Sachovi geniovia
















Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Stanislav Hoferek	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Stanislav Hoferek
O knihe
Sach je hra, ktoru poznaju takmer vsetci. Sestdesiatstyri policok, dve armady, sestnast figurok na kazdej strane a pravidla, ktore sa za starocia zmenili len malo. Za touto jednoduchou podobou sa vsak skryva svet plny pribehov, geniality, rivality, tragedii, odvaznych rozhodnuti, necakanych vitazstiev aj otazok, na ktore dodnes nemame uplne jednoduche odpovede.
Tato kniha je cestou dejinami sachu prostrednictvom ludi, ktori ho pomahali vytvarat. Od Wilhelma Steinitza, prveho oficialneho majstra sveta a jedneho zo zakladatelov moderneho pozicneho sachu, cez Laskera, Capablancu, Alechina, Botvinnika, Tala, Petrosiana, Spasskeho, Fischera, Karpova, Kasparova, Kramnika, Ananda, Carlsena az po dnesnu generaciu reprezentovanu Dingom Lirenom a Gukeshom. Nezostava vsak iba pri muzskych majstroch sveta.
Niektori z tychto hracov sa stali majstrami sveta. Ini sa k titulu nikdy nedostali, no ich meno pozna cely sachovy svet. Kniha vsak nechce byt iba prehliadkou mien a datumov. Postupne sa pyta, preco su niektori sachisti taki neuveritelne silni. Preco velmajster vidi v rovnakej pozicii nieco uplne ine nez zaciatocnik? Preco moze mat jeden bod v turnaji uplne inu hodnotu nez iny bod? Co vlastne znamena sachova intuicia, preco si velmajster dokaze zapamatat zmysluplnu poziciu lepsie nez nahodne rozmiestnene figurky a preco nestaci jednoducho „pocitat viac tahov dopredu“?









Wilhelm Steinitz
Osobny zivot
Wilhelm Steinitz sa narodil 14. maja 1836 v Prahe ako jedno z trinastich deti v zidovskej rodine. K sachu sa dostal priblizne vo veku dvanastich rokov, co je v porovnani s dnesnymi sachovymi zazrakmi pomerne neskoro. Jeho talent sa vsak zacal prejavovat velmi rychlo. Neskor odisiel do Viedne, kde studoval na polytechnike, no studium nedokoncil. Coraz vacsiu cast jeho zivota totiz zaberala hra, ktora sa postupne stala jeho povolanim.
Vo Viedni sa Steinitz dostal do kontaktu s najlepsimi sachistami svojej doby a coskoro sa zacal presadzovat aj na medzinarodnej scene. V roku 1862 sa zucastnil vyznamneho turnaja v Londyne a prave britska metropola sa na niekolko desatroci stala jeho novym domovom. Bol vysoky, bradaty, fyzicky nie prilis posobivy muz s vyraznou osobnostou a velmi sebavedomym vystupovanim. V sachovom prostredi si postupne vybudoval povest cloveka, ktory sa nebal povedat svoj nazor a ktory bol ochotny do poslednej chvile obhajovat svoje presvedcenie. Neslo pritom iba o sach za sachovnicou. Steinitz sa stal novinarom, publicistom a teoretikom a jeho clanky casto vyvolavali ostre reakcie. Dokazal sa so svojimi supermi a kritikmi hadat cele roky a jeho spory prostrednictvom sachovej tlace boli natolko zname, ze sa pre ne dokonca pouzivalo oznacenie „vojna atramentu“. Sach prenho nebol iba sportom. Bol predmetom neustaleho premyslania, analyzovania a argumentovania.
Zaujimave pritom je, ze Steinitz nezacal ako pokojny pozicny hrac, ktoreho pozname z neskorsich ucebnic sachu. Prave naopak. V mladosti patril k predstavitelom takzvaneho romantickeho sachu. Vtedajsi hraci milovali otvorene partie, rychly vyvin figur, utoky na krala a najma obete materialu. Ak bolo mozne obetovat figuru a vytvorit krasnu kombinaciu, povazovalo sa to za jeden z vrcholov sachoveho umenia. Steinitz bol v tomto prostredi velmi uspesny. Jeho vitazstvo nad slavnym Adolfom Anderssenom v roku 1866 znamenalo obrovsky zlom. Anderssen patril medzi najvacsie hviezdy romantickeho sachu a jeho porazka zo Steinitza urobila jedneho z najsilnejsich hracov sveta. Hoci este neexistoval titul majstra sveta, Steinitz bol od tohto obdobia vseobecne povazovany za veduceho hraca svetoveho sachu.
Prave v nasledujucich rokoch vsak Steinitz urobil nieco, co bolo mozno este vyznamnejsie nez jeho vitazstva. Zacal menit svoje vlastne chapanie sachu. Postupne si uvedomoval, ze velkolepy utok nemusi byt automaticky dobry utok a ze aj ta najkrajsia kombinacia moze byt nespravna, ak jej nepredchadzala skutocna pozicna vyhoda. Namiesto otazky, ako zautocit na superovho krala, sa zacal pytat, preco by vlastne utok mal fungovat. Skumal postavenie pesiakov, slabe polia, otvorene linie, aktivitu figur, priestor ci bezpecnost krala a snazil sa najst vseobecne pravidla, podla ktorych by bolo mozne hodnotit sachovu poziciu. Bola to na svoju dobu revolucna myslienka. Sach sa podla Steinitza nemal hrat iba podla pocitu a krasy kombinacii. Mal mat svoje zakonitosti.
Jeho myslienky spociatku posobili zvlastne a mnohi hraci ich nechapali. Steinitz casto nechaval svojich superov vyzerat aktivnejsie, nez v skutocnosti boli. Namiesto okamziteho utoku pokojne zlepsoval svoju poziciu, cakal na superovu chybu a postupne hromadil male vyhody. V case, ked divaci obdivovali predovsetkym obete a utoky, mohol jeho sposob hry posobit az nudne. Lenze prave z tychto „malych“ vyhod dokazal vytvorit vitazne pozicie. Jeho najdolezitejsim posolstvom bolo, ze utok treba zacat vtedy, ked nan existuju objektivne dovody. Ak vyhoda neexistuje, nasilny utok moze byt iba iluziou. Ak vsak hrac najskor vytvori slabinu a potom ju zacne napadat, utok uz nie je hazardom, ale logickym dosledkom celej predchadzajucej hry. Steinitz tym polozil zaklady pozicneho sachu a ovplyvnil sposob, akym sa na tuto hru pozerame dodnes. FIDE ho preto oznacuje za jedneho z najvplyvnejsich teoretikov a za autora pozicnej skoly sachu.
Steinitz sa napokon prestahoval do Spojenych statov, kde sa stal americkym obcanom. Pokracoval v hrani, pisani a sachovej publicistike, no jeho osobny zivot nebol ani zdaleka taky uspesny ako jeho kariera. Postupne sa dostaval do financnych problemov. Zdravie mu zacalo sluzit coraz horsie a v zavere zivota trpel aj vaznymi psychickymi problemami. Zomrel 12. augusta 1900 v New Yorku vo veku sestdesiatstyri rokov, v chudobe a v psychiatrickej nemocnici. Muz, ktory bol kedysi najlepsim sachistom sveta, tak napokon zomrel za velmi smutnych okolnosti. FIDE jeho zivot opisuje ako pribeh cloveka, ktory dokazal radikalne zmenit svoj vlastny herny styl a tym polozit zaklady moderneho sachu.
Najvacsi uspech
V roku 1886 prisla chvila, ktora mu zabezpecila nesmrtelnost v sachovej historii. V Spojenych statoch sa uskutocnil zapas medzi Steinitzom a Johannesom Zukertortom, jednym z dalsich najlepsich hracov svojej doby. Hralo sa v New Yorku, St. Louis a New Orleanse a vitazom sa mal stat hrac, ktory ako prvy dosiahne desat vitazstiev, pricom remizy sa do vysledku nezapocitavali. Steinitz napokon dosiahol desat vitazstiev, Zukertort pat a dalsich pat partii sa skoncilo remizou. Dnes sa tento zapas povazuje za prve oficialne majstrovstva sveta v sachu a Steinitz sa tak stal vobec prvym majstrom sveta.
Samotny zapas pritom vobec nezacal jednoznacne. Zukertort vyhral prvu partiu a potom pridal dalsie tri vitazstva za sebou. Po niekolkych partiach v St. Louis tak mal naskok, ktory sa zdal velmi vyrazny. Steinitz vsak dokazal zapas otocit. Zlomovym momentom bola deviata partia, v ktorej zvitazil ciernymi a predviedol pozicny sposob hry, ktory sa vyrazne lisil od romantickeho sachu jeho supera. FIDE tento moment oznacuje za jednu z udalosti, ktore symbolicky ukazali prechod od romantickeho sachu k modernej pozicnej hre.
Steinitz vsak nebol iba majstrom sveta, ktory ziskal titul a nasledne ho branil. Jeho dominancia sa zacala ovela skor. Po vitazstve nad Anderssenom v roku 1866 bol povazovany za najsilnejsieho hraca sveta a tuto poziciu si udrziaval pocas dalsich desatroci. FIDE mu pripisuje aj mimoriadne dlhu seriu bez porazky v zapasovej hre a jeho vyznam v druhej polovici 19. storocia bol taky velky, ze sa stal prirodzenym prvym kandidatom na novovytvorenu svetovu korunu.
Ako majster sveta dokazal svoj titul obhajit proti Michailovi Cigorinovi a Isidorovi Gunsbergovi. Az v roku 1894 narazil na hraca z uplne inej generacie. Emanuel Lasker bol od Steinitza mladsi o viac nez tridsat rokov. Ked sa tito dvaja muzi stretli v zapase o titul, Steinitz mal uz patdesiatosem rokov. Lasker ho napokon porazil a stal sa druhym majstrom sveta. Steinitz sa este pokusil titul ziskat spat v odvetnom zapase v rokoch 1896–1897, ale Lasker zvitazil opat.
Je priznacne, ze prave Lasker patril medzi ludi, ktori si Steinitzov teoreticky odkaz velmi vazili. Steinitz teda svojho nastupcu nedokazal porazit, ale pomohol vytvorit sachovy svet, v ktorom mohol Lasker vyniknut. FIDE priamo uvadza, ze Lasker Steinitzovu sachovu doktrinu dalej rozvijal.
Styl hry
Steinitzova najvacsia sachova revolucia spocivala v tom, ze odmietol predstavu, podla ktorej je dobry sach predovsetkym sledom krasnych kombinacii. V jeho ponimani mala kazda pozicia svoju vlastnu rovnovahu a hrac musel najskor pochopit, kto ma vyhodu a preco. Az potom mal hladat spravny sposob, ako tuto vyhodu vyuzit.
Tym sa jeho hra postupne vzdialila od romantickeho stylu, s ktorym zacinal. Kym mlady Steinitz rad utocil a obetoval material, neskorsi Steinitz bol ovela pokojnejsi. Zaujimali ho slabiny v superovej pozicii, pesiakova struktura, kontrola poli, priestor, aktivita figur a predovsetkym otazka, ci ma utok skutocne pozicne opodstatnenie. FIDE ho preto oznacuje za zakladatela pozicnej skoly sachu.
Jeho hra mohla v porovnani s romantickymi partiami posobit az zvlastne. Divak, ktory cakal okamzity utok na krala, mohol sledovat niekolko pokojnych manevrov, presuny figur a zdanlivo nenapadne zlepsovanie pozicie. Steinitz vsak postupne vytvaral podmienky, v ktorych mal super stale menej moznosti. Ked sa potom objavila konkretna takticka prilezitost, utok uz nebol nahodnou kombinaciou. Bol vysledkom celej predchadzajucej hry.
Prave tento sposob uvazovania sa stal zakladom moderneho pozicneho sachu. Steinitzove pravidla samozrejme neboli poslednym slovom sachovej teorie a neskorsi velmajstri ukazali, ze takmer kazde pozicne pravidlo ma svoje vynimky. Dolezite vsak je, ze Steinitz vobec zacal hladat vseobecne principy. Z hry, ktoru mnohi vnimali predovsetkym ako umenie a suboj talentov, pomohol vytvorit system, ktory sa dal analyzovat takmer vedeckym sposobom.
Jeho slavna myslienka, ze ak mate vyhodu, musite zautocit, inak vyhoda zmizne, pritom dobre ukazuje podstatu jeho systemu. Steinitz nebol proti utoku. Bol proti utoku bez dovodu. Najprv mala vzniknut pozicna vyhoda a az potom mal hrac vyuzit jej dosledky.
Jeho styl bol preto ovela vyznamnejsi nez jednotlive vitazne partie. Naucil sachistov premyslat o pozicii ako o celku. Tento sposob myslenia nasledne ovplyvnil Tarrascha a dalsich predstavitelov pozicnej skoly a cez nich sa dostal do hlavneho prudu sachovej teorie. Neskorsi majstri sveta uz vyrastali vo svete, v ktorom bolo prirodzene premyslat o slabinach, strukture pesiakov, priestore, profylaxii a dlhodobom plane.
Koho inspiroval
Steinitzov vplyv siaha prakticky cez celu historiu moderneho sachu. Jeho najdolezitejsim priamym dedicom bol Emanuel Lasker, ktory jeho pozicne myslienky prevzal a dalej rozvijal. Neskor na jeho praci stavali dalsi teoretici a hraci pozicnej skoly, predovsetkym Siegbert Tarrasch. Steinitz tak vytvoril intelektualny zaklad, z ktoreho vyrastala velka cast sachovej teorie 20. storocia.
Jeho vyznam mozno pochopit aj tak, ze pred Steinitzom neexistoval vseobecne prijaty system, ktory by vysvetloval, preco ma byt urcita pozicia dobra. Samozrejme, hraci poznali strategicke myslienky aj pred nim a uz romanticki majstri mali obrovske prakticke schopnosti. Steinitz vsak zacal tieto poznatky systematizovat. Pokusil sa z nich vytvorit pravidla, ktore bolo mozne ucit, skumat a dalej rozvijat.
V tomto zmysle bol jednym z prvych sachovych vedcov. Jeho najvacsim dedicstvom nebola konkretna otvorena linia ani jedina slavna kombinacia. Bola nim zmena sposobu, akym sachisti premyslaju. Moderny hrac, ktory pred utokom skuma strukturu pesiakov, slabe polia, priestor alebo bezpecnost krala, vlastne pouziva jazyk, ktory Steinitz pomahal vytvorit.
Jeho odkaz je viditelny aj v tom, ze mnohi neskorsi majstri sveta sa sice od jeho konkretnych pravidiel odchylili, ale zostali v tradicii, ktoru vytvoril. Sach sa po Steinitzovi uz nikdy uplne nevratil k predstave, ze najlepsi hrac je jednoducho ten, kto dokaze vymysliet najkrajsiu kombinaciu. Hrac musel rozumiet aj tomu, preco kombinacia funguje.
Steinitz teda inspiroval nielen konkretnych sachistov, ale vlastne cely moderny sposob vyucby sachu. Jeho praca pomohla polozit zaklady skoly, v ktorej sa pozicia analyzuje, hodnoti a nasledne sa hlada spravny plan. Aj preto ho FIDE dodnes oznacuje za otca moderneho sachu.
Zaujimavosti
Wilhelm Steinitz bol okrem hraca aj mimoriadne plodnym autorom a publicistom. Jeho najvyznamnejsim dielom bol The Modern Chess Instructor, ktory vysiel v roku 1889. Snazil sa v nom svoje sachove myslienky nielen prezentovat, ale aj systematicky vysvetlovat. V case, ked sa sachova teoria este len formovala, islo o mimoriadne dolezitu pracu. Steinitz tak nebol iba muzom, ktory svoje myslienky pouzival pri sachovnici – bol aj clovekom, ktory sa ich pokusal vysvetlit dalsim generaciam.
Zaujimavy je aj samotny charakter jeho zapasu so Zukertortom v roku 1886. Dnes ho pozname ako prve majstrovstva sveta, no vtedy este neexistovala FIDE ani ina medzinarodna organizacia, ktora by titul oficialne spravovala. FIDE vznikla az v roku 1924. Oznacenie „majster sveta“ preto ziskalo definitivny institucionalny vyznam az neskor, ale historicka tradicia jednoznacne povazuje Steinitza za prveho oficialneho majstra sveta.
Steinitz mal navyse pozoruhodne silne sebavedomie. Jeho istota vo vlastne sachove schopnosti bola niekedy az extremna. V neskorsom veku sa jeho psychicke problemy prehlbovali a objavovali sa aj velmi zvlastne predstavy. Jeho zivot sa tak postupne dostal do dramatickeho kontrastu s jeho sachovou genialitou. Clovek, ktory dokazal sachovu poziciu analyzovat s nebyvalou presnostou, nedokazal vzdy rovnako dobre riadit vlastny zivot.
Steinitz je tiez prikladom toho, ako velmi sa sachista moze pocas kariery zmenit. Ked sa pozrieme na jeho mlade partie a porovname ich s jeho neskorsimi vykonmi, mame pred sebou takmer dvoch roznych hracov. Najprv bol jednym z najodvaznejsich predstavitelov romantickeho sachu, neskor sa stal muzom, ktory prave tento sposob uvazovania pomahal prekonat. Je to jeden z najpozoruhodnejsich vyvojov stylu v celej historii sachu. FIDE prave tuto schopnost „znovuobjavit“ vlastnu hru povazuje za jeden z jeho najvacsich historickych prinosov.
Jeho osobnost pritom dokazala vyvolavat respekt aj u ludi, ktori s nim nesuhlasili. Emanuel Lasker o nom neskor hovoril ako o myslitelovi, ktory by si zasluzil miesto v univerzitnych sienach. Steinitz totiz nebol iba hracom, ktory vedel vyhravat partie. Bol clovekom, ktory mal potrebu pochopit podstatu hry a svoje pochopenie formulovat do pravidiel a teorii.
Jeho zivot sa skoncil smutne. V roku 1900 zomrel v New Yorku ako sestdesiatstyrirocny, financne aj zdravotne zlomeny muz. FIDE ho pri pripomenuti roku 1900 oznacila za cloveka, ktory svojou premenou z romantickeho na pozicneho hraca vytvoril „definitivny model“ moderneho sposobu hrania. Je v tom urcita ironia: Steinitz dokazal pocas svojho zivota premenit sachovu hru, ale nedokazal rovnako uspesne premenit svoje vlastne zivotne podmienky.
Najvacsou ironiou Steinitzovho pribehu je vsak mozno to, ze jeho najvacsi uspech vobec nemusi spocivat v tom, ze sa v roku 1886 stal prvym majstrom sveta. Titul sa po case stratil, rovnako ako sa stracaju vsetky sportove rekordy. Jeho skutocne dedicstvo je ovela trvacnejsie. Steinitz pomohol sachistom pochopit, ze pozicia na sachovnici ma svoju vnutornu logiku. Naucil ich, ze nie kazda aktivna pozicia je dobra, ze utok musi mat svoje opodstatnenie a ze male vyhody mozu postupne prerast do vitazstva.
Wilhelm Steinitz tak stoji na uplnom zaciatku pribehu modernych majstrov sveta. Bol prvym muzom, ktory oficialne ziskal sachovu korunu, ale zaroven muzom, ktory pochopil, ze samotna koruna nie je tym najdolezitejsim, co moze sachistovi zostat. Titul po nom zdedil Lasker, neskor Capablanca, Alechin, Botvinnik a dalsi. Steinitz vsak zanechal nieco, co sa nedalo odovzdat jedinym zapasom. Zanechal sposob premyslania.
Wilhelm Steinitz nebol iba prvym majstrom sveta. Bol muzom, ktory pomohol vysvetlit, preco sach funguje tak, ako funguje – a tym polozil zaklady hry, ktoru pozname dodnes.

Emanuel Lasker
Ak bol Wilhelm Steinitz muzom, ktory pomohol sach zmenit, Emanuel Lasker bol clovekom, ktory tuto zmenu dokazal vyuzit po svojom. Ked v roku 1894 porazil Steinitza a stal sa druhym majstrom sveta, nikto este nemohol tusit, ze na sachovom trone zostane neuveritelnych dvadsatsedem rokov. Lasker drzal titul od roku 1894 az do roku 1921, co je dodnes najdlhsie obdobie vlady ktorehokolvek oficialne uznavaneho majstra sveta. Este pozoruhodnejsie vsak je, ze sach zdaleka nebol jeho jedinym zaujmom. Lasker bol matematikom s doktoratom, filozofom, autorom knih, publicistom a clovekom fascinovanym roznymi druhmi hier. Dokazal sa pohybovat medzi sachovnicou, akademickym svetom a filozofickymi uvahami o zivote tak prirodzene, akoby medzi tymito svetmi neexistovala ziadna hranica.
Osobny zivot
Emanuel Lasker sa narodil 24. decembra 1868 v meste Berlinchen v Prusku, dnesnom Barlinku v Polsku, do zidovskej rodiny. Jeho otec Adolf bol kantorom v synagoge. Ked mal Emanuel jedenast rokov, poslali ho do Berlina, kde mal byvat u svojho starsieho brata Bertholda. Prave Berthold ho naucil hrat sach. Bol pritom sam velmi silnym hracom a v zaciatkoch devatdesiatych rokov 19. storocia patril medzi priblizne desat najlepsich sachistov sveta. Emanuel teda nevstupoval do sachoveho sveta uplne bez rodinneho zazemia, no jeho vlastny talent sa coskoro ukazal byt este vacsi. Zaujimave je, ze rodicia sa spociatku obavali, ze sach odvadza mladeho Emanuela od skoly. Poslali ho preto na inu strednu skolu, aby sa viac venoval vzdelaniu. Ani tam vsak sachu neusiel. Riaditel skoly bol prezidentom miestneho sachoveho klubu a ucitel matematiky bol zaroven miestnym sachovym sampionom. Lasker tak pokracoval v oboch svojich velkych vasnach naraz – v matematike aj v sachu.
Uz v mladosti bolo zrejme, ze Lasker nebude obycajnym sachovym profesionalom. V berlinskych kaviarnach hraval sach a kartove hry o male sumy, aby pomohol zlepsit financnu situaciu rodiny, no zaroven pokracoval v studiu. V roku 1889 vyhral vyznamny turnaj v Berline a kratko nato ziskal titul majstra. V nasledujucich rokoch sa jeho kariera rozbehla neuveritelnym tempom. V Londyne porazal domacich hracov a v roku 1893 sa vybral do Spojenych statov. Tam vyhral vyznamny turnaj v New Yorku bez jedinej remizy ci prehry – vsetkych trinast partii vyhral. To bol vykon, ktory mu otvoril cestu k zapasu so Steinitzom. Lasker mal vtedy iba dvadsatpat rokov a jeho super bol o viac nez tridsat rokov starsi.
Lasker vsak pocas svojej kariery odmietal predstavu, ze by mal byt iba sachistom. Uz v roku 1893 prednasal o diferencialnych rovniciach na Tulane University v New Orleans. Neskor studoval matematiku a filozofiu na viacerych nemeckych univerzitach a v roku 1902 ziskal doktorat z matematiky. Jeho vedecka praca pritom nebola iba nejakou kuriozitou slavneho sachistu. V roku 1905 publikoval vyznamnu pracu z oblasti komutativnej algebry a jeho meno dodnes nesu takzvane Laskerovske okruhy. Je pozoruhodne, ze clovek, ktory bol cele desatrocia svetovym sachovym sampionom, zaroven prispel aj k skutocnej matematickej vede.
Lasker sa zaujimal aj o filozofiu a o samotnu podstatu sutazenia. V roku 1906 vydal knihu Kampf, v ktorej sa pokusil vytvorit vseobecnu teoriu zapasu a sutaze. Neuvazoval iba o sachu, ale aj o obchode, vojne a dalsich oblastiach, v ktorych clovek superi s inym clovekom. Neskor napisal aj filozoficke diela Das Begreifen der Welt a Die Philosophie des Unvollendbaren. Jeho filozoficke prace sice neziskali taky vyznam ako jeho matematika alebo sach, ale velmi dobre ukazuju, ako premyslal. Laskera zaujimala nielen otazka, ako vyhrat, ale aj to, co vlastne znamena sutazit, rozhodovat sa a bojovat proti protivnikovi.
Jeho zaujem o hry sa pritom nezastavil pri sachu. Lasker sa stal velmi silnym hracom go, venoval sa bridzu a zaujimal sa aj o matematicku stranku kartovych hier. Dokonca vytvoril vlastnu spolocensku hru s nazvom Lasca. Go hral s Edwardom Laskerom, nemecko-americkym sachistom a inzinierom, ktory mu pomahal aj s pripravou na zapas proti Siegbertovi Tarraschovi. Lasker si go oblubil natolko, ze sa mu venoval prakticky az do konca zivota. Tradicia mu pripisuje dokonca vyrok, podla ktoreho by sa mozno nikdy nestal majstrom sveta v sachu, keby go objavil skor.
Velmi dolezitou sucastou jeho zivota bola aj Martha Laskerova, ktora ho sprevadzala pocas neskorsich desatroci jeho zivota. Lasker mal zaroven blizko k vyznamnym osobnostiam svojej doby a medzi jeho priatelov patril aj Albert Einstein. Einstein po Laskerovej smrti napisal uvod k jeho zivotopisu a opisal ho ako jedneho z najzaujimavejsich ludi, ktorych v neskorsich rokoch svojho zivota poznal. Prave Einsteinovo svedectvo je zaujimave preto, ze Laskera nehodnotil ako sachistu, ale ako cloveka. Videl v nom osobnost, ktora sa zaujimala o velke ludske problemy a zaroven si zachovala vyraznu nezavislost.
Najvacsi uspech
Najvacsim Laskerovym uspechom bolo samozrejme ziskanie titulu majstra sveta. V roku 1894 vyzval Wilhelma Steinitza, muza, ktory drzal sachovy svet pod kontrolou takmer tri desatrocia. Lasker vsak neprisiel iba ako mlady vyzyvatel, ktory sa pokusa prekvapit stareho sampiona. Uz pred zapasom mal za sebou seriu vynikajucich vysledkov a najma fantasticke vitazstvo v New Yorku v roku 1893. Napriek tomu niektori Steinitzovi priaznivci pochybovali, ci si mlady Nemec vobec zasluzi moznost hrat o titul. Jednym z jeho kritikov bol aj Siegbert Tarrasch, ktory Laskera v roku 1892 odmietol a odkazal mu, aby najskor vyhral vyznamny medzinarodny turnaj. Lasker si tuto vyzvu vzal k srdcu. O rok neskor vyhral v New Yorku vsetkych trinast partii a jeho pozicia bola zrazu uplne ina.
Zapas so Steinitzom sa zacal v New Yorku a pokracoval vo Philadelphii a Montreale. Lasker zacal velmi dobre a po vyrovnanom uvode vyhral pat partii za sebou. Steinitz sa este pokusil o navrat, ale mladsi super uz svoju prilezitost nepustil. Lasker sa stal druhym majstrom sveta. O niekolko rokov neskor Steinitza porazil este raz v odvetnom zapase, tentoraz este presvedcivejsim sposobom. Tym definitivne ukazal, ze jeho prve vitazstvo nebolo iba dosledkom veku stareho sampiona.
Nasledujuce roky potom vytvorili jednu z najdlhsich vlad v dejinach sportu. Lasker obhajil titul proti Frankovi Marshallovi, Siegbertovi Tarraschovi a Dawidovi Janowskemu a dokazal zostat na vrchole napriek tomu, ze sa casto nevenoval sachu tak intenzivne ako jeho superi. V roku 1907 porazil Marshalla bez jedinej prehry, pricom Marshall nedokazal vyhrat ani jednu partiu. O rok neskor porazil Tarrascha 10½ : 5½. V roku 1910 potom nasledoval zvlastny zapas s Carlom Schlechterom, ktory bol po deviatich partiach vyrovnany. Lasker napokon desiatu partiu vyhral a titul si zachranil. Neskor v tom istom roku uplne dominoval nad Janowskym a vyhral zapas 9½ : 1½.
Laskerov vrchol vsak nebol iba v zapasoch o titul. V roku 1914 sa v Petrohrade stretol v mimoriadne silnom turnaji s nastupujucou generaciou. V zavere dokazal predbehnut mladych Jose Raula Capablancu a Alexandra Alechina, ktori sa neskor sami stali majstrami sveta. Lasker mal vtedy uz styridsatpat rokov. Ked napokon v roku 1921 prehral zapas s Capablancou a titul stratil, mal patdesiatdva rokov. Ani tym vsak jeho sachova kariera neskoncila. Este v roku 1935, ako sestdesiatsestrocny, skoncil treti na silnom turnaji v Moskve bez jedinej prehry.

Styl hry
Ak bol Steinitz muzom pravidiel a principov, Lasker bol muzom flexibility. Jeho sach sa totiz velmi tazko zmesti do jednej jednoduchej definicie. Superi o nom casto tvrdili, ze hra psychologicky sach a ze zamerne robi horsie tahy, aby protivnika zmiatol. Tato predstava sa stala sucastou Laskerovej legendy. Moderne analyzy vsak naznacuju, ze skutocnost bola pravdepodobne ovela zaujimavejsia. Lasker jednoducho dokazal pristupovat ku kazdej pozicii individualne a nebal sa hrat inak, nez odporucali dobove sachove poucky. Bol pripraveny akceptovat urcitu pozicnu slabinu, ak za nu ziskal inu vyhodu. Dokazal hrat strategicky, takticky aj velmi prakticky a jeho najvacsou zbranou bola schopnost najst sposob hry, ktory bol neprijemny prave pre konkretneho supera.
Prave preto sa Lasker niekedy tazko studuje. Po Steinitzovi by sa mohlo zdat, ze dalsi vyvoj sachu povedie k coraz presnejsim pravidlam. Lasker vsak ukazal, ze pravidla nie su vsetko. Ak Steinitz ucil sachistov chapat poziciu, Lasker ich ucil chapat aj cloveka, ktory sedi oproti nim. Nebolo prenho rozhodujuce iba to, ci je urcity tah objektivne najlepsi. Dolezite bolo aj to, aku poziciu vytvori, ake problemy superovi polozi a ci sa v nej super dokaze spravne orientovat. Prave tym sa Lasker stal jednym z prvych velkych majstrov praktickeho sachu.
Dobrym prikladom bol jeho zapas proti Tarraschovi v roku 1908. Tarrasch bol velkym obhajcom presnych sachovych principov a Lasker sa mu svojim flexibilnym sposobom hry uplne vymkol. V jednej z partii sa Lasker dostal do pozicie, v ktorej mal o pesiaka menej, jeho strelec mal velmi zlu poziciu a pesiaci boli zdvojeni. Zdanlivo mal vsetky dovody na obavy. Napriek tomu dokazal poziciu postupne obratit a Tarrascha prinutit vzdat sa. Lasker napokon zapas vyhral presvedcivo. Tento konflikt bol viac nez iba subojom dvoch hracov. Bol to suboj dvoch predstav o tom, co vlastne znamena hrat spravny sach.
Laskerov pristup k sachu zaroven dobre vystihuje jeho sirsie uvazovanie o sutazi. Zaujimalo ho, ako clovek reaguje pod tlakom, ako sa rozhoduje v neistej situacii a ako mozno vyuzit nielen silu, ale aj okolnosti. Neslo vsak o lacne „psychologicke triky“. Jeho skutocnou vyhodou bola mimoriadna schopnost prisposobit sa. Dokazal hrat proti kazdemu superovi inak a nebol otrok vlastneho stylu. Aj preto zostal konkurencieschopny v obdobi, ked sa sachova elita postupne menila.
Koho inspiroval
Laskerov najvacsi vplyv sa prejavil v tom, ze pomohol spojit Steinitzovu pozicnu revoluciu s ovela praktickejsim chapanim sachu. Steinitz ukazal, ze pozicie maju svoje zakonitosti. Lasker ukazal, ze clovek, ktory tieto zakonitosti pouziva, nemusi byt ich otrokom. Sachista moze vytvorit urcitu slabinu, prijat docasny problem alebo sa vzdat malej materialnej vyhody, ak tym dosiahne nieco dolezitejsie. Takyto pristup neskor vyrazne ovplyvnil chapanie praktickeho sachu.
Jeho odkaz mozno vidiet aj v tom, ako sa na sach pozerali dalsi velki hraci. Laskerova schopnost bojovat v komplikovanych a nejasnych poziciach bola jednym z prvych velkych prikladov toho, ze svetovy sampion nemusi mat jednu dokonale rozpoznatelnu sachovu „podpisovu techniku“. Niekto ako Tal bude neskor znamy utokmi, Petrosian obranou a Capablanca cistotou hry. Lasker bol v tomto zmysle chameleonom. Jeho najvacsou vlastnostou nebolo to, ze hral vzdy urcitym sposobom, ale ze dokazal najst sposob, ktory fungoval.
Jeho vplyv navyse daleko presiahol sach. Lasker uvazoval o hrach ako o vseobecnom modeli ludskeho rozhodovania. V jeho praci Kampf sa pokusil najst spolocne principy medzi sachom, vojnou a obchodom. Neskor sa zaoberal aj kartovymi hrami a problemami, ktore su dnes zaujimave z hladiska matematickej teorie hier. Je preto trochu paradoxne, ze Laskerova najvacsia vedecka stopa nevznikla v sachu, ale v matematike. Jeho praca z roku 1905 o primarnom rozklade idealov sa stala dolezitou sucastou abstraktnej algebry a po nom sa dodnes hovoria o takzvanych Laskerovskych okruhoch.
Zaujimavosti
Jednou z najpozoruhodnejsich veci na Laskerovi je, ze sa stal majstrom sveta napriek tomu, ze sach casto nebol jeho hlavnou zivotnou prioritou. V obdobi, ked uz bol sampionom, sa venoval matematike, pisal filozoficke texty, publikoval sachove casopisy a venoval sa dalsim hram. Nebol teda clovekom, ktory by od rana do vecera analyzoval sachove varianty. Jeho superi sa casto venovali sachu ovela systematickejsie. Lasker vsak disponoval obrovskou schopnostou riesit konkretne problemy a prisposobit sa situacii. Aj preto bol schopny porazat ludi, ktori boli mozno teoreticky lepsie pripraveni.
Zaujimavy je aj jeho vztah k peniazom. Lasker velmi dobre videl, co sa stalo Steinitzovi. Prvy majster sveta zomrel v roku 1900 v biednych podmienkach a Lasker nechcel dopadnut rovnako. Preto pozadoval vysoke financne odmeny za zapasy a tvrdil, ze sachisti by mali mat pravo na financne vyuzitie svojich vlastnych partii. Vtedajsiemu sachovemu svetu sa jeho poziadavky casto nepacili a niektori ho povazovali za prilis narocneho. Z dnesneho pohladu vsak jeho postoj vyzera trochu inak. Lasker patril medzi ludi, ktori pomohli vytvorit predstavu, ze spickovy sachista ma pravo byt profesionalom a zivit sa vlastnym umenim.
Jeho tvrde vyjednavanie vsak malo aj tienistu stranku. Niektore zapasy o titul sa odkladali prave preto, ze Lasker pozadoval vysoke financne zabezpecenie. Ked ho v roku 1911 vyzval Jose Raul Capablanca, Lasker pozadoval okrem ineho nezvycajne podmienky pre pripad, ze by bol zapas vyrovnany. Capablanca sa neskor snazil presadit pravidla, ktore by podobne situacie riesili systematickejsie. Lasker tak paradoxne pomohol vytvorit profesionalnejsiu podobu sachu, ale zaroven patril medzi ludi, ktori ukazovali, ake problemy moze priniest absencia centralnej autority riadiacej majstrovstva sveta. A potom je tu jeho neuveritelna dlhovekost. Ked v roku 1921 prehral s Capablancom, sachovy svet uz vyzeral uplne inak ako v case, ked Lasker ziskal titul. Napriek tomu sa nevzdal. Este ako sestdesiatrocny dokazal hrat na najvyssej urovni a v roku 1934, ako sestdesiatsestrocny, porazil v Zurichu Maxa Euweho, buduceho majstra sveta. V tejto partii dokonca obetoval damu a obratil obrannu poziciu na utok. Lasker prezil aj velmi tazke obdobie europskych dejin. Ako Zid musel po nastupe nacizmu opustit Nemecko. Isty cas zil v Sovietskom zvaze, no v roku 1937 spolu s manzelkou Marthou odisiel do Spojenych statov. Posledne roky zivota stravil v Amerike. Zomrel 11. januara 1941 v New Yorku vo veku sedemdesiatdva rokov na infekciu obliciek. Jeho posledne obdobie uz nebolo zivotom svetoveho sampiona obklopeneho slavou a peniazmi. Zomrel ako emigrant v cudzej krajine, iba niekolko rokov pred koncom druhej svetovej vojny.
Emanuel Lasker je preto v dejinach sachu zvlastnou postavou. Steinitz bol muz, ktory sach zacal vysvetlovat. Lasker bol muz, ktory ho zacal chapat ako suboj dvoch ludi. Bol prvym sampionom, ktory ukazal, ze najlepsi hrac nemusi byt ten, kto pozna najviac pravidiel alebo ma najkrajsi styl. Moze nim byt clovek, ktory sa dokaze prisposobit, ktory dokaze superovi vytvorit problemy a ktory zostane pokojny aj v pozicii, ktora vyzera objektivne neprijemne. Zaroven bol matematikom, filozofom, milovnikom hier a priatelom Alberta Einsteina. Jeho meno preto patri nielen do dejin sachu, ale aj do sirsich dejin intelektualneho zivota zaciatku dvadsiateho storocia.
A mozno prave preto je Lasker idealnym druhym muzom tejto knihy. Steinitz nam ukazal, ako sa sach zmenil. Lasker nam ukazuje, co vsetko moze byt clovek, ktory tento novy sach ovladne.
Jose Raul Capablanca
V dejinach sachu existuje len velmi malo hracov, pri ktorych superi opisovali ich schopnosti takmer ako nieco nadprirodzene. Jose Raul Capablanca bol jednym z nich. Jeho sach posobil tak lahko, ze divak mohol nadobudnut dojem, ze vlastne nic zvlastne nerobi. Ziadne velkolepe utoky, ziadne desiatky tahov pripravene dopredu, ziadne teatralne obete. Capablanca jednoducho polozil figury na spravne miesta, pockal, kym super urobi malu chybu, a potom ju vyuzil. Cim dlhsie partia pokracovala, tym viac sa zdalo, ze sachovnica patri iba jemu. Prave preto dostal prezyvku „sachovy stroj“. Nebola to vsak prezyvka, ktora by oznacovala chladneho cloveka bez emocii. Capablanca bol naopak elegantny, spolocensky a sebavedomy muz, ktory sa pohyboval v spolocnosti diplomatov, umelcov a politikov. Mal rad baseball, cestovanie a spolocensky zivot a sach niekedy dokonca povazoval za prilis jednoduchy. Jeho pribeh je preto zvlastnym spojenim genialneho sachistu, spolocenskeho elegana a cloveka, ktory mozno nikdy celkom nepochopil, preco ostatni ludia povazuju sach za taku narocnu hru.
Osobny zivot
Jose Raul Capablanca y Graupera sa narodil 19. novembra 1888 v Havane na Kube, v tom case este v obdobi spanielskej nadvlady. Jeho otec Jose Maria Capablanca bol dostojnikom spanielskej armady a prave pri pozorovani otca pri sachu sa maly Jose prvykrat zoznamil s hrou, ktora ho neskor preslavila po celom svete. Podla znameho pribehu sledoval otca hrat a jedneho dna ho upozornil na nespravny tah. Otec ho vyzval, aby mu teda ukazal, ako sa hra spravne. Chlapec ho nasledne porazil. Capablanca mal vtedy iba styri roky. Pribeh sa casom stal sucastou sachovej legendy a nie vsetky detaily sa daju spolahlivo overit, no iste je, ze uz ako dieta prejavoval mimoriadny talent. Vo veku priblizne dvanastich rokov uz dokazal porazit kubanskeho sampiona Juana Corza a bolo zrejme, ze Havana ma pred sebou mimoriadneho mladeho sachistu.
Capablanca pritom nevyrastal v prostredi, kde by sach predstavoval jedinu moznost jeho buducnosti. Jeho rodicia dbali na vzdelanie a mlady Jose neskor odisiel do Spojenych statov, kde studoval na Columbia University. Povodne sa mal venovat chemickemu inzinierstvu, no jeho zivot sa postupne stale viac spajal so sachom. Uz pocas mladosti vsak ukazoval, ze nechce byt typickym sachovym fanatikom. Sach ho fascinoval, ale zaroven mal mnoho dalsich zaujmov. Obluboval baseball a spolocensky zivot a neskor sa stal znamym aj svojim elegantnym vystupovanim. Na rozdiel od mnohych neskorsich sachovych profesionalov nebol Capablanca clovekom, ktory by cely den sedel pri sachovnici a studoval varianty. Prave naopak, casto sa o nom hovorilo ako o prirodzenom talente, ktory sa spolieha na svoju intuiciu a schopnost okamzite pochopit podstatu pozicie.
V mladosti zacal cestovat po svete a jeho sachova kariera sa postupne spojila s diplomatickym zivotom. Kuba v nom ziskala jednu zo svojich najvacsich sportovych osobnosti a Capablanca sa stal akymsi neoficialnym velvyslancom svojej krajiny. Pohyboval sa v prostredi, kde sa stretavali politici, diplomati a vyznamne osobnosti kultury. Jeho vzhlad a vystupovanie k tomu dokonale pasovali. Bol vysoky, elegantny a posobil sebavedomo. Na sachistu svojej doby sa velmi nehodil k predstave uzavreteho cloveka, ktory sa zaujima iba o sachovnicu. Prave tato kombinacia genialneho hraca a spolocenskeho cloveka pomohla vytvorit jeho legendu.
Capablanca sa pocas zivota ozenil dvakrat. Jeho prvou manzelkou bola kubanska slachticna a diplomaticka dcera Gloria Betancourt, s ktorou mal deti. Neskor sa ozenil s Olgou Chagodaevovou, ruskou emigrantkou, ktora pochadzala z aristokratickeho prostredia. Jeho sukromny zivot vsak nebol vzdy pokojny a v neskorsich rokoch sa zacali prejavovat aj zdravotne problemy. Trpel vysokym krvnym tlakom a prave ten sa napokon stal jednym z najvaznejsich problemov jeho zivota.
Capablancova osobnost mala aj svoju menej sympaticku stranku. Jeho sebavedomie bolo obrovske a niekedy posobil az arogantne. Mozno to vsak nebolo uplne prekvapujuce. Od detstva pocuval, ze je vynimocny, ako mlady porazal dospelych majstrov a neskor dokazal porazit prakticky kazdeho, kto sa mu postavil do cesty. Clovek, ktory dokaze cele roky prehravat takmer vobec, moze lahko nadobudnut pocit, ze jeho sposob uvazovania je jednoducho spravny. Capablanca dokonca veril, ze sach sa postupne priblizuje k hranici, za ktorou budu najlepsi hraci schopni hrat tak presne, ze vacsina velkych partii skonci remizou. A prave z tohto presvedcenia vznikla jedna z jeho najzvlastnejsich myslienok.
Najvacsi uspech
Capablanca sa k titulu majstra sveta dostaval velmi dlho. Uz v roku 1909, ked mal iba dvadsat rokov, porazil americkeho sampiona Franka Marshalla v zapase, ktory vyhral bez jedinej prehry. Este vyraznejsie vsak zaposobil na velkom turnaji v San Sebastiane v roku 1911. Organizatori ho povodne ani nechceli pozvat, pretoze bol mlady a v Europe este nemal taku reputaciu ako najlepsi miestni hraci. Capablanca vsak turnaj vyhral pred celou radou vtedajsich hviezd. Jeho vitazstvo bolo dalsim dokazom, ze sa na sachovej scene objavil hrac, ktory moze ohrozit samotneho Laskera.
Lasker vsak vedel, co robi. Ked Capablanca prvykrat poziadal o zapas o titul, Lasker jeho vyzvu nepovazoval za jednoduchu formalitu. Medzi oboma muzmi existoval respekt, ale aj urcita opatrnost. Capablanca bol totiz jednym z mala hracov, pri ktorych sa zacalo hovorit o tom, ze Lasker moze konecne prist o svoju korunu. Napriek tomu trvalo dalsich desat rokov, kym sa zapas skutocne uskutocnil. Prva svetova vojna medzitym prerusila medzinarodny sachovy zivot a Lasker zostal majstrom sveta.
V roku 1921 vsak konecne prisiel zapas, na ktory sachovy svet cakal. Hralo sa v Havane a pre Capablancu malo dejisko obrovsky vyznam. Pred domacim publikom sa stretol s muzom, ktory bol majstrom sveta neuveritelnych dvadsatsedem rokov. Lasker bol starsi o viac nez dvadsat rokov a jeho kariera uz smerovala k zaveru. Napriek tomu bol stale mimoriadne silnym hracom. Capablanca vsak ukazal, preco sa o nom hovorilo ako o sachovom geniovi. Zvitazil styrikrat, ani raz neprehral a desat partii sa skoncilo remizou. Konecny vysledok bol 4 : 0 na vitazne partie v prospech Capablancu.
Bolo to pozoruhodne vitazstvo nielen preto, ze porazil jedneho z najvacsich hracov vsetkych cias. Capablanca tym zaroven ziskal titul bez jedinej porazky. Z Laskera sa stal byvaly majster sveta a z Capablancu treti muz, ktory oficialne ziskal sachovu korunu. Na Kube sa z neho stala narodna ikona. Jeho vlada vsak nebola iba korunova slava. V rokoch 1916 az 1924 prehral v turnajovom sachu jedinu partiu? Presnejsie, jeho neuveritelna seria bez prehry v serioznych partiach trvala od roku 1916 do roku 1924 a zahrnala 63 partii, z ktorych 40 vyhral a 23 remizoval. Celkovo pocas svojej kariery prehral iba 34 serioznych partii, co je pri mnozstve zapasov a turnajov, ktore odohral, mimoriadne cislo.
Capablanca vsak nemal byt majstrom sveta navzdy. V roku 1927 sa v Buenos Aires stretol s Alexandrom Alechinom. Vacsina sachoveho sveta povazovala Capablancu za favorita. Bol obhajcom titulu, mal za sebou takmer neuveritelnu seriu uspechov a jeho hra posobila bezchybne. Alechin sa vsak na zapas pripravoval mimoriadne dokladne a dokazal najst sposob, ako Capablancu dostat do komplikovanejsich pozicii. Zapas bol dlhy a vycerpavajuci a nakoniec Alechin zvitazil. Capablanca prisiel o titul, ktory ziskal iba sest rokov predtym.
A potom prisla jedna z najvacsich tragedii jeho sachoveho zivota. Capablanca chcel odvetu. Alechin vsak uz nebol ochotny jednoducho zopakovat podmienky zapasu a rokovania sa komplikovali. Postupne sa medzi oboma muzmi vytvorila nevrazivost. Rematch sa nikdy neuskutocnil. Capablanca tak zostal byvalym majstrom sveta, ktory nedostal moznost pokusit sa ziskat korunu spat. Hoci este dlhe roky dokazal porazat spickovych hracov, jeho kariera uz nikdy nedosiahla rovnaku vysku ako pred rokom 1927.
Styl hry
Ak by sme mali Capablancov sach opisat jedinym slovom, bolo by to pravdepodobne jednoduchost. To vsak moze byt velmi zavadzajuce slovo. Je jednoduche hrat jednoducho, ked super robi chyby. Capablanca vsak dokazal vytvorit jednoduchost aj z pozicii, ktore boli pre ostatnych hracov mimoriadne komplikovane. Dokazal velmi rychlo rozpoznat, ktore vlastnosti pozicie su skutocne dolezite a ktore su iba sumom. Namiesto dlheho pocitania mnozstva variantov casto nasiel kratku cestu k tomu, co potreboval.
Jeho najvacsou silou bol pozicny cit a najma koncovky. Dokazal premenit zdanlivo malu vyhodu na vitazstvo sposobom, ktory superovi casto nedal ziadnu skutocnu sancu. Neslo o nasilny utok. Capablanca casto postupoval tak, ze vymenil figury, dostal sa do koncovky a tam zacal superovi postupne odoberat moznosti. Jeho protivnik mohol mat este stale material aj relativne zdravu poziciu, ale postupne sa ukazovalo, ze vsetky jeho figury su horsie postavene a vsetky jeho moznosti vedu do slepej ulicky. Mikhail Botvinnik neskor povedal, ze Capablancova hra vytvarala umelecky dojem prave vdaka svojej jednoduchosti a hlbke. Anatolij Karpov ho oznacil za hraca, ktory sa najviac priblizuje idealu sachistu, zatial co Bobby Fischer ho obdivoval pre jeho „lahky dotyk“ a schopnost najst spravny tah velmi rychlo.
To vsak neznamena, ze Capablanca nevedel hrat takticky. Ked to bolo potrebne, dokazal vytvarat nadherne kombinacie a branit sa aj proti velmi agresivnym superom. Legendarnym prikladom je jeho zapas proti Frankovi Marshallovi v roku 1918. Marshall proti nemu pripravil znamu a velmi ostru utocnu variantu, ktoru mal dokladne analyzovanu. Capablanca sa vsak dokazal v komplikovanej pozicii zorientovat priamo pocas partie a jeho obrana nakoniec utok odrazila. Jeho sila teda nebola v tom, ze by komplikacie nevedel hrat. Skor v tom, ze ak si mohol vybrat, casto komplikacie jednoducho nepotreboval.
Capablanca mal navyse vynimocny cit pre koncovku uz pocas strednej hry. Dokazal sa pozerat na poziciu tak, akoby uz vedel, kam sa partia bude vyvijat o dvadsat tahov neskor. Vedel, ktore figury vymenit, ktoreho pesiaka oslabit a ktoru malu vyhodu si ponechat. Jeho super tak niekedy prehral partiu skor, nez si vobec uvedomil, ze sa dostal do prehranej pozicie. Bobby Fischer neskor pripominal, ze pri Capablancovi mohla byt partia v skutocnosti rozhodnuta uz v strednej hre, hoci super si to uvedomil az v koncovke.
Prave preto je Capablanca jednym z hracov, ktorych sa ostatni pokusali napodobnovat, ale malokedy s uspechom. Jeho hra vyzerala jednoducho. To vsak neznamena, ze bola jednoducha. Bola jednoducha preto, ze Capablanca dokazal odstranit vsetko nepotrebne. Ked sa iny hrac pokusil hrat rovnako, casto iba zacal zbytocne vymienat figury a dufat, ze z toho vznikne Capablancova koncovka. To, co vyzeralo ako absencia namahy, bolo v skutocnosti mimoriadne presne chapanie pozicie.




Koho inspiroval
Capablancov vplyv na dalsie generacie bol obrovsky. Jeho technika sa stala vzorom pre mnozstvo hracov, ktori obdivovali schopnost vyhravat partie bez zbytocneho rizika. Mikhail Tal, jeden z najvacsich utocnikov v dejinach sachu, neskor priznaval, ze bez techniky sa na vrchol dostat neda a ze sachisti sa musia od Capablancovej jemnej techniky ucit. Bobby Fischer ho povazoval za jedneho z najvacsich hracov historie a Anatolij Karpov v nom videl takmer idealny obraz sachistu. Takato kombinacia obdivu je pozoruhodna, pretoze Fischer, Tal a Karpov predstavovali velmi odlisne sachove svety. Napriek tomu vsetci videli v Capablancovi nieco, co presahovalo konkretnu sachovu skolu.
Velky vplyv mal aj na hracov, ktori prisli bezprostredne po nom. Jeho schopnost hrat koncovky a vyuzivat male pozicne vyhody sa stala jednym zo zakladov modernej techniky. Capablanca bol prirodzenym pokracovanim toho, co zacal Steinitz a co rozvinul Lasker. Steinitz hladal zakonitosti pozicie, Lasker do nich vlozil psychologiu a prakticke rozhodovanie a Capablanca dokazal tuto tradiciu priviest k mimoriadne cistej podobe. Jeho sach sa stal akymsi mostom medzi starsou klasickou skolou a modernym pozicnym chapanim hry.
Zaujimave je, ze Capablanca sam sa obaval, ze prave dokonalost sachovej techniky moze byt pre hru problemom. Myslel si, ze ked budu hraci stale lepsie chapat spravne pokracovania, sach sa moze dostat do stavu, v ktorom bude pri dokonalej hre vacsina partii remizova. Neslo pritom iba o filozoficku uvahu. Capablanca sa pokusil problem riesit vytvorenim vlastnej varianty sachu. Navrhoval vacsiu sachovnicu a nove figury, aby vzniklo viac priestoru pre originalnu hru a znizila sa pravdepodobnost, ze sa sachova teoria raz dostane do slepej ulicky. Jeho verzia, neskor znama ako Capablanca Chess, pouziva najma dosku s rozmermi 10 × 8 poli a pridava dve nove figury – kancelara kombinujuceho schopnosti veze a jazdca a arcibiskupa kombinujuceho strelca a jazdca.
Capablanca sa teda paradoxne stal jednym z najvacsich majstrov klasickeho sachu a zaroven clovekom, ktory pochyboval, ci klasicky sach dokaze zostat zaujimavy navzdy. Historia mu v tomto pripade nedala za pravdu. O viac nez sto rokov neskor stale nevieme sach dokonale vyriesit a moderne pocitace ukazali, ze hra je omnoho komplikovanejsia, nez si Capablanca predstavoval. Jeho obava vsak zostava fascinujucim dokazom toho, ako hlboko premyslal o buducnosti hry.
Zaujimavosti
Capablanca bol v mnohych ohladoch pravym opakom predstavy o typickom sachistovi. Mal rad spolocnost, cestovanie a baseball a nebol clovekom, ktory by chcel cely zivot zostat uzavrety medzi sachovnicami. Dokonca sa vyjadril, ze by bol rad, keby mohol v zivote robit aj nieco ine, napriklad venovat sa hudbe alebo medicine. Sach prenho nebol nutne jedinym cielom zivota. Mozno prave preto posobil tak prirodzene. Nemal potrebu dokazovat okoliu, ze je genius. Jeho vysledky to dokazovali zanho.
Zvlastne je aj to, ako malo potreboval na pripravu. V casoch, ked sa sachova teoria este len rozvijala, sa mnohi hraci snazili memorovat mnozstvo variantov. Capablanca bol znamy tym, ze sa spoliehal predovsetkym na pochopenie pozicie. Jeho schopnost najst spravny plan bola taka silna, ze jeho partie niekedy vyzeraju, akoby ich hral pocitac. Samozrejme, pocitace v jeho dobe neexistovali a samotna predstava algoritmickeho sachu by bola absurdna. Napriek tomu moderni hraci casto obdivuju, ako presne dokazal najst jednoduche riesenie v poziciach, ktore by dnes pocitace analyzovali tisice variantov.
Dalsou zvlastnostou je jeho neuveritelna seria bez prehry. Od roku 1916 do roku 1924 odohral desiatky vaznych partii bez jedinej porazky. Niektore zdroje uvadzaju tuto seriu ako 63 partii, pricom Capablanca styridsat z nich vyhral a dvadsattri remizoval. Pocas tohto obdobia sa stal aj majstrom sveta. Je to jeden z dovodov, preco sa na Capablancu dodnes pozera ako na jedneho z najcistejsich prirodzenych talentov v dejinach sachu.
Po strate titulu vsak jeho zivot nabral trochu trpkejsi smer. Capablanca zostal silnym hracom, ale jeho hlavnou tuzbou bola odvetna partia s Alechinom. K nej nikdy nedoslo. Dovody boli ciastocne financne a ciastocne osobne. Velka hospodarska kriza stazila ziskanie penazi na zapas a vztah medzi oboma byvalymi supermi sa postupne zhorsil. Capablanca tak zostal v zvlastnej situacii. Bol byvalym majstrom sveta, ktory stale patril medzi najlepsich hracov na svete, ale uz nemal moznost rozhodnut o svojej vlastnej sachovej buducnosti.
Napriek tomu sa v tridsiatych rokoch este niekolkokrat vratil k velkym vysledkom. V roku 1936 vyhral silny turnaj v Moskve a v roku 1939 reprezentoval Kubu na sachovej olympiade v Buenos Aires. Na prvej sachovnici dosiahol vyborny vysledok a zostal neporazeny. V tom case uz mal viac ako patdesiat rokov a jeho zdravie sa zhorsovalo. Stale vsak dokazal hrat na urovni, na ktoru vacsina sachistov nikdy nedosiahla.
Jeho koniec bol nahly. Dna 7. marca 1942 sa Capablanca nachadzal v Manhattan Chess Club v New Yorku. Pocas rozhovoru s dalsimi sachistami skolaboval a bol prevezeny do nemocnice. Nasledujuci den, 8. marca, zomrel vo veku iba patdesiattri rokov na mozgove krvacanie, ktore suviselo s jeho dlhodobymi problemami s vysokym krvnym tlakom. Ironickym detailom je, ze zomrel v nemocnici Mount Sinai, teda v tej istej nemocnici, v ktorej priblizne rok predtym zomrel jeho byvaly super a predchodca na trone Emanuel Lasker.
Capablancova smrt znamenala koniec zivota jedneho z najprirodzenejsich talentov, ake sach poznal. Alexander Alechin, muz, ktory mu vzal titul a s ktorym mal komplikovany vztah, po jeho smrti napriek tomu hovoril o obrovskom sachovom geniovi. Lasker, jeho predchodca a super, ho povazoval za jedineho skutocneho sachoveho genia, ktoreho poznal. A mozno este vystiznejsie to ukazali generacie hracov, ktore prisli po nom. Tal, Fischer, Karpov a dalsi velmajstri sa k jeho partiam vracali cele desatrocia.
Jose Raul Capablanca bol tretim majstrom sveta, ale jeho najvacsi odkaz nespociva iba v titule. Steinitz ukazal sachistom, ze pozicia ma svoje zakonitosti. Lasker ukazal, ze treba chapat aj cloveka sediaceho oproti. Capablanca dokazal tieto poznatky pretavit do hry, ktora posobila neuveritelne jednoducho. Ked hral najlepsi sach svojej doby, nevyzeralo to ako boj dvoch geniov. Vyzeralo to, akoby jeden z nich jednoducho vedel, co ma robit.
A mozno prave preto je Capablanca dodnes taky fascinujuci. Nie je to sachista, ktoreho si zapamatame podla jednej obrovskej obete, jedneho dramatickeho zapasu alebo jedneho vybuchu geniality. Jeho genialita bola v tom, ze ju takmer nebolo vidiet. Super sa casto ani nestihol zlaknut. Partia sa len pomaly menila, moznosti sa zuzovali a zrazu bolo po vsetkom. Capablanca nerobil sach efektnym. Robil ho nevyhnutnym.


Alexander Alechin
Alexander Alexandrovich Alechin patri medzi najvacsich, ale zaroven aj najrozporuplnejsich sachistov vsetkych cias. Na sachovnici bol brilantny, neuveritelne pracovity a schopny pripravit na supera taku hlbku analyzy, aku dovtedy sachovy svet prakticky nepoznal. Mimo sachovnice vsak jeho zivot sprevadzali konflikty, alkohol, politicke kontroverzie a rozhodnutia, ktore dodnes vyvolavaju diskusie. Bol ruskym aristokratom, ktory prezil revoluciu, vazenie a emigraciu. Stal sa francuzskym obcanom a neskor svetovym sampionom. Porazil muza, ktoreho mnohi povazovali za prirodzenejsieho sachoveho genia nez jeho samotneho, a potom sa cely zivot odmietal vzdat predstavy, ze jeho vlastny sposob hry je nadradeny. Jeho osud je este tragickejsi v tom, ze po skonceni druhej svetovej vojny zostal jeho obraz navzdy poskodeny obvineniami z antisemitizmu a spoluprace s nacistami. Ked v roku 1946 zomrel, titul majstra sveta zostal po prvykrat v dejinach bez drzitela. Alechin tak dodnes zostava postavou, pri ktorej sa neda oddelit sachova genialita od velmi problematickeho zivotneho pribehu.
Osobny zivot
Alexander Alechin sa narodil 31. oktobra 1892 v Moskve do bohatej ruskej rodiny. Jeho otec Alexander Ivanovic bol vysokopostavenym uradnikom a poslancom, matka Anisija Ivanovna pochadzala z bohatej priemyselnickej rodiny. Alechin teda vyrastal vo svete ruskej vyssej spolocnosti, v prostredi, ktore bolo od neskorsieho zivota emigranta a utecenca velmi vzdialene. Mal starsieho brata Alexeja a starsiu sestru Varvaru. Prave rodinne prostredie mu umoznilo kvalitne vzdelanie a dostatok casu na rozvoj jeho mimoriadnych schopnosti. Sach sa naucil hrat ako dieta a velmi skoro sa ukazalo, ze nejde o obycajny talent. Podobne ako pri Capablancovi sa okolo jeho detstva vytvorili legendy, no tentoraz bol rozdiel v tom, ze Alechin svoju hru od zaciatku systematicky studoval.
Mlady Alechin nebol typom sachistu, ktory by iba intuitivne nachadzal spravne tahy. Mal mimoriadne silnu pamat a obrovsku schopnost analyzovat. Uz ako tinedzer si zapisoval partie, skumal ich a pokusal sa pochopit, preco jednotlive tahy fungovali. V roku 1909 sa zucastnil vyznamneho turnaja v Petrohrade a postupne sa zacal presadzovat medzi najlepsimi ruskymi hracmi. V roku 1914 sa zucastnil legendarneho petrohradskeho turnaja, na ktorom sa stretol s najlepsimi hracmi sveta. Turnaj vyhral Lasker, druhy skoncil Capablanca a Alechin sa dostal medzi absolutnu spicku. V tom case mal iba dvadsatdva rokov.
Potom vsak prisla prva svetova vojna a spolu s nou dramaticka zmena Alechinovho zivota. Pocas vojny sa dostal do zajatia v Nemecku, hoci jeho situacia bola komplikovanejsia nez jednoduchy pribeh vojnoveho zajatca. Po navrate do Ruska sa jeho zivot uplne zmenil. V roku 1917 vypukla revolucia a aristokraticky svet, v ktorom Alechin vyrastal, sa prakticky rozpadol. Jeho rodina prisla o svoje postavenie a majetok. Alechin sa pocas obcianskej vojny dostal do situacii, v ktorych mu islo o zivot. Bol dokonca urcity cas vazneny bolsevikmi a neskor sa v Moskve rozsirili spravy, ze bol popraveny. Nebola to pravda. Prezil a postupne sa mu podarilo opustit Rusko.
V roku 1921 odisiel Alechin do Francuzska. Pre cloveka, ktory vyrastal v carskom Rusku, to znamenalo zacat prakticky novy zivot. V Parizi sa venoval sachu profesionalne, studoval na Sorbonne a neskor ziskal francuzske obcianstvo. Jeho zivot sa tak paradoxne skoncil uplne inde, nez zacal. Z ruskeho aristokrata sa stal francuzsky obcan a svetovy sachovy sampion.
Alechin bol pritom velmi vzdelany clovek. Okrem sachu sa zaujimal o pravo, politiku, literaturu a jazyky. Hovoril viacerymi jazykmi a jeho schopnost komunikovat mu pomahala aj pri cestovani a organizovani zapasov. Jeho osobnost vsak mala aj temnejsiu stranku. Bol znamy tym, ze vela pil, a alkohol sa postupne stal jednym z problemov jeho zivota. Niektore jeho najlepsie partie vsak vznikli prave v obdobi, ked uz bol jeho zivotny styl velmi daleko od predstavy disciplinovaneho sportovca.
Jeho sukromny zivot bol navyse mimoriadne pestry. Alechin bol zenaty styrikrat a jeho manzelky pochadzali z roznych spolocenskych prostredi. Jeho poslednou manzelkou bola Grace Wishaarova, americka sachova hracka a umelkyna, ktora bola od neho starsia. Ich manzelstvo bolo v mnohych ohladoch nezvycajne a Grace zohrala dolezitu ulohu aj v jeho poslednych rokoch.
Alechinova cesta k svetovemu titulu bola teda uplne ina ako Capablancova. Capablanca vyrastal na Kube, stal sa narodnym hrdinom a do svetoveho sachu vstupil ako mlady prirodzeny talent. Alechin musel svoj zivot prakticky niekolkokrat zacinat odznova. Revolucia mu zobrala domov, emigracia ho prinutila budovat si nove postavenie a sach sa postupne stal nielen jeho vasnou, ale aj sposobom, ako sa v novom svete presadit.
Najvacsi uspech
Alechinovym najvacsim uspechom bol samozrejme zisk titulu majstra sveta v roku 1927. Cesta k nemu vsak bola pozoruhodna uz niekolko rokov predtym. Po prichode do Francuzska sa stal jednym z najsilnejsich hracov sveta a jeho hlavnym cielom bolo jedine – dostat sancu hrat proti Capablancovi o titul.
Capablanca bol v tom case obrovskou hviezdou. Po vitazstve nad Laskerom v roku 1921 sa zdalo, ze jeho vlada moze byt podobne dlha ako Laskerova. Mal za sebou fantasticke vysledky a jeho reputacia bola taka velka, ze vacsina sachistov povazovala jeho porazku za mimoriadne nepravdepodobnu. Alechin bol vsak presvedceny, ze prave on ma proti kubanskemu geniovi sancu.
Obaja muzi sa stretli v New Yorku v roku 1924 a neskor na turnaji v Buenos Aires v roku 1927, kde uz bolo jasne, ze Alechin je Capablancovym najvacsim vyzyvatelom. Na zapas vsak potreboval peniaze. Sam nemal dostatocne financne prostriedky a preto podnikol jednu z najpozoruhodnejsich financnych kampani v dejinach sachu. Ziskal podporu argentinskych sachovych nadsencov a dokazal zhromazdit potrebne peniaze na cestu a zapas.
Ked zapas v Buenos Aires v roku 1927 zacal, Capablanca bol favoritom. Nikto vsak neocakaval, aky dlhy a vycerpavajuci suboj z toho vznikne. Hralo sa na sest vitaznych partii a zapas trval neuveritelnych 34 partii. Alechin vyhral sest, Capablanca tri a az 25 partii sa skoncilo remizou. Alechin sa stal novym majstrom sveta. (museum.fide.com)
Vitazstvo bolo o to vyznamnejsie, ze Alechin porazil hraca, proti ktoremu dovtedy v klasickej partii nikdy nevyhral. Pred zapasom s Capablancom mal proti nemu nepriaznivu bilanciu a jeho vitazstvo preto nebolo iba triumfom v jednom zapase. Bol to dokaz, ze Alechin dokazal porazit svojho najvacsieho osobneho rivala prave v okamihu, ked islo o najdolezitejsiu trofej.
Alechin sa po ziskani titulu zacal k sachovym zapasom spravat inak ako jeho predchodcovia. Uz nebol ochotny jednoducho prijimat podmienky vyzyvatelov. Zaviedol vysoke financne poziadavky a podmienky, ktore mali zabezpecit, aby majster sveta dostal za zapas dostatocnu odmenu. Capablanca sa snazil ziskat odvetu, ale nikdy ju nedostal. Toto rozhodnutie dodnes patri medzi najvacsie kontroverzie Alechinovej kariery.
Alechin vsak titul nasledne obhajil proti dalsim superom. V roku 1929 porazil Efima Bogoljubova a v roku 1934 ho porazil znovu. Jeho vlada vsak nebola uplne bez problemov. V roku 1935 sa proti nemu postavil Max Euwe a Alechin prehral. Svetovy titul stratil po osmich rokoch. Mnohi vsak predpokladali, ze pojde iba o docasnu stratu.
O dva roky neskor dostal Alechin odvetu. Tentoraz sa pripravil mimoriadne dokladne a Euwemu titul zobral spat. Stal sa tak prvym majstrom sveta, ktory stratil titul a nasledne ho opat ziskal. Tento rekord zostal dlho jedinecny. Neskor ho zopakoval iba Michail Botvinnik.
Alechin tak drzal titul v rokoch 1927 az 1935 a potom znovu od roku 1937 az do svojej smrti v roku 1946. Keby nebolo druhej svetovej vojny a politickych udalosti, mohla byt jeho vlada este vyraznejsia. V roku 1946 totiz zomrel stale ako uradujuci majster sveta.
Styl hry
Alechinov sach bol uplnym opakom Capablancovho. Kym Capablanca sa snazil poziciu zjednodusit, Alechin ju casto komplikoval. Kym Capablanca posobil, akoby presne vedel, ktore figury treba vymenit, Alechin ich casto nechaval na sachovnici co najviac. Vytvaral pozicie, v ktorych bolo potrebne pocitat obrovske mnozstvo variantov a v ktorych jedna nepresnost mohla znamenat okamzitu katastrofu.
Alechin bol predovsetkym vynimocny taktik. Mal obrovsku predstavivost a dokazal vidiet kombinacie, ktore boli pre ostatnych hracov velmi tazko predvidatelne. Jeho partie casto obsahuju dlhe kombinacie, obete materialu, utoky na krala a zdanlivo chaoticke manevre, ktore sa po niekolkych tahoch ukazali ako dokonale premyslene.
Jeho sila vsak nespocivala iba v taktike. Alechin bol zaroven mimoriadne silny pozicny hrac. Dokazal vytvorit dlhodoby tlak a pripravit podu pre kombinaciu, ktora prisla az neskor. Prave spojenie strategickeho planovania a obrovskej taktickej predstavivosti z neho urobilo jedneho z najnebezpecnejsich hracov, aki kedy sedeli za sachovnicou.
Velmi dolezitou sucastou jeho pripravy bola analyza supera. Alechin patril medzi prvych hracov, ktori systematicky studovali konkretneho protivnika. Nechcel jednoducho hrat svoj vlastny sach. Chcel vediet, co konkretny super oblubuje, ake pozicie mu vyhovuju a kde ma slabiny. Potom sa snazil vytvorit prave taku poziciu, v ktorej mohol svoju vyhodu vyuzit.
Tym sa dostavame k jednemu z najvacsich rozdielov medzi Capablancom a Alechinom. Capablanca veril svojej schopnosti pochopit sachovu poziciu takmer okamzite. Alechin veril priprave. Bol ochotny stravit obrovske mnozstvo casu analyzou. Jeho partie casto ukazuju, ze si konkretnu myslienku pripravoval este predtym, nez super vobec pochopil, kam sa pozicia ubera.
Jednou z najznamejsich vlastnosti jeho stylu bolo takzvane „Alechinovo sachove videnie“. Dokazal kombinovat viacero hrozieb naraz a vytvorit poziciu, v ktorej mal super pocit, ze kazdy jeho obranny tah vytvara novy problem. Jeho partie preto posobia mimoriadne dynamicky aj po takmer sto rokoch.
Alechin navyse miloval komplikacie. V tom sa jeho osobnost a jeho sach dokonale stretavali. Nechcel iba vyhrat. Chcel supera dostat do situacie, v ktorej musel riesit mnozstvo problemov naraz. Ked sa mu to podarilo, jeho schopnost pocitat varianty mu umoznila orientovat sa v chaose lepsie nez vacsine superov.
Jeho styl vsak mal aj svoju cenu. Komplikovane pozicie znamenali obrovske riziko. Alechin sa mohol dostat do situacie, v ktorej mal vsetko pod kontrolou, ale jedina chyba znicila niekolko desiatok tahov pripravy. Prave preto boli jeho najlepsie partie take krasne a jeho zle partie niekedy take dramaticke.
Ak Capablanca ukazoval, ze sach moze vyzerat ako dokonala logicka stavba, Alechin ukazoval, ze moze byt aj umeleckym dielom.
Koho inspiroval
Alechinov vplyv na sach bol obrovsky. Jeho sposob pripravy, doraz na konkretnu analyzu a schopnost vytvarat komplikovane pozicie ovplyvnili cele generacie hracov. Mnohi neskorsi majstri sveta sa ucili prave z jeho partii.
Obrovsky vplyv mal najma na hracov, ktori sa snazili spojit pozicne chapanie s taktickou energiou. Jeho odkaz mozeme vidiet napriklad u Michaila Tala, ktory neskor vytvoril este extremnejsi styl plny obeti a komplikacii. Tal bol vsak ovela intuitivnejsi. Alechinove kombinacie boli casto vysledkom dlheho vypoctu a pripravy, zatial co Tal dokazal obetovat figuru aj preto, ze jednoducho citil, ze v pozicii musi nieco byt.
Jeho vplyv mozno najst aj u Garryho Kasparova. Kasparov sa k Alechinovi casto vracal a jeho sachovy styl ma s Alechinovym viac spolocneho nez len utocnost. Obaja boli mimoriadne silni v priprave, v dynamickych poziciach a v schopnosti vytvarat na superov obrovsky tlak. Kasparov navyse podobne ako Alechin veril, ze konkretna priprava proti konkretnemu superovi moze byt rozhodujucou zbranou.
Alechin tiez pomohol zmenit predstavu o tom, ako sa ma pripravovat majster sveta. Pred nim sa sachisti samozrejme pripravovali, ale Alechin posunul pripravu na uplne inu uroven. Jeho zapas s Capablancom ukazal, ze uspesny sachista nemusi byt iba prirodzene talentovany. Moze si vytvorit obrovsku databazu vedomosti o svojom superovi a pripravit mu pozicie, v ktorych bude musiet robit presne tie rozhodnutia, ktore mu nevyhovuju.
Alechin tak predstavuje dalsi krok vo vyvoji sachu. Steinitz polozil zaklady pozicneho myslenia, Lasker pridal psychologiu a prakticky boj, Capablanca ukazal neuveritelnu technicku cistotu a Alechin spojil tieto prvky s masivnou konkretnou analyzou. Sach sa po nom stal este viac vedeckou disciplinou.
Zaujimavosti
Alechinova kariera je plna paradoxov. Jednym z najvacsich je jeho vztah ku Capablancovi. Obaja muzi boli rivalmi a ich vztah bol napaty, ale Alechin zaroven Capablancu respektoval ako vynimocneho sachistu. Ich zapas z roku 1927 bol jedinym zapasom o titul, ktory spolu odohrali. Alechin sa potom odmietol zaviazat k jednoduchej odvete. Capablanca sa este roky snazil ziskat moznost hrat proti nemu znova, ale Alechin mu ju nedal.
Tym vznikla jedna z najvacsich „co keby“ otazok sachovej historie. Co by sa stalo, keby sa Capablanca a Alechin stretli v odvete? Capablanca mal stale obrovsku silu a v tridsiatych rokoch dokazal vyhravat velke turnaje. Alechin bol vsak mimoriadne silny a jeho priprava by bola pravdepodobne este dokonalejsia. Nikdy sa to nedozvieme. Ich rivalita zostala nedokoncena.
Dalsou zvlastnostou je jeho vztah k alkoholu. Alechin bol znamy ako velky konzument alkoholu a jeho pitie sa casom stalo vaznym problemom. Napriek tomu dokazal pocas velkej casti kariery udrziavat neuveritelnu vykonnost. To vsak nemozno romantizovat. Jeho neskorsi zivot bol alkoholom vyrazne ovplyvneny a pravdepodobne prispel aj k jeho zdravotnym problemom.
Velmi zaujimave su aj jeho domace zvierata. Alechin bol velkym milovnikom maciek a pocas turnajov sa jedna z jeho maciek, menom Chess, objavovala aj v jeho okoli. Existuju fotografie Alechina s mackou pocas sachovych podujati a pribeh o „Chess the cat“ sa stal sucastou jeho legendy. Je to takmer absurdny kontrast k obrazu vazneho a sustredeneho majstra sveta.
Alechin bol tiez neuveritelne produktivny autor. Jeho knihy o sachu patria medzi klasiku sachovej literatury. Dokazal svoje partie nielen hrat, ale aj velmi podrobne komentovat. Jeho komentare nam umoznuju nahliadnut do sposobu, akym premyslal. Samozrejme, moderne pocitacove analyzy niektore jeho hodnotenia opravili, ale jeho schopnost vysvetlovat sachove myslienky zostava velmi cenna.
Najkontroverznejsou kapitolou jeho zivota vsak zostava druha svetova vojna. Pocas vojny zil v Europe a publikoval clanky, ktore obsahovali antisemitske tvrdenia a nacisticku propagandu. Dodnes sa vedu spory o okolnostiach ich vzniku, o tom, do akej miery ich skutocne napisal Alechin a aky bol jeho vztah k nacistickemu rezimu. Iste je, ze jeho meno bolo tymito textami vazne poskodene. Po vojne bol preto v sachovom svete vnimany s velkou nedoverou.
Tato cast jeho zivota je dolezita prave preto, ze Alechina nemozno jednoducho zaradit do kategorie „dobry clovek“ alebo „zly clovek“. Historicke okolnosti boli komplikovane, existuju rozne interpretacie jeho konania a niektore otazky zostavaju dodnes predmetom diskusie. Je vsak spravne povedat, ze jeho vojnove posobenie a antisemitske publikacie su vaznou sucastou jeho historickeho odkazu a nemozno ich pri jeho zivotopise obist.
Po vojne sa Alechin pokusal vratit do medzinarodneho sachu. Jeho meno vsak bolo poskodene a niektore planovane zapasy boli zrusene. Napriek tomu zostaval majstrom sveta. V roku 1946 sa pripravoval na novy zapas, ktory by mohol jeho reputaciu ciastocne obnovit.
K tomu uz nedoslo. Dna 24. marca 1946 bol Alechin najdeny mrtvy v hoteli v Estorile v Portugalsku. Mal patdesiattri rokov. Presna pricina jeho smrti bola dlho predmetom spekulacii. Najcastejsie sa uvadza srdcove zlyhanie, pripadne komplikacie suvisiace s jeho zdravotnym stavom a alkoholizmom. Okolo jeho smrti vznikli dokonca rozne konspiracne teorie, podla ktorych mohol byt zavrazdeny. Doveryhodne dokazy pre taketo tvrdenia vsak neexistuju a oficialne vysvetlenie zostava zalozene na prirodzenej pricine smrti.
Jeho smrt mala jednu historicku zvlastnost. Alechin zomrel ako uradujuci majster sveta. Nikto po nom titul nezdedil. Po prvykrat v dejinach tak svetovy sampionat nemal svojho drzitela a bolo potrebne vytvorit novy system, ktory by rozhodol o nastupcovi. O niekolko rokov neskor sa majstrom sveta stal Michail Botvinnik.
Alexander Alechin preto zostal navzdy zvlastnym paradoxom sachovej historie. Bol jednym z najvacsich geniov, akych hra poznala, a zaroven clovekom, ktoreho zivot obsahuje rozhodnutia a postoje, ktore nemozno ospravedlnit jeho sachovym talentom. Bol aristokratom, emigrantom, Francuzom, Rusom, svetovym sampionom, spisovatelom, milovnikom maciek aj clovekom bojujucim s alkoholom. Na sachovnici dokazal vytvorit kombinacie, ktore vyzerali ako kuzla, a mimo nej casto zil zivot plny chaosu.
Mozno prave preto je Alechin pre zivotopisnu knihu taky dolezity. Pri Steinitzovi sme sledovali vznik moderneho sachu. Pri Laskerovi sme spoznali univerzalneho intelektuala a pri Capablancovi prirodzeneho genia, ktory dokazal sach zjednodusit az na hranicu dokonalosti. Alechin nam ukazuje inu stranku geniality. Cloveka, ktory nechcel sach iba hrat. Chcel mu rozumiet do posledneho detailu, rozobrat supera, pripravit kazdu moznost a vytvorit na sachovnici taky chaos, v ktorom sa dokazal orientovat iba on.
A prave preto jeho meno zostalo v dejinach. Nie ako meno bezchybneho cloveka, ale ako meno jedneho z najvacsich sachovych myslitelov, akych kedy sachovnica poznala.


Max Euwe
Max Euwe sa narodil 20. maja 1901 vo Watergraafsmeeri pri Amsterdame. Jeho pribeh zacina pomerne obycajne, dokonca az nenapadne. Jeho otec bol ucitelom a doma sa hravali sachy – otec s matkou a neskor aj s malym Maxom. Euwe sa naucil hrat priblizne ako patrocny a uz ako dieta zacal rodicov porazat. Ked mal desat rokov, odohral svoj prvy turnaj a vyhral vsetky partie. O dva roky neskor vstupil do amsterdamskeho sachoveho klubu a postupne sa zacal objavovat medzi najslubnejsimi mladymi hracmi v Holandsku. Uz v devatnastich rokoch ziskal prvykrat titul holandskeho majstra.
Sach vsak pre Euweho nikdy nebol jedinym svetom. Prave v tom sa jeho zivot vyrazne odlisoval od vacsiny buducich majstrov sveta. Euwe bol vynimocne nadany matematik a na Amsterdamskej univerzite vystudoval matematiku s vyznamenanim. V roku 1926 ziskal doktorat a zacal posobit ako ucitel matematiky. Neskor ucil na viacerych skolach a jeho akademicka kariera pokracovala aj v obdobi, ked sa uz radil medzi absolutnu svetovu sachovu spicku. Matematiku pritom nevnimal ako nieco oddelene od sachu. Logika, presnost a schopnost rozkladat komplikovany problem na mensie casti boli podla neho uzitocne v oboch oblastiach. Jeho vedecke myslenie sa dokonca priamo dotklo sachovych pravidiel. V roku 1929 publikoval matematicku pracu, pomocou ktorej ukazal, ze podla vtedajsich pravidiel bolo teoreticky mozne, aby sachova partia nikdy neskoncila. Islo o elegantny matematicky dokaz nedokonalosti vtedajsieho pravidla o opakovani pozicie.
Euwe sa pritom nikdy uplne nevrhol na profesionalny sach. Prave naopak, niekolkokrat dal prednost studiu a praci. V rokoch 1933 a 1934 dokonca hraval pomerne malo, pretoze sa sustredil na svoju karieru. Napriek tomu jeho sachova sila postupne rastla. V roku 1930 vyhral turnaj v Hastings pred Jose Raulom Capablancom a zaciatkom tridsiatych rokov sa uz pravidelne objavoval medzi najlepsimi hracmi sveta. V roku 1932 skoncil druhy za Alechinom v Berne a postupne bolo coraz jasnejsie, ze Holandan nie je iba silnym amaterom, ale potencialnym vyzyvatelom svetoveho sampiona.
Zaujimave je, ze Euwe sa s Alechinom stretol v zapase uz v roku 1926, este predtym, ako sa Rus stal majstrom sveta. Euwe prehral tesne 2:3, pricom dalsich pat partii skoncilo remizou. Pre mladeho Holandana to vsak bol mimoriadne dolezity vysledok. Ukazal mu, ze proti hracovi Alechinovho kalibru moze realne konkurovat. O niekolko rokov neskor uz neslo o pripravu ani o skusenost. Islo o titul majstra sveta.
Osobny zivot
Euweho osobny zivot bol v porovnani s mnohymi sachovymi geniami pozoruhodne usporiadany. Nebol typom samotarskeho sachistu, ktory by cele dni sedel pri sachovnici a postupne stracal kontakt s beznym svetom. Mal rodinu, ucil, venoval sa vede a sach hraval popri tom vsetkom. Prave preto je trochu paradoxne, ze sa stal majstrom sveta. Kym mnohi jeho superi mohli venovat priprave prakticky cely svoj zivot, Euwe musel svoj cas delit medzi viacero oblasti.
Jeho ucitelske povolanie navyse nebolo iba formalnym zamestnanim. Euwe mal k vzdelavaniu velmi blizko a neskor napisal velke mnozstvo sachovych knih. Patril medzi najplodnejsich sachovych autorov spomedzi vsetkych majstrov sveta. Jeho knihy neboli urcene iba profesionalnym hracom. Snazil sa vysvetlovat sach tak, aby mu rozumel aj clovek, ktory sa ho este len uci. Aj preto sa jeho meno stalo velmi dolezitym v sachovej pedagogike.
Po druhej svetovej vojne sa jeho zaujmy postupne posunuli este dalej. Euwe zacal intenzivne pracovat s pocitacmi a automatickym spracovanim informacii. V roku 1954 sa stal profesorom kybernetiky a neskor posobil v oblasti automatickeho spracovania dat. V Spojenych statoch studoval vyvoj pocitacovej techniky a v rokoch 1961 az 1963 predsedal komisii Euratomu, ktora skumala moznosti programovania pocitacov tak, aby dokazali hrat sach. Euwe tak patril medzi ludi, ktori sa zacali zaoberat vztahom medzi sachom a pocitacmi este davno pred erou modernych sachovych programov.
A prave tu sa jeho pribeh stava takmer symbolickym. Muz, ktory sa v mladosti venoval matematike a sachu, sa v starobe ocitol pri zrode oblasti, ktora raz zasadne zmeni sposob, akym ludia sach hraju a analyzuju.
Najvacsi uspech
Najvacsim Euweho uspechom samozrejme zostava zapas o titul majstra sveta proti Alexanderovi Alechinovi v roku 1935. Na zaciatku vsak takmer nic nenasvedcovalo tomu, ze by mal vyhrat. Alechin bol uradujucim majstrom sveta, obrovskou sachovou osobnostou a vseobecnym favoritom. Euwe bol stale ucitelom matematiky, ktory hraval sach popri svojej praci. Napriek tomu sa pustil do jedneho z najtazsich zapasov, ake mohol sachista svojej doby absolvovat.
Zapas sa hral od oktobra do decembra 1935 v trinastich holandskych mestach. Zaciatok bol pre Euweho katastrofalny. Po desiatej partii prehraval o tri body. V dnesnom ponimani by sa mohlo zdat, ze zapas je prakticky rozhodnuty. Lenze Euwe sa nezrutil. Postupne zacal naskok znizovat, ziskaval spat stratene body a v zavere zapasu dokazal neuveritelny obrat. Nakoniec zvitazil 15½:14½ a stal sa piatym majstrom sveta.
Na jeho vitazstve je najpozoruhodnejsie prave to, ze neslo o kratku seriu stastnych partii. Zapas mal tridsat partii a Euwe musel dokazat svoju odolnost pocas niekolkych mesiacov. FIDE preto opravnene upozornuje, ze oznacovat jeho titul za obycajnu nahodu je prilis jednoduche. Alechin mozno nebol v idealnej forme a jeho priprava nemusela byt taka profesionalna ako inokedy, ale Euwe musel byt dostatocne silny na to, aby jeho zavahanie dokazal vyuzit.
Euwe sa stal majstrom sveta 17. decembra 1935. Zaujimave je, ze kratko po ziskani titulu podporoval myslienku, aby pravo organizovat zapasy o majstra sveta preslo pod FIDE. V tom case to bol velmi dolezity krok smerom k systemu, ktory dnes povazujeme za samozrejmost. Vynimkou zostal dohodnuty odvetny zapas s Alechinom.
Odveta v roku 1937 vsak dopadla uplne inak. Alechin sa na zapas pripravil ovela dokladnejsie a tentoraz bol pripraveny vyuzit vsetky slabiny svojho supera. Euwe vyhral prvu partiu, no potom zacal stracat podu pod nohami a Alechin ziskal titul spat vysledkom 15½:9½. Euwe teda zostal majstrom sveta iba dva roky. Napriek tomu jeho vykon z roku 1935 zostal jednym z najvacsich prekvapeni v dejinach zapasov o svetovy titul.






Styl hry
Euweho sach bol velmi odlisny od Alechinovho. Kym Alechin miloval komplikacie, obete, necakane takticke udery a pozicie, v ktorych sa super musel orientovat v dzungli moznosti, Euwe posobil systematickejsie. Jeho velkou zbranou bola logika. Dokazal presne vypocitat varianty, rozpoznat strategicke slabiny a nasledne ich postupne vyuzivat.
FIDE jeho styl opisuje ako logicky, zalozeny na presnom vypocte variantov, pricom Euwe bol zaroven silnym taktikom a odbornikom na otvaraciu teoriu. Nebol teda ziadnym nudnym hracom, ktory by iba bezpecne vymienal figury a cakal na remizu. Jeho opatrnost bola skor dosledkom toho, ze sa snazil pochopit poziciu a najst najlepsie pokracovanie.
Jeho matematicke myslenie sa v sachu prejavovalo prirodzene. Euwe mal rad jasnu strukturu a dokazal velmi dobre pracovat s konkretnymi variantmi. Zaroven vsak nebol iba „pocitacim strojom“. Mal dostatocnu predstavivost, aby dokazal vyuzit takticke prilezitosti, ked sa objavili.
Pozoruhodne je, ze aj napriek tomu, ze uz ako mlady hrac patril medzi spicku, stale mal pocit, ze sa musi zlepsovat. Jeho pristup k sachu bol skor vedecky nez romanticky. Neslo mu iba o to vyhrat konkretnu partiu. Chcel pochopit, preco urcity tah funguje a ake vseobecne pravidla z toho mozno odvodit.
Koho inspiroval
Euweho vplyv je mozno menej napadny nez vplyv Steinitza alebo Alechina, ale o to sirsi. Jeho najvacsim odkazom nie su iba vlastne partie, ale sposob, akym dokazal sach vysvetlovat. Jeho ucebnice a knihy sa pouzivali cele desatrocia a pomahali generaciam hracov pochopit strategicke principy hry. FIDE ho dodnes uvadza ako autora vyznamnych diel, medzi ktore patria napriklad The Logical Approach to Chess, Judgement and Planning in Chess ci The Road to Chess Mastery.
Zaujimave je, ze jeho profesionalny pristup ocenil aj Vladimir Kramnik. Kramnik upozornil, ze za zakladatela systematickej pripravy sa casto povazuje Botvinnik, no podla jeho nazoru bol Euwe jednym z prvych hracov, ktori pristupovali k priprave mimoriadne kompetentne a profesionalne. To je dolezita pripomienka, pretoze Euweho casto zatieni jeho kratke dvojrocne panovanie.
Euwe navyse ukazal, ze sachista nemusi obetovat cely zivot jedinej hre. Moze byt vedcom, ucitelom, spisovatelom, organizatorom a neskor dokonca clovekom stojacim pri zaciatkoch pocitacoveho sachu. V tomto zmysle jeho vplyv siaha daleko za sachovnicu.







Zaujimavosti
Jednou z najzaujimavejsich veci na Euweho zivote je uz samotna skutocnost, ze nikdy nebol profesionalnym sachistom na plny uvazok. Ked sa stal majstrom sveta, stale bol clovekom, ktory mal normalne akademicke a pedagogicke povinnosti. FIDE ho preto pravom opisuje ako sachoveho amatera, matematika a ucitela.
Este zvlastnejsia je jeho matematicka praca o nekonecnej sachovej partii. Euwe ukazal, ze vtedajsie pravidla nedokazali uplne zabranit nekonecnej hre. Nebola to iba abstraktna matematicka hracka – islo o skutocny problem v logike pravidiel sachu. Je fascinujuce predstavit si, ze muz, ktory sa neskor stal majstrom sveta, zaroven matematicky dokazoval limity samotnych sachovych pravidiel.
Euwe sa tiez stal dolezitou postavou pri rozvoji pocitacoveho sachu. V patdesiatych a sestdesiatych rokoch sa zaoberal automatickym spracovanim dat a moznostou naprogramovat pocitace na hranie sachu. V roku 1957 sa pocas navstevy Spojenych statov stretol aj so strnastrocnym Bobbym Fischerom a odohral s nim dve neoficialne partie – jednu vyhral a druhu remizoval.
A potom prisla mozno najvacsia druha kariera jeho zivota. V roku 1970 bol Euwe zvoleny za prezidenta FIDE a vo funkcii zostal do roku 1978. Ocitol sa tak v uplne inej pozicii nez kedysi ako mlady hrac v Amsterdame. Uz nebol iba muzom, ktory bojoval o titul. Bol jednym z ludi, ktori rozhodovali o smerovani svetoveho sachu.
Najvacsou skuskou jeho prezidentovania bol zapas Bobbyho Fischera s Borisom Spasskym v roku 1972. Fischer bol mimoriadne narocny, casto menil poziadavky a zapas sa niekolkokrat ocitol na pokraji zrutenia. Euwe vsak svojou trpezlivostou a diplomatickymi schopnostami pomohol zabezpecit, aby sa zapas vobec uskutocnil. Bol to moment, ked jeho pokojna povaha a schopnost hladat prakticke riesenia mozno urobili pre svetovy sach viac nez kedysi jeho najlepsie tahy na sachovnici.
Max Euwe zomrel 26. novembra 1981 v Amsterdame vo veku osemdesiat rokov. Ked sa na jeho zivot pozrieme ako na celok, jeho titul majstra sveta je paradoxne iba jednou jeho castou. Bol matematikom, pedagogom, spisovatelom, sachovym teoretikom, profesorom informatiky, organizatorom a prezidentom FIDE. A predovsetkym bol dokazom, ze clovek nemusi zit iba pre sach, aby sa dostal az na jeho uplny vrchol.
Mozno prave preto je Euweho pribeh jeden z najludskejsich medzi vsetkymi majstrami sveta. Steinitz vytvaral moderny sach, Lasker ho spojil s psychologiou, Capablanca ukazal jeho cistu krasu a Alechin ho premenil na komplikovanu takticku vedu. Euwe don priniesol nieco ine: myslienku, ze sach moze byt sucastou vzdelaneho, vedeckeho a normalneho zivota – a napriek tomu vas moze doviest az k titulu majstra sveta.
Michail Botvinnik
Michail Moisejevic Botvinnik sa narodil 17. augusta 1911 v Kuokkale vo Finskom velkokniezatstve, ktore bolo v tom case sucastou Ruskej rise. Jeho zivot sa zacal v obdobi, ked svet vyzeral uplne inak ako o niekolko desatroci neskor. Ruska risa sa coskoro rozpadla, prisla revolucia, obcianska vojna a vznik Sovietskeho zvazu. Prave v novej sovietskej spolocnosti vsak sach postupne ziskal mimoriadne postavenie a Botvinnik sa stal prvym skutocne svetovym sachistom, ktory vyrastol priamo v sovietskom systeme. Neskor sa stal jeho najvyznamnejsim predstavitelom a zaroven clovekom, ktory pomohol vytvorit sposob prace, z ktoreho cerpali dalsie generacie sachistov.
Botvinnik sa k sachu dostal pomerne neskoro v porovnani s niektorymi zazracnymi detmi, ktore pozname z dejin hry. Zacal ho vaznejsie hrat pocas velkej sovietskej „sachovej horucky“ v rokoch 1924–1925. Napriek tomu postupoval neuveritelne rychlo. Uz v sestnastich rokoch sa stal majstrom a v dvadsiatich rokoch ziskal titul sovietskeho sampiona. Nebol vsak typom hraca, ktory by sa spoliehal iba na talent alebo prirodzenu intuiciu. Od zaciatku sa snazil sach rozobrat, pochopit a vytvorit si metodu. Prave tato vlastnost ho odlisovala od mnohych jeho velkych predchodcov. Kym Capablanca posobil, akoby sach jednoducho prirodzene citil, Botvinnik chcel vediet, preco urcita pozicia funguje, ako sa na nu pripravit a ako mozno rovnaky princip pouzit nabuduce.
Zaroven vsak bolo velmi dolezite, ze Botvinnik nebol iba sachistom. Vystudoval elektrotechniku a ziskal technicke vzdelanie, neskor obhajil vedecku pracu a stal sa odbornikom v oblasti elektroniky. V roku 1951 ziskal doktorat technickych vied a jeho akademicka kariera pokracovala aj v case, ked bol jednym z najlepsich sachistov planety. Uz samotna kombinacia sachu a technickeho myslenia vela napoveda o jeho osobnosti. Botvinnik nechcel byt umelcom sediacim pred sachovnicou a cakajucim na inspiraciu. Chcel byt vyskumnikom, ktory dokaze svoj vykon zlepsovat systematickou pracou.
Osobny zivot
Botvinnik vyrastal v zidovskej rodine a jeho rodicia mali vlastne intelektualne a politicke zazemie. Jeho otec pracoval ako zubny technik a v mladosti sa angazoval v ilegalnej tlaci Bundu, zatial co jeho matka bola zubarka a patrila k mensevickemu prostrediu. Botvinnik teda nevyrastal v rodine, ktora by bola spata s tradicnou aristokraciou ci vojenskou elitou. Jeho zivot sa odohraval v novom sovietskom prostredi, v ktorom vzdelanie, technika a schopnost pracovat pre spolocnost ziskavali coraz vacsiu hodnotu.
V osobnom vystupovani bol Botvinnik uplne iny ako napriklad Mikhail Tal, ktory neskor posobil spontanne, spolocensky a takmer bohemsky. Botvinnik bol vazny, disciplinovany a casto posobil rezervovane. Nebol clovekom, ktory by sa snazil publikum zabavat. Dokonca aj jeho sposob vyucovania mal podobu skor vedeckej prednasky nez neformalneho rozhovoru. Anatolij Karpov neskor spominal, ze Botvinnik hovoril pokojne a premyslene a jeho lekcie pripominali prednasky.
Tato povaha sa prejavovala aj v jeho pristupe k samotnemu zivotu sachistu. Botvinnik bol jednym z prvych velkych hracov, ktori zacali brat pripravu na turnaj ako komplexnu disciplinu. Nezaujimalo ho iba to, ake otvorenie bude hrat. Zaujimal sa o denny rezim, spanok, fyzicku kondiciu, psychicku pripravenost a o to, ako sa clovek sprava pocas celeho turnaja. Vladimir Kramnik neskor prave toto oznacil za jednu z jeho velkych noviniek. Botvinnik bol podla neho priekopnikom komplexnej pripravy na sutaz.
Niektore detaily jeho kazdodenneho rezimu dnes posobia az usmevne, no ukazuju, ako vazne to myslel. Pred partiou rad chodil na prechadzku, po partii odporucal pohyb a pocas dlhych hier pil caj s citronom a cukrom. V jeho ponimani totiz sachista nebol iba mozog sediaci na stolicke. Bol to clovek, ktoreho fyzicky stav mohol ovplyvnit kvalitu jeho rozhodovania. Tento pohlad sa dnes zda uplne normalny, no v jeho dobe bol na pomery sachoveho sveta velmi pokrokovy.
Najvacsi uspech
Botvinnik sa medzi svetovu spicku dostal uz pred druhou svetovou vojnou. V tridsiatych rokoch zacal pravidelne porazat najlepsich zahranicnych hracov a jeho vysledky naznacovali, ze prave on moze byt buducim vyzyvatelom Alexandra Alechina. K zapasu o titul vsak nedoslo. Jednym z dovodov bola druha svetova vojna a neskor Alechinova smrt v roku 1946. Botvinnik sa tak stal sucastou uplne novej situacie: svet po smrti uradujuceho majstra sveta potreboval najst jeho nastupcu a tentoraz uz nechcela rozhodovanie ponechat iba na dohode jednotlivcov. FIDE prevzala organizaciu majstrovstiev sveta a vytvorila system, ktory mal urcovat najlepsieho hraca planety.
V roku 1948 sa preto uskutocnil mimoriadny turnaj, ktory nemal v dejinach sachu obdobu. Na jednej strane stal Botvinnik a proti nemu styria dalsi hraci patriaci medzi absolutnu svetovu spicku – Vasily Smyslov, Paul Keres, Max Euwe a Samuel Reshevsky. Hralo sa v Haagu a Moskve a kazdy ucastnik sa stretol s kazdym patkrat. Botvinnik turnaj zvladol mimoriadne presvedcivo. Ziskal 14 bodov z 20, o tri body viac nez druhy Smyslov, a stal sa siestym majstrom sveta.
Nebolo to iba vitazstvo jedneho cloveka. Bolo to zaroven symbolicke vitazstvo noveho sovietskeho sachu. Sovietsky zvaz sa len nedavno stal clenom FIDE a jeho sachova reprezentacia zacala postupne dominovat svetovym sutaziam. Botvinnik sa stal jej prvou velkou hviezdou. Jeho titul otvoril eru, ktora bude trvat desatrocia a pocas ktorej sa na svetovom sachovom trone vystrieda mnozstvo sovietskych a neskor ruskych hracov.
Na Botvinnikovej kariere je vsak fascinujuce nieco ine. Jeho panovanie nebolo suvisle. Dvakrat o titul prisiel – a dvakrat ho ziskal spat.
V roku 1957 ho porazil Vasily Smyslov. Zapas skoncil 12½:9½ v prospech Smyslova a Botvinnik sa musel zmierit so stratou titulu. Vtedajsie pravidla vsak obsahovali mimoriadne ustanovenie: byvaly majster sveta mal pravo na odvetu bez toho, aby musel znovu absolvovat cely kvalifikacny cyklus. Prave preto sa toto ustanovenie neskor zacalo prezyvat „Botvinnikovo pravidlo“. V odvetnom zapase v roku 1958 Botvinnik zacal mimoriadne silno, vyhral prve tri partie a nakoniec Smyslova porazil 12½:10½. Titul bol spat.
O dva roky neskor sa vsak historia zopakovala. Tentoraz bol jeho superom mlady lotyssky genius Mikhail Tal. Tal mal iba 23 rokov a hral uplne inym sposobom nez Botvinnik. Obetoval figury, vytvaral komplikacie a neustale hladal iniciativu. V roku 1960 Botvinnika porazil 12½:8½ a stal sa najmladsim majstrom sveta svojej doby. Botvinnik vsak opat dostal pravo na odvetu. A opat ho vyuzil. V roku 1961 vyhral zapas 13:8 a stal sa majstrom sveta tretikrat.
Tak vznikla jedna z najpozoruhodnejsich statistik v historii sachu. Botvinnik mal tri obdobia na svetovom trone: 1948–1957, 1958–1960 a 1961–1963. V skutocnosti bol majstrom sveta takmer patnast rokov, hoci dvakrat musel svoj titul na kratky cas prenechat superovi.
Jeho poslednym superom o titul bol Tigran Petrosian. V roku 1963 uz Botvinnik tentoraz odvetu nedostal a po prehre s Petrosianom sa jeho era majstra sveta definitivne skoncila. Mal 51 rokov. Pre mnohych hracov by to znamenalo koniec kariery, no pre Botvinnika nie. Sachovnicu jednoducho neopustil. Len sa jeho zaujem zacal presuvat inym smerom.
Styl hry
Botvinnikov styl sa da velmi tazko opisat jedinym slovom. Nebol taky intuitivny ako Capablancov, taky psychologicky ako Laskerov ani taky explozivny ako Alechinov. Jeho najvacsou zbranou bola priprava. Botvinnik dokazal prist na turnaj s konkretnym planom a pripravit si pozicie, ktore jeho super mozno este nikdy predtym nevidel.
Jeho sach bol hlboko strategicky, ale neznamenalo to pasivitu. Dokazal hrat velmi agresivne, ked si to pozicia vyzadovala. Dolezite bolo, ze jeho agresivita zvycajne nevychadzala z nahleho vnuknutia. Bola vysledkom pripravy. V otvarani sa nesnazil iba najst nejaku lacnu pascu. Chcel vytvarat systemy, ktorych typicke pozicie poznal lepsie nez jeho super. Prave preto jeho priprava posobila na dalsie generacie tak revolucne.
Botvinnik navyse velmi dobre chapal, ze sachova partia nie je iba subojom dvoch objektivnych pozicii. Je to aj suboj dvoch ludi. FIDE medzi jeho myslienkami uvadza aj doraz na psychologiu a zaroven varovanie pred bezduchym memorovanim variantov. Podla Botvinnika bolo dolezitejsie pochopit princip a vediet sa orientovat v novej situacii nez jednoducho reprodukovat naspamat stovky tahov.
Tym sa dostavame k jednej z jeho najvacsich zasluh. Botvinnik pomohol zmenit predstavu o tom, co znamena pripravovat sa na sachovu partiu. Pred nim samozrejme existovala sachova teoria a velki hraci analyzovali svoje partie. Botvinnik vsak tento proces povysil na systematicku metodu. Studoval vlastne chyby, analyzoval superov, pripravoval otvaracie novinky, skumal typicke pozicie a premyslal dokonca nad tym, ako by mal hrac fungovat pocas celeho turnaja.
Prave preto sa o nom neskor hovorilo ako o „patriarchovi sovietskej sachovej skoly“. Jeho skutocne dedicstvo nebolo iba v jeho vlastnych partiach. Bolo v sposobe myslenia, ktory odovzdal dalsim hracom.
Koho inspiroval
Ak by sme mali vybrat jednu osobu, ktora najlepsie ukazuje Botvinnikov vplyv, bol by to nepochybne Garry Kasparov. Botvinnik nebol Kasparovovym jedinym ucitelom, ale jeho vplyv na mladeho hraca bol zasadny. Kasparov neskor prevzal velku cast jeho filozofie: dokladnu pripravu, hladanie noviniek, studium superov, pracu s pocitacmi a presvedcenie, ze sach sa da neustale skumat a posuvat dopredu.
Botvinnik pritom zalozil vlastnu sachovu skolu uz v roku 1963. Jej vyznam postupne daleko prerastol jeho vlastnu generaciu. Medzi hracov, ktori s jeho skolou pracovali alebo z nej vyrazne cerpali, patria buduci majstri sveta Anatolij Karpov, Garry Kasparov a Vladimir Kramnik. A prave tento zoznam je mozno najlepsim dokazom, aky obrovsky bol jeho vplyv. Traja rozni majstri sveta, traja uplne odlisni sachisti, ale vsetci sa urcitym sposobom dotkli Botvinnikovej skoly.
Je pritom zaujimave, ze Botvinnik nebol neomylny pri odhadovani talentu. Ked sa stretol s mladym Kasparovom, dokazal v nom velmi skoro rozpoznat vynimocny potencial a neskor o nom hovoril ako o buducnosti sachu. Pri prvom kontakte s mladym Karpovom vsak jeho odhad dopadol ovela horsie. Karpov neskor spominal, ze Botvinnik o nom povodne nemal velmi vysoku mienku. Ukazuje to, ze ani clovek s takym analytickym myslenim nedokazal vzdy predpovedat, z ktoreho dietata vyrastie majster sveta.
Kramnik sa s Botvinnikom stretol uz v neskorom obdobi jeho zivota a neskor ho opisoval ovela srdecnejsie, nez by clovek cakal podla legendy o Botvinnikovej prisnej povahe. Botvinnik mu pomahal a vyuzival svoj vplyv na to, aby mlady hrac dostaval prilezitosti. Kramnik neskor pripisoval velky vyznam prave Botvinnikovej skole a jeho sposobu uvazovania.
A prave tu je mozno najvacsi paradox Botvinnikovho zivota. Keby sme hodnotili iba jeho vlastne vysledky, patri medzi najvacsich majstrov sveta. Ak vsak hodnotime jeho vplyv na sach, dostavame sa este dalej. Botvinnik neovplyvnil iba hracov svojej generacie. Jeho sposob pripravy sa preniesol cez Karpova a Kasparova k dalsim generaciam a nepriamo ovplyvnil aj moderny profesionalny sach.
Zaujimavosti
Botvinnik bol fascinovany pocitacmi v case, ked boli obrovske stroje schopne robit iba zlomok toho, co dnes zvladne obycajny mobilny telefon. Po odchode zo svetoveho sachu sa intenzivne venoval otazke, ci by bolo mozne vytvorit „elektronickeho velmajstra“. Nechcel iba vytvorit program, ktory by slepo prehladaval co najviac variantov. Pokusal sa vytvorit system, ktory by vedel vyberat dolezite pokracovania podobne ako clovek. Jeho vyskum preto pracoval s myslienkou selektivneho vyhladavania – pocitac nemal skumat uplne vsetko, ale mal sa naucit rozpoznavat, ktore moznosti su skutocne hodne pozornosti.
Tato myslienka bola na svoju dobu velmi zaujimava, hoci sa nakoniec ukazalo, ze buducnost pocitacoveho sachu pojde inym smerom. Ako sa pocitace stavali vykonnejsimi, dokazali prehladavat obrovske mnozstvo variantov a potreba takeho vyrazne selektivneho pristupu sa zmensovala. Botvinnik vsak neostal iba pri teorii. Jeho program PIONEER dokazal pomahat pri planovani udrzby elektrarni a za tuto pracu ziskal v roku 1991 cestny doktorat matematiky na univerzite vo Ferrare.
Dalsou pozoruhodnou vecou je jeho uloha pri vzniku moderneho systemu majstrovstiev sveta. Po Alechinovej smrti bolo jasne, ze stary system, v ktorom majster sveta sam rozhodoval, koho vyzve a za akych podmienok, uz nebude fungovat. Botvinnik patril medzi ludi, ktori podporovali prenesenie kontroly nad titulom na FIDE. System zavedeny po vojne potom urcoval svetoveho sampiona prostrednictvom kvalifikacnych cyklov a zapasov a v roznych podobach prezil desatrocia.
Botvinnik mal zaroven zvlastny vztah k vlastnym prehram. Prehru nevnimal iba ako nestastie. Bola prenho zdrojom informacii. Jeho metoda bola zalozena na dokladnom rozbore toho, co sa pokazilo, a na naslednej uprave pripravy. Prave preto dokazal po prehrach so Smyslovom a Talom zmenit svoj pristup a oboch superov v odvetach porazit. Nebol teda iba hracom, ktory vedel vyhravat. Bol clovekom, ktory sa dokazal ucit z vlastnych porazok.
Ked sa v roku 1963 skoncila jeho posledna vlada nad svetovym sachom, Botvinnik este nebol pripraveny odist. Dalsie desatrocia venoval vyskumu, pisaniu a predovsetkym mladym hracom. Jeho skola sa stala jednym z najdolezitejsich miest sovietskeho sachoveho sveta. Ked neskor vyrastli Karpov, Kasparov a Kramnik, ukazalo sa, ze Botvinnikova praca mala mozno este vacsi vyznam nez jeho vlastne majstrovske tituly.
Michail Botvinnik zomrel v Moskve 5. maja 1995 vo veku 83 rokov. Zanechal po sebe pat titulov majstra sveta, tri obdobia na svetovom trone, mnozstvo vyznamnych partii, vedecku pracu, experimenty s pocitacovym sachom a predovsetkym celu skolu nasledovnikov.
Ak by sme teda chceli kazdemu z doterajsich majstrov sveta priradit jednu charakteristicku myslienku, Steinitz nam ukazal modernu pozicnu hru, Lasker psychologiu a prakticke myslenie, Capablanca cistotu a jednoduchost, Alechin dynamiku a komplikacie, Euwe spojenie sachu s vedou a vzdelanim a Botvinnik priniesol system.
A prave jeho system prezil samotneho Botvinnika. Ked sa pozerame na sach Karpova, Kasparova ci Kramnika, stale v nom mozeme najst kus cloveka, ktory kedysi pochopil, ze sach sa da nielen hrat, ale aj studovat ako vedecka disciplina.


Vasilij Smyslov
Vasilij Vasilievic Smyslov sa narodil 24. marca 1921 v Moskve. Do sveta sachu ho priviedol jeho otec, ktory bol sam silnym sachistom. Smyslov sa so sachovnicou zoznamil priblizne ako sestrocny, no na rozdiel od mnohych slavnych detskych talentov nezacal okamzite objavovat velke turnaje. Sutazne zacal hravat az ako strnastrocny. Napriek tomu sa jeho talent rozvijal mimoriadne rychlo. V sedemnastich rokoch vyhral sovietske juniorske majstrovstva a postupne sa zacal presadzovat medzi najsilnejsimi hracmi obrovskej krajiny. V roku 1948 uz patril medzi piatich hracov vybranych na turnaj, ktory mal rozhodnut o novom majstrovi sveta po smrti Alexandra Alechina. Skoncil druhy za Botvinnikom. O niekolko rokov neskor uz nestal v jeho tieni, ale bol jeho najvaznejsim superom.
Smyslov vsak nikdy nebol iba sachistom. Uz od mladosti mal obrovsku vasen pre hudbu a disponoval kvalitnym barytonovym hlasom. Hudba prenho nebola iba konickom, ale vaznou alternativnou zivotnou cestou. V roku 1950 sa dokonca uchadzal o miesto operneho spevaka v slavnom Bolsojovom divadle. Dostalo sa mu uznania, ale konkurz nevyhral. Prave v tomto obdobi sa rozhodol sustredit na sach. Mohol sa z neho stat profesionalny spevak, namiesto toho sa stal profesionalnym sachistom. Hudbu vsak nikdy nepovazoval za nieco, co musi zo svojho zivota odstranit. Spieval dalej, studoval spev a neskor vystupoval dokonca pred publikom. V 75 rokoch absolvoval samostatny koncert so symfonickym orchestrom v sale Moskovskeho konzervatoria a nahral aj nahravky ruskych romanci.
Prave spojenie sachu a hudby je klucom k pochopeniu Smyslovovej osobnosti. Sam hovorieval o snahe dosiahnut na sachovnici harmoniu podobnu tej, ktoru clovek hlada v hudbe. Neslo pritom iba o poeticke prirovnanie. Smyslov skutocne vnimal sach ako umelecku disciplinu. Pre neho nebola najdolezitejsia komplikovanost, mnozstvo obeti alebo efektnost jednotlivych tahov. Dolezite bolo, aby figury spolupracovali, aby kazdy kamen stal na spravnom mieste a aby vysledna pozicia posobila prirodzene. Jeho idealom bola krasa, harmonia, intuicia a technicka dokonalost.
Osobny zivot
Smyslovov osobny zivot bol v porovnani s mnohymi sachovymi velikanmi pomerne pokojny, hoci ani jeho kariera sa nevyhla komplikaciam. Vacsinu zivota prezil v Sovietskom zvaze a stal sa jednou z najvyznamnejsich tvari sovietskeho sachu. Nebol vsak typom cloveka, ktory by posobil ako uzavrety vedec alebo fanaticky sachovy pracovnik. Jeho zaujmy boli ovela sirsie. Hudba, spev a kultura tvorili vyznamnu sucast jeho zivota a jeho vystupovanie bolo zname pokojnostou a eleganciou.
Je pozoruhodne, ze Smyslovova hudobna kariera sa neskoncila neuspesnym konkurzom v roku 1950. Hoci si nakoniec nezvolil operne javisko ako svoje hlavne povolanie, spev zostal jeho celozivotnou vasnou. V sachovom svete tak existoval clovek, ktory mohol po narocnej partii odist od sachovnice a namiesto analyzy otvarania sa venovat opernym ariam. Jeho hlas pritom zostal kvalitny aj vo vysokom veku. Ked v roku 1996, teda ako 75-rocny, vydal nahravky ruskych romanci, neslo iba o nostalgicky navrat k mladosti. Smyslov sa hudbe venoval prakticky cely zivot.
Takato kombinacia je v dejinach majstrov sveta takmer unikatna. Mnohi sachisti mali umelecke zaujmy, ale u Smyslova bola hudba natolko vazna, ze existoval realny okamih, ked sa mohol rozhodnut medzi dvoma uplne odlisnymi karierami. Keby v roku 1950 konkurz do Bolsojho divadla dopadol inak, dejiny sachu mohli vyzerat uplne odlisne.
Smyslov bol zaroven pozoruhodne dlhovekym sachistom. Kym mnohi hraci po styridsiatke postupne zmizli zo svetovej spicky, on sa dokazal vracat medzi najlepsich aj vo veku, ked uz vacsina jeho povodnej generacie davno nehrala. Jeho kariera sa preto neda chapat iba ako pribeh jedneho majstrovskeho titulu. Je to pribeh viac nez styroch desatroci na najvyssej urovni.
Najvacsi uspech
Smyslov sa prvykrat dostal k zapasu o titul majstra sveta v roku 1954. Predtym vyhral turnaj kandidatov v Zurichu v roku 1953, pricom za sebou nechal mnozstvo vynikajucich hracov vratane Davida Bronsteina, Samuela Reshevskeho, Paula Keresа ci Tigrana Petrosiana. Proti Botvinnikovi nastupil ako vyzyvatel, no zapas bol mimoriadne vyrovnany. Po 24 partiach bol stav 12:12. Kedze majster sveta si pri remize titul ponechaval, Botvinnik zostal sampionom. Smyslov vsak ukazal, ze jeho cas sa blizi.
O tri roky neskor dostal druhu sancu. Tentoraz si cestu k Botvinnikovi opat vybojoval vitazstvom v turnaji kandidatov, tentoraz v Amsterdame v roku 1956. Zapas o titul sa zacal 5. marca 1957 v Moskve. Smyslov uz nebol mladym vyzyvatelom, ktory skusa stastie proti uradujucemu sampionovi. Bol hracom, ktory mal obrovske skusenosti, vynikajucu techniku a za sebou roky pripravy. A tentoraz Botvinnika porazil. Konecny vysledok bol 12½:9½. Vasilij Smyslov sa stal siedmym majstrom sveta.
Jeho vlada vsak trvala iba nieco vyse roka. Botvinnik vyuzil svoje pravo na odvetny zapas a v roku 1958 sa opat stretli. Smyslov navyse pocas zapasu ochorel na zapal pluc, no napriek tomu pokracoval v hre. Tentoraz bol uspesnejsi Botvinnik a vyhral 12½:10½. Smyslov tak prisiel o titul, ktory drzal od 27. aprila 1957 do 9. maja 1958. Jeho obdobie na trone bolo kratke, ale tym sa jeho kariera ani zdaleka neskoncila.
Prave naopak. Po strate titulu zostal Smyslov cele desatrocia medzi svetovou elitou. V roku 1959 sa opat zucastnil turnaja kandidatov, neskor pokracoval v turnajoch a pravidelne dosahoval vitazstva aj proti najlepsim hracom svojej doby. Jeho vysledky ukazovali, ze strata svetoveho titulu neznamenala zaciatok upadku. Smyslov jednoducho pokracoval v hrani sachu na najvyssej urovni.
A potom prisiel rok 1983.
Smyslov mal 62 rokov. Vacsina sachistov, ktori boli jeho sucasnikmi, uz davno nepatrila medzi kandidatov na svetovy titul. Smyslov vsak v turnaji kandidatov a naslednych zapasoch dokazal porazat hracov o cele generacie mladsich. V semifinale zdolal Madara Zoltana Ribliho a dostal sa do finale. Tam nanho cakal 21-rocny Garry Kasparov. Rozdiel medzi nimi bol neuveritelnych 42 rokov. Kasparov bol mlady hrac, ktory sa chystal ovladnut svetovy sach, Smyslov muz, ktory sa v rovnakom cykle pokusal o dalsi navrat na tron, ktory ziskal este v roku 1957. Kasparov nakoniec zvitazil 8½:4½.
Napriek prehre je Smyslovovo vystupenie v roku 1983 jednym z najuzasnejsich pribehov v historii majstrovstiev sveta. Predstavme si, ze clovek vo veku 62 rokov sa dostane na jediny krok od zapasu o svetovy titul a zastavi ho hrac, ktory je mladsi nez jeho vlastne deti. Smyslov vsak nebol v tejto chvili iba nostalgickou legendou. Bol skutocne silnym velmajstrom schopnym konkurovat absolutnej svetovej spicke.
V roku 1991 sa navyse stal prvym majstrom sveta seniorov. Mal vtedy 70 rokov. Jeho posledne velke vystupenia prisli este neskor a profesionalny sach definitivne opustil az v dosledku zhorsujuceho sa zraku. Hraval teda sach na najvyssej urovni pocas neuveritelne dlheho obdobia.

Styl hry
Smyslovov sach bol zalozeny na harmonii. To slovo sa pri jeho hrach objavuje znova a znova, pretoze presne vystihuje jeho sposob uvazovania. Nesnazil sa poziciu nasilne pretlacit do komplikacii. Jeho figury sa postupne dostavali na idealne polia a vytvarali spolupracu, ktora mohla byt pre supera dlho takmer neviditelna. Potom sa zrazu ukazalo, ze vsetky Smyslovove predchadzajuce tahy smerovali k jedinemu cielu.
Prave preto jeho hry casto posobia velmi jednoducho. Niektore Smyslovove tahy by si mozno clovek pri sledovani partie ani nevsimol. Nevyzeraju ako kombinacie Alechina alebo neskor Tala. Nemaju vzdy dramaticky moment, ked hrac obetuje figuru a divak okamzite pochopi, ze sa deje nieco vynimocne. Smyslovova sila bola casto ukryta v detailoch. Jeho figury jednoducho stali tam, kde mali stat.
Velmi silny bol v koncovkach. FIDE ho oznacuje za hraca znameho pozicnym stylom a preciznym vedenim koncoviek, pricom zaroven upozornuje, ze jeho partie obsahovali aj posobive takticke udery. Nebol teda iba technikom. Dokazal kombinovat intuitivnu pozicnu hru s presnym vypoctom v okamihu, ked to pozicia vyzadovala.
Boris Spassky o nom raz povedal, ze Smyslov je ako „ruka“ – akoby jeho ruka sama vedela, na ktore pole ma figuru polozit, bez toho, aby musel vsetko komplikovane pocitat. Garry Kasparov zase upozornoval, ze Smyslovova technika bola svojim sposobom predbehnuta svojou dobou. A Vladimir Kramnik neskor odporucal Smyslovove partie ako jedny z prvych, ktore by si mal student sachu pozriet, pretoze podla neho predstavuju velmi cistu podobu spravnej sachovej hry.
Smyslov pritom nebol odporcom taktiky. Ked pozicia vyzadovala presny vypocet, dokazal pocitat daleko a presne. Jeho velkou vyhodou vsak bolo, ze casto vedel rozpoznat, co vlastne treba pocitat. Nemusel analyzovat kazdu moznost na sachovnici. Jeho intuicia mu umoznovala vybrat spravny smer a nasledne pouzit vypocet tam, kde bol skutocne potrebny.
Aj preto sa jeho styl tak dobre spajal s hudbou. V dobrej hudobnej skladbe nie je kazda nota rovnako dolezita a velka sila casto spociva v tom, ako jednotlive tony spolupracuju. Smyslov sa na sachovnici snazil dosiahnut podobnu suhru. Jeho idealom bola pozicia, v ktorej nic neposobi zbytocne.
Koho inspiroval
Smyslovov vplyv bol vyrazny predovsetkym na hracov, ktori sa zaujimali o pozicny sach a koncovky. Nebol zakladatelom skoly v rovnakom zmysle ako Botvinnik, ale jeho partie sa stali ucebnicovym materialom pre cele generacie. Zaujimave pritom je, ze jeho najvacsimi obdivovatelmi boli aj hraci s uplne odlisnym stylom.
Mikhail Tal, ktory dokazal obetovat figuru len preto, aby vytvoril chaos, Smyslovov sach velmi obdivoval. Oznacil ho za moderneho Capablancu a vyzdvihoval jeho virtuoznu hru v koncovkach. Je to trochu paradoxne. Tal predstavoval sachovu exploziu, Smyslov sachovu harmoniu. Napriek tomu Tal velmi dobre chapal, aka velka sila sa skryva v Smyslovovej zdanlivej jednoduchosti.
Este vyznamnejsi je jeho vplyv na neskorsich majstrov sveta. Anatolij Karpov vyrastal v tradicii sovietskej pozicnej skoly, ktora Smyslovove partie velmi ocenovala. Garry Kasparov sa so Smyslovom osobne stretol nielen ako mlady super, ale neskor o jeho sachu hovoril s velkym respektom. A Vladimir Kramnik dokonca odporucal Smyslovove partie ako idealny studijny material pre mladych sachistov.
Smyslov tak ovplyvnil predstavu, ze sach nemusi byt ani subojom brutalnej taktiky, ani matematickym vypoctom vsetkych moznosti. Moze byt aj otazkou spravneho umiestnenia figur, intuicie a techniky. Jeho hry ukazali, ze niekedy je najtazsie zahrat prave ten tah, ktory vyzera najprirodzenejsie.
Zaujimavosti
Jednou z najkrajsich zvlastnosti Smyslovovho zivota zostava jeho vztah k hudbe. Nie kazdy sachista moze povedat, ze v jednej faze svojho zivota realne uvazoval o profesionalnej kariere v opere. Smyslov vsak tuto moznost skutocne mal. V roku 1950 sa dostal na konkurz do Bolsojho divadla a hoci neuspel, jeho hlas zostal sucastou jeho zivota. Neskor vystupoval na koncertoch a ako 75-rocny spieval so symfonickym orchestrom.
Dalsou pozoruhodnou vecou je jeho neuveritelna odolnost voci starnutiu. Ked sa v roku 1983 dostal do finale kandidatov, mal 62 rokov. Jeho super Kasparov mal 21. Smyslov teda nebol iba najstarsim hracom v turnaji. Bol o viac nez dve generacie starsi nez clovek, ktory ho napokon zastavil. O niekolko rokov neskor vsak Smyslov stale hraval na vyznamnych turnajoch a v roku 1991 ziskal titul majstra sveta seniorov vo veku 70 rokov.
Zaujimavy je aj jeden maly predmet, ktory sa zachoval v Moskovskom sachovom muzeu – Smyslovov vodicsky preukaz z roku 1957, teda prave z roku, ked ziskal titul majstra sveta. Pri preukaze sa zachoval aj takzvany „warning ticket“, do ktoreho sa zapisovali dopravne priestupky. Smyslov v nom nemal zaznamenany ani jeden priestupok. Aj takyto detail vytvara zvlastny obraz pokojneho cloveka, ktory ziskal svetovy titul a zaroven dokazal byt mimoriadne disciplinovanym vodicom.
Smyslov bol tiez mimoriadne plodnym autorom a teoretikom. Jeho meno zostalo v sachovej teorii dodnes, pretoze viacere varianty otvoreni nesu jeho meno. Napisal aj vlastne zbierky partii a knihy o sachu. Jeho poznamky a analyzy pritom presne odrazali jeho sposob uvazovania – pokojny, systematicky a zamerany na pochopenie pozicie.
A napokon je tu jedna z najkrajsich statistik jeho zivota. Smyslov bol majstrom sveta iba priblizne jeden rok, ale na svetovej sachovej scene posobil viac nez styri desatrocia. Jeho kariera prezila niekolko generacii sachistov. Hral proti Botvinnikovi, Talovi, Petrosianovi ci Fischerovi a na sklonku kariery nastupil proti mlademu Kasparovovi. Videl teda takmer cely prechod od povojnoveho sovietskeho sachu k modernej ere.
Vasilij Smyslov zomrel v Moskve 27. marca 2010, iba tri dni po svojich 89. narodeninach. Dozil sa veku, ktory je v sachu mimoriadny, a este pozoruhodnejsie je, ako dlho dokazal zostat aktivnym hracom. Jeho zivot sa skoncil ako pribeh cloveka, ktory nikdy uplne neopustil ani jednu zo svojich velkych vasni. Sach zostal jeho povolanim, hudba jeho druhym svetom.
Ak by sme doterajsim majstrom sveta priradili jednotlive slova, Steinitz by bol pozicia, Lasker psychologia, Capablanca jednoduchost, Alechin dynamika, Euwe veda, Botvinnik system a Smyslov harmonia.
A prave v tom je jeho miesto v dejinach sachu. Smyslov nepotreboval sachovnicu zaplnit chaosom. Potreboval iba dosiahnut, aby na nej vsetko bolo na svojom mieste.



Michail Tal
Michail Nekhemievic Tal sa narodil 9. novembra 1936 v Rige, hlavnom meste Lotysska, ktore bolo v tom case sucastou Sovietskeho zvazu. Do sveta sachu vstupil ako mimoriadne nadane dieta, no jeho cesta na uplny vrchol bola neuveritelne rychla. FIDE opisuje jeho vzostup ako takmer neuveritelny: od relativne neznameho majstra po majstra sveta sa dostal v priebehu iba troch rokov. Ked v roku 1960 porazil Michaila Botvinnika, mal iba 23 rokov a stal sa najmladsim majstrom sveta v historii. Tento rekord vydrzal az do roku 1985, ked ho prekonal Garry Kasparov.
Tal vsak nebol iba mladym talentom, ktory sa nahle objavil medzi sovietskymi velmajstrami. Uz od zaciatku posobil na sachovnici trochu inak nez ostatni. Zatial co Botvinnik sa snazil poziciu rozobrat, pochopit a pripravit, Tal ju casto zamerne komplikoval. Chcel supera dostat do situacie, v ktorej by uz nebolo mozne vsetko vypocitat. Vtedy nastupovala intuicia, odvaha a psychologicky tlak. Jeho super mal pred sebou mnozstvo moznosti a musel sa rozhodnut, ci prijme obetu, odmietne ju, alebo sa pokusi najst nejaku tretiu cestu. A Tal velmi casto vedel, ze nech super vyberie cokolvek, bude sa citit neprijemne.
Prave preto dostal prezyvku „Carodejnik z Rigy“. Nebola to iba novinarska prezyvka. Pri jeho partiach casto vznikali pozicie, v ktorych ani samotni superi, ani neskorsi analytici nedokazali okamzite pochopit, preco Tal obetoval figuru. Niekedy bola obeta objektivne spravna, inokedy mozno nie celkom. Talovi vsak casto ani neslo o to, aby bola jeho obeta dokazatelne spravna. Chcel vytvorit poziciu, v ktorej bude musiet super vyriesit mnozstvo problemov pod casovym a psychologickym tlakom. Sam neskor priznaval, ze niektore kombinacie nasiel skor intuitivne nez klasickym vypoctom. FIDE zachovala jeho pozoruhodnu myslienku, ze niekedy jednoducho citil, ze kombinacia musi existovat, hoci nedokazal svoj myslienkovy proces prelozit do bezneho jazyka.
Osobny zivot
Tal bol v mnohych ohladoch presnym opakom predstavy asketickeho sachoveho profesionala. Bol spolocensky, vtipny, spontanny a mimoriadne oblubeny. Ludia ho mali radi aj mimo sachovnice. Michail Botvinnik, jeho neskorsi super, o nom hovoril ako o cloveku, ktory bol v zivote takmer neskodny a prijemny, hoci za sachovnicou vedel byt nemilosrdny. Jeho humor bol legendarny a pocas zivota vzniklo obrovske mnozstvo jeho bonmotov a prihod. FIDE dokonca uvadza jeho zmysel pre humor ako jednu z veci, ktore ho charakterizovali rovnako vyrazne ako jeho sach.
Tal pritom nikdy neposobil ako clovek, ktory by si dokonale organizoval zivot. Prave naopak. Vedel byt neprakticky, zabudal na peniaze, stracal ceny alebo ich jednoducho neriesil a podla spomienok sucasnikov dokazal chodit niekolko dni v dvoch roznych topankach. Meskanie na lietadla ci zabudanie na administrativne povinnosti neboli nicim vynimocnym. Vsetky tieto veci ho jednoducho nezaujimali tak ako sach. FIDE o nom pise, ze organizacne a financne zalezitosti ho skor rusili od toho, co povazoval za svoje skutocne poslanie.
Jeho zivot bol vsak poznaceny aj velmi vaznymi zdravotnymi problemami. Tal trpel ochorenim obliciek a postupne absolvoval mnozstvo operacii a hospitalizacii. Jeho zdravotny stav mal priamy vplyv na jeho sachovu karieru. Niekedy odohraval turnaje prakticky pod vplyvom liekov a v roku 1962 sa pocas turnaja kandidatov jeho zdravotny stav natolko zhorsil, ze skoncil v nemocnici. Neskor sa jeho problemy opakovali a vyrazne ovplyvnovali jeho pripravu aj vysledky. FIDE opisuje jeho zdravotne tazkosti ako problem, ktory sprevadzal podstatnu cast jeho zivota.
Tal navyse vela fajcil a jeho zivotny styl rozhodne nebol prikladom zdraveho sposobu zivota. Bol znamy cigaretami, alkoholom a velmi malym zaujmom o sport. Pri cloveku s jeho zdravotnymi problemami to vytvaralo mimoriadne nebezpecnu kombinaciu. Dnes by sme mozno jeho zivotny styl povazovali za takmer neuveritelne nezodpovedny. Tal vsak sam seba jednoducho nevnimal tymto sposobom. Chcel hrat sach, cestovat, stretavat ludi, rozpravat sa, hrat bleskove partie a uzivat si zivot. A prave preto jeho pribeh posobi tak zvlastne – bol plny radosti, ale zaroven aj sebaznicujuceho sposobu zivota.
Najvacsi uspech
Tal sa do svetovej spicky dostal neuveritelnou rychlostou. V roku 1956 sa objavil na sovietskom sampionate a okamzite na seba upozornil. O tri roky neskor vyhral turnaj kandidatov v Juhoslavii a ziskal pravo vyzvat Botvinnika na zapas o titul majstra sveta. Kandidatsky turnaj bol mimoriadne silny a Tal ho vyhral presvedcivym sposobom. V priebehu niekolkych rokov sa teda z mladeho lotysskeho hraca stal vyzyvatel najlepsieho sachistu sveta.
Zapas s Botvinnikom sa uskutocnil v Moskve v roku 1960. Zacal sa 15. marca a pozostaval z 24 planovanych partii. Tal nastupil proti muzovi, ktory bol symbolom systematickeho sovietskeho sachu. Botvinnik bol skuseny, vedecky zalozeny, mimoriadne dobre pripraveny a mal za sebou roky bojov na najvyssej urovni. Tal mal naopak 23 rokov a priniesol uplne inu filozofiu hry.
A prave tato filozofia fungovala.
Tal vytvaral komplikacie, obetoval material a neustale hladal iniciativu. Botvinnik bol nuteny riesit problemy, ktore si mozno sam nevybral. Cim dlhsie zapas pokracoval, tym viac bolo jasne, ze mlady Lotysan sa svojho sposobu hry nevzda. Tal nakoniec zvitazil 12½:8½ a stal sa osmym majstrom sveta.
Bola to obrovska symbolicka zmena. Botvinnik predstavoval disciplinu, pripravu a vedecky pristup. Tal predstavoval predstavivost, riziko a intuicie. A zrazu sa ukazalo, ze proti najdokonalejsie pripravenemu systemu moze fungovat aj uplne ina cesta.
Tal vsak drzal titul iba kratko. Jeho zdravotny stav sa zhorsoval a pred odvetnym zapasom s Botvinnikom nebol v dobrej kondicii. V roku 1961 Botvinnik vyuzil svoje pravo na odvetu a tentoraz bol vysledok vyrazne jednoznacnejsi. Vyhral 13:8 a svetovy titul ziskal spat. Tal sa tak stal jednym z najkratsie vladnucich majstrov sveta.
Mohlo by sa zdat, ze tym sa Talov pribeh skoncil. V skutocnosti sa vsak jeho najvacsia legenda este len zacinala.
Po strate titulu sa opakovane vracal medzi absolutnu spicku. V roku 1964 vyhral Interzonal bez jedinej prehry a nasledne postupoval cez zapasy kandidatov. V roku 1965 sa dostal az do finale kandidatov, kde ho zastavil Boris Spassky. Tal tak prisiel o dalsiu moznost bojovat o titul, ale stale patril medzi najlepsich hracov sveta.
Jeho neskorsia kariera je mozno este fascinujucejsia nez jeho kratke obdobie na trone. Zdravotne problemy ho neustale vracali do nemocnic, no zakazdym sa pokusal vratit. V roku 1973 a 1974 dokonca vytvoril jednu z najpozoruhodnejsich serii vo svojej kariere. 95 sutaznych partii za sebou neprehral, pricom 46 vyhral a 49 remizoval. Dlhy cas islo o rekord v neporazitelnosti v sutaznom sachu.
A potom prisla este jedna neuveritelna kapitola.
V roku 1988, ked mal Tal 51 rokov, sa v kanadskom Saint John konali prve oficialne majstrovstva sveta v bleskovom sachu. Medzi ucastnikmi bol aj vtedajsi majster sveta Garry Kasparov. Tal vsak turnaj vyhral. Muz, ktory bol uz davno po svojom najvacsom obdobi, ktoreho telo bolo vazne poskodene desatrociami chorob a ktory mal viac nez patdesiat rokov, sa stal prvym oficialnym majstrom sveta v bleskovom sachu. Predstihol pritom aj samotneho Kasparova.
Tato epizoda mozno vystihuje Tala lepsie nez jeho titul z roku 1960. Jeho genialita nebola iba kratkym vybuchom mladosti. Aj v pokrocilom veku dokazal hrat sposobom, ktory superov nutil premyslat uplne inak.
Styl hry
Talov styl patri medzi najlahsie rozpoznatelne v celych dejinach sachu. Ak by sme niekomu ukazali jeho partiu bez uvedenia mena hraca, casto by bolo mozne pomerne rychlo uhadnut, kto ju hral. Jeho typickym znakom boli obety materialu, tlak na krala, komplikacie a neustale hladanie iniciativy.
Tal nechcel iba ziskat materialnu vyhodu. Chcel dostat supera do situacie, v ktorej sa bude musiet rozhodovat pod obrovskym tlakom. Obeta figury preto casto nebola jednoduchou matematickou vymenou. Tal mohol obetovat strelca alebo jazdca a ziskat zan niekolko pesiakov, otvorene linie, aktivitu a predovsetkym psychologicky tlak. Super potom musel najst presnu obranu.
A prave tu sa ukryvala jedna z najvacsich Talovych zbrani. Clovek moze byt v sachu velmi silny, ale ked pred sebou vidi poziciu plnu nejasnych moznosti a na hodinach zostava malo casu, jeho schopnost spravne pocitat prudko klesa. Tal tento moment vyuzival dokonale.
Jeho slavne obety preto neboli vzdy objektivne najlepsim riesenim. Moderne pocitace dnes dokazu ukazat, ze niektore z nich boli prinajmensom sporne. To vsak paradoxne Talovu legendu neznicilo. Prave naopak. Ukazalo sa, ze Tal casto vedome vstupoval do pozicii, v ktorych bolo pre cloveka velmi tazke najst spravnu obranu. Pocitac moze povedat, ze urcita obeta nie je uplne korektna. Ludsky super vsak takuto odpoved musi najst sam – casto za sachovnicou, pod casovym limitom a s vedomim, ze proti nemu sedi Tal.
Talova filozofia sa krasne odrazala aj v jeho vyrokoch. Jedna z jeho najznamejsich myslienok hovori, ze super musi byt zavedeny do „hlbokeho, temneho lesa“, kde prestava fungovat jednoducha logika. Inde zase poznamenal, ze bezchybna partia by bola bezfarebna. Pre Tala bola urcita miera rizika prirodzenou sucastou krasy sachu.
Zaujimave je, ze Tal nebol uplnym odporcom pokojnej hry. Sam upozornoval, ze tiche tahy mozu niekedy urobit vacsi dojem nez divoke kombinacie s mnozstvom obeti. To je dolezity detail, pretoze jeho obraz v popularnej kulture sa niekedy zjednodusuje na „sialeneho hraca, ktory stale nieco obetuje“. V skutocnosti bol Tal mimoriadne silnym pozicnym hracom a jeho intuicia casto spocivala v tom, ze vedel, kedy ma zautocit a kedy je lepsie pockat.






Koho inspiroval
Talov vplyv na sach je obrovsky. Jeho sposob hry inspiroval mnozstvo hracov, ktori pochopili, ze sach sa neda vzdy redukovat na presny vypocet. Samozrejme, dnesny velmajster nemoze jednoducho zacat obetovat figury ako Tal a ocakavat rovnake vysledky. Talova skutocna lekcia je hlbsia: nie vsetky pozicie sa daju vyriesit iba vypoctom a niekedy musi hrac pracovat s intuiciaou, dynamikou a psychologiou.
Mimoriadne zaujimavy je jeho vplyv na Garryho Kasparova. Kasparov vyrastal v inom sachovom prostredi a jeho vlastny styl bol ovela systematickejsi, ale Talovu tvorivost obdivoval. FIDE ho oznacuje za jednu z najjasnejsich hviezd sachoveho neba a pripomina, ze jeho kombinacie, obety a neobmedzeny optimizmus z neho urobili vynimocnu osobnost.
Tal vsak ovplyvnil aj samotnu predstavu o tom, co moze byt sachova genialita. Pred nim existovali utocni hraci a existovali kombinacie. Ale Tal z nich urobil takmer osobnu filozofiu. Jeho partie ukazali, ze sach moze byt dobrodruzstvom, v ktorom nie je vzdy potrebne presne vediet, kam cesta vedie. Niekedy staci verit, ze super sa v komplikaciach strati skor nez vy.
V tomto zmysle sa stal inspiraciou aj pre uplne odlisnych hracov. Anatolij Karpov, ktory bol v mnohych ohladoch jeho pozicnym opakom, Talove schopnosti velmi respektoval. Vladimir Kramnik, Kasparov a dalsi neskorsi majstri sveta studovali jeho partie. A mozno este dolezitejsie je, ze Tal zostal oblubeny medzi amatermi. Jeho partie totiz dokazu nadchnut aj cloveka, ktory sachu nerozumie na velmajstrovskej urovni.
Ked Capablanca ukazoval, aka nadherna moze byt jednoduchost, Tal ukazal, aka nadherna moze byt neistota.
Zaujimavosti
Tal mal neuveritelny zmysel pre humor a jeho poznamky sa stali sucastou sachoveho folkloru. Jedna znama prihoda pochadza z olympiady, ked sa ho Botvinnik spytal, preco obetoval pesiaka. Tal mu udajne odpovedal, ze mu pesiak prekazal. Tato kratka odpoved dokonale vystihuje jeho osobnost. Pre vacsinu sachistov je pesiak material. Pre Tala mohol byt jednoducho prekazkou v ceste k zaujimavejsej pozicii. FIDE tuto prihodu uvadza ako priklad jeho charakteristickeho humoru.
Tal mal tiez mimoriadny vztah k bleskovemu sachu. Dokazal v nom vyuzit svoje obrovske intuitivne schopnosti a psychologicky tlak este vyraznejsie nez v klasickych partiach. Ked v roku 1988 ziskal titul majstra sveta v bleskovom sachu, neslo iba o symbolicke vitazstvo starej legendy. Turnaj mal mimoriadne silne obsadenie a Tal v nom porazil hracov najvyssej svetovej urovne.
Pozoruhodna je aj jeho seria 95 partii bez prehry z rokov 1973–1974. V tomto obdobi uz Tal rozhodne nebol mladym zazracnym dietatom. Mal takmer styridsat rokov a za sebou uz boli roky zdravotnych problemov. Napriek tomu dokazal vytvorit seriu, ktora patrila dlhe desatrocia k najvyznamnejsim rekordom v sachovej historii.
Jeho zivot vsak mal aj tragicke momenty. Zdravie sa postupne zhorsovalo a Tal bol nuteny podstupovat dalsie a dalsie lekarske zakroky. Napriek tomu odmietal sach opustit. Dokazal hrat turnaje kratko po hospitalizacii, hraval bleskove partie, analyzoval, pisal a stretaval sa s dalsimi hracmi. Dokonca aj ked uz jeho telo vyrazne stracalo schopnosti, jeho sachovy mozog zostaval mimoriadne ostry.
V roku 1992 sa jeho zivot blizil ku koncu. Tal zomrel 28. juna v Moskve vo veku iba 55 rokov. Jeho zivot bol kratky, no neuveritelne intenzivny. Za sebou zanechal titul majstra sveta, sest titulov majstra Sovietskeho zvazu, osem zlatych medaili zo sachovych olympiad, mnozstvo legendarnych partii a nespocetne mnozstvo pribehov.
Tal vsak v skutocnosti nebol iba osmym majstrom sveta. Bol jednym z tych ludi, ktori zmenili predstavu o tom, co moze sach znamenat. Steinitz ucil hracov chapat poziciu, Lasker psychologiu, Capablanca jednoduchost, Alechin dynamiku, Euwe vedu, Botvinnik system a Smyslov harmoniu.
Tal do toho vsetkeho priniesol chaos.
Ale nie chaos bez zmyslu. Bol to chaos, ktory mal prinutit cloveka rozmyslat inak.
Jeho najvacsia sila totiz nespocivala v tom, ze vzdy vedel, co sa stane. Niekedy to nevedel ani on. Jeho genialita bola v tom, ze dokazal vstupit do pozicie, kde to nevedel nikto – a citil sa tam ako doma.
Prave preto zostal „Carodejnik z Rigy“ jednym z najmilovanejsich sachistov vsetkych cias.


Tigran Petrosian
Osobny zivot
Tigran Petrosian sa narodil 17. juna 1929 v Tbilisi, vtedajsom hlavnom meste Gruzinskej sovietskej socialistickej republiky. Hoci sa narodil v Gruzinsku, cely zivot zostal silne spaty s armenskou kulturou a v Armensku sa neskor stal jednou z najvacsich narodnych sportovych osobnosti. Zomrel 13. augusta 1984 v Moskve vo veku iba 55 rokov. Jeho zivotna cesta bola pritom pozoruhodna uz od detstva. Sach sa naucil hrat priblizne ako osemrocny a velmi skoro sa ukazalo, ze nejde o obycajny talent. Jeho mladost vsak nebola jednoducha. Druha svetova vojna a jej nasledky zasiahli jeho rodinu aj cele prostredie, v ktorom vyrastal, a Petrosian sa napriek tomu dokazal postupne prepracovat medzi najlepsich sovietskych sachistov.
Na jeho vyvoj mal vyrazny vplyv Aron Nimcovic a jeho slavna kniha My System. Petrosian si z nej osvojil najma myslienku profylaxie – teda schopnosti premyslat nielen nad tym, co chce urobit clovek sam, ale predovsetkym nad tym, co chce urobit super. Prave tato vlastnost sa neskor stala jeho poznavacim znamenim. Petrosian sa nesnazil byt za kazdu cenu aktivnejsi ako super. Skor sa pokusal odstranit jeho moznosti jednu po druhej, az kym super nezostal bez rozumneho planu. V tomto zmysle bol jeho sach takmer opacny nez Talov. Tal hladal moznosti, ktore este neexistovali; Petrosian hladal nebezpecenstva, ktore este neexistovali, a odstranoval ich skor, nez vznikli. Fischer o nom neskor vystizne povedal, ze dokazal vidiet a odstranit nebezpecenstvo priblizne dvadsat tahov predtym, nez sa objavilo.
Petrosian bol pritom clovekom, ktory mal rad poriadok, logiku a predvidatelnost. Jeho vlastne chapanie sachu bolo velmi filozoficke. Veril, ze v dobre odohranej partii by nemalo byt nic nahodne a ze spravny tah musi vychadzat z poziadaviek konkretnej pozicie. To vsak neznamena, ze bol nudnym alebo pasivnym hracom. Prave naopak. Jeho sachovnica bola casto pokojna len na prvy pohlad. Pod povrchom neustale prebiehal boj o policka, otvorene linie, strukturu pesiakov a moznosti jednotlivych figur. Ked Petrosian usudil, ze nastal spravny okamih, dokazal prejst z uplnej obrany do protiutoku s neuveritelnou rychlostou.











Najvacsi uspech
Petrosian sa medzi svetovu elitu dostaval postupne a bez velkeho divadla. V roku 1953 ziskal titul velmajstra a v nasledujucich rokoch sa stal stabilnou sucastou absolutnej spicky. Styrikrat sa prebojoval k titulu majstra Sovietskeho zvazu a desatkrat reprezentoval Sovietsky zvaz na sachovej olympiade. Jeho skutocny okamih vsak prisiel v roku 1962. Vtedy vyhral Turnaj kandidatov na Curacau so ziskom 17,5 bodu z 27, iba o pol bodu pred Paulom Keresom a Jefimom Gellerom. Za nim skoncili aj velke mena ako Viktor Korcnoj, Mikhail Tal ci sestnastrocny Bobby Fischer. Vitazstvo znamenalo jedine: Petrosian dostal pravo vyzvat majstra sveta Michaila Botvinnika.
V roku 1963 sa tak stretli dvaja sachisti, ktori predstavovali dve generacie sovietskeho sachu. Botvinnik bol symbolom systematickej pripravy, vedeckeho pristupu a autority, ktora dominovala svetovemu sachu od povojnovych rokov. Petrosian bol jeho dokonale pripravenym nastupcom. Zapas skoncil vitazstvom vyzyvatela 12,5:9,5, pricom Petrosian vyhral pat partii, dve prehral a patnast skoncilo remizou. Stal sa tak deviatym majstrom sveta.
Na Petrosianovom vitazstve je zaujimave, ze neslo o ziadne velke rozdrvenie supera. Nebol to Fischerov neskorsi utok proti Spasskemu, kde sa super postupne psychicky aj sachovo rozpadol. Petrosian ziskal titul sposobom, ktory dokonale zodpovedal jeho osobnosti. Superovi dovolil velmi malo. Casto stacilo, ze zlepsil vlastne figury, odstranil potencialny utok a pockal. Ked sa pozicia zacala menit v jeho prospech, prisiel rozhodujuci uder.
Este pozoruhodnejsia bola jeho obrana titulu. V roku 1966 proti nemu nastupil Boris Spassky, jeden z najuniverzalnejsich sachistov svojej generacie. Petrosian zapas vyhral 12,5:11,5 a zostal majstrom sveta. O tri roky neskor sa vsak historia obratila. Spassky dostal dalsiu sancu a tentoraz Petrosiana porazil 12,5:10,5. Petrosian tak stratil titul, ktory uz nikdy neziskal spat.
Je vsak dolezite, ze strata titulu neznamenala koniec jeho velkej kariery. Petrosian zostal jednym z najlepsich hracov sveta este dlhe roky. V roku 1975 dokonca ziskal svoj stvrty titul majstra Sovietskeho zvazu a na olympiadach reprezentoval Sovietsky zvaz az do roku 1978. A este v roku 1981, ked uz mal 52 rokov, dokazal na turnaji v Tilburgu porazit mimoriadne talentovaneho mladeho Garryho Kasparova.
Styl hry
Ak by sme mali vybrat jednu jedinu vlastnost, ktora charakterizuje Petrosianov sach, bola by to profylaxia. Dnes je to bezny pojem, ale Petrosian ho dokazal povysit takmer na umenie. Pri kazdom tahu sa pytal: „Co chce super?“ A este dolezitejsia otazka znela: „Co by mohol chciet o pat alebo desat tahov?“ Ak napriklad super pripravoval utok na kralovskom kridle, Petrosian nemusel okamzite zacat s protiutokom. Mohol jednoducho zmenit postavenie jednej figury, zavriet jednu diagonalu alebo vymenit jednu utocnu figuru. Zrazu plan supera prestal fungovat. A super casto ani nevedel presne povedat, kedy sa jeho povodne slubna pozicia pokazila.
Prave preto sa Petrosianovi zacalo hovorit „Zelezny Tigran“. Jeho obrana posobila takmer nepreniknutelne. FIDE ho opisuje ako mimoriadne pevneho pozicneho hraca a zaroven brilantneho taktika. To druhe je dolezite, pretoze obraz Petrosiana ako cloveka, ktory iba branil a vymienal figury, je znacne skresleny. V skutocnosti bol schopny velmi hlbokych kombinacii. Len ich nepouzival tak okazalo ako Tal.
Jeho najslavnejsou zbranou bola obet kvality – teda vymena veze za strelca alebo jazdca. Na prvy pohlad islo o materialnu stratu. Petrosian vsak dokazal velmi presne vyhodnotit, ze konkretna veza ma v uzavretej pozicii mensiu hodnotu nez superova lahka figura, alebo ze odstranenim urcitej figury ziska kontrolu nad dolezitym polom. Jeho kariera obsahuje viac nez tridsat uspesnych obeti kvality a niektore z nich sa stali ucebnicovymi prikladmi pozicnej hry.
Tym vznika jeden z najvacsich paradoxov jeho sachu. Petrosian vyzeral ako hrac, ktory nikdy neriskuje, ale v skutocnosti dokazal obetovat material velmi odvazne. Rozdiel bol v tom, ze jeho obete neboli zalozene na romantickej viere v utok. Boli zalozene na presnom pochopeni pozicie. Botvinnik preto vytvoril nadhernu vetu, ktora sa neskor stala sucastou Petrosianovej legendy: „Ak Tal obetuje figuru, vezmite ju. Ak Petrosian obetuje figuru, neberte ju.“
Petrosianov sach bol teda predovsetkym o kontrole. Chcel kontrolovat priestor, tempo, moznosti supera aj samotne riziko. Preto jeho partie niekedy vyzeraju pokojne az do okamihu, ked sa zrazu ukaze, ze super uz vlastne nema dobry tah. Potom nasledoval protiutok. Vasily Smyslov ho oznacoval za mimoriadne nebezpecneho prave v protiutokoch, pretoze dokazal superovi dovolit rozvinut jeho agresivne zamery a nasledne vyuzit slabiny, ktore pri tom vznikli.
A prave v tomto sa Petrosian stal jednym z najdolezitejsich predchodcov modernej pozicnej hry. Jeho sach nebol zalozeny na tom, ze by superovi povedal: „Teraz na teba zautocim.“ Skor mu hovoril: „Nebudes mat moznost zautocit.“ Rozdiel je maly v slovach, ale obrovsky na sachovnici.
Koho inspiroval
Petrosianov vplyv je viditelny predovsetkym u hracov, ktori pochopili, ze sach sa neda vyhrat iba utokom. Jednym z najvyznamnejsich pokracovatelov jeho myslienok bol Anatolij Karpov. Aj Karpov preslavil sposob hry, pri ktorom superovi postupne odoberal aktivne moznosti, zlepsoval svoje figury a cakal na moment, ked sa protivnik dostane do neprijemnej pasivity. Karpovova hra bola samozrejme odlisna, ale myslienka profylaxie a kontroly pozicie je v nej velmi silna.
Petrosian vsak ovplyvnil aj hracov, ktori boli od jeho stylu na prvy pohlad velmi vzdialeni. Garry Kasparov ho povazoval za jedneho z najdolezitejsich hracov, od ktorych sa da ucit. A mozno este zaujimavejsie je, ze samotny Petrosian bol schopny porazit mladeho Kasparova aj v case, ked uz jeho vlastna kariera smerovala k zaveru. Kasparov neskor zdoraznoval hodnotu Petrosianovho odkazu pre pochopenie vyssej urovne sachoveho majstrovstva.
Jeho vplyv vsak siaha este dalej. Moderny sach je plny myslienok, ktore Petrosian pouzival systematicky: profylakticke tahy, obmedzovanie superovych figur, blokady, pozicne obete kvality a presne prechody z obrany do protiutoku. Dnes moze pocitac vyhodnotit miliony variantov, ale otazka, ktoru Petrosian kladol uz pred desatrociami – „Co chce moj super?“ – zostava jednou z najdolezitejsich otazok, ktore si moze sachista polozit.





Zaujimavosti
Petrosianova povest bola taka silna, ze jeho styl zacal zit vlastnym zivotom. Ked sa povedalo, ze niekto hra „ako Petrosian“, neznamenalo to iba, ze dobre brani. Znamenalo to, ze dokaze vopred odhadnut plany supera a zabranit im. Fischerova poznamka o dvadsiatich tahoch dokonale vystihuje tento obraz. Anatolij Karpov zase obdivoval jeho schopnost vytvarat kombinacie, pricom Petrosian podla neho svoj takticky talent casto zamerne ukryval za pokojnou pozicnou hrou.
Zaujimave je aj porovnanie Petrosiana s jeho predchodcom Botvinnikom a jeho nasledovnikom Spasskym. Botvinnik predstavoval vedecku systematickost, Petrosian dokonalu kontrolu a Spassky univerzalnost. Petrosian pritom Botvinnika velmi respektoval a sam neskor priznal, ze jeho generacia sa od neho ucila. Ked sa vsak tito dvaja stretli v zapase o titul, ziak uz dokazal prekonat svojho ucitela.
Petrosian bol zaroven vyznamnou osobnostou mimo samotnych sachovych partii. V Armensku sa stal narodnym symbolom a jeho meno tam zostalo zive aj desatrocia po smrti. V roku 2018 sa dokonca objavil na armenskej bankovke v hodnote 2000 dramov. Na bankovke su pritom zobrazene sachove pozicie odkazujuce na zapas, v ktorom v roku 1963 ziskal titul majstra sveta.
A potom je tu este jedna vlastnost, ktora robi Petrosiana vynimocnym. Bol majstrom sveta v obdobi, ked svet sachu obdivoval predovsetkym dramaticke utoky, velke kombinacie a obete. On ukazal, ze aj prevencia moze byt zbranou. Nemusel superovi vytvorit chaos. Stacilo mu odstranit vsetky cesty, ktore z chaosu mohli viest k jeho vitazstvu.
Petrosian preto patri k tym sachistom, ktorych clovek moze pri prvom pohlade pochopit uplne nespravne. Jeho partie mozu vyzerat pokojne. Niekedy dokonca az nudne. Ked sa vsak na ne clovek pozrie pozornejsie, zisti, ze ta pokojnost bola iba vysledkom neuveritelne presnej prace. Super nemal kam ist, pretoze Petrosian mu vsetky cesty zavrel este predtym, nez sa po nich pokusil vydat.
A prave preto zostava Tigran Petrosian jednym z najzaujimavejsich majstrov sveta v historii sachu. Tal dokazal supera ohromit tym, co vytvoril. Petrosian ho dokazal ohromit tym, co mu nedovolil vytvorit.


Boris Spassky
Osobny zivot
Boris Vasilievic Spassky sa narodil 30. januara 1937 v Leningrade, dnesnom Petrohrade. Jeho detstvo vsak bolo poznacene vojnou. Pocas obliehania Leningradu sa ako dieta spolu s bratom dostal z mesta cez takzvanu Cestu zivota. Vyrastal teda v prostredi, ktore bolo od bezneho detstva velmi vzdialene, no sach sa prenho stal unikom do uplne ineho sveta. Uz ako mlady chlapec prejavil mimoriadny talent a sovietsky sachovy system si ho vsimol velmi skoro. V roku 1955 sa stal juniorskym majstrom sveta a prakticky v tom istom obdobi uz patril medzi najlepsich mladych sachistov na svete. Velmajstrovsky titul ziskal ako osemnastrocny a uz ako devatnastrocny sa objavil v Turnaji kandidatov v Amsterdame.
Spassky vsak nebol typickym predstavitelom sovietskej sachovej skoly. Bol jej produktom, ale zaroven si od nej udrziaval urcity odstup. Sachovy system Sovietskeho zvazu bol v tom case obrovskou statnou instituciou a najlepsi hraci boli zaroven sportovymi reprezentantmi krajiny. Spassky vsak nemal povahu cloveka, ktory by chcel cely svoj zivot podriadit jednej discipline. Bol spolocensky, zaujimal sa o kulturu a mal rad zivot mimo sachovnice. Sam neskor hovoril o tom, ze obdobie, ked bol majstrom sveta, nepatrilo medzi najstastnejsie roky jeho zivota. Titul totiz znamenal obrovsku zodpovednost a navyse zil v komunistickom state, s ktorym sa politicky nestotoznoval. Nebol komunistom a nechcel byt vnimany iba ako nastroj sovietskej sportovej politiky.
Tento rozdiel medzi Spasskym a mnohymi jeho supermi sa prejavoval aj v samotnom pristupe k sachu. Spassky mal sach rad, ale nechcel, aby mu sach vzal cely zivot. Nebol typom hraca, ktory by dokazal cele mesiace sediet nad jednym otvorenim a analyzovat kazdu moznost. Jeho sila vychadzala z prirodzenosti. Dokazal sa prisposobit pozicii a superovi, pricom nepotreboval, aby kazda partia vyzerala podla jedneho vopred pripraveneho vzorca. Prave preto ho neskor Vladimir Kramnik oznacil za prveho skutocne moderneho univerzalneho hraca.
Jeho osobny zivot bol pomerne pestry a pocas zivota sa niekolkokrat ozenil. V roku 1976 sa spolu so svojou tretou manzelkou prestahoval do Francuzska, kde v roku 1978 ziskal francuzske obcianstvo. Za Francuzsko potom nastupoval aj na sachovych olympiadach, dokonca na prvej sachovnici. V roku 2012 sa napokon vratil do Ruska. Spassky zomrel 27. februara 2025 vo veku 88 rokov a zostal tak poslednym zijucim majstrom sveta zo slavnej generacie, ktora predchadzala Fischerovi.
Najvacsi uspech
Spassky sa k suboju o titul majstra sveta dostal prvykrat v roku 1966. Jeho cesta bola vtedy mimoriadne posobiva. V zapasoch kandidatov postupne porazil Paula Keresa, Jefima Gellera a napokon aj Mikhaila Tala. Cakal ho Tigran Petrosian, ktory bol v tom case povazovany za jedneho z najtazsie prekonatelnych hracov na svete. Prvy zapas v Moskve vsak Spassky prehral 11,5:12,5. Petrosian sa ubranil a zostal majstrom sveta.
Spassky vsak nebol clovekom, ktory by sa po jednej prehre vzdal. V dalsom cykle kandidatov sa opat prepracoval az k poslednemu zapasu. Tentoraz uz bol zrelsi, skusenejsi a jeho sach posobil kompletnejsie. V roku 1969 dostal druhu sancu proti Petrosianovi. Zapas sa opat konal v Moskve a opat bol mimoriadne vyrovnany, ale tentoraz sa historia obratila. Spassky zvitazil 12,5:10,5 a stal sa desiatym majstrom sveta.
Jeho vitazstvo bolo v urcitom zmysle symbolicke. Petrosian bol sachista, ktory sa snazil minimalizovat moznosti supera. Spassky bol clovek, ktory sa dokazal prisposobit takmer akejkolvek situacii. Proti pozicnemu hracovi vedel hrat pozicne, proti utocnikovi sa dokazal branit a proti taktickemu hracovi sa nebal komplikacii. Prave preto bol pre Petrosiana takym neprijemnym superom. Nebolo lahke prinutit Spasskeho hrat sach, ktory mu nevyhovoval.
Jeho vlada vsak netrvala dlho. Uz o tri roky neskor prisiel zapas, ktory zatienil prakticky vsetko ostatne v jeho kariere. V roku 1972 sa v Reykjaviku stretol s americkym vyzyvatelom Robertom „Bobbym“ Fischerom. Nebol to obycajny zapas dvoch sachistov. Bol to suboj medzi Spojenymi statmi a Sovietskym zvazom v case studenej vojny, medzi dvoma uplne odlisnymi osobnostami a do urcitej miery aj medzi dvoma predstavami o tom, co znamena byt sachovym majstrom. FIDE ho dodnes oznacuje za slavny „Match of the Century“. Fischer vyhral 12,5:8,5 a stal sa jedenastym majstrom sveta.
Paradoxne prave tato prehra sposobila, ze sa Spassky stal svetovo znamym sposobom, aky by mozno nedokazalo zabezpecit ani vitazstvo nad Petrosianom. Miliony ludi, ktori predtym sach vobec nesledovali, zrazu poznali meno Boris Spassky. Jeho suboj s Fischerom sa stal jednou z najvacsich udalosti v dejinach sachu a zaroven jednym zo symbolov studenej vojny. Spassky pritom zostal aj po prehre pozoruhodne dostojnym superom. Fischer mal pocas zapasu mnozstvo poziadaviek, problemov a konfliktov s organizatormi, zatial co Spassky bol ochotny pokracovat a umoznit zapasu, aby sa vobec uskutocnil.
A prave tu vznika jedna z najzaujimavejsich ironii jeho kariery. Spassky prehral najznamejsiu sachovu partiu svojho zivota, ale tato prehra z neho urobila legendu. Keby v roku 1972 vyhral, mozno by bol v dejinach vnimany predovsetkym ako majster sveta z rokov 1969 az 1972. Takto sa stal sucastou jedneho z najvacsich pribehov dvadsiateho storocia.
Styl hry
Spasskyho najvacsou zbranou bola univerzalnost. Kym pri niektorych majstroch sveta dokazeme pomerne lahko povedat, co bolo ich hlavnou zbranou, pri Spasskom je to ovela tazsie. Nebol iba taktik, iba strateg, iba utocnik ani iba obranca. Vedel pouzivat vsetky tieto zbrane a podla potreby medzi nimi prechadzat.
To z neho robilo mimoriadne nebezpecneho supera. Mohol zacat partiu pokojne, vybudovat pozicnu prevahu a potom jedinym taktickym uderom uplne zmenit jej charakter. Dokazal hrat otvorene aj zatvorene pozicie a nemal problem ani s komplikaciami. Jeho hry casto posobia prirodzene, pretoze sa nesnazil nasilne vnucovat pozicii urcity styl. Skor sa snazil pochopit, co si konkretna pozicia vyzaduje.
Prave vdaka tomu ho Kramnik neskor oznacil za prveho skutocne moderneho univerzalneho hraca. Toto oznacenie je pre Spasskeho velmi dolezite. Moderny velmajster musi vediet menit styl podla pozicie a supera a Spassky tuto schopnost ukazoval uz v sestdesiatych rokoch.
Jeho univerzalnost vsak neznamenala nerozhodnost. Spassky vedel hrat velmi agresivne. V jeho najlepsich partiach najdeme nadherne utoky, obete figur, preniknutie damou do superovej pozicie aj takticke kombinacie, ktore posobia velmi moderne. Jednou z jeho slavnych partii bola hra proti Petrosianovi v zapase o titul v roku 1966. Napriek tomu, ze cely zapas nakoniec prehral, prave jeho schopnost vytvarat problemy majstrovi sveta ukazala, ze Petrosian celi superovi, ktory sa neda jednoducho zatlacit do defenzivy.
Zaujimavy je aj Spasskyho vztah k psychologii. Fischer neskor tvrdil, ze jeho cielom bolo protivnika psychicky zlomit. Spassky mal k sachu uplne iny vztah. Nechcel svojho supera ponizovat ani „znicit jeho ego“. Sam hovoril o tom, ze chce so silnym protivnikom jednoducho bojovat za rovnakych podmienok. Tato vlastnost bola zaroven jeho velkou silou aj slabostou. Vdaka nej dokazal zostat pokojny v mimoriadne vypatych situaciach, ale niekedy mu chybala Fischerova posadnutost vitazstvom.
Jeho problem nebol v nedostatku talentu. Skor v tom, ze clovek s takym obrovskym talentom nie vzdy citi potrebu vyuzit ho na maximum. Spassky nebol sachovym asketom. Mal rad zivot, cestovanie, spolocnost a slobodu. V sachu sa casto spoliehal na prirodzeny talent a schopnost improvizovat. Proti vacsine superov to stacilo. Proti Fischerovi, ktory bol ochotny podriadit sachu prakticky vsetko, sa vsak tato vlastnost ukazala ako problem.
Koho inspiroval
Spasskyho vplyv je trochu odlisny od vplyvu Botvinnika, Petrosiana alebo Tala. Nie je taky lahko definovatelny jednou konkretnou sachovou metodou. Jeho odkaz spociva predovsetkym v predstave, ze vrcholovy hrac nemusi byt uzavrety v jedinom style. Moze byt agresivny aj pokojny, pozicny aj takticky, moze utocit aj branit. Dolezite je vediet pochopit, co vyzaduje samotna pozicia.
Tato myslienka sa stala mimoriadne dolezitou pre dalsie generacie. Garry Kasparov oznacil Spasskeho za svojho prveho sachoveho idola. Vladimir Kramnik zase zdoraznil jeho univerzalnost a odporucal studium jeho partii nielen kvoli zlepsovaniu sachovej urovne, ale aj pre ich esteticku hodnotu.
Spassky navyse ukazal, ze sachovy majster nemusi posobit ako stereotypny „sachovy stroj“. Jeho osobnost bola spolocenska, otvorena a kultivovana. Dokazal byt velkym sportovcom bez toho, aby prestal byt clovekom so zaujmami mimo sachovnice. V tomto zmysle je velmi blizky dnesnym predstavam o profesionalnom sportovcovi, ktory ma svoju vlastnu osobnost a zivot mimo samotnej sutaze.
Zaroven zostal jednym z poslednych velkych predstavitelov generacie, ktora vyrastla v sovietskom sachovom systeme, ale dokazala ho prekrocit. Jeho neskorsie rozhodnutie zit vo Francuzsku a reprezentovat tuto krajinu ukazuje, ze Spassky nikdy nebol ochotny uplne podriadit svoju identitu statu, ktory ho vychoval.
Zaujimavosti
Jednou z najvacsich zvlastnosti Spasskeho kariery je skutocnost, ze jeho najvacsia slava prisla po prehre. Vacsina majstrov sveta je znama predovsetkym vdaka svojim vitazstvam. Spassky je vsak v povedomi sirokej verejnosti navzdy spojeny s Reykjavikom 1972. Ked sa povie Spassky, mnohi ludia si okamzite vybavia Fischerovo meno. To vsak trochu nespravodlivo zatlaca do uzadia fakt, ze Spassky bol sam jednym z najvacsich hracov svojej generacie a majstrom sveta sa nestal nahodou.
Jeho sportova bilancia je pritom obdivuhodna. Za Sovietsky zvaz odohral sedem sachovych olympiad v rokoch 1962 az 1978 a ziskal celkovo trinast medaili, timovych aj individualnych. V 94 olympijskych partiach ziskal 69 bodov a prehral iba jednu jedinu partiu. Neskor reprezentoval Francuzsko a na troch olympiadach v rokoch 1984 az 1988 nastupoval na prvej sachovnici.
Zaujimavy je aj jeho vztah k Fischerovi. Napriek tomu, ze prave Fischer mu vzal titul majstra sveta, Spassky o nom neskor hovoril s respektom. V roku 1992 sa dokonca stretli este raz. Fischer vtedy tvrdil, ze je stale skutocnym majstrom sveta, a Spassky prijal vyzvu na zapas v Juhoslavii. Fischer ho vyhral 10:5 a potom sa opat stiahol zo sachoveho sveta. Pre Spasskeho to bol zvlastny navrat k zapasu, ktory definoval jeho karieru o dvadsat rokov skor.
A potom je tu mozno najkrajsia charakteristika Spasskeho, ktoru mozno odvodit z jeho celej kariery. Bol majstrom sveta, ktory nechcel posobit ako neporazitelny clovek. Nemal Fischerovu tvrdost, Talovu extravaganciu ani Petrosianovu nepreniknutelnost. Bol jednoducho Boris Spassky – clovek, ktory dokazal hrat takmer akykolvek druh sachu a ktory sa dokazal dostat az na uplny vrchol bez toho, aby zo seba urobil stroj.
Mozno prave preto posobi aj dnes tak moderne. V sachu neexistuje iba jeden spravny sposob, ako byt velkym hracom. Niekto moze byt genius kombinacii, iny majster obrany. Spassky ukazal tretiu moznost: byt schopny takmer vsetkeho.
A ked sa v roku 1972 stretol s Fischerom, svet videl suboj dvoch uplne odlisnych osobnosti. Fischer chcel dokazat, ze je najlepsi. Spassky uz najlepsi bol – a mozno prave preto k sachu nikdy nepristupoval s rovnakou posadnutostou. Fischer vyhral zapas a ziskal titul. Spassky vsak zostal clovekom, bez ktoreho by pribeh Fischerovho vzostupu nikdy nebol taky velky.
Boris Spassky tak v dejinach sachu zostava zvlastnym paradoxom: majster sveta, ktoreho najslavnejsou partiou nebola jeho vyhra, ale zapas, ktory prehral.


Bobby Fischer
Osobny zivot
Robert James Fischer, ktoreho cely svet poznal ako Bobbyho, sa narodil 9. marca 1943 v Chicagu. Jeho detstvo vsak nebolo prave typickym detstvom buduceho majstra sveta. Vyrastal predovsetkym so svojou matkou Reginou a starsou sestrou Joan, pricom jeho otec v jeho zivote prakticky nefiguroval. Rodina sa neskor prestahovala do Brooklynu a prave tam sa zacal pribeh jedneho z najvacsich sachovych talentov v dejinach. Ked mal Fischer sest rokov, sestra dostala sachovu supravu a deti sa z navodu naucili pravidla. Joan vsak sach coskoro prestal zaujimat. Bobbyho naopak uplne pohltil. Zacal hrat sam proti sebe, citat sachove knihy a postupne travil pri sachovnici takmer vsetok volny cas. Uz ako maly chlapec sa zacal spravat tak, akoby sach nebol hrou, ale niecim, co musi pochopit do posledneho detailu.
Jeho matka si coskoro uvedomila, ze nejde o obycajny detsky zaujem. Fischer nemal vela kamaratov, ktori by s nim dokazali drzat krok, a postupne sa jeho zivot zacal tocit takmer vyhradne okolo sachu. V mladosti sa dostal pod vplyv vyznamnych americkych sachovych trenerov, najma Johna W. Collinsa, v ktoreho byte stravil mnoho hodin studiom partii velkych majstrov. Fischer pritom nebol iba mimoriadne inteligentny. Mal fenomenalnu pamat, obrovsku schopnost sustredenia a predovsetkym neuveritelnu sutazivost. Chcel vyhrat. Nestacilo mu hrat dobre a nestacilo mu patrit medzi najlepsich. Chcel byt najlepsi zo vsetkych. Uz v mladom veku sa preto zacala formovat osobnost, ktora bola sucasne fascinujuca aj problematicka.
V roku 1956, ked mal iba trinast rokov, vyhral americke juniorske majstrovstva a v tom istom roku odohral slavnu partiu proti Donaldovi Byrneovi, ktora dostala neskor prezyvku „Partia storocia“. O rok neskor sa stal najmladsim vitazom americkeho sampionatu a vo veku patnastich rokov ziskal titul velmajstra, cim vytvoril v tom case historicky rekord. Fischer pritom prakticky opustil klasicku skolsku cestu. Sach sa stal jeho povolanim a zaroven jeho posadnutostou. Neskor sa dokazal prestahovat z pozicie americkeho talentu az medzi absolutnu svetovu spicku, kde narazil na fenomen, ktory sa zdal takmer neporazitelny – sovietsku sachovu skolu.
Fischer bol pritom velmi zvlastnou osobnostou. Na jednej strane posobil ako clovek s obrovskou vnutornou disciplinou. Dokazal cele hodiny analyzovat sachove pozicie a sustredit sa na jedinu partiu sposobom, ktory bol pre ostatnych takmer nepredstavitelny. Na druhej strane bol mimoriadne konfliktny. Mal vysoke naroky na organizatorov, odmietal podmienky, ktore povazoval za nevhodne, casto menil svoje poziadavky a postupne sa dostaval do coraz vacsej izolacie. To, co mu pocas sachoveho vzostupu pomahalo – absolutna neustupnost a presvedcenie, ze kompromis je zbytocny –, sa po ziskani titulu zacalo obracat proti nemu.
Fischerov osobny zivot bol neskor coraz komplikovanejsi. Po zapase so Spasskym v roku 1972 prakticky zmizol zo svetovej sachovej sceny. Ked v roku 1975 odmietol obhajovat titul proti Anatolijovi Karpovovi za podmienok, ktore pozadoval, FIDE mu titul odobrala a Karpov sa stal majstrom sveta bez odohrania zapasu. Fischer sa nasledne na takmer dve desatrocia uplne stiahol. V roku 1992 sa vsak necakane objavil a prijal vyzvu Borisa Spasskeho na odvetny zapas. Vyhral ho 10:5, pricom patnast partii skoncilo remizou. Zapas bol neoficialny a odohraval sa v byvalej Juhoslavii napriek medzinarodnym sankciam. Fischer sa tym definitivne dostal do konfliktu s americkymi uradmi a do Spojenych statov sa uz nevratil.
Posledne roky jeho zivota boli velmi vzdialene obrazu mladeho sachoveho genia. Fischer zil prevazne v zahranici, neskor ziskal islandske obcianstvo a usadil sa na Islande, ktory mu poskytol novy domov. Zomrel 17. januara 2008 v Reykjaviku vo veku 64 rokov na zlyhanie obliciek. Z cloveka, ktory dokazal sustredit pozornost celeho sveta na jednu sachovnicu, sa pocas desatroci stal takmer legendarny samotar. Prave tento obrovsky rozdiel medzi mladym Fischerom a Fischerom na sklonku zivota je jednym z dovodov, preco je jeho pribeh taky silny.
Najvacsi uspech
Ak existuje jediny okamih, ktory definoval Bobbyho Fischera, je to samozrejme rok 1972 a Reykjavik. Cesta k nemu vsak bola ovela dramatickejsia nez samotny zapas. Fischer sa v roku 1962 dostal do Turnaja kandidatov v Curacau, kde skoncil stvrty, no potom sa na cas stiahol z kvalifikacnych cyklov. Ked sa vratil, bol silnejsi nez kedykolvek predtym. V roku 1970 vyhral Interzonal v Palme de Mallorce a nasledne predviedol seriu vykonov, ktora patri medzi najuzasnejsie v dejinach sachu. V zapasoch kandidatov najprv porazil Marka Taimanova 6:0, potom Benta Larsena rovnakym vysledkom a napokon Tigrana Petrosiana 6,5:2,5. Celkovo ziskal v tychto troch zapasoch trinast vitazstiev po sebe. FIDE dodnes tuto seriu uvadza ako jeden z najvacsich vykonov v historii kvalifikacie o titul.
Fischer sa tym dostal k Borisovi Spasskemu, uradujucemu majstrovi sveta. A prave tu zacina pribeh, ktory uz davno prekrocil hranice sachu. Sovietsky zvaz dominoval svetovemu sachu od roku 1948. Botvinnik, Smyslov, Tal, Petrosian a Spassky boli sucastou generacie, ktora vytvorila jednu z najvacsich sportovych skol v historii. Zrazu proti nim stal jediny American. Fischer navyse nebol sucastou ziadneho velkeho timu, ktory by ho dokazal viest. Bol v podstate sam proti celemu systemu.
Zapas v Reykjaviku sa preto okamzite stal politickym a kulturnym symbolom studenej vojny. FIDE ho oznacuje ako „Match of the Century“ a prave jeho priebeh ukazal, preco. Fischer prehral prvu partiu po velmi nezvycajnej chybe, druhu vobec neodohral a prehral ju kontumacne. Po dvoch partiach teda prehraval 0:2 a jeho sen sa mohol skoncit skor, nez sa poriadne zacal. Namiesto toho sa vsak vratil a postupne zacal Spasskeho rozoberat. Po dvadsiatich jednej partii bol vysledok 12,5:8,5 pre Fischera a americky sachista sa stal jedenastym majstrom sveta. Po 24 rokoch tym prerusil nepretrzitu sovietsku nadvladu nad titulom.
Najslavnejsou partiou zapasu sa stala siesta. Fischer v nej prekvapil Spasskeho tahom 1.c4, hoci bol znamy predovsetkym svojim 1.e4. Nasledne odohral jednu z najkrajsich pozicnych partii svojej kariery a Spassky po 41 tahoch vzdal. Potom sa stalo nieco, co dokonale vystihuje rozdiel medzi Spasskym a Fischerom. Porazeny majster sveta vstal a zacal svojmu superovi tlieskat. Publikum sa k nemu pridalo. Spassky tym uznal kvalitu partie napriek tomu, ze prehral jednu z najdolezitejsich hier svojho zivota.
Fischer vsak titul nedokazal obhajit. V roku 1975 mal nastupit proti mlademu Anatolijovi Karpovovi, no nezhodol sa s FIDE na podmienkach zapasu a odmietol nastupit. Titul tak ziskal Karpov bez boja. Pre sachovy svet to bola neuveritelna situacia. Clovek, ktory prave dokazal zosadit najlepsiu sachovu velmoc sveta, sa vzapati rozhodol, ze svoj titul nebude branit.
A tym sa zrodila jedna z najvacsich zahad sachovej historie. Fischer mal iba 32 rokov a teoreticky mohol zostat na vrchole este mnoho rokov. Namiesto toho sa jednoducho vytratil.



Styl hry
Fischerov sach bol uplne iny nez sach Spasskeho. Kym Spassky bol univerzalny a dokazal menit styl podla situacie, Fischer mal neuveritelne silnu predstavu o tom, ako ma vyzerat spravna sachova partia. Miloval aktivnu hru, otvorene linie, iniciativu a presnu analyzu. Bol znamy predovsetkym svojim 1.e4 a dokonca preslavil vyrok, ze ide o najlepsi prvy tah „podla testu“. Ciernymi dokazal pouzivat otvorenia, ktore boli v jeho dobe povazovane za mimoriadne pevne, ale zaroven z nich dokazal vytvorit aktivnu hru.
Jeho sila vsak nebola iba v kombinaciach. Fischer bol vynimocny technik. Ked ziskal malu vyhodu, dokazal ju pretavit do vitazstva s presnostou, ktora bola na svoju dobu mimoriadna. Mal vynikajuci cit pre koncovky, velmi dobre chapal aktivitu figur a dokazal hrat dlhe partie bez toho, aby jeho koncentracia vyrazne klesla. Jeho sach posobil cisto. Nebol zalozeny na nahodnych trikoch. Fischer veril, ze existuje objektivne najlepsi tah a ze ulohou sachistu je najst ho.
To suviselo aj s jeho obrovskou pripravou. Fischer dokazal cele hodiny analyzovat konkretne varianty a velmi dobre si pamatal partie i pozicie. Nechcel vsak byt iba clovekom, ktory sa nauci naspamat mnozstvo otvoreni. Jeho najvacsia sila spocivala v kombinacii pripravy a pochopenia. Presne to ukazala siesta partia proti Spasskemu. Fischer vstupil do otvorenia, ktore dovtedy prakticky nepouzival, a napriek tomu ho odohral na spickovej urovni.
Zaujimavy bol aj jeho vztah k psychologii. Fischer casto posobil, akoby psychologicke hry odmietal. Tvrdil, ze neveri v psychologiu, ale v dobre tahy. Zaroven vsak velmi dobre vedel, ze superovi moze ublizit uz samotnym vyberom otvorenia, tempom hry alebo tym, ze ho prinuti riesit nezname problemy. Jeho zapas proti Spasskemu bol do velkej miery aj subojom nervov.
Fischerova obrovska koncentracia bola mozno este dolezitejsia nez jeho samotny sachovy talent. Dokazal sediet pri sachovnici a venovat pozicii pozornost sposobom, ktory bol pre superov vycerpavajuci. Boris Spassky to neskor vyjadril velmi dramaticky: „Ked hrate s Bobbym, nejde o to vyhrat alebo prehrat. Ide o prezitie.“
A prave v tom spocivala Fischerova velkost. Nebol iba sachistom, ktory vedel najst brilantny tah. Dokazal vytvorit tlak, pod ktorym zacal super robit chyby. Jeho sach bol preto velmi priamy. Fischer nepotreboval poziciu skraslovat. Potreboval ju pochopit a potom z nej vytiahnut maximum.
Koho inspiroval
Fischerov vplyv na sach je obrovsky a presahuje samotny sposob hry. Predovsetkym ukazal, ze jeden clovek moze byt schopny postavit sa proti celej sachovej velmoci. Sovietsky zvaz mal obrovske mnozstvo velmajstrov, trenerov, analytikov a institucii. Fischer mal predovsetkym seba, svoju rodinu, niekolko trenerov a vlastnu schopnost analyzovat. Napriek tomu dokazal cely system porazit.
Jeho sposob pripravy ovplyvnil mnozstvo neskorsich velmajstrov. Hraci ako Garry Kasparov ci neskor Magnus Carlsen vyrastali v sachovom svete, ktory uz Fischer svojou existenciou zmenil. Fischer ukazal, ze spickovy hrac musi byt nielen talentovany, ale musi byt schopny vytvorit si vlastnu predstavu o sachu a nebat sa ju presadzovat. Jeho doraz na konkretnu analyzu, koncovky, otvorenia a fyzicku pripravenost sa stal sucastou profesionalneho sachu.
Mimoriadne dolezity bol aj jeho vplyv na popularitu sachu. Pred rokom 1972 bol sach v Spojenych statoch relativne okrajovym sportom. Fischer z neho urobil celonarodnu a nasledne globalnu senzaciu. Ludia, ktori dovtedy nevedeli rozlisit vezu od strelca, sledovali televizne prenosy a noviny plne sprav z Reykjaviku. Sach sa na chvilu stal jednou z najvacsich sportovych tem planety. FIDE priamo uvadza, ze zapas Fischer–Spassky vyrazne zvysil celosvetovy profil sachu.
A jeho meno prezilo aj v popularnej kulture. V roku 2014 vznikol film Pawn Sacrifice, ktory dramatizuje Fischerov zivot a predovsetkym jeho cestu k zapasu so Spasskym. Fischera v nom stvarnil Tobey Maguire a Spasskeho hral Liev Schreiber. Film sa nesnazi byt presnym dokumentom kazdej udalosti Fischerovho zivota, ale priblizuje jeho psychologicky stav, posadnutost sachom a atmosferu studenej vojny. Pre vela ludi, ktori o Fischerovi predtym vela nevedeli, bol prave tento film prvym kontaktom s jeho pribehom.
Zaujimavosti
Fischerova kariera obsahuje mnozstvo vykonov, ktore by samy osebe stacili na samostatnu kapitolu. V americkom sampionate 1963/64 vyhral vsetkych jedenast partii, teda 11 z 11. Takyto vysledok na turnaji najvyssej urovne je dodnes jednym z najuzasnejsich vykonov v historii sachu.
Este neuveritelnejsie posobi jeho seria z rokov 1970–1971. Najprv vyhral Interzonal v Palme de Mallorce, pricom poslednych sedem partii vyhral za sebou. Potom nasledovali tri zapasy kandidatov a trinast vitazstiev v rade proti Taim­anovovi, Larsenovi a Petrosianovi. Tym sa dostal do zapasu o titul s clovekom, ktoreho dovtedy nikdy v klasickej partii neporazil – Borisom Spasskym. Fischer vsak napriek tomu dokazal prist do Reykjaviku a stat sa majstrom sveta.
Velmi zaujimavy bol aj jeho vztah k novym pravidlam. Fischer sa po navrate k sachu v devatdesiatych rokoch snazil presadit myslienku, ze klasicke otvaracie pripravy zacinaju byt prilis dominantne. Z jeho myslienok neskor vznikol Fischer Random Chess, dnes znamy aj ako Chess960. V tejto variante sa pociatocne postavenie figur nahodne vybera podla pravidiel, takze hraci nemozu cele roky pripravovat konkretne otvorenia naspamat. FIDE tuto formu sachu oficialne uznala v roku 2019.
Fascinujuci bol aj Fischerov navrat v roku 1992. Po dvadsiatich rokoch prakticky bez oficialneho sachu sa opat posadil oproti Borisovi Spasskemu. Zapas bol oznacovany ako odvetny suboj dvoch byvalych majstrov sveta a Fischer ho vyhral 10:5 pri patnastich remizach. Nebol to vsak oficialny zapas o titul a Fischerovo neskorsie tvrdenie, ze je stale „skutocnym“ majstrom sveta, nebolo medzinarodnym sachovym systemom uznane.
Fischerov pribeh ma preto zvlastnu strukturu. Je to pribeh chlapca z Brooklynu, ktory sa takmer nahodou dostal k sachovnici a postupne sa z neho stal najlepsi sachista planety. Je to pribeh cloveka, ktory sam porazil system, ktory cele desatrocia ovladal svetovy sach. Je to pribeh majstra sveta, ktory ziskal svoj titul v jednom z najslavnejsich sportovych subojov vsetkych cias. A zaroven je to pribeh cloveka, ktory po dosiahnuti svojho zivotneho ciela nedokazal alebo nechcel zostat sucastou sveta, ktory mu tento ciel umoznil dosiahnut.
Bobby Fischer tak zostava jednym z najvacsich paradoxov sportovej historie. Ako sachista dosiahol takmer dokonalost. Ako clovek zostal nepochopenou a velmi kontroverznou postavou. Jeho sachove partie vsak prezili vsetky jeho osobne konflikty. A ked dnes niekto otvori sachovnicu a prehra si jeho najlepsie hry, stale tam najde presne toho mladeho Fischera, ktory sedel pri stole cele hodiny, pozeral na 64 poli a snazil sa najst jediny spravny tah. Mozno prave preto jeho pribeh tak pritahuje aj filmarov. Pawn Sacrifice s Tobeym Maguireom nam ukazuje cloveka, ktory sa postupne straca vo vlastnom geniovi. Skutocny Fischer bol vsak este zlozitejsi nez filmova postava. A prave preto patri jeho zivot medzi najvacsie pribehy, ake moze kniha o majstroch sveta v sachu obsahovat.
Anatolij Karpov
Anatolij Karpov patri medzi najvyznamnejsich sachistov 20. storocia. Bol dvanastym majstrom sveta, titul drzal v rokoch 1975 az 1985 a neskor sa k nemu este vratil pocas rozdelenia svetoveho sachu. Jeho meno je vsak spojene predovsetkym s jednym mimoriadnym sachovym fenomenom: Karpov dokazal vyhravat partie sposobom, ktory na prvy pohlad casto vyzeral takmer neviditelne. Super neprehraval po velkom utoku, po obrovskej obeti ani po nejakej senzacnej kombinacii. Najskor prisiel o trochu priestoru, potom o aktivnu figuru, potom o pesiaka, potom zistil, ze jeho veza nema dobre pole – a napokon uz nebolo co zachranovat. Prave preto sa pre jeho styl ujalo prirovnanie k boa constrictorovi, ktory svoju korist nezdolava jedinym uderom, ale postupne ju pripravuje o moznost uniknut.
Osobny zivot
Anatolij Jevgenievic Karpov sa narodil 23. maja 1951 v meste Zlatoust na Urale v Sovietskom zvaze. Sach zacal hrat ako velmi male dieta a jeho talent sa prejavil skoro. Vyrastal v obdobi, ked Sovietsky zvaz povazoval sach za jednu zo svojich prestiznych intelektualnych disciplin. Pre mladeho Karpova existoval cely system trenerov, turnajov a sachovych skol, ktory dokazal mimoriadne talentovanych hracov posuvat velmi rychlo nahor. Karpov tymto systemom presiel az na samotny vrchol. Uz v mladosti bolo zrejme, ze nejde iba o nadaneho chlapca, ale o cloveka s mimoriadnou schopnostou sustredit sa na sachovu poziciu a presne pochopit jej najmensie nuansy.
Na rozdiel od Fischerovej predstavy sachoveho genia, ktory sa do velkej miery spoliehal na vlastne studium, alebo Talovho extravagantneho obrazu sachistu, Karpov posobil velmi disciplinovane. Nebol typom hraca, ktory by potreboval vytvarat okolo seba divadlo. Jeho sila bola prave v sustredeni, trpezlivosti a schopnosti robit dlhe serie spravnych rozhodnuti. Uz jeho cesta medzi svetovu elitu ukazala, ze dokaze zvladat zapasy, v ktorych rozhoduje psychicka odolnost a dlhodoba presnost.
V roku 1973 vyhral interzonalny turnaj v Leningrade a kvalifikoval sa do zapasov kandidatov. Tam zacala cesta, ktora ho mala priviest priamo k Fischerovi. Najprv porazil Leva Polugajevskeho 3:0 pri osmich remizach, potom Borisa Spasskeho 4:1 pri siestich remizach a nakoniec Viktora Korchnoja 3:2 pri devatnastich remizach. Karpov tak ziskal pravo vyzvat Bobbyho Fischera.
Lenze Fischer zapas odmietol. Po dlhych rokovaniach o podmienkach obhajoby titulu sa nedohodlo riesenie, ktore by Fischer akceptoval, a americky sampion sa rozhodol titul neobhajovat. Karpov sa tak v roku 1975 stal majstrom sveta bez odohrania jedineho zapasu o titul. Bola to mimoriadne zvlastna situacia a dodnes existuje otazka, ako by dopadol pripadny Fischer–Karpov. Odpoved vsak uz nikdy nedostaneme. Karpov bol pritom na zaciatku svojej kariery a Fischer mal za sebou niekolkorocnu prestavku. Je preto mozne vytvarat rozne hypotezy, ale nie ich dokazat. Iste je iba to, ze Karpov sa svojho titulu nasledne drzal viac nez desat rokov a porazal prakticky kazdeho, kto sa k nemu dostal.
Karpovova kariera sa pritom neukoncila ani po strate titulu. V roku 1993 sa stal opat majstrom sveta v ramci FIDE po rozdeleni svetoveho sachu a titul obhajil v roku 1996 proti Gata Kamskemu a v roku 1998 proti Viswanathanovi Anandovi. FIDE ho tak eviduje ako majstra sveta v rokoch 1975–1985 a nasledne 1993–1999.

Najvacsi uspech
Karpovovym najvacsim uspechom je samozrejme titul majstra sveta, no jeho vyznam nemozno pochopit iba cez samotne ziskanie titulu v roku 1975. Ovela posobivejsie je to, co nasledovalo. Karpov sa stal dominantnym hracom druhej polovice 70. rokov a prvej polovice 80. rokov. Svoj titul dvakrat obhajoval proti Viktorovi Korchnojovi, ktory bol jednym z najnebezpecnejsich hracov svojej generacie.
Prvy zapas sa odohral v roku 1978 v filipinskom Baguio. Bol to jeden z najdramatickejsich zapasov v dejinach majstrovstiev sveta. Korchnoj predtym opustil Sovietsky zvaz a stal sa ostrym kritikom sovietskeho rezimu, zatial co Karpov zostal reprezentantom sovietskeho sachoveho systemu. Politicke napatie preto preniklo priamo do zapasu. Na sachovnici vsak islo o mimoriadne vyrovnany boj. Karpov sa dostal do vedenia 4:1, ale Korchnoj sa nevzdal a vyrovnal na 5:5 po 31 partiach. Kedze vitazom sa mal stat hrac, ktory ako prvy dosiahne sest vitazstiev, vsetko rozhodla dalsia partia. Karpov ju vyhral a titul si udrzal.
Druhy zapas proti Korchnojovi prisiel v roku 1981 v talianskom Merane. Tentoraz bol priebeh podstatne jednoznacnejsi a Karpov svojho supera porazil. Jeho pozicia najlepsieho sachistu sveta tym zostala neotrasena.
Potom vsak prisiel hrac, ktory Karpovovu eru uplne zmenil. Bol nim Garry Kasparov.
Ich prvy zapas v Moskve v rokoch 1984–1985 sa stal legendou. Hralo sa bez obmedzenia poctu partii do siestich vitazstiev. Po 48 partiach, piatich mesiacoch a neuveritelnych styridsiatich remizach bol zapas za stavu 5:3 pre Karpova preruseny a anulovany. Rozhodnutie vyvolalo velke kontroverzie, ale FIDE nasledne usporiadala novy zapas. Ten uz mal limit 24 partii a v roku 1985 v nom Kasparov zvitazil 13:11 a stal sa najmladsim majstrom sveta v historii.
Karpov vsak neodisiel. V nasledujucich rokoch sa s Kasparovom stretol v dalsich troch zapasoch o titul. V roku 1986 prehral tesne 11½:12½, v roku 1987 skoncil zapas 12:12 a v roku 1990 prehral 11½:12½. Celkovo tak Karpov a Kasparov odohrali pat zapasov o majstrovsky titul a ich rivalita sa stala jednou z najvacsich sachovych konfrontacii vsetkych cias.
A prave tu je mozno Karpovov najvacsi uspech. Jeho era sa neskoncila tym, ze prehral s novym geniom. Dokazal sa s Kasparovom opakovane vracat na vrchol a este niekolko rokov zostat jeho najvacsim superom.
Styl hry
Keby sme mali Karpovov styl opisat jedinou vetou, mohli by sme povedat: Karpov nechcel superovi umoznit hrat jeho vlastnu hru.
Bol majstrom pozicneho sachu. Neslo mu primarne o to vytvorit na sachovnici co najvacsi chaos. Naopak, casto si vybral poziciu, v ktorej mal o trochu lepsie postavene figury, o trochu lepsiu strukturu pesiakov alebo o trochu viac priestoru. Potom tento maly rozdiel postupne zvacsoval. Super mohol mat spociatku pocit, ze sa vlastne nic nedeje. Lenze po desiatich ci dvadsiatich tahoch zistil, ze jeho figury su pasivne, jeho moznosti sa zmensili a Karpovove figury stoja presne tam, kde maju.
Pre tento sposob hry sa pouziva oznacenie „boa constrictor“ – skrtic. Karpov svojho supera neznicil jednou velkou kombinaciou. Skor mu postupne odoberal priestor a moznosti, az kym sa superova pozicia nerozpadla. Jeho hra bola pevne pozicna, velmi malo riskantna, no zaroven mimoriadne nemilosrdna voci aj tym najmensim chybam.
Zaujimave je, ze Karpov nebol iba „nudny pozicny hrac“, ako sa niekedy nespravodlivo zjednodusuje. Vedel hrat aj takticky a utocne. Jeho skutocna sila spocivala v tom, ze dokazal vybrat presne taky typ pozicie, ktory mu najviac vyhovoval. Ak bola potrebna kombinacia, dokazal ju najst. Ak bolo potrebne branit sa, vedel sa branit. Ak bolo mozne vyhrat koncovku malou vyhodou, nepotreboval nic dramatickejsie.
Sam Karpov velmi dobre vystihol svoju filozofiu tym, ze daval prednost jasnemu pozicnemu tlaku veducemu ku koncovke pred krasnym taktickym uderom, pri ktorom by bolo potrebne pocitat mnozstvo nejasnych variantov. To je mozno najlepsi sposob, ako pochopit rozdiel medzi Karpovom a napriklad Talom. Tal sa snazil protivnikovi vytvorit problem, ktory nedokazal vyriesit. Karpov casto urobil nieco este neprijemnejsie: vytvoril poziciu, v ktorej protivnik postupne zistil, ze uz nema dobre moznosti.
Karpov bol tiez mimoriadne silny v koncovkach a v praci s pesiakovou strukturou. Sam hovorieval, ze pesiaci su zakladom celej pozicie – akousi podou, na ktorej vyrasta cela sachova partia. Jeho partie preto dodnes patria medzi vyborny studijny material pre hracov, ktori sa chcu naucit pozicny sach.
Koho inspiroval
Karpov mal obrovsky vplyv na celu generaciu sachistov, hoci jeho vplyv bol iny nez pri Fischerovi ci Talovi. Fischer ukazal, co dokaze individualny genius, Tal posunul hranice utoku a obeti, zatial co Karpov ukazal, aka neuveritelne silna moze byt dokonala pozicna hra.
Jeho hry ovplyvnili mnozstvo sachistov, ktori sa ucili, ako vytvarat tlak bez zbytocneho rizika. Jeho styl bol zaroven jednym zo zakladov sachovej kultury, proti ktorej neskor vyrastol Kasparov. Ich rivalita bola fascinujuca prave preto, ze neslo iba o dvoch skvelych hracov. Do urcitej miery sa stretli dva odlisne pohlady na sach. Karpov predstavoval kontrolu, presnost a postupne zlepsovanie pozicie. Kasparov priniesol obrovsku dynamiku, energiu, pripravu a agresivitu. Napriek tomu sa navzajom velmi vela naucili.
Karpov navyse ukazal, ze sachovy sampion nemusi byt najhlasnejsi clovek v miestnosti. Jeho sila bola v samotnej hre. Aj preto sa stal vzorom pre mnozstvo pozicnych hracov a jeho partie sa dodnes pouzivaju na vyucbu strategickeho myslenia. FIDE ho charakterizuje ako jednu z ustrednych osobnosti sachovej historie druhej polovice 20. storocia.
Zaujimavosti
Jednou z najzaujimavejsich veci na Karpovovi je, ze sa k titulu majstra sveta dostal bez zapasu s uradujucim sampionom. Paradoxne vsak prave nasledna kariera prakticky odstranila pochybnosti o tom, ci si titul zasluzil. Keby bol Karpov iba priemernym sampionom, Fischerova neucast by zostala velkou skvrnou na jeho kariere. Namiesto toho Karpov stravil desat rokov na samotnom vrchole a porazil mnozstvo najlepsich hracov sveta.
Karpov je tiez drzitelom obrovskeho mnozstva turnajovych uspechov. Pocas kariery vyhral viac nez 160 turnajov a viac ako 100 mesiacov bol svetovou jednotkou podla ratingu. To je cislo, ktore ukazuje, ze jeho sila nebola viazana iba na zapasy o titul, ale prejavovala sa aj v beznych turnajovych podmienkach.
Dalsou zaujimavostou je, ze Karpov sa zapisal do historie aj v rapid sachu. V roku 1988 v Mexiku vyhral prve majstrovstva sveta v rapid sachu uznane FIDE.
A napokon je tu jeho neuveritelna rivalita s Kasparovom. Karpov proti nemu bojoval o titul, ked bol este stale svetovou jednotkou, prehral, nasledne sa pokusil titul ziskat spat a opakovane sa k nemu vracal. Ich pat zapasov o titul predstavovalo spolu 167 partii a vytvorilo jednu z najvacsich sag v dejinach sportu. FIDE preto oznacuje rivalitu Karpova a Kasparova za jednu z udalosti, ktore definovali celu eru sachu.
Karpovova kariera je v tomto zmysle zvlastnym pribehom. Na zaciatku sa stal majstrom sveta preto, ze Fischer odmietol obhajovat titul. Na konci vsak uz nikto nemohol vazne tvrdit, ze Karpov je majstrom iba nahodou. Desat rokov drzal svetovy sach pod kontrolou a potom dalsich pat rokov bojoval s Kasparovom v jednom z najvacsich subojov, ake sach pozna.
Karpov nebol sachistom, ktory by potreboval superovi ukazat, ze ho porazil. Jeho partie casto vyzerali, akoby sa super porazil sam. V skutocnosti vsak prave o to islo. Karpov ho k tej chybe postupne prinutil.
Jeho sach nebol o jednom velkom okamihu. Bol o stovkach malych rozhodnuti, z ktorych kazde bolo o trochu lepsie nez rozhodnutie supera.


Garry Kasparov
Garry Kasparov je jednym z tych sachistov, pri ktorych sa slovo „genius“ pouziva uplne prirodzene. Jeho kariera vsak nebola iba pribehom mimoriadne nadaneho hraca. Bola pribehom cloveka, ktory chcel byt najlepsi, bol ochotny pre tento ciel podriadit sachu takmer vsetko a napokon sa stal symbolom nielen sachovej geniality, ale aj konfliktu medzi jednotlivcom a systemom. Kasparov bol majstrom sveta od roku 1985, ked ako dvadsatdvarocny porazil Anatolija Karpova a stal sa v tom case najmladsim majstrom sveta v historii. Pocas dalsich rokov dokazal udrzat svetovy titul proti celej generacii vynikajucich hracov, opakovane bojoval s Karpovom, vytvoril prvotriedne partie plne dynamiky a kombinacii a neskor sa stal prvym velkym majstrom sveta, ktory sa dostal do priameho suboja s modernou pocitacovou umelou inteligenciou.
Osobny zivot
Garry Kimovic Kasparov sa narodil 13. aprila 1963 v Baku, vtedajsom hlavnom meste Azerbajdzanskej SSR. Jeho povod bol zmiesany – otec Kim Moisejevic bol Zid a matka Klara Sagenovna bola Armenka. Povodne priezvisko rodiny bolo Weinstein, ale po otcovej smrti zacal mlady Garry pouzivat matkinu podobu priezviska Kasparov.
Sach sa do jeho zivota dostal velmi skoro. Ked mal priblizne sedem rokov, rodicia si vsimli jeho mimoriadny zaujem o hru. Zaujimave je, ze Kasparov spociatku ani nevedel hrat sach na profesionalnej urovni. Fascinovala ho vsak logika hry a velmi rychlo sa ukazalo, ze dokaze riesit sachove problemy sposobom, ktory bol na jeho vek nezvycajny. Jeho talent si vsimli treneri a mlady Kasparov sa postupne dostal do sovietskeho systemu pripravy, ktory bol v tom case najrozvinutejsim sachovym prostredim na svete.
Rozhodujucu ulohu zohral Michail Botvinnik. Patriarcha sovietskeho sachu uz nebol aktivnym majstrom sveta, ale vytvoril vlastnu sachovu skolu, v ktorej sa mladi hraci ucili nielen jednotlive varianty, ale predovsetkym premyslat o sachu ako o systeme. Botvinnik bol presvedceny, ze sachista musi analyzovat vlastne partie, pripravovat sa na konkretnych superov a vytvarat si vedecky pristup k hre. Prave v tejto skole sa stretli tradicie Botvinnika s obrovskou energiou mladeho Kasparova.
Kasparov bol pritom uplne iny typ osobnosti nez Botvinnik. Kym Botvinnik posobil ako vedec, ktory sach skumal, Kasparov posobil skor ako bojovnik, ktory ho chcel ovladnut. Mal obrovske sebavedomie, mimoriadnu pracovnu disciplinu a velmi silnu tuzbu vitazit. Uz ako tinedzer dokazal vyhravat proti dospelym velmajstrom a na sovietskej scene sa zacal objavovat ako hrac, o ktorom bolo jasne, ze jedneho dna bude bojovat o titul.
V roku 1980 sa stal juniorskym majstrom sveta a v rovnakom roku ziskal titul velmajstra. V nasledujucich rokoch sa jeho postup zrychlil. V roku 1981 ako osemnastrocny vyhral sovietske majstrovstva a v roku 1982 vyhral interzonalny turnaj v Moskve. Tym sa kvalifikoval do zapasov kandidatov. Jeho cesta k majstrovskemu titulu bola mimoriadne rychla. Zo sovietskeho sachoveho zazraku sa pocas niekolkych rokov stal vyzyvatel uradujuceho majstra sveta.
Kasparovov osobny zivot bol pritom pocas jeho kariery neoddelitelne spojeny so sachom. Nebol hracom, ktory by sach vnimal ako prijemne hobby. Bol to jeho hlavny zivotny projekt. Prave tato vlastnost z neho urobila takeho mimoriadne silneho sutaziaceho, ale zaroven mu priniesla aj mnozstvo konfliktov. Kasparov mal vyrazny nazor na to, ako ma vyzerat sach, ako sa ma organizovat jeho svetova federacia a ako by sa mal spravat sachovy profesional.
Najvacsi uspech
Kasparovov najvacsi uspech je jeho vitazstvo nad Anatolijom Karpovom v roku 1985. Lenze samotny zapas je iba castou pribehu.
Ich prvy zapas sa zacal v Moskve v roku 1984 a povodne mal pokracovat dovtedy, kym jeden z hracov neziska sest vitazstiev. Karpov zacal neuveritelne. Po deviatich partiach viedol 4:0 a zdalo sa, ze mladeho vyzyvatela caka katastrofa. Kasparov vsak dokazal prehravat bez toho, aby sa psychicky zrutil. Zacal remizovat jednu partiu za druhou a postupne ziskaval spat podu pod nohami.
Zapas sa stal maratonom. Po 48 partiach Karpov viedol 5:3, ale obaja hraci boli fyzicky aj psychicky vycerpani. FIDE napokon zapas za kontroverznych okolnosti ukoncila a rozhodla o novom zapase. Svet sachu tym dostal jednu z najpodivnejsich situacii vo svojej historii: po mesiacoch hrania nemal zapas vitaza a dvaja superi sa museli stretnut znova.
Druhy zapas sa zacal v septembri 1985. Tentoraz bol limit stanoveny na 24 partii. Kasparov sa uz nespraval ako mlady vyzyvatel, ktory sa snazi prezit. Hral ako hrac presvedceny, ze patri na vrchol. Zapas bol mimoriadne vyrovnany a pred poslednou partiou viedol Karpov 12:11. Kasparov vsak poslednu partiu vyhral ciernymi kamenmi a ziskal skore 13:11. Vo veku 22 rokov sa stal majstrom sveta – najmladsim v historii vtedajsieho sachu.
A tym sa zacala jedna z najvacsich rivalit v dejinach sportu.
Kasparov a Karpov spolu neskor odohrali este dalsie styri zapasy o titul. V roku 1986 Kasparov vyhral 12½:11½, v roku 1987 skoncil zapas remizou 12:12, pricom Kasparov si titul udrzal, a v roku 1990 zvitazil 12½:11½. World Chess Hall of Fame uvadza, ze pocas piatich zapasov o titul odohrali spolu 143 partii.
Ich rivalita vsak nebola iba sportova. Obaja boli uplne odlisne osobnosti. Karpov predstavoval sovietsky sachovy system, hoci jeho vlastny vztah k politike bol komplikovanejsi. Kasparov bol mladsi, hlucnejsi, sebavedomejsi a coraz otvorenejsie kritizoval sposob, akym sovietske a neskor ruske sachove organizacie fungovali. Ich zapasy preto sledoval cely svet.
Kasparov navyse dokazal takmer neuveritelnu vec: titul nestratil pocas obdobia, ked sa stretaval s celou radou svetovych sachovych hviezd. World Chess Hall of Fame uvadza, ze zo svojich dalsich 22 zapasov o majstrovsky titul vyhral vsetky okrem jedneho.
Styl hry
Kasparovov styl bol v mnohom protikladom Karpovovho. Karpov chcel superovi postupne odoberat moznosti. Kasparov casto chcel vytvorit poziciu, v ktorej bude musiet super robit rozhodnutia pod obrovskym tlakom.
Bol mimoriadne dynamicky hrac. Dokazal obetovat material za iniciativu, vyuzivat otvorene linie, tlacit superove figury do pasivity a nasledne zautocit. Jeho hry casto posobili, akoby sa na sachovnici naraz otvorilo desat moznosti a Kasparov ako jediny presne vedel, ktora z nich vedie k vitazstvu.
Velkou sucastou jeho sily bola priprava. Kasparov patril medzi prvych sachistov, ktori vyuzivali pocitace a databazy ako mimoriadne silny nastroj profesionalnej pripravy. Jeho tim analyzoval mnozstvo partii, hladal novinky v otvoreniach a snazil sa predvidat, co moze super pripravit. Kasparov potom dokazal tieto informacie spojit s vlastnou fenomenalnou schopnostou pocitat varianty.
Jeho sach vsak nebol iba „vypoctovy“. Kasparov mal mimoriadne silny cit pre iniciativu. Vedel, kedy treba poziciu zjednodusit a kedy naopak vsetko skomplikovat. Prave preto je jeho styl casto charakterizovany ako dynamicky pozicny sach. Nebol iba utocnikom. Dokazal hrat strategicke partie, koncovky aj dlhe manevrovacie pozicie. Rozdiel oproti Karpovovi spocival predovsetkym v tom, ze Kasparov bol ochotnejsi vytvorit nerovnovahu.
Jeho najznamejsie partie preto casto obsahuju obete a utoky. Jedna z najznamejsich prisla uz pred jeho titulom, ked ako cierny proti Veselinovi Topalovovi v roku 1999 v holandskom Wijk aan Zee vytvoril jednu z najslavnejsich kombinacii modernej sachovej historie. Dlha seria obeti vyustila do utoku na krala a partia sa dodnes objavuje v zbierkach najkrajsich sachovych hier.
Kasparov bol zaroven mimoriadne silny v tom, co by sme mohli nazvat „praktickou agresivitou“. Super sice mohol objektivne este stale stat dobre, ale musel robit mnozstvo presnych rozhodnuti. Kasparov mu takmer nikdy nedal pohodlnu cestu k remize.
Koho inspiroval
Ak Karpov predstavoval vrchol klasickeho pozicneho sachu, Kasparov predstavoval jeho dynamicku modernizaciu. Jeho vplyv na nasledujuce generacie bol obrovsky. Mnohi mladi hraci vyrastali na jeho partiach a ucili sa z nich nielen kombinacie, ale aj sposob profesionalnej pripravy.
Kasparov zaroven ukazal, aku velku ulohu moze mat v sachu priprava. Moderny velmajster uz nemohol byt iba clovekom, ktory pozna principy sachu. Musel poznat tisice partii, analyzovat otvorenia, sledovat superov a pracovat s pocitacmi. Kasparov patril medzi ludi, ktori tuto novu eru pomahali vytvarat.
Velmi vyznamny bol jeho vplyv aj na Vladimira Kramnika, ktory sa neskor stal majstrom sveta. Kramnik sa dostal do Kasparovovho timu a v roku 2000 ho dokonca porazil v zapase o titul. Bola to jedna z najvacsich zmien generacii v historii sachu: Kasparov, ktory kedysi zosadil Karpova, prehral svoj titul s mladsim hracom, ktory vyrastal v sachovom svete vytvorenom aj jeho vlastnym odkazom.
Kasparov vsak ovplyvnil aj sirsie chapanie sachu. Ukazal, ze sachovy majster moze byt verejne znamou osobnostou, autorom knih, komentatorom a intelektualom, ktory hovori o politike, technologiach a spolocnosti. Jeho kniha How Life Imitates Chess napriklad pouziva sachove principy ako metaforu pre rozhodovanie v beznom zivote. Kasparov sa tak postupne stal osobnostou, ktorej meno poznaju aj ludia, ktori sach prakticky nehraju. World Chess Hall of Fame ho zaradila medzi svoje vyznamne osobnosti uz v roku 2005.
Zaujimavosti
Jednou z najvacsich kapitol Kasparovovho zivota je jeho suboj s pocitacom Deep Blue. V roku 1996 sa stretol s pocitacom IBM v zapase, ktory vyhral Kasparov. O rok neskor sa vsak uskutocnila odveta a tentoraz Deep Blue zvitazil. Bol to historicky okamih, pretoze po prvykrat dokazal pocitac v zapase podla klasickych pravidiel porazit uradujuceho majstra sveta.
Pre sachistov neslo iba o jednu prehru. Symbolicky sa tym zacala nova era. Dovtedy bol pocitac nastrojom, ktory cloveku pomahal. Po zapase s Deep Blue bolo jasne, ze nastava doba, ked moze pocitac v samotnej sachovej hre prekonat aj najlepsieho cloveka na svete.
Kasparov vsak nebol clovekom, ktory by jednoducho prijal vysledok a ustupil. O okolnostiach zapasu, o kvalite pocitacovych tahov a o rozhodnutiach timu IBM sa viedli dlhe diskusie. Deep Blue navyse nebol vseobecnou umelou inteligenciou v dnesnom zmysle. Bol to specializovany superpocitac vytvoreny na hranie sachu. Napriek tomu jeho vitazstvo predstavovalo obrovsky psychologicky zlom.
Dalsou vyznamnou udalostou bolo Kasparovovo oddelenie od FIDE. V roku 1993 sa spolu s Nigelom Shortom dostal do konfliktu s Medzinarodnou sachovou federaciou a obaja sa rozhodli vytvorit vlastnu organizaciu – Professional Chess Association. Tym sa zacalo trinastrocne obdobie rozdeleneho svetoveho sampionatu, ked existovali paralelni majstri sveta.
Kasparov si v ramci PCA udrzal titul a postupne ho obhajil proti Nigelovi Shortovi, Viswanathanovi Anandovi a Alexejovi Sirovovi. V roku 2000 vsak prehral zapas s Vladimirom Kramnikom. Prvykrat po patnastich rokoch tak nebol majstrom sveta.
A potom urobil nieco, co bolo pre sachoveho velikana jeho formatu velmi nezvycajne. V roku 2005 oznamil odchod z profesionalneho sachu. Mal iba 41 rokov a stale patril medzi najsilnejsich hracov sveta. Neodchadzal preto, ze by uz nedokazal konkurovat mladsim superom. Skor sa rozhodol, ze nechce dalej pokracovat v systeme, ktory podla neho stracal zmysel, a zacal sa vyraznejsie venovat pisaniu, prednaskam a politike.
Kasparov sa nasledne stal jednym z najvyraznejsich kritikov ruskeho prezidenta Vladimira Putina a zacal sa angazovat v ruskej opozicii. Jeho zivot sa tym opat dostal daleko za hranice sachovnice. Clovek, ktory kedysi bojoval proti Karpovovi za majstrovsky titul, teraz bojoval uplne inym sposobom – prostrednictvom verejnych vystupeni, knih a politickeho aktivizmu.
Pre historiu sachu vsak zostane predovsetkym tym, cim bol pocas svojej najlepsej ery: neuveritelne pripravenym, agresivnym a sebavedomym majstrom sveta, ktory dokazal spojit staru sovietsku sachovu skolu s novou erou pocitacov.
Jeho pribeh je zaroven fascinujucim pokracovanim Karpovovho pribehu. Karpov bol muzom malych vyhod. Kasparov bol muzom iniciativy. Karpov supera postupne zvazoval. Kasparov nanho vytvoril tlak a prinutil ho reagovat. Obaja boli absolutne vynimocni – a prave preto ich pat zapasov o titul patri k najvacsim duelom v historii sportu. World Chess Hall of Fame ich rivalitu opisuje ako suboj dvoch odlisnych stylov, osobnosti a vztahov k sovietskemu systemu.
Kasparov napokon odisiel zo sachu ako stale relativne mlady muz. Jeho odkaz vsak zostal. Bol majstrom sveta, ktory pomohol zmenit sposob pripravy sachistov, bol prvym velkym sachovym sampionom, ktoreho porazil specializovany superpocitac, a stal sa jednym z najznamejsich sachistov vsetkych cias.
Karpov chcel mat na sachovnici vsetko pod kontrolou. Kasparov chcel kontrolovat samotny priebeh boja. A ked sa tito dvaja stretli, vznikla jedna z najvacsich sachovych vojen 20. storocia.


Vladimir Kramnik
Vladimir Kramnik prisiel na scenu v case, ked sa mohlo zdat, ze svetovy sach patri jedinemu muzovi. Garry Kasparov bol na vrchole uz patnast rokov, mal obrovsky respekt, fantasticku pripravu a stale patril medzi najsilnejsich hracov planety. A potom sa objavil mlady Rus, ktory proti nemu nepouzil rovnake zbrane. Namiesto toho Kasparovovi zobral presne to, co potreboval najviac – dynamiku, iniciativu a pohodlne pozicie. Kramnik ho v roku 2000 v Londyne porazil 8½:6½ bez jedinej prehry a stal sa klasickym majstrom sveta. O sest rokov neskor potom vyhral aj zjednocovaci zapas proti Veselinovi Topalovovi a obnovil jednotny titul majstra sveta. Kramnikov pribeh je preto pribehom hraca, ktory nevyhraval tym, ze by robil viac hluku nez super. Vyhraval tym, ze mu postupne znemoznil robit to, co vedel najlepsie.
Osobny zivot
Vladimir Borisovic Kramnik sa narodil 25. juna 1975 v Tuapse pri Ciernom mori v Sovietskom zvaze. Pochadzal z umelecky zalozenej rodiny a sach sa naucil hrat priblizne ako sestrocny. Uz v detstve bolo jasne, ze ma mimoriadny talent, no jeho cesta medzi absolutnu svetovu elitu nebola iba vysledkom prirodzeneho nadania. Kramnik sa dostal do prostredia slavnej Botvinnikovej sachovej skoly, ktora nadviazala na tradiciu najlepsej sovietskej sachovej pripravy. Prave tam sa naucil systematicky analyzovat partie, premyslat o pozicii a pripravovat sa na konkretneho supera.
Uz ako tinedzer patril medzi najvacsie talenty v krajine, ktora bola plna sachovych talentov. V roku 1991 ziskal titul juniorskeho majstra sveta a o rok neskor prisiel jeden z prvych velkych momentov jeho kariery. Sedemnastrocny Kramnik sa dostal do ruskej reprezentacie na olympiade v Manile. Nebol este velmajstrom, no napriek tomu ziskal fantastickych 8½ bodu z 9 partii a jeho vykon dosiahol priblizne uroven 2958 Elo. Za svoj vysledok ziskal zlatu medailu za najlepsi individualny vykon na turnaji.
Zaujimave je, ze jeho ucast v ruskom time suvisela aj s Kasparovom. Kasparov mladeho Kramnika podporil a pomohol mu dostat sa do reprezentacie napriek tomu, ze v tom case este nebol velmajstrom. Pre Kramnika to bol obrovsky impulz. O niekolko rokov neskor sa tito dvaja muzi stretli za uplne inych okolnosti – jeden ako dlhorocny majster sveta, druhy ako jeho vyzyvatel.
Kramnik sa stal velmajstrom v roku 1992 a jeho vzostup pokracoval mimoriadne rychlo. V januari 1996 sa dostal na prve miesto svetoveho ratingu. V tom case mal iba dvadsat rokov. Nebol pritom hracom, ktory by potreboval vyhravat kazdy turnaj efektnym sposobom. Jeho vysledky boli zalozene na neuveritelnej stabilite. Dokazal porazit najsilnejsich superov a zaroven len velmi zriedka prehraval.
Jeho osobnost bola v kontraste s Kasparovom pozoruhodne pokojna. Kramnik posobil skor ako premyslajuci umelec nez ako bojovnik. Sam neskor prirovnaval sach k umeniu a hovoril o tvorbe vzorov na 64 poliach. Tento umelecky pristup dobre zapada aj do jeho rodinneho prostredia. Jeho sach bol casto elegantny, cisty a nenapadny. Kym Tal alebo Kasparov mohli divaka okamzite ohromit, Kramnik casto prinutil divaka pozriet sa na partiu este raz, aby pochopil, preco je jeho zdanlivo obycajny tah vlastne taky silny.


Najvacsi uspech
Najvacsim Kramnikovym uspechom je nepochybne zapas proti Garrymu Kasparovovi v Londyne v roku 2000.
Kasparov si povodne mohol vybrat prakticky kohokolvek. Bol uradujucim majstrom sveta, svetovou jednotkou a na vrchole kariery. Kramnik bol sice uz jednym z najlepsich hracov sveta, ale napriek tomu bol povazovany za outsidera. Kasparov bol favoritom a vacsina sachoveho sveta ocakavala, ze mladeho Rusa porazi.
Kramnik vsak pripravil jeden z najlepsich strategickych planov v historii zapasov o titul. Pochopil, ze ak bude hrat proti Kasparovovi jeho vlastnu dynamicku hru, moze sa dostat do obrovskych problemov. Preto sa rozhodol obmedzit jeho moznosti. Jednym z najdolezitejsich prvkov jeho pripravy bola obrana Berlin Defence v Spanielskej hre. Otvorenie, ktore bolo v tom case povazovane za velmi pokojne a trochu staromodne, sa v Kramnikovom podani stalo mimoriadne ucinnou zbranou. Kramnik vytvaral pozicie, v ktorych Kasparov nedostaval typicku iniciativu a nemohol rozvinut svoj obavany utok.
Kasparov to neskor sam velmi vystizne opisal. Kramnik podla neho vytvoril strategiu, ktora ho mala dostat mimo oblasti, v ktorych sa citil najpohodlnejsie. A podla Kasparova to fungovalo dokonale – v priprave bol jednoducho prekonany.
Zapas sa skoncil vysledkom 8½:6½ pre Kramnika. Este posobivejsie nez samotne skore bolo to, ze Kramnik neprehral ani jednu partiu. Kasparov, ktory bol v tom case povazovany za takmer neporazitelneho, nedokazal najst sposob, ako svojho vyzyvatela zlomit.
Kramnik sa tak vo veku 25 rokov stal majstrom sveta.
Nebola to vsak iba jedna senzacna vyhra. Kramnik potom titul obhajil v roku 2004 proti Peterovi Lekoovi. Zapas v Brissagu sa skoncil 7:7 a podla pravidiel si Kramnik titul udrzal. Bolo to dalsie potvrdenie jeho schopnosti hrat dlhe a mimoriadne vyrovnane zapasy.
Kramnikov dalsi velky uspech prisiel v roku 2006. Svetovy sach bol v tom case rozdeleny. Kramnik drzal klasicky titul, zatial co FIDE mala vlastneho majstra sveta, Bulhara Veselina Topalova. Po rokoch rozdelenia sa konecne uskutocnil zjednocovaci zapas v Elista v Kalmycku.
A ani tento zapas nebol jednoduchy. Skoncil sa po zakladnej casti nerozhodne a Kramnik napokon zvitazil v tajbrejku. Stal sa tak nespornym majstrom sveta, cim sa po trinastich rokoch rozdelenia opat spojil svetovy titul do jednych ruk.
Je to velmi dolezita sucast Kramnikovho odkazu. Nebol iba muzom, ktory porazil Kasparova. Bol aj hracom, ktory pomohol uzavriet jednu z najchaotickejsich kapitol historie svetoveho sachu.







Styl hry
Kramnikov sach bol v mnohych ohladoch pokracovanim klasickej pozicnej skoly, ale zaroven ju posunul do modernej ery.
Jeho hra bola pokojna, hlboka a neuveritelne presna. Kramnik casto nechcel okamzite utocit. Najskor sa snazil pochopit, co super potrebuje. Potom mu tuto moznost jednoducho odobral.
Prave to bolo take ucinne proti Kasparovovi. Kasparov potreboval dynamicke pozicie, v ktorych mohol vytvorit tlak a prinutit supera riesit mnozstvo problemov. Kramnik sa snazil tieto problemy vobec nedovolit. Namiesto toho vytvoril pevnu poziciu, v ktorej jeho super nemal jasny plan.
Kramnik preto casto posobil, akoby hral „proti superovi“, nie iba proti sachovnici. Vedel si vybrat otvorenie podla toho, co superovi vyhovuje alebo nevyhovuje. Jeho vitazstvo nad Kasparovom bolo dokonalou ukazkou tejto filozofie. Kramnik sa nesnazil dokazat, ze je lepsi utocnik. Dokazal, ze dokaze zabranit najlepsiemu utocnikovi svojej generacie, aby utocil.
Velmi silny bol v pozicnom chapani figur, v strategickych koncovkach a v dlhodobom planovani. Jeho partie casto obsahuju minimum zbytocnych pohybov. Kazda figura ma svoje miesto a kazdy pesiak moze byt sucastou planu, ktory sa naplno prejavi az o mnoho tahov neskor.
Zaroven vsak nie je spravne oznacovat Kramnika iba za defenzivneho hraca. Dokazal hrat velmi agresivne, ked si to pozicia vyzadovala. Jeho velkou vlastnostou bola schopnost menit styl podla situacie. Sam neskor priznal, ze proti Kasparovovi musel svoj styl vedome menit, aby sa dostal do pozicii, ktore mu umoznia vyhrat.
Jeho najvacsou zbranou tak nebola konkretna kombinacia. Bola to kontrola charakteru partie.
A prave preto je Kramnik mimoriadne dolezity aj z hladiska vyvoja moderneho sachu. Jeho uspech s Berlinskou obranou ukazal, ze aj velmi pevna a pokojna strategia moze byt na najvyssej urovni mimoriadne nebezpecna. To, co predtym mohlo vyzerat ako „remizova linia“, sa v rukach spickoveho hraca mohlo zmenit na ucinnu zbran proti svetovemu sampionovi.
Koho inspiroval
Kramnikov vplyv na sach je mozno menej napadny nez Kasparovov alebo Talov, ale je obrovsky. Ukazal celej generacii hracov, ze moderny sach nemusi byt zalozeny iba na agresivite. Mimoriadne dolezita moze byt aj schopnost kontrolovat superove moznosti a vyberat si take pozicie, v ktorych super jednoducho nemoze pouzit svoje najsilnejsie zbrane.
Velmi vyznamny bol aj jeho vplyv na otvorenia. Berlinsku obranu v Spanielskej hre Kramnik nevymyslel, ale jeho uspech proti Kasparovovi z nej urobil jednu z najrespektovanejsich obrannych zbrani na najvyssej urovni. To, co kedysi mohlo posobit ako trochu nudna cesta k remize, sa stalo serioznym strategickym nastrojom.
Kramnik zaroven predstavuje jednu z poslednych velkych osobnosti sovietskej sachovej skoly. Vyrastal v Botvinnikovej tradicii, jeho kariera sa vsak rozvijala uz v uplne inom svete. Sovietsky zvaz zanikol, sach sa profesionalizoval a pocitace zacali menit sposob pripravy. Kramnik dokazal tieto dve ery spojit.
Velmi symbolicke je aj to, ze neskor prave on odovzdal sachovu korunu dalsej generacii. V roku 2007 sa majstrom sveta stal Viswanathan Anand. Kramnik potom proti Anandovi este raz bojoval o titul, tentoraz v roku 2008 v Bonne. Anand zapas vyhral 6½:4½ a Kramnik uz titul spat neziskal.
Kramnik vsak zostal na svetovej spicke este mnoho rokov. Jeho poslednym velkym pokusom o navrat k titulu bol turnaj kandidatov v Londyne v roku 2013. Skoncil na 8½ bode a spolu s Magnusom Carlsenom sa delil o prve miesto, no Carlsen mal lepsie pomocne kriteria.
Zaujimavosti
Kramnikov pribeh obsahuje jeden nadherny paradox. Muz, ktoreho kedysi do ruskej olympijskej reprezentacie podporil Kasparov, sa o osem rokov neskor stal clovekom, ktory Kasparovovi vzal titul. A neurobil to vitazstvom v divokej partii plnej kombinacii. Urobil to tym, ze Kasparovovi prakticky nedovolil hrat jeho oblubeny sach.
Kramnik bol zaroven jednym z mala hracov, ktori dokazali porazit Kasparova v zapase o titul bez jedinej prehry. Kasparov bol pred zapasom vyraznym favoritom a jeho prehra predstavovala obrovsky sok pre sachovy svet. FIDE tento zapas dodnes oznacuje za Kramnikov pamatny suboj, v ktorom zosadil dovtedy dominantneho sampiona.
Zaujimava bola aj jeho cesta k absolutnemu svetovemu titulu. V rokoch 2000 az 2006 bol klasickym majstrom sveta v obdobi, ked existoval paralelny FIDE sampion. Az vitazstvo nad Topalovom v roku 2006 znamenalo, ze po dlhom rozdeleni uz neexistovali dvaja konkurencni majstri sveta. Kramnik tak nebol iba dalsim sampionom v poradi. Bol muzom, ktory pomohol svetovemu sachu znovu vytvorit jednotnu korunu.
Kramnik mal pritom pozoruhodne dlhu karieru. Este v roku 2013, ked uz mal 38 rokov, dokazal skoncit v turnaji kandidatov na delenej prvej priecke s o viac nez desat rokov mladsim Magnusom Carlsenom. Klasicky sach definitivne ukoncil az v januari 2019. Aj potom vsak zostal pri sachu a prilezitostne sa objavoval v rapidovych a bleskovych sutaziach.
Kramnik je tiez zaujimavy tym, ako sa jeho pohlad na sach menil. Pocas kariery patril medzi hracov, ktori dokazali stravit obrovske mnozstvo casu pripravou. Sam neskor uvadzal, ze pravidelne prezera tisice partii, aby mu neusli nove myslienky a trendy. Zaroven upozornoval, ze hrac, ktory chce dosiahnut velke vysledky v klasickom sachu, by nemal prilis vela hrat rapid a bleskovy sach, pretoze si moze odnaucit dlhodobu koncentraciu potrebnu pri vaznych partiach.
A prave tym je Kramnik zaujimavy aj dnes. Nebol najvacsim sachovym showmanom. Nemal Fischerovu legendu, Talovu extravaganciu ani Kasparovovu vybusnost. Jeho sila bola ovela subtilnejsia.
Ked Karpov vyhraval, super casto citil, ako sa okolo neho zatvara slucka. Ked Kasparov vyhraval, super citil, ze nanho prichadza burka. Ked Kramnik vyhraval, super casto ani nevedel, kedy sa vlastne dostal do prehranej pozicie.
A mozno prave preto bol idealnym muzom na ukoncenie Kasparovovej ery.
Kasparov bol najvacsou burkou sachu svojej generacie. Kramnik ho neporazil tym, ze vytvoril vacsiu burku. Jednoducho zatvoril okna.


Viswanathan Anand
Viswanathan Anand patri medzi najvyznamnejsich sachistov svojej generacie a zaroven medzi ludi, ktori zmenili geografiu svetoveho sachu. Pred nim bolo uplne bezne, ze majstri sveta pochadzali zo Sovietskeho zvazu, Ruska alebo v pripade Fischera zo Spojenych statov. Anand vsak ukazal, ze dalsia velka sachova velmoc moze vyrast aj v Indii. Nebol pritom iba prvym velkym indickym sachistom. Bol jednym z najuniverzalnejsich hracov svojej ery, dokazal vyhravat v klasickom, rapidovom aj bleskovom sachu a stal sa majstrom sveta v troch roznych formatoch – v roku 2000 v knockoutovom sampionate FIDE, v roku 2007 v turnaji a nasledne v klasickych zapasoch proti Kramnikovi, Topalovovi a Gelfandovi. FIDE ho uvadza ako prveho indickeho velmajstra a patnasobneho majstra sveta.
Osobny zivot
Viswanathan Anand sa narodil 11. decembra 1969 v meste Mayiladuthurai v indickom state Tamilnadu. Vyrastal vsak predovsetkym v Madrase, dnesnom Chennai. Sach sa naucil priblizne vo veku siestich rokov a prvou ucitelkou mu bola jeho matka Susheela, ktora mala k sachu blizko. Rodina neskor urcity cas zila na Filipinach, kde Anand pokracoval v sachovom raste. Uz od detstva bolo na nom pozoruhodne najma tempo, akym dokazal premyslat. Anand vedel nachadzat sachove riesenia mimoriadne rychlo a prave preto dostal v mladosti prezyvku „Lightning Kid“ – Bleskovy chlapec.
Anandova cesta bola pritom pozoruhodna aj preto, ze nevyrastal v krajine s tradiciou porovnatelnou so Sovietskym zvazom. Ked zacinal, India este nebola dnesnou sachovou velmocou, v ktorej vyrastaju tisice mimoriadne silnych mladych hracov. Anand bol jednym z prvych, ktori ukazali, co moze indicky talent v sachu dosiahnut. V roku 1984 sa stal medzinarodnym majstrom a v roku 1985, ako patnastrocny, vyhral azijsky juniorsky sampionat. V roku 1987 ziskal titul juniorskeho majstra sveta a stal sa prvym Azijcom, ktory tento titul ziskal. O rok neskor, v roku 1988, sa stal prvym velmajstrom v historii Indie.
Jeho postup bol mimoriadne rychly. India dostala mladeho sachoveho hrdinu, ktory zacal ziskavat uspechy aj proti najvacsim menam svetoveho sachu. Jeden z jeho prvych velkych medzinarodnych triumfov prisiel v roku 1991 v Reggio Emilia, kde skoncil pred byvalymi majstrami sveta Garrym Kasparovom a Anatolijom Karpovom. Pre Anandovu reputaciu to bol obrovsky moment: uz nebol iba „najlepsim sachistom z Indie“. Zacinal patrit medzi najlepsich sachistov na svete.
Jeho prezyvka „Lightning Kid“ pritom nebola iba marketingovym oznacenim. Anand bol skutocne znamy neuveritelnou rychlostou hry. Dokazal robit kvalitne rozhodnutia v case, ked super este len zacinal pocitat varianty. Tato vlastnost bola obrovskou vyhodou najma v rapid sachu, ale prenasala sa aj do klasickych partii. Anand vsak nebol iba rychly. Prave kombinacia rychlosti, intuicie a presneho vypoctu z neho urobila jedneho z najtazsich superov svojej generacie.
V osobnom vystupovani bol pritom uplnym opakom niektorych svojich velkych predchodcov. Fischer bol uzavrety a konfliktny, Kasparov vybusny a politicky velmi aktivny, Tal extravagantny. Anand posobil pokojne, skromne a priatelsky. Aj preto sa stal v Indii obrovskou osobnostou bez toho, aby si musel vytvarat legendu prostrednictvom konfliktov.
Prave jeho popularita mala nasledne obrovsky vyznam. Anand nebol iba clovekom, ktory ziskal titul majstra sveta. Bol dokazom pre miliony indickych deti, ze sach moze byt cestou az na samotny vrchol. Jeho uspech sa stal jednym z hlavnych impulzov sachoveho boomu v Indii. Dnes je India jednou z najvacsich sachovych velmoci sveta a Anand je v tomto pribehu prirodzenym zaciatkom.
Najvacsi uspech
Anandova cesta k titulu bola dlhsia a komplikovanejsia nez pri Kramnikovi. Uz v roku 1995 sa dostal k zapasu o majstra sveta, ked vyzval Garryho Kasparova. Ich suboj sa odohral na vrchole World Trade Center v New Yorku a Anand zacal neuveritelne – po prvych osmich partiach viedol 3:2 pri siestich remizach. Vyzeralo to, ze svetovy sampion sa moze ocitnut v obrovskych problemoch.
Kasparov vsak dokazal zapas otocit. Anand nasledne prehral pat zo siedmich dalsich partii a zapas skoncil vitazstvom Kasparova 10½:7½. Pre Ananda to bola bolestiva skusenost, ale zaroven dolezita skola. O pat rokov neskor sa k svetovemu titulu vratil.
V roku 2000 sa v Teherane a nasledne v New Delhi konal turnaj o titul majstra sveta FIDE v knockoutovom formate. Anand bol nasadenou jednotkou a svoju poziciu favorita potvrdil. Vyhral sedem zapasov za sebou a vo finale porazil Alexeja Sirova presvedcivo 3½:½. Stal sa tak majstrom sveta FIDE.
Tento titul vsak stale neznamenal, ze Anand je jedinym majstrom sveta. Svetovy sach bol vtedy rozdeleny. Klasicky titul drzal Kasparov, ktory v roku 2000 prehral s Vladimirom Kramnikom, zatial co Anand ziskal titul v systeme FIDE. Anand preto este stale potreboval dosiahnut nieco vacsie.
A to prislo v roku 2007.
Majstrovstva sveta sa tentoraz rozhodovali v uplne nezvycajnom formate. V Mexico City hralo o titul osem hracov systemom kazdy s kazdym dvakrat. Medzi nimi bol aj uradujuci klasicky majster sveta Vladimir Kramnik. Anand vsak turnaj zvladol fantasticky. Ziskal devat bodov zo strnastich partii, vyhral styri partie, desat remizoval a ani raz neprehral. Stal sa tak nespornym majstrom sveta.
Tym sa zacala Anandova najvacsia era.
V roku 2008 prisla obhajoba proti muzovi, ktoreho Anand dobre poznal – Vladimirovi Kramnikovi. Kramnik bol clovek, ktory porazil Kasparova a v roku 2006 zjednotil svetovy titul. Anand vsak zapas v Bonne zvladol mimoriadne presvedcivo a vyhral 6½:4½.
O dva roky neskor cakal Ananda dalsi velmi nebezpecny super – Veselin Topalov. Zapas sa odohral v Sofii, teda v Topalovovej domovine. Anand zvitazil 6½:5½ a titul si udrzal. V roku 2012 nasledoval zapas proti Borisovi Gelfandovi. Ten skoncil po dvanastich klasickych partiach 6:6 a o majstrovi sveta rozhodol rapidovy tajbrejk. Anand ho zvladol a titul obhajil.
Anand sa tak stal patnasobnym majstrom sveta. A este pozoruhodnejsie je, ze jeho pat titulov nevzniklo jednoduchym opakovanim rovnakeho uspechu. Vyhral svetovy sampionat v troch uplne odlisnych formatoch: knockoutovym systemom, turnajom a klasickymi zapasmi. To je mimoriadne unikatna sucast jeho odkazu.
Jeho vladu vsak nakoniec ukoncil muz, ktory mal predstavovat novu generaciu.
V roku 2013 sa Anand stretol s Magnusom Carlsenom. Zapas sa konal priamo v Chennai, teda v Anandovom domovskom meste. Symbolika bola nadherna: jeden z najvacsich sachistov Azie branil titul pred mladym Norom, ktory bol v tom case svetovou jednotkou.
Anand vsak uz mal 43 rokov, zatial co Carlsen mal iba 22. Mladsi hrac vyhral 6½:3½ a stal sa majstrom sveta. Anand sa pokusil titul ziskat spat v roku 2014, ked vyhral turnaj kandidatov a opat sa kvalifikoval do zapasu s Carlsenom. Ani druhy pokus vsak nevysiel. Carlsen vyhral 6½:4½.
Napriek tomu je nespravne vnimat Anandovu karieru cez jej zaver. Ked prehral s Carlsenom, nebol to starnuci sampion, ktory uz nedokazal konkurovat mladym hracom. Este pred zapasom v roku 2013 patril medzi absolutnu svetovu spicku a jeho schopnost vratit sa do turnaja kandidatov po prvej prehre s Carlsenom bola sama osebe pozoruhodna.
Styl hry
Anandov styl je velmi tazke zhrnut jedinym slovom. A prave v tom spocivala jeho sila.
Na zaciatku kariery bol znamy predovsetkym svojou rychlostou a taktickou brilantnostou. Vedel velmi rychlo vypocitat komplikovane varianty a casto posobil, akoby videl riesenie skor nez jeho super. Neskor vsak svoj styl vyrazne rozsiril. Anand sa stal mimoriadne univerzalnym hracom schopnym hrat pozicne, takticky, strategicky aj velmi dynamicky.
To bolo dolezite najma v jeho zapasoch o titul. Keby zostal iba „Lightning Kid“, ktory sa spolieha na rychlost a taktiku, pravdepodobne by nedokazal vydrzat tak dlho na absolutnom vrchole. Anand sa vsak neustale prisposoboval.
Sam sachovy svet si zacal vsimat, ze Anand dokaze menit styl podla supera. Proti jednemu hracovi mohol hrat ostre otvorenie a vytvorit komplikovanu poziciu, proti inemu zvolit strategicku cestu. Jeho sach bol v tomto zmysle velmi moderny: nebol otrokom jedneho stylu.
Obrovskou sucastou jeho uspechu bola priprava. Anand bol jednym z prvych majstrov sveta, ktori naplno vyuzili moderne pocitacove databazy a timovu pripravu. V zapasoch o titul dokazal prinasat novinky v otvoreniach, ktore boli pripravene velmi hlboko. Jeho rychlost mu potom umoznovala tieto pripravene pozicie hrat bez toho, aby na sachovnici spotreboval prilis vela casu.
Fascinujuce je, ze prave clovek znamy svojou rychlostou sa dokazal stat aj majstrom dlhych a strategickych zapasov. Anand sa teda postupne vyvijal od mladeho taktickeho genia k uplnemu sachovemu profesionalovi.
Jeho styl bol navyse mimoriadne vhodny pre rapid sach. Anand ziskal titul majstra sveta v rapid sachu a patril medzi najlepsich hracov sveta aj v kratsich casovych kontrolach. Jeho rychlost nebola povrchna. Dokazal premyslat rychlo preto, ze mal pozicie neuveritelne dobre zautomatizovane a zaroven dokazal velmi rychlo rozpoznat takticke vzory.
Prave preto sa nanho hodi trochu ine prirovnanie nez na Karpova alebo Kasparova.
Karpov bol skrtic, Kasparov utocnik a Kramnik stavitel pevnosti. Anand bol skor sermiar – rychly, presny a schopny okamzite zmenit smer utoku.




Koho inspiroval
Anandov vplyv na indicky sach je obrovsky. Ak chceme najst jedneho cloveka, ktory najviac prispel k tomu, ze sa India stala sachovou velmocou, Anand je prirodzenym kandidatom.
Pred jeho erou bolo v Indii len velmi malo velmajstrov. Po nej sa zacala objavovat cela generacia mladych hracov. Anand ukazal, ze cesta z Indie na uplny vrchol svetoveho sachu je mozna. Dnesna indicka sachova sila – vratane mnozstva mladych velmajstrov a mimoriadnych talentov – vyrastala aj vdaka tomu, ze Anand svojim uspechom vytvoril vzor, ktory bolo mozne nasledovat.
Jeho vyznam preto presahuje pocet ziskanych titulov. Keby Anand vyhral pat majstrovstiev sveta a nikto by po nom v Indii nevyrastol, bol by jednoducho velkym jednotlivcom. Lenze po Anandovi prisla cela generacia. India sa postupne stala jednou z najvacsich sachovych mocnosti a Anand sa stal jej prvym velkym symbolom.
Jeho odkaz vsak siaha aj za hranice Indie. Mladsi hraci ocenovali jeho univerzalnost, pracu s otvoreniami a schopnost kombinovat rychlost s presnostou. Kramnik ho respektoval ako mimoriadne profesionalneho supera a Carlsen, ktory ho nakoniec pripravil o titul, vyrastal v generacii, pre ktoru bol Anand jednym z najvacsich sampionov.
Je trochu symbolicke, ze Anand sa stal mostom medzi dvoma obdobiami. Karpov, Kasparov a Kramnik vyrastli zo sovietskej sachovej tradicie. Anand ju prebral, ale uz ju preniesol do celkom ineho sveta. Jeho tim pracoval s pocitacmi, sach sa stal globalnym sportom a najlepsi hraci uz neprichadzali iba z jednej krajiny ci jedneho systemu.
Anand bol teda nielen majstrom sveta. Bol prvym velkym majstrom sveta globalneho sachu.
Zaujimavosti
Jednou z najkrajsich veci na Anandovej kariere je jeho neuveritelna dlzka. Na svetovej spicke sa objavil uz koncom 80. rokov a este v roku 2013, ked prehral s Carlsenom, bol stale schopny hrat o titul. Jeho vrcholne obdobie teda trvalo cele desatrocia.
Anand sa tiez stal prvym indickym velmajstrom v roku 1988. To je dnes mozno lahke prehliadnut, pretoze India ma desiatky velmajstrov a patri medzi sachove velmoci. V case, ked tento titul ziskal Anand, vsak islo o historicky prelom.
V roku 2006 sa Anand stal iba stvrtym hracom v historii, ktory prekrocil hranicu 2800 Elo. Pred nim to dokazali Garry Kasparov, Vladimir Kramnik a Veselin Topalov. V roku 2007 sa prvykrat dostal na prve miesto svetoveho ratingu a svoj vrcholny rating dosiahol na hodnote 2817 v roku 2011.
Anand je tiez jednym z mala majstrov sveta, ktori dokazali vyhrat titul v tak odlisnych podmienkach. V roku 2000 vyhral knockoutovy turnaj FIDE, v roku 2007 velky turnaj osmich hracov a potom obhajoval titul v klasickych zapasoch. To znamena, ze dokazal byt najlepsi nielen v jednom konkretnom type sutaze, ale v prakticky kazdom formate, ktory sa v jeho ere pouzival.
Jeho zapas s Kramnikom v roku 2008 je navyse krasnym uzavretim jednej kapitoly. Kramnik bol muz, ktory porazil Kasparova a prevzal od neho klasicky titul. Anand potom porazil Kramnika a stal sa jeho nastupcom. A o pat rokov neskor Anand prehral s Carlsenom. V priebehu trinastich rokov tak jeho pribeh prepojil tri generacie svetovych sachistov.
Anandov vyznam vsak nie je iba historicky. Aj vo vyssom veku zostal aktivny a konkurencieschopny. V roku 2022 bol zvoleny za podpredsedu FIDE, takze po desatrociach stravenych pred sachovnicou zacal posobit aj pri riadeni svetoveho sachu.
A prave Anandov pribeh ma v chronologii tejto knihy zvlastnu symboliku. Steinitz vytvoril zaklady moderneho pozicneho sachu. Lasker don vniesol psychologiu. Capablanca ukazal krasu jednoduchosti. Alechin priniesol dynamiku a obrovsku pripravu. Botvinnik vytvoril vedecku sachovu skolu. Tal ukazal silu utoku. Petrosian obrany. Spassky univerzalnost. Fischer individualizmus. Karpov kontrolu. Kasparov dynamiku modernej pripravy. Kramnik dokazal porazit Kasparova jeho vlastnym odmietnutim jeho hry.
Anand potom ukazal, ze cely tento sachovy odkaz uz nepatri jednej krajine, jednemu kontinentu ani jednej skole.
Sach sa stal globalnym.
A jeho prvym velkym majstrom sveta z tejto novej ery bol muz z Indie, ktoreho ako dieta naucila hrat jeho matka.
Hovorili mu Lightning Kid. Nakoniec z neho vyrastol Tiger z Madrasu.


Magnus Carlsen
Osobny zivot
Magnus Carlsen sa narodil 30. novembra 1990 v norskom Tonsbergu ako Sven Magnus Oen Carlsen. Vyrastal v pocetnej rodine spolu s tromi sestrami, pricom jeho rodicia Henrik a Sigrun Carlsenovci sa detom venovali velmi intenzivne. Otec bol inzinier a rodina sa kvoli jeho praci viackrat stahovala. Magnus uz ako male dieta prejavoval mimoriadnu pamat a schopnost riesit zlozite logicke ulohy. Sach vsak spociatku vobec nebol jeho najvacsim zaujmom. Naucil sa ho hrat priblizne v piatich rokoch, ale vaznejsie sa mu zacal venovat az okolo osmich rokov. Prave kombinacia obrovskej pamati, logickeho myslenia a schopnosti sustredit sa na jednu ulohu z neho postupne urobila jeden z najvacsich talentov, ake sa v sachu objavili.
Velky vyznam v jeho rozvoji mal norsky velmajster Simen Agdestein, ktory sa stal jeho trenerom. Carlsen velmi rychlo zacal ziskavat skusenosti na medzinarodnych turnajoch a uz v trinastich rokoch sa stal velmajstrom. V roku 2004 na turnaji v Reykjaviku porazil v rapid sachu byvaleho majstra sveta Anatolija Karpova a v nasledujucom kole sa stretol s Garrym Kasparovom. Kasparov sice zapas vyhral, ale Carlsen dokazal jednu partiu remizovat a v druhej mal dokonca velmi blizko k vitazstvu. Pre svet sachu to bol mimoriadny signal: objavil sa trinastrocny Nor, ktory sa dokazal postavit legendam prakticky bez respektu.
Carlsen zaroven nebol typickym sachovym geniom, ktory by cely zivot zil iba pri sachovnici. Mal rad sport, predovsetkym futbal, a casto posobil omnoho uvolnenejsie nez generacie sachistov pred nim. Uz pocas mladosti bolo zrejme, ze ma k sachu zvlastny vztah: dokazal pri nom travit obrovske mnozstvo casu, ale zaroven ho nevnimal ako akademicku disciplinu. Pre Carlsena bol sach predovsetkym sutazou, v ktorej treba supera porazit. Prave tento sportovy pristup sa neskor stal jednou z jeho najvyraznejsich charakteristik.
Na rozdiel od mnohych velkych sachistov minulosti sa navyse dokazal velmi dobre prisposobit novemu svetu internetu. Kym starsi majstri budovali svoju povest najma prostrednictvom turnajov a knih, Carlsen sa stal globalnou celebritou aj vdaka online sachu, rychlym partiam a neskor streamovaniu a velkym internetovym sutaziam. Vdaka tomu sa stal jednou z osobnosti, ktore pomohli dostat sach k uplne novej generacii hracov.
Najvacsi uspech
Carlsenov vzostup bol mimoriadne rychly. Uz v tinedzerskom veku sa dostal medzi svetovu elitu a stal sa najmladsim hracom, ktory prekrocil hranicu ratingu 2800. V roku 2010 sa prvykrat dostal na celo svetoveho rebricka FIDE. Od jula 2011 potom toto postavenie drzal prakticky nepretrzite a postupne sa stal hracom, ktory stravil na prvom mieste viac casu nez ktokolvek okrem Kasparova.
Rozhodujuci okamih jeho kariery prisiel v roku 2013. V turnaji kandidatov v Londyne bojoval o pravo vyzvat vtedajsieho majstra sveta Viswanathana Ananda. Turnaj bol mimoriadne vyrovnany a Carlsen skoncil na rovnakom pocte bodov ako Vladimir Kramnik, no lepsie pomocne hodnotenie rozhodlo v jeho prospech. Stal sa tak vyzyvatelom a zaroven bolo jasne, ze sachovy svet caka generacna vymena. Anand bol skuseny patnasobny majster sveta, zatial co Carlsen mal iba 22 rokov.
Zapas v Chennai sa zacal 9. novembra 2013 a mal byt subojom medzi skusenostou a novou sachovou silou. Carlsen vsak Anandovi prakticky nedovolil vyuzit jeho obrovske skusenosti. Zapas vyhral 6½–3½ a uz desiata partia rozhodla o novom majstrovi sveta. Carlsen sa stal sestnastym nespornym majstrom sveta a vo veku 22 rokov patril medzi najmladsich drzitelov najvacsieho titulu v dejinach sachu.
Este pozoruhodnejsie vsak bolo, ze jeho titul nebol kratkodobym vysledkom jedneho vydareneho turnaja. V roku 2014 sa Anand kvalifikoval na dalsi zapas a dostal prilezitost pokusit sa o odvetu. Carlsen ho vsak v Soci porazil 6½–4½. Potom prisli tri dalsie obhajoby. V roku 2016 v New Yorku celil Sergejovi Karjakinovi. Zapas skoncil po dvanastich klasickych partiach 6–6 a rozhodovali rapidove rozstrely, v ktorych Carlsen zvitazil 3–1. V roku 2018 v Londyne nastupil proti Fabianovi Caruanovi. Aj tentoraz skoncilo dvanast klasickych partii remizou, no Carlsen nasledne vyhral vsetky tri rapidove partie a titul si udrzal.
Jeho posledna obhajoba bola zaroven jednou z najdominantnejsich. V roku 2021 v Dubaji nastupil proti Ianovi Nepomniachtchimu. Po prvych piatich partiach bol zapas stale vyrovnany, no siesta partia sa zapisala do dejin. Trvala 136 tahov a takmer osem hodin, pricom Carlsen ju nakoniec vyhral. Bola to najdlhsia partia v historii zapasov o titul majstra sveta. Prave v nej sa mimoriadne prejavila jeho schopnost hrat pozicie, ktore by vacsina sachistov uz davno povazovala za remizove, a napriek tomu v nich cele hodiny hladat sposob, ako supera zlomit.
Po siestej partii sa zapas zacal postupne lamat. Carlsen vyhral aj osmu, deviatu a jedenastu partiu a napokon zvitazil 7½–3½. Bol to jeho piaty uspesny zapas o titul.
Prave potom vsak prislo jedno z najzaujimavejsich rozhodnuti jeho kariery. Carlsen oznamil, ze v roku 2023 nebude svoj titul obhajovat. Neslo o koniec kariery, ale o rozhodnutie, ze uz nema dostatocnu motivaciu absolvovat dalsi dlhy zapas o klasicky titul. FIDE preto v roku 2023 usporiadala zapas medzi Ianom Nepomniachtchim a Dingom Lirenom, ktory Carlsen odmietol. Ding sa stal novym majstrom sveta. Carlsen teda o titul neprisiel na sachovnici – jednoducho sa rozhodol, ze on uz nebude bojovat.
Jeho odkaz je vsak ovela vacsi nez samotnych pat obhajob. Carlsen ziskal aj obrovske mnozstvo titulov v rapid a blitz sachu. V roku 2014 sa mu podarilo nieco mimoriadne: sucasne drzal titul klasickeho, rapidoveho aj bleskoveho majstra sveta. FIDE oznacuje tento uspech za „triple crown“ a Carlsen ho dokazal zopakovat aj neskor.
A potom je tu rating. Jeho maximalny klasicky rating dosiahol hodnotu 2882, co zostava najvyssim ratingom, aky kedy dosiahol clovek v klasickom sachu. V rokoch 2018 az 2020 navyse odohral 125 klasickych partii bez jedinej prehry – 42 vyhral a 83 remizoval. To je dalsi z rekordov, ktore ukazuju, aka vynimocna bola jeho dlhodoba stabilita.










Styl hry
Carlsenov styl je tazke zaradit do jednej skatule. Nie je cisto pozicnym hracom ako Karpov, nie je taktickym utocnikom ako Tal a nie je ani specialistom na otvaranie ako niektori moderni velmajstri. Prave jeho univerzalnost je jednou z najvacsich zbrani. Dokaze hrat prakticky vsetky typy pozicii a pocas jednej partie moze niekolkokrat zmenit charakter hry.
Jeho najvacsia sila spociva v schopnosti najst male nedokonalosti v pozicii a postupne ich zvacsovat. Tam, kde ini hraci vidia uplne rovnu poziciu, Carlsen casto vidi mnozstvo drobnych rozhodnuti, ktore mozu vytvorit tlak. Neponahla sa. Vymeni jednu figuru, zlepsi postavenie druhej, ziska o nieco lepsieho strelca, vytvori slabeho pesiaka a caka. Super pritom casto nevie, v ktorom momente sa jeho „remizova“ pozicia zacala menit na prehratu.
Preto sa o nom niekedy hovorilo, ze je „vylepseny Karpov“. FIDE uvadza prave jeho schopnost „vyzmykat vodu z kamena“, neuveritelny pozicny cit a intuiciu ako typicke znaky jeho hry. Carlsen vsak dokaze byt aj mimoriadne takticky. Ak sa pozicia otvori, jeho vypocet variantov je dostatocne presny na to, aby okamzite vyuzil prilezitost.
Velmi silny je najma v koncovkach. Dokaze vytvorit vyhodu aj z minimalne lepsej pozicie a potom ju technicky premenit na vitazstvo. To bolo mimoriadne dolezite v dobe pocitacov, pretoze moderne sachove motory dokazu velmi presne odhalit, ci je urcita pozicia objektivne vyhrata alebo remizova. Carlsen vsak casto nepotreboval dokazovat, ze ma velku objektivnu vyhodu. Stacilo mu vytvorit superovi prakticke problemy.
Jeho pristup k otvoreniam bol tiez trochu odlisny od toho, co sa od spickoveho velmajstra ocakava. Carlsen samozrejme poznal teoriu neuveritelne hlboko, ale casto sa zamerne vyhybal najostrejsim a najviac analyzovanym variantom. Jeho cielom nebolo vzdy ziskat vyhodu uz v desiatom tahu. Ovela radsej dostal poziciu, v ktorej sice pocitac tvrdil, ze je vsetko priblizne rovne, ale super musel este pat hodin robit presne rozhodnutia.
Prave preto je velmi tazke porovnavat Carlsena s predchadzajucimi majstrami sveta. Sach, ktory hra, uz vznika v prostredi pocitacovych databaz a extremne presnej analyzy. Napriek tomu si zachoval nieco, co pripomina starych majstrov: obrovsky cit pre poziciu a schopnost pochopit sach bez toho, aby vsetko musel premenit na konkretny vypocet.
Koho inspiroval
Carlsenova generacia vyrastala v uplne inom sachovom prostredi nez generacie Karpova ci Kasparova. Jeho najvacsim odkazom preto nie je iba konkretna technika hry, ale aj predstava o tom, ako moze vyzerat moderny sachista. Ukazal, ze svetovy sampion nemusi posobit ako uzavrety akademik, ktory travi zivot vylucne pri sachovnici. Moze hrat futbal, vystupovat v mediach, hrat online, robit reklamy a zaroven byt najlepsim sachistom planety.
Obrovsky vplyv mal na mladych hracov z celeho sveta. Jeho schopnost vyhravat z minimalnych vyhod sa stala vzorom pre mnozstvo velmajstrov a jeho partie su dnes prirodzenou sucastou studia modernej pozicnej hry. Velmi dolezity je aj jeho vplyv na popularitu rychleho a online sachu. Carlsen dokazal, ze spickovy velmajster moze byt rovnako zaujimavy v klasickej stvorhodinovej partii ako v niekolkominutovom internetovom zapase.
Jeho vyznam mozno prirovnat k tomu, co urobil Fischer o niekolko desatroci skor, hoci uplne inym sposobom. Fischer pomohol vytvorit globalny zaujem o sach ako o suboj jednotlivcov. Carlsen pomohol ukazat, ze sach moze byt zaroven klasickym sportom, internetovou zabavou a masovym fenomenom. K jeho popularite vyrazne prispelo aj to, ze dokazal hrat rychly sach na absolutne spickovej urovni.
V roku 2023, uz po odchode z klasickeho majstrovskeho tronu, napriklad vyhral treti rocnik Champions Chess Tour. FIDE uviedla, ze sa stal prvym a vtedy jedinym vitazom celej serie od jej vzniku v roku 2021. Jeho kariera teda rozhodne neskoncila tym, ze sa vzdal klasickeho titulu. Nadalej zostal jednym z najvyznamnejsich hracov svojej generacie a jeho meno je neoddelitelne spojene s modernym online a rychlym sachom.
Zaujimavosti
Carlsenova kariera je plna rekordov. Uz samotny fakt, ze sa stal velmajstrom vo veku trinastich rokov, z neho urobil svetovu senzaciu. V trinastich navyse hral proti Karpovovi a Kasparovovi, teda proti dvom hracom, ktori v tom case predstavovali dve uplne odlisne generacie svetoveho sachu.
Jeho rekordny rating 2882 je jednym z najznamejsich cisel v historii sachu. Rovnako pozoruhodna je jeho seria 125 klasickych partii bez prehry. V obdobi od jula 2018 do oktobra 2020 prehral ani jedinu. Takato stabilita je v sachu mimoriadne narocna, pretoze aj najlepsi hrac sveta moze jedinou nepresnostou prehrat partiu s niekym vyrazne slabsim.
Carlsen sa zaroven stal jednym z najuspesnejsich hracov v historii rychleho sachu. Je patnasobnym majstrom sveta v rapid sachu a sedemnasobnym majstrom sveta v blitz sachu, pricom jeho uspechy v tychto disciplinach pokracovali aj po tom, co sa vzdal klasickeho titulu.
Velmi symbolicky je pribeh jeho zapasu s Nepomniachtchim v roku 2021. Siesta partia trvala 136 tahov a takmer osem hodin. Carlsen v nej nedostal obrovsku takticku sancu, ktora by rozhodla partiu okamzite. Namiesto toho postupne vytvaral tlak, az sa z pozicie, ktora sa dlho javila ako vyrovnana, stalo vitazstvo. Prave takato partia mozno najlepsie vysvetluje, preco sa Carlsen stal takym dominantnym hracom.
A potom je tu zvlastny paradox jeho kariery. Carlsen ziskal titul majstra sveta, patkrat ho uspesne obhajil, dosiahol najvyssi rating v historii a vytvoril mnozstvo dalsich rekordov. Ked vsak mal moznost pokracovat a bojovat o dalsi titul, jednoducho sa rozhodol, ze uz nechce. V roku 2023 preto sachovy svet dostal noveho majstra sveta bez toho, aby Carlsen prehral jediny klasicky zapas o titul od roku 2013.
Magnus Carlsen je preto v dejinach sachu trochu vynimocnym pripadom. Fischer bol genius, ktory po dosiahnuti svojho ciela takmer zmizol. Kasparov bol bojovnik, ktory chcel zostat na vrchole co najdlhsie. Carlsen sa dostal na vrchol a potom si jednoducho vybral inu cestu. Klasicky titul prenho prestal byt najdolezitejsou vecou, ale samotny sach ho neopustil.
Ak bol Capablanca sachovym strojom, Tal carodejnikom, Karpov boa constrictorom a Kasparov predatorom, Carlsen je mozno najlepsim prikladom toho, kam sa moze dostat univerzalny sachista v ere pocitacov. Nevyhrava vzdy preto, ze najde jeden genialny tah. Casto vyhra preto, ze dokaze hrat trochu lepsie nez super prakticky vsetko – od otvorenia cez strednu hru az po uplne poslednu koncovku.
A prave v tom je jeho velkost. Carlsen nebol iba majstrom sveta svojej doby. Bol hracom, ktory ukazal, ako moze vyzerat sachista buducnosti.

Gukesh Dommaraju
Osobny zivot
Dommaraju Gukesh, znamy jednoducho ako Gukesh D, sa narodil 29. maja 2006 v Chennai v indickom state Tamilnadu. Jeho rodne mesto ma v dejinach indickeho sachu mimoriadne vyznamne miesto – prave Chennai bolo domovom Viswanathana Ananda, prveho indickeho majstra sveta. Gukesh vsak nepochadzal zo sachovej rodiny. Jeho matka Padma je mikrobiologicka a otec Rajinikanth je lekar, specialista na usne, nosove a krcne ochorenia. Sach sa do jeho zivota dostal pomerne nahodne. Naucil sa ho v skole ako sedemrocny a velmi rychlo sa ukazalo, ze nejde iba o detsky zaujem, ale o mimoriadny talent.
Jeho rodicia si coskoro uvedomili, ze ak ma Gukesh dostat sancu naplno rozvinut svoje schopnosti, bude to vyzadovat obrovsku obetu celej rodiny. Otec dokonca opustil svoju lekarsku prax, aby mohol syna sprevadzat na turnajoch. Gukesh zaroven prestal chodit do klasickej skoly a vzdelavanie prisposobil profesionalnemu sachu. Nebola to jednoducha cesta. FIDE uvadza, ze pocas sestnastich mesiacov odohral 276 partii na 30 turnajoch v 13 krajinach, ked bojoval o svoje velmajstrovske normy. Uz vtedy bolo jasne, ze jeho vyvoj nebude obycajnym postupnym napredovanim mladeho talentu. Bol to takmer nepretrzity sprint smerom k svetovej spicke.
V roku 2015 ziskal titul FIDE Master po vitazstve v kategorii do deviatich rokov na azijskom skolskom sampionate. O tri roky neskor sa ako jedenastrocny stal medzinarodnym majstrom. V januari 2019 potom ziskal titul velmajstra vo veku 12 rokov, 7 mesiacov a 17 dni. V tom case bol druhym najmladsim velmajstrom v dejinach po Sergejovi Karjakinovi. Jeho rekord vsak nevydrzal vecne, pretoze neskor ho prekonali dalsi mladi hraci. Samotny vek vsak nie je na jeho pribehu to najpozoruhodnejsie. Omnoho dolezitejsie je, ako rychlo sa z detskeho talentu stal hrac schopny konkurovat absolutnej svetovej elite.
Gukesh je pritom osobnostne trochu iny nez niektori predchadzajuci mladi sachovi geniovia. Neposobi extravagantne ani konfliktnym dojmom. Je skor tichy, sustredeny a mimoriadne vazny. Sam hovoril o tom, ako sa musel naucit zvladat emocie po prehrach. Ako dieta sa po neuspesnej partii dokazal velmi rozrusit, a preto zacal venovat velku pozornost psychickej priprave a meditacii. Prave schopnost zachovat pokoj sa neskor stala jednou z jeho najvacsich zbrani.
Je to pozoruhodny detail, pretoze Gukesh sa dostal na absolutny vrchol sachu v obdobi, ked su mentalna priprava, pocitacova analyza a praca s obrovskym mnozstvom informacii rovnako dolezite ako samotny talent. Nejde teda iba o mladika, ktory „vie dobre pocitat“. Jeho cesta ukazuje novu generaciu indickych sachistov, ktora vyrastla v prostredi vytvorenom Anandovym uspechom.






Najvacsi uspech
Gukesh zacal na seba vyraznejsie upozornovat uz pred dosiahnutim plnoletosti. V roku 2022 sa dostal cez rating 2700, cim vstupil medzi svetovych supervelmajstrov. Na sachovej olympiade v Chennai v tom istom roku odohral jednu z najposobivejsich sutazi svojej mladej kariery. Ziskal 9 bodov z 11 partii a ziskal individualne zlato. India vsak vtedy neziskala timove zlato – druzstvo India 2 skoncilo tretie. Gukeshov vykon napriek tomu ukazal, ze uz ako sestnastrocny dokaze hrat na urovni absolutnej svetovej spicky.
Rok 2023 bol este vyznamnejsi. V auguste prekonal hranicu ratingu 2750 a stal sa najmladsim hracom, ktoremu sa to dovtedy podarilo. V septembri sa dostal do svetovej desiatky a predovsetkym prekonal Viswanathana Ananda ako najvyssie hodnoteny indicky sachista. Anand bol pritom na pozicii indickej jednotky viac nez 37 rokov. Symbolika bola obrovska: hrac, ktory pomohol vytvorit indicku sachovu velmoc, bol nahradeny dalsou generaciou. A tato nova generacia mala byt este vacsia.
Gukesh navyse skoncil druhy v celorocnom FIDE Circuit 2023, cim si zabezpecil miesto v Turnaji kandidatov 2024. Tam sa uz pisala historia.
Turnaj kandidatov v Toronte bol jeho prvou ucastou v tomto osemclennom turnaji. Medzi supermi mal hracov ako Fabiano Caruana, Hikaru Nakamura, Ian Nepomniachtchi ci jeho krajan Rameshbabu Praggnanandhaa. Gukesh vsak napriek svojmu veku posobil neuveritelne pokojne. Po strnastich kolach ziskal 9 bodov a skoncil sam na prvom mieste. Stal sa tak najmladsim vitazom Turnaja kandidatov v historii a zaroven najmladsim hracom, ktory ziskal pravo hrat zapas o titul majstra sveta. Mal iba 17 rokov.
Tym sa jeho pribeh spojil s pribehom dalsieho velikana, ktoreho uz pozname z predchadzajucej kapitoly. Gukesh mal vyzvat Dinga Lirena, ktory ziskal titul v roku 2023 po vitazstve nad Ianom Nepomniachtchim. Zapas sa konal v Singapure v novembri a decembri 2024 a pozostaval maximalne zo strnastich klasickych partii.
Zaciatok vsak Gukeshovi vobec nevysiel. Prvu partiu prehral a Ding tak ziskal psychologicku vyhodu. Mlady Ind vsak okamzite ukazal jednu zo svojich najdolezitejsich vlastnosti: schopnost zabudnut na predchadzajucu partiu. Tretia partia priniesla Gukeshovo vitazstvo a zapas sa zacal menit na velmi vyrovnany suboj.
Ding dokazal odpovedat a zapas sa neustale prelieval z jednej strany na druhu. Gukesh vsak v kritickych okamihoch posobil mimoriadne pokojne. Pred poslednou, strnastou partiou bol stav 6½–6½. Kto vyhra, stane sa majstrom sveta.
Dlhy cas vyzeralo, ze partia smeruje k remize a tym aj k rozhodujucemu rapidovemu rozstrelu. Potom vsak prisiel moment, ktory sa stal jednym z najznamejsich okamihov v novodobych dejinach sachu. Ding Liren na 55. tahu urobil vaznu chybu. Gukesh ju okamzite rozpoznal a vyuzil. O tri tahy neskor sa Ding vzdal.
Gukesh sa stal majstrom sveta.
Mal iba 18 rokov a sest mesiacov. Stal sa najmladsim nespornym majstrom sveta v historii. Predchadzajuci rekord drzal Garry Kasparov, ktory ziskal titul v roku 1985 vo veku 22 rokov. Rozdiel medzi nimi bol viac nez styri roky. Gukesh teda neposunul rekord o niekolko mesiacov – posunul ho o cele roky.
K jeho vitazstvu navyse patri krasny paradox. Gukesh nevyhral poslednu partiu genialnou kombinaciou, ktora by sa okamzite zapisala do ucebnic taktiky. Pozicia bola dlho objektivne remizova. Vyhral preto, ze pokracoval v hrani a vytvaral tlak. Ding nakoniec urobil chybu a Gukesh bol pripraveny ju potrestat. Je to mozno najlepsi obraz jeho sachovej filozofie.
Gukesh tym ziskal titul ako druhy Ind v historii po Anandovi. India tak dostala po dlhych rokoch druheho klasickeho majstra sveta. Este symbolickejsie bolo, ze sa tak stalo prave v obdobi, ked indicka sachova generacia, ktoru Anand svojim uspechom inspiroval, zacala ovladat svetovu scenu.
A rok 2024 bol pre Gukesha este neuveritelnejsi. Pred zapasom o titul odohral olympiadu v Budapesti na prvej sachovnici a ziskal 9 bodov z 10 partii. India vyhrala timove zlato a Gukesh zaroven ziskal individualne zlato. V priebehu jedineho roka sa tak stal vitazom Turnaja kandidatov, olympijskym sampionom a napokon aj majstrom sveta.
Styl hry
Gukeshov styl je velmi charakteristicky pre sachovu generaciu, ktora vyrastla v ere pocitacov. Jeho najvacsou zbranou je vypocet variantov. Dokaze velmi hlboko analyzovat komplikovane pozicie a zaroven zostat pokojny v situaciach, v ktorych by sa ini hraci zacali spoliehat na intuicie alebo prakticke skratky.
Jeho hry casto posobia na prvy pohlad velmi pokojne. Nehra neustale na efektny utok a nesnazi sa za kazdu cenu vytvarat kombinacie. Ked vsak vznikne takticka moznost, dokaze ju okamzite vyuzit. FIDE pri jeho hre zdoraznuje prave mimoriadnu schopnost kalkulacie, minimalny pocet chyb, silne nervy a schopnost udrzat koncentraciu pocas velmi dlhych partii.
Zaujimave je, ze Gukesh neposobi ako hrac, ktory by sa snazil napodobnovat jeden konkretny historicky vzor. V jeho hre mozno najst pozicne prvky, agresivne rozhodnutia aj velmi konkretnu pocitacovu pripravu. Jeho sach je skor vysledkom modernej syntezy. Dokaze hrat dynamicky, ale zaroven sa neboji dlhych manevrov a koncoviek.
Obrovskou vyhodou je aj jeho schopnost udrzat koncentraciu. V klasickom sachu moze partia trvat pat, sest alebo aj viac hodin. Mlady hrac, ktory ma po styroch hodinach stale rovnaku intenzitu vypoctu ako na zaciatku, ziskava obrovsku prakticku vyhodu. Prave toto bolo viditelne aj v Singapure.
Gukesh pritom nema Carlsenov styl zalozeny na neustalom „muceni“ supera v zdanlivo jednoduchej pozicii. Je blizsi hracom, ktori chcu najst konkretne riesenie a presne ho vypocitat. V tomto smere predstavuje jednu z najcistejsich podob novej generacie supervelmajstrov.
Velmi zaujimave bude sledovat, ako sa jeho styl bude vyvijat. V osemnastich rokoch este zdaleka nie je hotovym sachistom. Kasparov, Karpov, Anand aj Carlsen menili svoju hru pocas desatroci na vrchole. Gukesh ma potencialne pred sebou este niekolko desatroci svetovej spicky. To znamena, ze jeho dnesny styl moze byt iba prvou kapitolou.
Koho inspiroval
Pri Gukeshovi je trochu predcasne hovorit o tom, koho inspiroval ako hotova historicka postava. Jeho velka kariera sa totiz prave zacala. Uz teraz je vsak zrejme, ze jeho vyznam pre indicky sach bude obrovsky.
Viswanathan Anand bol clovekom, ktory ukazal, ze Ind moze byt majstrom sveta. Gukesh je prvou velkou hviezdou generacie, ktora vyrastla vdaka tomu, ze Anand tento priklad vytvoril. A nie je sam. Praggnanandhaa, Arjun Erigaisi, Nihal Sarin, Rameshbabu Vaishali a dalsi mladi indicki hraci ukazali, ze India uz nie je krajinou s jednym sachovym geniom. Vytvorila cely system spickoveho sachu.
Prave Gukesh vsak tomuto systemu dal v roku 2024 symbolicky vrchol. Anand bol prvym Indom, ktory ziskal titul. Gukesh bol druhym. A ziskal ho vo veku, ked Anand este len zacinal svoju cestu medzi svetovu elitu.
Jeho uspech moze navyse ovplyvnit sach daleko za hranicami Indie. Dnesne deti vyrastajuce pri online sachovniach uz nepotrebuju cakat na turnaj alebo sachovy klub, aby mohli sledovat svetovych hracov. Gukeshov zapas proti Dingovi sledovali miliony ludi a jeho vitazstvo sa stalo vyznamnou sportovou udalostou v Indii.
Jeho pribeh moze byt preto pre dalsiu generaciu podobny tomu, akym bol Anandov pribeh pre Gukesha. Anand ukazal indickym detom, ze majstrom sveta sa moze stat clovek z Chennai. Gukesh teraz ukazuje, ze clovek z tejto novej generacie moze byt majstrom sveta uz v osemnastich.
A mozno najdolezitejsie je, ze Gukesh este stale nie je na konci svojej cesty. Pri Fischerovi, Talovi, Kasparovovi ci Carlsenovi mozeme spatne hovorit o celej kariere. Pri Gukeshovi zatial pozname iba jej zaciatok. To robi jeho pribeh este zaujimavejsim.
Zaujimavosti
Gukesh sa stal velmajstrom vo veku 12 rokov, 7 mesiacov a 17 dni. V tom case bol druhym najmladsim velmajstrom v dejinach. Jeho cesta k titulu vsak nebola zalozena na niekolkych genialnych turnajoch. V sestnastich mesiacoch odohral stovky partii a cestoval po mnozstve medzinarodnych turnajov, aby ziskal potrebne normy.
V roku 2022 ziskal na olympiade 9/11. V roku 2024 potom na olympiade dosiahol este neuveritelnejsich 9/10 a pomohol Indii k historickemu timovemu zlatu. Prakticky cely rok 2024 sa tak niesol v znameni jeho vynimocnych vysledkov.
Dalsou pozoruhodnostou je jeho vek pri ziskani titulu. Ked 12. decembra 2024 porazil Dinga Lirena, mal 18 rokov, 6 mesiacov a 14 dni. Stal sa najmladsim nespornym majstrom sveta a prekonal rekord Garryho Kasparova.
Zaujimavy je aj samotny priebeh poslednej partie. Gukesh prehraval v zapase 0–1, potom sa vsak dokazal vratit. V poslednej partii mal cierne figury a dlhy cas to vyzeralo na remizu. Ked Ding urobil chybu, Gukesh okamzite pochopil, ze pozicia sa zmenila. Po vitazstve sa este pred uplnym uvedomenim si toho, co sa stalo, rozplakal. Sam oznacil tento okamih za pravdepodobne najlepsi moment svojho zivota.
Gukeshov uspech ma aj krasny symbolicky rozmer. Jeho predchodca na indickom sachovom trone bol Viswanathan Anand. Gukesh ho v roku 2023 najprv prekonal v ratingu a stal sa indickou jednotkou, cim ukoncil Anandovo viac nez 37 rokov trvajuce prvenstvo. O rok neskor ziskal titul majstra sveta.
A este jedna vec je na jeho pribehu mimoriadne zaujimava. Gukesh ziskal titul v case, ked mal iba 18 rokov, ale zaroven neposobil ako mladik, ktory sa na sachovnici spolieha na odvaznost. Jeho najvyraznejsou vlastnostou bola prave trpezlivost a pokoj. Po prehrach sa dokazal vratit, v dlhych partiach nestracal koncentraciu a v rozhodujucich okamihoch dokazal zostat sustredeny.
Garry Kasparov kedysi ziskal titul ako 22-rocny a stal sa symbolom nastupujucej generacie. Magnus Carlsen ho ziskal v 22 rokoch a vytvoril jednu z najdominantnejsich karier v dejinach. Gukesh prisiel este mladsi – a prisiel do sveta, v ktorom uz vyrastali cele generacie mladych hracov s pocitacmi, databazami a online sachom.
Preto je este skoro povedat, kam az jeho cesta povedie.
Gukesh este nie je legendou, ktora sa pozera spat na svoju karieru. Je legendou, ktora ju prave zacina pisat.


Ding Liren
Osobny zivot
Ding Liren sa narodil 24. oktobra 1992 v cinskom meste Wenzhou v provincii Ce-tiang. Wenzhou ma v cinskom sachu vynimocne postavenie a uz v mladom veku sa ukazalo, ze Ding bude patrit k najvacsim talentom, ktore toto mesto vychovalo. K sachu ho priviedla jeho matka, ked mal iba styri roky. Velmi skoro zacal pracovat s trenerom Chenom Lixingom, ktory viedol aj neskorsiu majsterku sveta Zhu Chen. Dingov talent sa prejavil uz v detstve: na majstrovstvach sveta mladeze do desat rokov v roku 2003 a do dvanast rokov v roku 2004 skoncil na delenej prvej priecke, hoci v oboch pripadoch prehral pomocne hodnotenie.
Ding vyrastal v obdobi, ked sa cinsky sach zacinal postupne menit z okrajovej discipliny na vyznamnu sucast sportoveho zivota krajiny. Jeho generacia mala pritom k dispozicii ovela lepsie podmienky nez starsi cinski hraci. Cina uz mala kvalitny system trenerov, mladeznickych sutazi a reprezentacie a Ding sa stal jednym z jeho najvyraznejsich produktov.
V roku 2009, ked mal iba sestnast rokov, ziskal titul cinskeho majstra a stal sa najmladsim hracom, ktory tuto sutaz vyhral. Este v tom istom roku ziskal velmajstrovsky titul. Neskor sa cinskym majstrom stal este dvakrat, v rokoch 2011 a 2012. Jeho rast vsak nebol zalozeny na jednorazovom uspechu. Postupne sa presuval zo svetovej juniorskej spicky do absolutnej elity. V roku 2015 uz prenikol do svetovej desiatky a v roku 2018 prekrocil rating 2800 ako prvy Cinan v historii.
Ding pritom posobil uplne inak nez niektori jeho extravagantnejsi kolegovia. Bol znamy ako skor tichy, skromny a nenapadny clovek. FIDE ho opisuje ako mimoriadne skromneho a pokojneho mimo sachovnice, zatial co pri hre dokazal byt mimoriadne tvrdym superom. Tento kontrast sa stal jednou z jeho charakteristickych crt.
Jeho osobny zivot vsak nebol uplne jednoduchy. Ding venoval sachu obrovsku cast svojho zivota a sam po zisku titulu majstra sveta hovoril o tom, ze niekedy mal pocit, akoby bol na sachu zavisly. Ked nemal turnaje, bolo prenho tazke najst inu cinnost, ktora by mu prinasala rovnaky pocit naplnenia. V rozhovore po majstrovstvach sveta povedal, ze sach bol pocas jeho zivota prakticky neustalou sucastou jeho kazdodennosti.
Prave tato intenzita vsak mala aj svoju cenu. V neskorsom obdobi pred ziskom titulu sa u Dinga objavili problemy s formou a psychickou pohodou. Clovek, ktory bol roky jednym z najstabilnejsich hracov sveta, sa zacal vysledkovo prepadat. A tak jeho cesta k titulu nebola jednoduchym pribehom neustaleho vzostupu. Skor pripominala pribeh hraca, ktory sa dostal na vrchol, takmer z neho spadol a potom sa este raz dokazal vratit.







Najvacsi uspech
Dingova cesta k svetovemu titulu sa zacala davno predtym, nez vobec dostal moznost hrat zapas o korunu. Uz v roku 2017 sa stal prvym cinskym hracom, ktory sa prebojoval do finale Svetoveho pohara. V roku 2019 tento uspech zopakoval. Dvakrat za sebou sa tak dostal medzi dvoch najlepsich hracov celej sutaze. V roku 2018 navyse prekrocil rating 2800, cim sa zaradil do velmi malej skupiny hracov, ktori tuto hranicu v historii prekrocili.
Najvacsim dokazom jeho mimoriadnej kvality vsak bola seria, ktoru vytvoril medzi rokmi 2017 a 2018. Ding odohral 100 klasickych partii bez jedinej prehry. Takato seria je v sachu takmer neuveritelna. Neslo o stovku partii proti slabsim superom – Ding sa pravidelne stretaval s najlepsimi hracmi sveta. Jeho seriu napokon ukoncil az Magnus Carlsen v roku 2019.
Tychto sto partii vytvorilo Dinga ako jedneho z najtazsie porazitelnych hracov svojej generacie. Nebol vzdy najlepsi v turnajoch, ale bol mimoriadne stabilny. Ked sa proti nemu super pokusil vytvorit velky tlak, Ding dokazal casto najst obranu. A ked sa super dopustil chyby, vedel ju vyuzit.
Prvu ucast v Turnaji kandidatov absolvoval v roku 2018. Zo strnastich partii vtedy trinast remizoval a jednu vyhral. Na jednej strane to vyzeralo ako dokaz jeho neuveritelnej odolnosti, na druhej strane to zaroven ukazovalo problem, ktory ho sprevadzal castou kariery: bolo velmi tazke ho porazit, ale nie vzdy dokazal dostatocne casto vyhravat.
Druhy pokus prisiel v roku 2020. Turnaj kandidatov v Jekaterinburgu vsak zacal pre Dinga katastrofalne. Po siedmich kolach mal iba 2½ bodu a patril medzi najslabsich hracov turnaja. Potom vsak prisla pandemia COVID-19 a sutaz bola prerusena. Ked sa turnaj v roku 2021 obnovil, Ding vyhral posledne tri partie a skoncil so siedmimi bodmi na piatom mieste.
Jeho tretia ucast v Turnaji kandidatov, v Madride v roku 2022, bola rozhodujuca. Ding skoncil na druhom mieste za Ianom Nepomniachtchim. Za normalnych okolnosti by to znamenalo iba dalsie druhe miesto v kariere. Tentoraz vsak bolo vsetko inak.
Magnus Carlsen totiz oznamil, ze svoj titul nebude obhajovat. FIDE preto pripravila zapas medzi vitazom Turnaja kandidatov Nepomniachtchim a druhym Dingom. Cinan tak dostal sancu, ktora sa v sachu objavuje len raz za zivot.
Zapas v Astane v Kazachstane sa zacal 7. aprila 2023. Dingovi sa vsak spociatku nedarilo. Nepomniachtchi ziskal vedenie a v jednej chvili to vyzeralo, ze jeho cesta k titulu bude pomerne jednoznacna. Ding vsak opat ukazal vlastnost, ktora ho sprevadzala celou karierou: odolnost.
Vo stvrtej partii vyhral a vyrovnal stav na 2–2. V dalsom priebehu zapasu sa vedenie niekolkokrat menilo a obaja hraci predvadzali mimoriadne komplikovany sach. Ding dokazal hrat odvaznejsie, nez sa od jeho povesti pozicneho a opatrneho hraca niekedy ocakavalo. FIDE dokonca pri jeho vitazstve vo stvrtej partii zdoraznovala jeho pozicnu presnost a schopnost postupne prevziat kontrolu nad poziciou.
Po strnastich klasickych partiach bol stav 7–7. O majstrovi sveta teda musel rozhodnut rapidovy rozstrel.
A prave tam sa odohral jeden z najvacsich okamihov Dingovej kariery. Prve tri rapidove partie skoncili remizou. Vo stvrtej mal Ding cierne figury. Ak by remizoval, zapas by pokracoval dalsim rozstrelom. Ak by prehral, titul by ziskal Nepomniachtchi.
Ding vsak partiu vyhral.
Po 59...Qg6 a neskorsom 62...h5 sa pozicia definitivne zlomila a Nepomniachtchi sa po dalsich siestich tahoch vzdal. Ding Liren sa stal 17. majstrom sveta v historii a zaroven prvym cinskym majstrom sveta v otvorenej kategorii.
Bol to historicky okamih nielen pre Dinga, ale pre cely cinsky sach. Cina uz mala majsterky sveta medzi zenami, ale az Ding ziskal najvyssi titul v otvorenej kategorii. FIDE jeho vitazstvo oznacila za zaciatok novej kapitoly cinskeho sachu.
Jeho titul vsak mal jednu velmi zvlastnu vlastnost: trval iba priblizne rok a pol.
V roku 2024 totiz prisiel dalsi mimoriadny pribeh. Osemnastrocny Gukesh Dommaraju vyhral Turnaj kandidatov a ziskal pravo vyzvat Dinga. V Singapure sa tak stretli dve uplne odlisne generacie. Na jednej strane 32-rocny obhajca titulu, ktory sa k nemu dostal po desatrociach prace. Na druhej strane osemnastrocny Ind, ktory sa stal najmladsim vyzyvatelom v historii.
Ding tentoraz prehral. V poslednej, strnastej partii bol zapas dlho vyrovnany, no na 55. tahu urobil vaznu chybu. Gukesh ju okamzite vyuzil a Ding sa o tri tahy neskor vzdal. Konecny vysledok bol 7½–6½ pre Gukesha.
Dingova vlada nad sachovym svetom tak trvala od aprila 2023 do decembra 2024. Nebola dlha, ale jej historicky vyznam je obrovsky.
Styl hry
Ding Liren je velmi zaujimavy hrac, pretoze jeho styl sa neda jednoducho oznacit za cisto pozicny alebo cisto takticky. Je mimoriadne univerzalny. Dokaze hrat pokojne strategicke pozicie, ale zaroven sa neboji komplikacii, obeti a utokov na krala.
Prave tym sa trochu lisi od obrazu, ktory o nom vytvorila jeho stopercentna seria bez prehry. Pri pohlade na jeho najlepsie partie je zrejme, ze Ding rozhodne nie je hracom, ktory by sa snazil vsetko zjednodusit. Ak vidi moznost vytvorit komplikacie a ziskat prakticke sance, dokaze sa do nich pustit.
Jeho vynimocna vlastnost je odolnost. Superi mozu proti nemu vytvorit tlak, mozu ziskat iniciativu a mozu sa dostat do vyhodnejsich pozicii, ale Ding ma mimoriadnu schopnost najst obranny zdroj. Jeho stovka klasickych partii bez prehry je mozno najlepsim dokazom tejto vlastnosti.
Zaroven vsak vie byt mimoriadne kreativny. Jeho zapas s Nepomniachtchim v roku 2023 obsahoval mnozstvo ostrych momentov a Ding pocas neho ukazal, ze nie je iba „obrannym“ hracom. Dokaze sam vytvarat hrozby, utocit a obetovat material, ak mu to pozicia umoznuje. Jeho vitazne partie preto casto posobia uplne inak nez jeho remizove partie.
Velmi dolezita je aj jeho schopnost pracovat s pocitacovou analyzou. Ding vyrastal v generacii, pre ktoru uz sachove databazy a motory neboli exotickou pomockou, ale prirodzenou sucastou pripravy. Dokazal sa preto pripravovat velmi hlboko a nachadzat varianty, ktore superi necakali.
Jeho najvacsou prednostou vsak nikdy nebola jedna konkretna zbran. Ding je skor hrac, ktory dokaze prezit takmer vsetko. Ak sa hra zmeni na strategicky suboj, vie sa prisposobit. Ak sa zmeni na takticke sialenstvo, dokaze pocitat. Ak sa dostane do koncovky, dokaze byt velmi presny.
To je aj dovod, preco jeho seria 100 partii bez prehry posobi este posobivejsie. Takuto seriu nevytvori jeden genialny sposob hry. Vytvori ju hrac, ktory ma velmi malo slabych stranok.
Koho inspiroval
Dingov vplyv je zatial trochu iny nez vplyv Ananda alebo Carlsena. Jeho kariera nebola dostatocne dlha na to, aby vytvoril celu sachovu skolu alebo generaciu hracov, ktori by otvorene kopirovali jeho styl. Jeho vyznam vsak spociva najma v tom, co dokazal pre cinsky sach.
Cina uz davno patrila medzi velmoci zenskeho sachu. V otvorenom sachu vsak cesta na absolutny vrchol trvala dlhsie. Ding sa stal dokazom, ze cinsky hrac moze nielen patrit medzi svetovu elitu, ale moze sa stat aj majstrom sveta.
Jeho uspech zaroven zapadol do sirsieho rozvoja cinskeho sachu. Ding nebol izolovanym geniom. Bol vysledkom systemu, ktory postupne vychoval mnozstvo velmi silnych hracov. Jeho titul preto neznamenal iba osobne vitazstvo. Bol aj symbolom toho, ze Cina definitivne vstupila medzi najvacsie sachove narody sveta.
Pre mladych hracov je zaujimavy aj jeho priklad odolnosti. Ding ukazal, ze clovek nemusi vyhravat kazdy turnaj, aby sa dostal na uplny vrchol. Moze prehravat, moze mat slabe obdobia a moze sa niekolkokrat vracat. Dolezite je, ze ked pride rozhodujuca prilezitost, dokaze ju vyuzit.
A prave jeho zapas s Nepomniachtchim je v tomto ohlade mimoriadne symbolicky. Ding nevyhral preto, ze by cely zapas jednoznacne dominoval. Vyhral preto, ze vydrzal az do konca. Po strnastich partiach bol stav nerozhodny a v rozstrele sa dokazal udrzat pod tlakom. V poslednej partii mal cierne figury a napriek tomu dokazal zvitazit.
Pre mladych hracov moze byt Ding preto vzorom ineho typu sachovej sily: nie vzdy musis supera znicit od zaciatku. Niekedy staci vydrzat dlhsie nez on.
Zaujimavosti
Najslavnejsim rekordom Dingovej kariery je bezpochyby jeho 100 klasickych partii bez prehry. Seria zacala v roku 2017 a pokracovala az do roku 2018. Pretrhla ju az prehra s Magnusom Carlsenom v roku 2019. FIDE ju oznacuje za bezprecedentnu seriu a prave ona pomohla vytvorit Dingovu povest jedneho z najtazsie porazitelnych hracov sveta.
Ding bol tiez prvym cinskym hracom, ktory prekrocil rating 2800. Do svetovej desiatky prenikol uz v roku 2015 a v roku 2018 sa stal jednym z najlepsich hracov planety. Jeho maximalny rating dosiahol hodnotu 2816.
Dalsou zaujimavostou je, ze Ding ziskal titul majstra sveta trochu netradicnou cestou. K zapasu sa dostal iba preto, ze Magnus Carlsen odmietol obhajovat titul. Ding pritom nebol ani vitazom Turnaja kandidatov – skoncil v nom druhy za Nepomniachtchim. Ked vsak dostal sancu, vyuzil ju naplno.
Jeho vitazstvo v roku 2023 bolo zaroven historicky prvym titulom majstra sveta v otvorenej kategorii pre Cinu. Tym sa stal 17. majstrom sveta v historii a prvym Cinanom na tomto zozname.
Zaujimave je aj to, ze Ding po zisku titulu neposobil ako clovek, ktory prave splnil svoj celozivotny sen. Naopak, v rozhovoroch hovoril velmi otvorene o psychickej narocnosti sachu a o tom, ze jeho zivot bol dlhe roky takmer uplne podriadeny tejto hre. Vitazstvo prenho preto nebolo iba sportovym uspechom, ale aj vyvrcholenim viac nez dvadsiatich rokov zivota stravenych pri sachovnici.
A potom prisiel mozno najvacsi paradox jeho kariery. Ding sa stal majstrom sveta, ked uz bol Carlsen mimo sutaze o titul, a titul stratil proti hracovi, ktory bol este mladsi, nez bol sam v okamihu svojho velkeho vzostupu. Jeho era tak vytvorila pomyselny most medzi dvoma generaciami. Najprv Carlsenovo odmietnutie obhajoby otvorilo dvere Dingovi a o rok a pol neskor Dingovo miesto obsadil Gukesh.
Dingova vlada bola preto kratka, ale historicky velmi vyznamna. Vstupil do dejin ako prvy cinsky majster sveta a zaroven ako hrac, ktory dokazal vytvorit jednu z najuzasnejsich serii neporazitelnosti v modernej historii.
Ak bol Anand muzom, ktory otvoril Indii dvere do svetoveho sachu, Ding bol clovekom, ktory ich otvoril Cine.
A mozno najlepsie ho vystihuje prave jeho cesta k titulu: Ding Liren nebol najhlucnejsi, najvyraznejsi ani najdominantnejsi hrac svojej generacie. Bol vsak jednym z tych, ktorych bolo takmer nemozne zlomit. A ked sa raz dostal az na vrchol, dokazal ho na chvilu cely obsadit.



Vera Mencikova
Osobny zivot
Vera Mencikova sa narodila 16. februara 1906 v Moskve v Ruskom imperiu. Jej meno sa dnes v zahranicnych zdrojoch najcastejsie zapisuje ako Vera Menchik, v cestine ako Vera Mencikova a v anglickych ci historickych pramenoch sa mozno stretnut aj s podobami Vera Mencik alebo Vera Menchik-Stevenson. Jej otec Frantisek bol Cech, matka Olga bola Anglicanka. Vera tak od narodenia patrila k rodine, ktora spajala niekolko kultur a jazykovych prostredi. Neskor sa jej zivot este viac internacionalizoval: narodila sa v Rusku, dospievala v Anglicku, reprezentovala Ceskoslovensko a po svadbe pouzivala priezvisko Stevenson. Prave preto je dnes trochu problematicke priradit ju k jedinej krajine. Najpresnejsie je hovorit o ruskej rodacke ceskeho a anglickeho povodu, ktora sa stala britsko-ceskoslovenskou sachovou legendou.
Sach sa naucila v detstve, hoci presny vek sa v pramenoch mierne lisi. FIDE uvadza, ze na svoj prvy skolsky turnaj nastupila ako strnastrocna. Bolo to obdobie Ruskej revolucie a obcianskeho chaosu, ktore zasadne ovplyvnilo zivot jej rodiny. V roku 1921 preto Mencikovci opustili Rusko a prestahovali sa do Hastingsu v Anglicku. Prave tam sa zacala skutocna sachova kariera mladej Very. V roku 1923 vstupila do Hastings Chess Club a zacala trenovat s Jamesom Drewittom. Neskor sa jej trenerom stal aj vyznamny madarsky velmajster Geza Maroczy, byvaly kandidat na majstra sveta. Maroczy mal na jej vyvoj velky vplyv a pomohol zmenit prirodzeny talent na systematicky budovanu sachovu silu.
Uz v roku 1925 sa ukazalo, ze Mencikova nie je iba talentovanou mladou hrackou. V dvoch zapasoch porazila britsku zensku sampionku Edith Charlotte Price a stala sa najlepsou hrackou v krajine. O dva roky neskor uz ziskala titul, ktory jej navzdy zmenil miesto v dejinach sachu. V roku 1927 sa v Londyne uskutocnilo prve oficialne majstrovstvo sveta zien, organizovane FIDE. Mencikova v turnaji dvanastich hracok ziskala 10½ bodu z 11 moznych. Jedinu remizu jej udelila Edith Michell. Vsetky ostatne partie vyhrala. Stala sa tak vobec prvou zenskou majsterkou sveta.
Tym sa vsak jej ambicie nekoncili. Mencikova sa totiz nechcela uzavriet do sveta zenskych turnajov. V case, ked sa sachove sutaze muzov a zien prakticky uplne oddelovali, zacala pravidelne nastupovat aj proti muzom. A to bolo mimoriadne odvazne. Neslo pritom o exhibicne partie proti slabym klubovym hracom. Dostavala pozvanky na silne medzinarodne turnaje, kde sedela za sachovnicou oproti najlepsim muzskym hracom svojej doby. V roku 1928 sa stala prvou zenou, ktora pravidelne sutazila v turnajoch na majstrovskej urovni.
Jej osobny zivot bol napokon tragicky spaty s dalsou velkou udalostou 20. storocia. V roku 1937 sa vydala za Rufusa Henryho Streatfeilda Stevensona, vyznamnu osobnost britskeho sachu a sekretara British Chess Federation. Odvtedy sa v niektorych pramenoch objavuje ako Vera Menchik-Stevenson alebo Vera Stevenson. Manzel vsak zomrel uz v roku 1943. O rok neskor zasiahla vojna priamo aj Mencikovu. V juni 1944 jej dom v Londyne znicila nemecka lietajuca bomba V-1. Mencikova pri utoku zahynula spolu so svojou matkou a sestrou Olgou. Mala iba 38 rokov. Zomrela pritom stale ako uradujuca majsterka sveta.



Najvacsi uspech
Najvacsim uspechom Very Mencikovej bolo nepochybne ziskanie a nasledne udrzanie titulu majsterky sveta. Jej dominancia bola v zenskom sachu taka vyrazna, ze dnes posobi takmer neuveritelne. Od prveho sampionatu v roku 1927 az do posledneho pred druhou svetovou vojnou vyhrala vsetky majstrovstva sveta zien, na ktorych sa zucastnila. Celkovo ziskala osem titulov. FIDE ju preto oznacuje za najdlhsie vladnucu zensku majsterku sveta v historii.
Prvy titul ziskala v Londyne v roku 1927. Potom nasledoval Hamburg 1930, Praha 1931, Folkestone 1933, Varsava 1935, Semmering a Stockholm 1937 a napokon Buenos Aires 1939. Format sa pritom menil. Vacsinou islo o turnaje, v ktorych hrali vsetky ucastnicky proti sebe, ale v roku 1937 musela Mencikova absolvovat aj zapas proti svojej najvacsej superke Sonji Graf. Ani zmena formatu vsak nic nezmenila na jej dominancii.
Niektore jej vysledky su uplne mimoriadne. V roku 1931 v Prahe vyhrala vsetkych osem partii. V roku 1933 vo Folkestone ziskala 14 zo 14. V roku 1935 vo Varsave ziskala 9 z 9. A na olympiade v Buenos Aires v roku 1939, ktora bola zaroven poslednym zenskym svetovym sampionatom pred dlhou vojnou, ziskala 17 bodov z 19 moznych, pricom ani raz neprehrala.
Za celu svoju karieru na zenskych majstrovstvach sveta prehrala podla historickych zaznamov iba jedinu partiu. FIDE uvadza, ze v siedmich turnajoch majstrovstiev sveta, ktore absolvovala, ziskala 78 vitazstiev, styri remizy a jedinu prehru. Jej celkova seria bez prehry bola najmenej 59 partii.
Jej najvacsou superkou bola Sonja Graf, nemecka sachistka, ktora patrila k jednym z mala hracok schopnych Mencikovej vaznejsie konkurovat. Ich suboj bol zaujimavy nielen sachovo, ale aj osobnostne. V roku 1934 odohrali sukromne organizovany zapas, ktory Mencikova vyhrala 3–1. O tri roky neskor sa stretli v oficialne uznanom zapase o titul v rakuskom Semmeringu. Tentoraz bol vysledok este jednoznacnejsi: 11½–4½ pre Mencikovu.
Najpozoruhodnejsie vsak je, ze Mencikova svoje uspechy nedosahovala iba v zenskom sachu. Jej skutocny historicky vyznam spociva v tom, ze sa rozhodla vstupit do sveta muzskych turnajov a dokazala tam porazat hracov svetovej urovne. V roku 1929 na turnaji v Ramsgate skoncila delena druha spolu s Akibom Rubinsteinom, jednym z najlepsich sachistov svojej generacie. V Hastingskom turnaji 1931/32 porazila buduceho majstra sveta Maxa Euweho a mimoriadne silneho indickeho hraca Mir Sultan Khana. Proti Euweovi mala dokonca v turnajovej kariere pozitivne skore.
Mencikova bola pritom v muzskom sachu stale povazovana za vynimku. Nebola jednou z mnohych zien, ktore dostali prilezitost hrat s muzmi. Bola jedinou zenou svojej ery, ktora sa pravidelne objavovala na turnajoch najvyssej urovne. Preto je jej vysledok ovela vyznamnejsi, nez by sa mohlo zdat pri jednoduchom porovnani titulov. Neexistoval vtedy zensky profesionalny sachovy system porovnatelny s tym dnesnym. Mencikova si musela svoju poziciu vybojovat prakticky sama.





Styl hry
Mencikovej styl nebol zalozeny na okazalych kombinaciach alebo riskantnych obetiach. Bola predovsetkym praktickou a pozicne velmi silnou hrackou. Jej hra bola pokojna, presna a disciplinovana. Dokazala postupne zlepsovat svoje figury, vyuzivat slabiny superovej pozicie a cakat na spravny okamih.
To bolo velmi dolezite najma v zapasoch proti muzom. Nemohla sa spoliehat iba na prekvapenie alebo na psychologicky efekt toho, ze proti nim sedi zena. Musela dokazat, ze je sachovo dostatocne silna. Jej uspechy proti hracom ako Euwe, Rubinstein, Sultan Khan, George Thomas ci Jacques Mieses ukazuju, ze neslo o nahodne vysledky.
Zaujimave je aj to, ze Mencikova dokazala hrat velmi odlisne proti roznym typom superov. V zenskom sachu mala casto taku velku prevahu, ze mohla hrat aktivnejsie a vyuzivat svoju technicku prevahu. Proti muzskej elite vsak musela byt omnoho opatrnejsia. Jej najvacsou zbranou sa preto stala presnost a schopnost udrzat poziciu pod kontrolou.
Alexander Aljechin ju oznacil za mimoriadne talentovanu a predpovedal jej, ze dalsia praca a skusenosti z velkych turnajov jej umoznia vypracovat sa na spickovu medzinarodnu hracku. To je dolezite, pretoze Aljechin nehodnotil Mencikovu iba v kontexte zenskeho sachu. Videl v nej hracku, ktora ma potencial patrit do sirsej medzinarodnej elity.
Velmi zaujimave su aj spomienky jej muzskych superov. Sir George Thomas, jeden z vyznamnych britskych hracov, o nej pisal ako o mimoriadne sportovej a ohladuplnej superke, ktora po vitazstve neprejavovala prehnane nadsenie a po prehre nehladala vyhovorky. To dobre zapada do obrazu Mencikovej ako pokojnej, sustredenej a disciplinovanej osobnosti.
Jej styl bol teda mozno menej efektny nez styl niektorych neskorsich zenskych sampionok, ale prave preto bol taky ucinny. Mencikova nepotrebovala dokazovat, ze je odvaznejsia alebo agresivnejsia nez super. Potrebovala jednoducho hrat lepsi sach. A velmi casto ho aj hrala.
Koho inspirovala
Vera Mencikova bola priekopnickou v uplne doslovnom zmysle slova. Pred nou existovali silne sachistky, ale ona bola prvou zenou, ktora sa systematicky postavila proti najlepsim muzskym hracom svojej doby. V case, ked sa vseobecne predpokladalo, ze zeny patria do samostatnych sachovych sutazi, Mencikova jednoducho vstupila do otvorenych turnajov a nechala hovorit vysledky.
Jej vyznam preto daleko presahuje osem titulov majsterky sveta. Bola dokazom, ze rozdiel medzi zenskym a muzskym sachom nie je otazkou toho, ci zena moze alebo nemoze hrat kvalitny sach. Mencikova dokazala, ze zena moze porazit aj hraca patriaceho medzi najlepsich muzov sveta.
Jej meno sa navyse stalo sucastou sachoveho folkloru. Hrac, ktoreho Mencikova porazila na silnom turnaji, mal byt udajne zaradeny do takzvaneho „Vera Menchik Club“. Bola to zartovna myslienka, ktora ukazovala, ako velky respekt si ziskala medzi muzskymi hracmi. Clenmi tohto pomyselneho klubu sa stali aj hraci, ktori neskor ziskali titul velmajstra alebo cestneho velmajstra.
Jej odkaz pokracuje dodnes. Trofej pre vitazny tim zenskych sachovych olympiad nesie meno Vera Menchik Cup. FIDE tym symbolicky pripomina hracku, ktora bola prvou zenskou majsterkou sveta a zaroven prvou zenou schopnou pravidelne sutazit na najvyssej urovni otvoreneho sachu.
Mencikova tak vytvorila most medzi dvoma svetmi. Na jednej strane bola prvou velkou osobnostou organizovaneho zenskeho sachu, na druhej strane ukazala, ze zenska sachova kariera nemusi byt obmedzena iba na zenske turnaje. Neskorsie sampionky ako Nona Gaprindasviliova, Maija Ciburdanidzeova ci Judit Polgarova uz vstupovali do sveta muzskeho sachu do urcitej miery na ceste, ktoru Mencikova pomohla vytvorit.
Zaujimavosti
Jednou z najvacsich zvlastnosti jej zivota je samotna otazka mena a narodnosti. Vera sa narodila ako Vera Francevna Mencikova v Moskve, jej otec bol Cech a matka Anglicanka. Po prestahovani do Anglicka reprezentovala najprv Rusko a potom Ceskoslovensko. Po roku 1938 reprezentovala Anglicko. Po svadbe sa v pramenoch objavuje ako Vera Menchik-Stevenson alebo Vera Stevenson. Preto mozno pri hladani jej partie alebo zivotopisu narazit na niekolko roznych mien, ktore oznacuju tu istu osobu.
Dalsou kuriozitou je, ze Mencikova sa stala majsterkou sveta v roku 1927, teda este v obdobi, ked samotna FIDE existovala iba tri roky. Prve zenske majstrovstvo sveta bolo pritom sucastou vobec prvej sachovej olympiady v Londyne. Mencikova ziskala 10½ z 11 bodov a stala sa prvou osobou, ktora oficialne ziskala titul zenskej majsterky sveta.
Jej dominancia bola taka velka, ze medzi rokmi 1927 a 1939 nevyhrala majstrovstva sveta zien ani jedna ina hracka. Mencikova ziskala vsetkych osem titulov. Ked sa po jej smrti majstrovstva sveta obnovili az v roku 1950, vznikla uplne nova era sovietskej dominancie. Medzi Mencikovou a dalsou majsterkou sveta Ludmilou Rudenko tak vznikla sestrocna medzera sposobena druhou svetovou vojnou.
Mimoriadne posobi aj kontrast medzi jej sportovym zivotom a jej smrtou. Mencikova stravila prakticky celu svoju dospelost pri sachovnici a este v roku 1939 bola svetovou sampionkou. Potom prisla druha svetova vojna. Majstrovstva sveta boli prerusene a Mencikova pokracovala v sachu v Britanii. V roku 1942 dokonca vyhrala zapas proti Jacquesovi Miesesovi. O dva roky neskor ju vsak zabila nemecka V-1. Zomrela ako uradujuca majsterka sveta, pricom jej titul zostal po jej smrti neobsadeny az do povojnoveho sampionatu v Moskve v rokoch 1949–1950.
A napokon je tu mozno najkrajsia vec na jej pribehu. Mencikova bola v case svojej najvacsej slavy casto vnimana predovsetkym ako „najlepsia zena v sachu“. Z dnesneho pohladu vsak tento opis posobi trochu nespravodlivo. Bola totiz sachistkou, ktora dokazala hrat s najlepsimi hracmi sveta. V ere, ked zensky sach este len vznikal, si sama vytvorila miesto v otvorenom sachu.
Preto by sme ju nemali vnimat iba ako prvu zensku majsterku sveta. Bola prvou zenou, ktora systematicky prenikla do najvyssich poschodi svetoveho sachu. Jej kariera bola kratka, ale jej dominancia neuveritelna. Osem titulov, desiatky vitazstiev nad spickovymi hracmi a sedemnast rokov na svetovom trone – to vsetko skoncilo smrtou vo veku iba 38 rokov.
Vera Mencikova neotvorila zenam dvere do sveta sachu tym, ze ich poziadala, aby ich otvorili. Jednoducho nimi presla.


Nona Gaprindasviliova
Osobny zivot
Nona Gaprindasviliova sa narodila 3. maja 1941 v gruzinskom meste Zugdidi, vtedajsej sucasti Gruzinskej sovietskej socialistickej republiky. Bola piatym zo siestich deti a jedinym dievcatom v rodine. K sachu sa dostala velmi skoro – ked mala priblizne pat rokov, naucili ju hrat jej starsi bratia. Spociatku bola sachovnica predovsetkym dalsim miestom, kde mohla superit s chlapcami. Prave tato sutazivost sa neskor stala jednou z charakteristickych crt jej osobnosti.
V roku 1954 sa ako trinastrocna prestahovala do Tbilisi, kde zacala systematicky trenovat pod vedenim skusenych sachovych trenerov. Medzi jej vyznamnych trenerov patrili najma Vachtang Karseladze, neskor Michail Sisov a dalsi. Gruzinsko bolo v tom case sucastou Sovietskeho zvazu, ktory mal mimoriadne rozvinuty sachovy system. Pre mladu Gaprindasviliovu to znamenalo moznost trenovat v prostredi, kde sa sach nebral ako obycajna zaluba, ale ako seriozny sport.
Velmi skoro sa ukazalo, ze nejde o obycajny talent. Uz ako tinedzerka zacala porazat podstatne skusenejsie hracky a postupne sa zaradila medzi najlepsie sovietske sachistky. Jej cesta vsak bola trochu odlisna od mnohych inych uspesnych hracok. Gaprindasviliova nechcela zostat iba „najlepsou zenou“. Chcela hrat sach na co najvyssej urovni bez ohladu na pohlavie supera. Prave toto rozhodnutie sa neskor ukazalo ako mimoriadne vyznamne.
Jej osobnost bola vyrazna aj mimo sachovnice. Bola mimoriadne sutaziva, temperamentna a podla spomienok sucasnikov aj velmi emotivna. Sama neskor opisovala, ze uz od detstva znasala prehry velmi tazko. Ani vo vysokom veku vsak podla FIDE nestratila typicku bojovnost – po prehrach bola sklamana, rada analyzovala partie a stale sa pustala do bleskovych partii. Sach pre nu nikdy nebol iba povolanim; zostal celozivotnou vasnou.
Gaprindasviliova sa v decembri 1969 vydala za Anzora Cicinadzeho. Jej zivot vsak zostal uzko spaty so sachom aj v nasledujucich desatrociach. Po rozpade Sovietskeho zvazu sa stala vyznamnou osobnostou samostatneho Gruzinska. Bola prvou predsednickou Gruzinskeho narodneho olympijskeho vyboru a neskor posobila aj ako prezidentka Gruzinskej sachovej federacie. Zaroven sa angazovala vo verejnom zivote a v roznych sportovych organizaciach.
Najvacsi uspech
Najvacsim uspechom Gaprindasviliovej bolo bezpochyby ziskanie titulu majsterky sveta v roku 1962. Vtedajsia drzitelka titulu Elisaveta Bykovova bola skusenou sampionkou, no Gaprindasviliova ju v zapase uplne rozdrvila. Vyhrala pomerom 9:2, cim sa vo veku iba 21 rokov stala piatou zenskou majsterkou sveta v historii.
Jej vitazstvo vsak nebolo kratkym zableskom. Gaprindasviliova dokazala titul udrzat neuveritelnych sestnast rokov, od roku 1962 az do roku 1978. Pocas tohto obdobia ho uspesne obhajila v styroch zapasoch. Trikrat nastupila proti Alle Kusnirlovej – v rokoch 1965, 1969 a 1972 – a raz proti Nane Alexandrii v roku 1975. Proti Kusnirlovej postupne vyhrala 8,5:4,5, opat 8,5:4,5 a napokon 8,5:7,5. Alexandriu v roku 1975 porazila 8,5:3,5.
Jej posledna obhajoba vsak zaroven ukazala, ze v gruzinskom sachu uz vyrastala dalsia generacia. V roku 1978 sa proti nej postavila iba sedemnastrocna Maia Ciburdanidzeova. Mlada hracka dokazala svoju ovela skusenejsiu krajanku porazit 8,5:6,5 a Gaprindasviliovej vzala titul. Bol to symbolicky okamih: jedna gruzinska sachova legenda odovzdavala korunu dalsej. Ciburdanidzeova sa nasledne sama stala svetovou sampionkou a Gruzinsko zacalo dominovat zenskemu sachu sposobom, ktory nemal v inych krajinach obdobu.
Gaprindasviliova vsak rozhodne nezmizla zo svetoveho sachu. Prave naopak. Po strate titulu zostala mimoriadne silnou hrackou. Vyhrala napriklad Interzonalny turnaj v Bad Kissingene v roku 1982 a Interzonalny turnaj v Kuala Lumpure v roku 1990. V roku 1991 sa dokonca delila o prve miesto na Interzonalnom turnaji v Subotici. V roku 1987 dosiahla rating 2495, co bol na zenske pomery vtedajsej doby mimoriadne vysoky vykon.
Mimoriadne posobiva bola aj jej olympijska kariera. Za Sovietsky zvaz nastupila na jedenastich zenskych sachovych olympiadach. Sovietske druzstvo ziskalo zlato v prvych desiatich jej ucastiach a v roku 1990 striebro. Po vzniku samostatneho Gruzinska pomohla v roku 1992 vybojovat zlato aj gruzinskemu timu. Celkovo tak patrila k hrackam, ktore boli pri olympijskej dominancii Sovietskeho zvazu a nasledne aj pri vzostupe samostatneho Gruzinska.
Este vyznamnejsi bol vsak jej uspech v turnajoch, ktore neboli vyhradene zenam. Gaprindasviliova sa odmietala zmierit s predstavou, ze zeny maju vlastny sachovy svet oddeleny od toho „skutocneho“. Uz v 60. rokoch sa pravidelne objavovala v otvorenych turnajoch a dokazala sa tam presadit. V Hastings v rokoch 1963–1964 skoncila na delenom prvom mieste v Challengers turnaji a v nasledujucej sezone obsadila piate miesto v prestiznom Premier turnaji. Neskor dosiahla dobre vysledky aj v Zvole, Goteborgu, Dortmunde, Sandomierzi ci Reggio Emilia.
Vrcholom bola jej ucast na Lone Pine International 1977 v Kalifornii. V silnom medzinarodnom turnaji 48 hracov ziskala 6,5 bodu z 9 a delila sa o prve miesto. Medzi jej supermi boli aj styria velmajstri, ktorych dokazala porazit. Tento vykon jej priniesol normu potrebnu na ziskanie titulu velmajstra. V roku 1978 jej FIDE titul Grandmaster oficialne udelila. Gaprindasviliova sa tak stala prvou zenou v historii, ktora ziskala vseobecny titul velmajstra – teda titul, ktory dovtedy patrili vylucne muzom.
To bol mozno este dolezitejsi okamih nez samotny svetovy titul. Majsterkou sveta uz pred nou bola Mencikova, Rudenko, Bykovova a dalsie zeny. Gaprindasviliova vsak ukazala, ze zena moze nielen dominovat zenskemu sachu, ale moze sa realne presadit medzi najlepsimi sachistami bez ohladu na pohlavie. Jej vysledky boli natolko presvedcive, ze FIDE jej uz nemohla dat iba zensky titul.
Ani tym sa jej kariera neskoncila. V neskorsom veku sa stala mimoriadne uspesnou ucastnickou seniorskych majstrovstiev sveta. Ziskala osem titulov majsterky sveta senioriek, pricom posledny prisiel v roku 2022, ked mala neuveritelnych 81 rokov.
Styl hry
Gaprindasviliova bola uplne inym typom hracky nez napriklad jej predchodkyna Elisaveta Bykovova. Jej sach bol aktivny, utocny, konkretny a plny iniciativy. Nerada cakala, co urobi super. Ak videla moznost vytvorit tlak, bola ochotna podstupit urcite riziko a dostat partiu do komplikovanej pozicie.
Sama neskor hovorila, ze z velkych sachistov jej bol stylom najblizsi Michail Tal. Prave taktiku povazovala za jednu zo svojich najsilnejsich stranok. Jej hry casto vychadzali z intuicie a schopnosti vycitit okamih, ked je potrebne prejst z pokojnej hry do utoku. Nebola to vsak bezhlava utocna hracka. Jej agresivita bola podporena velmi dobrou technikou a schopnostou pokracovat v hre aj po komplikaciach.
V 60. rokoch sa o nej niekedy pisalo, ze ma „muzsky“ styl hry. Dnes tento vyraz posobi zastarano, pretoze nehovori nic podstatne o samotnom sachu. Ovela presnejsie je povedat, ze Gaprindasviliova bola bojovna, takticka a iniciativna hracka, ktora sa nebala pozicii s vysokou mierou rizika. A prave tym vyrazne ovplyvnila mladsie generacie sachistiek.
Jej vyznam spocival aj v tom, ze sa stala vzorom pre dalsie gruzinske hracky. Po jej uspechu nasledovali Nana Alexandria, Maia Ciburdanidze a dalsie sachistky. Gruzinsko, mala krajina s niekolkymi milionmi obyvatelov, sa postupne premenilo na jednu z najvacsich velmoci zenskeho sachu. Gaprindasviliova bola jednym z hlavnych dovodov, preco sa sach medzi gruzinskymi dievcatami stal takym popularnym.
Koho inspirovala
Najvacsi vplyv mala Gaprindasviliova na gruzinsku skolu zenskeho sachu. Jej uspech ukazal, ze dievca z Gruzinska moze vyrast na svetovu sampionku a zaroven sa moze pokusit prerazit aj v muzskych turnajoch. Jej nastupkyna Maia Ciburdanidzeova bola sucastou tej istej gruzinskej sachovej tradicie a po Gaprindasviliovej prevzala svetovy titul uz ako sedemnastrocna.
Jej vyznam vsak siaha dalej nez ku konkretnym ziackam. Gaprindasviliova pomohla zmenit samotnu predstavu o zenskom sachu. Pred nou existovala jasna hranica medzi zenskymi a otvorenymi sutazami. Ona tuto hranicu zacala systematicky prekracovat. Jej ucast v silnych otvorenych turnajoch a najma vykon v Lone Pine ukazali, ze otazka uz nemusi zniet „ako dobre hra najlepsia zena medzi zenami?“, ale „ako dobre moze zena hrat proti najlepsim hracom vobec?“
Tento odkaz sa neskor stal este vyznamnejsim vdaka Judit Polgarovej, ktora sa uz ako dieta rozhodla sutazit predovsetkym v otvorenych turnajoch a napokon sa dostala medzi absolutnu svetovu spicku muzskeho sachu. Gaprindasviliova nebola jedinym clovekom, ktory pripravil cestu k tomuto vyvoju, ale patrila medzi jeho najdolezitejsie priekopnicky.
Jej vplyv bol zaroven generacny. V Gruzinsku sa zrodila mimoriadne silna tradicia zenskeho sachu, ktora pokracovala dalsimi majsterkami sveta a reprezentantkami krajiny. FIDE ju dnes oznacuje za jednu z klucovych osobnosti pri vzostupe gruzinskeho sachu a za priekopnicku, ktora otvorila dvere dalsim generaciam.
Zaujimavosti
Gaprindasviliova ziskala titul majsterky sveta patkrat, ak sa zapocitaju jej jednotlive obhajoby a vitazstva v zapasoch o titul – 1962, 1965, 1969, 1972 a 1975. Svetovou sampionkou vsak bola v jednom neprerusenom obdobi sestnastich rokov. Prave preto sa jej meno casto spaja s cislom pat, zatial co obdobie jej vlady predstavuje sestnast rokov.
V roku 1982 ziskala Chess Oscar, pricom bola prvou zenou, ktorej toto prestizne ocenenie udelili. V roku 2013 bola uvedena do World Chess Hall of Fame a v roku 2015 dostala od prezidenta Gruzinska Prezidentsky rad vynimocnosti. Gruzinsko jej venovalo aj mnozstvo dalsich statnych a sportovych oceneni.
Jej meno dnes nesie aj Pohar Nony Gaprindasviliovej, ktory FIDE udeluje krajine s najlepsim kombinovanym vysledkom muzskeho a zenskeho druzstva na sachovej olympiade. Tym sa jej meno symbolicky dostalo nad samotne rozdelenie sachu na muzsky a zensky.
Zaujimavy je aj jej vztah k popularnej kulture. V seriali The Queen's Gambit sa jej meno objavilo v jednej z replik, ktora tvrdila, ze nikdy nehrala proti muzom. To vsak bolo fakticky nespravne. Gaprindasviliova totiz proti muzom skutocne hrala a prave jej vysledky v otvorenych turnajoch boli jednou z najdolezitejsich sucasti jej historickeho odkazu. V roku 2021 preto podala proti Netflixu zalobu za ohovaranie a spor bol v roku 2022 urovnany.
V roku 1997 FIDE vytvorila Pohar Nony Gaprindasviliovej na pocest jej prinosu sachu. Tbilisi ma po nej pomenovany Sachovy palac a v roku 2016 bola pred nim odhalena jej hviezda. V rodnom Zugdidi jej bola postavena socha.
Gaprindasviliova je dodnes mimoriadne aktivnou sucastou gruzinskej sachovej kultury. Ked v roku 2026 oslavila 85. narodeniny, FIDE ju oznacila za zivu sachovu legendu. Pri tejto prilezitosti jej Gruzinsko udelilo najvyssie statne sportove ocenenie za jej prinos sachu, sportu a krajine.
Nona Gaprindasviliova je preto v dejinach sachu viac nez iba piata zenska majsterka sveta. Mencikova dokazala, ze zena moze porazit najlepsich muzov svojej doby. Gaprindasviliova tuto myslienku posunula dalej a zacala z nej robit pravidelnu sucast svojej kariery. A ked v roku 1978 ako prva zena ziskala vseobecny titul velmajstra, symbolicky tym prelomila dalsiu hranicu.
Nona Gaprindasviliova nebola iba kralovnou zenskeho sachu. Bola jednou z prvych zien, ktore odmietli, aby sach mal pre zeny nizsi strop.


Susan Polgarova a Judit Polgarova
Osobny zivot
Susan Polgarova, rodena Polgar Zsuzsanna, sa narodila 19. aprila 1969 v Budapesti ako najstarsia z troch dcer Laszloa a Klary Polgarovcov. Jej mladsimi sestrami boli Sofia a Judit. Prave Susan bola prvou z nich, ktora zacala vyraznejsie prenikat do svetoveho sachu, a jej uspechy sa stali jednym z prvych dokazov, ze nezvycajna vychova rodiny moze skutocne fungovat.
Polgarovci sa rozhodli, ze svoje dcery nebudu vzdelavat tradicnym sposobom. Laszlo Polgar bol presvedceny, ze mimoriadne schopnosti nevznikaju iba vdaka vrodenemu talentu, ale daju sa do znacnej miery vytvorit systematickou, skorou a intenzivnou vychovou. Dievcata sa preto vzdelavali doma a sach sa stal hlavnou castou ich vzdelavania. Neslo vsak iba o hodiny hrania partii. Ucili sa jazyky, matematiku, historiu a dalsie predmety. Sach bol zaroven sposobom, ako merat ich pokrok.
Susan zacala hrat priblizne ako stvorrocna. Uz vtedy sa ukazalo, ze nejde o obycajne nadanie. V budapestianskom dievcenskom sampionate do jedenastich rokov dosiahla ako stvorrocna perfektne skore 10:0. Ako jedenastrocna vyhrala dievcensku kategoriu majstrovstiev sveta mladeze do 16 rokov. Namiesto toho, aby sa sustredila vylucne na zenske sutaze, zacala postupne hravat aj otvorene turnaje proti muzom.
Prave v tomto bola Susan dolezitou predchodkynou svojej mladsej sestry Judit. V juli 1984 sa ako patnastrocna stala najmladsou zenou, ktora sa dovtedy dostala na prve miesto zenskeho svetoveho rebricka. V tom case uz bolo jasne, ze Polgarovci nevychovali iba vynimocne silnu juniorku, ale sachistku schopnu konkurovat svetovej spicke.
Susan neskor zila a posobila aj v Spojenych statoch. Po skonceni profesionalnej kariery sa coraz viac venovala trenerstvu, pedagogike a propagacii sachu, predovsetkym medzi detmi a dievcatami. Zalozila Susan Polgar Foundation a stala sa vyznamnou sachovou pedagogickou. Posobila aj ako trenerka univerzitnych timov, pricom s Texas Tech a neskor Webster University dosiahla mimoriadne uspechy.
Najvacsi uspech
Susan bola svetovou jednotkou medzi zenami uz v patnastich rokoch, ale jej najvacsim sachovym uspechom bolo ziskanie titulu majsterky sveta v roku 1996.
Jej cesta k titulu bola pritom komplikovanejsia nez pri mnohych inych sampionkach. V roku 1992 vyhrala zensky Kandidatsky turnaj v Sanghaji a postupila do suboja o titul proti Nane Ioselianiovej. Ich zapas sa skoncil remizou dokonca aj po dvoch tajbrejkoch. O vitazke preto rozhodol zreb – a ten Susan neprial. Namiesto rezignacie sa rozhodla skusit to znova.
V dalsom cykle bola este uspesnejsia. V roku 1995 presvedcivo zvladla rozhodujuci suboj s Maiou Ciburdanidzeovou a ziskala pravo vyzvat uradujucu majsterku sveta Xie Jun. Zapas sa hral v Jaene v roku 1996 a Susan ho ovladla. Vyhrala 6:2 pri piatich remizach, pricom potrebny pocet vitazstiev dosiahla este pred poslednymi tromi partiami. Stala sa tak stvrtou svetovou sampionkou z rodiny Polgarovcov? Nie – a prave tu je dolezity rozdiel: bola prvou a jedinou sestrou, ktora ziskala klasicky zensky titul majsterky sveta. Judit sa on nikdy neusilovala.
Susan vsak nebola iba zenskou sampionkou. V roku 1991 ziskala titul velmajstra (GM) a stala sa prvou zenou v historii, ktora ho ziskala splnenim vseobecnych velmajstrovskych podmienok. Pred nou sice existovali zeny s titulom GM, ale Susan tymto uspechom definitivne prelomila jednu z najdolezitejsich barier medzi zenskym a otvorenym sachom.
Mimoriadne uspesna bola aj na sachovych olympiadach. Za Madarsko a neskor Spojene staty ziskala mnozstvo medaili a patrila medzi najuspesnejsie zenske olympijske sachistky svojej generacie. Jej olympijska kariera zahrnala styri zlate medaily podla FIDE a dalsie timove a individualne uspechy.
Styl hry
Susanin styl bol v mnohom odlisny od toho, ktory neskor preslavil Judit. Bola velmi systematicka, technicka a prakticka, s vybornou pripravou a schopnostou premienat male vyhody. Jej hra bola menej zalozena na neustalom utoku a viac na dlhodobej kontrole pozicie.
Velmi dolezita bola jej schopnost pracovat so sachom ako s celym systemom. Otvorenia, strategicke planovanie, koncovky, psychologia supera aj priprava boli pre nu rovnako dolezite. To sa neskor prirodzene prenieslo aj do jej trenerskej prace.
Zaujimave je, ze vsetky tri sestry boli velmi odlisne. Susan bola disciplinovana a systematicka, Sofia mala mimoriadnu tvorivost a Judit bola najbojovnejsia a najagresivnejsia. Prave preto je trochu zavadzajuce hovorit o „polgarovskom style“. Rodinna metoda vytvorila sachistky, ktore mali spolocny zaklad, ale na sachovnici sa prejavovali velmi rozdielne.
Koho inspirovala
Susan Polgarova mala obrovsky vyznam najma tym, ze ukazala, ze zena moze dosiahnut vseobecny titul velmajstra a zaroven patrit medzi absolutnu spicku zenskeho sachu. Jej cesta bola dolezitym mostom medzi generaciou Nony Gaprindasviliovej a Judit Polgarovej.
Este vacsi vplyv mala po skonceni aktivnej kariery. Prostrednictvom svojej nadacie, trenerstva a prace s mladezou sa snazila dostat sach k detom, ktore by sa k nemu inak nedostali. Osobitne podporovala dievcata a snazila sa odstranit predstavu, ze sach je predovsetkym muzskou zalezitostou.
Jej pribeh ma navyse jednu krasnu ironiu. Susan chcela prerazit hranice zenskeho sachu a podarilo sa jej to. Jej mladsia sestra Judit vsak tuto hranicu posunula este omnoho dalej.


Zaujimavosti
Susan sa v roku 1986 dostala do situacie, ktora dnes posobi neuveritelne. Kvalifikovala sa do zony muzskeho majstrovstva sveta, ale nebolo jej umoznene pokracovat v kvalifikacii iba preto, ze bola zena. O pat rokov neskor uz FIDE nemohla podobnu barieru obhajit: Susan ziskala vseobecny titul GM.
Je tiez jedinou hrackou, ktora podla FIDE ziskala vsetkych sest velkych sachovych „korun“ – svetovu jednotku, svetove tituly v klasickom, rapidovom a bleskovom sachu a individualne aj timove olympijske zlato.
Susan Polgarova preto v dejinach sachu predstavuje trochu iny druh priekopnicky nez jej sestra Judit. Judit sa rozhodla dokazat, ze zena moze byt medzi uplne najlepsimi hracmi planety. Susan najprv ukazala, ze zena moze prekrocit hranice zenskeho sachu – a potom sa stala svetovou sampionkou, trenerkou a jednou z najvyznamnejsich propagatoriek sachu pre mladych.
Susan Polgarova otvorila dvere. Judit Polgarova nimi potom presla az medzi svetovu elitu.

Osobny zivot
Judit Polgarova sa narodila 23. jula 1976 v Budapesti ako najmladsia z troch sestier. Jej starsie sestry Susan a Sofia uz boli uspesnymi sachistkami, ked Judit zacinala. Vsetky tri vyrastali v nezvycajnom vzdelavacom prostredi, ktore vytvorili ich rodicia Laszlo a Klara Polgarovci. Sach nebol iba konickom – stal sa centralnou sucastou ich vzdelavania.
Judit sa vsak od zaciatku od svojich sestier v jednej zasadnej veci lisila. Nechcela byt najlepsou sachistkou medzi zenami. Chcela byt jednou z najlepsich sachistov vobec. Preto sa vyhybala zenskym sutaziam a postupne sa sustredila prakticky vylucne na otvorene turnaje. Jej rozhodnutie bolo radikalne, ale prave ono z nej urobilo jednu z najvyznamnejsich osobnosti v historii zenskeho sportu.
Uz ako dieta pritom predvadzala vykony, ktore posobili neuveritelne. Ako sedemrocna hrala naslepo proti majstrovi a vyhrala. Ako devatrocna vyhrala svoju prvu medzinarodnu sutaz. V januari 1989 sa vo veku iba dvanast rokov dostala na 55. miesto svetoveho rebricka, cim sa stala vtedajsou najmladsou hrackou, ktora sa dostala do prvej stovky.
Este pozoruhodnejsie bolo, ze sa neuspokojila s juniorskymi uspechmi. V roku 1991 ziskala titul velmajstra vo veku 15 rokov a 4 mesiace. Prekonala tym rekord Bobbyho Fischera, ktory platil 33 rokov. Susan ziskala rovnaky titul v tom istom roku, iba o niekolko mesiacov skor, a obe sestry sa tak stali tretou a stvrtou zenou v historii s titulom GM.
Judit sa nikdy nestala klasickou zenskou majsterkou sveta, pretoze o tento titul prakticky nebojovala. Jej cielom bolo porovnavat sa s najlepsimi hracmi bez rozdielu pohlavia. A v tomto bola mimoriadne uspesna.




Najvacsi uspech
Ak by sme mali vybrat jediny udaj, ktory vysvetluje vyznam Judit Polgarovej, bol by to jej 8. priecka na svetovom rebricku. Dosiahla ju v roku 2004 a jej rating neskor vystupil az na 2735, co je dodnes najvyssi rating, aky kedy dosiahla zena. Ziadna ina sachistka sa zatial nedostala do prvej desiatky svetoveho rebricka ani nad hranicu 2700 Elo.
To znamena, ze Judit nebola „najlepsia zena svojej doby“. Bola jednoducho jednym z najlepsich sachistov svojej doby.
Do svetovej spicky prenikla uz v 90. rokoch. Vyhravala vyznamne otvorene turnaje a porazala hracov, ktori boli povazovani za absolutnu elitu. Jej zoznam skalpov obsahuje jedenast sucasnych alebo byvalych majstrov sveta, medzi nimi Anatolija Karpova, Garryho Kasparova, Vladimira Kramnika, Viswanathana Ananda, Borisa Spasskeho, Veselina Topalova a Magnusa Carlsena.
Obzvlast symbolicke bolo jej vitazstvo nad Garrym Kasparovom v roku 2002. Judit sa stala prvou zenou, ktora v klasickej vaznej partii porazila hraca, ktory bol v tom okamihu svetovou jednotkou. Bol to okamih, ktory presahoval samotnu partiu. Po desatrociach, ked sa diskutovalo o tom, ci zeny mozu konkurovat absolutnej muzskej spicke, tu bola konkretna odpoved na sachovnici.
Judit sa dokonca dostala do Kandidatskeho turnaja majstrovstiev sveta 2005, cim sa stala jedinou zenou, ktora sa dostala do zaverecnej fazy kvalifikacie o klasicky otvoreny titul majstra sveta. Uz predtym hravala v rozsiahlych vyradovacich majstrovstvach sveta, ale v roku 2005 sa dostala do najvyssej fazy tradicneho systemu Kandidatov.
Styl hry
Juditin sach bol uplne iny nez sach jej sestry Susan. Bola znama predovsetkym ako mimoriadne agresivna, takticka a bojovna hracka. Milovala iniciativu, otvorene linie, utoky na krala a komplikovane pozicie, v ktorych bolo potrebne pocitat mnozstvo variantov.
Nebala sa obetovat material, ak zan dostala aktivitu. Jej partie casto vyzerali, akoby sa na sachovnici odohravala neustala vojna. Prave v tomto bola velmi blizka odkazu Michaila Tala – rozdiel vsak spocival v tom, ze Judit vyrastala uz v modernejsom obdobi a mala k dispozicii ovela dokonalejsiu teoreticku pripravu.
Jej styl zaroven nebol iba „utocny“. Bola mimoriadne silna aj v strategickych a technickych poziciach. Vdaka vynikajucej taktike vsak casto dokazala vytvorit hrozbu tam, kde ju super vobec neocakaval. Jej najvacsou zbranou bola pravdepodobne schopnost udrziavat tlak a prinutit supera riesit konkretne problemy.
Prave preto bola pre elitnych hracov neprijemna. Proti Judit nebolo jednoduche hrat „bezpecny sach“. Ak super urobil malu nepresnost, mohla z nej okamzite vytvorit utok.




Koho inspirovala
Judit Polgarova mala obrovsky vplyv na mlade sachistky, ale jej vyznam je este sirsi. Stala sa jednym z najvyraznejsich dokazov, ze pohlavie nie je sachovou kategoriou. Sama sa pritom nikdy nesnazila dokazovat svoju hodnotu tym, ze by vyhravala zenske turnaje. Dokazovala ju v otvorenych turnajoch.
Jej uspech mal obrovsky psychologicky efekt. Predchadzajuce generacie ako Mencikova, Gaprindasviliova ci Susan Polgarova uz buraly jednotlive bariery. Judit vsak dosiahla nieco uplne nove: zena sa dostala do svetovej top 10 a drzala sa tam medzi hracmi, ktori boli potencialnymi kandidatmi na titul majstra sveta.
Inspirovala tym mnozstvo mladych hracok, ale aj trenerov a rodicov. Jej pribeh sa stal sucastou sirsej diskusie o vzdelavani a o tom, co dokaze intenzivny trening od raneho detstva.
Po skonceni profesionalnej kariery sa zacala vyrazne venovat vzdelavaniu. Je autorkou metody vyuzivajucej sach na rozvoj deti a zakladatelkou Judit Polgar Global Chess Festival. Sach dnes propaguje ako nastroj na rozvoj logickeho myslenia, rozhodovania a tvorivosti.
Zaujimavosti
Judit bola svetovou zenskou jednotkou neuveritelnych 26 rokov – od roku 1989 az do svojho odchodu z profesionalneho sachu v roku 2014.
Je jedinou zenou, ktora prekrocila 2700 Elo, jedinou zenou v prvej desiatke svetoveho rebricka a jedinou zenou, ktora sa dostala do zaverecnej fazy klasickeho Kandidatskeho turnaja o titul majstra sveta.
Jej vitazstvo nad Kasparovom v roku 2002 je obzvlast zaujimave aj preto, ze Kasparov sa k jej sachovej sile v minulosti nevyjadroval vzdy jednoznacne. Ked ho vsak Judit v Moskve porazila, stala sa prvou zenou, ktora zdolala aktualnu svetovu jednotku v klasickej partii.
Judit zaroven porazila aj Magnusa Carlsena, ktory bol v tom case este mladym talentom. Neskor sa stal majstrom sveta a jednym z najsilnejsich hracov historie.
Na jej pribehu je vsak najzaujimavejsie nieco ine. Susan ziskala titul majsterky sveta. Judit ho neziskala – a napriek tomu je dnes vseobecne povazovana za najsilnejsiu sachistku v dejinach. FIDE ju pri jej patdesiatke v roku 2026 oznacila za najvacsiu sachistku vsetkych cias.
Judit Polgarova tak vlastne obratila tradicnu otazku naruby. Neslo uz o to, ci zena moze byt najlepsou zenou v sachu. Jej kariera ukazala, ze moze byt jednym z najlepsich sachistov na svete.
Susan Polgarova ziskala titul majsterky sveta. Judit Polgarova ukazala, ze zena vobec nemusi mat vlastny sachovy svet. Moze jednoducho hrat v tom najlepsom.


Anna Useniova a Maria Muzycukova 
Osobny zivot
Anna Jurijivna Useniova sa narodila 30. augusta 1985 v Charkove, vtedajsej Ukrajinskej SSR. K sachu ju priviedla matka, ktora chcela, aby sa dcera rozvijala nielen intelektualne, ale aj tvorivo. Preto jej okrem sachu predstavila aj malovanie a hudbu. Sach vsak postupne zvitazil. Ked mala Anna sedem rokov, zacala sa mu venovat pravidelnejsie a uz v patnastich rokoch sa stala ukrajinskou juniorskou sampionkou do 20 rokov.
Jej cesta medzi spickove sachistky vsak nebola pribehom typickeho zazracneho dietata, ktore od najutlejsieho veku vyhrava vsetko, co mu pride pod ruku. Velku cast svojich sachovych znalosti ziskavala sama. V rokoch 2000 az 2002 sice navstevovala charkovsku sportovu skolu olympijskej rezervy, kde ju trenoval medzinarodny majster Artiom Cepotan, no velka cast jej rozvoja bola zalozena na vlastnej praci. Neskor sa zacala presadzovat v ukrajinskych aj medzinarodnych sutaziach.
Useniova bola zaroven dolezitou sucastou silnej ukrajinskej reprezentacie. Na olympiade v roku 2006 pomohla Ukrajine k zlatym medailam a o dva roky neskor bola pri zisku striebra. Na majstrovstvach Europy druzstiev ziskala v roku 2007 individualne zlato so skore 5 zo 7. V roku 2005 sa stala majsterkou Ukrajiny a v roku 2006 skoncila v narodnom sampionate druha.
Jej kariera tak postupne smerovala k medzinarodnej spicke, hoci este kratko pred majstrovstvami sveta 2012 nepatrila medzi uplne najvacsie favoritky. Prave v tom spociva jedna z najkrajsich casti jej pribehu.
Najvacsi uspech
Najvacsim uspechom Anny Useniovej bolo jednoznacne vitazstvo na majstrovstvach sveta zien v roku 2012. Do turnaja pritom vstupovala ako az tridsiata nasadena hracka. Malokto od nej ocakaval, ze sa dostane az do finale. Useniova vsak postupne vyradila jednu superku za druhou a dostala sa do rozhodujuceho zapasu proti byvalej majsterke sveta Antoanete Stefanovovej.
Finale bolo mimoriadne dramaticke. Po klasickych partiach bol stav vyrovnany a o majsterke sveta musel rozhodnut tajbrejk. Useniova ho zvladla a zvitazila. Stala sa tak prvou ukrajinskou majsterkou sveta v sachu a celkovo strnastou zenskou majsterkou sveta. Jej vitazstvo bolo o to pozoruhodnejsie, ze na zaciatku turnaja patrila k outsiderkam.
Triumf jej automaticky priniesol aj titul velmajstra. Useniova sa tak v roku 2012 stala sachovou velmajsterkou nielen podla zenskych kriterii, ale ziskala vseobecny titul Grandmaster. Zaroven sa kvalifikovala na Svetovy pohar 2013, kde uz nastupovala ako uradujuca majsterka sveta.
Jej vlada vsak trvala iba kratko. V roku 2013 nastupila proti cinskej hracke Hou I-fan, ktora bola v tom case jednou z najvacsich mladych hviezd zenskeho sachu. Zapas bol naplanovany na desat partii a Hou I-fan ho ukoncila uz po siedmej, ked ziskala potrebny pocet vitazstiev. Useniova tak o titul prisla po necelom roku.
Kratka vlada vsak nezmensuje vyznam jej triumfu. Prave naopak. Majstrovstva sveta 2012 zostavaju krasnym prikladom toho, ze v sachu moze jediny vynikajuci turnaj uplne zmenit karieru hraca. Useniova neprisla na sampionat ako najvacsia hviezda. Odisla z neho ako majsterka sveta.
V dalsich rokoch zostala silnou reprezentantkou Ukrajiny. Neskor sa opat objavovala v medzinarodnych sutaziach a v roku 2022 bola clenkou ukrajinskeho druzstva, ktore ziskalo zlato na sachovej olympiade v Chennai.
Styl hry
Useniovej styl bol casto opisovany ako pevny, pozicny a velmi pracovity. Nebola typickou sachistkou, ktora by sa snazila kazdu partiu rozhodnut efektnou kombinaciou. Jej sila spocivala skor v postupnom vytvarani tlaku a v schopnosti vyuzit aj velmi malu nepresnost supera.
FIDE pri charakteristike jej hry pouziva velmi podobne hodnotenie: oznacuje ju za solidnu a velmi usilovnu sachistku, pricom Nigel Short jej styl opisal ako „solid, not spectacular“, ale zaroven upozornil, ze ked super urobi aj malu chybu, Useniova ju dokaze potrestat.
To dobre vystihuje aj jej cestu k svetovemu titulu. Useniova nemusela superky nicit v brilantnych utokoch. Stacilo jej zostat v partii, udrziavat tlak a cakat na prilezitost. Jej vlastne slova pritom dobre vystihuju filozofiu jej kariery: sach je podla nej kombinaciou tvrdej prace a urcitej davky stastia a kazdy super hraca nieco nauci.
Jej hra preto posobi ako protipol k vyrazne taktickym sachistkam. Nebola „carodejnicou“ typu Tal ani extremnou utocnickou typu Judit Polgarovej. Jej zbranou bola spolahlivost.
Koho inspirovala
Useniovej pribeh je zaujimavy predovsetkym pre hracov, ktori neboli v detstve povazovani za absolutne zazraky. Jej kariera ukazuje, ze cesta na vrchol nemusi byt priamociara. Dolezita moze byt vytrvalost, postupne zlepsovanie a schopnost vyuzit jednu velku prilezitost.
Vyznamna bola aj pre ukrajinsky sach. Jej vitazstvo v roku 2012 znamenalo, ze Ukrajina ziskala svoju prvu zensku majsterku sveta. Neskor sa k nej pridala dalsia ukrajinska sampionka – Maria Muzycukova – a obe sa stali sucastou mimoriadne silnej generacie ukrajinskych sachistiek.
Jej priklad navyse pekne ukazuje, ze ani strata svetoveho titulu nemusi znamenat koniec vyznamnej kariery. Useniova po roku 2013 zostala aktivnou medzinarodnou hrackou a neskor sa podielala aj na velkych timovych uspechoch Ukrajiny.
Zaujimavosti
Useniova bola na svetovom sampionate 2012 nasadena az ako 30. hracka. Napriek tomu sa dostala cez cely vyradovaci pavuk az do finale. Je to jeden z najvacsich kontrastov medzi predturnajovym ocakavanim a konecnym vysledkom v historii zenskych majstrovstiev sveta.
Zaujimave je aj to, ze jej velmajstrovsky titul bol priamo spojeny s vitazstvom na majstrovstvach sveta. FIDE jej titul GM udelila prave po triumfe v roku 2012.
A napokon je tu olympijska kapitola. Useniova bola pri zlate Ukrajiny v roku 2006 a o sestnast rokov neskor, v roku 2022, sa stala sucastou dalsieho zlateho ukrajinskeho druzstva. Jej kariera tak vytvara pozoruhodny most medzi dvoma generaciami ukrajinskeho zenskeho sachu.
Anna Useniova nebola majsterkou sveta, ktora by titul drzala cele desatrocie. Jej pribeh je zaujimavy prave preto, ze sa na vrchol dostala v jedinom velkom vybuchu formy – a dokazala vyuzit prilezitost, ktora sa jej otvorila.
Anna Useniova neprisla na majstrovstva sveta ako favoritka. Prisla ako tridsiata nasadena hracka. Odisla ako majsterka sveta.

Osobny zivot
Maria Olegivna Muzycukova sa narodila 21. septembra 1992 v meste Stryj v Lvovskej oblasti na Ukrajine. Vyrastala v sachovej rodine a k hre sa dostala velmi skoro. Jej rodicia pracovali v detskej sportovej skole v obci Ugersko a sach sa stal prirodzenou sucastou zivota celej rodiny. Maria mala navyse jednu mimoriadne vyhodnu treningovu partnerku – svoju starsiu sestru Annu Muzycukovu.
Od siedmich rokov hravala ukrajinske mladeznicke majstrovstva. Uz v roku 2002, ked mala iba devat rokov, vyhrala ukrajinske aj europske majstrovstva dievcat do desiatich rokov. Neskor pridala titul majsterky sveta mladeze do 14 rokov a dalsie medaily z europskych a svetovych mladeznickych sutazi. Jej kariera tak od detstva smerovala k profesionalnemu sachu.
Maria vsak nevyrastala iba v tieni svojej starsej sestry. Anna bola uz v mladom veku vybornou hrackou a neskor reprezentovala Slovinsko, zatial co Maria sa stala pevnou sucastou ukrajinskej reprezentacie. Obe sestry si tak vytvorili vlastne kariery a v roku 2015 sa Maria dostala az na samotny vrchol zenskeho sachu.
Maria patrila k hrackam, ktore sa dokazali presadit nielen v zenskych sutaziach. V roku 2014 ziskala najlepsiu zensku cenu na prestiznom turnaji Gibraltar Masters, kde zaroven ziskala jednu zo svojich velmajstrovskych noriem. FIDE neskor jej hru charakterizovala ako takticku a velmi prirodzenu pri rieseni komplikovanych strednych hier.
Najvacsi uspech
Mariin najvacsi uspech prisiel v roku 2015, ked sa stala patnastou zenskou majsterkou sveta. Majstrovstva sveta sa vtedy konali v ruskom Soci a mali podobu obrovskeho vyradovacieho turnaja so 64 hrackami. Maria nebola najvyssie nasadenou ucastnickou – patrilo jej az osme nasadenie.
Jej cesta k titulu bola pozoruhodna tym, kolko kvalitnych superiek musela postupne prekonat. Najskor vyradila Yuanling Yuan a Moniku Sockovu, potom byvalu majsterku sveta Antoanetu Stefanovovu. Vo stvrtfinale narazila na jednu z najvacsich favoritiek, Indku Humpy Koneru, ktoru zdolala az v tajbrejku. V semifinale presla cez Hariku Dronavalliovu a vo finale ju cakala Ruska Natalia Pogoninova.
Ani finale nebolo jednoznacne. Po dvoch klasickych partiach bol stav vyrovnany a o titule rozhodol tajbrejk. Muzycukova ho zvladla a zvitazila 2,5:1,5. Stala sa tak novou svetovou sampionkou.
Jej triumf mal este jeden vyznamny dosledok. V roku 2015 ziskala aj titul Grandmaster. Bola tak dalsou z radu zenskych sampionok, ktorych cesta na vrchol viedla az k vseobecnemu velmajstrovskemu titulu.
Maria vsak mala na titul iba jeden rok. V marci 2016 ho obhajovala proti cinskej hviezde Hou I-fan. Tentoraz sa ziadna drama nekonala – Hou I-fan zvitazila v zapase pomerom 6:3 a Muzycukova tak svoju korunu neobhajila.
Jej kariera vsak pokracovala. V roku 2018 sa dostala do semifinale dalsieho zenskeho svetoveho sampionatu a na olympiade v tom istom roku mala na druhej sachovnici najlepsi vysledok zo vsetkych hracok. Ukrajina ziskala timove striebro. V roku 2019 sa na turnaji kandidatok v Kazani stala jedinou hrackou, ktora dokazala porazit vitazku turnaja Alexandru Gorjackinovu. Jej partia navyse ziskala cenu za najkrajsiu partiu turnaja.
Styl hry
Maria Muzycukova je predovsetkym takticka a univerzalna hracka, ktora sa velmi dobre citi v komplikovanych strednych hrach. FIDE priamo zdoraznuje jej takticky talent a lahkost, s akou sa orientuje v komplikovanych poziciach.
Jej sach preto neposobi tak pokojne a kontrolovane ako Useniovej. Maria sa neboji komplikacii a v pripade potreby dokaze poziciu vyrazne zostrit. Dolezita je vsak jej schopnost zachovat si v komplikaciach prehlad. Nejde o utok za kazdu cenu, ale o schopnost najst konkretne riesenie v pozicii, kde uz vseobecne pravidla nestacia.
To bolo viditelne aj na jej ceste k titulu v Soci. Viacere kola musela rozhodovat v rapidovych tajbrejkoch. V takom systeme nestaci byt iba teoreticky dobre pripravena hracka. Treba zvladnut casovy tlak, nervozitu a nutnost okamzite sa prisposobit superke. Muzycukova to dokazala opakovane.
Jej styl tak dobre zapada do modernej generacie zenskeho sachu, v ktorej sa hranice medzi „pozicnou“ a „taktickou“ hrackou coraz viac stieraju. Je schopna hrat pokojne, ale ked pozicia vyzaduje konkretnu akciu, dokaze prejst do ostreho rezimu.
Koho inspirovala
Maria Muzycukova je predovsetkym sucastou mimoriadne silnej ukrajinskej sachovej generacie. Ukrajina mala v tomto obdobi mnozstvo svetovo silnych hracok a Muzycukova bola jednou z ich najvyraznejsich osobnosti.
Jej pribeh ma navyse specificky rodinny rozmer. Jej starsia sestra Anna Muzycukova sa sama stala velmajsterkou a patrila medzi absolutnu zensku spicku. Vznikla tak jedna z najzaujimavejsich sesterskych dvojic v modernom sachu. Maria a Anna sa navzajom podporovali, trenovali a zaroven sa kazda vydala vlastnou cestou. Maria reprezentovala Ukrajinu, zatial co Anna v urcitom obdobi reprezentovala Slovinsko.
Mariin priklad moze byt zaujimavy aj pre mlade sachistky preto, ze jej cesta nebola zalozena na jedinom detskom rekorde. Od mladeznickych titulov postupne presla cez zensku reprezentaciu, medzinarodne turnaje a velmajstrovsky titul az k svetovemu prvenstvu.
Vyznamne je aj to, ze po strate titulu nezmizla zo spicky. Pokracovala v turnajoch kandidatok a v timovych sutaziach a zostala hrackou schopnou porazit aj najlepsie superky. To je mozno dolezitejsia lekcia nez samotne vitazstvo v Soci: majsterka sveta nemusi byt iba hrackou jedneho turnaja.




Zaujimavosti
Maria bola v case svojho vitazstva v Soci iba 22-rocna. Na titul sa pritom musela dostat cez cely vyradovaci pavuk 64 hracok. V niektorych kolach jej nestacili klasicke partie a musela zvladnut aj rapidove rozhodnutia.
V roku 2015 ziskala aj prestizne ocenenie Caissa Award, ktore FIDE udeluje najlepsej zenskej sachistke roka. Jej vitazstvo v Soci teda nebolo iba jednorazovym uspechom na majstrovstvach sveta – bola oficialne vyhodnotena ako najlepsia zenska hracka roka.
Velmi zaujimava je jej olympijska kariera. Ako clenka ukrajinskeho timu ziskala bronzove medaily v rokoch 2012, 2014 a 2016, striebro v roku 2018 a neskor bola sucastou ukrajinskeho druzstva, ktore ziskalo historicke olympijske zlato v Chennai v roku 2022.
A potom je tu, samozrejme, jej sestra Anna. Ked sa povie „sestry Muzycukove“, nejde o jednu sachovu legendu a jej menej uspesnu surodenkynu. Obe su velmajsterky a obe patrili medzi svetovu zensku spicku. Ich pribeh preto trochu pripomina Polgarovu rodinu, hoci v ovela mensom rozsahu: dve sestry, ktore spolu vyrastali pri sachovnici a obe sa dostali medzi svetovu elitu.
Maria Muzycukova napokon patri k tym majsterkam sveta, ktorych vlada bola kratka, ale vitazstvo mimoriadne narocne. V Soci musela prejst cez sest kol, mnozstvo tajbrejkov a niekolko hracok zo svetovej spicky.
Maria Muzycukova nezdedila svetovy titul po svojej sestre. Vybojovala si ho sama – a pritom vytvorila jednu z najzaujimavejsich sesterskych dvojic v dejinach moderneho sachu.


Pia Cramlingova
Osobny zivot
Pia Ann Rosa-Della Cramlingova sa narodila 23. aprila 1963 v Stokholme vo Svedsku. K sachu sa dostala pomerne neskoro v porovnani s mnohymi detskymi sachovymi zazrakmi – zacala hrat priblizne ako desatrocna. Dolezitu ulohu v jej zaciatkoch zohral starsi brat Dan, ktory bol o styri roky starsi a neskor sa sam stal medzinarodnym majstrom. Pia ho vnimala ako svoj velky vzor a prave prostrednictvom neho sa sach postupne stal sucastou jej zivota. Uz ako dvanastrocna zacala hravat sutazne a v roku 1978, ked mala iba patnast rokov, reprezentovala Svedsko na zenskej sachovej olympiade v Buenos Aires. Od tej chvile sa jej kariera zacala rozvijat mimoriadne rychlo.
Cramlingova patri k tym sachistkam, ktorych kariera je vynimocna predovsetkym svojou dlzkou a stalostou. Nebola iba hviezdou jednej generacie. Uz zaciatkom osemdesiatych rokov patrila medzi absolutnu svetovu spicku a v januari 1984 sa dostala na prve miesto zenskeho svetoveho rebricka. Na prvom mieste alebo spolocne na prvom mieste sa objavila vo svetovom rebricku viackrat. V tom obdobi pritom pravidelne hravala aj v otvorenych turnajoch, kde nastupovali prevazne muzi. V roku 1984 napriklad v Bielu porazila Viktora Korcneho, vtedajsieho jedneho z najsilnejsich sachistov sveta. V turnaji pritom nebola ziadnou exotickou ucastnickou, ktora by prisla iba „skusit stastie“ – ziskala pat bodov z jedenastich a skoncila priblizne v strede silneho pola.
Prave hranie medzi muzmi bolo pre Cramlingovu dolezitou sucastou kariery. Nechcela zostat uzavreta iba v zenskom sachu a pocas desatroci sa objavovala na velkych otvorenych turnajoch po celom svete. V roku 1992 ziskala titul velmajsterky, pricom bola iba piatou zenou v historii, ktorej sa podarilo splnit podmienky na ziskanie vseobecneho titulu Grandmaster. Pred nou to dokazali Nona Gaprindasviliova, Maia Chiburdanidzeova, Susan Polgarova a Judit Polgarova. Jej velmajstrovsky titul tak nebol iba symbolickym ocenenim uspesnej sachistky, ale potvrdenim toho, ze patrila medzi skutocnu medzinarodnu elitu.
Velka cast jej zivota je spojena aj so Spanielskom. V roku 1984 sa v Zurichu zoznamila so spanielskym velmajstrom Juanom Manuelom Bellonom Lopezom a o niekolko rokov neskor, v roku 1988, sa zanho vydala a prestahovala sa do Spanielska. Dlhe roky zili na pobrezi Costa del Sol, najma v okoli Fuengiroly. Ich manzelstvo bolo v sachovom svete mimoriadne zaujimave: obaja manzelia boli velmajstrami a obaja zaroven pokracovali v aktivnom sachovom zivote. Pia neskor povedala, ze bez Juana by sa mozno venovala niecomu uplne inemu a sach by sa pre nu stal iba konickom.
Ich dcera Anna sa narodila v roku 2002 v spanielskej Malage. Vyrastala teda v prostredi, v ktorom bol sach uplne prirodzenou sucastou rodinneho zivota. Cramlingova vsak nebola iba matkou sachistky – sama zostala pocas Anninho detstva aktivnou profesionalnou hrackou. Rodina tak vytvorila velmi nezvycajnu kombinaciu: matka bola svedska velmajsterka, otec spanielsky velmajster a dcera postupne zacala kracat vlastnou sachovou cestou.




Najvacsi uspech
Pia Cramlingova nikdy nevyhrala zenske majstrovstva sveta a prave preto je jej kariera zaujimavym kontrastom k hrackam ako Nona Gaprindasviliova, Susan Polgarova ci Judit Polgarova. Jej najvacsim uspechom nebol jeden svetovy titul, ale skor schopnost cele desatrocia patrit medzi najsilnejsie sachistky planety a zaroven sa presadzovat v otvorenom sachu.
Jednym z jej najvyznamnejsich individualnych uspechov bolo vitazstvo na prvych majstrovstvach Europy zien v roku 2003. Cramlingova tym ziskala titul majsterky Europy a ukazala, ze ani po styridsiatke sa jej vykonnost vyrazne neznizuje. K europskemu titulu sa navyse neskor pridala este jedna zlata medaila z majstrovstiev Europy v roku 2010. V tom istom obdobi sa stala znamou aj svojimi uspechmi na turnaji v Gibraltari, kde si vybudovala povest mimoriadne uspesnej ucastnicky a dostala prezyvku „Mrs Gibraltar“.
Mimoriadne dolezitou sucastou jej kariery boli sachove olympiady. Za Svedsko nastupovala cele desatrocia a ziskala individualne uspechy, ktore sa rozprestieraju cez neuveritelnych niekolko generacii sachu. Olympijske zlato ziskala so svedskym druzstvom v Los Angeles v roku 1984 a potom opat v Soule v roku 1988. Tretie zlato prislo az v Pekingu v roku 2022 – teda 38 rokov po jej prvom olympijskom triumfe. Takyto casovy rozsah je v profesionalnom sporte mimoriadne vzacny.
Prave olympijske zlato z roku 2022 patri medzi najkrajsie kapitoly jej kariery. Cramlingova mala vtedy 59 rokov a uz davno nepatrila medzi mlade sachove hviezdy, ktore sa snazia prerazit. Bola skor zivou pripomienkou toho, ze sach ma v porovnani s vacsinou sportov jednu obrovsku vyhodu – vrcholova kariera nemusi skoncit v tridsiatke. Pia dokazala zostat konkurencieschopna aj po desatrociach hrania a na olympiade sa opat dostala na najvyssiu priecku. EFE ju preto pri prilezitosti rozhovoru v roku 2023 oznacila za trojnasobnu olympijsku vitazku.
Jej maximalny rating dosiahol 2550 bodov v oktobri 2008. Zaujimave pritom je, ze hoci nikdy nebola zenskou majsterkou sveta, v najlepsich rokoch sa pohybovala na urovni, ktora jej umoznovala pravidelne sutazit s muzskymi velmajstrami. Jej kariera je preto dobrym prikladom toho, ze zensky sach a otvoreny sach nemozno vzdy jednoducho rozdelit na dva oddelene svety. Cramlingova patrila medzi hracky, ktore prirodzene prechadzali z jedneho do druheho.
Styl hry
Pia Cramlingova nebola sachistkou, ktora by potrebovala kazdu partiu menit na velkolepu takticku burku. Jej sila spocivala skor v pozicnom citeni, v schopnosti vytvarat male a dlhodobe vyhody a v trpezlivosti, s akou ich dokazala premienat na vitazstvo. Jej partie casto ukazuju postupne zlepsovanie postavenia figur, tlak na slabiny supera a velmi presne manevrovanie. Sama sa pri opise svojho pristupu k sachu vyjadrovala v zmysle, ze pocas partie sa dostava do akejsi vlastnej „bubliny“ a snazi sa predovsetkym najst plan, ktory ju dovedie k vitazstvu.
To vsak neznamena, ze by bola cisto obrannou alebo pasivnou hrackou. Prave naopak. Cramlingova sa pocas kariery dokazala prisposobovat superovi a meniacemu sa sachu. Jej repertoar a sposob pripravy sa postupne menili spolu s vyvojom pocitacovej analyzy. V novsej faze kariery otvorene hovorila o tom, aku velku pomoc jej poskytuje pocitac pri analyze vlastnych partii, chyb aj superovych otvoreni. Pre hracku, ktora zacala hrat v sedemdesiatych rokoch, to znamenalo prechod od sachu analyzovaneho prevazne pri sachovnici a s knihami k uplne novej ere pocitacovej pripravy.
Jej styl preto mozno vnimat ako urcity most medzi starsou a modernou generaciou. V mladosti vyrastala na klasickom pozicnom sachu, no dokazala sa prisposobit sachu, v ktorom zacali rozhodovat databazy, pocitacove enginy a mimoriadne presna priprava. To je jeden z dovodov, preco jej kariera trvala tak dlho. Cramlingova nebola viazana na jeden konkretny sposob hrania – bola predovsetkym praktickou a velmi skusenou sachistkou.
Dolezita bola aj jej psychicka odolnost. Hracka, ktora desatrocia nastupuje proti superom casto vyrazne mladsim nez ona, musi neustale dokazovat, ze este stale dokaze konkurovat. Cramlingova sa vsak nikdy nestala iba nostalgickou hviezdou minulosti. Aj v neskorsom veku dokazala vyhravat vyznamne partie, ziskavat medzinarodne uspechy a reprezentovat Svedsko na najvyssej urovni. Jej kariera je tak do znacnej miery pribehom sachovej dlhovekosti.
Koho inspirovala tato sachistka
Pia Cramlingova patri k hrackam, ktore mali velky vyznam pre vyvoj zenskeho sachu jednoducho tym, ze sa desatrocia odmietali obmedzit na zenske sutaze. V case, ked bolo stale nezvycajne vidiet zenu v silnom otvorenom turnaji, tam Cramlingova pravidelne sedela za sachovnicou a hrala proti velmajstrom. Jej vitazstvo nad Viktorom Korcnym v roku 1984 sa stalo jednym zo symbolov tejto ery. Nebolo to vitazstvo nad „muzskym sachom“ – bol to jednoducho vysledok partie, v ktorej zena porazila jedneho z najlepsich hracov svojej doby.
V tomto je jej odkaz trochu iny ako pri Judit Polgarovej. Judit sa stala symbolom myslienky, ze zena moze preniknut az do uplneho svetoveho top 10. Pia Cramlingova zase ukazala, ze zena moze byt desatrocia prirodzenou sucastou velkych medzinarodnych turnajov, reprezentovat svoju krajinu medzi muzmi aj zenami a pritom zostat na sachovej scene od mladosti az do vysokeho sportoveho veku. Jej priklad preto posobi menej ako jednorazova senzacia a viac ako dlhodoby model.
Jej vyznam je viditelny aj v samotnom Svedsku. Cramlingova bola po desatrocia jednou z najvyraznejsich tvari svedskeho sachu a zaroven sa stala jednou z najznamejsich svedskych sachistiek vobec. Jej uspechy pomahali udrziavat predstavu, ze zenska reprezentacia nemusi existovat iba ako paralelna sutaz, ale moze byt sucastou celeho sachoveho systemu.
Zaujimavosti
Najzaujimavejsim aspektom zivota Pia Cramlingovej je mozno to, ze sach sa v jej rodine postupne zmenil z individualnej kariery na cely rodinny pribeh. Jej manzel Juan Manuel Bellon Lopez je spanielsky velmajster, ktory bol patkrat majstrom Spanielska – v rokoch 1969, 1971, 1974, 1977 a 1982. Aj on patril v mladosti medzi najsilnejsich spanielskych sachistov a v roku 1978 ziskal titul velmajstra. Pia a Juan sa spoznali v roku 1984 v Zurichu, kde obaja startovali na silnom otvorenom turnaji. O styri roky neskor sa vzali. Ich manzelstvo je pozoruhodne aj historicky: ide o prve manzelstvo, v ktorom boli obaja partneri sachovymi velmajstrami. Nie je to teda iba rodina, v ktorej sa „niekto zaujima o sach“. V tomto pripade sa stretli dvaja profesionalni sachisti, ktori si svoje kariery budovali sucasne.
Juan Manuel navyse nebol pre Piu iba manzelom. Stal sa jej zivotnym partnerom aj v sachovej kariere. Spolocne cestovali na turnaje, zili sachovym rytmom a vychovavali dceru v prostredi, kde bola sachovnica uplne beznou sucastou domacnosti. Pia sama neskor priznala, ze bez Juana by sa mozno rozhodla pre inu zivotnu cestu a zo sachu by sa stal iba konicek. Ich vztah je preto zaujimavy aj z opacnej strany: Juan nebol iba „manzel slavnej sachistky“, ale sam bol vyznamnym hracom a patnasobnym spanielskym sampionom.
A potom prisla Anna. Anna Cramlingova sa narodila 30. aprila 2002 v Malage a od zaciatku vyrastala v azda jednej z najsachovejsich domacnosti, ake si mozno predstavit. Jej matkou bola Pia Cramlingova a otcom Juan Manuel Bellon Lopez – teda dvaja velmajstri. Anna zacala hrat sach uz priblizne ako trojrocna. Spociatku reprezentovala Spanielsko, neskor sa s rodinou prestahovala do Svedska a od roku 2014 reprezentuje Svedsko. V roku 2018 ziskala titul Woman FIDE Master a jej najvyssi rating dosiahol 2175.
Anna vsak nakoniec nenasla svoju najvacsiu cestu v sachu iba prostrednictvom klasickych turnajov. V dvadsiatych rokoch 21. storocia sa stala jednou z vyraznych tvari novej generacie sachoveho internetu. Zacala streamovat na Twitchi a vytvarat videa na YouTube, pricom sach dokazala prezentovat sposobom, ktory bol uplne odlisny od generacie jej rodicov. Namiesto toho, aby divak iba sledoval partiu velmajstrov pri sachovnici, Anna zacala sach ukazovat ako spolocensku, zabavnu a internetovu aktivitu. Jej streamy a videa oslovili obrovske mnozstvo ludi, ktori by mozno nikdy nesledovali klasicky sachovy turnaj. V roku 2021 sa navyse stala prvou svedskou sachistkou, ktora podpisala zmluvu s e-sportovou organizaciou Panda Global.
Este zaujimavejsie je, ze Anna sa so svojimi rodicmi dokazala stretnut priamo pri reprezentacii. Na olympiade v Baku v roku 2016 reprezentovali Svedsko vsetci traja clenovia rodiny – Pia ako hracka, Anna ako mlada sachistka a Juan Manuel ako kapitan timu. Pre bezneho sportovca je predstava, ze nastupi za narodny tim so svojou matkou a zaroven bude mat svojho otca ako kapitana, takmer neuveritelna. V rodine Cramlingovcov vsak bola takato situacia jednoducho sucastou ich zivota.
Prave tu sa pribeh Pii Cramlingovej krasne uzatvara a zaroven pokracuje. Ona patri ku generacii sachistov, ktori vyrastali s knihami, zapisovanim partii a cestovanim z turnaja na turnaj. Jej manzel Juan Manuel reprezentuje este starsiu spanielsku velmajstrovsku skolu. A ich dcera Anna vyrastla v rovnakom svete, ale dokazala ho preniest do uplne noveho prostredia internetu, streamovania a socialnych sieti. Tri generacie sachu sa tak v jednej rodine stretli v priebehu niekolkych desatroci.
Pia Cramlingova preto nie je iba pribehom zeny, ktora bola kedysi svetovou jednotkou a neskor sa stala majsterkou Europy. Je pribehom sachistky, ktora prezila niekolko obdobi sachu – od klasickej ery bez pocitacov az po modernu dobu enginov, online partii a streamovania. A mozno prave preto je jej miesto v dejinach sachu take zvlastne: nikdy nepotrebovala jeden svetovy titul, aby dokazala, ze patri medzi najvyznamnejsie sachistky svojej generacie.
Pia Cramlingova nebola kralovnou jedineho turnaja. Bola sachovou stalicou, ktora zostala pri sachovnici tak dlho, az sa jej vlastna kariera stala mostom medzi generaciami.



Hou Yifan
Osobny zivot
Hou Yifan sa narodila 27. februara 1994 v meste Xinghua v cinskej provincii Tiang-su. Uz ako male dieta prejavovala mimoriadnu zvedavost a rodicia si vsimli, ze ju pritahuju hry, pri ktorych musi premyslat. K sachu sa dostala priblizne ako patrocna. Jej otec Hou Xuejian jej preto najal trenera a coskoro sa ukazalo, ze nejde o obycajny detsky zaujem. Rodina sa prestahovala do Pekingu, aby mala Hou lepsie podmienky na rozvoj, a mlada sachistka sa dostala do Narodnej sachovej akademie. Jej vyznamnym trenerom sa stal velmajster Ye Jiangchuan, jedna z klucovych postav cinskeho sachu.
Hou rastla neuveritelnou rychlostou. V roku 2003 vyhrala majstrovstva sveta mladeze do desat rokov a uz v roku 2004 ziskala titul FIDE Master. V juli 2006, ked mala iba dvanast rokov, sa stala najmladsou ucastnickou zenskych majstrovstiev sveta a zaroven najmladsou ucastnickou sachovej olympiady. Na olympiade v Turine dokonca ziskala 11 bodov z 13 partii na tretej sachovnici. O rok neskor sa stala najmladsou cinskou zenskou sampionkou. V roku 2007 ziskala titul Woman Grandmaster a v auguste 2008, ako strnastrocna, aj vseobecny titul Grandmaster.
V roku 2008 uz nebola iba mladou nadejou. Na majstrovstvach sveta zien v Nalciku sa prebojovala az do finale. Mala vtedy iba strnast rokov a vo finale sa stretla s Alexandrou Kosteniukovou. Hou sice prehrala, ale samotna ucast vo finale bola obrovskym uspechom. O dva roky neskor sa vsak vsetko zmenilo. V tureckom Hatayi uz Hou Yifan nezastavila ziadna superka a po vitazstve vo finale nad krajankou Ruan Lufei sa vo veku sestnast rokov stala najmladsou zenskou majsterkou sveta v historii. Prekonala tym rekord, ktory predtym drzala Maia Chiburdanidzeova.
Hou vsak mala k sachu trochu iny vztah nez mnohi ini sachovi geniovia. Hoci bola uz v tinedzerskom veku jednou z najlepsich hracok sveta, nechcela, aby sach urcoval cely jej zivot. Zaujimalo ju vzdelanie, medzinarodne vztahy a neskor akademicke prostredie. Studovala medzinarodne vztahy na Pekingskej univerzite zahranicnych studii a nasledne ziskala miesto na Oxfordskej univerzite, kde studovala odbor Public Policy. V roku 2020 sa ako iba dvadsatsestrocna stala profesorkou na Shenzhen University. Neskor posobila aj na Pekingskej univerzite. FIDE preto jej neskorsiu zivotnu cestu opisuje ako vedomy odklon od profesionalneho sachu smerom k akademickej kariere.
Je to trochu nezvycajny koniec pribehu sachoveho zazraku. Hou Yifan totiz neprestala hrat preto, ze by uz nestacila svetovej spicke. Prave naopak – este v roku 2018 bola na vrchole zenskeho rebricka a nasledne sa zo sutazneho sachu zacala postupne stahovat. Aj po tomto ustupe vsak zostala mimoriadne silnou hrackou. FIDE ju dnes oznacuje za stvornasobnu zensku majsterku sveta a druhu najvyssie hodnotenu sachistku v historii zenskeho sachu.




Najvacsi uspech
Najvacsim uspechom Hou Yifan je bezpochyby zisk prveho svetoveho titulu v roku 2010. Vo veku iba sestnast rokov sa stala najmladsou zenskou majsterkou sveta v historii. Nebol to vsak pripad, ked mlada senzacia nahodou vyhrala jeden knockoutovy turnaj. Hou svoju vynimocnost nasledne potvrdila opakovane.
V roku 2011 obhajila titul v suboji s Koneru Humpy. Zapas v Tirane vyhrala presvedcivo 5½–2½ a ani raz neprehrala. V roku 2012 vsak prisiel zvlastny paradox jej kariery. Majstrovstva sveta sa vtedy hrali knockoutovym systemom a Hou prehrala uz v druhom kole s Monikou Socko. Namiesto toho, aby sa tym jej cesta za titulom skoncila, vyhrala Grand Prix zien 2011–2012 a tym si zabezpecila pravo na novy zapas o titul.
V roku 2013 sa teda vratila do zapasu o korunu. Jej superkou bola ukrajinska majsterka sveta Anna Useninova. Tentoraz Hou predviedla obrovsku prevahu a vyhrala 4–0 v klasickych partiach, pricom tri dalsie partie sa skoncili remizou. Titul tak ziskala spat bez jedinej prehry. O tri roky neskor prisiel dalsi titulovy zapas, tentoraz proti Marii Muzycukovej. Aj v tomto pripade Hou neprehrala ani jednu partiu a zvitazila 6–3.
Celkovo teda ziskala zensky titul styrikrat – v rokoch 2010, 2011, 2013 a 2016. Este posobivejsie vyzera bilancia jej troch titulovych zapasov po navrate na vrchol: proti Humpy Koneru, Anne Useninovej a Marii Muzycukovej dosiahla dohromady desat vitazstiev, ziadnu prehru a strnast remiz.
Hou sa vsak nikdy uplne nestotoznila s myslienkou, ze jej hlavnou ulohou je zbierat zenske tituly. V roku 2015 napriklad na majstrovstvach sveta zien nestartovala a v roku 2017 sa rozhodla nezucastnit knockoutoveho sampionatu. Tym sa vzdala moznosti obhajovat titul, ktory ziskala v roku 2016. Pre hracku, ktora mala v tom case iba dvadsattri rokov a stale patrila medzi absolutnu svetovu spicku, to bolo nezvycajne rozhodnutie. Ukazovalo vsak, ze Hou nechce svoju karieru merat iba poctom svetovych titulov.
Mimoriadne dolezity je aj jej uspech v otvorenom svetovom sachu. Hou sa stala tretou zenou v historii, ktora sa dostala do prvej stovky celkoveho svetoveho rebricka, po Maie Chiburdanidzeovej a Judit Polgarovej. To je ovela vyznamnejsie nez samotny zensky rebricek, pretoze v nom sutazia muzi aj zeny spolocne. Jej kariera preto ukazala, ze najlepsia cinska sachistka svojej generacie nebola iba dominantnou hrackou zenskych sutazi, ale dokazala sa presadzovat aj v otvorenom sachu.
Styl hry
Hou Yifan bola od mladosti znama velmi konkretnym a racionalnym sposobom hry. Na rozdiel od Mikhaila Tala, ktory dokazal postavit celu partiu na intuitivnom obetovani figury a nejasnej iniciative, Hou posobila ovela pragmatickejsie. Jej sila bola v hlbokej kalkulacii, pozicnom citeni a schopnosti vyhodnotit, kedy sa oplati zautocit a kedy je lepsie jednoducho zlepsit postavenie vlastnych figur.
Uz ako velmi mlada dokazala hrat mimoriadne zrely sach. Nebola iba hrackou, ktora sa spoliehala na obrovsku pamat a pocitacovu pripravu. Vedela vytvarat dlhodoby tlak, dobre pracovala so strukturou pesiakov a v koncovkach bola velmi technicka. Jej hra bola casto zalozena na postupnom zvysovani tlaku namiesto jedneho efektneho uderu.
Zaujimava je aj jej schopnost prisposobovat sa superom. Proti agresivnejsim hrackam dokazala zvolit pokojny pozicny pristup a pockat na ich chybu, no sama sa nebala komplikacii, ked si ich vyzadovala pozicia. V tomto zmysle predstavovala typicku modernu sachistku: velmi dobru pripravu spajala s univerzalnym chapanim pozicie.
Jej vynimocnost este viac vynikne, ked si uvedomime vek, v ktorom tieto schopnosti ziskala. Ked sa v roku 2010 stala majsterkou sveta, mala sestnast rokov. Ked v roku 2008 ziskala titul velmajstra, mala iba strnast. A napriek tomu jej sach neposobil ako hra dietata, ktore sa snazi prekvapit dospelych. Posobil ako sach dospeleho profesionala, ktory uz velmi dobre vie, co chce z pozicie dostat.
Aj preto bola Hou Yifan casto porovnavana s hrackami, ktore dokazali prekrocit hranice zenskeho sachu. Jej vyznam vsak nespociva iba v ratingu. Bola jednou z prvych hracok svojej generacie, ktore ukazali, ze mlada cinska sachistka moze vyrast priamo do svetovej absolutnej spicky bez toho, aby musela najprv desatrocia prechadzat tradicnou europskou cestou.
Koho inspirovala tato sachistka
Hou Yifan mala obrovsky vyznam predovsetkym pre mlade cinske sachistky. Ked sa stala v roku 2010 majsterkou sveta, Cina uz mala za sebou takmer dve desatrocia dominancie v zenskom sachu, ale Hou tejto tradicii dala uplne novu podobu. Xie Jun bola symbolom prvej cinskej generacie, ktora prenikla na samotny vrchol. Hou bola jej mladsou pokracovatelkou – dietatom systemu, ktory uz dokazal vyrabat spickove hracky pravidelne.
Jej priklad bol dolezity aj preto, ze ukazala, ze sachova kariera nemusi znamenat iba jednu cestu. Mohla sa stat profesionalnou sachistkou na cely zivot, bojovat o dalsie tituly a zostat na turnajoch. Namiesto toho sa rozhodla pokracovat vo vzdelavani a vstupit do akademickeho sveta. V jej pripade sa tak spojili dve veci, ktore sa niekedy nespravne stavaju proti sebe: mimoriadny intelekt v sachu a zaujem o svet mimo sachovnice.
Jej pribeh zaroven dobre ilustruje premenu Ciny na sachovu velmoc. FIDE uvadza, ze od roku 1991 ziskali cinske hracky patnast z poslednych dvadsiatich titulov majsterky sveta a o tieto tituly sa podelilo sest roznych cinskych sampionok. V tomto obdobi sa teda uz nedalo hovorit o jednej vynimocnej sachistke. Islo o celu generaciu a system, ktory dokazal vychovavat dalsie a dalsie hracky svetovej urovne.
Zaujimavosti
Hou Yifan bola stvrtou cinskou zenskou majsterkou sveta a zaroven jednou z najvyraznejsich postav obdobia, v ktorom sa cinsky zensky sach stal svetovou velmocou. Pred nou vsak stali tri zeny, bez ktorych by jej pribeh vyzeral uplne inak. Xie Jun sa v roku 1991 stala prvou cinskou a zaroven prvou azijskou zenskou majsterkou sveta. Porazila vtedy Maiju Chiburdanidzeovu a jej vitazstvo bolo symbolickym zaciatkom cinskej ery. Xie bola mimoriadne vyznamna aj mimo samotnej sachovnice – neskor sa stala prezidentkou Cinskej sachovej asociacie a vyrazne pomahala popularizovat sach v Cine. Jej svetovy titul ziskala v rokoch 1991–1996 a opat 1999–2001.
Po Xie Jun prisla Zhu Chen, dalsia velka cinska sachistka. Narodila sa v roku 1976 a uz v roku 1988 sa stala prvou Cinankou, ktora vyhrala medzinarodnu mladeznicku sachovu sutaz, ked triumfovala na majstrovstvach sveta dievcat do 12 rokov. Neskor dvakrat vyhrala majstrovstva sveta junioriek a v roku 1999 ziskala titul velmajsterky. V roku 2001 potom vyhrala zenske majstrovstva sveta v Moskve, kde vo finale porazila Alexandru Kostenjukovu. Jej pribeh ma aj velmi ludsku stranku: v roku 2004 sa rozhodla neobhajovat titul okrem ineho aj pre tehotenstvo. FIDE ju oznacuje za prvu zensku majsterku sveta, ktora sa vzdala moznosti obhajovat titul z dovodu tehotenstva.
Dalsou bola Xu Yuhua, ktora ziskala titul v roku 2006. Jej vitazstvo patri medzi najnecakanejsie pribehy zenskych majstrovstiev sveta. Do turnaja v Jekaterinburgu totiz vstupovala po dlhsom obdobi neaktivity a bola v tretom mesiaci tehotenstva. Napriek tomu presla silnym polom a vo finale porazila Alisu Galliamovovu. FIDE jej neskor pripisovala hlboky pozicny styl a silnu taktiku. Titul drzala do roku 2008.
Po Hou Yifan pokracovala cinska dominancia cez Tan Zhongyi. Ta sa narodila v roku 1991 a ako dieta vyhrala majstrovstva sveta dievcat do desat rokov dvakrat za sebou, v rokoch 2000 a 2001, a nasledne aj kategoriu do dvanast rokov. V roku 2017 sa v Teherane stala zenskou majsterkou sveta po vitazstve nad Annou Muzycukovou v rapidovom tiebreaku. Jej vlada sice trvala iba rok, pretoze v roku 2018 ju porazila dalsia Cinanka – Ju Wenjunova – ale Tan zostala jednou z najsilnejsich hracok svojej generacie. V roku 2024 navyse vyhrala turnaj kandidatok a ziskala pravo znovu bojovat o svetovy titul.
Ju Wenjunova je dalsou mimoriadnou postavou tejto cinskej sachovej ery. Narodila sa v Sanghaji v roku 1991 a k sachu sa dostala ako sedemrocna. Zaujimave je, ze ako dieta radsej hravala proti dospelym nez v klasickych mladeznickych sutaziach. Uz ako trinastrocna skoncila druha na azijskom zenskom sampionate. V roku 2018 porazila Tan Zhongyi a ziskala svetovy titul. Potom ho dokazala obhajit v niekolkych roznych formatoch – v roku 2018 v knockoutovom sampionate, v roku 2020 proti Aleksandre Goryachkinovej a v roku 2023 proti dalsej Cinanke Lei Tingjie.
A prave Lei Tingjie je dalsim dokazom, ze cinska zenska sachova skola nie je zalozena iba na niekolkych historickych menach. Lei ziskala v roku 2017 titul velmajsterky a uz ako devatnastrocna sa stala cinskou sampionkou pred vtedajsou majsterkou sveta Tan Zhongyi. V roku 2023 vyhrala turnaj kandidatok a dostala sa do zapasu o titul proti Ju Wenjunovej. FIDE ju charakterizuje ako ambicioznu a dynamicku hracku, ktora sa neboji riskovat.
Tak vznika pozoruhodna cinska linia: Xie Jun → Zhu Chen → Xu Yuhua → Hou Yifan → Tan Zhongyi → Ju Wenjun. Sest roznych zien, ktore dokazali vyhrat zenske majstrovstva sveta, a medzi nimi desiatky rokov cinskej dominancie. FIDE uvadza, ze Cina ma zo vsetkych krajin najviac zenskych majsteriek sveta – sest. Je to mimoriadny sportovy uspech, najma ak si uvedomime, ze prva z nich ziskala titul az v roku 1991.
Hou Yifan vsak medzi nimi zostava vynimocna. Xie Jun bola priekopnickou, Zhu Chen a Xu Yuhua pokracovali v cinskej tradicii, Tan Zhongyi a Ju Wenjun ju dalej rozvijali. Hou vsak bola zaroven zazracnym dietatom, stvornasobnou majsterkou sveta, hrackou svetovej absolutnej spicky a neskor akademickou, ktora sa rozhodla sachovu karieru ciastocne odsunut napriek tomu, ze este stale mala co ponuknut. V roku 2018 vstupila na Oxford a neskor sa stala profesorkou. Jej zivot tak ukazuje, ze vrcholom sachoveho talentu nemusi byt dalsi titul. Moze nim byt aj rozhodnutie vyuzit vlastny talent niekde uplne inde.
Hou Yifan zacala ako dieta, ktore malo byt sachovym zazrakom. Skoncila ako zena, ktora dokazala, ze jej svet je ovela vacsi nez sachovnica.


Nie su majstri sveta, ale pozna ich cely svet
Sach mal vacsinu svojej modernej historie pomerne jednoduchu hierarchiu slavy. Najvacsiu pozornost ziskaval majster sveta, jeho vyzyvatel a niekolko dalsich velmajstrov, ktori sa pohybovali na absolutnom vrchole. Internet vsak toto pravidlo zmenil. Dnes moze byt clovek znamym sachovym menom aj bez toho, aby niekedy ziskal titul majstra sveta – a dokonca bez toho, aby bol profesionalnym hracom. Sach sa prestahoval na YouTube, Twitch, socialne siete a streamovacie platformy. Vznikla nova generacia sachovych celebrit, ktore dokazu oslovit miliony ludi. Niektori z nich patria medzi najsilnejsich hracov planety, ini su predovsetkym ucitelmi a zabavacmi a jedna z najznamejsich sachistiek tejto ery dokonca nikdy neexistovala.
Hikaru Nakamura
Hikaru Nakamura patri k najzaujimavejsim osobnostiam moderneho sachu, pretoze sa v jeho pripade takmer neda oddelit sachovy velmajster od internetovej celebrity. Narodil sa 9. decembra 1987 v japonskej Hirakate, ale vyrastal v Spojenych statoch, kam sa jeho rodina prestahovala, ked mal dva roky. Uz ako dieta sa ukazalo, ze ma mimoriadny talent. Postupne sa vypracoval medzi absolutnu svetovu spicku a patkrat ziskal titul majstra USA. Do turnaja kandidatov o titul majstra sveta sa dostal v rokoch 2016, 2022 a 2024 a aj v roku 2026 patri medzi hracov, ktori bojuju o svetovy titul.
Nakamura vsak ziskal nieco, co mnohym sachovym velmajstrom chyba – schopnost preniest svoju osobnost mimo sachovnice. Je mimoriadne silny v rapid a bleskovom sachu a prave rychle partie sa vyborne hodia na internet. Na Twitchi dokaze komentovat vlastnu hru, reagovat na divakov, analyzovat partie a zaroven hrat na urovni, ktora je pre vacsinu profesionalnych sachistov nedosiahnutelna. Jeho popularita pomohla vytvorit predstavu, ze sachovy velmajster nemusi byt iba vazny clovek sediaci v turnajovej sale. Moze byt zaroven streamerom, zabavacom a internetovou celebritou.
Hikaru je pritom stale predovsetkym vynimocny sachista. Jeho styl je zalozeny na rychlosti, presnosti, praktickom rozhodovani a schopnosti vytvarat problemy aj v poziciach, ktore vyzeraju uplne pokojne. V bleskovom sachu patri medzi najvacsie postavy historie a jeho suboje s Magnusom Carlsenom patria k najvacsim internetovym sachovym udalostiam. Jeho kariera zaroven ukazuje zvlastny paradox: clovek moze byt jednym z najlepsich hracov svojej generacie, opakovane sa dostat do boja o titul majstra sveta, a predsa moze byt pre siroku verejnost znamejsi ako streamer nez ako turnajovy velmajster.
Hikaru preto predstavuje jeden z prvych skutocnych mostov medzi klasickym profesionalnym sachom a internetovou erou.
Fabiano Caruana
Fabiano Caruana je trochu iny pripad. Ak je Hikaru symbolom internetoveho sachu, Caruana je symbolom cisteho profesionalneho sachoveho genia. Narodil sa 30. juna 1992 v Miami v taliansko-americkej rodine a sachove schopnosti prejavil velmi skoro. Jeho rodina sa kvoli jeho kariere prestahovala do Europy, kde trenoval v Spanielsku a neskor v Budapesti. Velmajstrom sa stal este pred patnastymi narodeninami.
Caruana patri uz viac nez desat rokov k absolutnej svetovej spicke. Jeho najvacsou chvilou bol rok 2014, ked na Sinquefield Cupe dosiahol neuveritelnych 7 vitazstiev za sebou a celkovo 8,5 bodu z 10 proti svetovej spicke. V roku 2018 vyhral turnaj kandidatov v Berline a ziskal pravo vyzvat Magnusa Carlsena. Ich zapas v Londyne sa skoncil po dvanastich remizach 6–6 a Carlsen napokon vyhral az rapidovy tajbrejk. Bol to jeden z najtesnejsich subojov o svetovy titul v historii.
Caruana je presne tym typom hraca, ktoreho ocenia predovsetkym samotni sachisti. Jeho partie su plne neuveritelne hlbokej pripravy, presnej kalkulacie a mnozstva domacich analyz. Kym niektori velmajstri dokazu supera prekvapit intuitivnym napadom, Caruana moze prist za sachovnicu s takou podrobnou pripravou, ze prvych dvadsat tahov partie moze vyzerat ako vysledok vedeckeho vyskumu. FIDE ho aj dnes opisuje ako jedneho z najsilnejsich hracov 21. storocia a ako jedneho z najskusenejsich uchadzacov o svetovu korunu.
Jeho pribeh je preto trochu tragikomicky. Caruana je bezpochyby jednym z najlepsich sachistov svojej generacie, ale v obdobi, ked mohol ziskat titul, stal proti nemu Magnus Carlsen. A neskor sa objavili dalsi superi. Historia si tak mozno raz bude pamatat Caruanu ako jedneho z najlepsich hracov, ktori nikdy neboli majstrami sveta.
Ian Nepomniachtchi
Ian Nepomniachtchi, ktoremu sachovy svet hovori jednoducho Nepo, patri do uplne inej kategorie. Nie je internetovou sachovou celebritou predovsetkym preto, ze by bol streamerom. Pozna ho cely svet preto, ze sa dvakrat dostal az na posledny schod pred titulom majstra sveta.
Narodil sa 14. jula 1990 v Brjansku a uz ako dieta patril k vynimocnym talentom. V roku 2002 vyhral majstrovstva sveta do desat rokov, kde predstihol aj mladeho Magnusa Carlsena. O dve desatrocia neskor sa ich kariery opat stretli – tentoraz vo finale svetoveho sampionatu.
Nepomniachtchi vyhral turnaj kandidatov v roku 2021 a ziskal pravo vyzvat Carlsena. V Dubaji vsak zazil velmi tazky zapas. Po relativne vyrovnanom zaciatku sa jeho hra zlomila a Carlsen napokon vyhral 7½–3½. Nepo sa vsak nevzdal. V roku 2022 vyhral kandidatov znovu, dokonca s kolom k dobru, a dostal druhu sancu. Kedze Carlsen odmietol obhajovat titul, Nepomniachtchi nastupil v roku 2023 proti Dingovi Lirenovi. Tentoraz bol zapas dlho uplne vyrovnany, ale Ding zvitazil v tajbrejku a stal sa majstrom sveta.
Nepo je fascinujuci najma svojim stylom. Jeho hra dokaze byt neuveritelne rychla, konkretna a agresivna. Ma vyborny cit pre taktiku a ked sa dostane do pozicie, v ktorej treba pocitat mnozstvo variantov, dokaze hrat desiatky tahov prakticky bez spomalenia. Jeho slabsou strankou bola v minulosti stabilita – dokazal zahrat fantasticku partiu a nasledne urobit chybu, ktora by na tejto urovni nemala existovat. Prave kontrast medzi obrovskym talentom a obcasnou nestabilitou z neho urobil jednu z najzaujimavejsich postav svetoveho sachu.
Nepo teda nie je majstrom sveta. Je vsak dvojnasobnym vitazom turnaja kandidatov a dvojnasobnym vyzyvatelom majstra sveta. To je uspech, ktory ma v dejinach sachu len velmi malo hracov.




GothamChess – Levy Rozman
A potom prichadza osobnost, ktora ukazuje, ako velmi sa sach zmenil.
Levy Rozman, znamy ako GothamChess, nie je svetovym sampionom a ani sa nepohybuje medzi absolutnou profesionalnou elitou. Je medzinarodnym majstrom a jeho vrcholove FIDE Elo bolo priblizne 2420. Jeho vyznam vsak nemozno merat iba ratingom.
Rozman zacal ucit sach uz pocas strednej skoly a neskor sa postupne presunul k internetovemu obsahu. Jeho kanal GothamChess sa stal jednym z najvacsich sachovych kanalov na svete. Na svojej oficialnej stranke dnes uvadza viac nez 8 milionov sledovatelov napriec svojimi kanalmi a viac nez dve miliardy zhliadnuti YouTube videi od roku 2020. Jeho prezyvka „The Internet's Chess Teacher“ preto vobec nie je prehnana.
Jeho uspech spociva v schopnosti vysvetlit sach sposobom, ktory je zrozumitelny cloveku, ktory mozno zacal hrat pred tyzdnom. Dokaze z partie svetoveho velmajstra urobit pribeh. Z otvorenia vytvori dobrodruzstvo, z blundera katastrofu a z nenapadneho taktickeho motivu okamih, na ktory si divak zapamata. Zaroven dokaze sledovat dianie v profesionalnom sachu a okamzite ho premenit na obsah pre miliony ludi.
GothamChess je preto dolezity z uplne ineho dovodu nez Caruana. Caruana ukazuje, kam az sa moze dostat clovek ako sachista. Rozman ukazuje, kam az sa moze dostat clovek ako sachovy popularizator.
A jeho vplyv na novych hracov moze byt dokonca vacsi nez vplyv mnohych majstrov sveta. Clovek, ktory nikdy nepocul o Karpovovi, moze poznat GothamChess. A prave vdaka nemu si mozno prvykrat otvori sachovnicu.
Agadmator
Ak je GothamChess internetovym ucitelom, Agadmator je internetovym rozpravacom sachovych dejin.
Za touto prezyvkou sa skryva Chorvat Antonio Radic, narodeny v roku 1987. Sam nie je velmajstrom – jeho vrcholove Elo bolo priblizne 2010 – ale napriek tomu sa stal jednym z najznamejsich sachovych tvorcov na YouTube. Jeho kanal funguje od roku 2016 a v roku 2021 sa stal prvym sachovym tvorcom, ktory prekrocil hranicu miliona odberatelov.
Jeho format je pritom neuveritelne jednoduchy. Na obrazovke je sachovnica a Agadmator rozobera zaujimavu partiu. Ziadne velke studio, ziadna komplikovana produkcia. Dolezite su samotne tahy a pribeh partie. Jeho charakteristicke komentovanie, kratke vysvetlenia a doraz na rozhodujuce momenty vytvorili styl, ktory spozna mnozstvo sachistov po celom svete.
Agadmator tak urobil nieco pozoruhodne. Dokazal zmenit zaznam partie na rozpravanie. Clovek nemusi byt schopny pochopit celu strategicku hlbku partie Carlsena, Tal alebo Fischera. Staci mu niekto, kto mu ukaze, co sa stalo, preco bol urcity tah uzasny a preco sa super po inom tahu dostal do problemov.
Vdaka tomu sa Agadmator stal akymsi kronikarom internetovej ery sachu. A jeho popularita priniesla aj jednu velmi netradicnu poziadavku. Ked sa na Chess.com rozhodli vytvorit Agadmatorovho sachoveho bota, Radic nechcel, aby bol v hre iba on. Trval na tom, ze sucastou bota musi byt aj jeho pes Doggy. Vysledkom tak nebola iba virtualna sachova verzia znameho komentatora, ale dvojica Agadmator a Doggy. Je to mozno malickost, ale velmi dobre vystihuje jeho vztah k fanusikom a tiez humor, ktory sa stal sucastou jeho internetovej identity. Ved ak uz ma existovat vas vlastny sachovy bot, preco by mal hrat sam?
Botez Sisters
Alexandra a Andrea Botezove predstavuju dalsi uplne novy typ sachovej celebrity. Nie su zname preto, ze by vyhrali zenske majstrovstva sveta. Ich vyznam spociva v tom, ze dokazali spojit sach, streaming, humor a zabavu a dostat ho k publiku, ktore by mozno klasicky turnaj nikdy nesledovalo.
Starsia Alexandra Botezova sa narodila v roku 1995 a ziskala titul Woman FIDE Master. Ako tinedzerka vyhrala viacero narodnych juniorskych titulov v Kanade a Spojenych statoch a reprezentovala Kanadu na troch sachovych olympiadach. Jej mladsia sestra Andrea sa narodila v roku 2002, zacala hrat ako sestrocna a neskor ziskala juniorske uspechy v Kanade.
Ich projekt BotezLive vsak prerastol klasicky sach. Sestry spolu hraju sach, rozpravaju sa s divakmi, riesia takticke ulohy, hraju rozne hry a vytvaraju obsah, v ktorom je sach casto iba jednou sucastou celeho predstavenia. Ich uspech ukazal, ze na to, aby clovek zaujal miliony ludi, nemusi byt majstrom sveta. Musi vediet byt zaujimavy.
Alexandra navyse posobi ako komentatorka a tvorkyna a Andrea sa postupne stala samostatnou internetovou osobnostou. Obe sa tak podielali na jednej z najvacsich zmien v modernom sachu: sach sa prestal prezentovat iba ako sport a zacal sa prezentovat aj ako zabava.
Botez Sisters su preto dolezite aj z hladiska buducnosti sachu. Pre mladeho divaka, ktory by nikdy nepozeral sesthodinovu partiu, moze byt sledovanie dvoch sestier pri sachovnici prvym kontaktom s touto hrou.
Eric Rosen
Eric Rosen je dalsim dokazom toho, ze internet dokaze zmenit sposob, akym sa sachova kariera vnima. Narodil sa v roku 1993 v Spojenych statoch, ziskal titul FIDE Master v roku 2011 a titul International Master v roku 2015. Jeho vrcholove Elo bolo 2423.
Rosen sa stal znamym predovsetkym svojim pokojnejsim a analytickym stylom. Kym GothamChess casto stavia na energii a dramatickom rozpravani, Rosen dokaze hodiny pokojne vysvetlovat pozicie, experimentovat s nezvycajnymi otvoreniami a ukazovat takticke moznosti. Jeho meno sa vyrazne spojilo napriklad so Stafford Gambitom, ktory sa stal jednym z najznamejsich internetovych gambitov modernej ery. V roku 2024 dokonca tymto otvorenim porazil velmajstra Sergeja Erenburga v 14 tahoch na svetovom bleskovom sampionate.
Rosen je pritom zaujimavy aj tym, ze posobi velmi ludsky. Nehra sach ako nedosiahnutelny superpocitac. Experimentuje, skusa zvlastne otvorenia a ukazuje, ze aj velmi silny hrac moze byt zvedavy a hravy.
V roku 2022 navyse vyhral Chess.com I'M Not a GM Speed Chess Championship, sutaz urcenu prave prominentnym hracom bez titulu velmajstra. Jeho kariera tak pekne ukazuje jednu z crt internetoveho sachu: nemusite byt GM, aby vas poznali miliony ludi – ale musite mat nieco, co ludia chcu sledovat.




Beth Harmon – sachistka, ktora nikdy neexistovala
A napokon prichadza najzvlastnejsia osobnost tejto kapitoly.
Beth Harmonova nikdy neexistovala.
Je hlavnou postavou romanu The Queen's Gambit, ktory Walter Tevis vydal v roku 1983, a nasledne protagonistkou rovnomenneho serialu Netflixu z roku 2020, kde ju stvarnila Anya Taylor-Joy. Je teda fiktivnou sachistkou – a napriek tomu ju poznaju mozno miliony ludi, ktori nikdy predtym nevedeli pomenovat jedineho skutocneho sachistu.
Beth je genialne sachove dieta, ktore vyrasta v sirotinci a od skolnika pana Shaibela sa nauci hrat sach. Z obycajnej hry sa postupne stane posadnutost. Beth sa vydava na cestu cez americke turnaje, stretava najlepsich hracov svojej generacie a nakoniec sa dostava az k suboju so sovietskym majstrom sveta Vasilijom Borgovom.
Prave tu vsak vznika zaujimavy paradox. Beth Harmonova nie je skutocnou historickou osobnostou, ale svet, v ktorom zije, posobi velmi skutocne. Sachove partie v seriali vychadzaju z realnych sachovych myslienok a Tevis sa pri vytvarani jej pribehu inspiroval velkymi sachistami, medzi ktorymi spominal Bobbyho Fischera, Borisa Spasskeho a Anatolija Karpova.
Jej najvacsi vyznam vsak nespociva v tom, ci by bola podla dnesnych pocitacov realisticky schopna porazit vsetkych svojich superov. Dolezite je, co sposobila v skutocnom svete. Serial The Queen's Gambit sa stal celosvetovym fenomenom a priviedol k sachu obrovske mnozstvo novych hracov. Zrazu sa sachovnice objavovali v domacnostiach ludi, ktori sa o sach dovtedy nezaujimali.
Beth Harmonova sa tak stala zvlastnym druhom sachovej legendy. Jej partie sa nikdy nehrali v skutocnosti, jej superi neexistovali a nikdy nevyhrala ziadny skutocny turnaj. A predsa ovplyvnila sachovy svet viac nez mnozstvo skutocnych sachistov.
Nova definicia sachovej slavy
Hikaru Nakamura, Fabiano Caruana, Ian Nepomniachtchi, GothamChess, Agadmator, Botez Sisters, Eric Rosen a Beth Harmonova maju na prvy pohlad len velmi malo spolocneho. Jeden je svetova spicka a internetovy streamer, druhy patri medzi najlepsich analytikov svojej generacie, treti dvakrat bojoval o svetovy titul, dalsi su tvorcovia internetoveho obsahu a posledna je literarna postava. Napriek tomu patria do jednej kapitoly.
Vsetci ukazuju, ze „najslavnejsi sachista“ a „najlepsi sachista“ uz nemusia znamenat to iste.
Caruana moze byt objektivne silnejsim turnajovym hracom nez vacsina ludi, ktori maju viac sledovatelov. Agadmator nemusi byt ani zdaleka taky silny ako profesionalny velmajster, ale jeho videa videli ludia po celom svete. Botez Sisters nemusia bojovat o svetovy titul, aby dokazali pritiahnut k sachu novu generaciu. GothamChess nemusi vyhrat turnaj kandidatov, aby ovplyvnil viac zacinajucich hracov nez mnohi majstri sveta. A Beth Harmonova nepotrebovala ani jednu skutocnu partiu, aby sa stala jednou z najznamejsich sachovych postav vobec.
Kedysi sa sachova slava merala najma titulmi, turnajovymi vitazstvami a ratingom. Dnes sa meria aj tym, kolko ludi si vdaka vam sadne k sachovnici.
A prave preto mozu byt niektori ludia bez koruny majstra sveta napriek tomu sucastou najznamejsej sachovej spolocnosti na svete.
Nie je sach ako sach
Ked sa povie sach, vacsina ludi si predstavi znamu sachovnicu s 64 polickami, sestnastimi figurkami na kazdej strane a cielom dat superovmu kralovi mat. Lenze tato podoba sachu je iba jedna z mnohych. Pocas staroci ludia sachovnicu zvacsovali, menili pravidla, pridavali nove figurky, odstranovali niektore tradicne pravidla a dokonca uplne menili sposob, akym sa da vyhrat. Existuju sachove varianty, ktore sa snazia zachovat podstatu klasickej hry, ale odstranit memorovanie otvoreni. Existuju varianty, v ktorych mozete do hry vracat zajate figurky, v ktorych exploduju cele skupiny figurok, v ktorych musite dat tri sachy alebo v ktorych je najlepsou strategiou nechat si zobrat vsetky figurky. A potom existuju take, pri ktorych clovek po prvych piatich minutach zacne premyslat, ci este vobec hra sach.
Tamerlanov sach
Jednym z najzaujimavejsich prikladov je Tamerlanov sach, niekedy oznacovany ako Velky sach. Vznikol v strednej Azii pocas vlady Timura, ktory je v zapadnom svete znamy ako Tamerlan. Neslo vsak iba o obycajny sach na vacsej doske. Hral sa na obrovskej doske s rozmermi 10 × 11 policok a navyse s dvoma zvlastnymi polickami – citadelami – vystupujucimi z okraja dosky. Kazdy hrac mal az 28 figurok a priblizne 21 roznych druhov figurok a pesiakov.
Niektore figurky pozname aj z dnesneho sachu, napriklad krala, vezu alebo jazdca, ale vedla nich sa objavovali figurky ako tava, slon, zirafa, vezir ci ferz. Zirafa napriklad kombinovala diagonalny a priamy pohyb a tava sa pohybovala podobne ako velmi natiahnuty jazdec. Niektore druhy pesiakov navyse mali vlastne pravidla a po povyseni sa mohli menit na rozne figurky.
A ani pravidla konca hry neboli rovnake ako dnes. V niektorych rekonstrukciach Tamerlanovho sachu je pat vitazstvom, co je presny opak moderneho sachu. Kral sa navyse mohol v urcitej situacii vymenit s inou vlastnou figurkou a dostat sa z ohrozenia. Citadela mala tiez zvlastnu funkciu: ak sa superov kral dostal do vasej citadely, mohol tym dosiahnut remizu.
Je pritom dobre uvedomit si, ze o presnej podobe tejto hry nevieme vsetko. Zachovalo sa viacero perzskych rukopisov a rekonstrukcie pravidiel sa v detailoch lisia. To vsak robi Tamerlanov sach este zaujimavejsim. Je to akoby sme nasli staru stolovu hru a museli ju po starociach znovu poskladat z historickych dokumentov.
Tamerlanov sach nam zaroven pripomina, ze predstava „jedineho praveho sachu“ je trochu moderna. Uz v stredoveku existovali velmi odlisne sachove hry.
Chess960 – sach bez nauceneho otvorenia
O niekolko storoci neskor prisiel uplne iny napad. Bobby Fischer si vsimol problem, ktory poznaju predovsetkym profesionalni sachisti: cim viac sa sach analyzuje, tym viac sa da naucit naspamat. Najlepsi hraci poznaju obrovske mnozstvo otvoreni, variantov a pocitacovych analyz. Fischer preto navrhol, aby sme figurky jednoducho zamiesali.
Tak vznikol Chess960, znamy aj ako Fischer Random Chess.
Pravidla su takmer rovnake ako v klasickom sachu, ale figurky na prvom a osmom rade sa pred zaciatkom partie nahodne rozmiestnia. Existuje presne 960 moznych pociatocnych pozicii. Stale vsak plati napriklad pravidlo, ze strelci musia stat na opacnych farbach a kral musi byt umiestneny medzi vezami, aby bolo mozne zachovat urcitu podobu rosady.
Myslienka je jednoducha: ak neviete, ktora pozicia vas caka, nemozete sa pripravit tak, ako v klasickom sachu. Prve tahy uz nie su recitovanim otvorenia, ale skutocnym riesenim problemu.
A prave preto si Chess960 oblubili aj najlepsi hraci sveta. Magnus Carlsen ho hra pravidelne a v roku 2024 vyhral prvy velky Freestyle Chess G.O.A.T. Challenge. V roku 2025 sa dokonca stal prvym hracom na cele samostatneho Freestyle ratingu s hodnotenim nad 2900.
Carlsen pritom velmi dobre vystihol, co je na Chess960 zvlastne: hrac musi od zaciatku „odnaucit“ niektore automaticke vzorce z klasickeho sachu. Namiesto toho, aby si povedal, ze pozna otvorenie, musi sa okamzite pozerat na konkretnu poziciu pred sebou.
Chess960 je preto asi najlepsim prikladom variantu, ktory nie je vytvoreny preto, aby bol blaznivy. Naopak. Chce byt cistym sachom bez obrovskej kniznice naucenych zaciatkov.
A nie je nahoda, ze ho hravaju prave Carlsen, Hikaru Nakamura, Fabiano Caruana, Levon Aronian a dalsi spickovi velmajstri.
Bughouse – ked potrebujete na vyhru kamarata
Potom vsak existuje Bughouse.
A Bughouse uz klasicky sach pripomina iba velmi vzdialene.
Hraju ho styria ludia na dvoch sachovniciach, rozdeleni do dvoch dvojic. Na kazdej sachovnici hra jeden clen timu bielymi a druhy ciernymi. Najvacsi trik spociva v tom, ze ked zajmete superovu figurku, neodstrani sa uplne z hry. Dostane ju vas spoluhrac na druhej sachovnici a ten ju moze neskor polozit na lubovolne volne policko svojej sachovnice.
Predstavte si teda, ze super vam prave zobral jazdca. O niekolko sekund sa ten isty jazdec moze objavit na uplne inom mieste – na sachovnici vasho spoluhraca. Zrazu sa na policku, ktore bolo pred chvilou bezpecne, moze objavit veza, strelec alebo jazdec. Hraci si pocas partie neustale kricia veci ako „potrebujem damu!“, „posli mi jazdca!“ alebo „neber toho pesiaka, potrebujem ho!“.
Je to sach, v ktorom nestaci rozmyslat nad vlastnou poziciou. Musite sledovat dve sachovnice naraz a zaroven komunikovat so spoluhracom.
A co je najzaujimavejsie, Bughouse si obcas zahraju aj absolutne svetove hviezdy. Po Sinquefield Cupe v roku 2014 vznikla mimoriadne silna partia, v ktorej vytvorili dvojicu Magnus Carlsen a Maxime Vachier-Lagrave, zatial co proti nim nastupili Fabiano Caruana a Levon Aronian. Vsetci styria vtedy patrili medzi desat najlepsich hracov sveta.
Bughouse teda nie je iba zabavka amaterov. Aj velmajstri si radi sadnu k dvom sachovniciam a na chvilu zabudnu na seriozny turnajovy sach. V roku 2022 sa napriklad pri spolocenskej akcii Norway Chess pustili do Bughouse Magnus Carlsen a dalsi spickovi hraci. A v roku 2026 ma tato disciplina dokonca vlastny Chess.com Bughouse Championship.
Crazyhouse – figurky sa vracaju z hrobu
Bughouse ma este jedneho velmi blizkeho pribuzneho: Crazyhouse.
Tu nepotrebujete styroch hracov. Hrate jeden proti jednemu, ale kazda figurka, ktoru superovi zajmete, sa dostane do vasho „zasobnika“. Namiesto normalneho tahu mozete vo svojom kole jednu z tychto figurok polozit spat na sachovnicu. Zajaty jazdec teda moze zrazu pristat napriklad na f7 a vytvorit uplne novu hrozbu.
To uplne meni hodnotu figurok. V klasickom sachu moze byt vymena damy za dve figurky katastrofou. V Crazyhouse vsak moze mat zdanlivo nevyhodna vymena obrovsky vyznam, pretoze ziskate figurky, ktore mozete neskor „zhodit“ priamo do superovej obrany.
A tak sa stava, ze kral stoji relativne bezpecne a zrazu na policko vedla neho padne jazdec z neba.
Preto je Crazyhouse velmi oblubeny medzi hracmi, ktori maju radi taktiku, utok a chaos. Nie je nahodou, ze patri medzi najhravanejsie varianty na online sachovych serveroch. Lichess ho ma medzi hlavnymi variantmi spolu s Chess960, Atomic, Antichess, King of the Hill ci Three-Check.
Atomic – sach s vybuchmi
Ak sa vam Crazyhouse zda prilis pokojny, existuje Atomic Chess.
Tu kazde zajatie sposobi vybuch. Vybuch odstrani zajatu figurku a zaroven moze odstranit figurky stojace v jej okoli. Zrazu teda nemusite premyslat iba o tom, ci figurku mozete zobrat. Musite premyslat, co vsetko pri tom vybuchne.
A tym vznika jeden z najvacsich paradoxov variantoveho sachu: kral sa moze nachadzat v pozicii, v ktorej by bol v klasickom sachu dokonale bezpecny, ale v Atomic Chess moze byt jeho okolie jedinym taktickym tercom. Niektore pozicie sa koncia doslova jednym vybuchom.
Atomic preto miluju hraci, ktori chcu sach bez dlhych pokojnejsich manevrov. Je to takticka vojna, v ktorej moze jedina obet znicit polovicu obrany.
Antichess – vyhrajte tym, ze prehrate
A potom je tu mozno najvacsi utok na vsetko, co nas sach naucil: Antichess, znamy aj ako Losing Chess alebo Giveaway v roznych pravidlovych verziach.
Cielom totiz nie je dat superovi mat.
Cielom je zbavit sa vlastnych figurok.
Ak mozete nieco zobrat, musite to zobrat. A kedze sa snazite prist o vlastne figurky, moze byt uplne nadhernym tahom obetovat damu. V klasickom sachu by ste si za to mozno zasluzili kritiku. V Antichesse sa mozete prave tymto sposobom priblizovat k vitazstvu.
Existuju dokonca situacie, ked hrac, ktory vyzera na sachovnici uplne prehrato, v skutocnosti smeruje k vitazstvu, pretoze super je nuteny brat jeho posledne figurky. Lichess uvadza medzi zakladnymi variantmi Antichess spolu s pravidlom, ze vitazstvo moze prist odstranenim vsetkych vlastnych figurok alebo patom.
Pre milovnikov klasickeho sachu je to spociatku takmer neprijemne. Mozog vam totiz cele desatrocia hovori: „Chran svoje figurky!“ Antichess odpoveda: „Nie. Zbav sa ich.“
King of the Hill, Three-Check a Racing Kings
Nie vsetky varianty musia menit figurky. Niekedy staci zmenit ciel hry.
V King of the Hill nemusite dat mat. Vyhrate vtedy, ked dostanete svojho krala do stredu sachovnice. Z krala, ktory sa v klasickom sachu vacsinu partie schovava za ostatnymi figurkami, sa tak zrazu stava utocnik.
V Three-Check staci dat superovi sach trikrat. Nemusite teda cakat na mat. Ak dokazete trikrat dostat superovho krala do sachu, vyhrali ste.
A Racing Kings je este jednoduchsi v myslienke: obaja krali pretekaju smerom na opacny koniec sachovnice. Vyhrava ten, kto sa tam dostane prvy. Na sachovnici tak mozete vidiet partiu, v ktorej sa dvaja krali zenu dopredu ako v dostihovych pretekoch a klasicky koncept „kral musi byt v bezpeci“ je prakticky obrateny naruby.
Horde – 36 pesiakov proti armade
Existuje dokonca variant, v ktorom jedna strana zacne hru s 36 pesiakmi namiesto normalnej armady.
Vola sa Horde.
Jedna strana ma klasicke figurky, zatial co druha dostane obrovsku masu pesiakov. Ulohy su asymetricke: hrac s normalnou armadou musi odstranit celu hordu, zatial co hrac s pesiakmi sa snazi dat superovmu kralovi mat.
A zrazu sa z malej armady sestnastich figurok stava obrovska pechota, ktora sa vali cez sachovnicu.
Klasicky sach je suboj dvoch armad.
Horde je skor bitka malej elitnej jednotky proti obrovskej pechotnej armade.
Existuju aj este sialenejsie varianty
A toto vsetko je iba zaciatok. Sachovych variantov existuju stovky. Niektore su historicke, ine vznikli ako experimenty a dalsie su cisto internetove vymysly. Existuju varianty s viacerymi kralmi, varianty na obrovskych sachovniciach, sach pre troch ci styroch hracov, varianty so zahmlenymi polickami, hry, v ktorych maju figurky uplne nove pohyby, a dokonca takzvane fairy chess varianty, v ktorych sa objavuju uplne nove figurky a pravidla.
A prave internet dal tymto experimentom novy zivot. Na strankach ako Lichess alebo Chess.com nemusi clovek hladat spoluhraca, vyrabat vlastnu sachovnicu alebo studovat stary rukopis. Vyberie si variant a o niekolko sekund moze hrat.
To vytvorilo uplne novu komunitu hracov, ktori sa mozno nikdy nestanu velmajstrami klasickeho sachu, ale v niektorom zvlastnom variante patria medzi absolutnu spicku. Existuju specializovane turnaje v Crazyhouse, Bughouse, Atomic ci dalsich hrach. V roku 2026 sa napriklad kona samostatny Chess.com Bughouse Championship, co dobre ukazuje, ze variantovy sach uz davno nie je iba nahodnou zabavou medzi dvoma turnajmi.
A co na to Magnus?
Najzaujimavejsie je, ze najlepsi hraci klasickeho sachu sa variantom vobec nevyhybaju.
Magnus Carlsen hrava Chess960 a patril medzi jeho najvyraznejsich propagatorov. Hikaru Nakamura sa objavuje v roznych rychlych a variantovych formatoch. Levon Aronian je znamy ako velmi silny hrac Bughouse. Fabiano Caruana si Bughouse zahral dokonca v spominanej elitnej stvorici s Carlsenom, Aronianom a Vachier-Lagravom. A spickovi hraci si podobne hry casto zahraju jednoducho preto, ze su zabavne.
Prave to je mozno najkrajsia vec na celom fenomene. Clovek, ktory stravi sest hodin nad jedinou klasickou partiou, moze vecer uplne pokojne sadnut k Bughouse a kricat na kamarata, aby mu poslal jazdca.
Najlepsi sachisti totiz velmi dobre vedia, ze sach nemusi byt vzdy smrtelne vazny.
Sach ako cela rodina hier
Klasicky sach je uzasna hra prave preto, ze ma jednoduche pravidla a neuveritelnu hlbku. Ale ked sa nan pozrieme historicky, zistime, ze nikdy neexistoval iba jeden sach. Tamerlanov sach ukazuje, ako velmi sa mohla sachova hra zmenit uz v stredoveku. Chess960 ukazuje, ze mozeme odstranit memorovanie otvoreni a ponechat pritom takmer vsetky ostatne pravidla. Bughouse meni sach na timovu hru. Crazyhouse vracia zajate figurky spat do boja. Atomic z nich robi bomby. Antichess obrati ciel hry naruby. King of the Hill spravi z krala bezca. Horde postavi desiatky pesiakov proti klasickej armade.
A potom su tu stovky dalsich moznosti, ktore cakaju na cloveka, ktory sa chce so sachom jednoducho pohrat.
Mozno teda nie je uplne spravne hovorit „sachovy variant“.
Mozno je presnejsie povedat, ze sach je cely rod hier, ktore maju spolocneho predka – ale nie vzdy aj rovnake pravidla.
A ked si raz clovek zahra Bughouse, potom Atomic a nakoniec Antichess, navrat ku klasickemu sachu moze byt chvilu trochu zvlastny.
Pretoze ked vam super vezme damu, prva myslienka uz nemusi byt:
„Docerta, stratil som damu.“
Moze byt:
„Vyborne. Teraz ju mozem zhodit na jeho krala.“



Mal by Fischer alebo Capablanca sancu proti Leela Chess Zero?
Predstavme si jednu z najzaujimavejsich sachovych otazok, ake vobec mozeme polozit. Na jednej strane by sedel Bobby Fischer, muz, ktory v roku 1972 dosiahol rating 2785 a v tom case bol od druheho hraca sveta vzdialeny neuveritelnych 125 ratingovych bodov. Na druhej strane by bol Jose Raul Capablanca, legendarny kubansky majster sveta, ktoreho sachovy historik Arpad Elo spatne ohodnotil na 2725. Obaja patria medzi najvacsich sachistov vsetkych cias. Fischer dominoval svojej ere neuveritelnym sposobom a Capablanca bol povazovany za jedneho z najprirodzenejsich sachovych talentov v dejinach. Proti nim by vsak tentoraz nesedel dalsi clovek, ale Leela Chess Zero – moderny sachovy program zalozeny na neuronovej sieti, ktory sa uci hru predovsetkym prostrednictvom vlastneho hrania. A hoci je lakave predstavit si velkolepy suboj medzi historickym geniom a modernou umelou inteligenciou, pri realistickom porovnani by bol vysledok pre cloveka velmi nepriaznivy.
Co je vlastne Leela?
Leela Chess Zero, skratene Lc0, je sachovy program, ktory vznikol ako otvoreny projekt inspirovany systemom AlphaZero od spolocnosti DeepMind. Na rozdiel od tradicnych sachovych programov, ktore boli zalozene najma na prehladavani obrovskeho mnozstva variantov a naslednom hodnoteni pozicii, Leela vyuziva neuronovu siet a Monte Carlo Tree Search. Svoju sachovu silu si buduje hranim obrovskeho mnozstva vlastnych partii, v ktorych sa postupne uci rozpoznavat, ktore pozicie a tahy su silne. Neznamena to, ze Leela „rozumie sachu“ rovnakym sposobom ako clovek, ale jej schopnost nachadzat hlboke a casto prekvapive riesenia ukazuje, ze k velmi silnej hre sa da dostat aj uplne inou cestou, nez akou sa ucili Fischer, Capablanca ci ostatni velmajstri minulosti. Samotny projekt Lc0 zdoraznuje rozdiel medzi tymto pristupom a klasickymi enginmi a zaroven upozornuje, ze jej sila zavisi od pouzitej siete a hardveru; pri porovnatelnych podmienkach je dnes Stockfish spravidla este o nieco silnejsi.
Najvacsi problem historickeho sachistu proti takemuto systemu vsak nie je iba v tom, ze pocitac dokaze prepocitat viac variantov. Je to predovsetkym skutocnost, ze clovek ma vlastnosti, ktore su v suboji proti stroju skor nevyhodou. Fischer moze byt unaveny, moze byt pod psychickym tlakom, moze zle odhadnut superove umysly a po niekolkych hodinach hry moze stratit koncentraciu. Leela nic z toho nezaziva. Nema nervy, strach, bolesti hlavy, problemy so spankom ani obavu z toho, ze prave hra najdolezitejsiu partiu svojho zivota. Ak jej poskytneme dostatocne vykonny hardver a cas na vypocet, bude analyzovat poziciu rovnako sustredene na zaciatku aj na konci partie. Prave preto je porovnanie historickeho velmajstra s modernym enginom trochu nespravodlive. Nejde iba o suboj dvoch hracov, ale o suboj dvoch uplne odlisnych sposobov existencie.





Fischer proti Leele
Bobby Fischer bol vynimocny aj tym, ze dokazal spojit prirodzeny talent s obrovskou pracovitostou a takmer posadnutou koncentraciou. Jeho rating 2785 z roku 1972 bol v tom case historickym rekordom a este dlho zostal symbolom absolutnej sachovej sily. Pred zapasom so Spasskym navyse dosiahol seriu vysledkov, ktora dodnes posobi takmer neuveritelne: v zapasoch kandidatov porazil Marka Taimanova aj Bent Larsena pomerom 6–0 a potom v semifinale kandidatov zdolal Tigrana Petrosiana. Fischer bol teda clovekom, ktory dokazal svojich superov nicit sposobom, aky bol v jeho dobe takmer nevidany.
Proti Leele by vsak jeho najvacsie prednosti prestali fungovat tak, ako fungovali proti ludom. Fischer bol mimoriadne silny v priprave, vedel supera prekvapit a mal obrovsky cit pre dynamiku pozicie, ale psychologicka stranka hry by proti pocitacu prakticky zmizla. Leelu nemozno znervoznit, nemozno ju prinutit pochybovat o sebe a nemozno ju unavit. Fischer by navyse nevedel vyuzit jednu z najdolezitejsich ludskych slabin – tendenciu robit rozhodnutia pod tlakom. Moderny engine moze pokojne cele desiatky tahov hrat poziciu, ktora cloveku pripada uplne bezproblemova, a cakat na jedinu nepresnost. Fischer by pritom mozno este stale veril, ze svoju poziciu drzi. Leela by uz mohla vediet, ze jeho obrana sa pomaly rozpada.
To vsak neznamena, ze Fischer bol „slaby“ v porovnani s pocitacom. Znamena to iba, ze technologia sa dostala do oblasti, v ktorej uz historicke ludske ratingy prestavaju byt priamo porovnatelne. Fischerov rating 2785 vyjadroval jeho dominanciu nad ostatnymi ludmi v konkretnej historickej dobe. Nehovoril nic o tom, ako by sa jeho hra porovnavala s programom, ktory ma k dispozicii moderny hardver a desatrocia pocitacoveho vyvoja. Keby sme Fischera jednoducho preniesli z roku 1972 do dnesnej doby a postavili ho proti silnej verzii Lc0, pravdepodobne by prehraval velmi casto.
A co Capablanca?
Jose Raul Capablanca je este zaujimavejsi pripad, pretoze prave jemu sa niekedy hovorilo „sachovy stroj“. Jeho hra bola preslavena jednoduchostou, presnostou a neuveritelnym citom pre koncovky. Capablanca dokazal zdanlivo komplikovanu poziciu zjednodusit tak, ze sa jeho superovi postupne vytratili vsetky moznosti na odpor. Jeho sila casto spocivala v tom, ze nepotreboval hladat desat krasnych moznosti. Stacilo mu najst jednu, ktora bola spravna, a potom ju dokonale uskutocnit. Spatne historicke hodnotenia jeho sily, napriklad Eloho rating 2725, samozrejme nemozno priamo porovnavat s dnesnymi ratingmi, pretoze ide o historicky vypocet, nie o cislo, ktore by Capablanca vtedy realne pouzival.
Ak by sme vsak Capablancu postavili proti Leele, vznikol by nadherny paradox. Clovek, ktoreho svet obdivoval ako takmer dokonaly sachovy stroj, by sa ocitol proti skutocnemu stroju. Capablanca by mozno dostal poziciu, ktora by sa mu zdala uplne prirodzena, a dokazal by ju hrat presnejsie nez prakticky ktorykolvek clovek svojej doby. Leela by vsak nemusela hrat podla ludskej intuicie. Mohla by najst pokracovanie, ktore by Capablanca vobec nepovazoval za potrebne, pretoze by islo o mimoriadne jemny detail, ktory ludsky hrac bez pocitaca jednoducho nemusi objavit. A prave v tom spociva rozdiel medzi ludskym geniom a dnesnym enginom: Capablanca vedel uzasne dobre rozpoznat, co je dolezite, zatial co Leela moze preskumat obrovske mnozstvo moznosti a nasledne ukazat, ze dolezite bolo nieco, co clovek vobec nepovazoval za podstatne.


Preco vlastne nevieme povedat presne skore?
Bolo by lakave napisat, ze Leela by Fischera porazila napriklad 20–0 alebo ze Capablanca by ziskal jednu remizu z desiatich partii. Taketo cisla by vsak boli skor posobive nez vedecky podlozene. Pri historickych hracoch totiz nepozname ich skutocnu silu podla dnesnych meradiel a navyse nevieme presne urcit podmienky, za ktorych by sa zapas odohraval. Zalezalo by na verzii Lc0, pouzitej neuronovej sieti, hardveri, casovom limite, pravidlach zapasu a dokonca aj na tom, ci by sme historickeho hraca nechali pripravit sa pomocou modernych pocitacov. Preto je ferovejsie povedat, ze pri dostatocnom hardveri a normalnych turnajovych podmienkach by moderny sachovy engine mal proti cloveku z Fischerovej alebo Capablancovej ery obrovsku vyhodu, nez predstierat presne skore, ktore v skutocnosti nemame ako spolahlivo vypocitat.
Zaroven je dolezite uvedomit si, ze samotne porovnanie ratingov moze byt zavadzajuce. Fischerov rating 2785 bol vysledkom jeho vykonov proti ludskym superom v obdobi, ked bola svetova spicka vyrazne slabsia nez dnesne enginy. Capablancov historicky rating je zase spatne vypocitane cislo. Leela vsak nema rating v rovnakom zmysle ako clovek, ktory absolvuje turnaje. Jej sila sa meni podla hardveru a pouzitej siete a pocitacove ratingove listiny navyse pouzivaju vlastne metodiky. Porovnavat preto 2725 Capablancu, 2785 Fischera a cislo moderneho enginu v jednej tabulke moze byt zaujimave, ale nemozno z toho automaticky vyvodit, kolko bodov by kto ziskal v skutocnom zapase.
Co keby sme dali Fischerovi moderny pocitac?
A prave tu sa otazka stava ovela zaujimavejsou. Predstavme si, ze Fischera jednoducho nevratime do roku 1972, ale prenesieme ho do dnesnej doby. Dame mu moderny pocitac, databazy, internet, sachove enginy a moznost analyzovat kazdu svoju partiu. Fischer by tak ziskal vsetky nastroje, ktore maju k dispozicii dnesni profesionali. Mohol by analyzovat svoje stare partie, hladat nove moznosti v otvoreniach, pripravovat sa na konkretnych superov a skumat pozicie sposobom, ktory bol v jeho mladosti uplne nepredstavitelny.
Je dokonca mozne, ze by mu moderna technologia velmi vyhovovala. Fischer bol posadnuty presnostou a pripravou a zaroven mal obrovsku chut nachadzat nove riesenia. Pravdepodobne by vyuzival pocitace velmi intenzivne a jeho sach by sa vyvijal spolu s technologiou. Nemame vsak ziadny dovod mysliet si, ze by sa tym rozdiel medzi nim a najsilnejsimi enginami uplne odstranil. Aj dnesni najlepsi velmajstri pouzivaju pocitace denne, a napriek tomu zostava medzi clovekom a spickovym enginom obrovska priepast. Fischer by teda mohol byt s modernymi nastrojmi vyrazne silnejsi nez historicky Fischer, ale stale by bol clovekom.
Najzaujimavejsia moznost: Fischer Random
Existuje vsak jeden variant, ktory je s Fischerovym menom spojeny priamo – Chess960, znamy aj ako Fischer Random Chess. Fischer ho navrhol preto, aby znizil vyznam memorovania otvoreni. V klasickom sachu moze profesional stravit obrovske mnozstvo casu pripravou konkretnych variantov a niektore pozicie mozu byt zname do desiatok tahov. V Chess960 sa vsak pociatocne postavenie figurok vybera z 960 moznosti, pricom su splnene urcite podmienky, napriklad strelci musia stat na opacnych farbach a kral musi byt medzi vezami. Hraci tak nemozu jednoducho reprodukovat tradicnu openingovu teoriu a musia od prvych tahov riesit konkretnu poziciu pred sebou.
Mohlo by sa zdat, ze prave tu by clovek ziskal proti stroju vyhodu, pretoze pocitac by nemal k dispozicii obrovsku databazu naucenych otvoreni. V skutocnosti vsak modernemu enginu tento problem prilis neprekaza. Leela nemusi „vediet“, ze urcita pozicia patri do znameho otvorenia. Moze ju jednoducho analyzovat. Chess960 preto odstrani cast ludskej vyhody zalozenej na pamati a priprave, ale neodstrani vypoctovu a pozicnu silu moderneho enginu. Prave preto je tento variant taky zaujimavy: Fischer chcel sach oslobodit od nadmerneho memorovania, ale v suboji s pocitacom zistime, ze problem memorovania je iba malou castou celej otazky.
Mohol by clovek niekedy porazit Leelu?
Samozrejme, ze ano. Ak by sme Leelu spustili na slabom hardveri, dali jej velmi kratky cas na premyslanie alebo pouzili slabsiu siet, silny velmajster by ju mohol porazit. Ani sachovy engine nie je magicka bytost, ktora automaticky najde najlepsi tah v kazdej situacii bez ohladu na podmienky. Preto sa neda povedat, ze clovek uz nikdy nemoze porazit Leelu. Rozhodujuce je, o akom suboji hovorime.
Ak by sme sa vsak pytali, ci by Fischer alebo Capablanca dokazali v dlhom serioznom zapase porazit modernu, dostatocne vykonnu verziu Leela Chess Zero, odpoved by bola velmi pravdepodobne zaporna. Clovek by mohol jednotlivu partiu zachranit, pripadne vyuzit nejake specificke obmedzenie, ale v dlhodobom zapase by sa prejavila obrovska rozdielnost medzi ludskou a strojovou hrou. Clovek potrebuje robit rozhodnutia na zaklade obmedzeneho mnozstva informacii. Engine moze analyzovat obrovske mnozstvo moznosti a opakovane sa vracat k poziciam, ktore by clovek povazoval za prilis komplikovane alebo prilis pokojne na hlboke skumanie.
Co by teda zostalo Fischerovi a Capablancovi?
Ostalo by im nieco, co Leela nikdy nebude mat: ich historicky vyznam. Fischer dokazal porazit najsilnejsich ludskych superov svojej doby, ukoncil dlhu sovietsku dominanciu v boji o titul a stal sa jednou z najvacsich postav sportu 20. storocia. Capablanca zase vytvoril predstavu sachovej dokonalosti zalozenej na jednoduchosti, presnosti a vynimocnom pozicnom cite. Ani jeden z nich nepotreboval vediet, co je neuronova siet alebo Monte Carlo Tree Search. Museli si vsetko najst sami, s vlastnou pamatou, vlastnou intuiciou a vlastnou schopnostou pocitat varianty.
A prave v tom je trochu zvlastny paradox moderneho sachu. Pocitace dokazali, ze ludia uz nedokazu konkurovat strojom v cistej sile hry, ale zaroven nam pomohli ovela lepsie pochopit, aki neuveritelni boli najlepsi hraci minulosti. Ked dnes pocitac analyzuje Fischerovu alebo Capablancovu partiu, mozeme vidiet, ktore rozhodnutia boli objektivne najlepsie, kde sa velmajster pomylil a ktore jeho napady boli skutocne genialne. Pocitac teda nezmazal historiu sachu. Naopak, dal nam nastroje, pomocou ktorych ju mozeme skumat s presnostou, o akej sa samotnym majstrom sveta nikdy nesnivalo.





Sach po sachistoch
Capablanca dostal prezyvku sachovy stroj davno predtym, nez existoval skutocny sachovy stroj. Fischer bol povazovany za hraca s takmer nadludskou koncentraciou. Kasparov dokazal prepocitavat varianty rychlejsie nez vacsina superov a Magnus Carlsen neskor ukazal, ako daleko sa moze dostat clovek v praktickom vyuzivani intuicie, pozicneho citenia a koncoviek. Potom vsak prisli pocitace, ktore prekrocili hranicu ludskych moznosti a postupne zacali objavovat sachove riesenia, ktore sa cloveku niekedy zdaju takmer cudzie. Leela je pritom obzvlast zaujimava preto, ze jej cesta k sile nevychadza iba z mechanickeho kopirovania ludskej sachovej teorie, ale z ucenia prostrednictvom vlastnej hry.
Ak by sme teda postavili Fischera alebo Capablancu proti modernej Leele, pravdepodobne by sme nevideli vyrovnany suboj dvoch sachovych geniov. Videli by sme skor okamih, v ktorom sa stretavaju dve epochy. Na jednej strane clovek, ktory dokazal svojim mozgom posunut hranice toho, co sa v sachu povazovalo za mozne, a na druhej strane system, ktory uz nepotrebuje ludsky mozog na to, aby objavoval nove sachove pravdy. Leela by bola pravdepodobne silnejsia. Fischer ani Capablanca by vsak neboli porazeni v tom, co ich urobilo legendami.
Fischer bol lepsi clovek nez akykolvek sachovy program svojej doby. Capablanca bol jednym z najvacsich ludskych sachovych talentov, ake kedy existovali. Leela je zase dokazom, ze sachova sila moze prekrocit hranice cloveka.
A mozno je prave toto najzaujimavejsi pribeh zo vsetkych: ludia vytvorili hru, ludia v nej dosiahli neuveritelnu uroven a potom vytvorili stroje, ktore tuto uroven prekonali.
Clovek vsak stale zostava tym, kto sa na sachovnicu pozera a pyta sa, preco je ten najlepsi tah prave najlepsim tahom.


Rozdiel medzi sachovym velmajstrom a novacikom, alebo preco 3 body nie su vzdy 3 body
Na prvy pohlad je sach neuveritelne spravodliva hra. Velmajster aj uplny zaciatocnik dostanu rovnaku sachovnicu, rovnake figurky, rovnake pravidla a zacinaju z presne rovnakej pozicie. Nikto nema silnejsiu damu, vacsieho krala ani lepsieho strelca. Ak si sadne velmajster oproti cloveku, ktory sa naucil pravidla pred desiatimi minutami, rozdiel medzi nimi vsak moze byt obrovsky. Nejde iba o to, ze velmajster „pozna viac otvoreni“ alebo dokaze pocitat viac tahov dopredu. Rozdiel je ovela hlbsi. Obaja sa pozeraju na tu istu sachovnicu, ale nevidia na nej to iste. Zaciatocnik vidi jednotlive figurky. Skuseny hrac vidi vztahy medzi nimi. Majster vidi vzorce, hrozby, typicke plany a moznosti, ktore este ani nenastali. Vyskum sachovej expertizy uz desatrocia ukazuje, ze jednou z najdolezitejsich schopnosti silnych hracov je prave rozpoznavanie vzorcov, casto oznacovane pojmom chunking. Skuseny hrac si nevsima kazdu figurku uplne izolovane, ale dokaze vnimat skupiny figur ako zmysluplne celky.
Predstavme si jednoduchu poziciu. Zaciatocnik sa moze pozriet na bieleho strelca a povedat si: „Strelec stoji na c4.“ Potom si vsimne cierneho krala a mozno dalsiu figurku. Velmajster vsak moze okamzite vidiet uplne inu vec: strelec tlaci na f7, cierny kral nema dobre unikove policko, dama sa moze dostat na h5 a jazdec na g5 by mohol vytvorit matovu hrozbu. Nemusi si pritom vedome hovorit kazdu z tychto veci jednu po druhej. Jeho mozog pozna podobne usporiadania z tisicov a tisicov predchadzajucich situacii. Ked sa objavi znamy vzorec, automaticky sa aktivuju mozne takticke motivy, plany a typicke pokracovania. Prave preto moze velmajster urobit dobry tah za niekolko sekund, zatial co slabsi hrac moze nad rovnakou poziciou premyslat desat minut a stale sa nedopracovat k spravnej myslienke. Neznamena to, ze velmajster ma jednoducho „rychlejsi mozog“. Dolezitejsie je, ze vie ovela lepsie rozhodnut, na co sa vobec oplati pozerat.
A prave tu vznika jeden z najvacsich omylov o sachovych velmajstroch. Mnohi ludia si predstavuju, ze velmajster sedi nad sachovnicou a v hlave vypocitava stovky variantov, mozno dvadsat alebo tridsat tahov dopredu. Realita je zaujimavejsia. Silny hrac samozrejme pocita varianty, niekedy velmi hlboko, ale jeho najvacsou vyhodou nie je neustale pocitanie vsetkeho. Jeho vyhodou je schopnost vybrat si, co ma zmysel pocitat. Vyskumy De Groota a dalsich psychologov ukazali, ze velmajstri nemusia v kazdej situacii prehladavat viac moznosti nez amateri. V niektorych taktickych situaciach dokonca skumaju menej variantov. Rozdiel spociva v tom, ze ich vyber kandidatskych tahov byva kvalitnejsi. Skor odhodia nezmyselne moznosti a sustredia sa na niekolko skutocne relevantnych. Velmajster teda nemusi prehladavat cely les. Casto jednoducho velmi rychlo vie, do ktoreho stromu sa oplati pozriet.
To je aj dovod, preco moze zaciatocnik posobit pri premyslani neuveritelne usilovne a napriek tomu robit chyby, ktore su pre silneho hraca takmer nepochopitelne. Zaciatocnik moze desat minut pocitat variant, v ktorom chce zautocit na superovho krala, pricom si nevsimne, ze jeho vlastna dama visi na utok jazdca. Velmajster casto najprv vykona nieco, co by sa dalo nazvat mentalnou kontrolou reality: Co mi super hrozi? Ktore figury su napadnute? Co sa zmenilo poslednym tahom? Existuje sach, brani alebo okamzita takticka hrozba? Az potom zacne pocitat konkretne varianty. Tieto zakladne navyky sa postupne stavaju automatickymi. Silny hrac teda nielen lepsie pocita. Lepsie si organizuje pozornost. Vyskum ocnych pohybov sachistov napriklad ukazuje rozdiely v tom, ako experti a novacikovia vyhladavaju relevantne informacie na sachovnici.
Zaujimave je, ze tento rozdiel sa prejavuje aj v pamati. Ak ukazeme velmajstrovi a novacikovi skutocnu sachovu poziciu iba na kratky cas a potom ju nechame zrekonstruovat, velmajster si spravidla zapamata ovela viac figurok a ich vzajomnych vztahov. Mohlo by sa zdat, ze ma jednoducho fenomenalnu fotograficku pamat. Lenze experimenty priniesli velmi zaujimavu vec: ked su figurky na sachovnici rozmiestnene uplne nahodne, rozdiel medzi silnym a slabym hracom sa vyrazne zmensuje. Velmajster si teda nezapamata lepsie nahodny chaos preto, ze by mal univerzalne lepsiu pamat. Jeho vynimocna pamat funguje predovsetkym vtedy, ked pozicia dava sachovy zmysel. Jeho mozog si moze namiesto desiatich samostatnych figurok zapamatat jednu znamu strukturu. Podoba sa to citaniu. Zaciatocnik moze vnimat pismena jednotlivo, zatial co skuseny citatel okamzite rozpoznava cele slova.
Preto je aj sachova intuicia ovela menej magicka, nez sa na prvy pohlad zda. Ked Magnus Carlsen pozrie na poziciu a po niekolkych sekundach zahra tah, ktory vyzera ako neuveritelny intuitivny vykon, neznamena to, ze ma nejaky nadprirodzeny siesty zmysel. Jeho intuicia je do velkej miery vysledkom obrovskeho mnozstva skusenosti. Je to nieco podobne ako skuseny lekar, ktory sa pozrie na pacienta a okamzite si vsimne, ze „nieco nesedi“, alebo profesionalny hudobnik, ktory po niekolkych sekundach pocuvania spozna problem v skladbe. Zaciatocnik moze vidiet vsetky rovnake informacie, ale nevie, ktore z nich su dolezite. Expert ich dokaze okamzite zaradit do kontextu. Intuicia teda casto nie je opakom premyslania. Je vysledkom toho, ze velka cast premyslania uz bola vykonana v minulosti – pocas tisicov odohranych partii, analyz, treningovych pozicii a chyb.
A potom prichadza dalsia vec: hodnota jedneho bodu. V sachu ma standardna vyhra jeden bod, remiza pol bodu a prehra nula. Na vysledkovej listine teda vyzera kazda vyhra rovnako. Velmajster porazi novacika a dostane jeden bod. Novacik porazi velmajstra a tiez dostane jeden bod. Z matematickeho hladiska je to uplne rovnaky vysledok. Z hladiska sachovej kvality a vyznamu vsak moze ist o dve uplne odlisne udalosti. Ak hrac s ratingom 2500 porazi hraca s ratingom 1500, nestalo sa nic mimoriadne – je to vysledok, ktory sa vzhladom na rozdiel sily ocakava. Ak vsak hrac s ratingom 1500 porazi hraca s ratingom 2500, ziskal sice na vysledkovej listine iba jeden bod, ale predviedol vykon, ktory moze byt z hladiska ocakavania obrovskym prekvapenim. Jeden bod teda moze mat uplne inu informacnu hodnotu.
Este zaujimavejsie to vyzera v turnaji. Predstavme si dvoch hracov, ktori po troch kolach ziskali presne tri body. Prvy hrac porazil troch superov s ratingom 1200, 1250 a 1300. Druhy hrac porazil superov s ratingom 2200, 2250 a 2300. Na tabulke maju obaja tri body. Ich sachovy pribeh vsak nemoze byt odlisnejsi. Prvy hrac splnil povinnost. Druhy hrac dosiahol vysledok, ktory moze znamenat fantasticku formu. A prave preto v sachu existuju ratingove vykony, pomocne hodnotenia a rozne turnajove statistiky. Samotny pocet bodov totiz niekedy nevypoveda dostatocne o tom, proti komu boli ziskane a akym sposobom.
To iste plati aj pre jednotlivu partiu. Predstavme si velmajstra, ktory porazi zaciatocnika za dvadsat tahov. Mohol dominovat od prveho tahu a superovi nedovolit jedinu skutocnu sancu. Potom mame inu partiu, v ktorej velmajster porazi ineho velmajstra po siestich hodinach boja v koncovke. Vysledok je stale iba jeden bod. Ale druha vyhra moze byt pre hraca ovela cennejsia, pretoze musel pocas nej riesit problemy na hranici svojich schopnosti. A opacne: remiza velmajstra s novacikom moze byt katastrofalnym vysledkom, zatial co remiza dvoch svetovych spiciek po siedmich hodinach moze byt dokonale normalnym vysledkom. Pol bodu nie je vzdy „iba pol bodu“.
Rating Elo sa prave preto snazi oddelit samotny vysledok od ocakavania. Ak hrac porazi vyrazne slabsieho supera, jeho rating sa zmeni len malo, pretoze system takyto vysledok ocakaval. Ak vsak porazi vyrazne silnejsieho hraca, ziska ovela viac. A plati to aj opacne. Prehra favorita so slabsim hracom moze byt ratingovo velmi bolestiva. Sach tak vlastne nehodnoti iba to, kolko bodov ste ziskali, ale aj to, co sa od vas pred partiou ocakavalo.
Tu sa dostavame k dalsiemu obrovskemu rozdielu medzi novacikom a velmajstrom. Novacik casto hodnoti svoju partiu podla vysledku: „Vyhral som, takze som hral dobre.“ Velmajster vie, ze to vobec nemusi byt pravda. Moze vyhrat uplne prehratu poziciu, pretoze super urobil hrubu chybu. Moze hrat nadhernu partiu a nakoniec prehrat kvoli jednej jedinej chybe. Moze dokonca zahrat objektivne velmi kvalitnu partiu a dostat sa iba k remize proti dokonalej obrane. Vysledok je dolezity, ale nie je totozny s kvalitou hry. Preto silni hraci analyzuju svoje partie aj vtedy, ked vyhraju. Niekedy je prave vitazna partia tou, ktoru treba najviac skumat, pretoze vyhra mohla zakryt vazny problem.
A tym sa dostavame k mozno najkrajsiemu paradoxu sachoveho ucenia. Novacik sa snazi najst spravny tah. Velmajster sa snazi pochopit, preco je spravny. Zaciatocnikovi moze trener povedat: „Tu si mal zahrat jazdcom.“ Velmajster potrebuje rozumiet tomu, preco prave jazdec, aky plan tym vznika, ake su alternativy, co sa stane pri inej obrane a v akych podobnych poziciach bude rovnaky princip fungovat. Preto sa skusenost postupne premiena z jednotlivych spravnych odpovedi na vseobecne pravidla. Hrac si prestava pamatat iba „v tejto partii som zahral Jg5“ a zacina chapat „v podobnych poziciach je jazdec na g5 dolezity preto, ze vytvara tlak na krala a podporuje otvorenie diagonaly“. To je rozdiel medzi zapamatanim si tahu a pochopenim sachu.
Samozrejme, velmajster nie je neomylny. Aj svetovy sampion moze prehliadnut jednoduchy takticky uder, moze sa dostat do casovej tiesne, moze byt unaveny alebo jednoducho zle vyhodnotit poziciu. Dokonca aj elitni hraci obcas prehliadnu vzorec, ktory by za normalnych okolnosti okamzite rozpoznali. Rozdiel je v pravdepodobnosti. Novacik moze prehliadnut zakladnu hrozbu casto. Velmajster ju prehliadne velmi zriedka. A ked sa mu to stane, moze ist o poziciu, ktora je nezvycajna, extremne komplikovana alebo vznikla po serii rozhodnuti, ktore narusili jeho obvykle vzorce. Vyhoda velmajstra teda nie je absolutna. Je statisticka. Jeho mozog robi spravne rozhodnutia ovela castejsie.
A prave preto sa sach podoba mnohym inym oblastiam ludskej odbornosti. Rozdiel medzi amaterom a profesionalom casto nie je v tom, ze profesional pozna uplne ine pravidla. Lekar pouziva rovnaku anatomiu ako student mediciny, hudobnik pouziva rovnake noty ako zaciatocnik a pilot lieta podla rovnakych fyzikalnych zakonov ako clovek, ktory si sadol do simulatora prvykrat. Rozdiel vznika rokmi vytvaranych mentalnych modelov. Expert vidi vyznam tam, kde zaciatocnik vidi iba jednotlivosti.
A preto sa da na zaciatku tejto kapitoly polozena otazka obratit naruby. Preco tri body nie su vzdy tri body? Pretoze cislo samo o sebe casto rozprava iba polovicu pribehu. V sachu moze mat jeden bod hodnotu povinnej vyhry, zivotnej vyhry, nahodnej vyhry alebo vitazstva nad hracom, ktoreho ste podla vsetkych papierovych predpokladov nemali porazit. Mozu existovat dve remizy, z ktorych jedna je sklamanim a druha majstrovskym vysledkom. A mozu existovat dve prehry, z ktorych jedna ukazuje katastrofalnu hru a druha partiu, ktoru by si hrac napriek vysledku mal ulozit medzi svoje najlepsie.
Sach preto nie je iba hra, v ktorej vyhrava ten, kto nazbiera viac bodov. Je to hra, v ktorej sa za kazdym bodom skryva kontext. Velmajster ma oproti novacikovi obrovsku vyhodu prave preto, ze tento kontext dokaze vidiet. Nevidi iba figurku, ale jej funkciu. Nevidi iba tah, ale jeho nasledky. Nevidi iba vysledok, ale aj kvalitu rozhodnuti, ktore k nemu viedli. A mozno prave preto je najvacsi rozdiel medzi zacinajucim hracom a velmajstrom nakoniec velmi jednoduchy: novacik hra sachovu poziciu, ktoru vidi. Velmajster hra aj vsetky tie pozicie, ktore z nej mozu vzniknut.



Politicky sach
Sach sa casto oznacuje za hru kralov. Nie je to iba poeticky nazov. Po starocia ho skutocne hravali krali, cisari, slachtici, diplomati, vojaci a vzdelanci a jeho samotna podoba bola ovplyvnovana svetom, v ktorom tito ludia zili. Na sachovnici sa stretavali kral, kralovna, biskup, jazdci, veze a pesiaci – teda postavy, ktore velmi napadne pripominali spolocenske a vojenske usporiadanie stredovekej Europy. Sach vsak nebol iba odrazom politiky. Niekedy sa stal jej nastrojom, inokedy symbolom moci a v niektorych obdobiach dokonca akousi intelektualnou bojovou arenou, v ktorej sa krajiny snazili dokazat svoju nadradenost bez toho, aby na seba museli vystrelit jediny naboj. Ked sa na sach pozrieme z tohto uhla, dejiny hry zacnu vyzerat trochu inak. Nie su to iba dejiny Steinitza, Laskera, Capablancu, Fischera ci Kasparova. Su to aj dejiny ris, ideologii, vojen, propagandy, diplomacie a predstavy, ze kto dokaze byt lepsi na sachovnici, mozno dokaze byt lepsi aj v samotnom svete.
Jednym z najznamejsich politikov spajanych so sachom bol Napoleon Bonaparte. Francuzsky cisar mal k hre vztah a sach hraval, hoci jeho skutocna hracska sila bola ovela mensia, nez by sa mohlo zdat z legendy, ktora okolo neho vznikla. Existuju partie pripisovane Napoleonovi, ale ich pravost je v niektorych pripadoch pochybna a historici upozornuju, ze jeho povest velkeho sachistu je znacne romantizovana. Iste vsak je, ze Napoleon sa stretol s najslavnejsim „sachovym automatom“ svojej doby – Turkym. Tento mechanicky sachista, vytvoreny Wolfgangom von Kempelenom, mal posobit ako stroj schopny samostatne hrat sach, v skutocnosti vsak vo vnutri skryval cloveka, ktory partiu ovladal. Napoleon sa s nim stretol vo Viedni v roku 1809 a podla dobovych sprav sa pokusal automat oklamat aj tym, ze urobil nepovoleny tah. Turka to vsak neoklamalo a udajne nakoniec Napoleona porazil. Samotna partia sa stala legendou, hoci pribeh o Napoleonovom provokovani automatu obsahuje aj neskorsie rozpravania a treba ho brat s urcitou rezervou.
Na pribehu Napoleona a Turka je zaujimave este nieco ine. V skutocnosti ide o velmi skoru predzvest otazky, ktora sa vrati o takmer dvesto rokov neskor: moze stroj porazit cloveka v sachu? Napoleon si myslel, ze testuje stroj. V skutocnosti testoval cloveka ukryteho v stroji. O mnoho desatroci neskor sa situacia obratila. Pocitace uz nepotrebovali cloveka schovaneho v skrinke a zacali skutocne hrat sach samy. Od mechanickeho Turka cez prve sachove programy az po moderne neuronove siete vedie jedna z najzaujimavejsich linii dejin sachu: ludia sa najprv snazili vytvorit iluziu stroja, ktory mysli, a nakoniec vytvorili stroje, ktore dokazu hrat ovela lepsie nez oni.
Politicky pribeh sachu sa vsak zacal davno pred Napoleonom. Velmi zaujimavy priklad pochadza z cias stredoazijskeho vladcu Timura, znameho v Europe ako Tamerlan. S jeho dvorom sa spaja velka verzia sachu, dnes oznacovana ako Tamerlanov sach alebo Great Chess. Hrala sa na doske 10 × 11 poli a obsahovala mnozstvo nezvycajnych figurok. Presne historicke pravidla sa rekonstruuju z pramenov a nie vsetky podrobnosti su iste, ale hra sa spaja s prostredim Timuridskeho dvora a velmi dobre zapada do sveta, v ktorom boli vojenska sila, hierarchia a panovnicka moc zakladnymi hodnotami. Uz samotna predstava rozsirenia klasickej sachovej armady o dalsie figurky posobi takmer ako sachova verzia velkej rise: viac jednotiek, vacsia plocha a komplikovanejsia hierarchia. Sach tu teda nebol iba zmensenou vojnou. Mohol byt aj obrazom predstavy o tom, ako ma fungovat moc.
Este pozoruhodnejsi politicky pribeh sa odohral v Europe na konci 15. storocia. V tomto obdobi sa sach zacal menit na hru, ktoru pozname dnes. Najvacsou zmenou bolo posilnenie damy. Z pomerne slabej figurky, ktora sa pohybovala iba obmedzene, sa postupne stala najmocnejsia figurka na sachovnici. Tato zmena sa spaja predovsetkym so Spanielskom a Talianskom a casovo sa prekryva s vladou Izabely I. Kastilskej, jednej z najmocnejsich zien vtedajsej Europy. Odtial pochadza fascinujuca teoria, ze nova, mimoriadne silna sachova dama mohla byt urcitym symbolickym odrazom mocnej kralovnej. Je to krasna myslienka a historici ju uz dlho diskutuju, ale nemame priamy dokaz, ze Izabela skutocne sposobila zmenu pravidiel damy. Ide skor o hypotezu zalozenu na casovej a kulturnej suvislosti. Samotna moderna dama sa objavuje v spanielskom a talianskom sachovom prostredi a prve vyznamne diela opisujuce modernu podobu hry vznikli prave v tomto obdobi.
Izabela vsak so sachom spojena bola aj osobne. Podla historickych sprav patrila spolu s Ferdinandom Aragonskym medzi panovnikov, ktori sach poznali a hravali. Existuje dokonca pozoruhodna legenda z roku 1487, podla ktorej sa pocas obliehania Malagy odohral pokus o atentat na kralovsky par, pricom utocnik si mal pomylit Izabelinu priatelku Beatriz de Bobadilla a slachtica Alvara Portugalskeho, ktori prave hrali sach, s kralovnou a kralom. Nech uz bol tento pribeh v detailoch akokolvek dramatizovany, dobre ukazuje, aku symbolicku ulohu mohla mat sachovnica v predstavach o panovnickej moci. Sachovnica bola malym kralovstvom a v kralovskom palaci sa dalo prirodzene premyslat o kraloch, utokoch, obrane, obetach a rozhodnutiach sposobom, ktory pripominal skutocnu politiku.
Najvacsou politickou kapitolou v dejinach sachu vsak bola nepochybne studena vojna. Po druhej svetovej vojne sa Sovietsky zvaz stal v sachu dominantnou velmocou. Sach dostal v sovietskom systeme mimoriadnu podporu: existovali kluby, treningove programy, skolske aktivity, profesionalni treneri, systematicka priprava a siroka statna podpora. Zrodila sa skola, ktora produkovala jedneho velmajstra za druhym. Botvinnik, Smyslov, Tal, Petrosian, Spassky, Karpov a neskor Kasparov neboli iba jednotlivymi geniami. Boli aj vysledkom systemu, ktory povazoval sach za dolezitu sucast kultury a medzinarodnej prestize. Sovietsky zvaz tak ziskal nieco, co sa v klasickom vojenskom supereni nedalo jednoducho zmerat: obraz krajiny, ktora dokaze vychovat najlepsich intelektualov sveta.
V tomto zmysle mal sach pocas studenej vojny pre Sovietsky zvaz podobnu symbolicku funkciu ako vesmirny program. Samozrejme, nebol rovnako dolezity z hladiska technologii, armady ci geopolitiky, ale fungoval ako intelektualna sutaz dvoch systemov. Vesmir hovoril: dokazeme vypustit cloveka do vesmiru. Sach hovoril: dokazeme vychovat cloveka, ktory porazi kazdeho na svete. Obe discipliny boli navyse vyborne pouzitelne v propagande. Sovietska raketa letela vyssie nez americka a sovietsky velmajster mal porazit americkeho protivnika. Kazde vitazstvo bolo mozne predstavit ako dokaz kvality celeho systemu. World Chess Hall of Fame dokonca vyslovne porovnava atmosferu zapasu Fischer – Spassky s atmosferou vesmirnych pretekov medzi USA a Sovietskym zvazom.
Potom prisiel rok 1972 a Reykjavik. Boris Spassky proti Bobbymu Fischerovi. American proti sovietskemu majstrovi sveta. Dnes uz vieme, ze islo predovsetkym o sportovy zapas dvoch mimoriadnych sachistov. Vtedajsi svet ho vsak videl ovela sirsie. Fischer bol American, ktory sa pokusal prelomit desatrocia sovietskej dominancie. Spassky bol sice osobnostne nezavisly a nebol typickym politickym predstavitelom sovietskeho rezimu, ale reprezentoval krajinu, ktora drzala svetovy titul od roku 1948. Zapas dostal obrovsku medialnu pozornost a oznacenie „Match of the Century“. Fischer vyhral 12½ : 8½ a stal sa majstrom sveta. FIDE dnes tento zapas priamo opisuje ako symbol rivality USA a ZSSR pocas studenej vojny a uvadza, ze sledovanie zapasu dosiahlo priblizne 50 milionov divakov.
Pre Ameriku bolo Fischerovo vitazstvo mimoriadne symbolicke. Spojene staty konecne ziskali svetoveho sachoveho sampiona a sovietsky sachovy monopol bol prelomeny. Pre Sovietsky zvaz to nebola iba obycajna sportova prehra. Fischer ukazal, ze clovek vychovany mimo sovietskeho systemu dokaze porazit jeho najlepsie produkty. A sovietska reakcia bola okamzita: po Reykjavik 1972 sa pozornost este viac sustredila na domacu sachovu pripravu a na to, ako ziskat titul spat. FIDE vo svojej historii kandidatskych sutazi opisuje Fischerovo vitazstvo ako moment, ktory narusil sovietsku dominanciu, a po Fischerovom odmietnuti obhajoby v roku 1975 sa na celo sovietskeho sachu dostal Anatolij Karpov.
Karpov a Kasparov potom vytvorili dalsiu kapitolu, v ktorej sa sach a politika opat prepojili. Karpov bol vychovany v sovietskom systeme a stal sa jeho velkou sachovou hviezdou. Kasparov bol mladsia generacia, ktora sa postupne dostavala do konfliktu nielen so sachovou autoritou, ale aj so sovietskym politickym prostredim. Ich zapasy v rokoch 1984 az 1990 boli obrovskymi sportovymi udalostami, no zaroven sa odohravali v obdobi, ked sa samotny Sovietsky zvaz zacinal menit. Michail Gorbacov zavadzal perestrojku a glasnost a Kasparov sa postupne stal vyraznym kritikom systemu. Sam neskor opisoval paradox, ze Sovietsky zvaz sachistov podporoval, pretoze ich uspech povazoval za dokaz intelektualnej nadradenosti socializmu, no prave jeden z jeho najvacsich sachovych produktov sa neskor stal jeho hlasnym kritikom.
Karpov a Kasparov tak dnes posobia takmer ako dve tvare jednej ery. Karpov sa stal symbolom vrcholneho sovietskeho sachoveho systemu, zatial co Kasparov sa po rozpade Sovietskeho zvazu postupne stal jednym z jeho najznamejsich kritikov a neskor otvorenym odporcom Vladimira Putina. Karpov sa naopak stal politicky aktivnym v Rusku a od roku 2011 posobi ako poslanec Statnej dumy za Jednotne Rusko. Po ruskej invazii na Ukrajinu v roku 2022 sa jeho politicke postavenie dostalo do priameho konfliktu s medzinarodnym sachovym prostredim: FIDE mu pozastavila titul „Ambassador for Life“ a uviedla, ze sankcionovane osoby nemaju zastavat cestne ci oficialne funkcie vo FIDE.
A prave tu sa dostavame k dnesnej podobe politickeho sachu. Po ruskej invazii na Ukrajinu v roku 2022 sa FIDE rozhodla suspendovat ruske a bieloruske reprezentacne timy z oficialnych sutazi. Jednotlivci z tychto krajin vsak mohli pokracovat v individualnych sutaziach pod vlajkou FIDE podla stanovenych pravidiel. Ruska a bieloruska vlajka ani hymna zaroven nemali byt pouzivane na medzinarodnych turnajoch pod FIDE a organizovanie oficialnych podujati v Rusku a Bielorusku bolo zastavene. Toto rozhodnutie ukazalo velmi neprijemnu otazku: ma byt sach apoliticky, alebo moze sportova organizacia reagovat na politicke udalosti, ktore zasadne ovplyvnuju jej clenov?
Odpoved nie je jednoducha. Na jednej strane existuje predstava sachu ako univerzalneho jazyka, v ktorom by sa mali stretnut dvaja ludia bez ohladu na to, z akej krajiny pochadzaju. Ak hrac urobi dobry tah, je dobry bez ohladu na farbu jeho pasu. Na druhej strane sachisti neziju mimo reality. Su obcanmi statov, reprezentuju federacie, dostavaju statnu podporu a niekedy zastavaju politicke funkcie. Ak je sach vyuzivany statom na propagandu, je prirodzene, ze sa potom objavi otazka, ci moze zostat uplne oddeleny od politiky. FIDE sa v roku 2022 pokusila rozlisit medzi statom a jednotlivym hracom: reprezentacne timy Ruska a Bieloruska boli suspendovane, zatial co jednotlivi opravneni hraci dostali moznost hrat pod neutralnou vlajkou FIDE.
Este zaujimavejsi je pribeh samotnych ruskych sachistov. Politika totiz nevytvorila jeden jednotny „rusky sachovy tabor“. Kratko po invazii podpisalo 44 vyznamnych ruskych sachistov otvoreny list Vladimiru Putinovi, v ktorom vyzvali na zastavenie vojny a vyjadrili solidaritu s Ukrajinou. Medzi podpisanymi bol aj Ian Nepomniachtchi, dvakrat vyzyvatel svetoveho sampiona. To je velmi zaujimavy kontrast k jeho predchadzajucej pozicii ako jednej z tvari ruskeho vrcholoveho sportu. Nepomniachtchi tak nepredstavuje jednoduchy pribeh „rusky sachista = podpora Kremla“. Naopak, ukazuje, ze aj v ramci jednej sachovej skoly mozu existovat uplne odlisne politicke postoje.
A tym sa kruh uzatvara. Na jednej strane mame Anatolija Karpova, ktory sa stal sucastou ruskeho politickeho establishmentu a ktory bol po invazii predmetom opatreni FIDE. Na druhej strane stoji Garry Kasparov, ktory sa stal jednym z najhlasnejsich kritikov Putinovho rezimu. A medzi nimi je Ian Nepomniachtchi, ktory pochadza z rovnakeho ruskeho sachoveho prostredia, bojoval o svetovy titul a napriek tomu podpisal verejnu vyzvu proti vojne. Rovnaka sachova skola teda moze vyprodukovat ludi, ktori sa politicky ocitnu na uplne opacnych stranach. To je mozno najlepsi dokaz, ze sach nevyraba politicke nazory automaticky. Vyraba iba hracov. Co s tymto intelektom clovek urobi mimo sachovnice, je uz jeho vlastne rozhodnutie.
Politika vsak do sachu nevstupuje iba cez vojny a staty. Niekedy vstupuje priamo cez zakaz ucasti. Historia pozna pripady, ked jednotlivci nemohli hrat turnaje alebo reprezentovat svoje krajiny z politickych, nabozenskych ci organizacnych dovodov. V modernej dobe sa najvyraznejsie prejavili sankcie po ruskej invazii, ale existuju aj pripady, ked sa samotny hrac stal predmetom disciplinarnych opatreni. V roku 2022 FIDE napriklad riesila pripady ruskych velmajstrov Sergeja Karjakina a Sergeja Sipova v suvislosti s verejnymi vyjadreniami podporujucimi vojensku akciu; Karjakin bol nasledne disciplinarne potrestany zakazom ucasti na sutaziach pod zastitou FIDE na sest mesiacov.
Taketo rozhodnutia vsak vzdy otvaraju dalsiu otazku: kde konci sportovy trest a zacina politicka cenzura? A opacne: kde konci neutralita a zacina tolerovanie propagandy? V sporte je jednoduche povedat, ze sport nema byt politikou. Ovela tazsie je vysvetlit, co to znamena v praxi, ked organizator pochadza z krajiny vo vojne, ked hrac verejne podporuje vojensku agresiu alebo ked stat pouziva uspech sportovcov ako propagandisticky nastroj. Sach je v tomto smere mozno este citlivejsi nez mnohe ine sporty, pretoze jeho historia je tak uzko spojena s predstavou intelektualnej a kulturnej nadradenosti.
A pritom existuje este jeden krasny paradox. Sachova partia sama osebe je dokonale politicky neutralna. Pesiak nevie, ci ho posuva Rus, Ukrajinec, American alebo Cinan. Veza nepozna hranice. Jazdec nevie, komu patri prezident. Kral nema pas. Na sachovnici existuju iba pravidla a rozhodnutia hracov. Prave preto mohol sach tak dobre sluzit politickej propagande: jeho vysledok posobil objektivne. Nikto nemusel tvrdit, ze Sovietsky zvaz je inteligentnejsi. Stacilo ukazat tabulku, na ktorej stalo, ze jeho hrac porazil Americana.
Mozno preto nie je nahoda, ze sa politicke konflikty v sachu tak casto zhmotnovali prave v subojoch jednotlivcov. Napoleon proti Turkovi. Spanielsko a Taliansko pri zrode modernej damy. Timuridsky dvor a jeho obrovsky sach. Sovietsky zvaz proti Fischerovi. Karpov proti Korchnojovi, ktory zo Sovietskeho zvazu emigroval. Karpov proti Kasparovovi. Fischer proti Spasskemu. A dnes Karpov, Kasparov ci Nepomniachtchi na uplne odlisnych stranach politickej mapy. Sachovnica zostava rovnaka, ale ludia okolo nej sa menia.
Sach je preto zvlastny druh politickeho zrkadla. Nehovori nam, kto ma pravdu. Nevie rozhodnut, ktory politicky system je lepsi. A urcite nemozeme z toho, ze jedna krajina vychovava lepsich sachistov, automaticky vyvodit, ze je lepsia vo vsetkom ostatnom. Historia vsak opakovane ukazuje, ze mocni ludia v sachu videli nieco viac nez iba hru. Videli v nom obraz spolocnosti, nastroj prestize, trening mysle, kulturnu zbran a niekedy aj sposob, ako svetu ukazat, ze my sme ti, ktori dokazu mysliet o jeden tah dopredu.
A mozno prave preto je nazov tejto kapitoly taky vystizny. Politicky sach nie je zvlastny variant hry, v ktorom sa namiesto figurok pohybuju prezidenti. Je to sach, ktory sa hra na skutocnej sachovnici, ale jeho vyznam sa odohrava daleko za nou. Niekedy v palaci, inokedy v novinach, na televiznych obrazovkach, vo vesmire, v parlamente alebo na bojisku. A hoci sa v sachu casto hovori, ze vsetko rozhoduje jediny tah, dejiny nam ukazuju nieco ovela zlozitejsie: niekedy jeden tah na sachovnici dokaze ovplyvnit sposob, akym sa na cele desatrocia pozera na svet.

Legendarne partie
V sachu existuju partie, ktore sa skoncia vysledkom 1:0 a po niekolkych desatrociach si na ne nikto nespomenie. A potom existuju partie, ktore sa zmenia na pribehy. Niektore preslavil neuveritelny utok, ine jediny tah, dalsie osobnosti hracov a niektore dokonca historka, pri ktorej si clovek nie je celkom isty, co sa vlastne stalo. Sachova historia je plna takychto okamihov. Ked sa povie „Nesmrtelna partia“, vacsina sachistov okamzite vie, o ktoru ide. Ked sa spomenu zlate mince, objavi sa obraz divakov, ktori nimi zasypavaju sachovnicu. A ked sa povie Magnus Carlsen a Bill Gates, vacsina ludi si vybavi jednu z najkratsich a najzabavnejsich televiznych sachovych partii vobec. Tieto partie pritom ukazuju, ze sach moze byt dramaticky aj bez jedineho slova. Niekedy staci jeden tah, aby sa z obycajnej partie stal pribeh, ktory prezije svojich hracov.
Jedna z najznamejsich sachovych kombinacii historie patri Edwardovi Laskerovi, vzdialenemu pribuznemu ovela slavnejsieho majstra sveta Emanuela Laskera. V roku 1912 odohral v Londyne partiu proti anglickemu majstrovi Georgeovi Thomasovi, ktora sa zapisala do dejin najma tym, co sa stalo s ciernym kralom. Lasker obetoval damu, cim otvoril cestu k utoku, a potom zacal svojimi sachmi krala doslova vyhanat cez sachovnicu. Cierny kral postupoval stale dalej a dalej, az sa ocitol takmer na opacnom konci dosky. Napokon bol Laskerov vlastny kral sucastou zaverecneho matoveho utoku. Je to jedna z tych partii, pri ktorych aj clovek, ktory sach velmi nepozna, okamzite pochopi, preco sa o nich rozprava. Kral, ktory ma byt najchranenejsou figurou celej armady, sa zrazu ocitne na vylete cez celu sachovnicu, zatial co super ho neuprosne prenasleduje. Partia Edwarda Laskera s Thomasom je dodnes uvadzana medzi najpozoruhodnejsimi sachovymi kombinaciami.
Este slavnejsiu kombinaciu predviedol v roku 1912 Frank Marshall proti Stepanovi Levitskemu v Breslau. Marshall bol typom hraca, ktory miloval komplikacie, utok a krasne takticke riesenia. V zavere partie sa dostal k neuveritelnemu tahu damy: 23...Qg3!. Na prvy pohlad to vyzera ako sialenstvo. Marshall polozil svoju damu na pole, kde ju mohol super napadnut hned niekolkymi sposobmi. Zdalo sa, ze cierna dama sa jednoducho ponuka. Problem bol v tom, ze kazdy zo sposobov jej ziskania viedol k uplne inej, ale vzdy prehravajucej katastrofe. Levitsky teda stal pred situaciou, ked mohol damu zobrat – ale nech si vybral ktorukolvek moznost, Marshall mal pripraveny rozhodujuci utok. Tah bol tak posobivy, ze sa okolo neho vytvorila jedna z najznamejsich legiend sachovej historie. Podla rozsireneho pribehu boli divaci taki nadseni, ze zacali na sachovnicu hadzat zlate mince. Tato historka sa casto opakuje dodnes, hoci historicke detaily o samotnom hadzani minci nie su spolahlivo dolozene a je rozumnejsie hovorit o legende nez o nespochybnitelnom fak­te. Samotny Marshallov tah vsak legendou nie je. Je skutocne jednym z najpozoruhodnejsich taktickych zakonceni v dejinach sachu.
Marshall pritom nebol jediny, kto dokazal vytvorit partiu, ktora sa zacala zit vlastnym zivotom. Uz v roku 1851 vznikla v Londyne partia, ktora dostala pomenovanie Nesmrtelna partia. Adolf Anderssen v nej porazil Lionela Kieseritzkeho a predviedol seriu obeti, pri ktorych sa zda, akoby sa biely hrac rozhodol postupne zbavit takmer vsetkych svojich najcennejsich figur. Anderssen obetoval dvoch strelcov, vezu a napokon damu, aby dosiahol mat. Z dnesneho pohladu vieme, ze nie vsetky jeho rozhodnutia by moderny sachovy engine oznacil za najlepsie a partia nebola „dokonala“ v dnesnom technickom zmysle. Prave to vsak na nej robi nieco vynimocne. Je nadhernym dokumentom obdobia romantickeho sachu, ked sa od najlepsich hracov ocakavali obete, utoky a kombinacie, ktore vyzerali takmer ako kuzelnicke predstavenie. Anderssen vtedy neukazoval iba to, ako vyhrat. Ukazoval, ako moze sach vyzerat ako umenie.
Podobne slavna je takzvana Opera Game, ktoru v roku 1858 v Parizi odohral Paul Morphy proti vojvodovi Karlovi II. Brunsvickemu a grofovi Isouardovi. Morphy hral proti dvom superom naraz a partia sa odohravala pocas predstavenia v parizskej Opere. Aj preto dostala svoje meno. Morphyho hra posobi neuveritelne moderne. Rychlo vyvinul figury, otvoril linie, obetoval material a vyuzil vyvojovu vyhodu skor, nez sa jeho protivnici stihli poriadne postavit na nohy. Zaujimave je, ze prave tato partia zostala popularna aj medzi ludmi, ktori sach nehraju. Nie je potrebne rozumiet kazdej pozicii, aby clovek videl zakladnu myslienku: Morphy nechava superovho krala bez ochrany a potom do otvoreneho priestoru posiela vsetky svoje figury. Je to takmer ucebnicova ukazka toho, ako moze koordinacia figur porazit materialnu prevahu.
O niekolko desatroci neskor vytvoril jednu z najznamejsich partii historie prave Emanuel Lasker. Proti nemu stal Jose Raul Capablanca, muz, ktory bol povazovany za jeden z najprirodzenejsich sachovych talentov vsetkych cias. Ich slavna partia zo Petrohradu 1914 je zaujimava aj preto, ze Lasker sa v nej nespoliehal iba na objektivne najlepsie pokracovania. Vedel, ze proti nemu sedi hrac s mimoriadnou pozicnou schopnostou, a preto vytvoril poziciu, v ktorej musel Capablanca riesit necakane problemy. Lasker nakoniec zvitazil a prave tato partia sa casto uvadza ako ukazka jeho schopnosti prisposobit sa superovi. Je to velmi laskerovsky paradox: niekedy sa zda, ze jeho najvacsou zbranou nebola konkretna sachova technika, ale schopnost pochopit cloveka sediaceho oproti nemu. Laskerovych vyznamnych partii existuje mnozstvo a medzi jeho najcastejsie uvadzane majstrovske diela patria aj partie proti Bauerovi, Pillsburymu, Marshallovi ci Retimu.
Jedna z najkrajsich partii dvadsiateho storocia vznikla v roku 1956 v New Yorku. Sedemnastrocny Bobby Fischer vtedy hral proti Donaldovi Byrnemu a predviedol partiu, ktora sa neskor zacala oznacovat ako Game of the Century – Partia storocia. Fischer v nej vykonal obrovsku obet damy a nasledne vytvoril taku komplikovanu kombinaciu, ze partia posobi takmer ako sachova fikcia. Mimoriadne posobive na nej je, ze Fischer nebol v tom case este svetovym sampionom ani etablovanou hviezdou, ktoru by kazdy poznal. Bol to mlady talent, ktory prave ukazoval, co moze byt schopny dokazat. O sestnast rokov neskor uz bude sediet oproti Borisovi Spasskemu v Reykjaviku a hrat zapas, ktory bude sledovat cely svet. V New Yorku vsak este len vznikal mytus Bobbyho Fischera.
Do historie sa zapisala aj partia, ktora nie je slavna iba svojou krasou, ale aj tym, ze ukoncila jednu neuveritelnu seriu. V roku 1924 hral Richard Reti proti uradujucemu majstrovi sveta Jose Raulovi Capablancovi na turnaji v New Yorku. Kubanec v tom case posobil takmer neporazitelne a jeho seria bez prehry v turnajovom sachu trvala priblizne osem rokov. Reti ho vsak dokazal porazit. Bola to senzacia a zaroven ukazka toho, ze ani hrac, ktory posobi takmer neporazitelne, nie je imunny voci novym myslienkam. Reti bol jednym z predstavitelov hypermoderneho sachu a namiesto klasickeho obsadzovania centra pesiakmi ho dokazal kontrolovat z dialky. Jeho vitazstvo nad Capablancom patrilo k najvacsim prekvapeniam newyorskeho turnaja.
A potom prisiel Michail Tal. Pri nom je takmer nemozne vybrat iba jednu legendarnu partiu, pretoze Talova kariera bola plna pozicii, v ktorych divaci ani superi netusili, co vlastne zamysla. Jeho styl bol zalozeny na obetiach, komplikaciach a praktickom tlaku. Casto neslo o to, ci bola jeho obet podla objektivnych pocitacovych kriterii uplne spravna. Super jednoducho dostal problem, ktory musel vyriesit pri sachovnici. A to bola presne Talova oblubena situacia. Jeho partie posobia niekedy ako kuzelnicke triky: super vidi, ze Tal nieco obetoval, ale az prilis neskoro zistuje, ze za obetou sa skryva dalsi utok, dalsia hrozba a dalsia pasca. Moderne pocitace nam umoznuju jeho partie analyzovat ovela presnejsie, ale paradoxne tym nezmizlo ich caro. Prave naopak. Ukazuje sa, ake odvazne boli jeho rozhodnutia v dobe, ked nemal vedla seba engine, ktory by mu povedal, ci sa jeho intuitivna obet matematicky vyplaca.
O niekolko desatroci neskor prisla partia, ktora ukazala uplne inu podobu sachoveho genia. Garry Kasparov proti Veselinovi Topalovovi v roku 1999 v Wijk aan Zee. Kasparov v nej predviedol kombinaciu, ktora je dodnes jednou z najznamejsich partii modernej ery. Bola plna obeti, vypoctov a utokov, ale najposobivejsie je, ze rozhodujuca kombinacia sa zacina daleko pred samotnym matom. Kasparov dokazal dostat svoje figury do takych aktivnych pozicii, ze Topalovov kral postupne stratil bezpecne unikove cesty. Ked prisiel zaverecny utok, posobil uz takmer nevyhnutne. Tato partia sa stala jednou z ukazok Kasparovho stylu: obrovska vypoctova schopnost spojena s agresivitou a ochotou vstupit do komplikacii, v ktorych sa aj najlepsi super moze stratit. Dodnes patri medzi partie, ktore si sachisti prehravaju nie preto, aby sa naucili konkretnu variantu, ale jednoducho preto, aby si pripomenuli, co vsetko moze clovek na sachovnici vymysliet.
A potom je tu partia, ktora sa do historie zapisala mozno viac svojou okolnostou nez sachovou kvalitou. V januari 2014 sa nazivo v televiznom programe odohrala kratka partia medzi vtedajsim majstrom sveta Magnusom Carlsenom a Billom Gatesom. Gates hral bielymi a mal k dispozicii dve minuty, zatial co Carlsen dostal iba tridsat sekund. To znie ako obrovska vyhoda pre Gatesa. Proti nemu vsak nesedel bezny sachista. Carlsen sa rozhodol hrat velmi prakticky a nastrazil superovi takticke problemy. Gates sa dostal do komplikovanej situacie a po iba deviatich tahoch dostal mat. Cela partia trvala priblizne osemdesiat sekund.
Na tejto partii je zabavne prave to, ze ukazuje rozdiel medzi „mat viac casu“ a „vediet cas vyuzit“. Gates mal povodne styrikrat viac casu nez Carlsen, ale tento rozdiel mu bol prakticky nanic. Carlsen nepotreboval vypocitat desiatky tahov dopredu. Stacilo mu najst poziciu, v ktorej sa super ocitol pod okamzitym tlakom. Je to jeden z najjednoduchsich sposobov, ako laik moze pochopit, preco je sachovy velmajster taky nebezpecny. Gates sice dostal viac casu, ale Carlsen dostal nieco ovela cennejsie – obrovske mnozstvo skusenosti a schopnost okamzite rozpoznat, kde sa super moze dostat do problemov.
Takychto partii existuju stovky. Kasparovov zapas s pocitacom Deep Blue sa stal symbolom suboja cloveka so strojom. Capablanca vytvoril mnozstvo koncoviek, ktore dodnes sluzia ako ucebnicove priklady dokonalej techniky. Alechin vedel vytvarat kombinacie, ktore pripominali komplikovane hadanky. Botvinnik priniesol do sachu vedecku systematickost, Tal sialenstvo a intuiciu, Fischer presnost a neuveritelnu koncentraciu, Kasparov energiu a vypocet a Carlsen schopnost vyhravat aj pozicie, ktore by vacsina hracov povazovala za takmer uplne remizove. Kazda generacia tak vytvorila svoje vlastne „nesmrtelne partie“.
A prave to je na legendarnych sachovych partiach najkrajsie. Nie vsetky su objektivne najlepsie. Niektore obsahuju chyby, ktore by dnesny pocitac okamzite odhalil. Niektore vznikli za uplne inych pravidiel pripravy a bez databaz ci internetoveho pripojenia. Niektore sprevadzaju legendy, ktore sa mozno nikdy nepodari uplne potvrdit. A napriek tomu zostavaju zive. Pretoze ludia si casto nepamataju hodnotenie partie ani presny pocet bodov, o ktore sa niekto odchylil od idealneho tahu. Pamataju si pribeh.
Pamataju si Anderssena, ktory obetoval takmer vsetko. Morphyho, ktory hral sach pocas opery. Edwarda Laskera, ktory nechal krala prejst cez celu sachovnicu. Marshalla, ktoreho dama sa zdala byt ponuknuta na popravu a namiesto toho priniesla vitazstvo. Fischera, ktory ako mladik vytvoril Partiu storocia. Tala, ktory dokazal obetovat figuru sposobom, ktoremu niekedy nerozumel ani jeho vlastny super. Kasparova, ktoreho utok proti Topalovovi vyzeral ako sachova burka. A napokon Carlsena, ktory v televiznom prenose potreboval iba niekolko desiatok sekund, aby jedneho z najznamejsich ludi sveta presvedcil, ze proti svetovemu sampionovi moze byt aj devat tahov neuveritelne dlha cesta.
Legendarna partia teda nemusi byt iba ta, ktoru oznacia sachove knihy za najkrajsiu. Je to partia, pri ktorej sa na chvilu stane nieco, co presahuje samotne pravidla hry. Divaci zalapia po dychu, super nevie, co sa deje, niekto urobi tah, o ktorom sa bude rozpravat cele desatrocia – a sachova partia prestane byt iba zaznamom dvadsiatich, tridsiatich alebo patdesiatich tahov. Stane sa pribehom.
A prave preto sa na niektore partie nezabuda ani po viac nez sto rokoch. Sachovnica zostava rovnaka. Figurky zostavaju rovnake. Pravidla sa nemenia. Menia sa vsak ludia, ktori za nu sadaju. A obcas sa medzi nimi najde niekto, kto dokaze za tych sestdesiatstyri policok povedat viac nez cele knihy.