Rozpravky na citanie
Prva kniha rozpravok z Greenie kniznice














Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2013)
000111

Jazykova korektura: Mariana Janosova, Tomas Laurinec, Tereza Stemberkova, Natalia Zakova
Tato kniha je kompletnym prekladom knihy “Pohadky ke cteni“ z Greenie kniznice, licencia CC-BY-NC-ND
1. vydanie (2012), GKBN 000110, pismo pochadza z futuremillennium.com.
Slovo na uvod
	Ako je to s detstvom? Niekto je dietatom cely zivot a este je na to hrdy. Niekto iny sa uz od mladeho veku sprava dospelo. Nejeden clovek, ktory ma detstvo za sebou, by si ho rad zopakoval. Prezil este raz, so vsetkym, co k tomu patri. Hry, poznavanie vsetkeho noveho, kamaratstva i energiu na vsetky tie preliezacky a adrenalinove preteky „kdekolvek, akokolvek a hlavne rychlo“. K detstvu patria aj rozpravky. Co to ale je? Ak chcete presnu definiciu, nepoviem ju. Teda mohol by som najst vysvetlenie od inych autorov na internete, ale radsej to popisem vlastnymi slovami. Rozpravka je svet. Maly alebo velky, ale stale je to svet. Po tom svete sa premiestnuju dobri i zli krali, princezne, sem tam tiez carodejnik a najroznejsie tvory. Ludia, velki i malicki, dobre vily, trpaslici alebo zvierata, ktore dokazu mysliet a hovorit ako ludia. Svet, kde bojuje dobro so zlom a ten, kto je dobry v srdci, vitazi. Mudrost, odhodlanie, schopnost dohodnut sa, odvaha. To a mnoho dalsich veci je ziadane a ten, kto je zly, lakomy, alebo mu ide len o pomstu, dopadne zle. To je asi najvacsi rozdiel z mojho pohladu. V realite vitazi dobro len niekedy, a to mozno i preto, ze mnozstvo ludi urobi cokolvek pre veci, ktore deti ani nepoznaju – alebo ani poznat nechcu.

	Dnes je lahke dostat sa k rozpravkam. Chcete rozpravku pre deti? Nie je problem, su nahovorene na CD, pripadne je mozne hned niekolko rozpravok nahrat do playlistu svojho dietata. Nestaci audio? Rozpravky su v televizii (no dobre, na slovenskych ani nie), alebo na internete. Su i ine moznosti, napriklad ist do kina na 3D rozpravku v FullHD rozliseni. Pre tych, co chcu precitat svojim detom sami a je im jedno, ze nemaju hlas profesionalneho rozpravaca, je urcena tato kniha. Pre rodicov, ktori si najdu cas, alebo pre deti, ktore sa este trapia s pismenami abecedy, ale radi objavuju svet rozpravok, z ktoreho sa maju co naucit. Preco vznikla tato kniha? Dohnalo ma k tomu dielo s greckymi bajami. Herakles, Prometheus ci Odysseus, to boli hrdinovia. A nie len tak hocijaki. Kde boli, tam sa nieco dialo, nespravodlivost sa menila na spravodlivost a rozum i telo bolo podla idealu tej doby. K rozpravkam som sa dostal az neskor, ked som uz nebol cielovou skupinou. Vsimol som si poriadnu priepast medzi bajami a vacsinou rozpravok, co som cital. Opakovanie nezaujimaveho deja, dlhe rozpravanie bez pointy a chybalo nieco, co by sa dalo nazvat vzorom. Rozhodol som sa, ze ak napisem nejake rozpravky, budu ine ako tie, co som cital. Nebudu dlhe, ale kratke. S pointou, bez mnozstva mien a hlavne bez opakovania.

	Deti su chytre a davat im hlupe diela, to nie je ono. Citali ste niekedy niekomu rozpravku, ktora sa vam nepacila? Dieta si toho urcite vsimlo. Rodicia, ak chcete nieco citat, citajte nieco, co sa aj vam paci. Vy si to uzijete a dieta tiez, hlavne ak je vam podobne. Taktiez ma zaujalo citanie z pohladu hlasiviek a pozornosti. Kto kedy chcel cakat, az nekonecna rozpravka skonci? A kto si pri citani niekedy povedal, ze je pred nim este mnozstvo stranok a uz je to naozaj nuda? Dost bolo reci, knizka zacina.
Obsah
Rozpravky na citanie	2
Slovo na uvod	3
Kral tuziaci po zlate	5
O cloveku, ktory sa hral s prstenom	6
Krasna vila a jej skuska	7
Najrychlejsie zviera	9
Kuzelna voda	10
Pekelnik a jeho kotol	12
Maliar a maliarka	13
Katarina a zlata rybka	15
Vojak a zrnka ryze	17
Dvaja bratia	19
Saty, na ktore sa nedalo zabudnut	21
Naslednik tronu	23
Obchodnik s farbami	24
Bratia a mesec sa zlatom	25
O najvacsom zlodejovi	26
Princ a neznicitelny drak	27
Stastna minca	28
Princezna a jej sluzka	29
Carodejnik a velke prianie	30
Ako sa puma stala kralovnou	31
Kral tuziaci po zlate
	Kedysi davno a naozaj daleko, zil raz velky kral. Jeho kralovstvo bolo bohate, pravidelnu urodu zaistovala urodna poda a v lesoch bola hojnost zvierat. Kralovstvu sa darilo, ale nieco mu chybalo. Dobry a spravodlivy vladca.
	Kral bol zly, nespravodlivy a kruty. Najviac zo vsetkeho vsak tuzil po zlate. Prave zlato bolo pre neho vsetkym a ako velky kral ho mal naozaj vela. Jedol len zlatym priborom, spal pod perinou zdobenou mnozstvom zlata, a ked sa obliekal pri okne, ziaril ako druhe slnko. Vyzadoval, aby sa o vsetky zlate predmety starali ti najlepsi sluhovia, a ked sa nieco zlate poskriabalo alebo rozbilo, okamzite prikazal vyhodenie z palaca.
	Cely palac bol zo zlata a mal neskutocnu cenu. Pretoze mal kral velku armadu, nikto s nim nechcel viest vojnu, i ked kazdy iny kral chcel aspon cast jeho bohatstva.
	Jedneho dna sa rozhodol, ze pojde do lesa na lov. Iba on a niekolko vybranych sluhov. Cestou dostal obrovsky smad a len co uvidel male jazierko s priezracnou vodou, rozhodol sa napit. Ako by ale mohol kral pit? Poziadal sluzobnikov, aby mu rychlo podali pohar. Bol mimoriadne zarazeny, pretoze mu podali nie zlaty, ale len obycajny, zo skla. Neprijal ho a bol tam az do doby, co mu niekto doniesol pohar z cisteho zlata. Kral sa napil a pokracoval v love, az sa rozhodol vratit.
“Ako bolo na love?” Pyta sa ho kralovna.
“Moc dobre nie, tieto zlate luky su malo ohybne, je tazke dobre zamierit a trafit jelena,” odpovedal jej kral.
“Preco teda zlaty luk? Vezmi si obycajny. Alebo vies co? Ja sa postaram o to, aby ten najlepsi luk natreli zlatou farbou. A i ked nebude cely zo zlata, bude tak vyzerat a ty sa budes dotykat len zlata.”
	Kralovna bola mudra zena a i ked kral zo zaciatku nesuhlasil, dal si to rozhovorit. Dalsi den s tymto lukom trafil troch jelenov, a ked uvidel, ako sa k nemu ruti diviak, tak ho jedinym sipom ulovil. Bol naozaj stastny, ale len do doby, co si spomenul na zlate sfarbenie.
	Dlho myslel na to, ako by mohol lovit a pouzivat len zlato. Napadlo ho, ze by mohol ist na ryby. Vsetko zo zlata, dokonca i cln bol zlaty a skuseni remeselnici ho vyrobili tak, aby sa nepotopil. Kral, ktory mal na sebe tazke sperky, lovil na udicu. Chytil len niekolko malych ryb. Ked sa zacal citit unaveny, dal pokyn sluhom, aby ho dostali spat do palaca. V tom do clnu nieco narazilo a zlate plavidlo, ktore len s problemami plavalo na hladine, islo ku dnu. Sluhovia hodili kralovi zachranne koleso, ale on sa ho nechcel chytit. Vyziadal si koleso zo zlata. Sluhovia, ktori vedeli, ze kral ich radu posluchat nebude, mu hodili zlate zachranne koleso.
	Kral sa ho pevne chytil, ale zlato bolo prilis tazke. Nezachranilo mu zivot, ale prinieslo mu iba zahubu. Vladca sa utopil, ale az do svojej smrti sa dotykal len cisteho zlata. Nikomu ho nebolo luto a casom bol zvoleny novy kral, ktory bol spravodlivy a zlato pre neho nemalo az tak vysoku cenu.
O cloveku, ktory sa hral s prstenom
	Kde bolo, tam bolo, bol raz chudobny pastier. Nemal zlato, ani poriadny dom, len niekolko oveciek a kozicku. Viac ako bohatstvo mu ale chybali priatelia. Uz to tak byva, ze niekto ma bohatstva, ale je sam, a iny nema takmer nic, ale ma priatelov, ktori su na tom priblizne rovnako. Tento pastier bol ale vynimkou. Nemal nic, naozaj nic a tak bol vecne nastvany a len blazon by sa s nim chcel rozpravat.
	Pacila sa mu dcera najstarsieho pastiera, ale on sa nepacil jej. Taktiez chcel byt bohaty a slavny, ale nevedel ako na to. Casto sa modlil k bohom, ale nie za odpustenie svojich hriechov, ale o pomoc, aby pre neho nieco urobili, i ked to casto malo byt nieco necestne. Ked sa zase takto modlil, ukazal sa mu v sne carodejnik.
„Ak naozaj ziadas moc a myslis si o sobe, ze si ju zasluzis prave ty, prid hned rano k rieke a cely sa ponor do vody.”
	Pastier tuzil po moci, po nicom inom. Len co sa rano ukazalo slnko a prve luce ho zobudzali zo spania, obliekol sa a vydal sa k rieke. Prisiel priamo do stredu, kde bol najsilnejsi prud, ked tu na nieco narazil. Vyzeralo to zvlastne, asi ako ludska ruka. Na jednom z prstov bol doteraz prsten. Pastier si ho okamzite vzal s sebou, a uz cestou sa z neho radoval. Bol krasny a tiez cenny, s velkym drahokamom. Viac ako nadhera alebo cena ho oslovili schopnosti prstena. Cokolvek si prial, to sa splnilo. Siel k svojmu domu a len co dostal hlad, ukazali sa pred nim vybrane dobroty, ake svet nevidel. Buchty, torty, kolace vsetkych chuti a farieb, to vsetko bolo na dosah ruky a bolo toho vela.
	Len pomyslel, a uz sa jeho skromny pribytok zmenil na velkolepy palac s mnozstvom okien, obrazov a s najroznejsim vybavenim. Prisiel do mesta a naraz mal v kapse zlate a strieborne mince. Dost na to, aby mohol kupit ten najlepsi med a vino tak dobre, ze uz jeho vona menila svet. Prsten mu dal do cesty krasnu zenu a zariadil, aby sa do neho okamzite zamilovala.
	Jeho zivot sa zmenil. Uz nebol pastierom, ale velkym panom, ktory mohol robit, co sa mu zachcelo. Svoje bohatstvo nepouzil len pre seba, ale tiez na to, aby ublizil ludom, ktori s nim mali nejaky spor. Zariadil, aby kazdy z jeho nepriatelov vyhorel, aby na ine pole ako na vlastne neprsalo a aby sa v zahradach vsetkym okolo neho ukazali krtkovia, ktori vsetko znicili. Mal bohatstva, krasny dom velky ako cele mesto a jedol len tie najlepsi pokrmy. To mu ale nestacilo a chcel stale viac.
	Myslel na to, ako by mohol mat priatelov. Nikomu nepomahal a nikto nepomahal jemu a rozhodol sa to nejako zmenit. Stretol sedliaka, ktory mu predal najlepsi chlieb, ale nechcel byt jeho priatelom. Tvrdil, ze priatelstvo mozno len tazko kupit.
	Rozhodol sa teda, ze sa vyda k rieke a najde iny prsten, ovela silnejsi. I ked mu tento dodava co potrebuje, nie je s nim tak stastny, ako by si prial. Stale myslel, ze je to chyba prstena a niekde musi byt lepsi prsten. Skocil do stredu rieky, do najvacsieho prudu, ale ziadny novy prsten nenasiel. Nevedel dobre plavat a len co vstupil, rieka sa zmenila na divoku a velku. Pastier sa utopil a bol sam naozaj dlhu dobu. Zmenil to len nejaky clovek, ktory ho nasiel a stiahol mu z ruky prsten. Za niekolko dni sa vydal do rieky i on, ale nenasiel tam silnejsi prsten, len smrt.
	Dodnes je prsten niekde ukryty, ale kto po niecom tuzi a tiez chce byt stastny, ten moze jedno i druhe urobit len bez kuzelneho prstena.
Krasna vila a jej skuska
	Matej bol taky ten spravny chlapec. Mlady, celkom silny a nadmieru sikovny. Dokazal nieco z kazdeho remesla a tiez bol vynaliezavy a dokazal prekvapit kazdeho bez vynimky. Dosiahol cokolvek, i ked to niekedy mozno trvalo, az na jednu vynimku.
	Talentovany chlapec bol sam. Nemal dievca, ktoru by mohol milovat. Hladal ju, ale nikde ju nemohol najst. Skusal prehladat hrady a zamky, a tiez dediny. Ziadna mu nebola podobna a hlavne sa mu ziadna nepacila.
	Uz myslel, ze to spravne dievca nikdy nenajde a bude az do smrti sam, ked naraz uvidel nebesky krasnu vilu, ako tancuje na luke a jej krasne oblecenie splyva s kvetinami. Mala zlate vlasy a na nich korunu z cerstvych pupav. Vonala ako cela zahrada a Matej bol coskoro v jej moci.
“Povedz mi, kraska, pojdes sa mnou? Chces sa stat mojou zenou?” Povedal Matej a nemohol z nej spustit oci.
“Ty ma chces za zenu? To ale nebude tak lahke, mna moze ziskat len jeden muz, ktory mi donesie nieco z konca sveta.”
“Donesiem ti to,” povedal Matej, len nevedel, kde by mohol najst to, o co ho vila poziadala.
	Vydal sa domov a nabalil si do batohu jedlo. Vzal si svoju oblubenu palicu a siel hladat nieco z konca sveta. Presiel okolie svojej dediny, ale nenasiel to, co hladal. V hladani neprestaval a prehladal cely kraj. Pytal sa priatelov i neznamych ludi, ale nikto mu nemohol dat presnu odpoved.
	Pri svojich cestach chodil po zemi, jazdil na koni, plavil sa na lodi a poznal kraje rozpalene slnkom na pust i zamrznute chladnym vetrom. Koniec sveta ale nenasiel. Po roku a dni sa vratil na luku.
“Tak co, chlapce, doniesol si mi nieco z konca sveta?”
“Nie, nedoniesol. Nenasiel som koniec sveta. Vies, kde by ho mohol hladat?” Pytal sa Matej so zaujmom a cakal na odpoved.
“Ano, to viem,” odpovedala mu vila. “Koniec sveta je tam, kde sa vietor hra s vlasmi, slnko prinasa nadej do kazdeho dna a ludia tam hovoria o laske.”
	Matej sa zamyslel. Pozna kraj, kde si vietor hra s vlasmi. Dokonca nie len jeden, ale hned niekolko. Kraje, kde je vietor ladovy a ani najlepsi kozuch ho nezastavi, ale i kraje, kde vietor roznasa rozpaleny piesok a ten sa dostane i pod oblecenie. Taktiez slnko prinasa nadej do vsetkych miest. Nadeje pre vojakov na bojisku, sedliakov a pastierov alebo pre rybarov a lovcov, ktori sa hned rano pustia na lov. O laske sa hovori vsade. Tam, kde jej je malo, i tam, kde je jej dostatok.
	Dotkol sa zeme a zdvihol kamen, ktory lezal nedaleko.
“Tu mas, vila, nieco z konca sveta.”
“Preco si myslis, ze koniec sveta je tu?”
“Pretoze nema jeden koniec. Neviem ako je svet velky, nepresiel som ho cely, ale ak ma niekolko zaciatkov, musi mat i niekolko koncov. Tu svet zacina a je iny, nech ides odtialto akymkolvek smerom. A hlavne, i tu sa vietor hra s vlasmi, si krasna a rad by s tebou prezival lasku az do konca nasich dni a ci mam na to nadej? Sme na slnecnej luke. Staci sa otocit k slnku a spytat sa.”
“Ale slnko ti nic nepovie.”
“Uvidime, ja dufam, ze ano. Mozno mi neda odpoved hned, ale nadej mi nevezme.”
	Vila bola stastna a Matej tiez. Postavili si krasny dom s velkymi, otvorenymi oknami. Vietor sa im hral s vlasmi a slnko sa na nich usmievalo, a ked niekedy boli vsade na oblohe oblaky, tak i vtedy sa radi rozpravali o laske.
Najrychlejsie zviera
	Korytnacky nie su rychle zvierata. Vlastne len malo co je pomalsie ako korytnacka. Pohybuju sa opatrne a ani ked sa niekam chcu dostat rychlo, nejde to. Jedna taka korytnacka sa volala Helga. Bola na korytnacku mlada a tiez inteligentna. Vsetci si ju vazili za jej mudrost. Mala sen, byt tou najrychlejsou korytnackou, alebo rovno najrychlejsim tvorom v celej zvieracej risu.
	Lev, leopard a panter, ti vsetci sa jej vysmiali. Hovorili, ze rozmaznane maciatko by bolo rychlejsie ako ona. Helgu to, samozrejme, trapilo. Nebola stastna z toho, ze si z nej niekto stale robi srandu. 
	Myslela na to, ako zariadit, aby bola v pretekoch prva. Ano, prave pretek je to, co potrebuje. V normalnych pretekoch predbehne ine korytnacky, no panterovi, leopardovi alebo levovi sa rovnat nemoze. Ako by tiez mohla? Ma mensie nohy a celkovo nie je na rychlost tak stavena, ako rychle zvierata.
	Sla teda za zajacom, len tak, na otazku. Dufala, ze jej nieco povie. Zajac je rychly, mozne by ju mohol nieco naucit.
“Povedz mi, zajko,” pyta sa korytnacka, “ako utekas? Dokazes utekat rychlejsie ako lev?”
“Vies, korytnacka, ja vlastne neutekam, ja skacem. Ked skacem rychlo, dokazem predbehnut ine zajace, ale lev je stale rychlejsi.”
“Dokazal by si ma naucit skakat tak, ako to dokazes ty?”
	Zajac si pozorne korytnacku prezrel. Prisiel na to, ze ju to naucit nemoze. Ma ine nohy, vyzera uplne inak. Nestastna korytnacka isla za konom.
“Povedz mi, ty dokazes tak rychlo cvalat, dokazal by si ma to naucit?” Pyta sa korytnacka, ale je sklamana z odpovede:
“Nie, korytnacka, nedokazem ta to naucit, moj cval sa hodi pre kone, nie pre korytnacku ako si ty.”
	Blizil sa den, kedy sa mali zacat preteky. Zamyslela sa este raz a nasla sposob. Ukazalo sa ranne slnko a styri zvierata sa postavili na ciaru. Korytnacka sa dala do behu. Ked to videl lev, leopard a panter, sli tym smerom a rychlo ju predbehli. Za niekolko okamihov boli uz naozaj daleko a nebolo ich dobre vidiet. V tom sa korytnacka vratila na zaciatok, vzala inu cielovu vlajku a zapichla ju kusok od startu.
	Zajac, ktory to videl, sa usmieval. Korytnacka bola v cieli skor, ovela skor, zatial co rychle zvierata pretekali, ktore bude prve. Bezali naozaj rychlo, no pretoze sli nespravnym smerom, korytnacka sa objavila v cieli ako prva.
“Nemyslela si na to, ze im bude podozrive, ze im chyba ciel?” Pyta sa korytnacky zajac.
“Myslela a urcite na to pridu. Zatial ale maju ciel, predbehnut dvoch rivalov. Az si uvedomia, ze nevedia, kde je ciel a viem to len ja, vratia sa. To ma ale moje male nohy dostanu do ciela davno pred nimi.
Kuzelna voda
	Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kral, ktory bol uplne iny ako vsetci krali pred nim a po nom. Bol obrovsky, vysoky ako jedla a tiez bol poriadne tucny. Miloval jedlo a dobre pitie a nebolo jedla, ktore by neochutnal. Ovocie, mnozstvo masa na vsetky sposoby a spolu s jedlom si poradil s akymkolvek pitim. Pivo, vino, najroznejsie speciality i voda, uplne obycajna voda.
	Nebol stastny z toho, ako vyzera. Sam sebe sa vobec nepacil a nevedel, co s tym. Dal si v knihach vyhladat dobre rady, ako vsetko zmenit, aby vypadal ako velky rytier a nie ako kopa tuku. Jeho sluhovia nasli sposob. Existuje vzacna rastlina, z ktorej sa da urobit vyborny caj, ktory zmeni cloveka k nepoznaniu. Bol v tom ale hacik. Rastlina bola vzacna a ak niekde v kralovstve je, nikto o tom nevie. To ale nie je jediny problem. Na caj treba zohnat vodu, ktora je sladka, i ked nie je sladena.
	Zvest o tejto novine sa rychlo rozsirila po krajine. Aka je to voda, ktora nie je sladena, no i tak je sladka? Kral sluboval velku odmenu v zlate a ruku svojej dcery, mladej krasavice. Ludia sa pustili do hladania, ale nikto nic nevidel a nepocul o jednom ani o druhom.
	Jakub, ktoreho nudila praca kovaca, cestoval po svete. Nahodou sa dozvedel o tom, co hlada kral tejto krajiny. Taktiez nevedel, kde je rastlina, ale tajomstvo sladkej, no nesladenej vody poznal dobre. Prisiel teda ku kralovi a na rovinu sa ho spytal:
“Pan kral, prichadzam, aby som splnil vase prianie. Rad by som ruku vasej dcery, ale neviem, ako vyzera ta rastlina, ktoru sa vsetci snazia najst.”
“Hladaj kvet, ktory nikto nedaruje z lasky ani z lutosti a ktory pozna kazdy, ale nikto ho za krasnu kvetinu nepovazuje.”
	Jakub bol zmateny. Poznal tajomstvo vody, ale o kvetoch a inych rastlinach toho vela nevedel. I povedal si, ze bude najlepsie, ked ako prve najde taku rastlinu. Tulipany to neboli, ani ruze. Co takto bodliak? Vedel, ze pre niekoho je bodliak krasny, no jemu sa ako krasny vobec nejavil. Tu i tam premyslal, ked mu napadol karfiol. Obycajna zelenina, ktora nema krasny kvet, ale da sa jest. Kto by ale komu daroval karfiol? Rozhodol sa ist do zahrady, vzal jednu hlavku so sebou a tiez vzal nejake tie citrony.
“Coze to je? Chcel som sladku vodu, a ty donesies citrony?”
“Len poructe, pan kral, nech prinesu dve nadoby s vodou.”
	Zanedlho stali pred Jakubom dve nadoby. Necakal a ihned miesal vodu v jednej nadobe sa stavou z citronov. Pridal citronu tolko, ze sa voda zmenila na poriadne kyslu a takmer sa nedala pit. Kral sa jej napil a mimoriadne sa rozhneval.
“Za toto ta stihne trest, takto ma oklamat. Ta voda chuti ako citrony, je kysla!” Kral zacal ziadat sluhov o cukor.
“Nie je treba, pane. Skuste teraz tuto.”
	Jakub mu podal uplne obycajnu vodu a pre krala bola sladka, ta najsladsia na svete, pretoze ju pil hned za mimoriadne kyslym napojom.
“Vyborne, som s tebou spokojny. A co rastlina, mas ju?”
“Mam, pane. Tu je.” Mladenec ukazal karfiol a kral sa zamyslel. Po chvili odpovedal:
“Chces ma oklamat, caj z karfiolu predsa nikto nikdy nevidel.”
“Ze nie? Bezne je v polievke. Daj varit vodu a roznu zeleninu a mas dobru polievku. Bez inej zeleniny mozno urobit asi iba caj. A verte mi, z neho sa da schudnut.”
	Kral zacal pit nesladenu, ale sladku vodu, hned za mnozstvom stavy z citronu a mal k tomu karfiolovy caj. Sam sa tomu divil, ale postupne sa zmenil z tucneho krala na silneho vladcu. Vdacne potom dal Jakubovi zlatky i svoju dceru.
Pekelnik a jeho kotol
	Kde bolo, tam bolo, rozhodol sa samotny Diabol, ze sa zastavi na Zemi. Iba tak, aby uvidel, aki ludia zanedlho pridu do pekla. Pochodil medzi rolnikmi i bojovnikmi a tesil sa. Ludia neboli dobri, hadali sa, bojovali medzi sebou a tak sa rychlo dostanu do jeho pekelneho kralovstva.
	Nebol to ale jediny dovod jeho navstevy. Taktiez hladal novy kotol a cim vacsi, tym lepsi. Prehladaval svet az narazil na cloveka, ktory robil kotle. Volal sa Peter a Diablovi sa mimoriadne pacila jeho praca. Do takeho kotla by sa voslo naozaj vela hriesnikov.
“Predam ti ten kotol, ale musis zaplatit. Pat tisic zlatiek, ani o jednu menej!”
	Diabol mu pohrozil, ze ak mu neda ten kotol zadarmo, tak si ho vezme nasilim a jeho tiez. Peter rychlo polutoval svoju unahlenost, ale uz bolo neskoro. Ako sa ale teraz dostane z pekla? Diabol sa nedal presvedcit a nepustil ho spat na Zem.
	Peter sa teda rozhodol, ze Diablovi prejde cez rozum. Najde sposob, ako sa dostane spat. Cely den uvazoval, ked tu prisla odvazna myslienka. Bol sikovny a dokazal vytvorit takmer cokolvek.
“Musim povedat, takto som si peklo nepredstavoval. Je tu chladno.”
“Chladno?” Diabol sa zacuduje a okamzite zavola svojich pomocnikov, nech pridaju dalsie polena do ohna.
“To vela nepomohlo, stale je tu chladno.”
“Tak chladno, co?” Pyta sa Diabol a prikazuje dalsim a dalsim sluzobnikom, nech zakladaju nove ohne a urobia z pekla este vacsi peklo, ako obycajne.
“Zaujimave,” hovori Peter, “len tak dalej a mozno tu bude naozaj horuco. Keby sem teraz prisiel anjel, vsimol by si len malicky rozdiel v porovnani s nebickom.”
	Peter Diabla totalne rozohnil. Sam vladca pekiel ohromnou rychlostou nanosil na hromadu vsetko drevo z celeho pekla a urobil ten najvacsi plamen, aky kedy peklo zazilo. Vzduch sa stal nedychatelny a dokonca i Diabol sa potil od horucavy. Po niekolko dni bolo tazke robit cokolvek.
	Piaty den sa peklo zmenilo na chladnicku. Kazde ohnisko bolo studene, pretoze nebolo uz ziadne drevo. Diabol dal na velky ohen vsetko a pokym sa mu podari zohnat dalsie, bude v pekle zima.
“Pocuj, Diabol, rad by som siel odtialto prec. Nepaci sa mi tu.”
“Ty si tu za trest, Peter. Budes tu naveky.”
“A budem stale robit problemy. Mam lepsi napad. Vrat ma na zem, budem sekat  dobrotu a potom pojdem do neba. Tam urobim poriadny chaos anjelom a nie tebe. Co ty na to?”
	Diabol to zvazil a rozhodol sa, ze vrati Petra na Zem. Tak sa kotlar dostal z pekla von a postaral sa o poriadne  kurenie  i o to, ze peklo takmer zamrzlo.
Maliar a maliarka
	Bolo tomu tak, kdesi za mnohymi horami a riekami, bol raz krasny kraj. Slnko svietilo na rozsiahle luky, ktore boli plne kvetin vsetkych farieb a voni. V lesoch bola hojnost vevericiek a vtactva, ktore svojim spevom dotvarali kazdy letni den. Leto prave vrcholilo a vacsina ludi sa kupala v rieke, tancovali na namestiach malinkych mesteciek alebo na konoch prechadzali oblubeny kraj tu a tam. Iba maliar nebol stastny. Na obrovsky papier maloval akusi zrucaninu. Nezaujimala ho priroda a jej diela, len stara historia. Veci stare a takmer zabudnute. Maliar mal mnozstvo obdivovatelov, ked maloval krasu, ale teraz bol bez priatelov.
	Ako to uz byva, chytry clovek sa pyta odbornikov. Mala Hanka chcela tiez malovat a naozaj sa jej pacili stare maliarove diela. Bola vsimava a nie kazdy detail sa jej pacil. Najnovsie malby sa jej nepacili vobec. Chcela sa malovanie naucit, ale nie preto, aby kreslila stare poskodene mosty a zrucaniny kedysi velkych hradov. Mala rada kvety, motyle alebo zapadajuce slnko.
“Preco malujes take smutne veci?” Pytala sa Hanka maliara.
“Nie su smutne, pre mna su vesele.”
“Ako vesele? Nerozumiem ti, ako moze byt poskodena budova vesela?”
“Pamatam si, ked som tu zil. vsetko bolo krasne, naozaj uchvatne.”
“Preco to malujes takto a nie tak, ako to bolo kedysi?”
“Hanka, ja si to celkom nepamatam. To bolo uz davno.”
	Dievcina si pozicala papier a farby a urobila obrazok. Pohlad na hrad, aky mohol byt podla nej kedysi, pred davnym casom, kedy este nebola na svete. Po chvili svojej dielo dokoncila. Nebolo to dokonale dielo, chybali jej skusenosti stareho maliara. Jej pohlad bol ale iny nielen kvalitou zobrazenia. Hanka namalovala hrad s mnozstvom vlajok a pred nim stali princ a princezna na kuzelnych jednorozcoch.
	Stary maliar ju nepochvalil. Povedal jej, ze to takto nikdy nevyzeralo a cela jej predstava je nespravna. Vzal jej papier a roztrhal ho na niekolko kuskov.
“Preco si to urobil?” Spytala sa Hanka maliara a bolo jej luto, ze kusok jej sveta roztrhal.
“Ty nie si dobra v malovani. A ani nevies, co chces dat na papier. Take vlajky tu nikdy ani neboli. Bola tu len jedna, malicka, a na nej namalovany lev.”
“Preco tam nemoze byt dvadsat vlajok s jednorozcami?”
“Jednorozci nie su, to su len rozpravky.”
“Ale ja som este mala, mam rada rozpravky!”
	Dievcina sa s umelcom pohadala. Rozhodla sa, ze bude teraz malovat sama. Zohnala si dostatok papieru a zacala kreslit stare, teraz uz zrucane hrady. Vsade pridavala vlajocky a jednorozce. Ukazala to rodicom a ti ju chvalili. Hovorili, ze je to krasne.
“Tebe sa to naozaj paci, mami?”
“Ale samozrejme, je to krasne.”
“Vies, ktory je to hrad?”
“Ten za riekou?”
“Nie, ten pred nou. Ako si to mohla nepoznat?”
“Ja to az tak dobre neznam. Ale mas tam pekne vlajocky.”
	A tak zacala Hanka malovat, stale viac a viac. Nic z toho, co dala na papier, nevyzeralo ako skutocnost. Hrady vyzerali inak, kvety tiez, a ked malovala mesiac a hviezdy, tak sa to vobec nepodobalo na to, co videli dospeli. Jedno ale dosiahla. vsetko, co namalovala, prinieslo vsetkym radost. A co stary maliar? Kreslil dalej presne a dokonale, ale svoju predstavu o minulosti si nechaval len pre seba. A tak bol najvacsim odbornikom, ale vsetci mali radsej vesele obrazy od Hanky.
Katarina a zlata rybka
	Ako je zname, ulovit zlatu rybku znamena velke stastie a kazda zlata rybka splni prianie, niekedy dokonca tri. Raz isla okolo rybniku Katarina, a ked videla, ze v nom nieco plava, holymi rukami zlatu rybku vytiahla.
“Pusti ma, krasna dievcina, vrat ma do vody! Splnim ti prianie!”
“To vies, ze ta pustim - a rada. Prianie mam, ale je narocne. Splnis mi ho?”
“Ano, splnim,” odpovedala zlata rybka. Nemala na vyber.
“Prajem si, aby som kazdy den chytila zlatu rybku.”
	Chuda rybka to slubila, i ked sa jej take prianie vobec nepacilo. Uvedomovala si, co to bude znamenat pre nu.
“Nechces to kusok zmenit? Ak si tak prajes prianie, tak ti ho kazdy den dam, nemusis ma stale vytahovat z vody, to naozaj nie je prijemne.”
“Tak dobre,” suhlasila Katarina a bola na seba hrda.
	Prva vec, ktoru pomocou priania zmenila, bol novy dom. Nebol to palac, ale Katarina bola spokojna. Vratila sa na dalsie den k rybniku a pozdravila rybku. Spytala sa, ako sa ju dnes dari, a poziadala o krasneho bieleho kona, na ktorom by jazdila po lukach. Postupne ziskala od rybky najroznejsie bohatstva. Sperky, vyberane kucharske speciality, ake nikto nepoznal, na zimu ten najlepsi kozuch s vybornymi cizmami a na leto krasny slnecnik a v studni tu najlepsiu vodu, ktora bola zdrava a chutna.
	Katarina sama sa ale menila. Uz nepracovala a cokolvek sa ju zaziadalo, dostala zadarmo od zlatej rybky. Jej ruky si odvykli od prace a po chvili nemala nic, len dary zlate rybky.
	Presiel mesiac a Katarina si ziadala, aby siel okolo princ a aby sa do nej zamiloval. Stalo sa. Princ to bol, skutocny, ale nebol mlady ani pekny, vlastne ani bohaty. Bol odniekial z bezvyznamneho kralovstva a pretoze mal mnoho bratov, nikdy sa nemohol stat kralom. Nepacil sa jej a nemilovala ho. Pockala do druheho dna a len co bolo po polnoci, oslovila zlatu rybku.
“Nie som spokojna s princom, teraz mi vycaruj ineho, lepsieho.”
“Mas rovnake prianie?”
“Nie, nemam rovnake. Chcem princa, ale poriadneho!” Hnevala sa Katarina na rybku v rybniku.
“Prepac, ale ziadny dalsi princ tadialto nepojde. A ak nahodou ano, nebude to mojou mocou. Ak si prajes princa, postaraj sa o to sama.”
“Ako sa opovazujes? Mas mi plnit prianie! Rady si nech sama pre seba!”
“Dobra rada je hotove pozehnanie. Teraz odidem, do ineho rybnika.”
“Nikam nepojdes!”
	Dievcina chytila rybu a vytiahla ju z vody.
“Chcem poriadneho princa. Teraz hned. Potom uz od teba nebudem nikdy nic chciet. Prajem si dobreho princa v kazdom ohlade a to je moje posledne prianie.”
“Ako si teda prajes.”
	Objavil sa princ na krasnom koni, ktory mal na opasku zlaty mec. Bol pekny, bohaty a Katarine sa ihned zalubil. Okamzite ho i oslovila.
“Ach, krasny princ, urcite hladas dievca, ktora by ta milovalo. Vezmi si ma a budeme spolu stastni.”
“Prepac mi to,” povedal princ, “ale viem, ako si sa teraz zachovala k zlatej rybke. Nechcem, aby si sa tak niekedy zachovala ku mne alebo k obcanom mojej krajiny. Preto si budem hladat inu nevestu.”
“Ale ja mam peniaze, mam krasny dom a sperky s diamantami!” Zvolala na princa Katarina.
“Ja tiez,” odpovedal princ. “Uz mi chyba len zena, ktoru by som mal rad. Mozno ju najdem v tomto kraji. A mozno nie.”
	Princ odisiel a Katarina sa rozplakala. Darmo lutovala, aka bola k rybke. Snazila sa ju najst, ale ta zmizla a na dalsie den zmizlo i vsetko, co od nej dostala. Tak bola znovu chudobna a musela si znovu zvykat na tazku pracu, aby netrpela hladom a aby zahnala smutok, ktory si sposobila.
Vojak a zrnka ryze
	Kedysi davno, v krajine mnoho dni i noci putovania smerom na vychod, zil jeden cisar. K jeho usiam sa donieslo, ze iny vladca zo susednej zeme sa pripravuje na vojnu. Kral bol rozhorceny, hlavne ked sa dopocul, kolko jazdcov, strelcov a pesiakov pripravil jeho protivnik. Poznal silu svojej armady a keby sa stretli, pravdepodobne by prehral. Rozhodol sa celit invazii a na to nutne potreboval dalsich vojakov.
	Vybral najlepsich stavitelov, aby zhotovili pred jeho palacom kasarne pre novu armadu a poslal poslov do vsetkych kutov svojej rise, aby zozbierali dobrovolnikov i vsetkych, ktori uz nesluzili v armade. Medzi novymi brancami sa ukazal tiez akysi Madan.
	V priebehu desiatich dni bola postavena velka budova, ktora sa zaplnila ludmi. Po vycviceni sa mali stat silnymi vojakmi, ktori by mohli ubranit rodnu zem. Dohromady ich bolo desattisic a jeden. 
	Cisar doviezol mnozstvo zbrani a pre buducich vojakov dal urobit desattisic misiek na ryzu. Taktiez poziadal pracovnikov, aby vzdy delili ryzu na desattisic casti. Nevedel, ze je o jedneho muza viac.
	Tak sa stalo, ze bol prvy den prave Madan bez jedla. Nebol spokojny, trenoval prave tak tazko ako ostatni a mal teda poriadny hlad. Osud, alebo len hlupa nahoda, sposobil, ze prave Madan nedostal jedlo ani na dalsi den. To uz bol naozaj vyhladnuty a nespokojny. Dokonca tak, ze sa rozhodol povedat o tej nespravodlivosti priamo cisarovi.
	Mal stastie v nestasti a cisar sa rozhodol, ze ho vypocuje. Nie vzdy to dovolil, pretoze riadil svoju risu a takmer na nic ineho nemal naladu ani cas.
“Vasa vysost,” povedal Madan cisarovi a poklakol na kolena, “som len obycajny clovek. Ked som sa dopocul o nebezpeci, ktore nam hrozi, sam som sa vybral do tohto krasneho mesta a teraz trenujem, aby som mohol chranit risu. Cez svoju snahu som uz po druhykrat nedostal jedlo. Je nas desattisic a jeden chlapov a jedla i misiek je pre desattisic. Jeden z nas ma smolu a verim, ze bohovia zariadili, ze som to bol dvakrat po sebe ja. Posielaju tak znamenie.”
“Dobre teda,” odpovedal mu cisar, “prikazem, aby hrnciar urobil dalsiu misku a aby sa jedlo delilo na desattisic a jednu cast.”
“Nie je potrebne nic takeho robit. Iba, prosim, poziadaj tych, co pripravuju jedlo, nech mi daju pat zrniek ryze z kazdej misky stranou.”
“Tak sa stane,” odpovedal cisar a stastny Madan odisiel z palaca.
	Este stastnejsi bol, ked sa splnil jeho predpoklad. Najvacsia porcia cakala priamo na neho. Dobre sa zasytil a tiez trenovanie mu islo lepsie. Po desat dni naberal silu a potom cisar prikazal, nech sa ukonci trening a nech sa skusena i nova armada presunie.
	Madan, osmeleny jedlom i uspechmi na cvicisku, kracal ako prvy. Tesne pred bitkou si nepriatelsky velitel vsimol, ze vobec nepozna toho noveho velitela cisarovej rise. Rozhodol sa prehovorit s nim.
“Teba nepoznam, kto si?” Pytal sa velitel utociaceho vojska.
“Som Madan, velky bojovnik. Desattisic vojakov sa musi uskromnit, aby ma nasytili. Som zbehly v pouzivani roznych zbrani a vsetko, co o boji viem, som naucil ostatnych.”
	Nepriatel sa vylakal a radsej ustupil a cisar si nechal Madana predvolat. Teraz uz ako velkeho hrdinu.
“Je pravda, ze si naucil kazdeho vojaka vsetko, co vies?”
“Ano, je to pravda. Povedal som im, ze vyhladnuty vojak nie je dobry vojak. Nic viac som sa nenaucil.”
Dvaja bratia
	Bola jedna zena a ta sa starala o svojich dvoch synov, ked boli este mladi. Stale vymyslali a vsetko skumali. Byli rovnako silni, rovnako stari i chytri, a ked sa zacali hadat, nedokazali prestat. Jeden sa volal Boris a druhy Alexej a ako to uz byva, o vsetko sa delili.
	Ked boli este deti, rozhodli sa, ze sa pojdu prejst. Matke o tom nepovedali a len tak isli. V lese zabludili, a ked sa z velkeho lesa konecne dostali von, ocitli sa daleko od domova a od matky, na neznamom mieste. Boris chcel ist na vychod, za slnkom, kym Alexej na zapad, proti nemu. Netrvalo dlho a zacali sa hadat. Boris i Alexej sa i pobili, ale rovnako sa nedokazali dohovorit, kadial ist. A pretoze boli obaja bratia tiez tvrdohlavi, zostali na mieste a stale hovoril jeden druhemu, co robit a kam ist.
	Chlapci ziskali vdaka matkinym modlitbam zvlastne pozehnanie. Nikto, ani najlepsi bojovnici zeme, ich nemohli zabit. Zili by naveky, keby pozehnanie nemalo hranic, ale to malo. Nikto iny nemohol zabit Borisa, len Alexej, a ten mal rovnaky osud. Zatial sa len hadali a bili, nikdy proti sebe nezdvihli zbran a slubili si navzajom, ze tak nikdy neurobia.
	Ked preslo niekolko dni, uvideli krasne dievca, s ocami modrymi ako to najkrajsie jazero. Mala pery ako ruze a vlasy ako nebestanka. Boris i Alexej si ju vsimli spolocne a utekali za nou. Obaja sa s nou chceli ozenit a ako uz boli zvykli, pobili sa. Chvilu bol silnejsi Boris, no potom sa to otocilo a vyhraval Alexej.
“Zabijem ta!” Vykrikol Boris a vzal do ruky svoj noz. Alexej urobil to same, no ako sa na seba vrhli, spomenuli si na moznu smrt pre oboch. So skripanim zubov sa pomerili a schovali svojej noze.
	Dievcina na nich hladela. Bola zmatena, obaja bratia boli rovnaki, vzhladom i vsetkym ostatnym. Bolo pre nu tazke vybrat si jedneho z nich. Vedela, ze by tym jedneho potesila a druheho presny opak.
“Ak chcete, mozete o mna sutazit. Kto mi ako prvy donesie hrncek malin, ten si ma moze vziat.”
	Podala bratom dva hrnceky, kazdemu jeden, a obidvaja sa okamzite vybrali jednym smerom. Utekali, co im sily stacili, no tiez do seba strkali a snazili sa jeden druheho spomalit. Netrvalo to dlho a vratili sa. Obaja. Vyzeralo to na smiech, ked obaja drzali hrnceky. Svoj i bratov. Kusok pred dievcinou sa obaja potkli o kamen a spadli. Obidva hrnceky sa rozbili a maliny sa rozsypali po zemi. Zatial, co sa bratia zas pochytili, o maliny sa zacali zaujimat mravce.
“Doniesli maliny az ku mne. Zvladli ste ulohu obaja.”
“Ale ja som bol rychlejsi!”
“Nie! To ja som bol rychlejsi! Stal si mi bol za patami ako tien.”
“Tak tien? Si ako slimak a ja ako vichrica!”
	Po tom, co sa pohadali ohladne rychlosti, zacala hadka kvoli malinam, hrncekom a dokonca i kvoli kamenu, o ktory sa potkli.
“Nehadajte sa, prosim. Vy dvaja sa stale len hadate. A keby som sa i za jedneho ozenila, kde budeme byvat?” Spytala sa kraska.
“Ja postavim dom!”
“Nie, to ja postavim dom!”
“Skuste nieco urobit spolocne. Pomahat si.”
	Bratia si podali ruky a zanedlho stal maly domcek s dvomi miestnostami, oddelenymi prieckou. Boris byval s dievcinou v jednej miestnosti, ale len do dalsieho dna. Stale sa striedali.
	Ked raz bola ich spolocna manzelka prec, bratia sa zacali hadat.
“Tvoja cast je vacsia! Urobil si priecku tak, aby bola tvoja miestnost vacsia. Ja tak nemam dost miesta.”
“Coze? Boris, je to presne naopak, to tvoja miestnost je vacsia!”
	Hadali sa a zacali sa bit tak, az na nich spadol cely dom a oni zahynuli. Ked sa vratila ich zena, bola naozaj smutna. Za rok a den sa ale zamilovala do obycajneho chlapca, ktory nebol tak silny, ale mal ju rad, a ked mu povedala, co sa stalo, tak sa az do konca zivota nehadali.
Saty, na ktore sa nedalo zabudnut
	Kral v dalekom kralovstve vyhlasil na nedelu velky ples. Pohostenie pre mnozstvo hosti, ale hlavne mali hrat do tanca ti najlepsi hudobnici. Kral sam bol dobry tanecnik, ale jeho synovia dokazali tancovat cokolvek a pretoze boli pohladni, kazda dievcina z celeho kralovstva o nikom inom ani nesnivala.
	Princovia boli traja a kazdy z nich bol dost stary na to, aby si nasiel zenu, ktoru by mal rad do konca svojich dni. Na ples mali prist i krasky z inych krajov a z velkej dialky, len aby mali moznost tancovat s nektorym z princov.
	Podmienka pre tanec bola jedna jedina, prist v satoch, ktore sa hodia na taku slavnost. Nedaleko od hradu, v malickom mestecku, sa v jednom z niekolko malo domov nachadzali tri sestry. Nahoda alebo nie, kazda sa pozerala do zrkadla a najradsej by bola prave teraz v hradnej tanecnej sieni v tych najkrajsich satach.
	Cez mestecko kracala v ten den starena a posadila sa pri studni. Ludia sa ju pytali, kto je a ako jej mozu pomoct. Ta len povedala, ze je uz stara a dokaze carovat, ale uz necaruje, pretoze jej nic nechyba.
“Ak mas znalosti kuzel, urcite mas i saty. Nemam krasne saty a ak ty ano, rada by som si ich obliekla,” povedala jej jedna zo sestier. 
	Starena zlozila drievka z chrbta a ulomila malu triesku. V rukach sa jej zmenila na saty, ktore boli biele ako sneh a zdobene mesiacom a hviezdami v odtienoch modrej farby.
“Ak si oblecies tieto saty, budes krasna a az vyjde mesiac, budes este krajsia.”
	Dievcina sa podakovala a utekala k najvacsiemu zrkadlu.
“Taktiez nemam saty a chcem ich! Chcem krasne saty teraz hned! A nech su este lepsie ako tie, co dostala sestra!” Pribehla za starenou druha zo sestier. 
	Starena ulomila dalsiu triesku a ta sa zmenila na zlate saty zdobene cervenymi kvetmi, ktore pripominali ohen.
“Ak si oblecies tieto saty, budes krasna a kazdy princ s tebou bude chciet tancovat.”
	Druha dievcina sa potesila, ale nepodakovala a este rychlejsie ako ta pred nou bezala k zrkadlu. Tretia dievcina predstupila pred starenku, opytala sa na jej zdravie a povedala jej:
“Rada by som tancovala s princom, ale hlavne by bola rada, aby ma mal rad. Prosim ta o saty.”
	Starena ulomila s usmevom poslednu triesku a ukazali sa jednoduche biele saty s pestrymi kvetmi na ramenach. Dievcina sa podakovala a isla sa obliect.
	Skor, ako zacal ples, sa dve starsie sestry zacali hadat. Svoje saty si dotrhali navzajom a tak ani jedna nemohla ist. Najmladsia ale sla, no nedostala sa az k princom. Len co sa tancovanie skoncilo, najstarsi z nich ju poziadal o dalsie vino. Chvilu nechapala, ale potom jej to doslo. Oni si ju splietli so sluzkou. Isla teda po vino a doniesla ho.
“Preco to tolko trvalo?” nervozne sa pytal najstarsi princ.
“Prepacte, ja som v hrade prvykrat, nikdy som tu nebola.”
“Nikdy si tu nebola? Tak to si zaujimava sluzka.”
“Nie som sluzka, toto su moje najlepsie saty. Dostala som ich od starenky. Su kuzelne.”
“Ako kuzelne?”
“Neviem, ale rada by to zistila. Starenka vedela, ze chcem tancovat, tak sa asi kuzlo ukaze pri tanci.”
	Zvedavi princovia s nou tancovali, jeden za druhym, no na ziadne kuzlo neprisli. Potom si spomenuli na to, ze bola jedina, ktora tancovala so vsetkymi tromi a zasmiali sa na tom. Najmladsi si ju potom vzal za zenu a ta dievcina si saty nechala a vzdy v nich rada tancovala. Nikdy nezabudla na to, ako si ju princovia splietli so sluzkou a ako sa snazili najst magicku moc siat s jednoduchymi kvetinami. 
Naslednik tronu
	Kde nie je dobry vladca, tam sa nedari. Obilie nerastie, zvierata umieraju a ludia sa netesia zo zivota. Plati to v rozpravkach a niekedy i mimo nich. Bol raz kral, ktory vladol peknej krajine a tesil sa oblube. Po mnohych rokoch si uz ziadal odpocinok, pokoj od vsetkych zalezitosti. Kral mal troch synov, a ako to uz byva, niekto z nich sa mal stat novym kralom.
	Len malokedy su synovia tak rozdielni a i ked chcel kazdy z nich kralovsku korunu, vo vladnuti nemohli najst zhodu. Prisiel den, kedy sa ku kralovi dostavil najstarsi z bratov:
“Daj mi korunu, otce, a ja budem dobrym kralom. Vyznam sa v peniazoch a ak budem kralom ja, postaram sa, aby bol kazdy dost bohaty na to, aby mohol mat vzdelanie pre seba i pre deti, dobry dom a ludia budu stastni, pretoze si budu moct kupit to, po com tuzia.”
	Kral nad tym uvazoval, ked sa pred nim objavil druhy z bratov. Taktiez chcel korunu a prehovoril ku kralovi:
“Daj mi korunu, otce, a ja budem dobrym kralom. Nik nevie viac o chorobach a nepozna sposoby, ako ich liecit. Poznam uzitocne rastliny a postaram sa o to, aby v kralovstve nebol mor a ani obycajna chripka a tak budu vsetci stastni.”
	Teraz mal kral uz dva navrhy, ktore premietal v hlave. Obaja by vladnut dokazali, len ktory z nich by to mal byt, to nevedel. Za tretim synom zasiel sam. Spytal sa ho, ako sa ma a co by robil, keby bol kralom.
“Neviem otce, co by robil. Ako vies, vzdy som bol spravodlivy a cestny. Nikto by nespravodlivo netrpel a pretoze by boli dobri ludia v bezpeci a zlocinci za mrezami, vsetci by boli stastni.”
	Kral vzal v uvahu i tuto informaciu a myslel na to, co by bolo najspravnejsie. Myslel a uvazoval, ale nevedel si rady. Co robit? Po noci plne premyslania sa konecne rozhodol. Naraz povedal svojim synom, ze odovzda kralovstvo tomu, kto ho urobi stastnym, ked vsetci traja hovorili o stasti.
“Dohovorime sa, budeme sa striedat,” navrhol najstarsi syn.
	Tak sa teda bratia striedali. Kazdy ale chcel urobit zmeny v svojom obore a co jeden zmenil, druhy vratil spat. Nie a nie sa dohovorit.
“Rozdelme toto kralovstvo na tri casti,” navrhol prostredny syn. Len co sa nepriatelia z inych casti sveta dozvedeli, ze sa bude kralovstvo delit, uz - uz pripravovali svoje vojska, aby rozdrobenu risu obsadili. Ale zanedlho sa tri casti znovu zjednotili.
“Ja mam napad!” Najmladsi syn vysvetlil vlastny napad. Nemal by vladnut nikto z nich, ale niekto mudry, koho by kazdy z nich uznal a obluboval.
	Pretoze nikto z nich nemal zenu, vybrali z ludi tu najbystrejsiu a tak povabnu, ze sa do nej kazdy z bratov okamzite zamiloval. Kazdy z bratov ju naucil nieco z toho, co vedel.
	Stary kral si tu mladu zenu privolal a zopakoval, ze korunu ziska ten, kto ho urobi stastnym. Ona mu urobila buchty a kral - s usmevom - jej dal svoju korunu. Tak vladla kralovna a kedykolvek sa jej kralovstvo dostalo do problemov a potrebovalo urobit nieco s peniazmi, zdravim alebo spravodlivostou, vzdy stal pri nej nektory z princov, ktori jej dobre poradil.
Obchodnik s farbami
	Kde bolo, tam bolo, v malom domceku zil velky umelec. Dokazal vytvarat farby, ktore pretrvali veky. Maloval hrady a zamky, ale i uplne obycajne domceky. Jeho farby pouzival kazdy maliar a s nimi boli obrazy ako zive. 
	Tento Obchodnik ale nebol sam, mal svojho ucna, ktory sa tiez zaujimal o farby. Nevedel ich vytvarat, ale vela rad ich miesal. Niekedy sa mu podarilo namiesat novu farbu, ale inokedy bol vysledok strasny a take farby sa nedali predat.
	Obchodnik musel raz odist a tak sa mal ucen, Ludovit, postarat o vsetko. Prichadzali k nemu pre farby i pre rady a on robil co sa dalo, ale tak dobry ako jeho majster nebol. Nie len to, ale este sa mu rozliala na cestu pred stankom cervena farba a urobila obrovsku machulu, ktoru bolo vidiet i z dialky. Co s nou? Ucen sa snazil zmyt farbu vodou, ale farba bola ako zacarovana a drzala sa na mieste. 
“Co si len pocnem?” Ucen bol bezradny. Pytal sa na radu vsetkych priatelov i kazdeho, koho stretol, no nikto mu nevedel poradit. Taktiez sa kazdy pytal na majstra a stale menej a menej ludi si chodilo kupit farby. 
	V tom sa v jeho mysli zrodila myslienka. Ludovit prehladal cely obchod a nasiel rovnaku farbu, aka urobila machulu. Rozhodol sa, ze natrie celu cestu nacerveno. Tak bola cela cesta cervena a bolo ju dobre vidiet. Machula sa stala sucastou peknej cesty a ludia sa vracali.
	Mladik mal ale vacsi ciel, najst dalsich ludi, ktori by mali zaujem o farby. Rychlo sa ucil za obchodnika, celkom sam, ale stale chcel prekonat svojho majstra. Jedneho dna uz bol takmer bez farieb, len zltej mal dostatok. Jeho majster sa mal kazdu chvilu vratit a urobit dalsie.
“Tu zltu farbu niekam pouzijem,” hovoril si Ludovit. “Urobim nieco pekne a uzitocne.”
	A tak si vzal vedro s farbou a isiel do stredu mesta. Tam si namocil chodidla do farby a vypravil sa k svojmu stanku. Za sebou nechaval zlte stopy a presiel tiez po cervenej ceste.
	Ktokolvek uvidel v meste ludske stopy, ktore na slnku ziarili, nasledoval ich a stopy ho doviedli az k stanku s farbami. Jeden z ludi, co to uvideli, bol stary majster. Urobil nove farby a pretoze si mnoho ludi vsimlo stopy, mnoho farieb sa predalo a obaja zarobili. Postupne sa Ludovit naucil vsetko a po roku a dni si najal vlastneho ucna. To uz ludia nakupili mnozstva farieb a pri prilezitosti jedneho sviatku si natreli svoje chodidla a tancovali na namesti. Ludovit bol stastny a ostatni tiez, pretoze zili v tom najfarebnejsom meste na svete.
Bratia a mesec sa zlatom
	Pri velkej rieke stala kedysi davno starenka. Sil uz vela nemala a i ked sa velmi chcela dostat na druhu stranu, nikde nebol most a ani plytka voda, ktora by sa dala prebrodit. Sli okolo dvaja bratia a rozhodli sa, ze jej pomozu na druhy breh. Netrvalo dlho a vsetci traja boli sice mokri, ale v poriadku a na druhe strane.
“Tu mate, mladenci,” povedala im starenka a podala im mesec. Skor, ako stihol ktokolvek z nich nieco povedat, zmizla. Darmo ju hladali a potom im napadlo, ze to asi nebola len tak obycajna starenka, ale nejaka carodejnica.
	Samozrejme, obaja bratia sa radovali, pretoze v mesci boli zlate mince. Mali hlad, a tak isli do najblizsej chalupy, poziadali o dobre jedlo a pitie a odvdacili sa hodnotnou zlatou mincou. 
	Za mince si kupili, co len chceli. Dom, kone, saty, topanky, mnozstvo dobreho jedla a tak dalej. Bratia boli bohati a vsetci ostatni im zavideli. Ked ale prisiel chudobny clovek ziadat o zlatku, nedali mu nic, chceli vsetko len pre seba.
	Netrvalo dlho a medzi bratmi zacal spor. Starsi chcel postavit velky hrad a byt na nom panom sirokeho okolia, zatial co mladsi chcel cestovat a poznat cely svet. Obaja potrebovali peniaze.
	Starsi brat zacal stavat. Vytiahol mincu a dal ju pracovnikom, ktori mu urobili tron. Potom dalsie mince a stavitelia urobili miestnosti. Kazdu za zlatku. Ked zmizla minca z mesca, objavila sa vzdy nova.
	Mladsi brat ale nebol tak trpezlivy. Rozhodol sa, ze ked moze starsi stavat hrad, on moze cestovat. Vysypal do svojej kapsy vsetky zlatky z mesca a mesec vratil. Ked prazdny mesec uvidel starsi z bratov, rozculil sa, ale mladsi brat bol uz davno prec. Ked sa mesec uplne vyprazdnil naraz, uz ziadna mince nepribudli.
	Starsi brat postupne dostaval hrad, ale trvalo to dlho a musel pracovat cele roky. Mladsi nemal tolke stastie a len co presiel kusok sveta, prepadli ho zlodeji a zlatky mu vzali. Nechcel sa vratit domov a tak cestoval dalej, bez grosa a bez priatelov.
O najvacsom zlodejovi
	Ten, kto kradne, stale riskuje. Nespravny krok znamena velky trest, i za malu kradez. Kedysi davno zil clovek menom David, ktory dokazal ukradnut cokolvek a kedykolvek. Netrvalo dlho a bol tym najslavnejsim zlodejom. Kradol uz od detstva a vela sa o tomto remesle naucil.
	Ako dieta kradol buchty a dokazal tak rychlo utekat, ze ho nikto nemohol chytit. Ked chcel nove saty, nikdy si ich nekupil, vzdy si ich zobral bez platenia. Mal stastie a poznal ludi a ich spravanie.
	Pocul o nom i samotny kral a rozhodol sa, ze vyuzije jeho sluzby. Prave sa iny kral pripravoval na utok a bolo zname, ze ten kral rad osobne rozkazuje vojakom na bojovom poli. David dostal ulohu, ukradnut zlate brnenie toho krala. Za polovicu casu, co sa cakalo, sa objavil s koristou. Nevzal len brnenie, ale tiez kralovske kone i s kociarom, bojove vlajky, jeho zbrane a spolu s tym i vsetky utocne plany.
	Kral, ktory ho za to stedro odmenil, bol naozaj prekvapeny. Nikdy si ani nemyslel, ze sa to da, a David to stihol za polovicu casu.
“Povedz mi, co si prajes za tuto sluzbu, dam ti cokolvek,” povedal kral.
“Cokolvek? Dobre teda. Chcem tvoje hrady, tvoj lud, tvoje vojska, to vsetko je teraz moje. Cele kralovstvo.”
“Coze? Ako mozes nieco taketo ziadat? Kralom som tu ja a ak si myslis, ze ti darujem kralovstvo, si na omyle.”
“Ake darovanie? Vezmem si ho sam.”
	Zlodej vzal kralovi korunu, posadil sa na tron a dal sam sebe korunu na hlavu. Prehovoril k ludom:
“Viem, ze na nieco takeho nie ste zvyknuti, ale je tu lepsia moznost? Kto vam opatri viac bohatstva ako ja? Kto vas ochrani proti inym zlodejom lepsie ako ja, ked poznam vsetky triky?”
	Siel okolo carodejnik, a ked pocul, co sa deje, vybral sa do kralovskej tronnej haly. Prehodnotil situaciu a oslovil zlodeja, teraz s korunou na hlave:
“Zaujimave, kralovstvo naslo najvacsieho zlodeja.”
“To je pravda,” potvrdil zlodej, “dokazem ukradnut cokolvek.”
“Ukradol si detstvo sam sobe, ukradol si si moznost zit. Teraz si zlodej, no ktora zena by chcela zlodeja? Si na trone, no myslis, ze budu vsetci radi, ze maju zlodeja za krala? Kolko vladcov z inych kralovstiev ma dovod potrestat ta? Ukradol si rozny majetok, ale nieco kradezou neziskas. Svoju pravu tvar.”
	Carodejnik mal pravdu a zlodej vratil korunu a uz nechcel byt kralom. Stacilo mu, ze bol kral zlodejov. Casto si ale prial, aby bol uplne obycajnym clovekom, ktoremu mozu ostatni doverovat.
Princ a neznicitelny drak
	Nektori draci maju rozne speciality, vdaka ktorym su vynimocni i medzi sebou. Jeden taky drak zil v jaskyni nedaleko hlavneho mesta krajiny. Kral mal jedineho syna a hovoril si, ze uz prisiel cas, aby mu odovzdal tron a krajinu. Najskor ho ale chcel vyskusat.
“Viem, ze tuzis po vlade a ja ti to splnim. Mam ale pre teba skusku. Nedaleko odtialto, v jaskyni, je velky drak. Dones mi jeho hlavu.”
“Urobim to,” odpovedal princ.
	Princ si vybral ten najlepsi mec a tiez niekolko dalsich zbrani a isiel priamo do jaskyne. V jej strede sa nachadzal drak. Spal hlbokym spankom a bol pokryty vrstvou prachu. Princ nevahal a tasil mec. Videl pred sebou trojicu hlav a plnou silou udrel, aby mu hlavy odsekol. Nic sa ale nestalo. Udrel znovu a znovu, az sa mec zlomil. Princ nevahal a vybral sekery, dalsie mece a vsetko co mal, ale drakovi ani trochu neublizil.
“Co po ma chces, clovece? Nechaj ma spat.”
“Ty rozumies ludsku rec?”
“Ano, poznam rec ludi, ale nepoznam ich sposoby. Len tak prides, pokusis sa ma zabit a ani sa nepredstavis. Preco si prisiel?”
“Posiela ma kral. Ak donesiem tvoju hlavu, dostanem kralovstvo.”
“Zaujimave, naozaj zaujimave. Vlastne ani velmi nie. Idem spat.”
	Princ bol prekvapeny. Ako by nie? Ma doniest hlavu neznicitelneho draka? Da sa to vobec? Celou cestou domov premyslal, az nieco vymyslel. Vzal kusok masa a vratil sa do jaskyne.
“Dracik, vstavaj! Nieco som ti doniesol!”
“Ale nehovor. Co takeho?”
“Priniesol som ti kusok masa. Mas rad maso, ze ano?”
“Nie, to nemam. Som drak vegetarian. Ja nejem maso.”
“A co teda jes?”
“Keby som nieco jedol, tak na mne nie je tolko prachu,” odpovedal drak.
“Tak vies co? Pod sa prejst, prelet sa trochu po svete.”
“Ja som videl cely svet. Uz ma nelaka.”
“Tak dobre teda, ja si najdem ineho draka a budem sa bavit s nim.”
“Dobre, pojdem. Taktiez som uz davno nevidel tvojho otca. Ako je to dlho? Jedna generacia?”
	Drak sa dal presvedcit. Siel ku kralovi s princom a ten dostal kralovstvo. Ani drak neodisiel naprazdno a dostal mnozstvo kozusin, na ktorych si potom spokojne podriemkaval.
Stastna minca
“Sme na tom rovnako,” hovori jeden kamarat druhemu. “Na cestu treba dve zlatky kazdemu z nas, no obidvaja mame len jednu. Tak sa dohodneme.”
“Dobre teda, ale ako?” Pyta sa druhy z kamaratov.
“Mam tu mincu. Ak padne znak, obidve su moje. Ak ale padne hlava, dam ti svoju mincu.”
“Plati.”
	Hodil raz mincou a padol znak. Ten, co hadal znak, bol stastny, kym ten druhy musel ist domov peso. Netusil, ze bol podvedeny.
	Clovek, ktory rad pouzival svoju mincu, sa volal Ferdinand. Bol prefikany a lstivy, no predovsetkym zly. V skutocnosti mal peniaze na cestu a bez problemov obral kamarata o poslednu zlatku. Ferdinandova minca bola zvlastna. Na obidvoch stranach mala znak. Minca bez hlavy, to je istota znaku. Pretoze to Ferdinand dokazal vyuzit, rychlo zbohatol, ale jeho zivot bol stale na vazkach. Mal bohatstva, ale mal stale strach, ze ho niekto odhali a jeho stastie skonci.
	Po niekolkych dnoch sa rozhodovalo, akym sposobom sa bude pokracovat v ceste. Ferdinand siel prirodou sa skupinou ludi, ktori tu oblast nepoznali. Nepoznal ju ani on sam, ale cesta vlavo sa mu zdala ovela krajsia. Pouzil svoju minci a tak sa islo jeho smerom. Mal stastie a vybral naozaj lepsiu cestu, po ktorej sa dalo postupovat rychlo a bezpecne. 
	Kde to len islo, pouzil mincu a tak vzdy dosiahol svojho. Tak to islo az do dna, kde sa rozhodovalo o vsetkom. Hazard ho ovplyvnil natolko, ze sa rozhodol vsadit vsetko, co mal. Pravidla su jednoduche, ziskat dvojnasobok alebo stratit vsetko.
“Vsadim na znak,” povedal Ferdinand a hodil svojou mincou. Na jeho prekvapenie nepadol znak, ale hlava. Niekto jeho stastnu minci vymenil
	A tak prisiel o vsetko. Preco? Spoliehal sa na podvod, maly trik, a ten lahko pouzil proti nemu niekto, kto tento trik poznal. Niekedy jedna mince rozhodne o celom bohatstve. Poucil sa a uz sa nesnazil stale oklamat nahodu a dobre si vzdy vsetko premyslel a skontroloval.
Princezna a jej sluzka
	V jednom z nespocitatelneho mnozstva kralovstiev na vychode zil kral, ktory mal jedinu dceru. Bola uz dost stara na to, aby sa vydala a ako bolo zvykom, nasiel jej zenicha prave on. Princeznej, ktora sa volala Adina, sa jej buducich manzel vobec nepacil.
	Blizil sa datum svadby, no princezna Adina bola stale smutnejsia a smutnejsia. O svojom smutku povedala svojej osobnej sluzke.
“Ach, ja si ho naozaj vziat nechcem. Priala by som si niekoho ineho,” stazovala si princezna.
“Mozno nebude zly a bude ta mat rad,” odpovedala sluzka.
“Preco si ho teda nevezmes ty? Taktiez si bez muza. Radsej by som chcela tvoju pracu ako svadbu s nim.”
“Ty si princezna, ja len sluzka. Nemam taky vzneseny povod ako ty.”
“Mozno by sa to dalo zmenit.”
	Princezna isla za carodejnikom a vzala so sebou svoju sluzku. Povedala mu, co jej napadlo. Z princeznej by bola sluzka, zo sluzobnej princezna a vsetko by bolo v poriadku. Carodejnik pouzil jedno zo svojich kuziel a Adina, zvyknuta na zivot princeznej, sa ocitla v tele svojej sluzky. Byvala sluzka bola v krasnych satach.
	Len co sa vratili do komnaty princeznej, prisiel kralov zbrojnos a prehlasil, ze prave dorazil zenich pre princeznu a svadba bude podla kralovho priania este dnes. Povedal jej taktiez, aby si vzala svoje najlepsie saty.
	Sluzka v tele princeznej bola ostychava, ale Adina jej to pomohla prekonat. Pripravilo sa vsetko na svadbu. Sluzka sa vydala a Adina sa jej starala o vlasy, o saty a o vsetko. Rady sa spolu rozpravali a zostali priatelkami.
	A tak sa stalo, ze sa sluzka vydala a zila v bohatstve a Adina, ktora si s nou vymenila zivot, bola rovnako stastna. Nikto jej nic neprikazoval a jej nova pani si ju vazila do konca zivota.
Carodejnik a velke prianie
	Kde bolo, tam bolo, zil raz kral, ktory mal vsetko, co si mohol priat. Mal bohatstvo vsetkeho druhu, ale to ho netesilo. Hrady, zamky, opevnenia, mesta a dediny, to vsetko mal a i ked to vsetko kontroloval a spravoval, nepacilo sa mu to. Mal krasnu zenu, s ktoru bol kazdy den iny a uzasny, no ani to mu nestacilo pre to, aby bol stastny. Mal priatelov a mnozstvo volneho casu pre nich, ale nic z toho ho skutocne netesilo, nesposobovalo mu to radost. Raz o tom hovoril s priatelom.
“Mam vsetko, co chcem. Stale ale nie som stastny. Preco je to tak?”
“Nedokazem ti odpovedat,” povedal mu priatel, “ale ja stastny som.”
“Co ta naplnuje stastim?”
“Napriklad to, ze sa rano zobudim a vidim krasny den.”
	Kral to skusil. Vecer isiel spat, a ked sa rano zobudil, uvidel slnko nad krasnu krajinou a nikde ani oblacik. Nenaplnilo ho to ale stastim. Iny priatel sa postaral o to, aby urobili v kuchyni jeho oblubene jedlo. Taktiez ho to neurobilo stastnym.
	Ked o tom dopocul mudry carodejnik, ihned sa vydal do kralovskeho palaca a prisiel priamo za kralom.
“Tak ty mas vsetko, ale nie si stastny?” Pytal sa carodejnik krala.
“Ano, je to presne tak. Mam cokolvek po com zatuzim a mam to hned, ale skutocne stastie mi chyba.”
	Carodejnik pouzil jedno zo svojich kuzel a vsetko sa zmenilo. Miesto palaca bola len hola pust a zo zahrad sa stali len duny rozpaleneho piesku. Vsetci sluzobnici zmizli a kral sa s carodejnikom ocitol uprostred vyschnutej krajiny bez zivota.
“Co si to urobil?” Pytal sa zufaly kral.
“Ja? Ale nic. Robim ta stastnym. Teraz ma ospravedln, musim ist, ale vratim sa.”
	Carodejnik zmizol a kral zostal sam. V pustine nevedel kadial ist a pretoze bol horuci den, rychlo sa u krala objavil smad. Potil sa, nemal co pit a ani sa kde pred palavou schovat. Stravil na tomto mieste hodinu, potom dalsiu a dalsiu a kazda trvala vecnost.
	Po niekolkych hodinach sa vratil carodejnik a mal so sebou vedro s vodou. Kral sa na vedro okamzite vrhol a pil vodu tak hltavo, ako este nikdy predtym.
“Kde si bol tak dlho? Je tu priserne horuco. Preco si ma tu nechal?”
“Chcel som ta urobit stastnym.”
“Stastnym? Ako to myslis?”
“Nebol si rad, ked som sa objavil s vodou?”
	Carodejnik vsetko vysvetlil kralovi. To, preco sa nikdy z nicoho netesil. Netesil sa na vodu, pretoze nepoznal smad. Netesil sa na priatelov, pretoze nepoznal samotu. Carodejnik pricaroval spat vsetko bohatstvo a kral bol konecne stastny. A pretoze bol kralom, postaral sa o to, aby sa mohol jeho lud tesit i z malickosti, ako je napriklad voda v tom okamihu, ked ma clovek velky smad. Popri dolezitych cestach zas dal vysadit stromy, ktore poskytli tien pocas horucich dni.
Ako sa puma stala kralovnou
	Dzunglou prechadzal tiger. Bol silny a rychly a nikto so zdravym rozumom sa mu neplietol do cesty. Tiger bol panom v rozsiahle dzungli a casto ju prechadzal, aby videl, ako sa meni a ako sa dari ostatnym. Isiel raz okolo mohutne rieky, ked tu z nicoho nic uvidel leva.
“Co tu robis, lev? A si vlastne lev? Na tak silne zviera si uplne malicky.”
“Som lev a som vladcom. Vlastne este nie, ale budem. Az vyrastiem, budem kralom dzungle ja.”
“Ty? Ty nikdy nebudes kralom, to by si ma musel porazit!”
	Tiger lahko vyhnal mladeho leva z dzungle a zakazal mu vracat sa. Zostal vladcom a na mladeho leva rychlo zabudol. Preslo niekolko rokov a lev sa znovu dostal na tigrovo uzemie. V boji ho porazil a tak sa novym vladcom stal lev, ktory nahradil tigra.
	Za vlady leva bol vsade poriadok a nikto si nerobil co chcel. Bol dost silny na to, aby mohol ochranit seba i dzunglu, ktora patrila jemu. Ako tak prechadzal okolo rieky, nasiel malu pumu. Zabudol na svojej prve stretnutie s tigrom a spytal sa jej, co je zac.
“Som puma, silny a nebezpecny lovec a nikoho sa nebojim.”
“Tak mna by si sa mala bat, ja som tu panom.”
“Jedneho dna ta porazim, ale az vyrastiem.”
	Preslo niekolko rokov, puma dospela a jej sila narastla, zatial co lev zostarol. V tazkom boji porazila leva. Lev sa divil, no musel ustupit. Puma sa stala vladcom dzungle. Rovnako ako tiger a lev, i ona strazila dzunglu a mela dost sily na to, aby sa nemusela nikoho bat.
	Puma raz stretla mladeho leoparda. Najskor si myslela, ze ho zazenie prec, no spomenula si na svoj pribeh.
“Tak ty chces vladnut dzungli?”
“Ano, je to tak. A budem silnejsi, ako ty!”
“Dobre teda, este dnes sa stanes kralom dzungle.”
“Ale ja ta neporazim, som este velmi maly a mlady.”
“Tak sa divaj,” odpovedala mu puma.
	Cierna puma zvolala zvierata z dzungle a prehlasila:
“Od teraz som kralovna dzungle a tento leopard je kralom.”
“Toto ze je kral?” Pytala sa zvierata. Nezdalo sa im, ze by mal maly leopard byt kralom.
“Ano, je. Teraz som mocnejsia a postaram sa o vsetkych, i o neho. Pride ale cas, kedy bude silnejsi. Za par rokov bude jeho sila vacsia, no ja zostarnem a moja sila sa zmensi. Do toho dna sa budem starat ja o neho a potom sa bude starat on o mna.”
	Zvierata suhlasili a leopard sa stal kralom a rychlo sa jeho sila zvacsovala. Mal vladu a tak nemusel bojovat s inymi zvermi a vlastne mal jedinu povinnost. Starat sa o pumu, ktora bola skutocnou kralovnou dzungle, pretoze urobila z nepriatela priatela a dokazala odhadnut svoju skutocnu silu.