Retiazka











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Pavel Sekerak, Lidka Zakova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Pavel Sekerak

Obsah
Retiazka	1
O knihe	3
Geto	4
Pondelok	5
Pod vodou	8
Slamka	12
Ruka	14
Pohar	16
Vykrocenie	17
Mlyny	21
Nadej	25
O knihe
Ak nahodou stretnete niekde dievca ako je Peta a nebudete lahostajni, potom napisanie tejto poviedky malo zmysel. Hlbsi zmysel. Deje sa toho okolo nas vela, velakrat si nevsimneme volanie o pomoc, hoci by sme mohli.
A tato poviedka je o tom. 
Ma stastny koniec...
Svetlo na konci tunela...
Vypocutu modlitbu...
Splnene prianie.. 
Nadej

Geto
Nedela. Jediny den v tyzdni, kedy boli doma vsetci. V starej bytovke na okraji mesta bol uz od rana culy ruch. Stale niekto chodil hore-dole po schodoch. Vonku sa uz pomaly schadzala particka starych ochlastov. Hraju karty. Kazdy bozi den. Niekedy dokonca aj ked prsi. Z nie prilis luxusnych bytov sa striedavo ozyva krik hadok a nasledne vzdychanie intenzivneho udobrovania. Nie je to prave idealne miesto na rodinny zivot. Medzi vsetkymi tymito zivlami, medzi tymi, ktorych si osud nevsima. Je to vsak jedine, co si mozu dovolit. Co na tom, ze steny su tu tenke ako papier, ze voda ide len pri spravnej konstalacii hviezd a podobne je to tu s elektrinou… Zivot tu ukaze cloveku kolko veci vlastne vobec nepotrebuje. Maju malo. Mozno este menej. Ale to, co maju, si vazia. Mozno nie vsetko, ale nieco urcite. Napriklad taku retiazku. Jano je na nu nesmierne hrdy. Ci uz ma na sebe koselu, ak z nejakych pricin potrebuje byt za slusneho, alebo len svoje oblubene biele tielko, retiazka nesmie chybat. Vyhral ju nedavno v kartach a je to jeho najvacsi poklad. Ani jeho zena taku nema. Ona nema ziadnu. Vsetky sperky, ktore mala, skoncili v zalozni, ked uz nemali ani na chleba. V case ked si Jano konecne nasiel robotu, dufala, ze ich odtial vyberie. Ale nestalo sa tak. Uz ich tam nemali. Nove jej nedovolil kupit. Ze sa vraj nema co paradit, ked nemaju dat co do ust. Veru, ledva mali na to najnutnejsie. A na pivo! Na pivo vzdy muselo byt. Ak Jano po prichode z roboty nenasiel v chladnicke aspon dve plechovky, bolo zle. Anna si bola dobre vedoma nasledkov, preto sa vzdy snazila nakupovat tak, aby to dodrzala. Aj keby to malo znamenat ze si sama bude odtrhat od ust. Bolo to pre vyssi ciel. Pre pokoj v rodine. Alebo to nieco, co ho pripominalo. Jej priority boli jasne. Vela moznosti pri styroch detoch a manzelovi ani nemala.
Najmladsi syn ma sotva rok a ma svoje potreby. Trojrocny Matej ich tiez stoji nemale peniaze. Nielen preto, ze rastie ako z vody. Vacsinu z toho, co ma na konte, tvoria veci, ktore znicil. Je to skratka zvedave dieta, velmi zive a pomerne tazko zvladnutelne. Osem rocny Janko jej s nim prilis nepomoze, ten zije vo svojom svete a niekedy o nom nevie cely den. Utiahnuty chudy chlapec bojuje sam so sebou. Aj prvy rocnik presiel len tak-tak. Vsetko mu trva prilis dlho a maloco pochopi na prve pocutie. Von moc nechodi, aj ked ma velmi rad futbal. Najcastejsie vsak iba v telke. Esteze je tu Peta. Ona je tym povestnym tmelom rodiny. Ked moze, pomoze. Nic za to neocakava. Berie to ako povinnost. A povinnosti sa musia plnit. Je uz vo veku, kedy si coraz viac uvedomuje zivotne suvislosti. Napriklad to, preco jej otec nikdy neprejavoval tolko lasky ako Jankovi, alebo ostatnym chlapcom. Myslela si, ze je to tym, ze je dievca. Pozna rodiny, kde otcovia tuzili mat syna a nebolo im dopriate. Zanevreli na svoje dcery akoby to bola ich vina. Lenze v jej pripade to bolo este o nieco zamotanejsie. Prekecol sa o tom jeden zo susedov, ked sa mu postazovala, ze ju otec nema rad. Vraj za to moze byvaly milenec jej matky. Peter. 
Pondelok
„Pozri na tu gulatu ritku. Ani Hanka taku nema…“ - uskrnal sa jeden zo zufalych starcov, hrajucich karty na krivom stoliku pred zanedbanou bytovkou.

Zacali sa rehotat, akoby to bola najvtipnejsia vec vo vesmire a celemu svetu vystavovali na obdiv, ci skor na pohorsenie, svoje skazene chrupy. Jeden zo stvorice za nou natiahol ruku dufajuc v makke tlapnutie na mladom tele. Lenze jediny dotyk ktoreho sa dockal, bol naraz jeho hlavy na spinavu kamenistu zem po tom, ako sa mala skolska stolicka, na ktorej sedel, jednou nohou zaborila do strku, naklonila a nakoniec uplne prevratila. Opat sa nadvorim ozyval smiech, tentokrat vsak patril dievcatu.

„Karma.“ - odvrkla s pohrdavym usmevom a zmizla v tme schodiska.

Ostatni kalmani, ako ich s oblubou nazyvala, snaziac sa zodvihnut svojho partaka zo zeme, nechtiac prevratili stol aj s rozohratou partiou. V momente boli karty vsade naokolo. Par ich spadlo do mlaky po vcerajsom dazdi, par do hustiny pri plote. Vacsina z nich sa valala v strku a hline v okoli stola. No nasli sa aj take, co stihol poryv vetra zdvihnut a odviat takmer na opacny koniec bytovky. Ako tak leteli, z nicoho nic sa na dvore objavil Dodo a zacal ich nahanat. Podobne ako to robi s bublinami, ked ich niektore z deti fuka z okna. Jednu sa mu podarilo ukoristit. Div ju neroztrhli, ked mu ju tahali z papule. Odvtedy uz kazdy z nich dobre pozna, ktora karta je gulove eso. Tazko povedat coho im v tej chvili bolo luto viacej. Kamarata, ktory sa zmietal v spine ako velryba na suchu? Kariet, ktore s nimi prezili bezmala desat rokov, ci lacneho vina, ktoreho lepkavy zapach pokryl okolite predmety a ludi? Ani jedno z toho. Najviac zo vsetkeho ich trapila prerusena partia. Najma Dusana. V tej chvili mal na ruke jednoznacne najlepsie karty. Ale teraz mu to sotva niekto uveri. Museli tak zacat odznova.

Peta vybehla po schodoch bez osvetlenia az na stvrte poschodie. Vytah v bytovke nemali. To bolo niekedy dost otravne a obtazujuce. Najma ked bolo treba vyniest hore vacsi nakup. Aj ked to v jej pripade nebolo zase az tak casto. Zobula sa, batoh so skolskymi vecami hodila na postel a predtym ako si zacne robit domace ulohy, alebo sa zapoji do domacich prac, pobavila sa este pohladom z okna na kalmanov zbierajucich roztrusene karty po dvore. V duchu sa smiala tym uboziakom, ktori jej pripadali ako psici snaziaci sa chytit vlastny chvost. 

„Kde si bola?“  - vykrikla Anna, Petina mama, z kuchyne.
„V skole.“ - zasomrala Peta pri dverach do kupelne.
„Kde si bola tak dlho? Ved su skoro dve hodiny!“
„Hovorim, ze v skole.“
„Po skole mas chodit rovno domov! Ziadne flakanie!“ - revala na nu cez cely byt.
„Idem sa ucit.“ - povedala potichu a vytahovala zosit zo skolskej tasky.
„Ja ti dam ucit sa! Nic nebudes! Kto umyje dlazku?! Pozri kolko je tu roboty! Ja to sama nevladzem!“
„Ale mami…“

Jednou rukou ju schmatla za vlasy a druhou jej vykrucala ruku. Tvrde prsty sa zabarali do makkeho zapastia. Ta bolest. Ona jej snad tu ruku chce vytrhnut.

„Cely den som tu na vsetko sama! Musim varit, prat, upratovat! A ty sa chces ucit! Ty sa ucit nebudes! Aj tak ti to bude na nic! Cela skola je jedna velka zbytocnost! Na nic!! Sem pod! Pozametas kuchynu, hned teraz! Potom treba umyt kupelnu. Ja idem za malym!“

Marne sa jej snazila vytrhnut zo zovretia. Marne sa snazila namietat, ze bude mat zle znamky, ze ju vyhodia zo skoly, ked nic nebude vediet. Marne. Zrazu zbadala ako sa jej matka natiahla druhou rukou na hornu policu. Bolo to tak rychle, ze si nic nestihla uvedomit. Zacitila chladny, tupy naraz kovu na svojom zapasti.

„Tu mas! Zametaj!“ - vrieskala na nu ako zmyslov zbavena. - „Nic sa nebudes ucit! Pracovat budes!“

Nemala na vyber. Este dobre, ze nebol doma otec. Objala si bolestivu ruku druhou a pomaly zodvihla metlu zo zeme. Zabudla pritom, ze vobec bola v skole, aj na vsetko, co sa chcela a hlavne musela naucit. Skola prestala existovat. Bola tu len jej ukricana matka, uplakany brat a dalsi dvaja, co sa schovavali v izbe. Musi tu kuchynu a kupelnu spravit skor, ako dojde otec. To bola jedina vec, na ktoru myslela. 

Anna sa spamatavala z amoku a pritom brala na ruky placuceho Markusa. Kedy jedol naposledy? V tom zmatku si vobec nevedela spomenut? Dala mu vobec dnes uz najest? Stale castejsie zabudala uplne trivialne veci. A nemohla si spomenut, lebo skor akoby si spomenula sa stalo nieco dalsie, co by uviedlo do chaosu aj najvyrovnanejsieho cloveka. Zila v neustalom strese, v neustalom, zmatku a tlaku, co vsetko bolo treba este spravit. Pre druhych, samozrejme, nemala vobec cas mysliet na seba. Ako by aj mohla pri styroch detoch a celej domacnosti! A potom, bol tu Jano. Nikdy nevedela, co mu skrsne v hlave, v akej pride nalade. A ci vobec pride domov. Jano bol to posledne, co by jej prinieslo pokoj. Anna uz vobec nevedela, ako pokoj vyzera, co to vlastne znamena, citit pokoj. Citila sa ako stvane zviera a presne v tomto duchu stvala aj vsetkych naokolo. Ani ona nemala na vyber. Jediny sposob ako prezit bol tento cirkus. Aspon podla nej.

„Uz to mas upratane?!“ - kricala na Petu.

Marne cakala, ze niekto pride upratat aj jej dusu. Darmo sa leskla dlazka a kachlicky cistotou! Nic z toho nedokazalo umyt hrdzu, ktora sa za tie roky na jej dusi nahromadila. A to ju stvalo este viac. Zvykla si na svoj hnev ako na kazdodenne jedlo. Vykrmovala nim cely byt. Nemala na vyber. Ci mala? Nez by sa nad tym stihla zamysliet, trojrocny Matej zase zhodil na zem pohar s cajom. Otvorila usta, ze ho okrikne. Ze mu skaredo a sprosto vynada. Lenze jej usta ostali neme. Keby sa to stalo len obcas, mavla by nad tym rukou, ved je to dieta. Ale toto je tu furt! Furt! To decko nici co mu pride pod ruky. Ani na okamih ho nemoze nechat bez dozoru. Uz nevladala ani kricat, len sa divala na to ubohe polonahe dieta drziace v rukach mokre teplaky. Divala sa, ale pritom nic nevidela. Tocila sa v akejsi spirale, z ktorej niet uniku. Jej svet bol sporak, plienky, kupelna, obchod, opat sporak… A krik, ktory ju tymto chaosom sprevadzal. Niekedy to bol krik hrajucich sa deti, niekedy hadka, niekedy jej hlas, snaziaci sa svojou silou vsetko urovnat. Ale ona uz medzi nimi nijako nerozlisovala. Akykolvek hlasnejsi zvuk jej sposoboval sklucujucu bolest hlavy. Ako ju mala zastavit? Dalsim krikom? Nezaberalo. Aj ked z neznamych pricin to tak skusala i nadalej. 

Bez vyzvania, potichu, sama od seba, sa v izbe zjavila Peta. V jednej ruke drzala handru a v druhej male modre teplaky. Mama, sediac na pohovke, si ani nevsimla, ze sa jej dcera, ako obycajne, o vsetko postarala. Prezliekla maleho braceka a utrela rozliaty caj. Potom sa, rovnako nepozorovane ako sem prisla, vratila k nedokoncenej praci v kupelni. Musi to urobit skor ako pride otec. Nema rad ked pride domov a nie je upratane. Zakazdym opakuje, ze je unaveny a chce mat pokoj. A tak sa mu vsetci radsej vyhybaju. Ako mysi domace, ked sa kocur vrati z potuliek po vonku. 

Stihla to, moze sa konecne najest ak v kuchyni nieco najde a potom sa pusti do ucenia. Samozrejme za predpokladu, ze v sebe na to este najde dostatok sil. A to nikdy nie je iste.

Pod vodou
Letmy pohlad na stare fejkove digitalky z trznice hlasil pol osmej. Jano sa vracal po tazkej celodennej sichte na stavbe. Ponahlal sa, pretoze Anna nebola doma. Kvoli nejakym zdravotnym tazkostiam je uz druhy den v nemocnici. Poprosil teda sestru, aby mu pomohla s detmi aspon doobeda. Zvysok uz musela zvladnut Peta. Vosiel do vchodu a uz na druhom poschodi sa mu nieco nezdalo. Dolu schodiskom tiekli pramienky zapachajucej vody. Adrenalin stupol pri pomysleni na to, ze ta voda ide z jeho bytu. Zdvihol hlavu a uvedomil si, ze sa nemyli. Pridal do kroku, pritom sa posmykol na klzkej hrane betonoveho schodu. Tupy, silny naraz kolena o schodisko, vystrelil prud neprijemnej bolesti, ktory naraz precitil v celom tele. Mohol byt rad, ze to noha vydrzala. Pri jeho bezmala stodesat kilogramoch… Okrem bolesti a adrenalinu, naplnil jeho telo aj nesmierny hnev a zlost. Krivajuc sa pridrziaval zabradlia a pred dverami bytu uz nebolo pochyb o tom odkial vsetka ta voda je. Rozvalil dvere takou silou, ze sa odrazili od steny bytoveho jadra klucka mu dala ranu do brucha. 

„Co ma, do riti, zase znamenat toto!?“ - skrikol hrubym hlasom, ked sa dival na tu spust vsade naokolo.

Podlaha v celom byte bola zaliata hnedou zapachajucou vodou. Pri kazdom kroku po nasiaknutom koberci sa ozvalo charakteristicke cvachtanie. Pohladom na odtokovu hadicu z pracky leziacu na podlahe, okamzite identifikoval pricinu tejto potopy. V byte bolo ticho. Nebolo pocut obvykle hlasy deti hrajucich sa v kuchyni, alebo v izbe. A jeho jedina dcera sa na kolenach sklanala nad vedrom s tazkou handrou v ruke. Ruky sa jej roztriasli pri pohlade na mohutneho nahnevaneho chlapa, co sa pred nou tak nahle zjavil. Na okamih ju oslepil zablesk v jej mysli. Otvorila oci a uvidela tenku zlatu retiazku s krizikom ako sa kyve na zarastenej muzskej hrudi. Uz vedela co bude nasledovat…

„Nehnevaj sa, prosim. To… To Matej nechtiac vytiahol hadicu s pracky… Prosim…“ - cela sa chvela strachom a snazila sa co najrychlejsie pozbierat handrou vodu z podlahy.
„Takze je to Matejova vina?!“ - krical v amoku hnevu a jednou rukou si uz odopinal opasok.
„Nie, on za to nemoze…“ - pokusala sa ho upokojit, aj ked jej bolo jasne, ze je to marne.

Bolo to akoby chcela vlastnym telo zastavit rozbehnuty vlak. Nemala ziadnu sancu. Ale nechcela dopustit, aby sa zopakovalo to, co nedavno. Matej vtedy zapol platnicku, na ktorej bol hrniec s ryzou, takmer vyhoreli, smrad zo spalenej ryze sa v byte drzal asi tyzden a hrniec mohli rovno vyhodit. Aj vtedy mal jej otec rovnaky vyraz v tvari ako teraz. Plny hnevu ustedril chlapcekovi niekolko ran opaskom, tak silnych, ze niekolko dni nedokazal sediet. Vtedy si to odniesla aj jeho matka. Vyzuril sa na nej ako nepricetny maniak v zachvate hnevu. Len si na to pomysli a ma opat hrcu v hrdle. 
„Nie… Nie je to jeho vina…“
„Nie jeho?! Nie?! A cia je to potom vina?! Cia?!“ - hulakal ako zmyslov zbaveny.

Dievca sklopilo zrak, lebo vedelo, ze z toho sa uz nedostane. Nemohla sa mu vzopriet, raz to uz skusila, a velmi dobre si pamata ako to vtedy dopadlo. Pri myslienke na to, si podvedome presla rukou po stehnach. Bala sa. Takmer s istotou ocakavala trest. No v duchu si hovorila, ze nech je to radsej ona ako maly Matej.

„Tak cia je to teda vina?!“ - vrieskal a jeho hnev sa coraz viac stupnoval.
„Moja…“ - vyriekla Peta so slzami v ociach.
„Spravne. Tvoja…“ - povedal tichym hlasom a presiel okolo nej do kuchyne.

Peta uplne stuhla strachom, zmeravela. Klacala tam na mokrom koberci neschopna pohybu. Ked otec prechadzal okolo nej, ucitila zapach alkoholu, odparujuci sa z jeho spoteneho tela. Ako ju zahalil jeho tien, naskocila jej po celom tele husia koza. Hrca v hrdle bola coraz vacsia a cela sa triasla strachom. Chlapci radsej nevychadzali z izby. Ticho sa tvarili, ze neexistuju a urcite si to aj tajne zelali. Rovnako tak aj susedia. Dobre vedeli, ze v takejto chvili s Janom nie su ziadne zarty. Nechceli riskovat to, ze by svoj hnev obratil proti nim. Ved bol od vsetkych o hlavu vyssi a jeho telo bolo vdaka rokom prace na stavbach poriadne zocelene. Po fyzickej stranke sa mu nemohli rovnat. Rozpucil by ich ako muchy. Ale Peta nemala na vyber. Utiect nebolo kam.

Z kuchyne sa ozval sramot. Presne taky ako vtedy, ked ju zmlatil naposledy. Bol to zvuk bliziacej sa bolesti. Znel ako kratka roxorova tyc, ktoru z medzery medzi chladnickou a stenou vybera tazka chlapska ruka.

„Takze tvoja, hovoris?“ - opat sa pred nou zjavila mohutna postava, ktora jej pripadala ako zurivy obor.
„Moja…“ - plakalo dievca.
„Postav sa!“

Vzpriamila svoje nezne telo na roztrasenych nohach. Stala so sklonenou hlavou a rukami pritisnutymi pri tele. Tvar je zakryvali dlhe vlasy. Nemohla a ani nechcela sa na svojho otca pozriet. Ten jej lavou rukou naoko jemne odhrnul vlasy za ucho. Prekvapena Peta zdvihla zrak k otcovi. Vtom jej lice zasiahla tvrda dlan jeho lavacky. Dievca odhodilo do steny, ktora jej pohyb nemilosrdne zastavila studenym narazom. Otrasene dievca na okamih stratilo orientaciu. Podlomili sa jej kolena a zufalo sa pridrziavala steny, snaziac sa ochranit si tvar, pred dalsou ranou. Ta vsak neprisla do tvare. Vzapati jej nohy spalovala ohniva bolest po rane roxorom. Nasledovala dalsia a dalsia… Az kym placuce dievca neskoncilo leziace v kaluzi spinavej vody. Kricala od bolesti, no vedela, ze na pomoc jej nikto nepride. Trasuc sa na podlahe lapala po dychu. Zelala si zomriet, nech uz toto vsetko konecne skonci.
 
„Dufam, ze toto ta nauci ako sa mas o bratov starat. A nevalaj sa tam! Este si neskoncila…“ 

Odisiel do kuchyne a nechal tam to ubohe dievca so vsetkym utrpenim same.

„Akoby som toho nemal v robote dost…! Ta mala suka! Clovek da tomu decku vsetko co mu na ociach vidi a ona nie je schopna ani len dat pozor na svojho brata! Fakt sa na to mozem vysrat!“ - nadaval a otvoril si plechovku piva.

Nebolo na nom vidiet ani naznak nejakej lutosti nad tym, co prave vykonal. Aby ho ani nahodou nepadlo mysliet na to, ze to prehnal, zapalil si cigaretu. S kazdym slukom, s kazdym nadychom a vydychom skodliveho dymu sa naoko upokojoval a presviedcal seba sameho, ze vsetko je v poriadku. Vzal nedopitu plechovku a vysiel na balkon, kde si zapalil dalsiu cigaretu. Uplne zabudol, ze jednu zahasil len pred par sekundami. V nazltnutych koncekoch prstov, ktorych koza bola kvoli praci zhrubnuta natolko, ze v nich nemal takmer ziadny cit, drzal vo vyske oci biely valcek tabaku. Zapozeral sa na dym, co stupal hore a rozplyval sa vo vecernom vzduchu. Pred ocami mal cely svoj zivot. Dival sa nan akoby mu ani nepatril, akoby to vsetko zazil niekto iny.

„Nasrat na taky zivot!“ - zanadaval a potiahol si dalsi dusok omamneho dymu.

Chvilu ho v sebe podrzal a nasledne plynulo vydychol. Nemyslel na deti, ktore sa od strachu skryli do skrine, ci na dceru, ktoru prave krutym sposobom doriadil. Dokonca ani na manzelku, co sa este zotavuje v nemocnici po jeho nedavnom vycinani. Rozmyslal nad sebou samym. Nie, nie preto, zeby si konecne priznal, ze to uz davno nezvlada. Hneval sa na vsetku nepravost, ktoru voci sebe pocitoval. Vinil vsetkych a vsetko za to, ze zije zivot obycajneho nemajetneho robotnika. Hneval sa na cely svet. Nastastie vzdy sa nasiel niekto, koho mohol vinit za svoje neuspechy. Najskor to bol jeho otec. Vinil ho za cele svoje detstvo, ktore prezil osamote. Akoby to urobil naschval. Akoby sa nechal privalit v bani len preto, aby Janov zivot bol co najneprijemnejsi. Takato vsak bola jeho logika. Za vsetko mohol niekto iny. Naplnil ho hnev, priam az zurivost, pri pomysleni na vsetky tie dni bez otca, ked bol doma sam a matka v robote. Zavidel ostatnym chlapcom, ked ich vidal ako chodia s rodicmi na vylety, ci hraju na dvore futbal so svojimi otcami. Uzivali si a nikoho nezaujimalo, ze on nemal nic. Nemal otca. Nemal surodencov. Nemal matku, lebo bola neustale v praci a kvoli svojej prchkej povahe nemal ani kamaratov. 

Obratil do seba uz asi tretiu plechovku piva. Nasla svoje miesto medzi dalsimi, ktore sa povalovali na balkonovej dlazbe. Ale bolo to stale malo. Stale nie dost na to, aby otupel natolko, ze by uz nevnimal ten svoj skurveny zivot. V chladnicke mal posledne dve. Chvilu sa na ne dival. Mozno preto, ze sa nevedel rozhodnut, ktoru otvori ako prvu. Mozno preto, ze v chladnicke uz dlhsie nesvietilo svetlo a mal uz problem zaostrit a zamerat sa na konkretny bod. Naciahol ruku akoby do neznama a do velkej zrobenej dlane uchopil obe plechovky sucasne. Ani sa neunuval chladnicku zavriet a vyparil sa na svoje oblubene miesto. Na balkon. Casto tam sedaval, popijal a hladel doblba. Alebo na susedov ako hraju karty. Jeho myslienky boli vacsinou roztrusene, hoci niekedy zahadne nasli cesticku ku niecomu konkretnemu. Aj ked sotva to boli myslienky, o ktore by stal. Zablesky udalosti z detstva, ci z nedavnej minulosti sa v jeho hlave prelinali s krutou kazdodennou realitou plnou vycitiek. Nerad to priznaval, ale vycital si mnohe veci. Poslednu dobu to boli najma deti. Preco len tak neznasal kondomy? Nemusel by sa teraz dennodenne zodierat, aby mali co do ust. O kolko viac casu by teraz mal… O kolko viac piva by si mohol teraz dovolit… Nakoniec to vzdy koncilo rovnako. Pokrcenymi plechovkami pod nohami. Ony jedine poznali jeho tajomstvo. To, ze sa v skutocnosti nenavidel.

Slamka
Peta sa odtiahla maly kusok nabok, aby zistila, ci sa vie pohnut. Otca a vsetko ostatne prestala vnimat uz pri prvej rane. Nieco sa v nej odpojilo a prestalo existovat. Aj ked to priserne zvonenie v hlave pretrvavalo i nadalej. Takto vyzera smrt? Dufam, ze nie. - pomyslela si. V takychto chvilach tuzila zomriet. Nech je uz konecne po vsetkom. No ak ma byt toto koniec, tak ani zomriet nie je ziadna vyhra. Zmocnila sa jej zufala bezmocnost. Zivot, ktory zila, bol pre nu utrpenim. No teraz si nebola vobec ista, ze po smrti to bude lepsie. Pokusala sa na nieco zaostrit, ale vsetko bolo stale rozmazane. Dlanami sa dotykala zeme. Chcela sa uistit, ze to nie je bytovka, co sa hybe. Chvilu tapala v tme a v halucinaciach. Potom sa nahle vsetko zastavilo. Prve, co ju napadlo, ked sa spamatala bolo, ako teraz uprace ten neporiadok. Ved sa nemoze ani pohnut. A co dalej? Ako pojde takto do skoly? A ak sa tam nejakym zazrakom doplazi, co povie ostatnym, ze si nevie sadnut? Akoby na tom zalezalo.

Ale jej ano. Najviac jej zalezalo na tom, co povedia druhi. Pre seba uz takmer prestala existovat. Jediny sposob, ako ochranit seba, bolo zavriet sa do malej sklenenej bubliny, pod skleneny zvon. Bola tak strasne unavena zo svojich pocitov, priala si, aby uz nikdy nemusela nic citit. Ziadny strach, bolest, uzkost, smutok, sklucenost, nic, co by jej pripominalo, ze ma telo. Raz mu aj tak ublizi sama a vsetko toto skonci. 

Pozbierala sa zo zeme a odtiahla sa ako ranene zviera do izby. Bolo to asi prvykrat v jej zivote co nedokoncila zacatu pracu. Na premoceny koberec teraz ani nepomyslela. Akoby aj mohla? Nevedela sa poriadne postavit na nohy. Jedna ju priserne bolela. Okrem tej ukrutnej bolesti si vobec nohu necitila. Cela strpla do strasneho krcu a nechcela jej dovolit postavit sa na nu. Lahla si na bok, na ten, ktory mal to stastie, ze bol dalej od rozzureneho otca. V noci nespala. Nemohla. Nielen kvoli bolesti. Triasla sa strachom, ked pocula otcove kroky po mokrom koberci v chodbe. Srdce jej bilo ako zvon . Jej oblubeny vankus pomahal tisit jej zufaly plac. Zakazdym nou trhlo, ked pocula otca pohybovat sa po byte. Ten musel prekonat svoj hnev, unavu a vobec seba sameho, aby tu spust odstranil. Vyriesil to typicky svojsky. Koberec zroloval a vyhodil ho z balkona na dvor. Len tesne minul stolik kartarov. Zvysok vody spolahlivo nasali asi styri osusky. Vodu na schodisku, pochopitelne, nechal tak. Potom si lahol na pohovku v druhej izbe a zaspal. Chlapci cely cas ani nemukli. Zaspali prituleni pod jednou perinou. 

Ked sramot i akykolvek pohyb utichol, utichla aj bolest. I ked nezmizla uplne. Peta rozmyslala co povie v skole. Tento rok maju novu ucitelku. Je mila na vsetkych, tak snad bude aj na nu. Nevedela si predstavit, ze by sa mala zdoverit niekomu cudziemu. Lenze, nemohla si pomoct, citila, ze tato ucitelka za pokus stoji. Rozhodla sa, ze rano za nou pojde a poziada ju o pomoc, alebo aspon o radu. Myslienky na nu jej pomahali preckat do rana. Otec, i surodenci este spali, ked si dobita dievcina namahavo, z vypatim vsetkych sil natiahla leginy, prehodila bundu a odkrivala do skoly.

Ruka
Stiahla si leginy. Nedokazala prehovorit. Fialova podliatina na nohe hovorila sama za seba.

„Preboha, Peti co sa ti stalo?“
„Otec ma zbil.“  - zasepkala ostychavo.
„Coze? Takto? Vsak ti mohol nohu dolamat!“

Rozplakala sa.

„Nedokazem ani sediet na stolicke v triede.“
„Ostan tu, ospravedlnim ta z dalsej hodiny. Das si caj?“ - ponukla jej ucitelka tak potrebnu pomocnu ruku.

Povedala jej vsetko. Celu tu strasnu vec vyhodila zo seba, zaplavila nou miestnost. Ostalo ticho. Preco to doteraz nik neriesil? Ved cela situacia nevznikla teraz. Vedia o tom na urade? Milion otazok, ziadna odpoved a najma ziadna napoveda, ako dalej. Telefon na urade jej nikto nezobral od rana. Vsetky linky dovery zrazu obsadene, alebo neexistujuce cisla. Poradna nedostupna. 
No konecne. Cadca! „Skuste sa obratit na organizaciu Nadej. Dakujeme, ze riesite taketo veci. Viac takychto ludi, ktorym to nie je lahostajne. ...“
Aha, takze normou je byt lahostajny a nic neriesit. Rozhodla sa pockat jeden den, viac ani minutu. Ak jej nikto nezdvihne telefon, zajtra tam pojde osobne. Nebude predsa cakat na to, az ju dokalici uplne. Alebo to neunesie sama Peta a urobi nieco strasne. Uz nie je cas!

„Dobry den. Chcela by som ohlasit domace nasilie a potrebujem za Vami zajst, kym nebude neskoro.“

Konecne, dostali termin, prekvapivo hned na zajtra. Bohvie, coho sa zlakli. Ale to je teraz jedno. Musi zakrocit!

„Peta, pocuvaj ma chvilu. Toto sa nestalo prvykrat vsak?“

Ticho pokrutila hlavou. 
„Kolko to uz trva?“
„Asi dva roky.“
„Vie o tom este niekto?“
„Niektore ucitelky ano.“
„Otec uz bol v skole?“
„Nie, iba mama.“
„Pozri, chcem ti pomoct. Zoberiem ta tam, kde sa podobne pripady riesia. Neboj sa, pojdem tam s tebou.“ 

Peta na nu pozerala na nu so strachom a vypestovanou nedoverou. Zaroven niekde hlboko v jej dusi tlel plamienok nadeje.

„Kedy?“
„Mas cas na rozmyslenie do zajtra. Rozhodnut sa ale musis ty, Peti. Neboj sa, dnes sa iste nic nestane. A keby nahodou ano, volaj 158, mas mobil pri sebe?“
„Ano.“
„Neboj sa. Budem pri tebe. Zajtra rano prid hned za mnou, povies mi, ako si sa rozhodla dobre?“
„Dobre.“

Videla na nej tu strasnu bolest, ktora jej zvierala nohu. Sedela sikmo cez stolicku, noha v krci vystreta, nehybna. Z kazdej strany na nu hucal neviditelny alarm. Jeho zvuk bol silnejsi ako strach ich obidvoch. 

„Urobime nejaky krok dopredu. Nenecham ta v tom. Pod, odveziem ta domov.“

Oprela sa o nu s vystrasenymi ocami a slabym telom. Zaprela sa a silou vole sa prinutila vykrocit. Nechcela sa tam vratit, ale bol to jediny domov, ktory mala. Napriek vsetkej bolesti, napriek strachu z toho co bude dalej. Divala sa na Darinu. Vyzarovalo z nej nieco zvlastne. Nevedela to opisat slovami. Ale to nieco v nej vzbudzovalo doveru. Doveru, ktora prinasala pokoj do jej ubolenej duse. Vdaka nej verila, ze to bude dobre. Ze sa nieco zmeni a toto bolo naposledy, co takto trpela.

Pohar
Preslo niekolko dni, dokonca tyzdnov, pocas ktorych bola situacia doma az nezvycajne pokojna. V porovnani s tym co prezivala este nedavno. Bolo to vsak to zlovestne ticho pred dalsou burkou. Uz tazky, rychly dupot Janovych krokov priblizujucich sa ku dveram nevestil nic dobre. Pred par minutami sa vybral do trafiky po cigarety, ale vratil sa nejako rychlo. Prilis rychlo.

„Kto to bol?!“ - hulakal a v ruke zvieral ciernu kozenu penazenku.
„Kto bol co?“ - pytala sa Anna nechapavo.
„Kto z vas mi zobral peniaze z penazenky?! Clovek si nemoze ani len tie posrate cigarety kupit bez toho ste z neho neurobili idiota. Stal som tam ako taky chuj, s prazdnou penazenkou! Tak! Pocuvam!“
„Si si isty, ze tam boli?“ - vyriekla Anna neuvazene.
„Co to trepes?! Myslis, ze som debil?! Bud v tom mas prsty ty, alebo to tvoje decko! Kde je? Petra! Pod sem! Hned!“ - krical az sa to ozyvalo od stien.
„Bola si to ty, vsak?!“
„Co ja? Ja o nicom neviem…“ - branila sa.
„Klames! To ty a tvoje podarene kamaratky... Kedy pochopis, ze ty sa im nikdy nebudes rovnat?!“ - zuril, musel zistit kto to bol, za kazdu cenu.
„Ja som nic neurobila. Mami povedz, cely cas som predsa tu.“
„Ma pravdu…“
„Ty sa do toho nestaraj!“ - odstrcil Annu a siahol do kuchyne po nastroj ktorym chcel dosiahnut svoju pravdu.
„Ved ja to z nej dostanem!“ - vrieskal az mu navrela zila na cele a udieral do bezbranneho nevinneho dievcata.

Po par uderoch bolo po vsetkom. Viac nemohla ustat. V izbe na zemi sa bolestou triaslo modrinami posiate dievca. Nikto jej neprisiel na pomoc. Ani matka sa neodvazila postavit proti Janovi. Dopadla by rovnako. Nedavno sa o tom presvedcila. Jano vysiel z izby rozruseny a hladal akykolvek spak, co by sa dal zapalit. Potreboval sa ukludnit. Potrebuje cigaretu a pivo. Cestou ku chladnicke kutikom oka zazrel Mateja, ktory mal na stolicke poukladane rozne predmety, ponozky, hracky a peniaze. Hral sa na obchod. Mrazivy okamih precitnutia, pre muza, co nepravom zmlatil dceru. Lenze namiesto ospravedlnenia ci lutosti bol pocut len tresnutie dverami. S plechovkou piva v jednej ruke a pokrcenou desateurovkou v druhej sa opat vydal smerom k trafike.

Vykrocenie
„Staci, uz nevladzem, podme.“ - naliehala utrapena tinedzerka.

Vcera pretiekla posledna kvapka. To, o com predtym pochybovala, to v nej dozrelo. Rozhodnutie. Udat vlastnych rodicov. Strasna vec, uplne hrozna. V tej chvili si to vsak neuvedomovala a keby aj, bolo jej to jedno. Nastastie ten jeden hlas pudu sebazachovy zvitazil. Hlas, do ktoreho otec s matkou tlkli, akoby on za vsetko mohol. Za vsetku tu marnost a bolest, ktora im lemovala zivoty. Ona sama do neho tlkla neviditelnou palicou, do jedinej pravdy, ktorej sa stala obetou. Ten ukrutny kriz trestov a viny niesla jedine ona. Az do tejto chvile.

„Ano, ideme, chcem ist na policiu.“ - nepolavovala vo svojom odhodlani.

Pozerala na nu Darina ako na zjavenie. Do oci jej nebolo vidiet kvoli okuliarom a dlhej neupravenej ofine. Podvedome si vytvorila zavoj, cez ktory sa nebolo ako dostat. Chranil desive tajomstvo pred zrakmi zvedavcov. No nikomu v skole to nebolo podozrive. Je predsa v puberte, radikalny vyzor je v poriadku. Cim extravagantnejsi, tym lepsie. No nie kazdy si vytvara tak domyselnu masku ako ona. Ledva mala nieco na sebe, bola tak priserne sporo odeta, kratka bunda a tenke leginy, ako z ozajstnych bedarov. Nic a zaroven vsetko nasvedcovalo tomu, ze nieco nie je v poriadku.

Snazila sa zachovat pokoj, hoci to v nej vrelo. Cakala na tuto chvilu, no ked nastala, zrazu jej nedokazala uverit. Ta chvila, ten moment zrodu toho neisteho, krehkeho, ale rozhodneho hlasu bola totalne obycajna. Nicim nevynikala, stracala sa v prude dna, nenarokovala si na ziadnu dolezitost. Bezbranna, odovzdana. Doplo jej, ze je tam preto, aby ten cerstvo narodeny hlas udrzala pri zivote. Bez nej nema dost sily, moze sa stratit tak, ze ho uz nikto nenajde. Citila, ze nie je cas na slova, na ziadne pochybnosti ani ziadne otazky. Hlas, na ktory obe cakali je tu a je jedno v akej bunde.

„Dobre Peta, ideme.“ - zavelila a prehodila na nu svoj dlhy sveter.

Cesta na urad trvala asi polhodinu. Kracali pomaly, kazdy starostlivo premysleny krok ich priblizoval k jednej velkej neznamej. 
„V tychto pripadoch musime byt obozretni, aby sme dietatu viac neublizili ako pomohli. Treba pocitat s najhorsim. Moze sa ocitnut bez strechy nad hlavou, alebo na svoj pokus doplati inym sposobom. Musime pocitat s tym, ze ak bude rodic vzaty do vazby, z coho bude rodina zit?“

Slova v telefone chladili ako kocky ladu. Boli neodskriepitelne. Nedalo sa namietat a to ju znervoznilo. Bolo jej jasne, ze ide do rizika a ohrozi aj samu seba. Nikto si nevie predstavit, kolko okolnosti je v takomto pripade v hre a aka krehka je poda pod jej nohami. Prave preto intuitivne kracala pomaly, opatrne. Co ak Peta spanikari a svoje rozhodnutie stiahne, utecie, alebo sa zlozi v tej zime na zem? Nemala ziadnu istotu, absolutne ziadnu. A ziadnu oporu. Ona bola tou skalou, na ktoru sa dievca spolieha. Predierali sa tazkym vzduchom s myslienkou, ze vsetko ostatne by bolo tazsie, ako to, do coho sa pustaju v tejto chvili. Snad im okolnosti a ludia, ktorych stretnu budu nakloneni. Nemohla tusit, ze ju prefacka jej vlastna nevyliecitelna naivita.

Cakali na lavici uz vyse polhodinu, okolo chodili ludia, ktori im nevenovali ziadnu pozornost. Bohvie, co dolezite mali na praci. Zjavne najdolezitejsou bola ranna kavicka. Vrelo to v nej. Sedela vedla dievcata, ktore si tolko vytrpelo, ktore dlho zbieralo odvahu, nikto netusil o jej vnutornom boji, o tom, kolkokrat prehrala a trpela, aby neublizila najblizsim. A teraz toto! Nechaju ju tu cakat ako nejakeho votrelca. Okata lahostajnost sa dala krajat. Naozaj ich nikto nevidel, alebo len nechcel vidiet? Co tam pri tej kavicke robia?

Nevydrzala, postavila sa rozhodnuta zaklopat na prve dvere. Neotvorili sa, ako inak. Kazdy mal zrazu obsadene. Nerusit prosim. Ale vsak boli ohlasene, tak kde je ten niekto, kto ich prijme? Vie vobec, co to dievca preziva? Pozrela na Petu, ktora sedela a posobila kludnym dojmom. Len ona si vsimla, co sa deje pod okuliarmi a dlhou ofinou. Citila sa nahnevana a zaroven bezmocna. Ochota a naklonnost, ktoru ocakavala sa jej vysmievali priamo do tvare. Ha!  Akoby tych prekazok nebolo uz dost! Zrazu sa otvorili dvere vedla, stal v nich postarsi muz.

„Vy ste zo skoly? Cakajte este, hned vas zavolame.“

Preco davaju tyranemu dietata na doverny rozhovor muza, ked tym hlavnym tyranom v rodine je prave muz? Ako to ma to dieta zvladnut? Mysli na to vobec niekto z uradnikov? Dokedy budeme cakat? Kym si to dievca nerozmysli? Prekazka pod menom strach sa zvacsovala kazdou minutou.

„Chcem im vsetko povedat. Bojim sa…“ - ticho priznalo ustrachane dievca.
„Ja viem, budem tam s tebou, neboj.“ - upokojovala ju Darina.

Peta nastastie nezavahala. Ustrasena, uzimena, ubolena, udupana... A skusana. Na kazdom kroku. Posobila tak zvlastne odovzdane, uz jej bolo vsetko jedno, len nech to ma za sebou. Preco to tolko trva, kym bude moct hovorit?

„Sadnite si.“

Za vrch stolom sedela zena s muzom. Otazky zacala klast pani za pocitacom.

„Mama krici ked neposluchate?“
„Ano.“
„A co by ti pomohlo, aby si sa citila dobre?“ 
„Neviem.“
„Kolko mas surodencov, mate detsku izbu?“
„Kde pracuje mama? Nepracuje? A otec?“
„Do ktorej triedy chodi tvoj brat?“

Cakala uz len na to, ci sa nespyta, kolko maju doma lyziciek a vidliciek. Rozhovor sa fadnymi otazkami tahal uz hodinu. Zazneli vsetky nepodstatne otazky, na ktore Peta potichu a strucne odpovedala. Pri niektorych mlcala. Ak by tento rozhovor sledoval niekto z nezainteresovanych, vobec by mu nenapadlo, ze sa jedna o domace nasilie. Peta stracala silu kazdou otazkou. Nebola schopna povedat nic viac, len odpovedala hlucho na to, co sa jej pytali.

To snad nie, co teraz? Az neskor sa dozvedela, ze je to typicke spravanie obete domaceho nasilia. Nie je schopna zacat sama, povedat preco tam prisla. Ona sa sprava ako obet v kazdej situacii. Obet vsetkych a vsetkeho. Pasivna, bezbranna obet, naucena na svoju bezmocnost. 
Darina to uz nevydrzala, nech to stoji, co to stoji, musia sa pohnut vpred!

„Peti, povedz tete od coho mas tie modriny.“ - povzbudzovala ju.
„Zbil ma.“
„Kto? Otec ci mama?“ - pytala sa, bez akehokolvek naznaku sucitu, pani za stolom.
„Otec.“
„Preco? Co si urobila?“ - polozila otazku bez toho aby zdvihla zrak od klavesnice pocitaca.
„Myslel si, ze som mu ukradla peniaze z kabata.“
„Uz ta niekedy zbil?“
„Ano, aj mama.“
„Casto?“

Peta sklopila zrak a zvalila sa do narucia pani ucitelky. Nahlas sa rozplakala. 
Pani konecne zdvihla hlavu od pocitaca a raznym hlasom povedala, ze situacia je na podanie trestneho oznamenia na policii. So vsetkymi dosledkami, ktore k tomu patria.

„Chcem ist na policiu! Vsetko poviem!“ - vzlykala, ale jej odhodlanie nikdy nebolo vacsie.

Vysilena Peta nezavahala ani na sekundu. Bolo jej jedno, co ju caka, citila, ze nesmie uhnut kym nedojde na koniec cesty, kym este vladze. Odkryla si vlasy z tvare. Zaslzene okuliare sa leskli, bolo vidiet ako namahavo dycha, ako sa snazi udrzat pokope, ako bojuje sama so sebou. 

„To dievca melie z posledneho, chodte s nou prosim. Kolega pride za vami.“

Vratili sa naspat na chodbu, kde v objati cakali na to, co bude nasledovat. Darina, dobre si vedoma toho, ze tu uz ziadne mile slova nepomozu, silno ale s citom matky, pritisla si dievca k hrudi a upokojujuco ju hladila po vlasoch.

„Sluzobnym autom vas nemozem vziat. Stretneme sa na policii.“ - skonstatoval uradnik sucho a bez jedineho pohladu na dievca odisiel.

Dalsia facka naivne ocakavanej naklonnosti. Ha! Ako z filmu. Preco, preco nemohol zobrat aspon ju? Videl vobec ako je oblecena, ze ma ledva nieco na sebe? V tej chvili bolo jasne, ze slovo empatia sa stratilo zo sveta a je zbytocne ho niekde hladat.

„Pod, ideme, aspon si cestou kupime langos.“ - snazila sa Darina najst nieco pozitivne na kazdej situacii.

Ked sa Peta zacala smiat na huncutovi kecupovi, co jej stekal po svetri, pozerala na nu opat ako na zjavenie. Je to dobre, ci nie, ze vtipkuje? Bolo jej jasne, ze vsemoznym sposobom chrani samu seba pred obrovskym tlakom. Akoby tusila, co ju caka.

Mlyny
Opat studena lavica, opat nekonecne cakanie, opat sama lahostajnost vsade navokol. Uradnik nikde. Zacala si zvykat na povinny folklor, akoby bol predpisany na kazdom urade. Bol? Kym vlastne? Kde sa berie ta mraziva odmeranost ludi, ked hladia zoci-voci obeti, ktora za nic nemoze? Kam sa to kazdy snazi skryt? Pred cim vlastne? Pred vlastnou neistotou, pred vlastnou zbabelostou, pred vlastnym otalanim zasiahnut, ked sa deje nepravost slabsim. Pripadala si tak osamotena, tak opustena v tomto boji, ze to bolo az neskutocne, ze sa nenasiel nikto, kto by ju podporil. Bola na vsetko sama.

Intuitivne sa vystrela. Nikto si nevie predstavit, kde naberie tu vnutornu silu, aby teraz neutiekla. Aj tak niet kam. Nebol cas uhybat, podvolit sa ustrasenym myslienkam, co ked si na nu Petin otec niekde pocka. O agresivite rodicov jej ziakov vedela svoje. Pozrela sa hore. Ci tam predsa len neuvidi nieco, co jej kryje chrbat, co za nou stoji, co ju vedie a chrani, ale nenasla tam absolutne nic. Jej oci sledovali ciernosivy plafon polorozpadnutej budovy policajnej stanice, a jej pohlad pomaly padal na hnede, kovove mreze. Kym neprisla ona.

Mohla mat skoro dva metre. Vysoka, stihla, mlada zena. Prisla do prace len kvoli nim. Za nou cupital lenivy, neochotny uradnik zo socialky. Zelezna brana sa otvorila, aby umocnila pocit stiesnenosti. Ako pre zlocincov. Presli az na druhe poschodie. Za okamih sa ocitli v klasickej kancelarii.

„Prosim, budeme tu mat sukromie? Ide o chulostive, doverne informacie.“ - chcela sa Darina uistit, ze urobia vsetko preto, aby vypocutie prebehlo v co najpokojnejsej atmosfere.
„To je v poriadku, to je len kolegyna.“

Ako na stanici. Kolegyna, otvorene dvere, telefonujuci muz. Uz to nemoze byt tazsie. Vystrasena Peta sa oprela o nu ako zviera, pripravene na porazku.

„Sadnite si.“ - ukazala prstom na obvykle miesto.

Peta sa posadila na stolicku oproti stolu. Uradnik sa posadil k oknu. Darine ostala stolicka pri dverach. Marne hladala vesiak na kabat, ci priestor pre tasku. Sadla si teda tak ako bola, v kabate. Tasku zovrela do narucia. Rozbehol sa ten isty kolotoc otazok s tym rozdielom, ze trval dve hodiny. Tie iste nepriame otazky o vselicom moznom. Pocula, ako ju podlamuju tie iste tiche, jednoslovne Petine odpovede. Chcelo sa jej kricat, cele jej vnutro sa burilo tejto tupej rutine, ktorej bolo uplne, ale uplne jedno, ze dokatuje uz aj tak zranenu psychiku dievcata. Ak sa tieto otazky opat niekto niekde opyta, postavi sa a zbije ho, to vedela presne. 
Maly plastikovy poharik s vodou dostala len Peta. Nenapila sa, nedokazala to.

„Kedy chodi tvoj otec z prace? Co robi mama? Do ktorej triedy chodi tvoj brat? Mas nejake konto, ktore ti zalozili rodicia? Davaju ti rodicia desiatu? Mas obedy v skole?“

Bolo to marne. Pochopila, ze to co jej hovorila po ceste s langosom Peta vobec nevnimala. Snazila sa jej dohovorit, aby skratila celu torturu a presla hned k podstate, nech to maju cim skor za sebou. Dostali sa vsak do tej istej pasce totalnej bezmocnosti. Rozhovor sa niesol v nevinnom, nic nehovoriacom duchu o faktoch a fungovani v rodine. Ani len naznak problemu. Aj ked jej bolo jasne, ze opisovanie priestoru domu v nej musel evokovat vsetky kriticke situacie. A nanovo ju stresovat.
Pritiahla si stolicku a jemne ju chytila za ruku.

“Povedz co ta trapi Peta, neboj sa, budem tu s tebou.“ - dodavala jej odvahu prejst rovno k veci.
„Dobre.“ - dievca odovzdane prikyvlo.

Konecne pokrocili dalej.

„Kde mas modriny?“
„Na ruke a na chrbte, aj na nohe.“ - pomaly si vytahovala rukav bundy.
„Od coho to mas?“
„Mama ma chytila silno za ruku a udrela.“
„Cim?“
„Palicou.“
„Akou palicou?“
„Takou, mame ju doma na skrini. Je to drevena palica, na konci je zelezo.“
„Ake zelezo?“
„Neviem, je zelezna.“
„Ako dlha je ta palica?“
„Neviem, nie moc.“
„Komu patri?“
„Mame a otcovi.“
„Naco ju pouzivaju?“
„Na rozne veci.“
„Kolkokrat ta s nou zbili? Kolko krat otec? Kolko krat mama? Preco ta zbila? Co si urobila? Co robili tvoji surodenci? .…“

Otazky bez konca. Bez najmensej ohladuplnosti voci ubitej dusi dietata. A Peta tak aj odpovedala, ako bezduchy stroj. Opisala muciaci nastroj bez jedineho zachvenia v hlase. Nikto nemal zlutovanie, nikto nenamietal, vsetci robili svoju pracu. Prislusnicka sa pytala, kolegyna zapisovala, druha kolegyna vybavovala stranky, uradnik sa nudil a hojdal na stolicke. Obcas zazvonil telefon. Do miestnosti vstupil muz s fotoaparatom. Uradnik sa postavil a odisiel na toaletu.

„Tu sa postav, k tejto stene, urobime par zaberov modrin. Vyzlec sa.“

Vyzliekala sa a obliekala styrikrat. Az na stvrtykrat sa podarilo serzantke urobit tu dokonalu fotku. Po kazdom pokuse vysla z miestnosti, z otvorenych dveri, aby sa poradila s mladym prislusnikom.

„ Nie , nie je to dobre, treba to zopakovat. Potrebujeme to viac priblizit.“

Nechapala, co priblizovali. No zjavne sledovali len svoj ciel. Zazrela, ako sa Peta chuli do svojej ofiny a bezbranne caka na pokyn, kedy sa ma zase vyzliect. Nedalo jej, musela tu otazku polozit.

„Kolko takychto pripadov domaceho nasilia riesite prosim?“
„Dieta je prve, este sme nemali takyto pripad, len zeny.“

Bolo to jasne.  Nemali ani tusenia, co to dievca preziva. Aku traumu si odtial odnesie.

„Mozes sa obliect.“
„Budeme potrebovat potvrdenie od lekara. Chodte tam a obratom nam prineste spravu. Potrebujeme tiez spravu zo skoly.“
„Dostaneme do skoly zapis z tohto vysluchu?“
„Nie.“

Serzantka sa otocila s celym spisom na uradnika s nepritomnym pohladom. Natiahol ruku a vzal spis. Stihol este zazartovat s kolegynou na vedlajsej stolicke a bez pozdravu odisiel. 
Pocitila strasnu unavu a bolest v krizoch. Po troch hodinach vysluchov, bez vody, ci moznosti ist na toaletu, bez naroku na obed ich niekto posiela na dalsi vysluch k lekarovi. 

„Prepacte, potrebujem na toaletu a na obed. K lekarovi zajdeme poobede, spravu vam dorucime neskor.“ - navrhla asertivne.
„V poriadku.“ - zaznela sucha odpoved.

Peta vonku ozila. Dokazala to. Celou cestou opakovala, ako sa tesi, jej utrpenie konci. Vo velkych okuliaroch sa jej odrazalo slnecne svetlo a ofinu rozfukal vietor.

„Ideme este raz pozriet huncuta kecupa?“
„Ano. ha, ha.“

Cakaren u pani doktorky vyzerala ako rozpravkova sien oproti tym dvom predchadzajucim. Na stene vesele obrazy, na zemi koberec, stolicky s makkym sedadlom. Kvety na malom stoliku obkolesene spustou reklamnych letakov.

„Co sa stalo Petka, s cim prichadzas?“
„Otec ma zbil kovovou tycou.“ - tentokrat zatala hned do ziveho.

Prekvapila tym kazdeho a asi aj samu seba. No bolo vidiet, ze ten najtazsi boj uz vyhrala. Navsteva u lekarky sa jej zdala nepotrebna, chcela cim skor odist. Po 15 minutach sa s usmevom rozlucili. Taky „normalny“, obycajny den v skole. - hovorila si Darina. Po prichode do skoly sa posadila k stolu a vytocila cislo na psychiatra. Nikdy sa nekonciace „turne“ pokracovalo dalej. 

„Ozveme sa Vam ihned ako budeme pre Vas mat volny termin.“ - prislub, po ktorom uz nenasledovalo ziadne pokracovanie. Nastastie. Co je to za logiku krmit dieta tabletkami, naco, aby lepsie zvladlo bitku palicou? Alebo aby uz necitilo vobec nic? Nedavalo to zmysel.

Nadej
Tej noci spala Darina ako na ihlach. Prevalovala sa v posteli asi do pol jednej kym konecne zaspala. Jej spanok vsak netrval dlho. Po necelej hodine sa strhla zo sna a opreta o stenu, snazila sa upokojit svoj dych. Pramienky studeneho potu naznacovali, ze to rozhodne nebol prijemny sen. Prelaknuta Darina pribehla k oknu a od neho bezala ku dveram bytu. Lapala po klucke, aby sa presvedcila, ze je zamknute, ze je sama a je v poriadku. Len pred chvilkou sa ju Petin otec pokusil zabit kuchynskym nozom. No a co, ze to bol iba sen? Strach, ktory citila, bol predsa skutocny! Zaspat po takom „zazitku“ nebolo vobec jednoduche. Stale mala pred ocami temnu rozzurenu postavu s nozom v ruke a zlatou retiazkou, ktora sa leskla vo svetle nocnej lampy. Nevedela sa dockat rana. Myslela na Petu. Snad je v poriadku. Urcite je v poriadku. Inak by jej predsa zavolala. Ale mohli jej zobrat telefon, alebo… V mysli mala obrazy asi tisic moznych i nemoznych veci, ktore sa jej mohli stat. Nikdy predtym nezazila takyto nepokoj vo svojom vnutri. Nervozne hladela na hodiny. Mala pocit, ze ich rucicky sa vobec nehybu. Nakoniec par minut pred stvrtou, fyzicky i psychicky vycerpana, zaspala.

Rano sa s Petou stretli na skolskej chodbe. Vyzerala celkom dobre. Ihned si ju zavolala nabok, aby zistila aka je situacia.
 
„Vcera u nas bola policia. Zobrala mamu na vysluch.“ - znela odpoved na otazku ako sa citi.
„A?“
„Nic, vratila sa domov.“
„Si v poriadku, nespravila ti nic?“ - sklonila sa ucitelka a zvedavo si dievca obzerala.
„Nie. Bola zrazu divne mila.“
„A co otec?“
„Nebol doma. Ale ked prisiel, pohadali sa.“
„Dufam, ze teba z toho vynechali.“
„Ked otec zdvihol na mna ruku, priskocila k nemu mama a zadrzala mu ju.“
„Povedala nieco?“ - pytala sa Darina a pritom si uvedomila, ze Petu pocuva s otvorenymi ustami.
„Ano. Nerob nic, lebo nas zavru! Toto mu povedala.“ - prvykrat sa usmiala naozaj, prirodzene. 

Zdvihla bradu, bolo vidiet jej rozziarenu tvar. Potom sa opat ukryla do vlasov a s jemnym usmevom odisla do triedy.