Sladkaren Basen Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Igor Novak Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2023) Weltengeist O knihe Sladkaren Basen je ako umelecka poeticka cukraren s kaviarnou a s kniznicou. Je zbierkou poezie roznych basni na rozne temy pre pohladenie duse a navodenia emocii, ako pri dobrej salke kavy a niecom na osladenie, ci oslanenie zivota slzami radosti, snad bez smutku, vhodna pre kazdu milovnicku, ci milovnika, poezie, ktora si v nej nieco objavi a niecim ju oslovi. Poezia je dost osobna zalezitost, takze bez srdca a citov, to nepojde ani v Sladkarni Basen. Prijemne basni snenie, pri niecom sladkom a salke kavy. Obsah Sladkaren Basen 1 O knihe 2 Sladkaren Basen 4 Narodeniny 6 Stratena laska 7 Nebo 9 Kaviaren Slavia 10 Pri salke kavy 12 Potulky mestom 14 Na prvom poschodi 15 Poslanie 17 Aj noc, aj den 18 Unik 19 Tam pri jazere 20 Prvy a Posledny 21 Nadej 23 Srdce v sieti 25 Pominutelnost 26 Pohlad spat 28 Pocity 29 Polny kvet 30 Zivot v skatulke 31 Spomienka 33 Umele slova 35 Srdce to vie 37 Baaaj baaaj 38 Stopa 39 Byt spolu 41 Radka 42 Rieka vasne 43 Riadky pre Radku 44 Spoved 45 Mal by si povedat 46 Cas ako basen 47 Len sam 49 Vyznanie 51 Preco 53 Posledny den 54 Stastim slastna 55 Sam sebou 57 Jedina nazive 59 Sen mora 62 Na Bastovej 63 E-mail 65 Hola pravda 68 Ja 69 Dovidenia 70 Pre Nikulku 71 Od srdca Nike 72 Len tak 73 Sladkaren Basen Prisnil sa mi taky sen, vytvorit nam Sladkaren. V centre, niekde v Starom meste, nie na Hlavnej, nie pri ceste. Niekde, v krasnej ulicke, iba take malicke. Par stolov a stoliciek, mimo rusnych uliciek. Na stenach by boli basne, nech su nase mysle jasne. Nieco sladke, kava, knihy, aby sme si v klude zili. Kutik maly pre deti, nech im slnko zasvieti. Nech poklady maju miesto, nieco sladke do pusy. Nech aj tvorit basne skusi ten, kto nikdy neskusil. Kolaciky od mamiciek, ponuknute k stolu, nech sa citia vsetci dobre, nech sme vsetci spolu. Knihy, rymy, verse, nech nas dobro cese. Nech sme spolu stastni pri pisani basni. Nech mali aj velki, pri sladkom a kave, uzivaju zivot, ktory spolu mame. Bez mamonu v ociach, iba klud a pokoj, davat iba dobro a sirit navokol. Potulkami mestom pisem verse tieto. Hladam vhodne miesto a utulny priestor. Vratna ci Bastova, Kovacska, ci Remesiel, tak ako ma zaciatok, tak ma aj svoj ciel. Sladkaren tu chyba, tak ako aj basen, ako dobro v ludoch, nech nebude len sen... Narodeniny Dusu balonom som vdychla, v momente moja slza stichla pohladom na Stastie. To Stastie vo mne rastlo, mesiace v mojom tele. Odvtedy uz roky vedla mna sa smeje. Teraz sladko spinka, nieco sa jej sniva. Mozno o zajtrajsku, raz za rok to byva. Vyzdobene srdcia balonikmi s dusou. Netreba nam vela, len nekracat susou. Vyrastla si vo mne, rasties teraz so mnou. Prevediem ta svetlom, prevediem ta aj tmou. Nase dni su krasne, sprevadza nas usmev, obcas pisem basne, obcas pocut tvoj spev. Dnesny den je stastny, dnesny den je iny, ked ma moje Stastie dnes narodeniny... Stratena laska Pomaly z nas stavaju sa stroje. Vedieme len medzi sebou boje. Uz nie sme my, uz je len ego nase. A kto je ten, kto rozbil nase case? Nemame z coho pit, uz sa tu nenalieva. Len bolest v srdci, ta bolest hrdlo zviera. Preco nic nepovies a myslis len na seba? Ja som tu ziva a cela len pre teba. Uz nechces casu moju, uz vybral si si inu. Tak si len chod a nedaj mi za vinu. Ze som sa rozhodla, ukoncit nase boje. Nemam uz chut a ani silu vole. Bojovat sama na poli nasho stastia. A tak uz chod, ked si ta ina nasla. Ja to tu prezijem, aj so slzou v oku, no rychlo zabudni na mna po tvojom boku. Urcite to bude chvilu boliet, no hlavu sklonenu nebude nikto vidiet. Raz mozno pochopis, kym som bola, a co si stratil a ako sa to vola... Nebo Boli sme raz lubeni, milovani, sudeni. Boli sme tam spolu, prenasali horu, horu nasich dni. Boli sme tam s usmevom, nic nechybalo nam dvom v nasom svete nadeji. Pokial slza slzu zotrie, nikto z nas tu sam nezmokne. Dazdnikom sme pre druheho, pokial veri ona v neho. Pokial nezhasnu im hviezdy, nezhasne ich nebo... Kaviaren Slavia Tu sa to zacina, tu sa to stava, kaviaren Slavia a dobra kava. Prijemne prostredie, prijemny ton, znamy hlas spevaka, Urbanov zvon. Oproti divadlo, cez sklo sa pozeras, obsluha prinasa salku, co rada mas. Jemne sa usmejes ocami zlahka. Otazka na telo, nebude lahka. Prstami natocis pramienok vlasov. Keby tak casnik tu lampu zhasol. Lyzickou v mori kavu si osladis. Zmyselne pery. Tlkot moj stis. Slastne si odpijem, privieram oci, sama si hovorim, nech to neskonci. Dusok za duskom lahodi peram. Pomaly prichadza moj Mily k dveram. Stretnutie vecerne v kaviarni Slavia, tu sa to stava, tu sa to zacina... Pri salke kavy Sediet s knihou pri salke kavy, len tak snivat na Hlavnej. Byt sucastou centra mesta, byt tu ako jeho sen. Citit vonu, vnimat zvuky, vediet, kde patrim a kto som, mat korene pevne v zemi ako jeho verny strom. Zo stromu sa tvori papier, nan sa tlacia pismena. Tu som ja, ta ziva kniha, tu si zivot uzivam. Dusa stromu, v listoch knihy, hovori nam o stasti, ze aj ten, co padol dole, neostava nestastny. Spojeni su jeden s druhym, spojeni su navzajom, ako veza Urbanova, ako pred nou jej zvon. Vnimaj tlkot jeho srdca, melodiu, suznenie. Hudba mesta, jeho stromu, tvojmu srdcu, jemne znie. Mesto a jeho strom, ich spolocne bluznenie, co inych tu minulo, to ich tu neminie. Korene su pevne v zemi, nedaju sa oddelit. Ostava tu, je tu cely, ako Dom, ci v ihle nit. Nebudeme nikdy sami, nebudeme zraneni. Ostava tu vecne s nami mesto a strom, v listoch knihy, pri salke kavy... Potulky mestom Z Terasy kracame do centra mesta, svetla tam blikaju, nemozu prestat. Z Terasy kracame do centra mesta, tym smerom tiahne sa Moldavska cesta. Z Terasy pohlady su krasne, najma, ked cele mesto zhasne. A ked rozsvietia sa svetla, aby jasna bola cesta, po ktorej mesto vola nas. S usmevom vykrocime dole, po schodoch, po Turgenevovej a dalej tam pomedzi domy, pomedzi auta, sem tam stromy, pocut uz v dialke znamy hlas. Uz na nas vola centrum mesta a my kracat nemozeme prestat, potulky mestom, ved prichadza nas cas... Na prvom poschodi Na prvom poschodi, tam Nad jazerom, kde bol ti kazdy priatelom, kde rodili sa basne. Na poschodi, pod Jozkom Urbanom, kde jeho voda drzala kazdeho nad vodou. Tu rodili sa rymy, chlapcenske, dievcenske timy, pod nasou oblohou. Tu poznal kazdy brata, suseda, kamarata, tu bol si kazdy oporou. Pred branou sedavali nasi, s nasimi taktiez vasi a my sme sa prechadzali tmou. Nikto sa nebal spievat, napisat texty piesni, nebal sa pomoct tomu, kto stal tam sam a v tiesni. Clovek by povedal, bolo to dobou, no dobu ako kvet, zalievas vodou. Ani kvet bez vody, tak ako clovek, nerastie, nekvitne, niet iny liek. Liecive bylinky zo zahrady srdca, nazbieraj, nasus a ludom rozdaj. Snad sa raz vyliecia, nebudu zlobou, hovorit do vetra, to je tou dobou... Poslanie Pri jazere dvaja bratia, kde sa dvaja lahko stratia, oni stoja v objati. Pochopili v skorom veku, ze spolu prekrocia rieku, nebyt v zajati. Pozeraju jednym smerom, kde je tejto rieky prielom, nie su ustati. Od mala si boli blizki, v ociach iskrili im iskry ako hviezdy na nebi. Vzdy drzali verne spolu, privolali k sebe horu, nekracali k nej. Ziju svoj svet dokonaly, ci su velki, ci su mali, verni svojmu poslaniu... Aj noc, aj den Skakali sme vsetci gumu, uplne jak bez rozumu. Skryvacky a nahanacky, posediacky, poleziacky, blaznili sa spolu. Nikto nebol dany nabok, odvrhnuty bokom, tesili sa na zazitky, behom a ci skokom. Vylety si uzivali, smiali sa a radovali, zivot plynul v case. Nevnimali, nesilili, uprimne a pekne zili, casy boli nase. Pri Hornade sedavali, neskor lasku vyznavali, nesputanu vasen. Pre nas vsetkych hodnotovo, nas cas, bola aj noc, aj den... Unik Pre intimne chvile samoty, ako ked hrnceky dali na ploty. Ako ked poet pise slova, ako ked muza nanho vola. Ako ked lezis niekde v trave, kde miluju sa pavy prave. Ako ked kracas sam ku splavu, kde ryby same ticho plavu. Ako ked tvoja dusa iskri ako tie male rybie ikry. Ako ked nevies si uz rady, ako sa pred davom stratit, vtedy len pero, papier... pre tvoj mier... Tam pri jazere Na ulici v nasom meste, kde dievcatam sa pisu piesne. Kde boli vsetci vynimocni a uzivali zivot nocny. Kde boli sme vzdy vsetci spolu, okolo bloku, okolo stromu. Kde vsetci sme tu len tak stali, spolu sa hrali a spolu sa smiali. A neskor sme sa bozkavali a to nie len v juli, ale uz aj v maji. Na zavolanie nasej mamy sme domov vsetci utekali. Na kolac taky dobry, ze daj si aj dalsi a nezobri. Ved o lasku sa predsa neprosi. Ju davas a spat sa vrati. Daj jej len vediet, v dobrej viere, ze nemusi, tam sama stat, tam pri jazere... Prvy a Posledny Este ako nastrocny, ked mladi nie su narocni, len dlhe vlasy, vietor v nich a dobrodruzstvo na sto dni. Tak cestoval som vlakom tam, kde potok sa aj ligotal, kde cakalo ma dvadsat dni, tych dvadsat dni o snivani. Kde vsade bolo citit chmel, kde vzduchom lietal kvetov pel, tam zrodila sa Laska. Z dvadsiatich dni sa stali tyzdne, mysliac si, len si neublizme, vzdialene srdcia od seba. Jedine co nas spajalo, je to, co sa pisalo v listoch na papier. Ako vsak dlho bude mier, preco len pocuvat mam, len sa zmier, ze prvy a posledny list bolia. Prva bolest je prijemna, ved vydrzime lucenia, ved vydrzime cakanie, povedz len ano a nikdy nie. Len prisiel posledny list a s nim aj prve slzy, bolo v nom, ze ju to mrzi, ze prvy a posledny sa pise najtazsie. Tak preco povedala si mi nie. Ja veril som tych dvadsat dni, ze ani jeden nie je posledny, ze z nasich dni budu raz tyzdne, mesiace a roky, ze vecne budu nase kroky, tej prvej Lasky nastrocnej… (no navzdy v srdci ostava...ako usmev a slza...) Nadej Napi sa chleba a najedz sa vody. Uplet bic z lasky a lasku zo zloby. Biele je cierne a cierne je v nas. To cierne rastie a ubija klas. Nebude chleba a nebude vody. Nebude jedla, no dostatok zloby. Vyber sa k studni, kde nacerpas sil. Neveris, nedufas, po mnozstve mil. Vidis len cierne a biele je prec. Nacase vytasit do boja mec. Mecom sa bojuje bez slov a v krvi. Posledni razom sa stavaju prvi. Cierna uz odchadza a biela je spat. Napi sa vody a chleba daj jest... Srdce v sieti Bola raz ona, bol raz on. Neboli princom, princeznou. Kracali kazdy vo svojom svete, zivot si zili na internete. Realny stracal pre nich vyznam, prijimali radsej siete klam. Hodiny, tyzdne, mesiace plynu, city si rychlo na sieti minu. Jedina sanca, rovnaky ciel, myslienky zmenia na letiaci pel. Zachytit spravu stratenej duse, ktora chce zdielat podobnu. Je ako sip, streleny z kuse, znamena vyhru nahodnu. Z dievciny zrazu princezna bola a z chlapca razom princ sa stal. Ako sa tato rozpravka vola, pozri sa hore ku hviezdam... Pominutelnost Vsetci ideme tym istym smerom, jedni po susi a ini morom, za majakmi nasich nadeji. Preco sa vsetci dnes tak zenu, kebyze pre uzasnu zenu, tak to vstupi do dejin. Lez ich motorom je slava, ta marna, co im dava, no neda ist im do perin. Uz nejedia, nespia, maju marnu slavu, co chceli to maju, znicila im hlavu. Jama a kus hliny, mozno mramor a kriz, nezi s marnou slavou, ale radsej mysli. Mysli radsej na to, kde povedies kroky, nech mesiace, tyzdne, neletia sta roky. Spomal svoje slova, neprebiehaj mysel, nech ta cesta tvoja, ziska vyssi zmysel. Zmysel nie je cielom, zmyslom byva cesta, kracaj spravnym smerom a hlavne sa nestrat... Pohlad spat Utecme spolu v case, v case aj v necase a sedme tam len spolu, pod korunou velkeho stromu. Cas leti ako vietor, cez nas a nas priestor, a my stracame sa v objati. To, co platilo tu, v tomto case, je len v nas, je len nase, no tam v minulosti neplati. Tam spat si vytvorime miesto, len my a nase mesto a ludia stastni, usmiati. Vsetko to, co nas tu tazi, aj to zle, co si zazil, sa raz a navzdy vytrati... Pocity Moje noci su krajsie ako dni, kym v noci spite, ja tvorim. Tym dielom vam dusu otvorim a prinesiem vam nadej. No nadej nie len pre vas mam, ta nadej je aj pre mna, to co vam davam, v sebe mam, aby ma nezviedla. Zviazany tarchou minulou, sa z lasky sice nenajem, nech minulost je minulost, no snivat o nej mozem. Ved to co krasne, krasnym je, to krasnym aj ostava, coho sa nikto nepreje, nech laske vecna slava... Polny kvet Ak zachranis len jednu dusu, zachranis cely svet, ako ked neznamej zene, darujes polny kvet. Neznamej, ci znamej, daruj svoj cas, milej, ci smutnej, to cenne z nas. Z neznamej sa stane znama a usmev na perach, uz citi, ze ma ma, ako menovku na dverach. Z menovky meno, pise si ine, nohy sa prepletu, ked lezi pri mne. Z neznamej znama, doverna sa stala, co polny kvet ma, ktory prijala... Zivot v skatulke Vsetci otrokmi na svete, kde vsetko je sucastou siete, a kazdy s tym ticho suhlasi. Clovek s clovekom uz nie je, pri jednom stole sa uz neje, a kazdy sam tu spi. Ludia hladia len do veci, ktore svietia im aj v noci a navodzuju stastia klam. Prestali sme vnimat, jeden o druhom aj snivat, strateni sucastou dram. Tieto hry si hrame, srdce srdce uz nelame, stratila sa tuzba v nas. V obchode aj v praci, ako v klietke dravi vtaci, sme uz len sucastou mas. Kazdy sam tu lovi, ako nocne sovy, uz nepozname krasu dni. Bez usmevu a bez citu, mnohi bez sucitu, cakaju na posledny. Ten den sa im uz blizi, ten kto neublizil, nech sa tak len chova. Nech odrazom doby, su nam mile slova, lebo sa nas zivot, do skatulky schova... Spomienka Zabudni na mna, bolo to krasne, no ja uz pisem, len obcas basne. Nemysli na mna, nie je to nutne, nebudu noci, ani dni smutne. Nemysli na to, ake to bolo, dnes kazdy z nas je, viac menej solo. Spytat sa obcas, ako a co je, o tom si myslim, dobre vies svoje. Spytat sa teba, na tieto veci, ma iny muz, vo svojej moci. Vies, ze ti prajem, iba to naj, usmev a stastie, dobre sa maj. Vies, ze ti prajem, bud navzdy stastna, no nasa hviezda, uz davno zhasla. Netreba smutit, ani sa trapit, mnoho hviezd zhaslo, no mnoho svieti. V noci sa obcas, pozri tam hore, spomienka jemna, pride ti dole. Obcas sa hore, pozriem aj ja, dusu mi pohladi spomienka... Umele slova Umely stromcek, umele kvety, umely svet a malo deti. Preco sa nad tym vobec zamyslam? Ved kazdy sam, podla svojho vkusu, niekto chce in, iny bez luxusu si svoje veci vybera. Mame tu predsa slobodu slova, slobodu lasky, kazdy sa chova, akoby vekom neprisli vrasky. Hore je pycha, ubila skromnost, kto za nas dycha, je vdacny za drobnost. Hodnota slova straca sa v slovach, kto za nim stoji, ten vazi slova. Slovo je mocou, ci dnom, ci nocou, kroky tie straz a slova vaz... Srdce to vie Vlasy hnede ako kora stromov, oci zelene ako ich listy. Jej ostava uz len kracat domov, ked nebyvame si uz isti. Dotyky, slova, pohlady, vone, uplne vsetko. Vnima ich srdcom, jej srdcom to tieklo. Prud vody dotykov, voni a pohladov, uz nie je potrebne pisat ziadnych slov. Jej srdce to vie... Baaaj baaaj Kde basnici prestavaju pisat basne a nik uz nema zaujem. Kde kazdy ma v hlave nakupy, co pijem a co jem. Kde deti necitaju knihy, len hladia na tablet. Nedrzia viac uz spolu, kde kraca tento svet. Kde domy, byty, auta a novy nabytok, kde city, vztahy, laska su stary prezitok. Kde slovo nerobi uz chlapa a zena nie je jemnou. Kde neplati uz mapa a nie je prirodzenou. Kde zena muzom a muz sa zenou stava, takemu svetu, ja velmi rad zamavam... Stopa Jedinym zmyslom je, stopu tu zanechat. Zit stastne, lubit, nie vlastnit a len mat. Otrocky prijimas od inych podmienky, zabudas zit, zabudas na lienky. Zabudas dychat, iba sa sklonis, preco sa vsetkeho tak velmi bojis. Nedaj tvoj zivot, riadit tym inym, oni su falosni a ty si zivy. Radsej zvol boj, ako sa plazit a rovno stoj, chces nieco zazit. Pravidla otroka neprijmi, nechci, radsej si zivot do ruky vezmi. Aj ked aj sam, na poli stojis, nehlad na davy, ked spia, ty nespis. Otvarat oci, nie je to nutne, oci mas vesele, oni tie smutne. Kto co chce, nech ma, nech ide s davom, radsej sa vyhybaj, takymto javom. Hlavu mas vlastnu, je iba tvoja, postav sa len k tym, ktori tiez stoja. Slobodni neklacia, neprosia panov, sami si vystacia, skoda par slov. Otroci sami, hroby si kopu, ak ty si slobodny, zanechaj stopu... Byt spolu Bola ona, bol raz on, vlastny dom bol ich snom. Kde by rastol pri nom strom, kde by bolo dobre dvom. Neskor trom a mozno viac, hladievali na mesiac. Hladievali na hviezdy, kym sa stastie uhniezdi. Pri jazere lezali, noci aj dni bezali. Iba oni snivali, kde by spolu byvali. Kde by stastie hladili, poklady si uzili. Mozno dom nie, mozno byt, naco velky blahobyt. Staci v ociach iskru mat, srdce, lasku, milovat. Staci proste malo, aby za to stalo, ako ihla, nit, iba spolu byt… Radka Cim byva zima sladka, ked vokol chlad sa diva. Tym je medova oplatka a pohar vareneho vina. Klinceky stastia, zvonia nam melodie a v nasich srdciach, si pokoj v klude zije. Letmy je pohlad, usmevy, gesta, ten tlkot melodie, nemoze prestat. V uliciach ludia, kracajuc mestom, srdcom precitia ten siroky priestor. Ty si tu sedis, za oknom vnimas, sama sa pytas, ci bdies, ci snivas. Zima je drsna, no zaroven sladka. Mozno to vnima tak aj sladka Radka… Rieka vasne Kde dotyk s dotykom sa stretnu, tam tuzba s tuzbou vzlietnu. Kde prebudi sa ruza, dotykom od muza. Kde lupen za lupenom vlhne a vosk na sviecke tuhne. Kde vidiet opar dychu, kde citit jeho pychu, tam chveju sa ti vlasy. Tie vlasy ako lana, ktorymi si omotana, a nie je cesty spat. Tvoj tien ta pevne drzi, kde telo sa ti brani cestou na vrchol. Unavena s ruzou, s dotykmi aj s tuzbou, uz nie je navratu. Cela mokra v dazdi, tuzba dotykom ta drazdi, tam naha hladis do hlbin. Kde tvoja zem sa chvela a chvela si sa cela, tam otvorena, v dazdi, ta kvapka kvapkou drazdi, az plna rieky zaspavas... Riadky pre Radku Iba pre teba su tieto riadky, ved nie vsetky riadky su pre vsetky Radky. Ako v domceku pri lese u deduska, ako ked v skole caka nova skuska. Ako ked s knihou v ruke, nad riadkami, sedi dievcatko v objati mamy a spolu nechaju sa viest. Dlan s dlanou spojena je ako lan s mladatom, ked hladi nan a pocit pohladi ich na tvari. Potichu sedia, len jedna druhu vnimaju. Maju, co ini nemaju, spolu si knihu citaju, jedna za druhu dychaju. V tichu im slova netreba, su tu len ony dve, len pre seba, len ona a ona, ony dve, tu knihu im nik nevezme. Patri len im, len im je dana, len im dvom je venovana... Spoved Tak sa tu teraz spovedam, ze co som stratil, rad vam dam. Ved, pokial mne to nechyba, tak chybat nebude to vam. A to, co chyba mne, to chybat vam urcite bude, to prisaham. Len to, co nema cenu, kludne strat, no k cennosti sa stale vrat. Lebo, ked stratis ju, tu jedinu, ostatne v dialke zahynu. Kde vlci vyju pokojne, tam povedz do tmy svoje nie. Tam povedz, do tmy prisahaj, ze vytvoris nam z pekla raj. Ze vysusis mi moje slzy, ze nepovies mi, ze ta mrzi to, ze si mi prisahal... Mal by si povedat Mal by si povedat svetu, mal by si povedat kvetu, mal by si povedat stromom, ze nevidiet vela domov, kde sviecka hori na stole. Mal by si povedat zene, co nehovoris ani stene, ze zviera v tebe drieme, ked vidis zlobu v nas. Mal by si povedat detom, to iste, co aj kvetom, nech rozdavaju radost mas. Len jemny lesk ich oci, moze tu krivdu skoncit, co pohltila nas… Cas ako basen Az ked noc utoci a ty sa branis, pozri sa do oci, comu sa stranis. Len bolest na dusi povie ti priamo, kde si sa stratila, co sa ti stalo. Neveris nikomu, istota tvoja, necakas zazraky, vitazstva z boja. Zivotom kracas si, v pokoji, v mieri, ten kto ta nepozna, nech sa s tym zmieri. Si kto si, sama vies. Marnive gesta, nechajte pre seba, mozete s tym prestat. Jedine uprimnost, ta mi je blizka, ak blizko ku mne mas, mozes sa vyznat. Potichu, pomaly, v tichosti noci, aj bez slov povies mi, o co ta prosim. Necakam zazraky, marnive gesta, len tvoj cas navrati, kde moj uz prestal. Neprosim o milost, o marnu slavu, nesklonim moju cnost, k oltaru davu. Ak ma chces pochopit, pocuvaj vietor, vietor ti odkryje, moj siry priestor. Ak ma chces precitit, pozeraj priamo, potom len uvidis, co sa mi stalo. Ak budes uprimny, uprimny k sebe, moj cas ti darujem, nic ine neber. Potom cas spolocny zastane v case, skutocna hodnota, cas ako basen... Len sam Len sam chcem kracat, iba sam, tou cestou priamou, oproti vam. Len sam chcem kracat, iba sam, uz plan mam, kracat ku hviezdam. Tak ako pan ma s vami plan, tak ja slobodne kracam sam. Som prijimal lasku a rozdaval zial, tak bez myslienok a odnikial. Ked prvym bol a poslednym sa stal, ked usmev, vystriedal len zial. Uz nechcem kracat povedla, len oproti a sam, uz nechcem nosit bolesti, uz nechcem nosit zial. Uz neotvorim dvere, do zavreteho sveta, kde len ja so sebou prebyvam, kde len slovo je, nie veta. Len sam chcem kracat, iba sam, ked kracam sam, nikoho nestracam... Vyznanie Len tebe prajem, co prajes si, co chces, ved to, co si prajes, ty najlepsie vies. Cudzich slov netreba, vystacia nase, na stastie, na lasku, naplnme case. Pri stole, potichu, dotyky zneju, pri splne mesiaca vlci si vyju. Do ruky ruku si vkladam tu tvoju, ta slza tvoja pohladi moju. Cez vlhke pohlady, v tichosti dusi, poviem ti dakujem, nechcem ich susit. Bozky ich vysusia, ked zhasnu svetla, tak ako po dazdi, vysycha cesta. Snad bude aj nasa tak krasne vlhka, zaskvie sa obraz nas s odrazom slnka... Preco Preco, ked ublizuju nam a my sa nebranime, nam sposobuju mnoho ran tak smutne melodie. Preco, ked slza steka nam po tvari, nepride nikto k nam, kazdy sa len tak tvari. Preco sa stratilo a sme ako stroje, to, co z nas ludi robi, ostali len rozbroje. Preco sme nechali tak dlhy cas sa trapit, preco sme spojeni, nesli sa spolu branit. Preco sa teraz uz spolu nebranime, ved opat, zas, my este stale spime. Len nadej v nas nam drzi nase miesto, ze slza ta, opusti nase mesto... Posledny den Bojujes tvoj boj so zivotom, teraz, dnes a potom, aj tak sa pred nim neskryjes. Ci spisane mas plany, ako a s kym sa budes branit, tadialto aj tak neprejdes. Ked vcera, dnes a znova, zajtra budes volat, preco som k tebe neprisiel. Ved nebola si doma, tak naco tieto slova, tak naco by som siel. Ked budes znova moja, sucastou nasho boja, tak opat zazvonim. Budem stat pri dverach, len ich neprivieraj, ako tolko dni. Tak podaj mi uz seba, co ine nam treba, den je posledny... Stastim slastna Si tak zmyselna, az to zmysel ma aj pre rebela, sa skrotit. Hladim tu do teba, nic mi uz netreba, len zamknut sa a tvorit. Chytim ta za vlasy, aj ked nemas si co obliect. Vlasy o vlasy, kto nas tu spasi, kde utiect. Ja si ta zoberiem, mozno to zomelie, nas oboch. Hlava uz nemysli, mysli na nezmysly, sme na schodoch. Trasies sa v kolenach, divoko vzrusena si ziadas. Hlboko do lona, jemne schulena si davas. Zneju uz len stony, tie nase tony a neprestavaj. Ja budem poslusna, ked treba, neslusna, nevahaj. Prosim ta, pod este, este sa netesme, este tu nie je. Je vsak uz nablizku, nemam poistku, este neznie. No uz ho pocujem, teba milujem a postupne vnimam. Posledny moj ston, ty ako zvon, slastou sa zvijam. Cela od soli, ako ryba v mori, som vlhka. Co sa to stalo, co ma dostalo, vo vlnach. Oci mam zahmlene, neviem, kde je sever, som slastna. Stiahol ma rebel, este nevedel, ostavam stastna... Sam sebou Moja dusa si so mnou robi co chce. Hlavu aj telo mi skusa, hladam odpoved. Na nebi hviezd ako otazok v hlave. Neda si povedat, hlada tie prave. Preco to robi, preco sa hra, kto na tu otazku odpoved da. Milion myslienok v hlave sa rodi, ked nie si so mnou, tak radsej odid. Kto by aj pochopil, tu dusu moju, malokto chape, vobec tu svoju. Myslienky letia, iba tak same, vsetko sa deje, len v tvojej hlave. Ako sa nastavis, ako sa mas, ako to precitis, ako to das. Dusa ta skusa, ako ta moja, je to len sucastou, tohto boja. Vsetko je v hlave, vsetko je tam, nedaj sa ovladnut, bud sebou sam... Jedina nazive Leteli sme spolu v laske, priputala si ma rukou. Bolo nam tam hore krasne, chybalo len nebo s duhou. Zrazu naraz, ruku drzim, moj slub dnes uz nedodrzim. Z vysky zrazu padala si, do neznama viali vlasy. Roztrhlo sa s nami stastie, kde je tvoje ano aj nie. Oddeleni sme od seba, nevidim uz krasu teba. Zmizla si a zmizol som, ako list a jeho strom. Ako silna vnutri si vedel som a zistis ty. Ako drave v tajge zviera, tu sa lahko neumiera. Iba bolest, krv a pot, preskocis cez kazdy plot. Zdolas vsetky prekazky, uskoky aj narazky. Nevzdavas sa pocitom, prelezies i ponad strom. Vies co mas tu urobit, co mas jest a co mas pit. Strhla ta aj drava rieka, bojuj, plavaj, neutekaj. Ohen vies si zapalit, telo ohriat, osetrit. Ihla ti na liste ukaze smer, rukou sa zachytis o maly ker. Bahno ta stahuje, no ker ta drzi, ze nie som pri tebe, velmi ma mrzi. Kresby, co v ruke mas, odo mna spomienky, nasla si nahodou, ako dva kamienky. Nikto ta nehlada, neveria tomu, ze zit ti sudene je ako stromu. Ty si ma hladala, aj si ma nasla, tam, v jame dolu, konecne spolu. V objati schuleni, ty ziva, ja uz nie, sama si ostala, jedina nazive... Sen mora Moze byt leto biele, ked slnko svieti cele? Ked pali, boda, picha, ked noc je taka ticha. Ked pocut jemne vzdychy, ked milenci su tichi, ze cvrcky pocut navokol. Aj leto byva biele, biele je v noci cele, ked luna hladi milencov. Vzdychy uz nie su tiche, povedz to jeho pyche, ked citis more snov. Tie sny sa v tebe vlnia, ked slana si uz cela a lastura si pyta, vstupit do mojho sna mora... Na Bastovej Na pavlaci, na stolicke, sedim, volne dycham. Hladim dole, do atria, vonu mesta vnimam. Na stolicke, zamysleny nad versami v hlave. Pero v ruke, papier maly, pri vine ci kave. Na Bastovej tvorivo je, tvori sa tu Samo. Tvorili aj samuraji, ten druhy bol Sato. Pri vychode slnka, v zemi, pisali aj oni. V nasej zemi, v nasom meste, Urbanov zvon zvoni. Pocujem ho na pavlaci, pocujem ho jasne. Ma hlas jemny, zamatovy, recituje basne. Rymy idu same, volne, ako Samo, Sato. Nepytaj sa, neodpoviem ako idem nato. Atrium mi dava silu, energiu z mesta. Pred bytom, kde byva basnik, nie je slepa cesta. Aj keby si nevidel to, to, co vidi kazdy. To co vidi tvoje srdce, ostava tu navzdy. Umenie sa nepredava, umenie len dava. Tym, co vidia, ho uvidia, inym len zamava. Na Bastovej, na pavlaci, pekna stolicka. Pre umelca, na basnenie, ticha ulicka. Na stoliku pero, papier, vino v pohari. Prisiel uz cas na pisanie, snad sa zadari... E-mail Pisem obcas basne, aj ked slnko zhasne. Sem tam, aj ked svieti, vynasam aj smeti. Pisem jemne slova, mozno aj zavola. Mozno sama pride, kym ja neodidem. Ale teraz vazne, posielam Vam basne. Len tak, z lasky, pre radost, nemajte jej nikdy dost. Pisem iba z radosti, nech nemame starosti. Obcas ich aj preposlem. Pacia sa im? Co ja viem. Ale myslim ano, citaju ich rano, ked ja este spim. Preto Vam par posielam, co nemusim, nezdielam. Pisem iba na papier, nic nehladaj, len sa zmier. Necakam nic velke, ani promo v telke. Ani marnu slavu, radsej polnu travu. A v Sladkarni kolac, k nemu dobru kavu. Ak sa Vam to pacilo, nelajkujte za kilo. Ani ziadne komenty, prezijem aj bez renty. Staci mi par milych slov, nevydal som sa na lov. Basne nie su koristou, su len vo mne, su so mnou. Posielam ich sipom z kuse, nech pohladia vsetky duse. Nech sa kazdy nasyti, stastie, lasku preciti. Pisem iba pre radost, ale slov uz bolo dost. E-mail dajte holubovi, ja som stara skola. Verim este priatelovi, ked nepride, vola. Basne, balzam na dusu, nie na konta su, preto si ich uprimni, ludia odnesu. Pohladia ich vtedy, ked pride ich cas, aj v utorky, stredy, pocuju ich hlas. Poezia neberie, ta je poslanim, preto jej ciel nemusi, byt len vydanim. Ak vsak sa tak stane, mozno oslovi, aj tych co su na dne, zo dna vylovi. Mozno verse moje, oslovili Vas, nemusi byt cielom, prebudenie mas. Toto su len slova Vasej redakcii. Mozno sa aj schova, nieco vo fikcii. Mozno pride posta, mozno prileti. Greenie knihy citam, citaj ich aj ty… Hola pravda Aj ked na kriz pribijes ma znova, tak nezastavis moje slova, ktore letia do dialav. Pravdou je, ze pravda boli no svoje rany nezahojis bez ziskov a zliav. Pravda s lzou sa casto meni, ako dve uzasne zeny pokusaju nas. Loz v pravdivych satach, nevies, ktora je aka, citit silu mas. Iba na teba sa smeje, z casti z beznadeje ukaze az cas, ci holu pravdu prijmu bez siat a bez prijmu, aj ked boli nas. Ja Ja pisem perom a nie klavesnicou, liecim sa laskou a nie nemocnicou. Som jemny barbar a nie novy clovek. Rany hojim si sam, mne netreba liek. Na city odpovedam mojim vyznanim, verse su pre mna vecnym poslanim. Kto ocakava, ze sa budem plazit, ten s konom sa tu musel zrazit. Ja neriesim, co sudene mi nie je, zjem vsetko, aj to, co sa tu neje. Nesedim s niekym pri stole len preto, ze niekoho je to vysnivanou metou. Neplavam s prudom, ale proti prudu. Volim si zabavu a nie nudu. Milujem srdcom a nie hlavou milovat, ci ist za zabavou. Stojim vzdy na tej druhej strane, kde nie je len ano, ale aj nie. Kde stoja ti, ktori vzdy tu stali, ked druhi sa im iba smiali. Ak precitas si tieto riadky aj cez vikendy a sviatky. Tak mozno pochopis aj sam s cim k vam tu prichadzam. Dovidenia Ani nahodou nie som za vodou. Naco tam aj byt, pre luxusny byt? Naco pretvarku, falosne karty. Daj si prestavku, najedz sa a spi. Vacsina za vodou je iba podvodom. To nie je idea, to nie je nic pre mna. Radsej mam slobodu, slobodu myslenia. Lasku a usmev, tak dovidenia. Pre Nikulku Len pre Nikulku je tento list, preco by nemal dnes v noci prist. Len pre Nikulku su tieto slova, srdiecko dobre si v hrudi schova. Len pre Nikulku su tieto vety, nech jej aj v noci slniecko svieti. Len pre Nikulku su tieto verse, ked rano vstava a vlasy si cese. Len pre Nikulku su tieto rymy, aby sa nebala aj chladnej zimy. Len Nikulke patria tieto slova, dakujem tebe raz a znova. Za kamaratstvo a uprimne city, s tebou sa clovek tak dobre citi. Za vsetko krasne, ale to vies, utri si slzu a so mnou sa tes. Od srdca Nike Priletela ku mne sprava, ze sa z teba stala mama. Odteraz uz nie ste dvaja, odteraz vas Poklad spaja. Poklad maly, iba vas, starostlivo v srdci mas. Iba usmev, obcas slzy, nikdy ta to neomrzi. Cakaju vas krasne chvile, usmev v tvari slzu zmyje. Cakaju vas krasne casy, pocasie sa vzdy vycasi. Obcas mozno vietor fuka, rozkvitnuta vasa luka. Plna kvetov, plna citov, ako v meste mame bytov. Ci ste v dome, ci ste v byte, Poklad svoj si vzdy uzite. Uzivajte chvile spolu, sadajte si spolu k stolu. Za ruky sa drziac v nehe, v ociach lasku mate v sebe. Byt len spolu, spolu tam, spolu hladiet ku hviezdam. Len tak Do Sladkarne, k poezii, vsetkych pozyvam. Nevlastnim nic, aj tak vsetko velmi rad vam dam. Mali, velki, zeny, muzi, vsetci vitani. Mame menu, bez polievky, pridte za nami. Zadani, ci nezadani, vsetci dokola. Nedvihajte telefony, ked skola zavola. Rymy, verse, slova basne, toto je nas svet. Nezabudajpozdravit sa a podat zene kvet. Ku kavicke sladke nieco uz vam prinasam. Neslubujem, co nesplnim, to radsej budem sam. Koho dusu poezia tu u nas pohladi, ostava, ked telom stary, no duchom vzdy mlady. V Sladkarni sa kazdy citi cely blazene. Tu zastal cas na hodinach, co visia na stene. Nikto nikam neuteka, tu nie je ziadny zhon. Poezia nie je liska, nie je na nu hon. Snad sa este zastavite, velmi nas tesilo. Pokrstime spolu basne, to nase je dielo.