom isty. Dajme sa do prace. Stity drzte hore. Pamatajte si, stit je tu na to, aby Vas chranil. Ak ho pouzijete zle, tak Vam nepomoze.“ Vyskolit uplnych novacikov nie je nic jednoduche. Uz po hodine sa namnozili rozne zranenia. Ku koncu treningu, ktory bol zvolany naozaj na poslednu chvilu, sa to len tak hemzilo modrinami. Nechybali problemami s clenkami ci pomliazdene ruky. Najvyssi cas ist do jednoduchych posteli, pretoze hned rano je nastup. „Ocko, aj ty si bojoval?“ „Aj ja, dcerenka. Ale vidim, ze aj ty si musela bojovat v sade so vsetkou tou urodou. Co si robila?“ „Tlacila som vozik a ten stary ujo na mna klical. Nemam ho lada.“ „To nic. To je v poriadku. Teraz ma dobre pocuvaj. Musis byt silna. Musis rychlo rast a budes tak silna, ako tvoja sestra. Alebo este silnejsia. Ukaz mi svaly! Noo, vyborne. Ale este na tom treba popracovat.“ „Ja nechcem, aby si isiel do vojny. Nech bojuju ini. Ty ostan pri mne a pri Salii. Bud s nami.“ „Nemozem, moje dievcatko. Musim bojovat. Tak to povedal kral i jeho vojaci. Vies, co to znamena?“ „Pleco musis? Aj ty mi casto nieco povies a ja ta niekedy neposluchnem. Ale ty sa na mna dlho nehnevas.“ „Musis svoju sestru vo vsetkom pocuvat, ked budem prec. Rozumies? Musis byt pri nej a ked ti nieco povie, tak to urobis bez odvravania.“ „Kedy sa vlatis?“ „Neviem, ale vratim sa. K tebe, k Salii aj k tvojej mamicke. Musis mi slubit, ze budes pocuvat Saliu aj mamicku na slovo.“ „Ale ja nechcem. Ladsej pojdem do vojny s tebou. Viem doble hadzat jablkami. Velmi doble, Aj Saliu som tlafila. Vlastne skolo. Lychlo zmizla. Tlafila by som ju, ale uz tam nebola.“ „Ja viem, ty moja bojovnicka. Az budes velka, tak toho dokazes naozaj vela. Mozno aj v hode jablkom.“ Hovori sa, ze noc pred bojom je najdlhsia a posledne noc stravena s rodinou zas najkratsia. Zajtra je skore ranne vstavanie a pochod. Co sa bude diat dalej, to presne nevie vobec nikto. Otec sa luci s dcerami i so zenou a vie, ze ich nemusi znovu uvidiet. Boj proti uplne inemu narodu nebude prijemny. Zvlast proti niekomu, kto je ovela efektivnejsi v boji na dialku. Kazdy spanok ma svoj koniec. „Vstavaj! Vstavajte vsetci! Rychlo! Rychlo!“ Salia sa snazi co najrychlejsie zobudit ostatnych. Cele budovy su v plamenoch a dalsie zapalene sipy pristavaju na jednoduchej streche. Suche drevo pada za obet hladnemu ohnu a vnutrajsok domov zahaluje husty dym. Nevaha ani chvilu. Uz nechce skryvat to, co dokaze. Viac ako na sebe jej zalezi na inych. Rychlo uteka k sestre a kusok latky si dava pred usta. Skor ako by to dokazal ktokolvek iny ju dostava von. Julita nedycha. Sestra sa ju snazi ozivit, ale jej snaha je marna. Prevracia ju a snazi sa o to, aby sa znovu nadychla. Nie je tu nikto, kto by jej pomohol. Pocut len praskajuci ohen a zvuk dopadu sipov. Starsia z dvoch sestier nema cas na vyber. Moze sa dalej pokusat o ozivenie mladej Julity, alebo skusit zachranit ostatnych. Narocna volba. O to narocnejsia, ze ktorykolvek sip ju moze zabit. Salia nie je dospela, ale pohlad na zniceny domov a stratu najblizsich by rozplakal kazdeho. Niekolko ludi vyslo von. Miestni spaci su povacsine otraveni dymom a ich prvym cielom je nadychat sa cerstveho vzduchu. Na skupinu ludi leti okamzite mnozstvo sipov. Umieraju muzi a umieraju zeny, bez ohladu na vek. Salia sa vzdava. Nema so sebou ziadnu zbran a keby aj mala, proti takej presile by nemala najmensiu sancu. Stavia sa celom k miestu, z ktoreho podla nej vylietavaju sipy. Nevie nic o vojne, alebo lepsie povedane, doteraz o nej nevedela nic. Blizia sa dalsie sipy. Niekto v tej dialke ju povazuje za hrozbu. Uteka prec tak rychlo, ako len dokaze. Nezastavuje sa. Priamo za sadom je mala budova, ktora kedysi sluzila ako sklad naradia. V podstate trochu vacsia buda. Nehori, nikto na nu neposlal zapalene sipy. Stale je to lepsie ako rovna luka. 2. kapitola – Hrdinka Na druhu stranu dediny je tiez strasny pohlad. Hanzo nerozumie, co sa deje. Nevie, co ma robit. Na zakladnom skoleni sa z ludi pracujucich v sadoch maju stat vojaci. Nikto im vsak nepovedal pravdu o nebezpecenstve, ktore sa blizi. Maju bojovat proti elfom, ale toto nie je ziadny boj. Sipy z velkej dialky kosia ludi ako rolnik psenicu. Ten, koho netrafili, je v soku a nevie okamzite reagovat. Zobrat luk a strielat naprazdno tych, ktorych vobec nevidno? Alebo zobrat mec a utekat k nim v slepej nadeji, ze vsetkych pozabija? Velitel je mrtvy. Rammo tiez. Sreni tak isto. Z tych, co mu pomahali i z jeho neprajnikov su len tela, z ktorych trcia sipy. „Stity! Stity!“ Hanzo vola a rychlo dviha tazky stit. Ti, co su este nazive, sa snazia dostat k stitom. Malokomu sa to dari a ten, kto stit naozaj uchopil, dostal zasah do clenku a v bolestiach stit opustil. „Musim vydrzat, dojdu im sipy. Vydrzim to. Uteciem a...“ Hanzo hovori len tak pre seba. Posmeluje sa. Vsima si stupajuci dym z jeho domova. Mysli na dyku, ktorou by ukoncil svoj zivot. Bez rodicov a priatelov nechce zit. Je mu jasne, ze vsetci ti pysni a hlavne skuseni bojovnici by mysleli na pomstu. On taky nie je. Zrazu dostava iny napad. Blaznivy. Liha si na podlahu a uklada na seba tazky stit, ako perinu. Mladenec je mlady a pohyblivy a kruti sa do klbka tak, aby bol pred sipmi alebo inymi hrozbami chraneny z kazdej strany. Modli sa, aby to stacilo. Pobyt pod stitom mu zuzuje zorne pole. To, co vidi, si zapamata do konca zivota. Rozhoduje sa, co urobi neskor. Zacne utekat? Ostane co najdlhsie? Ziska viac informacii? Jeho moznosti su velmi limitovane. Hnedy stit z tazkeho dreva zatial nezachytil ziadny prichadzajuci sip. Pobyt v takom skruteni rozhodne nie je nieco prijemne. Mysli si vela veci, Nic ine ako rozmyslat a triast sa od strachu nemoze. Premysla, preco prislo k utoku. Co z toho elfovia maju. Vie, ze su to elfovia, lebo kedysi videl, ako sa vyrabaju sipy. Tie ludske vyzeraju inak, su menej zdobene a kratsie. Aj hroty sipov vyzeraju inak. Keby chcel, moze si niektory sip zobrat do ruk, ale radsej bude hrat mrtvolu ci korytnacku. Prechadzaju minuty a mozno i hodiny. Hanzo to nemoze vediet. Vsade je stale tmava noc a jedine vyraznejsie svetlo je z nedalekych plamenov. Sipy uz dlhsiu dobu nepustosili vsetko zive. Pocuje kroky. Niekto sa blizi a nezastavuje. „Psst. Pocujes ma?“ Hanzo je ticho. Nevie, ci nejde o nejaky blud. Tuto noc zomrelo vela ludi a on nechce byt dalsi. „Hanzo. No tak. Vidim ta pod tym stitom.“ Stale neodpoveda. Snazi sa byt co najtichsie. Stit sa snazi podvihnut zenska postava. Vyzera presne ako Salia, len je viac spinava. „Rychlo. Musime ist teraz hned!“ „Kam?“ „Prechadzaju tadialto zabijaci. Jeden ma skusal zabit, ale usla som mu. Najdu aj teba. Nas oboch. Musime rychlo ist.“ „Zabijaci?“ „S ohnivymi sipmi vsetko zapalili a teraz chcu zabit tych, co to prezili. Daj mi ruku.“ „Kde su ostatni?“ „Nikoho som nevidela. Zabili vsetkych. Teraz pod. Inak zabiju aj nas.“ Salia a Hanzo opustaju toto miesto. Mladik chce zobrat so sebou stit, ale ona ho presviedca, aby to nerobil. „Preco nie? Preco nezobrat ten stit?“ „Mame inu obranu. Podme.“ „Aku inu obranu?“ Salia dava ruku na usta mlademu Hanzovi. Nepomaha to. Jeden zo zabijakov sa k nim rychlo blizi. „Utekaj.“ „Nie. Budem bojovat.“ „Neblbni. Musime utiect! Rychlo!“ „Ty utekaj. Ja ta ochranim.“ Tieto slova by bezne pasovali do tragickej komedie. Pripadne rovno do tragedie. Zabijakovi nevidno do tvare, ale vidno jeho dva noze, ktore su posobenim akejsi magie cernejsie ako ta najtemnejsia noc bez hviezd. Hanzo berie prvu pevnu palicu co nasiel a mieri ju na zabijaka. Jedno seknutie ciernym nozom a z palice ostava kusok na zemi. Noz cez nu presiel bez toho, aby sa ruka zabijaka vobec spomalila. „Ty, mlady bojovnik, povies svojmu kralovi, co sa tu stalo. Si jediny, kto prezil.“ Zabijak hovori zenskym hlasom, ale nie je to hlas cloveka. Pozera na Hanza a nasledne na Saliu. Sleduje jej pohyb a zrazu po nej hadze jeden z nozov. Noz sa zabara do kamena za Saliou. Keby rychlo nezmizla, bol by to jej koniec. „Kto si?“ Pyta sa Hanzo po tom, co si vsimol, ze mu zahadna sila prave znemoznila utek. „Som Smrt. Som Spravodlivost. Som tvoj kat. Tvoja kamaratka je rychlejsia ako ty a moj odkaz ludom dopravi rychlejsie. Tuto tragediu nikto neprezil.“ Hanzo pada na zem s podrezanym hrdlom. Varena je spokojna. Nema dovod nahanat Saliu. Ta nech si bezi a donesie spravu. Vojna je krvava a to hra Varene do kariet uplne vyborne. Ma svojich sluzobnikov. Zhoda nahod, Herdanova krvilacnost a neobmedzena moc, to nie je dobra kombinacia pre kohokolvek, kto jej bude stat v ceste. Elfski lukostrelci, ktorych kompletne ovlada, prichadzaju do dediny a zbieraju sipy, ktore sa daju este pouzit. Ini presuvaju tela na hromadu. Ritual sa moze zacat. 3. kapitola – Aringold Aringold. Zlato Arinov. Pristav tych, ktorych nikto nepozna. Krizovatka ciest, ktore spajaju extremne bohatstvo a extremnu chudobu. Mesto zo zlata, dreva, driny a krvi. V roznych pomeroch. Domy obohnane hradbami, ktore nikdy nikto nedobil s armadou. Niekedy uplne staci jeden spravny muz a jedna spravna dyka. Aringold je najvacsie mesto i najvacsi pamatnik veci, ktore si uz nikto nemoze pamatat. Mesto s tisickami vlajok, ktore sa menia vzdy, ked jedneho tyrana nahradi niekto, kto bude po kratkom case presne rovnaky. Alebo ked sa ti rozumni ludia dohodnu na novom, prevratnom rieseni, ale nedoziju sa rana. Aringold su luxusne obydlia, pred ktorymi cakaju na svoju sancu ludia bez domova. Je to tiez miesto, kde sa da zohnat vino z celeho znameho sveta, ale len ti vyvoleni si mozu viac ako par poharikov do roka dovolit. Zlata pevnost nie je zo zlata. V podstate jedine, co je na nej zlate, su rozne drobne dekoracie. Predovsetkym vyssie polozene. Miesto, kde sa za okruhlym stolom stretavaju ti najmocnejsi z mocnych. Hlavy velkych rodov, pripadne ich zastupcovia. Najcastejsi program je prerokovanie aktualnych problemov. Co je aktualny problem, na to je casto iny nazor medzi jednotlivymi rodmi. Dnes je vsak vynimka. V obrovskej sieni s desiatkami detailne spracovanych obrazov je sest drevenych kresiel a na jednom z nich su jemne kozusiny. Sedenie pre krala. Vsetky miesta su plne. Kral a hlavy piatich vyznamnych rodov. Kral Belman, treti svojho mena, je rozumny clovek. Najlepsi kral svojej dynastie. Aj ked ani jeden z jeho predchodcov nebol nejako vyrazne zly. Belmanovi predkovia sa snazili udrzat si tron. V case nastupu Belmana III. je tento problem zazehnany, ale mnohe ine problemy sa objavuju a vyzaduju riesenie. „Kazdy z Vas pozna situaciu. Co navrhujete?“ „V krajine je hlad. Ak je niekto natolko sprosty, ze to nedokaze pochopit, tak to bude znamenat obrovske skody.“ Elon z rodu Maraskenov je znamy svojou retorikou a nikdy si neberie servitku pred usta. „Mame vojnu, potrebujeme vojakov,“ oponuje mu Haren z rodu Laskerov. Maraskeni a Laskeri nie su spriatelene rody. Kazdy najde na tom druhom mnozstvo chyb a niekedy je problem donutit zastupcov tychto rodov, aby si sadli za jeden stol. „Haren, uvazuj. Ak z rolnikov urobis vojakov, kto bude robit na poliach? Ak odvlecies mladych pred tym, ako si zalozia rodiny, kto bude bojovat v dalsich vojnach? A ak bude krajina plna vdov, kym sa staneme? Budeme silnejuce kralovstvo, ktore si kazdy zela, alebo budeme pravym opakom?“ „Stale tie iste argumenty. Vase domy nehoria, vasich lesnikov, rybarov ci rolnikov nikto neodstreluje. Vase obilie nehori. My bojujeme a Vy nam mate pomahat. Takze my budeme mat velke straty a Vy budete cez den hladkat svoje ovecky.“ „V krajine je chaos, ale Vy, mudrci, zacnete vojnu. Proti tomu, s kym viete relativne dobre vychadzat. Napadnete ich a potom placete, ze ti a ti sa brania. Mam spravy o tom, co sa stalo v tej malej pevnosti. Aj co sa deje na hraniciach. Tvoj lud umiera. Elfovia ho kosia. Ale to nie je ich chyba. To nie je ani chyba tvojich ludi, ktori pocuvli tvoj rozkaz. Je to tvoja chyba, tvoja zodpovednost a tvoje zlyhanie.“ „Ako chces vyriesit problemy s tym, ze mame malo pody? Na vychode je ovela viac ludi ako na zapade. My myslime dopredu a sme zvyknuti na tazke casy. Na zapade mate mier a co viem, vela ludi sa tam nehrnie. U vas nie je praca. Len makanie na poli od rana do vecera.“ „Nasi muzi a teraz uz aj vdovy, starci a vlastne vsetci musia makat na poliach, aby sme uzivili ostatnych. Kazdy rod sa snazi uzivit sam seba a postarat sa aj o rezervu na horsie casy. Vy nie. Vy si vyhlasite vojnu a ked dostanete na prdel, tak chcete nasich ludi. Vojakov, rolnikov, kohokolvek. A nase obilie, nase maso. Stale nieco pytate, ale nic nam nedavate. My makame, aby sme mali nieco aj my, aj ostatni. Vy sa mnozite ako kraliky a potom musia rodicia predavat svoje deti, aby tie ostatne mohli jest.“ „My branime Vase zeme pred cimkolvek, co je na vychode. My sme stavali Vase domy a farmy. My sme Vas naucili ovladnut zlato, med i zelezo. My sme zjednocovali silou i diplomaciou a teraz ziadame o pomoc. Nie preto, aby sme Vam ublizili. Ziadame ju preto, aby sme mali kde sadit vlastne obilie a chovat zvierata. Chranime Vas a potrebujeme na to ziskat strategicke uzemia. Vieme, kde sa daju tazit potrebne suroviny i to, ze nie je lahke odtial vyhnat elfov. Ak budeme mat viac zeleza my, budete ho mat viac i Vy.“ „V poriadku,“ prerusuje ich kral. „Co si myslia ostatne rody?“ „Severozapad nie je od zapadu tak rozdielny. Nasi chlapi su nuteni ist do zbytocnej vojny. Mame z toho nieco? Nic, len utrpenie.“ „Severozapad? To uz ani nepovies nazov tvojho rodu? Tak sa hanbis za seba, ze sa nazves severozapad? My bojujeme. Ovendall a Lasker boli ako bratia a my budeme bojovat po boku nasich bratov. Vraj zbytocna vojna. Vojna nie je zbytocna. Vojna je na to, aby sa nieco vyriesilo. Tak poslite armady, nech to vyriesime. Poslite poriadne jedlo, nech vojaci bojuju lepsie a dosiahnu vitazstvo.“ Kral uvazuje. Nechce urobit ziadne unahlene rozhodnutie. Vyjadrili sa dva rody na kazdej strane. Ten piaty zatial nie. Piaty rod je zamerany na obchod. „Je to vyrovnane. Co piaty rod? Vy, juzania, mate vzdy diplomaticku odpoved. Napriek tomu ste vzdy na strane Maraskenov a ostatnych rodov zo zapadu.“ „My sme… my sme za vojnu. Poslime vsetkych bojovnikov, co najdeme. Najmime zoldnierov. Nakupme najlepsie zbrane a podme bojovat.“ „Toto nie je pre Vas typicke. Co sa stalo? Preco takyto nazor?“ „Robime to, co je spravne. Somariny budeme riesit potom.“ Kral odchadza. Je to jeho bezna reakcia. Po vypocuti si vsetkych argumentov chce byt na chvilu sam. Pozera na obrazy hrdinov i darebakov, ktorych propaganda oznacila ako hrdinov. Krali, velki vojvodcovia, i ta najzvlastnejsia vynimka. Kral sa pozera na obraz zhrbeneho starca, ktoreho si v jeho dobe vsetci vazili. Potichu ho chvali, tak ako velakrat predtym. Kralov vzor. Clovek, ktory vedel zmanipulovat kohokolvek pre vacsie dobro. Po chvili sa vracia. „Rozhodol som sa. Vojna je zbytocna. Risa je vysilena a mame mnozstvo problemov, a to vojna len...“ Kralov prejav skoncil. Ako keby ho neviditelna ruka umlcala. Na zem pada jeho koruna a on sa ju ani nesnazi chytit. Rychlo sa k nemu rozbehol jeden zo sluhov a spadnutu korunu mu podava do ruk. „Si v poriadku?“ Pyta sa Elon Marasken. „Uvedomil som si nieco dolezite.“ „Co take?“ „Potrebujeme vitazstvo. Za kazdu cenu. Spojene armady Laskerov, Maraskenov, Ovendallov a ostatnych, vratane temnych elfov, budu slavit uspech.“ „Temnych elfov? Coze? Nie kazdy je presvedceny, ze vobec existuju a ty z nich chces urobit najlepsich spojencov?“ „Nenavidia svojich bratov. Vsetci ludia pojdu proti lesnym elfom. Pomozu nam vsetci z jaskyn. Proti ich sermiarom povolame trolov, proti ich lukostrelcom sa postavia ti najlepsi trpaslici v ich pevnych brneniach.“ „To je sialenstvo. Nic o nich nevieme. Navyse su daleko. Zaklopeme niekomu na dvere a poziadame ich, aby bojovali proti tym, s ktorymi ani neprichadzaju velmi do kontaktu?“ „Povolame aj Cierny rad.“ Kral hovori svoje myslienky. Rody zo zapadu mu nerozumeju a rody z vychodu mu prestavaju rozumiet. Aki temni elfovia? A trpaslici? Vazne idu prehovarat trolov? „Kral, cenime si tvoju pomoc. Spolu porazime elfov a zaberieme tolko pody, kolko potrebujeme.“ Hovori Haren Lasker a vidno, ze s nim niektori nesuhlasia. „Musime ich povrazdit vsetkych.“ „Vsetkych? Aj zeny a deti? Povrazdit tych elfov, s ktorymi nikdy neboli problemy? Ja, Elon z rodu Maraskenov, sa na tom nezucastnim. A nikto z mojho ludu tiez nie.“ „Potom si zradca. Straze!“ Kralova garda chyta spravcu zapadnej provincie a ten sa brani len slovami. Dobre mienene, rozumne argumenty, ako keby nesli k tym spravnym usiam. „Co s nim?“ „Obesit. Verejne.“ „Pane? Toto nie je spravne. Elon Vam dobre sluzi uz cele roky. Este vcera ste ho prehlasili za najlepsieho priatela koruny.“ „Veci sa menia. Zradcov nestrpim. Elfov zabijeme.“ „Straze, okamzite prestante. Kral je ocarovany. Niekoho ho ocaroval. To nie je kral.“ „Ja som tvoj kral a vsetci budu robit presne to, co im poviem, jasne?“ „My na vychode si prajeme vojnu. Aj nove uzemia. Ale vrazdit elfov nie je spravne. Zabijat zeny a deti nebudeme.“ „Ani my! Ani my! Ani my! Prec s kralom!“ Vsetkych pat lordov sa postupne postavilo proti kralovi. Prekvapena kralovska garda nevie, co ma robit. „Vsetci ma pocuvajte! Ak niekto ocaroval krala, alebo dokazal presvedcit krala na nieco tak ohavne, tak tomu musime celit spolocne.“ „Ja som tu kral. A to, co hovorim, je spravne a potrebne. Zbavme sa elfov. Mame na to prilezitost a spojencov.“ „Ja, Elon Marasken, ta tymto odsudzujem k pobytu v zalari.“ „Ako myslis, maly clovek.“ Elon berie do ruk pohar s vinom a hadze ho po kralovi. Ten sa ani nepohne. „Vidite to? To je dokaz. Keby nebol ocarovany, tak sa uhne. Rychlo ho zatknite.“ „Nezda sa mi to. Keby ho niekto ocaroval, tak ten niekto by urcite nechcel, aby sme to hned odhalili. Nieco dolezite nam unika.“ Lordi sa snazia ziskat nieco z tvare samotneho krala, ale ten sa len nezadrzatelne smeje a hovori rozne nezmysly. „Jeden z mojich elitnych rytierov, Kadlo, sa s niecim podobnym stretol. Uvazujte. Kto nas chce rozhadat? Kto ma na to najvacsi dovod? Komu to najviac prispeje? Keby islo vsetko podla planu, tak by vacsina chcela ukoncit vojnu s elfmi na vychode. Ten niekto ale chce, aby sa tam bojovalo. Aby sme elfom ublizili co najviac. Takze by to mohol byt niekto, kto nema rad elfov. Zaroven niekto, komu nie je cudzia magia a kto dokaze povedat slovne spojenie Maly clovek. To neurobi hocikto.“ „Vyzera to na cernoknaznikov temnych elfov. Ale pochybujem, ze by to bol niekto z nich. Tento konflikt je im vzdialeny.“ „To je sprostost. Su ku konfliktu najblizsie. Poslat na uzemie elfov ludsku armadu je ten najrychlejsi sposob, ako poriadne preriedit ich pocty. Jasne ako facka. A mozeme to cele overit.“ „Ako?“ „U Laskerov ste nikdy neuvazovali nad tym, ze kazde kuzlo ma svoju slabost? Keby kuzlenie nebolo nijako limitovane, tak by kuzlil kazdy a ziadneho dobreho kuzelnika by nebolo mozne zastavit. Nieco tu mam. Slzy Eraniel.“ Elon vybera z vrecka malu flasticku naplnenu priehladnou tekutinou. Vstava a ide priamo ku kralovi. Otvara ju kralovi pri nose. Kral sa prestava smiat. Zacina posobit nervozne a zmatene. „Co je? Co sa to stalo? Elon?“ „Ano, som to ja. A ty mi povedz, kto ta ocaroval. Kto to bol?“ „On!“ Kral Belman ukazuje na lorda z juznych krajin, ktory bol doteraz skoro uplne ticho. Varena ukazuje svoju pravu tvar. Oblecena v tmavom, s prefikanym pohladom a tazko popisatelnym osobnym carom. „Kto si a co si urobila s lordom?“ „Som Spravodlivost. Som smrt. A on mi sluzi v druhom zivote.“ „Zabila si cloveka len preto, aby si sa sem dostala. Za to ta neminie trest.“ „Ako mi uz len Vy chcete ublizit? V skutocnosti tu ani nie som.“ „Ale si. Na nu!“ Niekolko strazcov sa chysta chytit elfsku carodejnicu, ale ta ma celkom ine plany. Jednoduchym kuzlom rozbija flasticku s tekutinou. Nasledne pouziva kuzlo, ktore sa naucila len nedavno. Herdanova moc jej umoznuje zosilnit kuzlo. Straze su roztrhane na kusky a znovu zostavene ako nehybne sochy, ktore sa po okamihu menia na hromadu jemneho prachu. Nestihaju ani vykriknut. „Cakajte. Stojte! Ty, carodejnica, povedz co chces. Ake su tvoje poziadavky?“ „Mam silu pozabijat Vas vsetkych. Ale neurobim to. Mam lepsie plany. Vy urobite presne to, co chcem a nikomu sa nic nestane.“ „A co chces?“ „Znicte elfov a budete mi sluzit. Moj lud a Vas lud mozu byt priatelia a spojenci.“ „Priatelov si neziskavas vyhrazkami alebo vrazdami. Mohla si prist s ponukou bez toho, aby sa niekomu ublizilo.“ „Niekolko malych smrti v prospech maleho vitazstva. Uz teraz je ludi vo Vasom kralovstve viac, ako na zaciatku tohto rokovania. Viem to. Viem toho vela. Odmietnut to, co dokazem a ponukam by bolo velmi hlupe.“ „Dokazes vela? Vies vela? Tak schvalne, kolko temnych elfov je v jaskynach?“ „Desat tisic oddanych bojovnikov. Vsetci maju dobry vycvik a zbrane. Mame jasteri a tiez zbrane, ake Vy, ludia, nepoznate.“ „Jasteri? Co to je?“ „Ak by ste sa proti jazdcom na jasteroch ocitli na bojovom poli, uz by ste to nemali komu dalej povedat.“ Elon Marasken ma vzdy nejake plany a je mu jasne, ze vojna je niekedy nevyhnutna. Ale vojna proti komu? A ktora armada by bojovala po boku Maraskenov? O slovo sa hlasi Elon Lasker. „Ako ta mozeme oslovovat? Kto si?“ „Moje meno nie je podstatne,“ hovori Varena a je prekvapena, preco sa ju niekto pyta prave toto. „Ak mame byt spojenci, tak by sme sa mali lepsie poznat. Ty ovladas silnu armadu a ako vsetci vidime, aj cary. Mozeme sa dohodnut. Ty nieco chces a my tiez.“ „Co uz len Vy mozete chciet?“ „Skus sem nejakym zazracnym sposobom doniest Kadla. Rytiera, ktoreho sme tu spominali.“ „Nemozem.“ „Ako nemozes?“ „Magicky ho nevidim. Mozno nie je nazive.“ „Ty si ho zabila? Tak ale to je velmi zle rozhodnutie.“ „Nezabila som nikoho s takym menom.“ „Mam tvoje slovo?“ „Naco ti je slovo? Urobime to inak. Vy, ludia, poslite Vasich najlepsich bojovnikov proti elfom. Znicte ich. A ja budem vdacna.“ „Alebo sa dohodneme s elfami, trpaslikmi, trolmi a neviem kto vsetko tam je a znicime ta.“ Varene dosla trpezlivost. Vytiahla cierny noz a plnou silou ho hodila po lordovi Laskerovi. Velmi rychlo padol na zem. Nemohol sa branit. Skusila hodit aj druhy noz, ale spomenula si, ze ho niekde zabudla. Vsetci lordi a vsetci bojovnici tasia svoje mece a vrhaju sa na nu. Ona uteka. Jedno zaklinadlo a uz je daleko od tych, ktorych chcela mat na svojej strane. Ma velku moc, ale skusenosti s ludmi jej chybaju. 4. kapitola – Namestie Namestie Aringoldu je plne ludi, ale nejde o ziadnu oslavu. Na stoziaroch su tmave vlajky. Rod Laskerov prisiel o svojho lorda. Kral prisiel o jedneho priatela. Rychlostou lesneho poziaru sa o udalostiach dozvedela vacsina mesta. Niektori v svojich domoch a ini v roznych podnikoch alebo len tak na trhu. Novy lord Lasker este nevie, ze sa prave stal lordom. Nie je v hlavnom meste. Podobne ako mnozstvo vojakov, ktori vedu viac alebo menej uspesnu vojnu na vychode proti elfom. Vacsina sedliakov je na poliach a v svojich chatrciach mimo mesto. Salia prichadza peso. Ma znicenu lavu topanku a vidno z nej vycerpanie i naliehanie. Prichadza so spravou, ze na jednom malo dolezitom mieste sa stala tragedia, zatial co sa dozveda o udalostiach v hlavnom meste. Patri do panstva Laskerov, vychodnych lordov. Nema ziadny pergamen s pisomnym svedectvom. Ma len to, co sama videla a zazila. Osobnu skusenost, ktora je viac taziva ako fakt, ze musi prejst velku vzdialenost s poskodenou obuvou. „Temna elfka zabila Harena Laskera a Lana Hartala! Lasker je mrtvy! Hartal je mrtvy!“ Vsade su tie iste myslienky preberane poriadne nahlas. K Salii sa dostavaju bez toho, aby sa musela nejako snazit. Sama si pre seba opakuje mena. Hartal a vsetci ti juzania su sice relativne znamy, ale vela neznamenaju. Ale Lasker? Laskeri su dolezity a vazeny rod. Ak sa im nieco stane, tak to ovplyvni kazdeho. Salii to pripada, ako keby kosaty strom prisiel o korene i najdolezitejsie konare. „Prosim Vas, co sa stalo?“ Salia sa pyta pekara, ktory vysiel do ulic s odevom, na ktorom je este stale muka. „Carodejnica. Vedel som, ze existuju. Ako sa dostala az sem, to vobec neviem.“ „Je silna. Urobila velku skodu aj na poliach a v sadoch.“ „Kto to vlastne je?“ „Neviem. Ale zistim to.“ „Ty? Sedliacka?“ „Ano, ja. Pomstim sa.“ Salia ukazuje noz, ktory si celu cestu nesie zo sebou. Je cierny ako kamene spod tej najcernejsej zeme. Neodraza ziadne svetlo a dokonca sa zda, ze svetlo pohlcuje. Cokolvek vedla neho je ovela tmavsie ako zvycajne. „To je ona! Carodejnica! Chytte ju! Chytte ju!“ „Nie som carodejnica. Ale stretla som ju a chcela ma zabit.“ „Straze! Straze, rychlo! Tu je ta carodejnica!“ Mlada zena nema na vyber. Snazi sa utiect, ale je to marne. Privela ludi ju nahana a su vsade okolo nej. Nikoho tu nepozna a nikto jej neveri. „Nechajte ma! Nechajte. Aaaa!“ Pekarov syn ju chyta ako prvy a niekolko mestanov s jednoduchymi zbranami sa ju snazi dobit palicami alebo v podstate cimkolvek, co je po ruke. Nema na vyber. Musi ujst tak, ze ju zas dalsi budu povazovat za carodejnicu. Salia je rychla a aj ked svoju schopnost dobre nechape, teraz jej dakuje viac, ako kedykolvek predtym. Mysli na svoj holy zivot. Na Julitu a na vsetko zlo, ktore sa vali zo vsetkych stran. Pred branou je posledny straznik. Snazi sa mu ujst, ale jej rychly utek sa stava stale narocnejsim. Pred strazcu pada uplne vycerpana. „Nie som carodejnica. Nie som.“ „Ja viem. Pod, Salia. Si v bezpeci.“ Dievca rada prijima ponuknutu ruku a strazca sa bez akehokolvek premyslenia stavia medzi ju a vsetkych ostatnych. „Vies, kto som, dievca?“ „Ty si ta carodejnica. Len si zmenila podobu.“ „Nie som tvoj nepriatel. Poznam tvoj dar.“ Strazca sa meni na uplne inu bytost. Krasna mlada zena s bledomodrych satach s jasnymi zlatymi hviezdami. Vysoka a s prijemnym hlasom. Mila a silna zaroven. Salia neobdivuje jej krasu. Vybera cierny noz a okamzite ho pouziva. Krk krasnej bytosti je jej ciel a neminula ho. Ma pocit, ze robi to, co mal niekto urobit uz davno. Krasne saty sa rychlo farbia do krvava a bytost pada na kolena. Nevidno na nej hnev, len nepochopenie. Smutne oci sa pomaly zatvaraju. „Je po vsetkom. Za Julitu a za vsetkych.“ Salia dviha noz a zasadzuje dalsi a dalsi uder. Krasna zena sa nesnazi branit. Vsetku svoju energiu zbiera na jedno posledne gesto. Dviha ruku a ukazuje nou na slnko. 5. kapitola – Skutocna moc Ainir premysla pri chrame Eraniel, ked na neho prichadza akasi slabost, aku nikdy nepoznal. Pozera sa na lukostrelcov, na Kadla i temnych elfov. Nieco sa zmenilo. Nieco je definitivne zle. Kadlo sa zabava s mecom. Povedal si, ze by ho bolo dobre nabrusit. Natiahol sa po kamen, ale ostatni ho okamzite zacali napominat, ze ten kamen bol kedysi sucast chramu a ak by ho pozdvihol, narusil by harmoniu tohto miesta. Vyriesil to jednoducho. Zodvihol sa po iny kamen. „Ainir, co sa deje?“ Kadlo sa pyta elfa, ktory je spolu s nim pri chrame. „Nie som si isty. Ale je to nieco strasne.“ „Herdanove kuzla?“ „Mozno.“ „Za vsetkym hladaj toho najhorsieho netvora a hned je vsetko na svete o nieco horsie. Niekedy si nemyslim, ze sa to da.“ „Citim vnutornu prazdnotu. Energia, ktora odlisuje vecnych bojovnikov od ludi… sa straca.“ „Budete ako my?“ „Neviem, co sa deje. Ale je to zvlastne. Tazko sa to popisuje.“ „Moze to nejako suvisiet s Eraniel?“ „Preco si myslis?“ „Sme v jej chrame, je tu ta jej voda a elfovia ju poznaju predsa lepsie ako ludia. Co presne citis?“ „Smutok. Tmu. Prazdnotu.“ „Tak je mrtva.“ „Ona je mrtva uz davno. Podla legendy sa znovu objavi, az bude svet v najvacsom nebezpecenstve a pride na pomoc tomu, kto ma moc zmenit svet k lepsiemu. Ale tomu nikto neveri. Minimalne my elfovia tomu neverime.“ „Ainir, nemoze to byt tak, ze sa niekde objavila a niekto ju zabil?“ „Nikto nema moc zabit Eraniel.“ „S tym si nie som taky isty.“ Vsetci v blizkosti chramu zazivaju podobne pocity. Ainir sa rozhoduje, co urobit. Ma zodpovednost. Mozno sa Eraniel hneva na to, ze je tu s nimi clovek. Alebo temni elfovia. „Spytaj sa tej vody.“ „To nemozem. Uz som sa pytal. Ta voda je posvatna.“ „Tak ju vypi a pytaj sa jej kolko chces. Bude ti sluzit, az kym nezajdes kdesi do krickov.“ „Kadlo, ty si jeden nezodpovedny clovek, ktory vobec nepozna tradicie a harmoniu.“ „Ale poznam pivo. Svetle, tmave, teple i studene.“ „Nerob si srandu. To su vazne veci. Voda je posvatna.“ „A ak sem naklusa armada tych zlych a cele to tu skazia, tak sa ti to bude pacit viac? Bojis sa opakovaneho dotyku cistou rukou, ale ak tu bude plavat tvoja hlava a par odrezanych koncatin, tak je ti to jedno.“ „Kadlo, povedz mi. Kolko ludi je takych, ako ty? Poznal som niekolko ludi, ale je tazke najst niekoho, kto tam nerozumie harmonii a snazi sa vsetko premenit na nemiestny zart.“ „Taki ludia ziju privelmi kratko. Alebo prilis dlho.“ Kadlo ponara svoje ruky do posvatnej vody. Ainir sa ho pokusil zadrzat, ale nestihol to. Spinave rytierove ruky su vo vode az po lakte. „Akosi to nefunguje.“ „Co to robis? Okamzite prestan!“ „Skumam. Jednoducho som zvedavy.“ „Nemas vieru. Nepoznas historiu ani zakladne kuzla. Pre teba je to len voda.“ „Verim. Verim v to, ze ma nikto nepotresta za takuto cinnost. Jednoducho si umyjem ruky a potom aj hlavu. Mozno mi nieco mudre posepka ta voda priamo do hlavy.“ Kadlo sa zabava s vodou a neprekaza mu, ze podla elfov sa celkom zblaznil. Voda mu nic specialne neponuka a este si nezabuda vypytat uterak. Kym si rytier a velitel lesnych elfov vymienaju nazory na vodu, Saaren uvazuje o buducnosti. On i temni elfovia pod jeho velenim maju ine nazory na mnozstvo veci a udalosti. Napriek tomu je mozne, ze jeho uloha vyrazne porastie. Je presvedceny, ze len malo jeho krajanov zije. Klany temnych elfov si nerozumeju a po tom, co sa vratil Herdan, sa vsetko este viac zhorsilo. Mozno i ten cernoknaznik, co ho sem poslal, uz nie je medzi zivymi. „Saaren, idem si po teba.“ Bojovnik pocuje hlas, ale nevie, odkial prichadza. Zensky, nelutostny hlas. Zda sa mu, ze sa cely svet zatemnuje. Ako temny elf je navyknuty na jaskynnu temnotu, ale toto je nieco uplne ine. Cudzie, ale zaroven velmi zvlastne povedome. „Kto si?“ „Som tvoja kralovna. Pod so mnou, potrebujem ta.“ „Si carodejnica. Herdanov poskok. Tu nemas vobec ziadnu moc!“ Varena ukazuje svoju podobu. Vsetci bojovnici okamzite pripravuju svoje zbrane. Varena sa rozhoduje ukazat svoju silu. Prichadza priamo ku chramu Eraniel a dotyka sa jeho zvetranej konstrukcie. Zatvara oci a cosi hovori neznamym jazykom. „Tu nemozes,“ napomina ju okrem Saarena aj Ainir. Ona ich ignoruje. Stara a mohutna stavba sa zacina rozpadat. Vo vsetkych stlpcoch sa ukazuju nove praskliny a zo zbytkov strechy padaju kusky materialu. Ona vsak neprestava. Jej magia nici stavbu velmi efektivne. Pre ostatnych je to ohromny pohlad. Chram Eraniel sa meni na obrovsku kopu piesku a drobnych kamienkov. Tie dopadaju na podlahu i do vody. Kadlo i Ainir su uplne zasypany. Ainirovi lukostrelci sa pokusaju znicit carodejnicu svojimi sipmi, ale tie sa od nej odrazaju, ako keby ju chranila neviditelna ruka. Po velkolepom kuzle vytvara carodejnica dalsie. Mozno nie tak velkolepe, ale podobne ucinne. Vsetkych lukostrelcov magicky presuva na jedno miesto a pevnym lanom, ktore doteraz nikto nevidel, ich sputava. Pri tejto cinnosti nekonci. Nehybe sa z miesta a sleduje, ako sa nou ocarovane lano postupne stahuje. Zovretie je neprijemne, ale rychlo sa meni na bolestive. Tlak drvi tela aj so zbranami a oblecenim. Elfovia umieraju v bolestiach a Saaren obracia zrak. Vie, ze proti Varene nic nezmoze. Ak by sa proti nej postavil, dopadne rovnako. Svojim jednotkam dava jasny rozkaz. Odhodit zbrane a poklonit sa. Az na zem. Arowe je ciastocne zatienene prachom, ale jasne vidi svoju buducnost, ak by neurobil prave toto. „Budete mi sluzit, alebo nie?“ Varena sa pyta zviazanych elfov, ale vacsina tych, co stale ziju, je v obrovskych bolestiach. „Ziadna odpoved. Bude teda po vasom.“ Varena dokoncuje kuzlo a silnejuci krik sa meni na ticho. Ostava len ona, Saaren a jedenast temnych elfov. K tomu jasteri. Varena je ciastocne zavalena pieskom, ale vobec ju to neobtazuje. „Aku odpoved mi date vy? Idete so mnou, alebo proti mne?“ „Vsetci pred tebou klacime a vidime, co dokazes. Ved nas.“ „Vybudujem novy svet, ale najskor ten stary znicim. Kto sa postavi proti mne, bude trpiet. Budete sucastou noveho sveta. My budeme vladnut a ini nam budu sluzit.“ „Tak sa stane. Tak sa stane.“ Saaren ostava v hlbokom uklone. Caka na pohov, ale ten neprichadza. Znovu hodnoti situaciu. Ak je zniceny chram Eraniel, tak ho nema zmysel chranit. Navyse ho chcel chranit pred Herdanom a jeho sila je nablizku. Nemoze proti nej nic urobit. „Niektori moji bojovnici potrebuju osetrenie, moja pani.“ „To ma nezaujima. Mam pracu inde.“ Varena sa snazi teleportovat na uplne ine miesto. Tuto dopravu si velmi oblubila. Nieco je vsak inak. Skusa to znovu a znovu, ale bezuspesne. Snazi sa zistit, co sa deje. Citi, ako jej telo opusta boh smrti. Snazi sa ho zadrzat, ale ziadne kuzlo nefunguje. Vlastne ruky jej pripadaju neobratne, priamo az drevene. Bez zivota. 6. kapitola – Herdanov plan „Co sa stalo?“ Saaren, stale skloneny, sa pyta Vareny. Ta mu neodpoveda. Carodejnica nechape poslednu udalost. Citi sa byt ina. Pocituje dusivu prazdnotu. „Co sa stalo s Herdanom?“ „Neviem. Dufam, ze sa s nim uz nikdy nestretneme.“ V tom sa pred vsetkymi ukazuje postava. Je to viac tien, ako ziva bytost. V okoli chramu sa znovu zatemnuje, ale viac okolo toho tiena nez okolo Vareny. Herdan sa pozera po okoli, ako keby obdivoval pracu, ktoru tu Varena predviedla. Po chvili prechadza obdiv na hnev a posmesky. Vsima si miesto, kde boli elfovia. Vlastne tam stale su, ale na nich je vsetko, co kedysi tvorilo strechu a stlpy chramu. „Cakal som viac, moja mila. Ovela, ovela viac.“ „Co si urobil s mojou magickou mocou? Nemozem carovat. To je urcite tvoja vina!“ „Ano, to je. Snad si si nemyslela, ze ti necham vsetku moju silu a necham sa tak lahko uvaznit. Chcel som ta poznat. Chcel som vediet, ako ti pojdu kuzla, ked budes mat skoro vsetky k dispozicii a s ohromnou silou. Ocakaval som spalene mesta na popol, vsetkych tvojich neprajnikov rozsekanych na male kusky a tiez som cakal, ze uz budes mat postaveny vlastny chram a budes vladnut svetu.“ „To sa nedalo stihnut. Robila som co som mohla.“ „Nie si Boh. Si smrtelnicka. Uz nic nedokazes. Si slaba a nepotrebna. Tvoja snaha je marna, nech sa uz pokusis o cokolvek.“ „To nie je pravda. Dokazem ti to!“ „Vyborne. Dohoda je jednoducha. Nazvime to operacia Spalene mosty. Ty a vsetci, co sa postavia na tvoju stranu, budete bojovat. Proti ludom, elfom, trpaslikom, trolom i proti tym, ktori o tvojej rasy nikdy nepoculi. Az z najvzdialenejsich koncin sveta pridu bojovnici, ktorych velmi namotivujem odmenou na tvoju hlavu. Budu sa snazit znicit kazdeho z Vas a uvidim, co dokazete.“ „S takou dohodou nesuhlasim. Nic take nebude.“ „Nepotrebujem tvoj suhlas. Je to dohoda Boha s tebou.“ Saaren nerozumie. Vidi Herdana, proti ktoremu chce bojovat, ale nemoze. Pocuje tie najhorsie moznosti, ako sa stavaju stale horsimi. „Herdan, povedz mi jedno,“ osmelil sa po chvili Saaren. „Ano?“ „Temni elfovia su tvoj oblubeny narod. Vzdy sme mali k tebe najblizsie. Napriek tomu chces vsetkych zahubit?“ „Ak vsetci temni elfovia zahynu, budem potrebovat iny oblubeny narod. Ste bojovnici a carodejnici. Ak sa bojite malej vyzvy, tak potom co ste?“ „To nie je mala vyzva. To je masaker.“ „Nepovedal som, kto vyhra. Mozno nikto z Vas nezomrie. Mozno vsetci. To je caro zivota. Som Boh smrti, takze o tom nieco viem.“ Herdan odchadza. Jeho duch odlieta kdesi do velkych dialok za kopcami. „Ty, co hovoris za ostatnych. Ako sa volas?“ „Saaren. A ty?“ „Varena. Budes mi sluzit. Ty a tvoji muzi ma teraz odvedu do podzemia. Musime vsetkych zvolat a premysliet spolocny postup.“ „Alebo ta zabijem a ziadna vojna nebude. Nechcem bojovat proti celemu svetu. Ty si jedna a nevies carovat. Zabijeme ta a tvoja krv skonci na hubovej farme.“ Varena ustupuje o krok a nasledne o dalsi. Vsetci elfovia na nu mieria svoje lahke kuse. V blizkosti zrucaniny, ktora bola a znovu sa stala hrobkou, sa bude znovu rozlievat krv. „Pockaj. Ak mi ublizis, Herdan znici vsetkych temnych elfov. Kazdy Arin bude lezat na podlahe a nase uzemia obsadia ini.“ „Nic take nepovedal. To si si vymyslela.“ „Povedal to iba mne. Som najlepsia sanca, aku mame. Musis byt rozumny.“ „Ty si sposobila smrt. Nielen jednu. Ty si dovod, preco vsetci umrieme. Nemam dovod ta nechat nazive.“ „Ja jedina viem, ako porazit ludi aj elfov. Mam informacie, ktore nasa armada potrebuje. Viem velit vojakom. Viem mnohe o carovani. Nemozem carovat, ale viem to naucit inych. Len si predstav, ze by nasi carodejnici ovladli najsilnejsie kuzla. Vitazstvo by bolo nase.“ „Ak ta zabijem, nepotrebujeme vitazstvo. Vsade si dohodneme mier.“ „To ti Herdan nedovoli. Neviem, ci si natolko sprosty, ze to nechapes. On chce, aby sme vsetci zomreli.“ „On chce vojnu. Vela mrtvych na obidvoch stranach. To mu doda dalsiu silu. Nedovolim, aby sa to stalo. Aj keby sme boli uplne posledni, ty si nezasluhujes zit.“ „Neveris mi.“ „Zabila si potencionalnych spojencov. Elfovia ta budu nenavidiet za to, co si urobila chramu Eraniel a ich vojakom. Kto vie, kde vsade si im ublizila. Ludia tak isto. Povedz mi, co vsetko si urobila ludom?“ „Nic. Vobec nic. Jeden z ich bojovnikov je pod troskami. To je vsetko.“ „Neublizila i ich kralovi? Neurobila si medzi nimi nejake hadky, pripadne rovno vojny?“ „Kdeze. Ako ti to vobec napadlo?“ „To by som robil na tvojom mieste.“ „Ludia budu na nasej strane. Nenavidia lesnych elfov. Mame spojencov. Dokazem postavit vsetkych proti inemu nepriatelovi. Ludia proti elfom, my proti elfom, trpaslici a trolovia tiez.“ „Videla si niekedy trola nazivo?“ „Nie.“ „Ale aj tak si myslis, ze im rozumies.“ „S takymto presvedcenim nemas pravo zit. Preklinam ta, Saaren. Preklinam!“ „Palte!“ Varena sa uspesne vyhla niekolkym kratkym sipom z kusi. Ine sa do nej pevne zaryli. Snazila sa ostat na nohach, ale pri pohlade na vykasliavanu krv si uvedomila, ze je koniec. Namiesto krvi ostatnych, ktoru potrebuje na niektore kuzla, rychlo straca tu svoju. Saaren k nej pristupuje blizsie. Nejde ju lutovat a nema pre nu pripravene ziadne posledne bozky. Nabera jej krv do dlani a tichou modlitbou privolava Herdana. Tuzi zmenit jeho rozhodnutie. Po skonceni modlitby to skusa znovu a znovu, az kym sa Varenina krv celkom nevychladi a nepretecie mu medzi prstami. Vsetko je marne. Vie, co musi urobit. 7. kapitola – Zeleny ostrov Na Zelenom ostrove, nedaleko od pobrezia hlavneho kontinentu, su morske vlny coraz blizsie k obydliam. Velky ostrov bol kedysi este vacsi. Mozno vplyvom prekliatia od Cierneho radu, alebo jednoducho kvoli prirodnym zakonitostiam, sa Zeleny ostrov zmensuje. Postupne ho pohlcuju vlny. Jeho poloha je hodinu plavby rychlou lodou od Latinportu. Maleho pristavneho mestecka, ktore zazilo mnozstvo vladcov a este viac plieneni. Na rozdiel od Zeleneho ostrova sa okolie Latinportu postupne zvacsuje. Na jednom mieste je vody coraz viac, na inom zas coraz menej. Necudo, ze obidve skupiny ludi povazuju tento jav za vysledok akejsi zvlastnej magie. Zeleny ostrov nema krala, princa ci vojvodu. Ma svoju prvu zenu. Jednu zvolenu pani v najlepsich rokoch, ktora ma aj skusenosti, aj silu. Ovela castejsie sa spomina termin cisarovna. Na ostrove nie je ziadny cisarsky dvor, sluzobnictvo ci cokolvek, co by s cisarmi nejako suviselo. Vladkyna ma titul cisarovna jednoducho preto, ze sa to niekomu kedysi davno zapacilo. Vsade su krali, princovia a cokolvek, len tu je cisarovna. Stoji na drevenej stolicke, ktora ma vysoke nohy. Tak je zabezpecene, ze bude mat hlavu vyssie ako ti najvyssi muzi. Samozrejme za predpokladu, ze sa posadia. Kayla je aktualna cisarovna. Nikto nevie, kolka v poradi. Pre nikoho to nie je dolezite. Je to cislo, za ktorym pride dalsie cislo. Vzdy sa najde niekto, kto povie, ze ta a ta cisarovna je najlepsia. Drviva vacsina ma respekt a dokaze robit rozumne, i ked niekedy velmi tazke rozhodnutia. Kayla je vynimka. Pozna Zeleny ostrov i rozne pristavy na Kariene. Stretla sa s ludmi, roznymi elfmi ci s tajomnymi bytostami, kde je problem sa dostat i pri tom najlepsom pocasi. Silna, s mohutnym hlasom a bystrymi zelenymi ocami. Nasli sa aj taki, ktori tvrdili, ze Zeleny ostrov a zelene oci cisarovnej maju magicku spojitost. Ide vsak o uplnu nahodu. Ladova uzina je hlavne mesto Zeleneho ostrova. Ma mnozstvo inych mien a pretoze sa na celom Zelenom ostrove objavuje sneh i lad len malokedy, ide pravdepodobne o dalsi matuci nazov. Do Ladovej uziny prichadza posol. Prvy po nedavnej burke, ktora potopila niekolko lodi v Latinporte. „Potrebujem hovorit s cisarovnou. Okamzite.“ Jeden muz z pristavu okamzite uteka do hradu obkoleseneho drevenymi palisadami. Posol ho nasleduje a ukazuje, ze nenesie ziadnu zbran. Odmieta vsak hovorit s kymkolvek okrem cisarovnej. Kayla pri pohlade z okna vidi, ako v pristave zakotvila lod az z dalekeho Aringoldu. Vybera niekolko muzov a ide poslovi oproti. Je to uz davno, co niekto doplaval z takej dialky. Zasobovacie lode su vacsinou z inych miest. Kazde mesto ma svoju vlajku a cierno zlte vlajky su skutocnou vzacnostou. „Tento posol z tebou chce hovorit. Nema zbran.“ „Vyborne. Mozes ist.“ Kayla si poriadne prezera cudzinca. Podla oblecenia je z pevniny. Nema z neho vobec ziadny dojem. Ani fesak, ani skaredy. Ani mlady, ani stary. Uplne obycajny clovek, ako ktokolvek. Keby sa inak obliekol a menej umyval, mohol by vyzerat ako typicky obyvatel Zeleneho ostrova. „Ake mas spravy?“ „Posielaju ma pani z rodu Laskerov, Maraskenov a niekolkych dalsich rodov. Praju si tvoje zdravie a ponukaju ti mnozstvo zlata za vojensku pomoc proti nepriatelovi.“ „Ake zlato? Kolko zlata?“ „Hlavu kazdeho nepriatela vyvazia zlatom.“ Kayla ma rada zlato. Ako vsetci ludia na svete. Vie, ake je zlato uzitocne i zradne. S mnozstvom zlata nie je problem postavit tu najsilnejsiu flotilu i pozemne vojsko. Zmenit nepriatelov na priatelov ci oddialit smrt. Smrt hladom, chorobami, zelezom. Na Zelenom ostrove je bieda a moznost dostat sa rychlo k velkemu zisku je pre mnohych lakava. „Navazit kazdu hlavu. To chce mnozstvo zlata. Urcite tolko maju?“ „Pre teba ano. Poznaju silu Zeleneho ostrova a dobre vedia, ze za velku pracu je potrebna velka odmena.“ „Si presvedcivy. Vybrali ta dobre. Pochopitelne potrebujem vediet viac. Neposlem svojich dobrych chlapov na ziadnu hlupu samovrazdu. O co ide? A preco prichadzas prave za nami? Nie sme jedini na tomto svete.“ „Kto vie pouzivat vajtari lepsie ako Vy?“ „Vela chvalis. Povedz mi, proti komu by sme mali bojovat? Vieme o vojne medzi ludmi a elfmi. My nie sme na ziadnej strane a zatial co na pevnine sa mozno bojuje, tu je mier. Niekolko elfov je aj na Zelenom ostrove a pracuju tak, ako vsetci ostatni. Poznas nasu zbran. To je chvalyhodne. Napriek tomu by som mohla prisahat, ze som ta nikdy nevidela.“ „Proti temnym elfom. Arinom. Neviem, ci viete, co urobili. Temni elfovia znicili chram Eraniel. Zabili krala Belmana. Zautocili na ludi i elfov zaroven. Niekolkych lesnych elfov donutili temnou magiou, aby bojovali na ich strane.“ „Ak je pravda, co hovoris, potom su skutocne nebezpecny. Lenze ludi a elfov na povrchu je ovela viac ako elfov pod povrchom.“ „Arini ovladaju destruktivnu magiu, vyvolavanie, najroznejsie kliatby. Boj proti nim by trval roky. S vasou pomocou sa to moze rychlo zmenit.“ „Povedz mi pravdu. Zistim, ak my klames. Za kym vsetkym si isiel pred nami? A ak ti poviem ano alebo nie, tak pojdes kam?“ „Pochodil som risu ludi. Rozne dediny i mesta. Bol som u elfov, dokonca som bol u trpaslikov. Kazdemu nejako ublizili temni elfovia a teraz je ten spravny cas sa s nimi vyporiadat.“ „Si blazon, ak si myslis, ze ludia daju tolko zlata kazdemu len za to, ze sa vrhnu do boja. Ludia nemaju tolko zlata na to, aby stedro zaplatili kazdeho zabijaka.“ „Maju nove zlate bane. Ale pre teba neprinasam zlato. Prinasam ti toto.“ Posol ukazuje malicky modry kamienok. Ligoce sa viac, ako cokolvek, co kedy Kayla videla. Pripomina belasu oblohu krizenu s farbou nekonecneho oceanu pri zapade slnka. Kamienok je maly, ale je velmi tazky a nuti cloveka, aby sa nan neustale pozeral. Vo vnutri su miniaturne gulicky, ktore pripominaju perly, ale su modrejsie ako cokolvek na svete. „Proti Arinom nemame nic. Nie su to nasi nepriatelia. Neprichadzame s nimi velmi do styku. My sme namornici a oni su v podzemi. Mame ist do podzemia a zacat ich tam vrazdit?“ „Ich magia je strasna, ale nie su nezranitelni. Budu musiet bojovat v podzemi i napovrchu. Odrezeme tych, co su na povrchu, od jaskynnych systemov. Znicime ich. Musime ich vsak najskor premoct.“ „Ak by bolo treba zabit jednotlivca, tak to by sme sa lahko dohodli. V tom sme dobri. Ale my nie sme vojaci, co budu stat v rade a cakat na povel. My nezabijame bojovnikov v brneni, my prepadavame tych, ktori nieco cenne prevazaju na mori.“ „Kazdy bojovnik ma niekedy vyzlecene brnenie. Aj ti, ktori nosia na sebe tazke zelezne platy, sa musia kazdu noc dostat do makkej postele.“ „Povedz mi. Kolko nasich bojovnikov chcete?“ „Vsetkych.“ „Ak by kazdy nas bojovnik zabil dvadsiatich z pevniny, alebo v tomto pripade z jaskyn, urcite by na to bol dostatok zlata? Pochybujem, ze risa bude mat zlato na tisicky hlav.“ „Rovnaku ponuku dostali i ostatni. Ak chcete viac zlata, musite byt rychlejsi.“ „Dobre. Preberiem to s kapitanmi. Povedz, ako sa volas?“ „Nadreh.“ „Dobre Nadreh, zajtra odides z odpovedou.“ 8. kapitola – Vajtar Kayla sa tesi na boj. Musi sa vyjadrovat rozumne a vsetko diplomaticky zvazit, ale boj ju vzdy zaujimal viac. Zobrat vajtar a malovat podlahu do cervena. Len co Nadreh odisiel, sledovala ho. Zamieril k prvej krcme, kde sa moze tak najest a napit, ako i vyspat. Cisarovna vybera svoj vajtar. Pre cudzincov je to casto neznama vec. Mozno by to povazovali za dekoraciu. Vajtar je skutocne zvlastny nastroj na rozosievanie smrti. Sama Kayla to v svojom mladom veku oznacila za nepodareny hrot ostepu. Vajtar je skutocne zbran, ktora sa podoba na hrot ostepu. Zaroven sa podoba aj na kratky mec, dyku ci dokonca kosak. Je to take zo vsetkeho nieco. V rukach zaciatocnika je to neohrabany kus zeleza, ale pre skuseneho zabijaka je to efektivna zbran na kosenie ludi, elfov alebo cohokolvek, co neuhne z cesty. Kto sa da na utek, toho nepotesi informacia, ze vaitarom sa da aj celkom dobre hadzat. Ti najlepsi dokazu bojovat s dvomi vajtarmi naraz, alebo s vajtarom a dlhym mecom sucasne. Kombinacia so stitom nie je vobec casta, pretoze pri takejto zbrani je zo vsetkeho najdolezitejsia rychlost. Aj preto sa bojovnici zo Zeleneho ostrova nezoraduju do ziadnych specialnych formacii. Radsej preniknu cez rady supera a tam urobia uplne peklo. Kaylin vajtar je rovnaky, ako vsetky ostatne. Mozno trochu viac vykriveny a pravidelnym pouzivanim poskodeny. Farebny nater je uz davno prec. Tak velmi chce s nim ist do akcie. Na nebezpecnu misiu. Ale kto bude zatial vladnut? Na druhej strane je nieco ine vladnut biednym obyvatelom, aby dostali k rybe niekedy aj par zemiakov, a bohatemu ostrovnemu statu, kde si moze kazdy vsetko dovolit. Rozhodnutie je na nej. Drevena stolicka pre vladkynu, alebo vajtar pre hrdinku. Ladova zatoka je najdolezitejsie mesto na Zelenom ostrove. Nech sa zoberie akakolvek oblast, toto mesto vynika. I ked v porovnani s velkymi mestami na pevnine nie je velmi velke. Sidli tu tiez Rada mladsich. Dalsia specialita Zeleneho ostrova. Zoskupenie piatich ludi, ktori este nedovrsili patnasty rok zivota. Chlapci i dievcata mozu spolocne uvazovat a pomahat. Cela idea je v tom, ze mlada mysel dokaze prist s niecim, co by starsieho cloveka nenapadlo. Nove napady a idealy, ktore mozu ale nemusia pomoct spolocnej veci. V Rade mladsich su bohate i chudobne deti, ale po dosiahnuti maximalneho veku musia tento spolok opustit a su nahradeni inymi. Z pravidla ma troch clenov. Kayla prichadza na zhromazdenie rady. Nikto nevie jej presny vek, ale je rozhodne starsia ako vsetci v malej miestnosti. Na stenach su rozne obrazy, znazornujuce hlavne more a celkovy zivot namornikov. Jedine dvere su zdobene lasturami. „Zdravim radu. Prichadzam si po radu.“ Slovna hracka je casto pouzivana a aj ked islo kedysi o for, teraz je akymsi oficialnym zacatim rozhovoru medzi styrmi ludmi. „Ake novinky priniesol ten posol?“ „Na pevnine a v pevninskych jaskyniach je vojna. Dostaneme mnozstvo zlata za zabijanie temnych elfov.“ „Su temni elfovia tvoji priatelia?“ Kayly sa pyta najstarsi clen rady. Blondavy chlapec, ktoremu sa kedysi velmi nestastne podarilo stupit na morske dno. Nemoze chodit tak, ako ostatni. Pre vyrazne zranenie musi pouzivat barlu. „Mam tam priatela. Vola sa Daerryl. Ale uz dlho som ho nevidela.“ „Ostatni nie su tvoji priatelia?“ „Nie, nie su. Nepoznam ich dobre. O temnych elfoch viem zakladne informacie, ale neprichadzame s nimi do kontaktu. Neobchodujeme s nimi, a ak nepriame obchody prebiehaju, tak len v malych mnozstvach.“ „Myslis si, ze ich porazime?“ „Neviem, kolko ich je. Mozno tolko co nas. Proti nim idu Maraskeni, Laskeri a ostatni. A tiez elfovia z povrchu a vsetky tvory z podzemia, s ktorymi maju neustale konflikty.“ „Ak je to lahka vyhra, zautoc. Znic ich a budeme mat zlato.“ Byt v Rade mladsich neznamena byt automaticky mudri. Je to nahodne zoskupenie a robi to ten, kto to robit chce. Spolu s blondavym chlapcom je sucastou aj trochu iny, vyssi chlapec, ktori navstevuje radu len z jedneho dovodu. V buducnosti chce byt kapitanom velkej lode a na to sa potrebuje vela ucit. Aj spolupracovat s ludmi, co maju iny nazor. Posledna clenka je mladsia od ostatnych o minimalne tri roky. Podoba sa viac na dieta nez na zenu. Pre nu je radost, ked moze nieco urobit pre Kaylu. „Nemala by si ist bojovat, Kayla.“ „Preco nie?“ „Mam zly pocit.“ „Aky zly pocit? Myslis, ze sa nieco stane?“ „Zabiju nas vsetkych.“ Kayla musi rozmyslat. Ako to mohla ta mala mysliet? Je hlupa? Alebo ma len strach? Alebo vie nieco, co ostatnym unika? „My ich dobre nepozname a oni dobre nepoznaju nas. Preco by nas mali znicit? Nikdy sa neusilovali o ovladnutie nasho ostrova. Je velmi vzacne, aby boli den chodze od jaskyn.“ „Potrebuju novy domov.“ „Sem nepridu. Nemaju lode. Ak by prisli, ubranime sa. Ak chcu novy domov, budu ho musiet hladat inde.“ Vysoky chlapec zatial nepovedal nic. Rozmysla, pocuva inych. Nesuhlasi s tym, co hovori dievcatko a zacina to davat najavo. „Nepoznam temnych elfov, ale zajtra dostanem vajtar a pojdem s vami do boja. My obsadime ich domov. Budeme mat zlato za zabitia a urcite najdeme dalsie zlato, ale i striebro a dobre zelezo v tych jaskyniach.“ „Len pomaly, mlady. Ak chces ich uzemie, nemozes tam len tak vpadnut. Oni poznaju ten teren ovela lepsie, ako my.“ „Pouzili by sme tajnu chodbu. Tu z Lanisportu az do jaskyn.“ „Je to ich tajna chodba. Oni ju budu poznat.“ „O to ide. Budeme cakat na konci chodby. Pripravime pascu. Vsetkych zabijeme a potom zaberieme ich uzemie.“ „O tie jaskyne sa budu viest vojny. Myslis, ze keby sme ich ziskali my, tak ich udrzime? Chces v jaskyni bojovat s trpaslikmi? Alebo s niekym inym? Sme namornici, nie krtkovia.“ „Dobijeme to uzemie a postavime straze. Nikto neprejde.“ „To je sprostost. Uplna sprostost. Ale ten napad s tajnou chodbou moze byt zaujimavy.“ 9. kapitola – Cierny rad Na zapad od Lanisportu a Zeleneho ostrova je hlavny kontinent, Karien. Obrovska rozloha ukryva velke kralovstvo ludi, ako i uzemia pod spravou elfov a inych narodov. Mnohe mesta su uplne samostatne a casto velmi roznorode. Na juh od ludskeho kralovstva je viac ako desat miest. Niektore su sice mimo rise, ale dlhodobo obchoduju s kralovskymi mestami az po Aringold. Dve najjuznejsie mesta su uplny unikat. Mesto carodejnikov a mesto ich obeti. Marelova Veza a Marelov Sud. Marelova Veza je sidlo Cierneho radu. Domov carodejnikov, alchymistov, sidlo Ciernej ruky a zaroven jedine mesto, kde sa tazi sol. Prave tazba soli je nieco, co ma s profilom mesta len velmi malo spolocne z pohladu cudzinca. Pri blizsom skumani to ale ma svoju logiku. Marelova Veza je mesto, ktore postupne vzniklo pri solnych baniach. Najskor mala osada banikov, ktora sa zacala postupne rozrastat. Sol sa zacala exportovat aj do vacsich dialok a bolo potrebne nakrmit pracujucich. Mesto sa tak postupne rozrastalo, ale stale to bolo v porovnani s Aringoldom len mestecko. Potom prisiel on. Prvy z carodejnikov. Bolo to pred davnymi vekmi, ked ti najlepsi ucenci magickych vied cestovali po svete a pri stretnuti si vymienali vysledky svojho poznavania. Mlady carodejnik menom Luccus sa dozvedel o kuzle, ktore bolo nazvane Stahovacia strela. Ked sa spravne pouzilo, mohlo rozbit na malicke kusocky akykolvek objekt a znovu ho dat dohromady na malu chvilu. Luccus sa rozhodol, ze vyskusa toto nove kuzlo v solnej bani. Zobral si velku ciernu latku a polozil ju na zem. Kuzlom zdvihol velky solny kamen a polozil ho do stredu latky. Nasledne nan pouzil toto silne a nebezpecne kuzlo. Zo solneho kamena vznikla na drobno rozdrvena sol. Rozhodol sa zopakovat kuzlo s dalsim kamenom a znovu vznikla drobna sol. Stacilo ju len presypat z latky do nadob. Tento sposob ulahcil dolovanie soli. Uz neboli potrebne krompace, dlata a kladiva ci ine nastroje. Jeden carodejnik ich vsetkych nahradil. Vdacni obyvatelia zmenili vlajku mesta na ciernu s bielou bodkou v prostriedku. Ich vdaka vsak velka nebola. Jeden clovek im zobral zamestnanie. Nikdy nevedeli robit nic ine, ako dolovat sol. Zmysleli si, ze bude najlepsie, ak sa ho zbavia. Rozhodli sa ho otravit. Luccus vsak odhalil ich plan a Stahovaciu strelu pouzil na tych, ktori s tym prisli. Dovtedy nikto nevidel nic tak nehumanne. Kosti, tuk, krv a vsetko ostatne, z coho sa clovek sklada, sa rozletelo na vsetky strany a nasledne sa dostalo na povodne miesto. Namiesto cloveka bola skladacka, ktora sa nasledne rozpadla na neprijemnu zmes malych castic na podlahe. Luccusov odkaz pre ostatnych bol jasny. Sam zacal tazit sol vo vidine rychleho zarobku, ale sol z Marelovej Veze uz nikto nikdy nechcel kupovat. Radsej jedli maso bez soli, nez aby mali nieco docinenia s Luccusom. Nie je jasne, co sa s Luccusom stalo. Odisiel, ale nikto nevie kam. Udaje sa rozchadzaju aj o tom, ci sa niekedy vratil do Marelovej Veze. Istotne, kedysi sa mestecko volalo inak. Sucasny nazov ma po tom, co si iny carodejnik postavil vezu v tomto meste a zalozil Cierny rad. Volne zoskupenie carodejnikov, ktori v Marelovej Vezi a Marelovom Sude skumaju magicke umenie. Marelov Sud je, pokial ide o pocet obyvatelov, vacsie z tychto dvoch miest. Je to miesto, kde boli ludia trestani za svoje zlociny. Dnes je to klasicke mesto, ale znacne pod vplyvom carodejnikov z nedalekej Marelovej Veze. Okrem domov sa tam nenachadza v podstate nic. Marelov Sud je preplneny chudobou. Okrem drobneho polnohospodarstva ci remesiel, ktore nikdy nedosahovali skutocnu umelecku uroven, sa mnohi zivia ako sluhovia carodejnikov. Predovsetkym zeny z tych najchudobnejsich rodin. K Marelovmu Sudu sa viaze dalsia legenda, ktora suvisi so stahovacou strelou. Hovori sa, ze prave na tomto mieste skusal Luccus toto kuzlo na zajatom elfovi. Carodejnik nenavidel elfov a rozhodol sa, ze jednemu skrati usi za pomoci kuzla. Zajatca dal zviazat a skutocne mu pouzil kuzlo na jedno i na druhe ucho. Casti ucha sa zmenili na prach a elf v silnych bolestiach krical tak nahlas, ako len dokazal. Carodejnik nenavidel dve veci zo vsetkeho najviac. Elfov a krik. Aby ho utisil, zameral svoje kuzlo na ine casti jeho tela a postupne ho upravoval tak, aby z neho vznikla jedna ubolena troska. Zvysok chcel hodit zralokom. Pretoze ziadny zralok prave vtedy neplaval v blizkosti Marelovho Sudu, jedneho pricaroval. Nazval to spravodlivostou. Ziadny sud. Ked omnoho neskor ziskal moc Marel, premenoval aj toto mestecko po sebe na Marelov Sud. Do konca zivota bol v tomto meste sudcom. Nikoho nehadzal zralokom. Vsetkych odsudenych dal previezt do veze, kde mohli na neborakoch carodejnici skusat nove kuzla. Cierny rad tak mohol napredovat a coskoro boli vsetci carodejnici, ktori nieco znamenali, clenmi radu. Ti, co putovali po svete, dostali niektore magicke vedomosti az do dalekych koncin, vratane jaskyn. Cernoknaznici temnych elfov sa stali jedinou silou, ktora sa mohla magicky porovnavat so silou Cierneho radu. 10. kapitola – Marelova Veza „Co si o tom myslis?“ „Nepaci sa mi to. Nepotrebujeme vojnu. Pre nas vyskum mame dost ludi. Cele mesto. Ak chceme nieco skumat, mozeme a nikto proti nam nezasiahne.“ „Ale budeme mat zlato.“ „Prosim ta, naco nam je zlato? Mame alchymistov, mame sol. Mame tolko bohatstva, ze keby sme chceli, tak si mozeme kupit pokojne i Aringold.“ Dvaja carodejnici sa rozpravaju v jednej z hal Marelovej Veze. Preberaju to, co doniesol poslicek. Vojny v podzemi, odmena za zabijanie temnych elfov a podobne veci. Povedal, ze sa vypravi na Zeleny ostrov a pojde este dalej. Mladsi z nich chce bohatstvo, i ked zije v bohatstve. Kuriozita, ktora sa da sledovat vsade na svete. Kto ma moc, chce dalsiu moc. Kto ma zlato, chce dalsie zlato. Ludia chcu vzdy viac. Starsi carodejnik je aktualnou hlavou Cierneho radu. Nie je to Luccus a ani Marel. Je to carodejnik, ktory vie viac, ako ostatni, ale neprekona svojich davnych predchodcov. Ovlada kuzla, ktore zacali byt zname az po Marelovej smrti, ale nema ich v plane pouzit. V podstate je to starec, ktory ma vsetko, co chce. Viac nepotrebuje. O to je zaujimavejsi kontrast medzi mladsimi a starsimi. „Rad by som isiel do boja. Naco sa mame stale ucit nove zaklinadla, ked ich v praxi nepouzijeme?“ „Nikto nenapadne Cierny rad. Kazdy ma uzitok z toho, ze tu sme. Panovnici si sem chodia po radu. My predavame sol a kazdy nam dava pokoj. Male vojny malych ludi nas nemusia zaujimat. Aj keby sa vsetci pozabijali, my tu ostaneme. Rozumies, Ecardas? My ostaneme.“ „Prilis dlho si vo vezi. Navyse vies, kto sa vratil.“ „Herdanov navrat som videl vo hviezdach uz davno. Pre nas nepredstavuje ziadnu hrozbu.“ „Videl si znamenia. Vies, ze temni elfovia su jeho oblubenci. Ale on ich moze vsetkych zabit len preto, aby sa pobavil. Na koho sa zamera potom?“ „Na nas nie. To je hlavne.“ „Na nas ano. Ovladame magiu a ta ho laka. Vieme masovo zabijat, ked je to potrebne. Dalsie lakadlo.“ „My nie sme hrdlorezi.“ „Bollov ohnivy drak zabil stosestdesiat ludi, a to poslal toto ohnive kuzlo mimo obytne stvrte Sudu. Keby chcel zabit viac, mohol by zabit ovela, ovela viac. Len si predstav, ze by proti rytierom v brneniach isli nase najsilnejsie ohnive kuzla. Upiekli by sa skor, ako by sa stihli na rychlych konoch vobec priblizit.“ „To bola nahoda. Navyse sme vazeny rad. Zabijat vojakov v hlupych vojnach je pod nasu uroven.“ „Zabijame koho chceme uz od cias Luccusa. To, ze nebojujeme s mecmi este neznamena, ze nemozeme spalit tisice tych, ktori mece maju. Ak by isli proti nam Laskeri alebo ktokolvek iny, tak by sme to vyhrali.“ Debata pokracuje. Jeden chce ukazat, ze Cierny rad nie je len niekolko starcov vo vezi, ktori studuju stare zaznamy. Ten druhy ma prehliadanie starych zaznamov ako hlavny konicek a zaroven ako jedine, co je pre neho skutocne dolezite. „Vypoculi sme si toho posla a odmietli sme ho. To je hlavne. My do vojen nepojdeme.“ „Mame rad. Mame Ciernu ruku. Nase pokladnice su plne a nemame problem zaplatit si armadu, vyzbrojit sedliakov a k tomu ziskat bojove stroje.“ „Chces minat zlato na to, aby si zarobil zlato? A ak viac minies ako zarobis, bude to stat za to?“ „Ukazem ti, ze ano.“ Ecardas, mladsi z carodejnikov, luska prstami. Je to dohodnute znamenie. Niekolko clenov Ciernej ruky sa dostava dnu a okamzite hadzu po velmajstrovi radu svoje boly. Klasicka taktika. Boly na zneskodnenie a ostre dyky na zakoncenie operacie. „Vyborne. Odpracte telo. Zvolajte vsetkych clenov Ciernej ruky. Ja zvolam rad.“ Cierny rad nie je jedinou silou v Marelovej Vezi. Svoju poziciu tu ma aj Cierna ruka. Profesionalni zabijaci. Ludia ovladajuci bojove umenie, boj s dykami i s bolami. Boly tychto zabijakov su male, ale pomerne tazke. V prvom rade su vsak efektivne. Ide o dve gule, ktore su spolu spojene lankom. Ak sa dobre hodia, mozu sa zamotat o nepriatela a znehybnit ho. Boly su o to ucinnejsie, cim viac sa ich hodi naraz. Aj preto je Cierna ruka tak obavana. Jednotlivi bojovnici su zohrati a vsade chodia minimalne dvaja. I ked aj tu sa moze najst vynimka. Len malo ludi prejde cez nesmierne narocny vycvik, ale odmenou je bohatstvo, dobrodruzstvo i to, co dostane naozaj len malokto. Vdaka dlhemu treningu a specialnej magii su clenovia bojovej skupiny odolni voci takmer vsetkym nepriatelskym kuzlam. Hodia sa preto na vsetko, vratane vrazdy tych carodejnikov, ktori sa rozhodnu postavit voci vacsine. Na nadvori, v tieni stromov, sa stretavaju dve dolezite skupiny z mesta. Carodejnici, zvacsa starsi, vychrtli muzi, a elitni zabijaci. Kazdy na zhromazdeni ma pridelenu mladu asistentku, ktora ich ovieva. Je krasny, horuci den. Marelova Veza je navyse na juhu. Na lavickach z cierneho sopecneho kamena sedi dvadsat muzov z kazdej skupiny. Jedno miesto u carodejnikov ostava prazdne. Taktiez chyba jeden zo zabijakov. Podla ostatnych je na tajnej misii. To sa stava relativne casto. „Urcite viete, preco sme sa tu stretli,“ Ecartas zacina posedenie a ocami sleduje vsetkych zucastnenych. „Boj medzi ludmi a elfmi. Boj medzi vsetkymi a temnymi elfmi. Herdanov navrat. Zvraty udalosti u Laskerov. Je toho vela.“ Odpoveda jeden zo zabijakov. „Bola nam ponuknuta odmena za zabijanie temnych elfov. Tu ponuku som prijal.“ „Zabil si toho, kto bol proti.“ „Bol proti ako jediny. Nechcem urazat starsich. Zazili mier i boje. Sme nieco viac ako sedliaci, ktori musia akceptovat svoj biedny osud. Potrebujeme nasu silu vyuzit. Kto sa moze postavit elitnym zabijakom? Kto dokaze vykuzlit lepsie kuzla ako my?“ „Hrstku zabijakov vie lahko premoct armada. Kazda magia ma svoje limity. To dobre vies.“ „Nejde o to, co vieme my. Ide o to, co vedia ostatni o nas. Mame sa ukazat ako slabosi?“ „Ecartas, uvazuj. Povazujeme sa za elitu. Za obavanych. Ale staviame sa na stranu tych, ktori vyhraju i bez nas. Ak by sme chceli vyzerat ako hrdinovia, tak by sme to boli my, kto by robil hrdinske ciny proti velkej presile.“ „Ty chces bojovat za stranu, ktora nema sancu vyhrat?“ „Nechcem. Ale ty chces vojnu tam, kde nemame sancu prehrat. Chces, aby sme bojovali proti tym, ktorych nepozname a ktori nam nikdy neublizili.“ „Toto je nasa sanca ukazat, co vieme. Ucime sa kuzla, ale kedy ich aj pouzivame? To je ako keby si dostal stovku vybornych dyk a nikdy by si ziadnu nepouzil.“ „Podme do vojny, ked je to pre teba tak potrebne. Mozeme sa nieco naucit a aspon sa prejavit. Kazdopadne ziadne velke vitazstvo z toho nebude. Kto vsetko su nasi spojenci? Vsetci zo zapadu, vsetci z vychodu, komplet cely sever a juh? A ideme proti niekomu, kto zazil vnutorne roztrzky, prisiel o velenie a nema zasoby ani unikovu trasu?“ „Vojska Maraskenov, Laskerov a ostatnych su na pochode. Ak chceme dobry boj, tak vyrazme co najskor.“ „Dobre. Zvolam vsetkych. Ideme do boja. Ale ako som uz hovoril, Ecarlas, ziadne slavne vitazstvo nebude.“ Nikto z pritomnych netusi, ze ich Herdan tajne pozoruje a ma s nimi velmi necakane plany. Ecarlas chce bojove skusenosti a Herdan tejto jeho potrebe velmi dobre rozumie. Nevie o tom, ale uz teraz mu pomohol. Zariadil, aby sa nikto nepytal privela otazok na smrt najvyssieho carodejnika a aby kazdy okamzite uznal jeho autoritu. Za normalnych okolnosti by nic neslo tak jednoducho. Herdan ma pre Ecarlasa este jednu specialnu motivaciu. Vie, kto co potrebuje. Po com tuzi. Mlademu carodejnikovi dava nesmrtelnost a neuveritelnu odvahu. Tajne, aby o tom nevedel ani on sam. Ako boh smrti vie, co dokaze posledny vojak, ktori sa nechce vzdat. Za normalnych okolnosti staci niekoho takeho obklucit a napadnut zo vsetkych stran. Z Ecarlasa vsak chce urobit svoj nastroj skazy. Prva cast planu je uz hotova. 11. kapitola – Spat v jaskyniach Saaren, na rozdiel od ostatnych, celi obrovskemu mnozstvu problemov. Vojensky, ekonomicky i akokolvek inak to s risou temnych elfov vyzera zle. Kazdy desiaty zomrel v priebehu niekolkych dni. Ti, co prezili, maju hned niekolko starosti. Chybaju zasoby, niektore opevnenia je potrebne co najskor opravit a pomizli ti, co pracovali na hubovych farmach. Najvacsi problem vytvoril samozrejme Herdan. Neriesitelna situacia. Nepriatelia na vsetkych hraniciach a boh smrti, ktory si robi co chce. Vojna s klasickymi i uplne novymi nepriatelmi. Arini boli v konfliktoch s lesnymi elfmi opakovane, podobne ako s trpaslikmi. Ale ostatni? S trolmi sa stretavaju minimalne a s ludmi tak isto. Mnozstvo temnych elfov nikdy nevidelo cloveka. Saaren nema silnu poziciu. Nie je to nacelnik klanu a nema ani zaujimavu hodnost. Navyse je relativne neznamy. Jedina vec, ktora hra do jeho kariet je to, ze mnozstvo velitelov a hrdinov zomrelo. Ziadny klan nema velitela, vsade len nejaky zastupca. Najhorsie dopadol klan Kalannar. Najvacsi klan ma najvacsie straty. Patril do neho Taren, jeho syn Sian, Daerryl a mnohi dalsi. O poziciu lidra sa usiluju traja. Saaren je jeden z nich. Ziadna diskusia o vodcovstve sa nekona. Na programe su predovsetkym novinky zo sveta. Do siene prichadza niekolko rychlych poslov so spravami. Velka miestnost, ktora je po nedavnych udalostiach opravena len ciastocne, je plna. Nie je v nej vela osobnosti, skor ti, co sa tu snazia najst bezpecie. Namiesto bojovnikov su tu ich vdovy. Hrdych cernoknaznikov striedaju ti, co nezvladaju ani najzakladnejsie kuzla. „Ake su novinky?“ „Zapadna brana je prerazena.“ „Ako prerazena?“ „Elfovia z povrchu sa dostali na nase uzemie. Cela posadka je povrazdena a obsadili nase opevnenie. Vyjednavaca zabili. Posielaju spravu. Mam to predat osobne.“ Saaren cita. Pergamen je popisany uhladnym pismom. Obsah je vsak viac ako tragicky. Pise sa na nom, ze cele uzemie v blizkosti tunelu na povrch uz nie je uzemim temnych elfov. Akykolvek vyjednavac bude na mieste zabity. „To je zle. Mas este nieco?“ „Nestihli sme presunut zasoby. Huby, zbrane, stavebny material, medicina a mnozstvo dalsich veci pripadlo im. Navyse pozabijali vsetkych jasterov.“ „Straty na zivotoch?“ „Kompletna posadka, prieskumne jednotky, zasobovacie oddiely a civilisti. Uspesne sa stiahlo menej ako desat bojovnikov.“ „Menej ako desat? Tam boli nasi najlepsi jazdci a ostrelovaci. Tiez odbornici na bojove stroje. Ako sme na tom s bojovymi strojmi?“ „V rukach nepriatela. Balistu pouzili na prerazenie steny do nasich skladov.“ Do vyslovenia tychto viet bolo niekolko zaujemcov o post nacelnika klanu Kalannar. Vsetci jednohlasne vybrali Saarena, aby ich viedol. Kam ich vsak bude viest? „Zapadna strana je stratena. Mali by sme odpalit most. Ak sa nedostaneme do zapadnej casti, mali by sme zariadit, aby sa lesni elfovia nedostali az sem.“ „Elfovia nie su taki problem. Laskeri ano.“ „Laskeri?“ „Ludia z vychodu ich rise. V jaskyniach su velmi rychli. Pre lesnych elfov su jaskyne neznamou a postupuju opatrne, ale Laskeri su rychlejsi a vela riskuju.“ Sprava o ludoch je len dalsi z celeho radu neprijemnych prekvapeni. Nikto nikdy nepredpokladal vojnu s ludmi v podzemi. „Co ostatne brany? Mate nejake informacie?“ „Prinasam spravy zo severnej.“ „Co sa tam deje?“ „Napadli nas trpaslici. Odrazili sme ich, ale mnohi nasi padli.“ „Preco sa do toho miesaju aj oni? Zistilo sa nejake pre nich netypicke spravanie?“ „Nie. Pravdepodobne len chcu vyuzit situaciu. Vedia, ze nemozeme branit vsade. Na tomto mieste sa ubranime, ale nie je iste, na ako dlho. Ziadny protiutok nemozeme urobit. Rozdupali by nas.“ „S pomocou magie ich mozeme premoct. Posleme tam cernoknaznikov a poriadnu ochranku. Ak mozeme aspon na jednom mieste drzat poziciu, tak sa musime co najlepsie postarat o tuto hranicu.“ „To nie je vsetko, pane.“ Na noveho nacelnika sa zosypal smutok po tejto sprave. Je mu jasne, ze po zlych spravach mozu prist este horsie. Dostava oslovenie pane, ale pan coho vlastne je? Pan nicoho? Bude vladnut mrtvolam? „Co este mas?“ „Spravu od Nymrethov. Nepomozu nam.“ „Su to nasi bratia. Ako to, ze nam nepomozu?“ „Vyhlasili neutralitu a moznost volneho priechodu. Nechavaju trpaslikov, aby sa dostali k nam.“ „Preco nebojuju s trpaslikmi? Preco s tym vsetkym suhlasili?“ „Hovori sa, ze sa u nich objavil duch, ktory im to poradil. Navrhol im vymenu. Trpaslici a vsetci ostatni ich nechaju nazive, ak umoznia ostatnym, aby sa dostali k nasim hraniciam.“ „Mozno tu konci nas klan.“ Saarenova posledna veta vzbudila zaujem u vsetkych v miestnosti. Ako to myslel? Ako tu moze koncit klan? Nema ziadnych poradcov. Vsetko, co povie, ide z jeho hlavy. Nema s kym preberat, co je skutocne dobre riesenie. Veri svojmu usudku a vacsina Arinov veri jemu. „Zradili nas!“ „Ano, zradili. Ale neviem, co s tym mozeme urobit. Nemozeme ich napadnut. Ani ich poziadat, aby vsetko zmenili. Znamena to, ze nie vsetci temni elfovia budu spolupracovat. Ak je hlavnym cielom prave nas klan, tak nemame vela moznosti.“ „Co budeme robit?“ „Musime sa s nimi stretnut. Zistime, s kym vieme pocitat.“ Na jednej zo stien su styri symboly. Kazdy symbolizuje jeden klan. Kalannar, Sordin, Nymreth a Algebani. Medzi klanmi su rozdiely a maju odlisne ciele, napriek tomu maju spolocnu historiu. Najsilnejsie klany su Sordin a Kalannar, i ked nedavne udalosti ublizili ostatnym klanom len minimalne. „Co vieme o Algebani a Sordin?“ „Sordin su s nami. Bojuju s elfmi z povrchu a s Algebani.“ „Dva klany nas nepodporuju? Jeden z nich proti nam otvorene bojuje? Mame tolko nepriatelov a to mozno ani o vsetkych nevieme. Daerryl by vedel co robit. Taren tak isto.“ „Mali by sme znicit Algebaniov. Zradili nas.“ „Nemame ich ako znicit. Navyse bojovnikov potrebujeme inde.“ Vsetci zucastneni si uvedomili dalsiu neprijemnost. Neprisiel ziadny posol od juznej jaskynnej pevnosti. Co sa tam momentalne deje, to mozu vsetci len tipovat. Pre obcasnu pritomnost trolov a minimalny hospodarsky vyznam pozna tie konciny len malokto. „Melon, okamzite si zober toho najrychlejsieho jastera a pribliz sa k juznej pevnosti. Len co zistis cokolvek zaujimave, vrat sa.“ „Vykonam.“ Melon, jeden z najlepsich bojovnikov, aki ostali, sa priblizuje k jasterom. Jedneho si vybera a berie do ruk dlhu jazdecku kopiju. Nejde vsak na juh. Pevne chyti zbran a rozbieha sa priamo na Saarena. Niekolko Arinov okamzite vyuziva svoje kuse a striela po Melonovi. Ten pada na zem. Skor, ako poslednykrat vydychne, z neho vyjde jedine slovo. Meno boha smrti, Herdana. „Co sa to do pekla deje?“ „Herdan nechce, aby si vedel, co sa skutocne odohrava na juhu.“ „Je tu nejaky dobry cernoknaznik, ktory ovlada tu krvavu magiu?“ Herdanova praca je znamenita. V bojoch padli ti najlepsi bojovnici, cernoknaznici ci velitelia. Dal si zalezat, aby urobil svojim vyberom co najvacsiu skodu. V miestnosti nie je jediny elf, ktory ma dostatocne skusenosti a nadanie. U temnych elfov nosia ti, ktori vynikaju v magii, svoje oblecenie. Podla toho sa da zistit aj ich uroven. Od zaciatocnikov po tych, ktori dokazu urobit velke veci len s minimalnou namahou. Existuje pat urovni. Uplni zaciatocnici, pokrocili a experti. Dalsie dve hodnosti su velmi vzacne a ak ma niekto niektoru z nich, tak ho vacsinou dobre poznaju po mene. V Saarenovom okoli nie je nikto, kto by bol pokrocilym cernoknaznikom. Zeny nemaju taketo ohranicenia a tak nie je mozne cisto podla oblecenia povedat viac o jej moci. Jedna vsetkych prekvapila. Mala talent. Skutocny talent a zaujem. To vsetkym zaciatocnikom chyba. Niektori z tych, co prezili, sa dostali k magii skor postupne a cez znamosti, nez pre to, co dokazali este predtym, ako sa zacali zaujimat o kuzlenie. „Ty. Pod sem. Skus to.“ „Neviem, ako sa to robi.“ „Naber si krv do dlani, a uvidis, pojde to.“ Novy nacelnik pomaha jednemu z mladych ucnov. Uplne nesmely mladik je prekvapeny z toho, ake ma krv vlastnosti. Vidno, ze s nou nema ziadne skusenosti. Melon nezomrel zbytocne. Ked sa jeho krvi dotkol nacelnik, nieco sa zmenilo. Pred jeho ocami, ale iba pre neho, sa ukazuje obraz. Vidi kusok z velmi krutej bitky. Klany Sordin a Algebani zvadzaju nelutostne boje. Herdan je medzi nimi, ale nikym nepozorovany. Velmi sa raduje. Hrdinovia padaju a ti, co porazili v boji s mecom svojich najblizsich nepriatelov, maju v hrudi sipy. Uplna skaza. Jasteri nemaju svojich panov a nejeden nevie, na ktoru stranu treba utekat. Po chvili sa na obranne postavenie Sordinov vali obrovska ohniva gula. Posledny vyjav zachycuje Herdana, ako sa pozera priamo na Saarena. Nespusta z neho pohlad. „Si v poriadku?“ Pyta sa ho ucen. „Nieco som videl. Nikdy som nebol ziadny cernoknaznik, o magii neviem nic. Ale nieco som videl.“ „Mne sa nic neukazalo. Potom si v tom lepsi ako ja. To je iste.“ „Iste je len to, ze by sme nemali ist na juh.“ „Kam by sme mali ist?“ „Nemozeme tu ostat. Nemozeme ist na zapad, na juh alebo na sever. Ostava jedina moznost.“ „Ostat tu. Sme silni. Nikto nas nepremoze. Ubranime sa.“ „Sme silni, ked sme spolu. Bojujeme medzi sebou. A omnoho silnejsi od nas chcu nasu smrt.“ „Nemozeme utekat.“ „Mali by sme sa plazit, aby si nas co najdlhsie nikto nevsimol.“ „Plazit sa kam?“ „Na vychod.“ „Na vychode nic nie je.“ „Su tam chodby, ktore vedu do vychodnych jaskyn.“ „Preco by sme tam isli?“ „Pretoze za vychodnymi jaskynami su prastare chodby, ktore vedu do velkej dialky. Je to nebezpecna cesta.“ „Co nas bude cakat na konci tej cesty?“ „Lanisport.“ 12. kapitola – Sordin Saaren ma pocit, ze neustale straca moznosti. Kam ist? Co urobit? Jeho situacia sa mu zda bezvychodiskova. Moze si vypytat akekolvek rady, ale tu nie je nikto, kto by vedel viac ako on. Nema silu na to, aby sa prebil cez niektoru bojovu liniu. Ma vsak spojencov. Obycajnych Arinov, ktorych drzi pokope viac strach ako priatelstvo. Trapi ho, co videl. Bola to skutocnost, alebo to bolo nieco, co si Herdan vymyslel a dostal mu do hlavy? Kde je pravda? Do sidla Kalannarov prichadzaju vzacni hostia. Gerana, jej sestra Helana, Terknut a asi tritisic dalsich. To najsilnejsie, co z klanu Sordinov, teda Zjazvenych, ostalo. Nie je to ziadna priatelska navsteva. Vlastne je to skor postup vojsk, ktory tu nikto necakal. Dobre vycvicena armada pochoduje v ucelenej formacii. Maju dobry vycvik, ale vidno, ze prichadzaju z boja. Niektori z nich su zraneni, maju poskodenu vyzbroj a neraz drzia kopije obviazane ruky. Terknut ide na svojom obrovskom jasteri ako prvy. Najvyssi elf, akeho kto kedy videl. Vyska neznamena vsetko a v boji okusil aj trpke porazky. Terknut je najvyssim velitelom Sordinov. Prezil Herdanovo besnenie a vytrvalo odrazal utoky superov. Gerana je ina. Nie je to ziadne nezne dievca, ale jej najvacsou silou nie je pouzivanie zbrani. Ako byvala sluzobna v Herdanovom chrame sa naucila niektore tajomstva temneho boha. Po tom, co sa ostatne klany odtrhli od aliancie temnych elfov, ju mozno povazovat za najvacsiu odbornicku na Herdana a dalsie bozstva. Helana patri medzi tych, ktorych musi Herdan milovat. Rychla, bezcitna a odvazna. Navyse stale ina. Nevie vycarovat smrtelne kuzla, ale ak je potrebna rychla tajna akcia, dokaze divy. Jedina elfka, ktora presla narocnym treningom a stala sa clenkou Ciernej ruky. Zaroven jedina, ktora je presvedcena, ze Herdan padne jej rukou. Nie je to ziadna svatica a neraz sa rozhodla zle, na co ostatni doplatili. „Ty si Saaren. Je to tak? Som Gerana. Viac ako moje meno ta bude zaujimat to, s cim prichadzam.“ „Ano, to som. Som rad, ze ste prisli. Vobec sme Vas necakali. Len neviem, ci ste sa vybrali spravnym smerom. Chceme odtialto odist. Tu sa neubranime proti presile zo vsetkych stran.“ „Z juznej strany nie. Spalili sme mosty cez jaskynne priepasti. Su zborene. Mozu ich obnovit, ale to potrva. Hlavne je, ze sa nedostanu na druhu stranu.“ „Co sa stalo s Vami a s Algebani? Ste vo vojne?“ „To je Herdanova praca. Ale nebudem o tom hovorit. Musis privolat svojich bojovnikov. Vsetkych.“ „Niektori brania severnu branu.“ „Ta je uz teraz stratena.“ „Ako to mozes vediet?“ „Herdan to vie.“ „A ty vies, co vsetko vie boh smrti?“ „Vacsinou ano.“ „Co teraz chce?“ „Co chce boh smrti? Na to je jednoducha odpoved. Chce smrt. Ale chce i zivot. Chce svoju verziu rovnovahy.“ „Rovnovaha je hlupost. Harmonia je loz.“ „Mne je jedno, co je loz a co nie. Preto som stale nazive. Saaren, musime konat okamzite.“ Pri pohlade na armadu Sordinov sa okamzite ponukaju dve otazky. Su tou najsilnejsou skupinou, ktori bojuju proti Herdanovi? A co sa stalo s tymi, ktori sa nedostali sem? „Nedaleko odtialto zomrel aj Darken. Herdan ublizil kazdemu.“ „My mu ublizime viac. Pozri sa na toto. Co vidis?“ „Kosti. Spalene odevy.“ „Este predvcerom to bol jeden z jeho generalov.“ „Co sa stalo s ostatnymi? Vidim bojovnikov. Kde su vase zeny a deti?“ „Nepadli Herdanovou rukou. Ale ani sa nedostali sem.“ „Co to znamena?“ „Helana, ukaz mu to.“ Helana ukazuje maly kamen. Nie je to ziadny obycajny kamen. Puta v sebe urcitu netypicku energiu. Moze ist o nejaky zvlastny polodrahokam. „Nerozumiem. Co to znamena?“ „Krv nevinnych, ohen, sila a magia. Na to, aby si toto dosiahol, potrebujes viac, ako ocel a srdce. Potrebujes dovod a potrebujes zaplatit vysoku cenu.“ „Obeta?“ „Masova.“ „Aka obeta? Neviem, o co ide.“ „Pustili sme Algebaniov medzi nase zeny a deti. Medzi tych, co sa nemozu branit. Gerana presvedcila samotneho Herdana, aby poslal vsetkych. Algebaniske zeny isli s holymi rukami po nasich zenach. Ich deti vrazdili nase deti.“ „To je strasne. Preco by ste to urobili? Po pravde si to neviem predstavit. Ako mozu ist zeny po zenach s holymi rukami?“ „Pretoze my sme Sordini. Zjazveni. Sme ti, ktori vela riskuju, aby mohli vela ziskat. Hod...“ Saaren zacina tusit, o co ide. Berie si do ruk kamen a okamzite ho hadze do ohna. Plamen sa zvacsuje, narasta do obludnych rozmerov. Je horuci, i pobyt v jeho blizkosti sa zda byt prakticky nemozny. Vysledok ale stoji za to. Temni elfovia ziskavaju to, co im pomoze v nelahkych cestach. 13. kapitola – Velky pomocnik Helana je nadsena. Vzdy mala blizko k drakom. Pochopitelne nikdy ziadneho nemala, ale zboznovala vsetky tie stare pribehy o velkych hrdinstvach jazdcov na drakoch, ako i o tom, kam vsade sa moze dostat pycha a nenavist. Pokrocila magia nie je nic pre nu, na to ma svoju sestru. Ona je vsak najlepsia v behu, kracani, stati na mieste alebo v comkolvek, kde sa da vyuzit sila a trpezlivost. Nikto ju neporazi v jazde na jasteroch a osedlat skutocneho draka je pre nu ta najlepsia mozna odmena. Nikdy nebola zvedava na to, kolko zivych bytosti a ake temne kliatby su potrebne na stvorenie draka. Napriek tomu, ze ide o maleho dracika, uz teraz tuzi po tom, aby sa na nom mohla preletiet. Draka chcela ziskat co najskor, ale nebolo by to pre nu rozumne. Tenke chodby nie su nic pre tych, ktori potrebuju velke priestory. Tento druh draka zacne naozaj vyrazne rast az po tom, co bude pod svetlom Arowe. Darken by nikdy nesuhlasil s tak masovou obetou. Polovica populacie. Ti najviac zranitelni. Padli v priebehu kratkej chvile. Dostat co najviac zivych bytosti a nasledne im zivot odobrat za ich narekov. Nic pre slabe povahy. Pre Saarena ide o sok a zaroven o nieco, co je skutocne krute. Az potom zacne uvazovat o tom, ci to bolo aj rozumne a potrebne. Tisice elfov za jedneho maleho dracika. Terknut si berie slovo. „Teraz ma dobre pocuvajte. Vsetci odtialto odideme. Pojdeme na vychod.“ „Co ti, co stale bojuju na hraniciach?“ „Ti to maju zratane. Nedostanu sa sem. Vyrazme.“ Saaren okamzite nariaduje evakuaciu. Vsetci nech si zoberu len tie najdolezitejsie veci a potrebne zasoby na cestu. „Kam ideme?“ „Herdanova moc ma svoje limity. Vsetci nasi nepriatelia pracuju spolocne, ale postupne sa pustia do seba. Keby sme ostali, znicili by nas. Ak tu nebudeme, budu robit nieco ine a ich aliancia sa rozpadne.“ V tabore temnych elfov to vyzera tak, ze vladnucim klanom sa stava Sordin. Clenovia Kalannaru su v malo zaujimavej pozicii. Teraz patria k tym, ktori budu nasledovat silnych. Pozornost kazdeho jednotlivca budi hlavne drak. Male, krehke stvorenie syto fialovej farby s velkymi ocami v porovnani s hlavou. Jemne supinky odrazaju velku cast svetla z fakli a ohnisk. Je tak maly, ze sa pokojne cely zmesti do spojenych dlani. Napriek tomu je to velky pomocnik. Stare knihy hovoria o drakoch. Su tam zoznamy a rozne vlastnosti jednotlivych drakov. Dokonca i cela hierarchia v casoch, ked boli draci ovela beznejsi, ako su teraz. Fialove draky boli v tychto textoch velmi cenene pre ich schopnosti utlmovat magiu. To je jeden z dovodov, preco ho Sordini neprivolali uz skor. Cernoknaznici z tohto klanu by v jeho blizkosti nemohli kuzlit. „Pochybujes, Saaren?“ „Ano. Je to pekny dracik, ale ak ste obetovali Vas lud, tak si nie som isty, co je to spravna volba.“ „Obetovali sme tych, ktorych sme nemohli zachranit. Tu mame svoju silu, ale museli sme opustit nase domovy. Proti Algebaniom, trolom a dalsim sme nemali sancu. Herdan prebudil prisery z najhlbsich jam. Budem rad, ak na nikoho takeho nenarazime.“ „Ake prisery? Musime vediet, s cim sa mozeme stretnut.“ „Nemame pre ne mena. Su nizke, polovicne oproti nam. Smrtelne. Nemaju zbrane, ale maju ostre pazure na prednych labach.“ „Ako proti nim bojujete?“ „Snazime sa ich zapalit. To pomaha. Daju sa aj zneskodnit mecom.“ „Mec!“ Saaren berie do ruky mec, ktory mala kedysi Varena a pred nou Sian ci Daerryl. Klasicky mec z kvalitneho materialu. Podava ho Turknutovi. „Pekny mec. To je dar pre mna?“ „Pre teba nie. Pre Helanu.“ „Tak jej ho podaj sam.“ Saaren prichadza k Helane a ukazuje jej mec. „Chyt ho do ruk. Ak sa nepletiem, tak sa nieco stane.“ „Nemyslim si. Mec, ako kazdy iny.“ „Len ho poriadne chyt.“ Prekvapena Helana si prezera mec, ktory jasne svieti na svetlozltu farbu. Jeho ziara je velkolepa a kazdy si moze prezriet Helanu aj inak ako v pritmi. „Vies nieco o tom meci?“ Saaren sa pyta Helany. „Viem, ze svieti.“ „Mas tusenie, preco to robi? Svieti len v zenskych rukach.“ „To su otazky skor na niekoho ineho. Pre mna je to zbran. Dufam, ze sa da s nim dobre zabijat.“ „Tak velmi ti ide o zabijanie?“ „Nie. Ale ak to nevies robit, dlho neprezijes.“ Pre Geranu je to viac, ako zbran. Mec si vsimla uz po tom, co ho uvidela v muzskych rukach, ked to bol pre inych mec ako vsetky ostatne. „Ukaz ho sem, sestricka. Daj ho sem!“ „Nedam, ty aj tak s mecom nebojujes.“ „Okamzite ho daj sem ty hlupana!“ Hadka dvoch sestier je nieco skutocne velkolepe. Jedna je silna a rychla, druha ovlada carovanie. Medzi sestrami casto dochadzalo k hadkam a roznym konfliktom. Mec je najskor pevne v rukach Helany, ktora je od svojej sestry silnejsia. Nasledne zacala Gerana pouzivat kuzla a tesne pred tym, ako ziskala mec, sa na tuto atrakciu prisiel pozriet aj maly fialovy dracik. Akekolvek kuzla, ktore prebiehali, prestali fungovat. „Nedam ti ho! Co vlastne chces?“ „Ten mec patril Eraniel. Vies, kto bola Eraniel, vsak?“ „To ma nezaujima. Ten mec je moj. Vypadni odo mna!“ „Nie, nevypadnem! Daj ho sem!“ Kym pre inych je tato hadka len sprestrenim cesty na vychod, Saaren ma pochybnosti. Mysli na svoj klan i na to, co vsetko sa moze stat, ak sa jedina pomoc, v ktoru mohol dufat, zacne rozpadat. „V mene Eraniel, zatknite moju sestru. Dajte ju do retazi!“ Tato veta vyletela z bojovnej Helany. Pre ostatnych je to sok. O historiu a vieru sa nikdy nezaujimala a teraz z nej vyletelo toto. Co je este zvlastnejsie, zmenil sa jej i hlas. Znela inak. „Kto si? Kto naozaj si?“ Saaren je zvedavy a spolu s nim polozilo tu istu otazku i mnoho dalsich Arinov. „V podzemnom svete som Helana. To je dolezite.“ „A pod Arowe?“ „Ked budem pod svitom Arowe, budem sa moct postavit Herdanovi.“ Arini sa zacinaju smiat. Co je to za temnu elfku, ked by bola silnejsia na povrchu? A Ako by sa mohla postavit proti bohu smrti? 14. kapitola – Herdan a Eraniel Helana po chvili zacina hovorit svojim beznym, nie velmi prijemnym hlasom. Je to hlas bojovnicky, nie ten sladky hlasok, ktory hovoril vazne veci pred malou chvilou. „Myslite si, co chcete. Musime sa hlavne rychlo dostat na vychod. Je nutne opustit podzemie.“ „Neverim ti,“ hovori Saaren. „Urcite sa do teba dostal Herdan a chces nas vlakat do pasce.“ „Neviem, ci pochopis cele vysvetlenie, ale pokojne ti vsetko poviem. Teraz musime velmi rychlo vyrazit. Odidme, kym sa to este da.“ „Tvoja sestra spalila polovicu Sordinov a ty chces, aby sme sa ponahlali na miesto, ktore vobec nepozname?“ „Bol to aj tvoj napad. Poznanie zariadim. Musime vsak ist. Okamzite.“ „Nie, ani sa nepohneme. Vsetci stojte a cakajte na rozkazy!“ „Nedavas mi na vyber.“ Saaren ma skusenosti s bojom, ale to, ze bude musiet bojovat prave teraz, ho velmi prekvapilo. Nosil mec, ktory sa dostal postupne az k nemu. Ten isty mec ma po bleskovom utoku zapichnuty v srdci. „Teraz tu velim ja. Rychlo, ideme na vychod.“ „Ja tu velim, Helana. Na to nezabudaj.“ „Povedz to este raz, Turknut, a dopadnes rovnako ako tento… zhromazdi vsetkych Sordinov a Kalannarov, vyrazame.“ Jej sestra, ktora casto pozna Herdanove plany, je tiez prekvapena. Z obavy o svoj zivot vsak radsej urobi presne to, co vsetci ostatni. Tak, ako pozna Herdana, pozna aj Helanu. Napriek tomu ju niekedy nedokaze pochopit. Aj teraz ukazala, aka vie byt divoka a nepredvidatelna. Dracik nedokaze lietat, ale vydava jednoduche zvuky. Helana si ho uklada na plece. Pred armadou temnych elfov su dlhe a klukate tunely, ktore malokedy niekto navstivi. 15. kapitola – Algebani a trolovia Cintorin. Masovy hrob. Obetna jama. Zrada. Vojna. Utrpenie. Toto su najcastejsie slova, ktore pouzivaju ti, co prezili vojnu so Sordinmi. Klan Algebani patri medzi styri najvacsie klany. Mozno nikdy nedosahovali tak slavne vitazstva ako ostatni, ale vzdy sa s nimi pocitalo. Tak ako ostatni, aj oni mali svoje hubove farmy a velke podzemne siene. V porovnani s ostatnymi vsak maju dve zaujimave vlastnosti. Algebani su znami ako zoldnieri. Ak sa schyluje k vojne, neraz sa bojujuce strany obratili na nich. Bojovnici tohto klanu neboli nikdy najsilnejsi, ale nekladli vela otazok a casto zomierali v bojoch daleko od svojich domovov. Vysoka porodnost, dostatok kvalitnej rudy na ciastocne i hlupost jednotlivych nacelnikov trolov sposobila, ze tento kedysi malicky klan neustale nabera na sile. To sa vyrazne zmenilo po prichode posla, ktory slubil zlato a uzemie Kalannarov. Ten posol sa predstavil ako Nadreh a namiesto slubov doniesol aj rozne poklady so sebou, ako platbu dopredu. Spomenul, ze trolom a mnohym dalsim dal rovnaku ponuku, ale prave Algebani su na to najlepsie pripraveni. Druha zvlastnost je najnovsia udalost. Relativne malo elfov z tohto klanu zomrelo pri bojoch s Kalannarmi. Dokonca aj v bojoch so Sordinmi, ktori sa razne obratilo proti nim, zomrela len mala cast populacie. Az do toho nestastia. Namiesto armady su len ohorene kusky masa na kostiach. Sordini prisli o polovicu populacie, Algebani skoro o vsetko. Ti, co ostali, su najcastejsie chudaci. Starci, niekolko malych deti. To je priblizne vsetko. Hrstka bojovnikov, ktora prezila, meni strany. Prebehli k Sordinom alebo na uzemie trolov. Prave Algebani mali zo vsetkych elfov, bez ohladu na ich polohu, najlepsie vztahy s trolmi. Nie je to len tym, ze su najblizsie. Nie je celkom jasne, ako k tomu prislo, ale ohniva magia cernoknaznikov z tohto klanu a trolich magov ma mnozstvo spolocnych crt. Uz dlho sa rozvija obchod a aj ked je to malo caste, jednotlivi troli vodcovia mali rozne dohody s klanom Algebani. Aj ti, ktori u nich vladnu teraz, sa dostali k moci s ich pomocou. Nie je tazke spocitat, kolko clenov Algebani ostalo nazive. Stacilo by na to niekolko ruk. Spocitat trolov je omnoho narocnejsie. Je ich vela. Trolovia nemaju svoju pisanu historiu. Pamatali si tych, ktori urobili velke veci a zili relativne nedavno. Na tych, co zili skor, si uz nemaju dovod spominat. Nikdy neboli na velke rodokmene a legendy. Vzdy u nich vladli ti najsilnejsi. Nemuseli byt bystri ci scestovani, ale museli vediet pouzivat paste. Kedysi susedili jedine s trpaslikmi a s nimi mali neustale spory. Po tom, co sa velka cast elfov dostala do jaskyn sa z pohladu trolov az tak vela nestalo. Keby vsak porovnavali zitie s trpaslikmi a s temnymi elfmi, dali by prednost temnym elfom. Ti proti trolom nikdy nic specialne nemali a obdobia kratkych konfliktov striedali obdobia dlheho mieru. Trolovia vsak nie su len v jaskyniach. Maju vlastne priechody na povrch a k moru. Na povrchu vsak nikdy nepostavili nieco viac, nez male chatrce a jednoduchy murik. To, co je pre niekoho smola, je pre ineho prilezitost. Trolovia sa len minimalne zapojili do bojov a uzemie klanov Algebani ako i Sordin je volne. O tom, kto tu bude zit, rozhodne ich najstarsi saman. 16. kapitola – Saman Thrag, najstarsi saman trolov, je vo svete ludi a ostatnych ras len malo zaujimavou postavou. Napriek tomu, ze je to trol, nie je najsilnejsi zo svojho rodu. Mozno nie je ani najmudrejsi, najodvaznejsi ani nic podobne. Celkom urcite je vsak najstarsi. Prave vek je pre trolov zaujimavy, pretoze kto dlho zije, ten vie o zivote velmi vela. Nie je to ich mudrost, ale drzia sa toho. Najstarsi saman tak vladne az do svojej smrti. Niekedy ide o stale vitalneho jedinca, zatial co niekedy sa dostane k moci niekto, komu uz na sebe a ostatnych vobec nezalezi a v skutocnosti o tuto poctu ani nestoji. Thrag je stary, ale uz vladli aj omnoho starsi od neho. Ma bystry usudok a zalezi mu na svojom lude. Vypocul si mudrosti od elfov, Laskerov, z miest Cierneho radu a vlastne asi od kazdeho, s kym boli trolovia v kontakte, ale vzdy sa rozhodoval hlavne na zaklade svojej uvahy. Za svoje posobenie robil chyby, ale casto prekonal i optimistov. Niekolko clenov klanu Algebani prichadza do jeho jaskyn. Ziadny znamy. Vacsinou ti, ktori nemaju kam ist a boja sa zostat. Maju strach, ze sa Sordini vratia a nenechaju ich zit. „Preco ste prisli?“ „Nemame kam ist. Ziadame ta o ochranu. Nasi bojovnici su mrtvi. Vsetci, co nieco znamenali, zomreli ohnom a mecom.“ „Kolko vas je?“ Temni elfovia, ktori prichadzaju, sa obzeraju okolo seba. Nepocitali pocty. Utekali a su radi, ze prisli do ciela. Podla odhadov ich prislo menej, ako povodne ocakavali. Vsetci su bez zbrani a nesu si so sebou kusky hub. Len tolko, kolko mohli zobrat do ruk. Ziadne voziky, batohy ci nosidla. Ak by nosidla mali, mozno by ich prislo viac. „Asi sestdesiat. Z celeho klanu prezilo asi sestdesiat elfov.“ „Mrzia ma tvoje straty.“ „Pomoz nam ziskat spat nase uzemie.“ „Co ten druhy klan?“ „Bojovali s nami. Boli silnejsi a my sme prehravali. Potom zacal ohen spalovat nas i ich.“ „Vela mrtvych.“ „Ano. Nase uzemie je cintorin. Sordini vytvorili ohnive kuzla a tisice zomreli v okamihu.“ „Obeta.“ Stary saman vie nieco, co zbytky temnych elfov nevedia. Ani Algebani nevedia, ako dobre sa Thrag pozna so sestrami Geranou a Helanou. Vdaka nim vie, ako rozmysla Herdan i ako rozmyslaju ti temni elfovia, ktorymi sa trolovia stretavaju len velmi zriedka. „Obetovali sa len preto, aby znicili co najviac nasich?“ „Nie. Pre toto.“ Thrag ukazuje maly kamienok. Podobny polodrahokam, aky ziskali Sordini. „Co je to za kamen?“ „Kuzelne vajce.“ „Dracie vajce? Kvoli tomu nas vsetkych zabijali a pouzivali na nas tie najhorsie kuzla?“ „Drak alebo smrt. Vybrali draka.“ „Vybrali si smrt! Spalili svojich i nasich. V mukach zomierali nasi najblizsi.“ „Ziskali draka.“ „Kasleme na drakov. Chceli sme zit.“ „Maju draka. Budete zit.“ Thrag prichadza k ohnisku. Ma pomalu chodzu a krivy chrbat, ale nikdy nechcel, aby mu s tym niekto pomahal. Potiera kamen zvlastnou tekutinou, ktoru ma uschovanu v jednoduchej nadobe. Hovori par slov a hadze kamen do ohna. „Chces pouzit draka proti nam? Nie sme hrozba. Prisli sme s prosbou o pomoc.“ „Proti vam nie. Proti smrti.“ Saman dava rozkazy. Cele oddiely trolov sa formuju. Uzemie Sordinov a klanu Algebani budu patrit trolom. Mohutne tela s jednoduchymi zbranami opustaju svoje domovy. S vynimkou Thraga. Povedal svoje posledne slova a sustreduje sa na jedinu cinnost. Hladi dracika a obdivuje jeho jasno cervenu farbu. Ma s nim velke plany. 17. kapitola – Biele lode Namornici dvihaju debny s tovarom a prenasaju ich do lodi. Cela flotila krasnych, bielych lodi, len nedavno ziskala svoju farbu. Niektore lode su uplne nove, ine sa len premalovali. Kazdopadne je tato flotila skutocnym postrachom kohokolvek, kto by sa mohol pokusit o narusenie stalych obchodnych ciest. Aringoldske lodenice pracovali cele dni a pri tvorbe velitelskej lode dosiahli priamo nadludskym usilim fantasticky vysledok. Elon Marasken vybera tych najlepsich na nebezpecnu misiu. Zaujali ho hlasenia o Herdanovej cinnosti i o tom, co vsetko urobila Varena. Zo zaciatku nesuhlasil, ale privolil. Temni elfovia su pre ludi najvacsim nepriatelom. Ludske rody sa pre seriu nestastnych udalosti rozhodli na cas zahodit vnutorne konflikty. Laskeri pripravili pozemnu armadu a pochoduju smerom k hlavnej brane do ich kralovstva, zatial co Maraskeni volia inu taktiku. Na zaklade odporucania posla meno Nadreh i vsetkych astrologickych znameni a vestieb sa presuvaju k vzdialenemu ludskemu mestecku. Nebude to dlho trvat a Maraskeni sa doplavia do Lanisportu. Namornici su dokladni. Beru vsetko, co je potrebne. Zbrane, delove gule, potraviny i balisty. Nevedia, ako dlho bude trvat vyprava, ale chcu byt dokonalo pripraveni. Po ponoseni vsetkeho ostatneho sa zacinaju nosit sudy s pitnou vodou i s alkoholom. To, ze je jeden sud s vodou omnoho lahsi a vydava stonanie pri kotulani si vsima len jeden z nich. Rozhoduje sa, ze otvori sud. „Tak ty sa tu schovavas? Taka mlada a pekna? Tak sa schovavaj, ked ostatni zaspia, tak ta pridem navstivit!“ Namornik ulozil sud tak, aby bola Salia dolu hlavou. Bolo mu jedno, ake velke utrpenie tym urobi. Alebo si myslel, ze sa po tomto bude menej branit. Na sud poklada niekolko tazkych vriec a nasledne sa pozera na slnko. Je neskore popoludnie. Slnko sa priblizuje k horam na zapade a tak ako vsetci ostatni ide pripravit plachty na dlhu cestu. Vietor fuka smerom od zapadu na vychod. Salia pocuje dianie na lodi. Ci bol dobry napad dostat sa na lod tymto sposobom, o tom ma teraz cas uvazovat. Snazi sa obmedzovat dychanie, aby jej vzduch co najdlhsie vydrzal. Prichadza neskory vecer. Salia uz nemoze cakat. Uz davno si vyvrtala s ciernym nozom dieru, aby mala dostatok vzduchu. Neprirodzene skrutena poloha tela jej robi problemy. Najradsej by bola doma a venovala sa tomu, co dobre pozna. Tu je vsak na lodi a na otvorenom mori, ktoreho meno nepozna. Pokusa sa zvacsovat dieru a dari sa jej to celkom potichu. V tom jej napadlo, ze nikdy nebola medzi tolkymi neznamymi ludmi. Vsetko je pre nu nove. Aj vonu morskeho vzduchu si vychutnava prvykrat. Len malokto by si zobral noz na rezanie do dreva. Ten, ktory ma, vsak funguje az prilis dobre. Po malej namahe je bok uplne otvoreny a moze vyjst. V porovnani s namornikom je drobnej postavy, i ked je to uz skor mlada zena ako dievcatko. Dostava sa von. Uvazuje, co robit. Nemoze tu ostat. Zbadali by ju. Zobrali by jej noz. Mohli by ju hodit cez palubu, alebo nieco horsie. Vsade su len chlapi, nevidi ani jednu zenu. Salia nemoze cakat, ze jej niekto da luxusnu kajutu. Mozno by sa tu mohla zamestnat. Pomahala by a za odmenu by ju nechali na pokoji. Rozhoduje sa a zistuje, ze niektorych namornikov pocuje celkom dobre. Moze nieco z toho vyuzit. Rozprava sa vysoky pehaty namornik a nejaky mladik. Nevyzera ako ziadny morsky vlk. Zeby pomocna sila v kuchyni? „Stale sa divim, preco tam ideme. Pomenujeme tuto lod a ideme s nou na druhy koniec sveta.“ „Maraskenia je naozaj divne meno. Laskeria by bolo lepsie. Minimalne kratsie.“ „Ale nevezieme Laskerov, ale Maraskenov. Aj Elona. Alebo by si chcel, aby sme viezli toho maleho Laskera? Ako sa vlastne vola?“ „Emanuel.“ „Hrozne meno. Z neho ziadny strateg nebude.“ „Zatial je to len decko. Uvidime, co z neho vyrastie.“ Dozveda sa meno lode, ale to jej velmi nepomoze. Pocuva dalej. Nevie, co v tych dialogoch vlastne hlada. Ak sa do toho zapletie vela ludi, bude mat z toho len chaos. „Hej ty! Ano, teba myslim!“ Salia sa otaca a naozaj niekto krici jej smerom. Otvara usta a ide nieco povedat. Zistuje vsak, ze to nesmerovalo za nu. Jeden z namornikov je len kusocek od nej a cuduje sa, co robia vrecia so zemiakmi na sudoch s vodou. „Co chces?“ „Ty si tam dal tie zemiaky?“ „Ja nie.“ „Tak na ne necum a odprac ich. Vies, kde maju byt!“ Stacilo zdvihnut dve vrecia so zemiakmi a uz bolo jasne, ze sud nie je plny vody. Lahko sa hybe. To by plny sud nerobil. „Asi mame prazdny sud. Ti idioti to museli vymenit.“ „Nemozeme sa vracat. Poriadne porataj, kolko mame plnych sudov.“ Salia nema inu moznost. Musi sa priznat. Skor, ako ju odhalia. Alebo bude hrat mrtvu? Ako zmensi sancu, ze ju niekto vyhodi do mora? Uz to ma. Nebude hrat ziadnu chudinku, ktora chce zvezenie. Moze klamat, ze ju niekto uniesol, ale zhodou okolnosti ide tam, kde vsetci ostatni a tak jej to vyhovuje. Rozmysla na plne obratky. „Pani, mame tu mys! Taku mysicku.“ „Ako sa tu vzala?“ „Kto je to?“ „Vie plavat?“ „Vy ste fakt tupci. Pekna slecinka, mozno aj sikovna, ked sa sem dostala. A vy ju chcete hodit do mora? Gergen, bez po kapitana. Aj po Elona.“ „Co im mam povedat?“ „Ze mame pekny ulovok.“ 18. kapitola – Misicka Kapitan rychlo zostupuje k sudom s vodou. Nemusi volat ostatnych, uz skoro vsetci su na mieste a cakaju na neho. Cakanie si skracuju skumavymi pohladmi na Saliu. „Mam na teba par otazok.“ „Aj ja mam otazky.“ „Ak mi slubis, ze nebudes robit ziadne problemy, tak si sadneme. Plati?“ „Plati, slubujem.“ „Mas pri sebe nejaku zbran?“ „Mam, ale to je zlozite.“ „Odovzdaj ju.“ „Nemozem, ta zbran ma velku cenu. Musim ju mat ja.“ „Ak neodovzdas zbrane, musime ta hodit cez palubu. Mozes byt pre nas hrozba.“ „Nechcem nikomu ublizit.“ „Ak je to pravda, nemas sa coho bat.“ „Mam cierny noz. Je vzacny. V zlych rukach vie zranit vela ludi.“ „Aj ja mam noz. Kazdy ma noze. Vacsinou uz vyblednute. Dostali sme nove lode, ale nie nove noze. To nevadi, stare funguju dobre.“ Salia ukazuje cierny noz a kapitan nevychadza z uzasu. Zbran je celkom cierna, az magicky zatemnuje okolie. Nikto na ziadnej lodi taky noz nevidel. „Ten si necham. Pekny kusok. A teraz pod. Nie si spionka, vsak nie?“ „Nie som.“ „Gergen, zober este dvoch. Ideme sa porozpravat.“ Maraskenia je najvacsia lod v celej flotile. To, ze sa dostala priamo sem, je uplna nahoda. Velka lod je uplne nova, postavena z prvotriedneho dreva a zeleza. Ma velke plachty, vdaka ktorym sa dokaze rychlo plavit po vetre. Za tretim staznom su velke kajuty. Kormidlo ma krasne ozdoby a celkovo vidno, ze si lodiari dali zalezat. Ostatne lode su dvojstaznove. V kajute kapitana uz caka Elon Marasken. Ten, ktori prezil Varenine besnenie, je teraz kralom. Netreba sa cudovat, rod Maraskenov je mimoriadne mocny a ich najvacsi konkurenti zaznamenali porazky v bojoch s elfmi. Elona si zvolili bez problemov. Niekedy su to dlhe natahovacky a spory, ale v tomto pripade to islo velmi hladko. Neznamena to, ze lorda zo zapadu uznavaju vsetci lordi z vychodu. Nic proti nemu vsak nemaju a v zlych casoch potrebuju dobreho vodcu. „Tak tu je. Sadni si. Povedz nam, kto si. Ale pravdu. Ak by si klamala, zistili by sme to.“ Kapitan privadza dievcinu a ta si pokojne sada do jedneho z drevenych kresiel, ktore sa tiez daju sklopit na lehatko. „Volam sa Salia a chcela by som pomstit svoju sestru, rodicov a kamaratov.“ „Kto im ublizil?“ Pyta sa kral Elon. „Neviem, ako sa vola. Ale je to elfka a ma taku svetlu kozu a vie carovat.“ „Je velmi vysoka?“ „Nie, nie je. Skor je taka ako ja.“ „Ak je pravda, co hovoris, tak mame spolocneho nepriatela. Ona zabila aj krala Belmana a niekolkych vazenych lordov z celeho kralovstva.“ „Preco to urobila?“ „Nevieme presne, ale myslim si, ze je pod vplyvom boha smrti a niektore jej plany uplne nevysli. Mala zaujem o to, aby sme zosilnili boj proti svetlym elfom. To by sa jej, ako temnej elfke, hodilo.“ „Svetli elfovia? Tmavi elfovia? Nikdy som o takom nepocula.“ „Budes o nich pocut a my s nimi budeme bojovat.“ Kapitan ukazuje cierny noz. V rovnakej farbe je rucka i cepel. Rozhodne nie praca ziadneho cloveka. „Ako si k tomuto prisla?“ „Ta elfka ma s nim chcela zabit, ale usla som. Chcela aby som prisla az ku kralovi a povedala mu… uz neviem presne co, ale nieco strasne.“ „Tak to sa ti podarilo.“ „Zautocila na ovocne sady a na blizke dediny. Pomahali jej elfovia s lukmi.“ „Kapitan, mapu!“ Elon si nechava priniest mapu a uklada ju na najvacsi stol. Na jej konce uklada predmety, ktore su poruke. Berie si do ruky brko. „Tu su ovocne sady. Na ceste k Aringoldu od elfov. Je to len kusok od hranic s elfmi. Sem sa mohli dostat celkom jednoducho, v ceste im nestala ziadna pevnost. Mohli urobit rychlu akciu bez toho, aby to vzbudilo nejake podozrenie.“ „Preco by to robili? Preco nezautocili na nejaku pevnost, ak chceli, aby sme poslali viac vojakov?“ „Strach. Chcu vzbudit strach, ze nepriatel moze byt kdekolvek. Strach je ucinny. O skodu nejde. Bez par jablk prezijeme. Tu Salia bola jednoducho v nespravnom case na nespravnom mieste. Medzi sadmi a dolezitymi mestami rise su nase pevnosti. Navyse tu su kopce. Tu by rytieri Laskerov nevyhrali ziadnu velku bitku. Pre skupiny elfov je to idealny teren a im rozhodne ziadne stromy nevadia. Ak ma Salia pravdu a boli pouzite luky, tak to mi sedi skor na lesnych nez na podzemnych elfov. Laskeri vedia o tychto skupinach viac ako my. Mame nejakeho Laskera na palube?“ „Laskera asi nie. Neviem o tom. Ale tu Gergen je od Ovendallov.“ „Je to pravda, Gergen?“ „Je.“ Kral sa znovu pozera do mapy. Prezera si uzemie Ovendallov. Lezi medzi juznou castou rise a Laskermi. Tiez su pri elfoch. Ovendall nikdy nebol tak velky rod, ako Maraskeni alebo Laskeri, ale obcas sa cast slavy upriamila aj na nich. Ovendall a Lasker su velmi podobne rody. Su na vychode, susedia s elfmi, spolupracuju – a su odkazani na obilie zo zapadu. „Poznas tych elfov? Vies rozdiely medzi nimi?“ „Nieco viem. Pred dlhymi rokmi sa rozdelili. Cast je na povrchu a cast sa ukryva v dierach ako potkany.“ „Ty ich nemas v laske, vsak?“ „My chceme ich uzemie, oni nas chcu zabijat. Dlhe priatelstva nemozu vydrzat.“ „Ake su medzi nimi rozdiely?“ „V podstate je to jednoduche. Tych klasickych pozna kazdy a ti tam dole su kruti blazni co vedia carovat a dokonca sa ti dostat do hlavy. Prvych nechcem nasrat a ked naseriem tych druhych, tak vylezu z jaskyn a nebudu mat zlutovanie. Este je tam par rozdielov v tom, v co veria, neveria, nejake tie filozoficke uvahy a ich pohlad na harmoniu.“ „To by ma zaujimalo. Ako je to s tou harmoniou?“ „Podla tych hore je vsetko sucastou harmonie a podla tych dole je to vsetko blbost.“ „Vedel by si si predstavit, ze by skutocne silny cernoknaznik temnych elfov vedel ocarovat lesnych elfov?“ „Nedavno sa to stalo, nie?“ „Neviem, ci je dobre, ze ideme do vojny proti takym nepriatelom.“ „Niekto ich musi zastavit. Tak preco nie my?“ Diskusie pokracuju a Salia sa snazi byt ticho. Pocuva jednotlive rozdiely, informacie o lodiach a pozemnych armadach, bojove plany. Nikto ju nevyhana a ona sa snazi byt co najviac nenapadna. Ticho sedi a caka. „Co si o tom myslis ty?“ Po chvili sa Elan zacina pytat na Saliin nazor. „Myslim si, ze ak mi date ten cierny noz, mozem byt uzitocna.“ „Na co by ti bol? Ako by si ho pouzila?“ Mlada zena ukazuje, co dokaze. Rychlo berie noz z ruky kapitana a znovu si sada na svoje drevene kreslo. „To uvidime.“ „Sestru ti to nevrati. Ani rodicov.“ „Potom potrebujem novu rodinu.“ Vsetci sa udivene pozeraju na Saliu a ta sa na nich jemne usmieva. Vie, co ma urobit. Taktiez vie, kto vsetko jej v tom moze pomoct. 19. kapitola – Beznadej Vychodne tunely su zradne. Nepresiel ani den od Saarenovej smrti a uz pribudaju dalsie obete. Nekonecne tunely su neosvetlene a plne nastrah. Kedysi davno postavene mosty sa rozpadavaju a na jaskynnych podlahach sa smyka. Aj skuseni dobrodruhovia by tu mohli zabludit. Gerana a jej ucnice sa pokusaju aspon trochu osvetlit temne chodby, ale jednotvarna cinnost im rychlo ubera vnutornu energiu. Niekolko bojovnikov sa vie rychlo dostat cez nehostinny teren, ale pre velku skupinu je to tazka skuska. Helana sa po velmi kratkej uvahe rozhodla, ze jedneho z tych najmenej schopnych popravi. Zrychluje to postup, ale kazdemu, i jej je jasne, ze toto nie je riesenie. Mnohi Arini sa teraz ovela viac boja Helany nez vsetkeho, na co narazia. Nestoji o Turknutove nazory. Je celkom presvedcena, ze viezt ma ona. Temni elfovia sa dokazu vdaka krvnej magii dozvediet o udalostiach vo svete. To je pocas pochodu velmi dolezite. Ti najpomalsi posluzia po svojej smrti prave na tento ucel. Hlavne vtedy, ked niet zajatcov. Vsetky zistenia su okamzite posielane Helane a jej sestre. „Co si zistil, Sagrat?“ „Zle spravy. Potvrdil to dalsi ritual. Pred nami je este dlha cesta, ale nemozeme sa vratit.“ „Elfovia sa dostali do podzemia?“ „Nie. Ti sem nepojdu. Pockaju nas inde. Vedia ciastocne blokovat nasu magiu, tak moze byt ich pohyb pred nami skryty. Trolovia preberaju nase uzemia. Algebani idu za nami. Cast z nich sa chce k nam pridat, ale mozno je tam aj niekto, kto nam chce ublizit.“ „Sakra. Preco muselo tak vela dobrych cernoknaznikov pomriet? Potrebujem presne informacie, nie neiste dohady. Co este vies?“ „Herdan proti nam posiela kazdeho. Nevidim do velkej dialky, ale trpaslici nam chcu zablokovat cestu.“ „Par sme ich cestou zabili. Z nich nemam strach.“ „Mozno nie su nebezpecni, ale spomalia nas. Stale si myslim, ze pri Lanisporte na nas bude cakat hned niekolko armad a zmasakruju nas.“ „S elfmi sa dohodneme, alebo zomru. S ludmi tiez. Nemame sa coho bat.“ „Nie je nas tak vela, aby sme vsetkych porazili. Nepresuvaju sa len bojovnici, ale aj vdovy a siroty. Vazne chces, aby sa kazdy z nich postavil do formacie a bojoval?“ „Najdeme miesto, kde budeme zit. Ine jaskyne. Alebo budeme zit pod Arowe. Az tam budeme, vsetci budeme v bezpeci a zalozime si novy domov.“ Sagrat sa uklana a odchadza na svoje povodne miesto. O veleni si mysli svoje. Coraz viac je presvedceny, ze jeho a vsetkych ostatnych vedie ta nova vodkyna do zahuby. Je presvedceny, ze ciel je nemozne dosiahnut, nech uz je cielom cokolvek. Dobre vie, preco su jeho predpovede z krvavych ritualov len ciastocne. Ten fialovy dracik to blokuje. Cim blizsie je k nemu, tym je jeho vlastna magicka sila slabsia. Napriek tomu vie veci, ktore sa neodvazuje povedat. Blizi sa bitka, ktoru nemozno vyhrat. „Turknut, musim s tebou hovorit.“ „Co sa deje?“ „To, co ti poviem, nemozes povedat Helane. Teraz este nie. Rozumies?“ „Rozumiem. Mas pochybnosti o nej.“ „Opravnene. Myslim si. Teda viem, ze ak sa dostaneme k Lanisportu, bude po nas.“ „Nemyslim si, ze by nam obyvatelia toho mestecka mohli ublizit.“ „Je to pristav. Su tam hory. Tak ako my mame informacie o planoch nasich protivnikov, tak aj oni vedia o nas. Pockaju tam na nas a rozsekaju nas.“ „Elfovia? Ludia? Trpaslici? Kto?“ Sagrat sklana hlavu. To, co vie, sa velmi tazko vyslovuje. Uz len zamyslenie sa nad tym, kto vsetko moze chciet ich smrt, vedie k hlbokym depresiam. „Tak kto? Hovor!“ „Vsetci.“ „Ako vsetci?“ „Ludia. Posielaju jazdcov i pocetnu pechotu. Dopravia sa do Lanisportu na lodiach, ktore pripravili specialne kvoli nam. Pridaju sa k nim vsetci miestni, ktorym Herdan povedal, ze sme hrozba. Vsetci zo Zeleneho ostrova, Cierny rad i Cierna ruka. Temni elfovia zo severu, Nymrethi. K tomu elfovia. Vela elfov. Stavili vsetko na jednu kartu. Pripravuju sa proti nam trpaslici, mozno narazime na trolov. Herdan nas tiez postavi proti sebe. To je presila, aku nemozeme zvladnut.“ „Ked to takto zhrnas, tak je to jasne. Toto sa neda zvladnut. Nemozeme porazit vsetkych. Ani keby sme bojovali s kazdym zvlast.“ „Nemozeme sa ani vzdat. Kazdy chce odmenu za to, ze nas pozabija. Navyse nas vedie Helana a som si isty, ze je ina, ako kedysi. Nieco sa s nou stalo.“ „Mame fialoveho dracika. Ten moze aspon s kuzelnikmi trochu pomoct. Proti sipom nam vsak nepomoze.“ „Ani proti mecom. Staci, aby nas uzavreli a nechali vyhladovat.“ „S par velkymi kamenmi by sa im to mohlo podarit. Nepotrebujem vediet cary na to, aby som vedel, ako sa zbavit najazdnikov z tunelov.“ „Je tu este nieco. Herdan. Berie nase prezitie ako zabavu.“ „To nam nepomoze.“ „Moze pomoct.“ Sagrat vyzyva Terknuta, aby isiel s nim do maleho vedlajsieho tunela, kde ich nebudu vidiet ostatni. Terknut suhlasi. „Herdan nam moze pomoct. Len on dokaze oslabit rady nasich nepriatelov.“ „Preco by to robil?“ „Pretoze ak nic nespravime, je po nas. Musime riskovat. Neviem, ci nam pomoze, ale ak sa nepokusime ziskat jeho priazen, tak tu uz dlho nebudeme.“ „To, co navrhujes, moze byt povazovane za zradu. Nemozeme ziadat boha smrti o laskavost. On nam sposobil vela utrpenia. Preco by nam pomahal?“ „Pretoze utrpenie miluje. Urcite ublizi aj nasim nepriatelom, ale mozno az po tom, co tu my nebudeme.“ „Ako to chces urobit?“ „Potrebujem pomoc Gerany. Musime ju presvedcit.“ „Nebude ta posluchat.“ „Teba bude.“ „Ked myslis...“ 20. kapitola – Dve sestry Gerana neveri vlastnym ociam ani usiam. Jej sestra sa zblaznila, vsade je mnozstvo nepriatelov a kazdy Arin ide proti neskutocnej presile. Navyse ju Sagrat a Terknut prosia, aby sa modlila k tomu, kto vytvoril tolko utrpenia. Rozmysla nad Varenou. Ta mala taku velku moc. Dokazala v podstate cokolvek. Ale zomrela. Zabili ju vlastni. Moze menovat vsetkych, ktori na tejto ceste alebo tesne pred nou umreli. Taren, Darken, Sian, Varena, Saaren a mnohi dalsi. Hrdinovia i ti, co len povedali svoj nazor a zaplatili za to zivotom. Ak by aj skutocne ziadala o pomoc Herdana, prisla by o vsetko. Zabili by ju. Jej sestra by ju vlastnorucne uskrtila. Ma pocit, ze je nieco viac a dokazuje to pokojne i cez mrtvoly. Nie je velitelka, ale dobre vie, ze zajtra dojdu posledne potraviny a voda. Aj to, ze cim dalej idu, tym su jaskynne systemy viac neprebadane. Zo zaciatku bolo vidno udrziavanie od temnych elfov i stare chodby trpaslikov. Potom uz len trpaslikov. Teraz uz nic. Kazdy jeden krok je viac narocny ako ten predtym. Popularita jej sestry klesa a aj u samotnych Arinov sa coraz viac hovori o vzbure. Kto vsak bude viest? A kam? Kde je Daerryl, ktory mal priatelov vsade v podzemi i nad zemou? Kde je… Eraniel? To je odpoved. Eraniel. Jej mec. Gerana rychlo bezi dopredu. Energicka Helana vedie celu skupinu. „Pouzi mec. Pocujes? Pouzi mec. Skryva sa v nom zvlastna sila, ktora nam pomoze.“ „Aka sila? O com hovoris? Viem komu patril a posluzi v boji. Navyse si s nim svietim.“ „Eraniel nie je bohyna podzemia. Je to bohyna vedenia, mudrosti. Bude vediet, ako sa dostat z tychto jaskyn. Musi existovat aj iny vychod, ako ten pri ludskych pristavoch.“ „Ideme tam. Ak sa nam niekto postavi do cesty, znicime ho.“ „Viem, co treba urobit. Pozicaj mi na chvilu ten mec.“ „Nie. Mec je moj. Uz si mi ho chcela raz zobrat. Bud rada, ze nakoniec nie si v retaziach. Skutocne by si si to zasluzila.“ „Cim skor bude ten mec pod Arowe, tym skor budes silnejsia. Dockas sa velkych bojov. Vybojujes vitazstva.“ „Nie som hlupa. Viem, o co ti ide. Chces ten mec pre seba. Ale je moj. Rozumies? Nikdy ho nebudes mat. Uz sme on bojovali a vyhrala som. Si slaba. Mam draka a ten utlmi tvoju magiu.“ „Ako chces. Urobime to po mojom.“ Gerana sa dotyka dracika. Ten sa necha skrabkat. Zda sa, ze mu nieco hovori neznamym jazykom. „Co mu hovoris?“ „Pravdu.“ „Aku pravdu?“ „Ten svetielkujuci mec ti nepatri.“ „Ty ho nikdy nebudes mat.“ „To nevadi.“ Maly dracik vzlietol a skrabol Helanu po tvari. Rozprestrel kridla a dal sa na let k zadnym radam temnych elfov. „Co to ma znamenat?“ „Mec patri vsetkym, nie tebe. Terknut, zober ho.“ „Zatknite ich. Ja tu velim! Su to zradcovia!“ Herdan si nemohol zelat krajsie divadlo. Medzi dvomi tabormi vznika bitka. Nazlostena sestra sa pusta do sestry. Magia poraza hrubu silu. Po chvili davaju vsetci, co bojovali za Helanu, zbrane na zem. Trinast mrtvych za kratky okamih. Helana konci v retaziach. „Ako si to mozes dovolit. Ty nebudes mat ten mec!“ „Ani ty nie,“ odpoveda Gerana a podava mec Terknutovi. Velitel sa dotyka meca, ale nic ine s nim nedokaze. Akakolvek magia je neucinna. Podava ho Sagratovi a ani on nedokaze vyuzit jeho potencial. „Gerana, zober si ho ty. Zasluzis si.“ „Nie, u mna nebude. Zozente nejaku dobru bojovnicku. Niekoho, komu doverujete. Musime najst najlepsiu cestu pre nas, pre vsetkych.“ Po kratkej chvili je mec v rukach jednej z bojovnicok, ktora spolu s ostatnymi pochodovala uplne na zaciatku. Mec krasne ziari. „Co vidis? Kde je najblizsi vychod z podzemia?“ „Pri Lanisporte.“ „A druhy najblizsi?“ Pokracovanie Pokracovanie pribehu je k dispozicii v dalsich knihach. Priame pokracovanie, Sen o domove, najdete v Greenie kniznici. Mozete sa tesit na nove postavy, ako i pokracovanie pribehu postav z tejto knihy. Greenie kniznica: http://greenie.elist.sk