Prva kapitola Pavel Sekerak Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Pavel Sekerak Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2019) 010001 OBSAH Prva kapitola 1 O knihe 5 Vo vnutri 6 Tajomstvo 7 Zrkadlo 8 Omyly 9 Zaujem 10 Ticho 11 Dvaja 12 Okamih v noci 13 Bleeding heart 14 My day 15 Night walk 16 Ticho 17 Fotografie 18 Spln 19 Stopy 20 Neskoro 21 Do teba… 22 Samota 23 Nedozvies 24 Anjel 25 21 slov a osudov 26 Hoax 27 Kralik 29 Prekliata poviedka 31 Nobelovka za smrt 32 Rande 34 Martan 36 Polutovaniahodny manzel 38 Vincent 40 Dlha cesta domov 43 Snad 45 Vsetko ma svoj koniec 47 Ocami zeny 49 LoToR 52 Opat sama 54 Volby 56 Sumer hits you! 57 Trip 59 Drak 61 Narodeniny 64 Slzy 66 Volny pad 68 Po praci 70 Gravitacia 72 Zoznamenie 74 Apokalypsa 76 Abecedne bluznenie 78 Baca 80 Bulbasaur 81 Navod na pouzivanie 83 Fotografie 85 Dom duchov 86 Luce 89 Na lodi 90 Padly andel 91 Pamatam 92 Prechadzka v noci 93 Rano v ovocnom sade 95 Vtaca 96 Za svetlom 97 Nedelna chvilka depresie 98 Polnocna 99 Advertisement 100 Hodiny 101 Jeden postaci 102 V kurii 103 V podzemi 104 Stretnutie 105 Kde tolko trcim 106 V objati 107 Tajne 108 Mrcha 109 Naposledy 110 Daleko 112 V nasom svete 113 Priatel 114 Klaun 115 Nejaky nazov vymyslim 116 Ticho vo vnutri 117 Na kridlach 118 Spoznani 119 Kridla 120 Smiem? 121 Mnich 122 Sila 123 Zapad slnka 124 Nad Dovalovom 125 Zobrak 126 Iluze existence 127 Shledani 128 Slova 129 Preziji? 130 Zivot 131 Snad 132 Touzim 133 Andel 134 Sneni 135 Kniha 136 Neunesu 137 Jen proto 138 Uveznen 139 Cerna 140 Iluze existence 141 Boure 142 Cizinec 143 Listy 144 Dekuji 145 Bezfarebna poezia 146 nezmesti 147 nepoviem 148 neznicim 149 nepockam 150 nevidim 151 nezmeni 152 nesplni 153 nespoznas 154 nevyhrame 155 nezviem 156 nemozne 157 nesmieme 158 nevratim 159 nezobudim 160 nezmysel 161 nechytim 162 neprecitany 163 Koniec 164 Lenosenie 165 Sami 166 Domov 167 Nalezne 168 Nekonecna 169 Nadherna 170 Sen 171 Nevyrovna 172 Kto 173 Nezabrani 174 Ridicak 175 Na dne 176 Vrah 177 V rose 178 Rezonancie 179 Nestaci 180 Nehodiace sa skrtnite! 181 Pes 182 Boh vie 183 Hladanie 184 Koniec 185 Podakovanie 186 O knihe Po malych kuskoch, v skutku nenapadne, vers za versom vznikala prva kapitola mojho literarneho zivota. Veru, ani vo sne by som si nepomyslel, ze jedneho dna budem obracat stranky svojej vlastnej knizky. A hla, v rukach drzim tuto doslova jedinecnu zbierku mojich vytvorov. Od najstarsich az po najnovsie, chronologicky zoradene basne a kratke pribehy. Po nesmelych zaciatkoch, povzbudeny pozitivnymi reakciami citatelov, som pisal coraz viac. A coraz viac ma to i bavilo. Po prvej zbierke s nazvom Vo vnutri nastalo Ticho. Je to nazov asi najminimalistickejsej zbierky vobec. Hoci basne v nej maju castokrat len par versov, su velmi vystizne. Co nasledovalo dalej predcilo vsetky moje ocakavania. Velmi rad si spominam na nekonecne dlhe vecery, pocas ktorych, v podstate neplanovane, vznikal najrozsiahlejsi projekt Greenie kniznice - 21 slov a osudov. Jednotlivi autori pisali svoje diela s pouzitim vopred zadanych 21 slov. Tvoriva atmosfera komunity bola doslova hmatatelna. Viaceri z nas si toto nadsenie pre tvorive pisanie uchovali a zanedlho uzrela svetlo sveta zbierka basni – Fotografie. Jej autorom je moja malickost a talentovana mlada poetka Terka Hruskova. Ako napoveda samotny nazov, basne v tejto zbierke boli napisane podla fotografii, no mnohokrat boli uplne ine nez by clovek cakal. V mojich dalsich zbierkach dominuje nenaplnena tuzba po blizkej osobe, neraz sprevadzana smutkom ci az depresiou. Tak, ako to chodi v zivote, tak aj v mojej poezii nakoniec tazke chvile vystrieda nadej. Mojou azda najoblubenejsou je zbierka basni Iluze Existence. Cestina je neuveritelne krasny jazyk. Okrem poezie sa obcas pokusam pisat i prozu. Tajomstvo Viktorovho sadu sa tesi u citatelov velkej oblube. Preto pripravujem v buducnosti jeho pokracovanie. Rok 2019 som ukoncil zbierkou basni nazvanou Koniec. Ale budte bez obav, je to len koniec Prvej kapitoly. Vo vnutri Tajomstvo Ukryty vsetkym na ociach, myslim tajne na cosi zlate. Na miesto odkial sa neda vratit. Na nemozne veci na dosah. Na hviezdy nezazate. Na poklad, co treba stratit. Za vieckami svojich oci, vidim spomienky, na to, co sa este len stane. Na zaciatok, co prave konci, na pramen rieky, srdce vlozene do dlane. Zrkadlo Ake je to byt, na odvratenej strane? Su tam bozky chladne? Su tam teple dlane? Divam sa na svoju tvar... Nic nehovori, sotva nieco vnima. Je za tym sklom nieco? Alebo len zima? Svetla su uz zhasnute, hudba vsak hra dalej. Myslienky nezamknute postradaju nadej. Nenahlia sa nikam, nikto ich necaka. Ukladam kosti, s pocitom tulaka. Omyly Zbytocna je krasa gramatickych rymov, ked odpoved prinasa len more omylov. Nenapadne znamenia, a vnutorne svety Kde sa slova premenia na zmysluplne vety. Zaujem Usinam a pohladom zistujem, ze miesto vedla mna je prazdne. Asi on nikto nejavi zaujem, pomyslim si, ked moje telo chladne. Natiahnem ruku za tebou, nie si tu, je to marne. Potom, ked oci zatvorim, dotykam sa ta virtualne. Ticho Vsetko utichlo. Znie len hudba, ktora nepotrebuje slova. Tie posledne sa stratili v odtienoch ticha. Dvaja Sedis vedla mna schulena, s hlavou na mojom pleci. Ruky spadnute na kolena… Sme dvaja a predsa sme vsetci. Okamih v noci Uprostred noci pocuvam, ako po strunach kracas prstami. Tajne si predstavim, ake by bolo, dotykat sa ta ustami. Bleeding heart I feel your pain, when your heart is broken. It's in my brain, the word that can't be spoken. I hope, it's not too late, to change your shades of sorrow. Will it be our fate? Will you love me tomorrow? My day I kill the alarm every morning. Pure disgust - nothing less. I do not like what is coming. Hurry, confusion and stress. The whole day I try to find, the best work/love ratio. But the only thing I get, is another shit on the radio. Night walk I forgot how to love, and smile I can't recognize. Slow motion pictures try to remind me those feelings. Watching through the window glass, I cannot see your eyes. And the music in my mind, can’t defeat the demons. Every day I fight, with the thoughts, that keep me down. Sometimes I win and sometimes I don't. Walking through the night, I lose myself in my hometown. And the flames of stars are burning hot. Ticho Fotografie Vsetko dobre i zle sa straca v plameni horiacich spomienok. Ich ohen je chladny. Staci vsak na ohriatie ruk. Noc dnu tichymi krokmi vkraca, prilozim este par polienok. Odteraz az navzdy, milovat budem tento zvuk. Spln Ticho a bezpecne, fotony prenikaju cez okno. Beztrestne, dievcat sa dotykaju. Stopy Chceme len malicko, za co najvyssiu cenu! Napisy na tricko, na kozu vyzlecenu. Na srdce vyvesku, s napisom otvorene. Dve stopy do piesku. Zajtra tu nebudeme. Neskoro Ladove kvety na okno, kresli bezcitny mraz. Je uz neskoro hladat, stratene miesta v nas. Do teba… Fragmenty dusi. Rozsypane po zemi. Luce slnka v zahyboch vlasov. Myslienkami som do teba vnoreny. Nieco tu ziari, aj ked som zhasol. Samota Prach ustal a spod sutin nepocut nic. Nic viac… Len styri padajuce steny. Tazobou vazniace dusu, ktora nevykrikne. Nedozvies Rad sa na teba pozeram, ked polievas kvety. No bez skutkov su suvetia, iba hole vety. Tvoj usmev je pre mna, tou najvacsou odmenou. No nikdy sa nedozvies, co ukryl som pred tebou. Anjel Kracame po nespravnom svete. Presviedcame sa o tom denne. Kym moju dusu pokrkvete, znicia ju viry patogenne. Zanecham jasny odkaz aj ked som len basnik bez pera. Vdaka tebe som spoznal, ze bolest nosi tvar anjela. 21 slov a osudov Hoax slova dodala Lidka Zakova telepatia, dieta, vykrik, export, zasvatenie, hoax, strieborna nit, bolest, havran, fatamorgana, oslava, doktor, extaza, dynastia, Adamovo rebro, orakulum, synagoga, Mozart, tulipany, loz Nevidim ziadne cervene svetla, ziadne varovanie. Ani telepatia ma uz teraz nezachrani. Rozhodol som sa! Mozno klamem sam seba. Ale nie je lepsia prijemna loz ako tvrda realita? Obleceny ako doktor, zamiesal som sa medzi personal. Dostat sa dnu nebolo vobec tazke. Presiel som okolo recepcie. Bola podozrivo prazdna, tak som sa zbytocne nezdrzoval a vydal sa na najvyssie poschodie. Izba, ktoru hladam, je az na konci chodby. Sebavedome som otvoril dvere a rozhliadol som sa. Malo byt predsa tu! Ale izba bola prazdna. Cerstve tulipany vo vaze naznacovali, ze tu nedavno este bolo. Zazracne dieta, o ktorom sa pisalo v e-maily, je prec! Uniesol ho niekto? Odislo same? Kde ho teraz hladat? Sklamany som nastupil do vytahu a stlacil jednotku. Vydaval nejake divne zvuky. Hadam sa odtialto dostanem. Uz aby som bol prec, pomyslel som si. Uz som bol dole, ale vytah nezastavil, pokracoval dalej az do suterenu. Bolo rozsvietene. Prekvapilo ma to. Uprostred noci by som to necakal. Zvedavost zvitazila, a tak som sa pristihol, ako sa tulam podivnymi chodbami. Vsade boli poukladane krabice a popri stene bolo par lehatok na kolieskach. Odrazu sa chodbou ozval sklucujuci vykrik. Musela to byt nepredstavitelna bolest. Bolo to doslova volanie o pomoc. Islo to odtialto. Ocitol som sa pred dvojdielnymi dverami s napisom EXPORT. Dufal som, ze to nie je ten chlapec. Bol posledny z dynastie. Za dverami uz nebolo tolko svetla. Ale nevadilo mi to. Mal som strach a nechcel som byt spozorovany. Vlastne mi to vyhovovalo. Zakradal som sa potichu ako havran ukryty v nocnej tme. Chodba bola vykladana obkladackami, vselijako sa klukatila a nemala konca. Chvilu mi trvalo, kym som dosiel k dalsim dveram. Nakukol som dnu cez male okno. Nemohol som uverit tomu, co vidim. Bolo to ako zjavenie, ako fatamorgana. Toto snad ani nie je skutocne. Co to je?! Uprostred temnej miestnosti sedel v kresle chlapec priputany striebornou nitou. Miestnost osvetlovali iba fakle. Dekoracie pripominali synagogu, ktoru som raz navstivil, ale to ostatne bolo uplne odlisne. Po stenach boli nasprejovane napisy v jazyku, ktoremu som nerozumel. Okolo dietata poskakovali nejaki divni ludia. Vyzerali, akoby boli v extaze. Opat som sa pytal seba sameho: Co to je?! Oslava, nejake zasvatenie? Este aj ta hudba od Mozarta… Vobec som nevedel, na co sa to pozeram. Kolegovia sa mi smiali, ze som blazon. Ze ten e-mail je len HOAX. Ale to, co som videl, bolo predsa skutocne. Napriek tomu, ze bol chlapec zviazany, spravali sa k nemu, akoby to bol anjel. Akoby im mal zverit akesi posolstvo. Tajomstvo, o ktorom sa nemal nik dozvediet. Bolo to vari nejake novodobe orakulum? Stal som tam ako primrznuty. Vtom jeden z tych podivinov pristupil k chlapcovi a pokojnym hlasom prehovoril: Preco nam to nechces povedat? Uz len ty jediny vies, kde je. Povedz nam, kde je to prave Adamovo rebro? Kralik slova dodal Horan Ovcipas kralik, lista, ryl, Lego, jedlo, dievca, sneh, fotka, noha, lezat, padat, svetlo, dom, Karpaty, hmyz, kamen, voda, krabica, mec, riedidlo, tocit Kdesi v Karpatoch vraj zije kralik, co zerie hmyz. Je to unikat, kedze kralik divy, najrozsirenejsi druh v Europe, je vegetarian. V lete sa zivi travou, zelenymi castami rastlin, hluzami. A v zime rad odlupuje koru zo stromov. Od momentu, ako som sa o nom dopocul, spriahal som plany, ako ho vypatrat. Na listu vo webovom prehliadaci som si ulozil zalozky na stranky s udajmi o poslednom spozorovani tohto druhu. Ked pominul sneh, vydal som sa na vypravu. „Mame vsetko, na nic si nezabudol?“ kontrolovala ma Zuzana. Ale ako mozem vediet, ci som na nieco zabudol? Ak som zabudol, tak o tom predsa neviem. Ci? Pre istotu skontrolujem vsetko podla zoznamu. Na Zuzanu som sa mohol spolahnut za kazdych okolnosti. „Ryl! Zabudol som na ryl!“ krical som na nu z garaze. Zide sa, ak sa budeme chciet dostat do kralicej nory. „A co jedlo a voda? Preco je batoh s jedlom este stale v kuchyni?!“ To dievca je nenahraditelne. Nebyt jej, ostalo by vsetko v dome. Zbehol som po batoh s jedlom, krabicu s naradim a vselijakymi pomockami na dlhsi pobyt v prirode. Vsetko sme nalozili, sadli sme do auta a vyrazili za dobrodruzstvom. „Vypol si svetlo v kuchyni?!“ pytala sa opat. Asi ma porazi! povedal som si v mysli. Vobec som si nebol isty, ci som ho vypol alebo nie. „Ano, zlatko, samozrejme, ze som ho vypol.“ zaklamal som, pretoze sa mi tam uz nechcelo vracat. Neustale nas cosi zdrzuje. Takto sa k tomu kralikovi nedostaneme nikdy. Kym tam prideme, vyhynie. Nohu som poriadne pritlacil na pedal. Teraz ma uz nic nezastavi. Presli sme asi 500 kilometrov a zacala na mna padat unava. Zastavili sme sa na najblizsej benzinke. Natankoval som 30 litrov paliva a pri pokladni som ako darcek dostal lego. Parada. Konecne nieco vesele. Zuzana je fajn, ale jej jazyk je niekedy ostry ako mec. To bolo reci, ked som namiesto avivaze nalial do pracky riedidlo… Ani pomysliet! „Kam sa tak rutis, nemali sme ist teraz dolava?!“ skrikla na mna necakane. Okamzite som zacal tocit, ale bolo uz neskoro. Zadnym kolesom som zisiel mimo cestu a narazil na kamen. Auto sa niekolkokrat prevratilo. Crepiny z rozbitych okien lietali vzduchom spolu so vsetkou batozinou. Na chvilu sme stratili vedomie. Ked hukot a prach ustali, prebrali sme sa. Ucitili sme zapach paliva vytekajuceho z nadrze. „Zuzi, rychlo! Rychlo pod von!“ Ani neviem, ako sa mi to podarilo. Vyliezol som cez pokrcene dvere a oknom som vytiahol von aj Zuzanu. Potacali sme sa, ale chceli sme ist co najdalej od auta. Zuzana spadla a ostala lezat. Nevidel som to, pretoze bola za mnou. Vtom sa ozvala obrovska rana a auto sa rozletelo na milion kuskov. Vsetko bolo prec! Vsetko! Ostalo mi iba auticko z lega a ohorena fotka zahadneho kralika. Prekliata poviedka slova dodal Pavel Sekerak mlcky, chyba, lego, gulate, rymy, spolu, papier, ruzovy, bezfarebny, rasa, kocka, okna, milostny, lampa, styri, stastny, postava, neviem, temna, studio, kapitola Nervozne sa pokusam dopisat konecne poslednu kapitolu. Tentokrat musi predcit vsetky ostatne. Nie, nie je to milostny roman, ako by sa mohlo zdat na prvy pohlad. Aj ked tam citit urcite naznaky. Vlastne je to iba taka skladacka, akesi lego poskladane zo slov. Aj tieto maju rozne tvary, rozne farby. Som moderny clovek, preto to pisem v pocitaci. Papier bude mat coskoro velku cenu. Minimalne taku ako maslo. Tak sa nim snazim setrit. Ale nemozem sa sustredit, lampa na stole podozrivo blika. Jednym okom hladim na monitor, druhym pozorujem ako gulate svietidlo postupne straca na sile a vzapati jej ma az prilis. Nie som z toho stastny, je celkom nova. Kupil som ju na planete plnej elektra. Mali tam vselijake svietidla, ale nic pre mna. Doteraz nechapem, preco mi predavac ponukal ruzovy luster. „Vidis, mali sme tam ist spolu!“ ozvalo sa z kuchyne. „Urcite by si nekupil takuto haraburdu!“ Zahryzol som si do jazyka a mlcky pokracoval v pisani. Je to pribeh o vzdialenej planete, ktora sa ocitla v zaujme niekolkych skupin kolonistov. Jedna rasa mimozemstanov vystrednejsia nez druha. Aj hlavna postava bola vskutku neobycajna. Na hlave, co vyzerala ako kocka, chybal nos. Zato oci mala styri. Kazde inej farby. A z otvorov na rukach vylucovala bezfarebny sliz. Cela planeta bola ponura a temna, ale velmi bohata na surovinu potrebnu pre nadsvetelne lety. Stavby domacich obyvatelov rozhodne nenavrhovali architekti v studiu. Aj africky domorodci by ich postavili lepsie. Ostavalo mi napisat este par poslednych riadkov s rozuzlenim, ale nebolo mi dopriate. Monitor zmodrel a uprostred sa objavil napis: Neznama chyba! „Doparoma! Neviem preco som si nedal poradit?! Preco som si namiesto Linuxu nainstaloval tie blbe okna?!“ zasomral som si sam pre seba a v mysli sa mi vynarali vulgarne rymy. Nobelovka za smrt slova dodal Pavel Sekerak zivot, ciel, stena, pride, mier, psisko, „Han Solo“, rano, vrah, vtedy, kamery, veris, vojny, omyl, pohoda, smrt, marketing, startup, pesnicka, pot, ticho Cely moj zivot obratil sa naruby, bolo to v den, ked Kato prisiel o zuby. Vtedy uvedomil som si tu krutu realitu, vytrhnuty zo sna ako Solo z karbonitu. Slnko bolo nizko, noc bola este blizko. A na dvore brechalo susedovie psisko. Cely zivot prezijeme pod dohladom kamier a najvacsi vrah dostane nobelovku za mier. Proti tomu nezmozes nic, tak sa s tym zmier, kamo! Ved nikdy nevies, ci po tejto noci pride este rano. Zivot neber prilis vazne. Zivy z neho nevyviaznes. Ak odides posledny, dufam, ze za sebou zhasnes. Preto bojuj zo vsetkych sil, chod za svojim cielom. A proti stene rozbehni sa zasadne len celom. Pusti si k tomu pesnicku, alebo vojnu ticha. Prestan nad kazdym omylom nekonecne vzdychat! Urob nejaky startup, ak si na to veris. Marketing ti zaruci dokonalu prestiz. Na svete vsak nic nie je, ako sa ti zdalo. Z toho co je dolezite, maju najbohatsi malo. Za pohodu s priatelmi, vymen pot samoty. Chod naplno, kym pridu na teba mrakoty. Uzivaj si zivota, chut vsetkych jeho maskrt. Inak ta on sam oceni nobelovkou za smrt. Rande slova dodal Stanislav Hoferek zlava, plexisklo, Vltava, hudba, unava, kvietky, cokolada, podprsenka, teplo, vasen, poezia, Western Union, Praha, masozravec, rychlik, muchotravka, diskografia, melodia, mineralka, puta, bic Prezeram si diskografiu Michaela Buriana, neviem sa rozhodnut ci Praha, ci Vltava. Obidve sa mi pacia, rytmus i melodia. Konecne hudba, co nezabija. Slecna za plexisklom vo Western Unione, Vyzera, ze ma dost, ze je vo velkom zhone. Dnes mi to nevadi, nikam sa nenahlim, pokojne pockam a potom to rozbalim. Za chrbtom v rukach drzim cokoladu a kvietky. O chvilu vyjde vonku zo svojej klietky, ci prepazky, priehradky, okienka, to je jedno. Potom ju oslovim a pozvem niekam na jedlo. Som masozravec, snad jej to nebude vadit. Urcite privoli, ved pada od unavy. Ma rada poeziu, vraveli o tom v telke. Napisal som basen o jej podprsenke. Citat ju bude moct az po 22:00. A nie je to preto aby neusnula. Mozno to bude pre nu silna davka, ako zelena muchotravka. Posledny rychlik vyrazil z hlavnej stanice, vtom necakane dostal som pusu na lice. Predbehla ma, vytusila moj zamer. A aky bol tejto story zaver? Nasa vasen stupala ako bublinky v mineralke. Teplo sa zvysovalo jak zlava na moralke. Nakoniec nebola az taka nedotknuta, ved za postelou skryvala bic a puta. Martan slova dodala Lidka Zakova nema tvar, blazon, Venusa, utocisko, priliv, rozhresenie, suzvuk, aura, zatmenie, prilakat, kominar, moderator, utesene, meduza, ladovec, unia, jasmin, avokado, prach, karneval, dvojicky Zda sa, ze som prekonal krizu tvorenia. Je teraz nacase, oprasit umenie dvorenia. Aj ked je prilis daleko on nas ku Venusi, mam v rukave eso, o ktorom nik netusi. Nema tvar a psie oci uz nie su moderne, karneval falosnych usmevov nahradi zatmenie. Ja stavim vsetko vzdy iba na jednu kartu, asi som blazon dekorovany do pop-artu. Obavam sa, ze nenosim stastie, nie som kominar. Navyse u nas na Marse je cierna povinna. Napriek vsetkemu dufam, ze to utocisko najdem. Vyhnem sa meduzam, aj ked na dno padnem. Prekonam priliv omylov, na lodke z avokada. Jej aura mi napovie, ci ma ma vskutku rada. Saxofon i piano hraju dnes v rytme moderato. Suzvuk ich melodie naozaj stoji za to. Je ako suznenie ladovca s arktickou oblohou, hybe sa utesene, s vonou jasminovou. Prach mi nezabrani k sebe ju prilakat, rozhodol som sa totiz na inu necakat. Bolo to vzajomne, opojne omamenie. Unia lasky nam poskytla rozhresenie. Je jasne, ze to bude odteraz navzdycky a asi v novembri cakame dvojicky. Polutovaniahodny manzel slova dodal Peter Jarkulis vino, orangutan, pohorsenie, politicka scena, jazyk, konzola, naduvanie, oxid, autobus, akord, melancholia, radostne, flegmatik, vyber, vodopad, opera, manzel, polutovaniahodny, neznasanlivost, ego, plachy, hazard Neustale sa pohorsuje, aj ked je znamy flegmatik. Obcas sa tvari, ze nepocuje a nedava si pozor na jazyk. Poker nazyva hazardom, a to sa nie vsetkym paci. Naoko plachy udiera, po televiznom prijimaci. Po konzumacii vina, vzbudzuje pohorsenie u ludi. Len politicka scena, ho z letargie prebudi. Nemam moc na vyber, slubili sme si vecnu lasku. Aj ked niekedy vyzera, ako orangutan na obrazku. Hlavne ze pozna, ktorym, prikazom spusti konzolu. A o naduvani nehovorim... Najma ked pije kofolu. Vraj za to moze oxid uhlicity, nie je to iba jeho vina. Dobre je, len ked je syty, netrapi ho melancholia. Vzdy, ked nestihne autobus, vyleje vodopad dovodov. Najradsej pocuva hudbu, plnu molovych akordov. Neznasanlivost a jeho silne ego, obcas ho privedu do uzkych. So synom radostne hra sa lego, v opere nadava do mrzkych. Raz ma dokonca zranenu, omylom doma zavrel. Co uz s nim narobim? Je to moj polutovaniahodny manzel. Vincent slova dodala Martina Grmanova zrkadlo, kreslo, zamat, modra, knihy, Absinth, slnecnice, postimpresionizmus, pointilizmus, galeria, Vincent, sialeny, skakat, nadaval, gulka, mrtvy, zalubeny, Tahiti, Arles, horuci, vcera Po zotmeni sa ulicami, pohybuje temna postava. Na krizovatke sa zastavi. Nevie ci vpravo, ci dolava. Na kruhaci chodi dookola, akoby to bol Amfiteater v Arlese. Moze za to Absinth, ze tu bludi, ako Maugli strateny v pralese. Volaju ho sialeny Vincent a jeho pribeh je dost smutny. Ak nenajde nejake mince, coskoro bude isto mrtvy. Vsetko sa to zacalo na Tahiti, na vystave pointilizmu. Najviac ho z umenia tahalo, k postimpresionizmu. V galerii spoznal aj Klaudiu, mala pokozku ako zamat. Odvtedy nemyslel na inu a zacal sa o seba starat. Sedaval v kresle zahlbeny, prenho to bolo ako vcera. Stale je do nej zalubeny, ako ked robil dispecera. Nosila velmi peknu suknu, modru s motivom slnecnic. Vincent miloval tuto farbu, aj farbu Klaudiinych lic. V ten horuci vecer citali, spolu vselijake knihy. To este Vincent nevedel, akej sa dopustil viny. Klaudia bola uz vydata, za malo znameho vraha. Nadaval jej a od mlada, musela jak on chcel skakat V ten vecer ich v bare objavil, vtrhol dnu a rozbil zrkadlo. Bez varovania ju zastrelil, gulka ju prepichla ako zihadlo. Aj ked sa Vincent zachranil, a vratil sa odtial domov. Nikdy viac sa s tym nezmieril. Ved ako by aj mohol? Jedinu zenu, co miloval, strelili priamo do hrude. Odvtedy sa len potuloval. Uz s nou coskoro bude… Dlha cesta domov slova dodala Daniela Bordasova vanilka, ostnaty, belost, cukor, droga, mak, srdce, klamat, neskoro, miesat, lupienky, nausnica, slzy, pradlo, flasa, noznice, keramika, pouzity, hrozne, sladkost, kondom Sedel som neskoro na schodoch vedla cintorina, zrazu zacul som zvuk, ako keby padla gilotina. Rozmyslal som, naco je tam plot z ostnateho drotu, a stale ma to tahalo coraz blizsie tomu plotu. Nebudem klamat, srdce sa mi rozbuchalo, a ani neviem, co ma tak velmi vylakalo. Mozno to boli zvuky smrti, mozno len moje predstavy, mal som pocit, ze sa sem blizi pes a dve tmave postavy. Mesiaca spln dnes vsetky ocakavania splnil, vtom jasny luc tmy moje oci oslnil. Rucicky hodin sa zastavili, ked zakopol som o flasu. Rozsypal sa mi mak a cukor, co kupil som pre Dasu. Nastastie som zachranil vanilku i spodne pradlo. Bez toho by to dnes vecer asi dobre nedopadlo. Ale prilis zavcasu urobil som tento zaver, osud mal so mnou dnes celkom iny zamer. Vsade na cmiteri boli pouzite kondomy, radsej som sa rozhodol, zobrat plecia na nohy. Teda, vlastne naopak, dnes sa mi vsetko miesa hrozne, pletiem si belost s bolestou a tak podobne. Stupil som na striekacku, dufam ze nie z drogy. Aj tak som sa zo vsetkeho citil celkom grogy. Kusok dalej nasiel som nausnicu v tvare slzy, hodi sa ked budem Daske vraviet, ze ma to mrzi. Ze nekupil som keramiku, dokonca ani noznice, pred prichodom domov pojdem do spovednice. I tak bude neodvratny hnev mojej priatelky, ked sa vratim neskoro a donesiem len lupienky. Snad slova dodala Andrea Ferencova drzy, hlaven, pes, sen, hnev, klobuk, automaticky, vana, farma, duha, hroch, otecko, vlna, kniha, sviecka, cesta, skrina, mlyn, syr, lievanec, mlaka Taha ma ku tebe neviditelna sila, presne taka, o akej som snival. Skutocna ako tato kniha, ktoru som este nedopisal. Hlavne je nemat pri hlave hlaven, nevzdat sa aj pocas najvacsieho hnevu. Na konci cesty je duhovy pramen, podaj mi ruku a podme spolu k nemu. Neboj sa, tak podaj mi ruku, zvezieme sa na dobrej vlne. Slnku sa skryjeme v klobuku a cez mlaku preplavime v clne. Budem ti robit lievance so syrom, alebo s cimkolvek budes chciet. Ukazeme chrbat veternym mlynom. Ak mi to dovolis, ak budem smiet. Viem, niekedy byvam trochu drzy, a spavam vo vani ako taky hroch. Chcem stvorit svet, co ta neomrzi, kde bude vsetko pre nas dvoch. Pretoze zivot vo svete bez teba je pes, na jeho konci sa zvykne zapalit sviecka. Mojim snom nie je zit pre automaticky stres. A o com snivas ty, ked zatvoris viecka? Je to skrina plna siat, farma plna zvieratiek? To sotva, to sa mi k tebe nehodi. Dufam, ze ako ja snivas, ze budes mamickou , pre dieta, co sa nam narodi. Snad som na nic nezabudol, snad myslel som na vsetko. Budes istotne dobrou mamou a ja hrdy otecko. Vsetko ma svoj koniec slova dodal Peter Jarkulis krasokorculiar, biatlon, degradovany, ochotnik, kniznica, reciprocne, okultizmus, kraken, pribeh, nadacia, pomoc, vyzva, upozornenie, dalmatinec, vyvoleny, spin-off, antidepresivum, letenka, Nobel, svadba, kapitalizmus Toto je Petrov pribeh. Odmalicka mal vztah k zimnym sportom. Tuzil byt majstrom sveta v biatlone. No na jeho skodu to bolo v case, ked modra nebola ta spravna farba. Hoci mal talent, do sportoveho klubu ho neprijali a aj medzi rovesnikmi sa citil ako 102. dalmatinec. Hladal pomoc vsade mozne, ale jedine v divadle mu otvorili dvere. Tam sa na stranicku prislusnost moc nepozeralo. Z Petra sa stal oblubeny ochotnik a hry, ktore hravali, boli celkom popularne. Po jednom z mnohych vystupeni za nim prisiel neznamy muz. „Ahoj kamos, uz dlhsie ta sledujem a myslim si, ze mas talent,“ povedal mu neznamy tlstoch s kamennym vyrazom v tvari. „Vazne? Vy ste z televizie? Alebo z hereckych odborov?“ „Ani jedno, ani druhe. Zastupujem nadaciu, ktora podporuje mladych sportovcov. A z teba by bol skvely krasokorculiar.“ „Coze?!“ vyhrkol Peter prekvapene, pretoze prave pil. „To myslite vazne?! Krasokorculiar?! Ako vam to preboha napadlo?!“ „Videl som viacero tvojich vystupeni. Tvoje pohyby su ladne a esteticke. Su take nenutene, nie ako tie krce, co mi predvadzaju moji terajsi zverenci. Skutocne, mas na to byt dobry. Co to hovorim! Nie dobry, najlepsi!“ vytiahol z vrecka vizitku a podal ju Petrovi. „Uvazuj o tom...“ Zmizol v dave tak nepozorovane, ako sa objavil. Peter uprene hladel na vizitku, ktoru obracal medzi prstami. Tak toto je skutocna vyzva. Ale ma ju prijat? Necitil sa byt vyvoleny. Nemohol uverit tomu, co sa prave stalo. Bolo to, ako ked z nicoho nic na lod zautoci kraken a stiahne ju pod vodu. Vrtalo mu to v hlave celu noc. Na druhy den rano sa vybral do kniznice, vyhladat co najviac informacii. Uz sa videl na stupni pre vitaza. Cielavedomost mu rozhodne nechybala. Rozhodol sa. Asi po tyzdni vytocil cislo z vizitky, ale v sluchadle sa ozvalo ha-la-li. Bol to pre neho sok. Ako sa s nim ma teraz spojit? Bude sa historia opakovat? Dopadne to tak ako s biatlonom? Na Petra to nemalo dobry vplyv, prestal si verit a musel siahnut aj po antidepresivach. Aj v spolocnosti sa diali divne veci. Vsetko sa zmenilo. Komunizmus pominul a nastala doba kapitalizmu. Zanechal svoje sportove ambicie, nasiel si peknu zenu a po svadbe sa zacal venovat podnikaniu. Zalozil si firmu na vyrobu priemyselnych vybusnin. Stal sa z neho akysi slovensky Alfred Nobel. Tiez nemal rad vojnu a nasilie, no napriek tomu predaval produkty, ktore sa pre niektorych stali jednosmernou letenkou. Uvedomil si to a hladal sposob, ako sa s tym vyrovnat. Nakoniec si vybral okultizmus. Vsetko tajomne ho strasne lakalo. Vobec nedbal na upozornenia. Vstupil do podivnej spolocnosti. Fungovala striktne reciprocne. Ale kvoli svojej povahe bol, napriek prvotnemu bleskovemu postupu v rebricku, degradovany na radoveho clena. Vytvoril si teda vlastnu odnoz, akysi spin-off tej divnej skupiny. Celkom mu z toho preplo. Ponaral sa coraz hlbsie do veci, ktore boli prilis temne a prilis tazke na pochopenie. Az sa jedneho dna objavila v spravach reportaz o hrozivom naleze desiatich mrtvych muzov, ktori pravdepodobne spachali ritualnu samovrazdu. A tak sa stal Peter konecne slavnym, aj ked nie prave sposobom, ktorym si povodne zelal. Ocami zeny slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela Bola to jedna z tych otravne nudnych nediel, ake byvaju minimalne styrikrat v mesiaci. Nic za oknom ma nelakalo opustit svoj pohodlny pribytok. Je to sice klietka, ale je zlata, poriadne nalestena a co je dolezite, moja. Vlastne som bola rada, ze nemusim vobec nikam ist. Ukryta v bezpeci teplej deky, s cerstvo uvarenou kavou, ktora tesila moje zmysly. V ruke som zvierala najnovsi prirastok do mojej neustale sa rozrastajucej kniznice. Tu knihu som dostala od jednej kamaratky. A ona zas od uplne neznameho muza, ktory jej ju dal ako podakovanie za uspesne uzavrety obchod. Nebola z tych, ktore by fascinovali slova. Miluje cisla. A to hlavne tie na ucte. Tak mi ju ponukla. Vedela, ze neodmietnem. Knihy boli mojimi jedinymi priatelmi. Ale tato kniha to mala vsetko zmenit. Uplne tuctovy roman s predvidatelnou zapletkou. Uz po prvej kapitole mi bolo jasne, akym smerom sa to bude vyvijat. A ked som docitala druhu, vypadol z nej listok. Mala skladacka po par prelozeniach vydala svoje tajomstvo: Nedela 6. 5., Hlavna stanica, 10:04. Nenechaj ma cakat! PN Co to ma znamenat? To je predsa odkaz pre nu. Musim jej ihned zavolat! Alebo… Alebo nie? Nerozhodnost ma pripravila takmer o 20 minut. V okamihu som poprela vsetky myty o tom, ako dlho trva zene, kym sa vychysta von. Premohla ma zvedavost a tuzba po zmene, tuzba zazit nejake dobrodruzstvo. No aby sa nepovedalo, cestou som bola vyhodit smeti. Vesmir je opat v rovnovahe. Cesta mi ubehla tak rychlo, az som mala pocit, akoby som sa na stanicu teleportovala. Bolo vysoko pravdepodobne, ze som porusila i niekolko dopravnych predpisov. Po prichode na stanicu sa mi rozbusilo srdce a citila som akesi neopisatelne vzrusenie z neznameho. Prechadzalo celym mojim telom, od noh az po konceky prstov na rukach. Ale co teraz? Kam mam ist? Ved ani neviem ako vyzera. A co mu poviem? Miliony myslienok vzniklo a zaniklo v zlomku sekundy. Pohlad na tabulu s odchodmi vlakov ma nasmeroval na nastupisko cislo 2. O 10:04 isiel len jeden vlak. To musi byt ono! Pomyslela som si a rychlym krokom som vysla na peron. Nastala totalna slepota. Neviem, co som si myslela, ze uvidim, ale nevidela som to. Vlak uz cakal len na hvizd vypravcu. A ten sa vzapati ozval. Dal sa na odchod a zmizol v dialke. Stala som tam ako porcelanova babika. s otvorenymi ustami a uprenym pohladom. Sklamana a s kopou vycitiek v mysli som chcela ist domov, ale nejako sa mi zamotala hlava, zakopla som. Spadla som na kolaje a pocitila ostru bolest v pravom predkoleni. Odpadla som. Chlad instantnej sedi nemocnicnej izby narusala vaza s ruzami. Hm, to nebyva v nemocniciach zvykom. Zazvonila som na sestru. Potrebovala som predsa dat rodine spravu o tom, co sa mi stalo. „Mate zlomeninu pistaly. Par dni si u nas polezite,“ oznamovala sestra, pricom som mala pocit, ze ani nehybe ustami. „Dakujem za kvety,“ povedala som jej, ked uz stala medzi dverami. „Nie je za co. Tie su od vasho priatela.“ „Od mojho p-p-priatela?“ zakoktala som. „Ano, doniesol ich ten pan, ktory vas sem priviezol.“ V momente na mna prisla podivna slabost. Nevnimala som svoje telo, zato mysel pracovala na plne obratky. Pokusala som sa spomenut si, ale marne. Takmer ma to doviedlo do depresie. Zaspala som. Ked som sa zobudila, sedel v miestnosti muz. Urasteny, vkusne obleceny a s pohladom ako stena. Pozeral sa mi priamo do oci a ja som nevedela, co mam robit. Chcela som byt cibulou a skryt sa do najvnutornejsej vrstvy. Ale toto nebola rozpravka ani sen. Sedel tam a v ruke drzal knihu. „Doniesol som Vam knihu,“ povedal a podisiel smerom k posteli, „stratili ste ju na stanici.“ Podal mi ju aj s listockom. „Volam sa Pavel. Pavel Novak. Odkial mate tuto knihu?“ Vyrozpravala som mu celu tu blaznivu historku o ceste na stanicu. So zaujmom si ju vypocul. Potom sme sa rozpravali o vselicom moznom i nemoznom, az kym nas rozhovor neukoncila „mila“ zdravotna sestra. „Vy co tu este robite!? Navstevne hodiny uz davno skoncili!“ Na rozlucku ma pobozkal na lice a potom sa stratil v spleti nemocnicnych chodieb. Dvere sa zatvorili a zmocnil sa ma smutok. No neostala som sama. Mam tu predsa ruze. A knihu. Teraz budem mat kopec casu na citanie. Otvorila som ju a vypadol z nej papierik. No nebol to ten isty, co rano. V tomto papieriku bol zabaleny prsten. Neuveritelne, ake poslanie moze mat kniha. Pritisla som si ju k hrudi a s usmevom na tvari zavrela oci. LoToR slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela Som priatel prstena, nie babika v rukach Sarumana. Nic ma nezastavi, ani ked bude cesta zarubana. Svoje poslanie splnim, bez ohladu na to, ze je nedela. Nevzdam sa a budem prvym, co nezhynie rukou nepriatela. Mozes sa hnevat na odchod bez rozlucky, dorucit spravu je prvorade. Ak pojdem pekne potichucky, uz zajtra budem v hrade. Na nerozhodnost nie je vhodna doba, vietor sa moze obratit proti nam. Neboj sa, coskoro budem doma. Verim, ze tentokrat nezlyham. Takyto pozitivny odkaz som nechal drahej, realita bola vsak dramaticky ina. Slabost, depresia a beznadej, k tomu este zlomenina. Smrdia jak skazena cibula, drzia ma zavreteho v klietke. Vsade su smeti a krv, na zemi a aj na omietke. Riadna zmena oproti ranu. Trapi ma slepota a smutok. Nesu ma kamsi za branu, chystaju dalsi utok… Opat sama slova dodal Pavel Sekerak duha, kvetiny, milovana, spolu, odovzdavam, najdeny, narucie, oci, mysliet, stretnutie, odhalena, vankus, bosy, hadaj, hviezda, chvila, piesok, slnecny, nezny, deti, stastna Hovoril si, ze budem stastna, namiesto toho davas kvety inej. Nie som viac tvoja hviezda jasna, hoci sme mali aj pekne chvile. Spolu sme sa delili o vankus, chodili bosi po duhe. Sypali sme si piesok do vacku. Teraz si nezny k druhej. Uz sa necitim milovana, chyba mi tvoje narucie. Naspat ti vsetko odovzdavam. Prsten i zostatok na ucte. Na tvoje oci stale myslim, od nasho prveho stretnutia. Bude to asi vrodeny princip. Nieco, co deti sa neucia. Odhalena som pred tebou stala, bol si strateny a znovu najdeny. Hadaj coho som sa tak bala. Ze mi budes raz neverny. Je slnecny den a ja som sama. Smutna na teba spominam. Neznasam osamele rana, a zavidim stastnym rodinam. Volby slova dodala Tereza Hruskova pavouk, hrnek, tma, noc, obloha, vira, smrk, smrt, mimozemstan, soumrak, svitani, obzor, dalka, sal, proporce, zakon, zemekoule, vesmir, jesterka, slovo, text Jednoho dne doslo mezi zviratky v lese k neshodam ohledne toho, ktere z nich je nejvhodnejsim kandidatem na post starosty lesniho mesta. Misto se uvolnilo pote, co starostku zabu prejel kluk na kole. Domluvili se, ze volbu noveho starosty nebudou odkladat, a udelaji tak hned pristi den za svitani. Nebylo to moc vhodne nacasovani. Nocni tvorove se ukladali ke spanku a ti denni se jeste neprobudili. Ucast byla proto velice nizka. Nicmene, slova se ujal pavouk Milan. Prohlasil se za nejvhodnejsiho, protoze ma nejvice nohou a je take rychly. Jeho vira v sebe sama byla tak velika, ze sliboval i zmenu smeru, kterym se toci zemekoule. Pry take vymyslel novy, lepsi gravitacni zakon. Jesterka se take hlasila o slovo, ale pote co snedla pavouka, jiz nema duveru ostatnich. Milanova smrt se dotkla srdci vsech pritomnych. i obloha najednou jakoby potemnela. Cely vesmir prosakl smutkem. Jiste, podle nekterych nebyl Milan nelepsim kandidatem. Nekteri rikali, ze nema ty spravne proporce. Ale co na tom zalezi, dulezite je srdce. Cely den se pak dohadovali, koho zvoli. Nikdo se nezdal byt lepsi nezli pavouk Milan. Najednou je na louce u stareho smrku zastihl soumrak. Slunce zapadlo za obzor a vsichni se ocitli ve tme. Iniciativy se ted chopili nocni tvorove. Nejmoudrejsi se zdala byt sova Vilma. Se svymi kukadly a salem vypadala celkem duveryhodne. Take se zodpovedne pripravila a svuj text cetla z kousku papiru. Po ni pak vystoupili dalsi a dalsi. A takhle to pokracovalo celou noc. Zajic si s sebou prinesl hrnek horkeho kafe a jen zpovzdali se dival na tuhle komedii. Sam se na misto starosty nenabizel, politika ho nikdy nezajimala. Znicehonic se v dalce za horizontem objevilo podivne svetlo, ale nebylo to slunce, jak se mnozi domnivali. Lesklej a zarivej kotouc se snesl doprostred lesa a vylezla z nej zahadna cizi bytost, mimozemstan. „Kdo jste?“ ptala se zviratka. „Ten vas krik je slyset na tisice svetelnych let! Me usi uz to nemohou vydrzet. Jsem Aslaeth a jsem vas novy starosta!“ Sumer hits you! slova dodal Stanislav Hoferek pravek, bronz, hlina, nadoba, otrok, Egypt, voda, zavlazovanie, papyrus, papier, minca, steblo, cln, farbivo, skorica, cesnak, pyramida, faraon, slnko, odvaha, Sumer Tento album letnych hitov je nejaky divny. Sumer hits… Leto sa predsa pise s dvomi „m“. Navyse to bude asi nejaka vykopavka z praveku. Ani rok uz nie je citatelny. Slnko takmer uplne vybielilo papier obalu. Nedokazem si presne spomenut, odkial ho mam. Cosi mi napoveda, ze to bude z dovolenky v Egypte. Ano, najskor to bude odtial. Byt zavrety v zlatej klietke rezortu a na plazi chytat bronz, to nebolo nic pre mna. Strasne som sa tam nudil, ani pyramidy ma nezaujimali, tak som sa motal po trhovisku. Kazdych par metrov som musel odolavat vtieravym ponukam miestnych obchodnikov. Ti svoje matky uz urcite davno predali. Ale preco som si kupil toto? Asi to bolo tym obalom. Zdal sa mi celkom vtipny, bol na nom muz stojaci na clne, co slahal bicom a otroci, ktori spievali. Na obale matne rozpoznavam ich vyblednute obrysy. To farbivo, co pouzili na tlac, nebolo ktovieako kvalitne, ved ho mam necely rok. No nikdy som ho nepocuval, nemal som na to odvahu, alebo sa mi len jednoducho nechcelo. Idem teda na to. Prva skladba sa vola Faraon. Ha, tak to by ste si mali vypocut. Je to pecka, rock&roll, a refren je vskutku chytlavy: „Pharaoh, Pharaoh, ooh baby, let my people go! Uh, uh! Yeah, yeah, yeah, yeah...“ Tak taketo nieco som vobec necakal. Pustim si to pri vareni, to mi pojde vsetko sviznejsie. Prisady: voda, skorica, cesnak a este par dalsich veci. Co to bude? Nepoviem. Chcem prekvapit Katku, ked sa vrati domov z prace. Ale som trosku znepokojeny. Doktor Oetker by mal vratit diplom, takmer vo vsetkych jeho produktoch je nejake farbivo. Co uz, asi sa tomu dnes vyhneme len tazko. Vlozim vsetko do nadoby a poriadne premiesam. Nesmu tam byt hrudky, malo by to byt vlacne ako hrnciarova hlina. Dolezite je pravidelne zavlazovanie, aby to bolo tak akurat. Este pridam steblo citronovej travy a sup s tym do rury. Ako to pisali na tom papyruse? Na 200°C a 30 minut? To by mohlo stacit. Keby sa mi to nezdalo, tak tomu pred koncom este trosku pritnem. Ci je to hotove, mam vraj skusit mincou. Nedbam, dnesok je plny noviniek, aj ked niektore su trosku starsie. Trip slova dodal Pavel Sekerak gondolier, Evka, vysavac, zapadnuty, pomaly, strapata, nezavideniahodna, cukrik, dvere, evolucia, maluje, trava, skutocny, pada, zlte, stereofonny, skrina, skace, nahrane, perina, placuce „Tak to nie! To nemyslis vazne! Tam ma nikdy nedostanes!“ zdrahala sa Evka vstupit cez maly otvor do akejsi diery v skale. „Neboj sa. Je to bezpecne,“ upokojoval som ju a jednou nohou som uz bol dnu. „Ja tam nejdem, ved nas to moze zasypat alebo co...“ „Pod, toto je najlepsi sposob, ako prekonat strach. Nemozes sa tomu cely zivot vyhybat.“ Z diery mi trcala uz iba ruka, ale Evka este stale odmietala vojst dovnutra. Pomaly vsak zacinala chapat, ze to myslim vazne. Necham ju tam samu. Ak nepojde so mnou, je stratena. s jej navigacnymi schopnostami urcite. Viem, nie je to pre nu jednoduche, ale raz to urobit musi. Boji sa byt pod zemou. Nikdy sa neviezla metrom, nesla cez podchod ci tunel. Dokonca ani v pivnici nebola. Ma strach, ze sa to na nu zruti. Ale teraz som jej nedal moc na vyber. Uvidim, coho sa boji viac, samoty alebo podzemia. Som zly, vsak? Aj sem som ju dostal len za pomoci malej lsti. Dnes chcela upratovat, tak som ju oklamal, ze vysavac je pokazeny a nahradny diel sa bude musiet objednat. Nemyslite si, ani pre mna to nie je jednoduche. Ved som si mohol v pokoji hoviet doma a oddychovat. Navyse, rad sa na Evku pozeram. Je krasna, ked strapata polieva kvety. A o umyvani okien ani nehovorim. Pod zamienkou prechadzky v lese som ju presvedcil, aby sme upratovanie nechali na inokedy. Kym sa upravovala v kupelni, nenapadne som zo skrine vytiahol celovku a par nahradnych baterii. Dvere sa za nami uz zabuchli, no ona sa este na chvilu vratila domov, vraj si nieco zabudla. Ale ja dobre viem, ze nemohla odist bez toho, aby neposkladala periny. Tak takato je ta moja Evka, skutocny poklad. Po par minutach sme mohli konecne vyrazit. Prechadzky ma rada. Miluje vonu lesa, mach a niekedy chodi bosa po trave. Aj tuto prechadzku sme si naplno vychutnali. Slnko nas prijemne hrialo a drziac sa za ruky sme vstupovali coraz hlbsie do lesa. Stereofonny posluch vtacikov ma tiez svoje caro. Cas plynul, a tak sa mi ju podarilo presvedcit na „skratku“. To vsak este netusila, kadial povedie. Prisli sme na malu cistinku, z ktorej vystupoval skalny masiv. Na jeho spodku bol nevelky otvor, vedla ktoreho bola pripevnena zlta tabulka s necitatelnym textom. Ocividne nebola najnovsia, kde-tu sa spod hrdze vynarali rozmazane pismena. Bez varovania som vosiel do diery a Evka sa ocitla v nezavideniahodnej situacii. „Nikam nejdem, spadne to nas!“ malovala opat certa na stenu. Neodpovedal som. Zapol som celovku a rozhliadol sa po jaskyni. Vlastne to nebola jaskyna, bola to stolna. Tak dlho je opustena, az sa v nej zacali vytvarat krasove utvary. Stalagmity, stalaktity a dokonca jazierko. Ale len take malicke, ani gondolier by sa nan nezmestil. Ale pre zabu, co tu skace, je celkom dostacujuce. Zamieril som na nu kuzel svetla, aby som si ju obzrel lepsie. Nuz, s touto sa evolucia pekne pohrala, namiesto styroch mala iba tri koncatiny. Dve vzadu a vpredu iba jednu. Kym ja sa tu zamyslam nad tajomstvami zivota, tam vonku stoji placuce dievca. Som ja ale charakter… Bolo mi jej luto. Aj pre jej uprimny strach, a aj preto, ze ma za priatela takehoto cvoka. Chuda, keby len vedela, ze je toto vsetko iba nahrane. To by bol asi nasmu vztahu koniec. Som magor! - povedal som si a rozhodol sa vratit za nou. Nez som sa stihol otocit, zacul som, ako nieco tazke s rachotom pada. Strop stolne sa kusok od otvoru zrutil a ja som tam ostal uvazneny, zapadnuty, pochovany za ziva. Nazvite si to ako chcete, ale toto je moj koniec. Ina cesta odtialto nevedie a mne ostal v batohu len cukrik. Drak slova dodal Stanislav Hoferek elf, magia, carodejnik, pliaga, moc, chaos, ohen, vlada, vyvolavanie, behemoth, drak, podzemie, ostep, kuzelny mec, brana, zradca, zabijak, hlad, banske kolaje, zlato, med „Kto si?“ opytal sa chlapec hladiac vysoko do cudzincovych oci. Nevyzeral ako clovek. Urcite nie ako vsetci ludia, ktorych doteraz poznal. Pravda, bol este maly a cely svoj kratky zivot stravil v meste. Podobal sa na elfov z rozpravok, ktore rad pozeral, ale co by robil elf tu na sidlisku? „Moje meno je Emmyth. A teba ako volaju, malicky?“ opytal sa neznamy tvor. „Ja som Simon. Ty si elf, ked mas take spicate usi?“ „Ano, pochadzam z dalekej krajiny a len vdaka magii som sa dostal sem, do tvojho sveta.“ „A preco si prisiel?“ „Poslal ma sem jeden carodejnik. Potrebujem pomoc. V nasej krajine je prave teraz strasna vojna. Nasich ludi kantria vojska temneho rytiera. Mnohi z nas sa ho pokusali zabit a ukoncit tieto hrozy. No nikomu sa to nepodarilo, neda sa zabit, nie je to mozne. A preto som tu. Potrebujem najst kuzelny mec, jediny, ktory ho moze znicit.“ „O takom meci som nikdy nepocul. Neviem, kde by mohol byt.“ „Podla legendy je v hrobke zelezneho draka.“ „Ale ved zelezni draci neexistuju!“ „V tom pripade ti dakujem, Simon, skusim stastie niekde inde.“ Otocil sa a ladnym pohybom plasta rozviril vzduch okolo seba. „Pockaj! Pockaj, co ak to nie je drak?“ vykrikol Simon. „Nie je to drak? a co by to teda malo byt?“ „Napriklad indiani alebo primitivni domorodci nazyvaju nase lietadla kovovy vtak...“ „Lietadla? Co to je?“ „Tomu by si nerozumel. Ale zelezny drak moze byt nejaky nas stroj. Nejaky, co chrli ohen a dym. Lokomotiva! Bude to parna lokomotiva!“ Zaujimave, Emmyth Simonovej reci rozumel, ale teraz nechapal vobec nic. O com ten chlapec rozprava? - pomyslel si. „Viem o jednej lokomotive. Kusok odtialto je bana, kde sa tazilo zlato a med. Vlada ju uz davno zatvorila. Asi uz vsetko vytazili. Ale lokomotiva, co tahala vozne s rudou, je este tam. To by mohol byt zelezny drak.“ „Si si tym isty?“ spytal sa elf, pretoze aj ked tomu vobec nerozumel, mal pocit, ze by to mohla byt ta spravna cesta. „Tadialto! Pod za mnou!“ zavelil chlapec a rozbehol sa smerom k lesu za sidliskom. Asi po polhodine prisli k oplotenemu arealu. Bol opusteny dlhe roky, nikto ho nestrazil. Brana bola sice zamknuta, zato plot bol deravy ako usmev stareho bezdomovca, ktoreho volali posmesne „krivak“ alebo aj „dentista“. Bez problemov nasli vchod do podzemia. Viedli tam pomerne zachovale banske kolaje. Na pocudovanie neskoncili v zbernych surovinach, ako tomu byva zvykom. Ako tak kracali do temnoty, len za svetla vybijajuceho sa mobilu, pokracoval Emmyth v rozpravani o ich vzdialenej krajine. „Temny rytier Behemoth je kruty vladca baziaci po moci a vlade nad vsetkymi narodmi. Kamkolvek prisiel, vsade sposobil chaos a skazu. Jeho poskokovia, temni magovia, zosielali na ludi vselijake pliagy, choroby, skazu urody a hlad. Vyvolaval rozbroje, aby sa ludia nenavideli medzi sebou navzajom. Postval otcov proti synom a matky proti dceram. Bezohladny zradca a zabijak. Aj ja som mal s nim tu cest. Nase zbrane vsak nie su take dobre ako tie, co ma temna armada. Ostep, co som do neho hodil, sa iba odrazil od brnenia na jeho hrudi. Nemal ani skrabanec. Museli sme ustupit. Moj lud sa teraz ukryva v lese a mna vyslali sem. Dufam, ze nie zbytocne.“ „Uz sme skoro tam, pozri sa!“ ukazal Simon na obrys rusna, ktory v dialke rozoznal. „To je on, ohnivy zelezny drak!“ Pristupili k vraku parnej lokomotivy a zacali hladat skrysu, kde by mohol byt schovany kuzelny mec. Vtom sa stalo nieco necakane. Z nicoho nic sa podzemim ozval hlas chlapcovej matky: „Simon, vstavaj! Zobud sa! Zaspali sme, prides neskoro do skoly.“ Narodeniny slova dodal Stanislav Hoferek polovica, polostrov, polomer, poloblazon, polobluk, poloha, polovnik, polonaha, poloautomat, polonium, polovojensky, poloboh, polohruba, poloclovek, poloprofesionalne, polo, polopravda, polodrahokam, poloprazdne, polovicne, polomakke Neviem sa rozhodnut, jedna moja polovica to chce, a druha ustavicne vaha. Keby som vopred vedel ako to skonci, bolo by rozhodovanie jednoduche. Ale so mnou je to komplikovane. Som prilis nerozhodny. Alebo nie? Polonahy stojim pred zrkadlom a v kazdej ruke mam tricko. Jedno z nich je modre a druhe cervene. Po dlhej polhodine som obidva tricka odlozil do skrine. Na polo sa predsa najviac hodi polokosela. „Tak uz si konecne vyber!“ - Hovorim sam sebe a navliekam na seba tu co som drzal v pravej ruke. Nemam cas. Ak hned neodidem, pridem neskoro a nebudem moct hrat. Navyse organizator turnaja je polovnik a potrpi si na dochvilnost. Nemozem riskovat, ze ho nastvem. Nabuduce by ma nepozval. A ja tuto hru potrebujem. Ako inak sa dostanem ku kontaktom ktore potrebujem? Bezim dolu schodmi. Cakat na vytah by bola strata casu. Schodisko sa staca do polobluka s ostrym polomerom. Nervozne pozeram na hodinky a beriem schody po dva. Stacila sekunda nepozornosti a uz som sa kotulal dole ako vrece zemiakov alebo polohrubej muky. Zastavil som sa az celkom dole pri niekoho nohach. Uboleny, leziac v podivnej neprirodzenej polohe, som zdvihol pohlad hore. Take nieco som este nikdy predtym nevidel. Nebola to obycajna bytost. Bol to snad poloboh ci poloclovek? Ci nebodaj anjel? Chopil som sa podanej ruky a s jej pomocou som sa postavil na nohy. Tato ruka vsak nebola ludska, to som si isty, aj ked vacsinou o vsetkom pochybujem. Bola prijemne polomakka, strieborna ako polonium. Odevom tejto bytosti si ale nie som isty vobec. Cela bola akoby odeta do svetla. Aspon tak si ju pamatam. Sam vsak uz neviem co je pravda. Nerozlisujem co je skutocnost a co polopravda. Asi som uz blazon. A ak nie blazon, tak poloblazon urcite. Kym som sa zamyslal nad sebou samym, neznama bytost zmizla. Pokracoval som teda na poloprazdne parkovisko s umyslom dohnat strateny cas. Vdaka znamostiam platim iba polovicne parkovne. Aj pre toto sa oplati hrat polo. S tazkou nohou na pedali som vyrazil na stvorprudovku. Po chvili som si uvedomil, ze v spatnom zrkadle vidim celu cestu tie iste auta. Odbocil som bez smerovky do bocnej ulicky. Prenasledovatelia isli stale za mnou. Bola to chyba! Ulica bola slepa. Nemal som uz kam ujst a tak som iba cakal co sa stane. Z tmavych SUV vystupila akasi armada ci polovojenska zlozka. Obklucili ma chlapi v kuklach vyzbrojeni poloautomatmi. Skoro som sa ved viete co. Nemali na sebe ziadne identifikacne znaky, tak som ich vyzval aby sa preukazali co su zac. To som nemal robit. Tato poloprofesionalna zberba ma pritlacila k zemi a v kuse hulakali o nejakych polodrahokamoch. Uz som si predstavoval ako stravim zvysok zivota zavrety v base niekde na poloostrove. Zrazu som zacul buchot akoby niekto hodil granat. Otocil som sa a videl ako vo vzduchu lietaju konfety. „Vsetko najlepsie k narodeninam!“ - znelo z ust spoluhracov z pola, ktori sa ukryvali pod maskami. Odlahlo mi, ale jedna vec mi stale vrta v hlave. Ta tajomna strieborna bytost... Slzy slova dodal Pavel Sekerak pes, lietajuce, postranny, rezonancie, clovece, pisem, kritizovat, neuplne, odvazny, malickost, dvadsatjeden, zeleny, bezodny, ustretovy, major, saty, celenka, zakopany, zavist, neopren, kus Rezonancie slz sa stracaju na kraji mlaky. Formuju sa do neuplnych kruhov. Ich harmoniu narusi az clovek, najhorsi zo zivocisnych druhov. Hladiac do jeho zelenych oci, nevnimam bytost, iba kus. Ma zmysel vobec kritizovat? Nestoji to ani za pokus. Moje slzy padaju do bezodnej kaluze. Nepotrebuju neopren. Ani ustretove gesta ci postranne umysly. O tie sa nikdy neopriem. Maly pes beha po parku s celenkou v papuli, vzbudzuje vo mne podivnu zavist. Clovece, ako k tomu vobec doslo?! Ako rychlo sa zmeni laska na nenavist... Mozem byt odvazny kolko chcem, ty vzdy najdes aspon dvadsatjeden dovodov. Je uplne jedno, co napisem, aj tak som sa uz rozhodol. Je koniec, aj ked pre teba asi len malickost. Zajtra si kupis nove saty a vsetko bude fajn. Ja ostanem zakopany vo svojom smutku, bez zmyslu, ako Viktor Frankenstein. A tak moje slzy padaju dalej, triestia sa o zem na lietajuce crepy. Az hudba dava mi nadej: Fred V & Grafix - Major Happy. Volny pad slova dodala Miriam Vojcekova kreslenie, kavovar, gumicka, tien, slnecny, reproduktory, farebna, pery, husle, klampiar, sediny, mlieko, drevene, okuliare, sentimentalny, racionalne, parapet, padak, spev, smutok, ceruzka Ked budes citat tieto riadky, bude uz neskoro nieco zmenit. Pre mna bude tento den kratky, predsa vies, ze mne mozes verit. Som iba obycajny klampiar, co opatrne zakryva svoje sediny. Co prave prisiel o nadej, ze bude pre teba jediny. Pamatas na nase prve stretnutie? Pokazil sa ti kavovar. Gumickou z tvojich vlasov, som ho opravoval. Bola to streda, slnecny den. A reproduktory zvadzali k tancu. Vsetko vsak prekazil jeho tien a ja som nedostal sancu. Mozno som prilis sentimentalny, mozno ma len premohol smutok. Skryvas sa za ciernymi okuliarmi, nestal sa ziadny skutok. Pokusal som za zabudnut, ver mi! Mojou terapiou sa stalo kreslenie. Ceruzka vsak kreslila tvoje pery a moje srdce drevene. Snazim sa brat to racionalne a nedavam si uz mlieko do kavy. Odpust mi, ale som na dne, bez teba ma to tu nebavi. Je jar a vsetko je farebne, z parku pocut spev a husle. Na parapete bez padaku, tak toto bude huste… Tie slova, co ma tahaju dole, velmi dobre poznas. Milujem ta. Nechcem zit bez teba. Toto je moj odkaz. Po praci slova dodala Monika Abdu Touderova cukrik, monitor, trezor, ziletka, objatie, kandelaber, pstros, jama, truhlica, kvetinac, PlayStation, flasa, zips, bezprostredny, zub, zosit, dazd, zoznam, pocitovy, ist, gros Zhasinam posledne svetla, ostava este vypnut monitor. Polozim zosit radsej vedla. Je v nom len zoznam pocitov. V trezore mu bude asi lepsie, nez v obale na suchy zips. Neviem kod, no skusim to este, musi to predsa nejak ist. Uspesne, aspon si pozriem, co skryva. Ziletka, flasa whisky, dva grose. Nic moc. Ale tak to uz dnes byva, nikto uz nema ani na galose. Zamkol som tu modernu truhlicu, na dnes mam toho akurat dost. Dazd opat kropi celu ulicu, kadekto si skryva hlavu ako pstros. Pocitova teplota je pomerne vysoka, tesim sa na tvoje objatie. V ruke ti nesiem kvetinac a nieco vonave na zasiatie. Ako na PlayStation ruti sa blazon, rovno oproti kandelabru. Skok cez jamu uspesne zvladol, zrazu vsak pocut velku ranu. V hromade crepov lezi telo, zopar zubov a cukrik vexta. Bezprostredny telefonat domov: „Zlatko, zas budem meskat...“ Gravitacia slova dodala Dagmara Hudakova zemegula, lopata, karfiol, omyl, cukrova vata, dychat, oxid uhlicity, voda, mensturacia, ego, robot, Huawei, suradnice, postel, paplon, vesiak, zamok, streda, Barbora, siet, ryba, Netflix Odkladam posledne zvysky vecere, hladim na muchu ako pristava na plafon. Zadavam GPS suradnice postele, polomrtvy padam na paplon. Postel vydava podozrivo ludske zvuky. Zeby halucinacie z karfiolu? Spod paplona sa vynoria ciesi ruky. Barbora! My sme este spolu? „Posun sa, ved nemozem dychat!“ Hovori a zmieta sa jak na suchu ryba. Uz mi to dochadza, ked som sa zacal dvihat. Bol to omyl, osudova chyba. „Nic nebude, aj ked je dnes streda.“ Zas akoby som dostal lopatou po hlave. Migrena, menstruacia, dnes sa neda. Tak hladam moj Huawei na podlahe. Na celej zemeguli uz nie je zena ako ona. Moze za to zavislost na cukrovej vate. A to, ze Fero akurat nebol doma, a pokazeny zamok na jej chate. Skratka, prilis vela ociek v uz aj tak malej sieti. Miska ovsenych vlociek, ego, robot a deti. Asi tento vztah zavesim na vesiak, pustim si Netflix a otvorim kolu. Zlozenie oxid uhlicity, voda… Zajtra uz nebudeme spolu. Zoznamenie slova dodal Stanislav Hoferek Dagmara, Edison, Tesla, cievka, prud, energia, stava, zariadenie, vyskum, pokrok, alkalicka bateria, drevo, med, hadka, konflikt, stoziar, cervik, zavaranina, zrucanina, sprava, Horkyze Slize „Mozem ta volat Daska? Dagmara znie tak oficialne,“ pytam sa, kym drzim jej ruku. „Ano, budem rada,“ odpoveda s usmevom a dotyk stale trva. „Ja som Oto. Ale volaju ma Otec.“ Asi sa cervenam a drzim jej ruku dalej. „Mam ta volat otec? To uz rovno ocko!“ vybuchne do krasneho smiechu. „Na tom by som ani tak netrval,“ hovorim a energia medzi nami zacina byt hmatatelna. Neustaly prud nabitych castic vyplna tych par centimetrov medzi nami. Z tohto stavu by sa zlozil aj Edison ci Tesla. V okamihu by pochopili tajomstva vesmiru. Cely ich vyskum by bol iba cervik v ovocnom sade. Citim sa ako alkalicka bateria, co objavila kompatibilne zariadenie. Ak to bude este chvilu trvat, uplne zhorim. Ostane zo mna len zrucanina. A tie rany nezahoji ani mamina zavaranina. Ani jej vychyrena jablkova stava, za studena lisovana. Som uz cerveny ako rozpalena cievka z medi. Bude nevyhnute pouzit nejaky izolant, najskor kus dreva. Aj ked prerusenie tohto spojenia je to posledne, co chcem. Vnutorny konflikt, hadka tuzob stale trva. Trva aj dotyk nasich dlani. Jej usmev si odpisem z dani. Ale nepriznam ho vo vyrocnej sprave, zahrniem to do vydavkov na pokrok. Som v tom az po usi, z tohto sa uz nevylizem. A pritom netusim, ci ma rada Horkyze Slize. No, mal by som uz nieco spravit, stojim tu ako taky stoziar. Konecne sa k tomu odhodlam a uvolnim spotene dlane. „Tak fajn. Uvidime sa neskor, zatial ahoj,“ prekonam seba sameho. „Ahoj, otec,“ otoci sa a vlasy sa jej rozmarne rozvlnia v rytme krokov. Uff, ako by mi niekto vrazil klin do srdca. Uz nikdy si tu ruku neumyjem… Apokalypsa slova dodal Stanislav Hoferek apokalypsa, zombie, pust, voda, elektrina, domov, zima, ludstvo, hlad, putovanie, beznadej, stroje, volanie, zraneny, verit, naboje, prasknutie, palivova nadrz, odvaha, nebo, jedlo Bez ohladu na to, ci tomu budes verit. Zivot i smrt musis vo svojej kozi prezit. Ak sa smrti bojis, nechod radsej nikam sam, no neprezijes chystany nuklearny flam. Ked sa mocni rozhodnu, ukoncit vek ludstva, nezavazi, ze patris do lepsieho muzstva. Les sa zmeni na pust, mesta na kopu trosiek, daj pozor, kam stupas, trcia klince z dosiek. Nastala doba temna, nuklearna zima, vsade chyba jedlo, voda, elektrina. Zrazu nemas domov, kracas bosy, zraneny. Beznadej ti dava prilis malo znameni. Apokalypsa, vraj tak sa to vola, ked zivot zacina celkom odznova. Pocujes prasknutie, chyba ti odvaha. Citis sa akoby si bol vyzleceny donaha. Potacas sa ruinami ako taky zombie. Nedaleko za mestom padli dalsie bomby. Kricis do tmy zbytocne. Nepocut tvoje volanie. Mas hlad, ale nevzdavas svoje putovanie. Jedlo v nedohladne, obzor strazia stroje. Nasiel si devinu a v nej aj naboje. Myslienky mas cierne, stoji to vobec za to? Nebo zrazu bledne, pust meni sa na blato. Prilozis si ku hlave hlaven novej zbrane, zeny na teba volaju, nedivas sa na ne. Strelis si to do hlavy pri palivovej nadrzi, nechces skusat, co vsetko tvoje telo vydrzi. Aj tak by to bolo len bytie bez zivota, beh proti vetru, zbytocna robota. Apokalypsa Zeme, koniec jednotlivcov. A vsetci sa zmenia casom na kostlivcov. Abecedne bluznenie slova dodal Pavel Sekerak analyza, bezpecne, cucal, destilovanie, estetika, folklor, Google, halucinacia, idiot, jednorozec, koncert, laska, monofobia, noc, ostrov, publikum, radioaktivita, sprievod, tragikomedia, ucastnik, vona, zmatok Ako asi autor analyzuje anagram? Bezpochyby bezpecne! Bol by blazon... Celu cestu cucal citronku. Dnes destiloval dokonca dvakrat. Este ekvalizoval esteticke elementy. Fintil fenomenalne figuralny folklor. Googlil gramaticke gesta. Harmoniu hanobil hlasnymi halucinaciami. Isteze, idiot ignoruje identicke insignie. Jemnovlnne jodlovanie jednorozca. Klavirne kvinteto koncertuje kazdodenne. Lebo laska lubi lahodenie. Mala ma matat monofobia? Nie, nikdy! Noc nezabija! Ostane opusteny ostrov osamelych oci. Pretoze publikum pekne piesne pustosi. Riesenie – racionalna radioaktivita. Spojena so sprievodnym sopranom. Trochu to trva, tato tragikomedia. Uz ukoncim utrpenie uhundranych ucastnikov. Venujem vsetkym vonu vecerneho vanku. Zufaly zmatok zakoncim znamienkom . Baca slova dodal Stanislav Hoferek Barma, Bangladez, baroko, bisexual, bylinozravec, brontosaurus, bajka, baywatch, Brazilia, Bukurest, bielko, bielidlo, buchta, "bananova republika", brusnica, balzam, baca, bubak, bernardin, Batman, Bielorusko Barma, Bangladez, Bielorusko, bojuju balistickymi bombami. Buchaju bim bam bum. Bastardi! Buraju bary, banky, biografy, biblioteky, betonove balkony. Bukurest branili bisexuali, bylinozravci, bubaci. Bojazlivy brontosaurus bezprizorne beha bosy bohviekde. Brazilia bude bezpochyby bojkotovat bezpecnostny brifing. „Blaznivy byrokrati,“ bedaka baca. Bacov bernardin Batman basti brusnice. Bude bruchabol. Byval by bastil buchty, borsc, babovku. Boli by bajecne. Bohuzial, boli bebene. Beztak bude brechat. Babka bieli bavlneny barokovy baldachyn bielidlom. Bilion bakterii boreliozy bezdovodne bicuju bazen. Beznadejny bol Baywatch. Bradaty basnik bali batozinu. Burciak, bublaninu, brozury, britvu. Bananova republika bude bezpecnejsia. Bez bujareho buchotu. Bozi balzam. Bizarna bajka. Bodka. Bulbasaur slova dodal Stanislav Hoferek 21x bulbasaur Ten Bulbasaur mi stale v hlave vrta. Maju Bulbasauri aj samice? A tak pisem a potom skrtam. Stano sa na to tesi velice. Ako vsak dostat tolko Bulbasaurov, ktorych navyse ani nepoznam, do niekolkych zmysluplnych riadkov? Mozno ich zopar vynecham. Bulbasaur sem, Bulbasaur tam. Bulbasaur a Bulbasaur opat. Uz ich ani neratam. Bolo ich aspon zo pat. Bulbasauri sa v mnohom vraj podobaju na ludi. Aj Bulbasaur byva protivny, ked sa rano prebudi. Rad by som vedel, o com Bulbasaur sniva. Maju Bulbasauri vobec dake sny? Kolko vypije Bulbasaur piva? Nie je mu jeho pancier pritesny? To sotva, Bulbasaur predsa ziadny nema. Aj ked je telo Bulbasaura krehke. Bulbasaur s vyvojom tela meni mena. Nabeton, videl som to v telke. Nedajte sa oklamat tvarickou Bulbasaura, je pekne ostry, i ked ich uz nie je vela. Mnoho Bulbasaurov uz zahynulo, v plamenoch Charmandera. Ostava iba pat Bulbasaurov, Bulbasaur je uz ohrozeny druh. Potom si vylozim nohy na stol a pojdem von na cerstvy vzduch. Ked tam nejakeho Bulbasaura uvidim, pokusim sa ho skrotit. Ziadnemu Bulbasaurovi nezavidim, kazdy si ich chce fotit. Navod na pouzivanie slova dodal Stanislav Hoferek 1939, 1968, 90-60-90, 3,14, 5!, N, 23, #00ff00, 1,44MB, 0800 123 456, 158, N49°19, 36,7°C, 10F, 16:9, 1492, TRUE, FALSE, 42, 300 000 000m/s, 666 Vazeny spotrebitel, dakujeme, ze ste si zakupili vysokokvalitny produkt nasej spolocnosti. Uz 42 rokov Vam prinasame produkty, ktore su zaiste obohatenim Vasho zivota. Na nasledujucich stranach sa dozviete, ako vyrobok pripravit na pouzivanie a ako ho spravne pouzivat. Tento navod sa vztahuje na typ 1492. Aby sme zabezpecili co najrychlejsi prenos dat (300 000 000m/s), su nase opticke kable vyrabane a montovane v uplnom vakuu. Neskladujte pri teplote nizsej ako 10°F! Standardne miery zariadenia (90-60-90) je mozne menit pouzitim doplnkovych paketov. Viac sa dozviete v bode 3,14 tohto navodu. Pred samotnym pouzitim dokladne odstrante 1939 vrstiev obalu chraniaceho citlive casti zariadenia. Zariadenie uvedte do prevadzky stlacenim tlacidla „N“ na 23 sekund. Po spusteni sa na displeji s pomerom stran 16:9, umiestnenom v nepohladovej casti, objavi vyzva na zadanie hesla. Farbu displeja je mozne lubovolne zmenit z prednastavenej #00ff00 na akukolvek inu farbu. Predvolene heslo je 1968. Pre Vasu bezpecnost doporucujeme toto heslo zmenit uz pri prvom prihlaseni. Po zadani hesla sa zariadenie samo prihlasi do nasej celosvetovej siete a stiahne si najnovsie aktualizacie. Potrva to len chvilu, maximalna velkost datoveho suboru s aktualizaciami je 1,44 MB. Po nainstalovani aktualizacii sa na displeji zobrazi tabulka umoznujuca upravit predvoleny mod spravania sa pomocou jednoducheho oznacenia TRUE, FALSE. Po prvych 666 hodinach prevadzky je potrebne dorucit zariadenie na povinnu servisnu prehliadku, ktora je podmienkou uznania zaruky. Zariadenie je trvalo monitorovane pomocou GPS lokatora, ktory neustale vysiela udaje o polohe v tvare napr. N°49.00.123 E 019°00.123 do centraly spolocnosti. Prevadzkova teplota zariadenia je 36,7°C. V niektorych pripadoch sa moze mierne zvysit. Zariadenie je schopne plnit i viac uloh naraz, maximalny pocet je obmedzeny na 5! Pre pripad nudze je pre Vas nepretrzite k dispozicii non-stop zakaznicky servis na telefonnom cisle 0800 123 456. V pripade, ze zariadenie vazne ohrozuje Vas majetok, zdravie alebo zivot, bezodkladne to oznamte na linke 158! Fotografie Dom duchov Uprostred lesa stoji opusteny dom. Pojdem sa pozriet, ktoze to byva v nom. Siria sa chyry, ze vraj su to duchovia. Na konci zimy som sa ku tomu odhodlal. Ako sa ku nemu blizim, mam podivny pocit. Koho to bol napad vydat sa sem v noci? Jasne, ze moj, ved nik iny tu nie je. Moje stopy v snehu prekryju zaveje. Tma, snehova vichrica a ku tomu kosa. Nedovidel som si ani na koniec nosa. Co by v mojom pripade mohlo celkom stacit. Dufam, ze to chapete, co tym chcem naznacit. Podla sipky na GPS som uz celkom blizko. Zrazu niekde v krovi cosi vystrasene pisklo. Prelaknuty ucitil som ako mi tuhne krv zilach. Nastastie sa predo mnou objavila vila. V nocnom vetre kyvali sa porozbijane okna, davam pozor pod nohy, podlaha je mokra. Z tmy sa vynaraju coraz podivnejsie zvuky, kracam dalej napriek tomu, ze sa mi trasu ruky. Skripot hrdzavych dveri, praskanie rozbiteho skla. A v tom vsetkom zaznie v mojej mysli otazka. Je to pravda, skutocne? Viete, to o tych duchoch… Mozno je to iba vietor uvazneny v prieduchoch. Priznam sa, trochu sa bojim, obzeram sa za seba. Stretnut vraha co sa z tmy vynori, to mi vskutku netreba. Neviem cim to bude, ze ma take miesta lakaju. Co ak su tu zombici a len na mna cakaju? Strasidelny buchot prerusil tok mojich myslienok. Svetlo celovky blika, slabne jeho plamienok. Nastastie mam so sebou vzdy nahradne baterky. Pozriem do batohu. Sakra! Nechal som ich u Terky! Dala by sa krajat, uzkost co ma pohltila. Steny zacali padat, ruca sa na mna cela vila. Prach z padajucej omietky lepi sa mi na ruky, a zo vsetkych dier v stenach vyliezaju pavuky. Z miestnosti vzadu ozyvaju sa ludske hlasy. Od strachu mi vstavaju na hlave vsetky vlasy. Tak je to teda pravda, v tomto dome strasi. Neviem najst vychod, tak velmi sa tu prasi. V panike zakopnem a padam na zem. Vidim dvere, ale dojst ku nim nevladzem. Mam pocit akoby ma nieco drzalo za nohy. A z temna sa vynoria obrovske parohy. Nechapem co sa tu deje, som z toho jelen. Preco som sem nesiel radsej zajtra cez den? Jelen vsak nie som ja, ale to co voslo do dveri. Takmer som sa pototo, to mi nik neuveri. Sklonil ku mne hlavu a hladel mi do oci. Chvilu sa pozeral a potom sa otocil. Nahle zo mna opadol vsetok strach, postavil som sa, zotrel zo seba prach. Vysiel som z domu az v poslednej chvili, pod tarchou snehu spadla strecha vily. Neostalo po nej nic, iba kopa mokrych sutin. Ja s vybitou celovkou sa domov vratit musim. Luce Luminiscencia nezivej hmoty, akupunktura zeme. Vysiela fotony do temnoty, svetlo atomizujeme. Fotoexcitacia atomov, do sustredenych lucov. Prenika mojou rohovkou, sifrovanym klucom. Zabranuje pochopeniu, tychto zlozitych javov. A to som uz na dno, svojich schopnosti siahol. Na lodi Po rieke zivota, na lodi sa plavim. No v ziadnom pristave, sa nezastavim. Poznam ich dobre, vsetky su rovnake. To som sa mohol, plavit aj po mlake. Vsetky su prazdne, niet v nich uz cloveka. Len domy a rieka, co skrze ne preteka. Padly andel Perute cerneho andela, na zdi prikovany, nespatri vice tenhle svet z vysin. O telo sve prisel pri prvnim milovani, je naveky uveznen v nasi risi. Ted jenom bezcilne bloudi, marne hleda poklidny spanek. Myslenky temne se mu do hlavy loudi, neciti na kuzi sve vanek. Proc jenom sestoupil z nebes, omamen krasou jejiho tela? Proc ji jen neodmitl, i kdyz to strasne moc chtela? Je pozde na duse sve zpytovani. Ted je z nej clovek jako my. Olitoval jiz to milovani, jakkoli bylo nadherny. Pamatam „Veris v lasku na prvy pohlad? Ci mam okolo teba prejst este raz?“ To boli tvoje prve slova, ked sme sa pri rieke stretli. Nezabudnem ani na pohlad, po ktorom mi telom presiel mraz. Vtedy a potom znova, ked nase ruky sa prstami splietli. Pamatam si na tvoje pery, a dych s vonou malin. Na to ako som pocital, vsetky vlnky v tvojich vlasoch. Mali sme vsetko co sme chceli, dokonca som ti varil, stale ta objimal, a ty si sa skryvala v klasoch. Dnes sme uz „velki“ a vsetko to je za nami. Cumime do telky, a znova sme neznami. Prechadzka v noci Do kaluzi uprostred noci, stupam oboma nohami. Co na tom, ze budem mokry? Stratil som vsetky zabrany. Tulam sa ulicami mesta, su take tmave a ponure. Ukazuju mi vulgarne gesta, mladici sediaci na rure. Ignorujem ich a kracam k parku. Kazda druha lampa tu nesvieti. Nejaky ozran sa vala v jarku, vraj tu zas stupol pocet obeti. Vo svetle mesiaca nemam, vobec dovod na obavy. V tom sa kusok predo mnou, podivna osoba zastavi. „Hej kamo, nemas drobne? Alebo cigu, ci dve? Ak nemas, beriem i papierove...“ Vyvija sa to teda zle. Mesiac sa skryl za mrakodrap, uz sa vidim leziaci v ciernom vreci. Prislo este par jeho kumpanov. Tak a teraz sme tu uz vsetci. Rychla prehliadka nastrojov, boxery, noze a palky. Netuzim po tom aby ma prebodol, tak to hram na rozpravky. „Je mi luto chalani, prachy nemam. Beriete aj kreditne karty?“ Nastastie velmi dobre beham, tak som im utiekol raz, dva, tri. Nemylte sa, nie som zbabely, len sa mi nechcelo pustat sa do boja. Pohlad som k mesiacu namieril: „Aj na teba raz dojde, ty zradca pokoja!“ Rano v ovocnom sade Skor ako prve luce osusia, slzami orosenu travu, vezmem ta do svojho narucia, a odnesiem k mojmu chramu. Tam v tichu stromov ti posepkam, ze si krasna ako kvet jabloni. Ze vonias ako lesny med, ako rano v hmly zavoji. Tvoje oci su ako pucky poslov jari, siroko otvorene tuzbou po svetle, hyckane krasou v tvojej tvari, s odrazom konarov vo vetre. Hladim ti lica, tak ako slnko hladi stromy. Za usvitu budu z nas, dva delene dvomi. Vtaca Nasiel som ta schulenu, ako zranene vtaca, co nemoze vzlietnut, bo dusa mu krvaca. Ukryvajuc sa v krovi, doranane krdlom vran, ani dazdovku neulovi... A krv tecie z jeho ran. A tak tam caka osamele, na pomoc neznameho tvora. Ten co ti ruku podava, bol k tebe poslany zhora. Za svetlom Nedelna chvilka depresie Niekedy mi pripada, ze je to vsetko na hlavu, a ja v tomto svete, hram len vedlajsiu postavu. Kracame stale dalej, no nie sme blizsie k cielu. Postradame nadej, tazko hladame vieru. S poslednymi lucmi, ten okamih v case zhori. Zahali nas tma, co buducnost nevytvori. Polnocna Ako to nazvat? Rymy tejto noci? Ci Blazon ponechany bez pomoci? Sam neviem, a tak to nebudem riesit. O dovod menej na nieco sa vobec tesit. Aj tak bez ciela na tejto ceste iba marnim cas, nemusim sa nikam nahlit, predsa pridem vcas. Zachytavam zivot, co mi pomedzi prsty pretiekol, do vsetkych prazdnych nadob dostupnych tu navokol. Kazdy den sa tomu pred nim coraz viacej podoba. Bude to asi nejaka civilizacna choroba. Medzi maskami a tvarou nevidim ziadne rozdiely, pripada mi, ze sme toto vsetko uz niekedy videli. Uvazneni vo svojich svetoch nevychadzame z ukrytu. Niet sa coho bat, ked bude treba zmenime identitu. I napriek tomu sa nehanbim za to co vidim v zrkadle, ostava len dufat, ze to vsetko dobre dopadne. V labyrinte tejto noci, stracam vsetky zabrany. Rovnako tak ako stracam, pevnu Zem pod nohami. Nedivim sa tomu, ved sa predsa cela toci opacne. A ked sa to nema dobre skoncit, nech to radsej ani nezacne. Advertisement Error 404. Love not found. Trying to find something more. My dreams got drowned. One heart for sale. They wrote in the ad. What if I fail? I feel something bad. Hodiny Piesok z rozbitych hodin, odfukol vietor v dial. Bosy po crepoch chodim. Ci by som o teba stal? Moja odpoved by bola ano, nebyt stratenych zrniecok casu. Zostavajucich je malo, citim to v tonine hlasu. Jeden postaci Prerusim ticho hlasnym mlcanim. Citam prazdne listy papiera. Retrogradne hladam ten spravny rym. Buducnost predo mnou zavieram. Prirodzeny vyber slov, zmysel da tomu, kto veri v nahody. Je mozne, ze by to slo? Ze len z usmevu sa laska narodi? V kurii Bez dveri, bez okien, uprostred nicoho stoji. Ukryva basnika, co sa vlastnych tuzob boji. Sutiny tehal zo stropu, spadnute v hromade na zemi. Nevyzradia nikomu, ze som s tebou spriazneny. Nema tvar zo steny, uprene na mna pozera. Na moj pohlad zasneny. Nechape co to znamena. A z vedlajsej miestnosti, sa ozyvaju hlasy. Vravia mi, ze som blazon. Zacnem im verit asi. V podzemi V tme medzi skalami, vela oci sa pozera. No napriek vsetkemu, nedovidia nam na tela. Priblizuju sa k sebe, neviditelnou silou sputane. A hoci sme v podzemi, spolu az do neba stupame. Chvejuce prsty sa dotykaju, vzduch je nasiaknuty tuzbou. Milenci dlho sa objimaju, rozlozeni na tisic kuskov. V tomto momente zastal cas, neexistuje predtym ani potom. Nie dvaja, stal sa jeden z nas, ked sa tvoja vona zmiesa s potom. Stretnutie Vonala bezstarostnou mladostou, uputala ma hned ako vosla do dveri. Hovorim: „Nech sa paci, s radostou...“ DC143C - taku farbu mali jej pery. Nevideli ste niekde moje oci? Aha, nechal som ich na nej. Je par minut po polnoci. Barman, tak mi este nalej. Vo vnutri, hlboko vo mne, horia horuce emocie. Takto si predstavujem, posledny stupen evolucie. O co jasnejsia je noc, o to temnejsi je den. Zhasina svetlo, ktore sem vniesla. Straca uz svoju moc. Mozno to bol iba sen, kde ako anjel z neba sa zniesla. Kde tolko trcim Stojim vecer uprostred cesty, paralyzovany tym, na co sa pozeram. Nenapadny, bez reflexnej vesty, zamierim pohlad k nebesam. Mesiac chyteny v korune stromu, je ako E.T. co vola domu. Visi na neviditelnom lane, a ja len cakam co sa stane. Ci spadne a rozbije sa na kusky, ci odola sile, co ho k nam taha. Volas mi kde som, a ci mam zakusky, zatial co na mna doma cakas naha. V objati Tajne Citim, ze sa mi svetlo pomaly vytraca z oci. Vsetko, co ma pociatok, sa jedneho dna skonci. No kym sa tak stane, chcem citit ako vonias, do zreniciek ti hladiet, zo vsetkych sil ta objat. Na konceky tvojich prstov, ako z pamatovej peny, poukladat tie svoje a cakat co sa zmeni. Predtym ako naposledy, slnko za obzor zapadne, pobozkam ta na pery, tvariac sa nenapadne. Mrcha Laska, ta mala mrcha! Nenecha moju mysel na pokoji. Denne mi sepka do ucha: Ver mi. Uvidis, ze to za to stoji. Tak som ju posluchol, kus masa mi teraz v hrudi hori. Vela sa diskutuje, ci je to ten, ktory lasku tvori. Hladanim odpovede, nech sa trapia ini. Ostanem bez spovede, aj ked som asi vinny. Uz som ju dobre spoznal a moj pohlad na nu sa zmenil. Je nad slnko jasnejsie, ze laska je bolest v prestrojeni. Naposledy Neuposluchol som varovanie, napisane na hrdzavych ceduliach. Nebezpecenstvo, zakaz vstupu! Pohybuje sa tu neznamy vrah! Prekrocili sme hranice, ako uz predtym mnohokrat. Ved su to len napisy, niet sa vobec coho bat. Otvor v skale vyhlbeny, a rebrik, co nas vedie dolu. Stastni, tajne zalubeni, mame na tajnu lasku skolu. Zvedavi, co je za dalsou stenou, drzime sa za ruky. S tazkymi dvermi som takmer nehol, a vsade same pavuky. Skripot padajuceho kovu, zdeformovaneho kamenim. Tlakova vlna viriaca prach, nie je dobrym znamenim. Vsetko sa zmenilo v okamihu, budeme tu uvazneni navzdy. Pisem na stenu, ze ta milujem. Nech sa o tom dozvie kazdy. Tazka klenba betonoveho stropu, tlaci nas coraz blizsie k zemi. Nemame pred sebou co skryvat, sme uplne obnazeni. Objim a miluj ma skor, nez strop sa dotkne zeme a my pod jeho vahou, naposledy vydychneme. Daleko Citim sa tak bezmocny, daleko od tvojej bolesti. Preco nesmiem vziat ju na seba? Este sa do mna pomesti. Urobil by som vsetko preto, aby si bola znovu vesela. Dobre vies, ze vo mne mas, viac ako len priatela. Mam o teba strach a nemozem nic robit. Nic viac nez na kolenach, sa za teba modlit. V nasom svete Dobru noc moja milovana, nech sa ti nieco pekne sniva. Ked za dnom zatvori sa brana, nas svet prave oziva. Stretneme sa v nom, to je iste. Byva to tak kazdu noc. A potom v rana hmliste, kofein ziadam o pomoc. To, ze mam otvorene oci, neznamena, ze nesnivam. Krajinu, kam chodim v noci, aj cez den plne vnimam. Zijeme v paralelnom svete, je krajsi, nez ten skutocny. Dvere do neho nechal som privrete, tesim sa na nas svet nocny. Priatel Napriek vsetkym krasnym, romantickym predstavam, do ktorych sa zasnim, nohami na zemi ostavam. Netuzim po realite, chcem sa vratit do snov. Mam uz po krk zlych ciest a spalenych mostov. Obaja to dobre vieme, noc sa ku koncu schyluje. Vedz, ze ja budem navzdy, priatel, ktory ta miluje. Klaun Posledne luce nadeje, padaju do ciernej nicoty. Splynie s nou a nebude viac po com tuzit. Studeny pot ma zaleje, ked si uvedomim, ze to ty, odchadzas, a ja len tajne ta mozem lubit. Vzdalujes sa a ja sa pozeram, ako miznu svetla tvojho auta. Netesim sa na dalsie z ran, na to prekliate zajtra. Stracas sa v tme noci. Mesiac zatienil krdel vran. Tak chladivy je ten pocit. Bez teba som len smutny klaun. Nejaky nazov vymyslim Ticho vo vnutri Ked sa vsetky dvere zatvoria, ostane len ticho vo vnutri duse. A okna, ktore zamrzaju… Na kridlach Na kridlach cierneho Pegasa, letime v spirale casopriestoru. Vsetko okolo nas, zda sa, je naraz akoby hlavou dolu. Do oci nam obom prenika, jasne svetlo supernovy. Mohutna hviezda zanika, bez moznosti obnovy. Miliony hviezd sa spoja, v jednu ziarivu galaxiu. Ak chces byt este moja, nepustaj jeho hrivu! Spoznani Si pre mna viac ako vers v basni. Viac ako zakazana tuzba. Stereotyp – vrah lasky, dostat aj nas skusa. Viem, ze nie som sam, aj ked tu pri mne nie si. Viem, ze ta tu mam. Alebo tam kdesi… Ruky pred seba vystierame, dazd chytame do dlani. Virtualne sa dotykame, za vieckami oci spoznani.. Kridla Prisla si ku mne rozrusena, z pribehov o strasidlach. Objimam ta z celej sily a hladam stopy po kridlach. Kym tie kridla nenajdem, neprestanem s objatim. Tiez preto, nech som si isty, ze ta uz viacej nestratim. Smiem? Sklamani z lasky a z nesplnenych slubov, naplnenie hladame v utrobach opustenych budov. Miloval som ta skor, nez som spoznal tvoje telo. Aj to by som miloval, keby sa to smelo. Namiesto tvojich bokov, dotykam sa chladnych stien. Za niekolko dlhych rokov, spytam sa znovu: Smiem? Mnich Vratim sa na miesto kam patrim, do tmavomodrych hlbin. Mam ruky prazdne a sny, ktore si sam splnim. S kapucou na hlave, ticho ako mnich, sedim ponoreny, do fantasy knih. Sila Bez nadeje a lasky, je nasa dusa plna bolesti. To len anjel zla skusa, kolko sa do nej pomesti. Nebo, co mame v srdci, chrani neobycajna sila. Mocna ako nocna burka, krehka ako kridla motyla. Je to usmev dietata, co zmeni noc na den a co v hlbke mesiaca, nevidi iba kamen. Za splnu nan vlci vyju, ale aj oni maju strach. Pred ohnom sa v lese skryju, ked vietor viri mesacny prach. Zapad slnka Na co myslis, ked sa pozeras, na gulu z helia a vodika? Je to minulost, ci buducnost, ktora pred nami unika? Nastastie sme daleko, od radiacnej zony. Aj od jadra, v ktorom sa, hybu volne elektrony. Za par minut prestanu, sem jeho luce prenikat. Keby som bol jednym z nich, smel by som sa ti lic dotykat. Nad Dovalovom Tienohra vysokych stebiel travy, tvori obrazce na tvojej tvari. Vietor rozohnal vsetky chmary a zda sa, ze ho to bavi. Z dialky je pocut zubate kolesa, ktore nas o tien okradaju. Noria sa coraz hlbsie do lesa a vsetko zive vyhanaju. Zobrak Stopy bosych noh, namocenych v krvavej kaluzi, zanechavam za sebou. Vraj, nech kazdy ma co si zasluzi. Necitim vobec ziadny strach, nechapem preco sa vsetci smrti boja. No zmrzol mi usmev na perach, ked som zistil, ze je ta krv moja. Bola este tepla, ked mi stekala po tele dolu. Moje telo sa znieslo k zemi spolu s nou. Myslim na krasne chvile, co prezili sme spolu, a dalej uz iba bludim tmou. Ostra bolest v hrudi, tricko postriekane krvou. A okoloiduci, nehnu ani brvou. V tom zbadam pred sebou, nohavice s ciernymi bodkami. Moment, neboli to bodky! Boli to skvrny od kavy. Nakoniec sa to skonci dobre, napadlo mi, ked sa ku mne sklonila. Ona len vytiahla nejake drobne a na zem predo mna ich hodila. Iluze existence Shledani Odkryvam tajemstvi nedoctenych listu. Zmatene bloudim jejich vyznamy. Zavolam na pomoc par alchymistu. Snad pak nebude jejich smysl neznamy. Jsou psany tusi z cernych slz, za pomoci husich peruti. Pronikaji mnou skrz na skrz, dojmou me a k placi donuti. Tolik ztracenych slov, nasel jsem, aniz bych hledal. Cit ryzi jako kov, se se mnou opet shledal. Slova Rikas, ze vsechno jsou jen slova, ze se jim neda verit. Dulezite je, jak se kdo chova, na to bych se mel pry zamerit. Budes se divit mozna, ale souhlasim s tebou plne. Podej mi tedy ruku a svez se na moji vlne. Vezmu te na mista tajna, o nichz jsi doted jen snila. Blizka i cizokrajna, jen abys mi uverila. Preziji? Toulam se svetem, se zavrenyma ocima. Moje kroky jsou, jak poezie pro mima. Snim si svuj sen a nehodlam se probudit. I kdybych mel, kvuli tomu zabloudit. Citim jak slabne, sila mych kroku. Doufam, ze budu zit, jeste par roku. Potrebuji lekare, nemocny jsem z lasky. Nevim zda to preziji, uzavrete sazky. Zivot Od chvile, v niz jsme zrozeni, spechame k tomu samemu cili. Abychom nasli misto pod zemi a svymi ostatky jej naplnili. Potrva to jen par let, nez se nase tela rozlozi. Nez uvadne lasky kvet, co zrozen byl v soulozi. Snad Prilis smutna poezie, na nedelni vecer. Bez doteku jsou jeji slova prazdna. Reklamy v zari dalkovych svetel, nerikaji nic o tom, jestli jsi stastna. Mlci i svetla poulicnich lamp. Nepromluvi chvejici se stiny. Ja marne hledam znameni, brodim se myslenkami svymi. Snad najdu te jednou, snad najdu te i vicekrat. Snad budu moci te obejmout, at pocitis jak mam te rad. Touzim Ma duse bloudi bezednou pustinou, vznasi se nad ni v beztizi. Jako lupen kvetu unasen vetrem, nez se k tobe priblizi. Do tve dlane se pak polozi, utichne vitr a zavladne klid. V tu chvili po necem zatouzim. Tim lupenem chtel bych byt. Andel Jsi oaza v pousti slibu, pramen cisty a pravdivy. Cesta prima, bez zahybu, svetlo, jez me oci spatrily. Na chvili myslel jsem si blahove, ze je to pouze fata morgana. V noci bdejici snim o domove a myslim na tebe do rana. V mych snech se na me divas, jak andel zrozeny z hvezdne zare, A ja touzim jen po jedinem. Kez mohl bych dotknout se tvoji tvare. Sneni Dobrou noc. Je to snad vsechno? Mel bys jit take spat. Ale ja budu jeste poslouchat techno, a mozna taky neco psat. Napisu par slov o tom, jak nevychazime ze svych ulit. Spat bych sel jenom tehdy, kdybych se smel k tobe tulit. Ale to je porad jenom sen, jak uz to byva vzdycky. Zitra to bude stejny den, tedy teoreticky. Opet budeme kazdy zvlast, kracet po svoji ceste. Ja budu v praci a ty, ty budes nekde ve meste. Dlouhe jsou noci bez tebe. To budu radeji i ve dne snit. Snit s tebou hezke sny, ze kterych se nechci probudit. Kniha Chtel bych si precist knihu tveho tela. Obracet stranky vlasu tvych. Poslouchat dech tvuj, co zni jako, sumeni vetru ve vetvich. Chci si te precist celou. Kazdy kousek tebe. Najit odkud se berou, v tvych ocich stripky nebe. Od prvniho velkeho pismene, po tecku na tvem malicku. Tvar se ti zbarvi cervene, kdyz oslovuji te mazlicku. Neunesu Tve rty jsou tak pekne, i kdyz jsou tva slova kruta. Necekal jsem, ze tohle reknes. Jako bys mi na dusi dala pouta. Srdce znehybneno bolesti, cas uveznen v lihu. Polibek dany pro stesti. Neunesu jeho tihu. Neunesu to pomysleni, ze prejes si byt radeji sama. Snad se to jeste zmeni, driv, nez pro me prileti vrana. Jen proto Jestli ma clovek svetu co rict, pak to pry musi udelat. Ja jsem se proto rozhodl, uz na nic vic necekat. Chci, aby to cely svet slysel, jak strasne moc te miluji. Jen proto jsem na tenhle svet prisel. Jen proto. To ti slibuji. Uveznen Porad hledam neco, co ostatni uz vedi. Jejich svet je barevny, ten muj jen v stupnich sedi. Nevidim a neslysim, spise jenom doufam. Ale je to predevsim, situace hloupa. Jak se z ni dostat mam? Po lane to asi nepujde. Priciny nezkoumam, na tech uz ted nesejde. A tak jen ziram do stropu, barevnou hudbou omamen. Ocekavam potopu, uveznen pod svym korabem. Cerna Nad moji dusi je dnes zatazeno, az v dali nad oblaky slunce sviti. Byt s tebou mi neni umozneno, tak zkoumam smysl meho byti. Rozumim tvemu strachu, i ja to citim stejne. Bez ohledu jak moc to chceme, vypada to beznadejne. Cerne slzy myji moji dusi, uz ji chybi jenom cerna stuha. Kdyz oblaky se rozestoupi, na nebi zjevi se cerna duha. Iluze existence Nejsem si zcela jisty, zdali je tohle skutecne. Jestli je zivot jen prelud, rychle pred nim utecme! Na kraj sveta, nebo na zacatek, tam, kde nas nikdy nedohoni. Trochu vic basu do sluchatek, at nedopadne to jako loni. At neslysim moudra doktoru, nehlede na jejich reference. Stejne vim, ze tohle je, jen iluze existence. Boure V noci jsem videl padat hvezdu, dala mi nadeji, kterou jsem jiz vzdal. Vsude kolem hucel vitr, a v dali bylo slyset koni cval. Citis ten ohen mezi nami dvema? Nemej z bourky strach. Uvnitr te mlhy na nas ceka zmena, romanticky vztah. Neni cas to rozebirat, ta boure se uz blizi. Tak odhod svoje saty, i vsechno, co te tizi. Cizinec Jeste tady jsem, jeste nad tebou bdim. Jeste tady jsem a pocitam tve vlasy. Tise, jako sen, objetim te zahalim. Tise, jako sen, skryty pod tve rasy. Budu dal bdit, svym telem te hrat. Budu dal bdit, noc pomalu mizi. Jsem jenom tvuj, co vic si prat. Jsem jenom tvuj. Uz nejsem cizi. Listy Obracis tyhle cernobile strany. Hledas v nich sama sebe. I kdyz se zklamani neubranis, porad veris na nebe. Doufam, ze te tam jednou potkam, zajiste jsi andel bez kridel. Vim to, protoze na tvych fotkach, jsem zadna kridla nevidel. Zato byl na nich jeden andel. Tim jsem si zcela jisty. Jen diky tvoji zari v zari, padaji k zemi milostne listy. Dekuji Libam tve rude rty a tvoji plet tak hebkou. Hladim te steblem travy i bilou margaretkou. Vonis jako letni vanek, dycham te zhluboka. Cas lechtivych radovanek, u brehu potoka. Vdecny za vsechen cas, jenz nam byl dopran, jsem od chvile kdy jsem te, poprve potkal. Bezfarebna poezia nezmesti Cakal som, ze tu bude prievoznik. No nie je tu nic, iba rieka. Nie je tu ani smrt, ktora by cakala na cloveka. Mam snad do nej skocit, a plavat smrti naproti? To az sem musel som prist? Nestacilo do baru oproti? Nech po mna pride v spanku, nemusi mi vopred zavolat. Aspon sa suseda pod nami, nebude na hluk stazovat. Na druhej strane je vraj uz plno, ako na Vaclavskom namesti. Neprijimaju dalsie duse, viac sa ich tam uz nezmesti. nepoviem Sme majstri sveta v chodeni, okolo horucej kase. Bojime sa premenit, vsetko z moje na nase. A tak sa nikdy nedozvies, ako po tebe tuzim. Pretoze sa presviedcam, ze si ta nezasluzim. Ze snivam o tebe kazdy den, a to nielen v noci. Ani toto ti nepoviem, pre ten hlupy pocit. Pre strach, ze nebudes stastna, vsetko co k tebe citim umlcim. Nepoviem aka si krasna, a svoju dusu umucim. Byt navzdy sam ako palec, to je mojim osudom. Nie som ziadny alfa samec, nemam ani vlastny dom. Mam len dve prazdne ruky, co snad este vedia objimat. Buducnost bez zaruky, je vsetko co viem ti dat. neznicim S tazkou nohou na plyne, rutim sa do dazdiveho nikam. Neriesim kam smerujem, ani pred cim unikam. Neriesim ci este pride rano, a nevnimam ani tuto noc. Je mi jedno ci povies ano, je toho uz na mna moc. Nechcem nikoho pocut, chcem nerozmyslat nad nicim. Pridam plyn a pojdem dalej, kym vsetky myslienky neznicim. nepockam Cely zivot je len strata casu, vsetky dni v nom su rovnake. Denne absolvujem tu istu trasu, zakliaty v smutnej rozpravke. Vytrhnuty zo sna, ako nejaky zombie, kracam v ustrety stereotypu. Do sveta, kde na mna cihaju hrozby, az kym neotvorim dvere bytu. Akonahle vykonam, ocistu telesnej schranky, zapinam pocitac, a otvaram webove stranky. Vecer travim hodiny, cumenim do Facebooku. A cakam, ze laska mi, cez monitor poda ruku. Zabijam cas roznymi sposobmi, vsetko len aby som nebol sam. Laska vraj potrebuje cas, ale co ak ja nepockam? nevidim Nemilujem zivot, ano v tom sme ini. Nebavi ma kracat, svetom plnym spiny. Nebavi ma s usmevom, nastavovat chrbat. Dufam len, ze toto vsetko, nebude dlho trvat. Niekolko rokov samoty, na dusi nieco zanecha. Uz som davno prestal hladat, ludskost vo vnutri cloveka. Tam, kde vidis buducnost, ja nevidim vobec nic. Nic viac ako ludsku kost, ktora bude v zemi hnit. nezmeni Na konci tohto tunela, vidim iba ciernu tmu. Doteraz to nechapem, naco som sa trepal dnu. Snazim sa byt pozitivny, no niekedy to nejde. Ostava mi iba dufat, ze zajtra ma to prejde. Dovtedy vsak budem bludit, touto ciernou krajinou. Nenecham sa zo sna budit a nepojdem za inou. Beznadejne ostavam, vo svojich snoch uvazneny. Bez nadeje, ze sa sen, na skutocnost niekedy zmeni. nesplni Za maskou s usmevom, ukryvam bolest duse. Zatial co mi sypes sol, do otvorenych ran. Nie som taky silny, ako som si myslel, tak listujem v knihe, nepopisanych stran. Dufal som, ze z nich aspon par, pestrymi kresbami zaplnim. No uz teraz viem, ze navzdy ostanu prazdne. Do zoznamu snov si zapisem, dalsi, ktory sa nesplni. A knihu bez pismen, ukryjem niekde na dne. nespoznas Nemozem za to ja, nemozes za to ty, ze mam vnutro plne, bolestnej prazdnoty. Tak to skratka byva, mozno je to osud. Mozno za rohom sa skryva, ta, co v ruke drzi kosu. Mozno si musim len zvyknut, na zivot bez farebnych dotykov. Mozno si mozem len vytknut, ze som si na to este nezvykol. Ze jas a kontrast sa vytrati, vsetko posobi tlmene. Ked den sa po noci nevrati, nespoznas ma po mene. nevyhrame Vsetci sme len figurkami, na sachovnici zivota. Nepozname vsetky tahy, ktorymi nas zamota. Osud ma vo svojich rukach, podla teba kazdy z nas. Nad smrtou vsak nevyhrame, ona nosi cierny pas. nezviem Ako krive zrkadla, je moja sebareflexia. Obrazy sameho seba, pokrivi depresia. Co bolo jasne, je teraz zrazu temne. Dokonale jasny obraz, uz postupne bledne. Vsetky zive farby, nahradila seda. Vsetko co sa dalo, sa uz zrazu neda. Cas stoji, alebo ide naopak. Nevidim rozdiel medzi nocou a dnom. Moja nadej je velka ako mak. Brodim sa denne tym istym bahnom. Do temnych zakuti mysle, dostavam sa coraz castejsie. Najskor len zveda vyslem, bude to takto istejsie. Bojim sa, ze jej aj tak neuniknem, ze ma ta mrcha zase dostane. Ked cez skaru dveri nenakuknem, nezviem co sa stane, co nestane. nemozne Moja dlan je prazdna, ani tvoju nikto nedrzi. Napriek tomu skusame, kto z nas to dlhsie vydrzi. Presviedcame sa navzajom, ze nam je takto vlastne dobre. Smutok ma v nasej dusi podnajom, o nasu priazen stale zobre. Vraj je to celkom nemozne, ako spocitat hviezdy na oblohe. Nemozne je ta objimat, dotykat sa ti prstov na nohe. Nemozne je pohladit ti lice, ked sa po nom slza kotula. Laske sme sa skryli do pivnice, najde nas, len ked sa zatula. nesmieme Rozumiem tomu, ze ti moje sluby nestacia, najma ked som spolahlivy, ako predpoved pocasia. Nerobim to zamerne, chopim sa svojej ulohy, ked mi zivot prestane, klast polena pod nohy. Asi to zas budem ja, kto sa bude musiet zmenit. Ze sa tym nieco vyriesi, uz prestavam verit. Odsudeny k smrti laskou, samotu volam po mene. A moje srdce taha na dno, ze dotykat sa nesmieme. nevratim Kamenne zabradlie a schody, ktore nikam nevedu. Balkony lemovane, kvetmi magnolie. Tam som ta naposledy videl, s vlasmi farby medu. Ruze natonovane, do melancholie. Ich vonu este stale citim a vzdy si na teba spomeniem. Vzdy, ked niekde vidim, obrazok ciernych ruzi. Cas, ktory som stratil, uz nikdy nedozeniem. Vratit cas je jedine, po com teraz tuzim. nezobudim Dalsi krok do prazdna, dalsi pad do tmavych hlbin. Upadol som do sna, z ktoreho sa nezobudim. Citim posledne zbytky svetla, hladina nado mnou sa zatvara, telo nehybne na dno klesa, coraz hlbsie sa ponara. Nekladie ziadny odpor, zivot sa z neho vytraca. Aj ked v tom citit rozpor, som rad, ze uz nekraca. Unavene nohy i chrbat, nesuci tazobu dni, hlboko na dne moze si ustlat a odpocivat pokojny. nezmysel Hladal som zmysel zivota, nasiel som nieco ine. Nieco viac ako je pravda, ukryta vo vine. Tien nemoze zit bez svetla, noc nemoze byt bez dna. Nieje dobro bez zla, zvlast dnes v dobe temna. Loz ma krasne dlhe nohy, rozkvita ako IT priemysel. Zmysel zivota som nenasiel, zato som nasiel jeho nezmysel. nechytim Na zemi stovky crepin, svetlo, ktore viac nesvieti. V tme citim chladnu, pritomnost samoty. Tak ako farboslepy, nechyti farby do sieti, ja nechytim lasku, aj ked je na dotyk. Ta medzi nami, je vopred odsudena, na pomalu smrt, v plameni tuzby. Mozno to bude tym, ze je len vymyslena, no aspon neziada, ziadne protisluzby. neprecitany Som kniha plna ciernobielych stran. Neprecitana, niekde na polici. Zahrada v Krajine zamknutych bran, kam nesmu ziadni navstevnici. Som dieta vzdialenej galaxie, temna hviezda padajuca sama do seba. Cierna diera tejto generacie, luc tmy letiaci do neba. Som zlodej snov a dotykov, mag tvoriaci kuzla slovami. Na zivot tu som si nezvykol. Ostavam neprecitany. Koniec Lenosenie Spis, taka krasna, aj silueta tvojho tela. Snis ako spolocne, hladame nasho stvoritela. Nechcem uz o tebe snivat, chcem radsej snivat s tebou. Chcem s tebou byvat, spolocne hladat nebo. Chcem, aby sme vsetko, co boli, nabok odlozili. A cely den spolu, iba stastne lenosili. Sami Ked si blizko mna, cely svet sa niekam pominie. Ostane len tvoja vona a usmev. Domov Som tu pre teba cely cas. Cely cas ta strazim. Aby som, ked pride mraz, tvoje srdce chranil. Citim ta pri mne. Si pri mne celkom blizko. Vinni nevinne, ked slnko je uz nizko. Ked som s tebou, tak sa citim doma. Domov je to, co je medzi nami dvoma. Nalezne Nasiel som lasku. Niekto ju stratil. No neviem komu, by som ju vratil. Tak si ju necham, bude len moja. Nechapem preco, sa lasky boja. Vdaka nej poznam, ze este zijem. Nehlada slova, ci vyssi prijem. Mne staci malo, jej ruka v mojej dlani. Nic viac nam netreba, iba byt milovani. Nekonecna Povedz, kde mas odlozene kridla. Prezrad, kde ich skryvas. Povedz, kam si mi vecer zmizla. Odhal mi o com snivas. Laska, nemlc prosim, zabija ma ticho v sluchadle. Pocity, co v sebe nosim, nevidiet na fotkach ani v zrkadle. Ak budem smiet, tak ti dam, bozk za kazdu hviezdu na nebi. Milujem ta nekonecne. Bez datumu spotreby. Nadherna Cela si nadherna, moja milovana. Niet na tebe vady. Podaj mi ruku, hoci si naha, pojdeme do zahrady. Na vychod od Edenu, tam je dobra poda. Tam, pred tvarou Boha, cely sa ti oddam. Si tak vnutorne krasna, ako len anjel moze byt. Preto, aby si bola stastna, budem i s diablom superit. Dotkni sa ma kridlami, poodhal svoje vlasy. Anjel moj, cela si, odeta do krasy. Sen Vezmem ta do ruk opatrne, si vzacna a prilis krehka. U mna si mozes kridla zlozit, mam i nahradne pierka. A ked budes unavena, odpocin si na mojom pleci. Odloz co ta trapi, spinkaj a budu sa diat veci. Vynesiem ta k hviezdam v naruci, do Velkeho voza polozim. A potom, to ti viem zarucit, do kraja snov s tebou odletim. Usteliem ti na posteli z lucnych kvetov, farebnou duhou ta prikryjem. Rozochvela si moje srdce. Snad je to sen, ktory raz zazijem. Nevyrovna Prilis krasny vecer, na take tazke uvahy. Myslienky tazsie ako, ruka stolara z Oravy. Nez rozmyslat nad tym, ako sa to skonci, ja sa radsej zasnim, nad farbou tvojich oci. Vo vzorkovniku pocitam, odtiene farieb na stovky. Ziadna z nich sa nevyrovna, pigmentu tvojej duhovky. Kto Nemozem ta milovat, nesmiem po tebe tuzit. Kto ale rozhoduje, koho smiem, ci nesmiem lubit? Nezabrani Preco si smutna, zlaticko? Vari nevies, ze ta lubim? Poslem ti pusu na licko, a dalsich desat ti slubim. Nic mi nezabrani ta milovat. Aj ked to velmi boli. Z tej bolesti sa budem radovat, nech vo mne cela zhori. Budem sa tesit na okamih, ked ja zmeni sa na my, ked sa budeme smiet, rozpravat po milovani. Ridicak Delam si na vecer plany, ze ti budu delat pomysleni. I kdyz se trochu bojim, ze je to jenom vymysleny. Sleduju bublinky sektu, santici v pruhledny sklenicce. Ze prej mohl bych plavat s nima, odolam jejich nabidce. Poddat se jejich moci, to je mi vzdalene na mile. Nemam totiz ridicak, na perpetuum promile. Na dne Je tolko krasnych slov, ktore ti nesmiem povedat. A sny, co ostanu len snami. Minulost nas nuti, stale sa za nou obzerat. Buducnost zahrava sa s nami. A pritomnost mi zatial, pomedzi prsty unika. Nekompromisne a bezohladne. Berie si vsetko krasne a robi zo mna vinnika. Zatial co ja len tapem na dne. Vrah Farebne vecery, striedaju temne rana. Pekne sny vezme mi, tajomna cierna vrana. Odleti s nimi, za horizont skutocnosti. To, co mi zanecha, ma daleko od radosti. Navyse ma presviedca, ze si to vlastne uzivam, ked hladim vlasy samote a depresiu objimam. Opat dalsie rande, so svojou vlastnou hlavou. Namiesto cesty hore, opat kracam nadol. Vsetky moje cesty, vedu k zatvorenym dveram. Marne hladam nieco, co uz davno nemam. Tak som sa stal vrahom a zabijam cas. Zatial co si zivot, robi srandu z nas. V rose ochladilo sa medzi nami mozem sa dotknut tvojho dychu ty chodis bosa kvetinami tak ako vila za usvitu nevidiet stopy tvojich chodidiel otlacene v rannej rose ja slepy som bol kym som nevidel tancovat tvoje nohy bose Rezonancie Ozvena kvapiek, ozyva sa v mojej dusi. V pravidelnych intervaloch, dopadaju do jazierka slz. Odraza sa od stien, prenika do mojich usi. Rezonuje vo vodnych kruhoch. Rezonuje mnou skrz naskrz. Obcasne zablesky svetla, zmenia sa na luce duhy. Stratia sa v tme jaskyne, skor nez dopadnu na hladinu. Odvtedy, co si ma stretla, nie som viac len „ten druhy“. Aj ked som asi na vine, nedaj mi bez lasky zahynut. Nestaci Kazdy sa chyta kormidla, mne nevadi byt len pasazier. Dobre viem, ze netreba, busit do zamknutych dvier. Vytvarame egocentricke svety, kde my sme stredom galaxie, zhasnute hviezdy a planety, na ktorych uz davno nik nezije. Jedine co po nas ostane, budu digitalne stopy. Jeden, dva riadky v matrike a mozno dake fotky… Nic z toho mi nestaci, za niecim viac sa obzeram. Verim, ze prach nie je to, kam sa pomaly poberam. Nehodiace sa skrtnite! Skrtnite si ma, na tento svet sa nehodim. Moct si tak vybrat, ci sa vobec narodim. Mozno by som sa na to..., alebo radsej do ineho sveta. Kde stalo by to za to, za bodkou bola by veta. Nemusi byt vsetko naopak, stacilo by trosicka. Sadnut si tak na oblak, sny vytahovat z kosicka. Na kridlach rannej zory, zletim ku tebe dolu. Pod prikryvkou z oblohy, budeme navzdy spolu. Pes Nic krajsie ako su tvoje oci, som nikdy predtym nevidel. Nikto ma vsak nevaroval, ze laska nehra podla pravidiel. Mal som to byt predsa ja, kto ta bude drzat v naruci. Aj ked som len stary pes, co sa novym kuskom nauci. Boh vie Na krizovatke nasich ciest, svieti dalsia cervena. A tak mame chvilu cas, zistit co to znamena. Preco je to prave teraz, preco sme tu, ty a ja. Slova, co som cital neraz, nam to mozno odhalia. I mna to mrzi, ze je to prave takto. Ze bludime v slepych ulickach. Boh vie, kto ti bude vraviet zlatko, a bozkavat jamky na lickach. Hladanie Hladam cestu za svetlom, niekam vonku z temnoty. Kladiem si mnoho otazok. Posledna je: Preco ty? Jedine svetlo, co som nasiel, je to na konci tunela. Do neho vsak vstupit moze, len dusa, ktora umrela. Ale ja som este zivy, teda aspon fyzicky. Z hriechu tuzby podozrivy, trochu melancholicky. Nebudem uz hladat dalej, a zatocim osudim. Kym je vo mne este nadej, kym sa zo snov zobudim. Koniec Nevladzem dalej, neunesiem tie tazke slova. Nevidim nadej, a tak len ticho stonam. Som vazen nadeje, v ktoru sa zdraham verit. Cim blizsie som k cielu, tym tazsie je nan mierit. Prichadza koniec, citim, ze je to tu. Nic nevie naplnit, tu bezodnu prazdnotu. Ci zakryt nahotu, ukoncit slepotu, prekricat hluchotu, vybielit ciernotu… Podakovanie To, ze si dnes mozeme precitat moje basne ci poviedky je taky maly zazrak. A ten by sa neuskutocnil bez dvoch ludi, ktori na tom tiez maju svoj podiel. V prvom rade sa chcem podakovat priekopnikovi fantasy literatury, tvorcovi Vodnej planety a politickej poezie Stanislavovi Hoferekovi, ktory trpezlivo a s maximalnou ustretovostou dlhodobo poskytuje priestor nielen zacinajucim autorom. Greenie.elist.sk je utociskom, pre vsetkych autorov, ktori vahaju s vydanim svojich diel, alebo potrebuju pomoc ci povzbudenie. Dakujem mu aj za kopec mravencej prace pri upravach a formatovani jednotlivych diel. Moje dakujem patri aj Tereze Hruskovej, ktora mi, okrem pomoci s ceskou gramatikou, svojim osobitym pohladom na moje basne, vzdy dodala silu a chut pokracovat v dalej pisani. Dakujem vam obom, priatelia.