Silveria I
Nenaplnene proroctvo


Krajina zatvorenych oci

Stanislav Hoferek









Poznamka: Nedokoncene dielo








Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2012)
111100

Obsah
Silveria I	1
Predslov a autori	2
Strucne o Silverii	2
Prehlad hlavnych udalosti a mapa sveta	3
Intro	4
Filipova kniha	4
Poladovica	5
Krajina zatvorenych oci	5
AKT I	6
Rebrik	6
Silveria Silveria zo Silverie	9
Stretnutie s anjelom	13
Obzalovana	17
AKT II	21
Odlietame	21
Erika a Lara	24
Chalupka	30
Katedrala a bazar	34
AKT III	38
Klarkastrya	38
Vojenska skola	43
Sila Nitrillonu	49
Come to the dark side, we have cookies!	54
AKT IV	60
Tretia strana mince	60
Bohyna	63
Sila jednotlivca	68

Predslov a autori
	Hovori sa, ze nic nie je nemozne. Cely zivot je zbierka moznosti, pricom sa niektore vyuziju a ine nie. Ake by to bolo, vytvorit vlastny svet? A ake by to bolo dostat sa do neho? Mohlo by to byt krasne. Vklznut do sveta, kde vsetko funguje podla nasich predstav. Vsetko to, co chceme by si mohlo najst miesto a to, k comu mame odpor, zmizne. Vytvori sa svet, kde nebude nuda, stereotyp a cakanie, kym sa nieco udeje. Ake to ale je, ked by ste chceli vytvorit svet, ale ten je uplne iny ako sa cakalo? V Silverii tato moznost nastava. Ocitnite sa v svete, ktory ste vytvorili, ale nenastavili podla vasich predstav. Nebol na to cas. A prave ubiehajuci cas meni udalosti i vsetko, co ste si vysnili. Otvorte vas svet, ktory uz nie je vasim svetom a zazite dobrodruzstvo, ktore z vas urobi hrdinu i verejneho nepriatela. Co s tym urobite?
	Druha trilogia z Greenie kniznice. Silveria, alebo inak krajina zatvorenych oci, je uzasny pribeh, ktory zaziva autor vlastneho a znacne nehotoveho pribehu, zatial co je on sam v kome po autonehode. Silveria je svet studenej vojny, psychiatria na kazdom kroku a tiez miesto, kde sa miesa humor, odvaha, recesia a ironia.
	Dielo by urcite nevzniklo bez niektorych ludi, ktori k nemu prilozili ruku. Dakujem Adi Rohrbockovej za pomoc s obalkou, Lucii Micudovej za kresby postav a Adriane Hanesovej a Martine Zacharovskej za neocenitelnu pomoc s upravami textu.
Strucne o Silverii
	Stastie v nestasti sa moze ukazat v akejkolvek situacii. Nestastie, v ktorom sa ukaze aspon trocha stastia. Vela by o tom mohol hovorit Filip, ale nemoze. Mlady spisovatel sa den pred osudnou jazdou pustil do novej knihy. Nazval ju Silveria a malo ist o novy svet. Autonehoda ho vsak nielen zmordovala, ale este aj priviedla do komy. Namiesto svojej postele ma postel nemocnicnu a dycha len s pomocou pristrojov.
	Vedci sa doteraz nezhoduju, ci je mozne, aby takyto clovek nieco pocul. Niekolko povzbudivych slov od najblizsich je niekde zvlastne, no inde je to nepisane pravidlo. Martina pri nom ostala. Filip nie je jej priatel, milenec ani nic take, viac ako uprimne priatelstvo ich spaja rodinne puto. Aktualne tiez dotyk dlani. Niekedy ho pride pozriet, povie mu novinky a niekedy aj nieco vtipne, no nedostava na to odozvu. Miesto Filipovych slov pocut len dychaci pristroj a monitorovanie srdca. Tlcie. Jednotvarne. Filip mal stastie, prezil hrozivo vyzerajucu nehodu. Aspon tak to vraveli doktori. Tiez nieco o silnom korienku. Nebolo problem najst optimistu, ktory by povedal, ze sa preberie. Nikto ale nevedel kedy to bude a v akom stave.
	Zatial co realny zivot Filipa ovplyvnuju predovsetkym pristroje, jeho mysel objavuje uplne novy svet. Nepozna ho dobre, este ho len zacal vytvarat. Nevie, ako dlho v nom bude a z knihy, kde sa o Silverii rozpisal, bola len polovica strany. Kratky opis sveta. Filip sa dostal do svojho diela. Zname predstavy vsak maju svoje hranice. Sen, ktory sa podoba na realitu a tiez sen, v ktorom nie je sam.
	Krajina je rozdelena na styri kralovstva, mimoriadne odlisne a casto superiace. Historicky vznikli styri narody po tom, co si kralovna dob minulych chcela udobrit styroch bohov. Kazdemu venovala jednu cast. Vzniklo z toho nepriatelstvo a vojny, predovsetkym medzi severom a juhom a vychodom a zapadom.
Prehlad hlavnych udalosti a mapa sveta
0 	Styria bohovia spolu vytvorili svet a vsetko zive v nom
299	Vznikajuce mesta znicilo velke zemetrasenie
340	Narodila sa kralovna Silveria
380	Zaciatok kompletnej dominancie, Silveria je neobmedzenym vladcom sveta
391	Silveria rozdeluje svet na styri casti, aby si ziskala bohov
392	Zacina sa obcianska vojna, severne kralovstvo (Herbeleth) kuzlami pozabija vodcov vsetkych ostatnych krajin a kompletne si podmanuje zapadne a juzne kralovstvo
393	Silveria zomiera, v snahe o navratenie povodneho stavu
397	Tri stvrtiny vychodnej casti su znicene ohnom cernoknaznikov zo severu
399	Silveria II. je zavrazdena severanmi
412	Zacina obcianska vojna, demoni bojuju o moc
418	V juznej casti demoni pouzili svoju moc na odvratenie prirodnej katastrofy, ziskavaju si respekt
423	Severania dobyli posledne casti vychodneho kralovstva, zjednoteny svet pod ich vladou
430	Na juhu sa zviditelnil mocny carodejnik Sirial, dava sa do sluzieb ohnivych demonov
435	Severania sa pokusili zabit Siriala pre jeho nesuhlas s ich vedenim, no ten unikol
438	Sirial v tajnosti otvara skolu pre nadanych magov a uci ich vodne kuzla
440	Zacina sa otvorena vojna proti severu, k Sirialovi sa pridava zaostala juzna a takmer uplne znicena vychodna cast
443	Pocas bojov sa podarilo zapadnemu kralovstvu, dovtedy neutralnemu, docielit mier a uznanie styroch casti
444	Sirial sa stahuje z verejneho zivota do ustrania
450	Sever zacina dalsiu expanziu, ale vsetky tri krajiny sa rychlo pustaju do spolocnej obrany a lahko premahaju sever
451	Mier prisudil uzemne ustupky, no v nasledovnom roku sa podarilo severu dobyt vsetky uzemia spat. Trpaslici z vychodu vsak odniesli vsetko hodnotne zo severneho kralovstva
467	Severu zacina vladnut Tartoth, prezyvany diplomat. Sposobuje rozbroje medzi tromi ostatnymi castami, zvlast medzi trpaslikmi na vychode a Marvenacmi na zapade
471	Tartoth z neznamych dovodov zomiera. Z roznych podozreni vznika boj, ale rychlo sa konci.
531	Trpaslici z vychodnej casti (Kragg) najdu telo samotnej Silverie. K prekvapeniu vsetkych dali telo na drazbu. Spustilo to vlnu odporu
538	Marvenaci sa rozhodli vyhlasit vojnu trpaslikom, no ani demoni na severe a ani Silverijcania im nedovolili prejst cez ich uzemie. Bol vyhlaseny mier, ale nepriatelstvo pretrvalo
541	Podpisala sa zmluva o vzajomnom neutoceni a spisali sa pravidla spoluzitia vo svete
580	Malo zaujimava Silveria na juhu bola zasiahnuta morom. Zomrela vacsina obyvatelov a akakolvek vlada sa rozpadla. V dalsich rokoch sa lokalne konflikty, dalsia vlna moru a vystahovalectvo postarali o to, ze sa Silveria stala takmer prazdnou krajinou a zemou nikoho
592	Trpaslici z Kraggu dobili a obsadili vacsinu severnej Silverie
593	V krajine Silveria sa objavil clovek menom Filip
Intro
Filipova kniha
	Vraciam sa domov, netrpezlivo a s velkym ocakavanim. Vytvorim trhak, moje najlepsie a najdokonalejsie dielo. Mam nazov a politicky motiv. Chcem ukazat, ako to bolo v tom serialy. Mali super napad a ja to dovediem do dokonalosti. Silveria prekona vsetko. Verim tomu!
	Tlacim do seba to, co ostalo z ranajok. Nemam hlad, mam vyssiu tuzbu. Zapinam pocitac, textovy editor a davam velkym pismom napis. Silveria. Aky dam podnadpis? Preco som nad tym nerozmyslal cestou? Silveria ako hlavny nadpis a pod tym... co tam dam? Nechavam volne. Nieco ma napadne, urcite ano. Prva kapitola bude o politickom rozdeleni. Nejaky kontinent bude rozdeleny na styri casti. Zapad bude opakom vychodu a sever juhu. Jednoduche. Genialna myslienka, genialne jednoducha.
	Ako to urobim? Rozstiepenie na styri casti sa neurobi len tak, tam treba dovod. Preco sa bude sever nenavidiet s juhom a zapad s vychodom? Filozofia? Nabozenstvo? Blaznivi lidri? Prirodne podnebie? Katastrofy? Je toho tak vela. Zacat by som mohol s nejakym proroctvom. Viem, ze je to osuchane, ale kazdy musi niecomu verit. Proroctvo, ze raz pride niekto, kto da vsetko na poriadok, utisi vojny, nasyti hladnych a tak podobne. Politika a vojny? To by slo. Vojen je vela druhov, niektora sa hodi. V Rime boli vojny utocne, obranne, obcianske, s otrokmi a neviem este ake, co by sa dalo pouzit? Alebo dat nieco na sposob studenej vojny?
	Juzna cast sa bude volat Silveria. Silveria v Silverii. A hlavne mesto Silverie bude tiez Silveria, ale nebude v Silverii. Z nejakeho dobreho dovodu. Ale nie, toto nie su dobre napady. Uz teraz som z toho jemne popleteny. Kto by to cital? Jedna Silveria staci, a aj to je len pracovny nazov, kym nevymyslim nieco lepsie.
	Zvoni telefon. Pozeram na displej a citam nahlas slovo Cukricek. Tak sa sama pridala Martina. Zvlastne, detske, ale nechcelo sa mi odvravat. Uz to tak ostalo. Dviham a zistujem, ze je zle. Musim okamzite bezat.
Poladovica
	Mobil mam, penazen... kde som ju dal? V kuchynke? Nie, v kuchynke nebude. Alebo ano? Niekde tu musi byt! Taka kopka drobnych, zabalenych spolu s dokladmi. Povodne penazenka, teraz uz len niekolko zdrapov, ktore drzia pokope silou vole a mojho zosivania. Rad by som vedel, kde sa prave nachadza ta tazka zbierka drobnych minci. Papierove do nej casto nezavitaju a ked ano, okamzite vylietavaju. Ucty, jedlo, benzin, chlast, kino, zobraci a to vsetko, to je poriadna zataz.
	Trojizbovy byt, a to doslovne. Kupelna, izba s dvojplatnickou a nieco, co by ten najvacsi zufalec nazval chodbou. Niekto ako ja. Obydlie, ktore sa len tazko nazve mnohymi pridavnymi menami. Uplne postacuje uznat, ze je to biedne. Niekde v tomto miniaturnom bludisku sa nachadza moja penazenka.
	Pohlad na budik z minuleho storocia mi zmazava z hlavy uplne vsetko, s jednou vynimkou. Meskam a pridem neskoro, ak s tym nieco neurobim. Nemam cas na hladanie penazenky. Schmatnem este kluce a ponahlam sa privela na to, aby som mohol cakat na vytah. Slalomujem nadol osem poschodi, pomedzi vsetky tie zalubene dvojice na schodoch a prazdne krabice. Este sedem, este sest, pat... a po chvili su posledne schody za mnou. Lamem rychlost svetla pri sprinte k autu, ked tu sa mi pod nohy zacne tiskat lad. Tresk o zem!
	Ako inak to mohlo dopadnut? Snurky nezaviazane, papiere, ktore nesiem so sebou, mi kradne hlupy vietor a najradsej by som ho vytrieskal, ale nemam ako – a nemam cas. S bolavou nohou naskakujem do dalsieho svedka udalosti z minuleho storocia a uhanam tam, kde sa nieco deje. Tehla na pedal, znie tu deathmetal z roztancovanych plechov tejto starej haraburdy a bolava noha ma na starosti brzdu. Letne tenisky na nohach, letne pneumatiky na aute a neskory november, to nie je idealna kombinacia.
„Kde si bol? Musim si zariadit saty a vsetky tie veci! Slubil si mi, ze tu budes! Slubil! O tretej! A vies kolko je hodin? Mal si si pozriet, kolko je!“ Martina na mna blaci a vobec sa jej necudujem.
„Vsak prepac, neslo to skor. Ale este vsetko stihas.“
„Nestiham! Uz je polovica obchodov zavreta! Mala som ist peso, bola by som skor! Si naozaj neschopny. Mam ti to opakovat? NES-CHOP-NY!“
	Martina je anjel. Nema sice kridla a viac ako do biela je vzdy zafarbena do cervenej, ale je zlata. Samozrejme s jednou vynimkou, ked nieco nestiha. Vtedy je to cert, hotovy Satan a ma take nervy, ze len ten najvacsi hlupak by s nou chcel byt v jednej miestnosti. Alebo v jednom aute. Zajtra je sobota. Jej sobota, vraj najdolezitejsi den v zivote. Nasla si svojho princa a dufa, ze bude navzdy stastna. Ma dobry bod, ten jej Gusto ma sice hlupe meno, ale vyzera byt v pohode. Mozno im to aj vydrzi. Len by mohol trochu viac pomoct s pripravami.
	Matka je sesternica, spolahlive stvorenie, ktore je zaujimave predovsetkym vtedy, ked nie je stale na ociach. Raz za mesiac ju niekde uvidim a po tom, co zistim, ze sa jej v zivote zmenilo tristo veci, sa dostanem na rad aj ja. Poviem svoju smutnu pravdu, ze je moj zivot stale rovnaky.
	Auto driape do kopca. Za volantom ja a na preslavenom sedadle smrti Martinka, robiaca si poznamky. Miluje stvorcekovane papiere, v tom ma vzdy prehlad. Mnozstvo policok a kde treba, tam sa objavi X. Drzim volant, ale tie papiere ma lakaju. S X, bez X, s X, bez X, s X, bez X. Potom to uz nie je take pravidelne. Dlhansky zoznam vsetkych potrebnych vybavovaciek, ktore stihne. Nemam najmensie tusenie kedy a ako, ale stihne. Vzdy vsetko zachrani mesiac dopredu, alebo aspon v poslednom okamihu.
	Tlacim rychlost este o nieco vyssie, aj ked uz teraz ma ta rachotina so zamrznutym asfaltom problemy. Kaslem na stale ostrejsie zatacky, som motivovany Martinou, ktora sa musi dostat vcas z miesta A na miesto B. Len aby sme sa nedostali niekde do P.
„Boha!“ Hresim a brzdim. Cyklista? Teraz? A ani sa nepozrie? To co je?
	Letim s autom do najblizsieho stromu. Brzda nebol dobry napad, volantom hybem uplne zbytocne.
Krajina zatvorenych oci
	Prebudzam sa. Rad by som vedel kde. Okolo mna je krasna krajina. Stupam po akejsi trave, ktora vyzera skoro ako zo striebra. A vobec, vsetko vyzera byt strieborne. Tienovane niekde medzi bielou a ostatnymi farbami. Dostal som sa kdesi do tundry? Nie, tam nie, to nevychadza logicky. Musi to byt niekde inde. Ziadna polarna oblast, toto bude sen. Spim?
	Skusam ustipnutie. Co som dokazal? Ako tak uvazujem, asi vobec nic. Stojim uprostred niecoho. Mam pocit, ze keby som isiel ktorymkolvek smerom, isiel by som proti vetru. Kam ale ist? Ani neviem, kde som!
„Mas hlavu, Filip, mas hlavu! Pouzi ju!“ Hovorim si len tak, sam pre seba. Potrebujem sa zorientovat, potrebujem... potrebujem... pohlad zhora! Samozrejme!
	Vsimam si krajinu. Nie je to rovina, vidim v dialke kopce a niekolko je ich aj dost blizko. Dost na to, aby som sa tam dostal pred tym, ako mi od chladu uplne prestane fungovat svalstvo. Potom co? Co robit? Vyberam si najblizsi vrch. Ak to mozem nazvat prave tymto pojmom. Kopcek medzi kopcekmi. Vyliezt nan znamena trochu viac rozhladu za cenu energie, ktora by sa v tejto zime hodila. Som rozhodnuty, ide sa hore.
	Po trave, ktora je uplne malicka, sa az podozrivo dobre klze. Musi byt vsade? Krok za krokom sa priblizujem k vrcholu. Vystup je pomaly, v dobrom pocasi a v nejakej normalnej krajine by som bol uz davno hore. Zapasim s kazdym jednym centimetrom.
	Po toto som sem isiel? Toto je ten slavny, ziadany vyhlad? Stale rovnaka krajina, obrastena travou a sfarbena na takmer bielu. Vietor posilnuje a moje vlastne sily slabnu. Stale sa pytam sam seba, kde to vlastne som. Jedno vysvetlenie je horsie ako druhe.
	Martina? Co? Co tu robi? Vidim sesternicu, na opacnom konci tohto kopceka. Nechavam vsetky myslienky bokom a utekam, co mi sily stacia. Smykam sa po zmesi snehu, ladu a travy. V teniskach z toho najlacnejsieho plastu sa snazim prekonat rekord. Nemyslim na nic, len na nu. Preco tam lezi?
„Ty zijes? Co tu robis? Matka! Mata prebud sa!“ Trasiem s nou a citim v nej zivot, ale je slaba. Vsimam si krv. Vyteka jej z krku. Neviem co robit, vobec neviem. Narychlo jej zastavujem krvacanie z rany dlanou a celu ju zakryvam vlastnym telom.
	Spomen si, spomen si. Autoskola chlape, ten kurz. Bolo tam nieco o zraneniach. Urob nieco, myslim si len tak, sam pre seba. Volam na nu menom a pocasie sa este zhorsuje. Mrzne mi pokozka, no predovsetkym nadej. Odtialto sa nedostanem. Mam to, trenie! Dotykam sa jej lica a triem on svoje ruky. Chladne na chladnom, to vela neurobi, len co citim, ako chladnem este viac. Strieborna krajina vo mne prebudza smutok. Zima, trpenie moje i niekoho, na kom mi vzdy zalezalo. Matka je clovek, na ktorom mi bude zalezat do konca zivota, aj ked sa bojim, ze koniec je blizko. Bez tepla, jedla a nadeje sa neda zit.
	Moze byt toto Silveria? Vsetko je strieborne, tak by to mohlo byt. Silver je po anglicky striebro, podla toho som vymyslel ten nazov. Alebo je to Silveria a zomriem v svojej krajine, alebo je tu este jedna moznost, uz mi naozaj sibe. Este je tu moznost cislo tri, toto nie je realne, vsetko je len v mojej hlave a v skutocnosti lezim na posteli a spim. Bola ta havaria realna? Co ak som v nemocnici? Potom by toto bola krajina zatvorenych oci. Mozno sa z nej dostanem von, ked zamrznem. Alebo tu budu tajne dvere.
	Pozeram na Martinu. Nedycha, rychlo straca farbu. Nie je tu vobec nic, co by som mohol urobit. S uzasom sledujem svoju ruku, ako jej zatvara oci. Plac vraj nie je zly, ale teraz sa citim byt ten najhorsi na svete. Ak je toto vsetko sen, tak je to zly sen. Ak je to ale aspon trochu realne, som zodpovedny za smrt. A to k tomu svoju nepocitam.
AKT I
Rebrik
„Mas rebrik?“
	Otvaram oci. Nemam najmensie tusenie, o co ide. Aky rebrik? Co za rebrik? Zomieram od zimy a neda sa mi rozmyslat ani nad tym, ci zijem alebo nie. Tak co kde aky rebrik? Muzsky hlas to opakuje. Mas rebrik, mas rebrik. Snivam. Jeden z tych nepodarenych snov. Mozno som v nemocnici a niekto z kamosov sa ma pyta tu najvacsiu hlupost, co ich napadla. Alebo sa niekto opil a myli si ma so skolnikom.
„Pravdepodobne so sebou nema rebrik, pane.“
„Uz som sa bal, ze vyjdeme naprazdno.“
	Zda sa mi to? Akysi rozhovor. Nieco sa tu deje a zacinam sa citit viac... citit viac... zivy. Skusam vstat, ale v polovici padam na nieco makke. Zas ta trava? Nie, nieco ine.
„Uz je hore.“
„Este nie, este chvilu.“
	Konecne vidim. Nie tak zretelne, ako kedysi, ale viem, ze niekde som. Takmer vsetko je biele. Steny, strecha, podlaha. Akysi stan. Preco je vsetko biele? To ma zajal nejaky Ku Klux Klan alebo co?
„Matka,“ vydralo sa zo mna. Citim, ze sa na mna niekto pozera. Ona? Tie muzske hlasy? Zatial neviem. Asi stale snivam.
„Mas rebrik?“ Niekto sa ma pyta a ja mu odpovedam vlastnou otazkou. Pytam sa na Matku. Neviem co je s nou a zalezi mi na nej. Musim vstat, najst ju, postarat sa o nu. Dufam, ze zije. Nikto mi na to neodpoveda a ja stracam vedomie, neviem na ako dlho.
	Zobudzam sa. Vidim a pocujem pomerne zretelne. Predo mnou je devat vojakov a jedna zena, leziaca na zemi. Urcite Martina, ale je velmi bleda, oblecena v niecom inom. Jej povodne saty su vedla nej. Dviham sa a snazim sa k nej dopracovat, ale telo ma neposlucha. V prostriedku padam. Znovu vstavam, co sa len da, a padam. Nesikovne priamo na jej nohu. Hovorim jej prepac, ale neodpoveda. Ziadna odozva.
„Dostal si ju, blahozelam.“ Otacam hlavu k tomu, co to prave vyriekol.
„Co? Je v poriadku? Zije?“
„Nezije, dobra praca.“
„O com hovoris? Ja chcem, aby zila! Matka dychaj, dychaj!“ Bucham ju po hrudniku a je to ako udierat do kamena. Napriek tomu, ze ma z toho boli ruka, udieram stale, coraz vacsou silou. Nerozmyslam a konam. Ja ju zachranim.
„Dobre tahy, takto treba na trpaslikov.“
„Akych trpaslikov? Uz nic nechapem. Mam byt rad, ze je mrtva? To nie som rad, ani najmenej. A aki trpaslici? O co tu, sakra, ide?!“
„Nerozumiem ti.“
„Ona je so mnou. SO MNOU. Chcem, aby zila.“
„Vy, Silverijcania, ste naozaj blaznive zvierata.“
„Silverijcania? Nie som odtialto. Ani ona. Kto si ty?“
„Si naozaj arogantny. Tvoj humor je nemiestny. Takto sa odvdacujes za to, ze som ti zachranil zivot?“ Pozeram na toho tvora, co mi to hovori, a neviem co na to povedat. O arogancii by sa dalo diskutovat, ale nazvat cloveka, ktory je v tomto svete len chvilu arogantnym zvieratom, to je trochu vela.
	Zistujem, co sa stalo. Prisla hliadka, dali mi nieco do zil a zabalili ma do tepleho oblecenia. Rovnako sa postarali i o Martinu. Az teraz som zistil, ze nemam na sebe svoje povodne saty, ale nieco biele. Vyzera to ako nejake vlakno. Hodvab? To nie. Ale podoba by sa nasla. Som v bielom, v bielej krajine, v bielom stane, medzi bielymi. Ak si teraz nieco naozaj prajem, tak je to zobudenie sa. Ako druha vec ma napadli slnecne okuliare. Tolko bielej nemozem vydrzat.
	Chcem zistit, kde to vlastne som. Ako ale zacnem? Mam pocit, ze nech sa spytam cokolvek, tento... clovek? Je to vobec clovek? Podoba sa. Dva metre, dlhy krk, ale to je z rozdielov asi vsetko.
„Co si so mnou urobil? A co s Martinou?“
„Budes zdrave zviera. Dali sme ti ohen.“
„Ohen?“
„Ano, dostal si ohen. Ten ta zachranil. Teraz mi povedz o tom, koho nazyvas Martina. Ma rebrik?“
	Filip, mysli! On asi nemysli rebrik, na ktorom sa splha hore alebo dole. Nieco ine. Iny vyznam. Skratka? Druha cesta? Vytah? Martina tu so sebou urcite nema vytah. Pripadam si ako v Stoparovom sprievodcovi galaxiou, bez uteraka. A tiez bez rebrika ci vytahu.
„Asi nerozumiem spravne. Co sa mysli ako rebrik? Je to nieco na splhanie?“
„Samozrejme. Nikdy si nevidel rebrik?“
	Teraz som naozaj strateny. Co robit? Hodil by sa niekto na prekladanie. Pytam sa na Martinu a jej stav. Mrtva, neskora pomoc, nekompatibilita. To, co pomohlo mne, jej pomoct nikdy ani nemohlo. Nerozumiem preco.
„Preco si myslis, ze je trpaslik?“
„Je mensia.“
„Je to zena, ludska zena. To iste ako ja. Len je nahodou nizsia.“
	Kulturne rozdiely? Mozno. Som ale v Silverii, v mojom svete. Ako by to bolo, keby som ho niekedy dokoncil? A vobec, aky je cely ten svet? Som len v jednej casti, malickej casti. Ani neviem ktorej.
„Mozes mi povedat, kde sa nachadzame?“
„Severna Silveria, krajina nikoho. Ako to mozes nevediet? Toto je tvoja krajina.“
	Ani nevie, ze ma pravdu. Povedat mu, ze Silveria je nejaka knizka, z ktorej som urobil niekolko riadkov? To radsej nie. 
„Som cudzinec, som tu nahodou.“ To znie ako uplna hlupost. Co si pomysli? Zabije ma na mieste? „Som osobna straz Martiny.“
„Pocuvate to,“ velitel oslovuje vsetkych bojovnikov, „on je jej ochranca! A bez rebrika!“
	Zborovy smiech. Osem bojovnikov, vratane velitela, ide puknut od smiechu. Iny svet, uplna fantazia, ale smeju sa ako spoluziaci zo strednej. 
„Mozem vediet tvoje meno?“
„Arcigeneral Arin z Dugave. Ty si kto?“
„Volam sa Filip. Som z krajiny, o ktorej si nikdy nepocul.“
	Je ticho. Preco sa mi nesmeje? Ziadne narazky, vyhrazky, vobec nic. Po chvili vstava a oslovuje ostatnych vojakov. Hovori im moje meno a vsetci stichaju. Atmosfera sa meni, neda sa mi dobre dychat. Je mi teplo, vdaka ich zasahu dokonca prijemne, ale neviem, co sa chysta.
	Vstavam. Neviem co ma to napadlo, ale uz sa mi nechce lezat ani sediet. Vratila sa mi sila. Mozem kracat, koncatiny su pohyblive a vnutro stanu je pohodlne. Za jeho plachtami pocujem zuriaci vietor. Nechcem ist von. Su sikovni, ze dokazali aj v takom pocasi postavit pevny stan, kde by sa voslo nie osem, ale aj dvadsat ludi.
„Co sa viaze na moje meno?“ Stale sa pytam toho arcigenerala, nemam odvahu pytat sa ostatnych. Popri tom rozmyslam, co je to vlastne za titul. Nejaky nadgeneral? Minister obrany? S akou osobnostou sa tu rozpravam?
„Filip je davne meno. Myslim, ze ako jeho nositel ho poznas velmi dobre.“
„Som tu prvykrat, nepoznam Silveriu ani ine krajiny, objavil som sa tu a ani neviem ako. Ver mi, nechcem nikomu ublizit, rad by som len prezil.“
„Filip je bozske meno. Toto je jeho zem, Filip je boh Silverie a sme na jeho pode. Hovori sa, ze sa vrati a pod vedenim niekoho s jeho menom, kto sa objavi v Silverii len tak, sa stane Silveria najsilnejsou castou sveta.“
	To co je? Proroctvo? Nie, toto snad nie! Proroctva su tak otrepane a nudne! A vzdy sa naplnia, vsetci budu stastni. Mozno by sa to ale malo stat. Objavim sa, vsetko napravim, aj ked zatial vobec neviem ani co je zle, a budem spokojne zit v mieri. Co si to nahovaram, nic take sa nestane. Mozno je Filip bezne meno a cele to pasuje na niekoho ineho. Ukazal som sa tu, len tak, a Martina tiez.
	Znovu sa k nej priblizujem a hladim ju. Vzdy mala jemnu pokozku, aj ked nikdy nebola tak chladna a biela. Vsetko je biele, musi byt aj ona? Lucim sa, v kolektive chlapov, ktori neveriacky krutia hlavami. Su celkom ticho, zatial co mne vytekaju slzy.
„Ako reinkarnacia boha juhu sa nespravas. Nie si ako my, ty dokazes s trpaslikmi vyjednavat a priatelit sa, my nie,“ vysvetluje arcigeneral.
„Preco vy nie? Ako to vlastne suvisi?“
„My sme zo zapadu. Marvenaci, lud zapadu. Bojovnici, prieskumnici, otvoreni novym veciam. Respektujeme juh i sever. Poriadok i uplny chaos. Trpaslici su nasim opakom. Su arogantni, neuveritelne tvrdohlavi a namysleni, urobili by a aj robia cokolvek na to, aby nam mohli ublizit.“ Doparoma, je to pravda! Som vo svojom pribehu! Jedna vec je nieco take vymysliet a nieco celkom ine je to prezivat. Tento arcigeneral si musel nieco odtrpiet.
„Neviem, za co mate Martinu, ale ona nie je trpaslik. Je ako ja. Prisla spolu so mnou.“
„Zachranila ta.“
„Zachranila ma? Ked som ju nasiel, zomierala.“
„Podrezala sa sama. Tymto. Zvlastna zbran. Nie je velmi ostra, no pri spravnom pouziti moze...“
„Pockaj! Ona si klucmi... preco?“
„Klucmi? To je ale zvlastne meno.“
„Preco to spravila?“
„Ty ju poznas asi lepsie ako ja. Podla mna to urobila z depresie. Ak sa tu objavila a hrozila jej smrt zamrznutim, rozhodla sa zomriet este pred tym. Muselo to byt velmi bolestive...“
	Arcigeneral nieco rozprava. Nepocuvam ho. Som v skutocnej nocnej more. Sesternica, ktora by teraz normalne robila posledne pripravy pre svoju svadbu, je mrtva. Zabila sa. Sama. Preco? To si sama seba nevazila? Alebo vedela, ake je to zamrznut na kost?
„Privolala nas k tebe.“
„Ako to myslis privolala? O com zas neviem?“
„Trpaslikov dokazeme vycitit. Zvierata zo Silverie ci Herbelethu nie, ale trpaslikov ano. Hlavne ich krv.“
	Pytam sa na dalsie veci a dostavam odpovede. Neviem ani co si mysliet, ale toto je asi ten najhorsi zart, aky si viem predstavit. Som v divnej krajine s divnymi pravidlami, kde sa da zamrznut, ludia sa podrezavaju klucmi a ten, kto je zo vsetkych najblizsie k tomu, aby bol mojim priatelom, ma nieco spolocne s komarmi alebo zralokmi. Vedel som, ze zivot bude zlozity, ale netuzim teraz pocut vsetky zemepisne nazvy a ani kydanie na akychsi trpaslikov. Navyse Martina nemoze byt trpaslik, iba ak by sa zmenila. Vyzera rovnako. Vlastne nie. Je mrtva, chladna a pohlad na nu mi robi nieco so srdcom. Hlavou mi prelietavaju spolocne zazitky a krasne spomienky su zmenene ciernou stuzkou.
	Je trpaslik? Zmenila sa, alebo nim vzdy bola? Mozno su velmi podobne nase dva narody, rasy, kmene alebo ako sa to nazyva. Mozem byt nieco medzi a ona tiez, len ja som viac na juh a ona na vychod. Nie najlepsia kombinacia, ak sme na zapade. Spominam si na planovany politicky system. Zapad nenavidi vychod a tak moze mat Martina velku smolu. Nieco mi vravi, ze je dobre, ze nezije. Mohli by ju mozno aj mucit. Ak som z juhu, mam sa relativne dobre, kym sa nestretnem s niekym zo severu. A s nimi sa zapad kamarati.
	Dava to logiku, rozdelenie na styri casti je rovnovahou strachu. Zaroven uplne peklo pre toho, kto je v nespravnom case na nespravnom mieste.
Silveria Silveria zo Silverie
	Otvaram neveriace oci. Ligotajuce sa palisady? Coze? Hrube drevene koly su pokryte ladom. Nadhera, hoci hrozostrasna. Kracam v bielej latke od arcigenerala, ktoru mam teraz omotanu okolo tela, na svojom povodnom obleceni. Rifle a hodvab, to je kombinacia. Viem, ze to nie je celkom hodvab, ale nejako sa to volat musi.
	Prichadza sa blizsie k palisadam. Mesto alebo pevnost, neviem presne. Pred branou je niekolko bojovnikov v bielom. Odhadujem ich na patnast az dvadsat a je ich ledva vidno. Co je to za narod, ktory tak miluje bielu? V knihe som ich nijako nenazval, no ak by to nebol Ku Klux Klan, tak by dostali meno Dileri vapna. 
	Dozvedam sa, ze to obydlie je opevnene hradisko. Uplne nove, zatial bez mena. Nerozumiem, ako moze niekto stavat opevnenie v tejto zime! Len co sa zbalil stan, ja som zacal mrznut a teraz, aj ked posilneny nejakou ich medicinou a zabaleny do asi kuzelnych siat, idem zmrznut kompletne. Bude zo mna socha. 
„Hej ty!“ Niekto ma oslovuje. Nieco chce.
„Kto ja?“
„Rebrik.“
„Nemam rebrik. Co mate vsetci s tym rebrikom?“ Uz mi idu naozaj vsetci na nervy a to som tu... ako dlho tu som? Chcem sa zobudit, okamzite, a radsej by som robil v normalnom svete cokolvek. Aj behal po rebriku, ak tam bude aspon teplo.
	Arcigeneral prichadza k tomu straznikovi. Nieco mu hovori a ten sa upokojuje. To je dobre, velmi dobre. Mozem dalej. Alebo to moze byt zle? Citim sa zvlastne, ako keby ma chceli vystavit do nejakeho muzea. Pripadne naporcovat a zjest.
	Vojaci ma vedu k ohnivocervenej stavbe. Vsetko v okoli je biele, zasnezene a chladne... a teraz toto! Cervene steny, zo strechy husty dym a citim teplo. Co je to? Sauna? To nie, nic take. Musi to byt nejaka dolezita budova severanov. Severania, do slaka! Ak sa oni na mna pustia, bude so mnou zle!
	Nedobrovolne vstupujem. Horucavu vidim, citim i pocujem. Predovsetkym vsak vidim uplne iny svet, aj ked mozno malicky. Pec, mnozstvo dreva a akasi rohata bytost, ktora mi podava palicu. Rad by som vedel preco.
„Silverijcan! Silverijcan!“
	Krici na mna, potvora jedna. Podava palicu a hned si ju aj berie. Vlastne nielen to, este ma chce s nou bit! To si nedam! Je to poriadny chlap a preto sa radsej uhynam, ako sa len da. Som pomaly. Dviha ma do vysky a stale po mne vrieska, ze som zo Silverie. Nestacilo by to povedat raz? Som, a co? Kompletne zo Silverie nie som, ale v chapani vsetkych naokolo som. Pravdepodobne.
„Co chces?“ Pytam sa ho, nie s velkym nadsenym.
„Silverjcan! Silverijcan!“ Melie si svoje. Pohladom sa snazim ziskat pomoc od arcigenerala, ale ten odchadza aj s druzinou. To tu mam byt s tym magorom sam?
	On zo mna straca nervy? Ako si mam vysvetlit, co tu vymysla? Nemam najmensie tusenie, co tu mam robit a on ma chce bit! Chytam do ruky palicu a ta sa meni, svieti modrym svetlom. Nie cela, len ta polovica, ktorej sa dotykam. Jeho cast svieti na cerveno.
„Silverijcan! Silverjcan!“
„A co? Zavidis?“
	To som asi nemal robit. Snazim sa striast zo seba tie jeho chlpate paprce, ale nejde to. Vlecie ma do vedlajsej miestnosti, ktora ma v strede akusi jamu. Chce ma tam hodit a ja sa samozrejme branim, co mi sily stacia. Proti takej kope svalov nemam sancu a z dychu toho certa diabla odpadavam.
	Aaaaau! Zobudzam sa. Vitaj, zivot. Toto nebo nie je. Mohlo by to byt peklo? Ohne, dym, nariekajuci ludia, to by pasovalo. Nikde nie je kotol a ak tu certi su, nevidno ich. Toto musi byt nejaka cela. Mreze z hrdzaveho zeleza, cez to by som nechcel prechadzat. Ale aj tak chcem! Nikde sa vsak nedostanem.
	Nieco sa ma dotyka. Plaz? Nejaky rohaty drobec? Otacam sa a vidim niekoho, koho by som tu necakal. Lutost, to je prve, co ma napada. Dievca doranane na celom tele, skoro nahe a kruto zbicovane. Odtlacam jej ruku. Neviem preco, vobec netusim, ale ide to samo. Ona nema ziadnu silu. Hladna, smadna, vysilena, ale stastna! Usmieva sa na mna popukanymi perami.
„Kto si?“ Pytam sa nesmelo a nepocitujem z nej strach. Trochu mi pripomina Martinu. Namiesto slovnej odpovede otvara usta tak, ako to len ide. Nevidim jazyk. Ona je bez jazyka!
„Ty... nemas jazyk?“ Smutne prikyvuje. Co za surovca vyreze dievcatu jazyk? Mala ho vobec? Nelaka ma studovat jej ustnu dutinu.
„Niekto ta o jazyk pripravil?“ Prikyvuje. Sice slabo, ale zvykam si. Kladiem si rovnaku otazku, ako pred kratkym okamihom. Co za surovca... mysli Filip, mysli! Preco by jej to asi niekto robil? Urcite preto, ze vela vie, privela nahovori alebo ju niekto nema rad. Vyzera byt... ani to neviem.
„Si zo Silverie?“ Znovu prikyvuje. Zacinam mat strach, ze mi prikyvne na vsetko a ze vobec ani nerozumie, aky pohyb hlavou znamena ano a aky znamena nie. Som zvedavy, ako sa kyvanim hlavy povie slovo mozno. 
„Vies, ako sa volam?“ Ocakavam nie, ale nemou odpovedou je dalsie ano. Musi byt vycerpana, alebo sa vobec nechapeme. S pocitom nepochopeneho genia sa opieram o akusi stenu. Je mi horuco, a to nielen preto, ze som bol donedavna v neskutocnej zime. Horia ohne a ja sa potim. Neda sa mi dobre nadychnut. Kysliku si prajem viac, ale hlavne chcem odtialto vypadnut. Aspon som rad, ze nikto po mne nechce rebrik.
	Prezeram ranu, ktoru mam od nechta toho pekelnika. Hodi ma do jamy a to, ze sa mi dostane jeho necht do masa, ho vobec netrapi. Co robi pekelny domcek s pivnicou v bielom meste? Ako past na oci. Pomysliet si, ze sa tu potim a len kusok odtialto je zima, to je... vlastne to je fuk. Mozno tu budem do konca zivota.
	Slecna nebezpecna sa mi dotyka rany a ta okamzite mizne. Uzasne! Neskutocne! Ale dobre otrepane. To uz bolo v asi kazdom sci-fi serialy. Kratke woodoo a uz idu vsetky zranenia kdesi do pecka a ostava len zasoba hitpointov na maxime. Som z toho trochu sklamany. Ziadne jazvy, nic. Bunky sa hoja, vsetko sa bez stipania vydezinfikuje a mozem sa krasne usmievat. Ale neusmievam sa. Ta dievcina je na tom zle. Nic o nej neviem, len to, ze momentalne nevyzera najlepsie a je rovnako ako ja zavreta v akomsi muzeu voskovych figurin. Bez vosku. Preco mi pomohla? A ak pozna nejake tie cary mary, preco neuzdravuje seba?
	Mam napad. Uplne sibnuty a zahram sa pri tom na ludoveho liecitela. Mam na tomto mieste rovnake schopnosti? Natiahnem ruku a dotknem sa jej lica, ktore je cele od krvi. Zmena! Mam cervenu ruku! Nic viac sa ale nedeje. Skusam zatvarat oci a sustredene sa tvarit, ako je to vo filmoch, ale nic sa nedeje. Vsetko je rovnake. Nedokazem jej pomoct takymito zazrakmi. Necham to na niekoho ineho, kto ma s tym viac praxe. Myslim na vsetky tie pocitacove hry, kde ma kazdy kuzelnik manu, vnutornu kuzelnu energiu, a ta sa pomaly obnovuje. Alebo rychlo, ak je po ruke flaska. Neviem, ktory svet je teraz menej normalny.
„Ako sa volas?“ Pytam sa a teraz ma napada, ze sice vie spravnu odpoved, ale nema mi ju ako povedat bez jazyka. Otvara usta, ale z tych pier som vela neprecital. Nejake meno. Ako ju budem volat? A treba to vobec? Mozno sa nedozije rana a ci rano vobec pride, to nemam ako zistit. Nemam tu mobil, hodinky, notebook, tablet ci hlupe okno, cez ktore mozem vidiet tmu. Asi sam chytam nejake okno a vidim tmu vsade okolo, riedenu len ziarou z plamenov.
„Dostala si sa tu rovnako ako ja? Tiez ta sem hodil akysi rohaty hnup?“ Pytam sa. Viem, ze sa nic nedozviem a len mi prikyvne. Za predpokladu, ze mi rozumie. Ani sa na nu nepozeram. Naco aj? Tu ma nemoze prekvapit, pretoze nie je ziadny iny sposob, ako by sa sem mohla dostat. Alebo je tu iny sposob? Opakujem otazku a ona prikyvuje. Co som dosiahol? Vlastne vobec nic.
	Vyzera to na spanok. Nechce sa mi nic riesit, len zatvorit oci. Bol by to dobry luxus, ocitnut sa v tom mojom trojizbovom bytiku, pod perinou a mohol by som si vylihovat kolko chcem. Lenze ja byvam pri pile, perinu mam plnu malych zvieratiek a uplnou nahodou som v Silverii. Upresnit to? Biele mesto, cerveny dom, cierna pivnica. Tomu sa hovori realita, alebo velmi hlupy vyber pasteliek.
	Ludia maju pat zmyslov. Zrak, sluch, hmat, cuch a chut. Niekde sa hovori este o reakciach na teplo a o zenach sa hovori, ze maju zmyslov aspon desat, ale to je o inom. Moj dalsi zmysel, ktory nema ID cislo, je velmi jednoduchy a nie vzdy funguje spolahlivo. Dokazem zistit, kedy je rano. Zobudzam sa a vidim tmu miesanu so svetlom z ohnov. Neustale niekto vyvreskuje a neda mi spat. Na bruchu mi nieco odpociva. Hlava, stale doranana, patriaca tej... slecna? Pani? Dievcatko, ktore este nenosi obciansky? Neviem. Vcera, ak vlastne bolo nejake vcera, sa nedala rozoznat. Chcelo by to sprchu, nech ju mozem identifikovat. Chcem vela. Klietka je mala, vsetky otvory su zabezpecene a v mysli sa mi ukazuje smolkova zmrzlina, alebo podobny absolutny gyc.
„Hej, vies ako sa odtialto dostat?“
	Kyve hlavou. Stale kyve hlavou. Naco sa jej vlastne nieco pytam? Prikyvuje na vsetko, aj na moje meno. To nemoze vediet. Alebo moze? Skusim to otestovat na inej otazke.
„Len tak, na preskusanie. Som dievca?“
„N n!“
„Ty hovoris? To je... vsak si prisla o jazyk, alebo nie?“
	Nieco mi naznacuje, ako vzdy netusim co. Lepsie sa na nu pozriem. Niektore rany ma takmer zahojene a zretelne... nie, to je silne slovo. Ale pocul som pismeno N, dokonca dvakrat.
„Moze ti dorast jazyk?“
„Aaaaa.“
„Vyborne. Aspon sa mozeme porozpravat. Som Filip. Ako sa volas ty?“
	Niektore hlasky jej vobec nejdu. Dovoluje mi pozriet sa jej na jazyk. Ma ho, sice malicky. Ona nejako regeneruje. Lieci sa zo zraneni. Az bude v plnej sile a bude mat nejake specialne vlastnosti, budeme moct vypadnut odtialto. Dufam, ze to bude coskoro. Zacinam mat hlad.
	Poklop v hornej casti sa odkryva. Obrovska ruka ma chyta za nohu a vytahuje hore. Protestujem, drzim sa cohokolvek, co sa priblizi pod ruku, ale zbytocne. Poklop sa zatvara a ja som sam, bez Martiny, Arcigenerala alebo tej neznamej.
	Divam sa do hnusnej tvare tej bytosti, co ma vytiahla. Dlhe vlasy, ktore by nerozcesal ani kombajn, splyvaju s tmavou pokozkou. Demon, pokryty tetovaniami a ako je to u demonov asi zvykom, priserne mu smrdi z ust. Keby som mohol zobrat so sebou cokolvek, boli by to veci ako zubna pasta ci zuvacky na ladovo sviezi dych. Minimalne dva kartony.
„Ty! Hnusny clovece! Vraj nemas rebrik!“ Dokelu, uz je to tu zas.
„Nemam rebrik, len tak cestujem touto krasnou krajinou.“
	Smeje sa! Co smeje, toto je vyssi level smiechu! Mohol by laskavo sklapnut? Neda sa to pocuvat. Pripomina to naozaj vselico, len nie smiech rozumnej bytosti.
„Co ti je smiesne?“
„Nadherna krajina! Ze nadherna krajina! HA HA HA HA HA!“
„Tak sme sa zasmiali. A teraz mi povedz, co chces.“
„Tvoj rebrik a tvoju mizernu juzansku dusu!“
„S tym ti nepomozem, dusa je len moja.“
	Rohaty demon ide puknut od smiechu. Povedal som nieco vtipne? Neviem. Asi mu jednoducho sibe. Aj mna chyta smiech, ale skor preto, ze chcem zit. Skacem okolo jeho ohnika, pretoze mi nic ine neostava.
Hadze ma o zem a zacina sa vypytovat.
„Aliancia?“
„Aka aliancia? O com hovoris?“
„Rebrik?“
„Nemam.“
„Meno?“
„Filip.“
„Tu mas!“ Dostavam poriadne zaucho. Neviem za co, ako vzdy. „Filip je mrtvy! Skapal, utiekol!“
„Tak skapal alebo utiekol?“
	Vytahuje dlhy noz a zahana sa. Chce ma zabit! Vyhybam sa uderom, tak rychlo ako viem. Davam sa na utek. Som rychlejsi, utekam mu. Kam sa ale dostanem? Bezim popri druhom demonovi, ktori zariadil moje uvaznenie, a dostavam sa von z domu. Biele mesto, postavene v zapadnom style, aspon myslim. Vsetko je tak privelmi odlisne. Mota sa mi z toho hlava. V prvom rade sa snazim utiect. Nemam cas na vyber smeru, len utekam. Telo mi krehne a nemam tu priatelov. Brana, samozrejme! Je strazena. Vojaci si ma vsimaju. Polovica strazi branu a druha sa hybe mojim smerom. Krok vymienaju za beh.
„Prepac,“ pocujem zozadu a obzriem sa. Arcigeneral, ktory ma sem doviedol, mi trieska po hlave nejakym predmetom. Neviem akym, ale boli to. Stracam vedomie.
	Znovu v tej diere. Zobudenie s bolestou hlavy. Drzim si nieco, z coho bude obrovska hrca. Na moje, uz neviem kolke prekvapenie, mi ta slecna priklada na hlavu svoju ruku. Bolest rychlo ustupuje. Lieci ma. Bolo by to krasne, keby ma liecila vzdy a vsade. Bol by som nezranitelny. 
„Dakujem,“ hovorim len tak, zo slusnosti.
„Silvelia.“
„Ty uz normalne rozpravas?“
„Ano, ja Silvelia, ty Filip, uskutocnis ploloctvo a zachlanis Silveliu. Budem ti sluzit.“
Silveria zo Silverie



„Len pomaly, pomalicky, nie vsetko naraz! Vobec nerozumiem, ty mi chces sluzit? Vsak sme v cele a za chvilu je s nami koniec. Ako ta tu mozem zachranit?“
„Ty nezachlanis len mna, zachlanis celu klajinu. Silvelia bude najsilnejsia a ty budes plvy velky klal!“
„Krajina, v ktorej sme, cela juzna cast, sa vola Silveria a ty sa volas tiez Silveria, je to spravne?“
„Ano, Silvelia. Viem, ze ty pochadzas z daleka a lada vsetko vysvetlim. Silvelia je klajina aj zenske meno, po klalovne Silvelii. V lebliku mam aj klatsie meno, Silva.“
„Ty tu mas rebrik? Ukaz mi ho.“
	Silveria, alebo asi radsej Silva, nech sa to nepletie, ukazuje karticku. Meno, povod, datum narodenia a hodnost. Neviem, ako ta hodnost funguje, ale ona ma hodnost sest z deviatich. Dve tretiny, to je myslim dobre. Ak sa na vojne dostane niekto na sest z deviatich, moze byt asi plukovnik, alebo tak nieco. Neviem. Ale je to vysoko. Urcite sa malokto dostane az na taku uroven. Moj rebrik, ak je to nieco ako obciansky preukaz, by mal hodnost nula. Alebo devat? Ako to funguje, cim menej tym lepsie? Alebo to vobec nefunguje tak, ako si myslim? Co ja viem, moze to byt aj nahodne cislo vycucane z prsta.
„Co znamenaju tieto cisla?“
„Zachlanene zivoty. Sest ludi zije vdaka mojim akciam. Ak sa postalam o deviatich, uz nikdy ma nikto nebude odsudzovat za to, aka som. U tlpaslikov by som sa mala lepsie ako tu. Filip, ak chces zit, musis si zariadit leblik. Je to dolezite.“
„Pockaj, ak zachranis zivot mne, mas z toho uzitok?“
„Ano.“
„Vyborne. Zachran ma. Prave teraz. Chcem von zo Silverie, z celeho kontinentu. Rad by som sa dostal do sveta, kde skutocne patrim. Mimo tejto nocnej mory.“
„Take caly neovladam, musis ist za anjelom. Magia ludi ani tlpaslikov toto nezvladne.“
„Za anjelom? Na nic take neverim!“
	Ako tak rozmyslam, asi by som mal verit. Predsa len, som medzi demonmi, nejakymi bielymi potvorami, vedla niekoho, kto je nejakou zmesou zeny a trpaslicice. To je ale hlupe slovo. Urcite sa to da povedat lepsie, ale neviem ako.
	Lepsie si vsimam tu Silvu a ziadam ju, aby sa postavila. Okamzite ma posluchla. Je dost nizka a buclata, ale viac mi pripomina cloveka. Aj ked som si trochu rozumel s arcigeneralom, toto je nieco ine. Citim urcitu spriaznenost.
„Ako si sa sem dostala?“
„Pomahala som nepliatelovi. Videla som velku bitku a lozhodla som sa pomoct. Pletoze Malvenaci videli, ze nemam zbran, lozhodli sa ma sputat a zbit. Odvtedy som v tomto meste a ked zistili sevelania, ze som z juhu, plesunuli ma sem.“
„Si nejaka doktorka? A mas rodinu, ktora by sa mohla o teba postarat?“
„Viem niektole caly, ale nie vsetky. O mna sa nikto nepostala, moju lodinu podla leblika nasli a zabili. Som sama. Zijem len aby som tlpela.“
„Ak ale zachranis este troch, budes slobodna a nikto ti neublizi.“
„Len kym mi nezobelu leblik. Navyse som Silvelia zo Silvelie, ktola sa nalodila v Silvelii na sevele a tak mam vela nepliatelov.“
„Pozdravuje ta Filip, z uplne ineho sveta, ktory tu prisiel o sesternicu, skoro zamrzol, bol hodeny do jamy, mal v mase demonicke nechty a v skutocnom zivote zo mna strom urobil skladacku.“
	Hladam v cele nieco, co by sa dalo pouzit na prechod do inych svetov. Hviezdna brana, skrina s kozuchmi, cokolvek. Nic. V zufalstve prezeram cele okolie, osvietene ohnami. Niekolko klietok, vsetky vo vzduchu, priviazane o povalu. Pod nimi ohen. Niektore klietky su prazdne, ine preplnene a vazni, zmiereni so svojim zivotom, podriemkavaju. Co ine im ostava? Rozhadzovat rukami, ze je svet zli? V mojom svete taki nosia zlate retaze okolo krku a v mojom druhom svete, ktory som zacal pisat, by to asi velmi nepomohlo. Alebo ano?
„Ak dokazes liecit ty mna, dokazem liecit aj ja teba?“
„Ulcine ano,“ informuje ma Silva, „ale magiou nie. Nemas to plekliatie.“
„Prekliatie?“ S uzasom sa divam na to, ako pokojne to hovori. Ake docerta prekliatie? Vsak je to uzasna schopnost. Zohnat tank, nejakych DPS a bude to skvela trojka. Ale nie, co to trepem. Nie som v RPG pocitacovej hre, som v... v com?
„Musim pomahat, inak ma potlestaju.“ Silva uplne zmiatla moje nedavne myslienky. Na co sa mam sustredit? Zeny maju v tomto znacnu vyhodu.
Stretnutie s anjelom
	Chcem odtialto prec. Nie je to nic nove, ziadna uzasna novinka. Rad by som nasiel vychod, aj ked zatial neexistuje. Minimalne v mojom ponimani casu a priestoru.
„Dokazem ma odtialto dostat? Vratim sa potom po teba.“
„To by si naozaj ulobil? Ple mna? Ani ma nepoznas.“
„Ale samozrejme. Tam, odkial pochadzam, sa starame jeden o druheho.“ Myslim, ze by som sa mohol naucit lepsie klamat. Hodi sa to, aj v takejto situacii.
„Mozem ta odtialto preniest az za blanu mesta, ale je to nebezpecne. Mozem zomliet od vysilenia.“
„Ak tu ostaneme, zomrieme obidvaja.“
„Vies co po mne ziadas? Musis byt naozaj nasledovnik velkeho Filipa.“
	Ja a nasledovnik? A rovno buduci kral alebo boh, vsak preco nie? Ak to takto naozaj bude, stane sa Silveria tou najotrepanejsou fantasy na svete. Pribeh, kde je vsetko jasne, uz od zaciatku a nejaky niktos si splni americky sen. Ako to uz byva, z problemov ma dostane krasna... krasna mozno nie, ale zena s rebrikom. Uvazujem, ci je normalnejsie pomenovanie na tu karticku rebrik alebo obciansky. Su tu vobec obcania? A vie tu vobec niekto, co to znamena?
„Silva? Ako si sa dostala k svojmu rebriku?“
„Dostala som ho v meste. V kazdom meste ti urobia plazdny leblik.“
„Vies ho urobit aj teraz? Svojimi carami?“
„Este som to nerobila, ale mozem skusit.“
	Cary mary, niekolko slov v jazyku, akemu ani nahodou nerozumiem. Objavuje sa karticka. Stale zranenymi rukami pise tak krasopisne, ze by z toho Word dostal depku. Meno, datum narodenia a dalsie udaje. Ako tak pozeram, je to po slovensky. Coze? Fantasy svet, kde sa hovori po slovensky? Pochopim, ked vsetci mimozemstania vedia anglicky, ale toto je naozaj vela. Vlastne som rad, ze to nie su cinske znaky miesane s hieroglyfami, morseovkou a povrazkami.
„Mas rada bryndzove halusky?“
	Asi najsialenejsia veta v ohnivom podzemi je prekonana este sialenejsou odpovedou. Bryndzove halusky rada ma, ale zo zincice je jej zle. Neuveritelne. Zijem v psychiatrii. Dokonca ma vacsina bytosti, ktorych som tu stretol, biele plaste.
„Dokazes ma dostat priamo k anjelovi?“ Pytam sa trochu nervozne. Citim vo vzduchu hacik. Nebude to cesta domov prvou triedou. Skor by to mohlo byt prioritne vyfackovanie. Stale je to ale lepsie ako nic.
„Lada to skusim, ale mozem zomliet.“
„Skus to.“ Je mi to hlupe ziadat druhykrat. Mozno to ale vyjde. Co by sa stalo, keby som v tomto svete aj zomrel? Mozno by som bol v tom realnom, niekde v nemocnici.
	Niekolko carov a ja som zrazu prec. Neuveritelne, taketo cestovanie. Nieco povie a vsetky zakony fyziky si mozu dat pohov. Ocitam sa v casti mesta, ktora je skutocne pekna, ale aj tu sa najde past na oko.
	Na odporucanie prichadzam k domu, ktory uz z dialky vyzera zle. Obvodove mury su urobene nakrivo, ziadna omietka a pri vstupe ziadne dvere. Potichu a hlavne pomaly prichadzam dnu. Tmu v miestnosti zabezpecuje jedine okno a aj ked je strecha derava, vela svetla neprepusta. Z vyzdoby len stara metla pri dverach a trojnoha stolicka pri stene. Predo mnou sa krci anjel. Biela bytost s kridlami. Niekto, koho hladam. Pise nieco brkom. Okolo neho su na zemi kusky dolamanych brk a a skvrny od atramentu.
"Kto si a co chces?!"
"Vy... ste anjel?"
"Som a co?"
"Potrebujem vasu pomoc."
"Vypln toto a vypadni."
	Co je to za anjela? Myslel som, ze ma uz nic neprekvapi, ale toto je naozaj zvlastne. Anjel, ktory sa nesprava ako anjel. Ani nahodou.
"Tato ziadost je nutna, je to dolezite, stratil som..."
"Koho to zaujima? Zapis to alebo vypadni. Skor ako ma naseries a ja ti spravim zo zivota peklo."
	Zapisujem naliehave slova a len co dopisem, ukladam papier na hromadu inych papierov. Anjel ho chyta a bez citania presuva uplne dole, pod vsetky ostatne. Prikyvnem a odchadzam, bez slova. Pocuvam, ako anjel nadava, ze ma vela prace a do jeho hradu prichadzaju same zvlastne bytosti. Po takom hrade vobec netuzim.
	Sam pre seba si hovorim, ze to mohlo dopadnut aj horsie. Potrebujem sa odtialto dostat, on jediny to dokaze a nezabil ma. Mozno bude v lepsej nalade niekedy nabuduce. Nenapadne sa pozeram cez okno. Anjel si kridlom posuva pivo priamo pred seba a cele ho hadze do svojho traviaceho ustrojenstva. S vynimkou toho, co mu vytieklo po brade na oblecenie. Hlasne odgrgava.
„Co tu robis?“ Stretava ma arcigeneral a pyta sa s neprijemnym prekvapenim. Pohlad niekoho, kto si urobil svoju pracu najlepsie ako sa da, ale niekto to zmeni, skomplikuje a narobi tak problemy.
„Pozri, uz mam rebrik!“ Arcigeneral cita karticku a po jej precitani opakuje otazku.
„Co tu robis? Mal si byt na velvyslanectve Herbelethu!“
„Ake velvyslanectvo? Aky Herbeleth?“
„Budova severanov. Dobre ti radim, vrat sa tam, uz zajtra je sud.“
„Aky zas sud? A vobec, ja som nikomu nic zle neurobil a chcem ist len domov. Do svojho sveta, kde nie su ziadny demoni, nikde nie su zamrznute palisady a kde som s Martinou.“
„To musi byt velmi zvlastny svet,“ s jemnym rozhodcenim hovori arcigeneral.“
„Myslis, ze prave ten moj svet je zvlastny? Aspon ma za nic neodsudia.“
„Mozno ta neodsudia ani tu, ale ak nebudes na velvyslanectve, budes prehlaseny za medzinarodny terc. Ktokolvek ta bude moct zabit. Dovediem ta tam.“
„Ale ja nechcem ist do tej klietky, chcem utiect. Odist z tohto sveta a vraj to anjel dokaze. Musel som sa o tom presvedcit.“
„On? Moze mat tu silu, ale nema ziadny dovod ti pomahat.“
„Tam, odkial pochadzam, verime na anjelov, ktori stale pomahaju, siria dobro a riesia problemy. Je to pre nich prirodzene.“
„Ak iba verite, tak to znamena, ze ste ziadneho nikdy nestretli. Tu jeden je, v tejto miestnosti. Skutocny, mozes si ho ohmatat a ma realnu moc, ale nema dovod riesit tvoje problemy za teba.“
	Rozhovor pokracuje cestou na to, co arcigeneral nazval velvyslanectvo. Divny clovek, ten arcigeneral, aj ked zistujem, ze Marvenaci nie su tak celkom ludia. Rozhodne k nim maju blizko a neporovnatelne blizsie ako tie rohate obludy, ktore by mali prijemnejsi dych, keby sa predavkovali cesnakom.
„Ahoj Silva,“ oslovujem Silveriu v klietke. Viem, ahoj som nemusel vraviet, je to zbytocne a len pred chvilou sme sa odlucili.
„Ake bolo stletnutie s anjelom?“
„Trochu ine, ako som cakal. Je to namysleny kreten, kridlom si prihrava pivo a vobec nema chut pomahat. Divny anjel.“
„Nie je vzdy taky.“
„Chces povedat, ze niekedy by mi naozaj mohol pomoct?“
„Ano, niekedy pomaha. Musi ho niekto splavne motivovat, aby sam chcel pomoct. Niekedy je velmi mily a pozorny a stala sa, aby sa nikomu nic zle neplihodilo.“
„Vyborne, dalsi extrem tejto krajiny, schizofrenicky anjel. Neviem latinsky nazov, ale v beznej hovorovej reci je to hnup.“
	Dohorieva jeden z ohnov. Z toho, co bola kedysi hromada dreva, je teraz len mnozstvo chladnucich uhlikov. Ubudol jeden zo zdrojov tepla a svetla. Silva zratala, ze takychto ohnov ostava este sedem. Spominam si na to, ako bola u mna Martina a zmeskala vsetky spoje. Ostavala na noc a mne vypadla elektrina. Nudzove riesenie su sviecky. Dve male, krpate a dolezite asi ako male bezvyznamne plus. Ona vsak mala v kabelke, akusi obrovsku fialovu sviecu s nejakou nezabudnutelnou vonou. Nemam tusenie co to bolo, ale vonalo to dobre. Velka romantika. Ale co tu? Uz nie je osem ohnov, ale iba sedem. Romantika by aj mohla byt, v dvojici pri ohni... len mi do toho jemne nepasuje fakt, ze je to akesi vazenie, vsade su hrdzave kovove mreze a v inych klietkach stale niekto vyvolava, ze je zle, nieco boli a tak podobne.
„Ako to vyzera tam... no... odkial to vlastne si?“ Pytam sa, hlavne na zabitie nudy.
„Nalodila som sa v meste Siap Tne ako jedina dcela.“
„Siap co? Zvlastne meno. Je to tu, v Silverii?“
„Siap Tne je tletie najvacsie mesto v Klaggu.“
„Kragg? Neviem ci som spominal, ale nemam sajnu ani kde som teraz, nie to este hadat, kde je Kragg. To by malo byt... sever nie, juh nie, zapad tak isto... vychod?“
„Ano, vychodna cast. Ziju tam tlpaslici, ale niekedy aj ludia zo Silvelie, nie je to daleko od hranic so severnou Silveliou, kde nikto nezije.“
„Ako to tam vyzera?“
„Velmi pekne, su tam klasne holy a tlpaslici su velmi mili, hlavne ked su koncelty a tie su skolo vsade. Siap Tne je velke mesto a tak sa nemozu vsetci poznat, ale ti, co sa poznaju, su pliatelia. Placovala som v zahladach, ktole su najklajsie na svete a je tam tolko kvetov ze sa to neda ani odhadnut. Lada by som sa tam vlatila, ale nemozem. Vyhnali ma.“
„Mozno chcem vela, ale preco ta vyhnali?“
„Nechces vela a som lada, ze sa mam s kym lozplavat.“
„Preco ta teda vyhnali?“
„Zamilovala som sa do niekoho a aj ked ma odmietol, nikto v tom meste mi to neodpustil a bola som vyhnana do Silvelie. To znamena vacsinou tlest smrti hladom a zimou.“
Zda sa mi to trochu krute. Niekto sa zalubi a dostane studenu sprchu. Zmrznuzie v zmrznutej krajine ako bonus. Mal som radsej pisat rozpravky, kde dobro vitazi a odovzdavaju sa polovice kralovstva.
„Ten niekto je... pockaj, ty si juh a vychod, takze ten niekto je sever a zapad?“
„Iba zapad.“
„Tak ale toto je dake divne. Ako juzanka by si nemala mat problem, len ako zena z vychodu. A ty si sa narodila na vychode ale mas blizsie k juhu, je to tak?“
„Ano, splavne.“
„Potom stacilo povedat, ze si sa narodila na juhu, si juzanka a rozumies si aj so zapadom, aj s vychodom.“
„V lebliku mam miesto nalodenia.“
„Nalodenia? Ake nalodenie? Ty si sa narodila na lodi?“
„Nie nalodenie, ale nalodenie. S L.“
	Teraz by to chcelo logopedicku, ktora by ju konecne naucila hovorit R. Narodila sa ci nalodila? Ale ak dobre chapem, je to len obycajna velka podobnost pismen a narodila sa tam.
	Uvazujem nad tym opisom. Do knihy by som dal presne nieco take. Velke zahrady, potoky kristalovo cistej vody, nejake motyliky a podobne veci, ktore nie su velmi potrebne, ale dobre to pohromade vyzera. A co moze byt lepsie, ako ist vecer na koncert, nejaky fakt husty narez? Solovat daleko od zimy Silverie alebo od horucavy tohto... velvyslanectvo? Na cierno postavena cervena buda v bielom meste. Citim sa tu ako grilovane kura vo vlastnej stave, a to som bol este pred chvilou nanuk.
	Co je vlastne lepsie, byt ugrilovany alebo zmrznuty? Zdanlivo uvazujem nad dvomi protikladmi, ale vsimam si aj zaujimavost. Martina sa dostala spolu so mnou do tejto krajiny. Znamena to, ze aj jej sa nieco stalo? Strom, urcite za to moze strom. Narazi sa do stromu, ja zijem a ona je zranena a rychlo umiera. Nemozem nic robit. Alebo je v poriadku, to len ja som sa dostal do krajiny z vlastnej knihy. Zijem? Je toto len sen? Nejaka halucinacia? Ine dimenzie, reality, cestovanie v hyperpriestore... mal by som cast serialov naozaj vynechat, blaznim z toho. Tak ma napada, v roznych sci-fi je justicia. Nejaky ten sud, sudcovia, obzaloba i obhajoba. Samozrejme, ze musi byt nieco take aj v Silverii, na sudenie Silverijcanov.
	Bude sud, priprav si nejaku rec, tak pre kazdy pripad. Nieco taketo si hovorim sam pre seba, nahlas i polohlasne a Silva ma v tom podporuje. Samozrejme, ze ma podporuje, co jej ostava? Hnit sama? Aj ked hnitie vo dvojici ma nieco do seba, lepsi by bol zivot, daleko od tohto sialeneho a zacmudeneho miesta. Preberam si sudny system, taky ako ho poznam len z rozpravania. Nikdy som nebol na sude a urcite bude rozdiel medzi sudnictvom kdesi v malom okresnom meste a medzi rozpravkovou krajinou, v pevnosti s ligotajucimi sa palisadami.
Otvara sa poklop a vytahuje ma mocna ruka s ostrymi chlpmi. Uz zas.
„Ty! Ty pojdes so mnou, Silverijcan!“
„Kam?“
„Tu kladiem otazky ja! Ty ubohy cerv, nevies co ta caka!“
	Dostavam sa do miestnosti, uplne bielej a zaplnenej ludmi v bielom. Len ten demon vedla mna kazi atmosferu. Obrovske stoly su pozakryvane obrusmi a z nejakeho sialeneho dovodu je aj vyzdoba na nich biela. V prostriedku miestnosti, kde by sa mohlo natlacit aspon dvesto ludi, sa nachadza moja malickost. Mam tu pri sebe lavicku a do ucha mi krici ta nesympaticka kreatura, aby som si sadol. Nepocuvam ho! A vobec, preco by som mal?!
„Posad sa, prosim.“ Oslovuje ma jeden z pritomnych, sediaci za najlepsim stolom. Pred nim je hotova hostina, ovocie i grilovane maso a on si malym nozikom kusok odrezava. Nemyslim si, ze je to nejaka tradicia a asi to nebude ani hlad, skor si to jednoducho moze dovolit.
	Ziada ma o rebrik a ja mu ho podavam. Vytahuje tiez akysi papier a cita z neho:
„Chyteny v Severnej Silverii, na uzemi Nitrillonu, v spravnom uzemi Marvenacov. Charakterizuje sa ako obyvatel Silverie, podla predbezneho odhadu zo Silverie, podla triediacej palice zo Silverie. Zasluzi si smrt.“
„Coze? Co to ma znamenat? Za co smrt? Nikomu som nic neurobil!“
„Musim ta poziadat, aby si sa vyjadril az ked dostanes slovo. Dalej sa tu pise: Pravidelne styky s Kraggom a s trpaslikmi.“
	Pozeram sa okolo seba. Toto je sud? Zacalo sa nieco citat, a uz maju vsetci nieco proti mne? Pozriem sa nalavo i napravo. Tito v bielom naozaj nenavidia trpaslikov. Ak mam s nimi nieco spolocne, som automaticky zlocinec? A az tak vela trpaslikov som nestretol. Vlastne ani jedneho.
„Ziadam o slovo.“
„Pre nizky povod sa zamieta.“
	Risknem? Mam co stratit? Asi nie. Toto bude moja chvila, citim to.
„Tak pocuvajte. Objavil som sa na uzemi Silverie. Sam. Vedla mna sa niekto podrezal a nemohol som s tym nic urobit. Zena, kamaratka, sesternica a hlavne clovek ako ja, ziadny trpaslik. A keby aj, aka spolupraca? O com to tu hovorite? Ziadnych trpaslikov som ani nestretol. Okrem toho sme na uzemi Silverie a ja som tu ako jediny odtialto, zo Silverie. Vy vsetci ste hostia a ja vas nevyhanam. Netrestajte ani mna za to, ze zijem. A ak chcete na niekoho hodit vinu, skuste na... na... ani neviem na koho. Nic sa nestalo. Nechajte ma ist.“
„Nazor protivnika?“
„Silverijcanom nemozeme verit,“ ozyva sa vysoky muz, jeden z Marvenacov, ktory bol doteraz ticho. „Z historie mozeme ziskat priklady, ako sa Silveria spajala s trpaslikmi. Historia ale nie je tak dolezita, ako sucasnost. Juh je mrtvy, nezaujimavy a nema ziadnu moc. Zato sever je silnym hracom. Ak chceme, aby boli demoni na nasej strane, dajme im tohto juzana, nech si s nim robia co chcu. Viem o spravach, ze sa demoni priatelia s trpaslikmi a toto spojenectvo nas moze zahubit. Kto by nam prisiel na pomoc? Silveria? To tazko.“
„Nazor odbornika?“
„Proroctvo je jasne. Moze sa vysvetlit roznymi slovami a myslienkami, ale ostava fakt. Silveria sa stane najsilnejsou castou sveta a prave on, Filip, to sposobi. Dajme sa dokopy so silnejsim, to suhlasim, no prave Filip sposobi velku zmenu a my sa budeme moct postavit tak trpaslikom, ako aj demonom.“
	Neverim! Fakt neverim! Ten nazor odbornika je nazor presne toho arcigenerala, ktory ma sem dostal. On veri! Vo mna! Proroctva v pribehoch vychadzaju, ale ak mam prave ja urobit velku zmenu, treba na to viac ako len vieru. V prvom rade musim zit.
„Sud sa odklada na pozajtra,“ informuje ten, koho by som mohol nazvat sudcom. Zvlastne, sud so mnou mal zacat zajtra, ale zacal dnes. A uz sa to presuva. Aspon ze nie o cele mesiace, ako je to v nasej legislative. Zajtra je teda volny den a mozem sa opalovat pri ohniku? Nieco mi nesedi. Bolo to prikratke. Mozno len nejaka priprava a skutocne prerokovavanie viny, neviny a vsetkeho medzi tym bude uplne ine.
Obzalovana
	Vytahuje ma mocna ruka. Uz to nie je vtipne, zaujimave ani nic. Zvykol som si. Flegmaticky si lezim a necham sa vydvihnut. Napada ma poriadna hlupost, pridat si do toho slavneho rebriku aj pocet realnych zdvihnuti. Predsa len, je to presun do vysky, na inu uroven – na vyssi level. Mozno bude zo mna arcicinka, ked uz existuje arcigeneral.
	Ocitam sa na zemi a ta ista ruka zacne vytahovavat Silvu. Nieco mi nasepkalo, ze by som mal toho demona zmlatit. Neviem cim a ako, ale viem, ze je to len taky vystrelok, nepodstatna hlupost, ktora by mala podstatne nasledky. Tie by sa mi rozhodne nepacili. Ukazuje sa pat alebo sest tych chlpatych opalenych a vesely sprievod do sudnej siene, alebo co to bolo, sa zacina. Vedu nas cez dvere. Vsetko je biele a ja sa citim ako jojo.
„Silveria z mesta Siap Tne, podla rebrika zaradena do vychodu, podla mena spata so Silveriou, najdena v severnej Silverii. Predstup.“
	Hlas toho, koho povazujem za sudcu, je neprijemny. Same mrmlanie a neferove snahy o potopenie, uz pri citani mena. Vidim, nie som slepy, ale aj keby som bol slepy, hluchy a neviem co este, tak by som postrehol jasne nepriatelstvo. Vadi mu. A poriadne.
	Silva prichadza do stredu miestnosti, do kruhu, kde sa nachadza lavicka. Sada si. Sudca si nieco ustipuje z akejsi dobroty a vobec mu nevadi, ze je otoceny obzalovanej i vsetkym ostatnym chrbtom.
	Mal by som tam byt ja. Nie ona. Vlastne nikto. Navrhujem pukance, horuce maslo, vtipny animak v telke a zmrzacit toho, co vymyslel televizne reklamy. Ale nie, som v sudnej sieni, ako akysi pozorovatel.
„Arin, pod precitat zoznam trestov, ja mam mastne ruky.“
	Arin, ktory ma ten divny titul, ze arcigeneral, zacina citat. Aj z dialky vidno, ze mu nieco vadi. Mozno obvinenia, alebo len skrabopis. S citanim zacina az po chvili a urcite by teraz radsej robil nieco ine. 
„Silveria je obvinena z trojnasobnej vrazdy, paktovania sa s nepriatelom, pouzivania nepriatelskej magie na uzemi Nitrillonu, pouzivania nepriatelskej magie vseobecne, nedovoleneho cestovania, psychickeho vydierania a utoku na city.“
„Vyborne, je tam toho dost. Tak zacnime, nech mozeme toto zviera rychlo zavriet,“ ohlasuje sudca a sud sa zacina.
	Sudca privolava navrhovatela. Vlastne navrhovatelku. Prichadza vysoka, nie velmi pekna zena. Nejaky krizenec zapadu a severu. Zapadniarka, v bielom a velmi vysoka, ale zaroven seversky cervena a chlpata. Chytam ten pocit, ktory je v takmer kazdom americkom filme. Staci sa pozriet na nejaku postavu a uz je jasne, ci to bude dobry hrdina, alebo potvora. Skratene a bez prikrasleni - uplna svina. Navyse s neprijemnymi ocami, ktore akoby horeli. Musi mat v hlave vykurovanie, alebo poriadne certovske myslienky.
„Je tu nejaky blazon, ktory by chcel pozitivne zastupovat toto zviera?“
	Ide mi na nervy, to zvlastne pomenovanie. Je clovek zviera? Teoreticky ano, ked sa zoberu vsetky tie Darwinove, nabozenske a neviem ake teorie... ale stale teoreticky a navyse to je fuk. Stve ma to. A vobec, preco nazyvat niekoho zvieratom, ked ten niekto...
	Arcigeneral, ktoreho tu oslovuju skor ako Arin, pozera na mna. Chce nieco povedat? Alebo naznacit? A co take? Ze by som mal prave ja robit obhajcu? Musi mat na to dovod. A aky dovod mam ja, aby som robil obhajcu? Vsak ho moze robit hocikto, napriklad... fiha, asi nik! Je to na mne! Nikto tu nie je z juhu ci z vychodu, nikto jej teda nemoze dobre porozumiet. Iba ja! Filip, sou sa zacina, ide sa na vec!
„Ja mam zaujem. Chcem zastupovat Silvu a ocistit jej meno.“
„Ty nie si z Nitrillonu a toto je nasa vec, nie tvoja.“
„Kto z tejto miestnosti je z juhu viac, ako ja? Kto dokaze lepsie pochopit myslenie trpaslikov z vychodu, ako ja?“ Hlas mam jasny, silny a plny odvahy. Vyborne, takto to pojde!
„My trpaslikov pozname!“ Zacina sa smiat mala skupina severanov. Nikto z nich ale nechce Silvu zastupovat. Idem na to ja.
	Sudcovi prinasaju akesi pecene zviera. Hus? Kacka? Nemam tusenie. Ale vyzera chutne. Odlamuje si nohu a zubami odtrhava z kosti maso. Rad by som si aj ja jednu nozku usklbol. Len tak, vsak by nikomu nechybala. Cmajznut, naplnit sa a dat tomu orchestru v zaludku mute na aspon par hodin. To by bolo.
„Arin, co to bol ten prvy bod?“
„Trojnasobna vrazda.“
„Nazory?“
„Ak mozem,“ hovori ta bielo cervena ci cerveno biela, „je to jednoduche. Zabila. Zabila opakovane a este opakovane. Nezasluzi si nic ine ako smrt. Krutu, pomalu a bolestivu.“ Neuveritelne, ako si vychutnava svoje vlastne slova. Ziadna lutost alebo pochopenie, len oko za oko. Jemne upravene na to, aby to vela bolelo.
„Ak mozem aj ja,“ zapajam sa, bez dlheho rozmyslania, „mohla by prave Silveria povedat, co sa stalo. Neviem, ci vsetci vedia podrobnosti a mozno to vie iba ona.“ Nieco taketo som videl kdesi, asi v Hviezdnej brane. Som zvedavy, co odpovie. „Silveria, si obvinena zo zabitia troch... Marvenacov, ak to chapem spravne. Co sa stalo? A kde sa to stalo? Popises to tu vsetkym?“
	Ty kokso, toto je super krajina. Som normalne ze obhajca! Mozem tu klast otazky a nikoho nezaujima, ze o tom nemam ziadne kompletne tusenie. Chcem byt daky pravnik! Rozhodol som sa! Len skoda, ze to v tom inom svete, kde som bol az doteraz... ale to je jedno. Pomozem jej. Verim tomu.
„Bola som vyhnana zo svojho domova, do pustatiny, do sevelnej Silvelie.“
„Kto ta tam vyhnal?“
„Tlpaslici z mesta Siap Tne.“
	V sale to vrie. Spomenie sa Siap Tne, jedno z miest na vychode, a uz sa idu vsetci zblaznit. Akoby to bolo nejake prekliate miesto, ktoremu sa treba vyhnut aspon o dve galaxie. Urcite je to bezne mestecko, kde nebude chybat krcma. Predsa len, vychodniari...
„Aky mali na to dovod?“
„Mala som lada niekoho zo zapadu.“
„Za to ta vyhnali?“
„Ano, lebo ho nemali ladi a ja som si zle vyblala. Skusala som ich plesvedcit, ze nie je zly.“
„Povedz nam nieco o nom. Ako si sa s nim spoznala?“
	Nieco mi hovori, ze toto bude inspirovane niecim kniznym, filmovym, importovanej z nejakej hry ci z tych nemoznych pribehov, ktore mam poslat dalej dvadsiatim ludom, inak ma zozerie ruzovy dinosaurus, Facebook bude plateny a zlte z ucha dobyje svet.
	Vsimam si Silvu a vsetkych ostatnych. Ticho, dva hlasy. Povypinane hlasivky uplne vsade, len s dvomi vynimkami. Hlas moj, silny a vyrazny, respektovany aj tymi najvacsimi osobnostami, a hlas Silvy. Logopedicky zaujimavy, ludsky krasny a otvoreny. Neviem, ci by som bol tak otvoreny, keby som bol na uplne nepriatelskom uzemi. Je toto nepriatelske uzemie? Pre jej polovicu ano, pre druhu nie. Vlastne, ak sme stale v severnej Silverii, je tu ciastocne doma prave ona.
„Nasla som ho zlaneneho a osetlila som ho. Mal niekolko lan od sekiel.“
„Ako dlho ste boli spolu?“
„Dva tyzdne. Ked bol dost silny na to, aby mohol odist, odisiel. Vysvetlil mi, ze sa musi vlatit do sluzby, bol alcilytiel.“
	Jej oci. Jemne zazera na Arina. Mohol to byt on? Z arcirytiera sa k titulu  arcigenerala da urcite dostat, dostudovat alebo ako sa to robi. Arin a zraneny vojak, ktoreho zachranila nejaka slecinka a boli z toho neprijemnosti. Zaujimave. Arin a Silva, miestna verzia Tristana a Izoldy. Nemyslim si, ze vsetci vedia, ze bolo nieco prave medzi nimi. Asi si to praju nechat ako tajomstvo. A to by som mal respektovat.
„Ako dosli k trom vrazdam?“
„Nikomu som nechcela ublizit, iba som sa blanila. Skolo ma zabili. Mlzla som vonku a nemala som co jest. Objavili sa traja zo zapadu so zblanami a chceli ma zabit, ale ja som ich plekliala aby sa zabili navzajom.“
„Co sa stalo potom?“
„Chytili ma a dali ma do vazenia na sevelske velvyslanectvo, lebo som pouzila caly zo Silvelie.“
„Vazena porota, vsetci zucastneni, Silva je nevinna. Nikomu nic neurobila. Spoznala niekoho zo zapadu a mala ho rada. Viac ako niekoho miestneho. Takze si vsima vnutorne vlastnosti, nie nejake strategicko politicko takticko komplikovane. Nikomu neublizila a este vasho vojaka vyliecila zo zraneni. Kto z vychodu by to urobil nepriatelovi? Nebudem klamat, nepoznam kompletne system, akym tu vsetko funguje, ale u nas sa nieco taketo vysoko ceni a kto riskuje svoj zivot, aby pomohol nepriatelovi, ten si zasluzi odmenu. Velku ci malu, je jedno aku, ale urcite nie trest. A ze ju niekto napadol, to mohla byt praca hocikoho. Vie niekto, kto boli ti traja? A kto ich poslal? A je to dolezite? Mohol to byt niekto zo zapadu a mozno niekto uplne iny, kto sledoval svoje vlastne ciele. Alebo to mohlo byt vsetko len akesi kuzlo. Nech je akokolvek, branila sa. A dokazala sa ubranit. Chcete dalsi dovod, preco ju nechat zit? Je ciastocne z juhu a ciastocne z vychodu. Funguje vsetko, co vytvorite, na kazdeho? Ona dokaze vyliecit najroznejsie urazy, bez ohladu na to, kto je zraneny. Vylieci cloveka zo Silverie, trpaslika z tej krajiny, ktorej nazov som zabudol, demona zo severu ci vas. Kazdeho z vas. Je tak cenna a to, ze ju z jej krajiny vyhnali, vam hra do kariet. Mozete najst spolahlivejsieho spojenca a priatela?“
	Nadych, vydych, nadych, vydych... tak dlho som nerecnil uz davno. Neviem, ako to zoberu. Zaujimavosti sa len zacinaju a dufam, ze moje slova niekoho zaujali. Prelietam tie tvare bez vyraznych emocii. Dufam, ze som to nejako zvlastne nepopisal. Nieco o Silve viem, ale ani nahodou nie vsetko.
	Slovo si pyta ta druha zenska. Trasu sa jej ruky od nedockavosti, a asi aj jazyk, ale tam jej nevidim. Bude zle. Ziadny usmev, len pracujuce nervy a vo vzduchu napatie. Toto bude nieco extra.
„Je vinna. Zabila troch nasich.“
	Vedel som, ze zacne nejako takto. Okamzite ma napada odpoved, ale zarazil som sa. Ta netrpezliva bytost mi dala cas a priestor. Neostava nic ine, len cakat. Pokracuje:
„A zabila by aj viac. Co by sa stalo, keby na nu isli styria alebo piati? Vsetkych by zabila. Netreba riesit otazky zivota a smrti pre niekoho, kto si zasluzi smrt. Vsetci poznate odveke pravidla, oko za oko, ako to vraveli nase matky. Ona zabila troch!“
	Zvlastny pohlad. Jedna pomiesana ukazuje na druhu pomiesanu, hnusnym prstom s bradavicami. Oko za oko poznam, ale to je naozaj jednoduche. A pochybujem, ze by Chamurappi musel riesit takyto pripad. Tam boli, aspon na Zemi, sialene pripady. Ako je to tu? Podla architektury nemam najmensie tusenie, kam zaradit tuto krajinu. Ani podla siat. Vlastne mam kde, fantasy miesto i cas. Budu aj jednorozce?
„Len sa na nu pozrite. Hlupa chudera a masova vrahyna. Je to nepriatel a ak ju pustime na slobodu, zacne podrezavat jedneho za druhym. Koho prveho? Teba? Alebo teba? A mohla by aj toto dietatko, co sa jej zastava. Patri k trpaslikom. Viete dobre, co to znamena. Nebezpecna so zbranou i bez nej, ovladajuca zakerne cary a este ta tvar! Kto ju nepozna, v tom vyvola lutost a o to silnejsie bodne do srdca! Kto jej da do ruk zbran? No kto? Nikto? Samozrejme, ze nikto.“
„Ja!“ Nieco mi hovori, ze som mal byt ticho. Poviem dve hlasky a zrazu su vsetci ticho. Zaradom kazda postava, bez ohladu na povod a postavenie. Padnute sanky! Normalne som na seba pysny!
„Ale, tak zvieratko sa vie zastat opakovane, mozno ste stravili v chlieviku dost casu. Budete mat spolocne zvieratka?“ Pysne na mna pozera to pomiesane strasidlo a tie zvieratkovske terminy este zvyraznuje zvysenym hlasom.
„Oslovuj nas zvieratka, nech sa paci, do toho. A ja sa teraz len tak, sam pre seba spytam, kto asi poslal troch vrahov na jedno dievca. Na koho to sedi? Teraz sa tu ako prejdem, pozriem kazdemu do oci a uvidime, kto zacne kikirikat.“
„Ja ti dam! Silverijcan! Je to Silverijcan!“
„Uz som pocul hustejsie nadavky,“ odpovedam s usmevom, kym moja protivnicka by po mne najradsej hadzala stolicky, stoly, klavir, tehly, Nokie 3310 alebo cokolvek, co pride pod ruku. Vrieska tak, ze by som mohol policajtom spojit tu potvoru s rusenim nocneho kludu aj cez den.
„Navrhujem popravu. Okamzitu a pre obidvoch. Najskor to zenske zviera a potom to druhe!“ 
	To nemoze mysliet vazne! To sa neda! Teraz by bol dobry cas na prebudenie sa. Alebo na naozaj dobry zazrak, odvazny krok alebo...
„Navlhujem suboj na zivot a na smlt. Si v Silvelii, nemozes odmietnut.“
	Ak pred chvilou padla sanka kazdemu okrem mna, teraz padla sanka mne. Silva sa neboji toho rohateho kozateho strasidla? Tak to si rad pozriem.
„Ty ides zomriet, zviera! Nemozes o nicom rozhodovat a nemozes nikoho vyzyvat!“
„Ty si v Silvelii, na juhu. Tu platia plavidla Silvelie. Si host. Mozes bojovat alebo utekat.“
„Utekat pred tebou? Straze, popravte ju!“
	To je nespravodlivost! Ale fakt... jedna strana si len tak zavola straze. Co tu bude za chvilu? Budu sa hadzat granaty? Alebo pride Spravodlivost na jednorozcovi, tresne kazdemu po hlave mucholapkou a bude pokoj?
„Arin, urob nieco!“
„Nemozem.“
„On nemoze nic, tu som pani ja!“
„Tak dobre. Vyhrala si. Ale nie svojou hlavou, ale bezocivostou. Mas straze, mas generala pod papucou a hromadu nenavisti. Posles na niekoho vrahov a namiesto toho, aby si nieco dokazala sama, musis stale niekoho zneuzivat. Dokazes vobec nieco sama? Aspon sa vysrat?“
	Teraz som prekrocil asi vsetko, co sa prekrocit dalo. Atmosfera z westernu. Ticho, vsetky myslienky zapadli az niekde do paty a od nenavisti imituje ta cervenobiela miesanka papriku. Tu najcervenejsiu a najpalivejsiu, aka sa do gulasa nedava z bezpecnostnych dovodov.
	Pohybom ruky vytvara kuzlo a hadze na mna akesi ohnive cudo. Odskakujem, ale nie dost rychlo. Au, to boli! Trafila mi nohu! Je zo mna grilovane kurca, aaaa! Sakra, to je bolest! Pripravuje nieco dalsie a hadze. Ohniva zbran naraza do vodneho stitu, ktory pripravila Silva.
	Zacina velkolepe divadlo. Najroznejsie cervene a modre strely lietaju hore a dole. Zensky plazovy volejbal je v porovnani s tymto uplna nuda. Silva vyhrava. Neviem, ako je to vsetko mozne a ani netusim, ako vsetky tie cary funguju, ale Silva blokuje vsetko a niektore jej streli triafaju superku vacsou silou, ako sa ocakava.
	Silva je unavena a ta druha lezi na zemi v akychsi krcoch. Suboj skoncil a rozhodne dobre. Nikto nezomiera, ziadne materialne skody a ak by ma dal niekto dokopy, tak by som sa urcite nenahneval. Plazi sa ku mne Silva a dotyka sa mi nohy. Lieci ma. Je vysilena a toto ju vysiluje este viac. Viem to... ale len preto, ze mi zaroven utisuje bolest. Citim nieco zle vo vzduchu. Ona mina svoju energiu na mna! Mala by prestat. Ale uz len chvilu a budem zdravy a uplne v poriadku. Co robit? A ako...
	Straze odo mna beru Silvu. Preco? Precooooooo??? Staviam sa na nohy a ani sa velmi neobzriem po svete a uz padam na zadok. Do riti aj s nohou! Vyzera to tak, ze je obvinena a odsudena za pouzivanie magie pocas sudu. Preco prave ona? Ta druha je stale na zemi, ale nieco mi hovori, ze ju rovnaky osud necaka. Neviem, kolkykrat ma uz napadlo slovo nespravodlivost, ale ak by som mal peciatku s tymto textom, niekto by mal zaujimave celo... a zaujimavy vyraz pri pohlade do zrkadla.
„Hej! Heeeej! Vsak ju nechajte, nech ma dolieci!“ Sakra, co robit? A to som zase dobry somar, myslim na seba. Co ma po nohe, vsak... vstavam a utekam za strazami. Maximalne tak vo sne! Podozrivo rychlo padam na zem. Pre zmenu na nos. To sa mam za nimi plazit alebo co? Plazit sa... to nie je zly napad.
	Az teraz zistujem, aku ma ta inak pekna velka miestnost priserne drsnu podlahu. Kazdy krok, alebo ako sa nazyva jednotka dlzky pri plazeni, je neprijemny a spomaluje ma. Navyse ma zacinaju boliet ruky. Bolest nohy ignorujem, alebo sa tak tvarim. Nie je tu nejaka zena, ktora ma na tie kazdomesacne krvacania tabletku proti bolesti? Proti rodinnemu baleniu by som teraz vobec nenamietal.
	Vsetci sa na mna pozeraju. Toto este nevideli. Najpomalsia nahanacka v historii. Neviem presne, ako to vidno smerom od nich, ale asi by sa to dalo prirovnat k dochodcovi, ktory chce dohnat mladika na motorke.
Smeju sa mi. Necudujem sa, ale cakal som nieco viac. Sudca srotuje svoj obed a diva sa na tu, co ostava na zemi. Potom na mna. Zas na nu a zas na mna. Nieco hovori, ale nikto mu nerozumie, ma plne usta. Ani ho nezaujima, ze mu nikto nerozumie. Alebo mu vsetci rozumeju, s vynimkou mojej malickosti. V miestnosti to kmita ako v uli, vsetci sa pustaju do pohybu. Tu, ktorej meno netusim a ani trochu sa mi nepaci, ukladaju na vysoku stolicku, vykladanu drahymi kamenmi. Koberec, ktory je podobne ako takmer vsetko biely, mizne z povodneho miesta, pred stolickou. Na jeho miesto presuvaju mna a Silvu.
„Vy dve,“ hovori sudca a olizuje si mastne prsty,“ sa jej ospravedlnte a vasa smrt bude rychla.
„Coze? Tato bosorka nas napadla, na Silvu poslal vrahov a mna skoro spalila. Za co sa jej mam ospravedlnit?“
„Len ziadne natahovacky, nech to mam z krku.“
„Tak dobre. Ospravedlnujem sa ti za to, ze ta Silva nezabila, aj ked mala moznost. Musi to byt prekliatie, zit v takom hnusnom tele a citit, ako ta kazdy berie za mentalne retardovanu. A vediet, ze maju pravdu.“
	Co sa deje? Ako to, ze sa nedeje nic? Na to by urcite ta... ta... nieco povedala. Ale nic nehovori. Ledva sedi, aj to ju musia podopierat. Cas na nieco blaznive. Ale co?
„Ja jedina jej mozem pomoct. Ale vlatim jej silu len ak budeme moct odist.“
	Ziadne reakcie na ponuku od Silvy. Ticha miestnost, bez slova. Pocut dychanie, ale necitit napatie. Nikomu na nej nezalezi. Okrem jedneho cloveka. Arin premysla nad tym, co urobit. Uz ide vyskocit, ale Silva ho zarazi pohladom.
„Ospravedlnili sme sa. Teraz, s vasim dovolenim, odideme.“ Vstavam, beriem Silvu za ruku a smerujeme k dveram. Nikto sa nam nestavia do cesty. Taketo sudne pojednavanie, alebo co to bolo, by v beznom zivote a v beznej krajine urcite nebolo. Silva sa zastavuje. Otaca sa a pouziva akesi kuzlo. Koberec, ktory sa znovu polozil na svoje miesto, leti cez celu miestnost k nam. Neviem co povedat a vsetkym, rovnako ako mne, znovu spadla sanka. Silva vsak asi vie, co robi.
AKT II
Odlietame
	Lietajuci koberec som uz niekde videl. A kde? Ako sa to volala ta rozpravka? Alibaba a 40 zbojnikov? Alebo to bol Aladin? Ten mal ducha. Mal aj lietajuci koberec? Teoreticky by to nebolo zle zistit, Wikipedia by vedela. A vlastne je jedno, kde to bolo a co to bolo. Hlavne aby nas nezacali nahanat teroristi na lietajucich kobercoch. Jasne, tam to bolo! Stargate Animated!
	Som hladny, smadny, nie je mi najlepsie, ale tusil som, co sa bude diat. Silva si sada na koberec a ja si mam sadnut za nu. Preco nie? Co sa moze stat? Spadnem do Prazdnoty, co by mohlo byt druhe, alebo aj prve meno severnej Silverie. Mozem prechladnut, studeny vietor na chrbat mi moze sposobit zdravotne komplikacie. Ale vlastne to aj zamrznutie. Tak pockat, zamrznutie je opacne, to je zjednodusenie zdravotneho stavu. Tlkot srdca sa ustali na tom najobsiahlejsom cisle a mozno, opakujem mozno, sa dostanem domov. Prec z tejto zvlastnej krajiny.
	Nasadam, drzim sa jednou rukou Silverie, tu v Silverii, a druhou koberca. Dopravny prostriedok, ktory by som si za normalnych okolnosti predstavil skor niekde v pusti, sa odraza od zeme. Biely sneh a skoro uplne biela trava, to vsetko sa zmensuje. Az teraz si uvedomujem, ako velmi je tu pusto. Jedna mala pevnost, okolo nej barikady, pred branou su straze asi za trest a niekde nad nimi sme my dvaja.
„Kam ideme?“
„Sovahan. Velke mesto na juhu, tam je miel a teplo. Nikto nam neublizi.“
„Nam? Tak moment, ty z nas robis nejaky par? Vsak sa skoro nepozname. A prepac, ale... nie si moj typ.“
„Mohla by som ta zhodit z kobelca, ale neulobim to. Pomohol si mi a pomaham ja tebe. Sovahan je v Silvelii.“
„V severnej nie je ziadne miesto. Aspon myslim. Alebo je? Popravde vobec neviem. Mas nejaku mapu?“
„Vycalujem az ked plistaneme, aby mi nedosla enelgia.“
	Jasne, mana! Stare dobre Diablo a tuto Silva je daka sorcka! Som zvedavy, kolko si dala do toho skillu, co regeneruje manu. A mozem si veselo povedat, ze by som to mal brat asi trochu vazne.
„Ako dlho budeme letiet?“ Pytam sa po kratkej chvili. Neprestavam mysliet na Diablo a na tu jej enelgiu. Znie to naozaj zvlastne. Instinktivne pozeram za seba, ci niekto nejde za nami. Ine lietajuce koberce, carodejnice na metle, lietajuci Cyprian alebo Boeing 747. Ciste nebo, chladny vzduch a nerusene posedenie na koberceku, nic viac. A vlastne chcem viac?
	Nikdy som nad lietanim na koberci velmi nepremyslal a az teraz si uvedomujem, ze to nie je len tak pre hocikoho. Ziadny vyskomer, tachometer ci posilnovac riadenia. Asi nad tym privela premyslam. Vsak je to len fantazia, rozpravka, nic viac. Z cesty mam ale zvlastny pocit, akosi nechcem vystupit. Viac ako strach z neznameho ma zaujima prave to, co vsetko tento svet obsahuje. Tajomstva, filozofia. Ak som tu len docasne, mozem sa naucit veci, ktore nikto zo Zeme nespozna. Myslienky tak originalne, ze by som sa stal slavnym. Milovany i nenavideny, mudry i hlupy a takmer isto nepochopeny.
„Silva? My klesame?“
„Ano.“
„To vidim, ale... myslel som to ako otazku... taku inu... Preco klesame? Co sa deje?“
„Kobelec je podchladeny, musi sa zahliat.“
„Takze budeme v pustine na zemi, zamrzneme aj my, bude koniec pribehu, povieme si haleluja a dostaneme sa do nebicka, kde to bude bez chlastu a bez masa. Spravne?“
	Chvila napatia. Neodpoveda nic. Stale nic. Musel som ju nejako prekvapit. Ale vie carovat, tak kde je problem?
„Mam napad. Pristanme, ty s tymi tvojimi carami zahrejes aj mna aj koberec a mozeme pokracovat v ceste.“ Smelo hovorim, moj skvely napad, ale ta je stale ticho.
„Silva? Silva? Ak si si nevsimla, ideme k zemi.“
	Je studena. Hotova zmrzlina. Dotykam sa jej tvare, z ktorej sa vytratil zivot. Mozem ratat sekundy do dopadu, ale nechce sa mi to. Snazim sa zobudit Silvu. Teraz by to chcelo velky zazrak, nieco vynimocne. Idealne pristavat pri nejakej Hermione, ta by vedela co robit. Moja Hermiona je vsak stuhnuta.
	Auuu! Sakra! Vedel som, ze to bude boliet, ale toto je hrozne! Fakt! Pad, nasledne otrasy a hnev, smutok a rychlo zamrzajuce slzy. Zomriem tu. Urcite. Moje presvedcenie stupa s kazdym okamihom. Lietajuci koberec sa zlomil. Co zlomil, dolamal sa na aspon sedem kuskov. To by ani skuseny opravar lietajucich kobercov nedal dohromady. Som zraneny na ruke, boli ma cely clovek, z nosa mi kvapka krv a neviem kde som. Niekde medzi bezmennou pevnostou a mestom Sovahan. Aj to si nemozem byt isty. Mozno sa islo obklukou, alebo sa rovno zabludilo. Okolo mna len sneh, divna trava a obrovske nic. Da sa to zhorsit? Veru da. Zistujem, ze som na kopci. Mam dobry vyhlad na vsetky strany a aj ked vidim dobre, nie som vobec nadseny z toho, co to vidim. Pochmurna pustatina. Je len chvila po pade a zima sa stupnuje. Mrzne coraz viac.
	Silva je na rozdiel od koberca v jednom kuse. Ziva, zdrava... mozno tak vo sne. Zije? Prikladam jej ruku k ustam a sledujem hrudnik. Zije. Nemusim byt MUDr. na zistenie, ze je nieco zle. Dycha slabo, nepravidelne, nevidim to ruzovo. Zranenia nevidim. Je to dobre? Neodhalene vnutorne krvacania mozu skoncit velmi zle.
	Co robit? Liham si na najvacsi kus koberca, spolu so Silvou. Snazim sa nejako sa zakryt zvysnymi kuskami, ale nejde to. Pred chladom to nie je ziadna ochrana. Vzdavam celu myslienku. Aj tak nemozem lezat, musim sa hybat. Dostat sa do tepla. Najblizsie teplo je daleko a keby som vedel presny smer, vela by to nepomohlo. Do nosa i do pluc sa mi dostava uplne studeny vzduch a nemam to ako zmenit. Snazim sa ho vykaslat, ale nejde to. Iba sa zo mna rychlejsie dostava von to teplo, ktore by som si rad nechal.
	Kracam prec. Smerom, ktory je mozno presne opacny. Neviem odkial sa letelo. Filip, mysli! Trajektoria projektilov! Stopy po pade niekde zacinaju! Ak by sa islo dalej rovnakym smerom, objavi sa to mesto. Mozno nie je najblizsie, ale objavi sa. Nic lepsie sa robit neda. Mozno trochu necitlivo zdviham Silvu a idem. Lava, lava, ako nejaky vojacik v lacnom filme. Je mi zima, telo prestava fungovat a vlacenie dalsej osoby vsetko stazuje. Pustam ju a nakladam na najvacsi kus koberca. Vlecka funguje! Mam pocit, ze ta trava tomu naozaj pomaha. Nemam ale dost sily na to, aby som to vydrzal dlho. Takmer ziadne oblecenie, ziadne jedlo a zufalstvo na niekolko zivotov dopredu. Odpadavam a necitim pad.
„Co? Co je? Kde som?“ Vidim ohen. Je teplo a vidim ohen! Zijem! Alebo som v niektorej verzii neba. Je tu nejaky anjel? Ja vidim anjela! Uzasne! Ale moment, co robi prave tento... tu? Zistujem, ze som v miestnosti, kde som sa s tymto istym anjelom stretol. Rovnake miesto, obzvlastnene len ohnom. Nehoria dosky, ale knihy.
„Jedna z nich bude zit.“
„Cooo? O co ide?“
	Anjel ukazuje dve postavy, kazda je zmensena v jeho dlani. V lavej ruke Silveria, v pravej Martina. Nemoze dat nejaku lepsiu otazku? Alebo ma nemoze nechat len tak?
„Martinu.“
„Das prednost obycajnemu dievcatu pred vyvolenou, ktora ti zachranila zivot a ktora mohla priniest mier celemu svetu. Zena schopna silnych carov, silnejsich ako si vies predstavit a so srdcom, ake nema nikto, zomrie. Bude zit tvoja Martina.“
„Tak to vymen! Nech zije Silveria!“
„Zle si si vybral uz na zaciatku a teraz chces tu svoju zabit, len tak. Nemas ziadnu uctu k zivotu. Budes sam. Nikto pri tebe nebude stat.“
„Pockaj, nemozes mi len tak znicit zivot!“ Kricim na anjela? Zaujimave. Anjel, z ktoreho tiahne alkohol, pali knihy a rozhoduje o zivote a smrti. O mojom zivote a o mojej smrti!“
„Ze nemozem? Tak sleduj!“
	Objavuje sa pri mne trpaslik. Prvy v tejto krajine. Silny, svalnaty, v precizne kovanom brneni a opierajuci sa o tazku sekeru. Je uplne pokojny, mozno az zaspaty.
„Sareh, toto je Filip. Zabil tvoju dceru. O celej rodine hlasi po celom juhu a zapade, ze ste neschopne zvierata a nacapal som ho, ako s Kolegunou planuju znicit Kragg.“
„Co? To nie je pravda. Never anjelovi, ja...“
	Utekam pred sekerou. Co to je za trpaslika? Utekam co mi sily stacia. Je pomaly, utiekol by som mu, ale asi je dobre zvyknuty na vydrz. Skor ci neskor ma dobehne! Vola na mna, nech sa mu postavim ako chlap. Terminatorovi so sekerou, no urcite. Utekam ako pred katom. Ako pred katom? Nemysli a utekaj!
	Spomalujem, no len co sa priblizi, znovu zrychlujem. Neviem, ako dlho to vydrzim a on nepolavuje. Som v miestnosti, ktora je rovnaka ako kedysi, ked som videl Anjela prvykrat, len je vacsia. Preco je vacsia? Ten okridlenec ju zvacsil, aby ma mohol dlhsie nahanat? Aj tak ma chyti. Snazim sa rozdychat, ale len na kratucko, lebo ten kat s obrovskou sekerou, ktorej cepel mu siaha az nad hlavu, je blizko.
„Pockaj, preberieme to,“ vychadza zo mna po chvili, ale ledva je ma rozumiet. Trpaslik ma stale vyzyva k boju.
„Stoj!“ Krici anjel na Sareha a ten zastavuje. Nahlas dycha, ale nehybe sa. Ocami plnymi nenavisti na mna hladi a najradsej by ma s nimi hodil o stenu. Fuha, dobre scifi. Uvazujem, preco vlastne stoji. Len tak, lebo to ten anjel povedal? Plna poslusnost? Alebo ho ta okridlena kreatura, ktora si spoza kridla vytahuje flasu a obsah obratne hadze do traviacej sustavy, drzi pod kuzlom? Vyuzijem to.
„Sareh, ja som nikoho nezabil. Za vsetko moze ten anjel, to on ju zabil!“ Hmmm, mal by som asi popracovat na slovnom prejave. Toto by ma urcite nepresvedcilo.
„Neverim ti!“ Trpaslik po mne krici hromovym hlasom. Vobec sa mu necudujem. Cely cerveny, zadychcany, ale ma dost sily na to, aby urobil nieco naozaj blaznive. Zvlast, ak by som sa priblizil.
„Tento anjel ta sem dokazal dostat ani neviem odkial. Myslis, ze nemoze zabit Silveriu len tak? A myslis, ze ta nemoze vyuzit na to, aby si niekoho zabil?“
	Bingo! Funguje to! Tento Sareh velmi chytry nie je. A vlastne mozno ani nemusi byt chytry. Povedal som mu pravdu. Mozno dokaze vycitit, ci niekto klame alebo nie. Ironia. Trpaslik by teraz velmi rad urobil kratky proces s anjelom, keby sa mohol hybat. Anjel ovlada ciernu magiu, mna nahana Terminator... bezny den v tejto blaznivej krajine.
	Trpaslik je obrateny smerom ku mne, akoby mu niekto prilepil nohy o podlahu. Nechcem ukazovat prstom, ale... obaja sa pozerame na anjela. Co vymysli? Aky dalsi krok ma v plane? Vyzera to tak, ze ma pri sebe znacne zasoby alkoholu. Vytahuje dalsiu flasu a zubami ju otvara, ako arcisuperman galaxie v otvarani piva zubami. Uz aj mne zacina sibat s tym titulom? Je to nakazlive! Priezracny mok sa nestaci skamaratit s jeho vnutrotelovymi tekutinami a uz krici od bolesti! Ako? Co sa deje? Az teraz si vsimnem tomahawk zaboreny do jedneho z kridiel. Coze? Kde sa vzal? Prehadzujem pohlad na trpaslika, ktory hlada vzadu za opaskom este nieco, co by sa dalo hodit.
„Okamzite zmizni, kym ma poriadne nenaseries!“ Hovori akesi zaklinadlo a trpaslik, ako prisiel, tak aj odisiel. Zmizol, bez stopy. Silna magia. Aspon na mna.
„Skor, ako nieco zacnes, Silveria ta moze osetrit. Vlastne nemoze, zabil si ju. Blahozelam.“
„Ja ze som niekoho zabil? To si pekne pleties. Ale dohodneme sa. Moj navrh je velmi jednoduchy, aj tvoja duta hlava to pochopi. Ostanes stat na mieste a ja budem trenovat hadzanie s touto vecickou.“
	Utekam prec, k najblizsim dveram, ale nejde to. Nemozem sa pohnut. Rovnako ako ten trpaslik, ani ja sa nemozem presunut ani o milimeter a ostavam na mieste. Neviem, ci vyrobcovia sekundovych lepidiel maju nieco spolocne s tymito carami, ale profesional nikdy nevyzradi vsetky svoje zdroje.
„Tak ako to bude? Chces mi stale ublizovat? Naco si ma nenechal zmrznut?“
„S mrtvymi nie je zabava. Zatial.“
„Ako zatial?“
„Je to jednoduche, manual k nekromancii nemam, ale ty mi ho zozenies.“
„Manual? K nekromancii?“
„Mozno by tvoje blizsie ucho lepsie poculo, keby som sa zahral s tym vzdialenejsim.“
„Hej! Ziadne pilenie usi nebude! Recami, pilou alebo tomahawkom. Rozumieme si?“
„Rozumieme? Nerozumieme? Najvyssi cas vybrat sa na cestu. Hlavna kniznica, Klarkastrya. Nezdochni cestou, nechce sa mi to vsetko vysvetlovat dalsej ovci.“
	Ani som sa nenazdal, a uz som na ulici, pred jeho... kostolom? Je mi zima. Mrznem. Bombarduju ma nevkusne velke krupy. Akoby nestacil sneh. Nemam rad sneh, nikdy som ho nemal rad a ani ten slahany z vajecnych bielok nemusim. Ale co krupy? Bezim, co mi sily stacia, pod najblizsiu strechu. Pevny ukryt, ak neratam coraz viac defektov. O strecharskom umeni tych geniov zo zapadu mam coraz horsie mienenie. Boli ma hlava. Nie som na nu padnuty, este nie, ale uz minimalne jeden kusok zamrznuteho ladovca na nu presne zamieril. Pekna krajina? Uz len zrusit sneh, lad, padajuce kusky ladu, snehove burky a modlit sa k vsetkym moznym bohom, aby neprislo tsunami. To je poriadne nepravdepodobne, ale tu je mozne vsetko. Aj lavina, ktora by isla hore kopcom. Vsak len pred chvilou som lietal na lietajucom koberci, ktory sa rozbil na kusky a pred este mensou chvilou hadzal trpaslik po anjelovi tomahawky.
	Anjel ma tak pekne poziadal, aby som mu zohnal knihu o nekromancii. Nie som si isty, ze by sa prave toto hodilo k dosiahnutiu svetoveho mieru. Sialenec ovladajuci kuzla, ktory veli armade nemysliacich bytosti. To mi pripomina... ale nie, politiku toho mojho sveta do toho nechcem pliest. Aj ked vlastne toto je moj svet. Ja som ho vytvoril. V tom druhom len zijem, som jeden z miliard ludi. Mala stavebna dosticka. Tu som niekto! Tu som... terc pre krupy.  Kazdy nejako zacina.
	Dostat sa do mesta Klarkastrya moze byt problem. Neviem kde je, neviem ako sa tam dostanem a ani nahodou netusim, ako sa dostanem k tej knihe a nerusene sem. Ani tym, ci je to vobec dobry napad, si nie som isty. Ako sa dostanem spat? Napadaju ma dve moznosti, alebo donesiem knizku a tuto lala anjel ma pusti do toho sveta, kde som prezil vacsinu svojho zivota, alebo donesiem knizku a on bude este silnejsi a arogantnejsi. Pripadne tretia moznost, nedostanem sa tam. Stvrta moznost je ta, ze sa nedostanem odtial. Vsetko sa to da rozpitvat, rozvetvit a roznymi sposobmi modifikovat, az zistim, ze je to na rit. Ziadne istoty. A vraj si ich ludia zasluzia, no iste. Teraz by som chcel par istot, ale kto mi ich da? A kto bude tie istoty splacat?
„Taxi! Taxi!“
	Nic. Ziadna odozva. Vlastne som rad, to by bolo privelmi jednoduche. Zdvihnut paprcu a pride usmiaty chlapik s cigarou, naskocim mu do taxika a vystupim pred kniznicou na danej adrese. Poziadam, nech necha bezat motor, zoberiem knihu a znovu nastupim. V prehravaci sa pusti Iron Maiden, niektory album z osemdesiatych rokov, vlozia sa sluchadla do usi a kym sa dostane az do... sem... tak si Dickinson poriadne zaskrieka a ja si v klimatizovanom taxiku oddychnem. Ale to som si naordinoval nejaky divny sen.
	Pojdem vobec po tom priani? Mohol by som ist na opacny smer a vyhnut sa tomu grazlovi s pierkami. Preco ma ale zachranil? A zachrani ma znovu? Asi bude najlepsie trochu si ho skamaratit. To sa da len jednym sposobom a vobec sa mi to nepaci. Stavim sa, ze neurobi sluzbu za sluzbu. Nejake texty, pocmarane krizom krazom akousi ciastocne nemrtvou rukou, kucharka nemysliacich bytosti – a vymenou za toto ma vrati do mojho zivota, na postel obhadzanu neporiadkom vsetkych farieb a pachovych stop. Do ruky hrncek s cajom, ktory by si deviati z desiatich vaznov umierajucich smadom radi dopriali a na nohy tie divne papuce, ktore mi znizuju chut na kurenie, aj ked vyzeraju intenzivne zle.
Erika a Lara
	Pohybujem sa volne po meste. Nezaujimaju ma ligotajuce palisady a bojovnici v bielom. Hladam cestu a poznam len cielovu adresu, ktora moze byt akymkolvek smerom. Zaujimave, ze pre nikoho nie som podozrivy. Ziadne epicke nahanacky a ani krive pohlady. Neviem, kde je Klarkastrya. Ako to vlastne zistim? Spytam sa, samozrejme, ale koho? Nemam cedulku, nikde tu nechodia auta, kamiony, jezibaby na metle ci lietajuce koberce. No dobre, tie lietaju, svetla vynimka, ale mrznu. Nieco mi hovori, nazvat by som to mohol vnutorny hlas, instinkt ci akesi alternativne vedomie, ze Klarkastrya je daleko. Nie je za rohom. Mozem sa mylit, nebolo by to prvy krat, ale teraz fakt neviem, ako sa tam mozem dostat.
	Filip, prepni si hlavu z OFF na ON. Kto to vie? Anjel, mozno niekto dalsi, kto casto cestuje. Za anjelom nejdem, urcite urobi nieco, co by som mohol lutovat, aspon kym je tu ina moznost. Mierim k studni. Biela studna, cele okolie je biele a o vodu sa stara dievca. Namaha sa so studnou a aj ked taha zo vsetkych sil, trva to dlho.
„Pomozem ti s tym?“
„Mama mi povedala, aby som sa nerozpravala s cudzimi ludmi.“
„Jezismaria, ty mas kolko rokov? Ukaz, potiahneme to spolu a vobec nemusime kecat.“
„Mami! Mami!“
„Tak chces, aby som ti pomohol, alebo nie?“
	Prichadza jej mama, otec, asi desiati do poctu a pocetna SBS. Ustupujem od studne a od dievcata. Co som vlastne urobil? To je nedorozumenie.
„Ukaz rebrik!“
„Nech sa paci, tu je. Idem do Klarkastrye a ked som videl toto dievca, ako sa trapi, tak som jej chcel pomoct.“
„Ako sa opovazujes!“ Vrieska po mne matka tej malej. V bielom, ako je tu asi dlhorocna moda, ale od hnevu cela cervena. „Vies, co si sposobil?“
„Nie, neviem, ale urcite mi to vysvetlis.“
„Posledne vedro a bola by zenou. Teraz musi vsetko odznova. Silveria,“ prechadza pohladom na tu krpatu slecnu,“ ak sa k tebe este raz priblizi zbi ho. Dolam mu ruky, hod ho do studne a ak bude po tebe nieco volat, ignoruj ho.“
„Ano, mami.“
	Nestiham sa cudovat. Ospravedlnujem sa, ze som o nicom nevedel a urcite som jej nechcel skomplikovat situaciu. Posielaju ma prec, tlacia ma daleko od studne. Keby som tak vedel, ci ma odsuvaju spravnym smerom. Spominam si na Martinu a jej stvorcekovane papiere. Vidim pred ocami niekolko bodov:
Zistit, kde je Klarkastrya
Dostat sa tam
Pochopit tuto skusku dospelosti
Ziskat knihu
Navstivit Anjela
Presvedcit ho, aby ma vratil domov
	Chcem za niektore z toho napisat X, vyplnit policko, ale nemam za ktore. Toto vsetko a mnohe dalsie ma len caka.
„Mozete mi prosim povedat, ktorym smerom je Klarkastrya? A ako je to daleko?“
„Ak by si namiesto nicenia zivotov studoval mapy, vedel by si to.“
„Je tu niekde mapa? Mate mapu?“
„Do toho ta nic. Pod Silveria, ideme. Budes zenou na dalsi rok.“
„Ano, mami.“
	Co som nechtiac sposobil tej malej ma naozaj mrzi. Preco ale vsetko tak velmi komplikuju? Nestacilo by povedat nieco ako chod k tej brane, potom po chodniku desat kilometrov a potom po modrej znacke. To by bolo take jednoduche. Mozno je v tom skryta mudrost. Jednou branou som sa dostal sem. Moze mat pevnost len jednu branu? Ak to teda je pevnost? Pre mesto by bol neprakticky iba jeden vchod. Su tu rozne budovy, musi tu byvat aspon tisic ludi. To by s jednym vchodom slo, ale urcite by to islo aj s viacerymi.
	Zacina mi byt zima, a to som na mieste ohradenom palisadami. Ake by to bolo za hranicami tohto osidlenia, to si viem predstavit bohuzial velmi dobre. Cela legia, ktora sa o mna tak zaujimala pred kratkou chvilou, sa pohla smerom k akemusi hostincu. Az na jednu vynimku. Postava zahalena v bielom. Nesklapa hlavu. Hrdo sa mi pozera do oci a nad niecim rozmysla. Ani velka, ani mala, taka akurat.
„Filip? Si to ty? FILIP!“
„Matka? Co... co ty tu robis?“
„Si to naozaj ty? Si to ty?“
„Som, som... len ma nerozpuc.“
„Bala som sa a videla som take zvlastne veci. Neviem kde to sme. Som tak rada, ze ta vidim. Naozaj si to ty?“
„Som to ja, uz som ti vravel. Ale ako si sa tu dostala ty? Mala by si byt mrtva, zabil ta anjel a predtym Arin a chlad.“
	Odstupuje od mna. Prekvapena, mozno trochu ponizena alebo co to je. Ma pohlad cloveka, ktory si kupi nove hudobne CD a po osmych pesnickach, ktore zneju az privelmi podobne, odklada kedysi vytuzene medium do poslednej zasuvky. Ranil som ju? Alebo si to nepamata?
„Martinka, co si pamatas ako posledne? Isli sme autom, co bolo potom?“
„Narazil si do stromu, to nevies? Si v nemocnici v kome a ja som zmeskala vlastnu svadbu! Vies, ake je to hnusne! Kvoli tebe mam ruku v sadre! Mal si davat pozor a...“
„Ktoru ruku?“
„Tuto!“
	Prezeram jej ruku. Vyzera v poriadku, bez problemov. Silveria je skutocne zvlastna krajina. Uz dvakrat mi zomrela Martina pred ocami a teraz je tu zas. Len aby zase zomrela? Je to nejake zvlastne. Niekto sa zahrava so mnou, s mojimi citmi a tuzbami? Niekto chce, aby som trpel? Napada ma jedine meno. Alebo skor titul.
„Pod, ideme niekoho navstivit.“
„Kedy pojdeme domov?“
Zaskocila ma. Co povedat? Pravdu? Klamstvo? Vyhybavu odpoved?
„Neviem. Ale viem, kto to vie. Pod.“
„Ako si to myslel s tym, ze som mrtva?“
„Vysvetlim po ceste. Pod.“ Taham ju, ale ona nejde. Tvrdohlavo stoji na mieste. Presviedcam ju, ale z nejakeho dovodu o presviedcanie nestoji.
	Bez klopania vstupujem do anjelovej... komnaty? Ako nazvat tu miestnost, ktora je znovu malicka? Vidim anjela, ktory ma na stole hromadu papierov na vybavovanie, no aj tak hadze do obrazku na stene sipky. Hadze a namiesto toho, aby si ich zobral, vycarovava stale dalsie a dalsie. Uz takmer nema kde hadzat. Niekolko sipok je v stene a pol metra odtial je niekolko plnych tercov.
„Hej, anjel, videl som Martinu. Ona zije!“
„Zije? Pozri sa za seba.“ Martina akurat prechadza cez dvere. Pozeram na nu a ona na mna i na anjela, ktory ma v ruke sipku. Bez slova ju hadze a triafa Martinu do hlavy. Ta pada k zemi.
	Lamem dalsi svetovy rekord v behu. Dotykam sa jedineho skutocne znameho stvorenia v tomto svete, jedinou sipkou zmeneneho na nepoznanie. Jej slzy nahradza krv a miesa sa s mojimi slzami. Mam chut vytrhat tomu anjelovi vsetky pierka a opakovane mu rozbit hubu. Na co cakam? Bezim k nemu, ale on vidi moj umysel. Ostavam stat na mieste, nemozem sa ani pohnut. Hladim pred seba, adrenalin mi pulzuje v celom tele, ale nohy uz neurobia ani jeden krok.
„Teraz si spokojny?“
„Este nie. Dones tu knihu. Inak dopadnes rovnako ako tvoje dievca.“
„Nie je to moje dievca!“
„Oh, vyborne, tak je moje. Pekne ju vypcham. Ty si nemal byt na ceste?“
	Posledne co chcem je pomahat tomuto... co to je? Anjel? Ak by bol kazdy anjel aspon trochu podobny na tohto, tak odteraz verim v Satana. Urcite mu budem viac rozumiet. Ide k skrini a nieco vytahuje. Nejaky muciaci vynalez? Uz len to tu chybalo. Chcem sa skryt, ale nepohnem nohami a na rozdiel od neho nemam kridla.
„Chces knihu? Daj mi kridla, doletim tam a donesiem ti ju.“
„To by dokazal hocikto a svoje kridla ti nedam.“
„Tak vycaruj nove, akurat pre mna.“
„Zabudni a zmizni mi z oci!“
„Nic by som nechcel viac, ako prave toto.“
	Prichadza teraz ku mne. Chyta ma za ruky a kuzlo, ktore ma znehybnilo, opusta moje telo. Nemam vsak ako utiect a tvor, ktoreho zacinam naozaj neskutocne nenavidiet, ma vyhadzuje oknom.
	Au! Sakra! Vsetko ma boli! Som na zime, oblecenie je dotrhane zo skla a ak by bol niekto tak dobry a dostal by vsetky kusky skla z mojho krvneho obehu, dostal by cokoladu. Minimalne pol kila.
	Nahodou alebo nie, kusky skla zasiahli niekoho dalsieho. Anjel? Mozno nie. Ale vyzera dobre. Hnedovlaska, bez kridel a tiez bez usmevu, ale pekna na prvy pohlad. Lezi vedla mna, ale len chvilu. Pomaly vstava a prezera si zranenia.
„Si v poriadku?“
	Na chvilu mi vypadla pamat. Pytal som sa to ja jej, alebo ona mna? Sakra, este aj v uchu mam kus skla. Nehorazne to stipe. Neviem kto sa pyta a kto caka na odpoved, vobec mi to nemysli. K oknu, ktore ma vdaka mne velku dieru, prichadza anjel a znovu mizne. Erika sa na mna pozera a boji sa nejakeho odhalenia, alebo... moment, aka Erika? Odkial viem jej meno?
„Erika?“
„Odkial vies moje meno?“ Sklana sa ku mne a vyzera byt vystrasena.
„Pomoz mi a poviem ti.“
	Je viac zvedava alebo bojazliva? Vidim, ako kruti hlavou na rozne smery. Ma strach. Viem to, ale neviem, ako to mozem vediet.
„Tiez idem do Klarkastrye. Pojdem s tebou, Erika.“
„Ty vies vela o mne, ale ja o tebe nic. Kto si?“
„Filip. Len Filip.“
„Zavri oci.“
	Bolest! Aaaaau! Ja somar som zatvoril oci a teraz ma vsetko boli. Aj to ucho. Ona robi nieco so sklom! Odstranuje zo mna sklo, vsetky kusky a odvsadial. Neviem, ake by bolo postupne odstranovanie kuska za kuskom, ale toto je naozaj neznesitelne. Este chvilu a...
„Hotovo.“
„Co hotovo?“
„Uz v tebe nie je sklo. Mozes sa postavit?“
„Samozrejme.“ Vstavam a padam. Instinktivne i uplne nechtiac som si poranil ruku dalsim kuskom skla.
„Podaj mi ruku. Nie tu. Tu druhu.“
	Lezim na zemi, mrznem a ruku mi opusta kus skla. Nasledne mi pomaha vstat a odchadzam. Za sebou vidim lozko plne skla a krvi. Som dotrhany a trapi ma hned niekolko veci, okrem ineho neskutocna bolest od hlavy po paty.
„Ty si z Klarkastrye?“
„Nie, som zo Silverie. Tak ako ty.“
„Ty mi citas myslienky?“
„Vyzeras ako Silverijcan, to je vsetko. Ale mam pocit, ze citas myslienky ty mne.“
	Kracame spolu. Krok za krokom. Je mi znama, ale neviem popisat preco. Citim kym je, co dokaze a nenapadne si ju prezeram. Je krasna. Plet ako z reklamy, dlhe hnede vlasky, tak prijemne hnede, ako ma ta cokolada s obrazkom fialovej kravy. Hnede oci, pekny nostek a jemne cervene licka. Pomaha mi s chodzou a aj ked vidno, ze je to mlada zena a nie Herkules, zvlada to. Neviem vsak, kam ma to vedie. Ulica je takmer prazdna, co je dobre. Len tazko by presli traja ludia vedla seba.
„Si tazky, vies o tom?“
„Body Mass Index mam v poriadku.“
„Menej sa opieraj, ak nechces, aby sme spolu lezali.“
	Rad by som s nou lezal, na priestornej posteli a v teplucku. Do seba varene vinko a vsetkych otravnych susedov vystrielat, ale... toto asi nemala na mysli.
„Kam ideme?“
„Idem sa pripravit na cestu. Dostanes tam teple jedlo.“
„Nieco mi hovori, ze to jedlo nebude velmi chutne. A sama nevies varit.“
	Konecne si zacinam uvedomovat, co sa deje. Trepem sprostosti, ale nehorazne. Co takto si nechat nieco pre seba? A vobec, ako to mozem vsetko vediet? Co ak mi to niekto nasepkava? Filip, mysli, kto by mohol mat zaujem o to, aby sa dalo nejakej Erike citat myslienky? Anjel? Od neho takyto dar? To pochybujem. Martina? Kolko krat tu zomrela vlastne? Zatial trikrat, ak dobre ratam. A ktovie, kolko krat sa este objavi a zomrie? To je otazka tak pre stavkovu kancelariu, ale kurz by som neuhadol. Kto tu este vie nejake cary? Silveria? Tu zabil ten vypierkovany. Alebo dobre, zmrzla a on ju nezachranil. Ta druha pomiesana? Na nu by sedelo skor nieco zakernejsie, ako dostat sa do hlavky peknej slecny. A mozno prave ona na mna zoslala toto... pozehnanie?
„Mily veru nie si.“
„Co?“
„Mam ti to zopakovat? Alebo povedat inak? Ani si sa nepriblizil k stolu a uz nadavas na jedlo.“
„Nepreniesla si na mna schopnost citat myslienky? Nejakym kuzlom? Aha, ty prave nevies o com hovorim. Tak mozem citat myslienky. Iba tebe a je to velmi zvlastne. Na jedlo sa tesim a dopredu dakujem. Teraz mi neveris.“
„Myslis, ze si teraz dokonaly? Zistis, ku ktoremu domu ideme, co ma trapi a co ma tesi. A co teraz? Myslis, ze sa do Klarkastrye dostanes sam?“
„Erika, no tak, upokoj sa. Neviem preco, ale dokazem ti citat myslienky. Mohlo by sa to niekedy hodit. Pomoze to tebe i mne. Keby som nechcel, tak ti to nepoviem. Mohol by som si to nechat pre seba a niekedy by som to vyuzil tak, ze by sa ti to ani trochu nepacilo. Teraz sa na mna stale hnevas, aj ked by som sa na tvojom mieste nehneval. Dokonca som prezradenim povedal nieco, co by...“
„Co by co?“
„Teraz do teba nevidim.“
„Tak vidis, to som rada. Tento dom.“
	Dom? Toto? Ale samozrejme, len by som tuto kocku nenazval domom. Vyzera to na mini chalupku s jednou miestnostou, kde by sa nevosla snehulienka so siedmymi trpaslikmi. Mozno s tromi, ale aj to sotva. Erika klope na dvere, ktore vyzeraju nove, ale osadene nakrivo, nesikovnou rukou. Za malym okienkom vidno pohyb, niekto vstava z postele.
„Tak mi mame hosti,“ hovori... Erika? Nie Erika? Ta zena, ktora otvorila dvere, vyzera uplne ako ona. Neskutocna podoba. Dve Eriky, no z toho ma vystrie. Tato je... to neviem.
„Lara, toto je Filip. Ide do Klarkastrye.“
„Na boha vyzera dost doriadeny. Co ta zrazilo, chudatko pekno?“
„Anjel, sklo, podlaha, sklo, sneh... spominal som sklo?“ V seriali sa mi to zdalo vtipnejsie ako teraz. Ta Lara sa na mna pekne usmieva, ako by som bol jej oblubene domace zvieratko.
„Anjel vystrajal? Ale co? A co si mu povedal?“
„On... nasiel ma mrznut v divocine, spolu so Silveriou. Zabil ju, len tak, aby som trpel.“
„Ale co? Preco to urobil? To je hrozno.“
	Zacinam si vsimat niekolko naozaj divnych veci. Erika sedi a varechou obtazuje akesi rezance, kym Lara sa so mnou rozprava, pripravuje caj, zoblieka ma zo studeneho oblecenia, stahuje veci z postele a dostava ma do horizontalnej polohy. Chvilu nad tym uvazujem, ale len chvilu, pretoze naraz do postele hlavou dokaze prerusit tok myslienok. Co je to za divne spanie? Poschodove postele chapem, ale tri? Vsak to si kazdy tresne hlavu. Najnizsia je priamo na zemi a najvyssia je tak vysoko, ze by to mohlo pripominat lezanie v truhle. Neviem, ake je to cele stabilne, ale nepaci sa mi to. Na zaklade pozorovacieho talentu, ktory u mna nie je vzdy dokonaly, patri dolna postel Lare. Netrapi ju, ze je jej postel od krvi. Znackujem teritorium telesnymi tekutinami. Zistujem, ze je mila.
„Tiez ides do Klarkastrye?“
„Este neviem, chcela som ist ale len preto, aby nesla Erika sama. Ak pojde s tebou tak bude v bezpeci.“
„Myslim, ze by si mala ist. Trom sa cestuje lepsie.“
„Radsej nie, aj tak vidim, ze sa ti paci. Chapem to a nechcem kazit sukromie.“
„Paci?“
	Toto je sialene! Identicke dvojca nechce kazit sukromie svojmu identickemu dvojcatu, az na par malickosti. Vlastne to nie je sialene, to je uplne normalne, ale ze by zo mna bol ochranca na dlhu put, tak to je privela.
„Urcite ta nedovliekla sem len na teple jedlo.“
Smejem sa. Nenapadne a potichu. Eriku vsak chyta nervozita.
„Lara! Mohla by si sklapnut a nechat si tie tvoje priserne voloviny pre seba?“
	Nastava ticha chvila. Mimoriadne ticha. Minuta? Dve? Zatvaram oci, ale nie od unavy. Skor na tvarenie sa, ze za nic nemozem. Erika povie Lare, aby nic nehovorila – a ta je okamzite ticho. Tu mi nieco nesedi. Alebo sa dohodli, alebo su odlisne, alebo su v tom cary, alebo Lare vypadli hlasivky ci po stojacky upadla do komy. Nehybe sa, len si stoji. Na druhom konci chalupy, ktora je este o nieco mensia ako moja izba.
	Piecka, poschodove postele, skrina, koberec a stolicka, ktora moze pri sedeni na dolnej posteli pripominat mini stolik. Samotna dolna postel vsak nemoze nahradit stolicky, je privelmi nizka. Ziadne pocitace, plazmy ci sovietsky budik, nic. Vlastne este nieco ano, par drevenych polien, pre pripad intenzivnej zimy. Erika nieco dokuchtila. Jeden hrniec, z neho nieco preklapa pre Laru do taniera a mne sa dostava do ruk akysi vacsi hrncek. Rezance s... vodou? Fakt dobre! To by ma asi ani nenapadlo. Erika otvara skrinu a podava akesi suche pecivo. Samo osebe dobre nechuti, ale dava chut tomu jednotvarnemu rezancovemu cudu. Nech kombinujem akokolvek, lahodka to nie je. Ale aj na vifone sa da zit.
„Spis hore,“ hlasi mi Erika ako uplnu samozrejmost a s plnymi ustami. Chcem jej na to nieco povedat, no predbieha ma Lara.

Lara

„Tu hornu si zoberiem vdacne ja. Navyse som lahka ako pierko a ak by som sa zosypala, nic by sa mi nestalo.“
„Nemozem uverit, ze si moja sestra!“
	Smejem sa. Dusene, potichu, ale smejem. Lara je fajn. Skoda, ze ona nejde tam kdesi do Klarkastrye. Alebo zeby isla? Po co by tam vsak isla? A po co tam ide Erika?
„Tak ma napadlo, aky je ucel tvojej sestr... cesty?“ Fiha, to som dobre pomotal. Obidve sa na mna pozeraju na blazna, este aj tie oci na mna nacentrovali uplne rovnako.
„Po knihu. Ak ju donesiem svojmu majstrovi, budem skutocna magyna.“
„Nieco ako posledna skuska?“
„Presne tak. A teraz bud tak dobry a chod spat, musime vyrazit skoro rano.“
	Za normalnych okolnosti mam mnozstvo reci, ale teraz som uplne ticho. Neviem co povedat. Liham si na spodnu postel, ked tu si vsimam, aka je ta postel rozhegana. Chcelo by to muzsku ruku a par klincov. Erika posiela Laru spat a ta ju poslucha. Ak su to naozaj dvojicky, tak su rovnako stare a maju za sebou pravdepodobne velmi podobny osud. Napriek tomu mi nieco nasepkava, ze su uplne ine. Erika je vodca, nieco vie a ide za tym. Lara mi pripomina asi skor psika. Niekto, kto ma rad, rozkosne zabava a mohla by teoreticky niekedy aj steknut.
	Zaspavam posledny. Najnizsie poschodie, dve pekne baby, hlad, zima a celkovy chaos z toho, co mam vybavovat. Silveria, ciastocne rozpravkova krajina, ale stale treba nieco robit, zariadovat... necudoval by som sa, keby som tu ako smely rytier premohol draka a na dalsi den podaval danove priznanie. Zatvaram oci a uvazujem nad anjelom, tou jeho knizkou, nad Martinou, Silveriou, Sarehom, lietajucom koberci ci nad tym, ci je pravda to o nehode. Som niekde v kome? Tento svet nie je skutocny? Viem, ze sa z toho len tak nezobudim. To by som chcel vela. Nieco vo mne si vsak prebudenie praje.
Chalupka
	Nieco ma stekli. Zabludeny mravec? Na mravca je to velke. Vedla mna lezi Erika. Len lezi, ziadne veci mladezi nepristupne, ake davaju nemenovane weby na titulku od januara do decembra.
„Mrzla si?“
„Este som nemala navstevu a tam hore sa mi zle spi. Mozem tu byt? Alebo ma vyzenies?“
„Vytiahla si mi sklo z celeho tela, nakrmila si ma a nechala si ma vyspat sa v teple, preco by som ta mal vyhanat?“
„Ale co? Sklo z teba vytahovat? To kedy som stihla? Nemylis si ma s niekym?“
„Lara?“
„Na druhy pokus celkom spravne! Sikovnik!“
	Anjel ma vyhodi oknom a za chvilu som uz s peknou kockou v posteli a ani jej nevadi, ze som si ju poplietol s inou. Zacina mi vsetko sialene pripadat normalne a vsetko normalne...
„Mrznem.“ Chcel som povedat nieco mudrejsie, zmysluplnejsie a mozno aj romantickejsie, ale niekedy je dobre byt uprimny.
„Takto,“ vstava a prihadzuje do pece dalsie polienko, „alebo takto?“ Vracia sa ku mne a dotyka sa ma viac, vlastne nahradzuje perinu. Nepoznam ju dobre, ale ovlada ma neuveritelna tuzba pobozkat ju. Pritlacit jej pery na tie moje.
„Aaaaaau!“ Pritlacila mi na jednu s vacsich ran a ja som vykrikol od bolesti. Zosmykla sa, vlastne co zosmykla, ja som ju zhodil! Snazim sa ju zachytit, ale moje ruky nie su dost rychle a ona hlavou trafila pec. Chuda. 
	Sucitne ju dviham, no to je uz hore aj Erika a vytrhava mi ju z ruk, ani co by som bol daky barbar. Ako vsak pozeram na tu spust, ktoru kvoli malemu plamienku v noci ani dobre nevidim, tak sa jej necudujem. Navsteva otrepe pani domacu o pec, kto to kedy videl? Chcem jej skontrolovat hlavku, ci jej netecie krv. Erika mi to vsak razne zakazuje.
„Mozes mi laskavo povedat, preco si sa vysplhal hore k nej a zvalil si ju? Dala ti svoju postel, tebe ako uplne neznamemu cloveku. Nemozes ziadat viac!“
„Zliezla som dolu, aby som prilozila do pece a tam hore sa mi spi zle, lepsie sa mi na mojej. Bola mi zima a Filipovi tiez.“
„Zas sa spravas ako slapka?“
„Len pomaly, damy!“ Najvyssi cas zasiahnut, aspon myslim. „Obidve ste naozaj velmi mile a pekne. Mozem povedat, co sa stalo. Lezala pri mne, ja som dostal krc a nechtiac som ju zvalil. Lara nie je ziadna slapka, ja nie som ziadny nevdacny nasilnik a vobec, podme spat. A ak chces, pojdem teraz hore ja.“
„Bez.“
	To je vsetko? Jedno slovo? Erika lezie do strednej postele a ocakava, ze tu nad nou zaplnim ja. Co mozem robit? Ovela radsej by som bol na tej spodnej, spolu s Larou. Ako by sa to dalo urobit? Erika je jediny clovek, ktory ma dostane do Klarkastrye. Navyse jej mozem citat myslienky, az na... preco vlastne nemozem? Tuto schopnost som stratil pred vstupom do domu. Nieco sa tu musi nachadzat, co citanie myslienok blokuje. Ale co? Tak ci onak, urcite bude dobre ju nenastvat.
„Nech Lara rozhodne.“ Je toto dobry napad? Uvidime.
„Rada by som bola dole. S Filipom.“
„Moj nazor je rovnaky. Prehlasovanie v pomere dva ku jednej. Ja s nou a ty hore.“
„Lara, ty bez hore. A ty uz nic neskusaj. Spim pri tebe, aby si nerobil ziadne sprostosti. Ak sa ma v spanku dotknes, tak vedz, ze viem pouzivat koleno!“
„Nie je to trochu nespravodlive? Ak dobre vidim, ty si ta dolezita, ktora udrziava poriadok. Lara tu nemoze nic, pretoze si necha rozkazovat. Ak to takto funguje, tak je to vasa vec, ale skus urobit vynimku. Tuto noc alebo jej zvysok. Aj je to logicke. Ty sa vyspis, nam bude teplo a vsetci budu spokojny. A vobec, Lara spi najradsej v spodnej posteli a ja sa do vyssej ani nechcem... nemozem dostat, kvoli zraneniam. Slubujem ti, ze ta nebudeme rusit.“
	Okamih pravdy. Ukaze sa Erika ako rozumna, alebo ako privelmi panovacna? Pocujem ticho. Sakra, nemam rad, ak ma niekto povedat zasadnu vec, ale aj tak mlci. Zato reklamni panaci v telke nemaju co povedat, ale melu ostosest. Napatie. Citim zvlastne chvenie, ako kedysi v skole pred rozhodujucou pisomkou v stave slivovicoveho bolehlavu.
„Tak sa muckajte ked chcete, ale mna nechajte spat!“
	Lezim, Lara vedla mna a vsetko sa zda byt krasne. Na nic nemyslim, len tak si vylihujem, oddychujem a usmievam sa. Jednu ruku mam pod hlavou a druhu na hlave. Ani jedna sa vsak nenachadza na tej mojej tekvici. Lara je krasna, pokojna a vobec jej nevadi, ze sa hram na hreben. Zda sa mi to lepsie, ako mrznutie na lietajucom koberci. Aj so Silvou bolo dobre, dokonca bolo aj trochu romantiky v tej cele. Tu je menej ohnikov, vacsia tma a ak neratam obcasne prasknutie v piecke a Laryno dychanie, je tu uplne ticho. Moje oci sa zatvaraju, mozog sa vypina, ale moje ruky nie. Imitujem hreben, aj ked radsej by som robil imitaciu rolby na zimnom stadione. Poriadne zvladnut kazdy detail, ako na finale Olympiady. Dat si zalezat a preskumat kazdy okamih jej pokozky.
	Je studena a moje ruky su ako prijemne deky. Viem, ze nemrzne, ale chytam pocit zachranara pred akymsi chladom. Vsade ju chcem zahriat. Nechcem byt akysi hreben, ale cela kupelna, zimny stadion a neviem co este. Jej dych sa zrychluje a zrazu citim, ako hori. Moje ruky ju uz nezahrievaju, ona zahrieva mna. Vasnivo sa poti, co je ten najhlupejsi mozny popis, ale pravdivy. Bije mi srdce a mam pocit, ze polovicu kysliku spalujem ja a druhu polku ona. Odrazu mi zakryva usta. Preco? Chce ma udusit? Alebo je to akysi certisko a ma so mnou zvlastne umysly? Preco? Precooooo?! V tom mi nieco uklada na celu tvar. Akasi latka alebo co. Pocujem nejake zvuky. Tazko opisatelne. Myslienky mam rozutekane na vsetky smery a vobec neviem, co robit. Dat to zo seba dole, alebo nie? Zda sa mi, ze to nic nedrzi. Jeden pohyb rukou a je to prec. Mozno by som mohol len trosicku...
	Som slepy? Hmmm, slepy nie. Vidim minikusok cervenej tam, kde boli vratka na peci. A kde urcite este su, vsak ich nikto neukradol, ale... je to ine. Tma, vacsia ako predtym. Nevidim nikoho a nic, az na tu minimalisticku drobnost. Navyse nepocujem ohen. Vyhasol? Preco by mal vyhasnut? Chytam pocit, ze sa stala akasi tragedia, ale netusim aka. Dobre som popleteny, kvalitne. Vstavam. Pomalicky, aby som si netresol hlavu. Narazam plecom do niecoho jemneho, velmi prijemneho. Erika ci Lara? A co sa stalo s ohnom? A preco ta tma? A uz prichadza rano? A...
	Napada ma mnozstvo otazok, no namiesto vybratia jednej pocujem usmev Lary. Som si isty, ze jej. Pocujem jej vlniacu sa mimiku a jemny dotyk nasich pier. Som... neviem co som a je mi to jedno, ale chcem, aby tato chvila neprestala. Dostavam dalsi bozk a dalsi a dalsi. Jej pery utekaju po tych mojich. Vysusene pery zo zimy, tepla, dalsej zimy a dalsieho tepla vlhnu, naberaju slastne pocity z inych pier. Neznych, zenskych, o nieco mensich a neskutocne pritazlivych. Jej ruky pripominaju naspeedovane vrtule. Su vsade. Dotykaju sa mi ramien, vlasov, lic, chrbta a mojich ruk, ktore od prekvapenia spia a nevyvijaju ziadnu aktivitu. Citim sa ako kamen pri sopke.
	Uz z jej dotykov citim krasu a nebyvalu nehu. Ma energiu profesionalnej sportovkyne nadopovanej zakazanymi latkami na kazde pismeno abecedy a ruky objavitelov vsetkych masaznych technik od Zelandu po Island.
„Lara?“
„Nie.“
„Nie?!?!?!“
„Tak ano,“ odpoveda s usmevom. Dobry sok. A dobry vtip.
	Nieco chcem povedat, ale jej a moje pery spolu drzia a keby som zapojil vsetky svaly a k tomu zo dve lokomotivy, asi by to na oddelenie nestacilo. 
„Filip?“
„Ano?“
„Si chlap?“
„Coze?“
„Dokaz to!“
	Dokazat to? Dokazat co? To moje coze som si mohol odpustit a povedat nieco normalnejsie. Co ale teraz myslela. A sakra, chlape, nebud srab! Chyt ju za cecky, vsak to chce! Alebo... alebo nie? Dotknut sa bruska? Konzervativnejsie, jednoduchsie, mierumilovnejsie... to by slo. Citim, ze moje ruky oddychovali uz privelmi dlho. Jednou sa jej dotykam stehna a druhu smerujem na pupok. Krasne telo, najprijemnejsie na svete. Nekoncim pri dotyku. Hladim, sucham, mozno jemne steklim a naberam na obratkach. Ona prestava. Elegantne si liha na chrbat, pomaly a nebadane. V uplnej tme citim jej krivky a moje ruky, teraz uz obidve, chytaju jej brusko. Dokonale, tak akurat. Pritlacim a citim, ako jej bije srdce uplne vsade. Postupujem vyssie. Najskor pomaly, ale to tempo sa nedalo vydrzat. Vsetky hormony v celom tele mi tlacia ruky na prsia. Perfektne uchytene bradavky sa pohybuju sem a tam, presne podla mojej vole. Ziadne saty, je naha, aspon tak vyzera.
	Stihla naraz uhasit ohnik i zobliect sa? Nemala na sebe vela vrstiev. Teraz vsak ma na prsiach novu vrstvu. Moj jazyk. Nikdy som ho nepouzil na nieco taketo. Ani neviem, kde som nieco take videl. Obrusujem jej bradavky, na striedacku, ako nejakym pilnikom. Hore a dole, zlava a sprava. Rukami tlacim jej prsia k sebe, ako keby boli oblubenou hrackou. Vlastne aj su a ak to pojde takto dalej, aj naveky budu. Som panom... hracky? Chcelo by to dake meno. Na meno kaslem, chcem ich skumat a skumat a az komplet preskumam, budem skumat nanovo. Potvrdzovat si vedomosti, ze ma Lara take poprsie, ake si zela kazdy chlap od 12 po 100. Kym sa venujem lavej polovicke, rukou sa hram na akehosi dravca s pazurmi. Minimalne macka domaca, aj ked skor mocny a hrdy tiger, ktory sa rozhodol, ze bude tentokrat jemny k svojej oblubenej samici.
	Cestujem tmou a ako spominana rolba upravujem uz aj tak dokonale klzisko. Jej krk uz poznam naspamat, prsia ani nehovorim. Nikde inde by som nesiel, nebyt prirodzenej ludskej zvedavosti a neprirodzenej krasy. Nastupujem na pochod, ktory je dlhy, ale krasny. Este kusok, este maly kusok, este... netrenovanym pohybom ju dostavam do vira emocii, ktory by ani na slnku pod tisickou lamp nebol lepsie viditelny, ako prave teraz. Ako nesmely pesiak na sachovnici sa blizim k dame, ale nejdem ju vyhodit. Neviem, preco ma napadlo prave toto prirovnanie, ale ak by sa postavicky na sachovnici nevyhadzovali, ale milovali a mnozili... asi by bol onedlho problem s priestorom.
„Hej! Hovorila som ticho! Ticho znamena, ze mate drzat pysky!“ Hlas ide nepochybne zhora. Erika sa budi a nie v najlepsej nalade. Studena sprcha. Lara neodpoveda a ja sa snazim byt ticho. Erika sa nieco vyzveda a ja jej chaoticky odpovedam, potichu a tak pokojne, ako to len ide.
	Hlas z vyssieho levelu ustal. Ostavam ja a vedla mna Lara. Snazim sa vratit ruky tam, kde boli predtym, ale ta sa z nejakeho dovodu rozhodla posadit. Na moje prekvapenie sa tresla o hlavu. Vsak je to jej postel, ako mohla nevediet, ze je nizky strop? Sice... asi viem odpoved. Ma zazitok, po ktorom sa trochu inak vnima priestor. Navyse v uplnej tme. Naraz a nasledne hlasne citoslovce definitivne zobudil Eriku. Ta zoskakuje z postele a dopada na Laryno oblecenie, hodene na zemi. Do pece hadze dve alebo tri drievka a zapaluje ohen. Po chvili sa na nas diva. V slabom svetle vidi mna a svoju sestru. Nahu a akosi nesvoju.
„Tak holubkovia, Klarkastrya caka. Vyrazam.“
„Teraz?“
„Ano, teraz. Daky problem?“
„Este je tma.“
„Ked tam dorazime, bude uz svetlo. Tak pod.“
„Co...“
„Co co?“
„Co Lara?“ Pytam sa hrdo a otvorene, ako chlapec, ktory chce doviest prvy krat svoje nove dievca do domu.
„Nic. Alebo s nou nieco chces?“
„Rad by som bol, keby isla s nami.“
„Ale nepojde.“ Hovori uplne chladno, akoby mala patent na rozum a kazdeho kdesi zaskatulkovaneho.
„Preco?“
„Nema ziadne nadanie. Nic nevie.“
„Tak to sa pleties!“
„No uz len ty ma ides poucat. Ha! Dovol, aby som sa zasmiala.“
	Erika odchadza. Ma tu svoje veci, nemoze odist len tak. Alebo ano? Je to divna zenska, schopna vsetkeho.
„Kam ides?“
„Vidis tu niekde zachod? Ja nie.“
	Odchadza urobit potrebu, taku ci taku, to je fuk. Este sa dvere za nou ani z polovice nezavreli a uz som nadviazal ocny kontakt s Larou. Jemne sa jej dotykam pleca, ako keby bola dietatom, ktore sa za den zamilovalo na totalku. Maximalny level.
„Neviem, ako dlho bude prec, ale...“
„Myslis...“ Pyta sa svojimi malymi ustami, potichu a nerozvazne. Neviem vlastne ani co chce povedat, ale viac z nej nevychadza.
„Co?“
„Nadanie.“
„Co s nadanim? A ano, myslel som to vazne. Podla mna mas nadanie. Vlastne si uplne skvela, sikovna a nadherna.“
„Ty... mas radsej Eriku.“
„Ja? Kdeze. Mam radsej teba. Teba! A najradsej by som bol s tebou naveky.“
„Ale co? Myslela som si, ze som sa udrela do hlavy ja a nie ty.“
„Humor sa ti vracia, to je skvele! Pockaj, len privriem dvere, su akosi zle zavrete, a...“
	Idem urobit poriadok s dverami, ked tu vidim hned za nimi Eriku. Ona nikde nesla! Pocuva, co si tu hrkutame. Ale co, hadam sa neurazi. Prave naopak, mohla by byt rada, ze ma jej sestru niekto rad. A uprimne. Tvarim sa, ze ju nevidim a zatvaram. Nasledne sa zohynam po oblecenie a podavam ho Lare. Citim sa ako retardovany imbecil. Kazdy pohlad na jej telo ma naplna hormonmi stastia a ja jej davam nieco na zakrytie. No som ja normalny?
	Rozmyslam nad cestou. Ako dlho sa tam pojde? A co tam vlastne bude? Silveriu postupne spoznavam, ale rozhodne ma ma cim prekvapit. Mam pocit, ze Erika caka len a len na mna. Lara mi pripravuje akysi obed. Zvlastna kombinacia, nieco ako krabie tycinky s travou a omackou. Hotove za minutku, trosicku studene, ale mimoriadne chutne. Erika sa moze s tou svojou vifonkou zadrhnut. A ja si prajem, aby teraz necitala moje myslienky.
	Uplne kompletne najedeny, obleceny, trafeny bozkom na pery a smutny. Odist, ci neodist? Hamleta by poriadne zabolela hlava a riesil by to minimalne Ibalginom, ak nie niecim pre kone. Anjelisko chce knizku, divny to artefakt, ale jemu sluzby robit nechcem. Rad by som ostal tu, s Larou. A ona by rada so mnou, aj ked trochu neviem, co na mne vidi.
„No ides uz?“
„Idem. Uz idem.“ Beriem do ruk akusi zakrytu misku, ktoru mi podava Lara a odchadzam. Nerad. Joj, a este ako.
„Donesies mi nieco pekno?“ Pyta sa Lara s jemne sklopenymi usami. Neviem, ako to dokaze a neviem, ci to chapem spravne. Velmi si praje, aby som sa vratil? Rozhodne zaujimave dievca.
„Makaj uz!“ Pohana ma Erika a k slovu pridava aj ruky. Viem, ze musim ist, ale nechcem. Asi som sa zamiloval. Naozaj, skutocne a plnohodnotne.
	Erika, o ktorej sa dozvedam nove veci, ma vedie k svojmu vytvoru. Sane? Sane zo skla? To si robi prcu? Ako naozaj, nech je to na akekolvek zvazenie... ist niekde, do ineho mesta, na sankach? Ked som ich uvidel, naozaj mi padla sanka. Predpokladam pracovny postup: Jeden tlaci a druhy sa vezie. Nasledne sa to vymeni. Sanky su kuzelne, idu aj hore kopcom, ekologicky nezavadne a sucastou su styri airbagy. Alebo nie?
„Ktorym smerom je Klarkastrya?“
	Hmmm, zaujimave. Len som sa spytal, a uz viem odpoved. Viem, ktorym smerom zdvihne ruku za tri, dva, jeden... a je to tu. Akcia, strih, finito, amen tma. Ruka ukazuje na kopec.
„Si chlap, beries sane.“
„Nemusis mi to... one...“
„Nemusim ti to co? Opakovat? Este som ti to nepovedala. Teraz prvy krat, tak smykaj, nech je to este dnes!“
	To citanie myslienok mi ide na nervy. Nikdy by som nepovedal, ze by sa nieco take vobec dalo povedat. Chcem sa s Erikou normalne bavit. Rozpravat sa a postupne z nej nieco tahat, aj ako z chlpatej deky. Nie vsetko hned. Preco ale mozem citat jej myslienky? A preco som v tom kockodome nemohol?
„Povies mi nieco o Lare?“
„A co chces vediet?“
„Cokolvek. Aka je.“
„Zisti si.“
	Zistujem si. Ci sa ti to paci, alebo nie. Tema Lara, prisne tajne udaje vycucane z Eriky, prvy diel. Narodena v Silverii, konkretne mesto Sovahan. V rovnaky den, rovnakej matke a otcovi, no skratka dvojcata. Erika a Lara. Erika vzdy zodpovednejsia, Lara veselsia a viac detska. Docerta, naco toto citanie myslienok? Vsak na toto nepotrebujem vobec ziadne specialne funkcie. Staci aspon minimalne otvorene oci a... ejha, zaujimave. Erika ma za sebou studium magickych vied. Ona dokaze celkom slusne kuzla. Fakt respekt. Lara podla testov nema akekolvek magicke nadanie. Je obycajna, kym Erika je vynimocna. Dovod, preco je Lara taka, aka je? Tak moment, znasilnenie? Coze? Niekto ju znasilni a ona na zaklade toho je mila k chlapom? Nieco mi unika. A ako tak citam v riadkoch i medzi nimi, Erike tiez. Ona sama ma v tom bordel, tak ako mozem mat v tom poriadok ja? Ludia by si mali robit poriadok v hlave, inak sa len tazko doluju tajne informacie. Zakladatel WikiLeaks by musel siahnut po nejakej chemii.
	Blizime sa k vrcholu kopca. Nie je to nejaky kopcisko, je to... skratka kopec. Ani velky, ani maly, na sanky tak akurat. Strmost vyhovujuca sialenej myslienke, vyuzit sanky ako ekologicku formu cestovania. O bezpecnosti pomlcim. Nemyslim teraz ABS a podobne vecicky, skor jednoduchy fakt, ze su sanky z nejakeho druhu skla. Viem, ako sklo reaguje pri naraze a viem tiez to, ako reaguje pokozka na vela kuskov skla. Vsak nie som ani nahodou dolieceny z likvidacie skleneneho okna. Vselico sa da robit s oknom, ako spieval Jaro Filip, no co sa da vsetko so sklenenymi sankami? Do kopca to islo s nimi relativne dobre.
„Nechces si to rozmysliet?“ Trochu som nesvoj z tejto sankovacky. Napada ma viac veci, ktore mozu dopadnut velmi, velmi zle.
„Nebud taky strachopud a sadaj!“
	Sedim. Vzadu. Nemam sa velmi coho drzat, tak sa drzim sani. Eriky sa nejdem. Dovod jednoduchy, pravdepodobne by mi otrepala tie sanky o hlavu. Sice moment, co si ona mysli? Povazuje drzanie sa jej za normalne. Vyborne. Tak sa teda drzim. Ideme.
	Ferrari, hanbi sa! Si nula! Neviem ani odhadnut, ake zrychlenie maju tieto sanky z nula na sto. Jasne, ze to je ovela viac, ako ma sportove auto, ale je to fakt sila. Zatvorene oci, pretoze s otvorenymi mi to neslo. Mrznem, a to som spolujazdec vzadu. Erika nemrzne? Nedari sa mi sustredit na sledovanie jej myslienkovych chodov.
	Sanky drzia. To asi nebude bezne sklo. Vsetky mozne hopkania funguju. Na moje prekvapenie vsak konci sneh. Ziadne ladove, snehove ci ine tereny, typicke pre Silveriu. Vlastne ani ta trava s menom Silveria tu nie je. Kde to vlastne som? Je toto Silveria, ci nie? Ak si dobre pamatam, Klarkastrya je na zapad. V tom zapadnom statnom utvare. Neuveritelny predel, z metra na meter po celej dlzke skoncila zima a zacala jar. Zelene luky, kvietky, jazierka s kacickami. Iny kraj, iny mrav. Pred nami nejake dediny s uhladnymi domami a este dalej mesto. Velikanske mesto! A ta veza! No hotovy Babylon. Blizime sa tym smerom, ako v lete na sankach. Teda pardon, na jar. A ide to dobre. Uz len neskocit na minu.
Katedrala a bazar
	Zapadna krajina je pomenovana Nitrillon. Domov ludi, alebo co to je. Mervenaci. Divny nazov. Prirovnal by som ich k elfom, no bez tych specifickych genialit. Ziadne spicate usiska, podivne jazyky a pesnicky a vsetko, co sa s tym spaja. Pre mna obycajni ludia. Trochu vyssi, ale inak... ako by nas jedna mater mala.
	S Erikou vchadzam do jednej dediny. Pripomina mi uplne bezny, realny svet, len vela rokov dozadu. Ziadne pocitace, inteligentne telefony v rukach neinteligentnych pouzivatelov a podobne mudrosti. Bezne domy su takmer prazdne. Detvaky sa hraju akusi hru s dvomi palicami. Nejaky zakladny bojovy vycvik? Alebo sa niekto pripravuje na karieru strasiaka do maku? Neviem. Ale jedno viem, Klarkastrya je nedaleko. Tato dedina, potom este jedna a budeme tam. V hlave si opakujem, co to tam vlastne mam urobit. Klarkastrya, hlavna kniznica, nekromancia. Som zvedavy, ci tam nieco take je. A ci to bude pre kazdeho. Prist do kniznice, pozicat si knizku na tyzden, veselo ozivovat zombikov a nejake stare vrazdy a potom vratit, nech moze testovat svoje nadanie niekto iny.

Erika

	Ako by sa ta kniha volala? Napada ma hned niekolko nazvov. Nekromancia, Umenie nekromancie, AAANekromancia, Nekromancia pre zaciatocnikov, Sprievodca ozivovanim mrtvych, Zdrave kosti, Idiotova prva kniha temnej magie ci Domaci okultizmus. Uz sa tam len dostat.
	Erika sa mi zda akasi smutna. Tiez ide po knizku, ale aj pre nieco ine. Teoreticky nie je problem preskenovat jej hlavu, kym sa to da, ale neviem. Nezda sa mi to byt spravne a co hlavne, ani zabavne. Trochu preskumat hlavicku nezaskodi, ale Erika tam ma toho naozaj vela. Teraz by to chcelo skratku CTRL+F, alebo priamo Google. Vyhladam slovo Klarkastrya, to by slo. Velke mesto, pomenovane po dievcati, bola tu vela krat, ma tu ulohu a chce pozriet sestru. Tak moment, jej meno je Oa? Co je to za meno? Dve samohlasky, to som nevidel... asi od skolky. Oslik vraj vydava zvuky podobne ia, ale pomenovanie pre cloveka... riadne debilne meno. Kto ho vymyslel? Pochopim, keby Olga, alebo aspon Ola, ale Oa? Nieco ako verzia programu 1.0a, len bez jednotky... a bez bodky.
„Nad cim rozmyslas?“ Pyta sa ma Erika a ja, ako spravny chlap, by som mal povedat pravdu. To, ze sa jej vrtam v hlave a rozmyslam nad tym, kto dal jej sestre tak hlupe meno, jej radsej nevykecam. Co ale poviem?
„Na Laru.“ No zbohom, Filip. Tomu si dal. Pomysli si o mne... a vlastne si uz mysli.
„Odtialto pojde onedlho priamy spoj do Klarkastrye.“
„Priamy spoj? Nemam ziadne peniaze.“
„Je zadarmo.“
„Vyborne,“ odpovedam s usmevom a vo vnutri sa intenzivne smejem. Tescobus v Silverii, uz tu chyba len Janosik na nosorozcovi hackujuci Debian.
„Priznaj sa, zas mi citas myslienky?“
„Predstav si, ze mas vedla seba niekoho, kto ma naozaj dobru hlavu. Hromada vedomosti pekne usporiadanych. Vsetko ma svoje miesto. Predstav si, ze je vedla teba niekto mudry a bez reci ti vysvetli cokolvek.“
„Moja mudrost, ako si to nazval, je ziskana studiom. Hnusi sa mi tvoj pristup. Roky sa ucim, driem a ani nespavam a ty si len tak uchmatnes co chces.“
„Uchmatnem? Ale nic ti neukradnem, vsetko tam ostava. A ak chces ty nieco z hlavy, mozem povedat. Ak mi nemozes citat myslienky, tak sa jednoducho spytaj.“
„Ja ze sa mam pytat? Ty si chlap, navyse zastupca Boha alebo prevteleny Boh. Tak rozpravaj.“
„Co chces vediet?“
„Vsetko.“
„Tak tu budeme velmi dlho.“
„Ak si si nevsimol, mame cas.“
	Sedim na akomsi kameni s peknou kockou, ktora ma naozaj peknu hlavicku a celkove tvarovanie, ale necitim k nej nic. Zda sa mi len menej podarenou sestrou Lary. Erika mozno vie nejake cary, ale nevyhovuje mi. A teraz sa jej mam pytat. Co sa ale budem pytat? Alebo sa spytam cokolvek, len aby nieco vravela? Navyse mam rozpravat o sebe, ale neviem co. Jasne, cary. Poviem nieco o caroch.
„Tam, odkial pochadzam, nevie nikto carovat. Viaceri si praju, ale nikto to nevie. Rozpravaju sa pribehy, ale vsetko su to len hluposti pre deti. Keby som vedel carovat, zmenilo by mi to svet. A keby som vedel tak dobre, ako ty...“
„Spravis pre mna nieco?“
„Cokolvek.“ Dokelu toto pochopila zle. „Teda nie cokolvek, ale skusim. Co je to?“
„Nehadz na mna lichotky, tym si ma neziskas. A nepozeraj mi stale na prsia!“
„Nepozeram!“ A zaroven si myslim, ze by som sa mal naucit lepsie klamat.
	Klarkastrya je krasna. Vidim ju sice malicku, lebo je pomerne daleko a rozhodne nevidim celu, ale je uchvatna. Vlastne co to trepem, vidim len mur, branu a niekolko budov, ktore svojou vyskou prevysuju vysoke mury natolko, ze ich je vidno z dialky. Divam sa do dialky a cim viac na to mesto myslim, tym viac som strateny. Uz sa vidim, ako budem chodit po uliciach ako turista bez mapy, neovladajuci rec a hladajuci nieco, ale ani nevie presne co.
	Rozpravam sa s Erikou, ani neviem o com, ale viem, ze by som ju rad vymenil za Laru. S tou by sa dali riesit aj ine veci, kde sa pouzivaju usta. Ale nie, sedim tu na akomsi sutri v nejakej dedinke, kde je pekna jar, vsetko je zelene a az pride Tescobus, aj ten bude zeleny ako Ir pocas tych ich sviatkov. Jedna nezaujimavejsia tema ako druha. Citim sa ako v nepodarenej zoznamke.
„Co vies o anjelovi?“ Nadhadzujem len tak. Zbytocne. Len sa spytam a uz viem odpovede. Vynaraju sa jej spomienky na udalosti, vsetko co odpozorovala a pocula. Dobry chaos. A potom, ze maju zeny v hlave poriadok.
„Co chces vediet?“
„Je ten anjel niekedy aj normalny? Myslim taky, ako by anjel mal byt?“
„A aky by mal byt? Mas nejaku specialnu definiciu? Alebo su v tvojom svete vsetci rovnaki?“
„Ako to mam vediet? U nas na nich niekto veri a niekto nie. A tu? Ani ho poriadne nenaseriem a uz ma vyhadzuje oknom.“
„Mal by si byt rad.“
„Rad?“
„Som sklena magyna. Ak by na teba vysypal skridle, obhadzal ta tehlami ci utopil by ta v potoku, nepomohla by som ti.“
„Som rad, naozaj rad, ze si tam bola pre mna. Dakujem ti.“
	Hmmm, na nieco taketo by mohli zeny aspon trochu zabrat. S Erikou to ale nerobi nic. Ziadne velke emocie, srdce pasivne tlcie a moje sebavedomie dostava ranu, aku by to nedokazal urobit ani Hulk. Sice ten mozno hej.
„Spominaj certa! Anjel! Co tu robi?“ Vedla mna sa ocita ten isty anjel. Opity, spinavy a prederaveny odev nezahaluje jeho tetovanie na hrudi. Vidim napis, ale nekompletny. APTE MRADI. Zeby chybalo prve pismeno? Ramena ako majster namornik, ktory robi s tazkymi lanami a neviem cim vsetkym, maju na anjela dost nezvycajne tetovanie. Nezvycajne, hmmm... mal by som to slovo asi trochu prehodnotit.
„Filip? Mam pre teba dohodu.“
„Sakra. Co zas chces?“
„Stale to iste. Ale flakas sa, tak ti trochu pomozem. Ak do polhodiny nebudes mat v rukach tu knihu, Erika zomrie. A Lara tiez. Byt tebou, tak si svihnem. Trochu to este skomplikujem, aby si nemohol Erike citat myslienky. Hela hop!“
„Hela hop? Ty si sa nacisto zblaznil? Predavkoval si sa kypriacim praskom alebo co?“
	Zmizol. Hura. Pride a odide. Zjavi sa a zmizne. Naco su mu tie kridla, ked sa presunie kde chce a ako chce? Ale to je fuk. Je to sialenec a ja nemam inu moznost. Polhodina, Klarkaystrya, kniznica, Nekromancia pre debilnych anjelov. Bude to v nabozenskej literature? Necudoval by som sa, keby to bolo v sekcii rady do domacnosti alebo pre domacich majstrov. A ak to bude versovane, tak by to mohla byt poezia. Basne o laske su stale, ale co tak basnicky o ozivovani mrtvych? S cim sa rymuje zombie? S bomby? Plomby? Divny svet. A myslim, ze ak bude niekde na severe akysi certisko, bude normalnejsi ako tento.
„Kedy uz pride to MHD?“ Pytam sa Eriky, ale ta neodpoveda. Vysvetlujem skratku, ale zda sa, ako keby bola Mestska Hromadna Doprava tou najmenej zaujimavou temou na svete. Necham ju tak. Cakam a hned za tym dalsie cakanie. Oslovujem ju menom, ale neprichadza ziadna odozva, vobec nic.
„Si... v poriadku?“ Stale neodpoveda. Zly pocit strieda este horsi. Nereaguje na mna? Presunula sa do nejakej inej galaxie? Ci co galaxie, co to trepem za blbosti. Myslel som dimenzie. Alebo reality? To je fuk. Nie je tu Kartrova, aby to vysvetlila, tak to necham tak. Na asi 3 sekundy.
„Mozem na teba... otazku? Tak mozem? Co sa s tebou do pekla porobilo?“
	Mam dost. Zacinam toho operenca nenavidiet a este neviem ako, ale vytrham mu vsetky pierka! Pravdepodobne kombinackami! Co teraz? Erika nereaguje, je akosi mimo hru, ako keby jej niekto vymazal vsetko z hlavy. Niekto, hmmm...
	Konecne prichadza spoj. Nastupujem, ale Erika ostava sediet. Nechat ju tu? To by nebolo dobre. Navyse je strata osobnosti len docasna, aspon dufam. To je zas mudry termin, ze strata osobnosti. Mohol by som byt hrdy, ale nie som. Pretoze som nasrany!
	Snazim sa s Erikou nejako pohnut. Nekladie odpor, akoby nevedela pouzivat vlastne telo. Nemoze ani stat. Pekna tvar, nezne rucicky a maximalne zresetovana hlava, to je dobra kombinacia pre... ani neviem. Snazim sa ju dostat do toho uzasneho prostriedku a nakoniec sa dari.
	Cely ten bus je v skutocnosti akysi dlhy koc. Sest koni, dvanast miest na sedenie a zadne dva sedadla obsadzujeme my dvaja. Bojujem s nenavistou k anjelovi, naklonnostou k dvom sestram a neskutocne neprijemnym sedadlom. Kto nieco take vymyslel? Jednoducha drevena lavica je tak poskodena a napadnuta plesnami, ze sa mi bude o nej snivat. Erike sa snazim nieco rozpravat, len tak, proti nude. Kone idu pomaly, kocis ma naliate a len dufam, ze dorazi do ciela na tejto kolieskovej haraburde. Nenapadne sa dotykam tej peknej slecny. Citim z nej strach. Ako sa asi citi? Ako niekto, kto sa dostane na druhy koniec sveta a je tam sam, nevie rec, zaobstarat si potravu a vlastne vobec nic? Stratena vo vlastnom tele, ako Slovak neovladajuci nic ine ako svoj rodny jazyk, ktory sa nahodou ocitol v strednom Mongolsku. Babka, figurka, ktorou musi niekto tahat. Kralovna, ktora neprejde celu sachovnicu a vlastne ani krok bez toho, aby sa nezrutila na zem a neskrizila svoj nos s podlahou. 
	Taxik, Tescobus, kolieskova ozran party alebo co to je, zastavuje. Kocis vychadza, alebo skor vypadava, a ide ku krcme. Citim budik, ktory ukazuje ovela menej ako polhodinu. Posledne minuty. Potom pride bad guy, povie svoje trapne hlody a pocet zivych sa znizi. Um... vlastne uz je mrtva. Ta Erika, ktoru som poznal, zahynula. Jednym pohybom ruky, jedinou vetou. Ziadne divadlo plne vybuchov. Nemavnem rukou nad mavnutim rukou a tomu anjelovi to vratim. To prisaham! Ale je tu hacik. Ak sa k tej knihe nedostanem, budem musiet ratat s jeho dalsim hnevom. Ako sa tam dostat... Filip, mysli! Rozmyslaj! Co by urobil McGyver? Pravdepodobne by umiestnil na voz rakety. Ziadne nemam a nemam ich ani z coho vyrobit. Moznosti je malo. Ako to vravel Hannibal? Cestu si najdem, alebo vytvorim? Cestu mam, dopravny prostriedok tiez. Uz len zmena vlastnika. Zdviham sa utekam do prednej casti. Praskam do koni. Hijo! Hijo! Tak sa to krici? Znie to ako Japoncina. Beriem do ruky bic a udieram nim len tak do vzduchu. Kone nereaguju. Parkuju na svojom mieste. Ziadna zatiahnuta rucna brzda, len sa im nechce. Kricim hijo v roznych verziach a efekt nikde. Trieskam do koni. Pacit sa im to nepaci, ale aspon sa pohli. Dokonca spravnym smerom. Aspon zatial.
„Ponahlame sa niekde?“
„Co zase chces?“ Vedla mna sa zrazu objavil anjel. Stale ten isty. V ustach cigara za dva rodinne rozpocty a usmieva sa, ako ten najflegmatickejsi mafian.
„Len male pripomenutie. Nestihas to. Zdochnes v krcoch. Ale to asi vies. Mozem ti to pripomenut? Mozem, vyborne! Takze zdochnes, tvoje pozostatky natrepem detskemu domovu do polievky a zariadim, aby si v rovnakom okamihu zomrel tu aj v reali.“
„Nechaj si to pre seba, ano?“
	Martina? Co tu zas robi? Je pred konmi, mozno 50 metrov. Coraz menej, uplne v ceste. Taham cely tento prehistoricky Tescobus dolava, ale nic to nerobi. Kone nezatacaju. Brzda ani neviem aka je a ak by som aj vedel... Stoji obratena tvarou. Chce utiect z cesty, ale nemoze. Kuzlom priputana a opravnene zdesena. Zatvaram oci. Viem, co by uvideli a viem, ze to vidiet nechcem.
„Spokojny? Das uz pokoj?“
„Celkom ma to zacina bavit. A tu je druha! Pozri, uz sa blizi! No nie je to nadhera?“
	Roztrhanie sesternice konmi dvakrat za sebou. Najradsej by som tomu parchantovi natlacil do riti atomovku a odpalil z bezpecnej vzdialenosti. Alebo aj z nebezpecnej, bolo by mi to jedno. Alebo mu mozem...bic? Zeby? Rozhanam sa a davam do rany vsetku energiu a hnev. Zmizol. Rana triafa Martinu, ktora sa objavila na jeho mieste. Vysledkom je nechutne krvacanie z krku. Hnusna iluzia, ale... predsa len, Martina! Namiesto snahy viest ocarovane kone sa jej snazim dlanou zahatat ranu na krku. Bez sance. Ruku mam cervenu ako cvikla a je mi z pohladu na tolku krv zle. Vyzliekam si horne oblecenie a snazim sa ho prilozit na ranu, ked tu sa Martina premeni znovu na anjela. Smeje sa, priatelsky ma bucha po pleci a vytahuje spod kridla flasu.
„Das si?“
	Nedokazem sa zmoct na slovo. Zdesenie, odpor, hnus a smrt, to vsetko mi v mysli dotvara puzzle tej najcernejsej casti Silverie. Tej, ktora je blizko tohto parchanta. Lutujem dve veci. To, ze ho nepresvedcim spravat sa aspon ako clovek a to, ze na neho nemozem hodit napalm.
„Viem predpovedat buducnost. Bude nehoda. Narazis do brany Klarkastrye a vsetci, co nevyskocia, zomru. Bude to presne za minutu. Patdesiatdevat, patdesiatosem...“
„Ako mozes byt taky hajzel? A co vlastne mas proti mne a proti vsetkym ostatnym? Nemozes namiesto skodenia pomahat? Co na to povies?“
„Patdsiattri, Patdesiatdva...“
	A dost! Musim nieco robit! Ale co? Ti vsetci, co tu sedia, asi nemaju strazneho anjela, len... nesmiem stracat cas! Ak nechcem dovolit 11 smrti. Stastny ten kocis, co vystupil.
„Vyskocte! Okamzite vyskocte! Narazime do brany! Vyskakujte!“
	Efekt podla ocakavania. Nepochopenie. Chytam prveho cloveka a snazim sa vyhodit. Je to starsia zena s palicou. Nechape, co po nej chce. Je uplne hlucha? Mozno, ktovie? Nemam ziadne skusenosti s vyhadzovanim ludi z ponahlajuceho sa koca. Nikto nevyskakuje, nikto mi neponahla. Konecne sa to podarilo. Starena pada na zem a zvija sa v bolesti. Mrzi ma to, ale MUSEL SOM! Pristupujem k mlademu muzovi a chcem ho vyhodit, no ten sa intenzivne brani. Dostavam pastou do tvare. To nevidi, ze ho chce ten anjel zabit? Anjel zmizol. Konecne. Vraciam sa ku konom, ale nemozem s nimi zatocit alebo zabrzdit ich. Blizi sa brana. Zvacsuje sa. Utekam na koniec voza, chytam do narucia Eriku a vyskakujem spolu s nou. Nevie kym je, uplne zmatena a zrazu pada. Ocita sa medzi mnou a dlazdenou podlahou. Krvaca, ale nic nehovori. Dotyka sa zraneni, ale nedokaze podakovat za zivot. V ociach ma bolest a beznadej. Mame toho vela spolocneho.
	Az hluk ma prinutil pozriet sa na nestastie, ktoremu som nemohol zabranit. Kone sa nespravali ako kone a pozabijali sa narazom v plnej rychlosti. Koc sa pretocil a padol tak nestastne, ze by sa dal prirovnat len k nakove a mravcom. Osem mrtvych, dvaja ziju a jedna... o ktoru sa uz niekto postara. Musim bezat. Ohlasujem Erike, ze ju tu musim opustit, na chvilu. Nechape, nerozumie a boji sa. Menej ako ja.
	Klarkastrya v celej svojej krase. Biela brana, dokonala, len v jednej casti sfarbena mrtvolami koni. Za nou veza, katedrala, bazar a fontana.
AKT III
Klarkastrya
	Nemam cas! Prehliadka mesta pocka, vysvetlovanie tiez. Co nepocka, to je kniznica. Musim ju najst. Utekam k obrovskej vezi, ktoru vidno z dialky. Je vysoka, podobna mozno tej babylonskej, a vkusne vyzdobena. Striedaju sa na nej balkony a jasne biele zastavy. Reklama na praci prasok? Mozno. Rozhodne su vsak tie zastavy menej zaujimave, v porovnani s pohyblivymi balkonmi. Hybu sa. Vlastne cela veza sa hybe. Poschodie nad poschodim, vsetko sa pohybuje. Inspiracia kockou od toho Rubika? Mozno. Ale ja nechcem byt na sedemdesiatom poschodi a pozerat sa na mravce, chcem najst kniznicu.
	Pri dverach je vojak, viac reprezentativny ako dolezity. Vobec si ma nevsima. Stoji pri obrovskom zozname vsetkeho, co vo vezi je a mozno aj nie je. Dlhanske zoznamy, ktore by len ten najvacsi knihochrumac zacal citat, ak by sa mesiac nudil. Kniznica je na prvom poschodi. Vyborne. Vrazam do dveri a pripravujem sa na to, ze budem musiet ist cez ludi. Ale... kde su ludia? Hromada knih, ale nikto ich nepozera, necita ci necmara do nich nezmysly. Sakra. Kde je? Predavacka ci ako sa tomu hovori, oddelenie divnych kniziek o ozivovani... tu by aj Google zabludil. A keby len zabludil, vylamal by si vsetky zuby, bezpecnostne protokoly a kazda databaza by bola plna otaznikov. Stare knihy su vsade, mozno niekde aj nove. Utekam krizom-krazom, naberam otacky noveho Ferrari na sportovom okruhu a prepadava ma zufalstvo. Pride ten posypany pierkami a narobi zo mna rezance nevhodne pre vegetarianov.
	Ale moment, kde je? Cas urcite vyprsal. Alebo nie? Myslim, ze ano. Alebo nie? Alebo ano? Na to teraz nemam cas.
„Hej! Je tu niekto? Ktokolvek?“ V metre by som to asi nekrical, zvlast na Slovensku, ale v kniznici to akosi sedi.
„Ano?“
„Kto tu je? A... kde?“ Pocul som ano, ale neviem presne odkial prichadzalo. Slabe tiche ano, ktore pravdepodobne nepatri rockovemu spevakovi.
	Ocakavam hlasok, ale ten neprichadza. Hladam a nachadzam. Hura, niekoho vidim. Nebudem tu hovorit ziadne pekne pozdravy, nie je cas. Pytam sa na nekromanciu. Mozno to nie je pekne, ale na uprimne mile vesele recicky fakt nemam cas.
„Zakazana kniznica, nalavo od mojej postele.“
	Ako barbar z beckovych filmov utocim aj s critical hitmi na knihy. Varenie z ludskych ostatkov? To co je za knihu? Napisala daka Silveria. Zase. Divne meno, divny svet. A vobec, zenske. Vedla toho nieco o vybusninach a najroznejsie sialenosti. A hla, tu je nieco. Cierna magia a ozivovanie mrtvych. Vyborne, to je ono! Chytam do ruk a hladim ocividne malo pouzivanu knihu. Otvaram ju. Akesi basnicky, Slovencina vedla kresieb, ktore by som nechcel ukazovat detom. Nepekne zabery kreslene nejakym posahanym sadistom, ktory mal v krvnom obehu privela Okeny.
	Mam knizku, hura! Mozem si dat do wish listu jednom to Nike logo a ocakavat, ze sa niekto objavi. Pride anjel, dam mu knizku a budem... volny, slobodny, open-source alebo ako sa tomu nadava. Uz tu mal byt. Ale vsak ten si pride. Prave... teraz! Hmmm... tak teraz! Toto je nejaka nova skuska? Silveria mi povedala, ze ten anjel ma daku schizofreniu. To bude teraz ako mily, vesely dobry anjelik s pozitivnou svatoziarou? Teraz som alebo majster detektiv, hotovy Poirot krizeny s Monkom a neviem s kym este, alebo ako uplny hlupak. Tak sa tu citim od prvej sekundy.
„Ty si Oa?“
„Ano.“
„Poznam ta zo spomienok Eriky. Si... jej sestra. Vsak?“
„Ano?“
„Pracujes tu v kniznici?“
„Ano.“
„Ty rada hovoris ano, vsak?“
„Ano,“ povedala tak nejako komplikovane po rozmyslani. Klamat asi neklame, ale asi by to nejako vysvetlila, keby sa jej chcelo. A to sa pravdepodobne nechce.
	Sranda vec, som tu v tomto svete len chvilu a spoznavam tu akusi zvlastnu rodinku, pekne zaradom. Erika, Lara a teraz Oa. Nejako sa to skracuje. Asi by som to urobil trochu inak, nech je to postupne. Meno na pat pismen, potom na styri a potom na tri. Oa je hotovy jazykolam. Ako by sa to sklonovalo? Dam Oe alebo Oae? Fakt netusim. Ola by bolo lepsie.
	Mal by som mat tu knizku so sebou, nech ju mam, kedykolvek sa objavi ten... ak sa objavi. Nemam v plane nejako extra spoznavat Ou ci Oau, v mojej reci Olu. Velmi dobre nevyzera. Je slaba, kostnata anorekticka, leziaca na posteli. Hovori len tak, ledva. Choroba? Akasi slabost? Anjelove kuzelne svinstvo? Neviem. Erika by vedela. A aj vedela, ale... co tu rozmyslam, idem po nu. Nechal som ju samotnu. Este dobre, ze viem, ako vyzera. Pred ocami mam vsak viac Laru ako Eriku. Sestry.
„Pockas tu? Idem po Eriku, prisiel som s nou a je vonku. Musel som sa ponahlat po knihu.“
„Ano,“ odpoveda bez rozmyslania, ale uctivo caka, ci chcem este nieco dodat. Divna osobka.
	Erika je... kde je? Stratila sa. Vobec nevie, kto je a co je. Takze sa sama nedostane daleko. Ak jej niekto nahodou nepomohol. Ale kto? Nejaky strasny debilko, co by rad niekoho uniesol a nasledne pytal vykupne. Este to tu tak chyba. Nepatrim sem a cim som tu dlhsie, tym tu nepatrim viac.
	Vybieham pred vezu a pozorujem vsetky tie hromady ludi. Pestrofarebne zastupy pochoduju sem a tam. Plne trznice tovaru a rozkricanych hlasiviek. Erika je niekde zasita. Divna hra osudu. Kazdy, na kom mi aspon trochu zalezi, dostava poriadne na hubu. Najradsej by som zakrical jej meno, len keby vedela odpovedat a docupkala by. V to dufat nemozem. Kto poradi? Nemam kde stlacit klaves F1. Ola zeby? Ak su sestry... a ak nemala Erika v hlave privelky neporiadok, kym tam nieco mala.
	Vraciam sa do kniznice. Knihu mam, dokonca obrazkovu, ale co s Erikou? Bez nej by som sa sem nedostal vobec. Aj by som povedal slovo vcas, ale... kde sa flaka ten anjelisko? Alebo ma sem poslal len tak, nech je happy? Alebo toto, hentoto a neviem ake cary mary krizene s ciernou magiou. Mam zas co hovorit, s tou knizkou.
„Ola? Si tu?“
„Ano.“
„Trochu som aj predpokladal, ze to povies. Vedela by si poradit? Stratila sa Erika a je niekde tu, v Klarkastryi. Nema ale ziadne spomienky, nevie vobec nic. Robota takeho jedneho anjela. Vies, kde by mohla byt?“
„Nie.“
	Moje prve nie od tejto... sice milej osobky, ale akosi zavislej na tom svojom ano. Cas na nejaky inteligentny obkec, z ktoreho ziska detektiv nejaky ten dolezity kusok skladacky. Ale ja nie som detektiv, nie som... ale to je fuk. Daky Silverijcan, ako som sa dozvedel. Aspon som rad, ze tu nie je vela tych rohatych. Na co sa spytat? Rozoberme si to, ona pozna knihy, ja poznam... poznam tu vobec nieco naozaj dobre? Asi nie.
	Do kniznice vstupuje zena, mimoriadne podobna na Martinu. Ale... nie je to ona. Trochu ine vlasy, licka a tak rozne. Poradi? Skusit nieco mozem.
„Dobry den, poradite mi?“
„Opytajte sa pracovnicky v kniznici, ta vie toho dost.“
„Ale...“ Sakra, preco som sa jej nespytal priamo? Vsak co, spytam sa Oli. Alebo Oi? To je jedno.
„Oa? Prosim ta, kde sa dostanu ti, ktori sa stratia, tu v Klarkastryi?“
	Neodpoveda. Nevie. To zije stale v kniznici? Ma tu postel, nejake osobne veci a to je asi tak vsetko. Malicky kutik v kniznici. Zvlastna to osobka. Bleda ako cerstvo vapnom natreta stena. V kniznici asi nema solarium. Slnko tak isto nikde. Par malych okien, vsade nezapalene lampy a vona knih, stareho prachu a akejsi prazdnoty. Pytam sa tej pani a az potom si uvedomujem, ze kym jednej tykam, druhej vykam. Koho tu vlastne poznam dost dobre na tykanie? Olu poznam vdaka Erike. Ziadna z nich mi ani nepomoze. Citim sa ako daky zachranar, hotovy Mic Bjukenen z dnes uz coraz viac zabudnuteho Bejvocu. Co keby som sa na tu Eriku vykaslal? Co by sa stalo? Jasne, ze je to svinstvo, ale svet je plny svinstiev. Realny aj tento... tiez realny. Ovela viac, ako by som si prial. Mna nenechala lezat tam v skle a bordeli. Necham ju ja, stratenu vo velkom meste? Ani nevie kto je. Filip, mysli! Ziarovku nad hlavu a ide sa! Sama sem isla po nieco. Nejaka knizka. Ale aka? Ola by mohla vediet. Docerta aj s menom, viem ze je Oa, ale to sa tak debilne vyslovuje...
„Nevies, aku knihu hladala Erika v Klarkastryi?“
„Ano.“
	Stale tie jednotvarne ano, uz mi idu vsetkymi telesnymi otvormi.
„Teraz ani neviem ci vies alebo nevies. Skus mi povedat viem alebo neviem.“
„Neviem.“
„A napada ta nejaky sposob, ako najst Eriku? Uplne akykolvek a aspon trochu rozumny?“
„Ano.“
„Nehovor mi laskavo ano! Stale len tie tvoje ano. Normalne povedz co vies, dobre?!“
	Mam z toho zly pocit. Provokuje ma, ale akosi nechtiac. Keby som jej dal facku, tak sa asi nepozbiera. Vychudnuta, osamela, slaba a zakrtkovana v prazdnej kniznici. Nervy zatial zvladaju, ale dokedy? Neviem. Netusim. Uz viem, aky je to pocit. Bezmocnost az neskutocne skutocna. Chcem niekomu pomoct, ale neviem ako. Ak by som ju aj nasiel, co s nou? Stale bude stratena, len v inom vyzname. Ak by niekto dokazal tomu anjelovi ublizit, bola by to ona. Obhadzat ho sklom a dorezat ho projektilmi, to by bolo neprijemne, ale nic ine si nezasluzi.
	Zistujem, ze Oa v skutocnosti nevie, ako ju najst. Vychadzam von, na ulicu. Klarkastrya je obrovske mesto. Bazar so vsetkym, veza so vsetkym a ludia, ktorym na prvy pohlad nic nechyba. Zvlastna atmosfera v meste zasvatenom obchodu. Napriek tomu, ze sa mi cely tento svet zda kruty, toto mesto je akousi vynimkou. Pri fontane postavaju tisice ludi. Starsi pani i mlade dvojice, ktore sa drzia za ruky a vnimaju krasu vody. Vsetky tie moderne FullHD 3D telky by sa mohli schovat. Taktiez si neviem celkom predstavit na fontane reklamu. Vidim krasne dievcata, niektore v pare a ine same. Ziadna z nich ale nie je Erika. Tu by sa Oa vobec nehodila, bola by odstrasujuci priklad. Vedla vsetkych tych akurat vyziabnuta a namiesto vsetkych tych romantickych pravd a polopravd by bolo len jej tiche ano.
	Kam teraz? Bazar? Ako dieta som sa tesil na trhy a vzdy mi nieco z nich kupili rodicia. Nemam tu peniaze, ani neviem cim sa tu plati. Nic ine neostava. Aspon ze tu kniznicu najdem. Najvyssia veza, prve poschodie. Trhov sa nebojim, tam sa da vselico najst a zistit. Po rozume mi ale slalomuje ta najsialenejsia myslienka. Ak tam pridem, budem tam viackrat ako Oa. Nieco mi dodava istotu, ze ta na trhu nikdy nebola. Staci si vybrat vchod a ide sa. Ziadne brany, len kratke vzdialenosti medzi stankami.
„Hej, bojovnik!“
„Bojovnik?“
„Samozrejme. Si tak silny. Tak muzny!“
	Toto je ako co? Prihovara sa mi pocukrovanym hlasom nejaka... prostitutka sa tomu hovori slusne? Oblecena je ale naozaj neslusne. Par kuskov odevu odhaluje znicenu kozu od fajcenia a aj ked vie hovorit sladko, nechcel by som skutocne zacitit jej dych.
„S niekym si ma pleties.“
„Tak pletiem, ano? Popletiem si ta aj so vsetkymi, ak mas rovnaku vydrz ako oci. Celeho ta zjem, ale najskor sa s tebou zahram ako velmi divoka macicka!“
	Neodpovedam a idem dalej. Nemam ziadny zaujem a ona o mna tiez nie. Hned zacina otravovat niekoho ineho. Zda sa mi to jej rozpravanie smiesne. Mna si takto neziska a ako pozeram, ani ziadnu inu dusu. Dusu! Samozrejme! Toto som vzdy chcel mat v nejakej knihe, obchod s dusami! Pride sa do velkeho mesta, tam sa chce kupit dobra dusa, ale pre financnu situaciu sa kupi len taka nic moc, napriklad z bicykla. Mohol by som najst Eriku a dat jej dusu. Ako sa ta ale vklada? Ak nieco take existuje? Teraz by to chcelo README.TXT, v ktorom by boli instrukcie krok za krokom. Nieco take maju Asgardi. Mozno to nie je dusa, skor akesi vedomie.
	Kadial ist? Na tomto trhu je asi vsetko. Rybarske potreby, muciace nastroje, vymazavace mozgov... to znie zaujimavo. Alebo znelo na prvy pohlad. Je to akysi alkohol, pripadne nejaky fet, ktory urobi s mozgom zaujimave veci. Cas na dalsiu genialitu. Naozaj sa citim akosi mudrejsie, odkedy som v Silverii. Velke mesto s obrovskym trhom, to moze znamenat aj vela tovaru. A tiez to, ze sa moze predat cokolvek, co sa vytvori, najde ci ukradne. Ak by tu Erika niekde bola a niekto by ju oslovil, povazovali by ju za cudzinku, ktora neovlada rec a je tu sama. Ideal pre otrokarov, obchodnikov s ludmi. Prial by som si informacne tabule, ako v niektorych obchodoch. Maso tam, zelenina tam, ludia zase na druhom konci budovy...
	Najvacsi obchod s ludmi, aky som zatial nasiel, je naozaj plny. Nakupujuci sa zaujimaju o tovar. Vyberaju chlapov na pracu, niektore zeny tiez. V niektorych kutoch sa vsak specializuje predaj ludi na potesenie. Prave tam by som mal zamierit. Uz sa len pretlacit davom. Davova psychoza, alebo skor tazke psycho prejst cez huciaci dav. Nikto nikoho nepocuje, a tak vsetci kricia este hlasnejsie. Urcite tu niekde predavaju usi a hlasivky.
	Genius! Dokazal som to! Tam je ona! Zvedavo hybe hlavou. Nic ine nemoze robit. Je retazou zviazana o akusi tyc a tiez o dalsie dievcata. Jedina mlci. Vsetky ostatne nieco pokrikuju. Neviem to rozlustit, ale pravdepodobne odkaz svojim vaznitelom a potencionalnym novym vlastnikom. Nic pekne. Sklena magyna, alebo aky je to presne titul, je teraz obycajnym clovekom. Kupim ju. Zachranim ju. Len keby som vedel cenu. Teoreticky by sa hodila aj nejaka hotovost.
	Na trh prichadza asi dvadsiatka severanov. Neprijemne vyzerajuci demoni s pocetnymi chlpmi. Vzbudzuju strach a vsetci im idu z cesty. Najvyssi z nich ukaze na asi tucet zien a odchadza. Jeho pomocnici sa na ne vrhaju a po oslobodeni z retazi si ich hadzu cez plece. Chudata holky. Erika je medzi nimi. Neznasam tych severanov, nemaju sposoby! Ako ale ziskam Eriku? Pri Googleni na temu „ako ziskat dievca“ sa nespominalo dvadsat demonov, ktori by ma asi rychlo posekali na masokostnu mucku.
	Preco ich beru? Naco by sa severanom hodili dievcata? Ak trochu chapem to rozdelenie, tak vyzeraju byt zo Silverie. Obycajni ludia. Ani trpaslicky, ani demonky ci Marvenacky. Sever nenavidi juh, juh nenavidi sever. Nejaka pomsta? Alebo sa chce s nimi niekto zahrat a nasledne ritualne povrazdit? Alebo nechat zomriet hladom? Som len jeden pozorovatel, neschopny zasiahnut. Mozem sledovat ich trasu, ale neviem umysel. Mohol by som vsak dopadnut velmi zle, ak by sa rozsirilo, ze som vhodny ciel.
	Najst tak stanok so zbranami, zobrat sablu s desiatkami extra specialnych vlastnosti a s bonusom + 100 na demonov... A zaokruhlit pocty ich zivotov na nulu. Na to ale nemam ani odvahu, ani skusenosti a ani hotovost. Co by urobil Chuck Norris? Asi by ich rozkopal z otocky. Co ale mozem robit ja? Pekne potlapkat po pleci, popytat sa na zdravie stryka Emanuela a nenapadne presvedcit, ze sa o Eriku postaram tak ako treba?
	Kamoska mi tvrdila, ze najvacsia kravina, aka len moze byt, je... hrat sa na hrdinu. Pustit sa do riesenia niecoho neriesitelneho a dostat v lepsom pripade cez hubu. Filip, mysli! Mysli! Co by sa robilo v nejakom science fiction? Samozrejme, nieco na vysielanie polohy. Implantovat cip a cez mudre hracky presne vymysliet, ako oslobodit. Tu som ale v akomsi zvlastnom svete, ktory som sice z malickej casti navrhol, ale naozaj len z malej.
	Demoni odchadzaju. Nie je tazke ich sledovat. Smeruju k jednej z bran, veducej na sever. Tajne som im v patach. Rad by som vedel, co s Erikou, ale pri pohlade na svet za brany Klarkastrye ma chyta ten neprijemny pocit. Neznama krajina, nemam sprievodcu a ani nic. Som uplne nic v svete, ktory je vytvoreny pre niekoho ineho. Co mozem urobit, ako tulak, ktoremu sa smola lepi na paty? Nemam nic. Len jednu knizku o ozivovani mrtvych. Rozhodujem sa. Ci sa mi to paci, alebo nie, prenechavam Eriku jej osudu. Nemusim ju riesit, musim sa postarat o seba.
	Stojim pri brane. Neviem, kam ist. Kde hlavu sklonit. Som sam. Uz sa mi ani Martina neobjavuje. Ani ten anjel, ktoremu by som velmi rad ublizil. Den sa blizi k veceru, teplota klesa a ja rozmyslam, kto vsetko je na zive z tych, ktorych som stretol. Bolo by to sialene, keby som sa otocil a zbadal niekoho, kto by sa mi venoval. Niekto, kto navari, uprace, povie nieco pekne a nenecha ma skapat.
„Hej! Vyzeras ako niekto, kto tuzi po... veeeeeeelmi neviazanej zabave! Aky si mi peknucky a silnucky! Tak pod, nenechaj sa tolko presviedcat!“
	Co je toto za cloveka? Dalsia, ktora na mna hadze oci a rada by si nieco zarobila tymto sposobom. Necham tak, neriesim, ale je akasi neodbytna. Robi si srandu? Alebo je to tu bezne? Jedna vec tu nie je bezna. To, ze sa tu objavi niekto ako ja.
„Nemam zaujem.“
„Pche, taky nikto. Si daj vysetrit hlavu!“
	Co malo znamenat zase toto? Klarkastrya je naozaj divne miesto. Uz aby som bol prec. Len keby sa to dalo, otvorit oci a zobudit sa z tohto hrozneho sna. Tuzim po nudnom zivote, jednoduchom stereotype a obzerani vykladov s tym, ze raz nieco z toho bude moje. Tu su mozno nejake vyklady, vsak vidim len cast mesta, ale na trhu najdem naozaj cokolvek. Listok do realu tu ale nie je. Ani polovica kuzelnej vstupenky do kina.
„Prepacte, prepacte, mozem poprosit o malickost?“
„O co ide?“ Mozno by som sa mohol spytat aj slusnejsie. Predo mnou stoji krdel deti, ktore by sa dali spocitat asi len s pomocou malej nasobilky. Stvorec, vlastne skoro stvorec. Sedem na sirku, devat na dlzku. Pravouhle usporiadanie. Hra? Vojensky vycvik? Magnety?
„Musim si nieco vybavit, tu mate nieco. Postrazte ich.“
	Energicky mi zdvihla ruku, roztvorila dlan a nasypala mi nejake drobne. Nie prilis vabne mince. Prezriem ich, este som tu ziadne nevidel. V sekunde zmizla. Nie ako Batman, ale skor ako niekto, kto potrebuje dostat alkohol do vsetkych sustav v tele. V bielej sukni a akejsi koseli sa vzdaluje od stada detvakov a priblizuje sa k niektoremu podniku, kde sa podla zvuku vyspevuje pod vplyvom alkoholu.
	Co ale mam robit s detmi? Nestihol som popytat viac informacii, vobec neviem co mam robit. Mam ich tu nejako zdrzovat? Co ak bude prec cely den? A tie oci... vsetky sa pozeraju na mna. Co s nimi? Ak by niekto chcel do slovnika modernych vyrazov dat k skratke WTF nejaku fotku, mohol by odfotit prave tuto situaciu.
„Kam isla vasa... ucitelka?“
„Co je to ucitelka?“ Spytalo sa naraz asi desat deti. 
„Ta zena, co tu bola. Ona vas ma na starosti?“
„Co su to stalosti?“
	Mam dost. Niekedy som skusal vysvetlit nieco susedovej dcerke, ta mala ocean otazok a milovala to jej vecne preco. Pri nej som sa s tymi precoizmami dostal az k Velkemu tresku. Tu ale nie je jedno dieta, ale sedem krat devat. Hlava mi ide vybuchnut, nemam pri sebe eurokalkulacku a mozem len dufat, ze sa tie vsetky detvaky nepustia do chaotickeho pochodu uplne vsade. Vlastne co ak by sa nieco take stalo? Zaplatene mam. Mozem zakyvat a ist prec.
	Hadzem pohlad na to miesto, kam odisla ta zena. Vracia sa? Veru nie. Neviem, ako dlho tam bude. A tiez neviem, preco si vybrala mna. Mozno je to tu bezne.
„Ujo?“
„Ano?“ To bude otazka. Nieco strasne.
„Silvelii sa pacis.“
„A Silveria je tu kto?“
	Zdviha sa asi dvadsat ruk. Jedno dievcatko za druhym. Alebo je tu Silveria sialene casto pouzivane meno, alebo... ale to je jedno. 
„Ujo?“
„Ano?“
„Kupis mi ponika?“
	Mam dost. Rafinovane dost. Co mozem na toto odpovedat?
„Nekupim, postrazim vas a ked sa ta zena vrati, tak vas zas odovzdam.“
„Ale mne musis kupit ponika, lebo mne ocko nechce kupit ponika!“
„Aj mne!“
„Aj mne!“
	Je ich nieco cez sestdesiat, ani neviem kolko, ale pripominaju stadion. A nemyslim tie na Slovensku. Klarkastrya a Barcelona. Suvislost? Mozno. Filip, mysli! Napad, ktory by rozsvietil tu jabberovu ziarovku... bude? Nebude?
„Zahrame sa? Poznate hru na vlacik?“
„Hly su ple deti. My sme vojaci!“
„Preto stojite ako v bojovom utvare?“
„Co je to bojovy utval?“
„To je jedno. Proti komu ale idete bojovat?“
„PLOTI TLPASLIKOM! PLOTI TLPASLIKOM! PLOTI TLPASLIKOM!“
	Trojity nadseny rev malych deciek. Studena vojna, zapad proti vychodu a na obidvoch stranach ochotni profesionali, ktori preziju cely svoj zivot, kratky ci dlhy, v nenavisti. Roky treningu ukonci gulka do hlavy, pripadne zdochnutie na niektore bojove zranenie. Nejdem sa pytat na nic viac, ani nechcem vediet dalsie podrobnosti. Styri krajiny, dostatok nepohodlnych osob a odvazne deti sa budu hrat na spasitelov. Nenaucia sa ako bojovat a ak to nejako stihnu, nebudu vediet preco. Teraz sa citim ako vo vsetkych tych filmoch, kde sa hovori o vznesenych cieloch. Maju tieto drobce ciel? Vedia, co je to zabit? A vedia, co je to smrt?
	Nepoznam realnu silu roznych armad a nie som ten najvacsi expert na vojensku taktiku. Jedno je vsak iste, poslat deti do prvej linie je rafinovana sprostost. A tych je v tomto kraji naozaj dost.
Vojenska skola
	Urobil som pravdepodobne nejaky vyrazny dojem. Ta zena sa vracia a dakuje mi. Myslel som, ze sa isla ponapajat, posilnit sa do stavu, ked nebude moct chodit. Opak je pravdou. Nie je opita, skor nervozna ci vystrasena.
„Dvojrad nastupit! Pochod na zhromazdisko!“
	Toto je fakt nejaka vojenska skola. Alebo policajna akademia? Deti posluchaju na slovo. Vacsie i mensie, chlapci i dievcata. Neviem si ich predstavit so zbranami v ruke pri obrane nejakeho hradu. Na druhej strane, ani male deti pochodujuce vo formacii som si nevedel predstavit. Devat tak, sedem tak. To bude 63. Znamena to cislo nieco? Alebo malo byt 10x10, ale prisli chripkove prazdniny?
	Aspon ze mam to pozvanie. Vlastne som si ho vybojoval ovela lahsie, ako som si predstavoval. Stojim, strazim, pytam sa a to je vsetko. Mohlo to byt ovela horsie. Pride teta a pozve ma, ked vidi, ze nemam kam ist. Vlastne je to uplny ideal. Miesto, kde sa mozem dozvediet o tomto svete naozaj vela. A ktovie, mozno ziskam novych priatelov. Vsak co, som sam a mam so sebou len knihu o ozivovani mrtvych. Zvlastna kombinacia.
	Prichadzam k vezi s balkonmi. Nejdem ale na prve, ale na akesi ani neviem kolke. Ratam, kym sa to da a kym stacim s dychom. Obrovske schodiste je poskladane z dreva. Dosky, ale nie su to dosky. Hrube drevene kusy sa jemne ohybaju a s matematickou presnostou eurokalkulacky sa dostavaju do povodnej polohy. Som rad, ze sa nehybu ako v svete Harryho Pottera. To by bolo dobre bludisko. A navyse nastvane schody by mohli urobit dobry neporiadok. Neviem, koho vsetkeho som nastval v zivote. Medzi najvacsie skvosty patri sedemrocny chlapec na vozicku a podomovy predajca kradnutych dazdnikov, ale schody mi v tej zbierke akosi chybaju.
	Hybu sa? Nehybu sa? Naratat do desiatich? Nastastie nie. To by bolo poriadne otrepane. Dobra vec by bol taky ten schodovytah. Prejde sa po schodoch a tie pojdu hore a dole. Viem, ze na prvom je kniznica, okrem ineho. A viem, ze mi je blbo. Dycham, aj ked neviem ako. Vsetko sa mi moce pred ocami. Vidim detvaky, ako pochoduju hore schodmi, aj ked nevladzu. Rozpusteny utvar, maju pravdepodobne pohov. Kto ho dal, to netusim, nechce sa mi rozmyslat. Asi vyplujem pluca.
„Vojaci, prestavka!“
	To nie je koniec? To je len nejaky medzicas? Detvaky si beru z akejsi kopy koberceky a sadaju si na schody. Fakt by to chcelo vytah. Ale vytah nie je. Ludia su vynaliezave tvory a odpocinok na polceste sa naozaj hodi. Netrapi ma, ze tieto bytosti, ktore sa nedaju rozoznat od ludi, vyzaduju oslovenie Marvenac. A netrapi ma aj to, ze su tie deti menej hotove z vystupu ako ja. Trapi ma to, ze mozno nie sme ani v polovici. Ratam poschodia. Jeden, dva... tak to nejde. Chcelo by to po viac. Styri, osem, dvanast... vyborne, sme na sedemnastom. Sedemnast z... pocitat sa mi nechce, hlava sa mi kruti poriadne a volnym padom sa kamaratim s hrbou nepouzitych kobercekov.
„Ujo? Aj ty budes vojak?“
	Pyta sa ma niektore dieta. Dievcensky hlasok, blondavy vlasok a typicka detska zvedavost. Co jej odpovedat? Sam neviem. Budem vojak? Nebudem vojak? Zapliest sa do konfliktu, o ktorom nic neviem? Ja som ho vytvoril? Docerta, vlastne ano. Ale teraz tu mozem spamovat slovo ale, zamotat svoje myslienky a nikdy nepridem na to, ci budem akymsi vojakom.
„Neviem. Mozno ano a mozno nie.“
„Ak sa nevies rozhodovat tak nemozes byt vojak.“
	Toto je ako co? Okamzite ide za tou tetou a hlasi, ze som nerozhodny. Ta sa len usmieva. Bodaj by sa neusmievala. Ja a vojak... vtipna predstava. Mickey Mouse by sa tu hodil viac ako ja. Mam chut nastartovat sa, povedat ze budem vojak a pustit sa do vsetkeho, aby som sa s nim stal. A snazil by som sa! Mozno by som to dosiahol na arcigenerala! Arcigeneral... jedneho som stretol. Arin sa volal? Co ak by ma on trochu usmernil? Veril, ze som nejaky vyvoleny alebo co. A mohol by poznat Eriku. Mohol by ju pomoct najst, vystopovat alebo nieco podobne. Skoda, ze nas vsetkych neocipovali jasteri, potom by bolo hladanie jednoduche. Mozno ho ta zena pozna.
„Poznas arcigenerala Arina?“
„Poznala som ho.“
„Stretli sme sa v severnej Silverii. Nevies, kde by som ho nasiel?“
„Zabili ho. O tom nevies?“
	Sok. Co sa deje? A preco sa to deje? Kto by ho uz len zabijal a kvoli comu? Mam vela otazok, ale neviem ktorou zacat. Otvaram usta, ale nevyslovujem nic. Mlcim. Hlupe, tiche mlcanie. Citim sa ako v prostriedku akejsi ciernej komedie, ktora sice nie je vtipna, ale niekto by sa mohol na tom zabavat. Smrt sem, smrt tam, obcas zresetovanie hlavy a rozne preludy.
„Neviem.“ Vybehlo zo mna uplne potichu, v zamysleni.
„Spachala na neho atentat vlastna manzelka.“
„Ta... miesanka? Nieco medzi severom a zapadom?“
„Presne ta. Chcela tym nieco dokazat, ale nikto nevie co.“
„A kde je teraz? Ta jeho zena?“
„Nikto nevie, usla za hranice. Ale Arin nie je jediny. Len vcera zabili aspon desiatich arcigeneralov.“
	Filip, mysli... kto by chcel zlikvidovat vojensku elitu? Zeby niekto, kto sa chysta utocit? Vojaci bez rozkazov a logickeho usporiadania su lahkym cielom. Sila armady je o poctoch, vybaveni, discipline...  a pripravit novych velitelov pod casovym tlakom je poriadne tazke. Budem teraz trochu pesimista, ale ak je zapad slaby, vychod ako logicky nepriatel ho rozdrvi, zotroci a k tomu par synonym. Preco by sa do toho ale zapajala miesanka severu a zapadu? Zeby sa sever spojil s vychodom a rozbil zapad raz a navzdy? Na to treba len dost vojakov, dobre zasobovanie... a ak bude obrana zapadu rozbita, utocnici mozu veselo rabovat a este zvysit svoju vyhodu. Ale... co s tym?
„Vojaci, ideme!“
	Detvaky bez slova a ako jeden vstavaju, odkladaju koberceky na miesto, rovno ako s pravitkom a ukladaju sa pred pochodom. Idem s nimi, co ine mi ostava? Teraz by som dal prednost plazi, chladenemu pivu, zvukom mora a teplote tak akurat. Namiesto toho idem na vyssi level. Po schodoch. Dychanie dostava zabrat, nohy bolia a oddych v nedohladne. Aspon, ze som zdravy.
	Kazde poschodie je ine. Tmave i svetle, s akymsi starym nabytkom i posiate trblietavymi kamienkami, prazdne i preplnene. Obchody, salony, podniky, najroznejsie sluzby. Zaujal ma obchod s topankami, kde je mnozstvo topanok, ale len dva druhy. Vlastne asi skor len jeden druh, ale v dvoch velkostiach. Velkost dospeli a velkost dieta. Hned vedla obchod s naramkami. Tych je tolko, ze by sa to nedalo poratat. Kazde ine, jednoduche i plne farebne. Od stuziek po nieco, co pripominalo skor policajne puta ako naramok. Obchod s masom a hned vedla neho obchod so psami. Koho napadlo dat to na rovnake poschodie? Zdolavam uz neviem kolke schody. Zrazu zmena, prazdne poschodie. Nic, vobec nic. Otvorene miestnosti s oknami, ale bez dveri. Nevyuzity priestor. Ide sa na dalsie poschodie a tu rovnake prazdno. Nemohla byt ta skola niekde tu? Prichadza nove poschodie a opakujuce sa prazdno. Musim to premysliet. Naco by daval niekto skolu uplne hore? Nejaky trening? 
„Na kolkom poschodi je ta skola?“
„Styridsat sest.“
„Styridsat sest?!?!?!“ Moje tempo sa spomaluje na rychlost cuvajuceho slimaka so zlomenou nohou. Mam dost. Pozriem nadol a vidim, co som nechcel vidiet. Kruti sa mi hlava. Nemam rad vysky a tato vyska je naozaj svetova. Len si predstavim, ze by som sa posmykol. Kolko by som polamal rekordov? Viem, ze vo fyzike je bod, ked uz teleso z nejakeho dovodu nemoze padat rychlejsie. Ma svoju maximalku. A nechcel by som v tej maximalke zazit tvrdu dlazbu. Hlasi sa posledna prestavka a pred nami uz len niekolko poschodi, mozno tak desat. Niekolko... pche!
	Toto poschodie nie je prazdne. Obsahuje koberceky. Niekto by to nazval vankusmi a ja osobne neviem ani dobre rozlisit, co to je. Som unaveny. Ako by som aj nemohol byt? Myslel som si, ze na desiate poschodie vyjdu len blazni dobrovolne. Cumel som na telku, ked davali video z poziarneho cvicenia. Plna vystroj, neuprosne stopky a vedomie, ze tam hore nieco treba. Este som nevidel poziarnika, ktory by dal celu vyplatu za zabavnu pyrotechniku a tiez som nevidel seba vyjst vyssie ako na osmicku, aj to z dovodu pokazeneho vytahu. Uz neviem co som, kde som a ako to, ze este nie som v kome... ked tu si spominam, ze vlastne v kome som. Toto nie je realne, vsetko je len akasi fantazia. Silveria je nedorobeny pribeh. Co tu robim? Uplne som sa do toho vzil. Mozem kedykolvek vystupit, ak chcem spoznat tu maximalnu rychlost padania. Zomriem. Skoncim. Game over, zapise sa skore a bude hotovo. Vystup je tak jednoduchy, skocit. Toto nie je moj svet. Vlastne je, ale to je teraz jedno. Nemusim tu byt. Nikto ma nenuti. Anjel sa neobjavuje, vidiny tiez nie, som tu len ja vo vysokej vezi. Cesta nahor a cesta nadol. Poznal som cloveka, ktory hovoril stale len o akejsi ceste nahor a vsetci, co ho poznali, hovorili o spojitostiach s lysohlavkami. Samozrejme, ze to nebola cesta nahor po schodoch, ale akasi duchovna. Podla jeho nazorov mu intenzivne strasi vo vezi. Mozno prave takejto.
	Pytam sa sam seba, co by som mal robit. Ist hore, alebo dole? Mozem spadnut alebo postupne zostupovat. Cesta nadol je lahsia. Aj ked budem sam. Na druhu stranu mozem ist... na druhu stranu. Hore. Dokoncit tych desat poschodi. Mozno jedenast a mozno dvanast. To sa da. Unava otroka stavajuceho pevnost na Sibiri, smad ako den pred pivnym festivalom a ak by som mal teraz nieco vypit, asi by to bolo komplet Gabcikovo. Hlad? Hlad neriesim. Mam z pochodu tak pokrutene cele telo, ze by ma jeden rozok mohol zabit. Prehanam, samozrejme, ale v aktualnom stave nestravim ani ovocny cukor.
	Konci prestavka, zacina sa pohyb smerom nahor. Az teraz som si vsimol, ze som si ani nesadol. Stojim, neschopny posadit sa. Naprogramovany na kracanie nohami a drzanie sa zabradlia. Vobec som sa ho nepustil. Sledujem, ako sa vsetky tie kobercovankuse presuvaju na kopu a ako idu vsetky deti aj s ich... ucitelkou? Skratka idu hore. Pridavam sa a znovu kracam hore schodmi. Vsetko ma boli. Kosti vazia tonu, nohy pripominaju roky nenamazany stroj a prestavam si citit este aj tu ruku, ktoru nepouzivam. Preslo poschodie. Dalsie. To sa da, zvladnem to! Tretie. Alebo je to stvrte? Neviem. Zdviham nohu za nohou. Padam. Stracam vedomie.
	Zobudzam sa v presvetlenej miestnosti. Mapy, plany, tabula, koberceky a drevene zbrane. Vojenska skola? Pri mne je akysi vysoky vojak. Skusa, ci zijem. Viem, kde som. Toto musi byt ta slavna cast styridsiateho siesteho poschodia, kde sa z deti stavaju... deti s drevenymi zbranami. Niekedy s naozajstnymi. Obrovska miestnost, po stenach vsetko mozne a v strede volny priestor. Mnozstvo priestoru. Telocvicna?
	Som v jednom z rohov. Pod sebou koberceky, na sebe koberceky a vo mne nieco, co zabilo smad. Akasi specialita? Alebo vela vody? Oblecenie by som mohol zmykat.
„Co sa stalo?“
„Zlomil si rekord, blahozelam!“
„Ako? Co?“
„Nikto zo Silverie sa nedostal tak vysoko.“
	Osetrovatel mi odpoveda na otazky, to som rad, ale myslim na nieco ine. Odpadnem a som akysi hrdina. Kde je hacik?
„Vela ludi zo Silverie sem chodi?“
„Si prvy! Dostal som ta!“
	Co ma toto znamenat? Je to nejaky for? Mam sa smiat? Usmejem sa, nech ma radost, ale nezda sa mi to vtipne. Okrem toho je Ola v tejto vezi tiez, na prvom. Ta je zo Silverie. Aspon myslim. Nepoznam tie rozdiely. Ludia ako ludia.
„Ako som sa dostal sem?“
„Hodili sme ta do vytahu a pozakryvali, aby ti bolo teplucko.“
„Tu je vytah?“
„Nie je. Dostal som ta!“
„Tak peso?“
„Samozrejme. Mal by si zhodit, si tazky. Muselo ta dvadsat deti niest hore.“
„Dvadsat?“
„Ale nie, len osem. Dostal som ta!“
	Povedat mu, ze je s tou hlaskou alebo co to je poriadne trapny? Nedostal ma, len divne odpoveda na jednoduche otazky. Dozvedel som sa dve veci. Odniesli ma sem hore a tomuto chlapikovi sa neda verit. Ako mozem vlastne vediet, ze som hore? Sice v tomto by som mu verit mohol. Snazim sa postavit, ale... nejde to. Potrebujem oddych. Zatvaram oci a uzivam si relativne pohodlie. Boli ma vsetko a svaly su posiate mikro trhlinkami. V ludskej reci sa tomu nadava svalovica. Dostal som sa hore, ale nie celkom hore. Nebol som na to pripraveny.
	Po oddychu vstavam. Horko tazko, ale predsa. Priniesli mi stolicku a ja na nej sedim ako kral. Je jednoducha, ale unesie ma. Citim sa na nej ako starec a som prehnuty dopredu. Sila sa mi vrati. Niekedy. Napinam usi, nech pocujem, o com sa diskutuje. Deti su na tych svojich kobercekoch a pocuvaju jedneho starsieho bojovnika. Hovori nieco o boji s mecom, nejaky chmat. Keby mi tak oci lepsie fungovali. Ani usi na tom nie su najlepsie.
„Ja zabijem desiatich!“
„Ja dvadsiatich!“
	Deti sa prekrikuju, kto co dokaze v boji. Mozu mat pat alebo sest rokov a otvorene sa hraju na hrdinov. Oni vsetko zvladnu, dokazu si poradit s cimkolvek a keby ich niekto vypustil do boja, vsetkych by posekali. Pre nich krasna predstava. Akekolvek pouzivanie deti v boji je podla mna sibnute a narobit z deti vojakov nie je len tak. Ten, kto ma v ruke mec, nie je automaticky rytier. Tak ako ten, kto dokaze dat vajce na panvicu, nie je automaticky sefkuchar. Ak sa deti zapoja do boja, bude vela mrtvych. Na jednej zo stran. Neviem, na co vsetko myslia deturence a ich dozor, ale samotny bojovy zapal toho az tak vela nevyhral. Nieco by som o vojnach mohol naucit. O skutocnych vojnach a o umeni bojovat. Nieco o tom viem, vdaka dejepisu, filmom a Starcraftu. nielen ako bojovat, ale aj preco bojovat. Ak sa vobec namahat. Hej hou, hej hou, nac chodit do valky, je lepsi doma sedet a louskat buraky...
„Ujo? Aj ty ides bojovat?“
„Nepatrim do tohto sveta. A aj ked nieco o vojnach viem, nikdy nebudem bojovnikom. Skor viem, ako viest vojnu a ako ubranit to, na com naozaj zalezi.“
„Zabit ich! Zabit ich!“
	Niekedy su deti rovnake. Bez ohladu na to, kde ziju. Zabi nepriatelov, posilnis mier. Divna filozofia, ale pre niekoho naozaj lakava. Samozrejme, pozabijajme sa navzajom. Ti, co preziju, sa budu nenavidiet navzajom, intenzivne pokapu na hlad a choroby a moralne vitazstvo sa bude ukryvat pod mrtvolou s poradovym cislom milion tristo.
„Ak toho vies vela o umeni boja, mohol by si byt instruktorom. Poslednych piatich zabili.“
„Poslednych piatich?“
„Len poslednych styroch! Dostal som ta!“
	Az teraz si uvedomujem, kto mi to ponukol. Zas ten zdravotak a to jeho... uvazujem nad jeho psychickym zdravim. Ale vsak co, mozno je to tu normalne. Poslednych styroch zabili, to znie ako krasne povolanie. Nieco sa zacne realizovat a zrazu koniec, amen. Nepohodlna osoba ide pohodlnym sposobom prec z bojiska, kral opusta sachovnicu.
„Nehodil by som sa na instruktora,“ klamem s trasucim sa hlasom. Hodil by som sa! Mam na to! Len nechcem byt dalsi v poradi. Prve dva diely byvaju fakt, treti slabsi, stvrty otras. A piaty? Asi to radsej vediet nebudem. Je to asi trapne, tvrdit o sebe, ze to dokazem, ale naozaj by som na to mal. Cerstvy vietor, nove bojove skusenosti a celkovo nova filozofia. Co ak prave ja donesiem zmenu? Premenim porazku na vitazstvo? Bola by naozaj dobra zmena, keby sa namiesto produkovaniu dalsich a dalsich vojakov a vojacikov dosiahol mier. Vitazstvo logiky, vedomosti a pracovitych ruk. Teraz si sam pripadam ako nejaky posahany vedec na praskoch, ale preco nie?
„Chces, aby tieto deti pomreli?“ Pyta sa ma ta zena, ktora ich sprevadzala.
„Samozrejme, ze nie.“
„Tak vidis, ani ja. Ale ty si zo Silverie, od najvacsich strategickych majstrov. Nikdy tu nebola taka vzacna navsteva.“
„Mozem naucit tieto decka co viem, ale len oni ziadny vysledok nezmenia. Navyse by som potreboval najnovsie informacie. Neskreslene, uplne realne, aj ak su hrozive.“
	Premyslanie. Asi desat dospelych sa pozhrnalo a radia sa navzajom. V jednej kope, hlavy dohromady ako futbalisti pred dolezitym zapasom. Co z toho asi vypadne?
„Nitrillon je v nebezpecenstve. Taka je situacia.“
„To je vsetko? Nebezpecenstvo?“
„Mame spravy, ze Herbeleth a Kragg podpisali zmluvu o neutoceni. Kazdy ma dva miliony dobre vycvicenych vojakov. Dve z troch nasich pevnosti v severnej Silverii padli.“
„A co ma Nitrillon? A Silveria?“
„Silveria je takmer cela podrobena a Nitrillon ma specialistov. Bielych jazdcov, hraniciarov, ostrelovacov. Skvelych bojovnikov s kvalitnymi zbranami.“
„Kolko?“
„To nie je dolezite.“
„Ale to je dolezite. Tak kolko je tu vojakov?“
„Musis vediet, ze jeden skutocne statocny bojovnik zapadu je hodnotny dvoch, mozno i troch trpaslikov. A...“
„Kolko?“
	Mam strach z cisla. Dva miliony tych, dva miliony inych. Dokopy styri. Ak by mal zapad milion vojakov, tak je to presila 4:1. A to je presila poriadna. Pozeram do oci toho chlapa, co mi teraz hovori aktualne novinky. Doteraz bol vo vedlajsej miestnosti, nevidel som ho. Nic o nom neviem, len to, ze ma strach.
„Asi patdesiat tisic.“
„Osemdesiat k jednej? To si myslite, ze sa s tym nieco urobit da?“
„To nie je tak celkom nas problem. Je teraz tvoj. Urob s tym nieco.“
„Aj urobim!“
	Len keby som vedel co. Ziadam o stretnutie s vojenskou elitou Nitrillonu. Mozno by som to ziadat nemal, vsak ma nikto ani nepozna. A nikto si neziada rebrik, ktory zas nemam. Zacinam o sebe pochybovat. Ako to, ze ma tu vsetci respektuju, ked vlastne nic neviem? Vysiel som na neviem kolke poschodie a nasledne odpadol. Som teda hrdina? A asi som nasiel rozdiel medzi ludmi a tymito Marvenacmi. Lepsie chodia po schodoch. Fakt rozdiel.
	Mal by som im pomoct. Nie je to tu take zle, prinajmensom sa mi to nezda hrozne. Ake mam vlastne moznosti? Spolupracovat s nimi a zit, alebo... jasne, mohol by som odist a pridat sa k trpaslikom. Ako by ma prijali? Zvlast, ak je podpisana zmluva o neutoceni? Cele to rozdelenie funguje a musi fungovat na zaklade realnej sily. Ako sa ale dva silne staty mozu spojit proti jednemu slabemu? Nemalo by to byt naopak? Dva slabsie by sa spojili proti jednemu silnemu? Uz keby bol zapad proti vychodu a na severe ani juhu by nebolo nic, bolo by to prehrate.
	Moje znalosti by vsak mohli pomoct. Viem, ako dopadla bitka pri Kannach ci co dokazalo tristo Spartanov. Velke veci. A ak sa mi to podari nejako zahrnut do tejto situacie. V modernom uvazovani sa da stretnut s jednoduchymi myslienkami. Tak napriklad najjednoduchsi sposob, ako porazit silneho protivnika, je pouzit jeho vlastnu silu proti nemu. Tak mozu indianske deti zabit medveda. Mozno by sa podarila urobit mala obcianska vojna. Nikto nemohol porazit husitov, len husiti. A to sa aj stalo. Preniest to na aktualne bojistia by bolo vyborne. Trpaslikov by porazili trpaslici, diablov diabli. A my by sme zasiahli na konci.
	Hmmm, my... hovorim tu o nas, a pritom som jediny, co tu nepatri. Jediny nie, moment! Ola a Erika! Mam armadu, pouzijem ju. Filip, teraz mysli! Mozno deti nevedia porazit pevne siky profesionalnej armady, ale nejaku pracu by urobit mohli.
„Deti, jedna z veci, co by mal vediet vojak, je najst riesenie zvlastneho problemu. Boje nie su len o hrubej sile, su aj o mysleni. Uloha vojaka je niekedy iba zabijat, to je pravda, no skutocne dobri vojaci dokazu zachranovat zivoty! Prva uloha. Tu, v Klarkastryii, sa stratilo dievca menom Erika. Nic si nepamata, ani svoje meno. Ako ju najst? Ako by ste vyriesili tento problem?“
„Dal by som jej kresbu strazcom,“ ozyva sa male dievcatko. Mysli jej to.
„Ja by som plidal odmenu!“ Hlasi chlapec hned vedla nej.
„Vyborne, tak to by bolo. Kto tu vie pekne kreslit?“
	Netrvalo dlho a nakreslil sa jednoduchy portret. Kazde dieta nasledne zhotovilo kopiu. Nie kazda kresba je rovnaka, kresliaci talent ma kazde dieta iny. Erika kde sa len pozriem, cest vynimkam. Deti hlasovali o odmene a zariadili uplne vsetko. Dve z nich beru kresby a utekaju dole schodmi. Kam presne, to neviem. Nemam kompletne tusenie, ako Klarkastrya funguje. Budu rozdavat portrety kazdemu strazcovi? Alebo to zanesu na nieco, co by sa dalo porovnat s policajnou stanicou?
„Ujo? Pleco mi nechcu dovolit bojovat s dospelackym mecom?“
	Poriadne sa sustredim na jemny hlasok chlapca, ktory zviera v ruke dreveny mecik. Skor by sa prirovnal ku kucharskemu nozu nez k zbrani. 
„Ukaz to. Hmmm, zaujimave. S drevenym vela nenarobis, ale tento je fajn. Mec je predlzenim ruky. Cim vacsi mec, tym dalej mozes udriet. Na druhu stranu, velky mec je tazky a pomaly. Ak by ti dal niekto do ruky tazky mec, mozno by si ho ani nezodvihol.“
„Ale laz budem mat velky mec a chcem sa s nim naucit lobit, aby som bol najlepsi a aby som vyhlal vsetky bitky.“
„Boj nie je o tom, ci vyhras bitky. Mozes vyhrat dvadsat bitiek, ale v dvadsiatej prvej zomries. To je jednoduchy fakt. K comu ti budu pocetne vitazstva?“
„Ale vela ich zabijem!“
	Ach jaj, sfanatizovana mladez. Podme, bojujme, vitazme a ci to prezijeme, to je jedno. Divny svet.
„Pozrime na mapu, hned budeme mudrejsi. Kto mi povie, kde su jednotlive sily rozdelene?“
	Rozne hlasky a rozni ludia mi ukazuju, co vedia. Jednotky, pevnosti, dolezite cesty cez hory i doly. Prezeram plany a pytam sa na dalsie detaily. Vacsina vojska severu je na hraniciach so zapadom uz v tejto chvili. Stoja a cakaju. Trpaslici ovladaju svoju zem na vychode a severnu Silveriu.  Posielaju vsetko co sa da na zapad, a tak je ich sila na hraniciach so zapadom slabsia, ale rychlo rastie. Ktorakolvek armada je vsak silnejsia ako to, co ma zapad uz teraz. Preco teda neutocia? Pustit sa do silneho utoku a plienit co sa da, to by som robil na ich mieste. Musi byt ale dobry dovod, preco stoja. Demoni zo severu su na vlastnom uzemi, maju zasobovanie a mozu kedykolvek zahajit plny pochod, zatial co trpaslici z vychodu su od svojho domova daleko. Problemy so zasobovanim, menej znamy teren... to by ich mohlo spomalit. Ak podpisali zmluvu o neutoceni, tak su spojencami a ich kombinovana sila je naozaj znacna. Tak preco neutocia?
„Moj tip je jednoduchy, chcu zvysit svoju sancu na vitazstvo. Sever je pripraveny, vychod onedlho bude. A potom to cele vypukne. Namiesto dobitia malych pevnosti pride nezastavitelna vlna, ktora prejde cez vsetko. Lavina proti rozpadnutej horskej chate.“
	V miestnosti vladne zdesenie. Aj male deti vedia, co to znamena. Trening s drevenymi mecmi ich nezachrani pred takou presilou. Pomru. Ziadne krasne pohreby s kvetinkami. Masove zabijanie a zotrocenie. Namiesto hrdinskeho vitazstva a uchranenia rodnej pody pridu opakovane znasilnenia a zverstva, ktorym by sa rad prizeral maximalne tak Mengele.
„Mozno by sme sa mali vzdat,“ hovori ta ich... stale neviem, ako ju nazvat. Zena z mesta. Ziadne dieta s nou nesuhlasi. Chcu bojovat, beru to ako akusi svatu povinnost. U niekoho vidno skvele crty velkych bojovnikov, aj ked maju len meter dvadsat. Hobiti. Hobiti s mecmi a odvahou.
„Napada ma nieco. Pocul som o vojvodcovi, ktory mal presilu, ale nemal sancu vyhrat. Isiel so svojou armadou do boja napriek tomu, ze v tej chladnej zemi prichadzala zima. Niekolko jeho muzov zomrelo v boji, ale skoro vsetci pomrzli v zime. Navyse sa utocilo cez taktiku spalenej zeme.“
„Spalena zem? Co je to spalena zem?“
„Spalena zem znamena, ze obrancovia znicili cast svojej krajiny, aby sa utocnikom nic nedostalo. Ziadne potraviny, kone ci strecha nad hlavou, vsetko znicene.“
„Znicme svoju zem a pomru! Alebo nas nenapadnu!“
„To nemusi byt pravda. Je to len jeden priklad z mnohych a pochybujem, ze sa tu oplati robit. Navyse severania su na svojom uzemi. Proti trpaslikom by sa to ale vyskusat mohlo.“
	Myslim, ze tito Marvenaci su za kazdu zmenu. Nejaki hyper liberali. Pride nova myslienka a bez nejakeho odporu ju preberaju, rozmyslaju nad tym. Tak veru, ziadne konzervy. Keby som im povedal, ze s vyholenou hlavou su silnejsi, alebo ze skutocny bojovnik musi jest kazdy den tekvicovy privarok... ale nie, to predbieham.
	Ine dieta ide dole schodmi s odkazom pre vojenskeho velitela tohto mesta. Vraj sa nasiel vojensky genius s novymi strategiami. Ja! Kto by to povedal? Nieco z historie a z hier a uz to ide. Vsetko, co viem, je z minulosti. Co ak tu nebol ziadny Hannibal, Napoleon ci Leonidas? A co ak sa tu vyskusala nejaka velmi sialena taktika a bola uspesna?
„Nepoznam dobre historiu tejto zeme, ale bol niekedy niekto, kto porazil ovela silnejsiu armadu nejakou specialnou taktikou? A akou?“
	Deti nevedia. Nic, nula bodov. Ucia sa sermovat, ale neucia sa preco bojovat a ako bojovat. Silne ruky, silne nohy, bystra hlava – ale nie je dost naplnena. Alebo je tu este ina moznost, nic sa tu nestalo. Kazdu bitku vyhral ten, kto z miesta A na miesto B doniesol viac vojakov. Desat tisic tam, desat tisic jeden na druhej strane a mame vitaza. Samozrejme, ze je to prehnane, no ak by to tak bolo, potom by to bola najhlupejsia vojenska historia vo vesmire.
„Silveria!“
„Co s nou? Odpovedam na meno, ktore dal jeden zo zamestnancov skoly.“
„Bola aj velitelkou. Porazila dvakrat silnejsiu armadu tak, ze dala kazdemu do ruky luk a ked sa priblizil nepriatel, takmer vsetci zobrali do ruk mece.“
„Vsetci vedia bojovat aj na dialku, aj na blizku? Alebo dala bojovnikom na blizku luk a zakladny trening ako strielat? Ako sa ale mohla jej armada vyhnut sipom nepriatela?“
„Poslala chlapov, aby pokradli od supera luky a sipy.“
„Vyborna taktika. Pouzit zbrane nepriatela proti nemu. Presila dvaja k jednej je obrovska, ale to sa vyhrat da. Aj ked tazko.“ A aj na to treba dost ruzove okuliare.
	Vymyslel som svet a v nom nieco na sposob studenej vojny. Asi som to naozaj nemal robit. Mier len dovtedy, kym je vyhodny. Nepriatelstvo prerastie do boja a kym jeden bude plakat, druhy... hmmm, tazko povedat. Vojny generuju vdovy. Nikde som to necital, len tak z vlastnej hlavy. A prave armada vdov by bola naozaj menej silna ako vsetky problemy, ktore pocas vojny a po nej prichadzaju.
„Aka je hierarchia vojakov v kazdej zemi?“
„Severania idu do vojny vsetci. Nie su ako my, su to len bojovnici. Ked do vojny, tak vsetci. U trpaslikov bojuju len muzi starsi ako tridsat rokov. U nas vsetci, co dokazu pouzivat zbrane.“
„Aj deti?“
„A nevidis?“
„Naco ale pribrat deti do armady? Co zmenia?“
„Su nasou buducnostou. Musia sa vela naucit. Len si predstav armadu, ktora je od mladeho veku v bojoch. Ma mnozstvo skusenosti, dokaze bojovat silno a odhodlane.“
„Silno? Odhodlane? Z dvadsiatich devatnasti skapu. Zvysok bude mozno silny, ale za aku cenu?“ Mam dost. Ak je zapad jedina krajina, kde poslu deti do prvej linie, tak to asi nie som na tej najspravnejsej strane.
„U trpaslikov to bolo rovnako. Teraz posielaju do boja len skusenych vojakov a ich deti su v bezpeci. Oni si to mozu teraz dovolit, mi nie. Boli casy, ked u trpaslikov bojovalo viac deti ako dospelych, po velkych prehrach. A zvladli to. Su silni.“
„Silni? Fajn. Ale inspiracia? To, co fungovalo kedysi, nemusi fungovat dnes.“
„A co mame robit? Tieto deti mozno pridu o domov. O matku, o otca, o vsetko. Ak neprilozia ruku k obrane. Vedia, co to znamena byt vo vojne. Niektore uz bojovali. Mas nejaky lepsi napad?“
	Dostal ma. Nemam. Rozhodne vsak nesuhlasim. Urcite je vela takychto skol v roznych miestach. Z deciek budu raz vojaci, ale to moze byt neskoro. Aj bude neskoro.
„Preco vlastne vsetky tie vojny? Preco ta dohoda? Co chcu?“
	Prave som prisiel na najvacsi problem Nitrillonu. Nemozu viest vojnu, ak ani nevedia, co ich protivnici chcu. Spytam sa na to a co pocujem? Ticho. Mozgy vojenskej skoly, lektori sermovania a roznych sposobov boja su na jednom mieste, rozmyslaju nad svojimi povinnostami, ale nemaju celkom istotu, co superi chcu. Viac zeme? Viac otrokov? Nieco uplne ine? Menujem, co vsetko by mohli ziskat, ak by zabrali tuto krajinu, ale ak by im islo o zem, uz by tu davno boli. Nie vcera ani predvcerom, ale uz davno. Pravdepodobne vtedy, ked sa juzna cast, Silveria, stala nepodstatnou zrucaninou a krajinou s divnou travou a hromadou snehu.
	Co take sa stalo v poslednych dnoch? Sibe anjelovi, ale to uz asi dlhsie. Stratila sa Erika, zamrzla ta dievcina menom Silveria... to su vsetko malickosti. Nieco ine muselo rozhybat udalosti. Vyvrazdovanie arcigeneralov ma svoj zmysel, ale co k tomu vedie? Nechcem to povedat nahlas, ale myslim, ze dovodom som ja sam. Pripadne to proroctvo, co spominal Arin. Ja sposobim, ze Silveria bude najvacsia mocnost. Ma to niekolko chybiciek. Hlavne tu, ze tomu sam neverim. A ako moze byt najsilnejsie nieco, co je uz teraz prakticky mrtve?
Sila Nitrillonu
	Konecne si mozem povedat, ze som plny. Vydatne jedlo. Prave nieco take som potreboval. Vo vojenskej skole je jedalen a ja nemozem vyjst z udivu. Vsetci dostavaju kombinaciu potravin, ktora sa mi zda trochu zvlastna. Maso, pecivo, akesi bylinky, tazko popisatelnu zeleninu, ktora sa neda pozut a napoj. Ale aky! Pripomina mi to vsetky tie umele energy napoje. Voda s prichutou a latkami, ktore by som svojmu dietatu nedaval. Kofein, taurin a neviem aky bordel, ktory ma hlavne na deti opacny ucinok. Alebo by som skor mohol povedat, ze na pozemske deti.
	Kedysi som sa bavil s Martinou o tom, ci chce mat deti. Mala strach z ich privelkej zivotaschopnosti. Vsade behat, liezt, nicit co sa da a hrat sa na akehosi nicitela svetov. Chuda Martina, keby to zazila. A dat dietatu naozaj silnu kavu alebo energy drink? Este zvyraznit vsetku tu energiu? To je jednosmerny listok na psychiatriu. Tu je to vsak akesi bezne. Vojaci a vojacikovia dostavaju neustale nejake stimulanty, aby... zaujima ma, ci je to u vsetkych deti, alebo len u vojakov. A mozno to vobec nie je bezne a realizuje sa to len na tomto mieste a v tomto case. Viem, ako srdce funguje a ak ma fungovat dlho na sto percent, tak si to odnesie nasledky.
„Posta!“ Hlasi zdravotak a dvojica deti uteka z jedalne do dalsej miestnosti. Idem za nimi. Zaujima ma, ako cela ta posta funguje. Este som o ziadnej na styridsiatom siestom poschodi nepocul. Dvojica deti, zhodou okolnosti dve dievcata, tahaju klukou. Cela konstrukcia mi trochu pripomina studnu. Trapia si svoje rucicky a stracaju silu. Nieco taketo nie je urcene pre deti a aj kluka je privysoko. Myslim, ze by som mal pomoct. Opatrne sa priblizujem, nech nenarusim nejaky skolsky poriadok alebo co, ked zrazu pred sebou vidim vytiahnutu spravu. Jedno z dievcat ju berie do ruk a ziada ma, aby som to precital.
„Plecitas nam to?“
„Vy neviete citat?“
„Nevieme a nechceme, my budeme bojovat!“
„Ak budete vediet citat, budete mat vyhodu. To vasi nepriatelia nemusia mat.“
„Citaj!“
	Pozorne prezeram spravu. Nie, toto citat nebudem tymto dievcatam. Aspon nie pred prebranim s ich lektormi. Na kuse papiera je trojica informacii. Posledna pevnost v Silverii padla, demoni nepostupuju a kuzelna skola bola vyvrazdena. Len tazko si to predstavujem.
„Co sa tam pise?“
„Neviem to precitat.“
„Klames! Nemal by si klamat!“
„Ano, klamem, lebo nie ste pripravene na to, aby ste to poculi.“
„Ale ja som priplavena!“ Druhe dievca prikyvuje a hovori nieco podobne. Ako im mozem povedat, ze doslo k masakre? Asi nijako. Nevie ani R povedat, ale hrdo sa stavat vie.
	Razim si cestu cez dve zvedave stvorenia k dospelym. Podavam spravu a jeden za druhym si to cita. Vidim strach. Zdesenie. Nocnu moru, ktora je pripravena udriet v plnej sile. Neviem presne, co to znamena, ale trochu rozumu mi stale ostava. Ak padli vsetky pevnosti na juhu, trpaslici pojdu v poriadnych sikoch smerom na zapad. A to je zle. Demoni nepostupuju, to je teoreticky dobre. A to, ze bola vyvrazdena kuzelnicka skola... to ma zaujalo najviac. Kto by to urobil? A ako to vyzera tam? Len si predstavim, ze by armada zapadu pozostavala z vojakov a kuzelnikov. Jedna skupina je vyvrazdena, vratane vsetkych tych drobcov. Nasleduje potom ta druha. Udrie niekto sem? Trpaslici znicia jednu skolu, pridu aj druhu? Alebo to neboli trpaslici? Este som v Klarkastryii ziadneho nevidel. Ak nie oni, tak kto? A preco? Tie tvare okolo mna... deti spokojne dojedaju, dve dievcata vyskakuju, aby sa nieco dozvedeli a dokonca sa im dari zobrat papier. Nic z neho nemaju, nevedia citat.
„Urcite sa pise, ze zajtlajsie hly nebudu!“
„Ale budu, nemozu ich zlusit.“
„Ale nebudu!“
„Budu!“
„Nebudu!“
„Budu!“
	Takto to ide do nekonecna. Vsetci dospeli su ticho. Dokonca aj ten zdravotak, od ktoreho stale ocakavam tu jeho divnu hlasku, je smutny, zamysleny a minimalne trochu aj nastvany. Co sa povie detom? Pravda? Klamstvo? Preco nikto nekona? Mali bojovnici sa pohadaju a mozno aj pobiju bez toho, aby vedeli, kde je pravda. Spominaju sa akesi hry. Nech je to cokolvek, sportovy den alebo donesu na konoch PlayStation... nema to velky vyznam, v porovnani s tym, co sa skutocne udeje.
„Mali by sme sa stretnut s vojenskym velenim Nitrillonu.“
„To nie je len tak. Na to treba ohlasenie dopredu.“
„Tak ma ohlaste dopredu a podte so mnou!“
	Paci sa mi, ze sa im paci moj pristup. Nieco je zle, tak to podme napravit. Pustime sa do toho. Vojensky pristup. Ziadne politicko diplomaticke kecy, ale akcia. Sprava je zavazna a cela buducnost tohto sveta moze byt ovplyvnena niekolkymi malymi rozhodnutiami.
„Ten papier. Kto ho posiela?“
„Priamo najvyssie velenie,“ odpoveda mi tentokrat lektor sermu. Myslim, ze si uvedomuje, ako velmi mozem pomoct prave ja.
„Ako je to daleko?“
„Druhe poschodie.“
	Najvyssie velenie je na druhom poschodi. Staci ist dole. Nic tazke. Urcite je cesta dole schodmi prijemnejsia, ale aj tak, je to vela schodov. Netreba kobercekove pauzy a to jedlo s pitim mi dodalo sil. Z mne neznameho dovodu vsak nikto nejde so mnou. Ziadne pripravy na cestu... z kopca. Mam ist sam? Co je to za blbost? Nikoho tu nepoznam. A co by som tam robil uplne sam? Zaklopem, poviem kto som a nepustia ma dalej. Mozno sa mylim, ale...
„Kto z vas ide so mnou?“
	Ticho. Nemam rad, ked kazdy ma co povedat, ale je ticho. Mlci. Dolezite veci si necha pre seba, Co som komu urobil? Mozno by to chcelo trochu inu taktiku.
„Ty, pod so mnou!“
	Ale no tak... ziadne odozvy. Ani ano, ani nie. Pokrutenie obocia, facka, vyhrazanie sa zbranou... vobec nic. Preco su ticho? Co ma toto znamenat? Toto musi byt nejaka hra. Chcu ma odhadnut, co urobim. Alebo este lepsie, nejaky predok sa zachoval spravne a ocakavaju, ze urobim to iste. A urobim! Bez dalsich slov smerujem dole schodmi. Ratam poschodia, kym sa to da, a zostupujem. Prazdne, dalsie prazdne a niekolko dalsich, uplne rovnakych. Potom rozne obchody, ponuky sluzieb a vlastne vsetko, co by ma mohlo napadnut. Stretavam ludi a pytam sa na poschodie. Vsetci vedia. Inak by sa postracali tiez.
	Konecne, druhe poschodie. To je ale rozsiahle. Cim nizsie, tym vacsie. Necudujem sa. Babylonska veza, pyramidy a vsetko je postavene tak, aby bolo najmensie navrchu. Jednoducha stabilita. Len budova Slovenskeho rozhlasu to kazi. Kde je ale vojenske velenie? Kto tam asi bude chodit? Pravdepodobne nie cela Klarkastrya ci cely Nitrillon. Moze to byt male. Dobre skryte pred zvedavymi ocami. Som na druhom poschodi, ale ako daleko som od ciela, to naozaj neviem. Ti hore by to vedeli. Preco nesli? Fakt je to hlupa hra? Mam dve moznosti. Najst druhy koniec toho vytahu ci ako nazvat tu improvizovanu postu, alebo sa staci spytat niekoho, kto to tu dobre pozna. Ola. Viem, ze je Oa, ale to je tak neskutocne hlupe na sklonovanie...
	Teraz by to chcelo zolika 50:50. Akym sposobom najst tajnu miestnost? Kadial presne viedla ta studna ci co to bolo, to je tazko urcit. Logicky by sa to nemalo krizovat, mala by to byt jednoducha diera, ale ci tu funguje fyzika na plne obratky a nie je tu nejaky extrem, to netusim. Skocim za tou knihovnickou a nieco sa uz dozviem. Zostupujem do kniznice a citim tu vonu knih, prehlusenu len vonou prachu.
„Oa? Oa, si tu?“ Neponahlam sa. K zivotu nutnu knizku mam pri sebe. Nenahana ma smrt. Aj preto prichadzam k jej miestu len tak obycajne, nenasilne. Volam na nu, ale nikto sa neozyva. Musi byt niekde prec. Zas jednoduche riesenie, necham jej odkaz.
	Kde by ale mohla byt? Alebo len spi? Nevyzerala ako velmi sportovy typ. Urcite niekde nebeha maraton. Bude blizko. Volam na nu menom, hlasno a este hlasnejsie. Zbytocne. Vychadzam z veze a vecerne slnko ma tak trochu prekvapuje. Nevedel som, ze som bol vo vezi tak dlho. Pri vstupe do veze je teraz postel, na nej clovek pozakryvany dekami a iny clovek sa stara o chodidla toho pacienta. Oa je utopena pod lavinou, deka za dekou, a jej chodidla masiruje Erika. Ale vyzera skor ako Lara. Sakra, ktora to je? Mozem sa spytat tu najblbsiu otazku galaxie, ze kto je to vlastne predo mnou. Ale radsej na to pridem sam. Krok cislo jeden je povedat nieco neutralne. Spytat sa. Naviazat konverzaciu na nejaku ludsku temu.
„Ako sa ma?“
„Dobre, ale zhorsuje sa to. Aka bola cesta? A nevidel si teraz Eriku?“
„Lara, som tak rad, ze ta vidim. Pocul som o pevnosti. Si... v poriadku?“
	V poriadku... preco mam pocit, ze som ju s tym zamotal. Vyzera byt nestastna. Prezeram jej krasnu postavu a na jej veselych lickach sa objavuje slza. Skutocna, ziadne graficke efekty.
„Som v poriadku.“
„A?“
„Co a? Chces pocut, ake bolo vsetko hrozno? Kolki zbytocne pomreli? Mam ti hovorit o popravach, masovych hroboch a vojnach, kde nejde o boj, ale o rychle zabitie na polceste?“
„Prepac, ja... len som chcel vediet, ci si v poriadku. Ja... zalezi mi na tebe.“
	Slza na jej lici sa pomaly spusta, ako nesmely lyziar na miernom kopceku. Dnes som uz videl ozbrojene deti s mecmi, ale ze uvidim take zdesenie, to som necakal. Neviem o Lare az tak vela. Zda sa mi byt fajn, mile ziena. Zdrave, ale zdesene. Tiez by som bol na jej mieste. Cela jej chalupka moze byt ohniskom. Spominam si, ako si nechtiac udrela hlavu o pec. Trochu zaboli, nieco treba vysvetlovat a je problem. A teraz? Masaker, zem pokryta mrtvolami a male nedorozumenia v laske su tak velmi nepodstatne.
	Preco je tu? Ziva... ako to, ze je ziva? Nechytili ju? Alebo ju chytili, ale pustili? Co by k tomu viedlo? Je mi to hlupe, pytat sa. Ale spytam sa, ked mlci. Pocujem len Olu, ako narieka a vykrikuje od bolesti a Laru, ako place a boji sa. Na smrt vystrasena.
„Ako sa ti podarilo ujst?“
„Dostali sme vcasne varovanie. Od anjela. Trpaslikov bolo tak vela a len niekolko sa dostalo cez hranicu. Krasno gesto, ale neskoro.“
„Anjel? Ten, co myslim? Preco by varoval? Vsak je to ten najvacsi...“
„Nie vzdy. Teraz je dobry. Nezabili ho.“
„Ako mozu anjela zabit?“
„Je uz taky. Niekedy je silny a zly, ale inokedy je dobry a vtedy nema ziadnu moc.“
	Svita mi v hlave. Preto neprisiel po knihu. Dostal tie schizofrenicke stavy. Takze bude uplna potvora, len neviem kedy.
„Dostal som pozvanie. Na najvyssie velitelstvo. Pojdes so mnou? Vies vela o utokoch a...“
„Ale co. Nemozem. Musim sa...“
„Len chod,“ hovori jej Oa. Lara sa okamzite zdviha a ide so mnou.
	Zda sa mi neuveritelne, aky vysoky respekt ma jedna sestra pred druhou. Oa nie je ako Erika alebo Lara, je... uplne ina. Vela toho nenahovori, ale neviem si predstavit, aby sa hadala. Mozno nie az tak respekt, ale sucit. Kym Lara je skutocne krasna zena, Oa... bleda, slaba, este aj hybat hlavou jej robi problemy. Chuda. Maly pohlad som venoval jej chodidlam. Vyzeraju byt skoro mrtve, bez zivota. Sive, dopraskane a skutocne nechutne. Neviem, aku ma chorobu, ale je jednou nohou v hrobe. Nieco vsak povie a jej prianie sa okamzite naplna. Slub umierajucemu? To snad nie.
	K predoslemu pripadu mozem poznamenat, ze su tri sposoby, ako sa niekde dostat. Sledovat stopu, spytat sa niekoho, kto to tu pozna, alebo jednoducho stretnut Laru. Citi, ze neviem presne GPS suradnice. Vedie ma na miesto urcenia. Len tak, ziadne ale a zbytocne natahovacky. Erika o nej vravela, ze nema ziadny specialny talent. Napriek tomu vie, kam ide. Bola tam? Ak je to tajne, musela tam byt. Mozno nie je tak uplne obycajna. Aj ked pre mna nikdy obycajna nebola. Navyse sa pekne usmieva.
„Je to presne za tymito dverami.“
„Dakujem ti. Moment, ty nejdes dalej?“
„Asi by ma tu nemali vidiet. Slubila som, ze nikomu toto miesto nevyzradim.“
„Rozumiem,“ aj ked vlastne nerozumiem. Mozno tu pracovala alebo nieco take. Ak by ju tu niekto videl, mohla by mat problem.
„Pockam ta vonku, budem sa starat o sestru. Priprav sa, ze si ta tam nechaju dlho. Nemusis sa bat, len musis byt uprimny.“
	Nadych, vydych... je to ako zaklopat prezidentovi. Ktoreho som sice nikdy neuznaval, ale to je vedlajsie. Klopem a sledujem, ako Lara odchadza. Lahkym krokom prepleta nozicky a za chvilocku tu nie je. Dvere otvara muz vo vojenskej uniforme.
„Co chces?“
„Posielaju ma z vojenskej skoly ako noveho specialistu na vojensku taktiku.“
„Pockaj!“ Zabuchnute dvere a akysi rozhovor za nimi. Nieco take som ocakaval. Bolo by dobre odveci, keby ma hned ponukli cajikom, dali mi vsetky plany a keby okamzite pomenili vsetky svoje  strategicke umysly na zaklade mojich nazorov. Bola by to sialenost, este aj pre toto miesto.
	Otvaraju sa dvere a vidim toho isteho muza. Je pripraveny pustit ma dalej, ale... na co chce vidiet moj rebrik? Nemam pri sebe ziadny rebrik. To sa teraz nedostanem dalej? Sice by to bolo asi dost sialene, nakracat na tajne miesta bez obcianskeho. Sklamany odchadzam. Rozmyslam, co poviem Lare. Vlastne naco nad tym rozmyslam? Poviem pravdu, ze nemam rebrik a tak nemozem zachranit krajinu pred uplnou skazou. Nie je to moja krajina a ani jej, ale... Vlastne mozem nahodit spiatocku a trepat, ze ziadny rebrik nepotrebujem. Co by na to povedali? A pustili by ma dnu? To tazko. Pride mocny rytier Filip, roztrieska dvere z otocky ako Chuck Norris a zachrani tolko ludi, ze by mu Bruce Willis zavidel a prvy krat by sa cervenal. Potom pride prebudenie.
„Ty si ale rychly. To bude rekord!“ Lara na mna hodi take vysmiate ocka, aj ked viem, ze je stale smutna.
„Nepustili ma dnu. Nemam rebrik.“
„Ten musis mat. Velmi dolezita vec.“
„Ale ja viem. Kto chce nieco znamenat, musi mat rebrik. Znie to sialene. Neviem, kde by som nieco take kupil.“
„Kupil? Ale co? Tak to ani ja neviem. Ale ak by si chcel zadarmo, tak staci skocit do kniznice.“
„Hadam mi nechces povedat, ze je tam nejaka zbierka rebrikov, pripravenych na vydanie, Podpis tam a tam a hotovo.“
	Lara sa usmieva na mna a na Olu. Ta sa zacina smiat. Vyborne, som na smiech. Bravo. A co teraz? Niekedy staci to najjednoduchsie riesenie. Tak jednoduche, ze by to hociktore dieta vymyslelo v momente.
„Moze mi niektora z vas zariadit rebrik?“
„Ale pravdaze. Neutekaj odtialto.“
	Lara mizne. Veselo hopka prec a ja ostavam pri Oli. Na svetle vyzera este horsie ako po tme. Hnisave rany, neprijemne deformacie tela a viditelna bolest pri kazdom pohybe. A to sa skoro nehybe. Bola niekedy pekna a plna zivota? Neviem. Vobec sa to neda posudit. Lutujem ju. Tolko ludi si znici zdravie cigaretami a sprostostami, len tak z haluze. Z prirodzenej ludskej jebnutosti. A potom uvidi nieco taketo. Talentovane stvorenie, ktore sa nedokaze postavit, v ruke udrzi mozno tak salku caju, ak je poloprazdna. A predsa mi len tak zachrani zivot svojimi vedomostami. Ma dve velmi pekne sestry a vedla nich posobi ako zombie z beckovych filmov. Neviem, ako to berie ona, ale mna by to rozhodne stvalo. Ked som vymyslal svet, tak som vobec nemyslel na bolesti, choroby a utrpenie, a predsa sa s tym stretavam. Slavnu trojicu si mozem ohmatat, ale opatrne, aby som jej neublizil.
„Oa? Ako dlho sa o teba stara sestra?“
„Od zachranenia.“
„Aj ju si zachranila?“ Teraz rozmyslam, ci Oa zachranila mna. Pomohla mi ku knihe, ktora je pre mna momentalne nepotrebna a vsade ju nosim ako nejaky pako. Alebo zachranila Lara Olu?
	Vracia sa Lara. Nesie kus papiera. Slavny rebrik, hotovy hura system. Nesie so sebou knihu. Co maju vsetci s knihami? Velmi pouzivana, poskodena a v pevnej vazbe, ktora zazila niekolko oprav. Stiham si vsimnut nazov. Zaklady defenzivnej magie. Super, obranne kuzla. Neviem, preco ju nesie a ake ma s nou plany, ale je smutna. Co smutna, zdesena!
„Tu je rebrik. Dufam, ze ti posluzi.“
„Dakujem. Urcite tam nemozes ist so mnou?“
„Nemozem. Ale mozes urobit nieco ty pre mna. Povedz mi, co sa stalo Erike. Vsetko.“
„Vsetko? Fu... tak teda dobre.“ Pripravujem sa na dlhy pribeh, ale v skutocnosti je velmi kratky. Nemusim rozmyslat, kde zacat. „Erika isla spolu so mnou do Klarkaystrie. Cestou som zistil, ze jej mozem citat myslienky. Nepytaj sa ma ako, neviem to vysvetlit. Anjel si to vsimol a vymazal ju. Uplne vsetko z nej sa stratilo. Chcel som sa o nu postarat, byt s nou, ale musel som utekat po tu hlupu knizku o nekromancii. Stratil som ju. Posledne co viem je to, ze ju kupili na trhu demoni a odviedli ju niekde prec.“
	Pad. Ziadne zranenie, nic sa jej nestalo, ale napriek tomu je ina. Z veselej kocky je klbko nestastia, sediace na dlazbe a placuce o dusu. Cela poklesla. Posobi tak zranitelne. Vzdy som ju bral ako plne rovnocennu, ale teraz ju lutujem. Co je to, s celou tou familiou? Erika ma vymazanu hlavu a mozno je uz mrtva, alebo je nejaka otrokyna. Oa sa nevie postavit a je plne odkazana na inych a Lara... ta je v poriadku. Nic sa s nou nedeje, aj ked pohlad na nu hovori o niecom inom.
„To bude dobre,“ hovorim z pamati. Nieco take bolo vo filmoch, ale je to hnusne klamstvo.
	Nic nie je dobre a chvilocku ani nebude. Stratila sestru, s ktorou si boli take podobne. Dalsia sestra moze rychlo skoncit a mozno uz skoncila. K tomu co? Jasne, malickost. Pridu bad guys zo severu a vychodu a vypalia vsetko, co budu chciet. Nenapadne sa jej dotykam. Je ina, ako bola v tej chalupke. Husia koza, trasie sa od smutku a namiesto tych veselych vyrazov je smutne mlcanie. Krasne vlasy su nehybne a zimou sfarbene licka do cervena stracaju farbu. Bledne. Rapidne. Sakra Filip, rob nieco! Neodpadne, ziadny strach, alebo... mozno ano. Sadam si vedla nej a vobec jej to nevadi.
	Co jej poviem? Nieco na upokojenie? Neviem co. Naozaj nemam tusenie. Mozno nieco uplne odveci. Vyjde to? Nevyjde to? Nemam velmi co stratit.
„Co sa nachadza v tej knizke, co si zobrala so sebou?“
	Namiesto odpovede mi ju podava. Ledva ju drzi v ruke. Toto nerobi ziadna choroba, ale smutok. Otvaram ju. Par stran uvodu. Teoreticke kecy na temu cary mary. Ale co je toto? Vyzera to ako detska kresba. Tri postavicky v sukienkach si hadzu loptu. Velmi mlade, este male deti. Okrem postav a lopty velke slnko. A moment, tu je este nieco. Kazda postava je pomenovana. Oa, Lara, Erika. Na kresbe vyzeraju rovnako. Len v skutocnosti su ine. Oa je rovnako ziva, ako ostatne dve. Stastne kocky. Odvtedy sa toho muselo vela zmenit. Dal som riadnu hlasku, ze to bude dobre. Vsetko je stale horsie. Krajsie zajtrajsky sa nekonaju, namiesto stastia prichadza smutok a bezstarostne detstvo strieda dospelost, alebo inak obdobie plne starosti.
	Mozno mam prave ja schopnost zmenit to. Co vsetko mozem urobit? Ake kroky by som mohol dat dokopy, aby bolo vsetko krasne v poriadku? Nikdy som sa nehral na spasitela a neviem, ci by som mal zacat prave teraz.
„Mal by som ist, je to dolezite, ale nechcem ta opustit. Opustil som Eriku a tak som sposobil nestastie.“
„Nemal si ju opustit.“
„Viem, nemal som. Najdem ju. Prisaham.“
	Filip, ty si ale cvok. Slubit nesplnitelne, to zabera len na uplnych hlupakov a Lara vobec nie je hlupa!
„Neprisahaj. Akceptujem, co sa stalo a vsetko, co sa stane. Chyba mi a bude chybat tebe.“
„Mne? Ako to teraz myslis?“
„Ak si skutocne Filip, posol boha obchodu a Silverie, potom by ti mohla Erika pomoct ovela viac, ako ja. Placem nad jej stratou i nad nespravodlivostou. Ona, nadana a schopna nielen carovat, je prec. A ja som ostala.“
„Okamzite prestan, aj ty si vynimocna a nemozes sa stale porovnavat s nou. Navyse ta mam radsej ako...“
„Mal by si ist.“
„Co? Coze?“ Toto som vobec neocakaval. Posiela ma prec?
„Ty mas pred sebou ulohu. Ja nie. Pockam ta tu.“
„Nechcem ta opustit. Tak, ako Eriku.“
„Ale co? Len chod. Nic sa mi nestane, Oa ma postrazi.“ Znovu sa smeje, hura!
	S rebrikom v ruke utekam na druhe poschodie. Japonci urobili talianskeho instalatera Maria, ale do role chlapika s rebrikom som sa dostal sam. Klopem na dvere a pocujem kroky. Niekto ide otvorit. Ten isty? Ale samozrejme, zase on. Tentokrat mu ukazujem rebrik a ten ma pusta dalej.
	Zafajcena miestnost, plna lamp. Jedine okno je zatiahnute roletou, ktoru niekto prilepil o steny. Zvlastne riesenie. Pritmie a smrad.
„Hej ty, niktos, povedz co chces a vypadni!“ Povzbudive slova tento chlapik asi neovlada. Kto to je? A co proti mne ma? Necham tak, neriesim.
„Posielaju ma z vojenskej skoly. Mohol by som pomoct s obranou Nitrillonu.“
„Tak na co cakas? Zober si daku vetvicku a chod povrazdit vychodniarov.“
„Myslim to vazne. Vyznam sa do taktiky. Ukazte mi vsetky novinky a rozostavenie armad a poradim, ako budem vediet.“
	Zatial to ide... ide. Teraz som vsak udrel na akusi citlivu strunu. Co tu vlastne robim? Nemozem len tak prist a zacat hovorit o taktike s ludmi, ktori sa tomu venuju cely zivot. Alebo mozem? Tak moment, arcigenerali su povrazdeni a tito pani nemaju ziadne ultra dokonale uniformy. Kto tu ma najvyssiu hodnost? A aku? Mozno nejaky obycajny policajt alebo vojacik, ktory toho este vela nedokazal.
	V miestnosti je trinast ludi. Viem, mal by som povedat Marvenacov, ale je mi to fuk. Prichadzam k mape, ktora je ulozena na poslednom, starom stole. Mozno namiesto obrusu. V mape su zapichnute vlajocky a nechybaju diery, v ktorych boli vlajky predtym. Emental. Nedozvedam sa nic nove. Na hraniciach severu a zapadu je vela cervenych vlajok, symbolizujucich sever, a na hraniciach so Silveriou je vela hnedozelenych vlajok, reprezentujucich juh. Biele vlajky su... jeden, dva, tri, styri... piata je na zemi pod stolom. 
„Vsetky pevnosti v Silverii padli, demoni s trpaslikmi maju mier a ak dobre chapem, tieto zelenohnede vlajky sa posuvaju este blizsie. Rozumiem to spravne?“
„Este sme zistili, ze cast namornej flotily severanov je pri Sovahane. Neutocia vsak na Sovahan, len tak tam cakaju.“ Informuje ma akysi mladik, v ktoreho ociach vidim strach. Aj cez to mnozstvo dymu.
„Teraz sa ukaz, co dokaze ta tvoja vojenska hlava.“
„Ak sa na nas vrhnu obidvaja, je po nas. Musime sa spojit s jednym z nich.“
„Tak to zariad!“
	Preco mi na skoro vsetko odpoveda ten jeden? A musi byt tak protivny? Toto nie je moja krajina, ale mam zariadovat vsetko? A hladat diplomaticke kompromisy tam, kde uz ziadna diplomacia nepomoze? Ake diplomaticke eso je v rukave? Asi ziadne. Ktorakolvek zem, severna ci vychodna, by mohla zapad prevalcovat. Zatial to vyzera tak, ze to vychodna urobi skor. Nici pevnosti, obsadzuje vsetko v ceste, plieni. A su len nedaleko odtialto. Mozno cakaju len na posledne posily pred utokom.
„Kto mi moze nieco povedat o severnej Silverii? Konkretne toto uzemie?“ Ukazujem na plochu na vychod od Klarkastrye. Zhodou okolnosti priamo tam, kde som skoro zamrzol. Prve kroky snehom v sialenom svete, nazvanom Silveria.
„Zamorene trpaslikmi.“
„Ako zamorene? Boli tam aj pred par dnami?“
„Len teraz prisli. A bude ich tam este ovela viac.“
„Da sa to uzemie dobyt od nich?“
	Vysluzil som si poriadny vysmech. Ze dobyt! Pche! Matematika nepusti, nas malo a ich... ruska taktika, nas mnogo.
„Ako by si chcel toto uzemie dobyt?“ Pyta sa jeden z miestnych vojakov. Niekto rozumny. A mozno nie. Taka otazka by ma zmietla zo stola, keby som nebol na nu pripraveny.
„To uzemie predtym spravoval Nitrillon. Znamy teren, pre nich je velmi vzdialene a problematicke zasobovanie, navyse su ich jednotky pomale a tak su velmi zranitelne na otvorenom priestranstve.“
„Aj keby ich bolo 10x menej, bolo by to bez sance. A nevyriesili by to problem s demonmi. Ked stratime vsetkych vojakov, severania nas rozdupu.“
„To by rozdupali aj tak. A vie tu niekto, o co im ide?“
	Ale nie, zly sen. ZLY SEN! Ani tito nevedia, co vlastne ich protivnici chcu? Rovnako ako vo vojenskej skole. Pridu ti zli a budu robit zle. To je asi tak vsetko. Preco tu este nie su? Preco cakaju na hraniciach? Tak moment, mam to! Pozeram sa na to z trochu zleho pohladu. Je tu mapa a vie sa o rozlozeni sil. To iste musi byt aj u severanov ci na vychode. Preco ani jedna strana nie je na nasom uzemi?
	Keby som bol severan, zautocil by som. Zotrocim si Nitrillon a pokusim sa vyhnat trpaslikov zo severnej Silverie. Nasledne sa pokusim dobyt Juznu Silveriu a Kragg. Musel by som ratat s tym, ze by sa zapad branil, aj ked len chvilu. Este by som mohol ratat s tym, ze by ma trpaslici zradili pocas utoku a napadli by sever. Mohli by uspiet? Mozno ano, ale moje jednotky by sa po domacom uzemi rychlo presunuli a zapojit dalsich demonov do boja nie je problem. Dokonca by som mohol dohodnut mier s Nitrillonom a tlacit na trpaslikov so severu i zapadu. Ak by sa podarilo vyhrat, rychlo by som narobil v Kraggu, zemi trpaslikov, poriadne problemy. Zvysok sveta by som mohol podrobit kedykolvek. Fiha, toto je fakt dobre. Vlastne je to jednoduche, az detske. Vyhladovat tych druhych, nechat ich slepo utocit na neutralneho hraca a prevalcovat ich.
	Ak by som bol velil trpaslikom, urcite by som neutocil na zapad, ak je sever tak silny. Dohadol by som mier a mohol by som dobyt tak cast Nitrillonu, ako aj juznu Silveriu. Vysledkom by boli dve mocnosti, ziadne velke vitazstvo. Trpaslici ale nenavidia zapadniarov a nikdy sa s nimi nespoja. Aspon sa mi to zda nepravdepodobne.
„Asi som prave vylustil zahadu. Maju na severe dobrych generalov?“
„Tych najlepsich.“
„Tak to sme v riti.“
	Vysvetlujem vsetko, na co som prisiel. Ako to, ze som sa dopracoval jediny k tomu zaveru? To vazne mysleli len na to, ze idu branit svoju krajinu? Nenapadol ich vacsi obraz udalosti?
Come to the dark side, we have cookies!
	Dycham. Nie je to cerstvy vzduch, prave kvoli mne. Vysedavam si na lavicke v takom mini parku a svet sa zda takmer idealny. Oa mi dala vhodne oblecenie, len tak zadarmo. Samozrejme s tym musela pomoct Lara, ale to je fuk. Konecne nieco normalne. Tricko, vesta, nohavice a este aj pohodlne topanky. Jar je tepla, svieza a namiesto vankusa mam pri sebe Laru. Dotyka sa mojho ramena a suhlasi so mnou, ze by to chcelo sprchu. Som v cistom, ale zaroven smrdim. Hnusny tabakovy priemysel, este aj v rozpravkach! Uz viem, preco Snehulienka nefajcila.
	Pride princ, chce jej dat pusu, ale v poslednom momente sa s hnusom obrati a ide do inej rozpravky, kdesi za Popoluskou. To by bolo. Smejem sa na tom a Lara sa smeje so mnou. Tiez nepocula o rozpravke, kde by sa vo velkom fajcilo. Ako by to vlastne zacalo? Kde bolo, tam bolo, za siedmymi horami a tovarnami na cigarety, zil raz jeden kral, ktory bol zavisly od nikotinu. Mal tri dcery, ale tie nikto nechcel, lebo mali prefajcene pluca a pachli ako papierne v Ruzomberku. Isiel okolo princ, ktory bol nuteny vymenit kona za par skatuliek a len co ich uvidel, tak si povedal – tieto maju tak krasne zlte zubky... nasledne prisla zla kralovna, doniesla dva vagony marihuany a vsetci sa smiali a vobec im nevadilo, ze nemali tusenie na com sa to vlastne smeju.
	V tej miestnosti sa fajcilo naozaj intenzivne a veru nemam zdanie, kedy prestanem zapachat. Ticha cast Klarkastrye, zelene stromy, udrziavane lavicky a pekny den. A predsa, mozno to tu bude uz zajtra ci pozajtra znicene. Ti, co to tu budu branit, pomru. Skoncia pekne dniky a zacne otroctvo, zaberanie vsetkeho pre potrebu frontu a front vsade. Neda sa uniknut.
„Nad cim rozmyslas?“ Pyta sa ma Lara s uplnym zaujmom. Je mila, mozno az prilis. 
„Len take malickosti, ako koniec sveta, masove otroctvo, potoky krvi a tak. Ty?“
„Rozmyslam nad tebou. Si zo Silverie, tak ako ja, a predsa si rozhodnuty pomahat inemu narodu.“
„A mam inu moznost?“
„Chcu ta na zapade, na juhu i na vychode. Ak je proroctvo pravdive...“
„Ale no tak, chod prec s proroctvami, ja na take veci neverim. Navyse vo fantasy je to tak rafinovane neoriginalne. To, ze si ho niekde precitas este neznamena, ze sa naplni. A ak sa siri ustnym podanim, tak sa casom zmeni na nepoznanie.“
„Ale co? Tak najvacsie mudrosti sveta su k nicomu?“
„Proroctva su tie najvacsie mudrosti?“
„A nie?“ Dostala ma. Smejka sa a ja som to bral vazne. Je ako ja. Konecne niekto skutocne... mozno nie normalny, ale rovnako sibnuty. Ta ista vlnova dlzka.
„Takze veris tomu proroctvu, alebo nie?“
„Bolo by prve, co by sa vyplnilo. Ale aj tak si myslim, ze prave ty to dokazes. Len si to predstav, si z ineho sveta, nepatris tu a tak uz fakt, ze tu teraz si, moze zmenit vela. Bude veselo.“
„Mozno to bude presne naopak. Kvoli mne je Erika... prepac. Co ak toto je to proroctvo? Mozno by niekto pouzil Eriku proti Silverii, este neviem ako. Asi to ani nie je dolezite. Ako by som mohol pouzit Eriku proti jej rodnej krajine? Vie carovat, mozno ma este nejaky spoecialny talent, neviem aky. Bolo by mozne prinutit ju, aby naucila vsetko co vie nejakych demonov. Posluchla by? Niekto by mohol pouzit teba ako navnadu, Lara. Alebo by ta mohol niekto zobrat ako rukojemnicku.“
„Niekedy privela rozmyslas. A si tu kratucko, nevies co vsetko dokazes. Trochu si ver. Urobis to, pre mna? Az pridu trpaslici, ja a Oa odideme do Silverie. Tam bude bezpecie.“
„Do Silverie? Kde presne?“
„Do juznej. K Sovahanu.“
„Ako tam je?“
„Ty mi povedz, nikdy som tam nebola. Urcite su tam mile deticky.“
„Samozrejme. A Harry Potter na metle roznasa pizzu.“
„Co je to pizza?“
„Pizza je... taky kolac. Cesto s dobrotami sa upecie a zje.“
„Nieco ako muffin?“
„Tu su muffiny?“
„Das si?“
	Ta slecna Silveria poznala Bryndzove halusky. Lara pozna muffiny. Zaujimave. Uz niekto mal muffiny z vlastnej knihy, kde sa nahodou ocitol? To je fakt dobre. Nieco by som si zajedol. Preco nie muffin? A keby tak urobila Lara nejaku dobrotu? Pripadne by som mohol ja nieco navarit. Moja romanticky nadherna dvojplatnicka uz videla kadeco. Uz to mam, urobim dake jedlo, ktore juzania zjedia a ostatni sa otravia. To je... kucharska genocida. Mam zas napady. Ako to boli recepty na tie kuzelne napoje z rozpravok? Kuracia krv, chlpy z macky, o polnoci vykastrovane vevericky a magicke talizmany z mukou obalovanych muchotravok.
	Bolo by pekne, keby sa dalo len tak skocit na muffin, niekde si zatancovat a bavit sa, ale je tu Oa. Nechat ju tak? To sa mi ani trochu nepaci. Teraz zacinam chapat, ake je to mat doma male deti. Nemoze sa len tak odist. Vsetky plany su pomenene. Uvazujem tu nad obedom s Larou, vlastne ani nie obedom, to by muselo byt tych muffinov naozaj dost. Zajtra ci pozajtra budeme... co budeme? Kde budeme?
	Lara mi nenapadne hovorila o tom, ze by isla prec z Klarkastryie. Necudujem sa, kto by tu zostaval? Iba uplni blazni. Mal by som ist s nou. Ak samozrejme nechcem byt uplne sam. Co bude s muffinom?
„Samozrejme. Kde ich davaju?“
„Hlavna veza, tretie poschodie. Vela druhov, prichuti a cohokolvek, ak mas dost penazi.“
„Nemam pri sebe nic, ani neviem, cim sa tu plati.“
„Pozyvam vas,“ slabym hlaskom hovori Oa. Pekne od nej.
„A co za to?“
„Filip, no tak. Dievca ta pozyva, chce ti urobit radost... a ty sa pytas, co za to? Mozes byt za to k nej mily, co ty na to?“
„Jeden z nas pojde a donesie pre ostatnych.“
„Oa nemoze muffiny.“ Ani take uplne malicke.
„Tak tomu hovorim smutny zivot. Ale nenechame ju tu samu. Pockat, co bude s Olou? Ak pridu trpaslici a zacne sa vojna a vsetko co s nou prichadza... v tomto stave nemoze daleko utiect alebo schovat sa. Lara, kde sa tu da schovat?“
„V Silverii.“
„Ist na vychod, lebo pridu bad guys z vychodu? Je to rozumne?“
„Ty si vojensky taktik, povedz mi, kam by si isiel?“
„Na sever nemozem, tam by ma ti diablici nechceli. Dalej na zapad by to bolo mozne, ale musel by som ratat s tym, ze sa aj tam dostanu nepriatelia. Mozem na juh a na vychod, ale len preto, ze ma beru za niekoho zo Silverie. Vsetci Marvenaci vsak maju problem.“
„Ale ty nie si jeden z nich. Nikdy si nebol a ja tiez nie. Ani Ola, ani Erika, ani ja. Co tie muffiny?“
	Na vychodnej brane sa niekto stavia k trube a trubi z celych pluc. Nemusim byt Einstein, aby som vedel, co to znamena. Poplach, sposobeny jedinou vecou. Front sa pohol. Treba sa postavit celom proti utocikom, alebo utekat.
	Na rozsiahle namestie Klarkastryie, v ktoreho prostriedku je z mne neznamych dovodov zlata socha civavy, sa ponahlaju vsetci vojaci. Bojovnici v bielom a plnej zbroji, viac zastraseni ako odvazni. Pridobre vedia, ze ich je malo. Pozbieraju sa vojenske posadky z Klarkastryie, okolitych dedin, z blizkych i vzdialenych miest a z celeho Nitrillonu, a aj tak to bude malo. Zrnko piesku. Leonidas a jeho tristo Spartanov celili vacsej presile, ale to boli specificke podmienky. Na jednej strane najlepsi bojovnici Europy, na druhej hromada otrokov z najroznejsich krajin, z ktorych niektori mozno ani nevedeli, za koho bojuju. Ale tu? Asi tisicka vojakov, za par minut mozno viac. Proti nim z rozpravania velmi vela trpaslikov, ktorych pohana vecna nenavist voci zapadu. Mohla mi Martina povedat, aby som nepisal tuto knizku, pretoze dojde k mnozstvu mrtvych. Uz tu chyba len vesely spravca cintorina, ktory si pre velky zaujem otvori dalsie cintoriny. Takych 20 by mohlo na zaciatok stacit.
„Aki su?“
„Trpaslici?“
„Samozrejme. Aki su?“
„Silni, pocetni a miluju metalovu hudbu.“
„Krpati fuzati metlaci? To neznie zle. A co s nami mozu urobit?“
„S nami? Za trest ze sme boli tu budeme musiet tyzden cistit zemiaky.“
„Nevtipkuj, prosim ta.“
„Ak by si bol tu v meste ako vojak, mohli by ta zabit. Ak chces zit, musis odist z mesta. Idealne mimo Nitrillon.“
„Do Silverie, uz si spominala. Nemas volny lietajuci koberec s vyhrievanou podlahou?“
„Len obycajny, zakladny model.“
„Lara, ty si blazoko, vies o tom? Prosim ta vazne, ako by si sa dostala do Silverie?“
„Lodou.“
	Lodicka? Vyborne. Skocit do pristavu, naskocit na lod, spolu s dalsimi Silverijcanmi sa vyplavit prec odtialto a nechat vsetky tie velke narody, nech sa pozabijaju.
„Co Oa? Lod by ju odviezla, ale ako ju dostaneme do pristavu?“
„Ty si genius, nie ja.“
„Nehovor mi tak. Od genia mam daleko. Ako daleko je pristav?“
„Den cesty peso. Neviem o ziadnom inom spojeni a nie je to ziadna rovina.“
„Odnesiem ju.“
	Pekne sa na mna pozera. Ukazuje aj tie svoje zubky. Vidim, ze jej na sestre naozaj zalezi. S Larou by sme Olu odniesli. Musi ale lezat, takze treba vytvorit nosidla alebo postel na kolieskach. Pohlad hadzem na Olu. Je ticho a len tak pocuva. Rad by som jej cital myslienky, tak ako som mohol citat Erike. Nieco ju trapi. Bolesti? Tie ju trapia stale. Nieco ine, suvisiace s nami. Praje si, aby sme boli spolu stastni... ja a Lara. Ale ona tomu brani. Bez nej nemozeme ujst. Viem, ze v Babylone davali chorych na ulicu, aby mohli cestovatelia z roznych krajin povedat svoj nazor na stav konkretneho cloveka.  Oa je na ulici, ale jediny, kto je pri nej, je Lara. A samozrejme ja. Dufam, ze nevyvedie nejaku hlupost.
	Co by mohla urobit? Zabit sa? To by samozrejme urychlilo cestu, ale je to dobre fuj. Zachranila mna a urcite dalsich. Keby sa tak dala nejako vyliecit. Na to by urcite prisla sama. Co ak by prisli trpaslici a uvideli by ju takto? Mozno by jej neublizili, ale prave naopak, mohli by jej pomoct.
„Nieco ma napadlo. Trpaslici by nezabili Silverijskych osetrovatelov bez zbrani a navyse v uniformach v Klarkastryii, alebo ano?“
„Nemali by zabit nikoho zo Silverie, ak ich nezradi. Nie som si ale ista s tym mestom. V Silverii by nam nemali ublizit. Mohli by sme byt vazni.“
„Lara, to ty si genius! Vyborne, nechame sa zavriet do vazenia. Ak nas tam najdu, tak povieme, ze sme pomahali trpaslikom. A ja som vlastne pomahal. Bol som so Silveriou zo Silverie a zaroven z Kraggu. Zastupoval som ju na sude. A povedzme, ze ty si mi pomahala.“
„Mala loz pre velku vec?“
	Prison Break! Uz len to tu chybalo. A ako sa dostat do vazenia? Urobit nejaku sprostost, alebo tam pekne prist, zaklopat, poprosit o zamknutie a na otazky, ktore urcite pridu, sa pekne usmiat? Uz som bol vo vazeni, dokonca aj s kockou som uz bol vo vazeni, ale dobrovolne este nie. Som zvedavy, kde sa da dohodnut vazenska strava. Opeciatkujem si nejake masko a k tomu baklazanovu oblohu. Zase trepem. Opakovany problem, ako sa dostat k vazeniu? Rad by som isiel s Larou, ale Ola bude sama? Chvilu by mohla vydrzat. 
„Podme sa tam pozriet. Oa, neutecies nam?“
„Ale co, utecie nam a budeme ju musiet hladat!“ Lara pokracuje s mojimi forikmi. Super! Uz len keby vsetko vyslo tak, ako ma.
	Vojaci skusaju zbrane, staraju sa o odvoz potravin a vyzera to tak, ze dostali pokyn branit mesto. Obsadzuju hradby a brana dostava stavebne upravy. Hotovy ul plny vceliciek. Deti sa hraju s palickami na Rambov, a to su este obycajne, nie tie trenovane, pochodujuce vo formacii. Som zvedavy, co bude s tymi detickami z vojenskej skoly. Aj tie pojdu na barikady? Vrhnu sa na trpaslikov a ti ich premenia na fasirky. Co chvila vyskacu zo styridsiateho siesteho poschodia a pojdu rovno pod fialky. Mozem aj tie nejako zachranit?
„Vies, co ma trapi?“
„To, ze ta mozno zabiju trpaslici?“
„Aj to, samozrejme, Ale  napadlo ma aj nieco ine. Tu v klarkastryii je vojenska skola s detvakmi, z ktorych budu na jednu kratku chvilu bojovnici a hned potom struhanka.“
„Chces ich zachranit, ale to asi nepojde. Sever nenavidi juh, vychod nenavidi zapad. Len co sa stretnu armady vychodu a zapadu, skonci to krvou. Bez ohladu na vek.“
„Nechcel by som detstvo, v ktorom mozem kedykolvek padnut v boji.“
„A co detstvo, v ktorom mas prave ty sancu ochranit svojich blizkych?“
„Mam ti tu sancu vypocitat? Zoberiem par cisel, pocty vojakov a silu jednotlivca na tej i druhej strane. Porovnam silu par deti a pocetnej armady a k comu sa asi dopracujem?“
„Filip, nic nepocitaj a zabudni na nich.“
	Vazne mi povedala, aby som na nich zabudol? To je co za zensku? Neviem, co to do nej voslo. Na sestre jej velmi zalezi, Eriku velmi nespomina a deti su jej ukradnute. Alebo nie? Privelmi uvazujem?
„Ako si to myslela? S tymi detmi?“
„Je to ich prianie a zaroven povinnost. Slubili plne odhodlanie.“
„Ale nejdu do boja, idu na smrt.“ Hnevam sa na osud, celu debilnu politiku a mozno aj na Laru.
„Kazdy vojak v kazdom veku ide za vitazstvom, ale niekedy je namiesto vitazstva porazka. Snaha vyhrat sa niekedy naplni a inokedy nie. Su len deti a predsa su len zbran vyssej moci. Navyse si myslim, ze dokazu viac, ako si myslis.“
„Ty ich nechas zomriet?“
„Marvenaci veria v alternativy. Daj rozumnu alternativu, ktora bude lepsia ako sucasny stav.“
„Dostat ich do bezpecia.“
„Takze ich prinutit utekat a prehrat bez boja?“ Lara ma pravdu. Utekat a utekat, to nie je zivot pre dieta. To nie je zivot pre nikoho.
„Mas v tomto pravdu a zial, vobec nic ma nenapada. Zomriet alebo utekat. Zle moznosti a nemozem medzi nimi vyberat za niekoho ineho.“
	Prichadzame k vazeniu. Je opustene, uplne prazdne. Vazni, dozorci, ludia do poctu, nikto. Mozeme vstupit do cely a zobrat si kluce so sebou a schovat ich v cele. Moj napad a som nan hrdy! Vybrala sa cela, ktora je bezbarierova. Kto to kedy videl, bezbarierove cely? A celu vaznicu? Kombinacia ciastocne rozpravkoveho prostredia a moderneho sveta. Moze to by tak krasne, dostat sa do cely aj na vozicku.
	Pekna cela, aj mreze su udrziavane a ziadne tie divne sprostosti z lacnych hororov. Nikde nie su kosti, potkany ci pocmarane steny, imitujuce kalendar. Vsade je cisto, prach len velmi ojedinele a ak by som aj mal robit nejake esteticke zmeny, vymenil by som kachlicky. Tieto svetlomodre sa tu nehodia.
	Kuriozity su tu na dennom poriadku, ale presuvat postel do vazenia? Neviem, ci je to tak celkom postel, skor matrace s oblieckou a na nich Oa, 1ks. Staviam z toho nositka. Ziadna velka konstrukcia, vlastne len pridane rucky a spevneny podvozok. Este som nikdy nerobil s nosidlami a zachranar by zo mna nebol, ale napriek tomu prave zachranujem zivot. Predpokladam. Je to vobec dobry napad? Prisiel len tak, z nicoho nic. Niekedy je prva myslienka najlepsia, ale zacinam pochybovat. Napriek tomu, ze je to od Lary. Co ale viem o trpaslikoch? Par teoretickych kecov a prakticky nic. Doverujem vsak Lare. Nieco neviem, spytam sa Lary. Taky moj Google s dobrymi mierami.
	Chyba mi tlacidlo mute. Tie poplasne truby zneju stale rovnako. Hotova vuvuzela. Nemozu to nejako odmlcat? Keby nejake melodia, Fear of the Dark alebo Pre Elisku, ale toto? Kazdy, kto pocuje, ma toho dost. Hluchi su... od dnes ich je asi viac. Ironia, cim viac trubia, tym menej ludi ich pocuje. Zvuk mi ide na nervy, Lare tiez a Oa ma krce. Podla Lary prejdu, nie je to prvykrat. Asi to nema suvislost so zvukom, ale ako sa hovori, ticho niekedy lieci.
	Trubenie neprestava a do toho zvuky pochodujucich vojakov a vsemoznych pracovnikov. Aj dole vo vazeni pocut mesto na nohach. Bola by to riadna sialenost, keby vazenie investovalo do kvalitnej zvukovej izolacie.  Pocul niekto o rozpravke, kde boli vo vazeni zvukove izolacie? Ja este nie... a tiez som este nepocul o rozpravkovej princeznej, ktora by si farbila vlasy, mala by botox v perach a na nohach krcove zily. Lara by mohla byt princezna. Hlavicku ma peknu, aj mila je a urcite si nejakeho princa na bielom koni, pripadne na bielom bicykli zasluzi.
„Viem, preco sa staras o moju sestricku,“ spomina Lara pri presuvani Oli do vazenskej cely.
„Viem, ze vies.“
„Ale co? Ty to s dievcatami vies.“
„Ty to vies s cudzincami, ktori su v tomto svete novi a nevedia prakticky nic.“
„Na cudzinca toho vies dost.“
„A vies, co viem este? Viem, ze akosi casto hovorime slovo vies. Takze vieme obaja dost.“
	Jemne vrazam do zarubne. Som brzda pokroku, cesty nahor! Vlastne nadol, medzi mreze. Ironia kde sa len pozriem. Skladam Olu a pozeram z maleho okienka. Znovu ironia, len co vidim cez to okienko sochu zlatej civavy.
„Filip? Vies, ze si jediny, kto so mnou kedy isiel do vazenia?“
„To je krasna romantika. Len si predstav: Ty, ja, pavuciky a vela rokov samoty.“
„Lubis ma?“
„Fuuuuu.“
„Ides ma odfuknut?“
„Neviem, co povedat. Nerozmyslal som nad tym. Nikdy som este nebol zalubeny.“
„Takze nelubis. Hanbi sa! Bez do kuta!“
„Coooo? To myslis vazne?“
„Nieco myslim vazne.“ Lara sa usmieva a nenapadne priblizuje svoju hlavu k mojej. O jej perach by som mohol skladat basne. Nezaujima ma vojny, konflikty a problemy sveta. Len ona.
	Nevnimam koniec trubenia a vsetkych tych zvukov, vnimam len ju. Cas leti aj bez lietajuceho koberca a ja zapustam korene, pretoze ona zapusta korene pri mne. Srdce mi tlcie, akoby bolo na jadrove palivo. Taka mala atomova bomba medzi plucami, ktore dychaju vonu kazdeho okamihu s nou. Pred ocami zatvorene ocne viecka, ale napriek tomu ju vidim a co nevidim, to nahmatam.
	Trasiem sa od lasky, ale toto uz nie je len o laske. Trasu sa mury a padaju na mna kusky zo stropu. Co sa sakra deje? Vojna zacala? Mal by som sa ist pozriet von. Mali by sme. Nechcem uz mysliet len za seba. Cez okno vidim armadu zapadu, ako ustupuje. Zmateny ustup i utek. Aj v tak malickom okienku vidim jasne strach. Docerta aj s vojnami. Make love, not war... a som za svetovy mier, uz len postrielat vsetkych debilov...
	Uvedomujem si dovod toho trasenia. Obliehacie stroje. Trebuchety a kanony. Uz len to tu chybalo. Pred takymi vecami mam respekt a ak ma to moze trafit do ksichtu a zo stoliciek urobit mikrostolicky, tak tomu nechcem stat v ceste. Mam strach, ze sa tato povala zruti. Zabije to Laru i Olu.
„Hej vy!“ Niekto na nas vola. Co to je? Drsny, hruby hlas. Otacam sa a vidim niekolkych trpaslikov. Cela je uzavrena a sme v nej. Dufam, ze vidi, ze nie sme z Nitrillonu.
„Sme zo Silverie. Zatkli nas, lebo sme pomahali trpaslikom!“
	Trpaslik zdviha sekeru a brutalne utoci na zamku. Tri rany a je po nej. Stale neviem, ci nam to uveri. Bol by pekny problem, keby neuveril. Dalsie rany by poriadne zaboleli. Nechcem si ani pomysliet, co by urobili rany takou sekerou s detmi, ktore nosia drevene mini meciky. 
„Podte so mnou!“ Rozmyslam, co odpovedat, ale Lara reaguje rychlejsie.
„Radi by sme, ale nemame kam ist.“
„Ty, zena, budes varit a ty sa prihlas do armady. Pohyb!“
	Zle nedobre. Ja a vojak? A Lara kucharka? Urcite jej to pojde lepsie ako mne, ale... toto som fakt nemal v plane. Co som si mohol mysliet, ze nas odignoruju? Pridu, pozvu na kaficko a odidu, len tak? Pripadne nas nakrmia dobrotami? Mam teraz bojovat proti zapadu? Vsak sa o mna starali. Okamzite myslim na dezertovanie. Ak by ma aj zobrali do armady, chcem ist z nej prec. Alebo ked uz, tak sluzit inde ako v boji. Odstranovanie prirodnych kalamit, to by slo. Ale vrazdit? Rutit sa s valaskou a zbierat expy zabijanim critical hitmi?
	Stale myslim na tie detvaky... ze ich niekto pozabija. Bol by som to ja? Alebo by mi podrezali hrdlo? Pride daky ten trp, a uz sa vsetko obracia. Opacna strana hlupej barikady. Studena vojna, rozdeleny Berlin, Vietnam, Korea, zelezna opona a Gorbacov nikde. Toto nie je zem, tu nie su ekonomicke blokady, ale priame vojny. A namiesto dvoch silnych stran je jedna silna a postupujuca, druha polomrtva, ktora kope z posledneho. Som oslobodeny z dobrovolneho uvaznenia, ale nechcem za svoju slobodu bojovat. Nie som gladiator, zoldnier ani masochista. Som Filip, clovek, optimista i pesimista zaroven, vzhladom na to, kolko ludi ma chce zabit za veci, ktore nemozem ovplyvnit.
„Musime ist do Silverie. Nezapajat sa do tohto konfliktu.“
„To mi je jasne, ale ako tam? A co Oa?“
„Zvladne to. Ty vidis krehke dievca, vychudnute a posiate ranami, ja vidim nieco viac.“
„Magia?“
„Ale coby, spomienky.“
„Nechcem sa ta dotknut, si zlata, ale spomienky teraz nepomozu.“
„Ani neuskodia.“
„Anjel by ju mohol preniest. Keby sa nespraval ako ten najvacsi idiot.“
„Urcite mohol. Ak chces, tak ho zavolaj.“
„A ako? Ako by som mohol zavolat anjela? Zakricat Anjel, k nohe?“
„Neviem o sposobe, inak by som ho zavolala sama. Ak ma dobru naladu.“
	Nechcem mat s tym anjelom nic spolocne. Nikdy nepomohol, vzdy len ublizil. Uplny cvok a nebezpecny jedinec. Ten a pomoct? Ma moc, ale nema dobre umysly. Kde je teraz, ha? Preco sa neobjavi a neurobi upgrade tohto zleho sna na pathviezdickovu nocnu moru?
„Zvladneme to bez neho. Aj tak tu nie je, aj tak by nepomohol a aj tak by to nebolo len tak, bez nasledkov.“
	Lara je ticho. Spomenul som anjela a myslim, ze je tu nieco, o com neviem. Suvislost, spolocne vlakno. Akasi medzipredmetna bublina. Postavit tak Laru vedla anjela, prijemnej slecny a neprijemneho kretena s prepitou pecenou, oblickami a kridlami... viem, koho z nich by som si vybral na opusteny ostrov a koho by som najradsej natlacil do plynovej komory.
	Vonku je pokoj. Nic sa nedeje, len pochodujuca armada kraca napriec mestom. Idem k okienku. Vidim postupujuce rady trpaslikov, nikto iny nie je na zive. Tisice mrtvych lezia na zemi. Rozbite stity a horiace mrtve tela, aj toto je vojna. Kruta, bezohladna, ucinna na znizovanie poctu obyvatelov. Vojenska sila proti uplnej slabosti, macky proti solovej myske, ktora nema kam utiect. Vietor sa hra s tym, co ostalo zo skusenych i uplne novych vojakov. Tazky zivot na cvicisku a na prvom bojisku vecny odpocinok. Namiesto muffinov kino, ktore dava len realisticke horory bez tituliek. Pridat sa na zapad, alebo na vychod? Vyhnut sa bojom? Utiect? Zit a zomriet, milovat a nenavidiet, bat sa o Laru a zaroven ju chranit. A nielen ju.
AKT IV
Tretia strana mince
	V realnom svete, mimo tejto Silverie a podobnych zemi, je sedem miliard ludi. Bieli, cierni, zlti, cerveni, akykolvek. Akcni i uplne tichi, geniovia i namysleni blbeckovia. Kazdy jeden z nich urobil vo svojom zivote chyby. Mozno s vynimkami uplnych krpcov. Co by dali za druhu sancu. Nieco zmenit, upravit a vyriesit zlozite i jednoduche situacie inak. Carovny prutik, alebo mat len trochu viac odvahy alebo stastia. Dozvediet sa dostatocne skoro nieco dolezite a urobit spravny krok.
	Nie vsetci z nich si uvedomuju, ze niekedy urobili to najlepsie, co len mohli. A dokonca velmi casto. Vsetko dopadlo spravne, podla planu alebo este lepsie ako sa planovalo. Vynimka? Dostavi sa a ako je zname, potvrdzuje pravidlo. Bezny civilista rano vstane z postele, naranajkuje sa, vykona nejaku hygienu a ide do prace, na nakup ci pozerat telenovely kdesi z Turecka ci Argentiny. Namiesto toho by sa mohli uplne zblaznit. Vyhrabat u prababicky revolver, postrielat vsetko co sa hybe a dostat sa do sprav, kde sa z inak nudneho cloveka stane pre vacsinu totalny hnup a pre niektorych totalnych hnupov hrdina. Alebo je to vsetko len iny uhol pohladu?
	Rozmyslam nad tym poctom obyvatelov, s ktorym sa tak zahravaju vojny. Ako by niekoho ani nenapadlo, ze pomru ti dobri aj ti zli. Zas je to vsetko subjektivne. Dobri vsetci, zli vsetci, len si nerozumeju. Pri detoch je to jednoduche, tie sa pohadaju tak o lopatku na pieskovisku, ale tu? Vyhrazky s skombinuju s dlhorocnym treningom, vyrobou zbrani a vsetkym, cim vojna je. Jedna strana vitazi a casto je napriek vitazstvu uplne v riti, o strane porazenych si radsej ani nic nepomyslim.
	Paci sa mi pristup trpaslikov. Nosia so sebou aj specialne oblecenie, pre rekrutov. Ktokolvek chce, moze sa k nim pridat. Obliect sa ako oni, o hlavu ich prevysovat a spolu s nimi bojovat za lepsie zajtrajsky, ktore niekedy koncia uz dnes, bodnymi a secnymi ranami. Ziadne rebriky, len jedno slovo. Ides do armady? Ano alebo nie? Ak ano, tu mas uniformu, zbran, jedlo a tamten fuzaty co sa neumyva je tvoj velitel. Ak ho naseries, tak to prezijes, ale ak sa znepacis tomu so zlatou ciapkou, mozes si kopat hrob a pozhanat fialky.
	Minca. Uplne obycajna, zabludena v kazdej penazenke. Ako kazdy vie, ma dve strany. Prednu a zadnu. Rozne pomenovania tychto polovic, ale aj tak su stale len dve. Som na jednej, tak tu ostanem. Alebo prejdem na druhu, niekto ma tam dotlaci alebo to vyssia moc tak domota, ze sa ocitnem na druhej strane a ani neviem ako. Prial by som si tretiu stranu. Ani tam, ani tam. Nieco ine, nove a akosi spravodlive. Vlastnu cestu si budoval Wraith Michael ci na Slovensku Fico a kam to dotiahli? Ani jedneho nemusim, ale samotna myslienka je dobra. Vlastne nieco podobne mal Caesar. Radsej byt prvy niekde v Galii, ako druhy v Rime. Urobit si cesticku tam, kde by to niekto nehladal a v svete dvoch protistran si vytvorit stranu tretiu. Aj Hannibal bol taky. Cestu si najdem, alebo vytvorim. Keby neboli vo vedeni Kartaga dute hlavy, neucil by som sa na zakladke o Rime, ale o Kartagu.
„Celkom ti to pristane!“
	Neviem, co Lare povedat. Mysli to vazne, ci si robi srandu? Ako by na mna mohlo nieco take pasovat? Vyzera to na mne smiesne. Nie som sice basketbalista, ale od trpaslikov som o nieco vyssi.
„Vyzeram v tom hrozne.“
„Ale co? Si hrdy bojovnik, ktory sa nicoho neboji. Bud na seba pysny!“
„Bojovnik? Vsak ani neviem proti komu mam bojovat.“
„Proti nepriatelom predsa,“ informuje ma Lara jemne ironickym hlasom.
„Ale kto bude moj nepriatel?“
„Myslela som, ze si vojensky taktik. Tvoj nepriatel je ten, koho oznaci tvoj velitel za nepriatela. Nie je to tak?“
„A to mam len tak pocuvat rozkazy?“
„Samozrejme. Co chces viac?“ Lara mi tu hovori nieco, co by mala byt samozrejmost. Hura, vojak a rozkazy posluchnute na slovo. Uzasna dvojka, ta najlepsia.
„Viac?“
	Co chciet viac, ako byt jednou malou figurkou na velkej sachovnici? Pesiak, ktoreho mozno obetovat za zlepsenie pozicie? Nepozornostou mozno o takeho drobca lahko prist a sanca, ze sa prave ja stanem niecim viac je malicka. Tak schvalne, aby som bol damou, musim prejst cez cele bojisko, zabijat, dokladne spolupracovat s ostatnymi... ale odmena je sladka. Len tak ma teraz napada, ako sa z pesiaka stane dama? Z muza zena? To ma na poslednom riadku preoperuju?
„Vies co? Idem bojovat. Za lepsie zajtrajsky, za dvojnasobne platy, dalej idem bojovat proti krize, cinskym vyrobkom a proti umelym nahradam v masovych vyrobkoch. Zabudol som nieco? Aha, samozrejme, pojdem proti kazdemu, koho moj velitel nebude mat v laske. Bude na to stacit mecik ci sekerka? Nemas pri sebe volny plamenomet? Teoreticky by som mohol na niekoho hodit atomovku. Alebo dve, nech jednej nie je smutno.“
„Ty to zvladnes, verim ti.“ Som rad, ze sa na tychto zartikoch smeje. Fakt som necakal, ze narazim na niekoho ako je ona. Nechcem ju stratit a nechcem si predstavit ani to, ze sa zivot skonci. Pride ich viac, zautocia a ti, co nepomru hned, budu svojou krvou znackovat teritorium az do skonania.
	Zaradovanie do oddielov. Ziadna slava, ale zaroven sok. Ten pohlad. Vojaci, kde sa len pozriem. Ziadne stovky, az tisice. Miliony. Mozno. Nemam to ako spocitat, ale je ich naozaj... vela na N-tu. Z nejakeho dovodu mam stat na mure Klarkastrye a mozem si vychutnat ten pohlad. Najlepsi fotak sveta by nedokazal presne vykreslit kazdu hlavu. Tlacenica ako na koncerte Iron Maiden, vsade vojaci a aj ked nizki, rozhodne silni. Mozno je toto cielom. Zastrasenie. Nieco podobne robili Inkovia. Diplomacia, dalsia diplomacia a dalsia, tentokrat s prehliadkou armady, ktora nahana strach a este aj premnozene kobylky by sa asi radsej schovali a od strachu by im skripali kridielka.
	Vojak za vojakom, cele oddiely a kazdy z nich slepo nenavidi svoj protipol. Co mozu ludia zo zapadu robit proti takej sile? Pripomina mi to Starcraft. Poslat milion zerglingov a neriesit, co stoji na druhej strane. Vsetko precislia, obklucia a zubkami premenia na popol. To mi sice nedava az tak celkom logiku, ale rozhodne mi dava logiku pridat sa na stranu silnejsich. Je to uplne spravne, to najlepsie a najspravnejsie? Popravde si myslim, ze ano. Alternativa je smrt alebo skryvanie sa a cakanie na smrt.
	Len kucharsky personal je vacsi ako cele mesto. V sestdesiatom osmom chodili ruske tanky, aby nas oslobodili, ale teraz ide oslobodzovat brutalna armada trpaslikov. Rad by som vedel pred kym alebo pred cim. A naco sa vlastne hrat na osloboditelov? Pekna zem, oni ju chcu a tak ju zaberu. Ziadna romantika, ziadne velke proro... tak moment, nieco mi tu nesedi. Proroctvo. Ja dosiahnem, aby bola Silveria, uplne nepodstatna krajinka, ta najsilnejsia. Tato armada trpaslikov ma bude posluchat na slovo, alebo skape. A armada severu tiez.
	Neviem si ich predstavit a ani neviem, ci chcem. Kam oko dovidi, sami demoni. Hromada pekelnikov rohatych, vysokych, svalnatych a zas naplnenych nenavistou, zhodou okolnosti proti mne. Potom sa dve armady stretnu, boj bude trvat tyzden a jedna strana zvitazi. Ktora? Tazko povedat, pretoze nepoznam sily obidvoch stran. Armady Silverie a Nitrillonu su vsak proti tomu zrniecko piesku. Na koho stavit? Co demon, to vojak. Vrazdiaca masina. Odpisat trpaslikov ale tiez nechcem. Narod silny, odolny a vzdy schopny prekvapit. Radsej by som mal za kolegov trpaslikov ako demonov. Pozna niekto nejakeho dobreho demona? Spravodliveho a mileho certika, ktory ma vsetkych rad, zivi sa ovsenymi vlockami a detom spieva pesnicky na skolskych vyletoch? Ani ja nie. Bolo by to tak sibnute, ze by to kravinometer nevydrzal a pukol by po prekroceni maximalnej hodnoty na stupnici.
„Hej ty! Silverijcan! Tvoje ID je 1739228. Zabudnes – zomries.“
„Co? Ako? Da sa este raz?“
	Dostavam na drzku. Asi aby som si lepsie zapamatal cislo, ktore si vobec nepamatam. Nedaval som pozor. 228 na konci, pred tym osmicka alebo deviatka. Moje ID? To som nejaky tovar v e-shope? Vsetko sa dava do pohybu. Smer netusim aky, ale pravdepodobne dalej na zapad. Z hradieb sa spolu s dalsimi dostavam do tej obrovskej masy a citim sa ako nejaky replikator. Moj oddiel je ten, co kraca vedla dalsich. Spolu so mnou je v skupine 64 trpaslikov. Vlastne len 63. Rad by som videl Laru. Niekde tu je, ale netusim kde. Bolo by krasne, kracat s nou. Namiesto toho kracam s uplne neznamymi a vela toho nenakecaju. Tsunami sa vali na maly ostrovcek.
	Este jedno prirovnanie ma napadlo. Som ako vojacik v KLDR pocas vojenskej prehliadky. Hrdo pochodujem, oddane dam zivot za to najvacsie hovado medzi Marsom a Venusou a ked dam dole uniformu, budem obycajny korejcan, len poriadne hladny. 
	Takto som si svoj svet nepredstavoval. Silne osobnosti, nie masove presuny oveciek. Ake su vlastne rozkazy? Nepocujem ziadne slova, nikto za pochodu nehra marias a nie su tu ziadne zeny, ktore travia vela casu na trhu. Mozem sa len dovtipit. Dobila sa Klarkastrya, teraz sa dobije dalsie a dalsie mesto a tu plany koncia. Skusam nadviazat rozhovor, ale narazam len na jednoslovne odpovede, ktore mi nedavaju vobec nic. Myslim, ze sa poriadne cuduju, ze chcem stale nieco vraviet. Cestujem s rybami? Asi nie. Tie aspon otvaraju hubu.
	Minca. Stale myslim na akusi mincu s dvomi stranami. Jedna strana je zapad, druha vychod a ja som prekonvertoval, presiel ci zutekal na tu druhu. Kde je tretia, ha? Utiect, nepozorovane sa vytratit. Vsimli by si ma? Alebo dostat cast armady na moju stranu? Keby polovica zacala z nicoho nic posluchat mna, to by som sa mal. Bola by to velka vec. Tu su ale len trpaslici. Pockat! Jasne, to je ono! Tu nie su len trpaslici, su tu aj ludia zo Silverie! Keby sa urobil oddiel Silverijcanov, bol by som medzi svojimi. A mozno aj je. 
„Kde je oddiel zo Silverie?“
„Tam!“ Trpaslik ukazuje niekde napravo.
„Tam?“
„Nevidis?“
	Neviem, ci pocul o hladani ihly v kope sena, ale toto je hladanie kuska ihly v brutalne prerastenej mastali. Samozrejme, ze nevidim. On vidi? Ma nieco s ocami? Alebo mam nieco s ocami ja? Tym smerom... myslel dva metre? Alebo bude za trinasttisic trpaslikmi jeden Silverijcan? Armada pochoduje a neviem, ako dlho. Som pri okraji, tak mam trochu prehlad. Na jednej strane obrovske vojenske zoskupenie, na druhej jarna krajina posiata kvetmi. Som zvedavy, ako vyzera luka po prechode tejto armady. Pravdepodobne dostanu vsetky rastlinky i zem samotna poriadne zabrat.
	Aspon mam cas, mozem rozmyslat. Co som mohol aj predtym, ale to je vlastne fuk. Co ma v hlave velitel trpaslikov? Ake ma plany? Zatial to vyzera tak, ze bol plan zabrat co najvacsiu cast severnej Silverie. To sa podarilo. Nasledne prisiel mier so severom a tak sa ide na zapad, pricom je znovu plan ovladnut polku krajiny. Trpaslici by tak mali Kragg, polovicu Silverie, polovicu Nitrillonu a ak by bol dobry vyjednavac, tak aj juh Silverie, ako spojenca. Proti tomu by bol Herbeleth, teda sever plny demonov, a druha polovica zapadu. Pomer 2,5:1,5, to znie priaznivo. Az na to, ze by si pravdepodobne vsetky tie casti novej rise trpaslikov vobec nerozumeli a tak ako sa narychlo pospajali, tak by sa cely utvar aj rozbil.
	Rad by som poznal toho velitela. Povedat svoj nazor, mozno zachranit cely narod. Ani zapad, ani vychod nie je moj narod. Zbytocny konflikt. Mali by sa mat vsetci radi, obchodovat, ucit sa navzajom a spolocne sa zjednotit. Mozno na styl Europskej unie. Mohlo by to byt velmi dobre. Ale... tam asi nikto nevidi. Je to ako sachova partia, kde chce kazdy urobit ten najlepsi tah, ktory demonstruje silu. Ze z toho bude za tri tahy uplna tragedia, to nikoho nezaujima. Podme teda zacat damou, aby sme ukazali, ze mame silnu figuru. Nevadi, ze nic neurobi a bude musiet stale utekat, ak ju nema zobrat strelec ci jazdec, ale je to dama.
	Prechadzaju hodiny a ja si driemem cestou. Nikdy v zivote som nemal rad dlhe prechadzky, ale toto je naozaj sialene. Predo mnou sa zacina nieco nacrtavat. Dalsie mesto? Alebo pevnost? Nenapadne sa pytam, ale vsetci vojaci okolo to tu nepoznaju. Ani nemusia. Povie sa smer a vsetci idu tadial. Vlastne aj ja sledujem tych, co idu predo mnou. Chyba mi postel, hudba, cokolvek. Vsetky tie kazdodenne starosti z reality. Som tu sam a zaroven nie som. Uz to nieco znamena, ked som obkluceny a predsa sam. Co by mohlo byt to pred nami? Hrackarstvo to nebude. Vidim nejaku vezu. Kostolna zvonica? Mozno. Skor vsak tipujem na cast hradu. Bude to trvat este aspon dve hodiny, kym  sa tam dostaneme. Aka dlha je tato kolona? Nalavo ich vela nie je, ale napravo ano. Vpredu vela, vzadu... fu, poriadne namnozena army. Moja pozicia je kdesi vpredu vlavo a to este neviem, ake prieskumne oddiely su pred nami a zasobovacie za nami. Nechcem rozmyslat, kolko musela trvat priprava armady. Tvorba zbrani a vyzbroja, trening, neustale zasobovanie potravinami, vypestovanie discipliny, skolenie velitelov, otuzovanie vsetkych zaradom a to este nepocitam cas venovany pochodovaniu, verbovaniu zo vzdialenych oblasti, rozviedku a tak dalej.
	Pristavacie manevre? Mozno. Pomaly pochod k niecomu, co stale viac pripomina jazero. Jazero s pevnostou. Vidim kusky toho opevnenia a ak by to niekto branil, proti takejto presile by to nemalo cenu. A co jazero? Keby sa v nom chcel kazdy vykupat, posledny by sa kupal v naozaj spinavej vode. Alebo len neviem odhadnut celkovy objem jazera. Moze byt obrovske a hlboke, to odtialto neviem. Prezeram vojakov v blizkosti, ich vystroj. Niektori maju mece, ini sekery ci kladiva. Obcas zbrane, ktorych mena neviem. Nepoznam ich, ale rozhodne by som si neprial, aby nieco z toho spomalilo az na mojej hlave. Jednotne uniformy su podla mna uzke, tazkopadne a vpredu specialne spevnene. Funkcia je jasna, obrana. Trpaslici su odolny narod, tych len tak nieco nezrazi na kolena. Dostanu ranu, ale vzchopia sa a bojuju dalej. Dostanu dalsiu a dalsiu a aj tak budu drzat obrannu liniu a ustedrovat ranu za ranou. Okrem oblecenia si beru so sebou batohy. Co v nich je? Moj predpoklad je jedlo, pitie a nieco potrebne na stavbu tabora. Nastroje, plachty, cokolvek. Nic z toho nemam, len uniformu pomocneho bojoveho oddielu. Ziadne specialne spevnenia, co som aj rad. Je to lahsie na nosenie a na hrdy erb Kraggu sa mozem vykaslat. Strom. Mozno aj trochu podobny na ten z Gondoru, ale je zeleny na hnedom pozadi. Ako tak uvazujem, cele tie uniformy by mohli suvisiet s hraniciarmi z Gondoru. Len si neviem predstavit Faramira ako trpaslika. Slaba predstavivost? Gondor je na vychode Stredozeme, Kragg je tak isto na vychode. Suvislost? Zazijem tu maly kusok Pana prstenov? Nemam prsten, aspon nieco. O ziadnom prsteni som tu este nepocul. Beriem to len ako nahodu. Dva vychody, dva stromy. Mozno je o tom strome nejaky pribeh.
„Co znamena ten strom? Ten na erbe?“
„Kazdy Silverijcan by to mal vediet! Ak to nevies, tak si zradca!“
	Zradca? Co? Sakra, o co ide? Co sa deje? Aky zradca?
„Nie kazdy Silverijcan to vie. Hej! Prestan!“
	Dviha ma silna ruka do vzduchu. Cely oddiel v mojej tesnej blizkosti zastavuje. Co sa bude diat? Toto je naozaj zle. Chcu zistit, ci nie som zo zapadu? Asi by som bol ten najhorsi spion ci zradca na svete, keby som si nezistil, co je to tu za strom.
„Nezasluzis si nasu uniformu,“ hovori mi trpaslik s neprijemne chraplavym hlasom a hadze ma o zem. Chce ma urazit? Mozno ma len nema rad. Mohol som dopadnut horsie. Uz ziadne otazky. Ani jedna mala, bezvyznamna otazka.
	Konecne sa blizi jazero. Pevnost vyzera byt opustena. Obrancovia sa pravdepodobne presunuli co dalej od utociacej armady. To by som urobil na ich mieste. Nemali by to najmensiu sancu ubranit. Najblizsi trpaslici idu priamo k jazeru a piju. Neriesia to, ze je ta voda stojaca a moze obsahovat najroznejsi sajrajt. Piju, tlacia do seba vodu a len co maju dost, idu stranou. Cela armada sa hybe smerom k niekolkym duskom vody. Znizi sa hladina? Casom mozno. Napijanie moze trvat naozaj dlho a ti, co pili ako prvy, budu onedlho znovu smadni. Ozaj, keby som kracal uplne v strede tej neuveritelne pocetnej armady, ako by som sa mohol vysrat? Za pochodu? Tisice trpov za mnou by asi nebolo nadsenych...
	Uvedomujem si AOE. Area of effect. Hodit sem meteorit a zasiahlo by to viac ako dve muchy jednou... ranou? Nemusi byt ani meteorit. Staci hadzat akekolvek strely a urcite niekoho trafia a zmrzacia. Okolie je rovinate, ziadne kopce. Nic. Armada stoji, popija, oddychuje. Som bez sprav. Neviem, co robia ostatne krajiny tohto kontinentu. Som unaveny a sadam si. Raz sa dostanem k tej vode aj ja, a to ma velmi nelaka. Trava je trochu zvlastna. Tmava, mazlava a trochu zapacha. Nie je to ziadna tragedia, predsa len milion ci kolko  trpaslikov smrdi horsie, ale... nepaci sa mi. Nieco nie je v poriadku.
	Z opevnenia, uplne z hora, letia horiace sipy. Desiatky, nie viac. Dopadaju na trpaslikov i na zem a okamzite vznikaju poziare. Docerta! Do riti! Musim vypadnut! Okamzite vypadnut! Nohy na plecia znie tak otrepane a hlupo, ale musim. Najblizsia cesta prec od ostatnych. Vsetci su zmateni, ale ja viem, co musim urobit. Utekat ako o zivot, pretoze naozaj ide o zivot. Niekolko vojakov sa skrylo v pevnosti a na cele tieto polia pridali horlavinu. Akesi ropne latky. Padaju dalsie ohnive sipy a ohen sa rychlo siri. Zomieraju vojaci na zaklade kompletnych popalenin, ale aj usliapanim. Neuveritelny horor trha formaciu na kusy. Utek pomedzi ohne zahatava dalsi ohen. Najprednejsia cast armady dostava poriadne zabrat. Nelenia a stavaju sa do utoku na miestnu pevnost. Obliehanie plne ohna a krvi sa zacina a ja sa ho nechcem zucastnit.
	Utekam. Tak rychlo, ako len viem. Kaslem na rozkazy a nechcem zomriet. Ohne pozieraju armadu, zatial co mne je v patach smrt. Mohol by mi niekto strelit ohnivy sip do smeru behu, ale nerobia to. Maju lepsie ciele. Obraciam sa. Niektori trpaslici utekaju rovnakym smerom ako ja. Chcu mi ublizit? Vidim im na ociach strach. Necakanu komplikaciu. Potrebuju dodat odvahu a ochranit pred ohnom. Co z toho dokazem? Nic. Velke nic. Je to tu. Utek od vsetkych tych istot, vlastna cesta, uplne nova a prinasajuca nebezpecenstva. Vyberam si tretiu stranu mince a medzi smrtou mecom alebo ohnom si vyberam zivot.
Bohyna
	Ziadne lesy alebo hory, ziadny ukryt. Nastastie pre mna nie som dostatocne atraktivny ciel. Instinktivne zhadzujem uniformu pomocneho oddielu trpaslikov. Ktokolvek sa o toto postaral, nema rad tento narod. Pyrrhovo vitazstvo je za mnou. Niektore ohne pohasli, mala cast armady bola znicena, ale zvysok ostal. Kolko zahynulo? Percento? Menej?
	Docerta! Preco som vlastne odisiel? Utok skoncil, pevnost je dobyta, alebo onedlho bude. Naco odchadzat? Vratit sa, nevratit sa... byt sucastou najlepsej armady sveta, ktora zatial presla cez akukolvek prekazku? Aspon predpokladam, ze ta najsilnejsia armada su prave trpaslici. Neviem, co maju demoni, ale bude to nieco strasne.
„Filip? Rada ta poznavam.“
	Kto to? Odkial ide ten hlas?
„Ukaz sa!“
	Na malej skalke sa objavuje postava. Zena v bielom, celkom pekna a pokojna. Vstava, aby ma privitala a v ruke ma nadrozmernu kefu na vlasy. Co vlasy, vlasiska! Koncia az pod kolenami. Prichadza blizsie a pohladom pred seba jej vidim akurat na prsia. Nic moc. Pozriem vyssie. Daka vila? Avon lady to nebude. Postarka asi tiez nie. Cela je biela, ako vo vapne vykupana. Dobre, to som trochu prehnal, ale aj tak. Mohla by byt trochu viac na slniecku.
„Viem, ze si prekvapeny mojou pritomnostou, ale je velmi dobry dovod, preco som sa zjavila prave tebe.“
„Co predavas?“
„Nepredavam, darujem.“
„O ziadne Strazne veze nemam zaujem. Zo mna Jehovista nebude.“
„Potrebujem tvoju pomoc. Vypocuj ma, prosim.“
	Pohybom ruky vytvara nieco. Co to je? Schovat sa? Hodit po nej... valasku nemam... topanku? Coze? Kreslo? Len tak si na luke vycaruje kreslo? To kde sme? Pozriem na oblohu, ci nepadaju traktory alebo zubne nahrady. Nic. Navrhuje mi, aby som sa posadil a tak si sadam.
„Kto si?“
„Som bohyna zapadu. Pomozem ti, ale ako isto vies, moja zem je vo velkych problemoch. Ak tuto zem stratim, pridem o vsetku moc. Mozem ta vratit do tvojho sveta. Do toho, ktory nazyvas realita. Mozem sposobit, aby si na vsetko zle zabudol a aby si mal len krasne spomienky. Taktiez ta mozem urobit kralom, ak si to budes priat. Nie som tu preto, aby som ti skodila a ako bohyna ti nebudem klamat. Potrebujem pomoc.“
„Ty si bohyna? Vies vycarovat kreslo, co je... asi trochu tazsie ako vytiahnut zajaca z klobuka. Mozno si len daka carodejnica. Nemas nieco spolocne s Narniou, vsak nie?“
„Nemam. Ale ty ano. Ocitas sa v pozicii, ze si v uplne inom svete. Musis si zvyknut na ine pravidla, nikoho nepoznas a predsa si spoznal niekoho, kto dokaze urobit velke veci. Vacsie ako ja.“
„Erika ma vymazanu hlavu.“
„Nejde o nu.“
„Lara?“
„Stretol si mimoriadne talentovaneho cloveka. Poznas ju ako Silveria.“
„Ta je mrtva.“
„Aj ostane mrtva, kym ju neprivedies sem, do Nitrillonu.“
„Ty vies ozivovat mrtvych?“
„Moja sila to dokaze, ale ako sa straca Nitrillon, tak aj moje schopnosti klesaju.“
	Je toto fakt nejaka bohyna? Styri casti, styria bohovia ci bohyne. Nakontaktovat vsetkych a nech sa skamaratia. To by bolo. Moment, bohyna? Tu mi nieco nesedi. Alebo to skor mozem vyuzit.
„Dokazes najst Eriku? Vies kde je?“
„Ano, viem. Je stale na mojom uzemi, ale jej zivot je ohrozeny. Trapi ju bolest, hlad a smad. Ma poskodene rebra a jedno z nich jej prederavilo pluca.“
„Dostan ju sem.“
	Mozno by som mohol byt trochu milsi, ale zatial to funguje. Vedla mna je okrem tej bielej uz aj Erika. Lezi na zemi vo velmi krkolomnej polohe, akoby ju niekto hodil na hromadu. Vykasliava krv a uklada si ruku na hrud. Ma nieco ako krce.
„Mozes jej pomoct?“ Len co to poviem, ta... neviem este ako sa vola... ju zacina liecit. Ustavaju krce a z jej tela mizne bolest.
„Urobila som, co som mohla. Bude zit a zotavi sa.“
„Co s jej hlavou?“
„Je prazdna, chyba jej vedomie. Ziadne myslienky alebo spomienky.“
„Dostan sem Laru.“
„Ako si prajes.“
	Objavuje sa Lara a je viditelne v soku. Este nikdy sa nepresuvala tymto sposobom. Vidi Eriku a okamzite klesa k nej. Objima ju, ako sestra sestru, ked sa dlho nevideli. Ta vsak neodpoveda, nic nerobi. Nieco ako vyjednavanie s prazdnou ulitou.
	Zaujimava reakcia. Jedna zenska sa pozera na druhu, Lara na tu bohynu... co jej ide hlavou? Vie, kto to je? Samozrejme, ze je prekvapena, vsak naraz vidi sestru i mna. Ze znovu uvidi mna, to bolo jasne, ale ze Eriku? Kazdopadne je rada, ale i smutna zaroven. Da sa aj stokrat vypocut, komu sa co stalo. Ale vidiet to? Z mudrejsej a uspesnejsej sestry je zelenina, kym ta druha, bez specialnych nadani, je ziva a zdrava, najsilnejsia z troch sestier. Pozicia, na ktoru nikdy necakala a ani ju nechcela. Teraz si pozorne vsima tu v bielom. Za co ju povazuje?
„Lara, tato... nasla Eriku a vyliecila jej zranenia.“
„Ako je to mozne? Kto je to?“ Otaca sa priamo k bohyni. „Prepacte, ale kto ste? Nepoznam vas, ale aj tak ste pre mna urobili velku sluzbu.“
„Urobila som sluzbu pre Filipa, ale aj pre teba. Viem o tebe a o tom, co dokazes. Aj ty mi mozes pomoct.“
„Ako mozem pomoct carodejnici, ked sama carovat neviem?“
„Nie som len carodejnica, som bohyna zapadu, vetra a vojny.“
	Normalne, ked si predstavujem, ze nieco hovori boh, tak je to hrmivy mocny hlas. Zeus chlap ako hora, krestansky boh ako starsi pan na oblaciku, ale toto je nieco ine. Obycajna zena, len vysoka. Nema hlas spevacky ci televiznej rosnicky, ale taky ten obycajny, ako ma zena pri zehleni alebo robeni nedelneho obeda zo surovin, ktore sa nakupili v pondelok.
	Lara okamzite klesa na kolena a svoje ruky si dava na ramena. Ziadne prekrizenie, len tak, trochu krkolomne. Vyzera to, akoby sa jej divala na topanky svojou sklonenou hlavickou. To ma mohlo tiez napadnut, bohyna a ja si tu stojim, este sa mozem skrabat za uchom alebo na gulkach, no nie? Idem to po nej opakovat? Ale teoreticky by som mohol. Vsak mi ta bohyna ci co to je pomohla, tak trochu ucty prezijem. Idem na kolena a snazim sa co najvernejsie napodobnit Larinu pozu, na co sa zacinaju obidve smiat.
„Co je? Robim to zle? Vsak to robim prvy krat. Aj zijem prvy krat, tak budte trochu tolerantne!“
„Vsetko robis dobre, ale...“
„Ale som menej ohybny? A ze neviem byt na kolenach rovno podla pravitka?“
„Ale co? Toto je zensky znak ucty. Muzi normalne stoja.“
„Lara, to fakt? Potom som si ju uctil skor ako ty.“
„Nehadam sa s tebou. Ale verim ti. Si dobry.“
	Zas sa smeje... a ja tiez. Myslel som si, ze az raz stretnem dakeho boha, budem musiet vyberat mudre slova, take tie presne, uprimne a neviem ake. Namiesto toho sa vsetci smejeme.
„Mas... mate nejake meno? Dufam, ze nie Jadis.“
„Nitrila.“
„Nitrila, Nitrillon... citim tam suvis. Ty si chcela, aby sa zapadna cast pomenovala po tebe?“
„Sama som si dala toto meno po Nitrillone, lebo tuto zem milujem.“
	Keby tieto slova hovoril Vilo v relacii Modre z neba, asi by to vyznelo pekne a dojemne. Ale, vzdy je tu ale. Nieco mi na nej nesedi. Pekna, mila, magicky velmi sikovna a jedine, co si praje, je pomoct niekomu. Musi tu byt hacik, ak nie rovno hakove krize. Ale co proti nej urobim? A vobec niekoho pricarovat, to je privelmi jednoduche. Namiesto dlheho hladania a cestovania len tak, ani do  troch sa nenarata. Co ma byt toto za pribeh? A co ostatni?
	Erike som dokazal citat myslienky, stale neviem ako, ale Lare nie. Napriek tomu viem, na co mysli. Na mna. Na mna a na to, ako sa pozeram na tu novu, vo vsetkom lepsiu. Alebo nie? Sakra, hodila by sa mi hodina zenskeho myslenia. Preco to v skole nebolo? Alebo rovno v skolke? Len tak tu prehlasim, ze je vo vsetkom lepsia. To je voci Lare pekne nefer. Jedna je super mila baba, druha je len bohyna. Na dnes filozofovania asi stacilo.
	Bezny chlap by si s ktoroukolvek z nich chcel uzit. Uzit a nechat nastalo, alebo po jednej noci odhodit a hladat si dalsi terc. Ako kto. Ak by stali vedla seba, tak Laru by si vybral maloktory. A to aj napriek tomu, ze ma o nieco vacsie prsia. Kde som sa to dostal, vo vlastnej knihe posudzujem zenske postavy velkostou hrudnika. Teraz tu dam nejaku, ktora ma za sebou 37 operacii, je viac z plastu ako z masa a kosti a co to bude? Daka superzena, ktora zachrani svet 3x denne? No fuj.
„Citim, na co teraz myslis.“ Priblizuje sa a dava mi ruku na rameno. Nechapem gesto, ale nechavam ju, nech pokracuje. „Stretnes bohynu, dolezitu bytost s mocou a tak trochu nepochopitelnu. Mas stastie, takmer nikto ma nikdy neuvidi. Pacim sa ti, rad by si isiel so mnou niekde prec. Niekam, kde nie su vojny. Ale ovela radsej by si ostal pri Lare. Pozeras na mna, udrziavas ocny kontakt, ale tvoja mysel je zamerana na niekoho ineho. Znamena to dve veci.“
„Ake?“
„Lubis ju.“
	Co mam robit? Samozrejme, ze pozriem na Laru. Ta sa na mna usmieva, je stastna, happy hippo a ten sval, co hybe krvou a citmi tancuje do rytmu, ktory poznaju len zamilovani.
„Ak si bohyna zapadu,“ pridava sa Lara, „nemozes nieco urobit pre svoju zem?“ Trochu ju striaslo, ked si uvedomila, ze je stale v uniforme vychodu.
„Nemozem sa zapojit boja. Poznam kuzla a dokazem narabat s mecom tak, ako nikto iny na svete. To by ale sposobilo porusenie dohody. Ak by som sa zucastnila vojny, aj ini bohovia by sa zapojili.“
„Ale co? Nemala by si ako bohyna vojny vyhodu?“
	Pocuvam diskusiu dvoch zien. Kam to pojde? K vojenskej taktike? Musi im byt predsa jasne, ze by mohla prave ona zmenit osud bojov aj bez priameho zapojenia sa. Vytvorenie genialnych bojovych planov, napisanie reci, ktora by oslabila protivnikov a posilnila spojencov, ci uplne jednoduche zastrasovanie. To su len ukazky a je ich viac. Ako bohyna vojny pozna velmi dobre trening, bojove myslenie i vsetko, co boj ovplyvnuje. Ktora armada vitazi? Vacsinou ta lepsie pripravena. Dobre pocty a zbrane, komunikacia, vyuzivanie terenu. Toto vsetko vie. Lepsie ako ja, ktorykolvek general ci ini bohovia.
„Naco bojovat, ked sa da obist aj bez neho?“
„Keby som bola bohyna ja, tak zariadim mier. Nech sa nikto nebije a nezabija. Kto to porusi, bude sa musiet spovedat a nestalo by sa, ze by nepriatelski bojovnici prekracovali hranice a plienili mesta.“
„Filip moze byt rad, ze ma po boku niekoho tak spravodliveho.“
„Dakujem. To je to najkrajsie, co som kedy od bohyne pocula.“
„Co sa deje s inymi bohmi? Kde su?“ Neda mi nespytat sa. Styri krajiny, stretne sa jeden boh. Co ostatni?
	Znovu si sada a kefa, ktoru ma stale v ruke, je zrazu pritazka a pada. Brnkol som na citlivu strunu? Nepozna odpoved? Prihnal som neprijemne myslienky? Tejto by som rad cital myslienky. Co urobi? Odide? Bude smutne hladiet do blba? Trochu pripomina poulicneho kuzelnika, ktory stale opakuje tie iste triky a uz nevie nic nove vymysliet.
„Prepacte, ja...“
„Ty nie si skutocna bohyna? Si len carodejnica?“
„Som bohyna zapadu.“
„Nie, nie si.“
„Filip! Stacilo!“ Lara ma zastavuje. Preco to robi? Sakra, vsak som len zacal. Pochybujem, ci je to daka bohyna, ale preco to prepacte? Stracam istotu. Hocikto sa moze hrat na boha a nebyt nim. A to, ze vie carovat, az tak vela neznamena. Aj Erika vie. Vedela.
„Nestacilo. Chce pomoc, tak chcem vediet pravdu.“
„Nevidis, ze o tom nechce rozpravat?“
„Alebo nemoze, lebo si vsetko vymyslela a nachytali sme ju. Obycajna klamarka.“
	Som genius. Laru som nasral, Nitrila, ak je to jej prave meno, je smutna. Aspon ze Erika nie je pri zmysloch. Keby bola, pozbiera nejake sklo, pokojne nevratne flase, a integruje mi vsetky zreby maximalnou silou do hlavy.
„Rada som aspon trochu pomohla, si nadejou tejto zeme. Vsetko, co som pre teba urobila, pre teba nemusi mat velky vyznam ale urobila som to rada. Neviem, ci mi pomozes a ci zaroven pomozes sam sebe. Mas na to schopneho cloveka po svojom boku a moje pozehnanie. Prijmi ho, prosim.“
	Som genius level 2. Lara sa otocila chrbtom a mraci sa na mna aj tak a poriadne. Nevidim to, ale pocujem. Erika place, ako male dieta, ktore place a nikto nevie preco. A Nitrila? Zmizla. Vybledla, zmenila sa na kusok hmly a uz je prec. Jedine, co tu nechala, je kefa na vlasy. Kto naozaj je? A urobil som najvacsiu chybu svojho zivota?
„No tak, neber to tak vazne, je to len dalsia postava v hlupej krajine.“
„Ak ta to zaujima, v tej hlupej krajine su ludia, co by dali za teba okamzite zivot. Aj cele rodiny. Taki, ktorych vobec nepoznas, by sa za teba obetovali. Prinasas nadej. Vracias silu bojovat a vzdorovat vsetkym prekazkam. Aj ja som sa narodila v tej tvojej hlupej krajine, pretoze sa moji rodicia milovali a v tazkej dobe zomreli, aby som mohla zit. Si z ineho sveta, kde je vsetko spravne a tu je vsetko nespravne. Nemusis ma pocuvat a mozes ma odkopnut, tak ako ju. Alebo ma najskor prefackujes za vlastizradu? Ktore lice ti mam nastavit? Alebo vies co? Zober tuto kefu a udri ma celou silou sem do krku. Presne na toto miesto. Nezomriem ti v naruci, ale neboj sa, moje posledne myslienky budu patrit tebe. Chces nieco dodat?“
„Lara, ja... ja...“
„Viem, ako sa volam. Este nieco?“
„Neblazni, vsetko prehanas.“
„My, hlupaci z hlupej krajiny, stale vsetko prehaname, lebo nase zivoty su nudne a nemaju cenu.“
	Odchadza. Len tak, bez slova. Cez plecie berie Eriku a ledva sa s  nou hybe. Ako ju zastavit? Ako? Zapasia vo mne dve strany. Udrzat ju, alebo ju nechat ist? Je nastvana pravom. Ziarlivost? Zrada? Co z toho? Co vsetko? Nikdy som ju nevidel rozpravat tak vela a tak... smutne. Rozhodujem sa. Som chlap. Idem za nou. Krok, druhy a treti. Chodza sa zrychluje. Skonci chodza a zacne beh. Za nou, za Larou.
„Stoj!“
	Neviditelny hlas mi kaze zastavit. Lara odchadza a ja stojim. Moja cesta za nou a za znovuziskanim jej dovery sa zastavila. Spoznavam hlas. Ako by som mohol aj nespoznat? Nitrila. Bohyna. Mozno. Chcem povedat, nech sa objavi, ale objavuje sa pred vyslovenim prveho pismena. Nie je smutna alebo nahnevana. Ani prisna a ani vesela, ziadne emocie. Pohlad ucitelky, ktora prisla precitat nieco z knihy, nie naucit.
„Ako to je s tebou?“
„Zaujimam ta viac ako Lara v tejto chvili?“
„Je smutna i nahnevana kvoli tebe. Tak chcem pocut pravdu.“
„Nie je nahnevana kvoli mne. Hneva sa na teba.“
„Nezdrzuj a povedz mi ako to je. Ty a bohovia. Pravdu. Okamzite!“
„Som skutocna bohyna. Tak, ako je boh na severe a dalsia bohyna na vychode. Na juhu ale nie je nikto. Silveria je opustena a Filip, ktoremu bola slubena, stratil zaujem. Nikto nevie kde je, ani ja to neviem. Od neho ziadna pomoc nepride. To je dovod, preco som to nechcela povedat.“
„Mam len tvoje slovo, ze si bohyna.“
„Mas len moje slovo. Neklamem ti a ak mam byt uprimna, ani to nedokazem. Nie som ako vy, ludia. Som pre teba krasna alebo dobra? Svet je plny kras a ak hladas dobro, staci len otvorit oci.“
„Cim vacsia loz, tym hlasnejsie ju treba kricat do sveta. Goebbels.“
„Mlcanie namiesto pravdy nie je loz, je to len mala pravda, ktoru nedokazem povedat nahlas.“
„Budem hadat. Ty?“
„Kralovna Silveria. Nedokazala povedat svojej dcere, ze jej otca otravila.“
„Preco nieco take urobila?“
„Zo strachu, ze moze on otravit ju.“
„Nerozumiem, ako to cele suvisi s Larou.“
„Otravil si ju. Tvoje slova boli ako jed. Chcel si ju ranit a tak si ju ranil.“
„Ale nechcel! Mam ju rad!“
„Lara nie je z tvojho sveta. Je z tohto. Zo Silverie. Mozete mat vela spolocne, ale nie ste ten isty clovek. Co niekoho potesi, druhemu moze ublizit. Svojim sposobom som jej ublizila aj ja, ale menej, ako som jej ublizit mohla. Je v zlozitej situacii, nedokaze zit sama. Vzdy bola s Erikou, podporovala ju a milovala. Bola pre nu vsetkym. Era skoncila. Chcela podporovat teba...“
„Ale ja som len povedal, ze si nemyslim, ze si bohyna. A ani ta nespoznala hned. A vobec, je z juhu a ty zo zapadu.“
„O mna nejde. Ide o nu. Lara je clovek, tuzi po laske a po uznani. Chce zit, nielen prezivat. Ak niekoho odkopnes, lahko si predstavi, ze by si mohol odkopnut aj ju.“
„Co mozes urobit?“
„Co moze urobit ona pre teba?“
„Cokolvek. Hlavne mi moze vysvetlit, co to malo vsetko znamenat.“
„Pod, nieco ti ukazem.“
	Nitrila ma chyta za ruku a ja sa, spolu s nou, ocitam na uplne inom mieste. Male vodopady na potoku, obidve strany spevnene starymi doskami a pokryte dotrhanou plachtou. Vody potoka jednotvarne tecu a narazaju na mec, len tak zabodnuty v potoku.
„Co ma toto znamenat?“
„Zodvihni ho.“
	Dviham dlhy mec, velmi ostry a prekvapivo lahky. Majstrovske dielo, bez jedinej chybicky. Vyborne sedi v ruke a ten, kto ho drzi, sa citi naozaj vyborne. Plny sily a velkych planov.
„Vidis mena napisane na ostri?“
„Ake mena?“
„To male pismo.“
„O com hovoris? Ake male pismo?“
„Je tak male, ze ho nedokazes precitat a ani rozoznat. To su mena tych, ktorych zachranis. Otoc ho. Tam je zoznam tych, ktorych zabijes.“
„Lara? Co to ma znamenat? Ja mecom zabijem Laru?“
„Ano. Ten mec je tvoj. Dedicstvo samotneho Filipa, boha Silverie.“
„Nechcem ho.“
„Nechces zbran, ktora je schopna zabit Laru?“
„Samozrejme, ze nie.“
„Tak ho vrat.“
	Svet je znovu taky, ako bol predtym. Vsetko je rovnake, ziadny potok a ziadny mec.
„Naozaj zabijem Laru? To je... strasne. Nechcem, aby sa to stalo.“
„Ale stane sa.“
	Co mam robit? A co Lara? Mam za nou ist, ze ju mam rad, ale aj tak ju zabijem? Nerozumiem dovodom pocinania tejto... co je to? Chce ma pripravit o rozum? Zobrat mec a odseknut jej hlavu? Co by to vsetko znamenalo?
„Chcem este raz vidiet ten mec.“
	Dostava sa mi do ruk a pozorne ho prezeram. Vidim Larine meno. Urcite je viac ako jedna Lara, ale viem, ze tato je ona. Pod tym menom nie je nic, len dokonale ostrie.
„Zabijem len jedneho cloveka?“
„Nie. Zabijes vsetkych. Okrem tych na druhej strane. Lara je napisana preto, lebo tvojou rukou zomrie viac ako raz.“
	Davno som nebol tak pomyleny, smutny, nahnevany a... sam. Nenavidim sam seba, a to som zatial skoro nic neurobil. Nitrila mizne, ale mec ostava v mojej ruke. Zbytocne na nu volam, uz sa neobjavuje.
Sila jednotlivca
	Sam. Hovori sa, ze v jednote je sila. Som jednotne sam a vsetci su jednotne daleko. V knihe anglictiny bol clanok o Amisoch. Zvlastna to skupina ludi, zijuca divnym zivotom. Bola tam pekna myslienka, ze aj ked to nie je ideal, nikto nie je smutny a nikto nie je sam. A co ja? Som sam a smutny. Co smutny, zdeseny. Prechadzam krajinou nicenou vojnou, ktoru som nejako sposobil a ani neviem ako. Stupam po zemi, ktora meni majitela a za tie roky by mohla rozpravat o utrpeni naozaj vela. Ziskavam priatelov a stracam priatelov. Zachranujem a aj ked zatial nevrazdim, budem. Je to pravda? Zabijem Laru? Kto zabije mna? Stale som novy, naivny a zranitelny. Komu sa dostanem do cesty? Komu pokazim plany?
	Nie je tazke pozorovat trpaslikov. Je ich vela. Vsade sa pohybuju hordy bojovnikov. Co ich zastavi? Vsak aj jazero vypiju, keby mali na to dost casu. Skoda, ze ta bohyna zmizla. Mam tolko otazok. Ako sa odtialto dostat? Co sa da urobit pre Laru a Eriku? Ako zastavit vsetky tie konflikty a dosiahnut mier? Blahobyt? Su styri casti, tak nech si obyvatelia veselo obchoduju, cestuju a spoznavaju svet. Ale nie, zbytocne sa mlatia, pretoze tak to niekto vymyslel. Nejaky Filip. Nejaky ja.
	Spominam si na mapku. Aku cast som spoznal? Prakticky nic. Kus divociny, kus pevnosti a jedneho mesta. Hory, lesy, rieky, to vsetko nepoznam. Niektori Americania sa biju do pluc, ze aka je ta Severna Amerika nadherna. K comu by som prirovnal Nitrillon? Jarna krajina, z velkej casti neznama. Poznam to tu primalo na to, aby som mohol porovnavat. Zem som nepresiel celu, tak by boli vsetky porovnavacky naozaj hlupe. Jedno vsak viem, v radostnejsich casoch by tu bolo krajsie. Postavit stan, urobit ohnik a po nociach spat pod hviezdami a konzumovat pecene masko, ktore by malo len jedinu chybu. Totiz, ako to bolo vo zvyku, zabudli sa so sebou zobrat koreniny.
	Ludia pomru, mesta budu obyvat buriny a tulave macky a krasna krajina sa zmeni na nepoznanu, az ju niekto znovu objavi. Alternativa je, ze sa tu nastahuju trpaslici a budu tu zit. Nizki namiesto dlhanov. To neznie az tak zle. Sam som uplne obycajny clovek, ani trpaslik a ani akysi stoziar, taky obycajny. Mozno je toto ta cesta. Pride vojna, pobiju sa a po vojne bude mier. Mozno nie hned, ale bude. Za cenu.... aku? Prijatelnu ci nie? A co je to prijatelna cena? A kto som ja? Tvorca? Obycajny cloviecik? Ci nejaky statisticky urad? Urobim svet a budem hadzat informacie do tabuliek, ako nejaky pocitac? Bude cely svet len akysi vyskum? Scita sa, odcita, vyhodi a pretransformuje. Da sa save a quit.
	Pozeram na cast trpaslicej armady, kde by mozno mohla byt Lara. Sklamem ju a ta si pochoduje. Musi byt smutna, smutnejsia ako ja. Tak rad by som bol, keby bola pri mne. Poviem jej prepac, moze aj ona mne, aj ked viac ako po vysvetleni tuzim po jej objati. Pocuvam, ako velitelia davaju nove rozkazy. Nepocujem vsetko, ale zachytil som okrem ineho slova Karoyta a Sharikata. Mesta Nitrillonu. Pravdepodobne opevnene a branene, ale proti takejto sile sa branit neda. Idu tam? Su kdesi dalej na zapad. Pridu, dobiju, obsadia. Jednoduchy plan. Kam ale pojdu? Nepamatam si dobre mapu. A kam pojdem ja? Najblizsi znamy clovek je Lara, ale ta je uz teraz obklopena trpaslikmi. Kto ostava? Moment, urcite je medzi nimi? Videl som ju vkracat aj s Erikou medzi nich? Veru nie. A co by sa s Erikou robilo? Nemoze kracat, takze alebo sa niekde nalozi... Kde mozu byt tie dve? Nemal by som stracat cas uvazovanim o hlupostiach, mal by som ich najst.
	Smer Klarkastrya. Zena casto funguje na zaklade citov, nie rozumu. Je narocne dostat sa tam, s Erikou na rukach. Mozno ju najdem cestou a pomozem s Erikou. To je ono! Nie je tazke odhadnut cestu, vsak nou presla armada a tak je zem znamenite podupana. Hovorilo sa, ze kadial prejdu huni, tam sedem rokov trava nenarastie. Toto mi to pripomenulo. Musim si svihnut. Chcem ju najst co najskor. Najst ju a pomoct jej. Pekna rovinka, co je aj nevyhoda. Teraz by som bol rad na kopci, nech mam dobry vyhlad. A keby mala mobil, to by bolo. Spytam sa kde je a dohodneme sa, stretneme sa a uz si nejako vysvetlime vsetko potrebne.
	Utekam. Nasledne kracam a potom zas utekam. Nie som bezec z Kene alebo inej africkej republiky, nebehaval som v mladosti 20 kilometrov do skoly a spat. Napriek tomu neprestajne idem a nevzdavam sa. Ako dlho som tam bol sam, len s tou bohynou? A co za tym? Spolu mozno... 20 minut? Uz by som ju mal davno vidiet! Zvlast, ak nesie Eriku! Preco ju nevidim? Splietol som si cestu? Vidim obrysy Klarkastrye, ale nie Lary. Nesla tam. Docerta. Kam sla? Opakuje sa sen, ze by sme mali mobil. Je mi jedno, co by stal hovor. Priplatok za to, ze sa vola do Ciech? To beriem. Aj priplatok, keby to islo do Australie alebo na Jupiter. Hlavne nech sa pocujeme. Ak by to zachytila kdesi v strede armady, ako by som sa s nou dohodol? Poziadal by som ju, aby cakala na mieste? Alebo aby dako vysla z toho krdla? Pripadne by mohla nejako oznacit svoju poziciu. Z travy utkat kilometrovu tyc... alebo pozhanat vela mentosu a koly a urobit vybuch. Pripadne rovno atomovku. Preskumam okolie, nejake tie skalky, kde by sa mohla schovat, ale to je za chvilu. Co potom? A nebude trpaslikom divne, ze tu beham hore dole bez uniformy? Tu by som si mohol vziat.
	Nieco pocujem. Lara? Urcite ona, kto iny? Prichadzam k jednej zo skal. Posledna? Skoro. Neopatrne a dost zbrklo sa priblizujem. Rad ju uvidim, vysvetlim a...
„Tu si? Hladal som ta. Mrzi ma, co som povedal. Nemyslel som...“
„Zomiera.“
„Kto zomiera? Ty? Co sa stalo?“
„Nie ja. Erika.“
„Co sa stalo?“
„Keby som vedela, tak odpoviem na prvykrat.“
„Dobre teda, kde si bola?“
„Pri jazere. Chcela som ju trochu umyt a dat jej napit. Len co sa napila, prislo jej zle.“
„Ukaz ju sem.“
	Prezeram Eriku, ako lekar bez praxe. Rad by som jej olizal prsicka, ale namiesto toho kladiem svoje ucho na srdce. Bije neuveritelne rychlo a slabo. To nemoze byt dobre. Otrava? Nieco zabehlo? Choroba? Viem, ze niektore latky su sice neskodne, ale mozu byt ako katalizator pre uplne ine. Teraz by som si prial doktora. Niekoho, kto by sa na nu pozrel. Medzi trpaslikmi musi byt nejaky doktor, cela legia. Mozno je aj im zle. To by znamenalo otravu. Kto by ale otravil jazero? Zeby ti, co uctievaju bohynu vojny? Ak teda je bohyna?
„Bude v poriadku?“
„Nebudem ti klamat, naozaj neviem. Ale nevyzera to s nou dobre.“
„Zavolaj Nitrilu.“
„Ako to mam asi urobit? Odisla a uz nepride.“
„Skus nieco s tym mecom.“
	Skoro som zabudol na to, ze mam so sebou mec. Momentalne len tak volne pohodeny, pripraveny na akukolvek akciu. Co s nim? Jasne, mozem zabit Laru. Len tak z nudy. Dotknem sa jej ramena, popytam sa, ci sa este hneva, nasledne ju poziadam o napisanie zavetu a potom... jedno seknutie, pripadne bodnutie... a tento anjelik skonci. Pripadne sa bude anjelikovat kdesi do nebicka a ja ostanem tu, smutny. To sa mi nepaci. Beriem do ruk mec, ale nic s nim nejdem robit. Cela akcia je len o Lare. Praje si, aby som nieco skusil, tak skusim.
„Nic sa nedeje.“
„Povedz nieco.“
„Nieco.“
„Povedz nejake slova, ktore by si vypocula a prisla by sem.“
„Dobre, skusim nieco... Vzyvam ta, o velika, pristup k nam a nechaj nas kochat sa na tvojej krase a...“
„Tak ona sa ti paci?“
„Lara, neprerusuj. Snazim sa ju privolat.“
„Takze paci.“
„Chcem pomoct Erike, tak ma nechaj. Alebo to skus ty.“
„Ale co? Aj skusim.“
	Som velmi zvedavy, co ide Lara vystruhat. Ake to bude zaklinadlo? Ultra specificke hlasky, zamerane na ciernu magiu? Alebo pozvanka na zmrzku, pivo, joint ci neviazane sexualne radovanky? Nuz, nebol by som proti. Lara drzi v ruke mec, ked ho zrazu zasekava do zeme a klaka si k nemu, ako ku krizu. Nic nehovori, netusim nad cim rozmysla, ale len tak klaci a pozera sa k zemi. Teraz ju mozem vyrusit a zahlasit, ze to nejde, ale neurobim to. Je to jej sanca, tak nech to dokonci. Ja som taku sancu nemal. Moja snaha bola zbytocna. Dokaze to ona? Lara pozna tento svet lepsie ako ja a neviem, kolko ma talentov. S napatim sledujem a snazim sa zachytit kazdy hlasok.
	Rozmyslam nad silou jednotlivca. Aky je jeden clovek malicky. Vsade pocut trpaslikov, ako hlasne a jednotvarne pochoduju, zatial co jednej dievcine je zle. Co je to, v porovnani s tymi dlhymi sikmi? Lara prosi o pomoc bohynu zapadu, pricom po samotnom zapade pochoduje neuveritelny zastup vychodniarov. Vychod nenavidi zapad, tak znie... pravidlo? Zakon? To je jedno, uplne je mi to fuk, ale zaujima ma Erika. Nemoze povedat, co jej je. Ani ja netusim, co presne sa s nou robi a ako jej pomoct. Keby som tak zaspamoval vsetkych trpaslikov... kolki by ziskali neziadanu postu, ze hladam lekara? Sedim si za skalou, s Larou a Erikou. A myslim na Olu. Ta precitala vela kniziek, mozno by vedela, co robit. Keby tu tak mohla byt. Mozno by sme sa mohli u nej zastavit. Do Klarkastrye sa dostat da. Ma sa tam o nu kto postarat? Mozno su vsetci jej priatelia mrtvi. Minimalne vsetci zo zapadu. Moze hladovat.
„Co mozem pre teba urobit?“ Pyta sa Nitrila, ktora sa znovu objavila. Som z toho prekvapeny, ale zaroven som rad.
„Lara, si genius,“ hovorim Lare a hned vraciam pohlad na Nitrilu.
„Ty si ma privolal. Co potrebujes?“
„Ja... ja? Erika... napila sa vody z jazera a je jej zle. Obavam sa, ze sa jej moze nieco stat.“
„Je otravena. Viem to vyliecit.“
	Ludske dievca bez slova uhyba stranou a nechava bohynu pracovat. Ziadna tazka praca, len dotyky a male zaklipkanie ocami. Erika ziskava zdravsiu farbu, ale stale je... nie je to ona. Pamatam si ju ako plnu osobnost a aj ked si zvykam na akusi prazdnu schranku s formatovanym hardiskom, nesvedci jej to.
„Dakujem, dakujem!“ Lara sa hadze Nitrile okolo krku, rychlostou geparda na extaze. Pozeram na to a myslim si svoje. V anglicky hovoriacich krajinach sa tomu hovori WTF. Aspon, ze sa nechapavo nepozeram jediny.
„Co sposobilo tu otravu?“
„Cele jazero je otravene. Ktokolvek sa ho napije, dostane chorobu, ktora je vyrobena specialne pre trpaslikov.“
„Biologicka zbran?“
„Ano, nieco take. Ktorykolvek trpaslik, co sa napije, pociti priznaky az za dva dni. Nasledne bude dalsie dva dni zomierat. Choroba sa vsak uz po kratkej chvili siri vzduchom. Takto sirena je slabsia postihuje jedine trpaslikov.“
„Co by bolo s Erikou, keby si nepomohla?“
„Bola by v poriadku, nezomrela by, ale musela by dlho bojovat.“
„Nieco taketo si nemala robit. Viem, vychod su nepriatelia, dobijaju tvoju zem, ale masovo ich vyvrazdit chorobou? Na nieco take nemas pravo!“ Rozpravam rychlo a nahlas, ale neviem, na ktorej strane vlastne som. Mam prave ja rozhodovat, co je spravne a co nie? Vojna je hnusna, kruta, casto na hlavu... a v porovnani s masivnym pouzitim chemickych a biologickych zbrani su vsetky tie meciky uplne smiesne.
„Nie je to moja praca. Urcite to neschvalujem.“
„Ale tvoj lud to schvaluje! Brania sa, to ano, ale je to privelmi nefer!“
„Pocty obyvatelov a bojovnikov tiez nie su fer. Moj lud toto neurobil.“
„Tak kto?“
„Severania. Choroba je vytvorena i dodana na toto miesto silami severu.“
	Ale samozrejme, kto iny? Su styri zeme a len dve silne armady. Kto chce najviac znicit jednu z nich? Rozhodne ta druha. Zvitazit bez boja je dobre vitazstvo, tak isto aj ako bojovat s obrovskou presilou ci proti jednotkam, ktore su ledva nazive. A tu prichadza zlom, rohati vsetkych nakopu do zadku a prevalcuju vsetkych nepodstatnych, ale aj tak poriadne velkych blaznov, co budu protestovat.
„Prepac za... krive obvinenie.“
„Na to som zvyknuta.“
„Ako mozes byt na nieco take zvyknuta, ked si bohyna?“
„Casto pocujem, ked niekto povie, ze nas boh odpustil alebo ze niektore nestastie musel poslat boh, lebo sa hneva. Nie je to pritom pravda.“
„Dobyju teraz severania cely svet?“
„To nemozem vediet.“
„Ale ako bohyna vojny a niekto, kto dobre pozna udalosti v tychto krajinach mas urcite svoj nazor.“
„Myslim, ze ano. Maju obrovsku vyhodu, mozu rozdrvit Kragg a ziskat celu Silveriu, vratane juznej. Dovtedy moze byt Nitrillon spojencom, ale spojenectvo rychlo skonci. Vsetko bude pod vladou severu. Alebo mozu zacat masivne utoky na vsetkych troch frontoch a vsade zvitazia.“
„Lara? Co si myslis ty?“
	Lara len tak pocuva a aj ked ju oslovim, nereaguje. Ma myslienky uplne inde. Zatial co ja tu s tetou bohynou preberam vojenske operacie, ju trapi Erika. Este pred chvilou dakovala a bola stastna, ale teraz je v uplne inom stave. Rozmysla nad Erikou. Chce ju vratit do takeho casu, ako kedysi bola. Praje si plnohodnotnu sestricku, taku ako kedysi a nie az tak davno. Skorumpovat carovne presypacie hodiny, dostavit kurzor na presnu poziciu a dat play. Hrat. Hrat sa na iny zivot s inymi udalostami. Co urobim? Mozem povedat, ze vsetko bude dobre, na jednotku s hviezdickou, na vyberanu vcelicku. Ale neurobim to. Urobim nieco ine. Ale co?
„Nitrila, ty mozes dat vedomie do tela po Erike?“
„Tvoje?“
„Neviem, co by som robil v zenskom tele. Skor ma napadlo Laru. Su sestry, to by bolo lepsie. Navyse je to uzasny clovek a takych je v kazdom svete velmi malo.“