Proroctvo casu Beata Plucinska Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Beata Plucinska Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 111100 O knihe V davnych dobach sa tradovala povest o tajomnych obroch, ktori boli vyhnani z povrchu zemskeho a uvrhnuti do podzemia. Tam si casom vybudovali svoje mesto plne temnych sil. Ludia sa ho po cele starocia snazili objavit, ale marne. To tajomstvo poznali len vyvoleni a ti, ho chranili aj za cenu svojho zivota. A ked posledny z nich zomrel, aj legenda o davnych obroch upadla do zabudnutia. Avsak dnesna doba nema ani ponatia, co za nebezpecenstvo ciha v hlbinach pod nasimi nohami... Proroctvo casu V davnych dobach sa tradovala povest o tajomnych obroch, ktori boli vyhnani z povrchu zemskeho a uvrhnuti do podzemia. Tam si vybudovali mesto plne temnych sil. Tajomstvo ich bytia poznali len vyvoleni, a ti ho chranili aj za cenu svojho zivota. A ked posledny z nich zomrel, aj legenda o davnych obroch upadla do zabudnutia. Preto dnesna doba nema ani ponatia, co za nebezpecenstvo ciha v hlbinach pod nasimi nohami… *** V primestskom bare posedaval stary sivovlasy muz. Europske oblecenie naznacovalo, ze je jednym z mnohych navstevnikov tejto malej pustnej krajiny. Pochlipkaval uz studenu kavu a netrpezlivo sa obzeral. Ocividne niekoho ocakaval. Dnes tu sedelo pomerne malo ludi, takze ked sa otvorili dvere, silno zavrzgali. Dag sa pozrel na prichadzajuceho a ponukol mu miesto. Robustny mlady muz sa usmial a prisadol si. „Profesor, mam to,“ sepol. Na stol polozil predmet zabaleny v hrubej handre. „Dufam, ze dohoda plati.“ Dag prikyvol. Opatrne otvoril kozene puzdro a zbezne prezrel starodavny skruteny zvitok. Nato vytiahol z ruksaku balicek zabaleny v novinach. „Ak chces, Jury, tak prepocitaj.“ No on len priebezne nakukol. „To je v poriadku. Verim ti ako vzdy.“ Viac sa nezdrziaval a uz vstaval od stola. „Tak sa maj, profesor, a keby si este nieco potreboval, daj vediet.“ Podal mu ruku na rozlucku a chvatnym krokom opustil bar. O pol roka neskor sa vo francuzskom muzeu stretol profesor archeologie Dag s niekolkymi spickovymi vedeckymi vyskumnikmi. Chcel im predostriet svoj neobvykly plan. Traja muzi a jedna zena sa v urceny den stretli v jeho velkej kancelarii. Navzajom ich predstavil. Oni, aj ked sa osobne nepoznali, o sebe vedeli uz davno. Odborne clanky, ktore publikovali, ich preslavili po celom svete. Po profesorovej lavici sedel ako prvy Michal. Mierne zavality, plavovlasy, asi tridsatrocny muz. Bol slobodnym mladencom, pretoze jeho praca ho zahlcovala, a tak nemal dost casu na vztah. Jeho odborom bola geoinformatika pri archeologickych vyskumov, hlavne v Egypte. Zaoberal sa lustenim starych map a ich analyz. Pri nom sedel zamysleny Deny. Bol to tmavovlasy muz s udrziavanou briadkou. Sem-tam sedivy vlas, ktory sa mu viditelne leskol, ho vobec nerobil starsim. Posobil velmi elegantne, prisne a vzdelane. Zasnubny prsten na ruke dokazoval, ze je zenaty. Pracoval pomocou modernych, rucne riadenych dronov, ktore na sebe niesli termokamery alebo geologicke radary. Takto vzdy urcoval miesta starobylych ruin. Oproti nim sa lezerne rozvaloval Ben. Zameriaval sa na mrtve jazyky starych civilizacii. Bol velmi svetlej pleti s typickymi crtami albina, preto sa jeho vek nedal dobre odhadnut. Ale podla postavy s vypracovanymi svalmi sa zdal v najlepsej zivotnej kondicii. Nudzu o dievcata urcite nemal. No bol to dobrodruh a jeho neskrotna povaha ho casto nutila vela riskovat. Preto sa doteraz neusadil. Taktiez patril k vynikajucim horolezcom. Casto sa zucastnoval nebezpecnych zostupov do nedostupnych jaskyn, ktore bolo potrebne preskumat. Jedina zena v tejto cisto muzskej zostave bola Alana. Dlhe hnede vlasy mala momentalne zopnute do vrkoca. To jej davalo vyzor dievcatka. No z jej zelenych oci sa dala vycitat neustupnost a zivotna energia. Momentalne sa zivotom pretlkala sama, pretoze po nevydarenom vztahu nemala odvahu hladat znova. Tak sa radsej venovala svojej praci, ktora ju naplnala. Podobne ako Ben, aj ona pracovala s prekladmi jazykov. No jej odbor bol hlavne aramejcina. Prave preto si ju profesor Dag vybral. Zaznelo kratke zaklopanie a do miestnosti vstupila profesorova asistentka. Priniesla pre vsetkych kavu a obcerstvenie. Napatie, ktore tu predtym zavladlo, povolilo. Pritomni netrpezlivo upreli oci na Daga. Ten sa postavil a zacal: „Priatelia, pred casom sa mi dostal do ruk jeden zo stratenych zvitkov od mrtveho mora. Nasiel ho mlady chlapec v ruinach pochovaneho mesta Sodoma. Po nedavnom zemetraseni a naslednom zosuve pody sa v Kumrane odkryla cast skaly. Mladik pochopil, ze svoj nalez by mohol dobre predat. Ponukol ho kupcovi. Ten ho posunul jednemu mojmu znamemu. Samozrejme, musel som mu zaplatit. Ale o to nejde. Ked som sa vratil domov, zacal som zvitok studovat. Cast som dokazal rozlustit. Na pomoc som si zobral urcite pasaze, ktore su v zakazanej Knihe Henochovej. Tato prastara legenda bola napisana este pred potopou sveta. Predpokladam, ze ste sa s tou knihou uz stretli.“ Pozrel sa na nich. Rozpacito prikyvli a cakali, co povie dalej. Usmial sa, pretoze mu pripominali male deti, ktore chcu netrpezlivo pocut koniec rozpravky. „No,“ pokracoval preto dalej, „prastara biblicka postava Henoch spisoval na zvitky to, co mu prikazal Boh. Varoval ludi pred takzvanymi strazcami, ktori zobrali na seba ludsku podobu. Boli to obry nielen postavou, ale aj duchom. Vyuzivali nebeske tajomstva svojich vzdusnych otcov, takzvanych padlych anjelov, na ovladnutie ludi. No pre neustale miesanie s ludskymi zenami v nich pohasla bozska iskra. Obratili sa postupne aj proti ludom a zabijali ich. Aj to bol jeden z dovodoch, preco zoslal Boh potopu. Chcel ich vyhubit. Neskor mal Henoch dalsiu viziu. Videl poslednych obrov, ktori prezili, ako boli sputani a uvrhnuti do temnej jamy v Duadelu. Odohravalo sa to uprostred puste. No oni si tam niekde vybudovali mesto plne magie. Chceli takto preckat obdobie pred ich vyslobodenim na konci sveta. Avsak Zem sa po potope a posobenim staroci dost zmenila. No a predstavte si, ze v tom zvitku bola nacrtnuta mapa aj s poznamkami, kde by malo byt to pochovane mesto…“ Nastalo ticho. Prvy prehovoril Michal. „Ak by to aj bola pravda, co tym chcete dosiahnut, profesor?“ „Pred mnohymi rokmi som publikoval studiu s touto tematikou. Poukazoval som na to, ako by mohol vyzerat svet, keby nenastala potopa. Nemal som nijake dokazy a odbornici s verejnostou ma vysmiali. Teraz by som im rad dokazal, ze je to pravda. Pre vas by to znamenalo vyzvu, a tiez nieco uzasne dokazat, objavit. Taktiez ponukam aj dobrodruzstvo a slavu. Kazdy ma pred sebou dokumenty o mojom doterajsom vyskume. Prv nez ma odsudite, prestudujte si to, prosim, v pokoji. Nedaleko muzea je hotel, kde mate prichystane izby. Vybalte sa a odpocinte si. Zajtra v rovnakom case sa tu stretneme, a ja vam odpoviem na vsetky otazky. Dakujem, ze ste ma vypoculi,“ povedal Dag a srdecne sa s nimi rozlucil. Vedci odisli do hotela a do svojich izieb. Alana sa osprchovala a pohodlne si lahla na gauc. Vzala do ruk profesorov vyskum, aby sa don zahlbila. Ked nastal vecer, vsetci sa stretli pri jednom stole v jedalni. Nezavazne sa rozputala debata o ich novej ulohe. Po vydatnej veceri sa presunuli do tamojsieho baru, aby pokracovali pri lahodnom studenom drinku. „Ja do toho idem,“ napokon vyhrkol Ben. „Verim, ze profesor ma pravdu. A co vy?“ Skumavo sa zahladel na ostatnych. Michal sa usmial a prikyvol. „Konecne nieco, co ma vzpruzi a rozprudi mi krv v zilach. Uz som bol pridlho zahrabany vo svojom kabinete. Takato prilezitost sa neudeje kazdy den.“ Deny nadvihol briadku a elegantne si ju uhladil. Uchlipol si pomaly a rozvazne povedal: „Mladez, ste nejaki hrr. Vobec neuvazujete nad nasledkami, ak by sa to nepodarilo. No na druhej strane mi nieco vravi, aby som na vas daval dobry pozor.“ Vzapati sa musel zasmiat, ked zbadal ich vazny vyraz. „No tak, ved vas len napinam. Jasnacka, ze idem. Aspon trochu omladnem, ked s nami pojde aj nasa povabna Alana.“ Alana sa zacervenala, no nastastie, v pritmi baru to nebolo badat. Ben sa k nej ochranarsky pritisol. „A co ty?“ spytal sa. „Idem s vami,“ povedala jednoducho. „Samych vas v tom nenecham.“ „Tak na nasu vypravu,“ zdvihol Michal pohar na pripitok. Pozrel priamo na Alanu a oci mu zahoreli. Rano sa spolocne vybrali spat do muzea. Profesor ich ocakaval s napatim. No ked uvidel ich odhodlane tvare, ihned vedel, ze prijali jeho ponuku. Prisli do vyhradenej miestnosti, ktora sa dokonale hodila pre ich vyskum. Nahadzala sa v podzemnom podlazi, no jej vybavenie patrilo medzi najmodernejsie tejto doby. Zacali. Utvorili dva timy, aby sa skor dostali k pozadovanemu vysledku. Michal a Deny si porozkladali mnozstvo starych map a prekryli ich najnovsimi. Potom skopirovali mapu zo zvitku. Tymto prekrytim sa snazili upresnit ozajstnu polohu strateneho mesta obrov. Ben s Alanou a profesorom sa zase snazili vylustit pisomne znaky na zvitku a prelozit ich. Po necelych dvoch tyzdnoch sa ukazali prve vysledky. Nasli cestu a miesto, kam sa maju vydat. Vyskum im ukazal, ze v dnesnej dobe sa na tom mieste nachadza uz davno zabudnuta, vyhasnuta sopka. Musia sa dostat k tureckym horam v Kurdistane. Odtial sa nahor tiahne vysoke bralo. Tam je ich ciel. No a medzitym pod dohladom Bena trenovali v nedalekej telocvicni vystup a zostup na lane, kedze uz mali istotu, ze budu musiet zliezt dole, az do sopky. O dva dni nato si vybavili potrebne viza a odleteli lietadlom. Potom presadli do prenajateho terenneho auta, aby aj so svojim specialnym vybavenim mohli vyrazit. Autom dosli co najblizsie k vrchu. Tam cesta skoncila a oni vystupili. Profesor s nimi dalej nesiel pre svoj vek. Vedel, ze by to nezvladol. Poprial im stastie a s vodicom sa zviezol do najblizsieho mesta. Tam sa ubytoval, aby cakal na ich spravy a navrat. Medzitym nasa vyprava kracala vpred. Slo to pomaly, pretoze museli casto obchadzat ohromne balvany, ktore im stali v ceste. Les bol coraz redsi, az nakoniec pokryval obrovske bralo uz len husty zeleny mach. Nedosiahli ani vrchol, ked sa zotmelo. Zastali. Michal prikazal postavit stany. Spolocne sa najedli a unavene zalahli. Vedeli, ze na druhy den budu v cieli. Vrchol bol nedaleko. Rano, len co slnko vystrelo prve luce, vyrazili. O dve hodiny uz stali na vrchole a divali sa do temnej hlbociny. Otvor sa nachadzal priamo pod ich nohami. Mal priemer asi styri metre. Deny vytiahol z batoha dron. Spustil ho aj s kamerou dnu. Vsetci s napatim ocakavali, co uvidia. Male svetlo odhalovalo ciernu skalu pokrytu nejakym slizom. No suvisla stena nedavala nadej na objavy. „Co ak sme sa pomylili?“ zapochyboval sucho Deny. „Nie, verim, ze sme spravne!“ vyhrkol Michal, ktory si nic zle nepripustal. „Aha! Mame to!“ vzrusene skrikol Deny. Mala kamera objavila na stene v hlbke asi tridsat metrov vyryty zahadny znak. Tri spiraly, ktore pretinal obojstranny sip. Pod nim sa nachadzal otvor, a ten pokracoval dalej, do utrob sopky. No tam uz dron nemohol. Deny ho opatrne vyviedol von a ulozil. „Tak tomu asi neunikneme, priatelia,“ poznamenal s usmevom Ben. Z velkeho vaku vytiahol horolezecke lana. Zaistil ich a skontroloval priatelov, ci su spravne zabezpeceni v horolezeckom postroji. Dole sa spustil ako prvy. Ked dosiahol otvor, odopol sa a pomocou vysielacky privolal dalsieho clena. Druhy siel Deny. Ben mu pomohol prehupnut sa do tmaveho otvoru. Na rade bola Alana. „Neboj, to bude v pohode,“ povzbudzoval ju Michal, ked videl, aka je nervozna. „Ved v telocvicni ti to slo fajn.“ Usmiala sa na neho. Bola mu vdacna za povzbudenie, aj ked jej to velmi nepomohlo. Pomaly sa spustala, kym nepocitila pevne zovretie Benovych ruk. Chytil ju za pas a vtiahol dnu. Na jej vkus ju pridlho drzal, co si ale vysvetlila jeho nevsednou starostlivostou. Bolo to trochu trapne, no nic nepovedala. Posledny zostupil Michal. Lana nechali visiet a vybrali si z batohov silne baterky. Takto spolocne vkrocili do vysekaneho tunela. Bol v priemere dva metre vysoky a tiahol sa nie do hlbky, ale bokom dolava. Kracali ticho, naplneni nejasnym strachom. Asi po dvesto metroch im cestu predelil mur. Vo svetle uvideli taky isty znak ako na zaciatku. Pozreli sa zmatene na seba. „To je koniec?“ sepol Deny. „Nie, musi tu byt nieco, co by nas pustilo dalej,“ povedal rozvazne Michal. „Hladajte nejaky vycnelok alebo puklinu.“ No marne sa namahali, nemohli nic najst. Stena bola suvisla, priam rovna. „Co urobime teraz?“ opytala sa Alana. Bola ustata aj vycerpana. Kym sa muzi dohadovali, sadla si na malu vycnievajucu skalu, ktora trcala z podlahy. Ta sa pod jej vahu so skripotom vnorila do priehlbiny. Nato sa stena bokom vytocila a vznikol otvor. Alana od strachu az vyskocila. „Pani, mame to!“ zvolal Ben, ked pochopil, ako sa otvorila stena. „Esteze ta tu mame!“ a nadsene ju objal. Rychlo sa vymanila. Pozrela na Michala, ktoreho taketo spravanie hnevalo. „Radsej podme, neostavajme tu.“ Za stenou nasli obrovske schodiste, ktore viedlo dolu. Michal napocital sestdesiat schodov, kym prisli opat na nezvycajnu rovinu. Svietili si hore aj dole, ale nedovideli na jej koniec. „Pozrite sa na to!“ vzrusene povedala Alana.„Teda, tu by hadam voslo cele futbalove ihrisko!“ skrikol Deny vo vytrzeni. „Priatelia, nasli sme to!“ zvolal Michal.  Vlavo od nich sa tiahla obrovska a dokonale rovna stena. Musela byt vyrobena z neznameho materialu, pretoze pod lucmi ich svetla sa neskutocne ligotala. Tvorila sucast celeho muru, ktory pokracoval ktovie kam. V jej strede sa objavili zname spiraly. Okolo nich bolo nieco napisane v starovekom nareci. „Znovu zahada,“ povedal Michal. Hodnu chvilu svietil hore-dole. Ben odrazu podskocil a rychlo vybral z batoha knihu. V nej mal skopirovany zvitok. „Mam to!“ skrikol. „Celu dobu som to mal pred ocami. Pozrite!“ Na spodnej casti zvitku tronili prave tieto hieroglyfy. „Alana, pod mi pomoct,“ poprosil ju. „Bude to chvilu trvat, kym to obaja rozlustime. Navrhujem utaborit sa tu. Ale radsej dalej od tej steny.“ Kym ostatni budovali tabor, obaja lingvisti lustili a prekladali znaky. Po dvoch hodinach ich Ben privolal. „Je to ako hadanka a jej sprave vylustenie otvori branu. Odpoved musi byt spravna, pretoze nevieme, co by sa stalo, ak by sme neuhadli.“ „Ako znie?“ spytal sa Deny a s Michalom sa na nich uprene zadivali. „Az prejde ten cas vekov, nas pan sa prebudi.“ Alana dopovedala s akymsi strachom. „Takze sa musime znovu vratit ku Knihe Henochovej. V nej je spravna odpoved,“ rozmyslal nahlas Ben. „Polozme si otazku, kto sa ma prebudit, aby ich oslobodil? Boh? Ten ich uvaznil az do skonania sveta. Jezis? Ten hlasa lasku a slobodu…“ zmlkol. V tom rozruseni ho dalej nic nenapadlo. Aj ostatni premyslali. Dlho bolo ticho. „Ja to asi viem,“ sepol Michal, „ich otcami boli predsa padli anjeli. Kto sa prvy vzoprel Bohu? Lucifer. Toto meno ma dodnes velku vahu aj na Zemi.“ „Zeby to bolo take jednoduche?“ neveriacky sa ozval Deny. „Je to mozne,“ povedal Ben. „Co si o tom myslis, Alana?“ „Zda sa, ze je to spravne slovo,“ povedala. „Ved to nakoniec zistime. Tak co, ideme do toho?“ Opat pristupili k stene. No znaky boli vysoko, aby ich len tak dosiahli. Michal sa prikrcil a kazal Benovi, aby mu vystupil na plecia. Takto zacal Ben postupne zatlacat jednotlive znaky. Slo to tazko, ale podarilo sa. Ked stlacil posledny znak, okamzite zaznel rovnomerny praskajuci zvuk, ktory sa siril po celom priestore. Pod nohami zacitili, ako sa zacalo chviet skalne podlazie. Nato to silno zadunelo a okolo sa zdvihli kudoly siveho prachu. „Ukryte sa niekam!“ vykrikol Michal a stiahol pod seba Alanu. Zdalo sa, ze to trva nekonecne dlho. Ked vsetko utichlo a prach sa usadil, s uzasom sa divali pred seba. Tajomna stena sa niekam prepadla a v jej strede dominoval kamenny obor. „Ste v poriadku?“ opytal sa hlasno Michal. Zodvihol sa a otriasol zo seba prach. Potom sa otocil a pomohol vstat aj Alane. „Dakujem za ochranu,“ vdacne na neho pozrela. „Bolo mi potesenim,“ galantne sa usmial a v duchu si pomyslel: Ani netusis, ze by som za teba polozil aj svoj zivot. Uz ked prisla, tak sa mu zapacila. Cenil si jej vedomosti a obdivoval jej cistu dusu. Po case, ako ju viac a viac spoznaval, vedel, ze je to ta prava. Doposial ale nemal odvahu jej odhalit svoje city. Medzitym sa aj ostatni pozdvihali zo zeme. Pristupili k tajomnej postave. Pred nimi sa tycil obor. Musel byt aspon tri metre vysoky a jeho obrovske ramena davali tusit niekdajsiu povestnu silu. Michal na neho zizal ako zhypnotizovany. Z nicoho nic povedal: „Je to presne tak, ako to pisal aj svaty Peter. Boh im hriechy neodpustil, ale uvrhol ich do podzemneho zalara, aby casom skameneli.“ „Viem, ze si studoval vsetko, co sa tykalo obrov,“ poznamenal Deny, „ale veril si naozaj tomu vsetkemu? K legendam si ludia odjakziva pridavali vlastne fantazie.“ „Viem, priatelu, ale vzdy je na nich aspon kusok pravdy. Je mi ich v podstate luto. Ved nemohli za to, ze ich tvorcovia, padli anjeli, zhresili s ludskymi zenami. A ich vysledkom boli oni.“ Alanu po tychto slovach znenazdania striaslo. Pravdaze o tom tiez vedela, ale vidiet to na vlastne oci bolo ine. Odrazu historia ozila svojim strasnym pribehom. „No tak, vari sa nebudes bat,“ uskrnul sa Michal, ktory si vsimol, ako zbledla. „To nic, je to tou atmosferou,“ povedala ticho. Odisli do tabora bokom od brany a vytiahli z ruksakov svoje vedecke pristroje. Postupne zacali dokumentovat strazcu a jeho okolie. Alana sa medzi nich nezamiesala. Mala neustaly pocit nebezpecenstva, ktoremu sa nedokazala ubranit. Nastastie, chlapi ju nenutili byt s nimi. Zvazovali dalsie kroky, ktore chceli podniknut. Beny opat vybral svoj dron, aby preskumal okolie. No z nejakych zvlastnych dovodov ho nemohol poriadne zapnut a udrzat vo vzduchu. Na chvilu vzlietol, ale ihned spadol dole. „Sakra, neviem co s nim je. Asi sa musel poskodit,“ mumlal si. Nakoniec ho zbalil a pozrel na Michala: „Co teraz?“ „Rozdelime sa a preskumame okolie. Taktiez si robte zapisy a vsetko poriadne nafotte kvoli dokazom,“ povedal Michal. Opatrne presli cez branu a pred ocami sa im objavil cudzi svet.  Hned za obrom bol uzky prechod, ktorym sa dostali na skalnatu plosinu. Tam pod sebou zbadali mesto, do ktoreho viedlo pat samostatnych  vchodov. Vsimli si aj nieco zvlastne. Vysoko nad mestom bola obrovska kamenna klenba, cela posiata svietivymi kristalmi. To vytvaralo dojem, ze su pod hviezdnou oblohou. Uz tu nevladla uplna tma, ale sero. Sucasne pocitili zavan vzduchu. Po dokladnom preskumani stropu dalekohladmi na nocne videnie zistili, ze sa tam nachadzaju akesi vetracie sachty. A tie urcite viedli az niekam na povrch. Nakoniec sa rozdelili a pokracovali inym smerom. Alana s Michalom zamierili dolava.  „Uzasne!“ vzdychal Michal pri kazdom novom objave. „Tito vedeli, ako na to.“ Kracali dalej popod mur, ktory sa tiahol okolo celeho mesta.  „Ktovie, pred cim sa tu chceli chranit,“ povedala Alana, „ved inych nepriatelov, okrem seba, nemali.“ „Ano, to je naozaj zahadne,“ rozrusene sepol. Zacali zostupovat k najblizsej brane do mesta. Len co presli dalej, ich pohlady sa upreli na kamenne domy pred sebou. Rozoznavali dokonca aj ich poschodia.  „Toto bude objav storocia,“ sepkal Michal a uz sa videl, ako prebera Ceramovu cenu za archeologiu. Alana sa v duchu pousmiala. Je ako maly chlapec, pomyslela si. Pacil sa jej a obdivovala ho, ale taktiez boli len chvilu spolu. Neodvazila sa preto pripustit si myslienku, ze by sa oni dvaja mohli dat dokopy. No vo vnutri srdca po tom velmi tuzila. Rozhodla sa, ze tomu necha volny priebeh. Ved cas vsetko ukaze. Nakoniec ich kroky doviedli na volny priestor, ktory mal tvar kruhu. „To muselo byt namestie, pretoze sa tu zbiehaju vsetky ulice,“ poznamenala. V jeho strede lezal obrovsky vyvyseny kamenny kruh, ktory pokryvali magicke utvary a znaky.  Z jeho vnutra vyzarovalo do okolia take iste zahadne svetlo ako z brany. Ten kruh si zil dalej svojim nezmenenym tempom. „Ani nepotrebovali ine osvetlenie,“ zamrazilo Alanu, ked si fotila a zaznamenavala tie znaky. „No tak, ved si odvazna zena, a teraz sa trasies?“ usmial sa a chytil ju za ruku, aby ju upokojil. „Prepac, len sa neviem zbavit zleho pocitu, ze nieco v tychto miestach nie je v poriadku.   Z druhej strany sa k nim uz priblizovali Ben a Deny. „Je to neuveritelne,“ povedal Ben, „cele to mesto je pod nanosom kamena. Vyzera to, akoby ho niekto prikryl jemnym hodvabom.  Zvlastne na tom je, ze okrem strazcu pri brane sme nenarazili na ziadnu inu postavu. Vyzera to tak, ze sila, ktora ich uvrhla do kamena, prisla vo chvili, ked spali. Ostali tak uvazneni v domoch. Dokonale mrtve mesto zakliate casom!“ „To vsetko v uplnom tichu,“ pridal sa Deny.  S novymi poznatkami sa vratili do svojho docasneho tabora. Zdokumentovany material zabalili do pripravenych bezpecnostnych obalov. Tie sa budu dalej skumat az na povrchu.  Unaveni po hodinach chodze si dopriali odpocinok. Vedeli, ze na druhy den budu opat pokracovat.  Tej noci sa Alana nepokojne mrvila. V polospanku pocula zahadny zvuk siriaci sa z mesta, ktory ju donutil vstat. Ani sa celkom neprebudila a v spanku vykrocila k strazcovi brany.  Znenazdania sa jej mala skala priplietla pod nohy a ona spadla. Vobec si neuvedomila, ze si poranila ruku. Pristupila k obrovi a dotkla sa jeho dlane. Chvilu tam stala, akoby bola tiez skamenena. No potom sa obratila a vedena neznamou silou sa vratila na svoje miesto.  Zaspala. V tichu noci bolo pocut jemne praskanie v mieste, kde sa dotkla kamennej dlane. Drobnymi prasklinami sa predieralo na povrch bledomodre svetielko. V tej chvili davna magia tohto miesta ozila. „Vstavajte!“ vykrikol Michal. Prve, co si po prebudeni vsimol, bolo, ze kamenny strazca zmizol. Clenovia jeho timu sa pomalicky preberali. Bolo sice este privcas, ale naliehavy ton v jeho hlase ich vylakal. Michal uz stal na mieste, kde bol predtym obor. Nebolo tam nic, len holy kamen a v okolitom prachu nejasne stopy. Tie smerovali do mesta.  Alanu striaslo. Odkedy vstupili do jaskyne, citila nebezpecenstvo. Tusila, ze sa tu deje nieco neprirodzene. Oprela sa rukou o zem, aby vstala. Znenazdania zjojkla. Zacudovane sa pozrela na dlan. Mala tam ranu ako od noza. Vobec si ale nevedela spomenut, kde sa mohla takto doriadit. Ovila si ju a pristupila k chlapom. Ti sa prave dohadovali, co podniknu dalej. Pokial sa doteraz bavili na Michalovych proroctvach, teraz zacinali verit, ze snad mal v niecom pravdu.  „Musime obra najst!“ ziadal razne Deny a odmietal ostatne argumenty. „Co ak tu je okrem nas este niekto iny, a ten ho premiestnil, len aby nas zmiatol a pripisal si nase objavy? Ved konkurencia je velka. Mozno dalsia vyprava patracov, ktori nas sledovali.“ „To je hlupost,“ namietol Ben. „Neverim tomu, urcite by sme ich museli aspon zacut. Obor bol nesmierne tazky, a to by nik bez zeriavov nezvladol. A co tie stopy? Viem, vyzera to pritiahnute za vlasy, ale moj dojem je ten, ze strazca sa prebudil a jednoducho si odkracal prec.“  Keby neboli v takej neprijemnej situacii, urcite by sa nad jeho zmyslanim pobavili. On vsak povedal to, co aj oni zacinali tusit. Michal vahal.  Bola to predsa vedecka vyprava, ktora sa teraz zmenila. Nemienil ohrozit svojich ludi len preto, aby dokazal, ze mal pravdu. „Tato zahada nas stavia do zvlastnej pozicie. Zacina to byt nebezpecne,“ povedal. „Predovsetkym vy sa musite rozhodnut,“ pozrel na svojich kolegov a cakal odpoved. Na malu chvilu zavladlo ticho.  „Vratme sa naspat,“ ozvala sa neisto Alana, akoby sa bala, ze ich tym urazi. „Ved viete, ze ja nie som bojazliva, ale toto uz presahuje nase chapanie. Nechcem, aby sme tu zbytocne riskovali.“  „Nie, nie, chcem prist na koren tejto zahady,“ protestoval Deny. „Ktovie ako dlho by nam potom trvalo znovu zorganizovat novu vypravu a ci by sa nam to vobec podarilo. Uz teraz sme mali problem s povolenim na prieskum.“  Zvysok timu prikyvol. Aj oni mali v pamati tie byrokraticke vybavovacky. „No dobre,“ povedal nakoniec Michal, „rozhodlo sa, ale musime mat aj zalozny plan. Vyzbrojime sa vsetkym, co mame. Co sa tu udialo, je cudne. Sochy same neutekaju. Znovu sa rozdelime a este raz prehladame mesto.“  Otocil sa k Alane.  „Ty zostanes s Benom. Nemozem ta teraz nechat samu. Obaja zatial zbalite nas tabor, aby sme boli prichystani, len co sa vratime. Lebo ak nic nenajdeme, ideme okamzite na povrch.“  Ben ihned zacal protestovat, ale Michal bol neustupny. Potreboval, aby ju niekto ochranoval, kym bude prec. Bolo to vazne a na nic ine nemyslel. Po ich odchode obaja spolocne zbalili tabor a o hodinu uz len posedavali a cakali. Ben to nakoniec nevydrzal a rychlo vstal. „Pojdem sa pozriet aspon z plosiny, ci neuvidim nasich. Tu je to na zblaznenie.“ „Ale…“ „O chvilu som spat, ved je to len niekolko metrov,“ nedal jej ani dopovedat a vzdialil sa. Hneval sa. Tak velmi chcel ist s ostatnymi, a teraz tu musel necinne cakat. Aj ked sa mu pacila a pomyslal, ze ju zbali. No teraz bolo zaujimavejsie to mesto pod nimi. Alana osamela. Skusila sa spojit s timom pomocou vysielacky, ale ozval sa len sum. Nemala ziadny signal. Uz aj to bolo podozrive, kedze sa doteraz vzdy dohovorili. Nevedela co robit. A vtedy to pocula. Z dialky k nej doliehal akysi slabucky narek, ktory priniesla ozvena. Postupne bol zvuk hlasnejsi, az jej to bolo neprijemne.  „Ben, kde si?! Vrat sa!“ vystrasene zakricala. Ale on sa neozval, aj ked ju musel urcite pocut. Nevydrzala a isla sa pozriet za nim. Skalnata plosina bola prazdna. Ten zahadny zvuk akoby vychadzal nedaleko od nej. Zobrala dalekohlad a hladala ostatnych. Ano, uvidela ich, ako v dialke prehladavaju mesto. Odlahlo jej a vydychla si. Otocila sa a vrazila rovno do Bena, ktory stal priamo za nou. „Och! Vylakal si ma!“  „Prepac,“ povedal ticho a oci sa mu cudne leskli. „Nieco som objavil. Pod, je to nedaleko.“ Chytil ju za ruku a tahal dole k muru.  „Au, to boli!“ vytrhla sa z jeho tuheho zovretia. „Co robis!“ hnevala sa na neho.  On akoby ju ani nepocul. Kracal s nou dalej az k muru. Nakoniec zastavil pri skalnatej pukline. Ta vo svojom vnutri  ukryvala velku jaskynu. Prave stadialto vychadzali tie nariekave zvuky. „Sme na mieste.“ Odrazu sa z pukliny vynoril ich strateny obor v celej svojej vyske. „On zije!“ vykrikla vystrasene. To poznanie ju uplne sokovalo. Siva farba kamenneho nanosu jednoducho zmizla. Svalnate telo mal oblecene v tmavom kozenom odeve. Dlhe biele vlasy mu splyvali az na plecia a zvyraznovali ten kontrast s oblecenim. Crty jeho tvare boli jemne a dokonale. Posmesne sa uskrnul nad jej zdesenim.  Pohladom sa nakoniec zastavila na jeho neskutocnych modrych ociach, ktore akoby pohltili ten zablesk neba, z ktoreho vzisli ich otcovia. Vykrikla hrozou a chcela sa rozbehnut prec, ale nohy ju neposluchali. Bola zviazana tym istym temnym carom, ktore na nu posobilo aj v spanku.  Obor sa spokojne usmial. Teraz mohol konecne oslobodit aj svojich druhov, ktori s nim boli po tisicrociach uvazneni. Pomocou tejto ludskej zeny, z jej krvi, povstanu ti, ktori este spia kamennym spankom. Moc nad ludmi sa opat obnovi tak, ako za prastarych cias.  Pozrel na Bena, ktory tam stal bez pohybu. Zhypnotizovany jeho magiou dostal prikaz, aby Alanu doviedol az k nemu. Teraz si zoberie aj jeho zivotnu silu, aby mohol nakrmit svoje mocne telo.  Otocil sa k Alane a jeho oci ju uplne paralyzovali. Temnota jej zahalila mysel a ponorila ju do hlbokeho spanku. Vdaka tomu aspon nevnimala, ako vedla nej obor vysava z Bena zivot. Potom vstal, dvihol Alanu a odkracal s nou do mesta, aby ju polozil na kamenny oltar ako obetu. Vedel aj o ostatnych ludoch, ktori tam su. Nemal z nich strach, pretoze teraz sa jeho sila uplne obnovila. Chranila ho aj silna magia tohto mesta. Bez prekazok sa dostal na urcene miesto. Pomaly ju ulozil na magicky kruh a zacal sa pripravovat na obetu.  Medzitym sa ale z ulicky vynoril Michal spolu s priatelom Denym.  V prvom okamihu ostali zarazene stat, akoby nechapali to, co vidia. Ihned potom spozorovali Alanu, ako bezmocne lezi, a obra, ktory sa nad nou naklana s nozom v ruke. Michal nezavahal ani na sekundu. S vykrikom zufalstva sa k nim okamzite rozbehol.  Bol uz na dosah, ked obor mavol rukou a vztycil pred neho neviditelnu barieru, ktora obkolesila cely magicky kruh. Kedze to necakal, prudko do nej narazil.  Z vnutra sa nanho dival svojim strasnym pohladom obor.  „Ste smiesni, ludia!“ pocul jeho temny hlas.  „Nechaj ju, nedotykaj sa jej!“ krical Michal. Vytiahol noz a snazil sa nim prerazit tu barieru.  Bola to ale marna snaha. Vedel to, ale nevzdaval sa. Tolko nan busil nozom, az sa mu napokon zlomil. „Nedostanes sa cez to, Michal! Je to marne!“ krical Deny, ktory za nim pribehol. „Musime sa stiahnut, lebo zabije aj nas. Teraz je uz prilis silny,“ snazil sa ho prehovorit. Mal neskutocny strach o svoj zivot, ale napriek tomu nedokazal opustit svojho priatela v takejto chvili.  „Nie, nie!“ krical zufalo Michal, ktory citil, ze jeho Alana este zije. Srdce mu hovorilo, ze ma nadej. Nevzda sa len preto, ze Deny ma obavy o svoj zivot. Lutoval len, ze nakoniec mozu zahynut aj Ben a Deny. Tento oziveny netvor s nimi nebude mat zlutovanie. To vedel urcite. Obratil sa k Denymu. Stal pri nom nevediac co robit.  „Bez a zachran seba aj Bena. Ja ostavam a bud Alane nejako pomozem, alebo zahyniem spolu s nou. Milujem ju a bez nej by som to aj tak neprezil.“ Akoby na jeho odpoved sa z kruhu ozval vasnivy nariekavy spev, ktory vychadzal z obrovych ust. Stal nakloneny nad svojou obetou a pomalym kolisavym pohybom sa jej chystal prebodnut srdce, aby uplne zrusil starodavnu kliatbu. Obaja kricali od hrozy, ktora sa odohravala priamo pred ich ocami. Magicky spev sa zrychloval a noz sa uz nebezpecne priblizoval k jej srdcu.  Michal padol na kolena pred kruhom a v nahlom tranze vykrikol: „Boze, pomoz! Nedovol, aby takto zabil Alanu, len aby oslobodil svojich ludi! Ty jediny mas tu moc zastavit toto utrpenie! Nedovol to, Pane!“  Vysilene sa zvalil na zem s pocitom, ze o chvilu umrie aj on. Cele jeho vnutro sa odkrylo ako ziva rana a vtedy si uz len v duchu pomyslel:  Radsej nech mna zabije, len aby ona prezila! Ponukam ti, Pane, svoje srdce… No pocul uz len zvuk noza, ktory sa prave vnoril hlboko do nevinneho srdca. Jej bolestny vykrik zaznel sucasne s jej poslednym vydychom zivota.  Bolo po vsetkom. Nastalo hrozive ticho. Okolie zahalila modrasta ziara vychadzajuca z kruhu. Vsade poculi praskanie a drobenie skal. Mesto sa zacinalo prebudzat. Netrvalo to ale dlho, pretoze sa nad nimi nahle zviril prach a zaculi silne dunenie. Cele mesto v momente presvetlila biela ziara. Z nej videli vystupovat siluetu v bielom ruchu. Ochranny magicky kruh sa prelomil a obor bol vymrsteny k prichadzajucej postave. Tam, na kolenach, v celej svojej velkosti, sa triasol strachom a sklanal pred nebeskym poslom. Zufalo pritom nariekal: „Nezavrhuj ma znovu, strazca nebeskej brany, nechaj ma tu zit s mojimi druhmi a ja ti slubujem, ze tato obeta bola posledna.“ Tu obaja priatelia zaculi krasny nadpozemsky hlas anjela, ktory sa rozliehal dookola.   „Boh vypocul prosby tohto muza, ktory sa ponukol ako dobrovolna obeta. A aj ked ta oni nevedomky prebudili k zivotu, ja znovu ponorim mesto do chladneho spanku. Vas cas na tejto zemi este nenastal, pretoze ludia ukazali, ze maju sancu zmenit sa vo svojom vnutri hlavne kvoli inym.“ Nahle sa mu v ruke objavil  mec. Z neho sa rozptylili ziarive luce, ktore sa napokon spojili v ohnivy blesk. Vo vzduchu to zasvistalo a obor tak, ako bol na kolenach, skamenel. Mesto spolu s nim nahle utichlo.  Anjel sa obratil k Michalovi, ktory tam lezal bez pohybu. Stratil vsetku silu v nadeji, ze ju zachrani. Uz nemal pre co zit. Chcel okamzite umriet.  „Ponukol si svoj zivot pre dobro vsetkych,“ pocul hovorit tu bytost. „Vdaka tomu este nenastane koniec vekov. Dal si ludom cas, aby sa napravili.“ Mlady muz sa nakoniec stazka postavil a bez slov pristupil k Alane. Nezne si privinul jej telo a zobral ju do narucia. Uz nemal viac slz, aby ju oplakaval. Postavil sa tvarou pred neho ako pred svojho sudcu.   „Vasa laska je nesmrtelna, a preto odteraz budete strazcami tohto mesta vy, az dovtedy, kym nenastane koniec casu. Potom sa obaja vratite do zivota v kralovstve lasky. To bude vasa odmena. Podobne ucinim aj s vasim nestastnym priatelom Benom, ktory bol prvou obetou obra. Michal sa otocil k Denymu a s nadejou v ociach sa na neho usmial.  „Nebud smutny,“ povedal, ked videl, ako mu slzy stekaju po tvari. „Bolo mi dopriate byt s mojou Alanou na vecnost. Tu som nasiel svoj osud. Teraz som uz stastny.“ Denymu  to trhalo srde. Nedokazal zo seba dostat ziadne slova. Hrdlo mu zvieral obrovsky zial. Citil, ze sa tu odohralo nieco, co prevysuje ludske chapanie. Cosi nadpozemske.  Anjel opat mavol mecom a pred jeho zrakom Alana s Michalom skameneli. „Teraz ta vyvediem odtialto prec. Ty a ani nik ini viac toto miesto nenajdete,“ povedal mu posol. „Mesto zapecatim svojou silou, ktora ho ochrani az do chvile, ked nastane jeho cas. Teraz ma nasleduj.“ Vahavo sa pohol za svojim zvlastnym sprievodcom. Asi pol hodinu prechadzali tunelom, ktory sa im vytvaral priamo pred ocami. Nepotrebovali pritom ziadne svetlo, pretoze anjel ziaril sam ako slnko. Nakoniec vysli von. Nasli sa priamo dole pod velkou sopkou, kadial predtym prechadzali.  Anjel sa na neho poslednykrat laskavo usmial a zmizol v tuneli. Potom bolo pocut uz len zahadne dunenie hory. Vtedy pochopil, ze sa vsetko skoncilo. To, co prave zazil, mu pripomenulo, aky je ludsky zivot krehky, vzacny, ale sucasne aj nesmrtelny. Urady po jeho navrate vyhlasili patranie po troch nezvestnych. Napriek vsetkej snahe sa im nepodarilo dostat dovnutra obrovskej vyhasnutej sopky. Po niekolkych dnoch to nakoniec uzavreli s tym, ze sa po zemetraseni zosunuli skaly a zatarasili pristup. Vyhlasili ich za mrtvych. Iba Deny a potom profesor vedeli, co sa vlastne stalo. Ale nehovorili o tom, pretoze tusili, ze by im to nik neuveril. *** V hlbokych  utrobach hory temnoty a zabudnutia medzitym spali mladi ludia a cakali na svoj cas prebudenia.